Dnes sa sa vám pokúsim priblížiť ďalší rozmer dokresľujúci situáciu dávnych čias, ktorým sa aktuálne (pomerne rozsiahlo a snáď spoločne) venujeme. Ako to povedať, ono ani tie vzťahy haličských Rusínov (pomaličky zaživajúcich posledné štádia tranzície na „Veľko-Ukrajincov“) s Poliakmi neboli akože nijako vrúcne: „V takej situácii, aká existuje na Ukrajine, dochádza vždy k násilným útokom z oboch strán, no prehrešky Poliakov sú neúmerné voči násilnostiam páchanými Ukrajincami.“

• „…nejakí poľskí jazdci dorazili do dediny Gaye, blízko Ľvova. Po ceste chytili niekoľkých roľníkov, ktorí išli pracovať na pole a nemilosrdne ich zbili. Zhabali veľké množstvo zásob potravín. Chytili viacero roľníkov – mužov, žien a detí – a každého po jednom bili, kým neprestal reagovať. Potom na dotyčného vyliali studenú vodu, a keď sa začal prebúdzať, znova ho zbili. (…) S Damianom Prusom zaobchádzali tak surovo, že mu zlomili nohu. (…) …Peter Bubela, obyčajný chlapec, bol zbitý takým spôsobom, že je v ohrození života. (s. 21)“
• „Mnohých roľníkov zobrali a nútili bozkávať ‚poľskú zem‘… (…) Mnoho roľníkov bolo po bitkách tak pokrytých krvou a modrinami, že ich bolo sotva možné spoznať. (…) Manželka Michala Szkolného bola nútená spievať poľskú národnú hymnu, zatiaľ čo ju šibali. Obecná predajňa bola zničená. Jej obsah bol nahromadený, poliaty petrolejom a zapálený. Mliekareň a čitáreň boli zničené. (s. 22)“
• „Neviem, ako dlho to trvalo, lebo som omdlel. Keď som sa prebral, bol som celý mokrý, pretože na mňa vyliali studenú vodu… Sedel som zhrbený na posteli, úplne otupený a sledoval som šesť policajtov, ako demolujú môj dom. Rozbili všetky okná, rozbili sporáky v kuchyni aj v obývačke, polámali stoličky a stoly, potrhali knihy, vyhádzali oblečenie a posteľnú bielizeň zo skríň a roztrhali ich bajonetmi, porezali vankúše a rozsypali perie, môj kožuch bol úplne zničený. Keď s tým skončili, odišli na mojom vlastnom voze… (s. 23)“
• „Dr. Borak povedal, že mnohí… boli zbičovaní k smrti. V obci Roznoshince v okrese Zbaraž, rovnako on povedal, že starosta zomrel na následky bičovania. Poľskí vojaci tam boli ubytovaní tri dni… a po ich odchode dedina vyzerala tak, ako keby bola po nájazde Tatárov. (s. 24)“
• „…tridsať alebo štyridsať žandárov obkľúčilo kostol, kým sa vidiečania modlili vo vnútri. Keď každý muž a každá žena vychádzali z kostola, (…), že ich poľskí žandári chytili a nôžmi prerezávali vyšívané golieriky, manžety a predné diely ich košieľ [ničili im tie časti oblečenia, prípadne krojov, ktorými títo ľudia vyjadrovali svoju etnickú príslušnosť, pozn. ] (…) …mnohí vidiečania ostali dorezaní. (s. 25)“
• „Poľská kavaléria putuje od dediny k dedine. Prichádzajú v noci, vyťahujú mužov z postelí a zhromažďujú ich v sále obecného úradu. Mužov potom nemilosrdne bijú hrubými palicami. Niektoré obete dostanú od päťdesiat do sto, niektorí dokonca až dvesto úderov. Mnohí zomierajú na následky zranení. Iní zostávajú celoživotne zmrzačení. V dedinách kradnú sliepky a obyvatelia im musia platiť vysoké príspevky v podobe odovzdaného obilia. Keď sa tieto skupiny blížia, informovaní obyvatelia berú nohy na plecia a utekajú do okolitých lesov. Panuje tu teror a zúfalstvo. Ako za čias tatárskych vpádov, ženy a deti sú týrané a znásilňované. List pokračuje v opisovaní konkrétnych prípadov a končí slovami: ‚Mohol by som popísať stovky takýchto incidentov, ktoré sa stali v našom okrese.‘ (s. 31)“
• „Bili ľudí nemilosrdne, okrádali ich, lúpili a ničili. Nasypali zeminu na obilie a poliali ho petrolejom. Zaobchádzali s ľuďmi ako so zvieratami. Takúto hrôzu v dejinách ľudstva nemožno nájsť. Kedykoľvek chytili jedného z nás, ôsmi huláni [príslušníci poľskej kavalérie, pozn.] ho zbili. Stiahli nám strechu z domu. Rozbili okná a porozbíjali skrine a stoly. Separátor zdemolovali a hodili do studne. (…) S jedným z roľníkov v Suchiwziach zaobchádzali tak zle, s prestávkami počas dvoch dní, že zomrel niekoľko hodín potom, čo bol prepustený. ‚Nemáme čo jesť a ani nemôžeme variť, pretože máme všetko kuchynské náradie zničené. Ukradli všetko cenné, čo sa im podarilo zmocniť – peniaze, hodinky, britvy a šperky. Bojovali sme v svetovej vojne, ale nikdy sme nezažili takéto zaobchádzanie, ani také hrôzy. Dokonca aj malé deti a ženy boli bité a bolo s nimi zle zaobchádzané.‘ (s. 32)“
• „Boli dni, keď ľudia utekali zo svojich domovov a nevedeli, kam sa schovať. Poľská armáda obkľúčila našu malú dedinu tak, aby nikto nemohol ujsť, čo im poskytlo príležitosť zbiť viac ľudí. (…) Mnoho ľudí je tak kruto zbitých, že zomierajú na svoje zranenia. A oveľa viac ich je smrteľne chorých a očakáva sa, že každým dňom môžu zahynúť. Vidíš, milá, oni si plánujú útoky na nedeľu, keď nájdu všetkých ľudí zhromaždených v kostole. Bijú ich nemilosrdne a nechávajú ich tam umrieť. (s. 33)“

