SLOVANIA ^Značka

• ▐ Zverejnené: 10/05/2026

  Základný popis

  Analýza osláv – konaných 2. mája 2026 vo Ľvove – pri príležitosti výročia založenia 14. Waffen-SS divízie Galícia.

  « Ako sa na Ukrajine (máj / 2026) – opätovne – prihlásili k odkazu „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia / Galizien / Halychyna, ktorí potláčali SNP »

  ZNAČKY: Komentár – História – Druhá svetová vojna – Politika – Galícia – Ukrajinská SSR – Ukrajina – ZSSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Slovensko – Slovania – Nihilizmus – Nacizmus – Progresivizmus – Zuzana Čaputová – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus

  Pred krátkym časom som si – len tak náhodne – prechádzal video vcelku známeho „lesného muža z východu“, ktorý bol na nejakých svojich potulkách a tam narazil na vyššie vyobrazený pamätník, kde stálo: „Na tomto mieste padli v r. 1944 neznámi traja bojovníci SNP za našu slobodu. Česť a sláva ich pamiatke.“ Ja som si už vtedy povedal, že tento jeho záber určite musím použiť. Plánoval som takto pripomenúť životný osud mnohých, ktorí bojovali v SNP. Nečakal som, že to bude takto skoro.

  Pred niekoľkými dňami, 2. mája 2026 sa na Ukrajine konali veľké pamätné akcie. Spomínalo sa na ukrajinských „hrdinov“: členov 14. Waffen-SS divízie Galícia, tj. kolaborujúcich Ukrajincov – zdieľajúcich myšlienkový súzvuk s ideológiou nacistického Nemecka, ktorí prisahali vernosť – najznámejšiemu rakúskemu maliarovi, neskôr maľujúcemu výhradne „históriu krvou ľudí“ – Adolfovi Hitlerovi. Problematike 14. Waffen-SS divízie Galícia som sa v minulosti už venoval v dosť obsiahlom článku, preto nemienim do detailov opakovať, čo už som niekedy spomínal a tu sa budem v druhej („historickej“) časti tohto komentára venovať len nejakým tým špecifickým záležitostiam, kde uvediem nejaké nové informácie, na ktoré som v posledných dňoch narazil, ktoré doplním niekoľkými citáciami z mojej minulej tvorby.

  Kde začať? Poľské Rádio Maryja prišlo už 1. mája so správou: « Pravý sektor oznamuje pochod pri príležitosti výročia založenia divízie SS „Galícia“. Podujatie sa začne pri pamätníku Stepana Banderu vo Ľvove. Program zahŕňa aj náboženské obrady a zhromaždenia na cintoríne. » Neskôr sa na internete – takmer okamžite – začali objavovať videa dokumentujúce tieto „národné slávnosti“ v meste Ľvov, ako napríklad „Marsch zu Ehren der Waffen-SS-Division Galizien“ [„Pochod na počesť divízie Waffen-SS Galicia“, pozn.], alebo „Gloryfikacja Bandery i SS Galizien we Lwowie! Skandal!“ [„Glorifikácia Banderu a SS Galizien v Ľvove! Škandál!“, pozn.] Počas tohto pochodu ste medzi prítomnými mohli zazrieť nadpisy ako „ДИВІЗІЯ „ГАЛИЧИНА“ – 83 РОКИ“ [„DIVÍZIA „HALYCHYNA“ – 83 ROKOV“, pozn.], „БАНДЕРІВЦІВ НЕ ЗУПИНИТИ!“ [„BANDEROVCOV NEZASTAVÍTE“, pozn.] Tieto udalosti nemôžu nikoho, s aspoň minimálnym rozhľadom, prekvapiť. Ono sa všeobecne vie, že: „…na Ukrajine, aspoň na tej západnej, nestoja tí, ktorí bojovali v radoch Červenej armády, ani za spomenutie. (Plachý, 2020)“ Ja by som len upresnil, že oblasť Podkarpatskej Rusi v tomto postoji – aspoň donedávna – nebola natoľko zásadná, ako oblasť Galície, čo je dané odlišnou históriou oboch oblastí, kde občania Galície sú vystavení propagande zo strany predstaviteľov ideológie „politického ukrajinizmu“ – pôvodne situovaných okolo rakúskeho cisárskeho dvoru – podstatne dlhší čas.

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Opis myšlienkovej ekvilibristiky pri pokusoch o obhajobu Stepana Banderu: On síce kolaboroval… ale sa „netešil“!

  Istý poľský komentátor vo svojom videu – veľmi podareným spôsobom – vystihol všetky tie snahy ukrajinistov, ktorí sa pokúšajú obhajovať Stepana Banderu a „banderovcov“ v Poľsku, ale rovnako to platí aj u nás na Slovensku alebo v Českej republike, keď povedal: « „A úplnou náhodou ukrajinskí neonacisti začínajú svoj pochod pri Banderovom pamätníku. Pravdepodobne preto, že bol jednoducho anti-nacista a Hitlera nenávidel. A fakt, že s ním kolaboroval, to on tak kolaboroval… ale sa „netešil“! No nie, sakra! » Neviem, či si ľudia uvedomujú, v akom absurdnom svete dnes žijeme.

  Portál „wPrawo.pl“ už v roku 2022 informoval v článku s názvom „Kościół przeżarty banderyzmem! Duchowny wychwala ludobójców, wyzywa Polkę i odgraża się, że Ukraińcy zabiorą Przemyśl, Lublin i Kraków“ [„Cirkev presiaknutá banderizmom! Kňaz chváli páchateľov genocídy, uráža poľské ženy a vyhráža sa, že Ukrajinci dobyjú Przemyśl, Lublin a Krakov.“, pozn.], napísal Jacek Międlar, takýmto spôsobom: „Banderizmus je záležitosťou celej Ukrajiny. V súčastnosti je na Ukrajine možné spozorovať rozsiahle, celonárodne oslavy zločincov UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.]: na sociálnych sieťach, v školách, na uliciach a dokonca aj v parlamente, kde v decembri 2021 bolo väčšinou hlasov schválené uznesenie pripomínajúce 80. výročie genocídnej Ukrajinskej povstaleckej armády. Na základe uznesenia bolo Národnej vysielacej komisii odporúčané vytvoriť tematické programy a programy podujatí na pripomenutie si výročí uvedených v uznesení. Uznesenie tiež navrhuje, aby Ukrpošta (Ukrajinská pošta) a Národná banka vydali poštové známky a pamätné mince na pripomenutie si týchto pamätných dátumov a výročí.“ Ďalej sa v tomto článku, v časti pomenovanej „Heroj w sutannie“ [„Hrdina v sutane“, pozn.], píše: „Jedným zo súčasných gréckokatolíckych duchovných, ktorí si zo Stepana Banderu učinili božstvo, je otec Myhail Gredil, známy aj ako „apoštol Miki“. Je kňazom z farnosti Zvestovania Pána vo Ľvove, vojenským kaplánom a katechétom. Okrem toho, že je držiteľom ceny Stepana Banderu, je aj absolventom Katolíckej univerzity v Lubline.“ Článok, odkiaľ som práve citoval, vám naozaj odporúčam. V jeho spodnej časti sú fotografie. Prezrite si ich veruže poriadne, aby ste dobre pochopili, ako asi vyzerá – aj slovenskými katolíkmi, katolickými médiami a „kresťansko-demokratickymi“ politikmi podporovaná – „kresťanská“ výchova pridržiavajúca sa duchovného odkazu „neo-banderizmu“ na dnešnej Ukrajine.

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Kto je to Paul Robert Magocsi, a čo napísal v predhovore knihy „The Galicia Division“?

  K tomuto len citácia z môjho staršieho článku: « Vedeli ste napríklad, že taký profesor Paul Robert Magocsi, ktorý je vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti [ja osobne som tomuto pánovi vďačný aspoň za zdieľanie znamenitého množstva historických dokumentov, ktoré by sa inak najskôr nezachovali; pozn.], a napísal predhovor ku knihe „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“ (2023), kde si môžete prečítaj aj: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy,“ toľko z predhovoru ku knihe pokúšajúcej sa o rehabilitáciu ukrajinských „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia kolaborujúcich s nacistickým Nemeckom, tak tento ukrajinista Paul Robert Magocsi v roku 2013: „…prevzal čestný titul „Doctor honoris causa“ z odboru história z rúk rektora Prešovskej univerzity prof. RNDr. Reného Matloviča, PhD. (Plišková, 2013)“ »

  Späť k téme. Vzhľadom na uvedené informácie, nemôže byť pre nikoho prekvapením, že to bol práve Myhail Gredil, ktorí – 2. mája 2026 vo Ľvove pri príležitosti založenia 14. Waffen-SS divízie Galícia – mal tú česť povedať slávnostný príhovor a celý pochod následne viedol. Tento gréckokatolícky kňaz si potom pre svojich fanúšikov pripravil video s názvom « Бо тільки той народ має майбутнє, який не відвертається від тих, хто віддав за нього своє життя і свою долю. 83 річниця створення дивізії „Галичина“ » [„Pretože len ten národ má budúcnosť, ktorá sa neodvráti od tých, ktorí zaň položili svoje životy a svoj osud. 83. výročie vytvorenia divízie ‚Galícia‘“, pozn.] Ja som si dovolil z videí, ktoré som v tomto článku doteraz spomínal, urobiť niekoľko obrázkov, aby ste mali predstavu o tom, ako celé podujatie a pochod v Ľvove, ktorý bol zorganizovaný na „počesť“ ukrajinských nacistov, asi vyzerali.

  Mesto Ľvov je pritom veľmi špecifické miesto, ktoré sa počas Druhej svetovej vojny preslávilo svojim židovským getom. Noviny „The Australian Jewish News“ priniesli – vo svojom vydaní z 6. apríla 1945 – článok s takouto titulkou a podnadpisom: „Nevýslovný zločin v Ľvove. 133-tisíc Židov bolo zmasakrovaných.“ Ten istý článok sa neskôr – 13. apríla 1945 – objavil aj vo vydaní „The Sydney Jewish News“. Robiť na takto symbolickom mieste pochody oslavujúce „esesákov“? Ej, veru… to sú tie správne európske hodnoty!

  Organizácia „Pravý sektor“ priniesla rovnako veľmi pekné obrazové zdokumentovanie celej tejto akcie. Jedinou výčitkou by asi bolo: zlyhanie príslušných orgánov EÚ, ako aj Slovenskej republiky, a nedodanie tabúľ s nadpisom: „Tento projekt vznikol za podpory Európskej únie a vlády SR“. Je veľkou škodou, že takéto možnosti propagácie výsledkov práce týchto inštitúcii ostávajú zabudnuté, pritom neprávom.

  Ak by si niekto myslel, že toto všetko bola len ojedinelá udalosť, tak vás sklamem. „Третій механізований батальйон [Tretí mechanizovaný prápor, pozn.] (@3bat.3corps)“, ktorý ma na Instagrame cca. 28-tisíc fanúšikov, prišiel nedávno s tvrdením: „Галичина — дивізія героїв!“ [„Galícia – divízia hrdinov!“, pozn.] „60-та окрема механізована бригада у складі Третього армійського корпусу“ [„60. samostatná mechanizovaná brigáda ako súčasť tretieho armádneho zboru“, pozn.] potom zdieľala na stránkach brigády, ktorá má na Facebooku 131-tisíc fanúšikov(!), video s názvom „Не згасне полумʼя слави! III механізований батальйон 60 окрема механізована Інгулецька бригада відзначив річницю створення…“ [„Plamene slávy nezhasnú! Tretí mechanizovaný prápor 60. samostatnej mechanizovanej Inguleckej brigády oslávil výročie založenia divízie Galícia“, pozn.] Nižšie pripájam nejaké tie obrázky z tejto „oslavy“. Viete, čo je na nich najdesivejšie? Že tie fotografie mne osobne pripomenuli… sú ako-keby vystrihnuté z poľského filmu „Ogniomistrz Kaleń“ (1961), ktorý sa zaoberá práve tématikou povojnového boja poľských vojsk s „banderovcami“, pričom mnohé scény z neho sú len pre silné nátury: „Bandera! Bandera! Bandera!“

  Povedzme si teraz pár slov o 14. Waffen-SS divízii Galícia. Petr Kaňák a Jan Vajskebr vo svojom článku „Výcvikový pluk SS Prag“ pre časopis „Historie a vojenství“ (2013), len tak okrajovo, spomínajú aj výcvik tejto jednotky, ktorý prebiehal vo výcvikovom priestore SS Heidelager, čo bol zároveň aj koncentračný tábor. Taká zaujímavosť, o samotnom rozhodnutí vytvoriť takúto jednotku z ukrajinských dobrovoľníkov informovali austrálske noviny „Border Morning Mail“, na podklade agentúrnych správ z Poľska, už vo svojom vydaní z 21. mája 1943. Sovietsky opis tejto historickej udalosti z pera Valeryho Styrkula, ktorého zástupcovia „akademického ukronacizmu“ v obľube veruže nemajú, vyzerá nasledovne: „Neexistuje nijaké ospravedlnenie pre tých, ktorí pomáhali nemeckým náborárom naháňať mladých Ukrajincov do divízie SS, a ktorí im pomáhali a nabádali ich k vyvražďovaniu civilistov v mnohých ukrajinských, poľských, slovenských a juhoslovanských mestách a dedinách. V júli 1943 usporiadali „esesáci“ veľký rozlúčkový ceremoniál na oslavu vyslania dobrovoľníkov do škôl a výcvikových táborov. Miesta, kde sa stretnutia konali, boli zdobené nacistickými vlajkami so svastikami a emblémami SS, vrátane vlajky divízie SS „Halychyna“, ktorá zobrazovala leva s tromi korunami. Údajne sa to spájalo s levom v tradičnom ľvovskom znaku. Dobrovoľnícke jednotky, držiac transparenty so svastikami a s rukami vystretými v nacistickom pozdrave, pochodovali okolo hodnostárov okupačných orgánov oblasti Galícia. Náborári SS dúfali, že nacionalistické vlajky, emblémy a trojzubce pomôžu prilákať do divízie viac dobrovoľníkov, (s. 22)“ inak povedané – snažili sa v mysliach ľudí vytvoriť asociáciu nacizmu s vlastenectvom. Český vojenský historik Ján Fiala o osobách vstupujúcich do tejto jednotky nemal veľmi vysokú mienku a charakterizoval ich takýmto spôsobom: « Z nejzrvrhlejších živlů byl sestaven esesácký svazek „SS Division Galizien“ (SS divise Halič)… »

