ZUZANA ČAPUTOVÁ ^Značka

• ▐ Zverejnené: 17/04/2026

  └ Doplnené: 17/04/2025 (17:02)

  Základný popis

  Článok prináša úryvky z hlbokej a nekompromisnej analýzy slovenského hospodárskeho stavu, s popisom nadväznosti na mechanizmy globálneho finančného systému, prostredníctvom ostrých postrehov zo strany renomovaného ekonóma Ing. Mariána Vitkoviča, ktoré zazneli v jeho rozhovore pre „TVorba“.

  « Analýza hroziaceho ekonomického kolapsu globálneho systému a hospodárska situácia Slovenska (Ing. Marián Vitkovič, 03/2026) »

  ZNAČKY: Zmienka – Citát – História – Politika – Ekonomika – Slovensko – Neoliberalizmus – Liberálna demokracia – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Neokolonializmus – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva

  Už je to viac než mesiac, čo som zverejnil nejaké tie citáty z rozhovorov s pánom Ing. Mariánom Vitkovičom. No pred krátkym časom som náhodou narazil na ďalší podnetný rozhovor s týmto ekonomickým analytikom (urobil ho tentokrát v kooperácii s „TVorba“, za čo im patrí veľká vďaka). Ing. Marián Vitkovič v ňom analyzuje súčasnú ekonomickú situáciu u nás a vo svete. Ja som sa rozhodol, že povyberám a zacitujem vám tie najzaujímavejšie časti z tohto rozhovoru. Prepisoval, upravoval a formátoval som tieto riadky do tejto podoby, venoval som tomu značné množstvo času. Takto si to človek vie prebehnúť očami v priebehu niekoľkých minút, prečítať zvýraznené – najpodstatnejšie informácie, zváži, či si chce vypočuť kompletne celý rozhovor. Vie sa podstatne ľahšie zorientovať v argumentácii pána Vitkoviča, získať prehľad o celkovom štruktúrovaní jeho svetonázorových nadhľadov. Taktiež som ich spracoval aj z iných dôvodov. Veľmi často sa totiž v minulosti stávalo, že podobné – na takto „citlivé“ informácie obsažné – rozhovory skrátka „zmizli“. Ale hlavne: pre mňa je tento rozhovor ďalším zaujímavým príspevkom k popisu súčasného ekonomického stavu, k popisu toho, ako sme sa v ňom ocitli, pričom sa snaží odhaľovať základné ekonomické mechanizmy, na ktorých stoji súčasná podoba liberálnej demokracie. Premýšľajte a dôkladne zvažte: „Je to tak? Nie je to tak? Potrebujem si o tom zistiť ešte niečo viac?“ Vaša, ale najmä budúcnosť vašich deti, vnúčat – a napokon aj samotného Slovenska – od toho značne závisí. Príjemné čítanie.

  [00:01:23 – 00:02:14]
  « Tak je to principiálny precedens, ktorý je v podstate… keby sme si obmysleli tú realitu toho ukrajinsko-ruského konfliktu, tak je to vlastne jedna z možností, ako sa ten svet bude vyvíjať v budúcnosti. To znamená: režimy, ktoré nevyhovujú k tomu globálnemu poriadku, tak môžu byť takýmto spôsobom stále sankcionované. To znamená, že akékoľvek aktíva, ktoré sa nachádzajú v rôznych finančných inštitúciách na svete, môžu byť zmrazené. Dnes to prežívame. Zmrazili sme teraz venezuelské aktíva v objeme 0,8 miliardy. Zmrazujeme ďalšie aktíva. Čiže… štáty, ktoré sú nepohodlné, sú donútené nejakou tou amputovanou medzinárodnou politikou, poprípade silou k tomu, že aby kapitulovali na svoje režimy a tie aktíva sa sa zmrazujú. »

  [00:03:12 – 00:04:31]
  « …respektíve pre Európsku úniu je to ešte horší prípad, pretože potom financujeme vojnu na Ukrajine, teda zdroje pre ukrajinskú stranu – vlastne – tlačením dlhov, priamymi subvenciami, naberaním ďalších pôžičiek. Ten objem deštrukcie Ukrajiny oni odhadujú dnes na 200-250 miliárd dolárov, počítajú s obnovou za 500 miliárd dolárov a hlavne čo je najväčší problém, že zatiaľ to vyzerá tak, že vlastne všetky zdroje, ktoré Ukrajina použila v tej vojne, majú európsky pôvod, či už priamy alebo nepriamy, či priamo poskytnuté z rozpočtu únie, spoločnými dlhmi členských štátov, garantované zdroje. Ukrajina roky neplatí úvery u Medzinárodného fondu, stále vyjednáva, každý rok – opakovanie, o odĺžení týchto úverov, teda o oddialení splatnosti. A samozrejme, Spojené štáty nie sú tak sprosté, aby do toho dávali práve peniaze. Oni do toho dávajú buď svoju vojenskú produkciu, ktorú opäť z veľkej časti financujú vlastne európske zdroje, ten nákup a to použitie. Poprípade sa zbavujú niektorých zbrojných systémov, ktoré zrejme ani by už nepoužívali. Čiže celá táto záležitosť je vlastne strata pre Európu. Európa je v tomto momente najväčší hlupák rusko-ukrajinskej vojny. »

  [00:05:05 – 00:07:59]
  « My si musíme uvedomiť, že garancia meny… nejakým spôsobom, ktorá ktorá prebieha vo svete alebo… ako sú občania, alebo teda ľudia – fiškálni rezidenti štátov navyknutí na to, aby rešpektovali nejakú menu, sa dramaticky zmenila od roku 2008/2009 – od finančnej krízy. Tuto je jeden graf. To je oficiálna história FED-u. Hej? FED je americká centrálna banka… To je portfólio FED-u. Keď si všimnete, čo sa dialo v bežných časoch – 50., 60., 70., ešte začiatok 80-tich rokov, a čo sa deje dnes. Bilancia FED-u na strane pasív a aktív. Niekedy tá silná menová báza – M2 sa tomu hovorí medzi ekonómami, tvorila 8-9% HDP. Dnes tá menová báza tvorí 35% HDP, čiže štvornásobok. My sme sa dopracovali od roku 2008, a špeciálne potom ešte v rámci COVID-u a po COVID-e, k nafúknutiu bilancii centrálnych bánk v objeme minimálne štvornásobku. Tým pádom sú nafúknuté aj kapitálové trhy. Tým pádom sú nafúknuté všetky ostatné parametre. Čiže ten nejaký sociálny zmier alebo to zdanie, že globalizácia ešte má nejaký význam, a že teda ideme pokračovať v tej politike voľného kapitalizmu… proste, a tak ďalej, ktorý údajne teda má ešte nejaký súťaživý aj aspekt, je vykúpená štvornásobným nafúknutím bilancií centrálnych bánk, okrem iného, hej? Čiže, tak ako je EURO – do istej miery – prazvláštny konštrukt, pretože eurozóna urobila to isté, takisto všetky ostatné meny hlavné sú konštrukt, ktorý má kúpenú budúcnosť vlastne z hľadiska toho, čo je normálne pre štáty v bežných časoch a v klasickom svete, ktorý tuto niekde končil. Navyše to nemá žiadnu fiškálnu logiku. To znamená, v normálnom menovom systéme by museli byť aktíva centrálnej banky a pasíva v rámci takzvaných silných peňazí M2 kryté vlastne fiškálnou potenciou tej krajiny. To znamená, koľko daní ona vie vybrať – efektívne bez toho, aby zlikvidovala nejaký hospodársky životný cyklus. Toto je absolútne porušené. Čiže… tá bublina globálnych finančných aktív a aj mien teda je absolútna. A teraz otázka je, že: ako sa má z tohto tento globálny systém dostať? Ono sa bude dostávať postupne, tými abruptami, tými krčami, deglobalizáciou, postupným uzatváraním tých štátov do seba, v podstate vytváraním nejakých prechodných alebo trvalejších regionálnych celkov, samozrejme aj zmenou menových pomerov… »

  [00:09:50 – 00:09:07]
  « …toto nie je priamo otázka toho, či Európska únia financuje Ukrajinu alebo nie. Európska únia financuje Ukrajinu, pretože má pocit alebo si myslí… alebo jej predstavitelia sú presvedčení o tom, že to je vankúš, ktorý zabraňuje nejakej deštrukcii európskeho blahobytu zo strany nejakých východných hórd, hej? Niekedy to boli Mongoli, teraz to majú byť Rusi, alebo ja neviem kto. A samozrejme je to absurdná predstava z hľadiska nejakého konštruktu liberálnej demokracie, tiež. Čiže, miesto toho, aby sa snažila nájsť nejaké rozumné aj diplomatické riešenie tejto vojny – ukončenia, nejaké záruky… mocensko-vojenského usporiadania toho sveta, vlastne, po roku 89, ktorý sa rozpadol – ten bipolárny svet, tak sype peniaze na Ukrajinu. Takisto by sypala peniaze, ja neviem, do Pobaltia, keby tam bol nejaký konflikt alebo niekde inde. Čiže, táto politika nemá žiadnu racionalitu. Je to vyložene defenzívna politika. Navyše hovorím v tej triáde dneska, tej globálnej moci – to znamená: Východná Ázia, Čína, Východná Ázia, Južná Ázia, Spojené štáty a Európska únia, vlastne – Európska únia všetko platí, nič z toho nemá a chudobne, teda jej občania. »

