JEZUITI ^Značka

• ▐ Zverejnené: 23/09/2025

  └ Aktualizované: 27/09/2025 (03:17)

  « Polemika o Ruthénoch, Rusnákoch, Rusínoch (Stručný prehľad historických záznamov) »

  ZNAČKY: Komentár – História – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Galícia – Podkarpatská Rus – Kyjevská Rus – Ukrajina – Slovania – Slovensko – Rakúsko-Uhorsko – Jezuiti

  Tento článok som začínal písať s veľmi malou dušičkou. Možno si niektorí z vás v minulosti povšimli moje neskrývané nadšenie, keď som niekde náhodou natrafil na zmienku o Ruthénoch, ktorí sú na Slovensku viac známi ako Rusnáci alebo Rusíni. V našich končinách je znalosť o nejakom historickom pozadí tohto národa neprebádanou oblasťou, aj medzi samotnými Rusnákmi. Doslova by sa dalo hovoriť o strate historickej pamäte týchto ľudí. Prečo sa niečo také stalo? Už počas trvania Česko-Slovenska – pod vedením komunistov – boli Rusnáci u nás nútení hlásiť sa medzi „Ukrajincov“. Nebolo im umožnené zo strany vtedajších štátnych orgánov prihlásiť sa k svojej skutočnej národnosti, pre štát boli „Ukrajinci“. O dôvodoch, prečo si československí komunisti zvolili práve takýto prístup k tejto národnostnej skupine, o tom sa dá polemizovať. Vo vedení ZSSR bolo množstvo politických ukrajinistov, ktorí sa snažili vyťažiť, čo najviac zo situácie, v akej sa ocitli, a je snáď nepopierateľné, že aj vďaka konceptu „jednotného ukrajinského národa“ sa Sovietsky zväz dopracoval k Podkarpatskej Rusi. Alebo… Praha je – paradoxne – známe centrum, kam zamierili kroky podporovateľov „politického ukrajinizmu“ po neúspechu ich snáh v občianskej vojne, a taktiež nejakom tom prenasledovaní židovského obyvateľstva, na začiatku 20. storočia. Mali oni, im blízki ľudia nejakí dosah na vedenie štátu? Polemizujem, netuším. Čo ale viem naisto: výsledkom zákazu uznávania ich existencie zo strany ČSSR bolo postupné vytrácanie sa Rusnákov vôbec z povedomia spoločnosti. Ja sám som bol donedávna obeťou tohto prístupu, myslel si: „Á, nejakí Rusnáci… prejdem si zopár dokumentov, tri dni a mám dopísané.“ Lenže potom som nazrel do zahraničných archívov, mnohých, poprezeral si historické dokumenty v nich a ostal ohromený. Tá informačná obsažnosť, to množstvo dát a poznatkov, ktoré sa na mňa odtiaľ vyvalili? Stovky, ale mnohé stovky dokumentov. Tisíce? Ani na toto nedokážem odpovedať, pretože tento článok som dopisoval v takomto nastavení: 1. ak som aj dostal nejaký nápad, že by niekde niečo ešte mohlo byť – už som sa tam NEPOZERAL; 2. posledných cca. 20-30 poznamenaných dokumentov, dotyčný papier, kde som ich mal spísané… som zobral, roztrhal a hodil do koša. Možno inokedy, inak by som túto prácu v najbližšom období určite nedopísal.

  Prečo som sa vlastne púšťal do písania niečoho takého? Z prostého dôvodu. Ukrajinské štátne orgány do dnešných dní neuznávajú existenciu rusínskej národnostnej menšiny. Celé moje snaženie preto smerovalo najmä k zodpovedaniu takejto – úplne triviálnej – otázky: „Sú vôbec Ruthéni – Rusnáci – Rusíni svojbytným národom?“ Tí z vás, ktorí ma sledujú nejaký ten čas vedia, tí si určite povšimli, ako takéto niečo tvrdím už pomerne dlhú dobu. Opačného názoru sú spomínaní priaznivci „politického ukrajinizmu“. Pre nich sú „Ukrajincami“. Tak som sa teda pustil do bádania. Vo svojom predošlom článku som načrtol nejaký ten historický kontext východnej a časti strednej Európy, v ktorom sa pohybujeme. Mapy, ktoré som vyhľadal a zverejnil, isteže, nezachycujú každú dejinnú udalosť v tomto priestore, no je nepopierateľné, že zreteľne preukazujú rôznorodosť jednotlivých oblastí v rámci územia „dnešnej Ukrajiny“ z hľadiska ich odlišného historicko-kultúrneho dedičstva. Na tieto poznatky som sa rozhodol týmto článkom nadviazať a podstatne ich rozšíriť.

  Pre dosiahnutie úspechu v tomto svojom snažení som si zvolil dosť ojedinelý prístup. Zameral som sa na informačné zdroje z rôznych časových období a snažil sa zachytiť, akým spôsobom dosvedčovali prítomnosť Ruthénov v našom, resp. vo veľmi blízkom geografickom priestore. Rozhodol som sa pracovať so zdrojmi pôvodnými. Snažil sa dospieť k vlastnému názoru. Pravdou ostáva: tento prístup je dnes prakticky nevyhnutný. Táto tématická oblasť bola – nanešťastie – v dôsledku rozsiahlej činnosti (niekoľkokrát spomenutých) propagandistov, verne slúžiacim doktríne „politického ukrajinizmu“, kompletne zdevastovaná. Výstupy zo strany súčasnej – vraj – „akademickej“ sféry, tzv. „ukrajinistov“ som v podstate úplne odignoroval [v závere uvádzam niekoľko príkladov z ich surreálnej tvorby, pozn.]. Zároveň musím okamžite každého upozorniť: tento článok nie je komplexnou akademickou štúdiou! Bol by som rád, ak by bol vnímaný v pozícii – „práca veľmi zľahka naznačujúca nejaké tie hrubé obrysy“. Tomuto som zohľadnil (primerane svojim znalostiam v tejto oblasti) vyššie uvedený hlavný zámer: zodpovedať, či je možné Ruthénov – Rusnákov – Rusínov považovať za svojbytný národ. Určite nebudem tvrdiť, že prinášam presný prepis a analýzu histórie tohto etnika. Mojim cieľom je len tým najzákladnejším možným spôsobom dokázať, že tento národ má vlastnú históriu, úzko spojenú s nejakým vymedzeným geografickým priestorom, rovnako nejakú tú kultúrnu svojráznosť a bol vnímaný, jeho členovia takto vystupovali, ako separátna etnická skupina. Nič viac.

  Pozrime sa teraz spoločne na niekoľko citátov – viac-menej – kompletne zabudnutých v čase, ktoré nie sú súčasťou všeobecného súboru aktuálnych vedomostí a je prakticky isté, že som jediný, kto ich nanovo vypátral, preložil a zverejnil. Citátov, k akým sa je možné dopracovať pri (nejakom tom snaživejšom) prehrabávaní sa naprieč zabudnutými archívnymi publikáciami. Viaceré z nich komentujem, a teda aj takýmto spôsobom sa snažím do verejného diskurzu vniesť svoj pohľad a postrehy na túto tému, zväčším, či menším úspechom. Ponúknuť otázniky tam, kde iní už dávno podávali bodky. Prečítajte si teda, čo nám tieto dejinné zápisky o národe Ruthénov – Rusnákov – Rusínov prezrádzajú. Niekto bude namietať, že sa jedná len o nejaký náhodný výber. Síce nemám vzdelanie z odboru „historického“, a nevenoval som sa preto primárne „klasickým dielam“ (všeobecne známe historické kroniky), ale naopak som sa neraz venoval možnože takým publikáciám (denná tlač, dobové magazíny a časopisy), na ktoré by „odborník“ ani nepozrel, čím som sa v podstate vyhol „profesnej selektívnosti“, vybral si cestu… údivu, hľadajúc opakované myšlienkové vzorce a vzájomné nadväznosti prinášajúce nejaký zmysluplný celkový obraz, a to azda prinesie nejaký ten posun v diskurze o tejto téme, minimálne ju pripomenie. Dejiny sú prevažne o rozprávaní príbehu popisujúcom, ako sa asi udalosti v minulosti odohrali. Ja som počas svojho bádania narazil na takéto poznatky a z nich vyskladal nasledovný príbeh. Príjemné čítanie.

  • Začnime riadkami Ernesta Kunika [rusko-nemecký historik a etnológ, pozn.] z jeho práce „Die Berufung der Schwedischen Rodsen Durch die Finnen und Slaven – Erste Abtheilung“ (1844) [„Volanie švédskeho Rodsena Fínmi a Slovanmi – Prvá časť,“ pozn.] V jednej poznámke pod čiarou čítame: „Pokiaľ ide o Galíciu, tá sa považuje skôr za súčasť Ruska ako za od neho oddelenú oblasť; dokonca Roman z Volyne a Haliča [použité označenie ‚Roman von Wolynien und Galizien‘ a jednalo sa o Romana Veľkého, známeho aj ako Roman Mstislavič, pozn.] sa v kronike Volyne z 13. storočia nazýva ‚Samovládca celej Rusi‘ – ‚Самодержецъ всея Руси‘. Toto sú len niektoré z mnohých príkladov. (s. 80-81)“ Tento citát som uviedol z nasledovných dôvodov. Roman Veľký prežil prakticky celý svoj život v 12. storočí. Vládol primárne regiónom – Volynskému a Haličskému. Áno, nejaký čas vládol aj novgorodským alebo kyjevským teritóriám – „Rusi“, ale jeho hlavným pôsobiskom – jadrom jeho moci – boli Volyň a Galícia. Po ňom prišli iní panovníci, ale táto oblasť ostávala prakticky vždy jednotným kultúrnym celkom [na mysli mám hlavne oblasť východnej Galície (Halič), pozn.] V čase Romana Veľkého, [pripomínam – hovoríme o 12. storočí, pozn.], je región – Volynský a Haličský súčasťou „ruského sveta“, obývaného ľudom „ruským“, ale nie je to Rus, ale zvrchovaná časť Rusi, a jej panovníci majú poddaných Ruthénov. Je podstatné si uvedomiť: nie je podriadený Kyjevskej Rusi, má vlastných panovníkov, tj. kniežatstvo s vlastnou dynastiou a politickou autonómiou! O pár riadkov nižšie bude spomenuté veľkoknieža Galície Daniel Romanovič, pri ktorom je tento „ruthénsky aspekt“ prehĺbený do zjavnosti, a v ďalších, postupne zverejňovaných, historických dokumentoch sa budeme opakovane stretávať s konštatovaním tejto skutočnosti, ako mala Galícia vlastných vládcov.
  • V 18. storočí bola vydaná kniha „Voyages faits principalement en Asie – Tome Premiere“ [„Cesty vykonané hlavne v Ázii – Prvý zväzok,“ pozn.], ktorej súčasťou je aj „Relation Du Voyage De Jean du Plan Carpin, En Tartarie“ [„Správa o ceste od Jeana du Plan Carpina, do Tartárie,“ pozn.] Tento františkánsky mních začína svoj príbeh takýmito slovami: „Na príkaz pápeža sme v roku 1246 odišli k Tatárom, aby sme mohli odvrátiť búrku, ktorá sa chystala dopadnúť na cirkev Božiu. Najprv sme dorazili do Bohémie, ktorých kráľ nám poradil, aby sme sa vydali cestou cez Poľsko a Rus… [použité označenia: ‚…la Pologne & la Russie…‘, pozn.] (…) …nechal jedného zo svojich mužov zaviesť nás do Kyjeva, hlavného mesta Rusi [použitá fráza: ‚…Kiovie, Capitale de Russie…,‘ pozn.]; ale kvôli Litovčanom to nebolo bez nebezpečenstva pre naše životy, tí obvykle robili nájazdy po Rusi, a najmä na miestach, ktorými sme museli prechádzať. Čo sa týka Ruthénov alebo Rusov [použitá fráza: ‚…les Ruthenes, ou Russiens…,‘, pozn.] nemali sme sa čoho báť vďaka sprievodcovi, ktorého sme mali, a tiež preto, že väčšina z nich bola zabitá alebo odstrašená Tatármi.“ Čo nám tento citát z polovice 13. storočia prezrádza? Stretávame sa tu s dvoma termínmi: „Ruthenes“ a „Russiens“. Pojem „Ruthenes“ má veľmi blízko k pojmu „Ruthenos“. Ak ma pamäť neklame, tak som sa niekde dočítal, že samotné označenie „Rusi“ sa v historických záznamoch objavuje až s príchodom ich vladárov zo švédskych končín, dovtedy sa ľud v týchto oblastiach označoval „Ruthenos“. Z takýchto poznatkov môžeme vydedukovať historickú existenciu nejakého „pra-ruthénskeho národa“, ktorý sa neskôr rozdelil na Ruthénov a Rusov. Pravdepodobne je možné niekde nájsť aj nejaké zmienky o lokálnych „okrajových častiach“ Rusi, ktoré ale nemali z hľadiska nejakej etnicity obyvateľstva žiaden význam. Kyjevskí Rusi boli – RUSI!
  • Johann Heinrich Schnitzler, francúzsky historik a profesor na „Séminaire protestant de Strasbourg“, vo svojej práci „La Russie – Ancienne et Moderne“ (1854) [„Rusko – Staroveké a moderné“, pozn.] popisoval rozdelenie Rusov na západných a východných týmito slovami: „V roku 1258 teda veľkoknieža Galície Daniel Romanovič prilákal novú inváziu do svojej krajiny a Mongoli ho a jeho dvoch synov zatiahli so sebou do nového ťaženia proti Poľsku. Od tej chvíle ho však uznali za prvého z kniežat západnej Rusi, ktorá bola teraz už definitívne oddelená od Rusi východnej. (…) Skôr než sa budeme venovať tomuto novému vpádu, pozrime sa v krátkosti na priebeh udalostí v takmer storočnom intervale medzi bitkou pri Site v roku 1238 [bitka pri rieke Sit, pozn.] a bitkou pri Irpini okolo roku 1320 [bitka pri rieke Irpiň, pozn.] Kyjev už takpovediac neexistoval a samotná metropolitná stolica, ktorá aj po revolúcii, ktorú v Konštantínopole spôsobili Latiníci, stále podliehala gréckemu patriarchovi, bola čoskoro prenesená do Vladimíra na Kľazme [aktuálne mesto v Rusku, pozn.], kam odišiel sám Maxim (1299) a za ním celý jeho klérus. Rus sa rozdelila na dve oblasti, východnú a západnú, a ich oddelenie sa stalo takým hlbokým, že Európa už čoskoro začala tento názov pripisovať iba tej druhej [Ruthénia, pozn.], pričom prvú označovala ako Moskovsko [Moskovia, pozn.]. Ďalším výsledkom, ktorý z toho vyplynul, bolo rozdelenie na Ruthénov a Rusov. [použité označenie ‚…les Ruthènes et les Russes,‘ pozn.] (s. 15)“ Ešte niekoľko poznatkov na dokreslenie súvislostí – opätovne – z práce Ernesta Kunika (1844): „…ale preto, že Oleg, Norman, ktorý sa prisťahoval zo Švédska a usadil v Kyjeve s Rurikovým synom, a pretože v dôsledku toho bol veľkovojvodský titul neskôr spojený s vlastníctvom Kyjeva. [Kyjevská Rus, pozn.] (…) Dokonca aj kniežatstvo Vladimír na Kľazme, ktoré sa po mongolskej ére stalo centrom ruského štátu a odkiaľ sa starý veľkokniežací titul preniesol na Moskvu. (s. 80)“ Inými slovami povedané, než sa tá Moskva stála Moskvou, čo do významu, ono to chvíľku trvalo, ale hlavne: keď boli ruthénske kniežatá z Galície uznávané v pozícii samobytných vladárov, v tej dobe bol Kyjev v ruinách, ruskí panovníci z Kyjeva, klérus a ostatná šľachta sa presúvali na sever a po okrajových územiach nazývaných „Oukrajina“ sa preháňali Mongoli na koňoch.
  • Než sa presunieme do ďalších historických období, ešte by som predsa len rád spomenul úryvok z „Le Correspondant“ (1853), ktorý nájdete v článku s názvom „Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie“ [„Pápeži a cári – Vzťahy medzi Svätou stolicou a Ruskom“, pozn.] Tento bol venovaný záležitostiam úzko súvisiacim s 13. storočím a stálo v ňom napísané: „A keby aj Rusko na seba zabudlo, pápeži naň nezabudli. Keďže ho nemohli vyrvať zo svojich osudových predsudkov, Inocent III. [zomrel v roku 1216, pozn.] sa postaral o to, aby aspoň voľačo také nebolo nákazlivé, a snažil sa vytvoriť akýsi ochranný pás na tejto hranici katolíckeho sveta tým, že podporoval horlivosť biskupov Livónska a Estónska a schválil rád ‚Rytieri meča‘ (1204) [niekedy uvádzaný aj ako ‚Rád mečových bratov‘, pozn.], založený arcibiskupom brémskym, s cieľom odraziť nájazdy pohanov [boli to najmä pohanské národy z pobaltského regiónu: Livónci, Estónci a ďalšie kmene pozdĺž pobrežia Baltského mora, než prijali kresťanstvo, pozn.] a Rusov; reformoval mravy poľského duchovenstva, ktoré sa zdalo prevziať tie ruského duchovenstva, s ktorým žilo v kontakte; a napokon posilňoval väzby cirkevnej jednoty medzi Ruthénmi, bezprostrednými susedmi Rusov [použitá fráza: ‚…les Ruthènes, voisins immédiats des Russes,‘ pozn.] List, ktorý adresoval biskupom a duchovenstvu tejto provincie, v ktorom im poslal kardinála Saint-Vitaleho, aby urovnal ich vzťahy, je plný jemných výčitiek a povzbudzujúcich nabádaní. ‚V čase, ako je tento, keď grécka ríša s takmer celou cirkvou uznáva autoritu apoštolského stolca, víta jeho nadvládu a jeho nariadenia, nie je nijako zvláštne,‘ hovorí, ‚aby sa časť nestavala do rozporu so zvyškom!‘ Tento veľký pápež to napísal v roku 1207, po dobytí Konštantínopolu Latinčanmi [pre upresnenie, sa jednalo o križiakov, ktorí kresťanský, ibaže byzantský Konštantínopol v roku 1204 vyplienili: ničili, kradli, obyvateľov čiastočne povraždili a ženy poznásilňovali; pozn.] a zjednotení Bulharov, a takmer všetkých východných Slovanov; teda v jednom z krásnych dní cirkvi.“ Na záver tohto bloku pripomienka: Rusko sa v tomto texte myslí – na začiatku 13. storočia – v podobe vtedajšieho historického Ruska, tj. Rusi, ktorú reprezentovalo územie Kyjevskej Rusi. Ruthéni sú ich susedia. Ono bol asi nejaký ten dôvod, prečo pápeži posielali svojich vyslancov za haličskými kniežatami, alebo dokonca za kráľom Ruthénov z Galície [ten bol inak samotným pápežom korunovaný; pozn.]
  • Rozhodol som sa v tomto bode prerušiť chronologickosť citácii a nadviažem na záležitosti dotýkajúce sa kléru a kresťanského rozkolu medzi katolíkmi a orthodoxiou v týchto zemepisných šírkach, ktoré boli naznačené, a ktoré sú kapitolou samou o sebe. „Grék Photios, moskovský metropolita, ktorý sa vyslovil proti únii s rímskou cirkvou, bol v roku 1414 zosadený v Kyjeve… (s. 367)“ Takto Photia popísal francúzsky kňaz René François Rohrbacher vo svojej knihe „Histoire Universelle de L’église Catholique – Tome Vingt-Huitiéme (An 1802-1848)“ [„Všeobecné dejiny katolíckej cirkvi – Zväzok dvadsiaty ôsmy (1802–1848)“, pozn.] Ale to nie je celá pravda. Pokiaľ viem, Photios mal pridelený troška iný titul – Metropolita Kyjeva a celej Rusi. I na tomto príklade je nádherne vidieť stáročia trvajúce snahy vytrhnúť časti území historickej Rusi spod vplyvu Moskvy, kde cirkev ochotne reflektovala (spoluformovala?) politické záujmy, podieľala sa na ich presadzovaní, za čo bola panovníkmi štedro odmeňovaná. Ešte lepšie takéto snahy v celej tejto geografickej oblasti dokladá… často opakujúcou sa témou býva úloha Jezuitov v Poľsku. Ja osobne som na zmienku o Jezuitoch narazil v článku „O halické a uherské Rusi“ (1843), kde boli spomínaní v takýchto súvislostiach: „Tim smutnější staw připravoval se pro Rusíny pod panowáním Štěpana Báthoryho, zwláště po zavedení a rozšíření Jesuitů w Polště. (s. 29)“ Aby ste tieto slova lepšie pochopili, prečítajme si pár slov z úvodu knihy „The Jesuits in Poland“ (1892): „A keď po páde Konštantínopolu na jeho miesto nastúpila svätá Moskva a stala sa metropolou nielen národa, ale aj cirkvi, podrobenie západných Slovanov sa pre Moskovitov stalo nielen súčasťou ich vlastenectva, ale aj náboženstva.“ Mnoho ľudí v katolíckych a iných kruhoch sa azda aj vystrašilo, čo by napríklad zjednotenie sa na podklade vierovyznania medzi jednotlivými „ruskými kmeňmi“ pre nich napokon mohlo znamenať. A tak sa v Poľsku po vymenovaní Štefana Bátoriho diali veľmi podivné veci: „Rímskokatolíci na túto okolnosť pripravení a Solikowski, jediný z ich vierovyznania, ktorý sprevádzal delegátov pri oznamovaní jeho ustanovenia, a napriek ich ostražitosti, pošťastilo sa mu získať súkromný rozhovor s Bátorim, v ktorom sa mu podarilo presvedčiť knieža, že jedinou šancou, ako sa udržať na tróne, je prijať katolicizmus. Toto bol vskutku najrozumnejší postup, aký mohol zvoliť, pretože hoci protestanti v Poľsku početne prevyšovali rímskokatolíkov, títo boli zďaleka najsilnejším vierovyznaním v Poľsku a poskytovali najpevnejší základ podpory; navyše by mal vonkajšiu podporu pápeža… (…) Spoločnosť Ježišova [jezuiti, pozn.] sa vďaka jeho priazni v Poľsku pevne zakorenila. Stal sa veľkým patrónom jezuitov. Jezuiti, ktorí ho nazývali ‚pater et patronus noster‘. Povolal si na svoj dvor Stanislasa Socoloviusa [Stanisław Sokołowski, pozn.], prominentného člena rádu v Poľsku a autora niekoľkých kontroverzných diel, a zamestnával ho všetkými možnými záležitosťami; nazýval ho svojím ‚okom’ a bral si ho ako spoločníka… zatiaľ čo jezuita najlepšie využíval príležitosti kázať a obracať heretikov, schizmatikov, Židov a Tatárov. Vďaka štedrosti Bátoriho, za ktorú ‚sa nebudú môcť nikdy dostatočne odvďačiť‘, vybudovali jezuiti svoje zariadenia v Rige, Dorpate [Tartu, pozn.] a Polocku [Polotsk, pozn.], Univerzitu vo Wilne [Vilnius, pozn.], okrem toho aj centrá vo Waradine, Alba Julii a Claudiopolise [Cluj-Napoca, pozn.], kde bola založená univerzita. Ich kolégia boli oslobodené od všetkých daní a Bátori, aby štát neutrpel, doplnil sumu z vlastnej pokladnice. Vyjadril svoju jedinečnú náklonnosť k Spoločnosti pre jej služby Bohu a vyhlásil, že jej povzbudzovanie je ‚jediným prostriedkom na podporu katolicizmu a obnovenie zdravého rozumu myslí skazených herézou‘. (s. 25-26)“ Čo v praxi predstavovala takáto „služba Bohu“ a „obrácanie heretikov, schizmatikov na katolicizmus“ zo strany štátu? Začítajme sa opäť do riadkov zo štúdie „O halické a uherské Rusi“ (1843), ktorá predstavuje tieto snahy v odlišnom svetle: „Místo obracowání učením nastaupilo násilí, t. pronásledowání wšeho, což nebylo latinské. (…) …beze zwláštního powolení králowského žádná stará církew nesměla býti naprawowána, a žádná nowá zakládána. Náboženské rozepře, wnitřní nepokoje, pronásledowaní a utiskowání dostaupily nejwyššího stupně, a nábožensko-národní wojna byla wšeho toho smutným následkem. Chrabré Kozáctwo dříve k obhájení Polských hranic s welikým prospěchem užíwané, obrátilo nyní swau zbraň proti samým Polákům, národ ruský rozwinul w něm swau sílu… (s. 31)“ O zámeroch jezuitov si nič pekné nemysleli ani v Petrohrade. „Žurnál Ministerstva verejného školstva“ z decembra 1871 píše: „A tak okrem spomínaných diel bol na varšavskom sneme v roku 1717 predložený známy projekt jezuitského kňaza na úplné vyhladenie Rusi, nielen schizmatickej, ale aj uniatskej. Rok 1717 je uvedený na všetkých vydaniach tohto dokumentu. …kópie takéhoto projektu boli distribuované všetkým baziliánskym kláštorom…“
  • Vráťme sa teraz nazad na našu časovú os. Historická kniha „Hungaria Diplomatica – Temporibus Mathiæ de Hunyad, Regis Hungariæ (Pars II.)“ [„Diplomatické Uhorsko za čias Mateja Korvína – uhorského kráľa (II. časť)“, pozn.], vydané v roku 1771, obsahuje: „…zbierku diplomatických listín a iných dokumentov, ktoré osvetľujú záležitosti Uhorska v jeho dobe…“ Tieto dokumenty zoradil a doplnil poznámkami [zhodou okolností člen Jezuitskej spoločnosti, pozn.] Stephani Kaprinai [Štefan Kaprinai, pozn.] Jedným z týchto dokumetov je aj menovací dekrét z roku 1458 pre ruthénskeho kňaza do farnosti v okolí „Munkats-monaster“ [pre okolie kláštora v Mukačeve (Podkarpatská Rus – Zakarpatie), pozn.], kde sa píše: „…Matej, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska atď., odporúčame na zapamätanie tento obsah, pričom oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka: že po dôkladnom preskúmaní mravov a schopností Lukáša, kňaza Ruthéna [použitá fráza: ‚Præsbyteri Rutheni‘, pozn.] (2), ktorý si zaslúžil odporúčania nám sprostredkované od niektorých našich poddaných, a tak isto aj zo strany plebsu ruthénskeho [použitá fráza ‚plebaniem Ruthenicalem‘, pozn.] (3) svätého Mikuláša (4) pre okolie panstva mukačevského monastiera [použitá fráza ‚Munkats monostra‘, pozn.] (5), známeho obradom ruthénskym [použitá fráza ‚ritu Ruthenorum‘, pozn.] (6). Táto fara s jej obvyklou právomocou, ktorú Lukáš už mnoho rokov držal oprávnene a stále ju drží, je na základe našej kráľovskej autority považovaná za spadajúcu pod naše menovania, ako to robili aj predchádzajúci uhorskí králi. Preto sme sa rozhodli… (s. 193)“ Doteraz sme sa v tomto článku spoločne venovali výhradne Ruthénom v Galícii (Halič). V tomto bode ale po prvýkrát predstavujeme ďalšiu z oblasti, ktorej väčšina obyvateľov bola známa svojim ruthénskym pôvodom – Podkarpatská Rus (Zakarpatie). Podkarpatská Rus je ešte omnoho zreteľnejším príkladom dokazujúcim absolútnu pomýlenosť ideologických postulátov z dielne „politického ukrajinizmu“, pretože odkedy prišli maďarské kmene [niekedy v 9-10. storočí, pozn.] do karpatskej kotliny a vzniklo Uhorsko, od tých čias bolo toto územie vždy pod správou uhorských panovníkov, ako je to naostatok vyjadrené v citáte vyššie. Za posledných 1000 rokov sa Podkarpatská Rus ocitla v štátnych útvaroch majúcich prepojenie na východnú Európu celkovo v rozsahu: cca. 80 rokov. Podkarpatská Rus bola historicko-kultúrne vždy spätá so strednou Európu!
