Niekedy v roku 1851 bola v Londýne vydaná kniha s názvom „The Bible of Every Land“. Tá prináša súbor všetkých svetových jazykov a dialektov, do ktorých bolo – do tých čias – preložené Sväté písmo. A predstavte si – dokonca aj slovenčina tam je! [Tu použitý obrázok je z verzie z roku cca. 1860. Vo verzii vydanej v roku 1851 (o nejakých 60 strán kratšej) bola súčasťou textu iba druhá časť, čo tu vidíte a konkrétny úryvok z Biblie tam vtedy ešte chýbal, pozn.] Ale to môže prekvapiť maximálne nejakú tú „nememorujúcu“, ktorá vôbec netuší, akým spôsobom sa dostalo kresťanstvo k Slovanom – kedy, kde a prostredníctvom koho sa objavila napríklad taká staroslovienčina… Poďme ďalej.

Čo je potom v tejto knihe skutočne zaujímavé? Tým voľačím je text, ktorý popisuje charakter ruského prekladu Biblie: „V skutočnosti, bolo zistené, že obyvateľ Archangeľska a obývateľ Astrachanu, ak sa stretnú v Moskve, tak si jednoducho budú rozumieť. Táto jazyková zhoda medzi takými vzdialenými provinciami je pripisovaná používaniu staroslovienčiny počas bohoslužieb po celom Rusku. Ruský jazyk má len dve hlavné vetvy: veľkoruskú, ktorá je literárnym a oficiálnym jazykom národa, hovorí sa ním v Moskve a severných častiach impéria, a maloruskú, ktorá obsahuje mnoho zastaralých výrazov a prevláda na juhu európskeho Ruska, najmä smerom na východ. K týmto ešte môžeme priradiť jazyk Rusínov [v originálnom texte použitý pojem „Russniaks“, pozn.], ktorým sa hovorí vo východnej Galícii a severovýchodnom Maďarsku, ktorý sa síce mierne líši výslovnosťou, ale je v podstate rovnaký ako maloruský a bieloruský, alebo poľsko-ruský, ktorým hovorí obyčajný ľud v častiach Litvy a v Bielorusku.“ Toľko citát. Ak pominieme fakt, že pre anglicky hovoriacich ľudí je jazyk maloruský, bieloruský, poľsko-ruský (najskôr „lemkovčina“) a iné – takmer totožným, tak podstatným pre nás je niečo iné, opätovne: zreteľné etnické rozlišovanie medzi „Rusnákmi“ (dnešní Rusíni) a „Malorusmi“.