STEPAN BANDERA ^Značka

• ▐ Zverejnené: 16/11/2025

  └ Aktualizované: 17/11/2025 (02:37)

  « Stane sa Slovensko inkubátorom „politického ukrajinizmu“? »

  ZNAČKY: Politika – Komentár – Slovensko – Spoločenská zodpovednosť – Pokrytectvo – Ukrajina – Ukrajinská SSR – Druhá svetová vojna – Nacizmus – Stepan Bandera – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Militarizácia – Úpadok – Chudoba – Vojna – Peklo – Smrť – Slovania

  Minulý mesiac som publikoval článok, v ktorom som sa venoval — podľa môjho názoru — dosť závažným otázkam. Čiastočne som v ňom zhrnul svoje štúdijné úsilie za uplynulé mesiace, pevne dúfal, že sa tým táto kapitola môjho života uzavrela a moja úloha v otázkach komentovania aktuálneho spoločensko-politického diania ukončila. Nestalo sa. V ten istý deň Róbert Fico priniesol do Košíc ukrajinskú delegáciu zastupujúcu politický režim, ktorý bráni odkaz zločineckých vojenských jednotiek kolaborujúcich s nemeckými nacistami, režim systematicky potláčajúci práva národnostných menšín na sebaurčenie (ako sú napr. Ruthéni – Rusnáci – Rusíni). V prípade Košíc s jeho blízkym okolím pritom hovoríme o oblasti, kde ešte v polovici 19. storočia uhorské zdroje dokumentovali množstvo dedín označovaných ako „rusnácke“. Stačí si pozháňať „Magyarország Geographiai Szótára (I. Kötet, II. Kötet)“ a „Magyarország Geographiai Szótára (III. Kötet, IV. Kötet)“ z roku 1851, študovať. Nie je to teda zas až tak dávno, čo mali obyvatelia týchto obcí svojich biskupov v Mukačeve. Potomkovia práve spomenutých ľudí na Slovensku stále žijú, sú občanmi Slovenska. Priniesť do Košíc zástupcov režimu, ktorý sa desaťročia snaží vyhladiť povedomie o kultúre ich predkov, verejne takto dehonestovať vlastných občanov? Nepochopiteľné. Priniesť ich ešte k tomu v čase, kedy sa zastupiteľstvo mesta Košice všelijako pokúša premenovať Námestie osloboditeľov, presunúť pamätník? Faux pas. „Našťastie“ môžeme – aspoňže – konštatovať, na Ukrajine sa nič takéto neodohráva, tam sú všetky monumenty a pamätníky Stepana Banderu v bezpečí. Priznám sa, nebol som okamžite schopný pozrieť si vyhlásenia zúčastnených, aké sa následne začali na verejnosti objavovať. Nenašiel som také množstvo psychických síl, aby som tento úkon zvládol. Ale jedno som v ten deň urobil, vyhľadal som si video, na ktorom do Košíc v roku 1938 vstúpil Miklós Horthy a dav skandoval: „Hitler! Hitler! Hitler!“ a taktiež sa dožadoval, „Poľsko-maďarská hranica! Poľsko-maďarská hranica!“ [„Lengyel-Magyar…“, pozn.] Trocha som sa zamyslel… a po uplynutí niekoľkých dní… som sa k sledovaniu tohto pračudného predstavenia — predsa len — dopracoval. Pozrime sa teraz spoločne, čo v rámci týchto vyhlásení teda zaznelo:

  • [Róbert Fico:] „Veľmi jasne a presvedčivo hovoríme – ÁNO, európskym ambíciám Ukrajiny, pokiaľ ide o členstvo v Európskej únii. A tu sme pripravení sa podeliť s ukrajinskou stranou o všetky naše skúsenosti. Varoval som pani predsedníčku vlády, že možno bude prekvapená, že tí, čo dnes veľa hovoria o Ukrajine – pozitívne, budú tí, ktorí budú najviac brzdiť členstvo Ukrajiny v Európskej únii. Slovensko to nebude.“
  • [Róbert Fico:] „…ja sa snažím vidieť za všetkým, predovšetkým ľudí. Nechcem vidieť za všetkým politiku. Áno, aj na Slovensku nám naši voliči hovoria: ‚Urobte toto, alebo tamto.‘ Ale náš argument je, že ja musím predovšetkým vidieť rodiny s deťmi, ktorí budú vystavené možno mimoriadne náročnej situácii súvisiacej s blížiacou sa zimou, preto my, ako dobrí susedia, Slovania s veľkým srdcom, chceme ukázať našu solidaritu…“
  • [Róbert Fico:] „Slovensko a Ukrajina sú susedia, normálne sú susedia. A chceme byť dobrí susedia. Vojna raz skončí a budeme sa potrebovať, pretože… pre Slovensko je dôležité mať stabilného… suseda, ktorý je pripravený spoločne s nami riešiť nové výzvy, tak ako Ukrajina potrebuje suseda s rovnakými vlastnosťami.“
  • [Róbert Fico:] „Rád by som dodal, dámy a páni, že priamo dnes počas rokovania – na podnet pani predsedníčky vlády – sme sa dohodli, že pôjdeme cestou budovania ukrajinskej školy, pretože máme na území Slovenskej republiky veľké množstvo detí. Občanov Ukrajiny. Rovnako som povedal, že Slovensko je krajina, ktorá potrebuje 150-tisíc kvalifikovaných pracovníkov, toto je tiež oblasť, kde sa môžeme – vzhľadom na blízkosť našich jazykov – veľmi rýchlo dohodnúť.“
  • [Róbert Fico:] „‚Viete, pán premiér, ale my máme v hlave, že chceme všetko vlastniť,‘ – presne ako Slováci, stále si myslíme, že musíme vlastniť byť, musíme vlastniť pozemok, musíme vlastniť nejaký rodinný dom. A pritom dobre vieme, že aj systém prenajímania bytov je veľmi efektívny v mnohých krajinách.“
  • [Róbert Fico:] „Ale môžem povedať, že veľmi spontánne dnes… na pracovnom obede hovoril ukrajinský minister školstva o národnej identite… Ukrajincov. Tak som zablahoželal pánovi ministrovi a povedal som: ‚Pán minister, želám vám veľa energie a veľa úsilia, aby ste váš koncept národnej identity (…) dokázali vysvetliť našim partnerom v Európskej únii,‘ ktorý bohužiaľ tento koncept odmietajú a neuznávajú. Slovensko je krajina, ktorá povedala, že v otázkach národnej identity bude mať slovenské právo prednosť pred európskym, pred medzinárodnými dohodami. Rovnako sme povedali, že sme krajina, ktorá vie odkadiaľ prišla, kto boli naši predkovia, aké sú naše korene. (…) A nebudem radšej komentovať to, že niektorým predstaviteľom európskych socialistov vadí, že oslavujeme koniec Druhej svetovej vojny a víťazstvo nad fašizmom. Je to téma, ktorá nás bude spájať, pani predsedníčka vlády, národná hrdosť, suverenita, národná identita.“

  Dočítané? Po vypočutí týchto výrokov mi napadlo hneď niekoľko myšlienok, ktoré by som rád rozvinul. Pokúsim sa teraz pre vás krátko na tieto slová zareagovať, priniesť nejaké svoje nadhľady. Začnime…

  « ČLENSTVO UKRAJINY V EÚ »
  K otázke členstva Ukrajiny v EÚ som sa už v minulosti vyjadril. S Róbertom Ficom v tejto otázke nesúhlasím. Nielenže stále platia moje niekdajšie výhrady: „…bude znamenať ďalšie znehodnotenie platov slovenských občanov (s nulovými vyhliadkami na reálny rast miezd) [„…zvýšenie konkurencie v niektorých zamestnaniach nad rámec toho, čo by bolo prirodzené, spôsobuje ďalšiu nerovnosť… (Smith, 1776, s. 118)“, pozn.], ako aj ďalšie prehĺbenie nedostupnosti – nájomného aj vlastného – bývania pre budúce generácie,“ ale hlavne si na podklade nedávnej histórie veľmi dobre uvedomujem, ako vyzerali ukrajinské nároky voči Slovensku. aké bolo ich sústavné politické úsilie, po Prvej svetovej vojne, a rovnako aj po Druhej svetovej vojne. Ja veľmi dobre viem, aké etnografické mapy kreslia, ako slovne vymedzujú „ukrajinské územia“ vzdelaní, tzv. „akademickí ukrajinisti“. Problematiky neznalí by mi mohli oponovať, zľahčovať uvedené poznatky a prehovárať o teoretičnosti týchto úsudkov určených – azda len – pre akademické dišputy, ibaže nikdy neuplatňovaných. To nie je pravda. Už počas pripájania Podkarpatskej Rusi k Česko-Slovensku sa v rezolúcii Americkej národnej rady Rusínov [„Zástupcovia amerických Rusínov 19. októbra r. 1918 predložili prezidentovi T. O. Masarykovi v Scrantone memorandum, v ktorom žiadali, aby územie v Uhorsku, na ktorom býva ruský národ, po víťaznej vojne pripojilo sa k Československej republike, (Mráz, 1937)“; pozn.] z dňa 12. novembra 1918 uvádza: „Čo by Uhro-Rusíni so všetkými samostatnými právami ako štát, na federatívnej úrovni, pričleňujú sa k Československej demokratickej republike, za tej podmienky, že do našej krajiny prináležia všetky pôvodné uhro-ruské stolice: Spiš, Šariš, Zemplín, Abov, Gemer, Boršod, Ung, Ugoča, Bereg i Maromoš. (Žatkovič, 1921, s. 3)“ [Pre istotu uvádzam aj pôvodné znenie, keďže si môj preklad tohto textu nedokážem nijako skontrolovať a overiť, nech sa páči: „Čtoby Uhro-Rusiny s najširšimi samostojatelnymi pravami jak štat, na federativnoj osnovi, priključilisja k Čechoslovenskij demokratičeskoj republiki, s tim usloviem, čto do našoj krajny dolžny prinadležati vsi originalno uhro-russki stolici: Spiš, Šariš, Zemplin, Abauj, Gemer, Boršod, Ung, Ugoča, Bereg i Maromoroš;“ pozn.] Veď aj Česko-Slovensko prišlo o Podkarpatskú Rus na podklade práve takýchto politických snáh. Toto sú skutočné dôvody, prečo „politický ukrajinizmu“ prehlasuje všetkých za „Ukrajincov“, pretože sa následne môže ohlásiť so svojimi územnými požiadavkami. Záležitosti, o ktorých hovorím sa už politicky zneužívali, a dokonca už v minulosti viedli k územným stratám. V skratke: je veľký predpoklad, že v prípade členstva Ukrajiny v EÚ dôjde k ďalšiemu rapídnemu nárastu občanov tejto národnosti u nás, čo predstavuje pri nepomere celkového počtu obyvateľov Ukrajiny a Slovenska obrovské riziko do budúcnosti z hľadiska ich možného politického aktivizovania; nebezpečenstvo vzniku piatej kolóny riadenej cudzím štátom, resp. cudzími záujmovými skupinami; prípadne vzniku iných okolností, ktoré môžu vyústiť až do straty značnej časti východného Slovenska. Netreba taktiež zabúdať, akú mieru politického vplyvu na orgány EÚ, celkovo v transatlantickom priestore, má Slovenská republika a Ukrajina. Koľkokrát sme sledovali, ako sa – v prípade niektorého z ostatných konfliktov medzi SR a Ukrajinou – stalo, že naši zástupcovia odchádzali s dlhým nosom, žiadneho opatrenia voči Ukrajine sa nedomohli? Preto je – práve naopak – nevyhnutné urobiť všetko, aby sa takýmto scenárom predišlo a nedošlo k ohrozeniu územnej celistvosti Slovenskej republiky. Aby boli takéto moje úvahy kompletne bezpredmetné. Cieľom Slovenska by mala byť kultúrna integrácia občanov Ukrajiny na Slovensku sa nachádzajúcich; čo je už dnes náročná úloha, nakoľko mnohí ukrajinskí občania u nás žijú v ukrajinských komunitách a o slovenskej kultúre a histórii nevedia nič [paradoxne ani o tej vlastnej a poznajú len mytologické postuláty „politického ukrajinizmu“; pozn.]; a maximálne úsilie o mier na Ukrajine. Bolo by vhodné vynechať kroky zneužívajúce tento stav – používanie občanov Ukrajiny v polohe „užitočného prostriedku“, ako aj tie vedúce k podpore a predlžovaniu tohto vojenského konfliktu. „Slovan s veľkým srdcom“ by nikdy niečo také – „užívanie“ iného slovanského kmeňa – nedovolil. Vláda Mikuláša Dzurindu umožnila v roku 1999 „len“ prelety, ale zbrane nedodávali…

  « POZNÁMKA »
  Vedeli ste, že na Slovensku sa od júna 2023 do marca 2025 realizoval projekt s názvom „To get together“, ktorý bol zameraný na: „…tému ochrany ukrajinského živého dedičstva v kontexte vysídlenia… (…) …podporený UNESCO Fondom nehmotného kultúrneho dedičstva, realizuje Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i., v spolupráci s OZ Sme Spolu a Nadáciou Milana Šimečku…“? Ja si myslím, že dotyční by urobili viac užitočného, ak by zašli do tých knižníc, zabudnutých archívov a povenovali sa výskumu historicko-kultúrnemu [vzhľadom na rozsah ukrajinskej propagandy v tejto akademickej oblasti je ABSOLÚTNE nevyhnutné študovať pôvodné zdroje; pozn.], zistili si dejinné súvislosti všetkých územných častí, ktoré sovietski politici pozliepali do podoby nesúcej pomenovanie „Ukrajinská SSR“ a možno by sa dopracovali k pojmu „multi-etnicita“ a prestali by zo seba robiť propagande slúžiacich „lysenkovcov“ v oblasti etnológie, naozaj sa venovali ochrane etník s ich jedinečnou históriou a kultúrou.

  « VÝZVY K SOLIDÁRNOSTI »
  Róbert Fico sa pokúša obhajovať pomoc Ukrajine. Chce byť solidárny. Zložitá a veľmi citlivá nielen politická, ale najmä etická dilema. Je na mieste byť solidárny s niekym, kto odmieta vlastný podiel spoluviny na vzniknutej situácii? Prečo by mali občania Slovenska znášať náklady spojené s odstraňovaním nežiaducich následkov niečoho, čo nebolo výsledkom ich rozhodnutia? Kto sa rozhodol pokračovať v bojoch? Kto súhlasil s návrhmi Borisa Johnsona a zakričal: „Žiaden mier! Vpred!“ Koľko protestov ukrajinských občanov za zastavenie bojov a okamžité spustenie mierových rokovaní sa za posledné tri roky udiali na Slovensku a v ostatných krajinách Európy? K akému poučeniu asi dôjdu ľudia, ak odmietajú vidieť svoj príspevok? Existuje starý americký film „Somebody Up There Likes Me“ (1956), kde v jednej scéne hlavný hrdina narieka nad osudom svojho života a dostane takúto odpoveď: „Niekto sa objaví, posadí sa a poprosí si sódu. Vypije ju. Dám mu účet. Musí ho zaplatiť. Vonku je to rovnaké. Kto chce sódu, musí byť pripravený zaplatiť účet. Keď niečo urobíš… musíš zaplatiť účet. Je to veľmi prostá pravda, ale niektorí ju nedokážu pochopiť. Rozčúlia sa, keď príde čas na platenie: ‚Čože, ja?!‘ kričia. ‚Za čo?!‘ Za túto sódu. Za toto… Nikdy si neobjednávaj sódu, pokiaľ nie si pripravený zaplatiť účet.“ Ukrajinská politická reprezentácia mala na stole mierovú ponuku, o akej sa im dnes možnože túžobne sníva. A pozor, nehovoríme o nijako drastických požiadavkách [v porovnaní s tými sučasnými, ak si dobre spomínam, tak na stole bol vtedy návrh zabezpečujúci územnú celistvosť Ukrajiny (tj. vrátane Donbasu), okrem Krymu; pozn.]. Odmietli. Koho je to vina? Ako sa im odvtedy vylepšila ich rokovacia pozícia? Kto ich presviedčal, a kto sa nechal (chcel nechať?) oklamať, pričom dnes nie je pripravený niesť zodpovednosť? Kto odmieta čeliť politickej realite, ktorá je dôsledkom jeho vlastných rozhodnutí? Iný uhol pohľadu prináša Dostojevskij (1879): „…zjedli jablko a spoznali dobro a zlo a stali sa ‚ako bohovia‘. Stále ho jedia. Ale deti nič nezjedli a sú zatiaľ nevinné. Máš rád deti, Aljoša? Viem, že áno, a pochopíš, prečo radšej hovorím o nich. Ak aj tie musia znášať na tejto Zemi obrovské utrpenie, musia trpieť za hriechy svojich otcov, musia byť potrestané za svojich otcov, ktorí zjedli jablko; ale toto uvažovanie patrí do voľajakého iného sveta a je nepochopiteľné pre srdce človeka tu na Zemi. Nevinní nesmú trpieť za hriechy iných, a najmä takíto nevinní! (s. 243)“

  Takže – áno, je správne pomáhať tým, ktorí nemohli nijakým spôsobom prispieť k vzniku situácie, aká sa dnes na Ukrajine odohráva, zmierňovať ich utrpenie. Po takomto konštatovaní ale nasleduje – zváženie vlastných kapacít umožňujúcich odstraňovať takéto utrpenie. Róbert Fico, zo svojej pozície, k tomuto úkonu totiž nepoužíva vlastné prostriedky. Róbert Fico nedáva zo svojich peňazí. Róbert Fico dáva z peňazí ľudí, ktorým tieto finančné prostriedky „odoberá“ cez čoraz vyššie odvody a dane, prípadne si požičiava – zadlžuje slovenské deti, a časť týchto peňazí chce odvádzať na Ukrajinu, vo forme rôznych typov pomoci. Občania, ktorí ho zvolili mu pritom hovoria, aby takéto veci nerobil, ale on jediný vie, čo je správne. Má pevné zásady. Na Slovensku 60-ročné ženy musia neraz DRIEŤ „12-ky“, aby mali „čo do huby“, s prepáčením. Áno, aj takíto ľudia na Slovensku žijú. A žijú od výplaty k výplate. Poznám prípad, kde 50-ročná dcéra poberá invalidný dôchodok a pracuje v dvoch zamestnaniach (na čiastočný úväzok). Jej matka ma niečo cez sedemdesiat, poberá dôchodok, ale ešte aj tento rok mala prácu (prepustili ju). Bývajú spoločne v jednoizbovom byte. Splácajú úver, za ktorý si tento príbytok dávali dokopy. Takto vyzerá život nejedného Slováka. Róbert Fico peniaze, ktoré podobným ľuďom vyrve z ich zúbožených a trasúcich sa rúk, odnáša v rámci „cezhraničnej solidarity“ na Ukrajinu? „60-ročné slovenské ženy do fabrík! Ukrajinskí študenti na priváty, do barov a fitness centier! – Vaša slovenská sociálna demokracia.“ [Mnohí politici veľmi podceňujú reálnu skúsenosť bežných Slovákov s občanmi Ukrajiny, a taká striebrovlasá pokladníčka, ktorá sa vracia 1. novembra večer po „konsolidačnej smene“ domov, za sprievodu bujarých výkrikov, ozývajúcich sa na celé sídlisko, ukrajinskej omladiny z blízkeho študentského domova, alebo robotník, ktorý vstáva ráno o štvrtej do fabriky a cez okno sleduje návrat svojich susedov – ukrajinských mládencov z „tancovačky“, tí musia mať všelijaké myšlienky, a to spomínam len maličkosti, také pokusy o daňové podvody zo strany ukrajinských pracovníkov štátne orgány zachytili, rozosielali im výzvy, nemusíme viac rozoberať…; pozn.] Mohol by som rozprávať desiatky ďalších prípadov o pracujúcej chudobe alebo o vyslovene asociálnom prístupe orgánov štátnej a verejnej správy k obyčajným slovenským občanom, kde sa chce človeku ZVRACAŤ. A čo sa deje v zdravotníctve? Amen tma. [Napríklad takáto zaujímavosť. Umierajúci Košičania sa dnes neraz rozvážajú kade-tade po východnom Slovensku, pretože pre nich niet miesta v Košiciach. Pritom niekdajší generálny riaditeľ ŽSR Sako povedal Sakovej (Smeláková, 2024), že štátnu nemocnicu nám netreba – prebytočný majetok a ministerka hospodárstva Denisa Saková ju následne predala (Hakszer, 2024), aby ju tí, ktorí ju kúpili za niekoľko mesiacov obratom… znova predali (Jurkovičová, 2025), a potom sa politici z „rovnakého košiara“ chvália, že idú stavať nemocnice, pričom táto stojí takmer v centre Košíc… a bola nepotrebná. Šaško by dnes nemusel nariekať: „V Košickom kraji dnes nemáme ani jedno lôžko pre detských pacientov s duševnými ochoreniami, no to sa teraz zmení, (Gécziová, 2025)“ už mohlo byť dávno zmenené, dávno…; pozn.] Páni, nie každý na Slovensku má plat poslanca, a nie pre každého sa celé oddelenie stavia do pozoru, keď sa zjaví v nemocnici, ešte mu aj Bober príde požehnať… [A potom vznikajú články s podobnými nadpismi: „Úrad pre dohľad preveruje prípad úmrtia. Prednosta bol v čase operácie na brífingu o Migaľovi,“ ktoré si medzi sebou ľudia preposielavajú. Táto politická daromnosť… mal vydať tlačovú správu, ak chcel informovať, nie tam buzerovať lekárov. Mal povedať: „Vy si len robte svoju robotu, neobťažujte sa, máte dosť iných a podstatnejších starostí, než mi robiť kulisy…“; pozn.] Ak niekto chce byť solidárni… za peniaze, čo beriete otrokom a žobrákom… a ešte k tomu zadlžuje ďalšie generácie, ktoré budú splácať jeho dlhy… no ťažko sa k tomu niečo dodáva. Oscar Wilde vo svojom diele „The Importance of Being Earnest“ napísal: „Áno, ale musíš to brať vážne. Nenávidím ľudí, ktorí neberú jedlo vážne. Je to od nich tak povrchné, (s. 16)“ Ale neplatí to len pre jedlo. Pre slovenského politika by malo byť povinnosťou dosahovanie takého stavu, pri ktorom dochádza k uspokojeniu všetkých potrieb obyvateľstva, ktoré sú nevyhnutné k zachovaniu a rozvoju slovenskej spoločnosti (dostatočné mzdové ohodnotenie, vlastné bývanie, úslužnosť a služba zamestnancov orgánov štátnej a verejnej správy voči tým, ktorí ich zamestnávajú – OBČANOM, vymožiteľnosť práva a pod.) Slovenská vláda by sa mala v prvom rade starať o vlastných občanov, a až zvládne túto úlohu, až potom môže rozdávať iným. Ale nič z toho sa – v adekvátnom rozsahu – nedeje. Pri pohľade na demografické prognózy Slovenska… čo tak sa začať venovať Slovákom, nositeľom SLOVENSKEJ kultúry, aby sa tento trend zmenil? Ak má Slovenská republika obmedzené finančné prostriedky, jej občania musia konsolidovať (a ešte sa len uvidí, čo všetko ich čaká) a rozhoduje sa, akým deťom sa bude pomáhať pri vstupe do života, ja volím deti – slovenské, a nie preto, že by som prial tým ukrajinským zúfalstvo a utrpenie, ale preto lebo Slovensko nemá voľné finančné prostriedky na vojnu. Ak je výsledkom vášho hospodárenia, že musíte zadlžovať slovenské deti, tak na to nemáte! Nič zložité. Posielajte zo svojho. Príde mi, ako keby boli slovenské politické elity úplne odtrhnuté od reality. [Ale pozor! Nebolo to tak vždy. Róbert Fico bol v minulosti vcelku ochotný pomáhať slovenským bedárom na dne spoločnosti, ktorí ho požiadali o pomoc v ťažkých životných situáciach, i keď je otázne, ako sa zmení dianie v štáte, ak krátkodobo pomôžete niekoľkým, pričom jednotlivé zložky štátu sú – z veľkej časti v dôsledku neschopnosti pri realizácii personálnej politiky (lokajstvo, rodinkárstvo a „po známosti“) – v dezolátnom stave; pozn.] Nedávno som čítal o Ludwigovi Wittgensteinovi, ku ktorému Nicholas Fearn podotkol: „…mal k materiálnemu pohodliu vzťah takej ľahostajnosti, aký si môže vytvoriť jedine aristokrat. (s. 126)“ Dnešná slovenská politická scéna? Noví páni veľkomožní, nová šľachta Slovenska: „…Engels čoskoro nadobudol vzhľad lancashireského podnikateľa – vstúpil do exkluzívnych klubov, naplnil si pivnicu šampanským, jazdil na poľovačky… (Wheen, s. 136)“

