SLOVANIA ^Značka

• ▐ Zverejnené: 16/11/2025

  └ Aktualizované: 17/11/2025 (02:37)

  « Stane sa Slovensko inkubátorom „politického ukrajinizmu“? »

  ZNAČKY: Politika – Komentár – Slovensko – Spoločenská zodpovednosť – Pokrytectvo – Ukrajina – Ukrajinská SSR – Druhá svetová vojna – Nacizmus – Stepan Bandera – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Militarizácia – Úpadok – Chudoba – Vojna – Peklo – Smrť – Slovania

  Minulý mesiac som publikoval článok, v ktorom som sa venoval — podľa môjho názoru — dosť závažným otázkam. Čiastočne som v ňom zhrnul svoje štúdijné úsilie za uplynulé mesiace, pevne dúfal, že sa tým táto kapitola môjho života uzavrela a moja úloha v otázkach komentovania aktuálneho spoločensko-politického diania ukončila. Nestalo sa. V ten istý deň Róbert Fico priniesol do Košíc ukrajinskú delegáciu zastupujúcu politický režim, ktorý bráni odkaz zločineckých vojenských jednotiek kolaborujúcich s nemeckými nacistami, režim systematicky potláčajúci práva národnostných menšín na sebaurčenie (ako sú napr. Ruthéni – Rusnáci – Rusíni). V prípade Košíc s jeho blízkym okolím pritom hovoríme o oblasti, kde ešte v polovici 19. storočia uhorské zdroje dokumentovali množstvo dedín označovaných ako „rusnácke“. Stačí si pozháňať „Magyarország Geographiai Szótára (I. Kötet, II. Kötet)“ a „Magyarország Geographiai Szótára (III. Kötet, IV. Kötet)“ z roku 1851, študovať. Nie je to teda zas až tak dávno, čo mali obyvatelia týchto obcí svojich biskupov v Mukačeve. Potomkovia práve spomenutých ľudí na Slovensku stále žijú, sú občanmi Slovenska. Priniesť do Košíc zástupcov režimu, ktorý sa desaťročia snaží vyhladiť povedomie o kultúre ich predkov, verejne takto dehonestovať vlastných občanov? Nepochopiteľné. Priniesť ich ešte k tomu v čase, kedy sa zastupiteľstvo mesta Košice všelijako pokúša premenovať Námestie osloboditeľov, presunúť pamätník? Faux pas. „Našťastie“ môžeme – aspoňže – konštatovať, na Ukrajine sa nič takéto neodohráva, tam sú všetky monumenty a pamätníky Stepana Banderu v bezpečí. Priznám sa, nebol som okamžite schopný pozrieť si vyhlásenia zúčastnených, aké sa následne začali na verejnosti objavovať. Nenašiel som také množstvo psychických síl, aby som tento úkon zvládol. Ale jedno som v ten deň urobil, vyhľadal som si video, na ktorom do Košíc v roku 1938 vstúpil Miklós Horthy a dav skandoval: „Hitler! Hitler! Hitler!“ a taktiež sa dožadoval, „Poľsko-maďarská hranica! Poľsko-maďarská hranica!“ [„Lengyel-Magyar…“, pozn.] Trocha som sa zamyslel… a po uplynutí niekoľkých dní… som sa k sledovaniu tohto pračudného predstavenia — predsa len — dopracoval. Pozrime sa teraz spoločne, čo v rámci týchto vyhlásení teda zaznelo:

  • [Róbert Fico:] „Veľmi jasne a presvedčivo hovoríme – ÁNO, európskym ambíciám Ukrajiny, pokiaľ ide o členstvo v Európskej únii. A tu sme pripravení sa podeliť s ukrajinskou stranou o všetky naše skúsenosti. Varoval som pani predsedníčku vlády, že možno bude prekvapená, že tí, čo dnes veľa hovoria o Ukrajine – pozitívne, budú tí, ktorí budú najviac brzdiť členstvo Ukrajiny v Európskej únii. Slovensko to nebude.“
  • [Róbert Fico:] „…ja sa snažím vidieť za všetkým, predovšetkým ľudí. Nechcem vidieť za všetkým politiku. Áno, aj na Slovensku nám naši voliči hovoria: ‚Urobte toto, alebo tamto.‘ Ale náš argument je, že ja musím predovšetkým vidieť rodiny s deťmi, ktorí budú vystavené možno mimoriadne náročnej situácii súvisiacej s blížiacou sa zimou, preto my, ako dobrí susedia, Slovania s veľkým srdcom, chceme ukázať našu solidaritu…“
  • [Róbert Fico:] „Slovensko a Ukrajina sú susedia, normálne sú susedia. A chceme byť dobrí susedia. Vojna raz skončí a budeme sa potrebovať, pretože… pre Slovensko je dôležité mať stabilného… suseda, ktorý je pripravený spoločne s nami riešiť nové výzvy, tak ako Ukrajina potrebuje suseda s rovnakými vlastnosťami.“
  • [Róbert Fico:] „Rád by som dodal, dámy a páni, že priamo dnes počas rokovania – na podnet pani predsedníčky vlády – sme sa dohodli, že pôjdeme cestou budovania ukrajinskej školy, pretože máme na území Slovenskej republiky veľké množstvo detí. Občanov Ukrajiny. Rovnako som povedal, že Slovensko je krajina, ktorá potrebuje 150-tisíc kvalifikovaných pracovníkov, toto je tiež oblasť, kde sa môžeme – vzhľadom na blízkosť našich jazykov – veľmi rýchlo dohodnúť.“
  • [Róbert Fico:] „‚Viete, pán premiér, ale my máme v hlave, že chceme všetko vlastniť,‘ – presne ako Slováci, stále si myslíme, že musíme vlastniť byť, musíme vlastniť pozemok, musíme vlastniť nejaký rodinný dom. A pritom dobre vieme, že aj systém prenajímania bytov je veľmi efektívny v mnohých krajinách.“
  • [Róbert Fico:] „Ale môžem povedať, že veľmi spontánne dnes… na pracovnom obede hovoril ukrajinský minister školstva o národnej identite… Ukrajincov. Tak som zablahoželal pánovi ministrovi a povedal som: ‚Pán minister, želám vám veľa energie a veľa úsilia, aby ste váš koncept národnej identity (…) dokázali vysvetliť našim partnerom v Európskej únii,‘ ktorý bohužiaľ tento koncept odmietajú a neuznávajú. Slovensko je krajina, ktorá povedala, že v otázkach národnej identity bude mať slovenské právo prednosť pred európskym, pred medzinárodnými dohodami. Rovnako sme povedali, že sme krajina, ktorá vie odkadiaľ prišla, kto boli naši predkovia, aké sú naše korene. (…) A nebudem radšej komentovať to, že niektorým predstaviteľom európskych socialistov vadí, že oslavujeme koniec Druhej svetovej vojny a víťazstvo nad fašizmom. Je to téma, ktorá nás bude spájať, pani predsedníčka vlády, národná hrdosť, suverenita, národná identita.“

  Dočítané? Po vypočutí týchto výrokov mi napadlo hneď niekoľko myšlienok, ktoré by som rád rozvinul. Pokúsim sa teraz pre vás krátko na tieto slová zareagovať, priniesť nejaké svoje nadhľady. Začnime…

  « ČLENSTVO UKRAJINY V EÚ »
  K otázke členstva Ukrajiny v EÚ som sa už v minulosti vyjadril. S Róbertom Ficom v tejto otázke nesúhlasím. Nielenže stále platia moje niekdajšie výhrady: „…bude znamenať ďalšie znehodnotenie platov slovenských občanov (s nulovými vyhliadkami na reálny rast miezd) [„…zvýšenie konkurencie v niektorých zamestnaniach nad rámec toho, čo by bolo prirodzené, spôsobuje ďalšiu nerovnosť… (Smith, 1776, s. 118)“, pozn.], ako aj ďalšie prehĺbenie nedostupnosti – nájomného aj vlastného – bývania pre budúce generácie,“ ale hlavne si na podklade nedávnej histórie veľmi dobre uvedomujem, ako vyzerali ukrajinské nároky voči Slovensku. aké bolo ich sústavné politické úsilie, po Prvej svetovej vojne, a rovnako aj po Druhej svetovej vojne. Ja veľmi dobre viem, aké etnografické mapy kreslia, ako slovne vymedzujú „ukrajinské územia“ vzdelaní, tzv. „akademickí ukrajinisti“. Problematiky neznalí by mi mohli oponovať, zľahčovať uvedené poznatky a prehovárať o teoretičnosti týchto úsudkov určených – azda len – pre akademické dišputy, ibaže nikdy neuplatňovaných. To nie je pravda. Už počas pripájania Podkarpatskej Rusi k Česko-Slovensku sa v rezolúcii Americkej národnej rady Rusínov [„Zástupcovia amerických Rusínov 19. októbra r. 1918 predložili prezidentovi T. O. Masarykovi v Scrantone memorandum, v ktorom žiadali, aby územie v Uhorsku, na ktorom býva ruský národ, po víťaznej vojne pripojilo sa k Československej republike, (Mráz, 1937)“; pozn.] z dňa 12. novembra 1918 uvádza: „Čo by Uhro-Rusíni so všetkými samostatnými právami ako štát, na federatívnej úrovni, pričleňujú sa k Československej demokratickej republike, za tej podmienky, že do našej krajiny prináležia všetky pôvodné uhro-ruské stolice: Spiš, Šariš, Zemplín, Abov, Gemer, Boršod, Ung, Ugoča, Bereg i Maromoš. (Žatkovič, 1921, s. 3)“ [Pre istotu uvádzam aj pôvodné znenie, keďže si môj preklad tohto textu nedokážem nijako skontrolovať a overiť, nech sa páči: „Čtoby Uhro-Rusiny s najširšimi samostojatelnymi pravami jak štat, na federativnoj osnovi, priključilisja k Čechoslovenskij demokratičeskoj republiki, s tim usloviem, čto do našoj krajny dolžny prinadležati vsi originalno uhro-russki stolici: Spiš, Šariš, Zemplin, Abauj, Gemer, Boršod, Ung, Ugoča, Bereg i Maromoroš;“ pozn.] Veď aj Česko-Slovensko prišlo o Podkarpatskú Rus na podklade práve takýchto politických snáh. Toto sú skutočné dôvody, prečo „politický ukrajinizmu“ prehlasuje všetkých za „Ukrajincov“, pretože sa následne môže ohlásiť so svojimi územnými požiadavkami. Záležitosti, o ktorých hovorím sa už politicky zneužívali, a dokonca už v minulosti viedli k územným stratám. V skratke: je veľký predpoklad, že v prípade členstva Ukrajiny v EÚ dôjde k ďalšiemu rapídnemu nárastu občanov tejto národnosti u nás, čo predstavuje pri nepomere celkového počtu obyvateľov Ukrajiny a Slovenska obrovské riziko do budúcnosti z hľadiska ich možného politického aktivizovania; nebezpečenstvo vzniku piatej kolóny riadenej cudzím štátom, resp. cudzími záujmovými skupinami; prípadne vzniku iných okolností, ktoré môžu vyústiť až do straty značnej časti východného Slovenska. Netreba taktiež zabúdať, akú mieru politického vplyvu na orgány EÚ, celkovo v transatlantickom priestore, má Slovenská republika a Ukrajina. Koľkokrát sme sledovali, ako sa – v prípade niektorého z ostatných konfliktov medzi SR a Ukrajinou – stalo, že naši zástupcovia odchádzali s dlhým nosom, žiadneho opatrenia voči Ukrajine sa nedomohli? Preto je – práve naopak – nevyhnutné urobiť všetko, aby sa takýmto scenárom predišlo a nedošlo k ohrozeniu územnej celistvosti Slovenskej republiky. Aby boli takéto moje úvahy kompletne bezpredmetné. Cieľom Slovenska by mala byť kultúrna integrácia občanov Ukrajiny na Slovensku sa nachádzajúcich; čo je už dnes náročná úloha, nakoľko mnohí ukrajinskí občania u nás žijú v ukrajinských komunitách a o slovenskej kultúre a histórii nevedia nič [paradoxne ani o tej vlastnej a poznajú len mytologické postuláty „politického ukrajinizmu“; pozn.]; a maximálne úsilie o mier na Ukrajine. Bolo by vhodné vynechať kroky zneužívajúce tento stav – používanie občanov Ukrajiny v polohe „užitočného prostriedku“, ako aj tie vedúce k podpore a predlžovaniu tohto vojenského konfliktu. „Slovan s veľkým srdcom“ by nikdy niečo také – „užívanie“ iného slovanského kmeňa – nedovolil. Vláda Mikuláša Dzurindu umožnila v roku 1999 „len“ prelety, ale zbrane nedodávali…

  « POZNÁMKA »
  Vedeli ste, že na Slovensku sa od júna 2023 do marca 2025 realizoval projekt s názvom „To get together“, ktorý bol zameraný na: „…tému ochrany ukrajinského živého dedičstva v kontexte vysídlenia… (…) …podporený UNESCO Fondom nehmotného kultúrneho dedičstva, realizuje Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i., v spolupráci s OZ Sme Spolu a Nadáciou Milana Šimečku…“? Ja si myslím, že dotyční by urobili viac užitočného, ak by zašli do tých knižníc, zabudnutých archívov a povenovali sa výskumu historicko-kultúrnemu [vzhľadom na rozsah ukrajinskej propagandy v tejto akademickej oblasti je ABSOLÚTNE nevyhnutné študovať pôvodné zdroje; pozn.], zistili si dejinné súvislosti všetkých územných častí, ktoré sovietski politici pozliepali do podoby nesúcej pomenovanie „Ukrajinská SSR“ a možno by sa dopracovali k pojmu „multi-etnicita“ a prestali by zo seba robiť propagande slúžiacich „lysenkovcov“ v oblasti etnológie, naozaj sa venovali ochrane etník s ich jedinečnou históriou a kultúrou.

  « VÝZVY K SOLIDÁRNOSTI »
  Róbert Fico sa pokúša obhajovať pomoc Ukrajine. Chce byť solidárny. Zložitá a veľmi citlivá nielen politická, ale najmä etická dilema. Je na mieste byť solidárny s niekym, kto odmieta vlastný podiel spoluviny na vzniknutej situácii? Prečo by mali občania Slovenska znášať náklady spojené s odstraňovaním nežiaducich následkov niečoho, čo nebolo výsledkom ich rozhodnutia? Kto sa rozhodol pokračovať v bojoch? Kto súhlasil s návrhmi Borisa Johnsona a zakričal: „Žiaden mier! Vpred!“ Koľko protestov ukrajinských občanov za zastavenie bojov a okamžité spustenie mierových rokovaní sa za posledné tri roky udiali na Slovensku a v ostatných krajinách Európy? K akému poučeniu asi dôjdu ľudia, ak odmietajú vidieť svoj príspevok? Existuje starý americký film „Somebody Up There Likes Me“ (1956), kde v jednej scéne hlavný hrdina narieka nad osudom svojho života a dostane takúto odpoveď: „Niekto sa objaví, posadí sa a poprosí si sódu. Vypije ju. Dám mu účet. Musí ho zaplatiť. Vonku je to rovnaké. Kto chce sódu, musí byť pripravený zaplatiť účet. Keď niečo urobíš… musíš zaplatiť účet. Je to veľmi prostá pravda, ale niektorí ju nedokážu pochopiť. Rozčúlia sa, keď príde čas na platenie: ‚Čože, ja?!‘ kričia. ‚Za čo?!‘ Za túto sódu. Za toto… Nikdy si neobjednávaj sódu, pokiaľ nie si pripravený zaplatiť účet.“ Ukrajinská politická reprezentácia mala na stole mierovú ponuku, o akej sa im dnes možnože túžobne sníva. A pozor, nehovoríme o nijako drastických požiadavkách [v porovnaní s tými sučasnými, ak si dobre spomínam, tak na stole bol vtedy návrh zabezpečujúci územnú celistvosť Ukrajiny (tj. vrátane Donbasu), okrem Krymu; pozn.]. Odmietli. Koho je to vina? Ako sa im odvtedy vylepšila ich rokovacia pozícia? Kto ich presviedčal, a kto sa nechal (chcel nechať?) oklamať, pričom dnes nie je pripravený niesť zodpovednosť? Kto odmieta čeliť politickej realite, ktorá je dôsledkom jeho vlastných rozhodnutí? Iný uhol pohľadu prináša Dostojevskij (1879): „…zjedli jablko a spoznali dobro a zlo a stali sa ‚ako bohovia‘. Stále ho jedia. Ale deti nič nezjedli a sú zatiaľ nevinné. Máš rád deti, Aljoša? Viem, že áno, a pochopíš, prečo radšej hovorím o nich. Ak aj tie musia znášať na tejto Zemi obrovské utrpenie, musia trpieť za hriechy svojich otcov, musia byť potrestané za svojich otcov, ktorí zjedli jablko; ale toto uvažovanie patrí do voľajakého iného sveta a je nepochopiteľné pre srdce človeka tu na Zemi. Nevinní nesmú trpieť za hriechy iných, a najmä takíto nevinní! (s. 243)“

  Takže – áno, je správne pomáhať tým, ktorí nemohli nijakým spôsobom prispieť k vzniku situácie, aká sa dnes na Ukrajine odohráva, zmierňovať ich utrpenie. Po takomto konštatovaní ale nasleduje – zváženie vlastných kapacít umožňujúcich odstraňovať takéto utrpenie. Róbert Fico, zo svojej pozície, k tomuto úkonu totiž nepoužíva vlastné prostriedky. Róbert Fico nedáva zo svojich peňazí. Róbert Fico dáva z peňazí ľudí, ktorým tieto finančné prostriedky „odoberá“ cez čoraz vyššie odvody a dane, prípadne si požičiava – zadlžuje slovenské deti, a časť týchto peňazí chce odvádzať na Ukrajinu, vo forme rôznych typov pomoci. Občania, ktorí ho zvolili mu pritom hovoria, aby takéto veci nerobil, ale on jediný vie, čo je správne. Má pevné zásady. Na Slovensku 60-ročné ženy musia neraz DRIEŤ „12-ky“, aby mali „čo do huby“, s prepáčením. Áno, aj takíto ľudia na Slovensku žijú. A žijú od výplaty k výplate. Poznám prípad, kde 50-ročná dcéra poberá invalidný dôchodok a pracuje v dvoch zamestnaniach (na čiastočný úväzok). Jej matka ma niečo cez sedemdesiat, poberá dôchodok, ale ešte aj tento rok mala prácu (prepustili ju). Bývajú spoločne v jednoizbovom byte. Splácajú úver, za ktorý si tento príbytok dávali dokopy. Takto vyzerá život nejedného Slováka. Róbert Fico peniaze, ktoré podobným ľuďom vyrve z ich zúbožených a trasúcich sa rúk, odnáša v rámci „cezhraničnej solidarity“ na Ukrajinu? „60-ročné slovenské ženy do fabrík! Ukrajinskí študenti na priváty, do barov a fitness centier! – Vaša slovenská sociálna demokracia.“ [Mnohí politici veľmi podceňujú reálnu skúsenosť bežných Slovákov s občanmi Ukrajiny, a taká striebrovlasá pokladníčka, ktorá sa vracia 1. novembra večer po „konsolidačnej smene“ domov, za sprievodu bujarých výkrikov, ozývajúcich sa na celé sídlisko, ukrajinskej omladiny z blízkeho študentského domova, alebo robotník, ktorý vstáva ráno o štvrtej do fabriky a cez okno sleduje návrat svojich susedov – ukrajinských mládencov z „tancovačky“, tí musia mať všelijaké myšlienky, a to spomínam len maličkosti, také pokusy o daňové podvody zo strany ukrajinských pracovníkov štátne orgány zachytili, rozosielali im výzvy, nemusíme viac rozoberať…; pozn.] Mohol by som rozprávať desiatky ďalších prípadov o pracujúcej chudobe alebo o vyslovene asociálnom prístupe orgánov štátnej a verejnej správy k obyčajným slovenským občanom, kde sa chce človeku ZVRACAŤ. A čo sa deje v zdravotníctve? Amen tma. [Napríklad takáto zaujímavosť. Umierajúci Košičania sa dnes neraz rozvážajú kade-tade po východnom Slovensku, pretože pre nich niet miesta v Košiciach. Pritom niekdajší generálny riaditeľ ŽSR Sako povedal Sakovej (Smeláková, 2024), že štátnu nemocnicu nám netreba – prebytočný majetok a ministerka hospodárstva Denisa Saková ju následne predala (Hakszer, 2024), aby ju tí, ktorí ju kúpili za niekoľko mesiacov obratom… znova predali (Jurkovičová, 2025), a potom sa politici z „rovnakého košiara“ chvália, že idú stavať nemocnice, pričom táto stojí takmer v centre Košíc… a bola nepotrebná. Šaško by dnes nemusel nariekať: „V Košickom kraji dnes nemáme ani jedno lôžko pre detských pacientov s duševnými ochoreniami, no to sa teraz zmení, (Gécziová, 2025)“ už mohlo byť dávno zmenené, dávno…; pozn.] Páni, nie každý na Slovensku má plat poslanca, a nie pre každého sa celé oddelenie stavia do pozoru, keď sa zjaví v nemocnici, ešte mu aj Bober príde požehnať… [A potom vznikajú články s podobnými nadpismi: „Úrad pre dohľad preveruje prípad úmrtia. Prednosta bol v čase operácie na brífingu o Migaľovi,“ ktoré si medzi sebou ľudia preposielavajú. Táto politická daromnosť… mal vydať tlačovú správu, ak chcel informovať, nie tam buzerovať lekárov. Mal povedať: „Vy si len robte svoju robotu, neobťažujte sa, máte dosť iných a podstatnejších starostí, než mi robiť kulisy…“; pozn.] Ak niekto chce byť solidárni… za peniaze, čo beriete otrokom a žobrákom… a ešte k tomu zadlžuje ďalšie generácie, ktoré budú splácať jeho dlhy… no ťažko sa k tomu niečo dodáva. Oscar Wilde vo svojom diele „The Importance of Being Earnest“ napísal: „Áno, ale musíš to brať vážne. Nenávidím ľudí, ktorí neberú jedlo vážne. Je to od nich tak povrchné, (s. 16)“ Ale neplatí to len pre jedlo. Pre slovenského politika by malo byť povinnosťou dosahovanie takého stavu, pri ktorom dochádza k uspokojeniu všetkých potrieb obyvateľstva, ktoré sú nevyhnutné k zachovaniu a rozvoju slovenskej spoločnosti (dostatočné mzdové ohodnotenie, vlastné bývanie, úslužnosť a služba zamestnancov orgánov štátnej a verejnej správy voči tým, ktorí ich zamestnávajú – OBČANOM, vymožiteľnosť práva a pod.) Slovenská vláda by sa mala v prvom rade starať o vlastných občanov, a až zvládne túto úlohu, až potom môže rozdávať iným. Ale nič z toho sa – v adekvátnom rozsahu – nedeje. Pri pohľade na demografické prognózy Slovenska… čo tak sa začať venovať Slovákom, nositeľom SLOVENSKEJ kultúry, aby sa tento trend zmenil? Ak má Slovenská republika obmedzené finančné prostriedky, jej občania musia konsolidovať (a ešte sa len uvidí, čo všetko ich čaká) a rozhoduje sa, akým deťom sa bude pomáhať pri vstupe do života, ja volím deti – slovenské, a nie preto, že by som prial tým ukrajinským zúfalstvo a utrpenie, ale preto lebo Slovensko nemá voľné finančné prostriedky na vojnu. Ak je výsledkom vášho hospodárenia, že musíte zadlžovať slovenské deti, tak na to nemáte! Nič zložité. Posielajte zo svojho. Príde mi, ako keby boli slovenské politické elity úplne odtrhnuté od reality. [Ale pozor! Nebolo to tak vždy. Róbert Fico bol v minulosti vcelku ochotný pomáhať slovenským bedárom na dne spoločnosti, ktorí ho požiadali o pomoc v ťažkých životných situáciach, i keď je otázne, ako sa zmení dianie v štáte, ak krátkodobo pomôžete niekoľkým, pričom jednotlivé zložky štátu sú – z veľkej časti v dôsledku neschopnosti pri realizácii personálnej politiky (lokajstvo, rodinkárstvo a „po známosti“) – v dezolátnom stave; pozn.] Nedávno som čítal o Ludwigovi Wittgensteinovi, ku ktorému Nicholas Fearn podotkol: „…mal k materiálnemu pohodliu vzťah takej ľahostajnosti, aký si môže vytvoriť jedine aristokrat. (s. 126)“ Dnešná slovenská politická scéna? Noví páni veľkomožní, nová šľachta Slovenska: „…Engels čoskoro nadobudol vzhľad lancashireského podnikateľa – vstúpil do exkluzívnych klubov, naplnil si pivnicu šampanským, jazdil na poľovačky… (Wheen, s. 136)“

  Samotnou témou potom je – zmysel poskytovania podpory Ukrajine. Podľa článku na Finweb-e predstavuje doteraz poskytnutá finančná pomoc Ukrajine od EÚ hodnotu 178 miliard (10/2025)! Čo je neuveriteľná suma. [Osobne som presvedčený, že presnú sumu, koľko miliárd sa na Ukrajine naozaj „vyparilo do vzduchu“, nepozná nik; pozn.] Zhodnoťme výsledky tejto pomoci. Je dnes Ukrajina v lepšom stave, než tomu bolo… dajme tomu… pred dvoma rokmi? Je? Má lepšie vyhliadky do budúcnosti? Čo z toho vyplýva? Riešením nie je množstvo financií a pomoci, pretože celkové utrpenie obyvateľstva sa takouto pomocou nijako nezmenšuje. A nezlepšuje sa ani postavenie Ukrajiny ako štátu. Nevedie k zmene súčasného stavu, k jeho pozitívnemu napredovaniu, vedie iba k predlženiu životnosti terajšieho politického režimu na Ukrajine, odkladu prijatia následkov. [Utčite potom netreba zabúdať na teroristické zoskupenia, ktoré sú súčasťou ukrajinského odboja. Títo napríklad verejne označujú na Slovensku politicky činné osoby za nepriateľov Ukrajiny; pozn.] Zato sa zlepšujú majetkové pomery niektorých osôb, uspokojujú dlhodobé hospodárske záujmy niektorých štátov. Čo nemôže byť prekvapením. 1. apríla 1933 sa pre „Jihočeské Listy“ vyjadril Dr. Vlastislav Zátka: „Rok 1932 nepriniesol vytúžené zlepšenie hospodárskych pomerov, práveže naopak, všeobecnú hospodársku krízu ešte zhoršil. (…) Kríza, ktorú prežívame je na celom svete. (…) Napokon nechýbajú ani tí, ktorí spomínajú tých krásnych dôb, keď počas vojny ceny všetkých statkov stúpali, a teda nachádzajú spásu vo vojne, hromadnom ničení ľudí a statkov. (č. 26, titulná strana)“ Taký anglický ekonóm John Maynard Keynes v roku 1936 napísal: „…dokonca aj vojny môžu slúžiť na zvýšenie bohatstva… (s. 129)“ Mnohí sa podobnými slovami vyslovene riadia. Existuje len jediné skutočné riešenie. Riešením je koniec vojenského konfliktu. Dalo by sa povedať: dianie na Ukrajine zatiaľ smeruje k tomu, aby sa táto stala „európskym Afganistanom“. „‚…spor, stále nerozhodnutý ma uviedol do trápenia, skazy a zúfalstva, spolu so všetkým ostatným – a tak tu stojím v tento deň. (…) Je tento môj spor znesiteľnejší, alebo ťažšie znesiteľný, keď v ňom bolo celé moje bytie, a bolo takto hanebne vycuciavané? (…) Teraz opäť,‘ povedal… bez zmiernenia hnevu, ‚Systém! Všade mi hovoria, že je to systém. Nesmiem sa spoliehať na jednotlivcov. Je to systém. (…) …a povedať mu, keď ma rozzúri tým, že je taký chladný a spokojný – ako to robia všetci, lebo viem, že oni z toho získajú, zatiaľ čo ja prehrám, však? – nesmiem mu povedať, že chcem od niekoho niečo dostať za svoju skazu… On nie je zodpovedný. Taký je systém.‘ (Dickens, 1880, s. 309)“ Možno by bolo dobre sa opytať: „Kto je na Slovensku súčasťou tohto ‚systému‘ podieľajúceho sa na dianí navôkol nás?“ Kto zistil, že aj na smrti sa dá dobre zarobiť? „Zdalo sa mi, že som videl zločinca odpúšťajúceho hriechy spravodlivým… (Dostojevskij, 1912, s. 332)“

  A keď už sa tu ide vytvárať vo vedomí občanov Slovenska akási „povinnosť k solidarite voči Ukrajine“, možno by bolo vhodné sa pozrieť aj na vzťah Ukrajiny k solidarite s občanmi Slovenska v nedávnom období. Ako je Ukrajina solidárna so Slovenskou republikou v otázkach energetickej bezpečnosti? Nijako. Ukrajina cielene ohrozuje záujmy občanov Slovenska v tejto oblasti, čo sa napokon s najväčšou pravdepodobnosťou premietne do ďalšieho zdražovania, zadlžovania. Trápia sa na Ukrajine, z čoho budú občania Slovenska takéto výdavky platiť? Či na to vôbec budú mať? Nie. A oni na to ani NEMAJÚ! Prečo by inak Róbert Fico so svojou vládou neustále dotovali ceny energií? Celá „energopomoc“ by sa inak mala nazývať pravým meno: „Síce nedokážeme zabezpečiť lacné energetické suroviny, ale tak… vždy môžeme zadĺžiť vaše deti a vnúčatá, aby ste si mysleli, že je všetko v poriadku…“ Ak je zdrojom pomoci zadlžovanie, tj. krádež finančných prostriedkov osobám, ktoré si tohto konania voči ním nemôžu byť vedomé — slovenským deťom, v tom prípade nepomáhate, ale „sanujete stav verejnej mienky“, pomáhate hlavne SEBE! Alebo si vezmime… ako Ukrajinu zaujíma zachovanie a sebestačnosť Slovenskej republiky v oblasti poľnohospodárskej výroby? Nijako. No a dalo by sa pokračovať. V Kyjeve sa tým, čo bude so Slovákmi, ako tieto problémy Slováci vyriešia, nikto sa tam niečím podobným nezaoberá. Konajú, čo považujú, že je dobre – PRE NICH, bez ohľadu na záujmy Slovenskej republiky. Ja som ostal až v nemom úžase, keď som sa dozvedel informáciu o pôsobení „prebaľovačov ukrajinského kuracieho mäsa“ na Slovensku. Z Ukrajiny sa prinesie mäso, u nás sa spracuje a zabalí, časť ide do slovenských obchodov, väčšina ďalej do EÚ. Slovenskí producenti takto získali konkurenciu, ktorej sa dá veľmi ťažko konkurovať. Oberá ich o odbyt na Slovensku, ako aj o možný vývoz, napr. do Českej republiky. Ale najpodstatnejšie je niečo iné. Minulá vláda túto spoločnosť podporila nejakými tými dotáciami. A ako o tom informoval denník Pravda v článku „Ukrajinec, ktorý na Slovensku prebaľuje kuracinu, dostane od vlády milióny. Ficov kabinet mu odklepol dotáciu,“ – podporuje ju aj vláda súčasná. Mňa by asi nikdy nenapadlo, že môže na svete existovať krajina, ktorá si bude financovať zánik vlastného poľnohospodárstva, prípadne presunutie nejakej jeho časti pod zahraničného vlastníka. Existuje. Slovensko. Azda Richard Takáč vie, čo sa mu v jeho rezorte robí. [Ak by chcel niekto nakuknúť za oponu toho, ako na Slovensku pôsobia zahraničné obchodné reťazce pôsobiace v oblasti predaja potravinárskych výrobkov, tomu odporúčam tento rozhovor s Milanom Lapšanským – predsedom predstavenstva Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov; pozn.] Samozrejme, nie je možné zakázať občanom ukrajinskej národnosti podnikať na Slovensku. O tom nikto nehovorí. Treba sa zamerať na niečo iné, napríklad dovozné clá. Je jednoznačné: producenti kuracieho mäsa na Ukrajine majú úplne iné podmienky, vstupné náklady a pod., ako tí slovenskí. Majú oproti našim niečo, čo sa nazýva konkurenčná výhoda. Čo sa asi bude diať v ďalších častiach nášho poľnohospodárstva, až Ukrajina vstúpi do EÚ?

  « OSTAŇME SUSEDMI »
  Róbert Fico povedal: „Slovensko a Ukrajina sú susedia, normálne sú susedia.“ Ja s týmto konštatovaním úplne súhlasím. A som za to, aby sa štátne orgány – aj premiér a slovenská vláda – podľa toho správali a došlo k zachovaniu existujúceho stavu. Ak sused príde k susedovi, prichádza k nemu – na NÁVŠTEVU. Nerobí si uňho vlastnú domácnosť! V starovekom Grécku mali veľkú úctu voči povinnosti byť pohostinný s ľuďmi v núdzi: „…dobrý človek nepotrebuje pozvánku na hostinu dobrého človeka. (Bland, Merivale; s. 287)“ Taký Aischylos vo svojom diele „The Oresteia“ [v slovenčine „Oresteia“, pozn.] už v nejakom tom piatom storočí pred Kristom napísal: „…každý z ľudí, ktorý šliapal v hriechu proti tým trom: rodičovi, hosťovi alebo Bohu, takýto hriech je nezabudnuteľný, a odplata nezlyhá. Pre každého človeka žije… dole, v ríši noci… sudca, ktorý napráva, čo je pokrivené, jeho meno je Smrť. Celý život človeka svojim okom sleduje a pravdu o ňom zaznamenáva. (s. 216)“ Macedónius, pôvodom Grék a patriarcha Konštantínopolu zo 4. storočia, dokonca poznamenal: „Cudzinec, a či krajan“ – pre mňa budú vždy rovnako vítaný. Spytovať sa hosťa na meno, alebo kým je, a odkiaľ prišiel, považujem za niečo, čo nikdy nemôže byť súčasťou [myslenia] niekoho, kto má pohostinné srdce. (Neaves, s. 116)“ Takyto prístup odrážajúci vnútorný pocit istej ľudskej spolupatričnosti je istotne cnostným. Hostiteľ poskytuje útočiste, hosť preukazuje úctu a zdržanlivosť. Úplne odlišná situácia nastáva, pokiaľ sa „hostia“ stávajú „spolubývajúcimi“ a dokonca si začínajú nárokovať práva poškodzujúce záujmy domácich. „Prvou a najdôležitejšou úlohou psychického vývinu, ktorú je treba riešiť, je konštituovanie self a diferenciácia self od objektu. Táto úloha môže byť definovaná ako potencionálny reálny konflikt…, (Mentzos, s. 41)“ Niekde tam, vo vzťahu medzi matkou (blízkym okolím) a dieťatom nastáva prvotná socializácia dieťaťa, dieťa si postupne uvedomuje, že je členom ľudskej spoločnosti. Popri prirodzenej socializácii ľudských bytostí: „Ľudskosť je výsledkom, že je jedinec výchovávaný ľuďmi, (Pearce, Newton; s. 13)“ sa do popredia dostáva minimálne rovnako dôležitá potreba vyjadrenia vlastnej individuality, s ktorou súvisí teritoriálnosť a snaha po zabezpečení priestoru poskytujúceho bezpečie. Prakticky totožný proces prebieha na skupinovej, na úrovni národov, kde je – v psychologickej rovine [v tej fyzickej sú to samozrejme štátne hranice, pozn.] – bezpečný priestor vymedzený spoločnou históriou a kultúrou, spoločnými hodnotami – národnou identitou. Naznačené sociálne mechanizmy sú prirodzenou súčasťou fungovania ľudských zoskupení a ich funkciou je sebazáchova daného spoločenstva. [V histórii sa vyskytlo množstvo prípadov zneužitia práve takýchto sebazáchovných mechanizmov, pričom dochádzalo k zámernému (a neopodstatnenému) vyvolávaniu pocitov ohrozenia zo strany iného naroda; pozn.]

  „Politický ukrajinizmus“ nikdy nebol súčasťou Slovenska. Podľa môjho názoru existuje riziko transformácie Slovenska do podoby nejakého zahraničného centra Ukrajiny. Čo sa dialo v Prahe za Masaryka by nám malo byť výstrahou, nie cieľom. [K sústredeniu predstaviteľov „politického ukrajinizmu“ v Prahe dochádzalo prakticky od konca občianskej vojny v rokoch 1918-1920, zaujímavé meno: profesor Stanislav Dnistriansky; pozn.] O to viac, že jednotlivé prvky národnej identity Slovenska sú vyslovene v opozícii voči tomu, čo hlása súčasná ideológia „politického ukrajinizmu“. Inak povedané: sú priamo v rozpore. Vezmime si len prednedávnom sa odohrávajúci diplomatický konflikt medzi Poľskom a Ukrajinou, ktorý som spomínal vo svojom článku o 14. Waffen-SS divízii Galícia. Poliaci plánovali zakázať používanie označení ukrajinských skupín z Druhej svetovej vojny na svojom území. Ukrajinská diplomacia a ich „prepisovači histórie“ zareagovali: „Na našich nacistov nám nesiahajte!“ V úvode menovaného článku je celý odsek venovaný tomu, ako Ukrajinci stavajú ukrajinským „esesákom“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia pomníky, robia na ich počesť oslavné pochody, pochovávajú členov tejto jednotky so štátnymi poctami, príslušníci ukrajinskej rozviedky SBU neraz nosia označenia „SS Galizien“. Pritom celá táto divízia bola počas Druhej svetovej vojny nasadená na Slovensku a potláčala Slovenské národné povstanie (SNP) a podieľala sa na vraždení Slovákov, bok po boku, s nemeckými nacistami. Poliaci si nenechajú skákať po hroboch svojich predkov, „z úcty k obetiam netolerujú“ (Dąbrowska-Pieczyńska, 2025). Čo vláda Róberta Fica? Koľkokrát sa zastala slovenských obetí? Alebo sa pozrieme na zahraničnú politiku Maďarska? Tí neprestajne bojujú za práva občanov na Podkarpatskej Rusi hlásiacich sa k ich národu. Koľkokrát sa Róbert Fico, alebo niektorí z ministrov tejto vlády, zastal práv občanov Slovenska rusínskej národnosti, aby nedochádzalo k vymazávaniu ich identity na jednom z ich pôvodných historických území – na Podkarpatskej Rusi? Koľkokrát bol (zo strany spomenutých) vyjadrený odpor a odmietnutie krokov štátnych orgánov Ukrajiny pri páchaní kultúrnej genocídy a útlaku na Podkarpatskej Rusi (Zakarpatie)? Koľkokrát sa Róbert Fico, Peter Pellegrini a iní spýtali ukrajinských delegácii, kedy plánujú na Ukrajine uznať existenciu tohto pôvodného národa? Pritom Peter Pellegrini má tam niekde v šuplíku dodnes žiadosť o podporu zo strany delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023, ktorú títo zaslali predošlému rezidentovi. Či uplatňovanie ľudského práva zo strany týchto občanov Slovenska: poznať svoj pôvod, svoju identitu, – toto súčasnú politickú reprezentáciu Slovenska nezaujíma? Jeden príbeh z kraja Rusnákov: „Tu na Dukle, na celej tejto doline sa mocne bojovalo. Strieľalo – kanóny, tanky. (…) No a ako prišli tie tanky do dediny, tak – my deti – sme sa priblížili ku ním, pribehli sme, a z jedného tanku – otvoril sa ten poklop, vyšiel ruský vojak a rozdávali z toho tanku múku ľuďom. Oni rozdávali tú múku, ale tú múku mohli prevziať len chlapi. A každý chlap… musel sa podpísať osobne, že tú múku prevzal. No a tak na druhý deň prišiel komisár jeden, pamätám, ja sa na to ešte pamätám ako chlapec, s takou hviezdou červenou, a hovorí otcovi: ‚Tí, čo včera podpisovali tú múku, aj tú slaninu – DOBROVOĽNE, tak musia nastúpiť do – Krasnoy Armiy,‘ do Červenej armády. Tak otec narukoval. No a my deti sme ostali s mamou sami. No a tak tí, ktorí nechceli ísť, lebo daktorí nechceli ísť, vzali ich na silu, obliekli do uniforiem i: ‚Vperjod!‘ Na front… A tak daktorí došli ďaleko. A tých, ktorých nezabili, daktorí sa dostali až do Berlína. Môj ňaňo došli s Krasnoy Armiyou až do Berlína. Dokonca i medailu dostali, za víťazstvo nad Nemeckom. A ako sa vracali domov, tak ju predali do múzea – za 120 korún. (Kerekes, 1998)“ V dedinách pod Duklou bolo množstvo mužov, ktorí boli protifašistickými bojovníkmi. Načo slovenskí politici chodia na Duklu, odohrávajú celú tú svoju maškarádu, pretvarujú sa, pritom týmto ľuďom a ich predkom iba pľujú do tváre, keď sa nepozerajú… Ruthéni (po starom Rusnáci, po novom Rusíni) sú jednou z pôvodných národnostných skupín na území Slovenska. Doložené sú dediny zo začiatku 14. storočia, ktoré tu boli nimi zakladané a dodnes sú ich potomkami obývané. Niektoré zdroje dokonca hovoria o tom, ako do oblasti karpatského oblúka prišli spoločne s Maďarmi na prelome 9.-10. storočia, iní hovoria – na prelome 11.-12. storočia. Všeobecne platí: usídľovali sa tu od dávnych čias. Ruthéni, Rusnáci už boli, keď „Ukrajinci“ ešte ani netušili, že raz budú…

  « UKRAJINIZÁCIA SLOVENSKA »
  Ukrajinská škola na Slovensku? Čo asi budú ukrajinisti v ukrajinských školách učiť ukrajinskí „jugend“? Podľa mňa najskôr príbehy z „ukrajinskej mytológie“. Budú sa tam učiť o „veľko-ukrajinskom národe“, o „Ukrajincoch“ na Spiši a Zemplíne, o „ukrajinskom území“ na východe Slovenska, o tom, ako „Ukro-Wehrmacht“, ukrajinskí nacisti vraždili sily temna – Slovákov – počas Slovenského národného povstania, a tým „bojovali za Ukrajinu… (Luciuk, 2023)“, ako tu po vojne robili „banderovci“ nájazdy na naše územie, rabovali a zastrašovali… a podobné „lakotinky“? Ako by som to len napísal? Vie Róbert Fico a predstavitelia jeho vlády, ako vlastne ten „politický ukrajinizmus“ funguje? Najprv vám prídu nositelia týchto myšlienok, vytvára sa pre nich existenčné zázemie, neskôr sa začínajú spoločensky aktivizovať, vznikajú inštitúcie, kde sa združujú, po nejakom čase sa začínajú aktivizovať politicky. A ak počas toho máte dostatočne silnú podporu zo zahraničia a robíte túto „ukrajinizáciu“ dosť dlhú dobu… Takto to prebiehalo vo východnej Galícii. Naozaj si Róbert Fico neuvedomuje, koľko ľudí vlastní občianský preukaz alebo cestovný pas, ktoré vydali štátne orgány Ukrajiny, a aký je počet občanov Slovenska? On sa rozhodol zmeniť štruktúru obyvateľov Slovenska? Kto mu dal k niečomu takému právo? Ale čo je najpodstatnejšie: chcú občania tohto štátu, aby Slovensko niekedy v budúcnosti prekročilo akúsi kritickú hranicu, kde by počet ľudí ukrajinskej národnosti teoreticky umožňoval vstup ukrajinskej politickej strany do slovenského parlamentu? Chceme, aby Kyjev – prostredníctvom týchto svojich „vyslancov“ – jedného dňa rozhodoval o politickom dianí na Slovensku? Vzhľadom na závažnosť témy, pre istotu zopakujem: chce mať Róbert Fico za 30-40 rokov na Slovensku ukrajinskú politickú stranu? Chce mať za 70-100 rokov na východnom Slovensku referendom o autonómii alebo nebodaj pričlenení k Ukrajine? Naznačené dianie pritom môže začínať úplne nepovšimnuto a o žiadnej politickej strane nemusí byť ani chýru, ani slychu. Na Slovensku narodené deti (vychované v ukrajinských školách), spoločne s osobami, ktoré postupne získajú slovenské občianstvo, môžu o nejakých tých 20 rokov nadobudnúť politický výtlak – dajme tomu – len nejaké 2-3 percentá. Len. Ibaže 2-3 percentá zvyknú rozhodovať voľby… Tam smerujeme? K tomu sa sa chceme dopracovať? Už Immanuel Kant – vo svojom diele „K večnému mieru“ – kritizoval snahy: „Naočkovať ho však na iný štát a tým ho do neho včleniť, hoci mal ako kmeň svoje vlastné korene… (s. 11)“ Ale žeby niečo také robili politickí predstavitelia voči vlastnému národu ho asi nenapadlo. Choďte a prejdite si poznatky, ktoré som nedávno zverejnil, ako sa po stáročia v historických dokumentoch o Galícii (Halič) objavujú termíny „Ruthènes“, „Rusnak“, „Rußniaken“… zrazu bum-prásk… Ruthéno-Ukrajinci… až napokon Ukrajinci. Ja viem, ako sa môžu veľmi rýchlo meniť nálady obyvateľstva. Možno preto veľmi rýchlo reagujem, keď počujem zmienky o prísunoch obyvateľstva v státisícoch… Buďme príčetní, prosím vás.

  Prenikanie „ukrajinského elementu“ naprieč spoločnosťou má viaceré rozmery. S obyčajnými ľuďmi prichádzajú aj živly „investično-oligarchické“, „kriminálne“ a „spravodajské“. Aj v tomto je nápomocný príklad z histórie. V USA o tom vedeli svoje, keď tam v roku 1938 začali miznúť ľudia, aby neskôr objavili v „Ukrajinskom národnom dome“ mučiareň a ľudské kosti pod podlahou (Sayers, Kahn; s. 80-81)“ New York Times neskôr písali o Demetriusovi Gulovi (usvedčený z vraždy a popravený na elektrickom kresle vo väznici Sing Sing), ako o lídrovi ukrajinského gangu. Čo by sa asi dialo, ak by došlo k pádu súčastného politického režimu na Ukrajine? Je v záujme občanov Slovenska vybudovať tu u nás také „ukrajinské podhubie“, ukrajinské komunity – vrátane inštitucionálneho zázemia, kde by sa nejakí tí ukrajinskí zločinci, utekajúci pred spravodlivosťou, spokojne presunuli „o jednu krajinu na západ“, tj. na Slovensko? Došlo by takto k vzniku odboja, ktorý by pôsobil z územia Slovenska? Ak by bolo treba, kľudne by mohol byť využitý aj na ovplyvňovanie diania na Slovensku… Financovanie by tento odboj mal, možnože zo západu… alebo aj zo strany už u nás etablovaných ukrajinských podnikateľov a investorov, sympatizujúceho obyvateľstva. Ale s peniazmi najskôr problém mať nebudú. Šéf finančnej správy SR Jozef Kiss v rozhovore s Annou Žitnou nedávno uviedol: „…lebo práve z Ukrajiny ku nám začali tiecť obrovské objemy hotovosti, veď my sme to na tých hraniciach videli, kde naozaj – plné kufre peňazí, a posledný prípad máme zhruba spred mesiaca, kedy jeden občan Ukrajiny sem viezol jeden milión v hotovosti…“ Ak si prejdete inzeráty prenájmov vo väčšich mestách, určite narazíte na nejakých občanov Ukrajiny ponúkajúcich byty do prenájmu… Asi to bola dobrá investícia, keď mal človek nejaký ten „voľný keš“. Ukrajinci majú dokonca svojich ukrajinských realitných maklérov, ktorí inzerujúcich slovenské nehnuteľnosti na ukrajinských webstránkach. Postupom času by sa k tomu pridalo aj začleňovanie jedincov do vysokých funkcii jednotlivých štátnych inštitúcii. V knihe „Ukrainians by Profession“ (1981) sa píše: „…keď štvrtý kongres UCCA [Ukrainian Congress Committee of America, pozn.] v roku 1949 privítal zástupcov takzvanej novej emigrácie — v skutočnosti nedávnych lokajov. V tom čase sa najvernejší prívrženci nacizmu pridali k vyšším kruhom UCCA… Leo Dobriansky, vtedy mladý dôstojník americkej spravodajskej služby, dostal rozkaz koordinovať a kontrolovať ich činnosť.“ Domáca úloha: skúste si zistiť, kto bol pán s menom „Lev Dobriansky“, a kto je jeho dcéra „Paula Dobriansky“. Hoďte si do vyhľadávania, naštudujte odkiaľ pochádzal jej otec, koho vyučoval, aká bola kariéra tejto pani… a porozmýšľajte. Odrazu budete mať pokope „banderovcov“, bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Yushchenka s manželkou, administratívu hneď niekoľkých amerických prezidentov… toto všetko sú verejné a ľahko dostupné informácie.

  O niečo ťažšie sa vám bude hľadať článok z 5. marca 1950,  názvom „Our Opportunity – To Take or Forsake“, prepisujúci prednášku profesora Leva Dobrianského zo 4-tého kongresu Američanov ukrajinského pôvodu, kde zaznelo: „Po skončení prvej svetovej vojny, keď bola jedinou skutočne demokratickou silou vo východnej Európe práve ukrajinská armáda, ktorá neúspešne bojovala za dodržiavanie princípu samourčenia pre ukrajinský ľud proti jej komunistickým a imperialistickým agresorom, niektorí poradcovia prezidenta Wilsona v Paríži, ktorí tento princíp presadzovali, boli úplne neznalí samotnej existencie ľudí nazývaných Ukrajinci. V roku 1933, keď ukrajinskí Američania pochodovali po Piatej Avenue v New Yorku hlučne protestujúc proti najstrašnejšiemu sovietskemu prejavu genocídy tohto storočia – umelo vyvolanému hladomoru, ktorý poslal milióny Ukrajincov do hrobov na Sibír, náš humánny prezident vtedy udelil formálne diplomatické uznanie krvavým emisárom z kremľovského mäsiarstva. (s. 4)“ Tu sa zastavme, pozrime sa bližšie na tvrdenia Dobrianského. Dobriansky označuje ukrajinskú armádu, ktorá bola „po krk zapísaná v nemeckých análoch“, a ktorá robila pogromy na Židoch, aby neskôr na podklade financií získaných z ulúpených cenností zakladali ukrajinskí nacionalisti centrá v západnej Európe, že sa o tom písali knihy, túto armádu označuje ako „jedinou skutočne demokratickou silou“. Sovietsky hladomor z 1932/1933 označuje ako „najstrašnejšiemu sovietskemu prejavu genocídy tohto storočia – umelo vyvolanému hladomoru“, ktorý nebol ani najstrašnejší, a ani umelo vyvolaný, ale bol výsledkom veľmi komplexnej spoločenskej situácie, ktorú nie je možné takto zjednodušovať, o čom som v minulosti písal. Uvedené vyjadrenia Dobrianského sú ideologicky prifarbené postoje.

  Čítajme ďalej z jeho prejavu: „Počas druhej svetovej vojny, keď mnohí z nás – s dlhodobými skúsenosťami so sovietskými úskokmi – neiste varovali pred zlým znamením nadchádzajúceho spojenectva medzi Sovietskym zväzom a Amerikou, naša vláda, preplnená intelektuálne zbankrotovanými liberálmi a duchovne zradnými komunistami, otvorene propagovala – s takmer úplnou stratou sebaúcty – slávu sovietskeho štátu a naivne vložila svoju úprimnú dôveru do neopodstatnenej integrity slov sovietskeho vedenia. Tento bezohľadný postup, ktorý vo veľkej miere vznikol z úzkoprsej nevedomosti… (s. 4)“ Čo nám profesor Dobriansky práve povedal? Že už počas trvania Druhej svetovej vojny predstavitelia „politického ukrajinizmu“ v USA, Dobriansky a jemu podobní, aktívne pracovali na vytváraní atmosféry vzájomnej nedôvery medzi USA a ZSSR.

  Profesor Dobriansky vo svojom prejave neskôr konštatuje: „Budúcnosť tohto storočia v sebe ukrýva semienko svetovej vlády, ktoré bude zasadené buď do pôdy ruskej komunistickej ríše, alebo americkej demokratickej ríše. V dnešnom svete existujú len dve politicky významné sily – v podstate neexistuje žiadna tretia sila. (…) Ako Američania máme neochvejnú vieru v silu, schopnosti a obrovskú vôľu nášho národa odolať a víťazne prekonať túto červenú pohromu nášho storočia. Vieme, že nekomunistický svet sa na nás spolieha, že ho ochránime pred touto duchovnou chorobou. Vieme však tiež, že zotročení ľudia vo východnej Európe, najmä dlhodobo utláčaný ukrajinský národ, prežívajú len vďaka svojej poslednej viere v americkú spásu. Konflikt v tomto období histórie nie je len konfliktom medzi suverénnymi štátmi; v podstate je to konflikt medzi dvoma racionálne nezlučiteľnými významami hodnôt ľudského života. Ak sa Spojené štáty v tomto boji o svet chcú spojiť s tými najlepšími možnými spojencami, ukrajinskými, pobaltskými, slovenskými a inými podzemnými partizánmi, ktorí dnes obťažujú sovietsku chobotnicu, ale zajtra, keď sa ich rady rozrastú miliónkrát, budú hlodať na samotných nervových centrách tohto monštra, musia sa veľmi rýchlo rozhodnúť, na aké ciele majú svoju silu nasmerovať. V rámci prípravy na veľké rozhodnutie musia dospieť k dôležitému uzneseniu. Musia sa rozhodnúť, aký typ mieru chcú. Logika totiž káže, že od toho závisí celá ich vojenská stratégia. Naše ministerstvo zahraničných vecí… (…) Skutoční spojenci Ameriky nie sú disidentské produkty Kremľa, ale obete sovietskej opresie, ktoré dnes bojujú proti komunizmu s jedinou nádejou, že zajtra Spojené štáty podporia ich snahy o slobodu. (…) Pri definovaní tohto uznesenia sa nevyhnutne vynorí problém Ukrajiny, možno dokonca ako jeden z prvých. Milí priatelia, neklamme sami seba, že naši najvyšší americkí predstavitelia na ministerstve zahraničných vecí alebo v národnej obrane sú, rovnako ako ich predchodcovia, s týmto problémom neznámi. To ani zďaleka nie je pravda. Dovolím si tvrdiť, že jeden z našich veľmi prominentných generálov vie o ukrajinskom podzemnom hnutí viac ako mnohí z nás tu prítomných. Našou úlohou teraz nie je toľko informovať, ako skôr formovať, formovať oficiálne myslenie smerom k skutočnému významu ukrajinského problému a nevyčísliteľnej hodnote ukrajinského národa ako osvedčeného a spoľahlivého spojenca Spojených štátov v tomto veľkom rozhodnutí. Našou úlohou je presvedčiť našich predstaviteľov, že ukrajinský národ nebude tolerovať žiadny cieľ, ktorý by nebol sebarealizáciou. (s. 4-5)“ Pevne dúfam, že každému dochádza, o čo sa profesor Dobriansky politicky snažil, do akej pozície sa snažil USA dotlačiť, k prijatiu akej stratégie.

  Za necelý rok sa profesor Dobriansky už vyjadroval k otázke pomoci zo strany USA. Tá mala smerovať pre ukrajinských bojovníkov s komunizmom na území Ukrajinskej SSR, tj. na území ZSSR. Títo sa dožadovali, pravdepodobne prostredníctvom aj Dobrianského v pozícii prezidenta UCCA [„Ukrainian Congress Committee of America“, pozn.], aby štátne orgány USA poskytli zbrane, ktoré mali byť použité na partizánske aktivity voči Rusku. Takúto správu priniesol dňa 27. marca 1951 denník „The Courier-Mail“ vydávaný v australskom Brisbane. Vcelku pôsobivá politická čulosť zo strany tohto pána. Ďalší z množstva príkladov ukrajinskej propagandy je potom: snaha Dobrianského prezentovať „banderovcov“ výhradne v polohe „niekdajších bojovníkov voči nacizmu“ [sic]. O ich dlhoročných priateľských väzbách, financovaní, podpore a spolupráci s nemeckými nacistami… Dobriansky „prekvapivo“ mlčí. „Banderovci“ sa v povojnovom období skrývali po lesoch a viedli partizánsky boj s – NIELEN (!) – Sovietskym zväzom, ale aj v Poľsku a na Slovensku. Nanešťastie, súčasťou tohto ich „spravodlivého“ boja boli aj teroristické akcie voči civilnému obyvateľstvu – slovenskému. Teraz si predstavte, žeby sa tie zbrane naozaj k banderovcom dostali. Tí by sa snažili znova organizovať nejaký ten odboj na Slovensku, ovplyvňovať politické dianie, znova by sa tu rabovalo a vraždilo… o čom vám za chvíľu porozprávam.

  Pôsobenie „banderovcov“ bolo tak zásadné, že sa stalo súčasťou bežnej reči obyvateľstva pri opisoch niečoho „desivého“! „Písecké listy“ zo 7. januára 1948 priniesli reportáž, ktorej súčasťou boli i tieto slová: „Ivo mohutným zazvoněním zbudil nějakého dědu. »Jo, papírů mám něco kolem třicítí kilo, ale je to dole ve sklepě. To by se mě tak vyplatilo, ještě tam k vůli vám svítit! Jen s Pánembohem!« — »Prosím tě, mlč!« — napomíná Karel Makarona, který se připravoval k odbornému poučení. Před námi je starý dům. »Hů, máme tam jít? No, Banderovci tu být nemůžou, tak co?« Staré, dřevěné schody protivně vržou, jak po nich opatrně ve tmě našlapujeme. »Máte starý papír?« »Ale jo, pojďte dál. Starej, ukaž jim tu kytaru!« A pan — — — ehm, nebudu se dále šířit, přitáhl odkudsi kytaru: »Za 700 Kčs je vaše.« »Starej, vždyť jsi říkal 750 Kčs, napomíná ho paní. Co máme dělat? Máme jim vysvětlovat, že ta paní asi nedoslýchá, či co. »No, dobře, my si tedy zítra pro ni přijdem.« Venku to…“ „Banderovci“ sa stávali námetom pre viaceré diela umeleckej tvorby. V Poľsku bol dokonca natočený film „Ogniomistrz Kaleń“ (1961), ktorý sa zaoberá práve tématikou povojnového boja poľských vojsk s „banderovcami“, pričom mnohé scény z neho sú len pre silné nátury: „Bandera! Bandera! Bandera!“. [Existenciu tohto filmu som vyčítal z firemného časopisu závodu Jitex Písek „Tvořič“ z 4. marca 1963, kde sa v časti programov kín nachádzal jeho krátky popis; pozn.] V roku 1965 vypracoval Vladimír Dostál niekoľkostránkovú odbornú štúdiu „Literatura očistná a očistcová“, ktorej súčasťou je [v sekcii „5 Intelektualismus nebo moralismus?“, pozn.] rozbor diela „Hodina ticha“, ktoré napísal Ivan Klíma. Ako sa píše v tejto štúdii: „První kapitoly mají sílu a působivost, román začíná šťastně. Přivádí nás na východní Slovensko, do jeho nejvýchodnejších krajů, a přivádí nás tam v posledních měsících války a prvních měsících po osvobození. Ocitáme se ve světě zvláštním, až exotickém, v kraji zapomenutém bohem a lidmi, stíhaném záplavami, komáry a malárií, v kraji, kde i lidé mají ostřejší rysy a barvitější pozadí než jinde. Poznáváme tu svérázného lidového myslitele a felčara Laboreckého, bývalého dělníka v Kanadě, a jeho osamocenou, marnou vzpouru proti válce. Potkáme jednoho z hlavních hrdinů románu, syna bašteckého Pavla Molnára, jemuž bratr padl na východní frontě a matka doma umírá. Všude temnota, samohonka, špína. A přes tuto zaostalost se ještě přežene válka. Popravy, spáleniště, výbuchy granátů, mrtví a ranění. Nešťastná, opilá žena svléká mrtvoly německých vojáků, vesničtí vyrostlí montují z vraků nové auto, každý hledí urvat, co může. Nikdo nemá odvahu pohnout s touto věkovitou bídou. Ale na druhém konci země žije inženýr, který miloval dívku a ta se mu nevrátila z koncentráku. Žal ho přivedl do zapomenuté krajiny. Přijel vyměřovat. (…) První pásmo je souvislejši a v něm také román vrcholí kapitolou o přátelství inženýra s místním komunistou Vasilem Fedorem a o tom, jak banderovci o vánocích vyvraždí jeho rodinu a inženýr veze mrtvé na saních do města.“

  Priblížme si, kto reálne boli títo „povojnoví banderovci“, a najmä, aké boli ich zámery, a akými prostriedkami ich dosahovali. Najprv si zopakujme súvislosti v širšom kontexte: „Ukrajinská povstalecká armáda [UPA; pozn.] byla ozbrojenou složkou tzv. OUN — Organizace ukrajinských nacionalistů — fašistické organizace ukrajinské buržoazie, která hrála důležitou úlohu ve válečných přípravách německého imperialismu a jeho plánech na podmanění slovanských národů a ovládnutí východní Evropy. K uskutečnění těchto plánů mělo být využito i páté kolony přímo uvnitř napadených států. Velkou úlohu měla mít tato páta kolona zejména v boji proti Sovětskému svazu… Tak se zrodila myšlenka na využití východoevropských národů k ovládnutí východní Evropy a rozbití Sovětského svazu. Tím chtěli němečtí nacisté ušetřit vlastní síly a současně zahalit loupežný vpád do východní Evropy a křížácké tažení proti socialismu a Sovětskému svazu do roušky boje ‚potlačených národů‘ proti ‚bolševickému útisku‘. Uskutečňování těchto plánů a organizování pátých kolon prováděla přímo zpravodajská služba nacistického Německa (abwehr) ve spolupráci s Hitlerovou národně socialistickou stranou NSDAP. Na předním místě při tom stál zejména významný funkcionář německé nár. soc. strany, pozdější ministr západo-německé bonnské vlády Theodor Oberländer, „odborník‘ pro otázky východní Evropy a organizátor řady špionážních a záškodnických organisací, zaměřených proti sousedům Německa. Ten také přímo řídil a organisoval výstavbu ozbrojených formací ukrajinských fašistů. (Fiala, 1960)“ [Theodor Oberländer bol nacista, niekdajší člen NSDAP, veliteľ slávneho ukrajinsko-nemeckého praporu Nachtigall (Nachtigall Battalion), ktorý viedol spoločne s veľmi známym národným hrdinom Ukrajiny Romanom Šuchevyčom, odkiaľ nejakí tí chlapci neskôr prešli k 14. Waffen-SS divízii Galícia, aby sa Theodor Oberländer po vojne údajne dostal pod ochranné krídla USA, vraj s nimi spravodajsky spolupracoval, možnože práve preto bol po vojne ďalších 20 rokov pôsobiaci na nemeckej politickej scéne, toľko k „úspechom denacifikácie“ v zóne pod americkým dohľadom. Zaujímavosťou sú aj takéto výroky zo sučasnej, nemecky hovoriacej, akademickej sféry, kde na jednej strane počujete: „Theodor Oberländer bol jedným z nemeckých dôstojníkov veliacich tomuto práporu. (…) Oberländerovo vysoké postavenie v NSDAP a jeho podpora agresívnej, expanzívnej nemeckej politiky vo východnej Európe v 30. rokoch 20. storočia by ho mali diskvalifikovať z vysokej vládnej funkcie po vojne, ale obvinenia z účasti na masových vraždách a závažných vojnových zločinoch v roku 1941 a neskôr boli zjavne nepravdivé,“ aby ten istý človek neskôr napísal, „1. júla, deň po nemeckej okupácii Ľvova, došlo k pogromu na Židov. Ukrajinská milícia, ktorú deň predtým zriadila OUN, priviedla Židov, s najväčšou pravdepodobnosťou na nemecký rozkaz, do väzenských budov, kde museli vyzdvihnúť telá väzňov zavraždených NKVD. Toto bolo stredobodom násilných excesov. Príslušníci milície, ako aj civilisti, útočili na Židov na uliciach a vo väzenských budovách. Ulicami bolo vedených a do väzníc privedených oveľa viac Židov, ako ich tam skutočne mohlo pracovať. Celkovo bolo zavraždených niekoľko stoviek Židov. Existujú náznaky, že na násilí vo väzniciach sa podieľali niektorí členovia Nachtigallu, ale nie jednotka ako celok, a nie na rozkaz svojich nemeckých dôstojníkov. Páchateľmi boli prevažne civilisti alebo členovia ukrajinskej milície. (Struve, 2023)“ Asi hej, asi tam boli nejakí chlapci z praporu Nachtigall… ale to ich tam nikto neposlal, oni vo voľnom čase, na brigády chodili…, pozn.] Ak by si niekto myslel, že myšlienka pospájania národov do bloku idúcemu proti Rusku je nemeckého pôvodu, musím ho sklamať. Už v polovici 19. storočia sa vo Francúzsku objavila kniha Cypriena Roberta (1852), s väzbami na poľských revanšistov [tí sa vo Francúzsku zabývali potom, čo museli újsť z Polska, napríklad aj po porážke Napoleóna, pretože mu slúžili pri jeho bojoch voči Rusku, alebo po nepodarených revolúciach voči cárskemu Rusku, pozn.]; ktorý predstavuje takúto koalicíu: „Heléni a Poliaci sa stretávajú pri pohostinnom ohnisku Kozákov, a tri utláčané národy sa môžu spoločne sprisahať o tom, ako zredukovať toto Čierne Rusko, ktoré sa stalo celým Ruskom a hrozí, že sa stane svetom, na jeho prirodzené hranice. (s. 59)“ V takýchto súvislostiach rád pripomínam odkaz pápeža Inocenta III. — už zo začiatku 13. storočia, ktorý sa snažil vytvoriť „ochranný pás“, aby neboli myšlienky z Rusi „nákazlivé“ a nevplyvňovali poľské duchovenstvo… (Le Correspondant, 1853). Krásnym príbehom je aj pôsobenie Jezuitov v Poľsku… Poľský antropológ – profesor Karol Stojanowski vo svojom diele „Rasizm przeciw słowiańszczyźnie“ (1934) [„Rasizmus voči slovanstvu“, pozn.] dokonca napísal: „Za najcharakteristickejší a najtrvalejší jav nemeckých výbojov by sa malo považovať použitie cudzích síl. Nemci by si s tým sami neporadili, ani s použitím svojich bezohľadných metód vedenia vojny, nebyť ich mimoriadnej schopnosti mobilizovať nemecké pomocné zbory. Najvytrvalejšou nemeckou metódou je hľadať spojencov proti Slovanom medzi Slovanmi. Slovania, ktorí žijú na východe od najbližších Slovanov susediacich s Nemcami, sa vždy tešia ich pseudopriateľstvu a žiadanej alebo dokonca nežiadanej ochrane. Treba tu zdôrazniť, že neexistoval slovanský národ ani kmeň, ktorý by nekonal v tejto úlohe nemeckých pomocných zborov.“ (s. 14-15)“

  A teraz sa môžeme vrátiť k „banderovcom“ v povojnovom období: „Ukrajinci, později u nás známí jako Banderovci, operovali na území osvobozeném Rudou armádou ještě po skončení války (Vlastivědný věstník moravský, 4. číslo, 1996)“ Nejakú predstavu o počte týchto skupín poskytujú poľské zdroje, kde sa dozvedáme z ich skúsenosti toto: „Najsilnejšiu činnosť vyvíjalo podzemie na konci vojny, keď vzniklo celkom 200 skupín z celkového počtu 434 činných v rokoch 1944-49. V dobe ľudového referenda a predvolebnej kampane na jeseň 1946, keď sa reakčné sily opierajúce sa o teroristické organizácie pokusili zastrašiť voličov… (Československý časopis historický, 1962)“ Spýtate sa možno: „Ale prečo sa rozhodli ostať? Mohli predsa ustúpiť spoločne s nacistami, nie?“ Túto otázku zodpovedá – vo svojom článku „Boj čs. armády proti banderovcom v rokoch 1945-1947“ (1977) – Pavel Drška takto: „Po prechode frontu na západ zostala značná časť UPA v tyle Červenej armády, kde mala vyvíjať deštrukčnú činnosť a rovnako ako neskoršie na našom území Werwolf a ostatné tlupy nacistického podzemia v strednej a východnej Európe organizovať prípravy na vedenie novej vojny. Tak vznikol akýsi organizačný základ, okolo ktorého sa potom verbovaním zbytkov nemeckej fašistickej armády, členov bývalej SS divízie Galizien a rôznych zločineckých živlov, často však tiež násilným mobilizovaním miestneho obyvateľstva, formovali početné banderovské tlupy, ktoré potom narušovali povojnovú mierovú konsolidáciu. Ich teroru padli za obeť tisíce príslušníkov ukrajinského a poľského národa. Po skončení druhej svetovej vojny utiekol Š. Bandera s niekoľkými ďalšími blízkymi spolupracovníkmi do Američanmi obsadenej časti Nemecka, kde vytvoril v Mníchove nové ústredie OUN. Toto nové riadiace centrum vydávalo direktívy záväzné pre všetky ozbrojené útvary banderovcov vo východnej Európe. Z východnej časti Poľska, kde sa im podarilo trvalejšie sa usadiť, organizovali banderovci nájazdy i na východné Slovensko, a to už počnúc letom 1945. Tak došlo k vážnemu ohrozeniu ľudovodemokratického československa zvonku; riešenie situácie vyžadovalo zvláštnych opatrení československej vlády i jej mocenských orgánov. Tak dochádza k prvému zásahu armády proti banderovcom už koncom leta 1945, a to v oblasti Prešov–Medzilaborce–Humenné. Začiatkom októbra uskutočnili jednotky čs. armády a oddiely Národnej bezpečnosti spolu s jednotkami Červenej armády vyčisťovacie operácie v okolí Bardejova. V jesenných mesiacoch sa však záškodnícka teroristická činnosť ďalej zintenzívnila. Banderovci sa dopúšťali nielen lúpeží, ale spáchali niekoľko surových vrážd na miestnom obyvateľstve, predovšetkým však na funkcionároch a členoch Komunistickej strany Slovenska. Ich vpády do bývalého sninského okresu v novembri a decembri r. 1945, sprevádzané tým najkrutejším terorom si vyžiadali 18 ľudských životov miestnych československých občanov. [„Jenom od 22. 11. do 6. 12. 1945 banditsky přepadli sedmkrát obce Nová Sedlice, Zboj, Ulič a Kolbasov, kde 18 občanů zavraždili a obce vyloupili, (Lipták, Špičák; 1975)“; pozn.] Po takýchto udalostiach v obciach zavládla panika. Vystrašené obyvateľstvo začalo opúšťať domovy. Situácia sa takto stávala každým dňom vážnejšou a s nástupom zimy nadobudla takého charakteru, že sa jej riešením musela zaoberať vláda. (…) Poľská armáda, predovšetkým jednotky pechoty podporované delostrelectvom, zahájila už koncom zimy, na začiatku roku 1946 proti banderovcom sústredený útok. Pod týmto tlakom poľských vojsk začali bandy opäť ustupovať cez hranice na naše územie. Už začiatkom apríla došlo k vtedy najväčšiemu vpádu banderovcov na územie Československa, ktorého sa zúčastnilo okolo 2000 ozbrojených mužov. Skupinám Bir, Karmeluk a Miroň o celkovom počte okolo 500 mužov sa podarilo preniknúť na územie Slovenska až do hĺbky 50 km. Pritom sa ich počet naďalej zvyšoval. Vzhľadom na pomerne rýchly postup nepriateľských jednotiek, ktoré za niekoľko dní prenikli hlboko na naše územie až do oblasti Prešova, sa stala situácia natoľko vážnou, že jej opäť bola nútená vláda venovať pozornosť. Uznala, že na zvládnutie situácie nemôžu stačiť opatrenia minuloročného rozsahu, a rozhodla preto sústrediť na východné Slovensko všetky bojaschopné jednotky 4. vojenskej oblasti. Rozkazom hlavného štábu MNO boli odoslané do ohrozenej oblasti i motorizované divízie z Moravy spolu s veliteľstvom tejto divízie, ktoré sa usadilo v Prešove a pod krycím názvom ‚Ruka‘ operovalo potom spolu s niektorými jemu podriadenými jednotkami zo 4. oblasti pri slovensko-poľskej hranici na úseku dlhom 100-120 km. Celkom sa sústredilo na východnom Slovensku 14 praporov s delostreleckým oddielom a jednou letkou lietadiel a zvláštnou bojovou skupinou s krycím názvom ‚Orel‘. Tá vyrazila 21. apríla 1946 z čiary Bardejov–Kapušany–Vranov–Humenné a začala postupovať smerom k hraniciam, ktorých po týždni skutočne dosiahla. Tu potom prešla trvale do obrany.“

  Jan Fiala v článku „Partyzáni a banderovci“ (1990) poznamenáva: „…nekolikrát napadli i přilehlé uzemí Slovenska, kde se snažili najít útočište před akcemi polských ozbrojených sil, šířiť nacionalistickú propagandu a ovplivňovat vnitropolitický vývoj.“ Existuje aj takýto popis priebehu volebného procesu z roku 1948: „Do priebehu volieb v Československu v roku 1948 sa usilovala vehementne zasahovať i medzinárodná reakcia. (…) Na niektorých miestach sa vyskytli poplašné správy šírené domacou a zahraničnou reakciou s cieľom zastrašiť obyvateľstvo pred voľbami. Tak napríklad v Spišskej Starej Vsi sa rozšírila správa, že v okrese sa objavili banderovci a budú vraj prenasledovať každého, kto bude voliť kandidátku Národného frontu, že budú páliť domy i celé dediny. Približne 40% odovzdaných bielych lístkov v tomto okrese bolo dôsledkom aj tohto zastrašovania občanov. (Kollár, 1983)“ Ale vráťme sa k riadkom Jana Fialu (1990): „V polovině roku 1947 nastala změna. Z usnesení Ústavodárného národního shromáždění byl z úsporných důvodů předčasně propuštěn do zálohy druhý ročník základní služby. Početní stav armády se snížil na pouhých 48 000 vojáků, kteří ještě neměli dokončen výcvik. V zajištění hranic severního Slovenska zůstalo ke 4. červenci 1947 z 5 805 mužů jen 1 205. A právě tehdy začal největší banderovský vpád, který vyvolal v Československu největší ohlas (ve skutečnosti byl významnější vpád v dubnu 1946, cílevědomě zaměřený na ovlivňování předvolební kampaně). Banderovské vedení chtělo vpád zdůvodnit politicky, spíše k němu došlo pod tlakem polské armády, který činil situaci v Polsku pro banderovce neudržitelnou a – proti původním příkazům – se změnil v pouhou snahu uniknout Československem do Rakouska a západního Německa. (…) Na východní Slovensko přišly nové jednotky, které bylo možné uvolnit jinde, do akcí se ve větší míře zapojily části Sboru národní bezpečnosti, podřízené vojenskému velení. (Tyto části SNB ovšem tvořily jen menšinu zasazených sil a zpravidla dostávaly méně náročné a namáhavé úkoly než vojenské jednotky, likvidace banderovců nebyla ‚hlavně jejich zásluhou‘.) Účinná opatření provedla armáda spolu se SNB proti zbytkům některým banderovských skupin i na Moravě a později v Čechách, kde k řízení akcí postačilo Zemské velitelství SNB a oblastní velitelství v Českých Budějovicích, kterým armáda vypomáhala asistenčními oddíly. Většina banderovských skupin – sotní ‚Bir‘, ‚Chrin‘ a ‚Stach‘, které se koncem jara 1947 pokoušely o přechod do Československa, odrazily vojenské jednotky již na hranicích. 17. a 22. června se však přechod podařil dvěma sotním – „Chromenko“ se 100 banderovci a nejbojovnější ‚Burlak‘ s 90 osobami. Za nimi následovaly zbytky několika dalších – zvláště sotňa „Roman-Brodič“, rozdělená na dvě části – a tzv. banderovská civilní síť. Každá skupina, která trvale vstoupila na půdu Československa, byla během jednoho, výjimečně dvou měsíců (Burlak) z velké části nebo zcela zneškodněna a její vůdce zajat, zpravidla na Slovensku… Pouze jádro skupiny „Chromenko“, proti níž zasahovaly části SNB, proniklo až na Moravu a jejímu těžce zraněnému vůdci a několika jednotlivcům se podařilo u Železné Rudy přejít do Německa. Od 10. června do 12. listopadu 1947 bylo zneškodněno asi 350 banderovců (z toho 61 zabito), tj. asi 80–85 % všech, kteří se pokoušeli projít Československem. Mezi nimi byli tři velitelé sotní, další tři vyšší funkcionáři, dva polní kuráti, několik funkcionářů civilní sítě a čtyři významní kurýři se zprávami. V boji s nimi padlo 13 vojáků a 8 příslušníků SNB, 21 osob bylo raněno. Banderovci zajali a zavraždili 5 příslušníků Finanční stráže a dvě civilní osoby (nikoli z politických důvodů). Asi čtyři další osoby zahynuly náhodně při přestřelkách. Banderovský vpád byl rozbit – armáda i ostatní ozbrojené složky pod jejím vedením svůj úkol splnily. [„V lěte 1947, v době nejintenzívnějších bojů proti tlupám banderovců, bylo na našem území nasazeno 6087 příslušníků naší armády, 5623 příslušníků SNB a 3700 bývalých partyzánů. Počátkem listopadu 1947 byly hlavní síly banderovců na našej území zlikvidovány. Neobešlo se to bez obětí. Jenom armáda ztratila 46 mužů a 103 bylo raněných, (Lipták, Špičák; 1975)“; pozn.] (Naproti tomu Tomáš Pasák tvrdí, že ‚banderovské oddíly byly rozprášeny, jeden z velitelů, Burlak, byl zatčen, ale některým skupinám se přechod přeče je podařil‘.) (…) V průběhu akcí se však mezi částí velitelského sboru projevily i některé závažné nedostatky, především morálně politické povahy. Zvláště závažným byl případ praporu aspirantů ‚Rys‘, jehož velitel spolu s velitelem 1. roty vyslali 5. srpen 1947 u Partyzánské Lúpčí [Partizánska Ľupča, okres Liptovský Mikuláš; pozn.] proti nejvýbojnější sotně ‚Burlak‘ slabou samopalnou četu bez důstojníků a lehkých kulometů, na což 1316 Magura Lipče došlo ke srážce, v níž zbytečně zahynulo šest aspirantů. [„Na místě zůstalo šest padlých aspirantů a tři ranění, ďalší tři ranění ustoupili s ostatními. Raněné i padlé banderovci oloupili nejen o zbraně, náboje a součástky oděvu, ale i o osobní věci a doklady. Burlak nechal raněné ošetřit lekárem… (…) Aspiranti zpočátku kvitovali Burlakovo ‚gentlemanství‘, protože ošetril jednoho z našich zajatců… Zvrat nastal po zastřelení šesti aspirantů, kteří byli okradení a svlečení, (Fiala, 1960)“; pozn.] Při závěrečné akci praporu aspirantů ‚Tygr‘ proti zbytku této sotně velitel ani náčelník štábu praporu nejevili o celou záležitost zájem, akce se však zdařila zásluhou osvětového a zpravodajského důstojníka a velitele rot. Vyšší velitelské orgány proti podobným orgánům rozhodně zasahovaly – během akcí bylo dvanáct důstojníků zbaveno služby. (…) Značný význam pro průběh akcí mělo civilní obyvatelstvo — jeho postoj vůči banderovcům i součinnost s vlastními jednotkami. Pomoc, kterou od něho banderovci očekávali, selhala, přes protikomunistickou propagandu, kterou se mezi nimi snažili šířit. Burlak po svém zajetí vypověděl, že kdyby v takovém terénu, jaký byl na středním Slovensku, měl podporu obyvatelstva, nikdy by jeho sotna nebyla rozbita.“

  V tomto momente už teda viete, z akých kruhov pochádzali „banderovci“, a čo bolo ich úlohou. Predsa ešte musím na niečo poukázať. Často sa objavujú názory, že Česko-Slovensko malo v roku 1947 týchto utekajúcich neborákov pustiť do ich cieľa záchrany: „Jejich konečným cílem bylo americké okupační pásmo v Německu, kde se nacházelo sídlo tzv. „Ukrajinské ilegální vlády“, (UHWR — poznámka autora). Tomuto orgánu byla totiž UPA jako výkonná složka ukrajinského nacionalistického hnutí bezprostředně podřízena. Bandy Ukrajinské povstalecké armády [UPA ; pozn.] narušovaly teroristickou činností konsolidační proces na Slovensku a povzbuzovaly domácí kontrarevoluční síly. (…) Na tiskové konferenci, uspořádané Hlavním štábem československé armády 14. srpna 1947, byli zástupci tisku všech politických stran Národní fronty Čechů a Slováků podrobně seznámeni s cíli banderovského hnutí. Náčelník Hlavního štábu generál B. Boček upozornil novináře, že ‚proti názorům, abychom banderovcům usnadnili průchod našim územím, nutno konstatovati, že banderovci se na našem území od počátku chovali jako lupiči a násilníci, proto jako svrchovaný státmusíme se s nimi po zásluze vypořádati.‘ (Vondrášek, 1981)“ A na záver tohto bloku by sme si mohli zacitovať, v rámci akéhosi zhrnutia, slová Jiřího Bílka (1995) — z čias, keď sa ešte hovorilo priamo a bez okolkov: „Banderovci jsou ukrajinští fašisté a nacionalisté, pupeční šňůrou spojení s nacistickým Německem. Jejich plány i činnost představovaly ohrožení suverenity a bezpečnosti Československé republiky. Zdáleka nešlo o ‚pár stovek otrhaných štvanců‘, ale o vojensky organizované a dobře vyzbrojené profesionální hrdlořezy, kteří se vpády na území Československa snažili ovlivňovat jeho další vývoj a hledali i spojení s domácím fašistickým podzemím. Nic na tom nezmění ani skutečnost, že hlavní vpád v roce 1947 byl už jen zoufalou snahou utéct před odpovědností za své zločiny především v Polsku do západních okupačních zón Rakouska a Německa. Vidět v banderovcích cokoliv pozitivního jen pro jejich vyhraněný antikomunismus a antisovětismus by bylo hrubým zkreslováním skutečnosti a vyslovovat i dnes názory, že by bylo ‚rozumnější a důstojnější nechat je volně projít na Západ‘, je výrazem nepochopení nejen doby, kdy Československo bylo vázáno spojeneckými smlouvami se SSSR a Polskem, ale i poválečných snah všech demokratických sil vymýtit fašismus v každé podobě. V neposlední řadě žádný suverénní stát ve vlastním zájmu ozbrojený vpád na své území připustit nemohl a nemůže.“

  Čo ste sa teda dozvedeli? Po prechode frontu ostali na území východnej a časti strednej Europy kadejaké pozostatky ukrajinsko-nacistických jednotiek. Tieto vytvorili mnohé skupiny. Cieľom ich aktivít mala byť teroristická a propagandistická činnosť. Dosahovali toho deštrukciou, vraždením, rabovaním a zastrašovaním, neraz voči civilnému obyvateľstvu. Tieto skupiny boli riadené ukrajinskými organizáciami (OUN, UHWR, Stepan Bandera), ktoré sa nachadzali v americkom okupačnom pásme — pod patronátom USA. Tieto zložky potom, ako to tak nejako prirodzene z uvedených dokumentov vyplýva, komunikovali s ľuďmi, ako bol Dobriansky, ktorý pre nich následne v USA vyvíjal politické aktivity s cieľom zabezpečiť im finančné prostriedky a zbrane na ďalšiu ich činnosť, prípadne priame zapojenie sa zo strany USA. Uplynie nejaký čas a… na scénu prichádza dcéra profesora Dobrianskeho. V databázach som našiel tieto informácie: Paula Dobriansky by mala byť napríklad autorkou práce s názvom „The military determinants of Soviet foreign policy, 1945-1988“ [„Vojenské determinanty sovietskej zahraničnej politiky, 1945-1988“, pozn.] a dokonca sa vraj objavila v dokumente s názvom „New cold war“ (1999) [režisér: Janet Argall, producent: Brett Evans, reporter: Eric Campbell, vysielané 21. júla 1999 na ABC TV; pozn.], ktorý sa zaoberal dôsledkami bombardovania Juhoslávie zo strany NATO a odlišnosťou záujmu západných krajín a Ruska, kde západ venoval pozornosť deťom z Kosova a Rusi naopak tým srbským. Paula Dobriansky tam vystupovala ako hosť s označením „former member National Security Council“ [„bývalý člen Národnej bezpečnostnej rady (USA)“, pozn.] Táto osoba je považovaná za odborníčku v záležitostiach strednej a východnej Európy, pričom bola v službe práve v čase najväčšieho rozširovania NATO smerom k ruským hraniciam, tj. v čase porušenia všetkých sľubov — zo strany zapadných lídrov — daných Gorbačovovi. Ak vaše politiky tvoria ľudia s podobným zázemím, potom sa nemôžete čudovať dianu, aké neskôr vo vzájomných vzťahoch nasledovalo.

  Na tomto príklade som sa snažil poukázať, akým spôsobom (napr. medzi-generačným zachovaním a prenosom postojov) môže aj na Slovensku časom dôjsť k čoraz väčšiemu prenikaniu myšlienok sympatizantov „politického ukrajinizmu“ do tých najvyšších kruhov a k ovplyvňovaniu diania na Slovensku zo strany týchto osôb, čo pri státisícoch je nemožné odsledovať, a taktiež ani predpokladať dôsledky a možný vývoj tohto aspektu. Ak sa k tomu pridá inštitúcionálne zázemie, ktoré ich bude v tomto duchu indoktrinovať? Čo by takéto niečo mohlo v budúcnosti spôsobiť? Veľká časť dnešnej ukrajinskej mládeže nepozná nič iné okrem ukrajinskej propagandy a má jediného nepriateľa, ktorého nenávidi. Už dnes sa časť z nich na Slovensku aktívne účastní protivládnych protestov a chodia na tie námestia, snažia sa ovplyvňovať a formovať politické dianie na Slovensku. Je to v podstate traumatizovaná generácia, ktorej časť si ponesie takéto presvedčenie pravdepodobne naprieč celým svojim životom. Nebolo by nijakým prekvapením, ak by si niektorí z nich vykompenzovali svoju existenčnú bezútešnosť a prázdnotu, vidinou odplaty — vedenou „vierou v ukrajinský nacionalizmu“. O to viac, že sú o tomto svojom „spravodlivom“ postoji presvedčovaní zo všetkých strán. Predstava, ako začnú vychádzať z ukrajinských škôl na Slovensku osoby s takýmto svetonázorom, začnú presakovať našou spoločnosťou… A to už ani nehovorím o rozšírení jednotlivých diaspór hlasiacich sa k „politickému ukrajinizmu“ vo svete, vzájomnej kooperácii a ich prepojeniach a dlhoročných väzbách na ďalšie „záujmové inštitúcie“.

