Jedným z najpozoruhodnejších spoločenských úkazov v našich zemepisných šírkach je strata povedomia o Ruthénoch – Rusnákoch – Rusínoch, ako u väčšinového obyvateľstva, tak aj u ľudí majúcich – vďaka svojim predkom – „pokrvné“ prepojenie na túto národnostnú skupinu. Tí pritom už za čias existencie samotného Uhorska (a neskôr Rakúsko-Uhorska) boli vnímaní v pozícii svojbytného národa a tvorili významnú súčasť jeho obyvateľstva: „A teda populácia pozostáva zo siedmich dôležitých národností – Maďari, Nemci, Slováci, Rumuni, Ruthéni, Chorváti a Srbi… (Seton-Watson, 1908)“ Alebo: „Iba niekoľkí na takto ďalekom severe sú čistými Maďarmi – oni sú Nemcami, Slovákmi a Ruthénmi… (Bovill, 1908)“ Väčšina ľudí si výskyt Ruthénov na Slovensku – z hľadiska ich geografického vymedzenia – predstavuje najmä niekde v blízkosti okrajových oblastí (Šariš, Zemplín), niekde na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Ibaže takéto nazeranie nie je – podľa môjho názoru – celou pravdou. V téme zbehlejší síce zvyknú vedieť aj o existencii rusnáckych usadlostí na Spiši, ale už málokto vie o existencii celého radu obcí a dedín v okolí Košíc, ktoré môžu mať významné „ruthénske“ historické pozadie.

Len málokto na Slovensku si totiž uvedomuje, že za čias Rakúsko-Uhorska (konkrétne až do nejakého roku 1817-1818, ak mám správne údaje) nachádzala nemalá časť obyvateľov východného Slovenska svojich biskupov na Podkarpatskej Rusi – v Mukačeve. V tých časoch totiž Abovská, Šarišská, Zemplínska a iné župy spadali pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Dôkazy o tom je možné nájsť v dokumente s názvom „Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814“. Biskupi z Mukačeva boli pritom považovaní, ako už vieme, za biskupov „Ruthénov“, priamych predkov dnešných Rusínov. Konštatovanie o nerozdeliteľnej spojitosti „Ruthénov“ s Gréckokatolíckou cirkvou nachádzame aj v iných zdrojoch: „…bez výnimky patria ku Gréckokatolíckej cirkvi… (Berzeviczy, 1918)“ Historická kniha „Hungaria Diplomatica – Temporibus Mathiæ de Hunyad, Regis Hungariæ (Pars II.)“ [„Diplomatické Uhorsko za čias Mateja Korvína – uhorského kráľa (II. časť)“, pozn.], vydané v roku 1771, obsahuje: „…zbierku diplomatických listín a iných dokumentov, ktoré osvetľujú záležitosti Uhorska v jeho dobe…“ Tieto dokumenty zoradil a doplnil poznámkami [člen Jezuitskej spoločnosti, pozn.] Stephani Kaprinai [Štefan Kaprinai, pozn.] Jedným z týchto dokumetov je aj menovací dekrét z roku 1458 pre ruthénskeho kňaza do farnosti v okolí „Munkats-monaster“ [pre okolie kláštora v Mukačeve (Podkarpatská Rus – Zakarpatie), pozn.], kde sa píše: „…Matej, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska atď., odporúčame na zapamätanie tento obsah, pričom oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka: že po dôkladnom preskúmaní mravov a schopností Lukáša, kňaza Ruthéna [použitá fráza: ‚Præsbyteri Rutheni‘, pozn.] (2), ktorý si zaslúžil odporúčania nám sprostredkované od niektorých našich poddaných, a tak isto aj zo strany plebsu ruthénskeho [použitá fráza ‚plebaniem Ruthenicalem‘, pozn.] (3) svätého Mikuláša (4) pre okolie panstva mukačevského monastiera [použitá fráza ‚Munkats monostra‘, pozn.] (5), známeho obradom ruthénskym [použitá fráza ‚ritu Ruthenorum‘, pozn.] (6). Táto fara s jej obvyklou právomocou, ktorú Lukáš už mnoho rokov držal oprávnene a stále ju drží, je na základe našej kráľovskej autority považovaná za spadajúcu pod naše menovania, ako to robili aj predchádzajúci uhorskí králi. Preto sme sa rozhodli… (s. 193)“

POZNÁMKA: Ilustračný obrázok, ktorý vám vyššie prinášam je súbor niekoľkých strán z o dva roky novšieho dokumentu „Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis Ad Annum 1816“. Ten je na informácie o niečo bohatší, než tomu bolo pri spomenutej publikácii z roku 1814, pričom rovnako zachováva posolstvo, na ktoré sa snažím poukázať.

Belža (farnosť / Bölzse-Szigeth) Čaňa (Csány), Gyňov (Gönyű), Seňa (Szina), Kechnec (Kenyhécz), Žďaňa (Zsadány), Skároš (Szkáros); Košický Klečenov (farnosť / Kelecsény, Klyacsanov), Svinica (Szinnye, Szvinitza), Ďurkov (Györke, Gyurkov), Vyšná Myšľa (F. Mislye), Nižná Kamenica (A. Kemencze, Kamenitza); Kráľovce (farnosť / Királynép, Kralyovczi), Chrastné (Haraszti), Vajkovce (Vajkócz), Rozhanovce (Rozgony, Roszanovczi), Ploské (Lapispatak), Budimír (Budemér), Bretejovce (Beretö, Breczejovczi); Cestice (farnosť / Szeszta), Čečejovce (Csécs), Perín-Chym (Him, Hym, Hima), Komárovce (Komarócz), Veľká Ida (Nagy – Ida), Mokrance (Makranez); Slanské Nové Mesto (farnosť / Újváros), Kalša (Kalsa), Ruskov (Regete – Ruszka, Ruszkow), Slančík (Kis – Staláncz); Sady nad Torysou (farnosť / Zdoba), Olšovany (Ósva, Olsovjani), Košická Polianka (Lengyelfalva, Polyánka), Vyšná Hutka (F. Hutka), Nižná Myšľa (A. Mislye), Krásna nad Hornádom (Széplak cum Széplak – Apáthi), alebo taká Hačava (farnosť / Falucska, Hacsava)? Takto nejako by mohlo vyzerať orientačné vytýčenie, kde všade mohla byť na konci 18. a začiatku 19. storočia významnejšia prítomnosť „ruthénskeho“ obyvateľstva v okolí Košíc, alebo už ich potomkov.

