Minulý týždeň, čas riadne uteká, som si opäť pozrel niekoľko minút z relácie „Do živého“, kde prakticky všetci zúčastnení konštatovali, že sa nám to tu – v Európskej únii – voľáko zvrháva a začína nepekne eskalovať, čo sa týka toho vojenského konfliktu na Ukrajine. Taký Dag Daniš opísal dnešnú politickú situáciu v Európe týmito slovami: « A toto je veľmi zlá správa pre Európu, lebo mám dojem, že tie hlavy v Európe sú príliš horúce a veľmi málo zamerané na konkrétnu stratégiu, to znamená: však, keď chcem ísť do konfliktu, tak musím mať garancie, že ho vyhrám alebo musia byť aspoň predpoklady splnené na to, že ho vyhrám. A ak všetko nasvedčuje tomu, že ho prehrám, tak sa tomu konfliktu snažím vyhnúť. To bola desaťročia stará pravda – aj diplomacie, aj vojenskej politiky. Ja mám trochu obavy, že v Európe to už neplatí, že tu máme desiatky, stovky „vojvodcov“ v Európe, ktorí sa chystajú strategicky poraziť Rusko… »

Naznačení spôsob politického uvažovania našich elít má jeden maličký, ale zároveň dosť podstatný problém, ako naň upozornili aj samotní účastníci spomínanej diskusie. Aký? No… znamená – na konci takto vedených snažení – zánik európskej civilizácie v aktuálnej podobe. Ruská federácia v okamihu, ako bude zahnaná do kúta, nadobudne pocit, že dochádza k jej „strategickej porážke“, tj. ohrozeniu jej existencie, v tej chvíli (pravdepodobne) použije taktické jadrové zbrane. Je vcelku pôsobivé sledovať, kam sme sa v debatách o vojenskom konflikte na Ukrajine posunuli. Už len fakt, že je potrebné o niečom takomto uvažovať, ako o jednom z možných scenárov, je svojim spôsobom… niečo úchvatné, hodné obdivu.

Vladimír Palko pri tejto príležitosti podotkol, že jemu tí občania… oni sú vám ako námesační: « Jadrová bomba? [Jej] použitie? To je… už to… to posledné, Bože môj. Za… potom už je len peklo. Hej? Ale… veď to nie je jedine zlé, čo hrozí. Aj útok konvenčnými zbraňami, proste nejaká raketa ruská. Keby priletela a trafila by nejaký cieľ v Európe, ako v členskej krajine NATO, no tak aj – však to je hrozné. To už hrozí potom priamou zrážkou, a to potom – neskoršie – môže nakoniec, by mohlo nakoniec viesť, ako aj k… jadrovej vojne. Čiže, aj to je zlé, ako útok konvenčnými raketami. Tá otázka je taká, a v tom spočíva aj to moje znepokojenie: za tie roky… stúpame hore po tom eskalačnom rebríku? Eskalujeme situáciu stále – viac a viac? No áno! No áno, samozrejme! Samozrejme. Hneď uvediem príklady. Uvedomuje si to, povedzme európske obyvateľstvo? Neuvedomuje. Neuvedomuje! Tu by som chcel povedať jednu vec, že za rok sa z geopolitického hľadiska zmenil charakter tej vojny na Ukrajine. Lebo… ako to začalo? Najprv to bola zástupná vojna: západ proti Rusku, cez teda tému Ukrajiny, pričom – bola to Amerika, ktorá vlastne zatiahla Európu do tej zástupnej vojny. Toto všetko sa zmenilo. Dnes je to najmä – teda a stále viac – je to zástupná vojna Európanov proti Rusku. Porovnajme si teda Ameriku, Američanov a Európanov. Američania už tú vojnu neplatia. Proste vystupujú z nej. Američania sa s Rusmi rozprávajú. Rozprávajú už rok. […] Európania, no úplne naopak, Európania platia tú vojnu na Ukrajine. Európania sa s Rusmi nerozprávajú. […] Poďme, poďme ďalej, že jak to, jak pokročila tá eskalácia za dva roky. Si pamätám, pred dvomi rokmi, ako Biden – americký prezident – sa zdráhal, ako poskytnúť rakety ATACMS Ukrajincom na útoky do Ruska, lebo ATACMS-y boli schopné dostreliť 300 km do ruského vnútrozemia. [V článku BBC „Ukraine uses US-supplied ATACMS for the first time, says Zelensky,“ zverejnené 17. októbra 2023, sa uvádza: „Administrácia Bidena predtým odmietala poskytnúť Ukrajine rakety ATACMS, avšak ‚v posledných týždňoch‘ sa rozhodla, že ich potichu odošle, informovala americká televízia CNN s odvolaním sa na tvrdenia dvoch amerických úradníkov,“ pozn.] Keď sa pozeráme na to, čo teraz sa deje, ako sa rozbiehajú programy európsko-ukrajinské na budovanie nových rakiet. Áno? Mám tu poznamené, chystá sa – okrem iného – nejaká nová raketa „Neptún D“, no tak tá bude dostreľovať, tá môže dostreľovať 1000 km, že? [O prácach na raketovom systéme „Neptune“ informovali 4. decembra 2023 „Kyiv Post, ale aj „Ukraine World“. Alisa Orlova pre „Kyiv Post“ dňa 14. novembra 2025 uverejnila článok s názvom „Zelensky Releases Footage of Ukrainian ‘Long Neptune’ Missiles Striking Deep Into Russia“, tj. v preklade: „Zelenskyj zverejnil zábery ukrajinských rakiet „Long Neptune“ zasahujúcich hlboko do Ruska“, pozn.] No a samozrejme, v plnom prúde, beží ukrajinské obstreľovanie rafinérií, ako… po celom Rusku. Tak dobre, 300 sa zdalo Bidenovi pred dvomi rokmi veľa. No tak bude 1000, že? Uvedomujeme si to? My to nevnímame. Stále máme taký pocit a máme… ja už som to nazval, že my sa správame, ako nejaká-taká námesačná civilizácia, že niekde ideme a sme takí úplne, úplne spokojní, že nič sa nedeje. […] Uvedomujeme si, že… ako – oveľa – nebezpečnejšia je dnešná situácia v porovnaní s tým, keď bola tá 40-ročná studená vojna ešte za sovietskeho komunizmu? Že o čo je to teraz horšie? Pozrite sa. Napríklad, Európa, a vtedy aj Bidenova Amerika, ako… podporovala Ukrajinu, keď urobila tú inváziu na Ruské územie, do tej Kurskej oblasti. Mali sme, pred rokom, tá akcia „Pavučina“ – to bol útok na ruskú jadrovú triádu. To bol dronový útok, ktorý zničil niekoľko ruských jadrových bombardérov. To sú všetko, sú to… Mearsheimer zdôraznil… [John Joseph Mearsheimer, pozn.] To sú všetko veci, ktoré boli naprosto nepredstaviteľné za studenej vojny medzi západom a Sovietskym zväzom. Teraz sa tu tie veci dejú a… ako… správame sa, ako keby sa teda nič nedialo. »

Tento postoj občanov ostatných európskych kraji je čiastočne pochopiteľný. Majú pocit akejsi falošnej bezpečnosti, pretože vnímajú medzi nimi a konfliktnou oblasťou určitý vzdialenostný dištanc – „nárazníkové pásmo“. Tým nárazníkovým pásmom je dnes aj – Slovensko. Surreálnym paradoxom ostáva, že aj slovenskí politici k územiu Slovenskej republiky pristupujú s rovnakým spôsobom, čo do jeho „užívania“ z hľadiska „bezpečnostnej funkcie pre ostatné európske krajiny“. Občania Slovenska? Nič. Nijako zasadne sa ich tieto skutočnosti nedotýkajú a VOJNA sa pre nich stala všedná, každodenná – „normálnosť“. Akceptujú jej ďalšie pokračovanie. Na tomto príklade je nádherne vnímateľná tá „intelektuálna mizéria“ značnej časti slovenského obyvateľstva. Títo ľudia si budujú názor na nejakú tému na podklade – v priebehu času sa opakujúcich – plytkých posolstiev z informačných blokov (v rozsahu niekoľkých minút) uvedených vo večerných správach, na podklade „politických večerníčkov“, riekaniek všelijakých „hlásateliek a roztlieskavačov“. Ak by takéto konštatovanie nebolo pravdou, tak dnes máme plné námestia a od politikov žiadajú tlak na mierové rokovania a OKAMŽITÉ kroky z ich strany k nim vedúce! Nie sú, vonku je pekne, teplučko – takéto veci sa teraz neriešia. Zatiaľ zbrojíme, budujeme vojenskú infraštruktúru. Tak je to správne. Azda sa nič nestane a…

