POLITIKA ^Značka

• ▐ Zverejnené: 11/05/2026

  Základný popis

  Čas plynie, doby sa menia, ale mechanizmy mocnosti zostávajú rovnaké. Ilona Švihlíková odhaľuje skutočnú tvár dnešného neokolonializmu: boj o dopravné trasy, snahu kontrolovať zdroje. Je to geopolitická hra, kde stávkou je naše hospodárstvo a potravinová bezpečnosť. Zistite, prečo sa svet začína meniť na blázinec.

  « Mocenské záujmy, boj o zdroje a vyvolávanie vojnových konfliktov – Nové cesty neokolonializmu (Ilona Švihlíková, 05/2026) »

  ZNAČKY: Zmienka – Citát – Politika – Ekonomika – Slovensko – Neoliberalizmus – Liberálna demokracia – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Neokolonializmus – Vojna – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva

  Opäť som narazil na zaujímavý rozhovor, s veľmi trefným nadpisom „Připadám si jako v blázinci…“, z ktorého som si zaznamenal niekoľko výrokov. Pôvodne som nasledujúce slová známej českej ekonómky doc. Ing. Ilony Švihlíkovej, Ph.D., ktoré vyslovila vo svojom nedávnom rozhovore pre „FireGOLD Group“, chcel zverejniť v rozsahu „geopolitickom“. Lenže postupne som si uvedomil, že podstatne dôležitejšie sú jej prognózy z hľadiska ďalších – možných – dôsledkov súčasného globálneho diania aj na naše hospodárstvo.

  « Ja si myslím, že z toho širšieho hľadiska sme v ďalšej fáze toho prechodu k multipolárnemu svetu. On – úprimne – ten multipolárny svet už… dávno existuje, ale povedzme, že sa bude – „zakotvovať“ z hľadiska jednotlivých aliancii, ktoré sa budú prepisovať a prepisujú, aj z hľadiska inštitúcii a ich funkčnosti. Toto nie je úplne jednoduchý proces, pretože Spojené štáty dávajú najavo, že tá ich politika má proste ten imperiálny charakter, ona ho mala vždy, ale teraz to vidíme veľmi… ako zreteľne. Už sa to neskrýva za nejakými rečami o tom, ako sa bude „vyvážať demokracia a ľudské práva“. Je tam, samozrejme, niekoľko momentov, ktoré a týkajú, jednak kontroly zdrojov, o tom asi ešte budeme hovoriť, čo pre tú americkú administratívu sú predovšetkým tie klasické zdroje. Niežeby úplne – napríklad – ignorovali tie vzácne zeminy, ale predsa len dosť žijú v tom svete, kde dominuje: ropa a zemný plyn, čo sú – samozrejme – aktuálne tie silnejšie stránky americkej ekonomiky, po tej tzv. „bridlicovej revolúcii“, a je tam – podľa mňa – ešte jedna významná dimenzia, ktorá sa dosť podceňuje, a to je otázka: dopravy a dopravných ciest. Pretože, keď sa vlastne pozrieme na tie body, ktoré Trump opakovane spomína, […], ale keď sa predsa len pozriem na to, čo sa opakovane objavuje, plus – kde sa aj niečo robí, tak zistime, že všetko to Grónsko, Irán a… samozrejme taktiež Panama, ktorá hneď bola vlastne jedna z úvodných tém, ako náhle sa stal prezidentom, tak to, čo ich spája je vlastne: kontrola kľúčových dopravných bodov. A u nás sa o tej Paname takmer vôbec nehovorí, to znamená, že väčšina ľudí ani netuší, že bez akéhokoľvek sporu… pod americkým nátlakom panamský súd, po nejakých 20 rokoch, keď časť tých prístavov prevádzkovala […] hongkonská firma, tak odrazu dospeli k názoru, že je to „protiústavné“. To znamená: snaha vytlačiť tú Čínu preč, aby to dostali pod kontrolu Spojené štáty, alebo niekto v réžii Spojených štátov. Tá jedna z tých kľúčových dopravných, ono tých úzkych bodov dopravných, samozrejme, a poškodzujúcich Čínu, a podobne – samozrejme – vyznieva tá snaha u toho Iránu a teraz tá blokáda, ktorú Spojené štáty aplikujú, koniec-koncov – podobne Kuba, podobne Venezuela. I tá snaha obsadiť Grónsko, je ju potrebné čítať v tomto ohľade, pretože Grónsko, to znamená – to, čo je silná karta Ruskej federácie, tá severná námorná cesta, do ktorej Rusi vkladajú veľké nádeje. Domnievajú sa, že to môže byť, z hľadiska obchodného, tak zahranično-politického, veľmi dôležitá, i keď nie je v prevádzke po celý rok… to znamená, tá snaha Trumpa ovládnuť, alebo skôr kontrolovať Grónsko, […], ale je práve, ako keby snaha odstrihnúť túto cestu, kde Rusko ju ponúklo k využívaniu taktiež Číne. Takže toto sú také tie menšie dimenzie, ale v tom veľkom… taká tá „veľká hra“, ja nemám úplne rada to slovo „hra“, pretože proste u toho umierá príliš mnoho ľudí, aby sme to nazvali „hrou“… ale to veľké, čo sa proste hraje, je: prechod k tomu multipolárnemu svetu, to je jedna fáza, a tá druhá je – samozrejme – pokračujúca snaha postaviť sa tomu tzv. „západu“ v rôznych formátoch, či už je to Šanghajská organizácia pre spoluprácu, či už je to BRICS, nech už je to OPEC, proste… to sú tie rôzne formy, ktoré vlastne sú suverénnou politikou, snahou BOJOVAŤ PROTI tej forme NEOKOLONIALIZMU, AKÝ ZÁPAD PREVÁDZKOVAL A PREVÁDZKUJE, akurát sa to inak pomenúva, ale je to – STÁLE TO ISTÉ. Je to proste SNAHA UKRADNÚŤ TO BOHATSTVO tých zemí a CENTRALIZOVAŤ HO v tých kľúčových zemiach, čo dnes majú byť hlavne Spojené štáty, ovládať a kontrolovať… a ŤAŽIŤ Z TOHO – samozrejme – EKONOMICKY. TO JE STÁLE TO ISTÉ. Ten Irán v zmysle – obsadíme ich ropné polia, to je stále ten istý vzorec správania, „rozkrájame“ si Rusko a budeme proste kradnúť jeho surovinové bohatstvo – to je stále rovnaký „modus operandi“. Preto si myslím, že tie konflikty, či už Ukrajina alebo Irán, tá snaha ovládnuť Venezuelu, a čo ja viem – Kubu, to je stále rovnaký vzorec. To nie je ako: tu „niečo“, a tu „niečo“ – a nesúvisí to. Nie, to je proste ako-keby: jeden typ imperiálneho uvažovania… a uvidíme, akým spôsobom tie krajiny, ktoré sa proti tomu stavajú, minimálne verbálne, budú schopné projektovať svoju moc, či už vojenskú, alebo obchodnú… a budú schopné sa voči tomu postaviť. My sme vlastne priamo v tom súboji, ktorý sa dá veľmi dobre vidieť. […] Výhoda je, že táto administratíva sa neschováva za žiadne tie reči, že ako bude „vyvážať tú demokraciu“, a ako v tom Afganistane, v tom Kábule bude viať dúhová vlajočka… to tam proste, to tam nie je toto. Ide vyložene proste o to: „My to chceme kontrolovať… a chcem tu ropu proste mať… A chceme ovládať tie trasy a my tam budeme vyberať to mýto…“ Je to taký ten vulgárny, ten najprimitívnejší typ tej imperiálnej politiky, ale jej výhodou je, že… to snáď musí vidieť aj slepý. […] Ono sa to netýka len týchto krajín, ale vo všeobecnosti vám proste zdražujú hnojivá. Ja som teraz videla reportáž z USA, áno? Kde si farmári hovorili: „No tak proste, my tých hnojív kúpime menej….“ to znamená, že tie výnosy budú pravdepodobne menšie, a samozrejme – niekde na nich nedosiahnu vôbec. To znamená: my sa dostávame do situácie, kde z ekonomiky „silných prebytkov“, a povedzme si – nadmerného plytvania, sa môžeme veľmi rýchlo preklopiť do nedostatku. A v tej chvíli tá ekonomika funguje úplne inak! To je úplne odlišný „modus operandi“ a iný spôsob uvažovania. A ja si myslí, že my sa tu tvárime, ako ja hovorím: „Pohoda, jazz… nič sa nedeje,“ a že toto tu odmietame vidieť. […] A i ten MMF [Medzinárodný menový fond, pozn.] operuje s tým, že sa môže dostať ďalších 45 miliónov ľudí do situácie hladu. V túto chvíľu vieme, že zdražujú hnojivá, v niektorých zemiach nebudú dostupné, a to, čo uvidíme je, že: v niektorých zemiach bude hlad, nebude tam dosť potravín, v iných budú nižšie výnosy a rad krajín, to bude takmer isto India, ale aj ďalšie, urobí typický krok, ktorý už poznáme z minulosti – v tej chvíli, keď je zle, urobia čo? Zakážu vývoz. To znamená: postarajú sa, aby mali dosť pre svojich obyvateľov. A v tú chvíľu, taká tá naša politika, ktorú razia „Piráti“ [česká „progresívne ladená“ strana[, pozn.] a ďalší: „Akože – pohoda, nebudeme vyrábať. My si to dovezieme,“ tak v tú chvíľu uvidíte tie dôsledky. […] Byť závislí na dovoze potravín… ale my tie podmienky máme, u nás nie je dôvod, aby sme mali NAPROSTO DESIVÝ schodok agrárneho obchodu. Tam je proste niečo zlé v tom systéme. […] My to podceňujeme aj z toho dôvodu, že ono tá vlna tých vysokých cien, plus nedostupnosti – minimálne v niektorých tých regiónoch, ona prichádza POSTUPNE. To proste nie je, akože sa prirúti veľká vlna a všetko spláchne. Áno? Je tu nejaké fázovanie a my s tým – očividne – nevieme asi veľmi dobre pracovať. Pretože prvé idú – pohonné hmoty, to už vidíme, že áno? Druhý pôjde zemný plyn – to znamená dôsledky na domácnosti a priemysel, a potom vám pôjdu potraviny. Áno? S opozdením – pol roka, 8 mesiacov, 9 mesiacov… ale ono to „dobieha“… »

  UPOZORNENIE: Text je prepísaný v slovenčine, pretože osobne nie som schopný písať a robiť gramatické úpravy v českom jazyku, tak aby boli spisovne správne.

  ZDROJ: ŠVIHLÍKOVÁ: „Připadám si jako v blázinci…“ (Česká republika) : FireGOLD Group (Youtube). Dostupné (11-05-2026 / 00:47): youtube.com/watch?v=dwWy3tXDmV4

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mocenske-zaujmy-boj-o-zdroje-a-vyvolavanie-vojnovych-konfliktov-nove-cesty-neokolonializmu-ilona-svihlikova-05-2026/

• ▐ Zverejnené: 10/05/2026

  Základný popis

  Analýza osláv – konaných 2. mája 2026 vo Ľvove – pri príležitosti výročia založenia 14. Waffen-SS divízie Galícia.

  « Ako sa na Ukrajine (máj / 2026) – opätovne – prihlásili k odkazu „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia / Galizien / Halychyna, ktorí potláčali SNP »

  ZNAČKY: Komentár – História – Druhá svetová vojna – Politika – Galícia – Ukrajinská SSR – Ukrajina – ZSSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Slovensko – Slovania – Nihilizmus – Nacizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus

  Pred krátkym časom som si – len tak náhodne – prechádzal video vcelku známeho „lesného muža z východu“, ktorý bol na nejakých svojich potulkách a tam narazil na vyššie vyobrazený pamätník, kde stálo: „Na tomto mieste padli v r. 1944 neznámi traja bojovníci SNP za našu slobodu. Česť a sláva ich pamiatke.“ Ja som si už vtedy povedal, že tento jeho záber určite musím použiť. Plánoval som takto pripomenúť životný osud mnohých, ktorí bojovali v SNP. Nečakal som, že to bude takto skoro.

  Pred niekoľkými dňami, 2. mája 2026 sa na Ukrajine konali veľké pamätné akcie. Spomínalo sa na ukrajinských „hrdinov“: členov 14. Waffen-SS divízie Galícia, tj. kolaborujúcich Ukrajincov – zdieľajúcich myšlienkový súzvuk s ideológiou nacistického Nemecka, ktorí prisahali vernosť – najznámejšiemu rakúskemu maliarovi, neskôr maľujúcemu výhradne „históriu krvou ľudí“ – Adolfovi Hitlerovi. Problematike 14. Waffen-SS divízie Galícia som sa v minulosti už venoval v dosť obsiahlom článku, preto nemienim do detailov opakovať, čo už som niekedy spomínal a tu sa budem v druhej („historickej“) časti tohto komentára venovať len nejakým tým špecifickým záležitostiam, kde uvediem nejaké nové informácie, na ktoré som v posledných dňoch narazil, ktoré doplním niekoľkými citáciami z mojej minulej tvorby.

  Kde začať? Poľské Rádio Maryja prišlo už 1. mája so správou: « Pravý sektor oznamuje pochod pri príležitosti výročia založenia divízie SS „Galícia“. Podujatie sa začne pri pamätníku Stepana Banderu vo Ľvove. Program zahŕňa aj náboženské obrady a zhromaždenia na cintoríne. » Neskôr sa na internete – takmer okamžite – začali objavovať videa dokumentujúce tieto „národné slávnosti“ v meste Ľvov, ako napríklad „Marsch zu Ehren der Waffen-SS-Division Galizien“ [„Pochod na počesť divízie Waffen-SS Galicia“, pozn.], alebo „Gloryfikacja Bandery i SS Galizien we Lwowie! Skandal!“ [„Glorifikácia Banderu a SS Galizien v Ľvove! Škandál!“, pozn.] Počas tohto pochodu ste medzi prítomnými mohli zazrieť nadpisy ako „ДИВІЗІЯ „ГАЛИЧИНА“ – 83 РОКИ“ [„DIVÍZIA „HALYCHYNA“ – 83 ROKOV“, pozn.], „БАНДЕРІВЦІВ НЕ ЗУПИНИТИ!“ [„BANDEROVCOV NEZASTAVÍTE“, pozn.] Tieto udalosti nemôžu nikoho, s aspoň minimálnym rozhľadom, prekvapiť. Ono sa všeobecne vie, že: „…na Ukrajine, aspoň na tej západnej, nestoja tí, ktorí bojovali v radoch Červenej armády, ani za spomenutie. (Plachý, 2020)“ Ja by som len upresnil, že oblasť Podkarpatskej Rusi v tomto postoji – aspoň donedávna – nebola natoľko zásadná, ako oblasť Galície, čo je dané odlišnou históriou oboch oblastí, kde občania Galície sú vystavení propagande zo strany predstaviteľov ideológie „politického ukrajinizmu“ – pôvodne situovaných okolo rakúskeho cisárskeho dvoru – podstatne dlhší čas.

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Opis myšlienkovej ekvilibristiky pri pokusoch o obhajobu Stepana Banderu: On síce kolaboroval… ale sa „netešil“!

  Istý poľský komentátor vo svojom videu – veľmi podareným spôsobom – vystihol všetky tie snahy ukrajinistov, ktorí sa pokúšajú obhajovať Stepana Banderu a „banderovcov“ v Poľsku, ale rovnako to platí aj u nás na Slovensku alebo v Českej republike, keď povedal: « „A úplnou náhodou ukrajinskí neonacisti začínajú svoj pochod pri Banderovom pamätníku. Pravdepodobne preto, že bol jednoducho anti-nacista a Hitlera nenávidel. A fakt, že s ním kolaboroval, to on tak kolaboroval… ale sa „netešil“! No nie, sakra! » Neviem, či si ľudia uvedomujú, v akom absurdnom svete dnes žijeme.

  Portál „wPrawo.pl“ už v roku 2022 informoval v článku s názvom „Kościół przeżarty banderyzmem! Duchowny wychwala ludobójców, wyzywa Polkę i odgraża się, że Ukraińcy zabiorą Przemyśl, Lublin i Kraków“ [„Cirkev presiaknutá banderizmom! Kňaz chváli páchateľov genocídy, uráža poľské ženy a vyhráža sa, že Ukrajinci dobyjú Przemyśl, Lublin a Krakov.“, pozn.], napísal Jacek Międlar, takýmto spôsobom: „Banderizmus je záležitosťou celej Ukrajiny. V súčastnosti je na Ukrajine možné spozorovať rozsiahle, celonárodne oslavy zločincov UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.]: na sociálnych sieťach, v školách, na uliciach a dokonca aj v parlamente, kde v decembri 2021 bolo väčšinou hlasov schválené uznesenie pripomínajúce 80. výročie genocídnej Ukrajinskej povstaleckej armády. Na základe uznesenia bolo Národnej vysielacej komisii odporúčané vytvoriť tematické programy a programy podujatí na pripomenutie si výročí uvedených v uznesení. Uznesenie tiež navrhuje, aby Ukrpošta (Ukrajinská pošta) a Národná banka vydali poštové známky a pamätné mince na pripomenutie si týchto pamätných dátumov a výročí.“ Ďalej sa v tomto článku, v časti pomenovanej „Heroj w sutannie“ [„Hrdina v sutane“, pozn.], píše: „Jedným zo súčasných gréckokatolíckych duchovných, ktorí si zo Stepana Banderu učinili božstvo, je otec Myhail Gredil, známy aj ako „apoštol Miki“. Je kňazom z farnosti Zvestovania Pána vo Ľvove, vojenským kaplánom a katechétom. Okrem toho, že je držiteľom ceny Stepana Banderu, je aj absolventom Katolíckej univerzity v Lubline.“ Článok, odkiaľ som práve citoval, vám naozaj odporúčam. V jeho spodnej časti sú fotografie. Prezrite si ich veruže poriadne, aby ste dobre pochopili, ako asi vyzerá – aj slovenskými katolíkmi, katolickými médiami a „kresťansko-demokratickymi“ politikmi podporovaná – „kresťanská“ výchova pridržiavajúca sa duchovného odkazu „neo-banderizmu“ na dnešnej Ukrajine.

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Kto je to Paul Robert Magocsi, a čo napísal v predhovore knihy „The Galicia Division“?

  K tomuto len citácia z môjho staršieho článku: « Vedeli ste napríklad, že taký profesor Paul Robert Magocsi, ktorý je vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti [ja osobne som tomuto pánovi vďačný aspoň za zdieľanie znamenitého množstva historických dokumentov, ktoré by sa inak najskôr nezachovali; pozn.], a napísal predhovor ku knihe „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“ (2023), kde si môžete prečítaj aj: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy,“ toľko z predhovoru ku knihe pokúšajúcej sa o rehabilitáciu ukrajinských „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia kolaborujúcich s nacistickým Nemeckom, tak tento ukrajinista Paul Robert Magocsi v roku 2013: „…prevzal čestný titul „Doctor honoris causa“ z odboru história z rúk rektora Prešovskej univerzity prof. RNDr. Reného Matloviča, PhD. (Plišková, 2013)“ »

  Späť k téme. Vzhľadom na uvedené informácie, nemôže byť pre nikoho prekvapením, že to bol práve Myhail Gredil, ktorí – 2. mája 2026 vo Ľvove pri príležitosti založenia 14. Waffen-SS divízie Galícia – mal tú česť povedať slávnostný príhovor a celý pochod následne viedol. Tento gréckokatolícky kňaz si potom pre svojich fanúšikov pripravil video s názvom « Бо тільки той народ має майбутнє, який не відвертається від тих, хто віддав за нього своє життя і свою долю. 83 річниця створення дивізії „Галичина“ » [„Pretože len ten národ má budúcnosť, ktorá sa neodvráti od tých, ktorí zaň položili svoje životy a svoj osud. 83. výročie vytvorenia divízie ‚Galícia‘“, pozn.] Ja som si dovolil z videí, ktoré som v tomto článku doteraz spomínal, urobiť niekoľko obrázkov, aby ste mali predstavu o tom, ako celé podujatie a pochod v Ľvove, ktorý bol zorganizovaný na „počesť“ ukrajinských nacistov, asi vyzerali.

  Mesto Ľvov je pritom veľmi špecifické miesto, ktoré sa počas Druhej svetovej vojny preslávilo svojim židovským getom. Noviny „The Australian Jewish News“ priniesli – vo svojom vydaní z 6. apríla 1945 – článok s takouto titulkou a podnadpisom: „Nevýslovný zločin v Ľvove. 133-tisíc Židov bolo zmasakrovaných.“ Ten istý článok sa neskôr – 13. apríla 1945 – objavil aj vo vydaní „The Sydney Jewish News“. Robiť na takto symbolickom mieste pochody oslavujúce „esesákov“? Ej, veru… to sú tie správne európske hodnoty!

  Organizácia „Pravý sektor“ priniesla rovnako veľmi pekné obrazové zdokumentovanie celej tejto akcie. Jedinou výčitkou by asi bolo: zlyhanie príslušných orgánov EÚ, ako aj Slovenskej republiky, a nedodanie tabúľ s nadpisom: „Tento projekt vznikol za podpory Európskej únie a vlády SR“. Je veľkou škodou, že takéto možnosti propagácie výsledkov práce týchto inštitúcii ostávajú zabudnuté, pritom neprávom.

  Ak by si niekto myslel, že toto všetko bola len ojedinelá udalosť, tak vás sklamem. „Третій механізований батальйон [Tretí mechanizovaný prápor, pozn.] (@3bat.3corps)“, ktorý ma na Instagrame cca. 28-tisíc fanúšikov, prišiel nedávno s tvrdením: „Галичина — дивізія героїв!“ [„Galícia – divízia hrdinov!“, pozn.] „60-та окрема механізована бригада у складі Третього армійського корпусу“ [„60. samostatná mechanizovaná brigáda ako súčasť tretieho armádneho zboru“, pozn.] potom zdieľala na stránkach brigády, ktorá má na Facebooku 131-tisíc fanúšikov(!), video s názvom „Не згасне полумʼя слави! III механізований батальйон 60 окрема механізована Інгулецька бригада відзначив річницю створення…“ [„Plamene slávy nezhasnú! Tretí mechanizovaný prápor 60. samostatnej mechanizovanej Inguleckej brigády oslávil výročie založenia divízie Galícia“, pozn.] Nižšie pripájam nejaké tie obrázky z tejto „oslavy“. Viete, čo je na nich najdesivejšie? Že tie fotografie mne osobne pripomenuli… sú ako-keby vystrihnuté z poľského filmu „Ogniomistrz Kaleń“ (1961), ktorý sa zaoberá práve tématikou povojnového boja poľských vojsk s „banderovcami“, pričom mnohé scény z neho sú len pre silné nátury: „Bandera! Bandera! Bandera!“

  Povedzme si teraz pár slov o 14. Waffen-SS divízii Galícia. Petr Kaňák a Jan Vajskebr vo svojom článku „Výcvikový pluk SS Prag“ pre časopis „Historie a vojenství“ (2013), len tak okrajovo, spomínajú aj výcvik tejto jednotky, ktorý prebiehal vo výcvikovom priestore SS Heidelager, čo bol zároveň aj koncentračný tábor. Taká zaujímavosť, o samotnom rozhodnutí vytvoriť takúto jednotku z ukrajinských dobrovoľníkov informovali austrálske noviny „Border Morning Mail“, na podklade agentúrnych správ z Poľska, už vo svojom vydaní z 21. mája 1943. Sovietsky opis tejto historickej udalosti z pera Valeryho Styrkula, ktorého zástupcovia „akademického ukronacizmu“ v obľube veruže nemajú, vyzerá nasledovne: „Neexistuje nijaké ospravedlnenie pre tých, ktorí pomáhali nemeckým náborárom naháňať mladých Ukrajincov do divízie SS, a ktorí im pomáhali a nabádali ich k vyvražďovaniu civilistov v mnohých ukrajinských, poľských, slovenských a juhoslovanských mestách a dedinách. V júli 1943 usporiadali „esesáci“ veľký rozlúčkový ceremoniál na oslavu vyslania dobrovoľníkov do škôl a výcvikových táborov. Miesta, kde sa stretnutia konali, boli zdobené nacistickými vlajkami so svastikami a emblémami SS, vrátane vlajky divízie SS „Halychyna“, ktorá zobrazovala leva s tromi korunami. Údajne sa to spájalo s levom v tradičnom ľvovskom znaku. Dobrovoľnícke jednotky, držiac transparenty so svastikami a s rukami vystretými v nacistickom pozdrave, pochodovali okolo hodnostárov okupačných orgánov oblasti Galícia. Náborári SS dúfali, že nacionalistické vlajky, emblémy a trojzubce pomôžu prilákať do divízie viac dobrovoľníkov, (s. 22)“ inak povedané – snažili sa v mysliach ľudí vytvoriť asociáciu nacizmu s vlastenectvom. Český vojenský historik Ján Fiala o osobách vstupujúcich do tejto jednotky nemal veľmi vysokú mienku a charakterizoval ich takýmto spôsobom: « Z nejzrvrhlejších živlů byl sestaven esesácký svazek „SS Division Galizien“ (SS divise Halič)… »

  Z pohľadu občanov Slovenska je potom určite najpodstatnejšie nasadenie 14. Waffen-SS divízie Galícia na potláčanie Slovenského národného povstania (SNP). Spomínaný Valery Styrkul k tomuto dodáva: „Nová divízia sa koncom októbra 1944 zúčastnila potlačenia Slovenského národného povstania (SNP). Pokračovala v plnení represívnych funkcií. Pod tlakom sovietskych vojsk ustupovala a zúčastňovala sa proti-partizánskych a represívnych operácií na Slovensku, v Poľsku a Juhoslávii. A opäť bola jej cesta poznačená šibenicami, ohňami a mŕtvymi telami zmasakrovaných žien, detí a starcov. (s. 36)“ Niekoľko slov z publikácie „Časopis Matice moravskej“ (2015): « …nasazení SS divize Galizien, tvořené ukrajinskými dobrovolníky pod německým velením, v okolí Žiliny mezi říjnem 1944 a koncem ledna 1945. Tito muži mají na svědomí vraždění v obcích Nižná Boca, Smrečany a Kvačany a fyzické týrání obyvatel obce Podhorí. »

  Členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia počas Slovenského národného povstania bojovali (a vraždili Slovákov) – bok po boku – spoločne s ostatnými nacistickými SS jednotkami, a že ich nebolo málo. Určite na Slovensko neprišli „na dovolenku“, ale mali jasne zadefinované úlohy. Niekoľko viet z článku vojenského historika Pavla Šimuniča, ktorý nesie názov „Slovenské národné povstanie“ (1984): „V 3. etape bojov na povstaleckom fronte, ktorá sa začala 19. októbra 1944, sa fašistom podarilo sústrediť proti povstalcom veľké sily. K dovtedy operujúcim jednotkám 178. divízie Tatra, 14. SS divízie Galizien a SS bojových skupín Schill, Schäfer a Volkmann pribudli 18. SS divízia Horst Wessel (kmeňová jednotka SS bojovej skupiny Schäfer, ku ktorej sa táto vrátila), SS trestanecká brigáda Dierlewanger, SS bojová skupina Wittenmeyer, bojová skupina vyčlenená zo skupiny armád „A“, disponujúca pancierovým vlakom, a rôzne podporné a špeciálne jednotky. Celkový stav nemeckých okupačných síl na Slovensku, včítane rôznych zabezpečovacích a bezpečnostných jednotiek, dosiahol asi 51000 mužov a priblížil sa počtom povstaleckej armáde, ktorú tvorilo asi 60000 vojakov; okrem toho na povstaleckom fronte i v tyle nepriateľa bojovalo asi 20000 partizánov. Velenie okupačných vojsk preskupilo sily a prostriedky, čím na hlavných útočných smeroch získalo rozhodujúcu prevahu. Okrem výraznej technickej prevahy dosiahli proti povstalcom ďalšie výhody — do bojov mohli zasadiť vysoko mobilné, odpočinuté a v bojoch skúsené jednotky. (s. 27-28)“

  Čo sa potom dialo po definitívnej porážke hitlerovského Nemecka? Veľká časť členov divízie Galícia urobila všetko preto, aby sa vyhli spravodlivému trestu a snažili sa vzdať do tých „správnych rúk“. Takto sa dostali pod ochranné krídla štátnych orgánov západných demokracii a okamžite sa stávali nielen pracovnov silou, ale rovnako aj zdrojom informácii pre západné tajné služby: „Např. pod ochranou Anglie byl v Itálii umístěn zbytek divize SS Galizien v počtu 5000—8000 mužů, složené ze zrádců ukrajinského národa. Anglické úřady odmítly tyto zločince předat Sovětskému svazu, neboť žili v části Ukrajiny, okupované do roku 1939 Polskem a nebyli před válkou občany Sovětského svazu. (Fiala, 1932)“ Noviny „Tribune“ – 3. január 1948 – potom v jednom zo svojich článkov uviedli: « Dozorcovia v táboroch smrti. Pobaltskí obyvatelia, ktorí slúžili ako dozorcovia v táboroch smrti, nacistickí policajti a bábkoví štátni zamestnanci, profesionálni pracovníci alebo obchodníci, utiekli, keď Červená armáda postupovala. Stali sa z nich „vysídlené osoby“. Sovietska vláda protestovala proti tomu, že sa jej nepodarilo dosiahnuť vydanie určitých pobaltských kolaborantov z radov vysídlencov na súdne stíhanie. Poľská tlač bola mimoriadne kritická voči prijatiu SS divízie Galícia, ktorú nacisti zverbovali z Ukrajincov v predvojnovej poľskej provincii Halič, do Anglicka. Asi 8000 z týchto ukrajinských príslušníkov SS bolo prijatých zrejme s cieľom budúcej migrácie do domínií alebo práce v Anglicku. Niektorí sú v Poľsku hľadaní pre obvinenia z masových popráv a mučenia poľských občanov. »

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Vojnové zločiny členov jednotky 14. Waffen-SS divízie Galícia v Hute Pieniackej (Poľsko) – Obyvatelia dediny zaživa upálení vo svojich stodolách

  Dr. Paweł Głuszek vo svojom článku „Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej“ [„Archív plný spomienok: Zločin v Hute Pieniackej“, pozn.], ktorý napísal pre poľský „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.], píše: „28. februára 1944 vstúpili ukrajinskí vojaci zo 4. Galícijského dobrovoľníckeho policajného pluku SS prepojeného s 14. divíziou SS ‚Galizien‘, jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.], ukrajinskí nacionalisti a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín do dediny Huta Pieniacka, kde žila poľská populácia. V dôsledku pacifikačnej operácie útočníkov bolo zabitých viac ako 850 Poliakov. Približne 160 ľudí masaker prežilo. Niekoľko dní predtým, 23. februára, došlo v blízkosti obce k potýčke medzi jednotkou sebaobrany z Huty Pieniacka a policajnou hliadkou zloženou z Ukrajincov slúžiacich v 4. policajnom pluku divízie SS ‚Galizien‘. V dôsledku bojov boli zabití dvaja ukrajinskí vojaci a osem bolo zranených. Na zrážke sa zúčastnili aj jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] podporujúce vojakov SS. Nemci usporiadali v Brodoch slávnostný pohreb obetí týchto bojov. Oddiel SS sa v Hute Pieniacka objavil po tom, čo Nemci dostali informáciu, že v obci sa nachádza oddiel sovietskych partizánov, s ktorými obyvatelia spolupracovali. Partizáni však 22. februára obec opustili. Po potýčkach z 23. februára sa obyvatelia Huty Pieniackej pripravovali na očakavánú nemeckú odvetu. V noci z 27. na 28. februára spravodajská služba z inšpektorátu AK v Złoczowe informovala jednotku sebaobrany v Hute Pieniackej, ktorej velil Kazimierz Wojciechowski, že sa k obci blížia jednotky 14. divízie SS ‚Galizien‘. Bolo odporučené neklásť odpor, ukryť zbrane a obyvateľov. Dúfalo sa, že jednotky SS budú dedinu len kontrolovať, hľadať zbrane a kontakty obyvateľov so sovietskymi partizánmi. Podobná akcia sa uskutočnila niekoľko dní predtým v obci Majdan, kde nedošlo k žiadnym obetiam. V skorých ranných hodinách 28. februára 1944 bola Huta Pieniacka obkľúčená vojenskými jednotkami v sile asi 500-600 vojakov ukrajinských policajných útvarov SS. Velenie mali Nemci. Armádu podporovali príslušníci UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín. Dedina bola ostreľovaná. Niektorí obyvatelia sa ukryli vo vopred pripravených úkrytoch. Po vstupe do dediny začali útočníci prehľadávať budovy a zhromaždili obyvateľov v kostole a škole, ktoré sa nachádzali v centre dediny. Ukrajinci začali rabovať a plieniť domy. Budovy podpálili. Mnohí obyvatelia zahynuli pri pokuse o útek z miest, kde sa ukrývali. Ukrajinskí vojaci sa dopustili mnohých zločinov voči poľským obyvateľom Huty Pieniackej. Zatknutých Poliakov beštiálne vypočúvali a snažili sa od nich získať informácie o pobyte sovietskych partizánov v dedine. Veliteľ oddielu domobrany Kazimierz Wojciechowski bol poliaty horľavou látkou a podpálený. Útočníci pravdepodobne vedeli, kto patril do oddielu domobrany, a kto pomáhal partizánom. Poznali aj miesto úkrytu zranených sovietskych partizánov. Všetci títo ľudia boli zabití. Popoludní boli Poliaci zhromaždení v kostole a škole vyvedení v skupinách po desiatich a v konvojoch odvedení do drevených stodôl a hospodárskych budov nachádzajúcich sa v obci. Ľudí v nich zamkli a budovy zapálili. Tí, ktorí sa pokúšali utiecť alebo kládli odpor, boli zabití. Prakticky všetky budovy v dedine boli vypálené s výnimkou kostola a školy, kde boli zadržiavaní. Neskoro popoludní útočníci Hutu Pieniacku opustili.“

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Vojnové zločiny členov jednotky 14. Waffen-SS divízie Galícia v dedine Palikorovi / Palikrowy (Poľsko) – Obyvatelia dediny zhromaždení na lúke a postrieľaní troma guľometmi, preživší zabití bajonetmi

  Pripemeňme si aj udalosti z dediny Palikorovi [Palikrowy (poľ.) , pozn.] Tie „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.] v článku s názvom „80. rocznica zbrodni w Palikrowach“ [„80. výročie zločinu v Palikorovách“, pozn.] vyobrazil nasledovne: „12. marca 1944 sa v Palikorovách (Brodský okres) odohral zločin proti poľskému obyvateľstvu. Pacifikáciu poľskej dediny vykonali ukrajinskí dobrovoľníci zo 14. divízie SS ‚Galizien‘, ktorým pomáhali blízke jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a polovojenská jednotka zložená z banderovskej organizácie ukrajinských nacionalistov [OUN-B, pozn.] V ten deň bolo zastrelených viac ako 360 osôb poľskej národnosti. Prežilo len niekoľko zranených. (…) …rozsiahla obec s viac ako 1880 obyvateľmi a viac ako 360 domácnosťami, z ktorých značná časť boli Poliaci. Žili tam aj zmiešané poľsko-ukrajinské manželstvá. Po krvavom masakri na Volyni sa v obci ocitli aj utečenci z Volyne. Od polovice roku 1943 začali medzi Ukrajincami vo východnom Malopoľsku narastať protipoľské nálady a zosilnel tlak na depolonizáciu. Tomu predchádzala vlna individuálnych vrážd, ktorých obeťami sa stali významné osobnosti poľskej komunity. Do konca roka 1943 sa situácia zhoršila a vraždenie celých poľských rodín sa stalo bežným javom. Dochádzalo k masovým vraždám zo strany UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a od februára 1944 sa začal dramaticky zvyšovať počet útokov, do ktorých bola zapojená UPA. Poliaci boli vraždení vo Firlejówe, Bokowe, Berozowici Malej a Hute Pieniackej. 28. februára UPA zaútočila na Korościatyn a zabila 156 ľudí. V sobotu 11. marca 1944 dorazila do okolia Podkamenia divízia 4. policajného pluku SS, zložená z dobrovoľníkov 14. divízie SS ‚Galizien‘, a jednotky UPA… podporované miestnou domobranou OUN (b). Časť jednotiek sa zúčastnila na prepadnutí kláštora v Podkamieńi a vyvraždení tam sa ukrývajúcich ľudí, kde sa ukrývali aj niektorí obyvatelia Palikorova. Zvyšná skupina útočníkov smerovala k Palikrowu. V nedeľu 12. marca okolo ôsmej hodiny ráno útočníci obkľúčili obec a spustili paľbu smerom k budovám. Obyvateľom dediny potom prikázali, aby sa zhromaždili na lúke pri rieke. Keď sa zhromaždili všetci obyvatelia dediny, urobila sa selekcia na Poliakov a Ukrajincov. Na overovaní národností sa zúčastnili aj miestni Ukrajinci. Potom boli miestni Ukrajinci prepustení. Poliaci boli natlačení na jedno miesto a obkľúčení z troch strán 3 guľometmi, a potom boli zhromaždení ľudia hromadne postrieľaní. Útočníci potom ľudí zabíjali bajonetmi. Bol to obludný masaker, celá rieka bola červená od krvi. Po poprave boli poľské domy vyrabované útočníkmi a hospodárstva spálené. Poliaci nájdení v skrýšach boli tiež zavraždení. Bolo identifikovaných 265 obetí masakry. Na mieste hromadného hrobu bol postavený pamätník s počtom obetí genocídy. Podľa odhadov poľských historikov ukrajinskí nacionalisti zavraždili približne 100-tisíc Poliakov. 40–60 tisíc zahynulo na Volyni, 20–40 tisíc vo Východnej Galícii a najmenej 4 tisíc na území dnešného Poľska. Teror UPA [Ukrajinská povstalecká armáda , pozn.] spôsobil, že státisíce Poliakov opustili svoje domovy a utiekli do centrálneho Poľska.“

  Niektorí členovia Waffen-SS divízie Galícia mali značne odlišný osud: „Po prechode frontu na západ zostala značná časť UPA v tyle Červenej armády, kde mala vyvíjať deštrukčnú činnosť a rovnako ako neskoršie na našom území Werwolf a ostatné tlupy nacistického podzemia v strednej a východnej Európe organizovať prípravy na vedenie novej vojny. Tak vznikol akýsi organizačný základ, okolo ktorého sa potom verbovaním zvyškov nemeckej fašistickej armády, členov bývalej SS divízie Galizien a rôznych zločineckých živlov, často však tiež násilným mobilizovaním miestneho obyvateľstva, formovali početné banderovské tlupy, ktoré potom narušovali povojnovú mieru konsolidáciu. Ich teroru padli za obeť tisíce príslušníkov ukrajinského a poľského národa. Po skončení druhej svetovej vojny utiekol Š. Bandera s niekoľkými ďalšími blízkymi spolupracovníkmi do Američanmi obsadenej časti Nemecka, kde vytvoril v Mníchove nové ústredie OUN. Toto nové riadiace centrum vydávalo direktívy záväzné pre všetky ozbrojené tvary banderovcov vo východnej Európe. Z východnej časti Poľska, kde sa im podarilo trvale sa usadiť, organizovali banderovci nájazdy i na východné Slovensko, a to už počas leta roku 1945. Tak došlo k vážnemu ohrozeniu…“

  Možnože sa niektorí spýtajú: « Ale ako chceli vlastne bojovať tí „banderovci“? » To je veľmi správna otázka. Na vojnu potrebujete: peniaze, zbrane a bojovníkov. Predstavitelia „politického ukrajinizmu“ (v povojnovom období) bojovníkov mali. Mali aj niečo iné. Desaťročia sa venovali budovaniu rôznych centier „ukrajinizmu“ vo svete – USA, Kanada, Francúzsko, Praha za Masaryka… Domáca úloha: skúste si zistiť, kto bol pán s menom „Lev Dobriansky“, a kto je jeho dcéra „Paula Dobriansky“. Hoďte si do vyhľadávania, naštudujte odkiaľ pochádzal jej otec, koho vyučoval, aká bola kariéra tejto pani… a porozmýšľajte. Odrazu budete mať pokope „banderovcov“, bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Yushchenka s manželkou, administratívu hneď niekoľkých amerických prezidentov… toto všetko sú verejné a ľahko dostupné informácie. Lev Dobriansky, ako uvidíte na obrázkoch nižšie, v rokoch 49/51 venoval naozaj veľké úsilie tomu, aby zabezpečil prísun zbraní zo strany vlády USA pre „banderovcov“, ktorí nám tu vtedy pobehovali… Dobrianskému sa to síce vtedy nepodarilo, no… a vlastne aj podarilo, všakže?

  Čo dodať na zaver? Tento komentár som začínal obrázkom pamätníka pre bojovníkov, ktorí padli v SNP. Je tragédiou národa, keď jeho vrcholní politickí reprezentanti, ako aj prakticky celý mediálny priestor, nie sú odrazu schopní povedať – „za akých okolností“, ohradiť sa, pretože sa to práve akosi „nehodí“, čím zahmlievajú históriu, deformujú túto dôležitú časť národnej identity – historickú pamäť národa, no a takýmto spôsobom špinia pamiatku týchto zosnulých. A ešte väčšou tragédiou je, že väčšine občanov… nič z tohto neprekáža, a v podstate na tomto participujú. Áno, aj s SNP sú spojené nejaké tie „kontroverzie“, ale snáď…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 80. rocznica zbrodni w Palikrowach. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2024. Dostupné na (10-10-2025 / 22:37): https://ipn.gov.pl/pl/dla-mediow/komunikaty/198847,TEKST-AUDIO-80-rocznica-zbrodni-w-Palikrowach.html
  • [2] DOBRIANSKY, Lev. Call for U.S. Aid. / The Courier-Mail – No. 4447: Tuesday, 27. February, 1951. Brisbane (Austrália), 1951.
  • [3] DOBRIANSKY, Lev. Our Opportunity – To Take or Forsake. / ВІЛЬНА ДУМКА [Vil’na Dumka] – The Ukrainian Independent Newspaper in Australia, No. 8 (32), 5. March 1950. Sydney (Austrália), 1950.
  • [4] DRŠKA, Pavel. Boj čs. armády proti banderovcom v rokoch 1945-1947. / Historie a vojenství – 6. číslo, 1977. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1977.
  • [5] FIALA, Ján. Československá armáda v boji proti banderovcům v roce 1947. / Historie a vojenství – 3. číslo, 1960. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1960.
  • [6] FIALA, Ján. Československé ozbrojené sily a zabezpečení pokojného vývoje revoluce v letech 1945-1947. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1962.
  • [7] Germans Try To Use Ukranians Against Poles. / Border Morning Mail – 21. May 1943. Albury (Austrália).
  • [8] Gloryfikacja Bandery i SS Galizien we Lwowie! Skandal! (Poľsko) : Polityka RP (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 18:12): youtu.be/HgkykEXMCkc
  • [9] GŁUSZEK, Paweł. Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2025. Dostupné na (10-10-2025 / 19:21): https://ipn.gov.pl/pl/historia-z-ipn/139138,Archiwum-Pelne-Pamieci-Zbrodnia-w-Hucie-Pieniackiej.html
  • [10] GREDIL, Myhail. Бо тільки той народ має майбутнє, який не відвертається від тих, хто віддав за нього своє життя і свою долю. 83 річниця створення дивізії „Галичина“. Ľvov (Ruthénia) : Myhail Gredil (Facebook). Dostupné (07-05-2026 / 23:09): facebook.com/reel/920101457730542
  • [11] KAŇÁK, Petr. VAJSKEBR, Jan. Výcvikový pluk SS Prag. / Historie a vojenství – 3. číslo, 2013. 62. ročník. Praha (Česká republika) : Vojenský historický ústav, 2013.
  • [12] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [13] Marsz Ku Czci SS Galizien We Lwowie Już w Sobotę! Rząd Tuska Udaje Że Wszystko OK! – Analiza Ator. wideoprezentacje (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 19:12): youtu.be/aiTFuuWnns0
  • [14] Marsch zu Ehren der Waffen-SS-Division Galizien. Lemberg. 2. Mai 2026. Yelyzaveta Grinshpun (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 18:07): youtu.be/As1fJCDdkZ4
  • [15] MIĘDLAR, Jacek. Kościół przeżarty banderyzmem! Duchowny wychwala ludobójców, wyzywa Polkę i odgraża się, że Ukraińcy zabiorą Przemyśl, Lublin i Kraków [ZDJĘCIA]. (Poľsko) : wPrawo.pl. Dostupné (07-05-2026 / 19:49): https://wprawo.pl/kosciol-przezarty-banderyzmem-duchowny-wychwala-ludobojcow-wyzywa-polke-i-odgraza-sie-ze-ukraincy-zabiora-przemysl-lublin-i-krakow-zdjecia/
  • [16] MIKULKA, Radek. Časopis Matice moravské – 2. čislo, 2015. 134. rocńík. Brno (Česká republika) : Matice moravská, 2015.
  • [17] PETELSKA, Eva; PETELSKI, Czesław (réžia). Ogniomistrz Kaleń. (Poľsko), 1961. 103 minút. Dostupné online (26-10-2025 / 23:04): https://www.youtube.com/watch?v=qeohw1ZNuZI
  • [18] PLACHÝ, Jiří. Muzea nejnovějších dějín ve Lvove. / Historie a vojenství – 2. číslo, 2020. 69. ročník. Praha (Česká republika) : Vojenský historický ústav, 2020.
  • [19] PLIŠKOVÁ, Anna. Prof. Dr. Paul Robert Magocsi – Doctor honoris causa Prešovskej univerzity v Prešove. / Na pulze – Časopis Prešovskej univerzity v Prešove. Prešov (Slovenská republika) : Prešovská univerzita v Prešove, 2013. Dostupne na (05-11-2025 / 23:01): https://napulze.unipo.sk/clanok?id=24
  • [20] Prieskum lesov Vyšné Ružbachy. (Slovensko) : Zálesák z východu (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 17:29): youtu.be/As1fJCDdkZ4
  • [21] STYRKUL, Valery. The SS Werewolves. Ľvov (Sovietsky zvaz) : Kamenyar Publishers, 1982. 56 strán.
  • [22] ŠIMUNIČ, Pavol. Obrana východnej časti povstaleckého územia počas fašistickej generálnej ofenzívy (Úsek II., III. a VI. Taktickej skupiny). / Historie a vojenství – 2. číslo, 1987. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1987.
  • [23] ŠIMUNIČ, Pavol. Slovenské národné povstanie. / Historie a vojenství – 4. číslo, 1984. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1984.
  • [24] The Unspeakable Crime at Lvov. / The Australian Jewish News – 6. April 1945. Melbourne (Austrália).
  • [25] The Unspeakable Crime at Lvov. / The Syydney Jewish News – 13. April 1945. Sydney (Austrália).
  • [26] Ukraina: Prawy Sektor organizuje marsz ku czci SS „Galizien” we Lwowie. Start pod pomnikiem Bandery. (Poľsko) : Radio Maryja – Katolicki głos w Twoim domu. Dostupné (07-05-2026 / 18:49): https://www.radiomaryja.pl/informacje/ukraina-prawy-sektor-organizuje-marsz-ku-czci-ss-galizien-we-lwowie-start-pod-pomnikiem-bandery/
  • [27] Warning on Balt Migrants – „Voluntarily“ Served Nazi. / Tribune – 3. january 1948. Sydney (Austrália).
  • [28] З нагоди 83-ї річниці створення 14-ї гренадерської дивізії «Галичина» – 2 травня у Львові. Ľvov (Ruthénia) : Правий Сектор /Львівщина [Pravý sektor /Ľvovská oblasť ,pozn.]. Dostupné (08-05-2026 / 00:13): https://www.facebook.com/story.php?story_fbid=1396563882503603&id=100064500142005
  • [29] Галичина — дивізія героїв! / 30. apríl o 19:38. (Ukrajina) : Третій механізований батальйон [Tretí mechanizovaný prápor ,pozn.]. Dostupné (08-05-2026 / 00:27): https://www.facebook.com/thirdmechbat/

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sa-na-ukrajine-maj-2026-opatovne-prihlasili-k-odkazu-esesakov-z-14-waffen-ss-divizie-galicia-galizien-halychyna-ktori-potlacali-snp/

• ▐ Zverejnené: 04/05/2026

  Základný popis

  Analýza rétoriky Roberta Fica a kritika politického systému na Slovensku. Úvaha o strate dôvery medzi politikmi a občanmi, prázdnych frázach a skrytých zámeroch moci.

  « Politický marketing: Tvorba zdania, dosahovanie požadovaného dojmu, umenie manipulácie – realizácia obrazu domnelej reality »

  ZNAČKY: Zmienka – Komentár – Citát – Politika – Ekonomika – Slovensko – Neoliberalizmus – Liberálna demokracia – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus – Neokolonializmus – Vojna – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva

  Prednedávnom som narazil na video niekdajšieho výrobcu nožov. Tento pán v tomto svojom videu opísal jeden svoj životný zážitok takto: « …a my sme sa s ním rozprávali, ako keby s „kamošom“ a Honza nám vtedy povedal peknú vetu: „Páni, ja nie som váš kamarát. Ja som obchodník. Ja chcem na vás zarobiť. Vy poviete, ktoré veci chcete, nech to prinesiem, kúpim, zoženiem… a ja vám to zo ziskom predám. Bodka. Nie sme nijakí kamaráti. Áno? Je to čisto obchodný vzťah, kde samozrejme, budem sa vám snažiť vyhovieť, pretože – o to viac zarobím. Áno? Tak to proste je jednoduché.“ No… samozrejme, hrajeme… v rámci toho, že sa poznáme… takže niečo, niečo, niečo… potom sa, dajme tomu, prezentujú zľavy a podobné obchodné triky… ale obchodníkov stále ostáva dosť, aby z toho žil. To je princíp obchodu – celosvetovo. » Myslím si, že tento výrok je pomerne jednoznačný. Zákazník niečo požaduje, obchodník sa snaží splniť jeho požiadavky. Čo v prípade, ak nie ste schopní, alebo nemáte v skutočnosti nijaký záujem reálne uspokojiť požiadavky svojho zákazníka v plnom rozsahu? Musíte svojho zákazníka presvedčiť, aby uveril, že sa tak – vzhľadom na okolnosti – v podstate udialo. A presne na tomto princípe funguje celý politický marketing, bohužiaľ. Občanie úplne sa zabúdajú: politici nie sú kamaráti občanov, politici majú dosahovať pozitívne výsledky, a už vôbec nie škodiť. Bodka.

  Pred pár dňami bol zverejnený ďalší diel debatnej relácie „Do živého“ a v ňom sa odohrala takáto diskusia:

  [Dag Daniš:] « Takmer nič sa nezmenilo, za posledné týždne alebo mesiace. Tá Ficova politika je zhruba taká, aká bola od roku 2023, a nie je tu nijaká nová kauza, ktorá by oprávňovala „europarlament“ alebo „eurokomisiu“, aby spúšťali takúto procedúru. Druhý rozmer je politický. A tam sa zmenilo veľa, čo sa týka politického pozadia, tak tam sa zmenilo naozaj veľa, ale treba povedať, že nie na Slovensku. Na Slovensku sa až tak veľa nezmenilo. Zmenilo sa veľa v Maďarsku, že Maďarsko vypadáva z toho režimu, kedy mu škrtili eurofondy a dozerali na to, ako sa tam bojuje s korupciou a podobne. A ja mám silnú obavu, že celé je to o tom, že jedného čierneho Petra treba nahradiť iným a padá to na Fica, lebo Fico má taký obraz v zahraničí, aj keď si nemyslím, že celkom oprávnene, lebo my tu na Slovensku Fica poznáme o niečo lepšie. Vieme, že Fico – Ficova politika častokrát môže pôsobiť „orbánovsky“, ale len gestami alebo rétorikou, ale ten priamy výkon je väčšinou… úplne inde. Podporujeme Ukrajinu, vyzbrojujeme Ukrajinu, nezvykneme vetovať rozhodnutia Európskeho parlamentu. Čiže… Nie, nebude veľký problém s Ficovou politikou, ale na druhej strane ten Ficov obraz v zahraničí je takto „vyfarbovaný“ už roky, že tí ľudia, ktorí majú povrchnejší prístup k informáciám alebo sa spoliehajú len na obraz, ktorý je o Ficovi v zahraničných médiách? Tak áno, tam robia z Fica Orbána číslo dva, ale my vieme, že to tak nie je, a ani to tak nebude. »

  [Jaroslav Daniška:] « Daniel Freund, ktorý stojí v pozadí tej rezolúcie, tak uviedol túto rezolúciu takým výrokom, že: „Musíme zabezpečiť, aby sa Fico nestal druhým Orbánom.“ »

  [Peter Števkov:] « Ja mám tiež presne poznamenaný tento citát, a tým sa ukazuje, aký nezmysel stojí za racionalizáciou tejto rezolúcie, pretože Fico síce vedie v niečom podobnú politiku a snaží sa nezapájať do konfliktu na Ukrajine, ale v oveľa viac veciach je odlišný od Orbána a cielene odlišný. Je to nezmysel, že by sa chcel stať nový Orbánom a nikdy nič také samozrejme nevyhlásil. Fico nevstúpil do tej Orbánovej frakcie „Patrioti“. Slovensko za Fica, na rozdiel od Orbána, dodáva Ukrajine zbrane – na základe obchodných kontraktov, ale dodáva: zbrane a muníciu, a ešte vo výrazne väčšej miere ako za minulej vlády. Uskutočňujú sa medzi Slovenskom a Ukrajinou tie medzivládne rokovania, stretnutia v Užhorode. Takže Fico má viditeľne inú politiku. »

  [Jaroslav Daniška:] « Skočím ti do reči. Zaujímavá vec, že bude tretie… onedlho bude tretie spoločné rokovanie slovenskej a ukrajinskej vlády. A keď som sa pýtal, koľko takých rokovaní mala poľská vláda, česká vláda, tak my ich máme najviac, čo je zvláštna vec. Prepáč. »

  [Peter Števkov:] « A vlastne do konfliktov s Ukrajinou sa dostal Fico vždy následkom nejakej ukrajinskej akcie. Najskôr to bolo kvôli tomu, keď nám zastavili plyn a teraz pri zastavení ropy z ropovodu Družba. Takže Fico vždy reagoval, a napriek tomu z neho robia druhé Orbána. A ťažko sa verí tomu, že tých 418 poslancov, ktorí hlasovali za rezolúciu, 207 hlasovalo proti. Ťažko sa veriť tomu, že tých 418 poslancov si prečítalo naozaj tú správu a majú teraz prehľad o stave právneho štátu. Celé to smrdí účelovosťou a vystrašením v zásade teraz asi posledného takého hráča na európskej pôde, ktorý nejakým spôsobom vybočuje pri tej ukrajinskej politike. »

  Nebudem sa nejako dôkladnejšie venovať tlaku EÚ na Slovensko, ktorý bol naznačený vo vyjadreniach vyššie uvedených komentátorov. Čo si ja osobne začínam všímať: predvolebná kampaň k parlamentným voľbám 2027 sa začala. Tento „cirkus voči Slovensku“ je pravdepodobne jej súčasťou. Európski politici sa snažia vytvoriť tlak na slovenskú spoločnosť, aby v očiach verejnosti „mečiarizovali“ Fica.

  Pre mňa osobne je zaujímavejší iný rozmer. Ako už naznačil Dag Daniš, a ja ho upresním: ono to nie je len tak, že ostatní vnímajú Fica v nejakej polohe, on sám sa do tejto polohy tlačí – z „politicko-voličských“ dôvodov, nejako sa prezentuje a jeho oponenti ho takto vnímajú, ochotne. Ficova politika je predovšetkým politikou dojmu. Fico bol zvyknutý robievať takýto druh ambivalentnej politiky celú svoju kariéru. Voľačo sa prezentovalo, „na pozadí“ sa odohrávalo niečo úplne odlišné. A ono to v minulosti stačilo, pretože doba nebola natoľko dramatická, nešlo o život. Ibaže dnes sme v úplne odlišnej situácii, o tie životy už ide. Fico taktiež stále nepochopil jedno: ľudia mu naposledy nedali hlasy, aby videli „starého Fica“, oni čakali, že sa zmenil a poučil. Čakali, že bude naprávať aj svoje minulé pochybenia, s čim sa súčasne budú diať viditeľné zmeny k lepšiemu. Lenže ono sa zas až tak veľa nestalo. Väčšinu nezaujímajú „politické večerníčky“, kde sa obstarožný bonviván rozvalí niekde vo svojom salóniku a žoviálne hovorí svoje postrehy a zážitky. Nezaujímajú ich stranícke „video-hlásateľky“ a „youtuberi“ natáčajúci reakčné spoty, pomedzi to, ako pobehávajú z diskusie do diskusie, snažiac sa vytvárať zdanie niečoho. Chcú výsledky. Za niekoľko mesiacov to budú 3 roky od posledných volieb a výsledky tejto vlády sú… všelijaké, skôr nepodarené. Aby som tieto myšlienky upresnil – vláda Róberta Fica nenaplnila očakávania svojich voličov. Prezentované predvolebné postoje a ciele, zo strany menovaných osôb, sa nepremenili do podoby ich uskutočnenia. V niektorých oblastiach táto vláda existujúci marazmus ešte prehĺbila – školstvo, zdravotníctvo, národné hospodárstvo, finančná situácia občanov, dostupnosť bývania, demografia, zahraničná politika, obrana, suverenita… Vláda mnohokrát realizuje kroky, neraz dokonca aktívne, ktoré Slovensko – z hľadiska nejakého dlhodobého horizontu – poškodzujú, nakoľko ho oslabujú, pričom vytvárajú podmienky zvýšeného rizika, ktoré môže viesť až k zániku slovenskej štátnosti a strate územnej celistvosti Slovenska. A pokiaľ si človek začne toto uvedomovať, poprezerá si niekedy aj ten centrálny register zmlúv, aké projekty sa za tejto vlády podporujú, ja to už – pre istotu „spokojnej nevedomosti“ – radšej ani nerobím, necítim sa potom dobre… Hm, ja vám teda neviem.

  Čo na záver? „Professio bene dicendi“ – krasorečnenie bez adekvátnych výsledkov je len taký zatuchnutý odor, ktorý po čase už iba obťažuje. Pri predstave toho, že do ďalších volieb vstúpia politici s heslom „Lebo Fico…“, no a ich protistranou budú – pre zmenu – politici s heslami „Voľte nás, lebo tí druhí… tí sú načisto prepnutí…“, snažiac sa využiť jednoduchý psychologický mechanizmus, že už len maličký NÁZNAK rozumnosti a normálnosti, pri vzájomnom porovnaní týchto protistrán, azda postačí… Neskutočné, kam sme sa to dopracovali. I keď… pri pohľade na intelektuálno-morálnu úroveň jednotlivých občanov, prečo by mal byť takýto stav prekvapením? Švajčiarsky psychológ Carl Gustav Jung v jednom rozhovore povedal: „…svetové problémy začínajú u jedinca. [McGuire, Hull; s. 75]“

  ZDROJE:

  • [1] Europarlament hrozí Slovensku. / Do živého. (Slovensko) : Marker (Youtube). Dostupné (04-05-2026 / 22:37): youtu.be/ooJqHFiZo_Y
  • [2] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [3] ŠVARC, Roman. BBK. Blackovy blbé kecy. Tentokrát o Utonu, ne-jakosti, a obchodu. (Česká republika) : Roman Švarc (Youtube). Dostupné (04-05-2026 / 22:29): youtu.be/2EDwpTcIe8U

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/politicky-marketing-tvorba-zdania-dosahovanie-pozadovaneho-dojmu-umenie-manipulacie-realizacia-obrazu-domnelej-reality/

• ▐ Zverejnené: 30/04/2026

  └ Doplnené: 03/05/2025 (18:21)

  Základný popis

  Od prosperity k prežívaniu, alebo aj – keď matematika príjmov a výdavkov nesedí. Prečo klesá životná úroveň občana v ekonomicky vyspelých krajinách? Článok opisuje prejavy a príčiny ekonomického úpadku, pričom kritizuje systémové zlyhania súčasnej politiky na všetkých úrovniach.

