ANTIKA ^Značka

• ▐ Zverejnené: 15/06/2026

  Základný popis

  Rozbor vzťahu medzi ľudskou rečou, myšlienkou a filozofickým pojmom Logos. Zistíte, že reč nie je len nástrojom komunikácie, ale samotnou architektúrou našej existencie. Bez reči totiž len vnímame, s rečou sa stávame tvorcami poriadku… Od Platóna, Herakleitosa… až po moderných vzdelancov (Piaget, Wittgenstein, Locke). Objavte, ako slovo formuje náš svet, a ako hľadáme pevnú pôdu pre našu dušu v neustálom víre ľudského bytia.

  « LOGOS – PRAVDA – KRÁSA: Snaha nájsť pevnú pôdu, spoľahlivý základ, na ktorom by sme mohli postaviť vežu siahajúcu k nekonečnu »

  ZNAČKY: Komentár – Inšpirácia – Umenie – Citát – Klasická literatúra – Filozofia – Psychológia – Etika – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Antika – Ľudský život – Existencializmus – Mravný ideál – Cnosť – Pravda – Spravodlivosť – Krása – Sebarozvoj – Výchova – Vzdelanie

  …ako uviedol profesor psychológie Henry Gleitman, spoločne so svojou manželkou profesorkou Lilou R. Gleitman, existuje totiž: „…podstatná súvislosť medzi tým, že máme reč, a tým, že sme ľudia… (s. 239)“ Pokiaľ by sme sa začali spoločne zhovárať o nejakej „rozumnosti“ človeka: „Racionálny systém sa prvýkrát dostáva do popredia, z hľadiska vývojových úvah, keď deti začnú vyjadrovať udalosti verbálnymi symbolmi, teda keď začnú používať ľudskú reč. …deti v predverbálnom období fungujú výlučne v režime zážitkového systému. S rozvojom reči zohráva racionálny systém čoraz dôležitejšiu úlohu, až kým v ranej dospelosti nedosiahne prevládajúce postavenie. (Epstein, s. 113-114)“ Anglický filozof John Locke (považovaný za otca klasického liberalizmu), vo svojom diele „An Essay Concerning Human Understanding“ [„Esej o ľudskom chápaní“, pozn.], už v 17. storočí napísal [Kniha III., Kapitola I.]: „Človek stvorený na to, aby vytváral artikulované zvuky. — Boh, keď stvoril človeka ako spoločenskú bytosť, nielenže ho obdaril sklonom a potrebou žiť v spoločenstve s ostatnými ľuďmi, ale vybavil ho aj rečou, ktorá mala byť hlavným nástrojom a vzájomným putom spoločnosti. Človek mal teda od prírody svoje orgány utvorené tak, aby bol schopný vytvárať artikulované zvuky, ktoré nazývame slovami. To však nestačilo na vytvorenie jazyka. Bolo ďalej potrebné, aby bol schopný používať tieto zvuky ako znaky vnútorných predstáv, a aby vystupovali ako symboly myšlienok jeho mysle, čím by sa umožnilo ich pochopenie zo strany ostatných. (s. 223)“ Ďalší anglický filozof Bertrand Russell, [vo svojom dlhom úvode ku knihe „Tractatus Logico-Philosophicus“ od Ludwiga Wittgensteina, pozn.], niekedy v prvej polovici minulého storočia, konštatoval: „Základnou úlohou jazyka je potvrdzovať alebo popierať fakty. Vzhľadom na syntax jazyka je význam vety určený hneď, ako je známy význam slov, z ktorých sa skladá. Aby určitá veta potvrdzovala určitý fakt, musí existovať, bez ohľadu na to, ako je jazyk konštruovaný, niečo spoločné medzi štruktúrou vety a štruktúrou faktu (s. X).“ Ale takéto uvažovanie nachádzame už v diele samotného Platóna, [konkrétne sa jedná o dialóg pomenovaný „Kratylos“, pozn.], kde zachytil tieto slová samotného Sokrata, ktorý varoval: „Nech je to tak. Ale či ten, kto vyslovil tieto slová, vyslovil to, čo je pravda, alebo lož? Alebo by niektoré z týchto slov boli pravdivé a niektoré nepravdivé? […] Ak existuje takéto rozdelenie názvov, musíme priznať, že jedno z nich sa snaží pomenovať vec v súlade s pravdou, ale druhé klamlivo. A ak to tak je, a je možné rozlíšovať pomenovania chybne, a nepripisovať atribúty každému vlastné, bude možné mýliť sa aj v slovách. A ak môžu byť takýmto spôsobom ustanovené slová a pomenovania, potom sa toto isté nevyhnutne týka aj diskurzov, pretože diskurzy sú, si myslím, z nich vytvárané. (s. 106 + s. 108-109)“ Profesor Konečný a docent Bouchal vo svojej publikácii „Psychológie v lékařství“ píšu: „Myšlení je procesem odrážení obecných vlastností věcí a jevů a hledání a vytváření (postižení) souvislostí a vztahů mezi nimi. Myšlení je zobecněným poznáváním objektívní reality. […] Řeč je s myšlením neodlučně spjata… (s.71+74)“ [Prakticky také isté konštatovanie je možné nájsť v práci psychológa Borisa Teplova „Psychológia“: „Naše myslenie je nerozlučne späté s rečou. […] Reč je teda nástrojom myslenia (s. 141)“, pozn.] Z čoho prirodzene vyplýva, ako uviedla profesorka Alena Plháková: „…způsob myšlení je poměrně výrazně determinován strukturou i slovní zásobou […] jazyka. (s. 313)“ A všetko doteraz napísané dáva do jednotiaceho rámca profesor Milan Nakonečný: „Nutnost orientovat se ve svém životním prostředí je zakotvena ve vývoji poznávaní se individua. Jeho první stupeň z hlediska fylogenetického i ontogenetického tvorí vnímaní, druhý myšlení: vnímaní je zprostředkovano činností smyslů, myšlení operacemi s kognitivními prvky vyššího řádu. …myšlení je produktem konstrukce zkušenosti za pomoci druhově specifických forem poznávaní. Z vnímaní se […] vyvinula vývojově vyšší forma poznávání — myšlení… Myšlení je vývojově vyšší způsob poznávání, který umožňuje překračovat vnímanou skutečnost a pořádat ji do hierarchicky organizovaných významových struktur. (s. 296-297)“ V tomto kontexte sa vyjadroval taktiež klasik svetovej psychológie Jean Piaget, ktorý: „…zistil, že okrem našich nervových a zmyslových orgánov, sme my ľudia zdedili aj špecifický spôsob fungovania, prostredníctvom ktorého komunikujeme s ‚prostredím‘ (svetom ‚vecí‘). Ako naše zdedené jadro intelektuálnej organizácie… (Hundert, s. 95-97)“ Na čo neskôr nadväzovali aj teórie o tom, ako si ľudia vytvárajú „mentálne modely“, pričom tie sú: „…zachytením informácií obsiahnutých v predpokladoch uvažovania. Mentálne modely sú štrukturálnymi analógiami sveta, so štruktúrou, ktorá zodpovedá štruktúre stavu vecí, ktorý diskurz opisuje. …ľudia konštruujú jeden alebo viac mentálnych modelov alebo zachytení informácii obsiahnutých v probléme, o ktorom uvažujú. Tieto mentálne modely sú neskôr použité pri rozhodnutiach o platnosti [vyvodeného] záveru. (Eysenck, s. 249)“ Ako podotkol profesor Vladimír Smékal, schopnosť abstraktne myslieť je jednou z funkcii inteligencie: „Inteligentní člověk dokáže použivat pojmy a symboly…, (s. 303)“ a jedincom dosiahnutý stav tejto schopnosti, má veľké dôsledky na reguláciu činnosti a konečné adaptívne alebo maladaptívne prispôsobenie sa výzvam života. Pre človeka so zníženou schopnosťou abstraktného — pojmovo-symbolického — myslenia, neschopného vykonávať myšlienkové operácie s kognitivnými prvkami vyššieho radu, pre takéhoto bude nemožné pochopiť súvislosti diania navôkol seba. Takýto jedinec je jednoducho človekom obmedzeným. Spomenutý Ludwig Wittgenstein povedal jednoznačne: „Hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta. (s. 115)“