To by asi aj stačilo. Na týchto niekoľkých citátoch som sa snažil poukázať, na podklade takto zachytených svedectiev, čo sa tam asi odohrávalo. V skratke, bolo im „veselo…“ Riadne. Ako sa Galícia (Halič) v medzivojnovom období dostala pod správu Poliakov, tí mali veľký záujem takto rozsiahle územie natrvalo ovládnuť a začleniť. Nejaké to obrodenie a snahy po nezávislosti politických „Ruthéno-Ukrajincov“ na týchto územiach im veru neboli nijako po vôli. Na tomto základe sa spustili operácie vedené proti reprezentantom takýchto nálad medzi obyvateľstvom.

Ale ja by som sa chcel ešte pri niečom pristaviť. Ako som spracovával tieto prepisy, pomedzi ne sa predo mnou objavilo niečo, čo okamžite zaujalo moju pozornosť, nech sa páči: „Väčšina obyvateľov týchto južných poľských provincií sú Ukrajinci a patria k gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa bežne označuje ako ‚ruthénsky‘ obrad. Vzťahy medzi týmito dvoma – tak blízkymi a príbuznými – slovanskými národmi nikdy neboli šťastnými; politika Rakúsko-Uhorska pred vojnou spočívala v tom, že sa snažili poštvať ‚Ruthénov‘ proti Poliakom, no a tých naopak proti ‚Ruthénom‘. Gubernátor Galície bol vždy Poliak, rovnako ako daňový úradník a policajný dôstojník – v mysli ukrajinského roľníka sa Rakúsko-Uhorsko stelesňovalo poľským statkárom a úradníkom hovoriacim po poľsky. V posledných desaťročiach pred vojnou dosiahli ‚Ruthéni‘ významný pokrok vo vzdelávaní a došlo k zakladaniu politických a medzi sebou kooperujúcich organizácii. Nová, mladá a ambiciózna inteligencia prevzala vedenie v šírení ideálu ukrajinskej nezávislosti medzi vidiečanov, prehovárajúc o možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi za ruskou hranicou. Vojnu považovali za prostriedok k naplneniu ich snov. To sa však nestalo. Po skončení vojny a páde rakúskeho impéria však prevzala Východnú Galíciu pod svoju správu poľská štátna moc. (s. 27)“

Uvedený citát má veľký význam. Pochádza, ako i tie predošlé, z knihy, ktorú vydali „United Ukrainian Organization of the United States“. Tieto ukrajinské organizácie pôsobiace v USA a Kanade sú prakticky vždy tými najväčšími propagandistami, no v porovnaní so súčastnosťou, boli stále ochotní priznať etnický (nie vždy, a nie všetci) pôvod obyvateľov Galície, že sa jednalo o „Ruthénov“. Ale ako s týmto pomenovaním pracovali? Snažili sa ho pomaličky stotožniť s pojmom „Ukrajinec“. Všimnite si časť: „Väčšina obyvateľov týchto južných poľských provincií sú Ukrajinci…,“ pričom hneď na to autor priznáva ,„…patria k gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa bežne označuje ako ‚ruthénsky‘ obrad,“ a v celom ďalšom texte rozpráva o „Ruthénoch“. Čo sa pritom v skutočnosti udialo? Autor textu už prvým vyhlásením určil hierarchiu – „Ruthéni“ sú „Ukrajinci“. Lenže v závere zaznie: „…v šírení ideálu ukrajinskej nezávislosti medzi vidiečanov, prehovárajúc o možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi…“ Čiže „Ruthéno-Ukrajinci“ sa majú s niekým spojiť? S bratmi. Ak je teda brat a brat (mnohí bratia?), každý je potom logicky (svojim spôsobom) nezávislá entita? Preto tá „federatívnosť“, všakže? So slovami, ktoré by niečo takéto naznačovali sa dnes prakticky nestretnete. Ak si budete prechádzať napríklad Wikipédiu, tak tam je táto história vymazaná a kompletne „ukrajinizovaná“. V súčastnosti existencia „Ruthénov“ v týchto súvislostiach neexistuje. Razí sa línia: „Veľko-Ukrajinci“ tu sú od nepamäti, „Veľko-Ukrajinci“ proste sú a vždy boli. Takýto výklad odporuje historickej skutočnosti. Osobne si myslím, že som doteraz priniesol nemalé množstvo (u nás nepublikovaných informácii), ktoré ten prechod „Ruthénov“ v Galícii k postupne sa rodiacej myšlienke politického „veľko-ukrajinizmu“ zachytávajú.

A poľský teror? Ten prispel nemalou mierou k jej úspešnému šíreniu. Ak sa ozaj dialo, čo je vyššie popísané, ak k vám niekto pristupuje takýmto spôsobom, potom urobíte všetko, hľadáte spojencov, vytvárate koalície, len aby ste takéto voľačo – realizované voči vašim blízkym – ukončili.