  « Politika vojny a sociálne dôsledky ekonomického úpadku z hľadiska bežného občana (04/2026) »

  ZNAČKY: Zmienka – Komentár – Citát – História – Politika – Ekonomika – Slovensko – Neoliberalizmus – Liberálna demokracia – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Neokolonializmus – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva

  Pred pár týždňami vyslovené slová jedného pána z USA: « Sám, na mizine, vek nad 60. Čo robiť? No, to je dobrá otázka, však? No presne takému niečomu som musel čeliť pred nejakými tromi, alebo štyrmi rokmi. Mal som dom, mal som všetko. Prišiel som o ženu pri autonehode, o rodičov ma pripravila rakovina. Zrazu som zostal sám. A tak tu máte veľký dom, ibaže váš príjem sa nezmenil. Daň z nehnuteľností stúpla. Energie stúpli. Náklady na údržbu stúpli. Teraz sa pozeráte na kopu účtov a viete, že matematika nesedí. „Čo mám robiť?“ No, najprv som sa utápal v smútku. Zlyhal som. Nedokázal som „ochrániť pevnosť“, ak to takto môžem povedať. Potom mi došlo, že voľačo urobiť musím, či už to bude správne alebo nie. Takže som sa rozhodol. Jediný majetok, ktorý mi zostal, bol môj dom. To bolo všetko. Takže som ho dal na predaj. Trvalo mi rok, niečo vyše roka, kým som svoj dom predal, dal ho do ponúk, prešiel cez dve rôzne realitné kancelárie a nakoniec ho predal. Takže počas toho roka… no všetci vieme, čo sa vtedy deje. Začnete sa pozerať na všetko, čo máte. Mal som plný dom. Mal som veci mojej sestry, ktorá zomrela… Mal som veci mojej mamy, môjho otca, mojich švagrov a niektorých mojich manželiek. […] Mal som garáž plnú náradia, vybavenia, viaceré vozidlá a všetko to na mňa hľadelo ako hora. Čo s tým všetkým mám urobiť? No pre mňa bolo jedinou možnosťou urobiť si v tom všetkom poriadok, urobiť inventúru toho, čo mám, a začať všetko predávať, až kým nezostanú holé steny. Pretože na to, aby som si po tomto krachu mohol znova vybudovať život… moja teória bola: „Dobre, ale na to musíš mať nejaké peniaze.“ Takže som začal predávať všetko, až po holé steny – nábytok, tých niekoľko umeleckých diel, ktoré som mal, moju zbierku známok, čokoľvek a všetko, čo sa dalo premeniť na peniaze. […] A tak sa aj stalo. Predal som dom, predal som všetko v ňom, až mi napokon zostalo toľko, čo som mohol odniesť na korbe nákladiaku, čo nebolo veľa. Takže, teraz som predal dom. Mám v ruke šek. […] Takže teraz mám šek a mám horu dlhov. Zobral som si teda ceruzku a papier a začal som prechádzať zoznam. Všetkých som vyplatil. A až som to celé zvládol, chlapci, už toho veruže veľa nezostalo. Mal som akurát dosť na to, aby som si kúpil starý nákladný automobil a mal som dosť na to, aby som si kúpil starý obytný príves. Takže, a kým som sa dostal do tohto bodu, tak už mi potom žiadne peniaze nezostali. »

  V rovnakom období sa na internete objavil taktiež príspevok mladého muža, ktorý hovorí: « Opúšťam Nemecko. […] Každým rokom, ktorý uplynie… sa veci stávajú horšie a horšie, po troške. Kvalita života v Nemecku degraduje do bodu, kde… už viac nevidím budúcnosť v tejto krajine. […] Napokon, všetko sa to točí okolo politiky. Rozhodnutia, ktoré vaši lídri robia pre vašu krajinu, ovplyvňujú každého – dobrým, alebo zlým spôsobom. Dvadsať rokov som sledoval našu vládu robiť jedno zlé rozhodnutie za druhým. A už to ďalej nezvládam. Nemôžem. Sledovať politikov v Nemecku je ako sledovať predlohu filmu „Idiocracy“. Ak ste tento film nevideli, tak by ste definitívne mali. Je to v základe opis toho, čo sa deje vo väčšine sveta. Nemecko nie je výnimkou. […] Kvalita života v Nemecku sa znižuje a zdá sa, že tempo sa zrýchľuje. […] Ekonomika. Nemecko stagnuje, alebo je v recesii hneď niekoľko posledných rokov. A špeciálne posledný rok – bol veľmi brutálny. Prepúšťa sa tu vo všetkých sektoroch priemyslu. Samozrejme, v dôsledku rozhodnutí, ktoré urobili politici. Jedným z nich je – energia. Ako určite viete, Nemecko je priemyselná veľmoc. Nemáme veľa zdrojov, ale máme obrovský priemysel, ktorý produkuje rôzne veci. Pre tieto rôzne priemyselné odvetvia potrebujete veľké množstvá energie. Ibaže Nemecko sa rozhodlo, za poslednú dekádu, že sa stane – najdrahšou krajinou na svete, čo sa týka cien elektrickej energie. […] V podstate sme sa zbavili všetkých svojich jadrových elektrárni, a to predtým, než sme mali nejaké iné zdroje energie, ktoré by fungovali a nahradzovali by túto energiu. […] Taktiež tu máme dovoz elektrickej energie z iných krajín. […] Toto je len jeden z faktov, ktorý robí z Nemecka neatraktívnu lokalitu pre podnikanie, pretože je to tak drahé, tak sa podniky radšej premiestňujú do iných miest, kde je to lacnejšie. A samozrejme, výsledkom toho je – menší počet dostupných pracovných miest… […] A ešte k tomu, nie je pre vás veľmi motivujúce, ak pracujete viac. Pretože, ak zarobíte viac, nie omnoho viac, percento toho, čo musíte zaplatiť na daniach a sociálnom poistení a všetkom ostatnom, vzrastá takým obrovským spôsobom, že ak si spočítate všetky veci, ktoré musíte zaplatiť zo svojho príjmu, tak vám neostane ani polovica. […] A potom musíte zaplatiť ešte ďalších 19% na daniach za veci, ktoré kupujete. Vy, ako zákazník. Ľudia na to zabúdajú! Ľudia na to zabúdajú, a to je aj dôvodom, prečo je systém takto navrhnutý… […] Ak si tieto údaje dáte do perspektívy: 7 z 10 pracovných hodín pracujete pre štát, čo je podľa môjho názoru príliš. […] Nemecko je krajinou tvrdo pracujúcich ľudí. Prácu zas až tak nemusia, ale pracujú tvrdo. Má to svoje plusy aj mínusy. Pretože, ak aj tvoji politici sú taktiež tvrdo pracujúci, ibaže pracujú v službe zlému účelu, tak potom musia [pracovať naozaj] VEĽMI tvrdo, aby zničili takúto krajinu. Iba si predstavte: aký snaživý musí človek byť, ako politik, aby zničil národ 80-tich miliónov tvrdo pracujúcich ľudí. »

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Analýzy „Eurostat-u“ a OECD o cenách elektrickej energie v Európe

  Ak by ste mali záujem pozrieť sa o niečo dôkladnejšie na situáciu na trhu s elektrickou energiou v Európe, tak vám odporúčam analýzu „Eurostat-u“ s názvom „Electricity price statistics“, kde je prudký nárast cien jasne viditeľný. A to sú ešte ceny pre domácich spotrebiteľov zvyčajne silne „korigované“. Ďalším zaujímavým dokumentom je správa OECD s názvom „OECD Economic Surveys: European Union and Euro Area 2025“, kde sú napríklad nádherné grafy cezhraničného dovozu alebo vývozu elektrickej energie…

  A bude horšie. Zacitujme si z dokumentu „Europe Is Getting Poorer, and Some Think Its Poverty Spikes Could Spark Revolution“ [„Európa chudobnie a niektorí si myslia, že prudký nárast chudoby by mohol spustiť revolúciu , pozn.]: « Polovica členských štátov EÚ […] zaznamenala v minulom roku rast nižší ako 1%, zatiaľ čo USA rástli tempom medzi 2 a 2,5% a po správach o dezindustrializácii kontinentu vypukla panika. Patrí sem aj Nemecko, kedysi jedna z priemyselných veľmocí sveta. Nemecko zruinovalo svoj jadrový priemysel práve v čase, keď náklady na energiu začali prudko stúpať, čo denník Wall Street Journal označil za najhlúpejšiu energetickú politiku na svete. Nemecko sa kedysi spoliehalo na lacné ruské energie. Teraz už nie. Keď prezident Trump vo svojom prejave v OSN v roku 2018 varoval Nemecko pred závislosťou od ruskej energie, nemecká delegácia sa smiala. NEMCI SA UŽ VIAC NESMEJÚ. »

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Ako Šimečka, Beňová, Hojsík, Neveďalová (a iní) hlasovali za zákaz spaľovacích motorov po roku 2035

  Odmietnutie lacných ruských surovín samotné nespôsobilo súčasný stav, do ktorého sme sa dnes dostali. Drahé energie len zvýraznili predošlé hlúpe rozhodnutia, napríklad aj zo strany orgánov EÚ, ktoré už boli čiastočne naznačené. Pravdepodobne tým najznámejším je rozhodnutie Európskeho parlamentu o zákaze spaľovacích motorov po roku 2035. „Štandard“ vo svojom článku z 15. februára 2023 potom o tejto udalosti informoval s menovaním slovenských zastupiteľov, ktorí hlasovali za prijatie tohto rozhodnutia, kde nachádzame takéto známe mená: Michal Šimečka, Martin Hojsík, Lucia Ďuriš Nicholsonová, Robert Hajšel, Vladimír Bilčík, Michal Wiezik; ale aj: Monika Beňová a Katarína Roth Neveďalová. Na opačnú stranu sa postavili, proti boli: Milan Uhrík, Miriam Lexmann, Eugen Jurzyca, Miroslav Radačovský a Ivan Štefanec. Peter Pollák sa zdržal. Ak ma moja pamäť neklame, pani Beňová (SMER) sa svoje hlasovanie snažila neskôr zdôvodniť, že to oni tam prijímajú rozhodnutia, ktoré sa neskôr neplnia, dodatočne upravujú. Je to vraj bežné. Ja som si na pani Beňovú (SMER) spomenul pri počúvaní rozhovoru s populárnym českým recenzentom áut Josefom Vrtalom, ktorý v ňom povedal: « …aby som vyrobil auto, poctivo vyrobil auto, tak ako sa to tu v Európe niekedy robilo, tak je to nejaký 8-ročný cyklus. Študujem dizajn, maľujem, študujem sociálne skupiny, skúšam – jazdím tie kilometre, a než to dám na trh, tak som si stopercentne istý, že to auto funguje. Oni začali automobilkám nariaďovať tieto tu veci a preskočili tento 8-ročný cyklus, že to proste takto dlho trvá. Takže tie automobilky odrazu riešili: „Á! Tak teraz sú tu tie regulácie! A teraz 2035! Do riti! Veď to máme jeden a pol generácii vývoja auta, no tak musíme teraz… Rýchlo! Všetci… aby sme to stihli vôbec do tej doby, ak to chceme robiť poctivo…“ Takže oni sú teraz vo fáze, keď majú naplánované tie elektrické autá… Oni do toho natlačili tie peniaze, do toho vývoja, do toho všetkého… a už to majú naplánované do toho roku 2032-2035, takže… i keď to teraz takto niekto zastaví, tak oni od zajtrajška nezačnú vyrábať tie normálne autá. To sa nedá! […] Nikto neriešil: čo to znamená pre tie automobilky, čo všetko sa musí zmeniť, aké budú presne dané metodiky na to, aby to nejako fungovalo, že tie automobilky musia zainvestovať, že musia zmeniť dodávateľov tých dielov… Problém je, že… keď je tu automobilka a tá skrachuje… tak neskrachuje len tá automobilka. Tak skrachujú ďalších 10 veľkých subdodávateľov, ktorých má… a ďalších 200 subdodávateľov tých subdodávateľov. To spadne ako krabička kariet. […] …a nedivím sa tým robotníkom, že sa postavili na odpor voči tomu manažmentu tých automobiliek, pretože ten manažment bol rovnako debilný, ako tá politika Európskej únie. Nedá sa to. Nedá sa to, pretože tie automobilky… i keď to zrýchlia… než to vyskúšajú… to auto je namaľované od začiatku inak. » A kam sa potom v Európe vďaka podobným rozhodnutiam dostávame? Krásnym príkladom sú slová Josefa Vratala z jednej z jeho recenzii: „Predchádzajúci model stál 600/650-tisíc, v plnej výbave. Bolo tam všetko. Dnes sa približuje k sume 900-tisíc korún. POZOR! V Európe! V Amerike – za 600-tisíc, v Japonsku – 550-tisíc, v Austrálii 600-tisíc, v Číne 650-tisíc.“ Tento trend ešte zreteľnejšie dokresľujú vyjadrenia z recenzie od „MM Automotive“, kde sa na adresu istého čínskeho auta vyjadrili takto: « Mne – konkrétne – toto auto ukazuje, čo je možné, a ako veľmi musím zmeniť svoj pohľad na celú danú problematiku. […] Pretože za 1.7 milióna to štartuje… vrátane DPH, máš kompletne vybavené auto. […] A poďme sa venovať výbave. My máme audio, ktoré sa volá Zeekrsound. Ale… ono hraje perfektne, ono hraje lepšie než v novom BMW. My máme tichú kabínu, ktorá je tichšia než v nových vozoch Audi za 2 milióny korún. Mimochodom, za 2 milióny korún si u Audi ešte tak nejako neprdneš, ešte si nič nekonfiguroval. My máme interiér, materiálmi a kvalitou spracovania absolútne v inom vesmíre než… hovoríme o Mercedese AMG GT za 6 miliónov korún. Tu je kabína, ktorá je ďaleko kvalitnejšia. […] Inak tá kabína je absolútne skalopevná a mne osobne, tou hodnotnosťou, pripomína zlatú éru Porsche. Nemôžem inak. […] Otvoríme si dvere, auto si zmeria, kam až sa dvere môžu otvoriť. A sú otvorené. Šľápnem na brzdu. Dvere sa zasa zavrú. Toto je ako v 7-mičkovom BMW za 5 miliónov korún. » Týmto sa nesnažím tvrdiť, že tieto auta majú naozaj rovnakú kvalitu, napr. čo sa týka ich spoľahlivosti a podobne. Iba predostieram fakt, že taká Čína urobila obrovský pokrok, a to aj vďaka lacným ruským energiám, a aj vďaka tomu, že si neničí vlastný priemysel. Európa, presne naopak, neustále priemyselne upadá.

  Alebo sa spoločne pozrime na situáciu v Kanade. Tam už azda 10 rokov vládnu „svedkovia liberálno-demokratovi“ – Justin Trudeau a po ňom Mark Carney. Kam to teda za tento čas dopracovali? Práve v týchto dňoch prebiehajú na Slovensku majstrovstvá sveta v hokeji U18. V štvrťfinále tohto šampionátu porazil hráči Švédska favorizovaných Kanaďanov. Medzi komentármi od ľudí, ktorí sa vyjadrili k tomu výsledku, dostali najviac podpory (od ostatných čitateľov) takéto ohlasy: « V dnešnej dobe, my – jednoducho – nie sme schopní vychovať iných hokejových hráčov, než sú deti z bohatých rodín. Kanaďania sú na mizine a financovať dieťa v lige „AAA“ je dnes jednoducho neúnosná finančná záťaž. Teraz vidíte to najlepšie, čo bohatí Kanaďania dokážu ponúknuť, a už to jednoducho nestačí.“ A prečo je to tak… odhaľuje príspevok matky jedného mladého hokejistu: „Môj syn hrá hokej na úrovni „A“. Ak spočítam všetky súvisiace výdavky, tak sme minulý rok na jeho hokej minuli asi 5000 až 6000 dolárov, a to ešte môžem podhodnocovať. Má kamarátov, ktorí hrajú v ligách „AAA“ a „AA“. Ich rodičia minuli 2-3-krát viac ako my. Niekoľko z týchto detí bolo nedávno draftovaných do tímov „Junior A“ v tejto oblasti. Povedali im, že ak chcú mať šancu dostať sa do tímu v najbližších rokoch, musia zaplatiť viac ako 4000 dolárov za účasť na jarných / letných kempoch. Ak sa do tímu dostanú, je to ďalších 8000 dolárov, plus poplatky za ubytovanie, ak tím nie je blízko ich domova. Niektorí z týchto ľudí minú len tento rok 30 000 dolárov na hokej svojich detí – a väčšina z nich nie sú nijako zvlášť elitné talenty, sú to iba nadpriemerní hokejisti. Je to šialené a bude to len horšie a horšie. » Takto nejako to vyzerá aj v USA a dá sa povedať, že v podstate všade, kde „súkromný kapitál“ vycíti šancu zarobiť. Presne počas toho, ako som tento článok aktualizoval, bol zverejnený dokument s názvom „Youth Sports Used To Be Fun For Kids. Then Private Equity Rigged The Game.“ [„Mládežnícky šport býval pre deti zábavou. Potom však súkromný kapitál zmanipuloval hru.“, pozn.] Taký Damon Cassidy napríklad otvorene hovorí: „To, čo nazývame krízou bývania je v skutočnosti stav trhu, ktorý bol zámerne formovaný, aby „vytiahol“, čo najviac peňazí z [uspokojenia] základnej ľudskej nevyhnutnosti.“ A rovnaký prístup majú títo ľudia aj v oblasti zbrojného priemyslu. Možno ešte horší. Tam už sa ani len nesnažia aspoň tváriť, že na ľudských životoch nejako zvlášť záleží. Stačí si pohľadať nejaké informácie o firmách zapojených do dnešných vojenských konfliktov, naštudovať ich vízie o autonómnych vraždiacich systémoch na báze umelej inteligencie…

  Pred pár dňami bolo zverejnené video opisujúce situáciu vo Veľkej Británii, ktoré nesie názov „Millions Are Now Living in Their Cars Across the UK — Even Full-Time Jobs Still Aren’t Enough“ [„Milióny ľudí naprieč Veľkou Britániou dnes žijú v autách – Ani práca na plný úväzok im nepostačuje“, pozn.], kde v úvode zaznie: « Verili by ste, že mať prácu na plný úväzok v šiestej najväčšej ekonomike na svete nepostačuje na to, aby ste si zabezpečili strechu nad hlavou? V roku 2026 bude Spojené kráľovstvo svedkom krutého paradoxu: počet ľudí spiacich na uliciach od roku 2010 prudko vzrástol o 171%. Ale to je len vrchol ľadovca. Mimo štatistík sú desiatky tisíc utajených bezdomovcov, ktorí premieňajú svoje autá na posledné pevnosti zachovania svojej dôstojnosti. Pri priemernej cene prenájmu dosahujúcu výšku 1434 libier za mesiac… a v Londýne musia ľudia dokonca minúť až takmer 41.6% ich príjmu, len aby mali miesto, kde sa môžu zložiť. Je to už oficiálne: trh s bývaním kolabuje. Ak si zdravotná sestra alebo učiteľka musí vyberať medzi zaplatením nájmu alebo kúpou stravy, tak v tej chvíli auto prestáva byť symbolom slobody, ale stáva sa väzením na štyroch kolesách pre pracujúcu triedu. » Pritom nehovoríme o nejakých novinkách. Už pred rokom bol zverejnený dokument s názvom „Growing Up Poor: Britain’s Breadline Kids“ [„Vyrastať v chudobe: Britské deti na hranici chudoby“, pozn.], kde si možne vypočuť nasledovné: „Takmer každé tretie dieťa dnes vyrastá v chudobe, pritom je viac a viac rodín dotlačených k biede. Dokonca aj v mestách, kore sú vnímané ako bohaté. […] Tieto deti hovoria za viac než 4 milióny detí, ktoré vyrastajú v chudobe. Toto je ich príbeh a ich slová.“ A čo teda tieto deti s chudobných rodín hovoria? 8-ročná Courtney z Cambridge: „Sme chudobní, ale predsa sme bohatí – nemáme síce veľa peňazí, ale máme aspoň strechu nad hlavou. […] Nemôžem mať vždy jedlo, aké by som chcela, pretože mama veľakrát nemá dosť peňazí. […] Potravinové banky nám dávajú jedlo a my tam chodíme [vo Veľkej Británii je takmer 2000(!) takýchto výdajní potravín, pozn.], pretože mama nemá takmer žiadne peniaze. […] …a mám obavy, pre prípad, že by nám neposlali tú platbu [podpora, pozn.] Ak sa príliš obávate, tak sa potom nepretržite obávate a obávate a obávate… aj v škole. Obávanie sa je v podstate, keď ste smutný a neviete, čo sa bude ďalej diať.“ Tento dokument odporúčam každému. Uvidíte plesne prakticky v každom dome, pretože ľudia nemajú peniaze na to, aby si poriadne zakúrili, spoznáte muža, ktorý sa zo všetkého psychicky zrútil, a jeho malý syn s ním ostal, aby nebol sám… Takéto sú dôsledky arogancie politických zadubencov, ktorí neberú ohľad, že nie každý na to má, aby zaplatil drahé energie a nárast cien všetkého. Pre mnohých takéto voľačo neznamená: „Čo už… priplatím si,“ ale… pre dotyčných sa v tom momente začína boj o chlieb! Predsa len ešte jeden pohľad do Británie. Zacitujem pár viet z dokumentu – vydané 28. apríla 2026 – s názvom „Britain’s Extreme Poverty: Life in the UK’s Forgotten Deprivation“ [„Extrémna chudoba v Británii: Život zabudnutého úpadku Spojeného kráľovstva“, pozn.]: „…kráľovstvo podnikateľskej slobody a prekvitajúcich bohatstiev, so 177-mi miliardármi poháňaných dynamikou Londýna a priľahlých predmestí, krajina má historicky nízku nezamestnanosť s hodnotou 3.5%… ibaže pre milióny Britov práca neznamená zaplatenie ich účtov. Sú pracujúcou chudobou, ktorá má problém uspokojiť svoje potreby a niekedy si musí vybrať podvádzanie, len aby prežili.“ Nepripomína vám to niečo? Nejakých tých „politických rozprávkarov“ zo slovenských končín? Len tí vždy končia pri tej nezamestnanosti a voľných pracovných pozíciach. O „pracujúcej chudobe“, o tom, že tie kupecké počty – „cena nájmu, snaha mať vlastné bývanie vs. plat“ – pre veľké množstvo občanov nijako nesedia… o tom sa mlčí.

  Čo napríklad zaznie v dokumente – opäť len pred niekoľkými dňami zverejnenom – s názvom „Starving to pay rent: The brutal reality of the cost of living crisis“ [„Hladujú, aby zaplatili nájomné: Brutálna realita krízy životných nákladov“, pozn.], ktorý približuje dnešnú realitu v Austrálii? No povedia tam aj toto: „Životné náklady stúpajú do závratných výšok. Dane sa zvyšujú. Príjem na obyvateľa sa znižuje. Životná úroveň klesá.“ V tomto dokumente pozvaný expert popisuje príčiny, kde zaznie aj NEZODPOVEDNÉ míňanie finančných prostriedkov zo strany vlády, ale mňa zaujalo niečo, čo má mnohé spoločné aj so situáciou na Slovensku: „…rekordná imigrácia a rekordný rast populácie. […] …ale toto zvyšuje infláciu nahor. Pretože my máme len určitý počet domov, ktoré môžete prenajať. Máme len určitý počet fariem. My máme len určitý počet producentov. A tak… keď máte masívny prílev ľudí do krajiny, tak to zvyšuje ceny.“ Si len predstavte, ako by asi zareagoval trh s nehnuteľnosťami a bývaním na Slovensku, ak by sa teraz uskutočnil prísun – prišlo by ďalších 150-tich tisíc osôb, ako tu blúznili niektorí…

  A takto by sme mohli pokračovať a pokračovať. Prečo zverejňujem tieto úryvky? Dokumentujú očividné symptómy. Zlyhávanie systému. Nový globálny normatív. Čo v „globalizovanom“ – vzájomne úzko prepojenom – svete nie je nijakým prekvapením. Sú pritom reakciou na viaceré a opakujúce sa prejavy slovenských politikov, ktoré som v poslednom období zhliadol, kde zaznievalo niečo ako: „Pozrite sa sem! Je to – OK! Vaše sťažnosti sú – neopodstatnené!“ Finančne bonitní ľudia u nás začínajú nachádzať akúsi svojskú záľubu, až nebodaj pasiu, v umení prehliadania. Týmito príkladmi chcem poukázať, že v PODSTATNE ekonomicky vyspelejších krajinách sa životná úroveň ich občanov postupne – a citeľne – prepadá. Internet je preplnený videami a príspevkami, kde zaznievajú náreky nad úpadkom a zvyšujúcimi sa cenami – VŠETKÉHO! Na Slovensku? Tu sa – okrem politikov – verejne ohradzujú (a čoraz častejšie) aj zástupcovia kadejakých inštitúcii, dotyční dôrazne odmietajú nárast vulgárnych a agresívnych prejavov zo strany občanov. Hm… vážne? Vy sa týmto občanom čudujete? No ja sa – presne naopak – týmto ľuďom vôbec nečudujem. Politici, „odstavčatá“ v štátnej a verejne správe, na toto naviazaní slovenskí oligarchovia, kadejakí úžerníci a vymáhatelia, bytoví a všelijakí iní špekulanti, „mimovládkari“, nadnárodný kapitál a všetci lobotomizovaní „tichí spoločníci“ zbierajúci omrvinky pod stolom, však ich určite poznáte a máte z nich vyskladané celé vaše rodiny… tí, ktorí nikdy nič „nevidia a nepočujú“, spokojne krochkajú – títo všetci si nastavili svoje životy a celý spoločenský systém na nejakej svojskej predstave, z ktorej profitujú, no a tento ich fantazijný prelud sa im pomaličky pred ich očami rúca. Ale oni odmietajú tragickú realitu dnešných dní, ktorú spôsobili. Očakávajú, že sa im štát – i naďalej – bude mlčky (a v rovnakej alebo ešte dokonca vyššej miere) skladať a požičiavať si na ich „zaslúžené“ zisky a príjmy, platy, dôchodky… alebo nebodaj doživotné renty. Na druhej strane, ja ich chápem. Je určite jednoduchšie udržiavať spoločenský diskurz v zdaní aspoň nejakého „normálu“, namiesto vysvetľovania, zopakujem, čo – vyššie menovaní – spôsobili: ako z prakticky z každého občana – majúceho 20 a viac rokov – urobili doživotného člena združenia „stratená generácia“, ktorý strávi väčšinu svojho produktívneho života prácou na tom, aby sa podieľal na znižovaní dopadov spomenutého, aj napríklad dnešného zbrojného šialenstva a militarizmu, pričom titulky ako: „Kyjev testuje zbraň, ktorá sa vyrába aj na Slovensku…“, nie sú nijako prekvapivé. Stanú sa pracovnou silou vymedzenou na sanáciu „stalo sa“. Ako? Samo… Samo? Ten stíha všetko. Takí dôchodcovia prakticky prišli o značnú časť hodnoty svojich dôchodkov… Taktiež ma udivuje, ako ďalší zodpovední – hlavné mienkotvorné média, ktoré deň za dňom, mesiac za mesiacom, ROKY ROKÚCE prezentujú – neprestajne a dookola omieľajú – tie isté heslá, tlačia tie isté posolstvá, chcú, aby sa niečo dosiahlo. Až sa to začne diať a začnú sa ukazovať dôsledky týchto ich snažení a presadzovaných politík, odrazu sú – šokovaní. Čo je ale omnoho horšie? Všetci menovaní sa dnes snažia zmanipulovať kauzalitu do podoby, ktorá ich zbavuje zodpovednosti. Snažia sa prezentovať nejaký „výsek reality“. Pôvodcovia, súčasť príčiny – títo sa snažia ohlasovať svoj príchod v podobe poslednej a jedinej možnej záchrany… Vážne?

  Málokto si uvedomuje nasledovné: približne od 70/80-tich rokov minulého storočia sa drvivá snaha svetových vedeckých kapacít venovala – automatizácii, robotizácii, reinžinieringu výrobných procesov, vymýšľali sa a zavádzali kadejaké inovatívne systémy manažérstva kvality, len aby ľudstvo dokázalo produkovať viac a efektívnejšie. Počas toho sa do hospodárstva „natlačilo“ enormné množstvo finančných prostriedkov, dokonca sa neskôr vo veľkom „kvantitatívne uvoľňovalo“, len aby pánom veľkomožným celý systém nekrachol. A napokon? Napokon sa všetko toto, za desaťročia naakumulované, bohatstvo ľudstva postupne… vyhodilo do vzduchu. Z pohľadu bežného občana a štátnych pokladníc. Niektorí na tom neskutočne zarobili a transfer verejných zdrojov do súkromných rúk bol úspešne dokonaný. Výsledkom je: prepad životnej úrovne prakticky všetkých občanov, a čím vekovo mladší je dotyčný občan, tým horšie preňho, tým násobne viac námahy bude musieť vynaložiť, aby mal aspoň tú svoju posteľ, kam sa večer uloží, oproti svoji starším spoluobčanom, ktorí si kupovali vlastné bývanie za polovičné, alebo aj tretinové – za zlomok dnešných cien. „Epoch Philosophy“ v takýchto súvislostiach uvádzajú: „Posledných 40 rokov neoliberalizmu môže byť vo všeobecnosti opísaných ako: LÚPEŽ a vyťažovanie bohatstva z rúk normálnych – deň za dňom pracujúcich – ľudí, do bodu, v ktorom bohatí nikdy nenazhromaždili viac bohatstva v porovnaní so zbytkom spoločnosti v celej ľudskej histórii. Mnohí nie sú prekvapení, že horných 10% vlastní 93% amerického trhu s akciami.“ Alebo ako povedal v nedávnom rozhovore Ing. Marián Vitkovič: « …globálna finančná elita, ktorá spolupracuje s tými lokálnymi finančnými elitami a s tými politickými „trkvasmi“, ktorí ich zastupujú… […] Dnes neexistuje kapitalizmus vo forme nejakej voľnej súťaže a dokonalej konkurencie. Dnes je ten kapitalizmus taký, že tí, ktorí vlastnia ten kapitál a ovládajú tie globálne, lokálne toky – aj tie integračné, sa vyčlenili z tej spoločnosti… »

  Čo na záver? Pri pohľade na to, kam spoločnosť na Slovensku smeruje, vlastným životným príbehom nejedného sa pokojne môže stať: bude na sklonku svojho života predávať všetko, čo má, len aby mohol niekde hlavu skloniť, nebodaj ešte ochorie a bude rád, že mu niekto podá… aspoň ten pohár vody… Ja som totiž počul, že vraj je slovenským občanom jedno, do akých nemocníc chodia, vraj. Len keď sa pozerám, ako funguje zdravotníctvo v krajinách, kde je zdravie občana otázkou zisku… začnite si šetriť, ak vás majú viesť politici s týmito názormi. I keď… pre mnohých by to bol zaslúžený osud.

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Ako Róbert Fico rezignoval na jednu zo základných úloh štátu – na ochranu verejného záujmu v obasti zdravotníctva

  Mnoho ľudí si nepovšimlo jednu dosť podstatnú vec. I ja sám som ju prehliadol a upozornil ma na ňu až Eduard Chmelár, keď povedal: « Výsledkom toho nie je, žeby sa stretli v strede, pri nejakých pragmatických riešeniach. Výsledkom toho je, že obe tie strany zlyhávajú v tých riešeniach, lebo ich odhadzujú, ignorujú, ako som povedal. Poviem vám čerstvý príklad toho, prečo tvrdím, že ľavica na Slovensku je mŕtva. Pred niekoľkými týždňami, premiér na tlačovej konferencii pri otváraní nejakého oddelenia súkromnej nemocnice v Spišskej Novej Vsi povedal vec, ktorá by mala všetkých šokovať, alebo ľavičiarov by mala postaviť na nohy: vzdal sa svojho dlhodobého presvedčenia, že súkromné zdravotné poisťovne tu vytvárajú biznis na úkor pacienta a povedal, že to je jedno, či sú súkromné alebo verejné, že on to musel prehodnotiť. Čo toto je? To je to isté, ako keď hovorieval, že vždy dá radšej na mlieko ako na zbrane, a potom sa stal z neho najväčší podporovateľ zbrojárskeho biznisu, a dnes ten človek, ktorý o sebe neustále tvrdí, že je – etatista, REZIGNOVAL NA ÚLOHU ŠTÁTU, pretože to nie je jedno. Viete… v štátnych nemocniciach ten pacient, ten obyčajný pacient nedopláca nič, alebo… aby som to povedal presnejšie… v tých súkromných nemocniciach je OVEĽA viac dodatočných poplatkov, z ktorých ten pacient zošedivie, ak nebude chránený. Viete… a na tieto podstatné témy… tá politika rezignovala. Ja som čakal, že niekto na to skočí, že v opozícii sa nájde niekto, kto pôjde po tejto téme, ako údenom, keď sa premiér takto obnažil a povedal, že jemu to je jedno, rezignoval a otvorene sa postavil, nechcem povedať, že na stranu Penty, ale na stranu SÚKROMNÝCH ZÁUJMOV, a nie VEREJNÉHO ZÁUJMU. Veď tu dlhodobo máme správu NKÚ, ktorú každý ignoruje, ktorá jasne povedala, že: „Štát rezignoval na verejný záujem v zdravotníctve…“ »

  POST SCRIPTUM: Téma, ktorej sa v tomto čláku venujem je mimoriadne komplexná a jej plnohodnotné spracovanie by si vyždovalo výrazne širší časový rámec. Tento komentár preto vnímajte skôr… ako prvotný rozbor základných informácií, na ktoré som narazil, spojený s osobnými postrehmi, ktorý slúži na otvorenie diskusie o danej problematike medzi širšou verejnosťou.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] Alone, Broke, Over 60… I Sold Everything to Start Over (My Real Story). (USA) : Offended Outcast (Youtube). Dostupné (01-05-2026 / 19:29): youtu.be/RndUKvYAhHs
  • [2] Billionaires Are FORCING Us Into Poverty. (USA) : Damon Cassidy (Youtube). Dostupné (02-05-2026 / 03:45): youtu.be/7Zi3jL-C8I0
  • [3] BOD ZLOMU NA TRHU S AUTY? Otevřeně o automobilovém světě s Pepou Vrtalem | AUTO-CENZURA #1 (Česká republika) : Andy-auta (Youtube). Dostupné (03-05-2026 / 03:19): youtu.be/da90L6H9VlI
  • [4] Britain’s Extreme Poverty: Life in the UK’s Forgotten Deprivation. (UK) : Witness (Youtube). Dostupné (02-05-2026 / 03:07): youtu.be/s80upSxTnlw
  • [5] DUGOVIČ, Tomáš. Zákaz spaľovacích motorov po roku 2035 je definitívny. Ako hlasovali naši europoslanci? Bratislava (Slovensko) : Štandard. Dostupné (03-05-2026 / 03:12): standard.sk/320242/zakaz-spalovacich-motorov-po-roku-2035-je-definitivny-ako-hlasovali-nasi-europoslanci
  • [6] Electricity price statistics. (EÚ) : Eurostat. Dostupné (03-05-2026 / 18:19): https://ec.europa.eu/eurostat/statistics-explained/index.php?title=Electricity_price_statistics
  • [7] Europe Is Getting Poorer, and Some Think Its Poverty Spikes Could Spark Revolution. (USA) : CBN News (Youtube). Dostupné (01-05-2026 / 19:52): youtu.be/IcTw3pP9Axs
  • [8] Growing Up Poor: Britain’s Breadline Kids. (UK) : Origin (Youtube). Dostupné (02-05-2026 / 01:34): https://youtu.be/GaROQtcnDEQ
  • [9] I’m leaving Germany | Brutally Honest Review. Radical Living (Youtube). Dostupné (01-05-2026 / 19:30): youtube.com/watch?v=HQvSItqdd5o
  • [10] Jednoznačně nejděsivější recenze experta Pepy v historii EU | Autosalon.tv Praha (Česká republika) : Prima+ (Youtube). Dostupné (03-05-2026 / 04:09): youtu.be/gufxqgcRK0Q
  • [11] Millions Are Now Living in Their Cars Across the UK — Even Full-Time Jobs Still Aren’t Enough. (UK) : Europe Today – The Untold (Youtube). Dostupné (01-05-2026 / 19:32): youtube.com/watch?v=eiDPefxOUJ8
  • [12] ŇINAJOVÁ, Eva. Kyjev testuje zbraň, ktorá sa vyrába aj na Slovensku. Na bojisko môže priniesť revolúciu, Rusi sa pred ňou neskryjú. Bratislava (Slovensko) : Markíza. Dostupné (03-05-2026 / 15:47): tvnoviny.sk/zahranicne/clanok/982235-kyjev-testuje-zbran-ktora-sa-vyraba-aj-na-slovensku-na-bojisko-moze-priniest-revoluciu-rusi-sa-pred-nou-neskryju
  • [13] Palantir and the Conspiracy to Own Everything: The Largest Heist in History. (USA) : Epoch Philosophy (Youtube). Dostupné (02-05-2026 / 15:58): youtu.be/ZOwXh9IiV9k
  • [14] OECD Economic Surveys: European Union and Euro Area 2025. OECD. Dostupné (03-05-2026 / 18:21): oecd.org/en/publications/oecd-economic-surveys-european-union-and-euro-area-2025_5ec8dcc2-en/full-report/strengthening-electricity-markets_ebb6cc30.html
  • [15] Starving to pay rent: The brutal reality of the cost of living crisis | 60 Minutes Australia. (Austrália) : Europe Today – The Untold (Youtube). Dostupné (01-05-2026 / 19:34): youtube.com/watch?v=HRP1t-P0Ljw
  • [16] Téma dňa s Eduardom Chmelárom: Úpadok politickej scény a herci a ich politické vyhlásenia. Bratislava (Slovensko) : Televízia TA3 (Youtube). Dostupné (03-05-2026 / 15:59): youtu.be/AHQQQ60Z3sY
  • [17] Ukrajinci vyrábajú v Košiciach drony. Prvé „made in Slovakia“ budú do konca roka. (Slovensko) : FutureArmyTV (Youtube). Dostupné (03-05-2026 / 17:02): youtu.be/2vNNetBUEIc
  • [18] Youth Sports Used To Be Fun For Kids. Then Private Equity Rigged The Game. (USA) : More Perfect Union (Youtube). Dostupné (02-05-2026 / 03:34): youtu.be/zEOeQQ019aA
  • [19] 4K | MULDIX: JE MI SMUTNO. KRUTÁ PRAVDA A Zeekr 7X. (Česká republika) : MM Automotive (Youtube). Dostupné (03-05-2026 / 14:37): youtu.be/N7X614Ubj-Y

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/politika-vojny-a-socialne-dosledky-ekonomickeho-upadku-z-hladiska-bezneho-obcana-04-2026/

• ▐ Zverejnené: 27/04/2026

  Základný popis

  Úryvok z vyjadrení Vladimíra Palka nie je len politickou analýzou. Tieto slová je potrebné vnímať ako záznam začiatku rozpadu. Echo doby, kde sa pragmatizmus rôznych záujmových skupín maskuje propagandistickými heslami dovtedy, kým sa realita neohne do požadovanej podoby, tj. neuverí v ňu dostatočné množstvo ľudí. Je to reflexia nad tým, ako ambície a ekonomické kalkulácie menia životy bežných občanov v prach. Doslova.

  « Časť základnej osnovy príbehu vojenského konfliktu na Ukrajine – Zlyhanie diplomacie a ekonomické záujmy hlavných aktérov (Vladimír Palko / Do živého, 04/2026) »

  ZNAČKY: Zmienka – Citát – Politika – Ekonomika – Slovensko – Neoliberalizmus – Liberálna demokracia – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Vojna – Neokolonializmus – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva

  Pred niekoľkými dňami som narazil na ďalší diel debatnej relácie „Do živého“. Rozhodol som sa vám z nej zacitovať takýto úryvok z vyjadrení Vladmíra Palka. Ten v ňom popisuje – v zjednodušenej forme – isté ekonomicko-hospodárske súvislosti, existujúce niekde v úzadí, ktoré napokon vyústili až do toho, čo dnes môžeme sledovať na Ukrajine.

  POZNÁMKA: Doporučené čítanie – „Ako Sovieti súhlasili so zjednotením Nemecka“, kde nájdete preklad citátov z práce pomenovanej „NATO Expansion: What Gorbachev Heard“ (2017), ktorá pochádza z dielne Národného bezpečnostného archívu (National Security Archive), ten je situovaný v areáli Univerzity Georgea Washingtona vo Washingtone.

  [00:30:54 – 00:34:46 / Vladimír Palko:]
  « …Amerika už sa vzdala toho ťahu proti Rusku – viac-menej – alebo teda: už chce vycúvať. Aj vycúvala. Ale Európa? Európa proste nie. A to je strašne… to je proste kľúčová otázka, že či my sme schopní – ešte vôbec – sa pozrieť na celé to dianie za posledných 20 rokov. Či sme schopní namaľovať… pozrieť na to veľké plátno, že čo to je za príbeh. No to je jeden neuveriteľný príbeh, že? Bavili sme sa o nemeckej rope. Rusko zastavilo prepravu tej kazašskej ropy cez severnú vetvu ropovodu Družba do Nemecka. Eh, že sú to vraj nejaké technické poruchy. No možno tiež si vymýšľajú a jednoducho urobili to, čo Putin avizoval už… pred pár týždňami. Povedal, že vlastne my prestaneme, môžeme prestať úplne… ako vyvážať ropu do Európy. A tá argumentácia… argumentácia je taká, aj jeden ten guvernér nejakej ruskej oblasti, ktorý komentoval tú správu, že kazašská ropa sa prepravovať nebude: „No veď však Nemecko to nechce, asi sa mu darí…,“ no tak dobre, tak nebude tú kazašskú ropu dostávať. Medzi nami. Všimnite si jednu vec – to heslo o tom, že: „Nemôžeme dovážať ropu z Ruska, pretože tým umožňujeme financovať, aby si Rusko financovalo svoju vojnu na Ukrajine. To nejde!“ No dobre, ale však celé roky tu teda tá ropa tiekla, cez ten ropovod Družba, a veď peniaze dostáva Rusko nielen za ropu, toto bola kazašská, ale dostáva to za prepravu. Však poplatky? Rusko dostáva predsa. Tak to je potom tiež asi teda… to sú tiež peniaze, ktoré môže používať na financovanie svojej vojny. No ale o tom sa nehovorí. Proste, hovoria sa tu nejaké heslá. A najfantastickejšie je to, keď si zoberieš do úvahy, že povedzme predsedníčka Európskej komisie – Ursula von der Leyen vo vláde nemeckej od roku 2005, alebo tak nejako. Ona bola v  tej generácii tých ministrov Angely Merkelovej, ktorí proste robili presne opačnú politiku: „Budujme ten Nordstream 2! Viacej dovážajme ruské energie!“ No a Amerika sa proti tomu proste postavila. Amerika dotlačila aj teda Európanov k tomu, vrátane teda Merkelovej, ktorá bola proti… k tomu, že proste politicko-vojensky sa budeme tlačiť k tým ruským hraniciam. A Amerika spôsobila vojnu a zároveň hneď Amerika povedala, spomeňme si na toho Bidena, jak stál vedľa kancelára Scholza a povedal, že akonáhle Rusko zaútočí – a všetko preto robili, aby zaútočilo, no tak proste Nordstream pôjde preč. Nordstream nebude. [Všetkým odporúčam pozrieť si najmä tú časť, kde Biden povie, že sa postarajú o Nordstream, na čo novinárka; šokovaná z toho, že najvyšší predstaviteľ cudzieho štátu sa verejne vyhráža a ide rozhodovať o hospodárskych záležitostiach Nemecka, čim Nemecko stavia do pozície nesvojprávneho vazala, a tým chce – prakticky – riadiť aj stav európskej ekonomiky; začne KOKTAŤ, až sa jej podarí zo seba dostať: „Čč… čo… Ako by ste to urobili… presne… keďže projekt, kontrolu nad projektom má v rukách Nemecko?“ Biden? Ten len s úškľabkom na tvári povie: „Budeme… Môžem vám sľúbiť, že to budeme schopní urobiť,“ pozn.] A všimnite si, že… proste Amerika stále pracuje na konci odberu tých ruských energií. A tá Ursula von der Leyen? Ona celý tento príbeh pozná, lebo ona bola jeho súčasťou, ale proste nechala sa dotlačiť do pozície, kedy robí presný opak, než robila pred… než robila v prvej dekáde tohto storočia. Presný opak. Ale o tom sa o tom sa proste nehovorí. Čiže Amerika… Amerika dotlačila Európu do tej vojny na Ukrajine. Amerika potom zarazila, urobila všetko preto, aby sa ruské energie prestali dovážať. [Netreba zabúdať, že USA – prostredníctvom Donalda Trumpa – vyjadrili veľký odpor voči realizácii „Nordstream 2“ už v roku 2018, pričom zaznievalo: „Nemecko je Ruskom úplne kontrolované…,“ tento fakt (ako mnohé iné) sa zvykne nejako vytrácať; pozn.] A na záver, máme tu amerického prezidenta a americké elity, ktoré Európanmi hlboko, ale hlboko pohŕdajú a urážajú ich… »

  ZDROJE:

  • [1] President Biden on Nord Stream 2 Pipeline if Russia Invades Ukraine: „We will bring an end to it.“ (USA) : C-SPAN (Youtube). Dostupné (01-05-2026 / 19:12): youtu.be/ESM737CeYtg
  • [2] Riziko veľkej vojny sa zvyšuje. / Do živého. (Slovensko) : Marker (Youtube). Dostupné (26-04-2026 / 01:47): youtu.be/ESM737CeYtg
  • [3] Trump blasts Germany over gas pipeline deal with Russia. (USA) : CBS Evening News (Youtube). Dostupné (01-05-2026 / 19:21): youtube.com/watch?v=1JpwkeTBwgs&t=44s

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/cast-zakladnej-osnovy-pribehu-vojenskeho-konfliktu-na-ukrajine-zlyhanie-diplomacie-a-ekonomicke-zaujmy-hlavnych-akterov-vladimir-palko-do-ziveho-04-2026/

• ▐ Zverejnené: 17/04/2026

  └ Doplnené: 17/04/2025 (17:02)

  Základný popis

  Článok prináša úryvky z hlbokej a nekompromisnej analýzy stavu slovenského hospodárstva, s popisom nadväznosti na mechanizmy globálneho finančného systému, prostredníctvom ostrých postrehov zo strany renomovaného ekonóma Ing. Mariána Vitkoviča, ktoré zazneli v jeho rozhovore pre „TVorba“. Dočítate sa aj o tom, ako predstavitelia nadnárodneho kapitálu a lokálna oligarchia postupne ovládli hlavné obchodné a finančné roky v štáte a v podstate sa natrvalo vyčelnili zo spoločnosti ako vrstva nedotknuteľných, celé pod ochranou rukou zo strany známych politických subjektov, ktoré zapredali budúcnosť vlastných občanov a ich detí.

  « Analýza hroziaceho ekonomického kolapsu globálneho systému a hospodárska situácia Slovenska (Ing. Marián Vitkovič, 03/2026) »

  ZNAČKY: Zmienka – Citát – História – Politika – Ekonomika – Slovensko – Neoliberalizmus – Liberálna demokracia – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Neokolonializmus – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva

  Už je to viac než mesiac, čo som zverejnil nejaké tie citáty z rozhovorov s pánom Ing. Mariánom Vitkovičom. No pred krátkym časom som náhodou narazil na ďalší podnetný rozhovor s týmto ekonomickým analytikom (urobil ho tentokrát v kooperácii s „TVorba“, za čo im patrí veľká vďaka). Ing. Marián Vitkovič v ňom analyzuje súčasnú ekonomickú situáciu u nás a vo svete. Ja som sa rozhodol, že povyberám a zacitujem vám tie najzaujímavejšie časti z tohto rozhovoru. Prepisoval, upravoval a formátoval som tieto riadky do tejto podoby, venoval som tomu značné množstvo času. Takto si to človek vie prebehnúť očami v priebehu niekoľkých minút, prečítať zvýraznené – najpodstatnejšie informácie, zváži, či si chce vypočuť kompletne celý rozhovor. Vie sa podstatne ľahšie zorientovať v argumentácii pána Vitkoviča, získať prehľad o celkovom štruktúrovaní jeho svetonázorových nadhľadov. Taktiež som ich spracoval aj z iných dôvodov. Veľmi často sa totiž v minulosti stávalo, že podobné – na takto „citlivé“ informácie obsažné – rozhovory skrátka „zmizli“. Ale hlavne: pre mňa je tento rozhovor ďalším zaujímavým príspevkom k popisu súčasného ekonomického stavu, k popisu toho, ako sme sa v ňom ocitli, pričom sa snaží odhaľovať základné ekonomické mechanizmy, na ktorých stoji súčasná podoba liberálnej demokracie. Premýšľajte a dôkladne zvažte: „Je to tak? Nie je to tak? Potrebujem si o tom zistiť ešte niečo viac?“ Vaša, ale najmä budúcnosť vašich deti, vnúčat – a napokon aj samotného Slovenska – od toho značne závisí. Príjemné čítanie.

  [00:01:23 – 00:02:14]
  « Tak je to principiálny precedens, ktorý je v podstate… keby sme si obmysleli tú realitu toho ukrajinsko-ruského konfliktu, tak je to vlastne jedna z možností, ako sa ten svet bude vyvíjať v budúcnosti. To znamená: režimy, ktoré nevyhovujú k tomu globálnemu poriadku, tak môžu byť takýmto spôsobom stále sankcionované. To znamená, že akékoľvek aktíva, ktoré sa nachádzajú v rôznych finančných inštitúciách na svete, môžu byť zmrazené. Dnes to prežívame. Zmrazili sme teraz venezuelské aktíva v objeme 0,8 miliardy. Zmrazujeme ďalšie aktíva. Čiže… štáty, ktoré sú nepohodlné, sú donútené nejakou tou amputovanou medzinárodnou politikou, poprípade silou k tomu, že aby kapitulovali na svoje režimy a tie aktíva sa sa zmrazujú. »

  [00:03:12 – 00:04:31]
  « …respektíve pre Európsku úniu je to ešte horší prípad, pretože potom financujeme vojnu na Ukrajine, teda zdroje pre ukrajinskú stranu – vlastne – tlačením dlhov, priamymi subvenciami, naberaním ďalších pôžičiek. Ten objem deštrukcie Ukrajiny oni odhadujú dnes na 200-250 miliárd dolárov, počítajú s obnovou za 500 miliárd dolárov a hlavne čo je najväčší problém, že zatiaľ to vyzerá tak, že vlastne všetky zdroje, ktoré Ukrajina použila v tej vojne, majú európsky pôvod, či už priamy alebo nepriamy, či priamo poskytnuté z rozpočtu únie, spoločnými dlhmi členských štátov, garantované zdroje. Ukrajina roky neplatí úvery u Medzinárodného fondu, stále vyjednáva, každý rok – opakovanie, o odĺžení týchto úverov, teda o oddialení splatnosti. A samozrejme, Spojené štáty nie sú tak sprosté, aby do toho dávali práve peniaze. Oni do toho dávajú buď svoju vojenskú produkciu, ktorú opäť z veľkej časti financujú vlastne európske zdroje, ten nákup a to použitie. Poprípade sa zbavujú niektorých zbrojných systémov, ktoré zrejme ani by už nepoužívali. Čiže celá táto záležitosť je vlastne strata pre Európu. Európa je v tomto momente najväčší hlupák rusko-ukrajinskej vojny. »

  [00:05:05 – 00:07:59]
  « My si musíme uvedomiť, že garancia meny… nejakým spôsobom, ktorá ktorá prebieha vo svete alebo… ako sú občania, alebo teda ľudia – fiškálni rezidenti štátov navyknutí na to, aby rešpektovali nejakú menu, sa dramaticky zmenila od roku 2008/2009 – od finančnej krízy. Tuto je jeden graf. To je oficiálna história FED-u. Hej? FED je americká centrálna banka… To je portfólio FED-u. Keď si všimnete, čo sa dialo v bežných časoch – 50., 60., 70., ešte začiatok 80-tich rokov, a čo sa deje dnes. Bilancia FED-u na strane pasív a aktív. Niekedy tá silná menová báza – M2 sa tomu hovorí medzi ekonómami, tvorila 8-9% HDP. Dnes tá menová báza tvorí 35% HDP, čiže štvornásobok. My sme sa dopracovali od roku 2008, a špeciálne potom ešte v rámci COVID-u a po COVID-e, k nafúknutiu bilancii centrálnych bánk v objeme minimálne štvornásobku. Tým pádom sú nafúknuté aj kapitálové trhy. Tým pádom sú nafúknuté všetky ostatné parametre. Čiže ten nejaký sociálny zmier alebo to zdanie, že globalizácia ešte má nejaký význam, a že teda ideme pokračovať v tej politike voľného kapitalizmu… proste, a tak ďalej, ktorý údajne teda má ešte nejaký súťaživý aj aspekt, je vykúpená štvornásobným nafúknutím bilancií centrálnych bánk, okrem iného, hej? Čiže, tak ako je EURO – do istej miery – prazvláštny konštrukt, pretože eurozóna urobila to isté, takisto všetky ostatné meny hlavné sú konštrukt, ktorý má kúpenú budúcnosť vlastne z hľadiska toho, čo je normálne pre štáty v bežných časoch a v klasickom svete, ktorý tuto niekde končil. Navyše to nemá žiadnu fiškálnu logiku. To znamená, v normálnom menovom systéme by museli byť aktíva centrálnej banky a pasíva v rámci takzvaných silných peňazí M2 kryté vlastne fiškálnou potenciou tej krajiny. To znamená, koľko daní ona vie vybrať – efektívne bez toho, aby zlikvidovala nejaký hospodársky životný cyklus. Toto je absolútne porušené. Čiže… tá bublina globálnych finančných aktív a aj mien teda je absolútna. A teraz otázka je, že: ako sa má z tohto tento globálny systém dostať? Ono sa bude dostávať postupne, tými abruptami, tými krčami, deglobalizáciou, postupným uzatváraním tých štátov do seba, v podstate vytváraním nejakých prechodných alebo trvalejších regionálnych celkov, samozrejme aj zmenou menových pomerov… »

  [00:09:50 – 00:09:07]
  « …toto nie je priamo otázka toho, či Európska únia financuje Ukrajinu alebo nie. Európska únia financuje Ukrajinu, pretože má pocit alebo si myslí… alebo jej predstavitelia sú presvedčení o tom, že to je vankúš, ktorý zabraňuje nejakej deštrukcii európskeho blahobytu zo strany nejakých východných hórd, hej? Niekedy to boli Mongoli, teraz to majú byť Rusi, alebo ja neviem kto. A samozrejme je to absurdná predstava z hľadiska nejakého konštruktu liberálnej demokracie, tiež. Čiže, miesto toho, aby sa snažila nájsť nejaké rozumné aj diplomatické riešenie tejto vojny – ukončenia, nejaké záruky… mocensko-vojenského usporiadania toho sveta, vlastne, po roku 89, ktorý sa rozpadol – ten bipolárny svet, tak sype peniaze na Ukrajinu. Takisto by sypala peniaze, ja neviem, do Pobaltia, keby tam bol nejaký konflikt alebo niekde inde. Čiže, táto politika nemá žiadnu racionalitu. Je to vyložene defenzívna politika. Navyše hovorím v tej triáde dneska, tej globálnej moci – to znamená: Východná Ázia, Čína, Východná Ázia, Južná Ázia, Spojené štáty a Európska únia, vlastne – Európska únia všetko platí, nič z toho nemá a chudobne, teda jej občania. »

  [00:07:59 – 00:14:52]
  « …ja neviem, či tie informácie vôbec niekto vníma. Na jednej strane tu máme ropovod, plynovod, ktorý je nefunkčný, respektíve stratil svoj ekonomický zmysel. Pritom tá jedna základná rúra s tým rozvetvením, cez práve cez Slovensko a Maďarsko, bola dlhé desaťročia najefektívnejšia cesta aj pre tranzit plynu do západnej Európy. Už projekt Nordstream 1 a Nordstream 2 bola chyba. To bola geopolitická chyba. Kedy si pani Merkelová s vtedajším vedením Ruska… alebo teda so zástupcami nemeckého priemyslu mysleli, že vlastne vybudujú rúru, pomerne lacnú cez Baltské more, a tým pádom obídu vlastne tranzit cez strednú a východnú Európu a uzavrú taký hospodársky pakt „Molotov-Ribbentrop pre 21. storočie“. Toto sa zosypalo, to bol zlý nemecký kalkul. A čo sa týka toho uvažovania, že či to dochádza k nejakému obchádzaniu práva… Existuje spústa tovarových skupín a surovín, ktoré sa z Ruska dovážajú do Európy napriek embargám. Suroviny pre umelé hnojivá, hej… z Bieloruska, to je to. Mnohé ruské produktovody a bieloruské fungujú stále. Dokonca Ukrajinci ich nerozbili. Idú cez Odesu, vozí sa to do firiem, ktoré sú na to napojené, či v Nemecku, či niekde inde. Pretože napríklad, výroba umelých hnojív je skutočne jedna z bazických výrob tohto sveta. Keby ste nemali umelé hnojivá od 50-60 rokov, tak nemôžete mať 8,8 miliardy obyvateľov. Klasické poľnohospodárstvo by neuživilo ani polovicu z toho. To je jedno, či u nás, či v Indii, alebo ja neviem kde… v Mexiku. Čiže, principiálne – KTO SI ČO VYBAVÍ v Európskej únii, KTO SI ČO VYBAVÍ v Bruseli, cez národné vlády a priamo cez Eurokomisiu, TO MÁ. Opticky to vyzerá tak, že Rusko je akože absolútne „Persona non grata“ v týchto vzťahoch, že budeme prijímať, ja neviem… tridsiate-šieste nejaké balíky sankcii, budeme okolo toho robiť politické „tanečky“, ale je pravda, že veľa týchto vzťahov… koniec koncov aj obchod s ruskou ropou, hej, poprípade s plynom, ktorý sa dial, ťažila z toho Čína, ťažila z toho India, ďalšie štáty. Do toho vstúpili Spojené štáty s tým, že chcú teda zamedziť… tej takzvanej flotile pod cudzími vlajkami, aby to rozvážali poprípade iných. Zároveň sa to stalo stalo objektom handlovania o clách. To znamená, ak budete voziť menej alebo žiadny ruský plyn, ruskú ropu, tak my dáme Indii menšie cla a podobne. Čiže, TU IDE LEN O BIZNIS. BODKA. Celá táto vojna je o biznise. Celá táto vojna je o geopolitickom kalkule, poviem to ľudovo – „nasierania“ Ruska, úvahami o rozširovaní NATO, Európskej únie a tak ďalej… za cenu jeho oslabenia a zároveň donútenia zostať tam, kde boli po roku 89, v tej slabej kondícii, alebo teda v tom katastrofálnom rozpade vlastne tých štruktúr bývalých, aj hospodársky, aj sociálne, čo za Jeľcina vyvrcholilo […] privatizáciou toho najlepšieho pre západné spoločnosti v Rusku a ožobráčením teda väčšiny Rusov, absolútnym, aby to Rusko zostalo naďalej na tom primárnom sektore, aby bolo dodávateľom spoľahlivým – surovín všetkého druhu, poprípade nejakých polotovarov a poprípade ešte ten konečný cieľ je, ABY PROSTREDNÍKOM TOHTO OBCHODU medzi odberateľmi, to znamená v Európe firmami, alebo niekde inde, ktoré potrebujú plyn, potrebujú iné suroviny, ja neviem, potrebujú nitráty, dusíkaté hnojiva a tak ďalej, aby BOLI AMERICKÉ FIRMY FINANČNÉ. To je všetko. To znamená, to je prirážka. Nie colná, ale zisková. Celý biznis. Toto sa robí diplomaticky. Ak dneska by ste išli do Bieleho domu a sľúbili by ste Američanom, že: „Dobre, my chceme tú vojnu ukončiť,“ ako Rusi, „chceme nejaké územné zisky, chceme ostať, aby frontová línia ostala tam, kde je a zároveň do týchto a týchto, týchto biznisov s našimi surovinami a inými výrobkami, ale aj technickými, strategickými, niektorými… aj vojenskými, pustíme vaše firmy, ktoré súvisia s vašou vládou a tieto budú, ako prostredníci, zarábať na tom ďalej…,“ tak vojna je do dvoch hodín ukončená. To ako si myslím, že je úplne jednoznačné. A to nie… je to nie je povaha Trumpa, to je povaha celého amerického uvažovania o vyvolávaní konfliktov a ich riešení vo svete v prospech ekonomických záujmov. Tak či tak, pritom Európska únia, Európa ostane ako najväčší hlupák. Či to takto skončí, alebo nie, čo pravdepodobne áno. Táto vojna, v tomto momente ju živiť ďalšími dodávkami zbraní a finančných zdrojov v obrovskom rozsahu na Ukrajinu je jednoducho samovražda Európskej únie. »

  [00:15:25 – 00:25:50]
  « Hypoteticky, vyriešiť slovenský verejno-finančný a dlhový problém nie je vôbec zložité. Bohužiaľ, reálne na to NEMÁTE ŽIADNU ELITU POLITICKÚ, ktorá by to urobila. To je základné moje konštatovanie. Opica, pavián, makak, prepáčte, pochopí, že ďalej nemôžete zdaňovať obyvateľstvo cez DPH, ak máte malý trh, zvyšujete ceny potravin, základných vecí – znižujete aditívne ten trh ďalej, v podstate, takže ten výnos tých nepriamych dani spotrebných a iných je stále menší a menší pri zvyšujúcich sa sadzbách. Druhý bod, zdaňovanie práce nemá žiadnu logiku, pretože zvyšovanie zdaňovania práce, to znamená vyššie odvody alebo nejaké priame dane alebo znižovanie úľav pre – ja neviem – pracujúcich rodičov a tak ďalej, daňové bonusy rôzne… možno tam bolo niečo prestrelené za tých troch vlád, ktoré predchádzali tejto vláde, dalo sa to nejako upraviť, ale každopádne – lepiť ďalšie a ďalšie odvody na tie tak akože ČISTÉ MZDY, KTORÉ SÚ FAKTICKY NAJNIŽŠIE POMALY V [EURÓPSKEJ] ÚNII, okrem Bulharska, Rumunska, Slovensko už nikam nepotlačí, ani ho to nezachráni. Čiže, jediná cesta je pozrieť sa na tú daňovú sústavu, ako je nastavená, a povedať si: „Čo iné tu je? V čom inom je nerovnomerne rozdelené to bohatstvo a ten príjem, a čo sa s tým dá robiť? Zdaňovanie bánk je jeden faktor. […] Čiže, ja sa pýtam, čo sú toto za vlády? Teraz nemyslím na Slovensko, ale všeobecne, ktoré excesívne bankové a iné zisky v krajine, kde sú najvyššie bankové poplatky, kde je vlastne marža na hypotékach fakticky jedna z najvyšších v rámci Európskej únie, teda pri prepočítaní rôznymi finančnými modelmi… Čo to čo to je za štát, ktorý nevie na toto siahnuť? Toto by nevyriešilo zdaňovanie na Slovensku. Hej? To, čo na Slovensko príde – tak či tak – s nejakou vládou, ja neviem, či touto ešte, zrejme nie, poprípade nejakou inou, bude – zmena zdaňovania od zdaňovania práce a príliš excesívneho zdaňovania spotreby, ktorá sa fakticky znižuje, k vyššiemu zdaňovaniu kapitálu a majetku. To príde tak či tak. Zatiaľ to je, nazvime to – také smiešne, v tom, že akonáhle toto verejne začnete rozoberať, tak 90% obyvateľstva, ktoré niečo vlastní – od nehnuteľnosti, cez nejaké úspory, nejaké investície… sa zľakne, že sa ich to dotkne. To je psychológia, ktorá sa využíva v týchto hrách od nepamäti vo všetkých spoločnostiach. To znamená, že aj tí obyčajní ľudia, ktorí majú relatívne malý majetok, po odpočítaní hypotéky a iných dlhov, sa splašia a politicky je to nepopulárne. Uniká im, že obrovskú väčšinu toho majetku, špeciálne v štátoch po privatizácii má pár tisíc ľudí v podstate, ktorí to už stihli vyviesť do zahraničia. Tie prepraté zisky, poprípade zahraničné spoločnosti, ktoré tu fungujú. Čiže oni sa zvezú na tom všeobecnom populistickom strachu, že nezdaňujte majetok, nezdaňujte nehnuteľnosti atď. Nezdaňujte druhý, tretí, štvrtý, piaty byt. To niektorí… to sa proste… spústa ľudí tu s tým špekuluje alebo jednoducho prenajíma. Jednoducho tieto patologické stavy sa už nedajú riešiť v tej fiškálnej sústave bez prechodu k tomuto prenastaveniu tej daňovej sústavy. Pokiaľ sa to neurobí – ten DLH, DEFICITY BUDÚ RÁSŤ, pretože nemáte ich ako sanovať z nejakých extra zdrojov. NEMÁME UŽ ŽIADNE ŠTÁTNE AKTÍVA VO VLASTNÍCTVE ŠTÁTU, ktoré by boli zaujímavé pre nejakú privatizáciu. Poprípade by prinášali nejaké významnejšie dividendy tomu štátu, myslím v objeme nejakých pár miliárd. Toho sme sa zbavili – postupne – v privatizácii a za absolútne výpredajové ceny. A jednoducho môžeme si požičiavať ďalej. Budeme platiť stále vyšší a vyšší úrok. Ten úrok – čisto teoreticky – je vyšší už dnes omnoho než nejaké tempo hospodárskeho rastu, čo je klasický teda… nejaký parameter tej finančnej rovnováhy, verejno-finančnej, v dlhom časovom horizonte, ale to je orientačný parameter. Do toho vám príde zlá demografia. To znamená zvýšené náklady na starnúcu populáciu: dôchodkové, zdravotné atď., menej aj ekonomicky aktívnych. Jednoducho vy tú krajinu zmeníte už… ani nie na štát, ani na krajinu, ale na lokalitu, kde sa niekomu ešte oplatí robiť nejaký podnikateľský… „vývarový“… investičný aktivizmus a veľa, veľa ľuďom už vôbec nie. Zanikne vám stredná vrstva, tá to vzdá v podstate. Tá už zaniká dnes, aj keď si to neuvedomuje. Čiže, SLOVENSKO ako také, súhrnom týchto faktorov, to pokiaľ nezmení nastavenie hospodárskeho fiškálneho mechanizmu AKO SUVERÉNNY ŠTÁT „DE FACTO“ ZANIKNE. To, že „de jure“ bude existovať, že budeme mať nejakú ústavu a budeme mať nejaký „pro forma“ parlament – je úplne jedno. Stále väčšiu a väčšiu časť tých tých ešte vybrateľných daní a odvodov budete používať na splácanie minulých dlhov. Budete musieť – tak či tak – krátiť niektoré sociálne výdavky a dôchodkové, či chcete, či nechcete. Ja to nechcem volať grécka cesta, lebo to je veľmi lacné, ale principiálne na 60% je to presne po tejto trajektórii. A vôbec nejde o to, či náš dlh HDP je 65%, alebo čistý je len 58%. To sú čísla, ktoré majú nejaký zmysel, ale nemôžete ich absolútne porovnávať s niekým, kto má 140% – má úplne iný ekonomický rozmer alebo naopak má ešte menší dlh, a už aj ten menší dlh pre neho môže byť problematický, napríklad Bulharsko. Hej? Myslím, že oni by to určite nepreháňali a špeciálne po vstupe do eurozóny, lebo ich ekonomická výťažnosť tiež nie bohvieaká, tiež sa všetkého zbavili. Čiže, jednoducho povedané: neviem si predstaviť z tejto politickej garnitúry – koaličnej, opozičnej, poprípade z tej, čo sa tlačí do politiky, kto vie toto riešiť, a kto to hlavne chce riešiť. Čiže, tá fiškálna katastrofa na Slovensku – napriek tomu, že únia vám povolí deficit aj 6%, lebo teraz sa zbrojí, lebo teraz sú špeciálne výdavky, lebo teraz sa tie rámce „Eurofiscal compact-u“ akože rozvoľnia, a tak ďalej, ale principiálne tú ekonomiku to udusí tak či tak. […] Ale my nechápeme stále, že vlastne prežrať dôchodkové úspory, ktoré vám dneska chýbajú, aj po vyvedení do druhého piliera, v podstate to sú privatizačné aktíva, ktoré ste privatizovali, lebo tie ekonomiky starého modelu centrálne plánovanie bolo tak nastavené, že mali jednoduchú a rozšírenú reprodukciu… […] Čiže, vlastne ručili za ten penzijný systém vlastne národným majetkom, hej? Ktorý bol vtedy vlastne všetko štátny majetok, korporátny, teda podniky výrobné a tak ďalej. Toto ste rozdali pár ľuďom a vlastne vám ostala nula. Čiže, my preto máme – okrem iného – neustále deficitné vzťahy v penzijnom systéme, samozrejme aj kvôli tej demografii a tak ďalej, aj kvôli tej reforme druhého druhého piliera z roku 2005, ktorá je pre túto krajinu absolútne nevhodná, že sme rozdali ten majetok, ktorý garantoval vlastne budúce penzie – do istej miery historicky naakumulované v tom minulom systéme. To tiež neviem, či tu ľudia nevedia pochopiť, ale dobre. A čo je úplná sranda, je vlastne, že my sme sa dostali do pasce: my nerastieme ako ekonomika, nebudeme rásť ako ekonomika. Dobehne nás kde-kto. Otázka, ako to počítate, či podľa parity kúpnej sily alebo nominálne, čiže… budú tu viesť kadejakí vládni analytici siahodlhé diskusie o tom, či údaje Eurostat-u hovoria, že sme poslední alebo predposlední – to sú úplne zbytočné diskusie. V každom prípade, tá krajina, špeciálne v deglobalizácii, to treba povedať, lebo na tú krajinu to dopadne veľmi, veľmi tvrdo, na takú malú, otvorenú extrémne, stratila vlastne v priebehu posledných rokov úplne tú ekonomickú dynamiku… a ju nevie naštartovať, pokiaľ nezmení hospodársky model. To je všetko. Nestarám sa politicky, či toto je pre niekoho príjemné alebo nie, ale je mi úplne jasné, že táto elita – politická a spoločenská toho nie je schopná. »