  Z pohľadu občanov Slovenska je potom určite najpodstatnejšie nasadenie 14. Waffen-SS divízie Galícia na potláčanie Slovenského národného povstania (SNP). Spomínaný Valery Styrkul k tomuto dodáva: „Nová divízia sa koncom októbra 1944 zúčastnila potlačenia Slovenského národného povstania (SNP). Pokračovala v plnení represívnych funkcií. Pod tlakom sovietskych vojsk ustupovala a zúčastňovala sa proti-partizánskych a represívnych operácií na Slovensku, v Poľsku a Juhoslávii. A opäť bola jej cesta poznačená šibenicami, ohňami a mŕtvymi telami zmasakrovaných žien, detí a starcov. (s. 36)“ Niekoľko slov z publikácie „Časopis Matice moravskej“ (2015): « …nasazení SS divize Galizien, tvořené ukrajinskými dobrovolníky pod německým velením, v okolí Žiliny mezi říjnem 1944 a koncem ledna 1945. Tito muži mají na svědomí vraždění v obcích Nižná Boca, Smrečany a Kvačany a fyzické týrání obyvatel obce Podhorí. »

  Členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia počas Slovenského národného povstania bojovali (a vraždili Slovákov) – bok po boku – spoločne s ostatnými nacistickými SS jednotkami, a že ich nebolo málo. Určite na Slovensko neprišli „na dovolenku“, ale mali jasne zadefinované úlohy. Niekoľko viet z článku vojenského historika Pavla Šimuniča, ktorý nesie názov „Slovenské národné povstanie“ (1984): „V 3. etape bojov na povstaleckom fronte, ktorá sa začala 19. októbra 1944, sa fašistom podarilo sústrediť proti povstalcom veľké sily. K dovtedy operujúcim jednotkám 178. divízie Tatra, 14. SS divízie Galizien a SS bojových skupín Schill, Schäfer a Volkmann pribudli 18. SS divízia Horst Wessel (kmeňová jednotka SS bojovej skupiny Schäfer, ku ktorej sa táto vrátila), SS trestanecká brigáda Dierlewanger, SS bojová skupina Wittenmeyer, bojová skupina vyčlenená zo skupiny armád „A“, disponujúca pancierovým vlakom, a rôzne podporné a špeciálne jednotky. Celkový stav nemeckých okupačných síl na Slovensku, včítane rôznych zabezpečovacích a bezpečnostných jednotiek, dosiahol asi 51000 mužov a priblížil sa počtom povstaleckej armáde, ktorú tvorilo asi 60000 vojakov; okrem toho na povstaleckom fronte i v tyle nepriateľa bojovalo asi 20000 partizánov. Velenie okupačných vojsk preskupilo sily a prostriedky, čím na hlavných útočných smeroch získalo rozhodujúcu prevahu. Okrem výraznej technickej prevahy dosiahli proti povstalcom ďalšie výhody — do bojov mohli zasadiť vysoko mobilné, odpočinuté a v bojoch skúsené jednotky. (s. 27-28)“

  Čo sa potom dialo po definitívnej porážke hitlerovského Nemecka? Veľká časť členov divízie Galícia urobila všetko preto, aby sa vyhli spravodlivému trestu a snažili sa vzdať do tých „správnych rúk“. Takto sa dostali pod ochranné krídla štátnych orgánov západných demokracii a okamžite sa stávali nielen pracovnov silou, ale rovnako aj zdrojom informácii pre západné tajné služby: „Např. pod ochranou Anglie byl v Itálii umístěn zbytek divize SS Galizien v počtu 5000—8000 mužů, složené ze zrádců ukrajinského národa. Anglické úřady odmítly tyto zločince předat Sovětskému svazu, neboť žili v části Ukrajiny, okupované do roku 1939 Polskem a nebyli před válkou občany Sovětského svazu. (Fiala, 1932)“ Noviny „Tribune“ – 3. január 1948 – potom v jednom zo svojich článkov uviedli: « Dozorcovia v táboroch smrti. Pobaltskí obyvatelia, ktorí slúžili ako dozorcovia v táboroch smrti, nacistickí policajti a bábkoví štátni zamestnanci, profesionálni pracovníci alebo obchodníci, utiekli, keď Červená armáda postupovala. Stali sa z nich „vysídlené osoby“. Sovietska vláda protestovala proti tomu, že sa jej nepodarilo dosiahnuť vydanie určitých pobaltských kolaborantov z radov vysídlencov na súdne stíhanie. Poľská tlač bola mimoriadne kritická voči prijatiu SS divízie Galícia, ktorú nacisti zverbovali z Ukrajincov v predvojnovej poľskej provincii Halič, do Anglicka. Asi 8000 z týchto ukrajinských príslušníkov SS bolo prijatých zrejme s cieľom budúcej migrácie do domínií alebo práce v Anglicku. Niektorí sú v Poľsku hľadaní pre obvinenia z masových popráv a mučenia poľských občanov. »

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Vojnové zločiny členov jednotky 14. Waffen-SS divízie Galícia v Hute Pieniackej (Poľsko) – Obyvatelia dediny zaživa upálení vo svojich stodolách

  Dr. Paweł Głuszek vo svojom článku „Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej“ [„Archív plný spomienok: Zločin v Hute Pieniackej“, pozn.], ktorý napísal pre poľský „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.], píše: „28. februára 1944 vstúpili ukrajinskí vojaci zo 4. Galícijského dobrovoľníckeho policajného pluku SS prepojeného s 14. divíziou SS ‚Galizien‘, jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.], ukrajinskí nacionalisti a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín do dediny Huta Pieniacka, kde žila poľská populácia. V dôsledku pacifikačnej operácie útočníkov bolo zabitých viac ako 850 Poliakov. Približne 160 ľudí masaker prežilo. Niekoľko dní predtým, 23. februára, došlo v blízkosti obce k potýčke medzi jednotkou sebaobrany z Huty Pieniacka a policajnou hliadkou zloženou z Ukrajincov slúžiacich v 4. policajnom pluku divízie SS ‚Galizien‘. V dôsledku bojov boli zabití dvaja ukrajinskí vojaci a osem bolo zranených. Na zrážke sa zúčastnili aj jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] podporujúce vojakov SS. Nemci usporiadali v Brodoch slávnostný pohreb obetí týchto bojov. Oddiel SS sa v Hute Pieniacka objavil po tom, čo Nemci dostali informáciu, že v obci sa nachádza oddiel sovietskych partizánov, s ktorými obyvatelia spolupracovali. Partizáni však 22. februára obec opustili. Po potýčkach z 23. februára sa obyvatelia Huty Pieniackej pripravovali na očakavánú nemeckú odvetu. V noci z 27. na 28. februára spravodajská služba z inšpektorátu AK v Złoczowe informovala jednotku sebaobrany v Hute Pieniackej, ktorej velil Kazimierz Wojciechowski, že sa k obci blížia jednotky 14. divízie SS ‚Galizien‘. Bolo odporučené neklásť odpor, ukryť zbrane a obyvateľov. Dúfalo sa, že jednotky SS budú dedinu len kontrolovať, hľadať zbrane a kontakty obyvateľov so sovietskymi partizánmi. Podobná akcia sa uskutočnila niekoľko dní predtým v obci Majdan, kde nedošlo k žiadnym obetiam. V skorých ranných hodinách 28. februára 1944 bola Huta Pieniacka obkľúčená vojenskými jednotkami v sile asi 500-600 vojakov ukrajinských policajných útvarov SS. Velenie mali Nemci. Armádu podporovali príslušníci UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín. Dedina bola ostreľovaná. Niektorí obyvatelia sa ukryli vo vopred pripravených úkrytoch. Po vstupe do dediny začali útočníci prehľadávať budovy a zhromaždili obyvateľov v kostole a škole, ktoré sa nachádzali v centre dediny. Ukrajinci začali rabovať a plieniť domy. Budovy podpálili. Mnohí obyvatelia zahynuli pri pokuse o útek z miest, kde sa ukrývali. Ukrajinskí vojaci sa dopustili mnohých zločinov voči poľským obyvateľom Huty Pieniackej. Zatknutých Poliakov beštiálne vypočúvali a snažili sa od nich získať informácie o pobyte sovietskych partizánov v dedine. Veliteľ oddielu domobrany Kazimierz Wojciechowski bol poliaty horľavou látkou a podpálený. Útočníci pravdepodobne vedeli, kto patril do oddielu domobrany, a kto pomáhal partizánom. Poznali aj miesto úkrytu zranených sovietskych partizánov. Všetci títo ľudia boli zabití. Popoludní boli Poliaci zhromaždení v kostole a škole vyvedení v skupinách po desiatich a v konvojoch odvedení do drevených stodôl a hospodárskych budov nachádzajúcich sa v obci. Ľudí v nich zamkli a budovy zapálili. Tí, ktorí sa pokúšali utiecť alebo kládli odpor, boli zabití. Prakticky všetky budovy v dedine boli vypálené s výnimkou kostola a školy, kde boli zadržiavaní. Neskoro popoludní útočníci Hutu Pieniacku opustili.“

  MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ / Vojnové zločiny členov jednotky 14. Waffen-SS divízie Galícia v dedine Palikorovi / Palikrowy (Poľsko) – Obyvatelia dediny zhromaždení na lúke a postrieľaní troma guľometmi, preživší zabití bajonetmi

  Pripemeňme si aj udalosti z dediny Palikorovi [Palikrowy (poľ.) , pozn.] Tie „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.] v článku s názvom „80. rocznica zbrodni w Palikrowach“ [„80. výročie zločinu v Palikorovách“, pozn.] vyobrazil nasledovne: „12. marca 1944 sa v Palikorovách (Brodský okres) odohral zločin proti poľskému obyvateľstvu. Pacifikáciu poľskej dediny vykonali ukrajinskí dobrovoľníci zo 14. divízie SS ‚Galizien‘, ktorým pomáhali blízke jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a polovojenská jednotka zložená z banderovskej organizácie ukrajinských nacionalistov [OUN-B, pozn.] V ten deň bolo zastrelených viac ako 360 osôb poľskej národnosti. Prežilo len niekoľko zranených. (…) …rozsiahla obec s viac ako 1880 obyvateľmi a viac ako 360 domácnosťami, z ktorých značná časť boli Poliaci. Žili tam aj zmiešané poľsko-ukrajinské manželstvá. Po krvavom masakri na Volyni sa v obci ocitli aj utečenci z Volyne. Od polovice roku 1943 začali medzi Ukrajincami vo východnom Malopoľsku narastať protipoľské nálady a zosilnel tlak na depolonizáciu. Tomu predchádzala vlna individuálnych vrážd, ktorých obeťami sa stali významné osobnosti poľskej komunity. Do konca roka 1943 sa situácia zhoršila a vraždenie celých poľských rodín sa stalo bežným javom. Dochádzalo k masovým vraždám zo strany UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a od februára 1944 sa začal dramaticky zvyšovať počet útokov, do ktorých bola zapojená UPA. Poliaci boli vraždení vo Firlejówe, Bokowe, Berozowici Malej a Hute Pieniackej. 28. februára UPA zaútočila na Korościatyn a zabila 156 ľudí. V sobotu 11. marca 1944 dorazila do okolia Podkamenia divízia 4. policajného pluku SS, zložená z dobrovoľníkov 14. divízie SS ‚Galizien‘, a jednotky UPA… podporované miestnou domobranou OUN (b). Časť jednotiek sa zúčastnila na prepadnutí kláštora v Podkamieńi a vyvraždení tam sa ukrývajúcich ľudí, kde sa ukrývali aj niektorí obyvatelia Palikorova. Zvyšná skupina útočníkov smerovala k Palikrowu. V nedeľu 12. marca okolo ôsmej hodiny ráno útočníci obkľúčili obec a spustili paľbu smerom k budovám. Obyvateľom dediny potom prikázali, aby sa zhromaždili na lúke pri rieke. Keď sa zhromaždili všetci obyvatelia dediny, urobila sa selekcia na Poliakov a Ukrajincov. Na overovaní národností sa zúčastnili aj miestni Ukrajinci. Potom boli miestni Ukrajinci prepustení. Poliaci boli natlačení na jedno miesto a obkľúčení z troch strán 3 guľometmi, a potom boli zhromaždení ľudia hromadne postrieľaní. Útočníci potom ľudí zabíjali bajonetmi. Bol to obludný masaker, celá rieka bola červená od krvi. Po poprave boli poľské domy vyrabované útočníkmi a hospodárstva spálené. Poliaci nájdení v skrýšach boli tiež zavraždení. Bolo identifikovaných 265 obetí masakry. Na mieste hromadného hrobu bol postavený pamätník s počtom obetí genocídy. Podľa odhadov poľských historikov ukrajinskí nacionalisti zavraždili približne 100-tisíc Poliakov. 40–60 tisíc zahynulo na Volyni, 20–40 tisíc vo Východnej Galícii a najmenej 4 tisíc na území dnešného Poľska. Teror UPA [Ukrajinská povstalecká armáda , pozn.] spôsobil, že státisíce Poliakov opustili svoje domovy a utiekli do centrálneho Poľska.“

  Niektorí členovia Waffen-SS divízie Galícia mali značne odlišný osud: „Po prechode frontu na západ zostala značná časť UPA v tyle Červenej armády, kde mala vyvíjať deštrukčnú činnosť a rovnako ako neskoršie na našom území Werwolf a ostatné tlupy nacistického podzemia v strednej a východnej Európe organizovať prípravy na vedenie novej vojny. Tak vznikol akýsi organizačný základ, okolo ktorého sa potom verbovaním zvyškov nemeckej fašistickej armády, členov bývalej SS divízie Galizien a rôznych zločineckých živlov, často však tiež násilným mobilizovaním miestneho obyvateľstva, formovali početné banderovské tlupy, ktoré potom narušovali povojnovú mieru konsolidáciu. Ich teroru padli za obeť tisíce príslušníkov ukrajinského a poľského národa. Po skončení druhej svetovej vojny utiekol Š. Bandera s niekoľkými ďalšími blízkymi spolupracovníkmi do Američanmi obsadenej časti Nemecka, kde vytvoril v Mníchove nové ústredie OUN. Toto nové riadiace centrum vydávalo direktívy záväzné pre všetky ozbrojené tvary banderovcov vo východnej Európe. Z východnej časti Poľska, kde sa im podarilo trvale sa usadiť, organizovali banderovci nájazdy i na východné Slovensko, a to už počas leta roku 1945. Tak došlo k vážnemu ohrozeniu…“

  Možnože sa niektorí spýtajú: « Ale ako chceli vlastne bojovať tí „banderovci“? » To je veľmi správna otázka. Na vojnu potrebujete: peniaze, zbrane a bojovníkov. Predstavitelia „politického ukrajinizmu“ (v povojnovom období) bojovníkov mali. Mali aj niečo iné. Desaťročia sa venovali budovaniu rôznych centier „ukrajinizmu“ vo svete – USA, Kanada, Francúzsko, Praha za Masaryka… Domáca úloha: skúste si zistiť, kto bol pán s menom „Lev Dobriansky“, a kto je jeho dcéra „Paula Dobriansky“. Hoďte si do vyhľadávania, naštudujte odkiaľ pochádzal jej otec, koho vyučoval, aká bola kariéra tejto pani… a porozmýšľajte. Odrazu budete mať pokope „banderovcov“, bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Yushchenka s manželkou, administratívu hneď niekoľkých amerických prezidentov… toto všetko sú verejné a ľahko dostupné informácie. Lev Dobriansky, ako uvidíte na obrázkoch nižšie, v rokoch 49/51 venoval naozaj veľké úsilie tomu, aby zabezpečil prísun zbraní zo strany vlády USA pre „banderovcov“, ktorí nám tu vtedy pobehovali… Dobrianskému sa to síce vtedy nepodarilo, no… a vlastne aj podarilo, všakže?

