HISTÓRIA ^Značka

• ▐ Zverejnené: 21/07/2025

  Základný popis

  Historický nákres mapy zobrazujúcej územie Veľkej Moravy a jej vplyvové oblasti. Pochádza z publikácie „Magnae Moravie Fontes Historici I.“ vydanej v roku 1966. Ide o vzácny zdroj pre štúdium dejín tohto slovanského štátu. Mapa zobrazuje nielen jadrové územia, ako je Nitriansko (Nitra), ale aj oblasti, kde mala Veľká Morava politický, kultúrny alebo ekonomický vplyv.

  « Veľká Morava (Regnum Marauorum) – Miesta vzniku prameňov k jej dejinám (1966) »

  ZNAČKY: Citát – Ilustrácia – Mapa – Komentár – História – Veľká Morava – Byzancia – Kresťanstvo – Ortodoxia – Cyril a Metod – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo

  Na tomto obrázku môžete uvidieť približné vytýčenie Veľkej Moravy s jej najpodstatnejšími časťami, ako aj s oblasťami, kde všade mohol mať tento štátny celok nejaký ten politický, kultúrny alebo ekonomický vplyv počas svojho trvania. Rovnako sú na nej zaznamenané mestá, kde všade bolo možné dopátrať sa historických dokumentov viažúcich sa k tomuto významnému slovanskému štátnemu celku, ak som popis tohto obrázku pochopil správne. Tento obrázok pôvodne pochádza z prvého dielu „Magnae Moravie Fontes Historici“, čo je rozsiahly zborník (celkovo má 5. dielov) prameňov k dejinám Veľkej Moravy, ktorý obsahuje nielen mapy, ale aj prepisy historických dokumentov. A z jedného takého dokumentu odtiaľ zacitujem: „Tu proti ním niektorí povstali protestujúc a hovoriac: ‚Žiadnemu národu sa nesluší mať vlastné písmená okrem Židov, Grékov a Latincov podľa nápisu Pilátovho, ktorý napísal na kríži Pánovom.‘ Keď to však započul rímsky pápež, pokarhal tých, ktorí protestujú proti slovanským knihám, a povedal: ‚Nech sa vyplní slovo Písma « Chváliť Boha budú všetky národy, » a za druhé « Všetci budú hovoriť o veľkých skutkoch Božích jazykmi tak, ako im dá Duch svätý odpovedať. » A ktokoľvek haní slovanské písmo, nech je odlúčený od cirkvi, dokiaľ sa nenapraví…‘“ Jazyk Slovanov bol ŠTVRTÝM bohoslužobným jazykom na svete. Ak niekto už len na tomto jedinom fakte nechápe ten obrovský kultúrny význam slovanského etnika žijúceho pod označením „Veľká Morava“, čo boli z veľkej časti aj predkovia dnešných Slovákov, kľúčový aspekt národnej identity, potom mu niet pomoci.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: Magnae Moravie Fontes Historici I. (Prameny k dějinám Velké Moravy I.) Praha (Česko-Slovensko) : Universita J. E. Purkyně (filosofická fakulta) v Brne ve Státním pedagogickém nakladatelství, 1966. cca. 387 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/velka-morava-regnum-marauorum-miesta-vzniku-pramenov-k-jej-dejinam-1966/

• ▐ Zverejnené: 20/07/2025

  Základný popis

  Predstavy o územnom vymedzení Slovenska z roku 1901. Historická mapa Slovenska zobrazuje historické regióny ako Galíciu, Moravu, Podkarpatskú Rus a ich vzájomné súvislosti so Slovenskom.

  « Mapa Slowacji – Predstavy o územnom vymedzení Slovenska (1901) »

  ZNAČKY: Mapa – Ilustrácia – Komentár – História – Slovensko – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Slovania – Rodoľubstvo

  Pri pohľade na túto historickú mapu z poľských krajov teraz už asi pochopíte, prečo som venoval v tomto období také množstvo času a energie dôkladnému vysvetľovaniu existujúcich prepojení východného Slovenska s „Podkarpatskou Rusou“ (Zakarpatská oblasť – Zakarpatie). Väčšina ľudí by inak nedokázala uvidieť základy tejto nadväznosti, jej dôvody, nechápali by jej skutočný význam. Vysvetľoval som, aký zásadný demografický dopad malo osídľovanie pohraničných (ale nielen ich) oblastí vtedajšieho Uhorska (území dnešného Slovenska) „ruthénskym“ obyvateľstvom, predkami dnešných Rusínov, ale aj mnohých Slovákov, ktorí si svoj pôvod neuvedomujú, venoval som sa časti spoločných cirkevných dejín (Mukačevská gréckokatolícka eparchia a jej pôsobnosť v 19. storočí). Taktiež som naposledy vyjadril svoje presvedčenie, že skupina osôb majúcich „ruthénske“ korene bude určite v státisícoch. Prečo to všetko spomínam? Pretože som si všimol nejaké tie videa na tému: „Prečo sa „Podkarpatská Rus“ stála súčasťou Česko-Slovenska?“, no a ono sa o týchto závažných skutočnostiach voľajak nehovorí. Pritom kolonisti „ruthénskeho“ pôvodu na územie dnešného Slovenska prichádzali vo väčšom množstve už niekedy v 14. storočí, čo predstavuje takmer 700 rokov spolužitia Slovákov s Rusínmi, predtým – isteže – v rámci Uhorska. Takže toto bol jeden zo zásadných dôvodov, prečo sa „Podkarpatská Rus“ stala súčasťou Česko-Slovenska. Táto mapa je zo začiatku 20. storočia, čo bolo ešte pár desaťročí pred vznikom samotného Česko-Slovenska. Už vtedy pripojenie „Podkarpatskej Rusi“ k Slovensku dávalo zmysel.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: SMIŠKOWA, Antonina. Nasi pobratymcy Słowacy. Warszawa (Poľsko) : Druk M. Lewiňskiego i Syna, 1901. 61 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mapa-slowacji-predstavy-o-uzemnom-vymedzeni-slovenska-1901/

• ▐ Zverejnené: 17/07/2025

  └ Aktualizované: 30/09/2025 (18:18)

  Základný popis

  V 19. storočí tvorili Rusíni významnú súčasť obyvateľstva okolia Košíc v Uhorsku. Tento článok sa snaží poukázať na existenciu mnohých gréckokatolíckych farností v tejto oblasti a napokon aj na (v historických dokumentoch zaznamenanú) existenciu dedín, ktoré boli v tej dobe označovane za rusínske, alebo s výrazným podielom rusínskeho obyvateľstva.

  « „Ruthéni“ na Slovensku: Okolie Košíc – významné centrum Rusínov? »

  ZNAČKY: Komentár – História – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Podkarpatská Rus – Slovania – Rodoľubstvo

  Jedným z najpozoruhodnejších spoločenských úkazov v našich zemepisných šírkach je strata povedomia o Ruthénoch – Rusnákoch – Rusínoch, ako u väčšinového obyvateľstva, tak aj u ľudí majúcich – vďaka svojim predkom – „pokrvné“ prepojenie na túto národnostnú skupinu. Tí pritom už za čias existencie samotného Uhorska (a neskôr Rakúsko-Uhorska) boli vnímaní v pozícii svojbytného národa a tvorili významnú súčasť jeho obyvateľstva: „A teda populácia pozostáva zo siedmich dôležitých národností – Maďari, Nemci, Slováci, Rumuni, Ruthéni, Chorváti a Srbi… (Seton-Watson, 1908)“ Alebo: „Iba niekoľkí na takto ďalekom severe sú čistými Maďarmi – oni sú Nemcami, Slovákmi a Ruthénmi… (Bovill, 1908)“ Väčšina ľudí si výskyt Ruthénov na Slovensku – z hľadiska ich geografického vymedzenia – predstavuje najmä niekde v blízkosti okrajových oblastí (Šariš, Zemplín), niekde na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Ibaže takéto nazeranie nie je – podľa môjho názoru – celou pravdou. V téme zbehlejší síce zvyknú vedieť aj o existencii rusnáckych usadlostí na Spiši, ale už málokto vie o existencii celého radu obcí a dedín v okolí Košíc, ktoré môžu mať významné „ruthénske“ historické pozadie.

  Len málokto na Slovensku si totiž uvedomuje, že za čias Rakúsko-Uhorska (konkrétne až do nejakého roku 1817-1818, ak mám správne údaje) nachádzala nemalá časť obyvateľov východného Slovenska svojich biskupov na Podkarpatskej Rusi – v Mukačeve. V tých časoch totiž Abovská, Šarišská, Zemplínska a iné župy spadali pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Dôkazy o tom je možné nájsť v dokumente s názvom „Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814“. Biskupi z Mukačeva boli pritom považovaní, ako už vieme, za biskupov „Ruthénov“, priamych predkov dnešných Rusínov. Konštatovanie o nerozdeliteľnej spojitosti „Ruthénov“ s Gréckokatolíckou cirkvou nachádzame aj v iných zdrojoch: „…bez výnimky patria ku Gréckokatolíckej cirkvi… (Berzeviczy, 1918)“ Historická kniha „Hungaria Diplomatica – Temporibus Mathiæ de Hunyad, Regis Hungariæ (Pars II.)“ [„Diplomatické Uhorsko za čias Mateja Korvína – uhorského kráľa (II. časť)“, pozn.], vydané v roku 1771, obsahuje: „…zbierku diplomatických listín a iných dokumentov, ktoré osvetľujú záležitosti Uhorska v jeho dobe…“ Tieto dokumenty zoradil a doplnil poznámkami [člen Jezuitskej spoločnosti, pozn.] Stephani Kaprinai [Štefan Kaprinai, pozn.] Jedným z týchto dokumetov je aj menovací dekrét z roku 1458 pre ruthénskeho kňaza do farnosti v okolí „Munkats-monaster“ [pre okolie kláštora v Mukačeve (Podkarpatská Rus – Zakarpatie), pozn.], kde sa píše: „…Matej, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska atď., odporúčame na zapamätanie tento obsah, pričom oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka: že po dôkladnom preskúmaní mravov a schopností Lukáša, kňaza Ruthéna [použitá fráza: ‚Præsbyteri Rutheni‘, pozn.] (2), ktorý si zaslúžil odporúčania nám sprostredkované od niektorých našich poddaných, a tak isto aj zo strany plebsu ruthénskeho [použitá fráza ‚plebaniem Ruthenicalem‘, pozn.] (3) svätého Mikuláša (4) pre okolie panstva mukačevského monastiera [použitá fráza ‚Munkats monostra‘, pozn.] (5), známeho obradom ruthénskym [použitá fráza ‚ritu Ruthenorum‘, pozn.] (6). Táto fara s jej obvyklou právomocou, ktorú Lukáš už mnoho rokov držal oprávnene a stále ju drží, je na základe našej kráľovskej autority považovaná za spadajúcu pod naše menovania, ako to robili aj predchádzajúci uhorskí králi. Preto sme sa rozhodli… (s. 193)“

  POZNÁMKA: Ilustračný obrázok, ktorý vám vyššie prinášam je súbor niekoľkých strán z o dva roky novšieho dokumentu „Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis Ad Annum 1816“. Ten je na informácie o niečo bohatší, než tomu bolo pri spomenutej publikácii z roku 1814, pričom rovnako zachováva posolstvo, na ktoré sa snažím poukázať.

  Belža (farnosť / Bölzse-Szigeth) Čaňa (Csány), Gyňov (Gönyű), Seňa (Szina), Kechnec (Kenyhécz), Žďaňa (Zsadány), Skároš (Szkáros); Košický Klečenov (farnosť / Kelecsény, Klyacsanov), Svinica (Szinnye, Szvinitza), Ďurkov (Györke, Gyurkov), Vyšná Myšľa (F. Mislye), Nižná Kamenica (A. Kemencze, Kamenitza); Kráľovce (farnosť / Királynép, Kralyovczi), Chrastné (Haraszti), Vajkovce (Vajkócz), Rozhanovce (Rozgony, Roszanovczi), Ploské (Lapispatak), Budimír (Budemér), Bretejovce (Beretö, Breczejovczi); Cestice (farnosť / Szeszta), Čečejovce (Csécs), Perín-Chym (Him, Hym, Hima), Komárovce (Komarócz), Veľká Ida (Nagy – Ida), Mokrance (Makranez); Slanské Nové Mesto (farnosť / Újváros), Kalša (Kalsa), Ruskov (Regete – Ruszka, Ruszkow), Slančík (Kis – Staláncz); Sady nad Torysou (farnosť / Zdoba), Olšovany (Ósva, Olsovjani), Košická Polianka (Lengyelfalva, Polyánka), Vyšná Hutka (F. Hutka), Nižná Myšľa (A. Mislye), Krásna nad Hornádom (Széplak cum Széplak – Apáthi), alebo taká Hačava (farnosť / Falucska, Hacsava)? Takto nejako by mohlo vyzerať orientačné vytýčenie, kde všade mohla byť na konci 18. a začiatku 19. storočia významnejšia prítomnosť „ruthénskeho“ obyvateľstva v okolí Košíc, alebo už ich potomkov.