  Edward Hicks napísal: « …história filozoficko-náboženského termínu Logos. Tá sa uberala dvoma smermi — filozofický a teologický, ako „Príčina“ a ako „Slovo“, ako vyjadrenie gréckeho a hebrejského myslenia… Grécka myseľ vnímala svet ako „κόσμος“ [kozmos, pozn.], teda ako niečo, čo vytvoril, a čo riadi rozumový princíp, čiže „λόγος“ [Logos, pozn.]. Tento pojem sa prenášal od Herakleita k stoikom a od stoikov k Filónovi Alexandrijskému; postupne sa menil, upravoval a rozširoval, no vždy bol prítomný. U Herakleita, „plačúceho filozofa“, ktorý vnímal všetko ako neustály pohyb a oheň, počiatok… a zároveň zánik [„…se domníval, že vše se stále přetváří a mění. Měl za to, že svět je věčně se měníci proud. (Smithová, Raeper / s. 9)“, pozn.], bol λόγος [Logos, pozn.] skutočne neoddeliteľnou súčasťou sveta. V človeku je to duša. Je to spojitosť alebo podstata vecí, objektívna. V žiadnom prípade to nie je reč ani slovo. V neustálom konflikte protikladov, v procese smerujúcom k usporiadanému vzťahu, je Λόγος [Logos, pozn.] princípom, ktorý je tohto všetkého svedkom a mohli by sme ho, povedzme, označiť moderným výrazom „prirodzený zákon“? (s. 18) » V knihe Adama Jamesa, niekdajšieho učiteľa na Emmanuel College v Cambridge, nachádzame: „V dejinách starovekej filozofie nie je viac otázok, ktoré by boli predmetom rozsiahlejších a vášnivejších diskusii, než je problematika významu slova λόγος [Logos, pozn.] u Herakleita. Starovekí ľudia ho chápali ako príčinu – kozmický rozum – všeobecne rozšírený, prítomný v prírode aj v človeku, samozrejme, nie jedna nehmotná entita, ale totožný s večne živým, večne mysliacim ohňom „πῦρ φρόνιμον ἀεὶ ζῶον“ [„Oheň múdrosti, večný život,“ pozn.], ktorý tvorí nemennú podstatu vecí práve preto, že sú v neustálej zmene: a tento „κοινὸς Λόγος“ [„Koinós Lógos,“ pozn.] alebo univerzálny rozum bol považovaný za synonymum pre Boha. Inými slovami, ak máme veriť antickým autorom, herakleitovská koncepcia Logosu sa v podstate nelíši od stoickej s výnimkou toho, že na materiálnej strane je Logos u Herakleita ohňom, zatiaľ čo podľa najprísnejšej definície Stoikov ide o éter. (s. 77)“ Keď už toľko spomíname Stoikov, tí vravievali: „…všeprenikajúci Logos, ktorý sa vo vesmíre sformoval ako racionálny poriadok a v človeku ako rozum. Okolo tohto Božského princípu sa zhromaždili a s ním boli stotožnené také rozličné idey ako prozreteľnosť, osud, spravodlivosť, pravda, príčina, prirodzenosť, nevyhnutnosť. (Gregg, s. xxxiii)“ V kresťanstve sa potom tento termín posúva do podoby: « Podľa pôvodnej tradície bol Ježiš Mesiášom, ktorý prišiel, aby založil sľúbené Božie kráľovstvo. Vo štvrtom evanjeliu je mesiášska predstava nahradená predstavou Logosu. Hlásanie kráľovstva sa mení na posolstvo o „večnom živote“. (Scott, s. 6) » Doplňujúci pohľad: « …pojem Logos, ktorý Platón používal pre „Rozum“, bol teraz zmenený na označenie „Božieho Slova“. […] Ak svätý Pavol použil tento výraz, tak ho použil najskôr s cieľom, aby odradil svojich konvertitov od uvažovania o platónskom Logose a nasmerovať ich k [mysleniu v kontexte] „vteleného Slova“, ktoré bolo schopné zachrániť ich duše. (Potter, s. 201-202) » Mohli by sme (azda sa nijaký teológ neurazí takémuto zjednodušeniu) povedať, že sa tu samotný Ježiš stáva obsiahnutím Logosu. A o tejto problematike sa, približne nejaké dve tisícročia, vedú siahodlhé debaty. Nech už to bolo, ako to bolo…