  • Uveďme si ešte niečo z poznámok pána Kaprinaiho (1771), ktorý sa pokúšal objasniť historické pozadie predošlých slov samotného Mateja Korvína (1458): „Anonymný notár kráľa Belu vo svojej histórii Uhorska (…) pripomína Rusov a označuje Ruthéni… [použité označenia ‚Ruffiam‘ a ‚Rutheniam‘, pozn.] Rusov, ktorých porazili Maďari, cez ktorých územia títo Maďari neskôr vstúpili do Panónie, oslovuje Ruthénmi [použité označenia ‚Ruffos‘ a ‚Ruthenos‘, pozn.]. Bela IV. – uhorský kráľ [(1235-1270), pozn.], tiež týmto menom – v jednom privilégiu pre Laurentiusa, sudcu kráľovského dvora – spomína Daniela, kráľa Ruthénov [jednalo sa o vyššie uvedeného Daniela Romanoviča, použitá fráza: ‚Danielis Ruthenorum Regis‘, pozn.], že sa má odovzdať Ruthénia [použité označenie ‚Ruthenia‘, pozn.], v ktorej kráľ Daniel vládol nad ruthénskym národom [použitá fráza: ‚…populis Ruthenis Daniel Rex imperavit.‘, pozn.] Dodáva sa: Ruthéni [použité označenie ‚Rutheni‘, pozn.], maďarský nazývaní Orosz, Ruthéni vo svojom jazyku, alebo aj dnes vo svojom jazyku Rusnák, takto sa nazývajú [použité označenie ‚Rusnak‘, pozn.], nepochybne odvodené od ‚Ruffis‘. Aj jazyk našich Ruthénov [uhorských, pozn.], ktorý je rovnaký ako jazyk Rusov v Poľsku [Ruthénov v Galícii, pozn.], dokazuje, že sú to tí istí ľudia [použité označenia: ‚noftrorum Rutherorum‘ a ‚Rufforum in Polonia‘, pozn.] Keď však prišli do Uhorska, aby sa tam usadili, ten istý anonymný notár kráľa Belu píše, že Ruthéni [použité označenie ‚Ruthenos‘, pozn.], ako som už povedal, po porážke od Maďarov uzavreli spojenectvo a spojenectvo v zbraniach s (…) Maďarmi… (…) Haličský vojvoda (Ruthén) [použité označenie ‚Dux Galiciæ (Ruthenus)‘, pozn.] nariadil, aby išli vpred dvetisíc bojovníkov a tritisíc roľníkov, ktorí by im (menovite Maďarom) pripravili cestu (…) až k hraniciam Uhorska… (…) Potom sedem hlavných osôb, ktoré sa nazývajú Hetumoger [staré maďarské kmene, Starí Maďari, pozn.], a týchto sedem vodcov Kumanov… spolu s ich príbuznými, sluhami a slúžkami, s radou a pomocou Ruthénov z Galície [použitá fráza: ‚…auxilio Ruthenorum Galiciæ…‘, pozn.], sa vynikajúco osvedčujú v oblasti Panónie. (…) Podobne (…) aj mnohí z Ruthénov [použitá fráza: ‚…etiam multi de Ruthenis…‘, pozn.], ktorí sa držali vodcu Almoša [použité označenie ‚Almo‘, čo bol jeden z vodcov staromaďarských kmeňov, ktoré prišli do Karpatskej kotliny, pozn.]; prišli s ním do Panónie, ktorých potomkovia žijú na rôznych miestach v Uhorsku dodnes. Od tohto času sa teda začal pôvod Ruthénov v Uhorsku… [použitá fráza: ‚…eft origo Ruthenorum in Hungaria.‘, pozn.] Theodorus Keriatovich [Teodor Koriatovič – knieža Ruthénov z Mukačeva, pozn.]; ktorý za čias kráľa Ľudovíta I. držal územie Mukačevského panstva s titulom vojvoda, nemalo rozšíril staré ruthénske kolónie [použité označenie ‚Ruthenorum colonias‘, pozn.] A z týchto Ruthénov vzišiel Lukáš presbyter [použitá fráza: ‚Atque ex his Ruthenis ortus fuit Lucas presbyter…‘, pozn.], o ktorom sa zachovala listina. (3) Ruthénmi sa nazýva tento ľud [použité označenie ‚Ruthenicalem‘, pozn.], pretože sú farnosťou ruthénskeho ľudu ‚populi Ruthenici‘, pozn.], na rozdiel od iných farností, ktoré slúžia bohoslužby v latinskom obrade. (4) Maďarsky nazývaný Szent-Miklos [Monastier svätého Mikuláša v Mukačeve, pozn.]; (5) Takto sa volá kláštor, ktorý Theodorus Keriatovich, knieža mukačevské (ako som už spomínal) [použité označenie ‚Dux (…) Munkatfiensis, gente Ruthenus‘, pozn.], (…), založil v meste Mukačevo… Tu pre ruthénskych mníchov… roku 1360 [použité označenie ‚Monachis Ruthenis‘, pozn.], ktorý dodnes prekvitá. (s. 194)“
  • Sebastian Münster v roku 1530 – v diele „GERMANIAE Atqve Aliarvm Regionvm“ [„Nemecko a ďalšie regióny“, pozn.] – vymenúva územné celky a spomína: 1. Rus [použité označenie ‚Rufsia‘, pozn.]; 2. Moskovia (Moskovsko) [použité označenie ‚Mofcovia‘, pozn.] Ale týmto nekončí. K oblasti nazvanej Rus dodáva jej členenie na: „Rus a Ruthénia, tiež Podolia, kedysi Roxalana…“ [presná citácia: ‚Rvffia & Ruthenia, quæ & Podolia, olim uero Roxalana…‘, pozn.] (s. 58)“
  • Johann Boehme v roku 1536 – v diele „Omnivm Gentivm Mores, Leges & Ritus“ [„Zvyky, zákony a obrady všetkých národov“, pozn.] – popisuje Rus: „…ktorá sa taktiež nazýva Ruthénia a Podolie… (s. 173-174)“ Ruthénia vedľa Podolia? Hm… čo to asi tak môže byť?
  • V roku 1809 vyšla ďalšia zaujímavá kniha. V druhom zväzku série venovanej starovekým írskym príbehom nachádzame „The Chronicle of the Ireland“ [„Kronika Írska“ , pozn.], ktorej zápisky zozbieral duchovný Meredith Hanmer [(1543–1604), pozn.] v roku 1571. Pán Hanmer sa v úvode svojho písania venuje rôznym historickým témam, napr. aj Skýtom, až sa dopracúva k jazykovým otázkam a konštatuje: „Slovanský jazyk, ako Surius [pravdepodobne Laurentius Surius, pozn.] a iní poznamenávajú, bez výnimky, je v súčasnosti najrozšírenejším jazykom na zemi; pre Moskovčanov, Ruthénov, Rusov, Dalmátov, Bosniakov, Chorvátov… [presná citácia: ‚…for the Muscovites, Ruthenes, Russians, Dalmatians, Bosneses, Croatians…‘, pozn.] (s. 15)“ Z textu je evidentné, že Meredith Hanmer v 16. storočí rozlišoval Moskovitov, Ruthénov a Rusov ako separátne etnické skupiny s vlastným jazykom.
  • K veľmi zaujímavému počinu sa odhodlala Akadémia umení a vied v Krakove. Tí sa rozhodli vydať „…dotlače vzácnych literárnych diel napísaných v poľštine a latinčine, hlavne zo 16. storočia.“ Jedným z takýchto diel, ktoré takto čitateľom sprostredkovali (1893), bol dokument s názvom „Trzy broszury prawne z r. 1607 i 1612“. Jeho súčasťou bola aj deklarácia z roku 1612 pomenovaná „Declaratia Statvtow Koronnych, o Rozdawániu Dignitarftw Kośćielnych, y Beneficiy Rułkich“ [„Vyhlásenie kráľovských stanov o udeľovaní cirkevných hodností a ruských benefíciach“, pozn.], z ktorej sa dozvedáme: „Z týchto a mnohých iných miest je úplne zreteľné, že arcibiskupstvá, biskupstvá a iné duchovné hodnosti neboli udeľované na základe narodenia a bydliska, ako si to želá Rus [použité označenie ‚Ruś‘, pozn.], ale podľa preferencie a dôstojnosti. (…) Preto tieto slová, obsiahnuté vo Vladislavovom štatúte, ktorého sa Rus unáhlene drží, o menovaní duchovných podľa pôvodu v župe, nemožno presadiť. Teraz už ani v katolíckej cirkvi, ktorej slúži toto privilégium, nedovoľujú, že do arcibiskupstva v Gniezne [známe aj ako Hnezdno, pozn.] môže vstúpiť iba Poliak, alebo iba Krakovčan do biskupstva v Krakove, alebo iba Rusnák do arcibiskupstva v Ľvove [použitá fráza: ‚…abo na arcybiskupstwo lwowskie tylko Rusnak…,‘ pozn.] Namiesto toho Poliak, Litovčan, Rusnák alebo Mazur môže vstúpiť do všetkých kostolov za cirkevných hodnostárov [použitá fráza: ‚…do wszystkich kościołów bądź Polak, bądź Litwin, bądź Rusnak, bądź Mazur na dostojenstwa kościelne…,‘ pozn.]; za predpokladu, že je šľachtic a muž hodný tejto funkcie. (s. 58-59)“
  • Krátky úryvok z knihy „Allgemeine historische Weltbeschreibung“ [„Všeobecný historický opis sveta“, pozn.] Giovanniho Botera vydanej v roku 1612: „Pod menom Reußen alebo Ruthén… [použité označenie ‚Ruthener‘, pozn.] (…) Táto oblasť, ktorá susedí s Podolím, sa však nazýva Červená Rus… Červená Rus je rozsiahla krajina, ktorá hraničí na jednej strane s Poľskom a Uhorskom a na druhej strane s Podolím a Volyňou, a je bohatá na hospodárske zvieratá a obilie. Šľachta a meštianstvo sú prevažne katolíci a verní rímskej cirkvi, zatiaľ čo obyčajní vidiečania sú veriaci gréckokatolíckej cirkvi. (s. 83)“
  • V roku 1622 bola vydaná kniha „Historiarum de Rebus Ungaricis Libri XXXIV“, kde Miklós Istvánffy [(1582-1608), pozn.]; popisuje vtedajšie obranné snahy voči útoku Tatárov, ktorí sa pridali k Turkom (s. 707). Tie spočívali v prehradení úzkych horských prechodov hrubými stromami a obrovskými kameňmi, pričom plánom bolo napadnúť útočiacich barbarov počas odstraňovania týchto prekážok. Ale kto mal strážiť takéto priechody? Ruthéni, Valasi a Maďari obývajúci tieto horské oblasti [použité označenia: ‚Ruthenos‘, ‚Walachos‘, ‚Ungaros‘, pozn.]
  • Písal sa rok 1624, keď bol (posmrtne) vydaný geografický zborník „Introductionis In Universam Geographiam“ pána Clüvera. V šiestom zväzku tejto publikácie sa [na stranách 173-174, pozn.] nachádza takáto charakteristika Litvy a oblasti nazývanej „Russia Nigra“: „Litva, poľsky Litvva, nemecky Littavven, mala predtým kniežatá, preslávené titulom veľkovojvoda, až potom Jagiełło [„Vladislav II. Jagelo“, pozn.], po zvolení za poľského kráľa v roku 1386, pripojil rozsiahle Litovské kniežatstvo k poľskému kráľovstvu. (…) Hlavným mestom je Caput eft Vilna [Vilnius, pozn.], po nemecky Vvilde, rozsiahly a priestorný, vyrovnávajúci sa veľkosťou Krakovu, no s budovami prevažne drevenými. Novogardia, bežne označovaný ako Novvigrod [Novgorod, prípadne Velikij Novgorod, pozn.], je ešte väčší a pustejší. Dôležité a významné je tiež mesto Kiovia [Kyjev, pozn.], bežne označovaný ako Kiiovv, ležiaci pri rieke Borysthenes [Dneper, pozn.] (…) Russia Nigra [„Čierna Rus“, pozn.] Táto provincia medzi Malopoľskom, Volyňou, Litvou, Podolím, Moldavskom, Transylvániou a Uhorskom sa nazýva ‚Malou Rusou‘ alebo ‚Čiernou Rusou‘, poľsky – ‚Czarná Rusz‘, aby ju odlíšili od ‚Veľkej‘ alebo ‚Bielej‘, čo je Moskovské impérium. V latinčine nazývajú obyvateľov Rusi a Ruthéni [použité označenie: ‚Latinè Russos & Ruthenos vocant incolas…,‘ pozn.], ktorí podľa niektorých majú pôvod a meno od Roxolanov. Tú časť, ktorá susedí s karpatskými vrchmi, miestni obyvatelia nazývajú ‚Podgorze‘, nesúc význam ‚podhorná krajina‘ [doslovne ‚oblasť pod horami‘, pozn.] [Čierne] Rusko malo kedysi svoje kniežatá, neskôr bolo pripojené k poľskému kráľovstvu. Hlavným mestom kniežatstva je Leopolis [Ľvov, pozn.], po poľsky Lvvovv [Lwów, pozn.], po nemecky Levvenburg, ktorý sa v skrátenej forme vyslovuje Lemburg, čo je známe obchodné centrum s tovarmi z Turecka. Ďalšie mestá sú Przemysl [Przemyśl, pozn.], Hálycz [Halič, pozn.] a Chelm [Chełm, pozn.]“ Na tomto úryvku za povšimnutie stoja dve informácie: 1. Litva v tej dobe vládne celej kyjevskej oblasti; 2. ako je evidentné, autor opisuje oblasť, ktorej centrom je Ľvov, s ďalšími významnými sídlami ako: Przemyśl, Halič, Chełm – a teda oblasť Galície; čo je ale oveľa dôležitejšie, osobitne zmieňuje existenciu – Ruthénov. Clüverovú prácu zo začiatku 17. storočia neskôr v roku 1694 „…obohatil o dodatky a poznámky, a na mnohých miestach opravil…“ profesor z gymnázia v Lüneburgu – Johannis Bunonis. Obohatil… ako sa to vezme. Základným problémom jeho snáh je skutočnosť, že (zhruba povedané) preňho sú všetci Rusi a týchto sa snaží nejako porozdeľovať do oblastných celkov, lenže detailnejšej etnografii nevenuje – bohužiaľ – žiadnu pozornosť, qaspoň pri mojom nahlaidnutí som nič také nevypozoroval. V jeho práci sa spomína aj Ukrajina [použité označenie ‚Ukraynam‘, pozn.], ibaže – ako už tradične – vo význame pomenovania nejakej lokálnej oblasti. No sú tu aj oveľa interesantnejšie záležitosti. Je tu totiž možné dočítať sa celkom zaujímavé doplňujúce informácie ako: „Rusi pod kyjevským kniežaťom Vladimírom [ruské knieža Vladimír I. Sviatoslavič Veľký, pozn.], od ktorého pochádzajú kyjevské a všetke ruské kniežatá, ktorý sa oženil s Annou [byzantská princezná Anna Porfyrogennéta prípadne Anna Byzanstká, pozn.], za vlády cisárov Basileia a Konstantina, prijal kresťanské učenie od Grékov [koniec 10. storočia, pozn.], a preto aj dnes Rusi dodržiavajú grécku cirkevnú vieru a majú metropolitov a biskupov potvrdených konštatinopolským patriarchom. Dvanásť synov Vladimíra boli predkami všetkých ruských kniežat a ich potomkovia viedli dlhé vojny s poľskými kráľmi. Až kým nakoniec Južné Rusko, ktorej hlavným mestom je Ľvov, neobsadili Poliaci za kráľa Kazimíra III… [14. storočie, pozn.]“ Aj potom, čo sa Galícia dostala pod poľské panovanie bola oblasť Galície spravovaná v nejakých tých jej prirodzených, tj. historicky hraniciach, a bola administratívnou jednotkou v rámci poľského kráľovstva. Niečo o ozajstnej povahe spolužitia Poliakov s Litovco-Rusmi sa dá nájsť v – po niekoľký raz citovanom – článku „O halické a uherské Rusi“ (1843), kde sa píše: „…časté nápady tatarských laupežníkůw a neustálé wojny s Turky a Tatary ničily a plenily krajiny ruské, a slabí králowé pohlíželi bezstarostně na všechen ten nepořádek a wšeobecné neštěstí. Nikdo nestřežil odewšad otewřeně, přístupné země ruské od nápadůw asiatských diwochů; tisíce udatných ruských bojownikůw padali w bitwách za wlast od meče nesčíslných Bisurmanůw; zahynula w nich wětší částka ruského urozenstwa; tisíce ruských obywatelůw trápili se a stonali w těžkých okowech w pohanských zemích; král a jeho polská šlechta jezdili na lowy a weselili se bezpečně za zády ruskými, a zatím krew ruská za ně a za celau Ewropu tekla. Jedině pod panowáním obau Sigmuntůw (od roku 1506—1548 a do 1572) Rus trochu šťastnějšího osudu doznáwala. Pod wládau druhého Sigmunta (Sigmunta Augusta) rozšířily se znamenité hranice mocnářstwí úplným spojením welkého knížetstwí Litewského s králowstwím Polským (1569). Šlechta polská již dáwno na krále doléhala, aby Litwa co nejaužeji s Polskau byla spojena (jako r. 1462 wojwodstwí Bełzské), ale litewsko-ruská šlechta proti tomu dlauho se bránila, bojic se práwem obmezowání swé wiry a národnosti, a nejednau také Litwu dočista od Polsky otrhnauti usilowala. Tento odpor ale s časem seslábnul, mnoho ruských znamenitých rodin dalo se nakloniti ku přestaupení k římskému kostelu, a konečně za nadzmíněného krále k tomu ustanowení přišlo, že Litwa s ruskými zeměmi (Bilau Rusí, Wolyněm, Podlesím, Podolím a Ukrajinau), s králowstwím Polským spojena, nikoliw wšak do něho wtělena, pak že práwa obapolně rowná býti mají. (s. 28-29)“ Uvedený citát je naozaj nevyhnutnou zmienkou o vzťahoch na pozadí poľsko-litovského spolužitia. Podstatným je uvedomenie si: spojením území Litvy a Poľska pod vládou jedného panovníka Jagiełła (1386) sa zrodila „personálna únia“, nie jednotný štát. Ako je z uvedeného zrejmé, ešte po takmer dvesto rokoch existencie, na konci 16. storočia, sa len začínalo s nejakým hlbším prepájaním sa. Galícia bola vtedy pod poľskou správou a  súčasť tohto kultúrneho priestoru, ruské územia s Litvou tvorilu druhú časť spločného štátu. Ako ukazujú historické mapy, tak aj tu sa spomína oblasť okrajových ruských území – „Ukrajina“, len ako jeden z mnohých ďalších územno-administratívnych celkov. I tento a ostatné tu uvedené poznatky sú len tým najzákladnejším náčrtom dokladujúcim STÁROČIA trvajúcu historicko-kultúrnu rozptýlenosť obyvateľstva v hraniciach územia dnes označovaného ako „Veľká Ukrajina“.
  • Nasledujúci úryvok bol pre mňa malou záhadou, až kým som si nenaštudoval, kto bol autorom diela, odkiaľ som ho čerpal. Daniel Speer sa v západných zdrojoch popisuje ako spisovateľ, cestovateľ a skladateľ nemeckého pôvodu. Pravdou ale je, že veľká časť jeho života prebiehala na Slovensku. Po tomto oboznámení sa s jeho osobou nikoho neprekvapia takéto poznámky, ktoré sa nachádzajú v diele (vydanom v roku 1683) s názvom „Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS“ [„Uhorský alebo dácky SIMPLICISSIMUS“, pozn.]: „Vydal som sa teda na cestu s gréckymi obchodníkmi, od ktorých som sa dozvedel zvláštnu vec o jednom z mojich školských priateľov zo Ziperlandu [Spiš, pozn.], ktorý bol Rusnák a gréckokatolíckeho vierovyznania [použitá fráza: ‚…ein Rusnak und Griechischer Religion…,‘ pozn.], bol v Konštantínopole u patriarchu Canglera, ktorého som veľmi túžil navštíviť. Tento grécky obchodník mi povedal, že ho zo školy priviedol so sebou z Eperies [Prešov, pozn.] ako sluhu a priateľa, a  tam ho povýšil, a tak som mal v tomto gréckom obchodníkovi veľmi priateľského sprievodcu a spoločníka na cestách až do Konštantínopolu… (s. 226)“
  • V roku 1719 bola v Amsterdame vydaná kniha „Histoire De Moscovie“, ktorá spomína Ruthénov a Rusov: „Starovekými obyvateľmi tejto rozsiahlej ríše boli Skýti, z ktorých pochádzajú Slovania, ktorí sa rozšírili do Bohémie, Poľska, Uhorska atď. Nie je však isté, kedy dostali meno Ruthéni, Roxolani, Rusi [použitá fráza: ‚…de Ruthenes, Roxolanes, Russes,‘ pozn.] Rovnako ako to, či meno Rusi pochádza zo slovanského slova Rosseje, teda veľmi rozptýlený ľud alebo… (s. 77)“
  • Oswald Gutsmann vo svojom diele „Windische Sprachlehre“ – vydanom v Klagenfurte v roku 1777 – uvádza: „…ako je to v Bohémii, na Morave, u Slovákov a Rusnákov v Uhorsku… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] (s. 129)“
  • Karl Gottlieb von Windisch v „Geographie des Königreichs Ungarn – Zweiter Theil“ [„Geografia Uhorského kráľovstva – Druhá časť“, pozn.] potom v roku 1780 konštatuje: „…a Rusi alebo Rusnáci si ešte stále uchovávajú značnú časť dialektu svojich predkov. [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] (s. 7)“
  • Joseph Franz Sulzer sa v roku 1781 zamýšľal nad pôvodom Rusínov v Bukovine takto: „S Rusnákmi v Bukovine [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] je to podobné. Sú to Slovania a hovoria jedným z takzvaných slovanských jazykov, ktorý sa (…) odlišuje od poľského a ruského dialektu. Ale nemožno ich považovať za potomkov dackých Slovanov alebo slovanských Valachov… (…) Sú to Rusi, prišli z Poľska, z Červenej Rusi, tj. z Pokutia a Haliče, keďže Bukovina patrila k Poľsku; alebo, čo je ešte pravdepodobnejšie, táto malá krajina kedysi sama tvorila časť Červenej Rusi. (…) A keďže sa z histórie týchto krajín môžeme dozvedieť, že poľská koruna držala Bukovinu tak dlho, vo všetkých týchto prípadoch sa to nemohlo stať inak, než že v Bukovine Reuseni alebo Ruthéni žili buď vždy [použitá fráza: ‚…daß entweder Reußen, oder Ruthener‘, pozn.], alebo sa tu postupom času usadili niektorí z nich zo susedného Pokutia, Galície a možno aj z Podolia. (s. 126-129)“
  • V druhom zväzku „Ungrisches Magazin, oder Beiträge zur ungrischen Geschichte, Geographie, Naturwissenschaft, und der dahin einschlagenden Litteratur“ [„Uhorský časopis alebo príspevky k uhorským dejinám, geografii, prírodným vedám a súvisiacej literatúre“, pozn.] pre rok 1782 sa nachádza takýto popis vtedajších spoločenských pomerov: „Ale pri dobrej práci chcú byť títo ľudia aj dobre platení: nemecký sedliak sa neuspokojí s takou zlou stravou, ako Slovák a Rusnák [použitá fráza: ‚…der Slowak und Rußnak…‘, pozn.], ktorí si vystačia s pálenkou, zemiakmi, fazuľou, vodou a jačmenným alebo ovseným chlebom; chce jesť ražný chlieb a mäso, pretože verí, že za svoju prácu si také jedlo zaslúži. Preto svoje sliepky, kurčatá a morky, ak ich nemá nadbytok, nosí na trh veľmi šetrne a zriedka, ale skôr ich spotrebuje sám so svojimi domácimi. Najradšej pije pivo a svoju pálenku; víno si neváži, pretože by mu tu bolo príliš drahé. Fajčenie tabaku je síce medzi týmito ľuďmi bežné, ale nie tak všeobecné ako u iných národov v tejto krajine. (…) …Slovák a Rusnák [použitá fráza: ‚…der Slowak und Rußnak…‘, pozn.] vždy nosia svoj hrubý biely súkenný kabát, len v nedeľu sa opášu modrým alebo červeným šnúrovým opáskom.“ [Tieto isté riadky je možné nájsť aj v diele Johanna Georgeho Krünitza nazvanom „Oekonomisch-technologische Encyklopädie – Bierziger Theil“ (Berlín, 1787), pozn.]
