Aby čitateľ v plnom rozsahu pochopil rozsah zvrátenosti, o ktorej budem písať, musím začať mimo územia Slovenska. Na miestach, kde už sa udalosti, pred ktorými varujem, udiali. Mohol som si vyberať z mnohých možností. Kto by zabudol na príbeh plný paradoxov: „V roku 1894 prišiel na Univerzitu vo Ľvove z Kyjeva popredný ukrajinský historik Dr. Hrushevsky, (Political Forces in Eastern Galicia and Volhynia…, 1945)“ to sa pohybujeme v tom období z histórie Galície (Halič), ktoré dnešní akademici opisujú: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe, (Andriewsky, 2023)“ kde na jeho konci vidíme v roku 2026 vo Ľvove pochod na oslavu výročia založenia nacistickej jednotky Waffen-SS Galicia / Galizien / Halychyna (Rádio Maryja, 2026). Pre dnešok môj výber padol na problematiku Rusnákov z Bukoviny. Prosím? Naozaj? Správne som počul tie vaše námietky? Vraj, že o kom to chcem hovoriť? Veď tam predsa žiadneho Rusnáka niet. A presne o tom chcem písať…

13. augusta 1897 sa v lokálnych kanadských novinách „Moose Jaw Times“, vydávané – prirodzene – v meste Moose Jaw (Saskatchewan), objavil stĺpček s názvom „RUSNÁCKI VIDIEČANIA“ [„RUSSNIAK PEASANTS“, pozn.] Tento článok, na podklade údajov z „New York Herald“, informoval o skupine ľudí, ktorí sa predstavili tým, ako sú nazývaní – Rusnáci alebo Ruthéni [v článku použitá fráza „Russniaks or Ruthenians“, pozn.] Títo sa objavili v New Yorku a smerujú do mesta Winnipeg v kanadskej provincii Manitoba. Pôvodne pochádzali z okolia mesta Czernowitz, ktoré bolo hlavným mestom Bukoviny [„Bukowina“, pozn.] Ďalej sa dozvedáme, že hovoria slovanským dialektom, ktorí sa veľmi podobá maloruskému jazyku, čiže – hneď pri tomto svojom predstavení v novej domovine priamo zdôrazňujú: „Pozor! Nie sme Malorusi!“ Čo nemôže nikoho prekvapiť. Už v minulosti som priniesol nemálo príkladov, ktoré dokumentovali práve túto skutočnosť. I taký Ľudovít Štúr si v roku 1853 veľmi dobre uvedomoval separátnu existenciu „rusínskeho“ a „maloruského“ jazyka, ako je vidieť na podklade jeho diela „O národních písních a pověstech plemen slovanských“:

Rakúsky historik Franz Josef Sulzer, ktorý sa nejaký ten čas svojho života pohyboval v oblastiach Sedmohradska a okolia, v roku 1781 napísal: „S Rusnákmi v Bukovine [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] je to podobné. Sú to Slovania a hovoria jedným z takzvaných slovanských jazykov…“ Tieto jeho slová sa neskôr objavili aj v článku „Zugebe zu den Göttingischen gelehrten Anzeigen“ z 13. apríla 1782, kde si môžete prečítať: „Rusnáci, Ruthéni alebo ‚Reusseni‘, slovanské kmene v Bukovine. [Presná citácia: ‚Rußniaken, Ruthener oder Reußen…‘, pozn.]“ Francúzske noviny „Le Siècle (Edition de Paris)“ vo svojom vydaní zo soboty 12. januára 1867 uviedli nasledovné: „Rusnáci dodnes žijú [použité označenie ‚Rousniaques‘, pozn.] v severovýchodnej časti Uhorska, v Bukovine a v Transylvánii…“ Známy historik a etnológ Prof. Dr. Raimund Friedrich Kaindl, ktorý sa vraj narodil priamo v meste Czernowitz (áno, v tom meste z okolia ktorého odišli vyššie spomenutí Rusnáci do Kanady) a v meste Czernowitz aj tvoril a pôsobil (ako je vidieť na obrázku, kde sa k tomu sám priznával), ASI niečo o Rusnákoch z Bukoviny vedel, tak tento pán v roku 1897 zverejnil prepracovanú štúdiu s názvom „Haus und Hof bei den Rusnaken (Mit einer Einleitung über den Namen der Rusnaken)“ [„Dom a dvor u Rusnákov (S úvodom o pomenovaní Rusnákov)“, pozn.], ktorá sa objavila v časopise „Globus“ a ponúka v nej takéto úvahy: „Zmätok ešte viac zhoršovala skutočnosť, že napríklad Huculov niekedy zaradzovali medzi Ruthénov [použité označenie ‚die Ruthenen‘, pozn.], inokedy ich umiestnil po boku Rusínov [použité označenie ‚die Russinen‘, pozn.] atď. Napokon autor sám si uvedomoval, že v Bukovine a susednej Galícii (Halič) sa medzi samotným ľudom pre Ruthénov všeobecne, a najmä pre ruthénskych obyvateľov nížin, hojne používal názov „Rusnak“, že ho ľud sám používa pre svoje vymedzenie sa. Ale rovnako mu bolo jasné aj to, že…“

Uviedol som niekoľko príkladov toho, že v historickej literatúre nie je núdza o poznatky dokumentujúce identitu obyvateľov Bukoviny, ktorými boli – Rusnáci, prípadne špecifický kmeň Rusnákov tzv. „Huculi“. Dnes by človek už iba zaplakal…

O aktuálnom stave „demokracie“ a prístupe Ukrajiny k Rusnákom (Rusínom) som už v minulosti informoval. Pre ukrajinské štátne orgány: Rusnáci (Rusíni) – neexistujú. Týmto občanom na Ukrajine nie je umožnené sa identifikovať v rámci svojej „rusínskej“ národnosti, a ani sa prihlásiť k svojmu materinskému – „rusínskemu“ jazyku. Niektorí si povedia, že sú to „vnútorné záležitosti“ Ukrajiny a nás sa to netýka. Veľký omyl.

Bude to možno aj nejakých sto rokov, čo predstavitelia „politického ukrajinizmu“, nielenže sa snažia ovplyvňovať dianie na našom území, ale dokonca tu priamo pôsobia a vykonávajú svoje aktivity. V minulosti som už spomínal, napríklad taký – vo svojej dobe pomerne populárny – ukrajinista profesor Rudnitsky, ktorému vyšli publikácie: v taliančine „ L’Ucraina e gli Ucraini“ (1914), v maďarčine „Ukraina és az Ukrainaiak (Magyarország Oroszföldi Barátai)“, v nemčine „Ukraina und die Ukrainer“ (1915), v angličtine „UKRAINE – The Land and Its People (An Introduction to Its Geography)“ (1918); mal veľmi svojský pohľad na etnografiu súvisiacu s územím a občanmi Slovenska a napísal aj: „Západná časť pieskovcových Karpát, ktorá sa nachádza na ukrajinskom území [sic], sa nazýva Nízke Beskydy. Je tiež známa ako Lemkovské Beskydy, pretože ju obýva ukrajinský [sic] horský kmeň Lemkov. (1918, s. 26)“ Budem sa síce opakovať, ale: „Nízke Beskydy sú prakticky celou severnou časťou východného Slovenska, od Sniny po Bardejov! Pre Stepana Rudnitského? Ukrajinské územie… A označovať Lemkov, ktorí sú všeobecne známa podskupina Rusnákov (Rusínov), priradzovať ich k Ukrajincom? Mešuge.“ Stepan Rudnitsky v tom mal jasno a hranica ukrajinského územia mala tiahnuť naprieč slovenskou krajinou takto nejako: „Mukačevo, Užhorod, Bardejov, Sabinov, Kežmarok, Stará Ľubovňa, rieka Poprad – v skratke: ukrajinský profesor Rudnitsky považoval aj slovenských Rusnákov (Rusínov) za Ukrajincov.“ Nebol v tom sám. Jedným z dôvodov, prečo prišlo Česko-Slovensko o Podkarpatskú Rus boli práve aktivity takýchto osôb. Koncom 30-tich rokoch minulého storočia sa už dokonca kreslili mapy, kde sa Slovensku odnímala značná časť východného Slovenska… a tieto územia sa označovali – „historicky ukrajinské“. Ale tam to nekončilo. Odohrali sa tu aj iné udalosti, o ktorých sa mlčí.