  …v tomto bode je pravdepodobne všetkým zrejmé: pojem LOGOS v pozícii „…Božskej príčiny alebo múdrosti… (Fisher, s.o xii)“, prípadne „univerzálneho princípu“, je v symbolickej rovine vyjadrením viery vo vyššiu úroveň usporiadanosti, vyššiu organizáciu sveta navôkol nás, ale aj spôsobu ľudského bytia ako takého, s čím nevyhnutne súvisí akýsi „prirodzený zámer“, ktorého odrazom je napokon „prirodzený poriadok“ a súbor určitých nemenných zákonitosti. Je to viera, že naše súcno je možné popísať „základnými pravdami“, ktoré tvoria piliere harmónie v ňom a sú dokonalými, predstavujú najvyššiu mieru dosiahnuteľnej krásy. Americký autor Charles W. Upham priniesol [vo svojom diele „Letters on the Logos“, pozn.] schému, ktorá je vraj dielom Basileidesa [Basilides z Antiochie, pozn.], viď ilustračný obrázok k tomuto článku. Túto skutočnosť vraj dosvedčili sv. Irenej z Lyonu [Irenaeus, pozn.] a sv. Epifanius zo Salamis. Basileidesova schéma vyobrazuje na vrchole pyramídy: 1. Nezrodený, ktorý je jediným otcom všetkých. Nasledujú: 2. ΝΟΥΣ (Nous) — Rozum, 3. ΛΟΓΟΣ (Logos) — Univerzálny princíp, 4. ΦΡΟΝΗΣΙΣ (Phronesis) — Praktické použitie inteligencie, tj. pochopenie, 5a. ΔΥΝΑΜΙΣ (Dynamis) — Schopnosť konať, tj. sila, 5b. ΣΟΦΙΑ (Sophia) — Múdrosť… atď. Basilides z Antiochie žil v druhom storočí. Pre mňa je táto jeho schéma podstatná, v jungovskom zmysle, predovšetkým z pohľadu popisu jestvujúcej psychologickej skutočnosti, keď prehovára: existuje univerzálny princíp, ktorý je postavený na nejakom racionálnom základe, a tento univerzálny princíp je postihnuteľný, ho človek odhaľuje svojim myslením, k čomu mu napomáha ľudská reč.

  Životnou úlohou človeka je potom: 1. pochopiť „univerzálny princíp“ — pravidlá a zásady z neho vyplývajúce; 2. pochopiť, aké miesto v ňom zastávajú ľudské bytosť, aká je prirodzenosť a podstata človeka; 3. nájsť spôsob, ako svoje bytie posunúť do súladu s týmito zisteniami, aby som sa sám stal — svojim individuálnym prínosom — nositeľom „Svetla“ a vyjadrením „Pravdy“, tj. najvyššej dosiahnuteľnej dokonalosti a krásy; vnášal ich do sveta, konkretizáciou v dvojakom zmysle: vlastnej jedinečnosti, no zároveň aj „okamihu z večnosti“. « „…tieto konečné reality sú nekonečne multiplikované. (Pascal / 1910, s. 49)“ » Opätovne, v psychologicko-symbolickej rovine je svetovo najznámejším príkladom takéhoto niečoho „Christos“, príbeh o antropomorfnom Bohu: „Pod pojmom ideál budeme mať na mysli dokonalosť svojského druhu: úplnú a kompletnú realizáciu všetkej možnej alebo predstaviteľnej dokonalosti, nie len výplod fantázie, ako tento pojem mnohí používajú. Kristus je ideálny človek. Ale dosiahnutie dokonalosti je dosiahnutím božskosti; a preto je ideálny človek ľudským Bohom. (Buck, s. 9)“ Ideál cnostného človeka, ktorý sa životom (hodnotami, aké zhmotňuje vo svete navôkol seba, prekonávaním slabostí) snaží posunúť vlastný rozvoj na úroveň – „svätosti“, pričom prijíma nevyhnutného utrpenie: « „Domine! Quo Vadis? [Pane! Kam ideš?]“ na čo Spasiteľ, hladiac na neho so smútkom v očiach, odpovedal: „Idem do Ríma, aby som tam bol ukrižovaný… po druhýkrát,“ a zmizol (Jameson, s. 211-212); » spojené s procesom, počas ktorého sa stáva svojim najdokonalejším vyjadrením v rámci takto ustanovených hraníc. Túto stránku ľudskej prirodzenosti zachytil už niekedy v 17. storočí aj francúzsky filozof Blaise Pascal, keď napísal: „Plavíme sa v obrovskej šírine, neustále unášaní v neistote, hnaní z jedného jej konca na druhý. Keď si zmyslíme, že sa pripútame k akémukoľvek bodu a upevníme sa na ňom, v tom okamihu sa zatrasie a opustí nás; a ak sa ho pokúsime nasledovať, i tak nám unikne z dosahu, prekĺzne pomedzi prsty a stratí sa v nenávratne. Nič nám neostáva. Toto je náš pozemský stav, a predsa je to úplne v rozpore s našimi sklonmi; horíme túžbou nájsť pevnú pôdu a konečne — spoľahlivý základ, na ktorom by sme mohli postaviť vežu siahajúcu k nekonečnu… (1904, s. 26-27)“