  Samotnou témou potom je – zmysel poskytovania podpory Ukrajine. Podľa článku na Finweb-e predstavuje doteraz poskytnutá finančná pomoc Ukrajine od EÚ hodnotu 178 miliard (10/2025)! Čo je neuveriteľná suma. [Osobne som presvedčený, že presnú sumu, koľko miliárd sa na Ukrajine naozaj „vyparilo do vzduchu“, nepozná nik; pozn.] Zhodnoťme výsledky tejto pomoci. Je dnes Ukrajina v lepšom stave, než tomu bolo… dajme tomu… pred dvoma rokmi? Je? Má lepšie vyhliadky do budúcnosti? Čo z toho vyplýva? Riešením nie je množstvo financií a pomoci, pretože celkové utrpenie obyvateľstva sa takouto pomocou nijako nezmenšuje. A nezlepšuje sa ani postavenie Ukrajiny ako štátu. Nevedie k zmene súčasného stavu, k jeho pozitívnemu napredovaniu, vedie iba k predlženiu životnosti terajšieho politického režimu na Ukrajine, odkladu prijatia následkov. [Utčite potom netreba zabúdať na teroristické zoskupenia, ktoré sú súčasťou ukrajinského odboja. Títo napríklad verejne označujú na Slovensku politicky činné osoby za nepriateľov Ukrajiny; pozn.] Zato sa zlepšujú majetkové pomery niektorých osôb, uspokojujú dlhodobé hospodárske záujmy niektorých štátov. Čo nemôže byť prekvapením. 1. apríla 1933 sa pre „Jihočeské Listy“ vyjadril Dr. Vlastislav Zátka: „Rok 1932 nepriniesol vytúžené zlepšenie hospodárskych pomerov, práveže naopak, všeobecnú hospodársku krízu ešte zhoršil. (…) Kríza, ktorú prežívame je na celom svete. (…) Napokon nechýbajú ani tí, ktorí spomínajú tých krásnych dôb, keď počas vojny ceny všetkých statkov stúpali, a teda nachádzajú spásu vo vojne, hromadnom ničení ľudí a statkov. (č. 26, titulná strana)“ Taký anglický ekonóm John Maynard Keynes v roku 1936 napísal: „…dokonca aj vojny môžu slúžiť na zvýšenie bohatstva… (s. 129)“ Mnohí sa podobnými slovami vyslovene riadia. Existuje len jediné skutočné riešenie. Riešením je koniec vojenského konfliktu. Dalo by sa povedať: dianie na Ukrajine zatiaľ smeruje k tomu, aby sa táto stala „európskym Afganistanom“. „‚…spor, stále nerozhodnutý ma uviedol do trápenia, skazy a zúfalstva, spolu so všetkým ostatným – a tak tu stojím v tento deň. (…) Je tento môj spor znesiteľnejší, alebo ťažšie znesiteľný, keď v ňom bolo celé moje bytie, a bolo takto hanebne vycuciavané? (…) Teraz opäť,‘ povedal… bez zmiernenia hnevu, ‚Systém! Všade mi hovoria, že je to systém. Nesmiem sa spoliehať na jednotlivcov. Je to systém. (…) …a povedať mu, keď ma rozzúri tým, že je taký chladný a spokojný – ako to robia všetci, lebo viem, že oni z toho získajú, zatiaľ čo ja prehrám, však? – nesmiem mu povedať, že chcem od niekoho niečo dostať za svoju skazu… On nie je zodpovedný. Taký je systém.‘ (Dickens, 1880, s. 309)“ Možno by bolo dobre sa opytať: „Kto je na Slovensku súčasťou tohto ‚systému‘ podieľajúceho sa na dianí navôkol nás?“ Kto zistil, že aj na smrti sa dá dobre zarobiť? „Zdalo sa mi, že som videl zločinca odpúšťajúceho hriechy spravodlivým… (Dostojevskij, 1912, s. 332)“

  A keď už sa tu ide vytvárať vo vedomí občanov Slovenska akási „povinnosť k solidarite voči Ukrajine“, možno by bolo vhodné sa pozrieť aj na vzťah Ukrajiny k solidarite s občanmi Slovenska v nedávnom období. Ako je Ukrajina solidárna so Slovenskou republikou v otázkach energetickej bezpečnosti? Nijako. Ukrajina cielene ohrozuje záujmy občanov Slovenska v tejto oblasti, čo sa napokon s najväčšou pravdepodobnosťou premietne do ďalšieho zdražovania, zadlžovania. Trápia sa na Ukrajine, z čoho budú občania Slovenska takéto výdavky platiť? Či na to vôbec budú mať? Nie. A oni na to ani NEMAJÚ! Prečo by inak Róbert Fico so svojou vládou neustále dotovali ceny energií? Celá „energopomoc“ by sa inak mala nazývať pravým meno: „Síce nedokážeme zabezpečiť lacné energetické suroviny, ale tak… vždy môžeme zadĺžiť vaše deti a vnúčatá, aby ste si mysleli, že je všetko v poriadku…“ Ak je zdrojom pomoci zadlžovanie, tj. krádež finančných prostriedkov osobám, ktoré si tohto konania voči ním nemôžu byť vedomé — slovenským deťom, v tom prípade nepomáhate, ale „sanujete stav verejnej mienky“, pomáhate hlavne SEBE! Alebo si vezmime… ako Ukrajinu zaujíma zachovanie a sebestačnosť Slovenskej republiky v oblasti poľnohospodárskej výroby? Nijako. No a dalo by sa pokračovať. V Kyjeve sa tým, čo bude so Slovákmi, ako tieto problémy Slováci vyriešia, nikto sa tam niečím podobným nezaoberá. Konajú, čo považujú, že je dobre – PRE NICH, bez ohľadu na záujmy Slovenskej republiky. Ja som ostal až v nemom úžase, keď som sa dozvedel informáciu o pôsobení „prebaľovačov ukrajinského kuracieho mäsa“ na Slovensku. Z Ukrajiny sa prinesie mäso, u nás sa spracuje a zabalí, časť ide do slovenských obchodov, väčšina ďalej do EÚ. Slovenskí producenti takto získali konkurenciu, ktorej sa dá veľmi ťažko konkurovať. Oberá ich o odbyt na Slovensku, ako aj o možný vývoz, napr. do Českej republiky. Ale najpodstatnejšie je niečo iné. Minulá vláda túto spoločnosť podporila nejakými tými dotáciami. A ako o tom informoval denník Pravda v článku „Ukrajinec, ktorý na Slovensku prebaľuje kuracinu, dostane od vlády milióny. Ficov kabinet mu odklepol dotáciu,“ – podporuje ju aj vláda súčasná. Mňa by asi nikdy nenapadlo, že môže na svete existovať krajina, ktorá si bude financovať zánik vlastného poľnohospodárstva, prípadne presunutie nejakej jeho časti pod zahraničného vlastníka. Existuje. Slovensko. Azda Richard Takáč vie, čo sa mu v jeho rezorte robí. [Ak by chcel niekto nakuknúť za oponu toho, ako na Slovensku pôsobia zahraničné obchodné reťazce pôsobiace v oblasti predaja potravinárskych výrobkov, tomu odporúčam tento rozhovor s Milanom Lapšanským – predsedom predstavenstva Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov; pozn.] Samozrejme, nie je možné zakázať občanom ukrajinskej národnosti podnikať na Slovensku. O tom nikto nehovorí. Treba sa zamerať na niečo iné, napríklad dovozné clá. Je jednoznačné: producenti kuracieho mäsa na Ukrajine majú úplne iné podmienky, vstupné náklady a pod., ako tí slovenskí. Majú oproti našim niečo, čo sa nazýva konkurenčná výhoda. Čo sa asi bude diať v ďalších častiach nášho poľnohospodárstva, až Ukrajina vstúpi do EÚ?

  « OSTAŇME SUSEDMI »
  Róbert Fico povedal: „Slovensko a Ukrajina sú susedia, normálne sú susedia.“ Ja s týmto konštatovaním úplne súhlasím. A som za to, aby sa štátne orgány – aj premiér a slovenská vláda – podľa toho správali a došlo k zachovaniu existujúceho stavu. Ak sused príde k susedovi, prichádza k nemu – na NÁVŠTEVU. Nerobí si uňho vlastnú domácnosť! V starovekom Grécku mali veľkú úctu voči povinnosti byť pohostinný s ľuďmi v núdzi: „…dobrý človek nepotrebuje pozvánku na hostinu dobrého človeka. (Bland, Merivale; s. 287)“ Taký Aischylos vo svojom diele „The Oresteia“ [v slovenčine „Oresteia“, pozn.] už v nejakom tom piatom storočí pred Kristom napísal: „…každý z ľudí, ktorý šliapal v hriechu proti tým trom: rodičovi, hosťovi alebo Bohu, takýto hriech je nezabudnuteľný, a odplata nezlyhá. Pre každého človeka žije… dole, v ríši noci… sudca, ktorý napráva, čo je pokrivené, jeho meno je Smrť. Celý život človeka svojim okom sleduje a pravdu o ňom zaznamenáva. (s. 216)“ Macedónius, pôvodom Grék a patriarcha Konštantínopolu zo 4. storočia, dokonca poznamenal: „Cudzinec, a či krajan“ – pre mňa budú vždy rovnako vítaný. Spytovať sa hosťa na meno, alebo kým je, a odkiaľ prišiel, považujem za niečo, čo nikdy nemôže byť súčasťou [myslenia] niekoho, kto má pohostinné srdce. (Neaves, s. 116)“ Takyto prístup odrážajúci vnútorný pocit istej ľudskej spolupatričnosti je istotne cnostným. Hostiteľ poskytuje útočiste, hosť preukazuje úctu a zdržanlivosť. Úplne odlišná situácia nastáva, pokiaľ sa „hostia“ stávajú „spolubývajúcimi“ a dokonca si začínajú nárokovať práva poškodzujúce záujmy domácich. „Prvou a najdôležitejšou úlohou psychického vývinu, ktorú je treba riešiť, je konštituovanie self a diferenciácia self od objektu. Táto úloha môže byť definovaná ako potencionálny reálny konflikt…, (Mentzos, s. 41)“ Niekde tam, vo vzťahu medzi matkou (blízkym okolím) a dieťatom nastáva prvotná socializácia dieťaťa, dieťa si postupne uvedomuje, že je členom ľudskej spoločnosti. Popri prirodzenej socializácii ľudských bytostí: „Ľudskosť je výsledkom, že je jedinec výchovávaný ľuďmi, (Pearce, Newton; s. 13)“ sa do popredia dostáva minimálne rovnako dôležitá potreba vyjadrenia vlastnej individuality, s ktorou súvisí teritoriálnosť a snaha po zabezpečení priestoru poskytujúceho bezpečie. Prakticky totožný proces prebieha na skupinovej, na úrovni národov, kde je – v psychologickej rovine [v tej fyzickej sú to samozrejme štátne hranice, pozn.] – bezpečný priestor vymedzený spoločnou históriou a kultúrou, spoločnými hodnotami – národnou identitou. Naznačené sociálne mechanizmy sú prirodzenou súčasťou fungovania ľudských zoskupení a ich funkciou je sebazáchova daného spoločenstva. [V histórii sa vyskytlo množstvo prípadov zneužitia práve takýchto sebazáchovných mechanizmov, pričom dochádzalo k zámernému (a neopodstatnenému) vyvolávaniu pocitov ohrozenia zo strany iného naroda; pozn.]

  „Politický ukrajinizmus“ nikdy nebol súčasťou Slovenska. Podľa môjho názoru existuje riziko transformácie Slovenska do podoby nejakého zahraničného centra Ukrajiny. Čo sa dialo v Prahe za Masaryka by nám malo byť výstrahou, nie cieľom. [K sústredeniu predstaviteľov „politického ukrajinizmu“ v Prahe dochádzalo prakticky od konca občianskej vojny v rokoch 1918-1920, zaujímavé meno: profesor Stanislav Dnistriansky; pozn.] O to viac, že jednotlivé prvky národnej identity Slovenska sú vyslovene v opozícii voči tomu, čo hlása súčasná ideológia „politického ukrajinizmu“. Inak povedané: sú priamo v rozpore. Vezmime si len prednedávnom sa odohrávajúci diplomatický konflikt medzi Poľskom a Ukrajinou, ktorý som spomínal vo svojom článku o 14. Waffen-SS divízii Galícia. Poliaci plánovali zakázať používanie označení ukrajinských skupín z Druhej svetovej vojny na svojom území. Ukrajinská diplomacia a ich „prepisovači histórie“ zareagovali: „Na našich nacistov nám nesiahajte!“ V úvode menovaného článku je celý odsek venovaný tomu, ako Ukrajinci stavajú ukrajinským „esesákom“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia pomníky, robia na ich počesť oslavné pochody, pochovávajú členov tejto jednotky so štátnymi poctami, príslušníci ukrajinskej rozviedky SBU neraz nosia označenia „SS Galizien“. Pritom celá táto divízia bola počas Druhej svetovej vojny nasadená na Slovensku a potláčala Slovenské národné povstanie (SNP) a podieľala sa na vraždení Slovákov, bok po boku, s nemeckými nacistami. Poliaci si nenechajú skákať po hroboch svojich predkov, „z úcty k obetiam netolerujú“ (Dąbrowska-Pieczyńska, 2025). Čo vláda Róberta Fica? Koľkokrát sa zastala slovenských obetí? Alebo sa pozrieme na zahraničnú politiku Maďarska? Tí neprestajne bojujú za práva občanov na Podkarpatskej Rusi hlásiacich sa k ich národu. Koľkokrát sa Róbert Fico, alebo niektorí z ministrov tejto vlády, zastal práv občanov Slovenska rusínskej národnosti, aby nedochádzalo k vymazávaniu ich identity na jednom z ich pôvodných historických území – na Podkarpatskej Rusi? Koľkokrát bol (zo strany spomenutých) vyjadrený odpor a odmietnutie krokov štátnych orgánov Ukrajiny pri páchaní kultúrnej genocídy a útlaku na Podkarpatskej Rusi (Zakarpatie)? Koľkokrát sa Róbert Fico, Peter Pellegrini a iní spýtali ukrajinských delegácii, kedy plánujú na Ukrajine uznať existenciu tohto pôvodného národa? Pritom Peter Pellegrini má tam niekde v šuplíku dodnes žiadosť o podporu zo strany delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023, ktorú títo zaslali predošlému rezidentovi. Či uplatňovanie ľudského práva zo strany týchto občanov Slovenska: poznať svoj pôvod, svoju identitu, – toto súčasnú politickú reprezentáciu Slovenska nezaujíma? Jeden príbeh z kraja Rusnákov: „Tu na Dukle, na celej tejto doline sa mocne bojovalo. Strieľalo – kanóny, tanky. (…) No a ako prišli tie tanky do dediny, tak – my deti – sme sa priblížili ku ním, pribehli sme, a z jedného tanku – otvoril sa ten poklop, vyšiel ruský vojak a rozdávali z toho tanku múku ľuďom. Oni rozdávali tú múku, ale tú múku mohli prevziať len chlapi. A každý chlap… musel sa podpísať osobne, že tú múku prevzal. No a tak na druhý deň prišiel komisár jeden, pamätám, ja sa na to ešte pamätám ako chlapec, s takou hviezdou červenou, a hovorí otcovi: ‚Tí, čo včera podpisovali tú múku, aj tú slaninu – DOBROVOĽNE, tak musia nastúpiť do – Krasnoy Armiy,‘ do Červenej armády. Tak otec narukoval. No a my deti sme ostali s mamou sami. No a tak tí, ktorí nechceli ísť, lebo daktorí nechceli ísť, vzali ich na silu, obliekli do uniforiem i: ‚Vperjod!‘ Na front… A tak daktorí došli ďaleko. A tých, ktorých nezabili, daktorí sa dostali až do Berlína. Môj ňaňo došli s Krasnoy Armiyou až do Berlína. Dokonca i medailu dostali, za víťazstvo nad Nemeckom. A ako sa vracali domov, tak ju predali do múzea – za 120 korún. (Kerekes, 1998)“ V dedinách pod Duklou bolo množstvo mužov, ktorí boli protifašistickými bojovníkmi. Načo slovenskí politici chodia na Duklu, odohrávajú celú tú svoju maškarádu, pretvarujú sa, pritom týmto ľuďom a ich predkom iba pľujú do tváre, keď sa nepozerajú… Ruthéni (po starom Rusnáci, po novom Rusíni) sú jednou z pôvodných národnostných skupín na území Slovenska. Doložené sú dediny zo začiatku 14. storočia, ktoré tu boli nimi zakladané a dodnes sú ich potomkami obývané. Niektoré zdroje dokonca hovoria o tom, ako do oblasti karpatského oblúka prišli spoločne s Maďarmi na prelome 9.-10. storočia, iní hovoria – na prelome 11.-12. storočia. Všeobecne platí: usídľovali sa tu od dávnych čias. Ruthéni, Rusnáci už boli, keď „Ukrajinci“ ešte ani netušili, že raz budú…

  « UKRAJINIZÁCIA SLOVENSKA »
  Ukrajinská škola na Slovensku? Čo asi budú ukrajinisti v ukrajinských školách učiť ukrajinskí „jugend“? Podľa mňa najskôr príbehy z „ukrajinskej mytológie“. Budú sa tam učiť o „veľko-ukrajinskom národe“, o „Ukrajincoch“ na Spiši a Zemplíne, o „ukrajinskom území“ na východe Slovenska, o tom, ako „Ukro-Wehrmacht“, ukrajinskí nacisti vraždili sily temna – Slovákov – počas Slovenského národného povstania, a tým „bojovali za Ukrajinu… (Luciuk, 2023)“, ako tu po vojne robili „banderovci“ nájazdy na naše územie, rabovali a zastrašovali… a podobné „lakotinky“? Ako by som to len napísal? Vie Róbert Fico a predstavitelia jeho vlády, ako vlastne ten „politický ukrajinizmus“ funguje? Najprv vám prídu nositelia týchto myšlienok, vytvára sa pre nich existenčné zázemie, neskôr sa začínajú spoločensky aktivizovať, vznikajú inštitúcie, kde sa združujú, po nejakom čase sa začínajú aktivizovať politicky. A ak počas toho máte dostatočne silnú podporu zo zahraničia a robíte túto „ukrajinizáciu“ dosť dlhú dobu… Takto to prebiehalo vo východnej Galícii. Naozaj si Róbert Fico neuvedomuje, koľko ľudí vlastní občianský preukaz alebo cestovný pas, ktoré vydali štátne orgány Ukrajiny, a aký je počet občanov Slovenska? On sa rozhodol zmeniť štruktúru obyvateľov Slovenska? Kto mu dal k niečomu takému právo? Ale čo je najpodstatnejšie: chcú občania tohto štátu, aby Slovensko niekedy v budúcnosti prekročilo akúsi kritickú hranicu, kde by počet ľudí ukrajinskej národnosti teoreticky umožňoval vstup ukrajinskej politickej strany do slovenského parlamentu? Chceme, aby Kyjev – prostredníctvom týchto svojich „vyslancov“ – jedného dňa rozhodoval o politickom dianí na Slovensku? Vzhľadom na závažnosť témy, pre istotu zopakujem: chce mať Róbert Fico za 30-40 rokov na Slovensku ukrajinskú politickú stranu? Chce mať za 70-100 rokov na východnom Slovensku referendom o autonómii alebo nebodaj pričlenení k Ukrajine? Naznačené dianie pritom môže začínať úplne nepovšimnuto a o žiadnej politickej strane nemusí byť ani chýru, ani slychu. Na Slovensku narodené deti (vychované v ukrajinských školách), spoločne s osobami, ktoré postupne získajú slovenské občianstvo, môžu o nejakých tých 20 rokov nadobudnúť politický výtlak – dajme tomu – len nejaké 2-3 percentá. Len. Ibaže 2-3 percentá zvyknú rozhodovať voľby… Tam smerujeme? K tomu sa sa chceme dopracovať? Už Immanuel Kant – vo svojom diele „K večnému mieru“ – kritizoval snahy: „Naočkovať ho však na iný štát a tým ho do neho včleniť, hoci mal ako kmeň svoje vlastné korene… (s. 11)“ Ale žeby niečo také robili politickí predstavitelia voči vlastnému národu ho asi nenapadlo. Choďte a prejdite si poznatky, ktoré som nedávno zverejnil, ako sa po stáročia v historických dokumentoch o Galícii (Halič) objavujú termíny „Ruthènes“, „Rusnak“, „Rußniaken“… zrazu bum-prásk… Ruthéno-Ukrajinci… až napokon Ukrajinci. Ja viem, ako sa môžu veľmi rýchlo meniť nálady obyvateľstva. Možno preto veľmi rýchlo reagujem, keď počujem zmienky o prísunoch obyvateľstva v státisícoch… Buďme príčetní, prosím vás.