Príchod Ruthénov na Slovensko bol postupný, prebiehal najskôr v niekoľkých vlnách a pomerne dlhé obdobie Táto skutočnosť sa dá vypozorovať na dátumoch vznikov jednotlivých obcí na území Slovenska, o ktorých sa vie, že boli pôvodne (zakladané, prípadne v priebehu času osídľované) alebo stále sú rusínske. Napríklad: Čirč (Csircs) má potvrdenú existenciu už v roku 1243 – „Par. Ant. anno 1243. jam exstitit, (1903, s. 102)“ [historické pramene (1851, 1. Zväzok, s. 221) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa, blízko Popradu a Galície…,“ pozn.]; Malcov (Malczov, Malczó, Malyczó) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 67)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 64) uvádzajú: „…rusínsko-slovenská dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Kružlov (Kruszló) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 65)“ [historické pramene (1851, 2. Zväzok, s. 277) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Lukov (Lukó) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 67)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 51) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Legnava (Lagnó, Laghno) má potvrdenú existenciu už v roku 1366 – „Qua possessio anno 1366. jam exstitit, (1903, s. 104)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 8) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa, neďaleko Popradu na okraji Galície…,“ pozn.]; ale už pri dedine Šarišské Jastrabie (Jesztreb) sa hovorí o roku 1590 – „Par. Ant. anno 1590. jam exstitit, (1903, s. 103)“ [historické pramene (1851, 2. Zväzok, s. 156) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Nižná Pisaná (Alsó Piszana) má potvrdenú existenciu v roku 1610 – „Par. haec anno 1610. jam exstitit, (1903, s. 75)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 51) uvádzajú: „Pisana, (Alsó és Felsö) 2 rusínske dediny, Šarišská župa…,“ pozn.] Na týchto niekoľkých údajoch je evidentné stáročia prebiehajúce osídľovanie odľahlých území dnešného Slovenska, z ktorého tá najpodstatnejšia časť sa odohrala niekedy v 14.-18. storočí.

POZNÁMKA: Uvedené dátumy nemusia byť úplne presné, slúžia primárne na ilustráciu myšlienky časového rozloženia príchodu „ruthénskych kolonistov“ na neobývané územia. Vychádzal som z dokumentu z roku 1903 a je veľmi pravdepodobné, že za viac ako 120 rokov sa našli mnohé iné údaje, i keď ja som si tieto dáta priebežne overoval a nie sú (možnože na pár výnimiek) vo výraznom rozpore so súčasnými zisteniami.

Z tohto hľadiská predstavuje mesto Košice a jeho okolie isté špecifikum. Vzhľadom na ekonomickú významnosť tohto regiónu sa doňho nesťahovali iba Rusnáci, pre ktorých to bol prvý stret s novou vlasťou, ale aj pôvodom Rusnáci – narodení už na Slovensku. Tí takto prichádzali za vzdelaním a hlavne lepším živobytím z citeľne chudobnejších pomerov prevládajúcich v odľahlých a menej rozvinutých regiónoch: „…ich kultúrny stav je mimoriadne nízky a chudoba hraničí so zanedbanosťou [mizériou, biedou, opustením sa; pozn.] (Berzeviczy, 1918)“ V roku 1906 bol v Liverpoole vydaný cestopis s názvom „A Tour in the Alps of Dauphiné and A Tour in the Carpathians“, ktorý napísala Emily Hornby. V tejto knihe (s. 100) sa píše o tom, ako sa táto pani cestovateľka dostane do Košíc (Kaschau). Po príchode sa dobre vyspí, ráno sa umyje, no a čo nevidí: „Katedrála je na rovnakej ulici, ako je i náš hotel. (…) Na trhoch sa to už hemžilo ľuďmi a bolo tam množstvo vidiečanov v slovanských krojoch – ženy mali pestrofarebné sukne, vyšívané vesty a ružové, ako aj biele tašky prehodené cez chrbát, ich nohy boli odhalené ani nie po kolená.“ Týmito ženami boli Slovenky, ale určite i nejaké tie Rusínky.

POZNÁMKA: Áno, mohlo sa stať, že sa niekde popri Rusnákoch vyskytli aj nejaké tie rodiny „Valachov“, ale ja osobne predpokladám, že v tomto geografickom priestore – okolie Košíc – drvivú väčšinu vždy tvorili spomenutí Rusnáci, nakoľko nemám žiadnu vedomosť o tom, kde by sa tu niekedy používal bohoslužobný jazyk „Lingua Valachica“, ktorý bol v minulosti pomerne bežným v oblastiach pohraničia maďarsko-ukrajinsko-rumunského.