  • „Zugebe zu den Göttingischen gelehrten Anzeigen“ z 13. apríla 1782 píše: „Rusnáci, Ruthéni alebo ‚Reusseni‘, slovanské kmene v Bukovine. [Presná citácia: ‚Rußniaken, Ruthener oder Reußen…‘, pozn.]“
  • Naozaj netradičnú správu ponúka obsah „Augsburgische Ordinari Postzeitung“ z dňa 27. júla 1786: „V Galícii odjakživa existoval taký nápadný zlozvyk, že chorých na vidieku bolo treba – bez ohľadu na ich chorobu – priviesť do kostola, aby im boli udelené cirkevné sviatosti. To bolo až do dnešného dňa veľmi bežné nielen u Rusnákov [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.], ale aj u roľníkov, ktorí sa hlásili k latinskej cirkvi. Preto nebolo zriedkavé, že v zime, pri najväčšej zime a hmlistom alebo daždivom počasí, bolo možné vidieť polomŕtvych alebo veľmi vážne chorých ľudí ležať pred bránami kostola, kým nebol zavolaný farár alebo ruský pop z poľa, z arendy alebo z iných dedín. A tak mnohí zomreli bez akejkoľvek duchovnej pomoci, často bez prijatia sviatostí. Z krajského úradu bol vydaný príkaz na odstránenie tohto zvyku vo všetkých okresoch.“
  • 20. decembra 1786 vyšlo vo Viedni nové vydanie „Provinzialnachrichten aus den Kaiserl. Königl. Staaten.“ [„Provinčné správy z cisárskych a kráľovských štátoch“, pozn.], ktoré popisuje dianie v Galícii a Bukovine. Spomínajú výrobu stajní pre dobytok, nevyhnutnosť kvalitných sýpok, ale taktiež je tam možné sa dočítať: „Bolo by tiež žiaduce, aby sa naši suroví a miestami veľmi leniví Rusnáci naučili lepšiemu spôsobu mlátenia obilia, pretože keďže na túto prácu používajú len tenké, sotva prst hrubé palice, zvyčajne polovica úrody zostáva v slame, [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] (s. 346)“ Na inom mieste pri liste z Ľvova („Brief aus Lemberg, vom 6 Dezember“) sa dozvedáme: „Vzhľadom na chudobu rusnáckeho ľudu sa Jeho Veličenstvo milostivo rozhodlo povoliť všetkým cudzincom, ktorí prejavujú radosť a talent študovať, bezplatne vzdelávať vo verejných školách. Toto je rozkaz, ktorý má byť zaslaný všetkým vysokým úradníkom krajiny, ako aj všetkým okresným úradom, biskupom, rektorom… [použité označenie ‚Rußniakischen‘, pozn.]“
  • „Brünner Zeitung“ [„Brnianske noviny“, pozn.], vo svojom vydaní z 20. mája 1795, informujú o pomeroch v meste Lublin [dnes súčasť Poľska, pozn.] takýmto spôsobom: „Obyvatelia sú v súčasnosti Poliaci, Nemci, Rusnáci (alebo grécki katolíci) a Židia… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • Profesor diplomacie na Kráľovskej uhorskej univerzite v Pešti – Martin von Schwartner v diele „Statistik des Königreichs Ungern“ [„Štatistika Uhorského kráľovstva“, pozn.] vydanom v roku 1798 uvádza: „…namiesto bežného chleba konzumuje koláč pečený z kukuručnej múky v horúcom popoli… Existujú príklady Valachov v Banáte [historická oblasť, ktorá sa rozkladá na území dnešného Rumunska, Srbska a Maďarska, pozn.], ktorí nikdy neochutnali obyčajný pšeničný chlieb, a ich veriaci spolubratia Rusnáci [použité označenie ‚der Rußniak‘, pozn.] pestujú túto tureckú pšenicu aj vysoko v horách, kde klíma len zriedka umožňuje jej úplné dozretie.“
  • „Archiv für Geographie und Statistik Ihre Hülfswissenschaften und Literatur – Zweiter Band, Siebentes Stück“ [„Archív pre geografiu a štatistiku, pomocné vedy a literatúru – Druhý zväzok, Siedme číslo“, pozn.] (vo svojom siedmom čísle z roku 1803) v článku „Über die Armenischen Bewohner der östreichischen Monarchie“ [„O arménskych obyvateľoch rakúskej monarchie“, pozn.] píše: „Vo východnej Galícii žijú arménski obyvatelia v jedenástich lokalitách. Hoci všade tvoria menšinu oproti Poliakom, respektívne Rusnákom [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] a Židom…“
  • Ruthénov spomína v roku 1805 aj (júlové vydanie) publikácia „Annalen der Literatur und Kunst in den Oesterreichischen Staaten“ [„Anály literárnej a umeleckej činnosti v Rakúsko-uhorských štátoch“, pozn.]: „…Russen oder Ruthenen…“
  • „Vaterländische Blätter für den österreichischen Kaiserstaat“ [„Vlastenecké listy pre Rakúsko-uhorský cisársky štát“, pozn.] z 23. septembra 1808 pri štatistickom popise okresu Sambor vo východnej Galícii uvádza: „V tomto okrese žijú z rôznych slovanských kmeňov dve vetvy, a to Rusnáci, ktorí výlučne obývajú hory, a Poliaci, ktorých väčšinou nájdeme v mestečkách okresu… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Medicinisch-Chirurgische Zeitung“ [„Medicínsko-chirurgické noviny“, pozn.] z 13. marca 1809 pri popise priebehu očkovacej kampane voči kiahňam v Galícii, hlavné riaditeľstvo bolo vo Ľvove, spomína: „…očkovacia kampaň v niektorých oblastiach prebieha len zriedka bez strachu a sĺz, najmä medzi tzv. Rusnákmi [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Archiv für Geographie, Historie, Staats- und Kriegskunde“ [„Archív pre geografiu, históriu, štátne a vojnové štúdie“, pozn.] z 3. a 5. septembra 1810: „Prvým miestom, na ktoré pútnik prichádzajúci z Galície do Uhorska narazí na severovýchodnej strane posledného kráľovstva, je Körösmegye. Takto Nemci nazývajú toto miesto z Marmarošu [Marmarošská župa, pozn.], odkiaľ vám píšem. Rusnáci z tejto oblasti… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] (…) Pred vládou Márie Terézie ešte nikomu nenapadlo stavať domy v radoch vedľa seba, mám na mysli také miesta v Uhorsku, kde žili len Rusnáci, Valasi alebo Maďari a Nemci v okolí nebývali [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Lemberger Zeitung“ [„Ľvovské noviny“, pozn.] z 4. septembra 1815 charakterizujú podmienky v kraji týmito slovami: „Avšak v Galícii je práve roľníctvo tou najdôležitejšou triedou ľudí, pretože príroda stvorila túto krajinu do podoby, kedy sa tam len ťažko hospodári. Hoci majú roľníci v tomto kráľovstve veľmi rôzne formy: Gorali, Mazúri, Rusnáci, Valasi, tiež niektorí Poliaci, zdieľajú však všetci dve dobré vlastnosti: sú dobrosrdeční a milujú zábavu [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Morgenblatt für gebildete Stände“ [„Ranné noviny pre vzdelané vrstvy“, pozn.] z 13. februára 1816 informujú svojich čitateľov o: „…skupinách Slovákov, ktorí prichádzajú z hornatých oblastí Uhorska sem na zber hrozna a všetci sú vetvou veľkého slovanského kmeňa. Slovenskí mladíci a dievčatá sa ani na chvíľu nezastavia bez toho, aby si nenaladili svoje hlasy do najrôznejších melódií. Tieto slovenské ľudové piesne, či už svojím osobitým spôsobom spievania, ktorý je často mimoriadne pôvabný, a jednak svojou živou rečou, ako aj svojím obsahom. (…) Z toho sa dá usúdiť, že zbierka ľudových piesní Uhorska nie je bez zaujímavosti. (…) Hlavný podiel však pripadá na slovanské kmene Uhorska, na Slovákov z hornatých žúp, na Sotákov pri hraniciach s Poľskom, na Rusnákov pri riekach Uh a Tisa… Všetky kmene Slovanov, plné spevu a života [použité označenie ‚Rußnjaken‘, pozn.]“
  • Keď sa v roku 1818 na cesty po Uhorsku vybral „člen mnohých učených spoločností“ – známy francúzsky mineralóg a geológ François Sulpice Beudant [je po ňom pomenovaný minerál „beudantit“ , pozn.], tak už v úvode svojej knihy, ktorá z jeho zážitkov vznikla, vymenúva: „Nasledujú mená, pod ktorými možno usporiadať jednotlivé národy: Slováci, Chorváti, Rusnáci [použité označenie ‚Russniaks‘, pozn.], Srbi, Ilýri, Kraňania [obyvatelia historického územia ‚Kraňsko‘, súčasť dnešného Slovinska; pozn.], Maďari, Kumáni, Jászovia [Jaszons, pozn.], Seklerovia [Szeklers, pozn.], Valaši, Bulhari, Sasovia [Sasi, pozn.], Švábovia, Bavori, Frankovia, Rakúšania, Gréci, Arméni, Albánci, Taliani, Francúzi, Židia a Cigáni.“
  • Známy slovenský etnograf Ján Čaplovič – v roku 1819 – v diele „Slavonien und zum Theil Croatien – Erster Theil“ [„Slavónsko a časť Chorvátska – Prvý diel“, súčasť dnešného Slovinska; pozn.] píše: „…v týchto hornatých oblastiach, kde domy na horách a kopcoch stoja roztrúsene, takže tam ani nie je žiadným umením nechať si bradu riadne narastenú, pretože tu veru niet žiadných kvalifikovaných holičov. Prirodzené dispozície robia zo Slavóna [Slovinec, pozn.] plnohodnotnú mužskú postavu, ale časté popíjanie pálenky – rakije – a možno aj dlhé a prísne pôsty spôsobujú, že mnohí sú chudí a opálení. Napriek tomu vyzerá ešte lepšie a silnejšie ako haličský Rusnák… [použité označenie ‚ein Galicianer Russniak‘, pozn.] (s. 96)“ Na inom mieste potom uvádza: „Rusnák [použité označenie ‚Der Russniak‘, pozn.] je bystrejší ako Slavón, a pozdravuje okoloidúcich s obrovským predstihom. Vyslovuje pomaly: ‚Dáj Bože!‘ – ale čo? To si necháva pre seba a myslí si, čo chce. Ženy v Slavónsku sa k sebe správajú s úctou, akú by človek od roľníkov nečakal. Najlepšie je to vidieť pred kostolmi, kde sa ľudia zhromažďujú na bohoslužby. – Mladé ženy bozkávajú ruky svojim matkám, svokrám, tetičkám a iným starším priateľkám, a tie ich nežne objímajú a bozkávajú po lícach, ale najmä na čelo, čo je istý znak lásky; na čo nasleduje opätovné bozkávanie rúk, presne tak, ako to býva u ľudí s dobrými mravmi. – Staršie ženy sa objavujú vždy s proviantom, prinášajú jabĺka, hrušky a koláče (buchty). (s. 203)“ V rovnakom roku bol potom vydaný aj druhý diel (Zweiter Theil) „Slavonien und zum Theil Croatien“, v ktorom Ján Čaplovič prednáša ďalšie svoje poznatky z ciest po krajoch uhorských takto: „Na svojej ceste z Mukačeva do Ľvova v roku 1813 – potom, čo už som videl Rusnákov celkom zblízka [použité označenie ‚die Russniaken‘, pozn.] – som si položil otázku: Ako je možné, že tie národy, ktoré tak prísne pôstia, sú temer vždy rovnako zanedbané a chudobné. Že Rusnáci žijú biedne a vyzerajú zle, to by sa dalo pripísať zanedbanej krajine, drsnému podnebiu ich obydlí. Ale mnohí Slováci v komitátoch ‚Arvaer‘ [‚Arva‘ alebo ‚Arwa‘ – Orava, pozn.], ‚Liptauer‘ [Liptov, pozn.], ‚Zohler‘ [‚Sohl‘ (Komitat Sohl, nem.) → ‚Zohler‘, (‚Zólyom‘, maď.) – Zvolenská župa, pozn.] atď. obývajú ešte horšie oblasti, čo by sa dalo ľahko dokázať induktívne; a predsa sú bohatší, veselší, pracovitejší ako Rusnáci. [použité označenie ‚die Russniaken‘, pozn.] – Aj Slavóni a Valaši obývajú oveľa šťastnejšie krajiny než karpatskí Slováci. …skutočné perly Uhorského kráľovstva. Ako je ale možné, že v týchto príjemných oblastiach aj počas minulých kritických rokov, boli následky nedostatku potravy tak otrasné pre ľudí, ako o nich čítame v novinách? Kde medzi Slovákmi o podobných smutných prípadoch nič nevieme. Ako je to možné, že Slavóni, Valaši a Rusnáci aj tam, kde [použité označenie ‚Russniaken‘, pozn.] žijú s evanjelikmi, luteránmi alebo kalvíncami a je s nimi od panstva zaobchádzané rovnako, sa od nich líšia nápadným zanedbaním a nejaký priemyselný pokrok na nich nemá žiaden vplyv? Príčina mi pripadá najmä v častých pôstoch a čiastočne aj vo veľkom množstve sviatkov. Ak muž 2–7 týždne nekonzumuje žiadnu výživnú potravu, kde by mal získať silu, odvahu a chuť pracovať? (…) Ďalšou pozoruhodnou zvyklosťou je – ktorú majú spoločnú Rusnáci [použité označenie ‚Russniaken‘, pozn.], Valaši a Slavóni – pestujú kukuricu na chlieb, čo nemožno prehliadnuť. Táto plodina sa síce rozmnožuje oveľa rýchlejšie ako obilie a pšenica, ale na druhej strane výrazne prispieva k ochudobňovaniu obyvateľstva. Kukuricu možno pestovať aj bez pomoci ťažného dobytka a služobníctva. Preto môže Rusnák [použité označenie ‚Russniak‘, pozn.] na oboch týchto veciach ľahko ušetriť. Prirodzene sa tým znižuje chov hospodárskych zvierat namiesto jeho zvyšovania. Veľký zdroj chudoby! Navyše Rusnák [použité označenie ‚Russniak‘, pozn.] zvykne pestovať kukuricu aj tam, kde nedozrie vždy včas. Preto ju konzumujú, kým je mladá, a po zvyšok času zostávajú bez chleba. — Toto je nestranný názor… (s. 149-151)“
  • Príbeh pozoruhodný, no a predsa dnes už úplne zabudnutý, je možné nájsť vo francúzskych novinách „Le Moniteur Universel“ z 2. augusta 1821: „Cár Alexander [ruský cár Alexander I. Pavlovič, pozn.], ktorý smeroval z tohto hlavného mesta k hraniciam Galície, dorazil do dediny Garadna [alebo Jaradná – dnes maďarská dedina blízko slovensko-maďarských hraníc, pozn.], ktorá patrí do okresu Košice a je obývaná Rusnákmi [použité označenie ‚Russniakes‘, pozn.], národom slovanskej rasy. Keď sa dozvedel, že krásny kostol v dedine, ktorý nemal zvonicu, patrí ku gréckemu obradu, Jeho Veličenstvo vystúpilo, s veľkou úctou si prezrelo interiér kostola, a keď sa chystalo späť do kočiara, odovzdalo sto zlatých dukátov do rúk farára.“
  • „Jahrbücher der Literatur (Zwanzigster Band – Oktober. November. December. 1822)“ [„Ročenky literatúry (Dvadsiaty zväzok – Október. November. December. 1822)“, pozn.] prináša štúdiu zaoberajúcu sa knižným cyklom „História ruského štátu“ [pôvodný názov – „Исторія Государства Россійскаго“ („Istoríya Gosudarstva Rossíyskago“), pozn.], napísal Nikola M. Karamzin, v ktorej sa píše: „…a hovorí o Rusnákoch v Uhorsku. Tí, podľa neho, prišli do Uhorska až v 11. a 12. storočí a ich jazyk je úplne ruský. Ibaže Rusnáci v Uhorsku hovoria po rusnácky, ale nie úplne rusky… [použité označenia ‚Rußniaken‘, ‚rußniakisch‘ a ‚die russische‘, ‚russisch‘, pozn.]“
  • Franz Xaver Joseph Richter, emeritný profesor histórie a knihovník na cisársko-kráľovskom Lyceu v Olomouci, sa v roku 1825 zaoberal slovanskými apoštolmi: Cyrilom a Metodom. Vo svojom diele „Cyrill und Method, der Slaven Apostel und Mährens Schutzheilige“ [„Cyril a Metod, apoštoli Slovanov a patróni Moravy“, pozn.] si môžete prečítať aj takúto úvahu: „Nie je potrebné ani zdôrazňovať, že donskí kozáci sa nachádzajú na tom istom území, kde kedysi sídlili Chazari, a nie je ani potrebné nejaké odvážne odvodzovanie mena Kozákov pomenovanie od ‚Gog‘ (podobne ako sa pomenovanie Rusnákov odvozuje od Rus) [použitá fráza ‚…der Rußniaken von Ros…,‘ pozn.], čím by sa zdalo pravdepodobnejším, že Konštantín kázal Chazarom, alebo skôr chazarským Slovanom na Dnepri evanjelium v slovianskom jazyku, že práve z toho dôvodu vytvoril Bukvicu alebo slovianskú abecedu na Kryme a tam preložil evanjeliá do slovienčiny ako dôkaz svojich slovanských katechumenov. Zákon ekonómie platí v morálnom, a aj vo fyzickom svete. Prečo by mali Rusi [použité označenie ‚die Russen‘, pozn.], napríklad kyjevskí Slovania, najprv získať slovianské evanjeliá a cirkevné knihy z Bulharska alebo Moravy, keď ich mohli získať skôr ako Bulhari a Moravania, z Chazárie, ba dokonca aj od samotného objaviteľa Konštantína? (s. 54)“ Profesor Richter vyslovil zaujímavé a odvažné názory. ‚Gog‘ a Rus proti Chazarom? Hm… Z hľadiska témy, ktorou sa tu zaoberáme sú podstatnejšími iné poznatky: 1. Rusnáci ich pomenovanie (a najskôr aj pôvod) sa podľa neho viaže k Rusom, majú vlastné pomenovanie – sú separátne etnikum; 2. kyjevskí Slovania sú Rusmi, 3. donskí Kozáci majú svoj vlastný historický pôvod.
  • Londýnsky „The Foreign Quarterly Review“ (1. Zväzok) v roku 1827 popisovali rozdelenie slovanských kmeňov – opätovne so zreteľným vymedzením: „…the Russians and Russniaks…“, ale čo by som rád zdôraznil, trefne pomenovali rozdiel medzi všetkými slovanskými jazykmi nasledovným spôsobom: „Každý jazyk a dialekt má svoj osobitý prízvuk.“
  • „Blätter für literarische Unterhaltung“ [„Listy pre literárnu zábavu“, pozn.] z 6. apríla 1827: „…slavisti Kopitar [Jernej Kopitar – slovinský jazykovedec, pozn.] a Dobrowsky [Josef Dobrovský – významná osobnosť českých dejín, pozn.] ich zaraďujú pod presnejšími triednymi názvami južných a severozápadných hlavných častí. K prvej rade patria ako vetvy: Rusi a Rusnáci, Bulhari, Srbi, Bosniaci, Dalmáti, Slavóni, Chorváti… [presná citácia: ‚…die Russen und Rußniaken, die Bulgaren, Serben, Bosnier, Dalmatiner, Slavonier, Kroaten…,‘ pozn.] (s. 319)“ Tu sa ale zastavme. Páni z „Blätter für literarische Unterhaltung“ boli totižto nedôslední. Mne sa podarilo naraziť na výsledok tvorby (už raz spomínaného) Johanna Heinricha Schnitzlera s názvom „Histoire Intime de la Russie – Tome Premier“ (1847) [„Intímna história Ruska – Prvý zväzok“, pozn.], ktorý sa v nej taktiež – v časti „Le Panslavisme“ – odvoláva na pána Dobrovského. Po jeho vzore rozdeľuje Slovanov na západných a juhovýchodných. K prvej vetve priraďuje: a.) Poliaci, Kašúbovia, Sliezania a Pomorania; b.) Česi a Slováci; c.) Polabskí Slovania; ale druhá vetva je tu o čosi členitejšia: „…Rusi s ich rôznymi odtieňmi, Moskoviti alebo Veľkí Rusi, Malí Rusi (Malorusi) a Kozáci, Ruthéni alebo Rusnáci z Červenej Rusi (Galície), Bielej Rusi a Čiernej Rusi… [presná citácia: ‚…les Russes, avec leurs différentes nuances, Moscovites ou Grands-Russes, Petits-Russes (Petits-Russiens) et Cosaks, Ruthènes ou Roussniaks de la Russie rouge (Galicie), de la Russie blanche, et de la Russie noire…,‘ pozn.] (s. 393)“
  • Narcisse-Achille de Salvandy, vydané posmrtne v roku 1829, napísal: „Žiaden iný národ, s výnimkou Keltov, sa nerozšíril na takom rozsiahlom území ako slovanská rasa. (…) Rusi, Roxolania, Ruthéni putovali od Odry a Karpát až k brehom Kaspického mora. [presná citácia: ‚Les Ross’s, Roxolans, Ruthènes…,‘ pozn.] (s. 13)“ Na inom mieste tieto myšlienky rozvinul: „Poľsko, v národnom jazyku Polacy… Rusko dostalo svoje meno od Roxolánov alebo Ruthénov [použitá fráza ‚…des Roxolans ou Ruthènes…,‘ pozn.], ktorí ovládali územie od prameňov Visly až po Kaspické more. Priťahované dvoma veľkými centrami civilizácie sa dva národy o seba opierali, jeden v Gnezdne [po slovensky: Gniezno – jedno z najstaších poľských miest, pozn.] a Krakove, druhý v Novogorode, v Kijeve a neskôr v Moskve; a medzi nimi sa potuľovala… ktorí zavŕšili oddelenie tých dvoch… Obe oblasti však zďaleka nemali jednoznačné názvy. Po dlhú dobu kniežatstvá Kyjev, Perenslaw, Suzdal a Moskva udierali na Západ zďaleka a široko hlukom svojich revolúcií bez toho, aby mali spoločný názov. Rus zahŕňala obrovské územie rozdelené na mnoho vládnych jednotiek, ktoré bolo ešte pred necelými dvoma storočiami takmer celé podrobené poľskému panstvu. Bola to Veľká a Malá Rus, Čierna Rus, Biela Rus, Červená Rus, bizarné označenia, ktoré vyvolali tisíce debát vo vedeckom svete, a ktoré možno súvisia s rozdielmi medzi brunetnými alebo blonďavými vlasmi rás, s ktorými sa prví obyvatelia zmiešali. Len vo Veľkom a Malom Rusku sa v súčasnosti pod názvom Moskovské veľkokniežatstvo vytvorila mocná monarchia cárov, ktorá bola vtedy na úteku a vyhnaná ďaleko od brehov Borysthenu [Dneper, pozn.], kde vznikla. Samotná Rus, alebo Červená Rus, ktoré zahŕňa rozsiahle územia Ukrajiny a Kyjeva [použitá fráza: ‚…les vastes territoires de l’Ukraine et de la Kiovie…‘, pozn.], bolo jeho prvým sídlom. Ale toto kráľovstvo, ktoré vytvoril rod Rurikovcov, sa čoskoro dostalo pod nadvládu Poľska, kde zostalo až do čias narodenia Petra Veľkého. Biela Rus, kde sa nachádza Smolensk, neustále nasledovala osud Litvy. Čierna Rus, bohatá oblasť na úpätí Karpát, bola vždy súčasťou poľských provincií; väčšina veľkých rodov tu mala svoje panstvá. (1841, s. 44-45)“ Čiže Narcisse-Achille de Salvandy používal pojem „Ukrajina“ ako špecifické lokálne pomenovanie pri vymedzení územia Rusi (Červenej Rusi) a… napríklad aj to, že podľa Salvandyho: Galícia (Čierna Rus) bola samostatne vnímanou oblasťou a určite nie je Ukrajinou…
  • „Bulletin Des Sciences Géographiques, etc.; Economie Publique, Voyages – Tome XXI.“ v roku 1830 prináša opis situácie v Uhorsku: „Mestá obývané Maďarmi alebo Uhrami sú vo všeobecnosti postavené vo väčšom meradle a sú vzdušnejšie ako mestá Nemcov. Ruthéni, Valasi [použité označenia ‚Les Ruthénes‘ a ‚les Wallaques‘, pozn.] a ‚Raïtzes‘ [pravdepodobne pomenovanie Srbov, ‚rácok‘ (maď.), pozn.] obývajú zväčša biedne dediny, ktoré sú usporiadané bez akéhokoľvek poriadku. Niektoré názvy lokalít poukazujú na národ, ktorý ich osídlil. Počítame 100 miest pomenovaných Német (nemecké), 76 Magyar (maďarské), 74 Toth (slovenské), 41 Orosz (ruthénske) [použité označenie ‚ruthènes‘, pozn.], 26 Olah (valašské), 23 Racz (srbské) a 13 Olasz (talianské). Predtým, ako pán Csaplovics preskúmava rôzne rasy, sleduje históriu obyvateľstva Uhorska. Maďari vstúpili do Panónie koncom 9. storočia, ktorú vtedy obývali Slovania, Chorváti, Srbi, Dalmánci, Bulhari atď. Boli rozdelení do 7 kmeňov a 108 tried alebo rodín; sprevádzal ich zástup Rusov, predkov dnešných Ruthénov, a veľký počet Kumánov. (…) Neskôr králi Uhorska zavolali Nemcov na osídlenie Karpát. Prišli v roku 1143… Z obdobia týchto kolonizácií pochádzajú šoltýstva [z nemeckého ‚Schultheiß‘, iný názov pre tento typ usadlosti – ‚Scultétia‘, čo bolo panstvo, dedina vznikajúca osídľovaním daného územia, pozn.], ktorých majitelia, pôvodne náborári a vodcovia osadníkov, získali výsadu imunity od daní, titul sudcov kolónie a rôzne ďalšie výsady. (…) V roku 1125 osídľovala územie medzi Dunajom a Tisou nová skupina Kumanov; predpokladá sa, že to boli predkovia súčasných Jazygov; v roku 1239 bolo prijatých ďalších 40 000 kumanských rodín. (…) Kráľ Karol Robert priviedol v roku 1308 do Uhorska mnoho Talianov; Žigmund udelil v roku 1423 právo na usadenie sa alebo bývanie Cigánom (Bohémom) [použité označenie ‚Bohémiens‘, pozn.] prichádzajúcim z Indostanu. V 15. storočí sa do hôr prisťahovalo veľa Husitov, emigrantov z Bohémie. (…) Slovania presahujú počet 4 miliónov. K tejto rase patria: 1. Slováci [použité označenie ‚les Slowaques‘, pozn.], najstarší obyvatelia krajiny a pozostatky starovekého moravského impéria. (…) Obývajú takmer celé komitáty Oravy, Liptova, Trenčína a Žiliny; 2. Ruthéni [použité označenie ‚les Ruthènes‘, pozn.], ktorých je 359 000…“
  • „Bulletin Des Sciences Géographiques, etc.; Economie Publique, Voyages – Tome XXV.“ v roku 1831 ozrejmuje: „Maďari, Rusi – predkovia Ruthénov [presná citácia: ‚Les Magyares, les Russes ancêtres des Ruthines…,‘ pozn.], a Kumáni sú národy, ktoré sa už dávno usadzovali v tejto krajine. (…) …Ruthéni obrábajú pôdu a žijú v biede [použité označenie ‚les Ruthènes‘, pozn.] (…) Slováci vykonávajú všetky druhy povolaní; sú predovšetkým vynikajúcimi pltníkmi, lovcami a veľmi zručnými povozníkmi. (…) V malom množstve sa tu dokonca vyrábajú aj luxusné predmety. Slováci veľmi úspešne spracovávajú červenú a žltú kožušinu (‚rajeczer‘ – umelá marocká koža), z ktorej si dievčatá nechávajú šiť čižmy. (…) Literatúra je tu viacjazyčná; najrozšírenejšia je maďarčina, za ňou nasleduje nemčina a slovenčina, ktorá je však pomerne vzácna. Ostatné národy nepíšu.“
  • „Leipziger Zeitung“ [„Lipské noviny“, pozn.] z 11. februára 1831: „…pretože deväť desatín galícijských roľníkov sú Červení Rusi (Rusnáci), ktorých Poliaci podceňujú, a preto sú skôr naklonení k očakávaným nepokojom proti vlastníkom a utláčateľom svojich predkov… [použité označenia: ‚Roth-reußen‘, ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Der Wanderer“ [„Putovník“, pozn.] z 18. marca 1832: „Ruskí, poľskí a valašskí roľníci, tiež Rusnáci a mnohí slovenskí roľníci v Uhorsku, si vyrábajú obuv veľmi jednoduchým spôsobom z jedného kusu kože alebo surovej kože [negarbená koža, pozn.] a podošvy a remienkov z lipovej kôry [lipové vlákna, pozn.]… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • Slovenský rodák, emeritný profesor Michael von Kunitsch, ktorého „Österreichisches Biographisches Lexikon“ opisuje ako: „…mal ako učiteľ a autor učebníc povesť schopného pedagóga…,“ v knihe „Reflexionen über die Begründung der magyarischen Sprache in Ungarn, als Staats-, Dikasterial- und Gerichts- wie auch als allgemeine Volkssprache“ [„Úvahy o vzniku maďarského jazyka v Uhorsku ako štátneho, úradného, súdneho a všeobecného národného jazyka“, pozn.] — vydanej v roku 1833 — napísal: „Nemci v Uhorsku, Slováci, Chorváti, Wendi, Rusnáci [použité označenie ‚Russniak‘, pozn.] , Valaši, atď., ktorí sa usadili v krajine a venujú sa obchodu, remeslu alebo poľnohospodárstvu, sú rovnako dobrí a majú rovnaké práva ako Maďari, sú viazaní na pôdu svojej vlasti: a pokiaľ ide o ich občiansky stav, platí pre nich len to, čo pre nich alebo o nich stanovuje zákon Reichstagu. – Keďže však najmä medzi Nemcami môžu existovať osoby a rodiny, ktoré možno radšej opustia krajinu a remeslo, ako by sa vzdali svojho jazyka, zvykov a národnosti, nátlak a vynucovanie všeobecného maďarstva… …má byť toto poďakovanie nemeckým obchodníkom, umelcom, profesionálom, manufaktúrnikom a remeselníkom, ktorí postavili a skrášľovali mestá, vytvorili civilizované inštitúcie, zaľudnili krajinu a podnietili aktivitu a priemysel – že sú teraz nútení opustiť svoj jazyk a národnosť a odteraz žiť v inom jazyku a spôsobe života v náboženstve, v bohoslužbách, vo vzdelávaní svojich detí, v obchode a v celom svojom občianskom postavení? – namiesto toho, aby sa im prispôsobili a snažili sa s nimi spriateliť?“
  • Georgius Fejér v diele „Codex Diplomaticus Hungariae Ecclesiasticus ac Civilis (Tomi IX – Volumen 4: Ab Anno Christi 1367-1374))“, vydanom v roku 1834, pri charakteristike Galície uviedol: „Štyri roky po rakúskom prevzatí krajiny sa uskutočnilo prvé sčítanie obyvateľstva, ktoré v roku 1776 zistilo počet obyvateľov 3.480.885 duší, z toho 147.598 Židov. Odvtedy sa populácia neustále zvyšovala; a v roku 1831 dosiahla 4.451.117 obyvateľov. Obyvatelia sú: praví Poľania alebo Poliaci, Rusnáci, — títo nie sú skutoční Rusi, ale Ruthéni… [presná citácia: ‚…Russniaken, — diese sind nicht wahre Russen, sondern Ruthenen…,‘ pozn.] (s. 65)“ Zaujímavosťou tohto diela je výskyt pojmu „dnešná Ukrajina“ [použitá fráza: ‚hodierna Vkraina‘, pozn.], kde do pozornosti (z hľadiska ďalších úvah) dávam preodvšetkým — DNEŠNÁ.