  [00:07:59 – 00:14:52]
  « …ja neviem, či tie informácie vôbec niekto vníma. Na jednej strane tu máme ropovod, plynovod, ktorý je nefunkčný, respektíve stratil svoj ekonomický zmysel. Pritom tá jedna základná rúra s tým rozvetvením, cez práve cez Slovensko a Maďarsko, bola dlhé desaťročia najefektívnejšia cesta aj pre tranzit plynu do západnej Európy. Už projekt Nordstream 1 a Nordstream 2 bola chyba. To bola geopolitická chyba. Kedy si pani Merkelová s vtedajším vedením Ruska… alebo teda so zástupcami nemeckého priemyslu mysleli, že vlastne vybudujú rúru, pomerne lacnú cez Baltské more, a tým pádom obídu vlastne tranzit cez strednú a východnú Európu a uzavrú taký hospodársky pakt „Molotov-Ribbentrop pre 21. storočie“. Toto sa zosypalo, to bol zlý nemecký kalkul. A čo sa týka toho uvažovania, že či to dochádza k nejakému obchádzaniu práva… Existuje spústa tovarových skupín a surovín, ktoré sa z Ruska dovážajú do Európy napriek embargám. Suroviny pre umelé hnojivá, hej… z Bieloruska, to je to. Mnohé ruské produktovody a bieloruské fungujú stále. Dokonca Ukrajinci ich nerozbili. Idú cez Odesu, vozí sa to do firiem, ktoré sú na to napojené, či v Nemecku, či niekde inde. Pretože napríklad, výroba umelých hnojív je skutočne jedna z bazických výrob tohto sveta. Keby ste nemali umelé hnojivá od 50-60 rokov, tak nemôžete mať 8,8 miliardy obyvateľov. Klasické poľnohospodárstvo by neuživilo ani polovicu z toho. To je jedno, či u nás, či v Indii, alebo ja neviem kde… v Mexiku. Čiže, principiálne – KTO SI ČO VYBAVÍ v Európskej únii, KTO SI ČO VYBAVÍ v Bruseli, cez národné vlády a priamo cez Eurokomisiu, TO MÁ. Opticky to vyzerá tak, že Rusko je akože absolútne „Persona non grata“ v týchto vzťahoch, že budeme prijímať, ja neviem… tridsiate-šieste nejaké balíky sankcii, budeme okolo toho robiť politické „tanečky“, ale je pravda, že veľa týchto vzťahov… koniec koncov aj obchod s ruskou ropou, hej, poprípade s plynom, ktorý sa dial, ťažila z toho Čína, ťažila z toho India, ďalšie štáty. Do toho vstúpili Spojené štáty s tým, že chcú teda zamedziť… tej takzvanej flotile pod cudzími vlajkami, aby to rozvážali poprípade iných. Zároveň sa to stalo stalo objektom handlovania o clách. To znamená, ak budete voziť menej alebo žiadny ruský plyn, ruskú ropu, tak my dáme Indii menšie cla a podobne. Čiže, TU IDE LEN O BIZNIS. BODKA. Celá táto vojna je o biznise. Celá táto vojna je o geopolitickom kalkule, poviem to ľudovo – „nasierania“ Ruska, úvahami o rozširovaní NATO, Európskej únie a tak ďalej… za cenu jeho oslabenia a zároveň donútenia zostať tam, kde boli po roku 89, v tej slabej kondícii, alebo teda v tom katastrofálnom rozpade vlastne tých štruktúr bývalých, aj hospodársky, aj sociálne, čo za Jeľcina vyvrcholilo […] privatizáciou toho najlepšieho pre západné spoločnosti v Rusku a ožobráčením teda väčšiny Rusov, absolútnym, aby to Rusko zostalo naďalej na tom primárnom sektore, aby bolo dodávateľom spoľahlivým – surovín všetkého druhu, poprípade nejakých polotovarov a poprípade ešte ten konečný cieľ je, ABY PROSTREDNÍKOM TOHTO OBCHODU medzi odberateľmi, to znamená v Európe firmami, alebo niekde inde, ktoré potrebujú plyn, potrebujú iné suroviny, ja neviem, potrebujú nitráty, dusíkaté hnojiva a tak ďalej, aby BOLI AMERICKÉ FIRMY FINANČNÉ. To je všetko. To znamená, to je prirážka. Nie colná, ale zisková. Celý biznis. Toto sa robí diplomaticky. Ak dneska by ste išli do Bieleho domu a sľúbili by ste Američanom, že: „Dobre, my chceme tú vojnu ukončiť,“ ako Rusi, „chceme nejaké územné zisky, chceme ostať, aby frontová línia ostala tam, kde je a zároveň do týchto a týchto, týchto biznisov s našimi surovinami a inými výrobkami, ale aj technickými, strategickými, niektorými… aj vojenskými, pustíme vaše firmy, ktoré súvisia s vašou vládou a tieto budú, ako prostredníci, zarábať na tom ďalej…,“ tak vojna je do dvoch hodín ukončená. To ako si myslím, že je úplne jednoznačné. A to nie… je to nie je povaha Trumpa, to je povaha celého amerického uvažovania o vyvolávaní konfliktov a ich riešení vo svete v prospech ekonomických záujmov. Tak či tak, pritom Európska únia, Európa ostane ako najväčší hlupák. Či to takto skončí, alebo nie, čo pravdepodobne áno. Táto vojna, v tomto momente ju živiť ďalšími dodávkami zbraní a finančných zdrojov v obrovskom rozsahu na Ukrajinu je jednoducho samovražda Európskej únie. »

  [00:15:25 – 00:25:50]
  « Hypoteticky, vyriešiť slovenský verejno-finančný a dlhový problém nie je vôbec zložité. Bohužiaľ, reálne na to NEMÁTE ŽIADNU ELITU POLITICKÚ, ktorá by to urobila. To je základné moje konštatovanie. Opica, pavián, makak, prepáčte, pochopí, že ďalej nemôžete zdaňovať obyvateľstvo cez DPH, ak máte malý trh, zvyšujete ceny potravin, základných vecí – znižujete aditívne ten trh ďalej, v podstate, takže ten výnos tých nepriamych dani spotrebných a iných je stále menší a menší pri zvyšujúcich sa sadzbách. Druhý bod, zdaňovanie práce nemá žiadnu logiku, pretože zvyšovanie zdaňovania práce, to znamená vyššie odvody alebo nejaké priame dane alebo znižovanie úľav pre – ja neviem – pracujúcich rodičov a tak ďalej, daňové bonusy rôzne… možno tam bolo niečo prestrelené za tých troch vlád, ktoré predchádzali tejto vláde, dalo sa to nejako upraviť, ale každopádne – lepiť ďalšie a ďalšie odvody na tie tak akože ČISTÉ MZDY, KTORÉ SÚ FAKTICKY NAJNIŽŠIE POMALY V [EURÓPSKEJ] ÚNII, okrem Bulharska, Rumunska, Slovensko už nikam nepotlačí, ani ho to nezachráni. Čiže, jediná cesta je pozrieť sa na tú daňovú sústavu, ako je nastavená, a povedať si: „Čo iné tu je? V čom inom je nerovnomerne rozdelené to bohatstvo a ten príjem, a čo sa s tým dá robiť? Zdaňovanie bánk je jeden faktor. […] Čiže, ja sa pýtam, čo sú toto za vlády? Teraz nemyslím na Slovensko, ale všeobecne, ktoré excesívne bankové a iné zisky v krajine, kde sú najvyššie bankové poplatky, kde je vlastne marža na hypotékach fakticky jedna z najvyšších v rámci Európskej únie, teda pri prepočítaní rôznymi finančnými modelmi… Čo to čo to je za štát, ktorý nevie na toto siahnuť? Toto by nevyriešilo zdaňovanie na Slovensku. Hej? To, čo na Slovensko príde – tak či tak – s nejakou vládou, ja neviem, či touto ešte, zrejme nie, poprípade nejakou inou, bude – zmena zdaňovania od zdaňovania práce a príliš excesívneho zdaňovania spotreby, ktorá sa fakticky znižuje, k vyššiemu zdaňovaniu kapitálu a majetku. To príde tak či tak. Zatiaľ to je, nazvime to – také smiešne, v tom, že akonáhle toto verejne začnete rozoberať, tak 90% obyvateľstva, ktoré niečo vlastní – od nehnuteľnosti, cez nejaké úspory, nejaké investície… sa zľakne, že sa ich to dotkne. To je psychológia, ktorá sa využíva v týchto hrách od nepamäti vo všetkých spoločnostiach. To znamená, že aj tí obyčajní ľudia, ktorí majú relatívne malý majetok, po odpočítaní hypotéky a iných dlhov, sa splašia a politicky je to nepopulárne. Uniká im, že obrovskú väčšinu toho majetku, špeciálne v štátoch po privatizácii má pár tisíc ľudí v podstate, ktorí to už stihli vyviesť do zahraničia. Tie prepraté zisky, poprípade zahraničné spoločnosti, ktoré tu fungujú. Čiže oni sa zvezú na tom všeobecnom populistickom strachu, že nezdaňujte majetok, nezdaňujte nehnuteľnosti atď. Nezdaňujte druhý, tretí, štvrtý, piaty byt. To niektorí… to sa proste… spústa ľudí tu s tým špekuluje alebo jednoducho prenajíma. Jednoducho tieto patologické stavy sa už nedajú riešiť v tej fiškálnej sústave bez prechodu k tomuto prenastaveniu tej daňovej sústavy. Pokiaľ sa to neurobí – ten DLH, DEFICITY BUDÚ RÁSŤ, pretože nemáte ich ako sanovať z nejakých extra zdrojov. NEMÁME UŽ ŽIADNE ŠTÁTNE AKTÍVA VO VLASTNÍCTVE ŠTÁTU, ktoré by boli zaujímavé pre nejakú privatizáciu. Poprípade by prinášali nejaké významnejšie dividendy tomu štátu, myslím v objeme nejakých pár miliárd. Toho sme sa zbavili – postupne – v privatizácii a za absolútne výpredajové ceny. A jednoducho môžeme si požičiavať ďalej. Budeme platiť stále vyšší a vyšší úrok. Ten úrok – čisto teoreticky – je vyšší už dnes omnoho než nejaké tempo hospodárskeho rastu, čo je klasický teda… nejaký parameter tej finančnej rovnováhy, verejno-finančnej, v dlhom časovom horizonte, ale to je orientačný parameter. Do toho vám príde zlá demografia. To znamená zvýšené náklady na starnúcu populáciu: dôchodkové, zdravotné atď., menej aj ekonomicky aktívnych. Jednoducho vy tú krajinu zmeníte už… ani nie na štát, ani na krajinu, ale na lokalitu, kde sa niekomu ešte oplatí robiť nejaký podnikateľský… „vývarový“… investičný aktivizmus a veľa, veľa ľuďom už vôbec nie. Zanikne vám stredná vrstva, tá to vzdá v podstate. Tá už zaniká dnes, aj keď si to neuvedomuje. Čiže, SLOVENSKO ako také, súhrnom týchto faktorov, to pokiaľ nezmení nastavenie hospodárskeho fiškálneho mechanizmu AKO SUVERÉNNY ŠTÁT „DE FACTO“ ZANIKNE. To, že „de jure“ bude existovať, že budeme mať nejakú ústavu a budeme mať nejaký „pro forma“ parlament – je úplne jedno. Stále väčšiu a väčšiu časť tých tých ešte vybrateľných daní a odvodov budete používať na splácanie minulých dlhov. Budete musieť – tak či tak – krátiť niektoré sociálne výdavky a dôchodkové, či chcete, či nechcete. Ja to nechcem volať grécka cesta, lebo to je veľmi lacné, ale principiálne na 60% je to presne po tejto trajektórii. A vôbec nejde o to, či náš dlh HDP je 65%, alebo čistý je len 58%. To sú čísla, ktoré majú nejaký zmysel, ale nemôžete ich absolútne porovnávať s niekým, kto má 140% – má úplne iný ekonomický rozmer alebo naopak má ešte menší dlh, a už aj ten menší dlh pre neho môže byť problematický, napríklad Bulharsko. Hej? Myslím, že oni by to určite nepreháňali a špeciálne po vstupe do eurozóny, lebo ich ekonomická výťažnosť tiež nie bohvieaká, tiež sa všetkého zbavili. Čiže, jednoducho povedané: neviem si predstaviť z tejto politickej garnitúry – koaličnej, opozičnej, poprípade z tej, čo sa tlačí do politiky, kto vie toto riešiť, a kto to hlavne chce riešiť. Čiže, tá fiškálna katastrofa na Slovensku – napriek tomu, že únia vám povolí deficit aj 6%, lebo teraz sa zbrojí, lebo teraz sú špeciálne výdavky, lebo teraz sa tie rámce „Eurofiscal compact-u“ akože rozvoľnia, a tak ďalej, ale principiálne tú ekonomiku to udusí tak či tak. […] Ale my nechápeme stále, že vlastne prežrať dôchodkové úspory, ktoré vám dneska chýbajú, aj po vyvedení do druhého piliera, v podstate to sú privatizačné aktíva, ktoré ste privatizovali, lebo tie ekonomiky starého modelu centrálne plánovanie bolo tak nastavené, že mali jednoduchú a rozšírenú reprodukciu… […] Čiže, vlastne ručili za ten penzijný systém vlastne národným majetkom, hej? Ktorý bol vtedy vlastne všetko štátny majetok, korporátny, teda podniky výrobné a tak ďalej. Toto ste rozdali pár ľuďom a vlastne vám ostala nula. Čiže, my preto máme – okrem iného – neustále deficitné vzťahy v penzijnom systéme, samozrejme aj kvôli tej demografii a tak ďalej, aj kvôli tej reforme druhého druhého piliera z roku 2005, ktorá je pre túto krajinu absolútne nevhodná, že sme rozdali ten majetok, ktorý garantoval vlastne budúce penzie – do istej miery historicky naakumulované v tom minulom systéme. To tiež neviem, či tu ľudia nevedia pochopiť, ale dobre. A čo je úplná sranda, je vlastne, že my sme sa dostali do pasce: my nerastieme ako ekonomika, nebudeme rásť ako ekonomika. Dobehne nás kde-kto. Otázka, ako to počítate, či podľa parity kúpnej sily alebo nominálne, čiže… budú tu viesť kadejakí vládni analytici siahodlhé diskusie o tom, či údaje Eurostat-u hovoria, že sme poslední alebo predposlední – to sú úplne zbytočné diskusie. V každom prípade, tá krajina, špeciálne v deglobalizácii, to treba povedať, lebo na tú krajinu to dopadne veľmi, veľmi tvrdo, na takú malú, otvorenú extrémne, stratila vlastne v priebehu posledných rokov úplne tú ekonomickú dynamiku… a ju nevie naštartovať, pokiaľ nezmení hospodársky model. To je všetko. Nestarám sa politicky, či toto je pre niekoho príjemné alebo nie, ale je mi úplne jasné, že táto elita – politická a spoločenská toho nie je schopná. »