  Niekto ma môže obviniť, že zbytočne straším. Takéto obvinenia odmietam. Vnímam opakujúci sa výskyt „indikátorov“, ktoré niečo naznačujú. Reagujem na posuny v diskurze, nárast špecifických naratívov. Snažím sa predvídať možné scenáre. So značnou dávkou skepticizmu. Radšej takto, než potom nariekať nad nemennosťou dokonaného. Polemizujem. Na nejakom podklade – na podklade historickej skúsenosti, ktorá odráža zdokumentované vzorce správania. Prinášam ľahký náčrt predbežnej analýzy rizík, ich preventívneho posúdenia, s naznačením možnej zraniteľnosti našej spoločnosti. Je ale na iných osobách zvážiť ich relevantnosť. Najskôr na tých, ktorí sú za takéto úlohy veľmi štedro platení.

  Netvrdím, že sa tieto záležitosti týkajú všetkých občanov Ukrajiny. Ale pri ich počtoch, aké prichádzajú do úvahy, s čím sa – prirodzene – zvyšuje pravdepodobnosť výskytu mnou naznačených javov, v prípade nejakého ďalšieho vysťahovalectva z Ukrajiny, sú moje výstrahy na mieste a je potrebné sa nimi zaoberať, predchádzať takýmto eventualitám.

  « BLIŽSIE NEŽ SA ZDÁ »
  Vedeli ste napríklad, že taký profesor Paul Robert Magocsi, ktorý je vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti [ja osobne som tomuto pánovi vďačný za zdieľanie znamenitého množstva historických dokumentov, ktoré by sa inak najskôr nezachovali; pozn.], a napísal predhovor ku knihe „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“ (2023), kde si môžete prečítaj aj: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy,“ toľko z predhovoru ku knihe pokúšajúcej sa o rehabilitáciu ukrajinských „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia kolaborujúcich s nacistickým Nemeckom, tak tento ukrajinista Paul Robert Magocsi v roku 2013: „…prevzal čestný titul „Doctor honoris causa“ z odboru história z rúk rektora Prešovskej univerzity prof. RNDr. Reného Matloviča, PhD. (Plišková, 2013)“ Na Prešovskej univerzite je dokonca samostatný „Inštitút ukrajinistiky“ (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove), na ktorom pôsobí prof. PhDr. Mária Čižmárová, CSc., čo je zvláštna osôbka používajúca nezmyselné označenie „Rusíni-Ukrajinci“ v kontexte pomenovania občanov Slovenska, ktorých predkovia boli VŽDY Rusnákmi! Ale i tak ma potešil jej príspevok s názvom „Slovenská ukrajinistika – súčasný stav výskumu (po roku 1993)“, ktorý sa objavil v zborníku „Slovenská slavistika – včera a dnes“ (2012), nikdy by som si inak neuvedomil ten rozsah ukrajinizácie akademického priestoru na Slovensku, celé platené zo štátnych peňazí: „V riešených grantových projektoch Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied (VEGA MŠVVaŠ SR a SAV) a Kultúrnej a edukačnej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (KEGA)… (Čižmárová, s. 137)“ Uvediem vám nejaké príklady vyjadrení profesorky Čižmárovej, ktoré sa nachádzajú v menovanom príspevku. „Pracuje s nárečovým materiálom, ktorý získala v 90. rokoch 20. storočia priamym výskumom v 50 lokalitách východného Slovenska s ukrajinsky (resp. rusínsky) hovoriacim obyvateľstvom. Bodovú sieť volila tak, aby odrážala ukrajinské nárečové oblasti východného Slovenska. (Čižmárová, s. 139-140)“ Takéto vyjadrenia sú faktografickým blúdením. Historické územia označované ako „Ukrajina“, kde by sme mohli situovať „ukrajinské nárečové oblasti“, nemajú s východným Slovenskom nič spoločné. Takýto popis úplne ignoruje historicko-kultúrne skutočnosti. Ale pokračujme: „Súčasťou publikácie sú nahrávky ľudových piesní a ľudových rozprávaní, zapísaných v roku 1929 v Prahe pre Českú akadémiu vied od spevákov a rozprávačov zo 16 ukrajinských lokalít východného Slovenska. (Čižmárová, s. 141)“ A ešte si uveďme záverečné zhodnotenie: „…môžeme konštatovať, že za ostatné dve desaťročia jazykovednú a literárnovednú ukrajinistiku predstavujú solídne monografické práce, lingvistické atlasy, vedecké konferenčné a nekonferenčné zborníky, vedecké štúdie publikované v domácich a zahraničných jazykovedných a literárnovedných časopisoch, učebnice a učebné texty. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa pozornosť bádateľov sústreďuje viac na synchrónny porovnávací jazykovedný a literárnovedný výskum. Naliehavou úlohou v súčasnosti je kompletizácia a publikovanie lexikálneho bohatstva ukrajinských rusínskych nárečí východného Slovenska. (Čižmárová, s. 148)“ Svet, ktorý pred vami poodhaľujem je bližšie, než by si ste mnohí pomysleli. Do tohto priestoru, kde ukrajinisti infiltrovali a požierajú i posledné zbytky suverenity slovenských Rusnákoch, tu niekde chce Róbert Fico priniesť 150-tisíc Ukrajincov… Aby sme sa z toho neskôr všetci neposrali. Doteraz som vám uvádzal temer vždy príklady z tvorby „klasických ukrajinistov“, pôvodných zakladateľov tejto ideológie. Tentokrát som vám prvýkrát predstavil i slovenských. A ja si myslím, že občanov Slovenska by malo zaujímať používané názvoslovie zo strany týchto osôb. Len si nie som celkom istý, či by Slováci mali pochopenie pre súčasný stav, v ktorom: slovenskí ukrajinisti spomínajú ukrajinské lokality s ukrajinsky hovoriacim obyvateľstvom na východnom Slovensku. Toto už nie sú „zabudnuté“ názory ukrajinistov z „cudzích krajov“. Zrazu si uvedomíte, že až príliš podobným spôsobom sa vyjadrujú aj tí „naši“. Tieto pozostatky „akademického ukro-boľševizmu“, v podobe vyššie uvedených príkladov závadovej terminológie, ktoré tu ešte na slovenských univerzitách pretrvali z čias spred roka 1989, z tých tragických čias Rusnákov na Slovensku, počas ktorých boli NASILU zaradzovaní medzi Ukrajincov a nebolo im umožnené sa identifikovať v rámci svojej národnosti, tieto pomocné nástroje kultúrnej genocídy voči Ruthénom – Rusnákom – Rusínom musia byť navždy znesené zo svetla sveta, niekam do večného zabudnutia! Pevne dúfam v pochopenie významu tu uvedeného: politický program je už tu, na Slovensku. Hibernuje v nejakej teoretickej podobe v špecifickej časti akademického prostredia, na ktoré nadväzujú dalšie kooperujúce združenia. Z veľkej časti financované občanmi Slovenska. Pre takéto ideologické nadhľady prinášať, alebo do budúcnosti vyrábať voličov s rovnakým zmýšľaním? Že to asi nebude veľmi šťastné rozhodnutie… významný pruský generál Carl von Clausewitz vo svojom najvýznamnejšom diele, s príznačným názvom – „On War“, napísal: „Vojna je nástrojom politiky. Musí nevyhnutne niesť charakter politiky a merať podľa jej štandardov. Vedenie vojny je vo svojich hlavných rysoch teda samotnou politikou, ktorá namiesto pera berie do ruky meč… (s. 610)“ Najznámejším citátom Carla von Clausewitza potom je: „Vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. (s. 705)“ Prehlasovať územia cudzieho štátu za svoje pôvodné historické územia, označovať obyvateľov týchto území za príslušníkov vlastného národa, desaťročia trvajúce propagandistické počiny na podporu týchto politických pozícii, všetko uvedené je v podstate aktom nevyhlásenej vojny, nepochopiteľne nepovšimnutej, ktorá sa zatiaľ odohráva tými perami. Prečo by niekto chcel prinášať ďalšie možné „armádne zbory“ na posilnenie týchto úsilí…

  « SPRAVODLIVÝ MIER »
  Posuňme sa ďalej. Róbert Fico rád spomína „spravodlivý mier“. Vie vecne zhodnotiť, ako by mal taký spravodlivý mier vyzerať? Má od zástupu svojich poradcov k dispozícii informácie, ktoré mu umožňujú vysloviť takéto závery? Sú on a jeho okolie natoľko znalí tejto problematiky? Čo vie Róbert Fico, napríklad, o skutočných historicko-kultúrnych koreňoch „ukrajinských území“? Kde sa podľa Róberta Fica nachádza historicky vymedzená „Ukrajina“? Z môjho pozorovania mám dojem, že Róbert Fico zo svojej pozície reprezentuje obmedzený pohľad, značne ovplyvnený istou stranou politického diskurzu, ktorý vydáva za „spravodlivý“. I keď sa snaží pôsobiť „inak“, argumentuje a naznačuje, no v závere vždy strháva opraty na tú „správnu“ stranu, aby sa príliš neodchýlil. Ono sa čiastočne stačí pozrieť, akí ľudia zastupovali Slovensko v zahraničných otázkach počas všetkých vlád Róberta Fica, aké smerovanie zastávali, kto ho i dnes obklopuje. Spomínam si, ako som raz sledoval jeho spoločnú debatu s istým zahraničným politikom k tejto téme, počúval jeho slová. Čo vtedy rozprával Róbert Fico – vzhľadom na historické reálie – bolo zmätočné. Jeho prejav predstavoval kompiláciu zoskladanú z názorov, sled úderných hesiel, objavujúcich sa v spoločenskom diskurze, pričom v nej úplne absentovali poznatky preukazujúce hlbšie poznanie témy, vedomosti, ktoré človek nadobúda štúdiom a prácou s pôvodnými zdrojmi. Aby ste takéto niečo získali – vy musíte ísť do tých archívov, musíte ísť do tých študovní a musíte tam stráviť stovky hodín… alebo máte niekoho, kto túto prácu urobí za vás. Náhoda, úmysel? Vnímal som snahu o nejakú diplomatickosť, ktorá sa bohužiaľ napokon preklopila do čudnej podoby voľajakej alibisticko-právnickej hantírky. Asi sú takéto „rétorické predstavenia“ na upokojenie a posilnenie nádeje v dušiach jeho „veriacich“ dostatočné. [Tí ho chvália za jeho diplomatické úspechy a stretnutia s rôznymi štátnikmi. Iní ho naopak zdrvujúco hania. Aká je realita? Ani jedna z týchto skupín nedokáže posúdiť, či je jeho postoj v danom okamihu – po obsahovej stránke – „náležitý“, nebodaj „chumajský“; pozn.] Možno je toto cieľom… Ešte ma napadla jedna zradná otázka, predpokladajme, že nemá: „Ak by aj mal k dispozícii všetky informácie, rozprával by inak?“ Rozvinul by napríklad tému multi-národnostnej štruktúry obyvateľstva prejavenej do návrhu vzniku konfederácie „Ukrajina-Ruthénia“? So zachovaním historických oblastí ako sú Podkarpatská Rus, Galícia… Transformáciu niekdajšej zaostalej štátnej myšlienky o „veľko-ukrajinizme“ do podoby moderného štátu rešpektujúceho historicko-kultúrne skutočnosti.

  « NAŠI „BURŽUJI“ »
  A ani nasledujúce vyjadrenia Róberta Fica nepovažujem za veľmi šťastné. Róbert Fico sa občanom Slovenska do očí priam smeje, čím ich znevažuje za prejavy nespokojnosti. Výsledkom stavu našej spoločnosti je totiž: nemožnosť mladých ľudí na Slovensku zabezpečiť si vlastné bývanie. Takáto komunikačná stratégia, z jeho strany, môže byť jeho voličmi vnímaná ako prejav alibizmu. Niektorí z nich sa môžno aj zamyslia: „Hm… Pomaly, pomaly. Ale kto nesie za takýto stav značnú časť zodpovednosti? Nie náhodou človek, ktorý sa tak rád chváli, ako dlho je súčasťou slovenskej politiky, neraz nám občanom pripomína počet svojich vlád a funkčných období?“ A budú mať pravdu. Súčasný stav priamo súvisí aj s celoživotným profesným úsilím Róberta Fica. Svojej časti zodpovednosti na ňom sa nezbaví. O čom hovoríme… sa už stalo, je zaznamenané. Oveľa horšie by pre Róberta Fica bolo, ak by sa takéto postoje jeho voličov dotkli – osobne. Francis Scott Fitzgerald napísal knižnú klasiku „The Great Gatsby“, kde sa dá nájsť aj takáto pasáž: „Boli to bezohľadní ľudia… rozbíjali veci a stvorenia, a potom sa stiahli späť k svojim peniazom alebo do svojej obrovskej bezstarostnosti, alebo čohokoľvek, čo ich držalo pohromade, a nechali iných ľudí, aby upratali neporiadok, ktorý narobili. (s. 158)“ Až si Róbert Fico a jeho okolie uvedomia, že jeho voliči došli k podobným názorom, no… bude už neskoro. Čo sa kľudne môže stať. Prečo? Ľudia nie sú kompletní idioti. Akože sú idioti, no nie zas až takí, ako k ním pristupuje Róbert Fico. Nezvolili Róberta Fica, pretože zabudli, čo so svojimi pobočníkmi nastváral. Oni ho zvolili, pretože mu uverili, uverili v jeho poučenie sa a osobnostnú zmenu, že niekdajšie činy svojim ďalším konaním – NAPRAVÍ. Ten dostal od života šancu, aká sa neujde každému: napraviť vlastné pochybenia. Od nejakej vyššej sily mu bola, v hlavnom vysielacom čase, udelená milosť… a on namiesto toho, aby skromne pozeral do zeme a robil, čo má… Pretože takto on vystupoval pred voľbami – pozeral do zeme, sypal si popol na hlavu a sľuboval. Dnes? Po voľbách – odrazu – sledujeme ľahko pozorovateľnú zmenu v jeho rétorike. Mnohí jeho voliči budú mať len ťažko pochopenie pre odlišnosti v prístupe, kde na jednej strane vidíme solidaritu a obavy o ukrajinského občana, no na druhej strane k tomu slovenskému počujeme: „A ty blbeček? Ty by si čo chcel? Vo vlastnom bývať? Tak si kúp stan, zavri sa v ňom a drž hubu.“ Vyjadrovanie blazeovaných úsudkov v tomto duchu, s posmeškom – bonvivána, ktorý je dostatočne zabezpečený a nad vecou – v tvári, zabúdajúc: „Pokora ako tma odhaľuje svetlá nebeské. (…) …ak by nám bolo dané bohatstvo samotného kráľa Kréza, naše ciele musia ostať stále rovnaké a naše prostriedky v podstate tiež, (Thoreau, s. 290)“, vyvoláva dojem arogancie, čo vyslovene pozýva do konfrontácie. S kým? S vlastnými voličmi. Počas takejto konfrontácie sa občania dostávajú do opozície voči Róbertovi Ficovi, snažia sa argumentovať, nachádzať „corpus delicti“, a čím hlbšie sa do tohto zápasu s ním ponárajú, tým viac sa otvára jeho trinásta komnata, brána k jeho minulosti so všetkými zakopanými kostlivcami. Róbert Fico sa takto ocitá na pôde, kde je vždy porazeným. Už v minulosti ho tam po zemi vláčili cirkusanti a blázni. S nejakým racionálne uvažujúcim voličom nemôže vôbec diskutovať. Takému stačí urobiť si populárny „test Ficom“. V akom veku chodili slovenské ženy do dôchodku pri vstupe Róberta Fica do politiky, v akom chodia dnes? Aká bola pôrodnosť na Slovensku pri vstupe Róberta Fica do politiky, aká je dnes? Ako náročné bolo pre priemerne zarabajúcu mladú rodinu zakúpiť si 3-izbový byt v Bratislave pri vstupe Róberta Fica do politiky, ako náročná je takáto kúpa dnes? Na koľkých občanov boli uvalené exekúcie pri vstupe Róberta Fica do politiky, voči koľkým sú vedené exekúcie dnes? Koľko ľudí prišlo o strechu nad hlavou, kvôli nekalým praktikám nebankových inštitúcii (neprimerané úroky), počas pôsobenia Róberta Fica v politike? Aká bola kvalita študentov – napríklad lekárskych fakúlt – na Slovensku pri vstupe Róberta Fica do politiky, aká je tomu dnes? Koľko nemocníc bolo pri vstupe Róberta Fica do politiky štátnych, a koľko z týchto nemocníc je dnes v súkromných rukách? Aký bol štátny dlh Slovenska pri vstupe Róberta Fica do slovenskej politiky, aký je dnes? Kto si percentuálne – z hľadiska majetkových pomerov – prilepšil vo väčšej miere: Róbert Fico alebo priemerný občan Slovenska? Až sa môžu opýtať rozhodujúce: „Kto z koho žil a žije? Róbert Fico z práce občanov Slovenska alebo občania z Róberta Fica? Ako sa na takýchto výsledkoch podieľal, členom koľkých vlád bol Róbert Fico?“ V minulosti som strávil pomerne dosť času zaoberaním sa „inžinierstvom kvality“, „riadením kvality“, „excelentnosťou“ a obdobnými pojmami. Prirodzene som sa vtedy venoval knihám s podobným zameraním. Tom Peters je autor, ktorý už v roku 1982 napísal knihu „In Search of Excellence“. Ja mám od neho knihu „Malé velké věci“ [originálny názov: „The Little Big Things: 163 Ways to Pursue Excellence“, pozn.]. V poradi 54-tou radou v nej je výzva: „K ich službám.“ Pán Peters sa tam odvoláva na slová Roberta Greenleafa [celosvetovo známa je jeho esej „The servant as leader“, pozn.] a píše toto: „…existujú dve ‚testovacie otázky‘, ktoré by si vodcovia mali vo vzťahu k svojim ľuďom klásť: 1. Či sa tí, ktorým slúžim, ľudsky rozvíjajú? 2. Sú v dôsledku mojej služby zdravší, múdrejší, slobodnejší, autonómnejší a zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa taktiež stanú služobníkmi? (s. 173)“ Troška pokory. Francúzsky sudca a filozof Baron de Montesquieu vo svojom diele „The Spirit of Laws“ (1768) napísal: „…lebo tí, ktorí nepracujú, sa považujú za vládcov tých, ktorí pracujú. (s. 390)“ A na tieto slová by som rád naviazal myšlienkami, ktorými by som chcel objasniť slovenským politikom, ale aj mnohým občanom spolu-podieľajúcim sa a „nevidiacim, nepočujúcim“ – hlavne, nech každý mesiac „zacinká“, čo znamená PRACOVAŤ, predniesol významný anglický ekonóm Henry George: „Ten, kto akýmkoľvek úsilím mysle alebo tela prispieva k celkovému bohatstvu, zvyšuje sumu ľudského poznania alebo dodáva ľudskému životu vyššiu úroveň alebo väčšiu plnosť – je v širšom zmysle slova „producent“, „pracujúci človek“, „robotník“ a čestne si zarába čestný plat. Ale ten, kto bez toho, aby urobil čokoľvek pre to, aby ľudstvo bolo bohatšie, múdrejší, lepšie, šťastnejšie, žije z práce druhých – ten, bez ohľadu na to, akým zvelebujúcim menom je nazývaný, alebo ako snaživo pred ním kňazi [slúžiaci] Mamone mávajú svojimi kadidelnicami, je v konečnom dôsledku len žobrák alebo zlodej. (s. 68)“ Justínova matka dobre vedela: „…taká práca dodáva peniazom väščiu silu a hodnotu. Hovorievala, že na tom veľmi záleží, ako človek peniaze zarába. (Duun, s. 10)“ Henry David Thoreau vo svojom svetoznámej knihe „Walden or Life in the Woods“ píše: „Nadbytočné bohatstvo si môže kúpiť len nadbytočné veci, (s. 290)“ a občania môžu postupne ľahko prísť k záveru, že práve oni umožňujú nadbytočné bohatstvo, preplácajú ľudí, ktorí sú… nadbytoční. Na Sicílii sa dodnes rozpráva rozprávka o majstrovi Franceskovi, Sedákovi-Jedákovi: „Zaumienil si, že pôjde do služby k panej on. Veď služba je to ľahká a môže jedávať a obliekať sa ako princ. A pani naozaj zaobchodila s ním ako s dajakým princom. Dávala mu krásne šaty, dobre ho chovala, zahrnula ho zlatými prsteňmi, dožičila mu zábav a radovánok. Celou jeho robotou bolo pokúpiť, čo bolo treba, a oriadiť izbu. Potom si sadol, rozhodil nohu jednu sem, druhú tam a hlivel si tak celý deň. Tak prešiel istý čas a Sedák-Jedák tučnel a tučnel. Keď už poriadne stučnel, zavolala si ho pani k sebe. On pristúpil k posteli a pýta sa: ‚Čo rozkážete, pani?‘ Dračibaba sa zaškerila, zdrapila ho za ruku, zaťala mu do nej nechatmi a povedala: ‚Sedák-Jedák, tučný chumaj…‘ (Calvino, Ferenčíková; s. 95)“

  Je vôbec takáto požiadavka – mať vlastné bývanie – zo strany občanov skutočne sprostosťou? Pozrime sa na to, čo si o tom myslí švajčiarsky psychológ Carl G. Jung: „Vlastniť zem je psychologicky dôležité a nedá sa to nijak nahradiť. (…) Komunita je založená na osobných vzťahoch a nemôže sa vyvíjať vtedy, keď sa ľudia môžu ľahko sťahovať z miesta na miesto. Dom patriaci jednej rodine, vlastnený svojimi obyvateľmi je omnoho lepší, pretože prirodzene vytvára pocit trvalosti. Ak má človek podiel na utváraní svojho prostredia, bude to odrážať jeho osobnosť. Sovietsky kolchoz nemá dušu a ľudia, ktorí v ňom žijú predstavujú tupé, nešťastné stádo, pretože boli pripravení o príležitosť pre akékoľvek osobné vyjadrenie. (s. 101)“ Nie, nie je to sprostosť. Takéto niečo je prirodzenou súčasťou ľudského sebavyjadrenia. Malo by byť. Ako vzniká jedinečné spoločenstvo ľudí a kultúra takéhoto spoločenstva? Ako vzniká tradícia? Ako vzniká spolupatričnosť a blízkosť medzi ľuďmi? Na podklade nejakého stavu spoločnosti, ktoré zahŕňa dlhodobý (viacgeneračný) výskyt osôb na nejakom území, ktoré považujú za svoj domovský kraj, v širšom merítku – vlasť. Potom sa ľudia medzi sebou vnímajú ako „rodina“, „vzdialená rodina“, „rod“… a napokon aj „národ.“ Majú za sebou spoločnú minulosť a spoločne sa podieľajú na vzájomnej budúcnosti. Začiatkom 21. storočia napísal Michael Hammer knihu zameranú na reinžiniering, v ktorej konštatoval: „Výkonní riaditelia tých najmocnejších firiem na svete sa dnes trasú pred svojimi nezávislými a veľmi náročnými zákazníkmi. Vedia, že zákazníci dnes majú moc, a že ju taktiež využijú. Vítajte vo svete ekonomiky, v ktorej má hlavné slovo zákazník. (s. 19)“ V tomto odseku som popísal, čo je v záujme slovenského národa. Slúži Róbert Fico svojim zákazníkom – občanom Slovenska, ak presadzuje riešenia a prístupy, ktoré zachovanie ucelených a súdržných komunít udržiavajúcich živú slovenskú kultúru rozdrobujú a znemožňujú? Komu potom slúži? Jeden z hlavných zámerov budovania „atomizovaných spoločností“, napríklad ekonomickým znemožnením prístupu k súkromnému vlastníctvu obydlia, ich cieleným „kolonizovaním“, prípadne vytváraním spoločenských napätí iného druhu, je predsa úplne zrejmý. Alexis de Tocqueville vo svojom diele „Democracy in America – Volume I.“ (1899) napísal: „Aký odpor je možné klásť tyranii v krajine, kde je každý jednotlivec bezmocný, a kde občanov nespája žiadna spoločná väzba? (s. 83)“

  « PASÁCI SLOVÁKOV »
  V minulosti som spomínal ekonomický model, ktorý sa u nás zaužíval. Opísal som ho vtedy: „Takéto kroky sú vedené ekonomickými záujmami slovenskej ‚kapitáložernej‘ vrstvy. Česť výnimkám, ale tá ‚politicko-oligarchická‘ je v drvivej väčšine – už z povahy – debilná, neschopná konkurovať (v európskom, ani v globálnom priestore) v oblasti podnikateľskej invenčnosti a finančný kapitál sa v ich rukách hromadí len vďaka ovládnutiu niektorých hospodárskych odvetví, a tým aj finančných tokov v štáte, čo sa im podarilo na podklade rôznych nevyšetrených podvodov a dlhoročnému rozkrádaniu štátu a eurofondov, okrádaniu jeho občanov. Podnikanie týchto osôb závisí od množstva finančných prostriedkov v štáte. Oni tieto prostriedky do ekonomiky nie sú schopní prinášať. Preto potrebujú dostatočné množstvo otrokov v službách zahraničného kapitálu, od ktorých tieto finančné zdroje následne ‚vyzbíjajú‘, a tým môže byť aj poskytovanie rôznych služieb, kde sa z týchto otrokov opäť nejaké to euro vydranká.“ Klasikou je: „…otázky najvyššej všeobecnej dôležitosti sa strácajú z dohľadu v boji, ktorý prebieha o korisť z daní. (George, s. 78)“ Tento model považujem za primitívny, zaostalý a dávno prekonaný. Vyslovene škodlivý pre ďalší rozvoj slovenskej spoločnosti a zachovanie jej kultúry. Pri spravovaní štátu sa politici nemôžu správať ako pasáci, pobehávajúci z východu na západ, spravujúci zástup protitutiek a hľadajúcich záujemcov, ktorí by im tieto „kurvy“ poobrábali, obratom zaplatili a zabezpečili pasákovi – so spoločníkmi – primeraný životný štýl. Myslím si, že mnohí občania Slovenska majú o svojich životoch troška inú predstavu, ako „za pár grošov robiť otroka nadnárodnému kapitálu“, ktorý sa po smene vracia na ubytovňu alebo do garsónky v podnájme. Pravdepodobne táto oblasť bude predstavovať spomínané hodnotové prieniky medzi ukrajinskou a slovenskou politickou scénou, keď sa hovorilo o „susedovi s rovnakými vlastnosťami“, zatiaľ čo tá ukrajinská toto dotiahla do pomyselnej dokonalosti a politicky dnes existuje v podstate len na podklade kanibalizovania vlastného obyvateľstva.

  « BOHATÍ SLOVÁCI »
  Len s úžasom sa dá sledovať aj ďalší komunikačný lapsus, ktorý sa na našej politickej scéne nedávno odohral. Ten by sa dal nazvať „vzdor voči nárekom občana“. Premiér sa snaží presvedčiť vlastných občanov o tom, že sa majú dobre: pred nákupnými centrami sú ich davy, majú plné nákupné košíky, maľujú si fasády domov, vymieňajú okná a tržby maloobchodu rastú. „V súlade s týmito motívmi, ktoré uprednostňujú šetrenie časti príjmu pred spotrebou, existujú aj občasné operatívne motívy, ktoré vedú k nárastu spotreby nad príjmom. (…) Sila všetkých týchto motívov sa bude enormne líšiť v závislosti od inštitúcií a organizácie ekonomickej spoločnosti, ktorú predpokladáme, od zvykov formovaných rasou, vzdelaním, konvenciami, náboženstvom a súčasnou morálkou, od súčasných nádejí a minulých skúseností, od rozsahu a techniky kapitálového vybavenia a od prevládajúceho rozdelenia bohatstva a zavedených životných štandardov. (Keynes, s. 109)“ Samotný rast spotreby nie je automatickym odrazom: „Už je dobre.“ Môže sa diať z rôzných dôvodov – rôzne časti obyvateľstva k tomu môžu mať rôzne motivácie. Menovanie povrchných „akože znakov“ prosperity občanov je iba ľahko čítateľnou rétorickou manipuláciou pri vytváraní ilúzie zlepšujúcej sa úrovne všeobecného blahobytu v spoločnosti. Nijako nevypovedá o celkovom obraze a stave ekonomiky. Netreba rozhodne opomínať podstatnú skutočnosť. Mnohí Slováci sú natoľko hrdí, že urobia čokoľvek, aby si v očiach iných zachovali aspoň zdanie dôstojnosti, napriek svojej chudobe. Svoju chudobu ukrývajú, hanbia sa za ňu. Thorstein Veblen vo svojom klasickom diele „The Theory Of The Leisure Class“ napísal: „Je tiež pravda, že priznané výdavky na prezentáciu sú zreteľnejšie a možno sa vo väčšej miere uplatňujú v oblasti odevu ako v akejkoľvek inej oblasti spotreby. Nikto nemá problém súhlasiť s bežným názorom, že väčšina výdavkov všetkých spoločenských tried na odev sa vynakladá v záujme dosiahnutia slušného vzhľadu… (s. 168)“ A takéto konštatovanie neplatí len pre odievanie, ale platí aj pre iné spôsoby seba-prezentovania sa v polohe „prosperujúceho“. Posudzovať ekonomický stav ľudí z toho, ako sa navonok javia, bez poznania ozajstnej finačnej kredibility… Róbert Fico by mal dokázať rozlíšovať: spotreba neznamená automaticky, že niekto finančne prosperuje, nebodaj je bohatý. Čo on prezentuje v polohe „investičné zbudovanie sa a rozvoj“ bežného obyvateľstva, to býva v skutočnosti dlhom poháňaný konzumerizmus – „hypotéka, spotrebný úver a na splátky“. Hovoriť o dostupnosti prepychovej možnosti: ísť si nakúpiť predmety každodennej spotreby, ako o ukazovateli vysokej životnej úrovne? Prístup k základným potrebám má občan vnímať ako cenné privilégium, ktoré mu bolo zabezpečené zo strany štatnych orgánov? Ale my… nie sme v 19-tom storočí, a aj ten Stalin tam v tých 30-tich rokoch minulého storočia aspoň niečo zmysluplné budoval, všakže? Tomáš Baťa povedal: „Výška civilizácie a kultúry človeka a národov je práve taká, ako vysoká je mzda, ktorú im vynáša ich denná práca,“ a profesor Milan Zelený k tomu dodáva, „Nízka mzda a lacná praca nie sú typickým znakom kultúrnych národov. (s. 20)“ Skutočné bohatstvo a vysoká ekonomická sily obyvateľstva sa prejavujú a vznikajú úplne inak: zhromažďovaním voľných finančných prostriedkov, akumuláciou zdrojov, budovaním dostupného voľného kapitálu poskytujúceho jedincovi istú úroveň slobody a stability do budúcnosti. Ako by v tomto ostáli Slováci pri porovnaní s občanmi iných štátov EÚ? Sebestačnosť, autonómnosť a vysoká miera ekonomickej slobody občanov majúcich vzťah k vlastnému národu a štátu – o toto by sa mali politici zaujímať. A to sme stále na úrovni „bohatstva jedincov“. Ak začneme rozprávať o štruktúre slovenského hospodárstva a o bohatstve Slovenska, až tam začne komédia. [Stačí sa vám pozrieť na najväčšie spoločnosti na Slovensku, zistiť si, koľko z nich má slovenského vlastníka, a koľko z týchto slovenských bolo založených iným spôsobom než privatizáciou štátneho majetku (prípadne zdrojmi získanými mimo privatizácie); pozn.]. Tym by sme sa posunuli aj k takému niečomu, ako je – „kvalita života“, ktorá v mnohom nadväzuje na stav spoločnosti. Dochádza k jej všeobecnému zlepšeniu? A aké sú výhliadky?

  Čo mňa na tomto ešte vyrušuje? Štýl komunikácie voči občanovi. Reagovať v prípade oprávnených výčitiek spôsobom: „A čože ty načisto nevieš, čo sa okolo teba deje, a čo je pre teba dobre? Kuš! Len počúvaj a ja ti porozprávam…“ Takýto spôsob verbálneho prístupu k občanovi majú mnohí politici, bez ohľadu na politickú príslušnosť, či už koaliční, alebo opoziční. Všetci si veľmi dobre pamätáme príhody „Raťafáka Plachtu“, ktorý nerozumel svojim občanom. Omnoho väčším problémom potom je, že takéto správanie sa následne prenáša do prístupu iných orgánov štátnej alebo verejnej správy, ale dokonca aj do ostatných oblastí našej spoločnosti, kde je občan v podriadenej pozícii (napr. dianie v zdravotníctve je dokonalou ukážkou). Spoločnosť sa v podstate premieňa na akúsi jej „stavovskú“ variantu, kde sa rozlíšujú tri kategórie ľudí: 1. bežní občania, 2. občania práve vo výkone (alebo po výkone) funkcie, finančná oligarchia – nedotknuteľní, 3. rodina, blízke osoby a známi nedotknuteľných. Nepretržité omieľanie mien Cyrila a Metóda, pripomínanie ich významu v dejinách Slovenska, je – opätovne – len pretvárkou, pokiaľ nemá nadväznosť v žití hodnôt s nimi previazanými: „…ale ktokoľvek by chcel byť velikým medzi vami, bude vaším služobníkom; a ktokoľvek by chcel byť medzi vami prvým, bude všetkých sluhom. Lebo veď ani Syn človeka neprišiel nato, aby mu slúžili, ale aby slúžil a dal svoju dušu jako výkupné za mnohých. (Roháček, 2007)“ Obraz plytkého pragmatického primitíva stelesňujúceho: „Ak sa teraz máme rozhodnúť, či je nejaký výrok pravdivý, potom musíme zistiť, či je užitočný, či vyhovuje našej skúsenosti, či bude pre nás lepšie, ak budeme veriť v jeho pravdivosť, (Tondl, s. 74)“ by mal byť pre každého politika varovaním, jeho voľbou by malo byť stelesnenie niečoho, čo by sa dalo označiť ako tá: „…najušľachtilejšia – až takmer božská – podoba človeka… (Carlyle, s. 15)“ V pozíciach, aké všetci menovaní zastávajú (alebo zastávali) a s finančnými možnosťami, aké majú, musí ich komunikácia a úroveň argumentácie dosahovať úplne inú úroveň. Platón vo svojom diele „The Republic“ napísal: „Kým filozofovia nebudú kráľmi, alebo kým králi a princovia tohto sveta nebudú mať ducha a silu filozofie, a politická veľkosť a múdrosť sa tak spoja v jedno, a tí prostej nátury, ktorí sa venujú buď jednému, alebo druhému, budú nútení ustúpiť na stranu, dovtedy mestá nikdy od zla pokoj nenájdu, – a ani ľudstvo, tomu verím, – a až potom bude mať tento náš štát možnosť žiť a uzrieť svetlo sveta. (s. 218-219)“ Múdrosť by mala byť zrejmá už zo samotnej komunikácie. Ibaže nie je… Naopak, dochádza k úpadku jej úrovne. Ľahko sa môže stať, že my všetci sa ocitneme v dobe, kde si budú voliace teľatá vyberať volené teľatá, a tieto budú nominovať výkonné teľatá, ktoré si so sebou prinesú im známe teľatá. No a keďže už nebude záležať na obsahu, vecnosti diskusie, tak sa všetci medzi sebou – za hlasitého škrekotu náhodných hesiel a fráz – budú obhadzovať lajnami. Za týchto okolností nebude štát riadiť výberové zoskupenie elity národa, ale maštaľ.

  « NÁRODNÁ IDENTITA SLOVENSKA »
  „…hovoril ukrajinský minister školstva o národnej identite… Ukrajincov. Tak som zablahoželal pánovi ministrovi a povedal som: ‚Pán minister, želám vám veľa energie a veľa úsilia, aby ste váš koncept národnej identity (…) dokázali vysvetliť…“ Nie je možné, aby jeden z najvyššie postavených reprezentantov SR prial zástupcovi ukrajinského štátu úspechy pri vysvetľovaní a presadzovaní jeho konceptu národnej identity, pričom tento priamo narúša niektoré časti konceptu identity jeho vlastného národa! Áno, Róbert Fico sa vyjadroval vo všeobecnej rovine, ale ak rozpráva o národnej identite ukrajinský zástupca, tak ten slovenský MUSÍ poznať vzťahy medzi národnými identitami Slovenskej republiky a Ukrajiny, a teda má vedomosť, k akým následkom by presadzovanie týchto pohľadov mohlo viesť, naostatok k tomu, keď sa presadzovanie týchto názorov priamo dotýka dôstojnosti jeho predkov, nenechá si ich okiadzať! O to viac, ak sa prihlasuje k znalosti histórie vlastného národa: „…sme krajina, ktorá vie odkadiaľ prišla, kto boli naši predkovia, aké sú naše korene,“ pretože súčasťou tohto poznania sú aj poznatky, na ktoré už mesiace upozorňujem. Vyhlásenia Róberta Fica a členov jeho vlády, a v súhrne celej politickej scény na Slovensku, znalosti týchto poznatkov nijakým spôsobom nepreukazujú. Je zneúctením národnej identity Slovenska, ak jeho premiér hovorí príklady z histórie, no prezentuje len jej výsek, a ešte aj ten bez zahrnutia jedinečnosti slovenského stanoviska, bez zachytenia špecifickej historickej skúsnosti Slovákov, v celom jej rozsahu. Budeme fabulovať slovenské dejiny len preto, aby sa Ukrajinci necítili urazení? Slovenský premiér bude konštruovať novú podobu historickej skúsenosti slovenského národa v duchu osnov „Čítanka politického ukrajinizmu“? Priblížim teraz našim predstaviteľom okolnosti Druhej svetovej vojny a zopakujem im, čo som napísal aj v reakcii na slová známeho ukrajinistu – profesora Luciuka: „Používanie jednotného označenia ‚Ukrajinci‘ pre všetkých, bez prezentovania existujúcej – minimálne – politickej rôznorodosti na ‚ukrajinských‘ územiach, nehovoriac o existujúcej rôznorodosti etnickej, má s veľkou pravdepodobnosťou čiastočne funkciu z hľadiska budovania pocitu akejsi ‚národnej jednoty‘. Takáto deskripcia navodzuje dojem ‚jednotnej ukrajinskej rodiny‘, ktorej niektorí jej členovia urobili nešťastné rozhodnutia pod tlakom, ale inak to mysleli v zásade dobre. No takáto rétorická pozícia prináša hlavne – sa na podvedomej úrovni u čitateľa vytvára väzba: Ukrajinec – obeť. Evidentná je snaha vykresliť Ukrajincov v akejsi pozícii – ‚trpitelia, obete okolností‘, čo vo všeobecnej rovine NIE JE pravda. Nevypovedá o celom kontexte a úmyselne zavádza! Veľakrát utrpenie ‚Ukrajincom‘ spôsobovali práveže ‚najroduvernejší Ukrajinci‘! A nielen im, ukrajinskí nacisti sa podieľali aj na vraždení napríklad aj Slovákov (počas SNP) alebo Poliakov…“ Ak niekto zamlčiava pravdu, nemenuje Ukrajincov, ktorí: „…podporovali, umožňovali a neraz sa priamo podieľali na vraždení týchto ľudí…“, pretože mali, „…fundamentálne odlišné ideologické zosúladenie, strategické a operatívne zameranie než uvedené obete, bezbranní civilisti alebo bojovníci na strane síl odporujúcich nacizmu,“ tak je to znevažovanie obetovaných životov všetkých týchto padlých! Je to hanba. O to viac, ak sa niečo podobné odohráva za prítomnosti delegácie, ktorá reprezetuje politicky režim práveže brániaci ukrajinských nacistov, snažiaci sa neraz sovietské pamätníky práveže deštruovať.

  « DIANIE ZA OPONOU »
  Premýšľal som, a či ja náhodou niekomu nekrivdím, a potom som našiel takúto zmluvu, ktorá bola uzavretá 27. mája 2025 a za štát sa pod ňu podpísalo Ministerstvo vnútra SR (Úrad splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti). Súčasťou tejto zmluvy sú aj finančné rostriedky pre pracovníkov mimovládok. Hm, za vlády Róberta Fica? Určite sa opýtate: „A čo vlastne budú robiť?“ „Článok 2 – Predmet a účel zmluvy“ uvádza: „2.1 Predmetom tejto Zmluvy (…) pri implementácii národného projektu Podpora odborných a koordinačných kapacít strešných organizácií občianskej spoločnosti (…) financovaného v rámci Programu Slovensko 2021 – 2027. MV SR je Prijímateľom nenávratného finančného príspevku (ďalej aj „NFP”) určeného na implementáciu NP SO MNO. Poskytovateľom NFP je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky… 2.2 Účelom Zmluvy je zabezpečiť úspešnú implementáciu NP SO MNO, ktorý je zameraný na budovanie kapacít sociálnych partnerov a organizácií občianskej spoločnosti prostredníctvom podpory strategických kapacít strešných organizácií mimovládnych neziskových organizácií (ďalej len „SO MNO“) v oblasti zamestnanosti, vzdelávania a sociálneho začlenenia a tém preukázateľne s nimi súvisiacich. Cieľom uvedeného NP SO MNO je zvýšiť mieru a účelnosť zapojenia organizácií občianskej spoločnosti do participatívnej prípravy a tvorby verejných politík.“ „Článok 5 – Oprávnené aktivity projektu“ uvádza: „5.1 NP SO MNO bude realizovaný prostredníctvom hlavnej aktivity Budovanie kapacít sociálnych partnerov a organizácií občianskej spoločnosti a dvoch podaktivít: – Podaktivita 1: Metodický rámec podpory strategických kapacít v občianskej spoločnosti, – Podaktivita 2: Podpora strategických kapacít SO MNO v oblasti zamestnanosti, vzdelávania a sociálneho začlenenia a tém preukázateľne s nimi súvisiacich. 5.2 Podaktivita 2A a 2B projektu bude realizovaná maximálne 36 mesiacov v období od účinnosti Zmluvy do 30.06.2028 s dopadom na celé územie SR. Oprávnené aktivity a činnosti sú podrobne popísané v prílohe č. 4…“ Keď tú prílohu nalistujete, začítate sa do nej, objavíte: „Všeobecne prospešný účel strešnej organizácie: Ľudské práva / Predpokladaný názov identifikovanej verejnej politiky tzn. materiálu, ktorý bude mať povahu legislatívneho alebo nelegislatívneho materiálu (napr. koncepcie, stratégie, zákony, všeobecne záväzné nariadenia a pod.) relevantnú k úrovni verejnej správy: Implementácia Paktu o migrácii a azyle; Tvorba národných politík vplývajúcich z Paktu o azyle a migrácii a ich následná implementácia… (…) Možné dopady nových politík (…) …zníženie nelegálnej migrácie… [inými slovami: legalizacia, tj. vytvorenie trvalého mechanizmu prerozdeľovania migrantov; pozn.] (…) …zvýšenie solidarity medzi členskými štátmi – spravodlivejšie rozdelenie zodpovednosti za prijímanie žiadateľov o azyl. (…) Dôležitosť sociálnej inklúzie spoločenstiev cudzincov: ekonomický prínos – integrovaní migranti môžu prispievať k ekonomickému rastu a inováciám, sociálna kohézia – podporuje vytváranie inkluzívnejšej spoločnosti, kde sa všetci cítia byť súčasťou…“ Možno sa teraz zamyslíte: „Prečo by mal mimovládny sektor riešiť a určovať dianie v týchto podstatných otázkach národného záujmu?“ A ako sme sa do tohto bodu dostali? Naozaj odporúčam každému, pozrite si tú zmluvu vy samotní a majte v hlave jednu jedinú myšlienku: takto vyzerá dokument zdôvodňujúci výdavok 479 927,37 €. Čo tak sa pozrieť aj na takúto zmluvu, za nejakých skromných 1 550 000,00 €, ktorá bola uzavretá dňa 25. marca 2024, kde sa píše (Príloha č. 2 / 5. Popis projektu): „Účelom projektu je zvyšovanie miery sociokultúrnej, ekonomickej a právnej integrácie pre 500 osôb s medzinárodnou ochranou (azyl a doplnková ochrana) na území Slovenskej republiky.“ A stále tá istá otázka: „Prečo štát odovzdá realizáciu azylovej politiky do rúk mimovládok?“ Ako je možné, že nemá kapacity a jeho zamestnanci nie sú kompetentní zabezpečiť tieto úlohy? Kto by plánoval ísť naozaj do hĺbky, nech sa páči, študujte a učte sa, ako sa to robí, do psej matere. Keď si predstavím, ako študenti vysokých škôl budú chodiť v rámci vyučovacieho procesu (prax) do mimovládok s takýmto ideologickým nastavením, tie majú podpísané zmluvy s nejakými tymi univerzitami… a podieľajú sa takto na ich výchove slovenskej mládeže…

  « INFANTILIZÁCIA VEREJNÉHO DISKURZU »
  Práve v čase písania tohto článku sa stal zázrak. Slovenská opozícia objavila nového „bohatiera“, ktorého by mohli politicky zneužiť, obetovať na oltári vlastných – revolučnych – záujmov. Nevenoval by som tomu nijakú pozornosť, ak by mi o ňom nehovoril ešte aj môj sused, pričom sa na tom dobre zabával, dokiaľ som mu nepovedal: „Nadávať vulgárne premiérovi Slovenska v postavení dotyčného, bez intelektuálnych a znalostných kapacít umožňujúcich na primeranej úrovni zdôvodniť svoje kritické postoje…,“ a pokračoval som a pokračoval. Už sa nesmial. Ako by asi mohol vyzerať myšlienkový proces, ktorý dovedie podobného jedinca k záveru: „Moja úroveň osobnostného rozvoja je dostatočná na to, aby som svoje postoje prezentoval na verejnosti a boli vnímane v polohe stanoviska autority…“ Najskôr to bude len ďalšia kapitola vekmi sa opakujúceho príbehu: pokus nejakého samozvaného zástupcu „protestnej mládeže“ zatriasť svetom… aspoň jeho šokovaním, čo by znieslo nasledovný popis: „Rezignácia na intelektuálnu a estetickú aktivitu spolu s nechopnosťou vysloviť zrelé etické názory vedúca k infantilizácii… a ďalej potom k anti-intelektualizmu, k povrchnému sentimentalizmu… (Semrádová, s. 91)“ My môžeme byť len radi, že nám zatiaľ takéto osoby komunikujú svoje posolstvá formou „písaného textu“, síce na úrovni prelomu materskej školy a prvého stupňa tej základnej, no možnože nie sme ďaleko od doby, keď sa budú podobné výstupy odohrávať formou „havkania“, „mňaukania“ alebo „erdžania“. „…je poháňaný do náručia nebezpečia, len aby ušiel ešte väčšiemu nebezpečiu vo svojom vnútre, (Yalom, s. 136)“ za čím môžu byť rôzne motivácie, ktoré k mladosti patria. Čím mám na mysli vývojové štádia s k ním prislúchajúcimi výzvami, ktorých prekonávaním človek dospieva. Každý sa s týmto vyrovnáva rôznym spôsobom. Tohto konkrétneho mladíka nepovažujem za nejaký dramatický problém. Sám o sebe… je umelecká hodnota jeho príspevku „neveľká“. Bez poskytnutej médiálnej pozornosti zo strany progresívne orientovaných médii a politikov, tváriacich sa, že objavili nového génia, ktorého kumšť dlhé roky zveľadoval formou osobných lekcii azda aj Jean-Marie Guyau, bez jeho „vyrábania“, jeho zneužívania, klamania a zavádzania… A mnohí majú za sebou podstatne väčšie mladícke nerozvážnosti. Je možné, že sa ešte „zrovná“. Možné. Pri zvážení vplyvu jeho okolia, prognózy nie sú ktovieako ružové. Má skrátka pred sebou riadne dlhú a náročnú cestu „spamätávania sa“. V tom lepšom prípade…

  I keď je takéto niečo, pri zohľadnení rozsahu obdivu medzi niektorými ďalšími žiakmi stredných a vysokých škôl, zaiste sklamaním. Inazo Nitobe napísal: „Videli ste počas svojej cesty po Japonsku mnoho mladých mužov s rozcuchanými vlasmi, oblečených v ošúchanom odeve, s veľkou palicou alebo knihou v ruke, ktorí sa potulujú po uliciach s úplnou ľahostajnosťou voči svetským veciam? Je to shosei (študent), pre ktorého je zem príliš malá a nebesia nie sú dosť vysoké. Má svoje vlastné teórie o vesmíre a živote. Žije v vzdušných zámkoch a živí sa éterickými slovami múdrosti. V jeho očiach žiari oheň ambícií: jeho myseľ dychtí po poznaní. Chudoba je pre neho len podnetom, ktorý ho ženie vpred; svetské statky sú v jeho očiach okovami, ktoré spútavajú jeho charakter. Je nositeľom lojality a vlastenectva. Je sebou ustanoveným strážcom národnej cti. So všetkými svojimi cnosťami a chybami je posledným fragmentom Bushido. (s. 118-119)“ Takto nejako by mali vyzerať študenti v štáte, ktorý sa pripravuje na žiarivú budúcnosť. Mnohí z tých slovenských, z druhu progresívne orientovaných, ale aj liberálno-kresťanských, sú nanešťastie iba plytkí kozmopolitní prosťáčikovia, ktorí nepoznajú históriu, kultúru a hodnoty zachovávané ich vlastnými predkami, aby im ich raz odovzdali, neraz za všetko menované pokladajúci holé životy. Sú vlastne len pankharti zavrhávajúci odkaz svojich starých otcov, svoloč vykorenených zblúdencov, pre konzum, žranicu a pobehávanie z miesta na miesto, zapredavajúci svoje vlastné matere. Zabudli teľatá, že ešte stále… teľatami sú. A v tých kritických obdbiach ľudských životov, pre ktoré Honoré de Balzac radil: „Ste nadaný, usiliujte sa… (…) Uchýľte sa do podkrovnej izbietky, vytvorte tam majstrovské diela, nadobudnite moc…, (s. 146-147)“ intelektuálnu silu založenú na vlastným úsilím vystavanej múdrosti, presne v tom čase, namiesto toho, aby sa zavreli do knižníc a študovní, títo berú do rúk kriedu, chcú určovať chod štátu.

  Neporovnateľne väčším problémom je zneužitie tohto „revolučného“ aktu zo strany istých politikov a mediálnej scény. Strašný primitivizmus. Kŕčovité budovanie symbolu odporu, prehnaná dramatizácia, silené stupňovanie emócii… Ja vôbec nedokážem pochopiť, ako sa z takejto stupidity môže stať téma hodná spomenutia, a ako úbohí musia byť tí, čo sú na niečo také odkázaní. Dotyční si… chcel som napísať, čo sa núka človeku akosi automaticky – „neuvedomujú“, ibaže oni si to práveže uvedomujú, no i tak budú riskovať. Pokiaľ vediete vzájomný rozhovor účelovými gestami, nech už sú akokoľvek primitívne a tupé, vy v tom okamihu znemožňujete reálny diskurz. Skúste sa všetci zamyslieť, kam až to môže viesť.

  Táto udalosť mi niečo pripomenula. Spomenul som si na obranný mechanizmus popísaný Carlom G. Jungom v jednej z jeho prvých odborných publikácii „The Psychology of Dementia Praecox“ (1909), ktorá je pomerne málo známou, skôr neznámou. Jung v nej píše: „Nakoniec máme ešte jednu formu obštrukcie, ‚fascináciu‘ (výraz, ktorý vymyslela jedna z mojich pacientiek). (…) Fascináciu pozorujeme v asociatívnych experimentoch aj mimo demencie praecox, najmä v podmienkach emocionálnej stupidity. Tento stav môže byť vyvolaný za určitých okolností experimentom alebo komplexom stimulovaným počas experimentu. Pacienti potom začnú reagovať (aspoň na určitý čas) nie na stimulačné slovo, ale jednoducho menujú predmety z okolia. Všimol som si to najmä u imbecilov, u normálnych osôb počas silného afektu, u hysterikov v komplexných situáciách a pri demencii praecox. ‚Fascinácia‘ je odvrátenie pozornosti k svojmu okoliu s cieľom zakryť prázdnotu vnútorných asociácií alebo komplex, ktorý túto prázdnotu spôsobuje. V zásade je to rovnaké ako prerušenie nepríjemnej konverzácie náhlym odbočením k nejakej vzdialenej banalite. Ako východiskový bod môže poslúžiť akýkoľvek predmet z okolia. (s. 88)“ Na podklade popisu takéhoto mechanizmu by sme sa mohli inšpirovať a pristúpiť ku nasledovnej generalizácii, vysloviť akúsi pracovnú hypotézu, ktorá by bola uplatniteľná aj v našom kontexte: človek v nejakej oblasti nezorientovaný („imbecil“) sa v prípade vystavenia komplexnej situácii alebo emocionálne silno vypätej, takýto jedinec môže mať tendenciu tvorby svojej reakcie na podklade podnetov zachytených z okolia. A teraz sa vráťme k študentom a mladým ľuďom. Tí sa vo svete ešte len snažia zorientovať. V tomto ich snažení nielenže zachytávajú isté podnety, ale podnety sú im v našej spoločnosti priamo vnucované. Časť čtudentov potom tieto názory preberá a stotožňuje sa s nimi. Spoločenské mechanizmy, ktoré k tomuto viedli sa budovali za vlád Róberta Fica, a aj naďalej sú vo svojej prevádzke. Inými slovami: čo dnes zažívame je výsledkom aj dlhoročnej finančnej podpory mimovládneho sektoru zo strany vlád Róberta Fica a jeho ministrov. Sťažovať sa nejaký stav, ktorý som ja sám spôsobil a naďalej spôsobujem? Nechápem. Názorová oponentúra študentov, preberanie istého druhu názorov, takéto niečo sa odohráva o to ľahšie, o čo je opačná strana nesympatickejšia. No a je ťažké mať sympatie s niekým, kto vás posiela do podnájmu. A to si tie deti ešte asi ani neuvedomujú, že kvôli ľuďom, aj ako je Róbert Fico, budú musieť vynaložiť približne dvakrát také finančné prostriedky, aby si zabezpečili rovnaký životný standard v porovnaní so svojimi rodičmi. Keby si toto uvedomili…

  Aktualne dianie je dokonalým potvrdením ďalšieho: v tomto štáte prakticky nefunguje komunikácia s občanmi, v tomto prípade so študujúcou mládežou. Tá je takto pri tvorbe názoru na závažné témy, ako je vojenský konglikt na Ukrajine, odkázaná na nejaké zjednodušujúce heslá zverejňované na sociálnych sieťach. Chýbajú komplexné analýzy a detailné rozbory problematík majúcich celospoločenský význam, aj so zohľadnením „slovenského hľadiska“. Absolútne zlyhávajú vzdelávacie, výzkumné, a taktiež tzv. národné organizácie, ktoré by mali viesť diskurz, viesť boj za hľadanie pravdy, za takýchto okolností. Neraz sú takéto inštitúcie len ideologickými semenišťami. Pritom máme množstvo ľudí, ktorí sú štátom priam luxusne preplatení za „nič“, ktoré vykonávajú. Vedomostná a kultúrna úroveň mládeže a politických predstaviteľov štátu by si nejaké tie kroky v tomto smere vyslovene pýtala. Ťažko mi tu na Slovensku niekam dospejem, ak sa medzi sebou budú hádať o „pravde“ mladí nevedomci so starými nevedomcami, pričom nikto z nich nemá k téme skutočne „načítané“.

  « ZÁVER »
  Tento článok vznikol z jediného dôvodu. Ja osobne mám pre slovenský jazyk veľkú slabosť. A uvedomujem si, kto asi bude v budúcnosti niesť zodpovednosť za jeho zachovanie. Slováci, nositelia slovenskej kultúry. Ak je teda podľa môjho názoru, výrazne ohrozená budúcnosť Slovákov, reagujem. Ak by sa nejednalo o takto závažnú tému, tak je prakticky isté, že by som nejaké vyhlásenia súčasných politikov nekomentoval. K vyššie uvedeným som sa vyjadriť musel. Snažil som sa počas toho priniesť moje nadhľady, niekoľko mojich pripomienok. Snažil som sa byť vecný, argumentovať. Nejedná sa o dokonalé spracovanie tejto problematiky. Ako vždy, nie som nijako zvlášť spokojný. Sú to skôr len nejako nahrubo zoradené poznámky, ktoré by si pýtali dôkladnejšie prepracovanie, zdôvodnenie a podloženie detailnejšími zisteniami. Z môjho pohľadu by témy, ktoré som tu jemne poobrácal, vystačili na 3-4 samostatné dizertačné práce, ak by mala byť takáto problematika spracovaná naozaj dôkladne. Jedna z takýchto prác by mohla niesť názov: „Prosperita jednotlivca v kontexte prosperujúceho štátu“. I v tomto článku zverejňujem úplne zabudnuté úryvky článkov, na ktoré som narazil po dlhom pátraní…

  Za najväčší prínos považujem citácie z článkov viažucich sa na predstaviteľa „politického ukrajinizmu“ – profesora Leva Dobrianskeho. Výzvy na zapojenie sa USA a pomáhanie banderovcom v boji proti sovietskému Rusku? Dodávanie zbraní? Toto celé je nádherným dobovým svedectvom o myšlienkovom svete týchto osôb. Čo je ale najšokujúcejšie? Tomu Dobrianskému s ostatnými chlapcami z OUN, UHWR, UCCA, – sa ich sny napokon naplnili! Posmrtne, o niekoľko desaťročí neskôr…

  I keď rovnako významné je sprostredkovanie informácii o pôsobení „podhubia ideológie politického ukrajinizmu“ na území Slovenska. Tam sú tie tendencie úplne zjavné – začlenenie slovenských Rusnákov pod „veľko-ukrajinský národ“. O jazyku slovenských Rusnákov sa hovorí, napríklad, ako o ukrajinskom nárečí a pod. Čo takto vzniká? Takto sa buduje a presadzuje povedomie o „historických ukrajinských územiach“. Pritom sú takéto postoje historickými absurdnosťami. Aj na slovenských vysokých školách sa prednáša fantazijný príbeh o histórii Ukrajiny, ktorý sa nikdy neodohral. Problémom je, že tento príbeh priamo narúša územnú celistvosť Slovenska. Stará sa niekto? Pche…

  A k najväčšej politickej kauze za ostatné dni by som uviedol len toľko, v Českej republike sa dlhé roky natáčala relácia „Ano, šéfe!“ Legendárnou scénkou tejto série je tá, ktorá sa nazýva „Kluk s kamením“. My máme na Slovensku chlapca s kriedou. A ja sa na celé dianie na Slovensku pozerám a hovorím si: „Nemôže byť pravda, že sa toto rieši na celoštátnej úrovni, nemôže byť pravda, veď nám po nemocniciach umierajú ľudia, o ktorých sa nedokážeme poriadne postarať, tak zle na tom byť nemôžeme, aby sa hlavnou správou…“

  ILUSTRAČNÝ OBRÁZOK: © Bystroumný

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 1938 – Horthy kassai beszéde – Horthy’s Speech in Kassa (Košice). GeneralForgeron (Youtube), 2021. Dostupné na (23-10-2025 / 00:48): https://www.youtube.com/watch?v=4DwvTv0Bhck
  • [2] AISCHYLOS. The Oresteia. Londýn (UK) : George Allen & Unwin Ltd. (preklad Gilbert Murray), 1928. 1268 strán.
  • [3] BALZAC, Honoré de. Stratené ilúzie. Bratislava (Česko-Slovensko) : Tatran, 1974. 548 strán.
  • [4] BÍLEK, Jiří. Zpráva o akci B. / Historie a vojenství (Časopis Historického ústavu Armády České republiky) – 3. číslo, 1995. Praha (Česká republika) : Historický ústav Armády České republiky, 1995.
  • [5] BLAND, Robert; MERIVALE. Collections from the Greek Anthology. Londýn (UK) : Longman, Rees, Orme, Brown, Green, and Longman, and John Murray; 1833. 372 strán.
  • [6] CALVINO, Italo (ed.), FERENČÍKOVÁ, Adriana (preklad). Múdra Katarína (Sicílske rozprávky). Bratislava (Česko-Slovensko) : Mladé letá, 1982. 183 strán.
  • [7] CARLYLE, Thomas. Heroes, Hero-worship and the Heroic in History. New York (USA) : John B. Alden, 1885. 241 strán.
  • [8] CLAUSEWITZ, Carl von. On War. Princeton – New Yersey (USA) : Princeton University Press, 1976. 732 strán.
  • [9] Česko hnevajú dovážané slovenské kurčatá. Prebaľujú ich u nás Ukrajinci. Bratislava (Slovenská republika) : OUR MEDIA SR, 2023. Dostupné na (03-11-2025 / 17:02): https://ekonomika.pravda.sk/krajina/clanok/674978-cesko-hnevaju-dovazane-slovenske-kurcata-prebaluju-ho-u-nas-ukrajinci/
  • [10] Československý časopis historický. X. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Academia, 1962.
  • [11] Češi na Volyni a Ukrajině. / Vlastivědný věstník moravský – 4. číslo, 1996. Brno (česká republika) : Muzejní a vlastivědná společnost, 1996.
  • [12] ČIŽMÁROVÁ, Mária. Slovenská ukrajinistika – súčasný stav výskumu (po roku 1993). / ŽEŇUCH, Peter (ed.) Slovenská slavistika – včera a dnes (Kolektívna monografia). Bratislava (Slovenská republika) : Slovenský komitét slavistov a Slavistický ústav Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied, 2012. 268 strán.
  • [13] DĄBROWSKA-PIECZYŃSKA, Zuzanna. IPN reaguje na list ukraińskich historyków. „Z szacunku dla ofiar“. Varšava (Poľsko), 2025. Dostupné online: https://dorzeczy.pl/kraj/787539/penalizacja-banderyzmu-ipn-reaguje-na-list-ukrainskich-historykow.html
  • [14] DICKENS, Charles. Bleak House. Boston (USA) : Houghton, Osgood and Company, 1880. cca. 660 strán.
  • [15] DOBRIANSKY, Lev. Call for U.S. Aid. / The Courier-Mail – No. 4447: Tuesday, 27. February, 1951. Brisbane (Austrália), 1951.
  • [16] DOBRIANSKY, Lev. Our Opportunity – To Take or Forsake. / ВІЛЬНА ДУМКА [Vil’na Dumka] – The Ukrainian Independent Newspaper in Australia, No. 8 (32), 5. March 1950. Sydney (Austrália), 1950.
  • [17] DOSTÁL, Vlasimír. Literatura očistná a očistcová – Kritické poznámky o jedné tematické vlně. / Česká literatúra – Časopis pro literární vědu. XIII. ročník, Praha (Česko-Slovensko) : Ústav pro českou literatúru čs. akadémie věd, 1965.
  • [18] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič [aka Fyodor Dostoevsky]. The Friend of the Family. / Nyetochka Nyezvanov. Londýn (UK) : Heinemann, 1920. 358 strán.
  • [19] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič [aka Fyodor M. Dostoevsky]. The Brothers Karamazov I. Londýn (UK) : William Heinemann Ltd., 1879. 339 strán.
  • [20] DRŠKA, Pavel. Boj čs. armády proti banderovcom v rokoch 1945-1947. / Histórie a vojenství – Sociálne politické a historické otázky vojenství a armády. XXVI. ročník, Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historick=y ústav, 1977.
  • [21] DUNN, Olav. Justín a Gudrun. Bratislava (Česko-Slovensko) : Slovenský spisovateľ, 1973. 216 strán.
  • [22] EÚ poslala Ukrajine ďalšie štyri miliardy eur, polovica pôjde na drony. Bratislava (Slovenská republika) : MAFRA Slovakia, 2025. Dostupne na (31-10-2025 / 00:54): https://hnonline.sk/finweb/zahranicna-ekonomika/96237880-eu-poslala-ukrajine-dalsie-styri-miliardy-eur-polovica-pojde-na-drony
  • [23] F. B. I. MEN BEAT HIM, KIDNAP SUSPECT SAYS; Testimony Is Given at Gula’s Trial by Tombs Pharmacist. New York (USA) : New York Times, 1938. Dostupné online (25-10-2025 / 03:27): https://www.nytimes.com/1938/12/23/archives/f-b-i-men-beat-him-kidnap-suspect-says-testimony-is-given-at-gulas.html
  • [24] FEARN, Nicholas. Jak a o čem přemýšlejí filozofové (Od antiky k postmoderně). Praha (Česká republika) : Nakladatelství Portál, 2004. 168 strán.
  • [25] FIALA, Jan. československá armáda v boji proti banderovcům v roce 1947. / Historie a vojenství – Časopis vojenského historického ústavu, 3. číslo. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1960.
  • [26] FIALA, Jan. Partyzáni a banderovci. / Historie a vojenství – Časopis historického ústavu československé Armády. XXXIX. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Historický ústav čs. armády, 1990.
  • [27] Filmy tohoto týdne. / Tvořič – Časopis všech pracujících závodu Jitex, Písek; 9. číslo, 4. března 1963. XIII. ročník. Písek (Česko-Slovensko) : Jitex, 1963.
  • [28] FITZGERALD, Francis Scott. The Great Gatsby. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, 1925. 159 strán.
  • [29] FRANK, Michal. Úrad pre dohľad preveruje prípad úmrtia. Prednosta bol v čase operácie na brífingu o Migaľovi. Bratislava (Slovenská republika) : Petit Press, 2025. Dostupne na (03-11-2025 / 16:47): https://presov.korzar.sme.sk/c/23564784/urad-pre-dohlad-preveruje-pripad-umrtia-prednosta-bol-v-case-operacie-na-brifingu-o-migalovi.html
  • [30] GÉCZIOVÁ, Katarína. Po veľkom požiari psychiatrie nemocnica ohlasuje, že tam pacientov nevráti. Má iný plán. Bratislava (Slovenská republika) : Petit Press, 2025. Dostupne na (03-11-2025 / 14:37): https://kosice.korzar.sme.sk/c/23563097/po-velkom-poziari-psychiatrie-nemocnica-ohlasuje-ze-tam-pacientov-nevrati-ma-iny-plan.html
  • [31] GEORGE, Henry. Protection or Free Trade. New York (USA) : Robert Schalkenbach Foundation, 1944. 335 strán.
  • [32] HAKSZER, Lucia. Železničná nemocnica v Košiciach prejde pod SI Real. Vláda povolila jej predaj. Praha (Česká republika) : Media Network, 2024. Dostupne na (30-10-2025 / 12:03): https://zdravotnickydennik.sk/2024/11/zeleznicna-nemocnica-v-kosiciach-prejde-pod-si-real-vlada-povolila-jej-predaj/
  • [33] HAMMER, Michael. AGENDA 21 (Co musí každý podnik udělat pro úspěch v 21. století). Praha (Česká republika) : Management Press, 2011. 259 strán.
  • [34] JUNG, Carl G. The Psychology of Dementia Praecox. New York (USA) : The Journal of Nervous and Mental Disease Publishing Company, 1909. 153 strán.
  • [35] JURKOVIČOVÁ, Klaudia. Železničnú nemocnicu v Košiciach preberá od Penty sieť Agel. Na ťahu je Protimonopolný úrad. Hodnotu transakcie nezverejnili. Bratislava (Slovenská republika) : Petit Press, 2025. Dostupne na (30-10-2025 / 12:04): https://kosice.korzar.sme.sk/c/23472850/zeleznicnu-nemocnicu-v-kosiciach-prebera-od-penty-siet-agel-na-tahu-je-protimonopolny-urad.html
  • [36] KANT, Immanuel. K večnému mieru. Bratislava (Slovenská republika) : Archa, 1996. 90 strán.
  • [37] KEREKES, Peter (námet, scenár, réžia). Ladomírske morytáty a legendy. Bratislava (Slovenská republika) : Slovenská televízia – Hlavná redakcia dokumentu, 1998. Dostupne na (05-10-2025 / 13:47): https://youtu.be/wXC9a_olJ2Y?si=rEwSUkdOBx2wGw2g&t=1477
  • [38] KEYNES, John Maynard. The General Theory Of Employment Interest And Money. Londýn (UK) : Macmillan and Co., Limited; 1936. 403 strán.
  • [39] KOLLÁR, Ján. Boj KSČ proti buržoáznej ideológii a oportunizmu v rokoch 1948-1949. / Československý časopis historický. XXXI. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Academia, 1983.
  • [40] KUX, Jan. Boj proti banderovcům na jihovýchodní Moravě v roce 1947. / Vlastivědný věstník moravský – 4. číslo, 1982. Brno (česká republika) : Muzejní a vlastivědná společnost, 1982.
  • [41]Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie. / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Sciences – Littérature – Beaux-Arts). Paríž (Francúzsko) : Librairie de Charles Douniol, Éditeur; 1853.
  • [42] LIPTÁK, Ján; ŠPIČÁK, Milan. KSČ a čs. lidová armáda 1945-1948 (Vojenská politika strany v období přerůstání národní a demokratické revoluce v revoluci socialistickou). / Československý časopis historický. XXIII. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Ústav československých a světových dejín ČSAV, 1975.
  • [43] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [44] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [45] MENTZOS, Stavros. Psychodynamické modely v psychiatrii. 1. vydanie, Trenčín (Slovenská republika) : Vydavateľstvo F, 2004. 152 strán.
  • [46] MONTESQUIEU, Baron de. The Spirit of Laws (In Two Volumes – Volume I.) 4. vydanie, Edinburgh (Škótsko) : A. Donaldson, 1768. cca. 440 strán.
  • [47] MRÁZ, Andrej. Volanie Podkarpatskej Rusi. / Slovenské pohľady – Časopis pre literatúru a umenie, 10. číslo. 53. ročník. Martin (Česko-Slovensko) : Matica slovenská, 1937.
  • [48] NEAVES, Charles (aka Lord Neaves). The Greek Anthology. Edinburgh a Londýn (UK) : William Blackwood and Sons, 1907. cca. 215 strán.
  • [49] NITOBE, Inazo. Bushido – The Soul Of Japan (An Exposition of Japanese Thought). Tokyo (Japonsko), 1901. cca. 170 strán.
  • [50] Písecké Listy – List Čsl. strany lidové kraje Práchenského / 2. číslo, 7. ledna 1948. Písek (Česko-Slovensko), 1948.
  • [51] PEARCE, Jane; NEWTON, Saul. The Conditions od Human Growth. New York (USA) : The Citadel Press, 1963. 444 strán.
  • [52] PETELSKA, Eva; PETELSKI, Czesław (réžia). Ogniomistrz Kaleń. (Poľsko), 1961. 103 minút. Dostupn´online (26-10-2025 / 23:04): https://www.youtube.com/watch?v=qeohw1ZNuZI
  • [53] PETERS, Tom. Malé velké věci (163 způsobů jak dosáhnout excelentnosti). Praha (Česká republika) : Management Press, 2011. cca. 521 strán.
  • [54] PLATÓN (aka Plato). The Republic. New York, Chivago, Boston, Atlanta, San Francisco, Dallas (USA) : Charles Scribnerʹs Sons, 1928. cca. 432 strán.
  • [55] PLIŠKOVÁ, Anna. Prof. Dr. Paul Robert Magocsi – Doctor honoris causa Prešovskej univerzity v Prešove. / Na pulze – Časopis Prešovskej univerzity v Prešove. Prešov (Slovenská republika) : Prešovská univerzita v Prešove, 2013. Dostupne na (05-11-2025 / 23:01): https://napulze.unipo.sk/clanok?id=24
  • [56] ROBERT, Cyprien. Le monde Slave I. (Son Passé Son État Présent et Son Avenir). Paríž (Francúzsko) : Passard, Libraire-Éditeur, 1852. 374 strán.
  • [57] ROBERT FICO: ČO SA NEZMESTILO NA TLAČOVKU XLIII. Bratislava (Slovenská republika) : SMER – Sociálna Demokracia, 2025. Dostupne na (07-11-2025 / 03:21): https://youtu.be/ewfuArqsbeE?si=CD5ZbLVA2P9vOPig
  • [58] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Marka / 10. kapitola (43-45). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [59] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
  • [60] SEMRÁDOVÁ, Ilona. Inspirativní etické koncepce. Hradec Králové (Česká republika) : WAMAK CZ a Nakladatelství Miloše Vognara M&V, 2012. 111 strán.
  • [61] SHEREMET, Yevhen. Ukrainians by Profession. Kyjev (Sovietsky zväz) : Ukraina Society, 1981. 48 strán.
  • [62] SMELÁKOVÁ, Karin. Ficova vláda schválila predaj železničnej nemocnice v Košiciach firme zo siete Penta Hospitals. Bratislava (Slovenská republika) : SITA, 2024. Dostupne na (30-10-2025 / 12:00): https://sita.sk/vzdravotnictve/ficova-vlada-schvalila-predaj-zeleznicnej-nemocnice-v-kosiciach-firme-zo-siete-penta-hospitals/
  • [63] SMITH, Adam. The Wealth of Nations – Volume I. Londýn (UK) : J. M. Dent & Sons Ltd., New York (USA): E. P. Dutton & Co. Inc.; (pôvodne vydané v roku 1776). cca. 400 strán.
  • [64] STOJANOWSKI, Karol. Rasizm przeciw słowiańszczyźnie. Poznaň (Poľsko) : GŁOS, 1934. 156 strán.
  • [65] STRUVE, Kai. Theodor Oberländer and the Nachtigall Battalion in 1959/60—an Entangled History of Propaganda, Politics, and Memory in East and West. / Slavic Review 81, no. 3 (Fall 2022). Cambridge (UK) : Cambridge University Press, 2023.
  • [66] TERAZ TAKTO: “Cez hranice s Ukrajinou k nám vozili plné kufre peňazí,“ hovorí šéf daniarov Kiss. Bratislava (Slovenská republika) : TERAZ TAKTO s Ankou Žitnou (Youtube), 2025. Dostupné na (19-11-2025 / 02:07): https://www.youtube.com/watch?v=qRBGqK7ITFE
  • [67] THOREAU, Henry David. Walden or Life in the Woods. Londýn a Toronto : J. M. Dent & Sons, New York (USA) : E. P. Dutton; 1908. 294 strán
  • [68] Tlačová beseda premiérov Slovenska a Ukrajiny po rokovaní vlád (17.10.2025). Bratislava (Slovenská republika) : Televízia JOJ (Youtube), 2025. Dostupné na (23-10-2025 / 02:07): https://www.youtube.com/watch?v=xArLoGU8P8Q
  • [69] Tlačové vyhlásenie po stretnutí s predsedníčkou vlády Ukrajiny, týkajúce sa aj politických tém. Bratislava (Slovenská republika) : SMER – Sociálna Demokracia, 2025. Dostupné na (23-10-2025 / 02:10): https://www.youtube.com/watch?v=e9gd6Wul20A
  • [70] TOCQUEVILLE, Alexis de. Democracy in America – Volume I. Aldine Edition, New York (USA) : D. Appleton and Company, 1899. 417 strán.
  • [71] To get together – spoločné zachovávanie živého dedičstva Ukrajiny. Bratislava (Slovenská republika) : SAV, 2025. Dostupné na (02-11-2025 / 15:43): https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=12583
  • [72] TONDL, Ladislav a kol. Současná západní filosofie. 1. vydanie, Praha (Česko-Slovensko) : Orbis, 1958. 216 strán.
  • [73] Ukrajinec, ktorý na Slovensku prebaľuje kuracinu, dostane od vlády milióny. Ficov kabinet mu odklepol dotáciu. 8Bratislava (Slovenská republika) : OUR MEDIA SR, 2025. Dostupné na (31-10-2025 / 02:09): https://ekonomika.pravda.sk/ludia/clanok/710106-ukrajinec-ktory-na-slovensku-prebaluje-kuracinu-dostane-od-vlady-miliony-ficov-kabinet-mu-odklepol-dotaciu/
  • [74] VEBLEN, Thorstein. The Theory Of The Leisure Class. Londýn (UK) : George Allen & Unwin Ltd., 1911. 404 strán.
  • [75] Vláda SR podpísala s ukrajinským kabinetom viacero medzivládnych dohôd. Bratislava (Slovenská republika) : TASRTV (Youtube), 2025. Dostupné na (23-10-2025 / 02:01): https://www.youtube.com/watch?v=6YAFaOZJ8Sk
  • [76] VONDRÁŠEK, Václav. KSČ a mocenskopolitický zapas v Československu v průbehu roku 1947. / Československý časopis historický. XXIX. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Československá akademie ved, 1981.
  • [77] WILDE, Oscar. The Importance of Being Earnest. Boston (USA) : Walter H. Baker Cmpany, 1920. 124 strán.
  • [78] WISE, Robert (režisér). Somebody Up There Likes Me. (USA) : Metro-Goldwyn-Mayer, 1956. 114 minút.
  • [79] WHEEN, Francis. Karl Marx (Životopis). Bratislava (Slovenská republika) : Vydavateľstvo Slovart, 2001. 320 strán.
  • [80] ZÁTKA, Vladimír. Krise hospodářská a jak jí čeliti / Jihočeské Listy (Neodvislý časopis pro zájmy českého jihu) – 1. apríl 1933, číslo 26. 39. ročník. České Budějovice (Česko-Slovensko) : Družstvo vydavatelské a nakladatelské, 1933.
  • [81] ZELENÝ, Milan. Cesty k úspechu (Trvalé hodnoty soustavy Baťa). Kratochvilka (Česká republika) : Nakladatelství Čintámani, 2005. 155 strán.
  • [82] Zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku — 78/2020-2060-2230-AGQ9: Inteligentné inovácie v spoločnosti EU Poultry s.r.o. Bratislava (Slovenská republika) : Centrálny register zmlúv, 2021. Dostupné na (02-11-2025 / 19:12): https://www.crz.gov.sk/zmluva/5756442/?csrt=16236799535486548099
  • [83] Zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku — SEP_OZP_ZM_Z_408011DUU1_2024: Rifugio II. Bratislava (Slovenská republika) : Centrálny register zmlúv, 2021. Dostupné na (03-11-2025 / 23:12): https://www.crz.gov.sk/zmluva/9109314/?csrt=9690549059909288537
  • [84] Zmluva o spolupráci — USVOS-P-2025/000020-167: Podpora odborných a koordinačných kapacít strešných organizácií občianskej spoločnosti. Bratislava (Slovenská republika) : Centrálny register zmlúv, 2025. Dostupné na (03-11-2025 / 22:37): https://www.crz.gov.sk/zmluva/10851761/?csrt=1984885574918326799
  • [85] ŽATKOVIČ, G. I. Okrytie-Exposè o Podkarpatskoj Rusi. 2. vydanie, Homestead – Pennsylvania (USA) : Rusin Information Bureau, 1921. cca. 30 strán.
  • [86] YALOM, Irvin D. Existenciální psychoterapie. 2. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2020. 542 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/stane-sa-slovensko-inkubatorom-politickeho-ukrajinizmu/

• ▐ Zverejnené: 21/10/2025

  « Ako americká spravodajská služba (OSS) popisovala vzostup ukrajinského nacionalistického hnutia (23. júl 1945) »

  ZNAČKY: História – Citát – Ruthéni – Rusnáci – Galícia – Rusíni – Ideológia – Ukrajina – Slovania

  „V roku 1894 prišiel na Univerzitu vo Ľvove z Kyjeva popredný ukrajinský historik Dr. Hrushevsky. Ako vášnivý ukrajinský nacionalista prednášal v ukrajinčine a jeho historický seminár inšpiroval množstvo ukrajinských vzdelancov. V roku 1898 sa stal predsedom ‚Shevchenko Scientific Society‘, ktorá bola založená v roku 1873. Pod jeho vedením sa stala neoficiálnou akadémiou umení a vied venovanou ukrajinskej histórii, kultúre a vzdelávaniu. Vydávala všeobecný bulletin, ako aj dvadsaťdva vedeckých periodík, (s. 9)“ – a takto nejako asi vyzerá zrod „ukrajinizmu“ v Galícii [citujúc S. J. Poprocki – Minority Affairs and Poland, Varšava, 1935, s. 8, pozn.]

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: Political Forces in Eastern Galcia and Volhynia Before World War II (A study od the relations between the Poles and the Ukrainians of Eastern Volhynia and Galicia, especially from 1918 to 1939, and and anaylsis of the political forces at work in this area). Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 50 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-americka-spravodajska-sluzba-oss-popisovala-vzostup-ukrajinskeho-nacionalistickeho-hnutia-23-jul-1945/

• ▐ Zverejnené: 17/10/2025

  « A všetky cesty vedú do pekla: Keď každé vaše rozhodnutie spôsobuje bolesť a ľudské utrpenie »

  ZNAČKY: Politika – Citát – Komentár – Spoločenská zodpovednosť – Pokrytectvo – Ukrajina – Militarizácia – Úpadok – Chudoba – Vojna – Peklo – Smrť – Slovania

  Vyššie napísané slová predniesol, ako ste si mohli všimnúť, Jordan B. Peterson. Predniesol ich v jednom zo svojich rozhovorov, kde takto reagoval na otázku ohľadom situácie v Palestíne. Pre mňa je tento úryvok veľmi trefným varovaním pre všetkých, ktorí ešte stále nedokázali pochopiť dôsledky toho, čo znamená „vojna“. Vnímam ich v polohe „všeobecnej výzvy k normálnosti, príčetnosti“. Toho sa nám v našom štáte — na všetkých jeho úrovniach, a nejakom tom blízkom geopolitickom okolí, kam sme sa zaradili, dostáva… čoraz menej a menej.

  Posledných pár mesiacov som strávil spracovávaním významu pojmu — „Ukrajina“, čo je skutočne veľmi náročná, a nie práve vďačná téma. Za ten čas som publikoval informácie v rozsahu cca. 250 normostrán textu. Poznatky som čerpal prevažne z pôvodných historických zdrojov, ktoré u nás doposiaľ neboli zverejnené. Napríklad, z takej správy americkej spravodajskej služby (OSS) nazvanej „German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine“ (1945) necitoval doteraz pravdepodobne nikto na svete. Najstaršími mojimi zdrojmi boli tuším popisy cesty nejakého toho cirkevného hodnostára z 13. storočia, ak si dobre pamätám rehoľníka, ktorý na pokyn pápeža šiel vyjednávať niekam do „Tartárie“. Najzložitejšími pre mňa boli latinské texty z 15.-16. storočia. Prekladať krátky odsek textu 3-4 hodiny, neraz doslova po slovíčkach, aby človek pochopil, aspoň zhruba, čo bolo predmetom záujmu dotyčných, žiadna zábava. Z mojej pozície — ako nehistorik? Urobil som maximum možného. I keď nemôžem povedať, žeby som bol nejako zvlášť spokojný. Snažil som sa zachytiť aspoň nejaké tie hrubé obrysy, orientačné míľniky, ako by povedal Milan Rúfus.

  Čo ma k tomu viedlo som už naznačil. Atmosféra v našej spoločnosti začína byť na mňa príliš „vojnová“. Nehovoriac o tom, čo sa odohráva na západ od nás — besná militarizácia. Chlapci z NATO plánujú obrovské investície do zbrojenia, čo Slovensku nijako zasadne neprekáža a bude robiť obmenu a modernizáciu armády len v rámci svojich možností. Ešte aj dnes si spomínam na tlačovú konferenciu, kde vedľa seba stáli Peter Pellegrini, Róbert Kaliňák a Juraj Blanár. Pellegrini počas nej povedal: „…lebo krajina, ktorá je na východnom krídle Severoatlantickej aliancie nebude schopná odolávať akýmkoľvek tlakom alebo hrozbám, pokiaľ nebude mať aj zodpovedajúcu infraštruktúru, ktorá potom umožní aj mobilitu ozbrojených síl, a tak ďalej, a tak ďalej. Takže nemocnice, cesty, posilnenie železníc, dopravných koridorov, a tak ďalej, je v plne v záujme aj Severoatlantickej aliancie, aby bola schopná v rámci obrany východného krídla… do budúcna… efektívne napĺňať svoje obranné plány.“ Na jednu z otázok novinárov z úst Pellegriniho zaznelo toto: „Presne v tých intenciách, ako zadefinoval aj predseda vlády, ktorý povedal, že — Slovensko nebude narúšať jednotu Severoatlantickej aliancie, ani dnešného summitu [jej predmetom bolo navyšovanie celkovej sumy na zbrojenie, pozn.], ani celkovo jednotu aliancie ako takej, ale samozrejme, že Slovensko potrebuje určitú mieru flexibility; v rámci našich aj ekonomických možností, aj priorít; nastaviť si tie výdavky na nasledujúce roky…“ [A to som Pellegriniho v druhom kole prezidentských volieb volil…, pozn.] Z celého tohto sú pre mňa osobne dôležité tieto poznatky: 1. Slovensko ide budovať vojenskú infraštruktúru; 2. krajiny NATO idú zbrojiť. Na ich podklade sa mi v hlave opakuje jediná otázka: „Ak k niečomu dôjde — odkiaľ, alebo kde asi chcú tieto kádre bojovať?“ Viete, ja som počul o jednej takej krajine, ktorá tiež dlhé roky budovala infraštruktúru NATO a pripravovala sa na prípadný väčší konflikt, možno ste o nej tiež počuli — Ukrajina ju volajú. No nie som si celkom istý, či ju je možné považovať za „úspešný príbeh“ hodný nasledovania. Je ešte šanca, že celý tento humbuk má za cieľ — v tom lepšom prípade — len klasické „presmerovanie“ ďalších financií z rúk občanov „západných demokracii“ do peňaženiek zbrojárskych podnikov. Ibaže ja sa nerád v takýchto veciach spolieham na: „Uvidíme, až sa niečo udeje…“ Osobne pochybujem, žeby mal život Slováka a zachovanie existencie týchto nositeľov slovenskej kultúry — pre spomenuté militaristické skupiny — nejakú tú „vyššiu hodnotu“.

