Spravodlivosť ^Značka

• ▐ Zverejnené: 16/06/2026

  Základný popis

  Konfrontácia moderného človeka s jeho stratou duchovnosti. Tarkovskij pred nás stavia bolestivý paradox: vo svete, ktorý sám seba prehlásil za „normálny“, racionálny a vyspelý, je všade navôkol nás prázdnota. Naše mysle sú dnes podobné kanalizačným rúram – funkčné, no bezduché. Už dávno nenačúvame bzučaniu hmyzu, nenasávame vôňu vlhkej zeme po daždi. Tarkovskij nás vracia k otázke: « Čo znamená byť „zdravý“ v spoločnosti, ktorá je chorá a stratila svoje smerovanie? » Možno je našou jedinou možnosťou záchrany návrat k „bláznivosti“ – voľba osudu tých, ktorí si, napríklad, ešte stále všímajú našepkávania svojich predkov.

  « Keď musí „blázon“ hovoriť „normálnym“, aby sa hanbili (Tarkovskij / Nostalgia, 1983) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – Inšpirácia – Filozofia – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Pravda – Spravodlivosť – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Ľudský život – Existencializmus – Sebarozvoj – Výchova – Vzdelanie – Antika – Slovania – Rusko

  « Ktorý môj predok vo mne prehovára?
  […]
  Žiadnych veľkých majstrov dnes už niet!
  Toto je skutočnou tragédiou našich čias.
  Cesta nášho srdca je zahalená niekde v tieni.
  Musíme načúvať hlasom,
  ktoré sa zdajú zbytočné.
  Do našich myslí –
  obsadených dlhými kanalizačnými rúrami,
  múrmi kdejakých škôl, asfaltom
  a spoločenskými predpismi, –
  musíme nechať vstúpiť bzučanie hmyzu!
  Musíme naplniť oči a uši – nás všetkých –
  výjavmi, ktoré sú začiatkom
  veľkého sna!
  Niekto musí [z plného hrdla] zakričať, že:
  „Postavíme pyramídy!“
  a vôbec nezáleží,
  ak nám to nepodarí!
  Musíme napĺňať toto prianie
  a naťahovať rohy našej duše…
  až niekam k nekonečnosti.
  Ak chcete, aby sa svet pohol vpred:
  musíme sa držať za ruky.
  Musíme zmiešať takzvaných „normálnych“
  s takzvanými „bláznivými“.
  Hej, vy „normálni“!
  Čo znamená to vaše zdravie?
  Oči celého ľudstva hľadia do priepasti,
  do ktorej sa rútime.
  Sloboda je vám k ničomu,
  ak nemáte odvahu pozrieť sa nám do očí…
  Sú to práve takzvaní „normálni“,
  ktorí doviedli svet na pokraj záhuby!
  Človek, počúvaj!
  V tebe je voda, oheň…
  a potom popol, a v popole kosti.
  Kosti a popol!
  […]
  Uzatváram zmluvu so svetom:
  nech je v noci slnko
  a v auguste sneh.
  Veľké veci končia, tie malé pretrvávajú.
  Spoločnosť sa musí vrátiť k jednote
  a nie ostávať v takejto roztrieštenosti.
  Stačilo by pozorovať prírodu,
  aby sme pochopili,
  že život je jednoduchý,
  a že sa musíme vrátiť tam,
  kde sme boli, do bodu,
  keď sme sa vydali nesprávnou cestou.
  Musíme sa vrátiť k základom života bez toho,
  aby sme ďalej znečisťovali vody.
  ČO JE TOTO ZA SVET,
  AK VÁM MUSÍ „BLÁZON“ HOVORIŤ,
  ABY STE SA HANBILI?!
  Teraz hudba!
  (Tarkovskij / Nostalgia, 1983) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] PLATÓN (aka Plato). The Dialogues of Plato (In Fur Volumes – Volume III.) New York (USA) : National Library Company, 1900. 449 strán.
  • [2] TARKOVSKIJ, Andrej (režisér). Nostalgia. Sovietsky zväz + Taliansko : Mosfilm, 1983.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-musi-blazon-hovorit-normalnym-aby-sa-hanbili-tarkovskij-nostalgia-1983/

