NIHILIZMUS ^Značka

• ▐ Zverejnené: 26/05/2026

  Základný popis

  Cesta Andrija Melnika – od kolaborácie k národnému mýtu. Štátne pocty kolaborantovi s nacistickým režimom. Keď sa história ohýba v rukách súčasnosti. Je to rehabilitácia, či dejinná amnézia?

  « Máj / 2026 – Melnik vyzdvinutý na panteón hrdinov národa: Ukrajinský prezident pochováva kolaboranta s nacistickým Nemeckom so štátnymi poctami, vzdáva mu úctu »

  ZNAČKY: Komentár – História – Druhá svetová vojna – Politika – Ukrajinská SSR – Ukrajina – Stepan Bandera – ZSSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Slovania – Nihilizmus – Nacizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus

  Len pred niekoľkými hodinami [22:27 / 22-05-2026, pozn.] sa na stránkach „iRozhlas“, prevádzkuje Český rozhlas, objavila správa: „Ukrajinci slavnostně pochovali nacionalistického vůdce Melnyka. Opomíjí jeho spolupráci s nacisty.“ Táto správa sa pred krátkou chvíľou objavila aj na stránkach denníka „Pravda“, tentokrát s titulkou: „Zelenskyj po pohrebe vodcu nacionalistov Meľnyka: Je to len prvý krok, vrátime našich hrdinov domov.“ Internetové stránky portugalského týždenníka „Expresso“: „Zelensky homenageia líder nacionalista ucraniano que colaborou com regime nazi“ [„Zelenskyj vzdal hold vodcovi ukrajinských nacionalistov, ktorý kolaboroval s nacistickým režimom“, pozn.] Španielske médium zamerané na politické záležitosti „Demócrata“, títo svojich čitateľov informovali: „Zelensky presides over the funeral of ultra-nationalist leader Andri Melnik, paying tribute to Ukrainian heroes“ [„Zelensky viedol pohreb vodcu ultranacionalistov Andrija Melnika a vzdáva hold ukrajinským hrdinom“, pozn.] Írske „Irish Sun“ – v článku „Israel slams Zelensky over tribute to Nazi collaborator“ [„Izrael kritizuje Zelenského za poctu nacistickému kolaborantovi“, pozn.] – prinášajú postoj izraelského ministra zahraničných vecí a nejakého toho historika, kde chlapci nie sú veruže nijako nadšení. Je teda pochopiteľné, že sa takáto informácia objavila aj na samotnom „The Times of Israel“: „Israel objects to Ukrainian reburial with state honors of Nazi collaborator“ [„Izrael namieta voči ukrajinskému opätovnému pochovaniu kolaboranta s nacistami so štátnymi poctami“, pozn.] Mimochodom, o takejto udalosti informoval aj „New York Times“, konkrétne Andrew E. Kramer vo svojom príspevku: „In Ukraine, a Divisive 20th-Century Hero Comes Home. Andriy Melnyk, criticized as a Nazi collaborator and lionized as an anti-Soviet resistance leader, was given state honors for his reburial near Kyiv.“ [„Na Ukrajine, kontroverzný hrdina 20. storočia sa domov vracia. Andrij Melnyk, kritizovaný ako kolaborant s nacistami a oslavovaný ako vodca proti-sovietskeho odboja, dostal štátne pocty pri svojom opätovnom pochovaní neďaleko Kyjeva,“ pozn.]

  Ja som o Melnikovi písal niekoľkokrát. Raz to bolo pri preklade časti dokumentu – od americkej spravodajskej služby (OSS) – o spolupráci nemeckých nacistov s tými ukrajinskými, ktorý sa volá „German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine“ (1945). Túto správu sa mi podarilo vypátrať v elektronickom formáte, pričom som ju neskôr hľadal v databázach amerických inštitúcii a správu s takýmto pomenovaním tam napokon našiel katalogizovanú na úroveň kontajneru a krabice. Verziu „z krabice“ som v ruke – isteže – nemal. No ale, čo sa tam teda písalo o Melnikovi? Napríklad toto: „Nacisti podporovali myšlienku národného oslobodenia Ukrajiny dávno pred inváziou sponzorovaním a využívaním ukrajinských separatistických skupín v Nemecku. Nacisti udržiavali úzke styky so skupinami vedenými nacionalistickými rivalmi – Skoropadským a Melnikom, prostredníctvom sľubov o ukrajinskej nezávislosti.“ Alebo aj niečo také: „Melnikova skupina, Organizácia ukrajinských nacionalistov, sa vyvinula do [podoby] užšieho súladu s princípmi nemeckých nacistov a pracovali v kolaborácii s nimi ako informátori a propagandisti.“

  Nie všade sa stretnete s reakciami, ktoré ste si mohli prečítať v predošlých odsekoch. Na Ukrajine? Tam je úplne iný svet. K dispozícii sú viaceré videá, ktoré dokumentujú spomenutú udalosť. Osobne dávam do pozornosti video z dielne „Ukrinform“, kde sú nejaké tie „základné scenérie“ a rozhovory s účastníkmi tohto aktu. Osobne odporúčam, pozrieť si toto video až po naštudovaní toho, kto bol pán Melnik a pozrieť si ho v pokoji, nepreskakovať. Vtedy nadobudne človek taký zvláštny pocit… nepochopenia? A presne potom vám odporúčam dlhšiu verziu, s ktorou prišiel pre zmenu „Апостроф TV“. Tam budete môcť nájsť scény toho, ako príde duchovenstvo. Ale nie jeden, dvaja… traja! Tam sa zrazu zjaví „čata kléru“ a… vy sa na celé dianie budete pozerať, budete vedieť, pre koho sa toto celé odohráva a… stále nebudete chápať. No a niekde v závere sa zjaví „jugend“… Pokiaľ si po tomto všetkom budete myslieť, že už vás nič nemôže prekvapiť, nestrácajte nádej: ukrajinské reálie majú vždy viac. Mne sa totiž podarilo objaviť krátky dokument z rodnej dediny Melnika – Volya Yakubova – s názvom „«Шкода, що Мельника не тут поховали». Рідне село провідника ОУН та прощання в Києві“ [„‚Škoda, že Melnik nebol pochovaný tu.‘ Rodná dedina vodcu OUN a rozlúčka v Kyjeve“, pozn.] Dokument má anglické titulky a je fascinujúcou sondou do duše časti prostého ľudu na Ukrajine. Po celý čas, čo som ho sledoval, sa mi v myšlienkach vynárali slová Carla G. Junga: « …a bude jednou z najdôležitejších terapeutických úloh: docieliť toho, aby Nemci túto vinu priznali. I teraz dostávam mnoho žiadosti od Nemcov, ktorí chcú, aby som ich liečil. Ak si myslia, že patria k tým „slušným Nemcom“, ktorí chcú vinu zvaliť na pár mužov z gestapa, považujem ich prípad za beznádejný. Nebudem mať inú možnosť, než posielať týmto žiadateľom dotazník, v ktorom im budem klásť určité zásadné otázky ako: „Čo si myslíte o Buchenwalde?“ [Koncentračný tábor Buchenwald, pozn.] Len pokiaľ pacient uvidí a prizná svoju vlastnú zodpovednosť, môžem uvažovať o individuálnej liečbe. (s. 81-82) »

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] Андрія Мельника перепоховали у Києві: Зеленський анонсував повернення Коновальця. (Ukrajina) : Ukrinform. Dostupné (26-05-2026 / 02:17): youtu.be/uGXbnLbPpk4
  • [2] ІСТОРИЧНИЙ ДЕНЬ! Полковник Мельник повернувся в Україну, про яку мріяв. Потужне звернення Президента. Ukrajina) : Апостроф TV. Dostupné (26-05-2026 / 02:37): youtu.be/U4jOgYi9mTA
  • [3] «Шкода, що Мельника не тут поховали». Рідне село провідника ОУН та прощання в Києві. (Ukrajina) : hromadske Dostupné (26-05-2026 / 03:20): youtu.be/YwQIOgVxb_4
  • [4] German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine. (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 200 strán.
  • [5] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [6] Israel objects to Ukrainian reburial with state honors of Nazi collaborator. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel. Dostupné (26-05-2026 / 01:29): timesofisrael.com/liveblog_entry/israel-objects-to-ukrainian-reburial-with-state-honors-of-nazi-collaborator/
  • [7] Israel slams Zelensky over tribute to Nazi collaborator. (Írsko) : Irish Sun. Dostupné (26-05-2026 / 01:20): irishsun.com/news/279074714/israel-slams-zelensky-over-tribute-to-nazi-collaborator
  • [8] KRAMER, Andrew E. In Ukraine, a Divisive 20th-Century Hero Comes Home. New York (USA) : New York Times. Dostupné (26-05-2026 / 01:55): nytimes.com/2026/05/24/world/europe/ukraine-melnyk-nationalist-collaborator.html
  • [9] Ukrajinci slavnostně pochovali nacionalistického vůdce Melnyka. Opomíjí jeho spolupráci s nacisty. Praha (Česká republika) : Český rozhlas. Dostupné (26-05-2026 / 01:27): irozhlas.cz/zpravy-svet/ukrajinci-slavnostne-pochovali-nacionalistickeho-vudce-melnyka-opomiji-jeho_2605252148_epo
  • [10] Zelensky homenageia líder nacionalista ucraniano que colaborou com regime nazi. (Portugalsko) : Expresso. Dostupné (26-05-2026 / 00:27): expresso.pt/guerra-ucrania/2026-05-25-zelensky-homenageia-lider-nacionalista-ucraniano-que-colaborou-com-regime-nazi-d4bc8cdc
  • [11] Zelenskyj po pohrebe vodcu nacionalistov Meľnyka: Je to len prvý krok, vrátime našich hrdinov domov. Bratislava (Slovensko) : Pravda. Dostupné (26-05-2026 / 01:47): spravy.pravda.sk/svet/clanok/810785-zelenskyj-po-pohrebe-vodcu-nacionalistov-melnyka-je-to-len-prvy-krok-vratime-nasich-hrdinov-domov/
  • [12] Zelensky presides over the funeral of ultra-nationalist leader Andri Melnik, paying tribute to Ukrainian heroes. (Španielsko) : Demócrata. Dostupné (26-05-2026 / 01:52): democrata.es/en/international/zelensky-presides-over-the-funeral-of-ultra-nationalist-leader-andri-melnik-paying-tribute-to-ukrainian-heroes/

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/maj-2026-melnik-vyzdvinuty-na-panteon-hrdinov-naroda-ukrajinsky-prezident-pochovava-kolaboranta-s-nacistickym-nemeckom-so-statnymi-poctami-vzdava-mu-uctu/

• ▐ Zverejnené: 10/05/2026

  Základný popis

  Analýza osláv – konaných 2. mája 2026 vo Ľvove – pri príležitosti výročia založenia 14. Waffen-SS divízie Galícia.

  « Ako sa na Ukrajine (máj / 2026) – opätovne – prihlásili k odkazu „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia / Galizien / Halychyna, ktorí potláčali SNP »

  ZNAČKY: Komentár – História – Druhá svetová vojna – Politika – Galícia – Ukrajinská SSR – Ukrajina – Stepan Bandera – ZSSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Slovensko – Slovania – Nihilizmus – Nacizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus

  Pred krátkym časom som si – len tak náhodne – prechádzal video vcelku známeho „lesného muža z východu“, ktorý bol na nejakých svojich potulkách a tam narazil na vyššie vyobrazený pamätník, kde stálo: „Na tomto mieste padli v r. 1944 neznámi traja bojovníci SNP za našu slobodu. Česť a sláva ich pamiatke.“ Ja som si už vtedy povedal, že tento jeho záber určite musím použiť. Plánoval som takto pripomenúť životný osud mnohých, ktorí bojovali v SNP. Nečakal som, že to bude takto skoro.

  Pred niekoľkými dňami, 2. mája 2026 sa na Ukrajine konali veľké pamätné akcie. Spomínalo sa na ukrajinských „hrdinov“: členov 14. Waffen-SS divízie Galícia, tj. kolaborujúcich Ukrajincov – zdieľajúcich myšlienkový súzvuk s ideológiou nacistického Nemecka, ktorí prisahali vernosť – najznámejšiemu rakúskemu maliarovi, neskôr maľujúcemu výhradne „históriu krvou ľudí“ – Adolfovi Hitlerovi. Problematike 14. Waffen-SS divízie Galícia som sa v minulosti už venoval v dosť obsiahlom článku, preto nemienim do detailov opakovať, čo už som niekedy spomínal a tu sa budem v druhej („historickej“) časti tohto komentára venovať len nejakým tým špecifickým záležitostiam, kde uvediem nejaké nové informácie, na ktoré som v posledných dňoch narazil, ktoré doplním niekoľkými citáciami z mojej minulej tvorby.

  Kde začať? Poľské Rádio Maryja prišlo už 1. mája so správou: « Pravý sektor oznamuje pochod pri príležitosti výročia založenia divízie SS „Galícia“. Podujatie sa začne pri pamätníku Stepana Banderu vo Ľvove. Program zahŕňa aj náboženské obrady a zhromaždenia na cintoríne. » Neskôr sa na internete – takmer okamžite – začali objavovať videa dokumentujúce tieto „národné slávnosti“ v meste Ľvov, ako napríklad „Marsch zu Ehren der Waffen-SS-Division Galizien“ [„Pochod na počesť divízie Waffen-SS Galicia“, pozn.], alebo „Gloryfikacja Bandery i SS Galizien we Lwowie! Skandal!“ [„Glorifikácia Banderu a SS Galizien v Ľvove! Škandál!“, pozn.] Počas tohto pochodu ste medzi prítomnými mohli zazrieť nadpisy ako „ДИВІЗІЯ „ГАЛИЧИНА“ – 83 РОКИ“ [„DIVÍZIA „HALYCHYNA“ – 83 ROKOV“, pozn.], „БАНДЕРІВЦІВ НЕ ЗУПИНИТИ!“ [„BANDEROVCOV NEZASTAVÍTE“, pozn.] Tieto udalosti nemôžu nikoho, s aspoň minimálnym rozhľadom, prekvapiť. Ono sa všeobecne vie, že: „…na Ukrajine, aspoň na tej západnej, nestoja tí, ktorí bojovali v radoch Červenej armády, ani za spomenutie. (Plachý, 2020)“ Ja by som len upresnil, že oblasť Podkarpatskej Rusi v tomto postoji – aspoň donedávna – nebola natoľko zásadná, ako oblasť Galície, čo je dané odlišnou históriou oboch oblastí, kde občania Galície sú vystavení propagande zo strany predstaviteľov ideológie „politického ukrajinizmu“ – pôvodne situovaných okolo rakúskeho cisárskeho dvoru – podstatne dlhší čas.

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Opis myšlienkovej ekvilibristiky pri pokusoch o obhajobu Stepana Banderu: On síce kolaboroval… ale sa „netešil“!

  Istý poľský komentátor vo svojom videu – veľmi podareným spôsobom – vystihol všetky tie snahy ukrajinistov, ktorí sa pokúšajú obhajovať Stepana Banderu a „banderovcov“ v Poľsku, ale rovnako to platí aj u nás na Slovensku alebo v Českej republike, keď povedal: « „A úplnou náhodou ukrajinskí neonacisti začínajú svoj pochod pri Banderovom pamätníku. Pravdepodobne preto, že bol jednoducho anti-nacista a Hitlera nenávidel. A fakt, že s ním kolaboroval, to on tak kolaboroval… ale sa „netešil“! No nie, sakra! » Neviem, či si ľudia uvedomujú, v akom absurdnom svete dnes žijeme.

  Portál „wPrawo.pl“ už v roku 2022 informoval v článku s názvom „Kościół przeżarty banderyzmem! Duchowny wychwala ludobójców, wyzywa Polkę i odgraża się, że Ukraińcy zabiorą Przemyśl, Lublin i Kraków“ [„Cirkev presiaknutá banderizmom! Kňaz chváli páchateľov genocídy, uráža poľské ženy a vyhráža sa, že Ukrajinci dobyjú Przemyśl, Lublin a Krakov.“, pozn.], napísal Jacek Międlar, takýmto spôsobom: „Banderizmus je záležitosťou celej Ukrajiny. V súčastnosti je na Ukrajine možné spozorovať rozsiahle, celonárodne oslavy zločincov UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.]: na sociálnych sieťach, v školách, na uliciach a dokonca aj v parlamente, kde v decembri 2021 bolo väčšinou hlasov schválené uznesenie pripomínajúce 80. výročie genocídnej Ukrajinskej povstaleckej armády. Na základe uznesenia bolo Národnej vysielacej komisii odporúčané vytvoriť tematické programy a programy podujatí na pripomenutie si výročí uvedených v uznesení. Uznesenie tiež navrhuje, aby Ukrpošta (Ukrajinská pošta) a Národná banka vydali poštové známky a pamätné mince na pripomenutie si týchto pamätných dátumov a výročí.“ Ďalej sa v tomto článku, v časti pomenovanej „Heroj w sutannie“ [„Hrdina v sutane“, pozn.], píše: „Jedným zo súčasných gréckokatolíckych duchovných, ktorí si zo Stepana Banderu učinili božstvo, je otec Myhail Gredil, známy aj ako „apoštol Miki“. Je kňazom z farnosti Zvestovania Pána vo Ľvove, vojenským kaplánom a katechétom. Okrem toho, že je držiteľom ceny Stepana Banderu, je aj absolventom Katolíckej univerzity v Lubline.“ Článok, odkiaľ som práve citoval, vám naozaj odporúčam. V jeho spodnej časti sú fotografie. Prezrite si ich veruže poriadne, aby ste dobre pochopili, ako asi vyzerá – aj slovenskými katolíkmi, katolickými médiami a „kresťansko-demokratickymi“ politikmi podporovaná – „kresťanská“ výchova pridržiavajúca sa duchovného odkazu „neo-banderizmu“ na dnešnej Ukrajine.

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Kto je to Paul Robert Magocsi, a čo napísal v predhovore knihy „The Galicia Division“?

  K tomuto len citácia z môjho staršieho článku: « Vedeli ste napríklad, že taký profesor Paul Robert Magocsi, ktorý je vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti [ja osobne som tomuto pánovi vďačný aspoň za zdieľanie znamenitého množstva historických dokumentov, ktoré by sa inak najskôr nezachovali; pozn.], a napísal predhovor ku knihe „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“ (2023), kde si môžete prečítaj aj: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy,“ toľko z predhovoru ku knihe pokúšajúcej sa o rehabilitáciu ukrajinských „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia kolaborujúcich s nacistickým Nemeckom, tak tento ukrajinista Paul Robert Magocsi v roku 2013: „…prevzal čestný titul „Doctor honoris causa“ z odboru história z rúk rektora Prešovskej univerzity prof. RNDr. Reného Matloviča, PhD. (Plišková, 2013)“ »

  Späť k téme. Vzhľadom na uvedené informácie, nemôže byť pre nikoho prekvapením, že to bol práve Myhail Gredil, ktorí – 2. mája 2026 vo Ľvove pri príležitosti založenia 14. Waffen-SS divízie Galícia – mal tú česť povedať slávnostný príhovor a celý pochod následne viedol. Tento gréckokatolícky kňaz si potom pre svojich fanúšikov pripravil video s názvom « Бо тільки той народ має майбутнє, який не відвертається від тих, хто віддав за нього своє життя і свою долю. 83 річниця створення дивізії „Галичина“ » [„Pretože len ten národ má budúcnosť, ktorá sa neodvráti od tých, ktorí zaň položili svoje životy a svoj osud. 83. výročie vytvorenia divízie ‚Galícia‘“, pozn.] Ja som si dovolil z videí, ktoré som v tomto článku doteraz spomínal, urobiť niekoľko obrázkov, aby ste mali predstavu o tom, ako celé podujatie a pochod v Ľvove, ktorý bol zorganizovaný na „počesť“ ukrajinských nacistov, asi vyzerali.

  Mesto Ľvov je pritom veľmi špecifické miesto, ktoré sa počas Druhej svetovej vojny preslávilo svojim židovským getom. Noviny „The Australian Jewish News“ priniesli – vo svojom vydaní z 6. apríla 1945 – článok s takouto titulkou a podnadpisom: „Nevýslovný zločin v Ľvove. 133-tisíc Židov bolo zmasakrovaných.“ Ten istý článok sa neskôr – 13. apríla 1945 – objavil aj vo vydaní „The Sydney Jewish News“. Robiť na takto symbolickom mieste pochody oslavujúce „esesákov“? Ej, veru… to sú tie správne európske hodnoty!