  Prenikanie „ukrajinského elementu“ naprieč spoločnosťou má viaceré rozmery. S obyčajnými ľuďmi prichádzajú aj živly „investično-oligarchické“, „kriminálne“ a „spravodajské“. Aj v tomto je nápomocný príklad z histórie. V USA o tom vedeli svoje, keď tam v roku 1938 začali miznúť ľudia, aby neskôr objavili v „Ukrajinskom národnom dome“ mučiareň a ľudské kosti pod podlahou (Sayers, Kahn; s. 80-81)“ New York Times neskôr písali o Demetriusovi Gulovi (usvedčený z vraždy a popravený na elektrickom kresle vo väznici Sing Sing), ako o lídrovi ukrajinského gangu. Čo by sa asi dialo, ak by došlo k pádu súčastného politického režimu na Ukrajine? Je v záujme občanov Slovenska vybudovať tu u nás také „ukrajinské podhubie“, ukrajinské komunity – vrátane inštitucionálneho zázemia, kde by sa nejakí tí ukrajinskí zločinci, utekajúci pred spravodlivosťou, spokojne presunuli „o jednu krajinu na západ“, tj. na Slovensko? Došlo by takto k vzniku odboja, ktorý by pôsobil z územia Slovenska? Ak by bolo treba, kľudne by mohol byť využitý aj na ovplyvňovanie diania na Slovensku… Financovanie by tento odboj mal, možnože zo západu… alebo aj zo strany už u nás etablovaných ukrajinských podnikateľov a investorov, sympatizujúceho obyvateľstva. Ale s peniazmi najskôr problém mať nebudú. Šéf finančnej správy SR Jozef Kiss v rozhovore s Annou Žitnou nedávno uviedol: „…lebo práve z Ukrajiny ku nám začali tiecť obrovské objemy hotovosti, veď my sme to na tých hraniciach videli, kde naozaj – plné kufre peňazí, a posledný prípad máme zhruba spred mesiaca, kedy jeden občan Ukrajiny sem viezol jeden milión v hotovosti…“ Ak si prejdete inzeráty prenájmov vo väčšich mestách, určite narazíte na nejakých občanov Ukrajiny ponúkajúcich byty do prenájmu… Asi to bola dobrá investícia, keď mal človek nejaký ten „voľný keš“. Ukrajinci majú dokonca svojich ukrajinských realitných maklérov, ktorí inzerujúcich slovenské nehnuteľnosti na ukrajinských webstránkach. Postupom času by sa k tomu pridalo aj začleňovanie jedincov do vysokých funkcii jednotlivých štátnych inštitúcii. V knihe „Ukrainians by Profession“ (1981) sa píše: „…keď štvrtý kongres UCCA [Ukrainian Congress Committee of America, pozn.] v roku 1949 privítal zástupcov takzvanej novej emigrácie — v skutočnosti nedávnych lokajov. V tom čase sa najvernejší prívrženci nacizmu pridali k vyšším kruhom UCCA… Leo Dobriansky, vtedy mladý dôstojník americkej spravodajskej služby, dostal rozkaz koordinovať a kontrolovať ich činnosť.“ Domáca úloha: skúste si zistiť, kto bol pán s menom „Lev Dobriansky“, a kto je jeho dcéra „Paula Dobriansky“. Hoďte si do vyhľadávania, naštudujte odkiaľ pochádzal jej otec, koho vyučoval, aká bola kariéra tejto pani… a porozmýšľajte. Odrazu budete mať pokope „banderovcov“, bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Yushchenka s manželkou, administratívu hneď niekoľkých amerických prezidentov… toto všetko sú verejné a ľahko dostupné informácie.

  O niečo ťažšie sa vám bude hľadať článok z 5. marca 1950,  názvom „Our Opportunity – To Take or Forsake“, prepisujúci prednášku profesora Leva Dobrianského zo 4-tého kongresu Američanov ukrajinského pôvodu, kde zaznelo: „Po skončení prvej svetovej vojny, keď bola jedinou skutočne demokratickou silou vo východnej Európe práve ukrajinská armáda, ktorá neúspešne bojovala za dodržiavanie princípu samourčenia pre ukrajinský ľud proti jej komunistickým a imperialistickým agresorom, niektorí poradcovia prezidenta Wilsona v Paríži, ktorí tento princíp presadzovali, boli úplne neznalí samotnej existencie ľudí nazývaných Ukrajinci. V roku 1933, keď ukrajinskí Američania pochodovali po Piatej Avenue v New Yorku hlučne protestujúc proti najstrašnejšiemu sovietskemu prejavu genocídy tohto storočia – umelo vyvolanému hladomoru, ktorý poslal milióny Ukrajincov do hrobov na Sibír, náš humánny prezident vtedy udelil formálne diplomatické uznanie krvavým emisárom z kremľovského mäsiarstva. (s. 4)“ Tu sa zastavme, pozrime sa bližšie na tvrdenia Dobrianského. Dobriansky označuje ukrajinskú armádu, ktorá bola „po krk zapísaná v nemeckých análoch“, a ktorá robila pogromy na Židoch, aby neskôr na podklade financií získaných z ulúpených cenností zakladali ukrajinskí nacionalisti centrá v západnej Európe, že sa o tom písali knihy, túto armádu označuje ako „jedinou skutočne demokratickou silou“. Sovietsky hladomor z 1932/1933 označuje ako „najstrašnejšiemu sovietskemu prejavu genocídy tohto storočia – umelo vyvolanému hladomoru“, ktorý nebol ani najstrašnejší, a ani umelo vyvolaný, ale bol výsledkom veľmi komplexnej spoločenskej situácie, ktorú nie je možné takto zjednodušovať, o čom som v minulosti písal. Uvedené vyjadrenia Dobrianského sú ideologicky prifarbené postoje.

  Čítajme ďalej z jeho prejavu: „Počas druhej svetovej vojny, keď mnohí z nás – s dlhodobými skúsenosťami so sovietskými úskokmi – neiste varovali pred zlým znamením nadchádzajúceho spojenectva medzi Sovietskym zväzom a Amerikou, naša vláda, preplnená intelektuálne zbankrotovanými liberálmi a duchovne zradnými komunistami, otvorene propagovala – s takmer úplnou stratou sebaúcty – slávu sovietskeho štátu a naivne vložila svoju úprimnú dôveru do neopodstatnenej integrity slov sovietskeho vedenia. Tento bezohľadný postup, ktorý vo veľkej miere vznikol z úzkoprsej nevedomosti… (s. 4)“ Čo nám profesor Dobriansky práve povedal? Že už počas trvania Druhej svetovej vojny predstavitelia „politického ukrajinizmu“ v USA, Dobriansky a jemu podobní, aktívne pracovali na vytváraní atmosféry vzájomnej nedôvery medzi USA a ZSSR.

  Profesor Dobriansky vo svojom prejave neskôr konštatuje: „Budúcnosť tohto storočia v sebe ukrýva semienko svetovej vlády, ktoré bude zasadené buď do pôdy ruskej komunistickej ríše, alebo americkej demokratickej ríše. V dnešnom svete existujú len dve politicky významné sily – v podstate neexistuje žiadna tretia sila. (…) Ako Američania máme neochvejnú vieru v silu, schopnosti a obrovskú vôľu nášho národa odolať a víťazne prekonať túto červenú pohromu nášho storočia. Vieme, že nekomunistický svet sa na nás spolieha, že ho ochránime pred touto duchovnou chorobou. Vieme však tiež, že zotročení ľudia vo východnej Európe, najmä dlhodobo utláčaný ukrajinský národ, prežívajú len vďaka svojej poslednej viere v americkú spásu. Konflikt v tomto období histórie nie je len konfliktom medzi suverénnymi štátmi; v podstate je to konflikt medzi dvoma racionálne nezlučiteľnými významami hodnôt ľudského života. Ak sa Spojené štáty v tomto boji o svet chcú spojiť s tými najlepšími možnými spojencami, ukrajinskými, pobaltskými, slovenskými a inými podzemnými partizánmi, ktorí dnes obťažujú sovietsku chobotnicu, ale zajtra, keď sa ich rady rozrastú miliónkrát, budú hlodať na samotných nervových centrách tohto monštra, musia sa veľmi rýchlo rozhodnúť, na aké ciele majú svoju silu nasmerovať. V rámci prípravy na veľké rozhodnutie musia dospieť k dôležitému uzneseniu. Musia sa rozhodnúť, aký typ mieru chcú. Logika totiž káže, že od toho závisí celá ich vojenská stratégia. Naše ministerstvo zahraničných vecí… (…) Skutoční spojenci Ameriky nie sú disidentské produkty Kremľa, ale obete sovietskej opresie, ktoré dnes bojujú proti komunizmu s jedinou nádejou, že zajtra Spojené štáty podporia ich snahy o slobodu. (…) Pri definovaní tohto uznesenia sa nevyhnutne vynorí problém Ukrajiny, možno dokonca ako jeden z prvých. Milí priatelia, neklamme sami seba, že naši najvyšší americkí predstavitelia na ministerstve zahraničných vecí alebo v národnej obrane sú, rovnako ako ich predchodcovia, s týmto problémom neznámi. To ani zďaleka nie je pravda. Dovolím si tvrdiť, že jeden z našich veľmi prominentných generálov vie o ukrajinskom podzemnom hnutí viac ako mnohí z nás tu prítomných. Našou úlohou teraz nie je toľko informovať, ako skôr formovať, formovať oficiálne myslenie smerom k skutočnému významu ukrajinského problému a nevyčísliteľnej hodnote ukrajinského národa ako osvedčeného a spoľahlivého spojenca Spojených štátov v tomto veľkom rozhodnutí. Našou úlohou je presvedčiť našich predstaviteľov, že ukrajinský národ nebude tolerovať žiadny cieľ, ktorý by nebol sebarealizáciou. (s. 4-5)“ Pevne dúfam, že každému dochádza, o čo sa profesor Dobriansky politicky snažil, do akej pozície sa snažil USA dotlačiť, k prijatiu akej stratégie.

  Za necelý rok sa profesor Dobriansky už vyjadroval k otázke pomoci zo strany USA. Tá mala smerovať pre ukrajinských bojovníkov s komunizmom na území Ukrajinskej SSR, tj. na území ZSSR. Títo sa dožadovali, pravdepodobne prostredníctvom aj Dobrianského v pozícii prezidenta UCCA [„Ukrainian Congress Committee of America“, pozn.], aby štátne orgány USA poskytli zbrane, ktoré mali byť použité na partizánske aktivity voči Rusku. Takúto správu priniesol dňa 27. marca 1951 denník „The Courier-Mail“ vydávaný v australskom Brisbane. Vcelku pôsobivá politická čulosť zo strany tohto pána. Ďalší z množstva príkladov ukrajinskej propagandy je potom: snaha Dobrianského prezentovať „banderovcov“ výhradne v polohe „niekdajších bojovníkov voči nacizmu“ [sic]. O ich dlhoročných priateľských väzbách, financovaní, podpore a spolupráci s nemeckými nacistami… Dobriansky „prekvapivo“ mlčí. „Banderovci“ sa v povojnovom období skrývali po lesoch a viedli partizánsky boj s – NIELEN (!) – Sovietskym zväzom, ale aj v Poľsku a na Slovensku. Nanešťastie, súčasťou tohto ich „spravodlivého“ boja boli aj teroristické akcie voči civilnému obyvateľstvu – slovenskému. Teraz si predstavte, žeby sa tie zbrane naozaj k banderovcom dostali. Tí by sa snažili znova organizovať nejaký ten odboj na Slovensku, ovplyvňovať politické dianie, znova by sa tu rabovalo a vraždilo… o čom vám za chvíľu porozprávam.

  Pôsobenie „banderovcov“ bolo tak zásadné, že sa stalo súčasťou bežnej reči obyvateľstva pri opisoch niečoho „desivého“! „Písecké listy“ zo 7. januára 1948 priniesli reportáž, ktorej súčasťou boli i tieto slová: „Ivo mohutným zazvoněním zbudil nějakého dědu. »Jo, papírů mám něco kolem třicítí kilo, ale je to dole ve sklepě. To by se mě tak vyplatilo, ještě tam k vůli vám svítit! Jen s Pánembohem!« — »Prosím tě, mlč!« — napomíná Karel Makarona, který se připravoval k odbornému poučení. Před námi je starý dům. »Hů, máme tam jít? No, Banderovci tu být nemůžou, tak co?« Staré, dřevěné schody protivně vržou, jak po nich opatrně ve tmě našlapujeme. »Máte starý papír?« »Ale jo, pojďte dál. Starej, ukaž jim tu kytaru!« A pan — — — ehm, nebudu se dále šířit, přitáhl odkudsi kytaru: »Za 700 Kčs je vaše.« »Starej, vždyť jsi říkal 750 Kčs, napomíná ho paní. Co máme dělat? Máme jim vysvětlovat, že ta paní asi nedoslýchá, či co. »No, dobře, my si tedy zítra pro ni přijdem.« Venku to…“ „Banderovci“ sa stávali námetom pre viaceré diela umeleckej tvorby. V Poľsku bol dokonca natočený film „Ogniomistrz Kaleń“ (1961), ktorý sa zaoberá práve tématikou povojnového boja poľských vojsk s „banderovcami“, pričom mnohé scény z neho sú len pre silné nátury: „Bandera! Bandera! Bandera!“. [Existenciu tohto filmu som vyčítal z firemného časopisu závodu Jitex Písek „Tvořič“ z 4. marca 1963, kde sa v časti programov kín nachádzal jeho krátky popis; pozn.] V roku 1965 vypracoval Vladimír Dostál niekoľkostránkovú odbornú štúdiu „Literatura očistná a očistcová“, ktorej súčasťou je [v sekcii „5 Intelektualismus nebo moralismus?“, pozn.] rozbor diela „Hodina ticha“, ktoré napísal Ivan Klíma. Ako sa píše v tejto štúdii: „První kapitoly mají sílu a působivost, román začíná šťastně. Přivádí nás na východní Slovensko, do jeho nejvýchodnejších krajů, a přivádí nás tam v posledních měsících války a prvních měsících po osvobození. Ocitáme se ve světě zvláštním, až exotickém, v kraji zapomenutém bohem a lidmi, stíhaném záplavami, komáry a malárií, v kraji, kde i lidé mají ostřejší rysy a barvitější pozadí než jinde. Poznáváme tu svérázného lidového myslitele a felčara Laboreckého, bývalého dělníka v Kanadě, a jeho osamocenou, marnou vzpouru proti válce. Potkáme jednoho z hlavních hrdinů románu, syna bašteckého Pavla Molnára, jemuž bratr padl na východní frontě a matka doma umírá. Všude temnota, samohonka, špína. A přes tuto zaostalost se ještě přežene válka. Popravy, spáleniště, výbuchy granátů, mrtví a ranění. Nešťastná, opilá žena svléká mrtvoly německých vojáků, vesničtí vyrostlí montují z vraků nové auto, každý hledí urvat, co může. Nikdo nemá odvahu pohnout s touto věkovitou bídou. Ale na druhém konci země žije inženýr, který miloval dívku a ta se mu nevrátila z koncentráku. Žal ho přivedl do zapomenuté krajiny. Přijel vyměřovat. (…) První pásmo je souvislejši a v něm také román vrcholí kapitolou o přátelství inženýra s místním komunistou Vasilem Fedorem a o tom, jak banderovci o vánocích vyvraždí jeho rodinu a inženýr veze mrtvé na saních do města.“

  Priblížme si, kto reálne boli títo „povojnoví banderovci“, a najmä, aké boli ich zámery, a akými prostriedkami ich dosahovali. Najprv si zopakujme súvislosti v širšom kontexte: „Ukrajinská povstalecká armáda [UPA; pozn.] byla ozbrojenou složkou tzv. OUN — Organizace ukrajinských nacionalistů — fašistické organizace ukrajinské buržoazie, která hrála důležitou úlohu ve válečných přípravách německého imperialismu a jeho plánech na podmanění slovanských národů a ovládnutí východní Evropy. K uskutečnění těchto plánů mělo být využito i páté kolony přímo uvnitř napadených států. Velkou úlohu měla mít tato páta kolona zejména v boji proti Sovětskému svazu… Tak se zrodila myšlenka na využití východoevropských národů k ovládnutí východní Evropy a rozbití Sovětského svazu. Tím chtěli němečtí nacisté ušetřit vlastní síly a současně zahalit loupežný vpád do východní Evropy a křížácké tažení proti socialismu a Sovětskému svazu do roušky boje ‚potlačených národů‘ proti ‚bolševickému útisku‘. Uskutečňování těchto plánů a organizování pátých kolon prováděla přímo zpravodajská služba nacistického Německa (abwehr) ve spolupráci s Hitlerovou národně socialistickou stranou NSDAP. Na předním místě při tom stál zejména významný funkcionář německé nár. soc. strany, pozdější ministr západo-německé bonnské vlády Theodor Oberländer, „odborník‘ pro otázky východní Evropy a organizátor řady špionážních a záškodnických organisací, zaměřených proti sousedům Německa. Ten také přímo řídil a organisoval výstavbu ozbrojených formací ukrajinských fašistů. (Fiala, 1960)“ [Theodor Oberländer bol nacista, niekdajší člen NSDAP, veliteľ slávneho ukrajinsko-nemeckého praporu Nachtigall (Nachtigall Battalion), ktorý viedol spoločne s veľmi známym národným hrdinom Ukrajiny Romanom Šuchevyčom, odkiaľ nejakí tí chlapci neskôr prešli k 14. Waffen-SS divízii Galícia, aby sa Theodor Oberländer po vojne údajne dostal pod ochranné krídla USA, vraj s nimi spravodajsky spolupracoval, možnože práve preto bol po vojne ďalších 20 rokov pôsobiaci na nemeckej politickej scéne, toľko k „úspechom denacifikácie“ v zóne pod americkým dohľadom. Zaujímavosťou sú aj takéto výroky zo sučasnej, nemecky hovoriacej, akademickej sféry, kde na jednej strane počujete: „Theodor Oberländer bol jedným z nemeckých dôstojníkov veliacich tomuto práporu. (…) Oberländerovo vysoké postavenie v NSDAP a jeho podpora agresívnej, expanzívnej nemeckej politiky vo východnej Európe v 30. rokoch 20. storočia by ho mali diskvalifikovať z vysokej vládnej funkcie po vojne, ale obvinenia z účasti na masových vraždách a závažných vojnových zločinoch v roku 1941 a neskôr boli zjavne nepravdivé,“ aby ten istý človek neskôr napísal, „1. júla, deň po nemeckej okupácii Ľvova, došlo k pogromu na Židov. Ukrajinská milícia, ktorú deň predtým zriadila OUN, priviedla Židov, s najväčšou pravdepodobnosťou na nemecký rozkaz, do väzenských budov, kde museli vyzdvihnúť telá väzňov zavraždených NKVD. Toto bolo stredobodom násilných excesov. Príslušníci milície, ako aj civilisti, útočili na Židov na uliciach a vo väzenských budovách. Ulicami bolo vedených a do väzníc privedených oveľa viac Židov, ako ich tam skutočne mohlo pracovať. Celkovo bolo zavraždených niekoľko stoviek Židov. Existujú náznaky, že na násilí vo väzniciach sa podieľali niektorí členovia Nachtigallu, ale nie jednotka ako celok, a nie na rozkaz svojich nemeckých dôstojníkov. Páchateľmi boli prevažne civilisti alebo členovia ukrajinskej milície. (Struve, 2023)“ Asi hej, asi tam boli nejakí chlapci z praporu Nachtigall… ale to ich tam nikto neposlal, oni vo voľnom čase, na brigády chodili…, pozn.] Ak by si niekto myslel, že myšlienka pospájania národov do bloku idúcemu proti Rusku je nemeckého pôvodu, musím ho sklamať. Už v polovici 19. storočia sa vo Francúzsku objavila kniha Cypriena Roberta (1852), s väzbami na poľských revanšistov [tí sa vo Francúzsku zabývali potom, čo museli újsť z Polska, napríklad aj po porážke Napoleóna, pretože mu slúžili pri jeho bojoch voči Rusku, alebo po nepodarených revolúciach voči cárskemu Rusku, pozn.]; ktorý predstavuje takúto koalicíu: „Heléni a Poliaci sa stretávajú pri pohostinnom ohnisku Kozákov, a tri utláčané národy sa môžu spoločne sprisahať o tom, ako zredukovať toto Čierne Rusko, ktoré sa stalo celým Ruskom a hrozí, že sa stane svetom, na jeho prirodzené hranice. (s. 59)“ V takýchto súvislostiach rád pripomínam odkaz pápeža Inocenta III. — už zo začiatku 13. storočia, ktorý sa snažil vytvoriť „ochranný pás“, aby neboli myšlienky z Rusi „nákazlivé“ a nevplyvňovali poľské duchovenstvo… (Le Correspondant, 1853). Krásnym príbehom je aj pôsobenie Jezuitov v Poľsku… Poľský antropológ – profesor Karol Stojanowski vo svojom diele „Rasizm przeciw słowiańszczyźnie“ (1934) [„Rasizmus voči slovanstvu“, pozn.] dokonca napísal: „Za najcharakteristickejší a najtrvalejší jav nemeckých výbojov by sa malo považovať použitie cudzích síl. Nemci by si s tým sami neporadili, ani s použitím svojich bezohľadných metód vedenia vojny, nebyť ich mimoriadnej schopnosti mobilizovať nemecké pomocné zbory. Najvytrvalejšou nemeckou metódou je hľadať spojencov proti Slovanom medzi Slovanmi. Slovania, ktorí žijú na východe od najbližších Slovanov susediacich s Nemcami, sa vždy tešia ich pseudopriateľstvu a žiadanej alebo dokonca nežiadanej ochrane. Treba tu zdôrazniť, že neexistoval slovanský národ ani kmeň, ktorý by nekonal v tejto úlohe nemeckých pomocných zborov.“ (s. 14-15)“