Od nejakých 50-tich rokov minulého storočia sa v našich končinách sústavne pracovalo na tom, aby došlo k vymazaniu identity Rusnákov (Rusínov). Je všeobecne známym faktom, že štátne orgány Česko-Slovenska znemožňovali identifikovanie jedincov tohto etnika v rámci svojej národnosti tj. silene boli zaradzovaní do kolónky „Ukrajinci“ a ich kultúra označovaná za „ukrajinskú“. Inak povedané: pre československé inštitúcie Rusnáci jednoducho neexistovali, boli skrátka – Ukrajincami. Bodka. Ak už sa aj nejaké tie kultúrne inštitúcie tohto etnika zakladali, zvyčajne sa k ich pomenovaniam – ako na povel – pripájalo „ukrajinský“, „ukrajinské“ alebo „ukrajinsko-“ – umelo sa vytvárala neexistujúca väzba identity slovenských Rusnákov (Rusínov) na koncept „veľko-ukrajinského národa“, v ktorom sa mali „rozpustiť“ – navždy stratiť, a oni boli vsádzaní do tohto politického konštruktu bez toho, aby sa niekto opýtal na ich názor. Po revolúcii v 1989 sa situácia zmenila. Rusnákom (Rusínom) bolo odrazu umožnené prihlásiť sa k svojej národnosti. Čo sa ale nezmenilo? Ukrajinisti a ich propaganda. Ľudia, ktorí zastávali vysoké funkcie a ich podriadení v rôznych výchovno-vzdelávacích a kultúrnych inštitúciach, tam sa do dnešných dní nič nezmenilo, i naďalej pokračujú vo svojej práci, čím je: šírenie propagandy a manipulácia historickej pamäte verejnosti v oblasti identity Rusnákov (Rusínov).

Slovenskí Rusnáci (Rusíni) majú – pri svojom súčasnom tragickom postavení v našej spoločnosti – predsa len jedno obrovské šťastie. A tým šťastím je uskutočnené sčítanie obyvateľstva na území Slovenska v roku 2021. Výsledky tohto sčítania prehovorili jasnou rečou a aspoň na okamih pochovali dlhoročné snaženie ideologických propagandistov – ukrajinistov pôsobiacich na území Českej a Slovenskej republiky. Ale predovšetkým: odhalili ich skutočnú náturu a zámery. A až teraz sa ukazuje skutočná podstata, aký drastický akt psychologického teroru zo strany pred-revolučných, ale aj po-revolučných, a aj tzv. „slovenských“ orgánov štátnej a verejnej správy sa tu po celý čas odohrával… Hlas ľudu – tí, ktorí ešte poznajú svoj pôvod, vykričali do celého sveta jedno posolstvo: „NIE SME UKRAJINCI!“