• ▐ Zverejnené: 15/06/2026

  Základný popis

  Rozbor vzťahu medzi ľudskou rečou, myšlienkou a filozofickým pojmom Logos. Zistíte, že reč nie je len nástrojom komunikácie, ale samotnou architektúrou našej existencie. Bez reči totiž len vnímame, s rečou sa stávame tvorcami poriadku… Od Platóna, Herakleitosa… až po moderných vzdelancov (Piaget, Wittgenstein, Locke). Objavte, ako slovo formuje náš svet, a ako hľadáme pevnú pôdu pre našu dušu v neustálom víre ľudského bytia.

  « LOGOS – PRAVDA – KRÁSA: Snaha nájsť pevnú pôdu, spoľahlivý základ, na ktorom by sme mohli postaviť vežu siahajúcu k nekonečnu »

  ZNAČKY: Komentár – Inšpirácia – Umenie – Citát – Klasická literatúra – Filozofia – Psychológia – Etika – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Antika – Ľudský život – Existencializmus – Mravný ideál – Cnosť – Pravda – Spravodlivosť – Krása – Sebarozvoj – Výchova – Vzdelanie

  …ako uviedol profesor psychológie Henry Gleitman, spoločne so svojou manželkou profesorkou Lilou R. Gleitman, existuje totiž: „…podstatná súvislosť medzi tým, že máme reč, a tým, že sme ľudia… (s. 239)“ Pokiaľ by sme sa začali spoločne zhovárať o nejakej „rozumnosti“ človeka: „Racionálny systém sa prvýkrát dostáva do popredia, z hľadiska vývojových úvah, keď deti začnú vyjadrovať udalosti verbálnymi symbolmi, teda keď začnú používať ľudskú reč. …deti v predverbálnom období fungujú výlučne v režime zážitkového systému. S rozvojom reči zohráva racionálny systém čoraz dôležitejšiu úlohu, až kým v ranej dospelosti nedosiahne prevládajúce postavenie. (Epstein, s. 113-114)“ Anglický filozof John Locke (považovaný za otca klasického liberalizmu), vo svojom diele „An Essay Concerning Human Understanding“ [„Esej o ľudskom chápaní“, pozn.], už v 17. storočí napísal [Kniha III., Kapitola I.]: „Človek stvorený na to, aby vytváral artikulované zvuky. — Boh, keď stvoril človeka ako spoločenskú bytosť, nielenže ho obdaril sklonom a potrebou žiť v spoločenstve s ostatnými ľuďmi, ale vybavil ho aj rečou, ktorá mala byť hlavným nástrojom a vzájomným putom spoločnosti. Človek mal teda od prírody svoje orgány utvorené tak, aby bol schopný vytvárať artikulované zvuky, ktoré nazývame slovami. To však nestačilo na vytvorenie jazyka. Bolo ďalej potrebné, aby bol schopný používať tieto zvuky ako znaky vnútorných predstáv, a aby vystupovali ako symboly myšlienok jeho mysle, čím by sa umožnilo ich pochopenie zo strany ostatných. (s. 223)“ Ďalší anglický filozof Bertrand Russell, [vo svojom dlhom úvode ku knihe „Tractatus Logico-Philosophicus“ od Ludwiga Wittgensteina, pozn.], niekedy v prvej polovici minulého storočia, konštatoval: „Základnou úlohou jazyka je potvrdzovať alebo popierať fakty. Vzhľadom na syntax jazyka je význam vety určený hneď, ako je známy význam slov, z ktorých sa skladá. Aby určitá veta potvrdzovala určitý fakt, musí existovať, bez ohľadu na to, ako je jazyk konštruovaný, niečo spoločné medzi štruktúrou vety a štruktúrou faktu (s. X).