  [00:28:02 – 00:29:03]
  « Principiálne to má svoje limity. Bez vlastnej fiškálnej a hlavne menovej politiky, to má jednoznačné limity. Poľsko, Maďarsko, Česká republika nie sú v eurozóne. Vedia, prečo to urobili. Vedia, že by to znamenalo vyšší nárast cien u nich než nárast príjmov, čiže platov a tak ďalej. To sa presne na Slovensku stalo. Nominálna konvergencia, to znamená ceny v priemere k EÚ – u nás je dnes 80-85%. Reálna konvergencia, to znamená mzdy v priemere k EÚ, po rôznych prepočtoch ako aproximačných, lebo nie je to možné brať iba čisto mechanicky, nejaké jedno číslo za tú ekonomiku, je možno možno 68%-60%… Čiže, my sme mali vyššie ceny a nižšie mzdy, než by sme mali mať, alebo teda príjmy ako-také v rámci toho tej konvergencie. Takže, tomu euro určite prospelo – v úvodzovkách. Nikto to nechce priznať. Koniec koncov, bola tu druhá Ficova vláda, čo sa napchala do eurozóny v 2009 roku, s tým, že tie veci boli vlastne už spustené za tých vlád predchádzajúcich Dzurindových. »

  [00:29:10 – 00:29:48]
  « Stal sa zázrak v tej dobe. My sme mali, myslím, že hotovosť v bilancii centrálnej banky, v prepočte z korún na na eurá, 9 miliárd ku koncu roka 2008, keď sme ešte boli s korunami a „prvého prvý“ 2009 sme tam mali odrazu 32 miliárd. Čiže, [smiech] ako keby sa tie peniaze zvonku, ktoré boli poslané dočasne na iné účty – zahraničné, ktoré čakali na zhodnotenie toho výmenného kurzu… jednoducho vrátili naspäť. »

  [00:30:20 – 00:33:35]
  « Európska menová únia je absolútne silový a nezrelý projekt, ktorý nemal nikdy nastať v takejto forme. Americkí ekonómovia, tí čo mali nejaký rozum ešte, to písali desaťročia. Nemôžete vytvoriť menovú úniu predtým, než vytvoríte fiškálnu úniu. Európska únia nikdy nebola fiškálnou úniou. To garantovalo a garantuje tomu kapitálu z tých vyspelejších pôvodných krajín, väčších – Nemecko, Francúzsko, Taliansko atď., že fakticky našlo lacnejších zamestnancov, pracovnú silu v tých nových východných krajinách, ktoré pristúpili v 2004, v tých 10-tich a potom ešte ďalších. Čiže, ten projekt nebol myslený ako konvenčný projekt a práve tým, že tá Európska mená únia nevznikla po fiškálnej únii, čo by znamenalo rýchlejšiu konvergenciu miezd v tej východnej a strednej časti, v tých nových členských štátoch s tými západnými, čo samozrejme ten západný kapitál nechcel, veď prišiel by o vlastný zisk, tak tá únia ako-taká má jednoducho stojí na hlinených nohách. To je všetko. Je to trošku zložitejšie. Každopádne, pre Slovensko tento stav nie je síce výhodný, ale ja nevidím tu žiadnu opozíciu, ktorá by dokázala odborne, argumentačne aj teda naozaj z hľadiska ekonómie ako takej – hospodárskej, menovej ekonómie, argumentovať, prečo to tak je. A hlavne, nevidím tu žiadnych ľudí, ktorí by – aj v odborných kruhoch dokonca – dokázali vysvetliť, prečo tá konvergencia u nás bude vlastne stále maximálne spomalená. Prakticky, Slovensko sa môže ešte prepadať v tej konvergencii v budúcnosti, pokiaľ tie deglobalizačné vlny budú rýchlejšie, než boli doteraz. A úprimne povedané, ja som pracoval v tejto krajine, či v akadémii, na vysokých školách, vo funkciách… teda v štáte. Bol som pri veciach, ktoré boli určujúce pre tú našu dnešnú súčasnosť, aj negatívne. Bojoval som proti nim. Nebolo to nič platné, jeden človek málo zvládne, ale úprimne povedané – TO, ČO DNES RIADI TENTO ŠTÁT z hľadiska rôznych mudrlantov, vedátorov, komentátorov – či z oficiálnych médií, či z takých nejakých iných, poprípade – samozrejme – z hľadiska politiky: TO JE INTELEKTUÁLNY DEBAKEL. Totálny intelektuálny debakel. Z veľkej väčšiny je to čisté „eurohujerstvo“, v podstate, ktoré je tam preto, že – jednoducho – vždy tie peniaze nejaké prídu z toho Bruselu na rôzne pseudoprojekty, nezmysly a tí ľudia, čo sú v politike, vracajú sa, nevracajú sa, opozícia – koalícia, vždy čakajú na to, že ak nebudú veľvyslancami, ak nebudú ministrami, tak možnože budú nejakými zástupcami Európskej komisie pre nejaký nezmysel vo svete a podobne, veď máme tu príklady Dzurindu Figeľa… a jednoducho, TOTO ETNIKUM alebo toto spoločenstvo, lebo nechcem používať krajina, štát, to sa tak všetko potom nejako ľuďom nepáči, BOLO PREDANÉ za to, že pár ľudí si tu jazdí na funkciách a každú sprostosť, ktorú im Brusel strčil pod nos, podpísali za tento štát. To je všetko. JE TO KATASTROFA, ALE JE TO TAK. »

  [00:35:18 – 00:38:07]
  « Politicky tú cestu nepretlačíte. Skúšali to Gréci, v jednom momente, keď Syriza povedala, že urobí referendum – 90% ľudí chcelo ostať v eurozóne. Napriek tomu, že vedeli, že im to padne na hlavu, a že pôjdu ich príjmy, dôchodky a tak ďalej… na polovičné hodnoty, v súvislosti s tou eurokrízou v Grécku, teda a s tým procesom nastúpenia toho diktátu […] medzinárodných inštitúcií a ECB. Čiže, urobte referendum zajtra na Slovensku. Ľudia nevystúpia z eurozóny, hej? To je jasné. TÍ, KTORÍ DNES SA TVÁRIA, ŽE ONI TO VEDIA KRITIZOVAŤ, ALEBO ŽE ONI TEDA CHCÚ REŠPEKTOVAŤ NEJAKÉ NÁRODNÉ ZÁUJMY? TO SÚ VÄČŠINOU TAKÍ TÁRAJI, ako ktorí tomu vôbec nerozumejú. Možnože budú mať v parlamente 15%, to je jedno, ale to k ničomu nebude, teda v budúcom. Čiže, kvalifikovaní ľudia, ktorí na Slovensku používajú finančnú hantírku, poznajú dokumenty okolo ECB, poznajú portfólio ECB, chápu ako funguje menová politika, vyznajú sa vo finančných modeloch, vedia sami niečo proste spočítať, aj to, čo „ECB-čka“ nepočíta: momentálne na Slovensku – buď nie sú, alebo idú na zasadanie rady ECB alebo niečoho iného a držia zobák a všetko odsúhlasia. Čiže Slovensko všeobecne trpí na to, že nemá ľudí, ktorí by zastupovali štát z hľadiska verejného záujmu. Vždy ich zastupujú z hľadiska toho, že väčší medveď povie, čo sa bude robiť. Hej? Čiže, ak Európska rada alebo Európska centrálna banka, rada guvernérov povie, že: „Však, dobre, Slováci… Možnože vy tomu trošku rozumiete, čo ste tu dvaja prišli na zasadanie, ale nevadí, nekecajte do toho, máte sa dobre, beriete 25 000 mesačne, a keď skončíte tam v tej vašej centrálnej banke národnej, môžete ísť k nám, dostanete 40 000 mesačne…“ Budete sa stavať na zadné? To isté platí pre pre všetky ostatné funkcie, či opozičné, či koaličné, aké sú tu. To, že tá krajina upadne do absolútnej stagnácie a postupne ešte sa prepadne dole, tak sa objavia o 20 rokov a povedia: „Však a čo sme my s tým mohli robiť? Však to bola Európska únia. Ľudia to chceli, ľudia chceli euro a my sme už starí a máme dôchodok a rentu a nás to nezaujíma…“ Čiže, ako táto krajina nemá na to, aby to zmenila z nejakej vnútornej sily. Teoreticky sa to môže stať vtedy, keď tá fragmentácia sveta prebehne tak rýchlo a bude sa zrýchľovať, kvôli tomu, že tá GLOBÁLNA FINANČNÁ ELITA, KTORÁ SPOLUPRACUJE S TÝMI LOKÁLNYMI FINANČNÝMI ELITAMI A S TÝMI POLITICKÝMI „TRKVASMI“, ktorí ich zastupujú, nebude stíhať reagovať na ten šok. Hej? Vtedy môžete mať v tých rôznych štátoch, teraz to nie je len Slovensko, ale hocičo iného, či to je Rumunsko alebo Lotyšsko alebo možnože Nemecko, ktoré je na tom hospodársky veľmi, veľmi zle a zlepšenie určite nepríde, vtedy môže ten vnútorný tlak sociálny, by som povedal doslova triedny, hej, rozmetať tie štruktúry. Ale ako z hľadiska toho, že na Slovensku niečo zorganizujete a neunikne to „eurohujerom“ a iným, teda sledujúcim verejné aktivity vaše, a poprípade to bude politicky fungovať, je absolútna ilúzia. »

  [00:38:58 – 00:40:50]
  « Ja poviem hneď záver, a potom to rozoberiem. Keby táto krajina, čo je ilúzia možno, mala reálne ľudí, pre ktorých politika je skutočne branná ako verejná služba, ktorí idú do úradu s tým, či ministri, či predseda vlády, či poslanci, či prezident, či ja neviem kto všetko, že dostanú svoj slušný plat a pracujú bez korupcie, bez ustupovania kvôli tomu, že ja, moja rodina, neviem kto, všetko politicky – samozrejme – poprepájané, sa môže mať lepšie, než si vôbec zaslúži, tak Slovensko vôbec nepotrebuje Európsku úniu. Pretože, my sme v 95-96… 94 už boli integrovaní natoľko – tým, že sme podpísali ako nástupnícke štáty: Česká republika, Slovenská republika, vlastne už aj predtým sme to ako federácie podpisovali z časti – asociačné dohody. Tie umožňovali takmer neobmedzený voľný pohyb tovarov a služieb. Čiže, principiálne až na nejaké výnimky, ktoré si jedna a druhá strana – Európska únia – vyrokovala, aj my z časti, kde sa uplatňovali nejaké clá, nejaké prirážky, alebo nejaké dočasné obmedzenia dovozu, lebo tie naše sektory boli veľmi slabé, poprípade tie západné sektory sa nechceli vystaviť tej konkurencii našej – slovenskej, českej a tak ďalej. Tak to bola forma, ktorá už normálne fungovala. To bola fakticky zóna voľného obchodu medzi týmito novými asociovanými krajinami, postupne, a tou vtedajšou 15-kou a tak ďalej. Čiže, tie ďalšie fázy, vstup do Európskej únie, uzatváranie prístupových kapitol, ústupky v niektorých veciach, zatváranie – čo ja viem – jadrovej elektrárne v Bohuniciach – funkčných atď., za cenu toho, že sme dostali prísľub rýchlejšej konvergencie dobiehania toho západu a toho blahobytu, čo bolo to lízatko pre tých ľudí. A ešte teda k tomu vstup do Európskej menovej únie – predčasný, podľa mňa zbytočný. To už samo o sebe na tej situácii nič nemenilo. »

  [00:41:15 – 00:44:30]
  « Oficiálne autority vykazujú systém hodnotenia alebo prínosov asi taký, že NBS-ka vám napíše, centrálna banka, že: „Keď si to tak zoberieme, tak za jedno… v prepočte na obyvateľa, za jedno programovacie obdobie Slováci dostanú navyše z Európskej únie toľko, že jedna priemerná rodina si môže kúpiť jedno priemerné auto strednej triedy, ako keby zadarmo.“ No toto je niečo neuveriteľne sprosté. Vy ste v krajine, ktorá má 90%-tné ceny EÚ, priemeru starého, má 65-70%-tné príjmy, dôchodky atď., a to ešte počítané priemerom, ak budem počítať mediánom, to znamená väčšinu ľudí, tak je to omnoho menej, pretože ten priemer zvyšujú tí najbohatší, samozrejme, najlepšie zarábajúci, poprípade, ktorí vykazujú nejaké kapitálové zisky. Čiže, principiálne je tu rozpor medzi reálnou a nominálnou konvergenciou. Na čo sa tie EUROFONDY používajú? […] Tá VEĽKÁ ČASŤ TÝCH ZDROJOV SA ROZKRADNE. Rozkradne sa na projekty… už z každej projektovej skupiny vlastne máte takmer 10% na takzvanú technickú „assistance“. To sú peniaze, čo zmiznú, hej? To znamená, že niekto robí štúdie, niekto implementuje tie programy na ministerstvách, externé firmy to potom akože vybavujú, za úplatky – „technical assistance“. [Smiech.] Ostane vám 90%. A teraz, nechcem sa vracať do tých do tých káuz typu: haciendy a neviem čo… Ale však to sa tu deje od nepamäti. Veď… vypýtajte si ako občania zoznam všetkých projektov, ktoré boli na Slovensku podporené od 2004 roku, dokonca ešte predtým, čiastočne z prestupové pomoci cez Slovenskú agentúru pre cestovný… ja neviem… cez hocijaké iné inštitúcie, aké penzióny, hotely a neviem, čo všetko sa tu stávalo. Veď o tomto už dnes nikto ani nerozpráva. Ja sa pýtam: AKÁ JE EKONOMICKÁ EFEKTÍVNOSŤ VYUŽITIA TÝCHTO PEŇAZÍ? Ktoré z tých penziónov, hotelov, zariadení, cyklo… a neviem čoho všetkého, slúži dodnes na to, aby zvyšovala efektívnosť ekonomiky? Minimum. Hej? Väčšinou sú to súkromné záležitosti. NA SPÚSTU DOTÁCIÍ, SPÚSTU PROGRAMOV MAJÚ FURT NÁROK TÍ ISTÍ ĽUDIA. […] Stále to dostávajú tí istí ľudia, hej? Na Slovensku máme ľudia zo strednej triedy, ktorí dostali dotácie na päť, šesť vecí, ktoré išli cez Európsku úniu v podstate, ale 90% ľudí z toho nemá vôbec nič. »

  [00:44:52 – 00:45:10]
  « Je pravda, že časť tých peňazí sa dala využiť efektívnejšie – na infraštruktúru. Neurobilo sa to. Nebudem rozoberať problémy s budovaním ciest u nás a tak ďalej alebo nejakých elektrární. Tie projekty sú predražené dvakrát, trikrát, štyrikrát v podstate, akékoľvek, či tam boli eurofondy, neboli. Že je pravda, že časť tých peňazí sa rozkradla úplne natvrdo… »

  [00:45:50 – 00:47:10]
  « Ten čistý prínos, keď odpočítate tie eurofondy, a keď zoberiete tie straty zo zaostávajúcej konvergencie pre väčšinu ľudí a tak ďalej, a to, že reálne tie súkromné benefity z tých eurofondov má naozaj len pár tisíc opakujúcich sa ľudí, tak tento konštrukt je nezmyselný. Ja osobne som to už povedal viackrát. Keby tie eurofondy boli rozdané každému občanovi na hlavu rovnako nejakým šekom, to by bolo najlepšie riešenie. Pokiaľ s tým neviete robiť nič takého, kde ušetríte na tých nákladoch, lebo to robíte vo veľkom, hromadne, trebárs infraštruktúra a podobné, ak to neviete robiť – eurofondy na Slovensku určite nie sú ničím, čo by… akože zlepšovalo našu ekonomickú kondíciu, blahobyt väčšiny ľudí a hlavne do budúcnosti posilňoval nejakú konkurencieschopnosť alebo efektívnosť tejto ekonomiky. Ja sa pýtam: kde sú štúdie, kde sú analýzy? To majú robiť povinne tí, ktorí to rozdávajú, teda tie jednotlivé časti vlády, ktoré alokujú tie eurofondy, poprípade to robia nejaké výskumné inštitúcie, ktoré hovoria, aká je „ex-post“ výkonnosť týchto eurofondov, čo tie zdroje priniesli po čase, keď sa použili, zvýšilo sa výkonnosť nejakého sektoru alebo sú preukázateľné efekty z toho, že sa toto a toto použilo v tej ekonomike. Takéto práce neexistujú. Takže, čím my tu argumentujeme, že to je na niečo dobré? »

  [00:49:25 – 00:51:20]
  « Tie dotácie, jednak idú na posilňovanie niektorých vyložene silných kapitálových skupín v poľnohospodárstve, ktoré to prepájajú so zahraničnými aktivitami. Pestujú repku a robia bioetanol tu, takisto ako v Indii, ako kdekoľvek inde, čiže expandujú. Obrovská časť tej pôdy už vôbec neslúži tomu pôvodnému účelu. Tie programy podpory, že „mladí farmári“, neviem aká „agroturistika“ – to sú okrajové záležitosti, hej? …potrebujete aj určitý „rozmer“, hej? Pokiaľ ho nemáte, tak to „malopestovanie“ a tak ďalej, tá lokálna ekonomika nie je schopná vytvoriť to samozásobenie tej krajiny v produktoch, ktoré ona vie vyrobiť, samozrejme, nie v tom, čo my nevieme produkovať. Okrem toho, my sme boli donútení vlastne vstúpením do EÚ […] prijať napríklad nové kvóty pre obchodovanie s cukrom. Už vtedy bol obchod s cukrom liberalizovaný pre iné štáty, ktoré ho vyrábajú z trstiny atď., vlastne tie „cukrové“ čo na Slovensku zanikli, zanikli preto, že Nemci a aj Francúzi, ale postupne len dve nemecké veľké firmy… to sa dostali ku vlastníctvu ôsmich slovenských cukrovarov – odkúpením z časti od slovenských privatizérov, fakticky – tie cukrovary utlmili, pretože tie kvóty, ktoré pripadali na Československo, na Slovensko, výsadby cukrovej repy a spracovania, preniesli na Nemecko, aby to tam ďalej mohli robiť. Čiže… a takto sa to v mnohých veciach dialo aj v iných produktoch. V tomto momente, v tomto systéme slovenské poľnohospodárstvo nie je revitalizovateľné. To je jednoznačné. Môže prežívať, môže sa špecializovať, ale ten dovoz potraviny a tá závislosť bude […] rastúca. Otvorením trhu, napríklad Ukrajine, úplne „na voľno“, ale aj iným iným teritóriám, samozrejme, z časti aj Merkos-u, vy riskujete v tých vybraných skupinách, či sú to či sú to obilniny a tak ďalej, vlastne úplne zaplavenie trhu, ako… bez toho, aby ste s tým niečo vedeli spraviť. Čiže, ja nevidím, ako za tejto politickej situácie, za tohto spoločenského modelu, ako to chcete riešiť »

  [00:51:27 – 00:56:40]
  « Poviem príklad. Od 1. 6. – v Rakúsku sa znižujú sadzby na dane z pridanej hodnoty na základné produkty potravinárske z 10 na 5%. A keď si zoberiete zoznam tých produktov, tak to sú vlastne základné plodiny, hej? Základné zeleniny, ovocia, ktoré Rakúšania vedia dopestovať. Pozor, nie dovozové, mliečne výrobky, výrobky z obilia, pekárenské a tak ďalej. Mäso nie. A keď si keď si to premietnete na rakúsky systém aj pomerne veľkých dotácií, ktoré oni do poľnohospodárstva dávajú aj národných, nielen teda tých, čo majú z EÚ nejaké nároky, tak oni vlastne prijali ten československý socialistický zoznam z roku 66, obrazne povedané, a teraz ho idú použiť na na vlastnú ekonomiku, lebo vidia, že áno, tak ak máme udržať ten agrobiznis a tie sídla a vôbec tú krajinu, ako obhospodarovanú, tak musíme aj tými nižšími daňami, napríklad aj spotrebnými, podporiť to, čo my reálne robíme, nie to, čo dovezieme. To, čo dovezieme, fajn, tam nech ostane 10% DPH-čka alebo 25%, to je úplne jedno. Čiže, takto postupne sa začnú všetky štáty, aj tie, ktoré to nevedia priznať, správať a všetky budú robiť zásahy do tohto sektora, ale nielen do tohto, aj do všetkých ostatných, aj do priemyselných. Tá deglobalizácia, jednoducho, sa prejaví naplno v najbližších rokoch a Slovensko? Toto je problém koncentrovanej akcie už. Toto nie je problém toho, že zachránite niečo v tej krajine, lebo vy môžete nejaké ústupky na daniach, na CO2 certifikátoch alebo na cenách energií, to treba riešiť, ale TOTO UŽ JE PROBLÉM – doslova – nejakého NÁRODOHOSPODÁRSKEHO PLÁNU. Kde vy musíte vedieť, kde ste, prečo tam ste – z hľadiska tých globálnych, obchodných a finančných tokov, pri tom voľnom pohybe kapitálu, ktorý stále funguje a vyváža vám hore-dole tie vaše zisky a tie vaše nejaké nejaké benefity tej vašej národnej práce, a zároveň musíte pochopiť, ako previazať tú domácu ekonomiku: v rôznych stupňoch produkcie, v rôznych sektoroch – nadväzujúcich, tak aby ste, čo najväčšiu hodnotu vedeli vytvoriť doma, efektívne s nejakým minimálne potrebným rozsahom. Použiť doma – na ďalšie výroby, použiť pre domácu spotrebu, a zároveň […] byť ešte tými najlepšími výrobami, aj s tými úsporami z rozsahov, konkurencie schopný na tých globálnych trhoch. TOTO TREBA NA SLOVENSKU SPRAVIŤ. NIKTO TO NEROBÍ, NIKTO TO NERIEŠI. Stále tárame iba o inováciách, o nejakých geniálnych nápadoch, ktoré nás majú zachrániť, o „veľkých treskoch“, o inovačných „hub-och“, o technologických centrách. Prosím vás, veď si otvorte, Slováci, stránky, ja neviem „Slovak Investment Holding“, hej? Alebo „Slovenskej záručnej rozvojovej banky“, hej? To sú inštitúcie, ktoré tu obhospodarujú, či už fondy rizikového kapitálu alebo iné zdroje Európskej únie na inovačné startup-y a podobné veci. Zoberte si zoznam tých firiem, čo boli podporené – za rôznych vlád. Žiadna z tých firiem dokopy nič nevytvorila. V mnohých prípadoch tie peniaze zmizli, doslova. Vykradli sa… […] Ono to totiž odporuje elementárnej logike toho globálneho inovačného trhu v podstate a toho kapitalizmu. A my takýto prístup míňania európskych peňazí, tiež európskych peňazí, hej, pre kamarátov, pre kadejaké „oné“. Mnohí ľudia skončili v štátnych funkciách, alebo v politických, a išli robiť do takýchto bánk, do takýchto „venture fondov“. Zabezpečili sa, dali niekomu dotáciu, zamestnali sa v tej firme, ktorej dali dotáciu. Proste – „slovenský kolotoč“ ako nekonečný. A s týmito elitami nič neurobíte. To je ako… úplne zbytočné. Na Slovensku sa má dobre – reálne – možnože 150 tisíc ľudí a zbytok „čumí“ na stenu. To je všetko. A v tom, čo príde – a to je úplne jedno, či Trump bude mať dnes generálne clá 12% alebo 15%… VŽDY PÔJDE O EKONOMICKÉ ZÁUJMY, či vo vojnách, či v inváziách, či v embargách. Vždy pôjde O EKONOMICKÉ ZÁUJMY, KTORÉ SÚ TLAČENÉ NAJSILNEJŠÍMI GLOBÁLNYMI SKUPINAMI A TIE LOKÁLNE ekonomické skupiny, ktoré SA ISTIA TÝM, ŽE VEĽKÚ ČASŤ TÝCH ZISKOV – tak či tak – už VYVIEZLI VON, ktoré dokázali, pripravili sa na to, točia na Slovensku stále tú… by som povedal, že odretú… to odreté koliesko už fakticky v tom, čo im ešte ostalo, tak tie vlastne nominujú a kontrolujú tie domáce politické reprezentatívne ako – bábky, ktoré udržujú tú lacnú… lacnejšiu ešte stále pracovnú silu a iné faktory, v porovnaní s inými vyspelejšími ekonomikami, alebo teda s nejakými integračnými celkami a ich priemerom. To je ich jediná úloha, ktorá vyplýva z takzvanej „ricardiánskej“ globálnej konkurencie. Svet sa zmení. Svet sa zmení dramaticky, ale či tu ešte niekto o rok, o dva, o štyri bude schopný sa nejakým spôsobom s týmto… v prospech verejného záujmu popasovať? Ja keď pozerám na realitu, nielen mediálnu, ale aj bežnú, tak si myslím, že to bude veľký zázrak. Ale nestrácajme nádej. »

  [01:00:27 – 01:01:44]
  « …pri deglobalizácii sa tento vzťah začne samozrejme hýbať, hej? Prvá fáza, ktorá nastáva teraz je, že tento „hrubý chvost“ strednej vrstvy a upadajúce chudoby sa ešte zväčší, že tí, ktorí sa urvali – globálne a lokálne úplne hore, budú ešte mať väčšiu vzdialenosť, väčší náskok pred tým zbytkom spoločnosti. Dnes neexistuje kapitalizmus vo forme nejakej voľnej súťaže a dokonalej konkurencie. Dnes je ten kapitalizmus taký, že TÍ, KTORÍ VLASTNIA TEN KAPITÁL A OVLÁDAJÚ TIE GLOBÁLNE, LOKÁLNE TOKY – aj tie integračné, SA VYČLENILI Z TEJ SPOLOČNOSTI, v tom má Varoufakis pravdu. A to nie je len „technosféra“, to je celkovo sféra tých vlastníkov v tých ekonomikách – prepojená navzájom, ktorá funguje analógovo. Tá sa nedohaduje cez internet, samozrejme. A tí ostatní vlastne pracujú na ten zisk tejto tejto vrstvy a ešte na rentu, ktorá je dvojnásobkom toho zisku. Čiže tento model – tak či tak – globálne v priebehu času skrachuje. Otázka je kedy, kde, v akej krajine, s akou intenzitou. A otázka je, či tento svet alebo… ja neviem… nebodaj také štáty ako… alebo bodaj by teda ako Slovensko a podobne… budú mať ľudí, ktorí toto vedia, rozumejú tomu, čo z toho vznikne zajtra, lebo ten vzťah sa ešte zextremizuje, aj v dôsledku tej deglobalizácie… a hlavne budú vedieť, čo s tým urobiť potom. »

  [01:02:10 – 01:02:24]
  « …je udržiavaný umelo nafúkanými peniazmi, je udržiavanými odhrnutím politiky od reality, udržiavaný tým, že: globálna a lokálna ekonomická „aristokracia“ vlastne […] vyšla z tohto modelu… »

  [01:04:00 – 01:04:50]
  « …a ja sa pýtam: „Čo sú výsledky?“ A otázka hlavne: „Čo budú ešte len výsledky?“ Čiže, treba nájsť jasnú reč, priamu reč a treba nájsť rovnováhu. A hlavne: JE NEVYHNUTNÉ, ABY DO POLITIKY, DO VEREJNEJ DISKUSIE, do akýchkoľvek vzťahov, ktoré majú mať nejakú autentickú uveriteľnosť a odbornosť, SA DOSTALI ĽUDIA, KTORÍ CHÁPU, ČO JE VEREJNÝ ZÁUJEM. Pokiaľ takíto ľudia tam nebudú, pokiaľ tie médiá, tá realita – budú zahlcované absurditami, a pokiaľ väčšina ľudí tomu bude venovať pozornosť a nechápať, že reálne presuny miliárd – biliónov a ich budúcnosti sa deje mimo ich nezmyselného digitálneho sveta, ktorý oni sami kŕmia svojimi nezmyslami, tak dovtedy sa nič nezmení, v hlavách. Zmena v hlavách je prvý krok. »

  ZDROJ: Marián Vitkovič: Totálny intelektuálny debakel. Prečo Rakúšania kopírujú naše recepty z roku 1966? (Slovensko) : TVorba. Dostupné (16-04-2026 / 16:27): youtube.com/watch?v=lRG1KCrxO-g

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/analyza-hroziaceho-ekonomickeho-kolapsu-globalneho-systemu-a-hospodarska-situacia-slovenska-ing-marian-vitkovic-03-2026/

• ▐ Zverejnené: 20/03/2026

  Základný popis

  V roku 1924 zaznel hlas L. P. Jacksa, ktorý odhalil hlbokú pravdu o povahe skutočnej hrdinskosti. Jeho slová rezonujú dodnes, majú hlboký dosah na naše predstavu o skutočnom vodcovstve. Nemôže očakávať ten, že nás bude viesť, ak niečo káže, no jeho činy vedú k odlišným výsledkom. Sú to práve skutky, s na ne nadväzujúcimi reálnymi dôsledkami aktivity človeka, ktoré sú tými skutočnými svedectvami – tie, ktoré rezonujú v pamätiach a formujú budúcnosť jednotlivca a celého národa.

  « Hrdina a zároveň učiteľ: Hrdina svedčí príkladom, svojimi skutkami a z nich vyplývajú jeho slová (Lawrence Pearsall Jacks, 1924) »

  ZNAČKY: Citát – Kresťanstvo – Etika – Spoločenská zodpovednosť – Politika – Rodoľubstvo – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Výchova – Pokora – Služba – Milosrdenstvo

  « Tak ako vo všetkej [ostatnej] hrdinskej literatúre, [rovnako] ani v evanjeliách nie sú funkcie hrdinu a učiteľa rozlišované, ako sme sa ich naučili rozlišovať v modernej dobe. Hrdina učí predovšetkým tým, kým je, a čo robí; [pričom] to, čo hovorí, je tomuto vždy podriadené a  vyplýva z toho. „Skutky, ktoré konám, tie o mne svedčia.“ (s. 28) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: JACKS, Lawrence Pearsall. The Challenge of Life – Three Lectures (Hibbert Lectures, 1924). Londýn (UK) : Hodder and Stoughton Limited, 1925. 112 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/hrdina-a-zaroven-ucitel-hrdina-svedci-prikladom-svojimi-skutkami-a-z-nich-vyplyvaju-jeho-slova-lawrence-pearsall-jacks-1924/

• ▐ Zverejnené: 16/03/2026

  Základný popis

  Naznačenie možného vývoja demokratických procesov, ktorý napokon nevyhnutne vedie ku konečnému úpadku celej spoločnosti. Tieto slová Lawrenca P. Jacksa, ktoré boli pôvodne určené pre osadenstvo prestížnej svetovej univerzity, sú i dnes výzvou k hlbšiemu zamysleniu, možnože pozvaním k hľadaniu paralel s tou našou spoločnosťou a so stavom tej našej politickej scény a občianskej spoločnosti. Asi takto by vyzeral apel na nejakú formu morálneho cítenia, výzva po hľadaní múdrosti v dnešnej hektickej dobe charakterizovanej najmä celoplošnou tuposťou, ak by sa toho niekto zhostil. Asi takto.

  « Imbecilná spoločnosť a koniec demokracie: Voliace teľatá, volené teľatá a výkonné teľatá (Lawrence Pearsall Jacks, 1924) »

  ZNAČKY: Citát – Etika – Spoločenská zodpovednosť – Politika – Liberálna demokracia – Neoliberalizmus – Politický katolicizmus – Progresivizmus – Smerohlasizmus – Zuzana Čaputová – Neokolonializmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva

  « …zo záhrady Belzezuba,“ ak by som si požičal frázu Johna Bunyana. Majú zlé účinky. Alebo ich môžeme prirovnať k mozgom kreténov, ktoré prestávajú rásť v štádiu detstva. Spoločenstvo disponujúce právami, ktoré by sa [ale] nerozvinuli do povinností, by bolo spoločensky imbecilné. Práva členov by boli bezcenné; ich sloboda by bola ilúziou; [a aj] ich vláda, ak by nejakú mali [čo je inak vynikajúca pripomienka smerujúca k spytovaniu sa po „vládnucich silách“ v danom štáte, pozn.], by bola terčom posmechom. Autokracia robí chybu, že občanovi ukladá povinnosti bez toho, aby mu poskytla zodpovedajúce práva. Demokracia mu najprv poskytuje jeho práva, ale vždy v očakávaní, že ich rozvinie do povinností. Keď takýto vývoj zlyhá, čo sa môže stať [veľmi] ľahko a niekedy sa aj stáva, končí demokracia katastrofou. […] Sloboda znamená práve to, ako [nás o nej] učil Mazzini. Jediná skutočná sloboda je tá, ktorá využíva držbu práv, ako príležitosť na plnenie povinností. Ak Socha slobody v newyorskom prístave znamená niečo menej, tak by mala byť odstránená. (s. 2) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: JACKS, Lawrence Pearsall. Responsibility and Culture (Yale Lectures on the Responsibilities of Citizenship). New Haven (USA) : Yale University Press + Londýn (Anglicko) : Humphrey Milford, Oxford university Press; 1924. 86 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/imbecilna-spolocnost-a-koniec-demokracie-voliace-telata-volene-telata-a-vykonne-telata-lawrence-pearsall-jacks-1924/

• ▐ Zverejnené: 11/03/2026

  Základný popis

  Zdesený výkrik matky dieťaťa pri podozreniach zo zlyhania ochrany najzraniteľnejších členov našej spoločnosti, deti z materskej školy. Odhaľte s nami popis utajovania, vyhrážania sa občanovi a realizácie – ohyzdných – snáh o jeho umlčanie. Tento článok nie je len o jednom prípade, je to odraz problému, ktorý sa hlboko zakorenil do našej spoločnosti a musí byť – nadobro – vyriešený. Je to varovný signál a konečný podnet pre jediné: začať konať. Už bolo dosť mlčania a bezmocného prizerania sa, požadujme komplexné riešenia zo strany zodpovedných osôb!

  « Vyšetrovanie podozrení zo sexuálneho zneužívania maloletých dievčat v bratislavskej škôlke a zúfala matka »

  ZNAČKY: Zmienka – Citát – Psychológia – Detstvo – Psychosexuálne poruchy – Politika – Strach – Trauma

  Dnes by som sa rád zmienil o výkriku zúfalstva jednej zdesenej matky, ktorý zaznel prednedávnom na zasadnutí mestského zastupiteľstva nášho hlavného mesta. A ja si tu dovolím hovoríť o „výkriku“, i napriek tomu, že daná dáma hovorila pomerne potichu, vzhľadom na závažnosť témy.

  « …stojím tu dnes ako mama dieťaťa, ktoré bolo fyzicky napadnuté riaditeľom materskej škôly Špitálska v Starom meste. Ten istý riaditeľ bol zároveň vyšetrovaný pre vážne podozrenia zo sexuálneho obťažovania maloletých dievčat. Trestné konanie bolo zastavené. Odvolali sme sa, no neúspešne. Ale dnes nechcem hovoriť o rozhodnutí vyšetrovateľa. Chcem hovoriť o zlyhaní mestskej časti Staré mesto. Polícia, podľa našich informácii, nebola upovedomená – BEZODKLADNE. A pýtam sa vás priamo: PREČO? Kto rozhodol o tom, že situácia nevyžaduje okamžité oznámenie? A ďalej sa pýtam: kto teda – KOHO, sa snažil chrániť? Tento človek sa presunul – momentálne – do detského folklórneho súboru. Preto vás vyzývam o vyjadrenie na nasledovné: vedeli ste, že dotyčnému ste umožnili prejsť bez trestu…? Z akého dôvodu mi bola zo Starého mesta doručovaná listina o mlčanlivosti, aby som výpovede nikde nešírila? Vyšetrovateľ mi osobne povedal, že keby Staré mesto konalo okamžite, dôkazy by sa našli. Vo výpovediach sa uvádza, že riaditeľ mal čas si po sebe týždeň upratať a celý ten týždeň sa s deťmi naďalej stýkal v škôlke. DVA ROKY sa snažím kričať. Prečo sa snažíte toto „ututlať“? Môj syn bol niekoľkokrát zbitý… a s touto traumou zaspáva každý večer dva roky. Tie maloleté dievčatá boli obťažované počas spánku, kedy ich agresor obchytkával po celom tele a brával si ich do svojej kancelárie, kde boli kamery. Vydieral aj učiteľky. Toto je bagatelizovanie sexuálneho obťažovania detí a tomuto sa mám ja prizerať? Ja vás nežiadam o politické vyhlásenia, žiadam vás prevziať zodpovednosť za tento prípad a navrhnúť komplexný systém, aby takéto zlyhanie už nikdy nenastalo. Bezbranné deti v škôlkach sa nemajú možnosť brániť. A ešte raz prosím – ZODPOVEDNOSŤ MÁTE VY. Ďakujem… »

  POZNÁMKA: Osobne nedokážem posúdiť, či – a nakoľko – je všetko vyššie vypovedané pravdivé. Ja len upozorňujem na existenciu takýchto tvrdení, pretože sú to pomerne závažné podozrenia a zaslúžia si pozornosť, prípadne dovyšetrenie.

  ZDROJ: Zasadnutie mestského zastupiteľstva hl. mesta SR Bratislavy (26.2.2026). Bratislava (Slovenská republika) : Mesto Bratislava (Youtube), 2026. Dostupné (10-03-2026 / 17:12): youtube.com/live/JYXGx3W6Sqc

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/vysetrovanie-podozreni-zo-sexualneho-zneuzivania-maloletych-dievcat-v-bratislavskej-skolke-a-zufala-matka/

• ▐ Zverejnené: 04/03/2026

  Základný popis

  Eduard Chmelár bez servítok o situácii v Iráne: Propaganda, vojenské konflikty a záujmy mocností. Západu nejde o slobodu, ale o kontrolu Blízkeho východu. Citáty odhaľujúce tvrdú realitu geopolitiky!

  « Eduard Chmelár o dianí v Iráne: „Hlavný dôvod je zachovanie hegemónie v oblasti.“ (03/2026)  »

  ZNAČKY: Zmienka – Citát – Politika – Orient – Perzia – Blízky východ – Ekonomika – Neokolonializmus – Ideológia – Vojna – Chudoba – Smrť

  Ďalšia zmienka niečoho, na čo by som rád upozornil. Včera sa na internete objavilo video z – vcelku známej – relácie „Téma dňa“ (TA3), kde spoločne diskutovali: moderátorka Diana Štrusová a politický analytik pán Eduard Chmelár. Témou dňa bola aktuálne vyhrotená situácia na Blízkom východe. Odporúčam si ju zhliadnuť a na zaujatie vašej pozornosti uvádzam niekoľko výrokov pána Chmelára, ktoré by vás k tomu úkonu mohli motivovať:

  • „Keď sa Spojené štáty rozhodli zaútočiť na Irak, tak spustili propagandu, aký je to diktátor, ohrozuje – divne – celý svet, a že má na svedomí 30 000 obetí, celý ten jeho režim. No a ako sa to skončilo? Že George Bush mal na svedomí milión obetí, nielen čo sa týka tej vojny, ale celkovej destabilizácie toho regiónu, pretože pád Iraku spôsobil napríklad aj vznik Islamského štátu, okrem iného.“
  • „…sa rozhodol znárodniť ropné zásoby a výsledkom toho bol prevrat v réžii CIA a MI6. Teda západ sa nikdy nesnažil priniesť tam slobodu, ale kontrolovať tú oblasť. Vyhovovalo mu to za diktatúry Pahlavího, ktorý nebol žiadnym rajom na zemi, ale to bol… to bola tvrdá, krvavá diktatúra…“
  • „…lebo Donaldovi Trumpovi sa podarilo pozoruhodné prvenstvo, o ktorom ešte v našich končinách nikto nehovoril, alebo to nespomínal. Je to prvý americký prezident, ktorý za jediný rok bombardoval – alebo pomáhal bombardovať – osem krajín.“
  • „…my sme v tomto bode, a pritom máme skúsenosť Iraku, máme skúsenosť Líbie, máme skúsenosť Gazy, máme skúsenosť Sýrie, ale aj Vietnamu, Afganistanu a tak ďalej. A nič sme sa z toho nenaučili? Žiadnu zodpovednosť sme z toho nevyvodili? Ani ľudí, ani čo sa týka ľudí, ktorí sú zodpovední za masakry, ani čo sa týka ľudí, ktorí sú zodpovední za lži a propagandistické lži šírené v prípade týchto konfliktov.“
  • „Hlavný dôvod nie je ani demokracia v Iráne, ani jadrová zbraň. Hlavný dôvod je zachovanie hegemónie v oblasti.“
  • „Človek, ktorý sa vyzná v zahraničnej politike, by nikdy nemoralizoval, že niekomu ide o demokraciu a slobodu. V medzinárodnej politike, tak ako v každej inej, išlo vždy o záujmy.“

  POZNÁMKA: A keď budete počúvať falošné náreky slovenských vládnych politikov, skúste sa pozrieť, ako sa menil export v niektorých odvetviach za ich vládnutia a porozmýšlajte nad tými údajmi…

  ZDROJ: V Saudskej Arábii zalievali opozičných lídrov zaživa do asfaltu, pripomína Eduard Chmelár / Téma dňa (03-03-2026). Bratislava (Česko-Slovensko) : Televízia Ta3, 2026. Dostupné (03-03-2026 / 21:12): youtube.com/watch?v=7J_jTn2-6Ao

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/eduard-chmelar-o-diani-v-irane-hlavny-dovod-je-zachovanie-hegemonie-v-oblasti-03-2026/

• ▐ Zverejnené: 04/03/2026

  Základný popis

  Politika vs. realita: „Prečo je slovenská ekonomická budúcnosť neistá?“ Drsný pohľad na ekonomickú transformáciu, eurofondy a politické elity od 90. rokov po súčasnosť. Článok prináša šokujúce citáty z rozhovorov s odborníkom o vyhliadkach Slovenska – stagnácia, korupcia v systéme financovania (eurofondy), strata konkurencieschopnosti a hrozba úplného kolapsu.

  « Slovensko nič dobré nečaká: Politické strany odtrhnuté od reality – obmedzenci žijúci vo svojich bublinách, zánik Slovenska alebo boj o jeho prežitie (Ing. Marián Vitkovič, 02/2026) »

  ZNAČKY: Zmienka – Citát – História – Politika – Ekonomika – Slovensko – Neoliberalizmus – Liberálna demokracia – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Neokolonializmus – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva

  Už je to takmer mesiac, čo som narazil na zaujímavý rozhovor s pánom Ing. Mariánom Vitkovičom, niekdajším vedeckým pracovníkom Ekonomického ústavu SAV, ktorý strávil nejaký ten čas na ministerstvách financií a hospodárstva, taktiež zastupoval Slovenskú republiku v Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Uvádzam nejaké tie citáty, ktoré sú podľa mňa hodné – minimálne – zváženia. Pán ekonóm v nich popisuje aktuálne vyhliadky Slovenska, no osobne ich zverejňujem najmä z toho dôvodu, že poskytujú ucelený prehľad o tom, akým spôsobom sa „transformovala“ naša ekonomika, predovšetkým za Dzurindu a Mikloša, na čo nadväzovali „vyhnívacie“ vlády Radičovej a Fica, deštrukčné obdobie „čaputizmu“, a predovšetkým: komu táto transformácia najviac prospela. Poznámka: Slovensko – a jeho budúcnosť – to nebolo.

  Na úvod by som ale rád zverejnil krátku časť, ktorá by poslúžila na rýchly vstup do témy. Tá je z minuloročného vyjadrenia pána Vitkoviča. Tieto slová zazneli v Slovenskej televízii, konkrétne v relácii „Komentáre dňa“ zo dňa 12. septembra 2025:

  « Druhý faktor, ktorý je pravda, a tam Slovensko urobilo veľa chýb, bolo omnoho lepšie využitie eurofondov v Poľsku, transparentnejšie a sústredené na základné infraštruktúrne investície, u nás sú tieto eurofondy a iné zdroje z „Plánu obnovy, odolnosti“ úplne nezmyselne naprojektované, viacerými vládami – to nie je len o neviem, ktorej konkrétnej vláde, neprispievajú reálne k zvyšovaniu konkurencieschopnosti, vo väčšine prípadov. […] Tie čísla znamenajú, že náš rastový model sa vyčerpal, po prvé. Po druhe: je tu veľký neporiadok, nazval by som to – „v rente“, to znamená v tom, čo reálne zmizlo z eurofondov a iných nástrojov, ktoré neboli využité – absolútne – v prospech ekonomiky. Je tu nepochopenie štrukturálnej politiky, to tvrdím stále. Ja som za to, aby tu bolo, čo najviac inovatívnych, nových firiem, ale treba si uvedomiť, ako dnes globálne funguje „inovatívnosť“, ako najlepšie firmy si vždy nájdu tých najlepších a preplatia ich… ale treba to – samozrejme – podporovať. Ale tá zásada je: presadzovať – omnoho výraznejšie – vlastné záujmy v Európe. Ja poviem jeden príklad. Nemecký chemický priemysel, čo bola niekedy výstavná časť konkurencieschopnosti Európy, dnes pracuje na 70% kapacít, to je najnižšia úroveň od roku 1993. Európa proste hospodársky UPADÁ, kompletne. Ustupuje z trhov, ustupovala dlhé roky, je bezbranná voči tlaku USA, na jednej strane, na druhej strane lacnejším konkurentov v blokoch: Čína, India, juhovýchodná Ázia, latinská Amerika, čiže… Tá pozícia je veľmi zlá, je to omnoho vážnejší problém ako samotná konsolidácia, ale táto – alebo hocijaká iná – vláda musí preukázať snahu a zároveň aj takéto opatrenia, aj po desiatkach miliónov eúr, čo vyzerá niekedy komicky, aby sme sa nedostali do pasce „straty dôvery pre financovanie dlhu“, ktorý je dnes na úrovni 63% HDP, čo možnože nie je dramaticky vysoké číslo podľa divákov, keď si porovnajú niektoré čísla – Grécko, Francúzsko, Taliansko a podobne, ale pre túto krajinu je to minimálne dvojnásobok udržateľnej zátaže. Treba si uvedomiť, že my sme prišli o veľkú časť štátnych a verejných aktív v tej transformácii, my dnes už naozaj nemáme veľký operačný priestor… »

  No a teraz sa už pozrime na súčasné vyjadrenia pána Vitkoviča, kde ale zaznie aj to, čo bola vlastne tá slávna „výpredajová transformácia“, ktorú „svedkovia liberálno-demokratovi“ dodnes oslavujú…

  [00:01:17 – 00:03:34]
  « Tak dostali sme sa do prvej fázy trojfázové katastrofy. Ja nechcem strašiť a veľa ľudí mi to aj vyčíta, že budem robiť nejaký pesimizmus, ale úplne realistický a s číslami, a proste podľa toho, ako sa tá politika vyvíja, a ako sa vyvíjajú tie prirodzené ekonomické sily, ktoré sa väčšinou tak kryjú tou každodennou „šokovou politikou“ vyvolávania tých upútavacích škandálov a podobných vecí. Tak tá svetová ekonomika, tá ekonomika Európskej únie, […], aj tá slovenská ekonomika je… absolvovala minulý rok ten prvý úvodný rok tej bolestivej deglobalizácie a toho… povedal by som veľkého stagnačného… tej veľkej stagnačnej epochy, ktorá nás čaká. No a keďže globálne modely slobodného obchodu a tých prínosov z obchodu toho… čiže toho blahobytu, ktoré sa tu pestujú 20 rokov posledných hlavne, alebo 30 rokov a od roku 95, od zavedenia voľného pohybu kapitálu, globálne-postupne, a vstupu Číny do VTO 2001, a tak ďalej, vlastne sme žili v týchto ilúziách, ktoré niektorí aj prijali za vlastné, za vlastný životný príbeh alebo za vlastné… nejaké istoty toho, že bude to len tak, ako to je alebo to bude ešte lepšie, tak jednoducho sme sa dostali do tej zostupnej fázy. A keďže keďže malé ekonomiky, ako sa vždy tak ľudovo hovorí, malé, extrémne otvorené ekonomiky sú vždy tie, ktoré opticky nabehnú v tej globalizácii, pri tom otváraní toho obchodu a liberalizácii na ten „amplifikovaný efekt“, to znamená na väčšie prínosy než, ktoré majú väčšie ekonomiky s väčším vnútorným trhom, s menším objemom exportu-importu, tak sa „zošupneme“ o to rýchlejším tempom dole viac než tie veľké ekonomiky, alebo ako tie hlavné geopolitické bloky, ktoré si vedia tú svoju pozíciu nejakú aj bilaterálne „vyhandľovať“. Čiže – nečaká nás nič dobré. »

  [00:05:18 – 00:09:09]
  « Slovensko je momentálne intelektuálne absolútne vykradnutá krajina. To treba otvorene povedať, politicky aj z hľadiska nejakej schopnosti pracovať reálne pre ten štát, urobiť nejaké zmeny, dopredu sa na nich pripraviť a presadiť ich potom, pokiaľ sme súčasťou nejakých dohodov, blokov a tak ďalej. Ono sa to vlieklo – 20, 30 rokov, ale teraz to došlo už na taký, by som povedal, zlomový bod, kedy vidíme, že z toho, čo chodíme bežne voliť, nikto tam nevie vlastne „kudy-kam“… a nebude to vedieť ani po ďalších voľbách. Takže tento pesimizmus je už úplne vnútorný, endogénny a ja vôbec nič by som, ako na tom nemenil, ani keby ste sa na to opýtali… ani pred dvoma mesiacmi, ani o pol roka. Sú to také chabé pokusy stále oprašovať nejaké vizionárske úvahy o tom, že kam smerujeme do roku 2040… a neviem kam. To sú úplne zbytočné vyhodené peniaze, takisto ako to bolo vždy predtým. Dokonca tentokrát to budú ešte viac zbytočne vyhodené peniaze. A ja to pripisujem hlavne tomu, že jednoducho tie politické elity a ten systém rozdelenia moci a rozdelenia reálneho vplyvu na tie jednotlivé skupiny občanov, sociálne, príjmové, ekonomicky aktívne, neaktívne, jednoducho dostal veľkú hráčku do rúk. To sú veľké dáta. Dokáže s tými veľkými dátami pracovať vlastne v režime okamžitom. Dokáže tie politické nálady – a čokoľvek iného – usmerniť tak, aby prežil ďalší deň a vytvoril tu, ja neviem, ako to nazvať, niektorí to volajú, že „neo-cézarizmus“ alebo „neo-rojalizmus“ – to sú „hovädiny“, proste to je obyčajný neokonzervativizmus, ktorý sa dostáva k moci od 70-tich [rokov]… spojený s tou takzvanou „neoliberálnou ekonomickou štruktúrou“, ktorý postupne dožíva a tie jednotlivé štáty na to reagujú tým, že sa snažia nejako presadzovať nacionalizmus, […] a vlastne ideológia je jedna jediná, to je stále kapitalizmus, ktorý dospel do toho vrcholného štádia totálnej monopolizácie, totálneho ovládnutia toho priestoru, informácií, času, štruktúr, dodávateľských reťazcov a tých milisekundových klikov na burzách, s ktorými sa preháňajú miliardy. Čiže ako z pohľadu človeka v takejto krajine… nejaké… hľadať v tom nejaké poučenie je zbytočné. Pokiaľ nemáte globálne nejakú alternatívu – ideologickú – k tomuto systému, tak vlastne sa stále váľate v tom istom systéme a ten systém stále hnije. A tie reakcie, ktoré sú, a toto je to asi najväčšie sklamanie pre mňa alebo to uvažovanie, že prečo som taký pesimistický, že keď vidím tie reakcie tých domácich aktérov na tieto fakty, tak oni vlastne vôbec tomu nerozumejú. Absolútne sa netýka to ich bežného života, ktorý si niekde zarámovali za nejaké ohrádky svojich bublín a slovenská verejnosť – široká verejnosť, nemyslím politiku iba, sa absolútne nevie nevie vykryštalizovať v nejakom postoji, hej, že čo vlastne potrebujeme, na čo sa pýtame, čo je dôležité, čo reálne chceme vidieť zanalyzované, nie nejaké „kecy“ o tom, že budeme so všetkými spolupracovať a podobne, čo sú samozrejme nezmysly. Nevieme sa proste z toho pohnúť. […] Čiže, tá globalizačná hra sa dohrá, jednoducho… »

  [00:11:20 – 00:11:52]
  « Ja dokonca si myslím, a ten pocit mám už dlhodobovo – niekoľko rokov, že Slovensko je vlastne postavené pred takú kruciálnu otázku, že či vôbec má zmysel existencia tohto štátu – v takejto kvalite, v takejto štruktúre, s takýmto rozmerom. Alebo či nemá zmysel. Hej? A to zrejme bude tá otázka, na ktorej sa nie zajtra, nie o rok, ale možnože o tri-štyri roky, sa bude lámať tá politická budúcnosť tohto teritória. Asi tak. »

  [00:13:30 – 00:21:08]
  « Slovensko, ako keby nikdy nepoznalo pravdu o svojom vlastnom príbehu. To je prvý problém. My predsa máme tu nejakú štruktúru v tejto krajine – produkčnú, spoločenskú, ktorú sme tu po zmene režimu nejako reštartovali a tá štruktúra, tie výsledky, tie parametre, vzťahy a tak ďalej, proste má nejakú kvalitu a nejaké číselné vyjadrenie, ktoré viete štandardnými modelmi nejakým spôsobom proste kalkulovať a porovnávať s tým, čo sa robí vo svete, ako vyzerá svet, ako vyzerajú iné krajiny. Ako sme vyzerali pred vstupom do EU, ako vyzerá po tom, čo nám priniesla konvergencia, čo nám nepriniesla konvergencia a tak ďalej. Čiže, čiže toto ja robím celý život. Snažím sa to robiť. Netvrdím, že nerobím chyby, ale ja jednoducho vidím, že tá krajina je úplne vykradnutá z toho hľadiska, že čokoľvek sa na Slovensku mediálne alebo politicky prezentuje – a navyše aj odborne častokrát – a to je taký ten už úplne takmer 100%-ný slovenský „euro-hujerský syndróm“, tak sa prezentuje len vo veľmi povrchných, skreslených, jednostranných a povedal by som mnohokrát nepravdivých a zámerne klamlivých vysvetľovaniach. Ja som robil túto ekonomiku analyticky – celú, ešte v roku 95/96, keď sa začala privatizovať, keď sa pozeralo na odvetvia, na výroby, na zamestnancov, a produktivitu, na investície, na čokoľvek, na finančné výsledky, na samozrejme kadejaké tunelovania, čo tu boli, aj teraz sú, cez čísla, […], hrubé čísla, makroekonomické, mezoekonomické, odvetvové. Mal som prístup k číslam absolútne podrobným z podnikov, ktoré neboli bežne dostupné. A keď sa pozerám na to, čo vtedy som bol schopný s kolegami – pár… pomáhali technicky zanalyzovať, a kam sme sa my dostali vlastne dodnes, z toho obdobia štartu transformácie z 90-tich rokov doteraz, tak my sme sa vlastne nikam nepohli. My sme vyčerpali – to, čo som už viackrát hovoril, ste to určite počuli… My sme vyčerpali tie faktory, ktoré sme mali. To znamená relatívne dobré demografické ročníky, niektorí to volajú „Husákové deti“, môžete to volať inak, to jedno, ktoré boli masívne, ktoré v 90-tich rokoch strácali prácu, kvôli tomu chaotickému procesu z majetkovej transformácie, a kvôli otvoreniu trhov – jednostrannému, ale v podstate tú prácu našli potom v niektorých tých investíciách, ktoré sem prišli v automobilovom priemysle, strojárstve, elektrotechnike a neviem čom vo všetkom. Zároveň sme zlikvidovali… pomohli nám zlikvidovať teda tí naši zahraniční – v úvodzovkách – „partneri“ konkurenčné podniky tam, kde sme im dlhodobo zavádzali – v odvetviach, ktoré majú veľký „downstream“ potenciál, to znamená sú poskytovateľmi výrobkov alebo služieb do nadväzujúcich odvetví, a teda tvoria ten „core“ tej ekonomiky, to jadro. „Rozdžubali“ sme niektoré časti priemyslu, úplne teda katastrofálne, s pomocou absolútne otvorených zástupcov – domácich, ktorí tu prezentovali zahraničné koncerny, ktorí niekam prišli, obsadili niečo, zavreli to po dvoch rokoch, pretože im to prekážalo ako konkurenti. „Rozflákali“ sme domáce poľnohospodárstvo v podstate, ale to je ako všeobecný fakt, všeobecne známy. A prešli sme na ilúziu toho, že keď tu máme päť, šesť automobiliek, že keď tu máme nejaké na seba nadväzujúce fabričky, ktoré dostali dotácie a vyrábali niečo, čo sa potom zmontovalo do nejakého kórejského auta a podobne, tak s týmto pôjdeme do 21. storočia, a potom ešte ďalej – do dvadsiateho-druhého. Nepôjdeme s tým nikam ďalej, pretože: jednak sme demograficky úplne na mizine, Slovensko vymiera v priamom prenose. Slovensko je dnes vlastne zo 40% tvorené ľuďmi, ktorí majú tesne pre dôchodkov alebo sú na dôchodku, alebo teda čakajú na ten odrobený starobný dôchodok, ktorí majú absolútne defenzívne politické a sociálne očakávania. Strednou generáciou, ktorá – buď sa pridala k víťazom, alebo k porazením, a ktorá s tým už asi veľa neurobí. Mladými ľuďmi, ktorí… áno, je to pravda, odtiaľto – napriek tomu, že ich je málo, – budú masívne odchádzať, nie že odchádzali… budú ďalej masívne odchádzať. Čo s takouto štruktúrou chcete spraviť? Čo tomuto pomôže nejaká migrácia alebo niečo podobného? Absolútne nič. Čiže, my sa stávame, my sme už vlastne dlhé roky alebo dlhé desaťročia, MY SME VLASTNE ÚZEMÍM, NIE SME ŠTÁTOM, KTORÝ BY REÁLNE DOKÁZAL SVOJ OSUD SKUTOČNE KOMPETENTNE RIADIŤ a má na to aj „páky“. A keď je tu nejaký problém, tak sú tu dva také problémy a to sa netýka iba ekonomiky. Jeden je, že ja tvrdím stále, že spôsob informovania – aj politického, aj mediálneho na Slovensku – o realite tejto krajiny je absolútne katastrofa. A zámerná katastrofa. A druhá vec je, že: schopnosť alebo energia tohto obyvateľstva na to, aby dokázalo sa nejako jednoznačne prihlásiť k nejakým 15-20 veciam, ktoré sú zjavne „prezreté“ tomto štáte, ktoré treba radikálne zmeniť – bez ohľadu na to, či majú nejaké osobné sympatie k nejakým politikom, terajším-budúcim, tá schopnosť je takmer na nule, hej? Čiže toto je v podstate taký oportunistický štátik, ktorý sa snaží ešte vykorčuľovať niekde medzi Bruselom a ja neviem… nejakou východnou Európou a Amerikou, ale v princípe iba o tom tára, nič preto nerobí, aby si tú svoju hospodársku základňu nejakú… udržal. Dokonca aj tie veci, na ktoré sa upozorňuje dlhodobo – aj zo strany produkčných štruktúr priemyslu, že proste sú na hlavu postavené, sa vôbec neriešia, odkladajú sa roky. Takže… podľa mňa to možnože je aj dobré, že ten štát sa dostane až do takejto kritickej fázy, a že bude treba urobiť – viem, že to sa používa v iných súvislostiach tento „terminus technicus“, ale ja ho použijem, bude treba urobiť jeden jeden radikálny „RESET“ toho štátu, lebo inak sa to naozaj nedá ďalej žmýkať. Ani tie očakávanie ľudí – individuálne, lebo ja rozumiem tomu, že niekto bude počúvať o tom, čo napíšu nejakí analytici o našom rozpočtovom hospodárení alebo… ako budú hodnotiť nejaké clá, ako nás postihnú, nepostihnú. To sú témy – fajn. To si ľudia prečítajú, rozumejú tomu, nerozumejú, sú dobre spočítané, sú horšie spočítané, ale aj z tej individuálnej pozície toho občana ten pocit je jednoznačne taký, že: „Zachráň sa, kto môžeš!“ a keď už teda, tak potom skutočne ľudia… ľudia už ani nie sú ochotní meniť názor, alebo nechať sa poučiť… alebo nechať si niečo vysvetliť. Tie bubliny sú úplne zabetónované, a tým pádom tá spoločnosť – samozrejme – tratí ešte aj tie posledné nejaké zmysluplné znaky nejakej občianskej spoločnosti, alebo… ako niektorí sa stále nadejajú, že demokracia funguje. No demokracia v GLOBÁLNOM KAPITALIZME určite nefunguje. To je vylúčené metafyzicky. To nie je vylúčené na základe mojich tvrdení. To proste sa nedá udržať, ani z hľadiska distribúcie, ani z ničoho iného. Čiže smerujeme k nejakým novým typom politiky, možnože režimom, ktoré tu už boli. Každopádne to obdobie bude zaujímavé. »

  [00:36:49 – 00:40:10]
  « Na Slovensku, to je môj názor, neboli nikdy žiadne reformy. Na Slovensku bolo „prerozdelenie“. Znamená, že v roku 89 bol MAJETKOVÝ PREVRAT, čo ja teraz nehodnotím – konštatujem, a ten sa nejakým spôsobom „politicky predal“. Hej, treba to robiť… zo zamestnaneckých „akcioviek“ nakoniec nebolo nič, a tak ďalej… a urobíme to nejako… a kupónka, fondy… bla, bla, bla. Vždy z toho bol nejaký „vývar“. Tie „vývary“ sa postupne prejedli, „predžubali“ na luxusnú spotrebu, alebo sa investovali v zahraničí pre pár ľudí, samozrejme nie pre väčšinu populácie. Potom sa dokončili, dorazili sa tie veci 2002, 2003, 2006, že sa predala energetika, predali sa – dopredali sa banky, vyčistili konsolidácie z tých nesplatených úverov, to zaplatil zase štát, zase občan, z toho vznikli tie pozemky, na ktorých sa potom postavili veľká časť tých kadejakých – akože úžasných – „downtownov“, a… celkovo na Slovensku je… […] 5-tisíc ľudí… ale to myslím aj s celým tým obslužným cirkusom, […], s tými šašami, čo roztlieskávajú, píšu, rozprávajú, robia nejaké zábavné relácie, proste súkromné, štátne, pološtátne, určujú, že kto môže ísť do diskusie televízne, kto nemôže ísť, kto bude robiť nejaký formát nejaké reality show zo západu, kto nebude robiť… bla, bla, bla. Čiže na Slovensku je asi 5000 ľudí, ktorí to vyhrali, hej? Samozrejme, na tom „TOP-e“ je pár desiatok, pár stoviek tých najbohatších. A ten objem zdrojov, ja som to aj hovoril v nejakom interview, ktorí oni dokázali dostať von alebo majú tu, poprípade – majú to v nejakej dobre ošetrenej a likvidnej podobe, poprípade majú aj nejaké korporátne, ja neviem, priemyselné vlastníctvo alebo čo, tak ten je ohromujúci. Ten keby sme mali, len keby sme z toho vedeli – len ja neviem – 30% akože dostať, ako jednorazovú dávku, tak máme nulový štátny dlh. Ale to je pasé. To je pasé, lebo žijete svoje prostredie súkromných vlastníckych vzťahov, garancie súkromného vlastníctva a tak ďalej, každý človek, aj ten, ktorý […] má hypotéku, tak okamžite bude protestovať, že: „Nie, nie, nie… My tu nebudeme nič teraz – akože majetkovo nejako…“ […] Toho sa bojí, že to ohrozí aj jeho, samozrejme. Na Slovensku v médiách vystupujú ľudia, ktorých schopnosti odborné vôbec nehodnotím, ale ktorí vám porozprávajú to isté. Štátne zdravotníctvo je na nič. Štátne záchranky sú na nič. Štátne vlastníctvo, verejné vlastníctvo neviem čoho – je na nič… bla, bla. No vždy majú ten istý základný argument, že keď tento štát, rôzne vlády tam… vždy tých 30 rokov angažuje a nominuje furt tých istých „podpisovačov“ každej sprosti, ktorí urobia jeden „deal“, potom odídu, potom sú dva roky v súkromnej sfére, potom sa vrátia s nejakou vládou, tak samozrejme ten štát vyzerá, že absolútne nevie hospodáriť, sa to nevie. Ale to je problém politický, hej? Tu NETREBA celú tú politickú štruktúru a tú triedu, alebo ako to chcete nazvať, ktorá sa tu vyskytovala v Národnej rade, ja neviem, od roku 90 doteraz, či ju treba celú naraz spláchnuť. Podľa všetkého áno. Otázka, či je toto vôbec realistické, lebo sú tu potom také dve ilúzie, hej, že: vymeňme voličov alebo vymeňme politikov. »

  ZDROJE:

  • [1] Komentáre dňa: Marián Vitkovič (analytik) a Miroslav Řádek (politológ) | 12.9.2025. Bratislava (Slovensko) : STVR. Dostupné [04-03-2026 / 14:37]: youtu.be/-b_w5R0PYIY
  • [2] Rádiožurnál kritického myslenia 35 – Ing. Marián Vitkovič. (Slovensko) : Slobodný vysielač Archív (oficiálny). Dostupné [04-03-2026 / 03:27]: youtu.be/uHeLP2VcoSk

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slovensko-nic-dobre-necaka-politicke-strany-odtrhnute-od-reality-obmedzenci-zijuci-vo-svojich-bublinach-zanik-slovenska-alebo-boj-o-jeho-prezitie-ing-marian-vitkovic-02-2026/

• ▐ Zverejnené: 03/03/2026

  Základný popis

  Fragment zo staršej psychologickej publikácie, konkrétne z diela „The Emotions“ (1922). Obrázok zachytáva textový úryvok o inštinktoch a ich prepojení s emóciami. James nám tu neponúka len definíciu: on odkrýva mechanizmus ovládania. Je to odkaz na večný boj o kontrolu nad vlastným vnútrom – boj, ktorý sa nikdy neskončí, najmä v dnešnej dobe, kde politické strany zneužívajú práve tieto formy cielenej manipulácie založenej na emočnom pôsobení.

