MYTOLÓGIA Značka
Stránka 1 z celkom 2 stránok.
Dokopy: 42 článkov.
▐ Zverejnené: 07/05/2026
![]( "Severská mytológia: Odin – boh múdrosti, života a smrti, sprievodca ľudských duší, so svojimi vernými spoločníkmi – Huginn a Muninn, Geri a Freki (1900)")
Základný popis
Odin – nie ako búrlivý bojovník Valhally, ale ako tichá postava, strážca. Sedí tu na svojom tróne. Jeho tvár nesie vrásky času – mapu príbehov roznášaných vetrom do celého sveta. Jeho oči vidia to, čo tie ľudské nikdy nezmôžu: cesty ľudských osudov prepletených priadzou smrti…
« Severská mytológia: Odin – boh múdrosti, života a smrti, sprievodca ľudských duší, so svojimi vernými spoločníkmi – Huginn a Muninn, Geri a Freki (1900) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Príroda – Vidiek – Folkór – Pohanstvo – Mytológia – Rozprávka – Národ – Rodoľubstvo
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: LITCHFIELD, Mary Elizabeth. The Nine Worlds (Stories from Norse Mythology). Boston (USA) a Londýn (Anglicko) : Ginn & Company, 1900.163 strán.▐ Zverejnené: 06/05/2026
![]( "Zvyky a tradície Srbska: Privolávanie dažďa a Dodola / Perperuna – Pohanský rituál Slovanov z Balkánu (Friedrich August Schlegel)")
Základný popis
Dodola / Perperuna – pomenovania evokujúce silu prírody. Nie sú to len názvy niektorého z božstiev, sú priamou personifikáciou ľudskej túžby po vode v obdobiach sucha, modlitbou za úrodnú zem, nádejou na prežitie komunity. Takéto starodávne rituály neboli iba magické praktiky – boli hlboko zakorenené v každodennom živote ľudí, spojené s ich prácou na poliach, rodinnými tradíciami a strachom z hladu, ktorí neraz končil smrťou niektorého člena rodiny. V dnešnom svete, odtrhnutom od rytmov sezón, ktorý sa čoraz viac presúva za obrazovky mobilných telefónov, do prostredia chladných technológii, nám tento obraz rozpráva príbeh o našej zabudnutej podstate a nemennej závislosti od darov zeme.
« Zvyky a tradície Srbska: Privolávanie dažďa a Dodola / Perperuna – Pohanský rituál Slovanov z Balkánu (Friedrich August Schlegel) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folkór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / 8. augusta 1892 [8-го августа 1892] (Zväzok 48 [XLVIII.] – No. 1229). 24. ročník [XXIV.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1892.▐ Zverejnené: 05/05/2026
![]( "Tradičné stavanie mája a tanec okolo neho v Sedmohradsku / Transylvánia (1907)")
Základný popis
Unikátne zdokumentovanie zvykov ľudovej kultúry z obdobia Rakúsko-Uhorska. Odraz mnohých generácií, ktoré krúžili okolo „tohto istého“ stromu. Pripomienka toho, ako naši predkovia žili v nezlomnom súlade s prírodou a niekedy sa s ňou, i takýmto spôsobom, snažili „vyjednávať“.
« Tradičné stavanie mája a tanec okolo neho v Sedmohradsku / Transylvánia (1907) »
ZNAČKY: Umenie – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Street photography – Pouličná fotografia – Jar – Príroda – Vidiek – Folkór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Rakúsko-Uhorsko
UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jej ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Die Gartenlaube – Illustriertes Familienblatt / Nr. 12, 1907. Leipzig (Nemecko) : Ernst Keil, 1907.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/tradicne-stavanie-maja-a-tanec-okolo-neho-v-sedmohradsku-transylvania-1907/
▐ Zverejnené: 28/04/2026
![]( "Judášsky groš: Pani Smrť sleduje zbohatlíka, ktorý prepočítava peniaze, pričom netuší, že mu už dávno uplynul – pre jeho žitie, presýpacími hodinami vymeraný – čas… (De Vmnbrarvm Regni Novem Portis, 1666)")
Základný popis
Obrázok rozprávajúci večný príbeh o človeku, ktorý si myslí, že je pánom svojho osudu, ale v skutočnosti je len otrokom vlastnej skazenosti, ochoty zapredať hocikoho a hocičo, zradiť akýkoľvek mravný ideál pre aspoň čiastočné uchlácholenie zakrpatenosti. Títo „krtkovia ľudských komunít“, ktorí po sebe zanecháva len „kopčeky hliny“, znivočené spoločenstvá a rodiny, sa snažia nahromadiť viac a viac, dostať sa do „vysokých pozícii“, preberajú váženosť a stotožňujú seba s týmito „pozíciami“, pretože z hľadiska úrovne rozvoja vlastných osobnosti nemajú, čo ponúknuť, snažia sa vybudovať si takto navôkol seba hradby nedotknuteľnosti svojej malosti, pričom po nich zvyčajne ostane len ďalšia generácia primitívov, pokračujúcich v obdobnom spôsobe života, a tak až takýto zadubenec zdochne, v tom okamihu sa vždy dokonalo napĺňajú slová o tom, ako „mŕtvi pochovávajú mŕtvych“…
« Judášsky groš: Pani Smrť sleduje zbohatlíka, ktorý prepočítava peniaze, pričom netuší, že mu už dávno uplynul – pre jeho žitie, presýpacími hodinami vymeraný – čas… (De Vmnbrarvm Regni Novem Portis, 1666) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Mytológia – Slovensko – Liberálna demokracia – Neoliberalizmus – Politický katolicizmus – Progresivizmus – Smerohlasizmus – Zuzana Čaputová – Vojna – Neokolonializmus – Chudoba – Smrť – Výmena obyvateľstva
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: De Vmnbrarvm Regni Novem Portis (Sic Luceat Lux). Venetiae [Benátky, pozn.] (Taliansko) : Aristidem Torchiam, 1666. 10 listov.▐ Zverejnené: 25/04/2026
![]( "Slovanská mytológia: „Leshy“ / „Lesnik“ – Lesný duch (lesoduch), lesný muž (Nikolay Karazin, 1874)")
Základný popis
Tam, kde slnečné lúče len veľmi neochotne prenikajú cez husté koruny vysokých stromov, v týchto tmavých tieňoch a zákutiach lesného kráľovstva žije jeho starostlivý panovník, strážca a verný ochranca, záhadná postava slovanskej mytológie, lesný muž, azda lesný duch – „Leshy“, ktorý dozerá na každého návštevníka týchto posvätných priestorov a dožaduje sa znamenitej úcty k prírode. Ak niekto nekoná podľa tejto zásady, takého „Leshy“ okamžite – a hrozivo – strestá…
« Slovanská mytológia: „Leshy“ / „Lesnik“ – Lesný duch (lesoduch), lesný muž (Nikolay Karazin, 1874) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Príroda – Vidiek – Folkór – Pohanstvo – Mytológia – Rozprávka – Národ – Rodoľubstvo – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Niva [Нива] / No. 10 – 1874. Petrohrad (Ruské cisárstvo) : Adolf Fyodorovich Marx Publishing and Printing Company, 1874.▐ Zverejnené: 25/04/2026
![]( "Waleský folklór: Gwyllion – Legenda o starej žene z hôr, ktorá sa snaží zmiasť pocestných (Thomas Henry Thomas, 1880)")
Základný popis
„Gwyllion“ – viac ako povera predávaná z generácie na generáciu? Alebo len zrkadlenie – projekcia vlastných obáv? Niekde hlboko vo waleských horách sa už po stáročia – vraj – prechádza postava stareny, ktorá sa snaží zmariť ľudské životy…
« Waleský folklór: Gwyllion – Legenda o starej žene z hôr, ktorá sa snaží zmiasť pocestných (Thomas Henry Thomas, 1880) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – Príroda – Vidiek – Folkór – Pohanstvo – Mytológia – Rozprávka – Národ – Rodoľubstvo
« „Gwyllion“ sú ženské víly s desivými vlastnosťami, ktoré strašia po opustených cestách vo waleských horách a zvádzajú nočných tulákov. Do istej miery pripomínajú Hekaté [Hecate, pozn.] z gréckej mytológie, ktorá sa vznášala na búrke a bola čarodejnicou hrôzostrašného vzhľadu. Waleské slovo „gwyll“ sa používa v rôznych významoch na označenie tmy, tieňa, súmraku, čarodejnice, víly a škriatka, ale jeho špecifický význam sa vzťahuje práve na tieto horské víly s pochmúrnymi a škodlivými móresmi, na rozdiel od „Ellyllon“ z lesných čistiniek a roklín, ktoré sú zvyčajne dobrotivé. „Gwyllion“ nadobúdajú výraznejšiu individualitu pod inými menami… […] …v prestrojení strašila na hore Llanhyddel v Monmouthshire. Bola to postava chudobnej starej ženy s podlhovastým štvorhranným klobúkom, popolavými šatami, zásterou prehodenou cez plece, s hrncom alebo dreveným krčahom v ruke, s akým si chudobní ľudia zvyknú chodiť po mlieko, vždy idúca pred pocestným a niekedy naň kričiaca… […] Tí, ktorí mali to šťastie naraziť na takéto zjavenie, či už v noci alebo počas hmlistého dňa, tí sa takmer vždy stratili, hoci cestu, po ktorej šli poznali dokonalo. Niekedy začuli jej výkrik… no nikoho navôkol nevideli. Dokonca aj obyvatelia žijúci v blízkosti tejto hory, idúc v noci po uhlie alebo vodu, aj týchto zvykne preľaknúť hlasitý nárek v ich blízkosti, no hneď nato ho počujú odniekiaľ z diaľky, akoby bola [táto dáma] odrazu na opačnej hore, niekde vo farnosti Aberystruth. […] Keď sa ľudia po prvýkrát stratili a uvideli ju pred sebou, zvykli sa k nej ponáhľať a snažili sa ju dobehnúť, domnievajúc sa, že je to žena z mäsa a kostí, ktorá ich môže naviesť na správnu cestu; nikdy ju však nedokázali dobehnúť a ona sa nikdy neotočila; takže ešte nikto nikdy nevidel jej tvár.
(s. 49-50) » PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: SIKES, Wirt. British Goblins – Welsh Folk-lore, Fairy Mythology, Legends and Traditions (with Illustrations by T. H. Thomas). Londýn (Anglicko) : Sampson Low, Marston, Searle & Rivington; 1880. cca. 444 strán.▐ Zverejnené: 12/04/2026
![]( "„500“: Liber Sapientiæ –Secreta Naturæ")
Základný popis
Článok s poradovým číslom – 500. Liber Sapientiæ. Kľúč, ktorý odomyká komnaty zabudnutej múdrosti. Príbeh vzostupu a nekonečnej túžby po poznaní. Kombinácia gotickej estetiky s prvkami filozofie a mystiky. Postava vznášajúca sa k oblakom – putujúca k mesiacu – nie je len akýmsi cestovateľom, je to metafora pre ľudskú dušu, ktorá sa pokúša povzniesť svoj pohľad nad horizont každodennosti. Je to tichá rebélia voči gravitácii tradičnej prostoduchosti.
« „500“: Liber Sapientiæ –Secreta Naturæ »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Hudba – Video – Citát – Inšpirácia – Filozofia – Etika – Psychológia – Kresťanstvo – Mytológia – Alchýmia – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Pokora – Služba – Výchova – Vzdelanie
« „Vedrai cose
[Uvidíte veci,]
che gli altri non vedono
[ktoré nik iný nevidí]
e saprai qualcosa
[a budete vedieť niečo,]
che nessun altro sa.
[čo iní… ani len netušia.“] »
– (Il Segreto del Sahara, 1988)AUDIO-VIDEO: Il Segreto del Sahara, 1988 (Youtube)
PREKLAD: © Bystroumný
AUTOR ILUSTRÁCIE: © Bystroumný
Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/500-liber-sapientiae-secreta-naturae/
▐ Zverejnené: 01/04/2026
![]( "Veľkonočné maľované vajíčka ako symbol „vnove pučiaceho“ života: Pohanská minulosť a tradičné zvyky Slovanov, Slavianov (Socháň – Slovenské pohľady, 1887)")
Základný popis
Veľká noc – sviatok plný symboliky, ktorý v sebe ukrýva odraz pohanskej minulosti našich predkov a ich hlbokú úctu k prírode. V roku 1887 Pavol Socháň, vo svojom článku pre „Slovenské Pohľady“, rozkrýva tajomstvo veľkonočných maľovaných vajíčok, nielen ako krásny ľudový artefakt, ale aj ako posvätnú ozvenu pučiaceho života a materstva.
« Veľkonočné maľované vajíčka ako symbol „vnove pučiaceho“ života: Pohanská minulosť a tradičné zvyky Slovanov, Slavianov (Socháň – Slovenské pohľady, 1887) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Jar – Príroda – Materstvo – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Galícia – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni
« Veľkonočné maľované vajíčka.