  [00:28:02 – 00:29:03]
  « Principiálne to má svoje limity. Bez vlastnej fiškálnej a hlavne menovej politiky, to má jednoznačné limity. Poľsko, Maďarsko, Česká republika nie sú v eurozóne. Vedia, prečo to urobili. Vedia, že by to znamenalo vyšší nárast cien u nich než nárast príjmov, čiže platov a tak ďalej. To sa presne na Slovensku stalo. Nominálna konvergencia, to znamená ceny v priemere k EÚ – u nás je dnes 80-85%. Reálna konvergencia, to znamená mzdy v priemere k EÚ, po rôznych prepočtoch ako aproximačných, lebo nie je to možné brať iba čisto mechanicky, nejaké jedno číslo za tú ekonomiku, je možno možno 68%-60%… Čiže, my sme mali vyššie ceny a nižšie mzdy, než by sme mali mať, alebo teda príjmy ako-také v rámci toho tej konvergencie. Takže, tomu euro určite prospelo – v úvodzovkách. Nikto to nechce priznať. Koniec koncov, bola tu druhá Ficova vláda, čo sa napchala do eurozóny v 2009 roku, s tým, že tie veci boli vlastne už spustené za tých vlád predchádzajúcich Dzurindových. »

  [00:29:10 – 00:29:48]
  « Stal sa zázrak v tej dobe. My sme mali, myslím, že hotovosť v bilancii centrálnej banky, v prepočte z korún na na eurá, 9 miliárd ku koncu roka 2008, keď sme ešte boli s korunami a „prvého prvý“ 2009 sme tam mali odrazu 32 miliárd. Čiže, [smiech] ako keby sa tie peniaze zvonku, ktoré boli poslané dočasne na iné účty – zahraničné, ktoré čakali na zhodnotenie toho výmenného kurzu… jednoducho vrátili naspäť. »

  [00:30:20 – 00:33:35]
  « Európska menová únia je absolútne silový a nezrelý projekt, ktorý nemal nikdy nastať v takejto forme. Americkí ekonómovia, tí čo mali nejaký rozum ešte, to písali desaťročia. Nemôžete vytvoriť menovú úniu predtým, než vytvoríte fiškálnu úniu. Európska únia nikdy nebola fiškálnou úniou. To garantovalo a garantuje tomu kapitálu z tých vyspelejších pôvodných krajín, väčších – Nemecko, Francúzsko, Taliansko atď., že fakticky našlo lacnejších zamestnancov, pracovnú silu v tých nových východných krajinách, ktoré pristúpili v 2004, v tých 10-tich a potom ešte ďalších. Čiže, ten projekt nebol myslený ako konvenčný projekt a práve tým, že tá Európska mená únia nevznikla po fiškálnej únii, čo by znamenalo rýchlejšiu konvergenciu miezd v tej východnej a strednej časti, v tých nových členských štátoch s tými západnými, čo samozrejme ten západný kapitál nechcel, veď prišiel by o vlastný zisk, tak tá únia ako-taká má jednoducho stojí na hlinených nohách. To je všetko. Je to trošku zložitejšie. Každopádne, pre Slovensko tento stav nie je síce výhodný, ale ja nevidím tu žiadnu opozíciu, ktorá by dokázala odborne, argumentačne aj teda naozaj z hľadiska ekonómie ako takej – hospodárskej, menovej ekonómie, argumentovať, prečo to tak je. A hlavne, nevidím tu žiadnych ľudí, ktorí by – aj v odborných kruhoch dokonca – dokázali vysvetliť, prečo tá konvergencia u nás bude vlastne stále maximálne spomalená. Prakticky, Slovensko sa môže ešte prepadať v tej konvergencii v budúcnosti, pokiaľ tie deglobalizačné vlny budú rýchlejšie, než boli doteraz. A úprimne povedané, ja som pracoval v tejto krajine, či v akadémii, na vysokých školách, vo funkciách… teda v štáte. Bol som pri veciach, ktoré boli určujúce pre tú našu dnešnú súčasnosť, aj negatívne. Bojoval som proti nim. Nebolo to nič platné, jeden človek málo zvládne, ale úprimne povedané – TO, ČO DNES RIADI TENTO ŠTÁT z hľadiska rôznych mudrlantov, vedátorov, komentátorov – či z oficiálnych médií, či z takých nejakých iných, poprípade – samozrejme – z hľadiska politiky: TO JE INTELEKTUÁLNY DEBAKEL. Totálny intelektuálny debakel. Z veľkej väčšiny je to čisté „eurohujerstvo“, v podstate, ktoré je tam preto, že – jednoducho – vždy tie peniaze nejaké prídu z toho Bruselu na rôzne pseudoprojekty, nezmysly a tí ľudia, čo sú v politike, vracajú sa, nevracajú sa, opozícia – koalícia, vždy čakajú na to, že ak nebudú veľvyslancami, ak nebudú ministrami, tak možnože budú nejakými zástupcami Európskej komisie pre nejaký nezmysel vo svete a podobne, veď máme tu príklady Dzurindu Figeľa… a jednoducho, TOTO ETNIKUM alebo toto spoločenstvo, lebo nechcem používať krajina, štát, to sa tak všetko potom nejako ľuďom nepáči, BOLO PREDANÉ za to, že pár ľudí si tu jazdí na funkciách a každú sprostosť, ktorú im Brusel strčil pod nos, podpísali za tento štát. To je všetko. JE TO KATASTROFA, ALE JE TO TAK. »

  [00:35:18 – 00:38:07]
  « Politicky tú cestu nepretlačíte. Skúšali to Gréci, v jednom momente, keď Syriza povedala, že urobí referendum – 90% ľudí chcelo ostať v eurozóne. Napriek tomu, že vedeli, že im to padne na hlavu, a že pôjdu ich príjmy, dôchodky a tak ďalej… na polovičné hodnoty, v súvislosti s tou eurokrízou v Grécku, teda a s tým procesom nastúpenia toho diktátu […] medzinárodných inštitúcií a ECB. Čiže, urobte referendum zajtra na Slovensku. Ľudia nevystúpia z eurozóny, hej? To je jasné. TÍ, KTORÍ DNES SA TVÁRIA, ŽE ONI TO VEDIA KRITIZOVAŤ, ALEBO ŽE ONI TEDA CHCÚ REŠPEKTOVAŤ NEJAKÉ NÁRODNÉ ZÁUJMY? TO SÚ VÄČŠINOU TAKÍ TÁRAJI, ako ktorí tomu vôbec nerozumejú. Možnože budú mať v parlamente 15%, to je jedno, ale to k ničomu nebude, teda v budúcom. Čiže, kvalifikovaní ľudia, ktorí na Slovensku používajú finančnú hantírku, poznajú dokumenty okolo ECB, poznajú portfólio ECB, chápu ako funguje menová politika, vyznajú sa vo finančných modeloch, vedia sami niečo proste spočítať, aj to, čo „ECB-čka“ nepočíta: momentálne na Slovensku – buď nie sú, alebo idú na zasadanie rady ECB alebo niečoho iného a držia zobák a všetko odsúhlasia. Čiže Slovensko všeobecne trpí na to, že nemá ľudí, ktorí by zastupovali štát z hľadiska verejného záujmu. Vždy ich zastupujú z hľadiska toho, že väčší medveď povie, čo sa bude robiť. Hej? Čiže, ak Európska rada alebo Európska centrálna banka, rada guvernérov povie, že: „Však, dobre, Slováci… Možnože vy tomu trošku rozumiete, čo ste tu dvaja prišli na zasadanie, ale nevadí, nekecajte do toho, máte sa dobre, beriete 25 000 mesačne, a keď skončíte tam v tej vašej centrálnej banke národnej, môžete ísť k nám, dostanete 40 000 mesačne…“ Budete sa stavať na zadné? To isté platí pre pre všetky ostatné funkcie, či opozičné, či koaličné, aké sú tu. To, že tá krajina upadne do absolútnej stagnácie a postupne ešte sa prepadne dole, tak sa objavia o 20 rokov a povedia: „Však a čo sme my s tým mohli robiť? Však to bola Európska únia. Ľudia to chceli, ľudia chceli euro a my sme už starí a máme dôchodok a rentu a nás to nezaujíma…“ Čiže, ako táto krajina nemá na to, aby to zmenila z nejakej vnútornej sily. Teoreticky sa to môže stať vtedy, keď tá fragmentácia sveta prebehne tak rýchlo a bude sa zrýchľovať, kvôli tomu, že tá GLOBÁLNA FINANČNÁ ELITA, KTORÁ SPOLUPRACUJE S TÝMI LOKÁLNYMI FINANČNÝMI ELITAMI A S TÝMI POLITICKÝMI „TRKVASMI“, ktorí ich zastupujú, nebude stíhať reagovať na ten šok. Hej? Vtedy môžete mať v tých rôznych štátoch, teraz to nie je len Slovensko, ale hocičo iného, či to je Rumunsko alebo Lotyšsko alebo možnože Nemecko, ktoré je na tom hospodársky veľmi, veľmi zle a zlepšenie určite nepríde, vtedy môže ten vnútorný tlak sociálny, by som povedal doslova triedny, hej, rozmetať tie štruktúry. Ale ako z hľadiska toho, že na Slovensku niečo zorganizujete a neunikne to „eurohujerom“ a iným, teda sledujúcim verejné aktivity vaše, a poprípade to bude politicky fungovať, je absolútna ilúzia. »