A ak je to – nateraz – otázkou financii: „Veď my predsa na to máme, my si to zaplatíme,“ iba žeby nie. Sociálna poisťovňa porozosielala občanom ich dôchodkové prognózy. Tam sa odrazu objavil predpokladaný vek odchodu do dôchodku. Tieto údaje sa pre jednotlivcov jemne líšili, no málokoho potešili. Ak máte nejakých dvadsať rokov, jemne cez, a štát vám prognózuje takmer 50 rokov ďalšieho pracovného života… ísť do dôchodku niekedy okolo 70-ky, no takto isto nevyzerajú žiadne nádejné vyhliadky. A ja vám, milí čitatelia, poviem jednu vec: ľudia, ktorí tieto prognózy písali nemajú ani predstavu, čo bude za 10-20 rokov, nie za 30-50, aby dávali 20-25 ročným nejaké prognózy ohľadom ich budúcnosti.  Rozposielanie dôchodkových prognóz je potrebné vnímať v polohe nejakého  „symbolického gesta“. Naznačuje nejaký trend a terajší stav našej spoločnosti. Čo ale mňa osobne na tomto najviac prekvapuje: každý sa sťažuje, nadáva a nikto sa nepýta, nehľadá príčinu, ako sme sa do takéhoto stavu dostali. Občania tohto štátu nechcú pochopiť, že štát má nejaké finančné zdroje – nejaké príjmy vyzbierané od občanov a získané na podklade iných zdrojov štátu (aktív), z ktorých zabezpečuje nejaké „všeobecne-prospešné“ funkcie, a keď zle hospodári, berie si pôžičky, rastie mu dlh, viete, ako keď vám vaše deti a vnúčatá platia elektrinu, tak sa mu časom zvyšuje aj splátka dlhu, a potom má menej peňazí na zabezpečovanie „všeobecne-prospešných“ funkcii. Ich nezaujíma, že aj tá vojna niečo stojí, nemálo, a nesie si so sebou množstvo negatívnych dôsledkov, ako napríklad drahé energie, ktoré opäť ekonomicky poškodzujú občanov, priemysel, no a napokon aj štát. Ale tým najzásadnejším, čo odmietajú akceptovať je: ICH MIERA PRIAMEJ OSOBNEJ ZODPOVEDNOSTI za aktuálnu hospodársko-ekonomickú situáciu, ktorá je odrazom ich politických preferencii alebo nezáujmu, kde sa nechali zatiahnuť do niečoho, o príčinách a najmä možných dôsledkoch – drvivá väčšina z nich – uvažovali „svojským“ spôsobom, takto vlastne umožnili presunúť verejné zdroje do „súkromných rúk“, výrazne devalvovať hodnotu peňažných prostriedkov (inflácia), dôchodkov – súčasných aj budúcich, a teraz nevedia, čo s tým, tak pokračujú v načatom: „Však, to my… dobre sme mysleli! A nejako už bude…“

Nejako BUDE. Určite. Len sa môže stať, že sa to dotyčným práveže NEBUDE vôbec páčiť. Tí inteligentnejší si dokonca povedia: „Takto sa predsa nedá riadiť štát. Toto asi nebude ideálny prístup ku realizácii procesu posúdenia rizík a k nejakej snahe o riadenie možných nebezpečenstiev, hrozieb.“ Odborná literatúra definuje riziko ako: „…pravdepodobnosť (alebo možnosť), že v dôsledku určitej činnosti dôjde k nepriaznivému následku. (Haight, s. 49)“ Ono v podstate už teraz nejako JE, pričom výsledky minulých postojov a rozhodnutí prehovárajú samé za seba – nepriaznivo. Sidney Dekker vo svojej knihe „Ten Questions About Human Error“ [Desať otázok o ľudských pochybeniach, pozn.] zdôrazňuje: « Najväčším zostatkovým rizikom […] je postupné skĺzavanie k zlyhaniu. Postupné skĺzavanie k zlyhaniu znamená: pomalý, postupný posun prevádzky systémov smerom k hraniciam ich bezpečnej prevádzky. […] …nedostatočné znalosti o tom, pokiaľ siahajú skutočné hranice bezpečnosti, vedú k tomu, že ľudia tento posun nezastavia alebo si ho ani nevšimnú. (s. 18) » Čo nastáva vtedy, až dôjde k prekročeniu „hraníc bezpečnosti“ v prípade vysoko komplexných dynamických systémov, akým chod celej európskej civilizácie dozaista je, v takejto chvíli: « …bežná prevádzka týchto systémov neumožňuje odhaliť „skryté“ interakcie, ktoré by mohli mať kľúčový vplyv na vývoj (kaskádových) poruchových udalostí… (s. 