  Organizácia „Pravý sektor“ priniesla rovnako veľmi pekné obrazové zdokumentovanie celej tejto akcie. Jedinou výčitkou by asi bolo: zlyhanie príslušných orgánov EÚ, ako aj Slovenskej republiky, a nedodanie tabúľ s nadpisom: „Tento projekt vznikol za podpory Európskej únie a vlády SR“. Je veľkou škodou, že takéto možnosti propagácie výsledkov práce týchto inštitúcii ostávajú zabudnuté, pritom neprávom.

  Ak by si niekto myslel, že toto všetko bola len ojedinelá udalosť, tak vás sklamem. „Третій механізований батальйон [Tretí mechanizovaný prápor, pozn.] (@3bat.3corps)“, ktorý ma na Instagrame cca. 28-tisíc fanúšikov, prišiel nedávno s tvrdením: „Галичина — дивізія героїв!“ [„Galícia – divízia hrdinov!“, pozn.] „60-та окрема механізована бригада у складі Третього армійського корпусу“ [„60. samostatná mechanizovaná brigáda ako súčasť tretieho armádneho zboru“, pozn.] potom zdieľala na stránkach brigády, ktorá má na Facebooku 131-tisíc fanúšikov(!), video s názvom „Не згасне полумʼя слави! III механізований батальйон 60 окрема механізована Інгулецька бригада відзначив річницю створення…“ [„Plamene slávy nezhasnú! Tretí mechanizovaný prápor 60. samostatnej mechanizovanej Inguleckej brigády oslávil výročie založenia divízie Galícia“, pozn.] Nižšie pripájam nejaké tie obrázky z tejto „oslavy“. Viete, čo je na nich najdesivejšie? Že tie fotografie mne osobne pripomenuli… sú ako-keby vystrihnuté z poľského filmu „Ogniomistrz Kaleń“ (1961), ktorý sa zaoberá práve tématikou povojnového boja poľských vojsk s „banderovcami“, pričom mnohé scény z neho sú len pre silné nátury: „Bandera! Bandera! Bandera!“

  Povedzme si teraz pár slov o 14. Waffen-SS divízii Galícia. Petr Kaňák a Jan Vajskebr vo svojom článku „Výcvikový pluk SS Prag“ pre časopis „Historie a vojenství“ (2013), len tak okrajovo, spomínajú aj výcvik tejto jednotky, ktorý prebiehal vo výcvikovom priestore SS Heidelager, čo bol zároveň aj koncentračný tábor. Taká zaujímavosť, o samotnom rozhodnutí vytvoriť takúto jednotku z ukrajinských dobrovoľníkov informovali austrálske noviny „Border Morning Mail“, na podklade agentúrnych správ z Poľska, už vo svojom vydaní z 21. mája 1943. Sovietsky opis tejto historickej udalosti z pera Valeryho Styrkula, ktorého zástupcovia „akademického ukronacizmu“ v obľube veruže nemajú, vyzerá nasledovne: „Neexistuje nijaké ospravedlnenie pre tých, ktorí pomáhali nemeckým náborárom naháňať mladých Ukrajincov do divízie SS, a ktorí im pomáhali a nabádali ich k vyvražďovaniu civilistov v mnohých ukrajinských, poľských, slovenských a juhoslovanských mestách a dedinách. V júli 1943 usporiadali „esesáci“ veľký rozlúčkový ceremoniál na oslavu vyslania dobrovoľníkov do škôl a výcvikových táborov. Miesta, kde sa stretnutia konali, boli zdobené nacistickými vlajkami so svastikami a emblémami SS, vrátane vlajky divízie SS „Halychyna“, ktorá zobrazovala leva s tromi korunami. Údajne sa to spájalo s levom v tradičnom ľvovskom znaku. Dobrovoľnícke jednotky, držiac transparenty so svastikami a s rukami vystretými v nacistickom pozdrave, pochodovali okolo hodnostárov okupačných orgánov oblasti Galícia. Náborári SS dúfali, že nacionalistické vlajky, emblémy a trojzubce pomôžu prilákať do divízie viac dobrovoľníkov, (s. 22)“ inak povedané – snažili sa v mysliach ľudí vytvoriť asociáciu nacizmu s vlastenectvom. Český vojenský historik Ján Fiala o osobách vstupujúcich do tejto jednotky nemal veľmi vysokú mienku a charakterizoval ich takýmto spôsobom: « Z nejzrvrhlejších živlů byl sestaven esesácký svazek „SS Division Galizien“ (SS divise Halič)… »

  Z pohľadu občanov Slovenska je potom určite najpodstatnejšie nasadenie 14. Waffen-SS divízie Galícia na potláčanie Slovenského národného povstania (SNP). Spomínaný Valery Styrkul k tomuto dodáva: „Nová divízia sa koncom októbra 1944 zúčastnila potlačenia Slovenského národného povstania (SNP). Pokračovala v plnení represívnych funkcií. Pod tlakom sovietskych vojsk ustupovala a zúčastňovala sa proti-partizánskych a represívnych operácií na Slovensku, v Poľsku a Juhoslávii. A opäť bola jej cesta poznačená šibenicami, ohňami a mŕtvymi telami zmasakrovaných žien, detí a starcov. (s. 36)“ Niekoľko slov z publikácie „Časopis Matice moravskej“ (2015): « …nasazení SS divize Galizien, tvořené ukrajinskými dobrovolníky pod německým velením, v okolí Žiliny mezi říjnem 1944 a koncem ledna 1945. Tito muži mají na svědomí vraždění v obcích Nižná Boca, Smrečany a Kvačany a fyzické týrání obyvatel obce Podhorí. »

  Členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia počas Slovenského národného povstania bojovali (a vraždili Slovákov) – bok po boku – spoločne s ostatnými nacistickými SS jednotkami, a že ich nebolo málo. Určite na Slovensko neprišli „na dovolenku“, ale mali jasne zadefinované úlohy. Niekoľko viet z článku vojenského historika Pavla Šimuniča, ktorý nesie názov „Slovenské národné povstanie“ (1984): „V 3. etape bojov na povstaleckom fronte, ktorá sa začala 19. októbra 1944, sa fašistom podarilo sústrediť proti povstalcom veľké sily. K dovtedy operujúcim jednotkám 178. divízie Tatra, 14. SS divízie Galizien a SS bojových skupín Schill, Schäfer a Volkmann pribudli 18. SS divízia Horst Wessel (kmeňová jednotka SS bojovej skupiny Schäfer, ku ktorej sa táto vrátila), SS trestanecká brigáda Dierlewanger, SS bojová skupina Wittenmeyer, bojová skupina vyčlenená zo skupiny armád „A“, disponujúca pancierovým vlakom, a rôzne podporné a špeciálne jednotky. Celkový stav nemeckých okupačných síl na Slovensku, včítane rôznych zabezpečovacích a bezpečnostných jednotiek, dosiahol asi 51000 mužov a priblížil sa počtom povstaleckej armáde, ktorú tvorilo asi 60000 vojakov; okrem toho na povstaleckom fronte i v tyle nepriateľa bojovalo asi 20000 partizánov. Velenie okupačných vojsk preskupilo sily a prostriedky, čím na hlavných útočných smeroch získalo rozhodujúcu prevahu. Okrem výraznej technickej prevahy dosiahli proti povstalcom ďalšie výhody — do bojov mohli zasadiť vysoko mobilné, odpočinuté a v bojoch skúsené jednotky. (s. 27-28)“

  Čo sa potom dialo po definitívnej porážke hitlerovského Nemecka? Veľká časť členov divízie Galícia urobila všetko preto, aby sa vyhli spravodlivému trestu a snažili sa vzdať do tých „správnych rúk“. Takto sa dostali pod ochranné krídla štátnych orgánov západných demokracii a okamžite sa stávali nielen pracovnov silou, ale rovnako aj zdrojom informácii pre západné tajné služby: „Např. pod ochranou Anglie byl v Itálii umístěn zbytek divize SS Galizien v počtu 5000—8000 mužů, složené ze zrádců ukrajinského národa. Anglické úřady odmítly tyto zločince předat Sovětskému svazu, neboť žili v části Ukrajiny, okupované do roku 1939 Polskem a nebyli před válkou občany Sovětského svazu. (Fiala, 1932)“ Noviny „Tribune“ – 3. január 1948 – potom v jednom zo svojich článkov uviedli: « Dozorcovia v táboroch smrti. Pobaltskí obyvatelia, ktorí slúžili ako dozorcovia v táboroch smrti, nacistickí policajti a bábkoví štátni zamestnanci, profesionálni pracovníci alebo obchodníci, utiekli, keď Červená armáda postupovala. Stali sa z nich „vysídlené osoby“. Sovietska vláda protestovala proti tomu, že sa jej nepodarilo dosiahnuť vydanie určitých pobaltských kolaborantov z radov vysídlencov na súdne stíhanie. Poľská tlač bola mimoriadne kritická voči prijatiu SS divízie Galícia, ktorú nacisti zverbovali z Ukrajincov v predvojnovej poľskej provincii Halič, do Anglicka. Asi 8000 z týchto ukrajinských príslušníkov SS bolo prijatých zrejme s cieľom budúcej migrácie do domínií alebo práce v Anglicku. Niektorí sú v Poľsku hľadaní pre obvinenia z masových popráv a mučenia poľských občanov. »

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Vojnové zločiny členov jednotky 14. Waffen-SS divízie Galícia v Hute Pieniackej (Poľsko) – Obyvatelia dediny zaživa upálení vo svojich stodolách

  Dr. Paweł Głuszek vo svojom článku „Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej“ [„Archív plný spomienok: Zločin v Hute Pieniackej“, pozn.], ktorý napísal pre poľský „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.], píše: „28. februára 1944 vstúpili ukrajinskí vojaci zo 4. Galícijského dobrovoľníckeho policajného pluku SS prepojeného s 14. divíziou SS ‚Galizien‘, jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.], ukrajinskí nacionalisti a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín do dediny Huta Pieniacka, kde žila poľská populácia. V dôsledku pacifikačnej operácie útočníkov bolo zabitých viac ako 850 Poliakov. Približne 160 ľudí masaker prežilo. Niekoľko dní predtým, 23. februára, došlo v blízkosti obce k potýčke medzi jednotkou sebaobrany z Huty Pieniacka a policajnou hliadkou zloženou z Ukrajincov slúžiacich v 4. policajnom pluku divízie SS ‚Galizien‘. V dôsledku bojov boli zabití dvaja ukrajinskí vojaci a osem bolo zranených. Na zrážke sa zúčastnili aj jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] podporujúce vojakov SS. Nemci usporiadali v Brodoch slávnostný pohreb obetí týchto bojov. Oddiel SS sa v Hute Pieniacka objavil po tom, čo Nemci dostali informáciu, že v obci sa nachádza oddiel sovietskych partizánov, s ktorými obyvatelia spolupracovali. Partizáni však 22. februára obec opustili. Po potýčkach z 23. februára sa obyvatelia Huty Pieniackej pripravovali na očakavánú nemeckú odvetu. V noci z 27. na 28. februára spravodajská služba z inšpektorátu AK v Złoczowe informovala jednotku sebaobrany v Hute Pieniackej, ktorej velil Kazimierz Wojciechowski, že sa k obci blížia jednotky 14. divízie SS ‚Galizien‘. Bolo odporučené neklásť odpor, ukryť zbrane a obyvateľov. Dúfalo sa, že jednotky SS budú dedinu len kontrolovať, hľadať zbrane a kontakty obyvateľov so sovietskymi partizánmi. Podobná akcia sa uskutočnila niekoľko dní predtým v obci Majdan, kde nedošlo k žiadnym obetiam. V skorých ranných hodinách 28. februára 1944 bola Huta Pieniacka obkľúčená vojenskými jednotkami v sile asi 500-600 vojakov ukrajinských policajných útvarov SS. Velenie mali Nemci. Armádu podporovali príslušníci UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín. Dedina bola ostreľovaná. Niektorí obyvatelia sa ukryli vo vopred pripravených úkrytoch. Po vstupe do dediny začali útočníci prehľadávať budovy a zhromaždili obyvateľov v kostole a škole, ktoré sa nachádzali v centre dediny. Ukrajinci začali rabovať a plieniť domy. Budovy podpálili. Mnohí obyvatelia zahynuli pri pokuse o útek z miest, kde sa ukrývali. Ukrajinskí vojaci sa dopustili mnohých zločinov voči poľským obyvateľom Huty Pieniackej. Zatknutých Poliakov beštiálne vypočúvali a snažili sa od nich získať informácie o pobyte sovietskych partizánov v dedine. Veliteľ oddielu domobrany Kazimierz Wojciechowski bol poliaty horľavou látkou a podpálený. Útočníci pravdepodobne vedeli, kto patril do oddielu domobrany, a kto pomáhal partizánom. Poznali aj miesto úkrytu zranených sovietskych partizánov. Všetci títo ľudia boli zabití. Popoludní boli Poliaci zhromaždení v kostole a škole vyvedení v skupinách po desiatich a v konvojoch odvedení do drevených stodôl a hospodárskych budov nachádzajúcich sa v obci. Ľudí v nich zamkli a budovy zapálili. Tí, ktorí sa pokúšali utiecť alebo kládli odpor, boli zabití. Prakticky všetky budovy v dedine boli vypálené s výnimkou kostola a školy, kde boli zadržiavaní. Neskoro popoludní útočníci Hutu Pieniacku opustili.“

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Vojnové zločiny členov jednotky 14. Waffen-SS divízie Galícia v dedine Palikorovi / Palikrowy (Poľsko) – Obyvatelia dediny zhromaždení na lúke a postrieľaní troma guľometmi, preživší zabití bajonetmi

  Pripemeňme si aj udalosti z dediny Palikorovi [Palikrowy (poľ.) , pozn.] Tie „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.] v článku s názvom „80. rocznica zbrodni w Palikrowach“ [„80. výročie zločinu v Palikorovách“, pozn.] vyobrazil nasledovne: „12. marca 1944 sa v Palikorovách (Brodský okres) odohral zločin proti poľskému obyvateľstvu. Pacifikáciu poľskej dediny vykonali ukrajinskí dobrovoľníci zo 14. divízie SS ‚Galizien‘, ktorým pomáhali blízke jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a polovojenská jednotka zložená z banderovskej organizácie ukrajinských nacionalistov [OUN-B, pozn.] V ten deň bolo zastrelených viac ako 360 osôb poľskej národnosti. Prežilo len niekoľko zranených. (…) …rozsiahla obec s viac ako 1880 obyvateľmi a viac ako 360 domácnosťami, z ktorých značná časť boli Poliaci. Žili tam aj zmiešané poľsko-ukrajinské manželstvá. Po krvavom masakri na Volyni sa v obci ocitli aj utečenci z Volyne. Od polovice roku 1943 začali medzi Ukrajincami vo východnom Malopoľsku narastať protipoľské nálady a zosilnel tlak na depolonizáciu. Tomu predchádzala vlna individuálnych vrážd, ktorých obeťami sa stali významné osobnosti poľskej komunity. Do konca roka 1943 sa situácia zhoršila a vraždenie celých poľských rodín sa stalo bežným javom. Dochádzalo k masovým vraždám zo strany UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a od februára 1944 sa začal dramaticky zvyšovať počet útokov, do ktorých bola zapojená UPA. Poliaci boli vraždení vo Firlejówe, Bokowe, Berozowici Malej a Hute Pieniackej. 28. februára UPA zaútočila na Korościatyn a zabila 156 ľudí. V sobotu 11. marca 1944 dorazila do okolia Podkamenia divízia 4. policajného pluku SS, zložená z dobrovoľníkov 14. divízie SS ‚Galizien‘, a jednotky UPA… podporované miestnou domobranou OUN (b). Časť jednotiek sa zúčastnila na prepadnutí kláštora v Podkamieńi a vyvraždení tam sa ukrývajúcich ľudí, kde sa ukrývali aj niektorí obyvatelia Palikorova. Zvyšná skupina útočníkov smerovala k Palikrowu. V nedeľu 12. marca okolo ôsmej hodiny ráno útočníci obkľúčili obec a spustili paľbu smerom k budovám. Obyvateľom dediny potom prikázali, aby sa zhromaždili na lúke pri rieke. Keď sa zhromaždili všetci obyvatelia dediny, urobila sa selekcia na Poliakov a Ukrajincov. Na overovaní národností sa zúčastnili aj miestni Ukrajinci. Potom boli miestni Ukrajinci prepustení. Poliaci boli natlačení na jedno miesto a obkľúčení z troch strán 3 guľometmi, a potom boli zhromaždení ľudia hromadne postrieľaní. Útočníci potom ľudí zabíjali bajonetmi. Bol to obludný masaker, celá rieka bola červená od krvi. Po poprave boli poľské domy vyrabované útočníkmi a hospodárstva spálené. Poliaci nájdení v skrýšach boli tiež zavraždení. Bolo identifikovaných 265 obetí masakry. Na mieste hromadného hrobu bol postavený pamätník s počtom obetí genocídy. Podľa odhadov poľských historikov ukrajinskí nacionalisti zavraždili približne 100-tisíc Poliakov. 40–60 tisíc zahynulo na Volyni, 20–40 tisíc vo Východnej Galícii a najmenej 4 tisíc na území dnešného Poľska. Teror UPA [Ukrajinská povstalecká armáda , pozn.] spôsobil, že státisíce Poliakov opustili svoje domovy a utiekli do centrálneho Poľska.“

  Niektorí členovia Waffen-SS divízie Galícia mali značne odlišný osud: „Po prechode frontu na západ zostala značná časť UPA v tyle Červenej armády, kde mala vyvíjať deštrukčnú činnosť a rovnako ako neskoršie na našom území Werwolf a ostatné tlupy nacistického podzemia v strednej a východnej Európe organizovať prípravy na vedenie novej vojny. Tak vznikol akýsi organizačný základ, okolo ktorého sa potom verbovaním zvyškov nemeckej fašistickej armády, členov bývalej SS divízie Galizien a rôznych zločineckých živlov, často však tiež násilným mobilizovaním miestneho obyvateľstva, formovali početné banderovské tlupy, ktoré potom narušovali povojnovú mieru konsolidáciu. Ich teroru padli za obeť tisíce príslušníkov ukrajinského a poľského národa. Po skončení druhej svetovej vojny utiekol Š. Bandera s niekoľkými ďalšími blízkymi spolupracovníkmi do Američanmi obsadenej časti Nemecka, kde vytvoril v Mníchove nové ústredie OUN. Toto nové riadiace centrum vydávalo direktívy záväzné pre všetky ozbrojené tvary banderovcov vo východnej Európe. Z východnej časti Poľska, kde sa im podarilo trvale sa usadiť, organizovali banderovci nájazdy i na východné Slovensko, a to už počas leta roku 1945. Tak došlo k vážnemu ohrozeniu…“

  Možnože sa niektorí spýtajú: « Ale ako chceli vlastne bojovať tí „banderovci“? » To je veľmi správna otázka. Na vojnu potrebujete: peniaze, zbrane a bojovníkov. Predstavitelia „politického ukrajinizmu“ (v povojnovom období) bojovníkov mali. Mali aj niečo iné. Desaťročia sa venovali budovaniu rôznych centier „ukrajinizmu“ vo svete – USA, Kanada, Francúzsko, Praha za Masaryka… Domáca úloha: skúste si zistiť, kto bol pán s menom „Lev Dobriansky“, a kto je jeho dcéra „Paula Dobriansky“. Hoďte si do vyhľadávania, naštudujte odkiaľ pochádzal jej otec, koho vyučoval, aká bola kariéra tejto pani… a porozmýšľajte. Odrazu budete mať pokope „banderovcov“, bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Yushchenka s manželkou, administratívu hneď niekoľkých amerických prezidentov… toto všetko sú verejné a ľahko dostupné informácie. Lev Dobriansky, ako uvidíte na obrázkoch nižšie, v rokoch 49/51 venoval naozaj veľké úsilie tomu, aby zabezpečil prísun zbraní zo strany vlády USA pre „banderovcov“, ktorí nám tu vtedy pobehovali… Dobrianskému sa to síce vtedy nepodarilo, no… a vlastne aj podarilo, všakže?

