Smerohlasizmus Značka
Prvá stránka.
Dokopy: 4 články.
▐ Zverejnené: 04/03/2026
« Slovensko nič dobré nečaká: Politické strany odtrhnuté od reality – obmedzenci žijúci vo svojich bublinách, zánik Slovenska alebo boj o jeho prežitie (Ing. Marián Vitkovič, 02/2026) »
ZNAČKY: Zmienka – Citát – História – Politika – Ekonomika – Slovensko – Neoliberalizmus – Liberálna demokracia – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Neokolonializmus – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva
Už je to takmer mesiac, čo som narazil na zaujímavý rozhovor s pánom Ing. Mariánom Vitkovičom, niekdajším vedeckým pracovníkom Ekonomického ústavu SAV, ktorý strávil nejaký ten čas na ministerstvách financií a hospodárstva, taktiež zastupoval Slovenskú republiku v Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Uvádzam nejaké tie citáty, ktoré sú podľa mňa hodné – minimálne – zváženia. Pán ekonóm v nich popisuje aktuálne vyhliadky Slovenska, no osobne ich zverejňujem najmä z toho dôvodu, že poskytujú ucelený prehľad o tom, akým spôsobom sa „transformovala“ naša ekonomika, predovšetkým za Dzurindu a Mikloša, na čo nadväzovali „vyhnívacie“ vlády Radičovej a Fica, deštrukčné obdobie „čaputizmu“, a predovšetkým: komu táto transformácia najviac prospela. Poznámka: Slovensko – a jeho budúcnosť – to nebolo.
Na úvod by som ale rád zverejnil krátku časť, ktorá by poslúžila na rýchly vstup do témy. Tá je z minuloročného vyjadrenia pána Vitkoviča. Tieto slová zazneli v Slovenskej televízii, konkrétne v relácii „Komentáre dňa“ zo dňa 12. septembra 2025:
« Druhý faktor, ktorý je pravda, a tam Slovensko urobilo veľa chýb, bolo omnoho lepšie využitie eurofondov v Poľsku, transparentnejšie a sústredené na základné infraštruktúrne investície, u nás sú tieto eurofondy a iné zdroje z „Plánu obnovy, odolnosti“ úplne nezmyselne naprojektované, viacerými vládami – to nie je len o neviem, ktorej konkrétnej vláde, neprispievajú reálne k zvyšovaniu konkurencieschopnosti, vo väčšine prípadov. […] Tie čísla znamenajú, že náš rastový model sa vyčerpal, po prvé. Po druhe: je tu veľký neporiadok, nazval by som to – „v rente“, to znamená v tom, čo reálne zmizlo z eurofondov a iných nástrojov, ktoré neboli využité – absolútne – v prospech ekonomiky. Je tu nepochopenie štrukturálnej politiky, to tvrdím stále. Ja som za to, aby tu bolo, čo najviac inovatívnych, nových firiem, ale treba si uvedomiť, ako dnes globálne funguje „inovatívnosť“, ako najlepšie firmy si vždy nájdu tých najlepších a preplatia ich… ale treba to – samozrejme – podporovať. Ale tá zásada je: presadzovať – omnoho výraznejšie – vlastné záujmy v Európe. Ja poviem jeden príklad. Nemecký chemický priemysel, čo bola niekedy výstavná časť konkurencieschopnosti Európy, dnes pracuje na 70% kapacít, to je najnižšia úroveň od roku 1993. Európa proste hospodársky UPADÁ, kompletne. Ustupuje z trhov, ustupovala dlhé roky, je bezbranná voči tlaku USA, na jednej strane, na druhej strane lacnejším konkurentov v blokoch: Čína, India, juhovýchodná Ázia, latinská Amerika, čiže… Tá pozícia je veľmi zlá, je to omnoho vážnejší problém ako samotná konsolidácia, ale táto – alebo hocijaká iná – vláda musí preukázať snahu a zároveň aj takéto opatrenia, aj po desiatkach miliónov eúr, čo vyzerá niekedy komicky, aby sme sa nedostali do pasce „straty dôvery pre financovanie dlhu“, ktorý je dnes na úrovni 63% HDP, čo možnože nie je dramaticky vysoké číslo podľa divákov, keď si porovnajú niektoré čísla – Grécko, Francúzsko, Taliansko a podobne, ale pre túto krajinu je to minimálne dvojnásobok udržateľnej zátaže. Treba si uvedomiť, že my sme prišli o veľkú časť štátnych a verejných aktív v tej transformácii, my dnes už naozaj nemáme veľký operačný priestor… »