35) » A tie môžu mať zásadne negatívny synergický efekt: „…účinok, ktorý kombinovane prináša návrat […] väčší než je súčet častí… (Ansoff, s. 75)“ Inak povedané: nastane taký sled náhodných udalosti, stav „nelinearity a chaosu“ – degradácia a rozpad pôvodného systému, kde je možné očakávať dovtedy… nemožné. Hovoríme o situáciach, v ktorých sú vám nejaké analýzy stromu možných udalostí (ETA – „Event Tree Analysis“): „…je prediktívna metóda na určenie príčiny a následku udalostí. ETA začína udalosťou a […] odvodzuje, aké faktory by mohli prispieť k udalosti, (McKinnon, s. 40)“ zbytočné, i keď mne príde, že politici sa nejakými analýzami dôsledkov ich rozhodnutí nijako zvlášť nezaoberajú, veľakrát sa samotní podieľajú na vzniku problému a ten neskôr riešia, pričom vystupujú v pozícii „záchrancov národa“. Naši politici majú jedno obrovské šťastie. Aké? Drvivá väčšina ich voličov o ničom, čo som práve spomenul… nič netuší. Hrozivejšie je, aspoň sa tak zdá, budem sa opakovať, že ani veľká časť politikov. Alebo… existuje ešte varianta: akceptujú úroveň rizika a možnosť výskytu danej „poruchovej“ udalosti. Ale to už sa dostávame…

Česká televízia, pred viac ako 15-timi rokmi, priniesla televíznu mikro-esej neuropatológa Františka Koukolíka. Pán doktor v nej rozpráva príbeh o spoločenskom vývoji na Veľkonočnom ostrove, kde sa jeho obyvatelia rozhodli stavať známe sochy, za každú cenu – bez ohľadu na následky, a postupne si zdevastovali všetky lesy, vodné toky im začali vysychať a pôda erodovať: „Nasleduje chaos, v podstate blízky občianskej vojne. Ľudia sa sťahujú do jaskýň. […] Spoločnosť sa kompletne rozkladá. […] Katastrofa tejto spoločnosti je dôsledkom – stupidity. Stupidita nie je hlúposť. Stupidita nie je nevedomosť. Stupidita nie je ani omyl, nedostatok informácii. Stupidita je rozpad spätnej väzby medzi správaním a prostredím, podmienená rozpadom tzv. schém. Schémy sú poznávacie programy určené k riešeniu problémov. […] Najstrašnejšia je stupidita vtedy, ak sú jej nositeľmi ľudia veľmi mocní, s veľmi vysokým IQ. Pokiaľ sme vyvraždili – v súťaži o zdroje – mužov susedného kmeňa a zabrali sme si ich ženy a deti, bolo to veľmi kruté, ale nebolo to stupídne. Pokiaľ v súčasnom svete súťažíme o zdroje a chrastíme jadrovými zbraňami – je to nielen veľmi kruté, ale NAČISTO stupídne.“ No pojem stupidita nevypovedá celý príbeh o dianí navôkol nás, pretože nie je odpoveďou na otázky ohľadom individuálnych štruktúr osobnosti konkrétnych jedincov, ktorí reagovali so svojimi životnými okolnosťami, a napokon sa výsledkom ich vzájomných interakcii – sociálnej dynamiky, spoločnosť dostala do stavu, akého sa dostala, a teda „stupidita“ nie je v skutočnosti odpoveďou na sociálnu komplexnosť a individuálne príspevky jedincov. Inými slovami, niektorí môžu konať na podklade „stupidity“, iní sa mlčky prizerajú, pretože sú servilní mopslíci a  ich intelektuálna kapacita a znalosti nedosahujú taký stav, ktorý by im umožňoval zvážiť pôsobiace faktory. Nebodaj dôsledky. Čo sa snažím povedať? Zjednodušene: variabilita zapojených osôb reprezentuje širokú škálu rôznorodej psychopatológie, od nejakých miernych osobnostných porúch kombinovaných s hlúposťou, až po osoby s psychopatickými pohnútkami, pre ktoré je národ nástrojom dosahovania nejakých ich špecifických záujmov (prevažne statusových a majetkových), popri jedincoch, v dave skrytých, ktorých menovaní niekam vedú. Spoločným menovateľom býva: prehnané zameranie na vlastnú gratifikáciu – sebauspokojovanie, líšiace sa prevažne v „prostriedkoch“.