  • Joseph Lewicki v diele „Grammatik der Ruthenischen oder Klein Ruffifchen Sprache in Galizien“ [„Gramatika ruthénskeho alebo maloruského jazyka v Galícii“, pozn.] – vydané v roku 1834 – píše: „Niektorí spisovatelia používali a používajú aj v dnešnej dobe na označenie ruthénskeho (rusínskeho) obyvateľstva Galície slovo ‚Russnak alebo Russniak (Russnaken)‘, ktoré však nemá žiadny základ. Ruské obyvateľstvo Galície existovalo už dávno predtým, ako spomínaní spisovatelia začali písať a nazvali ho menami Russnak, Russnaken. Väčšina spisovateľov, ktorí písali v latinčine, ako aj rímsky dvor vo všetkých svojich bulách, nazývajú obyvateľstvo týchto oblastí: Gens Ruthena, Natio Ruthena, Rutheni, Roxolani a ich jazyk: Lingua Ruthena. Nemeckí historici, ako napríklad Schlözer, Gebhardy, Hoppe, Engel, ktorí sa vo svojich dielach zaoberajú dejinami Galície, používali výrazy: Ruthenier, Roth-russen, Kleinrussen, Reussen, ale nikdy slová Russnak, Russnaken. Podobne ani pod poľskou vládou od Poliakov, od ktorých museli v tom čase znášať najväčšie útrapy, neboli Rusíni označovaní menami Russnak, Russnaken. — Všetci poľskí historici, či už z minulých alebo súčasných čias, na označenie tohto obyvateľstva používajú výrazy: Rusin, Rusini, Język ruski, Ziemia Ruska, Ruś. Keďže Rusíni (Reussen) susedia s Poliakmi a medzi nimi žije mnoho Poliakov, títo ich v bežnej reči a v iných spoločenských situáciách nazývajú Rusin, Rusini a ich jazyk Język Ruski. (s. XXII-XXIV)“
  • Jean Henri Schnitzler vo svojej ďalšej práci „La Russie, la Pologne et la Finlande“ (vydanej v roku 1835), pri popise histórie mesta Polotsk [dnes súčasť Bieloruska, pozn.] uvádza: „Polotsk sa v starovekých škandinávskych tradíciách objavuje pred Rurikom, pod menami Poltesk a Peltisca, a možno aj ako mesto Ruthénov alebo Rusov [použitá fráza ‚…des Ruthènes ou Russes…‘, pozn.], ktoré Saxo Grammaticus nazýva Paltiska… Je isté, že toto mesto existovalo za čias Rurika; pretože tam poslal jedného zo svojich… (s. 393)“ V prípade Rurika hovoríme o diani v nejakom tom 9. storočí. [Tento citát uvádzam z prostého dôvodu: Jean Henri Schnitzler vo svojom diele „Histoire Intime de la Russie – Tome Premier“ (1847) preukázal vedomosti o tom, kto sú Moskoviti (alebo Veľkí Rusi), Malí Rusi (Malorusi), Kozáci, a napokon aj Ruthéni alebo Rusnáci; odvolavajúc sa na Josefa Dobrovského. Dobrovský zomrel v roku 1829, preto predpokladám, že v roku 1835 pri písaní riadkov uvedených v tomto odseku, si bol dobre vedomí, prečo píše: „…des Ruthènes ou Russes…“, pozn.]
  • „Blätter für Literatur, Kunst und Kritik“ [„Časopis pre literatúru, umenie a kritiku“, pozn.] z 10. júna 1835: „…ale sami sa nazývajú Rusínmi (Ruthénmi) [použité označenie ‚Russinen (Ruthener)‘, pozn.] a Maďari ich nazývajú ‚Orosz-emberek‘ (‚Russi homines‘) [doslova ‚ruskí ľudia‘, pozn.]“
  • „The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI.“ v roku 1838 pri popise situácie v Galícii dodáva: „Poľnohospodárstvo v Galícii je v zlom stave; farmárske vozy sú vyrobené bez použitia železa, kone sa nikdy alebo len zriedka používajú na orbu a farmári si môžu len ťažko dovoliť hnojiť svoju pôdu. (…) Z obyvateľov je približne 2 900 000 poľského pôvodu, ktorí žijú prevažne v západných provinciách, a 1 900 000 sú Ruthéni alebo Rusnáci [presná citácia: ‚…Ruthenes or Russniaks…,‘ pozn.], hrubá, necivilizovaná rasa ľudí, ktorí sa rozšírili až niekam do stredu Ruska a sú početní aj na maďarskej strane Karpát: obývajú oblasti Galície východne od Sanu. (…) Grécko-katolíci, väčšinou Rusnáci [použitá fráza ‚Russniaks‘, pozn.], majú taktiež svoje arcibiskupstvo vo Ľvove a biskupa v Przemyśle… (s. 42)“
  • Victor Adolphe Malte-Brun v roku 1840 napísal: „Rusnáci alebo Ruthéni [použité označenie: ‚Les Rousniaques ou Ruthènes…,‘ pozn.] pochádzajú z Červenej Rusi, odkiaľ pravdepodobne emigrovali okolo 11. storočia. Obývajú župy: Šariš, Berežskú župu, Ugočskú župu, Užskú župu, Zemplín a časť Marmarošskej župy. Udržiavali vzťahy so svojimi starými krajanmi z Galície, ale žiadne si nenadviazali so svojimi novými susedmi, hoci hovoria dialektom toho istého jazyka [tj. slovanským jazykom, pozn.]; preto zostali takmer divochmi, bez priemyslu a v chudobe. Vyznávajú grécke náboženstvo. Sobáše nepodliehajú žiadnemu zákonnému poriadku a uzatvárajú sa zvyčajne na základe skutočného trhu s dievčatami, ktorý sa koná trikrát ročne v dedine Krasnibrod.“
  • V publikácii „Annales Philosophie Chrétienne – Tome I.“ [„Anály kresťanskej filozófie – Zväzok I.“, pozn.] sa v roku 1840 objavil prepis ďalších stretov v kresťanskej obci. Ako tradične, jedna strana sporu boli cirkevní hodnostári naklonení bližšej orientácii na orthodoxnú cirkev v Rusku, tou druhou stranou boli tí, ktorí naopak hľadeli viac „smerom k Rímu“. A nijako sa nešetrili: „…je veľmi dôležité poznamenať, že vo všetkých publikáciách ruskej vlády sa zámerne zamieňa označenie rusínských (alebo ruthénskych) provincií s označením ruských provincií [použitá fráza: ‚…de provinces russiennes (ou Ruthènes) avec celle de provinces russes…,‘ pozn.], hoci sa vždy výrazne líšili svojím pôvodom a vierou. Rusínske provincie [použité označenie ‚russiennes‘, pozn.], ako aj Litva a Poľsko, sú slovanskej rasy; zatiaľ čo pôvodné obyvateľstvo ruských provincií je mongolského alebo tatárskeho pôvodu, teda dobyvateľského; to je známe všetkým historikom. Keďže rusínske [použité označenie ‚russiennes‘, pozn.] provincie boli väčšinu času zjednotené s Rímom a podriadené Poľsku, najväčšou túžbou je zničiť ich pamäť a meno. V dôsledku toho sa zamieňajú s moskovskými a schizmatickými provinciami. (s. 236)“ Ako je aj na tomto úryvku vidieť, čo konštatujem opakovane, predstavidelia „politického ukrajinizmu“ sa pri užívaní prostriedkov – pri presazovaní svojej ideológie v procese „ukrajinizácie“ – v ničom nelíšia od cárskeho Ruska a nástrojov používaných pri „rusifikácii“ obyvateľstva. A tú historickú pamäť a meno v Galícii napokon naozaj zničili…
  • „Journal des Österreichischen Lloyd“ [„Žurnál rakúskej lodnej spoločnosti Lloyd“, pozn.] z 20. novembra 1841: „Pôvodní obyvatelia tohto územia – nogajskí Tatári a Bulhari sa výlučne venovali chovu dobytka a najmä rozvíjali rozsiahly obchod s dobytkom smerom k poľským provinciám. Keď boli tatárske kmene z krajiny vyhnané, usadili sa tam Moldavci, Galícijčania a Červení Rusi (Rusnáci), z ktorých pozostáva súčasná populácia Besarabie, ktorej počet v posledných sčítaniach obyvateľstva bol uvedený na 540.000 hláv. Máloktorá krajina v Európe dokáže tak hojne odmeňovať usilovnosť roľníka ako Besarabia, a je preto skutočne ľútostivé, že prítomné zdroje blahobytu obyvateľov nie sú využívané naplno [použité označenia ‚Rothrussen‘ a ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • Už dva razy sme narazili na argument, ktorý tvrdí, že maďarské kmene vstupovali do karpatskej kotliny spoločne s Ruthénmi [takto túto historickú udalosť vykresľoval v roku 1771 Stephani Kaprinai v diele „Hungaria Diplomatica – Temporibus Mathiæ de Hunyad, Regis Hungariæ (Pars II.)“ a neskôr sa takéto tvrdenie objavilo v roku 1830 aj v „Bulletin Des Sciences Géographiques, etc.; Economie Publique, Voyages – Tome XXI.“; pozn.] Ibaže „Časopis českého Museum (Swazek prwní)“ v roku 1843 vo svojej – nám dobre známej štyridsať stránkovej – štúdii „O halické a uherské Rusi“ prináša trošku iný, menej romantický pohľad: „Rychleji ustawowało se na jihu Karpatů mohútné mocnářství Weliko-Morawské. Rostislaw pokořil sobě plemena Morawanů, Slowáků, Bulharůw, a rozprostranil swau wládu bezpochyby až do Karpatů, tehdaž někteřími slowanskými plemeny zalidněných, jenž byli předkowé nynějších uherských Rusínůw. W těchto zemích knížaty Rostislawem, Swatoplukem a Kocelem wyzwaní slowanští apoštolé, Cyrill a Method, kázali swaté Ewangelium, a křestili rozličná slowanská plemena jich žezlu podrobená. Ale toto ještě neupewněné mocnářství rozbilo se na samém swém počátku silným udeřením Maďarůw (907). Tento kočující národ přebýwaw tehdy na pauštěch při ústi Prutu a Dunaje, na pomoc wyzwán byw od Němců proti Swatopluku Swatoplukowiči, založil sobě nowau říši, a na zemi potem a krví Slowanů wzdělané, duchem swat. Konstantina a Methoda oswícené, zarazila uralská surowost mocný swůj trůn. Spasitelné účinkowání sw. apoštolůw slowanských přišlo zmar, rozptýlení zbytkové národu, ušedše meči a laupeži diwokých barbarů, w horách ochrany hledali a na druhau stranu Karpatůw k swým sauplemenníkům zhusta přecházeli, a není pochybnosti, že na tuto stranu přenesli nové smýšlení swé, a následowně že i křesťanstwí w Chorwácii rozšířili, které tu pro blízkost Řecka a již pokřestěných Bulharů a Morawanů zajisté dříve známo býti muselo, než Wladimír dle wypowědi letopisůw pokřestil Rus. Tito uprchlí pozůstatkowé Slowákůw a Bulharůw, s Chorwáty zdejšimi se pomíchawše, s nimi po čase jeden národ utwořili, a od swých wládařůw jméno Rusínůw přijali, které jim až do toho času zůstalo.“ Tieto riadky sú inak, vzhľadom na rok a miesto zverejnenia (Praha, Rakúsko-Uhorsko), neuveriteľné. Jeho autor tých Maďadrov nijako nešetril. Z hľadiska uvedených informácii stoja za zmienku: 1. po zániku Veľkej Moravy, čo sa podľa týchto slov nedialo nijako v rukavičkách, sa obyvateľstvo nížinatých oblastí rozpŕchlo do hôr, hľadajúc tam záchranu pred barbarmi; 2. značná časť obýdlila karpatský oblúk, kde sa začlenila medzi tam žijúcich Slovanov, (predkov) Ruthénov, čo by dávalo istý zmysel; 3. a v podstate sa tým vysvetľuje aj to, prečo boli taktiež samotní Slováci naviazaní najmä na horské oblasti. Uvádzam len tak pre zaujímavosť, v historickej literatúre sa Maďari spomínajú i takýmto spôsobom: „Maďari [použité označenie ‚Ungarizæ‘, pozn.] už mnohokrát spôsobili obrovské pohromy; unášajúc kresťanov do zajatia, znevažujúc ženy, zabíjajúc mužov a páliac dediny. (Osiander, 1604, s. 336)“
  • „Le Commerce“ priniesli 6. augusta 1846 v Paríži takúto krátku správu: „Podľa najnovších záznamov je obyvateľstvo uhorského kráľovstva, vrátane Slavónska a Chorvátska, rozdelené takto: Maďari – 5 280 000; Slováci – 2 200 000; Nemci – 986 000; Valasi – 630 000; Ilyri (Ilýrčania) – 740 000; Chorváti – 600 000; Ruthéni – 350 000… [použité označenie ‚Ruthènes‘, pozn.]“
  • Pawel Jozefi vo svojom liste Jánovi Kollárovi, uvedené v diele „Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky“ a vydané v roku 1846, píše: „…wšeliké rozprávky, powěsti, toby se snad mohlo psáti w nářeči obecném, pospolitému lidu nejsrozumitelnějším. Nebo w tom prawdu mají naši mladíci, chcemeli obdržeti ten wywyšený cíl, aby celý národ slowenský, bez ohledu na to, či jest katolík, či ewangelík, či Rusňák, se spojil; a aby se na wzdělanost celého lidu účinkowati mohlo, tehdy se musí užiwati k tomu cíli přiměřený prostředek, totižto řeč wšechněm mnohem známější, srozumitelnější, nežli jest českowenská, a ta, která jest u největší částky národu obyčejná. (s. 228)“
  • V roku 1848 sa vo francúzskom „Revue de Paris“ objavil článok s názvom „Mélanges – Chants Populaires des Gréco-Slaves“ [„Zbierky – Populárne spevy grécko-slovanské“, pozn.], kde sa píše: „Medzi všetkými národmi Európy sú bezpochyby Slovania tými, ktorí majú najkrajšie ľudové piesne; preto si v posledných rokoch všímame ušľachtilú snahu medzi učencami hľadať a zhromažďovať tieto národné piesne z celého slovanského sveta. Tieto piesne, ktoré boli väčšinou skladané a odovzdávané z generácie na generáciu až do dnešných dní, tak živým spôsobom zobrazujú zvyky, hrdinské činy a nešťastia každého národa, spievajú ich samotní ľudia. Medzi najnovšie z týchto publikácií patrí nádherný zborník starých vendských piesní z hornej a dolnej Lužice, ktorý zostavili a opatrovali poznámkami Haupt a Schmaler. Mnohé z týchto lyrických fragmentov siahajú až do čias vendského pohanstva a boli zachované v slovanskom nárečí saských hôr, neznáme vedeckému svetu. Moravský učenec Mikchitchek tiež práve vydal v Brne zbierku moravských a sliezských piesní, ktorá dopĺňa krásne a početné zbierky rovnakého druhu, ktoré už boli vydané v Prahe v češtine pod záštitou Hanka a Šafárika a v Uhorsku pod záštitou slávneho Kollára v slovenčine. (…) Poliaci tiež neváhali prispieť; no kvôli svojim latinským zvyklostiam a častým kontaktom s Európou sú možno menej originálni ako ostatné slovanské národy… Naopak, ich bývalí poddaní, Ruthéni z Galície [použité označenie ‚Ruthènes‘, pozn.] a južného Ruska, ktorí zostali verní gréckemu obradu a východným zvyklostiam, si od otca k synovi zachovali a dodnes spievajú vo svojich chatrčiach oslnivú poéziu presýtenú krásou.“
  • Nemecký Weimar sa – v roku 1848 – stal miestom zrodu dokumentu nazvaného „Die Ansprüche der Slawen in den österreichischen und preußischen Staaten namentlich in Galizien, Posen und Prag“ [„Nároky Slovanov v rakúsko-uhorských a pruských štátoch, najmä v Galícii, Poznani a Prahe“, pozn.] Na jeho stránkach si môžete prečítať takéto zachytenie vtedajších spoločenských nálad a postojov panujúcich v nemecky hovoriacich krajinách: „Na čele sprisahancov, ktorí sa v Prahe spojili proti nemeckej vláde a ktorých zväz tvorili nielen Česi, ale aj Poliaci, Illyri, Srbi a ďalší, stáli mená Palacky [František Palacký, pozn.], Schaffarzik [Pavol Jozef Šafárik, pozn.], Arnold, Hamletschek a ďalší, všetci predstavitelia slovanskej literatúry v rôznych odboroch, najmä v historickom výskume. Poliaci sú obviňovaní z úmyslu založiť všeobecnú slovanskú ríšu. Ich nedávne vypuknutie nepriateľských akcií proti nemeckému obyvateľstvu v Poznani poskytuje zásadnú podporu pre tieto proroctvá. Rusko neustále pracuje na rozširovaní ríše. Borerského pohľad smeruje iba k Turecku, pod ktorého vládou vzdychá mnoho slovanských bratov, ktorí ako členovia Cirkvi, ktorej duchovným vodcom je cár v Petrohrade, by radi videli obnovenú starú nádheru kostola svätej Sofie v meste Konštantína [Konštantínopol, pozn.], ktorý ‚zvíťazil krížom‘. (…) Časť starej Dácie už Rusko pripojilo k svojmu územiu a chystá sa pripojiť aj zvyšok. Uvedená zásahová intervencia v pohraničných kniežatstvách Moldavsko a Valašsko, ktoré sú pod tureckou svrchovanosťou, určite nenastáva — ako sa tvrdí — z priateľských susedských ohľadov… rovnako, ako by len ťažko slúžilo prípadné vpadnutie Kozákov do Galície posilneniu rakúskej moci proti povstaniu obyvateľstva. Pretože tam žije veľa Rusnákov [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]: táto vetva veľkého kmeňa Malorusov, ktorá zasahuje na rakúske územie, musí byť teraz vrátená späť. Rusko si násilím obsadilo najväčšiu časť Poľska, celé centrálne jadro tejto krajiny. Možno sa čoskoro rozhodne, že nemôže ušetriť členov tohto jadra a možno si v mene Poľska uplatní nárok na ďalšie provincie, ktoré predtým patrili tejto ríši. Ak by Slovania chceli získať späť všetky územia, ktoré vlastnili ich predkovia, potom by z nich nebolo vylúčené celé severné Nemecko, Hamburg a Holštajnsko, ale aj Lauenburg – ktoré teraz stoja toľko nemeckej krvi a peňazí…“ Zaujímavé, veľmi zaujímavé. Germánské národy prezentujú svoje povedomie o poľských záujmoch, no najmä vyjadrujú svoje obavy z ďalšieho rozšírovania ruského vplyvu. Ten by v určitom bode mohol dospieť až do štádia, v ktorom by pravdepodobne došlo k výraznému územnému okliešteniu, a tým aj k strate vplyvu Nemecka a Rakúska. Čo je ale najpodstatnejšou informáciou? Popis toho, na akom princípe cárske Rusko tieto územia pod svoju správu získava. Ten by sa dal nazvať: etnická príbuznosť. V prípade Rusnákov v Galícii sa hovorí o nejakej tej stratenej vetve Malorusov, čím sa títo ľudia lingvisticky stávajú… vlastne Rusmi; v otázkach iných národov sa uplatňuje princíp slovanstva. Je potrebné zdôrazniť: v niektorých prípadoch naozaj došlo k oslobodeniu slovanského etnika z pod vplyvu neslovanov. Nebyť Ruska, tak dnešný Balkán je kompletne iným územím, pravdepodobne niečo na spôsob bývalých gréckych území, ktoré dnes ovláda Turecko. V prípade obsadenia poľských území… tam už je to podstatne komplikovanejšie, i keď Ruthéni v Galícii budú asi ťažko Poliaci, no nie sú ani „čistými Rusmi“, a historicky určite nikdy predtým neboli ani Ukrajincami. Zároveň by som na tomto mieste zdôraznil paralely medzi naznačenými mechanizmami, ktoré sa vyabstrahovali a aplikovali ako pevné základy ideológie „politického ukrajinizmu“, z ktorých vyvstala predstava „Veľkej Ukrajiny“, tj. územia síce vymedzeného príšlušníkmi rôznorodých menšín, no v duchu tohto svetonázoru označených pomenovaním „Ukrajinci“, na čo postupne nadväzovali „ukrajinské“ územné nároky pri obrane záujmov týchto „Ukrajincov“.
  • „Städtische Preßburger Zeitung“ [„Mestské bratislavské noviny“, pozn.] z 16. júna 1848: „Berežská župa. (…) Panslavizmus u nás už dlho vrie, ale teraz zdvihol hlavu a jeho nebezpečná propaganda už stihla ovplyvniť Rusnákov, ktorí… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“
  • „Österreichischer Courier“ z 9. septembra 1848 prinášajú správy o tom, ako na viedenskom cisárskom dvore v roku 1848: „…v Galícii objavili prehliadaný národ, ktorý zaostával na ceste pokroku – Ruthénov! [Použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.]“
  • Čo to o skutočných motiváciách – ukrývajúcich sa za podporou národného obrodenia Ruthénov – prezrádza vydanie „Österreichischer Courier“ z 14. novembra 1848: „…nijaká iná provincia cisárskej ríše nie je tak pevne spätá s celým zväzom krajín ako práve táto, odkedy Stadion [gróf Franz Seraph von Stadion, pozn.] paralyzoval poľský radikalizmus bojom proti ruthénskej národnosti. [použité označenie ‚ruthenishen‘, pozn.]“ I keď nie všetci boli nadšení z využívania národnostných averzii na mocenské účely: „Princíp ‚divide et impera‘ [rozdeľuj a panuj, pozn.] sa sám zničil. Pokus o vytvorenie protiváhy voči tejto váhe [vzájomných protiváh, pozn.] zlyhal, (Allgemeine Zeitung des Judenthums, 22. august 1859)“ nakoľko dlhodobá udržateľnosť na takýchto základoch zosnovaných štátnych spolkov býva veľmi nejasná, čo história naostatok do bodky potvrdila. Veľmi dobre túto dobu zachytáva publikácia „Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung“, kde sa píše: „V školách a na súdoch sa používala výlučne nemecká reč. Vo Viedni žili v presvedčení, že Galíciu možno germanizovať. …boli tak zbehlí v histórii, etnografii a sociológii, až sa im zazdalo, došli k názoru, že nevzdelané vidiecke obyvateľstvo sa najľahšie ponemčí. Nie je možné na tomto mieste vyrozprávať, aké úsilie sa vynakladalo na to, aby sa galícijský ‚cisársky‘ roľník postavil proti poľskej šľachte, aby sa podnietila sociálna nenávisť voči veľkostatkárom. Táto ‚štátna myšlienka‘ bola korunovaná masakrom statkárskej šľachty vo viacerých okresoch západnej Galície v roku 1846. Úloha byrokracie [rakúskej, pozn.] v tejto práci je historicky zdokumentovaná – s maximálnou presnosťou; mená a… sumy peňazí sú dobre známe. O dva roky neskôr, v roku 1848, považovali poľské národné povedomie opäť za najnebezpečnejší faktor pre štát a vo Viedni privítali Stadionov návrh na podporu a podnecovanie ruthénskeho národného povedomia proti poľskému. Samozrejme, tá slávna ‚formulka‘, ktorá sa tak často cituje, že – ruthénska národnosť je výtvorom Stadiona, to celé je nezmysel, ak sa berie doslovne. Zostáva však pravdou, že rozpor medzi oboma národmi vytvorila a živila reakčná ústredná vláda, keďže spočiatku nachádzala podporu u Rusínov proti ústavnému hnutiu. S postupnou demokratizáciou spoločnosti si vidiecke obyvateľstvo všade uvedomilo svoje občianske práva, a teda aj vplyv na verejný život – a s povinnou školskou dochádzkou sa vo všetkých krajinách, dokonca aj medzi roľníkmi, objavilo národné povedomie. Východná Galícia nemohla byť výnimkou, a preto tieto všeobecne historické fakty plne vysvetľujú ‚vznik ruthénskej národnosti‘. Nevznikla samotná národnosť, iba jej povedomie. Ako sa však stalo, že táto národnosť nechce pokojne spolupracovať s poľskou na pokroku krajiny, a že veľká časť jej inteligencie a duchovenstva sa napriek všetkým ústupkom vlády stále hlási k ruskej národnosti…“
  • „La Presse“ z 24. novembra 1848: „…stretávame dva milióny Ruthénov, ktorí boli dlho utláčaní Poliakmi a využívajú každú príležitosť, aby proti nim vyjadrili svoju hlbokú nevraživosť. [použité označenie ‚Ruthenes‘, pozn.]“ Nadväzujúce vyjadrenia potom nájdeme v „Jörgel Briefe (1848 – no. 24, s. 23)“: „Rusnáci rozumejú po nemecky len veľmi málo a všetky ich želania sú vtesnané do jedného porekadla: ‚Žiadna robota, žiadne príkazy, ale cisár z Rakúska.‘“ Alebo podobné nadhľady z iného zdroja: „Rusnáci [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] tiež z celého srdca nenávidia Poliakov, ktorí si ich podmanili, a ktorí boli ich bývalými zemepánmi, a preto v žiadnej inej korunnej krajine nie je rakúska nadvláda taká pevná ako v Galícii, kde roľníci uctievajú vládu ako svojho osloboditeľa od životných ťažkostí a sú pripravení vrhnúť sa na šľachticov s ohňom a mečom. Až do nedávnej doby našiel roľník v Galícii vo vláde oddaného straníckeho pomocníka. (Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861)“
  • V knihe Christiana Friedricha Pfeffel von Kriegelsteina – vydanej v roku 1849 – môžete nájsť: „To isté platí aj pre Galíciu, ktorej obyvateľstvo je zložené v rovnakom pomere z Poliakov a Rusínov alebo Ruthénov gréckokatolíckeho vierovyznania [presná citácia: ‚…de Russiens ou Ruthènes du rit grec-uni,‘ pozn.] Aj tu sme dvakrát videli, ako sa väčšina obyvateľov postavila proti pokusom šľachty o obnovenie starého poriadku. Ak zhrnieme vyššie uvedené, zistíme, že ak necháme bokom Poľské kráľovstvo, celkový počet obyvateľov bývalých poľských provincií dosahuje sedemnásť miliónov, z ktorých je len 4 500 000 Poliakov, zatiaľ čo zvyšok tvoria Nemci, Lotyši, Židia a Malorusi, ktorí tvoria základ obyvateľstva. (s. 26)“ Na tomto úryvku je zachytený myšlienkový prechod k „jednotnému Malorusku“ siahajúcemu od Kyjeva po Ľvov. Čo je v podstate voľaký pozostatok stáročia trvajúcej poľskej nadvlády nad týmito územiami, kedy sa Ruthéni aj kyjevskí Malorusi ocitli v tomto štátnom útvare, a keďže boli všetci prakticky „Rusmi“, tak sa zaužívalo takéto jednotné pomenovanie celej oblasti obývanej „Rusmi“ – Malorusko, došlo k rozšíreniu pôvodného významu tohto termínu, a od toho sa odvodilo pomenovanie obyvateľov. Taktiež je pochopiteľné, že Ruthéni z Galície mali v tých časoch bližšie ku kyjevským Rusom než Poliakom. V historickej literatúre som dokonca narazil na zmienky o tom, ako Ruthéni z Galície utekali do ruskej časti tohto štátu. V skutočnosti niekedy vtedy sa začali politicky oddeľovať od skupín rovnakého etnického pôvodu: Rusnákov v ostatných oblastiach Karpát, patriacich vtedy do iných štátnych celkov (Rakúsko-Uhorsko).