  [00:38:58 – 00:40:50]
  « Ja poviem hneď záver, a potom to rozoberiem. Keby táto krajina, čo je ilúzia možno, mala reálne ľudí, pre ktorých politika je skutočne branná ako verejná služba, ktorí idú do úradu s tým, či ministri, či predseda vlády, či poslanci, či prezident, či ja neviem kto všetko, že dostanú svoj slušný plat a pracujú bez korupcie, bez ustupovania kvôli tomu, že ja, moja rodina, neviem kto, všetko politicky – samozrejme – poprepájané, sa môže mať lepšie, než si vôbec zaslúži, tak Slovensko vôbec nepotrebuje Európsku úniu. Pretože, my sme v 95-96… 94 už boli integrovaní natoľko – tým, že sme podpísali ako nástupnícke štáty: Česká republika, Slovenská republika, vlastne už aj predtým sme to ako federácie podpisovali z časti – asociačné dohody. Tie umožňovali takmer neobmedzený voľný pohyb tovarov a služieb. Čiže, principiálne až na nejaké výnimky, ktoré si jedna a druhá strana – Európska únia – vyrokovala, aj my z časti, kde sa uplatňovali nejaké clá, nejaké prirážky, alebo nejaké dočasné obmedzenia dovozu, lebo tie naše sektory boli veľmi slabé, poprípade tie západné sektory sa nechceli vystaviť tej konkurencii našej – slovenskej, českej a tak ďalej. Tak to bola forma, ktorá už normálne fungovala. To bola fakticky zóna voľného obchodu medzi týmito novými asociovanými krajinami, postupne, a tou vtedajšou 15-kou a tak ďalej. Čiže, tie ďalšie fázy, vstup do Európskej únie, uzatváranie prístupových kapitol, ústupky v niektorých veciach, zatváranie – čo ja viem – jadrovej elektrárne v Bohuniciach – funkčných atď., za cenu toho, že sme dostali prísľub rýchlejšej konvergencie dobiehania toho západu a toho blahobytu, čo bolo to lízatko pre tých ľudí. A ešte teda k tomu vstup do Európskej menovej únie – predčasný, podľa mňa zbytočný. To už samo o sebe na tej situácii nič nemenilo. »

  [00:41:15 – 00:44:30]
  « Oficiálne autority vykazujú systém hodnotenia alebo prínosov asi taký, že NBS-ka vám napíše, centrálna banka, že: „Keď si to tak zoberieme, tak za jedno… v prepočte na obyvateľa, za jedno programovacie obdobie Slováci dostanú navyše z Európskej únie toľko, že jedna priemerná rodina si môže kúpiť jedno priemerné auto strednej triedy, ako keby zadarmo.“ No toto je niečo neuveriteľne sprosté. Vy ste v krajine, ktorá má 90%-tné ceny EÚ, priemeru starého, má 65-70%-tné príjmy, dôchodky atď., a to ešte počítané priemerom, ak budem počítať mediánom, to znamená väčšinu ľudí, tak je to omnoho menej, pretože ten priemer zvyšujú tí najbohatší, samozrejme, najlepšie zarábajúci, poprípade, ktorí vykazujú nejaké kapitálové zisky. Čiže, principiálne je tu rozpor medzi reálnou a nominálnou konvergenciou. Na čo sa tie EUROFONDY používajú? […] Tá VEĽKÁ ČASŤ TÝCH ZDROJOV SA ROZKRADNE. Rozkradne sa na projekty… už z každej projektovej skupiny vlastne máte takmer 10% na takzvanú technickú „assistance“. To sú peniaze, čo zmiznú, hej? To znamená, že niekto robí štúdie, niekto implementuje tie programy na ministerstvách, externé firmy to potom akože vybavujú, za úplatky – „technical assistance“. [Smiech.] Ostane vám 90%. A teraz, nechcem sa vracať do tých do tých káuz typu: haciendy a neviem čo… Ale však to sa tu deje od nepamäti. Veď… vypýtajte si ako občania zoznam všetkých projektov, ktoré boli na Slovensku podporené od 2004 roku, dokonca ešte predtým, čiastočne z prestupové pomoci cez Slovenskú agentúru pre cestovný… ja neviem… cez hocijaké iné inštitúcie, aké penzióny, hotely a neviem, čo všetko sa tu stávalo. Veď o tomto už dnes nikto ani nerozpráva. Ja sa pýtam: AKÁ JE EKONOMICKÁ EFEKTÍVNOSŤ VYUŽITIA TÝCHTO PEŇAZÍ? Ktoré z tých penziónov, hotelov, zariadení, cyklo… a neviem čoho všetkého, slúži dodnes na to, aby zvyšovala efektívnosť ekonomiky? Minimum. Hej? Väčšinou sú to súkromné záležitosti. NA SPÚSTU DOTÁCIÍ, SPÚSTU PROGRAMOV MAJÚ FURT NÁROK TÍ ISTÍ ĽUDIA. […] Stále to dostávajú tí istí ľudia, hej? Na Slovensku máme ľudia zo strednej triedy, ktorí dostali dotácie na päť, šesť vecí, ktoré išli cez Európsku úniu v podstate, ale 90% ľudí z toho nemá vôbec nič. »

  [00:44:52 – 00:45:10]
  « Je pravda, že časť tých peňazí sa dala využiť efektívnejšie – na infraštruktúru. Neurobilo sa to. Nebudem rozoberať problémy s budovaním ciest u nás a tak ďalej alebo nejakých elektrární. Tie projekty sú predražené dvakrát, trikrát, štyrikrát v podstate, akékoľvek, či tam boli eurofondy, neboli. Že je pravda, že časť tých peňazí sa rozkradla úplne natvrdo… »

  [00:45:50 – 00:47:10]
  « Ten čistý prínos, keď odpočítate tie eurofondy, a keď zoberiete tie straty zo zaostávajúcej konvergencie pre väčšinu ľudí a tak ďalej, a to, že reálne tie súkromné benefity z tých eurofondov má naozaj len pár tisíc opakujúcich sa ľudí, tak tento konštrukt je nezmyselný. Ja osobne som to už povedal viackrát. Keby tie eurofondy boli rozdané každému občanovi na hlavu rovnako nejakým šekom, to by bolo najlepšie riešenie. Pokiaľ s tým neviete robiť nič takého, kde ušetríte na tých nákladoch, lebo to robíte vo veľkom, hromadne, trebárs infraštruktúra a podobné, ak to neviete robiť – eurofondy na Slovensku určite nie sú ničím, čo by… akože zlepšovalo našu ekonomickú kondíciu, blahobyt väčšiny ľudí a hlavne do budúcnosti posilňoval nejakú konkurencieschopnosť alebo efektívnosť tejto ekonomiky. Ja sa pýtam: kde sú štúdie, kde sú analýzy? To majú robiť povinne tí, ktorí to rozdávajú, teda tie jednotlivé časti vlády, ktoré alokujú tie eurofondy, poprípade to robia nejaké výskumné inštitúcie, ktoré hovoria, aká je „ex-post“ výkonnosť týchto eurofondov, čo tie zdroje priniesli po čase, keď sa použili, zvýšilo sa výkonnosť nejakého sektoru alebo sú preukázateľné efekty z toho, že sa toto a toto použilo v tej ekonomike. Takéto práce neexistujú. Takže, čím my tu argumentujeme, že to je na niečo dobré? »

  [00:49:25 – 00:51:20]
  « Tie dotácie, jednak idú na posilňovanie niektorých vyložene silných kapitálových skupín v poľnohospodárstve, ktoré to prepájajú so zahraničnými aktivitami. Pestujú repku a robia bioetanol tu, takisto ako v Indii, ako kdekoľvek inde, čiže expandujú. Obrovská časť tej pôdy už vôbec neslúži tomu pôvodnému účelu. Tie programy podpory, že „mladí farmári“, neviem aká „agroturistika“ – to sú okrajové záležitosti, hej? …potrebujete aj určitý „rozmer“, hej? Pokiaľ ho nemáte, tak to „malopestovanie“ a tak ďalej, tá lokálna ekonomika nie je schopná vytvoriť to samozásobenie tej krajiny v produktoch, ktoré ona vie vyrobiť, samozrejme, nie v tom, čo my nevieme produkovať. Okrem toho, my sme boli donútení vlastne vstúpením do EÚ […] prijať napríklad nové kvóty pre obchodovanie s cukrom. Už vtedy bol obchod s cukrom liberalizovaný pre iné štáty, ktoré ho vyrábajú z trstiny atď., vlastne tie „cukrové“ čo na Slovensku zanikli, zanikli preto, že Nemci a aj Francúzi, ale postupne len dve nemecké veľké firmy… to sa dostali ku vlastníctvu ôsmich slovenských cukrovarov – odkúpením z časti od slovenských privatizérov, fakticky – tie cukrovary utlmili, pretože tie kvóty, ktoré pripadali na Československo, na Slovensko, výsadby cukrovej repy a spracovania, preniesli na Nemecko, aby to tam ďalej mohli robiť. Čiže… a takto sa to v mnohých veciach dialo aj v iných produktoch. V tomto momente, v tomto systéme slovenské poľnohospodárstvo nie je revitalizovateľné. To je jednoznačné. Môže prežívať, môže sa špecializovať, ale ten dovoz potraviny a tá závislosť bude […] rastúca. Otvorením trhu, napríklad Ukrajine, úplne „na voľno“, ale aj iným iným teritóriám, samozrejme, z časti aj Merkos-u, vy riskujete v tých vybraných skupinách, či sú to či sú to obilniny a tak ďalej, vlastne úplne zaplavenie trhu, ako… bez toho, aby ste s tým niečo vedeli spraviť. Čiže, ja nevidím, ako za tejto politickej situácie, za tohto spoločenského modelu, ako to chcete riešiť »