Najčastejším proti-argumentom v tejto debate určite bude: „Ale i tak! Prítomnosť gréckokatolíkov nemusí automaticky znamenať ich ‚ruthénsky‘ pôvod!“ Preto sa potvrdeniu tejto skutočnosti povenujme o čosi rozsiahlejším spôsobom. Ono to takto vo všeobecnosti zvyklo byť. Mukačevská gréckokatolícka eparchia existovala dávno pred jej prešovskou alebo košickou odnožou. Čiže ten ťah približne odkiaľ sa táto viera na Slovensko šírila, z akej svetovej strany – je naznačený, ale hlavne – aké etnikum ju do tejto oblasti v najväčšej miere prinášalo? Toto je asi vcelku zrejmé. Skúsme to inak. « „Na to však knieža Kocel [syn Pribinu, pozn.] ustanovil Metoda biskupom v Panónii…, (Magnae Moravie Fontes Historici I., s. 196)“ » Cyril a Metod priniesli do našich končín istý obrad. Ale ten obrad nebol z Ríma. Takýto podstatný fakt sa z debát pričasto čudesne vytráca. Nie všetkým je príjemný. Po zániku Veľkej Moravy, etapovitom ovládnutí jednotlivých častí Slovenska, došlo napokon k vzniku štátneho celku, ktorého sa Slováci stali súčasťou – vzniklo Uhorsko. „Snaha kresťanských misionárov v Uhorsku bola korunovaná úspechom. V roku 993 svätý Vojtech, pražský biskup, vstúpil na územie Uhorska a zostal tam až do okamihu, keď konvertoval a pokrstil niekoľkých členov vládnucej rodiny…, (Birinyi, 1924)“ a napokon aj samotného Štefana I., neskôr korunovaného za prvého uhorského kráľa. Týmto aktom sa katolicizmus – „Rímsky obrad“ – stal štátnym náboženstvo Uhorska. Aladár Kriesch-Körösföi k tomu dodáva: „Kňazi, ktorí za kráľa Štefana a jeho nasledovníkov obrátili krajinu na kresťanstvo boli nemeckého a ‚latinského‘ pôvodu. Za nimi nasledovali obchodníci a kolonisti, ktorí prechádzali celou zemou a všade zakladali mestá popri usadlostiach, ktoré už existovali a boli väčšinou ‚rímskeho pôvodu‘. (Holme, 1911)“ Kráľovi Štefanovi na tomto skutočne záležalo: „Osobne navštívil i tie najodľahlejšie časti krajiny a rozširoval tam kresťanské pravdy… (…) Potom, čo bolo konvertovanie Maďarov ukončené, Štefan usporiadal Kresťanskú cirkev na firemnej báze. Rozdelil Uhorsko na cirkevné dištrikty a do čela každého dištriktu umiestnil cirkevného vodcu. (Birinyi, 1924)“ Čo v podstate urobil tento uhorský kráľ? Vymenoval si [ak mám dobré informácie, tak finálne „odobrenie“ dával pápež, pozn.] naprieč celou krajinou svojich – jemu naklonených – kňazov. Tak to čítam ja. Týchto podporoval a oni sa mu odvďačovali ovplyvňovaním plebsu – podľa toho, ako dobre sa o týchto cirkevných hodnostárov kráľ staral: „…bohatstvo a vysoké spoločenské postavenie duchovenstva im poskytovalo množstvo príležitosti k zmyselným pôžitkom. Biskupi, opáti a vyšší predstavitelia cirkví v Uhorsku boli vo všeobecnosti bohatými vlastníkmi pozemkov, ktorí v rámci panujúceho feudálneho systému často rozhodovali nielen o tomto majetku, ale aj o životoch a slobodách svojich poddaných. Niet preto divu, že namiesto toho, aby pásli baránky Kristovho stáda, zaplietali sa do svetského podnikania a záležitostí štátu, pričom ich životy boli notoricky nevhodné na oslavu evanjelia. (Craig, 1854)“ Slováci už mali prijaté kresťanstvo, mali svoj obrad, mali SVOJICH kňazov, no tých postupne nahradzovali tí – rímskokatolícki. Čo sa dialo potom? Husiti, reformácia, protestanti, luteráni, kalvíni (reformisti), proti-reformácia, jezuiti! Na ilustráciu: „Cordatus potom šiel za Lutherom a z Wittenbergu poslal Jána, svojho splnomocnenca, do Uhorska s cieľom – rozširovať písomnosti Luthera. Maďari ho zajali a upálili na hranici spoločne so všetkými knihami, ktoré mal pri sebe, (Balogh, 1906)“ – bolo to skrátka dosť divoké, a keď už bolo „domorodé“ obyvateľstvo Slovenska nadobro „spracované a konvertované“ na rímskokatolíkov, evanjelikov a ďalšie konfesie, tak v tom tu začali do rôznych častí krajiny prichádzať Rusíni a spoločne s nimi začalo malé – nikým nepovšimnuté – kultúrne obrodenie: návrat „byzantského obradu“. VEĽMI zjednodušene a nahrubo podané, napr.: predsa len tá cirkev vyzeral o poznanie inak v časoch Veľkej Moravy a v 14.-15. storočí (Rím vs. Orthodoxia – veľká schizma a pod.)

Je veľmi podstatné si uvedomiť, za akých ďalších okolností táto rekatolizácia v týchto končinách prebiehala. Niečo naznačuje Le Correspondant“ (1853) v článku s názvom „Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie“ [„Pápeži a cári – Vzťahy medzi Svätou stolicou a Ruskom“, pozn.] je venovaný záležitostiam úzko súvisiacim s 13. storočím a môžete sa v ňom dočítať: „A keby aj Rusko na seba zabudlo, pápeži naň nezabudli. Keďže ho nemohli vyrvať zo svojich osudových predsudkov, Inocent III. [zomrel v roku 1216, pozn.] sa postaral o to, aby aspoň voľačo také nebolo nákazlivé, a snažil sa vytvoriť akýsi ochranný pás na tejto hranici katolíckeho sveta tým, že podporoval horlivosť biskupov Livónska a Estónska a schválil rád ‚Rytieri meča‘ (1204) [niekedy uvádzaný aj ako ‚Rád mečových bratov‘, pozn.], založený arcibiskupom brémskym, s cieľom odraziť nájazdy pohanov [boli to najmä pohanské národy z pobaltského regiónu: Livónci, Estónci a ďalšie kmene pozdĺž pobrežia Baltského mora, než prijali kresťanstvo, pozn.] a Rusov; reformoval mravy poľského duchovenstva, ktoré sa zdalo prevziať tie ruského duchovenstva, s ktorým žilo v kontakte; a napokon posilňoval väzby cirkevnej jednoty medzi Ruthénmi, bezprostrednými susedmi Rusov [použitá fráza: ‚…les Ruthènes, voisins immédiats des Russes,‘ pozn.]