  Čo dodať na zaver? Tento komentár som začínal obrázkom pamätníka pre bojovníkov, ktorí padli v SNP. Je tragédiou národa, keď jeho vrcholní politickí reprezentanti, ako aj prakticky celý mediálny priestor, nie sú odrazu schopní povedať – „za akých okolností“, ohradiť sa, pretože sa to práve akosi „nehodí“, čím zahmlievajú históriu, deformujú túto dôležitú časť národnej identity – historickú pamäť národa, no a takýmto spôsobom špinia pamiatku týchto zosnulých. A ešte väčšou tragédiou je, že väčšine občanov… nič z tohto neprekáža, a v podstate na tomto participujú. Áno, aj s SNP sú spojené nejaké tie „kontroverzie“, ale snáď…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 80. rocznica zbrodni w Palikrowach. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2024. Dostupné na (10-10-2025 / 22:37): https://ipn.gov.pl/pl/dla-mediow/komunikaty/198847,TEKST-AUDIO-80-rocznica-zbrodni-w-Palikrowach.html
  • [2] DOBRIANSKY, Lev. Call for U.S. Aid. / The Courier-Mail – No. 4447: Tuesday, 27. February, 1951. Brisbane (Austrália), 1951.
  • [3] DOBRIANSKY, Lev. Our Opportunity – To Take or Forsake. / ВІЛЬНА ДУМКА [Vil’na Dumka] – The Ukrainian Independent Newspaper in Australia, No. 8 (32), 5. March 1950. Sydney (Austrália), 1950.
  • [4] DRŠKA, Pavel. Boj čs. armády proti banderovcom v rokoch 1945-1947. / Historie a vojenství – 6. číslo, 1977. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1977.
  • [5] FIALA, Ján. Československá armáda v boji proti banderovcům v roce 1947. / Historie a vojenství – 3. číslo, 1960. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1960.
  • [6] FIALA, Ján. Československé ozbrojené sily a zabezpečení pokojného vývoje revoluce v letech 1945-1947. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1962.
  • [7] Germans Try To Use Ukranians Against Poles. / Border Morning Mail – 21. May 1943. Albury (Austrália).
  • [8] Gloryfikacja Bandery i SS Galizien we Lwowie! Skandal! (Poľsko) : Polityka RP (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 18:12): youtu.be/HgkykEXMCkc
  • [9] GŁUSZEK, Paweł. Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2025. Dostupné na (10-10-2025 / 19:21): https://ipn.gov.pl/pl/historia-z-ipn/139138,Archiwum-Pelne-Pamieci-Zbrodnia-w-Hucie-Pieniackiej.html
  • [10] GREDIL, Myhail. Бо тільки той народ має майбутнє, який не відвертається від тих, хто віддав за нього своє життя і свою долю. 83 річниця створення дивізії „Галичина“. Ľvov (Ruthénia) : Myhail Gredil (Facebook). Dostupné (07-05-2026 / 23:09): facebook.com/reel/920101457730542
  • [11] KAŇÁK, Petr. VAJSKEBR, Jan. Výcvikový pluk SS Prag. / Historie a vojenství – 3. číslo, 2013. 62. ročník. Praha (Česká republika) : Vojenský historický ústav, 2013.
  • [12] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [13] Marsz Ku Czci SS Galizien We Lwowie Już w Sobotę! Rząd Tuska Udaje Że Wszystko OK! – Analiza Ator. wideoprezentacje (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 19:12): youtu.be/aiTFuuWnns0
  • [14] Marsch zu Ehren der Waffen-SS-Division Galizien. Lemberg. 2. Mai 2026. Yelyzaveta Grinshpun (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 18:07): youtu.be/As1fJCDdkZ4
  • [15] MIĘDLAR, Jacek. Kościół przeżarty banderyzmem! Duchowny wychwala ludobójców, wyzywa Polkę i odgraża się, że Ukraińcy zabiorą Przemyśl, Lublin i Kraków [ZDJĘCIA]. (Poľsko) : wPrawo.pl. Dostupné (07-05-2026 / 19:49): https://wprawo.pl/kosciol-przezarty-banderyzmem-duchowny-wychwala-ludobojcow-wyzywa-polke-i-odgraza-sie-ze-ukraincy-zabiora-przemysl-lublin-i-krakow-zdjecia/
  • [16] MIKULKA, Radek. Časopis Matice moravské – 2. čislo, 2015. 134. rocńík. Brno (Česká republika) : Matice moravská, 2015.
  • [17] PETELSKA, Eva; PETELSKI, Czesław (réžia). Ogniomistrz Kaleń. (Poľsko), 1961. 103 minút. Dostupné online (26-10-2025 / 23:04): https://www.youtube.com/watch?v=qeohw1ZNuZI
  • [18] PLACHÝ, Jiří. Muzea nejnovějších dějín ve Lvove. / Historie a vojenství – 2. číslo, 2020. 69. ročník. Praha (Česká republika) : Vojenský historický ústav, 2020.
  • [19] PLIŠKOVÁ, Anna. Prof. Dr. Paul Robert Magocsi – Doctor honoris causa Prešovskej univerzity v Prešove. / Na pulze – Časopis Prešovskej univerzity v Prešove. Prešov (Slovenská republika) : Prešovská univerzita v Prešove, 2013. Dostupne na (05-11-2025 / 23:01): https://napulze.unipo.sk/clanok?id=24
  • [20] Prieskum lesov Vyšné Ružbachy. (Slovensko) : Zálesák z východu (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 17:29): youtu.be/As1fJCDdkZ4
  • [21] STYRKUL, Valery. The SS Werewolves. Ľvov (Sovietsky zvaz) : Kamenyar Publishers, 1982. 56 strán.
  • [22] ŠIMUNIČ, Pavol. Obrana východnej časti povstaleckého územia počas fašistickej generálnej ofenzívy (Úsek II., III. a VI. Taktickej skupiny). / Historie a vojenství – 2. číslo, 1987. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1987.
  • [23] ŠIMUNIČ, Pavol. Slovenské národné povstanie. / Historie a vojenství – 4. číslo, 1984. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1984.
  • [24] The Unspeakable Crime at Lvov. / The Australian Jewish News – 6. April 1945. Melbourne (Austrália).
  • [25] The Unspeakable Crime at Lvov. / The Syydney Jewish News – 13. April 1945. Sydney (Austrália).
  • [26] Ukraina: Prawy Sektor organizuje marsz ku czci SS „Galizien” we Lwowie. Start pod pomnikiem Bandery. (Poľsko) : Radio Maryja – Katolicki głos w Twoim domu. Dostupné (07-05-2026 / 18:49): https://www.radiomaryja.pl/informacje/ukraina-prawy-sektor-organizuje-marsz-ku-czci-ss-galizien-we-lwowie-start-pod-pomnikiem-bandery/
  • [27] Warning on Balt Migrants – „Voluntarily“ Served Nazi. / Tribune – 3. january 1948. Sydney (Austrália).
  • [28] З нагоди 83-ї річниці створення 14-ї гренадерської дивізії «Галичина» – 2 травня у Львові. Ľvov (Ruthénia) : Правий Сектор /Львівщина [Pravý sektor /Ľvovská oblasť ,pozn.]. Dostupné (08-05-2026 / 00:13): https://www.facebook.com/story.php?story_fbid=1396563882503603&id=100064500142005
  • [29] Галичина — дивізія героїв! / 30. apríl o 19:38. (Ukrajina) : Третій механізований батальйон [Tretí mechanizovaný prápor ,pozn.]. Dostupné (08-05-2026 / 00:27): https://www.facebook.com/thirdmechbat/

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sa-na-ukrajine-maj-2026-opatovne-prihlasili-k-odkazu-esesakov-z-14-waffen-ss-divizie-galicia-galizien-halychyna-ktori-potlacali-snp/

• ▐ Zverejnené: 21/04/2026

  Základný popis

  Stránka z knihy „Elements of Medical Jurisprudence“ od Samuela Fara (1815), ktorá sa zaoberá rôznymi otázkami súvisiacimi s medicínskym právom. Niekde medzi životom a smrťou, práve tam sa neraz odohráva jeden z najtemnejších príbehov osudu dieťata. Stránka 52 nám odhaľuje niečo, čo nie je len medicínsky popis, suchý lekársky záznam. Vidíme stopu po pokuse človeka varovať. Tento text núti položiť si otázku: « Kde končí „medicína“, a kde začína morálka? Kto rozhoduje o hodnote života? » Je to štúdium rozkladu, nie len biologického, ale najmä hodnotového.

  « Potraty… alebo o zabíjaní: Štádia vraždy dieťaťa – Štúdium rozkladu biologického, ale najmä hodnotového (Elements of Medical Jurisprudence – Samuel Farr, 1815) »

  ZNAČKY: Citát – História medicíny – Zdravotníctvo – Sexuálna výchova – Feminizmus – Materstvo – Rodičovstvo – Hodnotový relativizmus – Promiskuita – Kurvenie – Voľná láska – Potrat – Nihilizmus – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Neoliberalizmus – Neokolonializmus – Výmena obyvateľstva – Úpadok – Peklo – Smrť

  « Vraždenie detí:
  Tento druh vraždy sa týka najmladšej a najbezmocnejšej časti ľudského druhu a zameriava sa na tri štádiá ich existencie: tesne pred narodením, v čase pôrodu a bezprostredne alebo krátko po príchode na svet. Posledné dve možno zahrnúť do jednej kategórie a predstavujú vraždu dieťaťa v pravom slova zmysle, zatiaľ čo prvý spôsob predstavuje vraždu dieťaťa v štádiu potratu alebo predčasného pôrodu s cieľom spôsobiť jeho smrť. (s. 52) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: FARR, Samuel. Elements of Medical jurisprudence, or a Succinct and Compendious Description of Such Tokens in the Human Body as are Requisite to Determine the Judgment of a Coroner, and Courts of Law, in Cases of Divorce, Rape, Murder &c. To Which are Added, Directions for Preserving the Public Health. 3. vydanie. Londýn (Anglicko) : J. Callow – Medical Bookseller, 1815. cca. 191 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/potraty-alebo-o-zabijani-stadia-vrazdy-dietata-studium-rozkladu-biologickeho-ale-najma-hodnotoveho-elements-of-medical-jurisprudence-samuel-farr-1815/

• ▐ Zverejnené: 15/03/2026

  Základný popis

  Francúzi mali pre tento jav presný výraz: manželstvo z rozumu. Jedná sa o formu manželského spolužitia, ktorého podstatou vzniku je nadobudnutie rôznych výhod zo strany niektorej (prevažne oboch) zúčastnených. Tí do takéhoto zväzku vstupujú z dôvodu vyhľadávania uspokojenia nejakej osobnej potreby. Niekedy to bývalo prevažne materiálneho, dnes skôr v podobe psychologického rázu. Takéto spolužitie je o klamstve, ktoré sa navonok predáva ako cnosť. Moderná spoločnosť rada prehovára o akomsi „relativizme“, kde „každý má tú svoju pravdu“. Ale príroda nepozná takúto slovnú ekvilibristiku a vynáša spravodlivý rozsudok, ktorého obeťou sú napokon… nevinné deti.

  « „Mariage de Convenance“ – Falošné manželstvá sú formou „legalizovanej prostitúcie“, aktom voči prírode a predpokladom budúcich psychických problémov dieťaťa (Wood, Ruddock / 1906) »

  ZNAČKY: Citát – Etika – Psychológia – Psychoterapia – Sexuálna výchova – Psychosexuálne poruchy – Detstvo – Výchova – Sebarozvoj – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Hodnotový relativizmus – Kurvenie – Neoliberalizmus – Progresivizmus – Nihilizmus – Peklo

  « Falošné manželstvá – Z toho vyplýva, na podklade bezprostredných, prirodzených a nevyhnutných dôsledkov, že všetky takzvané „manželstvá“, v ktorých neprevažuje tento pocit vzájomnej nežnosti, nie sú skutočnými a pravými manželstvami, ale iba falošnými a zdanlivými; a že spolužitie takýchto osôb nie je oveľa lepšie ako legalizovaná prostitúcia. O čo lepšia je žena, ktorá sa neochotne a bez súcitu poddá objatiu manžela, pretože jej zabezpečí domov a luxus, a týmto si teda vykúpil právo na jej osobu, než ponížený tvor, ktorý sa z podobných dôvodov – a bez sankcii [na podklade] porušeného sľubu – oddáva tomu istému? A o koľko je lepšia tá druhá strana – muž, ktorý si môže takto bezohľadne nárokovať a využívať svoju ženu ako zakúpený majetok, pretože mu na ňu dáva právo zákon a  je to „tak uvedené v zmluve“, než ten úbožiak, ktorý porušuje morálne cítenie a dobrý poriadok spoločnosti svojou vydržiavanou milenkou alebo svojimi zvyčajnými návštevami brlohov prostitúcie? To, že sa deti takýchto rodičov rodia mrzké a zvrhlé, nemôže byť žiadnym prekvapením pre tých, ktorí správne odhalia podstatu väzby, ktorou sú otcovia a matky takýchto detí držaní pokope. V súlade so zákonmi prírody a Boha to v skutočnosti ani nemôže byť inak. Prvým dôsledkom týchto zväzkov – falošne nazývaných manželstvami a Francúzi ich výstižne pomenovali „marriage de convenance“, manželstvo z rozumu… (s. 74) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: WOOD, George P.; RUDDOCK, Edward Harris. Vitalogy of Encyclopedia of Health and Home (Adapted for Home and familly Use – Beacon Lights for Old and Young, Showing How to Secure Health, Long Life, Success and Happiness, from the Ablest Authoriest in This Country, Europe and Japan). Chicago + New York (USA) : Vitalogy Associations, 1906. 243 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mariage-de-convenance-falosne-manzelstva-su-formou-legalizovanej-prostitucie-aktom-voci-prirode-a-predpokladom-buducich-psychickych-problemov-dieta-wood-ruddock-1906/

• ▐ Zverejnené: 02/03/2026

  Základný popis

  Článok prináša psychoanalytické poznatky z roku 1943 o tom, ako deti internalizujú morálne princípy („zabíjanie je zlé“), len ak vidia rovnaký postoj vo svojom okolí. Práca Anny Freud a Dorothy Burlingham odhaľuje úzkosť detí pri pozorovaní násilia vo svete, ktoré môže reaktivovať ich potlačené agresívne impulzy.

  « Morálna výchova: Ako dospelí učia príkladom vlastné deti o tom, že zabíjať, ubližovať a ničiť je zlé (Anna Freud, 1943) »

  ZNAČKY: Citát – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Cnosť – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Detstvo – Materstvo – Rodičovstvo – Výchova – Neokolonializmus – Hodnotový relativizmus – Nihilizmus – Vojna – Peklo – Smrť

  « Druhý dôvod úzkosti sa dá najlepšie pochopiť, ak sa vrátime k postoju dieťaťa k deštrukcii a agresii, ktorý sme opísali predtým. Po prvých rokoch života sa jedinec naučí kritizovať a prekonávať v sebe určité inštinktívne želania, alebo skôr sa naučí odmietať ich vedomé vyjadrenie. Naučí sa, že zabíjať, ubližovať a ničiť je zlé, a rád by veril, že si už žiadnu z týchto vecí konať nepraje. Tento postoj si však môže udržať iba vtedy, keď ľudia vo svete navôkol neho robia to isté. Keď vidí vonku zabíjanie a ničenie, vyvolá to v ňom strach, že sa opäť prebudia impulzy, ktoré v sebe ešte len pred malou chvíľou pochoval. (s. 28) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: FREUD, Anna; BURLINGHAM, Dorothy T. War and Children. New York (USA) : Medical War Books, 1943. 191 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/moralna-vychova-ako-dospeli-ucia-prikladom-vlastne-deti-o-tom-ze-zabijat-ublizovat-a-nicit-je-zle-anna-freud-1943/

• ▐ Zverejnené: 05/12/2025

  Základný popis

  Silný citát o dôležitosti tradičného manželstva, rodiny a výchovy detí. Pripomiína nám, že základné hodnoty ako láska, manželstvo, rodina a výchova detí sú nadčasové a nevyhnutné pre udržanie civilizácie.

  « Na manželstve muža a ženy, na matke a otcovi, na tradičnej rodine – ZÁLEŽÍ (Henry Neumann, 1928) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Láska – Muž a žena – Manželstvo – Rodina – Rodičovstvo – Sexuálna výchova – Psychosexuálne poruchy – Hodnotový relativizmus – Progresivizmus – Nihilizmus – Úpadok

  „…avšak, sú morálne črty [rysy, znaky, pozn.], ktoré je v niektorých kruhoch práve teraz módne znevažovať. Napríklad, v diele ‚Man and Superman‘, keď je rodina zhrozená z predstavy, že sa slobodná mladá dáma stane matkou, John Tanner poznamenáva: ‚Preukáže štátu službu.‘ Toto je typický spôsob ignorovania základných rozdielov pri pokuse o – byť vtipný. Keby ľudia boli len stvoreniami z mäsa a krvi ako dobytok, potom [by platilo], čím väčší počet chovných fariem na ich chov, tým väčšia služba. Ibaže talent na tvorbu epigramu by nemal zakrývať rozdiel medzi stodolou a domovom, takéto rozlišovanie toho najvyššieho významu, [a že], pokiaľ sú ľudské duše kandidátmi na dosahovanie dokonalostí, [tak to] z nás robí ľudí a nie zvieratá. K tomuto patria lepšie mysle, jemnejšie a hlbšie duchovné vnímanie, vlastnosti mozgu a duše, ktoré sa najlepšie rozvíjajú nie na farmách, ale v domovoch, kde otec a matka žijú trvalo spolu, kde sa obaja rodičia, napriek všetkým svojim zlyhaniam, neustále snažia spojiť to najlepšie zo seba v prospech odlišného a (…) [napokon toho] najlepšieho vo svojich potomkoch. Ľudstvu neprospieva len to, že sa k ľudskému rodu pridá ďalšie dieťa. Prínos závisí od toho, aké je to dieťa, a to zase závisí od prostredia, v ktorom vyrastá. (s. 22)“

  Pôsobivý citát o dôležitosti tradičného usporiadania spoločnosti, o potrebe zabezpečenia plynulého fungovania prirodzených mechanizmov v nej. Pripomína nám, že základné hodnoty ako: láska, manželstvo muža a ženy, rodina a výchova detí – sú nadčasové a nenahraditeľné, tj. nemajú žiadnu inú plnohodnotnú alternatívu.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: NEUMANN, Henry. Modern youth and marriage, New York, Londýn : D. Appleton and Company, 1928. 148 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/na-manzelstve-muza-a-zeny-na-matke-a-otcovi-na-tradicnej-rodine-zalezi-henry-neumann-1928/

• ▐ Zverejnené: 04/12/2025

  Základný popis

  Anna Freudová sa zamýšľa nad hlboko zakorenenými psychologickými mechanizmami materstva. Freudová vysvetľuje, že dieťa začína svoj život ako súčasť matkino tela a táto fyzická blízkosť sa premieta do psychologického vnímania po mnoho rokov. Materská láska nie je len altruistická, ale aj hlboko zakorenená v jej vlastnej psychologickej podstate, dieťa je ňou vnímané prakticky v polohe časti jej vlastnej identity.

  « Prirodzená majetníckosť biologickej matky vo vzťahu k svojmu dieťaťu (Anna Freud) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Láska – Muž a žena – Manželstvo – Rodina – Materstvo – Rodičovstvo – Sexuálna výchova – Psychosexuálne poruchy – Hodnotový relativizmus – Progresivizmus – Nihilizmus – Úpadok

  „Psychologický problém náhradnej matky je zrejmým aj pre tých, ktorí inak odmietajú brať psychologické komplikácie príliš vážne. Majetníctvo matky je, ako vieme, dôležitým faktorom vo vzťahu matka-dieťa. Dieťa začína svoj život ako časť matkinho tela. Pokiaľ ide o pocity matky, zostáva to takto niekoľko rokov. Egoistické reakcie matky sa normálne týkajú aj jej dieťaťa. Ublíženie dieťaťu matka vníma ako ublíženie jej samotnej. Každý človek zvyčajne preceňuje svoju vlastnú dôležitosť, svoju vlastnú osobnosť a svoje vlastné telo. Toto preceňovanie zo strany matky zahŕňa aj dieťa. (…) Je to práve (…) majetníckosť a preceňovanie, ktoré sú základom materskej lásky, umožňujú matkám znášať záťaž práce pre svoje deti bez toho, aby sa cítili zneužívané. Je všeobecne známe, že iba láska k deťom zabráni tomu, aby ich neustále požiadavky, neustály hluk, ktorý spôsobujú, a neustále škody, ktoré napáchajú, neboli nimi považované za nepríjemnosť. (s. 39-40)“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: FREUD, Anna; BURLINGHAM, Dorothy T. War and Children. New York (USA) : Medical War Books, 1943. 191 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/prirodzena-majetnickost-biologickej-matky-vo-vztahu-k-svojmu-dietatu-anna-freud/

• ▐ Zverejnené: 04/12/2025

  Základný popis

  Sexuálny akt by mal byť viac než len prostriedkom k rozmnožovaniu alebo čistému potešeniu. Je to hlboké prepojenie muža a ženy na mnohých úrovniach, okrem tej fyzickej, ktoré môže mať pozitívny vplyv na osobný rozvoj oboch partnerov – manžela aj manželky.