  • „L’ami de la Religion“ [„Priateľ viery“, pozn.] prinieslo dňa 1. novembra 1849 v časti „Bulletin de la politique étrangère“ [„Správy o zahraničnej politike“, pozn.] tieto novinky: „Organizácia Talianska, Uhorska a Galície je v súčasnosti hlavnou témou rokovaní vo Viedni. Uhorsko najprv dostane, ako sme už spomenuli, dočasnú vojenskú a administratívnu správu na dobu trvania výnimočného stavu. Následne bude mať provinciálny snem alebo snemy v každom z piatich alebo šiestich veľkých okresov, ktoré budú tvoriť divíziu. Rôzne národnosti, ktoré ju tvoria, ako sú Slováci, Ruthéni, Valaši a Srbi, budú mať popri Maďaroch právo používať svoj jazyk a inštitúcie prispôsobené ich miestnym potrebám. [Presná citácia: ‚…les Slovaques, les Ruthènes, les Valaques, les Serbes…‘, pozn.]“
  • Félix Martin v knihe „Guerre de Hongrie en 1848 et 1849“ [„Uhorská vojna v rokoch 1848 a 1849“, pozn.] v roku 1850 napísal: „Čas tlačil, bolo treba konať. Dve veci v kombinácii s veľkým nasadením síl mohli azda zachrániť Uhorsko. Buď sa musela vláda západnej Európy postaviť diplomaticky alebo materiálne medzi Rusov a Maďarov, alebo sa Maďari museli vzdať sa svojich nespravodlivých predstáv o výsadách voči Slovanom a Valachom vo svojom kráľovstve a sami uznať práva týchto národov. Vtedy by sme mohli byť svedkami náhleho obratu, keď by spojenci Rakúska priniesli do radov Maďarov svoju silu, odvahu a možno aj víťazstvo. Maďari však boli v tejto otázke, žiaľ, neústupní. Márne sa im uvádzal príklad Poliakov, ktorí na Pražskom kongrese obetovali zjednoteniu slovanských národov výsady, ktoré mali voči Ruthénom v Galícii, a uznali ich národnosť. [použité označenie ‚Ruthènes‘, pozn.] (s. 152)“
  • „La Hongrie – Ancienne et Moderne“ [„Uhorsko – Staré a moderné“, pozn.] vydané v roku 1851, pod dohľadom M. J. Boldenyiho, charakterizuje ruthénske etnikum takto: „Ruthéni alebo Rusnáci [presná citácia: ‚Les Ruthènes ou Rusniaques…,‘, pozn.] majú jedinečný vzhľad. Ich nohavice z tmavomodrého alebo červenohnedého plátna, ktoré sú v spodnej časti rovnako široké ako v hornej časti, sa málo líšia od tureckého odevu na štýl mameluka; zvyšok odevu je nezvyčajne ťažký. Ruthéni majú rozpustilé mravy; muži aj ženy nadmerne konzumujú alkoholické nápoje, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri všetkých ich slávnostiach, či už radostných, alebo smútočných. Svadby, krsty alebo pohreby sú vždy príležitosťou, pri ktorej sa ich neprimerané chute môžu slobodne prejaviť. Ich tanec je hrubý, neusporiadaný, takmer divoký; je to neprerušený sled rytmov, ktoré sprevádzajú prenikavé a divoké výkriky. Stručne povedané, Ruthéni sú najdivokejším typom slovanského národa v Uhorsku a pod plášťom starých Sarmatov, ktorý ešte nezložili, si zachovávajú drsné inštinkty svojich predkov. Zmenili náboženstvo, keďže nasledujú grécky obrad, ale miešajú ho s bizarnými praktikami a pridávajú k nemu tie najextravagantnejšie legendy, takže ich možno bez väčšej urážky obviniť, že sa zmenili len v oblasti poverčivosti. (s. 154)“
  • V Londýne bola v roku 1851 vydaná pre zmenu kniha s názvom „The Bible of Every Land“ [jej aktualizovaná verzia pochádza z nejakého roku 1860, pozn.], ktorá prináša súbor všetkých svetových jazykov a dialektov, do ktorých bolo – do tých čias – preložené Sväté písmo, pričom sa v nej píše: „Ruský jazyk má len dve hlavné vetvy: veľkoruskú, ktorá je literárnym a oficiálnym jazykom národa, hovorí sa ním v Moskve a severných častiach impéria, a maloruskú, ktorá obsahuje mnoho zastaralých výrazov a prevláda na juhu európskeho Ruska, najmä smerom na východ. K týmto ešte môžeme priradiť jazyk Rusnákov [v originálnom texte použitý pojem „Russniaks“, pozn.], ktorým sa hovorí vo východnej Galícii a severovýchodnom Uhorsku, ktorý sa síce mierne líši výslovnosťou, ale je v podstate rovnaký ako maloruský a bieloruský, alebo poľsko-ruský, ktorým hovorí obyčajný ľud v častiach Litvy a v Bielorusku.“
  • Rakúsky generál Karl Ludwig von Ficquelmont, byvalý predseda vlády a minister zahraničia, ako aj veľvyslanec v Konštantínopole a Petrohrade, v roku 1852 poznamenáva: „Malo byť obnovené Poľsko Jagellovcov, alebo Poľsko, aké ho vytvoril Kazimír Veľký? Alebo to bolo toto nové, slobodné Poľsko z roku 1791, v prospech ktorého sa Kościuszko chopil zbraní; jediný, jedinečný, ale príliš neskorý ozbrojený protest proti rozdeleniu? Tento protest bol navyše bezmocný, pretože roľníci, ktorých vyzval k povstaniu, väčšina z nich ozbrojená kosami, sa pri prvom strete rozpŕchli; a šľachtici neprejavili žiadnu ochotu zúčastniť sa povstania, ktoré by hlásalo oslobodenie roľníkov. Keďže nevedeli, o ktorom Poľsku sa hovorí, ako základ pre toto obnovenie bol použitý princíp národnosti. Ale keď treba ignorovať politickú národnosť, čo znamená rasová národnosť v Poľsku? Litva a obyvatelia provincií dobytých od Ruska nie sú Poliaci. Ruthéni [použitý pojem „Les Ruthènes“, pozn.], ktorí tvoria dve tretiny obyvateľstva Galície, nie sú Poliaci. Obyvatelia územia, ktoré nieslo názov Veľkopoľsko, teda Mazovsko, Podlachia [Podlesie, pozn.], územia medzi Sanom, Vislou, Karpatmi a Sliezskom, títo boli jediní čisto poľského pôvodu; ich počet bol sotva osem miliónov. Poľská koruna získala význam až vďaka spojeniu s Litovským veľkokniežatstvom. (s. 101)“
  • Profesor Cyprien Robert bol francuzský lingvista, ktorý sa zaujímal o otázky súvisiace so Slovanmi. Výsledkom jeho práce bolo niekoľko kníh. Ja osobne som najprv narazil na jeho dvojzväzkové dielo „Le Monde Slave“ [„Slovanský svet“, pozn.] (vydané v roku 1852). Súčasťou tohto diela – v jeho druhom zväzku – je aj problematika „Ruthéni vs. Rusi“ Pán Robert sa pritom zamýšľa takýmto spôsobom: „…ruský národ, pôvodne nazývaný ruthénsky [použité označenia: ‚la nation russe‘ a ‚ruthenienne‘, pozn.], pričom tieto dva názvy postupom času začali označovať dva veľmi odlišné národy. Z etnografického hľadiska, kto boli prví Rusi alebo Ruthéni? [použité označenia: ‚Russes‘ a ‚Rutheniènes‘, pozn.] Odkiaľ pochádzajú? Do ktorého regiónu siahajú ich pôvody? Sú alebo nie sú identickí s modernými Rusmi? Aké rozdiely medzi nimi existujú? Toto všetko sú problémy, na ktoré historici bežne nemajú odpovede… (…) …rozdiel v názve, jazyku, zvykoch a národnosti medzi dvoma veľkými ruskými kmeňmi na severe a juhu, Rusmi a Ruthénmi [použitá fráza: ‚…les Rossianes et les Ruthènes,‘ pozn.] Poľskí autori a samotní Moskoviti [použité označenie ‚les moscovites‘, pozn.] sa zhodujú v tom, že tieto dva názvy označujú dve odlišné skutočnosti, dva úplne odlišné národy. Nikto však nevie povedať, v čom sa jeden od druhého pôvodne líši. My sa domnievame, že slová ‚Rossianin‘ a ‚Rusin‘ nie sú v žiadnom prípade identické, ale že sú to dve slová, ktoré sa úplne líšia významom aj pôvodom. (…) Domnievame sa, že slovo Rusin, (…), v latinčine ruthenus, bolo slovo, ktoré sa už bežne používalo u Slovanov v Karpatoch a na juhu pred príchodom Varjago-Rusov zo severu [Varjagovia, pozn.] Ako inak vysvetliť používanie názvu Ruthéni alebo Rusini na označenie Slovanov z Karpát v Maďarsku a dokonca aj v Galícii, kam až o mnoho storočí neskôr prenikli varjago-ruskí dobyvatelia prostredníctvom svojich posledných potomkov? Aj dnes, a dokonca aj v Petrohrade, sa slová ‚Rossia‘ a ‚Rossiski‘ používajú na označenie celého ruského impéria, vrátane fínskych, tatárskych a nemeckých národov. Slovo ‚russ‘, ‚svataïa russ‘, označuje slovanský rod, prvotné, sväté a čisté Rusko. (…) Archeológ Morochkin umiestňuje prvých Ruthénov do Červenej Rusi a ich meno odvodzuje od rieky Ros, prítoku Dnepra, o ktorej sa domnieva, že tento názov mala už pred príchodom Varjagov, ktorí napadli Červenú Rus a Porosiu alebo brehy Ros až s veľkým kniežaťom Jaroslavom v roku 1031. Pôvod ruského slova budeme hľadať oveľa ďalej v minulosti, ako to robí Morochkin. Pôvodné územie Rusínov nie je ľahké definovať [použité označenie ‚Russines‘, pozn.] Zdá sa, že sa rozprestiera od Galície po Ukrajinu [použitá fráza: ‚Il apparaît flottant de la Galicie à l’Oukraine…,‘ pozn.], od Leopolu po Kyjev, od brehov Sanu a Bugu po brehy Dnepra a Prutu. Jedným slovom, historickými baštami tohto ľudu sú východné a severné svahy dlhého karpatského pohoria. Zdá sa teda, že Ruthéni [použité označenie ‚Les Ruthéniens‘, pozn.] sa opierali o tie isté hory, o ktoré sa opierali prví Ilýri a Česi, na opačnej strane. Ale akou cestou sa horskí obyvatelia Ruthénie dostali na svoje náhornej plošiny? Mohli sa tam dostať len dvoma cestami: príchodom od Dunaja alebo príchodom zo stepí Čierneho mora. (s. 186-188)“ Znova dávam do pozornosti vymedzenie „Oukrajiny“ ako špecifickej geografickej oblasti, pričom Galícia, do nej nespadá, ani ďalšie oblasti na východ od Halíča, ale až tam niekde ďaleko je „Oukrajina“. Tieto riadky a tvrdenia Cypriena Roberta sú v mnohom založené na dohadoch, dá sa o nich polemizovať, ale keď sa začítate do stránok prvého zväzku spomenutého diela, tam už iba prevraciate očami: „Malorusi alebo červení Rusi, ktorí sa vo svojom jazyku nazývajú Rusíni, Ruthéni alebo Rusnáci [použitá fráza: ‚…Russines, Ruthènes ou Russniaques…,‘ pozn.], majú 13 150 000 duší, z toho 2 774 000 v Rakúsku. Obývajú takmer celé južné Rusko. V ich dedinách sa nachádza veľa Poliakov, ktorým patrí väčšina hradov, a ich mestá sú plné Grékov, ktorí sa tam od nepamäti usadili, aby obchodovali. Takto sa dva národy východnej Európy, ktoré najviac túžia po národnej nezávislosti, Heléni a Poliaci sa stretávajú pri pohostinnom ohnisku Kozákov, a tri utláčané národy sa môžu spoločne sprisahať o tom, ako zredukovať toto Čierne Rusko, ktoré sa stalo celým Ruskom a hrozí, že sa stane svetom, na jeho prirodzené hranice. (s. 59)“ Cyprien Robert nám práve vytvoril územie Malorusov (siahajúce od Kyjeva po Ľvov), ktorí sa nazývajú Rusínmi. Fantazmagória? Choromyseľnosť, pomätenie? Nie, nie… niečo iné. Že takéto pospájanie všetkého dokopy – z hľadiska osobitej histórie jednotlivých častí dotknutého územia – nedáva žiaden zmysel? Nevadí. Ale prečo by niekto takéto niečo robil? Je to tam napísané: Poliaci s Grékmi a Kozákmi – vytiahnú spoločne do boja s Rusom, ktorý by chcel byť svetom! Pokračujme ďalej: „Nachádzajúci sa medzi kresťanmi v Turecku a Moskovitmi, medzi Tatármi a Poliakmi, môže Ruthén [použité označenie ‚…le Ruthène…,‘ pozn.] svojou polohou slúžiť ako sprostredkovateľ medzi všetkými grécko-slovanskými národmi. Keď sa stali roľníkmi na Ukrajine, vo Volyni a v Podolí [použité označenie ‚Devenu agriculteur en Ukraine, en Volhynie, en Podolie…,‘ pozn.], podľahli v týchto provinciách jarmu nevoľníctva, ale na Done, Volge a Čiernom mori si zachovali svoj primitívny charakter, svoju nezkrotnú povahu a kočovné chúťky, vďaka čomu sú považovaní za Arabov slovanského sveta. Títo slobodní synovia stepí, títo Slovania z Ázie, sú dodnes tým, čím boli ich predkovia, spojenci Poľska. (s. 59)“ Kde začať? „Može Ruthén slúžiť ako sprostredkovateľ…“ Prosím? Zaujíma niekoho, že Ruthéni majú omnoho viac spoločné so skupinami, ktorých predkovia prišli [alebo tam niekde žili už dávno predtým, i takéto názory sa objavujú; pozn.]) do oblasti karpatského oblúka, niekto hovorí, že s Maďarmi na prelome 9.-10. storočia, iní hovoria – na prelome 11.-12. storočia, a ich príchod na Slovensko je potvrdený azda niekedy v 13.-14. storočí, a sú tu po generácie – STÁROČIA? Čo majú títo spoločné s Donom, Volgou a Čierným morom? Prekristapána! Cyprien Robert si vytvára svojich „Ruthénov – všade prítomných zjednotiteľov“ a tí následne slúžia jeho zámerom, ich používa. Práve ste nečítali historickú prácu, ale bod politického programu profesora slovanskej literatúry Cypriana Roberta. Ten bol v tejto etape svojho života orientovaný na tvorbu akéhosi obranného bloku voči… imperialistickým snahám Ruska? Do tohto plánoval zapriahnúť aj nejakých tých Srbov, Bulharov, či Turkov… Jeho boj ho časom – zjavne – úplne pohltil, až opustil skúmanie Slovanov a začal s aktívnou podporou „panlatinizmu“ (v jemne obmenenej podobe, kde by šlo o spojenectvo „gallo-latinských“ národov), ako obrane voči „panslavizmu“. Prečo niečo také spomínam? Snažil som sa poukázať, že myšlienka zjednotenia rôzných národov v bloku zameranom proti Rusom je v prostredí západnej Európy prítomná stáročia. Pravdepodobne niekde v takýchto prácach je možné odsledovať zrod prvotnej myšlienky vedúcej k vzniku „politického ukrajinizmu“. S tým rozdielom, že v tom čase nebola Volynská oblasť a Podolie súčasťou Ukrajiny, pretože pojem Ukrajina bol ešte stále vnímaný, čo je evidentné aj z toho, ako s ním pracuje Cyprien Robert, predovšetkým ako geografický názov jednej z – mnohých ďalších – oblastí.
  • Doktor filozofie, profesor slavjanskej starovedy [Slavistiky, pozn.] na císarskej kráľovskej univerzite vo Viedni, Ján Kollár v diele „Staroitalia Slavjanská“ – vydané v roku 1853 – napísal: „Ostatně těžko rozhodnouti, zdali tito Alpští Slavjané Reziané a Ladinové v Helvetii a v Tyrolsku pozůstatkové jsou zdejších prabydlitelů Slavjanských, jenž od jakživa v těchto krajinách bydleli, a odtudto vždy dále do Italie se pomykali a sypali: anebo či jsou novější příchozí z Etrurie od Gallův sem vytlačeni. (…) Jméno Raseni, Rascia nepochybně do Etrurie tak se děděním od ohňoctivých praotců dostalo, jako i do Illyricum a do Serbie, kde též království a krajina Rascia, Rasciana a řeka Rasa Raska. Dosti na tom, že nejen kořen raz ras, ale i všecky formy, ve kterých se toto jméno v Etrurii i v Alpech ukazuje, čistě slávjanské jsou, jmenovitě koncovky -en -ena -ka. Razen, Razena, Raska, a s předložkou po Po-rsena. Mezitím však předce my i v této věci více Liviovi, Pliniovi, Justinovi a jiným staroklassikům věříme, než Niebuhrovi. Ostatně, že jména Razen, Rasci, Razjan, i se jmény Rus, Rosjan, Rusňák, Ruthen – jeden a tentýž původ i význam mají, a ctitele země, ura, slunce čili Slava znamenají, o tom, vyjma snad několik Němců a Normanomodlářů, tuším nikdo více nepochybuje. (s. 212)“
  • Pensylvánia je všeobecne známa ako centrum Ruthénov v USA. Keď tam (Philadelphia) v roku 1854 vyšla kniha s názvom „Types of Mankind“, ako je možné, že táto americká publikácia zobrazujúca odhadovaný počet príslušníkov rôznych slovanských etník – v Rusku, Rakúsko-Uhorsku a ďalších krajinách – uvádza zreteľné etnické rozlišovanie: Veľkorusi, Malorusi, Ruthéni, Bielorusi a tak ďalej?