Pohanskí predkovia naši zbožňovali prírodu. Každý jej nevyzpytateľný zjav budil v nich obdiv a úctu. Tak povstalo božstvo, povstaly povery. Náhľadom a citom svojim výrazu dávali v slávnosťach a jejich obradoch, povesťach, piesňach, hrách atď. Takýchto zvykov a pover z pohanskej mythologie zachovalo sa mnoho až na naše dni.
Dosiaľ zachovaný zbytok pohanského mythu je i oslavovanie prebúdzajúceho sa jara, s ktorým nastáva nové svetlo, nový život, úroda a hojnosť v prírode. Veľkonočnú slávnost zapríčinilo víťazstvo teplej, letnej moci nad mocou chladnou, zimnou. Takýto prejav prírody znázornilo si ľudstvo dramaticky a utvorilo si hry, baby a symboly. Kresťanské duchovenstvo úmyselne ponechalo národom mnohé zvyky pohanské, alebo jich nahradilo novými náboženskými slávnosťami, alebo jich aspoň do spojenia s nimi priviedlo.
Pohanské obyčaje, ktoré sa na pohanskú slávnosť vzťahujú, preniesly sa i do našej Veľkej noci, avšak behom času buďto vytvorené boly, alebo samy sebou vymizely. Pohanská slávnosť pri vzniku jara pozostávala, jak nám to i naše dosiaľ zachovalé zvyky na Slovensku svedčia, z toho, že zimu jako babu (Morenu, Mamurienu) ustroja zo starých šiat a slamy, vztýča ju na žrďku a nesú so spevom dolu dedinou k rieke lebo močiaru, kde ju roztrhajú a do vody hodia; na to slávi sa donášanie nového jara. Kresťanské duchovenstvo netrpelo tento zrejme pohanský obyčaj na samú Veľkú noc, preto preložený bol do prostried pôstu na smrtnú a kvetnú nedeľu. Avšak predsa mnohé pohanské zvyky z tejto slávnosti pestujú sa dosiaľ na Veľkú noc.
Na tento sviatok na svitaní načierajú ľudia vodu z potoka, ktorá má na nejaký čas zázračnú liečivú moc, tak že zachráni mladým ľuďom pleť od vrázkov a od pieh a vyhojí mnohé nemoce. Naše dievčatá zjednávajú si krásu tým spôsobom, že za svitania v potoku umývajú sa.
Niekde chodia niekoľkí parobci spolu hneď za zory, prekvapujú frajerky svoje vo spaní a oblievajú jich vodou, lebo hádžu do potoka, alebo vyvedú ku studni. Deje sa to obyčajne násilne, aspoň deva musí sa statočne brániť. Keď mládencom odolá a vymkne sa jim z hrsti, majú z toho posmech a ona slávu.
Na Pokučí [Pokutie, pozn.] v Haliči shromaždujú sa spríbuznené dorastlé devy pred východom slnca a idú ku riekam a rybníkom. Tam očakávajú príchod zornice. Jaknáhle táto ukáže sa na obzore, zhadzujú zo seba všetky šaty, skočia do vody, rozpustia vlasy z vrkočov a každá na východ obrátiac sa, volá:
„Vodane! na tobi rusu kosu (vrkoč),
daj mini divoču krásu;
daj krásu denyci,
by’m bula borzo mołodýci.“V Lužici dievčatá naberajú si vody do nádob a umyjú sa doma; na ceste ku potoku nesmie žiadna ani hlesnúť. V Čechách kúpajú sa i mládenci,aby boli silní. V Haliči kúpajú sa ostatne aj vydaté ženy, ba docela, vraj, i baby, ale z príčin podstatne iných. Dievky púšťajú svoje vlasy po prúde, a podávajúc jich Vodníkovi robia to asi z tej príčiny, jako dievky moravsko-slovenské, ktoré jich na veľký piatok pod vŕbami rozčešávajú, aby maly vlasy dlhé.
Malí chlapci pripravujú si barvenú a voňavú „vôdku“ do sklenice alebo džbanku a chodia za rána svoje rovesnice oblievať („kúpať”), za čo dostávají jako odmenu peniaz alebo koláče, ovocie a — maľované vajíčka. Ale aj starší mužskí oblievajú v dome a inde ženské mladé i staré. Miesto kúpačky je v obyčaji na mnohých stranách „šibačka“ prútami, trstenicami alebo pletenými korbáčikami. V niektorých dedinách v Haliči zapaľujú na Veľkú noc na cintorínoch ohne, ktoré hasia na úsvite alebo dopoludnia nasledujúceho dňa.
Netreba dokladať, že kuchyňa na Veľkú noc mnoho dobrého pripravi. Pečú sa koláče, robia klobásy, smaží sa pečienka, varia sa vajcia. V Čechách pečú sa „mazance,” v Haliči „paski” (paschy). V mnohých slavianskych zemiach bývajú na Veľkú noc pravé hody.
Avšak ku najcharakteristickejším pozostatkom pospolitých veľkonočných zvykov patria veľkonočné vajcia. Nielen že vajcia primerane hodia sa jako symbol prebúdzajúceho sa života vtákov do jari, ale je to najvýmluvnejší symbol zo svojho úkrytu vnove pučiaceho sa jarného života vôbec. Nie je to tedy nahodilé, že východní Slaviani vianočné vajcia do chrámu prinášajú a kňazmi posviacať si dávajú a že si známi medzi sebou vajcia na poly delia a požívajú. (Vajcia tieto obyčajne maľujú sa a všelijak ozdobujú, čo na sviatočnú úpravu bezbarevných sliepačích vajec poukazuje. Ostatne pestrosť znamená naproti jednotvárnosti zimnej jarnej symboliku.)
Vajcia varia sa na tvrdo a barvia sa rozmanitými látkami. Ľud zná od zelenej trávy počínajúc celý rad barvidiel prirodzených. Ornamenty, jakými ľud slaviansky veľkonočné vajcia podľa dávneho spôsobu pečlive ozdobuje, sú nielen interessantné a originálne, ale i pre naše ornamentálne umenie vôbec veľmi dôležité. Ony konajú znamenitú službu pri porovnaniach s ornamentami inej techniky, ktorým náramne podobajů sa a jich dopĺňujú, ale i mnohé motívy nám objavujů, ktoré inde nenachodíme. Dôležite sú i z toho ohľadu, že v mnoných krajoch, kde ľud zabudol alebo ani nevedel vyšívať, dovede veľmi krásne vajcia ornamentovať.
Prostriedkov k takému zdobeniu vynášiel si ľud veľmi mnoho. Najstarší spôsob je maľovanie („písanie“) drievkom a nanášanie vosku pomocou brka alebo ostrokončitej rúročky na miesta, ktoré sa pred základnou barvou zachrániť majú. Jednoduchší sposob je škrabanie špendlíkom, ihlou alebo nožíkom; najnovši je však lebtanie lučavkou (Scheidewasser).
Barvitosť býva veľmi rozmanitá a rôznych odtienkov, tak tiež i ornamenty sú rozličného druhu a prekrásnych motívov. Najrozšírenejšie lebo najľahšie sú ornamenty lineálne a geometrické, ktoré sa nápadne shodujú s ornamentami vyrezávanými do dreva, práve tak, jako s ornamentami vypilovanými, vypaľovanými a olovom vylievanými „karbíkami.“ Niektoré takéto vajcia vypadajú jako slabý relief, iné zase prekvapují svojou malebnou a krásne súladnou mosaikou. Veľmi obľúbené sú pravidelne stylisované motívy rastlín, menovite roztomilé sú tulipány, klinčeky, ruže, jabĺčka, ktoré sú úplne podobné vyšívaným. Kohúti, orly, pávy, jelene, baránky, kone a iné živočíchy rady zobrazujú naše národné umelkyne, tak tiež i rozličné ľudské figúry, celé milostné prejavy. Srdce hrá veľkú rollu a pečlivo prevedené býva zvlášte vtedy, keď má niečo takého prezradiť, čo ústa nie sú tak ľahko vstave urobiť. Časté sú i osobné mená, porekadlá, pesničky, zdravice, verše, pravda nie bez úhony kaligrafickej a orthografickej.
Vajcia takto upravuje si najviac mládež, ale obyčajne, jako je to i s vyšívaním, s ktorým „švadlený“ alebo „švajky” najviac sa zaoberajú preto i najkrajšie prevedú, i v tomto páde dávajú si takýmto zkúseným a vycvičeným dievkam a ženám vajíčka „vypisovať“, za čo jim jako odmenu všeličo „do domu“ dávajú, už či sú to vajcia, strova, múka alebo niečo podobného, alebo platia sa jim peniazmi.
Dnes krásny zvyk tento zaniká. Na úpadok poukazuje i priliepanie v sklepe kúpených obrázkov na vajíčka, ba ujímajú sa už i z papieru, cukru, čokolády napodobňované. Maľovanými vajíčkami odmeňujú devy svojich „kupačov.“ Preto v každom dome, kde majú dievča, stojí na stole misa s nakopenými maľovanými vajcami, ktorými kupáčov podeľujú. A síce dľa toho, kto je príbuznejší, známejší alebo milší, obdrží viac a krajších (a môže si i sám vybrať), jako „vzdialenejší.“ Pre „vítaných“ alebo tých najmilšich, nádejných nachystajú tie „najonakvejšie.“ Svojmu frajerovi pripraví deva to nanajkrajšie vajíčko a dáva mu ho „ukradomky.“ Maľovanie a rozdeľovanie velikonočných vajec je zvykom mnohých národov. Ornamentovanie však nikde nie je tak rozšírené a do istého stupňa dokonalosti vyvinuté, jako u Slavianoν.
P. B. Socháň. »
ZDROJ: SOCHÁŇ, Pavol. Veľkonočné maľované vajíčka. / Slovenské pohľady (Ilustrovaný časopis pre literatúru, vedu, umenie a politiku) – 25. júna 1887, Číslo 6. 7. Ročník. Turčiansky Sv. Martin (Rakúsko-Uhorsko), 1887.▐ Zverejnené: 31/03/2026
![]( "Vajnorské dievčatá a chlapci pre farou vo Vajnoroch (1907)")
Základný popis
V tomto článku odkrývame zabudnuté ozveny jari prostredníctvom svedectiev zaznamenaných v niekdajšom časopise „EVA“. Spoznajte detskú radosť z prvej jarnej piesne, farebný svet maľovaných kraslíc a úctu ku kresťanskej tradícii Kvetnej nedele. Objavte symboliku „zimnej pani“ a jej spojitosť s pohanskými koreňmi slovenského folklóru. Tento článok je poetickou cestou do srdca Slovenska, kde sa prelínajú viera, národná kultúra a harmónia s prírodnými cyklami.
« Kvetná nedeľa a Vajnory v roku 1907 »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko
« Zvláštní radosti a potěchy zažili jsme s vajnorskými dětmi v poledne a odpoledne na Květnou neděli. Co mi Juriga [kňaz Ferdinand Juriga – slovenský národný buditeľ, pozn.] v dopise sliboval, vyplnilo se. Byli jsme právě u oběda, když před farou nastal jakýsi šum a ruch a za chvíli zazněl dětský zpěv:
„Veľká noc má milá;
kdes tak dlho bola?
V záhrádke zelenej
ruky, nohy myla,
aj venečky vila
z bilej růže červenej,
aj z modrej ľalije, alleluja.Pozdrav nás Maria,
ty’s krokom kročila,
syna porodila,
syna Jezu Krista
ó Matičko čistá.Ó vtáčku, vtáčku,
moj milý Bože,
ke by si ty moj bol,
nedala by ta, moj,
moj milý Bože,
po poli lietat’,
lež bych ťa dala,
moj milý Bože,
do klietky sedat’.“Po tom zpěvu vyšli jsme před faru a zde plno dětí, děvčátek, které stály před farou seskupeny kolem máječku, pestro ozdobeného pentlemi, řetězci papírovými a hlavně kraslicemi prázdnými (vyfouknutými) a všelijak zdobenými. Kraslice tyto náležej mezi úpadkové, nejsouce malovány ani rýsovány, nýbrž rozličnými pestrými látkami a hlavně „pukem“ (duší z bezu) obkládány. Ale i tato úprava jest originelní a zvláště půvabnou se jeví na červených srdcích, které děvčátka při tomto obřadném zvuku odevzdávají hlavně p. farářovi a p. rektorovi (učitele). »
![]( "Vajnorskí šuhaji a speváci pred školou (1907)")
![]( "Mládež vajnorská pred farou s kňazom Ferdinandom Jurigom (1907)")
![]( "Tri vajnorské matky so svojimi deťmi (1907)")
![]( "Vajnorské dievčatka s „kozlátky“ („kočičkami“), bahniatkami (1907)")
![]( "Vajnorské dievčence – apolenky vajnorské (1907)")
UPOZORNENIE: Fotografie retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila ich ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: EVA – Sborník pro vzělání, umění a zábavu / Květen-Červen, Číslo 3. 4. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1907. Digitalizovali: Österreichische Nationalbibliothek Wien (Rakúsko).Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/kvetna-nedela-a-vajnory-v-roku-1907/
▐ Zverejnené: 30/03/2026
![]( "Kvetná nedeľa (Igor Pálmayi, 1935)")
Základný popis
Kvetá nedeľa nie je len kresťanskou tradíciou. Ako to už býva, na Slovensku – ale aj v ostatných slovanských, prípadne geograficky a kultúrne blízkych krajinách – zahŕňa taktiež mnohé zvyky súvisiace s pohanstvom a vierou v rôznorodé prírodné sily. Takto sa Kvetná nedeľa stáva i dnes echom predkov – dávnych Slovanov (v tom našom prípade), ktorí tak ako my dnes, rovnako i oni v minulosti, slávili nové „rozkvitnutie života“ všade navôkol.