  Čo dodať na zaver? Tento komentár som začínal obrázkom pamätníka pre bojovníkov, ktorí padli v SNP. Je tragédiou národa, keď jeho vrcholní politickí reprezentanti, ako aj prakticky celý mediálny priestor, nie sú odrazu schopní povedať – „za akých okolností“, ohradiť sa, pretože sa to práve akosi „nehodí“, čím zahmlievajú históriu, deformujú túto dôležitú časť národnej identity – historickú pamäť národa, no a takýmto spôsobom špinia pamiatku týchto zosnulých. A ešte väčšou tragédiou je, že väčšine občanov… nič z tohto neprekáža, a v podstate na tomto participujú. Áno, aj s SNP sú spojené nejaké tie „kontroverzie“, ale snáď…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 80. rocznica zbrodni w Palikrowach. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2024. Dostupné na (10-10-2025 / 22:37): https://ipn.gov.pl/pl/dla-mediow/komunikaty/198847,TEKST-AUDIO-80-rocznica-zbrodni-w-Palikrowach.html
  • [2] DOBRIANSKY, Lev. Call for U.S. Aid. / The Courier-Mail – No. 4447: Tuesday, 27. February, 1951. Brisbane (Austrália), 1951.
  • [3] DOBRIANSKY, Lev. Our Opportunity – To Take or Forsake. / ВІЛЬНА ДУМКА [Vil’na Dumka] – The Ukrainian Independent Newspaper in Australia, No. 8 (32), 5. March 1950. Sydney (Austrália), 1950.
  • [4] DRŠKA, Pavel. Boj čs. armády proti banderovcom v rokoch 1945-1947. / Historie a vojenství – 6. číslo, 1977. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1977.
  • [5] FIALA, Ján. Československá armáda v boji proti banderovcům v roce 1947. / Historie a vojenství – 3. číslo, 1960. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1960.
  • [6] FIALA, Ján. Československé ozbrojené sily a zabezpečení pokojného vývoje revoluce v letech 1945-1947. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1962.
  • [7] Germans Try To Use Ukranians Against Poles. / Border Morning Mail – 21. May 1943. Albury (Austrália).
  • [8] Gloryfikacja Bandery i SS Galizien we Lwowie! Skandal! (Poľsko) : Polityka RP (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 18:12): youtu.be/HgkykEXMCkc
  • [9] GŁUSZEK, Paweł. Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2025. Dostupné na (10-10-2025 / 19:21): https://ipn.gov.pl/pl/historia-z-ipn/139138,Archiwum-Pelne-Pamieci-Zbrodnia-w-Hucie-Pieniackiej.html
  • [10] GREDIL, Myhail. Бо тільки той народ має майбутнє, який не відвертається від тих, хто віддав за нього своє життя і свою долю. 83 річниця створення дивізії „Галичина“. Ľvov (Ruthénia) : Myhail Gredil (Facebook). Dostupné (07-05-2026 / 23:09): facebook.com/reel/920101457730542
  • [11] KAŇÁK, Petr. VAJSKEBR, Jan. Výcvikový pluk SS Prag. / Historie a vojenství – 3. číslo, 2013. 62. ročník. Praha (Česká republika) : Vojenský historický ústav, 2013.
  • [12] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [13] Marsz Ku Czci SS Galizien We Lwowie Już w Sobotę! Rząd Tuska Udaje Że Wszystko OK! – Analiza Ator. wideoprezentacje (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 19:12): youtu.be/aiTFuuWnns0
  • [14] Marsch zu Ehren der Waffen-SS-Division Galizien. Lemberg. 2. Mai 2026. Yelyzaveta Grinshpun (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 18:07): youtu.be/As1fJCDdkZ4
  • [15] MIĘDLAR, Jacek. Kościół przeżarty banderyzmem! Duchowny wychwala ludobójców, wyzywa Polkę i odgraża się, że Ukraińcy zabiorą Przemyśl, Lublin i Kraków [ZDJĘCIA]. (Poľsko) : wPrawo.pl. Dostupné (07-05-2026 / 19:49): https://wprawo.pl/kosciol-przezarty-banderyzmem-duchowny-wychwala-ludobojcow-wyzywa-polke-i-odgraza-sie-ze-ukraincy-zabiora-przemysl-lublin-i-krakow-zdjecia/
  • [16] MIKULKA, Radek. Časopis Matice moravské – 2. čislo, 2015. 134. rocńík. Brno (Česká republika) : Matice moravská, 2015.
  • [17] PETELSKA, Eva; PETELSKI, Czesław (réžia). Ogniomistrz Kaleń. (Poľsko), 1961. 103 minút. Dostupné online (26-10-2025 / 23:04): https://www.youtube.com/watch?v=qeohw1ZNuZI
  • [18] PLACHÝ, Jiří. Muzea nejnovějších dějín ve Lvove. / Historie a vojenství – 2. číslo, 2020. 69. ročník. Praha (Česká republika) : Vojenský historický ústav, 2020.
  • [19] PLIŠKOVÁ, Anna. Prof. Dr. Paul Robert Magocsi – Doctor honoris causa Prešovskej univerzity v Prešove. / Na pulze – Časopis Prešovskej univerzity v Prešove. Prešov (Slovenská republika) : Prešovská univerzita v Prešove, 2013. Dostupne na (05-11-2025 / 23:01): https://napulze.unipo.sk/clanok?id=24
  • [20] Prieskum lesov Vyšné Ružbachy. (Slovensko) : Zálesák z východu (Youtube). Dostupné (07-05-2026 / 17:29): youtu.be/As1fJCDdkZ4
  • [21] STYRKUL, Valery. The SS Werewolves. Ľvov (Sovietsky zvaz) : Kamenyar Publishers, 1982. 56 strán.
  • [22] ŠIMUNIČ, Pavol. Obrana východnej časti povstaleckého územia počas fašistickej generálnej ofenzívy (Úsek II., III. a VI. Taktickej skupiny). / Historie a vojenství – 2. číslo, 1987. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1987.
  • [23] ŠIMUNIČ, Pavol. Slovenské národné povstanie. / Historie a vojenství – 4. číslo, 1984. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1984.
  • [24] The Unspeakable Crime at Lvov. / The Australian Jewish News – 6. April 1945. Melbourne (Austrália).
  • [25] The Unspeakable Crime at Lvov. / The Syydney Jewish News – 13. April 1945. Sydney (Austrália).
  • [26] Ukraina: Prawy Sektor organizuje marsz ku czci SS „Galizien” we Lwowie. Start pod pomnikiem Bandery. (Poľsko) : Radio Maryja – Katolicki głos w Twoim domu. Dostupné (07-05-2026 / 18:49): https://www.radiomaryja.pl/informacje/ukraina-prawy-sektor-organizuje-marsz-ku-czci-ss-galizien-we-lwowie-start-pod-pomnikiem-bandery/
  • [27] Warning on Balt Migrants – „Voluntarily“ Served Nazi. / Tribune – 3. january 1948. Sydney (Austrália).
  • [28] З нагоди 83-ї річниці створення 14-ї гренадерської дивізії «Галичина» – 2 травня у Львові. Ľvov (Ruthénia) : Правий Сектор /Львівщина [Pravý sektor /Ľvovská oblasť ,pozn.]. Dostupné (08-05-2026 / 00:13): https://www.facebook.com/story.php?story_fbid=1396563882503603&id=100064500142005
  • [29] Галичина — дивізія героїв! / 30. apríl o 19:38. (Ukrajina) : Третій механізований батальйон [Tretí mechanizovaný prápor ,pozn.]. Dostupné (08-05-2026 / 00:27): https://www.facebook.com/thirdmechbat/

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sa-na-ukrajine-maj-2026-opatovne-prihlasili-k-odkazu-esesakov-z-14-waffen-ss-divizie-galicia-galizien-halychyna-ktori-potlacali-snp/

• ▐ Zverejnené: 06/05/2026

  Základný popis

  Dodola / Perperuna – pomenovania evokujúce silu prírody. Nie sú to len názvy niektorého z božstiev, sú priamou personifikáciou ľudskej túžby po vode v obdobiach sucha, modlitbou za úrodnú zem, nádejou na prežitie komunity. Takéto starodávne rituály neboli iba magické praktiky – boli hlboko zakorenené v každodennom živote ľudí, spojené s ich prácou na poliach, rodinnými tradíciami a strachom z hladu, ktorí neraz končil smrťou niektorého člena rodiny. V dnešnom svete, odtrhnutom od rytmov sezón, ktorý sa čoraz viac presúva za obrazovky mobilných telefónov, do prostredia chladných technológii, nám tento obraz rozpráva príbeh o našej zabudnutej podstate a nemennej závislosti od darov zeme.

  « Zvyky a tradície Srbska: Privolávanie dažďa a Dodola / Perperuna – Pohanský rituál Slovanov z Balkánu (Friedrich August Schlegel) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folkór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / 8. augusta 1892 [8-го августа 1892] (Zväzok 48 [XLVIII.] – No. 1229). 24. ročník [XXIV.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1892.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zvyky-a-tradicie-srbska-privolavanie-dazda-a-dodola-perperuna-pohansky-ritual-slovanov-z-balkanu-friedrich-august-schlegel/

• ▐ Zverejnené: 26/04/2026

  Základný popis

  Z nasledovného obrázka cítiť chladný dotyk vetra a ním nesenú vôňu horských bylín. Karpaty. Karpatský oblúk. Mladí pastieri v Tatrách. Táto ilustrácia zachytáva život a kultúru Slovákov v niekdajšom Rakúsko-Uhorsku. Ide o vzácne zdokumentovanie tradičného spôsobu života v oblastiach karpatských vysočín, ako o ňom na konci 19. storočia informovalo známe londýnske periodikum.

  « Tatry a karpatskí pastieri: Keď sa v Londýne písalo o Slovákoch / „Slovack“ (František Bohumír Zvěřina, 1875) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – Príroda – Vidiek – Folkór – Ľudský život – Cnosť – Pokora – Služba – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Rakúsko-Uhorsko – Galícia – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni

  « PASTIERI Z KARPÁT.

  Severné provincie Rakúskeho impéria, ktoré sa tiahnu v celkovej dĺžke takmer sedemsto míľ, pretína pohorie Karpaty. Tieto oddeľujú Uhorsko a Transylvániu na juhu od Moravy, Sliezska a Galíciu na severnej strane. Ich centrálnou a najvyššou časťou je Tatranské pohorie… Je to obrovský žulový masív […] a horná časť krajiny má alpský charakter s ľadovcami, snehovými poliami, jazerami a hlbokými priepasťami. Svahy Karpát v nižších polohách pokrývajú husté lesy bukov, borovíc a smrekov, nad ktorými sa týči stena holých alebo machom porastených skál. Teplota, ktorá je vo všeobecnosti nízka, bráni dozrievaniu ovocia a niektorých obilnín; drevo a pastviny však ponúkajú veľa príležitostí na zbohatnutie. V anglickom oficiálnom vydaní správ o Viedenskej výstave z roku 1873, ktorú sme si nedávno všimli, poručík T. H. Anstey, R.E., prekladá a komentuje správy pána Schütza a Dr. Wilhelma o rakúskej výstave dobytka a oviec. Táto druhá skupina zvierat, ktorú na tejto výstave zastupovalo 898 kusov z rakúskych a uhorských provincií, si zaslúžila osobitnú pozornosť. Dozvedáme sa nielen o rôznych plemenách merino, ktorých jemná vlna teraz musí konkurovať tej z Austrálie a iných britských kolónií na druhej strane zemegule, ale reportéri spomínajú aj ovce z rodu „Racka“ z Karpát [„Zackel“, pôvodne pravdepodobne rumunské (valašské) plemeno oviec, pozn.], z ktorých niektoré sú úplne čierne, ako napríklad plemeno „Szekler“ [pravdepodobne plemeno oviec, ktoré chovali Sikulovia („Szekler“) prevažne na území Rumunska, pozn.], a iné majú čierne hlavy a nohy. Sú to odolné plemená, spokojné s riedkym porastom, ale produkujúce baranie mäso vynikajúcej chuti a kučeravá vlna jahniat je veľmi cenená. V týchto karpatských vrchoch sa vo veľkej miere chovajú aj kozy a z ich mlieka sa vyrába dobrý syr; ale poškodzujú lesné porasty. Vidiečania, ktorí sa venujú tejto činnosti, ako je znázornené na kresbe rakúskeho umelca, ktorú sme vyryli, sú zmiešaným nemeckým a slovenským alebo galícijským obyvateľstvom; ale títo malí chlapci, ktorí sa neučia hláskovať, sa zdajú byť vernými pastiermi. »

  PREKLAD: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha. Ďalej by som rád upozornil, že v úryvku sú viaceré „dobové“ nepresnosti.

