ZSSR (Sovietsky zväz) ^Značka

• ▐ Zverejnené: 10/05/2026

  Základný popis

  Analýza osláv – konaných 2. mája 2026 vo Ľvove – pri príležitosti výročia založenia 14. Waffen-SS divízie Galícia.

  « Ako sa na Ukrajine (máj / 2026) – opätovne – prihlásili k odkazu „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia / Galizien / Halychyna, ktorí potláčali SNP »

  ZNAČKY: Komentár – História – Druhá svetová vojna – Politika – Galícia – Ukrajinská SSR – Ukrajina – ZSSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Slovensko – Slovania – Nihilizmus – Nacizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus

  Pred krátkym časom som si – len tak náhodne – prechádzal video vcelku známeho „lesného muža z východu“, ktorý bol na nejakých svojich potulkách a tam narazil na vyššie vyobrazený pamätník, kde stálo: „Na tomto mieste padli v r. 1944 neznámi traja bojovníci SNP za našu slobodu. Česť a sláva ich pamiatke.“ Ja som si už vtedy povedal, že tento jeho záber určite musím použiť. Plánoval som takto pripomenúť životný osud mnohých, ktorí bojovali v SNP. Nečakal som, že to bude takto skoro.

  Pred niekoľkými dňami, 2. mája 2026 sa na Ukrajine konali veľké pamätné akcie. Spomínalo sa na ukrajinských „hrdinov“: členov 14. Waffen-SS divízie Galícia, tj. kolaborujúcich Ukrajincov – zdieľajúcich myšlienkový súzvuk s ideológiou nacistického Nemecka, ktorí prisahali vernosť – najznámejšiemu rakúskemu maliarovi, neskôr maľujúcemu výhradne „históriu krvou ľudí“ – Adolfovi Hitlerovi. Problematike 14. Waffen-SS divízie Galícia som sa v minulosti už venoval v dosť obsiahlom článku, preto nemienim do detailov opakovať, čo už som niekedy spomínal a tu sa budem v druhej („historickej“) časti tohto komentára venovať len nejakým tým špecifickým záležitostiam, kde uvediem nejaké nové informácie, na ktoré som v posledných dňoch narazil, ktoré doplním niekoľkými citáciami z mojej minulej tvorby.

  Kde začať? Poľské Rádio Maryja prišlo už 1. mája so správou: « Pravý sektor oznamuje pochod pri príležitosti výročia založenia divízie SS „Galícia“. Podujatie sa začne pri pamätníku Stepana Banderu vo Ľvove. Program zahŕňa aj náboženské obrady a zhromaždenia na cintoríne. » Neskôr sa na internete – takmer okamžite – začali objavovať videa dokumentujúce tieto „národné slávnosti“ v meste Ľvov, ako napríklad „Marsch zu Ehren der Waffen-SS-Division Galizien“ [„Pochod na počesť divízie Waffen-SS Galicia“, pozn.], alebo „Gloryfikacja Bandery i SS Galizien we Lwowie! Skandal!“ [„Glorifikácia Banderu a SS Galizien v Ľvove! Škandál!“, pozn.] Počas tohto pochodu ste medzi prítomnými mohli zazrieť nadpisy ako „ДИВІЗІЯ „ГАЛИЧИНА“ – 83 РОКИ“ [„DIVÍZIA „HALYCHYNA“ – 83 ROKOV“, pozn.], „БАНДЕРІВЦІВ НЕ ЗУПИНИТИ!“ [„BANDEROVCOV NEZASTAVÍTE“, pozn.] Tieto udalosti nemôžu nikoho, s aspoň minimálnym rozhľadom, prekvapiť. Ono sa všeobecne vie, že: „…na Ukrajine, aspoň na tej západnej, nestoja tí, ktorí bojovali v radoch Červenej armády, ani za spomenutie. (Plachý, 2020)“ Ja by som len upresnil, že oblasť Podkarpatskej Rusi v tomto postoji – aspoň donedávna – nebola natoľko zásadná, ako oblasť Galície, čo je dané odlišnou históriou oboch oblastí, kde občania Galície sú vystavení propagande zo strany predstaviteľov ideológie „politického ukrajinizmu“ – pôvodne situovaných okolo rakúskeho cisárskeho dvoru – podstatne dlhší čas.

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Opis myšlienkovej ekvilibristiky pri pokusoch o obhajobu Stepana Banderu: On síce kolaboroval… ale sa „netešil“!

  Istý poľský komentátor vo svojom videu – veľmi podareným spôsobom – vystihol všetky tie snahy ukrajinistov, ktorí sa pokúšajú obhajovať Stepana Banderu a „banderovcov“ v Poľsku, ale rovnako to platí aj u nás na Slovensku alebo v Českej republike, keď povedal: « „A úplnou náhodou ukrajinskí neonacisti začínajú svoj pochod pri Banderovom pamätníku. Pravdepodobne preto, že bol jednoducho anti-nacista a Hitlera nenávidel. A fakt, že s ním kolaboroval, to on tak kolaboroval… ale sa „netešil“! No nie, sakra! » Neviem, či si ľudia uvedomujú, v akom absurdnom svete dnes žijeme.

  Portál „wPrawo.pl“ už v roku 2022 informoval v článku s názvom „Kościół przeżarty banderyzmem! Duchowny wychwala ludobójców, wyzywa Polkę i odgraża się, że Ukraińcy zabiorą Przemyśl, Lublin i Kraków“ [„Cirkev presiaknutá banderizmom! Kňaz chváli páchateľov genocídy, uráža poľské ženy a vyhráža sa, že Ukrajinci dobyjú Przemyśl, Lublin a Krakov.“, pozn.], napísal Jacek Międlar, takýmto spôsobom: „Banderizmus je záležitosťou celej Ukrajiny. V súčastnosti je na Ukrajine možné spozorovať rozsiahle, celonárodne oslavy zločincov UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.]: na sociálnych sieťach, v školách, na uliciach a dokonca aj v parlamente, kde v decembri 2021 bolo väčšinou hlasov schválené uznesenie pripomínajúce 80. výročie genocídnej Ukrajinskej povstaleckej armády. Na základe uznesenia bolo Národnej vysielacej komisii odporúčané vytvoriť tematické programy a programy podujatí na pripomenutie si výročí uvedených v uznesení. Uznesenie tiež navrhuje, aby Ukrpošta (Ukrajinská pošta) a Národná banka vydali poštové známky a pamätné mince na pripomenutie si týchto pamätných dátumov a výročí.“ Ďalej sa v tomto článku, v časti pomenovanej „Heroj w sutannie“ [„Hrdina v sutane“, pozn.], píše: „Jedným zo súčasných gréckokatolíckych duchovných, ktorí si zo Stepana Banderu učinili božstvo, je otec Myhail Gredil, známy aj ako „apoštol Miki“. Je kňazom z farnosti Zvestovania Pána vo Ľvove, vojenským kaplánom a katechétom. Okrem toho, že je držiteľom ceny Stepana Banderu, je aj absolventom Katolíckej univerzity v Lubline.“ Článok, odkiaľ som práve citoval, vám naozaj odporúčam. V jeho spodnej časti sú fotografie. Prezrite si ich veruže poriadne, aby ste dobre pochopili, ako asi vyzerá – aj slovenskými katolíkmi, katolickými médiami a „kresťansko-demokratickymi“ politikmi podporovaná – „kresťanská“ výchova pridržiavajúca sa duchovného odkazu „neo-banderizmu“ na dnešnej Ukrajine.

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Kto je to Paul Robert Magocsi, a čo napísal v predhovore knihy „The Galicia Division“?

  K tomuto len citácia z môjho staršieho článku: « Vedeli ste napríklad, že taký profesor Paul Robert Magocsi, ktorý je vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti [ja osobne som tomuto pánovi vďačný aspoň za zdieľanie znamenitého množstva historických dokumentov, ktoré by sa inak najskôr nezachovali; pozn.], a napísal predhovor ku knihe „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“ (2023), kde si môžete prečítaj aj: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy,“ toľko z predhovoru ku knihe pokúšajúcej sa o rehabilitáciu ukrajinských „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia kolaborujúcich s nacistickým Nemeckom, tak tento ukrajinista Paul Robert Magocsi v roku 2013: „…prevzal čestný titul „Doctor honoris causa“ z odboru história z rúk rektora Prešovskej univerzity prof. RNDr. Reného Matloviča, PhD. (Plišková, 2013)“ »

  Späť k téme. Vzhľadom na uvedené informácie, nemôže byť pre nikoho prekvapením, že to bol práve Myhail Gredil, ktorí – 2. mája 2026 vo Ľvove pri príležitosti založenia 14. Waffen-SS divízie Galícia – mal tú česť povedať slávnostný príhovor a celý pochod následne viedol. Tento gréckokatolícky kňaz si potom pre svojich fanúšikov pripravil video s názvom « Бо тільки той народ має майбутнє, який не відвертається від тих, хто віддав за нього своє життя і свою долю. 83 річниця створення дивізії „Галичина“ » [„Pretože len ten národ má budúcnosť, ktorá sa neodvráti od tých, ktorí zaň položili svoje životy a svoj osud. 83. výročie vytvorenia divízie ‚Galícia‘“, pozn.] Ja som si dovolil z videí, ktoré som v tomto článku doteraz spomínal, urobiť niekoľko obrázkov, aby ste mali predstavu o tom, ako celé podujatie a pochod v Ľvove, ktorý bol zorganizovaný na „počesť“ ukrajinských nacistov, asi vyzerali.

  Mesto Ľvov je pritom veľmi špecifické miesto, ktoré sa počas Druhej svetovej vojny preslávilo svojim židovským getom. Noviny „The Australian Jewish News“ priniesli – vo svojom vydaní z 6. apríla 1945 – článok s takouto titulkou a podnadpisom: „Nevýslovný zločin v Ľvove. 133-tisíc Židov bolo zmasakrovaných.“ Ten istý článok sa neskôr – 13. apríla 1945 – objavil aj vo vydaní „The Sydney Jewish News“. Robiť na takto symbolickom mieste pochody oslavujúce „esesákov“? Ej, veru… to sú tie správne európske hodnoty!

  Organizácia „Pravý sektor“ priniesla rovnako veľmi pekné obrazové zdokumentovanie celej tejto akcie. Jedinou výčitkou by asi bolo: zlyhanie príslušných orgánov EÚ, ako aj Slovenskej republiky, a nedodanie tabúľ s nadpisom: „Tento projekt vznikol za podpory Európskej únie a vlády SR“. Je veľkou škodou, že takéto možnosti propagácie výsledkov práce týchto inštitúcii ostávajú zabudnuté, pritom neprávom.

  Ak by si niekto myslel, že toto všetko bola len ojedinelá udalosť, tak vás sklamem. „Третій механізований батальйон [Tretí mechanizovaný prápor, pozn.] (@3bat.3corps)“, ktorý ma na Instagrame cca. 28-tisíc fanúšikov, prišiel nedávno s tvrdením: „Галичина — дивізія героїв!“ [„Galícia – divízia hrdinov!“, pozn.] „60-та окрема механізована бригада у складі Третього армійського корпусу“ [„60. samostatná mechanizovaná brigáda ako súčasť tretieho armádneho zboru“, pozn.] potom zdieľala na stránkach brigády, ktorá má na Facebooku 131-tisíc fanúšikov(!), video s názvom „Не згасне полумʼя слави! III механізований батальйон 60 окрема механізована Інгулецька бригада відзначив річницю створення…“ [„Plamene slávy nezhasnú! Tretí mechanizovaný prápor 60. samostatnej mechanizovanej Inguleckej brigády oslávil výročie založenia divízie Galícia“, pozn.] Nižšie pripájam nejaké tie obrázky z tejto „oslavy“. Viete, čo je na nich najdesivejšie? Že tie fotografie mne osobne pripomenuli… sú ako-keby vystrihnuté z poľského filmu „Ogniomistrz Kaleń“ (1961), ktorý sa zaoberá práve tématikou povojnového boja poľských vojsk s „banderovcami“, pričom mnohé scény z neho sú len pre silné nátury: „Bandera! Bandera! Bandera!“

  Povedzme si teraz pár slov o 14. Waffen-SS divízii Galícia. Petr Kaňák a Jan Vajskebr vo svojom článku „Výcvikový pluk SS Prag“ pre časopis „Historie a vojenství“ (2013), len tak okrajovo, spomínajú aj výcvik tejto jednotky, ktorý prebiehal vo výcvikovom priestore SS Heidelager, čo bol zároveň aj koncentračný tábor. Taká zaujímavosť, o samotnom rozhodnutí vytvoriť takúto jednotku z ukrajinských dobrovoľníkov informovali austrálske noviny „Border Morning Mail“, na podklade agentúrnych správ z Poľska, už vo svojom vydaní z 21. mája 1943. Sovietsky opis tejto historickej udalosti z pera Valeryho Styrkula, ktorého zástupcovia „akademického ukronacizmu“ v obľube veruže nemajú, vyzerá nasledovne: „Neexistuje nijaké ospravedlnenie pre tých, ktorí pomáhali nemeckým náborárom naháňať mladých Ukrajincov do divízie SS, a ktorí im pomáhali a nabádali ich k vyvražďovaniu civilistov v mnohých ukrajinských, poľských, slovenských a juhoslovanských mestách a dedinách. V júli 1943 usporiadali „esesáci“ veľký rozlúčkový ceremoniál na oslavu vyslania dobrovoľníkov do škôl a výcvikových táborov. Miesta, kde sa stretnutia konali, boli zdobené nacistickými vlajkami so svastikami a emblémami SS, vrátane vlajky divízie SS „Halychyna“, ktorá zobrazovala leva s tromi korunami. Údajne sa to spájalo s levom v tradičnom ľvovskom znaku. Dobrovoľnícke jednotky, držiac transparenty so svastikami a s rukami vystretými v nacistickom pozdrave, pochodovali okolo hodnostárov okupačných orgánov oblasti Galícia. Náborári SS dúfali, že nacionalistické vlajky, emblémy a trojzubce pomôžu prilákať do divízie viac dobrovoľníkov, (s. 22)“ inak povedané – snažili sa v mysliach ľudí vytvoriť asociáciu nacizmu s vlastenectvom. Český vojenský historik Ján Fiala o osobách vstupujúcich do tejto jednotky nemal veľmi vysokú mienku a charakterizoval ich takýmto spôsobom: « Z nejzrvrhlejších živlů byl sestaven esesácký svazek „SS Division Galizien“ (SS divise Halič)… »

  Z pohľadu občanov Slovenska je potom určite najpodstatnejšie nasadenie 14. Waffen-SS divízie Galícia na potláčanie Slovenského národného povstania (SNP). Spomínaný Valery Styrkul k tomuto dodáva: „Nová divízia sa koncom októbra 1944 zúčastnila potlačenia Slovenského národného povstania (SNP). Pokračovala v plnení represívnych funkcií. Pod tlakom sovietskych vojsk ustupovala a zúčastňovala sa proti-partizánskych a represívnych operácií na Slovensku, v Poľsku a Juhoslávii. A opäť bola jej cesta poznačená šibenicami, ohňami a mŕtvymi telami zmasakrovaných žien, detí a starcov. (s. 36)“ Niekoľko slov z publikácie „Časopis Matice moravskej“ (2015): « …nasazení SS divize Galizien, tvořené ukrajinskými dobrovolníky pod německým velením, v okolí Žiliny mezi říjnem 1944 a koncem ledna 1945. Tito muži mají na svědomí vraždění v obcích Nižná Boca, Smrečany a Kvačany a fyzické týrání obyvatel obce Podhorí. »

  Členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia počas Slovenského národného povstania bojovali (a vraždili Slovákov) – bok po boku – spoločne s ostatnými nacistickými SS jednotkami, a že ich nebolo málo. Určite na Slovensko neprišli „na dovolenku“, ale mali jasne zadefinované úlohy. Niekoľko viet z článku vojenského historika Pavla Šimuniča, ktorý nesie názov „Slovenské národné povstanie“ (1984): „V 3. etape bojov na povstaleckom fronte, ktorá sa začala 19. októbra 1944, sa fašistom podarilo sústrediť proti povstalcom veľké sily. K dovtedy operujúcim jednotkám 178. divízie Tatra, 14. SS divízie Galizien a SS bojových skupín Schill, Schäfer a Volkmann pribudli 18. SS divízia Horst Wessel (kmeňová jednotka SS bojovej skupiny Schäfer, ku ktorej sa táto vrátila), SS trestanecká brigáda Dierlewanger, SS bojová skupina Wittenmeyer, bojová skupina vyčlenená zo skupiny armád „A“, disponujúca pancierovým vlakom, a rôzne podporné a špeciálne jednotky. Celkový stav nemeckých okupačných síl na Slovensku, včítane rôznych zabezpečovacích a bezpečnostných jednotiek, dosiahol asi 51000 mužov a priblížil sa počtom povstaleckej armáde, ktorú tvorilo asi 60000 vojakov; okrem toho na povstaleckom fronte i v tyle nepriateľa bojovalo asi 20000 partizánov. Velenie okupačných vojsk preskupilo sily a prostriedky, čím na hlavných útočných smeroch získalo rozhodujúcu prevahu. Okrem výraznej technickej prevahy dosiahli proti povstalcom ďalšie výhody — do bojov mohli zasadiť vysoko mobilné, odpočinuté a v bojoch skúsené jednotky. (s. 27-28)“

  Čo sa potom dialo po definitívnej porážke hitlerovského Nemecka? Veľká časť členov divízie Galícia urobila všetko preto, aby sa vyhli spravodlivému trestu a snažili sa vzdať do tých „správnych rúk“. Takto sa dostali pod ochranné krídla štátnych orgánov západných demokracii a okamžite sa stávali nielen pracovnov silou, ale rovnako aj zdrojom informácii pre západné tajné služby: „Např. pod ochranou Anglie byl v Itálii umístěn zbytek divize SS Galizien v počtu 5000—8000 mužů, složené ze zrádců ukrajinského národa. Anglické úřady odmítly tyto zločince předat Sovětskému svazu, neboť žili v části Ukrajiny, okupované do roku 1939 Polskem a nebyli před válkou občany Sovětského svazu. (Fiala, 1932)“ Noviny „Tribune“ – 3. január 1948 – potom v jednom zo svojich článkov uviedli: « Dozorcovia v táboroch smrti. Pobaltskí obyvatelia, ktorí slúžili ako dozorcovia v táboroch smrti, nacistickí policajti a bábkoví štátni zamestnanci, profesionálni pracovníci alebo obchodníci, utiekli, keď Červená armáda postupovala. Stali sa z nich „vysídlené osoby“. Sovietska vláda protestovala proti tomu, že sa jej nepodarilo dosiahnuť vydanie určitých pobaltských kolaborantov z radov vysídlencov na súdne stíhanie. Poľská tlač bola mimoriadne kritická voči prijatiu SS divízie Galícia, ktorú nacisti zverbovali z Ukrajincov v predvojnovej poľskej provincii Halič, do Anglicka. Asi 8000 z týchto ukrajinských príslušníkov SS bolo prijatých zrejme s cieľom budúcej migrácie do domínií alebo práce v Anglicku. Niektorí sú v Poľsku hľadaní pre obvinenia z masových popráv a mučenia poľských občanov. »

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Vojnové zločiny členov jednotky 14. Waffen-SS divízie Galícia v Hute Pieniackej (Poľsko) – Obyvatelia dediny zaživa upálení vo svojich stodolách

  Dr. Paweł Głuszek vo svojom článku „Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej“ [„Archív plný spomienok: Zločin v Hute Pieniackej“, pozn.], ktorý napísal pre poľský „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.], píše: „28. februára 1944 vstúpili ukrajinskí vojaci zo 4. Galícijského dobrovoľníckeho policajného pluku SS prepojeného s 14. divíziou SS ‚Galizien‘, jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.], ukrajinskí nacionalisti a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín do dediny Huta Pieniacka, kde žila poľská populácia. V dôsledku pacifikačnej operácie útočníkov bolo zabitých viac ako 850 Poliakov. Približne 160 ľudí masaker prežilo. Niekoľko dní predtým, 23. februára, došlo v blízkosti obce k potýčke medzi jednotkou sebaobrany z Huty Pieniacka a policajnou hliadkou zloženou z Ukrajincov slúžiacich v 4. policajnom pluku divízie SS ‚Galizien‘. V dôsledku bojov boli zabití dvaja ukrajinskí vojaci a osem bolo zranených. Na zrážke sa zúčastnili aj jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] podporujúce vojakov SS. Nemci usporiadali v Brodoch slávnostný pohreb obetí týchto bojov. Oddiel SS sa v Hute Pieniacka objavil po tom, čo Nemci dostali informáciu, že v obci sa nachádza oddiel sovietskych partizánov, s ktorými obyvatelia spolupracovali. Partizáni však 22. februára obec opustili. Po potýčkach z 23. februára sa obyvatelia Huty Pieniackej pripravovali na očakavánú nemeckú odvetu. V noci z 27. na 28. februára spravodajská služba z inšpektorátu AK v Złoczowe informovala jednotku sebaobrany v Hute Pieniackej, ktorej velil Kazimierz Wojciechowski, že sa k obci blížia jednotky 14. divízie SS ‚Galizien‘. Bolo odporučené neklásť odpor, ukryť zbrane a obyvateľov. Dúfalo sa, že jednotky SS budú dedinu len kontrolovať, hľadať zbrane a kontakty obyvateľov so sovietskymi partizánmi. Podobná akcia sa uskutočnila niekoľko dní predtým v obci Majdan, kde nedošlo k žiadnym obetiam. V skorých ranných hodinách 28. februára 1944 bola Huta Pieniacka obkľúčená vojenskými jednotkami v sile asi 500-600 vojakov ukrajinských policajných útvarov SS. Velenie mali Nemci. Armádu podporovali príslušníci UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín. Dedina bola ostreľovaná. Niektorí obyvatelia sa ukryli vo vopred pripravených úkrytoch. Po vstupe do dediny začali útočníci prehľadávať budovy a zhromaždili obyvateľov v kostole a škole, ktoré sa nachádzali v centre dediny. Ukrajinci začali rabovať a plieniť domy. Budovy podpálili. Mnohí obyvatelia zahynuli pri pokuse o útek z miest, kde sa ukrývali. Ukrajinskí vojaci sa dopustili mnohých zločinov voči poľským obyvateľom Huty Pieniackej. Zatknutých Poliakov beštiálne vypočúvali a snažili sa od nich získať informácie o pobyte sovietskych partizánov v dedine. Veliteľ oddielu domobrany Kazimierz Wojciechowski bol poliaty horľavou látkou a podpálený. Útočníci pravdepodobne vedeli, kto patril do oddielu domobrany, a kto pomáhal partizánom. Poznali aj miesto úkrytu zranených sovietskych partizánov. Všetci títo ľudia boli zabití. Popoludní boli Poliaci zhromaždení v kostole a škole vyvedení v skupinách po desiatich a v konvojoch odvedení do drevených stodôl a hospodárskych budov nachádzajúcich sa v obci. Ľudí v nich zamkli a budovy zapálili. Tí, ktorí sa pokúšali utiecť alebo kládli odpor, boli zabití. Prakticky všetky budovy v dedine boli vypálené s výnimkou kostola a školy, kde boli zadržiavaní. Neskoro popoludní útočníci Hutu Pieniacku opustili.“

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Vojnové zločiny členov jednotky 14. Waffen-SS divízie Galícia v dedine Palikorovi / Palikrowy (Poľsko) – Obyvatelia dediny zhromaždení na lúke a postrieľaní troma guľometmi, preživší zabití bajonetmi

  Pripemeňme si aj udalosti z dediny Palikorovi [Palikrowy (poľ.) , pozn.] Tie „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.] v článku s názvom „80. rocznica zbrodni w Palikrowach“ [„80. výročie zločinu v Palikorovách“, pozn.] vyobrazil nasledovne: „12. marca 1944 sa v Palikorovách (Brodský okres) odohral zločin proti poľskému obyvateľstvu. Pacifikáciu poľskej dediny vykonali ukrajinskí dobrovoľníci zo 14. divízie SS ‚Galizien‘, ktorým pomáhali blízke jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a polovojenská jednotka zložená z banderovskej organizácie ukrajinských nacionalistov [OUN-B, pozn.] V ten deň bolo zastrelených viac ako 360 osôb poľskej národnosti. Prežilo len niekoľko zranených. (…) …rozsiahla obec s viac ako 1880 obyvateľmi a viac ako 360 domácnosťami, z ktorých značná časť boli Poliaci. Žili tam aj zmiešané poľsko-ukrajinské manželstvá. Po krvavom masakri na Volyni sa v obci ocitli aj utečenci z Volyne. Od polovice roku 1943 začali medzi Ukrajincami vo východnom Malopoľsku narastať protipoľské nálady a zosilnel tlak na depolonizáciu. Tomu predchádzala vlna individuálnych vrážd, ktorých obeťami sa stali významné osobnosti poľskej komunity. Do konca roka 1943 sa situácia zhoršila a vraždenie celých poľských rodín sa stalo bežným javom. Dochádzalo k masovým vraždám zo strany UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a od februára 1944 sa začal dramaticky zvyšovať počet útokov, do ktorých bola zapojená UPA. Poliaci boli vraždení vo Firlejówe, Bokowe, Berozowici Malej a Hute Pieniackej. 28. februára UPA zaútočila na Korościatyn a zabila 156 ľudí. V sobotu 11. marca 1944 dorazila do okolia Podkamenia divízia 4. policajného pluku SS, zložená z dobrovoľníkov 14. divízie SS ‚Galizien‘, a jednotky UPA… podporované miestnou domobranou OUN (b). Časť jednotiek sa zúčastnila na prepadnutí kláštora v Podkamieńi a vyvraždení tam sa ukrývajúcich ľudí, kde sa ukrývali aj niektorí obyvatelia Palikorova. Zvyšná skupina útočníkov smerovala k Palikrowu. V nedeľu 12. marca okolo ôsmej hodiny ráno útočníci obkľúčili obec a spustili paľbu smerom k budovám. Obyvateľom dediny potom prikázali, aby sa zhromaždili na lúke pri rieke. Keď sa zhromaždili všetci obyvatelia dediny, urobila sa selekcia na Poliakov a Ukrajincov. Na overovaní národností sa zúčastnili aj miestni Ukrajinci. Potom boli miestni Ukrajinci prepustení. Poliaci boli natlačení na jedno miesto a obkľúčení z troch strán 3 guľometmi, a potom boli zhromaždení ľudia hromadne postrieľaní. Útočníci potom ľudí zabíjali bajonetmi. Bol to obludný masaker, celá rieka bola červená od krvi. Po poprave boli poľské domy vyrabované útočníkmi a hospodárstva spálené. Poliaci nájdení v skrýšach boli tiež zavraždení. Bolo identifikovaných 265 obetí masakry. Na mieste hromadného hrobu bol postavený pamätník s počtom obetí genocídy. Podľa odhadov poľských historikov ukrajinskí nacionalisti zavraždili približne 100-tisíc Poliakov. 40–60 tisíc zahynulo na Volyni, 20–40 tisíc vo Východnej Galícii a najmenej 4 tisíc na území dnešného Poľska. Teror UPA [Ukrajinská povstalecká armáda , pozn.] spôsobil, že státisíce Poliakov opustili svoje domovy a utiekli do centrálneho Poľska.“