« Kvetná nedeľa (Igor Pálmayi, 1935) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko
« Deň sv. Jozefa je predzvesťou jari a po ňom najbližšia nedeľa Kvetná je prívetom jari. Kvetná nedeľa má názvisko od kvitnúcich vetvičiek (kočičiek), ktoré sa v ten deň svätia na pamiatku príchodu Pána do Jeruzalema, pri ktorom ľud ho oslavoval a prestierajúc svoje rúcha na zem, radostne ho vítal, hádžúc mu na cestu rozkvitlé vrbové prútie.
Na Kvetnú nedeľu pred každým kostolom, pred každým obchodom predávajú ženičky jarné kvieťa, ktoré v kostole posvätené, domov sa odnášajú ako prvá, posvätená zvesť jari a božieho požehnania. Zvlášte ľud vidiecky kladie toto kvieťa za obrážteky, do stodoly, do zbožia, a sena, aby chránily úrodu pred skazou. Domácí príbytok chrania od choroby, bied a hladu a niekde tiež zjedia posvätené mačičky, aby sa uchránili od zleј choroby. Jie sa na lačný žalúdok, to vraj nikdy nepríde na nich zimnica. Táto viera a zvyk oslavovať príchod Krista je rozšírená na celom svete a na Kvetnú nedeľu teší sa mládež i stárež kresťanská.
Na Slovensku v niektorých krajoch, kde sa ešte zadržujú tradičné obyčaje, vychádzajú dievčence z domu s pristrojeným „novým letom“ t. j. s vrbovou vetievkou alebo smrekovym stromčekom, ozdobeným partami a vyfuknutými kraslicami a za veľkého jasotu a nadšenia vynášajú z dediny ďaleko za humná a tak vítajú nové leto. Tento pekný zvyk snúbi sa ešte s inou radostou, ktorá čo chvíľa nadchodi: sú to veľkonočné oblievačky, najväčšia radosť vidieckej mládeže. To každé dievča musí byť vykúpané, inaк by ani nevedelo, že sú sviatky. No Kvetná nedeľa je tu, kiež aj s ňou príde nádej na skutočné požehnania, ktoré je našmu svetu toľme
treba. » ZDROJ: PÁLMAYI, Igor. Kvetná nedeľa. / Hvězda československých paní a dívek – Číslo 15 (499), 1935. Praha (Česko-Slovensko) : Melantrich, 1935.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/kvetna-nedela-igor-palmayi-1935/
▐ Zverejnené: 30/03/2026
![]( "„Lidové obyčeje na květnou neděli…“ (Vídeňské noviny, 1939)")
Základný popis
Vydajte sa s nami do archívu „Vídeňských novín“ a objavte zabudnuté zvyky – od spievajúcich detí na Kolínsku, až po „smrtku“ pripomínajúcu pominuteľnosť života…
« „Lidové obyčeje na květnou neděli…“ (Vídeňské noviny, 1939) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania
« Lidové obyčeje na květnou neděli, ač jsou hodně staré, udržely se v mnohých krajích až na naše dny.
Na Kolínsku v Čechách chodí ráno na květnou neděli děti po staveních a zpívají: „Květná neděle, květná neděle, kdes tak dlouho byla? U studánky, u studánky ruce, nohy myla. Čím sis je utírala? Šátečkem, lístečkem, abych byla bílá. Svatý Petr z Říma nese flaši vína, abychom se napili. Pána Boha chválili. Nám, nám, lhoteckým pannám. Každé děvčátko nosí „líto“, malý smrkový stromek, ověšený barevnými stužkami a papírky.
V okolí Police n. M. se nosí na květnou neděli „líto“, okrášlené pentlemi, vejdumky a mašlemi z barevného papíru. Děvčata chodí stavení od stavení a zpívají: „Na tu květnou neděli…“ Někde se nosí podnes také „smrtka“, z bílých hader zhotovená loutka, při čemž se zpívá: „Smrt chodí po vsi…“ jako na smrtnou neděli.
V Určicích na Moravě na květnou neděli děvčátka obcházejí po staveních se stromečkem, nastrojeným barevnými papíry, a zpívají: „Květná neděla, gdes tak dlóho byla? U studynky, u lubinky nohy, ruce myla. Čím’s jich utírala? Šátečkem, vínečkem, modrém papířečkem. Pojte, dívke, z lóke, neste miso móke, par vajíček od slepíček, něco másla od kraviček a ve, paní matíčka, předéte nám ze dvě, šak se vám to zende. Zhořela nám fára blízko pivovára, král je nemocné, králka rozochcaná. Co my máme dělatí? My musíme žebřati. Pochválen bud’ Ježíš Kristus.”
Na květnou neděli světí se kočičky, koťátka, někde též beránky zvané.
Na Dačicku v západní Moravě přidávají ke kočičkám na svečení jasanu. Na boží hod velikonoční položí se jasan do sklepa, aby vyhubil všechnu jedovatinu. Lidé polykají svěcené kočičky od bolení v krku, od zimnice a jiných nemocí. Kde jsou svěcené kočičky, tam nemůže uškodit žádné zlo, ani nemoc, ani oheň, krupobití nebo boží posel – blesk. Když se na květnovou neděli za průvodu s kočičkami před knězem dveře chrámové zavrou a on za nimi zpívá, bývají všechny poklady otevřeny, protože zlí duchové musejí poslouchat, co se kněz modlí a zpívá. Když pak udeří křížem třikrát na dveře, odejdou duchové zase na stráž k pokladům.
(s. 5) » ZDROJ: Vídeňské noviny – Orgán Čechů v zemi Rakouské / 1. března 1939 – Číslo 39. 6. Ročník. Viedeň (Rakúsko), 1939.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/lidove-obyceje-na-kvetnou-nedeli-videnske-noviny-1939/
▐ Zverejnené: 29/03/2026
![]( "„Hosanna!“ – Vstup Ježiša Krista do Jeruzalema: Niekdajšia Kvetná – Palmová nedeľa v Somersete / Anglicko (1920)")
Základný popis
Nechajte sa preniesť do poetického Somersetu na prelomí 19. a 20. storočia. Kvetná nedeľa, deň triumfálneho vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema, sa tu pretavuje do živých ľudových tradícií a dávnych zvykov. Zaspomínajme spoločnej na dobu, kedy malý chlapec držal v ruke prútik vŕby a jeho starý otec mu pošepkal príslovie, ktoré dodnes rezonuje v jeho spomienkach. Príslovie tak kruté, no zároveň tak poetické: „Kto nemá v Kvetnú nedeľu v ruke palmu, tomu treba ruku odseknúť.“
« „Hosanna!“ – Vstup Ježiša Krista do Jeruzalema: Niekdajšia Kvetná – Palmová nedeľa v Somersete / Anglicko (1920) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo
« Istý korešpondent píše: „Spomínam si, ako som ako chlapec počul od svojho dedka staré príslovie: ‚Kto nemá na Kvetnú nedeľu v ruke palmu, tomu treba ruku odseknúť.‘ Predpokladám, že išlo o slovnú hračku… Kvetná nedeľa je deň, kedy si pripomíname triumfálny vstup nášho Pána do Jeruzalema, päť dní pred Jeho utrpením. Vo veľkej časti kresťanského sveta sa tento deň oslavuje sprievodom s „palmami“. Niektorí autori tvrdia, že tento obrad pochádza už zo 4. storočia, a uvádzajú, že práve naň narážal sv. Cyril Jeruzalemský [jeruzalemský biskup, pozn.] Vieme však, že tento obrad sa určite praktizoval v 5. storočí. Kvetná nedeľa si stále zachováva svoje meno v kalendári Anglikánskej cirkvi, ale sprievod s palmami bol zrušený za vlády Eduarda VI. Prútik kvitnúcej vŕby nazývaný „palma“, sa používa ako náhrada za skutočnú palmu a v dávnych časoch sa v Somersete hovorilo, že ten, kto nemá počas Kvetnej nedele v ruke „palmu“, musí prísť o ruku. V našom kraji existuje aj ďalšie staré príslovie, že ak v Kvetnú nedeľu jasne svieti slnko, bude i neskôr veľa pekného počasia, hojnosť obilia a iných plodov zeme.
(s. 102) » PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: WATSON, W. G. Willis (ed.) Calendar of Customs, Superstitions, Weather-lore, Popular Sayings, and Important Events Connected with the County of Somerset. (Anglicko) : Somerset County Herald, 1920. 521 strán.▐ Zverejnené: 29/03/2026
![]( "Vítanie jari: Kvetná – Palmová nedeľa a tradičné zvyky u Slovanov (1922)")
Základný popis
Kvetná nedeľa, tichá predzvesť Veľkého týždňa, je oslavou prebúdzajúcej sa prírody a hlboko zakorenených tradícií. Náš článok vás zavedie do sveta staroslovanských zvykov, ktoré odrážajú harmóniu človeka s prírodou a silnú vieru v jej magické sily.
« Vítanie jari: Kvetná – Palmová nedeľa a tradičné zvyky u Slovanov (1922) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Umenie – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania
POZNÁMKA: Ako ilustračný obrázok je použitá historická fotografia, ktorá zachytáva podobu „vítania jari“ v Tešinsku / Tešínske Sliezsko.
« NEDEĽA PALMOVÁ U VIDIECKEHO ĽUDU
Vidiecky ľud žije úplne iným životom ako my. Žije predovšetkým [v súlade] s prírodou a táto k nemu prehovára počas každého obdobia roka, ba dokonca aj každú hodinu dňa i noci svojím tajomným jazykom plným čarov a divov, ktorým on po vlastnom rozumie. Fantastičnosť zohráva v živote ľudu prvoradú úlohu. Takmer pri všetkých udalostiach, prírodných katastrofách a rodinných nehodách sa ľudia neodvolávajú na skutočné príčiny, ale na vymyslené, zrodené z ich predstavivosti. Povery ľudu, jeho príbehy a povesti mávajú neslýchaný fantazijný základ, [ktorý býva načisto] odtrhnutý od zeme i skutočného života. Táto hlboká religiozita ľudu zanechala svoju mystickú stopu na mnohých rozprávkach a podobenstvách a dala nám množstvo krásnych legiend, v ktorých sa naivná, prostá a úprimná duša ľudu zdvíha do nedosiahnuteľných výšin a zdá sa, že vidí veci očami viery, ktoré nikdy neuvidelo „oko mudrca [schovaného] za jeho okuliarmi“!