Existuje množstvo historických dokumentov, ktoré väzbu „Ruthéni – gréckokatolíci“ potvrdzujú. Krátky úryvok z knihy „Allgemeine historische Weltbeschreibung“ [„Všeobecný historický opis sveta“, pozn.] Giovanniho Botera vydanej v roku 1612: „Pod menom Reußen alebo Ruthén… [použité označenie ‚Ruthener‘, pozn.] (…) Táto oblasť, ktorá susedí s Podolím, sa však nazýva Červená Rus… Červená Rus je rozsiahla krajina, ktorá hraničí na jednej strane s Poľskom a Uhorskom a na druhej strane s Podolím a Volyňou, a je bohatá na hospodárske zvieratá a obilie. Šľachta a meštianstvo sú prevažne katolíci a verní rímskej cirkvi, zatiaľ čo obyčajní vidiečania sú veriaci gréckokatolíckej cirkvi. (s. 83)“ Daniel Speer sa v západných zdrojoch popisuje ako spisovateľ, cestovateľ a skladateľ nemeckého pôvodu. Pravdou ale je, že veľká časť jeho života prebiehala na Slovensku. V jeho diele (vydanom v roku 1683) s názvom „Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS“ [„Uhorský alebo dácky SIMPLICISSIMUS“, pozn.] sa píše: „Vydal som sa teda na cestu s gréckymi obchodníkmi, od ktorých som sa dozvedel zvláštnu vec o jednom z mojich školských priateľov zo Ziperlandu [Spiš, pozn.], ktorý bol Rusnák a gréckokatolíckeho vierovyznania [použitá fráza: ‚…ein Rusnak und Griechischer Religion…,‘ pozn.], bol v Konštantínopole u patriarchu Canglera, ktorého som veľmi túžil navštíviť. Tento grécky obchodník mi povedal, že ho zo školy priviedol so sebou z Eperies [Prešov, pozn.] ako sluhu a priateľa, a  tam ho povýšil, a tak som mal v tomto gréckom obchodníkovi veľmi priateľského sprievodcu a spoločníka na cestách až do Konštantínopolu… (s. 226)“ „Brünner Zeitung“ [„Brnianske noviny“, pozn.], vo svojom vydaní z 20. mája 1795, informujú o pomeroch v meste Lublin [dnes súčasť Poľska, pozn.] takýmto spôsobom: „Obyvatelia sú v súčasnosti Poliaci, Nemci, Rusnáci (alebo grécki katolíci) a Židia… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“ „The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI.“ v roku 1838 pri popise situácie v Galícii dodáva: „Poľnohospodárstvo v Galícii je v zlom stave; farmárske vozy sú vyrobené bez použitia železa, kone sa nikdy alebo len zriedka používajú na orbu a farmári si môžu len ťažko dovoliť hnojiť svoju pôdu. (…) Z obyvateľov je približne 2 900 000 poľského pôvodu, ktorí žijú prevažne v západných provinciách, a 1 900 000 sú Ruthéni alebo Rusnáci [presná citácia: ‚…Ruthenes or Russniaks…,‘ pozn.], …sú početní aj na maďarskej strane Karpát: obývajú oblasti Galície východne od Sanu. (…) Grécko-katolíci, väčšinou Rusnáci [použitá fráza ‚Russniaks‘, pozn.], majú taktiež svoje arcibiskupstvo vo Ľvove a biskupa v Przemyśle… (s. 42)“ Victor Adolphe Malte-Brun v roku 1840 napísal: „Rusnáci alebo Ruthéni [použité označenie: ‚Les Rousniaques ou Ruthènes…,‘ pozn.] pochádzajú z Červenej Rusi, odkiaľ pravdepodobne emigrovali okolo 11. storočia. Obývajú župy: Šariš, Berežskú župu, Ugočskú župu, Užskú župu, Zemplín a časť Marmarošskej župy. Udržiavali vzťahy so svojimi starými krajanmi z Galície, ale žiadne si nenadviazali so svojimi novými susedmi, hoci hovoria dialektom toho istého jazyka [tj. slovanským jazykom, pozn.]; preto zostali takmer divochmi, bez priemyslu a v chudobe. Vyznávajú grécke náboženstvo.“ V roku 1848 sa vo francúzskom „Revue de Paris“ objavil článok s názvom „Mélanges – Chants Populaires des Gréco-Slaves“ [„Zbierky – Populárne spevy grécko-slovanské“, pozn.], kde sa píše: „…Ruthéni z Galície [použité označenie ‚Ruthènes‘, pozn.] a južného Ruska, ktorí zostali verní gréckemu obradu a východným zvyklostiam, si od otca k synovi zachovali a dodnes spievajú vo svojich chatrčiach oslnivú poéziu presýtenú krásou.“ V knihe Christiana Friedricha Pfeffel von Kriegelsteina – vydanej v roku 1849 – môžete nájsť: „To isté platí aj pre Galíciu, ktorej obyvateľstvo je zložené v rovnakom pomere z Poliakov a Rusínov alebo Ruthénov gréckokatolíckeho vierovyznania [presná citácia: ‚…de Russiens ou Ruthènes du rit grec-uni,‘ pozn.]“ „La Hongrie – Ancienne et Moderne“ [„Uhorsko – Staré a moderné“, pozn.] vydané v roku 1851, pod dohľadom M. J. Boldenyiho, charakterizuje ruthénske etnikum takto: „Ruthéni alebo Rusnáci… [presná citácia: ‚Les Ruthènes ou Rusniaques…,‘, pozn.] (…) Zmenili náboženstvo, keďže nasledujú grécky obrad, ale miešajú ho s bizarnými praktikami a pridávajú k nemu tie najextravagantnejšie legendy, takže ich možno bez väčšej urážky obviniť, že sa zmenili len v oblasti poverčivosti. (s. 154)“ Pozoruhodný vhľad do života Ruthénov priniesol v roku 1855 francúzsky spisovateľ a cestovateľ Albert Montémont. V jeho diele „Voyages en Europe“ [„Cestovanie po Európe“, pozn.], v časti venovanej cestám po Uhorsku niekedy okolo roku 1848, sa nachádza rozsiahly blok textu zaoberajúci sa detailami života v obci Jasiňa [Podkarpatská Rus (Zakarpatie), pozn.] na podklade toho, čo zaznamenal pán de Gérando: „Nasledovali sme obyvateľov do gréckej cerkvi, kam sa schádzali vo veľkom počte. Skupiny sedliakov, niektorí kľačiaci, iní stojaci, všetci oblečení v živých farbách, tvorili originálny a zaujímavý obraz, ktorého pozadie predstavoval ikonostas žiariaci zlatom a farbami. Ruthéni, (…), doháňajú svoju náboženskú oddanosť [zbožnosť, pozn.] až do fanatizmu.“ Rok 1919 a kniha „The Ruthenian Question in Galicia“: „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíci…“ Alebo sa pozrime na takýto popis stavu spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“ A na záver tohto bloku by som rád uviedol zabudnutý príbeh, ktorý potvrdzuje moje hypotézy uvedené v tomto članku. Našiel som ho vo francúzskych novinách „Le Moniteur Universel“ z 2. augusta 1821: „Cár Alexander [ruský cár Alexander I. Pavlovič, pozn.], ktorý smeroval z tohto hlavného mesta k hraniciam Galície, dorazil do dediny Garadna [alebo Jaradná – dnes maďarská dedina blízko slovensko-maďarských hraníc, pozn.], ktorá patrí do okresu Košice a je obývaná Rusnákmi [použité označenie ‚Russniakes‘, pozn.], národom slovanskej rasy. Keď sa dozvedel, že krásny kostol v dedine, ktorý nemal zvonicu, patrí ku gréckemu obradu, Jeho Veličenstvo vystúpilo, s veľkou úctou si prezrelo interiér kostola, a keď sa chystalo späť do kočiara, odovzdalo sto zlatých dukátov do rúk farára.“