“ Ale takéto uvažovanie nachádzame už v diele samotného Platóna, [konkrétne sa jedná o dialóg pomenovaný „Kratylos“, pozn.], kde zachytil tieto slová samotného Sokrata, ktorý varoval: „Nech je to tak. Ale či ten, kto vyslovil tieto slová, vyslovil to, čo je pravda, alebo lož? Alebo by niektoré z týchto slov boli pravdivé a niektoré nepravdivé? […] Ak existuje takéto rozdelenie názvov, musíme priznať, že jedno z nich sa snaží pomenovať vec v súlade s pravdou, ale druhé klamlivo. A ak to tak je, a je možné rozlíšovať pomenovania chybne, a nepripisovať atribúty každému vlastné, bude možné mýliť sa aj v slovách. A ak môžu byť takýmto spôsobom ustanovené slová a pomenovania, potom sa toto isté nevyhnutne týka aj diskurzov, pretože diskurzy sú, si myslím, z nich vytvárané. (s. 106 + s. 108-109)“ Profesor Konečný a docent Bouchal vo svojej publikácii „Psychológie v lékařství“ píšu: „Myšlení je procesem odrážení obecných vlastností věcí a jevů a hledání a vytváření (postižení) souvislostí a vztahů mezi nimi. Myšlení je zobecněným poznáváním objektívní reality. […] Řeč je s myšlením neodlučně spjata… (s.71+74)“ [Prakticky také isté konštatovanie je možné nájsť v práci psychológa Borisa Teplova „Psychológia“: „Naše myslenie je nerozlučne späté s rečou. […] Reč je teda nástrojom myslenia (s. 141)“, pozn.] Z čoho prirodzene vyplýva, ako uviedla profesorka Alena Plháková: „…způsob myšlení je poměrně výrazně determinován strukturou i slovní zásobou […] jazyka. (s. 313)“ A všetko doteraz napísané dáva do jednotiaceho rámca profesor Milan Nakonečný: „Nutnost orientovat se ve svém životním prostředí je zakotvena ve vývoji poznávaní se individua. Jeho první stupeň z hlediska fylogenetického i ontogenetického tvorí vnímaní, druhý myšlení: vnímaní je zprostředkovano činností smyslů, myšlení operacemi s kognitivními prvky vyššího řádu. …myšlení je produktem konstrukce zkušenosti za pomoci druhově specifických forem poznávaní. Z vnímaní se […] vyvinula vývojově vyšší forma poznávání — myšlení… Myšlení je vývojově vyšší způsob poznávání, který umožňuje překračovat vnímanou skutečnost a pořádat ji do hierarchicky organizovaných významových struktur. (s. 296-297)“ V tomto kontexte sa vyjadroval taktiež klasik svetovej psychológie Jean Piaget, ktorý: „…zistil, že okrem našich nervových a zmyslových orgánov, sme my ľudia zdedili aj špecifický spôsob fungovania, prostredníctvom ktorého komunikujeme s ‚prostredím‘ (svetom ‚vecí‘). Ako naše zdedené jadro intelektuálnej organizácie… (Hundert, s. 95-97)“ Na čo neskôr nadväzovali aj teórie o tom, ako si ľudia vytvárajú „mentálne modely“, pričom tie sú: „…zachytením informácií obsiahnutých v predpokladoch uvažovania. Mentálne modely sú štrukturálnymi analógiami sveta, so štruktúrou, ktorá zodpovedá štruktúre stavu vecí, ktorý diskurz opisuje. …ľudia konštruujú jeden alebo viac mentálnych modelov alebo zachytení informácii obsiahnutých v probléme, o ktorom uvažujú. Tieto mentálne modely sú neskôr použité pri rozhodnutiach o platnosti [vyvodeného] záveru. (Eysenck, s. 249)“ Ako podotkol profesor Vladimír Smékal, schopnosť abstraktne myslieť je jednou z funkcii inteligencie: „Inteligentní člověk dokáže použivat pojmy a symboly…, (s. 303)“ a jedincom dosiahnutý stav tejto schopnosti, má veľké dôsledky na reguláciu činnosti a konečné adaptívne alebo maladaptívne prispôsobenie sa výzvam života. Pre človeka so zníženou schopnosťou abstraktného — pojmovo-symbolického — myslenia, neschopného vykonávať myšlienkové operácie s kognitivnými prvkami vyššieho radu, pre takéhoto bude nemožné pochopiť súvislosti diania navôkol seba. Takýto jedinec je jednoducho človekom obmedzeným. Spomenutý Ludwig Wittgenstein povedal jednoznačne: „Hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta. (s. 115)“