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] ADAM, James. The Vitality of Platonism, and Other Essays (Edited by his Wife Adela Marion Adam). Londýn (Anglicko) : Cambridge University Press, 1911. 242 strán.
  • [2] BUCK, Jirah Dewey. Christos – The Perfect Man is the Anthropomorphic God. New York (USA) : Hermetic Publishing Company, 1889. 30 strán.
  • [3] EPSTEIN, Seymour. Cognitive-Experiential Theory (An Integrative Theory of Personality). New York (USA) : Oxford University Press, 2014. 333 strán.
  • [4] EYSENCK, Michael (ed.) Psychology (An Integrated Approach). 1. vydanie. New York (USA) : Addison Wesley Longman Inc., 1998. 829 strán.
  • [5] FISHER, George Park. History of Christian Doctrine. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, 1911. 583 strán.
  • [6] GLEITMAN, Henry. Basic Psychology. 2. vydanie. New York + Londýn : W. W. Norton & Company, 1987. 660 strán.
  • [7] HICKS, Edward. Traces of Greek Philosophy and Roman Law in the New Testament. Londýn (Anglicko) : Society for Promoting Christian Knowledge, 1896. 192 strán.
  • [8] HUNDERT, Edward M. Philosophy, Psychiatry and Neuroscience – Three Approaches to the Mind (A Synthetic Analysis of the Varieties of Human Experience). 1. vydanie. New York (USA) : Oxford University Press, 1990. 346 strán.
  • [9] JAMESON, Anna. Sacred and Legendary Art (Vol. I.: Containing Legends of The Angels and Archangels, The Evangelists, The Apostles, The Doctors of the Church, and St. Mary Magdalene as Represented in Fine Arts). 3. vydanie / Boston (USA) : Houghton, Mifflin and Company, 1881. 417 strán.
  • [10] KONEČNÝ, Robert; BOUCHAL, Milan. Psychológie v lékařství. 3. vydanie (rozšírené a prepracované). Praha (Česko-Slovensko) : Avicenum – zdravotnické nakladatelství, 1979. 368 strán.
  • [11] LOCKE, John. An Essay Concerning Human Understanding (Abridged and Edited). Londýn (Anglicko) : Oxford University Press, 1924. 380 strán.
  • [12] NÁKONEČNÝ, Milan. Psychologie – přehled základních oborů. 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Stanislav Juhaňák – Triton, 2011. 863 strán.
  • [13] PASCAL, Blaise. Thoughts. Letters. Minor Works. New York (USA) : P. F. Collier & Son, 1910. 453 strán.
  • [14] PASCAL, Blaise. The Thoughts Of Blaise Pascal. Londýn (Anglicko) : J. M. Dent and Co., 1904. 402 strán.
  • [15] PLATÓN (aka Plato). The Cratylus, Phædo, Parmenides and Timæus. Londýn (Anglicko) : Benjamin and John White, 1793. 555 strán.
  • [16] PLHÁKOVÁ, Alena. Učebnice obecné psychologie. 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Nakladatelství Academia, 2008. 472 strán.
  • [17] POTTER, John Phillips. Characteristics of the Greek Philosophers – Socrates and Plato. Londýn (Anglicko) : John W. Parker, 1845. 264 strán.
  • [18] SCOTT, Ernest Findlay. The Fourth Gospel (Its Purpose and Theology). Edinburgh (Škótsko) : T & T Clark, 1923. 379 strán.
  • [19] SMITHOVÁ, Linda; RAEPER, William. Úvod do světa idejí (Náboženství a filozofie v minulosti a součastnosti). 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Nakladatelství Vyšehrad, 1994. 208 strán.
  • [20] SMÉKAL, Vladimír. Pozvaní do psychologie osobnosti (Člověk v zrcadle vědomí a jednání)). 2. opravené vydanie. Brno (Česká republika) : Nakladatelství Barrister & Principal, 2007. 524 strán.
  • [21] TEPLOV, Boris Mikhailovich. Psychologia. Bratislava (Česko-Slovensko) : Štátne nakladateľstvo v Bratislave a knižnica Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave, 1951. 226 strán.
  • [22] The Wisdom of Solomon in the Revised Version with Introduction and Notes by John Allen Fitzgerald Gregg. Cambridge (Anglicko) : Cambridge University Press, 1909. 208 strán.
  • [23] THOMPSON, Hugh Miller. The World and the Logos. New York & London : G. P. Putnam’s Sons, 1886. 91 strán.
  • [24] UPHAM, Charles Wentworth. Letters on the Logos. Boston (USA) : Bowles and Dearborn, 1828. 215 strán.
  • [25] WITTGENSTEIN, Ludwig. Tractatus Logico-Philosophicus. Londýn (Anglicko) : Routledge & Kegan Paul + New York (USA) : The Humanities Press; 1961. 178 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/logos-pravda-krasa-snaha-najst-pevnu-podu-spolahlivy-zaklad-na-ktorom-by-sme-mohli-postavit-vezu-siahajucu-k-nekonecnu/

• ▐ Zverejnené: 28/03/2026

  Základný popis

  V ére nepretržitých zmien, hlučného sveta a rýchlych odpovedí, sa často strácame v rozlišovaní medzi tým, čo je skutočne „vznešené“, a tým, čo je „prázdne“ – tupou snahou pri pokuse o vynútenie si pozornosť za každú cenu. Jamblichos z Chalkidy, žiak Porfyria z Tyru, nám ponúka hlboký pohľad na cestu k poznaniu a schopnosti rozoznávať podstatné od bezvýznamného. Jeho filozofia, prepojená s antickou múdrosťou, nám ukazuje, že pravá intuícia nie je vrodená, ale výsledkom spojenia s „božským“.

  « Osobný rozvoj a nadobudnutie schopnosti vidieť, čo je nízke a ničotné, a čo je naopak vznešené (Jamblichos z Chalkidy) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Antika – Filozofia – Etika – Psychológia – Sebarozvoj – Výchova – Vzdelanie – Mravný ideál – Krása – Cnosť

  « Jamblichos. Tento filozof bol žiakom Porfyria z Tyru a zomrel okolo roku 333 n. l. Hovorí: „Ak sa duša povznesie k božstvám, stane sa ako-keby božskou a schopnou rozpoznať vznešené a nízke; potom nadobúda moc liečiť choroby, robiť užitočné vynálezy, zavádzať múdre zákony. Človek nemá žiadnu vlastnú intuitívnu silu; jeho intuícia je výsledkom spojenia medzi jeho dušou a božským duchom; čím silnejšie toto spojenie rastie, tým väčšia bude jeho intuícia alebo duchovné poznanie. Nie všetky vnímania duše majú božský charakter; existuje aj mnoho obrazov, ktoré sú produktom nižšej činnosti duše v jej miešaní sa so svetskými prvkami. Božská prirodzenosť, ktorá je večným prameňom života, neprodukuje žiadne klamlivé obrazy; ale ak je jej činnosť zvrátená, tak sa takéto klamlivé obrazy môžu objaviť. Ak je myseľ človeka osvetlená božským svetlom, nebeský nosič jeho duše sa naplní svetlom a žiarou.“ (s. 31) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: HARTMANN, Franz. In the Pronaos of the Temple of Wisdom (Containing the History of the True and False Rosicrucians with an Introduction into the Mysteries of the Hermetic Philosophy). Boston (USA) : Theosophical Publishing Society, 1890. 136 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/osobny-rozvoj-a-nadobudnutie-schopnosti-vidiet-co-je-nizke-a-nicotne-a-co-je-naopak-vznesene-jamblichos-z-chalkidy/