No a teraz sa už pozrime na súčasné vyjadrenia pána Vitkoviča, kde ale zaznie aj to, čo bola vlastne tá slávna „výpredajová transformácia“, ktorú „svedkovia liberálno-demokratovi“ dodnes oslavujú…
[00:01:17 – 00:03:34]
« Tak dostali sme sa do prvej fázy trojfázové katastrofy. Ja nechcem strašiť a veľa ľudí mi to aj vyčíta, že budem robiť nejaký pesimizmus, ale úplne realistický a s číslami, a proste podľa toho, ako sa tá politika vyvíja, a ako sa vyvíjajú tie prirodzené ekonomické sily, ktoré sa väčšinou tak kryjú tou každodennou „šokovou politikou“ vyvolávania tých upútavacích škandálov a podobných vecí. Tak tá svetová ekonomika, tá ekonomika Európskej únie, […], aj tá slovenská ekonomika je… absolvovala minulý rok ten prvý úvodný rok tej bolestivej deglobalizácie a toho… povedal by som veľkého stagnačného… tej veľkej stagnačnej epochy, ktorá nás čaká. No a keďže globálne modely slobodného obchodu a tých prínosov z obchodu toho… čiže toho blahobytu, ktoré sa tu pestujú 20 rokov posledných hlavne, alebo 30 rokov a od roku 95, od zavedenia voľného pohybu kapitálu, globálne-postupne, a vstupu Číny do VTO 2001, a tak ďalej, vlastne sme žili v týchto ilúziách, ktoré niektorí aj prijali za vlastné, za vlastný životný príbeh alebo za vlastné… nejaké istoty toho, že bude to len tak, ako to je alebo to bude ešte lepšie, tak jednoducho sme sa dostali do tej zostupnej fázy. A keďže keďže malé ekonomiky, ako sa vždy tak ľudovo hovorí, malé, extrémne otvorené ekonomiky sú vždy tie, ktoré opticky nabehnú v tej globalizácii, pri tom otváraní toho obchodu a liberalizácii na ten „amplifikovaný efekt“, to znamená na väčšie prínosy než, ktoré majú väčšie ekonomiky s väčším vnútorným trhom, s menším objemom exportu-importu, tak sa „zošupneme“ o to rýchlejším tempom dole viac než tie veľké ekonomiky, alebo ako tie hlavné geopolitické bloky, ktoré si vedia tú svoju pozíciu nejakú aj bilaterálne „vyhandľovať“. Čiže – nečaká nás nič dobré. »[00:05:18 – 00:09:09]
« Slovensko je momentálne intelektuálne absolútne vykradnutá krajina. To treba otvorene povedať, politicky aj z hľadiska nejakej schopnosti pracovať reálne pre ten štát, urobiť nejaké zmeny, dopredu sa na nich pripraviť a presadiť ich potom, pokiaľ sme súčasťou nejakých dohodov, blokov a tak ďalej. Ono sa to vlieklo – 20, 30 rokov, ale teraz to došlo už na taký, by som povedal, zlomový bod, kedy vidíme, že z toho, čo chodíme bežne voliť, nikto tam nevie vlastne „kudy-kam“… a nebude to vedieť ani po ďalších voľbách. Takže tento pesimizmus je už úplne vnútorný, endogénny a ja vôbec nič by som, ako na tom nemenil, ani keby ste sa na to opýtali… ani pred dvoma mesiacmi, ani o pol roka. Sú to také chabé pokusy stále oprašovať nejaké vizionárske úvahy o tom, že kam smerujeme do roku 2040… a neviem kam. To sú úplne zbytočné vyhodené peniaze, takisto ako to bolo vždy predtým. Dokonca tentokrát to budú ešte viac zbytočne vyhodené peniaze. A ja to pripisujem hlavne tomu, že jednoducho tie politické elity a ten systém rozdelenia moci a rozdelenia reálneho vplyvu na tie jednotlivé skupiny občanov, sociálne, príjmové, ekonomicky aktívne, neaktívne, jednoducho dostal veľkú