  Doteraz uvedené riadky osobne nepovažujem za ten najväčší problém. Sú to nejaké tie „politické dôsledky“ súčastného diania. Predstavujú len „vonkajšie symptómy“ niečoho oveľa závažnejšieho. Na celej tejto situácii je úplne najšokujúcejšie nasledovné: absolútne väčšina ľudí vôbec nechápe, prečo sa takéto udalosti odohrávajú. Prakticky nikto. Ja sa stavím, že ak by som šiel po ulici, pýtal sa jednotlivých občanov Slovenska na „Ukrajinu“, nič by som sa nedozvedel. Opakovali by mi, čo im bolo povedané. Tie isté frázy, dookola. Nepoznajú históriu „Ukrajiny“, nevedia nič o záujmoch a záujmových skupinách pôsobiacich na týchto územiach, koho by predsa zaujímalo, že podobné udalosti, s cieľom dostať túto oblasť do svojej sféry vplyvu, sa v tomto regióne odohrávajú stáročia a dnešné dianie nie je ničím iným, len ďalšou kapitolou tohto príbehu — iná scenéria, iné kulisy a jemne obmenení účinkujúci, stále tá istá podstata [kto napríklad vie niečo o tom, ako sa pápež Inocent III. — už na začiatku 13. storočia — snažil vytvoriť „ochranný pás“, aby neboli myšlienky z Rusi „nákazlivé“ a nevplyvňovali poľské duchovenstvo… (Le Correspondant, 1853), pozn.] Nepoznajú okolnosti vzniku „politického ukrajinizmu“ [s celým ich konceptom „Veľkej Ukrajiny“ a jednotného „veľko-ukrajinského“ národa, pozn.] a skutočné historické územia označované „Ukrajina“, nevedia nič o prítomnosti viacerých národnostných menšín na „ukrajinských“ územiach, ktoré Ukrajina dodnes utláča a neuznáva ich práva na sebaurčenie, nevedia o ukrajinských (nie tak dávnych) územných nárokoch voči Slovensku, nevedia o ich pochodoch a oslavách na počesť ukrajinských nacistov — členov 14. Waffen-SS divízie Galícia, ktorí sa podieľali na prelievaní slovenskej krvi počas potláčania SNP. A koho z nich by zaujímalo, čo západní „lídri“ natárali Gorbačovovi? Obyčajní ľudia nevedia o „Ukrajine“, čo tento pojem zahŕňa a znamená, ani vo vzťahu k ich vlastnej kultúre a dejinám, v podstate NIČ. Vychádzajúc z tejto svojej nevedomosti, kde ich informácie pozostávajú z pozliepaných propagandistických fráz, na takomto základe sa následne rozhodujú, dochádzajú k nejakým záverom a organizujú svoje aktivity. Inými slovami povedané: ich iracionálne správanie vykazuje neprehliadnuteľné znaky stupidity. Toto považujem za podstatne väčší problém z hľadiska demokratického procesu a nejakej tej „nápravnej spätnej väzby“, ktorú by mal volebný proces prinášať.

  ZÁVER:
  A čo ďalej? Ja som pre mier urobil asi všetko, čo bolo v mojich silách. Stálo ma to zdravie, peniaze a nepredstaviteľne množstvo času. A vy? Študujte. Samotní si hľadajte odpovede. Pokiaľ som ja došiel k takýmto, tie vaše budú možno o čosi iné. I tak som presvedčený, že ak by si ľudia dali tu námahu a pozisťovali historické informácie, dejiny slovanských kmeňov v strednej a východnej Európe, tak nič z toho, čo sa práve na pôvodných územiach bývalej Kyjevskej Rusi odohráva, nič takéto by nebolo možné. Už dávno by tam bol mier a z iných slovanských zemí by tam NAOZAJ neprišiel ani náboj… lebo nikto by nevzal na seba zodpovednosť za pokračovanie konfliktu, v ktorom sa medzi sebou vraždia bratské národy a Slovania.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] Jordan Peterson on grooming gangs, why very few people can think and why Tommy Robinson is like him. Oxford (Anglicko) : The Oxford Union Society, 2025. Dostupné na (16-10-2025 / 03:21): https://youtu.be/cMFDcxErGgI?si=KwLNLkYoYK6rOI8N
  • [3] Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie. / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Sciences – Littérature – Beaux-Arts). Paríž (Francúzsko) : Librairie de Charles Douniol, Éditeur; 1853.
  • [3] Vyhlásenie po skončení samitu NATO v Haagu. Bratislava (Slovenská republika) : Peter Pellegrini (Youtube), 2025. Dostupné na (17-10-2025 / 03:37): https://www.youtube.com/watch?v=MccOqlsdlPo

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/a-vsetky-cesty-vedu-do-pekla-ked-kazde-vase-rozhodnutie-sposobuje-bolest-a-ludske-utrpenie/

• ▐ Zverejnené: 13/10/2025

  « Keď ukrajinská študentská organizácia „Sitsch“ [Sič] – so svojimi nemeckými priateľmi – protesty robila (Süddeutsches Tagblatt, 1933) »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – ZSSR – Ukrajinská SSR – Ukrajina – Slovania

  Ešte som sa rozhodol zverejniť stĺpček, ktorý bol súčasťou novín „Süddeutsches Tagblatt“ z 18. novembra 1933. Aby mi ľudia verili, že sa niečo podobné naozaj udialo a bolo súčasťou dennej tlače v nemecky hovoriacich krajoch. Prečo? Narazil som v ňom na slovíčko „Sič“, už po niekoľkýkrát. Presne – po tretíkrát. Prvýkrát som na „Sič“ natrafil pri menovaní kádrov militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“, ktorý niekedy v rokoch 1938/39 pobehovali s nacistami a „hajlovali“ tam: „Slava Ukrainy!“ Druhýkrát som objavil tvrdenie o tom, že po občianskej vojne 1918-1920, keď utekali ukrajinskí nacionalisti na západ, tak že to boli práve „strelci zo Siče“, ktorí priniesli so sebou peniaze, zlato, diamanty a iné cennosti ulúpené počas proti-židovských pogromov. Asi nikoho neprekvapí: pomenovanie, ktoré zahŕňa „Sič“ je na Ukrajine dodnes populárnou formou tvorby názvosloví, odvolávajúc sa na starodávne historické konotácie [útvary Kozákov obývajúcich aj niekdajšie územia bývalej „Chazárie“, pozn.]; zamlčiavac tu uvedené.

  Ale aby sme sa vrátili k úryvku na obrázku, tu je nejaký ten orientačný preklad článku „Die Deutschenunterdrückung in Russland“ [„Utláčanie Nemcov v Rusku,“ pozn.]: „Pracujú pre svoj každodenný chlieb na Volge, pri Čiernom mori a vo svojich domovoch. Od svojho usadenia sú nositeľmi kultúry v každom ohľade. Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitsch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku. Rečníci si za svoje vyčerpávajúce prezentácie vyslúžili rozsiahly potlesk.“ Mimochodom, tento stĺpček bol zverejnený v období hladomoru 1932/1933, ku ktorému som napísal osobitný článok.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: Die Deutschenunterdrückung in Russland / Süddeutsches Tagblatt (mit der illustrierten Monatschrift „Bergland“ – Nachtausgabe) [Grazer Tagblatt] – Samstag, den 18. November 1933, Nummer 532. 43. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-ukrajinska-studentska-organizacia-sitsch-sic-so-svojimi-nemeckymi-priatelmi-protesty-robila-suddeutsches-tagblatt-1933/

• ▐ Zverejnené: 12/10/2025

  └ Aktualizované: 20/10/2025 (15:12)

  « 14. Waffen-SS divízia Galícia (Division Galizien / Halychina) – Pokusy o rehabilitáciu „esesákov“, ktorí potláčali Slovenské národné povstanie (SNP) »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Politika – Komentár – Galícia – Ukrajinská SSR – Ukrajina – ZSSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Slovania – Totalita – Nihilizmus – Nacizmus – Progresivizmus – Liberálna demokracia

  Na obrázku vyššie môžete vidieť príslušníka ukrajinskej rozviedky SBU z apríla 2022. Tým pozornejším z vás isteže nemôže ujsť vyjadrenie obdivu a uznania zo strany tohto vojaka voči svojim predchodcom – „esesákom“ z divízie Galícia, prihlásením sa k odkazu tohto zoskupenia nosením ich označenia. Je smutným konštatovaním, bohužiaľ, že táto historicko-kultúrno-hodnotová záležitosť nie je len nejakým ojedinelým prejavom radikálnych ukrajinských militaristických skupín, ale neraz aj úplne bežní Ukrajinci týmto kolaborantom s nacistickým Nemeckom zvyknú budovať pomníky a uctievajú si ich ako hrdinov. O tomto probléme som v minulosti napísal: « Veď aj členovia takého združenia ako „American Jewish Committee“ [Americký židovský výbor, pozn.] ostali vyslovene šokovaní (Bender, Briggss; 2023), keď sa k ním doniesli správy o existencii monumentu — neďaleko Philadelphie (USA) — oslavujúceho ukrajinských „esesákov“, kolaborantov s nemeckými nacistami. Podobný monument bol napríklad postavený v roku 1988 aj na cintoríne [St. Volodymyr Ukrainian cemetery, pozn.] v Oakville (Kanada), najprv venovaný „obetiam vojny“, aby sa tie obete v roku 2016 upresnili na niečo v štýle: „…toto je na oslavu ľudí, ktorí počas časti vojny slúžili pod nacistickou kontrolou. (Oakville News, 2024)“ V roku 2024 došlo k odstráneniu tohto monumentu (The Canadian Jewish News, 2024). A ďalší podobný monument nájdete v Edmontone (Kanada) [St. Michael’s Cemetery, pozn.] Ten sa napríklad stal v roku 2021 terčom vandalov (Progress Report, 2021), no a nie je zaiste žiadnym prekvapeným — židovská obec sa dožaduje jeho odstránenia (Edmonton Journal, 2023). » V Kyjeve sa napríklad v roku 2021 konal oslavný pochod na „počesť“ 14. Waffen-SS divízie Galícia, o čom informovali „The Times of Israel“, „Jewish Telegraphic Agency“ a „Haaretz“. V roku 2021 bol v Kyjeve pre jedného z veteránov tejto nacistickej družiny — Orestovi Waskułovi — urobený honosný pohreb: „…so štátnymi poctami za účasti reprezentatívnej roty ukrajinskej armády. (Janiga, 2025)“ Pochodmi pripomínajúcimi týchto ukrajinských nacistov je známe aj mesto Ľvov. Dodnes je možné dohľadať napríklad článok s názvom „Nazi symbols, salutes on display at Ukrainian nationalist march“ [„Nacistické symboly, pozdravy vyjavené na ukrajinskom nacionalistickom pochode“, pozn.], ktorý opisoval udalosti okolo pochodu v roku 2018. Existuje aj video z takéhoto pochodu nazvané „Сс галичина“ [„SS Galícia“, pozn.] Stačí si ho pozrieť, počúvať vyvolávané heslá: „Sláva naci!“ a všímať si pravú ruku takmer všetkých zúčastnených. O pochode v meste Ľvove informoval rovnako aj britský portál ITV.com — už v roku 2014 — v článku s názvom „Ukraine nationalists rally to commemorate Nazi SS division“ [„Ukrajinskí nacionalisti sa zhromaždili na pamiatku nacistickej divízie SS“, pozn.]

  Sprievodným aktom takýchto aktivít je potom revizionizmus slúžiaci súčasným politickým agendám. S tým súvisí snaha zľahčovať zločiny týchto hrdlorezov, alebo ich dokonca až popierať. Cielene sa prehliada a zabúda na ich príspevok pri priamej alebo sekundárnej participácii na zločinoch nacistického Nemecka, nakoľko poskytovali významnú ľudskú silu pre vojnovú mašinériu, čo prispievalo ku pokračujúcej genocíde v mnohých iných oblastiach vojnového konfliktu, a zároveň sa samotní zúčastnili – boli nasadzovaní do mnohých akcii, kde sa podieľali na plnení definovaných nacistických cieľov, napr. brutálne potláčanie Slovenského národného povstania (SNP), čím sa stali pevnou súčasťou výkonného aparátu plniaceho zámery „nacistického projektu“. Dookola sa používajú rôzne manipulačné rétorické stratégie a vytvára bájoslovie o hrdinskosti tejto jednotky pri jej zápase o presadenie národnoštátnych záujmov, ktoré sa stalo súčasťou „národného príbehu“ dnešnej Ukrajiny, v procese budovania jej národnej identity, čo je v skutočnosti iba nadväzujúcim pokračovaním národnej tragédie hneď niekoľkých ďalších národov. Nie je prekvapením, že ostatnými kapitolami tohto idealizovaného príbehu sú aj ďalší ukrajinskí nacionalisti — Symon Petljura, Roman Šuchevyč, Stepan Bandera, tzv. „banderovci“ a pod. Prekvapujúca – skôr pre nezasvätených – je neschopnosť súčasných predstaviteľov „politického ukrajinizmu“ vyrovnať sa s takýmito nepríjemnými pravdami. Toto svojské ideologické nastavenie súčastnej politickej reprezentácie Ukrajiny sa dokonale prejavilo v posledných týždňoch. Poľský prezident Karol Nawrocki sa rozhodol predložiť „Sejmu“ návrhy zákonov zakazujúce symboliku ukrajinských nacionalistických skupín konajúcich zločiny počas Druhej svetovej vojny (Adamski, 2025). Okamžite sa spustil nárek ukrajinskej ambasády v Poľsku – „Ustawa przeciw banderyzmowi jak płachta na byka. Ukraina grozi odwetem“ [„Protibanderovský zákon je ako červená handra pre býka. Ukrajina hrozí odvetou“, pozn.] – a nekôr aj ukrajinských historikov, čo v podstate odráža ich myšlienkový svet a v mnohom aj status takýchto skupín na Ukrajine, prípadne medzi potomkami týchto osôb v exile. Dr. Rafał Kościański pridáva – uverejnené v článku „IPN reaguje na list ukraińskich historyków. ‚Z szacunku dla ofiar‘“ [„IPN reaguje na list ukrajinských historikov. ‚Z úcty k obetiam‘“, pozn.] – taketo vyjadrenie: „Symbolika OUN-UPA je neoddeliteľne spojená s Volyňským masakrom, genocídou spáchanou ukrajinskými nacionalistami na poľskom obyvateľstve. Z úcty k obetiam ju nemožno tolerovať na verejných priestranstvách v Poľsku. Inštitút národnej pamäti (IPN) nám pripomína, že poľsko-ukrajinské zmierenie je možné len na základe historickej pravdy, ktorá si vyžaduje identifikáciu miest hrobov poľských obetí, exhumáciu a riadne pripomenutie si všetkých zavraždených.“

  V roku 2023 bola vydaná taktiež brožúrka s názvom „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“, a tá ma – a to hovorím naozaj úprimne – zaskočila. „Bojovali za Ukrajinu? Hm… akože asi irónia,“ premýšľal som pri jej počiatočnom poťažkávaní, o to viac, keď som v tejto publikácii uvidel predhovor profesora Paula Roberta Magocsiho pôsobiaceho na univerzite v Toronte. Paul Robert Magocsi je predsa len vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti. Takýto niekto by sa predsa nepodpísal pod hocičo. Ak by to podľa jeho názoru nebola pravda, on by svoj postoj nemyslel úprimne, v tom prípade by určite nenapísal: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy.“ Takéto vyjadrenie profesora Magocsiho má ešte viac utvrdilo v názore: „Vtipkári, určite irónia…,“ a ja som si obratom túto brožúrku prelistoval, prebehol očami, aby som napokon – značne udivený – dospel k záveru: „Nie, nie. Luciuk a Magocsi ten nadpis myslia VÁŽNE.“ A tak tu máme dvoch profesorov – ukrajinistov, ktorí strávili celé svoje životy zaoberaním sa „ukrajinskou otázkou“ a jedného…

  Profesor Luciuk začína svoju prácu takýmito slovami: „Približne 4,5 milióna ukrajinských civilistov zahynulo alebo zmizlo, čo predstavuje najvyššie straty v porovnaní s inými krajinami okupovanými nacistickým Nemeckom. Ďalších 4,1 milióna ukrajinských vojakov zomrelo v boji, zahynulo v nemeckých táboroch pre vojnových zajatcov, alebo podľahli svojim zraneniam. (…) Na rozdiel od iných krajín pod nacistickou okupáciou, na Ukrajine nebola žiadna kolaborantská vláda… (…) Cez dva milióny Ukrajincov boli zhromaždení na nútené práce a deportovaní do Tretej ríše. (Luciuk, s. 1)“ Pri menovaní týchto obetí mne osobne chýba jeden krátky dodatok. Ten by mohol znieť takto: „Uvedené sa netýkalo ukrajinských ‚esesákov‘ z divízie Galícia.“ Je značne podivné, až by som sa nebál povedať – vyslovene cynické, menovať milióny mŕtvych ľudí, ktorí skonali počas Druhej svetovej vojny (na územiach označovaných „Ukrajina“) v úvode publikácie o 14. Waffen-SS divízii Galícia, bez toho, aby sa okamžite nespomenula úloha príslušníkov tejto jednotky pri vzniku týchto strát na ľudských životoch, pretože to boli práve členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia, ktorí podporovali, umožňovali a neraz sa priamo podieľali na vraždení týchto ľudí! 14. Waffen-SS divízia Galícia mala fundamentálne odlišné ideologické zosúladenie, strategické a operatívne zameranie než uvedené obete, bezbranní civilisti alebo bojovníci na strane síl odporujúcich nacizmu. Členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia – pred vstupom do tohto zoskúpenia – mali na výber a vybrali si. Používanie jednotného označenia „Ukrajinci“ pre všetkých, bez prezentovania existujúcej – minimálne – politickej rôznorodosti na „ukrajinských“ územiach, nehovoriac o existujúcej rôznorodosti etnickej, má s veľkou pravdepodobnosťou čiastočne funkciu z hľadiska budovania pocitu akejsi „národnej jednoty“. Takáto deskripcia navodzuje dojem „jednotnej ukrajinskej rodiny“, ktorej niektorí jej členovia urobili nešťastné rozhodnutia pod tlakom, ale inak to mysleli v zásade dobre. No takáto rétorická pozícia prináša hlavne – sa na podvedomej úrovni u čitateľa vytvára väzba: Ukrajinec – obeť. Evidentná je snaha vykresliť Ukrajincov v akejsi pozícii – „trpitelia, obete okolností“, čo vo všeobecnej rovine NIE JE pravda. Nevypovedá o celom kontexte a úmyselne zavádza! Veľakrát utrpenie „Ukrajincom“ spôsobovali práveže „najroduvernejší Ukrajinci“! A nielen im, ukrajinskí nacisti sa podieľali aj na vraždení napríklad aj Slovákov (počas SNP) alebo Poliakov, ale tomu sa ešte budeme venovať…

  Profesor Luciuk ďalej píše: „…trpeli stalinistickými represiami, najmä počas genocídnej Veľkej hladomorovej katastrofy v rokoch 1932–1933…, (Luciuk, s. 1)“ Tejto téme som sa venoval v samostatnom článku, kde som priniesol prehľad o dianí v ZSSR počas tejto udalosti na podklade úryvkov z dobovej tlače. Nech sa páči, prečítajte si, naštudujte. Tu už len podotknem: príde vám uvedené konštatovanie profesora Luciuka adekvátne a odrážajúce uvedené historické zápisky? Je táto téma naozaj takto jednoduchá, aby sa o nej napísalo razantné zhodnotenie v rozsahu jednej vety?

  • „Obyvatelia západnej Ukrajiny, ktorí trpeli pod poľskou kontrolou počas medzivojnového obdobia, prvýkrát pocítili brutalitu sovietskej okupácie v polovici septembra 1939, keď sa Hitler a Stalin sprisahali pri rozdelení Poľskej republiky, čím začala druhá svetová vojna. Po páde tejto nacisticko-sovietskej aliancie, 22. júna 1941, keď Hitlerove légie zaútočili, ustupujúci Sovieti bezohľadne povraždili vyše 20 000 politických väzňov v celom regióne. Hrôzy, ktoré Ukrajinci videli v prvej polovici leta roku 1941, motivovali mnohých k tomu, aby sa neskôr prihlásili do 14. divízie granátnikov Waffen-SS (divízia Galícia). (Luciuk, s. 2)“
  • „Netreba sa čudovať, že mnohí Ukrajinci spočiatku vítali nemeckých okupantov, keďže verili, že ich prišli oslobodiť od útlaku sovietskej vlády. Netušili však, že nacistické plány pre Ukrajinu zahŕňali tzv. ‚Hungerplan‘ (plán hladomoru), ktorý počítal s vyhladovaním tretiny obyvateľstva a deportáciou ďalšej tretiny ďaleko na východ ‚za Ural‘, zatiaľ čo zvyšok mal slúžiť ako otroci svojim nemeckým pánom. Keďže sa ukázala bezohľadná osadnícko-koloniálna agenda Tretej ríše, ukrajinský odpor proti nacistom eskaloval. Súčasne Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) viedli proti-sovietsky boj, ktorý pokračoval viac ako desať rokov po skončení vojny v Európe 8. mája 1945. Odhaduje sa, že 6 až 7 miliónov Ukrajincov bojovalo v radoch Červenej armády. Veľký počet Ukrajincov prispel k víťazstvu nad nacizmom aj ako vojaci poľských, československých, kanadských a amerických ozbrojených síl. (Luciuk, s. 3-4)“
  • „Po katastrofálnej porážke nemeckej armády (Wehrmachtu) pri Stalingrade vo februári 1943 začala Červená armáda postupovať na západ. S približovaním sa sovietskych vojsk k Ukrajine, Nemci, ktorí zúfalo potrebovali ľudské zdroje, začali verbovať ukrajinských občanov do toho, čo sa neskôr stalo známym ako divízia Galícia. Dohodlo sa, že jej vojaci budú bojovať len na východnom fronte, a že divízia bude mať ukrajinských dôstojníkov, ako aj kaplánov pre starostlivosť o ich náboženské potreby. Títo vojaci neprijali rasistickú a antisemitskú ideológiu nacistov. Namiesto toho sa mnohí pridali k divízii Galícia v nádeji, že získajú vojenské zručnosti a zbrane, s predpokladom, že podobne ako počas prvej svetovej vojny, by ich formácia mohla tvoriť jadro ukrajinskej armády schopnej oslobodiť ukrajinskú zem od cudzej nadvlády. (…) Nemci, ktorí vedeli, čo Ukrajinci očakávali od divízie, sa neúspešne pokúšali vyčistiť jej rady od ukrajinských vlastencov. Celkovo tí, ktorí boli v radoch divízie, úprimne verili, že ich služba a obety pomôžu zabezpečiť nezávislosť Ukrajiny. Bojovali za Ukrajinu. (Luciuk, s. 4-6)“

  Začnime termínom „Západná Ukrajina“, čo je neexistujúci historický pojem. Územia, ktoré Luciuk označuje „Západná Ukrajina“, táto oblasť je známa svojim stáročným názvom „Galícia“. Z hľadiska etnickej príslušnosti sú obyvatelia na tomto území – Ruthéni (Rusnáci, Rusíni). Nie sú to žiadni etnickí „Ukrajinci“. Táto oblasť NIKDY v histórii nebola ukrajinským územím, čo dokazuje špecifická história tohto územia a historické mapy. [O téme – poľský teror v Galícii namierený voči Ruthénom (Rusnáci, Rusíni), i o tom som v minulosti niečo napísal, pozn.] Postupná transformácia Ruthénov na „Ruthéno-Ukrajincov“, až napokon „Ukrajincov“ je zdokumentovaná. Opäť sa budem opakovať, čerpať zo svojich predošlých článkov: « Poľskí intelektuáli poznamenávajú: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) ‚Ruthénsko-ukrajinská strana‘ bola v Galícii založená okolo roku 1890, a založili ju tí politici, ktorí chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie… Rakúski politici naklonení Nemecku, ktorí pred tridsať rokmi začali ‚Ruthénsko-ukrajinské hnutie‘, snívali o získaní celého Maloruska… (Lutosławski, Romer; 1919)“ Alebo zdroje opisujúce stav spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia, ktoré uvádzajú: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“ Veľmi pekne túto obmenu zachytáva „Ukrainian National Association“ (UNA), keď na svojich webových stránkach píše toto: „UNA bola založená v roku 1894, keď prvá vlna ukrajinských imigrantov pricestovala do Spojených štátov, aby pracovali v uhoľných baniach Pensylvánie.“ Ibaže… tou prvou vlnou imigrantov NEBOLI UKRAJINCI. Táto organizácia sa totiž zakladala pod názvom – „Ruthenian National Union“, a pod týmto názvom vystupovala… až do nejakého roku 1914. Alebo takéto svedectvo, ktoré – v roku 1919 – Berzeviczy, Gratz, Alexander a ostatní k tejto problematike vyjadrili v knihe „UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht…)“: „Tam, kde sa Maďari v hustejších skupinách usadili ako nomádi a roľníci, pomaly zanikol slovanský element v rámci Uhorska… (…) Tam, kde maďarské osídlenie už nestačilo na ovládnutie alebo vytlačenie pôvodného obyvateľstva, zostalo toto obyvateľstvo v početnej prevahe. Horská oblasť okolo panónskej kotliny je dodnes obývaná predovšetkým potomkami týchto vtedajších slovanských zvyškov. Títo Slovania sa od začiatku delili na severných a južných Slovanov. K prvým patria ‚die Ruthenen‘ (‚Rusznyáken‘), alebo ako sa NEDÁVNO [najnovšie, v poslednej dobe, pozn.] sami začali nazývať: Ukrajinci…, (s. 28)“ a jasne hovoria o Ruthénoch – Rusnákoch, ktorí SA ZAČALI od istej doby nazývať Ukrajincami. Z politických dôvodov: „Dnes vieme, že existujú separatistické hnutia, ktoré si kladú za cieľ vytvorenie ‚Veľkej Ukrajiny‘, a to politickým zjednotením rôznych ukrajinských menšín vo východnej Európe. (Vowles, 1939, s. 8)“ »

  Povšimnite si nasledovné, profesor Luciuk na jednom mieste píše: „Keďže sa ukázala bezohľadná osadnícko-koloniálna agenda Tretej ríše, ukrajinský odpor proti nacistom eskaloval,“ aby vzápätí napísal, „…sa mnohí pridali k divízii Galícia v nádeji, že získajú vojenské zručnosti a zbrane, s predpokladom, (…), by ich formácia mohla tvoriť jadro ukrajinskej armády schopnej oslobodiť ukrajinskú zem od cudzej nadvlády.“ Priblížme si teraz okolnosti tohto diania, ako ich – v oficiálnom dokumente (1945) – zachytili a spracovali členovia americkej rozviedky: „Výzvy Rosenberga a ríšskeho komisára pre Ukrajinu ukrajinskému obyvateľstvu v januári 1942 odhalili, že nemecká koncepcia národného oslobodenia vyžadovala spoluprácu jednotlivcov a národa ako ekonomických a kultúrnych, nie politických jednotiek: ‚Nemecká ríša prevzala správu Ukrajiny s cieľom zabrániť návratu boľševických podmienok a dominancii židovstva. Nová administratíva očakáva príspevok všetkých Ukrajincov k pozdvihnutiu pokladov tejto zeme, zatiaľ čo sa na svojej strane bude snažiť zaviesť éru výstavby po strašnej dobe ničenia.‘ Ukrajinci mali zaplatiť svoju vďaku za oslobodenie od boľševizmu vo forme práce pre Nemcov. V prejave z januára 1943 ríšsky komisár pre Ukrajinu odhalil, že Nemci nemajú v úmysle zriadiť ukrajinskú administratívu, pretože iba Nemci mohli zachrániť Ukrajinca pred chaosom, zatiaľ čo emigranti by ho len prehĺbili; domáce obyvateľstvo mohlo byť použité len v podriadenej pozícii. Preto neexistovala žiadna domáca administratíva v ríšskom komisariáte na Ukrajine [oficiálny názov: „Ríšsky komisariát Ukrajina“, prípadne „Reichskommissariat Ukraine“, pozn.] nad lokálnou úrovňou. (German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine, 1945. s. 49-50)“ Čiže Nemci – bez nejakého zahmlievania – otvorene hovoria, aké sú ich úmysly, že ich nejaká ukrajinská nezávislosť a „Veľká Ukrajina“ absolútne nezaujímajú, tieto svoje úmysly reálne vykonávajú, a tu v roku 1943 sa nájde nejakých 10-15 tisíc sympatizantov „politického ukrajinizmu“ vstupujúcich medzi „esesákov“; v čase, keď sa začína rúcať front; ktorých myšlienkový svet vyzerá asi takto: „Síce sme pre Nemcov otroci, a všetko sa im teraz rozpadá, ale ak sa k ním pridáme a spoločne vyhrajeme nad ‚boľševikmi‘, potom to už bude iné – a aj tých ‚Nemčúrov‘ odtiaľ vykopneme…“ Ako… ja vám neviem.

  POZNÁMKA: „Boľševici“ po vojne tú „Veľkú Ukrajinu“ naozaj vytvorili, takú veľkú, akou nikdy nebola, čo je nemalá irónia osudu; ibaže bola vo sfére vplyvu Sovietského zväzu. Ak by vyhralo nacistické Nemecko, vtedy by sa ocitlo v jeho sfére vplyvu. Čiže v skutočnosti išlo len o to… KTO bude „vplývať“? Alebo ako? Len sa pýtam.

  Ohľadom spomenutého „koaličného spojenia“ medzi Hitlerom a Stalinom, ktoré podľa profesora Luciuka viedlo k začiatku Druhej svetovej vojny. Na niečo také ani nebudem reagovať. Mohol by som napísať ďalší rozbor, ale… obdobné tvrdenia sú natoľko „zrejmé“, že to nie je potrebné. Povenujme sa iným partnerom Hitlera. Alebo skôr popisu toho, ako plnili predstavitelia „politického ukrajinizmu“ dlhé roky funkciu užitočných idiotov pre Rakúšanov a Nemcov. Mimochodom, takto naznačený spôsob prístupu Germánov voči Slovanom opísal v roku 1934 – poľský antropológ – profesor Karol Stojanowski vo svojom diele „Rasizm przeciw słowiańszczyźnie“ [„Rasizmus voči slovanstvu“, pozn.] takto: „Nemci vďačia za svoju kultúrnu nadradenosť najmä skutočnosti, že slovanské krajiny hromadne akceptovali ich emigráciu, od remeselníkov a roľníkov, až po členov vládnucich rodín. Táto nadradenosť – samozrejme – s pokračujúcim víťazným postupom do slovanských krajín určila určitý pocit menejcennosti medzi Slovanmi voči Nemcom. Tento pocit, ktorý Nemci vnímali a premietli do svojej psychiky, vytvoril veľmi špecifický pocit nemeckej národnej nadradenosti, stelesnený v pojme ‚Herrevolk‘ [‚pánska rasa‘, ‚nadradená rasa‘; pozn.] (…) Za najcharakteristickejší a najtrvalejší jav nemeckých výbojov by sa malo považovať použitie cudzích síl. Nemci by si s tým sami neporadili, ani s použitím svojich bezohľadných metód vedenia vojny, nebyť ich mimoriadnej schopnosti mobilizovať nemecké pomocné zbory. Najvytrvalejšou nemeckou metódou je hľadať spojencov proti Slovanom medzi Slovanmi. Slovania, ktorí žijú na východe od najbližších Slovanov susediacich s Nemcami, sa vždy tešia ich pseudopriateľstvu a žiadanej alebo dokonca nežiadanej ochrane. Treba tu zdôrazniť, že neexistoval slovanský národ ani kmeň, ktorý by nekonal v tejto úlohe nemeckých pomocných zborov. (s. 14-15)“

  Aj tentokrát budem čerpať zo svojich starších článkov: « …sa človeku stráca napríklad dlhoročná prepojenosť a spolupráca istých kruhov Ruthénov z Galície (Halič) s viedenskými politickými kruhmi. Takýto jedinec prestáva vnímať, ako bolo možne, aby na viedenskom cisárskom dvore v roku 1848: „…v Galícii objavili prehliadaný národ, ktorý zaostával na ceste pokroku – Ruthénov! [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.] (Österreichischer Courier, 9. september 1848)“ Takýto niekto by nevedel nič o vtedajšom vzťahu Poliakov s Rusínmi v Galícii: „Rusnáci [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] tiež z celého srdca nenávidia Poliakov, ktorí si ich podmanili, a ktorí boli ich bývalými zemepánmi, a preto v žiadnej inej korunnej krajine nie je rakúska nadvláda taká pevná ako v Galícii, kde roľníci uctievajú vládu ako svojho osloboditeľa od životných ťažkostí a sú pripravení vrhnúť sa na šľachticov s ohňom a mečom. Až do nedávnej doby našiel roľník v Galícii vo vláde veľmi straníckeho pomocníka. (Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861)“ O čom písali napokon i francúzske „La Presse“ z 24. novembra 1848: „…stretávame dva milióny Ruthénov, ktorí boli dlho utláčaní Poliakmi a využívajú každú príležitosť, aby proti nim vyjadrili svoju hlbokú nevraživosť. [použité označenie ‚Ruthenes‘, pozn.]“ Nadväzujúce vyjadrenia potom nájdeme v „Jörgel Briefe (1848 – no. 24, s. 23)“: „Rusnáci rozumejú po nemecky len veľmi málo a všetky ich želania sú vtesnané do jedného porekadla: ‚Žiadna robota, žiadne príkazy, ale cisár z Rakúska.‘“ Čo to o skutočných motiváciách – ukrývajúcich sa za podporou tohto národného obrodenia Ruthénov – prezrádza vydanie „Österreichischer Courier“ z 14. novembra 1848: „…nijaká iná provincia cisárskej ríše nie je tak pevne spätá s celým zväzom krajín ako práve táto, odkedy Stadion [gróf Franz Seraph von Stadion, pozn.] paralyzoval poľský radikalizmus bojom proti ruthénskej národnosti. [použité označenie ‚ruthenishen‘, pozn.]“ I keď nie všetci boli nadšení z využívania národnostných averzii na mocenské účely: „Princíp ‚divide et impera‘ [rozdeľuj a panuj, pozn.] sa sám zničil. Pokus o vytvorenie protiváhy voči tejto váhe [vzájomných protiváh, pozn.] zlyhal, (Allgemeine Zeitung des Judenthums, 22. august 1859)“ nakoľko dlhodobá udržateľnosť na takýchto základoch zosnovaných štátnych spolkov býva veľmi nejasná, čo história naostatok do bodky potvrdila. Veľmi dobre túto dobu zachytáva publikácia „Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung“, kde sa píše: „V školách a na súdoch sa používala výlučne nemecká reč. Vo Viedni žili v presvedčení, že Galíciu možno germanizovať. …boli tak zbehlí v histórii, etnografii a sociológii, až sa im zazdalo, došli k názoru, že nevzdelané vidiecke obyvateľstvo sa najľahšie ponemčí. Nie je možné na tomto mieste vyrozprávať, aké úsilie sa vynakladalo na to, aby sa galícijský ‚cisársky‘ roľník postavil proti poľskej šľachte, aby sa podnietila sociálna nenávisť voči veľkostatkárom. Táto ‚štátna myšlienka‘ bola korunovaná masakrom statkárskej šľachty vo viacerých okresoch západnej Galície v roku 1846. Úloha byrokracie [rakúskej, pozn.] v tejto práci je historicky zdokumentovaná – s maximálnou presnosťou; mená a… sumy peňazí sú dobre známe. O dva roky neskôr, v roku 1848, považovali poľské národné povedomie opäť za najnebezpečnejší faktor pre štát a vo Viedni privítali Stadionov návrh na podporu a podnecovanie ruthénskeho národného povedomia proti poľskému. Samozrejme, tá slávna ‚formulka‘, ktorá sa tak často cituje, že – ruthénska národnosť je výtvorom Stadiona, to celé je nezmysel, ak sa berie doslovne. Zostáva však pravdou, že rozpor medzi oboma národmi vytvorila a živila reakčná ústredná vláda, keďže spočiatku nachádzala podporu u Rusínov proti ústavnému hnutiu. S postupnou demokratizáciou spoločnosti si vidiecke obyvateľstvo všade uvedomilo svoje občianske práva, a teda aj vplyv na verejný život – a s povinnou školskou dochádzkou sa vo všetkých krajinách, dokonca aj medzi roľníkmi, objavilo národné povedomie. Východná Galícia nemohla byť výnimkou, a preto tieto všeobecne historické fakty plne vysvetľujú ‚vznik ruthénskej národnosti‘. Nevznikla samotná národnosť, iba jej povedomie. Ako sa však stalo, že táto národnosť nechce pokojne spolupracovať s poľskou na pokroku krajiny, a že veľká časť jej inteligencie a duchovenstva sa napriek všetkým ústupkom vlády stále hlási k ruskej národnosti… (s. 14)“ Postupom času sa ukazovalo, že záujmy v Galícii majú okrem Rakúšanov: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) …záujmom Nemecka je oslabiť Poľsko vytvorením ruthénskej otázky v Galícii. Rozsah tejto nemeckej intrigy sa plne ukázal v  roku 1918, keď poľské vojská prevzali Ľvov od ruthénskej armády organizovanej nemeckými dôstojníkmi… (…) …‚Ruthénsko-ukrajinská‘ propaganda vo východnej Galícii (…) bola založená a pokračovala na podklade nemeckého financovania a pod nemeckou ochranou. (Lutosławski, Romer; 1919)“ »

  Americkí Židia v roku 1921 popisovali vtedajšie dianie na Ukrajine nasledovne: „A keď Petlura [Simon Petljura – vodca ukrajinského národného obrodenia, pozn.] na bielom koni vstúpil do Kyjeva na čele malej skupiny Hajdamákov, nasledovaní pešiakmi – dobre vyzbrojenými a disciplinovanými nemeckými vojakmi, nenávisť a túžba ukrajinského vojaka po pomste voči Židovi sa rozhorela v ohnivý plameň. (Heifetz, s. 17)“ Kto stál po celý čas na strane Ukrajincov a podporoval ich v boji proti Sovietom? Rakúsko-Uhorsko a Nemecko. Pričom na strane Sovietov stáli aj mnohí Ukrajinci [príslušníci armády Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, pozn.] Dianie po porážke ukrajinských nacionalistov popisujú sovietske zdroje takto: „Po skončení občianskej vojny v rokoch 1918-1920 utiekli (…) predstavitelia ukrajinskej buržoázie a nacionalisti z krajiny a usadili sa najprv v Poľsku a Československu, potom v Nemecku, Francúzsku a ďalších krajinách západu. Tam založili niekoľko buržoázno-nacionalistických strán a organizácií, ktoré vytvorili silnú a aktívnu falangu protirevolučných emigrantov. Najextrémistickejšou z týchto skupín bola „Ukrajinská vojenská organizácia“ (UVO) vedená Y. Konovaletsom, A. Melnykom a ďalšími ukrajinskými kontrarevolucionármi. Bola založená v septembri 1920. Hlavné veliteľstvo organizácie sídlilo v Berlíne, kde UVO dostávala silnú podporu od úradov Weimarskej republiky [Nemecko, pozn.] Berlín bol tiež veľmi výhodným mestom na udržiavanie kontaktu s organizačnými pobočkami v Poľsku, Česko-Slovensku, Rumunsku, Litve a neskôr v USA a Kanade. (…) 6. júla 1926 vysokopostavení členovia vedenia UVO, poverení nemeckou rozviedkou, usporiadali v Berlíne uzavreté rokovanie, na ktorom sa rozhodli zväčšiť rozsah spravodajských aktivít tak, aby zahŕňali aj politické a ekonomické záležitosti krajín potenciálne nepriateľských voči Nemecku. (Cherednichenko, 1975, s. 5-7)“ O tom, aké zdroje boli údajne použité v začiatok budovania týchto zahraničných pôsobísk sa dá dočítať aj toto: „Počiatočný kapitál UVO [Ukrajinská vojenská organizácia, pozn.] pozostával z peňazí, zlata, diamantov a ďalších cenností získaných ukrajinskými nacionalistami počas ich nájazdov a pogromov [vraždenie a teror namierený voči židovskému obyvateľstvu, pozn.] v priebehu občianskej vojny na Ukrajine. Martynets [Volodymyr Martynets, pozn.], vodca OUN [Organizácia ukrajinských nacionalistov, pozn.], spomína ‚prostriedky privezené z Ukrajiny strelcami zo Siče‘, zatiaľ čo progresívni americkí historici M. Sayers a A. Kahn píšu o dvoch kufroch plných cenností, ktoré ukrajinskí nacionalisti rýchlo premenili na hotovosť. (Cherednichenko, 1975, s. 14) Niekto si povie: „Sovieti? Tí toho nahovoria…“ Ibaže ono to neboli len oni. Americké zdroje spomínajú napríklad toto: „…ODWU a Hetman, dve z najnebezpečnejších špionážno-sabotážnych organizácií na svete. ODWU pôsobí pod dohľadom Sekcie IIIB [Sektion III b / Abteilung III b, pozn.] plukovníka Waltera Nicolaiho, nemeckej vojenskej spravodajskej služby. Hetman pôsobí pod dohľadom ‚Ausspolitisches Amt‘ Alfreda Rosenberga, zahraničnopolitického odboru nacistickej strany [NSDAP Office of Foreign Affairs, pozn.] ODWU je mocnejšia ako Hetman, a ak je to možné, násilnejšia. Obe organizácie vybudovali svoje bunky v amerických priemyselných centrách. Ich agenti pracujú v muničných závodoch, baniach, oceliarňach, lietadlových fabrikách, lodeniciach, nákladných depách a prístaviskách. Niekoľkí z nich získali prístup k americkej armáde. (…) Ich aktivity zahŕňajú špionáž, sabotáž, rozširovanie propagandy a nie zriedkavo páchanie atentátov. (Sayers, Kahn, 1942, s. 82)“ A v povojnovej správe „German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine“ z dielne americkej spravodajskej služby „Office of Strategic Services“ (OSS) sa dozvedáme napríklad aj: „Nacisti podporovali myšlienku národného oslobodenia Ukrajiny dávno pred inváziou sponzorovaním a využívaním ukrajinských separatistických skupín v Nemecku. Nacisti udržiavali úzke styky so skupinami… (…) „…Alexander Sevriuk, rodený Ukrajinec (…) skončil ako nemecký občan a nacista v službách Rosenberga a zahraničnopolitického oddelenia Národnosocialistickej strany [NSDAP, pozn.] Jeho funkciou bolo koordinovať úsilie všetkých ukrajinských skupín a odovzdávať im pokyny od Nemcov. Do roku 1940 sa mu podarilo zjednotiť takmer všetky ukrajinské organizácie na svete v ‚Provid‘ v Berlíne, tajnej spravodajskej organizácii, ktorá spolupracovala s nemeckou nacistickou stranou, Generálnym štábom a Gestapom.“ Ak sa spoločne pozrieme do zdrojov z akademickej sféry, môžeme v nich nájsť i takéto poznatky o dianí v 30-tich rokoch dvadsiateho storočia: „Cudzie krajiny, najmä Nemecko, Poľsko a Japonsko, sa snažili využiť nespokojných Ukrajincov v  zahraničí na politické a vojenské účely. Cez poľské hranice boli vyslané jednotky emigrantských ukrajinských agentov do Sovietskeho zväzu za účelom špionáže a sabotáže. Nemecko poskytovalo ukrajinským emigrantským skupinám, najmä Organizácii ukrajinských nacionalistov (Orhanizatsiya Ukrayins’kykh Natsionalistiv, OUN), všestrannú pomoc. (…) …a Sovietsky zväz vedel o týchto aktivitách, čiastočne preto, že sovietski agenti prenikli do mnohých ukrajinských emigrantských skupín. (Kuromiya, 2008)“ Krásny je aj príbeh o tom, ako počas hladomoru v ZSSR 1932/1933 „Grazer Tagblatt“ z 18. novembra 1933 v článku „Die Deutschenunterdrückung in Russland“ [„Utláčanie Nemcov v Rusku,“ pozn.] informuje: „Pracujú pre svoj každodenný chlieb na Volge, pri Čiernom mori a vo svojich domovoch. Od svojho usadenia sú nositeľmi kultúry v každom ohľade. Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitsch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku. Rečníci si za svoje vyčerpávajúce prezentácie vyslúžili rozsiahly potlesk.“ V roku 1939 vyšla v Londýne kniha pána Alexandra Hendersona – „Eyewitness in Czecho-Slovakia“. Ten v nej sprostredkoval príklad dobového svedectva, ako bolo zachytené okolitými pozorovateľmi. Takýmto spôsobom bolo zdokumentované dianie na „Karpatskej Ukrajine“ niekedy v rokoch 1938-39. To vám tam bol vtedy taký hotel a v ňom bývali – nemeckí nacisti. No a oni vám mali každú noc rezervovaní stôl, ktorý bol: „…ozdobený vlajkou so svastikou [hákovým krížom, pozn.]“ Ale nebojte sa, nesedeli tam osamote. Nie, nie… blízko pri nich boli ich priatelia, sedeli pri ďalšom stole – ukrajinskí politici a kádre militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“. Tí tam pobehovali hore-dole, pričom im neprestajne vylietavala pravica, aby si dookola ukazovali „ako vysoko skáče pes“ – počas toho, ako sa neustále zdravili pozdravom: „Slava Ukrainy!“, čo bol „slovanský“ ekvivalent nacistického „Heil!“ – tak prehovárajú historické záznamy. Hugh P. Vowles v knihe „Ukraine and Its People“ (1939) charakterizoval snahy po realizácii „Veľkej Ukrajiny“ s týmto dodatkom: „Existuje dobrý dôvod veriť aj tomu, že pán Hitler navrhuje využitie takéhoto hnutia na dosiahnutie svojich vlastných teritoriálnych ambícií. O pôvode týchto ambícií, ktoré zahŕňajú anexiu Sovietskej Ukrajiny, svedčí ‚Mein Kampf‘. (s. 8)“

  Takže toto bol SKUTOČNÝ kontext, takto vyzeralo dianie predtým než ukrajinskí nacionalisti vvytvorili divíziu SS v rámci armády nacistického Nemecka. Ja hovorím: toto je úplne niečo iné, než čo naznačoval profesor Luciuk. Úplne niečo iné. Netvrdím, že všetky údaje sú dokonalo presné, preberám, ako som našiel, ale dovolím si tvrdiť, že dosť verne naznačujú charakter vzťahu medzi „politickým ukrajinizmom“ a nacistickým Nemeckom. Nebolo to len nejaké: vítali ich, no potom sa v nich sklamali. Nie. Medzi týmito skupinami existovali dlhoročné väzby. Ukrajinskí nacionalisti nevstupovali do tejto SS-jednotky vo vzduchoprázdne. Tento ich vstup sa odohrával za presne zdokumentovaných okolností. Časovo hovoríme o jari 1943. V tomto čase bola skutočná podstate zámerov nacistického Nemecka zjavná nielen na podklade vyjadrení, ale už aj na podklade reálnych činov. V Spojených štátoch amerických bola už v roku 1940 vydaná kniha Lothropa Stoddarda „Into the Darkness – Nazi Germany Today“, ktorý v kapitole s názvom „In Eugenics Court“ [„Na eugenickom súde“, pozn.] píše: „Nič nie je pre nacistické Nemecko tak príznačné ako jeho predstavy o rase. Jeho koncept rasových záležitostí leží v základoch celej národno-socialistickej životnej filozofie a hlboko ovplyvňuje nielen politiku, ale aj praktiky. Nemôžeme inteligentne hodnotiť Tretiu ríšu, kým neporozumieme tomuto základnému nastaveniu mysle. (…) Ako je známe, nacistický pohľad na rasu a z toho vyplývajúce politiky formuloval sám Adolf Hitler v knihe ‚Mein Kampf‘ – biblii národného socializmu. Budúci vodca tam napísal: ‚Bude povinnosťou ľudového štátu považovať rasu za základ existencie spoločenstva. Musí zabezpečiť, aby bola zachovaná čistota rasovej línie. Musí hlásať pravdu, že dieťa je najcennejším majetkom národa. Musí sa postarať o to, aby len zdraví ľudia mali deti a jediná hanba spočíva v tom, keď rodičia chorí – alebo sa prejavujú inými defektmi – privádzajú deti do sveta.‘ (…) V Nemecku sa ‚židovská otázka‘ považuje za prechodný jav, je už v zásade vyriešená a čoskoro bude vyriešená aj fakticky – fyzickým odstránením samotných Židov z Tretej ríše. Verejnú mienku najviac zaujíma regenerácia germánskej rasy a snaží sa ju podporovať rôznymi spôsobmi. (s. 187-189)“ V knihe „The Tragedy Of Polish Jewry“ [„Tragédia poľského židovstva“, pozn.] – taktiež – z roku 1940 nájdete: „Vstup ruských vojsk do východnej Galície bol vítaný poľskou aj židovskou populáciou z jasného dôvodu: medzi boľševickou a nacistickou inváziou bola tá prvá oveľa preferovanejšia. Židia mali obzvlášť dôvod cítiť úľavu, že unikli hrôzam nacistického režimu,“ alebo , „keď sovietske vojská nečakane prekročili poľské hranice, Židia túto udalosť priaznivo vnímali, pretože sa tak vyhli väčšiemu zlu – nacistickej vláde. (…) Faktom však je, že Židia považovali inváziu, či už ruskú alebo nemeckú, za katastrofálnu pre svoje vlastné záujmy; ale čo sa týka jedného alebo druhého, predsa len uprednostňovali okupáciu Rusmi, pretože vedeli, že sovietsky režim ich nebude vraždiť ani mučiť za ‚zločin‘ ich židovského pôvodu.“

  Tvrdenia profesora Luciuka o tom, ako ukrajinskí nacionalisti vstupujúci v roku 1943 do jednotky SS: „…neprijali rasistickú a antisemitskú ideológiu nacistov…,“ nie sú veľmi dôveryhodné, povedané diplomaticky. Predstava toho, ako Nemci niekoľko rokov okupujú Ukrajinskú SSR, následne zažijú absolútny debakel, front sa im rozpadá, nemá kto bojovať, musia začať ustupovať… a presne v tej chvíli niekde na poliach približne desaťtisíc sedliakov zloží svoje pluhy, odloží vidly a lopaty, vzoprie sa v duchu a razantne vykročí do boja so zvolaním: „Poďte chlapi, my tých Nemcov zastrešíme a vytiahneme z tejto šlamastiky!“ Vážne? Takže títo „hrdinovia Ukrajiny“ nešli bojovať, keď mohli reálne s nacistami zvíťaziť, oni naopak idú, keď sa nacistické predstavy o víťazstve úplne rúcajú. Ešte si o čosi viac upresníme kontext, v akom sa tento nábor odohrával. Nielenže sa v tej dobe vo svete už veľmi dobre vedelo, čo reprezentuje v praxi realizácia nacistických politík, ale na samotných „ukrajinských územiach“ sa prevádzanie týchto politík odohrávalo priamo ukrajinskými nacionalistami a nemeckými nacistami! Židovské pogromy v meste Ľvov z roku 1941? Veď tieto činy robili pred okamihom spomenuté skupiny. Babyn Jar (oblasť Kyjeva) v roku 1941? Čo sa tam dialo?! Kto vykonával, a kto im pritom úslužne pomáhal? Vyhladzovací tábor Bełżec? Odkiaľ tam nosili ľudí, až približne do konca roku 1942? Pod koho dohľadom? Žeby aj z „Ukrajiny“, kde sa čo? Kmotrili ukrajinskí nacionalisti s nemeckými nacistami. Hajlujúcich členov militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“, ktorí sa nieked v 1938/1939 stretávali so svojimi nacistickými priateľmi z Nemecka som už spomínal. Taktiež som spomínal, ako ukrajinskí nacionalisti za Symona Petljuru riešili v roku 1919 – na ukrajinských územiach – židovskú otázku. Zhrňme si uvedené: 1. je potvrdená dlhoročná spolupráca ukrajinských nacionalistov s nacistickým Nemeckom; 2. je potvrdené, že mnohí ukrajinskí nacionalisti zdieľali prvky nacistickej ideológie, 3. je potvrdené, že sa ukrajinské nacionalistické skupiny priamo podieľali na vykonávaní zločinov nemeckých nacistov, alebo boli prítomní v pozícii pomocnych zložiek, 4. je dokazateľné, že aj v minulosti sa ukrajinskí nacionalisti podieľali na takomto type zločinov (1919). Profesor Luciuk ale tvrdí: ukrajinskí nacionalisti, ktorí vstupovali do armády nacistického Nemecka – v roku 1943 a vytvorili v nej 14. Waffen-SS divíziu Galícia, títo boli iní. Oni tieto názory nepríjmali. Čo dodať? I tak sa dá… Takejto forme obhajoby ale nijako nepomáha ani skutočnosť, kde vraj prebiehal výcvik regrútov 14. Waffen-SS divízie Galícia, čím bol výcvikový priestor – „SS-Heidelager“, ktorý bol zároveň… koncentračným táborom [na tento poznatok som narazil v dokumente „Dies ist ein 1990 in Detroit, USA, geführtes Interview mit Fedor Kazan…“, pozn.] Mne osobne príde viac pravdepodobné poskladanie tejto jednotky z toho, čo bolo z ukrajinských nacionalistických síl ešte k dispozícii. Z dostupných ľudí, ktorí skôr… nemali veľmi na výber. Isteže, dokázať to nemôžem.

  • „…existovalo 38 vojenských formácií Waffen-SS, od plných divízií cez brigády až po menšie skupiny. Stovky tisíc regrútov z krajín celej okupovanej Európy sa pridali k Waffen-SS, vrátane mužov z Francúzska, Belgicka (vallónskeho a flámskeho), Albánska, Maďarska, Španielska, Talianska, Chorvátska, Bosny, Bulharska, Srbska, Rumunska, Švédska, Fínska, Británie, Nórska, Ruska, Dánska, Estónska, Lotyšska a Litvy. (…) Zarytí antikomunisti sa zapojili do toho, čo považovali za protiboľševickú krížovú výpravu na ochranu európskej civilizácie. Všetky ne-germánske jednotky, vrátane divízie Galícia, boli podriadené SS pre administratívne účely. (Luciuk, s. 6-7)“
  • „Boli členovia divízie Galícia ‚nacisti‘? Podľa definície nie, pretože žiadny Ukrajinec nemohol byť nikdy ‚nacista‘ (tým sa myslí člen Národnosocialistickej nemeckej strany robotníkov, NSDAP). V nacistickom svetonázore boli Ukrajinci považovaní za ‚Untermenschen‘ (podradných ľudí). Napriek tomu táto rasistická ideológia nezabránila náboru Ukrajincov a iných ne-germánskych národností do Waffen-SS, keď sa akútne zvýšila potreba vojakov. Každý, kto slúžil v ktorejkoľvek zložke ozbrojených síl Tretej ríše, bol povinný skladať prísahu Adolfovi Hitlerovi, vrátane členov divízie Galície. Týmto sa však žiaden z nich ‚nacista‘ nestal. (Luciuk, s. 7)“

  Tu by som hneď rád podotkol: vedenie ZSSR neboli nemeckými nacistami označovaní iba za nejakých „boľševikov“. Tí „boľsevici“ mali nejakú etnickú príslušnosť, ktorá hrala v tých časoch dosť podstatnú úlohu. Ale mňa fascinuje niečo iné. Ukrajinskí nacisti išli bojovať proti sovietskému Rusku, aby zachránili Európu. Čiže? Oni vlastne bojovali… za nás? Hm, a kde ja som už len tieto slová počul. Také sú mi nejaké… povedomé. Stroj času.

  Administratívne účely, nemohli byť nacisti? Pomaly, pomaly. Poďme mi len pekne po poriadku. Profesor Luciuk sa nám tu snaží premeniť divíziu SS, opakujem – „esesákov“(!), na „technicko-operačnú vojenskú jednotku bez ideologického presvedčenia“, redukovať ju na hocakú bezvýznamnú byrokratickú kategóriu v rámci štruktúr nacistickej armády, čo je historická fabulácia. Kladie pritom dôraz na vyobrazenie týchto „esesákov“ v pozícii „síl odporu“, namiesto zohľadnenia skutočných dôsledkov ich činnosti – spolupráca s genocídnym režimom. Takýmto spôsobom dochádza k zásadnej deformácii reality ohľadom spolupodieľania sa (s prisluchajúcou zodpovednosťou) tejto vojenskej jednotky na nacistických zločinoch. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia prisahali bezpodmienečnú vernosť Adolfovi Hitlerovi. Pomenovanie „nacista“ nie je len označením člena NSDAP. Termín „nacista“ sa bežne používa na označenie osoby podporujúcej nacistický réžim. Samotný nacizmus zahŕňa rozsiahly ideologický rámec, pričom jeho pevnou súčasťou boli aj osobité zložky, ktoré ho uskutočnovali. Nacizmus je celý spoločenský systém, ktorý pozostáva z časti „ideologickej“ a časti „realizačnej“. Rozhodujúcim aspektom nie je v tomto prípade ani tak „formálne zaradenie“, ako miera – zohľadnujúca formu – realizácie tejto podpory. Vojaci divízie Galícia aktívne podporovali a podieľali sa na uskutočnovaní hodnôt nacizmus – prostredníctvom svojej služby a účasti. Vzhľadom na ich príspevok k presadzovaniu tejto ideológie, boli v skutočnosti väčšími nacistami než mnohí členovia NSDAP! Pretože títo vedeli, že sa od nich očakáva, aby v mene Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu… bojovali, vraždili. A tak aj konali. Boli súčasťou štruktúr zabezpečujúcich realizáciu nacistickej ideológie. Ich konanie predstavovalo štrukturálnu spoluúčasť na aplikovaní nacistických politík, bez ohľadu na formálne členstvo v strane. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia žili pod nacistickými normami, profitovali z toho, že boli pod patronátom – chránení a podporovaní nacistami, a prispievali k realizácii nacistických cieľov!

  Americká rozviedka (OSS – „Office of Strategic Services“) priniesla v správe „German Military Government Over Europe / 1939-1943 – Methods and Organization of Nazi Controls: The Nazi Party in Occupied Europe“ zo 7. decembra 1943 [v časti „II. The NSDAP in Occupied Europe“, pozn.] takéto informácie: „Činnosti strany v oblasti správy a využívania anektovaných a okupovaných území v Európe sa líšia v závislosti od administratívnych modelov zavedených nacistami na týchto územiach. Administratívne typy na nemecky okupovaných územiach, ktoré možno rozlíšiť, sú: úplná anexia a začlenenie do Ríše; civilná správa; vojenská správa. V rámci každého typu existujú ďalšie rozdiely z dôvodu vojenských, politických a rasových hľadísk. (s. 10)“ Vzápätí sa dozvedáme niečo o „špeciálnych jednotkách strany“, ktoré NSDAP využívala na presadzovanie svojich zámerov: „Bez ohľadu na administratívne rozdiely sa na všetkých okupovaných územiach nachádzajú určité stranícke alebo polostranické jednotky, ktoré všade plnia rovnaké funkcie. Tieto jednotky sú: SS (tradičné aj Waffen SS), NSKK, Organizácia Todt, Baustab Speer a DAF. Hoci aktivity týchto organizácií sú opísané v samostatných správach a nebudú tu rozobrané, treba zdôrazniť, že jednotky SS, Einsatzstabe NSKK, OT a Baustab Speer tvoria spolu s DAF azda najdôležitejšie priebojné sily strany pri okupácii a vykorisťovaní týchto území. (s. 10)“ V ďalšej správe tejto istej inštitúcie – pomenovanej „German Military Government Over Europe: The SS and Police in Occupied Europe“ (1945) – označovala políciu a jednotky SS v službách nemeckých nacistov ako „organizácie teroru“ a pridala takúto charakeristiku: „Striedme a metodické kroky, ktoré nacisti podnikli na vybudovanie svojho systému policajnej kontroly, boli doplnené teroristickými metódami. Muži, ktorí vytvorili vyššie opísaný administratívny aparát, boli tí istí jednotlivci, ktorí boli zodpovední za rozstrieľanie civilistov natlačených v pivniciach alebo dokonca kostoloch, za používanie plynových komôr a krematórií na nevinné obete nacistických rasových teórií a  za popravy rukojemníkov. Polícia a SS sú zodpovedné za najväčšiu časť nacistického terorizmu. Na Západe a v protektoráte uplatňovanie nacistických rasových teórií a nacistický sen o mierovej, spokojnej Európe pod ich kontrolou diktovali menej extrémnu politiku ako inde. V týchto oblastiach sa používali prísne a brutálne opatrenia, ale v žiadnom prípade neboli tak bežné ako tie, ktoré sa používali proti nešťastnému obyvateľstvu východnej Európy. Na západe a v protektoráte sa rukojemníci starostlivo počítali – toľko za zabitie policajta, toľko za život vysokého úradníka. Na východe tisíce ľudí zomreli len preto, že boli Židia alebo Slovania.“ (s. 23)“ Na inom mieste toho istého dokumentu sa môžete dočítať aj o tzv. militarizovaných jednotkách SS: „Waffen-SS bola dobrovoľná vojenská organizácia pozostávajúca z najmenej dvadsiatich divízií, niekoľkých brigád a niekoľkých menších jednotiek. Približne polovica z nich boli tankové divízie a väčšina ostatných bola motorizovaná. Jej funkcia bola dvojaká. Po prvé, slúžila na fronte, kde bola k dispozícii vrchnému veleniu armády a bojovala v spojení s ďalšími prvkami Wehrmachtu. Po druhé, SS zohrávala dôležitú úlohu v okupovanej Európe. Tam verbovala rasových Nemcov, pronemeckých cudzincov a cudzincov, ktorých miestne stranícke záujmy boli paralelné so záujmami nemeckej vlády. Títo ‚dobrovoľníci‘ boli vycvičení a nasadení ako frontoví vojaci. Po službe na fronte sa niektorí z nich vrátili do svojich rodných krajín, aby pomáhali pri práci polície alebo miestnych SS. (s. 31)“

  POZNÁMKA: Určite sa nájdu mnohí, ktorí i tak (bez ohľadu na uvedené poznatky) prídu s obhajobou: „Ale oni konali uvedené len preto, pretože mali rovnaký konečný cieľ s nacistami – porazenie Sovietského zväzu…“ Pre takýchto jedincov, v takomto prípade platí: nemôžete obhajovať podieľanie sa a podporu plošného vyvražďovania ľudí – reálnu genocídu… dosahovaním vlastných cieľov. Inak povedané: postaviť vlastné ciele nad životy, bytie celých skupín nevinných ľudí, alebo dokonca nad slobodu iných národov, keďže 14. Waffen-SS divízia Galícia potláčala aj národné povstania. Chápeme sa? Tento argument je z rovnakej kategórie, na úrovni – ospravedlňovanie utrpenia spôsobovaného iným formulkou: „A veď aj my samotní sme v minulosti trpeli!“ Opäť, komplikovaná téma, zjednodušené.

  • „V októbri 1944 bola do boja proti povstaniu podporovanému Sovietskym zväzom na Slovensku nasadená divízna bojová skupina, čoskoro nasledovaná celou divíziou. Následne sa presunuli do Slovinska, aby bojovali proti juhoslovanskej ľavicovej podzemnej sieti vedenou Josifom Titom. V apríli 1945 bola Divízia Galícia vyslaná proti Červenej armáde na rakúskom fronte a utrpela značné straty. 25. apríla 1945 prisahali vojaci divízie Galícia novú prísahu vernosti Ukrajine a Prvej divízii Ukrajinskej národnej armády pod vedením generála Pavla Shandruka. 10. mája 1945 sa približne 9 000 z nich vzdalo Britom v Rakúsku, odkiaľ boli premiestnení do severovýchodného Talianska ako vojnoví zajatci (VZ). Ďalších 1 200 padlo do amerického zajatia alebo našli útočisko v táboroch pre vysídlených osôb (VPO) zriadených po celej západnej Európe. (Luciuk, s. 8)“
  • „Odhaduje sa, že približne 35 000 ukrajinských Kanaďanov sa dobrovoľne prihlásilo do služieb v zámorí s kanadskou armádou, letectvom, námorníctvom a obchodným loďstvom počas druhej svetovej vojny… (…) …títo kanadskí vojaci, ktorí pomohli poraziť nacistov, zachránili tisíce ukrajinských politických utečencov, vrátane vojakov divízie Galícia. Ich pomoc a aktivity pri usadzovaní podporoval Ukrajinský kanadský výbor so sídlom v Winnipegu. (Luciuk, s. 14)“

  Opäť niečo, o čom sa na Slovensku záhadne mlčí: celá vojenská jednotka 14. Waffen-SS divízia Galícia bola počas Slovenského národného povstania (SNP) nasadená na Slovensku, a pri potláčaní tohto odboja sa tu podieľala na vraždení Slovákov, bok po boku, s nemeckými nacistami! Za pripomienku stojí aj snaha ukrajinských nacistov, aby sa – po vzdaní sa – dostali do tých „správnych rúk“. Tam sa okamžite stávali zdrojom informácii pre západné tajné služby. O tom, ako nacisti utekali pred spravodlivosťou podobným spôsobom, o tom som v minulosti taktiež voľačo zverejnil.

  • „Spolupracovala divízia Galícia s nacistami na vraždách Židov alebo Poliakov? Nábor do divízie Galícia sa začal koncom jari roku 1943. Divízia nezohrala žiadnu úlohu pri potlačení Varšavského povstania v gete (apríl 1943) ani pri Varšavskom povstaní (august 1944). Niekoľko jednotiek bolo nasadených na policajnú činnosť a operácie proti partizánom v Poľsku, pričom najmä 4. a 5. pluk SS polície, pôsobiace pod priamym velením nemeckých dôstojníkov, nosili galícijské odznaky. Tieto jednotky neboli súčasťou divízie Galícia. Na konci vojny sa niektorí príslušníci týchto policajných plukov pridali k divízii. Presvedčivé dôkazy o trestnej činnosti konkrétnych jednotlivcov, ktorí slúžili v týchto plukoch, však neboli predložené. Žiadni z týchto mužov už dnes nežijú. (Luciuk, s. 9)“
  • „Boli príslušníci divízie Galície preverení spojencami? Áno. Zatiaľ čo boli držaní ako vojnoví zajatci neďaleko Rimini v Taliansku, mnohých vojakov divízie vypočúvali americkí, britskí, kanadskí a dokonca aj sovietski spravodajcovia, ktorí zistili, že divízia Galícia nie je zapojená do vojnových zločinov. Následne boli títo zajatí vojenskí nepriatelia (SEPs) premiestnení do Spojeného kráľovstva ako poľnohospodárski robotníci, ‚civilizovaní‘ a umožnili im usadiť sa v celom Západe. (Luciuk, s. 12)“

  „Nie, nie… neboli… určite nie! Ako nosili nejaké-také označenia… ale… nie, nie… neboli. A… keď nad tým uvažujem… asi aj… no hej… hej, azda aj boli. No ale! Boli až potom! Predtým? Nie, nie, nie, nieee… Nemá nič spoločné!“ Opäť sa k tomu nebudem vôbec vyjadrovať. Netreba. Každý si na podklade prečítaného spraví vlastný názor. Povšimnite asi aj, mnohí z vás určite netušili, ako sa ukrajinskí nacisti vykupovali otročením v „pracovných táboroch“ Spojeného kráľovstva. A boli za to vďační.

  Než sa posunieme k ďalším citátom profesora Luciuka, približme si aj pohľad z druhej strany, ako táto popisuje, čo sa v tom Poľsku skutočne odohralo. Predtým si ešte zacitujme z dokumentu „German Military Government Over Europe: The General Government“ (1945), ktorý spísali – nám už dobre známi – príslušníci americkej rozviedky (OSS): „Do určitej miery boli ukrajinskí policajti zámerne používaní v poľských oblastiach, pretože Nemci považovali ich anti-poľské postoje za obzvlášť užitočné a spoľahlivé pri takejto práci. (s. 20)“ Na Ukrajincov sa v tomto – skrátka – „dalo spoľahnúť“… Dr. Paweł Głuszek vo svojom článku „Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej“ [„Archív plný spomienok: Zločin v Hute Pieniackej“, pozn.], ktorý napísal pre poľský „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.], a prináša v ňom kompletne odlišné vyobrazenie odohraných udalostí: „28. februára 1944 vstúpili ukrajinskí vojaci zo 4. Galícijského dobrovoľníckeho policajného pluku SS prepojeného s 14. divíziou SS ‚Galizien‘, jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.], ukrajinskí nacionalisti a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín do dediny Huta Pieniacka, kde žila poľská populácia. V dôsledku pacifikačnej operácie útočníkov bolo zabitých viac ako 850 Poliakov. Približne 160 ľudí masaker prežilo. Niekoľko dní predtým, 23. februára, došlo v blízkosti obce k potýčke medzi jednotkou sebaobrany z Huty Pieniacka a policajnou hliadkou zloženou z Ukrajincov slúžiacich v 4. policajnom pluku divízie SS ‚Galizien‘. V dôsledku bojov boli zabití dvaja ukrajinskí vojaci a osem bolo zranených. Na zrážke sa zúčastnili aj jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] podporujúce vojakov SS. Nemci usporiadali v Brodoch slávnostný pohreb obetí týchto bojov. Oddiel SS sa v Hute Pieniacka objavil po tom, čo Nemci dostali informáciu, že v obci sa nachádza oddiel sovietskych partizánov, s ktorými obyvatelia spolupracovali. Partizáni však 22. februára obec opustili. Po potýčkach z 23. februára sa obyvatelia Huty Pieniackej pripravovali na očakavánú nemeckú odvetu. V noci z 27. na 28. februára spravodajská služba z inšpektorátu AK v Złoczowe informovala jednotku sebaobrany v Hute Pieniackej, ktorej velil Kazimierz Wojciechowski, že sa k obci blížia jednotky 14. divízie SS ‚Galizien‘. Bolo odporučené neklásť odpor, ukryť zbrane a obyvateľov. Dúfalo sa, že jednotky SS budú dedinu len kontrolovať, hľadať zbrane a kontakty obyvateľov so sovietskymi partizánmi. Podobná akcia sa uskutočnila niekoľko dní predtým v obci Majdan, kde nedošlo k žiadnym obetiam. V skorých ranných hodinách 28. februára 1944 bola Huta Pieniacka obkľúčená vojenskými jednotkami v sile asi 500-600 vojakov ukrajinských policajných útvarov SS. Velenie mali Nemci. Armádu podporovali príslušníci UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín. Dedina bola ostreľovaná. Niektorí obyvatelia sa ukryli vo vopred pripravených úkrytoch. Po vstupe do dediny začali útočníci prehľadávať budovy a zhromaždili obyvateľov v kostole a škole, ktoré sa nachádzali v centre dediny. Ukrajinci začali rabovať a plieniť domy. Budovy podpálili. Mnohí obyvatelia zahynuli pri pokuse o útek z miest, kde sa ukrývali. Ukrajinskí vojaci sa dopustili mnohých zločinov voči poľským obyvateľom Huty Pieniackej. Zatknutých Poliakov beštiálne vypočúvali a snažili sa od nich získať informácie o pobyte sovietskych partizánov v dedine. Veliteľ oddielu domobrany Kazimierz Wojciechowski bol poliaty horľavou látkou a podpálený. Útočníci pravdepodobne vedeli, kto patril do oddielu domobrany, a kto pomáhal partizánom. Poznali aj miesto úkrytu zranených sovietskych partizánov. Všetci títo ľudia boli zabití. Popoludní boli Poliaci zhromaždení v kostole a škole vyvedení v skupinách po desiatich a v konvojoch odvedení do drevených stodôl a hospodárskych budov nachádzajúcich sa v obci. Ľudí v nich zamkli a budovy zapálili. Tí, ktorí sa pokúšali utiecť alebo kládli odpor, boli zabití. Prakticky všetky budovy v dedine boli vypálené s výnimkou kostola a školy, kde boli zadržiavaní. Neskoro popoludní útočníci Hutu Pieniacku opustili.“

  Alebo si môžeme pripomenúť udalosti z dediny Palikorovi [Palikrowy (poľ.) , pozn.] Tie „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.] v článku s názvom „80. rocznica zbrodni w Palikrowach“ [„80. výročie zločinu v Palikorovách“, pozn.] vyobrazil nasledovne: „12. marca 1944 sa v Palikorovách (Brodský okres) odohral zločin proti poľskému obyvateľstvu. Pacifikáciu poľskej dediny vykonali ukrajinskí dobrovoľníci zo 14. divízie SS ‚Galizien‘, ktorým pomáhali blízke jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a polovojenská jednotka zložená z banderovskej organizácie ukrajinských nacionalistov [OUN-B, pozn.] V ten deň bolo zastrelených viac ako 360 osôb poľskej národnosti. Prežilo len niekoľko zranených. (…) …rozsiahla obec s viac ako 1 880 obyvateľmi a viac ako 360 domácnosťami, z ktorých značná časť boli Poliaci. Žili tam aj zmiešané poľsko-ukrajinské manželstvá. Po krvavom masakri na Volyni sa v obci ocitli aj utečenci z Volyne. Od polovice roku 1943 začali medzi Ukrajincami vo východnom Malopoľsku narastať protipoľské nálady a zosilnel tlak na depolonizáciu. Tomu predchádzala vlna individuálnych vrážd, ktorých obeťami sa stali významné osobnosti poľskej komunity. Do konca roka 1943 sa situácia zhoršila a vraždenie celých poľských rodín sa stalo bežným javom. Dochádzalo k masovým vraždám zo strany UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a od februára 1944 sa začal dramaticky zvyšovať počet útokov, do ktorých bola zapojená UPA. Poliaci boli vraždení vo Firlejówe, Bokowe, Berozowici Malej a Hute Pieniackej. 28. februára UPA zaútočila na Korościatyn a zabila 156 ľudí. V sobotu 11. marca 1944 dorazila do okolia Podkamenia divízia 4. policajného pluku SS, zložená z dobrovoľníkov 14. divízie SS ‚Galizien‘, a jednotky UPA… podporované miestnou domobranou OUN (b). Časť jednotiek sa zúčastnila na prepadnutí kláštora v Podkamieńi a vyvraždení tam sa ukrývajúcich ľudí, kde sa ukrývali aj niektorí obyvatelia Palikorova. Zvyšná skupina útočníkov smerovala k Palikrowu. V nedeľu 12. marcaokolo ôsmej hodiny ráno útočníci obkľúčili obec a spustili paľbu smerom k budovám. Obyvateľom dediny potom prikázali, aby sa zhromaždili na lúke pri rieke. Keď sa zhromaždili všetci obyvatelia dediny, urobila sa selekcia na Poliakov a Ukrajincov. Na overovaní národností sa zúčastnili aj miestni Ukrajinci. Potom boli miestni Ukrajinci prepustení. Poliaci boli natlačení na jedno miesto a obkľúčení z troch strán 3 guľometmi, a potom boli zhromaždení ľudia hromadne postrieľaní. Útočníci potom ľudí zabíjali bajonetmi. Bol to obludný masaker, celá rieka bola červená od krvi. Po poprave boli poľské domy vyrabované útočníkmi a hospodárstva spálené. Poliaci nájdení v skrýšach boli tiež zavraždení. Bolo identifikovaných 265 obetí masakry. Na mieste hromadného hrobu bol postavený pamätník s počtom obetí genocídy. Podľa odhadov poľských historikov ukrajinskí nacionalisti zavraždili približne 100-tisíc Poliakov. 40–60 tisíc zahynulo na Volyni, 20–40 tisíc vo Východnej Galícii a najmenej 4 tisíc na území dnešného Poľska. Teror UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] spôsobil, že státisíce Poliakov opustili svoje domovy a utiekli do centrálneho Poľska.“

  • „Hoci Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu vyhlásil SS, vrátane ozbrojených zložiek Waffen-SS, za ‚zločineckú organizáciu‘, toto rozhodnutie sa týkalo osôb, ktoré, ako poznamenal sudca Deschênes, ‚mali znalosť o spáchaní vojnových zločinov alebo boli do nich osobne zapojené‘. Členstvo vo Waffen-SS samo osebe nepredstavovalo trestný čin podľa medzinárodného práva a dôkazná povinnosť ležala na prokuratúre, aby predložila dôkazy o tom, že jednotlivec mal znalosť alebo bol osobne zapletený do spáchania zločinov. (Luciuk, s. 13)“
  • « „V roku 1988 bola v Spojenom kráľovstve založená aj Vyšetrovacia komisia pre vojnové zločiny, ktorú spoločne viedli Sir Thomas Hetherington a William Chalmers. Táto komisia s ohľadom na Divíziu Galícia a podobné formácie konštatovala: ‚Mnohí ľudia, ktorí prišli do tejto krajiny po vojne, bojovali v určitej fáze za Nemcov proti Rusom. Uväznení medzi dvoma represívnymi štátmi mali na to dôvod. Niektoré z týchto bojových jednotiek boli označené ako jednotky SS, ale slúžili jednoducho ako súčasť armády… Preto je možné identifikovať v tejto krajine mnoho ľudí, ktorí slúžili Nemcom alebo sú označovaní ako ›príslušníci SS‹, ›nacisti‹, ›kolaboranti‹ či ›zradcovia‹. To ich však nerobí vojnovými zločincami ani nenaznačuje, že by sa dopustili niečoho zavrhnutého, hoci niektoré mediálne správy to môžu naznačovať.‘ (Luciuk, s. 13-14)“

  Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu prehlásil jednotky SS, a teda aj 14. Waffen-SS divíziu Galícia, za zločineckú organizáciu. Tým pádom sú akékoľvek debaty „vina vs. nevina“ irelevantné! Za týchto okolností sa o príšlusníkoch tejto jednotky rozhoduje v rozsahu: „Aká veľká vina?“ Zhrniem svoje najdôležitejšie body k tomuto, ktoré už v tomto článku zazneli: « Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia prisahali bezpodmienečnú vernosť Adolfovi Hitlerovi. Vojaci divízie Galícia aktívne podporovali a podieľali sa na uskutočnovaní hodnôt nacizmus – prostredníctvom svojej služby a účasti. Vedeli, že sa od nich očakáva, aby v mene Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu… bojovali, vraždili. A tak aj konali. Boli súčasťou štruktúr zabezpečujúcich realizáciu nacistickej ideológie. Ich konanie predstavovalo štrukturálnu spoluúčasť na aplikovaní nacistických politík. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia žili pod nacistickými normami, profitovali z toho, že boli pod patronátom – chránení a podporovaní nacistami, a prispievali k realizácii nacistických cieľov! Nie je možné prehliadať ich príspevok pri priamej alebo sekundárnej participácii na zločinoch nacistického Nemecka, nakoľko poskytovali významnú ľudskú silu pre vojnovú mašinériu, čo prispievalo ku pokračujúcej genocíde v mnohých iných oblastiach vojnového konfliktu. Rovnako samotní boli nasadzovaní do mnohých akcii a činy členov tejto jednotky boli i tu popísané. »

  A ešte som si spomenul. V minulosti som sa už podobnej dileme venoval: « V roku 1978 prebiehal na Floride súdny proces s vtedy 71-ročným Feodorom Fedorenkom, ktorí prišiel do USA v roku 1949. Ten bol obvinený, že bol strážcom v koncentračnom tábore Treblinka. 13 dní boli vypočúvané osoby, bolo ich šesť, ktorí pobyt v tomto tábore prežili. Sudca tento prípad zhodil zo stola. V 1979 už prebiehalo ďalšie súdne pojednávanie pred odvolacím súdom. Tam Fedorenko prehral 3-0. V roku 1981 potom Najvyšší súd definitívne zrušil jeho občianstvo pomerom hlasov 7 ku 2. Citujme z článku v New York Times, ktorý sa tomuto rozhodnutiu venoval: „Odmietajúc argument pána Fedorenka, že bol vojnovým zajatcom a bol nútený do svojej úlohy v Treblinke, sudca Marshall napísal: ‚Služba jednotlivca ako ozbrojeného strážcu v koncentračnom tábore, či už dobrovoľná alebo nedobrovoľná, ho učinila neoprávneným na vízum.‘“ Feodor Fedorenko bol následne v roku 1984 deportovaný do ZSSR, kde bol odsúdený na smrť a v roku 1987 aj popravený. Prečo spomínam tento príbeh? Z jedného dôvodu. V 80-tich rokoch minulého storočia stačil už len fakt, že niekto bol v službách nacistického Nemecka a podieľal sa – aj nepriamo – na zločinoch. Toto už dnes veľakrát neplatí. » Je zrejmé, že nie všetci s takýmto prístupom súhlasia. Inými slovami, existujú rôzne názory. A asi tušíte, ku ktorému sa ja osobne v prípade divízie Galícia prikláňam.

  Musím inak povedať, že spôsob prepojenia vyhlásenia z Norimbergu s tým od sudcu Deschênesa považujem za zavádzajúci. Ak mám dobré vedomosti, Deschênes svoje vyjadrenia prednášal niekedy v 80. rokoch minulého storočia. Vtedy riadil komisiu, ktorá sa zaoberala vojnovými kriminalníkmi v Kanade. Bol to POLITICKÝ orgán ustanovený kanadskou vládou. A presne takisto vnímam i spomenuté „vyšetrovanie“ zo Spojeného kráľovstva. Ak si človek len zbežne prejde, kde všade bola divízia Galícia nasadená, čo sa tam následne dialo, a potom číta vyjadrenia na spôsob: „Veď to boli vlastne dobrí chlapci, muške by neublížili, a ani na pána farára, keď po nich niečo chcel, nikdy krivo nepozreli!“ No niečo tu nesedí.

  • „V septembri 1950 Vysoký komisár Kanady v Spojenom kráľovstve, pán L Dana Wilgress, opísal sovietske naratívy o údajných ‚vojnových zločincov‘ a ‚kolaborantoch‘, ako nič iné než ‚komunistickú propagandu‘. Príslušníkov divízie Galície potom povolili emigrovať do Kanady. Urobili tak legálne. (Luciuk, s. 15)“
  • „Kontroverzia okolo divízie Galície je výsledkom cielenej sovietskej dezinformačnej kampane, ktorá sa od pádu ZSSR v roku 1991 opakovane šíri prostredníctvom agentov Ruskej federácie a ich sympatizantov na Západe. (Luciuk, s. 15)“
  • „Existujú v Severnej Amerike ‚nacistické pamiatky‘? Nie. Hoci sa pamätníky na počesť veteránov divízie Galície nachádzajú v Edmontone (Alberta), Oakville (Ontario), Philadelphii (Pensylvánia) a inde… (Luciuk, s. 16)“

  Pôvodne som na tieto posledné úryvky už ani nechcel reagovať, opakovať sa. Lenže potom som si uvedomil: v dobe, keď bol môj starý otec mládenec a moja matka, o nej sa mu ešte ani nesnívalo, keď bol môj prastarý otec v najlepších rokoch svojho života, tak už vtedy sa v „západnom svete“ prehlasovali heslá a slogany, ktoré sa tam opakujú dodnes…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 80. rocznica zbrodni w Palikrowach. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2024. Dostupné na (10-10-2025 / 22:37): https://ipn.gov.pl/pl/dla-mediow/komunikaty/198847,TEKST-AUDIO-80-rocznica-zbrodni-w-Palikrowach.html
  • [2] ADAMSKI, Mateusz. Prezydent Karol Nawrocki skierował do Sejmu dwa projekty ustaw. Czego dotyczą? Varšava (Poľsko) : Rzeczpospolita, 2025. Dostupné online (12-10-2025 / 01:02): https://www.rp.pl/prawo-w-polsce/art43092631-prezydent-karol-nawrocki-skierowal-do-sejmu-dwa-projekty-ustaw-czego-dotycza
  • [3] Allgemeine Zeitung des Judenthums (Ein unparteiisches Organ für alles jüdische Interesse) / Allgemeine Nr. 35. – den 22. August 1859. 23. ročník, Magdeburg (Lipsko) : Ludwig Philippson, 1859.
  • [4] ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.
  • [5] BEHIND THE SCENES: Oakville’s Nazi soldier monument removed after prolonged controversy. Oakville (Kanada) : Oakville News, 2024. Dostupné online: https://www.oakvillenews.org/local-news/behind-the-scenes-oakvilles-nazi-soldier-monument-removed-after-prolonged-controversy-8488656
  • [6] BENDER, William; BRIGGS, Ryan W. National Jewish group calls for removal of Philadelphia-area monument to a Nazi ‘SS’ unit. Philadelphia (USA) : The Philadelphia Inquirer, 2023. Dostupné online: https://www.inquirer.com/news/american-jewish-committee-ss-monument-ukraine-20230905.html
  • [7] BERZEVICZY, Albert V., GRATZ, Gustav, ALEXANDER, Bernhard a kol. UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht, verwaltung und rechtspflege, landwirtschaft, industrie und handel, schulwesen, wissenschaftliches leben, literatur, bildende künste). Budapesť (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag Des Franklin-Vereines, 1918. 471 strán.
  • [8] Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861. 22. ročník, (Rakúsko-Uhorsko), 1861.
  • [9] Die Deutschenunterdrückung in Russland / Süddeutsches Tagblatt (mit der illustrierten Monatschrift „Bergland“ – Nachtausgabe) [Grazer Tagblatt] – Samstag, den 18. November 1933, Nummer 532. 43. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.
  • [10] Dies ist ein 1990 in Detroit, USA, geführtes Interview mit Fedor Kazan, ukrainischer Angehöriger der 14. Waffen-Grenadier-Division der SS (ukrainische Nr. 1) und der ukrainischen Verteidigungskräfte.
  • [11] DĄBROWSKA-PIECZYŃSKA, Zuzanna. IPN reaguje na list ukraińskich historyków. „Z szacunku dla ofiar“ Varšava (Poľsko), 2025. Dostupné online: https://dorzeczy.pl/kraj/787539/penalizacja-banderyzmu-ipn-reaguje-na-list-ukrainskich-historykow.html
  • [12] EX-NAZI, IN U.S. SINCE 1949, IS DEPORTED TO SOVIET UNION. New York (USA) : New York Times, 1984. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1984/12/23/world/ex-nazi-in-us-since-1949-is-deported-to-soviet-union.html
  • [13] Former Nazi Entitled To Keep Citizenship, Judge in Florida Rules. New York (USA) : New York Times, 1978. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1978/07/27/archives/former-nazi-entitled-to-keep-citizenship-judge-in-florida-rules.html
  • [14] Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Buchdruckerei „Industrie“.
  • [15] German Military Government Over Europe / 1939-1943 – Methods and Organization of Nazi Controls: The Nazi Party in Occupied Europe. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1943. cca. 45 strán.
  • [16] German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 200 strán.
  • [17] German Military Government Over Europe: The General Government. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 80 strán.
  • [18] German Military Government Over Europe: The SS and Police in Occupied Europe. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 40 strán.
  • [19] GŁUSZEK, Paweł. Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2025. Dostupné na (10-10-2025 / 19:21): https://ipn.gov.pl/pl/historia-z-ipn/139138,Archiwum-Pelne-Pamieci-Zbrodnia-w-Hucie-Pieniackiej.html
  • [20] HEIFETZ, Elias. The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919. New York (USA) : Thomas Seltzer, 1921. 408 strán.
  • [21] HENDERSON, Alexander. Eyewitness in Czecho-Slovakia. 1. vydanie, Londýn (UK) : George G. Harrap, 1939. 335 strán.
  • [22] CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.
  • [23] JANIGA, Krzysztof. Ukraina: weteran SS-Galizien i OUN pochowany z honorami państwowymi [+FOTO/+VIDEO]. (Poľsko), 2021. Dostupné na (20-10-2025 / 18:37): https://kresy.pl/wydarzenia/regiony/ukraina/ukraina-weteran-ss-galizien-i-oun-pochowany-z-honorami-panstwowymi-foto-video/
  • [24] Judge Orders Citizenship Voided For a Russian Who Served Nazis. New York (USA) : New York Times, 1979. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1979/06/30/archives/judge-orders-citizenship-voided-for-a-russian-who-served-nazis.html
  • [25] JUSTICES REVOKE U.S. CITIZENSHIP OF A NAZI GUARD. New York (USA) : New York Times, 1981. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1981/01/22/us/justices-revoke-us-citizenship-of-a-nazi-guard.html
  • [26] KINNEY, Duncan. Nazi collaborator monuments in Edmonton defaced with red paint and words “Actual Nazi” and “Nazi Monument”. Progress Report, 2021. Dostupné online: https://www.theprogressreport.ca/monuments_to_nazi_collaborators_in_ edmonton_vandalized_again
  • [27] KUROMIYA, Hiroaki. Debate: The Soviet Famine of 1932—1933 / Reconsidered. Routledge, 2008. strana 663-375.
  • [28] La Presse – Vendredi, 24. novembre 1848, 4534. 13. ročník, (Francúzsko), 1848.
  • [29] LIPHSHIZ, Cnaan. Hundreds in Ukraine attend marches celebrating Nazi SS soldiers. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:23): https://www.timesofisrael.com/hundreds-in-ukraine-attend-marches-celebrating-nazi-ss-soldiers/
  • [30] LIPHSHIZ, Cnaan. Hundreds in Ukraine attend marches celebrating Nazi SS soldiers, including in Kyiv for the 1st time. New York City (USA) : Jewish Telegraphic Agency, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:23): https://www.jta.org/quick-reads/hundreds-in-ukraine-attend-marches-celebrating-nazi-ss-soldiers-including-in-kyiv-for-the-1st-time
  • [31] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [32] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [33] Nazi symbols, salutes on display at Ukrainian nationalist march. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel, 2018. Dostupné online (12-10-2025 / 00:02): https://www.timesofisrael.com/nazi-symbols-salutes-on-display-at-ukrainian-nationalist-march/
  • [34] Our Story. New Jersey (USA) : Ukrainian National Association (UNA). Dostupné online: https://unainc.org/about-us/our-story
  • [35] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 217. Donnerstag den 9. September 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [36] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 263. Donnerstag den 14. November 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [37] Reverend prays for victims of war in Ukraine’s Borodyanka. Londýn (UK) : The Sun, 2022. Dostupné online: https://youtu.be/QA5yZnxS2zc?si=xVbZUSq8gPN-NEJq
  • [38] ROTHMAN, Jonathan. Monument to the 14th Waffen SS, which fought alongside Nazis, removed from Oakville cemetery. (Kanada) : The Canadian Jewish News, 2024. Dostupné online: https://thecjn.ca/news/monument-to-the-14th-waffen-ss-which-fought-alongside-nazis-removed-from-oakville-cemetery/
  • [39] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
  • [40] SOKOL, Sam. Ukrainian Official Changes Tune on ‚Unacceptable‘ March Honoring SS Unit. Tel Aviv (Israel) : Haaretz, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:37): https://www.haaretz.com/world-news/europe/2021-05-04/ty-article/.premium/ukrainian-official-changes-tune-on-unacceptable-march-honoring-ss-unit/0000017f-e0e2-d7b2-a77f-e3e7ee990000
  • [41] STODDARD, Lothrop. Into Darkness – Nazi Germany Today. 1. vydanie, New York (USA) : Duell, Sloan & Pearce, 1940. 311 strán.
  • [42] STOJANOWSKI, Karol. Rasizm przeciw słowiańszczyźnie. Poznaň (Poľsko) : GŁOS, 1934. 156 strán.
  • [43] The Tragedy Of Polish Jewry. Jeruzalem (Palestína) : Azriel Press Jerusalem, Joint Committee for Aid of the Jews of Poland; 1940. 84 strán.
  • [44] TRAN, Cindy. Edmonton Jewish Federation renews call to remove Nazi-linked monuments. Edmonton (Kanada) : Edmonton Journal, 2023. Dostupné online: https://edmontonjournal.com/news/local-news/edmonton-jewish-councils-call-to-remove-nazi-linked-monuments
  • [45] Ukraine nationalists rally to commemorate Nazi SS division. Londýn (UK) : ITV, 2014. Dostupné online (12-10-2025 / 00:32): https://www.itv.com/news/update/2014-04-27/ukraine-nationals-hold-rally-commemorating-nazi-ss-division/
  • [46] Ustawa przeciw banderyzmowi jak płachta na byka. Ukraina grozi odwetem. Varšava (Poľsko) : Salon24, 2025. Dostupné online (12-10-2025 / 01:12): https://www.salon24.pl/newsroom/1465871,ustawa-przeciw-banderyzmowi-jak-plachta-na-byka-ukraina-grozi-odwetem/
  • [47] VOWLES, Hugh P. Ukraine and Its People. Edinburgh (Škótsko) : T. and A. Constable Ltd. at the University Press, 1939. 224 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/14-waffen-ss-divizia-galicia-division-galizien-halychina-pokusy-o-rehabilitaciu-esesakov-ktori-potlacali-slovenske-narodne-povstanie-snp/

• ▐ Zverejnené: 05/10/2025

  « Koncept „Veľkej Ukrajiny“ a územné nároky voči Slovensku »

  ZNAČKY: Politika –História – Mapa – Komentár – Slovensko – Podkarpatská Rus – Ukrajina – Ideológia – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania – Slovania – Výmena obyvateľstva

  Ak by niekoho zaujímala, krátka úvaha o tom, akým spôsobom by na Slovensku mohlo dôjsť k tvorbe podmienok vedúcich k zvýšeniu rizika straty jeho územnej celistvosti, nebodaj až k zániku slovenskej štátnosti, ten nech ďalej číta moje nasledujúce riadky. Možno si potom uvedomíte celú tú „fiktívnosť“ doprevádzajúcu mnohých ľudí spätých s pojmom „riadenie štátu“, dôraz na slovo riadenie, ktoré je len ich zbožným prianím, a prepadne vás zúfalstvo. Oprávnene. Príjemné čítanie.