Sčítanie obyvateľstva v roku 2021 bolo v niečom veľmi špecifické. Občania Slovenskej republiky mali možnosť „dať svetu na známosť“ svoju primárnu (hlavnú) národnosť, ale súčasne dostali možnosť vyjadriť svoje ďalšie „národnostné špecifikum“, akúsi kultúrnu identitu na podklade pôvodu svojej rodiny, svojho rodu – mohli si zvoliť svoju „ďalšiu národnosť“. A výsledky dopadli presne podľa toho, stotožňujú sa s údajmi zaznamenanými v historických dokumentoch, ktoré som na týchto stránkach doteraz priniesol. Z nazbieraných štatistických dát – Štatistického úradu SR – je jednoznačne preukázateľné: slovenskí Rusnáci (Rusíni) sa NEIDENTIFIKUJÚ ako Ukrajinci! Nikdy v histórii sa takýmto spôsobom neidentifikovali, a ani dnes sa nevnímajú ako súčasť ideologického konštruktu „veľko-ukrajinského národa“. Pri celkovom počte 23756 občanov, ktorí si ako svoju primárnu národnosť zvolili „rusínsku“, pri porovnaní tohto čísla s počtom osôb, ktorí si zvolili ako svoju ďalšiu národnosť „ukrajinskú“ – 1586, sú moje konštatovania úplne zjavné. Ešte zjavnejšie sú takéto úvahy v prípade pohľadu na tento spôsob porovnania v prípade tradičnej bašty „rusnáckej“ kultúry – Prešovský kraj. Tam je tento pomer 19601 / 597. V takomto prípade, aj keby si všetky osoby, ktoré si ako prvú národnosť zvolili „rusínsku“, vybrali za „ďalšiu“ – druhú národnosť „ukrajinskú“, tak by sme hovorili o 3% osôb, ktoré by tak urobili. Je preto zjavné: NEEXISTUJE korelácia – vzájomná súvislosť – medzi existujúcim konceptom identity slovenských Rusnákov (Rusínov) a jej nadväznosti na nejaké tie propagandistické postuláty o akomsi „veľko-ukrajinizme“. A ak by sme išli ešte o čosi viac do hĺbky…

…na úroveň okresov, kde sú historické oblasti osídľované – jednotlivé rusnácke (rusínske) usadlosti tam boli zakladané predovšetkým v období 14.-17. storočia – znamenitým počtom pôvodom rusnáckeho (rusínskeho) obyvateľstva, tak na podklade dát z týchto oblastí môžeme hovoriť o mojich záveroch v rovine: sú nevyvrátiteľné. Okres Stará Ľubovňa: 2816 osôb si ako prvú národnosť zvolilo „rusínsku“ a 58 osob následne ako „ďalšiu“ – druhú si zvolilo „ukrajinskú“, takže: 2%-tá! Okres Medzilaborce? Tam je ten pomer dokonca 3459 ku 25, čím dostávame: 0.72%!!! To už sa pochybujem hlboko v teritóriu nejakej štatistickej chyby. A takto by sme mohli pokračovať a pokračovať.

Možno sa niekto z vás opýta: « „Ako je potom možné, že vznikajú také absurdity, ako keď sa minulý rok (2025) konal 71. ročník festivalu pomenovaného – „Slávnosti Rusínsko-Ukrajinskej kultúry vo Svidníku“? » Podľa výsledkov sčítania obyvateľstva v roku 2021 – žilo v tomto období v celom okrese Svidník 291 osôb, ktorí si „ukrajinskú“ národnosť zvolili za svoju primárnu národnosť a 68 osôb, ktorí si ju zvolili za svoju „ďalšiu“, čo je dokopy 359 ľudí. Pre porovnanie, vo svidníckom okrese si, za svoju primárnu národnosť, vybralo ako „rusínsku“ 3187 osôb, pri voľbe „ďalšej“ hovoríme o počte 4636 osôb, čo dokopy predstavuje 7823 osôb. Ak by sme k tomu pripočítali okres Stropkov, ktorý je s okresom Svidník v podstate „partnerský“ a úzko spätý, kde máme 3066 (984 + 2082) občanov, ktorí sa cítia v nejakej miere byť Rusnákmi (Rusínmi), a potom 102 (81+21) jedincov, ktorí sa vnímajú v rámci „ukrajinskej“ národnosti, tak pre obe okresy dohromady dostávame – pre okresy Svidník a Stropkov – prihlásenie sa k jednotlivým národnostiam v pomere: 10889 občanov „rusínskej“ ku 451 (!!!) občanov hlásiacich sa k tej „ukrajinskej“. A pokiaľ hovoríme o absurditách, aby toho nebolo málo, v samotnom Svidníku bolo múzeum, ktoré sa niekedy volalo „Múzeum ukrajinskej-rusínskej kultúry vo Svidníku“ [nižšie bude obrázok, kde je možné dohľadať si tento názov, pozn.] Dnes sa táto inštitúcia nazýva „SNM – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku“. SNM je štátna príspevková organizácia zriadená – „Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky“. Ako… na tom ministerstve kultúry sa asi kompletne pomiatli. Sčítanie obyvateľstva v roku 2021 vykázalo pre okres Svidník takmer 7823 osôb s „rusínskym“ pôvodom a niečo cez 359 (!!!) toho „ukrajinského“, no múzeum je tam ukrajinské a štátne orgány i naďalej pokračujú v traumatizovaní ľudí, ktorých predkovia boli po desaťročia vystavení snahám ukrajinistov o ich „kultúrne vyhladenie“. Neskutočné.