Ako je inak možné, že tie populačne najvýznamnejšie centrá gréckokatolíkov boli VŽDY tam, kde bol početný výskyt samotných Rusnákov? A kde títo Rusnáci neboli, tam takto podstatných centier v historických dokumentoch niet. Ako je možné, že rozširovanie gréckokatolíckej viery na Slovensku prebiehalo súbežne s tým, ako sa Ruthéni (ich potomkovia) začleňovali do štruktúr spoločnosti? Mne sa jednoducho ťažko verí predstave, ako si v niektorej obci – z nejakej ľubovôle – zvolili vieru, ktorá nebola pre danú oblasť typickou, pričom hneď v niekoľkých vedľajších túto vieru zavrhli. Ja skôr verím teórii, že gréckokatolícka viera do týchto oblastí bola primárne donesená spoločne s obyvateľstvom, ktoré dané obce (spolu)-osídľovalo, a táto viera reflektovala ich etnicitu. Čo som vypozoroval, ono to takto nejako bolo aj s inými národnosťami v rámci Uhorska – každá inklinovala k „tej svojej“ cirkevnej ustanovizni. Otázka asimilácie a neexistujúcej historickej pamäte v otázke svojich predkov a ich vierovyznania? Toto je už na inú debatu.

Dokonca som si na potvrdenie tejto svojej teórie zaobstaral a preštudoval ďalší významný historický dokument s názvom „Magyarország Geographiai Szótára / I. Kötet, II. Kötet, III. Kötet, IV. Kötet [Geografický slovník Maďarska / 1. Zväzok, 2. Zväzok, 3. Zväzok, 4. Zväzok]“ (1851), kde sú všetky mestá, dediny a opustené miesta vtedajšieho Uhorska podrobne popísané v abecednom poradí. Ešte než sa pustím do uvedenia mojich zistení, musím upriamiť pozornosť na nasledovné: v tomto geografickom slovníku sa používajú maďarské termíny pri označení typov dedín a obcí podľa prevažujúcej národnosti v nich, ako sú – „magyar“ = Maďar; „tót“ = Slovák; „német“ = Nemec; „oláh“ = označenie ľudí rumunskej národnosti, presnejšie Valachov; „orosz“ = znamená Rus, ale v tomto kontexte sa takýto historický termín používal na označenie oblastí a dedín obývaných „Ruthénmi“ (Rusínmi) v Uhorsku. „Blätter für Literatur, Kunst und Kritik“ [„Časopis pre literatúru, umenie a kritiku“, pozn.] z 10. júna 1835: „…ale sami sa nazývajú Rusínmi (Ruthénmi) [použité označenie ‚Russinen (Ruthener)‘, pozn.] a Maďari ich nazývajú ‚Orosz-emberek‘ (‚Russi homines‘) [doslova ‚ruskí ľudia‘, pozn.]“ A teraz k zisteniam o obciach z okolia mesta Košice:

• BELŽA (označené ako „Bölzse“) má uvedené (1851, 1. Zväzok, s. 165) uvedené: „…3 rusínsko–slovenské dediny [‚orosz-tót falu‘, pozn.] v Abovskej župe… 138 rímskokatolíckych veriacich, 318 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 208 (1814), 232 (1816), 291 (1838), 264 (1844) a 188 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 5 reformovaných, 10 židovských. V Szigeth-Bölzsén je gréckokatolícky ‚materský‘ kostol.“
• ČAŇA (označené ako „Csány“) má uvedené (1851, 1. Zväzok, s. 199): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 430 rímskokatolíckych veriacich, 59 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 94 (1814), 90 (1816), 107 (1838), 100 (1844) a 64 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 8 evanjelikov, 350 reformovaných, 60 židovských.“
• GYŇOV (označené ako „Gönyö“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 55): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 170 rímskokatolíckych veriacich, 130 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 24 (1814), 98 (1816), 158 (1838), 173 (1844) a 89 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 40 reformovaných, 15 židovských.“
• SEŇA (označené ako „Szinna“ a „Senya“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 137) uvedené: „…maďarsko–slovensko–rusínska dedina [‚magyar – tót-orosz falu‘, pozn.] v Abovskej župe… 762 rímskokatolíckych veriacich, 240 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 138 (1814), 126 (1816), 188 (1838), 100 (1844) a 220 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 27 evanjelikov, 397 reformovaných, 159 židovských.“
• KECHNEC (označené ako „Kenyhecz“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 200): „…maďarsko–slovenská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 424 rímskokatolíckych veriacich, 42 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 87 (1814), 62 (1816), 110 (1838), 99 (1844) a 125 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 19 reformovaných, 87 židovských.“
• ŽDAŇA (označené ako „Zsadány“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 199): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 310 rímskokatolíckych veriacich, 78 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 91 (1814), 94 (1816), 132 (1838), 130 (1844) a 115 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 1 evanjelik, 215 reformovaných, 130 židovských.“
• SKÁROŠ (označené ako „Szkáros“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 141): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 459 obyvateľov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 88 (1814), 74 (1816), 84 (1838), 80 (1844) a 91 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]“
• KOŠICKÝ KLEČENOV (označené ako „Kelecsény“ a „Kleczenon“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 195) uvedené: „…rusínska dedina [‚orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 25 rímskokatolíckych veriacich, 211 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 180 (1814), 182 (1816), 123 (1838), 110 (1844) a 211 (1903 – cum Borda praed.) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]. ‚Materský‘ kostol Gréckokatolíckej cirkvi.“
• SVINICA (označené ako „Szinye“ a „Swinica“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 137): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 176 rímskokatolíckych veriacich, 153 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 186 (1814), 189 (1816), 151 (1838), 180 (1844) a 230 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 70 evanjelikov, 190 reformovaných, 32 židovských.“
• ĎURKOV (označené ako „Györke“ a „Gyurkov“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 73): „…maďarsko–slovenská dedina [‚magyar-tot falu‘, pozn.], Abovská župa… 150 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 77 (1814), 77 (1816), 86 (1838), 85 (1844) a 91 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 230 reformovaných, 40 židovských.“
• VYŠNÁ MYŠĽA (označené ako „Mislye Felsö“) má uvedené (1851, 3. Zväzok, s. 105): „…slovensko-nemecko-maďarská dedina [‚tót-német-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 705 rímskokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 92 (1814), 74 (1816), 40 (1838), 33 (1844) a 43 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 45 reformovaných, 7 židovských.“
• NIŽNÁ KAMENICA (označené ako „Kemencze Alsó“ a „Dolní Kamenic“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 197): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 65 rímskokatolíckych veriacich, 41 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 47 (1814), 53 (1816), 45 (1838), 50 (1844) a 88 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 130 evanjelikov, 120 reformovaných, 12 židovských.“
• KRÁĽOVCE (označené ako „Királynép“ a „Kralowce“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 221) uvedené: „Abovská župa, slovensko–rusínska dedina [‚tót-orosz falu‘, pozn.]… 241 rímskokatolíckych veriacich, 114 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 91 (1814), 101 (1816), 143 (1838), 155 (1844) a 96 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 82 evanjelikov, 11 reformovaných, 12 židovských. Gréckokatolícky kostol.“
• CHRASTNÉ (označené ako „Haraszti“ a „Krasne“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 89) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 145 rímskokatolíckych veriacich, 80 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 160 (1814), 166 (1816), 86 (1838), 83 (1844) a 31 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 130 evanjelikov, 18 reformovaných, 14 židovských.“
• VAJKOVCE (označené ako „Vajkócz“ a „Walkowcze“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 255) uvedené: „Abovská župa, slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.]… 68 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 51 (1814), 52 (1816), 56 (1838), 59 (1844) a 44 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 69 evanjelikov, 205 reformovaných, 7 židovských.“
• ROZHANOVCE (označené ako „Rozgony“ a „Rozchanovce“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 301) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 1027 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 109 (1814), 112 (1816), 131 (1838), 120 (1844) a 165 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 66 evanjelikov, 50 reformovaných, 230 židovských.“
• PLOSKÉ (označené ako „Lápispatak“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 11) uvedené: „Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 380 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 215 (1814), 213 (1816), 194 (1838), 208 (1844) a 106 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]“
• BUDIMÍR (označené ako „Budamér“ a „Budzimir“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 183-184) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 469 rímskokatolíckych veriacich, 58 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 195 (1814), 200 (1816), 128 (1838), 120 (1844) a 104 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 156 evanjelikov, 2 reformovaných, 24 židovských.“
• BRETEJOVCE (označené ako „Beretö“ a „Brezegowce“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 123) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 274 rímskokatolíckych veriacich, 29 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 54 (1814), 72 (1816), 41 (1838), 43 (1844) a 45 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 54 evanjelikov.“
• CESTICE (označené ako „Szeszta“ a „Czestice“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 129) uvedené: „…maďarsko–rusínska dedina [‚magyar-orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 140 rímskokatolíckych veriacich, 251 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 233 (1814), 234 (1816), 241 (1838), 239 (1844) a 145 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 420 reformovaných, 38 židovských. Gréckokatolícky kostol.“
• ČEČEJOVCE (označené ako „Csécs“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 205) uvedené: „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 874 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 54 (1814), 59 (1816), 78 (1838), 50 (1844) a 55 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 300 reformovaných, 65 židovských.“
• PERÍN-CHYM (platné pre časť Chym: označené ako „Him“, „Hym“ a „Hima“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 109) uvedené: „…maďarsko–rusínska dedina [‚magyar-orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 300 rímskokatolíckych veriacich, 115 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 166 (1814), 165 (1816), 112 (1838), 111 (1844) a 80 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 8 židovských.“
• KOMÁROVCE (označené ako „Komarócz“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 236) uvedené: „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 148 rímskokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 101 (1814), 139 (1816), 144 (1838), 103 (1844) a 92 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelikov, 255 reformovaných, 4 židovských.“
• VEĽKÁ IDA (označené ako „Nagy-Ida“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 128) uvedené: „…maďarská obec [‚magyar m.‘, pozn.], Abovská župa… 1158 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 264 (1814), 273 (1816), 265 (1838), 262 (1844) a 204 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 345 reformovaných, 185 židovských.“
• MOKRANEC (označené ako „Makrancz“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 63) uvedené: „…maďarská obec [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 820 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 50 (1814), 53 (1816), 26 (1838), 26 (1844) a 44 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 7 evanjelikov, 64 reformovaných, 26 židovských.“
• SLANSKÉ NOVÉ MESTO (označené ako „Ujvaros“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 241) uvedené: „Abovská župa, rusínsko–slovenská dedina [‚orosz-tót falu‘, pozn.]… 176 rímskokatolíckych veriacich, 304 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 237 (1814), 244 (1816), 305 (1838), 272 (1844) a 320 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 3 evanjelici, 6 reformovaných. ‚Materský‘ kostol Gréckokatolíckej cirkvi.“
• KALŠA (označené ako „Kalsa“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 170) uvedené: „Abovská župa, rusínsko–slovensko-maďarská dedina [‚orosz-tót-magyar falu‘, pozn.]… 70 rímskokatolíckych veriacich, 160 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 121 (1814), 123 (1816), 151 (1838), 154 (1844) a 118 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 4 evanjelikov, 45 reformovaných, 4 židovských.“
• RUSKOV (označené ako „Regete – Ruszka“ a „Ruszkow“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 305) uvedené: „…slovensko-maďarská obec [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 375 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 64 (1814), 61 (1816), 62 (1838), 69 (1844) a 56 (1903), pozn.], 7 evanjelikov, 64 reformovaných, 26 židovských.“
• SLANČÍK (označené ako „Szaláncz – Kis“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 57-58) uvedené: „Slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.]. Abovská župa… 171 rímskokatolíckych veriacich, 23 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 45 (1814), 41 (1816), 36 (1838), 29 (1844) a 52 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelikov, 60 reformovaných, 27 židovských.“
• SADY NAD TORYSOU (označené ako „Zdoba“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 324) uvedené: „V Abovskej župe rusínska dedina [‚orosz f.‘, pozn.]… 102 rímskokatolíckych veriacich, 164 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 112 (1814), 132 (1816), 95 (1838), 94 (1844) a 168 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 22 evanjelici, 3 reformovaných. Gréckokatolícky kotol.“
• OLŠOVANY (označené ako „Osva“ a „Olssowján“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 171) uvedené: „Slovensko-nemecko-maďarská dedina [‚tót-német-magyar falu‘, pozn.]… 445 rímskokatolíckych veriacich, 43 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 46 (1814), 47 (1816), 35 (1838), 39 (1844) a 40 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 110 reformovaných, 4 židovských.“
• KOŠICKÁ POLIANKA (označené ako „Lengyelfalva“ a „Polyánka“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 22) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa: 468 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 41 (1814), 47 (1816), 20 (1838), 32 (1844) a 62 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelici, 62 reformovaných, 26 židovských.“
• VYŠNÁ HUTKA (označené ako „Hutka – Felsö“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 127) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa, 204 rímskokatolíckych veriacich, 50 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 162 (1814), 169 (1816), 142 (1838), 130 (1844) a 96 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 20 evanjelici, 5 reformovaných, 4 židovských.“
• NIŽNÁ MYŠĽA (označené ako „Mislye – Alsö“ a „Dolna Missla“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 105) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 767 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 137 (1814), 169 (1816), 127 (1838), 127 (1844) a 163 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 1 reformovaný, 1 evanjelik, 8 židovských.“
• HAČAVA (označené ako „Falucska“ a „Hacsava“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 4) uvedené: „Rusínska dedina [‚orosz falu‘, pozn.], v Turnianskej župe, blízko Spišskej a Abovskej župy: 9 rímskokatolíckych veriacich, 645 gréckokatolíckych veriacich (!!!) [iné historické pramene uvádzajú počet 496 (1814), 503 (1816), 608 (1838), 630 (1844) a 603 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]. Gréckokatolícka farnosť.“