  « Etika sexuálneho vzťahu muža a ženy v rámci manželského spolužitia »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Cnosť – Čistota – Sexuálna výchova – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Rodina – Kurvenie – Voľná láska – Promiskuita – Hodnotový relativizmus – Nihilizmus – Progresivizmus – Úpadok – Peklo

  „Muži a ženy sa musia naučiť významu sexuálneho vzťahu a jeho možnému vplyvu na život a charakter. Párenie je viac než len rozmnožovací akt; je to splynutie tela, duše a ducha, ktoré zušľachťuje alebo ponižuje podľa postoja účastníkov. Pre oboch, manžela aj manželku, má funkciu v duševnom rozvoji… (s. vii)“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: STOCKHAM, Alice B. Karezza – Ethics of Marriage. Chicago (USA) : Alice B. Stockham & Co., 1897. 142 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/etika-sexualneho-vztahu-muza-a-zeny-v-ramci-manzelskeho-spoluzitia/

• ▐ Zverejnené: 12/10/2025

  └ Aktualizované: 20/10/2025 (15:12)

  Základný popis

  Tento článok sa zaoberá okolnosťami vzniku a pôsobením 14. Waffen-SS divízie Galícia počas obdobia Druhej svetovej vojny, kde bola rozhodujúca ich súčinnosť s nacistickým Nemeckom. Článok diskutuje predovšetkým aktuálne debaty o ich rehabilitácii, motívy ukryté za týmito snahami. Prečítajte si detailnú analýzu historických udalostí a politických snáh.

  « 14. Waffen-SS divízia Galícia (Division Galizien / Halychina) – Pokusy o rehabilitáciu „esesákov“, ktorí potláčali Slovenské národné povstanie (SNP) »

  ZNAČKY: Komentár – História – Druhá svetová vojna – Politika – Galícia – Ukrajinská SSR – Ukrajina – Stepan Bandera – ZSSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Slovania – Totalita – Nihilizmus – Nacizmus – Progresivizmus – Liberálna demokracia

  Na obrázku vyššie môžete vidieť príslušníka ukrajinskej rozviedky SBU z apríla 2022. Tým pozornejším z vás isteže nemôže ujsť vyjadrenie obdivu a uznania zo strany tohto vojaka voči svojim predchodcom – „esesákom“ z divízie Galícia, prihlásením sa k odkazu tohto zoskupenia nosením ich označenia. Je smutným konštatovaním, bohužiaľ, že táto historicko-kultúrno-hodnotová záležitosť nie je len nejakým ojedinelým prejavom radikálnych ukrajinských militaristických skupín, ale neraz aj úplne bežní Ukrajinci týmto kolaborantom s nacistickým Nemeckom zvyknú budovať pomníky a uctievajú si ich ako hrdinov. O tomto probléme som v minulosti napísal: « Veď aj členovia takého združenia ako „American Jewish Committee“ [Americký židovský výbor, pozn.] ostali vyslovene šokovaní (Bender, Briggss; 2023), keď sa k ním doniesli správy o existencii monumentu — neďaleko Philadelphie (USA) — oslavujúceho ukrajinských „esesákov“, kolaborantov s nemeckými nacistami. Podobný monument bol napríklad postavený v roku 1988 aj na cintoríne [St. Volodymyr Ukrainian cemetery, pozn.] v Oakville (Kanada), najprv venovaný „obetiam vojny“, aby sa tie obete v roku 2016 upresnili na niečo v štýle: „…toto je na oslavu ľudí, ktorí počas časti vojny slúžili pod nacistickou kontrolou. (Oakville News, 2024)“ V roku 2024 došlo k odstráneniu tohto monumentu (The Canadian Jewish News, 2024). A ďalší podobný monument nájdete v Edmontone (Kanada) [St. Michael’s Cemetery, pozn.] Ten sa napríklad stal v roku 2021 terčom vandalov (Progress Report, 2021), no a nie je zaiste žiadnym prekvapeným — židovská obec sa dožaduje jeho odstránenia (Edmonton Journal, 2023). » V Kyjeve sa napríklad v roku 2021 konal oslavný pochod na „počesť“ 14. Waffen-SS divízie Galícia, o čom informovali „The Times of Israel“, „Jewish Telegraphic Agency“ a „Haaretz“. V roku 2021 bol v Kyjeve pre jedného z veteránov tejto nacistickej družiny — Orestovi Waskułovi — urobený honosný pohreb: „…so štátnymi poctami za účasti reprezentatívnej roty ukrajinskej armády. (Janiga, 2025)“ Pochodmi pripomínajúcimi týchto ukrajinských nacistov je známe aj mesto Ľvov. Dodnes je možné dohľadať napríklad článok s názvom „Nazi symbols, salutes on display at Ukrainian nationalist march“ [„Nacistické symboly, pozdravy vyjavené na ukrajinskom nacionalistickom pochode“, pozn.], ktorý opisoval udalosti okolo pochodu v roku 2018. Existuje aj video z takéhoto pochodu nazvané „Сс галичина“ [„SS Galícia“, pozn.] Stačí si ho pozrieť, počúvať vyvolávané heslá: „Sláva naci!“ a všímať si pravú ruku takmer všetkých zúčastnených. O pochode v meste Ľvove informoval rovnako aj britský portál ITV.com — už v roku 2014 — v článku s názvom „Ukraine nationalists rally to commemorate Nazi SS division“ [„Ukrajinskí nacionalisti sa zhromaždili na pamiatku nacistickej divízie SS“, pozn.]

  Sprievodným aktom takýchto aktivít je potom revizionizmus slúžiaci súčasným politickým agendám. S tým súvisí snaha zľahčovať zločiny týchto hrdlorezov, alebo ich dokonca až popierať. Cielene sa prehliada a zabúda na ich príspevok pri priamej alebo sekundárnej participácii na zločinoch nacistického Nemecka, nakoľko poskytovali významnú ľudskú silu pre vojnovú mašinériu, čo prispievalo ku pokračujúcej genocíde v mnohých iných oblastiach vojnového konfliktu, a zároveň sa samotní zúčastnili – boli nasadzovaní do mnohých akcii, kde sa podieľali na plnení definovaných nacistických cieľov, napr. brutálne potláčanie Slovenského národného povstania (SNP), čím sa stali pevnou súčasťou výkonného aparátu plniaceho zámery „nacistického projektu“. Dookola sa používajú rôzne manipulačné rétorické stratégie a vytvára bájoslovie o hrdinskosti tejto jednotky pri jej zápase o presadenie národnoštátnych záujmov, ktoré sa stalo súčasťou „národného príbehu“ dnešnej Ukrajiny, v procese budovania jej národnej identity, čo je v skutočnosti iba nadväzujúcim pokračovaním národnej tragédie hneď niekoľkých ďalších národov. Nie je prekvapením, že ostatnými kapitolami tohto idealizovaného príbehu sú aj ďalší ukrajinskí nacionalisti — Symon Petljura, Roman Šuchevyč, Stepan Bandera, tzv. „banderovci“ a pod. Prekvapujúca – skôr pre nezasvätených – je neschopnosť súčasných predstaviteľov „politického ukrajinizmu“ vyrovnať sa s takýmito nepríjemnými pravdami. Toto svojské ideologické nastavenie súčastnej politickej reprezentácie Ukrajiny sa dokonale prejavilo v posledných týždňoch. Poľský prezident Karol Nawrocki sa rozhodol predložiť „Sejmu“ návrhy zákonov zakazujúce symboliku ukrajinských nacionalistických skupín konajúcich zločiny počas Druhej svetovej vojny (Adamski, 2025). Okamžite sa spustil nárek ukrajinskej ambasády v Poľsku – „Ustawa przeciw banderyzmowi jak płachta na byka. Ukraina grozi odwetem“ [„Protibanderovský zákon je ako červená handra pre býka. Ukrajina hrozí odvetou“, pozn.] – a nekôr aj ukrajinských historikov, čo v podstate odráža ich myšlienkový svet a v mnohom aj status takýchto skupín na Ukrajine, prípadne medzi potomkami týchto osôb v exile. Dr. Rafał Kościański pridáva – uverejnené v článku „IPN reaguje na list ukraińskich historyków. ‚Z szacunku dla ofiar‘“ [„IPN reaguje na list ukrajinských historikov. ‚Z úcty k obetiam‘“, pozn.] – taketo vyjadrenie: „Symbolika OUN-UPA je neoddeliteľne spojená s Volyňským masakrom, genocídou spáchanou ukrajinskými nacionalistami na poľskom obyvateľstve. Z úcty k obetiam ju nemožno tolerovať na verejných priestranstvách v Poľsku. Inštitút národnej pamäti (IPN) nám pripomína, že poľsko-ukrajinské zmierenie je možné len na základe historickej pravdy, ktorá si vyžaduje identifikáciu miest hrobov poľských obetí, exhumáciu a riadne pripomenutie si všetkých zavraždených.“

  V roku 2023 bola vydaná taktiež brožúrka s názvom „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“, a tá ma – a to hovorím naozaj úprimne – zaskočila. „Bojovali za Ukrajinu? Hm… akože asi irónia,“ premýšľal som pri jej počiatočnom poťažkávaní, o to viac, keď som v tejto publikácii uvidel predhovor profesora Paula Roberta Magocsiho pôsobiaceho na univerzite v Toronte. Paul Robert Magocsi je predsa len vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti. Takýto niekto by sa predsa nepodpísal pod hocičo. Ak by to podľa jeho názoru nebola pravda, on by svoj postoj nemyslel úprimne, v tom prípade by určite nenapísal: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy.“ Takéto vyjadrenie profesora Magocsiho má ešte viac utvrdilo v názore: „Vtipkári, určite irónia…,“ a ja som si obratom túto brožúrku prelistoval, prebehol očami, aby som napokon – značne udivený – dospel k záveru: „Nie, nie. Luciuk a Magocsi ten nadpis myslia VÁŽNE.“ A tak tu máme dvoch profesorov – ukrajinistov, ktorí strávili celé svoje životy zaoberaním sa „ukrajinskou otázkou“ a jedného…

  Profesor Luciuk začína svoju prácu takýmito slovami: „Približne 4,5 milióna ukrajinských civilistov zahynulo alebo zmizlo, čo predstavuje najvyššie straty v porovnaní s inými krajinami okupovanými nacistickým Nemeckom. Ďalších 4,1 milióna ukrajinských vojakov zomrelo v boji, zahynulo v nemeckých táboroch pre vojnových zajatcov, alebo podľahli svojim zraneniam. (…) Na rozdiel od iných krajín pod nacistickou okupáciou, na Ukrajine nebola žiadna kolaborantská vláda… (…) Cez dva milióny Ukrajincov boli zhromaždení na nútené práce a deportovaní do Tretej ríše. (Luciuk, s. 1)“ Pri menovaní týchto obetí mne osobne chýba jeden krátky dodatok. Ten by mohol znieť takto: „Uvedené sa netýkalo ukrajinských ‚esesákov‘ z divízie Galícia.“ Je značne podivné, až by som sa nebál povedať – vyslovene cynické, menovať milióny mŕtvych ľudí, ktorí skonali počas Druhej svetovej vojny (na územiach označovaných „Ukrajina“) v úvode publikácie o 14. Waffen-SS divízii Galícia, bez toho, aby sa okamžite nespomenula úloha príslušníkov tejto jednotky pri vzniku týchto strát na ľudských životoch, pretože to boli práve členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia, ktorí podporovali, umožňovali a neraz sa priamo podieľali na vraždení týchto ľudí! 14. Waffen-SS divízia Galícia mala fundamentálne odlišné ideologické zosúladenie, strategické a operatívne zameranie než uvedené obete, bezbranní civilisti alebo bojovníci na strane síl odporujúcich nacizmu. Členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia – pred vstupom do tohto zoskúpenia – mali na výber a vybrali si. Používanie jednotného označenia „Ukrajinci“ pre všetkých, bez prezentovania existujúcej – minimálne – politickej rôznorodosti na „ukrajinských“ územiach, nehovoriac o existujúcej rôznorodosti etnickej, má s veľkou pravdepodobnosťou čiastočne funkciu z hľadiska budovania pocitu akejsi „národnej jednoty“. Takáto deskripcia navodzuje dojem „jednotnej ukrajinskej rodiny“, ktorej niektorí jej členovia urobili nešťastné rozhodnutia pod tlakom, ale inak to mysleli v zásade dobre. No takáto rétorická pozícia prináša hlavne – sa na podvedomej úrovni u čitateľa vytvára väzba: Ukrajinec – obeť. Evidentná je snaha vykresliť Ukrajincov v akejsi pozícii – „trpitelia, obete okolností“, čo vo všeobecnej rovine NIE JE pravda. Nevypovedá o celom kontexte a úmyselne zavádza! Veľakrát utrpenie „Ukrajincom“ spôsobovali práveže „najroduvernejší Ukrajinci“! A nielen im, ukrajinskí nacisti sa podieľali aj na vraždení napríklad aj Slovákov (počas SNP) alebo Poliakov, ale tomu sa ešte budeme venovať…

  Profesor Luciuk ďalej píše: „…trpeli stalinistickými represiami, najmä počas genocídnej Veľkej hladomorovej katastrofy v rokoch 1932–1933…, (Luciuk, s. 1)“ Tejto téme som sa venoval v samostatnom článku, kde som priniesol prehľad o dianí v ZSSR počas tejto udalosti na podklade úryvkov z dobovej tlače. Nech sa páči, prečítajte si, naštudujte. Tu už len podotknem: príde vám uvedené konštatovanie profesora Luciuka adekvátne a odrážajúce uvedené historické zápisky? Je táto téma naozaj takto jednoduchá, aby sa o nej napísalo razantné zhodnotenie v rozsahu jednej vety?

  • „Obyvatelia západnej Ukrajiny, ktorí trpeli pod poľskou kontrolou počas medzivojnového obdobia, prvýkrát pocítili brutalitu sovietskej okupácie v polovici septembra 1939, keď sa Hitler a Stalin sprisahali pri rozdelení Poľskej republiky, čím začala druhá svetová vojna. Po páde tejto nacisticko-sovietskej aliancie, 22. júna 1941, keď Hitlerove légie zaútočili, ustupujúci Sovieti bezohľadne povraždili vyše 20 000 politických väzňov v celom regióne. Hrôzy, ktoré Ukrajinci videli v prvej polovici leta roku 1941, motivovali mnohých k tomu, aby sa neskôr prihlásili do 14. divízie granátnikov Waffen-SS (divízia Galícia). (Luciuk, s. 2)“
  • „Netreba sa čudovať, že mnohí Ukrajinci spočiatku vítali nemeckých okupantov, keďže verili, že ich prišli oslobodiť od útlaku sovietskej vlády. Netušili však, že nacistické plány pre Ukrajinu zahŕňali tzv. ‚Hungerplan‘ (plán hladomoru), ktorý počítal s vyhladovaním tretiny obyvateľstva a deportáciou ďalšej tretiny ďaleko na východ ‚za Ural‘, zatiaľ čo zvyšok mal slúžiť ako otroci svojim nemeckým pánom. Keďže sa ukázala bezohľadná osadnícko-koloniálna agenda Tretej ríše, ukrajinský odpor proti nacistom eskaloval. Súčasne Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) viedli proti-sovietsky boj, ktorý pokračoval viac ako desať rokov po skončení vojny v Európe 8. mája 1945. Odhaduje sa, že 6 až 7 miliónov Ukrajincov bojovalo v radoch Červenej armády. Veľký počet Ukrajincov prispel k víťazstvu nad nacizmom aj ako vojaci poľských, československých, kanadských a amerických ozbrojených síl. (Luciuk, s. 3-4)“
  • „Po katastrofálnej porážke nemeckej armády (Wehrmachtu) pri Stalingrade vo februári 1943 začala Červená armáda postupovať na západ. S približovaním sa sovietskych vojsk k Ukrajine, Nemci, ktorí zúfalo potrebovali ľudské zdroje, začali verbovať ukrajinských občanov do toho, čo sa neskôr stalo známym ako divízia Galícia. Dohodlo sa, že jej vojaci budú bojovať len na východnom fronte, a že divízia bude mať ukrajinských dôstojníkov, ako aj kaplánov pre starostlivosť o ich náboženské potreby. Títo vojaci neprijali rasistickú a antisemitskú ideológiu nacistov. Namiesto toho sa mnohí pridali k divízii Galícia v nádeji, že získajú vojenské zručnosti a zbrane, s predpokladom, že podobne ako počas prvej svetovej vojny, by ich formácia mohla tvoriť jadro ukrajinskej armády schopnej oslobodiť ukrajinskú zem od cudzej nadvlády. (…) Nemci, ktorí vedeli, čo Ukrajinci očakávali od divízie, sa neúspešne pokúšali vyčistiť jej rady od ukrajinských vlastencov. Celkovo tí, ktorí boli v radoch divízie, úprimne verili, že ich služba a obety pomôžu zabezpečiť nezávislosť Ukrajiny. Bojovali za Ukrajinu. (Luciuk, s. 4-6)“

  Začnime termínom „Západná Ukrajina“, čo je neexistujúci historický pojem. Územia, ktoré Luciuk označuje „Západná Ukrajina“, táto oblasť je známa svojim stáročným názvom „Galícia“. Z hľadiska etnickej príslušnosti sú obyvatelia na tomto území – Ruthéni (Rusnáci, Rusíni). Nie sú to žiadni etnickí „Ukrajinci“. Táto oblasť NIKDY v histórii nebola ukrajinským územím, čo dokazuje špecifická história tohto územia a historické mapy. [O téme – poľský teror v Galícii namierený voči Ruthénom (Rusnáci, Rusíni), i o tom som v minulosti niečo napísal, pozn.] Postupná transformácia Ruthénov na „Ruthéno-Ukrajincov“, až napokon „Ukrajincov“ je zdokumentovaná. Opäť sa budem opakovať, čerpať zo svojich predošlých článkov: « Poľskí intelektuáli poznamenávajú: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) ‚Ruthénsko-ukrajinská strana‘ bola v Galícii založená okolo roku 1890, a založili ju tí politici, ktorí chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie… Rakúski politici naklonení Nemecku, ktorí pred tridsať rokmi začali ‚Ruthénsko-ukrajinské hnutie‘, snívali o získaní celého Maloruska… (Lutosławski, Romer; 1919)“ Alebo zdroje opisujúce stav spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia, ktoré uvádzajú: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“ Veľmi pekne túto obmenu zachytáva „Ukrainian National Association“ (UNA), keď na svojich webových stránkach píše toto: „UNA bola založená v roku 1894, keď prvá vlna ukrajinských imigrantov pricestovala do Spojených štátov, aby pracovali v uhoľných baniach Pensylvánie.“ Ibaže… tou prvou vlnou imigrantov NEBOLI UKRAJINCI. Táto organizácia sa totiž zakladala pod názvom – „Ruthenian National Union“, a pod týmto názvom vystupovala… až do nejakého roku 1914. Alebo takéto svedectvo, ktoré – v roku 1919 – Berzeviczy, Gratz, Alexander a ostatní k tejto problematike vyjadrili v knihe „UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht…)“: „Tam, kde sa Maďari v hustejších skupinách usadili ako nomádi a roľníci, pomaly zanikol slovanský element v rámci Uhorska… (…) Tam, kde maďarské osídlenie už nestačilo na ovládnutie alebo vytlačenie pôvodného obyvateľstva, zostalo toto obyvateľstvo v početnej prevahe. Horská oblasť okolo panónskej kotliny je dodnes obývaná predovšetkým potomkami týchto vtedajších slovanských zvyškov. Títo Slovania sa od začiatku delili na severných a južných Slovanov. K prvým patria ‚die Ruthenen‘ (‚Rusznyáken‘), alebo ako sa NEDÁVNO [najnovšie, v poslednej dobe, pozn.] sami začali nazývať: Ukrajinci…, (s. 28)“ a jasne hovoria o Ruthénoch – Rusnákoch, ktorí SA ZAČALI od istej doby nazývať Ukrajincami. Z politických dôvodov: „Dnes vieme, že existujú separatistické hnutia, ktoré si kladú za cieľ vytvorenie ‚Veľkej Ukrajiny‘, a to politickým zjednotením rôznych ukrajinských menšín vo východnej Európe. (Vowles, 1939, s. 8)“ »

  Povšimnite si nasledovné, profesor Luciuk na jednom mieste píše: „Keďže sa ukázala bezohľadná osadnícko-koloniálna agenda Tretej ríše, ukrajinský odpor proti nacistom eskaloval,“ aby vzápätí napísal, „…sa mnohí pridali k divízii Galícia v nádeji, že získajú vojenské zručnosti a zbrane, s predpokladom, (…), by ich formácia mohla tvoriť jadro ukrajinskej armády schopnej oslobodiť ukrajinskú zem od cudzej nadvlády.“ Priblížme si teraz okolnosti tohto diania, ako ich – v oficiálnom dokumente (1945) – zachytili a spracovali členovia americkej rozviedky: „Výzvy Rosenberga a ríšskeho komisára pre Ukrajinu ukrajinskému obyvateľstvu v januári 1942 odhalili, že nemecká koncepcia národného oslobodenia vyžadovala spoluprácu jednotlivcov a národa ako ekonomických a kultúrnych, nie politických jednotiek: ‚Nemecká ríša prevzala správu Ukrajiny s cieľom zabrániť návratu boľševických podmienok a dominancii židovstva. Nová administratíva očakáva príspevok všetkých Ukrajincov k pozdvihnutiu pokladov tejto zeme, zatiaľ čo sa na svojej strane bude snažiť zaviesť éru výstavby po strašnej dobe ničenia.‘ Ukrajinci mali zaplatiť svoju vďaku za oslobodenie od boľševizmu vo forme práce pre Nemcov. V prejave z januára 1943 ríšsky komisár pre Ukrajinu odhalil, že Nemci nemajú v úmysle zriadiť ukrajinskú administratívu, pretože iba Nemci mohli zachrániť Ukrajinca pred chaosom, zatiaľ čo emigranti by ho len prehĺbili; domáce obyvateľstvo mohlo byť použité len v podriadenej pozícii. Preto neexistovala žiadna domáca administratíva v ríšskom komisariáte na Ukrajine [oficiálny názov: „Ríšsky komisariát Ukrajina“, prípadne „Reichskommissariat Ukraine“, pozn.] nad lokálnou úrovňou. (German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine, 1945. s. 49-50)“ Čiže Nemci – bez nejakého zahmlievania – otvorene hovoria, aké sú ich úmysly, že ich nejaká ukrajinská nezávislosť a „Veľká Ukrajina“ absolútne nezaujímajú, tieto svoje úmysly reálne vykonávajú, a tu v roku 1943 sa nájde nejakých 10-15 tisíc sympatizantov „politického ukrajinizmu“ vstupujúcich medzi „esesákov“; v čase, keď sa začína rúcať front; ktorých myšlienkový svet vyzerá asi takto: „Síce sme pre Nemcov otroci, a všetko sa im teraz rozpadá, ale ak sa k ním pridáme a spoločne vyhrajeme nad ‚boľševikmi‘, potom to už bude iné – a aj tých ‚Nemčúrov‘ odtiaľ vykopneme…“ Ako… ja vám neviem.