• ▐ Zverejnené: 19/03/2026

  └ Aktualizované: 19/03/2026 (17:02)

  Základný popis

  V tomto krátkom zamyslení sa prepája antická múdrosť s psychológiou partnerských vzťahov. Dozviete sa odpoveď na otázku: „Za akých podmienok harmónia protikladov formuje pravú lásku?“ Namiesto vyhľadávania dokonalého dopĺňania sa, ktoré môže byť – a často aj je – len maskou pre vzájomné závislosti a kompenzácie psychických nedostatkov, spoznajte cestu k skutočnej harmónii vo vzťahu muža a ženy.

  « „Vôľa k pravde a kráse“: Hérakleitos z Efezu o harmónii protikladov a dosahovaní jednoty z odlišného / Voľná abstrakcia princípu a jeho psychologická aplikácia (G. T. W. Patrick, 1889) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – Antika – Filozofia – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Psychoterapia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodičovstvo – Výchova – Hodnotový relativizmus – Promiskuita – Kurvenie – Potrat – Neoliberalizmus – Progresivizmus – Úpadok – Peklo – Smrť

  « Herakleitská harmónia protikladov, ako napríklad luku a lýry, je čisto fyzická harmónia. Je to jednoducho výsledok sporu protichodných síl, ktorým sa činnosť v rámci organizmu v bode, kde by jeho ďalšie pokračovanie ohrozilo celok, vyvažuje a vracia späť do hraníc určitej amplitúdy. Identita protikladov znamená iba to, že veľmi odlišné vlastnosti sa môžu zjednotiť v tej istej fyzickej veci, buď prostredníctvom simultánneho porovnania s rôznymi vecami, alebo postupného porovnania s premenlivou vecou. (Patrick, s. 16-17) »

  Tento výrok uvádzam z jedného prostého dôvodu – pred pár dňami som zverejnil istý článok a v ňom som sa postavil na stranu „doktora X“, kritizoval pokútne snahy niektorých zblúdilcov. Tí vám vyhľadávajú takého partnera, ktorý dokonalo vyhovuje ich osobným požiadavkám, z hľadiska toho, že sa navzájom „dopĺňajú“. Z mnou zaznamenaných – MNOHÝCH a prakticky celoživotných – pozorovaní, sa prevažne jedná o takú formu spolužitia, kde muž koná, čo sa od neho, zo strany jeho milej, očakáva a je mu – za ochotu zastávať túto pozíciu „sprostredkovateľa požadovaného“ – ňou poskytovaná nejaká tá „odmena“, ktorú pre zmenu očakáva on, prevažne vo forme poskytovaných „sexuálnych služieb“. Napísal som k tomu: „…čo je v podstate základný prístup k vzťahu zo strany dvoch osobnostne narušených osôb hľadajúcich niekoho, kto by im kompenzoval ich psychické problémy (alebo uspokojoval nejaké potreby), tj. bol prínosným; forma výmenného obchodu, kde sú si obaja navzájom užívanými – „nástrojmi“, resp. „medikamentami“,“ a dnes by som – práve na podklade vyššie spomenutého citátu – k tomu ešte niečo doplnil. Niekto by totiž mohol takúto formu kurvenia, čím je každý ľúbostný vzťah, aplikujúc slová Augusta Strindberga, ktorého vznik nespočíva na hodnotách ideálu pravej lásky, túto formu „legalizovanej prostitúcie“ zľahčovať a povedať: „Dopĺňajú sa? Dopĺňajú. Nejaký ten súlad vzniká? Vzniká. Tak? Harmónia! Kde je problém?“ Ja som sa teda rozhodol použiť náčrt základnej myšlienkovej „kostry“ od zmieneného pána filozofa, odraziť sa od tohto a presunúť sa do spomenutého kontextu, pripojiť k tomu niekoľko ďalších myšlienok.