  A teraz sa môžeme vrátiť k „banderovcom“ v povojnovom období: „Ukrajinci, později u nás známí jako Banderovci, operovali na území osvobozeném Rudou armádou ještě po skončení války (Vlastivědný věstník moravský, 4. číslo, 1996)“ Nejakú predstavu o počte týchto skupín poskytujú poľské zdroje, kde sa dozvedáme z ich skúsenosti toto: „Najsilnejšiu činnosť vyvíjalo podzemie na konci vojny, keď vzniklo celkom 200 skupín z celkového počtu 434 činných v rokoch 1944-49. V dobe ľudového referenda a predvolebnej kampane na jeseň 1946, keď sa reakčné sily opierajúce sa o teroristické organizácie pokusili zastrašiť voličov… (Československý časopis historický, 1962)“ Spýtate sa možno: „Ale prečo sa rozhodli ostať? Mohli predsa ustúpiť spoločne s nacistami, nie?“ Túto otázku zodpovedá – vo svojom článku „Boj čs. armády proti banderovcom v rokoch 1945-1947“ (1977) – Pavel Drška takto: „Po prechode frontu na západ zostala značná časť UPA v tyle Červenej armády, kde mala vyvíjať deštrukčnú činnosť a rovnako ako neskoršie na našom území Werwolf a ostatné tlupy nacistického podzemia v strednej a východnej Európe organizovať prípravy na vedenie novej vojny. Tak vznikol akýsi organizačný základ, okolo ktorého sa potom verbovaním zbytkov nemeckej fašistickej armády, členov bývalej SS divízie Galizien a rôznych zločineckých živlov, často však tiež násilným mobilizovaním miestneho obyvateľstva, formovali početné banderovské tlupy, ktoré potom narušovali povojnovú mierovú konsolidáciu. Ich teroru padli za obeť tisíce príslušníkov ukrajinského a poľského národa. Po skončení druhej svetovej vojny utiekol Š. Bandera s niekoľkými ďalšími blízkymi spolupracovníkmi do Američanmi obsadenej časti Nemecka, kde vytvoril v Mníchove nové ústredie OUN. Toto nové riadiace centrum vydávalo direktívy záväzné pre všetky ozbrojené útvary banderovcov vo východnej Európe. Z východnej časti Poľska, kde sa im podarilo trvalejšie sa usadiť, organizovali banderovci nájazdy i na východné Slovensko, a to už počnúc letom 1945. Tak došlo k vážnemu ohrozeniu ľudovodemokratického československa zvonku; riešenie situácie vyžadovalo zvláštnych opatrení československej vlády i jej mocenských orgánov. Tak dochádza k prvému zásahu armády proti banderovcom už koncom leta 1945, a to v oblasti Prešov–Medzilaborce–Humenné. Začiatkom októbra uskutočnili jednotky čs. armády a oddiely Národnej bezpečnosti spolu s jednotkami Červenej armády vyčisťovacie operácie v okolí Bardejova. V jesenných mesiacoch sa však záškodnícka teroristická činnosť ďalej zintenzívnila. Banderovci sa dopúšťali nielen lúpeží, ale spáchali niekoľko surových vrážd na miestnom obyvateľstve, predovšetkým však na funkcionároch a členoch Komunistickej strany Slovenska. Ich vpády do bývalého sninského okresu v novembri a decembri r. 1945, sprevádzané tým najkrutejším terorom si vyžiadali 18 ľudských životov miestnych československých občanov. [„Jenom od 22. 11. do 6. 12. 1945 banditsky přepadli sedmkrát obce Nová Sedlice, Zboj, Ulič a Kolbasov, kde 18 občanů zavraždili a obce vyloupili, (Lipták, Špičák; 1975)“; pozn.] Po takýchto udalostiach v obciach zavládla panika. Vystrašené obyvateľstvo začalo opúšťať domovy. Situácia sa takto stávala každým dňom vážnejšou a s nástupom zimy nadobudla takého charakteru, že sa jej riešením musela zaoberať vláda. (…) Poľská armáda, predovšetkým jednotky pechoty podporované delostrelectvom, zahájila už koncom zimy, na začiatku roku 1946 proti banderovcom sústredený útok. Pod týmto tlakom poľských vojsk začali bandy opäť ustupovať cez hranice na naše územie. Už začiatkom apríla došlo k vtedy najväčšiemu vpádu banderovcov na územie Československa, ktorého sa zúčastnilo okolo 2000 ozbrojených mužov. Skupinám Bir, Karmeluk a Miroň o celkovom počte okolo 500 mužov sa podarilo preniknúť na územie Slovenska až do hĺbky 50 km. Pritom sa ich počet naďalej zvyšoval. Vzhľadom na pomerne rýchly postup nepriateľských jednotiek, ktoré za niekoľko dní prenikli hlboko na naše územie až do oblasti Prešova, sa stala situácia natoľko vážnou, že jej opäť bola nútená vláda venovať pozornosť. Uznala, že na zvládnutie situácie nemôžu stačiť opatrenia minuloročného rozsahu, a rozhodla preto sústrediť na východné Slovensko všetky bojaschopné jednotky 4. vojenskej oblasti. Rozkazom hlavného štábu MNO boli odoslané do ohrozenej oblasti i motorizované divízie z Moravy spolu s veliteľstvom tejto divízie, ktoré sa usadilo v Prešove a pod krycím názvom ‚Ruka‘ operovalo potom spolu s niektorými jemu podriadenými jednotkami zo 4. oblasti pri slovensko-poľskej hranici na úseku dlhom 100-120 km. Celkom sa sústredilo na východnom Slovensku 14 praporov s delostreleckým oddielom a jednou letkou lietadiel a zvláštnou bojovou skupinou s krycím názvom ‚Orel‘. Tá vyrazila 21. apríla 1946 z čiary Bardejov–Kapušany–Vranov–Humenné a začala postupovať smerom k hraniciam, ktorých po týždni skutočne dosiahla. Tu potom prešla trvale do obrany.“

  Jan Fiala v článku „Partyzáni a banderovci“ (1990) poznamenáva: „…nekolikrát napadli i přilehlé uzemí Slovenska, kde se snažili najít útočište před akcemi polských ozbrojených sil, šířiť nacionalistickú propagandu a ovplivňovat vnitropolitický vývoj.“ Existuje aj takýto popis priebehu volebného procesu z roku 1948: „Do priebehu volieb v Československu v roku 1948 sa usilovala vehementne zasahovať i medzinárodná reakcia. (…) Na niektorých miestach sa vyskytli poplašné správy šírené domacou a zahraničnou reakciou s cieľom zastrašiť obyvateľstvo pred voľbami. Tak napríklad v Spišskej Starej Vsi sa rozšírila správa, že v okrese sa objavili banderovci a budú vraj prenasledovať každého, kto bude voliť kandidátku Národného frontu, že budú páliť domy i celé dediny. Približne 40% odovzdaných bielych lístkov v tomto okrese bolo dôsledkom aj tohto zastrašovania občanov. (Kollár, 1983)“ Ale vráťme sa k riadkom Jana Fialu (1990): „V polovině roku 1947 nastala změna. Z usnesení Ústavodárného národního shromáždění byl z úsporných důvodů předčasně propuštěn do zálohy druhý ročník základní služby. Početní stav armády se snížil na pouhých 48 000 vojáků, kteří ještě neměli dokončen výcvik. V zajištění hranic severního Slovenska zůstalo ke 4. červenci 1947 z 5 805 mužů jen 1 205. A právě tehdy začal největší banderovský vpád, který vyvolal v Československu největší ohlas (ve skutečnosti byl významnější vpád v dubnu 1946, cílevědomě zaměřený na ovlivňování předvolební kampaně). Banderovské vedení chtělo vpád zdůvodnit politicky, spíše k němu došlo pod tlakem polské armády, který činil situaci v Polsku pro banderovce neudržitelnou a – proti původním příkazům – se změnil v pouhou snahu uniknout Československem do Rakouska a západního Německa. (…) Na východní Slovensko přišly nové jednotky, které bylo možné uvolnit jinde, do akcí se ve větší míře zapojily části Sboru národní bezpečnosti, podřízené vojenskému velení. (Tyto části SNB ovšem tvořily jen menšinu zasazených sil a zpravidla dostávaly méně náročné a namáhavé úkoly než vojenské jednotky, likvidace banderovců nebyla ‚hlavně jejich zásluhou‘.) Účinná opatření provedla armáda spolu se SNB proti zbytkům některým banderovských skupin i na Moravě a později v Čechách, kde k řízení akcí postačilo Zemské velitelství SNB a oblastní velitelství v Českých Budějovicích, kterým armáda vypomáhala asistenčními oddíly. Většina banderovských skupin – sotní ‚Bir‘, ‚Chrin‘ a ‚Stach‘, které se koncem jara 1947 pokoušely o přechod do Československa, odrazily vojenské jednotky již na hranicích. 17. a 22. června se však přechod podařil dvěma sotním – „Chromenko“ se 100 banderovci a nejbojovnější ‚Burlak‘ s 90 osobami. Za nimi následovaly zbytky několika dalších – zvláště sotňa „Roman-Brodič“, rozdělená na dvě části – a tzv. banderovská civilní síť. Každá skupina, která trvale vstoupila na půdu Československa, byla během jednoho, výjimečně dvou měsíců (Burlak) z velké části nebo zcela zneškodněna a její vůdce zajat, zpravidla na Slovensku… Pouze jádro skupiny „Chromenko“, proti níž zasahovaly části SNB, proniklo až na Moravu a jejímu těžce zraněnému vůdci a několika jednotlivcům se podařilo u Železné Rudy přejít do Německa. Od 10. června do 12. listopadu 1947 bylo zneškodněno asi 350 banderovců (z toho 61 zabito), tj. asi 80–85 % všech, kteří se pokoušeli projít Československem. Mezi nimi byli tři velitelé sotní, další tři vyšší funkcionáři, dva polní kuráti, několik funkcionářů civilní sítě a čtyři významní kurýři se zprávami. V boji s nimi padlo 13 vojáků a 8 příslušníků SNB, 21 osob bylo raněno. Banderovci zajali a zavraždili 5 příslušníků Finanční stráže a dvě civilní osoby (nikoli z politických důvodů). Asi čtyři další osoby zahynuly náhodně při přestřelkách. Banderovský vpád byl rozbit – armáda i ostatní ozbrojené složky pod jejím vedením svůj úkol splnily. [„V lěte 1947, v době nejintenzívnějších bojů proti tlupám banderovců, bylo na našem území nasazeno 6087 příslušníků naší armády, 5623 příslušníků SNB a 3700 bývalých partyzánů. Počátkem listopadu 1947 byly hlavní síly banderovců na našej území zlikvidovány. Neobešlo se to bez obětí. Jenom armáda ztratila 46 mužů a 103 bylo raněných, (Lipták, Špičák; 1975)“; pozn.] (Naproti tomu Tomáš Pasák tvrdí, že ‚banderovské oddíly byly rozprášeny, jeden z velitelů, Burlak, byl zatčen, ale některým skupinám se přechod přeče je podařil‘.) (…) V průběhu akcí se však mezi částí velitelského sboru projevily i některé závažné nedostatky, především morálně politické povahy. Zvláště závažným byl případ praporu aspirantů ‚Rys‘, jehož velitel spolu s velitelem 1. roty vyslali 5. srpen 1947 u Partyzánské Lúpčí [Partizánska Ľupča, okres Liptovský Mikuláš; pozn.] proti nejvýbojnější sotně ‚Burlak‘ slabou samopalnou četu bez důstojníků a lehkých kulometů, na což 1316 Magura Lipče došlo ke srážce, v níž zbytečně zahynulo šest aspirantů. [„Na místě zůstalo šest padlých aspirantů a tři ranění, ďalší tři ranění ustoupili s ostatními. Raněné i padlé banderovci oloupili nejen o zbraně, náboje a součástky oděvu, ale i o osobní věci a doklady. Burlak nechal raněné ošetřit lekárem… (…) Aspiranti zpočátku kvitovali Burlakovo ‚gentlemanství‘, protože ošetril jednoho z našich zajatců… Zvrat nastal po zastřelení šesti aspirantů, kteří byli okradení a svlečení, (Fiala, 1960)“; pozn.] Při závěrečné akci praporu aspirantů ‚Tygr‘ proti zbytku této sotně velitel ani náčelník štábu praporu nejevili o celou záležitost zájem, akce se však zdařila zásluhou osvětového a zpravodajského důstojníka a velitele rot. Vyšší velitelské orgány proti podobným orgánům rozhodně zasahovaly – během akcí bylo dvanáct důstojníků zbaveno služby. (…) Značný význam pro průběh akcí mělo civilní obyvatelstvo — jeho postoj vůči banderovcům i součinnost s vlastními jednotkami. Pomoc, kterou od něho banderovci očekávali, selhala, přes protikomunistickou propagandu, kterou se mezi nimi snažili šířit. Burlak po svém zajetí vypověděl, že kdyby v takovém terénu, jaký byl na středním Slovensku, měl podporu obyvatelstva, nikdy by jeho sotna nebyla rozbita.“

  V tomto momente už teda viete, z akých kruhov pochádzali „banderovci“, a čo bolo ich úlohou. Predsa ešte musím na niečo poukázať. Často sa objavujú názory, že Česko-Slovensko malo v roku 1947 týchto utekajúcich neborákov pustiť do ich cieľa záchrany: „Jejich konečným cílem bylo americké okupační pásmo v Německu, kde se nacházelo sídlo tzv. „Ukrajinské ilegální vlády“, (UHWR — poznámka autora). Tomuto orgánu byla totiž UPA jako výkonná složka ukrajinského nacionalistického hnutí bezprostředně podřízena. Bandy Ukrajinské povstalecké armády [UPA ; pozn.] narušovaly teroristickou činností konsolidační proces na Slovensku a povzbuzovaly domácí kontrarevoluční síly. (…) Na tiskové konferenci, uspořádané Hlavním štábem československé armády 14. srpna 1947, byli zástupci tisku všech politických stran Národní fronty Čechů a Slováků podrobně seznámeni s cíli banderovského hnutí. Náčelník Hlavního štábu generál B. Boček upozornil novináře, že ‚proti názorům, abychom banderovcům usnadnili průchod našim územím, nutno konstatovati, že banderovci se na našem území od počátku chovali jako lupiči a násilníci, proto jako svrchovaný státmusíme se s nimi po zásluze vypořádati.‘ (Vondrášek, 1981)“ A na záver tohto bloku by sme si mohli zacitovať, v rámci akéhosi zhrnutia, slová Jiřího Bílka (1995) — z čias, keď sa ešte hovorilo priamo a bez okolkov: „Banderovci jsou ukrajinští fašisté a nacionalisté, pupeční šňůrou spojení s nacistickým Německem. Jejich plány i činnost představovaly ohrožení suverenity a bezpečnosti Československé republiky. Zdáleka nešlo o ‚pár stovek otrhaných štvanců‘, ale o vojensky organizované a dobře vyzbrojené profesionální hrdlořezy, kteří se vpády na území Československa snažili ovlivňovat jeho další vývoj a hledali i spojení s domácím fašistickým podzemím. Nic na tom nezmění ani skutečnost, že hlavní vpád v roce 1947 byl už jen zoufalou snahou utéct před odpovědností za své zločiny především v Polsku do západních okupačních zón Rakouska a Německa. Vidět v banderovcích cokoliv pozitivního jen pro jejich vyhraněný antikomunismus a antisovětismus by bylo hrubým zkreslováním skutečnosti a vyslovovat i dnes názory, že by bylo ‚rozumnější a důstojnější nechat je volně projít na Západ‘, je výrazem nepochopení nejen doby, kdy Československo bylo vázáno spojeneckými smlouvami se SSSR a Polskem, ale i poválečných snah všech demokratických sil vymýtit fašismus v každé podobě. V neposlední řadě žádný suverénní stát ve vlastním zájmu ozbrojený vpád na své území připustit nemohl a nemůže.“

  Čo ste sa teda dozvedeli? Po prechode frontu ostali na území východnej a časti strednej Europy kadejaké pozostatky ukrajinsko-nacistických jednotiek. Tieto vytvorili mnohé skupiny. Cieľom ich aktivít mala byť teroristická a propagandistická činnosť. Dosahovali toho deštrukciou, vraždením, rabovaním a zastrašovaním, neraz voči civilnému obyvateľstvu. Tieto skupiny boli riadené ukrajinskými organizáciami (OUN, UHWR, Stepan Bandera), ktoré sa nachadzali v americkom okupačnom pásme — pod patronátom USA. Tieto zložky potom, ako to tak nejako prirodzene z uvedených dokumentov vyplýva, komunikovali s ľuďmi, ako bol Dobriansky, ktorý pre nich následne v USA vyvíjal politické aktivity s cieľom zabezpečiť im finančné prostriedky a zbrane na ďalšiu ich činnosť, prípadne priame zapojenie sa zo strany USA. Uplynie nejaký čas a… na scénu prichádza dcéra profesora Dobrianskeho. V databázach som našiel tieto informácie: Paula Dobriansky by mala byť napríklad autorkou práce s názvom „The military determinants of Soviet foreign policy, 1945-1988“ [„Vojenské determinanty sovietskej zahraničnej politiky, 1945-1988“, pozn.] a dokonca sa vraj objavila v dokumente s názvom „New cold war“ (1999) [režisér: Janet Argall, producent: Brett Evans, reporter: Eric Campbell, vysielané 21. júla 1999 na ABC TV; pozn.], ktorý sa zaoberal dôsledkami bombardovania Juhoslávie zo strany NATO a odlišnosťou záujmu západných krajín a Ruska, kde západ venoval pozornosť deťom z Kosova a Rusi naopak tým srbským. Paula Dobriansky tam vystupovala ako hosť s označením „former member National Security Council“ [„bývalý člen Národnej bezpečnostnej rady (USA)“, pozn.] Táto osoba je považovaná za odborníčku v záležitostiach strednej a východnej Európy, pričom bola v službe práve v čase najväčšieho rozširovania NATO smerom k ruským hraniciam, tj. v čase porušenia všetkých sľubov — zo strany zapadných lídrov — daných Gorbačovovi. Ak vaše politiky tvoria ľudia s podobným zázemím, potom sa nemôžete čudovať dianu, aké neskôr vo vzájomných vzťahoch nasledovalo.

  Na tomto príklade som sa snažil poukázať, akým spôsobom (napr. medzi-generačným zachovaním a prenosom postojov) môže aj na Slovensku časom dôjsť k čoraz väčšiemu prenikaniu myšlienok sympatizantov „politického ukrajinizmu“ do tých najvyšších kruhov a k ovplyvňovaniu diania na Slovensku zo strany týchto osôb, čo pri státisícoch je nemožné odsledovať, a taktiež ani predpokladať dôsledky a možný vývoj tohto aspektu. Ak sa k tomu pridá inštitúcionálne zázemie, ktoré ich bude v tomto duchu indoktrinovať? Čo by takéto niečo mohlo v budúcnosti spôsobiť? Veľká časť dnešnej ukrajinskej mládeže nepozná nič iné okrem ukrajinskej propagandy a má jediného nepriateľa, ktorého nenávidi. Už dnes sa časť z nich na Slovensku aktívne účastní protivládnych protestov a chodia na tie námestia, snažia sa ovplyvňovať a formovať politické dianie na Slovensku. Je to v podstate traumatizovaná generácia, ktorej časť si ponesie takéto presvedčenie pravdepodobne naprieč celým svojim životom. Nebolo by nijakým prekvapením, ak by si niektorí z nich vykompenzovali svoju existenčnú bezútešnosť a prázdnotu, vidinou odplaty — vedenou „vierou v ukrajinský nacionalizmu“. O to viac, že sú o tomto svojom „spravodlivom“ postoji presvedčovaní zo všetkých strán. Predstava, ako začnú vychádzať z ukrajinských škôl na Slovensku osoby s takýmto svetonázorom, začnú presakovať našou spoločnosťou… A to už ani nehovorím o rozšírení jednotlivých diaspór hlasiacich sa k „politickému ukrajinizmu“ vo svete, vzájomnej kooperácii a ich prepojeniach a dlhoročných väzbách na ďalšie „záujmové inštitúcie“.

  Niekto ma môže obviniť, že zbytočne straším. Takéto obvinenia odmietam. Vnímam opakujúci sa výskyt „indikátorov“, ktoré niečo naznačujú. Reagujem na posuny v diskurze, nárast špecifických naratívov. Snažím sa predvídať možné scenáre. So značnou dávkou skepticizmu. Radšej takto, než potom nariekať nad nemennosťou dokonaného. Polemizujem. Na nejakom podklade – na podklade historickej skúsenosti, ktorá odráža zdokumentované vzorce správania. Prinášam ľahký náčrt predbežnej analýzy rizík, ich preventívneho posúdenia, s naznačením možnej zraniteľnosti našej spoločnosti. Je ale na iných osobách zvážiť ich relevantnosť. Najskôr na tých, ktorí sú za takéto úlohy veľmi štedro platení.

  Netvrdím, že sa tieto záležitosti týkajú všetkých občanov Ukrajiny. Ale pri ich počtoch, aké prichádzajú do úvahy, s čím sa – prirodzene – zvyšuje pravdepodobnosť výskytu mnou naznačených javov, v prípade nejakého ďalšieho vysťahovalectva z Ukrajiny, sú moje výstrahy na mieste a je potrebné sa nimi zaoberať, predchádzať takýmto eventualitám.