  Niektorí členovia Waffen-SS divízie Galícia mali značne odlišný osud: „Po prechode frontu na západ zostala značná časť UPA v tyle Červenej armády, kde mala vyvíjať deštrukčnú činnosť a rovnako ako neskoršie na našom území Werwolf a ostatné tlupy nacistického podzemia v strednej a východnej Európe organizovať prípravy na vedenie novej vojny. Tak vznikol akýsi organizačný základ, okolo ktorého sa potom verbovaním zvyškov nemeckej fašistickej armády, členov bývalej SS divízie Galizien a rôznych zločineckých živlov, často však tiež násilným mobilizovaním miestneho obyvateľstva, formovali početné banderovské tlupy, ktoré potom narušovali povojnovú mieru konsolidáciu. Ich teroru padli za obeť tisíce príslušníkov ukrajinského a poľského národa. Po skončení druhej svetovej vojny utiekol Š. Bandera s niekoľkými ďalšími blízkymi spolupracovníkmi do Američanmi obsadenej časti Nemecka, kde vytvoril v Mníchove nové ústredie OUN. Toto nové riadiace centrum vydávalo direktívy záväzné pre všetky ozbrojené tvary banderovcov vo východnej Európe. Z východnej časti Poľska, kde sa im podarilo trvale sa usadiť, organizovali banderovci nájazdy i na východné Slovensko, a to už počas leta roku 1945. Tak došlo k vážnemu ohrozeniu…“

  Možnože sa niektorí spýtajú: « Ale ako chceli vlastne bojovať tí „banderovci“? » To je veľmi správna otázka. Na vojnu potrebujete: peniaze, zbrane a bojovníkov. Predstavitelia „politického ukrajinizmu“ (v povojnovom období) bojovníkov mali. Mali aj niečo iné. Desaťročia sa venovali budovaniu rôznych centier „ukrajinizmu“ vo svete – USA, Kanada, Francúzsko, Praha za Masaryka… Domáca úloha: skúste si zistiť, kto bol pán s menom „Lev Dobriansky“, a kto je jeho dcéra „Paula Dobriansky“. Hoďte si do vyhľadávania, naštudujte odkiaľ pochádzal jej otec, koho vyučoval, aká bola kariéra tejto pani… a porozmýšľajte. Odrazu budete mať pokope „banderovcov“, bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Yushchenka s manželkou, administratívu hneď niekoľkých amerických prezidentov… toto všetko sú verejné a ľahko dostupné informácie. Lev Dobriansky, ako uvidíte na obrázkoch nižšie, v rokoch 49/51 venoval naozaj veľké úsilie tomu, aby zabezpečil prísun zbraní zo strany vlády USA pre „banderovcov“, ktorí nám tu vtedy pobehovali… Dobrianskému sa to síce vtedy nepodarilo, no… a vlastne aj podarilo, všakže?

  Čo dodať na zaver? Tento komentár som začínal obrázkom pamätníka pre bojovníkov, ktorí padli v SNP. Je tragédiou národa, keď jeho vrcholní politickí reprezentanti, ako aj prakticky celý mediálny priestor, nie sú odrazu schopní povedať – „za akých okolností“, ohradiť sa, pretože sa to práve akosi „nehodí“, čím zahmlievajú históriu, deformujú túto dôležitú časť národnej identity – historickú pamäť národa, no a takýmto spôsobom špinia pamiatku týchto zosnulých. A ešte väčšou tragédiou je, že väčšine občanov… nič z tohto neprekáža, a v podstate na tomto participujú. Áno, aj s SNP sú spojené nejaké tie „kontroverzie“, ale snáď…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 80. rocznica zbrodni w Palikrowach. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2024. Dostupné na (10-10-2025 / 22:37): https://ipn.gov.pl/pl/dla-mediow/komunikaty/198847,TEKST-AUDIO-80-rocznica-zbrodni-w-Palikrowach.html
  • [2] DOBRIANSKY, Lev. Call for U.S. Aid. / The Courier-Mail – No. 4447: Tuesday, 27. February, 1951. Brisbane (Austrália), 1951.
  • [3] DOBRIANSKY, Lev. Our Opportunity – To Take or Forsake. / ВІЛЬНА ДУМКА [Vil’na Dumka] – The Ukrainian Independent Newspaper in Australia, No. 8 (32), 5. March 1950. Sydney (Austrália), 1950.
  • [4] DRŠKA, Pavel. Boj čs. armády proti banderovcom v rokoch 1945-1947. / Historie a vojenství – 6. číslo, 1977. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1977.
  • [5] FIALA, Ján. Československá armáda v boji proti banderovcům v roce 1947. / Historie a vojenství – 3. číslo, 1960. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1960.
  • [6] FIALA, Ján. Československé ozbrojené sily a zabezpečení pokojného vývoje revoluce v letech 1945-1947. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1962.
  • [7] Germans Try To Use Ukranians Against Poles. / Border Morning Mail – 21. May 1943. Albury (Austrália).
  • [8] Gloryfikacja Bandery i SS Galizien we Lwowie! Skandal! (Poľsko) : Polityka RP (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 18:12): youtu.be/HgkykEXMCkc
  • [9] GŁUSZEK, Paweł. Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2025. Dostupné na (10-10-2025 / 19:21): https://ipn.gov.pl/pl/historia-z-ipn/139138,Archiwum-Pelne-Pamieci-Zbrodnia-w-Hucie-Pieniackiej.html
  • [10] GREDIL, Myhail. Бо тільки той народ має майбутнє, який не відвертається від тих, хто віддав за нього своє життя і свою долю. 83 річниця створення дивізії „Галичина“. Ľvov (Ruthénia) : Myhail Gredil (Facebook). Dostupné (07-05-2026 / 23:09): facebook.com/reel/920101457730542
  • [11] KAŇÁK, Petr. VAJSKEBR, Jan. Výcvikový pluk SS Prag. / Historie a vojenství – 3. číslo, 2013. 62. ročník. Praha (Česká republika) : Vojenský historický ústav, 2013.
  • [12] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [13] Marsz Ku Czci SS Galizien We Lwowie Już w Sobotę! Rząd Tuska Udaje Że Wszystko OK! – Analiza Ator. wideoprezentacje (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 19:12): youtu.be/aiTFuuWnns0
  • [14] Marsch zu Ehren der Waffen-SS-Division Galizien. Lemberg. 2. Mai 2026. Yelyzaveta Grinshpun (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 18:07): youtu.be/As1fJCDdkZ4
  • [15] MIĘDLAR, Jacek. Kościół przeżarty banderyzmem! Duchowny wychwala ludobójców, wyzywa Polkę i odgraża się, że Ukraińcy zabiorą Przemyśl, Lublin i Kraków [ZDJĘCIA]. (Poľsko) : wPrawo.pl. Dostupné (07-05-2026 / 19:49): https://wprawo.pl/kosciol-przezarty-banderyzmem-duchowny-wychwala-ludobojcow-wyzywa-polke-i-odgraza-sie-ze-ukraincy-zabiora-przemysl-lublin-i-krakow-zdjecia/
  • [16] MIKULKA, Radek. Časopis Matice moravské – 2. čislo, 2015. 134. rocńík. Brno (Česká republika) : Matice moravská, 2015.
  • [17] PETELSKA, Eva; PETELSKI, Czesław (réžia). Ogniomistrz Kaleń. (Poľsko), 1961. 103 minút. Dostupné online (26-10-2025 / 23:04): https://www.youtube.com/watch?v=qeohw1ZNuZI
  • [18] PLACHÝ, Jiří. Muzea nejnovějších dějín ve Lvove. / Historie a vojenství – 2. číslo, 2020. 69. ročník. Praha (Česká republika) : Vojenský historický ústav, 2020.
  • [19] PLIŠKOVÁ, Anna. Prof. Dr. Paul Robert Magocsi – Doctor honoris causa Prešovskej univerzity v Prešove. / Na pulze – Časopis Prešovskej univerzity v Prešove. Prešov (Slovenská republika) : Prešovská univerzita v Prešove, 2013. Dostupne na (05-11-2025 / 23:01): https://napulze.unipo.sk/clanok?id=24
  • [20] Prieskum lesov Vyšné Ružbachy. (Slovensko) : Zálesák z východu (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 17:29): youtu.be/As1fJCDdkZ4
  • [21] STYRKUL, Valery. The SS Werewolves. Ľvov (Sovietsky zvaz) : Kamenyar Publishers, 1982. 56 strán.
  • [22] ŠIMUNIČ, Pavol. Obrana východnej časti povstaleckého územia počas fašistickej generálnej ofenzívy (Úsek II., III. a VI. Taktickej skupiny). / Historie a vojenství – 2. číslo, 1987. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1987.
  • [23] ŠIMUNIČ, Pavol. Slovenské národné povstanie. / Historie a vojenství – 4. číslo, 1984. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1984.
  • [24] The Unspeakable Crime at Lvov. / The Australian Jewish News – 6. April 1945. Melbourne (Austrália).
  • [25] The Unspeakable Crime at Lvov. / The Syydney Jewish News – 13. April 1945. Sydney (Austrália).
  • [26] Ukraina: Prawy Sektor organizuje marsz ku czci SS „Galizien” we Lwowie. Start pod pomnikiem Bandery. (Poľsko) : Radio Maryja – Katolicki głos w Twoim domu. Dostupné (07-05-2026 / 18:49): https://www.radiomaryja.pl/informacje/ukraina-prawy-sektor-organizuje-marsz-ku-czci-ss-galizien-we-lwowie-start-pod-pomnikiem-bandery/
  • [27] Warning on Balt Migrants – „Voluntarily“ Served Nazi. / Tribune – 3. january 1948. Sydney (Austrália).
  • [28] З нагоди 83-ї річниці створення 14-ї гренадерської дивізії «Галичина» – 2 травня у Львові. Ľvov (Ruthénia) : Правий Сектор /Львівщина [Pravý sektor /Ľvovská oblasť ,pozn.]. Dostupné (08-05-2026 / 00:13): https://www.facebook.com/story.php?story_fbid=1396563882503603&id=100064500142005
  • [29] Галичина — дивізія героїв! / 30. apríl o 19:38. (Ukrajina) : Третій механізований батальйон [Tretí mechanizovaný prápor ,pozn.]. Dostupné (08-05-2026 / 00:27): https://www.facebook.com/thirdmechbat/

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sa-na-ukrajine-maj-2026-opatovne-prihlasili-k-odkazu-esesakov-z-14-waffen-ss-divizie-galicia-galizien-halychyna-ktori-potlacali-snp/

• ▐ Zverejnené: 13/10/2025

  Základný popis

  Úryvok z dobovej tlače, ktorá popisovala Protest ukrajinských študentov za práva Nemcov a Ukrajincov v Sovietskom Rusku počas hladomoru v roku 1933. Demonštrácia bola zvolaná ukrajinským študentským spolkom „Sitsch“ a zameriavala sa na protest proti útlaku a vyhladzovaniu Nemcov a Ukrajincov sovietskou vládou. Dokumentuje solidaritu a blízke politické spojenectvo sympatizantov „politického ukrajinizmu“ a nemeckých vlastencov.

  « Keď ukrajinská študentská organizácia „Sitsch“ [Sič] – so svojimi nemeckými priateľmi – protesty robila (Süddeutsches Tagblatt, 1933) »

  ZNAČKY: Citát – História – Druhá svetová vojna – ZSSR – Ukrajinská SSR – Ukrajina – Slovania

  Ešte som sa rozhodol zverejniť stĺpček, ktorý bol súčasťou novín „Süddeutsches Tagblatt“ z 18. novembra 1933. Aby mi ľudia verili, že sa niečo podobné naozaj udialo a bolo súčasťou dennej tlače v nemecky hovoriacich krajoch. Prečo? Narazil som v ňom na slovíčko „Sič“, už po niekoľkýkrát. Presne – po tretíkrát. Prvýkrát som na „Sič“ natrafil pri menovaní kádrov militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“, ktorý niekedy v rokoch 1938/39 pobehovali s nacistami a „hajlovali“ tam: „Slava Ukrainy!“ Druhýkrát som objavil tvrdenie o tom, že po občianskej vojne 1918-1920, keď utekali ukrajinskí nacionalisti na západ, tak že to boli práve „strelci zo Siče“, ktorí priniesli so sebou peniaze, zlato, diamanty a iné cennosti ulúpené počas proti-židovských pogromov. Asi nikoho neprekvapí: pomenovanie, ktoré zahŕňa „Sič“ je na Ukrajine dodnes populárnou formou tvorby názvosloví, odvolávajúc sa na starodávne historické konotácie [útvary Kozákov obývajúcich aj niekdajšie územia bývalej „Chazárie“, pozn.]; zamlčiavac tu uvedené.

  Ale aby sme sa vrátili k úryvku na obrázku, tu je nejaký ten orientačný preklad článku „Die Deutschenunterdrückung in Russland“ [„Utláčanie Nemcov v Rusku,“ pozn.]: „Pracujú pre svoj každodenný chlieb na Volge, pri Čiernom mori a vo svojich domovoch. Od svojho usadenia sú nositeľmi kultúry v každom ohľade. Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitsch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku. Rečníci si za svoje vyčerpávajúce prezentácie vyslúžili rozsiahly potlesk.“ Mimochodom, tento stĺpček bol zverejnený v období hladomoru 1932/1933, ku ktorému som napísal osobitný článok.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: Die Deutschenunterdrückung in Russland / Süddeutsches Tagblatt (mit der illustrierten Monatschrift „Bergland“ – Nachtausgabe) [Grazer Tagblatt] – Samstag, den 18. November 1933, Nummer 532. 43. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-ukrajinska-studentska-organizacia-sitsch-sic-so-svojimi-nemeckymi-priatelmi-protesty-robila-suddeutsches-tagblatt-1933/

• ▐ Zverejnené: 12/10/2025

  └ Aktualizované: 20/10/2025 (15:12)

  Základný popis

  Tento článok sa zaoberá okolnosťami vzniku a pôsobením 14. Waffen-SS divízie Galícia počas obdobia Druhej svetovej vojny, kde bola rozhodujúca ich súčinnosť s nacistickým Nemeckom. Článok diskutuje predovšetkým aktuálne debaty o ich rehabilitácii, motívy ukryté za týmito snahami. Prečítajte si detailnú analýzu historických udalostí a politických snáh.

  « 14. Waffen-SS divízia Galícia (Division Galizien / Halychina) – Pokusy o rehabilitáciu „esesákov“, ktorí potláčali Slovenské národné povstanie (SNP) »

  ZNAČKY: Komentár – História – Druhá svetová vojna – Politika – Galícia – Ukrajinská SSR – Ukrajina – ZSSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Slovania – Totalita – Nihilizmus – Nacizmus – Progresivizmus – Liberálna demokracia

  Na obrázku vyššie môžete vidieť príslušníka ukrajinskej rozviedky SBU z apríla 2022. Tým pozornejším z vás isteže nemôže ujsť vyjadrenie obdivu a uznania zo strany tohto vojaka voči svojim predchodcom – „esesákom“ z divízie Galícia, prihlásením sa k odkazu tohto zoskupenia nosením ich označenia. Je smutným konštatovaním, bohužiaľ, že táto historicko-kultúrno-hodnotová záležitosť nie je len nejakým ojedinelým prejavom radikálnych ukrajinských militaristických skupín, ale neraz aj úplne bežní Ukrajinci týmto kolaborantom s nacistickým Nemeckom zvyknú budovať pomníky a uctievajú si ich ako hrdinov. O tomto probléme som v minulosti napísal: « Veď aj členovia takého združenia ako „American Jewish Committee“ [Americký židovský výbor, pozn.] ostali vyslovene šokovaní (Bender, Briggss; 2023), keď sa k ním doniesli správy o existencii monumentu — neďaleko Philadelphie (USA) — oslavujúceho ukrajinských „esesákov“, kolaborantov s nemeckými nacistami. Podobný monument bol napríklad postavený v roku 1988 aj na cintoríne [St. Volodymyr Ukrainian cemetery, pozn.] v Oakville (Kanada), najprv venovaný „obetiam vojny“, aby sa tie obete v roku 2016 upresnili na niečo v štýle: „…toto je na oslavu ľudí, ktorí počas časti vojny slúžili pod nacistickou kontrolou. (Oakville News, 2024)“ V roku 2024 došlo k odstráneniu tohto monumentu (The Canadian Jewish News, 2024). A ďalší podobný monument nájdete v Edmontone (Kanada) [St. Michael’s Cemetery, pozn.] Ten sa napríklad stal v roku 2021 terčom vandalov (Progress Report, 2021), no a nie je zaiste žiadnym prekvapeným — židovská obec sa dožaduje jeho odstránenia (Edmonton Journal, 2023). » V Kyjeve sa napríklad v roku 2021 konal oslavný pochod na „počesť“ 14. Waffen-SS divízie Galícia, o čom informovali „The Times of Israel“, „Jewish Telegraphic Agency“ a „Haaretz“. V roku 2021 bol v Kyjeve pre jedného z veteránov tejto nacistickej družiny — Orestovi Waskułovi — urobený honosný pohreb: „…so štátnymi poctami za účasti reprezentatívnej roty ukrajinskej armády. (Janiga, 2025)“ Pochodmi pripomínajúcimi týchto ukrajinských nacistov je známe aj mesto Ľvov. Dodnes je možné dohľadať napríklad článok s názvom „Nazi symbols, salutes on display at Ukrainian nationalist march“ [„Nacistické symboly, pozdravy vyjavené na ukrajinskom nacionalistickom pochode“, pozn.], ktorý opisoval udalosti okolo pochodu v roku 2018. Existuje aj video z takéhoto pochodu nazvané „Сс галичина“ [„SS Galícia“, pozn.] Stačí si ho pozrieť, počúvať vyvolávané heslá: „Sláva naci!“ a všímať si pravú ruku takmer všetkých zúčastnených. O pochode v meste Ľvove informoval rovnako aj britský portál ITV.com — už v roku 2014 — v článku s názvom „Ukraine nationalists rally to commemorate Nazi SS division“ [„Ukrajinskí nacionalisti sa zhromaždili na pamiatku nacistickej divízie SS“, pozn.]

  Sprievodným aktom takýchto aktivít je potom revizionizmus slúžiaci súčasným politickým agendám. S tým súvisí snaha zľahčovať zločiny týchto hrdlorezov, alebo ich dokonca až popierať. Cielene sa prehliada a zabúda na ich príspevok pri priamej alebo sekundárnej participácii na zločinoch nacistického Nemecka, nakoľko poskytovali významnú ľudskú silu pre vojnovú mašinériu, čo prispievalo ku pokračujúcej genocíde v mnohých iných oblastiach vojnového konfliktu, a zároveň sa samotní zúčastnili – boli nasadzovaní do mnohých akcii, kde sa podieľali na plnení definovaných nacistických cieľov, napr. brutálne potláčanie Slovenského národného povstania (SNP), čím sa stali pevnou súčasťou výkonného aparátu plniaceho zámery „nacistického projektu“. Dookola sa používajú rôzne manipulačné rétorické stratégie a vytvára bájoslovie o hrdinskosti tejto jednotky pri jej zápase o presadenie národnoštátnych záujmov, ktoré sa stalo súčasťou „národného príbehu“ dnešnej Ukrajiny, v procese budovania jej národnej identity, čo je v skutočnosti iba nadväzujúcim pokračovaním národnej tragédie hneď niekoľkých ďalších národov. Nie je prekvapením, že ostatnými kapitolami tohto idealizovaného príbehu sú aj ďalší ukrajinskí nacionalisti — Symon Petljura, Roman Šuchevyč, Stepan Bandera, tzv. „banderovci“ a pod. Prekvapujúca – skôr pre nezasvätených – je neschopnosť súčasných predstaviteľov „politického ukrajinizmu“ vyrovnať sa s takýmito nepríjemnými pravdami. Toto svojské ideologické nastavenie súčastnej politickej reprezentácie Ukrajiny sa dokonale prejavilo v posledných týždňoch. Poľský prezident Karol Nawrocki sa rozhodol predložiť „Sejmu“ návrhy zákonov zakazujúce symboliku ukrajinských nacionalistických skupín konajúcich zločiny počas Druhej svetovej vojny (Adamski, 2025). Okamžite sa spustil nárek ukrajinskej ambasády v Poľsku – „Ustawa przeciw banderyzmowi jak płachta na byka. Ukraina grozi odwetem“ [„Protibanderovský zákon je ako červená handra pre býka. Ukrajina hrozí odvetou“, pozn.] – a nekôr aj ukrajinských historikov, čo v podstate odráža ich myšlienkový svet a v mnohom aj status takýchto skupín na Ukrajine, prípadne medzi potomkami týchto osôb v exile. Dr. Rafał Kościański pridáva – uverejnené v článku „IPN reaguje na list ukraińskich historyków. ‚Z szacunku dla ofiar‘“ [„IPN reaguje na list ukrajinských historikov. ‚Z úcty k obetiam‘“, pozn.] – taketo vyjadrenie: „Symbolika OUN-UPA je neoddeliteľne spojená s Volyňským masakrom, genocídou spáchanou ukrajinskými nacionalistami na poľskom obyvateľstve. Z úcty k obetiam ju nemožno tolerovať na verejných priestranstvách v Poľsku. Inštitút národnej pamäti (IPN) nám pripomína, že poľsko-ukrajinské zmierenie je možné len na základe historickej pravdy, ktorá si vyžaduje identifikáciu miest hrobov poľských obetí, exhumáciu a riadne pripomenutie si všetkých zavraždených.“

  V roku 2023 bola vydaná taktiež brožúrka s názvom „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“, a tá ma – a to hovorím naozaj úprimne – zaskočila. „Bojovali za Ukrajinu? Hm… akože asi irónia,“ premýšľal som pri jej počiatočnom poťažkávaní, o to viac, keď som v tejto publikácii uvidel predhovor profesora Paula Roberta Magocsiho pôsobiaceho na univerzite v Toronte. Paul Robert Magocsi je predsa len vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti. Takýto niekto by sa predsa nepodpísal pod hocičo. Ak by to podľa jeho názoru nebola pravda, on by svoj postoj nemyslel úprimne, v tom prípade by určite nenapísal: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy.“ Takéto vyjadrenie profesora Magocsiho má ešte viac utvrdilo v názore: „Vtipkári, určite irónia…,“ a ja som si obratom túto brožúrku prelistoval, prebehol očami, aby som napokon – značne udivený – dospel k záveru: „Nie, nie. Luciuk a Magocsi ten nadpis myslia VÁŽNE.“ A tak tu máme dvoch profesorov – ukrajinistov, ktorí strávili celé svoje životy zaoberaním sa „ukrajinskou otázkou“ a jedného…

  Profesor Luciuk začína svoju prácu takýmito slovami: „Približne 4,5 milióna ukrajinských civilistov zahynulo alebo zmizlo, čo predstavuje najvyššie straty v porovnaní s inými krajinami okupovanými nacistickým Nemeckom. Ďalších 4,1 milióna ukrajinských vojakov zomrelo v boji, zahynulo v nemeckých táboroch pre vojnových zajatcov, alebo podľahli svojim zraneniam. (…) Na rozdiel od iných krajín pod nacistickou okupáciou, na Ukrajine nebola žiadna kolaborantská vláda… (…) Cez dva milióny Ukrajincov boli zhromaždení na nútené práce a deportovaní do Tretej ríše. (Luciuk, s. 1)“ Pri menovaní týchto obetí mne osobne chýba jeden krátky dodatok. Ten by mohol znieť takto: „Uvedené sa netýkalo ukrajinských ‚esesákov‘ z divízie Galícia.“ Je značne podivné, až by som sa nebál povedať – vyslovene cynické, menovať milióny mŕtvych ľudí, ktorí skonali počas Druhej svetovej vojny (na územiach označovaných „Ukrajina“) v úvode publikácie o 14. Waffen-SS divízii Galícia, bez toho, aby sa okamžite nespomenula úloha príslušníkov tejto jednotky pri vzniku týchto strát na ľudských životoch, pretože to boli práve členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia, ktorí podporovali, umožňovali a neraz sa priamo podieľali na vraždení týchto ľudí! 14. Waffen-SS divízia Galícia mala fundamentálne odlišné ideologické zosúladenie, strategické a operatívne zameranie než uvedené obete, bezbranní civilisti alebo bojovníci na strane síl odporujúcich nacizmu. Členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia – pred vstupom do tohto zoskúpenia – mali na výber a vybrali si. Používanie jednotného označenia „Ukrajinci“ pre všetkých, bez prezentovania existujúcej – minimálne – politickej rôznorodosti na „ukrajinských“ územiach, nehovoriac o existujúcej rôznorodosti etnickej, má s veľkou pravdepodobnosťou čiastočne funkciu z hľadiska budovania pocitu akejsi „národnej jednoty“. Takáto deskripcia navodzuje dojem „jednotnej ukrajinskej rodiny“, ktorej niektorí jej členovia urobili nešťastné rozhodnutia pod tlakom, ale inak to mysleli v zásade dobre. No takáto rétorická pozícia prináša hlavne – sa na podvedomej úrovni u čitateľa vytvára väzba: Ukrajinec – obeť. Evidentná je snaha vykresliť Ukrajincov v akejsi pozícii – „trpitelia, obete okolností“, čo vo všeobecnej rovine NIE JE pravda. Nevypovedá o celom kontexte a úmyselne zavádza! Veľakrát utrpenie „Ukrajincom“ spôsobovali práveže „najroduvernejší Ukrajinci“! A nielen im, ukrajinskí nacisti sa podieľali aj na vraždení napríklad aj Slovákov (počas SNP) alebo Poliakov, ale tomu sa ešte budeme venovať…

  Profesor Luciuk ďalej píše: „…trpeli stalinistickými represiami, najmä počas genocídnej Veľkej hladomorovej katastrofy v rokoch 1932–1933…, (Luciuk, s. 1)“ Tejto téme som sa venoval v samostatnom článku, kde som priniesol prehľad o dianí v ZSSR počas tejto udalosti na podklade úryvkov z dobovej tlače. Nech sa páči, prečítajte si, naštudujte. Tu už len podotknem: príde vám uvedené konštatovanie profesora Luciuka adekvátne a odrážajúce uvedené historické zápisky? Je táto téma naozaj takto jednoduchá, aby sa o nej napísalo razantné zhodnotenie v rozsahu jednej vety?