  « Politický marketing: Manipulácia vnímania reality, pôsobenie na základné inštinkty, snaha o vyvolanie požadovanej emócie v dave idiotov neschopných kvalifikovaného posúdenia komplexnej situácie »

  ZNAČKY: Citát – Psychológia – Politika – Liberálna demokracia – Neokolonializmus – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus

  « Pokiaľ hovoríme o inštinktoch, tak [inštinkty] nie je možné oddeliť od emocionálnych vzrušení, ktoré ich sprevádzajú. Objekty hnevu, lásky, strachu atď. nielenže podnecujú človeka k vonkajším činom, ale vyvolávajú charakteristické zmeny v jeho postoji a výraze tváre a špecifickými spôsobmi ovplyvňujú jeho dýchanie, krvný obeh a ďalšie organické funkcie. Keď sú vonkajšie prejavy potlačené, tieto emocionálne prejavy stále pretrvávajú a my dokážeme odčítať hnev z tváre druhého, hoci úder [z jeho strany] nemusí byť zasadený, a strach sa prejavuje v hlase a jeho zafarbení, hoci človek môže potlačiť všetky ostatné príznaky [emočného vzrušenia]. (s. 93) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: LANGE, Carl George; JAMES, Williams. The Emotions – Volume I. Baltimore (USA) : Williams & Wilkins Company, 1922. 135 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/politicky-marketing-manipulacia-vnimania-reality-posobenie-na-zakladne-instinkty-snaha-o-vyvolanie-pozadovanej-emocie-v-dave-idiotov-neschopnych-kvalifikovaneho-posudenia-komplexnej-situacie/

• ▐ Zverejnené: 03/03/2026

  Základný popis

  Chladný pohľad do tváre neúprosnej reality. O moci, korupcii a prázdnote spoločenských vrstiev. Výstižný obraz spoločenskej kritiky, morálnych úpadkov a blížiacej sa záhuby.

  « Slovenskí politici, nadnárodny kapitál a lokálni oligarchovia, kadejakí – duchovne vyprázdnení – podnikavci, štátna a verejná správa: Slepci vedení Smrťou, ktorí privádzajú národ do záhuby (1833) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Politika – Pokrytectvo – Neokolonializmus – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: DOUCE, Francis. The Dance of Death Exhibited in Elegant Engravings on Wood With a Dissertation on the Several Representations of That Subject but More Particularly on Those Ascribed to Macaber and Hans Holbein. Londýn (Anglicko) : William Pickering, 1833. cca. 400 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slovenski-politici-nadnarodny-kapital-a-lokalni-oligarchovia-kadejaki-duchovne-vyprazdneni-podnikavci-statna-a-verejna-sprava-slepci-vedeni-smrtou-ktori-privadzaju-narod-do-zahuby-1833/

• ▐ Zverejnené: 03/03/2026

  Základný popis

  Tri rôzny podoby toho istého zločinu. Ostrá karikatúra zobrazuje mocného muža, ktorý drží v rukách – má vo svojej moci – tri „rôzne“ škrupinky. Ilustrácia je silnou kritikou politického systému, kde sú všetky strany len poslušnými nástrojmi tej istej moci. Rozdiel medzi stranami je iba ilúzia – maska nasadená na zakrytie skutočného mechanizmu ovládania. Je to hra, kde sú všetky možnosti vopred určené a voliči len tancujú podľa píšťalky tých, ktorí držia moc.

  « Povaha súčasného politického zápolenia: Stará známa hra o „možnostiach výberu“, kde sú všetky signifikantné voľby verne slúžiace rovnakému „systému“ (Fred Ellis) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Komentár – Politika – Pokrytectvo – Neokolonializmus – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus

  Tri rôzny podoby toho istého zločinu. Ostrá karikatúra zobrazuje vplyvného muža, ktorý drží v rukách – má vo svojej moci – tri „rôzne“ škrupinky. Ilustrácia je silnou kritikou politického systému, kde sú všetky strany len poslušnými nástrojmi tých istých záujmov. Rozdiel medzi stranami je iba ilúzia – maskovanie využívané na zakrytie skutočného mechanizmu postupnej monopolizácie, konečného zotročenia počas ekonomického, energetického alebo aj vojenského ovládnutia (okupácia cudzími vojenskými zložkami). Je to hra, kde sú všetky možnosti vopred určené a voliči len tancujú podľa pískania tých, ktorí REÁLNE držia moc, i keď si nič neuvedomujú. Takto tu odrazu máme politikov – našu VRAJ jedinú záchranu, riešiacich problémy, ktoré samotní vytvárajú – sú výsledkom priamo ich rozhodnutí z minulosti (často súčastnosti), úkonov na „pozadí“, z čoho najpodstatnejšie sa odohráva v centrálnom registry zmlúv, pričom skutočné dianie všemožne zahmlievajú, alebo úplne zamlčiavajú. Myslím si, že mnohým už dochádza, čo sa to na slovenskej politickej scéne naozaj odohráva: cielená manipulácia – počas predstavenia treťotriedných účinkujúcich – navonok akože „pronárodných“ (rozprávačov, fabulistov a insitných video-hlásateľov, odčítávajúcich hlásateliek tvoriacich zdanie niečoho, so zástupom ďalších snaživých – a vždy pripravených – „spravodajcov“) – zameraná na prostoduchý plebs, pričom za rohom už je pripravený dlhý zástup ďalších – rovnako odchovaných – „spasiteľov národa“, majúcich neraz svoje finančné prostriedky vyvedené na zahraničné účty, prípadne investované v zahraničných nehnuteľnostiach, určite z vrelej lásky k Slovensku, tj. sú existenčne naviazaní a závislí na rozhodnutiach zo strany cudzokrajných orgánov a inštitúcii.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Why Every Worker Should Join the Communist Party. New York City (USA) : Workers Library Publishers, 1930. cca. 30 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/povaha-sucasneho-politickeho-zapolenia-stara-znama-hra-o-moznostiach-vyberu-kde-su-vsetky-signifikantne-volby-verne-sluziace-rovnakemu-systemu-fred-ellis/

• ▐ Zverejnené: 07/01/2026

  Základný popis

  Scéna je absurdná a zároveň desivá. „Nemecký Michal“ leží na pohovke, ignorujúc prichádzajúcu katastrofu, zatiaľ čo jeho návštevníci sa chystajú priniesť mu dar – nie zlato, kadidlo a myrhu, ale vojnu, hladomor a smrť. Táto karikatúra je ostrá predpoveď, ktorá sa o niekoľko rokov neskôr kruto naplnila v hrôzach prvej svetovej vojny.

  « Mená troch kráľov na návšteve u nemeckého Michala: Vojna – Hlad – Smrť (Hans Gabriel Jentzsch, 1912) »

  ZNAČKY: Vianoce – Traja králi ║ Umenie – Ilustrácia – Humor – Politika – História – Úpadok – Vojna – Smrť – Progresivizmus – Liberálna demokracia

  Toto je naozaj pôsobivá karikatúra. Viete prečo? Pretože je z decembra 1912 a jej predpoveď sa napokon… vyplnila. O pár rokov neskôr. V hrôzach svetovej vojny, tej prvej.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Der Wahre Jakob – Illustrierte Zeitschrift für Satire, Humor und Unterhaltung. / Nr. 689 / 26 (Weihnachten): 14. Dezember 1912. Stuttgart (Nemecko) : J. H. W. Dietz, 1912. Digitalizovali: Universitätsbibliothek / Ruprecht-Karls-Universität Heidelberg (Nemecko).

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mena-troch-kralov-na-navsteve-u-nemeckeho-michala-vojna-hlad-smrt-hans-gabriel-jentzsch-1912/

• ▐ Zverejnené: 29/11/2025

  Základný popis

  Ostrá kritika zo strany Leva Nikolajeviča Tolstoja voči mocenskému systému, v ktorom tí, ktorí nič neprodukujú, sa snažia diktovať podmienky tým, ktorí všetko vytvárajú. Autor s cynickým pohľadom rozoberá absurditu situácie, kde „vládnuce triedy“ – politici, úradníci a elity, si privlastňujú výsledky práce iných a potom so slzami v očiach predstierajú ochotu a dobrú vôľu, že sa o nich budú musieť „postarať“, „nakŕmiť“ ich.

  « Keď politici, mimovládkari, „vyhnilci“ zo štátnej a verejnej správy, lokálna oligarchia a nadnárodné korporácie rozprávajú o tom, ako „nakŕmia ľud“ (Tolstoj) »

  ZNAČKY: Citát – História – Politika – Spoločenská zodpovednosť – Chudoba – Ideológia – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Neokolonializmus – Globalizácia – Výmena obyvateľstva

  „Nakŕmiť ľudí! Kto sa teda ujal toho, že ich nakŕmi? Sme to my, úradníci, ktorí sme vzali na seba zodpovednosť nakŕmiť tých, ktorí nás stále kŕmia a vždy kŕmili. Dojča chce nakŕmiť svoju dojku, parazit sa navrhuje nakŕmiť rastlinu, ktorá ho vyživuje! My, vládnuce triedy, ktoré nepracujeme a žijeme z toho, čo produkujú iní ľudia; my, ktorí bez nich nemôžeme urobiť ani krok, teraz ich budeme kŕmiť! Samotná táto myšlienka má v sebe niečo groteskné. Nehovoriac o všetkom ostatnom bohatstve, môžeme povedať, že chlieb je priamo produkovaný samotnými ľuďmi. Všetok existujúci chlieb je zasiaty, vypestovaný, zožatý, vymlátený a distribuovaný ľuďmi. Ako je teda možné, že tento chlieb teraz nie je v rukách ľudu, ale v našich, a že sme nútení ho im vrátiť prostredníctvom zvláštneho a umelého procesu, pričom pre každého jednotlivca vypočítame toľko a toľko? Je zrejmé, že sme si ho vzali bez zaplatenia a vzali sme si ho príliš veľa, takže ho teraz musíme vrátiť; ale táto náhrada predstavuje mnoho ťažkostí. Čo teda musíme urobiť? Verím, že musíme začať tým, aby sme prestali brať iným, čo nám nepatrí. (Tolstoj, s. 32)“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: STADLING, Jonas; REASON, Will. In the Land of Tolstoi (Experience of Famine and Misrule in Russia). Londýn (UK) : James Clarke & Co., 1897. 287 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-politici-mimovladkari-vyhnilci-zo-statnej-a-verejnej-spravy-lokalna-oligarchia-a-nadnarodne-korporacie-rozpravaju-o-tom-ako-nakrmia-lud-tolstoj/

• ▐ Zverejnené: 29/11/2025

  Základný popis

  Výňatok z manifestu ruského nihilistu Michaila Bakunina, odhalujúci extrémne ideológie zničenia a rozvratu. Dokument s historickým významom pre pochopenie radikálnych hnutí a ich vplyvu na moderné politické prúdy.

  « Inšpirácia „progresívne“ orientovaných? Ruskí nihilisti… (Bakunin) »

  ZNAČKY: Citát – História – Politika – Filozofia – Ideológia – Hodnotový relativizmus – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Úpadok – Totalita – Peklo – Smrť

  „…pod Bakuninovým vedením sa z radikálneho stal časopis revolučný a ten vo svojej horlivosti obhajoval zvrhnutie cirkvi a štátu, a to aj za cenu chaosu. Násilný spôsob, akým Bakunin presadzoval svoj deklarovaný nihilistický cieľ, možno lepšie posúdiť na základe nasledujúcich výňatkov z manifestu, ktorý vydal v roku 1868 v mene organizácie nazývajúcej sa ‚Alliance Internationale de la Democratic Socialiste‘, ktorej predsedal: ‚„Bratia, prichádzam vám oznámiť nové evanjelium, ktoré musí preniknúť až na samý koniec sveta. (…) Starý svet musí byť zničený a nahradený novým. (…) Klam musí byť vymazaný a ustúpiť Pravde. (…) Prvým klamom je Boh; druhým klamom je Správnosť. (…) A keď oslobodíte svoje mysle od strachu z Boha a od toho detinského rešpektu k fikcii Správneho, potom všetky ostatné reťaze, ktoré vás spútavajú, a ktoré sa nazývajú veda, civilizácia, majetok, manželstvo, morálka a spravodlivosť, prasknú ako nite. (…) Nech sa stane vaše šťastie jediným vaším zákonom. (…) Naša prvá práca musí byť zničenie a anihilácia všetkého, ako teraz existuje; musíte si zvyknúť ničiť všetko, dobré aj zlé; lebo ak zostane čo i  len atóm tohto starého sveta, nový nikdy nebude stvorený.‘ (s. 93)“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: BUEL, James William. Russian Nihilism and Exile Life in Siberia. Philadelphia (USA) : West Philadelphia Publishing Co., 1891. 574 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/inspiracia-progresivne-orientovanych-ruski-nihilisti-bakunin/

• ▐ Zverejnené: 16/11/2025

  └ Aktualizované: 17/11/2025 (02:37)

  Základný popis

  V čase, keď vláda Róberta Fica obhajuje „solidaritu s Ukrajinou“, chce na Slovensku budovať ukrajinské školy, by si občania mali určite položiť otázku: „Aké sú riziká takýchto rozhodnutí? K čomu to môže viesť? Aký je vzťah medzi identitou a históriou Slovenska voči tej, ktorú prezentujú predstavitelia ‚politického ukrajinizmu‘?“

  « Stane sa Slovensko inkubátorom „politického ukrajinizmu“? »

  ZNAČKY: Komentár – Politika – Slovensko – Spoločenská zodpovednosť – Pokrytectvo – Ukrajina – Ukrajinská SSR – Druhá svetová vojna – Nacizmus – Stepan Bandera – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Výmena obyvateľstva – Militarizácia – Úpadok – Chudoba – Vojna – Peklo – Smrť – Slovania

  Minulý mesiac som publikoval článok, v ktorom som sa venoval — podľa môjho názoru — dosť závažným otázkam. Čiastočne som v ňom zhrnul svoje štúdijné úsilie za uplynulé mesiace, pevne dúfal, že sa tým táto kapitola môjho života uzavrela a moja úloha v otázkach komentovania aktuálneho spoločensko-politického diania ukončila. Nestalo sa. V ten istý deň Róbert Fico priniesol do Košíc ukrajinskú delegáciu zastupujúcu politický režim, ktorý bráni odkaz zločineckých vojenských jednotiek kolaborujúcich s nemeckými nacistami, režim systematicky potláčajúci práva národnostných menšín na sebaurčenie (ako sú napr. Ruthéni – Rusnáci – Rusíni). V prípade Košíc s jeho blízkym okolím pritom hovoríme o oblasti, kde ešte v polovici 19. storočia uhorské zdroje dokumentovali množstvo dedín označovaných ako „rusnácke“. Stačí si pozháňať „Magyarország Geographiai Szótára (I. Kötet, II. Kötet)“ a „Magyarország Geographiai Szótára (III. Kötet, IV. Kötet)“ z roku 1851, študovať. Nie je to teda zas až tak dávno, čo mali obyvatelia týchto obcí svojich biskupov v Mukačeve. Potomkovia práve spomenutých ľudí na Slovensku stále žijú, sú občanmi Slovenska. Priniesť do Košíc zástupcov režimu, ktorý sa desaťročia snaží vyhladiť povedomie o kultúre ich predkov, verejne takto dehonestovať vlastných občanov? Nepochopiteľné. Priniesť ich ešte k tomu v čase, kedy sa zastupiteľstvo mesta Košice všelijako pokúša premenovať Námestie osloboditeľov, presunúť pamätník? Faux pas. „Našťastie“ môžeme – aspoňže – konštatovať, na Ukrajine sa nič takéto neodohráva, tam sú všetky monumenty a pamätníky Stepana Banderu v bezpečí. Priznám sa, nebol som okamžite schopný pozrieť si vyhlásenia zúčastnených, aké sa následne začali na verejnosti objavovať. Nenašiel som také množstvo psychických síl, aby som tento úkon zvládol. Ale jedno som v ten deň urobil, vyhľadal som si video, na ktorom do Košíc v roku 1938 vstúpil Miklós Horthy a dav skandoval: „Hitler! Hitler! Hitler!“ a taktiež sa dožadoval, „Poľsko-maďarská hranica! Poľsko-maďarská hranica!“ [„Lengyel-Magyar…“, pozn.] Trocha som sa zamyslel… a po uplynutí niekoľkých dní… som sa k sledovaniu tohto pračudného predstavenia — predsa len — dopracoval. Pozrime sa teraz spoločne, čo v rámci týchto vyhlásení teda zaznelo:

  • [Róbert Fico:] „Veľmi jasne a presvedčivo hovoríme – ÁNO, európskym ambíciám Ukrajiny, pokiaľ ide o členstvo v Európskej únii. A tu sme pripravení sa podeliť s ukrajinskou stranou o všetky naše skúsenosti. Varoval som pani predsedníčku vlády, že možno bude prekvapená, že tí, čo dnes veľa hovoria o Ukrajine – pozitívne, budú tí, ktorí budú najviac brzdiť členstvo Ukrajiny v Európskej únii. Slovensko to nebude.“
  • [Róbert Fico:] „…ja sa snažím vidieť za všetkým, predovšetkým ľudí. Nechcem vidieť za všetkým politiku. Áno, aj na Slovensku nám naši voliči hovoria: ‚Urobte toto, alebo tamto.‘ Ale náš argument je, že ja musím predovšetkým vidieť rodiny s deťmi, ktorí budú vystavené možno mimoriadne náročnej situácii súvisiacej s blížiacou sa zimou, preto my, ako dobrí susedia, Slovania s veľkým srdcom, chceme ukázať našu solidaritu…“
  • [Róbert Fico:] „Slovensko a Ukrajina sú susedia, normálne sú susedia. A chceme byť dobrí susedia. Vojna raz skončí a budeme sa potrebovať, pretože… pre Slovensko je dôležité mať stabilného… suseda, ktorý je pripravený spoločne s nami riešiť nové výzvy, tak ako Ukrajina potrebuje suseda s rovnakými vlastnosťami.“
  • [Róbert Fico:] „Rád by som dodal, dámy a páni, že priamo dnes počas rokovania – na podnet pani predsedníčky vlády – sme sa dohodli, že pôjdeme cestou budovania ukrajinskej školy, pretože máme na území Slovenskej republiky veľké množstvo detí. Občanov Ukrajiny. Rovnako som povedal, že Slovensko je krajina, ktorá potrebuje 150-tisíc kvalifikovaných pracovníkov, toto je tiež oblasť, kde sa môžeme – vzhľadom na blízkosť našich jazykov – veľmi rýchlo dohodnúť.“
  • [Róbert Fico:] „‚Viete, pán premiér, ale my máme v hlave, že chceme všetko vlastniť,‘ – presne ako Slováci, stále si myslíme, že musíme vlastniť byť, musíme vlastniť pozemok, musíme vlastniť nejaký rodinný dom. A pritom dobre vieme, že aj systém prenajímania bytov je veľmi efektívny v mnohých krajinách.“
  • [Róbert Fico:] „Ale môžem povedať, že veľmi spontánne dnes… na pracovnom obede hovoril ukrajinský minister školstva o národnej identite… Ukrajincov. Tak som zablahoželal pánovi ministrovi a povedal som: ‚Pán minister, želám vám veľa energie a veľa úsilia, aby ste váš koncept národnej identity (…) dokázali vysvetliť našim partnerom v Európskej únii,‘ ktorý bohužiaľ tento koncept odmietajú a neuznávajú. Slovensko je krajina, ktorá povedala, že v otázkach národnej identity bude mať slovenské právo prednosť pred európskym, pred medzinárodnými dohodami. Rovnako sme povedali, že sme krajina, ktorá vie odkadiaľ prišla, kto boli naši predkovia, aké sú naše korene. (…) A nebudem radšej komentovať to, že niektorým predstaviteľom európskych socialistov vadí, že oslavujeme koniec Druhej svetovej vojny a víťazstvo nad fašizmom. Je to téma, ktorá nás bude spájať, pani predsedníčka vlády, národná hrdosť, suverenita, národná identita.“

  Dočítané? Po vypočutí týchto výrokov mi napadlo hneď niekoľko myšlienok, ktoré by som rád rozvinul. Pokúsim sa teraz pre vás krátko na tieto slová zareagovať, priniesť nejaké svoje nadhľady. Začnime…

  « ČLENSTVO UKRAJINY V EÚ »
  K otázke členstva Ukrajiny v EÚ som sa už v minulosti vyjadril. S Róbertom Ficom v tejto otázke nesúhlasím. Nielenže stále platia moje niekdajšie výhrady: „…bude znamenať ďalšie znehodnotenie platov slovenských občanov (s nulovými vyhliadkami na reálny rast miezd) [„…zvýšenie konkurencie v niektorých zamestnaniach nad rámec toho, čo by bolo prirodzené, spôsobuje ďalšiu nerovnosť… (Smith, 1776, s. 118)“, pozn.], ako aj ďalšie prehĺbenie nedostupnosti – nájomného aj vlastného – bývania pre budúce generácie,“ ale hlavne si na podklade nedávnej histórie veľmi dobre uvedomujem, ako vyzerali ukrajinské nároky voči Slovensku. aké bolo ich sústavné politické úsilie, po Prvej svetovej vojne, a rovnako aj po Druhej svetovej vojne. Ja veľmi dobre viem, aké etnografické mapy kreslia, ako slovne vymedzujú „ukrajinské územia“ vzdelaní, tzv. „akademickí ukrajinisti“. Problematiky neznalí by mi mohli oponovať, zľahčovať uvedené poznatky a prehovárať o teoretičnosti týchto úsudkov určených – azda len – pre akademické dišputy, ibaže nikdy neuplatňovaných. To nie je pravda. Už počas pripájania Podkarpatskej Rusi k Česko-Slovensku sa v rezolúcii Americkej národnej rady Rusínov [„Zástupcovia amerických Rusínov 19. októbra r. 1918 predložili prezidentovi T. O. Masarykovi v Scrantone memorandum, v ktorom žiadali, aby územie v Uhorsku, na ktorom býva ruský národ, po víťaznej vojne pripojilo sa k Československej republike, (Mráz, 1937)“; pozn.] z dňa 12. novembra 1918 uvádza: „Čo by Uhro-Rusíni so všetkými samostatnými právami ako štát, na federatívnej úrovni, pričleňujú sa k Československej demokratickej republike, za tej podmienky, že do našej krajiny prináležia všetky pôvodné uhro-ruské stolice: Spiš, Šariš, Zemplín, Abov, Gemer, Boršod, Ung, Ugoča, Bereg i Maromoš. (Žatkovič, 1921, s. 3)“ [Pre istotu uvádzam aj pôvodné znenie, keďže si môj preklad tohto textu nedokážem nijako skontrolovať a overiť, nech sa páči: „Čtoby Uhro-Rusiny s najširšimi samostojatelnymi pravami jak štat, na federativnoj osnovi, priključilisja k Čechoslovenskij demokratičeskoj republiki, s tim usloviem, čto do našoj krajny dolžny prinadležati vsi originalno uhro-russki stolici: Spiš, Šariš, Zemplin, Abauj, Gemer, Boršod, Ung, Ugoča, Bereg i Maromoroš;“ pozn.] Veď aj Česko-Slovensko prišlo o Podkarpatskú Rus na podklade práve takýchto politických snáh. Toto sú skutočné dôvody, prečo „politický ukrajinizmu“ prehlasuje všetkých za „Ukrajincov“, pretože sa následne môže ohlásiť so svojimi územnými požiadavkami. Záležitosti, o ktorých hovorím sa už politicky zneužívali, a dokonca už v minulosti viedli k územným stratám. V skratke: je veľký predpoklad, že v prípade členstva Ukrajiny v EÚ dôjde k ďalšiemu rapídnemu nárastu občanov tejto národnosti u nás, čo predstavuje pri nepomere celkového počtu obyvateľov Ukrajiny a Slovenska obrovské riziko do budúcnosti z hľadiska ich možného politického aktivizovania; nebezpečenstvo vzniku piatej kolóny riadenej cudzím štátom, resp. cudzími záujmovými skupinami; prípadne vzniku iných okolností, ktoré môžu vyústiť až do straty značnej časti východného Slovenska. Netreba taktiež zabúdať, akú mieru politického vplyvu na orgány EÚ, celkovo v transatlantickom priestore, má Slovenská republika a Ukrajina. Koľkokrát sme sledovali, ako sa – v prípade niektorého z ostatných konfliktov medzi SR a Ukrajinou – stalo, že naši zástupcovia odchádzali s dlhým nosom, žiadneho opatrenia voči Ukrajine sa nedomohli? Preto je – práve naopak – nevyhnutné urobiť všetko, aby sa takýmto scenárom predišlo a nedošlo k ohrozeniu územnej celistvosti Slovenskej republiky. Aby boli takéto moje úvahy kompletne bezpredmetné. Cieľom Slovenska by mala byť kultúrna integrácia občanov Ukrajiny na Slovensku sa nachádzajúcich; čo je už dnes náročná úloha, nakoľko mnohí ukrajinskí občania u nás žijú v ukrajinských komunitách a o slovenskej kultúre a histórii nevedia nič [paradoxne ani o tej vlastnej a poznajú len mytologické postuláty „politického ukrajinizmu“; pozn.]; a maximálne úsilie o mier na Ukrajine. Bolo by vhodné vynechať kroky zneužívajúce tento stav – používanie občanov Ukrajiny v polohe „užitočného prostriedku“, ako aj tie vedúce k podpore a predlžovaniu tohto vojenského konfliktu. „Slovan s veľkým srdcom“ by nikdy niečo také – „užívanie“ iného slovanského kmeňa – nedovolil. Vláda Mikuláša Dzurindu umožnila v roku 1999 „len“ prelety, ale zbrane nedodávali…

  « POZNÁMKA »
  Vedeli ste, že na Slovensku sa od júna 2023 do marca 2025 realizoval projekt s názvom „To get together“, ktorý bol zameraný na: „…tému ochrany ukrajinského živého dedičstva v kontexte vysídlenia… (…) …podporený UNESCO Fondom nehmotného kultúrneho dedičstva, realizuje Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i., v spolupráci s OZ Sme Spolu a Nadáciou Milana Šimečku…“? Ja si myslím, že dotyční by urobili viac užitočného, ak by zašli do tých knižníc, zabudnutých archívov a povenovali sa výskumu historicko-kultúrnemu [vzhľadom na rozsah ukrajinskej propagandy v tejto akademickej oblasti je ABSOLÚTNE nevyhnutné študovať pôvodné zdroje; pozn.], zistili si dejinné súvislosti všetkých územných častí, ktoré sovietski politici pozliepali do podoby nesúcej pomenovanie „Ukrajinská SSR“ a možno by sa dopracovali k pojmu „multi-etnicita“ a prestali by zo seba robiť propagande slúžiacich „lysenkovcov“ v oblasti etnológie, naozaj sa venovali ochrane etník s ich jedinečnou históriou a kultúrou.

  « VÝZVY K SOLIDÁRNOSTI »
  Róbert Fico sa pokúša obhajovať pomoc Ukrajine. Chce byť solidárny. Zložitá a veľmi citlivá nielen politická, ale najmä etická dilema. Je na mieste byť solidárny s niekym, kto odmieta vlastný podiel spoluviny na vzniknutej situácii? Prečo by mali občania Slovenska znášať náklady spojené s odstraňovaním nežiaducich následkov niečoho, čo nebolo výsledkom ich rozhodnutia? Kto sa rozhodol pokračovať v bojoch? Kto súhlasil s návrhmi Borisa Johnsona a zakričal: „Žiaden mier! Vpred!“ Koľko protestov ukrajinských občanov za zastavenie bojov a okamžité spustenie mierových rokovaní sa za posledné tri roky udiali na Slovensku a v ostatných krajinách Európy? K akému poučeniu asi dôjdu ľudia, ak odmietajú vidieť svoj príspevok? Existuje starý americký film „Somebody Up There Likes Me“ (1956), kde v jednej scéne hlavný hrdina narieka nad osudom svojho života a dostane takúto odpoveď: „Niekto sa objaví, posadí sa a poprosí si sódu. Vypije ju. Dám mu účet. Musí ho zaplatiť. Vonku je to rovnaké. Kto chce sódu, musí byť pripravený zaplatiť účet. Keď niečo urobíš… musíš zaplatiť účet. Je to veľmi prostá pravda, ale niektorí ju nedokážu pochopiť. Rozčúlia sa, keď príde čas na platenie: ‚Čože, ja?!‘ kričia. ‚Za čo?!‘ Za túto sódu. Za toto… Nikdy si neobjednávaj sódu, pokiaľ nie si pripravený zaplatiť účet.“ Ukrajinská politická reprezentácia mala na stole mierovú ponuku, o akej sa im dnes možnože túžobne sníva. A pozor, nehovoríme o nijako drastických požiadavkách [v porovnaní s tými sučasnými, ak si dobre spomínam, tak na stole bol vtedy návrh zabezpečujúci územnú celistvosť Ukrajiny (tj. vrátane Donbasu), okrem Krymu; pozn.]. Odmietli. Koho je to vina? Ako sa im odvtedy vylepšila ich rokovacia pozícia? Kto ich presviedčal, a kto sa nechal (chcel nechať?) oklamať, pričom dnes nie je pripravený niesť zodpovednosť? Kto odmieta čeliť politickej realite, ktorá je dôsledkom jeho vlastných rozhodnutí? Iný uhol pohľadu prináša Dostojevskij (1879): „…zjedli jablko a spoznali dobro a zlo a stali sa ‚ako bohovia‘. Stále ho jedia. Ale deti nič nezjedli a sú zatiaľ nevinné. Máš rád deti, Aljoša? Viem, že áno, a pochopíš, prečo radšej hovorím o nich. Ak aj tie musia znášať na tejto Zemi obrovské utrpenie, musia trpieť za hriechy svojich otcov, musia byť potrestané za svojich otcov, ktorí zjedli jablko; ale toto uvažovanie patrí do voľajakého iného sveta a je nepochopiteľné pre srdce človeka tu na Zemi. Nevinní nesmú trpieť za hriechy iných, a najmä takíto nevinní! (s. 243)“

  Takže – áno, je správne pomáhať tým, ktorí nemohli nijakým spôsobom prispieť k vzniku situácie, aká sa dnes na Ukrajine odohráva, zmierňovať ich utrpenie. Po takomto konštatovaní ale nasleduje – zváženie vlastných kapacít umožňujúcich odstraňovať takéto utrpenie. Róbert Fico, zo svojej pozície, k tomuto úkonu totiž nepoužíva vlastné prostriedky. Róbert Fico nedáva zo svojich peňazí. Róbert Fico dáva z peňazí ľudí, ktorým tieto finančné prostriedky „odoberá“ cez čoraz vyššie odvody a dane, prípadne si požičiava – zadlžuje slovenské deti, a časť týchto peňazí chce odvádzať na Ukrajinu, vo forme rôznych typov pomoci. Občania, ktorí ho zvolili mu pritom hovoria, aby takéto veci nerobil, ale on jediný vie, čo je správne. Má pevné zásady. Na Slovensku 60-ročné ženy musia neraz DRIEŤ „12-ky“, aby mali „čo do huby“, s prepáčením. Áno, aj takíto ľudia na Slovensku žijú. A žijú od výplaty k výplate. Poznám prípad, kde 50-ročná dcéra poberá invalidný dôchodok a pracuje v dvoch zamestnaniach (na čiastočný úväzok). Jej matka ma niečo cez sedemdesiat, poberá dôchodok, ale ešte aj tento rok mala prácu (prepustili ju). Bývajú spoločne v jednoizbovom byte. Splácajú úver, za ktorý si tento príbytok dávali dokopy. Takto vyzerá život nejedného Slováka. Róbert Fico peniaze, ktoré podobným ľuďom vyrve z ich zúbožených a trasúcich sa rúk, odnáša v rámci „cezhraničnej solidarity“ na Ukrajinu? „60-ročné slovenské ženy do fabrík! Ukrajinskí študenti na priváty, do barov a fitness centier! – Vaša slovenská sociálna demokracia.“ [Mnohí politici veľmi podceňujú reálnu skúsenosť bežných Slovákov s občanmi Ukrajiny, a taká striebrovlasá pokladníčka, ktorá sa vracia 1. novembra večer po „konsolidačnej smene“ domov, za sprievodu bujarých výkrikov, ozývajúcich sa na celé sídlisko, ukrajinskej omladiny z blízkeho študentského domova, alebo robotník, ktorý vstáva ráno o štvrtej do fabriky a cez okno sleduje návrat svojich susedov – ukrajinských mládencov z „tancovačky“, tí musia mať všelijaké myšlienky, a to spomínam len maličkosti, také pokusy o daňové podvody zo strany ukrajinských pracovníkov štátne orgány zachytili, rozosielali im výzvy, nemusíme viac rozoberať…; pozn.] Mohol by som rozprávať desiatky ďalších prípadov o pracujúcej chudobe alebo o vyslovene asociálnom prístupe orgánov štátnej a verejnej správy k obyčajným slovenským občanom, kde sa chce človeku ZVRACAŤ. A čo sa deje v zdravotníctve? Amen tma. [Napríklad takáto zaujímavosť. Umierajúci Košičania sa dnes neraz rozvážajú kade-tade po východnom Slovensku, pretože pre nich niet miesta v Košiciach. Pritom niekdajší generálny riaditeľ ŽSR Sako povedal Sakovej (Smeláková, 2024), že štátnu nemocnicu nám netreba – prebytočný majetok a ministerka hospodárstva Denisa Saková ju následne predala (Hakszer, 2024), aby ju tí, ktorí ju kúpili za niekoľko mesiacov obratom… znova predali (Jurkovičová, 2025), a potom sa politici z „rovnakého košiara“ chvália, že idú stavať nemocnice, pričom táto stojí takmer v centre Košíc… a bola nepotrebná. Šaško by dnes nemusel nariekať: „V Košickom kraji dnes nemáme ani jedno lôžko pre detských pacientov s duševnými ochoreniami, no to sa teraz zmení, (Gécziová, 2025)“ už mohlo byť dávno zmenené, dávno…; pozn.] Páni, nie každý na Slovensku má plat poslanca, a nie pre každého sa celé oddelenie stavia do pozoru, keď sa zjaví v nemocnici, ešte mu aj Bober príde požehnať… [A potom vznikajú články s podobnými nadpismi: „Úrad pre dohľad preveruje prípad úmrtia. Prednosta bol v čase operácie na brífingu o Migaľovi,“ ktoré si medzi sebou ľudia preposielavajú. Táto politická daromnosť… mal vydať tlačovú správu, ak chcel informovať, nie tam buzerovať lekárov. Mal povedať: „Vy si len robte svoju robotu, neobťažujte sa, máte dosť iných a podstatnejších starostí, než mi robiť kulisy…“; pozn.] Ak niekto chce byť solidárni… za peniaze, čo beriete otrokom a žobrákom… a ešte k tomu zadlžuje ďalšie generácie, ktoré budú splácať jeho dlhy… no ťažko sa k tomu niečo dodáva. Oscar Wilde vo svojom diele „The Importance of Being Earnest“ napísal: „Áno, ale musíš to brať vážne. Nenávidím ľudí, ktorí neberú jedlo vážne. Je to od nich tak povrchné, (s. 16)“ Ale neplatí to len pre jedlo. Pre slovenského politika by malo byť povinnosťou dosahovanie takého stavu, pri ktorom dochádza k uspokojeniu všetkých potrieb obyvateľstva, ktoré sú nevyhnutné k zachovaniu a rozvoju slovenskej spoločnosti (dostatočné mzdové ohodnotenie, vlastné bývanie, úslužnosť a služba zamestnancov orgánov štátnej a verejnej správy voči tým, ktorí ich zamestnávajú – OBČANOM, vymožiteľnosť práva a pod.) Slovenská vláda by sa mala v prvom rade starať o vlastných občanov, a až zvládne túto úlohu, až potom môže rozdávať iným. Ale nič z toho sa – v adekvátnom rozsahu – nedeje. Pri pohľade na demografické prognózy Slovenska… čo tak sa začať venovať Slovákom, nositeľom SLOVENSKEJ kultúry, aby sa tento trend zmenil? Ak má Slovenská republika obmedzené finančné prostriedky, jej občania musia konsolidovať (a ešte sa len uvidí, čo všetko ich čaká) a rozhoduje sa, akým deťom sa bude pomáhať pri vstupe do života, ja volím deti – slovenské, a nie preto, že by som prial tým ukrajinským zúfalstvo a utrpenie, ale preto lebo Slovensko nemá voľné finančné prostriedky na vojnu. Ak je výsledkom vášho hospodárenia, že musíte zadlžovať slovenské deti, tak na to nemáte! Nič zložité. Posielajte zo svojho. Príde mi, ako keby boli slovenské politické elity úplne odtrhnuté od reality. [Ale pozor! Nebolo to tak vždy. Róbert Fico bol v minulosti vcelku ochotný pomáhať slovenským bedárom na dne spoločnosti, ktorí ho požiadali o pomoc v ťažkých životných situáciach, i keď je otázne, ako sa zmení dianie v štáte, ak krátkodobo pomôžete niekoľkým, pričom jednotlivé zložky štátu sú – z veľkej časti v dôsledku neschopnosti pri realizácii personálnej politiky (lokajstvo, rodinkárstvo a „po známosti“) – v dezolátnom stave; pozn.] Nedávno som čítal o Ludwigovi Wittgensteinovi, ku ktorému Nicholas Fearn podotkol: „…mal k materiálnemu pohodliu vzťah takej ľahostajnosti, aký si môže vytvoriť jedine aristokrat. (s. 126)“ Dnešná slovenská politická scéna? Noví páni veľkomožní, nová šľachta Slovenska: „…Engels čoskoro nadobudol vzhľad lancashireského podnikateľa – vstúpil do exkluzívnych klubov, naplnil si pivnicu šampanským, jazdil na poľovačky… (Wheen, s. 136)“

  Samotnou témou potom je – zmysel poskytovania podpory Ukrajine. Podľa článku na Finweb-e predstavuje doteraz poskytnutá finančná pomoc Ukrajine od EÚ hodnotu 178 miliard (10/2025)! Čo je neuveriteľná suma. [Osobne som presvedčený, že presnú sumu, koľko miliárd sa na Ukrajine naozaj „vyparilo do vzduchu“, nepozná nik; pozn.] Zhodnoťme výsledky tejto pomoci. Je dnes Ukrajina v lepšom stave, než tomu bolo… dajme tomu… pred dvoma rokmi? Je? Má lepšie vyhliadky do budúcnosti? Čo z toho vyplýva? Riešením nie je množstvo financií a pomoci, pretože celkové utrpenie obyvateľstva sa takouto pomocou nijako nezmenšuje. A nezlepšuje sa ani postavenie Ukrajiny ako štátu. Nevedie k zmene súčasného stavu, k jeho pozitívnemu napredovaniu, vedie iba k predlženiu životnosti terajšieho politického režimu na Ukrajine, odkladu prijatia následkov. [Utčite potom netreba zabúdať na teroristické zoskupenia, ktoré sú súčasťou ukrajinského odboja. Títo napríklad verejne označujú na Slovensku politicky činné osoby za nepriateľov Ukrajiny; pozn.] Zato sa zlepšujú majetkové pomery niektorých osôb, uspokojujú dlhodobé hospodárske záujmy niektorých štátov. Čo nemôže byť prekvapením. 1. apríla 1933 sa pre „Jihočeské Listy“ vyjadril Dr. Vlastislav Zátka: „Rok 1932 nepriniesol vytúžené zlepšenie hospodárskych pomerov, práveže naopak, všeobecnú hospodársku krízu ešte zhoršil. (…) Kríza, ktorú prežívame je na celom svete. (…) Napokon nechýbajú ani tí, ktorí spomínajú tých krásnych dôb, keď počas vojny ceny všetkých statkov stúpali, a teda nachádzajú spásu vo vojne, hromadnom ničení ľudí a statkov. (č. 26, titulná strana)“ Taký anglický ekonóm John Maynard Keynes v roku 1936 napísal: „…dokonca aj vojny môžu slúžiť na zvýšenie bohatstva… (s. 129)“ Mnohí sa podobnými slovami vyslovene riadia. Existuje len jediné skutočné riešenie. Riešením je koniec vojenského konfliktu. Dalo by sa povedať: dianie na Ukrajine zatiaľ smeruje k tomu, aby sa táto stala „európskym Afganistanom“. „‚…spor, stále nerozhodnutý ma uviedol do trápenia, skazy a zúfalstva, spolu so všetkým ostatným – a tak tu stojím v tento deň. (…) Je tento môj spor znesiteľnejší, alebo ťažšie znesiteľný, keď v ňom bolo celé moje bytie, a bolo takto hanebne vycuciavané? (…) Teraz opäť,‘ povedal… bez zmiernenia hnevu, ‚Systém! Všade mi hovoria, že je to systém. Nesmiem sa spoliehať na jednotlivcov. Je to systém. (…) …a povedať mu, keď ma rozzúri tým, že je taký chladný a spokojný – ako to robia všetci, lebo viem, že oni z toho získajú, zatiaľ čo ja prehrám, však? – nesmiem mu povedať, že chcem od niekoho niečo dostať za svoju skazu… On nie je zodpovedný. Taký je systém.‘ (Dickens, 1880, s. 309)“ Možno by bolo dobre sa opytať: „Kto je na Slovensku súčasťou tohto ‚systému‘ podieľajúceho sa na dianí navôkol nás?“ Kto zistil, že aj na smrti sa dá dobre zarobiť? „Zdalo sa mi, že som videl zločinca odpúšťajúceho hriechy spravodlivým… (Dostojevskij, 1912, s. 332)“

  A keď už sa tu ide vytvárať vo vedomí občanov Slovenska akási „povinnosť k solidarite voči Ukrajine“, možno by bolo vhodné sa pozrieť aj na vzťah Ukrajiny k solidarite s občanmi Slovenska v nedávnom období. Ako je Ukrajina solidárna so Slovenskou republikou v otázkach energetickej bezpečnosti? Nijako. Ukrajina cielene ohrozuje záujmy občanov Slovenska v tejto oblasti, čo sa napokon s najväčšou pravdepodobnosťou premietne do ďalšieho zdražovania, zadlžovania. Trápia sa na Ukrajine, z čoho budú občania Slovenska takéto výdavky platiť? Či na to vôbec budú mať? Nie. A oni na to ani NEMAJÚ! Prečo by inak Róbert Fico so svojou vládou neustále dotovali ceny energií? Celá „energopomoc“ by sa inak mala nazývať pravým meno: „Síce nedokážeme zabezpečiť lacné energetické suroviny, ale tak… vždy môžeme zadĺžiť vaše deti a vnúčatá, aby ste si mysleli, že je všetko v poriadku…“ Ak je zdrojom pomoci zadlžovanie, tj. krádež finančných prostriedkov osobám, ktoré si tohto konania voči ním nemôžu byť vedomé — slovenským deťom, v tom prípade nepomáhate, ale „sanujete stav verejnej mienky“, pomáhate hlavne SEBE! Alebo si vezmime… ako Ukrajinu zaujíma zachovanie a sebestačnosť Slovenskej republiky v oblasti poľnohospodárskej výroby? Nijako. No a dalo by sa pokračovať. V Kyjeve sa tým, čo bude so Slovákmi, ako tieto problémy Slováci vyriešia, nikto sa tam niečím podobným nezaoberá. Konajú, čo považujú, že je dobre – PRE NICH, bez ohľadu na záujmy Slovenskej republiky. Ja som ostal až v nemom úžase, keď som sa dozvedel informáciu o pôsobení „prebaľovačov ukrajinského kuracieho mäsa“ na Slovensku. Z Ukrajiny sa prinesie mäso, u nás sa spracuje a zabalí, časť ide do slovenských obchodov, väčšina ďalej do EÚ. Slovenskí producenti takto získali konkurenciu, ktorej sa dá veľmi ťažko konkurovať. Oberá ich o odbyt na Slovensku, ako aj o možný vývoz, napr. do Českej republiky. Ale najpodstatnejšie je niečo iné. Minulá vláda túto spoločnosť podporila nejakými tými dotáciami. A ako o tom informoval denník Pravda v článku „Ukrajinec, ktorý na Slovensku prebaľuje kuracinu, dostane od vlády milióny. Ficov kabinet mu odklepol dotáciu,“ – podporuje ju aj vláda súčasná. Mňa by asi nikdy nenapadlo, že môže na svete existovať krajina, ktorá si bude financovať zánik vlastného poľnohospodárstva, prípadne presunutie nejakej jeho časti pod zahraničného vlastníka. Existuje. Slovensko. Azda Richard Takáč vie, čo sa mu v jeho rezorte robí. [Ak by chcel niekto nakuknúť za oponu toho, ako na Slovensku pôsobia zahraničné obchodné reťazce pôsobiace v oblasti predaja potravinárskych výrobkov, tomu odporúčam tento rozhovor s Milanom Lapšanským – predsedom predstavenstva Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov; pozn.] Samozrejme, nie je možné zakázať občanom ukrajinskej národnosti podnikať na Slovensku. O tom nikto nehovorí. Treba sa zamerať na niečo iné, napríklad dovozné clá. Je jednoznačné: producenti kuracieho mäsa na Ukrajine majú úplne iné podmienky, vstupné náklady a pod., ako tí slovenskí. Majú oproti našim niečo, čo sa nazýva konkurenčná výhoda. Čo sa asi bude diať v ďalších častiach nášho poľnohospodárstva, až Ukrajina vstúpi do EÚ?

  « OSTAŇME SUSEDMI »
  Róbert Fico povedal: „Slovensko a Ukrajina sú susedia, normálne sú susedia.“ Ja s týmto konštatovaním úplne súhlasím. A som za to, aby sa štátne orgány – aj premiér a slovenská vláda – podľa toho správali a došlo k zachovaniu existujúceho stavu. Ak sused príde k susedovi, prichádza k nemu – na NÁVŠTEVU. Nerobí si uňho vlastnú domácnosť! V starovekom Grécku mali veľkú úctu voči povinnosti byť pohostinný s ľuďmi v núdzi: „…dobrý človek nepotrebuje pozvánku na hostinu dobrého človeka. (Bland, Merivale; s. 287)“ Taký Aischylos vo svojom diele „The Oresteia“ [v slovenčine „Oresteia“, pozn.] už v nejakom tom piatom storočí pred Kristom napísal: „…každý z ľudí, ktorý šliapal v hriechu proti tým trom: rodičovi, hosťovi alebo Bohu, takýto hriech je nezabudnuteľný, a odplata nezlyhá. Pre každého človeka žije… dole, v ríši noci… sudca, ktorý napráva, čo je pokrivené, jeho meno je Smrť. Celý život človeka svojim okom sleduje a pravdu o ňom zaznamenáva. (s. 216)“ Macedónius, pôvodom Grék a patriarcha Konštantínopolu zo 4. storočia, dokonca poznamenal: „Cudzinec, a či krajan“ – pre mňa budú vždy rovnako vítaný. Spytovať sa hosťa na meno, alebo kým je, a odkiaľ prišiel, považujem za niečo, čo nikdy nemôže byť súčasťou [myslenia] niekoho, kto má pohostinné srdce. (Neaves, s. 116)“ Takyto prístup odrážajúci vnútorný pocit istej ľudskej spolupatričnosti je istotne cnostným. Hostiteľ poskytuje útočiste, hosť preukazuje úctu a zdržanlivosť. Úplne odlišná situácia nastáva, pokiaľ sa „hostia“ stávajú „spolubývajúcimi“ a dokonca si začínajú nárokovať práva poškodzujúce záujmy domácich. „Prvou a najdôležitejšou úlohou psychického vývinu, ktorú je treba riešiť, je konštituovanie self a diferenciácia self od objektu. Táto úloha môže byť definovaná ako potencionálny reálny konflikt…, (Mentzos, s. 41)“ Niekde tam, vo vzťahu medzi matkou (blízkym okolím) a dieťatom nastáva prvotná socializácia dieťaťa, dieťa si postupne uvedomuje, že je členom ľudskej spoločnosti. Popri prirodzenej socializácii ľudských bytostí: „Ľudskosť je výsledkom, že je jedinec výchovávaný ľuďmi, (Pearce, Newton; s. 13)“ sa do popredia dostáva minimálne rovnako dôležitá potreba vyjadrenia vlastnej individuality, s ktorou súvisí teritoriálnosť a snaha po zabezpečení priestoru poskytujúceho bezpečie. Prakticky totožný proces prebieha na skupinovej, na úrovni národov, kde je – v psychologickej rovine [v tej fyzickej sú to samozrejme štátne hranice, pozn.] – bezpečný priestor vymedzený spoločnou históriou a kultúrou, spoločnými hodnotami – národnou identitou. Naznačené sociálne mechanizmy sú prirodzenou súčasťou fungovania ľudských zoskupení a ich funkciou je sebazáchova daného spoločenstva. [V histórii sa vyskytlo množstvo prípadov zneužitia práve takýchto sebazáchovných mechanizmov, pričom dochádzalo k zámernému (a neopodstatnenému) vyvolávaniu pocitov ohrozenia zo strany iného naroda; pozn.]

  „Politický ukrajinizmus“ nikdy nebol súčasťou Slovenska. Podľa môjho názoru existuje riziko transformácie Slovenska do podoby nejakého zahraničného centra Ukrajiny. Čo sa dialo v Prahe za Masaryka by nám malo byť výstrahou, nie cieľom. [K sústredeniu predstaviteľov „politického ukrajinizmu“ v Prahe dochádzalo prakticky od konca občianskej vojny v rokoch 1918-1920, zaujímavé meno: profesor Stanislav Dnistriansky; pozn.] O to viac, že jednotlivé prvky národnej identity Slovenska sú vyslovene v opozícii voči tomu, čo hlása súčasná ideológia „politického ukrajinizmu“. Inak povedané: sú priamo v rozpore. Vezmime si len prednedávnom sa odohrávajúci diplomatický konflikt medzi Poľskom a Ukrajinou, ktorý som spomínal vo svojom článku o 14. Waffen-SS divízii Galícia. Poliaci plánovali zakázať používanie označení ukrajinských skupín z Druhej svetovej vojny na svojom území. Ukrajinská diplomacia a ich „prepisovači histórie“ zareagovali: „Na našich nacistov nám nesiahajte!“ V úvode menovaného článku je celý odsek venovaný tomu, ako Ukrajinci stavajú ukrajinským „esesákom“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia pomníky, robia na ich počesť oslavné pochody, pochovávajú členov tejto jednotky so štátnymi poctami, príslušníci ukrajinskej rozviedky SBU neraz nosia označenia „SS Galizien“. Pritom celá táto divízia bola počas Druhej svetovej vojny nasadená na Slovensku a potláčala Slovenské národné povstanie (SNP) a podieľala sa na vraždení Slovákov, bok po boku, s nemeckými nacistami. Poliaci si nenechajú skákať po hroboch svojich predkov, „z úcty k obetiam netolerujú“ (Dąbrowska-Pieczyńska, 2025). Čo vláda Róberta Fica? Koľkokrát sa zastala slovenských obetí? Alebo sa pozrieme na zahraničnú politiku Maďarska? Tí neprestajne bojujú za práva občanov na Podkarpatskej Rusi hlásiacich sa k ich národu. Koľkokrát sa Róbert Fico, alebo niektorí z ministrov tejto vlády, zastal práv občanov Slovenska rusínskej národnosti, aby nedochádzalo k vymazávaniu ich identity na jednom z ich pôvodných historických území – na Podkarpatskej Rusi? Koľkokrát bol (zo strany spomenutých) vyjadrený odpor a odmietnutie krokov štátnych orgánov Ukrajiny pri páchaní kultúrnej genocídy a útlaku na Podkarpatskej Rusi (Zakarpatie)? Koľkokrát sa Róbert Fico, Peter Pellegrini a iní spýtali ukrajinských delegácii, kedy plánujú na Ukrajine uznať existenciu tohto pôvodného národa? Pritom Peter Pellegrini má tam niekde v šuplíku dodnes žiadosť o podporu zo strany delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023, ktorú títo zaslali predošlému rezidentovi. Či uplatňovanie ľudského práva zo strany týchto občanov Slovenska: poznať svoj pôvod, svoju identitu, – toto súčasnú politickú reprezentáciu Slovenska nezaujíma? Jeden príbeh z kraja Rusnákov: „Tu na Dukle, na celej tejto doline sa mocne bojovalo. Strieľalo – kanóny, tanky. (…) No a ako prišli tie tanky do dediny, tak – my deti – sme sa priblížili ku ním, pribehli sme, a z jedného tanku – otvoril sa ten poklop, vyšiel ruský vojak a rozdávali z toho tanku múku ľuďom. Oni rozdávali tú múku, ale tú múku mohli prevziať len chlapi. A každý chlap… musel sa podpísať osobne, že tú múku prevzal. No a tak na druhý deň prišiel komisár jeden, pamätám, ja sa na to ešte pamätám ako chlapec, s takou hviezdou červenou, a hovorí otcovi: ‚Tí, čo včera podpisovali tú múku, aj tú slaninu – DOBROVOĽNE, tak musia nastúpiť do – Krasnoy Armiy,‘ do Červenej armády. Tak otec narukoval. No a my deti sme ostali s mamou sami. No a tak tí, ktorí nechceli ísť, lebo daktorí nechceli ísť, vzali ich na silu, obliekli do uniforiem i: ‚Vperjod!‘ Na front… A tak daktorí došli ďaleko. A tých, ktorých nezabili, daktorí sa dostali až do Berlína. Môj ňaňo došli s Krasnoy Armiyou až do Berlína. Dokonca i medailu dostali, za víťazstvo nad Nemeckom. A ako sa vracali domov, tak ju predali do múzea – za 120 korún. (Kerekes, 1998)“ V dedinách pod Duklou bolo množstvo mužov, ktorí boli protifašistickými bojovníkmi. Načo slovenskí politici chodia na Duklu, odohrávajú celú tú svoju maškarádu, pretvarujú sa, pritom týmto ľuďom a ich predkom iba pľujú do tváre, keď sa nepozerajú… Ruthéni (po starom Rusnáci, po novom Rusíni) sú jednou z pôvodných národnostných skupín na území Slovenska. Doložené sú dediny zo začiatku 14. storočia, ktoré tu boli nimi zakladané a dodnes sú ich potomkami obývané. Niektoré zdroje dokonca hovoria o tom, ako do oblasti karpatského oblúka prišli spoločne s Maďarmi na prelome 9.-10. storočia, iní hovoria – na prelome 11.-12. storočia. Všeobecne platí: usídľovali sa tu od dávnych čias. Ruthéni, Rusnáci už boli, keď „Ukrajinci“ ešte ani netušili, že raz budú…

  « UKRAJINIZÁCIA SLOVENSKA »
  Ukrajinská škola na Slovensku? Čo asi budú ukrajinisti v ukrajinských školách učiť ukrajinskí „jugend“? Podľa mňa najskôr príbehy z „ukrajinskej mytológie“. Budú sa tam učiť o „veľko-ukrajinskom národe“, o „Ukrajincoch“ na Spiši a Zemplíne, o „ukrajinskom území“ na východe Slovenska, o tom, ako „Ukro-Wehrmacht“, ukrajinskí nacisti vraždili sily temna – Slovákov – počas Slovenského národného povstania, a tým „bojovali za Ukrajinu… (Luciuk, 2023)“, ako tu po vojne robili „banderovci“ nájazdy na naše územie, rabovali a zastrašovali… a podobné „lakotinky“? Ako by som to len napísal? Vie Róbert Fico a predstavitelia jeho vlády, ako vlastne ten „politický ukrajinizmus“ funguje? Najprv vám prídu nositelia týchto myšlienok, vytvára sa pre nich existenčné zázemie, neskôr sa začínajú spoločensky aktivizovať, vznikajú inštitúcie, kde sa združujú, po nejakom čase sa začínajú aktivizovať politicky. A ak počas toho máte dostatočne silnú podporu zo zahraničia a robíte túto „ukrajinizáciu“ dosť dlhú dobu… Takto to prebiehalo vo východnej Galícii. Naozaj si Róbert Fico neuvedomuje, koľko ľudí vlastní občianský preukaz alebo cestovný pas, ktoré vydali štátne orgány Ukrajiny, a aký je počet občanov Slovenska? On sa rozhodol zmeniť štruktúru obyvateľov Slovenska? Kto mu dal k niečomu takému právo? Ale čo je najpodstatnejšie: chcú občania tohto štátu, aby Slovensko niekedy v budúcnosti prekročilo akúsi kritickú hranicu, kde by počet ľudí ukrajinskej národnosti teoreticky umožňoval vstup ukrajinskej politickej strany do slovenského parlamentu? Chceme, aby Kyjev – prostredníctvom týchto svojich „vyslancov“ – jedného dňa rozhodoval o politickom dianí na Slovensku? Vzhľadom na závažnosť témy, pre istotu zopakujem: chce mať Róbert Fico za 30-40 rokov na Slovensku ukrajinskú politickú stranu? Chce mať za 70-100 rokov na východnom Slovensku referendom o autonómii alebo nebodaj pričlenení k Ukrajine? Naznačené dianie pritom môže začínať úplne nepovšimnuto a o žiadnej politickej strane nemusí byť ani chýru, ani slychu. Na Slovensku narodené deti (vychované v ukrajinských školách), spoločne s osobami, ktoré postupne získajú slovenské občianstvo, môžu o nejakých tých 20 rokov nadobudnúť politický výtlak – dajme tomu – len nejaké 2-3 percentá. Len. Ibaže 2-3 percentá zvyknú rozhodovať voľby… Tam smerujeme? K tomu sa sa chceme dopracovať? Už Immanuel Kant – vo svojom diele „K večnému mieru“ – kritizoval snahy: „Naočkovať ho však na iný štát a tým ho do neho včleniť, hoci mal ako kmeň svoje vlastné korene… (s. 11)“ Ale žeby niečo také robili politickí predstavitelia voči vlastnému národu ho asi nenapadlo. Choďte a prejdite si poznatky, ktoré som nedávno zverejnil, ako sa po stáročia v historických dokumentoch o Galícii (Halič) objavujú termíny „Ruthènes“, „Rusnak“, „Rußniaken“… zrazu bum-prásk… Ruthéno-Ukrajinci… až napokon Ukrajinci. Ja viem, ako sa môžu veľmi rýchlo meniť nálady obyvateľstva. Možno preto veľmi rýchlo reagujem, keď počujem zmienky o prísunoch obyvateľstva v státisícoch… Buďme príčetní, prosím vás.