  • Taktiež v roku 1854 vyšla kniha francúzskeho básnika Thalèsa Bernarda s názvom „La Couronne de S. Étienne ou Les Colliers Rouges (Scènes de La Vie Hongroise au XVᵉ Siècle)“ [„Koruna svätého Štefana alebo Červené náhrdelníky (Scény z uhorského života v 15. storočí)“, pozn.], kde sú zachytené aj takéto opisy tradičnej vidieckej kultúry: „Medzi Ruthénmi sa vyskytujú najrozmanitejšie povery [použité označenie ‚les Ruthènes‘, pozn.]; mladé dievčatá sa musia chrániť pred čarovnými elixírmi a najmä pred upírmi, ktorí majú z pohľadu týchto národov, rovnako ako pre Valachov, veľkú obľubu v napájaní sa ľudskou krvou. Postihne náhle úmrtie nejakého človeka alebo dobytok? Vyhrabú nedávno zosnulého jedinca, stiahnu mu kožu, zašijú mu pery, a potom ho opäť pochovajú s istotou, že teraz už zaiste nebude vysávať krv živých. Keď má dieťa Ruthéna ťažkosti s učením, tak mu začnú dávať jesť chlieb určený pre [voľajakého potulného, pozn.] žobráka [použitá fráza: ‚un enfant Ruthène‘, pozn.] U toho istého národa sa matky obávajú, že ich dedičia sa stanú zlodejmi, ak im ostrihajú nechty, a tak sa uspokojujú s tým, že ich im nechajú okusovať. O novorodencoch existuje toľko bizarných pover, že ich nemožno všetky ani len spomenúť. Treba však poznamenať, že keď chlapec alebo dievča trpí škúlením, znamená to, že jedno oko smeruje k ukrytým pokladom, ktoré má schopnosť vidieť. Bohužiaľ, tieto bohatstvá sa nenachádzajú vždy na dostupných miestach. Jeden z ľadovcov na vrchu Lomnica [Lomnický štít, pozn.] je plný zlata a diamantov, ktoré stráži skalný mních, ktorého gigantická postava sa týči na obzore, akoby hrozila tomu horalovi, ktorý by sa vo svojej chamtivosti odvážil po týchto pokladoch, čo i len zatúžiť. Medzi obyvateľmi týchto divokých miest však kolujú tajomné povesti: obyvatelia Kežmarku vedia, že v polovici minulého storočia sa istý mešťan z mesta dvakrát do roka vydával do Karpát a vracal sa vždy s nákladom zlata. Ako sa mu podarilo nájsť cestu uprostred týchto žulových blokov, ktoré sa týčia ako monštruózne veže, a ako dokázal čeliť vetru, dažďu a snehu? Aj ďalší dobrodruh menom Jekel si rovnako po nebezpečnej výprave dokázal zaobstarať zlato. Odvtedy však už nikto nedokázal nasledovať ich kroky a poklady ukryté v Tatrách zostávajú majetkom mnícha, ktorý ich stráži už mnohé stáročia. (s. X-XI.)“
  • Pozoruhodný vhľad do života Ruthénov priniesol v roku 1855 francúzsky spisovateľ a cestovateľ Albert Montémont. V jeho diele „Voyages en Europe“ [„Cestovanie po Európe“, pozn.], v časti venovanej cestám po Uhorsku niekedy okolo roku 1848, sa nachádza rozsiahly blok textu zaoberajúci sa detailami života v obci Jasiňa [Podkarpatská Rus (Zakarpatie), pozn.] na podklade toho, čo zaznamenal pán de Gérando: „‚Koros-Mezo [maďarské pomenovanie obce, pozn.],‘ dodáva pán de Gérando, ‚je mestečko s 6 000 obyvateľmi, rozptýlenými v piatich údoliach. Je obývané Maďarmi a Ruthénmi [použitá fráza: ‚…de Hongrois et de Ruthènes…,‘ pozn.] V minulom storočí, keď sa začalo s ťažbou lesov, sem boli privedení nemeckí kolonisti, ktorí však každý deň miznú medzi pôvodným obyvateľstvom. V Koros-Mezo bola zriadená maďarská škola, ako aj ruthénska škola [použitá fráza: ‚…école ruthène…,‘ pozn.], kde sa deti okrem svojho jazyka učia aj maďarský jazyk. Roľníci z tejto oblasti sú daňovými poplatníkmi. Keďže ich nemohli nútiť rúbať stromy nútenou prácou, platia svoje poplatky v peniazoch a štátna pokladnica im na oplátku vypláca mzdu ako robotníkom. Je pravda, že sú vo všeobecnosti bohatší ako ostatní dedinčania z Marmatie a predtým, ako sa Židia usadili v Koros-Mezo, bolo možné nájsť viacerých, ktorí si mohli svoj krčach naplniť striebornými mincami. Tak sa nazývajú malé sudy, v ktorých sa na koňoch prepravuje mlieko a syr. Práve v Koros-Mezo je potrebné vidieť kroje Ruthénov [použité ozančenie ‚des Ruthènes‘, pozn.]; vidiečania, ako ľudia, ktorí majú dostatok bohatstva, vedia veľmi dobre, ako si zaobstarať všetky potrebné ozdoby. Ženy majú čiernu alebo modrú vlnenú sukňu, ktorá je v páse nariasená a zakončená červenou výšivkou. Vpredu si viažu zásteru z rovnakého materiálu, lemovanú strapcami a pruhovanú rôznymi farbami. Červený opasok, ktorého konce za nimi plápolajú, je niekoľkokrát omotaný okolo ich tiel. Ich košele sú pokryté červenou a modrou výšivkou a krk im zakrýva množstvo žiarivých náhrdelníkov. Obúvajú sa do červených čižiem a na ochranu pred chladom si prehodia kožušinovú vestu, zdobenú hodvábnymi kvetmi a koženými vzormi všemožných farieb. Ich vlasy sú zviazané v jeden vrkoč pokrytý prúžkami vlny, mušľami a mincami, ktoré sú omotané okolo hlavy; niekedy tvoria dva vrkoče, ktoré sa rozdelia na čele a orámujú tvár, postupne hrubnú až kým sa v zátylku nespoja do jedného vrkoča prepleteného červenými vlnenými niťami s medenými trblietkami. Vydaté vidiečanky si hlavu zakrývajú červenou alebo čiernou hodvábnou šatkou. Čo sa týka mužov, cez dlhé vlasy rozdelené cestičkou na čele, nosia malý klobúk s okrúhlou a nízkou strechou [alebo korunou, pozn.], ktorý je zdobený pri základni medeným pásom. Nosia dlhú košeľu podobnú tunike, vyšívanú farebnými niťami, s veľkým výstrihom, a dlhú koženú vestu bez rukávov, otvorenú na hrudi. Ich drieky sú obopnuté koženými opaskami a dva alebo tri vrecká z farebnej látky im visia po bokoch. Široké vlnené nohavice, biele, červené, modré alebo hnedé, sú stiahnuté na členkoch modrými alebo červenými vlnenými šnúrkami, ktorými sú upevnené sandále. Dodajme, že ženy aj muži nosia na hrudi veľký medený kríž, a že tieto kroje sú tkané a farbené v chalupe sedliaka. Nasledovali sme obyvateľov do gréckej cerkvi, kam sa schádzali vo veľkom počte. Skupiny sedliakov, niektorí kľačiaci, iní stojaci, všetci oblečení v živých farbách, tvorili originálny a zaujímavý obraz, ktorého pozadie predstavoval ikonostas žiariaci zlatom a farbami. Ruthéni, považovaní za najnevzdelanejších obyvateľov Uhorska, doháňajú svoju náboženskú oddanosť [zbožnosť, pozn.] až do fanatizmu. Jeden muž z Koros-Meza po spáchaní troch vrážd žil pokojne v dedine a nikto ani len nepomyslel na jeho zatknutie; mal však smolu, že bol slobodomyseľný a sedliaci, keď sa dozvedeli, že si dovolil v piatok piť mlieko, sa tak rozhorčili, že ho okamžite chytili a odovzdali spravodlivosti. Ich zbožnosť sa prejavuje aj tým, že zahŕňajú popa [gréckokatolícky kňaz, pozn.] darmi. Vo všetkých dedinách má kňaz plat 30 frankov; každý roľník mu však dáva navyše florén a v dňoch veľkých slávností, pri krstoch a pohreboch, mu prinášajú ďalšie dary. Obyvatelia sa snažia byť štedrí; niektorí dávajú až štyri kravy: preto je pop z Koros-Mezo považovaný za kapitalistu. Dokonca aj zbojníci sú tu veľmi dobrí kresťania; títo čestní ľudia kedysi venovali svoje nazbíjané úspory na postavenie kaplnky z jaseňového dreva. Nachádza sa na brehu rieky Tisa, na jednom konci Koros-Meza; oproti tomu, na druhom brehu, stojí ďalšia malá cerkev, tiež postavená z dreva, ktorá nemá takú zvláštnu históriu ako predchádzajúca, ale je pozoruhodná svojím štýlom, ktorý kombinuje ruské a čínske prvky. Lesy v Marmatii dlho poskytovali úkryt banditom. V okolí Koros-Meza pôsobil jeden, známy ako Dubois, o ktorom sa rozprávajú úžasné príbehy; jeho útočisko, skutočné orlie hniezdo, kam raz priviedol unesenú poľskú grófku na ceste, je dodnes vidieť na hore pomenovanej po ňom. Najzvláštnejšie je, že jeho potomkovia žijú v Koros-Meze, vlastnia dom a žijú ako mešťania, čím zarmucujú svojich predkov. Dodnes existuje veľa ľudí, ktorých títo banditi zajali a mučili, kým za nich nebolo zaplatené výkupné. Boli tu organizované bandy, ktoré si rozdelili územie a vládli bez kontroly. A tieto spomienky nie sú medzi ľuďmi natoľko vymazané, že by sa v týchto horách z času na čas znova neobjavili nejakí tí noví vyvrheli.‘“
  • 26. mája 1855 sa v periodiku „L’ami de la religion“ [„Priateľ viery“, pozn.] objavil článok s názvom „Les Slaves Catholiques“ [‚Katolickí Slovania‘, pozn.], ktorý napísal H. Ranc. Ten v ňom popisuje jednotlivé slovanské národy a ich počty, až sa tam objavia takéto vety: „…sú obzvlášť odlišné jazykom: sú to Veľkí Rusi alebo Moskoviti, ktorí žijú v centrálnom Rusku; Malí Rusi alebo Rusnáci, Rusíni, ku ktorým patria Kozáci… [presná citácia: ‚…les Grands-Russes ou Moscovites, habitant la Russie Centrale, les Petits-Russes ou Rusniaques, les Ruthènes dont font partie les Cosaques…‘, pozn.]“ Nebudem sa opakovať, prečo je táto veta bezhraničná sprostosť. Zoberte si mapu, kde budú znázornené historické územia Ruthénov a Kozákov, prejdite si históriu týchto území a ostanete veľmi prekvapení. Alebo si len povedzte nahlas: „Kozáci sú Rusnáci.“ Ale ak ste sa dočítali až sem, tak vám asi nič podobné vysvetľovať nemusím. S takouto silenou snahou pri tvorbe novej terminológie a cielenom spájaní rôznorodých národov do akejsi jednotnej skupiny sme sa už stretli. Už za okamih si pripomenieme kde. Keď som totiž potom nižšie v článku pána Ranca zazrel časť venovanú: „Z týchto snáh, ako aj zo sklonu Slovanov prispôsobiť sa im, v poslednej dobe vzniklo to, čo sa nazýva panslavizmus…,“ vtedy som si ihneď spomenul na – len pred okamihom citovaného – profesora Cypriena Roberta a jeho slová o tom, ako Ruthén poslúži v pozícii sprostredkovateľa pri tvorbe bloku voči Rusovi. A ja som sa zamyslel: „Ak urobíte z Kyjevkých Rusov, Kozákov a Rusnákov… Malorusov, z nich postupne Ruthénov… až napokon… všetko tam takto medzi sebou miešate… Čo sa po celú dobu tohto rozmlievania a zahmlievania skutočných významov odohráva? Pôvodne ruské kmene, etnickí Rusi – v priebehu času – prestávajú byť Rusmi. A ak to budete robiť dosť dlhú dobu, tak sa vám možno podarí, aby Rus nenavidel Rusa, aby sa medzi sebou Rusi (kyjevskí) a Rusi (moskovskí) navzájom zabíjali, pričom jedni i druhí sú… od rovnakej materi.“
  • A po profesorovi Cyprienovi Robertovi a pánovi H. Rancovi sa v roku 1856 objavilo dielo ďalšej… zaujímavej? Skôr fascinujúcej figúrky. Ten niekto sa volal Ludwik Mierosławski [narodený 1814 vo Francúzsku, pozn.] Otec tohto pána bol súčasťou poľských légii a verne slúžil potrebám francúzskej armády za napoleonskej éry [tá trvala od 1799 do 1815, pozn.]; ktorej vrcholom malo byť dobitie a ovládnutie Ruska. Jeho matka bola Francúzska. Celá rodina sa v roku 1820 vracia do Poľska, ale Ludwik Mierosławski už niekedy v roku 1831 (po neúspechu novembrového povstania voči Ruskému panovaniu nad Poľskom) uteká nazad do Francúzska, kde neskôr prednáša o Slovanoch a aktívne pôsobí vo viacerých spolkoch združujúcich osoby, ktoré mali rovnaký osud: museli z Poľska… utiecť. Takíto poľskí občania potom tvoria napríklad drvivú väčšinu parížskeho spolku pre emancipáciu slovanských národov, ktorý založil: Cyprien Robert. Neviem potvrdiť, či sa Mierosławski a Robert poznali, no naisto viem, že spôsob vvyjadrovania Mierosławského a Roberta sa myšlienkovo prakticky zhoduje, neraz až na úrovni fráz. Mierosławski píše: „…a juhovýchode, v obrovskom povodí Dnepra a v hornatých údoliach riek Boh [Južný Bug, pozn.] a Dnester, Ruthéni… [použité označenie: ‚les Ruthènes‘, pozn.] Táto veľká ríša, jedna z najosvietenejších, aké tu boli dlho v kresťanstve, prostredníctvom uplatňovania vysokej latinskej vzdelanosti na slovanskú demokraciu, zostala bez rivala a protihráča. (…) …Lechiti [predkovia Poliakov, pozn.], Litovci a Ruthéni, ktorí na konci 14. storočia nahradili primitívne kráľovstvo Piastov a vytvorili úzku federatívnu republiku.“ Mierosławski (po vzore Cypriena Roberta a H. Ranca) vytvára všadeprítomný ruthénsky národ. Ten spoločne s Poliakmi a Litovčanmi zakladá federáciu. Absurdné. V čase spájania Poľska a Litvy do jedného štátneho celku v závere 14. storočia platilo: 1. Galícia bola súčasťou Poľska, 2. Kyjev s okolím boli súčasťou Litvy. Litva sa k týmto častiam dopracovala potom, čo vyhnali Mongolov, ktorí tieto územia ovládali od nejakého 13. storočia. Obyvateľmi týchto území boli ľudia, ktorých predkovia sa nazývali – kyjevskí Rusi. Táto pôvodná únia Poľska s Litvou bola „predovšetkým personálnou úniou“. Jediné, čo ich vtedy signfikantne spájalo bol – vládca, ktorý bol pôvodne veľkovojvoda Litvy a v roku 1386 sa stal zároveň aj kráľom Poľska. Hoci sa tým položili základy pre budúcu spoluprácu, i tak to malo veľmi ďaleko od plne integrovanej „republiky“ so spoločnými inštitúciami a zastúpeniami. A ja som vyššie už tú Mierosławského „úzku federatívnu republiku z 14. storočia“ dostatočne popísal, že ešte v nejako 16. storočí tam len začínali rozmýšľať, ako sa lepšie integrovať. Skrátka sprostosti. A postaviť „Ruthénov“ zo 14. storočia do nejakého rovnocenného postavenia s Poliakmi a Litovčanmi je už nekonečná absurdnosť. Pretože – ako už vieme – Ruthéni Poliakov nenavideli. Nenávideli ich až tak, že v roku 1846 v Galícii poľskú šlachtu podrezávali. Určite z lásky a vďaky za všetok dovtedajší prínos – pánov veľkomožných – pre ich životy. Neskôr sa tam medzi sebou navzájom – v rôzných obdobiach a nejakými prestávkami – zabíjali nepretržite ďalších 80 rokov po týchto slovách Mierosławského. Ruthéni z Galície neboli aktívnymi účastníkmi vytvárania tohto „federatívneho“ zoskupenia. Boli to prakticky „poľskí nevoľníci“. Vidíte, a takto dopadne človek – vyzerá ako úplny idiot, ak sa snaží za každú cenu napasovať termín, v tomto prípade Ruthéni, na obyvateľstvo s kompletne odlišným historickým zázemím (kyjevské teritóriá). Naznačovať, že Ruthéni tvorili zjednotenú etnickú skupinu, ktorá bola prítomná, a zároveň mala pod kontrolov celú Galíciu a zároveň územia v okolí Kyjeva? Celé úsilie venované „homogenizovaniu“ obyvateľstva od Dnepra, Dnestra, Kyjeva… až niekam po Karpaty, slúži jedinému účelu: tvorbou dojmu o jednotnom etnickom celku sa malo dosiahnúť ľahšie začlenenie týchto území do sféry poľského vplyvu. Tieto motivácie sa dajú veľmi pekne odčítať aj z takýchto viet: „…týchto šesť miliónov Ruthénov, neschopných samostatne sa konštituovať, je nútených vybrať si medzi Ruskom a Poľskom. Niet pochýb, že sa rozhodnú pre tú z týchto dvoch možností, ktorá im vráti skutočnú vlasť tým, že ich rehabilituje. Aj keby sa Poliakom podarilo násilím ich naturalizovať bez obnovenia ekonomickej a politickej demokracie v týchto provinciách, ktorú predpokladá bývalá únia, Rusko, bez ohľadu na svoj režim a oslabenie, by v tom videlo pokušenie a prostriedok na neustále nepokoje proti svojmu rivalovi, ktorý sa sotva zotavuje z úsilia o svoju obnovu. (s. 406)“ Ďalšími zaujimavosťami pána Mierosławski potom sú: „Videli sme, že Poľsko je len dobrovoľným a vzájomným zjednotením troch veľkých slovanských kmeňov… (s. 405)“ Až sureálne vyznieva takýto príbeh o tom, ako im z tejto „dobrovoľnej ríše najosvietenejších, aká tu kedy bola“ začali utekať Kozáci do… hádajte kam: „…pretože to viedlo k emigrácii ruthénskych Kozákov [presná fráza ‚des Cosaques ruthéniens‘, pozn.] do Ruska… (s. 405)“ A už tradičný dodatok – nie, ani pre pána Mierosławského nebola Ukrajina významovo „všetkým“, ale stále bola iba jedným z niekoľkých pomenovaní lokálnych oblastí: „Dnes sú vlastníkmi týchto krajín (Volyň, Podolie a Predborysthénska Ukrajina) [presná citácia: ‚…(Volynie, Podolie, et Ukraine cis-borysthénienne)…‘, pozn.], okrem celej ich domácej a administratívnej klientely, čisto Poliaci… (s. 405)“
  • Francúzky katolický magazín „Le Correspondant“, periodikum slúžiace v pozícii nástroja pre šírenie myšlienok liberálneho katolicizmu [inak dávam do pozornosti ďalšiu zaujímavú osobnosť pôsobiacu v tej dobe v Paríži, ktorí tam zakladal konkurenčné „Études“ – ruského konvertitu a jezuitu Ivana Sergeyevicha Gagarina, pozn.], vo svojom vydaní z 25. októbra 1858 prinieslo úryvok z diela D’Camille Allard, kde uvádza: „Malorusi (Runáci, Ruthéni, obyvatelia Červenej Rusi; Malorusko: Galícia, Podolie, Volynská oblasť, Kyjev, Ukrajina)… [presná citácia: ‚Les petits Russes (Rousniaques, Ruthènes), habitants de la Russie rouge, de la petite Russie : Galicie, Podolie, Volhynie, Kiew, Ukraine)…,‘ pozn.]“ Takže tu máme ďalší príklad plošnej „ruthenizácie“ obyvateľstva, ale taktiež vymenovanie JEDNOTLIVÝCH – separátnych územných celkov v týchto končinách a Ukrajina je stále len jedným z mnohých ďalších lokálnych pomenovaní.
  • Daniel Irányi a Charles-Louis Chassin vo svojej knihe „Histoire Politique de La Révolution De Hongrie 1847–1849 (Première Partie – Avant La Guerre)“ [„Politické dejiny uhorskej revolúcie 1847 – 1849 (Prvá časť – Pred vojnou)“, pozn.], vydané v roku 1859, napísali: „…sa slovanské obyvateľstvo Uhorska delí na štyri jasne odlíšiteľné skupiny: Slováci, Ruthéni, Chorváti a Srbi. [Presná citácia: ‚…les Slovaks, les Ruthènes, les Croates, les Serbes,‘ pozn.] (…) Zatiaľ čo Ruthéni [použité označenie ‚les Ruthènes‘, pozn.], usadení na opačnom konci, na severovýchode, používajú zhruba rovnaký ruský jazyk ako ich susedia v Galícii. (…) Čo sa týka historického rozdielu, ten nie je o nič menej pozoruhodný. Slováci a Chorváti sú nepochybne pôvodní obyvatelia, aspoň vo vzťahu k Maďarom. Na druhej strane, Ruthéni [použité označenie ‚les Ruthènes‘, pozn.] a Srbi, vo väčšej miere emigrovali do Uhorska dlho po príchode arpádovských dobyvateľov: prví síce predchádzali ostatné skupiny svojho národa už počas maďarskej okupácie, ale v hojnom počte prišli až v 15. storočí; ostatní pricestovali najmä v 16. a 18. storočí, hľadajúc útočisko pred náboženským a sociálnym prenasledovaním od svojich moslimských pánov. (s. 46-47)“
  • Leon Deluzy v roku 1860, vo svojej knihe „La Russie, Son Peuple et Son Armée“ [„Rusko, jeho ľud a jeho armáda, pozn.]; poznamenáva: „V Rusku [použité označenie ‚En Russie,‘ pozn.] teda šľachta nie je domáca, rovnako ako v iných krajinách obývaných slovanským národom. Početné šľachtické rodiny usadené v krajine Rusnákov alebo Ruthénov sú poľského pôvodu [presná citácia: ‚…des Rousniaks ou Ruthènes…,‘ pozn.]; dokonca majú zvyky a jazyk, ktoré sa líšia od zvykov a jazyka roľníkov. Pán de Haxthausen sa domnieva, že prišli do krajiny v stredoveku a postupne si Rusnákov podmanili [použité označenie ‚Rousniaks,‘ pozn.] Aj samotní vidieckí šľachtici sú poľského pôvodu. (s. 63)“
  • „Le Siècle (Edition de Paris)“ z 12. januára 1867: „Kňazi verbálne indoktrinovali roľníkov v tom istom duchu; a treba poznamenať, že propaganda sa neobmedzovala len na Rusnákov v Galícii. Rusnáci žijú aj v severovýchodnej časti Uhorska, v Bukovine a v Transylvánii [Sedmohradsko, pozn.], a všade kňazi, podporovaní Ruskom, formujú poddaných cára. [Použité označenie ‚Rousniaques‘, pozn.]“
  • Rok 1869 a kniha „GALICYA pod wzgledem topograficzno-geograficzno-historycznym“ [vydaná v Ľvove, pozn.]: „Podľa štatistiky žije v Galícii 5 290 974 obyvateľov… (…) Žijú tu: Poliaci, Rusíni, Nemci, Arméni, Židia, Karaiti [alebo Karaimovia, pozn.], Moldavčania, Maďari, Cigáni a Lipovania. Medzi týmito sú v prevahe najmä Slovania, tj. Rusíni vo východnej a Poliaci v západnej časti otčiny… (s. 17)“
  • Približne v roku 1871 bola vydaná zbierka slovenskej ľudovej slovesnosti od Adolfa Petra Zátureckého – slovenského pedagóga a jazykovedca – pomenovaná „Slovenské porekadlá. Jej rozborom pre periodikum „Český lid“ (1893/94) sa zapodieval J. V. Novák, pričom nezabudol ani na mnohé úryvky z tejto knihy. Jedným z takýmto úryvkov; poukazujúc na vhodnosť pôstného, pripadne popis skromného jedla, zároveň zdôraznenie prísneho dodržiavania pôstov u Rusnákov, bol takýto príklad slovenskej tvorivosti z dielne prostého ľudu: ‚To by aj Rusnák na Velký piatok môhol pojiesť.‘“
  • Druhý zošit časopisu „Slovenské pohľady“ z roku 1882, v článku Pavla Križka pomenovanom „Nemecké osady na Slovensku“, prináša takéto postrehy: „Najprirodzenejšie vysvetlenie tohoto zjavu záleží v tom, že tieže osady boly prvotne slovenským ľudom založené a obydlené a od týchto praobyvateľov svojich obdržaly i svoje pôvodné slovenské mená. V priebehu časov, keď sa nemeckí dosťahovalci počtom natoľko zmohli, že jim obce, prvotne nimi zaplavené, už viac nestačily, začali sa rozprestierať i do susedných osád a rozmnožili sa časom i v týchto tak veľmi, že pôvodné obyvateľstvo počtom prevýšili a takrečeno udusili; obce podržaly ničmenej pôvodné názvy, aby boly dôkazmi jejich drievnej slovenskosti. Ba čo viac, i rodinné mená, ako sú Medveď, Rusnák, Klíč, Ličko a tým podobné, ktoré sa v týchto obcach už v šestnástom storočí sťa domorodé vyskytujú, poukazujú zrejme, že pôvodné obyvateľstvo týchto znemčených obcí bolo slovenské. Mohol by síce niekto nadhodiť, že mohly slovenské rodinné mená dostať do týchže nemeckých obcí tým spôsobom, že sa Slováci v nich usadili zakúpením majetkov alebo ženbou a síce po Nemcoch. Naproti tomu však môžeme poukázať na mnohočetné prípady, v ktorých tutejší Nemci jasno vyslovili, že neztrpia medzi sebou ani Slováka, ani Maďara, ani ku ktorémukoľvek inému národu, mimo nemeckého, patriaceho človeka. Nad udržaním nemeckého svojho rázu bdeli tutejší Nemci tak prísno, že i kráľovia a snemy boly prinútené postaviť isté hrádze tejto nemeckej výlučnosti a výstrednosti.“
  • Publikácia s názvom „Magyar Nyelvör – Tizenegyedik Kötet (Első Füzet)“ [„Maďarský jazyk – Zväzok jedenásty (Prvá brožúra)“, pozn.] – vydané v roku 1882, redigoval Szarvas Gábor; definuje osobu označovanú termínom „rusnyák“ ako: „…Malorus z Uhorska a Galície, po slovensky – Rusnák. [použité označenie ‚rusňák‘, pozn.] (s. 417)“ Prakticky tá istá definícia sa nachádza v „Denkschriften der Kaiserlichen Akademie der Wissenschaften – Einundzwanzigster Band“ (na strane 52), vydané v roku 1872; a potom aj v „Slownjk česko-německý (Diel III. / P-R)“ (1837) od Joseba Jungmanna (s. 960), pričom všetci uvedení sa najskôr išpirovali u niekoho ako Jerzego Samuel Bandtkie (1806, s. 1297), ďalej som už nepátral. Na toto si je potrebné dávať pozor pri skúmaní historických záležitostí, kde niekto niečo napíše a neskôr sa dané tvrdenie už len opakuje a opakovaním napokon dosvedčuje „pravdivosť“. Overovať si, pokiaľ možno, či je dané tvrdenie ozaj pravdivé.
  • Poľskí intelektuáli poznamenávajú: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) ‚Ruthénsko-ukrajinská strana‘ bola v Galícii založená okolo roku 1890, a založili ju tí politici, ktorí chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie… Rakúski politici naklonení Nemecku, ktorí pred tridsať rokmi začali ‚Ruthénsko-ukrajinské hnutie‘, snívali o získaní celého Maloruska… (Lutosławski, Romer; 1919)“
  • E. Šedý v článku „Strbské a Popradské pleso“ (napísanom pre „Časopis turistů“) v roku 1893 na Tatry spomína týmto spôsobom: „Zmije zabité i živé jasně nám dokazovaly, že i tento ráj má své hady, a sice v počtu velmi hojném. Cestou nepotkali jsme nikoho, vyjma několik pastvců, kteří se stády svými tu potloukávali. Slováci tito, ať starý, až mladý, chovali se k nám co nejúsluzňeji, a ptali-li jsme se na cestu, jistě každý tak daleko nás dovedl, kam až doznívaly zvonky jeho stáda. Vypsav nám pak cestu další, zvolna vracel se zpět. Prohlédnuvše si bedlivě překrásné, malebné partie divoké bystriny, jež po levé ruce dolů do údolí se hnala, a posilnivše se ledovou vodou z téže, počali jsme příkře stoupati po vrchu. Cesta dosud pohodlná stávala se obtížnější, a často, nenalezše u „chodníku“ obarvených stromů, museli jsme kus cesty se vrátiti a jiným směrem po značkách se ohlížeti. Kráčeli jsme po pasece, kde často zcela nepatrné kmeny neb pařezy barvami označeny byly. Konečně po dvouhodinném pochodu sdělil s námi starý Slovák, že jsme už blízko jezera. A vskutku! Po malé chvíli vstoupili jsme na úpravnou, pískem posypanou cestu, jež vedla úpravným sadem ke skupině překrásných letních vil. Jsou to jednak příbytky hlavně polských šlechticův a maďarských bohačů, jednak jest tu hotel, lázně, ochranná budova pro turisty atd. Zde – u plesa Štrbského – také nejspíše nalézti lze osvědčené průvodce na nejvyšší štíty horské, z nichž nejznámější jest, tuším, starý Rusňak.“
  • „Ukrainian National Association“ (UNA) na svojich webových stránkach píše toto: „UNA bola založená v roku 1894, keď prvá vlna ukrajinských imigrantov pricestovala do Spojených štátov, aby pracovali v uhoľných baniach Pensylvánie.“ Ibaže… tou prvou vlnou imigrantov NEBOLI UKRAJINCI. Táto organizácia sa totiž zakladala pod názvom – „Ruthenian National Union“, a pod týmto názvom vystupovala… až do nejakého roku 1914. Budem opakovať svoje slová z minulosti: keď si človek predstaví, ako prídu ľudia do USA, prídu tam ako „Ruthéni“, ktorí sa najskôr označujú ako „Rusnáci“, možnože „Rusíni“, prebehne 20 rokov a z nich už sú Ukrajinci, prebehnú ďalšie roky… a dnes žiaden ich rodinný príslušník a potomok ani len netuší, aký bol SKUTOČNÝ pôvod jeho predkov. Toto je tragédia, prepisovanie histórie a strata identity.