  • „Obyvatelia západnej Ukrajiny, ktorí trpeli pod poľskou kontrolou počas medzivojnového obdobia, prvýkrát pocítili brutalitu sovietskej okupácie v polovici septembra 1939, keď sa Hitler a Stalin sprisahali pri rozdelení Poľskej republiky, čím začala druhá svetová vojna. Po páde tejto nacisticko-sovietskej aliancie, 22. júna 1941, keď Hitlerove légie zaútočili, ustupujúci Sovieti bezohľadne povraždili vyše 20 000 politických väzňov v celom regióne. Hrôzy, ktoré Ukrajinci videli v prvej polovici leta roku 1941, motivovali mnohých k tomu, aby sa neskôr prihlásili do 14. divízie granátnikov Waffen-SS (divízia Galícia). (Luciuk, s. 2)“
  • „Netreba sa čudovať, že mnohí Ukrajinci spočiatku vítali nemeckých okupantov, keďže verili, že ich prišli oslobodiť od útlaku sovietskej vlády. Netušili však, že nacistické plány pre Ukrajinu zahŕňali tzv. ‚Hungerplan‘ (plán hladomoru), ktorý počítal s vyhladovaním tretiny obyvateľstva a deportáciou ďalšej tretiny ďaleko na východ ‚za Ural‘, zatiaľ čo zvyšok mal slúžiť ako otroci svojim nemeckým pánom. Keďže sa ukázala bezohľadná osadnícko-koloniálna agenda Tretej ríše, ukrajinský odpor proti nacistom eskaloval. Súčasne Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) viedli proti-sovietsky boj, ktorý pokračoval viac ako desať rokov po skončení vojny v Európe 8. mája 1945. Odhaduje sa, že 6 až 7 miliónov Ukrajincov bojovalo v radoch Červenej armády. Veľký počet Ukrajincov prispel k víťazstvu nad nacizmom aj ako vojaci poľských, československých, kanadských a amerických ozbrojených síl. (Luciuk, s. 3-4)“
  • „Po katastrofálnej porážke nemeckej armády (Wehrmachtu) pri Stalingrade vo februári 1943 začala Červená armáda postupovať na západ. S približovaním sa sovietskych vojsk k Ukrajine, Nemci, ktorí zúfalo potrebovali ľudské zdroje, začali verbovať ukrajinských občanov do toho, čo sa neskôr stalo známym ako divízia Galícia. Dohodlo sa, že jej vojaci budú bojovať len na východnom fronte, a že divízia bude mať ukrajinských dôstojníkov, ako aj kaplánov pre starostlivosť o ich náboženské potreby. Títo vojaci neprijali rasistickú a antisemitskú ideológiu nacistov. Namiesto toho sa mnohí pridali k divízii Galícia v nádeji, že získajú vojenské zručnosti a zbrane, s predpokladom, že podobne ako počas prvej svetovej vojny, by ich formácia mohla tvoriť jadro ukrajinskej armády schopnej oslobodiť ukrajinskú zem od cudzej nadvlády. (…) Nemci, ktorí vedeli, čo Ukrajinci očakávali od divízie, sa neúspešne pokúšali vyčistiť jej rady od ukrajinských vlastencov. Celkovo tí, ktorí boli v radoch divízie, úprimne verili, že ich služba a obety pomôžu zabezpečiť nezávislosť Ukrajiny. Bojovali za Ukrajinu. (Luciuk, s. 4-6)“

  Začnime termínom „Západná Ukrajina“, čo je neexistujúci historický pojem. Územia, ktoré Luciuk označuje „Západná Ukrajina“, táto oblasť je známa svojim stáročným názvom „Galícia“. Z hľadiska etnickej príslušnosti sú obyvatelia na tomto území – Ruthéni (Rusnáci, Rusíni). Nie sú to žiadni etnickí „Ukrajinci“. Táto oblasť NIKDY v histórii nebola ukrajinským územím, čo dokazuje špecifická história tohto územia a historické mapy. [O téme – poľský teror v Galícii namierený voči Ruthénom (Rusnáci, Rusíni), i o tom som v minulosti niečo napísal, pozn.] Postupná transformácia Ruthénov na „Ruthéno-Ukrajincov“, až napokon „Ukrajincov“ je zdokumentovaná. Opäť sa budem opakovať, čerpať zo svojich predošlých článkov: « Poľskí intelektuáli poznamenávajú: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) ‚Ruthénsko-ukrajinská strana‘ bola v Galícii založená okolo roku 1890, a založili ju tí politici, ktorí chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie… Rakúski politici naklonení Nemecku, ktorí pred tridsať rokmi začali ‚Ruthénsko-ukrajinské hnutie‘, snívali o získaní celého Maloruska… (Lutosławski, Romer; 1919)“ Alebo zdroje opisujúce stav spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia, ktoré uvádzajú: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“ Veľmi pekne túto obmenu zachytáva „Ukrainian National Association“ (UNA), keď na svojich webových stránkach píše toto: „UNA bola založená v roku 1894, keď prvá vlna ukrajinských imigrantov pricestovala do Spojených štátov, aby pracovali v uhoľných baniach Pensylvánie.“ Ibaže… tou prvou vlnou imigrantov NEBOLI UKRAJINCI. Táto organizácia sa totiž zakladala pod názvom – „Ruthenian National Union“, a pod týmto názvom vystupovala… až do nejakého roku 1914. Alebo takéto svedectvo, ktoré – v roku 1919 – Berzeviczy, Gratz, Alexander a ostatní k tejto problematike vyjadrili v knihe „UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht…)“: „Tam, kde sa Maďari v hustejších skupinách usadili ako nomádi a roľníci, pomaly zanikol slovanský element v rámci Uhorska… (…) Tam, kde maďarské osídlenie už nestačilo na ovládnutie alebo vytlačenie pôvodného obyvateľstva, zostalo toto obyvateľstvo v početnej prevahe. Horská oblasť okolo panónskej kotliny je dodnes obývaná predovšetkým potomkami týchto vtedajších slovanských zvyškov. Títo Slovania sa od začiatku delili na severných a južných Slovanov. K prvým patria ‚die Ruthenen‘ (‚Rusznyáken‘), alebo ako sa NEDÁVNO [najnovšie, v poslednej dobe, pozn.] sami začali nazývať: Ukrajinci…, (s. 28)“ a jasne hovoria o Ruthénoch – Rusnákoch, ktorí SA ZAČALI od istej doby nazývať Ukrajincami. Z politických dôvodov: „Dnes vieme, že existujú separatistické hnutia, ktoré si kladú za cieľ vytvorenie ‚Veľkej Ukrajiny‘, a to politickým zjednotením rôznych ukrajinských menšín vo východnej Európe. (Vowles, 1939, s. 8)“ »

  Povšimnite si nasledovné, profesor Luciuk na jednom mieste píše: „Keďže sa ukázala bezohľadná osadnícko-koloniálna agenda Tretej ríše, ukrajinský odpor proti nacistom eskaloval,“ aby vzápätí napísal, „…sa mnohí pridali k divízii Galícia v nádeji, že získajú vojenské zručnosti a zbrane, s predpokladom, (…), by ich formácia mohla tvoriť jadro ukrajinskej armády schopnej oslobodiť ukrajinskú zem od cudzej nadvlády.“ Priblížme si teraz okolnosti tohto diania, ako ich – v oficiálnom dokumente (1945) – zachytili a spracovali členovia americkej rozviedky: „Výzvy Rosenberga a ríšskeho komisára pre Ukrajinu ukrajinskému obyvateľstvu v januári 1942 odhalili, že nemecká koncepcia národného oslobodenia vyžadovala spoluprácu jednotlivcov a národa ako ekonomických a kultúrnych, nie politických jednotiek: ‚Nemecká ríša prevzala správu Ukrajiny s cieľom zabrániť návratu boľševických podmienok a dominancii židovstva. Nová administratíva očakáva príspevok všetkých Ukrajincov k pozdvihnutiu pokladov tejto zeme, zatiaľ čo sa na svojej strane bude snažiť zaviesť éru výstavby po strašnej dobe ničenia.‘ Ukrajinci mali zaplatiť svoju vďaku za oslobodenie od boľševizmu vo forme práce pre Nemcov. V prejave z januára 1943 ríšsky komisár pre Ukrajinu odhalil, že Nemci nemajú v úmysle zriadiť ukrajinskú administratívu, pretože iba Nemci mohli zachrániť Ukrajinca pred chaosom, zatiaľ čo emigranti by ho len prehĺbili; domáce obyvateľstvo mohlo byť použité len v podriadenej pozícii. Preto neexistovala žiadna domáca administratíva v ríšskom komisariáte na Ukrajine [oficiálny názov: „Ríšsky komisariát Ukrajina“, prípadne „Reichskommissariat Ukraine“, pozn.] nad lokálnou úrovňou. (German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine, 1945. s. 49-50)“ Čiže Nemci – bez nejakého zahmlievania – otvorene hovoria, aké sú ich úmysly, že ich nejaká ukrajinská nezávislosť a „Veľká Ukrajina“ absolútne nezaujímajú, tieto svoje úmysly reálne vykonávajú, a tu v roku 1943 sa nájde nejakých 10-15 tisíc sympatizantov „politického ukrajinizmu“ vstupujúcich medzi „esesákov“; v čase, keď sa začína rúcať front; ktorých myšlienkový svet vyzerá asi takto: „Síce sme pre Nemcov otroci, a všetko sa im teraz rozpadá, ale ak sa k ním pridáme a spoločne vyhrajeme nad ‚boľševikmi‘, potom to už bude iné – a aj tých ‚Nemčúrov‘ odtiaľ vykopneme…“ Ako… ja vám neviem.

  POZNÁMKA: „Boľševici“ po vojne tú „Veľkú Ukrajinu“ naozaj vytvorili, takú veľkú, akou nikdy nebola, čo je nemalá irónia osudu; ibaže bola vo sfére vplyvu Sovietského zväzu. Ak by vyhralo nacistické Nemecko, vtedy by sa ocitlo v jeho sfére vplyvu. Čiže v skutočnosti išlo len o to… KTO bude „vplývať“? Alebo ako? Len sa pýtam.

  Ohľadom spomenutého „koaličného spojenia“ medzi Hitlerom a Stalinom, ktoré podľa profesora Luciuka viedlo k začiatku Druhej svetovej vojny. Na niečo také ani nebudem reagovať. Mohol by som napísať ďalší rozbor, ale… obdobné tvrdenia sú natoľko „zrejmé“, že to nie je potrebné. Povenujme sa iným partnerom Hitlera. Alebo skôr popisu toho, ako plnili predstavitelia „politického ukrajinizmu“ dlhé roky funkciu užitočných idiotov pre Rakúšanov a Nemcov. Mimochodom, takto naznačený spôsob prístupu Germánov voči Slovanom opísal v roku 1934 – poľský antropológ – profesor Karol Stojanowski vo svojom diele „Rasizm przeciw słowiańszczyźnie“ [„Rasizmus voči slovanstvu“, pozn.] takto: „Nemci vďačia za svoju kultúrnu nadradenosť najmä skutočnosti, že slovanské krajiny hromadne akceptovali ich emigráciu, od remeselníkov a roľníkov, až po členov vládnucich rodín. Táto nadradenosť – samozrejme – s pokračujúcim víťazným postupom do slovanských krajín určila určitý pocit menejcennosti medzi Slovanmi voči Nemcom. Tento pocit, ktorý Nemci vnímali a premietli do svojej psychiky, vytvoril veľmi špecifický pocit nemeckej národnej nadradenosti, stelesnený v pojme ‚Herrevolk‘ [‚pánska rasa‘, ‚nadradená rasa‘; pozn.] (…) Za najcharakteristickejší a najtrvalejší jav nemeckých výbojov by sa malo považovať použitie cudzích síl. Nemci by si s tým sami neporadili, ani s použitím svojich bezohľadných metód vedenia vojny, nebyť ich mimoriadnej schopnosti mobilizovať nemecké pomocné zbory. Najvytrvalejšou nemeckou metódou je hľadať spojencov proti Slovanom medzi Slovanmi. Slovania, ktorí žijú na východe od najbližších Slovanov susediacich s Nemcami, sa vždy tešia ich pseudopriateľstvu a žiadanej alebo dokonca nežiadanej ochrane. Treba tu zdôrazniť, že neexistoval slovanský národ ani kmeň, ktorý by nekonal v tejto úlohe nemeckých pomocných zborov. (s. 14-15)“

  Aj tentokrát budem čerpať zo svojich starších článkov: « …sa človeku stráca napríklad dlhoročná prepojenosť a spolupráca istých kruhov Ruthénov z Galície (Halič) s viedenskými politickými kruhmi. Takýto jedinec prestáva vnímať, ako bolo možne, aby na viedenskom cisárskom dvore v roku 1848: „…v Galícii objavili prehliadaný národ, ktorý zaostával na ceste pokroku – Ruthénov! [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.] (Österreichischer Courier, 9. september 1848)“ Takýto niekto by nevedel nič o vtedajšom vzťahu Poliakov s Rusínmi v Galícii: „Rusnáci [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] tiež z celého srdca nenávidia Poliakov, ktorí si ich podmanili, a ktorí boli ich bývalými zemepánmi, a preto v žiadnej inej korunnej krajine nie je rakúska nadvláda taká pevná ako v Galícii, kde roľníci uctievajú vládu ako svojho osloboditeľa od životných ťažkostí a sú pripravení vrhnúť sa na šľachticov s ohňom a mečom. Až do nedávnej doby našiel roľník v Galícii vo vláde veľmi straníckeho pomocníka. (Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861)“ O čom písali napokon i francúzske „La Presse“ z 24. novembra 1848: „…stretávame dva milióny Ruthénov, ktorí boli dlho utláčaní Poliakmi a využívajú každú príležitosť, aby proti nim vyjadrili svoju hlbokú nevraživosť. [použité označenie ‚Ruthenes‘, pozn.]“ Nadväzujúce vyjadrenia potom nájdeme v „Jörgel Briefe (1848 – no. 24, s. 23)“: „Rusnáci rozumejú po nemecky len veľmi málo a všetky ich želania sú vtesnané do jedného porekadla: ‚Žiadna robota, žiadne príkazy, ale cisár z Rakúska.‘“ Čo to o skutočných motiváciách – ukrývajúcich sa za podporou tohto národného obrodenia Ruthénov – prezrádza vydanie „Österreichischer Courier“ z 14. novembra 1848: „…nijaká iná provincia cisárskej ríše nie je tak pevne spätá s celým zväzom krajín ako práve táto, odkedy Stadion [gróf Franz Seraph von Stadion, pozn.] paralyzoval poľský radikalizmus bojom proti ruthénskej národnosti. [použité označenie ‚ruthenishen‘, pozn.]“ I keď nie všetci boli nadšení z využívania národnostných averzii na mocenské účely: „Princíp ‚divide et impera‘ [rozdeľuj a panuj, pozn.] sa sám zničil. Pokus o vytvorenie protiváhy voči tejto váhe [vzájomných protiváh, pozn.] zlyhal, (Allgemeine Zeitung des Judenthums, 22. august 1859)“ nakoľko dlhodobá udržateľnosť na takýchto základoch zosnovaných štátnych spolkov býva veľmi nejasná, čo história naostatok do bodky potvrdila. Veľmi dobre túto dobu zachytáva publikácia „Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung“, kde sa píše: „V školách a na súdoch sa používala výlučne nemecká reč. Vo Viedni žili v presvedčení, že Galíciu možno germanizovať. …boli tak zbehlí v histórii, etnografii a sociológii, až sa im zazdalo, došli k názoru, že nevzdelané vidiecke obyvateľstvo sa najľahšie ponemčí. Nie je možné na tomto mieste vyrozprávať, aké úsilie sa vynakladalo na to, aby sa galícijský ‚cisársky‘ roľník postavil proti poľskej šľachte, aby sa podnietila sociálna nenávisť voči veľkostatkárom. Táto ‚štátna myšlienka‘ bola korunovaná masakrom statkárskej šľachty vo viacerých okresoch západnej Galície v roku 1846. Úloha byrokracie [rakúskej, pozn.] v tejto práci je historicky zdokumentovaná – s maximálnou presnosťou; mená a… sumy peňazí sú dobre známe. O dva roky neskôr, v roku 1848, považovali poľské národné povedomie opäť za najnebezpečnejší faktor pre štát a vo Viedni privítali Stadionov návrh na podporu a podnecovanie ruthénskeho národného povedomia proti poľskému. Samozrejme, tá slávna ‚formulka‘, ktorá sa tak často cituje, že – ruthénska národnosť je výtvorom Stadiona, to celé je nezmysel, ak sa berie doslovne. Zostáva však pravdou, že rozpor medzi oboma národmi vytvorila a živila reakčná ústredná vláda, keďže spočiatku nachádzala podporu u Rusínov proti ústavnému hnutiu. S postupnou demokratizáciou spoločnosti si vidiecke obyvateľstvo všade uvedomilo svoje občianske práva, a teda aj vplyv na verejný život – a s povinnou školskou dochádzkou sa vo všetkých krajinách, dokonca aj medzi roľníkmi, objavilo národné povedomie. Východná Galícia nemohla byť výnimkou, a preto tieto všeobecne historické fakty plne vysvetľujú ‚vznik ruthénskej národnosti‘. Nevznikla samotná národnosť, iba jej povedomie. Ako sa však stalo, že táto národnosť nechce pokojne spolupracovať s poľskou na pokroku krajiny, a že veľká časť jej inteligencie a duchovenstva sa napriek všetkým ústupkom vlády stále hlási k ruskej národnosti… (s. 14)“ Postupom času sa ukazovalo, že záujmy v Galícii majú okrem Rakúšanov: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) …záujmom Nemecka je oslabiť Poľsko vytvorením ruthénskej otázky v Galícii. Rozsah tejto nemeckej intrigy sa plne ukázal v  roku 1918, keď poľské vojská prevzali Ľvov od ruthénskej armády organizovanej nemeckými dôstojníkmi… (…) …‚Ruthénsko-ukrajinská‘ propaganda vo východnej Galícii (…) bola založená a pokračovala na podklade nemeckého financovania a pod nemeckou ochranou. (Lutosławski, Romer; 1919)“ »

  Americkí Židia v roku 1921 popisovali vtedajšie dianie na Ukrajine nasledovne: „A keď Petlura [Simon Petljura – vodca ukrajinského národného obrodenia, pozn.] na bielom koni vstúpil do Kyjeva na čele malej skupiny Hajdamákov, nasledovaní pešiakmi – dobre vyzbrojenými a disciplinovanými nemeckými vojakmi, nenávisť a túžba ukrajinského vojaka po pomste voči Židovi sa rozhorela v ohnivý plameň. (Heifetz, s. 17)“ Kto stál po celý čas na strane Ukrajincov a podporoval ich v boji proti Sovietom? Rakúsko-Uhorsko a Nemecko. Pričom na strane Sovietov stáli aj mnohí Ukrajinci [príslušníci armády Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, pozn.] Dianie po porážke ukrajinských nacionalistov popisujú sovietske zdroje takto: „Po skončení občianskej vojny v rokoch 1918-1920 utiekli (…) predstavitelia ukrajinskej buržoázie a nacionalisti z krajiny a usadili sa najprv v Poľsku a Československu, potom v Nemecku, Francúzsku a ďalších krajinách západu. Tam založili niekoľko buržoázno-nacionalistických strán a organizácií, ktoré vytvorili silnú a aktívnu falangu protirevolučných emigrantov. Najextrémistickejšou z týchto skupín bola „Ukrajinská vojenská organizácia“ (UVO) vedená Y. Konovaletsom, A. Melnykom a ďalšími ukrajinskými kontrarevolucionármi. Bola založená v septembri 1920. Hlavné veliteľstvo organizácie sídlilo v Berlíne, kde UVO dostávala silnú podporu od úradov Weimarskej republiky [Nemecko, pozn.] Berlín bol tiež veľmi výhodným mestom na udržiavanie kontaktu s organizačnými pobočkami v Poľsku, Česko-Slovensku, Rumunsku, Litve a neskôr v USA a Kanade. (…) 6. júla 1926 vysokopostavení členovia vedenia UVO, poverení nemeckou rozviedkou, usporiadali v Berlíne uzavreté rokovanie, na ktorom sa rozhodli zväčšiť rozsah spravodajských aktivít tak, aby zahŕňali aj politické a ekonomické záležitosti krajín potenciálne nepriateľských voči Nemecku. (Cherednichenko, 1975, s. 5-7)“ O tom, aké zdroje boli údajne použité v začiatok budovania týchto zahraničných pôsobísk sa dá dočítať aj toto: „Počiatočný kapitál UVO [Ukrajinská vojenská organizácia, pozn.] pozostával z peňazí, zlata, diamantov a ďalších cenností získaných ukrajinskými nacionalistami počas ich nájazdov a pogromov [vraždenie a teror namierený voči židovskému obyvateľstvu, pozn.] v priebehu občianskej vojny na Ukrajine. Martynets [Volodymyr Martynets, pozn.], vodca OUN [Organizácia ukrajinských nacionalistov, pozn.], spomína ‚prostriedky privezené z Ukrajiny strelcami zo Siče‘, zatiaľ čo progresívni americkí historici M. Sayers a A. Kahn píšu o dvoch kufroch plných cenností, ktoré ukrajinskí nacionalisti rýchlo premenili na hotovosť. (Cherednichenko, 1975, s. 14) Niekto si povie: „Sovieti? Tí toho nahovoria…“ Ibaže ono to neboli len oni. Americké zdroje spomínajú napríklad toto: „…ODWU a Hetman, dve z najnebezpečnejších špionážno-sabotážnych organizácií na svete. ODWU pôsobí pod dohľadom Sekcie IIIB [Sektion III b / Abteilung III b, pozn.] plukovníka Waltera Nicolaiho, nemeckej vojenskej spravodajskej služby. Hetman pôsobí pod dohľadom ‚Ausspolitisches Amt‘ Alfreda Rosenberga, zahraničnopolitického odboru nacistickej strany [NSDAP Office of Foreign Affairs, pozn.] ODWU je mocnejšia ako Hetman, a ak je to možné, násilnejšia. Obe organizácie vybudovali svoje bunky v amerických priemyselných centrách. Ich agenti pracujú v muničných závodoch, baniach, oceliarňach, lietadlových fabrikách, lodeniciach, nákladných depách a prístaviskách. Niekoľkí z nich získali prístup k americkej armáde. (…) Ich aktivity zahŕňajú špionáž, sabotáž, rozširovanie propagandy a nie zriedkavo páchanie atentátov. (Sayers, Kahn, 1942, s. 82)“ A v povojnovej správe „German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine“ z dielne americkej spravodajskej služby „Office of Strategic Services“ (OSS) sa dozvedáme napríklad aj: „Nacisti podporovali myšlienku národného oslobodenia Ukrajiny dávno pred inváziou sponzorovaním a využívaním ukrajinských separatistických skupín v Nemecku. Nacisti udržiavali úzke styky so skupinami… (…) „…Alexander Sevriuk, rodený Ukrajinec (…) skončil ako nemecký občan a nacista v službách Rosenberga a zahraničnopolitického oddelenia Národnosocialistickej strany [NSDAP, pozn.] Jeho funkciou bolo koordinovať úsilie všetkých ukrajinských skupín a odovzdávať im pokyny od Nemcov. Do roku 1940 sa mu podarilo zjednotiť takmer všetky ukrajinské organizácie na svete v ‚Provid‘ v Berlíne, tajnej spravodajskej organizácii, ktorá spolupracovala s nemeckou nacistickou stranou, Generálnym štábom a Gestapom.“ Ak sa spoločne pozrieme do zdrojov z akademickej sféry, môžeme v nich nájsť i takéto poznatky o dianí v 30-tich rokoch dvadsiateho storočia: „Cudzie krajiny, najmä Nemecko, Poľsko a Japonsko, sa snažili využiť nespokojných Ukrajincov v  zahraničí na politické a vojenské účely. Cez poľské hranice boli vyslané jednotky emigrantských ukrajinských agentov do Sovietskeho zväzu za účelom špionáže a sabotáže. Nemecko poskytovalo ukrajinským emigrantským skupinám, najmä Organizácii ukrajinských nacionalistov (Orhanizatsiya Ukrayins’kykh Natsionalistiv, OUN), všestrannú pomoc. (…) …a Sovietsky zväz vedel o týchto aktivitách, čiastočne preto, že sovietski agenti prenikli do mnohých ukrajinských emigrantských skupín. (Kuromiya, 2008)“ Krásny je aj príbeh o tom, ako počas hladomoru v ZSSR 1932/1933 „Grazer Tagblatt“ z 18. novembra 1933 v článku „Die Deutschenunterdrückung in Russland“ [„Utláčanie Nemcov v Rusku,“ pozn.] informuje: „Pracujú pre svoj každodenný chlieb na Volge, pri Čiernom mori a vo svojich domovoch. Od svojho usadenia sú nositeľmi kultúry v každom ohľade. Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitsch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku. Rečníci si za svoje vyčerpávajúce prezentácie vyslúžili rozsiahly potlesk.“ V roku 1939 vyšla v Londýne kniha pána Alexandra Hendersona – „Eyewitness in Czecho-Slovakia“. Ten v nej sprostredkoval príklad dobového svedectva, ako bolo zachytené okolitými pozorovateľmi. Takýmto spôsobom bolo zdokumentované dianie na „Karpatskej Ukrajine“ niekedy v rokoch 1938-39. To vám tam bol vtedy taký hotel a v ňom bývali – nemeckí nacisti. No a oni vám mali každú noc rezervovaní stôl, ktorý bol: „…ozdobený vlajkou so svastikou [hákovým krížom, pozn.]“ Ale nebojte sa, nesedeli tam osamote. Nie, nie… blízko pri nich boli ich priatelia, sedeli pri ďalšom stole – ukrajinskí politici a kádre militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“. Tí tam pobehovali hore-dole, pričom im neprestajne vylietavala pravica, aby si dookola ukazovali „ako vysoko skáče pes“ – počas toho, ako sa neustále zdravili pozdravom: „Slava Ukrainy!“, čo bol „slovanský“ ekvivalent nacistického „Heil!“ – tak prehovárajú historické záznamy. Hugh P. Vowles v knihe „Ukraine and Its People“ (1939) charakterizoval snahy po realizácii „Veľkej Ukrajiny“ s týmto dodatkom: „Existuje dobrý dôvod veriť aj tomu, že pán Hitler navrhuje využitie takéhoto hnutia na dosiahnutie svojich vlastných teritoriálnych ambícií. O pôvode týchto ambícií, ktoré zahŕňajú anexiu Sovietskej Ukrajiny, svedčí ‚Mein Kampf‘. (s. 8)“