Kvetná nedeľa, ktorá bezprostredne predchádza Veľkému týždňu, má mimoriadne čaro; zdá sa, že so sebou nesie vôňu novej jari. Aj ona je totiž jarným sviatkom. Cirkev posväcuje v tento deň prvé dary prebúdzajúcej sa prírody – to, s čím sa vzkriesený život zeme prvýkrát usmieva. Žehná „palmy“ upletené zo strieborno-bielych vŕbových jahňád a trblietavých sivých strapcov riečnych tŕstí. Kvetná nedeľa alebo aprílová nedeľa, hoci nemá vlastnosti prvotriedneho slávnostného sviatku, sa slávnostne oslavuje aj na vidieku; je to tiež deň, ku ktorému ľudia viažu množstvo povier a zvykov. Týka sa to predovšetkým tých „paliem“, ktoré v niektorých oblastiach dorastajú do veľkosti naozaj pôsobivých strapcov, pretože k nim patria aj kalamus [Puškvorec obyčajný, pozn.], „kłokaczyna“ a iné rastliny. Keď sa s nimi pastieri, ktorí ich zvyčajne nosia do kostola, po bohoslužbe vracajú, najprv trikrát obídu dom a po každom rohu touto „palmou“ udrú trikrát, aby v dome neboli muchy a iná háveď. Potom idú do maštale kde ňou miešajú v žľaboch pre dobytok – nech sa tam neskrýva choroba škodlivá dobytku, povymetajú ňou kravy, aby ich nezastihol mor, poutierajú ňou nozdry svojich koní, aby sa ich žiadna pliaga nechytala. Palmové kríže, umiestnené na hrebeni slamenej strechy, chránia dom pred bleskom, a keď sú umiestnené na poli, odháňajú krupobitie. „Palma“, ponechaná v okne, odháňa zlých duchov. Liečivé vlastnosti majú aj vŕbové jahňady, ktoré sú súčasťou palmy. V niektorých dedinách každý člen domácnosti prehltne jednu jahňadu proti horúčke a tri proti bolestiam hrdla. Dávajú ich aj dobytku so zemiakmi. Inde hádžu jahňady do obilia, ktoré sa chystá siať. Bič, s ktorým bola „palma“ zviazaná, používajú pastieri, keď prvýkrát vyháňajú svoj dobytok na pašu. V niektorých regiónoch sa hovorí, že pastierov, ktorí prvýkrát vyháňajú svoj dobytok, napadne diabol a prasknutie požehnaného biča ho odoženie. »
ORIENTAČNÝ PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Orli Lot – Miesięcznik krajoznawczy / Kwiecień [Apríl] 1922 – Nr. 4. (Poľsko) : Polskie Towarzystwo Krajoznawcze, 1922.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/vitanie-jari-kvetna-palmova-nedela-a-tradicne-zvyky-u-slovanov-1922/
▐ Zverejnené: 23/03/2026
└ Aktualizované: 24/03/2026 (23:47)
![]( "Dievčenstvo ako predobraz materstva: Osobný rast k múdrosti a znovuzrodenie sveta (Charles Robinson, 1895)")
Základný popis
Vizuálna báseň o prirodzených cykloch v prírode a spoločne s tým – neoddeliteľne – prezentácia symboliky hlbokých archetypov ženskosti. Tento obraz rezonuje s dávnymi mytológiami, kde je žena uctievaná ako matka a stvoriteľka. Je to oslava jej schopnosti – priniesť nový život a stať tak pri počiatočnom bode zrodu mnohých ďalších generácii – byť súčasťou večného kolobehu života a nepretržitej obnovy tohto sveta.
« Dievčenstvo ako predobraz materstva: Osobný rast k múdrosti a znovuzrodenie sveta (Charles Robinson, 1895) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Komentár – Inšpirácia – Jar – Príroda – Mytológia – Okultizmus – Alchýmia – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Ľudský život – Existencializmus – Feminizmus – Sexuálna výchova – Mravný ideál– Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo
Nasledujúci obrázok pozostáva z dvoch obrázkov spojených dokopy. Aby som bol úplne presný, obe sú súčasťou obálky detskej knihy „A Child’s Garden of Verses“. Časť vľavo sa nachádza na titulnej strane a časť vpravo je – pre zmenu – na zadnej strane spomenutej knihy. Pôvodne som si nebol úplne istý, či tento obrázok zverejniť. Je to pomerne jednoduchý nákres. Na prvý pohľad. Ak si ho človek prezrie poriadne… popremýšľa nad jeho symbolikou…
Začnime hlavnou časťou, čo do veľkosti aj významu, a tou je tá na ľavej strane. Centrálnym objektom celého vyobrazenia tu je dievčenská figúra. Tá drží priamo v oblasti svojho lona nádobu, kvetináč. Takéto vyobrazenie v symbolickej rovine reprezentuje potenciál dievčiny pre „budúcu kreáciu“. Hovoríme o prvej úrovni elementárnej osnovy životného cyklu: panna – kreatívny potenciál, matka – samotný proces kreácie, kráľovna (múdra žena) – odovzdávanie nadobudnutého životného poznania, uzavretie cyklu. Azda nikoho nemôže prekvapiť, že: „Predstava nádoby alebo vázy zrodenia bola u pytagorejcov známym symbolom… (Mead, 1906 / s. 26)“ Dokonca i takí Mayovia mali údajne božstvo previazané so zrodom a prinášaním úrody, ktoré bývalo zobrazené: „…v pozícii rodiacej ženy, niekedy držiac v rukách vázu, pravdepodobne na obilie. Bolo spájané s pannou… (Hagar, 1909)“ Jedným z dôležitých krokov alchymistov pri výrobe slávneho „kameňa mudrcov“ bol aj: „Táto nasledovná práca sa vykonáva v tej istej ‚Vas Philosophorum‘, alebo v nádobe podobnej tej prvej… (Pernety, 1898 / s. 192)“ Aký význam sa niekedy prikladal takejto „nádobe“ možno upresnia tieto slová: „Filozofická obec už v dostatočnej miere hovorila o všetkom, čo je potrebné ohľadom diela, s výnimkou nádoby; ktorá je božským tajomstvom, ukrytým pred modlármi, a bez tejto znalosti nikto nemôže dosiahnuť majstrovstvo… (Atwood, 1850 / s. 137-138)“ Uvedené – tak nejako – zhrnuté dokopy: „…odhaľujú pravú podstatu ‚Prima Materia‘, zatiaľ čo ‚Vas Philosophorum‘, v ktorom je uchovávaná a spracovávaná, je opísaná protichodnými slovami a niektorí autori ju vyhlasujú za božské tajomstvo. Keďže máme k dispozícii matériu kameňa aj potrebnú nádobu, postupy, ktoré je potom potrebné vykonať na dosiahnutie ‚Magnum Opus‘, [sú] opísané so striedmou zrozumiteľnosťou. (Pernety, 1898 / s. 42)“ Pridržiavajúc sa alchymistickej terminológie, nebude ďaleko od pravdy tvrdenie: dievčina na obrázku drží v rukách „Vas Philosophorum“, kde sa bude odohrávať podstata jej životného „Magnum Opus“.
O aký „Magnum Opus“ sa jedná nám naznačujú ďalšie časti tejto kresby. Z tejto nádoby – v oblasti jej lona – vyrastá „príroda“. Táto „príroda“ vyrastá v dvoch vrstvách. Prvá vrstva „prírody“ je vymedzená vyobrazením „srdca“ obklopujúceho dievčinu. Mohli by sme ju označiť ako – vrstva „osobnej lásky“. Druhou vrstvou prírody, ktorá má svoj počiatok v oblasti lona dievčiny, je vyobrazenie ďalšieho – tentokrát obrovského – „srdca“, ktorý zahŕňa „celý svet“. Túto by sme mohli označiť ako – vrstva „stvoriteľská“. Jedna vrstva s tou druhou súvisia a prirodzene na seba nadväzujú. Úspešným zvládnutím výziev lásky na „osobnej úrovni“ dochádza následne k „transcendencii“ – príspevku „všeľudskému“.
A čo potom dievčina v šatôčkách, ktorá s lopatou prehrabáva zeminu, z ktorej do výšok vyrastá obrovský výhonok nejakej tej klíčiacej rastliny? Môžeme na ňu nazerať spôsobom, že sa tam iba hrá, alebo môžeme vnímať jej činnosť ako prejav práce, námahy – aktívneho príspevku, zapojenia sa, do istej miery aj prevzatia zodpovednosti za „rast“, v kontexte všetkého spomenutého, ten svoj. Dievčina aktívne pracuje na formovaní svojej budúcnosti, čím prejavuje svoju vôľu.
Všetko pospájané dokopy mne osobne dáva takéto vysvetlenie: zachytenie ľudskej prirodzenosti, večne sa opakujúceho cyklu vyjadrujúceho nemenný poriadok, kde je dievčenstvo nádejou pre budúce materstvo, nádejou pre nové stvorenie a možnosť nápravy, príspevok k rekonštrukcii sveta, kde sa celý tento príbeh začína už v mladosti. V podstate je tento obrázok oslavou ženskosti, isteže, podľa môjho názoru.
Na záver, asi troška dlhší než zvyčajne, dnešného môjho pojednania už iba „maličkosť“, ktorej som sa pôvodne nechcel venovať. Nepovažoval som to totiž za nijako potrebné, pretože tá základná symbolika je pomerne zjavná a snáď pre mnohých aj známa, lenže málokto ju pozná v takomto rozsahu jej širšieho významu a ten je prekvapivo pôsobivý, a tak… Žaby! Prečo sú tam? Čo s nimi? Začnime kuriozitou. V Írsku voľakedy existovala zvláštna povera: „Chyťte živú žabu a olíznite jej oči jazykom. Osobe, ktorá to urobí, [následne] stačí, ak jazykom olíže akékoľvek choré oko a to sa vylieči. (Mooney, 1887 / s. 166)“ Toľko „medicínske“ rady viažúce sa k využitiu žiab pri liečení zdravotných neduhov. Presuňme sa mi radšej k poznatkom indickej mytológie, kde objavíte i takéto konštatovanie: „…je zaznamenané priame uctievanie kravy a žaby (aspoň v období dažďov). (Keith, 1917 / s. 63)“ Pôvodní obyvatelia USA – Irokézi [Iroquois, pozn.] si dodnes uchoval mýtický príbeh o dvojčatách, synovia panny [mimochodom, zrodenie z panny je súčasťou aj iných kultúrnych tradícii, než je len tá kresťanská, o čom vie málokto…, pozn.], ktorí sa volali Ioskeha (Svetlý – svetlo) a Tawiskara (Temný – temnota). V tomto príbehu: „Ioskeha chodil po zemi, ktorá bola vyprahnutá, vyvolával pramene a jazerá, vytváral potoky a rieky. Ale Tawiskara stvoril obrovskú žabu, ktorá prehltla všetku vodu a zanechala zem suchú, ako bola predtým. Jarabica o tom informovala Ioskehu a ten sa vydal do krajiny svojho brata, pretože si [rozľahlé] územia rozdelili medzi seba. Čoskoro prišiel k obrovskej žabe, prebodol jej bok a voda sa vyvalila [naspäť do prírody]. (Edwards, 1883 / s. 239)“ Z pohľadu odkazu egyptskej mytológie: « Zdá sa, že žaba bola v primitívnych časoch uctievaná ako symbol plodenia, zrodenia a plodnosti vo všeobecnosti; žabia bohyňa „Heqet“ alebo „Heqtit“ [niekedy aj „Hequet“, ako slovensky variant sa používa „Heket“, pozn.] bola stotožňovaná s „Hathor“ [zanikanie alebo splývanie božstiev s prestupovaním, prenášaním vlastností bola v egyptskej histórii pomerne bežná záležitosť, pozn.] a pôvodne bola ženským náprotivkom „Chnuma“ [Khnemu alebo Khnum, pozn.], s ktorým sa stala matkou Hora [Heru-ur, pozn.] Staroveký kult žaby dokazuje skutočnosť, že každý zo štyroch prvotných bohov – Heh, Kek, Nau a Amen – býva zobrazený s hlavou žaby, zatiaľ čo jeho ženský náprotivok má hlavu hada. Kult žaby je jedným z najstarších v Egypte a verilo sa, že žabí boh a žabia bohyňa zohrali veľmi významnú úlohu pri stvorení sveta. (Budge, 1904 /