  Prenikanie „ukrajinského elementu“ naprieč spoločnosťou má viaceré rozmery. S obyčajnými ľuďmi prichádzajú aj živly „investično-oligarchické“, „kriminálne“ a „spravodajské“. Aj v tomto je nápomocný príklad z histórie. V USA o tom vedeli svoje, keď tam v roku 1938 začali miznúť ľudia, aby neskôr objavili v „Ukrajinskom národnom dome“ mučiareň a ľudské kosti pod podlahou (Sayers, Kahn; s. 80-81)“ New York Times neskôr písali o Demetriusovi Gulovi (usvedčený z vraždy a popravený na elektrickom kresle vo väznici Sing Sing), ako o lídrovi ukrajinského gangu. Čo by sa asi dialo, ak by došlo k pádu súčastného politického režimu na Ukrajine? Je v záujme občanov Slovenska vybudovať tu u nás také „ukrajinské podhubie“, ukrajinské komunity – vrátane inštitucionálneho zázemia, kde by sa nejakí tí ukrajinskí zločinci, utekajúci pred spravodlivosťou, spokojne presunuli „o jednu krajinu na západ“, tj. na Slovensko? Došlo by takto k vzniku odboja, ktorý by pôsobil z územia Slovenska? Ak by bolo treba, kľudne by mohol byť využitý aj na ovplyvňovanie diania na Slovensku… Financovanie by tento odboj mal, možnože zo západu… alebo aj zo strany už u nás etablovaných ukrajinských podnikateľov a investorov, sympatizujúceho obyvateľstva. Ale s peniazmi najskôr problém mať nebudú. Šéf finančnej správy SR Jozef Kiss v rozhovore s Annou Žitnou nedávno uviedol: „…lebo práve z Ukrajiny ku nám začali tiecť obrovské objemy hotovosti, veď my sme to na tých hraniciach videli, kde naozaj – plné kufre peňazí, a posledný prípad máme zhruba spred mesiaca, kedy jeden občan Ukrajiny sem viezol jeden milión v hotovosti…“ Ak si prejdete inzeráty prenájmov vo väčšich mestách, určite narazíte na nejakých občanov Ukrajiny ponúkajúcich byty do prenájmu… Asi to bola dobrá investícia, keď mal človek nejaký ten „voľný keš“. Ukrajinci majú dokonca svojich ukrajinských realitných maklérov, ktorí inzerujúcich slovenské nehnuteľnosti na ukrajinských webstránkach. Postupom času by sa k tomu pridalo aj začleňovanie jedincov do vysokých funkcii jednotlivých štátnych inštitúcii. V knihe „Ukrainians by Profession“ (1981) sa píše: „…keď štvrtý kongres UCCA [Ukrainian Congress Committee of America, pozn.] v roku 1949 privítal zástupcov takzvanej novej emigrácie — v skutočnosti nedávnych lokajov. V tom čase sa najvernejší prívrženci nacizmu pridali k vyšším kruhom UCCA… Leo Dobriansky, vtedy mladý dôstojník americkej spravodajskej služby, dostal rozkaz koordinovať a kontrolovať ich činnosť.“ Domáca úloha: skúste si zistiť, kto bol pán s menom „Lev Dobriansky“, a kto je jeho dcéra „Paula Dobriansky“. Hoďte si do vyhľadávania, naštudujte odkiaľ pochádzal jej otec, koho vyučoval, aká bola kariéra tejto pani… a porozmýšľajte. Odrazu budete mať pokope „banderovcov“, bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Yushchenka s manželkou, administratívu hneď niekoľkých amerických prezidentov… toto všetko sú verejné a ľahko dostupné informácie.

  O niečo ťažšie sa vám bude hľadať článok z 5. marca 1950,  názvom „Our Opportunity – To Take or Forsake“, prepisujúci prednášku profesora Leva Dobrianského zo 4-tého kongresu Američanov ukrajinského pôvodu, kde zaznelo: „Po skončení prvej svetovej vojny, keď bola jedinou skutočne demokratickou silou vo východnej Európe práve ukrajinská armáda, ktorá neúspešne bojovala za dodržiavanie princípu samourčenia pre ukrajinský ľud proti jej komunistickým a imperialistickým agresorom, niektorí poradcovia prezidenta Wilsona v Paríži, ktorí tento princíp presadzovali, boli úplne neznalí samotnej existencie ľudí nazývaných Ukrajinci. V roku 1933, keď ukrajinskí Američania pochodovali po Piatej Avenue v New Yorku hlučne protestujúc proti najstrašnejšiemu sovietskemu prejavu genocídy tohto storočia – umelo vyvolanému hladomoru, ktorý poslal milióny Ukrajincov do hrobov na Sibír, náš humánny prezident vtedy udelil formálne diplomatické uznanie krvavým emisárom z kremľovského mäsiarstva. (s. 4)“ Tu sa zastavme, pozrime sa bližšie na tvrdenia Dobrianského. Dobriansky označuje ukrajinskú armádu, ktorá bola „po krk zapísaná v nemeckých análoch“, a ktorá robila pogromy na Židoch, aby neskôr na podklade financií získaných z ulúpených cenností zakladali ukrajinskí nacionalisti centrá v západnej Európe, že sa o tom písali knihy, túto armádu označuje ako „jedinou skutočne demokratickou silou“. Sovietsky hladomor z 1932/1933 označuje ako „najstrašnejšiemu sovietskemu prejavu genocídy tohto storočia – umelo vyvolanému hladomoru“, ktorý nebol ani najstrašnejší, a ani umelo vyvolaný, ale bol výsledkom veľmi komplexnej spoločenskej situácie, ktorú nie je možné takto zjednodušovať, o čom som v minulosti písal. Uvedené vyjadrenia Dobrianského sú ideologicky prifarbené postoje.

  Čítajme ďalej z jeho prejavu: „Počas druhej svetovej vojny, keď mnohí z nás – s dlhodobými skúsenosťami so sovietskými úskokmi – neiste varovali pred zlým znamením nadchádzajúceho spojenectva medzi Sovietskym zväzom a Amerikou, naša vláda, preplnená intelektuálne zbankrotovanými liberálmi a duchovne zradnými komunistami, otvorene propagovala – s takmer úplnou stratou sebaúcty – slávu sovietskeho štátu a naivne vložila svoju úprimnú dôveru do neopodstatnenej integrity slov sovietskeho vedenia. Tento bezohľadný postup, ktorý vo veľkej miere vznikol z úzkoprsej nevedomosti… (s. 4)“ Čo nám profesor Dobriansky práve povedal? Že už počas trvania Druhej svetovej vojny predstavitelia „politického ukrajinizmu“ v USA, Dobriansky a jemu podobní, aktívne pracovali na vytváraní atmosféry vzájomnej nedôvery medzi USA a ZSSR.

  Profesor Dobriansky vo svojom prejave neskôr konštatuje: „Budúcnosť tohto storočia v sebe ukrýva semienko svetovej vlády, ktoré bude zasadené buď do pôdy ruskej komunistickej ríše, alebo americkej demokratickej ríše. V dnešnom svete existujú len dve politicky významné sily – v podstate neexistuje žiadna tretia sila. (…) Ako Američania máme neochvejnú vieru v silu, schopnosti a obrovskú vôľu nášho národa odolať a víťazne prekonať túto červenú pohromu nášho storočia. Vieme, že nekomunistický svet sa na nás spolieha, že ho ochránime pred touto duchovnou chorobou. Vieme však tiež, že zotročení ľudia vo východnej Európe, najmä dlhodobo utláčaný ukrajinský národ, prežívajú len vďaka svojej poslednej viere v americkú spásu. Konflikt v tomto období histórie nie je len konfliktom medzi suverénnymi štátmi; v podstate je to konflikt medzi dvoma racionálne nezlučiteľnými významami hodnôt ľudského života. Ak sa Spojené štáty v tomto boji o svet chcú spojiť s tými najlepšími možnými spojencami, ukrajinskými, pobaltskými, slovenskými a inými podzemnými partizánmi, ktorí dnes obťažujú sovietsku chobotnicu, ale zajtra, keď sa ich rady rozrastú miliónkrát, budú hlodať na samotných nervových centrách tohto monštra, musia sa veľmi rýchlo rozhodnúť, na aké ciele majú svoju silu nasmerovať. V rámci prípravy na veľké rozhodnutie musia dospieť k dôležitému uzneseniu. Musia sa rozhodnúť, aký typ mieru chcú. Logika totiž káže, že od toho závisí celá ich vojenská stratégia. Naše ministerstvo zahraničných vecí… (…) Skutoční spojenci Ameriky nie sú disidentské produkty Kremľa, ale obete sovietskej opresie, ktoré dnes bojujú proti komunizmu s jedinou nádejou, že zajtra Spojené štáty podporia ich snahy o slobodu. (…) Pri definovaní tohto uznesenia sa nevyhnutne vynorí problém Ukrajiny, možno dokonca ako jeden z prvých. Milí priatelia, neklamme sami seba, že naši najvyšší americkí predstavitelia na ministerstve zahraničných vecí alebo v národnej obrane sú, rovnako ako ich predchodcovia, s týmto problémom neznámi. To ani zďaleka nie je pravda. Dovolím si tvrdiť, že jeden z našich veľmi prominentných generálov vie o ukrajinskom podzemnom hnutí viac ako mnohí z nás tu prítomných. Našou úlohou teraz nie je toľko informovať, ako skôr formovať, formovať oficiálne myslenie smerom k skutočnému významu ukrajinského problému a nevyčísliteľnej hodnote ukrajinského národa ako osvedčeného a spoľahlivého spojenca Spojených štátov v tomto veľkom rozhodnutí. Našou úlohou je presvedčiť našich predstaviteľov, že ukrajinský národ nebude tolerovať žiadny cieľ, ktorý by nebol sebarealizáciou. (s. 4-5)“ Pevne dúfam, že každému dochádza, o čo sa profesor Dobriansky politicky snažil, do akej pozície sa snažil USA dotlačiť, k prijatiu akej stratégie.

  Za necelý rok sa profesor Dobriansky už vyjadroval k otázke pomoci zo strany USA. Tá mala smerovať pre ukrajinských bojovníkov s komunizmom na území Ukrajinskej SSR, tj. na území ZSSR. Títo sa dožadovali, pravdepodobne prostredníctvom aj Dobrianského v pozícii prezidenta UCCA [„Ukrainian Congress Committee of America“, pozn.], aby štátne orgány USA poskytli zbrane, ktoré mali byť použité na partizánske aktivity voči Rusku. Takúto správu priniesol dňa 27. marca 1951 denník „The Courier-Mail“ vydávaný v australskom Brisbane. Vcelku pôsobivá politická čulosť zo strany tohto pána. Ďalší z množstva príkladov ukrajinskej propagandy je potom: snaha Dobrianského prezentovať „banderovcov“ výhradne v polohe „niekdajších bojovníkov voči nacizmu“ [sic]. O ich dlhoročných priateľských väzbách, financovaní, podpore a spolupráci s nemeckými nacistami… Dobriansky „prekvapivo“ mlčí. „Banderovci“ sa v povojnovom období skrývali po lesoch a viedli partizánsky boj s – NIELEN (!) – Sovietskym zväzom, ale aj v Poľsku a na Slovensku. Nanešťastie, súčasťou tohto ich „spravodlivého“ boja boli aj teroristické akcie voči civilnému obyvateľstvu – slovenskému. Teraz si predstavte, žeby sa tie zbrane naozaj k banderovcom dostali. Tí by sa snažili znova organizovať nejaký ten odboj na Slovensku, ovplyvňovať politické dianie, znova by sa tu rabovalo a vraždilo… o čom vám za chvíľu porozprávam.

  Pôsobenie „banderovcov“ bolo tak zásadné, že sa stalo súčasťou bežnej reči obyvateľstva pri opisoch niečoho „desivého“! „Písecké listy“ zo 7. januára 1948 priniesli reportáž, ktorej súčasťou boli i tieto slová: „Ivo mohutným zazvoněním zbudil nějakého dědu. »Jo, papírů mám něco kolem třicítí kilo, ale je to dole ve sklepě. To by se mě tak vyplatilo, ještě tam k vůli vám svítit! Jen s Pánembohem!« — »Prosím tě, mlč!« — napomíná Karel Makarona, který se připravoval k odbornému poučení. Před námi je starý dům. »Hů, máme tam jít? No, Banderovci tu být nemůžou, tak co?« Staré, dřevěné schody protivně vržou, jak po nich opatrně ve tmě našlapujeme. »Máte starý papír?« »Ale jo, pojďte dál. Starej, ukaž jim tu kytaru!« A pan — — — ehm, nebudu se dále šířit, přitáhl odkudsi kytaru: »Za 700 Kčs je vaše.« »Starej, vždyť jsi říkal 750 Kčs, napomíná ho paní. Co máme dělat? Máme jim vysvětlovat, že ta paní asi nedoslýchá, či co. »No, dobře, my si tedy zítra pro ni přijdem.« Venku to…“ „Banderovci“ sa stávali námetom pre viaceré diela umeleckej tvorby. V Poľsku bol dokonca natočený film „Ogniomistrz Kaleń“ (1961), ktorý sa zaoberá práve tématikou povojnového boja poľských vojsk s „banderovcami“, pričom mnohé scény z neho sú len pre silné nátury: „Bandera! Bandera! Bandera!“. [Existenciu tohto filmu som vyčítal z firemného časopisu závodu Jitex Písek „Tvořič“ z 4. marca 1963, kde sa v časti programov kín nachádzal jeho krátky popis; pozn.] V roku 1965 vypracoval Vladimír Dostál niekoľkostránkovú odbornú štúdiu „Literatura očistná a očistcová“, ktorej súčasťou je [v sekcii „5 Intelektualismus nebo moralismus?“, pozn.] rozbor diela „Hodina ticha“, ktoré napísal Ivan Klíma. Ako sa píše v tejto štúdii: „První kapitoly mají sílu a působivost, román začíná šťastně. Přivádí nás na východní Slovensko, do jeho nejvýchodnejších krajů, a přivádí nás tam v posledních měsících války a prvních měsících po osvobození. Ocitáme se ve světě zvláštním, až exotickém, v kraji zapomenutém bohem a lidmi, stíhaném záplavami, komáry a malárií, v kraji, kde i lidé mají ostřejší rysy a barvitější pozadí než jinde. Poznáváme tu svérázného lidového myslitele a felčara Laboreckého, bývalého dělníka v Kanadě, a jeho osamocenou, marnou vzpouru proti válce. Potkáme jednoho z hlavních hrdinů románu, syna bašteckého Pavla Molnára, jemuž bratr padl na východní frontě a matka doma umírá. Všude temnota, samohonka, špína. A přes tuto zaostalost se ještě přežene válka. Popravy, spáleniště, výbuchy granátů, mrtví a ranění. Nešťastná, opilá žena svléká mrtvoly německých vojáků, vesničtí vyrostlí montují z vraků nové auto, každý hledí urvat, co může. Nikdo nemá odvahu pohnout s touto věkovitou bídou. Ale na druhém konci země žije inženýr, který miloval dívku a ta se mu nevrátila z koncentráku. Žal ho přivedl do zapomenuté krajiny. Přijel vyměřovat. (…) První pásmo je souvislejši a v něm také román vrcholí kapitolou o přátelství inženýra s místním komunistou Vasilem Fedorem a o tom, jak banderovci o vánocích vyvraždí jeho rodinu a inženýr veze mrtvé na saních do města.“

  Priblížme si, kto reálne boli títo „povojnoví banderovci“, a najmä, aké boli ich zámery, a akými prostriedkami ich dosahovali. Najprv si zopakujme súvislosti v širšom kontexte: „Ukrajinská povstalecká armáda [UPA; pozn.] byla ozbrojenou složkou tzv. OUN — Organizace ukrajinských nacionalistů — fašistické organizace ukrajinské buržoazie, která hrála důležitou úlohu ve válečných přípravách německého imperialismu a jeho plánech na podmanění slovanských národů a ovládnutí východní Evropy. K uskutečnění těchto plánů mělo být využito i páté kolony přímo uvnitř napadených států. Velkou úlohu měla mít tato páta kolona zejména v boji proti Sovětskému svazu… Tak se zrodila myšlenka na využití východoevropských národů k ovládnutí východní Evropy a rozbití Sovětského svazu. Tím chtěli němečtí nacisté ušetřit vlastní síly a současně zahalit loupežný vpád do východní Evropy a křížácké tažení proti socialismu a Sovětskému svazu do roušky boje ‚potlačených národů‘ proti ‚bolševickému útisku‘. Uskutečňování těchto plánů a organizování pátých kolon prováděla přímo zpravodajská služba nacistického Německa (abwehr) ve spolupráci s Hitlerovou národně socialistickou stranou NSDAP. Na předním místě při tom stál zejména významný funkcionář německé nár. soc. strany, pozdější ministr západo-německé bonnské vlády Theodor Oberländer, „odborník‘ pro otázky východní Evropy a organizátor řady špionážních a záškodnických organisací, zaměřených proti sousedům Německa. Ten také přímo řídil a organisoval výstavbu ozbrojených formací ukrajinských fašistů. (Fiala, 1960)“ [Theodor Oberländer bol nacista, niekdajší člen NSDAP, veliteľ slávneho ukrajinsko-nemeckého praporu Nachtigall (Nachtigall Battalion), ktorý viedol spoločne s veľmi známym národným hrdinom Ukrajiny Romanom Šuchevyčom, odkiaľ nejakí tí chlapci neskôr prešli k 14. Waffen-SS divízii Galícia, aby sa Theodor Oberländer po vojne údajne dostal pod ochranné krídla USA, vraj s nimi spravodajsky spolupracoval, možnože práve preto bol po vojne ďalších 20 rokov pôsobiaci na nemeckej politickej scéne, toľko k „úspechom denacifikácie“ v zóne pod americkým dohľadom. Zaujímavosťou sú aj takéto výroky zo sučasnej, nemecky hovoriacej, akademickej sféry, kde na jednej strane počujete: „Theodor Oberländer bol jedným z nemeckých dôstojníkov veliacich tomuto práporu. (…) Oberländerovo vysoké postavenie v NSDAP a jeho podpora agresívnej, expanzívnej nemeckej politiky vo východnej Európe v 30. rokoch 20. storočia by ho mali diskvalifikovať z vysokej vládnej funkcie po vojne, ale obvinenia z účasti na masových vraždách a závažných vojnových zločinoch v roku 1941 a neskôr boli zjavne nepravdivé,“ aby ten istý človek neskôr napísal, „1. júla, deň po nemeckej okupácii Ľvova, došlo k pogromu na Židov. Ukrajinská milícia, ktorú deň predtým zriadila OUN, priviedla Židov, s najväčšou pravdepodobnosťou na nemecký rozkaz, do väzenských budov, kde museli vyzdvihnúť telá väzňov zavraždených NKVD. Toto bolo stredobodom násilných excesov. Príslušníci milície, ako aj civilisti, útočili na Židov na uliciach a vo väzenských budovách. Ulicami bolo vedených a do väzníc privedených oveľa viac Židov, ako ich tam skutočne mohlo pracovať. Celkovo bolo zavraždených niekoľko stoviek Židov. Existujú náznaky, že na násilí vo väzniciach sa podieľali niektorí členovia Nachtigallu, ale nie jednotka ako celok, a nie na rozkaz svojich nemeckých dôstojníkov. Páchateľmi boli prevažne civilisti alebo členovia ukrajinskej milície. (Struve, 2023)“ Asi hej, asi tam boli nejakí chlapci z praporu Nachtigall… ale to ich tam nikto neposlal, oni vo voľnom čase, na brigády chodili…, pozn.] Ak by si niekto myslel, že myšlienka pospájania národov do bloku idúcemu proti Rusku je nemeckého pôvodu, musím ho sklamať. Už v polovici 19. storočia sa vo Francúzsku objavila kniha Cypriena Roberta (1852), s väzbami na poľských revanšistov [tí sa vo Francúzsku zabývali potom, čo museli újsť z Polska, napríklad aj po porážke Napoleóna, pretože mu slúžili pri jeho bojoch voči Rusku, alebo po nepodarených revolúciach voči cárskemu Rusku, pozn.]; ktorý predstavuje takúto koalicíu: „Heléni a Poliaci sa stretávajú pri pohostinnom ohnisku Kozákov, a tri utláčané národy sa môžu spoločne sprisahať o tom, ako zredukovať toto Čierne Rusko, ktoré sa stalo celým Ruskom a hrozí, že sa stane svetom, na jeho prirodzené hranice. (s. 59)“ V takýchto súvislostiach rád pripomínam odkaz pápeža Inocenta III. — už zo začiatku 13. storočia, ktorý sa snažil vytvoriť „ochranný pás“, aby neboli myšlienky z Rusi „nákazlivé“ a nevplyvňovali poľské duchovenstvo… (Le Correspondant, 1853). Krásnym príbehom je aj pôsobenie Jezuitov v Poľsku… Poľský antropológ – profesor Karol Stojanowski vo svojom diele „Rasizm przeciw słowiańszczyźnie“ (1934) [„Rasizmus voči slovanstvu“, pozn.] dokonca napísal: „Za najcharakteristickejší a najtrvalejší jav nemeckých výbojov by sa malo považovať použitie cudzích síl. Nemci by si s tým sami neporadili, ani s použitím svojich bezohľadných metód vedenia vojny, nebyť ich mimoriadnej schopnosti mobilizovať nemecké pomocné zbory. Najvytrvalejšou nemeckou metódou je hľadať spojencov proti Slovanom medzi Slovanmi. Slovania, ktorí žijú na východe od najbližších Slovanov susediacich s Nemcami, sa vždy tešia ich pseudopriateľstvu a žiadanej alebo dokonca nežiadanej ochrane. Treba tu zdôrazniť, že neexistoval slovanský národ ani kmeň, ktorý by nekonal v tejto úlohe nemeckých pomocných zborov.“ (s. 14-15)“

  A teraz sa môžeme vrátiť k „banderovcom“ v povojnovom období: „Ukrajinci, později u nás známí jako Banderovci, operovali na území osvobozeném Rudou armádou ještě po skončení války (Vlastivědný věstník moravský, 4. číslo, 1996)“ Nejakú predstavu o počte týchto skupín poskytujú poľské zdroje, kde sa dozvedáme z ich skúsenosti toto: „Najsilnejšiu činnosť vyvíjalo podzemie na konci vojny, keď vzniklo celkom 200 skupín z celkového počtu 434 činných v rokoch 1944-49. V dobe ľudového referenda a predvolebnej kampane na jeseň 1946, keď sa reakčné sily opierajúce sa o teroristické organizácie pokusili zastrašiť voličov… (Československý časopis historický, 1962)“ Spýtate sa možno: „Ale prečo sa rozhodli ostať? Mohli predsa ustúpiť spoločne s nacistami, nie?“ Túto otázku zodpovedá – vo svojom článku „Boj čs. armády proti banderovcom v rokoch 1945-1947“ (1977) – Pavel Drška takto: „Po prechode frontu na západ zostala značná časť UPA v tyle Červenej armády, kde mala vyvíjať deštrukčnú činnosť a rovnako ako neskoršie na našom území Werwolf a ostatné tlupy nacistického podzemia v strednej a východnej Európe organizovať prípravy na vedenie novej vojny. Tak vznikol akýsi organizačný základ, okolo ktorého sa potom verbovaním zbytkov nemeckej fašistickej armády, členov bývalej SS divízie Galizien a rôznych zločineckých živlov, často však tiež násilným mobilizovaním miestneho obyvateľstva, formovali početné banderovské tlupy, ktoré potom narušovali povojnovú mierovú konsolidáciu. Ich teroru padli za obeť tisíce príslušníkov ukrajinského a poľského národa. Po skončení druhej svetovej vojny utiekol Š. Bandera s niekoľkými ďalšími blízkymi spolupracovníkmi do Američanmi obsadenej časti Nemecka, kde vytvoril v Mníchove nové ústredie OUN. Toto nové riadiace centrum vydávalo direktívy záväzné pre všetky ozbrojené útvary banderovcov vo východnej Európe. Z východnej časti Poľska, kde sa im podarilo trvalejšie sa usadiť, organizovali banderovci nájazdy i na východné Slovensko, a to už počnúc letom 1945. Tak došlo k vážnemu ohrozeniu ľudovodemokratického československa zvonku; riešenie situácie vyžadovalo zvláštnych opatrení československej vlády i jej mocenských orgánov. Tak dochádza k prvému zásahu armády proti banderovcom už koncom leta 1945, a to v oblasti Prešov–Medzilaborce–Humenné. Začiatkom októbra uskutočnili jednotky čs. armády a oddiely Národnej bezpečnosti spolu s jednotkami Červenej armády vyčisťovacie operácie v okolí Bardejova. V jesenných mesiacoch sa však záškodnícka teroristická činnosť ďalej zintenzívnila. Banderovci sa dopúšťali nielen lúpeží, ale spáchali niekoľko surových vrážd na miestnom obyvateľstve, predovšetkým však na funkcionároch a členoch Komunistickej strany Slovenska. Ich vpády do bývalého sninského okresu v novembri a decembri r. 1945, sprevádzané tým najkrutejším terorom si vyžiadali 18 ľudských životov miestnych československých občanov. [„Jenom od 22. 11. do 6. 12. 1945 banditsky přepadli sedmkrát obce Nová Sedlice, Zboj, Ulič a Kolbasov, kde 18 občanů zavraždili a obce vyloupili, (Lipták, Špičák; 1975)“; pozn.] Po takýchto udalostiach v obciach zavládla panika. Vystrašené obyvateľstvo začalo opúšťať domovy. Situácia sa takto stávala každým dňom vážnejšou a s nástupom zimy nadobudla takého charakteru, že sa jej riešením musela zaoberať vláda. (…) Poľská armáda, predovšetkým jednotky pechoty podporované delostrelectvom, zahájila už koncom zimy, na začiatku roku 1946 proti banderovcom sústredený útok. Pod týmto tlakom poľských vojsk začali bandy opäť ustupovať cez hranice na naše územie. Už začiatkom apríla došlo k vtedy najväčšiemu vpádu banderovcov na územie Československa, ktorého sa zúčastnilo okolo 2000 ozbrojených mužov. Skupinám Bir, Karmeluk a Miroň o celkovom počte okolo 500 mužov sa podarilo preniknúť na územie Slovenska až do hĺbky 50 km. Pritom sa ich počet naďalej zvyšoval. Vzhľadom na pomerne rýchly postup nepriateľských jednotiek, ktoré za niekoľko dní prenikli hlboko na naše územie až do oblasti Prešova, sa stala situácia natoľko vážnou, že jej opäť bola nútená vláda venovať pozornosť. Uznala, že na zvládnutie situácie nemôžu stačiť opatrenia minuloročného rozsahu, a rozhodla preto sústrediť na východné Slovensko všetky bojaschopné jednotky 4. vojenskej oblasti. Rozkazom hlavného štábu MNO boli odoslané do ohrozenej oblasti i motorizované divízie z Moravy spolu s veliteľstvom tejto divízie, ktoré sa usadilo v Prešove a pod krycím názvom ‚Ruka‘ operovalo potom spolu s niektorými jemu podriadenými jednotkami zo 4. oblasti pri slovensko-poľskej hranici na úseku dlhom 100-120 km. Celkom sa sústredilo na východnom Slovensku 14 praporov s delostreleckým oddielom a jednou letkou lietadiel a zvláštnou bojovou skupinou s krycím názvom ‚Orel‘. Tá vyrazila 21. apríla 1946 z čiary Bardejov–Kapušany–Vranov–Humenné a začala postupovať smerom k hraniciam, ktorých po týždni skutočne dosiahla. Tu potom prešla trvale do obrany.“

  Jan Fiala v článku „Partyzáni a banderovci“ (1990) poznamenáva: „…nekolikrát napadli i přilehlé uzemí Slovenska, kde se snažili najít útočište před akcemi polských ozbrojených sil, šířiť nacionalistickú propagandu a ovplivňovat vnitropolitický vývoj.“ Existuje aj takýto popis priebehu volebného procesu z roku 1948: „Do priebehu volieb v Československu v roku 1948 sa usilovala vehementne zasahovať i medzinárodná reakcia. (…) Na niektorých miestach sa vyskytli poplašné správy šírené domacou a zahraničnou reakciou s cieľom zastrašiť obyvateľstvo pred voľbami. Tak napríklad v Spišskej Starej Vsi sa rozšírila správa, že v okrese sa objavili banderovci a budú vraj prenasledovať každého, kto bude voliť kandidátku Národného frontu, že budú páliť domy i celé dediny. Približne 40% odovzdaných bielych lístkov v tomto okrese bolo dôsledkom aj tohto zastrašovania občanov. (Kollár, 1983)“ Ale vráťme sa k riadkom Jana Fialu (1990): „V polovině roku 1947 nastala změna. Z usnesení Ústavodárného národního shromáždění byl z úsporných důvodů předčasně propuštěn do zálohy druhý ročník základní služby. Početní stav armády se snížil na pouhých 48 000 vojáků, kteří ještě neměli dokončen výcvik. V zajištění hranic severního Slovenska zůstalo ke 4. červenci 1947 z 5 805 mužů jen 1 205. A právě tehdy začal největší banderovský vpád, který vyvolal v Československu největší ohlas (ve skutečnosti byl významnější vpád v dubnu 1946, cílevědomě zaměřený na ovlivňování předvolební kampaně). Banderovské vedení chtělo vpád zdůvodnit politicky, spíše k němu došlo pod tlakem polské armády, který činil situaci v Polsku pro banderovce neudržitelnou a – proti původním příkazům – se změnil v pouhou snahu uniknout Československem do Rakouska a západního Německa. (…) Na východní Slovensko přišly nové jednotky, které bylo možné uvolnit jinde, do akcí se ve větší míře zapojily části Sboru národní bezpečnosti, podřízené vojenskému velení. (Tyto části SNB ovšem tvořily jen menšinu zasazených sil a zpravidla dostávaly méně náročné a namáhavé úkoly než vojenské jednotky, likvidace banderovců nebyla ‚hlavně jejich zásluhou‘.) Účinná opatření provedla armáda spolu se SNB proti zbytkům některým banderovských skupin i na Moravě a později v Čechách, kde k řízení akcí postačilo Zemské velitelství SNB a oblastní velitelství v Českých Budějovicích, kterým armáda vypomáhala asistenčními oddíly. Většina banderovských skupin – sotní ‚Bir‘, ‚Chrin‘ a ‚Stach‘, které se koncem jara 1947 pokoušely o přechod do Československa, odrazily vojenské jednotky již na hranicích. 17. a 22. června se však přechod podařil dvěma sotním – „Chromenko“ se 100 banderovci a nejbojovnější ‚Burlak‘ s 90 osobami. Za nimi následovaly zbytky několika dalších – zvláště sotňa „Roman-Brodič“, rozdělená na dvě části – a tzv. banderovská civilní síť. Každá skupina, která trvale vstoupila na půdu Československa, byla během jednoho, výjimečně dvou měsíců (Burlak) z velké části nebo zcela zneškodněna a její vůdce zajat, zpravidla na Slovensku… Pouze jádro skupiny „Chromenko“, proti níž zasahovaly části SNB, proniklo až na Moravu a jejímu těžce zraněnému vůdci a několika jednotlivcům se podařilo u Železné Rudy přejít do Německa. Od 10. června do 12. listopadu 1947 bylo zneškodněno asi 350 banderovců (z toho 61 zabito), tj. asi 80–85 % všech, kteří se pokoušeli projít Československem. Mezi nimi byli tři velitelé sotní, další tři vyšší funkcionáři, dva polní kuráti, několik funkcionářů civilní sítě a čtyři významní kurýři se zprávami. V boji s nimi padlo 13 vojáků a 8 příslušníků SNB, 21 osob bylo raněno. Banderovci zajali a zavraždili 5 příslušníků Finanční stráže a dvě civilní osoby (nikoli z politických důvodů). Asi čtyři další osoby zahynuly náhodně při přestřelkách. Banderovský vpád byl rozbit – armáda i ostatní ozbrojené složky pod jejím vedením svůj úkol splnily. [„V lěte 1947, v době nejintenzívnějších bojů proti tlupám banderovců, bylo na našem území nasazeno 6087 příslušníků naší armády, 5623 příslušníků SNB a 3700 bývalých partyzánů. Počátkem listopadu 1947 byly hlavní síly banderovců na našej území zlikvidovány. Neobešlo se to bez obětí. Jenom armáda ztratila 46 mužů a 103 bylo raněných, (Lipták, Špičák; 1975)“; pozn.] (Naproti tomu Tomáš Pasák tvrdí, že ‚banderovské oddíly byly rozprášeny, jeden z velitelů, Burlak, byl zatčen, ale některým skupinám se přechod přeče je podařil‘.) (…) V průběhu akcí se však mezi částí velitelského sboru projevily i některé závažné nedostatky, především morálně politické povahy. Zvláště závažným byl případ praporu aspirantů ‚Rys‘, jehož velitel spolu s velitelem 1. roty vyslali 5. srpen 1947 u Partyzánské Lúpčí [Partizánska Ľupča, okres Liptovský Mikuláš; pozn.] proti nejvýbojnější sotně ‚Burlak‘ slabou samopalnou četu bez důstojníků a lehkých kulometů, na což 1316 Magura Lipče došlo ke srážce, v níž zbytečně zahynulo šest aspirantů. [„Na místě zůstalo šest padlých aspirantů a tři ranění, ďalší tři ranění ustoupili s ostatními. Raněné i padlé banderovci oloupili nejen o zbraně, náboje a součástky oděvu, ale i o osobní věci a doklady. Burlak nechal raněné ošetřit lekárem… (…) Aspiranti zpočátku kvitovali Burlakovo ‚gentlemanství‘, protože ošetril jednoho z našich zajatců… Zvrat nastal po zastřelení šesti aspirantů, kteří byli okradení a svlečení, (Fiala, 1960)“; pozn.] Při závěrečné akci praporu aspirantů ‚Tygr‘ proti zbytku této sotně velitel ani náčelník štábu praporu nejevili o celou záležitost zájem, akce se však zdařila zásluhou osvětového a zpravodajského důstojníka a velitele rot. Vyšší velitelské orgány proti podobným orgánům rozhodně zasahovaly – během akcí bylo dvanáct důstojníků zbaveno služby. (…) Značný význam pro průběh akcí mělo civilní obyvatelstvo — jeho postoj vůči banderovcům i součinnost s vlastními jednotkami. Pomoc, kterou od něho banderovci očekávali, selhala, přes protikomunistickou propagandu, kterou se mezi nimi snažili šířit. Burlak po svém zajetí vypověděl, že kdyby v takovém terénu, jaký byl na středním Slovensku, měl podporu obyvatelstva, nikdy by jeho sotna nebyla rozbita.“

  V tomto momente už teda viete, z akých kruhov pochádzali „banderovci“, a čo bolo ich úlohou. Predsa ešte musím na niečo poukázať. Často sa objavujú názory, že Česko-Slovensko malo v roku 1947 týchto utekajúcich neborákov pustiť do ich cieľa záchrany: „Jejich konečným cílem bylo americké okupační pásmo v Německu, kde se nacházelo sídlo tzv. „Ukrajinské ilegální vlády“, (UHWR — poznámka autora). Tomuto orgánu byla totiž UPA jako výkonná složka ukrajinského nacionalistického hnutí bezprostředně podřízena. Bandy Ukrajinské povstalecké armády [UPA ; pozn.] narušovaly teroristickou činností konsolidační proces na Slovensku a povzbuzovaly domácí kontrarevoluční síly. (…) Na tiskové konferenci, uspořádané Hlavním štábem československé armády 14. srpna 1947, byli zástupci tisku všech politických stran Národní fronty Čechů a Slováků podrobně seznámeni s cíli banderovského hnutí. Náčelník Hlavního štábu generál B. Boček upozornil novináře, že ‚proti názorům, abychom banderovcům usnadnili průchod našim územím, nutno konstatovati, že banderovci se na našem území od počátku chovali jako lupiči a násilníci, proto jako svrchovaný státmusíme se s nimi po zásluze vypořádati.‘ (Vondrášek, 1981)“ A na záver tohto bloku by sme si mohli zacitovať, v rámci akéhosi zhrnutia, slová Jiřího Bílka (1995) — z čias, keď sa ešte hovorilo priamo a bez okolkov: „Banderovci jsou ukrajinští fašisté a nacionalisté, pupeční šňůrou spojení s nacistickým Německem. Jejich plány i činnost představovaly ohrožení suverenity a bezpečnosti Československé republiky. Zdáleka nešlo o ‚pár stovek otrhaných štvanců‘, ale o vojensky organizované a dobře vyzbrojené profesionální hrdlořezy, kteří se vpády na území Československa snažili ovlivňovat jeho další vývoj a hledali i spojení s domácím fašistickým podzemím. Nic na tom nezmění ani skutečnost, že hlavní vpád v roce 1947 byl už jen zoufalou snahou utéct před odpovědností za své zločiny především v Polsku do západních okupačních zón Rakouska a Německa. Vidět v banderovcích cokoliv pozitivního jen pro jejich vyhraněný antikomunismus a antisovětismus by bylo hrubým zkreslováním skutečnosti a vyslovovat i dnes názory, že by bylo ‚rozumnější a důstojnější nechat je volně projít na Západ‘, je výrazem nepochopení nejen doby, kdy Československo bylo vázáno spojeneckými smlouvami se SSSR a Polskem, ale i poválečných snah všech demokratických sil vymýtit fašismus v každé podobě. V neposlední řadě žádný suverénní stát ve vlastním zájmu ozbrojený vpád na své území připustit nemohl a nemůže.“

  Čo sme sa teda dozvedeli? Po prechode frontu ostali na území východnej a časti strednej Europy kadejaké pozostatky ukrajinsko-nacistických jednotiek. Tieto vytvorili mnohé skupiny. Cieľom ich aktivít mala byť teroristická a propagandistická činnosť. Dosahovali toho deštrukciou, vraždením, rabovaním a zastrašovaním, neraz voči civilnému obyvateľstvu. Tieto skupiny boli riadené ukrajinskými organizáciami (OUN, UHWR, Stepan Bandera), ktoré sa nachadzali v americkom okupačnom pásme — pod patronátom USA. Tieto zložky potom, ako to tak nejako prirodzene z uvedených dokumentov vyplýva, komunikovali s ľuďmi, ako bol Dobriansky, ktorý pre nich následne v USA vyvíjal politické aktivity s cieľom zabezpečiť im finančné prostriedky a zbrane na ďalšiu ich činnosť, prípadne priame zapojenie sa zo strany USA. Uplynie nejaký čas a… na scénu prichádza dcéra profesora Dobrianskeho. V databázach som našiel tieto informácie: Paula Dobriansky by mala byť napríklad autorkou práce s názvom „The military determinants of Soviet foreign policy, 1945-1988“ [„Vojenské determinanty sovietskej zahraničnej politiky, 1945-1988“, pozn.] a dokonca sa vraj objavila v dokumente s názvom „New cold war“ (1999) [režisér: Janet Argall, producent: Brett Evans, reporter: Eric Campbell, vysielané 21. júla 1999 na ABC TV; pozn.], ktorý sa zaoberal dôsledkami bombardovania Juhoslávie zo strany NATO a odlišnosťou záujmu západných krajín a Ruska, kde západ venoval pozornosť deťom z Kosova a Rusi naopak tým srbským. Paula Dobriansky tam vystupovala ako hosť s označením „former member National Security Council“ [„bývalý člen Národnej bezpečnostnej rady (USA)“, pozn.] Táto osoba je považovaná za odborníčku v záležitostiach strednej a východnej Európy, pričom bola v službe práve v čase najväčšieho rozširovania NATO smerom k ruským hraniciam, tj. v čase porušenia všetkých sľubov — zo strany zapadných lídrov — daných Gorbačovovi. Ak vaše politiky tvoria ľudia s podobným zázemím, potom sa nemôžete čudovať dianu, aké neskôr vo vzájomných vzťahoch nasledovalo.

  Na tomto príklade som sa snažil poukázať, akým spôsobom (napr. medzi-generačným zachovaním a prenosom postojov) môže aj na Slovensku časom dôjsť k čoraz väčšiemu prenikaniu myšlienok sympatizantov „politického ukrajinizmu“ do tých najvyšších kruhov a k ovplyvňovaniu diania na Slovensku zo strany týchto osôb, čo pri státisícoch je nemožné odsledovať, a taktiež ani predpokladať dôsledky a možný vývoj tohto aspektu. Ak sa k tomu pridá inštitúcionálne zázemie, ktoré ich bude v tomto duchu indoktrinovať? Čo by takéto niečo mohlo v budúcnosti spôsobiť? Veľká časť dnešnej ukrajinskej mládeže nepozná nič iné okrem ukrajinskej propagandy a má jediného nepriateľa, ktorého nenávidi. Už dnes sa časť z nich na Slovensku aktívne účastní protivládnych protestov a chodia na tie námestia, snažia sa ovplyvňovať a formovať politické dianie na Slovensku. Je to v podstate traumatizovaná generácia, ktorej časť si ponesie takéto presvedčenie pravdepodobne naprieč celým svojim životom. Nebolo by nijakým prekvapením, ak by si niektorí z nich vykompenzovali svoju existenčnú bezútešnosť a prázdnotu, vidinou odplaty — vedenou „vierou v ukrajinský nacionalizmu“. O to viac, že sú o tomto svojom „spravodlivom“ postoji presvedčovaní zo všetkých strán. Predstava, ako začnú vychádzať z ukrajinských škôl na Slovensku osoby s takýmto svetonázorom, začnú presakovať našou spoločnosťou… A to už ani nehovorím o rozšírení jednotlivých diaspór hlasiacich sa k „politickému ukrajinizmu“ vo svete, vzájomnej kooperácii a ich prepojeniach a dlhoročných väzbách na ďalšie „záujmové inštitúcie“.

  Niekto ma môže obviniť, že zbytočne straším. Takéto obvinenia odmietam. Vnímam opakujúci sa výskyt „indikátorov“, ktoré niečo naznačujú. Reagujem na posuny v diskurze, nárast špecifických naratívov. Snažím sa predvídať možné scenáre. So značnou dávkou skepticizmu. Radšej takto, než potom nariekať nad nemennosťou dokonaného. Polemizujem. Na nejakom podklade – na podklade historickej skúsenosti, ktorá odráža zdokumentované vzorce správania. Prinášam ľahký náčrt predbežnej analýzy rizík, ich preventívneho posúdenia, s naznačením možnej zraniteľnosti našej spoločnosti. Je ale na iných osobách zvážiť ich relevantnosť. Najskôr na tých, ktorí sú za takéto úlohy veľmi štedro platení.

  Netvrdím, že sa tieto záležitosti týkajú všetkých občanov Ukrajiny. Ale pri ich počtoch, aké prichádzajú do úvahy, s čím sa – prirodzene – zvyšuje pravdepodobnosť výskytu mnou naznačených javov, v prípade nejakého ďalšieho vysťahovalectva z Ukrajiny, sú moje výstrahy na mieste a je potrebné sa nimi zaoberať, predchádzať takýmto eventualitám.

  « BLIŽSIE NEŽ SA ZDÁ »
  Vedeli ste napríklad, že taký profesor Paul Robert Magocsi, ktorý je vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti [ja osobne som tomuto pánovi vďačný za zdieľanie znamenitého množstva historických dokumentov, ktoré by sa inak najskôr nezachovali; pozn.], a napísal predhovor ku knihe „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“ (2023), kde si môžete prečítaj aj: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy,“ toľko z predhovoru ku knihe pokúšajúcej sa o rehabilitáciu ukrajinských „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia kolaborujúcich s nacistickým Nemeckom, tak tento ukrajinista Paul Robert Magocsi v roku 2013: „…prevzal čestný titul „Doctor honoris causa“ z odboru história z rúk rektora Prešovskej univerzity prof. RNDr. Reného Matloviča, PhD. (Plišková, 2013)“ Na Prešovskej univerzite je dokonca samostatný „Inštitút ukrajinistiky“ (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove), na ktorom pôsobí prof. PhDr. Mária Čižmárová, CSc., čo je zvláštna osôbka používajúca nezmyselné označenie „Rusíni-Ukrajinci“ v kontexte pomenovania občanov Slovenska, ktorých predkovia boli VŽDY Rusnákmi! Ale i tak ma potešil jej príspevok s názvom „Slovenská ukrajinistika – súčasný stav výskumu (po roku 1993)“, ktorý sa objavil v zborníku „Slovenská slavistika – včera a dnes“ (2012), nikdy by som si inak neuvedomil ten rozsah ukrajinizácie akademického priestoru na Slovensku, celé platené zo štátnych peňazí: „V riešených grantových projektoch Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied (VEGA MŠVVaŠ SR a SAV) a Kultúrnej a edukačnej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (KEGA)… (Čižmárová, s. 137)“ Uvediem vám nejaké príklady vyjadrení profesorky Čižmárovej, ktoré sa nachádzajú v menovanom príspevku. „Pracuje s nárečovým materiálom, ktorý získala v 90. rokoch 20. storočia priamym výskumom v 50 lokalitách východného Slovenska s ukrajinsky (resp. rusínsky) hovoriacim obyvateľstvom. Bodovú sieť volila tak, aby odrážala ukrajinské nárečové oblasti východného Slovenska. (Čižmárová, s. 139-140)“ Takéto vyjadrenia sú faktografickým blúdením. Historické územia označované ako „Ukrajina“, kde by sme mohli situovať „ukrajinské nárečové oblasti“, nemajú s východným Slovenskom nič spoločné. Takýto popis úplne ignoruje historicko-kultúrne skutočnosti. Ale pokračujme: „Súčasťou publikácie sú nahrávky ľudových piesní a ľudových rozprávaní, zapísaných v roku 1929 v Prahe pre Českú akadémiu vied od spevákov a rozprávačov zo 16 ukrajinských lokalít východného Slovenska. (Čižmárová, s. 141)“ A ešte si uveďme záverečné zhodnotenie: „…môžeme konštatovať, že za ostatné dve desaťročia jazykovednú a literárnovednú ukrajinistiku predstavujú solídne monografické práce, lingvistické atlasy, vedecké konferenčné a nekonferenčné zborníky, vedecké štúdie publikované v domácich a zahraničných jazykovedných a literárnovedných časopisoch, učebnice a učebné texty. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa pozornosť bádateľov sústreďuje viac na synchrónny porovnávací jazykovedný a literárnovedný výskum. Naliehavou úlohou v súčasnosti je kompletizácia a publikovanie lexikálneho bohatstva ukrajinských rusínskych nárečí východného Slovenska. (Čižmárová, s. 148)“ Svet, ktorý pred vami poodhaľujem je bližšie, než by si ste mnohí pomysleli. Do tohto priestoru, kde ukrajinisti infiltrovali a požierajú i posledné zbytky suverenity slovenských Rusnákoch, tu niekde chce Róbert Fico priniesť 150-tisíc Ukrajincov… Aby sme sa z toho neskôr všetci neposrali. Doteraz som vám uvádzal temer vždy príklady z tvorby „klasických ukrajinistov“, pôvodných zakladateľov tejto ideológie. Tentokrát som vám prvýkrát predstavil i slovenských. A ja si myslím, že občanov Slovenska by malo zaujímať používané názvoslovie zo strany týchto osôb. Len si nie som celkom istý, či by Slováci mali pochopenie pre súčasný stav, v ktorom: slovenskí ukrajinisti spomínajú ukrajinské lokality s ukrajinsky hovoriacim obyvateľstvom na východnom Slovensku. Toto už nie sú „zabudnuté“ názory ukrajinistov z „cudzích krajov“. Zrazu si uvedomíte, že až príliš podobným spôsobom sa vyjadrujú aj tí „naši“. Tieto pozostatky „akademického ukro-boľševizmu“, v podobe vyššie uvedených príkladov závadovej terminológie, ktoré tu ešte na slovenských univerzitách pretrvali z čias spred roka 1989, z tých tragických čias Rusnákov na Slovensku, počas ktorých boli NASILU zaradzovaní medzi Ukrajincov a nebolo im umožnené sa identifikovať v rámci svojej národnosti, tieto pomocné nástroje kultúrnej genocídy voči Ruthénom – Rusnákom – Rusínom musia byť navždy znesené zo svetla sveta, niekam do večného zabudnutia! Pevne dúfam v pochopenie významu tu uvedeného: politický program je už tu, na Slovensku. Hibernuje v nejakej teoretickej podobe v špecifickej časti akademického prostredia, na ktoré nadväzujú dalšie kooperujúce združenia. Z veľkej časti financované občanmi Slovenska. Pre takéto ideologické nadhľady prinášať, alebo do budúcnosti vyrábať voličov s rovnakým zmýšľaním? Že to asi nebude veľmi šťastné rozhodnutie… významný pruský generál Carl von Clausewitz vo svojom najvýznamnejšom diele, s príznačným názvom – „On War“, napísal: „Vojna je nástrojom politiky. Musí nevyhnutne niesť charakter politiky a merať podľa jej štandardov. Vedenie vojny je vo svojich hlavných rysoch teda samotnou politikou, ktorá namiesto pera berie do ruky meč… (s. 610)“ Najznámejším citátom Carla von Clausewitza potom je: „Vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. (s. 705)“ Prehlasovať územia cudzieho štátu za svoje pôvodné historické územia, označovať obyvateľov týchto území za príslušníkov vlastného národa, desaťročia trvajúce propagandistické počiny na podporu týchto politických pozícii, všetko uvedené je v podstate aktom nevyhlásenej vojny, nepochopiteľne nepovšimnutej, ktorá sa zatiaľ odohráva tými perami. Prečo by niekto chcel prinášať ďalšie možné „armádne zbory“ na posilnenie týchto úsilí…

  « SPRAVODLIVÝ MIER »
  Posuňme sa ďalej. Róbert Fico rád spomína „spravodlivý mier“. Vie vecne zhodnotiť, ako by mal taký spravodlivý mier vyzerať? Má od zástupu svojich poradcov k dispozícii informácie, ktoré mu umožňujú vysloviť takéto závery? Sú on a jeho okolie natoľko znalí tejto problematiky? Čo vie Róbert Fico, napríklad, o skutočných historicko-kultúrnych koreňoch „ukrajinských území“? Kde sa podľa Róberta Fica nachádza historicky vymedzená „Ukrajina“? Z môjho pozorovania mám dojem, že Róbert Fico zo svojej pozície reprezentuje obmedzený pohľad, značne ovplyvnený istou stranou politického diskurzu, ktorý vydáva za „spravodlivý“. I keď sa snaží pôsobiť „inak“, argumentuje a naznačuje, no v závere vždy strháva opraty na tú „správnu“ stranu, aby sa príliš neodchýlil. Ono sa čiastočne stačí pozrieť, akí ľudia zastupovali Slovensko v zahraničných otázkach počas všetkých vlád Róberta Fica, aké smerovanie zastávali, kto ho i dnes obklopuje. Spomínam si, ako som raz sledoval jeho spoločnú debatu s istým zahraničným politikom k tejto téme, počúval jeho slová. Čo vtedy rozprával Róbert Fico – vzhľadom na historické reálie – bolo zmätočné. Jeho prejav predstavoval kompiláciu zoskladanú z názorov, sled úderných hesiel, objavujúcich sa v spoločenskom diskurze, pričom v nej úplne absentovali poznatky preukazujúce hlbšie poznanie témy, vedomosti, ktoré človek nadobúda štúdiom a prácou s pôvodnými zdrojmi. Aby ste takéto niečo získali – vy musíte ísť do tých archívov, musíte ísť do tých študovní a musíte tam stráviť stovky hodín… alebo máte niekoho, kto túto prácu urobí za vás. Náhoda, úmysel? Vnímal som snahu o nejakú diplomatickosť, ktorá sa bohužiaľ napokon preklopila do čudnej podoby voľajakej alibisticko-právnickej hantírky. Asi sú takéto „rétorické predstavenia“ na upokojenie a posilnenie nádeje v dušiach jeho „veriacich“ dostatočné. [Tí ho chvália za jeho diplomatické úspechy a stretnutia s rôznymi štátnikmi. Iní ho naopak zdrvujúco hania. Aká je realita? Ani jedna z týchto skupín nedokáže posúdiť, či je jeho postoj v danom okamihu – po obsahovej stránke – „náležitý“, nebodaj „chumajský“; pozn.] Možno je toto cieľom… Ešte ma napadla jedna zradná otázka, predpokladajme, že nemá: „Ak by aj mal k dispozícii všetky informácie, rozprával by inak?“ Rozvinul by napríklad tému multi-národnostnej štruktúry obyvateľstva prejavenej do návrhu vzniku konfederácie „Ukrajina-Ruthénia“? So zachovaním historických oblastí ako sú Podkarpatská Rus, Galícia… Transformáciu niekdajšej zaostalej štátnej myšlienky o „veľko-ukrajinizme“ do podoby moderného štátu rešpektujúceho historicko-kultúrne skutočnosti.

  « NAŠI „BURŽUJI“ »
  A ani nasledujúce vyjadrenia Róberta Fica nepovažujem za veľmi šťastné. Róbert Fico sa občanom Slovenska do očí priam smeje, čím ich znevažuje za prejavy nespokojnosti. Výsledkom stavu našej spoločnosti je totiž: nemožnosť mladých ľudí na Slovensku zabezpečiť si vlastné bývanie. Takáto komunikačná stratégia, z jeho strany, môže byť jeho voličmi vnímaná ako prejav alibizmu. Niektorí z nich sa môžno aj zamyslia: „Hm… Pomaly, pomaly. Ale kto nesie za takýto stav značnú časť zodpovednosti? Nie náhodou človek, ktorý sa tak rád chváli, ako dlho je súčasťou slovenskej politiky, neraz nám občanom pripomína počet svojich vlád a funkčných období?“ A budú mať pravdu. Súčasný stav priamo súvisí aj s celoživotným profesným úsilím Róberta Fica. Svojej časti zodpovednosti na ňom sa nezbaví. O čom hovoríme… sa už stalo, je zaznamenané. Oveľa horšie by pre Róberta Fica bolo, ak by sa takéto postoje jeho voličov dotkli – osobne. Francis Scott Fitzgerald napísal knižnú klasiku „The Great Gatsby“, kde sa dá nájsť aj takáto pasáž: „Boli to bezohľadní ľudia… rozbíjali veci a stvorenia, a potom sa stiahli späť k svojim peniazom alebo do svojej obrovskej bezstarostnosti, alebo čohokoľvek, čo ich držalo pohromade, a nechali iných ľudí, aby upratali neporiadok, ktorý narobili. (s. 158)“ Až si Róbert Fico a jeho okolie uvedomia, že jeho voliči došli k podobným názorom, no… bude už neskoro. Čo sa kľudne môže stať. Prečo? Ľudia nie sú kompletní idioti. Akože sú idioti, no nie zas až takí, ako k ním pristupuje Róbert Fico. Nezvolili Róberta Fica, pretože zabudli, čo so svojimi pobočníkmi nastváral. Oni ho zvolili, pretože mu uverili, uverili v jeho poučenie sa a osobnostnú zmenu, že niekdajšie činy svojim ďalším konaním – NAPRAVÍ. Ten dostal od života šancu, aká sa neujde každému: napraviť vlastné pochybenia. Od nejakej vyššej sily mu bola, v hlavnom vysielacom čase, udelená milosť… a on namiesto toho, aby skromne pozeral do zeme a robil, čo má… Pretože takto on vystupoval pred voľbami – pozeral do zeme, sypal si popol na hlavu a sľuboval. Dnes? Po voľbách – odrazu – sledujeme ľahko pozorovateľnú zmenu v jeho rétorike. Mnohí jeho voliči budú mať len ťažko pochopenie pre odlišnosti v prístupe, kde na jednej strane vidíme solidaritu a obavy o ukrajinského občana, no na druhej strane k tomu slovenskému počujeme: „A ty blbeček? Ty by si čo chcel? Vo vlastnom bývať? Tak si kúp stan, zavri sa v ňom a drž hubu.“ Vyjadrovanie blazeovaných úsudkov v tomto duchu, s posmeškom – bonvivána, ktorý je dostatočne zabezpečený a nad vecou – v tvári, zabúdajúc: „Pokora ako tma odhaľuje svetlá nebeské. (…) …ak by nám bolo dané bohatstvo samotného kráľa Kréza, naše ciele musia ostať stále rovnaké a naše prostriedky v podstate tiež, (Thoreau, s. 290)“, vyvoláva dojem arogancie, čo vyslovene pozýva do konfrontácie. S kým? S vlastnými voličmi. Počas takejto konfrontácie sa občania dostávajú do opozície voči Róbertovi Ficovi, snažia sa argumentovať, nachádzať „corpus delicti“, a čím hlbšie sa do tohto zápasu s ním ponárajú, tým viac sa otvára jeho trinásta komnata, brána k jeho minulosti so všetkými zakopanými kostlivcami. Róbert Fico sa takto ocitá na pôde, kde je vždy porazeným. Už v minulosti ho tam po zemi vláčili cirkusanti a blázni. S nejakým racionálne uvažujúcim voličom nemôže vôbec diskutovať. Takému stačí urobiť si populárny „test Ficom“. V akom veku chodili slovenské ženy do dôchodku pri vstupe Róberta Fica do politiky, v akom chodia dnes? Aká bola pôrodnosť na Slovensku pri vstupe Róberta Fica do politiky, aká je dnes? Ako náročné bolo pre priemerne zarabajúcu mladú rodinu zakúpiť si 3-izbový byt v Bratislave pri vstupe Róberta Fica do politiky, ako náročná je takáto kúpa dnes? Na koľkých občanov boli uvalené exekúcie pri vstupe Róberta Fica do politiky, voči koľkým sú vedené exekúcie dnes? Koľko ľudí prišlo o strechu nad hlavou, kvôli nekalým praktikám nebankových inštitúcii (neprimerané úroky), počas pôsobenia Róberta Fica v politike? Aká bola kvalita študentov – napríklad lekárskych fakúlt – na Slovensku pri vstupe Róberta Fica do politiky, aká je tomu dnes? Koľko nemocníc bolo pri vstupe Róberta Fica do politiky štátnych, a koľko z týchto nemocníc je dnes v súkromných rukách? Aký bol štátny dlh Slovenska pri vstupe Róberta Fica do slovenskej politiky, aký je dnes? Kto si percentuálne – z hľadiska majetkových pomerov – prilepšil vo väčšej miere: Róbert Fico alebo priemerný občan Slovenska? Až sa môžu opýtať rozhodujúce: „Kto z koho žil a žije? Róbert Fico z práce občanov Slovenska alebo občania z Róberta Fica? Ako sa na takýchto výsledkoch podieľal, členom koľkých vlád bol Róbert Fico?“ V minulosti som strávil pomerne dosť času zaoberaním sa „inžinierstvom kvality“, „riadením kvality“, „excelentnosťou“ a obdobnými pojmami. Prirodzene som sa vtedy venoval knihám s podobným zameraním. Tom Peters je autor, ktorý už v roku 1982 napísal knihu „In Search of Excellence“. Ja mám od neho knihu „Malé velké věci“ [originálny názov: „The Little Big Things: 163 Ways to Pursue Excellence“, pozn.]. V poradi 54-tou radou v nej je výzva: „K ich službám.“ Pán Peters sa tam odvoláva na slová Roberta Greenleafa [celosvetovo známa je jeho esej „The servant as leader“, pozn.] a píše toto: „…existujú dve ‚testovacie otázky‘, ktoré by si vodcovia mali vo vzťahu k svojim ľuďom klásť: 1. Či sa tí, ktorým slúžim, ľudsky rozvíjajú? 2. Sú v dôsledku mojej služby zdravší, múdrejší, slobodnejší, autonómnejší a zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa taktiež stanú služobníkmi? (s. 173)“ Troška pokory. Francúzsky sudca a filozof Baron de Montesquieu vo svojom diele „The Spirit of Laws“ (1768) napísal: „…lebo tí, ktorí nepracujú, sa považujú za vládcov tých, ktorí pracujú. (s. 390)“ A na tieto slová by som rád naviazal myšlienkami, ktorými by som chcel objasniť slovenským politikom, ale aj mnohým občanom spolu-podieľajúcim sa a „nevidiacim, nepočujúcim“ – hlavne, nech každý mesiac „zacinká“, čo znamená PRACOVAŤ, predniesol významný anglický ekonóm Henry George: „Ten, kto akýmkoľvek úsilím mysle alebo tela prispieva k celkovému bohatstvu, zvyšuje sumu ľudského poznania alebo dodáva ľudskému životu vyššiu úroveň alebo väčšiu plnosť – je v širšom zmysle slova „producent“, „pracujúci človek“, „robotník“ a čestne si zarába čestný plat. Ale ten, kto bez toho, aby urobil čokoľvek pre to, aby ľudstvo bolo bohatšie, múdrejší, lepšie, šťastnejšie, žije z práce druhých – ten, bez ohľadu na to, akým zvelebujúcim menom je nazývaný, alebo ako snaživo pred ním kňazi [slúžiaci] Mamone mávajú svojimi kadidelnicami, je v konečnom dôsledku len žobrák alebo zlodej. (s. 68)“ Justínova matka dobre vedela: „…taká práca dodáva peniazom väščiu silu a hodnotu. Hovorievala, že na tom veľmi záleží, ako človek peniaze zarába. (Duun, s. 10)“ Henry David Thoreau vo svojom svetoznámej knihe „Walden or Life in the Woods“ píše: „Nadbytočné bohatstvo si môže kúpiť len nadbytočné veci, (s. 290)“ a občania môžu postupne ľahko prísť k záveru, že práve oni umožňujú nadbytočné bohatstvo, preplácajú ľudí, ktorí sú… nadbytoční. Na Sicílii sa dodnes rozpráva rozprávka o majstrovi Franceskovi, Sedákovi-Jedákovi: „Zaumienil si, že pôjde do služby k panej on. Veď služba je to ľahká a môže jedávať a obliekať sa ako princ. A pani naozaj zaobchodila s ním ako s dajakým princom. Dávala mu krásne šaty, dobre ho chovala, zahrnula ho zlatými prsteňmi, dožičila mu zábav a radovánok. Celou jeho robotou bolo pokúpiť, čo bolo treba, a oriadiť izbu. Potom si sadol, rozhodil nohu jednu sem, druhú tam a hlivel si tak celý deň. Tak prešiel istý čas a Sedák-Jedák tučnel a tučnel. Keď už poriadne stučnel, zavolala si ho pani k sebe. On pristúpil k posteli a pýta sa: ‚Čo rozkážete, pani?‘ Dračibaba sa zaškerila, zdrapila ho za ruku, zaťala mu do nej nechatmi a povedala: ‚Sedák-Jedák, tučný chumaj…‘ (Calvino, Ferenčíková; s. 95)“

  Je vôbec takáto požiadavka – mať vlastné bývanie – zo strany občanov skutočne sprostosťou? Pozrime sa na to, čo si o tom myslí švajčiarsky psychológ Carl G. Jung: „Vlastniť zem je psychologicky dôležité a nedá sa to nijak nahradiť. (…) Komunita je založená na osobných vzťahoch a nemôže sa vyvíjať vtedy, keď sa ľudia môžu ľahko sťahovať z miesta na miesto. Dom patriaci jednej rodine, vlastnený svojimi obyvateľmi je omnoho lepší, pretože prirodzene vytvára pocit trvalosti. Ak má človek podiel na utváraní svojho prostredia, bude to odrážať jeho osobnosť. Sovietsky kolchoz nemá dušu a ľudia, ktorí v ňom žijú predstavujú tupé, nešťastné stádo, pretože boli pripravení o príležitosť pre akékoľvek osobné vyjadrenie. (s. 101)“ Nie, nie je to sprostosť. Takéto niečo je prirodzenou súčasťou ľudského sebavyjadrenia. Malo by byť. Ako vzniká jedinečné spoločenstvo ľudí a kultúra takéhoto spoločenstva? Ako vzniká tradícia? Ako vzniká spolupatričnosť a blízkosť medzi ľuďmi? Na podklade nejakého stavu spoločnosti, ktoré zahŕňa dlhodobý (viacgeneračný) výskyt osôb na nejakom území, ktoré považujú za svoj domovský kraj, v širšom merítku – vlasť. Potom sa ľudia medzi sebou vnímajú ako „rodina“, „vzdialená rodina“, „rod“… a napokon aj „národ.“ Majú za sebou spoločnú minulosť a spoločne sa podieľajú na vzájomnej budúcnosti. Začiatkom 21. storočia napísal Michael Hammer knihu zameranú na reinžiniering, v ktorej konštatoval: „Výkonní riaditelia tých najmocnejších firiem na svete sa dnes trasú pred svojimi nezávislými a veľmi náročnými zákazníkmi. Vedia, že zákazníci dnes majú moc, a že ju taktiež využijú. Vítajte vo svete ekonomiky, v ktorej má hlavné slovo zákazník. (s. 19)“ V tomto odseku som popísal, čo je v záujme slovenského národa. Slúži Róbert Fico svojim zákazníkom – občanom Slovenska, ak presadzuje riešenia a prístupy, ktoré zachovanie ucelených a súdržných komunít udržiavajúcich živú slovenskú kultúru rozdrobujú a znemožňujú? Komu potom slúži? Jeden z hlavných zámerov budovania „atomizovaných spoločností“, napríklad ekonomickým znemožnením prístupu k súkromnému vlastníctvu obydlia, ich cieleným „kolonizovaním“, prípadne vytváraním spoločenských napätí iného druhu, je predsa úplne zrejmý. Alexis de Tocqueville vo svojom diele „Democracy in America – Volume I.“ (1899) napísal: „Aký odpor je možné klásť tyranii v krajine, kde je každý jednotlivec bezmocný, a kde občanov nespája žiadna spoločná väzba? (s. 83)“

  « PASÁCI SLOVÁKOV »
  V minulosti som spomínal ekonomický model, ktorý sa u nás zaužíval. Opísal som ho vtedy: „Takéto kroky sú vedené ekonomickými záujmami slovenskej ‚kapitáložernej‘ vrstvy. Česť výnimkám, ale tá ‚politicko-oligarchická‘ je v drvivej väčšine – už z povahy – debilná, neschopná konkurovať (v európskom, ani v globálnom priestore) v oblasti podnikateľskej invenčnosti a finančný kapitál sa v ich rukách hromadí len vďaka ovládnutiu niektorých hospodárskych odvetví, a tým aj finančných tokov v štáte, čo sa im podarilo na podklade rôznych nevyšetrených podvodov a dlhoročnému rozkrádaniu štátu a eurofondov, okrádaniu jeho občanov. Podnikanie týchto osôb závisí od množstva finančných prostriedkov v štáte. Oni tieto prostriedky do ekonomiky nie sú schopní prinášať. Preto potrebujú dostatočné množstvo otrokov v službách zahraničného kapitálu, od ktorých tieto finančné zdroje následne ‚vyzbíjajú‘, a tým môže byť aj poskytovanie rôznych služieb, kde sa z týchto otrokov opäť nejaké to euro vydranká.“ Klasikou je: „…otázky najvyššej všeobecnej dôležitosti sa strácajú z dohľadu v boji, ktorý prebieha o korisť z daní. (George, s. 78)“ Tento model považujem za primitívny, zaostalý a dávno prekonaný. Vyslovene škodlivý pre ďalší rozvoj slovenskej spoločnosti a zachovanie jej kultúry. Pri spravovaní štátu sa politici nemôžu správať ako pasáci, pobehávajúci z východu na západ, spravujúci zástup protitutiek a hľadajúcich záujemcov, ktorí by im tieto „kurvy“ poobrábali, obratom zaplatili a zabezpečili pasákovi – so spoločníkmi – primeraný životný štýl. Myslím si, že mnohí občania Slovenska majú o svojich životoch troška inú predstavu, ako „za pár grošov robiť otroka nadnárodnému kapitálu“, ktorý sa po smene vracia na ubytovňu alebo do garsónky v podnájme. Pravdepodobne táto oblasť bude predstavovať spomínané hodnotové prieniky medzi ukrajinskou a slovenskou politickou scénou, keď sa hovorilo o „susedovi s rovnakými vlastnosťami“, zatiaľ čo tá ukrajinská toto dotiahla do pomyselnej dokonalosti a politicky dnes existuje v podstate len na podklade kanibalizovania vlastného obyvateľstva.