  POZNÁMKA: „Boľševici“ po vojne tú „Veľkú Ukrajinu“ naozaj vytvorili, takú veľkú, akou nikdy nebola, čo je nemalá irónia osudu; ibaže bola vo sfére vplyvu Sovietského zväzu. Ak by vyhralo nacistické Nemecko, vtedy by sa ocitlo v jeho sfére vplyvu. Čiže v skutočnosti išlo len o to… KTO bude „vplývať“? Alebo ako? Len sa pýtam.

  Ohľadom spomenutého „koaličného spojenia“ medzi Hitlerom a Stalinom, ktoré podľa profesora Luciuka viedlo k začiatku Druhej svetovej vojny. Na niečo také ani nebudem reagovať. Mohol by som napísať ďalší rozbor, ale… obdobné tvrdenia sú natoľko „zrejmé“, že to nie je potrebné. Povenujme sa iným partnerom Hitlera. Alebo skôr popisu toho, ako plnili predstavitelia „politického ukrajinizmu“ dlhé roky funkciu užitočných idiotov pre Rakúšanov a Nemcov. Mimochodom, takto naznačený spôsob prístupu Germánov voči Slovanom opísal v roku 1934 – poľský antropológ – profesor Karol Stojanowski vo svojom diele „Rasizm przeciw słowiańszczyźnie“ [„Rasizmus voči slovanstvu“, pozn.] takto: „Nemci vďačia za svoju kultúrnu nadradenosť najmä skutočnosti, že slovanské krajiny hromadne akceptovali ich emigráciu, od remeselníkov a roľníkov, až po členov vládnucich rodín. Táto nadradenosť – samozrejme – s pokračujúcim víťazným postupom do slovanských krajín určila určitý pocit menejcennosti medzi Slovanmi voči Nemcom. Tento pocit, ktorý Nemci vnímali a premietli do svojej psychiky, vytvoril veľmi špecifický pocit nemeckej národnej nadradenosti, stelesnený v pojme ‚Herrevolk‘ [‚pánska rasa‘, ‚nadradená rasa‘; pozn.] (…) Za najcharakteristickejší a najtrvalejší jav nemeckých výbojov by sa malo považovať použitie cudzích síl. Nemci by si s tým sami neporadili, ani s použitím svojich bezohľadných metód vedenia vojny, nebyť ich mimoriadnej schopnosti mobilizovať nemecké pomocné zbory. Najvytrvalejšou nemeckou metódou je hľadať spojencov proti Slovanom medzi Slovanmi. Slovania, ktorí žijú na východe od najbližších Slovanov susediacich s Nemcami, sa vždy tešia ich pseudopriateľstvu a žiadanej alebo dokonca nežiadanej ochrane. Treba tu zdôrazniť, že neexistoval slovanský národ ani kmeň, ktorý by nekonal v tejto úlohe nemeckých pomocných zborov. (s. 14-15)“

  Aj tentokrát budem čerpať zo svojich starších článkov: « …sa človeku stráca napríklad dlhoročná prepojenosť a spolupráca istých kruhov Ruthénov z Galície (Halič) s viedenskými politickými kruhmi. Takýto jedinec prestáva vnímať, ako bolo možne, aby na viedenskom cisárskom dvore v roku 1848: „…v Galícii objavili prehliadaný národ, ktorý zaostával na ceste pokroku – Ruthénov! [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.] (Österreichischer Courier, 9. september 1848)“ Takýto niekto by nevedel nič o vtedajšom vzťahu Poliakov s Rusínmi v Galícii: „Rusnáci [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] tiež z celého srdca nenávidia Poliakov, ktorí si ich podmanili, a ktorí boli ich bývalými zemepánmi, a preto v žiadnej inej korunnej krajine nie je rakúska nadvláda taká pevná ako v Galícii, kde roľníci uctievajú vládu ako svojho osloboditeľa od životných ťažkostí a sú pripravení vrhnúť sa na šľachticov s ohňom a mečom. Až do nedávnej doby našiel roľník v Galícii vo vláde veľmi straníckeho pomocníka. (Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861)“ O čom písali napokon i francúzske „La Presse“ z 24. novembra 1848: „…stretávame dva milióny Ruthénov, ktorí boli dlho utláčaní Poliakmi a využívajú každú príležitosť, aby proti nim vyjadrili svoju hlbokú nevraživosť. [použité označenie ‚Ruthenes‘, pozn.]“ Nadväzujúce vyjadrenia potom nájdeme v „Jörgel Briefe (1848 – no. 24, s. 23)“: „Rusnáci rozumejú po nemecky len veľmi málo a všetky ich želania sú vtesnané do jedného porekadla: ‚Žiadna robota, žiadne príkazy, ale cisár z Rakúska.‘“ Čo to o skutočných motiváciách – ukrývajúcich sa za podporou tohto národného obrodenia Ruthénov – prezrádza vydanie „Österreichischer Courier“ z 14. novembra 1848: „…nijaká iná provincia cisárskej ríše nie je tak pevne spätá s celým zväzom krajín ako práve táto, odkedy Stadion [gróf Franz Seraph von Stadion, pozn.] paralyzoval poľský radikalizmus bojom proti ruthénskej národnosti. [použité označenie ‚ruthenishen‘, pozn.]“ I keď nie všetci boli nadšení z využívania národnostných averzii na mocenské účely: „Princíp ‚divide et impera‘ [rozdeľuj a panuj, pozn.] sa sám zničil. Pokus o vytvorenie protiváhy voči tejto váhe [vzájomných protiváh, pozn.] zlyhal, (Allgemeine Zeitung des Judenthums, 22. august 1859)“ nakoľko dlhodobá udržateľnosť na takýchto základoch zosnovaných štátnych spolkov býva veľmi nejasná, čo história naostatok do bodky potvrdila. Veľmi dobre túto dobu zachytáva publikácia „Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung“, kde sa píše: „V školách a na súdoch sa používala výlučne nemecká reč. Vo Viedni žili v presvedčení, že Galíciu možno germanizovať. …boli tak zbehlí v histórii, etnografii a sociológii, až sa im zazdalo, došli k názoru, že nevzdelané vidiecke obyvateľstvo sa najľahšie ponemčí. Nie je možné na tomto mieste vyrozprávať, aké úsilie sa vynakladalo na to, aby sa galícijský ‚cisársky‘ roľník postavil proti poľskej šľachte, aby sa podnietila sociálna nenávisť voči veľkostatkárom. Táto ‚štátna myšlienka‘ bola korunovaná masakrom statkárskej šľachty vo viacerých okresoch západnej Galície v roku 1846. Úloha byrokracie [rakúskej, pozn.] v tejto práci je historicky zdokumentovaná – s maximálnou presnosťou; mená a… sumy peňazí sú dobre známe. O dva roky neskôr, v roku 1848, považovali poľské národné povedomie opäť za najnebezpečnejší faktor pre štát a vo Viedni privítali Stadionov návrh na podporu a podnecovanie ruthénskeho národného povedomia proti poľskému. Samozrejme, tá slávna ‚formulka‘, ktorá sa tak často cituje, že – ruthénska národnosť je výtvorom Stadiona, to celé je nezmysel, ak sa berie doslovne. Zostáva však pravdou, že rozpor medzi oboma národmi vytvorila a živila reakčná ústredná vláda, keďže spočiatku nachádzala podporu u Rusínov proti ústavnému hnutiu. S postupnou demokratizáciou spoločnosti si vidiecke obyvateľstvo všade uvedomilo svoje občianske práva, a teda aj vplyv na verejný život – a s povinnou školskou dochádzkou sa vo všetkých krajinách, dokonca aj medzi roľníkmi, objavilo národné povedomie. Východná Galícia nemohla byť výnimkou, a preto tieto všeobecne historické fakty plne vysvetľujú ‚vznik ruthénskej národnosti‘. Nevznikla samotná národnosť, iba jej povedomie. Ako sa však stalo, že táto národnosť nechce pokojne spolupracovať s poľskou na pokroku krajiny, a že veľká časť jej inteligencie a duchovenstva sa napriek všetkým ústupkom vlády stále hlási k ruskej národnosti… (s. 14)“ Postupom času sa ukazovalo, že záujmy v Galícii majú okrem Rakúšanov: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) …záujmom Nemecka je oslabiť Poľsko vytvorením ruthénskej otázky v Galícii. Rozsah tejto nemeckej intrigy sa plne ukázal v  roku 1918, keď poľské vojská prevzali Ľvov od ruthénskej armády organizovanej nemeckými dôstojníkmi… (…) …‚Ruthénsko-ukrajinská‘ propaganda vo východnej Galícii (…) bola založená a pokračovala na podklade nemeckého financovania a pod nemeckou ochranou. (Lutosławski, Romer; 1919)“ »

  Americkí Židia v roku 1921 popisovali vtedajšie dianie na Ukrajine nasledovne: „A keď Petlura [Simon Petljura – vodca ukrajinského národného obrodenia, pozn.] na bielom koni vstúpil do Kyjeva na čele malej skupiny Hajdamákov, nasledovaní pešiakmi – dobre vyzbrojenými a disciplinovanými nemeckými vojakmi, nenávisť a túžba ukrajinského vojaka po pomste voči Židovi sa rozhorela v ohnivý plameň. (Heifetz, s. 17)“ Kto stál po celý čas na strane Ukrajincov a podporoval ich v boji proti Sovietom? Rakúsko-Uhorsko a Nemecko. Pričom na strane Sovietov stáli aj mnohí Ukrajinci [príslušníci armády Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, pozn.] Dianie po porážke ukrajinských nacionalistov popisujú sovietske zdroje takto: „Po skončení občianskej vojny v rokoch 1918-1920 utiekli (…) predstavitelia ukrajinskej buržoázie a nacionalisti z krajiny a usadili sa najprv v Poľsku a Československu, potom v Nemecku, Francúzsku a ďalších krajinách západu. Tam založili niekoľko buržoázno-nacionalistických strán a organizácií, ktoré vytvorili silnú a aktívnu falangu protirevolučných emigrantov. Najextrémistickejšou z týchto skupín bola „Ukrajinská vojenská organizácia“ (UVO) vedená Y. Konovaletsom, A. Melnykom a ďalšími ukrajinskými kontrarevolucionármi. Bola založená v septembri 1920. Hlavné veliteľstvo organizácie sídlilo v Berlíne, kde UVO dostávala silnú podporu od úradov Weimarskej republiky [Nemecko, pozn.] Berlín bol tiež veľmi výhodným mestom na udržiavanie kontaktu s organizačnými pobočkami v Poľsku, Česko-Slovensku, Rumunsku, Litve a neskôr v USA a Kanade. (…) 6. júla 1926 vysokopostavení členovia vedenia UVO, poverení nemeckou rozviedkou, usporiadali v Berlíne uzavreté rokovanie, na ktorom sa rozhodli zväčšiť rozsah spravodajských aktivít tak, aby zahŕňali aj politické a ekonomické záležitosti krajín potenciálne nepriateľských voči Nemecku. (Cherednichenko, 1975, s. 5-7)“ O tom, aké zdroje boli údajne použité v začiatok budovania týchto zahraničných pôsobísk sa dá dočítať aj toto: „Počiatočný kapitál UVO [Ukrajinská vojenská organizácia, pozn.] pozostával z peňazí, zlata, diamantov a ďalších cenností získaných ukrajinskými nacionalistami počas ich nájazdov a pogromov [vraždenie a teror namierený voči židovskému obyvateľstvu, pozn.] v priebehu občianskej vojny na Ukrajine. Martynets [Volodymyr Martynets, pozn.], vodca OUN [Organizácia ukrajinských nacionalistov, pozn.], spomína ‚prostriedky privezené z Ukrajiny strelcami zo Siče‘, zatiaľ čo progresívni americkí historici M. Sayers a A. Kahn píšu o dvoch kufroch plných cenností, ktoré ukrajinskí nacionalisti rýchlo premenili na hotovosť. (Cherednichenko, 1975, s. 14) Niekto si povie: „Sovieti? Tí toho nahovoria…“ Ibaže ono to neboli len oni. Americké zdroje spomínajú napríklad toto: „…ODWU a Hetman, dve z najnebezpečnejších špionážno-sabotážnych organizácií na svete. ODWU pôsobí pod dohľadom Sekcie IIIB [Sektion III b / Abteilung III b, pozn.] plukovníka Waltera Nicolaiho, nemeckej vojenskej spravodajskej služby. Hetman pôsobí pod dohľadom ‚Ausspolitisches Amt‘ Alfreda Rosenberga, zahraničnopolitického odboru nacistickej strany [NSDAP Office of Foreign Affairs, pozn.] ODWU je mocnejšia ako Hetman, a ak je to možné, násilnejšia. Obe organizácie vybudovali svoje bunky v amerických priemyselných centrách. Ich agenti pracujú v muničných závodoch, baniach, oceliarňach, lietadlových fabrikách, lodeniciach, nákladných depách a prístaviskách. Niekoľkí z nich získali prístup k americkej armáde. (…) Ich aktivity zahŕňajú špionáž, sabotáž, rozširovanie propagandy a nie zriedkavo páchanie atentátov. (Sayers, Kahn, 1942, s. 82)“ A v povojnovej správe „German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine“ z dielne americkej spravodajskej služby „Office of Strategic Services“ (OSS) sa dozvedáme napríklad aj: „Nacisti podporovali myšlienku národného oslobodenia Ukrajiny dávno pred inváziou sponzorovaním a využívaním ukrajinských separatistických skupín v Nemecku. Nacisti udržiavali úzke styky so skupinami… (…) „…Alexander Sevriuk, rodený Ukrajinec (…) skončil ako nemecký občan a nacista v službách Rosenberga a zahraničnopolitického oddelenia Národnosocialistickej strany [NSDAP, pozn.] Jeho funkciou bolo koordinovať úsilie všetkých ukrajinských skupín a odovzdávať im pokyny od Nemcov. Do roku 1940 sa mu podarilo zjednotiť takmer všetky ukrajinské organizácie na svete v ‚Provid‘ v Berlíne, tajnej spravodajskej organizácii, ktorá spolupracovala s nemeckou nacistickou stranou, Generálnym štábom a Gestapom.“ Ak sa spoločne pozrieme do zdrojov z akademickej sféry, môžeme v nich nájsť i takéto poznatky o dianí v 30-tich rokoch dvadsiateho storočia: „Cudzie krajiny, najmä Nemecko, Poľsko a Japonsko, sa snažili využiť nespokojných Ukrajincov v  zahraničí na politické a vojenské účely. Cez poľské hranice boli vyslané jednotky emigrantských ukrajinských agentov do Sovietskeho zväzu za účelom špionáže a sabotáže. Nemecko poskytovalo ukrajinským emigrantským skupinám, najmä Organizácii ukrajinských nacionalistov (Orhanizatsiya Ukrayins’kykh Natsionalistiv, OUN), všestrannú pomoc. (…) …a Sovietsky zväz vedel o týchto aktivitách, čiastočne preto, že sovietski agenti prenikli do mnohých ukrajinských emigrantských skupín. (Kuromiya, 2008)“ Krásny je aj príbeh o tom, ako počas hladomoru v ZSSR 1932/1933 „Grazer Tagblatt“ z 18. novembra 1933 v článku „Die Deutschenunterdrückung in Russland“ [„Utláčanie Nemcov v Rusku,“ pozn.] informuje: „Pracujú pre svoj každodenný chlieb na Volge, pri Čiernom mori a vo svojich domovoch. Od svojho usadenia sú nositeľmi kultúry v každom ohľade. Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitsch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku. Rečníci si za svoje vyčerpávajúce prezentácie vyslúžili rozsiahly potlesk.“ V roku 1939 vyšla v Londýne kniha pána Alexandra Hendersona – „Eyewitness in Czecho-Slovakia“. Ten v nej sprostredkoval príklad dobového svedectva, ako bolo zachytené okolitými pozorovateľmi. Takýmto spôsobom bolo zdokumentované dianie na „Karpatskej Ukrajine“ niekedy v rokoch 1938-39. To vám tam bol vtedy taký hotel a v ňom bývali – nemeckí nacisti. No a oni vám mali každú noc rezervovaní stôl, ktorý bol: „…ozdobený vlajkou so svastikou [hákovým krížom, pozn.]“ Ale nebojte sa, nesedeli tam osamote. Nie, nie… blízko pri nich boli ich priatelia, sedeli pri ďalšom stole – ukrajinskí politici a kádre militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“. Tí tam pobehovali hore-dole, pričom im neprestajne vylietavala pravica, aby si dookola ukazovali „ako vysoko skáče pes“ – počas toho, ako sa neustále zdravili pozdravom: „Slava Ukrainy!“, čo bol „slovanský“ ekvivalent nacistického „Heil!“ – tak prehovárajú historické záznamy. Hugh P. Vowles v knihe „Ukraine and Its People“ (1939) charakterizoval snahy po realizácii „Veľkej Ukrajiny“ s týmto dodatkom: „Existuje dobrý dôvod veriť aj tomu, že pán Hitler navrhuje využitie takéhoto hnutia na dosiahnutie svojich vlastných teritoriálnych ambícií. O pôvode týchto ambícií, ktoré zahŕňajú anexiu Sovietskej Ukrajiny, svedčí ‚Mein Kampf‘. (s. 8)“