s. 378) » Z rámca doteraz napísaného sa neodchyľuje ani tento citát: « Zdá sa, že stará verzia tohto stvorenia sveta z priepasti sa zachovala v tradícii, ktorá považuje boha s hlavou barana „Chnuma“ z Elefantíny [riečny ostrov na Níle, pozn.] a jeho manželku, bohyňu s hlavou žaby „Heket“, za „prvých bohov, ktorí boli na počiatku, ktorí stvorili ľudí a zrodili bohov“. Základná myšlienka jednoducho hľadá pôvod všetkých vôd, vrátane oceánu, v mýtickom prameni Nílu medzi kameňmi prvého kataraktu… » Rovnaký zdroj neskôr uvádza: „Chnum formuje deti a Heket [– žabia bohyňa, pozn.] im dáva život. (Müller, 1918 / s. 50-51)“ „…a zelená farba žaby je kľúčom k významu starovekej bohyne Heket. […] Vzhľadom na všetko sa zdá pravdepodobné, že v Egypte, kde by pôda bez rozvodnenia Nílu nemala takmer žiaden význam…, (Robertson, 1910 / s. 150-151)“ je zelená farba vyjadrením jednoduchej rovnice: dostatok vody znamená rast, zeleň a ŽIVOT. V tejto chvíli už asi každý pochopil symbolické posolstvo žabích božstiev – ich priamu väzbu na životodarnosť vôd, s nejakým tým dôrazom na špecificky egyptskú bohyňu Heket. Prečo práve ju? Pretože, ak si niekto z vás dá tú námahu a pozrie znak tohto egyptského božstva v hieroglyfoch, v tej chvíli zistí, že pán Charles Robinson sa rozhodol na svojom obrázku nakresliť prakticky vernú kópiu tohto znaku! Preto. Väzba na vodu je zachovaná, no v odlišnej rovine, aj v: „…hinduistickom príbehu o Bhekim alebo žabom princovi, „čo označuje Slnko odpočívajúce nad vodou“, alebo tesne nad horizontom, ako to vždy býva v blízkosti [obdobia] zimného slnovratu… (Woolley, 1888 / s. 160)“ [Pozn.: Britský historik George William Cox používa vo svojej práci „The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes“ termín „frog-sun“ – „žabie Slnko“.] I keď pôvodná legenda hovorí o: „Bheki – žaba bola krásnou dievčinou; jedného dňa, keď sedela pri studni, tak ju tam objavil kráľ a požiadal, aby sa stala jeho ženou. Súhlasila pod podmienkou, že jej nikdy neukáže ani kvapku vody…, (Aiyangar, 1898 / s. 222)“ čo nás posúva k ďalšiemu rozmeru symbolických významov žiab.« Žaba, ktorú grécko-egyptský spisovateľ, známy pod menom Hórapollón, nazval „vyjadrením človeka v zárodku…“, (Brown, 1898 / s. 157) » alebo , „…žaba predstavovala nekompletne sformovaného človeka, (Budge, 1904 / s. 379)“ čím je naznačený pravdepodobne najznámejší význam, aký žaby všeobecne zvyknú
– v symbolickej rovine – zastávať: transformácia – premena. Už Shakespeare prirovnával žabu k životným strastiam: „Sladké sú plody utrpenia, ktoré je ako ropucha – škaredá a jedovatá, no na hlave nosí vzácny klenot, (Wolsey, 1917 / s. 97)“ ktoré, ak sú zvládnuté, vedú k oslňujúcej odmene. A asi každý pozná príbeh žabiaka, ktorá vraví princezne: « „Tvoje šaty, tvoje perly a šperky, ani tvoja zlatá korunka nie sú pre mňa,“ odpovedal žabiak, „ale keby si ma milovala a mala ma za spoločníka a kamaráta na hranie a dovolila by si mi sedieť vedľa teba pri stole, jesť z tvojho taniera, piť z tvojho pohára a spať v tvojej malej postieľke, – keby si mi toto všetko sľúbila, potom by som sa ponoril pod vodu a priniesol ti späť tvoju zlatú loptičku.“ (Grimm, 1922 / s. 33) » Pričom existujú aj opačné varianty tohto príbehu, napríklad v Rusku majú príbehy o „Žabej kráľovne (The Russian Fairy Vook, 1907)“, resp. o „Žabej cárovne (Polevoi, 1893)“ Klasickým príkladom ostáva: „Ďalšou ťažkosťou, ktorá stojí v ceste vyslobodeniu, je, že dievča v nejakej odpornej podobe, ako had, drak, ropucha alebo žaba, musí byť trikrát pobozkané. (Grimm, 1883)“ V týchto spomenutých prípadoch sa jedná o premenu v zmysle osobného rastu jedinca.Opäť sa obrátime k folklórnemu dedičstvu jedného z pôvodných severoamerických kmeňov, tentokrát k Póníom [Pawnee, pozn.] U nich sa zachoval príbeh o tom, ako sa istý lovec vydal na poľovačku. Počas svojho putovania narazil na trstinovú chatrč, z ktorej vyšla čarodejnica. Táto ho pozvala k sebe domov, dala mu najesť a takto ho otrávila. Jeho hlavu potom odrezala a dobre si ju uschovala, telo rozkúskovala. Uplynuli štyri dni a manželka tohto muža sa rozhodla poslať za ním ich syna. I ten došiel k rovnakej čarodejnici, i toho táto čarodejnica: „…nakoniec ustúpila a chystala sa chlapca zabiť, keď na miesto prišlo niekoľko mužov. Vzali starú ženu, zabili ju a chlapca zachránili. Čarodejnicu hodili do ohňa a spálili. V ohni praskla a niečo [z nej] vyskočilo [niekam] hore a zostalo na strome. Keď ľudia tú vec [bližšie] preskúmali, zistili, že to bola kvákajúca stromová žaba. Chlapec ju vzal domov a povedal ľuďom, že toto bola tá čarodejnica, ktorá zabila muža… (Dorsey, 1906 / s. 240)“ Tento príbeh má evidentné posolstvo: vyjadruje nevydarenú životnú transformáciu, zlyhanie procesu osobného rozvoja a psychický zostup danej ženy na nižšiu vývojovú úroveň, ak by sme použili terminológiu pána Hórapollóna – táto žena, potom, ako bola potrestaná, infantilizovala a vrátila sa do svojho „zárodočného stavu nevyvinutosti“, pred jej ďalším pokusom
– snáď úspešným – o „stanie sa“. Veľmi blízkymi k Póníom sú indiánske kmene Wichita. Známemu etnografovi Georgeovi Amosovi Dorseymu sa podarilo zaznamenať– a naveky uchovať – takýto ich príbeh. Istý náčelník s menom „Mladý chlapec“ (Waiksedia) sa rozhodol ísť na expedíciu. Počas tejto expedície, niekde pri rieke, narazil na starú ženu pomáhajúcu si pri chôdzi s paličkou. Náš náčelník sa ponúkol, či jej má pomôcť prebrodiť sa cez rieku. Ona mu povedala, že by mohol. Vyhodil si ju teda na chrbát, prešiel cez rieku a na druhej strane ju chcel položiť na zem, čo žena razantne odmietla a povedala mu, nech ju odnesie do dediny, kde býva. Do dediny, po dlhej ceste, dorazili až za tmy. Ibaže žena stále odmietala zliezť z jeho chrbta a tentokrát sa rozhodla, že sa stane jeho manželkou, však i tak si len preberal medzi ženami, nechcel si žiadnu z nich vziať, nevedel sa rozhodnúť… Neprotestoval, súhlasil, odteraz už budú navždy spolu… nech teraz zíde z jeho chrbta, aby sa stala jeho manželkou. Žena i naďalej nesúhlasila – nikdy odtiaľ nezíde a on ju navždy bude niesť na svojom chrbte. Deň za dňom plynuli a náčelník „Mladý chlapec“, s týmto krížom na svojom chrbte, chradol a chradol, až sa všetci navôkol začali obávať, že čoskoro umrie. Nič také sa – našťastie – nestane a tento príbeh sa napokon dopracuje k tomuto rozuzleniu:« Keď z chrbta náčelníka „Mladého chlapca“ sňali tú zlú ženu, Korytnačka dovolila mužom robiť si s ňou, čo sa im zachce. Kojot potom vzal palicu a ubil ju na smrť. Táto žena bola „Niečo-čo-sa-prilepí-na-čokoľvek“ [„Something-that-will-stick-to-anything“, pozn.] (Tatiniyarskaharts), zelená stromová žaba… (Dorsey, 1904 /s. 191) » Ďalšie nádherné „žabie“ podobenstvo popisujúce symptomatiku psychickej narušenosti niektorých žien, ktorá priamo súvisí so zlyhaním ich psychického vývoja. Žien, ktoré sa „prilepia“ na čokoľvek, ktoré nemajú vyvinuté hlbšie hodnotové povedomie, sú osobnostne obmedzené a svet navôkol seba posudzujú iba z hľadiska prínosov pre dosahovanie ich rozkoše, ak to „čokoľvek“ je pre nich práve prínosné. Jedno upresnenie: v tomto príbehu si je náčelník „Mladý chlapec“ vedomí, čo sa deje, v reálnom živote „čokoľvekom“ nijako zásadne neprekáža takáto „prílepka“, pretože „čokoľvekom“ nič iné v živote neostáva… samotní bývajú intelektuálne leniví, duševne zaostalí a charakterovo mrzkí. Ak chcel niekto – v rámci védskej viery – vzdať úctu, obrátiť sa boha ohňa Agniho: „Nasleduje dlhý zoznam ďalších mien, ktoré sa rovnako považujú za názvy predmetov posvätných Agnimu, ako by sme mali povedať, a často sa spomínajú v hymnoch adresovaných tomuto božstvu. Takými sú…, (Müller, 1897 / s. 481)“ a boli nimi aj žaby: „Manduka“ – žaba. Význam darovania alebo oslavy žaby, symbolu plodnosti, života, „premeny a zrodenia“, vo vzťahu k božstvu ohňa? Ak chceš nadobudnúť moc, silu a schopnosť ochrániť seba aj iných, tak tomuto musíš venovať svoj život: zrodiť a stať sa, transformovať sa z nevyvinutého štádia – dospieť osobnostne. Alebo na vás čaká osud zachytený v sanskrite vo fráze „Kupamanduka“, doslovne: „žaba v studni“, osud prostáčika s obmedzeným rozhľadom, ktorý z „nebies“ uvidí vždy len jednu milióntinu.A ako: „…žaba slávikovi velebila jeho pieseň… (Greenville, 1839 / s. 268) tak aj žaby na uvedenom obrázku ohlasujú našej dievčine radostnú zvesť o možnom „Magnum Opus“, ktorý na ňu čaká, rovnako ju varujú pred zatratením, ak odmietne svojim životom stelesniť nemennú prirodzenosť (prejavenú v podobe vrodeného potenciálu) – večný ideál pravdy a krásy, kde samotným cieľom nie je využitie tejto „produkčnej kapacity“ a „rodenie pre rodenie“, ale prekročenie „živočíšneho k najdokonalejšiemu pre človeka možnému“ – zasvätenie života hodnotám pravej lásky.
FINIS.
PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJE:- [1] AIYANGAR, Narayan. Essays on Indo-Aryan Mythology (Part I.) Bangalúr (India) : Caxton Press, 1898. 584 strán.
- [2] ATWOOD, Mary Anne. A Suggestive Inquiry into the Hermetic Mystery (With a Dissertation on the More Celebrated of the Alchemical Philosophers Being an Attempt Towards the Recovery of the Ancient Experiment of Nature). Londýn (UK) : Trelawney Saunders, 1850. 531 strán.
- [3] BROWN, Robert. Semitic Influence In Hellenic Mythology (With Special Reference to the Recent Mythological Works of the Rt. Hon. Prof. F. Max Muller and Mr. Andrew Lang). Londýn, Edinburgh, Oxford (UK) : Williams and Norgate, 1898. 228 strán.
- [4] BUDGE, Ernest Alfred Wallis. The Gods of Egyptians or Studies in Egyptian Mythology – Volume II. Chicago (USA) : The Open Court Publishing Company, 1904. 431 strán.
- [5] COX, George William. The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes (Vol. I). Londýn (UK) : Longmans, Green and Co.; 1870. cca. 490 strán.
- [6] COX, George William. The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes (Vol. II). Londýn (UK) : Longmans, Green and Co.; 1870. cca. 430 strán.
- [7] DORSEY, George Amos. The Mythology of the Wichita. Washington D. C. (USA) : Carnegie Institution of Washington, 1904. 351 strán.
- [8] DORSEY, George Amos. The Pawnee Mythology (Part I). Washington D. C. (USA) : Carnegie Institution of Washington, 1906. 546 strán.
- [9] EDWARDS, S. A. A Handbook of Mythology for the Use of Schools and Academies. Philadelphia (USA) : Eldredge & Brothers, 1883. 256 strán.
- [10] GREENVILLE, Pigott. A Manual Of Scandanavian Mythology (Containing a Popular Account of the Two Eddas and of The Religion of Odin). London (UK) : William Pickering, 1839. 370 strán.
- [11] GRIMM. Household Stories From The Collection of the Bros: GRIMM. Londýn (UK) : Macmillan & Co., 1922. 269 strán.
- [12] GRIMM, Jacob. Teutonic Mythology – Vol. III. Londýn (UK) : George Bell & Sons, 1883. cca. 440 strán.
- [13] HAGAR, Stansbury. Elements of the Maya and Mexica Zodiac. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : A. Hartleben, 1909.
- [14] KEITH, Arthur Beriedale; CARNOY, Albert J. The Mythology of All Races in Thirteen Volumes (Indian – Iranian). Boston (USA) : Marshall Jones Company, 1917. cca. 500 strán.
- [15] MEAD, George Robert Stow Mead. Thrice-Greatest Hermes – Studies in Hellenistic Theosophy and Gnosis (Volume III. – Excerpts and Fragments). Londýn (UK) : The Theosophical Publishing Society, 1906. 371 strán.
- [16] MOONEY, James. The Medical Mythology of Ireland (Read Before the American Philosophical Society, April 15, 1887). Philadelphia (USA) : MacCalla & Company, 1887.
- [17] MÜLLER, Friedrich Max. Contributions to the Science of Mythology in Two Volumes (Vol. II). Londýn, New York a Bombaj : Longmans, Green, and Co.; 1897. 864 strán.
- [18] MÜLLER, Wilhelm Max; SCOTT, James George. The Mythology of All Races in Thirteen Volumes (Egyptian – Indo-chinese). New York : Marshall Jones Company; 1918. cca. 500 strán.