  [00:51:27 – 00:56:40]
  « Poviem príklad. Od 1. 6. – v Rakúsku sa znižujú sadzby na dane z pridanej hodnoty na základné produkty potravinárske z 10 na 5%. A keď si zoberiete zoznam tých produktov, tak to sú vlastne základné plodiny, hej? Základné zeleniny, ovocia, ktoré Rakúšania vedia dopestovať. Pozor, nie dovozové, mliečne výrobky, výrobky z obilia, pekárenské a tak ďalej. Mäso nie. A keď si keď si to premietnete na rakúsky systém aj pomerne veľkých dotácií, ktoré oni do poľnohospodárstva dávajú aj národných, nielen teda tých, čo majú z EÚ nejaké nároky, tak oni vlastne prijali ten československý socialistický zoznam z roku 66, obrazne povedané, a teraz ho idú použiť na na vlastnú ekonomiku, lebo vidia, že áno, tak ak máme udržať ten agrobiznis a tie sídla a vôbec tú krajinu, ako obhospodarovanú, tak musíme aj tými nižšími daňami, napríklad aj spotrebnými, podporiť to, čo my reálne robíme, nie to, čo dovezieme. To, čo dovezieme, fajn, tam nech ostane 10% DPH-čka alebo 25%, to je úplne jedno. Čiže, takto postupne sa začnú všetky štáty, aj tie, ktoré to nevedia priznať, správať a všetky budú robiť zásahy do tohto sektora, ale nielen do tohto, aj do všetkých ostatných, aj do priemyselných. Tá deglobalizácia, jednoducho, sa prejaví naplno v najbližších rokoch a Slovensko? Toto je problém koncentrovanej akcie už. Toto nie je problém toho, že zachránite niečo v tej krajine, lebo vy môžete nejaké ústupky na daniach, na CO2 certifikátoch alebo na cenách energií, to treba riešiť, ale TOTO UŽ JE PROBLÉM – doslova – nejakého NÁRODOHOSPODÁRSKEHO PLÁNU. Kde vy musíte vedieť, kde ste, prečo tam ste – z hľadiska tých globálnych, obchodných a finančných tokov, pri tom voľnom pohybe kapitálu, ktorý stále funguje a vyváža vám hore-dole tie vaše zisky a tie vaše nejaké nejaké benefity tej vašej národnej práce, a zároveň musíte pochopiť, ako previazať tú domácu ekonomiku: v rôznych stupňoch produkcie, v rôznych sektoroch – nadväzujúcich, tak aby ste, čo najväčšiu hodnotu vedeli vytvoriť doma, efektívne s nejakým minimálne potrebným rozsahom. Použiť doma – na ďalšie výroby, použiť pre domácu spotrebu, a zároveň […] byť ešte tými najlepšími výrobami, aj s tými úsporami z rozsahov, konkurencie schopný na tých globálnych trhoch. TOTO TREBA NA SLOVENSKU SPRAVIŤ. NIKTO TO NEROBÍ, NIKTO TO NERIEŠI. Stále tárame iba o inováciách, o nejakých geniálnych nápadoch, ktoré nás majú zachrániť, o „veľkých treskoch“, o inovačných „hub-och“, o technologických centrách. Prosím vás, veď si otvorte, Slováci, stránky, ja neviem „Slovak Investment Holding“, hej? Alebo „Slovenskej záručnej rozvojovej banky“, hej? To sú inštitúcie, ktoré tu obhospodarujú, či už fondy rizikového kapitálu alebo iné zdroje Európskej únie na inovačné startup-y a podobné veci. Zoberte si zoznam tých firiem, čo boli podporené – za rôznych vlád. Žiadna z tých firiem dokopy nič nevytvorila. V mnohých prípadoch tie peniaze zmizli, doslova. Vykradli sa… […] Ono to totiž odporuje elementárnej logike toho globálneho inovačného trhu v podstate a toho kapitalizmu. A my takýto prístup míňania európskych peňazí, tiež európskych peňazí, hej, pre kamarátov, pre kadejaké „oné“. Mnohí ľudia skončili v štátnych funkciách, alebo v politických, a išli robiť do takýchto bánk, do takýchto „venture fondov“. Zabezpečili sa, dali niekomu dotáciu, zamestnali sa v tej firme, ktorej dali dotáciu. Proste – „slovenský kolotoč“ ako nekonečný. A s týmito elitami nič neurobíte. To je ako… úplne zbytočné. Na Slovensku sa má dobre – reálne – možnože 150 tisíc ľudí a zbytok „čumí“ na stenu. To je všetko. A v tom, čo príde – a to je úplne jedno, či Trump bude mať dnes generálne clá 12% alebo 15%… VŽDY PÔJDE O EKONOMICKÉ ZÁUJMY, či vo vojnách, či v inváziách, či v embargách. Vždy pôjde O EKONOMICKÉ ZÁUJMY, KTORÉ SÚ TLAČENÉ NAJSILNEJŠÍMI GLOBÁLNYMI SKUPINAMI A TIE LOKÁLNE ekonomické skupiny, ktoré SA ISTIA TÝM, ŽE VEĽKÚ ČASŤ TÝCH ZISKOV – tak či tak – už VYVIEZLI VON, ktoré dokázali, pripravili sa na to, točia na Slovensku stále tú… by som povedal, že odretú… to odreté koliesko už fakticky v tom, čo im ešte ostalo, tak tie vlastne nominujú a kontrolujú tie domáce politické reprezentatívne ako – bábky, ktoré udržujú tú lacnú… lacnejšiu ešte stále pracovnú silu a iné faktory, v porovnaní s inými vyspelejšími ekonomikami, alebo teda s nejakými integračnými celkami a ich priemerom. To je ich jediná úloha, ktorá vyplýva z takzvanej „ricardiánskej“ globálnej konkurencie. Svet sa zmení. Svet sa zmení dramaticky, ale či tu ešte niekto o rok, o dva, o štyri bude schopný sa nejakým spôsobom s týmto… v prospech verejného záujmu popasovať? Ja keď pozerám na realitu, nielen mediálnu, ale aj bežnú, tak si myslím, že to bude veľký zázrak. Ale nestrácajme nádej. »

  [01:00:27 – 01:01:44]
  « …pri deglobalizácii sa tento vzťah začne samozrejme hýbať, hej? Prvá fáza, ktorá nastáva teraz je, že tento hrubý chvost strednej vrstvy a upadajúce chudoby sa ešte zväčší, že tí, ktorí sa urvali – globálne a lokálne úplne hore, budú ešte mať väčšiu vzdialenosť, väčší náskok pred tým zbytkom spoločnosti. Dnes neexistuje kapitalizmus vo forme nejakej voľnej súťaže a dokonalej konkurencie. Dnes je ten kapitalizmus taký, že TÍ, KTORÍ VLASTNIA TEN KAPITÁL A OVLÁDAJÚ TIE GLOBÁLNE, LOKÁLNE TOKY – aj tie integračné, SA VYČLENILI Z TEJ SPOLOČNOSTI, v tom má Varoufakis pravdu. A to nie je len „technosféra“, to je celkovo sféra tých vlastníkov v tých ekonomikách – prepojená navzájom, ktorá funguje analógovo. Tá sa nedohaduje cez internet, samozrejme. A tí ostatní vlastne pracujú na ten zisk tejto tejto vrstvy a ešte na rentu, ktorá je dvojnásobkom toho zisku. Čiže tento model – tak či tak – globálne v priebehu času skrachuje. Otázka je kedy, kde, v akej krajine, s akou intenzitou. A otázka je, či tento svet alebo… ja neviem… nebodaj také štáty ako… alebo bodaj by teda ako Slovensko a podobne… budú mať ľudí, ktorí toto vedia, rozumejú tomu, čo z toho vznikne zajtra, lebo ten vzťah sa ešte zextremizuje, aj v dôsledku tej deglobalizácie… a hlavne budú vedieť, čo s tým urobiť potom. »

  [01:02:10 – 01:02:24]
  « …je udržiavaný umelo nafúkanými peniazmi, je udržiavanými odhrnutím politiky od reality, udržiavaný tým, že: globálna a lokálna ekonomická „aristokracia“ vlastne […] vyšla z tohto modelu… »

  [01:04:00 – 01:04:50]
  « …a ja sa pýtam: „Čo sú výsledky?“ A otázka hlavne: „Čo budú ešte len výsledky?“ Čiže, treba nájsť jasnú reč, priamu reč a treba nájsť rovnováhu. A hlavne: JE NEVYHNUTNÉ, ABY DO POLITIKY, DO VEREJNEJ DISKUSIE, do akýchkoľvek vzťahov, ktoré majú mať nejakú autentickú uveriteľnosť a odbornosť, SA DOSTALI ĽUDIA, KTORÍ CHÁPU, ČO JE VEREJNÝ ZÁUJEM. Pokiaľ takíto ľudia tam nebudú, pokiaľ tie médiá, tá realita – budú zahlcované absurditami, a pokiaľ väčšina ľudí tomu bude venovať pozornosť a nechápať, že reálne presuny miliárd – biliónov a ich budúcnosti sa deje mimo ich nezmyselného digitálneho sveta, ktorý oni sami kŕmia svojimi nezmyslami, tak dovtedy sa nič nezmení, v hlavách. Zmena v hlavách je prvý krok. »

  ZDROJ: Marián Vitkovič: Totálny intelektuálny debakel. Prečo Rakúšania kopírujú naše recepty z roku 1966? (Slovensko) : TVorba. Dostupné (16-04-2026 / 16:27): youtube.com/watch?v=lRG1KCrxO-g

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/analyza-hroziaceho-ekonomickeho-kolapsu-globalneho-systemu-a-hospodarska-situacia-slovenska-ing-marian-vitkovic-03-2026/

• ▐ Zverejnené: 16/03/2026

  Základný popis

  Naznačenie možného vývoja demokratických procesov, ktorý napokon nevyhnutne vedie ku konečnému úpadku celej spoločnosti. Tieto slová Lawrenca P. Jacksa, ktoré boli pôvodne určené pre osadenstvo prestížnej svetovej univerzity, sú i dnes výzvou k hlbšiemu zamysleniu, možnože pozvaním k hľadaniu paralel s tou našou spoločnosťou a so stavom tej našej politickej scény a občianskej spoločnosti. Asi takto by vyzeral apel na nejakú formu morálneho cítenia, výzva po hľadaní múdrosti v dnešnej hektickej dobe charakterizovanej najmä celoplošnou tuposťou, ak by sa toho niekto zhostil. Asi takto.