  • Prepracovanú štúdiu s názvom „Haus und Hof bei den Rusnaken (Mit einer Einleitung über den Namen der Rusnaken)“ [„Dom a dvor u Rusnákov (S úvodom o pomenovaní Rusnákov)“, pozn.], ktorú napísal Prof. Dr. Raimund Friedrich Kaindl, priniesol v roku 1897 časopis „Globus“ a ponúka v nej takéto úvahy: „Aby sa predišlo nedorozumeniam, je potrebné hneď na začiatku tohto článku uviesť niekoľko poznámok o význame názvu ‚Rusnák‘ a o názvosloví Ruthénov [použité označenia: ‚Rusnak‘ a ‚Ruthenen‘, pozn.] vo všeobecnosti. Keďže doteraz neboli stanovené všeobecne uznané názvy pre tento národ a jeho jednotlivé časti, autor sa cíti povinný stanoviť význam názvov používaných v jeho prácach. Na druhej strane nemožno poprieť potrebu efektívneho názvoslovia, ktoré má pre pokrok ruthénskej etnografie [použitá fráza: ‚…der Ethnographie der Ruthenen…‘, pozn.] mimoriadny význam. (…) Keď autor týchto riadkov začal asi pred desiatimi rokmi písať svoju prvú prácu o Ruthénoch [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.]; panoval veľký zmätok ohľadom ich názvoslovia. V úradnom jazyku sa používal termín „Ruthéni“, a týmto termínom sa rozumeli všetky ruthénske skupiny vrátane Huculov [použité označenia: ‚Ruthenen‘ a ‚alle ruthenischen Stämme‘, pozn.] Mnohí autori si tento termín osvojili; iní označovali túto etnickú skupinu ako ‚Kleinrussen‘ [Malorusi, pozn.]; tu a tam sa vyskytli aj termíny ‚Rotrusse‘ [Červení Rusi, pozn.] alebo ‚Reufse‘. Keďže bolo známe, že všetky tieto termíny nie sú nijako zvlášť populárne, niektorí etnografi sa ich snažili nahradiť termínom ‚Russinen [Rusín‘, pozn.] Odvodili ho od ‚rusyn, rusin‘, čo je názov používaný v ruthénskej a poľskej písomnosti na označenie všetkých ruthénskych skupín [použitá fráza: ‚…in der ruthenischen und polnischen Schriftsprache alle ruthenischen Stämme…,‘ pozn.]; ale nevšimli si, že je rovnako málo populárny ako skoršie termíny. Zmätok ešte viac prehlbovala skutočnosť, že napríklad Huculov niekedy zaradzovali medzi Ruthénov [použité označenie ‚die Ruthenen‘, pozn.], inokedy ich umiestnil po boku Rusínov [použité označenie ‚die Russinen‘, pozn.] atď. Napokon autor vedel, že tak v Bukovine, ako aj v susednej časti Galície je medzi samotným ľudom rozšírený názov ‚Rusnák‘ pre všeobecné označenie Ruthénov, a najmä pre ruthénskych nížinných obyvateľov, a že ho ľud sám používa svoje vymedzenie sa. Ale tiež vedel z kníh a zo života, že ten istý názov niekedy v urážlivom zmysle používali aj Nerusíni; to ho viedlo k tomu, aby sa vyhýbal používaniu tohto výrazu. Prídavné meno ‚ruski, ruska‘ sa medzi Rusínmi používa bežne; v nemčine ho však nebolo možné používať. Za týchto okolností bol výber vhodného názvoslovia mimoriadne náročný. Z vykonaných výskumov najprv vyplynulo, že pre celkové označenie národa je potrebné uprednostniť predovšetkým výrazy ‚Ruthén, ruthénsky‘ [použité označenia: ‚Ruthenen‘ a ‚ruthenisch‘, pozn.] Sú staré, široko rozšírené a používané v ‚úradnom styku. Nie sú síce populárne, ale to ani ostatné výrazy užívané v písomnom jazyku. Preto nemá zmysel používať v nemeckom jazyku výrazy ‚rusyn, rusin‘ užívané v ruthénskom [použité označenie ‚ruthenischen‘, pozn.] a poľskom písomnom styku ani formy od nich odvodené. Používanie výrazu ‚Rusnák‘ [použité označenie ‚Rusnak‘, pozn.] pre všetkých Ruthénov [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.] zakazuje nielen už spomínaný urážlivý podtón, ale aj skutočnosť, že v bežnom jazykovom používaní sa tento výraz väčšinou vzťahuje len na obyvateľov nížin. Často sa napríklad hovorí: ‚Rusnáci [použité označenie ‚Rusnaken‘, pozn.] žijú v kopcovitej krajine Bukoviny, Huculi v horách.‘ Alebo: „To nie jest Rusnák [použité označenie ‚Rusnak‘, pozn.], to Hucul…,‘ atď. Hoci Hucul často hovorí: ‚Som Rusnák [použité označenie ‚Rusnak‘, pozn.]‘, jeho meno sa väčšinou stavia do protikladu k menu Rusnák. Tento široko rozšírený názor bezpodmienečne zakazuje používať výraz Rusnák [použité označenie ‚Rusnak‘, pozn.] pre Ruthénov [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.] v najširšom zmysle slova. Pokiaľ ide o pomenovanie jednotlivých skupín Ruthénov, bolo by podľa vyššie uvedených tvrdení vhodné nazývať ruthénske nížinné obyvateľstvo Bukoviny a východnej Galície Rusnákmi [použité označenie ‚Rusnaken‘, pozn.] a ruthénske [použité označenie ‚ruthenischen‘, pozn.] horské obyvateľstvo susedných častí Karpát Huculmi [použité označenie ‚Huzulen‘, pozn.]; autor nemusel brať do úvahy pomenovanie iných častí Ruthénov (Bojkov, Lemkov) [použité označenia ‚Bojken‘ a ‚Lemken‘, pozn.], pretože ich sídla ležali mimo jeho výskumnej oblasti.“
  • Taktiež v roku 1897 sa objavil ďalší článok z dielne Prof. Dr. Raimunda Friedricha Kaindla. Ten sa v ňom detailnejšie venoval ruthénskemu etniku Huculov a jeho názov znel „Bei den Huzulen im Pruththal“ [„U Huculov v údolí [rieky] Pruth“, pozn.] Pán Kaidl v ňom nadväzuje na svoju predošlú prácu, i vyššie citovanú, na ktorú sa odvoláva, no predsa je tam možné nájsť nejaké tie detaily z jeho výskumných prác a ciest, ktoré dovtedy ešte nezverejnil: „Ruthénski obyvatelia oblasti Pruthu v uvedených lokalitách sú praví Huculi. Rovnako ako ostatní Huculi sa nazývajú ‚Huculi‘ a tento názov im pripisujú aj ich susedia. Inak sa, tak ako všetci Ruthéni, nazývajú „Rusnáci“; príslušné prídavné mená sú ‚huculski, huculska‘ alebo ‚ruski, ruska‘ [prídavné mená zachované v podobe písanej autorom, pozn.] (…) Keďže sa bavíme o názve týchto Ruthénov, dovoľte mi dodať toto: keď som cestoval so sedliakom z Pistyne do Kosmacza [Kosmach, pozn.]; spýtal som sa ho: ‚Aký ľud tu pri tomto potoku (Pistyňke) žije?‘ Odpovedal: ‚Rusnaky i żydy (Rusnáci i Židia).‘ Ja: ‚A to tu nie sú žiadni Huculi?‘ On: ‚Áno, sú, medzi Rusnákmi a Huculmi je rozdiel len v krojoch (ubior).‘ Ja: ‚Ale všetci ste ruskí?‘ On: ‚Áno.‘ Z tohto a mnohých podobných rozhovorov je jasné: všetci Ruthéni sa v ľudovom jazyku nazývajú Rusnákmi, bez toho, aby poznali výraz „Rusín“, ktorý sa nachádza v ruthénskom písomnom styku… všeobecne používané prídavné meno je ‚ruski, ruska‘ [prídavné mená zachované v podobe písanej autorom, pozn.] Na presnejšie označenie horských sedliakov, ktorých možno jasne odlíšiť od ruthénskych obyvateľov nížin oblečením, životným štýlom atď., sa používa špeciálny názov ‚Hucul‘, ktorý ho v tomto zmysle stavia do kontrastu s výrazom Rusnák. Z toho vyplýva oprávnenosť označovať Ruthénov z nížin ako Rusnákov (v užšom zmysle) a tých z hôr ako Huculov, rovnako ako sa potom bude hovoriť aj o Bojkoch a Lemkoch ako o osobitných častiach [rodiny] Ruthénov.“
  • Ak by mal niekto záujem o hlbšie štúdium prác Prof. Dr. Raimunda Friedricha Kaindla venovaným Ruthénom, tak „Записки Наукового Товариства Імені Шевченка“ (Zväzok XI., č. III., 1896) [„Zápisky vedeckej spoločnosti pomenovanej Shevchenko“, pozn.] prináša takýto súpis jeho tvorby: 1. Die Wahrheit über die Huzulen; Galizisch-ruthenische Weihnachtbräuche; 2. Die volkstümlichen Rechtsanschauungen der Ruthenen und Huzulen; 3. Jud Zelman; 4. Liebesorakel. Das Alpdrücken. Der Eid im Volksleben. Diebglauben. Bida Hexenleiter. Warum gehen Spuckgeister kopflos um; 5. Die Wetterzauberei bei den Ruthenen und Huzulen; 6. Baba Jauducha Dokia; 7. Die Seele und ihr Aufenthalt sort nach dem Tode im Volksglauben der Ruthenen und Huzulen; 8. Zauberglaube bei den Ruthenen in der Bukowina und Galizien; 9. Aus dem Volksglauben der Ruthenen in Galizien; 10. Kosmogonische Sagen der Ruthenen und Huzulen; 11. Die Czorna Hora als Kultstätte der Huzulen; 12. Die Ruthenen in der Bukowina, I—II.; 13. Die Huzulen; 14. Die Lippowaner; 15. Neue Beiträge zur Ethnologie und Volkskunde der Huzulen.
  • „Ethnographia – A Magyar Néprajzi Társaság és A M. Nemzeti Múzeum“ [„Etnografia – Uhorská etnografická spoločnosť a Uhorské národné múzeum)“, pozn.] pod taktovkou Dr. Bernáta Munkácsiho, vo svojom vydaní Január-Marec 1897 uvádza: „…v slovanských jazykoch: ruthénske – rus, rusin; (…), poľské – rus; maloruské – rusnak; ktorých pôvodný význam sa odzrkadľuje vo fínskom názve švédskeho národa – ‚ruotsi‘,“ čo je veľmi zaujímavá myšlienka hľadajúca etymologický základ pre uvedené názvy niekde pri zakladateľoch Kyjevskej Rusi, ktorí boli švédskeho pôvodu.
  • Rok 1898 a kniha pána Waleryana Kalinku: „Od roku 1848 rakúske výkazy rozlišujú v Galícii dve národnosti, a to Poliakov a Rusínov [použité označenie ‚Rusinów‘, pozn.] (s. 20)“
  • Alebo sa opäť pristavíme pri Podkarpatskej Rusi (Zakarpatská oblasť). Mukačevská gréckokatolícká eparchia v roku 1899 napísala: „Biskupi z Mukačeva, niekedy vo všeobecnosti nazývaní ako ‚biskupi Ruthénov‘, mali pôvodne pod svojou jurisdikciou výhradne Ruthénov. Ruthéni – vždy verní gréckej viere…, (Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1899)“ a vo svojich výročných správach – aj napríklad v roku 1821 (!) – popisovala bohoslužobný jazyk rôznymi variáciami skratiek, no vždy s rovnakým významom: „Lingua Ruthenica“ (Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1821).
  • V roku 1901 vyšla v Prahe práca s názvom „Slovanský sjezd v Praze roku 1848“, ktorú napísal Dr. Zdeněk V. Tobolka; český historik a knihovník, ale aj politik; a z tejto vám zacitujem niečo zo zákulisia polovice 19. storočia: „V Haliči – Ľvov bol strediskom literátov, ktorí sa zoznamovali s Kollárovou myšlienkou slovanskej vzájomnosti. Prostredníctvom predovšetkým Zapa a Koubka, dozvedali sa spisovatelia vo Ľvove žijúci o snahách českých. Ústav Ossoliňských bol stredom vzdelancov poľských i rusínskych. A. Bielowski, L. Siemieňski, K. Szajnocha, Ž. Pauli, J. a A. Borkowski, W. Chiedowski, Zielinski a iní sa stretávali vo Ľvove s Rusínmi – M. Šaškěvičem, Jakubem Holovackým, J. VahileviČem, N. Ustyanovičem, Ilkevičem, Minčakevičem a inými, navzájom dávajúci najavo sympatie s ideami Kollárovými. (s. 23)“ Hneď v nadväzujúcom odseku pán Tobolka píše: „Na Ukrajine zapustili práce Kollárové silnejšie korene. Charkovskí vzdelanci s nadšením čítali Kollárov spis o vzájomnosti, krúžok slovanomilov, z ktorých vyšli Srezněvskij a Kostomarov, o spisoch Kollárovych živo debatovali. Kostomarov, keď v roku 1845 prišiel do Kijeva, mal už vypracovaný plán pre riešenie slovanskej otázky. On príjmal Kollárovu literárnu vzájomnosť, ale rozšíril ideu Kollárovu i na pole politické a túžil po vytvorení jednej slovanskej federácie pod protektorátom ruského cára, federácie, v ktorej zachránené by zostali národné zvláštnosti jednotlivých vetví slovanských. Táto myšlienka spôsobila vznik kijevského ‚Bratstva sv. Cyrila a Metóda‘ a očarila jedného z najlepších básnikov slovanských, Tarasa Ševčenka. (s. 23-24)“ Zaujímavým je i list Fr. Jachima (žijúceho v meste Ľvov) pre Fr. Palackého o poľkých zámeroch: „Nedajte sa nimi oklamať, aby ste tým vy sami alebo bratia Slováci k škode neprišli. Vaše vznečené idey o vzájomnosti slovanskej nemajú u ľudí týchto žiadnej ceny, leda by ich k dosiahnutie svojich zámerov použiť mohli. Medzi týmito potom prvé miesto zastáva ‚navrátenie samostatného Poľska v dávnych hraniciach‘, tj. spolu s národom rusínskym, ktorý podmanivo utláčali a ešte by utláčať chceli. Z tejto príčiny sa im ani Vaša nebeská vzájomnosť nemôže páčiť, pretože oni síce zamýšľajú pravdivú rovnosť medzi národmi, oni ju síce ústami vychcaľujú, ale rovnako tak ju nenávidia ako prepätá strana Čecho-Nemcov. (s. 63)“ Aj Dr. Tobolka jednoznačne rozlišuje v Galícii – Rusínov, pričom Ukrajinu vidí niekde v Charkove a Kijeve.
  • V roku 1909 vyšiel zborník s názvom „Materīaly po istorīi vozroz͡hdenii͡a Karpatskoĭ Rusi“: „V Galícii žijú Malorusi, ktorí sa sami nazývajú ‚Rusíni‘ alebo ‚Rusnáci‘, no nikdy nie ‚Rusniaci‘; nemecké ‚Ruthener‘ pochádza z latinského ‚Ruthénis‘, a ‚Russniaken‘ pochádza z poľského ‚Rusniacy‘. V nemčine by sme ich mali volať podľa poľského – ‚Rusíni‘ alebo ‚Rusnáci‘, hoci dnes už je to drobnosť, keďže dnešné národy nekočujú a nehrozí, že by sa stratili ich pravé mená. ‚Rusín‘ alebo ‚Rusnák‘ je v podstate jedno a to isté, keďže každý roľník sa priznáva k tomuto menu a hovorí maloruským dialektom. (s. 2)“
  • Rok 1914 a kniha s názvom „The New Map of Europe (1911-1914)“: „V posledných rokoch sa však v Galícii objavilo poľské národné hnutie. To nie je zamerané proti vláde, ale proti Ruthénom [použité označenie ‚Ruthenians‘, pozn.], tých je okolo troch miliónov – takmer 40 percent celkovej populácie – a obývajú východnú časť Galície. (s. 109-110)“
  • Austrálsky „The Evening Telegraph“ vo svojom článku z 2. septembra 1915 pomenovanom „Russia’s Losses“ píše: „Dokonca aj Rusnáci alebo Ruthéni [použité označenie ‚…the Russniaks or Ruthenians…‘, pozn.] z Podolia, Volyne a Litvy (tvoriaci to, čo sa teraz nazýva Západná Rus) sa výrazne odlišujú od Moskovitov alebo Rusov svojím jazykom a celým charakterom ich života. Skutočne, veľká časť z nich žije v Galícii a Uhorsku, a nie sú a nikdy neboli ruskými poddanými. Dokonca aj obyvatelia Maloruska sa líšia…“ Autor tohto článku si zjavne uvedomoval geografickú dištinkciu medzi oblasťami „západného Ruska“, „Veľkého Ruska“ a „Maloruska“; zároveň je zrejmé, aspoň podľa môjho názoru, že rozprával o troch odlišných etnikách: Rusnákoch, Veľko-Rusoch a Malo-Rusoch.
  • Rok 1919 a kniha „The Ruthenian Question in Galicia“: „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíci…“
  • Taktiež v roku 1919 sa Berzeviczy, Gratz, Alexander a ostatní k tejto problematike vyjadrili v knihe „UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht…)“ nasledovne: „Tam, kde sa Maďari v hustejších skupinách usadili ako nomádi a roľníci, pomaly zanikol slovanský element v rámci Uhorska… (…) Tam, kde maďarské osídlenie už nestačilo na ovládnutie alebo vytlačenie pôvodného obyvateľstva, zostalo toto obyvateľstvo v početnej prevahe. Horská oblasť okolo panónskej kotliny je dodnes obývaná predovšetkým potomkami týchto vtedajších slovanských zvyškov. Títo Slovania sa od začiatku delili na severných a južných Slovanov. K prvým patria ‚die Ruthenen‘ (‚Rusznyáken‘), alebo ako sa NEDÁVNO [najnovšie, v poslednej dobe, pozn.] sami začali nazývať: Ukrajinci…, (s. 28)“ a jasne hovoria o Ruthénoch – Rusnákoch, ktorí SA ZAČALI od istej doby nazývať Ukrajincami.
  • V roku 1919 ste si v československých novinách mohli prečítať riadky pána JUDr. Aloisa Kusáka, ktorý bol v tom čase splnomocnený zástupca Karpatoruskej Národnej rady v Prešove. Ten prinášal svoj pohľad na vplyv vlád z Viedne a z Berlína na „ruthénskych“ politikov v Galícii (Halič) a v Bukovine, ktorým sa títo politici (podľa jeho názoru) prakticky nechávali ovládať – konali v mene záujmov týchto vlád, boli nástrojmi presadzovania ich záujmov. Tento článok vyšiel pôvodne v periodiku s názvom „Národné listy“. Ja som ho objavil medzi zozbieranými článkami v zborníku „Uherská Rus a česká žurnalistika“.
  • V knihe „Why Europe Leaves Home“ z roku 1922, ktorá popisovala emigráciu z Európy do Severnej Ameriky, sa píše: „…Rakúsko-Uhorská monarchia. V tomto takpovediac štáte žili Nemci, Česi, Slováci, Maďari, Poliaci, Slovinci, Rusíni [použité označenie ‚Rusins‘, pozn.], Rumuni, Dalmátčania, Srbi, Židia, Cigáni a množstvo ďalších nevšedných národnostných menšín. (s. 1)“
  • V knihe „Polish Atrocities in Ukraine“ (vydanej organizáciou „United Ukrainian Organization of the United States“) v roku 1931 sa píše takéto niečo: „…v šírení ideálu ukrajinskej nezávislosti medzi vidiečanov, prehovárajúc o možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi…“ Tu sa budem odkazovať na seba samého: „Čiže politickí „Ruthéno-Ukrajinci“ by sa radi s niekým spojili? S bratmi. Ak je teda brat a brat (mnohí bratia?), každý je potom logicky (svojim spôsobom) nezávislá entita? Preto tá „federatívnosť“, všakže?“
  • V roku 1939 sa otvorene hovorilo o existencii separatistických hnutí: „…ktoré si kladú za cieľ vytvorenie ‚Veľkej Ukrajiny‘, a to politickým zjednotením rôznych ukrajinských menšín vo východnej Európe. (Vowles, s. 8)“ Odkiaľ sa takéto myšlienky nabrali? Niečo naznačujú zdroje opisujúce stav spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia, ktoré uvádzajú: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“
  • Denis Richards v roku 1943 vo svojej knihe „An Illustrated History of Modern Europe (1789 – 1939)“ vymenúva národy Rakúsko-Uhorska a hovorí o národe pomenovanom – „Ruthenes“.
  • V dokumente „German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine“ z dielne americkej spravodajskej služby „Office of Strategic Services“ (OSS) z roku 1945 sa píše takéto zhodnotenie diania počas vojny: „‚Veľká Ukrajina‘, ktorú nacisti separatistom sľúbili, bola rozdelená na mnohé časti v mene [uplatnenia] princípu práv národnostných menšín: Ruthénia ostala Maďarsku…“ V prospech akej – kultúrne svojbytnej – národnostnej menšiny obývajúcej „Ruthéniu“ sa takéto právo na sebaurčeniu uplatnilo? Žeby v prospech Ruthénov?
  • Rok 2023 priniesol nejaké tie body z rezolúcie delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023. Oni vám v nej žiadajú, aby boli karpatskí Rusíni ukrajinskými štátnymi orgánmi uznaní v pozícii samostatného národa a pôvodnej národnostnej menšiny. Chceli by uznať svoje práva, ktoré im patria na podklade medzinárodných dokumentov podpísaných Ukrajinou. Taktiež by chceli, aby mali tú možnosť: môcť sa v oficiálnych dokumentoch vôbec identifikovať v rámci národnosti „rusínskej“, aj s ich materinským jazykom – „rusínskym“. Ako ich niečo také vôbec mohlo napadnúť? Že sa nehanbia! Národ bez histórie!

  Jeden z ideologických tvorcov „ukrajinskej geografie“ Stepan Rudnytsky tvrdí: „Ukrajina je veľká a rozľahlá krajina, ktorá sa nachádza v južnej časti východnej Európy a je obývaná takzvaným ukrajinským národom. Táto zem je nesprávne a falošne nazývaná Malorusko, Južné Rusko, Západné Rusko a jej obyvatelia sa označujú ako Malorusi, južní Rusi a v Rakúsku ako Ruthéni, Rusíni, Rusnáci, (1914, s. 6)“ pričom neskôr naňho budú nadväzovať ďalší: opakovať, niekedy takéto myšlienky rozvíjať, ale vždy spoločne kráčať v jednom šíku. Potom vám vznikajú knižné diela, ako napríklad publikácia profesora Michaela Hrushevského [Mykhaĭlo Hrushevsʹkyĭ, pozn.], ktorý sa vyhýba slovíčkam ako „Ruthén“, „Rusín“, „Rusnák“; a ak už niektoré z uvedených použije, tak len v polohe synonyma pre „Ukrajinec“: „Konečné oslobodenie nevoľníkov, uznanie morálnych a politických práv ukrajinského ľudu (alebo Ruthénov) [sic] [použité označenie ‚Ruthenians‘, pozn.], vznik prvej inštitúcie akéhokoľvek významu v oblasti kultúry a politiky, národnostná reforma škôl, formálny sľub univerzity pre Ľvov a administratívne oddelenie dvoch Galícii (ukrajinskej [sic] a poľskej), ktorá bola umelo zjednotená v roku 1772: všetky tieto vplyvy napomohli vzniku novej éry v živote rakúskej Ukrajiny [sic]. Ale tieto roky plné nádeje rýchlo pominuli a nasledoval ich, ako sa patrilo, reakčný rok 1850, ktorý priniesol Ukrajincom z Galície [sic] najhorkejšie sklamanie. (s. 44-45)“ Niekto by mohol nad takýmito tvrdeniami pokrútiť hlavou a… Ibaže uvedené názory nie sú len nejaké prázdne reči. Za nejaký čas sa stali súčasťou, napríklad aj deklarácie politickej reprezentácie Ukrajinskej národnej rady v exile z roku 1949 [„Documents of Ukrainian Foreign Policy“, pozn.]; kde sa píše: „Ukrajinci (alebo Ruthéni) [sic] [použité označenie ‚Ruthenians‘, pozn.] obývajú od starých čias územie medzi karpatskými horami na západe a riekou Don na východe. Tu v 9. storočí vznikol veľký slovanský štát (Rus) s Kyjevom ako hlavným mestom. Útoky kočovných národov z východu zničili štát kyjevských Ruthénov [sic] [v originálnom texte použitá fráza – doslovne: ‚the state of the Kiev Ruthenians‘, pozn.] (s. 5)“ Takýto invenčný prístup pri vytváraní novej terminológie, ako napr. spomenuté „kyjevskí Ruthéni“, má jediný cieľ – rozklad pôvodného významu pojmu „Ruthén“, „Rusín“, Rusnák“ a nastolenie významu, ktorý zodpovedá presadzovanej ideológii. Osobne si dodnes spomínam na svoj prvý stret s propagandou tohto druhu. Bola to kniha „Ukraine (The Land and Its People – An Introduction to its Geography)“, ktorú napísal – už spomenutý – Stepan Rudnytsky. Ten bol v takejto „systematickej ukrajinizácii“ priam expertom. [Štatistické kuriózum: v Rudnytského knihe „Ukraine (The Land and Its People – An Introduction to its Geography)“ je použité slovíčko „Ukraine“ 470-krát, „Ukrainians“ 227-krát a „ukrainian“ približne 517-krát, na nejakých 380 stranách, pozn.] V jeho tvorbe nachádzame také skvosty ako: „Západná časť pieskovcových Karpát, ktorá sa nachádza na ukrajinskom území [sic], sa nazýva Nízke Beskydy. Je tiež známa ako Lemkovské Beskydy, pretože ju obýva ukrajinský [sic] horský kmeň Lemkov. (s. 26)“ Pre ujasnenie: Nízke Beskydy sú prakticky celou severnou časťou východného Slovenska, od Sniny po Bardejov! Pre Stepana Rudnytského? Ukrajinské územie… A označovať Lemkov, ktorí sú všeobecne známa podskupina Rusnákov (Rusínov), priradzovať ich k Ukrajincom? Mešuge. Jedná vec, ktorá sa Stepanovi Rudnytskému nedá uprieť je otvorenosť: „Hranica ukrajinského územia tu vedie…, [sic] (s. 120)“ a tam sa odrazu menuje takéto zoskupenie názvov: Mukačevo, Užhorod, Bardejov, Sabinov, Kežmarok, Stará Ľubovňa, rieka Poprad – v skratke: ukrajinský profesor Rudnytsky považoval aj slovenských Rusnákov (Rusínov) za Ukrajincov. Poviete si: „Ojedinelá výnimka…“ Tu máte ďalšieho ukrajinského profesora Stanislava Dnistrjanského, azda by vám o ňom vedel voľačo porozprávať aj taký T. G. Masaryk, Dnistrjanskyj v roku 1919 napísal: „Najmä Ukrajincom, ktorí žili na území bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie [sic], spochybnili ich právo vystupovať ako samostatný národ a uplatňovať svoju národnú identitu s Ukrajincami žijúcimi v Rusku,“ ktorému veľmi záležalo, aby došlo k prepojeniu kyjevských Malorusov s Ruthénmi v Galícii (s. 17-18). Tí z vás, ktoré si prečitali všetky historické úryvky, ktoré som tu uviedol, odpovedajte si úprimne: vidíte v týchto poznatkoch a svedectvách, ktoré boli zachytené nemalým počtom osôb naprieč celým svetom a v rôznych časových epochách, hovoríme o stáročiach, vidíte v týchto záznamoch posolstvá, ktoré tam nachádzajú ukrajinisti? Ja to tam proste nevidím.

  ZÁVER:
  Čo dodať? Snažil som sa zverejniť každú, čo i len najmenšiu, čiaročku mnou považovanú za nejako zmysluplnú. Cieľom bolo zachytiť nejaké tie náznaky dejinného diania, ale hlavne kultúrne špecifiká a vnímanie národa Ruthénov – Rusnákov – Rusínov, prezentovať ich zo všetkých strán, komplexne. Som presvedčený, že mnohí budú prekvapení týmto rozsahom dostupných informácii a skutočnosťou, že Ruthéni (Rusnáci, Rusíni) neboli v žiadnom prípade nejakou zabudnutou národnostnou skupinou, ale práveže naopak – o ich existencii sa veľmi dobre vedelo, dokonca sa o nich písali odborné štúdie. Uverejňoval som všeličo, aj pohľady, ktoré si vzájomne odporujú, nech každý počas dlhých zimných večerov číta, sám posúdi, a či som zblúdil, a či nie, keď som k mnohému pripájal svoje komentovanie, snažil sa nachádzať odpovede. Niekde sa mi to darilo viac, inokedy menej, niekedy sú moje odvodenia úplne mimo? Neviem posúdiť. Ale s čím som si úplne istý, tým je odpoveď na v úvode položenú otázku: „Sú vôbec Ruthéni – Rusnáci – Rusíni svojbytným národom?“ Áno, sú. Ruthéni – Rusnáci – Rusíni sú starobylým národom s vlastnou históriou, s vlastnými panovníckymi dynastiami, sú úzko spätí s pomerne presne vymedzeným geografickým priestorom, boli vždy známi svojou kultúrnou svojráznosťou a členovia tohto národa vystupovali v pozícii jedincov patriacich k separátnemu etniku. Nie sú Ukrajinci. Nikdy v histórii Ukrajincami neboli. Snaha aplikovať moderné politické interpretácie, s prisluchajúcim názvoslovím, používanie moderných termínov na popis historických udalostí, ktorých cieľom je zmena významov udalostí v smere, aby podporovali záujmy istých osôb, pričom sa cielene ničí historická pamäť a identita ľudí patriacich k nejakému etniku? Veď to je normálne genocída, vymazávanie národa.

  ILUSTRAČNÝ OBRÁZOK: © Bystroumný

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ALLARD, D’Camille. La Dobroutcha – Souvenirs D’Orient (Deuxième Partie) / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Littérature – Beaux-Arts – Sciences), 25. octobre 1858. Paríž (Francúzsko) : Charles Douniol, Libraire-Éditeur; 1858.
  • [2] Allgemeine Zeitung des Judenthums (Ein unparteiisches Organ für alles jüdische Interesse) / Allgemeine Nr. 35. – den 22. August 1859. 23. ročník, Magdeburg (Lipsko) : Ludwig Philippson, 1859.
  • [3] Ancient Irish Histories – The Works of Spencer, Campion, Hanmer and Marlebvrrovgh (Volume II.: The Chronicle of Ireland – Collected by Meredith Hanmer, Doctor of Divinity, In the Yeare 1571). Dublin (Írsko) : John Morrison, 1809. cca. 350 strán.
  • [4] Annalen der Literatur und Kunst in den Oesterreichischen Staaten / Julius, 1805. (Rakúsko-Uhorsko), 1805.
  • [5] Archiv für Geographie, Historie, Staats- und Kriegskunde / Montag den 3. und Mittwoch den 5. September 1810. (Rakúsko-Uhorsko), 1810.
  • [6] ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.
  • [7] Augsburgische Ordinari Postzeitung, von Staats-, gelehrten, historisch-, u. oeconomischen Neuigkeiten / Donnerstag, den 27. Julii 1786, No. 173. Augsburg (Nemecko), 1786.
  • [8] BANDTKIE, Jerzego Samuel. Słownik dokładny Języka Polskiego i Niemieckiego do podręcznego używania dla Polaków i Niemców. Breslau (Nemecko) : Wilhelm Gottlieb Korn, 1806. 1992 strán.
  • [9] BERNARD, Thalès. La Couronne de S. Étienne ou Les Colliers Rouges (Scènes de La Vie Hongroise au XVᵉ Siècle). Paríž (Francúzsko) : Krabbe, 1854. 474 strán.