  Takže toto bol SKUTOČNÝ kontext, takto vyzeralo dianie predtým než ukrajinskí nacionalisti vvytvorili divíziu SS v rámci armády nacistického Nemecka. Ja hovorím: toto je úplne niečo iné, než čo naznačoval profesor Luciuk. Úplne niečo iné. Netvrdím, že všetky údaje sú dokonalo presné, preberám, ako som našiel, ale dovolím si tvrdiť, že dosť verne naznačujú charakter vzťahu medzi „politickým ukrajinizmom“ a nacistickým Nemeckom. Nebolo to len nejaké: vítali ich, no potom sa v nich sklamali. Nie. Medzi týmito skupinami existovali dlhoročné väzby. Ukrajinskí nacionalisti nevstupovali do tejto SS-jednotky vo vzduchoprázdne. Tento ich vstup sa odohrával za presne zdokumentovaných okolností. Časovo hovoríme o jari 1943. V tomto čase bola skutočná podstate zámerov nacistického Nemecka zjavná nielen na podklade vyjadrení, ale už aj na podklade reálnych činov. V Spojených štátoch amerických bola už v roku 1940 vydaná kniha Lothropa Stoddarda „Into the Darkness – Nazi Germany Today“, ktorý v kapitole s názvom „In Eugenics Court“ [„Na eugenickom súde“, pozn.] píše: „Nič nie je pre nacistické Nemecko tak príznačné ako jeho predstavy o rase. Jeho koncept rasových záležitostí leží v základoch celej národno-socialistickej životnej filozofie a hlboko ovplyvňuje nielen politiku, ale aj praktiky. Nemôžeme inteligentne hodnotiť Tretiu ríšu, kým neporozumieme tomuto základnému nastaveniu mysle. (…) Ako je známe, nacistický pohľad na rasu a z toho vyplývajúce politiky formuloval sám Adolf Hitler v knihe ‚Mein Kampf‘ – biblii národného socializmu. Budúci vodca tam napísal: ‚Bude povinnosťou ľudového štátu považovať rasu za základ existencie spoločenstva. Musí zabezpečiť, aby bola zachovaná čistota rasovej línie. Musí hlásať pravdu, že dieťa je najcennejším majetkom národa. Musí sa postarať o to, aby len zdraví ľudia mali deti a jediná hanba spočíva v tom, keď rodičia chorí – alebo sa prejavujú inými defektmi – privádzajú deti do sveta.‘ (…) V Nemecku sa ‚židovská otázka‘ považuje za prechodný jav, je už v zásade vyriešená a čoskoro bude vyriešená aj fakticky – fyzickým odstránením samotných Židov z Tretej ríše. Verejnú mienku najviac zaujíma regenerácia germánskej rasy a snaží sa ju podporovať rôznymi spôsobmi. (s. 187-189)“ V knihe „The Tragedy Of Polish Jewry“ [„Tragédia poľského židovstva“, pozn.] – taktiež – z roku 1940 nájdete: „Vstup ruských vojsk do východnej Galície bol vítaný poľskou aj židovskou populáciou z jasného dôvodu: medzi boľševickou a nacistickou inváziou bola tá prvá oveľa preferovanejšia. Židia mali obzvlášť dôvod cítiť úľavu, že unikli hrôzam nacistického režimu,“ alebo , „keď sovietske vojská nečakane prekročili poľské hranice, Židia túto udalosť priaznivo vnímali, pretože sa tak vyhli väčšiemu zlu – nacistickej vláde. (…) Faktom však je, že Židia považovali inváziu, či už ruskú alebo nemeckú, za katastrofálnu pre svoje vlastné záujmy; ale čo sa týka jedného alebo druhého, predsa len uprednostňovali okupáciu Rusmi, pretože vedeli, že sovietsky režim ich nebude vraždiť ani mučiť za ‚zločin‘ ich židovského pôvodu.“

  Tvrdenia profesora Luciuka o tom, ako ukrajinskí nacionalisti vstupujúci v roku 1943 do jednotky SS: „…neprijali rasistickú a antisemitskú ideológiu nacistov…,“ nie sú veľmi dôveryhodné, povedané diplomaticky. Predstava toho, ako Nemci niekoľko rokov okupujú Ukrajinskú SSR, následne zažijú absolútny debakel, front sa im rozpadá, nemá kto bojovať, musia začať ustupovať… a presne v tej chvíli niekde na poliach približne desaťtisíc sedliakov zloží svoje pluhy, odloží vidly a lopaty, vzoprie sa v duchu a razantne vykročí do boja so zvolaním: „Poďte chlapi, my tých Nemcov zastrešíme a vytiahneme z tejto šlamastiky!“ Vážne? Takže títo „hrdinovia Ukrajiny“ nešli bojovať, keď mohli reálne s nacistami zvíťaziť, oni naopak idú, keď sa nacistické predstavy o víťazstve úplne rúcajú. Ešte si o čosi viac upresníme kontext, v akom sa tento nábor odohrával. Nielenže sa v tej dobe vo svete už veľmi dobre vedelo, čo reprezentuje v praxi realizácia nacistických politík, ale na samotných „ukrajinských územiach“ sa prevádzanie týchto politík odohrávalo priamo ukrajinskými nacionalistami a nemeckými nacistami! Židovské pogromy v meste Ľvov z roku 1941? Veď tieto činy robili pred okamihom spomenuté skupiny. Babyn Jar (oblasť Kyjeva) v roku 1941? Čo sa tam dialo?! Kto vykonával, a kto im pritom úslužne pomáhal? Vyhladzovací tábor Bełżec? Odkiaľ tam nosili ľudí, až približne do konca roku 1942? Pod koho dohľadom? Žeby aj z „Ukrajiny“, kde sa čo? Kmotrili ukrajinskí nacionalisti s nemeckými nacistami. Hajlujúcich členov militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“, ktorí sa nieked v 1938/1939 stretávali so svojimi nacistickými priateľmi z Nemecka som už spomínal. Taktiež som spomínal, ako ukrajinskí nacionalisti za Symona Petljuru riešili v roku 1919 – na ukrajinských územiach – židovskú otázku. Zhrňme si uvedené: 1. je potvrdená dlhoročná spolupráca ukrajinských nacionalistov s nacistickým Nemeckom; 2. je potvrdené, že mnohí ukrajinskí nacionalisti zdieľali prvky nacistickej ideológie, 3. je potvrdené, že sa ukrajinské nacionalistické skupiny priamo podieľali na vykonávaní zločinov nemeckých nacistov, alebo boli prítomní v pozícii pomocnych zložiek, 4. je dokazateľné, že aj v minulosti sa ukrajinskí nacionalisti podieľali na takomto type zločinov (1919). Profesor Luciuk ale tvrdí: ukrajinskí nacionalisti, ktorí vstupovali do armády nacistického Nemecka – v roku 1943 a vytvorili v nej 14. Waffen-SS divíziu Galícia, títo boli iní. Oni tieto názory nepríjmali. Čo dodať? I tak sa dá… Takejto forme obhajoby ale nijako nepomáha ani skutočnosť, kde vraj prebiehal výcvik regrútov 14. Waffen-SS divízie Galícia, čím bol výcvikový priestor – „SS-Heidelager“, ktorý bol zároveň… koncentračným táborom [na tento poznatok som narazil v dokumente „Dies ist ein 1990 in Detroit, USA, geführtes Interview mit Fedor Kazan…“, pozn.] Mne osobne príde viac pravdepodobné poskladanie tejto jednotky z toho, čo bolo z ukrajinských nacionalistických síl ešte k dispozícii. Z dostupných ľudí, ktorí skôr… nemali veľmi na výber. Isteže, dokázať to nemôžem.

  • „…existovalo 38 vojenských formácií Waffen-SS, od plných divízií cez brigády až po menšie skupiny. Stovky tisíc regrútov z krajín celej okupovanej Európy sa pridali k Waffen-SS, vrátane mužov z Francúzska, Belgicka (vallónskeho a flámskeho), Albánska, Maďarska, Španielska, Talianska, Chorvátska, Bosny, Bulharska, Srbska, Rumunska, Švédska, Fínska, Británie, Nórska, Ruska, Dánska, Estónska, Lotyšska a Litvy. (…) Zarytí antikomunisti sa zapojili do toho, čo považovali za protiboľševickú krížovú výpravu na ochranu európskej civilizácie. Všetky ne-germánske jednotky, vrátane divízie Galícia, boli podriadené SS pre administratívne účely. (Luciuk, s. 6-7)“
  • „Boli členovia divízie Galícia ‚nacisti‘? Podľa definície nie, pretože žiadny Ukrajinec nemohol byť nikdy ‚nacista‘ (tým sa myslí člen Národnosocialistickej nemeckej strany robotníkov, NSDAP). V nacistickom svetonázore boli Ukrajinci považovaní za ‚Untermenschen‘ (podradných ľudí). Napriek tomu táto rasistická ideológia nezabránila náboru Ukrajincov a iných ne-germánskych národností do Waffen-SS, keď sa akútne zvýšila potreba vojakov. Každý, kto slúžil v ktorejkoľvek zložke ozbrojených síl Tretej ríše, bol povinný skladať prísahu Adolfovi Hitlerovi, vrátane členov divízie Galície. Týmto sa však žiaden z nich ‚nacista‘ nestal. (Luciuk, s. 7)“

  Tu by som hneď rád podotkol: vedenie ZSSR neboli nemeckými nacistami označovaní iba za nejakých „boľševikov“. Tí „boľsevici“ mali nejakú etnickú príslušnosť, ktorá hrala v tých časoch dosť podstatnú úlohu. Ale mňa fascinuje niečo iné. Ukrajinskí nacisti išli bojovať proti sovietskému Rusku, aby zachránili Európu. Čiže? Oni vlastne bojovali… za nás? Hm, a kde ja som už len tieto slová počul. Také sú mi nejaké… povedomé. Stroj času.

  Administratívne účely, nemohli byť nacisti? Pomaly, pomaly. Poďme mi len pekne po poriadku. Profesor Luciuk sa nám tu snaží premeniť divíziu SS, opakujem – „esesákov“(!), na „technicko-operačnú vojenskú jednotku bez ideologického presvedčenia“, redukovať ju na hocakú bezvýznamnú byrokratickú kategóriu v rámci štruktúr nacistickej armády, čo je historická fabulácia. Kladie pritom dôraz na vyobrazenie týchto „esesákov“ v pozícii „síl odporu“, namiesto zohľadnenia skutočných dôsledkov ich činnosti – spolupráca s genocídnym režimom. Takýmto spôsobom dochádza k zásadnej deformácii reality ohľadom spolupodieľania sa (s prisluchajúcou zodpovednosťou) tejto vojenskej jednotky na nacistických zločinoch. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia prisahali bezpodmienečnú vernosť Adolfovi Hitlerovi. Pomenovanie „nacista“ nie je len označením člena NSDAP. Termín „nacista“ sa bežne používa na označenie osoby podporujúcej nacistický réžim. Samotný nacizmus zahŕňa rozsiahly ideologický rámec, pričom jeho pevnou súčasťou boli aj osobité zložky, ktoré ho uskutočnovali. Nacizmus je celý spoločenský systém, ktorý pozostáva z časti „ideologickej“ a časti „realizačnej“. Rozhodujúcim aspektom nie je v tomto prípade ani tak „formálne zaradenie“, ako miera – zohľadnujúca formu – realizácie tejto podpory. Vojaci divízie Galícia aktívne podporovali a podieľali sa na uskutočnovaní hodnôt nacizmus – prostredníctvom svojej služby a účasti. Vzhľadom na ich príspevok k presadzovaniu tejto ideológie, boli v skutočnosti väčšími nacistami než mnohí členovia NSDAP! Pretože títo vedeli, že sa od nich očakáva, aby v mene Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu… bojovali, vraždili. A tak aj konali. Boli súčasťou štruktúr zabezpečujúcich realizáciu nacistickej ideológie. Ich konanie predstavovalo štrukturálnu spoluúčasť na aplikovaní nacistických politík, bez ohľadu na formálne členstvo v strane. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia žili pod nacistickými normami, profitovali z toho, že boli pod patronátom – chránení a podporovaní nacistami, a prispievali k realizácii nacistických cieľov!

  Americká rozviedka (OSS – „Office of Strategic Services“) priniesla v správe „German Military Government Over Europe / 1939-1943 – Methods and Organization of Nazi Controls: The Nazi Party in Occupied Europe“ zo 7. decembra 1943 [v časti „II. The NSDAP in Occupied Europe“, pozn.] takéto informácie: „Činnosti strany v oblasti správy a využívania anektovaných a okupovaných území v Európe sa líšia v závislosti od administratívnych modelov zavedených nacistami na týchto územiach. Administratívne typy na nemecky okupovaných územiach, ktoré možno rozlíšiť, sú: úplná anexia a začlenenie do Ríše; civilná správa; vojenská správa. V rámci každého typu existujú ďalšie rozdiely z dôvodu vojenských, politických a rasových hľadísk. (s. 10)“ Vzápätí sa dozvedáme niečo o „špeciálnych jednotkách strany“, ktoré NSDAP využívala na presadzovanie svojich zámerov: „Bez ohľadu na administratívne rozdiely sa na všetkých okupovaných územiach nachádzajú určité stranícke alebo polostranické jednotky, ktoré všade plnia rovnaké funkcie. Tieto jednotky sú: SS (tradičné aj Waffen SS), NSKK, Organizácia Todt, Baustab Speer a DAF. Hoci aktivity týchto organizácií sú opísané v samostatných správach a nebudú tu rozobrané, treba zdôrazniť, že jednotky SS, Einsatzstabe NSKK, OT a Baustab Speer tvoria spolu s DAF azda najdôležitejšie priebojné sily strany pri okupácii a vykorisťovaní týchto území. (s. 10)“ V ďalšej správe tejto istej inštitúcie – pomenovanej „German Military Government Over Europe: The SS and Police in Occupied Europe“ (1945) – označovala políciu a jednotky SS v službách nemeckých nacistov ako „organizácie teroru“ a pridala takúto charakeristiku: „Striedme a metodické kroky, ktoré nacisti podnikli na vybudovanie svojho systému policajnej kontroly, boli doplnené teroristickými metódami. Muži, ktorí vytvorili vyššie opísaný administratívny aparát, boli tí istí jednotlivci, ktorí boli zodpovední za rozstrieľanie civilistov natlačených v pivniciach alebo dokonca kostoloch, za používanie plynových komôr a krematórií na nevinné obete nacistických rasových teórií a  za popravy rukojemníkov. Polícia a SS sú zodpovedné za najväčšiu časť nacistického terorizmu. Na Západe a v protektoráte uplatňovanie nacistických rasových teórií a nacistický sen o mierovej, spokojnej Európe pod ich kontrolou diktovali menej extrémnu politiku ako inde. V týchto oblastiach sa používali prísne a brutálne opatrenia, ale v žiadnom prípade neboli tak bežné ako tie, ktoré sa používali proti nešťastnému obyvateľstvu východnej Európy. Na západe a v protektoráte sa rukojemníci starostlivo počítali – toľko za zabitie policajta, toľko za život vysokého úradníka. Na východe tisíce ľudí zomreli len preto, že boli Židia alebo Slovania.“ (s. 23)“ Na inom mieste toho istého dokumentu sa môžete dočítať aj o tzv. militarizovaných jednotkách SS: „Waffen-SS bola dobrovoľná vojenská organizácia pozostávajúca z najmenej dvadsiatich divízií, niekoľkých brigád a niekoľkých menších jednotiek. Približne polovica z nich boli tankové divízie a väčšina ostatných bola motorizovaná. Jej funkcia bola dvojaká. Po prvé, slúžila na fronte, kde bola k dispozícii vrchnému veleniu armády a bojovala v spojení s ďalšími prvkami Wehrmachtu. Po druhé, SS zohrávala dôležitú úlohu v okupovanej Európe. Tam verbovala rasových Nemcov, pronemeckých cudzincov a cudzincov, ktorých miestne stranícke záujmy boli paralelné so záujmami nemeckej vlády. Títo ‚dobrovoľníci‘ boli vycvičení a nasadení ako frontoví vojaci. Po službe na fronte sa niektorí z nich vrátili do svojich rodných krajín, aby pomáhali pri práci polície alebo miestnych SS. (s. 31)“

  POZNÁMKA: Určite sa nájdu mnohí, ktorí i tak (bez ohľadu na uvedené poznatky) prídu s obhajobou: „Ale oni konali uvedené len preto, pretože mali rovnaký konečný cieľ s nacistami – porazenie Sovietského zväzu…“ Pre takýchto jedincov, v takomto prípade platí: nemôžete obhajovať podieľanie sa a podporu plošného vyvražďovania ľudí – reálnu genocídu… dosahovaním vlastných cieľov. Inak povedané: postaviť vlastné ciele nad životy, bytie celých skupín nevinných ľudí, alebo dokonca nad slobodu iných národov, keďže 14. Waffen-SS divízia Galícia potláčala aj národné povstania. Chápeme sa? Tento argument je z rovnakej kategórie, na úrovni – ospravedlňovanie utrpenia spôsobovaného iným formulkou: „A veď aj my samotní sme v minulosti trpeli!“ Opäť, komplikovaná téma, zjednodušené.

  • „V októbri 1944 bola do boja proti povstaniu podporovanému Sovietskym zväzom na Slovensku nasadená divízna bojová skupina, čoskoro nasledovaná celou divíziou. Následne sa presunuli do Slovinska, aby bojovali proti juhoslovanskej ľavicovej podzemnej sieti vedenou Josifom Titom. V apríli 1945 bola Divízia Galícia vyslaná proti Červenej armáde na rakúskom fronte a utrpela značné straty. 25. apríla 1945 prisahali vojaci divízie Galícia novú prísahu vernosti Ukrajine a Prvej divízii Ukrajinskej národnej armády pod vedením generála Pavla Shandruka. 10. mája 1945 sa približne 9 000 z nich vzdalo Britom v Rakúsku, odkiaľ boli premiestnení do severovýchodného Talianska ako vojnoví zajatci (VZ). Ďalších 1 200 padlo do amerického zajatia alebo našli útočisko v táboroch pre vysídlených osôb (VPO) zriadených po celej západnej Európe. (Luciuk, s. 8)“
  • „Odhaduje sa, že približne 35 000 ukrajinských Kanaďanov sa dobrovoľne prihlásilo do služieb v zámorí s kanadskou armádou, letectvom, námorníctvom a obchodným loďstvom počas druhej svetovej vojny… (…) …títo kanadskí vojaci, ktorí pomohli poraziť nacistov, zachránili tisíce ukrajinských politických utečencov, vrátane vojakov divízie Galícia. Ich pomoc a aktivity pri usadzovaní podporoval Ukrajinský kanadský výbor so sídlom v Winnipegu. (Luciuk, s. 14)“

  Opäť niečo, o čom sa na Slovensku záhadne mlčí: celá vojenská jednotka 14. Waffen-SS divízia Galícia bola počas Slovenského národného povstania (SNP) nasadená na Slovensku, a pri potláčaní tohto odboja sa tu podieľala na vraždení Slovákov, bok po boku, s nemeckými nacistami! Za pripomienku stojí aj snaha ukrajinských nacistov, aby sa – po vzdaní sa – dostali do tých „správnych rúk“. Tam sa okamžite stávali zdrojom informácii pre západné tajné služby. O tom, ako nacisti utekali pred spravodlivosťou podobným spôsobom, o tom som v minulosti taktiež voľačo zverejnil.

  • „Spolupracovala divízia Galícia s nacistami na vraždách Židov alebo Poliakov? Nábor do divízie Galícia sa začal koncom jari roku 1943. Divízia nezohrala žiadnu úlohu pri potlačení Varšavského povstania v gete (apríl 1943) ani pri Varšavskom povstaní (august 1944). Niekoľko jednotiek bolo nasadených na policajnú činnosť a operácie proti partizánom v Poľsku, pričom najmä 4. a 5. pluk SS polície, pôsobiace pod priamym velením nemeckých dôstojníkov, nosili galícijské odznaky. Tieto jednotky neboli súčasťou divízie Galícia. Na konci vojny sa niektorí príslušníci týchto policajných plukov pridali k divízii. Presvedčivé dôkazy o trestnej činnosti konkrétnych jednotlivcov, ktorí slúžili v týchto plukoch, však neboli predložené. Žiadni z týchto mužov už dnes nežijú. (Luciuk, s. 9)“
  • „Boli príslušníci divízie Galície preverení spojencami? Áno. Zatiaľ čo boli držaní ako vojnoví zajatci neďaleko Rimini v Taliansku, mnohých vojakov divízie vypočúvali americkí, britskí, kanadskí a dokonca aj sovietski spravodajcovia, ktorí zistili, že divízia Galícia nie je zapojená do vojnových zločinov. Následne boli títo zajatí vojenskí nepriatelia (SEPs) premiestnení do Spojeného kráľovstva ako poľnohospodárski robotníci, ‚civilizovaní‘ a umožnili im usadiť sa v celom Západe. (Luciuk, s. 12)“

  „Nie, nie… neboli… určite nie! Ako nosili nejaké-také označenia… ale… nie, nie… neboli. A… keď nad tým uvažujem… asi aj… no hej… hej, azda aj boli. No ale! Boli až potom! Predtým? Nie, nie, nie, nieee… Nemá nič spoločné!“ Opäť sa k tomu nebudem vôbec vyjadrovať. Netreba. Každý si na podklade prečítaného spraví vlastný názor. Povšimnite asi aj, mnohí z vás určite netušili, ako sa ukrajinskí nacisti vykupovali otročením v „pracovných táboroch“ Spojeného kráľovstva. A boli za to vďační.