  ZDROJ: The Illustrated London News / Saturday, April 10, 1875 (Vol. 66), No. 1861. Londýn (Anglicko), 1875.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/tatry-a-karpatski-pastieri-ked-sa-v-londyne-pisalo-o-slovakoch-slovack-frantisek-bohumir-zverina-1875/

• ▐ Zverejnené: 25/04/2026

  Základný popis

  Tam, kde slnečné lúče len veľmi neochotne prenikajú cez husté koruny vysokých stromov, v týchto tmavých tieňoch a zákutiach lesného kráľovstva žije jeho starostlivý panovník, strážca a verný ochranca, záhadná postava slovanskej mytológie, lesný muž, azda lesný duch – „Leshy“, ktorý dozerá na každého návštevníka týchto posvätných priestorov a dožaduje sa znamenitej úcty k prírode. Ak niekto nekoná podľa tejto zásady, takého „Leshy“ okamžite – a hrozivo – strestá…

  « Slovanská mytológia: „Leshy“ / „Lesnik“ – Lesný duch (lesoduch), lesný muž (Nikolay Karazin, 1874) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Príroda – Vidiek – Folkór – Pohanstvo – Mytológia – Rozprávka – Národ – Rodoľubstvo – Slovania

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Niva [Нива] / No. 10 – 1874. Petrohrad (Ruské cisárstvo) : Adolf Fyodorovich Marx Publishing and Printing Company, 1874.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slovanska-mytologia-leshy-lesnik-lesny-duch-lesoduch-lesny-muz-nikolay-karazin-1874/

• ▐ Zverejnené: 19/04/2026

  Základný popis

  Historické rytiny, na podklade prác vytvorených rukou českého umelca Josefa Mánesa, zobrazujú apoštolov Slovanov v byzantskom štýle, obklopených anjelmi a symbolmi víťazstva nad temnotou. Ilustrácia je ukážkou náboženského umenia 19. storočia a prezentuje jeden z najvýznamnejších prvkov slovanskej identity. Cyril drží v rukách Bibliu a ukazuje na jej písmo, Metód drží pre zmenu pastiersku palicu. Obaja majú pod svojimi nohami porazeného draka, symbol zla.

  « Viera Slovanov a jej byzantské korene: Medailóny sv. Cyrila a Metoda na hlavnej bráne chrámu v Karlíne (Podľa kresby Josefa Mánesa, 1874) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Hudba – Cyril a Metod – Kresťanstvo – Ortodoxia – Byzancia – Veľká Morava – Slovensko – Národ – Rodoľubstvo – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Slovania

  AUDIO: „Pobedna Pesma“ [„Победна песма“] / Srbská ortodoxná pieseň (Youtube)

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Niva [Нива] / No. 13 – 1874. Petrohrad (Ruské cisárstvo) : Adolf Fyodorovich Marx Publishing and Printing Company, 1874.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/viera-slovanov-a-jej-byzantske-korene-medailony-sv-cyrila-a-metoda-na-hlavnej-brane-chramu-v-karline-podla-kresby-josefa-manesa-1874/

• ▐ Zverejnené: 19/04/2026

  Základný popis

  Dve postavy – svätý Cyril a svätý Metod, stoja vedľa seba ako strážcovia. Ich oči sa upínajú do diaľky, akoby videli niečo, čo my už vidieť nemôžeme – možnože ten prvý okamih, keď sa jazyk Slovanov (Slovienov) stal jazykom bohoslužobným. Tento obrázok je zrkadlom, ktoré nám ukazuje, ako sa viera a kultúra spájajú v jednom celku, ako sa stávajú súčasťou nášho života, pretože sú neoddeliteľnou súčasťou našej histórie, a tým aj našej vlastnej identity.

  « Hospodi Pomiluj! Viera Slovanov a jej byzantské korene: Socha sv. Cyrila a Metoda – Týnsky chrám / Kostol Matky Božej pred Týnom v Prahe (1869) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Hudba – Cyril a Metod – Kresťanstvo – Ortodoxia – Byzancia – Veľká Morava – Slovensko – Národ – Rodoľubstvo – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Slovania

  AUDIO: „Gospode Pomiluj“ / Srbský ortodoxný chorál (Youtube)

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / 22. marca 1869 [22. МАРТА 1869] (Zväzok 1 [I.] – No. 13). 1. ročník [I.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1869.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/hospodi-pomiluj-viera-slovanov-a-jej-byzantske-korene-socha-sv-cyrila-a-metoda-tynsky-chram-kostol-matky-bozej-pred-tynom-v-prahe-1869/

• ▐ Zverejnené: 19/04/2026

  Základný popis

  O tichých prísahách, ktoré boli raz dávno vyslovené a spísané atramentom, aby ešte aj dnes rezonovali v dušiach tých, ktorí hľadajú korene svojej identity a ctia si odkaz svojich predkov. Ferdinand Juriga, v tomto texte, hovorí jazykom, ktorý je hrubý a jemný zároveň. „Krv ze slovenskej krvi a kosť ze slovenskej kosti…,“ je metafora, ktorá presahuje akúsi azda „biologickú“ definíciu národa. Hovorí o osude. O tom, že byť Slovákom v roku 1907 nebolo len o tom, kde sa narodíš, ale o tom, čo si pripravený pre svoj národ zniesť. Strach z Boha je strachom z pravdy, z morálneho poriadku, ktorý je nad človekom. Je to filozofický pohľad na to, že utláčateľská politická moc je len tieň dávno mŕtvej ničotnosti. Práve tu sa rodí pochopenie: niektoré veci sú také dôležité…

  « Utláčateľská politická moc ako tieň dávno mŕtvej ničotnosti: Kto sa rozhodne slúžiť slovenskému národu, ten sa bojí a tomu kážu len Slováci a Boh (Ferdinand Juriga, 1907) »

  ZNAČKY: Citát – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Rodina – Materstvo – Rodičovstvo – Národ – Rodoľubstvo – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Slovensko – Slovania

  « Kto sa raz ľudu slovenskému do služby postavil, kto sa halene ráz posvätil, ten vďačne podstúpi tresty, žaláre… Ale my sa nebojíme nikoho len Boha. Nám nerozkáže nikto iný len slovenský národ. My sme krv ze slovenskej krvi a kost ze slovenskej kosti nie len vtedy, keď mezi ľudom rečníme, ale aj vtedy, keď za tú naši krv robiť, i keď za ňu preukrutne trpeť treba. »

  ZDROJ: EVA – Sborník pro vzělání, umění a zábavu / Květen-Červen, Číslo 3. 4. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1907. Digitalizovali: Österreichische Nationalbibliothek Wien (Rakúsko).

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/utlacatelska-politicka-moc-ako-tien-davno-mrtvej-nicotnosti-kto-sa-rozhodne-sluzit-slovenskemu-narodu-ten-sa-boji-a-tomu-kazu-len-slovaci-a-boh-ferdinand-juriga-1907/

• ▐ Zverejnené: 16/04/2026

  Základný popis

  Drsná krása ľudskej vytrvalosti. Portrét bezmenného muža, ktorý v tichosti rozsieva osivo na zoranej roli. Pripomeňme si, aké to bolo… žiť v dobe, kedy každé zrnko pšenice nieslo symbolický odkaz úpornej námahy, no najmä nádeje na úrodu, ktorá živila neraz niekoľko generácii jednej rodiny a starala sa o zachovanie celého rodu.

  « Siewca – Rozsievač (Ilustrowany Kurjer Polski, 1942) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Rodina – Rodičovstvo – Ľudský život – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Národ – Slovania

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Ilustrowany Kurjer Polski / Nr. 17. Krakow (Poľsko), 1942.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/siewca-rozsievac-ilustrowany-kurjer-polski-1942/

• ▐ Zverejnené: 15/04/2026

  Základný popis

  Šero sa plazí po poli a my môžeme vidieť roľníka siať osivo na svojej roli. Ozvena z čias, keď zem bola svedkom mnohých takýchto tichých modlitieb a potu robotou zmorených rúk. S plnou dlaňou zŕn, ktoré hádže k zemi, ako keby do nej chcel vložiť svoje vlastné srdce, niekam hlboko pod povrch, pričom každé zrniečko nesie maličký kúsok jeho dúfania, nádej v budúcu úrodu…

  « Siatie: Život na gazdovstve / Slovácko – Moravské Slovensko (Josef „Joža“ Uprka, 1922) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Rodina – Rodičovstvo – Ľudský život – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Národ – Slovania – Slovensko

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Graphic Art of Czechoslovakia (Exhibition of Prints from the Private Collection of Henry J. John M. D.) Cleveland (USA) : The Cleveland Museum of Art, 1922. cca. 60 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/siatie-zivot-na-gazdovstve-slovacko-moravske-slovensko-josef-joza-uprka-1922/

• ▐ Zverejnené: 07/04/2026

  Základný popis

  Táto vizuálna pastorála, obrázok znázorňujúci atmosféru tvrdého, ale za to spokojného vidieckeho života, je symbolom spojenia s koreňmi, tradíciami a rodnou zemou, ktorá dávala človeku všetku jeho obživu. Na plátne minulosti sa rozprestiera obraz pastiera – muža previazaného s krajinou takou silnou väzbou, aká dnes už len vzácne existuje. V jeho výzore cítiť odraz tvrdej práce a vytrvalosti v odhodlaní obetovať svoj život vidieku, harmónii so svetom navôkol seba. Na obrázku môžeme vidieť hrubé drevené trámy salaša, posiate množstvom vrások od uplynutého času, ako tichý odkaz na všetkých jemu predošlých, ktorí si vyvolili rovnaký životný osud.

  « Pastier a jeho ovečky (1869) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Slovania – Národ – Rodoľubstvo – Ľudský život – Pokora – Služba

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / 31. máj 1869 (Zväzok 1 [I.] – No. 23). 1. ročník [I.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1869.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/pastier-a-jeho-ovecky-1869/

• ▐ Zverejnené: 06/04/2026

  Základný popis

  Okno do zabudnutej éry Česko-Slovenska. Dievča zahľadené do neznámej diaľavy – a veľkonočný zajačik. Táto ilustrácia je ako premietnutie časti snového záznamu, útržok zo zbierky starých pohľadníc v štýle „Art Deco“.

  « „K veselým velikonocům…“ (Hvězda, 1935) »

  ZNAČKY: Veľká noc ║ Umenie – Ilustrácia – Fotografia – Veľkonočný pondelok – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Hvězda československých paní a dívek – Číslo 16 (500), 1935. Praha (Česko-Slovensko) : Melantrich, 1935. Digitalizovali: Österreichische Nationalbibliothek Wien (Rakúsko).

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/k-veselym-velikonocum-hvezda-1935/

• ▐ Zverejnené: 06/04/2026

  Základný popis

  Mladá žena držiaca veľkonočné maľované vajíčka – symbol plodnosti, nového života a nádeje. Príklad dobového veľkonočného vinšu v duchu estetiky medzivojnového obdobia minulého storočia.

  « „…wesołego jajka!“ (Bocian, 1924) »

  ZNAČKY: Veľká noc ║ Umenie – Ilustrácia – Veľkonočný pondelok – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Bocian / 15. kwietnia 1924 – Nr. 8. 27. ročník. Krakow (Poľsko), 1924.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/pomedzi/wesolego-jajka-bocian-1924/

• ▐ Zverejnené: 05/04/2026

  Základný popis

  Obraz slovanskej krásy reprezentovanej v podobe tejto momentky z dielne poľského folklóru. Na prvý pohľad vidíme len klasickú idylku: matka a dieťa – oblečení v tradičných krojoch počas slávenia Veľkej noci – kráčajú do kostola k sväteniu svojich veľkonočných košíkov. Avšak pri hlbšom zamyslení vnímame niečo viac. Obraz kontinuity. Detaily ich krojov a maľované vajíčka nie sú len kdejakými miestnými etnografickými variáciami – sú to prvky neotrasiteľnej tradície, jedinečnej kultúrnej identity, ktorá je tak dôležitá práve v čase divokých zmien a okolitého chaosu – predávanej z generácie na generáciu. Dieťa drží v rukách prútený košík ako relikviu, pričom sa stáva jej nositeľom, no súčasne aj ochrancom nasledovného zachovania a pretrvania. V malom prútenom košíčku sa nenachádzajú len potraviny, nachádza sa tam celý vesmír jeho predkov, rituály, ktoré prežili stáročia a hodnoty, aké boli jediným pevným základom v neistote ľudskej existencie. Je to moment predávania štafety: z ruky do ruky, zo srdca do srdca…

  « O kontinuite a predávaní tradícii „zo srdca do srdca“: Cestou na svätenie veľkonočného košíka (Ilustrowany Kurjer Polski, 1942) »

  ZNAČKY: Veľká noc ║ Umenie – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Street photography – Pouličná fotografia – Veľkonočná nedeľa – Biela sobota – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Detstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Pokora – Služba

  UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jej ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Ilustrowany Kurjer Polski / 5. kwietnia 1942 – Nr. 14. Krakow (Poľsko), 1942.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/o-kontinuite-a-predavani-tradicii-zo-srdca-do-srdca-cestou-na-svatenie-velkonocneho-kosika-ilustrowany-kurjer-polski-1942/

• ▐ Zverejnené: 01/04/2026

  Základný popis

  Veľká noc – sviatok plný symboliky, ktorý v sebe ukrýva odraz pohanskej minulosti našich predkov a ich hlbokú úctu k prírode. V roku 1887 Pavol Socháň, vo svojom článku pre „Slovenské Pohľady“, rozkrýva tajomstvo veľkonočných maľovaných vajíčok, nielen ako krásny ľudový artefakt, ale aj ako posvätnú ozvenu pučiaceho života a materstva.

