Viacerí ste si určite povšimli, poprípade narazili na informácie poukazujúce na výskyt tejto skutočnosti, že Slováci a Slovinci si – v pomenovaniach svojich národov – nesú istú významnú pozoruhodnosť: priame zdôraznenie svojho pôvodu. V starších slovenských publikáciach, dokonca aj dielach našich klasikov, nie sú nijako ojedinelé označenia ako: Sloväni, Sloveni, Slovieni a pod. Z etymologického (zaoberajúceho sa pôvodom a vývojom slov) hľadiska je tento základ dodnes zreteľne pozorovateľný na názvoch ako sú: SLOVEN/sko a SLOVEN/ka, konštatujú mnohí odborníci. Ale prečo nás to vlastne má zaujímať? Zachovanie tejto formy pomenovania nie je vonkoncom len o lingvistike. Zachovanie tejto podoby pomenovania predstavuje vyjadrenie kultúrnej nadväznosti (dedičstva) a historickej kontinuity. Nie je to len „jazykový poznatok“, ale je to predovšetkým symbolom odzrkadľujúcim žijúcu tradíciu, a predovšetkým – IDENTITU národa, čoho formovanie presahuje horizont mnohých a mnohých – a ešte raz – MNOHÝCH stáročí!

Pred nejakým časom som vo svojom článku s názvom „Pokolenie za pokolením – Rodina, rod a národ“ napísal: „Čo je potom jednou zo základných nevyhnutností pri rozvoji osobnosti každého človeka k jeho celosti? Prijatie. Čoho? Svojho pôvodu, kultúry,“ a pripojil varovanie Carla G. Junga, ktorý prerušenie takejto spojitosti s časťou svojej vlastnej identity nazval: mrzačenie ľudskej bytosti. Pretože aj v tomto platí, čo som pre zmenu citoval v článku „Neprestajný boj so zlom vo všetkých jeho formách“: „Individualizácia je konkretizácia univerzálnosti…,“ a kultúra mojich predkov je znamenitou časťou tejto „univerzálnosti“, ktorú by som mal zachovávať, a pokiaľ možno zveľaďovať a rozvíjať. Veď je to práve tento prístup, ktorým sa z veľkej časti napĺňa výzva: „Cti otca a matku svoju,“ pričom nosnou myšlienkou tohto prikázania, podľa môjho skromného názoru, nie je hromadenie vencov a sviečok na hroboch svojich blízkych, ale snaha o poznanie a pochopenie minulosti vlastnej rodiny, rodu a národa. Ide o prijatie pozície v reťazci nadväzujúcich generácii, prijatie dedičstva v pozícii správcu, ktorý nesie zodpovednosť od tohto dedičstva neoddeliteľnú. Tomáš Baťa to vyjadril jasne: „Náš život je jediným predmetom na tomto svete, ktorý nemôžeme považovať za svoje súkromné vlastníctvo, keďže sme ničím neprispeli k jeho vzniku. Bol nám prepožičaný s povinnosťou odovzdať ho potomstvu rozmnožený a zdokonalený.“ Takto vyzerá ozajstné prejavenie úcty, pretože tá v sebe nevyhnutne nesie akt pokory (tej pravej – so všetkým k tomu prináležiacimi ťažkosťami a dôsledkami) voči tomu, kým sme boli stvorení.