- [19] PERNETY, Antoine-Joseph. Treatise on the Great Art (A System of Physics According to Hermetic Philosophy and Theory and Practice of the Magisterium) edited by Edouard Blitz. Boston (USA) : Occult Publishing Company, 1898. 255 strán.
- [20] POLEVOI. Russian Fairy Tales from the Skazki of Polevoi. 7. vydanie. Londýn (UK) : Lawrence and Bullen, 1893. 264 strán.
- [21] ROBERTSON, John Mackinnon. Christianity and Mythology. 2. vydanie. Londýn (UK) : Watts & Co., 1910. 472 strán.
- [22] STEVENSON, Robert Louis. A Child’s Garden of Verses. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, London (UK) : John Lane, 1895. 140 strán.
- [23] The Russian Fairy Book. Cambridge (USA) : The University Press, 1907. 126 strán.
- [24] WAITE, Arthur Edward. Lives of Alchemystical Philosophers (Based on Materials Collected in 1815 and Supplemented by Recent researches with a Philosophical Demonstration of True Principles of the Magnum Opus, or Great Work of Alchemycal Re-Construction, and Some Account of The Spiritual Chemistry). London (UK) : George Redway, 1888. cca. 360 strán.
- [25] WOOLLEY, Milton. Hebrew Mythology or, the Rationale of the Bible (Wherein it Show That the Holy Scriptures Treat of Natural Phenomena Only). New York (USA) : The Truth Seeker Company, 1888. 613 strán.
- [26] WOOLSEY, John Martin. Symbolic Mythology and Translation of a Lost and Forgotten Language. New York (USA) : J. M. Woolsey, 1917. 224 strán.
▐ Zverejnené: 21/03/2026
![]( "Prebúdzanie jari (Harold Parker, 1926)")
Základný popis
S prichádzajúcou jarou sa príroda oblieka do nových šiat, nastáva nový cyklus nekonečného stvorenia – obnova života. Socha Harolda Parkera je oslavou tejto prirodzenosti z pohľadu špecifického, toho človečieho. Zachytáva ženu a pripomína nám práve silu žien ako nositeliek nového ľudského života. Takto sa toto dielo stáva vizuálnym zdôraznením dôležitosti materstva v živote jednotlivca i celej našej civilizácie.
« Prebúdzanie jari (Harold Parker, 1926) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Krása – Mytológia – Feminizmus – Sexuálna výchova – Materstvo – Mravný ideál
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Architecture (The Journal of Proceedings of the Institute of Architects of New South Wales) / No. 10 – October, 1926. 15. ročník. Sydney / New South Wales (Austrália) : Art in Asutralia Ltd., 1926.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/prebudzanie-jari-harold-parker-1926/
▐ Zverejnené: 20/03/2026
![]( "Odkaz starobylej Perzie (Perzepolis): Kráľ zabíja démonického génia (1887)")
Základný popis
Z hlbín času k nám prehovorá Perzepolis – stratené mesto snov, kolíska mýtov a odraz dávnej slávy Perzie. Táto fascinujúca ilustrácia oživuje legendu o súboji kráľa so zlovestným géniom – personifikáciou temnoty v srdci Orientu. Pozrite si, ako sa ctihodný panovník postavil – hľadiac mu priamo z očí do očí – tomuto diabolskému stvoreniu a rozhodol sa brániť cnosť pred silami zla v tomto epickom súboji morálky a chaosu.
« Odkaz starobylej Perzie (Perzepolis): Kráľ zabíja démonického génia (1887) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Orient – Blízky východ – Perzia – Rodoľubstvo – Folklór – Mytológia – Legenda – Mravný ideál – Cnosť
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: BENJAMIN, Samuel Green Wheeler. The Story of Persia. New York, Londýn : G. P. Putnam’s Sons, 1887. 306 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/odkaz-starobylej-perzie-perzepolis-kral-zabija-demonickeho-genia-1887/
▐ Zverejnené: 13/03/2026
![]( "Erató – Múza lyrickej poézie (Palais Garnier / Paríž, 1901)")
Základný popis
Od čias starého Grécka až k honosným sálam operného domu Palais Garnier v srdci Paríža. Vkĺznite do sveta antickej mytológie a objavte krásu ilustrácie múzy Erató zo zbierky „Babylonian and Assyrian Literature“ (1901).
« Erató – Múza lyrickej poézie (Palais Garnier / Paríž, 1901) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Antika – Mytológia – Krása – Inšpirácia – Láska
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Babylonian and Assyrian Literature (Comprising the Epic of Izdubar, Hymns, Tablets, and Cuneiform Inscriptions). Londýn + New York : The Colonial Press, 1901. cca. 500 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/erato-muza-lyrickej-poezie-palais-garnier-pariz-1901/
▐ Zverejnené: 12/03/2026
![]( "Echó a Narcis (John William Waterhouse, 1906)")
Základný popis
John William Waterhouse vo svojej majstrovskej práci zachytáva srdcervúcu tragédiu mýtu o láske, ktorá sa stala osudnou. Tento obraz je nielen estetickým vrcholom secesie (alebo „Art nouveau“), ale aj hlbokou psychoanalytickou štúdiou vzorcov správania, ktoré majú ničivé dôsledky. Toto dielo rezonuje s tými temnými zákutiami ľudskej psychiky, kde sa infantilná láska prelína s patologickou fixáciou na seba samého, čím dochádza – zo strany dotyčného – k znemožneniu nadviazania skutočného vzťahu s inou ľudskou bytosťou.
« Echó a Narcis (John William Waterhouse, 1906) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Antika – Mytológia – Muž a žena – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Psychoterapia – Psychosexuálne poruchy
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Świat (Pismo tygodniowe ilustrowane poświęcone życiu społecznemu, literaturze i sztuce). / Nr. 29, 1906. 1. ročník. Varšava (Poľsko) : Towarzystwo Akcyjne Orgelbranda i Synów, 1906.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/echo-a-narcis-john-william-waterhouse-1906/
▐ Zverejnené: 23/02/2026
└ Aktualizované: 24/02/2025 (17:02)
![]( "Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896)")
Základný popis
Temná rozprávka s motívmi kanibalizmu a rodinného násilia odhaľuje hlboké psychologické archetypy zabudnutých skúseností zachytených prostredníctvom slovenskej ľudovej slovesnosti.
« Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896) »
ZNAČKY: Citát – Komentár – Psychológia – Psychoanalýza – Sexuálna výchova – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Smrť – Znovuzrodenie
ZABITÝ JANÍČKO
« Boli raz jeden otec i jedna matka. Mali dve deti: Haničku i Janíčka. Poslala ich matka do lesa a aj im takto povedala, že kto skôr domov príde, tomu dá chlieb s maslom. Tak i sa Janíčko domov ponáhľal. Ako on domov prišiel, matka ho do súseka [truhla na obilie, pozn.] po chlieb poslala. On šiel, a ako už tam bol, priskočila k nemu matka a zabila ho. Prišla Hanička, pýtala sa, že kde je Janíčko, ale matka jej nepovedala, uvarila Janíčka a poslala otcovi na obed. Otec poodhadzoval kostičky, Hanička kostičky pozbierala a pod [neďaleký] kriačok pochovala. Z toho vyrástol vtáčik, a ten každý deň vyšiel na dach [strecha, pozn.] a takto tam spieval: „Mamička ma uvarila, tatíček ma zjedol, Hanička, sestrička, moje kostičky pozbierala a pod kriačkom pochovala. Vyrástol som ja ako pekný vták.“ Vyšla von Hanička, tak jej tento vtáčik hodil plný mech zlatiek. Vyšiel von otec, hodil mu kus plátna. Vyšla von matka, hodil na ňu mlynský kameň. »
DEKONŠTRUKCIA
Z psychoanalytického hľadiska je tento príbeh skutočne pozornosti hodný. Predkladá sa nám v ňom príklad toho, ako dokáže prostá ľudová slovesnosť dosahovať nádherné vyobrazenie dynamiky manželského zväzku založeného na iných dôvodoch než láska. Použité sú pritom jednoduché výrazové prostriedky a úplne základná forma rozprávania. A predsa sa uvedené slová dotýkajú riadne závažných tém, ako sú napr.: pocit „nevlastného“ dieťaťa, opustenie a zrada takéhoto dieťaťa jeho rodičom, „kanibalizmus“ na vlastnom potomstve, smrť a konečné znovuzrodenie. Ako je to možné? Jednoducho, tento príbeh zachytáva hneď niekoľko archetypov a archetyp, ako už možno niektorí vedia, reprezentuje istú podobu nahliadania na úkazy navôkol nás, snahu o ich pochopenie, pričom dochádza k usporiadaniu – odhaleniu vnútorného významu opakujúcej sa ľudskej skúsenosti. Skúsme si teraz rozobrať tento príbeh z hľadiska jeho možných interpretácii. Vlastne jednej, tej mojej.
Začnime pekne po poriadku. Matka posiela svoje deti do lesa. Pre našich predkov bol les, po stáročia, prevažne symbolom tajomnosti, neistoty a hroziaceho nebezpečenstva. Matka teda vystavuje svoje deti nebezpečenstvu. Prečo takýto názor? K tomuto všetkému totiž cielene vytvára medzi súrodencami stav súťaživosti a nevraživosti. Brat a sestra by predsa mohli ísť do „sveta“ a nebodaj by si tam mohli vzájomne pomáhať v boji s nástrahami, ktoré pred nich život postaví, čelili by im spoločne. Ibaže, čo sa asi tak stane, ak sa z nich stanú súperi bojujúci o chlieb (a v tomto prípade oň bojujú doslova), o výživu – prakticky o holý život a sebazáchovu? Takýmto svojim konaním: matka narúša prirodzenú súrodeneckú väzbu, rozbíja rodinné vzťahy. Matka týmito psychologickými hrami zároveň do myslenia svojich detí vnáša fiktívny – ňou vytvorený – problém, zahlcuje tým ich kognitívne procesy, navodzuje stav znamenitej stresovej reakcie, a i takto sa snaží zahmlievať skutočné zámery, znemožňuje odhalenie svojich zlovestných úmyslov.
Konanie matky voči jej synovi, zabitie svojho potomka, je vrcholiaci akt silnej antipatie voči jeho osobe. Táto vražda dieťata a postoj k svojmu synovi je reakciou na „niečo“, vyvinul sa na podklade „niečoho“. Mohli by sme si domýšľať, že syn samotný sa nejakým závažným spôsobom previnil voči matke. Ak by sa niečo takéto naozaj udialo, v príbehu by takáto podstatná informácia – osvetľujúca takéto motivácie matky – spomenutá bola, alebo aspoň naznačená, vedeli by sme o tom. Nič v tomto zmysle sa tam nespomína, predpokladajme preto, plne právom, že sa nič také neodohralo. Tu si treba hlavne uvedomiť podstatnú záležitosť materstva: milujúca matka dokáže znášať ublíženia spôsobené jej deťmi, jej láska ich prekonáva a pretrváva. Na pozadí jej konania preto museli existovať iné, hlbšie dôvody, ktoré viedli k obráteniu sa proti svojmu synovi.
Napomôcť nám môže zodpovedanie otázky: „Kto je to vlastne osoba v pozícii – syn?“ Syn je predovšetkým symbolom rodu. Reprezentuje jeho pokračovanie a zachovanie. Matka, ktorá – za tu prezentovaných okolností – zavraždí syna, táto žena sa snaží zahubiť rod. Prečo by voľačo také robila? Veď predsa milujúca matka – matka, ktorá počala dieťa z lásky a jej dieťa je vyjadrením tejto lásky, takáto žena vníma svoje dieťa ako ten najväčší dar, ako súčasť seba, chráni ho za každú cenu. Dieťa býva prirodzene formou „rozšírenia jej psyché“. Už v minulosti som písal o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, kde som sa snažil rozpliesť, aké symbolické posolstvo na psychologickej úrovni nám prináša špecificky tento – azda najznámejší – príbeh na svete a vyjadril som svoj postoj takýmto spôsobom: « …Panna počala z Ducha Svätého, čo je iba symbolickým vyjadrením – žena sa slobodne rozhodla a vybrala si „zrod myšlienky“, jej hmotné stelesnenie v prostredí reálneho sveta. Ona. Nikto iný. (…) Rozhodujúcou u ženy je jej ochota k voľbe, aký príbeh svojim životom umožní napísať. Doslova až fyzicky, vlastnou „krvou“. Satanique? Niet od pravdy vzdialenejšieho, než je ten, ktorý prehovára tupé tárania o bezmocnosti žien. Nenájde sa v tomto svete iné stvorenie, ktoré by malo povahou svojej existencie bližšie k… staroegyptským, antickým alebo židovsko-kresťanským… jednoducho ku konceptu „božského“, už zo svojej prirodzenosti a nemenným danostiam ustanoveným biologickým základom, majúcich svoj odraz v určitých spoločenských zákonitostiach, ako má žena; čo sa týka jej pozície pôvodcu, pôvodného autora, priam stvoriteľa. Nikto jej nič také nemusí prinavracať, nikdy a nikým jej to nebolo odobrané…“ » V ideálnom prípade sa žena fyzicky oddáva inému mužovi, pretože našla niekoho, a presne „toho“, s kým na duševnej úrovni nachádza taký vzájomný súzvuk, okrem istej – nevyhnutnej – miery fyzickej príťažlivosti, že ich výsledne spojenie a to, čo vnášajú spoločne do sveta, príbeh, ktorí vzájomne svojimi životmi píšu, je verným vyobrazením toho najvznešenejšieho, na čom sa svojim životom chce podieľať. Ich vzťah je živým svedectvom pravdy, krásy a vzájomnej lásky. Čo sa potom môže udiať, ak tomuto takto nie je?
