Nasledovné riadky sú z knihy „COLLABORATIONISTS“ (1975). Tá prináša pohľad na počiatočné fázy politického „ukrajinizmu“ (od konca občianskej vojny). Je zo sovietskej éry, a preto je – logicky – zaťažená žargónom tejto doby, neraz výraznými hodnotiacimi stanoviskami, no i tak je zaujímavým rozšírením celkového množstva dostupných informácii.

• „Po skončení občianskej vojny v rokoch 1918-1920 utiekli (…) predstavitelia ukrajinskej buržoázie a nacionalisti z krajiny a usadili sa najprv v Poľsku a Československu, potom v Nemecku, Francúzsku a ďalších krajinách západu. Tam založili niekoľko buržoázno-nacionalistických strán a organizácií, ktoré vytvorili silnú a aktívnu falangu protirevolučných emigrantov. Najextrémistickejšou z týchto skupín bola „Ukrajinská vojenská organizácia“ (UVO) vedená Y. Konovaletsom, A. Melnykom a ďalšími ukrajinskými kontrarevolucionármi. Bola založená v septembri 1920. Hlavné veliteľstvo organizácie sídlilo v Berlíne, kde UVO dostávala silnú podporu od úradov Weimarskej republiky. Berlín bol tiež veľmi výhodným mestom na udržiavanie kontaktu s organizačnými pobočkami v Poľsku, Československu, Rumunsku, Litve a neskôr v USA a Kanade. Operačné riadenie sa tiež vykonávalo z ústredia UVO v Berlíne. V roku 1923 jeden z vysokých dôstojníkov Abwehru [nemecká vojenská spravodajská služba, pozn.], plk. Gempp navrhol, aby Yevhen Konovalets a jeho pobočník Roman Jary poskytovali spravodajské informácie za ríšske marky. ‚Namiesto toho, aby sa organizácia sústredila na revolučné aktivity, jej vedenie (Provid) nasmerovalo svoje úsilie do získavania finančných prostriedkov a ich míňania,‘ priznal neskôr jeden z vysokopostavených predstaviteľov UVO. (…) …predaj informácií za maximálnu možnú cenu, pretože peniaze boli primárne potrebné na zabezpečenie tučného a pohodlného života Providu… Skrátka, takzvaná vojenská organizácia je špionážny syndikát.‘ Konkrétne sa zaoberala zhromažďovaním údajov o ozbrojenom potenciáli Poľska a Sovietskeho zväzu pre nemeckú vojenskú spravodajskú službu. (s. 5-6)“
• „Neskôr sa pre UVO (okrem zhromažďovania vojenských spravodajských informácií) rozšírila pôsobnosť aj do ďalších oblastí špionáže. 6. júla 1926 vysokopostavení členovia vedenia UVO, poverení nemeckou rozviedkou, usporiadali v Berlíne uzavreté rokovanie, na ktorom sa rozhodli zväčšiť rozsah spravodajských aktivít tak, aby zahŕňali aj politické a ekonomické záležitosti krajín potenciálne nepriateľských voči Nemecku. Už v roku 1923 nemecká spravodajská služba založila špeciálne výcvikové stredisko pre členov UVO v Mníchove. Začiatkom roka 1924 otvorili v Nemecku ďalšie stredisko na výcvik špiónov, provokatérov, sabotérov a teroristov. V roku 1928 otvorila nemecká rozviedka v Danzigu tretiu školu pre ukrajinských nacionalistov. Rozdelenie a priradenie vycvičených špiónov rozhodovala spravodajská sekcia 1. nemeckej armády, ktorá bola vtedy dislokovaná v Königsbergu. Túto sekciu viedol kapitán Weiss. Ďalšie nemecké špionážne centrum sa nachádzalo na ulici Leon Sapieha vo Ľvove, kde fungovalo pod záštitou spoločnosti Hartwig & Co. z Danzigu. V západnej Ukrajine (ktorá bola vtedy súčasťou Poľska) UVO založilo niekoľko základní pre svojich agentov. Ľvov bol vybraný za sídlo Ústredného centra UVO. Územné, krajské a okresné centrá UVO mali špeciálne spravodajské oddelenia, ktoré podľa poľských zdrojov… (s. 6-7)“