  « BOHATÍ SLOVÁCI »
  Len s úžasom sa dá sledovať aj ďalší komunikačný lapsus, ktorý sa na našej politickej scéne nedávno odohral. Ten by sa dal nazvať „vzdor voči nárekom občana“. Premiér sa snaží presvedčiť vlastných občanov o tom, že sa majú dobre: pred nákupnými centrami sú ich davy, majú plné nákupné košíky, maľujú si fasády domov, vymieňajú okná a tržby maloobchodu rastú. „V súlade s týmito motívmi, ktoré uprednostňujú šetrenie časti príjmu pred spotrebou, existujú aj občasné operatívne motívy, ktoré vedú k nárastu spotreby nad príjmom. (…) Sila všetkých týchto motívov sa bude enormne líšiť v závislosti od inštitúcií a organizácie ekonomickej spoločnosti, ktorú predpokladáme, od zvykov formovaných rasou, vzdelaním, konvenciami, náboženstvom a súčasnou morálkou, od súčasných nádejí a minulých skúseností, od rozsahu a techniky kapitálového vybavenia a od prevládajúceho rozdelenia bohatstva a zavedených životných štandardov. (Keynes, s. 109)“ Samotný rast spotreby nie je automatickym odrazom: „Už je dobre.“ Môže sa diať z rôzných dôvodov – rôzne časti obyvateľstva k tomu môžu mať rôzne motivácie. Menovanie povrchných „akože znakov“ prosperity občanov je iba ľahko čítateľnou rétorickou manipuláciou pri vytváraní ilúzie zlepšujúcej sa úrovne všeobecného blahobytu v spoločnosti. Nijako nevypovedá o celkovom obraze a stave ekonomiky. Netreba rozhodne opomínať podstatnú skutočnosť. Mnohí Slováci sú natoľko hrdí, že urobia čokoľvek, aby si v očiach iných zachovali aspoň zdanie dôstojnosti, napriek svojej chudobe. Svoju chudobu ukrývajú, hanbia sa za ňu. Thorstein Veblen vo svojom klasickom diele „The Theory Of The Leisure Class“ napísal: „Je tiež pravda, že priznané výdavky na prezentáciu sú zreteľnejšie a možno sa vo väčšej miere uplatňujú v oblasti odevu ako v akejkoľvek inej oblasti spotreby. Nikto nemá problém súhlasiť s bežným názorom, že väčšina výdavkov všetkých spoločenských tried na odev sa vynakladá v záujme dosiahnutia slušného vzhľadu… (s. 168)“ A takéto konštatovanie neplatí len pre odievanie, ale platí aj pre iné spôsoby seba-prezentovania sa v polohe „prosperujúceho“. Posudzovať ekonomický stav ľudí z toho, ako sa navonok javia, bez poznania ozajstnej finačnej kredibility… Róbert Fico by mal dokázať rozlíšovať: spotreba neznamená automaticky, že niekto finančne prosperuje, nebodaj je bohatý. Čo on prezentuje v polohe „investičné zbudovanie sa a rozvoj“ bežného obyvateľstva, to býva v skutočnosti dlhom poháňaný konzumerizmus – „hypotéka, spotrebný úver a na splátky“. Hovoriť o dostupnosti prepychovej možnosti: ísť si nakúpiť predmety každodennej spotreby, ako o ukazovateli vysokej životnej úrovne? Prístup k základným potrebám má občan vnímať ako cenné privilégium, ktoré mu bolo zabezpečené zo strany štatnych orgánov? Ale my… nie sme v 19-tom storočí, a aj ten Stalin tam v tých 30-tich rokoch minulého storočia aspoň niečo zmysluplné budoval, všakže? Tomáš Baťa povedal: „Výška civilizácie a kultúry človeka a národov je práve taká, ako vysoká je mzda, ktorú im vynáša ich denná práca,“ a profesor Milan Zelený k tomu dodáva, „Nízka mzda a lacná praca nie sú typickým znakom kultúrnych národov. (s. 20)“ Skutočné bohatstvo a vysoká ekonomická sily obyvateľstva sa prejavujú a vznikajú úplne inak: zhromažďovaním voľných finančných prostriedkov, akumuláciou zdrojov, budovaním dostupného voľného kapitálu poskytujúceho jedincovi istú úroveň slobody a stability do budúcnosti. Ako by v tomto ostáli Slováci pri porovnaní s občanmi iných štátov EÚ? Sebestačnosť, autonómnosť a vysoká miera ekonomickej slobody občanov majúcich vzťah k vlastnému národu a štátu – o toto by sa mali politici zaujímať. A to sme stále na úrovni „bohatstva jedincov“. Ak začneme rozprávať o štruktúre slovenského hospodárstva a o bohatstve Slovenska, až tam začne komédia. [Stačí sa vám pozrieť na najväčšie spoločnosti na Slovensku, zistiť si, koľko z nich má slovenského vlastníka, a koľko z týchto slovenských bolo založených iným spôsobom než privatizáciou štátneho majetku (prípadne zdrojmi získanými mimo privatizácie); pozn.]. Tym by sme sa posunuli aj k takému niečomu, ako je – „kvalita života“, ktorá v mnohom nadväzuje na stav spoločnosti. Dochádza k jej všeobecnému zlepšeniu? A aké sú výhliadky?

  Čo mňa na tomto ešte vyrušuje? Štýl komunikácie voči občanovi. Reagovať v prípade oprávnených výčitiek spôsobom: „A čože ty načisto nevieš, čo sa okolo teba deje, a čo je pre teba dobre? Kuš! Len počúvaj a ja ti porozprávam…“ Takýto spôsob verbálneho prístupu k občanovi majú mnohí politici, bez ohľadu na politickú príslušnosť, či už koaliční, alebo opoziční. Všetci si veľmi dobre pamätáme príhody „Raťafáka Plachtu“, ktorý nerozumel svojim občanom. Omnoho väčším problémom potom je, že takéto správanie sa následne prenáša do prístupu iných orgánov štátnej alebo verejnej správy, ale dokonca aj do ostatných oblastí našej spoločnosti, kde je občan v podriadenej pozícii (napr. dianie v zdravotníctve je dokonalou ukážkou). Spoločnosť sa v podstate premieňa na akúsi jej „stavovskú“ variantu, kde sa rozlíšujú tri kategórie ľudí: 1. bežní občania, 2. občania práve vo výkone (alebo po výkone) funkcie, finančná oligarchia – nedotknuteľní, 3. rodina, blízke osoby a známi nedotknuteľných. Nepretržité omieľanie mien Cyrila a Metóda, pripomínanie ich významu v dejinách Slovenska, je – opätovne – len pretvárkou, pokiaľ nemá nadväznosť v žití hodnôt s nimi previazanými: „…ale ktokoľvek by chcel byť velikým medzi vami, bude vaším služobníkom; a ktokoľvek by chcel byť medzi vami prvým, bude všetkých sluhom. Lebo veď ani Syn človeka neprišiel nato, aby mu slúžili, ale aby slúžil a dal svoju dušu jako výkupné za mnohých. (Roháček, 2007)“ Obraz plytkého pragmatického primitíva stelesňujúceho: „Ak sa teraz máme rozhodnúť, či je nejaký výrok pravdivý, potom musíme zistiť, či je užitočný, či vyhovuje našej skúsenosti, či bude pre nás lepšie, ak budeme veriť v jeho pravdivosť, (Tondl, s. 74)“ by mal byť pre každého politika varovaním, jeho voľbou by malo byť stelesnenie niečoho, čo by sa dalo označiť ako tá: „…najušľachtilejšia – až takmer božská – podoba človeka… (Carlyle, s. 15)“ V pozíciach, aké všetci menovaní zastávajú (alebo zastávali) a s finančnými možnosťami, aké majú, musí ich komunikácia a úroveň argumentácie dosahovať úplne inú úroveň. Platón vo svojom diele „The Republic“ napísal: „Kým filozofovia nebudú kráľmi, alebo kým králi a princovia tohto sveta nebudú mať ducha a silu filozofie, a politická veľkosť a múdrosť sa tak spoja v jedno, a tí prostej nátury, ktorí sa venujú buď jednému, alebo druhému, budú nútení ustúpiť na stranu, dovtedy mestá nikdy od zla pokoj nenájdu, – a ani ľudstvo, tomu verím, – a až potom bude mať tento náš štát možnosť žiť a uzrieť svetlo sveta. (s. 218-219)“ Múdrosť by mala byť zrejmá už zo samotnej komunikácie. Ibaže nie je… Naopak, dochádza k úpadku jej úrovne. Ľahko sa môže stať, že my všetci sa ocitneme v dobe, kde si budú voliace teľatá vyberať volené teľatá, a tieto budú nominovať výkonné teľatá, ktoré si so sebou prinesú im známe teľatá. No a keďže už nebude záležať na obsahu, vecnosti diskusie, tak sa všetci medzi sebou – za hlasitého škrekotu náhodných hesiel a fráz – budú obhadzovať lajnami. Za týchto okolností nebude štát riadiť výberové zoskupenie elity národa, ale maštaľ.

  « NÁRODNÁ IDENTITA SLOVENSKA »
  „…hovoril ukrajinský minister školstva o národnej identite… Ukrajincov. Tak som zablahoželal pánovi ministrovi a povedal som: ‚Pán minister, želám vám veľa energie a veľa úsilia, aby ste váš koncept národnej identity (…) dokázali vysvetliť…“ Nie je možné, aby jeden z najvyššie postavených reprezentantov SR prial zástupcovi ukrajinského štátu úspechy pri vysvetľovaní a presadzovaní jeho konceptu národnej identity, pričom tento priamo narúša niektoré časti konceptu identity jeho vlastného národa! Áno, Róbert Fico sa vyjadroval vo všeobecnej rovine, ale ak rozpráva o národnej identite ukrajinský zástupca, tak ten slovenský MUSÍ poznať vzťahy medzi národnými identitami Slovenskej republiky a Ukrajiny, a teda má vedomosť, k akým následkom by presadzovanie týchto pohľadov mohlo viesť, naostatok k tomu, keď sa presadzovanie týchto názorov priamo dotýka dôstojnosti jeho predkov, nenechá si ich okiadzať! O to viac, ak sa prihlasuje k znalosti histórie vlastného národa: „…sme krajina, ktorá vie odkadiaľ prišla, kto boli naši predkovia, aké sú naše korene,“ pretože súčasťou tohto poznania sú aj poznatky, na ktoré už mesiace upozorňujem. Vyhlásenia Róberta Fica a členov jeho vlády, a v súhrne celej politickej scény na Slovensku, znalosti týchto poznatkov nijakým spôsobom nepreukazujú. Je zneúctením národnej identity Slovenska, ak jeho premiér hovorí príklady z histórie, no prezentuje len jej výsek, a ešte aj ten bez zahrnutia jedinečnosti slovenského stanoviska, bez zachytenia špecifickej historickej skúsnosti Slovákov, v celom jej rozsahu. Budeme fabulovať slovenské dejiny len preto, aby sa Ukrajinci necítili urazení? Slovenský premiér bude konštruovať novú podobu historickej skúsenosti slovenského národa v duchu osnov „Čítanka politického ukrajinizmu“? Priblížim teraz našim predstaviteľom okolnosti Druhej svetovej vojny a zopakujem im, čo som napísal aj v reakcii na slová známeho ukrajinistu – profesora Luciuka: „Používanie jednotného označenia ‚Ukrajinci‘ pre všetkých, bez prezentovania existujúcej – minimálne – politickej rôznorodosti na ‚ukrajinských‘ územiach, nehovoriac o existujúcej rôznorodosti etnickej, má s veľkou pravdepodobnosťou čiastočne funkciu z hľadiska budovania pocitu akejsi ‚národnej jednoty‘. Takáto deskripcia navodzuje dojem ‚jednotnej ukrajinskej rodiny‘, ktorej niektorí jej členovia urobili nešťastné rozhodnutia pod tlakom, ale inak to mysleli v zásade dobre. No takáto rétorická pozícia prináša hlavne – sa na podvedomej úrovni u čitateľa vytvára väzba: Ukrajinec – obeť. Evidentná je snaha vykresliť Ukrajincov v akejsi pozícii – ‚trpitelia, obete okolností‘, čo vo všeobecnej rovine NIE JE pravda. Nevypovedá o celom kontexte a úmyselne zavádza! Veľakrát utrpenie ‚Ukrajincom‘ spôsobovali práveže ‚najroduvernejší Ukrajinci‘! A nielen im, ukrajinskí nacisti sa podieľali aj na vraždení napríklad aj Slovákov (počas SNP) alebo Poliakov…“ Ak niekto zamlčiava pravdu, nemenuje Ukrajincov, ktorí: „…podporovali, umožňovali a neraz sa priamo podieľali na vraždení týchto ľudí…“, pretože mali, „…fundamentálne odlišné ideologické zosúladenie, strategické a operatívne zameranie než uvedené obete, bezbranní civilisti alebo bojovníci na strane síl odporujúcich nacizmu,“ tak je to znevažovanie obetovaných životov všetkých týchto padlých! Je to hanba. O to viac, ak sa niečo podobné odohráva za prítomnosti delegácie, ktorá reprezetuje politicky režim práveže brániaci ukrajinských nacistov, snažiaci sa neraz sovietské pamätníky práveže deštruovať.

  « DIANIE ZA OPONOU »
  Premýšľal som, a či ja náhodou niekomu nekrivdím, a potom som našiel takúto zmluvu, ktorá bola uzavretá 27. mája 2025 a za štát sa pod ňu podpísalo Ministerstvo vnútra SR (Úrad splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti). Súčasťou tejto zmluvy sú aj finančné rostriedky pre pracovníkov mimovládok. Hm, za vlády Róberta Fica? Určite sa opýtate: „A čo vlastne budú robiť?“ „Článok 2 – Predmet a účel zmluvy“ uvádza: „2.1 Predmetom tejto Zmluvy (…) pri implementácii národného projektu Podpora odborných a koordinačných kapacít strešných organizácií občianskej spoločnosti (…) financovaného v rámci Programu Slovensko 2021 – 2027. MV SR je Prijímateľom nenávratného finančného príspevku (ďalej aj „NFP”) určeného na implementáciu NP SO MNO. Poskytovateľom NFP je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky… 2.2 Účelom Zmluvy je zabezpečiť úspešnú implementáciu NP SO MNO, ktorý je zameraný na budovanie kapacít sociálnych partnerov a organizácií občianskej spoločnosti prostredníctvom podpory strategických kapacít strešných organizácií mimovládnych neziskových organizácií (ďalej len „SO MNO“) v oblasti zamestnanosti, vzdelávania a sociálneho začlenenia a tém preukázateľne s nimi súvisiacich. Cieľom uvedeného NP SO MNO je zvýšiť mieru a účelnosť zapojenia organizácií občianskej spoločnosti do participatívnej prípravy a tvorby verejných politík.“ „Článok 5 – Oprávnené aktivity projektu“ uvádza: „5.1 NP SO MNO bude realizovaný prostredníctvom hlavnej aktivity Budovanie kapacít sociálnych partnerov a organizácií občianskej spoločnosti a dvoch podaktivít: – Podaktivita 1: Metodický rámec podpory strategických kapacít v občianskej spoločnosti, – Podaktivita 2: Podpora strategických kapacít SO MNO v oblasti zamestnanosti, vzdelávania a sociálneho začlenenia a tém preukázateľne s nimi súvisiacich. 5.2 Podaktivita 2A a 2B projektu bude realizovaná maximálne 36 mesiacov v období od účinnosti Zmluvy do 30.06.2028 s dopadom na celé územie SR. Oprávnené aktivity a činnosti sú podrobne popísané v prílohe č. 4…“ Keď tú prílohu nalistujete, začítate sa do nej, objavíte: „Všeobecne prospešný účel strešnej organizácie: Ľudské práva / Predpokladaný názov identifikovanej verejnej politiky tzn. materiálu, ktorý bude mať povahu legislatívneho alebo nelegislatívneho materiálu (napr. koncepcie, stratégie, zákony, všeobecne záväzné nariadenia a pod.) relevantnú k úrovni verejnej správy: Implementácia Paktu o migrácii a azyle; Tvorba národných politík vplývajúcich z Paktu o azyle a migrácii a ich následná implementácia… (…) Možné dopady nových politík (…) …zníženie nelegálnej migrácie… [inými slovami: legalizacia, tj. vytvorenie trvalého mechanizmu prerozdeľovania migrantov; pozn.] (…) …zvýšenie solidarity medzi členskými štátmi – spravodlivejšie rozdelenie zodpovednosti za prijímanie žiadateľov o azyl. (…) Dôležitosť sociálnej inklúzie spoločenstiev cudzincov: ekonomický prínos – integrovaní migranti môžu prispievať k ekonomickému rastu a inováciám, sociálna kohézia – podporuje vytváranie inkluzívnejšej spoločnosti, kde sa všetci cítia byť súčasťou…“ Možno sa teraz zamyslíte: „Prečo by mal mimovládny sektor riešiť a určovať dianie v týchto podstatných otázkach národného záujmu?“ A ako sme sa do tohto bodu dostali? Naozaj odporúčam každému, pozrite si tú zmluvu vy samotní a majte v hlave jednu jedinú myšlienku: takto vyzerá dokument zdôvodňujúci 479 927,37 €. Čo tak sa pozrieť aj na takúto zmluvu, za nejakých skromných 1 550 000,00 €, ktorá bola uzavretá dňa 25. marca 2024, kde sa píše (Príloha č. 2 / 5. Popis projektu): „Účelom projektu je zvyšovanie miery sociokultúrnej, ekonomickej a právnej integrácie pre 500 osôb s medzinárodnou ochranou (azyl a doplnková ochrana) na území Slovenskej republiky.“ A stále tá istá otázka: „Prečo štát odovzdá realizáciu azylovej politiky do rúk mimovládok?“ Ako je možné, že nemá kapacity a jeho zamestnanci nie sú kompetentní zabezpečiť tieto úlohy? Kto by plánoval ísť naozaj do hĺbky, nech sa páči, študujte a učte sa, ako sa to robí, do psej matere. Keď si predstavím, ako študenti vysokých škôl budú chodiť v rámci vyučovacieho procesu (prax) do mimovládok s takýmto ideologickým nastavením, tie majú podpísané zmluvy s nejakými tymi univerzitami… a podieľajú sa takto na ich výchove slovenskej mládeže… Potom sa všetci tvária, akí sú prekvapení.

  « INFANTILIZÁCIA VEREJNÉHO DISKURZU »
  Práve v čase písania tohto článku sa stal zázrak. Slovenská opozícia objavila nového „bohatiera“, ktorého by mohli politicky zneužiť, obetovať na oltári vlastných – revolučnych – záujmov. Nevenoval by som tomu nijakú pozornosť, ak by mi o ňom nehovoril ešte aj môj sused, pričom sa na tom dobre zabával, dokiaľ som mu nepovedal: „Nadávať vulgárne premiérovi Slovenska v postavení dotyčného, bez intelektuálnych a znalostných kapacít umožňujúcich na primeranej úrovni zdôvodniť svoje kritické postoje…,“ a pokračoval som a pokračoval. Už sa nesmial. Ako by asi mohol vyzerať myšlienkový proces, ktorý dovedie podobného jedinca k záveru: „Moja úroveň osobnostného rozvoja je dostatočná na to, aby som svoje postoje prezentoval na verejnosti a boli vnímane v polohe stanoviska autority…“ Najskôr to bude len ďalšia kapitola vekmi sa opakujúceho príbehu: pokus nejakého samozvaného zástupcu „protestnej mládeže“ zatriasť svetom… aspoň jeho šokovaním, čo by znieslo nasledovný popis: „Rezignácia na intelektuálnu a estetickú aktivitu spolu s nechopnosťou vysloviť zrelé etické názory vedúca k infantilizácii… a ďalej potom k anti-intelektualizmu, k povrchnému sentimentalizmu… (Semrádová, s. 91)“ My môžeme byť len radi, že nám zatiaľ takéto osoby komunikujú svoje posolstvá formou „písaného textu“, síce na úrovni prelomu materskej školy a prvého stupňa tej základnej, no možnože nie sme ďaleko od doby, keď sa budú podobné výstupy odohrávať formou „havkania“, „mňaukania“ alebo „erdžania“. „…je poháňaný do náručia nebezpečia, len aby ušiel ešte väčšiemu nebezpečiu vo svojom vnútre, (Yalom, s. 136)“ za čím môžu byť rôzne motivácie, ktoré k mladosti patria. Čím mám na mysli vývojové štádia s k ním prislúchajúcimi výzvami, ktorých prekonávaním človek dospieva. Každý sa s týmto vyrovnáva rôznym spôsobom. Tohto konkrétneho mladíka nepovažujem za nejaký dramatický problém. Sám o sebe… je umelecká hodnota jeho príspevku „neveľká“. Bez poskytnutej médiálnej pozornosti zo strany progresívne orientovaných médii a politikov, tváriacich sa, že objavili nového génia, ktorého kumšť dlhé roky zveľadoval formou osobných lekcii azda aj Jean-Marie Guyau, bez jeho „vyrábania“, jeho zneužívania, klamania a zavádzania… A mnohí majú za sebou podstatne väčšie mladícke nerozvážnosti. Je možné, že sa ešte „zrovná“. Možné. Pri zvážení vplyvu jeho okolia, prognózy nie sú ktovieako ružové. Má skrátka pred sebou riadne dlhú a náročnú cestu „spamätávania sa“. V tom lepšom prípade… Držme mu prsty.

  I keď je takéto niečo, pri zohľadnení rozsahu obdivu medzi niektorými ďalšími žiakmi stredných a vysokých škôl, zaiste sklamaním. Inazo Nitobe napísal: „Videli ste počas svojej cesty po Japonsku mnoho mladých mužov s rozcuchanými vlasmi, oblečených v ošúchanom odeve, s veľkou palicou alebo knihou v ruke, ktorí sa potulujú po uliciach s úplnou ľahostajnosťou voči svetským veciam? Je to shosei (študent), pre ktorého je zem príliš malá a nebesia nie sú dosť vysoké. Má svoje vlastné teórie o vesmíre a živote. Žije v vzdušných zámkoch a živí sa éterickými slovami múdrosti. V jeho očiach žiari oheň ambícií: jeho myseľ dychtí po poznaní. Chudoba je pre neho len podnetom, ktorý ho ženie vpred; svetské statky sú v jeho očiach okovami, ktoré spútavajú jeho charakter. Je nositeľom lojality a vlastenectva. Je sebou ustanoveným strážcom národnej cti. So všetkými svojimi cnosťami a chybami je posledným fragmentom Bushido. (s. 118-119)“ Takto nejako by mali vyzerať študenti v štáte, ktorý sa pripravuje na žiarivú budúcnosť. Mnohí z tých slovenských, z druhu progresívne orientovaných, ale aj liberálno-kresťanských, sú nanešťastie iba plytkí kozmopolitní prosťáčikovia, ktorí nepoznajú históriu, kultúru a hodnoty zachovávané ich vlastnými predkami, aby im ich raz odovzdali, neraz za všetko menované pokladajúci holé životy. Sú vlastne len pankharti zavrhávajúci odkaz svojich starých otcov, svoloč vykorenených zblúdencov, pre konzum, žranicu a pobehávanie z miesta na miesto, zapredavajúci svoje vlastné matere. Zabudli teľatá, že ešte stále… teľatami sú. A v tých kritických obdbiach ľudských životov, pre ktoré Honoré de Balzac radil: „Ste nadaný, usiliujte sa… (…) Uchýľte sa do podkrovnej izbietky, vytvorte tam majstrovské diela, nadobudnite moc…, (s. 146-147)“ intelektuálnu silu založenú na vlastným úsilím vystavanej múdrosti, presne v tom čase, namiesto toho, aby sa zavreli do knižníc a študovní, títo berú do rúk kriedu, chcú určovať chod štátu.

  Neporovnateľne väčším problémom je zneužitie tohto „revolučného“ aktu zo strany istých politikov a mediálnej scény. Strašný primitivizmus. Kŕčovité budovanie symbolu odporu, prehnaná dramatizácia, silené stupňovanie emócii… Ja vôbec nedokážem pochopiť, ako sa z takejto stupidity môže stať téma hodná spomenutia, a ako úbohí musia byť tí, čo sú na niečo také odkázaní. Dotyční si… chcel som napísať, čo sa núka človeku akosi automaticky – „neuvedomujú“, ibaže oni si to práveže uvedomujú, no i tak budú riskovať. Pokiaľ vediete vzájomný rozhovor účelovými gestami, nech už sú akokoľvek primitívne a tupé, vy v tom okamihu znemožňujete reálny diskurz. Skúste sa všetci zamyslieť, kam až to môže viesť.

  Táto udalosť mi niečo pripomenula. Spomenul som si na obranný mechanizmus popísaný Carlom G. Jungom v jednej z jeho prvých odborných publikácii „The Psychology of Dementia Praecox“ (1909), ktorá je pomerne málo známou, skôr neznámou. Jung v nej píše: „Nakoniec máme ešte jednu formu obštrukcie, ‚fascináciu‘ (výraz, ktorý vymyslela jedna z mojich pacientiek). (…) Fascináciu pozorujeme v asociatívnych experimentoch aj mimo demencie praecox, najmä v podmienkach emocionálnej stupidity. Tento stav môže byť vyvolaný za určitých okolností experimentom alebo komplexom stimulovaným počas experimentu. Pacienti potom začnú reagovať (aspoň na určitý čas) nie na stimulačné slovo, ale jednoducho menujú predmety z okolia. Všimol som si to najmä u imbecilov, u normálnych osôb počas silného afektu, u hysterikov v komplexných situáciách a pri demencii praecox. ‚Fascinácia‘ je odvrátenie pozornosti k svojmu okoliu s cieľom zakryť prázdnotu vnútorných asociácií alebo komplex, ktorý túto prázdnotu spôsobuje. V zásade je to rovnaké ako prerušenie nepríjemnej konverzácie náhlym odbočením k nejakej vzdialenej banalite. Ako východiskový bod môže poslúžiť akýkoľvek predmet z okolia. (s. 88)“ Na podklade popisu takéhoto mechanizmu by sme sa mohli inšpirovať a pristúpiť ku nasledovnej generalizácii, vysloviť akúsi pracovnú hypotézu, ktorá by bola uplatniteľná aj v našom kontexte: človek v nejakej oblasti nezorientovaný („imbecil“) sa v prípade vystavenia komplexnej situácii alebo emocionálne silno vypätej, takýto jedinec môže mať tendenciu tvorby svojej reakcie na podklade podnetov zachytených z okolia. A teraz sa vráťme k študentom a mladým ľuďom. Tí sa vo svete ešte len snažia zorientovať. V tomto ich snažení nielenže zachytávajú isté podnety, ale podnety sú im v našej spoločnosti priamo vnucované. Časť čtudentov potom tieto názory preberá a stotožňuje sa s nimi. Spoločenské mechanizmy, ktoré k tomuto viedli sa budovali za vlád Róberta Fica, a aj naďalej sú vo svojej prevádzke. Inými slovami: čo dnes zažívame je výsledkom aj dlhoročnej finančnej podpory mimovládneho sektoru zo strany vlád Róberta Fica a jeho ministrov. Sťažovať sa nejaký stav, ktorý som ja sám spôsobil a naďalej spôsobujem? Nechápem. Názorová oponentúra študentov, preberanie istého druhu názorov, takéto niečo sa odohráva o to ľahšie, o čo je opačná strana nesympatickejšia. No a je ťažké mať sympatie s niekým, kto vás posiela do podnájmu. A to si tie deti ešte asi ani neuvedomujú, že kvôli ľuďom, aj ako je Róbert Fico, ale ten zoznam je podstatne dlhší, budú musieť vynaložiť približne dvakrát také finančné prostriedky, aby si zabezpečili rovnaký životný standard v porovnaní so svojimi rodičmi. Keby si toto uvedomili…

  Aktualne dianie je dokonalým potvrdením ďalšieho: v tomto štáte prakticky nefunguje komunikácia s občanmi, v tomto prípade so študujúcou mládežou. Tá je takto pri tvorbe názoru na závažné témy, ako je vojenský konglikt na Ukrajine, odkázaná na nejaké zjednodušujúce heslá zverejňované na sociálnych sieťach. Chýbajú komplexné analýzy a detailné rozbory problematík majúcich celospoločenský význam, aj so zohľadnením „slovenského hľadiska“. Absolútne zlyhávajú vzdelávacie, výzkumné, a taktiež tzv. národné organizácie, ktoré by mali viesť diskurz, viesť boj za hľadanie pravdy, za takýchto okolností. Neraz sú takéto inštitúcie len ideologickými semenišťami. Pritom máme množstvo ľudí, ktorí sú štátom priam luxusne preplatení za „nič“, ktoré vykonávajú. Vedomostná a kultúrna úroveň mládeže a politických predstaviteľov štátu by si nejaké tie kroky v tomto smere vyslovene pýtala. Ťažko mi tu na Slovensku niekam dospejem, ak sa medzi sebou budú hádať o „pravde“ mladí nevedomci so starými nevedomcami, pričom nikto z nich nemá k téme skutočne „načítané“.

  « ZÁVER »
  Tento článok vznikol z jediného dôvodu. Ja osobne mám pre slovenský jazyk veľkú slabosť. A uvedomujem si, kto asi bude v budúcnosti niesť zodpovednosť za jeho zachovanie. Slováci, nositelia slovenskej kultúry. Ak je teda podľa môjho názoru, výrazne ohrozená budúcnosť Slovákov, reagujem. Ak by sa nejednalo o takto závažnú tému, tak je prakticky isté, že by som nejaké vyhlásenia súčasných politikov nekomentoval. K vyššie uvedeným som sa vyjadriť musel. Snažil som sa počas toho priniesť moje nadhľady, niekoľko mojich pripomienok. Snažil som sa byť vecný, argumentovať. Nejedná sa o dokonalé spracovanie tejto problematiky. Ako vždy, nie som nijako zvlášť spokojný. Sú to skôr len nejako nahrubo zoradené poznámky, ktoré by si pýtali dôkladnejšie prepracovanie, zdôvodnenie a podloženie detailnejšími zisteniami. Z môjho pohľadu by témy, ktoré som tu jemne poobrácal, vystačili na 3-4 samostatné dizertačné práce, ak by mala byť takáto problematika spracovaná naozaj dôkladne. Jedna z takýchto prác by mohla niesť názov: „Prosperita jednotlivca v kontexte prosperujúceho štátu“. I v tomto článku zverejňujem úplne zabudnuté úryvky článkov, na ktoré som narazil po dlhom pátraní…

  Za najväčší prínos považujem citácie z článkov viažucich sa na predstaviteľa „politického ukrajinizmu“ – profesora Leva Dobrianskeho. Výzvy na zapojenie sa USA a pomáhanie banderovcom v boji proti sovietskému Rusku? Dodávanie zbraní? Toto celé je nádherným dobovým svedectvom o myšlienkovom svete týchto osôb. Čo je ale najšokujúcejšie? Tomu Dobrianskému s ostatnými chlapcami z OUN, UHWR, UCCA, – sa ich sny napokon naplnili! Posmrtne, o niekoľko desaťročí neskôr…

  I keď rovnako významné je sprostredkovanie informácii o pôsobení „podhubia ideológie politického ukrajinizmu“ na území Slovenska. Tam sú tie tendencie úplne zjavné – začlenenie slovenských Rusnákov pod „veľko-ukrajinský národ“. O jazyku slovenských Rusnákov sa hovorí, napríklad, ako o ukrajinskom nárečí a pod. Čo takto vzniká? Takto sa buduje a presadzuje povedomie o „historických ukrajinských územiach“. Pritom sú takéto postoje historickými absurdnosťami. Aj na slovenských vysokých školách sa prednáša fantazijný príbeh o histórii Ukrajiny, ktorý sa nikdy neodohral. Problémom je, že tento príbeh priamo narúša územnú celistvosť Slovenska. Stará sa niekto? Pche…

  A k najväčšej politickej kauze za ostatné dni by som uviedol len toľko, v Českej republike sa dlhé roky natáčala relácia „Ano, šéfe!“ Legendárnou scénkou tejto série je tá, ktorá sa nazýva „Kluk s kamením“. My máme na Slovensku chlapca s kriedou. Ja sa na celé dianie na Slovensku pozerám a hovorím si: „Nemôže byť pravda, že sa toto rieši na celoštátnej úrovni, nemôže byť pravda, veď nám po nemocniciach umierajú ľudia, o ktorých sa nedokážeme poriadne postarať, tak zle na tom byť nemôžeme, aby sa hlavnou správou…“

  ILUSTRAČNÝ OBRÁZOK: © Bystroumný

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 1938 – Horthy kassai beszéde – Horthy’s Speech in Kassa (Košice). GeneralForgeron (Youtube), 2021. Dostupné na (23-10-2025 / 00:48): https://www.youtube.com/watch?v=4DwvTv0Bhck
  • [2] AISCHYLOS. The Oresteia. Londýn (UK) : George Allen & Unwin Ltd. (preklad Gilbert Murray), 1928. 1268 strán.
  • [3] BALZAC, Honoré de. Stratené ilúzie. Bratislava (Česko-Slovensko) : Tatran, 1974. 548 strán.
  • [4] BÍLEK, Jiří. Zpráva o akci B. / Historie a vojenství (Časopis Historického ústavu Armády České republiky) – 3. číslo, 1995. Praha (Česká republika) : Historický ústav Armády České republiky, 1995.
  • [5] BLAND, Robert; MERIVALE. Collections from the Greek Anthology. Londýn (UK) : Longman, Rees, Orme, Brown, Green, and Longman, and John Murray; 1833. 372 strán.
  • [6] CALVINO, Italo (ed.), FERENČÍKOVÁ, Adriana (preklad). Múdra Katarína (Sicílske rozprávky). Bratislava (Česko-Slovensko) : Mladé letá, 1982. 183 strán.
  • [7] CARLYLE, Thomas. Heroes, Hero-worship and the Heroic in History. New York (USA) : John B. Alden, 1885. 241 strán.
  • [8] CLAUSEWITZ, Carl von. On War. Princeton – New Yersey (USA) : Princeton University Press, 1976. 732 strán.
  • [9] Česko hnevajú dovážané slovenské kurčatá. Prebaľujú ich u nás Ukrajinci. Bratislava (Slovenská republika) : OUR MEDIA SR, 2023. Dostupné na (03-11-2025 / 17:02): https://ekonomika.pravda.sk/krajina/clanok/674978-cesko-hnevaju-dovazane-slovenske-kurcata-prebaluju-ho-u-nas-ukrajinci/
  • [10] Československý časopis historický. X. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Academia, 1962.
  • [11] Češi na Volyni a Ukrajině. / Vlastivědný věstník moravský – 4. číslo, 1996. Brno (česká republika) : Muzejní a vlastivědná společnost, 1996.
  • [12] ČIŽMÁROVÁ, Mária. Slovenská ukrajinistika – súčasný stav výskumu (po roku 1993). / ŽEŇUCH, Peter (ed.) Slovenská slavistika – včera a dnes (Kolektívna monografia). Bratislava (Slovenská republika) : Slovenský komitét slavistov a Slavistický ústav Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied, 2012. 268 strán.
  • [13] DĄBROWSKA-PIECZYŃSKA, Zuzanna. IPN reaguje na list ukraińskich historyków. „Z szacunku dla ofiar“. Varšava (Poľsko), 2025. Dostupné online: https://dorzeczy.pl/kraj/787539/penalizacja-banderyzmu-ipn-reaguje-na-list-ukrainskich-historykow.html
  • [14] DICKENS, Charles. Bleak House. Boston (USA) : Houghton, Osgood and Company, 1880. cca. 660 strán.
  • [15] DOBRIANSKY, Lev. Call for U.S. Aid. / The Courier-Mail – No. 4447: Tuesday, 27. February, 1951. Brisbane (Austrália), 1951.
  • [16] DOBRIANSKY, Lev. Our Opportunity – To Take or Forsake. / ВІЛЬНА ДУМКА [Vil’na Dumka] – The Ukrainian Independent Newspaper in Australia, No. 8 (32), 5. March 1950. Sydney (Austrália), 1950.
  • [17] DOSTÁL, Vlasimír. Literatura očistná a očistcová – Kritické poznámky o jedné tematické vlně. / Česká literatúra – Časopis pro literární vědu. XIII. ročník, Praha (Česko-Slovensko) : Ústav pro českou literatúru čs. akadémie věd, 1965.
  • [18] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič [aka Fyodor Dostoevsky]. The Friend of the Family. / Nyetochka Nyezvanov. Londýn (UK) : Heinemann, 1920. 358 strán.
  • [19] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič [aka Fyodor M. Dostoevsky]. The Brothers Karamazov I. Londýn (UK) : William Heinemann Ltd., 1879. 339 strán.
  • [20] DRŠKA, Pavel. Boj čs. armády proti banderovcom v rokoch 1945-1947. / Histórie a vojenství – Sociálne politické a historické otázky vojenství a armády. XXVI. ročník, Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historick=y ústav, 1977.
  • [21] DUNN, Olav. Justín a Gudrun. Bratislava (Česko-Slovensko) : Slovenský spisovateľ, 1973. 216 strán.
  • [22] EÚ poslala Ukrajine ďalšie štyri miliardy eur, polovica pôjde na drony. Bratislava (Slovenská republika) : MAFRA Slovakia, 2025. Dostupne na (31-10-2025 / 00:54): https://hnonline.sk/finweb/zahranicna-ekonomika/96237880-eu-poslala-ukrajine-dalsie-styri-miliardy-eur-polovica-pojde-na-drony
  • [23] F. B. I. MEN BEAT HIM, KIDNAP SUSPECT SAYS; Testimony Is Given at Gula’s Trial by Tombs Pharmacist. New York (USA) : New York Times, 1938. Dostupné online (25-10-2025 / 03:27): https://www.nytimes.com/1938/12/23/archives/f-b-i-men-beat-him-kidnap-suspect-says-testimony-is-given-at-gulas.html
  • [24] FEARN, Nicholas. Jak a o čem přemýšlejí filozofové (Od antiky k postmoderně). Praha (Česká republika) : Nakladatelství Portál, 2004. 168 strán.
  • [25] FIALA, Jan. československá armáda v boji proti banderovcům v roce 1947. / Historie a vojenství – Časopis vojenského historického ústavu, 3. číslo. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1960.
  • [26] FIALA, Jan. Partyzáni a banderovci. / Historie a vojenství – Časopis historického ústavu československé Armády. XXXIX. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Historický ústav čs. armády, 1990.
  • [27] Filmy tohoto týdne. / Tvořič – Časopis všech pracujících závodu Jitex, Písek; 9. číslo, 4. března 1963. XIII. ročník. Písek (Česko-Slovensko) : Jitex, 1963.
  • [28] FITZGERALD, Francis Scott. The Great Gatsby. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, 1925. 159 strán.
  • [29] FRANK, Michal. Úrad pre dohľad preveruje prípad úmrtia. Prednosta bol v čase operácie na brífingu o Migaľovi. Bratislava (Slovenská republika) : Petit Press, 2025. Dostupne na (03-11-2025 / 16:47): https://presov.korzar.sme.sk/c/23564784/urad-pre-dohlad-preveruje-pripad-umrtia-prednosta-bol-v-case-operacie-na-brifingu-o-migalovi.html
  • [30] GÉCZIOVÁ, Katarína. Po veľkom požiari psychiatrie nemocnica ohlasuje, že tam pacientov nevráti. Má iný plán. Bratislava (Slovenská republika) : Petit Press, 2025. Dostupne na (03-11-2025 / 14:37): https://kosice.korzar.sme.sk/c/23563097/po-velkom-poziari-psychiatrie-nemocnica-ohlasuje-ze-tam-pacientov-nevrati-ma-iny-plan.html
  • [31] GEORGE, Henry. Protection or Free Trade. New York (USA) : Robert Schalkenbach Foundation, 1944. 335 strán.
  • [32] HAKSZER, Lucia. Železničná nemocnica v Košiciach prejde pod SI Real. Vláda povolila jej predaj. Praha (Česká republika) : Media Network, 2024. Dostupne na (30-10-2025 / 12:03): https://zdravotnickydennik.sk/2024/11/zeleznicna-nemocnica-v-kosiciach-prejde-pod-si-real-vlada-povolila-jej-predaj/
  • [33] HAMMER, Michael. AGENDA 21 (Co musí každý podnik udělat pro úspěch v 21. století). Praha (Česká republika) : Management Press, 2011. 259 strán.
  • [34] JUNG, Carl G. The Psychology of Dementia Praecox. New York (USA) : The Journal of Nervous and Mental Disease Publishing Company, 1909. 153 strán.
  • [35] JURKOVIČOVÁ, Klaudia. Železničnú nemocnicu v Košiciach preberá od Penty sieť Agel. Na ťahu je Protimonopolný úrad. Hodnotu transakcie nezverejnili. Bratislava (Slovenská republika) : Petit Press, 2025. Dostupne na (30-10-2025 / 12:04): https://kosice.korzar.sme.sk/c/23472850/zeleznicnu-nemocnicu-v-kosiciach-prebera-od-penty-siet-agel-na-tahu-je-protimonopolny-urad.html
  • [36] KANT, Immanuel. K večnému mieru. Bratislava (Slovenská republika) : Archa, 1996. 90 strán.
  • [37] KEREKES, Peter (námet, scenár, réžia). Ladomírske morytáty a legendy. Bratislava (Slovenská republika) : Slovenská televízia – Hlavná redakcia dokumentu, 1998. Dostupne na (05-10-2025 / 13:47): https://youtu.be/wXC9a_olJ2Y?si=rEwSUkdOBx2wGw2g&t=1477
  • [38] KEYNES, John Maynard. The General Theory Of Employment Interest And Money. Londýn (UK) : Macmillan and Co., Limited; 1936. 403 strán.
  • [39] KOLLÁR, Ján. Boj KSČ proti buržoáznej ideológii a oportunizmu v rokoch 1948-1949. / Československý časopis historický. XXXI. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Academia, 1983.
  • [40] KUX, Jan. Boj proti banderovcům na jihovýchodní Moravě v roce 1947. / Vlastivědný věstník moravský – 4. číslo, 1982. Brno (česká republika) : Muzejní a vlastivědná společnost, 1982.
  • [41]Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie. / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Sciences – Littérature – Beaux-Arts). Paríž (Francúzsko) : Librairie de Charles Douniol, Éditeur; 1853.
  • [42] LIPTÁK, Ján; ŠPIČÁK, Milan. KSČ a čs. lidová armáda 1945-1948 (Vojenská politika strany v období přerůstání národní a demokratické revoluce v revoluci socialistickou). / Československý časopis historický. XXIII. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Ústav československých a světových dejín ČSAV, 1975.
  • [43] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [44] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [45] MENTZOS, Stavros. Psychodynamické modely v psychiatrii. 1. vydanie, Trenčín (Slovenská republika) : Vydavateľstvo F, 2004. 152 strán.
  • [46] MONTESQUIEU, Baron de. The Spirit of Laws (In Two Volumes – Volume I.) 4. vydanie, Edinburgh (Škótsko) : A. Donaldson, 1768. cca. 440 strán.
  • [47] MRÁZ, Andrej. Volanie Podkarpatskej Rusi. / Slovenské pohľady – Časopis pre literatúru a umenie, 10. číslo. 53. ročník. Martin (Česko-Slovensko) : Matica slovenská, 1937.
  • [48] NEAVES, Charles (aka Lord Neaves). The Greek Anthology. Edinburgh a Londýn (UK) : William Blackwood and Sons, 1907. cca. 215 strán.
  • [49] NITOBE, Inazo. Bushido – The Soul Of Japan (An Exposition of Japanese Thought). Tokyo (Japonsko), 1901. cca. 170 strán.
  • [50] Písecké Listy – List Čsl. strany lidové kraje Práchenského / 2. číslo, 7. ledna 1948. Písek (Česko-Slovensko), 1948.
  • [51] PEARCE, Jane; NEWTON, Saul. The Conditions od Human Growth. New York (USA) : The Citadel Press, 1963. 444 strán.
  • [52] PETELSKA, Eva; PETELSKI, Czesław (réžia). Ogniomistrz Kaleń. (Poľsko), 1961. 103 minút. Dostupn´online (26-10-2025 / 23:04): https://www.youtube.com/watch?v=qeohw1ZNuZI
  • [53] PETERS, Tom. Malé velké věci (163 způsobů jak dosáhnout excelentnosti). Praha (Česká republika) : Management Press, 2011. cca. 521 strán.
  • [54] PLATÓN (aka Plato). The Republic. New York, Chivago, Boston, Atlanta, San Francisco, Dallas (USA) : Charles Scribnerʹs Sons, 1928. cca. 432 strán.
  • [55] PLIŠKOVÁ, Anna. Prof. Dr. Paul Robert Magocsi – Doctor honoris causa Prešovskej univerzity v Prešove. / Na pulze – Časopis Prešovskej univerzity v Prešove. Prešov (Slovenská republika) : Prešovská univerzita v Prešove, 2013. Dostupne na (05-11-2025 / 23:01): https://napulze.unipo.sk/clanok?id=24
  • [56] ROBERT, Cyprien. Le monde Slave I. (Son Passé Son État Présent et Son Avenir). Paríž (Francúzsko) : Passard, Libraire-Éditeur, 1852. 374 strán.
  • [57] ROBERT FICO: ČO SA NEZMESTILO NA TLAČOVKU XLIII. Bratislava (Slovenská republika) : SMER – Sociálna Demokracia, 2025. Dostupne na (07-11-2025 / 03:21): https://youtu.be/ewfuArqsbeE?si=CD5ZbLVA2P9vOPig
  • [58] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Marka / 10. kapitola (43-45). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [59] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
  • [60] SEMRÁDOVÁ, Ilona. Inspirativní etické koncepce. Hradec Králové (Česká republika) : WAMAK CZ a Nakladatelství Miloše Vognara M&V, 2012. 111 strán.
  • [61] SHEREMET, Yevhen. Ukrainians by Profession. Kyjev (Sovietsky zväz) : Ukraina Society, 1981. 48 strán.
  • [62] SMELÁKOVÁ, Karin. Ficova vláda schválila predaj železničnej nemocnice v Košiciach firme zo siete Penta Hospitals. Bratislava (Slovenská republika) : SITA, 2024. Dostupne na (30-10-2025 / 12:00): https://sita.sk/vzdravotnictve/ficova-vlada-schvalila-predaj-zeleznicnej-nemocnice-v-kosiciach-firme-zo-siete-penta-hospitals/
  • [63] SMITH, Adam. The Wealth of Nations – Volume I. Londýn (UK) : J. M. Dent & Sons Ltd., New York (USA): E. P. Dutton & Co. Inc.; (pôvodne vydané v roku 1776). cca. 400 strán.
  • [64] STOJANOWSKI, Karol. Rasizm przeciw słowiańszczyźnie. Poznaň (Poľsko) : GŁOS, 1934. 156 strán.
  • [65] STRUVE, Kai. Theodor Oberländer and the Nachtigall Battalion in 1959/60—an Entangled History of Propaganda, Politics, and Memory in East and West. / Slavic Review 81, no. 3 (Fall 2022). Cambridge (UK) : Cambridge University Press, 2023.
  • [66] TERAZ TAKTO: “Cez hranice s Ukrajinou k nám vozili plné kufre peňazí,“ hovorí šéf daniarov Kiss. Bratislava (Slovenská republika) : TERAZ TAKTO s Ankou Žitnou (Youtube), 2025. Dostupné na (19-11-2025 / 02:07): https://www.youtube.com/watch?v=qRBGqK7ITFE
  • [67] THOREAU, Henry David. Walden or Life in the Woods. Londýn a Toronto : J. M. Dent & Sons, New York (USA) : E. P. Dutton; 1908. 294 strán
  • [68] Tlačová beseda premiérov Slovenska a Ukrajiny po rokovaní vlád (17.10.2025). Bratislava (Slovenská republika) : Televízia JOJ (Youtube), 2025. Dostupné na (23-10-2025 / 02:07): https://www.youtube.com/watch?v=xArLoGU8P8Q
  • [69] Tlačové vyhlásenie po stretnutí s predsedníčkou vlády Ukrajiny, týkajúce sa aj politických tém. Bratislava (Slovenská republika) : SMER – Sociálna Demokracia, 2025. Dostupné na (23-10-2025 / 02:10): https://www.youtube.com/watch?v=e9gd6Wul20A
  • [70] TOCQUEVILLE, Alexis de. Democracy in America – Volume I. Aldine Edition, New York (USA) : D. Appleton and Company, 1899. 417 strán.
  • [71] To get together – spoločné zachovávanie živého dedičstva Ukrajiny. Bratislava (Slovenská republika) : SAV, 2025. Dostupné na (02-11-2025 / 15:43): https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=12583
  • [72] TONDL, Ladislav a kol. Současná západní filosofie. 1. vydanie, Praha (Česko-Slovensko) : Orbis, 1958. 216 strán.
  • [73] Ukrajinec, ktorý na Slovensku prebaľuje kuracinu, dostane od vlády milióny. Ficov kabinet mu odklepol dotáciu. 8Bratislava (Slovenská republika) : OUR MEDIA SR, 2025. Dostupné na (31-10-2025 / 02:09): https://ekonomika.pravda.sk/ludia/clanok/710106-ukrajinec-ktory-na-slovensku-prebaluje-kuracinu-dostane-od-vlady-miliony-ficov-kabinet-mu-odklepol-dotaciu/
  • [74] VEBLEN, Thorstein. The Theory Of The Leisure Class. Londýn (UK) : George Allen & Unwin Ltd., 1911. 404 strán.
  • [75] Vláda SR podpísala s ukrajinským kabinetom viacero medzivládnych dohôd. Bratislava (Slovenská republika) : TASRTV (Youtube), 2025. Dostupné na (23-10-2025 / 02:01): https://www.youtube.com/watch?v=6YAFaOZJ8Sk
  • [76] VONDRÁŠEK, Václav. KSČ a mocenskopolitický zapas v Československu v průbehu roku 1947. / Československý časopis historický. XXIX. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Československá akademie ved, 1981.
  • [77] WILDE, Oscar. The Importance of Being Earnest. Boston (USA) : Walter H. Baker Cmpany, 1920. 124 strán.
  • [78] WISE, Robert (režisér). Somebody Up There Likes Me. (USA) : Metro-Goldwyn-Mayer, 1956. 114 minút.
  • [79] WHEEN, Francis. Karl Marx (Životopis). Bratislava (Slovenská republika) : Vydavateľstvo Slovart, 2001. 320 strán.
  • [80] ZÁTKA, Vladimír. Krise hospodářská a jak jí čeliti / Jihočeské Listy (Neodvislý časopis pro zájmy českého jihu) – 1. apríl 1933, číslo 26. 39. ročník. České Budějovice (Česko-Slovensko) : Družstvo vydavatelské a nakladatelské, 1933.
  • [81] ZELENÝ, Milan. Cesty k úspechu (Trvalé hodnoty soustavy Baťa). Kratochvilka (Česká republika) : Nakladatelství Čintámani, 2005. 155 strán.
  • [82] Zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku — 78/2020-2060-2230-AGQ9: Inteligentné inovácie v spoločnosti EU Poultry s.r.o. Bratislava (Slovenská republika) : Centrálny register zmlúv, 2021. Dostupné na (02-11-2025 / 19:12): https://www.crz.gov.sk/zmluva/5756442/?csrt=16236799535486548099
  • [83] Zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku — SEP_OZP_ZM_Z_408011DUU1_2024: Rifugio II. Bratislava (Slovenská republika) : Centrálny register zmlúv, 2021. Dostupné na (03-11-2025 / 23:12): https://www.crz.gov.sk/zmluva/9109314/?csrt=9690549059909288537
  • [84] Zmluva o spolupráci — USVOS-P-2025/000020-167: Podpora odborných a koordinačných kapacít strešných organizácií občianskej spoločnosti. Bratislava (Slovenská republika) : Centrálny register zmlúv, 2025. Dostupné na (03-11-2025 / 22:37): https://www.crz.gov.sk/zmluva/10851761/?csrt=1984885574918326799
  • [85] ŽATKOVIČ, G. I. Okrytie-Exposè o Podkarpatskoj Rusi. 2. vydanie, Homestead – Pennsylvania (USA) : Rusin Information Bureau, 1921. cca. 30 strán.
  • [86] YALOM, Irvin D. Existenciální psychoterapie. 2. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2020. 542 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/stane-sa-slovensko-inkubatorom-politickeho-ukrajinizmu/

• ▐ Zverejnené: 17/10/2025

  Základný popis

  Citát od Jordana Petersona o krokoch v živote a chybách, ktoré vedú k bezvýchodiskovým situáciám. Ten sa odvoláva sa na básnické slová Leonarda Cohena, ktorý popisuje nemožnosť nájdenia „decentného“ miesta, keď sa dianie v spoločnosti zvrhne k „masakru“ a všetky voľby jednotlivca sú len z dvoch kategórii – „zlé“ a „hrozné“.

  « A všetky cesty vedú do pekla: Keď každé vaše rozhodnutie spôsobuje bolesť a ľudské utrpenie »

  ZNAČKY: Citát – Politika – Komentár – Spoločenská zodpovednosť – Pokrytectvo – Ukrajina – Militarizácia – Úpadok – Chudoba – Vojna – Peklo – Smrť – Slovania

  Vyššie napísané slová predniesol, ako ste si mohli všimnúť, Jordan B. Peterson. Predniesol ich v jednom zo svojich rozhovorov, kde takto reagoval na otázku ohľadom situácie v Palestíne. Pre mňa je tento úryvok veľmi trefným varovaním pre všetkých, ktorí ešte stále nedokázali pochopiť dôsledky toho, čo znamená „vojna“. Vnímam ich v polohe „všeobecnej výzvy k normálnosti, príčetnosti“. Toho sa nám v našom štáte — na všetkých jeho úrovniach, a nejakom tom blízkom geopolitickom okolí, kam sme sa zaradili, dostáva… čoraz menej a menej.

  Posledných pár mesiacov som strávil spracovávaním významu pojmu — „Ukrajina“, čo je skutočne veľmi náročná, a nie práve vďačná téma. Za ten čas som publikoval informácie v rozsahu cca. 250 normostrán textu. Poznatky som čerpal prevažne z pôvodných historických zdrojov, ktoré u nás doposiaľ neboli zverejnené. Napríklad, z takej správy americkej spravodajskej služby (OSS) nazvanej „German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine“ (1945) necitoval doteraz pravdepodobne nikto na svete. Najstaršími mojimi zdrojmi boli tuším popisy cesty nejakého toho cirkevného hodnostára z 13. storočia, ak si dobre pamätám rehoľníka, ktorý na pokyn pápeža šiel vyjednávať niekam do „Tartárie“. Najzložitejšími pre mňa boli latinské texty z 15.-16. storočia. Prekladať krátky odsek textu 3-4 hodiny, neraz doslova po slovíčkach, aby človek pochopil, aspoň zhruba, čo bolo predmetom záujmu dotyčných, žiadna zábava. Z mojej pozície — ako nehistorik? Urobil som maximum možného. I keď nemôžem povedať, žeby som bol nejako zvlášť spokojný. Snažil som sa zachytiť aspoň nejaké tie hrubé obrysy, orientačné míľniky, ako by povedal Milan Rúfus.

  Čo ma k tomu viedlo som už naznačil. Atmosféra v našej spoločnosti začína byť na mňa príliš „vojnová“. Nehovoriac o tom, čo sa odohráva na západ od nás — besná militarizácia. Chlapci z NATO plánujú obrovské investície do zbrojenia, čo Slovensku nijako zasadne neprekáža a bude robiť obmenu a modernizáciu armády len v rámci svojich možností. Ešte aj dnes si spomínam na tlačovú konferenciu, kde vedľa seba stáli Peter Pellegrini, Róbert Kaliňák a Juraj Blanár. Pellegrini počas nej povedal: „…lebo krajina, ktorá je na východnom krídle Severoatlantickej aliancie nebude schopná odolávať akýmkoľvek tlakom alebo hrozbám, pokiaľ nebude mať aj zodpovedajúcu infraštruktúru, ktorá potom umožní aj mobilitu ozbrojených síl, a tak ďalej, a tak ďalej. Takže nemocnice, cesty, posilnenie železníc, dopravných koridorov, a tak ďalej, je v plne v záujme aj Severoatlantickej aliancie, aby bola schopná v rámci obrany východného krídla… do budúcna… efektívne napĺňať svoje obranné plány.“ Na jednu z otázok novinárov z úst Pellegriniho zaznelo toto: „Presne v tých intenciách, ako zadefinoval aj predseda vlády, ktorý povedal, že — Slovensko nebude narúšať jednotu Severoatlantickej aliancie, ani dnešného summitu [jej predmetom bolo navyšovanie celkovej sumy na zbrojenie, pozn.], ani celkovo jednotu aliancie ako takej, ale samozrejme, že Slovensko potrebuje určitú mieru flexibility; v rámci našich aj ekonomických možností, aj priorít; nastaviť si tie výdavky na nasledujúce roky…“ [A to som Pellegriniho v druhom kole prezidentských volieb volil…, pozn.] Z celého tohto sú pre mňa osobne dôležité tieto poznatky: 1. Slovensko ide budovať vojenskú infraštruktúru; 2. krajiny NATO idú zbrojiť. Na ich podklade sa mi v hlave opakuje jediná otázka: „Ak k niečomu dôjde — odkiaľ, alebo kde asi chcú tieto kádre bojovať?“ Viete, ja som počul o jednej takej krajine, ktorá tiež dlhé roky budovala infraštruktúru NATO a pripravovala sa na prípadný väčší konflikt, možno ste o nej tiež počuli — Ukrajina ju volajú. No nie som si celkom istý, či ju je možné považovať za „úspešný príbeh“ hodný nasledovania. Je ešte šanca, že celý tento humbuk má za cieľ — v tom lepšom prípade — len klasické „presmerovanie“ ďalších financií z rúk občanov „západných demokracii“ do peňaženiek zbrojárskych podnikov. Ibaže ja sa nerád v takýchto veciach spolieham na: „Uvidíme, až sa niečo udeje…“ Osobne pochybujem, žeby mal život Slováka a zachovanie existencie týchto nositeľov slovenskej kultúry — pre spomenuté militaristické skupiny — nejakú tú „vyššiu hodnotu“.