  Túto tému som už čiastočne otvoril v závere článku o Ruthénoch – Rusnákoch – Rusínoch. Predtým než pripojím svoje ďalšie poznatky, pripomeňme si najprv, ako profesor Rudnitsky vlastne vnímal vymedzenie ukrajinského územia: „Západná časť pieskovcových Karpát, ktorá sa nachádza na ukrajinskom území [sic], sa nazýva Nízke Beskydy. Je tiež známa ako Lemkovské Beskydy, pretože ju obýva ukrajinský [sic] horský kmeň Lemkov. (s. 26)“ Zopakujem, čo som napísal v spomínanom článku: « Nízke Beskydy sú prakticky celou severnou časťou východného Slovenska, od Sniny po Bardejov! Pre Stepana Rudnitského? Ukrajinské územie… A označovať Lemkov, ktorí sú všeobecne známa podskupina Rusnákov (Rusínov), priradzovať ich k Ukrajincom? Mešuge. » A ako sa teda má tá hranica ukrajinského územia tiahnúť naprieč slovenskou krajinou? Nasledovne: « Mukačevo, Užhorod, Bardejov, Sabinov, Kežmarok, Stará Ľubovňa, rieka Poprad – v skratke: ukrajinský profesor Rudnitsky považoval aj slovenských Rusnákov (Rusínov) za Ukrajincov. » Pripomeňme si ďalšieho ukrajinského profesora – Stanislava Dnistrjanského, ktorý v roku 1919 napísal: „Najmä Ukrajincom, ktorí žili na území bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie… [sic] (s. 17-18). Alebo môžeme spomenúť ukrajinského profesora Dmytra Dorošenka, ktorý narátal pre rok 1931 nejakých 570-tisíc Ukrajincov v Československu [sic] (1939, s. 9).

  Uvedeným profesorom asi nikto nepovedal jeden podstatný fakt: ak Rusnák (Rusín) nie je vystavený okolnostiam (propaganda, nevyhnutnosť životných okolnosti, napr. z dôvodu ohrozenia a obáv o život a pod.), ktoré ho k tomu privedú, tak sa sám od seba NIKDY nebude považovať za Ukrajinca. Dôkazom sú všetky „zakonzervované“ obce na severovýchode Slovenska, kde každý jeden človiečik, každá starenka a každý starček – ešte aj po roku 1989 – boli VŽDY Rusnákmi! Vtedy ešte neboli ani tými Rusínmi, tento novotvar sa objavil a začal vo väčšej miere popularizovať možnože niekedy pred dvadsiatimi rokmi. Povedať Rusnákovi na Slovensku, že je „Ukrajinec“, takéto niečo je z jeho strany vnímané ako hrubá urážka. Myslím si, že som osobne vynaložil enormné množstvo úsilia, aby som predošlé slová potvrdil, potvrdil svojbytnosť Ruthénov – Rusnákov – Rusínov.

  Prečo by niekto venoval toľko úsilia tvorbe konceptu, ktorý z pohľadu historicko-kultúrneho zreteľne pokrivkáva, ak nie rovno – padá na hubu. « V momente, keď niekto považuje obyvateľov istého územia za členov „veľko-ukrajinského“ národa, takýto postoj má dosť závažné dôsledky. Vyznačenie „etnografické“ sa zvykne následne uplatňovať politicky: vytvára podklad pre neskoršie územné nároky. A tak sa aj stalo. „Veľko-Ukrajinci“ desaťročia nariekali nad tým, ako boli vymedzené hranice, či už po Prvej svetovej vojne (WWI), ale rovnako taktiež po Druhej svetovej vojne (WWII). Slovensko-ukrajinská hranica mala – podľa ich predstáv – viesť ÚPLNE inak. »

  Pozrime sa teraz spoločne na niekoľko príkladov vymedzení území, ktoré sú vraj historicky „ukrajinskými“. Prvá mapa pochádza z publikácie „Die Ukraine“ (1939) vydanej v nacistickom Nemecku:

  Ďalšia mapa je z knihy „L’Ukraine (Terre Russe)“ (1939), ktorú napísala dvojica autorov Pierre Brégy a Serge Obolensky:

  No a do tretice tu máme mapu z knihy „L’Ukraine des origines à Staline“ (1941):

  POZNÁMKA: Určite vám odporúčam pozrieť si REÁLNE historické mapy, naštudovať si, ako tieto vymedzovali územia označované „Ukrajina“.

  Teraz vám ešte o čosi viac vysvetlím, čo tieto mapy reálne znamenali, a ako vznikali. Sympatizanti ideológie „politického ukrajinizmu“ si na začiatku minulého storočia postupne budovali centrá v rôznych krajinách [takým centrom sa stala napr. aj Praha za Masaryka; pozn.] V týchto krajinách následne vyvíjali aktivity: snažili sa presadiť svoj koncept „Veľkej Ukrajiny“. Na prijatie tohto konceptu v širšej spoločnosti a politických kruhoch vytvárali podhubie – vydávali knihy, robili prednášky, lobovali za túto myšlienku aj u iných, napr. u (v daných krajinách) domácich akademikov, a takto postupne túto myšlienku privádzali do života. Výsledkom týchto aktivít mala byť aj zmena hraníc Slovenska a poškodenie našich územných záujmov. Čo sa napokon stalo, keď Podkarpatská Rus, ktorá tisíc rokov NEBOLA súčasťou kultúrnej sféry východnej Európy, ale naopak fungovala vo vzťahu s východným Slovenskom [čo bolo na prelome 19.-20. storočia všeobecne známe; pozn.], napr. pôsobnosť Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie na území východného Slovenska, bola odtrhnutá od Česko-Slovenska a pričlenila sa k Ukrajinskej SSR [tá bola samozrejme súčasťou ZSSR, pozn.]

  Príčetní ľudia žijúci na území Slovenska, ktorí majú aspoň elementárne povedomie o takýchto historických udalostiach, čiže v podstate nikto, musia s hrôzou sledovať aktuálny politický diskurz. Jeho súčasťou sa stala podpora vstupu Ukrajiny do Európskej únie (EÚ) zo strany Slovenska. Takéto kroky sú vedené ekonomickými záujmami slovenskej „kapitáložernej“ vrstvy. Česť výnimkám, ale tá „politicko-oligarchická“ je v drvivej väčšine – už z povahy – debilná, neschopná konkurovať (v európskom, ani v globálnom priestore) v oblasti podnikateľskej invenčnosti a finančný kapitál sa v ich rukách hromadí len vďaka ovládnutiu niektorých hospodárskych odvetví, a tým aj finančných tokov v štáte, čo sa im podarilo na podklade rôznych nevyšetrených podvodov a dlhoročnému rozkrádaniu štátu a eurofondov, okrádaniu jeho občanov. Podnikanie týchto osôb závisí od množstva finančných prostriedkov v štáte. Oni tieto prostriedky do ekonomiky nie sú schopní prinášať. Preto potrebujú dostatočné množstvo otrokov v službách zahraničného kapitálu, od ktorých tieto finančné zdroje následne „vyzbíjajú“, a tým môže byť aj poskytovanie rôznych služieb, kde sa z týchto otrokov opäť nejaké to euro vydranká. Ale aj na takéto zbíjanie potrebujete ochotných idiotov, ktorí vám ho budú organizačne zabezpečovať, ideálne pracujúcich za nízku mzdu. Čo potom v prípade, ak si Slováci nemôžu viac dovoliť pracovať pre zahraničných otrokárov; pokiaľ nechcú stráviť celý život na ulici a niekde pod mostom; a ani pre – „slovenských buržujov“? Potrebujete priniesť niekoho, kto ochotní bude. Ukrajincov, ktorí budú utekať zo zdevastovanej a rozkradnutej Ukrajiny. Veľmi zjednodušene povedané. Tu ale nastáva problém. Ak už predtým bola nejaká oblasť Slovenska označovaná „politickými Ukrajincami“ ako – „ukrajinské územie“, len preto, že sa rozhodli považovať slovenských Rusnákov za Ukrajincov, ktorí nimi nikdy neboli, takým Rusínom na Ukrajine je dodnes upierané základné právo na sebaurčenie; čo sa asi stane, ak sa v tejto oblasti odrazu ocitnú státisíce ľudí majúcich občianstvo štátu „Ukrajina“? Aký dopad to môže mať na budúci vývoj tejto spoločnosti? Už dnes majú niektoré mestá desaťtisícové počty obyvateľov s ukrajinským občianstvom. Košice sú väčším „ukrajinským“ mestom než také Mukačevo. Takto hovoríme o existencii ukrajinských miest v rámci tých slovenských! A čo ak dôjde nebodaj k väčšiemu konfliktu? Ukrajinské ozbrojené sily budú ustupovať a stiahnu sa až za Karpaty, na územie východného Slovenska, ako sa tomu zabráni? Čo ak neskôr nebudú chcieť odísť? A čo si myslíte, až by ten prípadný „väčší konflikt“ skončil, ako by asi vyzerali nové hranice takéhoto okupovaného územia?

  ZÁVER:
  Áno, toto je iba polemizovanie o možnom budúcom scenári. Pravdepodobne k nemu nedôjde. Ale človek, ktorému záleží na vlastnom národe a štáte, má elementárne znalosti o manažmente rizika, NEBUDE za žiadnych okolnosti robiť kroky a rozhodnutia, pričom na ich základe dochádza k zvýšeniu rizika možného výskytu negatívnych udalostí – nebude sa do budúcnosti spoliehať na náhodu a vonkoncom nie na dobrú vôľu niekoho, kto by chcel Slovensko energeticky zničiť. Vstup Ukrajiny do Európskej únie, vzhľadom na geografickú blízkosť, bude s istotou viesť k ďalšiemu nárastu celkovej početnosti Ukrajincov na Slovensku, bude znamenať ďalšie znehodnotenie platov slovenských občanov (s nulovými vyhliadkami na reálny rast miezd), ako aj ďalšie prehĺbenie nedostupnosti – nájomného aj vlastného – bývania pre budúce generácie. Ja som vždy tvrdil: slovenská vláda by sa mala starať o svojich občanov, aby tu na Slovensku mohli pracovať za adekvátne mzdy, a teda žiť, nie sa ich snažiť nahradzovať inými. Toľko krátka úvaha. Myslím si, že sú tu u nás ľudia, ktorí sú platení za to, aby nad takýmito vecami uvažovali, a veľmi štedro, možno by bolo na čase…

  UPOZORNENIE: Všetky mapy uvedené v tomto článku retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila ich ostrosť a celková farebná rovnováha. VÝRAZNE. Zároveň by som chcel podotknúť, že použité informačné zdroje sú (namiesto abecedného) radené podľa poradia jednotlivých máp v článku.

  ZDROJE:

  • [1] BENOIST-MÉCHIN, Jacques. L’Ukraine des origines à Staline. Paríž (Francúzsko) : Albin Michel, 1941. 127 strán.
  • [2] BRÉGY, Pierre; OBOLENSKY, Serge. L’Ukraine (Terre Russe). Paríž (Francúzsko) : Librairie Gallimard, 1939. 240 strán.
  • [3] DNISTRIANS’KYI, Stanislav [aka Stanislaus Dnistriansky]. Ukraina and the Peace-conference. 1919. 1919. 117 strán.
  • [4] DOROŠENKO, Dmytro [aka Dmytro Doroshenko]. History of Ukraine. Edmonton (Kanada) : The Institute Press, 1939. 702 strán.
  • [5] RUDNYT͡SʹKYĬ, Stepan [aka Stephen Rudnitsky]. UKRAINE – The Land and Its People (An Introduction to Its Geography). New York (USA). New York (USA) : Ukrainian Alliance of America, 1918. 370 strán.
  • [6] TSOULOUKIDSE, Michael. Die Ukraine. Lipsko (Nemecko) : Wilhelm Goldmann Verlag, 1939. 109 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/koncept-velkej-ukrajiny-a-uzemne-naroky-voci-slovensku/

• ▐ Zverejnené: 04/10/2025

  « Sovietsky hladomor 1932/1933 (Výpisky z dobovej tlače) »

  ZNAČKY: História – Komentár – ZSSR – Ukrajinská SSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Slovania – Komunizmus

  Hladomor na území Sovietskeho zväzu (ZSSR), ktorý sa odohral rokoch 1932/1933, je vnímaný v pozícii veľmi kontroverznej témy. Rôzni profesní ukrajinisti a iní sympatizanti „politického ukrajinizmu“ toto tragické obdobie ľudských dejín prezentujú takto: „Pokusy o vytvorenie nezávislého ukrajinského štátu v rokoch 1917 – 1921 boli zmarené dravými susedmi. Ukrajinské územia sa vo veľkej miere dostali pod sovietsku vládu a trpeli stalinistickými represiami, najmä počas genocídnej Veľkej hladomorovej katastrofy v rokoch 1932–1933…, (Luciuk, 2023, s. 1)“ čím sa snažia postaviť túto historickú udalosť do roviny cieleného a etnicky motivovaného aktu voči „jednotnému ukrajinskému národu“. Takéto postoje sa potom používajú pri tvorbe nejakého toho „rozumného zdôvodnenia“ – pre ospravedlnenie, hľadanie aspoň čiastočne prijateľných motivácii, neskorších činov zo strany členov ukrajinských nacionalistických skupín [„banderovci“, Waffen-SS Galizien a pod., pozn.]; ktoré v priebehu nasledujúcich rokov nastali. Čo je omnoho horšie, posledné desaťročie sa táto téma stala pevnou súčasťou prejavov zo strany revanšistických osôb pokúšajúcich sa o prepisovanie histórie, ktoré sa ju snažia inštrumentalizovať na vyvolávanie nepriateľských postojov, až nenávisti medzi dvoma etnickými skupinami ruského pôvodu. „A keď nás Rusáci zabíjali?“ – takáto výčitka nie je medzi bežným ľudom ojedinelým prejavom. Skúsme sa teraz spoločne pozrieť na dobový kontext, či sa sovietske Rusko naozaj pokúsilo hromadne vyvraždiť vlastných občanov. Podľa môjho cteného názoru bola realita o dosť komplikovanejšia.

  Napriek všetkým – pre obyvateľstvo zdrvujúcim [odhadované úmrtia v miliónoch, pozn.] – konzekvenciám a snahám vykresľovať túto udalosť v symbolickej rovine nesúcej punc nejakej „výnimočnosti, unikátnosti“, sa o žiadnu ojedinelosť – v rámci daného geografického priestoru – v podstate nejednalo. Čo teda nie je žiadnym pozitívnym konštatovaním, ale je to nesporný fakt. Áno, niektorí budú oponovať: „Lenže vtedy zomrelo… o toľko a toľko ľudí viac ako…“ Nie som si celkom istý, či je správne rozlišovať „veľkosť tragédie“ pri úmrtiach v státisícoch alebo miliónoch. Problémom je už samotná skutočnosť, že k niečomu takému dôjde. A najmä v prípade, kde konečný počet obetí je následne v podstate výlučne otázkou zhody okolností, sa jedná v mnohom o takú súhru diania v spoločnosti, ktorá posúva udalosť do polohy incidentu nekontrolovaného. Uspokojovať sa: „A nebolo to také zlé,“ alebo, „…ako takéto niečo mohol pán Boh dopustiť,“ je prejavom tuposti. Ľudia na čele spoločnosti by sa mali snažiť, aby k podobným udalostiam vôbec nedochádzalo, pokiaľ možno, alebo by mali mať jednotlivé zložky spoločnosti v stave, aby tieto zložky výskyt takéhoto javu v nej dokázali zvládnuť. K čomu týmto smerujem? Hladomor v dejinách cárskeho alebo sovietskeho Ruska nebol nijako ojedinelou záležitosťou. Dokonca i tých riadne „veľkých“ bolo hneď niekoľko. Ruské územia trpeli rozsiahlymi a opakujúcimi sa hladomormi dlhé desaťročia, pričom je istá pravdepodobnosť, že ten z 1932/1933 možno ani nebol tým najdrastickejším. Opätovne, čo teda nie je žiadnym pozitívnym konštatovaním. Všetky boli tragédiou. Hádať sa, ktorý z nich bol ten „najstrašnejší“? Aký to má význam? Politický?

  Anglický magazín „The Graphic – An illustrated Weekly Newspaper“ v roku 1907 (January to June) priniesol obrázok [použité ako ilustračný obrázok k tomuto článku, ktorý nakreslil F. de Haenen na podklade fotografie G. Pardoya, pozn.] s názvom „Ruský hladomor: Kolóna prinášajúca obilniny a palivo hladujúcej roľníckej populácii v usadlosti Molvino, neďaleko Kazane“, ktorý zobrazuje dlhý rad ľudí a popis k nemu znie takto: „Okrem jej ďalších problémov, trpí Rusko v súčasnosti hrôzami hladomoru, pričom postihnutá oblasť v jeho juhovýchodných provinciách je niekoľkonásobne väčšia ako Veľká Británia. V Kazaňskej oblasti dokonca tatárski roľníci obchodovali svoje deti: zamieňali ich za chlieb. Rôzne charitatívne organizácie urobili veľa pre zmiernenie utrpenia a štát rozdával obrovské množstvá obilnín, no distribúcia bola veľmi náročná, pretože železničné trate boli zasypané snehom.“ Ako „veľký hladomor“ je označovaný napríklad aj ten z roku 1891: „V roku 1891 upútala pozornosť celého sveta situácia ruského roľníctva v dôsledku vypuknutia rozsiahleho stredovekého hladomoru v celom regióne Volgy. Po neúrode zostalo tridsaťštyri miliónov ľudí, podľa iných odhadov tridsaťsedem alebo tridsaťdeväť, bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie a museli čeliť hladu a zime počas ôsmich zimných mesiacov. Situácia bola veľmi vážna. Na jeseň, šesť týždňov po zbere skromnej úrody v provinciách Kazaň, Samara a ďalších, sa ľudia živili žaluďmi, trávou a chlebom z kôry. (Stepniak, 1905, s. 92)“ Ako zlé to vtedy bolo priblížia aj tieto postrehy Rudolpha Blankenburga: „Medzi chatrčami sme našli jednu, ktorá bola ešte chudobnejšia než tie ostatné. Vošli sme dnu a privítal nás pohľad, o ktorom veríme, že ho už nikdy neuvidíme. Predstavte si izbu, možno desať krát dvanásť stôp [cca. tri krát štyri metre, pozn.], bez doskovej podlahy, s nábytkom pozostávajúcim z dvoch poschodových postelí vystlaných slamou, drevenej lavice a rozpadnutej stoličky, a táto izba slúžila ako obydlie pre šestnásť ľudí, jednu rodinu, otca, matku a päť detí, ďalšiu, otca, matku a štyri deti, a tretiu, matku a jej dieťa, a taktiež tu bola stará babička, približne osemdesiat rokov stará. Poltucet detí odpočívalo na poschodových posteliach, zvyšní stáli okolo stien alebo sedeli na lavici. Tí v posteliach mali len málo oblečenia a všetci vyzerali tak vyhladovaní, a v dome nebolo ani sústo jedla! Ženy nám povedali, že od poludnia predchádzajúceho dňa jedli iba šálku čaju, nápoja, ktorý si pripravujú z koreňa rastliny rastúcej na lúke. To je jediné, čo majú okrem taniera polievky a pol kila chleba, ktoré im podávajú v jedálni. Jedno z detí, malá dievčinka so žiarivými očami, sa na nás pozrela túžobne. Spýtala som sa jej: ‚Si hladná, moja drahá?‘ Pery sa jej chveli, oči sa jej naplnili slzami a zašepkala: ‚Áno, som taká hladná!‘ A my sme jej nemohli pomôcť, ani majetok Kréza [Kroisos, Krézus, pozn.] by na tomto mieste nemal žiadnu hodnotu. (s. 42)“ Veľmi známe riadky o hladomore v Rusku pochádzajú z tvorby Leva Nikolajeviča Tolstoja. Tolstoj, jeden z najvýznamnejších svetových spisovateľov všetkých čias, sa venoval hladomorom, písal o nich články, ktoré Rusko zažívalo v – už spomínanom roku – 1891: „Manžel tejto ženy niekam odišiel a zmizol. Živila sa a kŕmila svoje choré deti kôrkami, ktoré získavala žobraním. Ale bolo pre ňu ťažké ich od niekoho vyžobrať, pretože jej susedia mali samotní málo… Musela preto putovať dvadsať alebo tridsať verstov [1 verst = cca. 1 kilometer, pozn.] a opustiť svoje deti. Ak mala dostatok kôrok, zostala doma, a keď jej začali dochádzať, vyrazila znova. (Help for the Starving – January 1892, s. 232)“ Alebo potom v apríli 1898 napísal: „Vo všetkých záležitostiach vyšších vrstiev je toľko lží, všetko je tak zamotané klamstvami, že na žiadnu otázku nie je možné odpovedať jednoducho – napríklad: ‚Je hladomor?‘ Pokúsim sa potom, čo najlepšie rozdeliť peniaze, ktoré boli darované. (The Journal of Leo Tolstoi – Vol. I., 1917, s. 222)“ Dr. Rudolf Weiß – v článku pre „Volkspost“ z 22. decembra 1933 – uvádza: „Úplné alebo čiastočné zlyhania úrody Rusko zažilo v rokoch 1891, 1892, 1896, 1907, 1908, 1909, 1910 a 1911.“ V ďalších častiach tohto článku budú spomenuté obrovské hladomory z rokov 1921, 1927…

  Venujme sa teraz v plnej miere popisu hladomoru v rokoch 1932/1933. Rusko bolo dlhú dobu pomerne zaostalá poľnohospodárska krajina, v porovnaní so zvyškom Európy. V tých časoch nebolo nijakým problémom nájsť podobné konštatovania: „…Rusko trpí tým, že ma málo priemyslu a Európa naopak má priemyslu veľa. (Jihočeské Listy č. 9, 1932)“ Rusi „sovietsko-boľševického typu“ o tom vedeli, začali s tým niečo robiť a… zo začiatku im to nevychádzalo celkom podľa ich predstáv. Prvé články o problémoch sovietskej ekonomiky a hladomore sa začínajú objavovať prakticky okamžite – v roku 1932. „Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York“ už 22. mája 1932 informuje o ceste bývalého nemeckého ministra zahraničných vecí Juliusa Curtiusa do sovietskeho Ruska: „Pobaltské noviny sa domnievajú, že dôvodom jeho návštevy je rastúce znepokojenie Nemecka nad rozsiahlymi úvermi poskytnutými sovietskej vláde a moskovským požiadavkami o predĺženie týchto pôvodných úverov, ako aj žiadostiach o nové. Nemeckí diplomati a nemeckí korešpondenti v Moskve potvrdzujú správy, že Rusko je na pokraji vážneho hladomoru a návšteva Curtiosa sa považuje za pokus, ako získať informácie o situácii z prvej ruky.“ Nemecké noviny „Coburger Zeitung“ začínajú 16. júla 1932 ohlasovať obete na ľudských životoch: „Molotov, predseda Rady ľudových komisárov, informoval stranícky zjazd o núdzovej situácii ukrajinských roľníkov. Vytvorenie kolektívov zlyhalo a dôsledkom je veľký nedostatok potravín. V Kalmyckej oblasti [súčasť Ruska, pozn.] už vypukol veľký hladomor. Denne umiera 50 až 60 ľudí na vyčerpanie. V Astracháne [ruské mesto, pozn.] chýbajú všetky potraviny. Nepokojné (…) obyvateľstvo vyplienilo trhy. Po nasadení GPU bolo v stredu zastrelených 30 lupičov.“ V československej tlači sa už 4. augusta 1932 objavuje komentár Dr. Slavíka, ktorý o aktuálnej situácii hovorí: „…tohto roku som však zastihol najväčšie ruské mesta v núdzi. Je tam nedostatok všetkého. Všade nekonečné rady, nedostatok potravín hrozivejší než bol kedykoľvek u nás za vojny. Hrozí ale ešte horšia katastrofa, pretože úroda bude zlá. No nie vďaka vplyvu prírodných pohrôm, ale iba preto, že sú polia biedne obhospodarované. Všetky mestá, ktoré som navštívil, núkajú priamo klasickú otázku – ako dokázala vláda vysať obyvateľstvo a vziať mu všetko pod zámienkou budovania priemyslu… (Republikán č. 58, 1932)“ 6. septembra 1932 sa v amerických novinách objavil takýto článok s názvom „Russia Cuts Fod Rations in Half – Faces Worst Winter With Price Soaring“ [„Rusko znižuje potravinové dávky na polovicu – Čelí najhoršej zime so stúpajúcimi cenami“, pozn.] „Coburger Zeitung“ z 4. novembra 1932: „Sovietov čaká túto zimu nový hladomor.“ „Salzburger Volksblatt“ [„Salzburské ľudové noviny“, pozn.] dňa 22. novembra 1932 v článku s názvom „Rückschläge beim Fünfjahr-Plan Stalins [Zlyhania Stalinovho päťročného plánu, pozn.]“ napísali: „V Rusku prebiehajú dôležité zmeny, ktoré ovplyvňujú sovietsky hospodársky systém aj politické vedenie. Stalinova diktátorská nadvláda je preč spolu so všetkým kúzlom päťročného plánu (Päťročnica). (…) Výnosy a výkonnosť poľnohospodárstva, dopravy a kľúčových priemyselných odvetví klesli pod úroveň, ktorú dosiahli na jeseň a v zime roku 1931. (…) V celých oblastiach Sovietskeho zväzu panuje všeobecná núdza a prichádzajúci hladomor v niektorých okresoch počas nadchádzajúcej zimy a jari je prakticky nezadržateľný. Tieto podmienky nie sú spôsobené nepriaznivým počasím ani inými náhodnými okolnosťami; sú priamym dôsledkom politiky, s ktorou je meno Stalin neoddeliteľne spojené od roku 1929. Roľník sa stal najstrašnejšou prekážkou pokroku, ktorý bol plánovaný na tento rok. Pokles úrody začal v roku 1931 a pokračoval počas celého tohto roka. Počet mláďat, koní, oviec a ošípaných v Sovietskom zväze klesol približne na polovicu oproti oficiálnym údajom za rok, ktorý predchádzal zavedeniu súčasnej politiky. Vláda sa na jar minulého roka pokúsila zastaviť pokles poľnohospodárskej výroby a chovu dobytka prostredníctvom série ústupkov voči roľníkom. Najvýraznejším ústupkom bolo povolenie predávať prebytky poľnohospodárskych produktov za vyššie ceny, ako boli doteraz stanovené. Tým sa legalizoval určitý druh súkromného obchodu a veľká časť poľnohospodárskych produktov sa stala dostupnou pre obyvateľov miest, ale ceny boli veľmi vysoké. (…) Neskôr vláda podporila výrobu obzvlášť potrebných predmetov pre roľníctvo s cieľom presvedčiť roľníkov, aby do miest dodávali potraviny. (…) 120 miliónom roľníkov zo Sovietskeho Ruska nebola v novom pláne pridelená trhová úloha, ktorá by bola voči ním spravodlivá. Ťažký priemysel dosiahol počas prvých dvoch rokov nesporne pokrok, ale odvtedy sa ukázalo, že výroba nie je schopná splniť čísla stanovené v pláne. Ťažba uhlia a ropy je dokonca tento rok nižšia ako pred rokom. Železničný systém je v neporiadku. …v stave, ktorý si vyžaduje opravy. V uhoľných oblastiach sa už mnoho mesiacov hromadí veľké množstvo uhlia, ktoré netrpezlivo čaká na prepravu, pretože železnica nedokáže zvládnuť ani toľko, koľko baníci vyťažia.“ „Wiener Allgemeine Zeitung [Viedenské Všeobecné Noviny, pozn.]“ z 23. novembra 1932 opisuje príčiny vzniknutej situácie takto: „Zaoberá sa základným problémom sovietskej ekonomiky, a tým aj politickou taktikou režimu: vzťahom medzi roľníkmi a proletariátom ovládajúcim štát. (…) Paralelne s týmto bojom s roľníkmi prebieha gigantická výstavba obrovských priemyselných podnikov ako pevností a posádok proletárskej moci, čo je impozantný technický výkon a výsledok ľudového hnutia, ktorý svojou strhujúcou silou nemá obdoby. Táto veľká ruská hospodárska výkonnosť má však aj svoju odvrátenú stránku: robotník svojím výkonom zaostáva za európskym priemerom, organizácia samozrejme ešte nie je pripravená na tento náhly skok vpred, produkcia naďalej zaostáva za očakávaniami.“ „Křesťanská revue“ z 16. januára 1933 sa vyjadruje takto: „Rovnako aj cudzie noviny prinášajú správy podobné… uvažujú o možnostiach hladu v jarných mesiacoch. Väčšinou sa tento neúspech tzv. päťročnice vysvetľuje prehnanou kolektivizáciou roľníckeho hospodárenia, tým, že komunisti zničili triedu tzv. kulakov…“ „Österreichische Wehrzeitung“ [„Rakúske obranné noviny“, pozn.] z 20. januára 1933 píšu: „Každý občan Sovietskeho zväzu vie, že jeho robotníci a roľníci hladujú. Že hlavným problémom ríše nie je naplnenie plánovaného hospodárstva, ale otázka, kedy a ako sa dá vyriešiť podvýživa, ktorá sa podobá hladomoru. Domáce zvieratá majú rovnako málo potravy ako ľudia. Mäso, cukor, vajcia, mlieko a maslo takmer úplne zmizli z jedálneho lístka sovietskych Rusov. Ani podniky, ktoré podľa zákona musia zásobovať robotníkov potravinami, už nedokážu plniť svoje povinnosti. Voľný obchod, alebo to, čo sa v červenom Rusku nazýva voľný obchod, si vyžaduje ceny, ktoré nikto, kto musí žiť zo svojej práce, nemôže zaplatiť. Tak vzniká hrozivý obraz toho, že komunistické Rusko sa vzmáha k západoeurópskej industrializácii, dokonca až amerikanizuje, ale vo všetkých sociálnych a kultúrnych ohľadoch kleslo späť na úroveň, na ktorej bola Európa pred sto rokmi.“ Nemecké katolicko-konzervatívne noviny „Der gerade Weg“ z 22. januára 1933 približujú v časti označenej „Die Krise im Kommunismus“ [„Kríza v komunizme“, pozn.] zreteľný pokles produkcie sovietskeho poľnohospodárstva: „V roku 1931, napriek mechanizácii poľnohospodárstva, sa produkcia ešte znížila. Od 1. januára do 25. augusta 1931 bolo zasiatych 15 miliónov akrov obilia; v rovnakom období roku 1932 už len 7 miliónov. Dňa 1. septembra množstvo dodaného obilia bolo približne polovičné v porovnaní s rovnakým dňom predchádzajúceho roka. (…) Päťročný plán sľuboval zníženie životných nákladov o 14 percent, ale čoskoro sa ukázalo, že ceny stúpali dvakrát rýchlejšie ako mzdy, ktoré boli navyše vyplácané v rubľoch, ktorých kúpna sila každý deň klesala.“ „Der gerade Weg“ z 8. februára 1933 prináša rýchlu tlačovú správu: „Sovietske Rusko. Na zmiernenie strašného hladomoru v Leningrade anglický konzulát každý deň rozdáva približne tisíc porcií obeda zadarmo. Viac ako polovica potravinových balíkov prichádzajúcich z Anglicka bola ukradnutá hladujúcimi železničiarmi.“ Významný rakúsko-nemecký filozof a žurnalista Karl Johann Kautsky vo svojej štúdii „Demokratie und Diktatur“ [Demokracia a diktatúra, pozn.], zverejnenej taktiež vo februári 1933 v mesačníku „Der Kampf [Boj, pozn.]“ opísal dianie v Rusku nasledovne: „Kolchozy [kolektívne farmy, v podstate sovietska variácia na ‚Jednotné roľnícke družstvo‘ (JRD) na Slovensku, pozn.] majú byť niečím vysoko moderným, vrcholom racionálneho poľnohospodárstva. Sú vybavené tými najlepšími, a to konkrétne americkými, poľnohospodárskymi strojmi. Namiesto toho boli odstránené staré, jednoduché nástroje a dokonca aj hospodárske zvieratá boli vo veľkom počte porazené pri prechode na novú výrobu. (…) V skutočnosti výnosy úrody ruského poľnohospodárstva odvtedy, čo sa tam zaviedlo ‚socialistické budovanie‘, citeľne klesli. Túto zimu je v poľnohospodárskej krajine priamo hladomor. Celý svet mal brilantné úrody, okrem Ruska. Počas éry cárskeho Ruska sme každý hladomor oprávnene označovali za znak jeho skazenosti. Tohtoročný hladomor prekonáva všetky predchádzajúce v Rusku; zahŕňa takmer celú Ukrajinu a Severný Kaukaz, ako aj oblasť dolného toku Volgy [Povolžie, pozn.], najúrodnejšie oblasti štátu, práve tie, kde bola „kolektivizácia poľnohospodárstva“ najrozsiahlejšia. Mali by sme teraz s úctou privítať hladomor ako nevyhnutný doplnok socialistickej výstavby?“ Arnold Dániel vo svojom článku pre „Der Österreichische Volkswirt“ [„Rakúsky ekonóm“, pozn.] z 4. marca 1933 píše: „Racionalizácia poľnohospodárstva… (…) Sovietska vláda sa snaží traktorizovať roľnícke farmy, čo prehĺbi obrábanie pôdy, zintenzívni poľnohospodárstvo a zároveň pozdvihne na vyššiu technickú úroveň. Sovietska vláda má zatiaľ príliš málo traktorov na veľmi veľký počet roľníckych dedín, ktoré boli násilne kolektivizované, a svoje v zásade rozumné úsilie kombinuje s príliš mnohými nevhodnými opatreniami, to spochybňuje celý úspech jej traktorizačnej kampane. (…) …nárast výroby traktorov v sovietskom Rusku napokon umožní uskutočnenie traktorizácie v nejakej forme, a keď sovietske hospodárstvo prekoná súčasný ‚nedostatkový stav‘, v tomto prípade sa vo veľkom rozsahu zmierni ‚poľnohospodárske preľudnenie‘ Ruska a vytvorí širšia základňa pre industrializáciu. Ako nedávno vysvetlil autor týchto riadkov: zavedenie hlbokej orby do malých fariem prostredníctvom štátnej iniciatívy na zabezpečenie motorizovaných strojov na obrábanie pôdy pre roľníkov je možné aj bez boľševizmu, aj na základe demokracie.“ 25. marca 1933 bola zverejnená prednáška Dr. Juliusa Buchleitnera, v ktorej zaznelo: „Stalin, ktorý sa v roku 1928 vyhlásil za jediného vodcu, začal kolektivizáciu poľnohospodárstva a industrializáciu Ruska. Túto kolektivizačnú politiku sprevádzal nútený odvod roľníkov do kolektívnych fariem, čo viedlo k hladomoru a miliónom úmrtí. Industrializáciu poháňalo využívanie nútenej práce a vykorisťovanie obyvateľstva.“ 1. apríla 1933 sa pre „Jihočeské Listy“ vyjadril Dr. Vlastislav Zátka: „Rok 1932 nepriniesol vytúžené zlepšenie hospodárskych pomerov, práveže naopak, všeobecnú hospodársku krízu ešte zhoršil. (…) Kríza, ktorú prežívame je v celom svete. Preto taktiež štátnici a hospodári po celom svete uvažujú, ako jej čeliť. Niektorí pozorujú len skutočnosť, že pri zmenšenom odbyte ceny klesajú, a preto hľadajú pomoc v ničení týchto, podľa ich názoru – prebytočných statkov. Tak čítame o tom, že kanadská pšenica je vyhadzovaná do rieky sv. Vavrinca, inde sa spaľuje bavlna, v južnej Amerike vykurujú lokomotívy kávou. Chýbajúce množstvo statkov má docieliť vyššie predajné ceny. Napokon nechýbajú ani tí, ktorí spomínajú tých krásnych dôb, keď počas vojny ceny všetkých statkov stúpali, a teda nachádzajú spásu vo vojne, hromadnom ničení ľudí a statkov. (č. 26, titulná strana)“ V článku s názvom „Lidstvo na scestí“ sa k týmto šialenstvám vo svete vyjadril aj „Hlas lidu“: „Práve keď v Moskve zakazujú návštevy vidieku, aby zatajili neúrodu a budúci hladomor, páli sa v Amerike kukurica, pšenica a bavlna, aby ceny neklesli. Prejavy hroznej sebeckosti sú na dennom poriadku. Božie prikázanie: ‚Miluj blížneho svojho ako seba samého,‘ sa zavrhuje a ľudia sa viac a viac stávajú dravcami. Mnohí vodcovia sveta nemajú inej starosti, než ako by ľudstvo od Boha odviedli. Na to, kam ľudstvo zbavené pravej viery dôjde, nemyslia.“ „Salzburger Chronik für Stadt und Land“ [„Salzburská kronika mesta a kraja“, pozn.] z 5. apríla 1933: „V kruhoch londýnskej City sa opakovane hovorí, že sovietska vláda bude musieť čoskoro vyhlásiť moratórium na svoje zahraničné záväzky. Britská vláda sa preto snaží v prípade takejto situácie vyviaznuť s čo najmenšími stratami. Je zaujímavé, že rovnaká nedôvera panuje aj v Spojených štátoch, ktoré sa v poslednom čase citeľne odvrátili od Ruska. Mnohé americké spoločnosti utrpeli v dôsledku svojich obchodných vzťahov s Ruskom veľké straty… Rusko má v súčasnosti o niečo viac šťastia a dôvery vo Francúzsku, ktoré – zrejme s cieľom odcudziť Rusko Nemeckej ríši – preberá veľké záruky za dodávky do Ruska a dokonca preberá takéto záväzky aj za Poľsko. Zdá sa, že francúzska politika, tak ako v predvojnovom období aj teraz, opäť kupuje Rusko pre svoje protinemecké plány. (…) …všetko, čo sa sovietskej vláde momentálne požičiava, musí byť považované za stratené. Lebo ak sa takí dobrí obchodníci ako Angličania stiahnu z obchodovania s Ruskom, potom sa partner ťažko môže považovať za solídneho. Finančná núdza v sovietskom raji vysvetľuje aj strašnú biedu. Listy z Ruska prinášajú každý deň desivé opisy hroziaceho hladomoru.“ Rovnako 5. apríla 1933, ale tentokrát „Pester Lloyd (Abendblatt)“, prináša: „…manéver podľa osvedčeného receptu diktatúry, ktorý namiesto chleba dáva hladujúcemu ľudu hry.“ „Pester Lloyd (Abendblatt)“ z 23. apríla 1933 v článku „Hunger über Rußland“ [„Hlad nad Ruskom,“ pozn.] uvádza: „…počas cesty vlakom na Ukrajine sa odvážil tvrdiť boľševikovi, že v západnom Rusku panuje strašný hladomor, a aby dokázal svoje tvrdenie, urobil ešte nasledovné: zobral chlieb, ktorý mal so sebou, a hodil ho do špinavého pľuvadla, na čo sa okamžite prirútil hladujúci roľník, vrhol na túto suchú omrvinku, vylovil ju z pľuvadla a nedočkavo zhltol. Táto otrasná scéna prinútila boľševika ustúpiť. Pán Jones sa nedávno vrátil do Anglicka a uverejnil srdcervúce správy o strašnej núdzi ruského roľníctva. Tieto smutné správy do západnej Európy nepriniesol len on. Anonymný korešpondent manchesterského Guardianu, tohto radikálne liberálneho denníka, ktorý sa k sovietskemu režimu stavia s priateľským pohŕdaním namiesto vrelého prijatia, nedávno odhalil tragickú situáciu v troch pútavých správach na dolnej Volge a v severnom Kaukaze, kedysi obilnici ruskej ríše. Anglický novinár videl v oblasti Kubáň, ktorá bola ešte pred niekoľkými rokmi jednou z najbohatších poľnohospodárskych oblastí Európy, opustené dediny, ktorých obyvatelia boli vyhladení ako Kulaci, alebo poslaní na nútené práce do nehostinného severu.“ 18. mája 1933 – v článku „Russia Facing Famine Like That Of 1927; Even Army Rations Cut“ [„Rusko čelí hladomoru podobnému tomu z roku 1927; Dokonca aj armádne prídely sú znížené,“ pozn.] – informujú európski korešpondenti amerických občanov: „Prídely Červenej armády boli znížené o tretinu, podľa diplomata, ktorý práve pricestoval z Moskvy. Vyhlásil, že ruský nedostatok potravín dosiahol hladomorové podmienky, ktoré panovali v roku 1927, s možnosťou, že sa počas leta vyvinie hladomor rovnako závažný ako v roku 1921. Zdroj Tribune, ktorý je považovaný za autoritu v ruských záležitostiach, vyhlásil, že optimistické správy zaslané z Moskvy pred mesiacom – týkajúce sa rozsiahlych jarných siatí – boli prehnané, a že oficiálne sovietske štatistiky o zvýšených obhospodárených plochách sú sfalšované. Závažnosť situácie, vyhlásil, ukazuje 30-percentné zníženie armádnych prídelov…“ Tieto informácie sú pre čitateľov v USA aktualizované článkom „Reports Of Soviet Grain Purchases Are Watched By Poland“ [„Poľsko sleduje správy o sovietskych nákupoch obilia,“ pozn.] takýmto spôsobom: „Správy o veľkých nákupoch obilia zo strany Sovietov v zahraničí pozorne sledujú poľské obilné firmy, ktoré očakávajú prudký nárast cien na svetových trhoch, akonáhle si tie uvedomia závažnosť súčasného hladomoru v Rusku. Pozdĺž celého poľsko-rumunského pohraničia vznikol medzi roľníkmi živý pašerácky obchod, kde sa s Rusmi vymieňa obilie za cennosti nahromadené v sovietskych dedinách. Správy z rôznych miest v Rusku naznačujú, že krajina je ohrozená hladomorom rovnako závažným ako ten z roku 1921.“ 22. júna 1933 prináša Donald Day tlačovú správu o vystúpení komisára Litinova [Maxim Maximovič Litvinov – minister zahraničných vecí ZSSR, pozn.], ktorý sa vo svojom prejave: „…na londýnskej konferencii sa pokúsil vykresliť obyvateľstvo Ruska ako dobre živené a šťastne pod boľševizmom…,“ čo bolo dosť v kontraste s, „…prichádzajúcimi správami, že tisíce ľudí umierajú na hladomor a týfus vo všetkých ruských provinciách…“ „Pester Lloyd (Abendblatt)“ z 5. júla 1933: „Rusko postihol strašný hladomor. Milióny ľudí, roľníkov a robotníkov, už padli za jeho obeť. Celé oblasti sú zničené, beznádej a hrôza vstúpili do dedín a miest. Do tejto hladovej katastrofy bolo vtiahnutých 1,5 milióna našich nemeckých spoluobčanov a veriacich. Desaťtisíce najvernejších a najschopnejších Nemcov zahynuli v dôsledku hladomoru. Tisíce núdzových volaní o pomoc denne svedčia o strašnom strachu zo smrti, do ktorého sa bez vlastnej viny dostali. Tráva, kôra stromov, korok, jašterice, žaby, mačky a psy musia slúžiť ako posledná potrava pre tých, ktorí sa zrútili a zúfajú. Na poliach a po cestách ležia mŕtvoly vyhladovaných. Nákazy a epidémie si vyberajú svoju strašnú daň. Už nemôžeme ďalej mlčať! V neochvejnej vernosti k nášmu národu, v bezhraničnej láske k našim bratom, hlasno a dôrazne zdvíhame svoj hlas pred celým svetom. Teraz už nejde o tú či onú formu života, ide o samotný holý život. Naša doterajšia pomoc nestačí na túto obrovskú núdzu. Preto sa obraciame na celý nemecký národ s prosbou: Pomôžte nám zachrániť! Kým nie je príliš neskoro! Nesmieme odovzdať našich spolurodákov do zničenia. Ich záchrana je záležitosťou všetkých Nemcov v ríši a na celom svete!“ „Salzburger Volksblatt“ z 5. júla 1933: „…jedna z najviac postihnutých sa uvádza oblasť Volgy [Povolžie, pozn.], ktorú obývajú prevažne kolonisti nemeckého pôvodu, kde už hladomor nadobúda epidemické rozmery. Výhľady na úrodu sú veľmi zlé, ale teraz sa katastrofálne zhoršili, pretože hladujúci, poháňaní strašnou núdzou, nečakali na zber úrody, ale zožali a zjedli ešte nezrelé obilie z polí.“ Tie isté noviny z 8. júla 1933 v článku „Die Hungersnot in Rußland – Das Land des Grauens“ [„Hladomor v Rusku – Krajina hrôzy“, pozn.]: „Ľudový zväz pre Nemcov v zahraničí vyzval k veľkej zbierke, aby pomohol nemeckým roľníkom v Sovietskom zväze, ktorí sú takmer všetci odsúdení na smrť hladom. Stovky týchto nešťastných, utrápených Nemcov opúšťajú svoje kedysi prosperujúce majetky, aby utiekli do Nemecka. Týchto utečencov privážajú do špeciálneho tábora v Schneidemühlu [nemecké pomenovanie dnes poľského mesta Piła, pozn.], kde nachádzajú prvé ubytovanie a stravu. (…) Poľnohospodári a ľudia v tábore Schneidemühl rozprávajú o strašných zážitkoch. Jeden z nich videl, ako matka, pobláznená od hladu, zabila svoje dve deti a pripravila si ich na zjedenie. V inom prípade vyhladovaní roľníci vykopali čerstvo pochované telá na cintoríne. Na trhu v okresnom meste ležali stovky vyčerpaných roľníkov, nikto sa o nich nestaral. Zo správ utečencov vyplýva, že sovietska vláda nie je schopná zabezpečiť dostatočné množstvo potravín. Na vine je notoricky známa kolektivizácia, ktorá po žatve zabavuje roľníkom obilie.“ „Pester Lloyd“ z 11. júla 1933 na svojej titulke priniesol: „Kolaps systému kolektívneho hospodárstva je úplný. V poslednom roku v poľnohospodárskych oblastiach Ruska zomreli milióny ľudí od hladu. Podľa dostupných správ bude situácia v nadchádzajúcej zime ešte katastrofickejšia. Dôvody sú podľa profesora Cleinowa, jedného z najlepších znalcov Ruska, ktorý to nedávno potvrdil, len v minimálnej miere klimatické, hlavné príčiny hladomoru spočívajú v tom, že boľševici už 15 rokov praktizujú iba rabovanie.“ „Reichspost“ z 16. júla 1933 prináša takéto správy: „Napriek tomu, že sovietska strana, s ohľadom na útek hladujúcich, uskutočnila nedávno vojenské uzatváranie hraníc, ľudia stále utekajú cez hranice, poháňaní hladom. (…) Na základe svojich vyšetrovaní konštatuje, že napríklad v Kazachstane už podľahlo hladu a jeho sprievodným ťažkostiam štvrtina celkovej populácie. (…) Podľa týchto expertov počet obetí ruského hladomoru – a to nemožno uznať bez hrôzy – už v tomto šiestich mesiacoch dosiahol milióny. Jeden z nich odhaduje straty na životoch len na Severnom Kaukaze, v regióne, ktorého podmienky pozná obzvlášť dobre, na dva milióny. (…) Rovnako ako Nemci, aj Rusi, Ukrajinci, Fíni, Židia, Estónci a Lotyši, skrátka príslušníci všetkých etnických skupín a náboženských spoločenstiev žijúcich v Rusku, zahynuli v sovietskom štáte. Na nedávno sa konajúcej plenárnej schôdzi výkonného výboru Európskeho kongresu národností prijali zástupcovia národností, ktoré sú členmi kongresu…“ „Neues Wiener Abendblatt (Abend-Ausgabe des Neuen Wiener Tagblattes)“ z 19. júla 1933: „…sovietska vláda, aby mohla aspoň čiastočne zabezpečiť zásobovanie priemyselných centier a spotrebiteľských oblastí, musí neúprosne odoberať úrodu trpiacim roľníkom v poľnohospodárskych oblastiach, pretože inak by v industrializovaných regiónoch nevyhnutne vznikla nezvratná kríza. Tento boj o ‚život a chlieb‘ už začal. (…) Nie pochýb o tom, že na Ukrajine, v oblasti Volgy, na Severnom Kaukaze a v Strednej Ázii hrozí ďalší hrozný hladomor. Dr. Ammende, odvolávajúc sa na obrovské prebytky obilia v zámorských krajinách, formuluje nasledujúce smernice a zásady pre svoj návrh na implementáciu medzinárodnej pomoci…“ 20. júla 1933 sa v stĺpčeku „Witness Reports Russian Famine After Long Tour“ [„Po dlhej ceste svedok oznamuje ruský hladomor,“ pozn.] objavujú ďalšie svedectvá o dianí v Rusku: „Sovietske Rusko je v zajatí hladomoru, ktorý je rovnako zlý ako ten, ktorý ho postihol v rokoch 1920 a 1921, podľa Garetha Jonesa, bývalého tajomníka David Lloyd George, ktorý bol včera hosťom na týždennom obede Anglo-americkej tlačovej asociácie v Paríži v hoteli Mirabeau. Jones sa vrátil z cesty po Rusku, počas ktorej putoval pešo z dediny do dediny. ‚V mestách ako Moskva je chlieb k dostaniu, pretože obilie bolo skonfiškované, ale v dedinách už žiaden nezostal,‘ povedal Jones. ‚Dobytok bol pozabíjaní alebo hynie. V jednej dedine, ktorú som navštívil, zostalo z 200 volov len šesť, v inej z pôvodných 300 kusov dobytka zostalo 100 a v ďalšej z 80 koní zostalo 18. Príčiny úpadku: ‚Jednou z príčin hladomoru je neúroda z minulého roka, spôsobená odmietnutím roľníkov zasiať. Ďalšou príčinou je nedostatok ťažnej sily v dôsledku úhynu koní a volov pre nedostatok krmiva a neschopnosti vlády dodávať traktory.‘“ A mimochodom, ešte predtým než Gareth Jones došiel z Ruska do Paríža, tak sa tento pán zastavil aj v Berlíne. 30. marca 1933 o tom informuje „Salzburger Volksblatt“ v článku „Ein Engländer über Sowjetrußland – Eine Hungersnot droht“ [„Angličan o Sovietskom Rusku – Hrozí hladomor,“ pozn.]: „…podľa agentúry Reuters pricestoval do Berlína na ceste z Ruska do Londýna. (…) …Rusku hrozí hladomor obrovských rozmerov, ktorý bude taký strašný ako katastrofa z roku 1921, pri ktorej zahynuli milióny ľudí. (…) Spomenul tiež, že navštívil množstvo dedín a dvanásť kolchozov, všade sa ozýval výkrik: ‚Chceme chlieb alebo zomrieme.‘ Tento krik počul na každom kroku.“ „Oedenburger Zeitung“ potom 21. júla 1933 prináša komentár Arpáda Töröka, kde zaznejú i takéto názory: „Rusko nedávno otvorene priznalo, že tam vypukol druhý hladomor. Zatiaľ čo prvý hladomor by sa dal čiastočne pripísať nepokojom z revolúcie a svetovej vojny, aká udalosť teraz poslúži ako vysvetlenie druhej katastrofy? Sovietska vláda roky presviedčala svet, že o žiadnej kríze nemôže byť ani reči, že Rusko je na ceste k hospodárskej prosperite. Slávny päťročný plán mal predsa urobiť zázraky a zaostalé Rusko sa malo jedným úderom premeniť na modernú priemyselnú krajinu. Pánovia z Ruska sprevádzali sarkastickými poznámkami sťažnosti ostatných štátov na ťažkú hospodársku krízu. V Rusku, ako sme počuli, je to niečo nepredstaviteľné, pretože tu sa hospodári podľa plánu, tu neexistuje kapitalizmus, ktorý má byť zodpovedný za všetku biedu vo zvyšku sveta. Koľkí tajní odporcovia buržoázneho hospodárskeho poriadku si po takýchto vyhláseniach s túžbou spomínali na Rusko, kde sa nemusia obávať o každodenný chlieb, lebo tam sa štát stará o každého svojho občana. (…) Ruský štát sa tak dobre staral o svojich občanov, ekonomický systém sovietskej vlády fungoval tak bezchybne. Pomáhať hladujúcim ľuďom je kresťanskou povinnosťou. Ale má sa svet pokojne prizerať, ako sa sovietske Rusko takmer každých desať rokov dostáva do hladomoru? Má svet, ktorý sám trpí núdzou, prinášať nové obete, aby napravil dôsledky zlého hospodárenia Ruska?“ „Der Österreichische Volkswirt“ z 22. júla 1933: „Podmienky obyvateľstva sú mimoriadne zlé a niektoré oblasti sa nachádzajú priamo v núdzi, najmä tam, kde roľníci podstupovali pasívny odpor a v rokoch 1931/32 zasiali len málo. To platí predovšetkým pre severný Kaukaz, kde bola nespokojnosť roľníkov odjakživa najživšia. (…) Na pomstu boli roľníci, ktorí zasiali málo, po neúrode sovietskou vládou ponechaní svojmu osudu, čo bolo istotne despotická krutosť. Tisíce obetí hladomoru sú iste ľútostivé: no o miliónoch vyhladnutých, ako v roku 1921, nemôže byť reči, hoci aj tentokrát by pomocné akcie nemali byť bezpredmetné. Každopádne, pomocná akcia nemeckej vlády v prospech núdznych Nemcov na Volge mala skôr politický než humanitárny charakter. Napriek zlej potravinovej situácii prebiehali práce jarnej sejby prijateľne, nová agrárna politika sa predbežne osvedčila, s výnimkou severného Kaukazu, kde sejba prebehla pod vojenským dohľadom, a aj tak len čiastočne. Nedostatok ťahovej sily bol citeľný: býky a kravy museli byť zapriahané. (…) …nedostatok ťahovej sily, ktorý dočasne brzdí poľnohospodársku produkciu, sa postupne vyrieši vďaka forsírovaniu a skutočne priaznivému vývoju traktorového priemyslu od jari.“ Analýza Georgea Popoffa uverejnená v „Pester Lloyd (Abendblatt)“ dňa 23. júla 1933: „Otázka, v akom rozsahu sovietska vláda prostredníctvom svojich osobitných hospodárskych metód prispela k prehĺbeniu súčasnej svetovej krízy, bola doposiaľ – paradoxne – nedostatočne zohľadnená. Napriek tomu ide o problém, ktorého význam bol zrejme oveľa väčší, ako sa pred londýnskou hospodárskou konferenciou podrobnejšie skúmalo. (…) Tvrdenie sovietskych delegátov, že sovietská vláda nie je spoluzodpovedná za súčasnú svetovú krízu, autori tohto pozoruhodného dokumentu považujú za v žiadnom prípade neopodstatnené. Samotná skutočnosť, že sovietská vláda sa takmer 15 rokov úmyselne držala mimo okruhu bežných svetových hospodárskych systémov, mala samozrejme veľmi nepriaznivý vplyv na obchod… (…) …pripravilo krajiny, ktoré v predvojnovom období vyvážali do Ruska, o jeden z ich najdôležitejších trhov. (…) V Rusku panuje v súčasnosti rovnako ako na celom svete ťažká hospodárska kríza. Príčiny sú však odlišné. Kým tzv. kapitalistické krajiny trpia nadprodukciou, klesajúcou kúpnou silou, menovými výkyvmi a inými následkami svetovej vojny, ruská hospodárska kríza sa ukazuje ako priamy dôsledok týchto ekonomických experimentov, ktoré sovietska moc v priebehu posledných rokov zaviedla vo všetkých oblastiach svojho hospodárstva a doteraz ich nezrušila. Najzávažnejším dôkazom súčasnej ťažkej krízy v sovietskom hospodárstve je hrozivý hladomor, ktorý postihol väčšinu obilninových provincií Sovietskeho Ruska a zasiahlo aj ruské mestá a priemyselné oblasti. (…) Všetci zahraniční návštevníci Sovietskeho zväzu v posledných mesiacoch sa však zhodujú na otriasajúcich správach o hladujúcich roľníkoch a polo-vyhladovaných robotníkov továrni.“ „Kieder Volkszeitung“ z 23. augusta 1933: „Zavádzanie socializmu a nútená premena roľníckych majetkov na rozsiahle farmy viedla k zániku akéhokoľvek osobného záujmu o obhospodarovanie polí a starostlivosť o hospodárske zvieratá, o bohaté výnosy a dobrú úrodu. Nútené odovzdávanie úrody za mizernú cenu odsúdilo vidiecke obyvateľstvo na hladovanie. V núdzi napokon zjedli dobytok a stratili nadšenie pre obrábanie polí. Teraz sa krajinou šíri hladomor.“ „Pester Lloyd“ z 17. septembra 1933 prináša článok, v ktorom profesor Ketschninski: „…zástupca ruských menšín, predniesol opis katastrofy hladomoru v Rusku, ktorá už si vzala životy miliónov ľudí. Hladomor postihol aj Nemcov, Poliakov, Estóncov a Rumunov. Tisíce dedín na Ukrajine a na Kaukaze vyhynuli, tisícky nemeckých roľníkov zahynuli hladom.“ A tento istý článok neskôr opisuje výstup predstaviteľa „politického ukrajinizmu“. Všimnite si, prosím, ako vyzerá okamžité politické zneužívanie témy a „ukrajinizácia“ diskurzu: „Za búrlivého potlesku kongresu potom ukrajinská poslankyňa poľského Sejmu, profesorka Rudnická, vystúpila v mene ukrajinského národa s vyhlásením, v ktorom obvinila moskovskú vládu z toho, že je jediným zodpovedným za hladomor. Skutočnou príčinou katastrofy je komunistický teroristický systém a kolektivizačné opatrenia. Moskva systematicky usiluje o zničenie ukrajinského národa. V poslednej dobe zahynulo v nútených prácach 200 000 ukrajinských roľníkov.“ „Hlas lidu“ z 16. októbra 1933 v článku „Stav sovětského Ruska“ píše: „Keby nebola práca ruskej sovietskej vlády tak neskonale smutná, bola by rozhodne smiešna. Napríklad hospodárenie s pôdou. Keby nechali kulaka, ako toho mužíka posmešne volajú, osievať a obhospodarovať pôdu, ako on sám chce, celé Rusko by ľahko uživil. Nie, to nesmie, to musí robiť kolchoz – taký ten štátny družstevný netvor, ktorý docieli tak možno desivý hladomor.“ „St. Pöltner Bote“ z 2. novembra 1933 prináša svojský komentár Johanna Georga Czurdu: „Sovietski tyrani nepripúšťajú túto hladovú katastrofu, popierajú ju a odmietajú jej existenciu. Je isté, že boľševizmus musí postupovať práve takto, pretože kultúra západnej Európy, ktorá je ešte príliš ovplyvnená kresťanstvom, by sa proti tomu vzbúrila napriek všetkému morálnemu úpadku a otupeniu, keby zistila, že tento hladomor bol spôsobený zámerne. Pre Sovietov je však práve hladová bič, nedostatok potravín, podvýživa účinným prostriedkom na to, aby každú moc, každú opozíciu ľudu neomylne prinútili pokľaknúť. To je tiež jediný faktor v Rusku, ktorý drží túto obrovskú ríšu pod kontrolou – hladomor, lacný, ale účinný prostriedok. Áno, Rusko musí hladovať, pretože červený cár Stalin a jeho prívrženci dobre vedia, že iba ľud zničený hladom a zbavený schopnosti odporovať sa dá zovrieť, zviazať a potlačiť.“ „Grazer Tagblatt“ z 18. novembra 1933 v článku „Die Deutschenunterdrückung in Russland“ [„Utláčanie Nemcov v Rusku,“ pozn.] informuje o niečom, čo sa z dnešných debát na túto tému akosi záhadne vytratilo: „Pracujú pre svoj každodenný chlieb na Volge, pri Čiernom mori a vo svojich domovoch. Od svojho usadenia sú nositeľmi kultúry v každom ohľade. Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitsch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku. Rečníci si za svoje vyčerpávajúce prezentácie vyslúžili rozsiahly potlesk.“ „Grazer Volksblatt“ z 26. novembra 1933: „Jedávajú kapustu, uhorky, šalát atď., ako ich zozbierajú z poľa, bez prísad. Mlieko a mäso sú k dispozícii len zriedka. Nákup všetkých potravín je viazaný na lístky, o ktoré sa musia každý deň postaviť do radu.“ Theodor Dan potom vo svojom článku „Zu den Abänderungen des Aktionsprogramms der russischen Sozialdemokratie [O zmenách v akčnom programe ruskej sociálnej demokracie, pozn.]“ v decembri 1933 ešte o čosi viac približuje sociálne pomery, ktoré mali takto tragické dôsledky: „…sa však zásadne zmenila aj situácia v samotnom Sovietskom zväze. Nová ekonomická politika (NEP), ktorú Lenin zamýšľal viesť ‚vážne a na dlhú dobu‘, náhle skončila a bola nahradená politikou Stalinovej ‚Generálnej línie‘ [rovnaký názov sa používa aj pre sovietsky film ‚Старое и новое‘ (‚Staroye i novoye‘) z roku 1929, pozn.], politikou ‚budovania socializmu v jednej krajine‘. To sa prejavilo cez vynútenú industrializáciu a násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva. Z ekonomického hľadiska tento kurz znamenal na jednej strane vytvorenie silného, prevažne ťažkého priemyslu, štátneho výrobného aparátu a predpokladov na zlepšenie poľnohospodárskej technológie, na druhej strane však obrovský nárast náhrady pracovnej sily, nemilosrdné vykorisťovanie roľníctva až po hladomor a zhoršenie všeobecných životných podmienok más. Zo sociálneho hľadiska viedol k rýchlemu rastu miest a proletárskeho obyvateľstva na úkor roľníctva. Výsledkom bolo nielen vyhladenie mestskej buržoázie NEPu a roľníckych vrstiev, takzvaných kulakov, ako aj k premene ‚dedinských roľníkov‘ vtlačených do kolchozov na užívateľov vyvlastneného kulackého majetku. Zároveň sa usilovalo o to, aby bolo celé roľníctvo podriadené štátu. Politicky realizácia ‚Generálnej línie‘ uviedla robotnícku triedu a najmä roľníkov do stavu rastúcej nespokojnosti… (…) Napriek všetkým negatívnym a nebezpečným stránkam ‚Generálnej línie‘ je potrebné konštatovať, že vo svojom celku, v krutej forme s rozsiahlym plytvaním krvou a silami ľudových más, sa odohral historicky pozitívny a zmysluplný proces industrializácie krajiny a technického rozvoja jej polobarbarského poľnohospodárskeho sektora. Na druhej strane je potrebné uznať, že mnohé produkčné ekonomické dôsledky, ktoré sa pri realizácii ‚Generálnej línie‘ zanedbávali alebo ignorovali, by v skutočnosti mohli viesť k novej a ešte ostrejšej politickej a hospodárskej kríze. Takzvaná ‚Generálna línia‘ vytvorila v praxi celý rad rozporov, ktoré, ak nebudú včas odstránené, môžu viesť k zrúteniu celého systému. To platí najmä pre vzťah medzi mestom a vidiekom, ktorý bol v dôsledku násilnej kolektivizácie poľnohospodárstva nadmerne zaťažený.“ 13. januára 1934 sa v „Salzburger Volksblatt“ objavila krátka správa o dodávkach zahraničnej pomoci: „Prostredníctvom časti domácej a zahraničnej tlače sa šíri správa o tom, že finančné prostriedky a potravinové zásielky poslané nemeckými a zahraničnými humanitárnymi organizáciami pre hladujúcich v Rusku sú tam zabavované komunistickou stranou. Podľa informovaných zdrojov sa uvádza, že takéto prípady nastali len ojedinele, avšak väčšina zásielok dosiahla svoj zamýšľaný cieľ, čo dokazujú tisíce predložených ďakovných listov.“

  Veľmi nevšedný prístup k tejto téme je možné zaznamenať vo vtedajších vydaniach nórskych periodik. Moskovský študent medicíny Adam Egede-Nissen, ktorý sa počas letných prázdnin vrátil do Stavangeru, sa pre nórsky „Nordlys“ zo dňa 18. júla 1933 – článok „Ingen hungers-nød i Russland“ [„V Rusku žiaden hladomor“, pozn.] – prezentoval s takýmto názorom: „…rád by poskytol niekoľko informácií v súvislosti s telegramami, ktoré nedávno prišli z Berlína, a ktoré varujú pred hrozivým hladomorom v Sovietskom zväze. ‚Faktom je,‘ uvádza Egede-Nissen, ‚že Rusko niežeby malo podmienky na dosiahnutie dobrej úrody, ale ich má na dosiahnutie jednej z najlepších úrod, aké krajina kedy mala. Nielenže sa zorie o viac ako 8 miliónov hektárov viac pôdy ako v minulom roku, ale kampaň priniesla lepšie výsledky ako ktorýkoľvek predchádzajúci rok. (…) Tvrdenie, že 10 miliónov ľudí pomaly umiera od hladu, že niektoré dediny už vymreli alebo sú na pokraji vyhladovania a pochovávajú sa v  masových hroboch, sú všetko tvrdenia, ktoré sú vytrhnuté z kontextu.‘“ Iné nórske noviny „Tidens Krav“ potom v článku „Hungersnøden i Russland“ [„Hladomor v Rusku“, pozn.] z 12. septembra 1933 píšu: „To, že Rusko je využívané vo volebnej kampani, nie je nič nové. Už niekoľko rokov konzervatívci strašia Ruskom. Ale teraz sa to trochu obrátilo. Teraz to už nie sú vraždy, zabíjanie a požiare, ktorými strašia. Teraz je zrazu v Rusku hladomor a buržoázne noviny ľutujú chudobných hladujúcich ruských robotníkov. Samozrejme nezabúdajú poukázať na to, že tak to bude aj tu, ak zvíťazí robotnícka strana! Táto nová kampaň lží proti Sovietskemu Rusku začala v nacistickom Nemecku.“ Prakticky ten istý článok, obmenený názov do podoby „De borgerlige Russlands-løgner blir tykkere og svarttere som valget nærmer sig“ [„Lži buržoáznych kruhov o Rusku sú s blížiacimi sa voľbami čoraz hrubšie a temnejšie“, pozn.], bol 13. septembra 1933 vytlačený v ďalšom nórskom periodiku „Nordlands Fremtid“.

  Práve ste mali možnosť si prečítať zdokumentovanie priebehu hladomoru v Sovietskom zväze počas rokov 1932/1933, ako ho zachytili jednotlivé európske a nejaké tie americké periodiká [radené chronologicky, pozn.] Ako tieto správy a viaceré analýzy tejto situácie čítam ja? Nejako takto: celý svet sa nachádzal v období hospodárskej krízy: „…všeobecnú hospodársku krízu ešte zhoršil. (…) Kríza, ktorú prežívame je v celom svete.“ A sovietske Rusko na tom vyzeralo asi takto: „…málo priemyslu…“ Technologická zaostalosť krajiny bola evidentná a Stalin sa takýto stav snažil vyriešiť politikou: „…‚Generálnej línie‘, politikou ‚budovania socializmu v jednej krajine‘. To sa prejavilo cez vynútenú industrializáciu a násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva. Z ekonomického hľadiska tento kurz znamenal na jednej strane vytvorenie silného, prevažne ťažkého priemyslu, štátneho výrobného aparátu a predpokladov na zlepšenie poľnohospodárskej technológie…“ Sovieti si zvolil cestu: „…budovania priemyslu…,“ a , „…zaostalé Rusko sa malo jedným úderom premeniť na modernú priemyselnú krajinu.“ „V Rusku prebiehajú dôležité zmeny, ktoré ovplyvňujú sovietsky hospodársky systém…,“ a na tomto podklade , „…komunistické Rusko sa vzmáha k západoeurópskej industrializácii…“ V celom Rusku: „…prebieha gigantická výstavba obrovských priemyselných podnikov…“ Transformácia poľnohospodárstva, jeho zefektívnenie malo priniesť: „…sa vo veľkom rozsahu zmierni ‚poľnohospodárske preľudnenie‘ Ruska a vytvorí širšia základňa pre industrializáciu.“ Sovieti preto začali so zavádzaním riešenia, ktoré bolo podľa nich vhodné: „…kolektivizáciou roľníckeho hospodárenia…“ Jedným z cieľov bolo získať priamu kontrolu nad týmto odvetvím v krajine – ovládnutie zdrojov, triedny boj so skupinami, ktoré mali tieto zdroje dovtedy pod kontrolou:: „…mestskej buržoázie (…) a roľníckych vrstiev, takzvaných kulakov… (…) …sa usilovalo o to, aby bolo celé roľníctvo podriadené štátu,“ a taktiež dostať ľudí z polí do fabrík. „…120 miliónom roľníkov zo Sovietskeho Ruska…,“ – čítate dobre, väčšina obyvateľov boli roľníci! Ale takéto kroky sa nie každému páčili. Mnohí prichádzali o svoje dovtedajšie majetky, o svoje postavenia, a ani predstava núteného zanechania svojho pôvodného spôsobu obživy [zvýšenie efektivity v poľnohospodárstve automaticky znižuje potrebu vysokého počtu ľudí v tomto odvetví priemyslu, pozn.], no neboli každému takéto kroky po vôli: „Zavádzanie socializmu a nútená premena roľníckych majetkov na rozsiahle farmy viedla k zániku akéhokoľvek osobného záujmu o obhospodarovanie polí a starostlivosť o hospodárske zvieratá, o bohaté výnosy a dobrú úrodu. Nútené odovzdávanie úrody za mizernú cenu odsúdilo vidiecke obyvateľstvo na hladovanie. V núdzi nakoniec zjedli dobytok a stratili nadšenie pre obrábanie polí.“ Lenže to „stratenie nadšenia“ a „dostavanie sa do núdzi“ mohlo na začiatku vyzerať aj troška inak: „Jednou z príčin hladomoru je neúroda z minulého roka, spôsobená odmietnutím roľníkov zasiať,“ alebo potom , „…niektoré oblasti sa nachádzajú priamo v núdzi, najmä tam, kde roľníci podstupovali pasívny odpor a v rokoch 1931/32 zasiali len málo. (…) Na pomstu boli roľníci, ktorí zasiali málo, po neúrode sovietskou vládou ponechaní svojmu osudu…,“ a neskôr boli voči ním vykonávané rôzne ďalšie reštriktívne opatrenia. Čiže v krajine, kde sa odohráva pravdepodobne najväčšia transformácia priemyslu v jej dejinách, a tu sa niektorí občania začnú vzpierať, nezasejú v požadovanom rozsahu [však i tak budú musieť úrodu odovzdať, a hlavne: už nezarobia v rozsahu, ako boli zvyknutí, pozn.], čo je v podstate istá forma protištátnej sabotáže, poľnohospodárske zvieratá následne pozabíjajú a zjedia, až to dôjde napríklad do štádia, kedy: „…sejba prebehla pod vojenským dohľadom…“ Ibaže Sovieti sa v tých časoch s nikým nehrali a priority štátu boli definované – všetky aspekty života sa museli podriadiť štátnym cieľom industrializácie. Sovietsky prístup by sa dal charakterizovať: buď budeš plniť, čo ti povieme, alebo „nebudeš“ – a neraz doslova, príde iný a ten urobí, čo od neho chceme. [Kto si otvoril ústa, vyslúžil si nálepku „problémový“, nebodaj burcoval ostatných, ten bol okamžite zbalený a odoslaný do pracovného tábora, kde chlípal mútnu vodu so zemiakmi a kapustou, v tom lepšom prípade…, pozn.] A tak neskôr títo „protestujúci“ hladujú, pretože i to, čo vyrastie: „…musí neúprosne odoberať úrodu trpiacim roľníkom v poľnohospodárskych oblastiach, pretože inak by v industrializovaných regiónoch nevyhnutne vznikla nezvratná kríza.“ Z hľadiska strategického riadenia, štát zabezpečuje potravu pre priemyselne významnejšie oblasti a ich obyvateľov, do istej miery takto trestá / snaží sa „vychovávať“, dosiahnuť poslušnosť tých, ktorí z jeho pohľadu zlyhali a spôsobili tento stav a neraz ich svojim prístupom režim odovzdáva do rúk „osudu“: „…aj keby niektorí kolchozníci umreli, tak len zaplatia za svoje chyby. (Kuromiya, 2008)“ Je ale potrebné uviesť, nie celá vina za: „…sú polia biedne obhospodarované,“ padá na hlavu roľníkom. „Sovietska vláda sa snaží traktorizovať roľnícke farmy…,“ lenže snaha je zbytočná, pokiaľ je jej výsledkom: „…príliš málo traktorov…“ „Správy o veľkých nákupoch obilia zo strany Sovietov v zahraničí…,“ – Sovieti si teda zničili poľnohospodárstvo, museli po svete zháňať obilie, a ekonomicky sa dostali do situácie, kde si museli brať úvery: „…znepokojenie Nemecka nad rozsiahlymi úvermi poskytnutými sovietskej vláde a moskovským požiadavkami o predĺženie týchto pôvodných úverov, ako aj žiadostiach o nové,“ alebo , „V kruhoch londýnskej City sa opakovane hovorí, že sovietska vláda bude musieť čoskoro vyhlásiť moratórium na svoje zahraničné záväzky. Britská vláda sa preto snaží v prípade takejto situácie vyviaznuť s čo najmenšími stratami. Je zaujímavé je, že rovnaká nedôvera panuje aj v Spojených štátoch…,“ a iné štáty sa za nich budú musieť zaručovať: , „…vo Francúzsku, ktoré – zrejme s cieľom odcudziť Rusko Nemeckej ríši – preberá veľké záruky za dodávky do Ruska a dokonca preberá takéto záväzky aj za Poľsko. Zdá sa, že francúzska politika tak ako v predvojnovom období aj teraz opäť kupuje Rusko pre svoje protinemecké plány.“ Až sa o nich vyhlasuje: „…sa partner ťažko môže považovať za solídneho. Finančná núdza v sovietskom raji…“ Touto transformáciou a jej vedľajšími dôsledkami bolo zasiahnuté prakticky celé obyvateľstvo a všetky oblasti spoločnosti, čím sa ohrozili samotné zámery industrializácie. Vyššie boli spomenutí roľníci – 120 miliónov. Už len pri výpise tých národností, ktoré umierali v obrovských počtoch, no neboli to len „Ukrajinci“, bolo ich omnoho viac: „…odhaduje straty na životoch len na Severnom Kaukaze, (…), na dva milióny. (…) Rovnako ako Nemci, aj Rusi, Ukrajinci, Fíni, Židia, Estónci a Lotyši, skrátka príslušníci všetkých etnických skupín a náboženských spoločenstiev žijúcich v Rusku, zahynuli v sovietskom štáte,“ alebo , „Hladomor postihol aj Nemcov, Poliakov, Estóncov a Rumunov. Tisíce dedín na Ukrajine a na Kaukaze vyhynuli, tisícky nemeckých roľníkov zahynuli hladom,“ alebo , „…na Ukrajine, v oblasti Volgy, na Severnom Kaukaze a v Strednej Ázii…,“ alebo , „…v Kazachstane už podľahlo hladu a jeho sprievodným ťažkostiam štvrtina celkovej populácie,“ alebo , „Do tejto hladovej katastrofy bolo vtiahnutých „Do tejto hladovej katastrofy bolo vtiahnutých 1,5 milióna našich nemeckých spoluobčanov…“ A do tohto celého sa vám tu už v novembri 1933 organizuje nejaké to zhromaždenie, začína sa táto téma politicky používať – nabádať k politickej mobilizácii občanov, a vedľa seba na proteste vám stoja stúpenci politicky aktivizovanej mládeže zo „Sič-e“, ktorú sa podarilo získať pre „ukrajinskú myšlienku“, spoločne s ich nemeckými priateľmi: „Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku.“

  Ako som napísal v úvode – áno, táto problematika je omnoho, ale omnoho zložitejšia, než by sa dala zachytiť jednou vetou, nebodaj krátkym zhrnutím. Ani ja si nedovolím tvrdiť, že som ju obsiahol kompletne. Zďaleka nie. Čo sa mi podarilo objaviť, to som spracoval a zverejnil. V tomto bode už viete, že tento hladomor bol len jedným zo sledu mnohých. Veľmi zavádzajúcimi sú i tvrdenia zdôrazňujúce výlučnosť ukrajinských obetí. Umierali všetci. Taký Kazachstan bol – pri zohľadnení pomeru obetí k celkovému počtu obyvateľov – zasiahnutý najskôr výraznejším spôsobom, celkový počet obetí na strane Ukrajinskej SSR a v „Rusku“ sa zas až tak dramaticky nelíšili, tj. nie je možné hovoriť o vysokej úmrtnosti na jednej strane a neporovnateľne nižšej na strane druhej. Ostáva nám faktor odlišného prístupu, ktorý sa zdôvodňuje predstaviteľmi „politického ukrajinizmu“ etnickými dôvodmi. Ja som vyššie uviedol svedectvá, ktoré vysvetľujú, prečo k odlišnosti v prístupe dochádzalo. Etnicita nebola nijako významnou okolnosťou, pokiaľ sa nejednalo o jedinca majúceho väzby na skupiny považované Sovietským zväzom za „separatistické“. Podstatne významnejšiu úlohu zohrávali okolnosti „statusové“, „majetkové“ – komunistickou terminilógiou označované ako „triedne“. Ideológia komunizmu bola predovšetkým o „moci“ a „triednom boji“, nie o „čistej rase“. [I keď je nepochybné, že Sovietsky zväz pracoval – z hľadiska propagandy a výchovy – na budovaní svojich predstáv o podobe „sovietskeho človeka“, pozn.] Taktiež chcem spomenúť, pre mňa osobne je obrovský problém používanie termínov „Ukrajina“, „Ukrajinci“, „ukrajinské územie“ a pod., v kontexte tejto témy, bez ďalšieho upresnenia. Vtedajšia „Ukrajina“ bola „Ukrajinská SSR“ – niečím odlišným, ako bola tá neskôršia „Ukrajinská SSR“ (po roku 1945), alebo aj tá dnešná. Neuviesť presné okolnosti, čo sa v danej dobe chápalo pod uvedenými termínmi je zavádzajúce. Čitateľ v téme nezorientovaný bude automaticky vzťahovať pred neho predložené z pohľadu aktuálne prezentovaných významov. Tatiež by som rád upozornil, že pri tejto téme sa zvykne vytrácať aj veľmi dobre známa väzba vtedajších predstaviteľov na strane „ukrajinskej myšlienky“ na nemecké orgány, kde tá „politická etnicita“ hrala naopak veľmi dôležitú úlohu: „Cez poľské hranice boli do Sovietskeho zväzu posielané kontingenty emigrantských ukrajinských agentov na špionáž a diverziu. Nemecko poskytovalo ukrajinským emigrantským skupinám všemožnú pomoc. (Kuromiya, 2008)“ Kuromiya hovorí o tom, že k takému niečomu začalo dochádzať s postupnou kolektivizáciou v poľnohospodárstve a de-kulakizáciou. Ibaže väzba ukrajinských združení na Nemcov je doložiteľne dlhšia, viď: „Ako sa v USA písalo o piatej kolóne…“, „Sovietsky pohľad na históriu…“, „Židovská otázka na Ukrajine…“, „Alois Kusák o väzbách…“, „Ako vnímali Poliaci…“ Ďalšou rovinou, ktorú netreba zanedbávať je aspekt „boľševizmu“, ktorý mal význam u pôvodných, ale neraz má aj u súčastných sympatizantov „Stepana Banderu“, „Waffen-SS Galizien“ a pod.

  ZÁVER:
  Uvedené výpisky z dobovej tlače nepotvrdzujú jednoznačnú etnickú zameranosť voči „Ukrajincom“. Jediným konštatovaním, ktoré je možné z mojej pozície urobiť, na podklade opakujúcich sa tvrdení v nich, vyzerá takto: štátne orgány Sovietskeho zväzu sa rozhodli zoštátniť dovtedajších vlastníkov, ovládnuť celú oblasť poľnohospodárstva a súbežne vybudovať dovtedy absentujúci ťažký priemysel v krajine. K naplneniu tohto svojho zámeru použili všetky dostupné prostriedky. Naozaj všetky. Tento prístup dokonalo ilustruje spomenutý príbeh z ruskej časti štátu, kde vyhladovaní občania išli kradnúť a sovietske bezpečnostné zložky ich… postrieľali, aspoň tak sa o tom písalo v novinách. Bol to skrátka autokratický réžim, ktorý neváhal „zúžitkovať“ svojich vlastných občanov – všetkých národností – na dosiahnutie vytýčených cieľov. Nebolo to prvý, ani poslednýkrát v histórii. Zároveň by som chcel vyjadiť svoj názor, že aj keby bol výsledok tohto môjho drobného informačného prieskumu opačný, aj keby Sovieti mali v danej dobe vyhladzovacie záujmy a motivácie… ktoré sa nepotvrdili… i tak by to nebolo nijakým ospravedlnením pre činy ukrajinských nacistov kolaborujúcich s Hitlerom, a už vôbec by takéto niečo, ani čokoľvek iné, nemalo definovať vzájomný vzťah národov – nesúcich odkaz ich spoločnej otcovizni: Kyjevskej Rusi – o niekoľko generácii neskôr.