Táto súčasná kríza iba odhalila niečo, o čom sa nediskutuje. Nikto nerieši závažné štrukturálne deformácie nášho hospodárstva, úpadok a postupný „funkčný zánik“ jednotlivých oblasti našej spoločnosti, ktoré súčasná kríza len zvýrazňuje. Otázkou ostáva: „Akú mieru nadväzujúcich aktov ľudskej stupidity – a hrabivosti mnohých – aktérov je ešte Slovensko schopné zniesť?“ Tomáš Baťa povedal: „Kedykoľvek nachádzam na topánkach, ktoré vychádzajú z dielne, zle vytlačené… alebo pokrivený opätok, nezaujíma ma táto pokrivená práca. Ale zaujíma ma, kde a čím sa pokrivil charakter ľudí v dotyčnej dielni. Je mi úplne jasné, že ľudia s pokriveným charakterom nemôžu urobiť rovnú prácu. (Lešingrová, s. 116)“ Ale taktiež povedal: „Je to inflácia mravov, a je podivné, aké správne je poznanie, že za infláciou mravov nasleduje inflácia hospodárska, a tým aj inflácia meny. (Zelený, s. 85)“ Antoine de Saint-Exupéry pre zmenu napísal: „Nečakaj nič od človeka, pokiaľ nepracuje pre večnosť, ale len pre vlastný život. […] Hovoria, že je dom dôležitý, a nehladia na dom ako taký, ale len na pohodlie. Dom im slúži a oni sa v ňom zaoberajú zhrabovaním bohatstva. Ale UMIERAJÚ AKO ŽOBRÁCI… […] Miesto toho, aby sa v niečo premieňali, chcú, aby sa im slúžilo. Keď potom odídu, nič po nich neostáva. (s. 26)“ Významný anglický ekonóm Henry George: « Ten, kto akýmkoľvek úsilím mysle alebo tela prispieva k celkovému bohatstvu, zvyšuje sumu ľudského poznania alebo dodáva ľudskému životu vyššiu úroveň alebo väčšiu plnosť – je v širšom zmysle slova „producent“, „pracujúci človek“, „robotník“ a čestne si zarába čestný plat. Ale ten, kto BEZ TOHO, ABY UROBIL ČOKOĽVEK PRE to, aby ĽUDSTVO bolo bohatšie, múdrejší, lepšie, šťastnejšie, ŽIJE Z PRÁCE DRUHÝCH – ten, bez ohľadu na to, akým zvelebujúcim menom je nazývaný, alebo ako snaživo pred ním kňazi [slúžiaci] Mamone mávajú svojimi kadidelnicami, je v konečnom dôsledku len ŽOBRÁK ALEBO ZLODEJ. (s. 68)“ Pretože Justínová matka veľmi dobre vedela: „…taká práca dodáva peniazom väčšiu silu a hodnotu. Hovorievala, že na tom veľmi záleží, ako človek peniaze zarába. (Duun, s. 10)“

Ešte raz sa vrátim k Tomášovi Baťovi. Ten veril, že podstatou ľudských motivácii má byť služba a slúžiť by sa malo životu. Všetci na Slovensku majú ústa plné vyjadrení o tom – „koľko sa oni narobia“ alebo „koľko sa narobili“. Určite ste aj vy počuli: „A ty máš koľko odrobené?“ Ja sa potom zvyknem spýtať: „A pre koho toľko robíte, alebo ste robili, ak po vás ostávajú dlhy, vymierajúci národ a zdecimovaný štát bez budúcnosti?“ Je na čase vrátiť sa k tomu, čo niekdajší profesor z MIT (Massachusetts Institute of Technology) Michael Hammer a jeho kolega v písaní James Champy označujú ako: „…poskytnutie hodnoty zákazníkovi (s. 37)“ Jedným zo základných atribútov lásky, ako podotkol židovský profesor filozofie Jacob Needleman, je snaha pomáhať inému na životnej ceste maximálneho rozvoja jeho darov a schopnosti: „Keď ti pomáham, bez toho, aby som pritom myslel na seba, jedine vtedy je mi pomôžené. (s. 161)“ Ak o sebe tvrdím, že pracujem pre slovenský národ, pretože milujem slovenskú kultúru, tak by malo byť výsledkom mojej činnosti: vytváranie takých podmienok v spoločnosti, ktoré umožňujú plnohodnotný rozvoj občanov Slovenska, ako nositeľov slovenskej kultúry. Moja práca by mala zlepšovať ukazovatele, ktoré toto odrážajú. Si myslím.