  Než sa posunieme k ďalším citátom profesora Luciuka, približme si aj pohľad z druhej strany, ako táto popisuje, čo sa v tom Poľsku skutočne odohralo. Predtým si ešte zacitujme z dokumentu „German Military Government Over Europe: The General Government“ (1945), ktorý spísali – nám už dobre známi – príslušníci americkej rozviedky (OSS): „Do určitej miery boli ukrajinskí policajti zámerne používaní v poľských oblastiach, pretože Nemci považovali ich anti-poľské postoje za obzvlášť užitočné a spoľahlivé pri takejto práci. (s. 20)“ Na Ukrajincov sa v tomto – skrátka – „dalo spoľahnúť“… Dr. Paweł Głuszek vo svojom článku „Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej“ [„Archív plný spomienok: Zločin v Hute Pieniackej“, pozn.], ktorý napísal pre poľský „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.], a prináša v ňom kompletne odlišné vyobrazenie odohraných udalostí: „28. februára 1944 vstúpili ukrajinskí vojaci zo 4. Galícijského dobrovoľníckeho policajného pluku SS prepojeného s 14. divíziou SS ‚Galizien‘, jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.], ukrajinskí nacionalisti a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín do dediny Huta Pieniacka, kde žila poľská populácia. V dôsledku pacifikačnej operácie útočníkov bolo zabitých viac ako 850 Poliakov. Približne 160 ľudí masaker prežilo. Niekoľko dní predtým, 23. februára, došlo v blízkosti obce k potýčke medzi jednotkou sebaobrany z Huty Pieniacka a policajnou hliadkou zloženou z Ukrajincov slúžiacich v 4. policajnom pluku divízie SS ‚Galizien‘. V dôsledku bojov boli zabití dvaja ukrajinskí vojaci a osem bolo zranených. Na zrážke sa zúčastnili aj jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] podporujúce vojakov SS. Nemci usporiadali v Brodoch slávnostný pohreb obetí týchto bojov. Oddiel SS sa v Hute Pieniacka objavil po tom, čo Nemci dostali informáciu, že v obci sa nachádza oddiel sovietskych partizánov, s ktorými obyvatelia spolupracovali. Partizáni však 22. februára obec opustili. Po potýčkach z 23. februára sa obyvatelia Huty Pieniackej pripravovali na očakavánú nemeckú odvetu. V noci z 27. na 28. februára spravodajská služba z inšpektorátu AK v Złoczowe informovala jednotku sebaobrany v Hute Pieniackej, ktorej velil Kazimierz Wojciechowski, že sa k obci blížia jednotky 14. divízie SS ‚Galizien‘. Bolo odporučené neklásť odpor, ukryť zbrane a obyvateľov. Dúfalo sa, že jednotky SS budú dedinu len kontrolovať, hľadať zbrane a kontakty obyvateľov so sovietskymi partizánmi. Podobná akcia sa uskutočnila niekoľko dní predtým v obci Majdan, kde nedošlo k žiadnym obetiam. V skorých ranných hodinách 28. februára 1944 bola Huta Pieniacka obkľúčená vojenskými jednotkami v sile asi 500-600 vojakov ukrajinských policajných útvarov SS. Velenie mali Nemci. Armádu podporovali príslušníci UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín. Dedina bola ostreľovaná. Niektorí obyvatelia sa ukryli vo vopred pripravených úkrytoch. Po vstupe do dediny začali útočníci prehľadávať budovy a zhromaždili obyvateľov v kostole a škole, ktoré sa nachádzali v centre dediny. Ukrajinci začali rabovať a plieniť domy. Budovy podpálili. Mnohí obyvatelia zahynuli pri pokuse o útek z miest, kde sa ukrývali. Ukrajinskí vojaci sa dopustili mnohých zločinov voči poľským obyvateľom Huty Pieniackej. Zatknutých Poliakov beštiálne vypočúvali a snažili sa od nich získať informácie o pobyte sovietskych partizánov v dedine. Veliteľ oddielu domobrany Kazimierz Wojciechowski bol poliaty horľavou látkou a podpálený. Útočníci pravdepodobne vedeli, kto patril do oddielu domobrany, a kto pomáhal partizánom. Poznali aj miesto úkrytu zranených sovietskych partizánov. Všetci títo ľudia boli zabití. Popoludní boli Poliaci zhromaždení v kostole a škole vyvedení v skupinách po desiatich a v konvojoch odvedení do drevených stodôl a hospodárskych budov nachádzajúcich sa v obci. Ľudí v nich zamkli a budovy zapálili. Tí, ktorí sa pokúšali utiecť alebo kládli odpor, boli zabití. Prakticky všetky budovy v dedine boli vypálené s výnimkou kostola a školy, kde boli zadržiavaní. Neskoro popoludní útočníci Hutu Pieniacku opustili.“

  Alebo si môžeme pripomenúť udalosti z dediny Palikorovi [Palikrowy (poľ.) , pozn.] Tie „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.] v článku s názvom „80. rocznica zbrodni w Palikrowach“ [„80. výročie zločinu v Palikorovách“, pozn.] vyobrazil nasledovne: „12. marca 1944 sa v Palikorovách (Brodský okres) odohral zločin proti poľskému obyvateľstvu. Pacifikáciu poľskej dediny vykonali ukrajinskí dobrovoľníci zo 14. divízie SS ‚Galizien‘, ktorým pomáhali blízke jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a polovojenská jednotka zložená z banderovskej organizácie ukrajinských nacionalistov [OUN-B, pozn.] V ten deň bolo zastrelených viac ako 360 osôb poľskej národnosti. Prežilo len niekoľko zranených. (…) …rozsiahla obec s viac ako 1 880 obyvateľmi a viac ako 360 domácnosťami, z ktorých značná časť boli Poliaci. Žili tam aj zmiešané poľsko-ukrajinské manželstvá. Po krvavom masakri na Volyni sa v obci ocitli aj utečenci z Volyne. Od polovice roku 1943 začali medzi Ukrajincami vo východnom Malopoľsku narastať protipoľské nálady a zosilnel tlak na depolonizáciu. Tomu predchádzala vlna individuálnych vrážd, ktorých obeťami sa stali významné osobnosti poľskej komunity. Do konca roka 1943 sa situácia zhoršila a vraždenie celých poľských rodín sa stalo bežným javom. Dochádzalo k masovým vraždám zo strany UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a od februára 1944 sa začal dramaticky zvyšovať počet útokov, do ktorých bola zapojená UPA. Poliaci boli vraždení vo Firlejówe, Bokowe, Berozowici Malej a Hute Pieniackej. 28. februára UPA zaútočila na Korościatyn a zabila 156 ľudí. V sobotu 11. marca 1944 dorazila do okolia Podkamenia divízia 4. policajného pluku SS, zložená z dobrovoľníkov 14. divízie SS ‚Galizien‘, a jednotky UPA… podporované miestnou domobranou OUN (b). Časť jednotiek sa zúčastnila na prepadnutí kláštora v Podkamieńi a vyvraždení tam sa ukrývajúcich ľudí, kde sa ukrývali aj niektorí obyvatelia Palikorova. Zvyšná skupina útočníkov smerovala k Palikrowu. V nedeľu 12. marcaokolo ôsmej hodiny ráno útočníci obkľúčili obec a spustili paľbu smerom k budovám. Obyvateľom dediny potom prikázali, aby sa zhromaždili na lúke pri rieke. Keď sa zhromaždili všetci obyvatelia dediny, urobila sa selekcia na Poliakov a Ukrajincov. Na overovaní národností sa zúčastnili aj miestni Ukrajinci. Potom boli miestni Ukrajinci prepustení. Poliaci boli natlačení na jedno miesto a obkľúčení z troch strán 3 guľometmi, a potom boli zhromaždení ľudia hromadne postrieľaní. Útočníci potom ľudí zabíjali bajonetmi. Bol to obludný masaker, celá rieka bola červená od krvi. Po poprave boli poľské domy vyrabované útočníkmi a hospodárstva spálené. Poliaci nájdení v skrýšach boli tiež zavraždení. Bolo identifikovaných 265 obetí masakry. Na mieste hromadného hrobu bol postavený pamätník s počtom obetí genocídy. Podľa odhadov poľských historikov ukrajinskí nacionalisti zavraždili približne 100-tisíc Poliakov. 40–60 tisíc zahynulo na Volyni, 20–40 tisíc vo Východnej Galícii a najmenej 4 tisíc na území dnešného Poľska. Teror UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] spôsobil, že státisíce Poliakov opustili svoje domovy a utiekli do centrálneho Poľska.“

  • „Hoci Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu vyhlásil SS, vrátane ozbrojených zložiek Waffen-SS, za ‚zločineckú organizáciu‘, toto rozhodnutie sa týkalo osôb, ktoré, ako poznamenal sudca Deschênes, ‚mali znalosť o spáchaní vojnových zločinov alebo boli do nich osobne zapojené‘. Členstvo vo Waffen-SS samo osebe nepredstavovalo trestný čin podľa medzinárodného práva a dôkazná povinnosť ležala na prokuratúre, aby predložila dôkazy o tom, že jednotlivec mal znalosť alebo bol osobne zapletený do spáchania zločinov. (Luciuk, s. 13)“
  • « „V roku 1988 bola v Spojenom kráľovstve založená aj Vyšetrovacia komisia pre vojnové zločiny, ktorú spoločne viedli Sir Thomas Hetherington a William Chalmers. Táto komisia s ohľadom na Divíziu Galícia a podobné formácie konštatovala: ‚Mnohí ľudia, ktorí prišli do tejto krajiny po vojne, bojovali v určitej fáze za Nemcov proti Rusom. Uväznení medzi dvoma represívnymi štátmi mali na to dôvod. Niektoré z týchto bojových jednotiek boli označené ako jednotky SS, ale slúžili jednoducho ako súčasť armády… Preto je možné identifikovať v tejto krajine mnoho ľudí, ktorí slúžili Nemcom alebo sú označovaní ako ›príslušníci SS‹, ›nacisti‹, ›kolaboranti‹ či ›zradcovia‹. To ich však nerobí vojnovými zločincami ani nenaznačuje, že by sa dopustili niečoho zavrhnutého, hoci niektoré mediálne správy to môžu naznačovať.‘ (Luciuk, s. 13-14)“

  Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu prehlásil jednotky SS, a teda aj 14. Waffen-SS divíziu Galícia, za zločineckú organizáciu. Tým pádom sú akékoľvek debaty „vina vs. nevina“ irelevantné! Za týchto okolností sa o príšlusníkoch tejto jednotky rozhoduje v rozsahu: „Aká veľká vina?“ Zhrniem svoje najdôležitejšie body k tomuto, ktoré už v tomto článku zazneli: « Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia prisahali bezpodmienečnú vernosť Adolfovi Hitlerovi. Vojaci divízie Galícia aktívne podporovali a podieľali sa na uskutočnovaní hodnôt nacizmus – prostredníctvom svojej služby a účasti. Vedeli, že sa od nich očakáva, aby v mene Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu… bojovali, vraždili. A tak aj konali. Boli súčasťou štruktúr zabezpečujúcich realizáciu nacistickej ideológie. Ich konanie predstavovalo štrukturálnu spoluúčasť na aplikovaní nacistických politík. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia žili pod nacistickými normami, profitovali z toho, že boli pod patronátom – chránení a podporovaní nacistami, a prispievali k realizácii nacistických cieľov! Nie je možné prehliadať ich príspevok pri priamej alebo sekundárnej participácii na zločinoch nacistického Nemecka, nakoľko poskytovali významnú ľudskú silu pre vojnovú mašinériu, čo prispievalo ku pokračujúcej genocíde v mnohých iných oblastiach vojnového konfliktu. Rovnako samotní boli nasadzovaní do mnohých akcii a činy členov tejto jednotky boli i tu popísané. »

  A ešte som si spomenul. V minulosti som sa už podobnej dileme venoval: « V roku 1978 prebiehal na Floride súdny proces s vtedy 71-ročným Feodorom Fedorenkom, ktorí prišiel do USA v roku 1949. Ten bol obvinený, že bol strážcom v koncentračnom tábore Treblinka. 13 dní boli vypočúvané osoby, bolo ich šesť, ktorí pobyt v tomto tábore prežili. Sudca tento prípad zhodil zo stola. V 1979 už prebiehalo ďalšie súdne pojednávanie pred odvolacím súdom. Tam Fedorenko prehral 3-0. V roku 1981 potom Najvyšší súd definitívne zrušil jeho občianstvo pomerom hlasov 7 ku 2. Citujme z článku v New York Times, ktorý sa tomuto rozhodnutiu venoval: „Odmietajúc argument pána Fedorenka, že bol vojnovým zajatcom a bol nútený do svojej úlohy v Treblinke, sudca Marshall napísal: ‚Služba jednotlivca ako ozbrojeného strážcu v koncentračnom tábore, či už dobrovoľná alebo nedobrovoľná, ho učinila neoprávneným na vízum.‘“ Feodor Fedorenko bol následne v roku 1984 deportovaný do ZSSR, kde bol odsúdený na smrť a v roku 1987 aj popravený. Prečo spomínam tento príbeh? Z jedného dôvodu. V 80-tich rokoch minulého storočia stačil už len fakt, že niekto bol v službách nacistického Nemecka a podieľal sa – aj nepriamo – na zločinoch. Toto už dnes veľakrát neplatí. » Je zrejmé, že nie všetci s takýmto prístupom súhlasia. Inými slovami, existujú rôzne názory. A asi tušíte, ku ktorému sa ja osobne v prípade divízie Galícia prikláňam.

  Musím inak povedať, že spôsob prepojenia vyhlásenia z Norimbergu s tým od sudcu Deschênesa považujem za zavádzajúci. Ak mám dobré vedomosti, Deschênes svoje vyjadrenia prednášal niekedy v 80. rokoch minulého storočia. Vtedy riadil komisiu, ktorá sa zaoberala vojnovými kriminalníkmi v Kanade. Bol to POLITICKÝ orgán ustanovený kanadskou vládou. A presne takisto vnímam i spomenuté „vyšetrovanie“ zo Spojeného kráľovstva. Ak si človek len zbežne prejde, kde všade bola divízia Galícia nasadená, čo sa tam následne dialo, a potom číta vyjadrenia na spôsob: „Veď to boli vlastne dobrí chlapci, muške by neublížili, a ani na pána farára, keď po nich niečo chcel, nikdy krivo nepozreli!“ No niečo tu nesedí.

  • „V septembri 1950 Vysoký komisár Kanady v Spojenom kráľovstve, pán L Dana Wilgress, opísal sovietske naratívy o údajných ‚vojnových zločincov‘ a ‚kolaborantoch‘, ako nič iné než ‚komunistickú propagandu‘. Príslušníkov divízie Galície potom povolili emigrovať do Kanady. Urobili tak legálne. (Luciuk, s. 15)“
  • „Kontroverzia okolo divízie Galície je výsledkom cielenej sovietskej dezinformačnej kampane, ktorá sa od pádu ZSSR v roku 1991 opakovane šíri prostredníctvom agentov Ruskej federácie a ich sympatizantov na Západe. (Luciuk, s. 15)“
  • „Existujú v Severnej Amerike ‚nacistické pamiatky‘? Nie. Hoci sa pamätníky na počesť veteránov divízie Galície nachádzajú v Edmontone (Alberta), Oakville (Ontario), Philadelphii (Pensylvánia) a inde… (Luciuk, s. 16)“

  Pôvodne som na tieto posledné úryvky už ani nechcel reagovať, opakovať sa. Lenže potom som si uvedomil: v dobe, keď bol môj starý otec mládenec a moja matka, o nej sa mu ešte ani nesnívalo, keď bol môj prastarý otec v najlepších rokoch svojho života, tak už vtedy sa v „západnom svete“ prehlasovali heslá a slogany, ktoré sa tam opakujú dodnes…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 80. rocznica zbrodni w Palikrowach. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2024. Dostupné na (10-10-2025 / 22:37): https://ipn.gov.pl/pl/dla-mediow/komunikaty/198847,TEKST-AUDIO-80-rocznica-zbrodni-w-Palikrowach.html
  • [2] ADAMSKI, Mateusz. Prezydent Karol Nawrocki skierował do Sejmu dwa projekty ustaw. Czego dotyczą? Varšava (Poľsko) : Rzeczpospolita, 2025. Dostupné online (12-10-2025 / 01:02): https://www.rp.pl/prawo-w-polsce/art43092631-prezydent-karol-nawrocki-skierowal-do-sejmu-dwa-projekty-ustaw-czego-dotycza
  • [3] Allgemeine Zeitung des Judenthums (Ein unparteiisches Organ für alles jüdische Interesse) / Allgemeine Nr. 35. – den 22. August 1859. 23. ročník, Magdeburg (Lipsko) : Ludwig Philippson, 1859.
  • [4] ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.
  • [5] BEHIND THE SCENES: Oakville’s Nazi soldier monument removed after prolonged controversy. Oakville (Kanada) : Oakville News, 2024. Dostupné online: https://www.oakvillenews.org/local-news/behind-the-scenes-oakvilles-nazi-soldier-monument-removed-after-prolonged-controversy-8488656
  • [6] BENDER, William; BRIGGS, Ryan W. National Jewish group calls for removal of Philadelphia-area monument to a Nazi ‘SS’ unit. Philadelphia (USA) : The Philadelphia Inquirer, 2023. Dostupné online: https://www.inquirer.com/news/american-jewish-committee-ss-monument-ukraine-20230905.html
  • [7] BERZEVICZY, Albert V., GRATZ, Gustav, ALEXANDER, Bernhard a kol. UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht, verwaltung und rechtspflege, landwirtschaft, industrie und handel, schulwesen, wissenschaftliches leben, literatur, bildende künste). Budapesť (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag Des Franklin-Vereines, 1918. 471 strán.
  • [8] Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861. 22. ročník, (Rakúsko-Uhorsko), 1861.
  • [9] Die Deutschenunterdrückung in Russland / Süddeutsches Tagblatt (mit der illustrierten Monatschrift „Bergland“ – Nachtausgabe) [Grazer Tagblatt] – Samstag, den 18. November 1933, Nummer 532. 43. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.
  • [10] Dies ist ein 1990 in Detroit, USA, geführtes Interview mit Fedor Kazan, ukrainischer Angehöriger der 14. Waffen-Grenadier-Division der SS (ukrainische Nr. 1) und der ukrainischen Verteidigungskräfte.
  • [11] DĄBROWSKA-PIECZYŃSKA, Zuzanna. IPN reaguje na list ukraińskich historyków. „Z szacunku dla ofiar“ Varšava (Poľsko), 2025. Dostupné online: https://dorzeczy.pl/kraj/787539/penalizacja-banderyzmu-ipn-reaguje-na-list-ukrainskich-historykow.html
  • [12] EX-NAZI, IN U.S. SINCE 1949, IS DEPORTED TO SOVIET UNION. New York (USA) : New York Times, 1984. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1984/12/23/world/ex-nazi-in-us-since-1949-is-deported-to-soviet-union.html
  • [13] Former Nazi Entitled To Keep Citizenship, Judge in Florida Rules. New York (USA) : New York Times, 1978. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1978/07/27/archives/former-nazi-entitled-to-keep-citizenship-judge-in-florida-rules.html
  • [14] Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Buchdruckerei „Industrie“.
  • [15] German Military Government Over Europe / 1939-1943 – Methods and Organization of Nazi Controls: The Nazi Party in Occupied Europe. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1943. cca. 45 strán.
  • [16] German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 200 strán.
  • [17] German Military Government Over Europe: The General Government. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 80 strán.
  • [18] German Military Government Over Europe: The SS and Police in Occupied Europe. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 40 strán.
  • [19] GŁUSZEK, Paweł. Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2025. Dostupné na (10-10-2025 / 19:21): https://ipn.gov.pl/pl/historia-z-ipn/139138,Archiwum-Pelne-Pamieci-Zbrodnia-w-Hucie-Pieniackiej.html
  • [20] HEIFETZ, Elias. The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919. New York (USA) : Thomas Seltzer, 1921. 408 strán.
  • [21] HENDERSON, Alexander. Eyewitness in Czecho-Slovakia. 1. vydanie, Londýn (UK) : George G. Harrap, 1939. 335 strán.
  • [22] CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.
  • [23] JANIGA, Krzysztof. Ukraina: weteran SS-Galizien i OUN pochowany z honorami państwowymi [+FOTO/+VIDEO]. (Poľsko), 2021. Dostupné na (20-10-2025 / 18:37): https://kresy.pl/wydarzenia/regiony/ukraina/ukraina-weteran-ss-galizien-i-oun-pochowany-z-honorami-panstwowymi-foto-video/
  • [24] Judge Orders Citizenship Voided For a Russian Who Served Nazis. New York (USA) : New York Times, 1979. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1979/06/30/archives/judge-orders-citizenship-voided-for-a-russian-who-served-nazis.html
  • [25] JUSTICES REVOKE U.S. CITIZENSHIP OF A NAZI GUARD. New York (USA) : New York Times, 1981. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1981/01/22/us/justices-revoke-us-citizenship-of-a-nazi-guard.html
  • [26] KINNEY, Duncan. Nazi collaborator monuments in Edmonton defaced with red paint and words “Actual Nazi” and “Nazi Monument”. Progress Report, 2021. Dostupné online: https://www.theprogressreport.ca/monuments_to_nazi_collaborators_in_ edmonton_vandalized_again
  • [27] KUROMIYA, Hiroaki. Debate: The Soviet Famine of 1932—1933 / Reconsidered. Routledge, 2008. strana 663-375.
  • [28] La Presse – Vendredi, 24. novembre 1848, 4534. 13. ročník, (Francúzsko), 1848.
  • [29] LIPHSHIZ, Cnaan. Hundreds in Ukraine attend marches celebrating Nazi SS soldiers. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:23): https://www.timesofisrael.com/hundreds-in-ukraine-attend-marches-celebrating-nazi-ss-soldiers/
  • [30] LIPHSHIZ, Cnaan. Hundreds in Ukraine attend marches celebrating Nazi SS soldiers, including in Kyiv for the 1st time. New York City (USA) : Jewish Telegraphic Agency, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:23): https://www.jta.org/quick-reads/hundreds-in-ukraine-attend-marches-celebrating-nazi-ss-soldiers-including-in-kyiv-for-the-1st-time
  • [31] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [32] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [33] Nazi symbols, salutes on display at Ukrainian nationalist march. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel, 2018. Dostupné online (12-10-2025 / 00:02): https://www.timesofisrael.com/nazi-symbols-salutes-on-display-at-ukrainian-nationalist-march/
  • [34] Our Story. New Jersey (USA) : Ukrainian National Association (UNA). Dostupné online: https://unainc.org/about-us/our-story
  • [35] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 217. Donnerstag den 9. September 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [36] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 263. Donnerstag den 14. November 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [37] Reverend prays for victims of war in Ukraine’s Borodyanka. Londýn (UK) : The Sun, 2022. Dostupné online: https://youtu.be/QA5yZnxS2zc?si=xVbZUSq8gPN-NEJq
  • [38] ROTHMAN, Jonathan. Monument to the 14th Waffen SS, which fought alongside Nazis, removed from Oakville cemetery. (Kanada) : The Canadian Jewish News, 2024. Dostupné online: https://thecjn.ca/news/monument-to-the-14th-waffen-ss-which-fought-alongside-nazis-removed-from-oakville-cemetery/
  • [39] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
  • [40] SOKOL, Sam. Ukrainian Official Changes Tune on ‚Unacceptable‘ March Honoring SS Unit. Tel Aviv (Israel) : Haaretz, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:37): https://www.haaretz.com/world-news/europe/2021-05-04/ty-article/.premium/ukrainian-official-changes-tune-on-unacceptable-march-honoring-ss-unit/0000017f-e0e2-d7b2-a77f-e3e7ee990000
  • [41] STODDARD, Lothrop. Into Darkness – Nazi Germany Today. 1. vydanie, New York (USA) : Duell, Sloan & Pearce, 1940. 311 strán.
  • [42] STOJANOWSKI, Karol. Rasizm przeciw słowiańszczyźnie. Poznaň (Poľsko) : GŁOS, 1934. 156 strán.
  • [43] The Tragedy Of Polish Jewry. Jeruzalem (Palestína) : Azriel Press Jerusalem, Joint Committee for Aid of the Jews of Poland; 1940. 84 strán.
  • [44] TRAN, Cindy. Edmonton Jewish Federation renews call to remove Nazi-linked monuments. Edmonton (Kanada) : Edmonton Journal, 2023. Dostupné online: https://edmontonjournal.com/news/local-news/edmonton-jewish-councils-call-to-remove-nazi-linked-monuments
  • [45] Ukraine nationalists rally to commemorate Nazi SS division. Londýn (UK) : ITV, 2014. Dostupné online (12-10-2025 / 00:32): https://www.itv.com/news/update/2014-04-27/ukraine-nationals-hold-rally-commemorating-nazi-ss-division/
  • [46] Ustawa przeciw banderyzmowi jak płachta na byka. Ukraina grozi odwetem. Varšava (Poľsko) : Salon24, 2025. Dostupné online (12-10-2025 / 01:12): https://www.salon24.pl/newsroom/1465871,ustawa-przeciw-banderyzmowi-jak-plachta-na-byka-ukraina-grozi-odwetem/
  • [47] VOWLES, Hugh P. Ukraine and Its People. Edinburgh (Škótsko) : T. and A. Constable Ltd. at the University Press, 1939. 224 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/14-waffen-ss-divizia-galicia-division-galizien-halychina-pokusy-o-rehabilitaciu-esesakov-ktori-potlacali-slovenske-narodne-povstanie-snp/

• ▐ Zverejnené: 04/10/2025

  Základný popis

  Pohľad na sovietsky hladomor 1932–1933. Článok analyzuje dobové pramene, historický kontext a polemizuje s naratívmi o etnickej motivácii tejto tragédie. Skúma príčiny vzniku, dopad kolektivizácie a politické zneužívanie tohto hladomoru v súčasnosti. Prehľad s citáciou európskych a amerických periodík.

  « Sovietsky hladomor 1932/1933 (Výpisky z dobovej tlače) »

  ZNAČKY: Komentár – História – ZSSR – Ukrajinská SSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Slovania – Komunizmus

  Hladomor na území Sovietskeho zväzu (ZSSR), ktorý sa odohral rokoch 1932/1933, je vnímaný v pozícii veľmi kontroverznej témy. Rôzni profesní ukrajinisti a iní sympatizanti „politického ukrajinizmu“ toto tragické obdobie ľudských dejín prezentujú takto: „Pokusy o vytvorenie nezávislého ukrajinského štátu v rokoch 1917 – 1921 boli zmarené dravými susedmi. Ukrajinské územia sa vo veľkej miere dostali pod sovietsku vládu a trpeli stalinistickými represiami, najmä počas genocídnej Veľkej hladomorovej katastrofy v rokoch 1932–1933…, (Luciuk, 2023, s. 1)“ čím sa snažia postaviť túto historickú udalosť do roviny cieleného a etnicky motivovaného aktu voči „jednotnému ukrajinskému národu“. Takéto postoje sa potom používajú pri tvorbe nejakého toho „rozumného zdôvodnenia“ – pre ospravedlnenie, hľadanie aspoň čiastočne prijateľných motivácii, neskorších činov zo strany členov ukrajinských nacionalistických skupín [„banderovci“, Waffen-SS Galizien a pod., pozn.]; ktoré v priebehu nasledujúcich rokov nastali. Čo je omnoho horšie, posledné desaťročie sa táto téma stala pevnou súčasťou prejavov zo strany revanšistických osôb pokúšajúcich sa o prepisovanie histórie, ktoré sa ju snažia inštrumentalizovať na vyvolávanie nepriateľských postojov, až nenávisti medzi dvoma etnickými skupinami ruského pôvodu. „A keď nás Rusáci zabíjali?“ – takáto výčitka nie je medzi bežným ľudom ojedinelým prejavom. Skúsme sa teraz spoločne pozrieť na dobový kontext, či sa sovietske Rusko naozaj pokúsilo hromadne vyvraždiť vlastných občanov. Podľa môjho cteného názoru bola realita o dosť komplikovanejšia.