DOPLNENIE: A tu musím vstúpiť do textu, ktorý som už mal spísaný. Pôvodne sa mi nechcelo robiť nejaké detailné dokazovanie, pretože – podľa môjho názoru – už doteraz uvedené fakty prehovárajú jasnou rečou, ale najmä som rezignoval. Napokon som sa premohol, skúsil posledný krát… na „Wikipédii“ som totiž zazrel údaje o tom, že existujú niekde dáta, ktoré popisujú presne jednotlivé kombinácie, ako si obyvatelia volili svoju primárnu národnosť, a potom aj tú „ďalšiu“. Ja som sa v minulosti už niekoľkokrát pokúšal ich vypátrať, minimálne 3-4 krát, vždy bezútešne. Klikal som hore-dole, nevedel ich nájsť. Tentokrát som hľadal, hľadal, hľadal… taký index, taký index, hentaká mapa, onaká mapa… až som tie údaje nejako našiel. Zázrak. Aspoň dúfam. Sú to údaje totožné s tým, čo sa uvádza na „Wikipédii“, ale ja mám dôkaz, viď obrázok nižšie. Podľa údajov Štatistického úradu SR, na podklade sčítania obyvateľstva v roku 2021, bol počet obyvateľov pre nasledovné kombinácie primárnej a ďalšej národnosti: 1. rusínska + slovenská = 5479 osôb, 2. slovenská + rusínska = 38764 osôb, 3. rusínska + ukrajinská = 247 (!!!) osôb, 4. ukrajinská + rusínska = 694 osôb. Potrebuje toto ešte nejaký ďalší komentár?

Vráťme sa teraz k spomínanému festivalu. Summa summaru: vo svidníckom okrese Ukrajinci v podstate nikdy nežili – tj. ich počty boli a sú zanedbateľné, prakticky bezvýznamné, nie je to v žiadnom zmysle ich historickým územím, kde by dochádzalo v priebehu stáročí ku kontinuálnemu vyjadrovaniu nejakej tej „ukrajinskej kultúry“, a predsa v tomto regióne dochádza k používaniu „ukrajinský“ súčasne s pojmom „rusínsky“. Prečo je tomu tak? Stačí vám niekoľko ľudí na tých správnych pozíciach, ktorí sú po celý čas nahradzovaní ďalšími osobami s rovnakým ideologickým nastavením, a tieto osoby vedúce spomínané výchovno-vzdelávacích a kultúrnych inštitúciach, ktorí si samozrejme vyberajú svojich – verne im slúžiacich – podriadených, dokážu vykladať dejiny „po svojom“ a zásadným spôsobom deformovať historickú pamäť, mať významnejší vplyv na jej podobu, než samotní občania rádovo v desiatkach tisícoch. [Tu by som rád upozornil, že mnoho občanov v spomenutých okresov sú „Slováci“ v zmysle – „poslovenčení“ Rusnáci, ktorí sa asimilovali natoľko, že dnes už sa k odkazu svojich predkov nehlásia, alebo o tomto svojom pôvode vôbec nevedia, ako sa to udialo v mnohých iných častiach Slovenska, ako je napr. obec Šumiac, alebo v prípade veľkého množstva obcí v okolí Košíc, pozn.] Ale neraz vám ani netreba vyberať tie správne nastavené osoby a postačí vám, ak sa do riadiacej pozície dosadený politický nominant, ktorý je „nevedomec“ a o danej problematike nič nevie. A takáto makovica potom radšej nič nerobí, lebo on nevie posúdiť, čo by bolo správne, je rád, že všetko nejako plynie a každý mesiac „cinkne“, a čo bolo raz nastavené… pretrváva.