  Doteraz uvedené riadky osobne nepovažujem za ten najväčší problém. Sú to nejaké tie „politické dôsledky“ súčastného diania. Predstavujú len „vonkajšie symptómy“ niečoho oveľa závažnejšieho. Na celej tejto situácii je úplne najšokujúcejšie nasledovné: absolútne väčšina ľudí vôbec nechápe, prečo sa takéto udalosti odohrávajú. Prakticky nikto. Ja sa stavím, že ak by som šiel po ulici, pýtal sa jednotlivých občanov Slovenska na „Ukrajinu“, nič by som sa nedozvedel. Opakovali by mi, čo im bolo povedané. Tie isté frázy, dookola. Nepoznajú históriu „Ukrajiny“, nevedia nič o záujmoch a záujmových skupinách pôsobiacich na týchto územiach, koho by predsa zaujímalo, že podobné udalosti, s cieľom dostať túto oblasť do svojej sféry vplyvu, sa v tomto regióne odohrávajú stáročia a dnešné dianie nie je ničím iným, len ďalšou kapitolou tohto príbehu — iná scenéria, iné kulisy a jemne obmenení účinkujúci, stále tá istá podstata [kto napríklad vie niečo o tom, ako sa pápež Inocent III. — už na začiatku 13. storočia — snažil vytvoriť „ochranný pás“, aby neboli myšlienky z Rusi „nákazlivé“ a nevplyvňovali poľské duchovenstvo… (Le Correspondant, 1853), pozn.] Nepoznajú okolnosti vzniku „politického ukrajinizmu“ [s celým ich konceptom „Veľkej Ukrajiny“ a jednotného „veľko-ukrajinského“ národa, pozn.] a skutočné historické územia označované „Ukrajina“, nevedia nič o prítomnosti viacerých národnostných menšín na „ukrajinských“ územiach, ktoré Ukrajina dodnes utláča a neuznáva ich práva na sebaurčenie, nevedia o ukrajinských (nie tak dávnych) územných nárokoch voči Slovensku, nevedia o ich pochodoch a oslavách na počesť ukrajinských nacistov — členov 14. Waffen-SS divízie Galícia, ktorí sa podieľali na prelievaní slovenskej krvi počas potláčania SNP. A koho z nich by zaujímalo, čo západní „lídri“ natárali Gorbačovovi? Obyčajní ľudia nevedia o „Ukrajine“, čo tento pojem zahŕňa a znamená, ani vo vzťahu k ich vlastnej kultúre a dejinám, v podstate NIČ. Vychádzajúc z tejto svojej nevedomosti, kde ich informácie pozostávajú z pozliepaných propagandistických fráz, na takomto základe sa následne rozhodujú, dochádzajú k nejakým záverom a organizujú svoje aktivity. Inými slovami povedané: ich iracionálne správanie vykazuje neprehliadnuteľné znaky stupidity. Toto považujem za podstatne väčší problém z hľadiska demokratického procesu a nejakej tej „nápravnej spätnej väzby“, ktorú by mal volebný proces prinášať.

  ZÁVER:
  A čo ďalej? Ja som pre mier urobil asi všetko, čo bolo v mojich silách. Stálo ma to zdravie, peniaze a nepredstaviteľne množstvo času. A vy? Študujte. Samotní si hľadajte odpovede. Pokiaľ som ja došiel k takýmto, tie vaše budú možno o čosi iné. I tak som presvedčený, že ak by si ľudia dali tu námahu a pozisťovali historické informácie, dejiny slovanských kmeňov v strednej a východnej Európe, tak nič z toho, čo sa práve na pôvodných územiach bývalej Kyjevskej Rusi odohráva, nič takéto by nebolo možné. Už dávno by tam bol mier a z iných slovanských zemí by tam NAOZAJ neprišiel ani náboj… lebo nikto by nevzal na seba zodpovednosť za pokračovanie konfliktu, v ktorom sa medzi sebou vraždia bratské národy a Slovania.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] Jordan Peterson on grooming gangs, why very few people can think and why Tommy Robinson is like him. Oxford (Anglicko) : The Oxford Union Society, 2025. Dostupné na (16-10-2025 / 03:21): https://youtu.be/cMFDcxErGgI?si=KwLNLkYoYK6rOI8N
  • [3] Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie. / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Sciences – Littérature – Beaux-Arts). Paríž (Francúzsko) : Librairie de Charles Douniol, Éditeur; 1853.
  • [3] Vyhlásenie po skončení samitu NATO v Haagu. Bratislava (Slovenská republika) : Peter Pellegrini (Youtube), 2025. Dostupné na (17-10-2025 / 03:37): https://www.youtube.com/watch?v=MccOqlsdlPo

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/a-vsetky-cesty-vedu-do-pekla-ked-kazde-vase-rozhodnutie-sposobuje-bolest-a-ludske-utrpenie/

• ▐ Zverejnené: 12/10/2025

  └ Aktualizované: 20/10/2025 (15:12)

  Základný popis

  Tento článok sa zaoberá okolnosťami vzniku a pôsobením 14. Waffen-SS divízie Galícia počas obdobia Druhej svetovej vojny, kde bola rozhodujúca ich súčinnosť s nacistickým Nemeckom. Článok diskutuje predovšetkým aktuálne debaty o ich rehabilitácii, motívy ukryté za týmito snahami. Prečítajte si detailnú analýzu historických udalostí a politických snáh.

  « 14. Waffen-SS divízia Galícia (Division Galizien / Halychina) – Pokusy o rehabilitáciu „esesákov“, ktorí potláčali Slovenské národné povstanie (SNP) »

  ZNAČKY: Komentár – História – Druhá svetová vojna – Politika – Galícia – Ukrajinská SSR – Ukrajina – ZSSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Slovania – Totalita – Nihilizmus – Nacizmus – Progresivizmus – Liberálna demokracia

  Na obrázku vyššie môžete vidieť príslušníka ukrajinskej rozviedky SBU z apríla 2022. Tým pozornejším z vás isteže nemôže ujsť vyjadrenie obdivu a uznania zo strany tohto vojaka voči svojim predchodcom – „esesákom“ z divízie Galícia, prihlásením sa k odkazu tohto zoskupenia nosením ich označenia. Je smutným konštatovaním, bohužiaľ, že táto historicko-kultúrno-hodnotová záležitosť nie je len nejakým ojedinelým prejavom radikálnych ukrajinských militaristických skupín, ale neraz aj úplne bežní Ukrajinci týmto kolaborantom s nacistickým Nemeckom zvyknú budovať pomníky a uctievajú si ich ako hrdinov. O tomto probléme som v minulosti napísal: « Veď aj členovia takého združenia ako „American Jewish Committee“ [Americký židovský výbor, pozn.] ostali vyslovene šokovaní (Bender, Briggss; 2023), keď sa k ním doniesli správy o existencii monumentu — neďaleko Philadelphie (USA) — oslavujúceho ukrajinských „esesákov“, kolaborantov s nemeckými nacistami. Podobný monument bol napríklad postavený v roku 1988 aj na cintoríne [St. Volodymyr Ukrainian cemetery, pozn.] v Oakville (Kanada), najprv venovaný „obetiam vojny“, aby sa tie obete v roku 2016 upresnili na niečo v štýle: „…toto je na oslavu ľudí, ktorí počas časti vojny slúžili pod nacistickou kontrolou. (Oakville News, 2024)“ V roku 2024 došlo k odstráneniu tohto monumentu (The Canadian Jewish News, 2024). A ďalší podobný monument nájdete v Edmontone (Kanada) [St. Michael’s Cemetery, pozn.] Ten sa napríklad stal v roku 2021 terčom vandalov (Progress Report, 2021), no a nie je zaiste žiadnym prekvapeným — židovská obec sa dožaduje jeho odstránenia (Edmonton Journal, 2023). » V Kyjeve sa napríklad v roku 2021 konal oslavný pochod na „počesť“ 14. Waffen-SS divízie Galícia, o čom informovali „The Times of Israel“, „Jewish Telegraphic Agency“ a „Haaretz“. V roku 2021 bol v Kyjeve pre jedného z veteránov tejto nacistickej družiny — Orestovi Waskułovi — urobený honosný pohreb: „…so štátnymi poctami za účasti reprezentatívnej roty ukrajinskej armády. (Janiga, 2025)“ Pochodmi pripomínajúcimi týchto ukrajinských nacistov je známe aj mesto Ľvov. Dodnes je možné dohľadať napríklad článok s názvom „Nazi symbols, salutes on display at Ukrainian nationalist march“ [„Nacistické symboly, pozdravy vyjavené na ukrajinskom nacionalistickom pochode“, pozn.], ktorý opisoval udalosti okolo pochodu v roku 2018. Existuje aj video z takéhoto pochodu nazvané „Сс галичина“ [„SS Galícia“, pozn.] Stačí si ho pozrieť, počúvať vyvolávané heslá: „Sláva naci!“ a všímať si pravú ruku takmer všetkých zúčastnených. O pochode v meste Ľvove informoval rovnako aj britský portál ITV.com — už v roku 2014 — v článku s názvom „Ukraine nationalists rally to commemorate Nazi SS division“ [„Ukrajinskí nacionalisti sa zhromaždili na pamiatku nacistickej divízie SS“, pozn.]

  Sprievodným aktom takýchto aktivít je potom revizionizmus slúžiaci súčasným politickým agendám. S tým súvisí snaha zľahčovať zločiny týchto hrdlorezov, alebo ich dokonca až popierať. Cielene sa prehliada a zabúda na ich príspevok pri priamej alebo sekundárnej participácii na zločinoch nacistického Nemecka, nakoľko poskytovali významnú ľudskú silu pre vojnovú mašinériu, čo prispievalo ku pokračujúcej genocíde v mnohých iných oblastiach vojnového konfliktu, a zároveň sa samotní zúčastnili – boli nasadzovaní do mnohých akcii, kde sa podieľali na plnení definovaných nacistických cieľov, napr. brutálne potláčanie Slovenského národného povstania (SNP), čím sa stali pevnou súčasťou výkonného aparátu plniaceho zámery „nacistického projektu“. Dookola sa používajú rôzne manipulačné rétorické stratégie a vytvára bájoslovie o hrdinskosti tejto jednotky pri jej zápase o presadenie národnoštátnych záujmov, ktoré sa stalo súčasťou „národného príbehu“ dnešnej Ukrajiny, v procese budovania jej národnej identity, čo je v skutočnosti iba nadväzujúcim pokračovaním národnej tragédie hneď niekoľkých ďalších národov. Nie je prekvapením, že ostatnými kapitolami tohto idealizovaného príbehu sú aj ďalší ukrajinskí nacionalisti — Symon Petljura, Roman Šuchevyč, Stepan Bandera, tzv. „banderovci“ a pod. Prekvapujúca – skôr pre nezasvätených – je neschopnosť súčasných predstaviteľov „politického ukrajinizmu“ vyrovnať sa s takýmito nepríjemnými pravdami. Toto svojské ideologické nastavenie súčastnej politickej reprezentácie Ukrajiny sa dokonale prejavilo v posledných týždňoch. Poľský prezident Karol Nawrocki sa rozhodol predložiť „Sejmu“ návrhy zákonov zakazujúce symboliku ukrajinských nacionalistických skupín konajúcich zločiny počas Druhej svetovej vojny (Adamski, 2025). Okamžite sa spustil nárek ukrajinskej ambasády v Poľsku – „Ustawa przeciw banderyzmowi jak płachta na byka. Ukraina grozi odwetem“ [„Protibanderovský zákon je ako červená handra pre býka. Ukrajina hrozí odvetou“, pozn.] – a nekôr aj ukrajinských historikov, čo v podstate odráža ich myšlienkový svet a v mnohom aj status takýchto skupín na Ukrajine, prípadne medzi potomkami týchto osôb v exile. Dr. Rafał Kościański pridáva – uverejnené v článku „IPN reaguje na list ukraińskich historyków. ‚Z szacunku dla ofiar‘“ [„IPN reaguje na list ukrajinských historikov. ‚Z úcty k obetiam‘“, pozn.] – taketo vyjadrenie: „Symbolika OUN-UPA je neoddeliteľne spojená s Volyňským masakrom, genocídou spáchanou ukrajinskými nacionalistami na poľskom obyvateľstve. Z úcty k obetiam ju nemožno tolerovať na verejných priestranstvách v Poľsku. Inštitút národnej pamäti (IPN) nám pripomína, že poľsko-ukrajinské zmierenie je možné len na základe historickej pravdy, ktorá si vyžaduje identifikáciu miest hrobov poľských obetí, exhumáciu a riadne pripomenutie si všetkých zavraždených.“

  V roku 2023 bola vydaná taktiež brožúrka s názvom „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“, a tá ma – a to hovorím naozaj úprimne – zaskočila. „Bojovali za Ukrajinu? Hm… akože asi irónia,“ premýšľal som pri jej počiatočnom poťažkávaní, o to viac, keď som v tejto publikácii uvidel predhovor profesora Paula Roberta Magocsiho pôsobiaceho na univerzite v Toronte. Paul Robert Magocsi je predsa len vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti. Takýto niekto by sa predsa nepodpísal pod hocičo. Ak by to podľa jeho názoru nebola pravda, on by svoj postoj nemyslel úprimne, v tom prípade by určite nenapísal: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy.“ Takéto vyjadrenie profesora Magocsiho má ešte viac utvrdilo v názore: „Vtipkári, určite irónia…,“ a ja som si obratom túto brožúrku prelistoval, prebehol očami, aby som napokon – značne udivený – dospel k záveru: „Nie, nie. Luciuk a Magocsi ten nadpis myslia VÁŽNE.“ A tak tu máme dvoch profesorov – ukrajinistov, ktorí strávili celé svoje životy zaoberaním sa „ukrajinskou otázkou“ a jedného…

  Profesor Luciuk začína svoju prácu takýmito slovami: „Približne 4,5 milióna ukrajinských civilistov zahynulo alebo zmizlo, čo predstavuje najvyššie straty v porovnaní s inými krajinami okupovanými nacistickým Nemeckom. Ďalších 4,1 milióna ukrajinských vojakov zomrelo v boji, zahynulo v nemeckých táboroch pre vojnových zajatcov, alebo podľahli svojim zraneniam. (…) Na rozdiel od iných krajín pod nacistickou okupáciou, na Ukrajine nebola žiadna kolaborantská vláda… (…) Cez dva milióny Ukrajincov boli zhromaždení na nútené práce a deportovaní do Tretej ríše. (Luciuk, s. 1)“ Pri menovaní týchto obetí mne osobne chýba jeden krátky dodatok. Ten by mohol znieť takto: „Uvedené sa netýkalo ukrajinských ‚esesákov‘ z divízie Galícia.“ Je značne podivné, až by som sa nebál povedať – vyslovene cynické, menovať milióny mŕtvych ľudí, ktorí skonali počas Druhej svetovej vojny (na územiach označovaných „Ukrajina“) v úvode publikácie o 14. Waffen-SS divízii Galícia, bez toho, aby sa okamžite nespomenula úloha príslušníkov tejto jednotky pri vzniku týchto strát na ľudských životoch, pretože to boli práve členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia, ktorí podporovali, umožňovali a neraz sa priamo podieľali na vraždení týchto ľudí! 14. Waffen-SS divízia Galícia mala fundamentálne odlišné ideologické zosúladenie, strategické a operatívne zameranie než uvedené obete, bezbranní civilisti alebo bojovníci na strane síl odporujúcich nacizmu. Členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia – pred vstupom do tohto zoskúpenia – mali na výber a vybrali si. Používanie jednotného označenia „Ukrajinci“ pre všetkých, bez prezentovania existujúcej – minimálne – politickej rôznorodosti na „ukrajinských“ územiach, nehovoriac o existujúcej rôznorodosti etnickej, má s veľkou pravdepodobnosťou čiastočne funkciu z hľadiska budovania pocitu akejsi „národnej jednoty“. Takáto deskripcia navodzuje dojem „jednotnej ukrajinskej rodiny“, ktorej niektorí jej členovia urobili nešťastné rozhodnutia pod tlakom, ale inak to mysleli v zásade dobre. No takáto rétorická pozícia prináša hlavne – sa na podvedomej úrovni u čitateľa vytvára väzba: Ukrajinec – obeť. Evidentná je snaha vykresliť Ukrajincov v akejsi pozícii – „trpitelia, obete okolností“, čo vo všeobecnej rovine NIE JE pravda. Nevypovedá o celom kontexte a úmyselne zavádza! Veľakrát utrpenie „Ukrajincom“ spôsobovali práveže „najroduvernejší Ukrajinci“! A nielen im, ukrajinskí nacisti sa podieľali aj na vraždení napríklad aj Slovákov (počas SNP) alebo Poliakov, ale tomu sa ešte budeme venovať…

  Profesor Luciuk ďalej píše: „…trpeli stalinistickými represiami, najmä počas genocídnej Veľkej hladomorovej katastrofy v rokoch 1932–1933…, (Luciuk, s. 1)“ Tejto téme som sa venoval v samostatnom článku, kde som priniesol prehľad o dianí v ZSSR počas tejto udalosti na podklade úryvkov z dobovej tlače. Nech sa páči, prečítajte si, naštudujte. Tu už len podotknem: príde vám uvedené konštatovanie profesora Luciuka adekvátne a odrážajúce uvedené historické zápisky? Je táto téma naozaj takto jednoduchá, aby sa o nej napísalo razantné zhodnotenie v rozsahu jednej vety?

  • „Obyvatelia západnej Ukrajiny, ktorí trpeli pod poľskou kontrolou počas medzivojnového obdobia, prvýkrát pocítili brutalitu sovietskej okupácie v polovici septembra 1939, keď sa Hitler a Stalin sprisahali pri rozdelení Poľskej republiky, čím začala druhá svetová vojna. Po páde tejto nacisticko-sovietskej aliancie, 22. júna 1941, keď Hitlerove légie zaútočili, ustupujúci Sovieti bezohľadne povraždili vyše 20 000 politických väzňov v celom regióne. Hrôzy, ktoré Ukrajinci videli v prvej polovici leta roku 1941, motivovali mnohých k tomu, aby sa neskôr prihlásili do 14. divízie granátnikov Waffen-SS (divízia Galícia). (Luciuk, s. 2)“
  • „Netreba sa čudovať, že mnohí Ukrajinci spočiatku vítali nemeckých okupantov, keďže verili, že ich prišli oslobodiť od útlaku sovietskej vlády. Netušili však, že nacistické plány pre Ukrajinu zahŕňali tzv. ‚Hungerplan‘ (plán hladomoru), ktorý počítal s vyhladovaním tretiny obyvateľstva a deportáciou ďalšej tretiny ďaleko na východ ‚za Ural‘, zatiaľ čo zvyšok mal slúžiť ako otroci svojim nemeckým pánom. Keďže sa ukázala bezohľadná osadnícko-koloniálna agenda Tretej ríše, ukrajinský odpor proti nacistom eskaloval. Súčasne Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) viedli proti-sovietsky boj, ktorý pokračoval viac ako desať rokov po skončení vojny v Európe 8. mája 1945. Odhaduje sa, že 6 až 7 miliónov Ukrajincov bojovalo v radoch Červenej armády. Veľký počet Ukrajincov prispel k víťazstvu nad nacizmom aj ako vojaci poľských, československých, kanadských a amerických ozbrojených síl. (Luciuk, s. 3-4)“
  • „Po katastrofálnej porážke nemeckej armády (Wehrmachtu) pri Stalingrade vo februári 1943 začala Červená armáda postupovať na západ. S približovaním sa sovietskych vojsk k Ukrajine, Nemci, ktorí zúfalo potrebovali ľudské zdroje, začali verbovať ukrajinských občanov do toho, čo sa neskôr stalo známym ako divízia Galícia. Dohodlo sa, že jej vojaci budú bojovať len na východnom fronte, a že divízia bude mať ukrajinských dôstojníkov, ako aj kaplánov pre starostlivosť o ich náboženské potreby. Títo vojaci neprijali rasistickú a antisemitskú ideológiu nacistov. Namiesto toho sa mnohí pridali k divízii Galícia v nádeji, že získajú vojenské zručnosti a zbrane, s predpokladom, že podobne ako počas prvej svetovej vojny, by ich formácia mohla tvoriť jadro ukrajinskej armády schopnej oslobodiť ukrajinskú zem od cudzej nadvlády. (…) Nemci, ktorí vedeli, čo Ukrajinci očakávali od divízie, sa neúspešne pokúšali vyčistiť jej rady od ukrajinských vlastencov. Celkovo tí, ktorí boli v radoch divízie, úprimne verili, že ich služba a obety pomôžu zabezpečiť nezávislosť Ukrajiny. Bojovali za Ukrajinu. (Luciuk, s. 4-6)“

  Začnime termínom „Západná Ukrajina“, čo je neexistujúci historický pojem. Územia, ktoré Luciuk označuje „Západná Ukrajina“, táto oblasť je známa svojim stáročným názvom „Galícia“. Z hľadiska etnickej príslušnosti sú obyvatelia na tomto území – Ruthéni (Rusnáci, Rusíni). Nie sú to žiadni etnickí „Ukrajinci“. Táto oblasť NIKDY v histórii nebola ukrajinským územím, čo dokazuje špecifická história tohto územia a historické mapy. [O téme – poľský teror v Galícii namierený voči Ruthénom (Rusnáci, Rusíni), i o tom som v minulosti niečo napísal, pozn.] Postupná transformácia Ruthénov na „Ruthéno-Ukrajincov“, až napokon „Ukrajincov“ je zdokumentovaná. Opäť sa budem opakovať, čerpať zo svojich predošlých článkov: « Poľskí intelektuáli poznamenávajú: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) ‚Ruthénsko-ukrajinská strana‘ bola v Galícii založená okolo roku 1890, a založili ju tí politici, ktorí chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie… Rakúski politici naklonení Nemecku, ktorí pred tridsať rokmi začali ‚Ruthénsko-ukrajinské hnutie‘, snívali o získaní celého Maloruska… (Lutosławski, Romer; 1919)“ Alebo zdroje opisujúce stav spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia, ktoré uvádzajú: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“ Veľmi pekne túto obmenu zachytáva „Ukrainian National Association“ (UNA), keď na svojich webových stránkach píše toto: „UNA bola založená v roku 1894, keď prvá vlna ukrajinských imigrantov pricestovala do Spojených štátov, aby pracovali v uhoľných baniach Pensylvánie.“ Ibaže… tou prvou vlnou imigrantov NEBOLI UKRAJINCI. Táto organizácia sa totiž zakladala pod názvom – „Ruthenian National Union“, a pod týmto názvom vystupovala… až do nejakého roku 1914. Alebo takéto svedectvo, ktoré – v roku 1919 – Berzeviczy, Gratz, Alexander a ostatní k tejto problematike vyjadrili v knihe „UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht…)“: „Tam, kde sa Maďari v hustejších skupinách usadili ako nomádi a roľníci, pomaly zanikol slovanský element v rámci Uhorska… (…) Tam, kde maďarské osídlenie už nestačilo na ovládnutie alebo vytlačenie pôvodného obyvateľstva, zostalo toto obyvateľstvo v početnej prevahe. Horská oblasť okolo panónskej kotliny je dodnes obývaná predovšetkým potomkami týchto vtedajších slovanských zvyškov. Títo Slovania sa od začiatku delili na severných a južných Slovanov. K prvým patria ‚die Ruthenen‘ (‚Rusznyáken‘), alebo ako sa NEDÁVNO [najnovšie, v poslednej dobe, pozn.] sami začali nazývať: Ukrajinci…, (s. 28)“ a jasne hovoria o Ruthénoch – Rusnákoch, ktorí SA ZAČALI od istej doby nazývať Ukrajincami. Z politických dôvodov: „Dnes vieme, že existujú separatistické hnutia, ktoré si kladú za cieľ vytvorenie ‚Veľkej Ukrajiny‘, a to politickým zjednotením rôznych ukrajinských menšín vo východnej Európe. (Vowles, 1939, s. 8)“ »

  Povšimnite si nasledovné, profesor Luciuk na jednom mieste píše: „Keďže sa ukázala bezohľadná osadnícko-koloniálna agenda Tretej ríše, ukrajinský odpor proti nacistom eskaloval,“ aby vzápätí napísal, „…sa mnohí pridali k divízii Galícia v nádeji, že získajú vojenské zručnosti a zbrane, s predpokladom, (…), by ich formácia mohla tvoriť jadro ukrajinskej armády schopnej oslobodiť ukrajinskú zem od cudzej nadvlády.“ Priblížme si teraz okolnosti tohto diania, ako ich – v oficiálnom dokumente (1945) – zachytili a spracovali členovia americkej rozviedky: „Výzvy Rosenberga a ríšskeho komisára pre Ukrajinu ukrajinskému obyvateľstvu v januári 1942 odhalili, že nemecká koncepcia národného oslobodenia vyžadovala spoluprácu jednotlivcov a národa ako ekonomických a kultúrnych, nie politických jednotiek: ‚Nemecká ríša prevzala správu Ukrajiny s cieľom zabrániť návratu boľševických podmienok a dominancii židovstva. Nová administratíva očakáva príspevok všetkých Ukrajincov k pozdvihnutiu pokladov tejto zeme, zatiaľ čo sa na svojej strane bude snažiť zaviesť éru výstavby po strašnej dobe ničenia.‘ Ukrajinci mali zaplatiť svoju vďaku za oslobodenie od boľševizmu vo forme práce pre Nemcov. V prejave z januára 1943 ríšsky komisár pre Ukrajinu odhalil, že Nemci nemajú v úmysle zriadiť ukrajinskú administratívu, pretože iba Nemci mohli zachrániť Ukrajinca pred chaosom, zatiaľ čo emigranti by ho len prehĺbili; domáce obyvateľstvo mohlo byť použité len v podriadenej pozícii. Preto neexistovala žiadna domáca administratíva v ríšskom komisariáte na Ukrajine [oficiálny názov: „Ríšsky komisariát Ukrajina“, prípadne „Reichskommissariat Ukraine“, pozn.] nad lokálnou úrovňou. (German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine, 1945. s. 49-50)“ Čiže Nemci – bez nejakého zahmlievania – otvorene hovoria, aké sú ich úmysly, že ich nejaká ukrajinská nezávislosť a „Veľká Ukrajina“ absolútne nezaujímajú, tieto svoje úmysly reálne vykonávajú, a tu v roku 1943 sa nájde nejakých 10-15 tisíc sympatizantov „politického ukrajinizmu“ vstupujúcich medzi „esesákov“; v čase, keď sa začína rúcať front; ktorých myšlienkový svet vyzerá asi takto: „Síce sme pre Nemcov otroci, a všetko sa im teraz rozpadá, ale ak sa k ním pridáme a spoločne vyhrajeme nad ‚boľševikmi‘, potom to už bude iné – a aj tých ‚Nemčúrov‘ odtiaľ vykopneme…“ Ako… ja vám neviem.

  POZNÁMKA: „Boľševici“ po vojne tú „Veľkú Ukrajinu“ naozaj vytvorili, takú veľkú, akou nikdy nebola, čo je nemalá irónia osudu; ibaže bola vo sfére vplyvu Sovietského zväzu. Ak by vyhralo nacistické Nemecko, vtedy by sa ocitlo v jeho sfére vplyvu. Čiže v skutočnosti išlo len o to… KTO bude „vplývať“? Alebo ako? Len sa pýtam.

  Ohľadom spomenutého „koaličného spojenia“ medzi Hitlerom a Stalinom, ktoré podľa profesora Luciuka viedlo k začiatku Druhej svetovej vojny. Na niečo také ani nebudem reagovať. Mohol by som napísať ďalší rozbor, ale… obdobné tvrdenia sú natoľko „zrejmé“, že to nie je potrebné. Povenujme sa iným partnerom Hitlera. Alebo skôr popisu toho, ako plnili predstavitelia „politického ukrajinizmu“ dlhé roky funkciu užitočných idiotov pre Rakúšanov a Nemcov. Mimochodom, takto naznačený spôsob prístupu Germánov voči Slovanom opísal v roku 1934 – poľský antropológ – profesor Karol Stojanowski vo svojom diele „Rasizm przeciw słowiańszczyźnie“ [„Rasizmus voči slovanstvu“, pozn.] takto: „Nemci vďačia za svoju kultúrnu nadradenosť najmä skutočnosti, že slovanské krajiny hromadne akceptovali ich emigráciu, od remeselníkov a roľníkov, až po členov vládnucich rodín. Táto nadradenosť – samozrejme – s pokračujúcim víťazným postupom do slovanských krajín určila určitý pocit menejcennosti medzi Slovanmi voči Nemcom. Tento pocit, ktorý Nemci vnímali a premietli do svojej psychiky, vytvoril veľmi špecifický pocit nemeckej národnej nadradenosti, stelesnený v pojme ‚Herrevolk‘ [‚pánska rasa‘, ‚nadradená rasa‘; pozn.] (…) Za najcharakteristickejší a najtrvalejší jav nemeckých výbojov by sa malo považovať použitie cudzích síl. Nemci by si s tým sami neporadili, ani s použitím svojich bezohľadných metód vedenia vojny, nebyť ich mimoriadnej schopnosti mobilizovať nemecké pomocné zbory. Najvytrvalejšou nemeckou metódou je hľadať spojencov proti Slovanom medzi Slovanmi. Slovania, ktorí žijú na východe od najbližších Slovanov susediacich s Nemcami, sa vždy tešia ich pseudopriateľstvu a žiadanej alebo dokonca nežiadanej ochrane. Treba tu zdôrazniť, že neexistoval slovanský národ ani kmeň, ktorý by nekonal v tejto úlohe nemeckých pomocných zborov. (s. 14-15)“

  Aj tentokrát budem čerpať zo svojich starších článkov: « …sa človeku stráca napríklad dlhoročná prepojenosť a spolupráca istých kruhov Ruthénov z Galície (Halič) s viedenskými politickými kruhmi. Takýto jedinec prestáva vnímať, ako bolo možne, aby na viedenskom cisárskom dvore v roku 1848: „…v Galícii objavili prehliadaný národ, ktorý zaostával na ceste pokroku – Ruthénov! [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.] (Österreichischer Courier, 9. september 1848)“ Takýto niekto by nevedel nič o vtedajšom vzťahu Poliakov s Rusínmi v Galícii: „Rusnáci [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] tiež z celého srdca nenávidia Poliakov, ktorí si ich podmanili, a ktorí boli ich bývalými zemepánmi, a preto v žiadnej inej korunnej krajine nie je rakúska nadvláda taká pevná ako v Galícii, kde roľníci uctievajú vládu ako svojho osloboditeľa od životných ťažkostí a sú pripravení vrhnúť sa na šľachticov s ohňom a mečom. Až do nedávnej doby našiel roľník v Galícii vo vláde veľmi straníckeho pomocníka. (Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861)“ O čom písali napokon i francúzske „La Presse“ z 24. novembra 1848: „…stretávame dva milióny Ruthénov, ktorí boli dlho utláčaní Poliakmi a využívajú každú príležitosť, aby proti nim vyjadrili svoju hlbokú nevraživosť. [použité označenie ‚Ruthenes‘, pozn.]“ Nadväzujúce vyjadrenia potom nájdeme v „Jörgel Briefe (1848 – no. 24, s. 23)“: „Rusnáci rozumejú po nemecky len veľmi málo a všetky ich želania sú vtesnané do jedného porekadla: ‚Žiadna robota, žiadne príkazy, ale cisár z Rakúska.‘“ Čo to o skutočných motiváciách – ukrývajúcich sa za podporou tohto národného obrodenia Ruthénov – prezrádza vydanie „Österreichischer Courier“ z 14. novembra 1848: „…nijaká iná provincia cisárskej ríše nie je tak pevne spätá s celým zväzom krajín ako práve táto, odkedy Stadion [gróf Franz Seraph von Stadion, pozn.] paralyzoval poľský radikalizmus bojom proti ruthénskej národnosti. [použité označenie ‚ruthenishen‘, pozn.]“ I keď nie všetci boli nadšení z využívania národnostných averzii na mocenské účely: „Princíp ‚divide et impera‘ [rozdeľuj a panuj, pozn.] sa sám zničil. Pokus o vytvorenie protiváhy voči tejto váhe [vzájomných protiváh, pozn.] zlyhal, (Allgemeine Zeitung des Judenthums, 22. august 1859)“ nakoľko dlhodobá udržateľnosť na takýchto základoch zosnovaných štátnych spolkov býva veľmi nejasná, čo história naostatok do bodky potvrdila. Veľmi dobre túto dobu zachytáva publikácia „Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung“, kde sa píše: „V školách a na súdoch sa používala výlučne nemecká reč. Vo Viedni žili v presvedčení, že Galíciu možno germanizovať. …boli tak zbehlí v histórii, etnografii a sociológii, až sa im zazdalo, došli k názoru, že nevzdelané vidiecke obyvateľstvo sa najľahšie ponemčí. Nie je možné na tomto mieste vyrozprávať, aké úsilie sa vynakladalo na to, aby sa galícijský ‚cisársky‘ roľník postavil proti poľskej šľachte, aby sa podnietila sociálna nenávisť voči veľkostatkárom. Táto ‚štátna myšlienka‘ bola korunovaná masakrom statkárskej šľachty vo viacerých okresoch západnej Galície v roku 1846. Úloha byrokracie [rakúskej, pozn.] v tejto práci je historicky zdokumentovaná – s maximálnou presnosťou; mená a… sumy peňazí sú dobre známe. O dva roky neskôr, v roku 1848, považovali poľské národné povedomie opäť za najnebezpečnejší faktor pre štát a vo Viedni privítali Stadionov návrh na podporu a podnecovanie ruthénskeho národného povedomia proti poľskému. Samozrejme, tá slávna ‚formulka‘, ktorá sa tak často cituje, že – ruthénska národnosť je výtvorom Stadiona, to celé je nezmysel, ak sa berie doslovne. Zostáva však pravdou, že rozpor medzi oboma národmi vytvorila a živila reakčná ústredná vláda, keďže spočiatku nachádzala podporu u Rusínov proti ústavnému hnutiu. S postupnou demokratizáciou spoločnosti si vidiecke obyvateľstvo všade uvedomilo svoje občianske práva, a teda aj vplyv na verejný život – a s povinnou školskou dochádzkou sa vo všetkých krajinách, dokonca aj medzi roľníkmi, objavilo národné povedomie. Východná Galícia nemohla byť výnimkou, a preto tieto všeobecne historické fakty plne vysvetľujú ‚vznik ruthénskej národnosti‘. Nevznikla samotná národnosť, iba jej povedomie. Ako sa však stalo, že táto národnosť nechce pokojne spolupracovať s poľskou na pokroku krajiny, a že veľká časť jej inteligencie a duchovenstva sa napriek všetkým ústupkom vlády stále hlási k ruskej národnosti… (s. 14)“ Postupom času sa ukazovalo, že záujmy v Galícii majú okrem Rakúšanov: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) …záujmom Nemecka je oslabiť Poľsko vytvorením ruthénskej otázky v Galícii. Rozsah tejto nemeckej intrigy sa plne ukázal v  roku 1918, keď poľské vojská prevzali Ľvov od ruthénskej armády organizovanej nemeckými dôstojníkmi… (…) …‚Ruthénsko-ukrajinská‘ propaganda vo východnej Galícii (…) bola založená a pokračovala na podklade nemeckého financovania a pod nemeckou ochranou. (Lutosławski, Romer; 1919)“ »

  Americkí Židia v roku 1921 popisovali vtedajšie dianie na Ukrajine nasledovne: „A keď Petlura [Simon Petljura – vodca ukrajinského národného obrodenia, pozn.] na bielom koni vstúpil do Kyjeva na čele malej skupiny Hajdamákov, nasledovaní pešiakmi – dobre vyzbrojenými a disciplinovanými nemeckými vojakmi, nenávisť a túžba ukrajinského vojaka po pomste voči Židovi sa rozhorela v ohnivý plameň. (Heifetz, s. 17)“ Kto stál po celý čas na strane Ukrajincov a podporoval ich v boji proti Sovietom? Rakúsko-Uhorsko a Nemecko. Pričom na strane Sovietov stáli aj mnohí Ukrajinci [príslušníci armády Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, pozn.] Dianie po porážke ukrajinských nacionalistov popisujú sovietske zdroje takto: „Po skončení občianskej vojny v rokoch 1918-1920 utiekli (…) predstavitelia ukrajinskej buržoázie a nacionalisti z krajiny a usadili sa najprv v Poľsku a Československu, potom v Nemecku, Francúzsku a ďalších krajinách západu. Tam založili niekoľko buržoázno-nacionalistických strán a organizácií, ktoré vytvorili silnú a aktívnu falangu protirevolučných emigrantov. Najextrémistickejšou z týchto skupín bola „Ukrajinská vojenská organizácia“ (UVO) vedená Y. Konovaletsom, A. Melnykom a ďalšími ukrajinskými kontrarevolucionármi. Bola založená v septembri 1920. Hlavné veliteľstvo organizácie sídlilo v Berlíne, kde UVO dostávala silnú podporu od úradov Weimarskej republiky [Nemecko, pozn.] Berlín bol tiež veľmi výhodným mestom na udržiavanie kontaktu s organizačnými pobočkami v Poľsku, Česko-Slovensku, Rumunsku, Litve a neskôr v USA a Kanade. (…) 6. júla 1926 vysokopostavení členovia vedenia UVO, poverení nemeckou rozviedkou, usporiadali v Berlíne uzavreté rokovanie, na ktorom sa rozhodli zväčšiť rozsah spravodajských aktivít tak, aby zahŕňali aj politické a ekonomické záležitosti krajín potenciálne nepriateľských voči Nemecku. (Cherednichenko, 1975, s. 5-7)“ O tom, aké zdroje boli údajne použité v začiatok budovania týchto zahraničných pôsobísk sa dá dočítať aj toto: „Počiatočný kapitál UVO [Ukrajinská vojenská organizácia, pozn.] pozostával z peňazí, zlata, diamantov a ďalších cenností získaných ukrajinskými nacionalistami počas ich nájazdov a pogromov [vraždenie a teror namierený voči židovskému obyvateľstvu, pozn.] v priebehu občianskej vojny na Ukrajine. Martynets [Volodymyr Martynets, pozn.], vodca OUN [Organizácia ukrajinských nacionalistov, pozn.], spomína ‚prostriedky privezené z Ukrajiny strelcami zo Siče‘, zatiaľ čo progresívni americkí historici M. Sayers a A. Kahn píšu o dvoch kufroch plných cenností, ktoré ukrajinskí nacionalisti rýchlo premenili na hotovosť. (Cherednichenko, 1975, s. 14) Niekto si povie: „Sovieti? Tí toho nahovoria…“ Ibaže ono to neboli len oni. Americké zdroje spomínajú napríklad toto: „…ODWU a Hetman, dve z najnebezpečnejších špionážno-sabotážnych organizácií na svete. ODWU pôsobí pod dohľadom Sekcie IIIB [Sektion III b / Abteilung III b, pozn.] plukovníka Waltera Nicolaiho, nemeckej vojenskej spravodajskej služby. Hetman pôsobí pod dohľadom ‚Ausspolitisches Amt‘ Alfreda Rosenberga, zahraničnopolitického odboru nacistickej strany [NSDAP Office of Foreign Affairs, pozn.] ODWU je mocnejšia ako Hetman, a ak je to možné, násilnejšia. Obe organizácie vybudovali svoje bunky v amerických priemyselných centrách. Ich agenti pracujú v muničných závodoch, baniach, oceliarňach, lietadlových fabrikách, lodeniciach, nákladných depách a prístaviskách. Niekoľkí z nich získali prístup k americkej armáde. (…) Ich aktivity zahŕňajú špionáž, sabotáž, rozširovanie propagandy a nie zriedkavo páchanie atentátov. (Sayers, Kahn, 1942, s. 82)“ A v povojnovej správe „German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine“ z dielne americkej spravodajskej služby „Office of Strategic Services“ (OSS) sa dozvedáme napríklad aj: „Nacisti podporovali myšlienku národného oslobodenia Ukrajiny dávno pred inváziou sponzorovaním a využívaním ukrajinských separatistických skupín v Nemecku. Nacisti udržiavali úzke styky so skupinami… (…) „…Alexander Sevriuk, rodený Ukrajinec (…) skončil ako nemecký občan a nacista v službách Rosenberga a zahraničnopolitického oddelenia Národnosocialistickej strany [NSDAP, pozn.] Jeho funkciou bolo koordinovať úsilie všetkých ukrajinských skupín a odovzdávať im pokyny od Nemcov. Do roku 1940 sa mu podarilo zjednotiť takmer všetky ukrajinské organizácie na svete v ‚Provid‘ v Berlíne, tajnej spravodajskej organizácii, ktorá spolupracovala s nemeckou nacistickou stranou, Generálnym štábom a Gestapom.“ Ak sa spoločne pozrieme do zdrojov z akademickej sféry, môžeme v nich nájsť i takéto poznatky o dianí v 30-tich rokoch dvadsiateho storočia: „Cudzie krajiny, najmä Nemecko, Poľsko a Japonsko, sa snažili využiť nespokojných Ukrajincov v  zahraničí na politické a vojenské účely. Cez poľské hranice boli vyslané jednotky emigrantských ukrajinských agentov do Sovietskeho zväzu za účelom špionáže a sabotáže. Nemecko poskytovalo ukrajinským emigrantským skupinám, najmä Organizácii ukrajinských nacionalistov (Orhanizatsiya Ukrayins’kykh Natsionalistiv, OUN), všestrannú pomoc. (…) …a Sovietsky zväz vedel o týchto aktivitách, čiastočne preto, že sovietski agenti prenikli do mnohých ukrajinských emigrantských skupín. (Kuromiya, 2008)“ Krásny je aj príbeh o tom, ako počas hladomoru v ZSSR 1932/1933 „Grazer Tagblatt“ z 18. novembra 1933 v článku „Die Deutschenunterdrückung in Russland“ [„Utláčanie Nemcov v Rusku,“ pozn.] informuje: „Pracujú pre svoj každodenný chlieb na Volge, pri Čiernom mori a vo svojich domovoch. Od svojho usadenia sú nositeľmi kultúry v každom ohľade. Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitsch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku. Rečníci si za svoje vyčerpávajúce prezentácie vyslúžili rozsiahly potlesk.“ V roku 1939 vyšla v Londýne kniha pána Alexandra Hendersona – „Eyewitness in Czecho-Slovakia“. Ten v nej sprostredkoval príklad dobového svedectva, ako bolo zachytené okolitými pozorovateľmi. Takýmto spôsobom bolo zdokumentované dianie na „Karpatskej Ukrajine“ niekedy v rokoch 1938-39. To vám tam bol vtedy taký hotel a v ňom bývali – nemeckí nacisti. No a oni vám mali každú noc rezervovaní stôl, ktorý bol: „…ozdobený vlajkou so svastikou [hákovým krížom, pozn.]“ Ale nebojte sa, nesedeli tam osamote. Nie, nie… blízko pri nich boli ich priatelia, sedeli pri ďalšom stole – ukrajinskí politici a kádre militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“. Tí tam pobehovali hore-dole, pričom im neprestajne vylietavala pravica, aby si dookola ukazovali „ako vysoko skáče pes“ – počas toho, ako sa neustále zdravili pozdravom: „Slava Ukrainy!“, čo bol „slovanský“ ekvivalent nacistického „Heil!“ – tak prehovárajú historické záznamy. Hugh P. Vowles v knihe „Ukraine and Its People“ (1939) charakterizoval snahy po realizácii „Veľkej Ukrajiny“ s týmto dodatkom: „Existuje dobrý dôvod veriť aj tomu, že pán Hitler navrhuje využitie takéhoto hnutia na dosiahnutie svojich vlastných teritoriálnych ambícií. O pôvode týchto ambícií, ktoré zahŕňajú anexiu Sovietskej Ukrajiny, svedčí ‚Mein Kampf‘. (s. 8)“

  Takže toto bol SKUTOČNÝ kontext, takto vyzeralo dianie predtým než ukrajinskí nacionalisti vvytvorili divíziu SS v rámci armády nacistického Nemecka. Ja hovorím: toto je úplne niečo iné, než čo naznačoval profesor Luciuk. Úplne niečo iné. Netvrdím, že všetky údaje sú dokonalo presné, preberám, ako som našiel, ale dovolím si tvrdiť, že dosť verne naznačujú charakter vzťahu medzi „politickým ukrajinizmom“ a nacistickým Nemeckom. Nebolo to len nejaké: vítali ich, no potom sa v nich sklamali. Nie. Medzi týmito skupinami existovali dlhoročné väzby. Ukrajinskí nacionalisti nevstupovali do tejto SS-jednotky vo vzduchoprázdne. Tento ich vstup sa odohrával za presne zdokumentovaných okolností. Časovo hovoríme o jari 1943. V tomto čase bola skutočná podstate zámerov nacistického Nemecka zjavná nielen na podklade vyjadrení, ale už aj na podklade reálnych činov. V Spojených štátoch amerických bola už v roku 1940 vydaná kniha Lothropa Stoddarda „Into the Darkness – Nazi Germany Today“, ktorý v kapitole s názvom „In Eugenics Court“ [„Na eugenickom súde“, pozn.] píše: „Nič nie je pre nacistické Nemecko tak príznačné ako jeho predstavy o rase. Jeho koncept rasových záležitostí leží v základoch celej národno-socialistickej životnej filozofie a hlboko ovplyvňuje nielen politiku, ale aj praktiky. Nemôžeme inteligentne hodnotiť Tretiu ríšu, kým neporozumieme tomuto základnému nastaveniu mysle. (…) Ako je známe, nacistický pohľad na rasu a z toho vyplývajúce politiky formuloval sám Adolf Hitler v knihe ‚Mein Kampf‘ – biblii národného socializmu. Budúci vodca tam napísal: ‚Bude povinnosťou ľudového štátu považovať rasu za základ existencie spoločenstva. Musí zabezpečiť, aby bola zachovaná čistota rasovej línie. Musí hlásať pravdu, že dieťa je najcennejším majetkom národa. Musí sa postarať o to, aby len zdraví ľudia mali deti a jediná hanba spočíva v tom, keď rodičia chorí – alebo sa prejavujú inými defektmi – privádzajú deti do sveta.‘ (…) V Nemecku sa ‚židovská otázka‘ považuje za prechodný jav, je už v zásade vyriešená a čoskoro bude vyriešená aj fakticky – fyzickým odstránením samotných Židov z Tretej ríše. Verejnú mienku najviac zaujíma regenerácia germánskej rasy a snaží sa ju podporovať rôznymi spôsobmi. (s. 187-189)“ V knihe „The Tragedy Of Polish Jewry“ [„Tragédia poľského židovstva“, pozn.] – taktiež – z roku 1940 nájdete: „Vstup ruských vojsk do východnej Galície bol vítaný poľskou aj židovskou populáciou z jasného dôvodu: medzi boľševickou a nacistickou inváziou bola tá prvá oveľa preferovanejšia. Židia mali obzvlášť dôvod cítiť úľavu, že unikli hrôzam nacistického režimu,“ alebo , „keď sovietske vojská nečakane prekročili poľské hranice, Židia túto udalosť priaznivo vnímali, pretože sa tak vyhli väčšiemu zlu – nacistickej vláde. (…) Faktom však je, že Židia považovali inváziu, či už ruskú alebo nemeckú, za katastrofálnu pre svoje vlastné záujmy; ale čo sa týka jedného alebo druhého, predsa len uprednostňovali okupáciu Rusmi, pretože vedeli, že sovietsky režim ich nebude vraždiť ani mučiť za ‚zločin‘ ich židovského pôvodu.“

  Tvrdenia profesora Luciuka o tom, ako ukrajinskí nacionalisti vstupujúci v roku 1943 do jednotky SS: „…neprijali rasistickú a antisemitskú ideológiu nacistov…,“ nie sú veľmi dôveryhodné, povedané diplomaticky. Predstava toho, ako Nemci niekoľko rokov okupujú Ukrajinskú SSR, následne zažijú absolútny debakel, front sa im rozpadá, nemá kto bojovať, musia začať ustupovať… a presne v tej chvíli niekde na poliach približne desaťtisíc sedliakov zloží svoje pluhy, odloží vidly a lopaty, vzoprie sa v duchu a razantne vykročí do boja so zvolaním: „Poďte chlapi, my tých Nemcov zastrešíme a vytiahneme z tejto šlamastiky!“ Vážne? Takže títo „hrdinovia Ukrajiny“ nešli bojovať, keď mohli reálne s nacistami zvíťaziť, oni naopak idú, keď sa nacistické predstavy o víťazstve úplne rúcajú. Ešte si o čosi viac upresníme kontext, v akom sa tento nábor odohrával. Nielenže sa v tej dobe vo svete už veľmi dobre vedelo, čo reprezentuje v praxi realizácia nacistických politík, ale na samotných „ukrajinských územiach“ sa prevádzanie týchto politík odohrávalo priamo ukrajinskými nacionalistami a nemeckými nacistami! Židovské pogromy v meste Ľvov z roku 1941? Veď tieto činy robili pred okamihom spomenuté skupiny. Babyn Jar (oblasť Kyjeva) v roku 1941? Čo sa tam dialo?! Kto vykonával, a kto im pritom úslužne pomáhal? Vyhladzovací tábor Bełżec? Odkiaľ tam nosili ľudí, až približne do konca roku 1942? Pod koho dohľadom? Žeby aj z „Ukrajiny“, kde sa čo? Kmotrili ukrajinskí nacionalisti s nemeckými nacistami. Hajlujúcich členov militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“, ktorí sa nieked v 1938/1939 stretávali so svojimi nacistickými priateľmi z Nemecka som už spomínal. Taktiež som spomínal, ako ukrajinskí nacionalisti za Symona Petljuru riešili v roku 1919 – na ukrajinských územiach – židovskú otázku. Zhrňme si uvedené: 1. je potvrdená dlhoročná spolupráca ukrajinských nacionalistov s nacistickým Nemeckom; 2. je potvrdené, že mnohí ukrajinskí nacionalisti zdieľali prvky nacistickej ideológie, 3. je potvrdené, že sa ukrajinské nacionalistické skupiny priamo podieľali na vykonávaní zločinov nemeckých nacistov, alebo boli prítomní v pozícii pomocnych zložiek, 4. je dokazateľné, že aj v minulosti sa ukrajinskí nacionalisti podieľali na takomto type zločinov (1919). Profesor Luciuk ale tvrdí: ukrajinskí nacionalisti, ktorí vstupovali do armády nacistického Nemecka – v roku 1943 a vytvorili v nej 14. Waffen-SS divíziu Galícia, títo boli iní. Oni tieto názory nepríjmali. Čo dodať? I tak sa dá… Takejto forme obhajoby ale nijako nepomáha ani skutočnosť, kde vraj prebiehal výcvik regrútov 14. Waffen-SS divízie Galícia, čím bol výcvikový priestor – „SS-Heidelager“, ktorý bol zároveň… koncentračným táborom [na tento poznatok som narazil v dokumente „Dies ist ein 1990 in Detroit, USA, geführtes Interview mit Fedor Kazan…“, pozn.] Mne osobne príde viac pravdepodobné poskladanie tejto jednotky z toho, čo bolo z ukrajinských nacionalistických síl ešte k dispozícii. Z dostupných ľudí, ktorí skôr… nemali veľmi na výber. Isteže, dokázať to nemôžem.

  • „…existovalo 38 vojenských formácií Waffen-SS, od plných divízií cez brigády až po menšie skupiny. Stovky tisíc regrútov z krajín celej okupovanej Európy sa pridali k Waffen-SS, vrátane mužov z Francúzska, Belgicka (vallónskeho a flámskeho), Albánska, Maďarska, Španielska, Talianska, Chorvátska, Bosny, Bulharska, Srbska, Rumunska, Švédska, Fínska, Británie, Nórska, Ruska, Dánska, Estónska, Lotyšska a Litvy. (…) Zarytí antikomunisti sa zapojili do toho, čo považovali za protiboľševickú krížovú výpravu na ochranu európskej civilizácie. Všetky ne-germánske jednotky, vrátane divízie Galícia, boli podriadené SS pre administratívne účely. (Luciuk, s. 6-7)“
  • „Boli členovia divízie Galícia ‚nacisti‘? Podľa definície nie, pretože žiadny Ukrajinec nemohol byť nikdy ‚nacista‘ (tým sa myslí člen Národnosocialistickej nemeckej strany robotníkov, NSDAP). V nacistickom svetonázore boli Ukrajinci považovaní za ‚Untermenschen‘ (podradných ľudí). Napriek tomu táto rasistická ideológia nezabránila náboru Ukrajincov a iných ne-germánskych národností do Waffen-SS, keď sa akútne zvýšila potreba vojakov. Každý, kto slúžil v ktorejkoľvek zložke ozbrojených síl Tretej ríše, bol povinný skladať prísahu Adolfovi Hitlerovi, vrátane členov divízie Galície. Týmto sa však žiaden z nich ‚nacista‘ nestal. (Luciuk, s. 7)“

  Tu by som hneď rád podotkol: vedenie ZSSR neboli nemeckými nacistami označovaní iba za nejakých „boľševikov“. Tí „boľsevici“ mali nejakú etnickú príslušnosť, ktorá hrala v tých časoch dosť podstatnú úlohu. Ale mňa fascinuje niečo iné. Ukrajinskí nacisti išli bojovať proti sovietskému Rusku, aby zachránili Európu. Čiže? Oni vlastne bojovali… za nás? Hm, a kde ja som už len tieto slová počul. Také sú mi nejaké… povedomé. Stroj času.

  Administratívne účely, nemohli byť nacisti? Pomaly, pomaly. Poďme mi len pekne po poriadku. Profesor Luciuk sa nám tu snaží premeniť divíziu SS, opakujem – „esesákov“(!), na „technicko-operačnú vojenskú jednotku bez ideologického presvedčenia“, redukovať ju na hocakú bezvýznamnú byrokratickú kategóriu v rámci štruktúr nacistickej armády, čo je historická fabulácia. Kladie pritom dôraz na vyobrazenie týchto „esesákov“ v pozícii „síl odporu“, namiesto zohľadnenia skutočných dôsledkov ich činnosti – spolupráca s genocídnym režimom. Takýmto spôsobom dochádza k zásadnej deformácii reality ohľadom spolupodieľania sa (s prisluchajúcou zodpovednosťou) tejto vojenskej jednotky na nacistických zločinoch. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia prisahali bezpodmienečnú vernosť Adolfovi Hitlerovi. Pomenovanie „nacista“ nie je len označením člena NSDAP. Termín „nacista“ sa bežne používa na označenie osoby podporujúcej nacistický réžim. Samotný nacizmus zahŕňa rozsiahly ideologický rámec, pričom jeho pevnou súčasťou boli aj osobité zložky, ktoré ho uskutočnovali. Nacizmus je celý spoločenský systém, ktorý pozostáva z časti „ideologickej“ a časti „realizačnej“. Rozhodujúcim aspektom nie je v tomto prípade ani tak „formálne zaradenie“, ako miera – zohľadnujúca formu – realizácie tejto podpory. Vojaci divízie Galícia aktívne podporovali a podieľali sa na uskutočnovaní hodnôt nacizmus – prostredníctvom svojej služby a účasti. Vzhľadom na ich príspevok k presadzovaniu tejto ideológie, boli v skutočnosti väčšími nacistami než mnohí členovia NSDAP! Pretože títo vedeli, že sa od nich očakáva, aby v mene Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu… bojovali, vraždili. A tak aj konali. Boli súčasťou štruktúr zabezpečujúcich realizáciu nacistickej ideológie. Ich konanie predstavovalo štrukturálnu spoluúčasť na aplikovaní nacistických politík, bez ohľadu na formálne členstvo v strane. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia žili pod nacistickými normami, profitovali z toho, že boli pod patronátom – chránení a podporovaní nacistami, a prispievali k realizácii nacistických cieľov!

  Americká rozviedka (OSS – „Office of Strategic Services“) priniesla v správe „German Military Government Over Europe / 1939-1943 – Methods and Organization of Nazi Controls: The Nazi Party in Occupied Europe“ zo 7. decembra 1943 [v časti „II. The NSDAP in Occupied Europe“, pozn.] takéto informácie: „Činnosti strany v oblasti správy a využívania anektovaných a okupovaných území v Európe sa líšia v závislosti od administratívnych modelov zavedených nacistami na týchto územiach. Administratívne typy na nemecky okupovaných územiach, ktoré možno rozlíšiť, sú: úplná anexia a začlenenie do Ríše; civilná správa; vojenská správa. V rámci každého typu existujú ďalšie rozdiely z dôvodu vojenských, politických a rasových hľadísk. (s. 10)“ Vzápätí sa dozvedáme niečo o „špeciálnych jednotkách strany“, ktoré NSDAP využívala na presadzovanie svojich zámerov: „Bez ohľadu na administratívne rozdiely sa na všetkých okupovaných územiach nachádzajú určité stranícke alebo polostranické jednotky, ktoré všade plnia rovnaké funkcie. Tieto jednotky sú: SS (tradičné aj Waffen SS), NSKK, Organizácia Todt, Baustab Speer a DAF. Hoci aktivity týchto organizácií sú opísané v samostatných správach a nebudú tu rozobrané, treba zdôrazniť, že jednotky SS, Einsatzstabe NSKK, OT a Baustab Speer tvoria spolu s DAF azda najdôležitejšie priebojné sily strany pri okupácii a vykorisťovaní týchto území. (s. 10)“ V ďalšej správe tejto istej inštitúcie – pomenovanej „German Military Government Over Europe: The SS and Police in Occupied Europe“ (1945) – označovala políciu a jednotky SS v službách nemeckých nacistov ako „organizácie teroru“ a pridala takúto charakeristiku: „Striedme a metodické kroky, ktoré nacisti podnikli na vybudovanie svojho systému policajnej kontroly, boli doplnené teroristickými metódami. Muži, ktorí vytvorili vyššie opísaný administratívny aparát, boli tí istí jednotlivci, ktorí boli zodpovední za rozstrieľanie civilistov natlačených v pivniciach alebo dokonca kostoloch, za používanie plynových komôr a krematórií na nevinné obete nacistických rasových teórií a  za popravy rukojemníkov. Polícia a SS sú zodpovedné za najväčšiu časť nacistického terorizmu. Na Západe a v protektoráte uplatňovanie nacistických rasových teórií a nacistický sen o mierovej, spokojnej Európe pod ich kontrolou diktovali menej extrémnu politiku ako inde. V týchto oblastiach sa používali prísne a brutálne opatrenia, ale v žiadnom prípade neboli tak bežné ako tie, ktoré sa používali proti nešťastnému obyvateľstvu východnej Európy. Na západe a v protektoráte sa rukojemníci starostlivo počítali – toľko za zabitie policajta, toľko za život vysokého úradníka. Na východe tisíce ľudí zomreli len preto, že boli Židia alebo Slovania.“ (s. 23)“ Na inom mieste toho istého dokumentu sa môžete dočítať aj o tzv. militarizovaných jednotkách SS: „Waffen-SS bola dobrovoľná vojenská organizácia pozostávajúca z najmenej dvadsiatich divízií, niekoľkých brigád a niekoľkých menších jednotiek. Približne polovica z nich boli tankové divízie a väčšina ostatných bola motorizovaná. Jej funkcia bola dvojaká. Po prvé, slúžila na fronte, kde bola k dispozícii vrchnému veleniu armády a bojovala v spojení s ďalšími prvkami Wehrmachtu. Po druhé, SS zohrávala dôležitú úlohu v okupovanej Európe. Tam verbovala rasových Nemcov, pronemeckých cudzincov a cudzincov, ktorých miestne stranícke záujmy boli paralelné so záujmami nemeckej vlády. Títo ‚dobrovoľníci‘ boli vycvičení a nasadení ako frontoví vojaci. Po službe na fronte sa niektorí z nich vrátili do svojich rodných krajín, aby pomáhali pri práci polície alebo miestnych SS. (s. 31)“

  POZNÁMKA: Určite sa nájdu mnohí, ktorí i tak (bez ohľadu na uvedené poznatky) prídu s obhajobou: „Ale oni konali uvedené len preto, pretože mali rovnaký konečný cieľ s nacistami – porazenie Sovietského zväzu…“ Pre takýchto jedincov, v takomto prípade platí: nemôžete obhajovať podieľanie sa a podporu plošného vyvražďovania ľudí – reálnu genocídu… dosahovaním vlastných cieľov. Inak povedané: postaviť vlastné ciele nad životy, bytie celých skupín nevinných ľudí, alebo dokonca nad slobodu iných národov, keďže 14. Waffen-SS divízia Galícia potláčala aj národné povstania. Chápeme sa? Tento argument je z rovnakej kategórie, na úrovni – ospravedlňovanie utrpenia spôsobovaného iným formulkou: „A veď aj my samotní sme v minulosti trpeli!“ Opäť, komplikovaná téma, zjednodušené.

  • „V októbri 1944 bola do boja proti povstaniu podporovanému Sovietskym zväzom na Slovensku nasadená divízna bojová skupina, čoskoro nasledovaná celou divíziou. Následne sa presunuli do Slovinska, aby bojovali proti juhoslovanskej ľavicovej podzemnej sieti vedenou Josifom Titom. V apríli 1945 bola Divízia Galícia vyslaná proti Červenej armáde na rakúskom fronte a utrpela značné straty. 25. apríla 1945 prisahali vojaci divízie Galícia novú prísahu vernosti Ukrajine a Prvej divízii Ukrajinskej národnej armády pod vedením generála Pavla Shandruka. 10. mája 1945 sa približne 9 000 z nich vzdalo Britom v Rakúsku, odkiaľ boli premiestnení do severovýchodného Talianska ako vojnoví zajatci (VZ). Ďalších 1 200 padlo do amerického zajatia alebo našli útočisko v táboroch pre vysídlených osôb (VPO) zriadených po celej západnej Európe. (Luciuk, s. 8)“
  • „Odhaduje sa, že približne 35 000 ukrajinských Kanaďanov sa dobrovoľne prihlásilo do služieb v zámorí s kanadskou armádou, letectvom, námorníctvom a obchodným loďstvom počas druhej svetovej vojny… (…) …títo kanadskí vojaci, ktorí pomohli poraziť nacistov, zachránili tisíce ukrajinských politických utečencov, vrátane vojakov divízie Galícia. Ich pomoc a aktivity pri usadzovaní podporoval Ukrajinský kanadský výbor so sídlom v Winnipegu. (Luciuk, s. 14)“

  Opäť niečo, o čom sa na Slovensku záhadne mlčí: celá vojenská jednotka 14. Waffen-SS divízia Galícia bola počas Slovenského národného povstania (SNP) nasadená na Slovensku, a pri potláčaní tohto odboja sa tu podieľala na vraždení Slovákov, bok po boku, s nemeckými nacistami! Za pripomienku stojí aj snaha ukrajinských nacistov, aby sa – po vzdaní sa – dostali do tých „správnych rúk“. Tam sa okamžite stávali zdrojom informácii pre západné tajné služby. O tom, ako nacisti utekali pred spravodlivosťou podobným spôsobom, o tom som v minulosti taktiež voľačo zverejnil.