hráčku do rúk. To sú veľké dáta. Dokáže s tými veľkými dátami pracovať vlastne v režime okamžitom. Dokáže tie politické nálady – a čokoľvek iného – usmerniť tak, aby prežil ďalší deň a vytvoril tu, ja neviem, ako to nazvať, niektorí to volajú, že „neo-cézarizmus“ alebo „neo-rojalizmus“ – to sú „hovädiny“, proste to je obyčajný neokonzervativizmus, ktorý sa dostáva k moci od 70-tich [rokov]… spojený s tou takzvanou „neoliberálnou ekonomickou štruktúrou“, ktorý postupne dožíva a tie jednotlivé štáty na to reagujú tým, že sa snažia nejako presadzovať nacionalizmus, […] a vlastne ideológia je jedna jediná, to je stále kapitalizmus, ktorý dospel do toho vrcholného štádia totálnej monopolizácie, totálneho ovládnutia toho priestoru, informácií, času, štruktúr, dodávateľských reťazcov a tých milisekundových klikov na burzách, s ktorými sa preháňajú miliardy. Čiže ako z pohľadu človeka v takejto krajine… nejaké… hľadať v tom nejaké poučenie je zbytočné. Pokiaľ nemáte globálne nejakú alternatívu – ideologickú – k tomuto systému, tak vlastne sa stále váľate v tom istom systéme a ten systém stále hnije. A tie reakcie, ktoré sú, a toto je to asi najväčšie sklamanie pre mňa alebo to uvažovanie, že prečo som taký pesimistický, že keď vidím tie reakcie tých domácich aktérov na tieto fakty, tak oni vlastne vôbec tomu nerozumejú. Absolútne sa netýka to ich bežného života, ktorý si niekde zarámovali za nejaké ohrádky svojich bublín a slovenská verejnosť – široká verejnosť, nemyslím politiku iba, sa absolútne nevie nevie vykryštalizovať v nejakom postoji, hej, že čo vlastne potrebujeme, na čo sa pýtame, čo je dôležité, čo reálne chceme vidieť zanalyzované, nie nejaké „kecy“ o tom, že budeme so všetkými spolupracovať a podobne, čo sú samozrejme nezmysly. Nevieme sa proste z toho pohnúť. […] Čiže, tá globalizačná hra sa dohrá, jednoducho… »[00:11:20 – 00:11:52]
« Ja dokonca si myslím, a ten pocit mám už dlhodobovo – niekoľko rokov, že Slovensko je vlastne postavené pred takú kruciálnu otázku, že či vôbec má zmysel existencia tohto štátu – v takejto kvalite, v takejto štruktúre, s takýmto rozmerom. Alebo či nemá zmysel. Hej? A to zrejme bude tá otázka, na ktorej sa nie zajtra, nie o rok, ale možnože o tri-štyri roky, sa bude lámať tá politická budúcnosť tohto teritória. Asi tak. »[00:13:30 – 00:21:08]
« Slovensko, ako keby nikdy nepoznalo pravdu o svojom vlastnom príbehu. To je prvý problém. My predsa máme tu nejakú štruktúru v tejto krajine – produkčnú, spoločenskú, ktorú sme tu po zmene režimu nejako reštartovali a tá štruktúra, tie výsledky, tie parametre, vzťahy a tak ďalej, proste má nejakú kvalitu a nejaké číselné vyjadrenie, ktoré viete štandardnými modelmi nejakým spôsobom proste kalkulovať a porovnávať s tým, čo sa robí vo svete, ako vyzerá svet, ako vyzerajú iné krajiny. Ako sme vyzerali pred vstupom do EU, ako vyzerá po tom, čo nám priniesla konvergencia, čo nám nepriniesla konvergencia a tak ďalej. Čiže, čiže toto ja robím celý život. Snažím sa to robiť. Netvrdím, že nerobím chyby, ale ja jednoducho vidím, že tá krajina je úplne vykradnutá z toho hľadiska, že čokoľvek sa na Slovensku mediálne alebo politicky prezentuje – a navyše aj odborne častokrát – a to je taký ten už úplne takmer 100%-ný slovenský „euro-hujerský syndróm“, tak sa prezentuje len vo veľmi povrchných, skreslených, jednostranných a povedal by som mnohokrát nepravdivých a zámerne klamlivých vysvetľovaniach. Ja som robil