  Príchod Ruthénov na Slovensko bol postupný, prebiehal najskôr v niekoľkých vlnách a pomerne dlhé obdobie Táto skutočnosť sa dá vypozorovať na dátumoch vznikov jednotlivých obcí na území Slovenska, o ktorých sa vie, že boli pôvodne (zakladané, prípadne v priebehu času osídľované) alebo stále sú rusínske. Napríklad: Čirč (Csircs) má potvrdenú existenciu už v roku 1243 – „Par. Ant. anno 1243. jam exstitit, (1903, s. 102)“ [historické pramene (1851, 1. Zväzok, s. 221) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa, blízko Popradu a Galície…,“ pozn.]; Malcov (Malczov, Malczó, Malyczó) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 67)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 64) uvádzajú: „…rusínsko-slovenská dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Kružlov (Kruszló) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 65)“ [historické pramene (1851, 2. Zväzok, s. 277) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Lukov (Lukó) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 67)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 51) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Legnava (Lagnó, Laghno) má potvrdenú existenciu už v roku 1366 – „Qua possessio anno 1366. jam exstitit, (1903, s. 104)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 8) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa, neďaleko Popradu na okraji Galície…,“ pozn.]; ale už pri dedine Šarišské Jastrabie (Jesztreb) sa hovorí o roku 1590 – „Par. Ant. anno 1590. jam exstitit, (1903, s. 103)“ [historické pramene (1851, 2. Zväzok, s. 156) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Nižná Pisaná (Alsó Piszana) má potvrdenú existenciu v roku 1610 – „Par. haec anno 1610. jam exstitit, (1903, s. 75)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 51) uvádzajú: „Pisana, (Alsó és Felsö) 2 rusínske dediny, Šarišská župa…,“ pozn.] Na týchto niekoľkých údajoch je evidentné stáročia prebiehajúce osídľovanie odľahlých území dnešného Slovenska, z ktorého tá najpodstatnejšia časť sa odohrala niekedy v 14.-18. storočí.

  POZNÁMKA: Uvedené dátumy nemusia byť úplne presné, slúžia primárne na ilustráciu myšlienky časového rozloženia príchodu „ruthénskych kolonistov“ na neobývané územia. Vychádzal som z dokumentu z roku 1903 a je veľmi pravdepodobné, že za viac ako 120 rokov sa našli mnohé iné údaje, i keď ja som si tieto dáta priebežne overoval a nie sú (možnože na pár výnimiek) vo výraznom rozpore so súčasnými zisteniami.

  Z tohto hľadiská predstavuje mesto Košice a jeho okolie isté špecifikum. Vzhľadom na ekonomickú významnosť tohto regiónu sa doňho nesťahovali iba Rusnáci, pre ktorých to bol prvý stret s novou vlasťou, ale aj pôvodom Rusnáci – narodení už na Slovensku. Tí takto prichádzali za vzdelaním a hlavne lepším živobytím z citeľne chudobnejších pomerov prevládajúcich v odľahlých a menej rozvinutých regiónoch: „…ich kultúrny stav je mimoriadne nízky a chudoba hraničí so zanedbanosťou [mizériou, biedou, opustením sa; pozn.] (Berzeviczy, 1918)“ V roku 1906 bol v Liverpoole vydaný cestopis s názvom „A Tour in the Alps of Dauphiné and A Tour in the Carpathians“, ktorý napísala Emily Hornby. V tejto knihe (s. 100) sa píše o tom, ako sa táto pani cestovateľka dostane do Košíc (Kaschau). Po príchode sa dobre vyspí, ráno sa umyje, no a čo nevidí: „Katedrála je na rovnakej ulici, ako je i náš hotel. (…) Na trhoch sa to už hemžilo ľuďmi a bolo tam množstvo vidiečanov v slovanských krojoch – ženy mali pestrofarebné sukne, vyšívané vesty a ružové, ako aj biele tašky prehodené cez chrbát, ich nohy boli odhalené ani nie po kolená.“ Týmito ženami boli Slovenky, ale určite i nejaké tie Rusínky.

  POZNÁMKA: Áno, mohlo sa stať, že sa niekde popri Rusnákoch vyskytli aj nejaké tie rodiny „Valachov“, ale ja osobne predpokladám, že v tomto geografickom priestore – okolie Košíc – drvivú väčšinu vždy tvorili spomenutí Rusnáci, nakoľko nemám žiadnu vedomosť o tom, kde by sa tu niekedy používal bohoslužobný jazyk „Lingua Valachica“, ktorý bol v minulosti pomerne bežným v oblastiach pohraničia maďarsko-ukrajinsko-rumunského.

  Najčastejším proti-argumentom v tejto debate určite bude: „Ale i tak! Prítomnosť gréckokatolíkov nemusí automaticky znamenať ich ‚ruthénsky‘ pôvod!“ Preto sa potvrdeniu tejto skutočnosti povenujme o čosi rozsiahlejším spôsobom. Ono to takto vo všeobecnosti zvyklo byť. Mukačevská gréckokatolícka eparchia existovala dávno pred jej prešovskou alebo košickou odnožou. Čiže ten ťah približne odkiaľ sa táto viera na Slovensko šírila, z akej svetovej strany – je naznačený, ale hlavne – aké etnikum ju do tejto oblasti v najväčšej miere prinášalo? Toto je asi vcelku zrejmé. Skúsme to inak. « „Na to však knieža Kocel [syn Pribinu, pozn.] ustanovil Metoda biskupom v Panónii…, (Magnae Moravie Fontes Historici I., s. 196)“ » Cyril a Metod priniesli do našich končín istý obrad. Ale ten obrad nebol z Ríma. Takýto podstatný fakt sa z debát pričasto čudesne vytráca. Nie všetkým je príjemný. Po zániku Veľkej Moravy, etapovitom ovládnutí jednotlivých častí Slovenska, došlo napokon k vzniku štátneho celku, ktorého sa Slováci stali súčasťou – vzniklo Uhorsko. „Snaha kresťanských misionárov v Uhorsku bola korunovaná úspechom. V roku 993 svätý Vojtech, pražský biskup, vstúpil na územie Uhorska a zostal tam až do okamihu, keď konvertoval a pokrstil niekoľkých členov vládnucej rodiny…, (Birinyi, 1924)“ a napokon aj samotného Štefana I., neskôr korunovaného za prvého uhorského kráľa. Týmto aktom sa katolicizmus – „Rímsky obrad“ – stal štátnym náboženstvo Uhorska. Aladár Kriesch-Körösföi k tomu dodáva: „Kňazi, ktorí za kráľa Štefana a jeho nasledovníkov obrátili krajinu na kresťanstvo boli nemeckého a ‚latinského‘ pôvodu. Za nimi nasledovali obchodníci a kolonisti, ktorí prechádzali celou zemou a všade zakladali mestá popri usadlostiach, ktoré už existovali a boli väčšinou ‚rímskeho pôvodu‘. (Holme, 1911)“ Kráľovi Štefanovi na tomto skutočne záležalo: „Osobne navštívil i tie najodľahlejšie časti krajiny a rozširoval tam kresťanské pravdy… (…) Potom, čo bolo konvertovanie Maďarov ukončené, Štefan usporiadal Kresťanskú cirkev na firemnej báze. Rozdelil Uhorsko na cirkevné dištrikty a do čela každého dištriktu umiestnil cirkevného vodcu. (Birinyi, 1924)“ Čo v podstate urobil tento uhorský kráľ? Vymenoval si [ak mám dobré informácie, tak finálne „odobrenie“ dával pápež, pozn.] naprieč celou krajinou svojich – jemu naklonených – kňazov. Tak to čítam ja. Týchto podporoval a oni sa mu odvďačovali ovplyvňovaním plebsu – podľa toho, ako dobre sa o týchto cirkevných hodnostárov kráľ staral: „…bohatstvo a vysoké spoločenské postavenie duchovenstva im poskytovalo množstvo príležitosti k zmyselným pôžitkom. Biskupi, opáti a vyšší predstavitelia cirkví v Uhorsku boli vo všeobecnosti bohatými vlastníkmi pozemkov, ktorí v rámci panujúceho feudálneho systému často rozhodovali nielen o tomto majetku, ale aj o životoch a slobodách svojich poddaných. Niet preto divu, že namiesto toho, aby pásli baránky Kristovho stáda, zaplietali sa do svetského podnikania a záležitostí štátu, pričom ich životy boli notoricky nevhodné na oslavu evanjelia. (Craig, 1854)“ Slováci už mali prijaté kresťanstvo, mali svoj obrad, mali SVOJICH kňazov, no tých postupne nahradzovali tí – rímskokatolícki. Čo sa dialo potom? Husiti, reformácia, protestanti, luteráni, kalvíni (reformisti), proti-reformácia, jezuiti! Na ilustráciu: „Cordatus potom šiel za Lutherom a z Wittenbergu poslal Jána, svojho splnomocnenca, do Uhorska s cieľom – rozširovať písomnosti Luthera. Maďari ho zajali a upálili na hranici spoločne so všetkými knihami, ktoré mal pri sebe, (Balogh, 1906)“ – bolo to skrátka dosť divoké, a keď už bolo „domorodé“ obyvateľstvo Slovenska nadobro „spracované a konvertované“ na rímskokatolíkov, evanjelikov a ďalšie konfesie, tak v tom tu začali do rôznych častí krajiny prichádzať Rusíni a spoločne s nimi začalo malé – nikým nepovšimnuté – kultúrne obrodenie: návrat „byzantského obradu“. VEĽMI zjednodušene a nahrubo podané, napr.: predsa len tá cirkev vyzeral o poznanie inak v časoch Veľkej Moravy a v 14.-15. storočí (Rím vs. Orthodoxia – veľká schizma a pod.)

  Je veľmi podstatné si uvedomiť, za akých ďalších okolností táto rekatolizácia v týchto končinách prebiehala. Niečo naznačuje Le Correspondant“ (1853) v článku s názvom „Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie“ [„Pápeži a cári – Vzťahy medzi Svätou stolicou a Ruskom“, pozn.] je venovaný záležitostiam úzko súvisiacim s 13. storočím a môžete sa v ňom dočítať: „A keby aj Rusko na seba zabudlo, pápeži naň nezabudli. Keďže ho nemohli vyrvať zo svojich osudových predsudkov, Inocent III. [zomrel v roku 1216, pozn.] sa postaral o to, aby aspoň voľačo také nebolo nákazlivé, a snažil sa vytvoriť akýsi ochranný pás na tejto hranici katolíckeho sveta tým, že podporoval horlivosť biskupov Livónska a Estónska a schválil rád ‚Rytieri meča‘ (1204) [niekedy uvádzaný aj ako ‚Rád mečových bratov‘, pozn.], založený arcibiskupom brémskym, s cieľom odraziť nájazdy pohanov [boli to najmä pohanské národy z pobaltského regiónu: Livónci, Estónci a ďalšie kmene pozdĺž pobrežia Baltského mora, než prijali kresťanstvo, pozn.] a Rusov; reformoval mravy poľského duchovenstva, ktoré sa zdalo prevziať tie ruského duchovenstva, s ktorým žilo v kontakte; a napokon posilňoval väzby cirkevnej jednoty medzi Ruthénmi, bezprostrednými susedmi Rusov [použitá fráza: ‚…les Ruthènes, voisins immédiats des Russes,‘ pozn.]