  PS:
  Skúste si predstaviť takýto scenár – Stalin by povolil, nedošlo by k zoštátneniu všetkých zdrojov v ZSSR, ťažký priemysel by sa nevybudol v rozsahu, v akom sa to Sovietskemu zväzu napokon podarilo. Aký priebeh by asi malo neskoršie napadnutie sovietskeho Ruska nacistickým Nemeckom za týchto okolností? Prečo bol potrebný tak radikálny postup v industrializácii? Vnímali vtedajšie vládne kruhy ZSSR už vtedy nejaké náznaky zvýšeného ohrozenia do budúcnosti zo strany západu, výhodu, či juhu? Bolo by takéto niečo ospravedlňujúce? Pri takýchto úvahách sa – z ničoho nič – dostávame do oblasti veľmi zložitých etických dilém…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] BLANKENBURG, Rudolph. Philadelphia and the Russian Famine of 1891 and 1892. Philadelphia (USA) : The Russian Famine Relief Committee of Philadelphia, 1892. 62 strán.
  • [2] BUCHLEITNER, Julius. Von Marx bis Stalin. / Salzburger Volksblatt – Samstag/Sonntag, 25./26. März 1933, Nummer 71. 63. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1933.
  • [3] CZURDA, Johann Georg. Die Hungerpeitsche über Rußland. / St. Pöltner Bote – Donnerstag den 2. November 1933, Nummer 44. 73. ročník, St. Pölten (Rakúsko), 1933.
  • [4] DAN, Theodor. Zu den Abänderungen des Aktionsprogramms der russischen Sozialdemokratie / Der Kampf (Sozialdemokratische Monatsschrift) – Nummer 12, Dezember 1933. 26. Ročník. Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [5] DÁNIEL, Arnold. Agrarische Übervölkerung als Krisenursache in den Agrarstaaten. / Der Österreichische Volkswirt – March 4, 1933, No. 23. 25. ročník. Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [6] DAY, Donald. Baltic Papers Assail Litvinov – Critize Picture of Russia in London Speech / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Thursday 22. june 1933, No. 5772. European edition, Chicago, New York, Paris; 1933.
  • [7] De borgerlige Russlands-løgner blir tykkere og svarttere som valget nærmer sig / Nordlands Fremtid (Organ for Det norske Arbeiderparti i Nordland fylke) – 13. september 1933, Nr. 141. 24. ročník, Bodø (Nórsko), 1933.
  • [8] Der Feind steht links! / Coburger Zeitung – Freitag, den 4. November 1932, Nummer 260. 72. ročník. Coburg (Nemecko), 1932.
  • [9] Der gerade Weg (Deutsche Zeitung für Wahrheit und Recht) – 8. Februar 1933, Nummer 12. 5. Ročník, Mníchov (Nemecko), 1933.
  • [10] Der Hungerödt geht durch Rußland / Kieder Volkszeitung – Mittwoch den 23. August 1933, Nummer 34. 53. ročník, Ried im Innkreis (Rakúsko), 1933.
  • [11] Der Massentod schreitet durch Russland / Reichspost – Sonntag, den 16. Juli 1933, Nr. 195. 40. ročník, Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [12] Der Minderheitenkongreß in Bern / Pester Lloyd (Morgenblatt) – Sonntag, 17. September 1933, Nr. 211. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [13] Die Deutschenunterdrückung in Russland / Süddeutsches Tagblatt (mit der illustrierten Monatschrift „Bergland“ – Nachtausgabe) [Grazer Tagblatt] – Samstag, den 18. November 1933, Nummer 532. 43. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.
  • [14] Die englisch-russische Spannung / Pester Lloyd (Abendblatt) – Mittwoch, 5. April 1933, Nr. 77. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [15] Die Hungersnot in Rußland / Pester Lloyd (Abendblatt) – Mittwoch, 5. Juli 1933, Nr. 149. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [16] Die Hungersnot in Rußland – Das Land des Grauens / Salzburger Volksblatt – Samstag/Sonntag, 8./9. Juli 1933, Nummer 155. 63. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1933.
  • [17] Die Krise im Kommunismus / Der gerade Weg (Deutsche Zeitung für Wahrheit und Recht) – 22. Januar 1933, Nummer 7. 5. Ročník, Mníchov (Nemecko), 1933.
  • [18] Die russische Hungerkatastrophe / Neues Wiener Abendblatt (Abend-Ausgabe des Neuen Wiener Tagblattes) – Mittwoch, den 19. Juli 1933, Nr. 197, Laufende Nr. 24214. 67. Ročník, Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [19] Die Sowjets kriegsgerüstet! / Österreichische Wehrzeitung – 20. Jänner 1933, Folge 3. 14. ročník, Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [20] Ein Engländer über Sowjetrußland – Eine Hungersnot droht / Salzburger Volksblatt – Donnerstag den 30. März 1933, Nummer 75. 63. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1933.
  • [21] Ernährungskrise in der Sowjetunion / Der Österreichische Volkswirt – 22. Juli, 1933, No. 43. 25. ročník. Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [22] Heimkehr aus der russischen „Hölle“ / Grazer Volksblatt – Sonntag, den 26. November, Nr. 273. 66. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.
  • [23] Hungersnot in Russland / Coburger Zeitung – Sonnabend, den 16. Juli 1932, Nummer 165. 71. ročník. Coburg (Nemecko), 1932.
  • [24] Hungersnot in Russland / Salzburger Volksblatt – Mittwoch den 5. Juli 1933, Nummer 152. 63. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1933.
  • [25] Hungersnøden i Russland / Tidens Krav – Tirsdag 12. september 1933, Nr. 211. 28. ročník. Kristiansund (Nórsko) : Kristiansunds Arbeiderforening, 1933.
  • [26] Hunger über Rußland / Pester Lloyd (Abendblatt) – Sonntag, 23. April 1933, Nr. 91. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [27] Ingen hungers-nød i Russland / Nordlys (Dagblad for arbeiderbevegelsen i Tromsø og Troms) – Tirsdag 18. juli 1933, Nummer 140. Tromsø (Nórsko), 1933.
  • [28] KAUTSKY, Karl Johann. Demokratie und Diktatur / Der Kampf (Sozialdemokratische Monatsschrift) – Nummer 2, Februar 1933. 26. Ročník. Viedeň (Rakúsko), 1933.
  • [29] Krise pětiletky / Křesťanská revue – 16. január 1933, číslo 4. 6. ročník, Praha (Česko-Slovensko), 1933.
  • [30] KUROMIYA, Hiroaki. Debate: The Soviet Famine of 1932—1933 / Reconsidered. Routledge, 2008. strana 663-375.
  • [31] Lidstvo na scestí / Hlas lidu (Jihočeský lidový deník) – 23. augusta 1933, číslo 266. 27. ročník, české Budejovice (Česko-Slovensko) : V. Bol. Pavlík-Sychra, 1933.
  • [32] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [33] POPOFF, George. Die Wahrheit über Rußlands Wirtschaftslage. / Pester Lloyd (Abendblatt) – Sonntag, 23. Juli 1933, Nr. 165. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [34] Reports Of Soviet Grain Purchases Are Watched By Poland / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Monday 29. may 1933, No. 5748. European edition, Chicago, New York, Paris; 1933.
  • [35] Rußlands Finanznot – Die Sowjetregierung vor dem Bankrott? / Salzburger Chronik für Stadt und Land – Mittwoch 5. April 1933, Nr. 50. 69. ročník, Salzburg (Rakúsko), 1933.
  • [36] Russia Cuts Fod Rations in Half – Faces Worst Winter With Price Soaring / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Tuesday 6. september 1932, No. 5528. European edition, Chicago, New York, Paris; 1932.
  • [37] Russia Facing Famine Like That Of 1927; Even Army Rations Cut / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Thursday 18. may 1933, No. 5737. European edition, Chicago, New York, Paris; 1933.
  • [38] Salzburger Volksblatt – Dienstag den 22. November 1932 (Nummer 268). 62. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1932.
  • [39] Salzburger Volksblatt – Samstag/Sonntag, 13./14. Jänner 1934 (Folge 10). 64. Ročník, Salzburg (Rakúsko), 1934.
  • [40] SLAVÍK. Pětiletka zázrakem či hrobem? / Republikán (List strany České státoprávní demokracie na českém jihu) – 4. august 1932, Číslo 58. 14. ročník. České Budejovice (Česko-Slovensko) : Tiskařské a vydavatelské družstvo, 1932.
  • [41] Sowjetrußland — der einzige Gewinner / Pester Lloyd (Abendblatt) – Dienstag, 11. Juli 1933, Nr. 154. 80. ročník, Budapešť (Maďarsko), 1933.
  • [42] Stav sovětského Ruska / Hlas lidu (Jihočeský lidový deník) – 16. októbra 1933, číslo 12. 28. ročník, české Budejovice (Česko-Slovensko) : V. Bol. Pavlík-Sychra, 1933.
  • [43] STEPNIAK, S. A Study of Modern Russia – At the Dawn of New Reign. Londýn (UK) : Chatto & Windus, 1905. cca. 370 strán.
  • [44] The Graphic – An illustrated Weekly Newspaper / Volume 75, January to june 1907. Londýn (UK) : The Graphic Office, 1907.
  • [45] TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. Help for the Starving – January 1892 / The Complete Works of Lyof N. Tolstoi (Essays, Letters, Miscellanies). New York (USA) : Thomas Y. Crowell & Company, 1899. 609 strán.
  • [46] TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. The Journal of Leo Tolstoi – Vol. I. (1895-1899). New York (USA) : Alfred A. Knopf, 1917. 428 strán.
  • [47] TÖRÖK, Arpád. Hungersnot in Russland. / Oedenburger Zeitung – Freitag, 21. Juli, 1933, Folge 163. 66. ročník. Šopron (Maďarsko), 1933.
  • [48] Visit of Curtius to Russia Stirs Press Comment / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Sunday 22. may 1932, No. 5421. European edition, Chicago, New York, Paris; 1932.
  • [49] Wiener Allgemeine Zeitung / Mittwoch, 23. November 1932, Nr. 16344. 53. Ročník, Viedeň (Rakúsko-Uhorsko), 1932.
  • [50] WEIẞ, Rudolf. Der Bauernbündler und der Marxismus. / Volkspost – Freitag, den 22. Dezember 1933, Nummer 51. 15. Ročník, Viedeň (Rakúsko). 1933.
  • [51] Witness Reports Russian Famine After Long Tour / Chicago Sunday Tribune and the Daily News New York – Thursday 20. july 1933, No. 5800. European edition, Chicago, New York, Paris; 1933.
  • [52] ZÁTKA, Vladimír. Krise hospodářská a jak jí čeliti / Jihočeské Listy (Neodvislý časopis pro zájmy českého jihu) – 1. apríl 1933, číslo 26. 39. ročník. České Budějovice (Česko-Slovensko) : Družstvo vydavatelské a nakladatelské, 1933.
  • [53] Z jihočeských měst a okresů / Jihočeské Listy (Neodvislý časopis pro zájmy českého jihu) – 3. február 1932, číslo 9. 38. ročník. České Budějovice (Česko-Slovensko) : Družstvo vydavatelské a nakladatelské, 1932.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/sovietsky-hladomor-1932-1933-vypisky-z-dobovej-tlace/

• ▐ Zverejnené: 01/10/2025

  « Súčasný stav Rusínov na Ukrajine (2023) »

  ZNAČKY: Politika – Citát – Komentár – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Galícia – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Slovensko – Slovania – Spoločenská zodpovednosť – Pokrytectvo – Zuzana Čaputová

  Ďalší zaujímavý dokument. Jedná sa o časť z rezolúcie delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023. Tí vám v ňom žiadajú, aby boli karpatskí Rusíni ukrajinskými štátnymi orgánmi uznaní v pozícii samostatného národa a pôvodnej národnostnej menšiny. Chceli by uznať svoje práva, ktoré im patria na podklade medzinárodných dokumentov podpísaných Ukrajinou. Taktiež by chceli, aby mali tú možnosť: môcť sa v oficiálnych dokumentoch vôbec identifikovať v rámci národnosti „rusínskej“, aj s ich materinským jazykom – „rusínskym“. Toto budú asi tie najpodstatnejšie body z ich žiadostí. A viete čo? NIKOHO na Slovensku, v Európe… a vôbec na svete… to nezaujíma.

  Ja keď počujem, ako má u nás každý nejaké práva, alebo sa ich dožaduje a cíti nejako dotknutý, pričom sa takýmto názvom zväčša (takmer vždy) len vytvára podvedomá manipulácia pri snahe o presadenie záujmov týchto osôb, a potom tu máme európsky národ so siahodlhou históriou, ktorému je upieraná jeho holá existencia a… nikto sa neozýva? Keď dochádza k desaťročia trvajúcemu útlaku rusínskej menšiny na Ukrajine, k pokusom o jej kultúrne vymazanie z povrchu zemského, postupnú asimiláciu a definitívne začlenenie do „veľko-ukrajinského“ národa, tak sú všetci ticho? V Európskej únii, ktorá ma hubu plnú diverzity? Ja vám neviem…

  OSN, Rada Európy, Európsky parlament, Ursula von der Leyen, Zuzana Čaputová… všetci oboznámení… a? NIČ. Zuzanka odišla a prišiel nový rezident. A? Stále nič. Takže tu máme národ, ktorý je zo strany Ukrajiny neprestajne utláčaný, sú mu upierané práva na ELEMENTÁRNE samourčenie/sebaurčenie, pričom národ Rusínov je so Slovenskom neuveriteľne spätý, vzhľadom na spoločnú históriu a prítomnosť členov tejto národnostnej skupiny na Slovensku, alebo ich potomkov, ktorí sa plnohodnotne včlenili v rámci ich slovenského občianstva, no niet tu nikoho, kto by sa zastal ich práv na zachovanie pôvodnej kultúry v jadre ich proveniencie: na Podkarpatskej Rusi, dodávam – aj v Galícii (Halič). A ja budem počúvať tri roky o „demokraktickej Ukrajine“ hodnej vstupu do EÚ, a že oni žiadne menšiny nikdy neutláčali a neutláčajú. Vraj výmysly, dezinformácie, ruská propaganda. Normálne klamať do očí človeku budú. Neskutočné.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: Podkarpatská Rus – Časopis Společnosti přátel Podkarpatské Rusi 3/2023. Praha (Česká republika) : Společnosti přátel Podkarpatské Rusi, 2023. 14 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/sucasny-stav-rusinov-na-ukrajine-2023/

• ▐ Zverejnené: 23/09/2025

  └ Aktualizované: 27/09/2025 (03:17)

  « Polemika o Ruthénoch, Rusnákoch, Rusínoch (Stručný prehľad historických záznamov) »

  ZNAČKY: História – Komentár – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Galícia – Podkarpatská Rus – Kyjevská Rus – Ukrajina – Slovania – Slovensko – Rakúsko-Uhorsko – Jezuiti

  Tento článok som začínal písať s veľmi malou dušičkou. Možno si niektorí z vás v minulosti povšimli moje neskrývané nadšenie, keď som niekde náhodou natrafil na zmienku o Ruthénoch, ktorí sú na Slovensku viac známi ako Rusnáci alebo Rusíni. V našich končinách je znalosť o nejakom historickom pozadí tohto národa neprebádanou oblasťou, aj medzi samotnými Rusnákmi. Doslova by sa dalo hovoriť o strate historickej pamäte týchto ľudí. Prečo sa niečo také stalo? Už počas trvania Česko-Slovenska – pod vedením komunistov – boli Rusnáci u nás nútení hlásiť sa medzi „Ukrajincov“. Nebolo im umožnené zo strany vtedajších štátnych orgánov prihlásiť sa k svojej skutočnej národnosti, pre štát boli „Ukrajinci“. O dôvodoch, prečo si československí komunisti zvolili práve takýto prístup k tejto národnostnej skupine, o tom sa dá polemizovať. Vo vedení ZSSR bolo množstvo politických ukrajinistov, ktorí sa snažili vyťažiť, čo najviac zo situácie, v akej sa ocitli, a je snáď nepopierateľné, že aj vďaka konceptu „jednotného ukrajinského národa“ sa Sovietsky zväz dopracoval k Podkarpatskej Rusi. Alebo… Praha je – paradoxne – známe centrum, kam zamierili kroky podporovateľov „politického ukrajinizmu“ po neúspechu ich snáh v občianskej vojne, a taktiež nejakom tom prenasledovaní židovského obyvateľstva, na začiatku 20. storočia. Mali oni, im blízki ľudia nejakí dosah na vedenie štátu? Polemizujem, netuším. Čo ale viem naisto: výsledkom zákazu uznávania ich existencie zo strany ČSSR bolo postupné vytrácanie sa Rusnákov vôbec z povedomia spoločnosti. Ja sám som bol donedávna obeťou tohto prístupu, myslel si: „Á, nejakí Rusnáci… prejdem si zopár dokumentov, tri dni a mám dopísané.“ Lenže potom som nazrel do zahraničných archívov, mnohých, poprezeral si historické dokumenty v nich a ostal ohromený. Tá informačná obsažnosť, to množstvo dát a poznatkov, ktoré sa na mňa odtiaľ vyvalili? Stovky, ale mnohé stovky dokumentov. Tisíce? Ani na toto nedokážem odpovedať, pretože tento článok som dopisoval v takomto nastavení: 1. ak som aj dostal nejaký nápad, že by niekde niečo ešte mohlo byť – už som sa tam NEPOZERAL; 2. posledných cca. 20-30 poznamenaných dokumentov, dotyčný papier, kde som ich mal spísané… som zobral, roztrhal a hodil do koša. Možno inokedy, inak by som túto prácu v najbližšom období určite nedopísal.

  Prečo som sa vlastne púšťal do písania niečoho takého? Z prostého dôvodu. Ukrajinské štátne orgány do dnešných dní neuznávajú existenciu rusínskej národnostnej menšiny. Celé moje snaženie preto smerovalo najmä k zodpovedaniu takejto – úplne triviálnej – otázky: „Sú vôbec Ruthéni – Rusnáci – Rusíni svojbytným národom?“ Tí z vás, ktorí ma sledujú nejaký ten čas vedia, tí si určite povšimli, ako takéto niečo tvrdím už pomerne dlhú dobu. Opačného názoru sú spomínaní priaznivci „politického ukrajinizmu“. Pre nich sú „Ukrajincami“. Tak som sa teda pustil do bádania. Vo svojom predošlom článku som načrtol nejaký ten historický kontext východnej a časti strednej Európy, v ktorom sa pohybujeme. Mapy, ktoré som vyhľadal a zverejnil, isteže, nezachycujú každú dejinnú udalosť v tomto priestore, no je nepopierateľné, že zreteľne preukazujú rôznorodosť jednotlivých oblastí v rámci územia „dnešnej Ukrajiny“ z hľadiska ich odlišného historicko-kultúrneho dedičstva. Na tieto poznatky som sa rozhodol týmto článkom nadviazať a podstatne ich rozšíriť.

  Pre dosiahnutie úspechu v tomto svojom snažení som si zvolil dosť ojedinelý prístup. Zameral som sa na informačné zdroje z rôznych časových období a snažil sa zachytiť, akým spôsobom dosvedčovali prítomnosť Ruthénov v našom, resp. vo veľmi blízkom geografickom priestore. Rozhodol som sa pracovať so zdrojmi pôvodnými. Snažil sa dospieť k vlastnému názoru. Pravdou ostáva: tento prístup je dnes prakticky nevyhnutný. Táto tématická oblasť bola – nanešťastie – v dôsledku rozsiahlej činnosti (niekoľkokrát spomenutých) propagandistov, verne slúžiacim doktríne „politického ukrajinizmu“, kompletne zdevastovaná. Výstupy zo strany súčasnej – vraj – „akademickej“ sféry, tzv. „ukrajinistov“ som v podstate úplne odignoroval [v závere uvádzam niekoľko príkladov z ich surreálnej tvorby, pozn.]. Zároveň musím okamžite každého upozorniť: tento článok nie je komplexnou akademickou štúdiou! Bol by som rád, ak by bol vnímaný v pozícii – „práca veľmi zľahka naznačujúca nejaké tie hrubé obrysy“. Tomuto som zohľadnil (primerane svojim znalostiam v tejto oblasti) vyššie uvedený hlavný zámer: zodpovedať, či je možné Ruthénov – Rusnákov – Rusínov považovať za svojbytný národ. Určite nebudem tvrdiť, že prinášam presný prepis a analýzu histórie tohto etnika. Mojim cieľom je len tým najzákladnejším možným spôsobom dokázať, že tento národ má vlastnú históriu, úzko spojenú s nejakým vymedzeným geografickým priestorom, rovnako nejakú tú kultúrnu svojráznosť a bol vnímaný, jeho členovia takto vystupovali, ako separátna etnická skupina. Nič viac.

  Pozrime sa teraz spoločne na niekoľko citátov – viac-menej – kompletne zabudnutých v čase, ktoré nie sú súčasťou všeobecného súboru aktuálnych vedomostí a je prakticky isté, že som jediný, kto ich nanovo vypátral, preložil a zverejnil. Citátov, k akým sa je možné dopracovať pri (nejakom tom snaživejšom) prehrabávaní sa naprieč zabudnutými archívnymi publikáciami. Viaceré z nich komentujem, a teda aj takýmto spôsobom sa snažím do verejného diskurzu vniesť svoj pohľad a postrehy na túto tému, zväčším, či menším úspechom. Ponúknuť otázniky tam, kde iní už dávno podávali bodky. Prečítajte si teda, čo nám tieto dejinné zápisky o národe Ruthénov – Rusnákov – Rusínov prezrádzajú. Niekto bude namietať, že sa jedná len o nejaký náhodný výber. Síce nemám vzdelanie z odboru „historického“, a nevenoval som sa preto primárne „klasickým dielam“ (všeobecne známe historické kroniky), ale naopak som sa neraz venoval možnože takým publikáciám (denná tlač, dobové magazíny a časopisy), na ktoré by „odborník“ ani nepozrel, čím som sa v podstate vyhol „profesnej selektívnosti“, vybral si cestu… údivu, hľadajúc opakované myšlienkové vzorce a vzájomné nadväznosti prinášajúce nejaký zmysluplný celkový obraz, a to azda prinesie nejaký ten posun v diskurze o tejto téme, minimálne ju pripomenie. Dejiny sú prevažne o rozprávaní príbehu popisujúcom, ako sa asi udalosti v minulosti odohrali. Ja som počas svojho bádania narazil na takéto poznatky a z nich vyskladal nasledovný príbeh. Príjemné čítanie.