POZNÁMKA: V tomto výpise som si dovolil na označenie počtu gréckokatolíckych veriacich („počet duší“) použiť skratku: „G.R.C. Nrus. Animar.“ (Graeci Ritus Catholicorum Numerus Animarum). Zároveň by som upozornil, že uvedené štatistiky sú informačné. Niekedy som pri ich získavaní musel spočítavať dáta pre jednotlivé časti obcí, inokedy už započítané boli. Označovanie toho, čo sa s čím spočítavalo sa neraz jednoducho v priebehu času menilo. Ja som nepísal vedeckú štúdiu, tak som si nelámal nejako krkolomne hlavu nad niektorými údajmi, nepátral po označeniach, význame i tej najmenšej skratky, ale som sa snažil, čo najrýchlejšie dostať, k čo možno najlogickejšiemu a najpresnejšiemu riešeniu mojich váhaní. Spracovával som cca. 35 dedín a pre každú z nich som musel vyhľadať 6 údajov = 210 hľadaní v latinsky a maďarsky písanom texte, kde neraz bola daná obec pomenovaná v rôznych dokumentoch… odlišne.

Čo dodať. Ako môžete vidieť i vy samotní, dal som si skutočne tú námahu a overil svoje tvrdenia vyslovené na podklade informácii z Mukačeva (1814, 1816), tentokrát pre zmenu informáciami z Pešte (1851). Ďalej som pre lepšie vyobrazenie demografickej dynamiky doplnil štatistické informácie z Prešova (1838, 1844, 1803). A nie je pre mňa nijakým prekvapením: oni sa vám navzájom… tak nejako dopĺňajú. Ako je vidieť, aj v samotnom administratívnom centre Uhorska mali k dispozícii dosť podrobný prehľad o národnostnom zložení obyvateľstva. A nielenže sa dokázalo zachytiť v okolí mesta Košice mnoho roztrúsených dedín, kde bola potvrdená početná prítomnosť gréckokatolíkov, ale najpodstatnejším je: jednoznačné poukázanie na existenciu mnohých dedín, ktoré boli národnostne – v tých časoch i naďalej – „RUTHÉNSKE“ (rusnácke, rusínske). Toto obdobie, ktoré som tu „štatisticky vykresľoval“, by som ja sám nazval takým „medziobdobím“: ešte stále existovali usadlosti, kde si ich obyvatelia zachovávali historickú pamäť spojenú s ich národnostnými odlišnosťami a svoju vieru, no inde už Rusíni prešli procesom asimilácie, i keď si dokázali – predsa len – zachovať aspoň vieru svojich predkov.

Vyššie som vyslovil hypotézu: viera do týchto oblastí bola primárne donesená spoločne s obyvateľstvom, ktoré dané obce osídľovalo, a táto viera reflektovala ich etnicitu. Keď sa človek pozrie na dáta, ktoré som tu uviedol, tak mne osobne naozaj z tohto vychádza takýto záver: košické okolie osídľoval aj významný počet „kolonistov“ ruthénskeho pôvodu. Tam, kde ich bolo viac, kde boli koncentrovanejší, tam si dokázali svoje národnostné špecifiká udržať po dlhšiu dobu. Z uvedených dát je rovnako zrejmé, že v mnohých dedinách, i keď tvorili nemalú skupinu, vždy ostávali v menšinovom postavení. Tak či onak, úplne očividným je postupné strácanie „rusínstva“ a preberanie „slovenského“.