  « Imbecilná spoločnosť a koniec demokracie: Voliace teľatá, volené teľatá a výkonné teľatá (Lawrence Pearsall Jacks, 1924) »

  ZNAČKY: Citát – Etika – Spoločenská zodpovednosť – Politika – Liberálna demokracia – Neoliberalizmus – Politický katolicizmus – Progresivizmus – Smerohlasizmus – Zuzana Čaputová – Neokolonializmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva

  « …zo záhrady Belzezuba,“ ak by som si požičal frázu Johna Bunyana. Majú zlé účinky. Alebo ich môžeme prirovnať k mozgom kreténov, ktoré prestávajú rásť v štádiu detstva. Spoločenstvo disponujúce právami, ktoré by sa [ale] nerozvinuli do povinností, by bolo spoločensky imbecilné. Práva členov by boli bezcenné; ich sloboda by bola ilúziou; [a aj] ich vláda, ak by nejakú mali [čo je inak vynikajúca pripomienka smerujúca k spytovaniu sa po „vládnucich silách“ v danom štáte, pozn.], by bola terčom posmechom. Autokracia robí chybu, že občanovi ukladá povinnosti bez toho, aby mu poskytla zodpovedajúce práva. Demokracia mu najprv poskytuje jeho práva, ale vždy v očakávaní, že ich rozvinie do povinností. Keď takýto vývoj zlyhá, čo sa môže stať [veľmi] ľahko a niekedy sa aj stáva, končí demokracia katastrofou. […] Sloboda znamená práve to, ako [nás o nej] učil Mazzini. Jediná skutočná sloboda je tá, ktorá využíva držbu práv, ako príležitosť na plnenie povinností. Ak Socha slobody v newyorskom prístave znamená niečo menej, tak by mala byť odstránená. (s. 2) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: JACKS, Lawrence Pearsall. Responsibility and Culture (Yale Lectures on the Responsibilities of Citizenship). New Haven (USA) : Yale University Press + Londýn (Anglicko) : Humphrey Milford, Oxford university Press; 1924. 86 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/imbecilna-spolocnost-a-koniec-demokracie-voliace-telata-volene-telata-a-vykonne-telata-lawrence-pearsall-jacks-1924/

• ▐ Zverejnené: 04/03/2026

  Základný popis

  Politika vs. realita: „Prečo je slovenská ekonomická budúcnosť neistá?“ Drsný pohľad na ekonomickú transformáciu, eurofondy a politické elity od 90. rokov po súčasnosť. Článok prináša šokujúce citáty z rozhovorov s odborníkom o vyhliadkach Slovenska – stagnácia, korupcia v systéme financovania (eurofondy), strata konkurencieschopnosti a hrozba úplného kolapsu.

  « Slovensko nič dobré nečaká: Politické strany odtrhnuté od reality – obmedzenci žijúci vo svojich bublinách, zánik Slovenska alebo boj o jeho prežitie (Ing. Marián Vitkovič, 02/2026) »

  ZNAČKY: Zmienka – Citát – História – Politika – Ekonomika – Slovensko – Neoliberalizmus – Liberálna demokracia – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Neokolonializmus – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva

  Už je to takmer mesiac, čo som narazil na zaujímavý rozhovor s pánom Ing. Mariánom Vitkovičom, niekdajším vedeckým pracovníkom Ekonomického ústavu SAV, ktorý strávil nejaký ten čas na ministerstvách financií a hospodárstva, taktiež zastupoval Slovenskú republiku v Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Uvádzam nejaké tie citáty, ktoré sú podľa mňa hodné – minimálne – zváženia. Pán ekonóm v nich popisuje aktuálne vyhliadky Slovenska, no osobne ich zverejňujem najmä z toho dôvodu, že poskytujú ucelený prehľad o tom, akým spôsobom sa „transformovala“ naša ekonomika, predovšetkým za Dzurindu a Mikloša, na čo nadväzovali „vyhnívacie“ vlády Radičovej a Fica, deštrukčné obdobie „čaputizmu“, a predovšetkým: komu táto transformácia najviac prospela. Poznámka: Slovensko – a jeho budúcnosť – to nebolo.

  Na úvod by som ale rád zverejnil krátku časť, ktorá by poslúžila na rýchly vstup do témy. Tá je z minuloročného vyjadrenia pána Vitkoviča. Tieto slová zazneli v Slovenskej televízii, konkrétne v relácii „Komentáre dňa“ zo dňa 12. septembra 2025:

  « Druhý faktor, ktorý je pravda, a tam Slovensko urobilo veľa chýb, bolo omnoho lepšie využitie eurofondov v Poľsku, transparentnejšie a sústredené na základné infraštruktúrne investície, u nás sú tieto eurofondy a iné zdroje z „Plánu obnovy, odolnosti“ úplne nezmyselne naprojektované, viacerými vládami – to nie je len o neviem, ktorej konkrétnej vláde, neprispievajú reálne k zvyšovaniu konkurencieschopnosti, vo väčšine prípadov. […] Tie čísla znamenajú, že náš rastový model sa vyčerpal, po prvé. Po druhe: je tu veľký neporiadok, nazval by som to – „v rente“, to znamená v tom, čo reálne zmizlo z eurofondov a iných nástrojov, ktoré neboli využité – absolútne – v prospech ekonomiky. Je tu nepochopenie štrukturálnej politiky, to tvrdím stále. Ja som za to, aby tu bolo, čo najviac inovatívnych, nových firiem, ale treba si uvedomiť, ako dnes globálne funguje „inovatívnosť“, ako najlepšie firmy si vždy nájdu tých najlepších a preplatia ich… ale treba to – samozrejme – podporovať. Ale tá zásada je: presadzovať – omnoho výraznejšie – vlastné záujmy v Európe. Ja poviem jeden príklad. Nemecký chemický priemysel, čo bola niekedy výstavná časť konkurencieschopnosti Európy, dnes pracuje na 70% kapacít, to je najnižšia úroveň od roku 1993. Európa proste hospodársky UPADÁ, kompletne. Ustupuje z trhov, ustupovala dlhé roky, je bezbranná voči tlaku USA, na jednej strane, na druhej strane lacnejším konkurentov v blokoch: Čína, India, juhovýchodná Ázia, latinská Amerika, čiže… Tá pozícia je veľmi zlá, je to omnoho vážnejší problém ako samotná konsolidácia, ale táto – alebo hocijaká iná – vláda musí preukázať snahu a zároveň aj takéto opatrenia, aj po desiatkach miliónov eúr, čo vyzerá niekedy komicky, aby sme sa nedostali do pasce „straty dôvery pre financovanie dlhu“, ktorý je dnes na úrovni 63% HDP, čo možnože nie je dramaticky vysoké číslo podľa divákov, keď si porovnajú niektoré čísla – Grécko, Francúzsko, Taliansko a podobne, ale pre túto krajinu je to minimálne dvojnásobok udržateľnej zátaže. Treba si uvedomiť, že my sme prišli o veľkú časť štátnych a verejných aktív v tej transformácii, my dnes už naozaj nemáme veľký operačný priestor… »

  No a teraz sa už pozrime na súčasné vyjadrenia pána Vitkoviča, kde ale zaznie aj to, čo bola vlastne tá slávna „výpredajová transformácia“, ktorú „svedkovia liberálno-demokratovi“ dodnes oslavujú…

  [00:01:17 – 00:03:34]
  « Tak dostali sme sa do prvej fázy trojfázové katastrofy. Ja nechcem strašiť a veľa ľudí mi to aj vyčíta, že budem robiť nejaký pesimizmus, ale úplne realistický a s číslami, a proste podľa toho, ako sa tá politika vyvíja, a ako sa vyvíjajú tie prirodzené ekonomické sily, ktoré sa väčšinou tak kryjú tou každodennou „šokovou politikou“ vyvolávania tých upútavacích škandálov a podobných vecí. Tak tá svetová ekonomika, tá ekonomika Európskej únie, […], aj tá slovenská ekonomika je… absolvovala minulý rok ten prvý úvodný rok tej bolestivej deglobalizácie a toho… povedal by som veľkého stagnačného… tej veľkej stagnačnej epochy, ktorá nás čaká. No a keďže globálne modely slobodného obchodu a tých prínosov z obchodu toho… čiže toho blahobytu, ktoré sa tu pestujú 20 rokov posledných hlavne, alebo 30 rokov a od roku 95, od zavedenia voľného pohybu kapitálu, globálne-postupne, a vstupu Číny do VTO 2001, a tak ďalej, vlastne sme žili v týchto ilúziách, ktoré niektorí aj prijali za vlastné, za vlastný životný príbeh alebo za vlastné… nejaké istoty toho, že bude to len tak, ako to je alebo to bude ešte lepšie, tak jednoducho sme sa dostali do tej zostupnej fázy. A keďže keďže malé ekonomiky, ako sa vždy tak ľudovo hovorí, malé, extrémne otvorené ekonomiky sú vždy tie, ktoré opticky nabehnú v tej globalizácii, pri tom otváraní toho obchodu a liberalizácii na ten „amplifikovaný efekt“, to znamená na väčšie prínosy než, ktoré majú väčšie ekonomiky s väčším vnútorným trhom, s menším objemom exportu-importu, tak sa „zošupneme“ o to rýchlejším tempom dole viac než tie veľké ekonomiky, alebo ako tie hlavné geopolitické bloky, ktoré si vedia tú svoju pozíciu nejakú aj bilaterálne „vyhandľovať“. Čiže – nečaká nás nič dobré. »

  [00:05:18 – 00:09:09]
  « Slovensko je momentálne intelektuálne absolútne vykradnutá krajina. To treba otvorene povedať, politicky aj z hľadiska nejakej schopnosti pracovať reálne pre ten štát, urobiť nejaké zmeny, dopredu sa na nich pripraviť a presadiť ich potom, pokiaľ sme súčasťou nejakých dohodov, blokov a tak ďalej. Ono sa to vlieklo – 20, 30 rokov, ale teraz to došlo už na taký, by som povedal, zlomový bod, kedy vidíme, že z toho, čo chodíme bežne voliť, nikto tam nevie vlastne „kudy-kam“… a nebude to vedieť ani po ďalších voľbách. Takže tento pesimizmus je už úplne vnútorný, endogénny a ja vôbec nič by som, ako na tom nemenil, ani keby ste sa na to opýtali… ani pred dvoma mesiacmi, ani o pol roka. Sú to také chabé pokusy stále oprašovať nejaké vizionárske úvahy o tom, že kam smerujeme do roku 2040… a neviem kam. To sú úplne zbytočné vyhodené peniaze, takisto ako to bolo vždy predtým. Dokonca tentokrát to budú ešte viac zbytočne vyhodené peniaze. A ja to pripisujem hlavne tomu, že jednoducho tie politické elity a ten systém rozdelenia moci a rozdelenia reálneho vplyvu na tie jednotlivé skupiny občanov, sociálne, príjmové, ekonomicky aktívne, neaktívne, jednoducho dostal veľkú hráčku do rúk. To sú veľké dáta. Dokáže s tými veľkými dátami pracovať vlastne v režime okamžitom. Dokáže tie politické nálady – a čokoľvek iného – usmerniť tak, aby prežil ďalší deň a vytvoril tu, ja neviem, ako to nazvať, niektorí to volajú, že „neo-cézarizmus“ alebo „neo-rojalizmus“ – to sú „hovädiny“, proste to je obyčajný neokonzervativizmus, ktorý sa dostáva k moci od 70-tich [rokov]… spojený s tou takzvanou „neoliberálnou ekonomickou štruktúrou“, ktorý postupne dožíva a tie jednotlivé štáty na to reagujú tým, že sa snažia nejako presadzovať nacionalizmus, […] a vlastne ideológia je jedna jediná, to je stále kapitalizmus, ktorý dospel do toho vrcholného štádia totálnej monopolizácie, totálneho ovládnutia toho priestoru, informácií, času, štruktúr, dodávateľských reťazcov a tých milisekundových klikov na burzách, s ktorými sa preháňajú miliardy. Čiže ako z pohľadu človeka v takejto krajine… nejaké… hľadať v tom nejaké poučenie je zbytočné. Pokiaľ nemáte globálne nejakú alternatívu – ideologickú – k tomuto systému, tak vlastne sa stále váľate v tom istom systéme a ten systém stále hnije. A tie reakcie, ktoré sú, a toto je to asi najväčšie sklamanie pre mňa alebo to uvažovanie, že prečo som taký pesimistický, že keď vidím tie reakcie tých domácich aktérov na tieto fakty, tak oni vlastne vôbec tomu nerozumejú. Absolútne sa netýka to ich bežného života, ktorý si niekde zarámovali za nejaké ohrádky svojich bublín a slovenská verejnosť – široká verejnosť, nemyslím politiku iba, sa absolútne nevie nevie vykryštalizovať v nejakom postoji, hej, že čo vlastne potrebujeme, na čo sa pýtame, čo je dôležité, čo reálne chceme vidieť zanalyzované, nie nejaké „kecy“ o tom, že budeme so všetkými spolupracovať a podobne, čo sú samozrejme nezmysly. Nevieme sa proste z toho pohnúť. […] Čiže, tá globalizačná hra sa dohrá, jednoducho… »