  « BLIŽSIE NEŽ SA ZDÁ »
  Vedeli ste napríklad, že taký profesor Paul Robert Magocsi, ktorý je vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti [ja osobne som tomuto pánovi vďačný za zdieľanie znamenitého množstva historických dokumentov, ktoré by sa inak najskôr nezachovali; pozn.], a napísal predhovor ku knihe „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“ (2023), kde si môžete prečítaj aj: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy,“ toľko z predhovoru ku knihe pokúšajúcej sa o rehabilitáciu ukrajinských „esesákov“ z 14. Waffen-SS divízie Galícia kolaborujúcich s nacistickým Nemeckom, tak tento ukrajinista Paul Robert Magocsi v roku 2013: „…prevzal čestný titul „Doctor honoris causa“ z odboru história z rúk rektora Prešovskej univerzity prof. RNDr. Reného Matloviča, PhD. (Plišková, 2013)“ Na Prešovskej univerzite je dokonca samostatný „Inštitút ukrajinistiky“ (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove), na ktorom pôsobí prof. PhDr. Mária Čižmárová, CSc., čo je zvláštna osôbka používajúca nezmyselné označenie „Rusíni-Ukrajinci“ v kontexte pomenovania občanov Slovenska, ktorých predkovia boli VŽDY Rusnákmi! Ale i tak ma potešil jej príspevok s názvom „Slovenská ukrajinistika – súčasný stav výskumu (po roku 1993)“, ktorý sa objavil v zborníku „Slovenská slavistika – včera a dnes“ (2012), nikdy by som si inak neuvedomil ten rozsah ukrajinizácie akademického priestoru na Slovensku, celé platené zo štátnych peňazí: „V riešených grantových projektoch Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied (VEGA MŠVVaŠ SR a SAV) a Kultúrnej a edukačnej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (KEGA)… (Čižmárová, s. 137)“ Uvediem vám nejaké príklady vyjadrení profesorky Čižmárovej, ktoré sa nachádzajú v menovanom príspevku. „Pracuje s nárečovým materiálom, ktorý získala v 90. rokoch 20. storočia priamym výskumom v 50 lokalitách východného Slovenska s ukrajinsky (resp. rusínsky) hovoriacim obyvateľstvom. Bodovú sieť volila tak, aby odrážala ukrajinské nárečové oblasti východného Slovenska. (Čižmárová, s. 139-140)“ Takéto vyjadrenia sú faktografickým blúdením. Historické územia označované ako „Ukrajina“, kde by sme mohli situovať „ukrajinské nárečové oblasti“, nemajú s východným Slovenskom nič spoločné. Takýto popis úplne ignoruje historicko-kultúrne skutočnosti. Ale pokračujme: „Súčasťou publikácie sú nahrávky ľudových piesní a ľudových rozprávaní, zapísaných v roku 1929 v Prahe pre Českú akadémiu vied od spevákov a rozprávačov zo 16 ukrajinských lokalít východného Slovenska. (Čižmárová, s. 141)“ A ešte si uveďme záverečné zhodnotenie: „…môžeme konštatovať, že za ostatné dve desaťročia jazykovednú a literárnovednú ukrajinistiku predstavujú solídne monografické práce, lingvistické atlasy, vedecké konferenčné a nekonferenčné zborníky, vedecké štúdie publikované v domácich a zahraničných jazykovedných a literárnovedných časopisoch, učebnice a učebné texty. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa pozornosť bádateľov sústreďuje viac na synchrónny porovnávací jazykovedný a literárnovedný výskum. Naliehavou úlohou v súčasnosti je kompletizácia a publikovanie lexikálneho bohatstva ukrajinských rusínskych nárečí východného Slovenska. (Čižmárová, s. 148)“ Svet, ktorý pred vami poodhaľujem je bližšie, než by si ste mnohí pomysleli. Do tohto priestoru, kde ukrajinisti infiltrovali a požierajú i posledné zbytky suverenity slovenských Rusnákoch, tu niekde chce Róbert Fico priniesť 150-tisíc Ukrajincov… Aby sme sa z toho neskôr všetci neposrali. Doteraz som vám uvádzal temer vždy príklady z tvorby „klasických ukrajinistov“, pôvodných zakladateľov tejto ideológie. Tentokrát som vám prvýkrát predstavil i slovenských. A ja si myslím, že občanov Slovenska by malo zaujímať používané názvoslovie zo strany týchto osôb. Len si nie som celkom istý, či by Slováci mali pochopenie pre súčasný stav, v ktorom: slovenskí ukrajinisti spomínajú ukrajinské lokality s ukrajinsky hovoriacim obyvateľstvom na východnom Slovensku. Toto už nie sú „zabudnuté“ názory ukrajinistov z „cudzích krajov“. Zrazu si uvedomíte, že až príliš podobným spôsobom sa vyjadrujú aj tí „naši“. Tieto pozostatky „akademického ukro-boľševizmu“, v podobe vyššie uvedených príkladov závadovej terminológie, ktoré tu ešte na slovenských univerzitách pretrvali z čias spred roka 1989, z tých tragických čias Rusnákov na Slovensku, počas ktorých boli NASILU zaradzovaní medzi Ukrajincov a nebolo im umožnené sa identifikovať v rámci svojej národnosti, tieto pomocné nástroje kultúrnej genocídy voči Ruthénom – Rusnákom – Rusínom musia byť navždy znesené zo svetla sveta, niekam do večného zabudnutia! Pevne dúfam v pochopenie významu tu uvedeného: politický program je už tu, na Slovensku. Hibernuje v nejakej teoretickej podobe v špecifickej časti akademického prostredia, na ktoré nadväzujú dalšie kooperujúce združenia. Z veľkej časti financované občanmi Slovenska. Pre takéto ideologické nadhľady prinášať, alebo do budúcnosti vyrábať voličov s rovnakým zmýšľaním? Že to asi nebude veľmi šťastné rozhodnutie… významný pruský generál Carl von Clausewitz vo svojom najvýznamnejšom diele, s príznačným názvom – „On War“, napísal: „Vojna je nástrojom politiky. Musí nevyhnutne niesť charakter politiky a merať podľa jej štandardov. Vedenie vojny je vo svojich hlavných rysoch teda samotnou politikou, ktorá namiesto pera berie do ruky meč… (s. 610)“ Najznámejším citátom Carla von Clausewitza potom je: „Vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. (s. 705)“ Prehlasovať územia cudzieho štátu za svoje pôvodné historické územia, označovať obyvateľov týchto území za príslušníkov vlastného národa, desaťročia trvajúce propagandistické počiny na podporu týchto politických pozícii, všetko uvedené je v podstate aktom nevyhlásenej vojny, nepochopiteľne nepovšimnutej, ktorá sa zatiaľ odohráva tými perami. Prečo by niekto chcel prinášať ďalšie možné „armádne zbory“ na posilnenie týchto úsilí…

  « SPRAVODLIVÝ MIER »
  Posuňme sa ďalej. Róbert Fico rád spomína „spravodlivý mier“. Vie vecne zhodnotiť, ako by mal taký spravodlivý mier vyzerať? Má od zástupu svojich poradcov k dispozícii informácie, ktoré mu umožňujú vysloviť takéto závery? Sú on a jeho okolie natoľko znalí tejto problematiky? Čo vie Róbert Fico, napríklad, o skutočných historicko-kultúrnych koreňoch „ukrajinských území“? Kde sa podľa Róberta Fica nachádza historicky vymedzená „Ukrajina“? Z môjho pozorovania mám dojem, že Róbert Fico zo svojej pozície reprezentuje obmedzený pohľad, značne ovplyvnený istou stranou politického diskurzu, ktorý vydáva za „spravodlivý“. I keď sa snaží pôsobiť „inak“, argumentuje a naznačuje, no v závere vždy strháva opraty na tú „správnu“ stranu, aby sa príliš neodchýlil. Ono sa čiastočne stačí pozrieť, akí ľudia zastupovali Slovensko v zahraničných otázkach počas všetkých vlád Róberta Fica, aké smerovanie zastávali, kto ho i dnes obklopuje. Spomínam si, ako som raz sledoval jeho spoločnú debatu s istým zahraničným politikom k tejto téme, počúval jeho slová. Čo vtedy rozprával Róbert Fico – vzhľadom na historické reálie – bolo zmätočné. Jeho prejav predstavoval kompiláciu zoskladanú z názorov, sled úderných hesiel, objavujúcich sa v spoločenskom diskurze, pričom v nej úplne absentovali poznatky preukazujúce hlbšie poznanie témy, vedomosti, ktoré človek nadobúda štúdiom a prácou s pôvodnými zdrojmi. Aby ste takéto niečo získali – vy musíte ísť do tých archívov, musíte ísť do tých študovní a musíte tam stráviť stovky hodín… alebo máte niekoho, kto túto prácu urobí za vás. Náhoda, úmysel? Vnímal som snahu o nejakú diplomatickosť, ktorá sa bohužiaľ napokon preklopila do čudnej podoby voľajakej alibisticko-právnickej hantírky. Asi sú takéto „rétorické predstavenia“ na upokojenie a posilnenie nádeje v dušiach jeho „veriacich“ dostatočné. [Tí ho chvália za jeho diplomatické úspechy a stretnutia s rôznymi štátnikmi. Iní ho naopak zdrvujúco hania. Aká je realita? Ani jedna z týchto skupín nedokáže posúdiť, či je jeho postoj v danom okamihu – po obsahovej stránke – „náležitý“, nebodaj „chumajský“; pozn.] Možno je toto cieľom… Ešte ma napadla jedna zradná otázka, predpokladajme, že nemá: „Ak by aj mal k dispozícii všetky informácie, rozprával by inak?“ Rozvinul by napríklad tému multi-národnostnej štruktúry obyvateľstva prejavenej do návrhu vzniku konfederácie „Ukrajina-Ruthénia“? So zachovaním historických oblastí ako sú Podkarpatská Rus, Galícia… Transformáciu niekdajšej zaostalej štátnej myšlienky o „veľko-ukrajinizme“ do podoby moderného štátu rešpektujúceho historicko-kultúrne skutočnosti.

  « NAŠI „BURŽUJI“ »
  A ani nasledujúce vyjadrenia Róberta Fica nepovažujem za veľmi šťastné. Róbert Fico sa občanom Slovenska do očí priam smeje, čím ich znevažuje za prejavy nespokojnosti. Výsledkom stavu našej spoločnosti je totiž: nemožnosť mladých ľudí na Slovensku zabezpečiť si vlastné bývanie. Takáto komunikačná stratégia, z jeho strany, môže byť jeho voličmi vnímaná ako prejav alibizmu. Niektorí z nich sa môžno aj zamyslia: „Hm… Pomaly, pomaly. Ale kto nesie za takýto stav značnú časť zodpovednosti? Nie náhodou človek, ktorý sa tak rád chváli, ako dlho je súčasťou slovenskej politiky, neraz nám občanom pripomína počet svojich vlád a funkčných období?“ A budú mať pravdu. Súčasný stav priamo súvisí aj s celoživotným profesným úsilím Róberta Fica. Svojej časti zodpovednosti na ňom sa nezbaví. O čom hovoríme… sa už stalo, je zaznamenané. Oveľa horšie by pre Róberta Fica bolo, ak by sa takéto postoje jeho voličov dotkli – osobne. Francis Scott Fitzgerald napísal knižnú klasiku „The Great Gatsby“, kde sa dá nájsť aj takáto pasáž: „Boli to bezohľadní ľudia… rozbíjali veci a stvorenia, a potom sa stiahli späť k svojim peniazom alebo do svojej obrovskej bezstarostnosti, alebo čohokoľvek, čo ich držalo pohromade, a nechali iných ľudí, aby upratali neporiadok, ktorý narobili. (s. 158)“ Až si Róbert Fico a jeho okolie uvedomia, že jeho voliči došli k podobným názorom, no… bude už neskoro. Čo sa kľudne môže stať. Prečo? Ľudia nie sú kompletní idioti. Akože sú idioti, no nie zas až takí, ako k ním pristupuje Róbert Fico. Nezvolili Róberta Fica, pretože zabudli, čo so svojimi pobočníkmi nastváral. Oni ho zvolili, pretože mu uverili, uverili v jeho poučenie sa a osobnostnú zmenu, že niekdajšie činy svojim ďalším konaním – NAPRAVÍ. Ten dostal od života šancu, aká sa neujde každému: napraviť vlastné pochybenia. Od nejakej vyššej sily mu bola, v hlavnom vysielacom čase, udelená milosť… a on namiesto toho, aby skromne pozeral do zeme a robil, čo má… Pretože takto on vystupoval pred voľbami – pozeral do zeme, sypal si popol na hlavu a sľuboval. Dnes? Po voľbách – odrazu – sledujeme ľahko pozorovateľnú zmenu v jeho rétorike. Mnohí jeho voliči budú mať len ťažko pochopenie pre odlišnosti v prístupe, kde na jednej strane vidíme solidaritu a obavy o ukrajinského občana, no na druhej strane k tomu slovenskému počujeme: „A ty blbeček? Ty by si čo chcel? Vo vlastnom bývať? Tak si kúp stan, zavri sa v ňom a drž hubu.“ Vyjadrovanie blazeovaných úsudkov v tomto duchu, s posmeškom – bonvivána, ktorý je dostatočne zabezpečený a nad vecou – v tvári, zabúdajúc: „Pokora ako tma odhaľuje svetlá nebeské. (…) …ak by nám bolo dané bohatstvo samotného kráľa Kréza, naše ciele musia ostať stále rovnaké a naše prostriedky v podstate tiež, (Thoreau, s. 290)“, vyvoláva dojem arogancie, čo vyslovene pozýva do konfrontácie. S kým? S vlastnými voličmi. Počas takejto konfrontácie sa občania dostávajú do opozície voči Róbertovi Ficovi, snažia sa argumentovať, nachádzať „corpus delicti“, a čím hlbšie sa do tohto zápasu s ním ponárajú, tým viac sa otvára jeho trinásta komnata, brána k jeho minulosti so všetkými zakopanými kostlivcami. Róbert Fico sa takto ocitá na pôde, kde je vždy porazeným. Už v minulosti ho tam po zemi vláčili cirkusanti a blázni. S nejakým racionálne uvažujúcim voličom nemôže vôbec diskutovať. Takému stačí urobiť si populárny „test Ficom“. V akom veku chodili slovenské ženy do dôchodku pri vstupe Róberta Fica do politiky, v akom chodia dnes? Aká bola pôrodnosť na Slovensku pri vstupe Róberta Fica do politiky, aká je dnes? Ako náročné bolo pre priemerne zarabajúcu mladú rodinu zakúpiť si 3-izbový byt v Bratislave pri vstupe Róberta Fica do politiky, ako náročná je takáto kúpa dnes? Na koľkých občanov boli uvalené exekúcie pri vstupe Róberta Fica do politiky, voči koľkým sú vedené exekúcie dnes? Koľko ľudí prišlo o strechu nad hlavou, kvôli nekalým praktikám nebankových inštitúcii (neprimerané úroky), počas pôsobenia Róberta Fica v politike? Aká bola kvalita študentov – napríklad lekárskych fakúlt – na Slovensku pri vstupe Róberta Fica do politiky, aká je tomu dnes? Koľko nemocníc bolo pri vstupe Róberta Fica do politiky štátnych, a koľko z týchto nemocníc je dnes v súkromných rukách? Aký bol štátny dlh Slovenska pri vstupe Róberta Fica do slovenskej politiky, aký je dnes? Kto si percentuálne – z hľadiska majetkových pomerov – prilepšil vo väčšej miere: Róbert Fico alebo priemerný občan Slovenska? Až sa môžu opýtať rozhodujúce: „Kto z koho žil a žije? Róbert Fico z práce občanov Slovenska alebo občania z Róberta Fica? Ako sa na takýchto výsledkoch podieľal, členom koľkých vlád bol Róbert Fico?“ V minulosti som strávil pomerne dosť času zaoberaním sa „inžinierstvom kvality“, „riadením kvality“, „excelentnosťou“ a obdobnými pojmami. Prirodzene som sa vtedy venoval knihám s podobným zameraním. Tom Peters je autor, ktorý už v roku 1982 napísal knihu „In Search of Excellence“. Ja mám od neho knihu „Malé velké věci“ [originálny názov: „The Little Big Things: 163 Ways to Pursue Excellence“, pozn.]. V poradi 54-tou radou v nej je výzva: „K ich službám.“ Pán Peters sa tam odvoláva na slová Roberta Greenleafa [celosvetovo známa je jeho esej „The servant as leader“, pozn.] a píše toto: „…existujú dve ‚testovacie otázky‘, ktoré by si vodcovia mali vo vzťahu k svojim ľuďom klásť: 1. Či sa tí, ktorým slúžim, ľudsky rozvíjajú? 2. Sú v dôsledku mojej služby zdravší, múdrejší, slobodnejší, autonómnejší a zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa taktiež stanú služobníkmi? (s. 173)“ Troška pokory. Francúzsky sudca a filozof Baron de Montesquieu vo svojom diele „The Spirit of Laws“ (1768) napísal: „…lebo tí, ktorí nepracujú, sa považujú za vládcov tých, ktorí pracujú. (s. 390)“ A na tieto slová by som rád naviazal myšlienkami, ktorými by som chcel objasniť slovenským politikom, ale aj mnohým občanom spolu-podieľajúcim sa a „nevidiacim, nepočujúcim“ – hlavne, nech každý mesiac „zacinká“, čo znamená PRACOVAŤ, predniesol významný anglický ekonóm Henry George: „Ten, kto akýmkoľvek úsilím mysle alebo tela prispieva k celkovému bohatstvu, zvyšuje sumu ľudského poznania alebo dodáva ľudskému životu vyššiu úroveň alebo väčšiu plnosť – je v širšom zmysle slova „producent“, „pracujúci človek“, „robotník“ a čestne si zarába čestný plat. Ale ten, kto bez toho, aby urobil čokoľvek pre to, aby ľudstvo bolo bohatšie, múdrejší, lepšie, šťastnejšie, žije z práce druhých – ten, bez ohľadu na to, akým zvelebujúcim menom je nazývaný, alebo ako snaživo pred ním kňazi [slúžiaci] Mamone mávajú svojimi kadidelnicami, je v konečnom dôsledku len žobrák alebo zlodej. (s. 68)“ Justínova matka dobre vedela: „…taká práca dodáva peniazom väščiu silu a hodnotu. Hovorievala, že na tom veľmi záleží, ako človek peniaze zarába. (Duun, s. 10)“ Henry David Thoreau vo svojom svetoznámej knihe „Walden or Life in the Woods“ píše: „Nadbytočné bohatstvo si môže kúpiť len nadbytočné veci, (s. 290)“ a občania môžu postupne ľahko prísť k záveru, že práve oni umožňujú nadbytočné bohatstvo, preplácajú ľudí, ktorí sú… nadbytoční. Na Sicílii sa dodnes rozpráva rozprávka o majstrovi Franceskovi, Sedákovi-Jedákovi: „Zaumienil si, že pôjde do služby k panej on. Veď služba je to ľahká a môže jedávať a obliekať sa ako princ. A pani naozaj zaobchodila s ním ako s dajakým princom. Dávala mu krásne šaty, dobre ho chovala, zahrnula ho zlatými prsteňmi, dožičila mu zábav a radovánok. Celou jeho robotou bolo pokúpiť, čo bolo treba, a oriadiť izbu. Potom si sadol, rozhodil nohu jednu sem, druhú tam a hlivel si tak celý deň. Tak prešiel istý čas a Sedák-Jedák tučnel a tučnel. Keď už poriadne stučnel, zavolala si ho pani k sebe. On pristúpil k posteli a pýta sa: ‚Čo rozkážete, pani?‘ Dračibaba sa zaškerila, zdrapila ho za ruku, zaťala mu do nej nechatmi a povedala: ‚Sedák-Jedák, tučný chumaj…‘ (Calvino, Ferenčíková; s. 95)“

  Je vôbec takáto požiadavka – mať vlastné bývanie – zo strany občanov skutočne sprostosťou? Pozrime sa na to, čo si o tom myslí švajčiarsky psychológ Carl G. Jung: „Vlastniť zem je psychologicky dôležité a nedá sa to nijak nahradiť. (…) Komunita je založená na osobných vzťahoch a nemôže sa vyvíjať vtedy, keď sa ľudia môžu ľahko sťahovať z miesta na miesto. Dom patriaci jednej rodine, vlastnený svojimi obyvateľmi je omnoho lepší, pretože prirodzene vytvára pocit trvalosti. Ak má človek podiel na utváraní svojho prostredia, bude to odrážať jeho osobnosť. Sovietsky kolchoz nemá dušu a ľudia, ktorí v ňom žijú predstavujú tupé, nešťastné stádo, pretože boli pripravení o príležitosť pre akékoľvek osobné vyjadrenie. (s. 101)“ Nie, nie je to sprostosť. Takéto niečo je prirodzenou súčasťou ľudského sebavyjadrenia. Malo by byť. Ako vzniká jedinečné spoločenstvo ľudí a kultúra takéhoto spoločenstva? Ako vzniká tradícia? Ako vzniká spolupatričnosť a blízkosť medzi ľuďmi? Na podklade nejakého stavu spoločnosti, ktoré zahŕňa dlhodobý (viacgeneračný) výskyt osôb na nejakom území, ktoré považujú za svoj domovský kraj, v širšom merítku – vlasť. Potom sa ľudia medzi sebou vnímajú ako „rodina“, „vzdialená rodina“, „rod“… a napokon aj „národ.“ Majú za sebou spoločnú minulosť a spoločne sa podieľajú na vzájomnej budúcnosti. Začiatkom 21. storočia napísal Michael Hammer knihu zameranú na reinžiniering, v ktorej konštatoval: „Výkonní riaditelia tých najmocnejších firiem na svete sa dnes trasú pred svojimi nezávislými a veľmi náročnými zákazníkmi. Vedia, že zákazníci dnes majú moc, a že ju taktiež využijú. Vítajte vo svete ekonomiky, v ktorej má hlavné slovo zákazník. (s. 19)“ V tomto odseku som popísal, čo je v záujme slovenského národa. Slúži Róbert Fico svojim zákazníkom – občanom Slovenska, ak presadzuje riešenia a prístupy, ktoré zachovanie ucelených a súdržných komunít udržiavajúcich živú slovenskú kultúru rozdrobujú a znemožňujú? Komu potom slúži? Jeden z hlavných zámerov budovania „atomizovaných spoločností“, napríklad ekonomickým znemožnením prístupu k súkromnému vlastníctvu obydlia, ich cieleným „kolonizovaním“, prípadne vytváraním spoločenských napätí iného druhu, je predsa úplne zrejmý. Alexis de Tocqueville vo svojom diele „Democracy in America – Volume I.“ (1899) napísal: „Aký odpor je možné klásť tyranii v krajine, kde je každý jednotlivec bezmocný, a kde občanov nespája žiadna spoločná väzba? (s. 83)“

  « PASÁCI SLOVÁKOV »
  V minulosti som spomínal ekonomický model, ktorý sa u nás zaužíval. Opísal som ho vtedy: „Takéto kroky sú vedené ekonomickými záujmami slovenskej ‚kapitáložernej‘ vrstvy. Česť výnimkám, ale tá ‚politicko-oligarchická‘ je v drvivej väčšine – už z povahy – debilná, neschopná konkurovať (v európskom, ani v globálnom priestore) v oblasti podnikateľskej invenčnosti a finančný kapitál sa v ich rukách hromadí len vďaka ovládnutiu niektorých hospodárskych odvetví, a tým aj finančných tokov v štáte, čo sa im podarilo na podklade rôznych nevyšetrených podvodov a dlhoročnému rozkrádaniu štátu a eurofondov, okrádaniu jeho občanov. Podnikanie týchto osôb závisí od množstva finančných prostriedkov v štáte. Oni tieto prostriedky do ekonomiky nie sú schopní prinášať. Preto potrebujú dostatočné množstvo otrokov v službách zahraničného kapitálu, od ktorých tieto finančné zdroje následne ‚vyzbíjajú‘, a tým môže byť aj poskytovanie rôznych služieb, kde sa z týchto otrokov opäť nejaké to euro vydranká.“ Klasikou je: „…otázky najvyššej všeobecnej dôležitosti sa strácajú z dohľadu v boji, ktorý prebieha o korisť z daní. (George, s. 78)“ Tento model považujem za primitívny, zaostalý a dávno prekonaný. Vyslovene škodlivý pre ďalší rozvoj slovenskej spoločnosti a zachovanie jej kultúry. Pri spravovaní štátu sa politici nemôžu správať ako pasáci, pobehávajúci z východu na západ, spravujúci zástup protitutiek a hľadajúcich záujemcov, ktorí by im tieto „kurvy“ poobrábali, obratom zaplatili a zabezpečili pasákovi – so spoločníkmi – primeraný životný štýl. Myslím si, že mnohí občania Slovenska majú o svojich životoch troška inú predstavu, ako „za pár grošov robiť otroka nadnárodnému kapitálu“, ktorý sa po smene vracia na ubytovňu alebo do garsónky v podnájme. Pravdepodobne táto oblasť bude predstavovať spomínané hodnotové prieniky medzi ukrajinskou a slovenskou politickou scénou, keď sa hovorilo o „susedovi s rovnakými vlastnosťami“, zatiaľ čo tá ukrajinská toto dotiahla do pomyselnej dokonalosti a politicky dnes existuje v podstate len na podklade kanibalizovania vlastného obyvateľstva.