  • Začnime riadkami Ernesta Kunika [rusko-nemecký historik a etnológ, pozn.] z jeho práce „Die Berufung der Schwedischen Rodsen Durch die Finnen und Slaven – Erste Abtheilung“ (1844) [„Volanie švédskeho Rodsena Fínmi a Slovanmi – Prvá časť,“ pozn.] V jednej poznámke pod čiarou čítame: „Pokiaľ ide o Galíciu, tá sa považuje skôr za súčasť Ruska ako za od neho oddelenú oblasť; dokonca Roman z Volyne a Haliča [použité označenie ‚Roman von Wolynien und Galizien‘ a jednalo sa o Romana Veľkého, známeho aj ako Roman Mstislavič, pozn.] sa v kronike Volyne z 13. storočia nazýva ‚Samovládca celej Rusi‘ – ‚Самодержецъ всея Руси‘. Toto sú len niektoré z mnohých príkladov. (s. 80-81)“ Tento citát som uviedol z nasledovných dôvodov. Roman Veľký prežil prakticky celý svoj život v 12. storočí. Vládol primárne regiónom – Volynskému a Haličskému. Áno, nejaký čas vládol aj novgorodským alebo kyjevským teritóriám – „Rusi“, ale jeho hlavným pôsobiskom – jadrom jeho moci – boli Volyň a Galícia. Po ňom prišli iní panovníci, ale táto oblasť ostávala prakticky vždy jednotným kultúrnym celkom [na mysli mám hlavne oblasť východnej Galície (Halič), pozn.] V čase Romana Veľkého, [pripomínam – hovoríme o 12. storočí, pozn.], je región – Volynský a Haličský súčasťou „ruského sveta“, obývaného ľudom „ruským“, ale nie je to Rus, ale zvrchovaná časť Rusi, a jej panovníci majú poddaných Ruthénov. Je podstatné si uvedomiť: nie je podriadený Kyjevskej Rusi, má vlastných panovníkov, tj. kniežatstvo s vlastnou dynastiou a politickou autonómiou! O pár riadkov nižšie bude spomenuté veľkoknieža Galície Daniel Romanovič, pri ktorom je tento „ruthénsky aspekt“ prehĺbený do zjavnosti, a v ďalších, postupne zverejňovaných, historických dokumentoch sa budeme opakovane stretávať s konštatovaním tejto skutočnosti, ako mala Galícia vlastných vládcov.
  • V 18. storočí bola vydaná kniha „Voyages faits principalement en Asie – Tome Premiere“ [„Cesty vykonané hlavne v Ázii – Prvý zväzok,“ pozn.], ktorej súčasťou je aj „Relation Du Voyage De Jean du Plan Carpin, En Tartarie“ [„Správa o ceste od Jeana du Plan Carpina, do Tartárie,“ pozn.] Tento františkánsky mních začína svoj príbeh takýmito slovami: „Na príkaz pápeža sme v roku 1246 odišli k Tatárom, aby sme mohli odvrátiť búrku, ktorá sa chystala dopadnúť na cirkev Božiu. Najprv sme dorazili do Bohémie, ktorých kráľ nám poradil, aby sme sa vydali cestou cez Poľsko a Rus… [použité označenia: ‚…la Pologne & la Russie…‘, pozn.] (…) …nechal jedného zo svojich mužov zaviesť nás do Kyjeva, hlavného mesta Rusi [použitá fráza: ‚…Kiovie, Capitale de Russie…,‘ pozn.]; ale kvôli Litovčanom to nebolo bez nebezpečenstva pre naše životy, tí obvykle robili nájazdy po Rusi, a najmä na miestach, ktorými sme museli prechádzať. Čo sa týka Ruthénov alebo Rusov [použitá fráza: ‚…les Ruthenes, ou Russiens…,‘, pozn.] nemali sme sa čoho báť vďaka sprievodcovi, ktorého sme mali, a tiež preto, že väčšina z nich bola zabitá alebo odstrašená Tatármi.“ Čo nám tento citát z polovice 13. storočia prezrádza? Stretávame sa tu s dvoma termínmi: „Ruthenes“ a „Russiens“. Pojem „Ruthenes“ má veľmi blízko k pojmu „Ruthenos“. Ak ma pamäť neklame, tak som sa niekde dočítal, že samotné označenie „Rusi“ sa v historických záznamoch objavuje až s príchodom ich vladárov zo švédskych končín, dovtedy sa ľud v týchto oblastiach označoval „Ruthenos“. Z takýchto poznatkov môžeme vydedukovať historickú existenciu nejakého „pra-ruthénskeho národa“, ktorý sa neskôr rozdelil na Ruthénov a Rusov. Pravdepodobne je možné niekde nájsť aj nejaké zmienky o lokálnych „okrajových častiach“ Rusi, ktoré ale nemali z hľadiska nejakej etnicity obyvateľstva žiaden význam. Kyjevskí Rusi boli – RUSI!
  • Johann Heinrich Schnitzler, francúzsky historik a profesor na „Séminaire protestant de Strasbourg“, vo svojej práci „La Russie – Ancienne et Moderne“ (1854) [„Rusko – Staroveké a moderné“, pozn.] popisoval rozdelenie Rusov na západných a východných týmito slovami: „V roku 1258 teda veľkoknieža Galície Daniel Romanovič prilákal novú inváziu do svojej krajiny a Mongoli ho a jeho dvoch synov zatiahli so sebou do nového ťaženia proti Poľsku. Od tej chvíle ho však uznali za prvého z kniežat západnej Rusi, ktorá bola teraz už definitívne oddelená od Rusi východnej. (…) Skôr než sa budeme venovať tomuto novému vpádu, pozrime sa v krátkosti na priebeh udalostí v takmer storočnom intervale medzi bitkou pri Site v roku 1238 [bitka pri rieke Sit, pozn.] a bitkou pri Irpini okolo roku 1320 [bitka pri rieke Irpiň, pozn.] Kyjev už takpovediac neexistoval a samotná metropolitná stolica, ktorá aj po revolúcii, ktorú v Konštantínopole spôsobili Latiníci, stále podliehala gréckemu patriarchovi, bola čoskoro prenesená do Vladimíra na Kľazme [aktuálne mesto v Rusku, pozn.], kam odišiel sám Maxim (1299) a za ním celý jeho klérus. Rus sa rozdelila na dve oblasti, východnú a západnú, a ich oddelenie sa stalo takým hlbokým, že Európa už čoskoro začala tento názov pripisovať iba tej druhej [Ruthénia, pozn.], pričom prvú označovala ako Moskovsko [Moskovia, pozn.]. Ďalším výsledkom, ktorý z toho vyplynul, bolo rozdelenie na Ruthénov a Rusov. [použité označenie ‚…les Ruthènes et les Russes,‘ pozn.] (s. 15)“ Ešte niekoľko poznatkov na dokreslenie súvislostí – opätovne – z práce Ernesta Kunika (1844): „…ale preto, že Oleg, Norman, ktorý sa prisťahoval zo Švédska a usadil v Kyjeve s Rurikovým synom, a pretože v dôsledku toho bol veľkovojvodský titul neskôr spojený s vlastníctvom Kyjeva. [Kyjevská Rus, pozn.] (…) Dokonca aj kniežatstvo Vladimír na Kľazme, ktoré sa po mongolskej ére stalo centrom ruského štátu a odkiaľ sa starý veľkokniežací titul preniesol na Moskvu. (s. 80)“ Inými slovami povedané, než sa tá Moskva stála Moskvou, čo do významu, ono to chvíľku trvalo, ale hlavne: keď boli ruthénske kniežatá z Galície uznávané v pozícii samobytných vladárov, v tej dobe bol Kyjev v ruinách, ruskí panovníci z Kyjeva, klérus a ostatná šľachta sa presúvali na sever a po okrajových územiach nazývaných „Oukrajina“ sa preháňali Mongoli na koňoch.
  • Než sa presunieme do ďalších historických období, ešte by som predsa len rád spomenul úryvok z „Le Correspondant“ (1853), ktorý nájdete v článku s názvom „Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie“ [„Pápeži a cári – Vzťahy medzi Svätou stolicou a Ruskom“, pozn.] Tento bol venovaný záležitostiam úzko súvisiacim s 13. storočím a stálo v ňom napísané: „A keby aj Rusko na seba zabudlo, pápeži naň nezabudli. Keďže ho nemohli vyrvať zo svojich osudových predsudkov, Inocent III. [zomrel v roku 1216, pozn.] sa postaral o to, aby aspoň voľačo také nebolo nákazlivé, a snažil sa vytvoriť akýsi ochranný pás na tejto hranici katolíckeho sveta tým, že podporoval horlivosť biskupov Livónska a Estónska a schválil rád ‚Rytieri meča‘ (1204) [niekedy uvádzaný aj ako ‚Rád mečových bratov‘, pozn.], založený arcibiskupom brémskym, s cieľom odraziť nájazdy pohanov [boli to najmä pohanské národy z pobaltského regiónu: Livónci, Estónci a ďalšie kmene pozdĺž pobrežia Baltského mora, než prijali kresťanstvo, pozn.] a Rusov; reformoval mravy poľského duchovenstva, ktoré sa zdalo prevziať tie ruského duchovenstva, s ktorým žilo v kontakte; a napokon posilňoval väzby cirkevnej jednoty medzi Ruthénmi, bezprostrednými susedmi Rusov [použitá fráza: ‚…les Ruthènes, voisins immédiats des Russes,‘ pozn.] List, ktorý adresoval biskupom a duchovenstvu tejto provincie, v ktorom im poslal kardinála Saint-Vitaleho, aby urovnal ich vzťahy, je plný jemných výčitiek a povzbudzujúcich nabádaní. ‚V čase, ako je tento, keď grécka ríša s takmer celou cirkvou uznáva autoritu apoštolského stolca, víta jeho nadvládu a jeho nariadenia, nie je nijako zvláštne,‘ hovorí, ‚aby sa časť nestavala do rozporu so zvyškom!‘ Tento veľký pápež to napísal v roku 1207, po dobytí Konštantínopolu Latinčanmi [pre upresnenie, sa jednalo o križiakov, ktorí kresťanský, ibaže byzantský Konštantínopol v roku 1204 vyplienili: ničili, kradli, obyvateľov čiastočne povraždili a ženy poznásilňovali; pozn.] a zjednotení Bulharov, a takmer všetkých východných Slovanov; teda v jednom z krásnych dní cirkvi.“ Na záver tohto bloku pripomienka: Rusko sa v tomto texte myslí – na začiatku 13. storočia – v podobe vtedajšieho historického Ruska, tj. Rusi, ktorú reprezentovalo územie Kyjevskej Rusi. Ruthéni sú ich susedia. Ono bol asi nejaký ten dôvod, prečo pápeži posielali svojich vyslancov za haličskými kniežatami, alebo dokonca za kráľom Ruthénov z Galície [ten bol inak samotným pápežom korunovaný; pozn.]
  • Rozhodol som sa v tomto bode prerušiť chronologickosť citácii a nadviažem na záležitosti dotýkajúce sa kléru a kresťanského rozkolu medzi katolíkmi a orthodoxiou v týchto zemepisných šírkach, ktoré boli naznačené, a ktoré sú kapitolou samou o sebe. „Grék Photios, moskovský metropolita, ktorý sa vyslovil proti únii s rímskou cirkvou, bol v roku 1414 zosadený v Kyjeve… (s. 367)“ Takto Photia popísal francúzsky kňaz René François Rohrbacher vo svojej knihe „Histoire Universelle de L’église Catholique – Tome Vingt-Huitiéme (An 1802-1848)“ [„Všeobecné dejiny katolíckej cirkvi – Zväzok dvadsiaty ôsmy (1802–1848)“, pozn.] Ale to nie je celá pravda. Pokiaľ viem, Photios mal pridelený troška iný titul – Metropolita Kyjeva a celej Rusi. I na tomto príklade je nádherne vidieť stáročia trvajúce snahy vytrhnúť časti území historickej Rusi spod vplyvu Moskvy, kde cirkev ochotne reflektovala (spoluformovala?) politické záujmy, podieľala sa na ich presadzovaní, za čo bola panovníkmi štedro odmeňovaná. Ešte lepšie takéto snahy v celej tejto geografickej oblasti dokladá… často opakujúcou sa témou býva úloha Jezuitov v Poľsku. Ja osobne som na zmienku o Jezuitoch narazil v článku „O halické a uherské Rusi“ (1843), kde boli spomínaní v takýchto súvislostiach: „Tim smutnější staw připravoval se pro Rusíny pod panowáním Štěpana Báthoryho, zwláště po zavedení a rozšíření Jesuitů w Polště. (s. 29)“ Aby ste tieto slova lepšie pochopili, prečítajme si pár slov z úvodu knihy „The Jesuits in Poland“ (1892): „A keď po páde Konštantínopolu na jeho miesto nastúpila svätá Moskva a stala sa metropolou nielen národa, ale aj cirkvi, podrobenie západných Slovanov sa pre Moskovitov stalo nielen súčasťou ich vlastenectva, ale aj náboženstva.“ Mnoho ľudí v katolíckych a iných kruhoch sa azda aj vystrašilo, čo by napríklad zjednotenie sa na podklade vierovyznania medzi jednotlivými „ruskými kmeňmi“ pre nich napokon mohlo znamenať. A tak sa v Poľsku po vymenovaní Štefana Bátoriho diali veľmi podivné veci: „Rímskokatolíci na túto okolnosť pripravení a Solikowski, jediný z ich vierovyznania, ktorý sprevádzal delegátov pri oznamovaní jeho ustanovenia, a napriek ich ostražitosti, pošťastilo sa mu získať súkromný rozhovor s Bátorim, v ktorom sa mu podarilo presvedčiť knieža, že jedinou šancou, ako sa udržať na tróne, je prijať katolicizmus. Toto bol vskutku najrozumnejší postup, aký mohol zvoliť, pretože hoci protestanti v Poľsku početne prevyšovali rímskokatolíkov, títo boli zďaleka najsilnejším vierovyznaním v Poľsku a poskytovali najpevnejší základ podpory; navyše by mal vonkajšiu podporu pápeža… (…) Spoločnosť Ježišova [jezuiti, pozn.] sa vďaka jeho priazni v Poľsku pevne zakorenila. Stal sa veľkým patrónom jezuitov. Jezuiti, ktorí ho nazývali ‚pater et patronus noster‘. Povolal si na svoj dvor Stanislasa Socoloviusa [Stanisław Sokołowski, pozn.], prominentného člena rádu v Poľsku a autora niekoľkých kontroverzných diel, a zamestnával ho všetkými možnými záležitosťami; nazýval ho svojím ‚okom’ a bral si ho ako spoločníka… zatiaľ čo jezuita najlepšie využíval príležitosti kázať a obracať heretikov, schizmatikov, Židov a Tatárov. Vďaka štedrosti Bátoriho, za ktorú ‚sa nebudú môcť nikdy dostatočne odvďačiť‘, vybudovali jezuiti svoje zariadenia v Rige, Dorpate [Tartu, pozn.] a Polocku [Polotsk, pozn.], Univerzitu vo Wilne [Vilnius, pozn.], okrem toho aj centrá vo Waradine, Alba Julii a Claudiopolise [Cluj-Napoca, pozn.], kde bola založená univerzita. Ich kolégia boli oslobodené od všetkých daní a Bátori, aby štát neutrpel, doplnil sumu z vlastnej pokladnice. Vyjadril svoju jedinečnú náklonnosť k Spoločnosti pre jej služby Bohu a vyhlásil, že jej povzbudzovanie je ‚jediným prostriedkom na podporu katolicizmu a obnovenie zdravého rozumu myslí skazených herézou‘. (s. 25-26)“ Čo v praxi predstavovala takáto „služba Bohu“ a „obrácanie heretikov, schizmatikov na katolicizmus“ zo strany štátu? Začítajme sa opäť do riadkov zo štúdie „O halické a uherské Rusi“ (1843), ktorá predstavuje tieto snahy v odlišnom svetle: „Místo obracowání učením nastaupilo násilí, t. pronásledowání wšeho, což nebylo latinské. (…) …beze zwláštního powolení králowského žádná stará církew nesměla býti naprawowána, a žádná nowá zakládána. Náboženské rozepře, wnitřní nepokoje, pronásledowaní a utiskowání dostaupily nejwyššího stupně, a nábožensko-národní wojna byla wšeho toho smutným následkem. Chrabré Kozáctwo dříve k obhájení Polských hranic s welikým prospěchem užíwané, obrátilo nyní swau zbraň proti samým Polákům, národ ruský rozwinul w něm swau sílu… (s. 31)“ O zámeroch jezuitov si nič pekné nemysleli ani v Petrohrade. „Žurnál Ministerstva verejného školstva“ z decembra 1871 píše: „A tak okrem spomínaných diel bol na varšavskom sneme v roku 1717 predložený známy projekt jezuitského kňaza na úplné vyhladenie Rusi, nielen schizmatickej, ale aj uniatskej. Rok 1717 je uvedený na všetkých vydaniach tohto dokumentu. …kópie takéhoto projektu boli distribuované všetkým baziliánskym kláštorom…“
  • Vráťme sa teraz nazad na našu časovú os. Historická kniha „Hungaria Diplomatica – Temporibus Mathiæ de Hunyad, Regis Hungariæ (Pars II.)“ [„Diplomatické Uhorsko za čias Mateja Korvína – uhorského kráľa (II. časť)“, pozn.], vydané v roku 1771, obsahuje: „…zbierku diplomatických listín a iných dokumentov, ktoré osvetľujú záležitosti Uhorska v jeho dobe…“ Tieto dokumenty zoradil a doplnil poznámkami [zhodou okolností člen Jezuitskej spoločnosti, pozn.] Stephani Kaprinai [Štefan Kaprinai, pozn.] Jedným z týchto dokumetov je aj menovací dekrét z roku 1458 pre ruthénskeho kňaza do farnosti v okolí „Munkats-monaster“ [pre okolie kláštora v Mukačeve (Podkarpatská Rus – Zakarpatie), pozn.], kde sa píše: „…Matej, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska atď., odporúčame na zapamätanie tento obsah, pričom oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka: že po dôkladnom preskúmaní mravov a schopností Lukáša, kňaza Ruthéna [použitá fráza: ‚Præsbyteri Rutheni‘, pozn.] (2), ktorý si zaslúžil odporúčania nám sprostredkované od niektorých našich poddaných, a tak isto aj zo strany plebsu ruthénskeho [použitá fráza ‚plebaniem Ruthenicalem‘, pozn.] (3) svätého Mikuláša (4) pre okolie panstva mukačevského monastiera [použitá fráza ‚Munkats monostra‘, pozn.] (5), známeho obradom ruthénskym [použitá fráza ‚ritu Ruthenorum‘, pozn.] (6). Táto fara s jej obvyklou právomocou, ktorú Lukáš už mnoho rokov držal oprávnene a stále ju drží, je na základe našej kráľovskej autority považovaná za spadajúcu pod naše menovania, ako to robili aj predchádzajúci uhorskí králi. Preto sme sa rozhodli… (s. 193)“ Doteraz sme sa v tomto článku spoločne venovali výhradne Ruthénom v Galícii (Halič). V tomto bode ale po prvýkrát predstavujeme ďalšiu z oblasti, ktorej väčšina obyvateľov bola známa svojim ruthénskym pôvodom – Podkarpatská Rus (Zakarpatie). Podkarpatská Rus je ešte omnoho zreteľnejším príkladom dokazujúcim absolútnu pomýlenosť ideologických postulátov z dielne „politického ukrajinizmu“, pretože odkedy prišli maďarské kmene [niekedy v 9-10. storočí, pozn.] do karpatskej kotliny a vzniklo Uhorsko, od tých čias bolo toto územie vždy pod správou uhorských panovníkov, ako je to naostatok vyjadrené v citáte vyššie. Za posledných 1000 rokov sa Podkarpatská Rus ocitla v štátnych útvaroch majúcich prepojenie na východnú Európu celkovo v rozsahu: cca. 80 rokov. Podkarpatská Rus bola historicko-kultúrne vždy spätá so strednou Európu!
  • Uveďme si ešte niečo z poznámok pána Kaprinaiho (1771), ktorý sa pokúšal objasniť historické pozadie predošlých slov samotného Mateja Korvína (1458): „Anonymný notár kráľa Belu vo svojej histórii Uhorska (…) pripomína Rusov a označuje Ruthéni… [použité označenia ‚Ruffiam‘ a ‚Rutheniam‘, pozn.] Rusov, ktorých porazili Maďari, cez ktorých územia títo Maďari neskôr vstúpili do Panónie, oslovuje Ruthénmi [použité označenia ‚Ruffos‘ a ‚Ruthenos‘, pozn.]. Bela IV. – uhorský kráľ [(1235-1270), pozn.], tiež týmto menom – v jednom privilégiu pre Laurentiusa, sudcu kráľovského dvora – spomína Daniela, kráľa Ruthénov [jednalo sa o vyššie uvedeného Daniela Romanoviča, použitá fráza: ‚Danielis Ruthenorum Regis‘, pozn.], že sa má odovzdať Ruthénia [použité označenie ‚Ruthenia‘, pozn.], v ktorej kráľ Daniel vládol nad ruthénskym národom [použitá fráza: ‚…populis Ruthenis Daniel Rex imperavit.‘, pozn.] Dodáva sa: Ruthéni [použité označenie ‚Rutheni‘, pozn.], maďarský nazývaní Orosz, Ruthéni vo svojom jazyku, alebo aj dnes vo svojom jazyku Rusnák, takto sa nazývajú [použité označenie ‚Rusnak‘, pozn.], nepochybne odvodené od ‚Ruffis‘. Aj jazyk našich Ruthénov [uhorských, pozn.], ktorý je rovnaký ako jazyk Rusov v Poľsku [Ruthénov v Galícii, pozn.], dokazuje, že sú to tí istí ľudia [použité označenia: ‚noftrorum Rutherorum‘ a ‚Rufforum in Polonia‘, pozn.] Keď však prišli do Uhorska, aby sa tam usadili, ten istý anonymný notár kráľa Belu píše, že Ruthéni [použité označenie ‚Ruthenos‘, pozn.], ako som už povedal, po porážke od Maďarov uzavreli spojenectvo a spojenectvo v zbraniach s (…) Maďarmi… (…) Haličský vojvoda (Ruthén) [použité označenie ‚Dux Galiciæ (Ruthenus)‘, pozn.] nariadil, aby išli vpred dvetisíc bojovníkov a tritisíc roľníkov, ktorí by im (menovite Maďarom) pripravili cestu (…) až k hraniciam Uhorska… (…) Potom sedem hlavných osôb, ktoré sa nazývajú Hetumoger [staré maďarské kmene, Starí Maďari, pozn.], a týchto sedem vodcov Kumanov… spolu s ich príbuznými, sluhami a slúžkami, s radou a pomocou Ruthénov z Galície [použitá fráza: ‚…auxilio Ruthenorum Galiciæ…‘, pozn.], sa vynikajúco osvedčujú v oblasti Panónie. (…) Podobne (…) aj mnohí z Ruthénov [použitá fráza: ‚…etiam multi de Ruthenis…‘, pozn.], ktorí sa držali vodcu Almoša [použité označenie ‚Almo‘, čo bol jeden z vodcov staromaďarských kmeňov, ktoré prišli do Karpatskej kotliny, pozn.]; prišli s ním do Panónie, ktorých potomkovia žijú na rôznych miestach v Uhorsku dodnes. Od tohto času sa teda začal pôvod Ruthénov v Uhorsku… [použitá fráza: ‚…eft origo Ruthenorum in Hungaria.‘, pozn.] Theodorus Keriatovich [Teodor Koriatovič – knieža Ruthénov z Mukačeva, pozn.]; ktorý za čias kráľa Ľudovíta I. držal územie Mukačevského panstva s titulom vojvoda, nemalo rozšíril staré ruthénske kolónie [použité označenie ‚Ruthenorum colonias‘, pozn.] A z týchto Ruthénov vzišiel Lukáš presbyter [použitá fráza: ‚Atque ex his Ruthenis ortus fuit Lucas presbyter…‘, pozn.], o ktorom sa zachovala listina. (3) Ruthénmi sa nazýva tento ľud [použité označenie ‚Ruthenicalem‘, pozn.], pretože sú farnosťou ruthénskeho ľudu ‚populi Ruthenici‘, pozn.], na rozdiel od iných farností, ktoré slúžia bohoslužby v latinskom obrade. (4) Maďarsky nazývaný Szent-Miklos [Monastier svätého Mikuláša v Mukačeve, pozn.]; (5) Takto sa volá kláštor, ktorý Theodorus Keriatovich, knieža mukačevské (ako som už spomínal) [použité označenie ‚Dux (…) Munkatfiensis, gente Ruthenus‘, pozn.], (…), založil v meste Mukačevo… Tu pre ruthénskych mníchov… roku 1360 [použité označenie ‚Monachis Ruthenis‘, pozn.], ktorý dodnes prekvitá. (s. 194)“
  • Sebastian Münster v roku 1530 – v diele „GERMANIAE Atqve Aliarvm Regionvm“ [„Nemecko a ďalšie regióny“, pozn.] – vymenúva územné celky a spomína: 1. Rus [použité označenie ‚Rufsia‘, pozn.]; 2. Moskovia (Moskovsko) [použité označenie ‚Mofcovia‘, pozn.] Ale týmto nekončí. K oblasti nazvanej Rus dodáva jej členenie na: „Rus a Ruthénia, tiež Podolia, kedysi Roxalana…“ [presná citácia: ‚Rvffia & Ruthenia, quæ & Podolia, olim uero Roxalana…‘, pozn.] (s. 58)“
  • Johann Boehme v roku 1536 – v diele „Omnivm Gentivm Mores, Leges & Ritus“ [„Zvyky, zákony a obrady všetkých národov“, pozn.] – popisuje Rus: „…ktorá sa taktiež nazýva Ruthénia a Podolie… (s. 173-174)“ Ruthénia vedľa Podolia? Hm… čo to asi tak môže byť?
  • V roku 1809 vyšla ďalšia zaujímavá kniha. V druhom zväzku série venovanej starovekým írskym príbehom nachádzame „The Chronicle of the Ireland“ [„Kronika Írska“ , pozn.], ktorej zápisky zozbieral duchovný Meredith Hanmer [(1543–1604), pozn.] v roku 1571. Pán Hanmer sa v úvode svojho písania venuje rôznym historickým témam, napr. aj Skýtom, až sa dopracúva k jazykovým otázkam a konštatuje: „Slovanský jazyk, ako Surius [pravdepodobne Laurentius Surius, pozn.] a iní poznamenávajú, bez výnimky, je v súčasnosti najrozšírenejším jazykom na zemi; pre Moskovčanov, Ruthénov, Rusov, Dalmátov, Bosniakov, Chorvátov… [presná citácia: ‚…for the Muscovites, Ruthenes, Russians, Dalmatians, Bosneses, Croatians…‘, pozn.] (s. 15)“ Z textu je evidentné, že Meredith Hanmer v 16. storočí rozlišoval Moskovitov, Ruthénov a Rusov ako separátne etnické skupiny s vlastným jazykom.
  • K veľmi zaujímavému počinu sa odhodlala Akadémia umení a vied v Krakove. Tí sa rozhodli vydať „…dotlače vzácnych literárnych diel napísaných v poľštine a latinčine, hlavne zo 16. storočia.“ Jedným z takýchto diel, ktoré takto čitateľom sprostredkovali (1893), bol dokument s názvom „Trzy broszury prawne z r. 1607 i 1612“. Jeho súčasťou bola aj deklarácia z roku 1612 pomenovaná „Declaratia Statvtow Koronnych, o Rozdawániu Dignitarftw Kośćielnych, y Beneficiy Rułkich“ [„Vyhlásenie kráľovských stanov o udeľovaní cirkevných hodností a ruských benefíciach“, pozn.], z ktorej sa dozvedáme: „Z týchto a mnohých iných miest je úplne zreteľné, že arcibiskupstvá, biskupstvá a iné duchovné hodnosti neboli udeľované na základe narodenia a bydliska, ako si to želá Rus [použité označenie ‚Ruś‘, pozn.], ale podľa preferencie a dôstojnosti. (…) Preto tieto slová, obsiahnuté vo Vladislavovom štatúte, ktorého sa Rus unáhlene drží, o menovaní duchovných podľa pôvodu v župe, nemožno presadiť. Teraz už ani v katolíckej cirkvi, ktorej slúži toto privilégium, nedovoľujú, že do arcibiskupstva v Gniezne [známe aj ako Hnezdno, pozn.] môže vstúpiť iba Poliak, alebo iba Krakovčan do biskupstva v Krakove, alebo iba Rusnák do arcibiskupstva v Ľvove [použitá fráza: ‚…abo na arcybiskupstwo lwowskie tylko Rusnak…,‘ pozn.] Namiesto toho Poliak, Litovčan, Rusnák alebo Mazur môže vstúpiť do všetkých kostolov za cirkevných hodnostárov [použitá fráza: ‚…do wszystkich kościołów bądź Polak, bądź Litwin, bądź Rusnak, bądź Mazur na dostojenstwa kościelne…,‘ pozn.]; za predpokladu, že je šľachtic a muž hodný tejto funkcie. (s. 58-59)“
  • Krátky úryvok z knihy „Allgemeine historische Weltbeschreibung“ [„Všeobecný historický opis sveta“, pozn.] Giovanniho Botera vydanej v roku 1612: „Pod menom Reußen alebo Ruthén… [použité označenie ‚Ruthener‘, pozn.] (…) Táto oblasť, ktorá susedí s Podolím, sa však nazýva Červená Rus… Červená Rus je rozsiahla krajina, ktorá hraničí na jednej strane s Poľskom a Uhorskom a na druhej strane s Podolím a Volyňou, a je bohatá na hospodárske zvieratá a obilie. Šľachta a meštianstvo sú prevažne katolíci a verní rímskej cirkvi, zatiaľ čo obyčajní vidiečania sú veriaci gréckokatolíckej cirkvi. (s. 83)“
  • V roku 1622 bola vydaná kniha „Historiarum de Rebus Ungaricis Libri XXXIV“, kde Miklós Istvánffy [(1582-1608), pozn.]; popisuje vtedajšie obranné snahy voči útoku Tatárov, ktorí sa pridali k Turkom (s. 707). Tie spočívali v prehradení úzkych horských prechodov hrubými stromami a obrovskými kameňmi, pričom plánom bolo napadnúť útočiacich barbarov počas odstraňovania týchto prekážok. Ale kto mal strážiť takéto priechody? Ruthéni, Valasi a Maďari obývajúci tieto horské oblasti [použité označenia: ‚Ruthenos‘, ‚Walachos‘, ‚Ungaros‘, pozn.]
  • Písal sa rok 1624, keď bol (posmrtne) vydaný geografický zborník „Introductionis In Universam Geographiam“ pána Clüvera. V šiestom zväzku tejto publikácie sa [na stranách 173-174, pozn.] nachádza takáto charakteristika Litvy a oblasti nazývanej „Russia Nigra“: „Litva, poľsky Litvva, nemecky Littavven, mala predtým kniežatá, preslávené titulom veľkovojvoda, až potom Jagiełło [„Vladislav II. Jagelo“, pozn.], po zvolení za poľského kráľa v roku 1386, pripojil rozsiahle Litovské kniežatstvo k poľskému kráľovstvu. (…) Hlavným mestom je Caput eft Vilna [Vilnius, pozn.], po nemecky Vvilde, rozsiahly a priestorný, vyrovnávajúci sa veľkosťou Krakovu, no s budovami prevažne drevenými. Novogardia, bežne označovaný ako Novvigrod [Novgorod, prípadne Velikij Novgorod, pozn.], je ešte väčší a pustejší. Dôležité a významné je tiež mesto Kiovia [Kyjev, pozn.], bežne označovaný ako Kiiovv, ležiaci pri rieke Borysthenes [Dneper, pozn.] (…) Russia Nigra [„Čierna Rus“, pozn.] Táto provincia medzi Malopoľskom, Volyňou, Litvou, Podolím, Moldavskom, Transylvániou a Uhorskom sa nazýva ‚Malou Rusou‘ alebo ‚Čiernou Rusou‘, poľsky – ‚Czarná Rusz‘, aby ju odlíšili od ‚Veľkej‘ alebo ‚Bielej‘, čo je Moskovské impérium. V latinčine nazývajú obyvateľov Rusi a Ruthéni [použité označenie: ‚Latinè Russos & Ruthenos vocant incolas…,‘ pozn.], ktorí podľa niektorých majú pôvod a meno od Roxolanov. Tú časť, ktorá susedí s karpatskými vrchmi, miestni obyvatelia nazývajú ‚Podgorze‘, nesúc význam ‚podhorná krajina‘ [doslovne ‚oblasť pod horami‘, pozn.] [Čierne] Rusko malo kedysi svoje kniežatá, neskôr bolo pripojené k poľskému kráľovstvu. Hlavným mestom kniežatstva je Leopolis [Ľvov, pozn.], po poľsky Lvvovv [Lwów, pozn.], po nemecky Levvenburg, ktorý sa v skrátenej forme vyslovuje Lemburg, čo je známe obchodné centrum s tovarmi z Turecka. Ďalšie mestá sú Przemysl [Przemyśl, pozn.], Hálycz [Halič, pozn.] a Chelm [Chełm, pozn.]“ Na tomto úryvku za povšimnutie stoja dve informácie: 1. Litva v tej dobe vládne celej kyjevskej oblasti; 2. ako je evidentné, autor opisuje oblasť, ktorej centrom je Ľvov, s ďalšími významnými sídlami ako: Przemyśl, Halič, Chełm – a teda oblasť Galície; čo je ale oveľa dôležitejšie, osobitne zmieňuje existenciu – Ruthénov. Clüverovú prácu zo začiatku 17. storočia neskôr v roku 1694 „…obohatil o dodatky a poznámky, a na mnohých miestach opravil…“ profesor z gymnázia v Lüneburgu – Johannis Bunonis. Obohatil… ako sa to vezme. Základným problémom jeho snáh je skutočnosť, že (zhruba povedané) preňho sú všetci Rusi a týchto sa snaží nejako porozdeľovať do oblastných celkov, lenže detailnejšej etnografii nevenuje – bohužiaľ – žiadnu pozornosť, qaspoň pri mojom nahlaidnutí som nič také nevypozoroval. V jeho práci sa spomína aj Ukrajina [použité označenie ‚Ukraynam‘, pozn.], ibaže – ako už tradične – vo význame pomenovania nejakej lokálnej oblasti. No sú tu aj oveľa interesantnejšie záležitosti. Je tu totiž možné dočítať sa celkom zaujímavé doplňujúce informácie ako: „Rusi pod kyjevským kniežaťom Vladimírom [ruské knieža Vladimír I. Sviatoslavič Veľký, pozn.], od ktorého pochádzajú kyjevské a všetke ruské kniežatá, ktorý sa oženil s Annou [byzantská princezná Anna Porfyrogennéta prípadne Anna Byzanstká, pozn.], za vlády cisárov Basileia a Konstantina, prijal kresťanské učenie od Grékov [koniec 10. storočia, pozn.], a preto aj dnes Rusi dodržiavajú grécku cirkevnú vieru a majú metropolitov a biskupov potvrdených konštatinopolským patriarchom. Dvanásť synov Vladimíra boli predkami všetkých ruských kniežat a ich potomkovia viedli dlhé vojny s poľskými kráľmi. Až kým nakoniec Južné Rusko, ktorej hlavným mestom je Ľvov, neobsadili Poliaci za kráľa Kazimíra III… [14. storočie, pozn.]“ Aj potom, čo sa Galícia dostala pod poľské panovanie bola oblasť Galície spravovaná v nejakých tých jej prirodzených, tj. historicky hraniciach, a bola administratívnou jednotkou v rámci poľského kráľovstva. Niečo o ozajstnej povahe spolužitia Poliakov s Litovco-Rusmi sa dá nájsť v – po niekoľký raz citovanom – článku „O halické a uherské Rusi“ (1843), kde sa píše: „…časté nápady tatarských laupežníkůw a neustálé wojny s Turky a Tatary ničily a plenily krajiny ruské, a slabí králowé pohlíželi bezstarostně na všechen ten nepořádek a wšeobecné neštěstí. Nikdo nestřežil odewšad otewřeně, přístupné země ruské od nápadůw asiatských diwochů; tisíce udatných ruských bojownikůw padali w bitwách za wlast od meče nesčíslných Bisurmanůw; zahynula w nich wětší částka ruského urozenstwa; tisíce ruských obywatelůw trápili se a stonali w těžkých okowech w pohanských zemích; král a jeho polská šlechta jezdili na lowy a weselili se bezpečně za zády ruskými, a zatím krew ruská za ně a za celau Ewropu tekla. Jedině pod panowáním obau Sigmuntůw (od roku 1506—1548 a do 1572) Rus trochu šťastnějšího osudu doznáwala. Pod wládau druhého Sigmunta (Sigmunta Augusta) rozšířily se znamenité hranice mocnářstwí úplným spojením welkého knížetstwí Litewského s králowstwím Polským (1569). Šlechta polská již dáwno na krále doléhala, aby Litwa co nejaužeji s Polskau byla spojena (jako r. 1462 wojwodstwí Bełzské), ale litewsko-ruská šlechta proti tomu dlauho se bránila, bojic se práwem obmezowání swé wiry a národnosti, a nejednau také Litwu dočista od Polsky otrhnauti usilowala. Tento odpor ale s časem seslábnul, mnoho ruských znamenitých rodin dalo se nakloniti ku přestaupení k římskému kostelu, a konečně za nadzmíněného krále k tomu ustanowení přišlo, že Litwa s ruskými zeměmi (Bilau Rusí, Wolyněm, Podlesím, Podolím a Ukrajinau), s králowstwím Polským spojena, nikoliw wšak do něho wtělena, pak že práwa obapolně rowná býti mají. (s. 28-29)“ Uvedený citát je naozaj nevyhnutnou zmienkou o vzťahoch na pozadí poľsko-litovského spolužitia. Podstatným je uvedomenie si: spojením území Litvy a Poľska pod vládou jedného panovníka Jagiełła (1386) sa zrodila „personálna únia“, nie jednotný štát. Ako je z uvedeného zrejmé, ešte po takmer dvesto rokoch existencie, na konci 16. storočia, sa len začínalo s nejakým hlbším prepájaním sa. Galícia bola vtedy pod poľskou správou a  súčasť tohto kultúrneho priestoru, ruské územia s Litvou tvorilu druhú časť spločného štátu. Ako ukazujú historické mapy, tak aj tu sa spomína oblasť okrajových ruských území – „Ukrajina“, len ako jeden z mnohých ďalších územno-administratívnych celkov. I tento a ostatné tu uvedené poznatky sú len tým najzákladnejším náčrtom dokladujúcim STÁROČIA trvajúcu historicko-kultúrnu rozptýlenosť obyvateľstva v hraniciach územia dnes označovaného ako „Veľká Ukrajina“.
  • Nasledujúci úryvok bol pre mňa malou záhadou, až kým som si nenaštudoval, kto bol autorom diela, odkiaľ som ho čerpal. Daniel Speer sa v západných zdrojoch popisuje ako spisovateľ, cestovateľ a skladateľ nemeckého pôvodu. Pravdou ale je, že veľká časť jeho života prebiehala na Slovensku. Po tomto oboznámení sa s jeho osobou nikoho neprekvapia takéto poznámky, ktoré sa nachádzajú v diele (vydanom v roku 1683) s názvom „Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS“ [„Uhorský alebo dácky SIMPLICISSIMUS“, pozn.]: „Vydal som sa teda na cestu s gréckymi obchodníkmi, od ktorých som sa dozvedel zvláštnu vec o jednom z mojich školských priateľov zo Ziperlandu [Spiš, pozn.], ktorý bol Rusnák a gréckokatolíckeho vierovyznania [použitá fráza: ‚…ein Rusnak und Griechischer Religion…,‘ pozn.], bol v Konštantínopole u patriarchu Canglera, ktorého som veľmi túžil navštíviť. Tento grécky obchodník mi povedal, že ho zo školy priviedol so sebou z Eperies [Prešov, pozn.] ako sluhu a priateľa, a  tam ho povýšil, a tak som mal v tomto gréckom obchodníkovi veľmi priateľského sprievodcu a spoločníka na cestách až do Konštantínopolu… (s. 226)“
  • V roku 1719 bola v Amsterdame vydaná kniha „Histoire De Moscovie“, ktorá spomína Ruthénov a Rusov: „Starovekými obyvateľmi tejto rozsiahlej ríše boli Skýti, z ktorých pochádzajú Slovania, ktorí sa rozšírili do Bohémie, Poľska, Uhorska atď. Nie je však isté, kedy dostali meno Ruthéni, Roxolani, Rusi [použitá fráza: ‚…de Ruthenes, Roxolanes, Russes,‘ pozn.] Rovnako ako to, či meno Rusi pochádza zo slovanského slova Rosseje, teda veľmi rozptýlený ľud alebo… (s. 77)“
  • Oswald Gutsmann vo svojom diele „Windische Sprachlehre“ – vydanom v Klagenfurte v roku 1777 – uvádza: „…ako je to v Bohémii, na Morave, u Slovákov a Rusnákov v Uhorsku… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] (s. 129)“
  • Karl Gottlieb von Windisch v „Geographie des Königreichs Ungarn – Zweiter Theil“ [„Geografia Uhorského kráľovstva – Druhá časť“, pozn.] potom v roku 1780 konštatuje: „…a Rusi alebo Rusnáci si ešte stále uchovávajú značnú časť dialektu svojich predkov. [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] (s. 7)“
  • Joseph Franz Sulzer sa v roku 1781 zamýšľal nad pôvodom Rusínov v Bukovine takto: „S Rusnákmi v Bukovine [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] je to podobné. Sú to Slovania a hovoria jedným z takzvaných slovanských jazykov, ktorý sa (…) odlišuje od poľského a ruského dialektu. Ale nemožno ich považovať za potomkov dackých Slovanov alebo slovanských Valachov… (…) Sú to Rusi, prišli z Poľska, z Červenej Rusi, tj. z Pokutia a Haliče, keďže Bukovina patrila k Poľsku; alebo, čo je ešte pravdepodobnejšie, táto malá krajina kedysi sama tvorila časť Červenej Rusi. (…) A keďže sa z histórie týchto krajín môžeme dozvedieť, že poľská koruna držala Bukovinu tak dlho, vo všetkých týchto prípadoch sa to nemohlo stať inak, než že v Bukovine Reuseni alebo Ruthéni žili buď vždy [použitá fráza: ‚…daß entweder Reußen, oder Ruthener‘, pozn.], alebo sa tu postupom času usadili niektorí z nich zo susedného Pokutia, Galície a možno aj z Podolia. (s. 126-129)“
  • V druhom zväzku „Ungrisches Magazin, oder Beiträge zur ungrischen Geschichte, Geographie, Naturwissenschaft, und der dahin einschlagenden Litteratur“ [„Uhorský časopis alebo príspevky k uhorským dejinám, geografii, prírodným vedám a súvisiacej literatúre“, pozn.] pre rok 1782 sa nachádza takýto popis vtedajších spoločenských pomerov: „Ale pri dobrej práci chcú byť títo ľudia aj dobre platení: nemecký sedliak sa neuspokojí s takou zlou stravou, ako Slovák a Rusnák [použitá fráza: ‚…der Slowak und Rußnak…‘, pozn.], ktorí si vystačia s pálenkou, zemiakmi, fazuľou, vodou a jačmenným alebo ovseným chlebom; chce jesť ražný chlieb a mäso, pretože verí, že za svoju prácu si také jedlo zaslúži. Preto svoje sliepky, kurčatá a morky, ak ich nemá nadbytok, nosí na trh veľmi šetrne a zriedka, ale skôr ich spotrebuje sám so svojimi domácimi. Najradšej pije pivo a svoju pálenku; víno si neváži, pretože by mu tu bolo príliš drahé. Fajčenie tabaku je síce medzi týmito ľuďmi bežné, ale nie tak všeobecné ako u iných národov v tejto krajine. (…) …Slovák a Rusnák [použitá fráza: ‚…der Slowak und Rußnak…‘, pozn.] vždy nosia svoj hrubý biely súkenný kabát, len v nedeľu sa opášu modrým alebo červeným šnúrovým opáskom.“ [Tieto isté riadky je možné nájsť aj v diele Johanna Georgeho Krünitza nazvanom „Oekonomisch-technologische Encyklopädie – Bierziger Theil“ (Berlín, 1787), pozn.]
  • „Zugebe zu den Göttingischen gelehrten Anzeigen“ z 13. apríla 1782 píše: „Rusnáci, Ruthéni alebo ‚Reusseni‘, slovanské kmene v Bukovine. [Presná citácia: ‚Rußniaken, Ruthener oder Reußen…‘, pozn.]“
  • Naozaj netradičnú správu ponúka obsah „Augsburgische Ordinari Postzeitung“ z dňa 27. júla 1786: „V Galícii odjakživa existoval taký nápadný zlozvyk, že chorých na vidieku bolo treba – bez ohľadu na ich chorobu – priviesť do kostola, aby im boli udelené cirkevné sviatosti. To bolo až do dnešného dňa veľmi bežné nielen u Rusnákov [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.], ale aj u roľníkov, ktorí sa hlásili k latinskej cirkvi. Preto nebolo zriedkavé, že v zime, pri najväčšej zime a hmlistom alebo daždivom počasí, bolo možné vidieť polomŕtvych alebo veľmi vážne chorých ľudí ležať pred bránami kostola, kým nebol zavolaný farár alebo ruský pop z poľa, z arendy alebo z iných dedín. A tak mnohí zomreli bez akejkoľvek duchovnej pomoci, často bez prijatia sviatostí. Z krajského úradu bol vydaný príkaz na odstránenie tohto zvyku vo všetkých okresoch.“
  • 20. decembra 1786 vyšlo vo Viedni nové vydanie „Provinzialnachrichten aus den Kaiserl. Königl. Staaten.“ [„Provinčné správy z cisárskych a kráľovských štátoch“, pozn.], ktoré popisuje dianie v Galícii a Bukovine. Spomínajú výrobu stajní pre dobytok, nevyhnutnosť kvalitných sýpok, ale taktiež je tam možné sa dočítať: „Bolo by tiež žiaduce, aby sa naši suroví a miestami veľmi leniví Rusnáci naučili lepšiemu spôsobu mlátenia obilia, pretože keďže na túto prácu používajú len tenké, sotva prst hrubé palice, zvyčajne polovica úrody zostáva v slame, [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] (s. 346)“ Na inom mieste pri liste z Ľvova („Brief aus Lemberg, vom 6 Dezember“) sa dozvedáme: „Vzhľadom na chudobu rusnáckeho ľudu sa Jeho Veličenstvo milostivo rozhodlo povoliť všetkým cudzincom, ktorí prejavujú radosť a talent študovať, bezplatne vzdelávať vo verejných školách. Toto je rozkaz, ktorý má byť zaslaný všetkým vysokým úradníkom krajiny, ako aj všetkým okresným úradom, biskupom, rektorom… [použité označenie ‚Rußniakischen‘, pozn.]“
  • „Brünner Zeitung“ [„Brnianske noviny“, pozn.], vo svojom vydaní z 20. mája 1795, informujú o pomeroch v meste Lublin [dnes súčasť Poľska, pozn.] takýmto spôsobom: „Obyvatelia sú v súčasnosti Poliaci, Nemci, Rusnáci (alebo grécki katolíci) a Židia… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • Profesor diplomacie na Kráľovskej uhorskej univerzite v Pešti – Martin von Schwartner v diele „Statistik des Königreichs Ungern“ [„Štatistika Uhorského kráľovstva“, pozn.] vydanom v roku 1798 uvádza: „…namiesto bežného chleba konzumuje koláč pečený z kukuručnej múky v horúcom popoli… Existujú príklady Valachov v Banáte [historická oblasť, ktorá sa rozkladá na území dnešného Rumunska, Srbska a Maďarska, pozn.], ktorí nikdy neochutnali obyčajný pšeničný chlieb, a ich veriaci spolubratia Rusnáci [použité označenie ‚der Rußniak‘, pozn.] pestujú túto tureckú pšenicu aj vysoko v horách, kde klíma len zriedka umožňuje jej úplné dozretie.“
  • „Archiv für Geographie und Statistik Ihre Hülfswissenschaften und Literatur – Zweiter Band, Siebentes Stück“ [„Archív pre geografiu a štatistiku, pomocné vedy a literatúru – Druhý zväzok, Siedme číslo“, pozn.] (vo svojom siedmom čísle z roku 1803) v článku „Über die Armenischen Bewohner der östreichischen Monarchie“ [„O arménskych obyvateľoch rakúskej monarchie“, pozn.] píše: „Vo východnej Galícii žijú arménski obyvatelia v jedenástich lokalitách. Hoci všade tvoria menšinu oproti Poliakom, respektívne Rusnákom [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] a Židom…“
  • Ruthénov spomína v roku 1805 aj (júlové vydanie) publikácia „Annalen der Literatur und Kunst in den Oesterreichischen Staaten“ [„Anály literárnej a umeleckej činnosti v Rakúsko-uhorských štátoch“, pozn.]: „…Russen oder Ruthenen…“
  • „Vaterländische Blätter für den österreichischen Kaiserstaat“ [„Vlastenecké listy pre Rakúsko-uhorský cisársky štát“, pozn.] z 23. septembra 1808 pri štatistickom popise okresu Sambor vo východnej Galícii uvádza: „V tomto okrese žijú z rôznych slovanských kmeňov dve vetvy, a to Rusnáci, ktorí výlučne obývajú hory, a Poliaci, ktorých väčšinou nájdeme v mestečkách okresu… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Medicinisch-Chirurgische Zeitung“ [„Medicínsko-chirurgické noviny“, pozn.] z 13. marca 1809 pri popise priebehu očkovacej kampane voči kiahňam v Galícii, hlavné riaditeľstvo bolo vo Ľvove, spomína: „…očkovacia kampaň v niektorých oblastiach prebieha len zriedka bez strachu a sĺz, najmä medzi tzv. Rusnákmi [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Archiv für Geographie, Historie, Staats- und Kriegskunde“ [„Archív pre geografiu, históriu, štátne a vojnové štúdie“, pozn.] z 3. a 5. septembra 1810: „Prvým miestom, na ktoré pútnik prichádzajúci z Galície do Uhorska narazí na severovýchodnej strane posledného kráľovstva, je Körösmegye. Takto Nemci nazývajú toto miesto z Marmarošu [Marmarošská župa, pozn.], odkiaľ vám píšem. Rusnáci z tejto oblasti… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] (…) Pred vládou Márie Terézie ešte nikomu nenapadlo stavať domy v radoch vedľa seba, mám na mysli také miesta v Uhorsku, kde žili len Rusnáci, Valasi alebo Maďari a Nemci v okolí nebývali [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Lemberger Zeitung“ [„Ľvovské noviny“, pozn.] z 4. septembra 1815 charakterizujú podmienky v kraji týmito slovami: „Avšak v Galícii je práve roľníctvo tou najdôležitejšou triedou ľudí, pretože príroda stvorila túto krajinu do podoby, kedy sa tam len ťažko hospodári. Hoci majú roľníci v tomto kráľovstve veľmi rôzne formy: Gorali, Mazúri, Rusnáci, Valasi, tiež niektorí Poliaci, zdieľajú však všetci dve dobré vlastnosti: sú dobrosrdeční a milujú zábavu [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Morgenblatt für gebildete Stände“ [„Ranné noviny pre vzdelané vrstvy“, pozn.] z 13. februára 1816 informujú svojich čitateľov o: „…skupinách Slovákov, ktorí prichádzajú z hornatých oblastí Uhorska sem na zber hrozna a všetci sú vetvou veľkého slovanského kmeňa. Slovenskí mladíci a dievčatá sa ani na chvíľu nezastavia bez toho, aby si nenaladili svoje hlasy do najrôznejších melódií. Tieto slovenské ľudové piesne, či už svojím osobitým spôsobom spievania, ktorý je často mimoriadne pôvabný, a jednak svojou živou rečou, ako aj svojím obsahom. (…) Z toho sa dá usúdiť, že zbierka ľudových piesní Uhorska nie je bez zaujímavosti. (…) Hlavný podiel však pripadá na slovanské kmene Uhorska, na Slovákov z hornatých žúp, na Sotákov pri hraniciach s Poľskom, na Rusnákov pri riekach Uh a Tisa… Všetky kmene Slovanov, plné spevu a života [použité označenie ‚Rußnjaken‘, pozn.]“
  • Keď sa v roku 1818 na cesty po Uhorsku vybral „člen mnohých učených spoločností“ – známy francúzsky mineralóg a geológ François Sulpice Beudant [je po ňom pomenovaný minerál „beudantit“ , pozn.], tak už v úvode svojej knihy, ktorá z jeho zážitkov vznikla, vymenúva: „Nasledujú mená, pod ktorými možno usporiadať jednotlivé národy: Slováci, Chorváti, Rusnáci [použité označenie ‚Russniaks‘, pozn.], Srbi, Ilýri, Kraňania [obyvatelia historického územia ‚Kraňsko‘, súčasť dnešného Slovinska; pozn.], Maďari, Kumáni, Jászovia [Jaszons, pozn.], Seklerovia [Szeklers, pozn.], Valaši, Bulhari, Sasovia [Sasi, pozn.], Švábovia, Bavori, Frankovia, Rakúšania, Gréci, Arméni, Albánci, Taliani, Francúzi, Židia a Cigáni.“
  • Známy slovenský etnograf Ján Čaplovič – v roku 1819 – v diele „Slavonien und zum Theil Croatien – Erster Theil“ [„Slavónsko a časť Chorvátska – Prvý diel“, súčasť dnešného Slovinska; pozn.] píše: „…v týchto hornatých oblastiach, kde domy na horách a kopcoch stoja roztrúsene, takže tam ani nie je žiadným umením nechať si bradu riadne narastenú, pretože tu veru niet žiadných kvalifikovaných holičov. Prirodzené dispozície robia zo Slavóna [Slovinec, pozn.] plnohodnotnú mužskú postavu, ale časté popíjanie pálenky – rakije – a možno aj dlhé a prísne pôsty spôsobujú, že mnohí sú chudí a opálení. Napriek tomu vyzerá ešte lepšie a silnejšie ako haličský Rusnák… [použité označenie ‚ein Galicianer Russniak‘, pozn.] (s. 96)“ Na inom mieste potom uvádza: „Rusnák [použité označenie ‚Der Russniak‘, pozn.] je bystrejší ako Slavón, a pozdravuje okoloidúcich s obrovským predstihom. Vyslovuje pomaly: ‚Dáj Bože!‘ – ale čo? To si necháva pre seba a myslí si, čo chce. Ženy v Slavónsku sa k sebe správajú s úctou, akú by človek od roľníkov nečakal. Najlepšie je to vidieť pred kostolmi, kde sa ľudia zhromažďujú na bohoslužby. – Mladé ženy bozkávajú ruky svojim matkám, svokrám, tetičkám a iným starším priateľkám, a tie ich nežne objímajú a bozkávajú po lícach, ale najmä na čelo, čo je istý znak lásky; na čo nasleduje opätovné bozkávanie rúk, presne tak, ako to býva u ľudí s dobrými mravmi. – Staršie ženy sa objavujú vždy s proviantom, prinášajú jabĺka, hrušky a koláče (buchty). (s. 203)“ V rovnakom roku bol potom vydaný aj druhý diel (Zweiter Theil) „Slavonien und zum Theil Croatien“, v ktorom Ján Čaplovič prednáša ďalšie svoje poznatky z ciest po krajoch uhorských takto: „Na svojej ceste z Mukačeva do Ľvova v roku 1813 – potom, čo už som videl Rusnákov celkom zblízka [použité označenie ‚die Russniaken‘, pozn.] – som si položil otázku: Ako je možné, že tie národy, ktoré tak prísne pôstia, sú temer vždy rovnako zanedbané a chudobné. Že Rusnáci žijú biedne a vyzerajú zle, to by sa dalo pripísať zanedbanej krajine, drsnému podnebiu ich obydlí. Ale mnohí Slováci v komitátoch ‚Arvaer‘ [‚Arva‘ alebo ‚Arwa‘ – Orava, pozn.], ‚Liptauer‘ [Liptov, pozn.], ‚Zohler‘ [‚Sohl‘ (Komitat Sohl, nem.) → ‚Zohler‘, (‚Zólyom‘, maď.) – Zvolenská župa, pozn.] atď. obývajú ešte horšie oblasti, čo by sa dalo ľahko dokázať induktívne; a predsa sú bohatší, veselší, pracovitejší ako Rusnáci. [použité označenie ‚die Russniaken‘, pozn.] – Aj Slavóni a Valaši obývajú oveľa šťastnejšie krajiny než karpatskí Slováci. …skutočné perly Uhorského kráľovstva. Ako je ale možné, že v týchto príjemných oblastiach aj počas minulých kritických rokov, boli následky nedostatku potravy tak otrasné pre ľudí, ako o nich čítame v novinách? Kde medzi Slovákmi o podobných smutných prípadoch nič nevieme. Ako je to možné, že Slavóni, Valaši a Rusnáci aj tam, kde [použité označenie ‚Russniaken‘, pozn.] žijú s evanjelikmi, luteránmi alebo kalvíncami a je s nimi od panstva zaobchádzané rovnako, sa od nich líšia nápadným zanedbaním a nejaký priemyselný pokrok na nich nemá žiaden vplyv? Príčina mi pripadá najmä v častých pôstoch a čiastočne aj vo veľkom množstve sviatkov. Ak muž 2–7 týždne nekonzumuje žiadnu výživnú potravu, kde by mal získať silu, odvahu a chuť pracovať? (…) Ďalšou pozoruhodnou zvyklosťou je – ktorú majú spoločnú Rusnáci [použité označenie ‚Russniaken‘, pozn.], Valaši a Slavóni – pestujú kukuricu na chlieb, čo nemožno prehliadnuť. Táto plodina sa síce rozmnožuje oveľa rýchlejšie ako obilie a pšenica, ale na druhej strane výrazne prispieva k ochudobňovaniu obyvateľstva. Kukuricu možno pestovať aj bez pomoci ťažného dobytka a služobníctva. Preto môže Rusnák [použité označenie ‚Russniak‘, pozn.] na oboch týchto veciach ľahko ušetriť. Prirodzene sa tým znižuje chov hospodárskych zvierat namiesto jeho zvyšovania. Veľký zdroj chudoby! Navyše Rusnák [použité označenie ‚Russniak‘, pozn.] zvykne pestovať kukuricu aj tam, kde nedozrie vždy včas. Preto ju konzumujú, kým je mladá, a po zvyšok času zostávajú bez chleba. — Toto je nestranný názor… (s. 149-151)“
  • Príbeh pozoruhodný, no a predsa dnes už úplne zabudnutý, je možné nájsť vo francúzskych novinách „Le Moniteur Universel“ z 2. augusta 1821: „Cár Alexander [ruský cár Alexander I. Pavlovič, pozn.], ktorý smeroval z tohto hlavného mesta k hraniciam Galície, dorazil do dediny Garadna [alebo Jaradná – dnes maďarská dedina blízko slovensko-maďarských hraníc, pozn.], ktorá patrí do okresu Košice a je obývaná Rusnákmi [použité označenie ‚Russniakes‘, pozn.], národom slovanskej rasy. Keď sa dozvedel, že krásny kostol v dedine, ktorý nemal zvonicu, patrí ku gréckemu obradu, Jeho Veličenstvo vystúpilo, s veľkou úctou si prezrelo interiér kostola, a keď sa chystalo späť do kočiara, odovzdalo sto zlatých dukátov do rúk farára.“
  • „Jahrbücher der Literatur (Zwanzigster Band – Oktober. November. December. 1822)“ [„Ročenky literatúry (Dvadsiaty zväzok – Október. November. December. 1822)“, pozn.] prináša štúdiu zaoberajúcu sa knižným cyklom „História ruského štátu“ [pôvodný názov – „Исторія Государства Россійскаго“ („Istoríya Gosudarstva Rossíyskago“), pozn.], napísal Nikola M. Karamzin, v ktorej sa píše: „…a hovorí o Rusnákoch v Uhorsku. Tí, podľa neho, prišli do Uhorska až v 11. a 12. storočí a ich jazyk je úplne ruský. Ibaže Rusnáci v Uhorsku hovoria po rusnácky, ale nie úplne rusky… [použité označenia ‚Rußniaken‘, ‚rußniakisch‘ a ‚die russische‘, ‚russisch‘, pozn.]“
  • Franz Xaver Joseph Richter, emeritný profesor histórie a knihovník na cisársko-kráľovskom Lyceu v Olomouci, sa v roku 1825 zaoberal slovanskými apoštolmi: Cyrilom a Metodom. Vo svojom diele „Cyrill und Method, der Slaven Apostel und Mährens Schutzheilige“ [„Cyril a Metod, apoštoli Slovanov a patróni Moravy“, pozn.] si môžete prečítať aj takúto úvahu: „Nie je potrebné ani zdôrazňovať, že donskí kozáci sa nachádzajú na tom istom území, kde kedysi sídlili Chazari, a nie je ani potrebné nejaké odvážne odvodzovanie mena Kozákov pomenovanie od ‚Gog‘ (podobne ako sa pomenovanie Rusnákov odvozuje od Rus) [použitá fráza ‚…der Rußniaken von Ros…,‘ pozn.], čím by sa zdalo pravdepodobnejším, že Konštantín kázal Chazarom, alebo skôr chazarským Slovanom na Dnepri evanjelium v slovianskom jazyku, že práve z toho dôvodu vytvoril Bukvicu alebo slovianskú abecedu na Kryme a tam preložil evanjeliá do slovienčiny ako dôkaz svojich slovanských katechumenov. Zákon ekonómie platí v morálnom, a aj vo fyzickom svete. Prečo by mali Rusi [použité označenie ‚die Russen‘, pozn.], napríklad kyjevskí Slovania, najprv získať slovianské evanjeliá a cirkevné knihy z Bulharska alebo Moravy, keď ich mohli získať skôr ako Bulhari a Moravania, z Chazárie, ba dokonca aj od samotného objaviteľa Konštantína? (s. 54)“ Profesor Richter vyslovil zaujímavé a odvažné názory. ‚Gog‘ a Rus proti Chazarom? Hm… Z hľadiska témy, ktorou sa tu zaoberáme sú podstatnejšími iné poznatky: 1. Rusnáci ich pomenovanie (a najskôr aj pôvod) sa podľa neho viaže k Rusom, majú vlastné pomenovanie – sú separátne etnikum; 2. kyjevskí Slovania sú Rusmi, 3. donskí Kozáci majú svoj vlastný historický pôvod.
  • Londýnsky „The Foreign Quarterly Review“ (1. Zväzok) v roku 1827 popisovali rozdelenie slovanských kmeňov – opätovne so zreteľným vymedzením: „…the Russians and Russniaks…“, ale čo by som rád zdôraznil, trefne pomenovali rozdiel medzi všetkými slovanskými jazykmi nasledovným spôsobom: „Každý jazyk a dialekt má svoj osobitý prízvuk.“
  • „Blätter für literarische Unterhaltung“ [„Listy pre literárnu zábavu“, pozn.] z 6. apríla 1827: „…slavisti Kopitar [Jernej Kopitar – slovinský jazykovedec, pozn.] a Dobrowsky [Josef Dobrovský – významná osobnosť českých dejín, pozn.] ich zaraďujú pod presnejšími triednymi názvami južných a severozápadných hlavných častí. K prvej rade patria ako vetvy: Rusi a Rusnáci, Bulhari, Srbi, Bosniaci, Dalmáti, Slavóni, Chorváti… [presná citácia: ‚…die Russen und Rußniaken, die Bulgaren, Serben, Bosnier, Dalmatiner, Slavonier, Kroaten…,‘ pozn.] (s. 319)“ Tu sa ale zastavme. Páni z „Blätter für literarische Unterhaltung“ boli totižto nedôslední. Mne sa podarilo naraziť na výsledok tvorby (už raz spomínaného) Johanna Heinricha Schnitzlera s názvom „Histoire Intime de la Russie – Tome Premier“ (1847) [„Intímna história Ruska – Prvý zväzok“, pozn.], ktorý sa v nej taktiež – v časti „Le Panslavisme“ – odvoláva na pána Dobrovského. Po jeho vzore rozdeľuje Slovanov na západných a juhovýchodných. K prvej vetve priraďuje: a.) Poliaci, Kašúbovia, Sliezania a Pomorania; b.) Česi a Slováci; c.) Polabskí Slovania; ale druhá vetva je tu o čosi členitejšia: „…Rusi s ich rôznymi odtieňmi, Moskoviti alebo Veľkí Rusi, Malí Rusi (Malorusi) a Kozáci, Ruthéni alebo Rusnáci z Červenej Rusi (Galície), Bielej Rusi a Čiernej Rusi… [presná citácia: ‚…les Russes, avec leurs différentes nuances, Moscovites ou Grands-Russes, Petits-Russes (Petits-Russiens) et Cosaks, Ruthènes ou Roussniaks de la Russie rouge (Galicie), de la Russie blanche, et de la Russie noire…,‘ pozn.] (s. 393)“
  • Narcisse-Achille de Salvandy, vydané posmrtne v roku 1829, napísal: „Žiaden iný národ, s výnimkou Keltov, sa nerozšíril na takom rozsiahlom území ako slovanská rasa. (…) Rusi, Roxolania, Ruthéni putovali od Odry a Karpát až k brehom Kaspického mora. [presná citácia: ‚Les Ross’s, Roxolans, Ruthènes…,‘ pozn.] (s. 13)“ Na inom mieste tieto myšlienky rozvinul: „Poľsko, v národnom jazyku Polacy… Rusko dostalo svoje meno od Roxolánov alebo Ruthénov [použitá fráza ‚…des Roxolans ou Ruthènes…,‘ pozn.], ktorí ovládali územie od prameňov Visly až po Kaspické more. Priťahované dvoma veľkými centrami civilizácie sa dva národy o seba opierali, jeden v Gnezdne [po slovensky: Gniezno – jedno z najstaších poľských miest, pozn.] a Krakove, druhý v Novogorode, v Kijeve a neskôr v Moskve; a medzi nimi sa potuľovala… ktorí zavŕšili oddelenie tých dvoch… Obe oblasti však zďaleka nemali jednoznačné názvy. Po dlhú dobu kniežatstvá Kyjev, Perenslaw, Suzdal a Moskva udierali na Západ zďaleka a široko hlukom svojich revolúcií bez toho, aby mali spoločný názov. Rus zahŕňala obrovské územie rozdelené na mnoho vládnych jednotiek, ktoré bolo ešte pred necelými dvoma storočiami takmer celé podrobené poľskému panstvu. Bola to Veľká a Malá Rus, Čierna Rus, Biela Rus, Červená Rus, bizarné označenia, ktoré vyvolali tisíce debát vo vedeckom svete, a ktoré možno súvisia s rozdielmi medzi brunetnými alebo blonďavými vlasmi rás, s ktorými sa prví obyvatelia zmiešali. Len vo Veľkom a Malom Rusku sa v súčasnosti pod názvom Moskovské veľkokniežatstvo vytvorila mocná monarchia cárov, ktorá bola vtedy na úteku a vyhnaná ďaleko od brehov Borysthenu [Dneper, pozn.], kde vznikla. Samotná Rus, alebo Červená Rus, ktoré zahŕňa rozsiahle územia Ukrajiny a Kyjeva [použitá fráza: ‚…les vastes territoires de l’Ukraine et de la Kiovie…‘, pozn.], bolo jeho prvým sídlom. Ale toto kráľovstvo, ktoré vytvoril rod Rurikovcov, sa čoskoro dostalo pod nadvládu Poľska, kde zostalo až do čias narodenia Petra Veľkého. Biela Rus, kde sa nachádza Smolensk, neustále nasledovala osud Litvy. Čierna Rus, bohatá oblasť na úpätí Karpát, bola vždy súčasťou poľských provincií; väčšina veľkých rodov tu mala svoje panstvá. (1841, s. 44-45)“ Čiže Narcisse-Achille de Salvandy používal pojem „Ukrajina“ ako špecifické lokálne pomenovanie pri vymedzení územia Rusi (Červenej Rusi) a… napríklad aj to, že podľa Salvandyho: Galícia (Čierna Rus) bola samostatne vnímanou oblasťou a určite nie je Ukrajinou…
  • „Bulletin Des Sciences Géographiques, etc.; Economie Publique, Voyages – Tome XXI.“ v roku 1830 prináša opis situácie v Uhorsku: „Mestá obývané Maďarmi alebo Uhrami sú vo všeobecnosti postavené vo väčšom meradle a sú vzdušnejšie ako mestá Nemcov. Ruthéni, Valasi [použité označenia ‚Les Ruthénes‘ a ‚les Wallaques‘, pozn.] a ‚Raïtzes‘ [pravdepodobne pomenovanie Srbov, ‚rácok‘ (maď.), pozn.] obývajú zväčša biedne dediny, ktoré sú usporiadané bez akéhokoľvek poriadku. Niektoré názvy lokalít poukazujú na národ, ktorý ich osídlil. Počítame 100 miest pomenovaných Német (nemecké), 76 Magyar (maďarské), 74 Toth (slovenské), 41 Orosz (ruthénske) [použité označenie ‚ruthènes‘, pozn.], 26 Olah (valašské), 23 Racz (srbské) a 13 Olasz (talianské). Predtým, ako pán Csaplovics preskúmava rôzne rasy, sleduje históriu obyvateľstva Uhorska. Maďari vstúpili do Panónie koncom 9. storočia, ktorú vtedy obývali Slovania, Chorváti, Srbi, Dalmánci, Bulhari atď. Boli rozdelení do 7 kmeňov a 108 tried alebo rodín; sprevádzal ich zástup Rusov, predkov dnešných Ruthénov, a veľký počet Kumánov. (…) Neskôr králi Uhorska zavolali Nemcov na osídlenie Karpát. Prišli v roku 1143… Z obdobia týchto kolonizácií pochádzajú šoltýstva [z nemeckého ‚Schultheiß‘, iný názov pre tento typ usadlosti – ‚Scultétia‘, čo bolo panstvo, dedina vznikajúca osídľovaním daného územia, pozn.], ktorých majitelia, pôvodne náborári a vodcovia osadníkov, získali výsadu imunity od daní, titul sudcov kolónie a rôzne ďalšie výsady. (…) V roku 1125 osídľovala územie medzi Dunajom a Tisou nová skupina Kumanov; predpokladá sa, že to boli predkovia súčasných Jazygov; v roku 1239 bolo prijatých ďalších 40 000 kumanských rodín. (…) Kráľ Karol Robert priviedol v roku 1308 do Uhorska mnoho Talianov; Žigmund udelil v roku 1423 právo na usadenie sa alebo bývanie Cigánom (Bohémom) [použité označenie ‚Bohémiens‘, pozn.] prichádzajúcim z Indostanu. V 15. storočí sa do hôr prisťahovalo veľa Husitov, emigrantov z Bohémie. (…) Slovania presahujú počet 4 miliónov. K tejto rase patria: 1. Slováci [použité označenie ‚les Slowaques‘, pozn.], najstarší obyvatelia krajiny a pozostatky starovekého moravského impéria. (…) Obývajú takmer celé komitáty Oravy, Liptova, Trenčína a Žiliny; 2. Ruthéni [použité označenie ‚les Ruthènes‘, pozn.], ktorých je 359 000…“
  • „Bulletin Des Sciences Géographiques, etc.; Economie Publique, Voyages – Tome XXV.“ v roku 1831 ozrejmuje: „Maďari, Rusi – predkovia Ruthénov [presná citácia: ‚Les Magyares, les Russes ancêtres des Ruthines…,‘ pozn.], a Kumáni sú národy, ktoré sa už dávno usadzovali v tejto krajine. (…) …Ruthéni obrábajú pôdu a žijú v biede [použité označenie ‚les Ruthènes‘, pozn.] (…) Slováci vykonávajú všetky druhy povolaní; sú predovšetkým vynikajúcimi pltníkmi, lovcami a veľmi zručnými povozníkmi. (…) V malom množstve sa tu dokonca vyrábajú aj luxusné predmety. Slováci veľmi úspešne spracovávajú červenú a žltú kožušinu (‚rajeczer‘ – umelá marocká koža), z ktorej si dievčatá nechávajú šiť čižmy. (…) Literatúra je tu viacjazyčná; najrozšírenejšia je maďarčina, za ňou nasleduje nemčina a slovenčina, ktorá je však pomerne vzácna. Ostatné národy nepíšu.“
  • „Leipziger Zeitung“ [„Lipské noviny“, pozn.] z 11. februára 1831: „…pretože deväť desatín galícijských roľníkov sú Červení Rusi (Rusnáci), ktorých Poliaci podceňujú, a preto sú skôr naklonení k očakávaným nepokojom proti vlastníkom a utláčateľom svojich predkov… [použité označenia: ‚Roth-reußen‘, ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Der Wanderer“ [„Putovník“, pozn.] z 18. marca 1832: „Ruskí, poľskí a valašskí roľníci, tiež Rusnáci a mnohí slovenskí roľníci v Uhorsku, si vyrábajú obuv veľmi jednoduchým spôsobom z jedného kusu kože alebo surovej kože [negarbená koža, pozn.] a podošvy a remienkov z lipovej kôry [lipové vlákna, pozn.]… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • Slovenský rodák, emeritný profesor Michael von Kunitsch, ktorého „Österreichisches Biographisches Lexikon“ opisuje ako: „…mal ako učiteľ a autor učebníc povesť schopného pedagóga…,“ v knihe „Reflexionen über die Begründung der magyarischen Sprache in Ungarn, als Staats-, Dikasterial- und Gerichts- wie auch als allgemeine Volkssprache“ [„Úvahy o vzniku maďarského jazyka v Uhorsku ako štátneho, úradného, súdneho a všeobecného národného jazyka“, pozn.] — vydanej v roku 1833 — napísal: „Nemci v Uhorsku, Slováci, Chorváti, Wendi, Rusnáci [použité označenie ‚Russniak‘, pozn.] , Valaši, atď., ktorí sa usadili v krajine a venujú sa obchodu, remeslu alebo poľnohospodárstvu, sú rovnako dobrí a majú rovnaké práva ako Maďari, sú viazaní na pôdu svojej vlasti: a pokiaľ ide o ich občiansky stav, platí pre nich len to, čo pre nich alebo o nich stanovuje zákon Reichstagu. – Keďže však najmä medzi Nemcami môžu existovať osoby a rodiny, ktoré možno radšej opustia krajinu a remeslo, ako by sa vzdali svojho jazyka, zvykov a národnosti, nátlak a vynucovanie všeobecného maďarstva… …má byť toto poďakovanie nemeckým obchodníkom, umelcom, profesionálom, manufaktúrnikom a remeselníkom, ktorí postavili a skrášľovali mestá, vytvorili civilizované inštitúcie, zaľudnili krajinu a podnietili aktivitu a priemysel – že sú teraz nútení opustiť svoj jazyk a národnosť a odteraz žiť v inom jazyku a spôsobe života v náboženstve, v bohoslužbách, vo vzdelávaní svojich detí, v obchode a v celom svojom občianskom postavení? – namiesto toho, aby sa im prispôsobili a snažili sa s nimi spriateliť?“
  • Georgius Fejér v diele „Codex Diplomaticus Hungariae Ecclesiasticus ac Civilis (Tomi IX – Volumen 4: Ab Anno Christi 1367-1374))“, vydanom v roku 1834, pri charakteristike Galície uviedol: „Štyri roky po rakúskom prevzatí krajiny sa uskutočnilo prvé sčítanie obyvateľstva, ktoré v roku 1776 zistilo počet obyvateľov 3.480.885 duší, z toho 147.598 Židov. Odvtedy sa populácia neustále zvyšovala; a v roku 1831 dosiahla 4.451.117 obyvateľov. Obyvatelia sú: praví Poľania alebo Poliaci, Rusnáci, — títo nie sú skutoční Rusi, ale Ruthéni… [presná citácia: ‚…Russniaken, — diese sind nicht wahre Russen, sondern Ruthenen…,‘ pozn.] (s. 65)“ Zaujímavosťou tohto diela je výskyt pojmu „dnešná Ukrajina“ [použitá fráza: ‚hodierna Vkraina‘, pozn.], kde do pozornosti (z hľadiska ďalších úvah) dávam preodvšetkým — DNEŠNÁ.
  • Joseph Lewicki v diele „Grammatik der Ruthenischen oder Klein Ruffifchen Sprache in Galizien“ [„Gramatika ruthénskeho alebo maloruského jazyka v Galícii“, pozn.] – vydané v roku 1834 – píše: „Niektorí spisovatelia používali a používajú aj v dnešnej dobe na označenie ruthénskeho (rusínskeho) obyvateľstva Galície slovo ‚Russnak alebo Russniak (Russnaken)‘, ktoré však nemá žiadny základ. Ruské obyvateľstvo Galície existovalo už dávno predtým, ako spomínaní spisovatelia začali písať a nazvali ho menami Russnak, Russnaken. Väčšina spisovateľov, ktorí písali v latinčine, ako aj rímsky dvor vo všetkých svojich bulách, nazývajú obyvateľstvo týchto oblastí: Gens Ruthena, Natio Ruthena, Rutheni, Roxolani a ich jazyk: Lingua Ruthena. Nemeckí historici, ako napríklad Schlözer, Gebhardy, Hoppe, Engel, ktorí sa vo svojich dielach zaoberajú dejinami Galície, používali výrazy: Ruthenier, Roth-russen, Kleinrussen, Reussen, ale nikdy slová Russnak, Russnaken. Podobne ani pod poľskou vládou od Poliakov, od ktorých museli v tom čase znášať najväčšie útrapy, neboli Rusíni označovaní menami Russnak, Russnaken. — Všetci poľskí historici, či už z minulých alebo súčasných čias, na označenie tohto obyvateľstva používajú výrazy: Rusin, Rusini, Język ruski, Ziemia Ruska, Ruś. Keďže Rusíni (Reussen) susedia s Poliakmi a medzi nimi žije mnoho Poliakov, títo ich v bežnej reči a v iných spoločenských situáciách nazývajú Rusin, Rusini a ich jazyk Język Ruski. (s. XXII-XXIV)“
  • Jean Henri Schnitzler vo svojej ďalšej práci „La Russie, la Pologne et la Finlande“ (vydanej v roku 1835), pri popise histórie mesta Polotsk [dnes súčasť Bieloruska, pozn.] uvádza: „Polotsk sa v starovekých škandinávskych tradíciách objavuje pred Rurikom, pod menami Poltesk a Peltisca, a možno aj ako mesto Ruthénov alebo Rusov [použitá fráza ‚…des Ruthènes ou Russes…‘, pozn.], ktoré Saxo Grammaticus nazýva Paltiska… Je isté, že toto mesto existovalo za čias Rurika; pretože tam poslal jedného zo svojich… (s. 393)“ V prípade Rurika hovoríme o diani v nejakom tom 9. storočí. [Tento citát uvádzam z prostého dôvodu: Jean Henri Schnitzler vo svojom diele „Histoire Intime de la Russie – Tome Premier“ (1847) preukázal vedomosti o tom, kto sú Moskoviti (alebo Veľkí Rusi), Malí Rusi (Malorusi), Kozáci, a napokon aj Ruthéni alebo Rusnáci; odvolavajúc sa na Josefa Dobrovského. Dobrovský zomrel v roku 1829, preto predpokladám, že v roku 1835 pri písaní riadkov uvedených v tomto odseku, si bol dobre vedomí, prečo píše: „…des Ruthènes ou Russes…“, pozn.]
  • „Blätter für Literatur, Kunst und Kritik“ [„Časopis pre literatúru, umenie a kritiku“, pozn.] z 10. júna 1835: „…ale sami sa nazývajú Rusínmi (Ruthénmi) [použité označenie ‚Russinen (Ruthener)‘, pozn.] a Maďari ich nazývajú ‚Orosz-emberek‘ (‚Russi homines‘) [doslova ‚ruskí ľudia‘, pozn.]“
  • „The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI.“ v roku 1838 pri popise situácie v Galícii dodáva: „Poľnohospodárstvo v Galícii je v zlom stave; farmárske vozy sú vyrobené bez použitia železa, kone sa nikdy alebo len zriedka používajú na orbu a farmári si môžu len ťažko dovoliť hnojiť svoju pôdu. (…) Z obyvateľov je približne 2 900 000 poľského pôvodu, ktorí žijú prevažne v západných provinciách, a 1 900 000 sú Ruthéni alebo Rusnáci [presná citácia: ‚…Ruthenes or Russniaks…,‘ pozn.], hrubá, necivilizovaná rasa ľudí, ktorí sa rozšírili až niekam do stredu Ruska a sú početní aj na maďarskej strane Karpát: obývajú oblasti Galície východne od Sanu. (…) Grécko-katolíci, väčšinou Rusnáci [použitá fráza ‚Russniaks‘, pozn.], majú taktiež svoje arcibiskupstvo vo Ľvove a biskupa v Przemyśle… (s. 42)“
  • Victor Adolphe Malte-Brun v roku 1840 napísal: „Rusnáci alebo Ruthéni [použité označenie: ‚Les Rousniaques ou Ruthènes…,‘ pozn.] pochádzajú z Červenej Rusi, odkiaľ pravdepodobne emigrovali okolo 11. storočia. Obývajú župy: Šariš, Berežskú župu, Ugočskú župu, Užskú župu, Zemplín a časť Marmarošskej župy. Udržiavali vzťahy so svojimi starými krajanmi z Galície, ale žiadne si nenadviazali so svojimi novými susedmi, hoci hovoria dialektom toho istého jazyka [tj. slovanským jazykom, pozn.]; preto zostali takmer divochmi, bez priemyslu a v chudobe. Vyznávajú grécke náboženstvo. Sobáše nepodliehajú žiadnemu zákonnému poriadku a uzatvárajú sa zvyčajne na základe skutočného trhu s dievčatami, ktorý sa koná trikrát ročne v dedine Krasnibrod.“
  • V publikácii „Annales Philosophie Chrétienne – Tome I.“ [„Anály kresťanskej filozófie – Zväzok I.“, pozn.] sa v roku 1840 objavil prepis ďalších stretov v kresťanskej obci. Ako tradične, jedna strana sporu boli cirkevní hodnostári naklonení bližšej orientácii na orthodoxnú cirkev v Rusku, tou druhou stranou boli tí, ktorí naopak hľadeli viac „smerom k Rímu“. A nijako sa nešetrili: „…je veľmi dôležité poznamenať, že vo všetkých publikáciách ruskej vlády sa zámerne zamieňa označenie rusínských (alebo ruthénskych) provincií s označením ruských provincií [použitá fráza: ‚…de provinces russiennes (ou Ruthènes) avec celle de provinces russes…,‘ pozn.], hoci sa vždy výrazne líšili svojím pôvodom a vierou. Rusínske provincie [použité označenie ‚russiennes‘, pozn.], ako aj Litva a Poľsko, sú slovanskej rasy; zatiaľ čo pôvodné obyvateľstvo ruských provincií je mongolského alebo tatárskeho pôvodu, teda dobyvateľského; to je známe všetkým historikom. Keďže rusínske [použité označenie ‚russiennes‘, pozn.] provincie boli väčšinu času zjednotené s Rímom a podriadené Poľsku, najväčšou túžbou je zničiť ich pamäť a meno. V dôsledku toho sa zamieňajú s moskovskými a schizmatickými provinciami. (s. 236)“ Ako je aj na tomto úryvku vidieť, čo konštatujem opakovane, predstavidelia „politického ukrajinizmu“ sa pri užívaní prostriedkov – pri presazovaní svojej ideológie v procese „ukrajinizácie“ – v ničom nelíšia od cárskeho Ruska a nástrojov používaných pri „rusifikácii“ obyvateľstva. A tú historickú pamäť a meno v Galícii napokon naozaj zničili…
  • „Journal des Österreichischen Lloyd“ [„Žurnál rakúskej lodnej spoločnosti Lloyd“, pozn.] z 20. novembra 1841: „Pôvodní obyvatelia tohto územia – nogajskí Tatári a Bulhari sa výlučne venovali chovu dobytka a najmä rozvíjali rozsiahly obchod s dobytkom smerom k poľským provinciám. Keď boli tatárske kmene z krajiny vyhnané, usadili sa tam Moldavci, Galícijčania a Červení Rusi (Rusnáci), z ktorých pozostáva súčasná populácia Besarabie, ktorej počet v posledných sčítaniach obyvateľstva bol uvedený na 540.000 hláv. Máloktorá krajina v Európe dokáže tak hojne odmeňovať usilovnosť roľníka ako Besarabia, a je preto skutočne ľútostivé, že prítomné zdroje blahobytu obyvateľov nie sú využívané naplno [použité označenia ‚Rothrussen‘ a ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • Už dva razy sme narazili na argument, ktorý tvrdí, že maďarské kmene vstupovali do karpatskej kotliny spoločne s Ruthénmi [takto túto historickú udalosť vykresľoval v roku 1771 Stephani Kaprinai v diele „Hungaria Diplomatica – Temporibus Mathiæ de Hunyad, Regis Hungariæ (Pars II.)“ a neskôr sa takéto tvrdenie objavilo v roku 1830 aj v „Bulletin Des Sciences Géographiques, etc.; Economie Publique, Voyages – Tome XXI.“; pozn.] Ibaže „Časopis českého Museum (Swazek prwní)“ v roku 1843 vo svojej – nám dobre známej štyridsať stránkovej – štúdii „O halické a uherské Rusi“ prináša trošku iný, menej romantický pohľad: „Rychleji ustawowało se na jihu Karpatů mohútné mocnářství Weliko-Morawské. Rostislaw pokořil sobě plemena Morawanů, Slowáků, Bulharůw, a rozprostranil swau wládu bezpochyby až do Karpatů, tehdaž někteřími slowanskými plemeny zalidněných, jenž byli předkowé nynějších uherských Rusínůw. W těchto zemích knížaty Rostislawem, Swatoplukem a Kocelem wyzwaní slowanští apoštolé, Cyrill a Method, kázali swaté Ewangelium, a křestili rozličná slowanská plemena jich žezlu podrobená. Ale toto ještě neupewněné mocnářství rozbilo se na samém swém počátku silným udeřením Maďarůw (907). Tento kočující národ přebýwaw tehdy na pauštěch při ústi Prutu a Dunaje, na pomoc wyzwán byw od Němců proti Swatopluku Swatoplukowiči, založil sobě nowau říši, a na zemi potem a krví Slowanů wzdělané, duchem swat. Konstantina a Methoda oswícené, zarazila uralská surowost mocný swůj trůn. Spasitelné účinkowání sw. apoštolůw slowanských přišlo zmar, rozptýlení zbytkové národu, ušedše meči a laupeži diwokých barbarů, w horách ochrany hledali a na druhau stranu Karpatůw k swým sauplemenníkům zhusta přecházeli, a není pochybnosti, že na tuto stranu přenesli nové smýšlení swé, a následowně že i křesťanstwí w Chorwácii rozšířili, které tu pro blízkost Řecka a již pokřestěných Bulharů a Morawanů zajisté dříve známo býti muselo, než Wladimír dle wypowědi letopisůw pokřestil Rus. Tito uprchlí pozůstatkowé Slowákůw a Bulharůw, s Chorwáty zdejšimi se pomíchawše, s nimi po čase jeden národ utwořili, a od swých wládařůw jméno Rusínůw přijali, které jim až do toho času zůstalo.“ Tieto riadky sú inak, vzhľadom na rok a miesto zverejnenia (Praha, Rakúsko-Uhorsko), neuveriteľné. Jeho autor tých Maďadrov nijako nešetril. Z hľadiska uvedených informácii stoja za zmienku: 1. po zániku Veľkej Moravy, čo sa podľa týchto slov nedialo nijako v rukavičkách, sa obyvateľstvo nížinatých oblastí rozpŕchlo do hôr, hľadajúc tam záchranu pred barbarmi; 2. značná časť obýdlila karpatský oblúk, kde sa začlenila medzi tam žijúcich Slovanov, (predkov) Ruthénov, čo by dávalo istý zmysel; 3. a v podstate sa tým vysvetľuje aj to, prečo boli taktiež samotní Slováci naviazaní najmä na horské oblasti. Uvádzam len tak pre zaujímavosť, v historickej literatúre sa Maďari spomínajú i takýmto spôsobom: „Maďari [použité označenie ‚Ungarizæ‘, pozn.] už mnohokrát spôsobili obrovské pohromy; unášajúc kresťanov do zajatia, znevažujúc ženy, zabíjajúc mužov a páliac dediny. (Osiander, 1604, s. 336)“
  • „Le Commerce“ priniesli 6. augusta 1846 v Paríži takúto krátku správu: „Podľa najnovších záznamov je obyvateľstvo uhorského kráľovstva, vrátane Slavónska a Chorvátska, rozdelené takto: Maďari – 5 280 000; Slováci – 2 200 000; Nemci – 986 000; Valasi – 630 000; Ilyri (Ilýrčania) – 740 000; Chorváti – 600 000; Ruthéni – 350 000… [použité označenie ‚Ruthènes‘, pozn.]“
  • Pawel Jozefi vo svojom liste Jánovi Kollárovi, uvedené v diele „Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky“ a vydané v roku 1846, píše: „…wšeliké rozprávky, powěsti, toby se snad mohlo psáti w nářeči obecném, pospolitému lidu nejsrozumitelnějším. Nebo w tom prawdu mají naši mladíci, chcemeli obdržeti ten wywyšený cíl, aby celý národ slowenský, bez ohledu na to, či jest katolík, či ewangelík, či Rusňák, se spojil; a aby se na wzdělanost celého lidu účinkowati mohlo, tehdy se musí užiwati k tomu cíli přiměřený prostředek, totižto řeč wšechněm mnohem známější, srozumitelnější, nežli jest českowenská, a ta, která jest u největší částky národu obyčejná. (s. 228)“
  • V roku 1848 sa vo francúzskom „Revue de Paris“ objavil článok s názvom „Mélanges – Chants Populaires des Gréco-Slaves“ [„Zbierky – Populárne spevy grécko-slovanské“, pozn.], kde sa píše: „Medzi všetkými národmi Európy sú bezpochyby Slovania tými, ktorí majú najkrajšie ľudové piesne; preto si v posledných rokoch všímame ušľachtilú snahu medzi učencami hľadať a zhromažďovať tieto národné piesne z celého slovanského sveta. Tieto piesne, ktoré boli väčšinou skladané a odovzdávané z generácie na generáciu až do dnešných dní, tak živým spôsobom zobrazujú zvyky, hrdinské činy a nešťastia každého národa, spievajú ich samotní ľudia. Medzi najnovšie z týchto publikácií patrí nádherný zborník starých vendských piesní z hornej a dolnej Lužice, ktorý zostavili a opatrovali poznámkami Haupt a Schmaler. Mnohé z týchto lyrických fragmentov siahajú až do čias vendského pohanstva a boli zachované v slovanskom nárečí saských hôr, neznáme vedeckému svetu. Moravský učenec Mikchitchek tiež práve vydal v Brne zbierku moravských a sliezských piesní, ktorá dopĺňa krásne a početné zbierky rovnakého druhu, ktoré už boli vydané v Prahe v češtine pod záštitou Hanka a Šafárika a v Uhorsku pod záštitou slávneho Kollára v slovenčine. (…) Poliaci tiež neváhali prispieť; no kvôli svojim latinským zvyklostiam a častým kontaktom s Európou sú možno menej originálni ako ostatné slovanské národy… Naopak, ich bývalí poddaní, Ruthéni z Galície [použité označenie ‚Ruthènes‘, pozn.] a južného Ruska, ktorí zostali verní gréckemu obradu a východným zvyklostiam, si od otca k synovi zachovali a dodnes spievajú vo svojich chatrčiach oslnivú poéziu presýtenú krásou.“
  • Nemecký Weimar sa – v roku 1848 – stal miestom zrodu dokumentu nazvaného „Die Ansprüche der Slawen in den österreichischen und preußischen Staaten namentlich in Galizien, Posen und Prag“ [„Nároky Slovanov v rakúsko-uhorských a pruských štátoch, najmä v Galícii, Poznani a Prahe“, pozn.] Na jeho stránkach si môžete prečítať takéto zachytenie vtedajších spoločenských nálad a postojov panujúcich v nemecky hovoriacich krajinách: „Na čele sprisahancov, ktorí sa v Prahe spojili proti nemeckej vláde a ktorých zväz tvorili nielen Česi, ale aj Poliaci, Illyri, Srbi a ďalší, stáli mená Palacky [František Palacký, pozn.], Schaffarzik [Pavol Jozef Šafárik, pozn.], Arnold, Hamletschek a ďalší, všetci predstavitelia slovanskej literatúry v rôznych odboroch, najmä v historickom výskume. Poliaci sú obviňovaní z úmyslu založiť všeobecnú slovanskú ríšu. Ich nedávne vypuknutie nepriateľských akcií proti nemeckému obyvateľstvu v Poznani poskytuje zásadnú podporu pre tieto proroctvá. Rusko neustále pracuje na rozširovaní ríše. Borerského pohľad smeruje iba k Turecku, pod ktorého vládou vzdychá mnoho slovanských bratov, ktorí ako členovia Cirkvi, ktorej duchovným vodcom je cár v Petrohrade, by radi videli obnovenú starú nádheru kostola svätej Sofie v meste Konštantína [Konštantínopol, pozn.], ktorý ‚zvíťazil krížom‘. (…) Časť starej Dácie už Rusko pripojilo k svojmu územiu a chystá sa pripojiť aj zvyšok. Uvedená zásahová intervencia v pohraničných kniežatstvách Moldavsko a Valašsko, ktoré sú pod tureckou svrchovanosťou, určite nenastáva — ako sa tvrdí — z priateľských susedských ohľadov… rovnako, ako by len ťažko slúžilo prípadné vpadnutie Kozákov do Galície posilneniu rakúskej moci proti povstaniu obyvateľstva. Pretože tam žije veľa Rusnákov [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]: táto vetva veľkého kmeňa Malorusov, ktorá zasahuje na rakúske územie, musí byť teraz vrátená späť. Rusko si násilím obsadilo najväčšiu časť Poľska, celé centrálne jadro tejto krajiny. Možno sa čoskoro rozhodne, že nemôže ušetriť členov tohto jadra a možno si v mene Poľska uplatní nárok na ďalšie provincie, ktoré predtým patrili tejto ríši. Ak by Slovania chceli získať späť všetky územia, ktoré vlastnili ich predkovia, potom by z nich nebolo vylúčené celé severné Nemecko, Hamburg a Holštajnsko, ale aj Lauenburg – ktoré teraz stoja toľko nemeckej krvi a peňazí…“ Zaujímavé, veľmi zaujímavé. Germánské národy prezentujú svoje povedomie o poľských záujmoch, no najmä vyjadrujú svoje obavy z ďalšieho rozšírovania ruského vplyvu. Ten by v určitom bode mohol dospieť až do štádia, v ktorom by pravdepodobne došlo k výraznému územnému okliešteniu, a tým aj k strate vplyvu Nemecka a Rakúska. Čo je ale najpodstatnejšou informáciou? Popis toho, na akom princípe cárske Rusko tieto územia pod svoju správu získava. Ten by sa dal nazvať: etnická príbuznosť. V prípade Rusnákov v Galícii sa hovorí o nejakej tej stratenej vetve Malorusov, čím sa títo ľudia lingvisticky stávajú… vlastne Rusmi; v otázkach iných národov sa uplatňuje princíp slovanstva. Je potrebné zdôrazniť: v niektorých prípadoch naozaj došlo k oslobodeniu slovanského etnika z pod vplyvu neslovanov. Nebyť Ruska, tak dnešný Balkán je kompletne iným územím, pravdepodobne niečo na spôsob bývalých gréckych území, ktoré dnes ovláda Turecko. V prípade obsadenia poľských území… tam už je to podstatne komplikovanejšie, i keď Ruthéni v Galícii budú asi ťažko Poliaci, no nie sú ani „čistými Rusmi“, a historicky určite nikdy predtým neboli ani Ukrajincami. Zároveň by som na tomto mieste zdôraznil paralely medzi naznačenými mechanizmami, ktoré sa vyabstrahovali a aplikovali ako pevné základy ideológie „politického ukrajinizmu“, z ktorých vyvstala predstava „Veľkej Ukrajiny“, tj. územia síce vymedzeného príšlušníkmi rôznorodých menšín, no v duchu tohto svetonázoru označených pomenovaním „Ukrajinci“, na čo postupne nadväzovali „ukrajinské“ územné nároky pri obrane záujmov týchto „Ukrajincov“.
  • „Städtische Preßburger Zeitung“ [„Mestské bratislavské noviny“, pozn.] z 16. júna 1848: „Berežská župa. (…) Panslavizmus u nás už dlho vrie, ale teraz zdvihol hlavu a jeho nebezpečná propaganda už stihla ovplyvniť Rusnákov, ktorí… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Österreichischer Courier“ z 9. septembra 1848 prinášajú správy o tom, ako na viedenskom cisárskom dvore v roku 1848: „…v Galícii objavili prehliadaný národ, ktorý zaostával na ceste pokroku – Ruthénov! [Použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.]“
  • Čo to o skutočných motiváciách – ukrývajúcich sa za podporou národného obrodenia Ruthénov – prezrádza vydanie „Österreichischer Courier“ z 14. novembra 1848: „…nijaká iná provincia cisárskej ríše nie je tak pevne spätá s celým zväzom krajín ako práve táto, odkedy Stadion [gróf Franz Seraph von Stadion, pozn.] paralyzoval poľský radikalizmus bojom proti ruthénskej národnosti. [použité označenie ‚ruthenishen‘, pozn.]“ I keď nie všetci boli nadšení z využívania národnostných averzii na mocenské účely: „Princíp ‚divide et impera‘ [rozdeľuj a panuj, pozn.] sa sám zničil. Pokus o vytvorenie protiváhy voči tejto váhe [vzájomných protiváh, pozn.] zlyhal, (Allgemeine Zeitung des Judenthums, 22. august 1859)“ nakoľko dlhodobá udržateľnosť na takýchto základoch zosnovaných štátnych spolkov býva veľmi nejasná, čo história naostatok do bodky potvrdila. Veľmi dobre túto dobu zachytáva publikácia „Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung“, kde sa píše: „V školách a na súdoch sa používala výlučne nemecká reč. Vo Viedni žili v presvedčení, že Galíciu možno germanizovať. …boli tak zbehlí v histórii, etnografii a sociológii, až sa im zazdalo, došli k názoru, že nevzdelané vidiecke obyvateľstvo sa najľahšie ponemčí. Nie je možné na tomto mieste vyrozprávať, aké úsilie sa vynakladalo na to, aby sa galícijský ‚cisársky‘ roľník postavil proti poľskej šľachte, aby sa podnietila sociálna nenávisť voči veľkostatkárom. Táto ‚štátna myšlienka‘ bola korunovaná masakrom statkárskej šľachty vo viacerých okresoch západnej Galície v roku 1846. Úloha byrokracie [rakúskej, pozn.] v tejto práci je historicky zdokumentovaná – s maximálnou presnosťou; mená a… sumy peňazí sú dobre známe. O dva roky neskôr, v roku 1848, považovali poľské národné povedomie opäť za najnebezpečnejší faktor pre štát a vo Viedni privítali Stadionov návrh na podporu a podnecovanie ruthénskeho národného povedomia proti poľskému. Samozrejme, tá slávna ‚formulka‘, ktorá sa tak často cituje, že – ruthénska národnosť je výtvorom Stadiona, to celé je nezmysel, ak sa berie doslovne. Zostáva však pravdou, že rozpor medzi oboma národmi vytvorila a živila reakčná ústredná vláda, keďže spočiatku nachádzala podporu u Rusínov proti ústavnému hnutiu. S postupnou demokratizáciou spoločnosti si vidiecke obyvateľstvo všade uvedomilo svoje občianske práva, a teda aj vplyv na verejný život – a s povinnou školskou dochádzkou sa vo všetkých krajinách, dokonca aj medzi roľníkmi, objavilo národné povedomie. Východná Galícia nemohla byť výnimkou, a preto tieto všeobecne historické fakty plne vysvetľujú ‚vznik ruthénskej národnosti‘. Nevznikla samotná národnosť, iba jej povedomie. Ako sa však stalo, že táto národnosť nechce pokojne spolupracovať s poľskou na pokroku krajiny, a že veľká časť jej inteligencie a duchovenstva sa napriek všetkým ústupkom vlády stále hlási k ruskej národnosti…“
  • „La Presse“ z 24. novembra 1848: „…stretávame dva milióny Ruthénov, ktorí boli dlho utláčaní Poliakmi a využívajú každú príležitosť, aby proti nim vyjadrili svoju hlbokú nevraživosť. [použité označenie ‚Ruthenes‘, pozn.]“ Nadväzujúce vyjadrenia potom nájdeme v „Jörgel Briefe (1848 – no. 24, s. 23)“: „Rusnáci rozumejú po nemecky len veľmi málo a všetky ich želania sú vtesnané do jedného porekadla: ‚Žiadna robota, žiadne príkazy, ale cisár z Rakúska.‘“ Alebo podobné nadhľady z iného zdroja: „Rusnáci [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] tiež z celého srdca nenávidia Poliakov, ktorí si ich podmanili, a ktorí boli ich bývalými zemepánmi, a preto v žiadnej inej korunnej krajine nie je rakúska nadvláda taká pevná ako v Galícii, kde roľníci uctievajú vládu ako svojho osloboditeľa od životných ťažkostí a sú pripravení vrhnúť sa na šľachticov s ohňom a mečom. Až do nedávnej doby našiel roľník v Galícii vo vláde oddaného straníckeho pomocníka. (Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861)“
  • V knihe Christiana Friedricha Pfeffel von Kriegelsteina – vydanej v roku 1849 – môžete nájsť: „To isté platí aj pre Galíciu, ktorej obyvateľstvo je zložené v rovnakom pomere z Poliakov a Rusínov alebo Ruthénov gréckokatolíckeho vierovyznania [presná citácia: ‚…de Russiens ou Ruthènes du rit grec-uni,‘ pozn.] Aj tu sme dvakrát videli, ako sa väčšina obyvateľov postavila proti pokusom šľachty o obnovenie starého poriadku. Ak zhrnieme vyššie uvedené, zistíme, že ak necháme bokom Poľské kráľovstvo, celkový počet obyvateľov bývalých poľských provincií dosahuje sedemnásť miliónov, z ktorých je len 4 500 000 Poliakov, zatiaľ čo zvyšok tvoria Nemci, Lotyši, Židia a Malorusi, ktorí tvoria základ obyvateľstva. (s. 26)“ Na tomto úryvku je zachytený myšlienkový prechod k „jednotnému Malorusku“ siahajúcemu od Kyjeva po Ľvov. Čo je v podstate voľaký pozostatok stáročia trvajúcej poľskej nadvlády nad týmito územiami, kedy sa Ruthéni aj kyjevskí Malorusi ocitli v tomto štátnom útvare, a keďže boli všetci prakticky „Rusmi“, tak sa zaužívalo takéto jednotné pomenovanie celej oblasti obývanej „Rusmi“ – Malorusko, došlo k rozšíreniu pôvodného významu tohto termínu, a od toho sa odvodilo pomenovanie obyvateľov. Taktiež je pochopiteľné, že Ruthéni z Galície mali v tých časoch bližšie ku kyjevským Rusom než Poliakom. V historickej literatúre som dokonca narazil na zmienky o tom, ako Ruthéni z Galície utekali do ruskej časti tohto štátu. V skutočnosti niekedy vtedy sa začali politicky oddeľovať od skupín rovnakého etnického pôvodu: Rusnákov v ostatných oblastiach Karpát, patriacich vtedy do iných štátnych celkov (Rakúsko-Uhorsko).
  • „L’ami de la Religion“ [„Priateľ viery“, pozn.] prinieslo dňa 1. novembra 1849 v časti „Bulletin de la politique étrangère“ [„Správy o zahraničnej politike“, pozn.] tieto novinky: „Organizácia Talianska, Uhorska a Galície je v súčasnosti hlavnou témou rokovaní vo Viedni. Uhorsko najprv dostane, ako sme už spomenuli, dočasnú vojenskú a administratívnu správu na dobu trvania výnimočného stavu. Následne bude mať provinciálny snem alebo snemy v každom z piatich alebo šiestich veľkých okresov, ktoré budú tvoriť divíziu. Rôzne národnosti, ktoré ju tvoria, ako sú Slováci, Ruthéni, Valaši a Srbi, budú mať popri Maďaroch právo používať svoj jazyk a inštitúcie prispôsobené ich miestnym potrebám. [Presná citácia: ‚…les Slovaques, les Ruthènes, les Valaques, les Serbes…‘, pozn.]“
  • Félix Martin v knihe „Guerre de Hongrie en 1848 et 1849“ [„Uhorská vojna v rokoch 1848 a 1849“, pozn.] v roku 1850 napísal: „Čas tlačil, bolo treba konať. Dve veci v kombinácii s veľkým nasadením síl mohli azda zachrániť Uhorsko. Buď sa musela vláda západnej Európy postaviť diplomaticky alebo materiálne medzi Rusov a Maďarov, alebo sa Maďari museli vzdať sa svojich nespravodlivých predstáv o výsadách voči Slovanom a Valachom vo svojom kráľovstve a sami uznať práva týchto národov. Vtedy by sme mohli byť svedkami náhleho obratu, keď by spojenci Rakúska priniesli do radov Maďarov svoju silu, odvahu a možno aj víťazstvo. Maďari však boli v tejto otázke, žiaľ, neústupní. Márne sa im uvádzal príklad Poliakov, ktorí na Pražskom kongrese obetovali zjednoteniu slovanských národov výsady, ktoré mali voči Ruthénom v Galícii, a uznali ich národnosť. [použité označenie ‚Ruthènes‘, pozn.] (s. 152)“
  • „La Hongrie – Ancienne et Moderne“ [„Uhorsko – Staré a moderné“, pozn.] vydané v roku 1851, pod dohľadom M. J. Boldenyiho, charakterizuje ruthénske etnikum takto: „Ruthéni alebo Rusnáci [presná citácia: ‚Les Ruthènes ou Rusniaques…,‘, pozn.] majú jedinečný vzhľad. Ich nohavice z tmavomodrého alebo červenohnedého plátna, ktoré sú v spodnej časti rovnako široké ako v hornej časti, sa málo líšia od tureckého odevu na štýl mameluka; zvyšok odevu je nezvyčajne ťažký. Ruthéni majú rozpustilé mravy; muži aj ženy nadmerne konzumujú alkoholické nápoje, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri všetkých ich slávnostiach, či už radostných, alebo smútočných. Svadby, krsty alebo pohreby sú vždy príležitosťou, pri ktorej sa ich neprimerané chute môžu slobodne prejaviť. Ich tanec je hrubý, neusporiadaný, takmer divoký; je to neprerušený sled rytmov, ktoré sprevádzajú prenikavé a divoké výkriky. Stručne povedané, Ruthéni sú najdivokejším typom slovanského národa v Uhorsku a pod plášťom starých Sarmatov, ktorý ešte nezložili, si zachovávajú drsné inštinkty svojich predkov. Zmenili náboženstvo, keďže nasledujú grécky obrad, ale miešajú ho s bizarnými praktikami a pridávajú k nemu tie najextravagantnejšie legendy, takže ich možno bez väčšej urážky obviniť, že sa zmenili len v oblasti poverčivosti. (s. 154)“
  • V Londýne bola v roku 1851 vydaná pre zmenu kniha s názvom „The Bible of Every Land“ [jej aktualizovaná verzia pochádza z nejakého roku 1860, pozn.], ktorá prináša súbor všetkých svetových jazykov a dialektov, do ktorých bolo – do tých čias – preložené Sväté písmo, pričom sa v nej píše: „Ruský jazyk má len dve hlavné vetvy: veľkoruskú, ktorá je literárnym a oficiálnym jazykom národa, hovorí sa ním v Moskve a severných častiach impéria, a maloruskú, ktorá obsahuje mnoho zastaralých výrazov a prevláda na juhu európskeho Ruska, najmä smerom na východ. K týmto ešte môžeme priradiť jazyk Rusnákov [v originálnom texte použitý pojem „Russniaks“, pozn.], ktorým sa hovorí vo východnej Galícii a severovýchodnom Uhorsku, ktorý sa síce mierne líši výslovnosťou, ale je v podstate rovnaký ako maloruský a bieloruský, alebo poľsko-ruský, ktorým hovorí obyčajný ľud v častiach Litvy a v Bielorusku.“
  • Rakúsky generál Karl Ludwig von Ficquelmont, byvalý predseda vlády a minister zahraničia, ako aj veľvyslanec v Konštantínopole a Petrohrade, v roku 1852 poznamenáva: „Malo byť obnovené Poľsko Jagellovcov, alebo Poľsko, aké ho vytvoril Kazimír Veľký? Alebo to bolo toto nové, slobodné Poľsko z roku 1791, v prospech ktorého sa Kościuszko chopil zbraní; jediný, jedinečný, ale príliš neskorý ozbrojený protest proti rozdeleniu? Tento protest bol navyše bezmocný, pretože roľníci, ktorých vyzval k povstaniu, väčšina z nich ozbrojená kosami, sa pri prvom strete rozpŕchli; a šľachtici neprejavili žiadnu ochotu zúčastniť sa povstania, ktoré by hlásalo oslobodenie roľníkov. Keďže nevedeli, o ktorom Poľsku sa hovorí, ako základ pre toto obnovenie bol použitý princíp národnosti. Ale keď treba ignorovať politickú národnosť, čo znamená rasová národnosť v Poľsku? Litva a obyvatelia provincií dobytých od Ruska nie sú Poliaci. Ruthéni [použitý pojem „Les Ruthènes“, pozn.], ktorí tvoria dve tretiny obyvateľstva Galície, nie sú Poliaci. Obyvatelia územia, ktoré nieslo názov Veľkopoľsko, teda Mazovsko, Podlachia [Podlesie, pozn.], územia medzi Sanom, Vislou, Karpatmi a Sliezskom, títo boli jediní čisto poľského pôvodu; ich počet bol sotva osem miliónov. Poľská koruna získala význam až vďaka spojeniu s Litovským veľkokniežatstvom. (s. 101)“
  • Profesor Cyprien Robert bol francuzský lingvista, ktorý sa zaujímal o otázky súvisiace so Slovanmi. Výsledkom jeho práce bolo niekoľko kníh. Ja osobne som najprv narazil na jeho dvojzväzkové dielo „Le Monde Slave“ [„Slovanský svet“, pozn.] (vydané v roku 1852). Súčasťou tohto diela – v jeho druhom zväzku – je aj problematika „Ruthéni vs. Rusi“ Pán Robert sa pritom zamýšľa takýmto spôsobom: „…ruský národ, pôvodne nazývaný ruthénsky [použité označenia: ‚la nation russe‘ a ‚ruthenienne‘, pozn.], pričom tieto dva názvy postupom času začali označovať dva veľmi odlišné národy. Z etnografického hľadiska, kto boli prví Rusi alebo Ruthéni? [použité označenia: ‚Russes‘ a ‚Rutheniènes‘, pozn.] Odkiaľ pochádzajú? Do ktorého regiónu siahajú ich pôvody? Sú alebo nie sú identickí s modernými Rusmi? Aké rozdiely medzi nimi existujú? Toto všetko sú problémy, na ktoré historici bežne nemajú odpovede… (…) …rozdiel v názve, jazyku, zvykoch a národnosti medzi dvoma veľkými ruskými kmeňmi na severe a juhu, Rusmi a Ruthénmi [použitá fráza: ‚…les Rossianes et les Ruthènes,‘ pozn.] Poľskí autori a samotní Moskoviti [použité označenie ‚les moscovites‘, pozn.] sa zhodujú v tom, že tieto dva názvy označujú dve odlišné skutočnosti, dva úplne odlišné národy. Nikto však nevie povedať, v čom sa jeden od druhého pôvodne líši. My sa domnievame, že slová ‚Rossianin‘ a ‚Rusin‘ nie sú v žiadnom prípade identické, ale že sú to dve slová, ktoré sa úplne líšia významom aj pôvodom. (…) Domnievame sa, že slovo Rusin, (…), v latinčine ruthenus, bolo slovo, ktoré sa už bežne používalo u Slovanov v Karpatoch a na juhu pred príchodom Varjago-Rusov zo severu [Varjagovia, pozn.] Ako inak vysvetliť používanie názvu Ruthéni alebo Rusini na označenie Slovanov z Karpát v Maďarsku a dokonca aj v Galícii, kam až o mnoho storočí neskôr prenikli varjago-ruskí dobyvatelia prostredníctvom svojich posledných potomkov? Aj dnes, a dokonca aj v Petrohrade, sa slová ‚Rossia‘ a ‚Rossiski‘ používajú na označenie celého ruského impéria, vrátane fínskych, tatárskych a nemeckých národov. Slovo ‚russ‘, ‚svataïa russ‘, označuje slovanský rod, prvotné, sväté a čisté Rusko. (…) Archeológ Morochkin umiestňuje prvých Ruthénov do Červenej Rusi a ich meno odvodzuje od rieky Ros, prítoku Dnepra, o ktorej sa domnieva, že tento názov mala už pred príchodom Varjagov, ktorí napadli Červenú Rus a Porosiu alebo brehy Ros až s veľkým kniežaťom Jaroslavom v roku 1031. Pôvod ruského slova budeme hľadať oveľa ďalej v minulosti, ako to robí Morochkin. Pôvodné územie Rusínov nie je ľahké definovať [použité označenie ‚Russines‘, pozn.] Zdá sa, že sa rozprestiera od Galície po Ukrajinu [použitá fráza: ‚Il apparaît flottant de la Galicie à l’Oukraine…,‘ pozn.], od Leopolu po Kyjev, od brehov Sanu a Bugu po brehy Dnepra a Prutu. Jedným slovom, historickými baštami tohto ľudu sú východné a severné svahy dlhého karpatského pohoria. Zdá sa teda, že Ruthéni [použité označenie ‚Les Ruthéniens‘, pozn.] sa opierali o tie isté hory, o ktoré sa opierali prví Ilýri a Česi, na opačnej strane. Ale akou cestou sa horskí obyvatelia Ruthénie dostali na svoje náhornej plošiny? Mohli sa tam dostať len dvoma cestami: príchodom od Dunaja alebo príchodom zo stepí Čierneho mora. (s. 186-188)“ Znova dávam do pozornosti vymedzenie „Oukrajiny“ ako špecifickej geografickej oblasti, pričom Galícia, do nej nespadá, ani ďalšie oblasti na východ od Halíča, ale až tam niekde ďaleko je „Oukrajina“. Tieto riadky a tvrdenia Cypriena Roberta sú v mnohom založené na dohadoch, dá sa o nich polemizovať, ale keď sa začítate do stránok prvého zväzku spomenutého diela, tam už iba prevraciate očami: „Malorusi alebo červení Rusi, ktorí sa vo svojom jazyku nazývajú Rusíni, Ruthéni alebo Rusnáci [použitá fráza: ‚…Russines, Ruthènes ou Russniaques…,‘ pozn.], majú 13 150 000 duší, z toho 2 774 000 v Rakúsku. Obývajú takmer celé južné Rusko. V ich dedinách sa nachádza veľa Poliakov, ktorým patrí väčšina hradov, a ich mestá sú plné Grékov, ktorí sa tam od nepamäti usadili, aby obchodovali. Takto sa dva národy východnej Európy, ktoré najviac túžia po národnej nezávislosti, Heléni a Poliaci sa stretávajú pri pohostinnom ohnisku Kozákov, a tri utláčané národy sa môžu spoločne sprisahať o tom, ako zredukovať toto Čierne Rusko, ktoré sa stalo celým Ruskom a hrozí, že sa stane svetom, na jeho prirodzené hranice. (s. 59)“ Cyprien Robert nám práve vytvoril územie Malorusov (siahajúce od Kyjeva po Ľvov), ktorí sa nazývajú Rusínmi. Fantazmagória? Choromyseľnosť, pomätenie? Nie, nie… niečo iné. Že takéto pospájanie všetkého dokopy – z hľadiska osobitej histórie jednotlivých častí dotknutého územia – nedáva žiaden zmysel? Nevadí. Ale prečo by niekto takéto niečo robil? Je to tam napísané: Poliaci s Grékmi a Kozákmi – vytiahnú spoločne do boja s Rusom, ktorý by chcel byť svetom! Pokračujme ďalej: „Nachádzajúci sa medzi kresťanmi v Turecku a Moskovitmi, medzi Tatármi a Poliakmi, môže Ruthén [použité označenie ‚…le Ruthène…,‘ pozn.] svojou polohou slúžiť ako sprostredkovateľ medzi všetkými grécko-slovanskými národmi. Keď sa stali roľníkmi na Ukrajine, vo Volyni a v Podolí [použité označenie ‚Devenu agriculteur en Ukraine, en Volhynie, en Podolie…,‘ pozn.], podľahli v týchto provinciách jarmu nevoľníctva, ale na Done, Volge a Čiernom mori si zachovali svoj primitívny charakter, svoju nezkrotnú povahu a kočovné chúťky, vďaka čomu sú považovaní za Arabov slovanského sveta. Títo slobodní synovia stepí, títo Slovania z Ázie, sú dodnes tým, čím boli ich predkovia, spojenci Poľska. (s. 59)“ Kde začať? „Može Ruthén slúžiť ako sprostredkovateľ…“ Prosím? Zaujíma niekoho, že Ruthéni majú omnoho viac spoločné so skupinami, ktorých predkovia prišli [alebo tam niekde žili už dávno predtým, i takéto názory sa objavujú; pozn.]) do oblasti karpatského oblúka, niekto hovorí, že s Maďarmi na prelome 9.-10. storočia, iní hovoria – na prelome 11.-12. storočia, a ich príchod na Slovensko je potvrdený azda niekedy v 13.-14. storočí, a sú tu po generácie – STÁROČIA? Čo majú títo spoločné s Donom, Volgou a Čierným morom? Prekristapána! Cyprien Robert si vytvára svojich „Ruthénov – všade prítomných zjednotiteľov“ a tí následne slúžia jeho zámerom, ich používa. Práve ste nečítali historickú prácu, ale bod politického programu profesora slovanskej literatúry Cypriana Roberta. Ten bol v tejto etape svojho života orientovaný na tvorbu akéhosi obranného bloku voči… imperialistickým snahám Ruska? Do tohto plánoval zapriahnúť aj nejakých tých Srbov, Bulharov, či Turkov… Jeho boj ho časom – zjavne – úplne pohltil, až opustil skúmanie Slovanov a začal s aktívnou podporou „panlatinizmu“ (v jemne obmenenej podobe, kde by šlo o spojenectvo „gallo-latinských“ národov), ako obrane voči „panslavizmu“. Prečo niečo také spomínam? Snažil som sa poukázať, že myšlienka zjednotenia rôzných národov v bloku zameranom proti Rusom je v prostredí západnej Európy prítomná stáročia. Pravdepodobne niekde v takýchto prácach je možné odsledovať zrod prvotnej myšlienky vedúcej k vzniku „politického ukrajinizmu“. S tým rozdielom, že v tom čase nebola Volynská oblasť a Podolie súčasťou Ukrajiny, pretože pojem Ukrajina bol ešte stále vnímaný, čo je evidentné aj z toho, ako s ním pracuje Cyprien Robert, predovšetkým ako geografický názov jednej z – mnohých ďalších – oblastí.
  • Doktor filozofie, profesor slavjanskej starovedy [Slavistiky, pozn.] na císarskej kráľovskej univerzite vo Viedni, Ján Kollár v diele „Staroitalia Slavjanská“ – vydané v roku 1853 – napísal: „Ostatně těžko rozhodnouti, zdali tito Alpští Slavjané Reziané a Ladinové v Helvetii a v Tyrolsku pozůstatkové jsou zdejších prabydlitelů Slavjanských, jenž od jakživa v těchto krajinách bydleli, a odtudto vždy dále do Italie se pomykali a sypali: anebo či jsou novější příchozí z Etrurie od Gallův sem vytlačeni. (…) Jméno Raseni, Rascia nepochybně do Etrurie tak se děděním od ohňoctivých praotců dostalo, jako i do Illyricum a do Serbie, kde též království a krajina Rascia, Rasciana a řeka Rasa Raska. Dosti na tom, že nejen kořen raz ras, ale i všecky formy, ve kterých se toto jméno v Etrurii i v Alpech ukazuje, čistě slávjanské jsou, jmenovitě koncovky -en -ena -ka. Razen, Razena, Raska, a s předložkou po Po-rsena. Mezitím však předce my i v této věci více Liviovi, Pliniovi, Justinovi a jiným staroklassikům věříme, než Niebuhrovi. Ostatně, že jména Razen, Rasci, Razjan, i se jmény Rus, Rosjan, Rusňák, Ruthen – jeden a tentýž původ i význam mají, a ctitele země, ura, slunce čili Slava znamenají, o tom, vyjma snad několik Němců a Normanomodlářů, tuším nikdo více nepochybuje. (s. 212)“
  • Pensylvánia je všeobecne známa ako centrum Ruthénov v USA. Keď tam (Philadelphia) v roku 1854 vyšla kniha s názvom „Types of Mankind“, ako je možné, že táto americká publikácia zobrazujúca odhadovaný počet príslušníkov rôznych slovanských etník – v Rusku, Rakúsko-Uhorsku a ďalších krajinách – uvádza zreteľné etnické rozlišovanie: Veľkorusi, Malorusi, Ruthéni, Bielorusi a tak ďalej?
  • Taktiež v roku 1854 vyšla kniha francúzskeho básnika Thalèsa Bernarda s názvom „La Couronne de S. Étienne ou Les Colliers Rouges (Scènes de La Vie Hongroise au XVᵉ Siècle)“ [„Koruna svätého Štefana alebo Červené náhrdelníky (Scény z uhorského života v 15. storočí)“, pozn.], kde sú zachytené aj takéto opisy tradičnej vidieckej kultúry: „Medzi Ruthénmi sa vyskytujú najrozmanitejšie povery [použité označenie ‚les Ruthènes‘, pozn.]; mladé dievčatá sa musia chrániť pred čarovnými elixírmi a najmä pred upírmi, ktorí majú z pohľadu týchto národov, rovnako ako pre Valachov, veľkú obľubu v napájaní sa ľudskou krvou. Postihne náhle úmrtie nejakého človeka alebo dobytok? Vyhrabú nedávno zosnulého jedinca, stiahnu mu kožu, zašijú mu pery, a potom ho opäť pochovajú s istotou, že teraz už zaiste nebude vysávať krv živých. Keď má dieťa Ruthéna ťažkosti s učením, tak mu začnú dávať jesť chlieb určený pre [voľajakého potulného, pozn.] žobráka [použitá fráza: ‚un enfant Ruthène‘, pozn.] U toho istého národa sa matky obávajú, že ich dedičia sa stanú zlodejmi, ak im ostrihajú nechty, a tak sa uspokojujú s tým, že ich im nechajú okusovať. O novorodencoch existuje toľko bizarných pover, že ich nemožno všetky ani len spomenúť. Treba však poznamenať, že keď chlapec alebo dievča trpí škúlením, znamená to, že jedno oko smeruje k ukrytým pokladom, ktoré má schopnosť vidieť. Bohužiaľ, tieto bohatstvá sa nenachádzajú vždy na dostupných miestach. Jeden z ľadovcov na vrchu Lomnica [Lomnický štít, pozn.] je plný zlata a diamantov, ktoré stráži skalný mních, ktorého gigantická postava sa týči na obzore, akoby hrozila tomu horalovi, ktorý by sa vo svojej chamtivosti odvážil po týchto pokladoch, čo i len zatúžiť. Medzi obyvateľmi týchto divokých miest však kolujú tajomné povesti: obyvatelia Kežmarku vedia, že v polovici minulého storočia sa istý mešťan z mesta dvakrát do roka vydával do Karpát a vracal sa vždy s nákladom zlata. Ako sa mu podarilo nájsť cestu uprostred týchto žulových blokov, ktoré sa týčia ako monštruózne veže, a ako dokázal čeliť vetru, dažďu a snehu? Aj ďalší dobrodruh menom Jekel si rovnako po nebezpečnej výprave dokázal zaobstarať zlato. Odvtedy však už nikto nedokázal nasledovať ich kroky a poklady ukryté v Tatrách zostávajú majetkom mnícha, ktorý ich stráži už mnohé stáročia. (s. X-XI.)“
  • Pozoruhodný vhľad do života Ruthénov priniesol v roku 1855 francúzsky spisovateľ a cestovateľ Albert Montémont. V jeho diele „Voyages en Europe“ [„Cestovanie po Európe“, pozn.], v časti venovanej cestám po Uhorsku niekedy okolo roku 1848, sa nachádza rozsiahly blok textu zaoberajúci sa detailami života v obci Jasiňa [Podkarpatská Rus (Zakarpatie), pozn.] na podklade toho, čo zaznamenal pán de Gérando: „‚Koros-Mezo [maďarské pomenovanie obce, pozn.],‘ dodáva pán de Gérando, ‚je mestečko s 6 000 obyvateľmi, rozptýlenými v piatich údoliach. Je obývané Maďarmi a Ruthénmi [použitá fráza: ‚…de Hongrois et de Ruthènes…,‘ pozn.] V minulom storočí, keď sa začalo s ťažbou lesov, sem boli privedení nemeckí kolonisti, ktorí však každý deň miznú medzi pôvodným obyvateľstvom. V Koros-Mezo bola zriadená maďarská škola, ako aj ruthénska škola [použitá fráza: ‚…école ruthène…,‘ pozn.], kde sa deti okrem svojho jazyka učia aj maďarský jazyk. Roľníci z tejto oblasti sú daňovými poplatníkmi. Keďže ich nemohli nútiť rúbať stromy nútenou prácou, platia svoje poplatky v peniazoch a štátna pokladnica im na oplátku vypláca mzdu ako robotníkom. Je pravda, že sú vo všeobecnosti bohatší ako ostatní dedinčania z Marmatie a predtým, ako sa Židia usadili v Koros-Mezo, bolo možné nájsť viacerých, ktorí si mohli svoj krčach naplniť striebornými mincami. Tak sa nazývajú malé sudy, v ktorých sa na koňoch prepravuje mlieko a syr. Práve v Koros-Mezo je potrebné vidieť kroje Ruthénov [použité ozančenie ‚des Ruthènes‘, pozn.]; vidiečania, ako ľudia, ktorí majú dostatok bohatstva, vedia veľmi dobre, ako si zaobstarať všetky potrebné ozdoby. Ženy majú čiernu alebo modrú vlnenú sukňu, ktorá je v páse nariasená a zakončená červenou výšivkou. Vpredu si viažu zásteru z rovnakého materiálu, lemovanú strapcami a pruhovanú rôznymi farbami. Červený opasok, ktorého konce za nimi plápolajú, je niekoľkokrát omotaný okolo ich tiel. Ich košele sú pokryté červenou a modrou výšivkou a krk im zakrýva množstvo žiarivých náhrdelníkov. Obúvajú sa do červených čižiem a na ochranu pred chladom si prehodia kožušinovú vestu, zdobenú hodvábnymi kvetmi a koženými vzormi všemožných farieb. Ich vlasy sú zviazané v jeden vrkoč pokrytý prúžkami vlny, mušľami a mincami, ktoré sú omotané okolo hlavy; niekedy tvoria dva vrkoče, ktoré sa rozdelia na čele a orámujú tvár, postupne hrubnú až kým sa v zátylku nespoja do jedného vrkoča prepleteného červenými vlnenými niťami s medenými trblietkami. Vydaté vidiečanky si hlavu zakrývajú červenou alebo čiernou hodvábnou šatkou. Čo sa týka mužov, cez dlhé vlasy rozdelené cestičkou na čele, nosia malý klobúk s okrúhlou a nízkou strechou [alebo korunou, pozn.], ktorý je zdobený pri základni medeným pásom. Nosia dlhú košeľu podobnú tunike, vyšívanú farebnými niťami, s veľkým výstrihom, a dlhú koženú vestu bez rukávov, otvorenú na hrudi. Ich drieky sú obopnuté koženými opaskami a dva alebo tri vrecká z farebnej látky im visia po bokoch. Široké vlnené nohavice, biele, červené, modré alebo hnedé, sú stiahnuté na členkoch modrými alebo červenými vlnenými šnúrkami, ktorými sú upevnené sandále. Dodajme, že ženy aj muži nosia na hrudi veľký medený kríž, a že tieto kroje sú tkané a farbené v chalupe sedliaka. Nasledovali sme obyvateľov do gréckej cerkvi, kam sa schádzali vo veľkom počte. Skupiny sedliakov, niektorí kľačiaci, iní stojaci, všetci oblečení v živých farbách, tvorili originálny a zaujímavý obraz, ktorého pozadie predstavoval ikonostas žiariaci zlatom a farbami. Ruthéni, považovaní za najnevzdelanejších obyvateľov Uhorska, doháňajú svoju náboženskú oddanosť [zbožnosť, pozn.] až do fanatizmu. Jeden muž z Koros-Meza po spáchaní troch vrážd žil pokojne v dedine a nikto ani len nepomyslel na jeho zatknutie; mal však smolu, že bol slobodomyseľný a sedliaci, keď sa dozvedeli, že si dovolil v piatok piť mlieko, sa tak rozhorčili, že ho okamžite chytili a odovzdali spravodlivosti. Ich zbožnosť sa prejavuje aj tým, že zahŕňajú popa [gréckokatolícky kňaz, pozn.] darmi. Vo všetkých dedinách má kňaz plat 30 frankov; každý roľník mu však dáva navyše florén a v dňoch veľkých slávností, pri krstoch a pohreboch, mu prinášajú ďalšie dary. Obyvatelia sa snažia byť štedrí; niektorí dávajú až štyri kravy: preto je pop z Koros-Mezo považovaný za kapitalistu. Dokonca aj zbojníci sú tu veľmi dobrí kresťania; títo čestní ľudia kedysi venovali svoje nazbíjané úspory na postavenie kaplnky z jaseňového dreva. Nachádza sa na brehu rieky Tisa, na jednom konci Koros-Meza; oproti tomu, na druhom brehu, stojí ďalšia malá cerkev, tiež postavená z dreva, ktorá nemá takú zvláštnu históriu ako predchádzajúca, ale je pozoruhodná svojím štýlom, ktorý kombinuje ruské a čínske prvky. Lesy v Marmatii dlho poskytovali úkryt banditom. V okolí Koros-Meza pôsobil jeden, známy ako Dubois, o ktorom sa rozprávajú úžasné príbehy; jeho útočisko, skutočné orlie hniezdo, kam raz priviedol unesenú poľskú grófku na ceste, je dodnes vidieť na hore pomenovanej po ňom. Najzvláštnejšie je, že jeho potomkovia žijú v Koros-Meze, vlastnia dom a žijú ako mešťania, čím zarmucujú svojich predkov. Dodnes existuje veľa ľudí, ktorých títo banditi zajali a mučili, kým za nich nebolo zaplatené výkupné. Boli tu organizované bandy, ktoré si rozdelili územie a vládli bez kontroly. A tieto spomienky nie sú medzi ľuďmi natoľko vymazané, že by sa v týchto horách z času na čas znova neobjavili nejakí tí noví vyvrheli.‘“
  • 26. mája 1855 sa v periodiku „L’ami de la religion“ [„Priateľ viery“, pozn.] objavil článok s názvom „Les Slaves Catholiques“ [‚Katolickí Slovania‘, pozn.], ktorý napísal H. Ranc. Ten v ňom popisuje jednotlivé slovanské národy a ich počty, až sa tam objavia takéto vety: „…sú obzvlášť odlišné jazykom: sú to Veľkí Rusi alebo Moskoviti, ktorí žijú v centrálnom Rusku; Malí Rusi alebo Rusnáci, Rusíni, ku ktorým patria Kozáci… [presná citácia: ‚…les Grands-Russes ou Moscovites, habitant la Russie Centrale, les Petits-Russes ou Rusniaques, les Ruthènes dont font partie les Cosaques…‘, pozn.]“ Nebudem sa opakovať, prečo je táto veta bezhraničná sprostosť. Zoberte si mapu, kde budú znázornené historické územia Ruthénov a Kozákov, prejdite si históriu týchto území a ostanete veľmi prekvapení. Alebo si len povedzte nahlas: „Kozáci sú Rusnáci.“ Ale ak ste sa dočítali až sem, tak vám asi nič podobné vysvetľovať nemusím. S takouto silenou snahou pri tvorbe novej terminológie a cielenom spájaní rôznorodých národov do akejsi jednotnej skupiny sme sa už stretli. Už za okamih si pripomenieme kde. Keď som totiž potom nižšie v článku pána Ranca zazrel časť venovanú: „Z týchto snáh, ako aj zo sklonu Slovanov prispôsobiť sa im, v poslednej dobe vzniklo to, čo sa nazýva panslavizmus…,“ vtedy som si ihneď spomenul na – len pred okamihom citovaného – profesora Cypriena Roberta a jeho slová o tom, ako Ruthén poslúži v pozícii sprostredkovateľa pri tvorbe bloku voči Rusovi. A ja som sa zamyslel: „Ak urobíte z Kyjevkých Rusov, Kozákov a Rusnákov… Malorusov, z nich postupne Ruthénov… až napokon… všetko tam takto medzi sebou miešate… Čo sa po celú dobu tohto rozmlievania a zahmlievania skutočných významov odohráva? Pôvodne ruské kmene, etnickí Rusi – v priebehu času – prestávajú byť Rusmi. A ak to budete robiť dosť dlhú dobu, tak sa vám možno podarí, aby Rus nenavidel Rusa, aby sa medzi sebou Rusi (kyjevskí) a Rusi (moskovskí) navzájom zabíjali, pričom jedni i druhí sú… od rovnakej materi.“
  • A po profesorovi Cyprienovi Robertovi a pánovi H. Rancovi sa v roku 1856 objavilo dielo ďalšej… zaujímavej? Skôr fascinujúcej figúrky. Ten niekto sa volal Ludwik Mierosławski [narodený 1814 vo Francúzsku, pozn.] Otec tohto pána bol súčasťou poľských légii a verne slúžil potrebám francúzskej armády za napoleonskej éry [tá trvala od 1799 do 1815, pozn.]; ktorej vrcholom malo byť dobitie a ovládnutie Ruska. Jeho matka bola Francúzska. Celá rodina sa v roku 1820 vracia do Poľska, ale Ludwik Mierosławski už niekedy v roku 1831 (po neúspechu novembrového povstania voči Ruskému panovaniu nad Poľskom) uteká nazad do Francúzska, kde neskôr prednáša o Slovanoch a aktívne pôsobí vo viacerých spolkoch združujúcich osoby, ktoré mali rovnaký osud: museli z Poľska… utiecť. Takíto poľskí občania potom tvoria napríklad drvivú väčšinu parížskeho spolku pre emancipáciu slovanských národov, ktorý založil: Cyprien Robert. Neviem potvrdiť, či sa Mierosławski a Robert poznali, no naisto viem, že spôsob vvyjadrovania Mierosławského a Roberta sa myšlienkovo prakticky zhoduje, neraz až na úrovni fráz. Mierosławski píše: „…a juhovýchode, v obrovskom povodí Dnepra a v hornatých údoliach riek Boh [Južný Bug, pozn.] a Dnester, Ruthéni… [použité označenie: ‚les Ruthènes‘, pozn.] Táto veľká ríša, jedna z najosvietenejších, aké tu boli dlho v kresťanstve, prostredníctvom uplatňovania vysokej latinskej vzdelanosti na slovanskú demokraciu, zostala bez rivala a protihráča. (…) …Lechiti [predkovia Poliakov, pozn.], Litovci a Ruthéni, ktorí na konci 14. storočia nahradili primitívne kráľovstvo Piastov a vytvorili úzku federatívnu republiku.“ Mierosławski (po vzore Cypriena Roberta a H. Ranca) vytvára všadeprítomný ruthénsky národ. Ten spoločne s Poliakmi a Litovčanmi zakladá federáciu. Absurdné. V čase spájania Poľska a Litvy do jedného štátneho celku v závere 14. storočia platilo: 1. Galícia bola súčasťou Poľska, 2. Kyjev s okolím boli súčasťou Litvy. Litva sa k týmto častiam dopracovala potom, čo vyhnali Mongolov, ktorí tieto územia ovládali od nejakého 13. storočia. Obyvateľmi týchto území boli ľudia, ktorých predkovia sa nazývali – kyjevskí Rusi. Táto pôvodná únia Poľska s Litvou bola „predovšetkým personálnou úniou“. Jediné, čo ich vtedy signfikantne spájalo bol – vládca, ktorý bol pôvodne veľkovojvoda Litvy a v roku 1386 sa stal zároveň aj kráľom Poľska. Hoci sa tým položili základy pre budúcu spoluprácu, i tak to malo veľmi ďaleko od plne integrovanej „republiky“ so spoločnými inštitúciami a zastúpeniami. A ja som vyššie už tú Mierosławského „úzku federatívnu republiku z 14. storočia“ dostatočne popísal, že ešte v nejako 16. storočí tam len začínali rozmýšľať, ako sa lepšie integrovať. Skrátka sprostosti. A postaviť „Ruthénov“ zo 14. storočia do nejakého rovnocenného postavenia s Poliakmi a Litovčanmi je už nekonečná absurdnosť. Pretože – ako už vieme – Ruthéni Poliakov nenavideli. Nenávideli ich až tak, že v roku 1846 v Galícii poľskú šlachtu podrezávali. Určite z lásky a vďaky za všetok dovtedajší prínos – pánov veľkomožných – pre ich životy. Neskôr sa tam medzi sebou navzájom – v rôzných obdobiach a nejakými prestávkami – zabíjali nepretržite ďalších 80 rokov po týchto slovách Mierosławského. Ruthéni z Galície neboli aktívnymi účastníkmi vytvárania tohto „federatívneho“ zoskupenia. Boli to prakticky „poľskí nevoľníci“. Vidíte, a takto dopadne človek – vyzerá ako úplny idiot, ak sa snaží za každú cenu napasovať termín, v tomto prípade Ruthéni, na obyvateľstvo s kompletne odlišným historickým zázemím (kyjevské teritóriá). Naznačovať, že Ruthéni tvorili zjednotenú etnickú skupinu, ktorá bola prítomná, a zároveň mala pod kontrolov celú Galíciu a zároveň územia v okolí Kyjeva? Celé úsilie venované „homogenizovaniu“ obyvateľstva od Dnepra, Dnestra, Kyjeva… až niekam po Karpaty, slúži jedinému účelu: tvorbou dojmu o jednotnom etnickom celku sa malo dosiahnúť ľahšie začlenenie týchto území do sféry poľského vplyvu. Tieto motivácie sa dajú veľmi pekne odčítať aj z takýchto viet: „…týchto šesť miliónov Ruthénov, neschopných samostatne sa konštituovať, je nútených vybrať si medzi Ruskom a Poľskom. Niet pochýb, že sa rozhodnú pre tú z týchto dvoch možností, ktorá im vráti skutočnú vlasť tým, že ich rehabilituje. Aj keby sa Poliakom podarilo násilím ich naturalizovať bez obnovenia ekonomickej a politickej demokracie v týchto provinciách, ktorú predpokladá bývalá únia, Rusko, bez ohľadu na svoj režim a oslabenie, by v tom videlo pokušenie a prostriedok na neustále nepokoje proti svojmu rivalovi, ktorý sa sotva zotavuje z úsilia o svoju obnovu. (s. 406)“ Ďalšími zaujimavosťami pána Mierosławski potom sú: „Videli sme, že Poľsko je len dobrovoľným a vzájomným zjednotením troch veľkých slovanských kmeňov… (s. 405)“ Až sureálne vyznieva takýto príbeh o tom, ako im z tejto „dobrovoľnej ríše najosvietenejších, aká tu kedy bola“ začali utekať Kozáci do… hádajte kam: „…pretože to viedlo k emigrácii ruthénskych Kozákov [presná fráza ‚des Cosaques ruthéniens‘, pozn.] do Ruska… (s. 405)“ A už tradičný dodatok – nie, ani pre pána Mierosławského nebola Ukrajina významovo „všetkým“, ale stále bola iba jedným z niekoľkých pomenovaní lokálnych oblastí: „Dnes sú vlastníkmi týchto krajín (Volyň, Podolie a Predborysthénska Ukrajina) [presná citácia: ‚…(Volynie, Podolie, et Ukraine cis-borysthénienne)…‘, pozn.], okrem celej ich domácej a administratívnej klientely, čisto Poliaci… (s. 405)“
  • Francúzky katolický magazín „Le Correspondant“, periodikum slúžiace v pozícii nástroja pre šírenie myšlienok liberálneho katolicizmu [inak dávam do pozornosti ďalšiu zaujímavú osobnosť pôsobiacu v tej dobe v Paríži, ktorí tam zakladal konkurenčné „Études“ – ruského konvertitu a jezuitu Ivana Sergeyevicha Gagarina, pozn.], vo svojom vydaní z 25. októbra 1858 prinieslo úryvok z diela D’Camille Allard, kde uvádza: „Malorusi (Runáci, Ruthéni, obyvatelia Červenej Rusi; Malorusko: Galícia, Podolie, Volynská oblasť, Kyjev, Ukrajina)… [presná citácia: ‚Les petits Russes (Rousniaques, Ruthènes), habitants de la Russie rouge, de la petite Russie : Galicie, Podolie, Volhynie, Kiew, Ukraine)…,‘ pozn.]“ Takže tu máme ďalší príklad plošnej „ruthenizácie“ obyvateľstva, ale taktiež vymenovanie JEDNOTLIVÝCH – separátnych územných celkov v týchto končinách a Ukrajina je stále len jedným z mnohých ďalších lokálnych pomenovaní.
  • Daniel Irányi a Charles-Louis Chassin vo svojej knihe „Histoire Politique de La Révolution De Hongrie 1847–1849 (Première Partie – Avant La Guerre)“ [„Politické dejiny uhorskej revolúcie 1847 – 1849 (Prvá časť – Pred vojnou)“, pozn.], vydané v roku 1859, napísali: „…sa slovanské obyvateľstvo Uhorska delí na štyri jasne odlíšiteľné skupiny: Slováci, Ruthéni, Chorváti a Srbi. [Presná citácia: ‚…les Slovaks, les Ruthènes, les Croates, les Serbes,‘ pozn.] (…) Zatiaľ čo Ruthéni [použité označenie ‚les Ruthènes‘, pozn.], usadení na opačnom konci, na severovýchode, používajú zhruba rovnaký ruský jazyk ako ich susedia v Galícii. (…) Čo sa týka historického rozdielu, ten nie je o nič menej pozoruhodný. Slováci a Chorváti sú nepochybne pôvodní obyvatelia, aspoň vo vzťahu k Maďarom. Na druhej strane, Ruthéni [použité označenie ‚les Ruthènes‘, pozn.] a Srbi, vo väčšej miere emigrovali do Uhorska dlho po príchode arpádovských dobyvateľov: prví síce predchádzali ostatné skupiny svojho národa už počas maďarskej okupácie, ale v hojnom počte prišli až v 15. storočí; ostatní pricestovali najmä v 16. a 18. storočí, hľadajúc útočisko pred náboženským a sociálnym prenasledovaním od svojich moslimských pánov. (s. 46-47)“
  • Leon Deluzy v roku 1860, vo svojej knihe „La Russie, Son Peuple et Son Armée“ [„Rusko, jeho ľud a jeho armáda, pozn.]; poznamenáva: „V Rusku [použité označenie ‚En Russie,‘ pozn.] teda šľachta nie je domáca, rovnako ako v iných krajinách obývaných slovanským národom. Početné šľachtické rodiny usadené v krajine Rusnákov alebo Ruthénov sú poľského pôvodu [presná citácia: ‚…des Rousniaks ou Ruthènes…,‘ pozn.]; dokonca majú zvyky a jazyk, ktoré sa líšia od zvykov a jazyka roľníkov. Pán de Haxthausen sa domnieva, že prišli do krajiny v stredoveku a postupne si Rusnákov podmanili [použité označenie ‚Rousniaks,‘ pozn.] Aj samotní vidieckí šľachtici sú poľského pôvodu. (s. 63)“
  • „Le Siècle (Edition de Paris)“ z 12. januára 1867: „Kňazi verbálne indoktrinovali roľníkov v tom istom duchu; a treba poznamenať, že propaganda sa neobmedzovala len na Rusnákov v Galícii. Rusnáci žijú aj v severovýchodnej časti Uhorska, v Bukovine a v Transylvánii [Sedmohradsko, pozn.], a všade kňazi, podporovaní Ruskom, formujú poddaných cára. [Použité označenie ‚Rousniaques‘, pozn.]“
  • Rok 1869 a kniha „GALICYA pod wzgledem topograficzno-geograficzno-historycznym“ [vydaná v Ľvove, pozn.]: „Podľa štatistiky žije v Galícii 5 290 974 obyvateľov… (…) Žijú tu: Poliaci, Rusíni, Nemci, Arméni, Židia, Karaiti [alebo Karaimovia, pozn.], Moldavčania, Maďari, Cigáni a Lipovania. Medzi týmito sú v prevahe najmä Slovania, tj. Rusíni vo východnej a Poliaci v západnej časti otčiny… (s. 17)“
  • Približne v roku 1871 bola vydaná zbierka slovenskej ľudovej slovesnosti od Adolfa Petra Zátureckého – slovenského pedagóga a jazykovedca – pomenovaná „Slovenské porekadlá. Jej rozborom pre periodikum „Český lid“ (1893/94) sa zapodieval J. V. Novák, pričom nezabudol ani na mnohé úryvky z tejto knihy. Jedným z takýmto úryvkov; poukazujúc na vhodnosť pôstného, pripadne popis skromného jedla, zároveň zdôraznenie prísneho dodržiavania pôstov u Rusnákov, bol takýto príklad slovenskej tvorivosti z dielne prostého ľudu: ‚To by aj Rusnák na Velký piatok môhol pojiesť.‘“
  • Druhý zošit časopisu „Slovenské pohľady“ z roku 1882, v článku Pavla Križka pomenovanom „Nemecké osady na Slovensku“, prináša takéto postrehy: „Najprirodzenejšie vysvetlenie tohoto zjavu záleží v tom, že tieže osady boly prvotne slovenským ľudom založené a obydlené a od týchto praobyvateľov svojich obdržaly i svoje pôvodné slovenské mená. V priebehu časov, keď sa nemeckí dosťahovalci počtom natoľko zmohli, že jim obce, prvotne nimi zaplavené, už viac nestačily, začali sa rozprestierať i do susedných osád a rozmnožili sa časom i v týchto tak veľmi, že pôvodné obyvateľstvo počtom prevýšili a takrečeno udusili; obce podržaly ničmenej pôvodné názvy, aby boly dôkazmi jejich drievnej slovenskosti. Ba čo viac, i rodinné mená, ako sú Medveď, Rusnák, Klíč, Ličko a tým podobné, ktoré sa v týchto obcach už v šestnástom storočí sťa domorodé vyskytujú, poukazujú zrejme, že pôvodné obyvateľstvo týchto znemčených obcí bolo slovenské. Mohol by síce niekto nadhodiť, že mohly slovenské rodinné mená dostať do týchže nemeckých obcí tým spôsobom, že sa Slováci v nich usadili zakúpením majetkov alebo ženbou a síce po Nemcoch. Naproti tomu však môžeme poukázať na mnohočetné prípady, v ktorých tutejší Nemci jasno vyslovili, že neztrpia medzi sebou ani Slováka, ani Maďara, ani ku ktorémukoľvek inému národu, mimo nemeckého, patriaceho človeka. Nad udržaním nemeckého svojho rázu bdeli tutejší Nemci tak prísno, že i kráľovia a snemy boly prinútené postaviť isté hrádze tejto nemeckej výlučnosti a výstrednosti.“
  • Publikácia s názvom „Magyar Nyelvör – Tizenegyedik Kötet (Első Füzet)“ [„Maďarský jazyk – Zväzok jedenásty (Prvá brožúra)“, pozn.] – vydané v roku 1882, redigoval Szarvas Gábor; definuje osobu označovanú termínom „rusnyák“ ako: „…Malorus z Uhorska a Galície, po slovensky – Rusnák. [použité označenie ‚rusňák‘, pozn.] (s. 417)“ Prakticky tá istá definícia sa nachádza v „Denkschriften der Kaiserlichen Akademie der Wissenschaften – Einundzwanzigster Band“ (na strane 52), vydané v roku 1872; a potom aj v „Slownjk česko-německý (Diel III. / P-R)“ (1837) od Joseba Jungmanna (s. 960), pričom všetci uvedení sa najskôr išpirovali u niekoho ako Jerzego Samuel Bandtkie (1806, s. 1297), ďalej som už nepátral. Na toto si je potrebné dávať pozor pri skúmaní historických záležitostí, kde niekto niečo napíše a neskôr sa dané tvrdenie už len opakuje a opakovaním napokon dosvedčuje „pravdivosť“. Overovať si, pokiaľ možno, či je dané tvrdenie ozaj pravdivé.
  • Poľskí intelektuáli poznamenávajú: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) ‚Ruthénsko-ukrajinská strana‘ bola v Galícii založená okolo roku 1890, a založili ju tí politici, ktorí chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie… Rakúski politici naklonení Nemecku, ktorí pred tridsať rokmi začali ‚Ruthénsko-ukrajinské hnutie‘, snívali o získaní celého Maloruska… (Lutosławski, Romer; 1919)“
  • E. Šedý v článku „Strbské a Popradské pleso“ (napísanom pre „Časopis turistů“) v roku 1893 na Tatry spomína týmto spôsobom: „Zmije zabité i živé jasně nám dokazovaly, že i tento ráj má své hady, a sice v počtu velmi hojném. Cestou nepotkali jsme nikoho, vyjma několik pastvců, kteří se stády svými tu potloukávali. Slováci tito, ať starý, až mladý, chovali se k nám co nejúsluzňeji, a ptali-li jsme se na cestu, jistě každý tak daleko nás dovedl, kam až doznívaly zvonky jeho stáda. Vypsav nám pak cestu další, zvolna vracel se zpět. Prohlédnuvše si bedlivě překrásné, malebné partie divoké bystriny, jež po levé ruce dolů do údolí se hnala, a posilnivše se ledovou vodou z téže, počali jsme příkře stoupati po vrchu. Cesta dosud pohodlná stávala se obtížnější, a často, nenalezše u „chodníku“ obarvených stromů, museli jsme kus cesty se vrátiti a jiným směrem po značkách se ohlížeti. Kráčeli jsme po pasece, kde často zcela nepatrné kmeny neb pařezy barvami označeny byly. Konečně po dvouhodinném pochodu sdělil s námi starý Slovák, že jsme už blízko jezera. A vskutku! Po malé chvíli vstoupili jsme na úpravnou, pískem posypanou cestu, jež vedla úpravným sadem ke skupině překrásných letních vil. Jsou to jednak příbytky hlavně polských šlechticův a maďarských bohačů, jednak jest tu hotel, lázně, ochranná budova pro turisty atd. Zde – u plesa Štrbského – také nejspíše nalézti lze osvědčené průvodce na nejvyšší štíty horské, z nichž nejznámější jest, tuším, starý Rusňak.“
  • „Ukrainian National Association“ (UNA) na svojich webových stránkach píše toto: „UNA bola založená v roku 1894, keď prvá vlna ukrajinských imigrantov pricestovala do Spojených štátov, aby pracovali v uhoľných baniach Pensylvánie.“ Ibaže… tou prvou vlnou imigrantov NEBOLI UKRAJINCI. Táto organizácia sa totiž zakladala pod názvom – „Ruthenian National Union“, a pod týmto názvom vystupovala… až do nejakého roku 1914. Budem opakovať svoje slová z minulosti: keď si človek predstaví, ako prídu ľudia do USA, prídu tam ako „Ruthéni“, ktorí sa najskôr označujú ako „Rusnáci“, možnože „Rusíni“, prebehne 20 rokov a z nich už sú Ukrajinci, prebehnú ďalšie roky… a dnes žiaden ich rodinný príslušník a potomok ani len netuší, aký bol SKUTOČNÝ pôvod jeho predkov. Toto je tragédia, prepisovanie histórie a strata identity.
  • Prepracovanú štúdiu s názvom „Haus und Hof bei den Rusnaken (Mit einer Einleitung über den Namen der Rusnaken)“ [„Dom a dvor u Rusnákov (S úvodom o pomenovaní Rusnákov)“, pozn.], ktorú napísal Prof. Dr. Raimund Friedrich Kaindl, priniesol v roku 1897 časopis „Globus“ a ponúka v nej takéto úvahy: „Aby sa predišlo nedorozumeniam, je potrebné hneď na začiatku tohto článku uviesť niekoľko poznámok o význame názvu ‚Rusnák‘ a o názvosloví Ruthénov [použité označenia: ‚Rusnak‘ a ‚Ruthenen‘, pozn.] vo všeobecnosti. Keďže doteraz neboli stanovené všeobecne uznané názvy pre tento národ a jeho jednotlivé časti, autor sa cíti povinný stanoviť význam názvov používaných v jeho prácach. Na druhej strane nemožno poprieť potrebu efektívneho názvoslovia, ktoré má pre pokrok ruthénskej etnografie [použitá fráza: ‚…der Ethnographie der Ruthenen…‘, pozn.] mimoriadny význam. (…) Keď autor týchto riadkov začal asi pred desiatimi rokmi písať svoju prvú prácu o Ruthénoch [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.]; panoval veľký zmätok ohľadom ich názvoslovia. V úradnom jazyku sa používal termín „Ruthéni“, a týmto termínom sa rozumeli všetky ruthénske skupiny vrátane Huculov [použité označenia: ‚Ruthenen‘ a ‚alle ruthenischen Stämme‘, pozn.] Mnohí autori si tento termín osvojili; iní označovali túto etnickú skupinu ako ‚Kleinrussen‘ [Malorusi, pozn.]; tu a tam sa vyskytli aj termíny ‚Rotrusse‘ [Červení Rusi, pozn.] alebo ‚Reufse‘. Keďže bolo známe, že všetky tieto termíny nie sú nijako zvlášť populárne, niektorí etnografi sa ich snažili nahradiť termínom ‚Russinen [Rusín‘, pozn.] Odvodili ho od ‚rusyn, rusin‘, čo je názov používaný v ruthénskej a poľskej písomnosti na označenie všetkých ruthénskych skupín [použitá fráza: ‚…in der ruthenischen und polnischen Schriftsprache alle ruthenischen Stämme…,‘ pozn.]; ale nevšimli si, že je rovnako málo populárny ako skoršie termíny. Zmätok ešte viac prehlbovala skutočnosť, že napríklad Huculov niekedy zaradzovali medzi Ruthénov [použité označenie ‚die Ruthenen‘, pozn.], inokedy ich umiestnil po boku Rusínov [použité označenie ‚die Russinen‘, pozn.] atď. Napokon autor vedel, že tak v Bukovine, ako aj v susednej časti Galície je medzi samotným ľudom rozšírený názov ‚Rusnák‘ pre všeobecné označenie Ruthénov, a najmä pre ruthénskych nížinných obyvateľov, a že ho ľud sám používa svoje vymedzenie sa. Ale tiež vedel z kníh a zo života, že ten istý názov niekedy v urážlivom zmysle používali aj Nerusíni; to ho viedlo k tomu, aby sa vyhýbal používaniu tohto výrazu. Prídavné meno ‚ruski, ruska‘ sa medzi Rusínmi používa bežne; v nemčine ho však nebolo možné používať. Za týchto okolností bol výber vhodného názvoslovia mimoriadne náročný. Z vykonaných výskumov najprv vyplynulo, že pre celkové označenie národa je potrebné uprednostniť predovšetkým výrazy ‚Ruthén, ruthénsky‘ [použité označenia: ‚Ruthenen‘ a ‚ruthenisch‘, pozn.] Sú staré, široko rozšírené a používané v ‚úradnom styku. Nie sú síce populárne, ale to ani ostatné výrazy užívané v písomnom jazyku. Preto nemá zmysel používať v nemeckom jazyku výrazy ‚rusyn, rusin‘ užívané v ruthénskom [použité označenie ‚ruthenischen‘, pozn.] a poľskom písomnom styku ani formy od nich odvodené. Používanie výrazu ‚Rusnák‘ [použité označenie ‚Rusnak‘, pozn.] pre všetkých Ruthénov [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.] zakazuje nielen už spomínaný urážlivý podtón, ale aj skutočnosť, že v bežnom jazykovom používaní sa tento výraz väčšinou vzťahuje len na obyvateľov nížin. Často sa napríklad hovorí: ‚Rusnáci [použité označenie ‚Rusnaken‘, pozn.] žijú v kopcovitej krajine Bukoviny, Huculi v horách.‘ Alebo: „To nie jest Rusnák [použité označenie ‚Rusnak‘, pozn.], to Hucul…,‘ atď. Hoci Hucul často hovorí: ‚Som Rusnák [použité označenie ‚Rusnak‘, pozn.]‘, jeho meno sa väčšinou stavia do protikladu k menu Rusnák. Tento široko rozšírený názor bezpodmienečne zakazuje používať výraz Rusnák [použité označenie ‚Rusnak‘, pozn.] pre Ruthénov [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.] v najširšom zmysle slova. Pokiaľ ide o pomenovanie jednotlivých skupín Ruthénov, bolo by podľa vyššie uvedených tvrdení vhodné nazývať ruthénske nížinné obyvateľstvo Bukoviny a východnej Galície Rusnákmi [použité označenie ‚Rusnaken‘, pozn.] a ruthénske [použité označenie ‚ruthenischen‘, pozn.] horské obyvateľstvo susedných častí Karpát Huculmi [použité označenie ‚Huzulen‘, pozn.]; autor nemusel brať do úvahy pomenovanie iných častí Ruthénov (Bojkov, Lemkov) [použité označenia ‚Bojken‘ a ‚Lemken‘, pozn.], pretože ich sídla ležali mimo jeho výskumnej oblasti.“
  • Taktiež v roku 1897 sa objavil ďalší článok z dielne Prof. Dr. Raimunda Friedricha Kaindla. Ten sa v ňom detailnejšie venoval ruthénskemu etniku Huculov a jeho názov znel „Bei den Huzulen im Pruththal“ [„U Huculov v údolí [rieky] Pruth“, pozn.] Pán Kaidl v ňom nadväzuje na svoju predošlú prácu, i vyššie citovanú, na ktorú sa odvoláva, no predsa je tam možné nájsť nejaké tie detaily z jeho výskumných prác a ciest, ktoré dovtedy ešte nezverejnil: „Ruthénski obyvatelia oblasti Pruthu v uvedených lokalitách sú praví Huculi. Rovnako ako ostatní Huculi sa nazývajú ‚Huculi‘ a tento názov im pripisujú aj ich susedia. Inak sa, tak ako všetci Ruthéni, nazývajú „Rusnáci“; príslušné prídavné mená sú ‚huculski, huculska‘ alebo ‚ruski, ruska‘ [prídavné mená zachované v podobe písanej autorom, pozn.] (…) Keďže sa bavíme o názve týchto Ruthénov, dovoľte mi dodať toto: keď som cestoval so sedliakom z Pistyne do Kosmacza [Kosmach, pozn.]; spýtal som sa ho: ‚Aký ľud tu pri tomto potoku (Pistyňke) žije?‘ Odpovedal: ‚Rusnaky i żydy (Rusnáci i Židia).‘ Ja: ‚A to tu nie sú žiadni Huculi?‘ On: ‚Áno, sú, medzi Rusnákmi a Huculmi je rozdiel len v krojoch (ubior).‘ Ja: ‚Ale všetci ste ruskí?‘ On: ‚Áno.‘ Z tohto a mnohých podobných rozhovorov je jasné: všetci Ruthéni sa v ľudovom jazyku nazývajú Rusnákmi, bez toho, aby poznali výraz „Rusín“, ktorý sa nachádza v ruthénskom písomnom styku… všeobecne používané prídavné meno je ‚ruski, ruska‘ [prídavné mená zachované v podobe písanej autorom, pozn.] Na presnejšie označenie horských sedliakov, ktorých možno jasne odlíšiť od ruthénskych obyvateľov nížin oblečením, životným štýlom atď., sa používa špeciálny názov ‚Hucul‘, ktorý ho v tomto zmysle stavia do kontrastu s výrazom Rusnák. Z toho vyplýva oprávnenosť označovať Ruthénov z nížin ako Rusnákov (v užšom zmysle) a tých z hôr ako Huculov, rovnako ako sa potom bude hovoriť aj o Bojkoch a Lemkoch ako o osobitných častiach [rodiny] Ruthénov.“
  • Ak by mal niekto záujem o hlbšie štúdium prác Prof. Dr. Raimunda Friedricha Kaindla venovaným Ruthénom, tak „Записки Наукового Товариства Імені Шевченка“ (Zväzok XI., č. III., 1896) [„Zápisky vedeckej spoločnosti pomenovanej Shevchenko“, pozn.] prináša takýto súpis jeho tvorby: 1. Die Wahrheit über die Huzulen; Galizisch-ruthenische Weihnachtbräuche; 2. Die volkstümlichen Rechtsanschauungen der Ruthenen und Huzulen; 3. Jud Zelman; 4. Liebesorakel. Das Alpdrücken. Der Eid im Volksleben. Diebglauben. Bida Hexenleiter. Warum gehen Spuckgeister kopflos um; 5. Die Wetterzauberei bei den Ruthenen und Huzulen; 6. Baba Jauducha Dokia; 7. Die Seele und ihr Aufenthalt sort nach dem Tode im Volksglauben der Ruthenen und Huzulen; 8. Zauberglaube bei den Ruthenen in der Bukowina und Galizien; 9. Aus dem Volksglauben der Ruthenen in Galizien; 10. Kosmogonische Sagen der Ruthenen und Huzulen; 11. Die Czorna Hora als Kultstätte der Huzulen; 12. Die Ruthenen in der Bukowina, I—II.; 13. Die Huzulen; 14. Die Lippowaner; 15. Neue Beiträge zur Ethnologie und Volkskunde der Huzulen.
  • „Ethnographia – A Magyar Néprajzi Társaság és A M. Nemzeti Múzeum“ [„Etnografia – Uhorská etnografická spoločnosť a Uhorské národné múzeum)“, pozn.] pod taktovkou Dr. Bernáta Munkácsiho, vo svojom vydaní Január-Marec 1897 uvádza: „…v slovanských jazykoch: ruthénske – rus, rusin; (…), poľské – rus; maloruské – rusnak; ktorých pôvodný význam sa odzrkadľuje vo fínskom názve švédskeho národa – ‚ruotsi‘,“ čo je veľmi zaujímavá myšlienka hľadajúca etymologický základ pre uvedené názvy niekde pri zakladateľoch Kyjevskej Rusi, ktorí boli švédskeho pôvodu.
  • Rok 1898 a kniha pána Waleryana Kalinku: „Od roku 1848 rakúske výkazy rozlišujú v Galícii dve národnosti, a to Poliakov a Rusínov [použité označenie ‚Rusinów‘, pozn.] (s. 20)“
  • Alebo sa opäť pristavíme pri Podkarpatskej Rusi (Zakarpatská oblasť). Mukačevská gréckokatolícká eparchia v roku 1899 napísala: „Biskupi z Mukačeva, niekedy vo všeobecnosti nazývaní ako ‚biskupi Ruthénov‘, mali pôvodne pod svojou jurisdikciou výhradne Ruthénov. Ruthéni – vždy verní gréckej viere…, (Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1899)“ a vo svojich výročných správach – aj napríklad v roku 1821 (!) – popisovala bohoslužobný jazyk rôznymi variáciami skratiek, no vždy s rovnakým významom: „Lingua Ruthenica“ (Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1821).
  • V roku 1901 vyšla v Prahe práca s názvom „Slovanský sjezd v Praze roku 1848“, ktorú napísal Dr. Zdeněk V. Tobolka; český historik a knihovník, ale aj politik; a z tejto vám zacitujem niečo zo zákulisia polovice 19. storočia: „V Haliči – Ľvov bol strediskom literátov, ktorí sa zoznamovali s Kollárovou myšlienkou slovanskej vzájomnosti. Prostredníctvom predovšetkým Zapa a Koubka, dozvedali sa spisovatelia vo Ľvove žijúci o snahách českých. Ústav Ossoliňských bol stredom vzdelancov poľských i rusínskych. A. Bielowski, L. Siemieňski, K. Szajnocha, Ž. Pauli, J. a A. Borkowski, W. Chiedowski, Zielinski a iní sa stretávali vo Ľvove s Rusínmi – M. Šaškěvičem, Jakubem Holovackým, J. VahileviČem, N. Ustyanovičem, Ilkevičem, Minčakevičem a inými, navzájom dávajúci najavo sympatie s ideami Kollárovými. (s. 23)“ Hneď v nadväzujúcom odseku pán Tobolka píše: „Na Ukrajine zapustili práce Kollárové silnejšie korene. Charkovskí vzdelanci s nadšením čítali Kollárov spis o vzájomnosti, krúžok slovanomilov, z ktorých vyšli Srezněvskij a Kostomarov, o spisoch Kollárovych živo debatovali. Kostomarov, keď v roku 1845 prišiel do Kijeva, mal už vypracovaný plán pre riešenie slovanskej otázky. On príjmal Kollárovu literárnu vzájomnosť, ale rozšíril ideu Kollárovu i na pole politické a túžil po vytvorení jednej slovanskej federácie pod protektorátom ruského cára, federácie, v ktorej zachránené by zostali národné zvláštnosti jednotlivých vetví slovanských. Táto myšlienka spôsobila vznik kijevského ‚Bratstva sv. Cyrila a Metóda‘ a očarila jedného z najlepších básnikov slovanských, Tarasa Ševčenka. (s. 23-24)“ Zaujímavým je i list Fr. Jachima (žijúceho v meste Ľvov) pre Fr. Palackého o poľkých zámeroch: „Nedajte sa nimi oklamať, aby ste tým vy sami alebo bratia Slováci k škode neprišli. Vaše vznečené idey o vzájomnosti slovanskej nemajú u ľudí týchto žiadnej ceny, leda by ich k dosiahnutie svojich zámerov použiť mohli. Medzi týmito potom prvé miesto zastáva ‚navrátenie samostatného Poľska v dávnych hraniciach‘, tj. spolu s národom rusínskym, ktorý podmanivo utláčali a ešte by utláčať chceli. Z tejto príčiny sa im ani Vaša nebeská vzájomnosť nemôže páčiť, pretože oni síce zamýšľajú pravdivú rovnosť medzi národmi, oni ju síce ústami vychcaľujú, ale rovnako tak ju nenávidia ako prepätá strana Čecho-Nemcov. (s. 63)“ Aj Dr. Tobolka jednoznačne rozlišuje v Galícii – Rusínov, pričom Ukrajinu vidí niekde v Charkove a Kijeve.
  • V roku 1909 vyšiel zborník s názvom „Materīaly po istorīi vozroz͡hdenii͡a Karpatskoĭ Rusi“: „V Galícii žijú Malorusi, ktorí sa sami nazývajú ‚Rusíni‘ alebo ‚Rusnáci‘, no nikdy nie ‚Rusniaci‘; nemecké ‚Ruthener‘ pochádza z latinského ‚Ruthénis‘, a ‚Russniaken‘ pochádza z poľského ‚Rusniacy‘. V nemčine by sme ich mali volať podľa poľského – ‚Rusíni‘ alebo ‚Rusnáci‘, hoci dnes už je to drobnosť, keďže dnešné národy nekočujú a nehrozí, že by sa stratili ich pravé mená. ‚Rusín‘ alebo ‚Rusnák‘ je v podstate jedno a to isté, keďže každý roľník sa priznáva k tomuto menu a hovorí maloruským dialektom. (s. 2)“
  • Rok 1914 a kniha s názvom „The New Map of Europe (1911-1914)“: „V posledných rokoch sa však v Galícii objavilo poľské národné hnutie. To nie je zamerané proti vláde, ale proti Ruthénom [použité označenie ‚Ruthenians‘, pozn.], tých je okolo troch miliónov – takmer 40 percent celkovej populácie – a obývajú východnú časť Galície. (s. 109-110)“
  • Austrálsky „The Evening Telegraph“ vo svojom článku z 2. septembra 1915 pomenovanom „Russia’s Losses“ píše: „Dokonca aj Rusnáci alebo Ruthéni [použité označenie ‚…the Russniaks or Ruthenians…‘, pozn.] z Podolia, Volyne a Litvy (tvoriaci to, čo sa teraz nazýva Západná Rus) sa výrazne odlišujú od Moskovitov alebo Rusov svojím jazykom a celým charakterom ich života. Skutočne, veľká časť z nich žije v Galícii a Uhorsku, a nie sú a nikdy neboli ruskými poddanými. Dokonca aj obyvatelia Maloruska sa líšia…“ Autor tohto článku si zjavne uvedomoval geografickú dištinkciu medzi oblasťami „západného Ruska“, „Veľkého Ruska“ a „Maloruska“; zároveň je zrejmé, aspoň podľa môjho názoru, že rozprával o troch odlišných etnikách: Rusnákoch, Veľko-Rusoch a Malo-Rusoch.
  • Rok 1919 a kniha „The Ruthenian Question in Galicia“: „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíci…“
  • Taktiež v roku 1919 sa Berzeviczy, Gratz, Alexander a ostatní k tejto problematike vyjadrili v knihe „UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht…)“ nasledovne: „Tam, kde sa Maďari v hustejších skupinách usadili ako nomádi a roľníci, pomaly zanikol slovanský element v rámci Uhorska… (…) Tam, kde maďarské osídlenie už nestačilo na ovládnutie alebo vytlačenie pôvodného obyvateľstva, zostalo toto obyvateľstvo v početnej prevahe. Horská oblasť okolo panónskej kotliny je dodnes obývaná predovšetkým potomkami týchto vtedajších slovanských zvyškov. Títo Slovania sa od začiatku delili na severných a južných Slovanov. K prvým patria ‚die Ruthenen‘ (‚Rusznyáken‘), alebo ako sa NEDÁVNO [najnovšie, v poslednej dobe, pozn.] sami začali nazývať: Ukrajinci…, (s. 28)“ a jasne hovoria o Ruthénoch – Rusnákoch, ktorí SA ZAČALI od istej doby nazývať Ukrajincami.
  • V roku 1919 ste si v československých novinách mohli prečítať riadky pána JUDr. Aloisa Kusáka, ktorý bol v tom čase splnomocnený zástupca Karpatoruskej Národnej rady v Prešove. Ten prinášal svoj pohľad na vplyv vlád z Viedne a z Berlína na „ruthénskych“ politikov v Galícii (Halič) a v Bukovine, ktorým sa títo politici (podľa jeho názoru) prakticky nechávali ovládať – konali v mene záujmov týchto vlád, boli nástrojmi presadzovania ich záujmov. Tento článok vyšiel pôvodne v periodiku s názvom „Národné listy“. Ja som ho objavil medzi zozbieranými článkami v zborníku „Uherská Rus a česká žurnalistika“.
  • V knihe „Why Europe Leaves Home“ z roku 1922, ktorá popisovala emigráciu z Európy do Severnej Ameriky, sa píše: „…Rakúsko-Uhorská monarchia. V tomto takpovediac štáte žili Nemci, Česi, Slováci, Maďari, Poliaci, Slovinci, Rusíni [použité označenie ‚Rusins‘, pozn.], Rumuni, Dalmátčania, Srbi, Židia, Cigáni a množstvo ďalších nevšedných národnostných menšín. (s. 1)“
  • V knihe „Polish Atrocities in Ukraine“ (vydanej organizáciou „United Ukrainian Organization of the United States“) v roku 1931 sa píše takéto niečo: „…v šírení ideálu ukrajinskej nezávislosti medzi vidiečanov, prehovárajúc o možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi…“ Tu sa budem odkazovať na seba samého: „Čiže politickí „Ruthéno-Ukrajinci“ by sa radi s niekým spojili? S bratmi. Ak je teda brat a brat (mnohí bratia?), každý je potom logicky (svojim spôsobom) nezávislá entita? Preto tá „federatívnosť“, všakže?“
  • V roku 1939 sa otvorene hovorilo o existencii separatistických hnutí: „…ktoré si kladú za cieľ vytvorenie ‚Veľkej Ukrajiny‘, a to politickým zjednotením rôznych ukrajinských menšín vo východnej Európe. (Vowles, s. 8)“ Odkiaľ sa takéto myšlienky nabrali? Niečo naznačujú zdroje opisujúce stav spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia, ktoré uvádzajú: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“
  • Denis Richards v roku 1943 vo svojej knihe „An Illustrated History of Modern Europe (1789 – 1939)“ vymenúva národy Rakúsko-Uhorska a hovorí o národe pomenovanom – „Ruthenes“.
  • V dokumente „German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine“ z dielne americkej spravodajskej služby „Office of Strategic Services“ (OSS) z roku 1945 sa píše takéto zhodnotenie diania počas vojny: „‚Veľká Ukrajina‘, ktorú nacisti separatistom sľúbili, bola rozdelená na mnohé časti v mene [uplatnenia] princípu práv národnostných menšín: Ruthénia ostala Maďarsku…“ V prospech akej – kultúrne svojbytnej – národnostnej menšiny obývajúcej „Ruthéniu“ sa takéto právo na sebaurčeniu uplatnilo? Žeby v prospech Ruthénov?
  • Rok 2023 priniesol nejaké tie body z rezolúcie delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023. Oni vám v nej žiadajú, aby boli karpatskí Rusíni ukrajinskými štátnymi orgánmi uznaní v pozícii samostatného národa a pôvodnej národnostnej menšiny. Chceli by uznať svoje práva, ktoré im patria na podklade medzinárodných dokumentov podpísaných Ukrajinou. Taktiež by chceli, aby mali tú možnosť: môcť sa v oficiálnych dokumentoch vôbec identifikovať v rámci národnosti „rusínskej“, aj s ich materinským jazykom – „rusínskym“. Ako ich niečo také vôbec mohlo napadnúť? Že sa nehanbia! Národ bez histórie!