  [00:11:20 – 00:11:52]
  « Ja dokonca si myslím, a ten pocit mám už dlhodobovo – niekoľko rokov, že Slovensko je vlastne postavené pred takú kruciálnu otázku, že či vôbec má zmysel existencia tohto štátu – v takejto kvalite, v takejto štruktúre, s takýmto rozmerom. Alebo či nemá zmysel. Hej? A to zrejme bude tá otázka, na ktorej sa nie zajtra, nie o rok, ale možnože o tri-štyri roky, sa bude lámať tá politická budúcnosť tohto teritória. Asi tak. »

  [00:13:30 – 00:21:08]
  « Slovensko, ako keby nikdy nepoznalo pravdu o svojom vlastnom príbehu. To je prvý problém. My predsa máme tu nejakú štruktúru v tejto krajine – produkčnú, spoločenskú, ktorú sme tu po zmene režimu nejako reštartovali a tá štruktúra, tie výsledky, tie parametre, vzťahy a tak ďalej, proste má nejakú kvalitu a nejaké číselné vyjadrenie, ktoré viete štandardnými modelmi nejakým spôsobom proste kalkulovať a porovnávať s tým, čo sa robí vo svete, ako vyzerá svet, ako vyzerajú iné krajiny. Ako sme vyzerali pred vstupom do EU, ako vyzerá po tom, čo nám priniesla konvergencia, čo nám nepriniesla konvergencia a tak ďalej. Čiže, čiže toto ja robím celý život. Snažím sa to robiť. Netvrdím, že nerobím chyby, ale ja jednoducho vidím, že tá krajina je úplne vykradnutá z toho hľadiska, že čokoľvek sa na Slovensku mediálne alebo politicky prezentuje – a navyše aj odborne častokrát – a to je taký ten už úplne takmer 100%-ný slovenský „euro-hujerský syndróm“, tak sa prezentuje len vo veľmi povrchných, skreslených, jednostranných a povedal by som mnohokrát nepravdivých a zámerne klamlivých vysvetľovaniach. Ja som robil túto ekonomiku analyticky – celú, ešte v roku 95/96, keď sa začala privatizovať, keď sa pozeralo na odvetvia, na výroby, na zamestnancov, a produktivitu, na investície, na čokoľvek, na finančné výsledky, na samozrejme kadejaké tunelovania, čo tu boli, aj teraz sú, cez čísla, […], hrubé čísla, makroekonomické, mezoekonomické, odvetvové. Mal som prístup k číslam absolútne podrobným z podnikov, ktoré neboli bežne dostupné. A keď sa pozerám na to, čo vtedy som bol schopný s kolegami – pár… pomáhali technicky zanalyzovať, a kam sme sa my dostali vlastne dodnes, z toho obdobia štartu transformácie z 90-tich rokov doteraz, tak my sme sa vlastne nikam nepohli. My sme vyčerpali – to, čo som už viackrát hovoril, ste to určite počuli… My sme vyčerpali tie faktory, ktoré sme mali. To znamená relatívne dobré demografické ročníky, niektorí to volajú „Husákové deti“, môžete to volať inak, to jedno, ktoré boli masívne, ktoré v 90-tich rokoch strácali prácu, kvôli tomu chaotickému procesu z majetkovej transformácie, a kvôli otvoreniu trhov – jednostrannému, ale v podstate tú prácu našli potom v niektorých tých investíciách, ktoré sem prišli v automobilovom priemysle, strojárstve, elektrotechnike a neviem čom vo všetkom. Zároveň sme zlikvidovali… pomohli nám zlikvidovať teda tí naši zahraniční – v úvodzovkách – „partneri“ konkurenčné podniky tam, kde sme im dlhodobo zavádzali – v odvetviach, ktoré majú veľký „downstream“ potenciál, to znamená sú poskytovateľmi výrobkov alebo služieb do nadväzujúcich odvetví, a teda tvoria ten „core“ tej ekonomiky, to jadro. „Rozdžubali“ sme niektoré časti priemyslu, úplne teda katastrofálne, s pomocou absolútne otvorených zástupcov – domácich, ktorí tu prezentovali zahraničné koncerny, ktorí niekam prišli, obsadili niečo, zavreli to po dvoch rokoch, pretože im to prekážalo ako konkurenti. „Rozflákali“ sme domáce poľnohospodárstvo v podstate, ale to je ako všeobecný fakt, všeobecne známy. A prešli sme na ilúziu toho, že keď tu máme päť, šesť automobiliek, že keď tu máme nejaké na seba nadväzujúce fabričky, ktoré dostali dotácie a vyrábali niečo, čo sa potom zmontovalo do nejakého kórejského auta a podobne, tak s týmto pôjdeme do 21. storočia, a potom ešte ďalej – do dvadsiateho-druhého. Nepôjdeme s tým nikam ďalej, pretože: jednak sme demograficky úplne na mizine, Slovensko vymiera v priamom prenose. Slovensko je dnes vlastne zo 40% tvorené ľuďmi, ktorí majú tesne pre dôchodkov alebo sú na dôchodku, alebo teda čakajú na ten odrobený starobný dôchodok, ktorí majú absolútne defenzívne politické a sociálne očakávania. Strednou generáciou, ktorá – buď sa pridala k víťazom, alebo k porazením, a ktorá s tým už asi veľa neurobí. Mladými ľuďmi, ktorí… áno, je to pravda, odtiaľto – napriek tomu, že ich je málo, – budú masívne odchádzať, nie že odchádzali… budú ďalej masívne odchádzať. Čo s takouto štruktúrou chcete spraviť? Čo tomuto pomôže nejaká migrácia alebo niečo podobného? Absolútne nič. Čiže, my sa stávame, my sme už vlastne dlhé roky alebo dlhé desaťročia, MY SME VLASTNE ÚZEMÍM, NIE SME ŠTÁTOM, KTORÝ BY REÁLNE DOKÁZAL SVOJ OSUD SKUTOČNE KOMPETENTNE RIADIŤ a má na to aj „páky“. A keď je tu nejaký problém, tak sú tu dva také problémy a to sa netýka iba ekonomiky. Jeden je, že ja tvrdím stále, že spôsob informovania – aj politického, aj mediálneho na Slovensku – o realite tejto krajiny je absolútne katastrofa. A zámerná katastrofa. A druhá vec je, že: schopnosť alebo energia tohto obyvateľstva na to, aby dokázalo sa nejako jednoznačne prihlásiť k nejakým 15-20 veciam, ktoré sú zjavne „prezreté“ tomto štáte, ktoré treba radikálne zmeniť – bez ohľadu na to, či majú nejaké osobné sympatie k nejakým politikom, terajším-budúcim, tá schopnosť je takmer na nule, hej? Čiže toto je v podstate taký oportunistický štátik, ktorý sa snaží ešte vykorčuľovať niekde medzi Bruselom a ja neviem… nejakou východnou Európou a Amerikou, ale v princípe iba o tom tára, nič preto nerobí, aby si tú svoju hospodársku základňu nejakú… udržal. Dokonca aj tie veci, na ktoré sa upozorňuje dlhodobo – aj zo strany produkčných štruktúr priemyslu, že proste sú na hlavu postavené, sa vôbec neriešia, odkladajú sa roky. Takže… podľa mňa to možnože je aj dobré, že ten štát sa dostane až do takejto kritickej fázy, a že bude treba urobiť – viem, že to sa používa v iných súvislostiach tento „terminus technicus“, ale ja ho použijem, bude treba urobiť jeden jeden radikálny „RESET“ toho štátu, lebo inak sa to naozaj nedá ďalej žmýkať. Ani tie očakávanie ľudí – individuálne, lebo ja rozumiem tomu, že niekto bude počúvať o tom, čo napíšu nejakí analytici o našom rozpočtovom hospodárení alebo… ako budú hodnotiť nejaké clá, ako nás postihnú, nepostihnú. To sú témy – fajn. To si ľudia prečítajú, rozumejú tomu, nerozumejú, sú dobre spočítané, sú horšie spočítané, ale aj z tej individuálnej pozície toho občana ten pocit je jednoznačne taký, že: „Zachráň sa, kto môžeš!“ a keď už teda, tak potom skutočne ľudia… ľudia už ani nie sú ochotní meniť názor, alebo nechať sa poučiť… alebo nechať si niečo vysvetliť. Tie bubliny sú úplne zabetónované, a tým pádom tá spoločnosť – samozrejme – tratí ešte aj tie posledné nejaké zmysluplné znaky nejakej občianskej spoločnosti, alebo… ako niektorí sa stále nadejajú, že demokracia funguje. No demokracia v GLOBÁLNOM KAPITALIZME určite nefunguje. To je vylúčené metafyzicky. To nie je vylúčené na základe mojich tvrdení. To proste sa nedá udržať, ani z hľadiska distribúcie, ani z ničoho iného. Čiže smerujeme k nejakým novým typom politiky, možnože režimom, ktoré tu už boli. Každopádne to obdobie bude zaujímavé. »