  Pri vzniku partnerského vzťahu sa ustanovuje nejaká „harmónia“ a tá má – v závislosti od osobnostnej úrovne oboch zúčastnených – nejakú kvalitatívnu úroveň. Vzájomné zosúladenie muža a ženy vo vzťahu, táto harmónia by mala niečomu slúžiť. Tým niečim by mal byť osobnostný rast oboch partnerov, počas ktorého dochádza, k čo najväčšiemu rozvoju a využitiu daností a schopností jednotlivých partnerov. Zároveň by malo vzniknúť niečo, čo ich oboch presahuje, ktoré by bolo vyjadrením vzájomného uvedomenia si, že ich jedinečné stretnutie a „splynutie“ (pri zachovaní svojich vlastných individualít) je zázrakom – a po tej telesnej stránke prinášajúce vyslovene „hmotný zázrak“, a teda niečím tak výnimočným, že by sa malo stať prejavom toho najvyššieho princípu, ktorý sa zvykne nazývať – „božským“, a ten by mal presvecovať každý aspekt vzťahu a usmerňovať oboch partnerov k tomuto ideálu. Rakúsky psychiater Viktor E. Frankl venoval prakticky celú svoju kariéru popisu tézy o „vôli k zmyslu“: „V spôsobe, akým človek na seba preberá svoj nezvratný osud, a taktiež všetky utrpenia s ním spojené, sa aj v tých najťažších situáciach otvára nekonečný rad možností, ako zmysluplne utvárať vlastný život, (Frankl, s. 79)“ čo je vo svojej podstate adaptačný mechanizmus ľudskej psyché využívaný na zmiernenie existenčnej úzkosti človeka. Ja osobne považujem za omnoho významnejší akt, zo strany každého jedinca, rozvinutie tohto mechanizmu do podoby – „vôľa k pravde a kráse“. Darmo bude francúzsky filozof Luc Ferry – ateista, vo svojej vynikajúcej a mnou obľúbenej knihe „Rozumět životu“ – naznačovať istý hodnotový relativizmus, v zmysle rovnocennosti rôznych pohľadoch na svet: „Pokiaľ sa totiž ukáže vedecká teória ako falošná, pokiaľ je vyvrátená inou, zjavne správnejšou, upadá do zabudnutia a nikoho – okrem niekoľkých učencov – nezaujíma. […] Z tohto hľadiska by sme mohli dejiny filozofie zrovnať skôr s dejinami umenia než s dejinami vied: podobne ako diela Braqua či Kadinského nie sú ‚krajšími‘ než obrazy Vermeera či Maneta, ani úvahy Kanta či Nietzscheho o zmyslu či nezmyselnosti života nie sú lepšie – ani horšie – než rozjímania Epiktéta, Epikura či Buddhy. (Ferry, s. 8-9)“ Ja si naopak myslím: „…existuje niečo také ako morálka, že existuje niečo také ako pravda, a existuje niečo také, ako je krása, (Vlaardingerbroek, 2022)“ a som osobne presvedčený, že jednotlivé svetonázorové systémy sa k určeniu a vyjadreniu „pravdy a krásy“ približujú viac, iné menej a niektoré systémy kategórie „pravda a krása“ vôbec nezaujímajú, z pozície ich postavenia v zmysle nasledovania hodných ideálov, a sú vyslovene ich deštruktívnym pustošiteľmi. Dnes už všetci vieme, že vedľajším efektom oslobodenia človeka od tradičných hodnotových systémov, malo za následok príklon časti spoločnosti k škaredosti, niekedy priam ohavnosti. Odrazu totiž bolo na jedincovi, aby prišiel so svojim pochopením metafyzického usporiadania sveta a určil v ňom svoje miesto. Ibaže preto je potrebné niečo vykonať, čo nie je nijaká samozrejmosť, už len také maličkosti – vynaložiť úsilie, dokázať sa ovládať… Mnohí majú tak závažné defekty osobnostných štruktúr, že nie sú schopní, ale podstatne častejšie ochotní, pravdu hľadať a v nadväznosti na to dosiahnuť ten bod, v ktorom je pre nich možné myšlienkovo uchopiť nejaký ten vznešený „ideál krásy“.

  Vo vzťahoch, kde sa partneri navzájom „objektivizujú“, a jeden druhým užívajú, k ničomu vznešenému nedochádza. Takéto osoby si v pozícii svojho partnera hľadajú „doplnok“, komplementárny artefakt slúžiaci ich psychickým „nezrovnalostiam“, a tento „artefakt“ vsúvajú do patologického „konštruktu svojho života“, on tam má presne vymedzené miesto, reflektujúceho daný status ich psychického „rozpoloženia“, kde je ich cieľom dosiahnuť taký stav okolitého prostredia, aby nedochádzalo k „aktualizácii“ toho, čo mal tento ich „konštrukt“ – raz a nadobro – vyriešiť. Nemôžeme teda hovoriť o nejakom tom cielenom a chcenom – tvorivom – herakleitskom súboji „protipólov“: o nejakej vyváženej harmónii „ženského“ a „mužského“ princípu, o „jingu“ a „jangu“, alebo nebodaj o dialektickom súzvuku „tézy“ s „antitézou“, kde by mal byť výsledkom povznášajúci synergický efekt, ale tu hovoríme o radikálnom „zakonzervovaní“, postupnej stagnácii vedúcej k úpadku, alebo – nakoľko je takéto konanie prejavom snáh o kompletne ovládnutie „rastových psychických síl“ človeka, ich obmedzenie, na tomto základe, neskôr zvykne dochádzať k vzniku rôznych psychických problémov, somatizácii a pod. Známy švajčiarsky psychológ Carl G. Jung, v jednom zo svojich rozhovorov, spomenul prípad, ako k nemu na konzultáciu prišiel „ideálny par“ a svoje zistenia prezentoval takýmto spôsobom: „…nakoniec som prišiel na to, že skutočným problémom bolo, že sa k sebe hodia príliš. […] Bude rozhovor v niečom zaujímavý, pokiaľ už dopredu viete, že váš náprotivok bude súhlasiť so všetkým, čo hovoríte? Aký zmysel má debatovať o presvedčení, ktoré už samozrejme zdieľate a prijímate? Motív k diskusii mizne – chýba potenciál. (s. 120)“ A ako najčastejšie dôjde k tomu, aby sa muž a žena k sebe „dokonalo hodili“? Že sa proste MUSIA k sebe hodiť, aby sa zachovala pretrvávajúca nemennosť psychodefektného základu, na ktorom je postavená celá interakčná dynamika ich vzájomného spolužitia.

  Osobne sa mi páči pohľad, na ktorý som narazil u kanadského psychológa nesúceho meno Jordan B. Peterson. Podla neho by mal byť partnerský vzťah – VÝZVOU: „Chcete niekoho, koho poznáte natoľko, že s ním dokážete vyjsť, ale sem a tam vás dokáže pohrýzť… […] Takže, vy hľadáte niekoho, s kým sa musíte vysporiadať, niekoho, kto vás zatlačí za vaše hranice toho, kým ste, a kto vás bude súdiť, tvrdo… pomáhať vám takto odhaľovať vaše limity, až budete nazlostený a rozčúlený… Ale nechcete niekoho, kto si myslí, že ste vo svojej súčasnej podobe dokonalým, čiastočne preto, pretože nie je dôvod, aby ste boli s niekým, kto je takto pomätený. (Peterson – Maps of Meaning 12, 2017)“ A o akú formu výzvy by sa malo jednať? Tá výzva je prostá: „ČO ŤA VOLÁ BYŤ TÝM NAJLEPŠÍM, akým byť môžeš… to je presne tým, čo ťa posúva vpred… vyjadriť sa tým najúplnejším spôsobom vo svete. To je to, čo potrebuješ. Ak od toho utečieš… tá loď sa začne nakláňať veľmi rýchlo. (Peterson – Maps of Meaning 07, 2017)“