  Jeden z ideologických tvorcov „ukrajinskej geografie“ Stepan Rudnytsky tvrdí: „Ukrajina je veľká a rozľahlá krajina, ktorá sa nachádza v južnej časti východnej Európy a je obývaná takzvaným ukrajinským národom. Táto zem je nesprávne a falošne nazývaná Malorusko, Južné Rusko, Západné Rusko a jej obyvatelia sa označujú ako Malorusi, južní Rusi a v Rakúsku ako Ruthéni, Rusíni, Rusnáci, (1914, s. 6)“ pričom neskôr naňho budú nadväzovať ďalší: opakovať, niekedy takéto myšlienky rozvíjať, ale vždy spoločne kráčať v jednom šíku. Potom vám vznikajú knižné diela, ako napríklad publikácia profesora Michaela Hrushevského [Mykhaĭlo Hrushevsʹkyĭ, pozn.], ktorý sa vyhýba slovíčkam ako „Ruthén“, „Rusín“, „Rusnák“; a ak už niektoré z uvedených použije, tak len v polohe synonyma pre „Ukrajinec“: „Konečné oslobodenie nevoľníkov, uznanie morálnych a politických práv ukrajinského ľudu (alebo Ruthénov) [sic] [použité označenie ‚Ruthenians‘, pozn.], vznik prvej inštitúcie akéhokoľvek významu v oblasti kultúry a politiky, národnostná reforma škôl, formálny sľub univerzity pre Ľvov a administratívne oddelenie dvoch Galícii (ukrajinskej [sic] a poľskej), ktorá bola umelo zjednotená v roku 1772: všetky tieto vplyvy napomohli vzniku novej éry v živote rakúskej Ukrajiny [sic]. Ale tieto roky plné nádeje rýchlo pominuli a nasledoval ich, ako sa patrilo, reakčný rok 1850, ktorý priniesol Ukrajincom z Galície [sic] najhorkejšie sklamanie. (s. 44-45)“ Niekto by mohol nad takýmito tvrdeniami pokrútiť hlavou a… Ibaže uvedené názory nie sú len nejaké prázdne reči. Za nejaký čas sa stali súčasťou, napríklad aj deklarácie politickej reprezentácie Ukrajinskej národnej rady v exile z roku 1949 [„Documents of Ukrainian Foreign Policy“, pozn.]; kde sa píše: „Ukrajinci (alebo Ruthéni) [sic] [použité označenie ‚Ruthenians‘, pozn.] obývajú od starých čias územie medzi karpatskými horami na západe a riekou Don na východe. Tu v 9. storočí vznikol veľký slovanský štát (Rus) s Kyjevom ako hlavným mestom. Útoky kočovných národov z východu zničili štát kyjevských Ruthénov [sic] [v originálnom texte použitá fráza – doslovne: ‚the state of the Kiev Ruthenians‘, pozn.] (s. 5)“ Takýto invenčný prístup pri vytváraní novej terminológie, ako napr. spomenuté „kyjevskí Ruthéni“, má jediný cieľ – rozklad pôvodného významu pojmu „Ruthén“, „Rusín“, Rusnák“ a nastolenie významu, ktorý zodpovedá presadzovanej ideológii. Osobne si dodnes spomínam na svoj prvý stret s propagandou tohto druhu. Bola to kniha „Ukraine (The Land and Its People – An Introduction to its Geography)“, ktorú napísal – už spomenutý – Stepan Rudnytsky. Ten bol v takejto „systematickej ukrajinizácii“ priam expertom. [Štatistické kuriózum: v Rudnytského knihe „Ukraine (The Land and Its People – An Introduction to its Geography)“ je použité slovíčko „Ukraine“ 470-krát, „Ukrainians“ 227-krát a „ukrainian“ približne 517-krát, na nejakých 380 stranách, pozn.] V jeho tvorbe nachádzame také skvosty ako: „Západná časť pieskovcových Karpát, ktorá sa nachádza na ukrajinskom území [sic], sa nazýva Nízke Beskydy. Je tiež známa ako Lemkovské Beskydy, pretože ju obýva ukrajinský [sic] horský kmeň Lemkov. (s. 26)“ Pre ujasnenie: Nízke Beskydy sú prakticky celou severnou časťou východného Slovenska, od Sniny po Bardejov! Pre Stepana Rudnytského? Ukrajinské územie… A označovať Lemkov, ktorí sú všeobecne známa podskupina Rusnákov (Rusínov), priradzovať ich k Ukrajincom? Mešuge. Jedná vec, ktorá sa Stepanovi Rudnytskému nedá uprieť je otvorenosť: „Hranica ukrajinského územia tu vedie…, [sic] (s. 120)“ a tam sa odrazu menuje takéto zoskupenie názvov: Mukačevo, Užhorod, Bardejov, Sabinov, Kežmarok, Stará Ľubovňa, rieka Poprad – v skratke: ukrajinský profesor Rudnytsky považoval aj slovenských Rusnákov (Rusínov) za Ukrajincov. Poviete si: „Ojedinelá výnimka…“ Tu máte ďalšieho ukrajinského profesora Stanislava Dnistrjanského, azda by vám o ňom vedel voľačo porozprávať aj taký T. G. Masaryk, Dnistrjanskyj v roku 1919 napísal: „Najmä Ukrajincom, ktorí žili na území bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie [sic], spochybnili ich právo vystupovať ako samostatný národ a uplatňovať svoju národnú identitu s Ukrajincami žijúcimi v Rusku,“ ktorému veľmi záležalo, aby došlo k prepojeniu kyjevských Malorusov s Ruthénmi v Galícii (s. 17-18). Tí z vás, ktoré si prečitali všetky historické úryvky, ktoré som tu uviedol, odpovedajte si úprimne: vidíte v týchto poznatkoch a svedectvách, ktoré boli zachytené nemalým počtom osôb naprieč celým svetom a v rôznych časových epochách, hovoríme o stáročiach, vidíte v týchto záznamoch posolstvá, ktoré tam nachádzajú ukrajinisti? Ja to tam proste nevidím.

  ZÁVER:
  Čo dodať? Snažil som sa zverejniť každú, čo i len najmenšiu, čiaročku mnou považovanú za nejako zmysluplnú. Cieľom bolo zachytiť nejaké tie náznaky dejinného diania, ale hlavne kultúrne špecifiká a vnímanie národa Ruthénov – Rusnákov – Rusínov, prezentovať ich zo všetkých strán, komplexne. Som presvedčený, že mnohí budú prekvapení týmto rozsahom dostupných informácii a skutočnosťou, že Ruthéni (Rusnáci, Rusíni) neboli v žiadnom prípade nejakou zabudnutou národnostnou skupinou, ale práveže naopak – o ich existencii sa veľmi dobre vedelo, dokonca sa o nich písali odborné štúdie. Uverejňoval som všeličo, aj pohľady, ktoré si vzájomne odporujú, nech každý počas dlhých zimných večerov číta, sám posúdi, a či som zblúdil, a či nie, keď som k mnohému pripájal svoje komentovanie, snažil sa nachádzať odpovede. Niekde sa mi to darilo viac, inokedy menej, niekedy sú moje odvodenia úplne mimo? Neviem posúdiť. Ale s čím som si úplne istý, tým je odpoveď na v úvode položenú otázku: „Sú vôbec Ruthéni – Rusnáci – Rusíni svojbytným národom?“ Áno, sú. Ruthéni – Rusnáci – Rusíni sú starobylým národom s vlastnou históriou, s vlastnými panovníckymi dynastiami, sú úzko spätí s pomerne presne vymedzeným geografickým priestorom, boli vždy známi svojou kultúrnou svojráznosťou a členovia tohto národa vystupovali v pozícii jedincov patriacich k separátnemu etniku. Nie sú Ukrajinci. Nikdy v histórii Ukrajincami neboli. Snaha aplikovať moderné politické interpretácie, s prisluchajúcim názvoslovím, používanie moderných termínov na popis historických udalostí, ktorých cieľom je zmena významov udalostí v smere, aby podporovali záujmy istých osôb, pričom sa cielene ničí historická pamäť a identita ľudí patriacich k nejakému etniku? Veď to je normálne genocída, vymazávanie národa.

  ILUSTRAČNÝ OBRÁZOK: © Bystroumný

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ALLARD, D’Camille. La Dobroutcha – Souvenirs D’Orient (Deuxième Partie) / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Littérature – Beaux-Arts – Sciences), 25. octobre 1858. Paríž (Francúzsko) : Charles Douniol, Libraire-Éditeur; 1858.
  • [2] Allgemeine Zeitung des Judenthums (Ein unparteiisches Organ für alles jüdische Interesse) / Allgemeine Nr. 35. – den 22. August 1859. 23. ročník, Magdeburg (Lipsko) : Ludwig Philippson, 1859.
  • [3] Ancient Irish Histories – The Works of Spencer, Campion, Hanmer and Marlebvrrovgh (Volume II.: The Chronicle of Ireland – Collected by Meredith Hanmer, Doctor of Divinity, In the Yeare 1571). Dublin (Írsko) : John Morrison, 1809. cca. 350 strán.
  • [4] Annalen der Literatur und Kunst in den Oesterreichischen Staaten / Julius, 1805. (Rakúsko-Uhorsko), 1805.
  • [5] Archiv für Geographie, Historie, Staats- und Kriegskunde / Montag den 3. und Mittwoch den 5. September 1810. (Rakúsko-Uhorsko), 1810.
  • [6] ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.
  • [7] Augsburgische Ordinari Postzeitung, von Staats-, gelehrten, historisch-, u. oeconomischen Neuigkeiten / Donnerstag, den 27. Julii 1786, No. 173. Augsburg (Nemecko), 1786.
  • [8] BANDTKIE, Jerzego Samuel. Słownik dokładny Języka Polskiego i Niemieckiego do podręcznego używania dla Polaków i Niemców. Breslau (Nemecko) : Wilhelm Gottlieb Korn, 1806. 1992 strán.
  • [9] BERNARD, Thalès. La Couronne de S. Étienne ou Les Colliers Rouges (Scènes de La Vie Hongroise au XVᵉ Siècle). Paríž (Francúzsko) : Krabbe, 1854. 474 strán.
  • [10] BERZEVICZY, Albert V., GRATZ, Gustav, ALEXANDER, Bernhard a kol. UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht, verwaltung und rechtspflege, landwirtschaft, industrie und handel, schulwesen, wissenschaftliches leben, literatur, bildende künste). Budapesť (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag Des Franklin-Vereines, 1918. 471 strán.
  • [11] BEUDANT, François Sulpice. Travels in Hungary in 1818. Londýn (UK) : Sir Richard Phillips and Co., 1823. 127 strán.
  • [12] BERGERON, Piere. Voyages faits principalement en Asie (Dans Les XII, XIII, XIV, et XV Siècles, Par Benjamin de Tudele, Jean du Plan-Carpin, N. Ascelin, Guillaume de Rubruquis, Marc Paul Venitien, Haiton, Jean de Mandeville, et Ambroise Contarini) – Tome Premiere. Haag (Holandsko) : Jean Neaulme, 1735. cca. 350 strán.
  • [13] Blätter für literarische Unterhaltung / Freitag, — Nr. 80. — 6. April 1827. (Rakúsko-Uhorsko), 1827.
  • [14] BOEHME, Johann (aka Ioanne Boëmo). Omnivm Gentivm Mores, Leges & Ritus, ex multis clariffimis rerum scriptoribus (Tribus libris absolutum opus, Aphricam Asiam & Europam describentibus). 1536. cca. 330 strán.
  • [15] BOLDENYI, M. J. La Hongrie – Ancienne et Moderne (Histoire, Arts, Littérature, Monuments par Une Société de Littérateurs). Paríž (Francúzsko) : H. Lebrun, Libraire-Éditeur, 1851. cca. 480 strán.
  • [16] BONNETTY, M. A. (dir.) Annales Philosophie Chrétienne – Tome I. 10. ročník, 3. séria. Paríž (Francúzsko) : Au Bureau des Annales de philosophie Chrétienne, 1840. 478 strán.
  • [17] BOTERO, Giovanni (aka Ioannis Boteri). Allgemeine historische Weltbeschreibung. München [Mníchov, pozn.] (Nemecko) : Anthonij Hierats, 1612. 471 strán.
  • [18] Brünner Zeitung – Mittwoche, den 20 May 1795, Nro 40. Brünn [Brno, pozn.] (Rakúsko-Uhorsko) : Frag-Amt der k.k. Lehenbank, 1795.
  • [19] Bulletin de la politique étrangère. / L’ami de la Religion – Jeudi 1er Novembre 1849, N° 4856. Paríž (Francúzsko), 1849.
  • [20] BUNONIS, Johannis. Philippi Cluverii Introductio In omnem Geographiam veterem aeque ac novam – multis in locis emendata, memorabilibusq́ue aucta. Wolfenbüttel (Nemecko) : sumptibus Haeredum Bunonianorum, 1694. cca. 820 strán.
  • [21] ČAPLOVIČ, Ján (aka Johann v. Csaplovics). Slavonien und zum Theil Croatien – Erster Theil (Ein Beitrag zur Völker – und Länderkunde. Theils aus eigener Ansicht und Erfahrung (1809—1812), theils auch aus späteren zuverlässigen Mittheilungen der Insassen.) Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Hartleben’s Verlag, 1819. 240 strán.
  • [22] ČAPLOVIČ, Ján (aka Johann v. Csaplovics). Slavonien und zum Theil Croatien – Zweiter Theil (Ein Beitrag zur Völker – und Länderkunde. Theils aus eigener Ansicht und Erfahrung (1809—1812), theils auch aus späteren zuverlässigen Mittheilungen der Insassen.) Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Hartleben’s Verlag, 1819. 394 strán.
  • [23] CLÜVER, Philipp. Introductionis In Universam Geographiam, tam Veterum quam Novam – Libri VI. Lugduni Batavorum [Leiden, pozn.] (Holandsko) : Elzeviriana, 1624. cca. 290 strán.
  • [24] Declaratia Statvtow Koronnych, o Rozdawániu Dignitarftw Kośćielnych, y Beneficiy Rułkich (1612). / Trzy broszury prawne z r. 1607 i 1612. Krakow (Poľské kráľovstvo) : Wydawnictwa Akademii Umiejętności w Krakowie, Dr. Bolesław Allanowski; 1893. 76 strán.
  • [25] DELUZY, Leon. La Russie, Son Peuple et Son Armée. Paríž (Francúzsko) : Ch. Tanera, Éditeur; 1860. 247 strán.
  • [26] Denkschriften der Kaiserlichen Akademie der Wissenschaften – Einundzwanzigster Band. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Karl Gerold’s Sohn, 1872. cca. 380 strán.
  • [27] Der Wanderer / Sonntag, den 18. März 1832. (Rakúsko-Uhorsko), 1832.
  • [28] Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861. 22. ročník, (Rakúsko-Uhorsko), 1861.
  • [29] Die Ansprüche der Slawen in den österreichischen und preußischen Staaten namentlich in Galizien, Posen und Prag. Weimar (Sachsen-Weimar-Eisenach) : Bernhard Friedrich Voigt,1848. cca. 45 strán.
  • [30] Documents of Ukrainian Foreign Policy. Information Service of the Executive Committee of the Ukrainian National Council [Ukraïnsʹka nat︠s︡ionalʹna rada], 1949. 16 strán.
  • [31] DNISTRIANS’KYI, Stanislav [aka Stanislaus Dnistriansky]. Ukraina and the Peace-conference. 1919. 117 strán.
  • [32] FEJÉR, Georgius. Codex Diplomaticus Hungariae Ecclesiasticus ac Civilis (Tomi IX – Volumen 4: Ab Anno Christi 1367-1374). Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Typis Typogr. Regiae Universitatis Ungaricae, 1834.
  • [33] FÉRUSSAC (dir.) Bulletin Des Sciences Géographiques, etc.; Economie Publique, Voyages (VI. Section du Bulletin Universel, Publié Sous les Auspices de Monseigneur le Dauphin, Par la Société Pour la Propagation Des Connaissances Scientifiques et Industrielles – Tome XXI.) Paríž (Francúzsko) : Imprimerie de A. Firmin Didot, 1830. 528 strán.
  • [34] FÉRUSSAC (dir.); THOMAS, M. (ed.) Bulletin Des Sciences Géographiques, etc.; Economie Publique, Voyages (VI. Section du Bulletin Universel, Publié Sous les Auspices de Sa Majesté, Par la Société Pour la Propagation Des Connaissances Scientifiques et Industrielles – Tome XXV.) Paríž (Francúzsko) : Imprimerie de Amb. Firmin Didot, 1831. 500 strán.
  • [35] FICQUELMONT, Karl Ludwig von. Lord Palmerston (L’ANgleterre et Le Continent). Paríž (Francúzsko) : Amyot, 1852. cca. 350 strán.
  • [36] GÁBOR, Szarvas. Magyar Nyelvör – Tizenegyedik Kötet (Első Füzet). Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : A Magyar Tudományos Akadémia, 1882. cca. 590 strán.
  • [37] Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Buchdruckerei „Industrie“.
  • [38] German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine. (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 200 strán.
  • [39] GIBBONS, Herbert Adams. The New Map of Europe (1911-1914) – The Stories of Recent European Diplomatic Crises and Wars and of Europe´s Present Catastrophe. New York (USA) : The Century Co., 1914. 412 strán.
  • [40] GUTSMANN, Oswald. Windische Sprachlehre. Klagenfurt (Nemecko) : Ignaz Aloys Kleinmayer, 1777. 164 strán.
  • [41] Histoire De Moscovie (Contenant L’Abrégé chronologique des Czars ou Empereurs, qui y ont regné jusqu’à present) – Premiere Partie. Amsterdam (Holandsko) : Fristch & Bomh. cca. 540 strán.
  • [42] HRUŠEVSKYJ, Michael (ed.) Записки Наукового Товариства Імені Шевченка / Mittheilungen Der Ševčenko-Gesellschaft der Wissenschaften in Lemberg (Zväzok XI., č. III., 1896). 5. ročník, Ľvov (Poľsko) : Накладом Наукового Товариства імені Шевченка, 1896.
  • [43] HRUSHEVSʹKYĬ, Mykhaĭlo [aka Michaelo Hrushevsky]. The Historical Evolution of the Ukrainian Problem. Londýn (UK) : English Edition Published for S. V. U., 1915. cca. 60 strán.
  • [44] IRÁNYI, Daniel; CHASSIN, Charles-Louis. Histoire Politique de La Révolution De Hongrie 1847–1849 (Première Partie – Avant La Guerre). Paríž (Francúzsko) : Pagnerre, Libraire-Éditeur, 1859. cca. 450 strán.
  • [45] ISTVÁNFFY, Miklós (aka Nikolai Isthvanfi Pannoni). Historiarum de Rebus Ungaricis Libri XXXIV. Coloniae Agrippinae : Antonij Hierati, 1622. cca. 580 strán.
  • [46] ISTVÁNFFY, Miklós (aka Nicolao Isthuanffio). REGNI HUNGARICI HISTORIA – Post obitum gloriosissimi MATHIÆ CORVINI REGIS XXXIV. (Quo Apostolico hoc Regnum Turcarum potiſſimum armis barbaræ invasum, LIBRIS XXXIV. Coloniae Agrippinae : Henrici Rommerskirchen, 1724. cca. 750 strán.
  • [47] Jahrbücher der Literatur (Zwanzigster Band – Oktober. November. December. 1822). Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Carl Gerold, 1822.
  • [48] Jörgel Briefe / no. 24 – 1848. (Rakúsko-Uhorsko), 1848.
  • [49] Journal des Österreichischen Lloyd / VI. Jahrgang. Erschien, Sonntag den 20. November 1841. Nr. 93. Trieste (Rakúsko-Uhorsko), 1841.
  • [50] JOZEFI, Pavel. W dopisu Janovi Kollárovi dne 20 Května 1845. / Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : U Kronbergra i Řiwnáče, 1846. 244 strán.
  • [51] JUNGMANN, Josef. Slownjk česko-německý (Diel III. / P-R). Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Arcibiskupská knihtiskáreň u Josefy vdovy Fetterlowé, 1837. 976 strán.
  • [52] KAINDL, Raimund Friedrich. Haus und Hof bei den Rusnaken (Mit einer Einleitung über den Namen der Rusnaken). / GLOBUS (Illustrierte Zeitschrift für Länder- und Völkerkunde) – 27. Februar 1897, Nr. 9. Bd. LXXI., Braunschweig (Nemecko) : Verlag von Friedr. Vieweg & Sohn, 1897.
  • [53] KAINDL, Raimund Friedrich. Bei den Huzulen im Pruththal (Ein Beitrag zur Hausforschung in Oesterreich). / Mittheilungen der Anthropologischen Gesellschaft in Wien – XXVII. Band (Der neuen Folge XVII. Band). Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Alfred Hölder, k. u. k. Hof- und Universitäts-Buchhändler, 1897.
  • [54] KALINKA, Waleryana. Galicya i Kraków pod panowaniem austryackiem. Krakow (Galícia) : Spolka Wydawniza Polska, 1898. 470 strán.
  • [55] KAPRINAI, Štefan (aka Stephani Kaprinai). Hungaria Diplomatica Temporibus Mathiæ de Hunyad – Regis Hungariæ (Pars II.), Complectens Analecta Diplomatum, Aliórumque Documentorum res Hungarie Ejus Temporis Illustrantium, cum Epitome Prævia Historico-Diplomatica, ac Subjectis Scholis a Tempore Interregni ad Annum Usque MCCCCLXI. Vindobone [Viedeň, pozn.] (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Thomæ Nobilis de Trattnern, 1771. 598 strán.
  • [56] KOLLÁR, Ján. STAROITALIA SLAVJANSKÁ aneb Objevy a Důkazy Živlů Slavských v Zeměpisu, v Dějinách a v Bájeslovi, Zvlaště v Řeči a v Literatuře Nejdávnějších Vlaských a Sousedních Kmenů, z Kterých Zřejmo, že Mezi Prvotními Osadníky a Obyvateli Této Krajiny i Slavjané nad Jiné Četnější Byli. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : V Cisárske, Královské Dvorské a Státní Tiskárně, 1853. 884 strán.
  • [57] KRIŽKO, Pavel. Nemecké osady na Slovensku. / Slovenské pohľady (Časopis pre literatúru, vedu, umenie a politiku) – 2. Zošit. Ročník II., Turčiansky sv. Martin (Rakúsko-Uhorsko) : Pavel Mudroň, 1882.
  • [58] KRÜNITZ, Johann Georg. Oekonomisch-technologische Encyklopädie, oder allgemeines System der Staats-, Stadt-, Haus- und Land-Wirthschaft, und der Kunst-Geschichte, in alphabetischer Ordnung – Bierziger Theil. Berlin (Nemecko) : Joachim Pauli, Buchhändler, 1787. cca. 930 strán.
  • [59] KUNIK, Ernst. Die Berufung der Schwedischen Rodsen Durch die Finnen und Slaven – Erste Abtheilung (Eine Vorarbeit zur Entstehungsgeschichte des Russischen Staates). St. Petersburg [Petrohrad, pozn.] (Veľké Rusko) : Druckerei der Kaiserlichen Academie der Wissenschaften, 1844. cca. 200 strán.
  • [60] KUNITSCH, Michael von (aka Michale von Kunits). Reflexionen über die Begründung der magyarischen Sprache in Ungarn, als Staats-, Dikasterial- und Gerichts- wie auch als allgemeine Volkssprache. Agram [Záhreb, pozn.] (Chorvátsko) : Franz Suppan, 1833. 218 strán.
  • [61] Kunitsch, Michael von (1765-1835), Schulmann und Schriftsteller. / Österreichisches Biographisches Lexikon. Viedeň (Rakúsko) : Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften; citované: 14-09-2025. Dostupné online: biographien.ac.at/oebl/oebl_K/Kunitsch_Michael_1765_1835.xml
  • [62] La Presse – Vendredi, 24. novembre 1848, 4534. 13. ročník, (Francúzsko), 1848.
  • [63] L’autriche en orient. / Le Siècle (Edition de Paris) – Samedi, 12. janvier 1867, N. 11616. Paríž (Francúzsko), 1867.
  • [64] Le Commerce (Journal politique et littéraire) – 6. août 1846, No. 218. 28. ročník, Paríž (Francúzsko), 1846.
  • [65] Leipziger Zeitung / No 36. Freitag, den 11. Februar 1831. (Rakúsko-Uhorsko), 1831.
  • [66] Lemberger Zeitung / 4. September 1815. Ľvov (Rakúsko-Uhorsko), 1815.
  • [67] Le Moniteur Universel – 2. août 1821, No. 214. Paríž (Francúzsko), 1821.
  • [68] Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie. / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Sciences – Littérature – Beaux-Arts). Paríž (Francúzsko) : Librairie de Charles Douniol, Éditeur; 1853.
  • [69] LEWICKI, Joseph. Grammatik der Ruthenischen oder Klein Ruffifchen Sprache in Galizien. Przemyśl (Poľsko) : Griech. kath. bischöflichen Buchdruckerey [Gréckokatolícká biskupská tlačiareň, pozn.]; 1834. cca. 330 strán.
  • [70] Literarische Notizen. / Blätter für Literatur, Kunst und Kritik (Zur Bessern. Zeitschrift für Geschichte und Staatskunde.) – Mittwoch, den 10. Juni 1835, 46. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Beck, 1835.
  • [71] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [72] MALTE-BRUN, Victor Adolphe. Abrégé de la Géographie Universelle ou Voyage descriptif dans toutes les parties du monde. Paríž (Francúzsko) : Furne et Cie., Libraires-Éditeurs, 1840. cca. 1050 strán.
  • [73] MARTIN, Félix. Guerre de Hongrie en 1848 et 1849. Nantes (Francúzsko) : L. et A. Gueraud, Imprimerie-Librairie du Passage Bouchaud; 1850.
  • [74] Medicinisch-Chirurgische Zeitung / 13. März 1809. (Rakúsko-Uhorsko), 1809.
  • [75] MIEROSŁAWSKI, Ludwik (aka Louis Mieroslawski). De la Nationalité Polonaise Dans L’équilibre Européen. Paríž (Francúzsko) : Libraire de F. Chamerot, 1856. 531 strán.
  • [76] MONTÉMONT, Albert. Voyages en Europe. Paríž (Francúzsko) : J. Bry Ainé, Éditeur, 1855. cca. 350 strán.
  • [77] Morgenblatt für gebildete Stände / Dienstag, 13. Februar 1816. (Rakúsko-Uhorsko), 1816.
  • [78] MUNKÁCSI, Bernát (ed.) A Magyar-Szláv Ethnikai Érintkezés Kezdetei. /A Magyar Néprajzi Társaság és A M. Nemzeti Múzeum. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : A Magyar Néprajzi Társaság, 1897. 480 strán.
  • [79] MÜNSTER, Sebastian. GERMANIAE Atqve Aliarvm Regionvm Qvæ ad imperium ufque Constantinopolitanū proten duntur. Bazilej (Švajčiarsko) : Andreas Cratander, 1530. 73 strán.
  • [80] NEČAS, Jaromír (ed.) Uherská Rus a česká žurnalistika – Neuzavírejte kruh našich neprátel! / Alois Kusák – Uherští Rusové do Československé republiky (Článok z Národních Listů z 19. dubna 1919). Užhorod (Podkarpatská Ruthénia), 1919. cca. 25 strán.
  • [81] NOTT, Josiah Clark; GLIDDON, George Robins. Types of Mankind (Ethnological Researches Based Upon the Ancient Monuments, Paintings, Sculptures and Crania of Races and Upon Their Natural, Geographical, Philological and Biblical History). Philadelphia (USA) : Lippincott, Grambo & Co., 1854. 738 strán.
  • [82] NOVÁK, J. V. A. P. Zátureckého Slovenské porekadlá. / Český lid – 15. května 1894, Číslo 5. Ročník III., Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Knihtiskárna F. Šimáček, 1894.
  • [83] O halické a uherské Rusi. / Časopis českého Museum (Swazek prwní). 17. ročník, Praha (Rakúsko-Uhorsko), 1843.
  • [84] OSIANDER, Lucas. Epitomes Historiæ Ecclesiasticæ Centuriæ Reliquæ IX. X. XI. XII. XIII. XIII. XV. Tübingen (Nemecko) : Georgium Gruppenbachium, 1604. cca. 520 strán.
  • [85] Our Story. New Jersey (USA) : Ukrainian National Association (UNA). Dostupné online: https://unainc.org/about-us/our-story
  • [86] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 217. Donnerstag den 9. September 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [87] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 263. Donnerstag den 14. November 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [88] PFEFFEL von KRIEGELSTEIN, Christian Friedrich. Letres à Monsieur Emile de Girardin, Rédacteur de La Presse, Sur la Question Polonaise (Juin 1848). Mníchov (Nemecko) : George Franz, Libraire, 1849. cca. 40 strán.
  • [89] Podkarpatská Rus – Časopis Společnosti přátel Podkarpatské Rusi 3/2023. Praha (Česká republika) : Společnosti přátel Podkarpatské Rusi, 2023. 14 strán.
  • [90] POLLARD, Alber Frederick. The Jesuits in Poland. Oxford (UK) : B. H. Blackwell + London (UK) : Methuen and Co.;, 1892. 100 strán.
  • [91] Provinzialnachrichten aus den Kaiserl. Königl. Staaten. / 20. Dezember 1786. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko), 1786.
  • [92] RANC, H. Les Slaves Catholiques. / L’ami de la Religion – Jeudi 26 Mai 1855, N° 5845. Paríž (Francúzsko), 1855.
  • [93] Reveue de Paris (Journal Critique, Politique et Littéraire) / 19. avril 1848, No. 151. Paríž (Francúzsko), 1848.
  • [94] REVYUK, Emil. Polish Atrocities in Ukraine (Compiled and Edited). New Jersey (USA) : United Ukrainian Organization of the United States, 1931. 513 strán.
  • [95] RICHARDS, Denis. An Illustrated History of Modern Europe (1789 – 1939). London, New York, Toronto : Longmans, Green and Co., 1943. cca. 340 strán.
  • [96] RICHTER, Franz Xaver Joseph. Cyrill und Method, der Slaven Apostel und Mährens Schutzheilige. Olomouc (Rakúsko-Uhorsko) : Aloys Skarnigl, 1825. 78 strán.
  • [97] ROBERT, Cyprien. Le monde Slave I. (Son Passé Son État Présent et Son Avenir). Paríž (Francúzsko) : Passard, Libraire-Éditeur, 1852. 374 strán.
  • [98] ROBERT, Cyprien. Le monde Slave II. (Son Passé Son État Présent et Son Avenir). Paríž (Francúzsko) : Passard, Libraire-Éditeur, 1852. 384 strán.
  • [99] ROBERTS, Kenneth Lewis. Why Europe Leaves Home (A true account of the reasons which cause central Europeans to overrun America, which lead Russians to rush Constantinopole and other unpleasant places, which coax Greek royalty and commoners into strange byways and hedges, and which induce Englishmen and Scotchmen to go out at night). (USA) : The Bobbs-Merrill Company, 1922. 356 strán.
  • [100] ROHRBACHER, René François. Histoire Universelle de L’église Catholique – Tome Vingt-Huitiéme (An 1802-1848). Liège (Francúzsko) : J.-G. Lardinois, Éditeur; 1849. 504 strán.
  • [101] RUDNYT͡SʹKYĬ, Stepan [aka Stepan Rudnytsky]. L’Ucraina e gli ucraini. Rím (Taliansko). Lega Nazionale Ucraina [Liga národná ukrajinská, pozn.], Lega per la Liberazione dell’Ucraina [Liga za oslobodenie Ukrajiny, pozn.], 1914. 33 strán.
  • [102] RUDNYT͡SʹKYĬ, Stepan [aka Stephen Rudnitsky]. UKRAINE – The Land and Its People (An Introduction to Its Geography). New York (USA) : Ukrainian Alliance of America, 1918. 370 strán.
  • [103] Russia’s Losses. / The Evening Telegraph – Thursday, September 2, 1905, N° 4388. Charters Towers (Austrália), 1915.
  • [104] SALVANDY, Narcisse-Achille de. Histoire de Pologne Avant et Sous Le Roi Jean Sobieski – Tome I. Paríž (Francúzsko) : A. Sautelet ET Cie, Libraires-Éditeurs, 1829. cca. 270 strán.
  • [105] SALVANDY, Narcisse-Achille de. Histoire de Pologne Avant et Sous Le Roi Jean Sobieski – Tome I. Brusel (Belgicko) : N.-J. Grégoir, V. Wouters et C°, Imprimeurs-Libraires; 1841. 332 strán.
  • [106] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1821. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Universitatis, 1821.
  • [107] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1899. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : S. Basilii Magni, 1899.
  • [108] SCHNITZLER, Johann Heinrich. La Russie, la Pologne et la Finlande (Statistique, Géographique et Historique). Paríž (Francúzsko) : Jules Renouard et C°; 1835. 744 strán.
  • [109] SCHNITZLER, Johann Heinrich. Histoire Intime de la Russie (Sous les Empereurs Alexandre et Nicolas et particulièrement pendant la crise de 1825 (Études sur L’empire des Tsars – Tome Premier). Paríž (Francúzsko) : Jules Renouard et C°; 1847. 519 strán.
  • [110] SCHNITZLER, Johann Heinrich. La Russie – Ancienne et Moderne (Histoire, Description, Moeurs). Paríž (Francúzsko) : H. Lebrun, Editeur; 1854. 65 strán.
  • [111] SCHWARTNER, Martin von. Statistik des Königreichs Ungern. Pešť (Rakúsko-Uhorsko) : Matthias Trattner; 1798. 606 strán.
  • [112] SPEER, Daniel. Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS, Vostellend Seinen wunderlichen Lebens-Lauff. 1683. 239 strán.
  • [113] Städtische Preßburger Zeitung / Nr. 73. Freitag, den 16. Juni 1848. Bratislava (Rakúsko-Uhorsko), 1848.
  • [114] STUPNICKI, Hipolit. GALICYA pod wzgledem topograficzno-geograficzno-historycznym. 2. vydanie, Ľvov (Haličšká Ruthénia) : A. J. Madfes i H. Bodek, 1869. cca. 180 strán.
  • [115] SULZER, Joseph Franz. Geschichte des transalpinischen Daciens, das ist: der Walachey, Moldau und Bessarabiens, im Zusammenhange mit der Geschichte des übrigen Daciens als ein Versuch einer allgemeinen dacischen Geschichte. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Rudolph Gräffer, 1781. 547 strán.
  • [116] SVEČUK, I. S. [aka И. С. Свѣчукій] + SVISTUN, F. I. [aka Ф. И. Свистун]. Матеріали по історії возрождения Карпатской Руси (Часть вторая) [Materīaly po istorīi vozroz͡hdenii͡a Karpatskoĭ Rusi / Materiály k dejinám obrodenia Karpatskej Rusi ((Druhá časť)] + Научно-литературный Сборникъ [Vedecký a literárny zborník.] Ľvov (Haličšká Ruthénia) : Haličsko-ruská Matica, 1909. cca. 170 strán.
  • [117] ŠEDIVÝ, E. Strbské a Popradské pleso. / Časopis turistů – V dubnu 1893, číslo 4. V. ročník, Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Klub českých turistův, 1893.
  • [118] The Bible of Every Land (A History of the Sacred Scriptures in Every Language and Dialect into Which Translations Have Been Made). Londýn (UK) : Samuel Bagster and Sons, 1851. cca. 420 strán.
  • [119] The Bible of Every Land (A History of the Sacred Scriptures in Every Language and Dialect into Which Translations Have Been Made). Londýn (UK) : Samuel Bagster and Sons, cca. 1860. cca. 480 strán.
  • [120] The Foreign Quarterly Review / Volume I. – 1827. Londýn (UK), 1827.
  • [121] The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI: Fuego, Tierra Del – Haddingtonshire). Londýn (UK) : Charles Knight and Co., 1838. 526 strán.
  • [122] TOBOLKA, Zdeněk V. Slovanský sjezd v Praze roku 1848. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : F. Šimáček, 1901. 289 strán.
  • [123] Topographische Beschreibung des Flusses Poprad, oder Poper in der Zips. / Ungrisches Magazin, oder Beiträge zur ungrischen Geschichte, Geographie, Naturwissenschaft, und der dahin einschlagenden Litteratur – Zweyter Band. Preßburg (Rakúsko-Uhorsko) : Anton Löwe, 1782.
  • [124] Über die Armenischen Bewohner der östreichischen Monarchie. / Archiv für Geographie und Statistik Ihre Hülfswissenschaften und Literatur mit vorzüglicher Rücksicht auf die österreichischen Staaten – Zweiter Band, Siebentes Stück. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Verlage des Kunst- und Industrie-Comptoirs, 1803.
  • [125] Vaterländische Blätter für den österreichischen Kaiserstaat / 23. September, 1808. (Rakúsko-Uhorsko), 1808.
  • [126] VOWLES, Hugh P. Ukraine and Its People. Edinburgh (Škótsko) : T. and A. Constable Ltd. at the University Press, 1939. 224 strán.
  • [127] WINDISH, Karl Gottlieb von. Geographie des Königreichs Ungarn – Zweiter Theil. Preßburg (Rakúsko-Uhorsko) : Anton Löwe, 1780. 322 strán.
  • [128] Zugebe zu den Göttingischen gelehrten Anzeigen / Den 13. April 1782, 15tes Stück. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko), 1782.
  • [129] Žurnál Ministerstva verejného školstva [Журналъ Министерства народнаго просвѣщенія] / Časť CLVIII., 1871. 4. dekáda, Petrohrad (Veľké Rusko) : V. I. Golovin, 1871.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/polemika-o-ruthenoch-rusnakoch-rusinoch-strucny-prehlad-historickych-zaznamov/

• ▐ Zverejnené: 07/09/2025

  └ Aktualizované: 08/09/2025 (03:12)

  « Hľadanie historických koreňov modernej Ukrajiny »

  ZNAČKY: História – Mapa – Komentár – Ukrajina – Ukrajinská SSR – Ideológia – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania – Galícia – Podkarpatská Rus

  Príbeh tohto článku je komplikovaný. Pôvodne som začínal s prácou na niečom úplne inom. Písal som kritiku na súčasné snahy istých osôb, ktorí sa pokúšajú rehabilitovať jednotku Waffen-SS s názvom „Galizien“, Ukrajincov kolaborujúcich s nemeckými nacistami, tí napríklad potláčali aj nám známe (nedávno slávené) SNP (Slovenské národné povstanie). Počas toho som postupne pochopil: „Veruže sa mi nič také nepodarí dovtedy, dokiaľ nevysvetlím problematiku Rusnákov…,“ po novom Rusínov, po starom Ruthénov. Prerušil som teda svoju pôvodnú prácu, vyčlenil novonájdenú tému a pokračoval v nej. Čo čert nechcel, opäť som dospel do rovnakého myšlienkového štádia. Tentokrát som konštatoval nemožnosť vyriešenia „ruthénskej otázky“ bez vysvetlenia jej nadväznosti na otázku „ukrajinskú“. A tak som zauvažoval: „Ako sa vlastne na Ukrajinu pozerali, ako vnímali v jednotlivých historických epochách tento pojem doboví učenci? Čo pre nich predstavoval?“ Začal som pátrať v historických atlasoch. Tým najstarším, z ktorého vám niečo ukážem bude „Atlas Minor“ od pána Gerardiho Mercatorisa z roku 1628 (vydaný v Amsterdame). Prejdime ale – bez ďalších zbytočných rečí – priamo k mojim zisteniam.

  Prvá mapa, ktorú vám ponúknem, pochádza z diela „Historical Atlas“ (1911) od Williama W. Shepherda. Na obrázku je vyobrazená situácia v Európe a Byzantské impérium niekedy okolo roku 1000, kedy sa o Ukrajincoch ešte ani len nechyrovalo.

  Presuňme sa k ďalšiemu obrázku. Joachim Lelewel bol váženým historikom a geografom. Tu vám prinášam jeho pohľad na to, zverejnené v „ATLAS do Dziejów Polskich z Dwunastu Krajobrazów“ (1830), ako vyzeralo Poľsko v roku 1370, tj. v záverečnej fáze panovania Kazimíra III. Veľkého, predtým než sa Poľsko a Litva spojili dokopy. Všimnite si najmä dve záležitosti: 1. Galícia je súčasťou Poľkého kráľovstva (ako samostatné kniežatstvo Haličské) a oblasť Ukrajiny je (súčasťou Litvy) znázornená ako geografické pomenovanie oblasti pod Kijevom (na mape sa nachádzajú aj iné geografické pomenovania ako: Polesie, Podolie); 2. ako na predošlej mape, tak aj na tejto je Podkarpatská Rus (Zakarpatie), rovnako ako oblasť Slovenska, už súčasťou Uhorského kráľovstva! To je veľmi podstatná informácia.

  Ďalšia mapa od Joachima Lelewela. Tentokrát z jeho publikácie „Histoire de Pologne – Atlas Contenant les Tableaux Chronologiques et Généalogiques, et les Cartes Géographiques de Différentes Époques“ (1844), ktorá bola vydaná dokonca vo francúzskom Paríži. Na tejto nám pán Lelewel ponúka svoje predstavy o územných pomeroch medzi Poľskom, Litvou a Uhorskom v roku 1500.

  Svoje pochopenie situácie v Európe v 16. storočí ponúkajú aj americké zdroje, konkrétne mapa s názvom „Europe in 1559“, ktorá bola súčasťou publikácie „The World Re-Mapped – New Official World Atlas“ vydanej v New Yorku (1922).

  V historickom atlase poľského historika Stanislasa Platera, pomenovaného „Atlas Historique de La Pologne Accompagné D’un Tableau Comparatif des Expéditions Militaires Dans ce Pays Pendant le XVIIe, XVIIIe, XIXe Siècle“ (1827), nachádzame takúto mapu zobrazujúcu situáciu z roku 1625. Opätovne, súčasne s vymedzením špecifických okrajových oblastí – „Ukraine“, nachádzame aj ďalšie zemepisné pomenovania ako: Polesie, Volynská oblasť [„Volhynie“, pozn.], Podolie, Červená Rus [„Russie Rouge“, čo predstavuje oblasť Galície (Halič); pozn.], a Malopoľsko [„Petite Pologne“, pozn.]

  Všetky doteraz uvedené obrázky boli ohliadnutím sa do minulosti. Čo tým myslím? Doterajšie mapy sú nákresmi vzdelancov – prevažne z 19. storočia, ich výkladom histórie. Tentokrát sa ale dostávame k pánovi, ktorého som už spomínal – Gerardi Mercatoris. On vám, ako človek žijúci na začiatku 17. storočia, v roku 1628 nakreslil takúto mapku Litvy, na ktorej môžeme vidieť tradičnú zostavu názvov ako: Lithuania, Polonia, Polesia, Volynia, Podolia, Russia Rubra [„Červená Rus“, pozn.]

  Niekedy v období 1655-1660 prichádza Nicolas Sanson a postupne vydáva jednotlivé zväzky „L’Asie, l’Afrique, l’Europe, et l’Amerique“. Znovu nachádzame tradičnú zostavu názvov, až na to, že oblasť Galície je v tomto prípade pomenovaná ako „Čierna Rus“ [„Russie Noire“, pozn.]

  Jean Babtiste Noun v roku 1697 vydáva „Le Royaume de Pologne Comprenant les Etats de Pologne et de Lithuanie, divisez en Provinces; et subdivisez en Palatinats“. Názov „Ukraine“ je použitý ako zemepisný termín, popri iných geografických a územnosprávnych pomenovaniach.

  Určite nemôžeme zabudnúť na jedného z najznámejších historických kartografov, a tým je: Herman Moll. Pozrime sa na jeho zaznačenie oblasti Ukrajiny v roku 1711, ktoré môžete nájsť v „Atlas Geographus: or, a Compleat System of Geography, Ancient and Modern – Vol. I.“ Ukrajinu tu opäť nachádzame v – pomerne presne lokalizovanom – postavení pomenovania istého menšieho územia. Vedľa nej existujú, v tomto bode nám už veľmi dobre známe, pomenovania ako: Polesia, Volinia, Podolia, Red Russia, Little Poland.

  V roku 1714 bola vydaná mapa s veľmi dlhým názvom: „Carte de Pologne, avec la chronologie des rois et des ducs de Lithuanie, ainsi que des grands maitres de l’Ordre Teutonique, les echevez et les archechevez, et les armes des provinces, avec une table des batailles, et des villes les plus connsiderables de Pologne.“ Dlhý názov, rovnaký príbeh.

  Jacques Chiquet v roku 1719 priniesol nasledovný nákres územného členenia Poľska a Litvy, kde je termín „Ukrajina“ použitý ako názov jednej z niekoľkých lokálnych administratívno-územných jednotiek.

  Nasledujúcu mapu z „Atlas Manuale“ (vydané v roku 1723) som pôvodne vyškrtol zo zoznamu tých, ktoré vám ukážem, až neskôr ju na jej miesto vrátil. Na tejto mape je niečo pozoruhodné. Je na nej evidentné, že Herman Moll s termínom „Ukrajina“ pracuje voľne a vymedzuje ním „okrajovo“, okrajové územia.

  Nicolas de Fer a Petrus Starckman potom v roku 1736 v diele „Les États de la Couronne de Pologne“ zanôtili rovnakú pesničku, ako všetci ich doterajší predchodcovia.

  Už spomenutý William W. Shepherd sa vo svojom „Historical Atlas“ (1911) obhliadol nazad do histórie a situáciu v Európe okolo roku 1740 zobrazil takto:

  Job Mayer si pri práci na mape s názvom „Map of the Kingdom of Poland and The Grand Dutchy of Lithuania“ v roku 1755 zvolil použitie termínu „Ukrajina“ v tom najelementárnejšom, prvotnom význame a označil týmto zemepisným názvom značnú časť hraničnej oblasti na juhu krajiny. Osobne túto mapu nepovažujem za veľmi podarenú, stačí už len to, že Volynskú oblasť umiestňuje prakticky do Litvy a dali by sa menovať ďalšie podivnosti.

  Tobias Mayer to vidí vo svojom diele „Mappa Geographica Regni Poloniae, ex Novissimis Quot Quot Sunt Mappis Specialibus Composita (Atlas Compendiarivs)“ v podstate rovnako, vydanej v roku 1773, ako jeho predošlý menovec a slovíčko „Ukrajina“ uňho voľne označuje hraničnú oblasť na okraji krajiny.

  Francúzsky geograf Louis Brion de la Tour priniesol v roku 1786 mapu pomenovanú „États de Pologne et de Lithuanie“, kde sa pridržiava klasického vymedzenia „ukrajinského“ územia.

  Rigobert Bonne je považovaný za jedného z najvýznamnejších kartografov 18. storočia. V roku 1793 bola zverejnená jeho mapa s názvom „Royaume de Pologne et Duche de Lithuanie“.

  Anglický kartograf John Cary v roku 1799 vypracoval takúto mapu, pomenovanú „A New Map of Poland, and The Grand Duchy of Lithuania“, ktorá vykresľuje rozdelenie poľsko-litovského spolužitia na Poľsko, Galíciu a Litvu.

  V publikácii „Atlas Universel Pour la Géographie de Guthrie“, vydanej v roku 1802, nachádzame takúto mapu:

  V roku 1804 bola vo švajčiarskom Bazileji vydaná mapa „Carte des Partages de la Pologne en 1772, 1793, et 1795“, ktorá naznačovala zmeny hraníc v týchto zemepisných končinách. Je zrejmé, že v tej dobe sa nejakou „Ukrajinou“ – s nejakými tými jej územnými požiadavkami – nikto kompetentný nezaoberal. Stále to bolo len orientačné pomenovanie malej územnej oblasti. Jedno z niekoľkých ďalších, ktoré sa používali pre iné časti niekdajšieho poľsko-litovského štátneho útvaru.

  Známy britský rytec Benjamin Smith v roku 1808 priniesol na svetlo sveta takúto mapu rozdelenia Poľska – s vymenovaním územnosprávnych jednotiek, ako aj menami štátov, ktoré budú tieto oblasti následne spravovať.

  V roku 1808 sa prakticky tá istá mapa, v trochu detailnejšom prevedení (prepracovanejšie názvoslovie miest), stáva súčasťou knihy s názvom „Smith’s General Atlas“, čo bola – a dodnes stále viac-menej je – klasika medzi dobovými atlasmi.

  Nasledujúca mapa bola pôvodne súčasťou „Lavoisne’s Historical Atlas“, ktorý bol vydaný v roku 1820. Ja som ju našiel uverejnenú v brožúre „Geographical and Statistical Map of Poland and Hungary“. Časť tejto brožúry sa vám zobrazí, ak si obrázok „rozkliknete“. Na tomto obrázku v maximálnom rozlíšení potom uvidíte, v jeho ľavej časti, zaujímavé informácie. Autori tejto brožúry tam upozorňujú na niekdajšie pomenovania, ktoré sú nahradzované novými. Doslova je pre tieto staré názvy použité označenie „Ancient Provincies“ [„staroveké“ prípadne skôr „bývalé provincie“, pozn.] Medzi takéto provincie je zaradené aj pomenovanie „Ukrajina“, ale aj „Polesia“. Napríklad „Volhynia“ a „Podolia“ ostali i naďalej v „platnosti“. V prípade „Ukrajina“ odporúčali používať nové pomenovanie „Kiow“. Pre mňa osobne je priam realite sa vymykajúcim zážitkom uvedomenie si skutočnosti, že na začiatku 19. storočia bol pojem „Ukrajina“ zastaralým pomenovaním provincie lokálneho významu – tj. jednej z niekoľkých administratívno-územných jednotiek v danej geografickej oblasti, aby sa na konci 19. storočia mal začať presadzovať v polohe pomenovania jedného z najväčších európskych štátov, čo sa týka jeho rozlohy!

  V roku 1837 bola v Paríži vydaná – pomenovaná ako „Carte historique de la Pologne presentant ses divers demembremens en 1772, 1794, 1795, 1807, et 1815“ – aktualizovaná mapa zachytávajúca najnovšie územné zmeny v oblasti východnej a časti strednej Európy.

  Je potom už iba symbolické, že spomenuté britské rady o vhodnosti používaného názvoslovia nepadajú na úrodnú pôdu, míňajú sa účinkom práve v… Nemecku. Tam v roku 1849 publikoval Daniel Völter knihu „Atlas in 36 Karten, zum Hand- und Schulgebrauch“. Nasledujúcu mapu môžete nájsť práve v tejto knihe. Je na nej naznačené nejaké to jadro „ukrajinských oblastí“, i keď mne príde vcelku pretiahnuté na severe i východe, ale to teraz nehrá za až takú úlohu. Všimnite si jednu podstatnú vec: ono to vôbec nie je nejaké veľké územie, v porovnaní s tým, čo bude v nasledujúcich rokoch nasledovať. Možnože teraz už konečne čiastočne chápetete, prečo bolo nevyhnutné premieňať Ruthénov v Galícii na „Ruthéno-Ukrajincov“.

  Nech sa páči: politická mapa Európy, ktorú môžete nájsť v knihe „Hammond’s Business Atlas of Economic Geography“ vydanej v roku 1919. Nie je to tak dávno, čo som o príbehoch z tohto obdobia novodobej ukrajinskej histórie voľačo popísal. Presnejšie, citoval som pár viet z knihy „The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919“, ktorú napísal Elias Heifetz.

  Allan Updegraff potom v roku 1922 priniesol obraz novej Európy. Každému musí byť úplne zjavné, či už na podklade tejto alebo predošlej mapy: pôvodné historické územia označované ako „Ukrajina“ sú odrazu rozšírené – NIEKOĽKONÁSOBNE. Postupne sú k ním pripájané oblasti v podstate… v rámci všetkých svetových strán, ale ja spomeniem najmä tie, s ktorých názvami sme sa opakovane stretávali a majú stáročnú tradíciu: Podolie, Volynská oblasť, Galícia. Najmä Galícia je veľmi špecifickým prípadom, nakoľko ide o územie, ktoré bolo kultúrne po stáročia naviazané na strednú Európu a jeho obyvateľstvo má odlišný etnický pôvod – ruthénsky.

  Mapa uverejnená v roku 1971 v „Ukraine (A Concise Encyclopaedia (Volume II.)“ prináša zachytenie pravdepodobne vrcholného štádia „novodobej Ukrajiny“, čo sa týka nadobudnutého územia. Táto mapa už dokumentuje stav, kedy sa súčasťou územia Ukrajiny stala aj oblasť Podkarpatskej Rusi (Zakarpatie), ktorá bola ukradnutá Česko-Slovensku. Prečo to tvrdím? Prejdite si všetky mapy, ktoré som v tomto článku zverejnil a zistíte toto: Podkarpatská Rus bola tisíc rokov súčasťou kultúrneho sveta Uhorska. Žila v tomto geografickom priestore. Karpatský oblúk bol a je dokonalou prirodzenou bariérou. Taktiež je na tejto mape zachytené administratívne pričlenenie južných oblastí Ruska, ktoré nikdy predtým súčasťou nejakej historickej „Ukrajiny“ (lokálnej oblasti v blízkosti Kijeva) neboli, o čom ste sa napokon mohli presvedčiť i vy samotní.

  Čo na záver? Napísať tento článok nebolo úpne jednoduché. Zverejnil som 29 máp. Veľakrát je zmenšená verzia odlišná (výrezom) od verzie v plnom rozlíšení, bolo ju potrebné spracovávať oddelene. Inými slovami: pripraviť tieto podklady do podoby (aspoň tejto jednoduchej) infografiky? Zabralo to množstvo práce. Na druhej strane takéto obrázky mnohé zodpovedávajú. Ja teda nie som historik, ale mnou uvedení vzdelaní páni z oblasti geografie a kartografie, no oni asi o tom, prečo svoje práce realizovali v tejto podobe, asi o tom niečo vedeli. Posolstvo, ktoré je v ich prácach – naprieč stáročiami – zachytené je očividné: vždy sa jednalo o pomenovanie lokálne, či už v zmysle miestnej geografickej oblasti, alebo neskôr aj nejakého toho miestného admnistratívneho celku. Ojedinele nejaké tie formy dočasných protestných (revolučných) zoskupení, znova – lokálnych. Neplatia teda ani tvrdenia tých, ktorí hovoria, že žiadna „Ukrajina“ nikdy neexistovala. Pojem „Ukrajina“ je historicky doložený. Ibaže tu je potrebné RAZANTNE odmietnúť používanie pojmu „Ukrajina“ v kontexte nejakej „Veľkej Ukrajiny“. Termín „Veľká Ukrajina“ nemá historicko-kultúrne opodstatnenie, je výsledkom politicko-ideologických konštrukcii. Môžeme polemizovať, ako presné boli uvedené kartografické výstupy. Nespochybniteľným ale ostáva, že etnografické predstavy zástupcov „politického ukrajinizmu“ o jednotnom „veľko-ukrajinskom národe“ – obývajúcom územie od Šumiaca po Krym, a ešte o čosi ďalej – sa nestotožňujú s historickými poznatkami. Na tomto by sme sa azda zhodnúť mohli. Pekný deň.

  ILUSTRAČNÝ OBRÁZOK: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Všetky mapy uvedené v tomto článku retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila ich ostrosť a celková farebná rovnováha. VÝRAZNE. Zároveň by som chcel podotknúť, že použité informačné zdroje sú (namiesto abecedného) radené podľa poradia jednotlivých máp v článku.

  ZDROJE:

  • [1] Europe and the Byzantine Empire about 1000 / William W. Shepherd – Historical Atlas. New York (USA) : Henry Holt and Company, 1911. cca. 320 strán.
  • [2] LELEWEL, Joachim. ATLAS do Dziejów Polskich z Dwunastu Krajobrazów. Varšava (Poľsko), 1830. cca. 20 strán.
  • [3] LELEVEL, Joachim. Histoire de Pologne – Atlas Contenant les Tableaux Chronologiques et Généalogiques, et les Cartes Géographiques de Différentes Époques. Paríž (Francúzsko) : A La Libraire Polonaise + Lille (Francúzsko) : Vanackere, 1844. cca. 50 strán.
  • [4] Europe in 1559 / The world Re-Mapped – New Official World Atlas. New York (USA) : C. S. Hammond & Company, Inc., 1922. 176 strán.
  • [5] CARTE DE LA POLOGNE et des états limitrophes à l’année 1625 (avec le tracé des Campagnes de Gustave Adolphe) / Stanislas Plater – Atlas Historique de La Pologne Accompagné D’un Tableau Comparatif des Expéditions Militaires Dans ce Pays Pendant le XVIIe, XVIIIe, XIXe Siècle. Poznaň (Poľsko) : IMPRIMÉRIE de GUILLAUME BECKER et COMPAGNIE, 1827. cca. 20 strán.
  • [6] Lithuania 1628 / Gerardi MERCATORIS – Atlas Minor Amsterdam (Holandsko) : Ex officina Ioannis Ianssonii, 1628. cca. 670 strán.
  • [7] Estats de la Couronne de Pologne / Nicolas SANSON – L’Asie, l’Afrique, l’Europe, et l’Amerique. Paríž (Francúzsko) : N. Sanson (Dans le Cloiftre de Sainct Germain à Auxerrois joignant la grande Porte dv Cloiftre), cca. 1660. cca. 600 strán.
  • [8] NOLIN, Jean Babtiste. Le Royaume de Pologne Comprenant les Etats de Pologne et de Lithuanie, divisez en Provinces; et subdivisez en Palatinats. Paríž (Francúzsko) : J. B. Nolin sur le Quay de l’Horloge du Palais proche la Rüe de Harlay a l’Enseigne de la Place des Victoires, 1697.
  • [9] MOLL, Herman. Atlas Geographus: or, a Compleat System of Geography, Ancient and Modern – Vol. I. Savoy – Londýn (UK) : John Nutt, 1711. 978 strán.
  • [10] Carte de Pologne, avec la chronologie des rois et des ducs de Lithuanie, ainsi que des grands maitres de l’Ordre Teutonique, les echevez et les archechevez, et les armes des provinces, avec une table des batailles, et des villes les plus connsiderables de Pologne. Amsterdam (Holandsko) : L’Honore & Chatelai, 1714. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [11] Les Estats de la Couronne de Pologne / Jacq CHIQUET – Atlas Geographique et Historique ou le Divertissement des Empereurs, Roys et Princes. Paríž (Francúzsko) : chez Chiquet au Grand Sᵗ Henry, prez l’Eglise des Mathurins, 1719.
  • [12] HALLEY, Edmund; MOLL, Herman. Atlas Manuale: Or, A New Sett of Maps of all Parts of the Earth, as Well Asia, Africa, and America, as Europe ; Wherein Geography is Rectify’d, by Reforming the Old Maps According to the Modern Observations. Londýn (UK) : Knapton, R. Knaplock, J. Wyat and J. and B. Sprint, J. Darby, D. Midwinter, E. Bell et al., 1723. cca. 190 strán.
  • [13] FER, Nicolas de; STARCKMAN, P. Les États de la Couronne de Pologne, Sous les Quels Sont Compris La Grande et La Petite Pologne, Le Grand Duché de Lithuanie, Les Prusses et la Curlande, Diviséz en Provinces et Palatinats. Paríž (Francúzsko) : Nicolas de Fer, 1736. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [14] Europe about 1740 / William W. Shepherd – Historical Atlas. New York (USA) : Henry Holt and Company, 1911. cca. 320 strán.
  • [15] MAYER, Job. Map of the Kingdom of Poland and The Grand Dutchy of Lithuania. Norimberg (Nemecko) : Job. Mayer, of the Cosmographical Society of Nuremberg, 1755. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [16] MAYER, Tobias. Mappa Geographica Regni Poloniae, ex Novissimis Quot Quot Sunt Mappis Specialibus Composita (Atlas Compendiarivs). Norimberg (Nemecko) : Homannianos Heredes, 1773.
  • [17] BRION de la Tour, Louis. États de Pologne et de Lithuanie, Divisés par Palatinats et Provinces Ecclésiastiques. Avec le Roiaume de Prusse et Le Duché de Curlande. Paríž (Francúzsko) : chez le S: Defnos Ingen – Géographe pr: les Globes et Sphères, 1786. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [18] BONNE, Rigobert. Royaume de Pologne et Duche de Lithuanie. Benátky (Taliansko) : P. Santini, 1793. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [19] CARY, John. A New Map of Poland, and The Grand Duchy of Lithuania, Shewing their Dismembers and Divisions Between Austria, Russia and Prussia, in 1772, 1793 & 1795. From the Latest Authorities. 1799.
  • [20] La Pologne Avec les Partages. de 1772, 1795 et 1795 / Atlas Universel Pour la Géographie de Guthrie. Nouvelle Édition (Revue, Corrigée, Avec les Nouvelles Divisions, D’après les Derniers Traités de Paix). Paríž (Francúzsko) : Hyacinthe Langlois, Libraire; 1802. cca. 80 strán.
  • [21] Carte des Partages de la Pologne en 1772, 1793, et 1795. Bazilej (Švajčiarsko) : G. HAAS, et J. DECKER Impr. Libr., 1804. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [22] SMITH, B. Poland. Londýn (UK) : R. Wilkinson, 1808.
  • [23] POLAND / Smith’s General Atlas – Containing Instant Maps Of all the Principal Empires Kingdoms & States Throughout the World (Carefully Delineated from the Best Authorities Extant). Londýn (UK) : C. Smith, 1808. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [24] Geographical and Statistical Map of Poland and Hungary. Second Philadelphia Edition from the London Edition of 1817, with corrections and additions; Philadelphia (USA) : M. Carey & Son, 1820.
  • [25] Carte historique de la Pologne presentant ses divers demembremens en 1772, 1794, 1795, 1807, et 1815. Paríž (Francúzsko) : Aime Andre, 1837. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [26] VÖLTER, Daniel. Atlas in 36 Karten, zum Hand- und Schulgebrauch. Dritte umgearbeitete Auflage, Esslingen am Neckar (Nemecko) : Verlag von Conrad Weychardt, 1849. cca. 80 strán.
  • [27] Political Map of Europe / Hammond’s Business Atlas of Economic Geography. New York (USA) : C. S. Hammond & Company, Inc., 1919. 96 strán.
  • [28] New Europe / Allan Updegraff – The Literary Digest atlas of the new Europe and the Far East (Showing the New Countries and New Boundaries Resulting from the Great War and from the Treaties of Peace, with Explanatory Historical, Political and Economic Articles). New York and London : Funk & Wagnalls Company, 1922. cca. 70 strán.
  • [29] Administrative Map of Ukraine 1968 – Ukraine (A Concise Encyclopaedia (Volume II.) Toronto (Canada) : University of Toronto Press, 1971.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/hladanie-historickych-korenov-modernej-ukrajiny/

• ▐ Zverejnené: 07/08/2025

  « Začiatok obdobia „mccarthizmu“ v USA »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Ukrajina – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Slovania

  Obrázok vyššie je kópiou strany z knihy „A Word to the Younger Generation“, ktorú napísala zaujímavá figúra: Myron Matvijenko. Ten vám bol totižto Ukrajinec. Ibaže nie len taký-nejaký… hocijaký. Pred rokom 1951 bol šéfom bezpečnostnej služby OUN SB [„Sluzhba Bezpeky“ – spravodajská služba, pozn.], vedúcim oddelenia pre miestnu spoluprácu a členom vedenia OUN FB – [„Organisation of Ukrainian Nationalists“ – frakcia Stephana Banderu, pozn.], no potom prebehol na sovietsku stranu. Je asi preto každému jasné, v akom tóne sa celá táto kniha nesie. Napriek tomu predstavuje ďalší zaujímavý príspevok k ozrejmeniu pozadia tých čias. Ja som si dnes špeciálne zvolil túto stranu z tejto knihy z jediného dôvodu, a tým je nasledovný citát: „…úlohy ako tá moja boli vždy podporované imperialistickými tajnými službami, pričom na prvom mieste boli USA. Takmer hneď potom, čo sa nacistické Nemecko vzdalo spojencom, tieto skryté agentúry začali povzbudzovať proti-sovietske úsilie každým možným spôsobom. Je zrejmé, že vedenie OUN FB to využilo vo svoj prospech. Predávalo úplne falošné informácie o Ukrajine, a s cieľom dokázať svoju hodnotu, začalo prezentovať samostatné teroristické akty OUN na západnej Ukrajine ako nejaké ‚revolučné hnutie‘ proti sovietskej vláde tam, ktoré údajne kontrolovalo zo zahraničia. Spočiatku americká a britská spravodajská služba tomuto uverila a boli dosť štedrí. Časom sa však stávali čoraz náročnejšími a žiadali konkrétnejšie údaje o situácii v krajine. Už v roku 1950 dostalo vedenie OUN FB podrobnú úlohu týkajúcu sa zhromažďovania spravodajských informácií o ZSSR pre kapitalistické tajné služby.“

  Prečo tieto riadky? Isteže, jedná sa len o tvrdenie, svedectvo, ktorému človek môže a nemusí veriť. I tak by som ho hneď nezavrhoval. Spravodajské služby západných krajín tie informácie zháňali, určite ich zháňali i tie sovietske. No povojnové obdobie v USA malo isté špecifiká. Po vojne sa postupne v USA stupňoval antikomunizmus a anti-sovietska hystéria. Postupne sa rozbiehalo obdobie, ktoré sa dejinách označuje ako „mccarthizmus“. Taký Charlie Chaplin by o ňom vedel mnohé porozprávať, skúste si nájsť prečo. A ďalšia zaujímavosť, v tomto texte naznačená okolnosť, o ktorej sa mnoho nehovorí: Banderovci s koncom Druhej svetovej vojny zbrane nezložili, a ani neplánovali. Na západnej Ukrajine sa bojovalo ešte roky potom, čo Nemci v Berlíne kapitulovali.