  « Veľkonočné maľované vajíčka ako symbol „vnove pučiaceho“ života: Pohanská minulosť a tradičné zvyky Slovanov, Slavianov (Socháň – Slovenské pohľady, 1887) »

  ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Jar – Príroda – Materstvo – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Galícia – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni

  « Veľkonočné maľované vajíčka.

  Pohanskí predkovia naši zbožňovali prírodu. Každý jej nevyzpytateľný zjav budil v nich obdiv a úctu. Tak povstalo božstvo, povstaly povery. Náhľadom a citom svojim výrazu dávali v slávnosťach a jejich obradoch, povesťach, piesňach, hrách atď. Takýchto zvykov a pover z pohanskej mythologie zachovalo sa mnoho až na naše dni.

  Dosiaľ zachovaný zbytok pohanského mythu je i oslavovanie prebúdzajúceho sa jara, s ktorým nastáva nové svetlo, nový život, úroda a hojnosť v prírode. Veľkonočnú slávnost zapríčinilo víťazstvo teplej, letnej moci nad mocou chladnou, zimnou. Takýto prejav prírody znázornilo si ľudstvo dramaticky a utvorilo si hry, baby a symboly. Kresťanské duchovenstvo úmyselne ponechalo národom mnohé zvyky pohanské, alebo jich nahradilo novými náboženskými slávnosťami, alebo jich aspoň do spojenia s nimi priviedlo.

  Pohanské obyčaje, ktoré sa na pohanskú slávnosť vzťahujú, preniesly sa i do našej Veľkej noci, avšak behom času buďto vytvorené boly, alebo samy sebou vymizely. Pohanská slávnosť pri vzniku jara pozostávala, jak nám to i naše dosiaľ zachovalé zvyky na Slovensku svedčia, z toho, že zimu jako babu (Morenu, Mamurienu) ustroja zo starých šiat a slamy, vztýča ju na žrďku a nesú so spevom dolu dedinou k rieke lebo močiaru, kde ju roztrhajú a do vody hodia; na to slávi sa donášanie nového jara. Kresťanské duchovenstvo netrpelo tento zrejme pohanský obyčaj na samú Veľkú noc, preto preložený bol do prostried pôstu na smrtnú a kvetnú nedeľu. Avšak predsa mnohé pohanské zvyky z tejto slávnosti pestujú sa dosiaľ na Veľkú noc.

  Na tento sviatok na svitaní načierajú ľudia vodu z potoka, ktorá má na nejaký čas zázračnú liečivú moc, tak že zachráni mladým ľuďom pleť od vrázkov a od pieh a vyhojí mnohé nemoce. Naše dievčatá zjednávajú si krásu tým spôsobom, že za svitania v potoku umývajú sa.

  Niekde chodia niekoľkí parobci spolu hneď za zory, prekvapujú frajerky svoje vo spaní a oblievajú jich vodou, lebo hádžu do potoka, alebo vyvedú ku studni. Deje sa to obyčajne násilne, aspoň deva musí sa statočne brániť. Keď mládencom odolá a vymkne sa jim z hrsti, majú z toho posmech a ona slávu.

  Na Pokučí [Pokutie, pozn.] v Haliči shromaždujú sa spríbuznené dorastlé devy pred východom slnca a idú ku riekam a rybníkom. Tam očakávajú príchod zornice. Jaknáhle táto ukáže sa na obzore, zhadzujú zo seba všetky šaty, skočia do vody, rozpustia vlasy z vrkočov a každá na východ obrátiac sa, volá:

  „Vodane! na tobi rusu kosu (vrkoč),
  daj mini divoču krásu;
  daj krásu denyci,
  by’m bula borzo mołodýci.“

  V Lužici dievčatá naberajú si vody do nádob a umyjú sa doma; na ceste ku potoku nesmie žiadna ani hlesnúť. V Čechách kúpajú sa i mládenci,aby boli silní. V Haliči kúpajú sa ostatne aj vydaté ženy, ba docela, vraj, i baby, ale z príčin podstatne iných. Dievky púšťajú svoje vlasy po prúde, a podávajúc jich Vodníkovi robia to asi z tej príčiny, jako dievky moravsko-slovenské, ktoré jich na veľký piatok pod vŕbami rozčešávajú, aby maly vlasy dlhé.

  Malí chlapci pripravujú si barvenú a voňavú „vôdku“ do sklenice alebo džbanku a chodia za rána svoje rovesnice oblievať („kúpať”), za čo dostávají jako odmenu peniaz alebo koláče, ovocie a — maľované vajíčka. Ale aj starší mužskí oblievajú v dome a inde ženské mladé i staré. Miesto kúpačky je v obyčaji na mnohých stranách „šibačka“ prútami, trstenicami alebo pletenými korbáčikami. V niektorých dedinách v Haliči zapaľujú na Veľkú noc na cintorínoch ohne, ktoré hasia na úsvite alebo dopoludnia nasledujúceho dňa.

  Netreba dokladať, že kuchyňa na Veľkú noc mnoho dobrého pripravi. Pečú sa koláče, robia klobásy, smaží sa pečienka, varia sa vajcia. V Čechách pečú sa „mazance,” v Haliči „paski” (paschy). V mnohých slavianskych zemiach bývajú na Veľkú noc pravé hody.

  Avšak ku najcharakteristickejším pozostatkom pospolitých veľkonočných zvykov patria veľkonočné vajcia. Nielen že vajcia primerane hodia sa jako symbol prebúdzajúceho sa života vtákov do jari, ale je to najvýmluvnejší symbol zo svojho úkrytu vnove pučiaceho sa jarného života vôbec. Nie je to tedy nahodilé, že východní Slaviani vianočné vajcia do chrámu prinášajú a kňazmi posviacať si dávajú a že si známi medzi sebou vajcia na poly delia a požívajú. (Vajcia tieto obyčajne maľujú sa a všelijak ozdobujú, čo na sviatočnú úpravu bezbarevných sliepačích vajec poukazuje. Ostatne pestrosť znamená naproti jednotvárnosti zimnej jarnej symboliku.)

  Vajcia varia sa na tvrdo a barvia sa rozmanitými látkami. Ľud zná od zelenej trávy počínajúc celý rad barvidiel prirodzených. Ornamenty, jakými ľud slaviansky veľkonočné vajcia podľa dávneho spôsobu pečlive ozdobuje, sú nielen interessantné a originálne, ale i pre naše ornamentálne umenie vôbec veľmi dôležité. Ony konajú znamenitú službu pri porovnaniach s ornamentami inej techniky, ktorým náramne podobajů sa a jich dopĺňujú, ale i mnohé motívy nám objavujů, ktoré inde nenachodíme. Dôležite sú i z toho ohľadu, že v mnoných krajoch, kde ľud zabudol alebo ani nevedel vyšívať, dovede veľmi krásne vajcia ornamentovať.

  Prostriedkov k takému zdobeniu vynášiel si ľud veľmi mnoho. Najstarší spôsob je maľovanie („písanie“) drievkom a nanášanie vosku pomocou brka alebo ostrokončitej rúročky na miesta, ktoré sa pred základnou barvou zachrániť majú. Jednoduchší sposob je škrabanie špendlíkom, ihlou alebo nožíkom; najnovši je však lebtanie lučavkou (Scheidewasser).

  Barvitosť býva veľmi rozmanitá a rôznych odtienkov, tak tiež i ornamenty sú rozličného druhu a prekrásnych motívov. Najrozšírenejšie lebo najľahšie sú ornamenty lineálne a geometrické, ktoré sa nápadne shodujú s ornamentami vyrezávanými do dreva, práve tak, jako s ornamentami vypilovanými, vypaľovanými a olovom vylievanými „karbíkami.“ Niektoré takéto vajcia vypadajú jako slabý relief, iné zase prekvapují svojou malebnou a krásne súladnou mosaikou. Veľmi obľúbené sú pravidelne stylisované motívy rastlín, menovite roztomilé sú tulipány, klinčeky, ruže, jabĺčka, ktoré sú úplne podobné vyšívaným. Kohúti, orly, pávy, jelene, baránky, kone a iné živočíchy rady zobrazujú naše národné umelkyne, tak tiež i rozličné ľudské figúry, celé milostné prejavy. Srdce hrá veľkú rollu a pečlivo prevedené býva zvlášte vtedy, keď má niečo takého prezradiť, čo ústa nie sú tak ľahko vstave urobiť. Časté sú i osobné mená, porekadlá, pesničky, zdravice, verše, pravda nie bez úhony kaligrafickej a orthografickej.

  Vajcia takto upravuje si najviac mládež, ale obyčajne, jako je to i s vyšívaním, s ktorým „švadlený“ alebo „švajky” najviac sa zaoberajú preto i najkrajšie prevedú, i v tomto páde dávajú si takýmto zkúseným a vycvičeným dievkam a ženám vajíčka „vypisovať“, za čo jim jako odmenu všeličo „do domu“ dávajú, už či sú to vajcia, strova, múka alebo niečo podobného, alebo platia sa jim peniazmi.

  Dnes krásny zvyk tento zaniká. Na úpadok poukazuje i priliepanie v sklepe kúpených obrázkov na vajíčka, ba ujímajú sa už i z papieru, cukru, čokolády napodobňované. Maľovanými vajíčkami odmeňujú devy svojich „kupačov.“ Preto v každom dome, kde majú dievča, stojí na stole misa s nakopenými maľovanými vajcami, ktorými kupáčov podeľujú. A síce dľa toho, kto je príbuznejší, známejší alebo milší, obdrží viac a krajších (a môže si i sám vybrať), jako „vzdialenejší.“ Pre „vítaných“ alebo tých najmilšich, nádejných nachystajú tie „najonakvejšie.“ Svojmu frajerovi pripraví deva to nanajkrajšie vajíčko a dáva mu ho „ukradomky.“ Maľovanie a rozdeľovanie velikonočných vajec je zvykom mnohých národov. Ornamentovanie však nikde nie je tak rozšírené a do istého stupňa dokonalosti vyvinuté, jako u Slavianoν.

  P. B. Socháň. »

  ZDROJ: SOCHÁŇ, Pavol. Veľkonočné maľované vajíčka. / Slovenské pohľady (Ilustrovaný časopis pre literatúru, vedu, umenie a politiku) – 25. júna 1887, Číslo 6. 7. Ročník. Turčiansky Sv. Martin (Rakúsko-Uhorsko), 1887.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/velkonocne-malovane-vajicka-ako-symbol-vnove-puciaceho-zivota-pohanska-minulost-a-tradicne-zvyky-slovanov-slavianov-sochan-slovenske-pohlady-1887/

• ▐ Zverejnené: 31/03/2026

  Základný popis

  V tomto článku odkrývame zabudnuté ozveny jari prostredníctvom svedectiev zaznamenaných v niekdajšom časopise „EVA“. Spoznajte detskú radosť z prvej jarnej piesne, farebný svet maľovaných kraslíc a úctu ku kresťanskej tradícii Kvetnej nedele. Objavte symboliku „zimnej pani“ a jej spojitosť s&nbsppohanskými koreňmi slovenského folklóru. Tento článok je poetickou cestou do srdca Slovenska, kde sa prelínajú viera, národná kultúra a&nbspharmónia s prírodnými cyklami.

  « Kvetná nedeľa a Vajnory v roku 1907 »

  ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko

  « Zvláštní radosti a potěchy zažili jsme s vajnorskými dětmi v poledne a odpoledne na Květnou neděli. Co mi Juriga [kňaz Ferdinand Juriga – slovenský národný buditeľ, pozn.] v dopise sliboval, vyplnilo se. Byli jsme právě u oběda, když před farou nastal jakýsi šum a ruch a za chvíli zazněl dětský zpěv:

  „Veľká noc má milá;
  kdes tak dlho bola?
  V záhrádke zelenej
  ruky, nohy myla,
  aj venečky vila
  z bilej růže červenej,
  aj z modrej ľalije, alleluja.

  Pozdrav nás Maria,
  ty’s krokom kročila,
  syna porodila,
  syna Jezu Krista
  ó Matičko čistá.

  Ó vtáčku, vtáčku,
  moj milý Bože,
  ke by si ty moj bol,
  nedala by ta, moj,
  moj milý Bože,
  po poli lietat’,
  lež bych ťa dala,
  moj milý Bože,
  do klietky sedat’.“

  Po tom zpěvu vyšli jsme před faru a zde plno dětí, děvčátek, které stály před farou seskupeny kolem máječku, pestro ozdobeného pentlemi, řetězci papírovými a hlavně kraslicemi prázdnými (vyfouknutými) a všelijak zdobenými. Kraslice tyto náležej mezi úpadkové, nejsouce malovány ani rýsovány, nýbrž rozličnými pestrými látkami a hlavně „pukem“ (duší z bezu) obkládány. Ale i tato úprava jest originelní a zvláště půvabnou se jeví na červených srdcích, které děvčátka při tomto obřadném zvuku odevzdávají hlavně p. farářovi a p. rektorovi (učitele). »

  UPOZORNENIE: Fotografie retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila ich ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: EVA – Sborník pro vzělání, umění a zábavu / Květen-Červen, Číslo 3. 4. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1907. Digitalizovali: Österreichische Nationalbibliothek Wien (Rakúsko).

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/kvetna-nedela-a-vajnory-v-roku-1907/

• ▐ Zverejnené: 30/03/2026

  Základný popis

  Kvetá nedeľa nie je len kresťanskou tradíciou. Ako to už býva, na Slovensku – ale aj v ostatných slovanských, prípadne geograficky a kultúrne blízkych krajinách – zahŕňa taktiež mnohé zvyky súvisiace s pohanstvom a vierou v rôznorodé prírodné sily. Takto sa Kvetná nedeľa stáva i dnes echom predkov – dávnych Slovanov (v tom našom prípade), ktorí tak ako my dnes, rovnako i oni v minulosti, slávili nové „rozkvitnutie života“ všade navôkol.

  « Kvetná nedeľa (Igor Pálmayi, 1935) »

  ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko

  « Deň sv. Jozefa je predzvesťou jari a po ňom najbližšia nedeľa Kvetná je prívetom jari. Kvetná nedeľa má názvisko od kvitnúcich vetvičiek (kočičiek), ktoré sa v ten deň svätia na pamiatku príchodu Pána do Jeruzalema, pri ktorom ľud ho oslavoval a prestierajúc svoje rúcha na zem, radostne ho vítal, hádžúc mu na cestu rozkvitlé vrbové prútie.