  Existuje množstvo historických dokumentov, ktoré väzbu „Ruthéni – gréckokatolíci“ potvrdzujú. Krátky úryvok z knihy „Allgemeine historische Weltbeschreibung“ [„Všeobecný historický opis sveta“, pozn.] Giovanniho Botera vydanej v roku 1612: „Pod menom Reußen alebo Ruthén… [použité označenie ‚Ruthener‘, pozn.] (…) Táto oblasť, ktorá susedí s Podolím, sa však nazýva Červená Rus… Červená Rus je rozsiahla krajina, ktorá hraničí na jednej strane s Poľskom a Uhorskom a na druhej strane s Podolím a Volyňou, a je bohatá na hospodárske zvieratá a obilie. Šľachta a meštianstvo sú prevažne katolíci a verní rímskej cirkvi, zatiaľ čo obyčajní vidiečania sú veriaci gréckokatolíckej cirkvi. (s. 83)“ Daniel Speer sa v západných zdrojoch popisuje ako spisovateľ, cestovateľ a skladateľ nemeckého pôvodu. Pravdou ale je, že veľká časť jeho života prebiehala na Slovensku. V jeho diele (vydanom v roku 1683) s názvom „Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS“ [„Uhorský alebo dácky SIMPLICISSIMUS“, pozn.] sa píše: „Vydal som sa teda na cestu s gréckymi obchodníkmi, od ktorých som sa dozvedel zvláštnu vec o jednom z mojich školských priateľov zo Ziperlandu [Spiš, pozn.], ktorý bol Rusnák a gréckokatolíckeho vierovyznania [použitá fráza: ‚…ein Rusnak und Griechischer Religion…,‘ pozn.], bol v Konštantínopole u patriarchu Canglera, ktorého som veľmi túžil navštíviť. Tento grécky obchodník mi povedal, že ho zo školy priviedol so sebou z Eperies [Prešov, pozn.] ako sluhu a priateľa, a  tam ho povýšil, a tak som mal v tomto gréckom obchodníkovi veľmi priateľského sprievodcu a spoločníka na cestách až do Konštantínopolu… (s. 226)“ „Brünner Zeitung“ [„Brnianske noviny“, pozn.], vo svojom vydaní z 20. mája 1795, informujú o pomeroch v meste Lublin [dnes súčasť Poľska, pozn.] takýmto spôsobom: „Obyvatelia sú v súčasnosti Poliaci, Nemci, Rusnáci (alebo grécki katolíci) a Židia… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“ „The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI.“ v roku 1838 pri popise situácie v Galícii dodáva: „Poľnohospodárstvo v Galícii je v zlom stave; farmárske vozy sú vyrobené bez použitia železa, kone sa nikdy alebo len zriedka používajú na orbu a farmári si môžu len ťažko dovoliť hnojiť svoju pôdu. (…) Z obyvateľov je približne 2 900 000 poľského pôvodu, ktorí žijú prevažne v západných provinciách, a 1 900 000 sú Ruthéni alebo Rusnáci [presná citácia: ‚…Ruthenes or Russniaks…,‘ pozn.], …sú početní aj na maďarskej strane Karpát: obývajú oblasti Galície východne od Sanu. (…) Grécko-katolíci, väčšinou Rusnáci [použitá fráza ‚Russniaks‘, pozn.], majú taktiež svoje arcibiskupstvo vo Ľvove a biskupa v Przemyśle… (s. 42)“ Victor Adolphe Malte-Brun v roku 1840 napísal: „Rusnáci alebo Ruthéni [použité označenie: ‚Les Rousniaques ou Ruthènes…,‘ pozn.] pochádzajú z Červenej Rusi, odkiaľ pravdepodobne emigrovali okolo 11. storočia. Obývajú župy: Šariš, Berežskú župu, Ugočskú župu, Užskú župu, Zemplín a časť Marmarošskej župy. Udržiavali vzťahy so svojimi starými krajanmi z Galície, ale žiadne si nenadviazali so svojimi novými susedmi, hoci hovoria dialektom toho istého jazyka [tj. slovanským jazykom, pozn.]; preto zostali takmer divochmi, bez priemyslu a v chudobe. Vyznávajú grécke náboženstvo.“ V roku 1848 sa vo francúzskom „Revue de Paris“ objavil článok s názvom „Mélanges – Chants Populaires des Gréco-Slaves“ [„Zbierky – Populárne spevy grécko-slovanské“, pozn.], kde sa píše: „…Ruthéni z Galície [použité označenie ‚Ruthènes‘, pozn.] a južného Ruska, ktorí zostali verní gréckemu obradu a východným zvyklostiam, si od otca k synovi zachovali a dodnes spievajú vo svojich chatrčiach oslnivú poéziu presýtenú krásou.“ V knihe Christiana Friedricha Pfeffel von Kriegelsteina – vydanej v roku 1849 – môžete nájsť: „To isté platí aj pre Galíciu, ktorej obyvateľstvo je zložené v rovnakom pomere z Poliakov a Rusínov alebo Ruthénov gréckokatolíckeho vierovyznania [presná citácia: ‚…de Russiens ou Ruthènes du rit grec-uni,‘ pozn.]“ „La Hongrie – Ancienne et Moderne“ [„Uhorsko – Staré a moderné“, pozn.] vydané v roku 1851, pod dohľadom M. J. Boldenyiho, charakterizuje ruthénske etnikum takto: „Ruthéni alebo Rusnáci… [presná citácia: ‚Les Ruthènes ou Rusniaques…,‘, pozn.] (…) Zmenili náboženstvo, keďže nasledujú grécky obrad, ale miešajú ho s bizarnými praktikami a pridávajú k nemu tie najextravagantnejšie legendy, takže ich možno bez väčšej urážky obviniť, že sa zmenili len v oblasti poverčivosti. (s. 154)“ Pozoruhodný vhľad do života Ruthénov priniesol v roku 1855 francúzsky spisovateľ a cestovateľ Albert Montémont. V jeho diele „Voyages en Europe“ [„Cestovanie po Európe“, pozn.], v časti venovanej cestám po Uhorsku niekedy okolo roku 1848, sa nachádza rozsiahly blok textu zaoberajúci sa detailami života v obci Jasiňa [Podkarpatská Rus (Zakarpatie), pozn.] na podklade toho, čo zaznamenal pán de Gérando: „Nasledovali sme obyvateľov do gréckej cerkvi, kam sa schádzali vo veľkom počte. Skupiny sedliakov, niektorí kľačiaci, iní stojaci, všetci oblečení v živých farbách, tvorili originálny a zaujímavý obraz, ktorého pozadie predstavoval ikonostas žiariaci zlatom a farbami. Ruthéni, (…), doháňajú svoju náboženskú oddanosť [zbožnosť, pozn.] až do fanatizmu.“ Rok 1919 a kniha „The Ruthenian Question in Galicia“: „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíci…“ Alebo sa pozrime na takýto popis stavu spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“ A na záver tohto bloku by som rád uviedol zabudnutý príbeh, ktorý potvrdzuje moje hypotézy uvedené v tomto članku. Našiel som ho vo francúzskych novinách „Le Moniteur Universel“ z 2. augusta 1821: „Cár Alexander [ruský cár Alexander I. Pavlovič, pozn.], ktorý smeroval z tohto hlavného mesta k hraniciam Galície, dorazil do dediny Garadna [alebo Jaradná – dnes maďarská dedina blízko slovensko-maďarských hraníc, pozn.], ktorá patrí do okresu Košice a je obývaná Rusnákmi [použité označenie ‚Russniakes‘, pozn.], národom slovanskej rasy. Keď sa dozvedel, že krásny kostol v dedine, ktorý nemal zvonicu, patrí ku gréckemu obradu, Jeho Veličenstvo vystúpilo, s veľkou úctou si prezrelo interiér kostola, a keď sa chystalo späť do kočiara, odovzdalo sto zlatých dukátov do rúk farára.“

  Ako je inak možné, že tie populačne najvýznamnejšie centrá gréckokatolíkov boli VŽDY tam, kde bol početný výskyt samotných Rusnákov? A kde títo Rusnáci neboli, tam takto podstatných centier v historických dokumentoch niet. Ako je možné, že rozširovanie gréckokatolíckej viery na Slovensku prebiehalo súbežne s tým, ako sa Ruthéni (ich potomkovia) začleňovali do štruktúr spoločnosti? Mne sa jednoducho ťažko verí predstave, ako si v niektorej obci – z nejakej ľubovôle – zvolili vieru, ktorá nebola pre danú oblasť typickou, pričom hneď v niekoľkých vedľajších túto vieru zavrhli. Ja skôr verím teórii, že gréckokatolícka viera do týchto oblastí bola primárne donesená spoločne s obyvateľstvom, ktoré dané obce (spolu)-osídľovalo, a táto viera reflektovala ich etnicitu. Čo som vypozoroval, ono to takto nejako bolo aj s inými národnosťami v rámci Uhorska – každá inklinovala k „tej svojej“ cirkevnej ustanovizni. Otázka asimilácie a neexistujúcej historickej pamäte v otázke svojich predkov a ich vierovyznania? Toto je už na inú debatu.

  Dokonca som si na potvrdenie tejto svojej teórie zaobstaral a preštudoval ďalší významný historický dokument s názvom „Magyarország Geographiai Szótára / I. Kötet, II. Kötet, III. Kötet, IV. Kötet [Geografický slovník Maďarska / 1. Zväzok, 2. Zväzok, 3. Zväzok, 4. Zväzok]“ (1851), kde sú všetky mestá, dediny a opustené miesta vtedajšieho Uhorska podrobne popísané v abecednom poradí. Ešte než sa pustím do uvedenia mojich zistení, musím upriamiť pozornosť na nasledovné: v tomto geografickom slovníku sa používajú maďarské termíny pri označení typov dedín a obcí podľa prevažujúcej národnosti v nich, ako sú – „magyar“ = Maďar; „tót“ = Slovák; „német“ = Nemec; „oláh“ = označenie ľudí rumunskej národnosti, presnejšie Valachov; „orosz“ = znamená Rus, ale v tomto kontexte sa takýto historický termín používal na označenie oblastí a dedín obývaných „Ruthénmi“ (Rusínmi) v Uhorsku. „Blätter für Literatur, Kunst und Kritik“ [„Časopis pre literatúru, umenie a kritiku“, pozn.] z 10. júna 1835: „…ale sami sa nazývajú Rusínmi (Ruthénmi) [použité označenie ‚Russinen (Ruthener)‘, pozn.] a Maďari ich nazývajú ‚Orosz-emberek‘ (‚Russi homines‘) [doslova ‚ruskí ľudia‘, pozn.]“ A teraz k zisteniam o obciach z okolia mesta Košice:

  • BELŽA (označené ako „Bölzse“) má uvedené (1851, 1. Zväzok, s. 165) uvedené: „…3 rusínsko–slovenské dediny [‚orosz-tót falu‘, pozn.] v Abovskej župe… 138 rímskokatolíckych veriacich, 318 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 208 (1814), 232 (1816), 291 (1838), 264 (1844) a 188 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 5 reformovaných, 10 židovských. V Szigeth-Bölzsén je gréckokatolícky ‚materský‘ kostol.“
  • ČAŇA (označené ako „Csány“) má uvedené (1851, 1. Zväzok, s. 199): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 430 rímskokatolíckych veriacich, 59 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 94 (1814), 90 (1816), 107 (1838), 100 (1844) a 64 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 8 evanjelikov, 350 reformovaných, 60 židovských.“
  • GYŇOV (označené ako „Gönyö“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 55): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 170 rímskokatolíckych veriacich, 130 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 24 (1814), 98 (1816), 158 (1838), 173 (1844) a 89 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 40 reformovaných, 15 židovských.“
  • SEŇA (označené ako „Szinna“ a „Senya“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 137) uvedené: „…maďarsko–slovensko–rusínska dedina [‚magyar – tót-orosz falu‘, pozn.] v Abovskej župe… 762 rímskokatolíckych veriacich, 240 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 138 (1814), 126 (1816), 188 (1838), 100 (1844) a 220 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 27 evanjelikov, 397 reformovaných, 159 židovských.“
  • KECHNEC (označené ako „Kenyhecz“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 200): „…maďarsko–slovenská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 424 rímskokatolíckych veriacich, 42 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 87 (1814), 62 (1816), 110 (1838), 99 (1844) a 125 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 19 reformovaných, 87 židovských.“
  • ŽDAŇA (označené ako „Zsadány“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 199): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 310 rímskokatolíckych veriacich, 78 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 91 (1814), 94 (1816), 132 (1838), 130 (1844) a 115 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 1 evanjelik, 215 reformovaných, 130 židovských.“
  • SKÁROŠ (označené ako „Szkáros“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 141): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 459 obyvateľov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 88 (1814), 74 (1816), 84 (1838), 80 (1844) a 91 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]“
  • KOŠICKÝ KLEČENOV (označené ako „Kelecsény“ a „Kleczenon“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 195) uvedené: „…rusínska dedina [‚orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 25 rímskokatolíckych veriacich, 211 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 180 (1814), 182 (1816), 123 (1838), 110 (1844) a 211 (1903 – cum Borda praed.) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]. ‚Materský‘ kostol Gréckokatolíckej cirkvi.“
  • SVINICA (označené ako „Szinye“ a „Swinica“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 137): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 176 rímskokatolíckych veriacich, 153 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 186 (1814), 189 (1816), 151 (1838), 180 (1844) a 230 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 70 evanjelikov, 190 reformovaných, 32 židovských.“
  • ĎURKOV (označené ako „Györke“ a „Gyurkov“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 73): „…maďarsko–slovenská dedina [‚magyar-tot falu‘, pozn.], Abovská župa… 150 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 77 (1814), 77 (1816), 86 (1838), 85 (1844) a 91 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 230 reformovaných, 40 židovských.“
  • VYŠNÁ MYŠĽA (označené ako „Mislye Felsö“) má uvedené (1851, 3. Zväzok, s. 105): „…slovensko-nemecko-maďarská dedina [‚tót-német-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 705 rímskokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 92 (1814), 74 (1816), 40 (1838), 33 (1844) a 43 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 45 reformovaných, 7 židovských.“
  • NIŽNÁ KAMENICA (označené ako „Kemencze Alsó“ a „Dolní Kamenic“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 197): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 65 rímskokatolíckych veriacich, 41 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 47 (1814), 53 (1816), 45 (1838), 50 (1844) a 88 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 130 evanjelikov, 120 reformovaných, 12 židovských.“
  • KRÁĽOVCE (označené ako „Királynép“ a „Kralowce“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 221) uvedené: „Abovská župa, slovensko–rusínska dedina [‚tót-orosz falu‘, pozn.]… 241 rímskokatolíckych veriacich, 114 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 91 (1814), 101 (1816), 143 (1838), 155 (1844) a 96 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 82 evanjelikov, 11 reformovaných, 12 židovských. Gréckokatolícky kostol.“
  • CHRASTNÉ (označené ako „Haraszti“ a „Krasne“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 89) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 145 rímskokatolíckych veriacich, 80 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 160 (1814), 166 (1816), 86 (1838), 83 (1844) a 31 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 130 evanjelikov, 18 reformovaných, 14 židovských.“
  • VAJKOVCE (označené ako „Vajkócz“ a „Walkowcze“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 255) uvedené: „Abovská župa, slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.]… 68 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 51 (1814), 52 (1816), 56 (1838), 59 (1844) a 44 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 69 evanjelikov, 205 reformovaných, 7 židovských.“
  • ROZHANOVCE (označené ako „Rozgony“ a „Rozchanovce“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 301) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 1027 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 109 (1814), 112 (1816), 131 (1838), 120 (1844) a 165 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 66 evanjelikov, 50 reformovaných, 230 židovských.“
  • PLOSKÉ (označené ako „Lápispatak“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 11) uvedené: „Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 380 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 215 (1814), 213 (1816), 194 (1838), 208 (1844) a 106 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]“
  • BUDIMÍR (označené ako „Budamér“ a „Budzimir“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 183-184) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 469 rímskokatolíckych veriacich, 58 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 195 (1814), 200 (1816), 128 (1838), 120 (1844) a 104 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 156 evanjelikov, 2 reformovaných, 24 židovských.“
  • BRETEJOVCE (označené ako „Beretö“ a „Brezegowce“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 123) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 274 rímskokatolíckych veriacich, 29 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 54 (1814), 72 (1816), 41 (1838), 43 (1844) a 45 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 54 evanjelikov.“
  • CESTICE (označené ako „Szeszta“ a „Czestice“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 129) uvedené: „…maďarsko–rusínska dedina [‚magyar-orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 140 rímskokatolíckych veriacich, 251 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 233 (1814), 234 (1816), 241 (1838), 239 (1844) a 145 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 420 reformovaných, 38 židovských. Gréckokatolícky kostol.“
  • ČEČEJOVCE (označené ako „Csécs“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 205) uvedené: „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 874 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 54 (1814), 59 (1816), 78 (1838), 50 (1844) a 55 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 300 reformovaných, 65 židovských.“
  • PERÍN-CHYM (platné pre časť Chym: označené ako „Him“, „Hym“ a „Hima“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 109) uvedené: „…maďarsko–rusínska dedina [‚magyar-orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 300 rímskokatolíckych veriacich, 115 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 166 (1814), 165 (1816), 112 (1838), 111 (1844) a 80 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 8 židovských.“
  • KOMÁROVCE (označené ako „Komarócz“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 236) uvedené: „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 148 rímskokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 101 (1814), 139 (1816), 144 (1838), 103 (1844) a 92 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelikov, 255 reformovaných, 4 židovských.“
  • VEĽKÁ IDA (označené ako „Nagy-Ida“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 128) uvedené: „…maďarská obec [‚magyar m.‘, pozn.], Abovská župa… 1158 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 264 (1814), 273 (1816), 265 (1838), 262 (1844) a 204 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 345 reformovaných, 185 židovských.“
  • MOKRANEC (označené ako „Makrancz“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 63) uvedené: „…maďarská obec [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 820 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 50 (1814), 53 (1816), 26 (1838), 26 (1844) a 44 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 7 evanjelikov, 64 reformovaných, 26 židovských.“
  • SLANSKÉ NOVÉ MESTO (označené ako „Ujvaros“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 241) uvedené: „Abovská župa, rusínsko–slovenská dedina [‚orosz-tót falu‘, pozn.]… 176 rímskokatolíckych veriacich, 304 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 237 (1814), 244 (1816), 305 (1838), 272 (1844) a 320 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 3 evanjelici, 6 reformovaných. ‚Materský‘ kostol Gréckokatolíckej cirkvi.“
  • KALŠA (označené ako „Kalsa“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 170) uvedené: „Abovská župa, rusínsko–slovensko-maďarská dedina [‚orosz-tót-magyar falu‘, pozn.]… 70 rímskokatolíckych veriacich, 160 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 121 (1814), 123 (1816), 151 (1838), 154 (1844) a 118 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 4 evanjelikov, 45 reformovaných, 4 židovských.“
  • RUSKOV (označené ako „Regete – Ruszka“ a „Ruszkow“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 305) uvedené: „…slovensko-maďarská obec [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 375 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 64 (1814), 61 (1816), 62 (1838), 69 (1844) a 56 (1903), pozn.], 7 evanjelikov, 64 reformovaných, 26 židovských.“
  • SLANČÍK (označené ako „Szaláncz – Kis“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 57-58) uvedené: „Slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.]. Abovská župa… 171 rímskokatolíckych veriacich, 23 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 45 (1814), 41 (1816), 36 (1838), 29 (1844) a 52 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelikov, 60 reformovaných, 27 židovských.“
  • SADY NAD TORYSOU (označené ako „Zdoba“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 324) uvedené: „V Abovskej župe rusínska dedina [‚orosz f.‘, pozn.]… 102 rímskokatolíckych veriacich, 164 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 112 (1814), 132 (1816), 95 (1838), 94 (1844) a 168 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 22 evanjelici, 3 reformovaných. Gréckokatolícky kotol.“
  • OLŠOVANY (označené ako „Osva“ a „Olssowján“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 171) uvedené: „Slovensko-nemecko-maďarská dedina [‚tót-német-magyar falu‘, pozn.]… 445 rímskokatolíckych veriacich, 43 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 46 (1814), 47 (1816), 35 (1838), 39 (1844) a 40 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 110 reformovaných, 4 židovských.“
  • KOŠICKÁ POLIANKA (označené ako „Lengyelfalva“ a „Polyánka“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 22) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa: 468 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 41 (1814), 47 (1816), 20 (1838), 32 (1844) a 62 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelici, 62 reformovaných, 26 židovských.“
  • VYŠNÁ HUTKA (označené ako „Hutka – Felsö“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 127) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa, 204 rímskokatolíckych veriacich, 50 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 162 (1814), 169 (1816), 142 (1838), 130 (1844) a 96 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 20 evanjelici, 5 reformovaných, 4 židovských.“
  • NIŽNÁ MYŠĽA (označené ako „Mislye – Alsö“ a „Dolna Missla“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 105) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 767 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 137 (1814), 169 (1816), 127 (1838), 127 (1844) a 163 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 1 reformovaný, 1 evanjelik, 8 židovských.“
  • HAČAVA (označené ako „Falucska“ a „Hacsava“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 4) uvedené: „Rusínska dedina [‚orosz falu‘, pozn.], v Turnianskej župe, blízko Spišskej a Abovskej župy: 9 rímskokatolíckych veriacich, 645 gréckokatolíckych veriacich (!!!) [iné historické pramene uvádzajú počet 496 (1814), 503 (1816), 608 (1838), 630 (1844) a 603 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]. Gréckokatolícka farnosť.“

  POZNÁMKA: V tomto výpise som si dovolil na označenie počtu gréckokatolíckych veriacich („počet duší“) použiť skratku: „G.R.C. Nrus. Animar.“ (Graeci Ritus Catholicorum Numerus Animarum). Zároveň by som upozornil, že uvedené štatistiky sú informačné. Niekedy som pri ich získavaní musel spočítavať dáta pre jednotlivé časti obcí, inokedy už započítané boli. Označovanie toho, čo sa s čím spočítavalo sa neraz jednoducho v priebehu času menilo. Ja som nepísal vedeckú štúdiu, tak som si nelámal nejako krkolomne hlavu nad niektorými údajmi, nepátral po označeniach, význame i tej najmenšej skratky, ale som sa snažil, čo najrýchlejšie dostať, k čo možno najlogickejšiemu a najpresnejšiemu riešeniu mojich váhaní. Spracovával som cca. 35 dedín a pre každú z nich som musel vyhľadať 6 údajov = 210 hľadaní v latinsky a maďarsky písanom texte, kde neraz bola daná obec pomenovaná v rôznych dokumentoch… odlišne.

  Čo dodať. Ako môžete vidieť i vy samotní, dal som si skutočne tú námahu a overil svoje tvrdenia vyslovené na podklade informácii z Mukačeva (1814, 1816), tentokrát pre zmenu informáciami z Pešte (1851). Ďalej som pre lepšie vyobrazenie demografickej dynamiky doplnil štatistické informácie z Prešova (1838, 1844, 1803). A nie je pre mňa nijakým prekvapením: oni sa vám navzájom… tak nejako dopĺňajú. Ako je vidieť, aj v samotnom administratívnom centre Uhorska mali k dispozícii dosť podrobný prehľad o národnostnom zložení obyvateľstva. A nielenže sa dokázalo zachytiť v okolí mesta Košice mnoho roztrúsených dedín, kde bola potvrdená početná prítomnosť gréckokatolíkov, ale najpodstatnejším je: jednoznačné poukázanie na existenciu mnohých dedín, ktoré boli národnostne – v tých časoch i naďalej – „RUTHÉNSKE“ (rusnácke, rusínske). Toto obdobie, ktoré som tu „štatisticky vykresľoval“, by som ja sám nazval takým „medziobdobím“: ešte stále existovali usadlosti, kde si ich obyvatelia zachovávali historickú pamäť spojenú s ich národnostnými odlišnosťami a svoju vieru, no inde už Rusíni prešli procesom asimilácie, i keď si dokázali – predsa len – zachovať aspoň vieru svojich predkov.

  Vyššie som vyslovil hypotézu: viera do týchto oblastí bola primárne donesená spoločne s obyvateľstvom, ktoré dané obce osídľovalo, a táto viera reflektovala ich etnicitu. Keď sa človek pozrie na dáta, ktoré som tu uviedol, tak mne osobne naozaj z tohto vychádza takýto záver: košické okolie osídľoval aj významný počet „kolonistov“ ruthénskeho pôvodu. Tam, kde ich bolo viac, kde boli koncentrovanejší, tam si dokázali svoje národnostné špecifiká udržať po dlhšiu dobu. Z uvedených dát je rovnako zrejmé, že v mnohých dedinách, i keď tvorili nemalú skupinu, vždy ostávali v menšinovom postavení. Tak či onak, úplne očividným je postupné strácanie „rusínstva“ a preberanie „slovenského“.

  Zaujímavým príkladom v tomto je obec Hačava. Tá je zo všetkých strán obklopená mestami a dedinami s významným podielom obyvateľov maďarskej a nemeckej („Mantáci“ – karpatskí Nemci) národnosti. V blízkosti tejto obce máme: Štós, Medzev, Jasov, Moldavu nad Bodvou, Turňu nad Bodvou. Kto vie niečo o histórii, tak vie veľmi dobre, k akým národnostiam sa hlásili v 19. storočí obyvatelia vymenovaných usadlostí. Medzi nimi? Prásk! Gréckokatolícka farnosť v rusínskej obci s takmer 700 obyvateľmi. Nepochopiteľné, absolútna anomália. Ako to vyzerá s touto obcou dnes? Drvivá väčšina obyvateľstva Hačavy sú – Slováci, k Rusínom sa nehlási prakticky nikto (!!!), i keď ako rodný jazyk (používaný doma) uvádza približne tretina jazyk rusínsky a – opäť – drvivá väčšina sú gréckokatolíci. Azda najznámejším príkladom kompletného „poslovenčenia“ obyvateľstva je obec Šumiac: „Sumjácz, rusínska dedina… (1851, 4. Zväzok, s. 45)“

  Moju teóriu taktiež podporujú nižšie uvedené informácie o používanom bohoslužobnom jazyku v jednotlivých farnostiach:

  • BELŽA: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Hungarica et Slavica (1903)
  • KOŠICKÝ KLEČENOV: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • KRÁĽOVCE: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica (1903)
  • CESTICE: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • SLANSKÉ NOVÉ MESTO: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • SADY NAD TORYSOU: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • HAČAVA: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica (1903)

  Vo všetkých farnostiach bol v roku 1838 hlavným bohoslužobným jazykom – „Slavo-Ruthenica“, čiže „ruthénsky jazyk“. Budem opakovať slová zo svojho minulého príspevku: „…či tá „Lingua Ruthenica“ bol naozaj ten „ruthénsky jazyk“ vo svojej najčistejšej podobe a nebola za týmto pojmom skôr akási varianta „cirkevnej slovančiny na ruthénsky spôsob“. (…) Ale nie je to tak podstatné. Podstatným je meno národa – „Ruthéni“, ktorý vtisol tomuto svoj špecifický ráz a jeho meno bolo nezmazateľne zachytené v názve tohto bohoslužobného jazyka.“ Ono to o niečom svedčí, ak chodia nejakí tí ľudia práve na „slavo-ruthénske“ omše. Čo už som vyššie spomínal, strata akejsi národnostnej identity je potom zrejmá pri farnosti Belža, kde v roku 1903 „Slavo-Ruthenica“ prestáva byť hlavným používaným bohoslužobným jazykom (prestáva sa používať úplne) a objavuje sa tam – „Slavica“.