  Edward Hicks napísal: « …história filozoficko-náboženského termínu Logos. Tá sa uberala dvoma smermi — filozofický a teologický, ako „Príčina“ a ako „Slovo“, ako vyjadrenie gréckeho a hebrejského myslenia… Grécka myseľ vnímala svet ako „κόσμος“ [kozmos, pozn.], teda ako niečo, čo vytvoril, a čo riadi rozumový princíp, čiže „λόγος“ [Logos, pozn.]. Tento pojem sa prenášal od Herakleita k stoikom a od stoikov k Filónovi Alexandrijskému; postupne sa menil, upravoval a rozširoval, no vždy bol prítomný. U Herakleita, „plačúceho filozofa“, ktorý vnímal všetko ako neustály pohyb a oheň, počiatok… a zároveň zánik [„…se domníval, že vše se stále přetváří a mění. Měl za to, že svět je věčně se měníci proud. (Smithová, Raeper / s. 9)“, pozn.], bol λόγος [Logos, pozn.] skutočne neoddeliteľnou súčasťou sveta. V človeku je to duša. Je to spojitosť alebo podstata vecí, objektívna. V žiadnom prípade to nie je reč ani slovo. V neustálom konflikte protikladov, v procese smerujúcom k usporiadanému vzťahu, je Λόγος [Logos, pozn.] princípom, ktorý je tohto všetkého svedkom a mohli by sme ho, povedzme, označiť moderným výrazom „prirodzený zákon“? (s. 18) » V knihe Adama Jamesa, niekdajšieho učiteľa na Emmanuel College v Cambridge, nachádzame: „V dejinách starovekej filozofie nie je viac otázok, ktoré by boli predmetom rozsiahlejších a vášnivejších diskusii, než je problematika významu slova λόγος [Logos, pozn.] u Herakleita. Starovekí ľudia ho chápali ako príčinu – kozmický rozum – všeobecne rozšírený, prítomný v prírode aj v človeku, samozrejme, nie jedna nehmotná entita, ale totožný s večne živým, večne mysliacim ohňom „πῦρ φρόνιμον ἀεὶ ζῶον“ [„Oheň múdrosti, večný život,“ pozn.], ktorý tvorí nemennú podstatu vecí práve preto, že sú v neustálej zmene: a tento „κοινὸς Λόγος“ [„Koinós Lógos,“ pozn.] alebo univerzálny rozum bol považovaný za synonymum pre Boha. Inými slovami, ak máme veriť antickým autorom, herakleitovská koncepcia Logosu sa v podstate nelíši od stoickej s výnimkou toho, že na materiálnej strane je Logos u Herakleita ohňom, zatiaľ čo podľa najprísnejšej definície Stoikov ide o éter. (s. 77)“ Keď už toľko spomíname Stoikov, tí vravievali: „…všeprenikajúci Logos, ktorý sa vo vesmíre sformoval ako racionálny poriadok a v človeku ako rozum. Okolo tohto Božského princípu sa zhromaždili a s ním boli stotožnené také rozličné idey ako prozreteľnosť, osud, spravodlivosť, pravda, príčina, prirodzenosť, nevyhnutnosť. (Gregg, s. xxxiii)“ V kresťanstve sa potom tento termín posúva do podoby: « Podľa pôvodnej tradície bol Ježiš Mesiášom, ktorý prišiel, aby založil sľúbené Božie kráľovstvo. Vo štvrtom evanjeliu je mesiášska predstava nahradená predstavou Logosu. Hlásanie kráľovstva sa mení na posolstvo o „večnom živote“. (Scott, s. 6) » Doplňujúci pohľad: « …pojem Logos, ktorý Platón používal pre „Rozum“, bol teraz zmenený na označenie „Božieho Slova“. […] Ak svätý Pavol použil tento výraz, tak ho použil najskôr s cieľom, aby odradil svojich konvertitov od uvažovania o platónskom Logose a nasmerovať ich k [mysleniu v kontexte] „vteleného Slova“, ktoré bolo schopné zachrániť ich duše. (Potter, s. 201-202) » Mohli by sme (azda sa nijaký teológ neurazí takémuto zjednodušeniu) povedať, že sa tu samotný Ježiš stáva obsiahnutím Logosu. A o tejto problematike sa, približne nejaké dve tisícročia, vedú siahodlhé debaty. Nech už to bolo, ako to bolo…