  Na Kvetnú nedeľu pred každým kostolom, pred každým obchodom predávajú ženičky jarné kvieťa, ktoré v kostole posvätené, domov sa odnášajú ako prvá, posvätená zvesť jari a božieho požehnania. Zvlášte ľud vidiecky kladie toto kvieťa za obrážteky, do stodoly, do zbožia, a sena, aby chránily úrodu pred skazou. Domácí príbytok chrania od choroby, bied a hladu a niekde tiež zjedia posvätené mačičky, aby sa uchránili od zleј choroby. Jie sa na lačný žalúdok, to vraj nikdy nepríde na nich zimnica. Táto viera a zvyk oslavovať príchod Krista je rozšírená na celom svete a na Kvetnú nedeľu teší sa mládež i stárež kresťanská.

  Na Slovensku v niektorých krajoch, kde sa ešte zadržujú tradičné obyčaje, vychádzajú dievčence z domu s pristrojeným „novým letom“ t. j. s vrbovou vetievkou alebo smrekovym stromčekom, ozdobeným partami a vyfuknutými kraslicami a za veľkého jasotu a nadšenia vynášajú z dediny ďaleko za humná a tak vítajú nové leto. Tento pekný zvyk snúbi sa ešte s inou radostou, ktorá čo chvíľa nadchodi: sú to veľkonočné oblievačky, najväčšia radosť vidieckej mládeže. To každé dievča musí byť vykúpané, inaк by ani nevedelo, že sú sviatky. No Kvetná nedeľa je tu, kiež aj s ňou príde nádej na skutočné požehnania, ktoré je našmu svetu toľme treba. »

  ZDROJ: PÁLMAYI, Igor. Kvetná nedeľa. / Hvězda československých paní a dívek – Číslo 15 (499), 1935. Praha (Česko-Slovensko) : Melantrich, 1935.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/kvetna-nedela-igor-palmayi-1935/

• ▐ Zverejnené: 30/03/2026

  Základný popis

  Vydajte sa s nami do archívu „Vídeňských novín“ a objavte zabudnuté zvyky – od spievajúcich detí na Kolínsku, až po „smrtku“ pripomínajúcu pominuteľnosť života…

  « „Lidové obyčeje na květnou neděli…“ (Vídeňské noviny, 1939) »

  ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania

  « Lidové obyčeje na květnou neděli, ač jsou hodně staré, udržely se v mnohých krajích až na naše dny.

  Na Kolínsku v Čechách chodí ráno na květnou neděli děti po staveních a zpívají: „Květná neděle, květná neděle, kdes tak dlouho byla? U studánky, u studánky ruce, nohy myla. Čím sis je utírala? Šátečkem, lístečkem, abych byla bílá. Svatý Petr z Říma nese flaši vína, abychom se napili. Pána Boha chválili. Nám, nám, lhoteckým pannám. Každé děvčátko nosí „líto“, malý smrkový stromek, ověšený barevnými stužkami a papírky.

  V okolí Police n. M. se nosí na květnou neděli „líto“, okrášlené pentlemi, vejdumky a mašlemi z barevného papíru. Děvčata chodí stavení od stavení a zpívají: „Na tu květnou neděli…“ Někde se nosí podnes také „smrtka“, z bílých hader zhotovená loutka, při čemž se zpívá: „Smrt chodí po vsi…“ jako na smrtnou neděli.

  V Určicích na Moravě na květnou neděli děvčátka obcházejí po staveních se stromečkem, nastrojeným barevnými papíry, a zpívají: „Květná neděla, gdes tak dlóho byla? U studynky, u lubinky nohy, ruce myla. Čím’s jich utírala? Šátečkem, vínečkem, modrém papířečkem. Pojte, dívke, z lóke, neste miso móke, par vajíček od slepíček, něco másla od kraviček a ve, paní matíčka, předéte nám ze dvě, šak se vám to zende. Zhořela nám fára blízko pivovára, král je nemocné, králka rozochcaná. Co my máme dělatí? My musíme žebřati. Pochválen bud’ Ježíš Kristus.”

  Na květnou neděli světí se kočičky, koťátka, někde též beránky zvané.

  Na Dačicku v západní Moravě přidávají ke kočičkám na svečení jasanu. Na boží hod velikonoční položí se jasan do sklepa, aby vyhubil všechnu jedovatinu. Lidé polykají svěcené kočičky od bolení v krku, od zimnice a jiných nemocí. Kde jsou svěcené kočičky, tam nemůže uškodit žádné zlo, ani nemoc, ani oheň, krupobití nebo boží posel – blesk. Když se na květnovou neděli za průvodu s kočičkami před knězem dveře chrámové zavrou a on za nimi zpívá, bývají všechny poklady otevřeny, protože zlí duchové musejí poslouchat, co se kněz modlí a zpívá. Když pak udeří křížem třikrát na dveře, odejdou duchové zase na stráž k pokladům. (s. 5) »

  ZDROJ: Vídeňské noviny – Orgán Čechů v zemi Rakouské / 1. března 1939 – Číslo 39. 6. Ročník. Viedeň (Rakúsko), 1939.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/lidove-obyceje-na-kvetnou-nedeli-videnske-noviny-1939/

• ▐ Zverejnené: 29/03/2026

  Základný popis

  Kvetná nedeľa, tichá predzvesť Veľkého týždňa, je oslavou prebúdzajúcej sa prírody a hlboko zakorenených tradícií. Náš článok vás zavedie do sveta staroslovanských zvykov, ktoré odrážajú harmóniu človeka s prírodou a silnú vieru v jej magické sily.

  « Vítanie jari: Kvetná – Palmová nedeľa a tradičné zvyky u Slovanov (1922) »

  ZNAČKY: Veľká noc ║ Umenie – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania

  POZNÁMKA: Ako ilustračný obrázok je použitá historická fotografia, ktorá zachytáva podobu „vítania jari“ v Tešinsku / Tešínske Sliezsko.

  « NEDEĽA PALMOVÁ U VIDIECKEHO ĽUDU

  Vidiecky ľud žije úplne iným životom ako my. Žije predovšetkým [v súlade] s prírodou a táto k nemu prehovára počas každého obdobia roka, ba dokonca aj každú hodinu dňa i noci svojím tajomným jazykom plným čarov a divov, ktorým on po vlastnom rozumie. Fantastičnosť zohráva v živote ľudu prvoradú úlohu. Takmer pri všetkých udalostiach, prírodných katastrofách a rodinných nehodách sa ľudia neodvolávajú na skutočné príčiny, ale na vymyslené, zrodené z ich predstavivosti. Povery ľudu, jeho príbehy a povesti mávajú neslýchaný fantazijný základ, [ktorý býva načisto] odtrhnutý od zeme i skutočného života. Táto hlboká religiozita ľudu zanechala svoju mystickú stopu na mnohých rozprávkach a podobenstvách a dala nám množstvo krásnych legiend, v ktorých sa naivná, prostá a úprimná duša ľudu zdvíha do nedosiahnuteľných výšin a zdá sa, že vidí veci očami viery, ktoré nikdy neuvidelo „oko mudrca [schovaného] za jeho okuliarmi“!

  Kvetná nedeľa, ktorá bezprostredne predchádza Veľkému týždňu, má mimoriadne čaro; zdá sa, že so sebou nesie vôňu novej jari. Aj ona je totiž jarným sviatkom. Cirkev posväcuje v tento deň prvé dary prebúdzajúcej sa prírody – to, s čím sa vzkriesený život zeme prvýkrát usmieva. Žehná „palmy“ upletené zo strieborno-bielych vŕbových jahňád a trblietavých sivých strapcov riečnych tŕstí. Kvetná nedeľa alebo aprílová nedeľa, hoci nemá vlastnosti prvotriedneho slávnostného sviatku, sa slávnostne oslavuje aj na vidieku; je to tiež deň, ku ktorému ľudia viažu množstvo povier a zvykov. Týka sa to predovšetkým tých „paliem“, ktoré v niektorých oblastiach dorastajú do veľkosti naozaj pôsobivých strapcov, pretože k nim patria aj kalamus [Puškvorec obyčajný, pozn.], „kłokaczyna“ a iné rastliny. Keď sa s nimi pastieri, ktorí ich zvyčajne nosia do kostola, po bohoslužbe vracajú, najprv trikrát obídu dom a po každom rohu touto „palmou“ udrú trikrát, aby v dome neboli muchy a iná háveď. Potom idú do maštale kde ňou miešajú v žľaboch pre dobytok – nech sa tam neskrýva choroba škodlivá dobytku, povymetajú ňou kravy, aby ich nezastihol mor, poutierajú ňou nozdry svojich koní, aby sa ich žiadna pliaga nechytala. Palmové kríže, umiestnené na hrebeni slamenej strechy, chránia dom pred bleskom, a keď sú umiestnené na poli, odháňajú krupobitie. „Palma“, ponechaná v okne, odháňa zlých duchov. Liečivé vlastnosti majú aj vŕbové jahňady, ktoré sú súčasťou palmy. V niektorých dedinách každý člen domácnosti prehltne jednu jahňadu proti horúčke a tri proti bolestiam hrdla. Dávajú ich aj dobytku so zemiakmi. Inde hádžu jahňady do obilia, ktoré sa chystá siať. Bič, s ktorým bola „palma“ zviazaná, používajú pastieri, keď prvýkrát vyháňajú svoj dobytok na pašu. V niektorých regiónoch sa hovorí, že pastierov, ktorí prvýkrát vyháňajú svoj dobytok, napadne diabol a prasknutie požehnaného biča ho odoženie. »

  ORIENTAČNÝ PREKLAD: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Orli Lot – Miesięcznik krajoznawczy / Kwiecień [Apríl] 1922 – Nr. 4. (Poľsko) : Polskie Towarzystwo Krajoznawcze, 1922.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/vitanie-jari-kvetna-palmova-nedela-a-tradicne-zvyky-u-slovanov-1922/

• ▐ Zverejnené: 28/03/2026

  Základný popis

  Táto ilustrácia nie je len zobrazením orby, ktorá predchádza samotnému siatiu osiva – je to oslava cyklu života. Svedectvo o tradičnom spôsobe života, kde práca bola cnosťou, pokora hodnotou a rodina základom existencie. V tomto období sa formovali mravné ideály – čistota srdca, láska k domovine a úcta ku komunite.

  « Rodina na poli v Smolenskej oblasti – „Smolenshchina“ (1871) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Feminizmus – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Národ – Slovania – Rusko

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 125: 22. máj 1871 (Zväzok 5 [V.] – No. 21). 3. ročník [III.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1871.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/rodina-na-poli-v-smolenskej-oblasti-smolenshchina-1871/

• ▐ Zverejnené: 27/03/2026

  Základný popis

  Jar v kvitnúcom Česko-Slovensku. Pohľad na ľudovú kultúru, kde sa kone ťažko predierajú ornou pôdou a tradícia úzko prepája s prebúdzaním prírody. Oslava kultúrneho dedičstva, hlboko zakoreneného v národnej kultúre, folklóre a harmónii medzi človekom a jeho zemou – danou mu od Boha, domovinou, tou drahou otčinou zanechanou mu jeho predkami.

  « Jar – Rodná zem – Matka – Otec – Vlasť (Antonín Majer, 1922) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Feminizmus – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Národ – Slovania

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Graphic Art of Czechoslovakia (Exhibition of Prints from the Private Collection of Henry J. John M. D.) Cleveland (USA) : The Cleveland Museum of Art, 1922. cca. 60 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/jar-rodna-zem-matka-otec-vlast-antonin-majer-1922/

• ▐ Zverejnené: 21/03/2026

  Základný popis

  S príchodom jari, keď slnko hladí zem po jej zimnom spánku a príroda sa oblieka do sviežich farieb, ožíva v každom z nás aj táto báseň „Posol jara“ od Ľudmily Ružodolskej. Tento poetický úryvok je nielen oslavou prebúdzajúcej sa prírody a jej rozkvetu, ale zároveň aj opisom predstáv a myšlienok hlboko zakorenených v slovenskom folklóre a národnej identite Slovákov.

  « Posol jara (Ľudmila Ružodolská, 1890) »

  ZNAČKY: Umenie – Citát – Jar – Príroda – Vidiek – Krása – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko

  « Fijalôčka vonná,
  skrytá v tôni lesa,
  nad tvojím príchodom
  srdce moje plesá.

  Ty si posol jara,
  hlásajúci svetu,
  že sa jaro blíži,
  zaodiate v kvetu.

  Že čo jaseň chladná
  letkom umrtvila,
  v novej kráse zkriesi
  jara svieža sila.

  Kvitni mi len, kvitni,
  kým sa jaro skveje –
  s tebou i mne zkvitly
  ružové nádeje. »

  ZDROJ: Vlasť a svet. / 15. apríla – Číslo 8, 1890. 5. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1890.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/posol-jara-ludmila-ruzodolska-1890/

• ▐ Zverejnené: 09/03/2026

  Základný popis

  Ponorte sa do smútku a krásy slovenskej ľudovej tvorivosti. Táto pieseň, uchovaná v historickej tlači časopisu „Vlasť a svet“ z roku 1890, prináša prostú, no hlbokú baladu o slávikovi, ktorý si spokojne spieva, zatiaľ čo srdce človeka, ktorý jeho krásnemu spevu načúva, narieka. Objavte obraz národnej identity, slovenskej dediny a slovanskej duše v úryvkoch plných spomienok. Nechajte sa uniesť melódiou duši, ktorá rezonuje naprieč generáciami.

  « Slávik (Prostonárodnia pieseň, 1890) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Folkór – Krása – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Smútok – Sklamanie

  Slávik (Prostonárodnia pieseň)

  « Spievaj si, slávičku,
  v zelenom hájičku,
  aj ja si zaspievam,
  idúc na trávičku.

  Trávička zelená
  kade ja chodievam,
  lebo ju ja často
  slzami polievam.