túto ekonomiku analyticky – celú, ešte v roku 95/96, keď sa začala privatizovať, keď sa pozeralo na odvetvia, na výroby, na zamestnancov, a produktivitu, na investície, na čokoľvek, na finančné výsledky, na samozrejme kadejaké tunelovania, čo tu boli, aj teraz sú, cez čísla, […], hrubé čísla, makroekonomické, mezoekonomické, odvetvové. Mal som prístup k číslam absolútne podrobným z podnikov, ktoré neboli bežne dostupné. A keď sa pozerám na to, čo vtedy som bol schopný s kolegami – pár… pomáhali technicky zanalyzovať, a kam sme sa my dostali vlastne dodnes, z toho obdobia štartu transformácie z 90-tich rokov doteraz, tak my sme sa vlastne nikam nepohli. My sme vyčerpali – to, čo som už viackrát hovoril, ste to určite počuli… My sme vyčerpali tie faktory, ktoré sme mali. To znamená relatívne dobré demografické ročníky, niektorí to volajú „Husákové deti“, môžete to volať inak, to jedno, ktoré boli masívne, ktoré v 90-tich rokoch strácali prácu, kvôli tomu chaotickému procesu z majetkovej transformácie, a kvôli otvoreniu trhov – jednostrannému, ale v podstate tú prácu našli potom v niektorých tých investíciách, ktoré sem prišli v automobilovom priemysle, strojárstve, elektrotechnike a neviem čom vo všetkom. Zároveň sme zlikvidovali… pomohli nám zlikvidovať teda tí naši zahraniční – v úvodzovkách – „partneri“ konkurenčné podniky tam, kde sme im dlhodobo zavádzali – v odvetviach, ktoré majú veľký „downstream“ potenciál, to znamená sú poskytovateľmi výrobkov alebo služieb do nadväzujúcich odvetví, a teda tvoria ten „core“ tej ekonomiky, to jadro. „Rozdžubali“ sme niektoré časti priemyslu, úplne teda katastrofálne, s pomocou absolútne otvorených zástupcov – domácich, ktorí tu prezentovali zahraničné koncerny, ktorí niekam prišli, obsadili niečo, zavreli to po dvoch rokoch, pretože im to prekážalo ako konkurenti. „Rozflákali“ sme domáce poľnohospodárstvo v podstate, ale to je ako všeobecný fakt, všeobecne známy. A prešli sme na ilúziu toho, že keď tu máme päť, šesť automobiliek, že keď tu máme nejaké na seba nadväzujúce fabričky, ktoré dostali dotácie a vyrábali niečo, čo sa potom zmontovalo do nejakého kórejského auta a podobne, tak s týmto pôjdeme do 21. storočia, a potom ešte ďalej – do dvadsiateho-druhého. Nepôjdeme s tým nikam ďalej, pretože: jednak sme demograficky úplne na mizine, Slovensko vymiera v priamom prenose. Slovensko je dnes vlastne zo 40% tvorené ľuďmi, ktorí majú tesne pre dôchodkov alebo sú na dôchodku, alebo teda čakajú na ten odrobený starobný dôchodok, ktorí majú absolútne defenzívne politické a sociálne očakávania. Strednou generáciou, ktorá – buď sa pridala k víťazom, alebo k porazením, a ktorá s tým už asi veľa neurobí. Mladými ľuďmi, ktorí… áno, je to pravda, odtiaľto – napriek tomu, že ich je málo, – budú masívne odchádzať, nie že odchádzali… budú ďalej masívne odchádzať. Čo s takouto štruktúrou chcete spraviť? Čo tomuto pomôže nejaká migrácia alebo niečo podobného? Absolútne nič. Čiže, my sa stávame, my sme už vlastne dlhé roky alebo dlhé desaťročia, MY SME VLASTNE ÚZEMÍM, NIE SME ŠTÁTOM, KTORÝ BY REÁLNE DOKÁZAL SVOJ OSUD SKUTOČNE KOMPETENTNE RIADIŤ a má na to aj „páky“. A keď je tu nejaký problém, tak sú tu dva také problémy a to sa netýka iba ekonomiky. Jeden je, že ja tvrdím stále, že spôsob informovania – aj politického, aj mediálneho na Slovensku – o realite tejto krajiny je absolútne katastrofa. A zámerná katastrofa. A druhá vec je, že: schopnosť alebo