  Napriek všetkým – pre obyvateľstvo zdrvujúcim [odhadované úmrtia v miliónoch, pozn.] – konzekvenciám a snahám vykresľovať túto udalosť v symbolickej rovine nesúcej punc nejakej „výnimočnosti, unikátnosti“, sa o žiadnu ojedinelosť – v rámci daného geografického priestoru – v podstate nejednalo. Čo teda nie je žiadnym pozitívnym konštatovaním, ale je to nesporný fakt. Áno, niektorí budú oponovať: „Lenže vtedy zomrelo… o toľko a toľko ľudí viac ako…“ Nie som si celkom istý, či je správne rozlišovať „veľkosť tragédie“ pri úmrtiach v státisícoch alebo miliónoch. Problémom je už samotná skutočnosť, že k niečomu takému dôjde. A najmä v prípade, kde konečný počet obetí je následne v podstate výlučne otázkou zhody okolností, sa jedná v mnohom o takú súhru diania v spoločnosti, ktorá posúva udalosť do polohy incidentu nekontrolovaného. Uspokojovať sa: „A nebolo to také zlé,“ alebo, „…ako takéto niečo mohol pán Boh dopustiť,“ je prejavom tuposti. Ľudia na čele spoločnosti by sa mali snažiť, aby k podobným udalostiam vôbec nedochádzalo, pokiaľ možno, alebo by mali mať jednotlivé zložky spoločnosti v stave, aby tieto zložky výskyt takéhoto javu v nej dokázali zvládnuť. K čomu týmto smerujem? Hladomor v dejinách cárskeho alebo sovietskeho Ruska nebol nijako ojedinelou záležitosťou. Dokonca i tých riadne „veľkých“ bolo hneď niekoľko. Ruské územia trpeli rozsiahlymi a opakujúcimi sa hladomormi dlhé desaťročia, pričom je istá pravdepodobnosť, že ten z 1932/1933 možno ani nebol tým najdrastickejším. Opätovne, čo teda nie je žiadnym pozitívnym konštatovaním. Všetky boli tragédiou. Hádať sa, ktorý z nich bol ten „najstrašnejší“? Aký to má význam? Politický?

  Anglický magazín „The Graphic – An illustrated Weekly Newspaper“ v roku 1907 (January to June) priniesol obrázok [použité ako ilustračný obrázok k tomuto článku, ktorý nakreslil F. de Haenen na podklade fotografie G. Pardoya, pozn.] s názvom „Ruský hladomor: Kolóna prinášajúca obilniny a palivo hladujúcej roľníckej populácii v usadlosti Molvino, neďaleko Kazane“, ktorý zobrazuje dlhý rad ľudí a popis k nemu znie takto: „Okrem jej ďalších problémov, trpí Rusko v súčasnosti hrôzami hladomoru, pričom postihnutá oblasť v jeho juhovýchodných provinciách je niekoľkonásobne väčšia ako Veľká Británia. V Kazaňskej oblasti dokonca tatárski roľníci obchodovali svoje deti: zamieňali ich za chlieb. Rôzne charitatívne organizácie urobili veľa pre zmiernenie utrpenia a štát rozdával obrovské množstvá obilnín, no distribúcia bola veľmi náročná, pretože železničné trate boli zasypané snehom.“ Ako „veľký hladomor“ je označovaný napríklad aj ten z roku 1891: „V roku 1891 upútala pozornosť celého sveta situácia ruského roľníctva v dôsledku vypuknutia rozsiahleho stredovekého hladomoru v celom regióne Volgy. Po neúrode zostalo tridsaťštyri miliónov ľudí, podľa iných odhadov tridsaťsedem alebo tridsaťdeväť, bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie a museli čeliť hladu a zime počas ôsmich zimných mesiacov. Situácia bola veľmi vážna. Na jeseň, šesť týždňov po zbere skromnej úrody v provinciách Kazaň, Samara a ďalších, sa ľudia živili žaluďmi, trávou a chlebom z kôry. (Stepniak, 1905, s. 92)“ Ako zlé to vtedy bolo priblížia aj tieto postrehy Rudolpha Blankenburga: „Medzi chatrčami sme našli jednu, ktorá bola ešte chudobnejšia než tie ostatné. Vošli sme dnu a privítal nás pohľad, o ktorom veríme, že ho už nikdy neuvidíme. Predstavte si izbu, možno desať krát dvanásť stôp [cca. tri krát štyri metre, pozn.], bez doskovej podlahy, s nábytkom pozostávajúcim z dvoch poschodových postelí vystlaných slamou, drevenej lavice a rozpadnutej stoličky, a táto izba slúžila ako obydlie pre šestnásť ľudí, jednu rodinu, otca, matku a päť detí, ďalšiu, otca, matku a štyri deti, a tretiu, matku a jej dieťa, a taktiež tu bola stará babička, približne osemdesiat rokov stará. Poltucet detí odpočívalo na poschodových posteliach, zvyšní stáli okolo stien alebo sedeli na lavici. Tí v posteliach mali len málo oblečenia a všetci vyzerali tak vyhladovaní, a v dome nebolo ani sústo jedla! Ženy nám povedali, že od poludnia predchádzajúceho dňa jedli iba šálku čaju, nápoja, ktorý si pripravujú z koreňa rastliny rastúcej na lúke. To je jediné, čo majú okrem taniera polievky a pol kila chleba, ktoré im podávajú v jedálni. Jedno z detí, malá dievčinka so žiarivými očami, sa na nás pozrela túžobne. Spýtala som sa jej: ‚Si hladná, moja drahá?‘ Pery sa jej chveli, oči sa jej naplnili slzami a zašepkala: ‚Áno, som taká hladná!‘ A my sme jej nemohli pomôcť, ani majetok Kréza [Kroisos, Krézus, pozn.] by na tomto mieste nemal žiadnu hodnotu. (s. 42)“ Veľmi známe riadky o hladomore v Rusku pochádzajú z tvorby Leva Nikolajeviča Tolstoja. Tolstoj, jeden z najvýznamnejších svetových spisovateľov všetkých čias, sa venoval hladomorom, písal o nich články, ktoré Rusko zažívalo v – už spomínanom roku – 1891: „Manžel tejto ženy niekam odišiel a zmizol. Živila sa a kŕmila svoje choré deti kôrkami, ktoré získavala žobraním. Ale bolo pre ňu ťažké ich od niekoho vyžobrať, pretože jej susedia mali samotní málo… Musela preto putovať dvadsať alebo tridsať verstov [1 verst = cca. 1 kilometer, pozn.] a opustiť svoje deti. Ak mala dostatok kôrok, zostala doma, a keď jej začali dochádzať, vyrazila znova. (Help for the Starving – January 1892, s. 232)“ Alebo potom v apríli 1898 napísal: „Vo všetkých záležitostiach vyšších vrstiev je toľko lží, všetko je tak zamotané klamstvami, že na žiadnu otázku nie je možné odpovedať jednoducho – napríklad: ‚Je hladomor?‘ Pokúsim sa potom, čo najlepšie rozdeliť peniaze, ktoré boli darované. (The Journal of Leo Tolstoi – Vol. I., 1917, s. 222)“ Dr. Rudolf Weiß – v článku pre „Volkspost“ z 22. decembra 1933 – uvádza: „Úplné alebo čiastočné zlyhania úrody Rusko zažilo v rokoch 1891, 1892, 1896, 1907, 1908, 1909, 1910 a 1911.“ V ďalších častiach tohto článku budú spomenuté obrovské hladomory z rokov 1921, 1927…