  Na záver? Môj záujem o túto tému odštartovalo listovanie v historických dokumentoch z Mukačevskej a Prešovskej gréckokatolíckej diecézy. Fakt, že mnohé farnosti z okolia Košíc niekedy spadali priamo pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie ma okamžite zaujal. Vedel som, akí veriaci sa k týmto biskupom hlásili. „Ruthéni“. Potom som v týchto dokumentoch zistil, že bohoslužobným jazykom gréckokatolíckych farnostiach v okolí Košíc bola „Lingva Slavo-Ruthenica“. Hm, toto už bolo naozaj podivné. Ponoril som sa teda do hlbšieho štúdia – prechádzal som dedinu za dedinou, aby mi pátranie v „Magyarország Geographiai Szótára“ (1851) definitívne naznačilo, že moje hypotézy by nemuseli byť úplnými sprostosťami, skôr naopak. V 19. storočí boli v okolí Košíc zjavne ešte mnohé príklady dedín, ktorých obyvatelia sa označovali za „Rusnákov“. Zdá sa, že ono to do seba akosi zapadá. Pri zvážení takýchto najelementárnejších informácii. A práve preto by si táto krátka štúdia zaslúžila EŠTE OMNOHO DÔKLADNEJŠIU analýzu a spracovanie týchto dát z hľadiska všetkých možných súvislostí. Snáď by sa tým ukázali mnohé iné rozmery, ktoré by ešte výraznejšie potvrdzovali moje domnienky, alebo by ich naopak vyvrátili. Určite by tento článok NEMAL BYŤ CHÁPANÝ V POLOHE NIEČOHO KONEČNÉHO, i preto ho neradím do sekcie „Rozpravy“, nakoľko pre mňa bol hlavne spísaním si poznámok, nájdených informácii a testom „výdatnosti“, testom MOŽNEJ pravdivosti, v čom si myslím, že svoju pozíciu ustojí. Je vlastne takým cieleným podnetom pre odštartovanie odbornej diskusie a hlbšieho bádania. Napadá mi hneď niekoľko otázok, ktoré by nebolo zlé zodpovedať. Napríklad, všeobecne sa vie, že Rusíni zvykli bojovať po boku uhorských panovníkov. Nedostávali, ako odmenu za svoje služby povolenie môcť sa nasťahovať? Nevstupovali niektorí z nich priamo do uhorskej armády? Takisto by táto mini-štúdia mala byť podnetom pre bežných ľudí, aby pátrali, pýtali sa a spoznávali identitu svojich predkov a rodov. K rusínskej národnosti sa naposledy prihlásilo nejakých 60-tisíc občanov Slovenska. Ja osobne som presvedčení, že skutočný počet občanov Slovenska majúcich vo svojom rodokmeni „ruthénsky element“ je URČITE v státisícoch. Pekný deň.

  PS: Pri písaní tohto článku ma prekvapila zaujímavá skutočnosť. Doteraz som netušil o tom, že v oblastiach dnešného Maďarska, ktoré hraničia so Slovenskom, je možné nájsť dediny, ktoré sú na tom obdobne, tj. predkovia ich dnešných obyvateľov by mohli byť mnohokrát práve Ruthéni. Vyššie uvedený príbeh z obce Jaradná to v podstate potvrdzuje. Ja som – vzhľadom na rétoriku maďarských predstaviteľov u nás a v Maďarsku – bol stále v tom, že ono tí občania maďarskej národnosti sú až po hranice a ešte kúsok za ňou. A síce som vedel o prítomnosti slovenských obcí v Maďarsku, no ešte k tomu, keď sa pridajú Rusíni a valašské obce – človek si potom začne uvedomovať, aké premiešané to v tom Uhorsku bolo a tie hranice sa neskôr nejako vytýčiť museli…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.
  • [2] BALOGH, Francis. History of the Reformed Church of Hungary. (USA) : Reformed Church Review, 1906. Cca. 70 strán.
  • [3] BERZEVICZY, Albert V., GRATZ, Gustav, ALEXANDER, Bernhard a kol. UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht, verwaltung und rechtspflege, landwirtschaft, industrie und handel, schulwesen, wissenschaftliches leben, literatur, bildende künste). Budapesť (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag Des Franklin-Vereines, 1918. 471 strán.
  • [4] BIRINYI, Louis K. The Tragedy of Hungary (An Appeal for World Peace). Cleveland – Ohio (USA) : Louis K. Birinyi, 1924. 346 strán.
  • [5] BOLDENYI, M. J. La Hongrie – Ancienne et Moderne (Histoire, Arts, Littérature, Monuments par Une Société de Littérateurs). Paríž (Francúzsko) : H. Lebrun, Libraire-Éditeur, 1851. cca. 480 strán.
  • [6] BOVILL. W. B. Foster. Hungary and the Hungarians. 1. vydanie, Londýn (UK) : Methuen & Co., 1908. cca. 480 strán.
  • [7] BOTERO, Giovanni (aka Ioannis Boteri). Allgemeine historische Weltbeschreibung. München [Mníchov, pozn.] (Nemecko) : Anthonij Hierats, 1612. 471 strán.
  • [8] Brünner Zeitung – Mittwoche, den 20 May 1795, Nro 40. Brünn [Brno, pozn.] (Rakúsko-Uhorsko) : Frag-Amt der k.k. Lehenbank, 1795.
  • [9] Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814. (Rakúsko-Uhorsko) : Stephani Ellinger, 1814.
  • [10] CRAIG, J. History of the Protestant Church in Hungary from the Beginning of the Reformation to 1850 with Special Reference to Transylvania. Boston (USA) : Phillips, Sampson and Company; New York (USA) : James C. Derby, 1854. 559 strán.
  • [11] HOLME, Charles (ed.) Peasant Art in Austria and Hungary. London, Paris, New York : The Studio Ltd., 1911. cca. 270 strán.
  • [12] HORNBY, Emily. A Tour in the Alps of Dauphiné and A Tour in the Carpathians. Liverpool (Anglicko) : J. A. Thompson & Co., Ltd.; 1906. cca. 170 strán.
  • [13] KAPRINAI, Štefan (aka Stephani Kaprinai). Hungaria Diplomatica Temporibus Mathiæ de Hunyad – Regis Hungariæ (Pars II.), Complectens Analecta Diplomatum, Aliórumque Documentorum res Hungarie Ejus Temporis Illustrantium, cum Epitome Prævia Historico-Diplomatica, ac Subjectis Scholis a Tempore Interregni ad Annum Usque MCCCCLXI. Vindobone [Viedeň, pozn.] (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Thomæ Nobilis de Trattnern, 1771. 598 strán.
  • [14] Le Moniteur Universel – 2. août 1821, No. 214. Paríž (Francúzsko), 1821.
  • [15] Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie. / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Sciences – Littérature – Beaux-Arts). Paríž (Francúzsko) : Librairie de Charles Douniol, Éditeur; 1853.
  • [16] Literarische Notizen. / Blätter für Literatur, Kunst und Kritik (Zur Bessern. Zeitschrift für Geschichte und Staatskunde.) – Mittwoch, den 10. Juni 1835, 46. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Beck, 1835.
  • [17] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [18] Magnae Moravie Fontes Historici I. (Prameny k dějinám Velké Moravy I.) Praha (Česko-Slovensko) : Universita J. E. Purkyně (filosofická fakulta) v Brne ve Státním pedagogickém nakladatelství, 1966. cca. 387 strán.
  • [19] Magyarország Geographiai Szótára (I. Kötet, II. Kötet). Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Nyomatott Kozma Vazulnál, 1851. cca. 600 strán.
  • [20] Magyarország Geographiai Szótára (III. Kötet, IV. Kötet). Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Nyomatott Kozma Vazulnál, 1851. cca. 660 strán.
  • [21] MALTE-BRUN, Victor Adolphe. Abrégé de la Géographie Universelle ou Voyage descriptif dans toutes les parties du monde. Paríž (Francúzsko) : Furne et Cie., Libraires-Éditeurs, 1840. cca. 1050 strán.
  • [22] Mélanges – Chants Populaires des Gréco-Slaves. / Revue de Paris. Paríž (Francúzsko), 1848.
  • [23] MONTÉMONT, Albert. Voyages en Europe. Paríž (Francúzsko) : J. Bry Ainé, Éditeur, 1855. cca. 350 strán.
  • [24] PFEFFEL von KRIEGELSTEIN, Christian Friedrich. Letres à Monsieur Emile de Girardin, Rédacteur de La Presse, Sur la Question Polonaise (Juin 1848). Mníchov (Nemecko) : George Franz, Libraire, 1849. cca. 40 strán.
  • [25] SETON-WATSON, Robert William (aka Scotus Viator). Racial Problems in Hungary. Londýn (UK) : Archibald Constable & Co. Ltd, 1908. cca. 650 strán.
  • [26] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1838. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Werfer, 1838.
  • [27] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1844. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingerianis, 1844.
  • [28] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1903. Prešov (Rakúsko-Uhorsko) : Arpádi Kósch, 1903.
  • [29] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Ad Annum 1816. (Rakúsko-Uhorsko), 1816.
  • [30] SPEER, Daniel. Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS, Vostellend Seinen wunderlichen Lebens-Lauff. 1683. 239 strán.
  • [31] The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI: Fuego, Tierra Del – Haddingtonshire). Londýn (UK) : Charles Knight and Co., 1838. 526 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/rutheni-na-slovensku-okolie-kosic-vyznamne-centrum-rusinov/

• ▐ Zverejnené: 10/07/2025

  └ Aktualizované: 13/07/2025 (14:38)

  Základný popis

  Úryvok z mimoriadne vzácneho historického dokumentu „Schematismus cleri Graeci ritus catholicorum – Dioecesis Munkácsensis“ (1899). Text ponúka jedinečný pohľad na identitu obyvateľov, ktorých biskupi sa označovali ako „biskupi Ruthénov“, Ruthénov – priamych predkov dnešných Rusínov (Rusnákov, Lemkov, Karpatských Rusov a ďalších).

  « Biskupi z Mukačeva? Biskupi Rusínov! (1899) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo

  Ak máte biskupov, ktorí o sebe prehlasujú, že boli vždy – predovšetkým – biskupmi Rusínov (Ruthénov); ak máte veriacich, ktorých bohoslužobný jazyk je rusínčina (ruthénčina); o akom etniku, národe sa teda zhovárame?

  *******
  Orientačný preklad časti textu na obrázku vyššie:

  „Stručný historický opis diecézy a biskupstva v Mukačeve.

  Biskupi z Mukačeva, niekedy vo všeobecnosti nazývaní ako ‚biskupi Ruthénov‘, mali pôvodne pod svojou jurisdikciou výhradne Ruthénov. Ruthéni – vždy verní gréckej viere [Gréckokatolícka cirkev, pozn.] – dnes obývajú hornaté oblasti žúp Horného Uhorska, ako sú: Spiš [Szepes], Šariš [Saros], Zemplín [Zemplen], Užská župa [Ung], Berežská župa [Bereg], Ugočská župa [Ugocsa], Marmarošská župa [Maramaros]. Tento región bol v 11-tom, 12-tom a 13-tom storočí zväčša prakticky opustený. (…) …tieto rozsiahle, no veľmi riedko obývané panstvá začali v priebehu času osídľovať. To znamená, že sa snažili zabezpečiť príchod ľudí spôsobom prilákania nových osadníkov (tzv. kolonistov) vhodných na obývanie týchto voľných miest, a to za určitých podmienok stanovených v listinách notárov a sudcov, ktoré boli vyjednané s poverenými vodcami kolonistov. Počiatky tohto osídľovania sa datujú do prvých desaťročí 14. storočia. (Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsensis, 1899)“

  *******

  Milí pocestní, práve ste si prečítali úryvok z naozaj významného historického dokumentu. V mojom osobnom archíve mám – k dnešnému dňu – dokopy 33 dokumentov (najstarší z roku 1814, najnovší z roku 1915) popisujúcich stav Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie – diecézy spadajúcej pod biskupov z Mukačeva, ale iba v málom počte z nich (z tých, ktoré mám k dispozícii) sú uverejnené riadky, ktoré sa odkláňajú od „teologicko-klerikálnych“ záležitostí k takémuto bližšiemu popisu spoločenských okolností a ponúkajú zaujímavé sociologické podnety pre ďalšie skúmanie.

