Pieseň o tom, ako členovia rodiny – pradedo, dedo, otec… pracovali na stavbe tej istej loďky, ktorá sa v závere – rukami ich potomkov – napokon stáva veľkolepým korábom. Každá generácia pokračuje a v priebehu svojho života odrába ten svoj diel práce, a i keď sa žiadnej z nich nedarí túto loďku dokončiť, kvôli rôznym neprajným okolnostiam ich životov, tak táto „neukončenosť“ nie je vnímaná ako ich osobné zlyhanie, ale skôr sa stáva základom pre budúce úsilie a najmä – prenechanie odkazu, ktorý ich vzájomne prepája. Všetci spoločne pracujú na stavbe (tj. kontinuita v čase), ktorá presahuje životnú dobu jednotlivca a vytvárajú trvalý odkaz všetkých pokolení – dokopy. Ralph Waldo Emerson napísal: „Rob, čo ti je určené, a nemôžeš ani príliš dúfať, ani sa príliš odvážiť, (Emerson, s. 68)“ čo sa mimochodom značne podobá na slová samotného Marka Aurélia: „Plním si svoju povinnosť, a to stačí. (Aurelius, s. 91)“ Späť k Emersonovi, ten uvedené slová vyjadril v súvislosti s jeho výzvou po autentickosti človeka – „byť sebou“. Ale nie je azda súčasťou práce na uskutočnení tohto aktu aj niečo také, ako dosiahnutie osobnostnej celosti? Čo je potom jednou zo základných nevyhnutností pri rozvoji osobnosti každého človeka k jeho celosti? Prijatie. Čoho? Svojho pôvodu, kultúry. Už Carl G. Jung varoval pred tým, ako sa ľudia odvracajú od spojení so svojou rodinou, kmeňom: „Z hľadiska prírodných vied nepotrebujete žiadne spojenie s minulosťou, môžete ho vymazať, lenže je to mrzačenie ľudskej bytosti. (McGuire, s. 215)“ Učenci od Piageta by asi povedali: „…konštruktívne, medziľudské a skupinové vzťahy sú ‚sine qua non‘ [nevyhnutnou podmienkou, pozn.] plnohodnotného života. (Modgil, s. 402)“ Čo sa potom stane s človekom, ak sa mu siahne na podstatu toho najelementárnejšieho, čo ho viaže k iným osobám?