energia tohto obyvateľstva na to, aby dokázalo sa nejako jednoznačne prihlásiť k nejakým 15-20 veciam, ktoré sú zjavne „prezreté“ tomto štáte, ktoré treba radikálne zmeniť – bez ohľadu na to, či majú nejaké osobné sympatie k nejakým politikom, terajším-budúcim, tá schopnosť je takmer na nule, hej? Čiže toto je v podstate taký oportunistický štátik, ktorý sa snaží ešte vykorčuľovať niekde medzi Bruselom a ja neviem… nejakou východnou Európou a Amerikou, ale v princípe iba o tom tára, nič preto nerobí, aby si tú svoju hospodársku základňu nejakú… udržal. Dokonca aj tie veci, na ktoré sa upozorňuje dlhodobo – aj zo strany produkčných štruktúr priemyslu, že proste sú na hlavu postavené, sa vôbec neriešia, odkladajú sa roky. Takže… podľa mňa to možnože je aj dobré, že ten štát sa dostane až do takejto kritickej fázy, a že bude treba urobiť – viem, že to sa používa v iných súvislostiach tento „terminus technicus“, ale ja ho použijem, bude treba urobiť jeden jeden radikálny „RESET“ toho štátu, lebo inak sa to naozaj nedá ďalej žmýkať. Ani tie očakávanie ľudí – individuálne, lebo ja rozumiem tomu, že niekto bude počúvať o tom, čo napíšu nejakí analytici o našom rozpočtovom hospodárení alebo… ako budú hodnotiť nejaké clá, ako nás postihnú, nepostihnú. To sú témy – fajn. To si ľudia prečítajú, rozumejú tomu, nerozumejú, sú dobre spočítané, sú horšie spočítané, ale aj z tej individuálnej pozície toho občana ten pocit je jednoznačne taký, že: „Zachráň sa, kto môžeš!“ a keď už teda, tak potom skutočne ľudia… ľudia už ani nie sú ochotní meniť názor, alebo nechať sa poučiť… alebo nechať si niečo vysvetliť. Tie bubliny sú úplne zabetónované, a tým pádom tá spoločnosť – samozrejme – tratí ešte aj tie posledné nejaké zmysluplné znaky nejakej občianskej spoločnosti, alebo… ako niektorí sa stále nadejajú, že demokracia funguje. No demokracia v GLOBÁLNOM KAPITALIZME určite nefunguje. To je vylúčené metafyzicky. To nie je vylúčené na základe mojich tvrdení. To proste sa nedá udržať, ani z hľadiska distribúcie, ani z ničoho iného. Čiže smerujeme k nejakým novým typom politiky, možnože režimom, ktoré tu už boli. Každopádne to obdobie bude zaujímavé. »[00:36:49 – 00:40:10]
« Na Slovensku, to je môj názor, neboli nikdy žiadne reformy. Na Slovensku bolo „prerozdelenie“. Znamená, že v roku 89 bol MAJETKOVÝ PREVRAT, čo ja teraz nehodnotím – konštatujem, a ten sa nejakým spôsobom „politicky predal“. Hej, treba to robiť… zo zamestnaneckých „akcioviek“ nakoniec nebolo nič, a tak ďalej… a urobíme to nejako… a kupónka, fondy… bla, bla, bla. Vždy z toho bol nejaký „vývar“. Tie „vývary“ sa postupne prejedli, „predžubali“ na luxusnú spotrebu, alebo sa investovali v zahraničí pre pár ľudí, samozrejme nie pre väčšinu populácie. Potom sa dokončili, dorazili sa tie veci 2002, 2003, 2006, že sa predala energetika, predali sa – dopredali sa banky, vyčistili konsolidácie z tých nesplatených úverov, to zaplatil zase štát, zase občan, z toho vznikli tie pozemky, na ktorých sa potom postavili veľká časť tých kadejakých – akože úžasných – „downtownov“, a… celkovo na Slovensku je… […]5-tisíc ľudí… ale to myslím aj s celým tým obslužným cirkusom, […], s tými šašami, čo roztlieskávajú, píšu, rozprávajú, robia nejaké zábavné relácie, proste súkromné, štátne, pološtátne, určujú, že kto môže ísť do diskusie televízne, kto nemôže ísť, kto bude robiť nejaký formát nejaké reality show zo západu, kto nebude robiť… bla, bla, bla. Čiže