Kanadský psychológ Jordan B. Peterson v jednom rozhovore povedal: „Máte morálnu povinnosť zodvihnúť to najťažšie bremeno, aké si len dokážete predstaviť – to je hlavná výzva k dobrodružstvu života…“ Etický kódex židovsko-kresťanskej tradície prehovára jasne: „Nie že by som už bol dosiahol alebo že by som už bol dokonalý, ale sa ženiem… Bratia, ja nemyslím o sebe, že by som už bol uchvátil. Bežím k cieľu…, (Roháček, 2007)“ zdôrazňuje nevyhnutnosť úsilia v procese osobného rozvoja, kde až určitá jeho úroveň umožňuje nachádzať pravdu. Pretože, pokiaľ nehľadám pravdu, nie som schopný vidieť krásu a SVOJIM ŽIVOTOM NESLÚŽIM LÁSKE, KOMU POTOM SLÚŽIM? Dnešná naša spoločnosť je z veľkej časti tvorená osobami, ktoré hľadajú jediné: chcú sa mať dobre a urobia čokoľvek, aby si v živote zabezpečili požadovanú mieru hedonizmu. Sú ako tie „domestifikované králiky“, o ktorých písal už Charles Darwin: „…mozgy domácich králikov sú v porovnaní s mozgami divého králika alebo zajaca značne zmenšené; a to možno pripísať tomu, že boli počas mnohých generácií prísne obmedzené, takže len málo využívali svoj intelekt, inštinkty, zmysly a vôľové pohyby. (s. 55)“ Ich základným spôsobom adaptácie je: stabilizácia života do podoby, v ktorej sú „užívateľmi prínosov“ zo strany svojho okolia. Vnímanie obsahovej podstaty termínu „skutočná obeta“, napr. pri spomenutom napomáhaní tej osobe, o ktorej tvrdím, že ju milujem, a nebodaj sledovanie tohto zámeru v podobe: „…nasleduj svätosť so všetkými svojimi silami, (Piper, 2016)“ sú pre nich neexistujúce hodnotové koncepty. Na záver už iba môj obľúbenec – Andrej Tarkovskij: „Nechápu, že hovorím o duchovnosti v tom zmysle, že človek je povinný vedieť, prečo žije, premýšľať o zmysle svojho života. Kto o tomto začal premýšľať, bol v istom zmysle osvietený akýmsi duchovným svetlom, už na tento problém nezabudne, nezastaví sa, už sa vydal na akúsi cestu. Ak si naopak túto otázku nikdy nepoložil, je zbavený duchovnosti, žije pragmaticky ako zviera. A nikdy nič nepochopí. Oni nič nechápu. […] Pre takéhoto absolútne neexistujú problémy ľudskej duše alebo nejakého morálneho úsilia, ktoré je človek povinný vynaložiť počas svojho života. (s. 128)“ A takto vyzerajú tie ozajstné problémy dnešnej a každej doby, a  ktorých vyjadrením býva spoločenské dianie navôkol… Po tisícročia opakovaný príbeh, večný boj, stále dookola.

POST SCRIPTUM: Téma, ktorej sa v tomto článku venujem je mimoriadne komplexná a jej plnohodnotné spracovanie by si vyžadovalo výrazne širší časový rámec. Tento komentár preto vnímajte skôr… ako myšlienkový náčrt: rýchly rozbor základných informácií, na ktoré som narazil, spojený s osobnými postrehmi, ktorý slúži na otvorenie diskusie medzi širšou verejnosťou. Osobne by som rád venoval podstatne viac priestoru dôkladnejšiemu rozvinutiu psychologicko-sociologicko-morálnej roviny a exaktnejšie popísal dynamiku v tejto sfére, niet času.