  …v tomto bode je pravdepodobne všetkým zrejmé: pojem LOGOS v pozícii „…Božskej príčiny alebo múdrosti… (Fisher, s.o xii)“, prípadne „univerzálneho princípu“, je v symbolickej rovine vyjadrením viery vo vyššiu úroveň usporiadanosti, vyššiu organizáciu sveta navôkol nás, ale aj spôsobu ľudského bytia ako takého, s čím nevyhnutne súvisí akýsi „prirodzený zámer“, ktorého odrazom je napokon „prirodzený poriadok“ a súbor určitých nemenných zákonitosti. Je to viera, že naše súcno je možné popísať „základnými pravdami“, ktoré tvoria piliere harmónie v ňom a sú dokonalými, predstavujú najvyššiu mieru dosiahnuteľnej krásy. Americký autor Charles W. Upham priniesol [vo svojom diele „Letters on the Logos“, pozn.] schému, ktorá je vraj dielom Basileidesa [Basilides z Antiochie, pozn.], viď ilustračný obrázok k tomuto článku. Túto skutočnosť vraj dosvedčili sv. Irenej z Lyonu [Irenaeus, pozn.] a sv. Epifanius zo Salamis. Basileidesova schéma vyobrazuje na vrchole pyramídy: 1. Nezrodený, ktorý je jediným otcom všetkých. Nasledujú: 2. ΝΟΥΣ (Nous) — Rozum, 3. ΛΟΓΟΣ (Logos) — Univerzálny princíp, 4. ΦΡΟΝΗΣΙΣ (Phronesis) — Praktické použitie inteligencie, tj. pochopenie, 5a. ΔΥΝΑΜΙΣ (Dynamis) — Schopnosť konať, tj. sila, 5b. ΣΟΦΙΑ (Sophia) — Múdrosť… atď. Basilides z Antiochie žil v druhom storočí. Pre mňa je táto jeho schéma podstatná, v jungovskom zmysle, predovšetkým z pohľadu popisu jestvujúcej psychologickej skutočnosti, keď prehovára: existuje univerzálny princíp, ktorý je postavený na nejakom racionálnom základe, a tento univerzálny princíp je postihnuteľný, ho človek odhaľuje svojim myslením, k čomu mu napomáha ľudská reč.