  « BOHATÍ SLOVÁCI »
  Len s úžasom sa dá sledovať aj ďalší komunikačný lapsus, ktorý sa na našej politickej scéne nedávno odohral. Ten by sa dal nazvať „vzdor voči nárekom občana“. Premiér sa snaží presvedčiť vlastných občanov o tom, že sa majú dobre: pred nákupnými centrami sú ich davy, majú plné nákupné košíky, maľujú si fasády domov, vymieňajú okná a tržby maloobchodu rastú. „V súlade s týmito motívmi, ktoré uprednostňujú šetrenie časti príjmu pred spotrebou, existujú aj občasné operatívne motívy, ktoré vedú k nárastu spotreby nad príjmom. (…) Sila všetkých týchto motívov sa bude enormne líšiť v závislosti od inštitúcií a organizácie ekonomickej spoločnosti, ktorú predpokladáme, od zvykov formovaných rasou, vzdelaním, konvenciami, náboženstvom a súčasnou morálkou, od súčasných nádejí a minulých skúseností, od rozsahu a techniky kapitálového vybavenia a od prevládajúceho rozdelenia bohatstva a zavedených životných štandardov. (Keynes, s. 109)“ Samotný rast spotreby nie je automatickym odrazom: „Už je dobre.“ Môže sa diať z rôzných dôvodov – rôzne časti obyvateľstva k tomu môžu mať rôzne motivácie. Menovanie povrchných „akože znakov“ prosperity občanov je iba ľahko čítateľnou rétorickou manipuláciou pri vytváraní ilúzie zlepšujúcej sa úrovne všeobecného blahobytu v spoločnosti. Nijako nevypovedá o celkovom obraze a stave ekonomiky. Netreba rozhodne opomínať podstatnú skutočnosť. Mnohí Slováci sú natoľko hrdí, že urobia čokoľvek, aby si v očiach iných zachovali aspoň zdanie dôstojnosti, napriek svojej chudobe. Svoju chudobu ukrývajú, hanbia sa za ňu. Thorstein Veblen vo svojom klasickom diele „The Theory Of The Leisure Class“ napísal: „Je tiež pravda, že priznané výdavky na prezentáciu sú zreteľnejšie a možno sa vo väčšej miere uplatňujú v oblasti odevu ako v akejkoľvek inej oblasti spotreby. Nikto nemá problém súhlasiť s bežným názorom, že väčšina výdavkov všetkých spoločenských tried na odev sa vynakladá v záujme dosiahnutia slušného vzhľadu… (s. 168)“ A takéto konštatovanie neplatí len pre odievanie, ale platí aj pre iné spôsoby seba-prezentovania sa v polohe „prosperujúceho“. Posudzovať ekonomický stav ľudí z toho, ako sa navonok javia, bez poznania ozajstnej finačnej kredibility… Róbert Fico by mal dokázať rozlíšovať: spotreba neznamená automaticky, že niekto finančne prosperuje, nebodaj je bohatý. Čo on prezentuje v polohe „investičné zbudovanie sa a rozvoj“ bežného obyvateľstva, to býva v skutočnosti dlhom poháňaný konzumerizmus – „hypotéka, spotrebný úver a na splátky“. Hovoriť o dostupnosti prepychovej možnosti: ísť si nakúpiť predmety každodennej spotreby, ako o ukazovateli vysokej životnej úrovne? Prístup k základným potrebám má občan vnímať ako cenné privilégium, ktoré mu bolo zabezpečené zo strany štatnych orgánov? Ale my… nie sme v 19-tom storočí, a aj ten Stalin tam v tých 30-tich rokoch minulého storočia aspoň niečo zmysluplné budoval, všakže? Tomáš Baťa povedal: „Výška civilizácie a kultúry človeka a národov je práve taká, ako vysoká je mzda, ktorú im vynáša ich denná práca,“ a profesor Milan Zelený k tomu dodáva, „Nízka mzda a lacná praca nie sú typickým znakom kultúrnych národov. (s. 20)“ Skutočné bohatstvo a vysoká ekonomická sily obyvateľstva sa prejavujú a vznikajú úplne inak: zhromažďovaním voľných finančných prostriedkov, akumuláciou zdrojov, budovaním dostupného voľného kapitálu poskytujúceho jedincovi istú úroveň slobody a stability do budúcnosti. Ako by v tomto ostáli Slováci pri porovnaní s občanmi iných štátov EÚ? Sebestačnosť, autonómnosť a vysoká miera ekonomickej slobody občanov majúcich vzťah k vlastnému národu a štátu – o toto by sa mali politici zaujímať. A to sme stále na úrovni „bohatstva jedincov“. Ak začneme rozprávať o štruktúre slovenského hospodárstva a o bohatstve Slovenska, až tam začne komédia. [Stačí sa vám pozrieť na najväčšie spoločnosti na Slovensku, zistiť si, koľko z nich má slovenského vlastníka, a koľko z týchto slovenských bolo založených iným spôsobom než privatizáciou štátneho majetku (prípadne zdrojmi získanými mimo privatizácie); pozn.]. Tym by sme sa posunuli aj k takému niečomu, ako je – „kvalita života“, ktorá v mnohom nadväzuje na stav spoločnosti. Dochádza k jej všeobecnému zlepšeniu? A aké sú výhliadky?

  Čo mňa na tomto ešte vyrušuje? Štýl komunikácie voči občanovi. Reagovať v prípade oprávnených výčitiek spôsobom: „A čože ty načisto nevieš, čo sa okolo teba deje, a čo je pre teba dobre? Kuš! Len počúvaj a ja ti porozprávam…“ Takýto spôsob verbálneho prístupu k občanovi majú mnohí politici, bez ohľadu na politickú príslušnosť, či už koaliční, alebo opoziční. Všetci si veľmi dobre pamätáme príhody „Raťafáka Plachtu“, ktorý nerozumel svojim občanom. Omnoho väčším problémom potom je, že takéto správanie sa následne prenáša do prístupu iných orgánov štátnej alebo verejnej správy, ale dokonca aj do ostatných oblastí našej spoločnosti, kde je občan v podriadenej pozícii (napr. dianie v zdravotníctve je dokonalou ukážkou). Spoločnosť sa v podstate premieňa na akúsi jej „stavovskú“ variantu, kde sa rozlíšujú tri kategórie ľudí: 1. bežní občania, 2. občania práve vo výkone (alebo po výkone) funkcie, finančná oligarchia – nedotknuteľní, 3. rodina, blízke osoby a známi nedotknuteľných. Nepretržité omieľanie mien Cyrila a Metóda, pripomínanie ich významu v dejinách Slovenska, je – opätovne – len pretvárkou, pokiaľ nemá nadväznosť v žití hodnôt s nimi previazanými: „…ale ktokoľvek by chcel byť velikým medzi vami, bude vaším služobníkom; a ktokoľvek by chcel byť medzi vami prvým, bude všetkých sluhom. Lebo veď ani Syn človeka neprišiel nato, aby mu slúžili, ale aby slúžil a dal svoju dušu jako výkupné za mnohých. (Roháček, 2007)“ Obraz plytkého pragmatického primitíva stelesňujúceho: „Ak sa teraz máme rozhodnúť, či je nejaký výrok pravdivý, potom musíme zistiť, či je užitočný, či vyhovuje našej skúsenosti, či bude pre nás lepšie, ak budeme veriť v jeho pravdivosť, (Tondl, s. 74)“ by mal byť pre každého politika varovaním, jeho voľbou by malo byť stelesnenie niečoho, čo by sa dalo označiť ako tá: „…najušľachtilejšia – až takmer božská – podoba človeka… (Carlyle, s. 15)“ V pozíciach, aké všetci menovaní zastávajú (alebo zastávali) a s finančnými možnosťami, aké majú, musí ich komunikácia a úroveň argumentácie dosahovať úplne inú úroveň. Platón vo svojom diele „The Republic“ napísal: „Kým filozofovia nebudú kráľmi, alebo kým králi a princovia tohto sveta nebudú mať ducha a silu filozofie, a politická veľkosť a múdrosť sa tak spoja v jedno, a tí prostej nátury, ktorí sa venujú buď jednému, alebo druhému, budú nútení ustúpiť na stranu, dovtedy mestá nikdy od zla pokoj nenájdu, – a ani ľudstvo, tomu verím, – a až potom bude mať tento náš štát možnosť žiť a uzrieť svetlo sveta. (s. 218-219)“ Múdrosť by mala byť zrejmá už zo samotnej komunikácie. Ibaže nie je… Naopak, dochádza k úpadku jej úrovne. Ľahko sa môže stať, že my všetci sa ocitneme v dobe, kde si budú voliace teľatá vyberať volené teľatá, a tieto budú nominovať výkonné teľatá, ktoré si so sebou prinesú im známe teľatá. No a keďže už nebude záležať na obsahu, vecnosti diskusie, tak sa všetci medzi sebou – za hlasitého škrekotu náhodných hesiel a fráz – budú obhadzovať lajnami. Za týchto okolností nebude štát riadiť výberové zoskupenie elity národa, ale maštaľ.

  « NÁRODNÁ IDENTITA SLOVENSKA »
  „…hovoril ukrajinský minister školstva o národnej identite… Ukrajincov. Tak som zablahoželal pánovi ministrovi a povedal som: ‚Pán minister, želám vám veľa energie a veľa úsilia, aby ste váš koncept národnej identity (…) dokázali vysvetliť…“ Nie je možné, aby jeden z najvyššie postavených reprezentantov SR prial zástupcovi ukrajinského štátu úspechy pri vysvetľovaní a presadzovaní jeho konceptu národnej identity, pričom tento priamo narúša niektoré časti konceptu identity jeho vlastného národa! Áno, Róbert Fico sa vyjadroval vo všeobecnej rovine, ale ak rozpráva o národnej identite ukrajinský zástupca, tak ten slovenský MUSÍ poznať vzťahy medzi národnými identitami Slovenskej republiky a Ukrajiny, a teda má vedomosť, k akým následkom by presadzovanie týchto pohľadov mohlo viesť, naostatok k tomu, keď sa presadzovanie týchto názorov priamo dotýka dôstojnosti jeho predkov, nenechá si ich okiadzať! O to viac, ak sa prihlasuje k znalosti histórie vlastného národa: „…sme krajina, ktorá vie odkadiaľ prišla, kto boli naši predkovia, aké sú naše korene,“ pretože súčasťou tohto poznania sú aj poznatky, na ktoré už mesiace upozorňujem. Vyhlásenia Róberta Fica a členov jeho vlády, a v súhrne celej politickej scény na Slovensku, znalosti týchto poznatkov nijakým spôsobom nepreukazujú. Je zneúctením národnej identity Slovenska, ak jeho premiér hovorí príklady z histórie, no prezentuje len jej výsek, a ešte aj ten bez zahrnutia jedinečnosti slovenského stanoviska, bez zachytenia špecifickej historickej skúsnosti Slovákov, v celom jej rozsahu. Budeme fabulovať slovenské dejiny len preto, aby sa Ukrajinci necítili urazení? Slovenský premiér bude konštruovať novú podobu historickej skúsenosti slovenského národa v duchu osnov „Čítanka politického ukrajinizmu“? Priblížim teraz našim predstaviteľom okolnosti Druhej svetovej vojny a zopakujem im, čo som napísal aj v reakcii na slová známeho ukrajinistu – profesora Luciuka: „Používanie jednotného označenia ‚Ukrajinci‘ pre všetkých, bez prezentovania existujúcej – minimálne – politickej rôznorodosti na ‚ukrajinských‘ územiach, nehovoriac o existujúcej rôznorodosti etnickej, má s veľkou pravdepodobnosťou čiastočne funkciu z hľadiska budovania pocitu akejsi ‚národnej jednoty‘. Takáto deskripcia navodzuje dojem ‚jednotnej ukrajinskej rodiny‘, ktorej niektorí jej členovia urobili nešťastné rozhodnutia pod tlakom, ale inak to mysleli v zásade dobre. No takáto rétorická pozícia prináša hlavne – sa na podvedomej úrovni u čitateľa vytvára väzba: Ukrajinec – obeť. Evidentná je snaha vykresliť Ukrajincov v akejsi pozícii – ‚trpitelia, obete okolností‘, čo vo všeobecnej rovine NIE JE pravda. Nevypovedá o celom kontexte a úmyselne zavádza! Veľakrát utrpenie ‚Ukrajincom‘ spôsobovali práveže ‚najroduvernejší Ukrajinci‘! A nielen im, ukrajinskí nacisti sa podieľali aj na vraždení napríklad aj Slovákov (počas SNP) alebo Poliakov…“ Ak niekto zamlčiava pravdu, nemenuje Ukrajincov, ktorí: „…podporovali, umožňovali a neraz sa priamo podieľali na vraždení týchto ľudí…“, pretože mali, „…fundamentálne odlišné ideologické zosúladenie, strategické a operatívne zameranie než uvedené obete, bezbranní civilisti alebo bojovníci na strane síl odporujúcich nacizmu,“ tak je to znevažovanie obetovaných životov všetkých týchto padlých! Je to hanba. O to viac, ak sa niečo podobné odohráva za prítomnosti delegácie, ktorá reprezetuje politicky režim práveže brániaci ukrajinských nacistov, snažiaci sa neraz sovietské pamätníky práveže deštruovať.

  « DIANIE ZA OPONOU »
  Premýšľal som, a či ja náhodou niekomu nekrivdím, a potom som našiel takúto zmluvu, ktorá bola uzavretá 27. mája 2025 a za štát sa pod ňu podpísalo Ministerstvo vnútra SR (Úrad splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti). Súčasťou tejto zmluvy sú aj finančné rostriedky pre pracovníkov mimovládok. Hm, za vlády Róberta Fica? Určite sa opýtate: „A čo vlastne budú robiť?“ „Článok 2 – Predmet a účel zmluvy“ uvádza: „2.1 Predmetom tejto Zmluvy (…) pri implementácii národného projektu Podpora odborných a koordinačných kapacít strešných organizácií občianskej spoločnosti (…) financovaného v rámci Programu Slovensko 2021 – 2027. MV SR je Prijímateľom nenávratného finančného príspevku (ďalej aj „NFP”) určeného na implementáciu NP SO MNO. Poskytovateľom NFP je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky… 2.2 Účelom Zmluvy je zabezpečiť úspešnú implementáciu NP SO MNO, ktorý je zameraný na budovanie kapacít sociálnych partnerov a organizácií občianskej spoločnosti prostredníctvom podpory strategických kapacít strešných organizácií mimovládnych neziskových organizácií (ďalej len „SO MNO“) v oblasti zamestnanosti, vzdelávania a sociálneho začlenenia a tém preukázateľne s nimi súvisiacich. Cieľom uvedeného NP SO MNO je zvýšiť mieru a účelnosť zapojenia organizácií občianskej spoločnosti do participatívnej prípravy a tvorby verejných politík.“ „Článok 5 – Oprávnené aktivity projektu“ uvádza: „5.1 NP SO MNO bude realizovaný prostredníctvom hlavnej aktivity Budovanie kapacít sociálnych partnerov a organizácií občianskej spoločnosti a dvoch podaktivít: – Podaktivita 1: Metodický rámec podpory strategických kapacít v občianskej spoločnosti, – Podaktivita 2: Podpora strategických kapacít SO MNO v oblasti zamestnanosti, vzdelávania a sociálneho začlenenia a tém preukázateľne s nimi súvisiacich. 5.2 Podaktivita 2A a 2B projektu bude realizovaná maximálne 36 mesiacov v období od účinnosti Zmluvy do 30.06.2028 s dopadom na celé územie SR. Oprávnené aktivity a činnosti sú podrobne popísané v prílohe č. 4…“ Keď tú prílohu nalistujete, začítate sa do nej, objavíte: „Všeobecne prospešný účel strešnej organizácie: Ľudské práva / Predpokladaný názov identifikovanej verejnej politiky tzn. materiálu, ktorý bude mať povahu legislatívneho alebo nelegislatívneho materiálu (napr. koncepcie, stratégie, zákony, všeobecne záväzné nariadenia a pod.) relevantnú k úrovni verejnej správy: Implementácia Paktu o migrácii a azyle; Tvorba národných politík vplývajúcich z Paktu o azyle a migrácii a ich následná implementácia… (…) Možné dopady nových politík (…) …zníženie nelegálnej migrácie… [inými slovami: legalizacia, tj. vytvorenie trvalého mechanizmu prerozdeľovania migrantov; pozn.] (…) …zvýšenie solidarity medzi členskými štátmi – spravodlivejšie rozdelenie zodpovednosti za prijímanie žiadateľov o azyl. (…) Dôležitosť sociálnej inklúzie spoločenstiev cudzincov: ekonomický prínos – integrovaní migranti môžu prispievať k ekonomickému rastu a inováciám, sociálna kohézia – podporuje vytváranie inkluzívnejšej spoločnosti, kde sa všetci cítia byť súčasťou…“ Možno sa teraz zamyslíte: „Prečo by mal mimovládny sektor riešiť a určovať dianie v týchto podstatných otázkach národného záujmu?“ A ako sme sa do tohto bodu dostali? Naozaj odporúčam každému, pozrite si tú zmluvu vy samotní a majte v hlave jednu jedinú myšlienku: takto vyzerá dokument zdôvodňujúci výdavok 479 927,37 €. Čo tak sa pozrieť aj na takúto zmluvu, za nejakých skromných 1 550 000,00 €, ktorá bola uzavretá dňa 25. marca 2024, kde sa píše (Príloha č. 2 / 5. Popis projektu): „Účelom projektu je zvyšovanie miery sociokultúrnej, ekonomickej a právnej integrácie pre 500 osôb s medzinárodnou ochranou (azyl a doplnková ochrana) na území Slovenskej republiky.“ A stále tá istá otázka: „Prečo štát odovzdá realizáciu azylovej politiky do rúk mimovládok?“ Ako je možné, že nemá kapacity a jeho zamestnanci nie sú kompetentní zabezpečiť tieto úlohy? Kto by plánoval ísť naozaj do hĺbky, nech sa páči, študujte a učte sa, ako sa to robí, do psej matere. Keď si predstavím, ako študenti vysokých škôl budú chodiť v rámci vyučovacieho procesu (prax) do mimovládok s takýmto ideologickým nastavením, tie majú podpísané zmluvy s nejakými tymi univerzitami… a podieľajú sa takto na ich výchove slovenskej mládeže…

  « INFANTILIZÁCIA VEREJNÉHO DISKURZU »
  Práve v čase písania tohto článku sa stal zázrak. Slovenská opozícia objavila nového „bohatiera“, ktorého by mohli politicky zneužiť, obetovať na oltári vlastných – revolučnych – záujmov. Nevenoval by som tomu nijakú pozornosť, ak by mi o ňom nehovoril ešte aj môj sused, pričom sa na tom dobre zabával, dokiaľ som mu nepovedal: „Nadávať vulgárne premiérovi Slovenska v postavení dotyčného, bez intelektuálnych a znalostných kapacít umožňujúcich na primeranej úrovni zdôvodniť svoje kritické postoje…,“ a pokračoval som a pokračoval. Už sa nesmial. Ako by asi mohol vyzerať myšlienkový proces, ktorý dovedie podobného jedinca k záveru: „Moja úroveň osobnostného rozvoja je dostatočná na to, aby som svoje postoje prezentoval na verejnosti a boli vnímane v polohe stanoviska autority…“ Najskôr to bude len ďalšia kapitola vekmi sa opakujúceho príbehu: pokus nejakého samozvaného zástupcu „protestnej mládeže“ zatriasť svetom… aspoň jeho šokovaním, čo by znieslo nasledovný popis: „Rezignácia na intelektuálnu a estetickú aktivitu spolu s nechopnosťou vysloviť zrelé etické názory vedúca k infantilizácii… a ďalej potom k anti-intelektualizmu, k povrchnému sentimentalizmu… (Semrádová, s. 91)“ My môžeme byť len radi, že nám zatiaľ takéto osoby komunikujú svoje posolstvá formou „písaného textu“, síce na úrovni prelomu materskej školy a prvého stupňa tej základnej, no možnože nie sme ďaleko od doby, keď sa budú podobné výstupy odohrávať formou „havkania“, „mňaukania“ alebo „erdžania“. „…je poháňaný do náručia nebezpečia, len aby ušiel ešte väčšiemu nebezpečiu vo svojom vnútre, (Yalom, s. 136)“ za čím môžu byť rôzne motivácie, ktoré k mladosti patria. Čím mám na mysli vývojové štádia s k ním prislúchajúcimi výzvami, ktorých prekonávaním človek dospieva. Každý sa s týmto vyrovnáva rôznym spôsobom. Tohto konkrétneho mladíka nepovažujem za nejaký dramatický problém. Sám o sebe… Bez poskytnutej médiálnej pozornosti zo strany progresívne orientovaných médii, bez jeho „vyrábania“… A mnohí majú za sebou podstatne väčšie mladícke nerozvážnosti. Je možné, že sa ešte „zrovná“. No má pred sebou riadne dlhú cestu „spamätávania sa“.