• „Napriek tomu, že sa Konovalets a jeho spojenci venovali podvratným protipoľským aktivitám, nezabránilo im to v tom, aby obchodovali s dôležitými vysokopostavenými poľskými vládnymi úradníkmi a tajnými agentmi. Takto Konovalets a Jary za veľké peniaze predali skupinu nemeckých agentov… (s. 7)“
• „Preto sa rozhodli premeniť UVO na organizáciu, ktorá by mohla vyvíjať ideologický vplyv a politický tlak na obyvateľstvo západnej Ukrajiny. Tieto zmeny viedli k vzniku ‚Organizácie ukrajinských nacionalistov‘ [OUN]. OUN prevzala fašistickú ideológiu. Konovalets bol zvolený za jej vodcu. (…) V marci roku 1934 bol Konovalec oficiálne menovaný za ‚vodcu‘, čo bola narážka, krátkozraká reakcia na ideológiu, politiku a praktiky fašizmu… (…) Kult vodcovstva urobilo z Konovaletsa ‚hlavu štátu‘ a v júli roku 1938 propaganda OUN ho vyhlásila za „hrdinu“… [Герой, Geroy; pozn.] (…) Osobne rozhodoval o otázkach života a smrti nielen tých nacionalistov, ktorí mu boli podriadení, ale aj tých, čo nemali nič spoločné s OUN, o životoch tých, ktorí sa mu nejako znepáčili alebo vyjadrili nesúhlas s ukrajinským nacionalizmom. (s. 7-8)“
• „V nacionalistickej literatúre, určenej pre širokú verejnosť, sa vzdávalo pocty: Degrellovi, De la Rocheovi a ďalším fašistickým vodcom. Na opis týchto ‚veľkých osobností‘, ich ‚učenia‘ a ich ‚slávnych historických krokov‘ proti demokracii a socializmu, sa nijako nešetrilo ani atramentom, ani papierom. Nacionalisti sa pretekali v tom, aby prekladali, tlačili a rozširovali fašistický odpad medzi Ukrajincami žijúcimi na západnej Ukrajine, písali pochvalné recenzie a predhovory, a srdečne ďakovali ‚vysoko váženým autorom‘ za ich láskavé povolenie preložiť ich ‚diela‘ do ukrajinčiny, za ich ‚štedrosť‘ atď. Hitler a Mussolini boli vyhlasovaní za ‚najväčších titánov ľudského myslenia‘ a ‚géniov‘, ktorých učenie, ako tvrdili, nielen otvorilo nekonečné perspektívy pre ich národy, ale priviedlo celý svet do novej éry. (…) Opakovane sa odkazovalo na ukrajinských nacionalistov ako na hrádzu Západu proti slovanskému svetu. Fašistický časopis ‚Antieuropa‘ hlásal úplné spojenie fašistickej falangy s nacionalistickou ‚elitou‘. (s. 9)“
• „Nemecký fašistický ideológ Alfred Rosenberg napísal vo svojej knihe ‚The Future Course of German Foreign Policy‘, že ‚pozornosť Nemecka by sa mala sústreďovať na nacionalistické hnutie na Ukrajine‘. Rosenberg považoval upevňovanie vzťahov s ukrajinskými nacionalistami za dôležitý faktor v budúcom boji Nemecka o životný priestor vo východnej Európe. (s. 9-10)“
• „V januári 1934 na rozkaz policajných a bezpečnostných služieb hlavného inšpektora Dielsa a plukovníka Reichenaua bola centrála OUN v Berlíne začlenená do pobočky Gestapa. Nemecká tajná služba platila za výcvik oddielov ukrajinských nacionalistov podľa vzoru Hitlerových… Špeciálna ‚akadémia‘ – centrum pre výcvik špiónov, sabotérov a teroristov – bola tiež otvorená na Mecklenburger Straße 75 v Berlíne. V roku 1938 Abwehr sponzoroval ďalšie centrum v Chiemsee (Bavorsko) s cieľom vycvičiť ukrajinských nacionalistov v špionáži a sabotážach, ako aj špionážnu školu v Tegeli (berlínska oblasť). Podobné centrá existovali aj v dedine Saubersdorf pri Weiner-Neustadt, v Breslau a na iných miestach. Centrum Abwehru v Quinze bolo považované za najlepšie. Tu agenti dostávali vynikajúce inštrukcie v používaní ‚najmodernejších‘ metód sabotáže, najnovších výbušnín a špeciálnych zbraní. Centrum v Quinze bolo mnohými považované za to najlepšie svojho druhu na západnej pologuli a väčšina ukrajinských nacionalistov tu bola vycvičená. (s. 10)“

Zaujímavé čítanie…