  • [10] BERZEVICZY, Albert V., GRATZ, Gustav, ALEXANDER, Bernhard a kol. UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht, verwaltung und rechtspflege, landwirtschaft, industrie und handel, schulwesen, wissenschaftliches leben, literatur, bildende künste). Budapesť (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag Des Franklin-Vereines, 1918. 471 strán.
  • [11] BEUDANT, François Sulpice. Travels in Hungary in 1818. Londýn (UK) : Sir Richard Phillips and Co., 1823. 127 strán.
  • [12] BERGERON, Piere. Voyages faits principalement en Asie (Dans Les XII, XIII, XIV, et XV Siècles, Par Benjamin de Tudele, Jean du Plan-Carpin, N. Ascelin, Guillaume de Rubruquis, Marc Paul Venitien, Haiton, Jean de Mandeville, et Ambroise Contarini) – Tome Premiere. Haag (Holandsko) : Jean Neaulme, 1735. cca. 350 strán.
  • [13] Blätter für literarische Unterhaltung / Freitag, — Nr. 80. — 6. April 1827. (Rakúsko-Uhorsko), 1827.
  • [14] BOEHME, Johann (aka Ioanne Boëmo). Omnivm Gentivm Mores, Leges & Ritus, ex multis clariffimis rerum scriptoribus (Tribus libris absolutum opus, Aphricam Asiam & Europam describentibus). 1536. cca. 330 strán.
  • [15] BOLDENYI, M. J. La Hongrie – Ancienne et Moderne (Histoire, Arts, Littérature, Monuments par Une Société de Littérateurs). Paríž (Francúzsko) : H. Lebrun, Libraire-Éditeur, 1851. cca. 480 strán.
  • [16] BONNETTY, M. A. (dir.) Annales Philosophie Chrétienne – Tome I. 10. ročník, 3. séria. Paríž (Francúzsko) : Au Bureau des Annales de philosophie Chrétienne, 1840. 478 strán.
  • [17] BOTERO, Giovanni (aka Ioannis Boteri). Allgemeine historische Weltbeschreibung. München [Mníchov, pozn.] (Nemecko) : Anthonij Hierats, 1612. 471 strán.
  • [18] Brünner Zeitung – Mittwoche, den 20 May 1795, Nro 40. Brünn [Brno, pozn.] (Rakúsko-Uhorsko) : Frag-Amt der k.k. Lehenbank, 1795.
  • [19] Bulletin de la politique étrangère. / L’ami de la Religion – Jeudi 1er Novembre 1849, N° 4856. Paríž (Francúzsko), 1849.
  • [20] BUNONIS, Johannis. Philippi Cluverii Introductio In omnem Geographiam veterem aeque ac novam – multis in locis emendata, memorabilibusq́ue aucta. Wolfenbüttel (Nemecko) : sumptibus Haeredum Bunonianorum, 1694. cca. 820 strán.
  • [21] ČAPLOVIČ, Ján (aka Johann v. Csaplovics). Slavonien und zum Theil Croatien – Erster Theil (Ein Beitrag zur Völker – und Länderkunde. Theils aus eigener Ansicht und Erfahrung (1809—1812), theils auch aus späteren zuverlässigen Mittheilungen der Insassen.) Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Hartleben’s Verlag, 1819. 240 strán.
  • [22] ČAPLOVIČ, Ján (aka Johann v. Csaplovics). Slavonien und zum Theil Croatien – Zweiter Theil (Ein Beitrag zur Völker – und Länderkunde. Theils aus eigener Ansicht und Erfahrung (1809—1812), theils auch aus späteren zuverlässigen Mittheilungen der Insassen.) Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Hartleben’s Verlag, 1819. 394 strán.
  • [23] CLÜVER, Philipp. Introductionis In Universam Geographiam, tam Veterum quam Novam – Libri VI. Lugduni Batavorum [Leiden, pozn.] (Holandsko) : Elzeviriana, 1624. cca. 290 strán.
  • [24] Declaratia Statvtow Koronnych, o Rozdawániu Dignitarftw Kośćielnych, y Beneficiy Rułkich (1612). / Trzy broszury prawne z r. 1607 i 1612. Krakow (Poľské kráľovstvo) : Wydawnictwa Akademii Umiejętności w Krakowie, Dr. Bolesław Allanowski; 1893. 76 strán.
  • [25] DELUZY, Leon. La Russie, Son Peuple et Son Armée. Paríž (Francúzsko) : Ch. Tanera, Éditeur; 1860. 247 strán.
  • [26] Denkschriften der Kaiserlichen Akademie der Wissenschaften – Einundzwanzigster Band. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Karl Gerold’s Sohn, 1872. cca. 380 strán.
  • [27] Der Wanderer / Sonntag, den 18. März 1832. (Rakúsko-Uhorsko), 1832.
  • [28] Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861. 22. ročník, (Rakúsko-Uhorsko), 1861.
  • [29] Die Ansprüche der Slawen in den österreichischen und preußischen Staaten namentlich in Galizien, Posen und Prag. Weimar (Sachsen-Weimar-Eisenach) : Bernhard Friedrich Voigt,1848. cca. 45 strán.
  • [30] Documents of Ukrainian Foreign Policy. Information Service of the Executive Committee of the Ukrainian National Council [Ukraïnsʹka nat︠s︡ionalʹna rada], 1949. 16 strán.
  • [31] DNISTRIANS’KYI, Stanislav [aka Stanislaus Dnistriansky]. Ukraina and the Peace-conference. 1919. 117 strán.
  • [32] FEJÉR, Georgius. Codex Diplomaticus Hungariae Ecclesiasticus ac Civilis (Tomi IX – Volumen 4: Ab Anno Christi 1367-1374). Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Typis Typogr. Regiae Universitatis Ungaricae, 1834.
  • [33] FÉRUSSAC (dir.) Bulletin Des Sciences Géographiques, etc.; Economie Publique, Voyages (VI. Section du Bulletin Universel, Publié Sous les Auspices de Monseigneur le Dauphin, Par la Société Pour la Propagation Des Connaissances Scientifiques et Industrielles – Tome XXI.) Paríž (Francúzsko) : Imprimerie de A. Firmin Didot, 1830. 528 strán.
  • [34] FÉRUSSAC (dir.); THOMAS, M. (ed.) Bulletin Des Sciences Géographiques, etc.; Economie Publique, Voyages (VI. Section du Bulletin Universel, Publié Sous les Auspices de Sa Majesté, Par la Société Pour la Propagation Des Connaissances Scientifiques et Industrielles – Tome XXV.) Paríž (Francúzsko) : Imprimerie de Amb. Firmin Didot, 1831. 500 strán.
  • [35] FICQUELMONT, Karl Ludwig von. Lord Palmerston (L’ANgleterre et Le Continent). Paríž (Francúzsko) : Amyot, 1852. cca. 350 strán.
  • [36] GÁBOR, Szarvas. Magyar Nyelvör – Tizenegyedik Kötet (Első Füzet). Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : A Magyar Tudományos Akadémia, 1882. cca. 590 strán.
  • [37] Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Buchdruckerei „Industrie“.
  • [38] German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine. (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 200 strán.
  • [39] GIBBONS, Herbert Adams. The New Map of Europe (1911-1914) – The Stories of Recent European Diplomatic Crises and Wars and of Europe´s Present Catastrophe. New York (USA) : The Century Co., 1914. 412 strán.
  • [40] GUTSMANN, Oswald. Windische Sprachlehre. Klagenfurt (Nemecko) : Ignaz Aloys Kleinmayer, 1777. 164 strán.
  • [41] Histoire De Moscovie (Contenant L’Abrégé chronologique des Czars ou Empereurs, qui y ont regné jusqu’à present) – Premiere Partie. Amsterdam (Holandsko) : Fristch & Bomh. cca. 540 strán.
  • [42] HRUŠEVSKYJ, Michael (ed.) Записки Наукового Товариства Імені Шевченка / Mittheilungen Der Ševčenko-Gesellschaft der Wissenschaften in Lemberg (Zväzok XI., č. III., 1896). 5. ročník, Ľvov (Poľsko) : Накладом Наукового Товариства імені Шевченка, 1896.
  • [43] HRUSHEVSʹKYĬ, Mykhaĭlo [aka Michaelo Hrushevsky]. The Historical Evolution of the Ukrainian Problem. Londýn (UK) : English Edition Published for S. V. U., 1915. cca. 60 strán.
  • [44] IRÁNYI, Daniel; CHASSIN, Charles-Louis. Histoire Politique de La Révolution De Hongrie 1847–1849 (Première Partie – Avant La Guerre). Paríž (Francúzsko) : Pagnerre, Libraire-Éditeur, 1859. cca. 450 strán.
  • [45] ISTVÁNFFY, Miklós (aka Nikolai Isthvanfi Pannoni). Historiarum de Rebus Ungaricis Libri XXXIV. Coloniae Agrippinae : Antonij Hierati, 1622. cca. 580 strán.
  • [46] ISTVÁNFFY, Miklós (aka Nicolao Isthuanffio). REGNI HUNGARICI HISTORIA – Post obitum gloriosissimi MATHIÆ CORVINI REGIS XXXIV. (Quo Apostolico hoc Regnum Turcarum potiſſimum armis barbaræ invasum, LIBRIS XXXIV. Coloniae Agrippinae : Henrici Rommerskirchen, 1724. cca. 750 strán.
  • [47] Jahrbücher der Literatur (Zwanzigster Band – Oktober. November. December. 1822). Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Carl Gerold, 1822.
  • [48] Jörgel Briefe / no. 24 – 1848. (Rakúsko-Uhorsko), 1848.
  • [49] Journal des Österreichischen Lloyd / VI. Jahrgang. Erschien, Sonntag den 20. November 1841. Nr. 93. Trieste (Rakúsko-Uhorsko), 1841.
  • [50] JOZEFI, Pavel. W dopisu Janovi Kollárovi dne 20 Května 1845. / Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : U Kronbergra i Řiwnáče, 1846. 244 strán.
  • [51] JUNGMANN, Josef. Slownjk česko-německý (Diel III. / P-R). Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Arcibiskupská knihtiskáreň u Josefy vdovy Fetterlowé, 1837. 976 strán.
  • [52] KAINDL, Raimund Friedrich. Haus und Hof bei den Rusnaken (Mit einer Einleitung über den Namen der Rusnaken). / GLOBUS (Illustrierte Zeitschrift für Länder- und Völkerkunde) – 27. Februar 1897, Nr. 9. Bd. LXXI., Braunschweig (Nemecko) : Verlag von Friedr. Vieweg & Sohn, 1897.
  • [53] KAINDL, Raimund Friedrich. Bei den Huzulen im Pruththal (Ein Beitrag zur Hausforschung in Oesterreich). / Mittheilungen der Anthropologischen Gesellschaft in Wien – XXVII. Band (Der neuen Folge XVII. Band). Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Alfred Hölder, k. u. k. Hof- und Universitäts-Buchhändler, 1897.
  • [54] KALINKA, Waleryana. Galicya i Kraków pod panowaniem austryackiem. Krakow (Galícia) : Spolka Wydawniza Polska, 1898. 470 strán.
  • [55] KAPRINAI, Štefan (aka Stephani Kaprinai). Hungaria Diplomatica Temporibus Mathiæ de Hunyad – Regis Hungariæ (Pars II.), Complectens Analecta Diplomatum, Aliórumque Documentorum res Hungarie Ejus Temporis Illustrantium, cum Epitome Prævia Historico-Diplomatica, ac Subjectis Scholis a Tempore Interregni ad Annum Usque MCCCCLXI. Vindobone [Viedeň, pozn.] (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Thomæ Nobilis de Trattnern, 1771. 598 strán.
  • [56] KOLLÁR, Ján. STAROITALIA SLAVJANSKÁ aneb Objevy a Důkazy Živlů Slavských v Zeměpisu, v Dějinách a v Bájeslovi, Zvlaště v Řeči a v Literatuře Nejdávnějších Vlaských a Sousedních Kmenů, z Kterých Zřejmo, že Mezi Prvotními Osadníky a Obyvateli Této Krajiny i Slavjané nad Jiné Četnější Byli. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : V Cisárske, Královské Dvorské a Státní Tiskárně, 1853. 884 strán.
  • [57] KRIŽKO, Pavel. Nemecké osady na Slovensku. / Slovenské pohľady (Časopis pre literatúru, vedu, umenie a politiku) – 2. Zošit. Ročník II., Turčiansky sv. Martin (Rakúsko-Uhorsko) : Pavel Mudroň, 1882.
  • [58] KRÜNITZ, Johann Georg. Oekonomisch-technologische Encyklopädie, oder allgemeines System der Staats-, Stadt-, Haus- und Land-Wirthschaft, und der Kunst-Geschichte, in alphabetischer Ordnung – Bierziger Theil. Berlin (Nemecko) : Joachim Pauli, Buchhändler, 1787. cca. 930 strán.
  • [59] KUNIK, Ernst. Die Berufung der Schwedischen Rodsen Durch die Finnen und Slaven – Erste Abtheilung (Eine Vorarbeit zur Entstehungsgeschichte des Russischen Staates). St. Petersburg [Petrohrad, pozn.] (Veľké Rusko) : Druckerei der Kaiserlichen Academie der Wissenschaften, 1844. cca. 200 strán.
  • [60] KUNITSCH, Michael von (aka Michale von Kunits). Reflexionen über die Begründung der magyarischen Sprache in Ungarn, als Staats-, Dikasterial- und Gerichts- wie auch als allgemeine Volkssprache. Agram [Záhreb, pozn.] (Chorvátsko) : Franz Suppan, 1833. 218 strán.
  • [61] Kunitsch, Michael von (1765-1835), Schulmann und Schriftsteller. / Österreichisches Biographisches Lexikon. Viedeň (Rakúsko) : Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften; citované: 14-09-2025. Dostupné online: biographien.ac.at/oebl/oebl_K/Kunitsch_Michael_1765_1835.xml
  • [62] La Presse – Vendredi, 24. novembre 1848, 4534. 13. ročník, (Francúzsko), 1848.
  • [63] L’autriche en orient. / Le Siècle (Edition de Paris) – Samedi, 12. janvier 1867, N. 11616. Paríž (Francúzsko), 1867.
  • [64] Le Commerce (Journal politique et littéraire) – 6. août 1846, No. 218. 28. ročník, Paríž (Francúzsko), 1846.
  • [65] Leipziger Zeitung / No 36. Freitag, den 11. Februar 1831. (Rakúsko-Uhorsko), 1831.
  • [66] Lemberger Zeitung / 4. September 1815. Ľvov (Rakúsko-Uhorsko), 1815.
  • [67] Le Moniteur Universel – 2. août 1821, No. 214. Paríž (Francúzsko), 1821.
  • [68] Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie. / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Sciences – Littérature – Beaux-Arts). Paríž (Francúzsko) : Librairie de Charles Douniol, Éditeur; 1853.
  • [69] LEWICKI, Joseph. Grammatik der Ruthenischen oder Klein Ruffifchen Sprache in Galizien. Przemyśl (Poľsko) : Griech. kath. bischöflichen Buchdruckerey [Gréckokatolícká biskupská tlačiareň, pozn.]; 1834. cca. 330 strán.
  • [70] Literarische Notizen. / Blätter für Literatur, Kunst und Kritik (Zur Bessern. Zeitschrift für Geschichte und Staatskunde.) – Mittwoch, den 10. Juni 1835, 46. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Beck, 1835.
  • [71] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [72] MALTE-BRUN, Victor Adolphe. Abrégé de la Géographie Universelle ou Voyage descriptif dans toutes les parties du monde. Paríž (Francúzsko) : Furne et Cie., Libraires-Éditeurs, 1840. cca. 1050 strán.
  • [73] MARTIN, Félix. Guerre de Hongrie en 1848 et 1849. Nantes (Francúzsko) : L. et A. Gueraud, Imprimerie-Librairie du Passage Bouchaud; 1850.
  • [74] Medicinisch-Chirurgische Zeitung / 13. März 1809. (Rakúsko-Uhorsko), 1809.
  • [75] MIEROSŁAWSKI, Ludwik (aka Louis Mieroslawski). De la Nationalité Polonaise Dans L’équilibre Européen. Paríž (Francúzsko) : Libraire de F. Chamerot, 1856. 531 strán.
  • [76] MONTÉMONT, Albert. Voyages en Europe. Paríž (Francúzsko) : J. Bry Ainé, Éditeur, 1855. cca. 350 strán.
  • [77] Morgenblatt für gebildete Stände / Dienstag, 13. Februar 1816. (Rakúsko-Uhorsko), 1816.
  • [78] MUNKÁCSI, Bernát (ed.) A Magyar-Szláv Ethnikai Érintkezés Kezdetei. /A Magyar Néprajzi Társaság és A M. Nemzeti Múzeum. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : A Magyar Néprajzi Társaság, 1897. 480 strán.
  • [79] MÜNSTER, Sebastian. GERMANIAE Atqve Aliarvm Regionvm Qvæ ad imperium ufque Constantinopolitanū proten duntur. Bazilej (Švajčiarsko) : Andreas Cratander, 1530. 73 strán.
  • [80] NEČAS, Jaromír (ed.) Uherská Rus a česká žurnalistika – Neuzavírejte kruh našich neprátel! / Alois Kusák – Uherští Rusové do Československé republiky (Článok z Národních Listů z 19. dubna 1919). Užhorod (Podkarpatská Ruthénia), 1919. cca. 25 strán.
  • [81] NOTT, Josiah Clark; GLIDDON, George Robins. Types of Mankind (Ethnological Researches Based Upon the Ancient Monuments, Paintings, Sculptures and Crania of Races and Upon Their Natural, Geographical, Philological and Biblical History). Philadelphia (USA) : Lippincott, Grambo & Co., 1854. 738 strán.
  • [82] NOVÁK, J. V. A. P. Zátureckého Slovenské porekadlá. / Český lid – 15. května 1894, Číslo 5. Ročník III., Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Knihtiskárna F. Šimáček, 1894.
  • [83] O halické a uherské Rusi. / Časopis českého Museum (Swazek prwní). 17. ročník, Praha (Rakúsko-Uhorsko), 1843.
  • [84] OSIANDER, Lucas. Epitomes Historiæ Ecclesiasticæ Centuriæ Reliquæ IX. X. XI. XII. XIII. XIII. XV. Tübingen (Nemecko) : Georgium Gruppenbachium, 1604. cca. 520 strán.
  • [85] Our Story. New Jersey (USA) : Ukrainian National Association (UNA). Dostupné online: https://unainc.org/about-us/our-story
  • [86] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 217. Donnerstag den 9. September 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [87] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 263. Donnerstag den 14. November 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [88] PFEFFEL von KRIEGELSTEIN, Christian Friedrich. Letres à Monsieur Emile de Girardin, Rédacteur de La Presse, Sur la Question Polonaise (Juin 1848). Mníchov (Nemecko) : George Franz, Libraire, 1849. cca. 40 strán.
  • [89] Podkarpatská Rus – Časopis Společnosti přátel Podkarpatské Rusi 3/2023. Praha (Česká republika) : Společnosti přátel Podkarpatské Rusi, 2023. 14 strán.
  • [90] POLLARD, Alber Frederick. The Jesuits in Poland. Oxford (UK) : B. H. Blackwell + London (UK) : Methuen and Co.;, 1892. 100 strán.
  • [91] Provinzialnachrichten aus den Kaiserl. Königl. Staaten. / 20. Dezember 1786. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko), 1786.
  • [92] RANC, H. Les Slaves Catholiques. / L’ami de la Religion – Jeudi 26 Mai 1855, N° 5845. Paríž (Francúzsko), 1855.
  • [93] Reveue de Paris (Journal Critique, Politique et Littéraire) / 19. avril 1848, No. 151. Paríž (Francúzsko), 1848.
  • [94] REVYUK, Emil. Polish Atrocities in Ukraine (Compiled and Edited). New Jersey (USA) : United Ukrainian Organization of the United States, 1931. 513 strán.
  • [95] RICHARDS, Denis. An Illustrated History of Modern Europe (1789 – 1939). London, New York, Toronto : Longmans, Green and Co., 1943. cca. 340 strán.
  • [96] RICHTER, Franz Xaver Joseph. Cyrill und Method, der Slaven Apostel und Mährens Schutzheilige. Olomouc (Rakúsko-Uhorsko) : Aloys Skarnigl, 1825. 78 strán.
  • [97] ROBERT, Cyprien. Le monde Slave I. (Son Passé Son État Présent et Son Avenir). Paríž (Francúzsko) : Passard, Libraire-Éditeur, 1852. 374 strán.
  • [98] ROBERT, Cyprien. Le monde Slave II. (Son Passé Son État Présent et Son Avenir). Paríž (Francúzsko) : Passard, Libraire-Éditeur, 1852. 384 strán.
  • [99] ROBERTS, Kenneth Lewis. Why Europe Leaves Home (A true account of the reasons which cause central Europeans to overrun America, which lead Russians to rush Constantinopole and other unpleasant places, which coax Greek royalty and commoners into strange byways and hedges, and which induce Englishmen and Scotchmen to go out at night). (USA) : The Bobbs-Merrill Company, 1922. 356 strán.
  • [100] ROHRBACHER, René François. Histoire Universelle de L’église Catholique – Tome Vingt-Huitiéme (An 1802-1848). Liège (Francúzsko) : J.-G. Lardinois, Éditeur; 1849. 504 strán.
  • [101] RUDNYT͡SʹKYĬ, Stepan [aka Stepan Rudnytsky]. L’Ucraina e gli ucraini. Rím (Taliansko). Lega Nazionale Ucraina [Liga národná ukrajinská, pozn.], Lega per la Liberazione dell’Ucraina [Liga za oslobodenie Ukrajiny, pozn.], 1914. 33 strán.
  • [102] RUDNYT͡SʹKYĬ, Stepan [aka Stephen Rudnitsky]. UKRAINE – The Land and Its People (An Introduction to Its Geography). New York (USA) : Ukrainian Alliance of America, 1918. 370 strán.
  • [103] Russia’s Losses. / The Evening Telegraph – Thursday, September 2, 1905, N° 4388. Charters Towers (Austrália), 1915.
  • [104] SALVANDY, Narcisse-Achille de. Histoire de Pologne Avant et Sous Le Roi Jean Sobieski – Tome I. Paríž (Francúzsko) : A. Sautelet ET Cie, Libraires-Éditeurs, 1829. cca. 270 strán.
  • [105] SALVANDY, Narcisse-Achille de. Histoire de Pologne Avant et Sous Le Roi Jean Sobieski – Tome I. Brusel (Belgicko) : N.-J. Grégoir, V. Wouters et C°, Imprimeurs-Libraires; 1841. 332 strán.
  • [106] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1821. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Universitatis, 1821.
  • [107] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1899. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : S. Basilii Magni, 1899.
  • [108] SCHNITZLER, Johann Heinrich. La Russie, la Pologne et la Finlande (Statistique, Géographique et Historique). Paríž (Francúzsko) : Jules Renouard et C°; 1835. 744 strán.
  • [109] SCHNITZLER, Johann Heinrich. Histoire Intime de la Russie (Sous les Empereurs Alexandre et Nicolas et particulièrement pendant la crise de 1825 (Études sur L’empire des Tsars – Tome Premier). Paríž (Francúzsko) : Jules Renouard et C°; 1847. 519 strán.
  • [110] SCHNITZLER, Johann Heinrich. La Russie – Ancienne et Moderne (Histoire, Description, Moeurs). Paríž (Francúzsko) : H. Lebrun, Editeur; 1854. 65 strán.
  • [111] SCHWARTNER, Martin von. Statistik des Königreichs Ungern. Pešť (Rakúsko-Uhorsko) : Matthias Trattner; 1798. 606 strán.
  • [112] SPEER, Daniel. Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS, Vostellend Seinen wunderlichen Lebens-Lauff. 1683. 239 strán.
  • [113] Städtische Preßburger Zeitung / Nr. 73. Freitag, den 16. Juni 1848. Bratislava (Rakúsko-Uhorsko), 1848.
  • [114] STUPNICKI, Hipolit. GALICYA pod wzgledem topograficzno-geograficzno-historycznym. 2. vydanie, Ľvov (Haličšká Ruthénia) : A. J. Madfes i H. Bodek, 1869. cca. 180 strán.
  • [115] SULZER, Joseph Franz. Geschichte des transalpinischen Daciens, das ist: der Walachey, Moldau und Bessarabiens, im Zusammenhange mit der Geschichte des übrigen Daciens als ein Versuch einer allgemeinen dacischen Geschichte. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Rudolph Gräffer, 1781. 547 strán.
  • [116] SVEČUK, I. S. [aka И. С. Свѣчукій] + SVISTUN, F. I. [aka Ф. И. Свистун]. Матеріали по історії возрождения Карпатской Руси (Часть вторая) [Materīaly po istorīi vozroz͡hdenii͡a Karpatskoĭ Rusi / Materiály k dejinám obrodenia Karpatskej Rusi ((Druhá časť)] + Научно-литературный Сборникъ [Vedecký a literárny zborník.] Ľvov (Haličšká Ruthénia) : Haličsko-ruská Matica, 1909. cca. 170 strán.
  • [117] ŠEDIVÝ, E. Strbské a Popradské pleso. / Časopis turistů – V dubnu 1893, číslo 4. V. ročník, Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Klub českých turistův, 1893.
  • [118] The Bible of Every Land (A History of the Sacred Scriptures in Every Language and Dialect into Which Translations Have Been Made). Londýn (UK) : Samuel Bagster and Sons, 1851. cca. 420 strán.
  • [119] The Bible of Every Land (A History of the Sacred Scriptures in Every Language and Dialect into Which Translations Have Been Made). Londýn (UK) : Samuel Bagster and Sons, cca. 1860. cca. 480 strán.
  • [120] The Foreign Quarterly Review / Volume I. – 1827. Londýn (UK), 1827.
  • [121] The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI: Fuego, Tierra Del – Haddingtonshire). Londýn (UK) : Charles Knight and Co., 1838. 526 strán.
  • [122] TOBOLKA, Zdeněk V. Slovanský sjezd v Praze roku 1848. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : F. Šimáček, 1901. 289 strán.
  • [123] Topographische Beschreibung des Flusses Poprad, oder Poper in der Zips. / Ungrisches Magazin, oder Beiträge zur ungrischen Geschichte, Geographie, Naturwissenschaft, und der dahin einschlagenden Litteratur – Zweyter Band. Preßburg (Rakúsko-Uhorsko) : Anton Löwe, 1782.
  • [124] Über die Armenischen Bewohner der östreichischen Monarchie. / Archiv für Geographie und Statistik Ihre Hülfswissenschaften und Literatur mit vorzüglicher Rücksicht auf die österreichischen Staaten – Zweiter Band, Siebentes Stück. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Verlage des Kunst- und Industrie-Comptoirs, 1803.
  • [125] Vaterländische Blätter für den österreichischen Kaiserstaat / 23. September, 1808. (Rakúsko-Uhorsko), 1808.
  • [126] VOWLES, Hugh P. Ukraine and Its People. Edinburgh (Škótsko) : T. and A. Constable Ltd. at the University Press, 1939. 224 strán.
  • [127] WINDISH, Karl Gottlieb von. Geographie des Königreichs Ungarn – Zweiter Theil. Preßburg (Rakúsko-Uhorsko) : Anton Löwe, 1780. 322 strán.
  • [128] Zugebe zu den Göttingischen gelehrten Anzeigen / Den 13. April 1782, 15tes Stück. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko), 1782.
  • [129] Žurnál Ministerstva verejného školstva [Журналъ Министерства народнаго просвѣщенія] / Časť CLVIII., 1871. 4. dekáda, Petrohrad (Veľké Rusko) : V. I. Golovin, 1871.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/polemika-o-ruthenoch-rusnakoch-rusinoch-strucny-prehlad-historickych-zaznamov/