  Ak ste na tejto webstránke po prvýkrát, tak sa možno i začudujete: „Kto sú títo záhadní – Ruthéni?“ Ono je to úplne zrejmé: ide o priamych predkov dnešných Rusínov (Rusnáci, Lemkovia, Karpatskí Rusi a pod.) Verejné vyhlásenie biskupov byzantského obradu z Mukačeva o tom, že boli vždy – predovšetkým – „biskupmi Rusínov“? Toto je krásny príklad toho, ako sa veriaci ľudia v týchto oblastiach – z hľadiska ich etnickej príslušnosti – vnímali. Moje argumenty však týmto zďaleka nekončia. V týchto „ročenkách“ nájdeme aj ďalšiu zaujímavosť. Okrem toho, že je v nich uvedený súpis všetkých farností (väčšinou obec s výraznejším počtom gréckokatolíkov v nej), ku ktorým sú priradené ich filiálky – pod ne spadajúce dediny v jej okolí; ku všetkému sú uvedené počty veriacich, informácie o kňazoch, neskôr aj o kantoroch a histórii; jednou z informácii, ktorá v roku 1814 (ani v 1816) nebola k dispozícii, no už od roku 1821 sa stala bežným štandardom a ja som ju neskôr nachádzal v každom jednom nasledovnom vydaní, je skutočne podstatná informácia: bohoslužobný jazyk. V dokumente z roku 1821 je možné nájsť, či sa omše konali v jednotlivých obciach po: „Lingua Hungarica“ (maďarský jazyk), „Lingua Valachica“ (valašský jazyk), alebo najčastejšie používaným bohoslužobným jazykom v diecéze – „Lingua Ruthenica“, čo nie je ničím iným než latinským pomenovaním jazyka „ruthénskeho“, inak povedané „rusínskeho“.

  POZNÁMKA: Niekto bude možno namietať, či tá „Lingua Ruthenica“ bol naozaj ten „ruthénsky jazyk“ vo svojej najčistejšej podobe a nebola za týmto pojmom skôr akási varianta „cirkevnej slovančiny na ruthénsky spôsob“. Najskôr sa jednalo o kombináciu oboch, kde minimálne uvítanie, kázeň, záverečné oznamy počas omše prebiehali jazykom ľudu – po „ruthénsky“. Ale nie je to tak podstatné. Podstatným je meno národa – „Ruthéni“, ktorý vtisol tomuto svoj špecifický ráz a jeho meno bolo nezmazateľne zachytené v názve tohto bohoslužobného jazyka.

  Ak by som mal byť úplne presný, spôsob označenia rusínskeho jazyka mal v týchto dokumentoch nasledujúce podoby:

  • „Lingua Ruthenica“
  • „Lingva Ruthen.“
  • „Lingva Ruth.“
  • „Lingv. Ruth.“

  A ešte taká malá kuriozita na záver: v troch historických dokumentoch popisujúcich pre zmenu stav Prešovskej gréckokatolíckej eparchie (1838, 1844, 1903) je použitý termín „Slavo-Ruthenica“.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1838. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Werfer, 1838.
  • [2] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1844. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingerianis, 1844.
  • [3] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1903. Prešov (Rakúsko-Uhorsko) : Arpádi Kósch, 1903.
  • [4] Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814. (Rakúsko-Uhorsko) : Stephani Ellinger, 1814.
  • [5] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Ad Annum 1816. (Rakúsko-Uhorsko), 1816.
  • [6] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1821. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Universitatis, 1821.
  • [7] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1825. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Universitatis, 1825.
  • [8] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1829. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1829.
  • [9] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1831. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1831.
  • [10] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1833. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1833.
  • [11] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1835. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1835.
  • [12] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1837. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Scientiarum Universitatis, 1837.
  • [13] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1839. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1839.
  • [14] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1843. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Werfer, 1843.
  • [15] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1847. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Ellinger, 1847.
  • [16] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1856. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Ellinger, 1856.
  • [17] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1859. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Gustavi Emich, 1859.
  • [18] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1861. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Eduardi Poldini, 1861.
  • [19] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1864. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1864.
  • [20] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1865. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1865.
  • [21] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1868. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1868.
  • [22] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1870. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1870.
  • [23] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1872. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1872.
  • [24] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1874. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger a Alberti Répay, 1874.
  • [25] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1876. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Maximiliani Pollacsek, 1876.
  • [26] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno 1878. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Haeredum Caroli Jäger, 1878.
  • [27] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1881. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Joseph Fésűs, 1881.
  • [28] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno 1883. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Josephi sen. Fésűs, 1883.
  • [29] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1886. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Josephi sen. Fésűs, 1885.
  • [30] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1888. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Josephi sen Fésűs, 1888.
  • [31] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1891. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Kelet, 1891.
  • [32] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1893. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Kelet, 1893.
  • [33] Schematismu Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1896. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Bartholomaei Jäger, 1896.
  • [34] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1899. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : S. Basilii Magni, 1899.
  • [35] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1908. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Unio, 1908.
  • [36] Schematismus Cleri Graeci Rit. Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1915. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Unio, 1915.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/biskupi-z-mukaceva-biskupi-rusinov-1899/

• ▐ Zverejnené: 09/07/2025

  Základný popis

  Historická fotografia zachytená v obci Nová ves, nám ponúka jedinečný pohľad do psychologického a sociálneho prostredia, ktoré formovalo identitu slovenského národa. Dominuje tu typická slovanská architektúra – jednoduché domy s bielou omietkou, slamenými strechami a drevenými konštrukciami. Táto architektúra nie je len praktická; symbolizuje pokoru, úctu k prírode a silné rodinné hodnoty. V psychologickom zmysle, tieto domy predstavujú bezpečie, stabilitu a kontinuitu – základné potreby, ktoré sú hlboko zakorenené v ľudskej psychike.

  « Život na dedine – Slovanská architektúra (Nová ves) »

  ZNAČKY: Umenie – Architektúra – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Street photography – Pouličná fotografia – História – Vidiek – Krása – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo – Folklór

  UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: JURKOVIČ, Dušan. Práce lidu našeho – 3. Zošit (Slowakische Volksarbeiter. Les Ouvrages Populaires des Slovaques.) Wien (Rakúsko-Uhorsko) : Ant. Schroll & Co., 1905. 10 listov.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zivot-na-dedine-slovanska-architektura-nova-ves/

• ▐ Zverejnené: 08/07/2025

  Základný popis

  Historická fotografia zachytávajúca tradičné drevené domy v obci Čičmany na Slovensku. Fasády drevených domov sú zdobené unikátnymi ornamentálnymi vzormi, ktoré odrážajú bohatú slovenskú ľudovú kultúru a remeselnú zručnosť členov tohto národa. Táto snímka pochádza zo zbierky Dušana Jurkoviča a poskytuje pohľad do života a architektúry na Slovensku.

  « Slovenská ľudová architektúra: Chalupy v Čičmanoch (2/2) »

  ZNAČKY: Umenie – Architektúra – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Street photography – Pouličná fotografia – História – Vidiek – Krása – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo – Folklór

  UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: JURKOVIČ, Dušan. Práce lidu našeho – 1. Zošit (Slowakische Volksarbeiter. Les Ouvrages Populaires des Slovaques.) Wien (Rakúsko-Uhorsko) : Ant. Schroll & Co., 1905. 10 listov.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slovenska-ludova-architektura-chalupy-v-cicmanoch-2-2/

• ▐ Zverejnené: 08/07/2025

  Základný popis

  Historická fotografia zachytávajúca tradičné drevené domy v obci Čičmany na Slovensku. Fasády drevených domov sú zdobené unikátnymi ornamentálnymi vzormi, ktoré odrážajú bohatú slovenskú ľudovú kultúru a remeselnú zručnosť členov tohto národa. Táto snímka pochádza zo zbierky Dušana Jurkoviča a poskytuje pohľad do života a architektúry na Slovensku.

  « Slovenská ľudová architektúra: Chalupy v Čičmanoch (1/2) »

  ZNAČKY: Umenie – Architektúra – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Street photography – Pouličná fotografia – História – Vidiek – Krása – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo – Folklór

  UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: JURKOVIČ, Dušan. Práce lidu našeho – 1. Zošit (Slowakische Volksarbeiter. Les Ouvrages Populaires des Slovaques.) Wien (Rakúsko-Uhorsko) : Ant. Schroll & Co., 1905. 10 listov.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slovenska-ludova-architektura-chalupy-v-cicmanoch-1-2/

• ▐ Zverejnené: 08/07/2025

  Základný popis

  Detail z maľovaného priestoru ohniska v obci Čataj. Ornamentálne vzory s bohatou symbolikou odrážajú slovenskú ľudovú kultúru a tradície. Rastlinné motívy symbolizujú život, plodnosť a spojenie s prírodou. V psychologickom kontexte reprezentujú prirodzený cyklus (zrod, rast, zánik, znovuobnovenie) a život v harmónii s týmito večnými zákonmi. Geometrické tvary (kruhy, špirály a štvorce) symbolizujú vesmírny poriadok, túžbu a nachádzanie poriadku. Stability v životnom chaose. Zvieracie motívy, napríklad vtáky, môžu symbolizovať túžbu po slobode a duchovný vzlet. Zvieratá často vyobrazujú silu a ochrannú funkciu. Tieto symboly slúžia ako vizuálne pripomienky hodnôt a ideálov komunity, posilňujúc pocit identity a spolupatričnosti.

  « Slovenské ornamenty: Maľované ohnisko v obci Čataj »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – História – Vidiek – Krása – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo – Folklór

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: JURKOVIČ, Dušan. Práce lidu našeho – 2. Zošit (Slowakische Volksarbeiter. Les Ouvrages Populaires des Slovaques.) Wien (Rakúsko-Uhorsko) : Ant. Schroll & Co., 1905. 20 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slovenske-ornamenty-malovane-ohnisko-v-obci-cataj/

• ▐ Zverejnené: 04/07/2025

  Základný popis

  Citát zo štúdie prominentného slovenského bádateľa. Tento úryvok pochádza z jeho práce „Pôvod názvov Slovan a Slovák“, ktorá bola publikovaná v časopise „Most“ (1956). Bartek hovorí, že dôvodom pre zachovanie pôvodného názvu u Slovákov je nadväznosť na historickú kontinuitu a silné väzby na predošlé štátne celky. Zachovanie tohto mena je preto nielen jazykovým faktom, ale aj symbolom hrdosti a kontinuity s predkami. Bartek naznačuje, že práve táto lipnutie na starodávnom mene by mohla byť podkladom pre ďalšie výskumy o slovanskej pravlasti a jej histórii.

  « Výsledky jazykovednej štúdie o pôvode pomenovania „Slovák“ a „Slovan“ (Henrich Bartek, 1956) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Komentár – História – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania

  Viacerí ste si určite povšimli, poprípade narazili na informácie poukazujúce na výskyt tejto skutočnosti, že Slováci a Slovinci si – v pomenovaniach svojich národov – nesú istú významnú pozoruhodnosť: priame zdôraznenie svojho pôvodu. V starších slovenských publikáciach, dokonca aj dielach našich klasikov, nie sú nijako ojedinelé označenia ako: Sloväni, Sloveni, Slovieni a pod. Z etymologického (zaoberajúceho sa pôvodom a vývojom slov) hľadiska je tento základ dodnes zreteľne pozorovateľný na názvoch ako sú: SLOVEN/sko a SLOVEN/ka, konštatujú mnohí odborníci. Ale prečo nás to vlastne má zaujímať? Zachovanie tejto formy pomenovania nie je vonkoncom len o lingvistike. Zachovanie tejto podoby pomenovania predstavuje vyjadrenie kultúrnej nadväznosti (dedičstva) a historickej kontinuity. Nie je to len „jazykový poznatok“, ale je to predovšetkým symbolom odzrkadľujúcim žijúcu tradíciu, a predovšetkým – IDENTITU národa, čoho formovanie presahuje horizont mnohých a mnohých – a ešte raz – MNOHÝCH stáročí!

  Pred nejakým časom som vo svojom článku s názvom „Pokolenie za pokolením – Rodina, rod a národ“ napísal: „Čo je potom jednou zo základných nevyhnutností pri rozvoji osobnosti každého človeka k jeho celosti? Prijatie. Čoho? Svojho pôvodu, kultúry,“ a pripojil varovanie Carla G. Junga, ktorý prerušenie takejto spojitosti s časťou svojej vlastnej identity nazval: mrzačenie ľudskej bytosti. Pretože aj v tomto platí, čo som pre zmenu citoval v článku „Neprestajný boj so zlom vo všetkých jeho formách“: „Individualizácia je konkretizácia univerzálnosti…,“ a kultúra mojich predkov je znamenitou časťou tejto „univerzálnosti“, ktorú by som mal zachovávať, a pokiaľ možno zveľaďovať a rozvíjať. Veď je to práve tento prístup, ktorým sa z veľkej časti napĺňa výzva: „Cti otca a matku svoju,“ pričom nosnou myšlienkou tohto prikázania, podľa môjho skromného názoru, nie je hromadenie vencov a sviečok na hroboch svojich blízkych, ale snaha o poznanie a pochopenie minulosti vlastnej rodiny, rodu a národa. Ide o prijatie pozície v reťazci nadväzujúcich generácii, prijatie dedičstva v pozícii správcu, ktorý nesie zodpovednosť od tohto dedičstva neoddeliteľnú. Tomáš Baťa to vyjadril jasne: „Náš život je jediným predmetom na tomto svete, ktorý nemôžeme považovať za svoje súkromné vlastníctvo, keďže sme ničím neprispeli k jeho vzniku. Bol nám prepožičaný s povinnosťou odovzdať ho potomstvu rozmnožený a zdokonalený.“ Takto vyzerá ozajstné prejavenie úcty, pretože tá v sebe nevyhnutne nesie akt pokory (tej pravej – so všetkým k tomu prináležiacimi ťažkosťami a dôsledkami) voči tomu, kým sme boli stvorení.