  Venujme sa teraz v plnej miere popisu hladomoru v rokoch 1932/1933. Rusko bolo dlhú dobu pomerne zaostalá poľnohospodárska krajina, v porovnaní so zvyškom Európy. V tých časoch nebolo nijakým problémom nájsť podobné konštatovania: „…Rusko trpí tým, že ma málo priemyslu a Európa naopak má priemyslu veľa. (Jihočeské Listy č. 9, 1932)“ Rusi „sovietsko-boľševického typu“ o tom vedeli, začali s tým niečo robiť a… zo začiatku im to nevychádzalo celkom podľa ich predstáv. Prvé články o problémoch sovietskej ekonomiky a hladomore sa začínajú objavovať prakticky okamžite – v roku 1932. „Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York“ už 22. mája 1932 informuje o ceste bývalého nemeckého ministra zahraničných vecí Juliusa Curtiusa do sovietskeho Ruska: „Pobaltské noviny sa domnievajú, že dôvodom jeho návštevy je rastúce znepokojenie Nemecka nad rozsiahlymi úvermi poskytnutými sovietskej vláde a moskovským požiadavkami o predĺženie týchto pôvodných úverov, ako aj žiadostiach o nové. Nemeckí diplomati a nemeckí korešpondenti v Moskve potvrdzujú správy, že Rusko je na pokraji vážneho hladomoru a návšteva Curtiosa sa považuje za pokus, ako získať informácie o situácii z prvej ruky.“ Nemecké noviny „Coburger Zeitung“ začínajú 16. júla 1932 ohlasovať obete na ľudských životoch: „Molotov, predseda Rady ľudových komisárov, informoval stranícky zjazd o núdzovej situácii ukrajinských roľníkov. Vytvorenie kolektívov zlyhalo a dôsledkom je veľký nedostatok potravín. V Kalmyckej oblasti [súčasť Ruska, pozn.] už vypukol veľký hladomor. Denne umiera 50 až 60 ľudí na vyčerpanie. V Astracháne [ruské mesto, pozn.] chýbajú všetky potraviny. Nepokojné (…) obyvateľstvo vyplienilo trhy. Po nasadení GPU bolo v stredu zastrelených 30 lupičov.“ V československej tlači sa už 4. augusta 1932 objavuje komentár Dr. Slavíka, ktorý o aktuálnej situácii hovorí: „…tohto roku som však zastihol najväčšie ruské mesta v núdzi. Je tam nedostatok všetkého. Všade nekonečné rady, nedostatok potravín hrozivejší než bol kedykoľvek u nás za vojny. Hrozí ale ešte horšia katastrofa, pretože úroda bude zlá. No nie vďaka vplyvu prírodných pohrôm, ale iba preto, že sú polia biedne obhospodarované. Všetky mestá, ktoré som navštívil, núkajú priamo klasickú otázku – ako dokázala vláda vysať obyvateľstvo a vziať mu všetko pod zámienkou budovania priemyslu… (Republikán č. 58, 1932)“ 6. septembra 1932 sa v amerických novinách objavil takýto článok s názvom „Russia Cuts Fod Rations in Half – Faces Worst Winter With Price Soaring“ [„Rusko znižuje potravinové dávky na polovicu – Čelí najhoršej zime so stúpajúcimi cenami“, pozn.] „Coburger Zeitung“ z 4. novembra 1932: „Sovietov čaká túto zimu nový hladomor.“ „Salzburger Volksblatt“ [„Salzburské ľudové noviny“, pozn.] dňa 22. novembra 1932 v článku s názvom „Rückschläge beim Fünfjahr-Plan Stalins [Zlyhania Stalinovho päťročného plánu, pozn.]“ napísali: „V Rusku prebiehajú dôležité zmeny, ktoré ovplyvňujú sovietsky hospodársky systém aj politické vedenie. Stalinova diktátorská nadvláda je preč spolu so všetkým kúzlom päťročného plánu (Päťročnica). (…) Výnosy a výkonnosť poľnohospodárstva, dopravy a kľúčových priemyselných odvetví klesli pod úroveň, ktorú dosiahli na jeseň a v zime roku 1931. (…) V celých oblastiach Sovietskeho zväzu panuje všeobecná núdza a prichádzajúci hladomor v niektorých okresoch počas nadchádzajúcej zimy a jari je prakticky nezadržateľný. Tieto podmienky nie sú spôsobené nepriaznivým počasím ani inými náhodnými okolnosťami; sú priamym dôsledkom politiky, s ktorou je meno Stalin neoddeliteľne spojené od roku 1929. Roľník sa stal najstrašnejšou prekážkou pokroku, ktorý bol plánovaný na tento rok. Pokles úrody začal v roku 1931 a pokračoval počas celého tohto roka. Počet mláďat, koní, oviec a ošípaných v Sovietskom zväze klesol približne na polovicu oproti oficiálnym údajom za rok, ktorý predchádzal zavedeniu súčasnej politiky. Vláda sa na jar minulého roka pokúsila zastaviť pokles poľnohospodárskej výroby a chovu dobytka prostredníctvom série ústupkov voči roľníkom. Najvýraznejším ústupkom bolo povolenie predávať prebytky poľnohospodárskych produktov za vyššie ceny, ako boli doteraz stanovené. Tým sa legalizoval určitý druh súkromného obchodu a veľká časť poľnohospodárskych produktov sa stala dostupnou pre obyvateľov miest, ale ceny boli veľmi vysoké. (…) Neskôr vláda podporila výrobu obzvlášť potrebných predmetov pre roľníctvo s cieľom presvedčiť roľníkov, aby do miest dodávali potraviny. (…) 120 miliónom roľníkov zo Sovietskeho Ruska nebola v novom pláne pridelená trhová úloha, ktorá by bola voči ním spravodlivá. Ťažký priemysel dosiahol počas prvých dvoch rokov nesporne pokrok, ale odvtedy sa ukázalo, že výroba nie je schopná splniť čísla stanovené v pláne. Ťažba uhlia a ropy je dokonca tento rok nižšia ako pred rokom. Železničný systém je v neporiadku. …v stave, ktorý si vyžaduje opravy. V uhoľných oblastiach sa už mnoho mesiacov hromadí veľké množstvo uhlia, ktoré netrpezlivo čaká na prepravu, pretože železnica nedokáže zvládnuť ani toľko, koľko baníci vyťažia.“ „Wiener Allgemeine Zeitung [Viedenské Všeobecné Noviny, pozn.]“ z 23. novembra 1932 opisuje príčiny vzniknutej situácie takto: „Zaoberá sa základným problémom sovietskej ekonomiky, a tým aj politickou taktikou režimu: vzťahom medzi roľníkmi a proletariátom ovládajúcim štát. (…) Paralelne s týmto bojom s roľníkmi prebieha gigantická výstavba obrovských priemyselných podnikov ako pevností a posádok proletárskej moci, čo je impozantný technický výkon a výsledok ľudového hnutia, ktorý svojou strhujúcou silou nemá obdoby. Táto veľká ruská hospodárska výkonnosť má však aj svoju odvrátenú stránku: robotník svojím výkonom zaostáva za európskym priemerom, organizácia samozrejme ešte nie je pripravená na tento náhly skok vpred, produkcia naďalej zaostáva za očakávaniami.“ „Křesťanská revue“ z 16. januára 1933 sa vyjadruje takto: „Rovnako aj cudzie noviny prinášajú správy podobné… uvažujú o možnostiach hladu v jarných mesiacoch. Väčšinou sa tento neúspech tzv. päťročnice vysvetľuje prehnanou kolektivizáciou roľníckeho hospodárenia, tým, že komunisti zničili triedu tzv. kulakov…“ „Österreichische Wehrzeitung“ [„Rakúske obranné noviny“, pozn.] z 20. januára 1933 píšu: „Každý občan Sovietskeho zväzu vie, že jeho robotníci a roľníci hladujú. Že hlavným problémom ríše nie je naplnenie plánovaného hospodárstva, ale otázka, kedy a ako sa dá vyriešiť podvýživa, ktorá sa podobá hladomoru. Domáce zvieratá majú rovnako málo potravy ako ľudia. Mäso, cukor, vajcia, mlieko a maslo takmer úplne zmizli z jedálneho lístka sovietskych Rusov. Ani podniky, ktoré podľa zákona musia zásobovať robotníkov potravinami, už nedokážu plniť svoje povinnosti. Voľný obchod, alebo to, čo sa v červenom Rusku nazýva voľný obchod, si vyžaduje ceny, ktoré nikto, kto musí žiť zo svojej práce, nemôže zaplatiť. Tak vzniká hrozivý obraz toho, že komunistické Rusko sa vzmáha k západoeurópskej industrializácii, dokonca až amerikanizuje, ale vo všetkých sociálnych a kultúrnych ohľadoch kleslo späť na úroveň, na ktorej bola Európa pred sto rokmi.“ Nemecké katolicko-konzervatívne noviny „Der gerade Weg“ z 22. januára 1933 približujú v časti označenej „Die Krise im Kommunismus“ [„Kríza v komunizme“, pozn.] zreteľný pokles produkcie sovietskeho poľnohospodárstva: „V roku 1931, napriek mechanizácii poľnohospodárstva, sa produkcia ešte znížila. Od 1. januára do 25. augusta 1931 bolo zasiatych 15 miliónov akrov obilia; v rovnakom období roku 1932 už len 7 miliónov. Dňa 1. septembra množstvo dodaného obilia bolo približne polovičné v porovnaní s rovnakým dňom predchádzajúceho roka. (…) Päťročný plán sľuboval zníženie životných nákladov o 14 percent, ale čoskoro sa ukázalo, že ceny stúpali dvakrát rýchlejšie ako mzdy, ktoré boli navyše vyplácané v rubľoch, ktorých kúpna sila každý deň klesala.“ „Der gerade Weg“ z 8. februára 1933 prináša rýchlu tlačovú správu: „Sovietske Rusko. Na zmiernenie strašného hladomoru v Leningrade anglický konzulát každý deň rozdáva približne tisíc porcií obeda zadarmo. Viac ako polovica potravinových balíkov prichádzajúcich z Anglicka bola ukradnutá hladujúcimi železničiarmi.“ Významný rakúsko-nemecký filozof a žurnalista Karl Johann Kautsky vo svojej štúdii „Demokratie und Diktatur“ [Demokracia a diktatúra, pozn.], zverejnenej taktiež vo februári 1933 v mesačníku „Der Kampf [Boj, pozn.]“ opísal dianie v Rusku nasledovne: „Kolchozy [kolektívne farmy, v podstate sovietska variácia na ‚Jednotné roľnícke družstvo‘ (JRD) na Slovensku, pozn.] majú byť niečím vysoko moderným, vrcholom racionálneho poľnohospodárstva. Sú vybavené tými najlepšími, a to konkrétne americkými, poľnohospodárskymi strojmi. Namiesto toho boli odstránené staré, jednoduché nástroje a dokonca aj hospodárske zvieratá boli vo veľkom počte porazené pri prechode na novú výrobu. (…) V skutočnosti výnosy úrody ruského poľnohospodárstva odvtedy, čo sa tam zaviedlo ‚socialistické budovanie‘, citeľne klesli. Túto zimu je v poľnohospodárskej krajine priamo hladomor. Celý svet mal brilantné úrody, okrem Ruska. Počas éry cárskeho Ruska sme každý hladomor oprávnene označovali za znak jeho skazenosti. Tohtoročný hladomor prekonáva všetky predchádzajúce v Rusku; zahŕňa takmer celú Ukrajinu a Severný Kaukaz, ako aj oblasť dolného toku Volgy [Povolžie, pozn.], najúrodnejšie oblasti štátu, práve tie, kde bola „kolektivizácia poľnohospodárstva“ najrozsiahlejšia. Mali by sme teraz s úctou privítať hladomor ako nevyhnutný doplnok socialistickej výstavby?“ Arnold Dániel vo svojom článku pre „Der Österreichische Volkswirt“ [„Rakúsky ekonóm“, pozn.] z 4. marca 1933 píše: „Racionalizácia poľnohospodárstva… (…) Sovietska vláda sa snaží traktorizovať roľnícke farmy, čo prehĺbi obrábanie pôdy, zintenzívni poľnohospodárstvo a zároveň pozdvihne na vyššiu technickú úroveň. Sovietska vláda má zatiaľ príliš málo traktorov na veľmi veľký počet roľníckych dedín, ktoré boli násilne kolektivizované, a svoje v zásade rozumné úsilie kombinuje s príliš mnohými nevhodnými opatreniami, to spochybňuje celý úspech jej traktorizačnej kampane. (…) …nárast výroby traktorov v sovietskom Rusku napokon umožní uskutočnenie traktorizácie v nejakej forme, a keď sovietske hospodárstvo prekoná súčasný ‚nedostatkový stav‘, v tomto prípade sa vo veľkom rozsahu zmierni ‚poľnohospodárske preľudnenie‘ Ruska a vytvorí širšia základňa pre industrializáciu. Ako nedávno vysvetlil autor týchto riadkov: zavedenie hlbokej orby do malých fariem prostredníctvom štátnej iniciatívy na zabezpečenie motorizovaných strojov na obrábanie pôdy pre roľníkov je možné aj bez boľševizmu, aj na základe demokracie.“ 25. marca 1933 bola zverejnená prednáška Dr. Juliusa Buchleitnera, v ktorej zaznelo: „Stalin, ktorý sa v roku 1928 vyhlásil za jediného vodcu, začal kolektivizáciu poľnohospodárstva a industrializáciu Ruska. Túto kolektivizačnú politiku sprevádzal nútený odvod roľníkov do kolektívnych fariem, čo viedlo k hladomoru a miliónom úmrtí. Industrializáciu poháňalo využívanie nútenej práce a vykorisťovanie obyvateľstva.“ 1. apríla 1933 sa pre „Jihočeské Listy“ vyjadril Dr. Vlastislav Zátka: „Rok 1932 nepriniesol vytúžené zlepšenie hospodárskych pomerov, práveže naopak, všeobecnú hospodársku krízu ešte zhoršil. (…) Kríza, ktorú prežívame je v celom svete. Preto taktiež štátnici a hospodári po celom svete uvažujú, ako jej čeliť. Niektorí pozorujú len skutočnosť, že pri zmenšenom odbyte ceny klesajú, a preto hľadajú pomoc v ničení týchto, podľa ich názoru – prebytočných statkov. Tak čítame o tom, že kanadská pšenica je vyhadzovaná do rieky sv. Vavrinca, inde sa spaľuje bavlna, v južnej Amerike vykurujú lokomotívy kávou. Chýbajúce množstvo statkov má docieliť vyššie predajné ceny. Napokon nechýbajú ani tí, ktorí spomínajú tých krásnych dôb, keď počas vojny ceny všetkých statkov stúpali, a teda nachádzajú spásu vo vojne, hromadnom ničení ľudí a statkov. (č. 26, titulná strana)“ V článku s názvom „Lidstvo na scestí“ sa k týmto šialenstvám vo svete vyjadril aj „Hlas lidu“: „Práve keď v Moskve zakazujú návštevy vidieku, aby zatajili neúrodu a budúci hladomor, páli sa v Amerike kukurica, pšenica a bavlna, aby ceny neklesli. Prejavy hroznej sebeckosti sú na dennom poriadku. Božie prikázanie: ‚Miluj blížneho svojho ako seba samého,‘ sa zavrhuje a ľudia sa viac a viac stávajú dravcami. Mnohí vodcovia sveta nemajú inej starosti, než ako by ľudstvo od Boha odviedli. Na to, kam ľudstvo zbavené pravej viery dôjde, nemyslia.“ „Salzburger Chronik für Stadt und Land“ [„Salzburská kronika mesta a kraja“, pozn.] z 5. apríla 1933: „V kruhoch londýnskej City sa opakovane hovorí, že sovietska vláda bude musieť čoskoro vyhlásiť moratórium na svoje zahraničné záväzky. Britská vláda sa preto snaží v prípade takejto situácie vyviaznuť s čo najmenšími stratami. Je zaujímavé, že rovnaká nedôvera panuje aj v Spojených štátoch, ktoré sa v poslednom čase citeľne odvrátili od Ruska. Mnohé americké spoločnosti utrpeli v dôsledku svojich obchodných vzťahov s Ruskom veľké straty… Rusko má v súčasnosti o niečo viac šťastia a dôvery vo Francúzsku, ktoré – zrejme s cieľom odcudziť Rusko Nemeckej ríši – preberá veľké záruky za dodávky do Ruska a dokonca preberá takéto záväzky aj za Poľsko. Zdá sa, že francúzska politika, tak ako v predvojnovom období aj teraz, opäť kupuje Rusko pre svoje protinemecké plány. (…) …všetko, čo sa sovietskej vláde momentálne požičiava, musí byť považované za stratené. Lebo ak sa takí dobrí obchodníci ako Angličania stiahnu z obchodovania s Ruskom, potom sa partner ťažko môže považovať za solídneho. Finančná núdza v sovietskom raji vysvetľuje aj strašnú biedu. Listy z Ruska prinášajú každý deň desivé opisy hroziaceho hladomoru.“ Rovnako 5. apríla 1933, ale tentokrát „Pester Lloyd (Abendblatt)“, prináša: „…manéver podľa osvedčeného receptu diktatúry, ktorý namiesto chleba dáva hladujúcemu ľudu hry.“ „Pester Lloyd (Abendblatt)“ z 23. apríla 1933 v článku „Hunger über Rußland“ [„Hlad nad Ruskom,“ pozn.] uvádza: „…počas cesty vlakom na Ukrajine sa odvážil tvrdiť boľševikovi, že v západnom Rusku panuje strašný hladomor, a aby dokázal svoje tvrdenie, urobil ešte nasledovné: zobral chlieb, ktorý mal so sebou, a hodil ho do špinavého pľuvadla, na čo sa okamžite prirútil hladujúci roľník, vrhol na túto suchú omrvinku, vylovil ju z pľuvadla a nedočkavo zhltol. Táto otrasná scéna prinútila boľševika ustúpiť. Pán Jones sa nedávno vrátil do Anglicka a uverejnil srdcervúce správy o strašnej núdzi ruského roľníctva. Tieto smutné správy do západnej Európy nepriniesol len on. Anonymný korešpondent manchesterského Guardianu, tohto radikálne liberálneho denníka, ktorý sa k sovietskemu režimu stavia s priateľským pohŕdaním namiesto vrelého prijatia, nedávno odhalil tragickú situáciu v troch pútavých správach na dolnej Volge a v severnom Kaukaze, kedysi obilnici ruskej ríše. Anglický novinár videl v oblasti Kubáň, ktorá bola ešte pred niekoľkými rokmi jednou z najbohatších poľnohospodárskych oblastí Európy, opustené dediny, ktorých obyvatelia boli vyhladení ako Kulaci, alebo poslaní na nútené práce do nehostinného severu.“ 18. mája 1933 – v článku „Russia Facing Famine Like That Of 1927; Even Army Rations Cut“ [„Rusko čelí hladomoru podobnému tomu z roku 1927; Dokonca aj armádne prídely sú znížené,“ pozn.] – informujú európski korešpondenti amerických občanov: „Prídely Červenej armády boli znížené o tretinu, podľa diplomata, ktorý práve pricestoval z Moskvy. Vyhlásil, že ruský nedostatok potravín dosiahol hladomorové podmienky, ktoré panovali v roku 1927, s možnosťou, že sa počas leta vyvinie hladomor rovnako závažný ako v roku 1921. Zdroj Tribune, ktorý je považovaný za autoritu v ruských záležitostiach, vyhlásil, že optimistické správy zaslané z Moskvy pred mesiacom – týkajúce sa rozsiahlych jarných siatí – boli prehnané, a že oficiálne sovietske štatistiky o zvýšených obhospodárených plochách sú sfalšované. Závažnosť situácie, vyhlásil, ukazuje 30-percentné zníženie armádnych prídelov…“ Tieto informácie sú pre čitateľov v USA aktualizované článkom „Reports Of Soviet Grain Purchases Are Watched By Poland“ [„Poľsko sleduje správy o sovietskych nákupoch obilia,“ pozn.] takýmto spôsobom: „Správy o veľkých nákupoch obilia zo strany Sovietov v zahraničí pozorne sledujú poľské obilné firmy, ktoré očakávajú prudký nárast cien na svetových trhoch, akonáhle si tie uvedomia závažnosť súčasného hladomoru v Rusku. Pozdĺž celého poľsko-rumunského pohraničia vznikol medzi roľníkmi živý pašerácky obchod, kde sa s Rusmi vymieňa obilie za cennosti nahromadené v sovietskych dedinách. Správy z rôznych miest v Rusku naznačujú, že krajina je ohrozená hladomorom rovnako závažným ako ten z roku 1921.“ 22. júna 1933 prináša Donald Day tlačovú správu o vystúpení komisára Litinova [Maxim Maximovič Litvinov – minister zahraničných vecí ZSSR, pozn.], ktorý sa vo svojom prejave: „…na londýnskej konferencii sa pokúsil vykresliť obyvateľstvo Ruska ako dobre živené a šťastne pod boľševizmom…,“ čo bolo dosť v kontraste s, „…prichádzajúcimi správami, že tisíce ľudí umierajú na hladomor a týfus vo všetkých ruských provinciách…“ „Pester Lloyd (Abendblatt)“ z 5. júla 1933: „Rusko postihol strašný hladomor. Milióny ľudí, roľníkov a robotníkov, už padli za jeho obeť. Celé oblasti sú zničené, beznádej a hrôza vstúpili do dedín a miest. Do tejto hladovej katastrofy bolo vtiahnutých 1,5 milióna našich nemeckých spoluobčanov a veriacich. Desaťtisíce najvernejších a najschopnejších Nemcov zahynuli v dôsledku hladomoru. Tisíce núdzových volaní o pomoc denne svedčia o strašnom strachu zo smrti, do ktorého sa bez vlastnej viny dostali. Tráva, kôra stromov, korok, jašterice, žaby, mačky a psy musia slúžiť ako posledná potrava pre tých, ktorí sa zrútili a zúfajú. Na poliach a po cestách ležia mŕtvoly vyhladovaných. Nákazy a epidémie si vyberajú svoju strašnú daň. Už nemôžeme ďalej mlčať! V neochvejnej vernosti k nášmu národu, v bezhraničnej láske k našim bratom, hlasno a dôrazne zdvíhame svoj hlas pred celým svetom. Teraz už nejde o tú či onú formu života, ide o samotný holý život. Naša doterajšia pomoc nestačí na túto obrovskú núdzu. Preto sa obraciame na celý nemecký národ s prosbou: Pomôžte nám zachrániť! Kým nie je príliš neskoro! Nesmieme odovzdať našich spolurodákov do zničenia. Ich záchrana je záležitosťou všetkých Nemcov v ríši a na celom svete!“ „Salzburger Volksblatt“ z 5. júla 1933: „…jedna z najviac postihnutých sa uvádza oblasť Volgy [Povolžie, pozn.], ktorú obývajú prevažne kolonisti nemeckého pôvodu, kde už hladomor nadobúda epidemické rozmery. Výhľady na úrodu sú veľmi zlé, ale teraz sa katastrofálne zhoršili, pretože hladujúci, poháňaní strašnou núdzou, nečakali na zber úrody, ale zožali a zjedli ešte nezrelé obilie z polí.“ Tie isté noviny z 8. júla 1933 v článku „Die Hungersnot in Rußland – Das Land des Grauens“ [„Hladomor v Rusku – Krajina hrôzy“, pozn.]: „Ľudový zväz pre Nemcov v zahraničí vyzval k veľkej zbierke, aby pomohol nemeckým roľníkom v Sovietskom zväze, ktorí sú takmer všetci odsúdení na smrť hladom. Stovky týchto nešťastných, utrápených Nemcov opúšťajú svoje kedysi prosperujúce majetky, aby utiekli do Nemecka. Týchto utečencov privážajú do špeciálneho tábora v Schneidemühlu [nemecké pomenovanie dnes poľského mesta Piła, pozn.], kde nachádzajú prvé ubytovanie a stravu. (…) Poľnohospodári a ľudia v tábore Schneidemühl rozprávajú o strašných zážitkoch. Jeden z nich videl, ako matka, pobláznená od hladu, zabila svoje dve deti a pripravila si ich na zjedenie. V inom prípade vyhladovaní roľníci vykopali čerstvo pochované telá na cintoríne. Na trhu v okresnom meste ležali stovky vyčerpaných roľníkov, nikto sa o nich nestaral. Zo správ utečencov vyplýva, že sovietska vláda nie je schopná zabezpečiť dostatočné množstvo potravín. Na vine je notoricky známa kolektivizácia, ktorá po žatve zabavuje roľníkom obilie.“ „Pester Lloyd“ z 11. júla 1933 na svojej titulke priniesol: „Kolaps systému kolektívneho hospodárstva je úplný. V poslednom roku v poľnohospodárskych oblastiach Ruska zomreli milióny ľudí od hladu. Podľa dostupných správ bude situácia v nadchádzajúcej zime ešte katastrofickejšia. Dôvody sú podľa profesora Cleinowa, jedného z najlepších znalcov Ruska, ktorý to nedávno potvrdil, len v minimálnej miere klimatické, hlavné príčiny hladomoru spočívajú v tom, že boľševici už 15 rokov praktizujú iba rabovanie.“ „Reichspost“ z 16. júla 1933 prináša takéto správy: „Napriek tomu, že sovietska strana, s ohľadom na útek hladujúcich, uskutočnila nedávno vojenské uzatváranie hraníc, ľudia stále utekajú cez hranice, poháňaní hladom. (…) Na základe svojich vyšetrovaní konštatuje, že napríklad v Kazachstane už podľahlo hladu a jeho sprievodným ťažkostiam štvrtina celkovej populácie. (…) Podľa týchto expertov počet obetí ruského hladomoru – a to nemožno uznať bez hrôzy – už v tomto šiestich mesiacoch dosiahol milióny. Jeden z nich odhaduje straty na životoch len na Severnom Kaukaze, v regióne, ktorého podmienky pozná obzvlášť dobre, na dva milióny. (…) Rovnako ako Nemci, aj Rusi, Ukrajinci, Fíni, Židia, Estónci a Lotyši, skrátka príslušníci všetkých etnických skupín a náboženských spoločenstiev žijúcich v Rusku, zahynuli v sovietskom štáte. Na nedávno sa konajúcej plenárnej schôdzi výkonného výboru Európskeho kongresu národností prijali zástupcovia národností, ktoré sú členmi kongresu…“ „Neues Wiener Abendblatt (Abend-Ausgabe des Neuen Wiener Tagblattes)“ z 19. júla 1933: „…sovietska vláda, aby mohla aspoň čiastočne zabezpečiť zásobovanie priemyselných centier a spotrebiteľských oblastí, musí neúprosne odoberať úrodu trpiacim roľníkom v poľnohospodárskych oblastiach, pretože inak by v industrializovaných regiónoch nevyhnutne vznikla nezvratná kríza. Tento boj o ‚život a chlieb‘ už začal. (…) Nie pochýb o tom, že na Ukrajine, v oblasti Volgy, na Severnom Kaukaze a v Strednej Ázii hrozí ďalší hrozný hladomor. Dr. Ammende, odvolávajúc sa na obrovské prebytky obilia v zámorských krajinách, formuluje nasledujúce smernice a zásady pre svoj návrh na implementáciu medzinárodnej pomoci…“ 20. júla 1933 sa v stĺpčeku „Witness Reports Russian Famine After Long Tour“ [„Po dlhej ceste svedok oznamuje ruský hladomor,“ pozn.] objavujú ďalšie svedectvá o dianí v Rusku: „Sovietske Rusko je v zajatí hladomoru, ktorý je rovnako zlý ako ten, ktorý ho postihol v rokoch 1920 a 1921, podľa Garetha Jonesa, bývalého tajomníka David Lloyd George, ktorý bol včera hosťom na týždennom obede Anglo-americkej tlačovej asociácie v Paríži v hoteli Mirabeau. Jones sa vrátil z cesty po Rusku, počas ktorej putoval pešo z dediny do dediny. ‚V mestách ako Moskva je chlieb k dostaniu, pretože obilie bolo skonfiškované, ale v dedinách už žiaden nezostal,‘ povedal Jones. ‚Dobytok bol pozabíjaní alebo hynie. V jednej dedine, ktorú som navštívil, zostalo z 200 volov len šesť, v inej z pôvodných 300 kusov dobytka zostalo 100 a v ďalšej z 80 koní zostalo 18. Príčiny úpadku: ‚Jednou z príčin hladomoru je neúroda z minulého roka, spôsobená odmietnutím roľníkov zasiať. Ďalšou príčinou je nedostatok ťažnej sily v dôsledku úhynu koní a volov pre nedostatok krmiva a neschopnosti vlády dodávať traktory.‘“ A mimochodom, ešte predtým než Gareth Jones došiel z Ruska do Paríža, tak sa tento pán zastavil aj v Berlíne. 30. marca 1933 o tom informuje „Salzburger Volksblatt“ v článku „Ein Engländer über Sowjetrußland – Eine Hungersnot droht“ [„Angličan o Sovietskom Rusku – Hrozí hladomor,“ pozn.]: „…podľa agentúry Reuters pricestoval do Berlína na ceste z Ruska do Londýna. (…) …Rusku hrozí hladomor obrovských rozmerov, ktorý bude taký strašný ako katastrofa z roku 1921, pri ktorej zahynuli milióny ľudí. (…) Spomenul tiež, že navštívil množstvo dedín a dvanásť kolchozov, všade sa ozýval výkrik: ‚Chceme chlieb alebo zomrieme.‘ Tento krik počul na každom kroku.“ „Oedenburger Zeitung“ potom 21. júla 1933 prináša komentár Arpáda Töröka, kde zaznejú i takéto názory: „Rusko nedávno otvorene priznalo, že tam vypukol druhý hladomor. Zatiaľ čo prvý hladomor by sa dal čiastočne pripísať nepokojom z revolúcie a svetovej vojny, aká udalosť teraz poslúži ako vysvetlenie druhej katastrofy? Sovietska vláda roky presviedčala svet, že o žiadnej kríze nemôže byť ani reči, že Rusko je na ceste k hospodárskej prosperite. Slávny päťročný plán mal predsa urobiť zázraky a zaostalé Rusko sa malo jedným úderom premeniť na modernú priemyselnú krajinu. Pánovia z Ruska sprevádzali sarkastickými poznámkami sťažnosti ostatných štátov na ťažkú hospodársku krízu. V Rusku, ako sme počuli, je to niečo nepredstaviteľné, pretože tu sa hospodári podľa plánu, tu neexistuje kapitalizmus, ktorý má byť zodpovedný za všetku biedu vo zvyšku sveta. Koľkí tajní odporcovia buržoázneho hospodárskeho poriadku si po takýchto vyhláseniach s túžbou spomínali na Rusko, kde sa nemusia obávať o každodenný chlieb, lebo tam sa štát stará o každého svojho občana. (…) Ruský štát sa tak dobre staral o svojich občanov, ekonomický systém sovietskej vlády fungoval tak bezchybne. Pomáhať hladujúcim ľuďom je kresťanskou povinnosťou. Ale má sa svet pokojne prizerať, ako sa sovietske Rusko takmer každých desať rokov dostáva do hladomoru? Má svet, ktorý sám trpí núdzou, prinášať nové obete, aby napravil dôsledky zlého hospodárenia Ruska?“ „Der Österreichische Volkswirt“ z 22. júla 1933: „Podmienky obyvateľstva sú mimoriadne zlé a niektoré oblasti sa nachádzajú priamo v núdzi, najmä tam, kde roľníci podstupovali pasívny odpor a v rokoch 1931/32 zasiali len málo. To platí predovšetkým pre severný Kaukaz, kde bola nespokojnosť roľníkov odjakživa najživšia. (…) Na pomstu boli roľníci, ktorí zasiali málo, po neúrode sovietskou vládou ponechaní svojmu osudu, čo bolo istotne despotická krutosť. Tisíce obetí hladomoru sú iste ľútostivé: no o miliónoch vyhladnutých, ako v roku 1921, nemôže byť reči, hoci aj tentokrát by pomocné akcie nemali byť bezpredmetné. Každopádne, pomocná akcia nemeckej vlády v prospech núdznych Nemcov na Volge mala skôr politický než humanitárny charakter. Napriek zlej potravinovej situácii prebiehali práce jarnej sejby prijateľne, nová agrárna politika sa predbežne osvedčila, s výnimkou severného Kaukazu, kde sejba prebehla pod vojenským dohľadom, a aj tak len čiastočne. Nedostatok ťahovej sily bol citeľný: býky a kravy museli byť zapriahané. (…) …nedostatok ťahovej sily, ktorý dočasne brzdí poľnohospodársku produkciu, sa postupne vyrieši vďaka forsírovaniu a skutočne priaznivému vývoju traktorového priemyslu od jari.“ Analýza Georgea Popoffa uverejnená v „Pester Lloyd (Abendblatt)“ dňa 23. júla 1933: „Otázka, v akom rozsahu sovietska vláda prostredníctvom svojich osobitných hospodárskych metód prispela k prehĺbeniu súčasnej svetovej krízy, bola doposiaľ – paradoxne – nedostatočne zohľadnená. Napriek tomu ide o problém, ktorého význam bol zrejme oveľa väčší, ako sa pred londýnskou hospodárskou konferenciou podrobnejšie skúmalo. (…) Tvrdenie sovietskych delegátov, že sovietská vláda nie je spoluzodpovedná za súčasnú svetovú krízu, autori tohto pozoruhodného dokumentu považujú za v žiadnom prípade neopodstatnené. Samotná skutočnosť, že sovietská vláda sa takmer 15 rokov úmyselne držala mimo okruhu bežných svetových hospodárskych systémov, mala samozrejme veľmi nepriaznivý vplyv na obchod… (…) …pripravilo krajiny, ktoré v predvojnovom období vyvážali do Ruska, o jeden z ich najdôležitejších trhov. (…) V Rusku panuje v súčasnosti rovnako ako na celom svete ťažká hospodárska kríza. Príčiny sú však odlišné. Kým tzv. kapitalistické krajiny trpia nadprodukciou, klesajúcou kúpnou silou, menovými výkyvmi a inými následkami svetovej vojny, ruská hospodárska kríza sa ukazuje ako priamy dôsledok týchto ekonomických experimentov, ktoré sovietska moc v priebehu posledných rokov zaviedla vo všetkých oblastiach svojho hospodárstva a doteraz ich nezrušila. Najzávažnejším dôkazom súčasnej ťažkej krízy v sovietskom hospodárstve je hrozivý hladomor, ktorý postihol väčšinu obilninových provincií Sovietskeho Ruska a zasiahlo aj ruské mestá a priemyselné oblasti. (…) Všetci zahraniční návštevníci Sovietskeho zväzu v posledných mesiacoch sa však zhodujú na otriasajúcich správach o hladujúcich roľníkoch a polo-vyhladovaných robotníkov továrni.“ „Kieder Volkszeitung“ z 23. augusta 1933: „Zavádzanie socializmu a nútená premena roľníckych majetkov na rozsiahle farmy viedla k zániku akéhokoľvek osobného záujmu o obhospodarovanie polí a starostlivosť o hospodárske zvieratá, o bohaté výnosy a dobrú úrodu. Nútené odovzdávanie úrody za mizernú cenu odsúdilo vidiecke obyvateľstvo na hladovanie. V núdzi napokon zjedli dobytok a stratili nadšenie pre obrábanie polí. Teraz sa krajinou šíri hladomor.“ „Pester Lloyd“ z 17. septembra 1933 prináša článok, v ktorom profesor Ketschninski: „…zástupca ruských menšín, predniesol opis katastrofy hladomoru v Rusku, ktorá už si vzala životy miliónov ľudí. Hladomor postihol aj Nemcov, Poliakov, Estóncov a Rumunov. Tisíce dedín na Ukrajine a na Kaukaze vyhynuli, tisícky nemeckých roľníkov zahynuli hladom.“ A tento istý článok neskôr opisuje výstup predstaviteľa „politického ukrajinizmu“. Všimnite si, prosím, ako vyzerá okamžité politické zneužívanie témy a „ukrajinizácia“ diskurzu: „Za búrlivého potlesku kongresu potom ukrajinská poslankyňa poľského Sejmu, profesorka Rudnická, vystúpila v mene ukrajinského národa s vyhlásením, v ktorom obvinila moskovskú vládu z toho, že je jediným zodpovedným za hladomor. Skutočnou príčinou katastrofy je komunistický teroristický systém a kolektivizačné opatrenia. Moskva systematicky usiluje o zničenie ukrajinského národa. V poslednej dobe zahynulo v nútených prácach 200 000 ukrajinských roľníkov.“ „Hlas lidu“ z 16. októbra 1933 v článku „Stav sovětského Ruska“ píše: „Keby nebola práca ruskej sovietskej vlády tak neskonale smutná, bola by rozhodne smiešna. Napríklad hospodárenie s pôdou. Keby nechali kulaka, ako toho mužíka posmešne volajú, osievať a obhospodarovať pôdu, ako on sám chce, celé Rusko by ľahko uživil. Nie, to nesmie, to musí robiť kolchoz – taký ten štátny družstevný netvor, ktorý docieli tak možno desivý hladomor.“ „St. Pöltner Bote“ z 2. novembra 1933 prináša svojský komentár Johanna Georga Czurdu: „Sovietski tyrani nepripúšťajú túto hladovú katastrofu, popierajú ju a odmietajú jej existenciu. Je isté, že boľševizmus musí postupovať práve takto, pretože kultúra západnej Európy, ktorá je ešte príliš ovplyvnená kresťanstvom, by sa proti tomu vzbúrila napriek všetkému morálnemu úpadku a otupeniu, keby zistila, že tento hladomor bol spôsobený zámerne. Pre Sovietov je však práve hladová bič, nedostatok potravín, podvýživa účinným prostriedkom na to, aby každú moc, každú opozíciu ľudu neomylne prinútili pokľaknúť. To je tiež jediný faktor v Rusku, ktorý drží túto obrovskú ríšu pod kontrolou – hladomor, lacný, ale účinný prostriedok. Áno, Rusko musí hladovať, pretože červený cár Stalin a jeho prívrženci dobre vedia, že iba ľud zničený hladom a zbavený schopnosti odporovať sa dá zovrieť, zviazať a potlačiť.“ „Grazer Tagblatt“ z 18. novembra 1933 v článku „Die Deutschenunterdrückung in Russland“ [„Utláčanie Nemcov v Rusku,“ pozn.] informuje o niečom, čo sa z dnešných debát na túto tému akosi záhadne vytratilo: „Pracujú pre svoj každodenný chlieb na Volge, pri Čiernom mori a vo svojich domovoch. Od svojho usadenia sú nositeľmi kultúry v každom ohľade. Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitsch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku. Rečníci si za svoje vyčerpávajúce prezentácie vyslúžili rozsiahly potlesk.“ „Grazer Volksblatt“ z 26. novembra 1933: „Jedávajú kapustu, uhorky, šalát atď., ako ich zozbierajú z poľa, bez prísad. Mlieko a mäso sú k dispozícii len zriedka. Nákup všetkých potravín je viazaný na lístky, o ktoré sa musia každý deň postaviť do radu.“ Theodor Dan potom vo svojom článku „Zu den Abänderungen des Aktionsprogramms der russischen Sozialdemokratie [O zmenách v akčnom programe ruskej sociálnej demokracie, pozn.]“ v decembri 1933 ešte o čosi viac približuje sociálne pomery, ktoré mali takto tragické dôsledky: „…sa však zásadne zmenila aj situácia v samotnom Sovietskom zväze. Nová ekonomická politika (NEP), ktorú Lenin zamýšľal viesť ‚vážne a na dlhú dobu‘, náhle skončila a bola nahradená politikou Stalinovej ‚Generálnej línie‘ [rovnaký názov sa používa aj pre sovietsky film ‚Старое и новое‘ (‚Staroye i novoye‘) z roku 1929, pozn.], politikou ‚budovania socializmu v jednej krajine‘. To sa prejavilo cez vynútenú industrializáciu a násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva. Z ekonomického hľadiska tento kurz znamenal na jednej strane vytvorenie silného, prevažne ťažkého priemyslu, štátneho výrobného aparátu a predpokladov na zlepšenie poľnohospodárskej technológie, na druhej strane však obrovský nárast náhrady pracovnej sily, nemilosrdné vykorisťovanie roľníctva až po hladomor a zhoršenie všeobecných životných podmienok más. Zo sociálneho hľadiska viedol k rýchlemu rastu miest a proletárskeho obyvateľstva na úkor roľníctva. Výsledkom bolo nielen vyhladenie mestskej buržoázie NEPu a roľníckych vrstiev, takzvaných kulakov, ako aj k premene ‚dedinských roľníkov‘ vtlačených do kolchozov na užívateľov vyvlastneného kulackého majetku. Zároveň sa usilovalo o to, aby bolo celé roľníctvo podriadené štátu. Politicky realizácia ‚Generálnej línie‘ uviedla robotnícku triedu a najmä roľníkov do stavu rastúcej nespokojnosti… (…) Napriek všetkým negatívnym a nebezpečným stránkam ‚Generálnej línie‘ je potrebné konštatovať, že vo svojom celku, v krutej forme s rozsiahlym plytvaním krvou a silami ľudových más, sa odohral historicky pozitívny a zmysluplný proces industrializácie krajiny a technického rozvoja jej polobarbarského poľnohospodárskeho sektora. Na druhej strane je potrebné uznať, že mnohé produkčné ekonomické dôsledky, ktoré sa pri realizácii ‚Generálnej línie‘ zanedbávali alebo ignorovali, by v skutočnosti mohli viesť k novej a ešte ostrejšej politickej a hospodárskej kríze. Takzvaná ‚Generálna línia‘ vytvorila v praxi celý rad rozporov, ktoré, ak nebudú včas odstránené, môžu viesť k zrúteniu celého systému. To platí najmä pre vzťah medzi mestom a vidiekom, ktorý bol v dôsledku násilnej kolektivizácie poľnohospodárstva nadmerne zaťažený.“ 13. januára 1934 sa v „Salzburger Volksblatt“ objavila krátka správa o dodávkach zahraničnej pomoci: „Prostredníctvom časti domácej a zahraničnej tlače sa šíri správa o tom, že finančné prostriedky a potravinové zásielky poslané nemeckými a zahraničnými humanitárnymi organizáciami pre hladujúcich v Rusku sú tam zabavované komunistickou stranou. Podľa informovaných zdrojov sa uvádza, že takéto prípady nastali len ojedinele, avšak väčšina zásielok dosiahla svoj zamýšľaný cieľ, čo dokazujú tisíce predložených ďakovných listov.“

  Veľmi nevšedný prístup k tejto téme je možné zaznamenať vo vtedajších vydaniach nórskych periodik. Moskovský študent medicíny Adam Egede-Nissen, ktorý sa počas letných prázdnin vrátil do Stavangeru, sa pre nórsky „Nordlys“ zo dňa 18. júla 1933 – článok „Ingen hungers-nød i Russland“ [„V Rusku žiaden hladomor“, pozn.] – prezentoval s takýmto názorom: „…rád by poskytol niekoľko informácií v súvislosti s telegramami, ktoré nedávno prišli z Berlína, a ktoré varujú pred hrozivým hladomorom v Sovietskom zväze. ‚Faktom je,‘ uvádza Egede-Nissen, ‚že Rusko niežeby malo podmienky na dosiahnutie dobrej úrody, ale ich má na dosiahnutie jednej z najlepších úrod, aké krajina kedy mala. Nielenže sa zorie o viac ako 8 miliónov hektárov viac pôdy ako v minulom roku, ale kampaň priniesla lepšie výsledky ako ktorýkoľvek predchádzajúci rok. (…) Tvrdenie, že 10 miliónov ľudí pomaly umiera od hladu, že niektoré dediny už vymreli alebo sú na pokraji vyhladovania a pochovávajú sa v  masových hroboch, sú všetko tvrdenia, ktoré sú vytrhnuté z kontextu.‘“ Iné nórske noviny „Tidens Krav“ potom v článku „Hungersnøden i Russland“ [„Hladomor v Rusku“, pozn.] z 12. septembra 1933 píšu: „To, že Rusko je využívané vo volebnej kampani, nie je nič nové. Už niekoľko rokov konzervatívci strašia Ruskom. Ale teraz sa to trochu obrátilo. Teraz to už nie sú vraždy, zabíjanie a požiare, ktorými strašia. Teraz je zrazu v Rusku hladomor a buržoázne noviny ľutujú chudobných hladujúcich ruských robotníkov. Samozrejme nezabúdajú poukázať na to, že tak to bude aj tu, ak zvíťazí robotnícka strana! Táto nová kampaň lží proti Sovietskemu Rusku začala v nacistickom Nemecku.“ Prakticky ten istý článok, obmenený názov do podoby „De borgerlige Russlands-løgner blir tykkere og svarttere som valget nærmer sig“ [„Lži buržoáznych kruhov o Rusku sú s blížiacimi sa voľbami čoraz hrubšie a temnejšie“, pozn.], bol 13. septembra 1933 vytlačený v ďalšom nórskom periodiku „Nordlands Fremtid“.