Zaujímavým príkladom v tomto je obec Hačava. Tá je zo všetkých strán obklopená mestami a dedinami s významným podielom obyvateľov maďarskej a nemeckej („Mantáci“ – karpatskí Nemci) národnosti. V blízkosti tejto obce máme: Štós, Medzev, Jasov, Moldavu nad Bodvou, Turňu nad Bodvou. Kto vie niečo o histórii, tak vie veľmi dobre, k akým národnostiam sa hlásili v 19. storočí obyvatelia vymenovaných usadlostí. Medzi nimi? Prásk! Gréckokatolícka farnosť v rusínskej obci s takmer 700 obyvateľmi. Nepochopiteľné, absolútna anomália. Ako to vyzerá s touto obcou dnes? Drvivá väčšina obyvateľstva Hačavy sú – Slováci, k Rusínom sa nehlási prakticky nikto (!!!), i keď ako rodný jazyk (používaný doma) uvádza približne tretina jazyk rusínsky a – opäť – drvivá väčšina sú gréckokatolíci. Azda najznámejším príkladom kompletného „poslovenčenia“ obyvateľstva je obec Šumiac: „Sumjácz, rusínska dedina… (1851, 4. Zväzok, s. 45)“

Moju teóriu taktiež podporujú nižšie uvedené informácie o používanom bohoslužobnom jazyku v jednotlivých farnostiach:

• BELŽA: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Hungarica et Slavica (1903)
• KOŠICKÝ KLEČENOV: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
• KRÁĽOVCE: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica (1903)
• CESTICE: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
• SLANSKÉ NOVÉ MESTO: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
• SADY NAD TORYSOU: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
• HAČAVA: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica (1903)

Vo všetkých farnostiach bol v roku 1838 hlavným bohoslužobným jazykom – „Slavo-Ruthenica“, čiže „ruthénsky jazyk“. Budem opakovať slová zo svojho minulého príspevku: „…či tá „Lingua Ruthenica“ bol naozaj ten „ruthénsky jazyk“ vo svojej najčistejšej podobe a nebola za týmto pojmom skôr akási varianta „cirkevnej slovančiny na ruthénsky spôsob“. (…) Ale nie je to tak podstatné. Podstatným je meno národa – „Ruthéni“, ktorý vtisol tomuto svoj špecifický ráz a jeho meno bolo nezmazateľne zachytené v názve tohto bohoslužobného jazyka.“ Ono to o niečom svedčí, ak chodia nejakí tí ľudia práve na „slavo-ruthénske“ omše. Čo už som vyššie spomínal, strata akejsi národnostnej identity je potom zrejmá pri farnosti Belža, kde v roku 1903 „Slavo-Ruthenica“ prestáva byť hlavným používaným bohoslužobným jazykom (prestáva sa používať úplne) a objavuje sa tam – „Slavica“.

Na záver? Môj záujem o túto tému odštartovalo listovanie v historických dokumentoch z Mukačevskej a Prešovskej gréckokatolíckej diecézy. Fakt, že mnohé farnosti z okolia Košíc niekedy spadali priamo pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie ma okamžite zaujal. Vedel som, akí veriaci sa k týmto biskupom hlásili. „Ruthéni“. Potom som v týchto dokumentoch zistil, že bohoslužobným jazykom gréckokatolíckych farnostiach v okolí Košíc bola „Lingva Slavo-Ruthenica“. Hm, toto už bolo naozaj podivné. Ponoril som sa teda do hlbšieho štúdia – prechádzal som dedinu za dedinou, aby mi pátranie v „Magyarország Geographiai Szótára“ (1851) definitívne naznačilo, že moje hypotézy by nemuseli byť úplnými sprostosťami, skôr naopak. V 19. storočí boli v okolí Košíc zjavne ešte mnohé príklady dedín, ktorých obyvatelia sa označovali za „Rusnákov“. Zdá sa, že ono to do seba akosi zapadá. Pri zvážení takýchto najelementárnejších informácii. A práve preto by si táto krátka štúdia zaslúžila EŠTE OMNOHO DÔKLADNEJŠIU analýzu a spracovanie týchto dát z hľadiska všetkých možných súvislostí. Snáď by sa tým ukázali mnohé iné rozmery, ktoré by ešte výraznejšie potvrdzovali moje domnienky, alebo by ich naopak vyvrátili. Určite by tento článok NEMAL BYŤ CHÁPANÝ V POLOHE NIEČOHO KONEČNÉHO, i preto ho neradím do sekcie „Rozpravy“, nakoľko pre mňa bol hlavne spísaním si poznámok, nájdených informácii a testom „výdatnosti“, testom MOŽNEJ pravdivosti, v čom si myslím, že svoju pozíciu ustojí. Je vlastne takým cieleným podnetom pre odštartovanie odbornej diskusie a hlbšieho bádania. Napadá mi hneď niekoľko otázok, ktoré by nebolo zlé zodpovedať. Napríklad, všeobecne sa vie, že Rusíni zvykli bojovať po boku uhorských panovníkov. Nedostávali, ako odmenu za svoje služby povolenie môcť sa nasťahovať? Nevstupovali niektorí z nich priamo do uhorskej armády? Takisto by táto mini-štúdia mala byť podnetom pre bežných ľudí, aby pátrali, pýtali sa a spoznávali identitu svojich predkov a rodov. K rusínskej národnosti sa naposledy prihlásilo nejakých 60-tisíc občanov Slovenska. Ja osobne som presvedčení, že skutočný počet občanov Slovenska majúcich vo svojom rodokmeni „ruthénsky element“ je URČITE v státisícoch. Pekný deň.

PS: Pri písaní tohto článku ma prekvapila zaujímavá skutočnosť. Doteraz som netušil o tom, že v oblastiach dnešného Maďarska, ktoré hraničia so Slovenskom, je možné nájsť dediny, ktoré sú na tom obdobne, tj. predkovia ich dnešných obyvateľov by mohli byť mnohokrát práve Ruthéni. Vyššie uvedený príbeh z obce Jaradná to v podstate potvrdzuje. Ja som – vzhľadom na rétoriku maďarských predstaviteľov u nás a v Maďarsku – bol stále v tom, že ono tí občania maďarskej národnosti sú až po hranice a ešte kúsok za ňou. A síce som vedel o prítomnosti slovenských obcí v Maďarsku, no ešte k tomu, keď sa pridajú Rusíni a valašské obce – človek si potom začne uvedomovať, aké premiešané to v tom Uhorsku bolo a tie hranice sa neskôr nejako vytýčiť museli…