  Životnou úlohou človeka je potom: 1. pochopiť „univerzálny princíp“ — pravidlá a zásady z neho vyplývajúce; 2. pochopiť, aké miesto v ňom zastávajú ľudské bytosť, aká je prirodzenosť a podstata človeka; 3. nájsť spôsob, ako svoje bytie posunúť do súladu s týmito zisteniami, aby som sa sám stal — svojim individuálnym prínosom — nositeľom „Svetla“ a vyjadrením „Pravdy“, tj. najvyššej dosiahnuteľnej dokonalosti a krásy; vnášal ich do sveta, konkretizáciou v dvojakom zmysle: vlastnej jedinečnosti, no zároveň aj „okamihu z večnosti“. « „…tieto konečné reality sú nekonečne multiplikované. (Pascal / 1910, s. 49)“ » Opätovne, v psychologicko-symbolickej rovine je svetovo najznámejším príkladom takéhoto niečoho „Christos“, príbeh o antropomorfnom Bohu: „Pod pojmom ideál budeme mať na mysli dokonalosť svojského druhu: úplnú a kompletnú realizáciu všetkej možnej alebo predstaviteľnej dokonalosti, nie len výplod fantázie, ako tento pojem mnohí používajú. Kristus je ideálny človek. Ale dosiahnutie dokonalosti je dosiahnutím božskosti; a preto je ideálny človek ľudským Bohom. (Buck, s. 9)“ Ideál cnostného človeka, ktorý sa životom (hodnotami, aké zhmotňuje vo svete navôkol seba, prekonávaním slabostí) snaží posunúť vlastný rozvoj na úroveň – „svätosti“, pričom prijíma nevyhnutného utrpenie: « „Domine! Quo Vadis? [Pane! Kam ideš?]“ na čo Spasiteľ, hladiac na neho so smútkom v očiach, odpovedal: „Idem do Ríma, aby som tam bol ukrižovaný… po druhýkrát,“ a zmizol (Jameson, s. 211-212); » spojené s procesom, počas ktorého sa stáva svojim najdokonalejším vyjadrením v rámci takto ustanovených hraníc. Túto stránku ľudskej prirodzenosti zachytil už niekedy v 17. storočí aj francúzsky filozof Blaise Pascal, keď napísal: „Plavíme sa v obrovskej šírine, neustále unášaní v neistote, hnaní z jedného jej konca na druhý. Keď si zmyslíme, že sa pripútame k akémukoľvek bodu a upevníme sa na ňom, v tom okamihu sa zatrasie a opustí nás; a ak sa ho pokúsime nasledovať, i tak nám unikne z dosahu, prekĺzne pomedzi prsty a stratí sa v nenávratne. Nič nám neostáva. Toto je náš pozemský stav, a predsa je to úplne v rozpore s našimi sklonmi; horíme túžbou nájsť pevnú pôdu a konečne — spoľahlivý základ, na ktorom by sme mohli postaviť vežu siahajúcu k nekonečnu… (1904, s. 26-27)“