  [00:36:49 – 00:40:10]
  « Na Slovensku, to je môj názor, neboli nikdy žiadne reformy. Na Slovensku bolo „prerozdelenie“. Znamená, že v roku 89 bol MAJETKOVÝ PREVRAT, čo ja teraz nehodnotím – konštatujem, a ten sa nejakým spôsobom „politicky predal“. Hej, treba to robiť… zo zamestnaneckých „akcioviek“ nakoniec nebolo nič, a tak ďalej… a urobíme to nejako… a kupónka, fondy… bla, bla, bla. Vždy z toho bol nejaký „vývar“. Tie „vývary“ sa postupne prejedli, „predžubali“ na luxusnú spotrebu, alebo sa investovali v zahraničí pre pár ľudí, samozrejme nie pre väčšinu populácie. Potom sa dokončili, dorazili sa tie veci 2002, 2003, 2006, že sa predala energetika, predali sa – dopredali sa banky, vyčistili konsolidácie z tých nesplatených úverov, to zaplatil zase štát, zase občan, z toho vznikli tie pozemky, na ktorých sa potom postavili veľká časť tých kadejakých – akože úžasných – „downtownov“, a… celkovo na Slovensku je… […] 5-tisíc ľudí… ale to myslím aj s celým tým obslužným cirkusom, […], s tými šašami, čo roztlieskávajú, píšu, rozprávajú, robia nejaké zábavné relácie, proste súkromné, štátne, pološtátne, určujú, že kto môže ísť do diskusie televízne, kto nemôže ísť, kto bude robiť nejaký formát nejaké reality show zo západu, kto nebude robiť… bla, bla, bla. Čiže na Slovensku je asi 5000 ľudí, ktorí to vyhrali, hej? Samozrejme, na tom „TOP-e“ je pár desiatok, pár stoviek tých najbohatších. A ten objem zdrojov, ja som to aj hovoril v nejakom interview, ktorí oni dokázali dostať von alebo majú tu, poprípade – majú to v nejakej dobre ošetrenej a likvidnej podobe, poprípade majú aj nejaké korporátne, ja neviem, priemyselné vlastníctvo alebo čo, tak ten je ohromujúci. Ten keby sme mali, len keby sme z toho vedeli – len ja neviem – 30% akože dostať, ako jednorazovú dávku, tak máme nulový štátny dlh. Ale to je pasé. To je pasé, lebo žijete svoje prostredie súkromných vlastníckych vzťahov, garancie súkromného vlastníctva a tak ďalej, každý človek, aj ten, ktorý […] má hypotéku, tak okamžite bude protestovať, že: „Nie, nie, nie… My tu nebudeme nič teraz – akože majetkovo nejako…“ […] Toho sa bojí, že to ohrozí aj jeho, samozrejme. Na Slovensku v médiách vystupujú ľudia, ktorých schopnosti odborné vôbec nehodnotím, ale ktorí vám porozprávajú to isté. Štátne zdravotníctvo je na nič. Štátne záchranky sú na nič. Štátne vlastníctvo, verejné vlastníctvo neviem čoho – je na nič… bla, bla. No vždy majú ten istý základný argument, že keď tento štát, rôzne vlády tam… vždy tých 30 rokov angažuje a nominuje furt tých istých „podpisovačov“ každej sprosti, ktorí urobia jeden „deal“, potom odídu, potom sú dva roky v súkromnej sfére, potom sa vrátia s nejakou vládou, tak samozrejme ten štát vyzerá, že absolútne nevie hospodáriť, sa to nevie. Ale to je problém politický, hej? Tu NETREBA celú tú politickú štruktúru a tú triedu, alebo ako to chcete nazvať, ktorá sa tu vyskytovala v Národnej rade, ja neviem, od roku 90 doteraz, či ju treba celú naraz spláchnuť. Podľa všetkého áno. Otázka, či je toto vôbec realistické, lebo sú tu potom také dve ilúzie, hej, že: vymeňme voličov alebo vymeňme politikov. »

  ZDROJE:

  • [1] Komentáre dňa: Marián Vitkovič (analytik) a Miroslav Řádek (politológ) | 12.9.2025. Bratislava (Slovensko) : STVR. Dostupné [04-03-2026 / 14:37]: youtu.be/-b_w5R0PYIY
  • [2] Rádiožurnál kritického myslenia 35 – Ing. Marián Vitkovič. (Slovensko) : Slobodný vysielač Archív (oficiálny). Dostupné [04-03-2026 / 03:27]: youtu.be/uHeLP2VcoSk

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slovensko-nic-dobre-necaka-politicke-strany-odtrhnute-od-reality-obmedzenci-zijuci-vo-svojich-bublinach-zanik-slovenska-alebo-boj-o-jeho-prezitie-ing-marian-vitkovic-02-2026/

• ▐ Zverejnené: 01/10/2025

  Základný popis

  Časť z rezolúcie delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023. Zástupcovia Rusínov v nej požadujú, aby štátne orgány Ukrajiny uznali Rusínov v pozícii samostatného národa so všetkými právami, ktoré im príslušia, aby došlo k oficiálnemu uznaniu ich existencie a k umožneniu realizácie práva na sebaurčenie.

  « Súčasný stav Rusínov na Ukrajine (2023) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – Politika – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Galícia – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Slovensko – Slovania – Spoločenská zodpovednosť – Pokrytectvo – Zuzana Čaputová

  Ďalší zaujímavý dokument. Jedná sa o časť z rezolúcie delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023. Tí vám v ňom žiadajú, aby boli karpatskí Rusíni ukrajinskými štátnymi orgánmi uznaní v pozícii samostatného národa a pôvodnej národnostnej menšiny. Chceli by uznať svoje práva, ktoré im patria na podklade medzinárodných dokumentov podpísaných Ukrajinou. Taktiež by chceli, aby mali tú možnosť: môcť sa v oficiálnych dokumentoch vôbec identifikovať v rámci národnosti „rusínskej“, aj s ich materinským jazykom – „rusínskym“. Toto budú asi tie najpodstatnejšie body z ich žiadostí. A viete čo? NIKOHO na Slovensku, v Európe… a vôbec na svete… to nezaujíma.

  Ja keď počujem, ako má u nás každý nejaké práva, alebo sa ich dožaduje a cíti nejako dotknutý, pričom sa takýmto názvom zväčša (takmer vždy) len vytvára podvedomá manipulácia pri snahe o presadenie záujmov týchto osôb, a potom tu máme európsky národ so siahodlhou históriou, ktorému je upieraná jeho holá existencia a… nikto sa neozýva? Keď dochádza k desaťročia trvajúcemu útlaku rusínskej menšiny na Ukrajine, k pokusom o jej kultúrne vymazanie z povrchu zemského, postupnú asimiláciu a definitívne začlenenie do „veľko-ukrajinského“ národa, tak sú všetci ticho? V Európskej únii, ktorá ma hubu plnú diverzity? Ja vám neviem…

  OSN, Rada Európy, Európsky parlament, Ursula von der Leyen, Zuzana Čaputová… všetci oboznámení… a? NIČ. Zuzanka odišla a prišiel nový rezident. A? Stále nič. Takže tu máme národ, ktorý je zo strany Ukrajiny neprestajne utláčaný, sú mu upierané práva na ELEMENTÁRNE samourčenie/sebaurčenie, pričom národ Rusínov je so Slovenskom neuveriteľne spätý, vzhľadom na spoločnú históriu a prítomnosť členov tejto národnostnej skupiny na Slovensku, alebo ich potomkov, ktorí sa plnohodnotne včlenili v rámci ich slovenského občianstva, no niet tu nikoho, kto by sa zastal ich práv na zachovanie pôvodnej kultúry v jadre ich proveniencie: na Podkarpatskej Rusi, dodávam – aj v Galícii (Halič). A ja budem počúvať tri roky o „demokraktickej Ukrajine“ hodnej vstupu do EÚ, a že oni žiadne menšiny nikdy neutláčali a neutláčajú. Vraj výmysly, dezinformácie, ruská propaganda. Normálne klamať do očí človeku budú. Neskutočné.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: Podkarpatská Rus – Časopis Společnosti přátel Podkarpatské Rusi 3/2023. Praha (Česká republika) : Společnosti přátel Podkarpatské Rusi, 2023. 14 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/sucasny-stav-rusinov-na-ukrajine-2023/

• ▐ Zverejnené: 22/07/2025

  Základný popis

  Historický dokument z roku 1939, zachytávajúci priateľstvo medzi nemeckými a ukrajinskými nacistami. Text odhaľuje používanie pozdravu „Slava Ukrainy!“ ako ekvivalentu nacistického „Heil!“

  « „Slava Ukrainy!“ – ekvivalent nacistického „Heil!“ (1939) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Druhá svetová vojna – Ukrajina – Nacizmus – Slovania – Totalita – Ideológia – Peklo – Smrť – Progresivizmus – Pokrytectvo – Zuzana Čaputová

  Tentokrát sa pozrieme do výseku histórie, ktorá si so sebou nesie označenie – „kontroverzné“. Toto obdobie mnohí nevidia, nechcú vidieť, prehliadajú – neexistuje pre nich. Uvedený úryvok z knihy „Eyewitness in Czecho-Slovakia“, napísal pán Henderson (1939, s. 277-278), ktorý vám na tomto mieste prinášam je príklad dobového svedectva, ako bolo zachytené okolitými pozorovateľmi. Takýmto spôsobom bolo zdokumentované dianie na „Karpatskej Ukrajine“ niekedy v rokoch 1938-39. To vám tam bol vtedy taký hotel a v ňom bývali – nemeckí nacisti. No a oni vám mali každú noc rezervovaní stôl, ktorý bol: „…ozdobený vlajkou so svastikou [hákovým krížom, pozn.]“ Ale nebojte sa, nesedeli tam osamote. Nie, nie… blízko pri nich boli ich priatelia, sedeli pri ďalšom stole – ukrajinskí politici a kádre militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“. Tí tam pobehovali hore-dole, pričom im neprestajne vylietavala pravica, aby si dookola ukazovali „ako vysoko skáče pes“ – počas toho, ako sa neustále zdravili pozdravom: „Slava Ukrainy!“, čo bol „slovanský“ ekvivalent nacistického „Heil!“ – tak prehovárajú historické záznamy.

  Presuňme sa do súčastnosti. Takže my tu dnes máme ľudí, ktorí sa hlásia k odkazu ukrajinských nacistov: budujú týmto osobám (ako je napríklad Stepan Bandera) po celej Ukrajine pomníky, špeciálne dávam do pozornosti ten 7-metrov vysoký (!!!) vo Ľvove, oslavujú ich ako národných hrdinov, veľakrát dokonca používajú názvy a symboliku veľmi blízku symbolike nacistických jednotiek SS, prípadne odvolávajúcu sa na „Reichskommissariat Ukraine“, ešte sa aj zdravia rovnako, utláčajú menšiny, obsadzujú kostoly a určujú, ako sa môže / nemôže modliť, prenasledujú vlastných občanov a posielajú ich na smrť. Hm… interesantné. Pred rokmi by mi ani nenapadlo, že jedného dňa príde doba a v nej budú ukrajinskí nacisti „dobrými vlastencami“ a „strážcami demokracie“.

  ZDROJ: HENDERSON, Alexander. Eyewitness in Czecho-Slovakia. 1. vydanie, Londýn (UK) : George G. Harrap, 1939. 335 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slava-ukrainy-ekvivalent-nacistickeho-heil-1939/