  ZDROJ: BARTEK, Henrich. Pôvod názvov Slovan a Slovák. / Most – Štvrťročník pre slovenskú kultúru, Vol. III. – No. 1. Cleveland – Ohio (USA) : Spolok slovenských spisovateľov a umelcov, 1956. cca 50 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/vysledky-jazykovednej-studie-o-povode-pomenovania-slovak-a-slovan-henrich-bartek-1956/

• ▐ Zverejnené: 04/07/2025

  Základný popis

  Etnografická mapa Česko-Slovenska z roku 1919, ktorá je doplnená o informácie o zdrojoch uhlia a železnej rudy. Táto ilustrácia bola pôvodne publikovaná v prestížnom geografickom časopise „The Geographical Review“ (Vol. III., č. 4-5) vydávanom v USA.

  « Česko-Slovensko a Ruthénia – Etnografia, zdroje uhlia a železnej rudy (1919) »

  ZNAČKY: Ilustrácia – Mapa – História – Slovensko – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: STANOYEVICH, Milivoy S. Czecho-Slovakia and its People. / The Geographical Review, Vol. III. – No. 4-5. New York (USA) : American Geographical Society of New York, 1919.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/cesko-slovensko-a-ruthenia-etnografia-zdroje-uhlia-a-zeleznej-rudy-1919/

• ▐ Zverejnené: 14/06/2025

  Základný popis

  Na ilustrácii vidíme roľníka, ktorý sa zohýba pod obrovským bremenom – symbolizujúcim všetky dane a povinnosti kladené na neho spoločnosťou. Šľachtic (oblečený v honosných šatách) pritláča na bremeno, čím ho ešte viac zaťažuje. Kňaz stojí vedľa neho a jedným prstom mu „snaživo napomáha“ podopierať bremeno – naznačujúc minimálnu pomoc alebo dokonca len symbolickú podporu zo strany cirkevných hodnostárov.

  « Bremeno tretieho stavu (1943) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – História – Ľudský život – Liberálna demokracia – Progresivizmus – Globalizácia – Neokolonializmus – Výmena obyvateľstva

  Na ilustrácii vidíme roľníka, ktorý sa zohýba pod obrovským bremenom – symbolizujúcim všetky dane a povinnosti kladené na neho spoločnosťou. Šľachtic (oblečený v honosných šatách) pritláča na bremeno, čím ho ešte viac zaťažuje. Kňaz stojí vedľa neho a jedným prstom mu „snaživo napomáha“ podopierať bremeno – naznačujúc minimálnu pomoc alebo dokonca len symbolickú podporu zo strany cirkevných hodnostárov. I dnes veľmi aktuálne.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: The Magazine of Art (1890). London, Paris, Melbourne : Cassel & Company, Limited, 1890. 530 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/bremeno-tretieho-stavu-1943/

• ▐ Zverejnené: 11/06/2025

  Základný popis

  Tento pôsobivý obraz s názvom „Le Charbonnier“ (Uhliar) pochádza z diel francúzskeho maliara Jeana-Françoisa Milleta, ktorý je známy svojimi realistickými zobrazovaniami vidieckeho života a práce roľníkov. Vytvorený v 19. storočí zachytáva tradičný spôsob výroby dreveného uhlia, ktorý bol kedysi dôležitou súčasťou hospodárstva a remeselnej výroby.

  « Le Charbonnier: Ako sa za starých čias vyrábalo drevené uhlie (Jean Francois Millet, 19. storočie) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – História – Ľudský život – Chudoba

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: Original Drawings by Old and Modern Masters from R. Ederheimer Collection (Examples of the Work of the Great Italian, French, German, Dutch, Flemish and English Artists of the XVI, XVII, XVIII and XIX Centuries). New York (USA) : The Anderson Galeries, 1919. cca. 70 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/le-charbonnier-ako-sa-za-starych-cias-vyrabalo-drevene-uhlie-jean-francois-millet-19-storocie/

• ▐ Zverejnené: 06/06/2025

  Základný popis

  Ako západné mocnosti uisťovali Sovietsky zväz o tom, že nedôjde k žiadnemu rozširovaniu NATO v súvislosti so zjednotením Nemecka. Na pozadí súčasných udalostí na Ukrajine je dôležité vrátiť sa k historickým koreňom, ktoré formovali dnešnú realitu. Rozbor odtajnených materiálov a prepisov kľúčových rokovaní na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia.

  « Ako Sovieti súhlasili so zjednotením Nemecka »

  ZNAČKY: Komentár – Citát – História – Politika – Liberálna demokracia – Globalizácia – Neokolonializmus – Progresivizmus – Rusko – Ukrajina – Slovania

  Mnohí ľudia komentujú dianie na území Ukrajiny. No len málokto z nich sa venuje aj otázkam historického pozadia tejto tragédie. Súvislostiam, ktoré nás z veľkej časti priviedli tam, kde dnes sme. Tomu, čo významne dotváralo kontext, v ktorom sa neskôr všetky udalosti odohrali. Niektorí si povedia: „Toto je ruská propaganda!“ Nie, toto sú historické fakty, ktoré sa reálne stali. Boli to Sovieti, ktorí rozhodovali o tom, či nakoniec dôjde k zjednoteniu Nemecka. V tom čase mali vo východnom Nemecku cez 300-tisíc(!) vojakov. Súhlasili, za istých podmienok. Oni to takto vnímajú a veľakrát deklarovali svoj nesúhlas s tým, že sa stal presný opak toho, o čom boli ubezpečovaní. Ja vám teraz prinášam nejaký ten môj súpis narýchlo spísaných poznámok, ktoré som čerpal zo štúdie Národného bezpečnostného archívu (National Security Archive), ktorý je situovaný v areáli Univerzity Georgea Washingtona vo Washingtone. Práca, z ktorej som čerpal nesie názov: „NATO Expansion: What Gorbachev Heard (2017)“, a je to vcelku dôkladný rozbor odtajnených materiálov a prepisov kľúčových rokovaní na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia.

  • December 1989 (Stretnutie na Malte – „Malta summit“): Prezident USA George H. W. Bush uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že Spojené štáty americké nezneužijú aktuálnu situáciu, aby poškodili sovietske záujmy.
  • 31. Januára 1990: Západonemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher verejne hovorí: „…zmeny vo východnej Európe a proces zjednotenia Nemecka nemôže viesť k poškodeniu sovietskych bezpečnostných záujmov.“ Tento minister dokonca požadoval, aby bývalé „Východné Nemecko“ aj po spojení s tým západným, i naďalej ostalo mimo teritoriálnej pôsobnosti NATO.
  • 9. Február 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že expanzia NATO na východ sa neudeje „ani len o jeden palec“. Túto frázu „ani o palec na východ“ si od neho Gorbačov vypočuje celkovo 3-krát. Gorbačov jasne vysloví: „Určite, akékoľvek rozširovanie NATO by bolo neakceptovateľné,“ Baker s ním súhlasí.
  • 10. Február, 1990: Západonemecký kancelár Helmut Kohl ubezpečuje Gorbačova: „Sme presvedčení o tom, že NATO by nemalo rozširovať sféru svojich aktivít.“
  • 11. Apríl 1990: Britský minister zahraničných vecí Douglas Hurd opakuje posolstvo svojich kolegov a pridáva, že Británia si zreteľne: „…uvedomuje dôležitosť – nerobiť nič, čo by poškodzovalo sovietske záujmy a dôstojnosť.“
  • 4. Máj 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker pri rozhovore s ministrom zahraničných vecí ZSSR Eduardom Ševarnadzem zdôrazňuje, že tento proces, ktorý sa odohráva nebude mať: „…víťazov alebo porazených. Namiesto toho vytvorí novú legitímnu európsku štruktúru, ktorá bude zahrňujúca, nie vylučujúca.“
  • 18. Máj 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker opakuje svoje slová prezidentovi ZSSR a predkladá mu svoj 9-bodový plán, ktorý zahŕňa napríklad ponechanie Nemecka bez nukleárnych zbraní. Zdôrazňuje: „…budovanie stabilnej Európy…,“ v spolupráci so ZSSR.
  • 25. Máj 1990: Francúzsky prezident Francois Mitterrand pri osobnom stretnutí s prezidentom ZSSR Michailom Gorbačovom mu hovorí, že je: „…osobne za rušenie vojenských blokov,“ ako aj vytvorenie bezpečnostných záruk pre ZSSR.
  • 31. Máj 1990: Prezident USA George H. W. Bush uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že Nemecko v NATO nebude nikdy zamerané voči ZSSR.
  • 8. Jún 1990: Britská premiérka Margaret Thatcherová na stretnutí s prezidentom ZSSR Michailom Gorbačovom hovorí: „Musíme nájsť spôsoby, ako Sovietskemu zväzu poskytneme dôveru v to, že jeho bezpečnosť bude zaistená…“
  • 25. Októbra 1990: Na ministerstve obrany USA prebieha diskusia o rozširovaní NATO. Expanzia NATO je (nateraz) zavrhnutá s tým, že nie je potrebné budovať „anti-sovietsku koalíciu“.
  • Marec 1991: Novovymenovaný britský premiér John Major osobne ubezpečuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova: „O posilňovaní NATO neuvažujeme.“
  • Júl 1991: Generálny tajomník NATO Manfred Woerner delegácii sovietskych poslancov v Bruseli hovorí: „Nemali by sme dovoliť (…) izoláciu ZSSR od európskej komunity.“

  Toto je pomerne dlhý sled významných osobností svetovej politiky, ktorí vyjadrovali otvorené záruky a ubezpečenia. Čo nasledovalo? NATO sa za niekoľko rokov rozhodlo rozširovať o ďalšie krajiny, smerujúc na východ Európy k hraniciam Ruska.

  • 16. Apríla 1997: Gorbačov sa vyjadruje na tému plánovaného rozširovania NATO nasledovne: „Je to chyba. Je to veľká chyba. (…) Nie som presvedčený zárukami, že sa Rusko nemá čoho obávať. (…) Nemôžete ponižovať národ, jeho ľudí, a myslieť si, že to nebude mať žiadne následky. Takže moja otázka znie: je toto novou stratégiou? Myslím si, že ak sa bude pokračovať v takomto spôsobe zahrávania sa, kde jedna krajina niečo hrá na tú druhú, tak všetky tieto problémy, všetky tieto záležitosti, ktoré sme dnes zmienili, bude veľmi náročné vyriešiť.“

  V knihe „Social Psychology“, ktorú napísal psychológ Dr. Elliot Aronson a iní, v tejto knihe som nie tak dávno narazil na nasledovný citát (autorstvo sa pripisuje J. Williamovi Fulbrightovi): „Osobne si myslím, že správanie Ruska a Číny je ovplyvnené rovnako upodozrievaním našich úmyslov, ako je to naše ovplyvnené podozrievaním tých ich. Toto by znamenalo, že my samotní vplývame na ich správanie – tým, že ich považujeme za nepriateľských, vlastne vytvárame ich nepriateľstvo.“ To je z knihy vydanej v roku 2005. Máme rok 2025. Nech sa teda páči, urobte si svoj vlastný názor o spôsobe prístupu k Ruskej federácii zo strany západných mocností. Zhodnoťte si samotní: čo sa rozprávalo, čo sa skutočne dialo, a najmä: kam sme sa s takýmto prístupom dopracovali, a kam sa – s celou tou znovuzrodenou fašizáciou a militarizáciou Európy – ešte len dostať môžeme.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ARONSON, Elliot; WILSON, Timothy D.; AKERT, Robin M. Social Psychology. 5. vydanie, New Yersey (USA) : Pearson Education, 2005. 656 strán.
  • [2] Russia – Gorbachev comments on NATO expansion. AP Archive, 2015, online: https://youtu.be/3wB9uL2lKaw
  • [3] SAVRANSKAYA, Svetlana; BLANTON, Tom. NATO Expansion: What Gorbachev Heard – Declassified documents show security assurances against NATO expansion to Soviet leaders from Baker, Bush, Genscher, Kohl, Gates, Mitterrand, Thatcher, Hurd, Major, and Woerner. Washington (USA) : National Security Archive, 2017, online: https://nsarchive.gwu.edu/briefing-book/russia-programs/2017-12-12/nato-expansion-what-gorbachev-heard-western-leaders-early

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sovieti-suhlasili-so-zjednotenim-nemecka/

• ▐ Zverejnené: 04/06/2025

  Základný popis

  Citát z knihy „An Illustrated History of Modern Europe“ zobrazujúca politické a etnické napätie v Rakúsko-Uhorsku na konci 19. storočia, s dôrazom na národnostné otázky a túžbu po samostatnosti rôznych etník, kde práve Rusíni tvorili jeden zo štátotvorných národov.