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] ADAM, James. The Vitality of Platonism, and Other Essays (Edited by his Wife Adela Marion Adam). Londýn (Anglicko) : Cambridge University Press, 1911. 242 strán.
  • [2] BUCK, Jirah Dewey. Christos – The Perfect Man is the Anthropomorphic God. New York (USA) : Hermetic Publishing Company, 1889. 30 strán.
  • [3] EPSTEIN, Seymour. Cognitive-Experiential Theory (An Integrative Theory of Personality). New York (USA) : Oxford University Press, 2014. 333 strán.
  • [4] EYSENCK, Michael (ed.) Psychology (An Integrated Approach). 1. vydanie. New York (USA) : Addison Wesley Longman Inc., 1998. 829 strán.
  • [5] FISHER, George Park. History of Christian Doctrine. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, 1911. 583 strán.
  • [6] GLEITMAN, Henry. Basic Psychology. 2. vydanie. New York + Londýn : W. W. Norton & Company, 1987. 660 strán.
  • [7] HICKS, Edward. Traces of Greek Philosophy and Roman Law in the New Testament. Londýn (Anglicko) : Society for Promoting Christian Knowledge, 1896. 192 strán.
  • [8] HUNDERT, Edward M. Philosophy, Psychiatry and Neuroscience – Three Approaches to the Mind (A Synthetic Analysis of the Varieties of Human Experience). 1. vydanie. New York (USA) : Oxford University Press, 1990. 346 strán.
  • [9] JAMESON, Anna. Sacred and Legendary Art (Vol. I.: Containing Legends of The Angels and Archangels, The Evangelists, The Apostles, The Doctors of the Church, and St. Mary Magdalene as Represented in Fine Arts). 3. vydanie / Boston (USA) : Houghton, Mifflin and Company, 1881. 417 strán.
  • [10] KONEČNÝ, Robert; BOUCHAL, Milan. Psychológie v lékařství. 3. vydanie (rozšírené a prepracované). Praha (Česko-Slovensko) : Avicenum – zdravotnické nakladatelství, 1979. 368 strán.
  • [11] LOCKE, John. An Essay Concerning Human Understanding (Abridged and Edited). Londýn (Anglicko) : Oxford University Press, 1924. 380 strán.
  • [12] NÁKONEČNÝ, Milan. Psychologie – přehled základních oborů. 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Stanislav Juhaňák – Triton, 2011. 863 strán.
  • [13] PASCAL, Blaise. Thoughts. Letters. Minor Works. New York (USA) : P. F. Collier & Son, 1910. 453 strán.
  • [14] PASCAL, Blaise. The Thoughts Of Blaise Pascal. Londýn (Anglicko) : J. M. Dent and Co., 1904. 402 strán.
  • [15] PLATÓN (aka Plato). The Cratylus, Phædo, Parmenides and Timæus. Londýn (Anglicko) : Benjamin and John White, 1793. 555 strán.
  • [16] PLHÁKOVÁ, Alena. Učebnice obecné psychologie. 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Nakladatelství Academia, 2008. 472 strán.
  • [17] POTTER, John Phillips. Characteristics of the Greek Philosophers – Socrates and Plato. Londýn (Anglicko) : John W. Parker, 1845. 264 strán.
  • [18] SCOTT, Ernest Findlay. The Fourth Gospel (Its Purpose and Theology). Edinburgh (Škótsko) : T & T Clark, 1923. 379 strán.
  • [19] SMITHOVÁ, Linda; RAEPER, William. Úvod do světa idejí (Náboženství a filozofie v minulosti a součastnosti). 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Nakladatelství Vyšehrad, 1994. 208 strán.
  • [20] SMÉKAL, Vladimír. Pozvaní do psychologie osobnosti (Člověk v zrcadle vědomí a jednání)). 2. opravené vydanie. Brno (Česká republika) : Nakladatelství Barrister & Principal, 2007. 524 strán.
  • [21] TEPLOV, Boris Mikhailovich. Psychologia. Bratislava (Česko-Slovensko) : Štátne nakladateľstvo v Bratislave a knižnica Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave, 1951. 226 strán.
  • [22] The Wisdom of Solomon in the Revised Version with Introduction and Notes by John Allen Fitzgerald Gregg. Cambridge (Anglicko) : Cambridge University Press, 1909. 208 strán.
  • [23] THOMPSON, Hugh Miller. The World and the Logos. New York & London : G. P. Putnam’s Sons, 1886. 91 strán.
  • [24] UPHAM, Charles Wentworth. Letters on the Logos. Boston (USA) : Bowles and Dearborn, 1828. 215 strán.
  • [25] WITTGENSTEIN, Ludwig. Tractatus Logico-Philosophicus. Londýn (Anglicko) : Routledge & Kegan Paul + New York (USA) : The Humanities Press; 1961. 178 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/logos-pravda-krasa-snaha-najst-pevnu-podu-spolahlivy-zaklad-na-ktorom-by-sme-mohli-postavit-vezu-siahajucu-k-nekonecnu/

• ▐ Zverejnené: 18/04/2026

  Základný popis

  Výstrižok zo starého slovenského časopisu, ktorý prináša krátky príbeh o pomste slona v Bruseli. Tento historický dokument zachytáva okamih, keď sa samotné zviera stáva nositeľom a vykonávateľom spravodlivosti. Text je typický pre éru konca 19. storočia – stručný, no i tak dostatočne razantný. Ide o ukážku starých novinových stĺpčekov, ktoré sa nám akosi stratili v zabudnutých archívoch našich knižníc.