Pre ženu, ktorá obcuje s iným mužom v „manželstve z rozumu“, a teda sa dobrovoľne predáva a zneužíva vlastnú sexualitu na dosahovanie iných zámerov než je láska, pre takúto ženu sa dieťa môže stať – či už vedome, prevažne skôr nevedome – celoživotnou pripomienkou osobného znehodnotenia, pošpinenia vlastnej dôstojnosti. Dieťa sa potom pre ženu stáva žijúcim doživotným „prekliatím“, pretože je vždy prítomným dôkazom odmietnutia krásy z jej strany, zvolenia životnej cesty vlastnej „objektivizácie“ a pretrvávajúceho ponižovania, osobnostnej nízkosti, príznakom zlyhania a neschopnosti, a teda úbohosti a ničotnosti, pri praktikovaní manželského „prostituovania“, ako nástroja „výkupu a zaslúženia si“ požadovaných psychologických alebo materiálnych (neraz oboch) prínosov zo strany muža. Istotne v mnohom závisí od úrovne osobnostného rozvoja a nárokov ženy. Voľba prístupu k riešeniu prípadného nesúladu, rozporu zvolenej reality s mravným ideálom, jeho zacielenie môže mať smery, ktoré závisia od štruktúry osobnosti dotyčnej. Tá môže nenávisť a zhnusenie obrátiť „voči sebe“, spracovať tieto emócie a odhaliť pred sebou pravé príčiny podmienok, za ktorých sa jej život ocitol v tejto šlamastike, prijať svoju zodpovednosť a stráviť zbytok života snahou o odčinenie svojich predošlých činov, čím sa ocitne v pozícii žien, o ktorých dávno-pradávno písal aj Alexander Dumas ml. Oveľa častejšou voľbou býva odmietnutie a zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti, prenesenie nenávisti a zhnusenia – ich projekcia na nejakú vonkajšiu príčinu. Ako som už spomínal, žena si tejto dynamiky nemusí byť priamo vedomá, môže mať len vnútorný pocit „poníženia“, vnímanie akejsi „menejcennosti“, ako prirodzený dôsledok jej „užívania iným“ a chýbajúceho reálneho záujmu zo strany muža. A ako ublížite otcovi, ak sa mu nedokážete postaviť priamo? Zmeníte cieľ svojej zloby a ubližujete mu prostredníctvom jeho detí, kde záhuba rodu je tým najdrastickejším spôsobom pomsty. Odrazu sa nám takto v akte vraždy syna zo strany matky spájajú dokopy dva motívy: 1. odstránenie fyzického dôkazu vlastného pochybenia z minulosti, 2. pomsta voči hlavnému páchateľovi svojho poníženia – manželovi.
POZNÁMKA: Niektorí môžu podotknúť pomerne bežnú záležitosť minulých čias, kde sa svadby dohadovali rodičmi, čím by sa z našej matky stala čiastočne obeť. Nespomína sa, nešpekulujem. A stále by to bolo len čiastočné zníženie závažnosti jej konania. Ženy niekedy za svoju česť neváhali dokonca umierať… Taktiež by niekto mohol namietnuť, že sa táto matka vydávala z „čistej lásky“, no len ten jej nepodarený muž sa naraz zmenil, ju znevažoval, využíval a týral, i ona sa mu iba chcela všemožne pomstiť. Ak by sa vydávala „z lásky“, jej dieťa by bolo skutočne „jej“. Rodič, ktorý miluje svoje dieťa ho nikdy nepostaví do polohy „nástroja“, nepoužije dieťa ako „prostriedok“, nebude mu ubližovať. Je pomerne bežné, že si ženy nie sú vedomé tejto „cudzorodosti“, ani s takýmito myšlienkami nemusia nijako bojovať, vytesňovať ich, sú vnútorne stotožnené – vnímajú svoje dieťa za vyjadrenie „lásky“, pretože v určitej dobe vzťahu boli v emočnom stave s dotyčným „inseminátorom“, ktorý by sa dal opísať ako „vysoká miera náklonnosti“, nakoľko ten dokonale zrkadlil a okamžite uspokojoval ich potreby a ony svoju mieru potechy s takýmto jeho snažením pociťovali ako vnútornú spokojnosť, a toto hladkanie svojho ega nazvali neskôr tak vznešene – „láskou“. Je mnoho žien, ale aj mužov, drvivá väčšina, a títo jednoducho fungujú na takejto primitívnej úrovni neprekonaného infantilizmu, na ktorý nadväzuje ich osobný hodnotiaci systém zohľadnujúci množstvo nadobudnutých „odmien“ a dosahovanej rozkoše, ktorú im iná osoba zabezpečuje, nimi požadovaná „prospešnosť“, a podľa toho ju hodnotia (pozitívne, negatívne) a na podklade tohto sa k nej správajú.
Obraz, kde matka z mŕtveho syna pripravuje jedlo pre otca, ktorý ho následne bezstarostne konzumuje, je v mojom ponímaní naznačením myšlienkového nastavenia zo strany matky na spôsob: „Zožer si, čo si spôsobil,“ a je iba ďalším prejavom vzdania sa a priamo odmietnutím „nevlastného“ syna zo strany tejto matky. Syn pre ňu nie je (a nikdy ani nebol) – „fyzickým zhmotnením najvyšších ideálov jej duše“, táto ho nevníma v pozícii – „svojho najúprimnejšieho prejavu“. Syn bol pre ňu vždy len „prostriedkom“. Slúžiacim k určitému – teraz už pre ňu hanobnému – účelu, vytvorenie záväzku muža k trvalému sprostredkovaniu ňou „požadovaného“, a ako „prostriedok“ je ňou použitý k ďalšiemu – tentokrát odplatnému – účelu. Otec pozostatky svojho syna požiera. Takouto formou je – v symbolickej rovine – naznačená zodpovednosť samotného otca. Vyjadruje sa tým priamy úžitok, ktorý otec zo svojho manželstva požíval. Ten sa síce „nasýti a nabaží“ svoje zmysly, ale len za cenu toho, že sa i on podieľal na záhube svojho potomstva. V gréckej mytológii má významné postavenie božský Kronos, ktorý sa preslávil požieraním vlastných detí, pretože mal strach, že by ho tieto jeho ratolesti mohli zvrhnúť, pripraviť o jeho postavenie a moc. Ako je evidentné, téza: sebecky otec pre seba dosahuje – bezškrupulóznymi prostriedkami – nejaký ten „pôžitok“, pričom výsledkom jeho činov je zatratenie vlastného potomstva, tento námet nie je ničím novým. Ale späť k nášmu príbehu. Otec, po konzumácii svojho syna, zahadzuje nepotrebné pozostatky svojho potomka – i takto je naznačená chýbajúca skutočná láska z jeho strany, z ktorej – ak je prítomná – pramení úprimný záujem otca o životné pomery a osudy svojich detí. Takýto sentiment u tohto otca nepozorujeme, práve naopak, odprezentovanými sú: jeho grobiánstvo a nevšímavosť. Zodpovednosť otca je naznačená aj v dare, ktorým je v závere príbehu otec odmenený, čím je – kus plátna, čo by sme si mohli vysvetliť približne ako odkaz syna otcovi: „Hanbi sa za seba, za svoje činy! Hľa, tu máš plachtu, zahaľ sa, nech už ťa nikto viac nevidí…“
Spôsob obdarovania zúčastnených naznačuje pochopenie a znovuzrodenie syna na vyššej úrovni. Stáva sa pekným vtáčikom. Prečo práve ním? Ako vták sa vznáša nad všetkými – všetkých navôkol seba presahuje. Nezaujíma sa o to, čo si kto pomyslí, pretože tí pod ním naňho nemajú dosah, a ani žiadne právo – táto vetva ľudského pokolenia, z ktorej vzišiel, sa dopustila natoľko závažných zločinov, že je už i tak mŕtva. Prináša očistu prostredníctvom pravdy, stáva sa zvestovateľom pravdy do sveta navôkol. Už je to on, kto má tú moc, obdarovať – pozdvihovať zo zeme, alebo do zeme iného zrážať – zahubiť. Už je to on, kto spoznal a vidí „pravdu“ a stáva sa jej zúčtovateľom, vykonávateľom spravodlivosti. Bude to on, kto bude mať právo priniesť nový začiatok rodu. Matku zavaľuje mlynský kameň, čo nie je nijakým prekvapením, nakoľko smrť takýchto žien, ktoré v skutočných životoch zväčša nevraždia svoje deti, aspoň nie priamo, i keď ich k smrti neraz privádzajú, tradične svojich mužov, a prakticky vždy sa podieľajú na úplných rozvratoch rodín, psychickom terore svojich detí – ich použivanie na svoje egoistické zámery, pre potomstvo takýchto žien je až ich smrť neraz naozaj tým skutočným vykúpením. A mimochodom, mlynský kameň sa spája výlučne s úrodou, so zrnom, jeho spracovaním a s premenou zrna na múku, súvisí s obživou a prežitím. Ak niečo, čo za normálnych okolností prináša život celým generáciám rodu, ak je práve takýto nástroj použitý na konečnú skazu matky, ktorá by mala samotná prinášať život, zabezpečovať zachovanie a pozdvihnutie rodu, pričom sa tomuto svojmu posvätnému poslaniu spreneverila… potrebuje toto nejaký hlbší výklad?
A ešte nám ostala Hanička. Tá v tomto príbehu zastáva klasickú dievčenskú figúru zastupujúcu ideály neskazenosti, milosrdenstva a panenskej čistoty. Ako jediná sa zaujíma o osud svojho brata, rozpoznáva ľudské kosti, pravdepodobné chápe, čo sa udialo, narába s pozostatkami svojho brata s úctou a pochováva ich. Za svoju šľachetnosť je následne, a ako jediná, patrične odmenená.
Vo svojom okolí som inak vypozoroval zaujímavé náznaky – medzigeneračného prenosu. Všimol som si, že sa veľmi často „neschopnosť milovať“ u podobných matiek „prenáša“ na jej synov a tí, na podklade prístupu k vlastným dcéram, z týchto dcér neskôr vychovávajú svoje „vlastné matky“… ďalšiu generáciu hrabivých a duchovne „večne chudobných“ chudiniek. I keď otázka dokázania takéhoto prenosu je veľmi ošemetnou, nakoľko navodzuje dojem „nemennosti osudu“, zbavuje osobnej zodpovednosti a „formálne“ eliminuje existenciu transformatívnych síl a v nich prameniacich možností, ktoré ľudské bytosti majú. Ak aj takáto cyklickosť existuje, nič to nemení na tom, že konkrétny jedinec môže vždy pretrhnúť ďalšie opakovanie sa rovnakej tragédie.
Čo na záver? Bol by som rád, ako už tradične pri mojich písaniach pre kategóriu „Pomedzi“, ak by tento môj pokus o interpretovanie uvedenej povesti nebol vnímaný v podobe môjho úplného stanoviska k danej téme. Včera som naňho narazil, dnes zverejňujem, čo sa mi myšlienkami – ako prvé – popreháňalo. Bohužiaľ, aktuálne nemám prakticky žiaden čas venovať sa nejakým naozaj dôkladným analýzam. V tomto písaní len „hrubo naznačujem“. Takéto témy sú veľmi komplexnými, majúcimi mnoho – vzájomne sa prepletajúcich – rovín. Sú podkladmi skôr na rozbory v rozsahu rozsiahlejších akademických prác, kde sa dospieva k záverečným stanoviskám, až na podklade dôkladného spracovania, inak sú vždy iba „náznakmi“, viac alebo menej úspešnými, hypotézami do budúcnosti. Aj preto je tento článok označený ako „komentár“. Asi tak.