na Slovensku je asi 5000 ľudí, ktorí to vyhrali, hej? Samozrejme, na tom „TOP-e“ je pár desiatok, pár stoviek tých najbohatších. A ten objem zdrojov, ja som to aj hovoril v nejakom interview, ktorí oni dokázali dostať von alebo majú tu, poprípade – majú to v nejakej dobre ošetrenej a likvidnej podobe, poprípade majú aj nejaké korporátne, ja neviem, priemyselné vlastníctvo alebo čo, tak ten je ohromujúci. Ten keby sme mali, len keby sme z toho vedeli – len ja neviem – 30% akože dostať, ako jednorazovú dávku, tak máme nulový štátny dlh. Ale to je pasé. To je pasé, lebo žijete svoje prostredie súkromných vlastníckych vzťahov, garancie súkromného vlastníctva a tak ďalej, každý človek, aj ten, ktorý […] má hypotéku, tak okamžite bude protestovať, že: „Nie, nie, nie… My tu nebudeme nič teraz – akože majetkovo nejako…“ […] Toho sa bojí, že to ohrozí aj jeho, samozrejme. Na Slovensku v médiách vystupujú ľudia, ktorých schopnosti odborné vôbec nehodnotím, ale ktorí vám porozprávajú to isté. Štátne zdravotníctvo je na nič. Štátne záchranky sú na nič. Štátne vlastníctvo, verejné vlastníctvo neviem čoho – je na nič… bla, bla. No vždy majú ten istý základný argument, že keď tento štát, rôzne vlády tam… vždy tých 30 rokov angažuje a nominuje furt tých istých „podpisovačov“ každej sprosti, ktorí urobia jeden „deal“, potom odídu, potom sú dva roky v súkromnej sfére, potom sa vrátia s nejakou vládou, tak samozrejme ten štát vyzerá, že absolútne nevie hospodáriť, sa to nevie. Ale to je problém politický, hej? Tu NETREBA celú tú politickú štruktúru a tú triedu, alebo ako to chcete nazvať, ktorá sa tu vyskytovala v Národnej rade, ja neviem, od roku 90 doteraz, či ju treba celú naraz spláchnuť. Podľa všetkého áno. Otázka, či je toto vôbec realistické, lebo sú tu potom také dve ilúzie, hej, že: vymeňme voličov alebo vymeňme politikov. »ZDROJE:- [1] Komentáre dňa: Marián Vitkovič (analytik) a Miroslav Řádek (politológ) | 12.9.2025. Bratislava (Slovensko) : STVR. Dostupné [04-03-2026 / 14:37]: youtu.be/-b_w5R0PYIY
- [2] Rádiožurnál kritického myslenia 35 – Ing. Marián Vitkovič. (Slovensko) : Slobodný vysielač Archív (oficiálny). Dostupné [04-03-2026 / 03:27]: youtu.be/uHeLP2VcoSk
▐ Zverejnené: 03/03/2026
![]( "Politický marketing: Manipulácia vnímania reality, pôsobenie na základné inštinkty, snaha o vyvolanie požadovanej emócie v dave idiotov neschopných kvalifikovaného posúdenia komplexnej situácie")
« Politický marketing: Manipulácia vnímania reality, pôsobenie na základné inštinkty, snaha o vyvolanie požadovanej emócie v dave idiotov neschopných kvalifikovaného posúdenia komplexnej situácie »
ZNAČKY: Citát – Psychológia – Politika – Liberálna demokracia – Neokolonializmus – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus
« Pokiaľ hovoríme o inštinktoch, tak [inštinkty] nie je možné oddeliť od emocionálnych vzrušení, ktoré ich sprevádzajú. Objekty hnevu, lásky, strachu atď. nielenže podnecujú človeka k vonkajším činom, ale vyvolávajú charakteristické zmeny v jeho postoji a výraze tváre a špecifickými spôsobmi ovplyvňujú jeho dýchanie, krvný obeh a ďalšie organické funkcie. Keď sú vonkajšie prejavy potlačené, tieto emocionálne prejavy stále pretrvávajú a my dokážeme odčítať hnev z tváre druhého, hoci úder [z jeho strany] nemusí byť zasadený, a strach sa prejavuje v hlase a jeho zafarbení, hoci človek môže potlačiť všetky ostatné príznaky [emočného vzrušenia]. (s. 93) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: LANGE, Carl George; JAMES, Williams. The Emotions – Volume I. Baltimore (USA) : Williams & Wilkins Company, 1922. 135 strán.▐ Zverejnené: 03/03/2026