  Práve ste mali možnosť si prečítať zdokumentovanie priebehu hladomoru v Sovietskom zväze počas rokov 1932/1933, ako ho zachytili jednotlivé európske a nejaké tie americké periodiká [radené chronologicky, pozn.] Ako tieto správy a viaceré analýzy tejto situácie čítam ja? Nejako takto: celý svet sa nachádzal v období hospodárskej krízy: „…všeobecnú hospodársku krízu ešte zhoršil. (…) Kríza, ktorú prežívame je v celom svete.“ A sovietske Rusko na tom vyzeralo asi takto: „…málo priemyslu…“ Technologická zaostalosť krajiny bola evidentná a Stalin sa takýto stav snažil vyriešiť politikou: „…‚Generálnej línie‘, politikou ‚budovania socializmu v jednej krajine‘. To sa prejavilo cez vynútenú industrializáciu a násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva. Z ekonomického hľadiska tento kurz znamenal na jednej strane vytvorenie silného, prevažne ťažkého priemyslu, štátneho výrobného aparátu a predpokladov na zlepšenie poľnohospodárskej technológie…“ Sovieti si zvolil cestu: „…budovania priemyslu…,“ a , „…zaostalé Rusko sa malo jedným úderom premeniť na modernú priemyselnú krajinu.“ „V Rusku prebiehajú dôležité zmeny, ktoré ovplyvňujú sovietsky hospodársky systém…,“ a na tomto podklade , „…komunistické Rusko sa vzmáha k západoeurópskej industrializácii…“ V celom Rusku: „…prebieha gigantická výstavba obrovských priemyselných podnikov…“ Transformácia poľnohospodárstva, jeho zefektívnenie malo priniesť: „…sa vo veľkom rozsahu zmierni ‚poľnohospodárske preľudnenie‘ Ruska a vytvorí širšia základňa pre industrializáciu.“ Sovieti preto začali so zavádzaním riešenia, ktoré bolo podľa nich vhodné: „…kolektivizáciou roľníckeho hospodárenia…“ Jedným z cieľov bolo získať priamu kontrolu nad týmto odvetvím v krajine – ovládnutie zdrojov, triedny boj so skupinami, ktoré mali tieto zdroje dovtedy pod kontrolou:: „…mestskej buržoázie (…) a roľníckych vrstiev, takzvaných kulakov… (…) …sa usilovalo o to, aby bolo celé roľníctvo podriadené štátu,“ a taktiež dostať ľudí z polí do fabrík. „…120 miliónom roľníkov zo Sovietskeho Ruska…,“ – čítate dobre, väčšina obyvateľov boli roľníci! Ale takéto kroky sa nie každému páčili. Mnohí prichádzali o svoje dovtedajšie majetky, o svoje postavenia, a ani predstava núteného zanechania svojho pôvodného spôsobu obživy [zvýšenie efektivity v poľnohospodárstve automaticky znižuje potrebu vysokého počtu ľudí v tomto odvetví priemyslu, pozn.], no neboli každému takéto kroky po vôli: „Zavádzanie socializmu a nútená premena roľníckych majetkov na rozsiahle farmy viedla k zániku akéhokoľvek osobného záujmu o obhospodarovanie polí a starostlivosť o hospodárske zvieratá, o bohaté výnosy a dobrú úrodu. Nútené odovzdávanie úrody za mizernú cenu odsúdilo vidiecke obyvateľstvo na hladovanie. V núdzi nakoniec zjedli dobytok a stratili nadšenie pre obrábanie polí.“ Lenže to „stratenie nadšenia“ a „dostavanie sa do núdzi“ mohlo na začiatku vyzerať aj troška inak: „Jednou z príčin hladomoru je neúroda z minulého roka, spôsobená odmietnutím roľníkov zasiať,“ alebo potom , „…niektoré oblasti sa nachádzajú priamo v núdzi, najmä tam, kde roľníci podstupovali pasívny odpor a v rokoch 1931/32 zasiali len málo. (…) Na pomstu boli roľníci, ktorí zasiali málo, po neúrode sovietskou vládou ponechaní svojmu osudu…,“ a neskôr boli voči ním vykonávané rôzne ďalšie reštriktívne opatrenia. Čiže v krajine, kde sa odohráva pravdepodobne najväčšia transformácia priemyslu v jej dejinách, a tu sa niektorí občania začnú vzpierať, nezasejú v požadovanom rozsahu [však i tak budú musieť úrodu odovzdať, a hlavne: už nezarobia v rozsahu, ako boli zvyknutí, pozn.], čo je v podstate istá forma protištátnej sabotáže, poľnohospodárske zvieratá následne pozabíjajú a zjedia, až to dôjde napríklad do štádia, kedy: „…sejba prebehla pod vojenským dohľadom…“ Ibaže Sovieti sa v tých časoch s nikým nehrali a priority štátu boli definované – všetky aspekty života sa museli podriadiť štátnym cieľom industrializácie. Sovietsky prístup by sa dal charakterizovať: buď budeš plniť, čo ti povieme, alebo „nebudeš“ – a neraz doslova, príde iný a ten urobí, čo od neho chceme. [Kto si otvoril ústa, vyslúžil si nálepku „problémový“, nebodaj burcoval ostatných, ten bol okamžite zbalený a odoslaný do pracovného tábora, kde chlípal mútnu vodu so zemiakmi a kapustou, v tom lepšom prípade…, pozn.] A tak neskôr títo „protestujúci“ hladujú, pretože i to, čo vyrastie: „…musí neúprosne odoberať úrodu trpiacim roľníkom v poľnohospodárskych oblastiach, pretože inak by v industrializovaných regiónoch nevyhnutne vznikla nezvratná kríza.“ Z hľadiska strategického riadenia, štát zabezpečuje potravu pre priemyselne významnejšie oblasti a ich obyvateľov, do istej miery takto trestá / snaží sa „vychovávať“, dosiahnuť poslušnosť tých, ktorí z jeho pohľadu zlyhali a spôsobili tento stav a neraz ich svojim prístupom režim odovzdáva do rúk „osudu“: „…aj keby niektorí kolchozníci umreli, tak len zaplatia za svoje chyby. (Kuromiya, 2008)“ Je ale potrebné uviesť, nie celá vina za: „…sú polia biedne obhospodarované,“ padá na hlavu roľníkom. „Sovietska vláda sa snaží traktorizovať roľnícke farmy…,“ lenže snaha je zbytočná, pokiaľ je jej výsledkom: „…príliš málo traktorov…“ „Správy o veľkých nákupoch obilia zo strany Sovietov v zahraničí…,“ – Sovieti si teda zničili poľnohospodárstvo, museli po svete zháňať obilie, a ekonomicky sa dostali do situácie, kde si museli brať úvery: „…znepokojenie Nemecka nad rozsiahlymi úvermi poskytnutými sovietskej vláde a moskovským požiadavkami o predĺženie týchto pôvodných úverov, ako aj žiadostiach o nové,“ alebo , „V kruhoch londýnskej City sa opakovane hovorí, že sovietska vláda bude musieť čoskoro vyhlásiť moratórium na svoje zahraničné záväzky. Britská vláda sa preto snaží v prípade takejto situácie vyviaznuť s čo najmenšími stratami. Je zaujímavé je, že rovnaká nedôvera panuje aj v Spojených štátoch…,“ a iné štáty sa za nich budú musieť zaručovať: , „…vo Francúzsku, ktoré – zrejme s cieľom odcudziť Rusko Nemeckej ríši – preberá veľké záruky za dodávky do Ruska a dokonca preberá takéto záväzky aj za Poľsko. Zdá sa, že francúzska politika tak ako v predvojnovom období aj teraz opäť kupuje Rusko pre svoje protinemecké plány.“ Až sa o nich vyhlasuje: „…sa partner ťažko môže považovať za solídneho. Finančná núdza v sovietskom raji…“ Touto transformáciou a jej vedľajšími dôsledkami bolo zasiahnuté prakticky celé obyvateľstvo a všetky oblasti spoločnosti, čím sa ohrozili samotné zámery industrializácie. Vyššie boli spomenutí roľníci – 120 miliónov. Už len pri výpise tých národností, ktoré umierali v obrovských počtoch, no neboli to len „Ukrajinci“, bolo ich omnoho viac: „…odhaduje straty na životoch len na Severnom Kaukaze, (…), na dva milióny. (…) Rovnako ako Nemci, aj Rusi, Ukrajinci, Fíni, Židia, Estónci a Lotyši, skrátka príslušníci všetkých etnických skupín a náboženských spoločenstiev žijúcich v Rusku, zahynuli v sovietskom štáte,“ alebo , „Hladomor postihol aj Nemcov, Poliakov, Estóncov a Rumunov. Tisíce dedín na Ukrajine a na Kaukaze vyhynuli, tisícky nemeckých roľníkov zahynuli hladom,“ alebo , „…na Ukrajine, v oblasti Volgy, na Severnom Kaukaze a v Strednej Ázii…,“ alebo , „…v Kazachstane už podľahlo hladu a jeho sprievodným ťažkostiam štvrtina celkovej populácie,“ alebo , „Do tejto hladovej katastrofy bolo vtiahnutých „Do tejto hladovej katastrofy bolo vtiahnutých 1,5 milióna našich nemeckých spoluobčanov…“ A do tohto celého sa vám tu už v novembri 1933 organizuje nejaké to zhromaždenie, začína sa táto téma politicky používať – nabádať k politickej mobilizácii občanov, a vedľa seba na proteste vám stoja stúpenci politicky aktivizovanej mládeže zo „Sič-e“, ktorú sa podarilo získať pre „ukrajinskú myšlienku“, spoločne s ich nemeckými priateľmi: „Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku.“

  Ako som napísal v úvode – áno, táto problematika je omnoho, ale omnoho zložitejšia, než by sa dala zachytiť jednou vetou, nebodaj krátkym zhrnutím. Ani ja si nedovolím tvrdiť, že som ju obsiahol kompletne. Zďaleka nie. Čo sa mi podarilo objaviť, to som spracoval a zverejnil. V tomto bode už viete, že tento hladomor bol len jedným zo sledu mnohých. Veľmi zavádzajúcimi sú i tvrdenia zdôrazňujúce výlučnosť ukrajinských obetí. Umierali všetci. Taký Kazachstan bol – pri zohľadnení pomeru obetí k celkovému počtu obyvateľov – zasiahnutý najskôr výraznejším spôsobom, celkový počet obetí na strane Ukrajinskej SSR a v „Rusku“ sa zas až tak dramaticky nelíšili, tj. nie je možné hovoriť o vysokej úmrtnosti na jednej strane a neporovnateľne nižšej na strane druhej. Ostáva nám faktor odlišného prístupu, ktorý sa zdôvodňuje predstaviteľmi „politického ukrajinizmu“ etnickými dôvodmi. Ja som vyššie uviedol svedectvá, ktoré vysvetľujú, prečo k odlišnosti v prístupe dochádzalo. Etnicita nebola nijako významnou okolnosťou, pokiaľ sa nejednalo o jedinca majúceho väzby na skupiny považované Sovietským zväzom za „separatistické“. Podstatne významnejšiu úlohu zohrávali okolnosti „statusové“, „majetkové“ – komunistickou terminilógiou označované ako „triedne“. Ideológia komunizmu bola predovšetkým o „moci“ a „triednom boji“, nie o „čistej rase“. [I keď je nepochybné, že Sovietsky zväz pracoval – z hľadiska propagandy a výchovy – na budovaní svojich predstáv o podobe „sovietskeho človeka“, pozn.] Taktiež chcem spomenúť, pre mňa osobne je obrovský problém používanie termínov „Ukrajina“, „Ukrajinci“, „ukrajinské územie“ a pod., v kontexte tejto témy, bez ďalšieho upresnenia. Vtedajšia „Ukrajina“ bola „Ukrajinská SSR“ – niečím odlišným, ako bola tá neskôršia „Ukrajinská SSR“ (po roku 1945), alebo aj tá dnešná. Neuviesť presné okolnosti, čo sa v danej dobe chápalo pod uvedenými termínmi je zavádzajúce. Čitateľ v téme nezorientovaný bude automaticky vzťahovať pred neho predložené z pohľadu aktuálne prezentovaných významov. Tatiež by som rád upozornil, že pri tejto téme sa zvykne vytrácať aj veľmi dobre známa väzba vtedajších predstaviteľov na strane „ukrajinskej myšlienky“ na nemecké orgány, kde tá „politická etnicita“ hrala naopak veľmi dôležitú úlohu: „Cez poľské hranice boli do Sovietskeho zväzu posielané kontingenty emigrantských ukrajinských agentov na špionáž a diverziu. Nemecko poskytovalo ukrajinským emigrantským skupinám všemožnú pomoc. (Kuromiya, 2008)“ Kuromiya hovorí o tom, že k takému niečomu začalo dochádzať s postupnou kolektivizáciou v poľnohospodárstve a de-kulakizáciou. Ibaže väzba ukrajinských združení na Nemcov je doložiteľne dlhšia, viď: „Ako sa v USA písalo o piatej kolóne…“, „Sovietsky pohľad na históriu…“, „Židovská otázka na Ukrajine…“, „Alois Kusák o väzbách…“, „Ako vnímali Poliaci…“ Ďalšou rovinou, ktorú netreba zanedbávať je aspekt „boľševizmu“, ktorý mal význam u pôvodných, ale neraz má aj u súčastných sympatizantov „Stepana Banderu“, „Waffen-SS Galizien“ a pod.

  ZÁVER:
  Uvedené výpisky z dobovej tlače nepotvrdzujú jednoznačnú etnickú zameranosť voči „Ukrajincom“. Jediným konštatovaním, ktoré je možné z mojej pozície urobiť, na podklade opakujúcich sa tvrdení v nich, vyzerá takto: štátne orgány Sovietskeho zväzu sa rozhodli zoštátniť dovtedajších vlastníkov, ovládnuť celú oblasť poľnohospodárstva a súbežne vybudovať dovtedy absentujúci ťažký priemysel v krajine. K naplneniu tohto svojho zámeru použili všetky dostupné prostriedky. Naozaj všetky. Tento prístup dokonalo ilustruje spomenutý príbeh z ruskej časti štátu, kde vyhladovaní občania išli kradnúť a sovietske bezpečnostné zložky ich… postrieľali, aspoň tak sa o tom písalo v novinách. Bol to skrátka autokratický réžim, ktorý neváhal „zúžitkovať“ svojich vlastných občanov – všetkých národností – na dosiahnutie vytýčených cieľov. Nebolo to prvý, ani poslednýkrát v histórii. Zároveň by som chcel vyjadiť svoj názor, že aj keby bol výsledok tohto môjho drobného informačného prieskumu opačný, aj keby Sovieti mali v danej dobe vyhladzovacie záujmy a motivácie… ktoré sa nepotvrdili… i tak by to nebolo nijakým ospravedlnením pre činy ukrajinských nacistov kolaborujúcich s Hitlerom, a už vôbec by takéto niečo, ani čokoľvek iné, nemalo definovať vzájomný vzťah národov – nesúcich odkaz ich spoločnej otcovizni: Kyjevskej Rusi – o niekoľko generácii neskôr.

  PS:
  Skúste si predstaviť takýto scenár – Stalin by povolil, nedošlo by k zoštátneniu všetkých zdrojov v ZSSR, ťažký priemysel by sa nevybudol v rozsahu, v akom sa to Sovietskemu zväzu napokon podarilo. Aký priebeh by asi malo neskoršie napadnutie sovietskeho Ruska nacistickým Nemeckom za týchto okolností? Prečo bol potrebný tak radikálny postup v industrializácii? Vnímali vtedajšie vládne kruhy ZSSR už vtedy nejaké náznaky zvýšeného ohrozenia do budúcnosti zo strany západu, výhodu, či juhu? Bolo by takéto niečo ospravedlňujúce? Pri takýchto úvahách sa – z ničoho nič – dostávame do oblasti veľmi zložitých etických dilém…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] BLANKENBURG, Rudolph. Philadelphia and the Russian Famine of 1891 and 1892. Philadelphia (USA) : The Russian Famine Relief Committee of Philadelphia, 1892. 62 strán.
  • [2] BUCHLEITNER, Julius. Von Marx bis Stalin. / Salzburger Volksblatt – Samstag/Sonntag, 25./26. März 1933, Nummer 71. 63. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1933.
  • [3] CZURDA, Johann Georg. Die Hungerpeitsche über Rußland. / St. Pöltner Bote – Donnerstag den 2. November 1933, Nummer 44. 73. ročník, St. Pölten (Rakúsko), 1933.
  • [4] DAN, Theodor. Zu den Abänderungen des Aktionsprogramms der russischen Sozialdemokratie / Der Kampf (Sozialdemokratische Monatsschrift) – Nummer 12, Dezember 1933. 26. Ročník. Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [5] DÁNIEL, Arnold. Agrarische Übervölkerung als Krisenursache in den Agrarstaaten. / Der Österreichische Volkswirt – March 4, 1933, No. 23. 25. ročník. Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [6] DAY, Donald. Baltic Papers Assail Litvinov – Critize Picture of Russia in London Speech / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Thursday 22. june 1933, No. 5772. European edition, Chicago, New York, Paris; 1933.
  • [7] De borgerlige Russlands-løgner blir tykkere og svarttere som valget nærmer sig / Nordlands Fremtid (Organ for Det norske Arbeiderparti i Nordland fylke) – 13. september 1933, Nr. 141. 24. ročník, Bodø (Nórsko), 1933.
  • [8] Der Feind steht links! / Coburger Zeitung – Freitag, den 4. November 1932, Nummer 260. 72. ročník. Coburg (Nemecko), 1932.
  • [9] Der gerade Weg (Deutsche Zeitung für Wahrheit und Recht) – 8. Februar 1933, Nummer 12. 5. Ročník, Mníchov (Nemecko), 1933.
  • [10] Der Hungerödt geht durch Rußland / Kieder Volkszeitung – Mittwoch den 23. August 1933, Nummer 34. 53. ročník, Ried im Innkreis (Rakúsko), 1933.
  • [11] Der Massentod schreitet durch Russland / Reichspost – Sonntag, den 16. Juli 1933, Nr. 195. 40. ročník, Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [12] Der Minderheitenkongreß in Bern / Pester Lloyd (Morgenblatt) – Sonntag, 17. September 1933, Nr. 211. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [13] Die Deutschenunterdrückung in Russland / Süddeutsches Tagblatt (mit der illustrierten Monatschrift „Bergland“ – Nachtausgabe) [Grazer Tagblatt] – Samstag, den 18. November 1933, Nummer 532. 43. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.
  • [14] Die englisch-russische Spannung / Pester Lloyd (Abendblatt) – Mittwoch, 5. April 1933, Nr. 77. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [15] Die Hungersnot in Rußland / Pester Lloyd (Abendblatt) – Mittwoch, 5. Juli 1933, Nr. 149. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [16] Die Hungersnot in Rußland – Das Land des Grauens / Salzburger Volksblatt – Samstag/Sonntag, 8./9. Juli 1933, Nummer 155. 63. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1933.
  • [17] Die Krise im Kommunismus / Der gerade Weg (Deutsche Zeitung für Wahrheit und Recht) – 22. Januar 1933, Nummer 7. 5. Ročník, Mníchov (Nemecko), 1933.
  • [18] Die russische Hungerkatastrophe / Neues Wiener Abendblatt (Abend-Ausgabe des Neuen Wiener Tagblattes) – Mittwoch, den 19. Juli 1933, Nr. 197, Laufende Nr. 24214. 67. Ročník, Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [19] Die Sowjets kriegsgerüstet! / Österreichische Wehrzeitung – 20. Jänner 1933, Folge 3. 14. ročník, Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [20] Ein Engländer über Sowjetrußland – Eine Hungersnot droht / Salzburger Volksblatt – Donnerstag den 30. März 1933, Nummer 75. 63. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1933.
  • [21] Ernährungskrise in der Sowjetunion / Der Österreichische Volkswirt – 22. Juli, 1933, No. 43. 25. ročník. Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [22] Heimkehr aus der russischen „Hölle“ / Grazer Volksblatt – Sonntag, den 26. November, Nr. 273. 66. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.
  • [23] Hungersnot in Russland / Coburger Zeitung – Sonnabend, den 16. Juli 1932, Nummer 165. 71. ročník. Coburg (Nemecko), 1932.
  • [24] Hungersnot in Russland / Salzburger Volksblatt – Mittwoch den 5. Juli 1933, Nummer 152. 63. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1933.
  • [25] Hungersnøden i Russland / Tidens Krav – Tirsdag 12. september 1933, Nr. 211. 28. ročník. Kristiansund (Nórsko) : Kristiansunds Arbeiderforening, 1933.
  • [26] Hunger über Rußland / Pester Lloyd (Abendblatt) – Sonntag, 23. April 1933, Nr. 91. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [27] Ingen hungers-nød i Russland / Nordlys (Dagblad for arbeiderbevegelsen i Tromsø og Troms) – Tirsdag 18. juli 1933, Nummer 140. Tromsø (Nórsko), 1933.
  • [28] KAUTSKY, Karl Johann. Demokratie und Diktatur / Der Kampf (Sozialdemokratische Monatsschrift) – Nummer 2, Februar 1933. 26. Ročník. Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [29] Krise pětiletky / Křesťanská revue – 16. január 1933, číslo 4. 6. ročník, Praha (Česko-Slovensko), 1933.
  • [30] KUROMIYA, Hiroaki. Debate: The Soviet Famine of 1932—1933 / Reconsidered. Routledge, 2008. strana 663-375.
  • [31] Lidstvo na scestí / Hlas lidu (Jihočeský lidový deník) – 23. augusta 1933, číslo 266. 27. ročník, české Budejovice (Česko-Slovensko) : V. Bol. Pavlík-Sychra, 1933.
  • [32] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [33] POPOFF, George. Die Wahrheit über Rußlands Wirtschaftslage. / Pester Lloyd (Abendblatt) – Sonntag, 23. Juli 1933, Nr. 165. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [34] Reports Of Soviet Grain Purchases Are Watched By Poland / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Monday 29. may 1933, No. 5748. European edition, Chicago, New York, Paris; 1933.
  • [35] Rußlands Finanznot – Die Sowjetregierung vor dem Bankrott? / Salzburger Chronik für Stadt und Land – Mittwoch 5. April 1933, Nr. 50. 69. ročník, Salzburg (Rakúsko), 1933.
  • [36] Russia Cuts Fod Rations in Half – Faces Worst Winter With Price Soaring / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Tuesday 6. september 1932, No. 5528. European edition, Chicago, New York, Paris; 1932.
  • [37] Russia Facing Famine Like That Of 1927; Even Army Rations Cut / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Thursday 18. may 1933, No. 5737. European edition, Chicago, New York, Paris; 1933.
  • [38] Salzburger Volksblatt – Dienstag den 22. November 1932 (Nummer 268). 62. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1932.
  • [39] Salzburger Volksblatt – Samstag/Sonntag, 13./14. Jänner 1934 (Folge 10). 64. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1934.
  • [40] SLAVÍK. Pětiletka zázrakem či hrobem? / Republikán (List strany České státoprávní demokracie na českém jihu) – 4. august 1932, Číslo 58. 14. ročník. České Budejovice (Česko-Slovensko) : Tiskařské a vydavatelské družstvo, 1932.
  • [41] Sowjetrußland — der einzige Gewinner / Pester Lloyd (Abendblatt) – Dienstag, 11. Juli 1933, Nr. 154. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [42] Stav sovětského Ruska / Hlas lidu (Jihočeský lidový deník) – 16. októbra 1933, číslo 12. 28. ročník, české Budejovice (Česko-Slovensko) : V. Bol. Pavlík-Sychra, 1933.
  • [43] STEPNIAK, S. A Study of Modern Russia – At the Dawn of New Reign. Londýn (UK) : Chatto & Windus, 1905. cca. 370 strán.
  • [44] The Graphic – An illustrated Weekly Newspaper / Volume 75, January to june 1907. Londýn (UK) : The Graphic Office, 1907.
  • [45] TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. Help for the Starving – January 1892 / The Complete Works of Lyof N. Tolstoi (Essays, Letters, Miscellanies). New York (USA) : Thomas Y. Crowell & Company, 1899. 609 strán.
  • [46] TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. The Journal of Leo Tolstoi – Vol. I. (1895-1899). New York (USA) : Alfred A. Knopf, 1917. 428 strán.
  • [47] TÖRÖK, Arpád. Hungersnot in Russland. / Oedenburger Zeitung – Freitag, 21. Juli, 1933, Folge 163. 66. ročník. Šopron (Maďarsko), 1933.
  • [48] Visit of Curtius to Russia Stirs Press Comment / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Sunday 22. may 1932, No. 5421. European edition, Chicago, New York, Paris; 1932.
  • [49] Wiener Allgemeine Zeitung / Mittwoch, 23. November 1932, Nr. 16344. 53. Ročník, Viedeň (Rakúsko-Uhorsko), 1932.
  • [50] WEIẞ, Rudolf. Der Bauernbündler und der Marxismus. / Volkspost – Freitag, den 22. Dezember 1933, Nummer 51. 15. Ročník, Viedeň (Rakúsko). 1933.
  • [51] Witness Reports Russian Famine After Long Tour / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Thursday 20. july 1933, No. 5800. European edition, Chicago, New York, Paris; 1933.
  • [52] ZÁTKA, Vladimír. Krise hospodářská a jak jí čeliti / Jihočeské Listy (Neodvislý časopis pro zájmy českého jihu) – 1. apríl 1933, číslo 26. 39. ročník. České Budějovice (Česko-Slovensko) : Družstvo vydavatelské a nakladatelské, 1933.
  • [53] Z jihočeských měst a okresů / Jihočeské Listy (Neodvislý časopis pro zájmy českého jihu) – 3. február 1932, číslo 9. 38. ročník. České Budějovice (Česko-Slovensko) : Družstvo vydavatelské a nakladatelské, 1932.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/sovietsky-hladomor-1932-1933-vypisky-z-dobovej-tlace/