  • „Spolupracovala divízia Galícia s nacistami na vraždách Židov alebo Poliakov? Nábor do divízie Galícia sa začal koncom jari roku 1943. Divízia nezohrala žiadnu úlohu pri potlačení Varšavského povstania v gete (apríl 1943) ani pri Varšavskom povstaní (august 1944). Niekoľko jednotiek bolo nasadených na policajnú činnosť a operácie proti partizánom v Poľsku, pričom najmä 4. a 5. pluk SS polície, pôsobiace pod priamym velením nemeckých dôstojníkov, nosili galícijské odznaky. Tieto jednotky neboli súčasťou divízie Galícia. Na konci vojny sa niektorí príslušníci týchto policajných plukov pridali k divízii. Presvedčivé dôkazy o trestnej činnosti konkrétnych jednotlivcov, ktorí slúžili v týchto plukoch, však neboli predložené. Žiadni z týchto mužov už dnes nežijú. (Luciuk, s. 9)“
  • „Boli príslušníci divízie Galície preverení spojencami? Áno. Zatiaľ čo boli držaní ako vojnoví zajatci neďaleko Rimini v Taliansku, mnohých vojakov divízie vypočúvali americkí, britskí, kanadskí a dokonca aj sovietski spravodajcovia, ktorí zistili, že divízia Galícia nie je zapojená do vojnových zločinov. Následne boli títo zajatí vojenskí nepriatelia (SEPs) premiestnení do Spojeného kráľovstva ako poľnohospodárski robotníci, ‚civilizovaní‘ a umožnili im usadiť sa v celom Západe. (Luciuk, s. 12)“

  „Nie, nie… neboli… určite nie! Ako nosili nejaké-také označenia… ale… nie, nie… neboli. A… keď nad tým uvažujem… asi aj… no hej… hej, azda aj boli. No ale! Boli až potom! Predtým? Nie, nie, nie, nieee… Nemá nič spoločné!“ Opäť sa k tomu nebudem vôbec vyjadrovať. Netreba. Každý si na podklade prečítaného spraví vlastný názor. Povšimnite asi aj, mnohí z vás určite netušili, ako sa ukrajinskí nacisti vykupovali otročením v „pracovných táboroch“ Spojeného kráľovstva. A boli za to vďační.

  Než sa posunieme k ďalším citátom profesora Luciuka, približme si aj pohľad z druhej strany, ako táto popisuje, čo sa v tom Poľsku skutočne odohralo. Predtým si ešte zacitujme z dokumentu „German Military Government Over Europe: The General Government“ (1945), ktorý spísali – nám už dobre známi – príslušníci americkej rozviedky (OSS): „Do určitej miery boli ukrajinskí policajti zámerne používaní v poľských oblastiach, pretože Nemci považovali ich anti-poľské postoje za obzvlášť užitočné a spoľahlivé pri takejto práci. (s. 20)“ Na Ukrajincov sa v tomto – skrátka – „dalo spoľahnúť“… Dr. Paweł Głuszek vo svojom článku „Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej“ [„Archív plný spomienok: Zločin v Hute Pieniackej“, pozn.], ktorý napísal pre poľský „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.], a prináša v ňom kompletne odlišné vyobrazenie odohraných udalostí: „28. februára 1944 vstúpili ukrajinskí vojaci zo 4. Galícijského dobrovoľníckeho policajného pluku SS prepojeného s 14. divíziou SS ‚Galizien‘, jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.], ukrajinskí nacionalisti a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín do dediny Huta Pieniacka, kde žila poľská populácia. V dôsledku pacifikačnej operácie útočníkov bolo zabitých viac ako 850 Poliakov. Približne 160 ľudí masaker prežilo. Niekoľko dní predtým, 23. februára, došlo v blízkosti obce k potýčke medzi jednotkou sebaobrany z Huty Pieniacka a policajnou hliadkou zloženou z Ukrajincov slúžiacich v 4. policajnom pluku divízie SS ‚Galizien‘. V dôsledku bojov boli zabití dvaja ukrajinskí vojaci a osem bolo zranených. Na zrážke sa zúčastnili aj jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] podporujúce vojakov SS. Nemci usporiadali v Brodoch slávnostný pohreb obetí týchto bojov. Oddiel SS sa v Hute Pieniacka objavil po tom, čo Nemci dostali informáciu, že v obci sa nachádza oddiel sovietskych partizánov, s ktorými obyvatelia spolupracovali. Partizáni však 22. februára obec opustili. Po potýčkach z 23. februára sa obyvatelia Huty Pieniackej pripravovali na očakavánú nemeckú odvetu. V noci z 27. na 28. februára spravodajská služba z inšpektorátu AK v Złoczowe informovala jednotku sebaobrany v Hute Pieniackej, ktorej velil Kazimierz Wojciechowski, že sa k obci blížia jednotky 14. divízie SS ‚Galizien‘. Bolo odporučené neklásť odpor, ukryť zbrane a obyvateľov. Dúfalo sa, že jednotky SS budú dedinu len kontrolovať, hľadať zbrane a kontakty obyvateľov so sovietskymi partizánmi. Podobná akcia sa uskutočnila niekoľko dní predtým v obci Majdan, kde nedošlo k žiadnym obetiam. V skorých ranných hodinách 28. februára 1944 bola Huta Pieniacka obkľúčená vojenskými jednotkami v sile asi 500-600 vojakov ukrajinských policajných útvarov SS. Velenie mali Nemci. Armádu podporovali príslušníci UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín. Dedina bola ostreľovaná. Niektorí obyvatelia sa ukryli vo vopred pripravených úkrytoch. Po vstupe do dediny začali útočníci prehľadávať budovy a zhromaždili obyvateľov v kostole a škole, ktoré sa nachádzali v centre dediny. Ukrajinci začali rabovať a plieniť domy. Budovy podpálili. Mnohí obyvatelia zahynuli pri pokuse o útek z miest, kde sa ukrývali. Ukrajinskí vojaci sa dopustili mnohých zločinov voči poľským obyvateľom Huty Pieniackej. Zatknutých Poliakov beštiálne vypočúvali a snažili sa od nich získať informácie o pobyte sovietskych partizánov v dedine. Veliteľ oddielu domobrany Kazimierz Wojciechowski bol poliaty horľavou látkou a podpálený. Útočníci pravdepodobne vedeli, kto patril do oddielu domobrany, a kto pomáhal partizánom. Poznali aj miesto úkrytu zranených sovietskych partizánov. Všetci títo ľudia boli zabití. Popoludní boli Poliaci zhromaždení v kostole a škole vyvedení v skupinách po desiatich a v konvojoch odvedení do drevených stodôl a hospodárskych budov nachádzajúcich sa v obci. Ľudí v nich zamkli a budovy zapálili. Tí, ktorí sa pokúšali utiecť alebo kládli odpor, boli zabití. Prakticky všetky budovy v dedine boli vypálené s výnimkou kostola a školy, kde boli zadržiavaní. Neskoro popoludní útočníci Hutu Pieniacku opustili.“

  Alebo si môžeme pripomenúť udalosti z dediny Palikorovi [Palikrowy (poľ.) , pozn.] Tie „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.] v článku s názvom „80. rocznica zbrodni w Palikrowach“ [„80. výročie zločinu v Palikorovách“, pozn.] vyobrazil nasledovne: „12. marca 1944 sa v Palikorovách (Brodský okres) odohral zločin proti poľskému obyvateľstvu. Pacifikáciu poľskej dediny vykonali ukrajinskí dobrovoľníci zo 14. divízie SS ‚Galizien‘, ktorým pomáhali blízke jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a polovojenská jednotka zložená z banderovskej organizácie ukrajinských nacionalistov [OUN-B, pozn.] V ten deň bolo zastrelených viac ako 360 osôb poľskej národnosti. Prežilo len niekoľko zranených. (…) …rozsiahla obec s viac ako 1 880 obyvateľmi a viac ako 360 domácnosťami, z ktorých značná časť boli Poliaci. Žili tam aj zmiešané poľsko-ukrajinské manželstvá. Po krvavom masakri na Volyni sa v obci ocitli aj utečenci z Volyne. Od polovice roku 1943 začali medzi Ukrajincami vo východnom Malopoľsku narastať protipoľské nálady a zosilnel tlak na depolonizáciu. Tomu predchádzala vlna individuálnych vrážd, ktorých obeťami sa stali významné osobnosti poľskej komunity. Do konca roka 1943 sa situácia zhoršila a vraždenie celých poľských rodín sa stalo bežným javom. Dochádzalo k masovým vraždám zo strany UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a od februára 1944 sa začal dramaticky zvyšovať počet útokov, do ktorých bola zapojená UPA. Poliaci boli vraždení vo Firlejówe, Bokowe, Berozowici Malej a Hute Pieniackej. 28. februára UPA zaútočila na Korościatyn a zabila 156 ľudí. V sobotu 11. marca 1944 dorazila do okolia Podkamenia divízia 4. policajného pluku SS, zložená z dobrovoľníkov 14. divízie SS ‚Galizien‘, a jednotky UPA… podporované miestnou domobranou OUN (b). Časť jednotiek sa zúčastnila na prepadnutí kláštora v Podkamieńi a vyvraždení tam sa ukrývajúcich ľudí, kde sa ukrývali aj niektorí obyvatelia Palikorova. Zvyšná skupina útočníkov smerovala k Palikrowu. V nedeľu 12. marcaokolo ôsmej hodiny ráno útočníci obkľúčili obec a spustili paľbu smerom k budovám. Obyvateľom dediny potom prikázali, aby sa zhromaždili na lúke pri rieke. Keď sa zhromaždili všetci obyvatelia dediny, urobila sa selekcia na Poliakov a Ukrajincov. Na overovaní národností sa zúčastnili aj miestni Ukrajinci. Potom boli miestni Ukrajinci prepustení. Poliaci boli natlačení na jedno miesto a obkľúčení z troch strán 3 guľometmi, a potom boli zhromaždení ľudia hromadne postrieľaní. Útočníci potom ľudí zabíjali bajonetmi. Bol to obludný masaker, celá rieka bola červená od krvi. Po poprave boli poľské domy vyrabované útočníkmi a hospodárstva spálené. Poliaci nájdení v skrýšach boli tiež zavraždení. Bolo identifikovaných 265 obetí masakry. Na mieste hromadného hrobu bol postavený pamätník s počtom obetí genocídy. Podľa odhadov poľských historikov ukrajinskí nacionalisti zavraždili približne 100-tisíc Poliakov. 40–60 tisíc zahynulo na Volyni, 20–40 tisíc vo Východnej Galícii a najmenej 4 tisíc na území dnešného Poľska. Teror UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] spôsobil, že státisíce Poliakov opustili svoje domovy a utiekli do centrálneho Poľska.“

  • „Hoci Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu vyhlásil SS, vrátane ozbrojených zložiek Waffen-SS, za ‚zločineckú organizáciu‘, toto rozhodnutie sa týkalo osôb, ktoré, ako poznamenal sudca Deschênes, ‚mali znalosť o spáchaní vojnových zločinov alebo boli do nich osobne zapojené‘. Členstvo vo Waffen-SS samo osebe nepredstavovalo trestný čin podľa medzinárodného práva a dôkazná povinnosť ležala na prokuratúre, aby predložila dôkazy o tom, že jednotlivec mal znalosť alebo bol osobne zapletený do spáchania zločinov. (Luciuk, s. 13)“
  • « „V roku 1988 bola v Spojenom kráľovstve založená aj Vyšetrovacia komisia pre vojnové zločiny, ktorú spoločne viedli Sir Thomas Hetherington a William Chalmers. Táto komisia s ohľadom na Divíziu Galícia a podobné formácie konštatovala: ‚Mnohí ľudia, ktorí prišli do tejto krajiny po vojne, bojovali v určitej fáze za Nemcov proti Rusom. Uväznení medzi dvoma represívnymi štátmi mali na to dôvod. Niektoré z týchto bojových jednotiek boli označené ako jednotky SS, ale slúžili jednoducho ako súčasť armády… Preto je možné identifikovať v tejto krajine mnoho ľudí, ktorí slúžili Nemcom alebo sú označovaní ako ›príslušníci SS‹, ›nacisti‹, ›kolaboranti‹ či ›zradcovia‹. To ich však nerobí vojnovými zločincami ani nenaznačuje, že by sa dopustili niečoho zavrhnutého, hoci niektoré mediálne správy to môžu naznačovať.‘ (Luciuk, s. 13-14)“

  Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu prehlásil jednotky SS, a teda aj 14. Waffen-SS divíziu Galícia, za zločineckú organizáciu. Tým pádom sú akékoľvek debaty „vina vs. nevina“ irelevantné! Za týchto okolností sa o príšlusníkoch tejto jednotky rozhoduje v rozsahu: „Aká veľká vina?“ Zhrniem svoje najdôležitejšie body k tomuto, ktoré už v tomto článku zazneli: « Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia prisahali bezpodmienečnú vernosť Adolfovi Hitlerovi. Vojaci divízie Galícia aktívne podporovali a podieľali sa na uskutočnovaní hodnôt nacizmus – prostredníctvom svojej služby a účasti. Vedeli, že sa od nich očakáva, aby v mene Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu… bojovali, vraždili. A tak aj konali. Boli súčasťou štruktúr zabezpečujúcich realizáciu nacistickej ideológie. Ich konanie predstavovalo štrukturálnu spoluúčasť na aplikovaní nacistických politík. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia žili pod nacistickými normami, profitovali z toho, že boli pod patronátom – chránení a podporovaní nacistami, a prispievali k realizácii nacistických cieľov! Nie je možné prehliadať ich príspevok pri priamej alebo sekundárnej participácii na zločinoch nacistického Nemecka, nakoľko poskytovali významnú ľudskú silu pre vojnovú mašinériu, čo prispievalo ku pokračujúcej genocíde v mnohých iných oblastiach vojnového konfliktu. Rovnako samotní boli nasadzovaní do mnohých akcii a činy členov tejto jednotky boli i tu popísané. »

  A ešte som si spomenul. V minulosti som sa už podobnej dileme venoval: « V roku 1978 prebiehal na Floride súdny proces s vtedy 71-ročným Feodorom Fedorenkom, ktorí prišiel do USA v roku 1949. Ten bol obvinený, že bol strážcom v koncentračnom tábore Treblinka. 13 dní boli vypočúvané osoby, bolo ich šesť, ktorí pobyt v tomto tábore prežili. Sudca tento prípad zhodil zo stola. V 1979 už prebiehalo ďalšie súdne pojednávanie pred odvolacím súdom. Tam Fedorenko prehral 3-0. V roku 1981 potom Najvyšší súd definitívne zrušil jeho občianstvo pomerom hlasov 7 ku 2. Citujme z článku v New York Times, ktorý sa tomuto rozhodnutiu venoval: „Odmietajúc argument pána Fedorenka, že bol vojnovým zajatcom a bol nútený do svojej úlohy v Treblinke, sudca Marshall napísal: ‚Služba jednotlivca ako ozbrojeného strážcu v koncentračnom tábore, či už dobrovoľná alebo nedobrovoľná, ho učinila neoprávneným na vízum.‘“ Feodor Fedorenko bol následne v roku 1984 deportovaný do ZSSR, kde bol odsúdený na smrť a v roku 1987 aj popravený. Prečo spomínam tento príbeh? Z jedného dôvodu. V 80-tich rokoch minulého storočia stačil už len fakt, že niekto bol v službách nacistického Nemecka a podieľal sa – aj nepriamo – na zločinoch. Toto už dnes veľakrát neplatí. » Je zrejmé, že nie všetci s takýmto prístupom súhlasia. Inými slovami, existujú rôzne názory. A asi tušíte, ku ktorému sa ja osobne v prípade divízie Galícia prikláňam.

  Musím inak povedať, že spôsob prepojenia vyhlásenia z Norimbergu s tým od sudcu Deschênesa považujem za zavádzajúci. Ak mám dobré vedomosti, Deschênes svoje vyjadrenia prednášal niekedy v 80. rokoch minulého storočia. Vtedy riadil komisiu, ktorá sa zaoberala vojnovými kriminalníkmi v Kanade. Bol to POLITICKÝ orgán ustanovený kanadskou vládou. A presne takisto vnímam i spomenuté „vyšetrovanie“ zo Spojeného kráľovstva. Ak si človek len zbežne prejde, kde všade bola divízia Galícia nasadená, čo sa tam následne dialo, a potom číta vyjadrenia na spôsob: „Veď to boli vlastne dobrí chlapci, muške by neublížili, a ani na pána farára, keď po nich niečo chcel, nikdy krivo nepozreli!“ No niečo tu nesedí.

  • „V septembri 1950 Vysoký komisár Kanady v Spojenom kráľovstve, pán L Dana Wilgress, opísal sovietske naratívy o údajných ‚vojnových zločincov‘ a ‚kolaborantoch‘, ako nič iné než ‚komunistickú propagandu‘. Príslušníkov divízie Galície potom povolili emigrovať do Kanady. Urobili tak legálne. (Luciuk, s. 15)“
  • „Kontroverzia okolo divízie Galície je výsledkom cielenej sovietskej dezinformačnej kampane, ktorá sa od pádu ZSSR v roku 1991 opakovane šíri prostredníctvom agentov Ruskej federácie a ich sympatizantov na Západe. (Luciuk, s. 15)“
  • „Existujú v Severnej Amerike ‚nacistické pamiatky‘? Nie. Hoci sa pamätníky na počesť veteránov divízie Galície nachádzajú v Edmontone (Alberta), Oakville (Ontario), Philadelphii (Pensylvánia) a inde… (Luciuk, s. 16)“

  Pôvodne som na tieto posledné úryvky už ani nechcel reagovať, opakovať sa. Lenže potom som si uvedomil: v dobe, keď bol môj starý otec mládenec a moja matka, o nej sa mu ešte ani nesnívalo, keď bol môj prastarý otec v najlepších rokoch svojho života, tak už vtedy sa v „západnom svete“ prehlasovali heslá a slogany, ktoré sa tam opakujú dodnes…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 80. rocznica zbrodni w Palikrowach. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2024. Dostupné na (10-10-2025 / 22:37): https://ipn.gov.pl/pl/dla-mediow/komunikaty/198847,TEKST-AUDIO-80-rocznica-zbrodni-w-Palikrowach.html
  • [2] ADAMSKI, Mateusz. Prezydent Karol Nawrocki skierował do Sejmu dwa projekty ustaw. Czego dotyczą? Varšava (Poľsko) : Rzeczpospolita, 2025. Dostupné online (12-10-2025 / 01:02): https://www.rp.pl/prawo-w-polsce/art43092631-prezydent-karol-nawrocki-skierowal-do-sejmu-dwa-projekty-ustaw-czego-dotycza
  • [3] Allgemeine Zeitung des Judenthums (Ein unparteiisches Organ für alles jüdische Interesse) / Allgemeine Nr. 35. – den 22. August 1859. 23. ročník, Magdeburg (Lipsko) : Ludwig Philippson, 1859.
  • [4] ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.
  • [5] BEHIND THE SCENES: Oakville’s Nazi soldier monument removed after prolonged controversy. Oakville (Kanada) : Oakville News, 2024. Dostupné online: https://www.oakvillenews.org/local-news/behind-the-scenes-oakvilles-nazi-soldier-monument-removed-after-prolonged-controversy-8488656
  • [6] BENDER, William; BRIGGS, Ryan W. National Jewish group calls for removal of Philadelphia-area monument to a Nazi ‘SS’ unit. Philadelphia (USA) : The Philadelphia Inquirer, 2023. Dostupné online: https://www.inquirer.com/news/american-jewish-committee-ss-monument-ukraine-20230905.html
  • [7] BERZEVICZY, Albert V., GRATZ, Gustav, ALEXANDER, Bernhard a kol. UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht, verwaltung und rechtspflege, landwirtschaft, industrie und handel, schulwesen, wissenschaftliches leben, literatur, bildende künste). Budapesť (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag Des Franklin-Vereines, 1918. 471 strán.
  • [8] Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861. 22. ročník, (Rakúsko-Uhorsko), 1861.
  • [9] Die Deutschenunterdrückung in Russland / Süddeutsches Tagblatt (mit der illustrierten Monatschrift „Bergland“ – Nachtausgabe) [Grazer Tagblatt] – Samstag, den 18. November 1933, Nummer 532. 43. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.
  • [10] Dies ist ein 1990 in Detroit, USA, geführtes Interview mit Fedor Kazan, ukrainischer Angehöriger der 14. Waffen-Grenadier-Division der SS (ukrainische Nr. 1) und der ukrainischen Verteidigungskräfte.
  • [11] DĄBROWSKA-PIECZYŃSKA, Zuzanna. IPN reaguje na list ukraińskich historyków. „Z szacunku dla ofiar“ Varšava (Poľsko), 2025. Dostupné online: https://dorzeczy.pl/kraj/787539/penalizacja-banderyzmu-ipn-reaguje-na-list-ukrainskich-historykow.html
  • [12] EX-NAZI, IN U.S. SINCE 1949, IS DEPORTED TO SOVIET UNION. New York (USA) : New York Times, 1984. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1984/12/23/world/ex-nazi-in-us-since-1949-is-deported-to-soviet-union.html
  • [13] Former Nazi Entitled To Keep Citizenship, Judge in Florida Rules. New York (USA) : New York Times, 1978. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1978/07/27/archives/former-nazi-entitled-to-keep-citizenship-judge-in-florida-rules.html
  • [14] Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Buchdruckerei „Industrie“.
  • [15] German Military Government Over Europe / 1939-1943 – Methods and Organization of Nazi Controls: The Nazi Party in Occupied Europe. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1943. cca. 45 strán.
  • [16] German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 200 strán.
  • [17] German Military Government Over Europe: The General Government. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 80 strán.
  • [18] German Military Government Over Europe: The SS and Police in Occupied Europe. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 40 strán.
  • [19] GŁUSZEK, Paweł. Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2025. Dostupné na (10-10-2025 / 19:21): https://ipn.gov.pl/pl/historia-z-ipn/139138,Archiwum-Pelne-Pamieci-Zbrodnia-w-Hucie-Pieniackiej.html
  • [20] HEIFETZ, Elias. The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919. New York (USA) : Thomas Seltzer, 1921. 408 strán.
  • [21] HENDERSON, Alexander. Eyewitness in Czecho-Slovakia. 1. vydanie, Londýn (UK) : George G. Harrap, 1939. 335 strán.
  • [22] CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.
  • [23] JANIGA, Krzysztof. Ukraina: weteran SS-Galizien i OUN pochowany z honorami państwowymi [+FOTO/+VIDEO]. (Poľsko), 2021. Dostupné na (20-10-2025 / 18:37): https://kresy.pl/wydarzenia/regiony/ukraina/ukraina-weteran-ss-galizien-i-oun-pochowany-z-honorami-panstwowymi-foto-video/
  • [24] Judge Orders Citizenship Voided For a Russian Who Served Nazis. New York (USA) : New York Times, 1979. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1979/06/30/archives/judge-orders-citizenship-voided-for-a-russian-who-served-nazis.html
  • [25] JUSTICES REVOKE U.S. CITIZENSHIP OF A NAZI GUARD. New York (USA) : New York Times, 1981. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1981/01/22/us/justices-revoke-us-citizenship-of-a-nazi-guard.html
  • [26] KINNEY, Duncan. Nazi collaborator monuments in Edmonton defaced with red paint and words “Actual Nazi” and “Nazi Monument”. Progress Report, 2021. Dostupné online: https://www.theprogressreport.ca/monuments_to_nazi_collaborators_in_ edmonton_vandalized_again
  • [27] KUROMIYA, Hiroaki. Debate: The Soviet Famine of 1932—1933 / Reconsidered. Routledge, 2008. strana 663-375.
  • [28] La Presse – Vendredi, 24. novembre 1848, 4534. 13. ročník, (Francúzsko), 1848.
  • [29] LIPHSHIZ, Cnaan. Hundreds in Ukraine attend marches celebrating Nazi SS soldiers. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:23): https://www.timesofisrael.com/hundreds-in-ukraine-attend-marches-celebrating-nazi-ss-soldiers/
  • [30] LIPHSHIZ, Cnaan. Hundreds in Ukraine attend marches celebrating Nazi SS soldiers, including in Kyiv for the 1st time. New York City (USA) : Jewish Telegraphic Agency, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:23): https://www.jta.org/quick-reads/hundreds-in-ukraine-attend-marches-celebrating-nazi-ss-soldiers-including-in-kyiv-for-the-1st-time
  • [31] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [32] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [33] Nazi symbols, salutes on display at Ukrainian nationalist march. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel, 2018. Dostupné online (12-10-2025 / 00:02): https://www.timesofisrael.com/nazi-symbols-salutes-on-display-at-ukrainian-nationalist-march/
  • [34] Our Story. New Jersey (USA) : Ukrainian National Association (UNA). Dostupné online: https://unainc.org/about-us/our-story
  • [35] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 217. Donnerstag den 9. September 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [36] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 263. Donnerstag den 14. November 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [37] Reverend prays for victims of war in Ukraine’s Borodyanka. Londýn (UK) : The Sun, 2022. Dostupné online: https://youtu.be/QA5yZnxS2zc?si=xVbZUSq8gPN-NEJq
  • [38] ROTHMAN, Jonathan. Monument to the 14th Waffen SS, which fought alongside Nazis, removed from Oakville cemetery. (Kanada) : The Canadian Jewish News, 2024. Dostupné online: https://thecjn.ca/news/monument-to-the-14th-waffen-ss-which-fought-alongside-nazis-removed-from-oakville-cemetery/
  • [39] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
  • [40] SOKOL, Sam. Ukrainian Official Changes Tune on ‚Unacceptable‘ March Honoring SS Unit. Tel Aviv (Israel) : Haaretz, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:37): https://www.haaretz.com/world-news/europe/2021-05-04/ty-article/.premium/ukrainian-official-changes-tune-on-unacceptable-march-honoring-ss-unit/0000017f-e0e2-d7b2-a77f-e3e7ee990000
  • [41] STODDARD, Lothrop. Into Darkness – Nazi Germany Today. 1. vydanie, New York (USA) : Duell, Sloan & Pearce, 1940. 311 strán.
  • [42] STOJANOWSKI, Karol. Rasizm przeciw słowiańszczyźnie. Poznaň (Poľsko) : GŁOS, 1934. 156 strán.
  • [43] The Tragedy Of Polish Jewry. Jeruzalem (Palestína) : Azriel Press Jerusalem, Joint Committee for Aid of the Jews of Poland; 1940. 84 strán.
  • [44] TRAN, Cindy. Edmonton Jewish Federation renews call to remove Nazi-linked monuments. Edmonton (Kanada) : Edmonton Journal, 2023. Dostupné online: https://edmontonjournal.com/news/local-news/edmonton-jewish-councils-call-to-remove-nazi-linked-monuments
  • [45] Ukraine nationalists rally to commemorate Nazi SS division. Londýn (UK) : ITV, 2014. Dostupné online (12-10-2025 / 00:32): https://www.itv.com/news/update/2014-04-27/ukraine-nationals-hold-rally-commemorating-nazi-ss-division/
  • [46] Ustawa przeciw banderyzmowi jak płachta na byka. Ukraina grozi odwetem. Varšava (Poľsko) : Salon24, 2025. Dostupné online (12-10-2025 / 01:12): https://www.salon24.pl/newsroom/1465871,ustawa-przeciw-banderyzmowi-jak-plachta-na-byka-ukraina-grozi-odwetem/
  • [47] VOWLES, Hugh P. Ukraine and Its People. Edinburgh (Škótsko) : T. and A. Constable Ltd. at the University Press, 1939. 224 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/14-waffen-ss-divizia-galicia-division-galizien-halychina-pokusy-o-rehabilitaciu-esesakov-ktori-potlacali-slovenske-narodne-povstanie-snp/

• ▐ Zverejnené: 05/10/2025

  Základný popis

  Historické mapy zobrazujúce územie tzv. Veľkej Ukrajiny. Mapy ukazuje rozsiahle územné nároky zasahujúce do dnešného Slovenska, Poľska, Bieloruska a ďalších krajín. Naznačujú taktiež rozsiahle územné ambície smerom k Čiernemu moru a Kaukazu. Táto mapa predstavuje historický pohľad na predstavy ideológie „politického ukrajinizmu“. V súčasnosti sú takéto nadhľady vnímané kontroverzne.

  « Koncept „Veľkej Ukrajiny“ a územné nároky voči Slovensku »

  ZNAČKY: Komentár – Politika –História – Mapa – Slovensko – Podkarpatská Rus – Ukrajina – Ideológia – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania – Slovania – Výmena obyvateľstva

  Ak by niekoho zaujímala, krátka úvaha o tom, akým spôsobom by na Slovensku mohlo dôjsť k tvorbe podmienok vedúcich k zvýšeniu rizika straty jeho územnej celistvosti, nebodaj až k zániku slovenskej štátnosti, ten nech ďalej číta moje nasledujúce riadky. Možno si potom uvedomíte celú tú „fiktívnosť“ doprevádzajúcu mnohých ľudí spätých s pojmom „riadenie štátu“, dôraz na slovo riadenie, ktoré je len ich zbožným prianím, a prepadne vás zúfalstvo. Oprávnene. Príjemné čítanie.

  Túto tému som už čiastočne otvoril v závere článku o Ruthénoch – Rusnákoch – Rusínoch. Predtým než pripojím svoje ďalšie poznatky, pripomeňme si najprv, ako profesor Rudnitsky vlastne vnímal vymedzenie ukrajinského územia: „Západná časť pieskovcových Karpát, ktorá sa nachádza na ukrajinskom území [sic], sa nazýva Nízke Beskydy. Je tiež známa ako Lemkovské Beskydy, pretože ju obýva ukrajinský [sic] horský kmeň Lemkov. (s. 26)“ Zopakujem, čo som napísal v spomínanom článku: « Nízke Beskydy sú prakticky celou severnou časťou východného Slovenska, od Sniny po Bardejov! Pre Stepana Rudnitského? Ukrajinské územie… A označovať Lemkov, ktorí sú všeobecne známa podskupina Rusnákov (Rusínov), priradzovať ich k Ukrajincom? Mešuge. » A ako sa teda má tá hranica ukrajinského územia tiahnúť naprieč slovenskou krajinou? Nasledovne: « Mukačevo, Užhorod, Bardejov, Sabinov, Kežmarok, Stará Ľubovňa, rieka Poprad – v skratke: ukrajinský profesor Rudnitsky považoval aj slovenských Rusnákov (Rusínov) za Ukrajincov. » Pripomeňme si ďalšieho ukrajinského profesora – Stanislava Dnistrjanského, ktorý v roku 1919 napísal: „Najmä Ukrajincom, ktorí žili na území bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie… [sic] (s. 17-18). Alebo môžeme spomenúť ukrajinského profesora Dmytra Dorošenka, ktorý narátal pre rok 1931 nejakých 570-tisíc Ukrajincov v Československu [sic] (1939, s. 9).

  Uvedeným profesorom asi nikto nepovedal jeden podstatný fakt: ak Rusnák (Rusín) nie je vystavený okolnostiam (propaganda, nevyhnutnosť životných okolnosti, napr. z dôvodu ohrozenia a obáv o život a pod.), ktoré ho k tomu privedú, tak sa sám od seba NIKDY nebude považovať za Ukrajinca. Dôkazom sú všetky „zakonzervované“ obce na severovýchode Slovenska, kde každý jeden človiečik, každá starenka a každý starček – ešte aj po roku 1989 – boli VŽDY Rusnákmi! Vtedy ešte neboli ani tými Rusínmi, tento novotvar sa objavil a začal vo väčšej miere popularizovať možnože niekedy pred dvadsiatimi rokmi. Povedať Rusnákovi na Slovensku, že je „Ukrajinec“, takéto niečo je z jeho strany vnímané ako hrubá urážka. Myslím si, že som osobne vynaložil enormné množstvo úsilia, aby som predošlé slová potvrdil, potvrdil svojbytnosť Ruthénov – Rusnákov – Rusínov.

  Prečo by niekto venoval toľko úsilia tvorbe konceptu, ktorý z pohľadu historicko-kultúrneho zreteľne pokrivkáva, ak nie rovno – padá na hubu. « V momente, keď niekto považuje obyvateľov istého územia za členov „veľko-ukrajinského“ národa, takýto postoj má dosť závažné dôsledky. Vyznačenie „etnografické“ sa zvykne následne uplatňovať politicky: vytvára podklad pre neskoršie územné nároky. A tak sa aj stalo. „Veľko-Ukrajinci“ desaťročia nariekali nad tým, ako boli vymedzené hranice, či už po Prvej svetovej vojne (WWI), ale rovnako taktiež po Druhej svetovej vojne (WWII). Slovensko-ukrajinská hranica mala – podľa ich predstáv – viesť ÚPLNE inak. »

  Pozrime sa teraz spoločne na niekoľko príkladov vymedzení území, ktoré sú vraj historicky „ukrajinskými“. Prvá mapa pochádza z publikácie „Die Ukraine“ (1939) vydanej v nacistickom Nemecku:

  Ďalšia mapa je z knihy „L’Ukraine (Terre Russe)“ (1939), ktorú napísala dvojica autorov Pierre Brégy a Serge Obolensky:

  No a do tretice tu máme mapu z knihy „L’Ukraine des origines à Staline“ (1941):

  POZNÁMKA: Určite vám odporúčam pozrieť si REÁLNE historické mapy, naštudovať si, ako tieto vymedzovali územia označované „Ukrajina“.

  Teraz vám ešte o čosi viac vysvetlím, čo tieto mapy reálne znamenali, a ako vznikali. Sympatizanti ideológie „politického ukrajinizmu“ si na začiatku minulého storočia postupne budovali centrá v rôznych krajinách [takým centrom sa stala napr. aj Praha za Masaryka; pozn.] V týchto krajinách následne vyvíjali aktivity: snažili sa presadiť svoj koncept „Veľkej Ukrajiny“. Na prijatie tohto konceptu v širšej spoločnosti a politických kruhoch vytvárali podhubie – vydávali knihy, robili prednášky, lobovali za túto myšlienku aj u iných, napr. u (v daných krajinách) domácich akademikov, a takto postupne túto myšlienku privádzali do života. Výsledkom týchto aktivít mala byť aj zmena hraníc Slovenska a poškodenie našich územných záujmov. Čo sa napokon stalo, keď Podkarpatská Rus, ktorá tisíc rokov NEBOLA súčasťou kultúrnej sféry východnej Európy, ale naopak fungovala vo vzťahu s východným Slovenskom [čo bolo na prelome 19.-20. storočia všeobecne známe; pozn.], napr. pôsobnosť Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie na území východného Slovenska, bola odtrhnutá od Česko-Slovenska a pričlenila sa k Ukrajinskej SSR [tá bola samozrejme súčasťou ZSSR, pozn.]

  Príčetní ľudia žijúci na území Slovenska, ktorí majú aspoň elementárne povedomie o takýchto historických udalostiach, čiže v podstate nikto, musia s hrôzou sledovať aktuálny politický diskurz. Jeho súčasťou sa stala podpora vstupu Ukrajiny do Európskej únie (EÚ) zo strany Slovenska. Takéto kroky sú vedené ekonomickými záujmami slovenskej „kapitáložernej“ vrstvy. Česť výnimkám, ale tá „politicko-oligarchická“ je v drvivej väčšine – už z povahy – debilná, neschopná konkurovať (v európskom, ani v globálnom priestore) v oblasti podnikateľskej invenčnosti a finančný kapitál sa v ich rukách hromadí len vďaka ovládnutiu niektorých hospodárskych odvetví, a tým aj finančných tokov v štáte, čo sa im podarilo na podklade rôznych nevyšetrených podvodov a dlhoročnému rozkrádaniu štátu a eurofondov, okrádaniu jeho občanov. Podnikanie týchto osôb závisí od množstva finančných prostriedkov v štáte. Oni tieto prostriedky do ekonomiky nie sú schopní prinášať. Preto potrebujú dostatočné množstvo otrokov v službách zahraničného kapitálu, od ktorých tieto finančné zdroje následne „vyzbíjajú“, a tým môže byť aj poskytovanie rôznych služieb, kde sa z týchto otrokov opäť nejaké to euro vydranká. Ale aj na takéto zbíjanie potrebujete ochotných idiotov, ktorí vám ho budú organizačne zabezpečovať, ideálne pracujúcich za nízku mzdu. Čo potom v prípade, ak si Slováci nemôžu viac dovoliť pracovať pre zahraničných otrokárov; pokiaľ nechcú stráviť celý život na ulici a niekde pod mostom; a ani pre – „slovenských buržujov“? Potrebujete priniesť niekoho, kto ochotní bude. Ukrajincov, ktorí budú utekať zo zdevastovanej a rozkradnutej Ukrajiny. Veľmi zjednodušene povedané. Tu ale nastáva problém. Ak už predtým bola nejaká oblasť Slovenska označovaná „politickými Ukrajincami“ ako – „ukrajinské územie“, len preto, že sa rozhodli považovať slovenských Rusnákov za Ukrajincov, ktorí nimi nikdy neboli, takým Rusínom na Ukrajine je dodnes upierané základné právo na sebaurčenie; čo sa asi stane, ak sa v tejto oblasti odrazu ocitnú státisíce ľudí majúcich občianstvo štátu „Ukrajina“? Aký dopad to môže mať na budúci vývoj tejto spoločnosti? Už dnes majú niektoré mestá desaťtisícové počty obyvateľov s ukrajinským občianstvom. Košice sú väčším „ukrajinským“ mestom než také Mukačevo. Takto hovoríme o existencii ukrajinských miest v rámci tých slovenských! A čo ak dôjde nebodaj k väčšiemu konfliktu? Ukrajinské ozbrojené sily budú ustupovať a stiahnu sa až za Karpaty, na územie východného Slovenska, ako sa tomu zabráni? Čo ak neskôr nebudú chcieť odísť? A čo si myslíte, až by ten prípadný „väčší konflikt“ skončil, ako by asi vyzerali nové hranice takéhoto okupovaného územia?

  ZÁVER:
  Áno, toto je iba polemizovanie o možnom budúcom scenári. Pravdepodobne k nemu nedôjde. Ale človek, ktorému záleží na vlastnom národe a štáte, má elementárne znalosti o manažmente rizika, NEBUDE za žiadnych okolnosti robiť kroky a rozhodnutia, pričom na ich základe dochádza k zvýšeniu rizika možného výskytu negatívnych udalostí – nebude sa do budúcnosti spoliehať na náhodu a vonkoncom nie na dobrú vôľu niekoho, kto by chcel Slovensko energeticky zničiť. Vstup Ukrajiny do Európskej únie, vzhľadom na geografickú blízkosť, bude s istotou viesť k ďalšiemu nárastu celkovej početnosti Ukrajincov na Slovensku, bude znamenať ďalšie znehodnotenie platov slovenských občanov (s nulovými vyhliadkami na reálny rast miezd), ako aj ďalšie prehĺbenie nedostupnosti – nájomného aj vlastného – bývania pre budúce generácie. Ja som vždy tvrdil: slovenská vláda by sa mala starať o svojich občanov, aby tu na Slovensku mohli pracovať za adekvátne mzdy, a teda žiť, nie sa ich snažiť nahradzovať inými. Toľko krátka úvaha. Myslím si, že sú tu u nás ľudia, ktorí sú platení za to, aby nad takýmito vecami uvažovali, a veľmi štedro, možno by bolo na čase…

  UPOZORNENIE: Všetky mapy uvedené v tomto článku retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila ich ostrosť a celková farebná rovnováha. VÝRAZNE. Zároveň by som chcel podotknúť, že použité informačné zdroje sú (namiesto abecedného) radené podľa poradia jednotlivých máp v článku.

  ZDROJE:

  • [1] BENOIST-MÉCHIN, Jacques. L’Ukraine des origines à Staline. Paríž (Francúzsko) : Albin Michel, 1941. 127 strán.
  • [2] BRÉGY, Pierre; OBOLENSKY, Serge. L’Ukraine (Terre Russe). Paríž (Francúzsko) : Librairie Gallimard, 1939. 240 strán.
  • [3] DNISTRIANS’KYI, Stanislav [aka Stanislaus Dnistriansky]. Ukraina and the Peace-conference. 1919. 1919. 117 strán.
  • [4] DOROŠENKO, Dmytro [aka Dmytro Doroshenko]. History of Ukraine. Edmonton (Kanada) : The Institute Press, 1939. 702 strán.
  • [5] RUDNYT͡SʹKYĬ, Stepan [aka Stephen Rudnitsky]. UKRAINE – The Land and Its People (An Introduction to Its Geography). New York (USA). New York (USA) : Ukrainian Alliance of America, 1918. 370 strán.
  • [6] TSOULOUKIDSE, Michael. Die Ukraine. Lipsko (Nemecko) : Wilhelm Goldmann Verlag, 1939. 109 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/koncept-velkej-ukrajiny-a-uzemne-naroky-voci-slovensku/

• ▐ Zverejnené: 01/10/2025

  Základný popis

  Časť z rezolúcie delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023. Zástupcovia Rusínov v nej požadujú, aby štátne orgány Ukrajiny uznali Rusínov v pozícii samostatného národa so všetkými právami, ktoré im príslušia, aby došlo k oficiálnemu uznaniu ich existencie a k umožneniu realizácie práva na sebaurčenie.

  « Súčasný stav Rusínov na Ukrajine (2023) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – Politika – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Galícia – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Slovensko – Slovania – Spoločenská zodpovednosť – Pokrytectvo – Zuzana Čaputová

  Ďalší zaujímavý dokument. Jedná sa o časť z rezolúcie delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023. Tí vám v ňom žiadajú, aby boli karpatskí Rusíni ukrajinskými štátnymi orgánmi uznaní v pozícii samostatného národa a pôvodnej národnostnej menšiny. Chceli by uznať svoje práva, ktoré im patria na podklade medzinárodných dokumentov podpísaných Ukrajinou. Taktiež by chceli, aby mali tú možnosť: môcť sa v oficiálnych dokumentoch vôbec identifikovať v rámci národnosti „rusínskej“, aj s ich materinským jazykom – „rusínskym“. Toto budú asi tie najpodstatnejšie body z ich žiadostí. A viete čo? NIKOHO na Slovensku, v Európe… a vôbec na svete… to nezaujíma.

  Ja keď počujem, ako má u nás každý nejaké práva, alebo sa ich dožaduje a cíti nejako dotknutý, pričom sa takýmto názvom zväčša (takmer vždy) len vytvára podvedomá manipulácia pri snahe o presadenie záujmov týchto osôb, a potom tu máme európsky národ so siahodlhou históriou, ktorému je upieraná jeho holá existencia a… nikto sa neozýva? Keď dochádza k desaťročia trvajúcemu útlaku rusínskej menšiny na Ukrajine, k pokusom o jej kultúrne vymazanie z povrchu zemského, postupnú asimiláciu a definitívne začlenenie do „veľko-ukrajinského“ národa, tak sú všetci ticho? V Európskej únii, ktorá ma hubu plnú diverzity? Ja vám neviem…

  OSN, Rada Európy, Európsky parlament, Ursula von der Leyen, Zuzana Čaputová… všetci oboznámení… a? NIČ. Zuzanka odišla a prišiel nový rezident. A? Stále nič. Takže tu máme národ, ktorý je zo strany Ukrajiny neprestajne utláčaný, sú mu upierané práva na ELEMENTÁRNE samourčenie/sebaurčenie, pričom národ Rusínov je so Slovenskom neuveriteľne spätý, vzhľadom na spoločnú históriu a prítomnosť členov tejto národnostnej skupiny na Slovensku, alebo ich potomkov, ktorí sa plnohodnotne včlenili v rámci ich slovenského občianstva, no niet tu nikoho, kto by sa zastal ich práv na zachovanie pôvodnej kultúry v jadre ich proveniencie: na Podkarpatskej Rusi, dodávam – aj v Galícii (Halič). A ja budem počúvať tri roky o „demokraktickej Ukrajine“ hodnej vstupu do EÚ, a že oni žiadne menšiny nikdy neutláčali a neutláčajú. Vraj výmysly, dezinformácie, ruská propaganda. Normálne klamať do očí človeku budú. Neskutočné.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: Podkarpatská Rus – Časopis Společnosti přátel Podkarpatské Rusi 3/2023. Praha (Česká republika) : Společnosti přátel Podkarpatské Rusi, 2023. 14 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/sucasny-stav-rusinov-na-ukrajine-2023/

• ▐ Zverejnené: 23/06/2025

  Základný popis

  Záber z filmu „Do svidanija, malčiki!“ (1964) od režiséra Mikhaila Kalika, je viac než len momentkou z minulosti. Ide o hlboký psychologický portrét materinskej lásky a existenciálnej úzkosti pred tvárou vojny. Čiernobiely film s realistickým prístupom zobrazuje posledné chvíle mladých mužov, ktorí sa pripravujú na odchod do armády, a ich rodiny, ktoré čelia neistote a hrozbe straty. Táto scéna, zachytená v tichej intimite, rezonuje s univerzálnymi témami vojny, materstva a ľudského osudu.

  « Aby sa slovenské matky nemuseli lúčiť so synmi, ktorí… »

  ZNAČKY: Umenie – Video – Hudba – Láska – Rodina – Materstvo – Militarizácia – Politika – Ideológia – Totalita – Vojna – Druhá svetová vojna – Peklo – Nihilizmus – Smrť – Ľudský život – Slovania – Rusko

  …sa im nikdy nevrátia.

  DOPORUČENÉ VIDEO: Do svidanija, malčiki! [До свидания, мальчики], 1964 (Youtube)

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: KALIK, Mikhail (režisér). Do svidanija, malčiki! [До свидания, мальчики]. Moskva (Sovietsky zväz) : Mosfilm, 1964, online: https://youtu.be/RvDtNWaoAVc

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/aby-sa-slovenske-matky-nemuseli-lucit-so-synmi-ktori/

• ▐ Zverejnené: 16/06/2025

  └ Aktualizované: 17/06/2025 (03:02)

  Základný popis

  Citát z knihy Jamesa Bronterreho O’Briena „The Rise, Progress, and Phases of Human Slavery“ z roku 1885 zobrazuje ostrú kritiku vtedajšieho mzdového systému ako formy otroctva. Obrázok a citát poukazujú na prepojenie medzi kapitalizmom, vykorisťovaním práce a modernými spoločenskými nerovnosťami.

  « Mzdové otroctvo pracujúcej triedy (1885) »

  ZNAČKY: Komentár – Citát – Inšpirácia – Ekonomika – Politika – Spoločenská zodpovednosť – Ľudský život – Liberálna demokracia – Progresivizmus – Globalizácia – Neokolonializmus – Výmena obyvateľstva

  Nedávno som započul slovenského premiéra rozprávať o tom, koľko ázijských gastarbeiterov nám tu na Slovensku chýba. Skoro som sa povracal. Akože nám chýbajú zahraniční pracovníci? Koľko slovenských matiek je od svojich rodín v Rakúsku? Koľko slovenských otcov pobehuje kade-tade po Európe? Nám? Vážne? Po státisícoch z Ukrajiny, potrebujeme ďalšie státisíce? Tu už niektorým Slovákom nikdy v živote platy nestúpnu? Potom sa tí istí ľudia pyšne vystatujú, ako oni 5-krát (alebo ja neviem koľko, je mi to úprimne jedno) voľby vyhrali. A teraz? Moja stará mama by povedali: „S takým niečím si anjeli na nebesiach každé ráno riť vytierajú.“ Čo z toho budú mať Slováci o dvesto rokov? O tristo? Budú vôbec? Tým sa treba trápiť, a o to viac, o čo mali dotyční vcelku dosť možnosti, aby Slovensko niekam posunuli. Čo teda urobili, pre zlepšenie demografických prognóz? Ako zmenili – za tie dlhé roky vo vrcholovej politike – štruktúru slovenského hospodárstva? Aké platy majú Slováci? Pán premiér, kto je podľa vás nositeľom slovenskej kultúry? Možnože tam niekde, pri týchto ľuďoch, by bolo dobré začať. Čo ste za tie roky urobili pre zlepšenie bytovej otázky na Slovensku? Aké sú náklady mladých rodín pri kúpe vlastných obydlí? No ale aspoň tú potravinovú sebestačnosť Slovenska sa podarilo, či ani…? A debata skončila.

  Mnohé európske štáty majú s príchodom „legálnych migrantov“ dlhoročné skúsenosti. Lacná pracovná sila z Turecka prúdila do Nemecka desaťročia – legálne. Rovnako aj pracovníci z bývalých kolónií Francúzska alebo Veľkej Británie. Keď francúzsky spisovateľ alžírskeho pôvodu Emmanuel Roblès otvorene kritizoval vyvážanie Alžírčanov do Francúzska slovami svojich postáv: „‚Nechcem… aby tunajší robotníci… odchádzali pracovať pre Nemcov do Francúzska…,‘ (…) Vedel som, že sa mu zvyčajne podarilo zverbovať iba obyvateľov z najzaostalejších a najbiednejších krajov, chudobných ľudí… (…) Má rád peniaze a poriadne zarába na každom chudákovi, ktorého sa mu podarí chytiť…,“ tu sa niečo obdobné ide o nejakých 80-rokov opakovať? S tým rozdielom: tam to robili „zvrhlí buržuji“, u nás sociálna demokracia. Neuveriteľné. Choďte sa pozrieť, kam sa populácia v niektorých štátoch posunula. Deti z akých etnických skupín sa tam v  prevažnej miere rodia a nastupujú do prvých ročníkov základných škôl, aké osoby stoja na čele metských zastupiteľstiev (UK) tých najväčších miest. Však tí pôvodní obyvatelia tam veľakrát nemôžu už ani len tie Vianoce sláviť! Aby náhodou niekoho neurazili. Na Slovensku už máme nejaké tie významné menšiny, ktoré nie sú zas až tak dokonalo integrované. Ideme vytvárať ďalšie? Lebo občan Slovenska si nemôže dovoliť pracovať, vzhľadom na životné náklady u nás, za sumy, aké sú mu ponúkané, musí utekať preč, tak my ideme prinášať „otrokov“, aby na nás mal kto pracovať? Takto má vyzerať ekonomické riešenie budujúce blahobyt Slovenska z dlhodobého hľadiska? Nebláznime. Ja osobne som veľkým zástancom kultúrnej a národnostnej diverzity sveta. Vyslovene zbožňujem prejavy tej najpôvodnejšej kultúry z rôznych častí sveta – folklór v podobe z generácie na generáciu prenášaných príbehov a rozprávaní. Verím, že spoznávanie iných kultúr človeka VÝZNAMNE obohacuje. Ono to vyslovene kričí už z toho, čím sa ja sám zaoberám, kde pravdepodobne 75-85% materiálov pochádza z iného kultúrneho prostredia, než je to slovenské. A ja si veľmi vážim tú možnosť: mať prístup k výsledkom rôznorodého ľudského myslenia. Ale vytrhávať ľudí z jedného prostredia a vkladať ich do iného v státisícových množstvách, vzájomne premiešavať? Nemáme dosť príkladov, čo to robí s pôvodnou kultúrou? Čiže Slováci budú vytrhnutí zo svojho prostredia, alebo sa vôbec nenarodia, a tí, čo sem prídu budú vytrhnutí z toho svojho. A takto sa rodiny a rody hneď v niekoľkých štátoch naraz rozrobia. Kto potrebuje vytrhávať ľudí z ich rodných krajov a takýmto spôsobom ich izolovať? Umelo vytvárať styčné plochy v spoločnosti – tam, kde predtým neboli? Prečo to ma byť dobrý nápad?

  Na záver jedna pripomienka. Ja netvrdím, že zodpovednosť za záležitosti uvedené v prvom odseku je iba na pleciach premiéra. Ono sa stačí pozrieť, aká bola cena nehnuteľností počas kandidatúry a pri nástupe Zuzany Čaputovej do úradu, a keď odtiaľ odchádzala. Úplná deštrukcia. Ja tvrdím, že sa dalo urobiť PODSTATNE viac, aby bolo Slovensko v stave, kedy by to ono samotné a jeho občania zvládli a nepocítili v takej zdrvujúcej podobe. A to ani nehovorím, čo ich ešte… a najmä ich deti… čaká. Dalo sa a stále sa dá robiť omnoho viac.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] O’BRIEN, James Bronterre. The Rise, Progress, and Phases of Human Slavery (How it Came into World and How it Shall be Made to Go Out). Londýn (UK) : William Reeves, 1885. 160 strán.
  • [2] ROBLÈS, Emmanuel. Mestské návršia. 1. vydanie, Bratislava (Československo) : Slovenský spisovateľ, 1986. 560 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mzdove-otroctvo-pracujucej-triedy-1885/

• ▐ Zverejnené: 07/06/2025

  Základný popis

  O neúspechu sociálnej kohézie v EÚ. Citát Lubomíra Zaorálka, ktorý hodnotí vývoj v Európskej únii po rozšírení o postkomunistické krajiny. Kritický pohľad na dramatické rozdiely v úrovni platov a životnej úrovne.

  « Zánik sna o rovnosti: (V skutočnosti nikdy neplánovaná) kohézia Európskej únie v mzdovej oblasti »

  ZNAČKY: Citát – Ekonomika – Politika – Liberálna demokracia – Globalizácia – Neokolonializmus – Výmena obyvateľstva – Progresivizmus – Slovensko – Slovania

  ZDROJ: Kauza bitcoin je světový skandál. Nawrocki Tuska dorazil. | Lubomír Zaorálek. (Česká republika) : XTV, online: https://youtu.be/wcU_Ydrxrr0?feature=shared&t=503

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zanik-sna-o-rovnosti-v-skutocnosti-nikdy-neplanovana-kohezia-europskej-unie-v-mzdovej-oblasti/

• ▐ Zverejnené: 06/06/2025

  Základný popis

  Ako západné mocnosti uisťovali Sovietsky zväz o tom, že nedôjde k žiadnemu rozširovaniu NATO v súvislosti so zjednotením Nemecka. Na pozadí súčasných udalostí na Ukrajine je dôležité vrátiť sa k historickým koreňom, ktoré formovali dnešnú realitu. Rozbor odtajnených materiálov a prepisov kľúčových rokovaní na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia.

  « Ako Sovieti súhlasili so zjednotením Nemecka »

  ZNAČKY: Komentár – Citát – História – Politika – Liberálna demokracia – Globalizácia – Neokolonializmus – Progresivizmus – Rusko – Ukrajina – Slovania

  Mnohí ľudia komentujú dianie na území Ukrajiny. No len málokto z nich sa venuje aj otázkam historického pozadia tejto tragédie. Súvislostiam, ktoré nás z veľkej časti priviedli tam, kde dnes sme. Tomu, čo významne dotváralo kontext, v ktorom sa neskôr všetky udalosti odohrali. Niektorí si povedia: „Toto je ruská propaganda!“ Nie, toto sú historické fakty, ktoré sa reálne stali. Boli to Sovieti, ktorí rozhodovali o tom, či nakoniec dôjde k zjednoteniu Nemecka. V tom čase mali vo východnom Nemecku cez 300-tisíc(!) vojakov. Súhlasili, za istých podmienok. Oni to takto vnímajú a veľakrát deklarovali svoj nesúhlas s tým, že sa stal presný opak toho, o čom boli ubezpečovaní. Ja vám teraz prinášam nejaký ten môj súpis narýchlo spísaných poznámok, ktoré som čerpal zo štúdie Národného bezpečnostného archívu (National Security Archive), ktorý je situovaný v areáli Univerzity Georgea Washingtona vo Washingtone. Práca, z ktorej som čerpal nesie názov: „NATO Expansion: What Gorbachev Heard (2017)“, a je to vcelku dôkladný rozbor odtajnených materiálov a prepisov kľúčových rokovaní na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia.

  • December 1989 (Stretnutie na Malte – „Malta summit“): Prezident USA George H. W. Bush uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že Spojené štáty americké nezneužijú aktuálnu situáciu, aby poškodili sovietske záujmy.
  • 31. Januára 1990: Západonemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher verejne hovorí: „…zmeny vo východnej Európe a proces zjednotenia Nemecka nemôže viesť k poškodeniu sovietskych bezpečnostných záujmov.“ Tento minister dokonca požadoval, aby bývalé „Východné Nemecko“ aj po spojení s tým západným, i naďalej ostalo mimo teritoriálnej pôsobnosti NATO.
  • 9. Február 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že expanzia NATO na východ sa neudeje „ani len o jeden palec“. Túto frázu „ani o palec na východ“ si od neho Gorbačov vypočuje celkovo 3-krát. Gorbačov jasne vysloví: „Určite, akékoľvek rozširovanie NATO by bolo neakceptovateľné,“ Baker s ním súhlasí.
  • 10. Február, 1990: Západonemecký kancelár Helmut Kohl ubezpečuje Gorbačova: „Sme presvedčení o tom, že NATO by nemalo rozširovať sféru svojich aktivít.“
  • 11. Apríl 1990: Britský minister zahraničných vecí Douglas Hurd opakuje posolstvo svojich kolegov a pridáva, že Británia si zreteľne: „…uvedomuje dôležitosť – nerobiť nič, čo by poškodzovalo sovietske záujmy a dôstojnosť.“
  • 4. Máj 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker pri rozhovore s ministrom zahraničných vecí ZSSR Eduardom Ševarnadzem zdôrazňuje, že tento proces, ktorý sa odohráva nebude mať: „…víťazov alebo porazených. Namiesto toho vytvorí novú legitímnu európsku štruktúru, ktorá bude zahrňujúca, nie vylučujúca.“
  • 18. Máj 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker opakuje svoje slová prezidentovi ZSSR a predkladá mu svoj 9-bodový plán, ktorý zahŕňa napríklad ponechanie Nemecka bez nukleárnych zbraní. Zdôrazňuje: „…budovanie stabilnej Európy…,“ v spolupráci so ZSSR.
  • 25. Máj 1990: Francúzsky prezident Francois Mitterrand pri osobnom stretnutí s prezidentom ZSSR Michailom Gorbačovom mu hovorí, že je: „…osobne za rušenie vojenských blokov,“ ako aj vytvorenie bezpečnostných záruk pre ZSSR.
  • 31. Máj 1990: Prezident USA George H. W. Bush uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že Nemecko v NATO nebude nikdy zamerané voči ZSSR.
  • 8. Jún 1990: Britská premiérka Margaret Thatcherová na stretnutí s prezidentom ZSSR Michailom Gorbačovom hovorí: „Musíme nájsť spôsoby, ako Sovietskemu zväzu poskytneme dôveru v to, že jeho bezpečnosť bude zaistená…“
  • 25. Októbra 1990: Na ministerstve obrany USA prebieha diskusia o rozširovaní NATO. Expanzia NATO je (nateraz) zavrhnutá s tým, že nie je potrebné budovať „anti-sovietsku koalíciu“.
  • Marec 1991: Novovymenovaný britský premiér John Major osobne ubezpečuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova: „O posilňovaní NATO neuvažujeme.“
  • Júl 1991: Generálny tajomník NATO Manfred Woerner delegácii sovietskych poslancov v Bruseli hovorí: „Nemali by sme dovoliť (…) izoláciu ZSSR od európskej komunity.“

  Toto je pomerne dlhý sled významných osobností svetovej politiky, ktorí vyjadrovali otvorené záruky a ubezpečenia. Čo nasledovalo? NATO sa za niekoľko rokov rozhodlo rozširovať o ďalšie krajiny, smerujúc na východ Európy k hraniciam Ruska.

  • 16. Apríla 1997: Gorbačov sa vyjadruje na tému plánovaného rozširovania NATO nasledovne: „Je to chyba. Je to veľká chyba. (…) Nie som presvedčený zárukami, že sa Rusko nemá čoho obávať. (…) Nemôžete ponižovať národ, jeho ľudí, a myslieť si, že to nebude mať žiadne následky. Takže moja otázka znie: je toto novou stratégiou? Myslím si, že ak sa bude pokračovať v takomto spôsobe zahrávania sa, kde jedna krajina niečo hrá na tú druhú, tak všetky tieto problémy, všetky tieto záležitosti, ktoré sme dnes zmienili, bude veľmi náročné vyriešiť.“

  V knihe „Social Psychology“, ktorú napísal psychológ Dr. Elliot Aronson a iní, v tejto knihe som nie tak dávno narazil na nasledovný citát (autorstvo sa pripisuje J. Williamovi Fulbrightovi): „Osobne si myslím, že správanie Ruska a Číny je ovplyvnené rovnako upodozrievaním našich úmyslov, ako je to naše ovplyvnené podozrievaním tých ich. Toto by znamenalo, že my samotní vplývame na ich správanie – tým, že ich považujeme za nepriateľských, vlastne vytvárame ich nepriateľstvo.“ To je z knihy vydanej v roku 2005. Máme rok 2025. Nech sa teda páči, urobte si svoj vlastný názor o spôsobe prístupu k Ruskej federácii zo strany západných mocností. Zhodnoťte si samotní: čo sa rozprávalo, čo sa skutočne dialo, a najmä: kam sme sa s takýmto prístupom dopracovali, a kam sa – s celou tou znovuzrodenou fašizáciou a militarizáciou Európy – ešte len dostať môžeme.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ARONSON, Elliot; WILSON, Timothy D.; AKERT, Robin M. Social Psychology. 5. vydanie, New Yersey (USA) : Pearson Education, 2005. 656 strán.
  • [2] Russia – Gorbachev comments on NATO expansion. AP Archive, 2015, online: https://youtu.be/3wB9uL2lKaw
  • [3] SAVRANSKAYA, Svetlana; BLANTON, Tom. NATO Expansion: What Gorbachev Heard – Declassified documents show security assurances against NATO expansion to Soviet leaders from Baker, Bush, Genscher, Kohl, Gates, Mitterrand, Thatcher, Hurd, Major, and Woerner. Washington (USA) : National Security Archive, 2017, online: https://nsarchive.gwu.edu/briefing-book/russia-programs/2017-12-12/nato-expansion-what-gorbachev-heard-western-leaders-early

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sovieti-suhlasili-so-zjednotenim-nemecka/

• ▐ Zverejnené: 04/06/2025

  Základný popis

  Historická mapa z roku 1914 zobrazujúca rozdelenie Afriky medzi európske koloniálne mocnosti. Mapa ilustruje „Boj o Afriku“ („The Scramble for Africa“), obdobie intenzívnej kolonizácie a politickej rivality na konci 19. a začiatku 20. storočia. Mapa ilustruje politické a teritoriálne ambície – hranice, ktoré boli stanovené bez ohľadu na etnickú alebo kultúrnu realitu, čo viedlo k dlhodobým konfliktom a nestabilite.

  « Mapa koloniálneho rozdelenia Afriky v roku 1914 »

  ZNAČKY: Ilustrácia – Mapa – História – Ekonomika – Politika – Liberálna demokracia – Neokolonializmus – Spoločenská zodpovednosť – Chudoba

  ZDROJ: RICHARDS, Denis. An Illustrated History of Modern Europe (1789 – 1939). London, New York, Toronto : Longmans, Green and Co., 1943. cca. 340 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mapa-kolonialneho-rozdelenia-afriky-v-roku-1914/