  I keď je takéto niečo, pri zohľadnení rozsahu obdivu medzi niektorými ďalšími žiakmi stredných a vysokých škôl, zaiste sklamaním. Inazo Nitobe napísal: „Videli ste počas svojej cesty po Japonsku mnoho mladých mužov s rozcuchanými vlasmi, oblečených v ošúchanom odeve, s veľkou palicou alebo knihou v ruke, ktorí sa potulujú po uliciach s úplnou ľahostajnosťou voči svetským veciam? Je to shosei (študent), pre ktorého je zem príliš malá a nebesia nie sú dosť vysoké. Má svoje vlastné teórie o vesmíre a živote. Žije v vzdušných zámkoch a živí sa éterickými slovami múdrosti. V jeho očiach žiari oheň ambícií: jeho myseľ dychtí po poznaní. Chudoba je pre neho len podnetom, ktorý ho ženie vpred; svetské statky sú v jeho očiach okovami, ktoré spútavajú jeho charakter. Je nositeľom lojality a vlastenectva. Je sebou ustanoveným strážcom národnej cti. So všetkými svojimi cnosťami a chybami je posledným fragmentom Bushido. (s. 118-119)“ Takto nejako by mali vyzerať študenti v štáte, ktorý sa pripravuje na žiarivú budúcnosť. Mnohí z tých slovenských, z druhu progresívne orientovaných, ale aj liberálno-kresťanských, sú nanešťastie iba plytkí kozmopolitní prosťáčikovia, ktorí nepoznajú históriu, kultúru a hodnoty zachovávané ich vlastnými predkami, aby im ich raz odovzdali, neraz za všetko menované pokladajúci holé životy. Sú vlastne len pankharti zavrhávajúci odkaz svojich starých otcov, svoloč vykorenených zblúdencov, pre konzum, žranicu a pobehávanie z miesta na miesto, zapredavajúci svoje vlastné matere. Zabudli teľatá, že ešte stále… teľatami sú. A v tých kritických obdbiach ľudských životov, pre ktoré Honoré de Balzac radil: „Ste nadaný, usiliujte sa… (…) Uchýľte sa do podkrovnej izbietky, vytvorte tam majstrovské diela, nadobudnite moc…, (s. 146-147)“ intelektuálnu silu založenú na vlastným úsilím vystavanej múdrosti, presne v tom čase, namiesto toho, aby sa zavreli do knižníc a študovní, títo berú do rúk kriedu, chcú určovať chod štátu.

  Neporovnateľne väčším problémom je zneužitie tohto „revolučného“ aktu zo strany istých politikov a mediálnej scény. Strašný primitivizmus. Kŕčovité budovanie symbolu odporu, prehnaná dramatizácia, silené stupňovanie emócii… Ja vôbec nedokážem pochopiť, ako sa z takejto stupidity môže stať téma hodná spomenutia, a ako úbohí musia byť tí, čo sú na niečo také odkázaní. Dotyční si… chcel som napísať, čo sa núka človeku akosi automaticky – „neuvedomujú“, ibaže oni si to práveže uvedomujú, no i tak budú riskovať. Pokiaľ vediete vzájomný rozhovor účelovými gestami, nech už sú akokoľvek primitívne a tupé, vy v tom okamihu znemožňujete reálny diskurz. Skúste sa všetci zamyslieť, kam až to môže viesť.

  Táto udalosť mi niečo pripomenula. Spomenul som si na obranný mechanizmus popísaný Carlom G. Jungom v jednej z jeho prvých odborných publikácii „The Psychology of Dementia Praecox“ (1909), ktorá je pomerne málo známou, skôr neznámou. Jung v nej píše: „Nakoniec máme ešte jednu formu obštrukcie, ‚fascináciu‘ (výraz, ktorý vymyslela jedna z mojich pacientiek). (…) Fascináciu pozorujeme v asociatívnych experimentoch aj mimo demencie praecox, najmä v podmienkach emocionálnej stupidity. Tento stav môže byť vyvolaný za určitých okolností experimentom alebo komplexom stimulovaným počas experimentu. Pacienti potom začnú reagovať (aspoň na určitý čas) nie na stimulačné slovo, ale jednoducho menujú predmety z okolia. Všimol som si to najmä u imbecilov, u normálnych osôb počas silného afektu, u hysterikov v komplexných situáciách a pri demencii praecox. ‚Fascinácia‘ je odvrátenie pozornosti k svojmu okoliu s cieľom zakryť prázdnotu vnútorných asociácií alebo komplex, ktorý túto prázdnotu spôsobuje. V zásade je to rovnaké ako prerušenie nepríjemnej konverzácie náhlym odbočením k nejakej vzdialenej banalite. Ako východiskový bod môže poslúžiť akýkoľvek predmet z okolia. (s. 88)“ Na podklade popisu takéhoto mechanizmu by sme sa mohli inšpirovať a pristúpiť ku nasledovnej generalizácii, vysloviť akúsi pracovnú hypotézu, ktorá by bola uplatniteľná aj v našom kontexte: človek v nejakej oblasti nezorientovaný („imbecil“) sa v prípade vystavenia komplexnej situácii alebo emocionálne silno vypätej, takýto jedinec môže mať tendenciu tvorby svojej reakcie na podklade podnetov zachytených z okolia. A teraz sa vráťme k študentom a mladým ľuďom. Tí sa vo svete ešte len snažia zorientovať. V tomto ich snažení nielenže zachytávajú isté podnety, ale podnety sú im v našej spoločnosti priamo vnucované. Časť čtudentov potom tieto názory preberá a stotožňuje sa s nimi. Spoločenské mechanizmy, ktoré k tomuto viedli sa budovali za vlád Róberta Fica, a aj naďalej sú vo svojej prevádzke. Inými slovami: čo dnes zažívame je výsledkom aj dlhoročnej finančnej podpory mimovládneho sektoru zo strany vlád Róberta Fica a jeho ministrov. Sťažovať sa nejaký stav, ktorý som ja sám spôsobil a naďalej spôsobujem? Nechápem. Názorová oponentúra študentov, preberanie istého druhu názorov, takéto niečo sa odohráva o to ľahšie, o čo je opačná strana nesympatickejšia. No a je ťažké mať sympatie s niekým, kto vás posiela do podnájmu. A to si tie deti ešte asi ani neuvedomujú, že kvôli ľuďom, aj ako je Róbert Fico, budú musieť vynaložiť približne dvakrát také finančné prostriedky, aby si zabezpečili rovnaký životný standard v porovnaní so svojimi rodičmi. Keby si toto uvedomili…

  Aktualne dianie je dokonalým potvrdením ďalšieho: v tomto štáte prakticky nefunguje komunikácia s občanmi, v tomto prípade so študujúcou mládežou. Tá je takto pri tvorbe názoru na závažné témy, ako je vojenský konglikt na Ukrajine, odkázaná na nejaké zjednodušujúce heslá zverejňované na sociálnych sieťach. Chýbajú komplexné analýzy a detailné rozbory problematík majúcich celospoločenský význam, aj so zohľadnením „slovenského hľadiska“. Absolútne zlyhávajú vzdelávacie, výzkumné, a taktiež tzv. národné organizácie, ktoré by mali viesť diskurz, viesť boj za hľadanie pravdy, za takýchto okolností. Neraz sú takéto inštitúcie len ideologickými semenišťami. Pritom máme množstvo ľudí, ktorí sú štátom priam luxusne preplatení za „nič“, ktoré vykonávajú. Vedomostná a kultúrna úroveň mládeže a politických predstaviteľov štátu by si nejaké tie kroky v tomto smere vyslovene pýtala. Ťažko mi tu na Slovensku niekam dospejem, ak sa medzi sebou budú hádať o „pravde“ mladí nevedomci so starými nevedomcami, pričom nikto z nich nemá k téme skutočne „načítané“.

  « ZÁVER »
  Tento článok vznikol z jediného dôvodu. Ja osobne mám pre slovenský jazyk veľkú slabosť. A uvedomujem si, kto asi bude v budúcnosti niesť zodpovednosť za jeho zachovanie. Slováci, nositelia slovenskej kultúry. Ak je teda podľa môjho názoru, výrazne ohrozená budúcnosť Slovákov, reagujem. Ak by sa nejednalo o takto závažnú tému, tak je prakticky isté, že by som nejaké vyhlásenia súčasných politikov nekomentoval. K vyššie uvedeným som sa vyjadriť musel. Snažil som sa počas toho priniesť moje nadhľady, niekoľko mojich pripomienok. Snažil som sa byť vecný, argumentovať. Nejedná sa o dokonalé spracovanie tejto problematiky. Ako vždy, nie som nijako zvlášť spokojný. Sú to skôr len nejako nahrubo zoradené poznámky, ktoré by si pýtali dôkladnejšie prepracovanie, zdôvodnenie a podloženie detailnejšími zisteniami. Z môjho pohľadu by témy, ktoré som tu jemne poobrácal, vystačili na 3-4 samostatné dizertačné práce, ak by mala byť takáto problematika spracovaná naozaj dôkladne. Jedna z takýchto prác by mohla niesť názov: „Prosperita jednotlivca v kontexte prosperujúceho štátu“. I v tomto článku zverejňujem úplne zabudnuté úryvky článkov, na ktoré som narazil po dlhom pátraní…

  Za najväčší prínos považujem citácie z článkov viažucich sa na predstaviteľa „politického ukrajinizmu“ – profesora Leva Dobrianskeho. Výzvy na zapojenie sa USA a pomáhanie banderovcom v boji proti sovietskému Rusku? Dodávanie zbraní? Toto celé je nádherným dobovým svedectvom o myšlienkovom svete týchto osôb. Čo je ale najšokujúcejšie? Tomu Dobrianskému s ostatnými chlapcami z OUN, UHWR, UCCA, – sa ich sny napokon naplnili! Posmrtne, o niekoľko desaťročí neskôr…

  I keď rovnako významné je sprostredkovanie informácii o pôsobení „podhubia ideológie politického ukrajinizmu“ na území Slovenska. Tam sú tie tendencie úplne zjavné – začlenenie slovenských Rusnákov pod „veľko-ukrajinský národ“. O jazyku slovenských Rusnákov sa hovorí, napríklad, ako o ukrajinskom nárečí a pod. Čo takto vzniká? Takto sa buduje a presadzuje povedomie o „historických ukrajinských územiach“. Pritom sú takéto postoje historickými absurdnosťami. Aj na slovenských vysokých školách sa prednáša fantazijný príbeh o histórii Ukrajiny, ktorý sa nikdy neodohral. Problémom je, že tento príbeh priamo narúša územnú celistvosť Slovenska. Stará sa niekto? Pche…

  A k najväčšej politickej kauze za ostatné dni by som uviedol len toľko, v Českej republike sa dlhé roky natáčala relácia „Ano, šéfe!“ Legendárnou scénkou tejto série je tá, ktorá sa nazýva „Kluk s kamením“. My máme na Slovensku chlapca s kriedou. A ja sa na celé dianie na Slovensku pozerám a hovorím si: „Nemôže byť pravda, že sa toto rieši na celoštátnej úrovni, nemôže byť pravda, veď nám po nemocniciach umierajú ľudia, o ktorých sa nedokážeme poriadne postarať, tak zle na tom byť nemôžeme, aby sa hlavnou správou…“

  ILUSTRAČNÝ OBRÁZOK: © Bystroumný

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 1938 – Horthy kassai beszéde – Horthy’s Speech in Kassa (Košice). GeneralForgeron (Youtube), 2021. Dostupné na (23-10-2025 / 00:48): https://www.youtube.com/watch?v=4DwvTv0Bhck
  • [2] AISCHYLOS. The Oresteia. Londýn (UK) : George Allen & Unwin Ltd. (preklad Gilbert Murray), 1928. 1268 strán.
  • [3] BALZAC, Honoré de. Stratené ilúzie. Bratislava (Česko-Slovensko) : Tatran, 1974. 548 strán.
  • [4] BÍLEK, Jiří. Zpráva o akci B. / Historie a vojenství (Časopis Historického ústavu Armády České republiky) – 3. číslo, 1995. Praha (Česká republika) : Historický ústav Armády České republiky, 1995.
  • [5] BLAND, Robert; MERIVALE. Collections from the Greek Anthology. Londýn (UK) : Longman, Rees, Orme, Brown, Green, and Longman, and John Murray; 1833. 372 strán.
  • [6] CALVINO, Italo (ed.), FERENČÍKOVÁ, Adriana (preklad). Múdra Katarína (Sicílske rozprávky). Bratislava (Česko-Slovensko) : Mladé letá, 1982. 183 strán.
  • [7] CARLYLE, Thomas. Heroes, Hero-worship and the Heroic in History. New York (USA) : John B. Alden, 1885. 241 strán.
  • [8] CLAUSEWITZ, Carl von. On War. Princeton – New Yersey (USA) : Princeton University Press, 1976. 732 strán.
  • [9] Česko hnevajú dovážané slovenské kurčatá. Prebaľujú ich u nás Ukrajinci. Bratislava (Slovenská republika) : OUR MEDIA SR, 2023. Dostupné na (03-11-2025 / 17:02): https://ekonomika.pravda.sk/krajina/clanok/674978-cesko-hnevaju-dovazane-slovenske-kurcata-prebaluju-ho-u-nas-ukrajinci/
  • [10] Československý časopis historický. X. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Academia, 1962.
  • [11] Češi na Volyni a Ukrajině. / Vlastivědný věstník moravský – 4. číslo, 1996. Brno (česká republika) : Muzejní a vlastivědná společnost, 1996.
  • [12] ČIŽMÁROVÁ, Mária. Slovenská ukrajinistika – súčasný stav výskumu (po roku 1993). / ŽEŇUCH, Peter (ed.) Slovenská slavistika – včera a dnes (Kolektívna monografia). Bratislava (Slovenská republika) : Slovenský komitét slavistov a Slavistický ústav Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied, 2012. 268 strán.
  • [13] DĄBROWSKA-PIECZYŃSKA, Zuzanna. IPN reaguje na list ukraińskich historyków. „Z szacunku dla ofiar“. Varšava (Poľsko), 2025. Dostupné online: https://dorzeczy.pl/kraj/787539/penalizacja-banderyzmu-ipn-reaguje-na-list-ukrainskich-historykow.html
  • [14] DICKENS, Charles. Bleak House. Boston (USA) : Houghton, Osgood and Company, 1880. cca. 660 strán.
  • [15] DOBRIANSKY, Lev. Call for U.S. Aid. / The Courier-Mail – No. 4447: Tuesday, 27. February, 1951. Brisbane (Austrália), 1951.
  • [16] DOBRIANSKY, Lev. Our Opportunity – To Take or Forsake. / ВІЛЬНА ДУМКА [Vil’na Dumka] – The Ukrainian Independent Newspaper in Australia, No. 8 (32), 5. March 1950. Sydney (Austrália), 1950.
  • [17] DOSTÁL, Vlasimír. Literatura očistná a očistcová – Kritické poznámky o jedné tematické vlně. / Česká literatúra – Časopis pro literární vědu. XIII. ročník, Praha (Česko-Slovensko) : Ústav pro českou literatúru čs. akadémie věd, 1965.
  • [18] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič [aka Fyodor Dostoevsky]. The Friend of the Family. / Nyetochka Nyezvanov. Londýn (UK) : Heinemann, 1920. 358 strán.
  • [19] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič [aka Fyodor M. Dostoevsky]. The Brothers Karamazov I. Londýn (UK) : William Heinemann Ltd., 1879. 339 strán.
  • [20] DRŠKA, Pavel. Boj čs. armády proti banderovcom v rokoch 1945-1947. / Histórie a vojenství – Sociálne politické a historické otázky vojenství a armády. XXVI. ročník, Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historick=y ústav, 1977.
  • [21] DUNN, Olav. Justín a Gudrun. Bratislava (Česko-Slovensko) : Slovenský spisovateľ, 1973. 216 strán.
  • [22] EÚ poslala Ukrajine ďalšie štyri miliardy eur, polovica pôjde na drony. Bratislava (Slovenská republika) : MAFRA Slovakia, 2025. Dostupne na (31-10-2025 / 00:54): https://hnonline.sk/finweb/zahranicna-ekonomika/96237880-eu-poslala-ukrajine-dalsie-styri-miliardy-eur-polovica-pojde-na-drony
  • [23] F. B. I. MEN BEAT HIM, KIDNAP SUSPECT SAYS; Testimony Is Given at Gula’s Trial by Tombs Pharmacist. New York (USA) : New York Times, 1938. Dostupné online (25-10-2025 / 03:27): https://www.nytimes.com/1938/12/23/archives/f-b-i-men-beat-him-kidnap-suspect-says-testimony-is-given-at-gulas.html
  • [24] FEARN, Nicholas. Jak a o čem přemýšlejí filozofové (Od antiky k postmoderně). Praha (Česká republika) : Nakladatelství Portál, 2004. 168 strán.
  • [25] FIALA, Jan. československá armáda v boji proti banderovcům v roce 1947. / Historie a vojenství – Časopis vojenského historického ústavu, 3. číslo. Praha (Česko-Slovensko) : Vojenský historický ústav, 1960.
  • [26] FIALA, Jan. Partyzáni a banderovci. / Historie a vojenství – Časopis historického ústavu československé Armády. XXXIX. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Historický ústav čs. armády, 1990.
  • [27] Filmy tohoto týdne. / Tvořič – Časopis všech pracujících závodu Jitex, Písek; 9. číslo, 4. března 1963. XIII. ročník. Písek (Česko-Slovensko) : Jitex, 1963.
  • [28] FITZGERALD, Francis Scott. The Great Gatsby. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, 1925. 159 strán.
  • [29] FRANK, Michal. Úrad pre dohľad preveruje prípad úmrtia. Prednosta bol v čase operácie na brífingu o Migaľovi. Bratislava (Slovenská republika) : Petit Press, 2025. Dostupne na (03-11-2025 / 16:47): https://presov.korzar.sme.sk/c/23564784/urad-pre-dohlad-preveruje-pripad-umrtia-prednosta-bol-v-case-operacie-na-brifingu-o-migalovi.html
  • [30] GÉCZIOVÁ, Katarína. Po veľkom požiari psychiatrie nemocnica ohlasuje, že tam pacientov nevráti. Má iný plán. Bratislava (Slovenská republika) : Petit Press, 2025. Dostupne na (03-11-2025 / 14:37): https://kosice.korzar.sme.sk/c/23563097/po-velkom-poziari-psychiatrie-nemocnica-ohlasuje-ze-tam-pacientov-nevrati-ma-iny-plan.html
  • [31] GEORGE, Henry. Protection or Free Trade. New York (USA) : Robert Schalkenbach Foundation, 1944. 335 strán.
  • [32] HAKSZER, Lucia. Železničná nemocnica v Košiciach prejde pod SI Real. Vláda povolila jej predaj. Praha (Česká republika) : Media Network, 2024. Dostupne na (30-10-2025 / 12:03): https://zdravotnickydennik.sk/2024/11/zeleznicna-nemocnica-v-kosiciach-prejde-pod-si-real-vlada-povolila-jej-predaj/
  • [33] HAMMER, Michael. AGENDA 21 (Co musí každý podnik udělat pro úspěch v 21. století). Praha (Česká republika) : Management Press, 2011. 259 strán.
  • [34] JUNG, Carl G. The Psychology of Dementia Praecox. New York (USA) : The Journal of Nervous and Mental Disease Publishing Company, 1909. 153 strán.
  • [35] JURKOVIČOVÁ, Klaudia. Železničnú nemocnicu v Košiciach preberá od Penty sieť Agel. Na ťahu je Protimonopolný úrad. Hodnotu transakcie nezverejnili. Bratislava (Slovenská republika) : Petit Press, 2025. Dostupne na (30-10-2025 / 12:04): https://kosice.korzar.sme.sk/c/23472850/zeleznicnu-nemocnicu-v-kosiciach-prebera-od-penty-siet-agel-na-tahu-je-protimonopolny-urad.html
  • [36] KANT, Immanuel. K večnému mieru. Bratislava (Slovenská republika) : Archa, 1996. 90 strán.
  • [37] KEREKES, Peter (námet, scenár, réžia). Ladomírske morytáty a legendy. Bratislava (Slovenská republika) : Slovenská televízia – Hlavná redakcia dokumentu, 1998. Dostupne na (05-10-2025 / 13:47): https://youtu.be/wXC9a_olJ2Y?si=rEwSUkdOBx2wGw2g&t=1477
  • [38] KEYNES, John Maynard. The General Theory Of Employment Interest And Money. Londýn (UK) : Macmillan and Co., Limited; 1936. 403 strán.
  • [39] KOLLÁR, Ján. Boj KSČ proti buržoáznej ideológii a oportunizmu v rokoch 1948-1949. / Československý časopis historický. XXXI. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Academia, 1983.
  • [40] KUX, Jan. Boj proti banderovcům na jihovýchodní Moravě v roce 1947. / Vlastivědný věstník moravský – 4. číslo, 1982. Brno (česká republika) : Muzejní a vlastivědná společnost, 1982.
  • [41]Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie. / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Sciences – Littérature – Beaux-Arts). Paríž (Francúzsko) : Librairie de Charles Douniol, Éditeur; 1853.
  • [42] LIPTÁK, Ján; ŠPIČÁK, Milan. KSČ a čs. lidová armáda 1945-1948 (Vojenská politika strany v období přerůstání národní a demokratické revoluce v revoluci socialistickou). / Československý časopis historický. XXIII. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Ústav československých a světových dejín ČSAV, 1975.
  • [43] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [44] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [45] MENTZOS, Stavros. Psychodynamické modely v psychiatrii. 1. vydanie, Trenčín (Slovenská republika) : Vydavateľstvo F, 2004. 152 strán.
  • [46] MONTESQUIEU, Baron de. The Spirit of Laws (In Two Volumes – Volume I.) 4. vydanie, Edinburgh (Škótsko) : A. Donaldson, 1768. cca. 440 strán.
  • [47] MRÁZ, Andrej. Volanie Podkarpatskej Rusi. / Slovenské pohľady – Časopis pre literatúru a umenie, 10. číslo. 53. ročník. Martin (Česko-Slovensko) : Matica slovenská, 1937.
  • [48] NEAVES, Charles (aka Lord Neaves). The Greek Anthology. Edinburgh a Londýn (UK) : William Blackwood and Sons, 1907. cca. 215 strán.
  • [49] NITOBE, Inazo. Bushido – The Soul Of Japan (An Exposition of Japanese Thought). Tokyo (Japonsko), 1901. cca. 170 strán.
  • [50] Písecké Listy – List Čsl. strany lidové kraje Práchenského / 2. číslo, 7. ledna 1948. Písek (Česko-Slovensko), 1948.
  • [51] PEARCE, Jane; NEWTON, Saul. The Conditions od Human Growth. New York (USA) : The Citadel Press, 1963. 444 strán.
  • [52] PETELSKA, Eva; PETELSKI, Czesław (réžia). Ogniomistrz Kaleń. (Poľsko), 1961. 103 minút. Dostupn´online (26-10-2025 / 23:04): https://www.youtube.com/watch?v=qeohw1ZNuZI
  • [53] PETERS, Tom. Malé velké věci (163 způsobů jak dosáhnout excelentnosti). Praha (Česká republika) : Management Press, 2011. cca. 521 strán.
  • [54] PLATÓN (aka Plato). The Republic. New York, Chivago, Boston, Atlanta, San Francisco, Dallas (USA) : Charles Scribnerʹs Sons, 1928. cca. 432 strán.
  • [55] PLIŠKOVÁ, Anna. Prof. Dr. Paul Robert Magocsi – Doctor honoris causa Prešovskej univerzity v Prešove. / Na pulze – Časopis Prešovskej univerzity v Prešove. Prešov (Slovenská republika) : Prešovská univerzita v Prešove, 2013. Dostupne na (05-11-2025 / 23:01): https://napulze.unipo.sk/clanok?id=24
  • [56] ROBERT, Cyprien. Le monde Slave I. (Son Passé Son État Présent et Son Avenir). Paríž (Francúzsko) : Passard, Libraire-Éditeur, 1852. 374 strán.
  • [57] ROBERT FICO: ČO SA NEZMESTILO NA TLAČOVKU XLIII. Bratislava (Slovenská republika) : SMER – Sociálna Demokracia, 2025. Dostupne na (07-11-2025 / 03:21): https://youtu.be/ewfuArqsbeE?si=CD5ZbLVA2P9vOPig
  • [58] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Marka / 10. kapitola (43-45). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [59] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
  • [60] SEMRÁDOVÁ, Ilona. Inspirativní etické koncepce. Hradec Králové (Česká republika) : WAMAK CZ a Nakladatelství Miloše Vognara M&V, 2012. 111 strán.
  • [61] SHEREMET, Yevhen. Ukrainians by Profession. Kyjev (Sovietsky zväz) : Ukraina Society, 1981. 48 strán.
  • [62] SMELÁKOVÁ, Karin. Ficova vláda schválila predaj železničnej nemocnice v Košiciach firme zo siete Penta Hospitals. Bratislava (Slovenská republika) : SITA, 2024. Dostupne na (30-10-2025 / 12:00): https://sita.sk/vzdravotnictve/ficova-vlada-schvalila-predaj-zeleznicnej-nemocnice-v-kosiciach-firme-zo-siete-penta-hospitals/
  • [63] SMITH, Adam. The Wealth of Nations – Volume I. Londýn (UK) : J. M. Dent & Sons Ltd., New York (USA): E. P. Dutton & Co. Inc.; (pôvodne vydané v roku 1776). cca. 400 strán.
  • [64] STOJANOWSKI, Karol. Rasizm przeciw słowiańszczyźnie. Poznaň (Poľsko) : GŁOS, 1934. 156 strán.
  • [65] STRUVE, Kai. Theodor Oberländer and the Nachtigall Battalion in 1959/60—an Entangled History of Propaganda, Politics, and Memory in East and West. / Slavic Review 81, no. 3 (Fall 2022). Cambridge (UK) : Cambridge University Press, 2023.
  • [66] TERAZ TAKTO: “Cez hranice s Ukrajinou k nám vozili plné kufre peňazí,“ hovorí šéf daniarov Kiss. Bratislava (Slovenská republika) : TERAZ TAKTO s Ankou Žitnou (Youtube), 2025. Dostupné na (19-11-2025 / 02:07): https://www.youtube.com/watch?v=qRBGqK7ITFE
  • [67] THOREAU, Henry David. Walden or Life in the Woods. Londýn a Toronto : J. M. Dent & Sons, New York (USA) : E. P. Dutton; 1908. 294 strán
  • [68] Tlačová beseda premiérov Slovenska a Ukrajiny po rokovaní vlád (17.10.2025). Bratislava (Slovenská republika) : Televízia JOJ (Youtube), 2025. Dostupné na (23-10-2025 / 02:07): https://www.youtube.com/watch?v=xArLoGU8P8Q
  • [69] Tlačové vyhlásenie po stretnutí s predsedníčkou vlády Ukrajiny, týkajúce sa aj politických tém. Bratislava (Slovenská republika) : SMER – Sociálna Demokracia, 2025. Dostupné na (23-10-2025 / 02:10): https://www.youtube.com/watch?v=e9gd6Wul20A
  • [70] TOCQUEVILLE, Alexis de. Democracy in America – Volume I. Aldine Edition, New York (USA) : D. Appleton and Company, 1899. 417 strán.
  • [71] To get together – spoločné zachovávanie živého dedičstva Ukrajiny. Bratislava (Slovenská republika) : SAV, 2025. Dostupné na (02-11-2025 / 15:43): https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=12583
  • [72] TONDL, Ladislav a kol. Současná západní filosofie. 1. vydanie, Praha (Česko-Slovensko) : Orbis, 1958. 216 strán.
  • [73] Ukrajinec, ktorý na Slovensku prebaľuje kuracinu, dostane od vlády milióny. Ficov kabinet mu odklepol dotáciu. 8Bratislava (Slovenská republika) : OUR MEDIA SR, 2025. Dostupné na (31-10-2025 / 02:09): https://ekonomika.pravda.sk/ludia/clanok/710106-ukrajinec-ktory-na-slovensku-prebaluje-kuracinu-dostane-od-vlady-miliony-ficov-kabinet-mu-odklepol-dotaciu/
  • [74] VEBLEN, Thorstein. The Theory Of The Leisure Class. Londýn (UK) : George Allen & Unwin Ltd., 1911. 404 strán.
  • [75] Vláda SR podpísala s ukrajinským kabinetom viacero medzivládnych dohôd. Bratislava (Slovenská republika) : TASRTV (Youtube), 2025. Dostupné na (23-10-2025 / 02:01): https://www.youtube.com/watch?v=6YAFaOZJ8Sk
  • [76] VONDRÁŠEK, Václav. KSČ a mocenskopolitický zapas v Československu v průbehu roku 1947. / Československý časopis historický. XXIX. ročník. Praha (Česko-Slovensko) : Československá akademie ved, 1981.
  • [77] WILDE, Oscar. The Importance of Being Earnest. Boston (USA) : Walter H. Baker Cmpany, 1920. 124 strán.
  • [78] WISE, Robert (režisér). Somebody Up There Likes Me. (USA) : Metro-Goldwyn-Mayer, 1956. 114 minút.
  • [79] WHEEN, Francis. Karl Marx (Životopis). Bratislava (Slovenská republika) : Vydavateľstvo Slovart, 2001. 320 strán.
  • [80] ZÁTKA, Vladimír. Krise hospodářská a jak jí čeliti / Jihočeské Listy (Neodvislý časopis pro zájmy českého jihu) – 1. apríl 1933, číslo 26. 39. ročník. České Budějovice (Česko-Slovensko) : Družstvo vydavatelské a nakladatelské, 1933.
  • [81] ZELENÝ, Milan. Cesty k úspechu (Trvalé hodnoty soustavy Baťa). Kratochvilka (Česká republika) : Nakladatelství Čintámani, 2005. 155 strán.
  • [82] Zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku — 78/2020-2060-2230-AGQ9: Inteligentné inovácie v spoločnosti EU Poultry s.r.o. Bratislava (Slovenská republika) : Centrálny register zmlúv, 2021. Dostupné na (02-11-2025 / 19:12): https://www.crz.gov.sk/zmluva/5756442/?csrt=16236799535486548099
  • [83] Zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku — SEP_OZP_ZM_Z_408011DUU1_2024: Rifugio II. Bratislava (Slovenská republika) : Centrálny register zmlúv, 2021. Dostupné na (03-11-2025 / 23:12): https://www.crz.gov.sk/zmluva/9109314/?csrt=9690549059909288537
  • [84] Zmluva o spolupráci — USVOS-P-2025/000020-167: Podpora odborných a koordinačných kapacít strešných organizácií občianskej spoločnosti. Bratislava (Slovenská republika) : Centrálny register zmlúv, 2025. Dostupné na (03-11-2025 / 22:37): https://www.crz.gov.sk/zmluva/10851761/?csrt=1984885574918326799
  • [85] ŽATKOVIČ, G. I. Okrytie-Exposè o Podkarpatskoj Rusi. 2. vydanie, Homestead – Pennsylvania (USA) : Rusin Information Bureau, 1921. cca. 30 strán.
  • [86] YALOM, Irvin D. Existenciální psychoterapie. 2. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2020. 542 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/stane-sa-slovensko-inkubatorom-politickeho-ukrajinizmu/