  Ústa mi spievajú,
  oči sa mi smejú
  ale od srdiečka
  slzy sa mi lejú. »

  ZDROJ: Vlasť a svet. / 15. mája – Číslo 10, 1890. 5. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1890.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slavik-prostonarodnia-piesen-1890/

• ▐ Zverejnené: 06/03/2026

  Základný popis

  Ponorte sa do histórie slovenského kúpeľníctva s týmto unikátnym historickým záznamom z roku 1898. Poznatky z publikácie Colomana von Fodora zachytávajú chýrnu slávu piešťanských kúpeľov. Prežite cestu časom a objavte liečivé účinky sírnych bahien, ktoré chválili lekári a učenci ako Georg Wernher, Thomas Jordan a Johann Crato von Krafthoim.

  « Ohlasy 15. storočia: Kúpele Piešťany – Liečivá sila slovenského kúpeľníctva (Schlammbad Pistyan / Pöstyén in Ungarn, 1898) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – História – História medicíny – Zdravotníctvo – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Rakúsko-Uhorsko – Príroda – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť

  « Hoci o pôvode a prvej známej histórii slávnych sírnych bahenných kúpeľov v Piešťanoch spoľahlivé údaje chýbajú, je možne s istotou predpokladať, že kúpele boli známe už v 15. storočí a mnohí sem prichádzali zďaleka, aby v týchto teplých prameňoch hľadali liek na rôzne neduhy, najmä kožné choroby, reumatické bolesti, ochorenia kostí atď. Vo svojej brožúre – vydanej vo Viedni v roku 1551 – uvádza Georg Wernher prvú spoľahlivú písomnú informáciu o termálnych prameňoch v Piešťanoch. Chváli ich liečivé účinky, opisuje ich vysokú teplotu, kolísavú prítomnosť samotných prameňov, ako aj ílovité bahno, ktoré si vyslúžilo jeho uznanie. Ďalej spomína, že pacienti hľadajúci uzdravenie si počas kúpeľa natierali postihnuté časti tela bahnom na istý čas usadeným v termálnej vode. Túto prax opakovali deň čo deň, až kým po dosiahnutí úľavy neopustili kúpele. Okrem toho nachádzame zmienku aj v spise Thomasa Jordana, publikovanom v roku 1586, v ktorom opisuje minerálnu vodu a osobitne zdôrazňuje úžasnú liečivú silu prameňov. S nie menším uznaním prišiel Johann Crato von Krafthoim [Johannes Crato von Krafftheim – dvorný lekár troch cisárov Svätej ríše rímskej, pozn.], lekár troch cisárov, v roku 1594 pochválil vynikajúce pramene a bahno, ktoré sa v nich nachádzalo. Nikolaus Istvánffý [barón, uhorský politik, historik, básnik, ktorý pôsobil ako uhorský palatín, pozn.] v roku 1599 dodáva, že Turci – pri svojom druhom nájazde na Piešťany – odviedli slabých a nemohúcich […] do svojho hlavného tábora. Zaujímavosťou je, že Piešťany boli trikrát napadnuté tureckými lupičskými hordami, a to v rokoch 1530, 1599 a 1663, a vtedy už známe liečivé pramene vo veľkej miere prispeli k uzdraveniu zranených, ktorí zostali po takýchto [tragických] udalostiach. Trojité využitie liečivých prameňov zaujalo v roku 1622 Andreasa Bacciusa, osobného lekára pápeža Sixta V. [Sixtus V., Sixtus Quintus, pozn.] V roku 1642 oslávil Anton Beschonovinus pramene a ich liečivé vlastnosti v básni. Neskorší autori, a to Fröhlich v roku 1644 a Martin Zeiller v roku 1664, uvádzajú, že v tom čase sa pramene nachádzali na ľavom brehu Váhu. Práca o kúpeľoch v Piešťanoch, ktorú v roku 1745 vydal Justus Johann Torkos [Ján Justus Torkoš, Torkos Justus János – slovenský chemik, balneológ, doktor medicíny, hlavný mestský lekár Bratislavy, pozn.], lekár kráľovského slobodného mesta Pressburg, poskytuje obzvlášť zaujímavé historické údaje. Svojím opisom a takýmto písomným šírením informácií o výnimočných liečivých účinkoch, ale ešte viac svojím usilovným výskumom zameraným na opätovné nájdenie už zaniknutého horúceho prameňa si autor vyslúžil nesmierne zásluhy o blaho kúpeľného mesta a jeho večnú vďaku. (Fodor, s. 1-2 )»

  PREKLAD: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: FODOR, Coloman von. Schlammbad Pistyan (Pöstyén) in Ungarn mit Besonderer Berücksichtingung der Massage-Heilmethode. Viedeň a Lipsko (Rakúsko-Uhorsko) : Wilhelm Braumüller,1898. 56 strán. Digitalizovali: Bayerische Staatsbibliothek München (Nemecko).

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ohlasy-15-storocia-kupele-piestany-lieciva-sila-slovenskeho-kupelnictva-schlammbad-pistyan-postyen-in-ungarn-1898/

• ▐ Zverejnené: 05/03/2026

  Základný popis

  Pozrite si historickú mapu, ktorá zobrazuje významné slovenské centrá liečebného cestovného ruchu. Pozrite si unikátnu ilustráciu zo slávneho „B. Bradshaw’s Dictionary of Mineral Waters…“ a ponorte sa do bohatého kúpeľníckeho dedičstva Slovenska, odhaľte slávne slovenské liečebné pramene a vodné zdroje.

  « História Slovenska: „Kúpeľné impérium“ Rakúsko-Uhorska a po stáročia významné centrum európskeho kúpeľníctva (B. Bradshaw’s Dictionary, 1884) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Mapa – História – História medicíny – Zdravotníctvo – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Rakúsko-Uhorsko – Vidiek – Príroda – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: B. Bradshaw’s Dictionary of Mineral Waters, Climatic Health Resorts, Sea Baths, and Hydropathic Establishments (Giving the Summer and Winter Residences of Doctors, Hotels Which Can Be Recommended With Confidence, And Other Useful Information). Londýn (Anglicko) : Trübner & Co. + Berlín, Lipsko, Viedeň : F. A. Brockhaus + Milan (Taliansko) : Dumolard Frères + Paris, Nice (Francúzsko) : B. Bradshaw & Co. + New York, Philadelphia, Chicago (USA) : The American Exchange in Europe, 1884.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/historia-slovenska-kupelne-imperium-rakusko-uhorska-a-po-starocia-vyznamne-centrum-europskeho-kupelnictva-b-bradshaws-dictionary-1884/

• ▐ Zverejnené: 05/03/2026

  Základný popis

  Citát Jozefa Kronera z roku 1988 je stále relevantný, rezonuje s otázkami ochrany prírody a spoločenskej zodpovednosti. Varuje nás upustiť od možnej devastácie našich vôd a večnou stratou tohto prírodného dedičstva.

  « Jozef Kroner: „Naši dedovia nám nechali vody čisté, plné šantivého života. Lenže čo my necháme…“ (1988) »

  ZNAČKY: Citát – Video – Vidiek – Príroda – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť

  VIDEO: Trate života Jozefa Kronera (Youtube)

  ZDROJ: FELIČ, František (režisér). Trate života Jozefa Kronera. Bratislava (Česko-Slovensko) : Československá Televízia Bratislava, 1988. Dostupné (05-03-2026 / 03:49): youtube.com/watch?v=L52cu_7ZlIs

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/jozef-kroner-nasi-dedovia-nam-nechali-vody-ciste-plne-santiveho-zivota-lenze-co-my-nechame-1988/

• ▐ Zverejnené: 23/02/2026

  └ Aktualizované: 24/02/2025 (17:02)

  Základný popis

  Temná rozprávka s motívmi kanibalizmu a rodinného násilia odhaľuje hlboké psychologické archetypy zabudnutých skúseností zachytených prostredníctvom slovenskej ľudovej slovesnosti.

  « Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – Psychológia – Psychoanalýza – Sexuálna výchova – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Smrť – Znovuzrodenie

  ZABITÝ JANÍČKO

  « Boli raz jeden otec i jedna matka. Mali dve deti: Haničku i Janíčka. Poslala ich matka do lesa a aj im takto povedala, že kto skôr domov príde, tomu dá chlieb s maslom. Tak i sa Janíčko domov ponáhľal. Ako on domov prišiel, matka ho do súseka [truhla na obilie, pozn.] po chlieb poslala. On šiel, a ako už tam bol, priskočila k nemu matka a zabila ho. Prišla Hanička, pýtala sa, že kde je Janíčko, ale matka jej nepovedala, uvarila Janíčka a poslala otcovi na obed. Otec poodhadzoval kostičky, Hanička kostičky pozbierala a pod [neďaleký] kriačok pochovala. Z toho vyrástol vtáčik, a ten každý deň vyšiel na dach [strecha, pozn.] a takto tam spieval: „Mamička ma uvarila, tatíček ma zjedol, Hanička, sestrička, moje kostičky pozbierala a pod kriačkom pochovala. Vyrástol som ja ako pekný vták.“ Vyšla von Hanička, tak jej tento vtáčik hodil plný mech zlatiek. Vyšiel von otec, hodil mu kus plátna. Vyšla von matka, hodil na ňu mlynský kameň. »

  DEKONŠTRUKCIA

  Z psychoanalytického hľadiska je tento príbeh skutočne pozornosti hodný. Predkladá sa nám v ňom príklad toho, ako dokáže prostá ľudová slovesnosť dosahovať nádherné vyobrazenie dynamiky manželského zväzku založeného na iných dôvodoch než láska. Použité sú pritom jednoduché výrazové prostriedky a úplne základná forma rozprávania. A predsa sa uvedené slová dotýkajú riadne závažných tém, ako sú napr.: pocit „nevlastného“ dieťaťa, opustenie a zrada takéhoto dieťaťa jeho rodičom, „kanibalizmus“ na vlastnom potomstve, smrť a konečné znovuzrodenie. Ako je to možné? Jednoducho, tento príbeh zachytáva hneď niekoľko archetypov a archetyp, ako už možno niektorí vedia, reprezentuje istú podobu nahliadania na úkazy navôkol nás, snahu o ich pochopenie, pričom dochádza k usporiadaniu – odhaleniu vnútorného významu opakujúcej sa ľudskej skúsenosti. Skúsme si teraz rozobrať tento príbeh z hľadiska jeho možných interpretácii. Vlastne jednej, tej mojej.

  Začnime pekne po poriadku. Matka posiela svoje deti do lesa. Pre našich predkov bol les, po stáročia, prevažne symbolom tajomnosti, neistoty a hroziaceho nebezpečenstva. Matka teda vystavuje svoje deti nebezpečenstvu. Prečo takýto názor? K tomuto všetkému totiž cielene vytvára medzi súrodencami stav súťaživosti a nevraživosti. Brat a sestra by predsa mohli ísť do „sveta“ a nebodaj by si tam mohli vzájomne pomáhať v boji s nástrahami, ktoré pred nich život postaví, čelili by im spoločne. Ibaže, čo sa asi tak stane, ak sa z nich stanú súperi bojujúci o chlieb (a v tomto prípade oň bojujú doslova), o výživu – prakticky o holý život a sebazáchovu? Takýmto svojim konaním: matka narúša prirodzenú súrodeneckú väzbu, rozbíja rodinné vzťahy. Matka týmito psychologickými hrami zároveň do myslenia svojich detí vnáša fiktívny – ňou vytvorený – problém, zahlcuje tým ich kognitívne procesy, navodzuje stav znamenitej stresovej reakcie, a i takto sa snaží zahmlievať skutočné zámery, znemožňuje odhalenie svojich zlovestných úmyslov.

  Konanie matky voči jej synovi, zabitie svojho potomka, je vrcholiaci akt silnej antipatie voči jeho osobe. Táto vražda dieťata a  postoj k svojmu synovi je reakciou na „niečo“, vyvinul sa na podklade „niečoho“. Mohli by sme si domýšľať, že syn samotný sa nejakým závažným spôsobom previnil voči matke. Ak by sa niečo takéto naozaj udialo, v príbehu by takáto podstatná informácia – osvetľujúca takéto motivácie matky – spomenutá bola, alebo aspoň naznačená, vedeli by sme o tom. Nič v tomto zmysle sa tam nespomína, predpokladajme preto,  plne právom, že sa nič také neodohralo. Tu si treba hlavne uvedomiť podstatnú záležitosť materstva: milujúca matka dokáže znášať ublíženia spôsobené jej deťmi, jej láska ich prekonáva a pretrváva. Na pozadí jej konania preto museli existovať iné, hlbšie dôvody, ktoré viedli k obráteniu sa proti svojmu synovi.

  Napomôcť nám môže zodpovedanie otázky: „Kto je to vlastne osoba v pozícii – syn?“ Syn je predovšetkým symbolom rodu. Reprezentuje jeho pokračovanie a zachovanie. Matka, ktorá – za tu prezentovaných okolností – zavraždí syna, táto žena sa snaží zahubiť rod. Prečo by voľačo také robila? Veď predsa milujúca matka – matka, ktorá počala dieťa z lásky a jej dieťa je vyjadrením tejto lásky, takáto žena vníma svoje dieťa ako ten najväčší dar, ako súčasť seba, chráni ho za každú cenu. Dieťa býva prirodzene formou „rozšírenia jej psyché“. Už v minulosti som písal o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, kde som sa snažil rozpliesť, aké symbolické posolstvo na psychologickej úrovni nám prináša špecificky tento – azda najznámejší – príbeh na svete a vyjadril som svoj postoj takýmto spôsobom: « …Panna počala z Ducha Svätého, čo je iba symbolickým vyjadrením – žena sa slobodne rozhodla a vybrala si „zrod myšlienky“, jej hmotné stelesnenie v prostredí reálneho sveta. Ona. Nikto iný. (…) Rozhodujúcou u ženy je jej ochota k voľbe, aký príbeh svojim životom umožní napísať. Doslova až fyzicky, vlastnou „krvou“. Satanique? Niet od pravdy vzdialenejšieho, než je ten, ktorý prehovára tupé tárania o bezmocnosti žien. Nenájde sa v tomto svete iné stvorenie, ktoré by malo povahou svojej existencie bližšie k… staroegyptským, antickým alebo židovsko-kresťanským… jednoducho ku konceptu „božského“, už zo svojej prirodzenosti a nemenným danostiam ustanoveným biologickým základom, majúcich svoj odraz v určitých spoločenských zákonitostiach, ako má žena; čo sa týka jej pozície pôvodcu, pôvodného autora, priam stvoriteľa. Nikto jej nič také nemusí prinavracať, nikdy a nikým jej to nebolo odobrané…“ » V ideálnom prípade sa žena fyzicky oddáva inému mužovi, pretože našla niekoho, a presne „toho“, s kým na duševnej úrovni nachádza taký vzájomný súzvuk, okrem istej – nevyhnutnej – miery fyzickej príťažlivosti, že ich výsledne spojenie a to, čo vnášajú spoločne do sveta, príbeh, ktorí vzájomne svojimi životmi píšu, je verným vyobrazením toho najvznešenejšieho, na čom sa svojim životom chce podieľať. Ich vzťah je živým svedectvom pravdy, krásy a vzájomnej lásky. Čo sa potom môže udiať, ak tomuto takto nie je?