  Takže toto bol SKUTOČNÝ kontext, takto vyzeralo dianie predtým než ukrajinskí nacionalisti vvytvorili divíziu SS v rámci armády nacistického Nemecka. Ja hovorím: toto je úplne niečo iné, než čo naznačoval profesor Luciuk. Úplne niečo iné. Netvrdím, že všetky údaje sú dokonalo presné, preberám, ako som našiel, ale dovolím si tvrdiť, že dosť verne naznačujú charakter vzťahu medzi „politickým ukrajinizmom“ a nacistickým Nemeckom. Nebolo to len nejaké: vítali ich, no potom sa v nich sklamali. Nie. Medzi týmito skupinami existovali dlhoročné väzby. Ukrajinskí nacionalisti nevstupovali do tejto SS-jednotky vo vzduchoprázdne. Tento ich vstup sa odohrával za presne zdokumentovaných okolností. Časovo hovoríme o jari 1943. V tomto čase bola skutočná podstate zámerov nacistického Nemecka zjavná nielen na podklade vyjadrení, ale už aj na podklade reálnych činov. V Spojených štátoch amerických bola už v roku 1940 vydaná kniha Lothropa Stoddarda „Into the Darkness – Nazi Germany Today“, ktorý v kapitole s názvom „In Eugenics Court“ [„Na eugenickom súde“, pozn.] píše: „Nič nie je pre nacistické Nemecko tak príznačné ako jeho predstavy o rase. Jeho koncept rasových záležitostí leží v základoch celej národno-socialistickej životnej filozofie a hlboko ovplyvňuje nielen politiku, ale aj praktiky. Nemôžeme inteligentne hodnotiť Tretiu ríšu, kým neporozumieme tomuto základnému nastaveniu mysle. (…) Ako je známe, nacistický pohľad na rasu a z toho vyplývajúce politiky formuloval sám Adolf Hitler v knihe ‚Mein Kampf‘ – biblii národného socializmu. Budúci vodca tam napísal: ‚Bude povinnosťou ľudového štátu považovať rasu za základ existencie spoločenstva. Musí zabezpečiť, aby bola zachovaná čistota rasovej línie. Musí hlásať pravdu, že dieťa je najcennejším majetkom národa. Musí sa postarať o to, aby len zdraví ľudia mali deti a jediná hanba spočíva v tom, keď rodičia chorí – alebo sa prejavujú inými defektmi – privádzajú deti do sveta.‘ (…) V Nemecku sa ‚židovská otázka‘ považuje za prechodný jav, je už v zásade vyriešená a čoskoro bude vyriešená aj fakticky – fyzickým odstránením samotných Židov z Tretej ríše. Verejnú mienku najviac zaujíma regenerácia germánskej rasy a snaží sa ju podporovať rôznymi spôsobmi. (s. 187-189)“ V knihe „The Tragedy Of Polish Jewry“ [„Tragédia poľského židovstva“, pozn.] – taktiež – z roku 1940 nájdete: „Vstup ruských vojsk do východnej Galície bol vítaný poľskou aj židovskou populáciou z jasného dôvodu: medzi boľševickou a nacistickou inváziou bola tá prvá oveľa preferovanejšia. Židia mali obzvlášť dôvod cítiť úľavu, že unikli hrôzam nacistického režimu,“ alebo , „keď sovietske vojská nečakane prekročili poľské hranice, Židia túto udalosť priaznivo vnímali, pretože sa tak vyhli väčšiemu zlu – nacistickej vláde. (…) Faktom však je, že Židia považovali inváziu, či už ruskú alebo nemeckú, za katastrofálnu pre svoje vlastné záujmy; ale čo sa týka jedného alebo druhého, predsa len uprednostňovali okupáciu Rusmi, pretože vedeli, že sovietsky režim ich nebude vraždiť ani mučiť za ‚zločin‘ ich židovského pôvodu.“

  Tvrdenia profesora Luciuka o tom, ako ukrajinskí nacionalisti vstupujúci v roku 1943 do jednotky SS: „…neprijali rasistickú a antisemitskú ideológiu nacistov…,“ nie sú veľmi dôveryhodné, povedané diplomaticky. Predstava toho, ako Nemci niekoľko rokov okupujú Ukrajinskú SSR, následne zažijú absolútny debakel, front sa im rozpadá, nemá kto bojovať, musia začať ustupovať… a presne v tej chvíli niekde na poliach približne desaťtisíc sedliakov zloží svoje pluhy, odloží vidly a lopaty, vzoprie sa v duchu a razantne vykročí do boja so zvolaním: „Poďte chlapi, my tých Nemcov zastrešíme a vytiahneme z tejto šlamastiky!“ Vážne? Takže títo „hrdinovia Ukrajiny“ nešli bojovať, keď mohli reálne s nacistami zvíťaziť, oni naopak idú, keď sa nacistické predstavy o víťazstve úplne rúcajú. Ešte si o čosi viac upresníme kontext, v akom sa tento nábor odohrával. Nielenže sa v tej dobe vo svete už veľmi dobre vedelo, čo reprezentuje v praxi realizácia nacistických politík, ale na samotných „ukrajinských územiach“ sa prevádzanie týchto politík odohrávalo priamo ukrajinskými nacionalistami a nemeckými nacistami! Židovské pogromy v meste Ľvov z roku 1941? Veď tieto činy robili pred okamihom spomenuté skupiny. Babyn Jar (oblasť Kyjeva) v roku 1941? Čo sa tam dialo?! Kto vykonával, a kto im pritom úslužne pomáhal? Vyhladzovací tábor Bełżec? Odkiaľ tam nosili ľudí, až približne do konca roku 1942? Pod koho dohľadom? Žeby aj z „Ukrajiny“, kde sa čo? Kmotrili ukrajinskí nacionalisti s nemeckými nacistami. Hajlujúcich členov militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“, ktorí sa nieked v 1938/1939 stretávali so svojimi nacistickými priateľmi z Nemecka som už spomínal. Taktiež som spomínal, ako ukrajinskí nacionalisti za Symona Petljuru riešili v roku 1919 – na ukrajinských územiach – židovskú otázku. Zhrňme si uvedené: 1. je potvrdená dlhoročná spolupráca ukrajinských nacionalistov s nacistickým Nemeckom; 2. je potvrdené, že mnohí ukrajinskí nacionalisti zdieľali prvky nacistickej ideológie, 3. je potvrdené, že sa ukrajinské nacionalistické skupiny priamo podieľali na vykonávaní zločinov nemeckých nacistov, alebo boli prítomní v pozícii pomocnych zložiek, 4. je dokazateľné, že aj v minulosti sa ukrajinskí nacionalisti podieľali na takomto type zločinov (1919). Profesor Luciuk ale tvrdí: ukrajinskí nacionalisti, ktorí vstupovali do armády nacistického Nemecka – v roku 1943 a vytvorili v nej 14. Waffen-SS divíziu Galícia, títo boli iní. Oni tieto názory nepríjmali. Čo dodať? I tak sa dá… Takejto forme obhajoby ale nijako nepomáha ani skutočnosť, kde vraj prebiehal výcvik regrútov 14. Waffen-SS divízie Galícia, čím bol výcvikový priestor – „SS-Heidelager“, ktorý bol zároveň… koncentračným táborom [na tento poznatok som narazil v dokumente „Dies ist ein 1990 in Detroit, USA, geführtes Interview mit Fedor Kazan…“, pozn.] Mne osobne príde viac pravdepodobné poskladanie tejto jednotky z toho, čo bolo z ukrajinských nacionalistických síl ešte k dispozícii. Z dostupných ľudí, ktorí skôr… nemali veľmi na výber. Isteže, dokázať to nemôžem.

  • „…existovalo 38 vojenských formácií Waffen-SS, od plných divízií cez brigády až po menšie skupiny. Stovky tisíc regrútov z krajín celej okupovanej Európy sa pridali k Waffen-SS, vrátane mužov z Francúzska, Belgicka (vallónskeho a flámskeho), Albánska, Maďarska, Španielska, Talianska, Chorvátska, Bosny, Bulharska, Srbska, Rumunska, Švédska, Fínska, Británie, Nórska, Ruska, Dánska, Estónska, Lotyšska a Litvy. (…) Zarytí antikomunisti sa zapojili do toho, čo považovali za protiboľševickú krížovú výpravu na ochranu európskej civilizácie. Všetky ne-germánske jednotky, vrátane divízie Galícia, boli podriadené SS pre administratívne účely. (Luciuk, s. 6-7)“
  • „Boli členovia divízie Galícia ‚nacisti‘? Podľa definície nie, pretože žiadny Ukrajinec nemohol byť nikdy ‚nacista‘ (tým sa myslí člen Národnosocialistickej nemeckej strany robotníkov, NSDAP). V nacistickom svetonázore boli Ukrajinci považovaní za ‚Untermenschen‘ (podradných ľudí). Napriek tomu táto rasistická ideológia nezabránila náboru Ukrajincov a iných ne-germánskych národností do Waffen-SS, keď sa akútne zvýšila potreba vojakov. Každý, kto slúžil v ktorejkoľvek zložke ozbrojených síl Tretej ríše, bol povinný skladať prísahu Adolfovi Hitlerovi, vrátane členov divízie Galície. Týmto sa však žiaden z nich ‚nacista‘ nestal. (Luciuk, s. 7)“

  Tu by som hneď rád podotkol: vedenie ZSSR neboli nemeckými nacistami označovaní iba za nejakých „boľševikov“. Tí „boľsevici“ mali nejakú etnickú príslušnosť, ktorá hrala v tých časoch dosť podstatnú úlohu. Ale mňa fascinuje niečo iné. Ukrajinskí nacisti išli bojovať proti sovietskému Rusku, aby zachránili Európu. Čiže? Oni vlastne bojovali… za nás? Hm, a kde ja som už len tieto slová počul. Také sú mi nejaké… povedomé. Stroj času.

  Administratívne účely, nemohli byť nacisti? Pomaly, pomaly. Poďme mi len pekne po poriadku. Profesor Luciuk sa nám tu snaží premeniť divíziu SS, opakujem – „esesákov“(!), na „technicko-operačnú vojenskú jednotku bez ideologického presvedčenia“, redukovať ju na hocakú bezvýznamnú byrokratickú kategóriu v rámci štruktúr nacistickej armády, čo je historická fabulácia. Kladie pritom dôraz na vyobrazenie týchto „esesákov“ v pozícii „síl odporu“, namiesto zohľadnenia skutočných dôsledkov ich činnosti – spolupráca s genocídnym režimom. Takýmto spôsobom dochádza k zásadnej deformácii reality ohľadom spolupodieľania sa (s prisluchajúcou zodpovednosťou) tejto vojenskej jednotky na nacistických zločinoch. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia prisahali bezpodmienečnú vernosť Adolfovi Hitlerovi. Pomenovanie „nacista“ nie je len označením člena NSDAP. Termín „nacista“ sa bežne používa na označenie osoby podporujúcej nacistický réžim. Samotný nacizmus zahŕňa rozsiahly ideologický rámec, pričom jeho pevnou súčasťou boli aj osobité zložky, ktoré ho uskutočnovali. Nacizmus je celý spoločenský systém, ktorý pozostáva z časti „ideologickej“ a časti „realizačnej“. Rozhodujúcim aspektom nie je v tomto prípade ani tak „formálne zaradenie“, ako miera – zohľadnujúca formu – realizácie tejto podpory. Vojaci divízie Galícia aktívne podporovali a podieľali sa na uskutočnovaní hodnôt nacizmus – prostredníctvom svojej služby a účasti. Vzhľadom na ich príspevok k presadzovaniu tejto ideológie, boli v skutočnosti väčšími nacistami než mnohí členovia NSDAP! Pretože títo vedeli, že sa od nich očakáva, aby v mene Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu… bojovali, vraždili. A tak aj konali. Boli súčasťou štruktúr zabezpečujúcich realizáciu nacistickej ideológie. Ich konanie predstavovalo štrukturálnu spoluúčasť na aplikovaní nacistických politík, bez ohľadu na formálne členstvo v strane. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia žili pod nacistickými normami, profitovali z toho, že boli pod patronátom – chránení a podporovaní nacistami, a prispievali k realizácii nacistických cieľov!

  Americká rozviedka (OSS – „Office of Strategic Services“) priniesla v správe „German Military Government Over Europe / 1939-1943 – Methods and Organization of Nazi Controls: The Nazi Party in Occupied Europe“ zo 7. decembra 1943 [v časti „II. The NSDAP in Occupied Europe“, pozn.] takéto informácie: „Činnosti strany v oblasti správy a využívania anektovaných a okupovaných území v Európe sa líšia v závislosti od administratívnych modelov zavedených nacistami na týchto územiach. Administratívne typy na nemecky okupovaných územiach, ktoré možno rozlíšiť, sú: úplná anexia a začlenenie do Ríše; civilná správa; vojenská správa. V rámci každého typu existujú ďalšie rozdiely z dôvodu vojenských, politických a rasových hľadísk. (s. 10)“ Vzápätí sa dozvedáme niečo o „špeciálnych jednotkách strany“, ktoré NSDAP využívala na presadzovanie svojich zámerov: „Bez ohľadu na administratívne rozdiely sa na všetkých okupovaných územiach nachádzajú určité stranícke alebo polostranické jednotky, ktoré všade plnia rovnaké funkcie. Tieto jednotky sú: SS (tradičné aj Waffen SS), NSKK, Organizácia Todt, Baustab Speer a DAF. Hoci aktivity týchto organizácií sú opísané v samostatných správach a nebudú tu rozobrané, treba zdôrazniť, že jednotky SS, Einsatzstabe NSKK, OT a Baustab Speer tvoria spolu s DAF azda najdôležitejšie priebojné sily strany pri okupácii a vykorisťovaní týchto území. (s. 10)“ V ďalšej správe tejto istej inštitúcie – pomenovanej „German Military Government Over Europe: The SS and Police in Occupied Europe“ (1945) – označovala políciu a jednotky SS v službách nemeckých nacistov ako „organizácie teroru“ a pridala takúto charakeristiku: „Striedme a metodické kroky, ktoré nacisti podnikli na vybudovanie svojho systému policajnej kontroly, boli doplnené teroristickými metódami. Muži, ktorí vytvorili vyššie opísaný administratívny aparát, boli tí istí jednotlivci, ktorí boli zodpovední za rozstrieľanie civilistov natlačených v pivniciach alebo dokonca kostoloch, za používanie plynových komôr a krematórií na nevinné obete nacistických rasových teórií a  za popravy rukojemníkov. Polícia a SS sú zodpovedné za najväčšiu časť nacistického terorizmu. Na Západe a v protektoráte uplatňovanie nacistických rasových teórií a nacistický sen o mierovej, spokojnej Európe pod ich kontrolou diktovali menej extrémnu politiku ako inde. V týchto oblastiach sa používali prísne a brutálne opatrenia, ale v žiadnom prípade neboli tak bežné ako tie, ktoré sa používali proti nešťastnému obyvateľstvu východnej Európy. Na západe a v protektoráte sa rukojemníci starostlivo počítali – toľko za zabitie policajta, toľko za život vysokého úradníka. Na východe tisíce ľudí zomreli len preto, že boli Židia alebo Slovania.“ (s. 23)“ Na inom mieste toho istého dokumentu sa môžete dočítať aj o tzv. militarizovaných jednotkách SS: „Waffen-SS bola dobrovoľná vojenská organizácia pozostávajúca z najmenej dvadsiatich divízií, niekoľkých brigád a niekoľkých menších jednotiek. Približne polovica z nich boli tankové divízie a väčšina ostatných bola motorizovaná. Jej funkcia bola dvojaká. Po prvé, slúžila na fronte, kde bola k dispozícii vrchnému veleniu armády a bojovala v spojení s ďalšími prvkami Wehrmachtu. Po druhé, SS zohrávala dôležitú úlohu v okupovanej Európe. Tam verbovala rasových Nemcov, pronemeckých cudzincov a cudzincov, ktorých miestne stranícke záujmy boli paralelné so záujmami nemeckej vlády. Títo ‚dobrovoľníci‘ boli vycvičení a nasadení ako frontoví vojaci. Po službe na fronte sa niektorí z nich vrátili do svojich rodných krajín, aby pomáhali pri práci polície alebo miestnych SS. (s. 31)“

  POZNÁMKA: Určite sa nájdu mnohí, ktorí i tak (bez ohľadu na uvedené poznatky) prídu s obhajobou: „Ale oni konali uvedené len preto, pretože mali rovnaký konečný cieľ s nacistami – porazenie Sovietského zväzu…“ Pre takýchto jedincov, v takomto prípade platí: nemôžete obhajovať podieľanie sa a podporu plošného vyvražďovania ľudí – reálnu genocídu… dosahovaním vlastných cieľov. Inak povedané: postaviť vlastné ciele nad životy, bytie celých skupín nevinných ľudí, alebo dokonca nad slobodu iných národov, keďže 14. Waffen-SS divízia Galícia potláčala aj národné povstania. Chápeme sa? Tento argument je z rovnakej kategórie, na úrovni – ospravedlňovanie utrpenia spôsobovaného iným formulkou: „A veď aj my samotní sme v minulosti trpeli!“ Opäť, komplikovaná téma, zjednodušené.

  • „V októbri 1944 bola do boja proti povstaniu podporovanému Sovietskym zväzom na Slovensku nasadená divízna bojová skupina, čoskoro nasledovaná celou divíziou. Následne sa presunuli do Slovinska, aby bojovali proti juhoslovanskej ľavicovej podzemnej sieti vedenou Josifom Titom. V apríli 1945 bola Divízia Galícia vyslaná proti Červenej armáde na rakúskom fronte a utrpela značné straty. 25. apríla 1945 prisahali vojaci divízie Galícia novú prísahu vernosti Ukrajine a Prvej divízii Ukrajinskej národnej armády pod vedením generála Pavla Shandruka. 10. mája 1945 sa približne 9 000 z nich vzdalo Britom v Rakúsku, odkiaľ boli premiestnení do severovýchodného Talianska ako vojnoví zajatci (VZ). Ďalších 1 200 padlo do amerického zajatia alebo našli útočisko v táboroch pre vysídlených osôb (VPO) zriadených po celej západnej Európe. (Luciuk, s. 8)“
  • „Odhaduje sa, že približne 35 000 ukrajinských Kanaďanov sa dobrovoľne prihlásilo do služieb v zámorí s kanadskou armádou, letectvom, námorníctvom a obchodným loďstvom počas druhej svetovej vojny… (…) …títo kanadskí vojaci, ktorí pomohli poraziť nacistov, zachránili tisíce ukrajinských politických utečencov, vrátane vojakov divízie Galícia. Ich pomoc a aktivity pri usadzovaní podporoval Ukrajinský kanadský výbor so sídlom v Winnipegu. (Luciuk, s. 14)“

  Opäť niečo, o čom sa na Slovensku záhadne mlčí: celá vojenská jednotka 14. Waffen-SS divízia Galícia bola počas Slovenského národného povstania (SNP) nasadená na Slovensku, a pri potláčaní tohto odboja sa tu podieľala na vraždení Slovákov, bok po boku, s nemeckými nacistami! Za pripomienku stojí aj snaha ukrajinských nacistov, aby sa – po vzdaní sa – dostali do tých „správnych rúk“. Tam sa okamžite stávali zdrojom informácii pre západné tajné služby. O tom, ako nacisti utekali pred spravodlivosťou podobným spôsobom, o tom som v minulosti taktiež voľačo zverejnil.

  • „Spolupracovala divízia Galícia s nacistami na vraždách Židov alebo Poliakov? Nábor do divízie Galícia sa začal koncom jari roku 1943. Divízia nezohrala žiadnu úlohu pri potlačení Varšavského povstania v gete (apríl 1943) ani pri Varšavskom povstaní (august 1944). Niekoľko jednotiek bolo nasadených na policajnú činnosť a operácie proti partizánom v Poľsku, pričom najmä 4. a 5. pluk SS polície, pôsobiace pod priamym velením nemeckých dôstojníkov, nosili galícijské odznaky. Tieto jednotky neboli súčasťou divízie Galícia. Na konci vojny sa niektorí príslušníci týchto policajných plukov pridali k divízii. Presvedčivé dôkazy o trestnej činnosti konkrétnych jednotlivcov, ktorí slúžili v týchto plukoch, však neboli predložené. Žiadni z týchto mužov už dnes nežijú. (Luciuk, s. 9)“
  • „Boli príslušníci divízie Galície preverení spojencami? Áno. Zatiaľ čo boli držaní ako vojnoví zajatci neďaleko Rimini v Taliansku, mnohých vojakov divízie vypočúvali americkí, britskí, kanadskí a dokonca aj sovietski spravodajcovia, ktorí zistili, že divízia Galícia nie je zapojená do vojnových zločinov. Následne boli títo zajatí vojenskí nepriatelia (SEPs) premiestnení do Spojeného kráľovstva ako poľnohospodárski robotníci, ‚civilizovaní‘ a umožnili im usadiť sa v celom Západe. (Luciuk, s. 12)“

  „Nie, nie… neboli… určite nie! Ako nosili nejaké-také označenia… ale… nie, nie… neboli. A… keď nad tým uvažujem… asi aj… no hej… hej, azda aj boli. No ale! Boli až potom! Predtým? Nie, nie, nie, nieee… Nemá nič spoločné!“ Opäť sa k tomu nebudem vôbec vyjadrovať. Netreba. Každý si na podklade prečítaného spraví vlastný názor. Povšimnite asi aj, mnohí z vás určite netušili, ako sa ukrajinskí nacisti vykupovali otročením v „pracovných táboroch“ Spojeného kráľovstva. A boli za to vďační.