![]( "Slovenskí politici, nadnárodny kapitál a lokálni oligarchovia, kadejakí – duchovne vyprázdnení – podnikavci, štátna a verejná správa: Slepci vedení Smrťou, ktorí privádzajú národ do záhuby (1833)")
« Slovenskí politici, nadnárodny kapitál a lokálni oligarchovia, kadejakí – duchovne vyprázdnení – podnikavci, štátna a verejná správa: Slepci vedení Smrťou, ktorí privádzajú národ do záhuby (1833) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Politika – Pokrytectvo – Neokolonializmus – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: DOUCE, Francis. The Dance of Death Exhibited in Elegant Engravings on Wood With a Dissertation on the Several Representations of That Subject but More Particularly on Those Ascribed to Macaber and Hans Holbein. Londýn (Anglicko) : William Pickering, 1833. cca. 400 strán.▐ Zverejnené: 03/03/2026
![]( "Povaha súčasného politického zápolenia: Stará známa hra o „možnostiach výberu“, kde sú všetky signifikantné voľby verne slúžiace rovnakému „systému“ (Fred Ellis)")
« Povaha súčasného politického zápolenia: Stará známa hra o „možnostiach výberu“, kde sú všetky signifikantné voľby verne slúžiace rovnakému „systému“ (Fred Ellis) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Komentár – Politika – Pokrytectvo – Neokolonializmus – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus
Tri rôzny podoby toho istého zločinu. Ostrá karikatúra zobrazuje vplyvného muža, ktorý drží v rukách – má vo svojej moci – tri „rôzne“ škrupinky. Ilustrácia je silnou kritikou politického systému, kde sú všetky strany len poslušnými nástrojmi tých istých záujmov. Rozdiel medzi stranami je iba ilúzia – maskovanie využívané na zakrytie skutočného mechanizmu postupnej monopolizácie, konečného zotročenia počas ekonomického, energetického alebo aj vojenského ovládnutia (okupácia cudzími vojenskými zložkami). Je to hra, kde sú všetky možnosti vopred určené a voliči len tancujú podľa pískania tých, ktorí REÁLNE držia moc, i keď si nič neuvedomujú. Takto tu odrazu máme politikov – našu VRAJ jedinú záchranu, riešiacich problémy, ktoré samotní vytvárajú – sú výsledkom priamo ich rozhodnutí z minulosti (často súčastnosti), úkonov na „pozadí“, z čoho najpodstatnejšie sa odohráva v centrálnom registry zmlúv, pričom skutočné dianie všemožne zahmlievajú, alebo úplne zamlčiavajú. Myslím si, že mnohým už dochádza, čo sa to na slovenskej politickej scéne naozaj odohráva: cielená manipulácia – počas predstavenia treťotriedných účinkujúcich – navonok akože „pronárodných“ (rozprávačov, fabulistov a insitných video-hlásateľov, odčítávajúcich hlásateliek tvoriacich zdanie niečoho, so zástupom ďalších snaživých – a vždy pripravených – „spravodajcov“) – zameraná na prostoduchý plebs, pričom za rohom už je pripravený dlhý zástup ďalších – rovnako odchovaných – „spasiteľov národa“, majúcich neraz svoje finančné prostriedky vyvedené na zahraničné účty, prípadne investované v zahraničných nehnuteľnostiach, určite z vrelej lásky k Slovensku, tj. sú existenčne naviazaní a závislí na rozhodnutiach zo strany cudzokrajných orgánov a inštitúcii.
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Why Every Worker Should Join the Communist Party. New York City (USA) : Workers Library Publishers, 1930. cca. 30 strán.