  Toto by na nejaký ten rýchly komentár, zbežné zorientovanie sa, asi aj stačilo. Nateraz.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] FERRY, Luc. Rozumět životu – Uvedení do filozofie (nejen) pro mladou generaci. Praha (Česká republika) : Rybka Publishers, 2008. 272 strán.
  • [2] FRANKL, Viktor E. A přesto říci životu ano (Psycholog prožíva koncentrační tábor). 3. vydanie. Kostelní Vydří (Česká republika) : Karmelitánské nakladateľství, 2006. 175 strán.
  • [3] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [4] PATRICK, George Thomas White. The Fragments of the Work of Heraclitus of Ephesus on Nature. Baltimore (USA) : N. Murray, 1889. 131 strán.
  • [5] PETERSON, Jordan B. 2017 Maps of Meaning 09: Patterns of Symbolic Representation. Jordan B Peterson (Youtube), 2017. Dostupné [19-03-2026 / 16:47]: youtu.be/yXZSeiAl4PI
  • [6] PETERSON, Jordan B. 2017 Maps of Meaning 12: Final: The Divinity of the Individual. Jordan B Peterson (Youtube), 2017. Dostupné [19-03-2026 / 16:47]: youtu.be/6V1eMvGGcXQ
  • [7] STRINDBERG, August. Príbehy zo života manželského. 2. vydanie. Bratislava (Česko-Slovensko) : Tatran, 1980. 336 strán.
  • [8] VLAARDINGERBROEK, Eva. Reject Globalism: Embrace God. Brusel (Belgicko) : Brussels National Conservatism, 2022. Dostupné [04-03-2026 / 17:27]: youtu.be/a7HUpc-jIiY

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/vola-k-pravde-a-krase-herakleitos-z-efezu-o-harmonii-protikladov-a-dosahovani-jednoty-z-odlisneho-volna-abstrakcia-principu-a-jeho-psychologicka-aplikacia-g-t-w-patrick-1889/

• ▐ Zverejnené: 13/03/2026

  Základný popis

  Od čias starého Grécka až k honosným sálam operného domu Palais Garnier v srdci Paríža. Vkĺznite do sveta antickej mytológie a objavte krásu ilustrácie múzy Erató zo zbierky „Babylonian and Assyrian Literature“ (1901).

  « Erató – Múza lyrickej poézie (Palais Garnier / Paríž, 1901) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Antika – Mytológia – Krása – Inšpirácia – Láska

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Babylonian and Assyrian Literature (Comprising the Epic of Izdubar, Hymns, Tablets, and Cuneiform Inscriptions). Londýn + New York : The Colonial Press, 1901. cca. 500 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/erato-muza-lyrickej-poezie-palais-garnier-pariz-1901/

• ▐ Zverejnené: 12/03/2026

  Základný popis

  John William Waterhouse vo svojej majstrovskej práci zachytáva srdcervúcu tragédiu mýtu o láske, ktorá sa stala osudnou. Tento obraz je nielen estetickým vrcholom secesie (alebo „Art nouveau“), ale aj hlbokou psychoanalytickou štúdiou vzorcov správania, ktoré majú ničivé dôsledky. Toto dielo rezonuje s tými temnými zákutiami ľudskej psychiky, kde sa infantilná láska prelína s patologickou fixáciou na seba samého, čím dochádza – zo strany dotyčného – k znemožneniu nadviazania skutočného vzťahu s inou ľudskou bytosťou.

  « Echó a Narcis (John William Waterhouse, 1906) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Antika – Mytológia – Muž a žena – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Psychoterapia – Psychosexuálne poruchy

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Świat (Pismo tygodniowe ilustrowane poświęcone życiu społecznemu, literaturze i sztuce). / Nr. 29, 1906. 1. ročník. Varšava (Poľsko) : Towarzystwo Akcyjne Orgelbranda i Synów, 1906.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/echo-a-narcis-john-william-waterhouse-1906/

• ▐ Zverejnené: 14/02/2026

  Základný popis

  Citát sa zaoberá postavením žien a manželskými vzťahmi starovekého Grécka s hlbokou psychologickou zrelosťou – zdôrazňuje dôležitú rovnoprávnosť v manželstve. Svedectvá o tom, že v Grécku existovali aj rovnocenné spojenectvá medzi muži i ženami – spojenia založené na rešpekte k individualite oboch partnerov.

  « Dokonalosť vo vzťahu: Pretrvávajúci manželsky zväzok muža a ženy (Francis Warre Cornish, 1905) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Antika – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť – Staroba

  « Profesor Mahaffy uvádza Danaé [Danaë, pozn.] od Simónidesa z Keu ako obraz materskej lásky veľmi vysokého rádu, ďalej spomína ľúbostný príbeh v epigrame od Stésichora z Himery, v ktorom dievča zomiera pre lásku, ale aj niektoré fragmenty z tvorby Sapfó, aby ukázal, že láska medzi Grékmi tejto doby mohla byť nielen čistá, ale aj romantická. Príklady Sapfó, Korinny z Tanagry a Érinny a to, čo vieme o ich životoch, poukazujú na voľnejšie a rovnoprávnejšie vzťahy žien s mužmi, ako ich poznáme z neskorších období, ale zmienky o ženách v lyrických básňach sú ojedinelé a väčšinou chvália ich konvenčnú vylúčenosť, zvyčajné „udržiavanie domácností“… [I tak ale platí:] rovnoprávne a šťastné manželstvá museli existovať vo všetkých spoločenských vrstvách a nepotrebujeme autoritu gréckych básnikov, aby nás uistili, že „nie je nič sladšie alebo lepšie, ako keď žena miluje svojho manžela až po [spoločnú] starobu a manžel svoju ženu, pričom medzi nimi niet žiadnych sporov“, ale na druhej strane ten muž, ktorý si vzal bohatú ženu sa mohol ocitnúť v pozícii sluhu jej bohatstva. „Rozvoj civilizácie medzi iónskymi Grékmi musel byť ovplyvnený susedstvom orientálnych národov; a predstava politického života spojená so životom πόλις [polis, pozn.] inklinovala k relatívnej izolácii matiek občanov; keďže deti narodené otrokyniam alebo konkubínam sa nerodili ako občania. (s. 518) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: CORNISH, Francis Warre. The Position of Women. / WHIBLEY, Leonard (ed.) A Companion to Greek Studies. Cambridge (Anglicko) : University Press, 1905. 672 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/dokonalost-vo-vztahu-pretrvavajuci-manzelsky-zvazok-muza-a-zeny-francis-warre-cornish-1905/

• ▐ Zverejnené: 27/01/2026

  Základný popis

  Fragment historického dokumentu z roku 1931, zachytávajúci úryvok zo spisu „De Rerum Natura“ od Lucretia v interpretácii Willa Duranta. Obrázok zobrazuje text o láske a plodnosti s filozofickými implikáciami týkajúcimi sa života, smrti a cyklickosti prírody.