  « Rusíni: Jeden z (mnohých) národov Rakúsko-Uhorska »

  ZNAČKY: Citát – História – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Ukrajina – Slovania

  Nie je to tak dávno, čo som poukazoval na fakt, že pri štatistike (odhadovaného) počtu Slovanov vo svete (niekedy okolo roku 1850), boli „Ruthéni“ (dnešní Rusíni) považovaní za národ, ktorý je možné rozlíšiť od „Malorusov“, „Veľkorusov“ a Bielorusov. Rovnako k takémuto zreteľnému vyčleneniu „rusnáckeho etnika“ pristupovali aj autori publikácie „The Bible of Every Land“. A dnes – všímať si pojem „Ruthenes“ – ďalší z príkladov zjavnej svojbytnosti národa Rusínov, tentokrát v podobe jeho spomenutia pri menovaní národov, ktoré boli súčasťou Rakúsko-Uhorska.

  ZDROJ: RICHARDS, Denis. An Illustrated History of Modern Europe (1789 – 1939). London, New York, Toronto : Longmans, Green and Co., 1943. cca. 340 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/rusini-jeden-z-mnohych-narodov-rakusko-uhorska/

• ▐ Zverejnené: 04/06/2025

  Základný popis

  Historická mapa z roku 1914 zobrazujúca rozdelenie Afriky medzi európske koloniálne mocnosti. Mapa ilustruje „Boj o Afriku“ („The Scramble for Africa“), obdobie intenzívnej kolonizácie a politickej rivality na konci 19. a začiatku 20. storočia. Mapa ilustruje politické a teritoriálne ambície – hranice, ktoré boli stanovené bez ohľadu na etnickú alebo kultúrnu realitu, čo viedlo k dlhodobým konfliktom a nestabilite.

  « Mapa koloniálneho rozdelenia Afriky v roku 1914 »

  ZNAČKY: Ilustrácia – Mapa – História – Ekonomika – Politika – Liberálna demokracia – Neokolonializmus – Spoločenská zodpovednosť – Chudoba

  ZDROJ: RICHARDS, Denis. An Illustrated History of Modern Europe (1789 – 1939). London, New York, Toronto : Longmans, Green and Co., 1943. cca. 340 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mapa-kolonialneho-rozdelenia-afriky-v-roku-1914/

• ▐ Zverejnené: 04/06/2025

  Základný popis

  Historická mapa z roku 1987 zobrazujúca celosvetové rozmiestnenie jadrových elektrární podľa dát Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA). Ilustrácia poukazuje na energetickú politiku počas studenej vojny a pozíciu Československa medzi lídrami v jadrovej energetike.

  « Globálna mapa jadrovej energetiky (1987) »

  ZNAČKY: Komentár – Ilustrácia – Mapa – História – Ekonomika – Politika – Spoločenská zodpovednosť

  Zaujímavá historická štatistika o stave jadrovej energetiky vo svete v roku 1987 (podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu) a pozícii Československa ako jedného zo svetových lídrov v tomto odvetví (TOP10-15 na svete). Zverejňujem z prostého dôvodu: irituje ma ten diskurz nesúci sa v duchu, ako keby sme tu predtým (pred vstupom do EÚ, pred revolúciou v 1989), ja neviem – jazdili na koňoch po poľných cestách a dnes mali skákať od šťastia, že nám niekto opraví chodník, nebodaj vyasfaltuje vozovku. Československo malo mnoho chýb, niekde zaostávalo menej, inde o čosi viac, niekde to bola úplna tragédia, ale bola to priemyselne vyspelá a hlavne – v podstate sebestačná krajina. Súčasné Slovensko je napríklad v porovnaní s tým „československým“ potravinársky nesvojprávny štát a o úpadku vysokého školstva sa nemusíme ani len zhovárať, namiesto legendárnych hercov a umelcov máme dnes „účinkujúcich“, ktorí sa na nich hrajú, inštitúcie štátnej a verejnej správy sú prevažne skladiskom znezvýhodnených osôb neschopných samostatného myslenia, populačná politika štátu je kompletne neexistujúca a hrozí nám vymieranie, a čo sa tu dnes odohráva v zdravotníctve – odchod slovenských lekárov a medikov, naopak príchod „kadejakých“, zníženie kvality študujúcich, zníženie konkurencie, a tým aj celkovej kvality personálu v mnohých nemocniciach a ambulanciách… amen tma.

  ZDROJ: CHAR, N. L.; CSIK, B. J. Nuclear Power Development: History and Outlook (Events have changed the global prospects of nuclear power) / IAEA Bulletin 3/1987. IAEA (International Atomic Energy Agency). 1987.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/globalna-mapa-jadrovej-energetiky-1987/

• ▐ Zverejnené: 29/05/2025

  Základný popis

  Niekedy okolo roku 1850 bola v Londýne vydaná kniha s názvom „The Bible of Every Land“. Tá prináša súbor všetkých svetových jazykov, do ktorých bolo – do tých čias – preložené Sväté písmo. Pozrime sa spoločne, čo hovorí o slovenčine, ale priblížme si aj, akom táto kniha popisuje vzťah medzi ruštinou, rusínčinou („rusnačtinou“), maloruštinou a bieloruštinou.

  « Sväté písmo a jeho preklady vo svete (1851) »

  ZNAČKY: Citát – História – Slovensko – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Ukrajina – Rusko – Slovania

  Niekedy v roku 1851 bola v Londýne vydaná kniha s názvom „The Bible of Every Land“. Tá prináša súbor všetkých svetových jazykov a dialektov, do ktorých bolo – do tých čias – preložené Sväté písmo. A predstavte si – dokonca aj slovenčina tam je! [Tu použitý obrázok je z verzie z roku cca. 1860. Vo verzii vydanej v roku 1851 (o nejakých 60 strán kratšej) bola súčasťou textu iba druhá časť, čo tu vidíte a konkrétny úryvok z Biblie tam vtedy ešte chýbal, pozn.] Ale to môže prekvapiť maximálne nejakú tú „nememorujúcu“, ktorá vôbec netuší, akým spôsobom sa dostalo kresťanstvo k Slovanom – kedy, kde a prostredníctvom koho sa objavila napríklad taká staroslovienčina… Poďme ďalej.

  Čo je potom v tejto knihe skutočne zaujímavé? Tým voľačím je text, ktorý popisuje charakter ruského prekladu Biblie: „V skutočnosti, bolo zistené, že obyvateľ Archangeľska a obývateľ Astrachanu, ak sa stretnú v Moskve, tak si jednoducho budú rozumieť. Táto jazyková zhoda medzi takými vzdialenými provinciami je pripisovaná používaniu staroslovienčiny počas bohoslužieb po celom Rusku. Ruský jazyk má len dve hlavné vetvy: veľkoruskú, ktorá je literárnym a oficiálnym jazykom národa, hovorí sa ním v Moskve a severných častiach impéria, a maloruskú, ktorá obsahuje mnoho zastaralých výrazov a prevláda na juhu európskeho Ruska, najmä smerom na východ. K týmto ešte môžeme priradiť jazyk Rusínov [v originálnom texte použitý pojem „Russniaks“, pozn.], ktorým sa hovorí vo východnej Galícii a severovýchodnom Maďarsku, ktorý sa síce mierne líši výslovnosťou, ale je v podstate rovnaký ako maloruský a bieloruský, alebo poľsko-ruský, ktorým hovorí obyčajný ľud v častiach Litvy a v Bielorusku.“ Toľko citát. Ak pominieme fakt, že pre anglicky hovoriacich ľudí je jazyk maloruský, bieloruský, poľsko-ruský (najskôr „lemkovčina“) a iné – takmer totožným, tak podstatným pre nás je niečo iné, opätovne: zreteľné etnické rozlišovanie medzi „Rusnákmi“ (dnešní Rusíni) a „Malorusmi“.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] The Bible of Every Land (A History of the Sacred Scriptures in Every Language and Dialect into Which Translations Have Been Made). Londýn (UK) : Samuel Bagster and Sons, 1851. cca. 420 strán.
  • [2] The Bible of Every Land (A History of the Sacred Scriptures in Every Language and Dialect into Which Translations Have Been Made). Londýn (UK) : Samuel Bagster and Sons, cca. 1860. cca. 480 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/svate-pismo-a-jeho-preklady-vo-svete-1851/

• ▐ Zverejnené: 29/05/2025

  Základný popis

  Ilustrácia zobrazujúca odhadovaný počet príslušníkov rôznych slovanských etník v Rusku, Rakúsko-Uhorsku a ďalších krajinách, ktorá bola uverejnená v knihe „Types of Mankind“ v roku 1854. Táto štatistika je citáciou Krasinského, ktorý tieto dáta získal pre zmenu z „Sclavonian Etnography“ od Schaffericka.

  « Štatistika (odhadovaného) počtu Slovanov (1854) »

  ZNAČKY: História – Slovensko – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Ukrajina – Rusko – Slovania

  Tabuľka zobrazujúca odhadovaný počet príslušníkov rôznych slovanských etník v Rusku, Rakúsko-Uhorsku a ďalších krajinách, ktorá bola uverejnená v knihe „Types of Mankind“ v roku 1854. Táto štatistika je citáciou Krasinského, ktorý tieto dáta získal pre zmenu z „Sclavonian Etnography“ od Schaffericka. Do pozornosti dávam zreteľné etnické rozlišovanie: Veľkorusi, Malorusi, Ruthéni (dnešní Rusíni) a Bielorusi. A taktiež kolónku, kde je pojem „Carinthians“ s vymedzením ich výskytu – Rakúsko. Skúste porozmýšľať o tom, do akého etnika asi patrili predkovia – nie zas až tak malej – časti obyvateľov dnešného Rakúska.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: NOTT, Josiah Clark; GLIDDON, George Robins. Types of Mankind (Ethnological Researches Based Upon the Ancient Monuments, Paintings, Sculptures and Crania of Races and Upon Their Natural, Geographical, Philological and Biblical History). Philadelphia (USA) : Lippincott, Grambo & Co., 1854. 738 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/statistika-odhadovaneho-poctu-slovanov-1854/

• ▐ Zverejnené: 28/05/2025

  Základný popis

  Historická mapa sveta z roku 1839 zobrazujúca rasovú distribúciu ľudstva podľa diela „Crania Americana“, ktorá odráža vtedajšie vedecké a etnické predstavy. V našich súvislostiach je zaujímavé najmä vyobrazenie výskytu etnika Slovanov, ako aj istá miera vymedzenia európskeho historického a prehistorického kultúrneho priestoru.

  « Etnická mapa Európy z roku 1839: Slovania (Slavonians) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Mapa – História – Slovania

  Dnes sa pozrieme na výrez európskej časti historickej mapy sveta z roku 1839, ktorá bola súčasťou publikácie „Crania Americana“, čo je aktuálne vcelku kontroverzná knižná záležitosť. Avšak pre nás – vzhľadom na hlavný objekt záujmu – to nie je nie zas až tak podstatné. Nateraz sa spoločne venujme iba tejto mape. Tá prináša predstavy o rozšírení rás vo svete (s menovaním etnických skupín v rámci jednotlivých rás), aké zaznievali v 19. storočí. Z tohto hľadiska táto mapa nie je úplne, ako sa vraví – „špatná“. Určite nie je dokonalá, to ani zďaleka nie, značne zjednodušená, ale istá záležitosť je na nej viditeľná úplne zreteľne. Jednotnou farbou je na nej vyobrazený priestor, v ktorom žijúce etniká majú medzi sebou mnohé dlhoročné historické a prehistorické väzby, nielen už naznačenú rasovú a istú mieru etnickej blízkosti. Je to, ako keby vymedzenie oblasti, kde primárne zasahoval a pôsobil vplyv európskej kultúrnosti. Historicky hovoriac, tento región predstavoval priestor, kde sa vzájomne formovali a šírili kultúrne, náboženské, politické a dynastické väzby, ktoré definovali „európsky svet“ v širšom zmysle. Toto vnímanie „európskej kultúrnej sféry“ má hlboké korene v dejinách a predstavuje historický fakt, či už sa to niekomu páči, alebo nepáči.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: MORTON, Samuel George. Crania Americana (A Comparative View of the Skulls of various Aboriginal Nations of North and South America). Philadelphia (USA) : J. Dobson; Londýn (UK) : Simpkin, Marchal & Co., 1839).

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/etnicka-mapa-europy-z-roku-1839-slovania-slavonians/