WANDA GRABOWSKA:
« „…všetci sa zobrali do jedného domu, i tam boli. Mysleli si, že ich na tomto mieste nenapadnú, sú predsa blízko stanice – utečú. Ale [Ukrajinci] ich napadli z druhej strany i všetkých, čo tam boli – zabili. Jedna dievčina utiekla. Tam u nás boli také pece, ktoré sa používali na pečenie chleba, a na spodku mali odkladací priestor na drevo. Jedna dievčina, neviem ako, vošla pod tú pec. Dom sa zavalil, dom sa spálil, dievčina prežila. Oni si to všimli, že tam sedí, a tak jej nožom prebili bok. I pošli ďalej. Bol u nás, zostal z prvej svetovej vojny jeden lekár. No on bol iba taký felčiar, pretože kvôli vypuknutiu vojny si nemohol dokončiť štúdia. (…) Volal sa Ján Wilk. Existuje o ňom mnoho materiálov. On bol veľmi dobrým človekom. Ukrajinci ho vždy brávali, keď bol u nich niekto chorý. Aj na týždeň… Liečil ich za miesto na spánok a stravu. To bol jeden biedny človek: mal jednu kravu, pár kuriek, domček, záhradu a chlievok. Ibaže on nevedel, kde ľudia zrazu utekajú. Rozhodol sa teda ísť smerom… [Ukrajinci] ho chytili, živého a vykľali mu oči. Tak ho nechali a on umrel. (…) Ale keď sa dozvedeli, čo sa stalo, tak oni ihneď – veľká eskorta Rusov s vozami, prišli, i nás po lese zbierali a odviezli… (…) Ako partizáni odišli, hneď nato prišli Nemci. Ten dom obkľúčili. Vo vnútri bol mladý pár s dieťaťom a starými rodičmi. Podpálili dom i spálili všetkých. Dozvedeli sa to o partizánoch.“ »

IRENA KOŹLICKA:
« „On [Ukrajinec] chodil často do nás, tato mu opravoval topánky. Povedal môjmu otcovi: ,Janko, utekajte, bo ide zle. Utekajte!ʻ (…) Počula som výkriky. Mama hovorí: ,Už ich mordujú.ʻ Výkriky, deti kričali. I dospelí kričali. Všade streľba. Tak som sedela vedľa mami, mama sa modlila ruženec. A potom prišiel, počuli sme šuchot. Mama hovorí: ,Niekto ide.ʻ Držala svoj ruženec v rukách, modlila sa. Niekto ide. Prišiel. I ona ho spoznala a oslovila ho jeho menom. ,Daruj mi život!ʻ povedala. ,Nestrieľaj!ʻ A on počúvol. Vystrelil do vzduchu a pošiel. Mysleli sme, že je koniec, ale… prišiel druhý. Mama znova, tak isto – oslovuje ho jeho menom, ale on ju… strelil priamo do hrude. Mama sa prevrátila nabok a ja som počula len také chrčanie. Ja som sa prevrátila s ňou. I hovorím: ,Mamo, mamo! Och, Bože, čo budem teraz robiť!ʻ Slnko zašlo. Ja som ostala sama. Pri mame. I potom počujem: psy štekajú, hľadajú. [Ukrajinci] pravdepodobne rabovali všetko, čo ostalo v domoch. A potom už bolo tak… dosť temno. A ja počujem, ako zas niekto prichádza. Počula som rozprávať dvoch mužov. Prešli okolo mňa. Jeden z nich do mňa štuchol nohou. Druhému povedal po ukrajinsky takto: ,Tá detina je ešte stále živá!ʻ A ten druhý hovorí: ,Neživá, neživá… ideme.ʻ Pošli.“ »

KAZIMIERA MARCINIAK:
« „17-ročný chlapec brúsil sekeru. Na Volyni boli taktiež zmiešané manželstvá. Poliak s Ukrajinkou, Ukrajinec s Poľkou. Ak bol otec Ukrajincom, tak aj syn sa stal Ukrajincom. Syn za otcom, dcéra za matkou. Tohto chlapca otec bol Ukrajinec. Jeho otec sa ho pýta: ,Načo si brúsiš sekeru?ʻ A on mu odpovedal: ,Idem zabiť matku.ʻ Otec sa ho pýta: ,Ty ideš zabiť svoju matku?! Ty ideš zabiť matku?!ʻ A on hovorí: ,A čože je to matka… keď je to Poľka!ʻ A otec od zlosti – v tej chvíli – vyrval tomu chlapcovi sekeru z rúk, i ho tam zabil.“ »
–
« „Chodila som so sestrou do kostola… I raz sme šli, s tou staršou som zvykla chodievať… a kostol napadli banderovci. Chytili kňaza pred oltárom a pílou ho prerezali na polovicu. Počula som strašný krik. Ešte aj niekto iný tam bol zabitý, no mne a sestre sa podarilo ujsť. (…) Pozerala, pozerala a tam stál náš známy – Ukrajinec, zo susednej dediny. Volal sa Alexander Hlamazda. Ale moja mama sa neozýva. A on hovorí: ,Viem, že ste tam, bojíte sa ma. Ale nebojte sa, ja vám nič neurobím. Iba tú ďalšiu noc neprespávajte doma, lebo ja vás dlhšie nemôžem ochraňovať, lebo ak vás budem ďalej ochraňovať, tak zabijú aj mňa a moju rodinu.ʻ“ »
–
« „Napadli ich banderovci. (…) …zaživa ho hodili do studne.“ »
–
« „Išla som sa tam pozrieť a uvidela som dvoch chlapcov ležať na pohovke, možno sedem, možno desať rokov starých. V tej chvíli to bolo ťažké povedať, pretože boli zaliati krvou. Jeden ležal na jednej strane, druhý na druhej. Hlavy mali poodtínané. Neviem, či sekerou alebo pílou… Keďže bola vo vnútri tma, ich otec musel svietiť sviečkou, zatiaľ čo mu zabíjali synov, i ženu. Potom mu povedali, aby sa položil, sviečka zhasla a vzápätí dostal pár rán poriskom sekery do hlavy, následne ich niečo vyrušilo, otočili sa a on dokázal nejako utiecť. Ešte tam boli Nemci. Zavolal ich na pomoc. Nemci začali strieľať, a tým zachránili iné rodiny z rúk banderovcov. (…) Muž nechcel otvoriť dvere, vyvalili ich a porúbali ho na malé kúsky, kúsočky. Vedľa neho bola jeho tehotná žena a dieťa v kolíske: malo vydľabané očká, jazyk malo vyrezaný.“ »