Za mestom Svidník sú obce, ktoré sú už takmer 450 rokov staré a vždy boli „rusnacké“. A na Slovensku sú „rusnácke“ usadlosti, napríklad pri Bardejove alebo Starej Ľubovni, ktoré sú ešte staršie a rozprávame neraz o nejakých šiestich storočiach! Možnože siedmich. Tu máte dediny, kde majú druhý, tretí… a neviem koľký cintorín, a ten pôvodný už súčasníci… ani nevedia, kde je! Tak dlho tu sú. Rusnáci žijú so Slovákmi na Slovensku – v tomto historicko-kultúrnom priestore, bok po boku, po stáročia! Tvrdenia a údaje, ktoré tu uvádzam nie sú pre samotných Rusnákov (Rusínov) ničím novým. A predsa, ak sa pozriete do publikácii od autorov pôsobiacich na slovenských vysokých školách, tj. inštitúciach, ktoré zriaďuje Ministerstvo školstva SR, do publikácii, ktoré vznikli s podporou Ministerstva kultúry SR, tak si v nich môžete prečítať ideologickú propagandu „politického ukrajinizmu“. Odrazu sa stretávate s rétorikou, akú použival (vyššie citovaný) Rudnitsky, alebo Stanislav Dnistrjansky a Dmytro Dorošenko! Ja som si pre vás vybral úryvky z knihy „Slovenská slavistika – včera a dnes (Kolektívna monografia)“ (2012), z príspevku, ktorý prináša prehľad o „ukrajinistike“ na Slovensku. Nech sa páči:

Ak budete čítať podobné knihy, od ukrajinistov sa dozviete veru nevídané, neslýchané, že: na východe Slovenska máme „Rusínov-Ukrajincov“, o existencii (celo)ukrajinskej literatúry, čo bude najskôr literatúra „veľko-ukrajinská“, o ukrajinských nárečiach východného Slovenska, ktoré sa dotýkajú ukrajinského etnika, o 50 lokalitách východného Slovenska s ukrajinsky (resp. rusínsky) hovoriacim obyvateľstvom, o ukrajinských nárečových oblastiach, o ukrajinských lokalitách východného Slovenska. Ak si ale pozriete dáta zo sčítania obyvateľstva o tom, koľko osôb sa prihlásilo k ukrajinskej národnosti v spomínanej Ubli a Nižnej Jablonke [obec Zvala zanikla pri stavbe vodnej nádrže Starina, pozn.] To je stále ten istý príbeh.