  Pre ženu, ktorá obcuje s iným mužom v „manželstve z rozumu“, a teda sa dobrovoľne predáva a zneužíva vlastnú sexualitu na dosahovanie iných zámerov než je láska, pre takúto ženu sa dieťa môže stať – či už vedome, prevažne skôr nevedome – celoživotnou pripomienkou osobného znehodnotenia, pošpinenia vlastnej dôstojnosti. Dieťa sa potom pre ženu stáva žijúcim doživotným „prekliatím“, pretože je vždy prítomným dôkazom odmietnutia krásy z jej strany, zvolenia životnej cesty vlastnej „objektivizácie“ a pretrvávajúceho ponižovania, osobnostnej nízkosti, príznakom zlyhania a neschopnosti, a teda úbohosti a ničotnosti, pri praktikovaní manželského „prostituovania“, ako nástroja „výkupu a zaslúženia si“ požadovaných psychologických alebo materiálnych (neraz oboch) prínosov zo strany muža. Istotne v mnohom závisí od úrovne osobnostného rozvoja a nárokov ženy. Voľba prístupu k riešeniu prípadného nesúladu, rozporu zvolenej reality s mravným ideálom, jeho zacielenie môže mať smery, ktoré závisia od štruktúry osobnosti dotyčnej. Tá môže nenávisť a zhnusenie obrátiť „voči sebe“, spracovať tieto emócie a odhaliť pred sebou pravé príčiny podmienok, za ktorých sa jej život ocitol v tejto šlamastike, prijať svoju zodpovednosť a stráviť zbytok života snahou o odčinenie svojich predošlých činov, čím sa ocitne v pozícii žien, o ktorých dávno-pradávno písal aj Alexander Dumas ml. Oveľa častejšou voľbou býva odmietnutie a zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti, prenesenie nenávisti a zhnusenia – ich projekcia na nejakú vonkajšiu príčinu. Ako som už spomínal, žena si tejto dynamiky nemusí byť priamo vedomá, môže mať len vnútorný pocit „poníženia“, vnímanie akejsi „menejcennosti“, ako prirodzený dôsledok jej „užívania iným“ a chýbajúceho reálneho záujmu zo strany muža. A ako ublížite otcovi, ak sa mu nedokážete postaviť priamo? Zmeníte cieľ svojej zloby a ubližujete mu prostredníctvom jeho detí, kde záhuba rodu je tým najdrastickejším spôsobom pomsty. Odrazu sa nám takto v akte vraždy syna zo strany matky spájajú dokopy dva motívy: 1. odstránenie fyzického dôkazu vlastného pochybenia z minulosti, 2. pomsta voči hlavnému páchateľovi svojho poníženia – manželovi.

  POZNÁMKA: Niektorí môžu podotknúť pomerne bežnú záležitosť minulých čias, kde sa svadby dohadovali rodičmi, čím by sa z našej matky stala čiastočne obeť. Nespomína sa, nešpekulujem. A stále by to bolo len čiastočné zníženie závažnosti jej konania. Ženy niekedy za svoju česť neváhali dokonca umierať… Taktiež by niekto mohol namietnuť, že sa táto matka vydávala z „čistej lásky“, no len ten jej nepodarený muž sa naraz zmenil, ju znevažoval, využíval a týral, i ona sa mu iba chcela všemožne pomstiť. Ak by sa vydávala „z lásky“, jej dieťa by bolo skutočne „jej“. Rodič, ktorý miluje svoje dieťa ho nikdy nepostaví do polohy „nástroja“, nepoužije dieťa ako „prostriedok“, nebude mu ubližovať. Je pomerne bežné, že si ženy nie sú vedomé tejto „cudzorodosti“, ani s takýmito myšlienkami nemusia nijako bojovať, vytesňovať ich, sú vnútorne stotožnené – vnímajú svoje dieťa za vyjadrenie „lásky“, pretože v určitej dobe vzťahu boli v emočnom stave s dotyčným „inseminátorom“, ktorý by sa dal opísať ako „vysoká miera náklonnosti“, nakoľko ten dokonale zrkadlil a okamžite uspokojoval ich potreby a ony svoju mieru potechy s takýmto jeho snažením pociťovali ako vnútornú spokojnosť, a toto hladkanie svojho ega nazvali neskôr tak vznešene – „láskou“. Je mnoho žien, ale aj mužov, drvivá väčšina, a títo jednoducho fungujú na takejto primitívnej úrovni neprekonaného infantilizmu, na ktorý nadväzuje ich osobný hodnotiaci systém zohľadnujúci množstvo nadobudnutých „odmien“ a dosahovanej rozkoše, ktorú im iná osoba zabezpečuje, nimi požadovaná „prospešnosť“, a podľa toho ju hodnotia (pozitívne, negatívne) a na podklade tohto sa k nej správajú.

  Obraz, kde matka z mŕtveho syna pripravuje jedlo pre otca, ktorý ho následne bezstarostne konzumuje, je v mojom ponímaní naznačením myšlienkového nastavenia zo strany matky na spôsob: „Zožer si, čo si spôsobil,“ a je iba ďalším prejavom vzdania sa a priamo odmietnutím „nevlastného“ syna zo strany tejto matky. Syn pre ňu nie je (a nikdy ani nebol) – „fyzickým zhmotnením najvyšších ideálov jej duše“, táto ho nevníma v pozícii – „svojho najúprimnejšieho prejavu“. Syn bol pre ňu vždy len „prostriedkom“. Slúžiacim k určitému – teraz už pre ňu hanobnému – účelu, vytvorenie záväzku muža k trvalému sprostredkovaniu ňou „požadovaného“, a ako „prostriedok“ je ňou použitý k ďalšiemu – tentokrát odplatnému – účelu. Otec pozostatky svojho syna požiera. Takouto formou je – v symbolickej rovine – naznačená zodpovednosť samotného otca. Vyjadruje sa tým priamy úžitok, ktorý otec zo svojho manželstva požíval. Ten sa síce „nasýti a nabaží“ svoje zmysly, ale len za cenu toho, že sa i on podieľal na záhube svojho potomstva. V gréckej mytológii má významné postavenie božský Kronos, ktorý sa preslávil požieraním vlastných detí, pretože mal strach, že by ho tieto jeho ratolesti mohli zvrhnúť, pripraviť o jeho postavenie a moc. Ako je evidentné, téza: sebecky otec pre seba dosahuje – bezškrupulóznymi prostriedkami – nejaký ten „pôžitok“, pričom výsledkom jeho činov je zatratenie vlastného potomstva, tento námet nie je ničím novým. Ale späť k nášmu príbehu. Otec, po konzumácii svojho syna, zahadzuje nepotrebné pozostatky svojho potomka – i takto je naznačená chýbajúca skutočná láska z jeho strany, z ktorej – ak je prítomná – pramení úprimný záujem otca o životné pomery a osudy svojich detí. Takýto sentiment u tohto otca nepozorujeme, práve naopak, odprezentovanými sú: jeho grobiánstvo a nevšímavosť. Zodpovednosť otca je naznačená aj v dare, ktorým je v závere príbehu otec odmenený, čím je – kus plátna, čo by sme si mohli vysvetliť približne ako odkaz syna otcovi: „Hanbi sa za seba, za svoje činy! Hľa, tu máš plachtu, zahaľ sa, nech už ťa nikto viac nevidí…“

  Spôsob obdarovania zúčastnených naznačuje pochopenie a znovuzrodenie syna na vyššej úrovni. Stáva sa pekným vtáčikom. Prečo práve ním? Ako vták sa vznáša nad všetkými – všetkých navôkol seba presahuje. Nezaujíma sa o to, čo si kto pomyslí, pretože tí pod ním naňho nemajú dosah, a ani žiadne právo – táto vetva ľudského pokolenia, z ktorej vzišiel, sa dopustila natoľko závažných zločinov, že je už i tak mŕtva. Prináša očistu prostredníctvom pravdy, stáva sa zvestovateľom pravdy do sveta navôkol. Už je to on, kto má tú moc, obdarovať – pozdvihovať zo zeme, alebo do zeme iného zrážať – zahubiť. Už je to on, kto spoznal a vidí „pravdu“ a stáva sa jej zúčtovateľom, vykonávateľom spravodlivosti. Bude to on, kto bude mať právo priniesť nový začiatok rodu. Matku zavaľuje mlynský kameň, čo nie je nijakým prekvapením, nakoľko smrť takýchto žien, ktoré v skutočných životoch zväčša nevraždia svoje deti, aspoň nie priamo, i keď ich k smrti neraz privádzajú, tradične svojich mužov, a prakticky vždy sa podieľajú na úplných rozvratoch rodín, psychickom terore svojich detí – ich použivanie na svoje egoistické zámery, pre potomstvo takýchto žien je až ich smrť neraz naozaj tým skutočným vykúpením. A mimochodom, mlynský kameň sa spája výlučne s úrodou, so zrnom, jeho spracovaním a s premenou zrna na múku, súvisí s obživou a prežitím. Ak niečo, čo za normálnych okolností prináša život celým generáciám rodu, ak je práve takýto nástroj použitý na konečnú skazu matky, ktorá by mala samotná prinášať život, zabezpečovať zachovanie a pozdvihnutie rodu, pričom sa tomuto svojmu posvätnému poslaniu spreneverila… potrebuje toto nejaký hlbší výklad?

  A ešte nám ostala Hanička. Tá v tomto príbehu zastáva klasickú dievčenskú figúru zastupujúcu ideály neskazenosti, milosrdenstva a panenskej čistoty. Ako jediná sa zaujíma o osud svojho brata, rozpoznáva ľudské kosti, pravdepodobné chápe, čo sa udialo, narába s pozostatkami svojho brata s úctou a pochováva ich. Za svoju šľachetnosť je následne, a ako jediná, patrične odmenená.

  Vo svojom okolí som inak vypozoroval zaujímavé náznaky – medzigeneračného prenosu. Všimol som si, že sa veľmi často „neschopnosť milovať“ u podobných matiek „prenáša“ na jej synov a tí, na podklade prístupu k vlastným dcéram, z týchto dcér neskôr vychovávajú svoje „vlastné matky“… ďalšiu generáciu hrabivých a duchovne „večne chudobných“ chudiniek. I keď otázka dokázania takéhoto prenosu je veľmi ošemetnou, nakoľko navodzuje dojem „nemennosti osudu“, zbavuje osobnej zodpovednosti a „formálne“ eliminuje existenciu transformatívnych síl a v nich prameniacich možností, ktoré ľudské bytosti majú. Ak aj takáto cyklickosť existuje, nič to nemení na tom, že konkrétny jedinec môže vždy pretrhnúť ďalšie opakovanie sa rovnakej tragédie.

  Čo na záver? Bol by som rád, ako už tradične pri mojich písaniach pre kategóriu „Pomedzi“, ak by tento môj pokus o interpretovanie uvedenej povesti nebol vnímaný v podobe môjho úplného stanoviska k danej téme. Včera som naňho narazil, dnes zverejňujem, čo sa mi myšlienkami – ako prvé – popreháňalo. Bohužiaľ, aktuálne nemám prakticky žiaden čas venovať sa nejakým naozaj dôkladným analýzam. V tomto písaní len „hrubo naznačujem“. Takéto témy sú veľmi komplexnými, majúcimi mnoho – vzájomne sa prepletajúcich – rovín. Sú podkladmi skôr na rozbory v rozsahu rozsiahlejších akademických prác, kde sa dospieva k záverečným stanoviskám, až na podklade dôkladného spracovania, inak sú vždy iba „náznakmi“, viac alebo menej úspešnými, hypotézami do budúcnosti. Aj preto je tento článok označený ako „komentár“. Asi tak.

  ZDROJ: MIŠÍK, Štefan (zberateľ). Povesti slovenského ľudu vo Spiši, menovite v Danišovcach a Odoríne. / A. Sokolík (ed.) – Sborník museálnej slovenskej spoločnosti, 1. Sväzok. 1. Ročník. Turčiansky sv. Martin (Rakúsko-Uhorsko) : Museálna slovenská spoločnosť, 1896.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/partnerstvo-v-mrzkosti-slovenska-ludova-povest-o-zabitom-janickovi-muz-ktory-si-vyberie-narusenu-manzelku-zvycajne-taktiez-naruseny-pozierajuci-vlastne-deti-a-voliaci-zahubu-rodu-1896/

• ▐ Zverejnené: 22/02/2026

  Základný popis

  Dobový dokument zachytávajúci fragment slovenskej ľudovej kultúry v období národného obrodenia. Srnka – symbol krehkej a nepolapiteľnej krásy – sa tu napokon stáva zosobnením Aničky, slovenského dievčaťa s líčkami ružovými ako jarné ovocie.

  « Keď som pásol kone… (1890) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Folkór – Krása – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Muž a žena – Láska

  Keď som pásol kone…

  « Keď som pásol kone
  v hlbokej doline,
  pekná, biela srnka
  prebehla popri mne.

  Nebola to srnka
  bola to Anička,
  naľakala sa mi
  vranného koníčka.

  Dievča sa mi zľaklo,
  koníčka čierneho,
  koníčok sa splašil
  líčka jej bieleho. »

  ZDROJ: Vlasť a svet. / 1. marca – Číslo 5, 1890. 5. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1890.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-som-pasol-kone-1890/