• ▐ Zverejnené: 04/08/2025

  « Keď banderovci pripravujú večeru – [3/3] »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Ukrajina – Stepan Bandera – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Nihilizmus – Peklo – Smrť – Slovania

  « „Štrnásťročné dievča sa nemohlo pokojne pozrieť na mäso. Keď sa niekto chystal vyprážať rezne, zbledla a triasla sa ako osikový list. / Pred niekoľkými mesiacmi, počas jednej búrlivej noci, vtrhla skupina ozbrojených mužov do vidieckej chalupy neďaleko mesta Sarny a brutálne zavraždili jej rodinu. Dievča – ohromené hrôzou – sledovalo smrteľnú agóniu svojich rodičov. Jeden z banditov potom priložil ostrú čepeľ svojho noža k hrdlu tohto dieťaťa, ale v poslednej chvíli ho napadla iná ‚myšlienka‘. ‚Choď, ži na slávu Stepana Banderu!‘ povedal jej. ‚Ale aby si neumrela hladom, necháme tu pre teba nejaké to jedlo. Poďte, chlapci, nasekajte pre ňu trocha bravčového mäsa…!‘ ‚Chlapcom‘ sa tento jeho návrh zapáčil. Zobrali si hrnce a panvice z políc a za pár minút pred dievča, ktoré bolo na pokraji kolapsu od hrôzy, položili hromadu mäsa – narezanú z krvácajúcich tiel jej otca a matky. K tomuto sa dopracovali títo degeneráti a banditi, ktorí sa nazývajú ‚ukrajinskí nacionalisti‘ — všetci tí nasledovníci Banderu, Bulbu a Melnyka. Ich činy posledných rokov tvoria nepretržitý reťazec zvieratskosti…“ »

  UPOZORNENIE: Uvedený text pochádza zo zdrojov publikovaných počas sovietskej éry. Autor používa expresívne jazykové prostriedky, jeho cieľom je vykresliť hrôzu a tragédiu opísaných udalostí. Je nutné ho interpretovať v kontexte historických udalostí, so zvážením všetkých okolností.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: HALAN, Yaroslav. People without a Homeland (Pamphletes). Kyjev (Sovietsky zväz) : Dnipro Pubishers, 1974. 89 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-banderovci-pripravuju-veceru-3-3/

• ▐ Zverejnené: 04/08/2025

  « Banderovci: Ako Petro Zasadny s kamarátmi museli svoje srdcia do studne zahodiť – [2/3] »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Ukrajina – Stepan Bandera – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Nihilizmus – Peklo – Smrť – Slovania

  « „V tú noc mal vojak červenej armády Ivan Zahursky sen: zaklopal na okno svojej chalupy, potom otvoril dvere a uvidel svoju manželku Máriu stojacu zmätenú od radosti… Vošiel do domu a objal svoje spiace deti; starší vyslovil slovo ‚ocinko‘, ktoré už takmer zabudli, a najmladší – trojročný Jaroslav, ktorého si pamätal len ako dojča, s obavou hľadel na cudzieho muža, zatiaľ čo ten mu pichľavou bradou pošteklil líčka, keď sa schovával za svojimi slzami. Možnože Mária mala podobný sen: Ivan klope na okno, je v poriadku a zdravý, červená hviezda na čiapke, samopal v rukách, vojak, jej Ivan… A skutočne, niekto na jej okno zaklopal, klopal stále hlasnejšie a naliehavejšie. Niekto búchal do dverí. Ponáhľala sa k svojim deťom, keď si uvedomila, že na ňu volajú banditi. Rozprávková predstava jej posledného sna bola prerušená hrubými nadávkami. ‚Matka Božia!‘ vzývala ikony na stene. Ale v bledom svetle mesiaca sa zdalo, že svätí odvrátili svoj zrak, aby nevideli, čo sa chystá v dome vojakovej manželky Márie. Svätí sa odvrátili preč. Na rozdiel od nich, susedia od vedľa hľadieť na následky tohto krvavého masakra museli. Banderovci ich prinútili odniesť tieto zmrzačené telá do hlbokej studne za dedinou a zhodiť ich do nej. Ivan Holub, rovnako aj Petro Zasadny, Andrij Kobak a Mikola Kit sa na tú noc rozpamätávali s hrôzou. ‚Zdalo sa mi, že do tej studne nenesiem mŕtvolu, ale svoje srdce,‘ spomínal jeden z nich. Kone prudko zastavili vo svojej ceste, cítiac smrť, zaskučali v panike. Banditi si robili žarty a chválili sa, ako presne mierili na Zahurského deti, keď sa tieto bosé deti pokúšali utiecť vo svojich nočných košieľkach: ‚Boli to nádherné pohyblivé terče!‘“ »

  UPOZORNENIE: Uvedený text pochádza zo zdrojov publikovaných počas sovietskej éry. Autor používa expresívne jazykové prostriedky, jeho cieľom je vykresliť hrôzu a tragédiu opísaných udalostí. Je nutné ho interpretovať v kontexte historických udalostí, so zvážením všetkých okolností.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: BRATUN, Rostislav. The Land Accuses / Condemned by History (A Collection of Pamphlets and Articles). Kyjev (Sovietsky zväz) : Dnipro Pubishers, 1978. 216 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/banderovci-ako-petro-zasadny-s-kamaratmi-museli-svoje-srdcia-do-studne-zahodit-2-3/

• ▐ Zverejnené: 04/08/2025

  « „Świadkowie Epoki“: Banderovci a Volyň (1943) – [1/3] »

  ZNAČKY: História – Druhá svetová vojna – Citát – Ukrajina – Stepan Bandera – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Nihilizmus – Peklo – Smrť – Slovania

  WANDA GRABOWSKA:
  « „…všetci sa zobrali do jedného domu, i tam boli. Mysleli si, že ich na tomto mieste nenapadnú, sú predsa blízko stanice – utečú. Ale [Ukrajinci] ich napadli z druhej strany i všetkých, čo tam boli – zabili. Jedna dievčina utiekla. Tam u nás boli také pece, ktoré sa používali na pečenie chleba, a na spodku mali odkladací priestor na drevo. Jedna dievčina, neviem ako, vošla pod tú pec. Dom sa zavalil, dom sa spálil, dievčina prežila. Oni si to všimli, že tam sedí, a tak jej nožom prebili bok. I pošli ďalej. Bol u nás, zostal z prvej svetovej vojny jeden lekár. No on bol iba taký felčiar, pretože kvôli vypuknutiu vojny si nemohol dokončiť štúdia. (…) Volal sa Ján Wilk. Existuje o ňom mnoho materiálov. On bol veľmi dobrým človekom. Ukrajinci ho vždy brávali, keď bol u nich niekto chorý. Aj na týždeň… Liečil ich za miesto na spánok a stravu. To bol jeden biedny človek: mal jednu kravu, pár kuriek, domček, záhradu a chlievok. Ibaže on nevedel, kde ľudia zrazu utekajú. Rozhodol sa teda ísť smerom… [Ukrajinci] ho chytili, živého a vykľali mu oči. Tak ho nechali a on umrel. (…) Ale keď sa dozvedeli, čo sa stalo, tak oni ihneď – veľká eskorta Rusov s vozami, prišli, i nás po lese zbierali a odviezli… (…) Ako partizáni odišli, hneď nato prišli Nemci. Ten dom obkľúčili. Vo vnútri bol mladý pár s dieťaťom a starými rodičmi. Podpálili dom i spálili všetkých. Dozvedeli sa to o partizánoch.“ »

  IRENA KOŹLICKA:
  « „On [Ukrajinec] chodil často do nás, tato mu opravoval topánky. Povedal môjmu otcovi: ,Janko, utekajte, bo ide zle. Utekajte!ʻ (…) Počula som výkriky. Mama hovorí: ,Už ich mordujú.ʻ Výkriky, deti kričali. I dospelí kričali. Všade streľba. Tak som sedela vedľa mami, mama sa modlila ruženec. A potom prišiel, počuli sme šuchot. Mama hovorí: ,Niekto ide.ʻ Držala svoj ruženec v rukách, modlila sa. Niekto ide. Prišiel. I ona ho spoznala a oslovila ho jeho menom. ,Daruj mi život!ʻ povedala. ,Nestrieľaj!ʻ A on počúvol. Vystrelil do vzduchu a pošiel. Mysleli sme, že je koniec, ale… prišiel druhý. Mama znova, tak isto – oslovuje ho jeho menom, ale on ju… strelil priamo do hrude. Mama sa prevrátila nabok a ja som počula len také chrčanie. Ja som sa prevrátila s ňou. I hovorím: ,Mamo, mamo! Och, Bože, čo budem teraz robiť!ʻ Slnko zašlo. Ja som ostala sama. Pri mame. I potom počujem: psy štekajú, hľadajú. [Ukrajinci] pravdepodobne rabovali všetko, čo ostalo v domoch. A potom už bolo tak… dosť temno. A ja počujem, ako zas niekto prichádza. Počula som rozprávať dvoch mužov. Prešli okolo mňa. Jeden z nich do mňa štuchol nohou. Druhému povedal po ukrajinsky takto: ,Tá detina je ešte stále živá!ʻ A ten druhý hovorí: ,Neživá, neživá… ideme.ʻ Pošli.“ »

  KAZIMIERA MARCINIAK:
  « „17-ročný chlapec brúsil sekeru. Na Volyni boli taktiež zmiešané manželstvá. Poliak s Ukrajinkou, Ukrajinec s Poľkou. Ak bol otec Ukrajincom, tak aj syn sa stal Ukrajincom. Syn za otcom, dcéra za matkou. Tohto chlapca otec bol Ukrajinec. Jeho otec sa ho pýta: ,Načo si brúsiš sekeru?ʻ A on mu odpovedal: ,Idem zabiť matku.ʻ Otec sa ho pýta: ,Ty ideš zabiť svoju matku?! Ty ideš zabiť matku?!ʻ A on hovorí: ,A čože je to matka… keď je to Poľka!ʻ A otec od zlosti – v tej chvíli – vyrval tomu chlapcovi sekeru z rúk, i ho tam zabil.“ »
  –
  « „Chodila som so sestrou do kostola… I raz sme šli, s tou staršou som zvykla chodievať… a kostol napadli banderovci. Chytili kňaza pred oltárom a pílou ho prerezali na polovicu. Počula som strašný krik. Ešte aj niekto iný tam bol zabitý, no mne a sestre sa podarilo ujsť. (…) Pozerala, pozerala a tam stál náš známy – Ukrajinec, zo susednej dediny. Volal sa Alexander Hlamazda. Ale moja mama sa neozýva. A on hovorí: ,Viem, že ste tam, bojíte sa ma. Ale nebojte sa, ja vám nič neurobím. Iba tú ďalšiu noc neprespávajte doma, lebo ja vás dlhšie nemôžem ochraňovať, lebo ak vás budem ďalej ochraňovať, tak zabijú aj mňa a moju rodinu.ʻ“ »
  –
  « „Napadli ich banderovci. (…) …zaživa ho hodili do studne.“ »
  –
  « „Išla som sa tam pozrieť a uvidela som dvoch chlapcov ležať na pohovke, možno sedem, možno desať rokov starých. V tej chvíli to bolo ťažké povedať, pretože boli zaliati krvou. Jeden ležal na jednej strane, druhý na druhej. Hlavy mali poodtínané. Neviem, či sekerou alebo pílou… Keďže bola vo vnútri tma, ich otec musel svietiť sviečkou, zatiaľ čo mu zabíjali synov, i ženu. Potom mu povedali, aby sa položil, sviečka zhasla a vzápätí dostal pár rán poriskom sekery do hlavy, následne ich niečo vyrušilo, otočili sa a on dokázal nejako utiecť. Ešte tam boli Nemci. Zavolal ich na pomoc. Nemci začali strieľať, a tým zachránili iné rodiny z rúk banderovcov. (…) Muž nechcel otvoriť dvere, vyvalili ich a porúbali ho na malé kúsky, kúsočky. Vedľa neho bola jeho tehotná žena a dieťa v kolíske: malo vydľabané očká, jazyk malo vyrezaný.“ »

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok (z obálky knihy „COLLABORATIONISTS“) retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] GRABOWSKA, Wanda. Palili żywcem, mordowali przyjaciół (Rzeź Wołyńska). Świadkowie Epoki (Youtube) : 2019, online: https://youtu.be/MBKKsuacrkQ
  • [2] KOŹLICKA, Irena. Banderowiec zabił mamę na moich oczach (Rzeź Wołyńska). Świadkowie Epoki (Youtube) : 2019, online: https://youtu.be/tvSK061E2vw
  • [3] MARCINIAK, Kazimiera. Język wyciągnięty, oczka wydłubane… (Rzeź Wołyńska). Świadkowie Epoki (Youtube) : 2021, online: https://youtu.be/bhDPF6DYRKM
  • [4] CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/swiadkowie-epoki-banderovci-a-volyn-1943-1-3/