Ale do pozornosti by som chcel dať inú skutočnosť. Možno si povšimnete, že často sú v uvedených úryvkov – užívajúcich „ukrajinistický slovník“ – spomínané publikácie vydané v Prahe. Toto je veľmi podstatná záležitosť. Práve Praha sa za Masaryka stala jedným z centier „politického ukrajinizmu“, odtiaľ sa pracovalo na posilňovaní myšlienok „veľko-ukrajinského národa“. Sovietske zdroje hovorili dokonca o tom, že Česko-Slovensko sa stalo jednou z cieľových destinácii takýchto osôb už po skončení občianskej vojny v rokoch 1918-1920, ktorú sprevádzali drastické útoky voči Židom na Ukrajine. Ktovie. Hm, ten Stanislav Dnistrjansky sa zrazu objavuje v Prahe určite len náhodou…

ZÁVER: Tento článok som začal príbehom o Rusnákov z Bukoviny, ktorí už dnes akosi „nie sú“. Aspoň nie oficiálne a možno už ani samotní nevedia, kým boli ich predkovia, ako sa to stalo v mnohých iných oblastiach. Pri čítaní tohto môjho otvorenia dnešného pojednania, sa prirodzene núka: „Ako sa takéto voľačo môže udiať?“ Práve Slovensko je k zodpovedaniu takýchto rébusov vynikajúcim príkladom. Vidíme snahy, vidíme pôsobenie lokálnych ukrajinistov, vidíme ich aktivity, aby sa takéto niečo udialo, no… Rusnáci na Slovensku ešte stále dýchajú, z posledného, ale dýchajú. Ešte stále žijú ľudia, ktorí mali tú šancu zažiť podobu „rýdzo rusnáckej“ dediny u nás, a tak si vedia porovnať „kým sú“, čo hovorili ich dedovia, s tým, čo im tvrdia ukrajinisti – „kým by mali byť“. A hlavne sa zmenila doba: dnes sú dostupné historické dokumenty, záznamy, ktoré jednoznačne preukazujú, ako sa vnímali a označovali ľudia v minulosti. Napr. ten (mnou stále ospevovaný) úryvok o Rusnákoch, ktorí šli do Kanady. Niekedy by takéto svedectvo nemalo nijakú váhu, pretože by sa o ňom nevedelo. Dnes je možné zo stoviek takýchto príkladoch, ktoré sú zapadnuté v rôznych archívoch vyskladať, čo sa snažia ukrajinisti navždy vymazať. Takto tu odrazu máme ľudí, ktorí si ešte stále pamätajú, taktiež informácie, ktoré mnohé dokazujú a vysvetľujú, navzájom sa dopĺňajú. A keď majú ľudia možnosť sledovať, čo sa dialo a deje na Slovensku, vedia sa pozrieť do histórie, ako to bolo v iných oblastiach… a odtiaľ už nie je ďaleko k pochopeniu, čo sa stalo z históriou Rusnákov. Nie sú možno všetky dni stratené…

…ale nemali by sme si klamať. Slovensko dnes riadia nerozumní ľudia, chcú ho riadiť ľudia rovnako neschopní, a ešte k tomu kadejako pomätení, no a títo oslabujú Slovensko. Pokiaľ v minulosti mali ukrajinisti LEN svoju ideológiu, nejaký „veľko-ukrajinský mýtus“, dnes už na Slovensku majú státisíce poslucháčov, ktorí veria v obsah ich posolstva. A zopakujem to znova: slovenskí vládni politici neraz opakujú – vo svojich verejných prejavoch – časti tohto príbehu, slovenské orgány podporujú inštitúcie zamerané na širenie tohto príbehu a podieľajú sa na vydávaní publikácii, kde sa o ňom píše. Konajú priamo proti slovenským záujmom, proti záujmom svojich občanov. Ale koho by dnes zaujímalo právo na sebaurčenie, história predkov, súčasť identity občanov tohto štátu… Raz za rok si navlečieme nejaký ten kroj, niekde zacupkáme… hlavne, že „cinká“. Amen tma.

POST SCRIPTUM: Ak by mal niekto záujem naštudovať si ďalšie historické dokumenty, ktoré sa venujú tématike Ruthéni – Rusnáci – Rusíni, tak nech sa pozrie na tento môj starší článok. Zaujímavosťou sú určite aj prastaré mapy zobrazujúce, ako sa pred stáročiami vymedzovali historicky „ukrajinské územia“.