  « Nenahraditeľnosť lásky muža a ženy (manželstva) pre rod aj národ, ich zachovanie: Ako písal Lucretius ďakovné ódy na bohyňu plodnosti – pramatku Venušu (Will Durant, 1931) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Filozofia – Sexuálna výchova – Antika – Krása – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Rodoľubstvo – Pokora – Služba – Pohanstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka

  „…pretože toto je Lucretius, najväčší básnik, ako aj najväčší filozof Ríma; a to, čo číta, je (hovorí profesor Shotwell) ‚najúžasnejším predstavením v celej antickej literatúre‘ – ‚De Rerum Natura‘, poetická esej ‚O prirodzenosti vecí‘. Recituje oslavnú ódu na Lásku ako zdroj všetkého života a celého stvorenia. « Ó, Venuša, ty jediná pani prirodzenosti všetkého, bez ktorej sa nič nepozdvihne do božských sfér života, nič nevyrastie do krásy a radosti… Naprieč všetkými horami a moriami, cez ponáhľajúce sa rieky a listnaté hniezda vtákov a cez roviny s vlniacou sa trávou, práve ty zasahuješ všetky srdcia láskou a poháňaš každého – podľa svojho druhu, aby pokračoval vo svojom rode prostredníctvom vášnivej túžby… Lebo hneď ako jar zasvieti do svojho nového dňa, divoké družiny skáču po šťastných pastvinách a plavú po neskrotných bystrinách, každý podrobený tvojmu čaru a túžobne ťa nasledujúc. » Je to podivný muž, tento Lucretius, očividne nervózny a nestabilný; hovorí sa, že ho otrávil elixír lásky a zanechal ho náchylným voči záchvatom melanchólie a šialenstva. Je stelesneným prehnanej citlivosti, dočista pyšný, zranený každým bodnutím okolností; muž narodený pre mier, nútený žiť uprostred Caesarových poplachov; muž s povahou mystika a svätca, ktorý sa zatvrdil do podoby materialistu a skeptika; osamelá duša, ktorú jeho plachosť dohnala do samoty, a predsa túžiaci po spoločnosti a láske. Je temným pesimistom, ktorý všade vidí dva protichodné pohyby – rast a rozklad, rozmnožovanie a deštrukciu, Venušu a Mars, život a smrť. Všetky formy majú svoj začiatok a koniec; zostávajú len atómy, priestor a zákony; narodenie je predzvesťou k nevyhnutnej skaze a aj tento obrovský vesmír sa napokon roztriešti a vráti do svojej beztvárnosti. (Will Durant, s. 34-35)“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: DURANT, Will. Adventures in Genius. New York (USA) : Simon and Schuster, 1931. 428 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/nenahraditelnost-lasky-muza-a-zeny-manzelstva-pri-zachovani-rodu-a-naroda-ako-pisal-lucretius-dakovne-ody-na-bohynu-plodnosti-pramatku-venusu-will-durant-1931/

• ▐ Zverejnené: 07/07/2025

  Základný popis

  Citát popisujúci starý manželský pár: Philemona a Baucis. Tento fragment pochádza z antickej klasiky od Publia Ovidia Nasa – „Metamorfózy“. Scéna ilustruje hodnoty lásky, manželstva a cnosti v antickom svete.

  « Starý manželský pár alebo Ovídius a jeho predstavy o láske »

  ZNAČKY: Umenie – Citát – Inšpirácia – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Sexuálna výchova – Materstvo – Rodina – Pokora – Služba – Antika – Mytológia

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] OVÍDIUS (aka Publius Ovidius Naso). Metamorphoses. Preložil: Thomas Orger. Londýn (UK) : John MIller, 1814. 605 strán.
  • [2] OVÍDIUS (aka Publius Ovidius Naso). Metamorphoses (Translated into English Prose). 5. opravené vydanie. Londýn (UK) : G. and W. B. Whittaker, J. Nuun, Longman, Hurst, Rees, Orme and Brown, Lackington, Hughes, Hardings, Mavor and Lepard, H. Mackie; 1822. 570 strán.
  • [3] OVÍDIUS (aka Publius Ovidius Naso). Metamorphoses (The Original Text Reduced to the Natural English Order with a Literal Interlinear Translation). New York City (USA) : Arthur Hunds and Company, 1895. 443 strán.
  • [4] OVÍDIUS (aka Publius Ovidius Naso). Metamorphoses (In Two Volumes / Volume I. – Books I.-VIII.) Cambridge – Massachusetts (USA) : Harvard University Press, London (UK) : William Heinemann Ltd.; 1951. 480 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/stary-manzelsky-par-alebo-ovidius-a-jeho-predstavy-o-laske/

• ▐ Zverejnené: 16/05/2025

  Základný popis

  Ilustrácia zachytáva kľúčový okamih v živote slávneho filozofa: Sokrates, obvinený zo spochybňovania bohov a navádzania mládeže, bol odsúdený k smrti vypitím jedu a prijíma tento trest v aténskom väzení. Scéna zachytáva jeho a prítomnosť zarmútených strážcov a učeníkov. Táto scéna je symbolom Sokratesovej neochvejnej viery v pravdu a spravodlivosť, dokonca aj tvárou v tvár smrti. Jeho odmietnutie úteku, ktorý mu bol ponúknutý, ukazuje jeho oddanosť etickým princípom a presvedčeniu. Čiernobiely gravérsky výtlačok z roku 1909 zo zdroja „The Complete Works of Plutarch“.

  « Odsúdenie Sokrata (1909) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Filozofia – Etika – Mravný ideál – Pravda – Antika

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: PLÚTARCHOS. The Complete Works of Plutarch (Volume I.: Essays and Miscellanies). New York (USA) : Thomas Y. Crowell & Co., 1909. cca. 664 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/odsudenie-sokrata-1909/