ZDROJ: MIŠÍK, Štefan (zberateľ). Povesti slovenského ľudu vo Spiši, menovite v Danišovcach a Odoríne. / A. Sokolík (ed.) – Sborník museálnej slovenskej spoločnosti, 1. Sväzok. 1. Ročník. Turčiansky sv. Martin (Rakúsko-Uhorsko) : Museálna slovenská spoločnosť, 1896.▐ Zverejnené: 11/02/2026
![]( "Pohľad slobodomurárstva na hierarchiu ľudského poznania (Mystic Masonry / Freemasonry, 1911)")
Základný popis
Diagram hierarchie ľudského poznania, ako ho videli slobodomurári. Odraz ľudskej túžby po nachádzaní poriadku vo vesmírnom chaose. Je to pokus o syntézu, hľadanie univerzálnej pravdy ukrytej v rôznych náboženstvách a filozofických systémoch. Diagram pripomína labyrint – komplexnú sieť vzájomných závislostí, kde každá vetva reprezentuje osobitný prístup na ceste k poznaniu sveta navôkol nás, pravidiel jeho fungovania.
« Pohľad slobodomurárstva na hierarchiu ľudského poznania (Mystic Masonry / Freemasonry, 1911) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Slobodomurárstvo – Okultizmus – Alchýmia – Hermetika – Astrológia – Mytológia – Legenda – Filozofia – Kresťanstvo – Ortodoxia – Judaizmus – Kabala – Islam – Budhizmus
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: BUCK, Jirah Deway. Mystic Masonry (or The Symbols of Freemasonry and the Greater Mysteries of Antiquity). 5. vydanie. Chicago (USA) : Indo-American Book Company, 1911. 300 strán.▐ Zverejnené: 10/02/2026
![]( "Matka Božia s Ježišom, svätci, znamenia zverokruhu a ouroboros (Fasti Mariani / Andrea Brunner – Societate Iesu, 1659-1660)")
Základný popis
Symbolický záznam o prepojení náboženstva, okultizmu a kozmológie 17. storočia. Táto ilustrácia nie je len grafickým doplnkom k mariánskemu kalendáriu. Je to okno do minulosti, pripomienka, ako sa v niektorých starovekých mysliach spájal náboženský šarm s okultistickými symbolmi, hľadali skryté významy vo všetkom navôkol nás, alebo sa tam tieto významy vnášali.
« Matka Božia s Ježišom, svätci, znamenia zverokruhu a ouroboros (Fasti Mariani / Andrea Brunner – Societate Iesu, 1659-1660) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Komenár – Okultizmus – Alchýmia – Hermetika – Slobodomurárstvo – Astrológia – Mytológia – Legenda – Kresťanstvo – Panna Mária – Ježiš Kristus – Jezuiti
Tentokrát tu máme obrázok z ďalšieho klasického diela náboženskej literatúry – „Fasti Mariani“. Podstatná informácia: autorom tejto knihy bol člen „Societate Iesu“, Spoločnosti Ježišovej (Jezuiti). Toto dielo je mariánskym kalendárom, kde je ku každému dňu v roku venovaný popis života nejakého toho svätca, niekedy aj niekoľkých svätcov. Čo je ale skutočne zaujímavé na tomto diele? Tým je práve vyššie uvedený obrázok. Jeho ústredný motív tvorí Panna Mária s malým Ježišom, pri diele „mariánskom“ sa niečo podobné asi aj očakáva, ako aj – snáď odhadujem zámer autora správne – využitie celkovej kompozičnej schémy „mandorla“, ktorá nadväzuje na symboliku lona ženy (oválny tvar obrázka), obaja sú ďalej zobrazení so svätožiarami nad ich hlavami a stojaci „na nebesiach“ (vyobrazenie malého obláčika pod nohami Panny Márie), pričom by niekto mohol podotknúť, že naznačená žiara vychádzajúca z pozadia azda vyjadruje prítomnosť Ducha svätého, navôkol tohto sú nebeské bytosti a svätci, no ale… odrazu tu nachádzame znaky jednotlivých znamení zverokruhu a celá táto kompozícia je orámovaná hadom požierajúcim si svoj vlastný chvost, ktorý sa nazýva „ouroboros“. Takto sa dostávame od symboliky „kresťanskej“ k symbolike „astrologickej“, „alchymickej“ a „hermetickej“ – k okultizmu… a potom i tá žiara sa človeku skôr podobá na naznačenie „Božej prozreteľnosti“, hm… Ktovie.
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: BRUNNER, Andrea. Fasti Mariani – cum Divorum Elogiis in Singulos Anni Dies Distributis. Antverpy (Belgicko) : Henrici Aertssens, 1659-1660. cca. 680 strán.▐ Zverejnené: 10/02/2026
![]( "Katedrála v Aoste, Taliansko: Svätec so Slnkom a Mesiacom v rukách (La Divina Commedia / Corrado Ricci, 1921)")
Základný popis
Objavte stratenú fresku z katedrály v Aoste (Taliansko), kde postava so svätožiarou nad hlavou má plnú moc nad Slnkom i Mesiacom. Toto nie sú len astronomické symboly, v alchymistickej tradícii predstavujú zlato (Sol) a striebro (Luna), princíp mužskosti i ženskosti, aktívny aj pasívny prvok. Echo dávneho sveta, kde boli nebeské telesá – medzi istou skupinou osôb – nielen astronomickými objektmi, ale najmä posvätnými symbolmi.
« Katedrála v Aoste, Taliansko: Svätec so Slnkom a Mesiacom v rukách (La Divina Commedia / Corrado Ricci, 1921) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Klasická literatúra – Okultizmus – Alchýmia – Hermetika – Slobodomurárstvo – Astrológia – Mytológia – Legenda – Kresťanstvo
V roku 1921 bola v talianskom Miláne vydaná špeciálna verzia svetoznámeho diela „Božská komédia“ od Danteho Alighieriho. Tá bola osobitnou predovšetkým na podklade použitia obrovského množstva ilustračných obrázkov (približne 800), ktoré doprevádzali text tohto diela. Výber jednotlivých ilustrácii vykonal Corrado Ricci, taliansky archeológ a historik umenia. Jedným z obrázkov na stránkach tejto výnimočnej knihy je potom aj tu uvedený obrázok. Ten je vraj možné nájsť v katedrále mesta Aoste (Taliansko). Na tomto pozoruhodnom obrázku vidíme Božskú figúru, ktorá má v rukách Slnko a Mesiac…
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: ALIGHIERI, Dante. La Divina Commedia – Illustrata Nei Luoghi E Nelle Persone (A Cura di Corrado Ricci: Con 700 incisioni e 170 tavole fuori testo). Milano (Taliansko) : Ulrico Hoepli, 1921. 359 strán.▐ Zverejnené: 09/02/2026
![]( "Arma Artis – Vyzbrojené umenie (Solomon Trismosin, 1582)")
Základný popis
Okno do mysle Salomona Trismosina, alchymistu žijúceho za čias tajomných komnát a snáh o premenu obyčajného kovu v zlato. Ale čo ak to pravé „zlato“ nebolo materiálne? Čo keď išlo o osvietenie samotné – o pochopenie vyššieho vesmírneho poriadku ukrytého za zdanlivo chaotickou realitou?
« Arma Artis – Vyzbrojené umenie (Solomon Trismosin, 1582) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Okultizmus – Alchýmia – Hermetika – Slobodomurárstvo – Astrológia – Mytológia – Legenda
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: TRISMOSIN, Solomon. Splendor Solis – Alchemical Treatises of Solomon Trismosin: Adept and Teacher of Paracelsus (Including 22 Allegorical Pictures Reproduced from the Original Paintings in the Unique Manuscript on Vellum, dated 1582, in the British Museum.) Londýn (Andlicko) : Kegan Paul, Trench Trubner & Co., cca. 1920. 104 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/arma-artis-vyzbrojene-umenie-solomon-trismosin-1582/
▐ Zverejnené: 09/02/2026
![]( "Keď životné osudy určovali – Slnko, Mesiac a hviezdne konštelácie: Theatrum Chemicum Britannicum / Ashmole (Robert Vaughan, 1652)")
Základný popis
Snaha pochopiť samotnú podstatu reality a nájsť harmóniu s vesmírom. Kto vie? Možno sa Isaac Newton, hľadajúc skryté kľúče vesmíru, naozaj nechal inšpirovať aj týmito starými nákresmi. Možnosti sú nekonečné – rovnako ako v alchýmistickom laboratóriu.
« Keď životné osudy určovali – Slnko, Mesiac a hviezdne konštelácie: Theatrum Chemicum Britannicum / Ashmole (Robert Vaughan, 1652) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – Okultizmus – Alchýmia – Hermetika – Slobodomurárstvo – Astrológia – Mytológia – Legenda
« Ashmole, „pravdepodobne najpozoruhodnejší starosvetský dobrodruh storočia“ (Gunther) a zakladateľ „Ashmolen Museum“ v Oxforde, poskytol v diele „Theatrum Chemicum Britannicum“ najcennejšiu zbierku starých anglických alchymických písaní vo veršoch, celkom 29. (…) Ashmoleova zbierka bola jednou z obľúbených kníh sira Isaaca Newtona. Ručné prepisy častí tejto knihy, napísané Newtonovým rukopisom, sa zachovali dodnes, rovnako ako jeho poznámkami bohato zapísaná kópia tlačeného diela. Zaujímavé sú aj jemné rytiny od Vaughana. »
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: ASHMOLE, Elias. Theatrum Chemicum Britannicum (Containing Several Poetical Pieces of our Famous English Philosophers, who have written the Hermetique Mysteries in their own Ancient Language. Faithfully Collected into one Volume, with Annotations thereon.) Londýn (Andlicko) : Nath. Brooke, 1652. cca. 520 strán.▐ Zverejnené: 08/02/2026
![]( "Ako naši predkovia nazerali na nebesia: Globi Coelestis In Tabulas Planas Redacti Descriptio (Ignace Gaston Pardies + Guillaume Vallet, 1690)")
Základný popis
Jedinečný pohľad na astrológiu a mytológiu hviezdnej oblohy v období baroka. Pardiesova mapa nie je nejakým chladným vedeckým záznamom vzdialených nebeských telies. Je to živé plátno, kde sa prepletajú príbehy mýtických postáv, kde každé súhvezdie nesie presnú symbolikou – odkaz na starovekých legiend so všetkými tragickými, niekedy radostnými, osudmi ich hrdinov.
« Ako naši predkovia nazerali na nebesia: Globi Coelestis In Tabulas Planas Redacti Descriptio (Ignace Gaston Pardies + Guillaume Vallet, 1690) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Mapa – Astronómia – Astrológia – Mytológia – Legenda – Jezuiti
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: PARDIES, Ignace Gaston (aka Ignatio Gastone Pardies). Globi Coelestis In Tabulas Planas Redacti Descriptio. Posmrtné vydanie. Societatis Jesu [Spoločnosť Ježišova, pozn.], cca. 1690. Pôvodná studnica: Linda Hall Library of Science, Engineering & Technology (Kansas City, USA).▐ Zverejnené: 07/02/2026
![]( "Fašiangy vo svete: Pálenie pani Maslenice – Zvyk v severovýchodnom Rusku (Apollinary Vasnetsov, 1882)")
Základný popis
Scenéria, ktorá je v skutočnosti viac než len oslavou fašiangov. Je to tichá pripomienka niekdajšieho vnímania poriadku vo svete navôkol nás – sveta, kde boli tradície pevne zakorenené a spájali ľudí s prírodou a duchom ich predkov. Vasnetsov nám ukazuje moment prebiehajúceho pálenia pani Maslenice, postavy z pohanských rituálov, ktorá symbolizuje koniec zimného obdobia a privítanie jari, čím nám pripomína cyklus, nezvratný kolobeh života a smrti.
« Fašiangy vo svete: Pálenie pani Maslenice – Zvyk v severovýchodnom Rusku (Apollinary Vasnetsov, 1882) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Zima – Fašiangy – Maslenica – Príroda – Pohanstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Folklór – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Rodoľubstvo – Slovania – Rusko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 681: 30. január 1882 (Zväzok 27 [XXVII.] – No. 5). 14. ročník [XIV.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1882.▐ Zverejnené: 31/01/2026
![]( "Fašiangy vo svete: Karneval v Štajersku / Rakúsko (1893)")
Základný popis
Fašiangy. Slovo samo evokuje obrazy divokej radosti pred príchodom pôstu. Historický ilustračný obrázok z roku 1893 zachytáva fašiangové oslavy v Štajersku, Rakúsko-Uhorsko. Zobrazuje ľudový sprievod s hudobníkmi a veselými účastníkmi na zasneženej dedinskej ulici. Ide o vzácny pohľad do kultúrnych tradícií konca 19. storočia.
« Fašiangy vo svete: Karneval v Štajersku / Rakúsko (1893) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Zima – Fašiangy – Príroda – Pohanstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Folklór – Rodoľubstvo – Rakúsko-Uhorsko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 1255: 6. február 1893 (Zväzok 49 [XLIX.] – No. 7). 25. ročník [XXV.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1893.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/fasiangy-vo-svete-karneval-v-stajersku-rakusko-1893/