  « Neoplatí sa dráždiť slona (1889) »

  ZNAČKY: Citát – Etika – Mravný ideál – Cnosť – Právo – Spravodlivosť

  « — Pomsta slonova. V Brüsseli napájal nedávno opatrovateľ zvierat slona a zo žartu viackráť odtrhol nádobu s vodou od rypáka slonovho. Dráždený slon — súc veľmi smädný — zachytil rypákom napájateľa a tak ho pritisol o zem, že ho hned rozmliaždil. »

  ZDROJ: Vlasť a svet. / 1. februára – Číslo 3, 1889. 4. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1889.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/neoplati-sa-drazdit-slona-1889/

• ▐ Zverejnené: 21/05/2025

  Základný popis

  Inšpiratívny citát z diela „Politika“ od známeho antického filozofa Aristotela o rovnosti, nerovnosti, práve a spravodlivosti, ktorý dodnes podnecuje k úvahám o usporiadaní spoločnosti. Rovnosť je spravodlivá len medzi tými, ktorí sú si v určitých ohľadoch rovní – či už právami, postavením alebo inými kritériami. Naopak, nerovnosť môže byť tiež spravodlivá, ale iba pre tých, ktorí sa líšia.

  « Spravodlivosť / Rovnosť a nerovnosť (Aristoteles – Politika) »

  ZNAČKY: Citát – Umenie – Filozofia – Inšpirácia – Etika – Mravný ideál – Právo – Spravodlivosť – Psychosexuálne poruchy – Progresivizmus – Hodnotový relativizmus – Peklo – Úpadok

  Keď si človek predstaví, ako taký Aristoteles už pred viac než dvetisíc rokmi – jediným svojim výrokom – prakticky kompletne zrušil ideologickú agendu „progresívne orientovaných“, tak sa musí chytať za hlavu z toho, čo sa to okolo neho v súčastnosti deje.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ARISTOTELES. Aristotle’s Politics. Oxford (UK) : Clarendon Press, 1920. 356 strán.
  • [2] ARISTOTELES. Politika. Praha (Československo) : Jan Laichter, 1939. 339 strán.
  • [3] ARISTOTELES. Politika. 3. vydanie, Bratislava (Slovensko) : Kaligram, 2009. 302 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/spravodlivost-rovnost-nerovnost-aristoteles-politika/

• ▐ Zverejnené: 21/05/2025

  Základný popis

  Tieto slová je možné nájsť vytesané do kameňa pod sochou, ktorá sa nachádza pred budovou odvolacieho oddelenia Najvyššieho súdu štátu New York v Manhattane. Takže odtiaľ si ich pán Higgins prepožičal. Hm, pán Higgins. Veru, vravím vám, i na neho som sa neskôr pozrelo o čosi viac. Tento pán bol známy odporca povinného očkovania, ochranca zvierat, no čo zaujalo mňa: bol to vynálezca atramentu, ktorý sa vyrába dodnes a nesúc jeho meno naďalej predáva!

  « Múdrosť a zákon (1920) »

  ZNAČKY: Citát – Umenie – Inšpirácia – Etika – Mravný ideál – Právo – Spravodlivosť

  POZNÁMKA: V tomto príspevku je použitá formulácia „v Manhattane“ namiesto bežnejšieho „na Manhattane“. Manhattan je totižto názvom nielen ostrova, ale aj jednej z metských častí New Yorku. Na tomto mieste je výberom „v“ zdôraznená práve táto skutočnosť.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: HIGGINS, Ch. M. Horrors of Vaccination – Exposed and Illustrated (Petition to the President to Abolish Compulsory Vaccination in Army and Navy). Brooklyn, New York (USA) : Chas. M. Higgins, 1920. 212 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mudrost-a-zakon-1920/