  Než sa posunieme k ďalším citátom profesora Luciuka, približme si aj pohľad z druhej strany, ako táto popisuje, čo sa v tom Poľsku skutočne odohralo. Predtým si ešte zacitujme z dokumentu „German Military Government Over Europe: The General Government“ (1945), ktorý spísali – nám už dobre známi – príslušníci americkej rozviedky (OSS): „Do určitej miery boli ukrajinskí policajti zámerne používaní v poľských oblastiach, pretože Nemci považovali ich anti-poľské postoje za obzvlášť užitočné a spoľahlivé pri takejto práci. (s. 20)“ Na Ukrajincov sa v tomto – skrátka – „dalo spoľahnúť“… Dr. Paweł Głuszek vo svojom článku „Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej“ [„Archív plný spomienok: Zločin v Hute Pieniackej“, pozn.], ktorý napísal pre poľský „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.], a prináša v ňom kompletne odlišné vyobrazenie odohraných udalostí: „28. februára 1944 vstúpili ukrajinskí vojaci zo 4. Galícijského dobrovoľníckeho policajného pluku SS prepojeného s 14. divíziou SS ‚Galizien‘, jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.], ukrajinskí nacionalisti a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín do dediny Huta Pieniacka, kde žila poľská populácia. V dôsledku pacifikačnej operácie útočníkov bolo zabitých viac ako 850 Poliakov. Približne 160 ľudí masaker prežilo. Niekoľko dní predtým, 23. februára, došlo v blízkosti obce k potýčke medzi jednotkou sebaobrany z Huty Pieniacka a policajnou hliadkou zloženou z Ukrajincov slúžiacich v 4. policajnom pluku divízie SS ‚Galizien‘. V dôsledku bojov boli zabití dvaja ukrajinskí vojaci a osem bolo zranených. Na zrážke sa zúčastnili aj jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] podporujúce vojakov SS. Nemci usporiadali v Brodoch slávnostný pohreb obetí týchto bojov. Oddiel SS sa v Hute Pieniacka objavil po tom, čo Nemci dostali informáciu, že v obci sa nachádza oddiel sovietskych partizánov, s ktorými obyvatelia spolupracovali. Partizáni však 22. februára obec opustili. Po potýčkach z 23. februára sa obyvatelia Huty Pieniackej pripravovali na očakavánú nemeckú odvetu. V noci z 27. na 28. februára spravodajská služba z inšpektorátu AK v Złoczowe informovala jednotku sebaobrany v Hute Pieniackej, ktorej velil Kazimierz Wojciechowski, že sa k obci blížia jednotky 14. divízie SS ‚Galizien‘. Bolo odporučené neklásť odpor, ukryť zbrane a obyvateľov. Dúfalo sa, že jednotky SS budú dedinu len kontrolovať, hľadať zbrane a kontakty obyvateľov so sovietskymi partizánmi. Podobná akcia sa uskutočnila niekoľko dní predtým v obci Majdan, kde nedošlo k žiadnym obetiam. V skorých ranných hodinách 28. februára 1944 bola Huta Pieniacka obkľúčená vojenskými jednotkami v sile asi 500-600 vojakov ukrajinských policajných útvarov SS. Velenie mali Nemci. Armádu podporovali príslušníci UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín. Dedina bola ostreľovaná. Niektorí obyvatelia sa ukryli vo vopred pripravených úkrytoch. Po vstupe do dediny začali útočníci prehľadávať budovy a zhromaždili obyvateľov v kostole a škole, ktoré sa nachádzali v centre dediny. Ukrajinci začali rabovať a plieniť domy. Budovy podpálili. Mnohí obyvatelia zahynuli pri pokuse o útek z miest, kde sa ukrývali. Ukrajinskí vojaci sa dopustili mnohých zločinov voči poľským obyvateľom Huty Pieniackej. Zatknutých Poliakov beštiálne vypočúvali a snažili sa od nich získať informácie o pobyte sovietskych partizánov v dedine. Veliteľ oddielu domobrany Kazimierz Wojciechowski bol poliaty horľavou látkou a podpálený. Útočníci pravdepodobne vedeli, kto patril do oddielu domobrany, a kto pomáhal partizánom. Poznali aj miesto úkrytu zranených sovietskych partizánov. Všetci títo ľudia boli zabití. Popoludní boli Poliaci zhromaždení v kostole a škole vyvedení v skupinách po desiatich a v konvojoch odvedení do drevených stodôl a hospodárskych budov nachádzajúcich sa v obci. Ľudí v nich zamkli a budovy zapálili. Tí, ktorí sa pokúšali utiecť alebo kládli odpor, boli zabití. Prakticky všetky budovy v dedine boli vypálené s výnimkou kostola a školy, kde boli zadržiavaní. Neskoro popoludní útočníci Hutu Pieniacku opustili.“

  Alebo si môžeme pripomenúť udalosti z dediny Palikorovi [Palikrowy (poľ.) , pozn.] Tie „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.] v článku s názvom „80. rocznica zbrodni w Palikrowach“ [„80. výročie zločinu v Palikorovách“, pozn.] vyobrazil nasledovne: „12. marca 1944 sa v Palikorovách (Brodský okres) odohral zločin proti poľskému obyvateľstvu. Pacifikáciu poľskej dediny vykonali ukrajinskí dobrovoľníci zo 14. divízie SS ‚Galizien‘, ktorým pomáhali blízke jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a polovojenská jednotka zložená z banderovskej organizácie ukrajinských nacionalistov [OUN-B, pozn.] V ten deň bolo zastrelených viac ako 360 osôb poľskej národnosti. Prežilo len niekoľko zranených. (…) …rozsiahla obec s viac ako 1 880 obyvateľmi a viac ako 360 domácnosťami, z ktorých značná časť boli Poliaci. Žili tam aj zmiešané poľsko-ukrajinské manželstvá. Po krvavom masakri na Volyni sa v obci ocitli aj utečenci z Volyne. Od polovice roku 1943 začali medzi Ukrajincami vo východnom Malopoľsku narastať protipoľské nálady a zosilnel tlak na depolonizáciu. Tomu predchádzala vlna individuálnych vrážd, ktorých obeťami sa stali významné osobnosti poľskej komunity. Do konca roka 1943 sa situácia zhoršila a vraždenie celých poľských rodín sa stalo bežným javom. Dochádzalo k masovým vraždám zo strany UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a od februára 1944 sa začal dramaticky zvyšovať počet útokov, do ktorých bola zapojená UPA. Poliaci boli vraždení vo Firlejówe, Bokowe, Berozowici Malej a Hute Pieniackej. 28. februára UPA zaútočila na Korościatyn a zabila 156 ľudí. V sobotu 11. marca 1944 dorazila do okolia Podkamenia divízia 4. policajného pluku SS, zložená z dobrovoľníkov 14. divízie SS ‚Galizien‘, a jednotky UPA… podporované miestnou domobranou OUN (b). Časť jednotiek sa zúčastnila na prepadnutí kláštora v Podkamieńi a vyvraždení tam sa ukrývajúcich ľudí, kde sa ukrývali aj niektorí obyvatelia Palikorova. Zvyšná skupina útočníkov smerovala k Palikrowu. V nedeľu 12. marcaokolo ôsmej hodiny ráno útočníci obkľúčili obec a spustili paľbu smerom k budovám. Obyvateľom dediny potom prikázali, aby sa zhromaždili na lúke pri rieke. Keď sa zhromaždili všetci obyvatelia dediny, urobila sa selekcia na Poliakov a Ukrajincov. Na overovaní národností sa zúčastnili aj miestni Ukrajinci. Potom boli miestni Ukrajinci prepustení. Poliaci boli natlačení na jedno miesto a obkľúčení z troch strán 3 guľometmi, a potom boli zhromaždení ľudia hromadne postrieľaní. Útočníci potom ľudí zabíjali bajonetmi. Bol to obludný masaker, celá rieka bola červená od krvi. Po poprave boli poľské domy vyrabované útočníkmi a hospodárstva spálené. Poliaci nájdení v skrýšach boli tiež zavraždení. Bolo identifikovaných 265 obetí masakry. Na mieste hromadného hrobu bol postavený pamätník s počtom obetí genocídy. Podľa odhadov poľských historikov ukrajinskí nacionalisti zavraždili približne 100-tisíc Poliakov. 40–60 tisíc zahynulo na Volyni, 20–40 tisíc vo Východnej Galícii a najmenej 4 tisíc na území dnešného Poľska. Teror UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] spôsobil, že státisíce Poliakov opustili svoje domovy a utiekli do centrálneho Poľska.“

  • „Hoci Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu vyhlásil SS, vrátane ozbrojených zložiek Waffen-SS, za ‚zločineckú organizáciu‘, toto rozhodnutie sa týkalo osôb, ktoré, ako poznamenal sudca Deschênes, ‚mali znalosť o spáchaní vojnových zločinov alebo boli do nich osobne zapojené‘. Členstvo vo Waffen-SS samo osebe nepredstavovalo trestný čin podľa medzinárodného práva a dôkazná povinnosť ležala na prokuratúre, aby predložila dôkazy o tom, že jednotlivec mal znalosť alebo bol osobne zapletený do spáchania zločinov. (Luciuk, s. 13)“
  • « „V roku 1988 bola v Spojenom kráľovstve založená aj Vyšetrovacia komisia pre vojnové zločiny, ktorú spoločne viedli Sir Thomas Hetherington a William Chalmers. Táto komisia s ohľadom na Divíziu Galícia a podobné formácie konštatovala: ‚Mnohí ľudia, ktorí prišli do tejto krajiny po vojne, bojovali v určitej fáze za Nemcov proti Rusom. Uväznení medzi dvoma represívnymi štátmi mali na to dôvod. Niektoré z týchto bojových jednotiek boli označené ako jednotky SS, ale slúžili jednoducho ako súčasť armády… Preto je možné identifikovať v tejto krajine mnoho ľudí, ktorí slúžili Nemcom alebo sú označovaní ako ›príslušníci SS‹, ›nacisti‹, ›kolaboranti‹ či ›zradcovia‹. To ich však nerobí vojnovými zločincami ani nenaznačuje, že by sa dopustili niečoho zavrhnutého, hoci niektoré mediálne správy to môžu naznačovať.‘ (Luciuk, s. 13-14)“

  Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu prehlásil jednotky SS, a teda aj 14. Waffen-SS divíziu Galícia, za zločineckú organizáciu. Tým pádom sú akékoľvek debaty „vina vs. nevina“ irelevantné! Za týchto okolností sa o príšlusníkoch tejto jednotky rozhoduje v rozsahu: „Aká veľká vina?“ Zhrniem svoje najdôležitejšie body k tomuto, ktoré už v tomto článku zazneli: « Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia prisahali bezpodmienečnú vernosť Adolfovi Hitlerovi. Vojaci divízie Galícia aktívne podporovali a podieľali sa na uskutočnovaní hodnôt nacizmus – prostredníctvom svojej služby a účasti. Vedeli, že sa od nich očakáva, aby v mene Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu… bojovali, vraždili. A tak aj konali. Boli súčasťou štruktúr zabezpečujúcich realizáciu nacistickej ideológie. Ich konanie predstavovalo štrukturálnu spoluúčasť na aplikovaní nacistických politík. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia žili pod nacistickými normami, profitovali z toho, že boli pod patronátom – chránení a podporovaní nacistami, a prispievali k realizácii nacistických cieľov! Nie je možné prehliadať ich príspevok pri priamej alebo sekundárnej participácii na zločinoch nacistického Nemecka, nakoľko poskytovali významnú ľudskú silu pre vojnovú mašinériu, čo prispievalo ku pokračujúcej genocíde v mnohých iných oblastiach vojnového konfliktu. Rovnako samotní boli nasadzovaní do mnohých akcii a činy členov tejto jednotky boli i tu popísané. »

  A ešte som si spomenul. V minulosti som sa už podobnej dileme venoval: « V roku 1978 prebiehal na Floride súdny proces s vtedy 71-ročným Feodorom Fedorenkom, ktorí prišiel do USA v roku 1949. Ten bol obvinený, že bol strážcom v koncentračnom tábore Treblinka. 13 dní boli vypočúvané osoby, bolo ich šesť, ktorí pobyt v tomto tábore prežili. Sudca tento prípad zhodil zo stola. V 1979 už prebiehalo ďalšie súdne pojednávanie pred odvolacím súdom. Tam Fedorenko prehral 3-0. V roku 1981 potom Najvyšší súd definitívne zrušil jeho občianstvo pomerom hlasov 7 ku 2. Citujme z článku v New York Times, ktorý sa tomuto rozhodnutiu venoval: „Odmietajúc argument pána Fedorenka, že bol vojnovým zajatcom a bol nútený do svojej úlohy v Treblinke, sudca Marshall napísal: ‚Služba jednotlivca ako ozbrojeného strážcu v koncentračnom tábore, či už dobrovoľná alebo nedobrovoľná, ho učinila neoprávneným na vízum.‘“ Feodor Fedorenko bol následne v roku 1984 deportovaný do ZSSR, kde bol odsúdený na smrť a v roku 1987 aj popravený. Prečo spomínam tento príbeh? Z jedného dôvodu. V 80-tich rokoch minulého storočia stačil už len fakt, že niekto bol v službách nacistického Nemecka a podieľal sa – aj nepriamo – na zločinoch. Toto už dnes veľakrát neplatí. » Je zrejmé, že nie všetci s takýmto prístupom súhlasia. Inými slovami, existujú rôzne názory. A asi tušíte, ku ktorému sa ja osobne v prípade divízie Galícia prikláňam.

  Musím inak povedať, že spôsob prepojenia vyhlásenia z Norimbergu s tým od sudcu Deschênesa považujem za zavádzajúci. Ak mám dobré vedomosti, Deschênes svoje vyjadrenia prednášal niekedy v 80. rokoch minulého storočia. Vtedy riadil komisiu, ktorá sa zaoberala vojnovými kriminalníkmi v Kanade. Bol to POLITICKÝ orgán ustanovený kanadskou vládou. A presne takisto vnímam i spomenuté „vyšetrovanie“ zo Spojeného kráľovstva. Ak si človek len zbežne prejde, kde všade bola divízia Galícia nasadená, čo sa tam následne dialo, a potom číta vyjadrenia na spôsob: „Veď to boli vlastne dobrí chlapci, muške by neublížili, a ani na pána farára, keď po nich niečo chcel, nikdy krivo nepozreli!“ No niečo tu nesedí.

  • „V septembri 1950 Vysoký komisár Kanady v Spojenom kráľovstve, pán L Dana Wilgress, opísal sovietske naratívy o údajných ‚vojnových zločincov‘ a ‚kolaborantoch‘, ako nič iné než ‚komunistickú propagandu‘. Príslušníkov divízie Galície potom povolili emigrovať do Kanady. Urobili tak legálne. (Luciuk, s. 15)“
  • „Kontroverzia okolo divízie Galície je výsledkom cielenej sovietskej dezinformačnej kampane, ktorá sa od pádu ZSSR v roku 1991 opakovane šíri prostredníctvom agentov Ruskej federácie a ich sympatizantov na Západe. (Luciuk, s. 15)“
  • „Existujú v Severnej Amerike ‚nacistické pamiatky‘? Nie. Hoci sa pamätníky na počesť veteránov divízie Galície nachádzajú v Edmontone (Alberta), Oakville (Ontario), Philadelphii (Pensylvánia) a inde… (Luciuk, s. 16)“