  UPOZORNENIE: Časť z uvedeného textu pochádza zo zdrojov publikovaných počas sovietskej éry. Tie je nutné interpretovať v kontexte historických udalostí, so zvážením všetkých okolností.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: MATVIJENKO, Myron. A Word to the Younger Generation. Kyjev (Sovietsky zväz) : Dnipro Pubishers, 1974. 89 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zaciatok-obdobia-mccarthizmu-v-usa/

• ▐ Zverejnené: 05/08/2025

  └ Aktualizované: 06/08/2025 (19:47)

  « Ukrajinskí (a iní) nacisti utekajú do USA, Kanady a ostatných západných demokracii »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Komentár – Ukrajina – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Slovania

  Pozrime sa teraz spoločne na niekoľko citátov z knihy „Ukrainians by Profession“ (1981), ktoré popisujú sovietsky pohľad na snahu ukrajinských nacistov vyhnúť sa spravodlivému trestu, pričom im pritom neraz pomáhali inštitúcie – najmä spravodajské služby – „morálne vyspelých“ západných demokracii:

  • „Mohol som prekročiť oceán a zostať v Amerike. Ale čo by som tam našiel? Opäť spoluprácu s americkou rozviedkou.“
  • „Americká rozviedka veľmi dobre vedela, že mnohí Ukrajinci si pred cestou do Ameriky zvolili iné mená, ale nekládli im v tomto nijaké prekážky. Len na konzuláte musel každý Ukrajinec prisahať. Keď prišli do Ameriky, bolo im povedané, že buď budú spolupracovať s americkou rozviedkou, alebo si odsedia päťročný trest, údajne za krivoprísažníctvo – nebolo totiž nijako ťažké dokázať, že tento alebo iný emigrant sa skrýval pod falošnou identitou.“
  • „Raz nacistickí agenti, nacionalisti boli zamestnávaní CIA a FBI. Jedinou kvalifikáciou každého uchádzača bolo jeho otvorené antikomunistické presvedčenie. Americká justícia udeľovala prísne tresty americkým občanom, ktorých žiadosti nespĺňali nastavené buržoázne štandardy, no tieto sa prakticky nikdy neuplatňovali v prípade ukrajinských nacistov, ktorí boli spájaní s Treťou ríšou počas obdobia Druhej svetovej vojny. (…) Je ticho aj vtedy, keď prípad zahŕňa tých, ktorí sa dopustili mnohých strašných zločinov voči Ukrajincom, Židom, Bielorusom a Rusom počas nacistickej okupácie, ktorí mučili a týrali ženy a deti.“
  • „Tisíce príslušníkov SS z divízie ‚Halychyna‘ (‚Waffen-SS Divízia Galizien‘) mohli emigrovať do Spojených štátov s pomocou takzvaného ‚United Ukrainian American Relief Commitee‘, ktoré bolo založené v roku 1944 pod záštitou ‚UCCA‘ [Ukrainian Congress Committee of America, pozn.] Táto migrácia bola v rozpore s americkou legislatívou, ale samozrejme sa uskutočnila s povolením vplyvných amerických reakcionárov. Nakoniec týmto emigrantom bolo udelené americké občianstvo a mohli slobodne vstúpiť do rôznych podnikov, pričom využívali majetok, ktorý získali od civilného obyvateľstva počas vojny [krádeže, lúpeže a rabovanie, pozn.]“
  • „Hneď niekoľko bývalých nacistických vrahov sa stále beztrestne ukrýva v Spojených štátoch. (…) A všetci títo odborníci na vraždenie a experti na pogromy našli útočisko na americkej pôde.“
  • „…keď štvrtý kongres UCCA [Ukrainian Congress Committee of America, pozn.] v roku 1949 privítal zástupcov takzvanej novej emigrácie — v skutočnosti nedávnych lokajov. V tom čase sa najvernejší prívrženci nacizmu pridali k vyšším kruhom UCCA… Leo Dobriansky, vtedy mladý dôstojník americkej spravodajskej služby, dostal rozkaz koordinovať a kontrolovať ich činnosť.“
  • „Umiestnenie tvrdého jadra OUN [Organisation of Ukrainian Nationalists, pozn.], bývalých sluhov krvavého nacistického režimu, pod americkú kontrolu vyzeralo veľmi ako chytrý obchod. Nákupcami boli dôstojníci tajnej služby USA a predávajúcimi tovar — predavačmi, s ktorými obchodovali — boli ukrajinskí vojnoví zločinci, ktorí hľadali útočisko v Amerike.“

  Dnes už všeobecne známym projektom zameraným na premiestnenie nacistov do USA bola napríklad „Operácia Paperclip“. Tento projekt bol zameraný na osoby zo sféry nacistickej inteligencie. Čiže fakt, že sa spravodajské služby snažili získavať do svojich služieb osoby s nacistickou minulosťou, ktoré boli pre nich nejakým spôsobom užitočné, nie je nijakou fikciou, ale potvrdenou skutočnosťou, či to prebiehalo do bodky, ako to uvádza Yevhen Sheremet? Ktovie…

  Pristavme sa ešte pri niečom. V roku 1978 prebiehal na Floride súdny proces s vtedy 71-ročným Feodorom Fedorenkom, ktorí prišiel do USA v roku 1949. Ten bol obvinený, že bol strážcom v koncentračnom tábore Treblinka. 13 dní boli vypočúvané osoby, bolo ich šesť, ktorí pobyt v tomto tábore prežili. Sudca tento prípad zhodil zo stola. V 1979 už prebiehalo ďalšie súdne pojednávanie pred odvolacím súdom. Tam Fedorenko prehral 3-0. V roku 1981 potom Najvyšší súd definitívne zrušil jeho občianstvo pomerom hlasov 7 ku 2. Citujme z článku v New York Times, ktorý sa tomuto rozhodnutiu venoval: „Odmietajúc argument pána Fedorenka, že bol vojnovým zajatcom a bol nútený do svojej úlohy v Treblinke, sudca Marshall napísal: ‚Služba jednotlivca ako ozbrojeného strážcu v koncentračnom tábore, či už dobrovoľná alebo nedobrovoľná, ho učinila neoprávneným na vízum.‘“ Feodor Fedorenko bol následne v roku 1984 deportovaný do ZSSR, kde bol odsúdený na smrť a v roku 1987 aj popravený. Prečo spomínam tento príbeh? Z jedného dôvodu. V 80-tich rokoch minulého storočia stačil už len fakt, že niekto bol v službách nacistického Nemecka a podieľal sa – aj nepriamo – na zločinoch. Toto už dnes veľakrát neplatí. Veď aj členovia takého združenia ako „American Jewish Committee“ [Americký židovský výbor, pozn.] ostali vyslovene šokovaní, keď sa k ním doniesli správy o existencii monumentu — neďaleko Philadelphie (USA) — oslavujúceho ukrajinských „esesákov“, kolaborantov s nemeckými nacistami. Podobný monument bol napríklad postavený v roku 1988 aj na cintoríne [St. Volodymyr Ukrainian cemetery, pozn.] v Oakville (Kanada), najprv venovaný „obetiam vojny“, aby sa tie obete v roku 2016 upresnili na niečo v štýle: „…toto je na oslavu ľudí, ktorí počas časti vojny slúžili pod nacistickou kontrolou. (Oakville News, 2024)“ V roku 2024 došlo k odstráneniu tohto monumentu (The Canadian Jewish News, 2024). A ďalší podobný monument nájdete v Edmontone (Kanada) [St. Michael’s Cemetery, pozn.] Ten sa napríklad stal v roku 2021 terčom vandalov (Progress Report, 2021), no a nie je potom žiadnym prekvapeným, že židovská obec sa dožaduje jeho odstránenia (Edmonton Journal, 2023).

  UPOZORNENIE: Časť z uvedeného textu pochádza zo zdrojov publikovaných počas sovietskej éry. Tie je nutné interpretovať v kontexte historických udalostí, so zvážením všetkých okolností.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] BEHIND THE SCENES: Oakville’s Nazi soldier monument removed after prolonged controversy. Oakville (Kanada) : Oakville News, 2024. Dostupné online: https://www.oakvillenews.org/local-news/behind-the-scenes-oakvilles-nazi-soldier-monument-removed-after-prolonged-controversy-8488656
  • [2] BENDER, William; BRIGGS, Ryan W. National Jewish group calls for removal of Philadelphia-area monument to a Nazi ‘SS’ unit. Philadelphia (USA) : The Philadelphia Inquirer, 2023. Dostupné online: https://www.inquirer.com/news/american-jewish-committee-ss-monument-ukraine-20230905.html
  • [3] EX-NAZI, IN U.S. SINCE 1949, IS DEPORTED TO SOVIET UNION. New York (USA) : New York Times, 1984. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1984/12/23/world/ex-nazi-in-us-since-1949-is-deported-to-soviet-union.html
  • [4] Former Nazi Entitled To Keep Citizenship, Judge in Florida Rules. New York (USA) : New York Times, 1978. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1978/07/27/archives/former-nazi-entitled-to-keep-citizenship-judge-in-florida-rules.html
  • [5] Judge Orders Citizenship Voided For a Russian Who Served Nazis. New York (USA) : New York Times, 1979. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1979/06/30/archives/judge-orders-citizenship-voided-for-a-russian-who-served-nazis.html
  • [6] JUSTICES REVOKE U.S. CITIZENSHIP OF A NAZI GUARD. New York (USA) : New York Times, 1981. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1981/01/22/us/justices-revoke-us-citizenship-of-a-nazi-guard.html
  • [7] KINNEY, Duncan. Nazi collaborator monuments in Edmonton defaced with red paint and words “Actual Nazi” and “Nazi Monument”. Progress Report, 2021. Dostupné online: https://www.theprogressreport.ca/monuments_to_nazi_collaborators_in_edmonton_vandalized_again
  • [8] ROTHMAN, Jonathan. Monument to the 14th Waffen SS, which fought alongside Nazis, removed from Oakville cemetery. (Kanada) : The Canadian Jewish News, 2024. Dostupné online: https://thecjn.ca/news/monument-to-the-14th-waffen-ss-which-fought-alongside-nazis-removed-from-oakville-cemetery/
  • [9] SHEREMET, Yevhen. Ukrainians by Profession. Kyjev (Sovietsky zväz) : Ukraina Society, 1981. 48 strán.
  • [10] SOVIET REPORTS IT EXECUTED NAZI GUARD U.S. EXTRADITED. New York (USA) : New York Times, 1987. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1987/07/28/world/soviet-reports-it-executed-nazi-guard-us-extradited.html
  • [11] TRAN, Cindy. Edmonton Jewish Federation renews call to remove Nazi-linked monuments. Edmonton (Kanada) : Edmonton Journal, 2023. Dostupné online: https://edmontonjournal.com/news/local-news/edmonton-jewish-councils-call-to-remove-nazi-linked-monuments

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ukrajinski-a-ini-nacisti-utekaju-do-usa-kanady-a-ostatnych-zapadnych-demokracii/

• ▐ Zverejnené: 04/08/2025

  « Keď banderovci pripravujú večeru – [3/3] »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Ukrajina – Stepan Bandera – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Nihilizmus – Peklo – Smrť – Slovania

  « „Štrnásťročné dievča sa nemohlo pokojne pozrieť na mäso. Keď sa niekto chystal vyprážať rezne, zbledla a triasla sa ako osikový list. / Pred niekoľkými mesiacmi, počas jednej búrlivej noci, vtrhla skupina ozbrojených mužov do vidieckej chalupy neďaleko mesta Sarny a brutálne zavraždili jej rodinu. Dievča – ohromené hrôzou – sledovalo smrteľnú agóniu svojich rodičov. Jeden z banditov potom priložil ostrú čepeľ svojho noža k hrdlu tohto dieťaťa, ale v poslednej chvíli ho napadla iná ‚myšlienka‘. ‚Choď, ži na slávu Stepana Banderu!‘ povedal jej. ‚Ale aby si neumrela hladom, necháme tu pre teba nejaké to jedlo. Poďte, chlapci, nasekajte pre ňu trocha bravčového mäsa…!‘ ‚Chlapcom‘ sa tento jeho návrh zapáčil. Zobrali si hrnce a panvice z políc a za pár minút pred dievča, ktoré bolo na pokraji kolapsu od hrôzy, položili hromadu mäsa – narezanú z krvácajúcich tiel jej otca a matky. K tomuto sa dopracovali títo degeneráti a banditi, ktorí sa nazývajú ‚ukrajinskí nacionalisti‘ — všetci tí nasledovníci Banderu, Bulbu a Melnyka. Ich činy posledných rokov tvoria nepretržitý reťazec zvieratskosti…“ »

  UPOZORNENIE: Uvedený text pochádza zo zdrojov publikovaných počas sovietskej éry. Autor používa expresívne jazykové prostriedky, jeho cieľom je vykresliť hrôzu a tragédiu opísaných udalostí. Je nutné ho interpretovať v kontexte historických udalostí, so zvážením všetkých okolností.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: HALAN, Yaroslav. People without a Homeland (Pamphletes). Kyjev (Sovietsky zväz) : Dnipro Pubishers, 1974. 89 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-banderovci-pripravuju-veceru-3-3/

• ▐ Zverejnené: 04/08/2025

  « Banderovci: Ako Petro Zasadny s kamarátmi museli svoje srdcia do studne zahodiť – [2/3] »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Ukrajina – Stepan Bandera – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Nihilizmus – Peklo – Smrť – Slovania

  « „V tú noc mal vojak červenej armády Ivan Zahursky sen: zaklopal na okno svojej chalupy, potom otvoril dvere a uvidel svoju manželku Máriu stojacu zmätenú od radosti… Vošiel do domu a objal svoje spiace deti; starší vyslovil slovo ‚ocinko‘, ktoré už takmer zabudli, a najmladší – trojročný Jaroslav, ktorého si pamätal len ako dojča, s obavou hľadel na cudzieho muža, zatiaľ čo ten mu pichľavou bradou pošteklil líčka, keď sa schovával za svojimi slzami. Možnože Mária mala podobný sen: Ivan klope na okno, je v poriadku a zdravý, červená hviezda na čiapke, samopal v rukách, vojak, jej Ivan… A skutočne, niekto na jej okno zaklopal, klopal stále hlasnejšie a naliehavejšie. Niekto búchal do dverí. Ponáhľala sa k svojim deťom, keď si uvedomila, že na ňu volajú banditi. Rozprávková predstava jej posledného sna bola prerušená hrubými nadávkami. ‚Matka Božia!‘ vzývala ikony na stene. Ale v bledom svetle mesiaca sa zdalo, že svätí odvrátili svoj zrak, aby nevideli, čo sa chystá v dome vojakovej manželky Márie. Svätí sa odvrátili preč. Na rozdiel od nich, susedia od vedľa hľadieť na následky tohto krvavého masakra museli. Banderovci ich prinútili odniesť tieto zmrzačené telá do hlbokej studne za dedinou a zhodiť ich do nej. Ivan Holub, rovnako aj Petro Zasadny, Andrij Kobak a Mikola Kit sa na tú noc rozpamätávali s hrôzou. ‚Zdalo sa mi, že do tej studne nenesiem mŕtvolu, ale svoje srdce,‘ spomínal jeden z nich. Kone prudko zastavili vo svojej ceste, cítiac smrť, zaskučali v panike. Banditi si robili žarty a chválili sa, ako presne mierili na Zahurského deti, keď sa tieto bosé deti pokúšali utiecť vo svojich nočných košieľkach: ‚Boli to nádherné pohyblivé terče!‘“ »

  UPOZORNENIE: Uvedený text pochádza zo zdrojov publikovaných počas sovietskej éry. Autor používa expresívne jazykové prostriedky, jeho cieľom je vykresliť hrôzu a tragédiu opísaných udalostí. Je nutné ho interpretovať v kontexte historických udalostí, so zvážením všetkých okolností.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: BRATUN, Rostislav. The Land Accuses / Condemned by History (A Collection of Pamphlets and Articles). Kyjev (Sovietsky zväz) : Dnipro Pubishers, 1978. 216 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/banderovci-ako-petro-zasadny-s-kamaratmi-museli-svoje-srdcia-do-studne-zahodit-2-3/

• ▐ Zverejnené: 04/08/2025

  « „Świadkowie Epoki“: Banderovci a Volyň (1943) – [1/3] »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Ukrajina – Stepan Bandera – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Nihilizmus – Peklo – Smrť – Slovania

  WANDA GRABOWSKA:
  « „…všetci sa zobrali do jedného domu, i tam boli. Mysleli si, že ich na tomto mieste nenapadnú, sú predsa blízko stanice – utečú. Ale [Ukrajinci] ich napadli z druhej strany i všetkých, čo tam boli – zabili. Jedna dievčina utiekla. Tam u nás boli také pece, ktoré sa používali na pečenie chleba, a na spodku mali odkladací priestor na drevo. Jedna dievčina, neviem ako, vošla pod tú pec. Dom sa zavalil, dom sa spálil, dievčina prežila. Oni si to všimli, že tam sedí, a tak jej nožom prebili bok. I pošli ďalej. Bol u nás, zostal z prvej svetovej vojny jeden lekár. No on bol iba taký felčiar, pretože kvôli vypuknutiu vojny si nemohol dokončiť štúdia. (…) Volal sa Ján Wilk. Existuje o ňom mnoho materiálov. On bol veľmi dobrým človekom. Ukrajinci ho vždy brávali, keď bol u nich niekto chorý. Aj na týždeň… Liečil ich za miesto na spánok a stravu. To bol jeden biedny človek: mal jednu kravu, pár kuriek, domček, záhradu a chlievok. Ibaže on nevedel, kde ľudia zrazu utekajú. Rozhodol sa teda ísť smerom… [Ukrajinci] ho chytili, živého a vykľali mu oči. Tak ho nechali a on umrel. (…) Ale keď sa dozvedeli, čo sa stalo, tak oni ihneď – veľká eskorta Rusov s vozami, prišli, i nás po lese zbierali a odviezli… (…) Ako partizáni odišli, hneď nato prišli Nemci. Ten dom obkľúčili. Vo vnútri bol mladý pár s dieťaťom a starými rodičmi. Podpálili dom i spálili všetkých. Dozvedeli sa to o partizánoch.“ »

  IRENA KOŹLICKA:
  « „On [Ukrajinec] chodil často do nás, tato mu opravoval topánky. Povedal môjmu otcovi: ,Janko, utekajte, bo ide zle. Utekajte!ʻ (…) Počula som výkriky. Mama hovorí: ,Už ich mordujú.ʻ Výkriky, deti kričali. I dospelí kričali. Všade streľba. Tak som sedela vedľa mami, mama sa modlila ruženec. A potom prišiel, počuli sme šuchot. Mama hovorí: ,Niekto ide.ʻ Držala svoj ruženec v rukách, modlila sa. Niekto ide. Prišiel. I ona ho spoznala a oslovila ho jeho menom. ,Daruj mi život!ʻ povedala. ,Nestrieľaj!ʻ A on počúvol. Vystrelil do vzduchu a pošiel. Mysleli sme, že je koniec, ale… prišiel druhý. Mama znova, tak isto – oslovuje ho jeho menom, ale on ju… strelil priamo do hrude. Mama sa prevrátila nabok a ja som počula len také chrčanie. Ja som sa prevrátila s ňou. I hovorím: ,Mamo, mamo! Och, Bože, čo budem teraz robiť!ʻ Slnko zašlo. Ja som ostala sama. Pri mame. I potom počujem: psy štekajú, hľadajú. [Ukrajinci] pravdepodobne rabovali všetko, čo ostalo v domoch. A potom už bolo tak… dosť temno. A ja počujem, ako zas niekto prichádza. Počula som rozprávať dvoch mužov. Prešli okolo mňa. Jeden z nich do mňa štuchol nohou. Druhému povedal po ukrajinsky takto: ,Tá detina je ešte stále živá!ʻ A ten druhý hovorí: ,Neživá, neživá… ideme.ʻ Pošli.“ »

  KAZIMIERA MARCINIAK:
  « „17-ročný chlapec brúsil sekeru. Na Volyni boli taktiež zmiešané manželstvá. Poliak s Ukrajinkou, Ukrajinec s Poľkou. Ak bol otec Ukrajincom, tak aj syn sa stal Ukrajincom. Syn za otcom, dcéra za matkou. Tohto chlapca otec bol Ukrajinec. Jeho otec sa ho pýta: ,Načo si brúsiš sekeru?ʻ A on mu odpovedal: ,Idem zabiť matku.ʻ Otec sa ho pýta: ,Ty ideš zabiť svoju matku?! Ty ideš zabiť matku?!ʻ A on hovorí: ,A čože je to matka… keď je to Poľka!ʻ A otec od zlosti – v tej chvíli – vyrval tomu chlapcovi sekeru z rúk, i ho tam zabil.“ »
  –
  « „Chodila som so sestrou do kostola… I raz sme šli, s tou staršou som zvykla chodievať… a kostol napadli banderovci. Chytili kňaza pred oltárom a pílou ho prerezali na polovicu. Počula som strašný krik. Ešte aj niekto iný tam bol zabitý, no mne a sestre sa podarilo ujsť. (…) Pozerala, pozerala a tam stál náš známy – Ukrajinec, zo susednej dediny. Volal sa Alexander Hlamazda. Ale moja mama sa neozýva. A on hovorí: ,Viem, že ste tam, bojíte sa ma. Ale nebojte sa, ja vám nič neurobím. Iba tú ďalšiu noc neprespávajte doma, lebo ja vás dlhšie nemôžem ochraňovať, lebo ak vás budem ďalej ochraňovať, tak zabijú aj mňa a moju rodinu.ʻ“ »
  –
  « „Napadli ich banderovci. (…) …zaživa ho hodili do studne.“ »
  –
  « „Išla som sa tam pozrieť a uvidela som dvoch chlapcov ležať na pohovke, možno sedem, možno desať rokov starých. V tej chvíli to bolo ťažké povedať, pretože boli zaliati krvou. Jeden ležal na jednej strane, druhý na druhej. Hlavy mali poodtínané. Neviem, či sekerou alebo pílou… Keďže bola vo vnútri tma, ich otec musel svietiť sviečkou, zatiaľ čo mu zabíjali synov, i ženu. Potom mu povedali, aby sa položil, sviečka zhasla a vzápätí dostal pár rán poriskom sekery do hlavy, následne ich niečo vyrušilo, otočili sa a on dokázal nejako utiecť. Ešte tam boli Nemci. Zavolal ich na pomoc. Nemci začali strieľať, a tým zachránili iné rodiny z rúk banderovcov. (…) Muž nechcel otvoriť dvere, vyvalili ich a porúbali ho na malé kúsky, kúsočky. Vedľa neho bola jeho tehotná žena a dieťa v kolíske: malo vydľabané očká, jazyk malo vyrezaný.“ »

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok (z obálky knihy „COLLABORATIONISTS“) retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] GRABOWSKA, Wanda. Palili żywcem, mordowali przyjaciół (Rzeź Wołyńska). Świadkowie Epoki (Youtube) : 2019, online: https://youtu.be/MBKKsuacrkQ
  • [2] KOŹLICKA, Irena. Banderowiec zabił mamę na moich oczach (Rzeź Wołyńska). Świadkowie Epoki (Youtube) : 2019, online: https://youtu.be/tvSK061E2vw
  • [3] MARCINIAK, Kazimiera. Język wyciągnięty, oczka wydłubane… (Rzeź Wołyńska). Świadkowie Epoki (Youtube) : 2021, online: https://youtu.be/bhDPF6DYRKM
  • [4] CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/swiadkowie-epoki-banderovci-a-volyn-1943-1-3/

• ▐ Zverejnené: 03/08/2025

  « Prezidentské voľby na Ukrajine v roku 2010 »

  ZNAČKY: História – Mapa – Komentár – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania – Podkarpatská Rus

  Ďalej tu máme vyobrazenie výsledkov prvého a druhého kola prezidentských volieb na Ukrajine v roku 2010. V týchto voľbách si občania Ukrajiny volili medzi proeuropským a proruským kandidátom. Len slepý nevidí, ako voľba jednotlivých kandidátov zreteľne kopíruje rozloženie jednotlivých častí Ukrajiny s odlišným kultúrno-historickým pozadím a národnostným zložením. Špeciálne by som vypichol výsledky na Podkarpatskej Rusi. Ak si človek porovná výsledky z Podkarpatskej Rusi s tými z „východnej Galície (Halič)“, ten rozdiel je evidentný [2. kolo – prorusky vs. proeurópsky kandidát / Zakarpatia = 42,54% vs. 52,89%, Ľvov = 8,69% vs. 87,10%; Volyn = 14,16% vs. 82,7%; pozn.], pritom etnicky sú to na oboch stranách karpatského oblúka ľudia, ktorých predkovia boli „Ruthéni“. Podkarpatská Rus bola v minulosti skrátka dlhé roky súčasťou inej kultúrnej sféry, než napr. spomenutá Halič, a ešte aj v roku 2010 sa táto odlišná dejinná skúsenosť zreteľne prejavovala.

  ZDROJ: 2010 Ukrainian presidential election. (USA) : Wikimedia Foundation. Dostupné online: https://en.wikipedia.org/wiki/2010_Ukrainian_presidential_election

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/prezidentske-volby-na-ukrajine-v-roku-2010/

• ▐ Zverejnené: 03/08/2025

  « Etnografická mapa „veľko-ukrajinského“ národa (1930) »

  ZNAČKY: História – Mapa – Komentár – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Slovania – Podkarpatská Rus

  Pôsobivá mapa, všakže? Takto nejako si v roku 1930 predstavovali propagátori myšlienky politického „ukrajinizmu“ výskyt jedincov radiacich sa medzi členov „veľko-ukrajinského“ národa. Už ste asi pochopili, prečo k „ukrajinskému“ veľmi ochotne pripájam predponu „veľko“. Ukrajina v mysliach týchto ľudí bola naozaj „VEĽKOU UKRAJINOU“. Títo zaručene neboli nijakými troškármi. Pre nich boli Ukrajincami prakticky všetci od Šumiaca po Krym, a ešte o čosi ďalej! Že vám to nejako nevychádza? Vítajte v klube. Niekoho možno napadne: „Ale kde zmizli Rusíni?“

  Začnime tými slovenskými. Z hľadiska ideológie politického „ukrajinizmu“ boli prevažne Ukrajincami, no a časť pre nich predstavovali poslovenčených Ukrajincov. Proste boli vždy zaradení v kolónke: Ukrajinci. Ja sám som nedávno napísal pomerne dlhý článok o slovenských Rusínoch. Oni vám do týchto slovenských (vtedy horno-uhorských) končín začali prichádzať v nejakom tom 14. storočí. Teraz si predstavte, ako v roku 1930 za nejakým svákom na oráčine; 500-600 rokov potom, čo sa tu – napríklad niekde na severe Slovenska – objavili a usídlili jeho predkovia; príde ukrajinský propagandista a povie mu: „Ujko, však vy Ukrajinec!“ Čo by mu asi tento životom zrobený človek, ktorý bol vždy Rusnákom, povedal? Najskôr niečo v štýle: „Ta, keď ja Ukrajinec, ta ty mešuge, na hlavu dzignutý…,“ a pokračoval by vo svojej práci. Rusíni na Slovensku nemali nikdy nijaký dôvod hlásiť sa k Ukrajincom, pokiaľ medzi nich neboli radení automaticky, čo bol za komunizmu tradičný prístup česko-slovenského štátu k tejto menšine.

  Iné to bolo v Galícii (Halič). Tam „ukrajinizácia“ spôsobila neuveriteľne škody na populácii „Ruthénov“ a jej vnímaní svojho pôvodu. „Ruthéni“ sa postupne stávali „Ruthéno-Ukrajincami“, až sa napokon stali (asi tými najtvrdšími) „Veľko-Ukrajincami“. A tento prerod, priebeh „ukrajinizácie Ruthénov“ je veľmi pekne zaznamenaný. Najprv v histórii sledujeme, ako sa o títo ľudia označujú pojmami „Ruthéni“ alebo „Rusíni“, potom sa objavuje „ruthéno-ukrajinská“ strana v Galícii, „Ruthéni“ sa začínajú politicky deliť na „Ukrajincov“, „Staro-Ruthénov“ a „Rusofilov“, aby napokon politický „ukrajinizmus“ kompletne prevládol. Veď len taká blbosť, ako keď „Ruthéni“ z Galície, ktorí prišli do Pensylvánie (USA) a založili „Ruthenian National Union“, aby bola táto organizácia o dvadsať rokov premenovaná na „Ukrainian National Association“ (UNA)? Už len toto musí každému príčetnému biť do očí! Vezmime si Podkarpatskú Rus. Je nádherne vidieť, ako „Ruthéni“ obývajúci juhovýchodné časti Poľska, na Slovensku a tí z Podkarpatskej Rusi, jednoducho tí, ktorí boli oddelení od „Ruthénov“ z Galície, oni na vlnu „veľko-ukrajinizmu“ v prvej polovici minulého storočia nejako nenaskočili. Až dodatočne sa celý tento proces opakuje aj v Zakarpatskej oblasti (Podkarpatská Rus).

  Riadne komplikované. Takto nejako vyzerá problematika rôznych národnostných podskupín, ktoré majú historické korene „staro-ruthénske“. Rusíni sú vcelku členitou skupinou, kde každá podskupina prináša svoje vlastné, špecifické kultúrne, ale aj jemne jazykové odtiene. Tie sa formovali (pre každú túto skupinu) za iných historických okolností, v iných podmienkach, i keď majú nejaký ten rovnaký „pra-pôvod“. Pre predstaviteľov politického „ukrajinizmu“, v čase jeho budovania, nič z tohto NEEXISTOVALO, a neexistuje… prakticky dodnes. Ale pozor! V začiatkoch to nebolo takto radikálne. Sám som uviedol príklady, v ktorých súčasníci popisovali dianie svojej doby a hovorili o „politickom spajaní menšín“ a taktiež o „možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi“, v neposlednom rade sa písalo: „…chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie…“, čiže to, čo sa snažím po celý čas vysvetliť, keď som k takémuto niečo schopný sa dopracovať a „ozdrojovať“ to – takmer sto rokov neskôr, tak ľudia tých čias to vedeli stopercentne, a predsa vám nakreslili niečo takéto.

  Niekto mávne rukou, mikne hlavou, plecom… čímkoľvek… so slovami: „Čo už, stalo sa.“ Ibaže obrázok vyššie nie je len takou hocijakou ilustráciou, ktorý sa nikoho z nás už netýka. Práve naopak. Ak niekto považuje všetkých obyvateľov istého územia za členov „veľko-ukrajinského“ národa, takýto postoj má dosť závažné dôsledky. Vyznačenie „etnografické“ sa zvykne následne uplatňovať politicky: vytvára podklad pre neskoršie územné nároky. A takto sa aj stalo. „Veľko-Ukrajinci“ desaťročia nariekali nad tým, ako boli vymedzené hranice, či už po Prvej svetovej vojne (WWI), ale rovnako taktiež po Druhej svetovej vojne (WWII). Slovensko-ukrajinská hranica mala podľa ich predstáv viesť ÚPLNE inak. Na niektorých historických mapách je „ušmyknutá“ tretina, niekde dokonca polovica východného Slovenska. Ja by som len chcel vedieť, či to tým niektorým Slovákom dochádza, že ak by mala byť pôvodná myšlienka „Veľkej Ukrajiny“ uplatnená v jej plnom rozsahu, tak Slováci prídu o značnú časť Slovenska, či to týmto ľuďom dochádza…

  ZDROJ: KUBIJOVYČ, V.; KULYCKYJ, M. Ethnographical Map of Ukraine 1930. University of Toronto Press.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/etnograficka-mapa-velko-ukrajinskeho-naroda-1930/

• ▐ Zverejnené: 03/08/2025

  « Ako sa v USA písalo o piatej kolóne – Ukrajincoch v službách nemeckých nacistov (1942) »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Komentár – Ukrajina – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  Začnime od konca. Zákon FARA [Foreign Agents Registration Act, pozn.] bol v USA prijatý niekedy v roku 1938, pokiaľ mám správne informácie. Jeho účelom bolo – obmedzenie šírenia nacistickej propagandy. Niekto si povie: „Nacisti boli šikovní, mali tam svojich agentov…,“ ale už sa málokto povie, AKÉ OSOBY zvykli byť týmito nemeckými agentmi. Trochu vám napoviem: „Vojna [Prvá svetová vojna, pozn.] zruinovala mnohé krajiny a ich populácie, ktoré sa kedysi dokázali uživiť, no teraz sa stali príliš početné. Rozsiahle úrodné oblasti s dostatkom vody stále ležia ladom; ak by boli obrábané, preľudnené krajiny Starého sveta by mohli udržať ešte väčší počet obyvateľov v ďaleko lepších podmienkach. Na efektívne využitie týchto oblastí je potrebná emigrácia Európanov do Ameriky… (1928, s. 9)“ Povojnoví emigranti neboli v ničom výnimočným. Do Ameriky sa emigrovalo dávno pred vojnou. O národnosti ľudí, ktorí odchádzali z Európy potom prezrádzajú voľačo štatistiky zo správy „Medzinárodnej komisie pre migráciu“ v Ženeve („International Emigration Commission“), ktorá uviedla: „V tom čase malo Rakúsko-Uhorsko jeden dobrý prístav pre emigráciu – Trieste (Terst). Medzi rokmi 1908 a 1912 však z tohto prístavu vyplávalo len 35 866 z celkového počtu 549 552 transoceánskych emigrantov: 331 601 vyplávalo z Nemecka, 109 201 z Belgicka; 40 005 z Holandska; 23 224 z Francúzska; 7 944 z Talianska; 1 711 z Maďarska.“ Iné zdroje ponúkajú aj takéto údaje: „V desiatich rokoch pred vypuknutím vojny vstúpilo do Spojených štátov z Rakúsko-Uhorska 2 347 636 prisťahovalcov… (1922, s. 2)“ Kto presne boli títo emigranti z Rakúsko-Uhorska? No prevažne nimi boli obyvatelia tých najchudobnejších častí tejto európskej mocnosti, alebo ako sa spieva v jednej rusnáckej ľudovej piesni: „Na v´sokij hory, trávka sja kol´še, starodávn´j frajír do ´ňa list´ píše, do ´ňa list´ píše,“ a aj jeho milá mu písala, žeby on ju čakal – v Hamburgu na moste. Prečo práve tam? Lebo nemecký Hamburg bol jedným z najvýznamnejších prístavov so zavedenými lodnými linkami prepájajúcimi Európu so Severnou Amerikou. Áno, do USA emigrovali mnohí Slováci a slovenskí Rusíni (vtedy ešte „Rusnáci“). Znamenitú časť emigrantov z Rakúsko-Uhorska tvorili – „Ruthéni“ z Galície a Podkarpatskej Rusi. A ako už viete, nehovoríme o malom počte ľudí, ale o státisícoch. Títo sa v USA zvykli koncentrovať v nejakých tých oblastiach (najmä prvá generácia, nakoľko títo ľudia absolútne nepoznali jazyk krajiny, kde sa odrazu ocitli), vytvárali komunity. Práve takéto oblasti mohli neskôr veľmi dobre využívať „Ruthéno-Ukrajinci“, sluhovia politického „ukrajinizmu“ z Galície. O 10-20 rokov neskôr prichádzali za svojimi príbuznými, ktorí už mali stabilizované vlastné životy, pričom stále pociťovali väzbu k pôvodnej domovine a nezabudli svoj rodný jazyk.

  O práci Ukrajincov v mene záujmov nacistického Nemecka nehovorili len Sovieti. S takýmto niečim sa streli aj v USA, ak sú nižšie uvedené údaje naozaj pravdivé. No a teraz už chápete i to, akým spôsobom – jedným z niekoľkých – sa tam nacistická propaganda pravdepodobne úspešne dostávala, a že k tomu boli vytvorené celkom dobre podmienky, zázemie. Práve kvôli tomuto, aby sa obmedzilo šírenie tejto nacistickej propagandy, práve preto prišli v USA so zákonom FARA. Toľko moja teória na podklade zistených informácii. Ale pozrime sa radšej na to, ako presne autori knihy „SABOTAGE! The Secret War Against America“ situáciu v USA popisovali:

  • „V roku 1938 sa v meste New York odohrala senzačná séria únosov. Niekoľko majetných ľudí uniesla tajomná skupina, ktorá im zaviazala oči, umlčala ich a odviezla autom do tajnej skrýše niekde v meste. (…) V niektorých prípadoch boli unesené obete mučené… (…) Jedna z obetí, Norman Miller, ktorý bol nútený zaplatiť výkupné vo výške 15 000 dolárov, si zapamätal, že keď bol držaný v zajatí, počul zvonenie kostolných zvonov a zvuk zrážajúcich sa biliardových gúľ. Tiež si pamätal počet schodov, po ktorých ho jeho únoscovia so zaviazanými očami viedli. Tieto stopy pomohli polícii lokalizovať ‚Ukrajinský národný dom‘, ‚vzájomne podpornú spoločnosť‘, na adrese 217–19 East 6th Street, New York. 2. novembra 1938 polícia prepadla ‚Ukrajinský národný dom‘. V suteréne našli mučiareň, ktorej steny boli posiate dierami po guľkách. Našli tiež nemecký guľomet a ďalšie zbrane. Polícia vykopala podlahu v suteréne a narazila na ľudské kosti. Jedným z unesených mužov bol Arthur Fried z White Plains, ktorý zomrel počas mučenia. Jeho telo bolo spálené vo vyhrievacej peci a kosti neskôr ukryté pod podlahou v suteréne. Štyria gangstri… Dvaja z nich boli odsúdení na doživotie. Ďalší dvaja, Demetrius Gula a Joseph Sacoda boli usvedčení z vraždy a popravení na elektrickom kresle vo väznici Sing Sing. [O pánovi Gulovi je mimochodom do dnes možné nájsť archivovaný novinový článok z ‚New York Times‘(1938), kde bol označovaný za lídra ukrajinského gangu, pozn.] Jedna značne významná skutočnosť, ktorá nebola spomenutá na súde, bola tá, že Gula a Sacoda boli obaja členmi ukrajinskej teroristickej organizácie riadenej Berlínom, známej ako ODWU [‚The Organization for the Rebirth of Ukraine‘, založená cca. 1931, pozn.] V tom čase nikto nepomyslel na spojenie týchto krutých únoscov s nacistickým špionážno-sabotážnym strojom v Spojených štátoch… (1942, s. 80-81)“
  • „Berlínom riadená ODWU sa opäť objavila tesne za titulnými stránkami, keď bol začiatkom roku 1941 kapitán americkej armády ukrajinsko-amerického pôvodu postavený pred vojenský súd a zbavený hodnosti za zradu pre odovzdanie dôverných informácií cudziemu agentovi. Tento kapitán bol vodcom jednotky ODWU v Pensylvánii. Cudzieho agenta v tomto prípade predstavoval Omelian Senyk-Gribiwisky [známy neskôr ako Omelan Senyk, pozn.], ukrajinský terorista, ktorý prišiel z Berlína v roku 1931 s cieľom založiť ODWU v Spojených štátoch… (1942, s. 81)“
  • „Ďalší prejav skutočnej povahy ODWU prišiel 13. júla 1941, keď newyorská polícia zatkla ukrajinského Američana Williama Piznaka za porušenie Sullivanovho zákona. V suterénnom sklade Piznakovho bydliska, (…), objavili vyšetrovatelia newyorskej sabotážnej jednotky skutočný arzenál, ktorý zahŕňal dve guľometné zbrane, slzotvorné granáty, pušky, sady mosadzných boxerov, zákopový nôž a 1 112 nábojov rôznych kalibrov. Brat Williama Piznaka, Michael Piznak, je právnik ‚Ukrajinskej nacionalistickej asociácie‘ – starej ukrajinsko-americkej spoločnosti, ktorú sa ODWU snažila infiltrovať a ovládnuť. Až do času krátko pred policajnou raziou obaja bratia Piznakovia žili v dome, ktorý obsahoval tento suterénny arzenál. Zvyčajne opatrný právnik Michael Piznak odhalil svoje vlastné politické sklony na ukrajinskom zhromaždení v Belvedere Parku v New Yorku 1. júla 1938, kde prehlásil: ‚Hitler teraz volá mládež k organizovaniu. Taktiež teraz, aj Mussolini volá mládež k zorganizovaniu sa. A teraz, my ukrajinskí nacionalisti, taktiež musíme povolať mládež k zorganizovaniu sa!‘ (1942, s. 81-82)“
  • „…ODWU a Hetman, dve z najnebezpečnejších špionážno-sabotážnych organizácií na svete. ODWU pôsobí pod dohľadom Sekcie IIIB [Sektion III b / Abteilung III b, pozn.] plukovníka Waltera Nicolaiho, nemeckej vojenskej spravodajskej služby. Hetman pôsobí pod dohľadom ‚Ausspolitisches Amt‘ Alfreda Rosenberga, zahraničnopolitického odboru nacistickej strany [NSDAP Office of Foreign Affairs, pozn.] ODWU je mocnejšia ako Hetman a, ak je to možné, násilnejšia. Obe organizácie vybudovali svoje bunky v amerických priemyselných centrách. Ich agenti pracujú v muničných závodoch, baniach, oceliarňach, lietadlových fabrikách, lodeniciach, nákladných depách a prístaviskách. Niekoľkí z nich získali prístup k americkej armáde. (…) Ich aktivity zahŕňajú špionáž, sabotáž, rozširovanie propagandy a nie zriedkavo páchanie atentátov. (1942, s. 82)“
  • „…z tohto najdôležitejšieho pomocníka medzinárodného nacistického špionážneho a sabotážneho stroja: fašistickej ukrajinskej piatej kolóny. (…) Práve spôsob, akým Hitler získal týchto teroristov medzi Ukrajincami a premenil časť z nich na ukrajinsko-americkú piatu kolónu… (1942, s. 83)“

  Na záver by som sa rád pristavil pri jednom mene: Michael Piznak. O tom sa vo vyššie uvedených citátoch písalo, ako o právnikovi ‚Ukrajinskej nacionalistickej asociácie‘, ktorého brat schovával guľomety, pušky, muníciu, slzotvorné granáty, a on sám sa rád odvolával na Hitlera a Mussoliniho. Mne sa podarilo vypátrať nejaké tie podklady o súdnom pojednávaní z Najvyššieho súdu v New Yorku (1966), kde sa píše: „…veľmi aktívny v komunálnych záležitostiach, najmä v otázkach týkajúcich sa Ukrajincov.“ Ale potom som narazil na zaujímavý článok z „New York Times“, v ktorom sa píše: „Federálny sudca včera zrušil občianstvo 73-ročného muža z Queensu, ktorý podľa jeho zistení zamlčal svoju úlohu ukrajinského policajta a ‚pomáhal nacistom pri prenasledovaní židovských civilistov‘. Ak Michael Derkacz z Astorie nedosiahne úspech v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, bude čeliť deportačnému konaniu. (…) Kontaktovaný telefonicky vo svojom dome, pán Derkacz, umývač okien na dôchodku, tiež známy pod menom Dercacz, nás odkázal v tejto záležitosti na svojho právneho zástupcu.“ Hádajte, ako sa asi volal právny zástupca, ktorý zastupoval Ukrajinca obvineného z toho, že pomáhal nacistickým Nemcom pri prenasledovaní Židov? Michael Piznak. Veľmi, veľmi podivná zhoda mien. Stáva sa. Ale pátral som ďalej a našiel takéto meno aj v zozname funkcionárov „Ukrainian National Association“ (UNA), v pozícii viceprezidenta pre roky 1954-1958. Táto organizácia na svojich webových stránkach píše toto: „UNA bola založená v roku 1894, keď prvá vlna ukrajinských imigrantov pricestovala do Spojených štátov, aby pracovali v uhoľných baniach Pensylvánie.“ Ibaže… tou prvou vlnou imigrantov NEBOLI UKRAJINCI. Táto organizácia sa totiž zakladala pod názvom – „Ruthenian National Union“, a pod týmto názvom vystupovala… až do nejakého roku 1914. Keď si človek predstaví, ako prídu ľudia do USA, prídu tam ako „Ruthéni“, ktorí sa najskôr označujú za „Rusnákov“, možnože Rusínov, prebehne 20 rokov a z nich už sú Ukrajinci, prebehnú ďalšie roky… a dnes žiaden ich rodinný príslušník ani len netuší, aký bol SKUTOČNÝ pôvod jeho predkov. Toto je tragédia, prepisovanie histórie a strata identity.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] CITIZENSHIP REVOKED ON NAZI ROLE. New York (USA) : New York Times, 1982. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1982/02/05/nyregion/citizenship-revoked-on-nazi-role.html
  • [2] F. B. I. MEN BEAT HIM, KIDNAP SUSPECT SAYS; Testimony Is Given at Gula’s Trial by Tombs Pharmacist. New York (USA) : New York Times, 1938. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1938/12/23/archives/f-b-i-men-beat-him-kidnap-suspect-says-testimony-is-given-at-gulas.html
  • [3] GREGORY, John Walter. Human Migration & The Future (A Study of the Causes, Effects & Control of Emigration). Londýn (UK) : Seeley, Service & Co., 1928. cca. 230 strán.
  • [4] International Emigration Commission – Report of the Commission. Ženeva (Švajčiarsko) : International Labour Office, 1921. 162 strán.
  • [5] Our Story. New Jersey (USA) : Ukrainian National Association (UNA). Dostupné online: https://unainc.org/about-us/our-story
  • [6] Pieseň: Mária Mačošková – Na vysoki hori. Dostupné online: https://youtu.be/wHmR5mnTsww
  • [7] Piznak, In re, 273 N.Y.S.2d 793, 26 A.D.2d 280 (N.Y. App. Div. 1966). vLex. Dostupné online: https://case-law.vlex.com/vid/piznak-in-re-884376815
  • [8] ROBERTS, Kenneth Lewis. Why Europe Leaves Home (A true account of the reasons which cause central Europeans to overrun America, which lead Russians to rush Constantinopole and other unpleasant places, which coax Greek royalty and commoners into strange byways and hedges, and which induce Englishmen and Scotchmen to go out at night). (USA) : The Bobbs-Merrill Company, 1922. 356 strán.
  • [9] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
  • [10] United States v. Dercacz, 530 F. Supp. 1348 (E.D.N.Y. 1982). Kalifirnia (USA) : Tim Stanley. Dostupné online: https://law.justia.com/cases/federal/district-courts/FSupp/530/1348/1369890/

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sa-v-usa-pisalo-o-piatej-kolone-ukrajincoch-v-sluzbach-nemeckych-nacistov-1942/

• ▐ Zverejnené: 02/08/2025

  « Sovietsky pohľad na históriu politického „ukrajinizmu“ »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Ukrajina – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Slovania

  Nasledovné riadky sú z knihy „COLLABORATIONISTS“ (1975). Tá prináša pohľad na počiatočné fázy politického „ukrajinizmu“ (od konca občianskej vojny). Je zo sovietskej éry, a preto je – logicky – zaťažená žargónom tejto doby, neraz výraznými hodnotiacimi stanoviskami, no i tak je zaujímavým rozšírením celkového množstva dostupných informácii.

  • „Po skončení občianskej vojny v rokoch 1918-1920 utiekli (…) predstavitelia ukrajinskej buržoázie a nacionalisti z krajiny a usadili sa najprv v Poľsku a Československu, potom v Nemecku, Francúzsku a ďalších krajinách západu. Tam založili niekoľko buržoázno-nacionalistických strán a organizácií, ktoré vytvorili silnú a aktívnu falangu protirevolučných emigrantov. Najextrémistickejšou z týchto skupín bola „Ukrajinská vojenská organizácia“ (UVO) vedená Y. Konovaletsom, A. Melnykom a ďalšími ukrajinskými kontrarevolucionármi. Bola založená v septembri 1920. Hlavné veliteľstvo organizácie sídlilo v Berlíne, kde UVO dostávala silnú podporu od úradov Weimarskej republiky. Berlín bol tiež veľmi výhodným mestom na udržiavanie kontaktu s organizačnými pobočkami v Poľsku, Československu, Rumunsku, Litve a neskôr v USA a Kanade. Operačné riadenie sa tiež vykonávalo z ústredia UVO v Berlíne. V roku 1923 jeden z vysokých dôstojníkov Abwehru [nemecká vojenská spravodajská služba, pozn.], plk. Gempp navrhol, aby Yevhen Konovalets a jeho pobočník Roman Jary poskytovali spravodajské informácie za ríšske marky. ‚Namiesto toho, aby sa organizácia sústredila na revolučné aktivity, jej vedenie (Provid) nasmerovalo svoje úsilie do získavania finančných prostriedkov a ich míňania,‘ priznal neskôr jeden z vysokopostavených predstaviteľov UVO. (…) …predaj informácií za maximálnu možnú cenu, pretože peniaze boli primárne potrebné na zabezpečenie tučného a pohodlného života Providu… Skrátka, takzvaná vojenská organizácia je špionážny syndikát.‘ Konkrétne sa zaoberala zhromažďovaním údajov o ozbrojenom potenciáli Poľska a Sovietskeho zväzu pre nemeckú vojenskú spravodajskú službu. (s. 5-6)“
  • „Neskôr sa pre UVO (okrem zhromažďovania vojenských spravodajských informácií) rozšírila pôsobnosť aj do ďalších oblastí špionáže. 6. júla 1926 vysokopostavení členovia vedenia UVO, poverení nemeckou rozviedkou, usporiadali v Berlíne uzavreté rokovanie, na ktorom sa rozhodli zväčšiť rozsah spravodajských aktivít tak, aby zahŕňali aj politické a ekonomické záležitosti krajín potenciálne nepriateľských voči Nemecku. Už v roku 1923 nemecká spravodajská služba založila špeciálne výcvikové stredisko pre členov UVO v Mníchove. Začiatkom roka 1924 otvorili v Nemecku ďalšie stredisko na výcvik špiónov, provokatérov, sabotérov a teroristov. V roku 1928 otvorila nemecká rozviedka v Danzigu tretiu školu pre ukrajinských nacionalistov. Rozdelenie a priradenie vycvičených špiónov rozhodovala spravodajská sekcia 1. nemeckej armády, ktorá bola vtedy dislokovaná v Königsbergu. Túto sekciu viedol kapitán Weiss. Ďalšie nemecké špionážne centrum sa nachádzalo na ulici Leon Sapieha vo Ľvove, kde fungovalo pod záštitou spoločnosti Hartwig & Co. z Danzigu. V západnej Ukrajine (ktorá bola vtedy súčasťou Poľska) UVO založilo niekoľko základní pre svojich agentov. Ľvov bol vybraný za sídlo Ústredného centra UVO. Územné, krajské a okresné centrá UVO mali špeciálne spravodajské oddelenia, ktoré podľa poľských zdrojov… (s. 6-7)“
  • „Napriek tomu, že sa Konovalets a jeho spojenci venovali podvratným protipoľským aktivitám, nezabránilo im to v tom, aby obchodovali s dôležitými vysokopostavenými poľskými vládnymi úradníkmi a tajnými agentmi. Takto Konovalets a Jary za veľké peniaze predali skupinu nemeckých agentov… (s. 7)“
  • „Preto sa rozhodli premeniť UVO na organizáciu, ktorá by mohla vyvíjať ideologický vplyv a politický tlak na obyvateľstvo západnej Ukrajiny. Tieto zmeny viedli k vzniku ‚Organizácie ukrajinských nacionalistov‘ [OUN]. OUN prevzala fašistickú ideológiu. Konovalets bol zvolený za jej vodcu. (…) V marci roku 1934 bol Konovalec oficiálne menovaný za ‚vodcu‘, čo bola narážka, krátkozraká reakcia na ideológiu, politiku a praktiky fašizmu… (…) Kult vodcovstva urobilo z Konovaletsa ‚hlavu štátu‘ a v júli roku 1938 propaganda OUN ho vyhlásila za „hrdinu“… [Герой, Geroy; pozn.] (…) Osobne rozhodoval o otázkach života a smrti nielen tých nacionalistov, ktorí mu boli podriadení, ale aj tých, čo nemali nič spoločné s OUN, o životoch tých, ktorí sa mu nejako znepáčili alebo vyjadrili nesúhlas s ukrajinským nacionalizmom. (s. 7-8)“
  • „V nacionalistickej literatúre, určenej pre širokú verejnosť, sa vzdávalo pocty: Degrellovi, De la Rocheovi a ďalším fašistickým vodcom. Na opis týchto ‚veľkých osobností‘, ich ‚učenia‘ a ich ‚slávnych historických krokov‘ proti demokracii a socializmu, sa nijako nešetrilo ani atramentom, ani papierom. Nacionalisti sa pretekali v tom, aby prekladali, tlačili a rozširovali fašistický odpad medzi Ukrajincami žijúcimi na západnej Ukrajine, písali pochvalné recenzie a predhovory, a srdečne ďakovali ‚vysoko váženým autorom‘ za ich láskavé povolenie preložiť ich ‚diela‘ do ukrajinčiny, za ich ‚štedrosť‘ atď. Hitler a Mussolini boli vyhlasovaní za ‚najväčších titánov ľudského myslenia‘ a ‚géniov‘, ktorých učenie, ako tvrdili, nielen otvorilo nekonečné perspektívy pre ich národy, ale priviedlo celý svet do novej éry. (…) Opakovane sa odkazovalo na ukrajinských nacionalistov ako na hrádzu Západu proti slovanskému svetu. Fašistický časopis ‚Antieuropa‘ hlásal úplné spojenie fašistickej falangy s nacionalistickou ‚elitou‘. (s. 9)“
  • „Nemecký fašistický ideológ Alfred Rosenberg napísal vo svojej knihe ‚The Future Course of German Foreign Policy‘, že ‚pozornosť Nemecka by sa mala sústreďovať na nacionalistické hnutie na Ukrajine‘. Rosenberg považoval upevňovanie vzťahov s ukrajinskými nacionalistami za dôležitý faktor v budúcom boji Nemecka o životný priestor vo východnej Európe. (s. 9-10)“
  • „V januári 1934 na rozkaz policajných a bezpečnostných služieb hlavného inšpektora Dielsa a plukovníka Reichenaua bola centrála OUN v Berlíne začlenená do pobočky Gestapa. Nemecká tajná služba platila za výcvik oddielov ukrajinských nacionalistov podľa vzoru Hitlerových… Špeciálna ‚akadémia‘ – centrum pre výcvik špiónov, sabotérov a teroristov – bola tiež otvorená na Mecklenburger Straße 75 v Berlíne. V roku 1938 Abwehr sponzoroval ďalšie centrum v Chiemsee (Bavorsko) s cieľom vycvičiť ukrajinských nacionalistov v špionáži a sabotážach, ako aj špionážnu školu v Tegeli (berlínska oblasť). Podobné centrá existovali aj v dedine Saubersdorf pri Weiner-Neustadt, v Breslau a na iných miestach. Centrum Abwehru v Quinze bolo považované za najlepšie. Tu agenti dostávali vynikajúce inštrukcie v používaní ‚najmodernejších‘ metód sabotáže, najnovších výbušnín a špeciálnych zbraní. Centrum v Quinze bolo mnohými považované za to najlepšie svojho druhu na západnej pologuli a väčšina ukrajinských nacionalistov tu bola vycvičená. (s. 10)“

  Zaujímavé čítanie…

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/sovietsky-pohlad-na-historiu-politickeho-ukrajinizmu/

• ▐ Zverejnené: 30/07/2025

  └ Aktualizované: 31/07/2025 (19:02)

  « Židovská otázka na Ukrajine v roku 1919 »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Ukrajina – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Slovania

  • „Antisemitská agitácia sa zvýšila po tom, čo Ukrajinu opätovne dobyla Centrálna Rada s pomocou nemeckých bajonetov. (1921, s. 17)“
  • „A keď Petlura [Simon Petljura, pozn.] na bielom koni vstúpil do Kyjeva na čele malej skupiny Hajdamákov, nasledovaní pešiakmi – dobre vyzbrojenými a disciplinovanými nemeckými vojakmi, nenávisť a túžba ukrajinského vojaka po pomste voči Židovi sa rozhorela v ohnivý plameň. (1921, s. 17)“
  • „Povedzte Židom, že sa s nimi vysporiadame. (1921, s. 17)“
  • „Následne začali výčiny proti Židom, prvým výsledkom ktorých bola smrť niekoľkých osôb, najmä židovských robotníkov. (1921, s. 17)“

  Ďalšia zaujímavosť. I keď s tragickými konotáciami. Na území dnešnej Ukrajiny sa odohrávali dosť dramatické udalosti dávno predtým, než sa na javisko dejín dostali osobnosti, o ktorých sa v spojitosti s politickým „ukrajinizmom“ zvykne na verejnosti rozprávať. Jednou z takýchto zabudnutých kapitol je nárast antisemitských tendencií po tom, ako Centrálna Rada (s pomocou nemeckých vojsk) znovu získala kontrolu nad Ukrajinou. Tento moment, zachytený v historických záznamoch a citátoch, odhaľuje hlboko zakorenené problémy, ktoré sa opakovane objavujú v histórii. Počas toho, ako sa sa buduje kult Stepana Banderu, a ten sa prezentuje a glorifikuje v pozícii vodcu a hlavného ideológa – „mozog národného obrodenia“, sa príliš často zabúda na jeho predchodcov. Stepan Bandera nebol pôvodným tvorcom myšlienky politického „ukrajinizmu“. Napríklad spomenutý Petljura. Keď ten vchádzal do Kyjeva na svojom koni v roku 1919, v tom čase mal Stepan Bandera 10 rokov. Bandera na niekoho nadväzoval, tak ako neskôr iní nadväzovali a nadväzujú na neho.

  POZNÁMKA: Iný uhol pohľadu na tieto udalosti potom prinášajú sovietske a americké zdroje: „Počiatočný kapitál UVO [Ukrajinská vojenská organizácia, pozn.] pozostával z peňazí, zlata, diamantov a ďalších cenností získaných ukrajinskými nacionalistami počas ich nájazdov a pogromov v priebehu občianskej vojny na Ukrajine. Martynets [Volodymyr Martynets, pozn.], vodca OUN [Organizácia ukrajinských nacionalistov, pozn.], spomína ‚prostriedky privezené z Ukrajiny strelcami zo Siče‘, zatiaľ čo progresívni americkí historici M. Sayers a A. Kahn píšu o dvoch kufroch plných cenností, ktoré ukrajinskí nacionalisti rýchlo premenili na hotovosť. (1975, s. 14)“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] HEIFETZ, Elias. The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919. HEIFETZ, Elias. The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919. New York (USA) : Thomas Seltzer, 1921. 408 strán.
  • [2] CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zidovska-otazka-na-ukrajine-v-roku-1919/

• ▐ Zverejnené: 30/07/2025

  « „Veľká Ukrajina“ – Politické hnutie zjednocujúce RÔZNE MENŠINY (1939) »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania – Galícia – Podkarpatská Rus

  „Dnes vieme, že existujú separatistické hnutia, ktoré si kladú za cieľ vytvorenie ‚Veľkej Ukrajiny‘, a to politickým zjednotením rôznych ukrajinských menšín vo východnej Európe. Existuje dobrý dôvod veriť aj tomu, že pán Hitler navrhuje využitie takéhoto hnutia na dosiahnutie svojich vlastných teritoriálnych ambícií. O pôvode týchto ambícií, ktoré zahŕňajú anexiu Sovietskej Ukrajiny, svedčí ‚Mein Kampf‘. (1939, s. 8)“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: VOWLES, Hugh P. Ukraine and Its People. Edinburgh (Škótsko) : T. and A. Constable Ltd. at the University Press, 1939. 224 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/velka-ukrajina-politicke-hnutie-zjednocujuce-rozne-mensiny-1939/

• ▐ Zverejnené: 29/07/2025

  « Prostriedky pri presadzovaní ideológie „Veľko-Ruského“ národa »

  ZNAČKY: História – Citát – Komentár – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Rusko – Slovania

  • [Ethnocide of Ukrainians in the U.S.S.R, s. 41-42]:
    „Za podmienok panujúcich v cárskom Rusku, kde ukrajinský národ nebol vládnucou vrstvou uznávaný ako samostatná národnostná entita a kde bol ukrajinský jazyk zakázaný…“
  • [The Historical Evolution of The Ukrainian Problem, s. 31]:
    „Podriadenie ukrajinskej cirkvi moskovskému patriarchátu zohráva dôležitú úlohu v histórii útlaku…“
  • [The Russian Plot to Seize Galicia (Austrian Ruthenia), s. 8]:
    „Prečo teda Rusi tak veľmi túžia získať nadvládu nad západnou (rakúskou) Ruthéniou? Pochádza táto túžba z akademickej predstavy, ktorá sa chápe ako historické dedičstvo, a preto musí byť začlenené do ríše, ktorá si toto dedičstvo nárokuje? Existujú viacero dôvodov pre ich ambície…“
  • [Ukraina and the Peace-Conference, s. 18]:
    „Ukrajinci a pod oficiálnym označením „Malí Rusi“ sú všetci popisovaní ako tvoriaci neoddeliteľnú súčasť ruského národa. Pre ruský imperializmus sú všetci Ukrajinci, teda aj tí, ktorí kedy žili pod poľskou vládou, Rusmi a ukrajinská reč sa považuje za ruský dialekt.“

  Po prečítaní týchto citátov musí byť každému jasné, že s takýmto prístupom k menším národom si veľa priateľov v ich radách nenarobíte. Alebo inak povedané, nie je potom zas až taký problém dookola oživovať a zneužívať nejaké tie odkazy na historickú skúsenosť a vytvárať voči vám averziu medzi bežným obyvateľstvom, nebodaj až nenávisť. I toto hľadisko viedlo napokon k voľbe a rýchlemu šíreniu myšlienky „spájanie všetkého, čo je na okraji“. Snaha Ruska zachovať, prípadne v tej dobe dokonca rozšíriť, svoj geopoliticky vplyv takýmito silovými prostriedkami (pohlcovaním), namiesto uznania práv jednotlivých národov na sebaurčenie a práci na vzájomnej kooperácii, prehlbovaní vzťahov, mali napokon úplne opačný efekt. Vzbudili v týchto národoch prirodzený strach z asimilácie a zániku vlastnej kultúry.

  POZNÁMKA: Čo je potom naozaj fascinujúce? Ako bolo vyššie spomenuté, jednou z nosných myšlienok politického „veľko-ukrajinizmu“ bol práve boj s takýmito „imperialistickými spôsobmi“ cárskeho Ruska. A títo Ukrajinci s nimi tak silno bojovali, až dnes máme stav, že oni samotní neuznávajú existenciu národnostnej menšiny karpatských Rusínov, napríklad vo formulároch na Ukrajine nenájdete voľby: národnosť – rusínska, materinský jazyk – rusínsky, a obsadzovaním kostolov taktiež otvorene potláčajú základné ľudské právo vlastných občanov – právo na slobodu vierovyznania.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] DNISTRIANSKYJ, Stanislaus. Ukraina and the Peace-Conference. 1919, 117 strán.
  • [2] HRUSHEVSKY, Michaelo. The Historical Evolution of The Ukrainian Problem. Londýn (UK) : English Edition Published for S. V. U., 1915. cca. 60 strán.
  • [3] SAHAYDAK. Maksym (ed.) Ethnocide of Ukrainians in the U.S.S.R / The Ukrainian Herald Issue 7-8. Baltimore, Paris, Toronto : Smoloskyp Publishers, 1976. 209 strán.
  • [4] STEPANKOVSKY, Vladimir. The Russian Plot to Seize Galicia (Austrian Ruthenia). 2. vydanie, New Jersey (USA) : The Ukrainian National Council, 1915. cca. 70 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/prostriedky-pri-presadzovani-ideologie-velko-ruskeho-naroda/

• ▐ Zverejnené: 29/07/2025

  « Poľský teror okolo roku 1930: Urýchľovač šírenia myšlienky politického „veľko-ukrajinizmu“ »

  ZNAČKY: História – Citát – Komentár – Ukrajina – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  Dnes sa sa vám pokúsim priblížiť ďalší rozmer dokresľujúci situáciu dávnych čias, ktorým sa aktuálne (pomerne rozsiahlo a snáď spoločne) venujeme. Ako to povedať, ono ani tie vzťahy haličských Rusínov (pomaličky zaživajúcich posledné štádia tranzície na „Veľko-Ukrajincov“) s Poliakmi neboli akože nijako vrúcne: „V takej situácii, aká existuje na Ukrajine, dochádza vždy k násilným útokom z oboch strán, no prehrešky Poliakov sú neúmerné voči násilnostiam páchanými Ukrajincami.“

  • „…nejakí poľskí jazdci dorazili do dediny Gaye, blízko Ľvova. Po ceste chytili niekoľkých roľníkov, ktorí išli pracovať na pole a nemilosrdne ich zbili. Zhabali veľké množstvo zásob potravín. Chytili viacero roľníkov – mužov, žien a detí – a každého po jednom bili, kým neprestal reagovať. Potom na dotyčného vyliali studenú vodu, a keď sa začal prebúdzať, znova ho zbili. (…) S Damianom Prusom zaobchádzali tak surovo, že mu zlomili nohu. (…) …Peter Bubela, obyčajný chlapec, bol zbitý takým spôsobom, že je v ohrození života. (s. 21)“
  • „Mnohých roľníkov zobrali a nútili bozkávať ‚poľskú zem‘… (…) Mnoho roľníkov bolo po bitkách tak pokrytých krvou a modrinami, že ich bolo sotva možné spoznať. (…) Manželka Michala Szkolného bola nútená spievať poľskú národnú hymnu, zatiaľ čo ju šibali. Obecná predajňa bola zničená. Jej obsah bol nahromadený, poliaty petrolejom a zapálený. Mliekareň a čitáreň boli zničené. (s. 22)“
  • „Neviem, ako dlho to trvalo, lebo som omdlel. Keď som sa prebral, bol som celý mokrý, pretože na mňa vyliali studenú vodu… Sedel som zhrbený na posteli, úplne otupený a sledoval som šesť policajtov, ako demolujú môj dom. Rozbili všetky okná, rozbili sporáky v kuchyni aj v obývačke, polámali stoličky a stoly, potrhali knihy, vyhádzali oblečenie a posteľnú bielizeň zo skríň a roztrhali ich bajonetmi, porezali vankúše a rozsypali perie, môj kožuch bol úplne zničený. Keď s tým skončili, odišli na mojom vlastnom voze… (s. 23)“
  • „Dr. Borak povedal, že mnohí… boli zbičovaní k smrti. V obci Roznoshince v okrese Zbaraž, rovnako on povedal, že starosta zomrel na následky bičovania. Poľskí vojaci tam boli ubytovaní tri dni… a po ich odchode dedina vyzerala tak, ako keby bola po nájazde Tatárov. (s. 24)“
  • „…tridsať alebo štyridsať žandárov obkľúčilo kostol, kým sa vidiečania modlili vo vnútri. Keď každý muž a každá žena vychádzali z kostola, (…), že ich poľskí žandári chytili a nôžmi prerezávali vyšívané golieriky, manžety a predné diely ich košieľ [ničili im tie časti oblečenia, prípadne krojov, ktorými títo ľudia vyjadrovali svoju etnickú príslušnosť, pozn. ] (…) …mnohí vidiečania ostali dorezaní. (s. 25)“
  • „Poľská kavaléria putuje od dediny k dedine. Prichádzajú v noci, vyťahujú mužov z postelí a zhromažďujú ich v sále obecného úradu. Mužov potom nemilosrdne bijú hrubými palicami. Niektoré obete dostanú od päťdesiat do sto, niektorí dokonca až dvesto úderov. Mnohí zomierajú na následky zranení. Iní zostávajú celoživotne zmrzačení. V dedinách kradnú sliepky a obyvatelia im musia platiť vysoké príspevky v podobe odovzdaného obilia. Keď sa tieto skupiny blížia, informovaní obyvatelia berú nohy na plecia a utekajú do okolitých lesov. Panuje tu teror a zúfalstvo. Ako za čias tatárskych vpádov, ženy a deti sú týrané a znásilňované. List pokračuje v opisovaní konkrétnych prípadov a končí slovami: ‚Mohol by som popísať stovky takýchto incidentov, ktoré sa stali v našom okrese.‘ (s. 31)“
  • „Bili ľudí nemilosrdne, okrádali ich, lúpili a ničili. Nasypali zeminu na obilie a poliali ho petrolejom. Zaobchádzali s ľuďmi ako so zvieratami. Takúto hrôzu v dejinách ľudstva nemožno nájsť. Kedykoľvek chytili jedného z nás, ôsmi huláni [príslušníci poľskej kavalérie, pozn.] ho zbili. Stiahli nám strechu z domu. Rozbili okná a porozbíjali skrine a stoly. Separátor zdemolovali a hodili do studne. (…) S jedným z roľníkov v Suchiwziach zaobchádzali tak zle, s prestávkami počas dvoch dní, že zomrel niekoľko hodín potom, čo bol prepustený. ‚Nemáme čo jesť a ani nemôžeme variť, pretože máme všetko kuchynské náradie zničené. Ukradli všetko cenné, čo sa im podarilo zmocniť – peniaze, hodinky, britvy a šperky. Bojovali sme v svetovej vojne, ale nikdy sme nezažili takéto zaobchádzanie, ani také hrôzy. Dokonca aj malé deti a ženy boli bité a bolo s nimi zle zaobchádzané.‘ (s. 32)“
  • „Boli dni, keď ľudia utekali zo svojich domovov a nevedeli, kam sa schovať. Poľská armáda obkľúčila našu malú dedinu tak, aby nikto nemohol ujsť, čo im poskytlo príležitosť zbiť viac ľudí. (…) Mnoho ľudí je tak kruto zbitých, že zomierajú na svoje zranenia. A oveľa viac ich je smrteľne chorých a očakáva sa, že každým dňom môžu zahynúť. Vidíš, milá, oni si plánujú útoky na nedeľu, keď nájdu všetkých ľudí zhromaždených v kostole. Bijú ich nemilosrdne a nechávajú ich tam umrieť. (s. 33)“

  To by asi aj stačilo. Na týchto niekoľkých citátoch som sa snažil poukázať, na podklade takto zachytených svedectiev, čo sa tam asi odohrávalo. V skratke, bolo im „veselo…“ Riadne. Ako sa Galícia (Halič) v medzivojnovom období dostala pod správu Poliakov, tí mali veľký záujem takto rozsiahle územie natrvalo ovládnuť a začleniť. Nejaké to obrodenie a snahy po nezávislosti politických „Ruthéno-Ukrajincov“ na týchto územiach im veru neboli nijako po vôli. Na tomto základe sa spustili operácie vedené proti reprezentantom takýchto nálad medzi obyvateľstvom.

  Ale ja by som sa chcel ešte pri niečom pristaviť. Ako som spracovával tieto prepisy, pomedzi ne sa predo mnou objavilo niečo, čo okamžite zaujalo moju pozornosť, nech sa páči: „Väčšina obyvateľov týchto južných poľských provincií sú Ukrajinci a patria k gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa bežne označuje ako ‚ruthénsky‘ obrad. Vzťahy medzi týmito dvoma – tak blízkymi a príbuznými – slovanskými národmi nikdy neboli šťastnými; politika Rakúsko-Uhorska pred vojnou spočívala v tom, že sa snažili poštvať ‚Ruthénov‘ proti Poliakom, no a tých naopak proti ‚Ruthénom‘. Gubernátor Galície bol vždy Poliak, rovnako ako daňový úradník a policajný dôstojník – v mysli ukrajinského roľníka sa Rakúsko-Uhorsko stelesňovalo poľským statkárom a úradníkom hovoriacim po poľsky. V posledných desaťročiach pred vojnou dosiahli ‚Ruthéni‘ významný pokrok vo vzdelávaní a došlo k zakladaniu politických a medzi sebou kooperujúcich organizácii. Nová, mladá a ambiciózna inteligencia prevzala vedenie v šírení ideálu ukrajinskej nezávislosti medzi vidiečanov, prehovárajúc o možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi za ruskou hranicou. Vojnu považovali za prostriedok k naplneniu ich snov. To sa však nestalo. Po skončení vojny a páde rakúskeho impéria však prevzala Východnú Galíciu pod svoju správu poľská štátna moc. (s. 27)“

  Uvedený citát má veľký význam. Pochádza, ako i tie predošlé, z knihy, ktorú vydali „United Ukrainian Organization of the United States“. Tieto ukrajinské organizácie pôsobiace v USA a Kanade sú prakticky vždy tými najväčšími propagandistami, no v porovnaní so súčastnosťou, boli stále ochotní priznať etnický (nie vždy, a nie všetci) pôvod obyvateľov Galície, že sa jednalo o „Ruthénov“. Ale ako s týmto pomenovaním pracovali? Snažili sa ho pomaličky stotožniť s pojmom „Ukrajinec“. Všimnite si časť: „Väčšina obyvateľov týchto južných poľských provincií sú Ukrajinci…,“ pričom hneď na to autor priznáva ,„…patria k gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa bežne označuje ako ‚ruthénsky‘ obrad,“ a v celom ďalšom texte rozpráva o „Ruthénoch“. Čo sa pritom v skutočnosti udialo? Autor textu už prvým vyhlásením určil hierarchiu – „Ruthéni“ sú „Ukrajinci“. Lenže v závere zaznie: „…v šírení ideálu ukrajinskej nezávislosti medzi vidiečanov, prehovárajúc o možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi…“ Čiže „Ruthéno-Ukrajinci“ sa majú s niekým spojiť? S bratmi. Ak je teda brat a brat (mnohí bratia?), každý je potom logicky (svojim spôsobom) nezávislá entita? Preto tá „federatívnosť“, všakže? So slovami, ktoré by niečo takéto naznačovali sa dnes prakticky nestretnete. Ak si budete prechádzať napríklad Wikipédiu, tak tam je táto história vymazaná a kompletne „ukrajinizovaná“. V súčastnosti existencia „Ruthénov“ v týchto súvislostiach neexistuje. Razí sa línia: „Veľko-Ukrajinci“ tu sú od nepamäti, „Veľko-Ukrajinci“ proste sú a vždy boli. Takýto výklad odporuje historickej skutočnosti. Osobne si myslím, že som doteraz priniesol nemalé množstvo (u nás nepublikovaných informácii), ktoré ten prechod „Ruthénov“ v Galícii k postupne sa rodiacej myšlienke politického „veľko-ukrajinizmu“ zachytávajú.

  A poľský teror? Ten prispel nemalou mierou k jej úspešnému šíreniu. Ak sa ozaj dialo, čo je vyššie popísané, ak k vám niekto pristupuje takýmto spôsobom, potom urobíte všetko, hľadáte spojencov, vytvárate koalície, len aby ste takéto voľačo – realizované voči vašim blízkym – ukončili.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: REVYUK, Emil. Polish Atrocities in Ukraine (Compiled and Edited). New Jersey (USA) : United Ukrainian Organization of the United States, 1931. 513 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/polsky-teror-okolo-roku-1930-urychlovac-sirenia-myslienky-politickeho-velko-ukrajinizmu/

• ▐ Zverejnené: 28/07/2025

  « Alois Kusák o väzbách medzi „Veľko-Ukrajincami“, Viedňou a Berlínom (1919) »

  ZNAČKY: História – Citát – Komentár – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  Pozrime sa teraz spoločne na riadky pána JUDr. Aloisa Kusáka, ktorý bol v tom čase splnomocnený zástupca Karpatoruskej Národnej rady v Prešove, čiže ono to nebol len tak hocikto, ale vystupoval v mene niekoho, zastupoval inštitúciu, ktorá sa mala venovať otázkam Rusínov z Podkarpatskej Rusi. A predsa mu nerobilo nijaký problém ROVNO popísať, ako vníma vplyv vlád z Viedne a z Berlína na „ruthénskych“ politikov v Galícii (Halič) a v Bukovine, ktorým sa títo politici (podľa jeho názoru) prakticky nechávali ovládať – konali v mene záujmov týchto vlád, boli nástrojmi presadzovania ich záujmov. Tento článok vyšiel pôvodne v periodiku s názvom „Národné listy“. Ja som ho objavil medzi zozbieranými článkami v zborníku „Uherská Rus a česká žurnalistika“, aj – pokiaľ si dobre pamätám – s reakciami naňho. A tie boli pomerne odmietavé k takýmto jeho postojom, že to ono takto určite nie je. História neskôr samotná ukázala, či mali tí „Veľko-Ukrajinci“ s vládami vo Viedni a Berlíne k sebe blízko…

  POZNÁMKA: Časť z uvedeného textu asi mnohých prekvapí. Pán Kusák v ňom nielenže odmietal označenie Rusínov za Ukrajincov, takýto postoj nie je nijako výnimočný, ale on dokonca odmietal označenie jazyka „Rusnákov“ za ukrajinský, ale aj ako rusínsky. Preňho boli „Ruthéni“, „Rusíni“, „Rusnáci“ z Podkarpatskej Rusi – „Uhorskí Rusi“, „Uhrorusi“, ktorí hovoria „uhro-ruským“ jazykom. Prečo takáto terminológia? No pán Alois Kusák, čo je aj z článku evidentné: „…hlboká viera v mohutnú Rus a jej záštitu,“ veľmi dobre poznal stúpencov presadzujúcich začlenenie Rusínov pod ochranné krídla Ruska, čím v podstate potvrdil moje nedávne tvrdenia: „…konanie – hľadanie etnicky blízkeho spojenca – bolo najskôr motivované v dobrej viere, že naopak pri začlenení sa do inej slovanskej krajiny im bude poskytnutá vysoká miera autonómie, možnosť zachovania si vlastnej kultúry, viery a jazyka.“ Ak by sme takýto názorový smer mali zaradiť podľa kategórii z môjho minulého článku, tak by spadal do kategórie politickej orientácie označovanej ako – „rusofilská“.

  ZDROJ: NEČAS, Jaromír (ed.) Uherská Rus a česká žurnalistika – Neuzavírejte kruh našich neprátel! / Alois Kusák – Uherští Rusové do Československé republiky (Článok z Národních Listů z 19. dubna 1919). Užhorod (Podkarpatská Ruthénia), 1919. cca. 25 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/alois-kusak-o-vazbach-medzi-velko-ukrajincami-viednou-a-berlinom-1919/

• ▐ Zverejnené: 27/07/2025

  « „Ukrajinizácia“ obyvateľstva pomaličky naberá na sile »

  ZNAČKY: História – Citát – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  ORIENTAČNÝ PREKLAD: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. V roku 1907, so zavedením všeobecného mužského volebného práva v rakúskej polovici Rakúsko-Uhorska, napríklad ruthénski voliči zvolili dvadsaťsedem ukrajinských a päť rusofilských poslancov do Rakúskeho parlamentu.“

  Tento úryvok popisuje, ako sa časť Rusínov v tých časoch (na začiatku 20. storočia) prikláňala k nejakej tej podobe vlastného sebaurčenia. Iná časť sa naopak prikláňala k väzbám na Rusko, a ďalšia sa začala utiekať k myšlienke „Veľkej Ukrajiny“. Dnes už vieme, aká zo strán tohto politického súperenia zvíťazila: „Ruthéni“ pomaličky prijímali politický „veľko-ukrajinizmus“. Zároveň by som ešte upriamil pozornosť na imperialistické dozvuky cárskeho Ruska v tomto období. „Veľko-Rusi“ mali v tých časoch veľmi škaredé nazeranie na menšie slovanské národy, ktoré im prišli „etnicko-kultúrno-historicky blízke“. Pre nich to boli skrátka „Rusi“, ktorých ich dejinný osud síce – voľakedy dávno – odviedol preč, no teraz majú všetci konečne tú šancu a môžu sa vrátiť do náručia svojej materskej „dŕžavy“. Ak sa tak nad tým človek zamyslí, tí „Veľko-Ukrajinci“ neboli nijako originálny a v podstate nevymysleli nič nové.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ukrajinizacia-obyvatelstva-pomalicky-nabera-na-sile/

• ▐ Zverejnené: 27/07/2025

  « Ako vnímali Poliaci vznik „Ruthénsko-ukrajinského hnutia“ (1919) »

  ZNAČKY: História – Citát – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  Pozrime sa teraz spoločne na stanovisko poľskej strany, ako jej zástupcovia vnímali narastajúce tendencie smerujúce k podpore „Ruthénsko-ukrajinského hnutia“ na území Galície:

  • „Ruthéni vo východnej Galícii…“
  • „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka.“
  • „…záujmom Nemecka je oslabiť Poľsko vytvorením ruthénskej otázky v Galícii. Rozsah tejto nemeckej intrigy sa plne ukázal v roku 1918, keď poľské vojská prevzali Ľvov od ruthénskej armády organizovanej nemeckými dôstojníkmi…“
  • „…‚Ruthénsko-ukrajinská‘ propaganda vo východnej Galícii (…) bola založená a pokračovala na podklade nemeckého financovania a pod nemeckou ochranou. V oboch prípadoch išlo o dielo malej skupiny bezohľadných ambicióznych politikov, ktorí využili pasivitu nevzdelaných más pre svoje vlastné ciele.“
  • „‚Ruthénsko-ukrajinská strana‘ bola v Galícii založená okolo roku 1890, a založili ju tí politici, ktorí chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie v pozícii zbrane proti Rusku. Zriadili katedru ruthénskej histórie na Poľskej univerzite vo Ľvove a začali vyučovať národnú jednotu takzvanej ukrajinskej národnosti, o ktorej dovtedy história nikdy nič nepočula.“
  • „Rakúski politici naklonení Nemecku, ktorí pred tridsať rokmi začali ‚Ruthénsko-ukrajinské hnutie‘, snívali o získaní celého Maloruska pre Rakúsko. To sa rozprestiera ďaleko za Kyjev až po Charkov, Poľtavu a Odesu a je obývané veľmi primitívnou roľníckou populáciou, ktorá nikdy nebola v úzkom vzťahu s haličskými Ruthénmi, ale hovorí im podobným jazykom.“
  • „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíckeho vyznania…“
  • „Ich jazyk (…) nie je v žiadnom prípade rovnaký a ich história je úplne odlišná…“

  Ešte raz zopakujem: takto nejako vyzeralo stanovisko poľských intelektuálov (E. Romer bol napr. profesorom geografie na univerzite vo Ľvove), pričom je určite potrebné brať do úvahy istú mieru zaujatosti a dobového žargónu, čo ale neznamená, že nemali pravdu. Študujte historické dokumenty, zvážte si osobne, do akej miery sa mýlili / nemýlili.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-vnimali-poliaci-vznik-ruthensko-ukrajinskeho-hnutia-1919/

• ▐ Zverejnené: 27/07/2025

  └ Aktualizované: 28/07/2025 (23:23)

  « „Galícia“ (Halič) – Kraj Rusínov [1869 / 1898 / 1909 / 1914 / 1919] »

  ZNAČKY: História – Citát – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  [1869, s. 17]:
  „Podľa štatistiky žije v Galícii 5 290 974 obyvateľov; z toho je 2 598 430 mužov a 2 692 549 žien. Od roku 1840 sa populácia zvýšila o 527 310 osôb, čo predstavuje ročný prírastok 65 913 osôb. V žiadnom inom kraji Rakúsko-Uhorskej monarchie sa nenachádza to aké množstvo rôznych národností ako v Galícii. Žijú tu: Poliaci, Rusíni, Nemci, Arméni, Židia, Karaiti [alebo Karaimovia, pozn.], Moldavčania, Maďari, Cigáni a Lipovania. Medzi týmito sú v prevahe najmä Slovania, tj. Rusíni vo východnej a Poliaci v západnej časti otčiny, iné národy sa tu usadili neskôr, pomedzi nich. Obe tieto slovanské vetvy sú rozdelené do dvoch náboženských vyznaní: Poliaci sú rimsko-katolíckeho vyznania a Rusíni sú grécko-katolického vyznania; rôznia sa taktiež dialektom [používaným jazykom, pozn.], charakterom a duševným vystavaním.“

  [1898, s. 20]:
  „Od roku 1848 rakúske výkazy rozlišujú v Galícii dve národnosti, a to Poliakov a Rusínov.“

  [1909, s. 2]:
  „V Galícii žijú Malorusi, ktorí SA SAMI NAZÝVAJÚ ‚RUSÍNI‘ alebo ‚RUSNÁCI‘, no nikdy nie ‚Rusniaci‘; nemecké ‚Ruthener‘ pochádza z latinského ‚Ruthénis‘, a ‚Russniaken‘ pochádza z poľského ‚Rusniacy‘. V nemčine by sme ich mali volať podľa poľského – ‚Rusíni‘ alebo ‚Rusnáci‘, hoci dnes už je to drobnosť, keďže dnešné národy nekočujú a nehrozí, že by sa stratili ich pravé mená. ‚Rusín‘ alebo ‚Rusnák‘ je v podstate jedno a to isté, keďže každý roľník sa priznáva k tomuto menu a hovorí maloruským dialektom.“

  [1914, s. 109-110]:
  „V posledných rokoch sa však v Galícii objavilo poľské národné hnutie. To nie je zamerané proti vláde, ale proti Ruthénom, tých je okolo troch miliónov – takmer 40 percent celkovej populácie – a  obývajú východnú časť Galície. Tento miestny rasový konflikt, ktorý skôr posilnil než oslabil väzbu Poliakov na viedenskú vládu, vznikol po zavedení všeobecného volebného práva, keď východná Galícia začala väčšie množstvo rusínskych poslancov do haličského snemu a rakúskeho parlamentu.“

  [1919, s. 14]:
  „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíci…“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] GIBBONS, Herbert Adams. The New Map of Europe (1911-1914) – The Stories of Recent European Diplomatic Crises and Wars and of Europe´s Present Catastrophe. New York (USA) : The Century Co., 1914. 412 strán.
  • [2] KALINKA, Waleryana. Galicya i Kraków pod panowaniem austryackiem. Krakow (Galícia) : Spolka Wydawniza Polska, 1898. 470 strán.
  • [3] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [4] STUPNICKI, Hipolit. GALICYA pod wzgledem topograficzno-geograficzno-historycznym. 2. vydanie, Ľvov (Haličšká Ruthénia) : A. J. Madfes i H. Bodek, 1869. cca. 180 strán.
  • [5] SVEČUK, I. S. [aka И. С. Свѣчукій] + SVISTUN, F. I. [aka Ф. И. Свистун]. Матеріали по історії возрождения Карпатской Руси (Часть вторая) [Materiály k dejinám obrodenia Karpatskej Rusi ((Druhá časť)] + Научно-литературный Сборникъ [Vedecký a literárny zborník.] Ľvov (Haličšká Ruthénia) : Haličsko-ruská Matica, 1909. cca. 170 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/galicia-halic-kraj-rusinov-1869-1898-1909-1914-1919/