  Pôvodne som na tieto posledné úryvky už ani nechcel reagovať, opakovať sa. Lenže potom som si uvedomil: v dobe, keď bol môj starý otec mládenec a moja matka, o nej sa mu ešte ani nesnívalo, keď bol môj prastarý otec v najlepších rokoch svojho života, tak už vtedy sa v „západnom svete“ prehlasovali heslá a slogany, ktoré sa tam opakujú dodnes…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 80. rocznica zbrodni w Palikrowach. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2024. Dostupné na (10-10-2025 / 22:37): https://ipn.gov.pl/pl/dla-mediow/komunikaty/198847,TEKST-AUDIO-80-rocznica-zbrodni-w-Palikrowach.html
  • [2] ADAMSKI, Mateusz. Prezydent Karol Nawrocki skierował do Sejmu dwa projekty ustaw. Czego dotyczą? Varšava (Poľsko) : Rzeczpospolita, 2025. Dostupné online (12-10-2025 / 01:02): https://www.rp.pl/prawo-w-polsce/art43092631-prezydent-karol-nawrocki-skierowal-do-sejmu-dwa-projekty-ustaw-czego-dotycza
  • [3] Allgemeine Zeitung des Judenthums (Ein unparteiisches Organ für alles jüdische Interesse) / Allgemeine Nr. 35. – den 22. August 1859. 23. ročník, Magdeburg (Lipsko) : Ludwig Philippson, 1859.
  • [4] ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.
  • [5] BEHIND THE SCENES: Oakville’s Nazi soldier monument removed after prolonged controversy. Oakville (Kanada) : Oakville News, 2024. Dostupné online: https://www.oakvillenews.org/local-news/behind-the-scenes-oakvilles-nazi-soldier-monument-removed-after-prolonged-controversy-8488656
  • [6] BENDER, William; BRIGGS, Ryan W. National Jewish group calls for removal of Philadelphia-area monument to a Nazi ‘SS’ unit. Philadelphia (USA) : The Philadelphia Inquirer, 2023. Dostupné online: https://www.inquirer.com/news/american-jewish-committee-ss-monument-ukraine-20230905.html
  • [7] BERZEVICZY, Albert V., GRATZ, Gustav, ALEXANDER, Bernhard a kol. UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht, verwaltung und rechtspflege, landwirtschaft, industrie und handel, schulwesen, wissenschaftliches leben, literatur, bildende künste). Budapesť (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag Des Franklin-Vereines, 1918. 471 strán.
  • [8] Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861. 22. ročník, (Rakúsko-Uhorsko), 1861.
  • [9] Die Deutschenunterdrückung in Russland / Süddeutsches Tagblatt (mit der illustrierten Monatschrift „Bergland“ – Nachtausgabe) [Grazer Tagblatt] – Samstag, den 18. November 1933, Nummer 532. 43. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.
  • [10] Dies ist ein 1990 in Detroit, USA, geführtes Interview mit Fedor Kazan, ukrainischer Angehöriger der 14. Waffen-Grenadier-Division der SS (ukrainische Nr. 1) und der ukrainischen Verteidigungskräfte.
  • [11] DĄBROWSKA-PIECZYŃSKA, Zuzanna. IPN reaguje na list ukraińskich historyków. „Z szacunku dla ofiar“ Varšava (Poľsko), 2025. Dostupné online: https://dorzeczy.pl/kraj/787539/penalizacja-banderyzmu-ipn-reaguje-na-list-ukrainskich-historykow.html
  • [12] EX-NAZI, IN U.S. SINCE 1949, IS DEPORTED TO SOVIET UNION. New York (USA) : New York Times, 1984. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1984/12/23/world/ex-nazi-in-us-since-1949-is-deported-to-soviet-union.html
  • [13] Former Nazi Entitled To Keep Citizenship, Judge in Florida Rules. New York (USA) : New York Times, 1978. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1978/07/27/archives/former-nazi-entitled-to-keep-citizenship-judge-in-florida-rules.html
  • [14] Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Buchdruckerei „Industrie“.
  • [15] German Military Government Over Europe / 1939-1943 – Methods and Organization of Nazi Controls: The Nazi Party in Occupied Europe. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1943. cca. 45 strán.
  • [16] German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 200 strán.
  • [17] German Military Government Over Europe: The General Government. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 80 strán.
  • [18] German Military Government Over Europe: The SS and Police in Occupied Europe. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 40 strán.
  • [19] GŁUSZEK, Paweł. Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2025. Dostupné na (10-10-2025 / 19:21): https://ipn.gov.pl/pl/historia-z-ipn/139138,Archiwum-Pelne-Pamieci-Zbrodnia-w-Hucie-Pieniackiej.html
  • [20] HEIFETZ, Elias. The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919. New York (USA) : Thomas Seltzer, 1921. 408 strán.
  • [21] HENDERSON, Alexander. Eyewitness in Czecho-Slovakia. 1. vydanie, Londýn (UK) : George G. Harrap, 1939. 335 strán.
  • [22] CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.
  • [23] JANIGA, Krzysztof. Ukraina: weteran SS-Galizien i OUN pochowany z honorami państwowymi [+FOTO/+VIDEO]. (Poľsko), 2021. Dostupné na (20-10-2025 / 18:37): https://kresy.pl/wydarzenia/regiony/ukraina/ukraina-weteran-ss-galizien-i-oun-pochowany-z-honorami-panstwowymi-foto-video/
  • [24] Judge Orders Citizenship Voided For a Russian Who Served Nazis. New York (USA) : New York Times, 1979. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1979/06/30/archives/judge-orders-citizenship-voided-for-a-russian-who-served-nazis.html
  • [25] JUSTICES REVOKE U.S. CITIZENSHIP OF A NAZI GUARD. New York (USA) : New York Times, 1981. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1981/01/22/us/justices-revoke-us-citizenship-of-a-nazi-guard.html
  • [26] KINNEY, Duncan. Nazi collaborator monuments in Edmonton defaced with red paint and words “Actual Nazi” and “Nazi Monument”. Progress Report, 2021. Dostupné online: https://www.theprogressreport.ca/monuments_to_nazi_collaborators_in_ edmonton_vandalized_again
  • [27] KUROMIYA, Hiroaki. Debate: The Soviet Famine of 1932—1933 / Reconsidered. Routledge, 2008. strana 663-375.
  • [28] La Presse – Vendredi, 24. novembre 1848, 4534. 13. ročník, (Francúzsko), 1848.
  • [29] LIPHSHIZ, Cnaan. Hundreds in Ukraine attend marches celebrating Nazi SS soldiers. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:23): https://www.timesofisrael.com/hundreds-in-ukraine-attend-marches-celebrating-nazi-ss-soldiers/
  • [30] LIPHSHIZ, Cnaan. Hundreds in Ukraine attend marches celebrating Nazi SS soldiers, including in Kyiv for the 1st time. New York City (USA) : Jewish Telegraphic Agency, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:23): https://www.jta.org/quick-reads/hundreds-in-ukraine-attend-marches-celebrating-nazi-ss-soldiers-including-in-kyiv-for-the-1st-time
  • [31] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [32] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [33] Nazi symbols, salutes on display at Ukrainian nationalist march. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel, 2018. Dostupné online (12-10-2025 / 00:02): https://www.timesofisrael.com/nazi-symbols-salutes-on-display-at-ukrainian-nationalist-march/
  • [34] Our Story. New Jersey (USA) : Ukrainian National Association (UNA). Dostupné online: https://unainc.org/about-us/our-story
  • [35] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 217. Donnerstag den 9. September 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [36] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 263. Donnerstag den 14. November 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [37] Reverend prays for victims of war in Ukraine’s Borodyanka. Londýn (UK) : The Sun, 2022. Dostupné online: https://youtu.be/QA5yZnxS2zc?si=xVbZUSq8gPN-NEJq
  • [38] ROTHMAN, Jonathan. Monument to the 14th Waffen SS, which fought alongside Nazis, removed from Oakville cemetery. (Kanada) : The Canadian Jewish News, 2024. Dostupné online: https://thecjn.ca/news/monument-to-the-14th-waffen-ss-which-fought-alongside-nazis-removed-from-oakville-cemetery/
  • [39] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
  • [40] SOKOL, Sam. Ukrainian Official Changes Tune on ‚Unacceptable‘ March Honoring SS Unit. Tel Aviv (Israel) : Haaretz, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:37): https://www.haaretz.com/world-news/europe/2021-05-04/ty-article/.premium/ukrainian-official-changes-tune-on-unacceptable-march-honoring-ss-unit/0000017f-e0e2-d7b2-a77f-e3e7ee990000
  • [41] STODDARD, Lothrop. Into Darkness – Nazi Germany Today. 1. vydanie, New York (USA) : Duell, Sloan & Pearce, 1940. 311 strán.
  • [42] STOJANOWSKI, Karol. Rasizm przeciw słowiańszczyźnie. Poznaň (Poľsko) : GŁOS, 1934. 156 strán.
  • [43] The Tragedy Of Polish Jewry. Jeruzalem (Palestína) : Azriel Press Jerusalem, Joint Committee for Aid of the Jews of Poland; 1940. 84 strán.
  • [44] TRAN, Cindy. Edmonton Jewish Federation renews call to remove Nazi-linked monuments. Edmonton (Kanada) : Edmonton Journal, 2023. Dostupné online: https://edmontonjournal.com/news/local-news/edmonton-jewish-councils-call-to-remove-nazi-linked-monuments
  • [45] Ukraine nationalists rally to commemorate Nazi SS division. Londýn (UK) : ITV, 2014. Dostupné online (12-10-2025 / 00:32): https://www.itv.com/news/update/2014-04-27/ukraine-nationals-hold-rally-commemorating-nazi-ss-division/
  • [46] Ustawa przeciw banderyzmowi jak płachta na byka. Ukraina grozi odwetem. Varšava (Poľsko) : Salon24, 2025. Dostupné online (12-10-2025 / 01:12): https://www.salon24.pl/newsroom/1465871,ustawa-przeciw-banderyzmowi-jak-plachta-na-byka-ukraina-grozi-odwetem/
  • [47] VOWLES, Hugh P. Ukraine and Its People. Edinburgh (Škótsko) : T. and A. Constable Ltd. at the University Press, 1939. 224 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/14-waffen-ss-divizia-galicia-division-galizien-halychina-pokusy-o-rehabilitaciu-esesakov-ktori-potlacali-slovenske-narodne-povstanie-snp/

• ▐ Zverejnené: 04/08/2025

  Základný popis

  Šokujúci obraz z Volyne 1943: Banderovci pripravujú večeru pre pozostalých z tiel vlastných obetí. Dokument o zločinoch počas Druhej svetovej vojny.

  « Keď banderovci pripravujú večeru – [3/3] »

  ZNAČKY: Citát – História – Druhá svetová vojna – Ukrajina – Stepan Bandera – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Nihilizmus – Peklo – Smrť – Slovania

  « „Štrnásťročné dievča sa nemohlo pokojne pozrieť na mäso. Keď sa niekto chystal vyprážať rezne, zbledla a triasla sa ako osikový list. / Pred niekoľkými mesiacmi, počas jednej búrlivej noci, vtrhla skupina ozbrojených mužov do vidieckej chalupy neďaleko mesta Sarny a brutálne zavraždili jej rodinu. Dievča – ohromené hrôzou – sledovalo smrteľnú agóniu svojich rodičov. Jeden z banditov potom priložil ostrú čepeľ svojho noža k hrdlu tohto dieťaťa, ale v poslednej chvíli ho napadla iná ‚myšlienka‘. ‚Choď, ži na slávu Stepana Banderu!‘ povedal jej. ‚Ale aby si neumrela hladom, necháme tu pre teba nejaké to jedlo. Poďte, chlapci, nasekajte pre ňu trocha bravčového mäsa…!‘ ‚Chlapcom‘ sa tento jeho návrh zapáčil. Zobrali si hrnce a panvice z políc a za pár minút pred dievča, ktoré bolo na pokraji kolapsu od hrôzy, položili hromadu mäsa – narezanú z krvácajúcich tiel jej otca a matky. K tomuto sa dopracovali títo degeneráti a banditi, ktorí sa nazývajú ‚ukrajinskí nacionalisti‘ — všetci tí nasledovníci Banderu, Bulbu a Melnyka. Ich činy posledných rokov tvoria nepretržitý reťazec zvieratskosti…“ »

  UPOZORNENIE: Uvedený text pochádza zo zdrojov publikovaných počas sovietskej éry. Autor používa expresívne jazykové prostriedky, jeho cieľom je vykresliť hrôzu a tragédiu opísaných udalostí. Je nutné ho interpretovať v kontexte historických udalostí, so zvážením všetkých okolností.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: HALAN, Yaroslav. People without a Homeland (Pamphletes). Kyjev (Sovietsky zväz) : Dnipro Pubishers, 1974. 89 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-banderovci-pripravuju-veceru-3-3/

• ▐ Zverejnené: 04/08/2025

  Základný popis

  Stránka z knihy „Condemned by History“, konkrétne článok od Rostislava Bratuna o masakroch počas Druhej svetovej vojny, zobrazuje scény násilných činov Banderovcov a ich dopad na civilné obyvateľstvo. Text opisuje hrôzu zločinov a tragédiu obetí.

  « Banderovci: Ako Petro Zasadny s kamarátmi museli svoje srdcia do studne zahodiť – [2/3] »

  ZNAČKY: Citát – História – Druhá svetová vojna – Ukrajina – Stepan Bandera – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Nihilizmus – Peklo – Smrť – Slovania

  « „V tú noc mal vojak červenej armády Ivan Zahursky sen: zaklopal na okno svojej chalupy, potom otvoril dvere a uvidel svoju manželku Máriu stojacu zmätenú od radosti… Vošiel do domu a objal svoje spiace deti; starší vyslovil slovo ‚ocinko‘, ktoré už takmer zabudli, a najmladší – trojročný Jaroslav, ktorého si pamätal len ako dojča, s obavou hľadel na cudzieho muža, zatiaľ čo ten mu pichľavou bradou pošteklil líčka, keď sa schovával za svojimi slzami. Možnože Mária mala podobný sen: Ivan klope na okno, je v poriadku a zdravý, červená hviezda na čiapke, samopal v rukách, vojak, jej Ivan… A skutočne, niekto na jej okno zaklopal, klopal stále hlasnejšie a naliehavejšie. Niekto búchal do dverí. Ponáhľala sa k svojim deťom, keď si uvedomila, že na ňu volajú banditi. Rozprávková predstava jej posledného sna bola prerušená hrubými nadávkami. ‚Matka Božia!‘ vzývala ikony na stene. Ale v bledom svetle mesiaca sa zdalo, že svätí odvrátili svoj zrak, aby nevideli, čo sa chystá v dome vojakovej manželky Márie. Svätí sa odvrátili preč. Na rozdiel od nich, susedia od vedľa hľadieť na následky tohto krvavého masakra museli. Banderovci ich prinútili odniesť tieto zmrzačené telá do hlbokej studne za dedinou a zhodiť ich do nej. Ivan Holub, rovnako aj Petro Zasadny, Andrij Kobak a Mikola Kit sa na tú noc rozpamätávali s hrôzou. ‚Zdalo sa mi, že do tej studne nenesiem mŕtvolu, ale svoje srdce,‘ spomínal jeden z nich. Kone prudko zastavili vo svojej ceste, cítiac smrť, zaskučali v panike. Banditi si robili žarty a chválili sa, ako presne mierili na Zahurského deti, keď sa tieto bosé deti pokúšali utiecť vo svojich nočných košieľkach: ‚Boli to nádherné pohyblivé terče!‘“ »

  UPOZORNENIE: Uvedený text pochádza zo zdrojov publikovaných počas sovietskej éry. Autor používa expresívne jazykové prostriedky, jeho cieľom je vykresliť hrôzu a tragédiu opísaných udalostí. Je nutné ho interpretovať v kontexte historických udalostí, so zvážením všetkých okolností.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: BRATUN, Rostislav. The Land Accuses / Condemned by History (A Collection of Pamphlets and Articles). Kyjev (Sovietsky zväz) : Dnipro Pubishers, 1978. 216 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/banderovci-ako-petro-zasadny-s-kamaratmi-museli-svoje-srdcia-do-studne-zahodit-2-3/

• ▐ Zverejnené: 04/08/2025

  Základný popis

  V roku 1943 sa na území Volyne (dnešná západná Ukrajina) odohrala jedna z najkrvavejších kapitol európskej histórie – masové vraždy poľského civilného obyvateľstva spáchané ukrajinskými nacionalistickými jednotkami, známymi ako banderovci. Svedectvá pamätníkov odhaľujú hrôzu a beštiálnosť týchto udalostí.

  « „Świadkowie Epoki“: Banderovci a Volyň (1943) – [1/3] »

  ZNAČKY: Citát – História – Druhá svetová vojna – Ukrajina – Stepan Bandera – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Nihilizmus – Peklo – Smrť – Slovania

  WANDA GRABOWSKA:
  « „…všetci sa zobrali do jedného domu, i tam boli. Mysleli si, že ich na tomto mieste nenapadnú, sú predsa blízko stanice – utečú. Ale [Ukrajinci] ich napadli z druhej strany i všetkých, čo tam boli – zabili. Jedna dievčina utiekla. Tam u nás boli také pece, ktoré sa používali na pečenie chleba, a na spodku mali odkladací priestor na drevo. Jedna dievčina, neviem ako, vošla pod tú pec. Dom sa zavalil, dom sa spálil, dievčina prežila. Oni si to všimli, že tam sedí, a tak jej nožom prebili bok. I pošli ďalej. Bol u nás, zostal z prvej svetovej vojny jeden lekár. No on bol iba taký felčiar, pretože kvôli vypuknutiu vojny si nemohol dokončiť štúdia. (…) Volal sa Ján Wilk. Existuje o ňom mnoho materiálov. On bol veľmi dobrým človekom. Ukrajinci ho vždy brávali, keď bol u nich niekto chorý. Aj na týždeň… Liečil ich za miesto na spánok a stravu. To bol jeden biedny človek: mal jednu kravu, pár kuriek, domček, záhradu a chlievok. Ibaže on nevedel, kde ľudia zrazu utekajú. Rozhodol sa teda ísť smerom… [Ukrajinci] ho chytili, živého a vykľali mu oči. Tak ho nechali a on umrel. (…) Ale keď sa dozvedeli, čo sa stalo, tak oni ihneď – veľká eskorta Rusov s vozami, prišli, i nás po lese zbierali a odviezli… (…) Ako partizáni odišli, hneď nato prišli Nemci. Ten dom obkľúčili. Vo vnútri bol mladý pár s dieťaťom a starými rodičmi. Podpálili dom i spálili všetkých. Dozvedeli sa to o partizánoch.“ »

  IRENA KOŹLICKA:
  « „On [Ukrajinec] chodil často do nás, tato mu opravoval topánky. Povedal môjmu otcovi: ,Janko, utekajte, bo ide zle. Utekajte!ʻ (…) Počula som výkriky. Mama hovorí: ,Už ich mordujú.ʻ Výkriky, deti kričali. I dospelí kričali. Všade streľba. Tak som sedela vedľa mami, mama sa modlila ruženec. A potom prišiel, počuli sme šuchot. Mama hovorí: ,Niekto ide.ʻ Držala svoj ruženec v rukách, modlila sa. Niekto ide. Prišiel. I ona ho spoznala a oslovila ho jeho menom. ,Daruj mi život!ʻ povedala. ,Nestrieľaj!ʻ A on počúvol. Vystrelil do vzduchu a pošiel. Mysleli sme, že je koniec, ale… prišiel druhý. Mama znova, tak isto – oslovuje ho jeho menom, ale on ju… strelil priamo do hrude. Mama sa prevrátila nabok a ja som počula len také chrčanie. Ja som sa prevrátila s ňou. I hovorím: ,Mamo, mamo! Och, Bože, čo budem teraz robiť!ʻ Slnko zašlo. Ja som ostala sama. Pri mame. I potom počujem: psy štekajú, hľadajú. [Ukrajinci] pravdepodobne rabovali všetko, čo ostalo v domoch. A potom už bolo tak… dosť temno. A ja počujem, ako zas niekto prichádza. Počula som rozprávať dvoch mužov. Prešli okolo mňa. Jeden z nich do mňa štuchol nohou. Druhému povedal po ukrajinsky takto: ,Tá detina je ešte stále živá!ʻ A ten druhý hovorí: ,Neživá, neživá… ideme.ʻ Pošli.“ »

  KAZIMIERA MARCINIAK:
  « „17-ročný chlapec brúsil sekeru. Na Volyni boli taktiež zmiešané manželstvá. Poliak s Ukrajinkou, Ukrajinec s Poľkou. Ak bol otec Ukrajincom, tak aj syn sa stal Ukrajincom. Syn za otcom, dcéra za matkou. Tohto chlapca otec bol Ukrajinec. Jeho otec sa ho pýta: ,Načo si brúsiš sekeru?ʻ A on mu odpovedal: ,Idem zabiť matku.ʻ Otec sa ho pýta: ,Ty ideš zabiť svoju matku?! Ty ideš zabiť matku?!ʻ A on hovorí: ,A čože je to matka… keď je to Poľka!ʻ A otec od zlosti – v tej chvíli – vyrval tomu chlapcovi sekeru z rúk, i ho tam zabil.“ »
  –
  « „Chodila som so sestrou do kostola… I raz sme šli, s tou staršou som zvykla chodievať… a kostol napadli banderovci. Chytili kňaza pred oltárom a pílou ho prerezali na polovicu. Počula som strašný krik. Ešte aj niekto iný tam bol zabitý, no mne a sestre sa podarilo ujsť. (…) Pozerala, pozerala a tam stál náš známy – Ukrajinec, zo susednej dediny. Volal sa Alexander Hlamazda. Ale moja mama sa neozýva. A on hovorí: ,Viem, že ste tam, bojíte sa ma. Ale nebojte sa, ja vám nič neurobím. Iba tú ďalšiu noc neprespávajte doma, lebo ja vás dlhšie nemôžem ochraňovať, lebo ak vás budem ďalej ochraňovať, tak zabijú aj mňa a moju rodinu.ʻ“ »
  –
  « „Napadli ich banderovci. (…) …zaživa ho hodili do studne.“ »
  –
  « „Išla som sa tam pozrieť a uvidela som dvoch chlapcov ležať na pohovke, možno sedem, možno desať rokov starých. V tej chvíli to bolo ťažké povedať, pretože boli zaliati krvou. Jeden ležal na jednej strane, druhý na druhej. Hlavy mali poodtínané. Neviem, či sekerou alebo pílou… Keďže bola vo vnútri tma, ich otec musel svietiť sviečkou, zatiaľ čo mu zabíjali synov, i ženu. Potom mu povedali, aby sa položil, sviečka zhasla a vzápätí dostal pár rán poriskom sekery do hlavy, následne ich niečo vyrušilo, otočili sa a on dokázal nejako utiecť. Ešte tam boli Nemci. Zavolal ich na pomoc. Nemci začali strieľať, a tým zachránili iné rodiny z rúk banderovcov. (…) Muž nechcel otvoriť dvere, vyvalili ich a porúbali ho na malé kúsky, kúsočky. Vedľa neho bola jeho tehotná žena a dieťa v kolíske: malo vydľabané očká, jazyk malo vyrezaný.“ »

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok (z obálky knihy „COLLABORATIONISTS“) retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] GRABOWSKA, Wanda. Palili żywcem, mordowali przyjaciół (Rzeź Wołyńska). Świadkowie Epoki (Youtube) : 2019, online: https://youtu.be/MBKKsuacrkQ
  • [2] KOŹLICKA, Irena. Banderowiec zabił mamę na moich oczach (Rzeź Wołyńska). Świadkowie Epoki (Youtube) : 2019, online: https://youtu.be/tvSK061E2vw
  • [3] MARCINIAK, Kazimiera. Język wyciągnięty, oczka wydłubane… (Rzeź Wołyńska). Świadkowie Epoki (Youtube) : 2021, online: https://youtu.be/bhDPF6DYRKM
  • [4] CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/swiadkowie-epoki-banderovci-a-volyn-1943-1-3/

• ▐ Zverejnené: 23/06/2025

  Základný popis

  Záber z filmu „Do svidanija, malčiki!“ (1964) od režiséra Mikhaila Kalika, je viac než len momentkou z minulosti. Ide o hlboký psychologický portrét materinskej lásky a existenciálnej úzkosti pred tvárou vojny. Čiernobiely film s realistickým prístupom zobrazuje posledné chvíle mladých mužov, ktorí sa pripravujú na odchod do armády, a ich rodiny, ktoré čelia neistote a hrozbe straty. Táto scéna, zachytená v tichej intimite, rezonuje s univerzálnymi témami vojny, materstva a ľudského osudu.

  « Aby sa slovenské matky nemuseli lúčiť so synmi, ktorí… »

  ZNAČKY: Umenie – Video – Hudba – Láska – Rodina – Materstvo – Militarizácia – Politika – Ideológia – Totalita – Vojna – Druhá svetová vojna – Peklo – Nihilizmus – Smrť – Ľudský život – Slovania – Rusko

  …sa im nikdy nevrátia.

  DOPORUČENÉ VIDEO: Do svidanija, malčiki! [До свидания, мальчики], 1964 (Youtube)

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: KALIK, Mikhail (režisér). Do svidanija, malčiki! [До свидания, мальчики]. Moskva (Sovietsky zväz) : Mosfilm, 1964, online: https://youtu.be/RvDtNWaoAVc

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/aby-sa-slovenske-matky-nemuseli-lucit-so-synmi-ktori/