PSYCHOLÓGIA ^Značka

• ▐ Zverejnené: 20/06/2025

  « „Na tom, kto dieťa vynosí, zas až tak nezáleží,“ vraj. Naozaj? »

  ZNAČKY: Psychológia – Citát – Inšpirácia – Mravný ideál – Krása – Ľudský život – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Výchova

  Minulý mesiac som si zakúpil knihu, ktorú napísal americký psychológ – Lawrence E. Hedges. Je to už staršia (pomerne hrubá) kniha s nejakou tou teóriou, no najmä veľmi detailným opisom rôznych klinických prípadov. Kto by povedal, že o pár týždňov na to, sa v našej spoločnosti začnú ozývať hlasy o tom, ako na tej „matke“, ktorá dieťa vynosí, zas až tak nezáleží. Rozhodol som sa preto priniesť jeden krátky citát na zamyslenie, či sa dotyční náhodou nemýlia, a aký traumatický zážitok pre novorodenca môže predstavovať okamih, keď po narodení o matku okamžite príde. Neviem, (pravdepodobne nielen pre mňa) je naozaj veľmi ťažké pochopiť, ako niekomu nedochádza, že vzťah „matka-dieťa“, vzájomná väzba medzi nimi sa buduje – pomerne dlhú dobu – už počas samotného tehotenstva. Na to by sa nemalo zabúdať. A ono je to vlastne paradox, ako sa poniektorí tvária: „Takto to určite nie je,“ snažia sa materstvo oddeliť od tehotenstva, aby samotné tehotenstvo potom prezentovali ako indiferentný „biologický akt“, prípadne ak už takúto argumentáciu čiastočne akceptujú, vzápätí ju nejako znevažujú – znižujú jej význam, lebo by si inak možnože museli priznať, aj napríklad: „Veď pri tých potratoch… sa naozaj vraždia…“ Kto? Dopovedzte.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: HEDGES, Lawrence E. In Search of the Lost Mother of Infancy. New Yersey (USA) : Jason Aronson, 1994. 354 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/na-tom-kto-dieta-vynosi-zas-az-tak-nezalezi-vraj-naozaj/

• ▐ Zverejnené: 25/05/2025

  « Nebeské, chaos, pekelné (1879) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Klasická literatúra – Filozofia – Psychológia – Komentár – Mravný ideál – Krása – Peklo – Úpadok

  Súbor troch obrázkov (z predhovoru a úvodu) knihy „Milton’s Paradise Lost (Books I. and II.)“ Tieto ilustrácie nám prinášajú pohľad Johna Miltona, jeho vnímanie kozmológie sveta, čo sa priamo dotýka fundamentálnych existenciálnych otázok doprevádzajúcich cestu hľadania podstaty nášho bytia.

  Kategóriami: „Nebo“, „Peklo“, „Chaos“, „Svet“ – sa zaoberali tí najmúdrejší myslitelia tejto planéty pred tisícročiami, venujú sa im dodnes: „Veľké filozofické odpovede na otázku, ako žiť, prinášané od nepamäti, zostávajú stále s nami. (Ferry, 2008, s. 8)“ Rozumovanie nad konceptom „usporiadania univerza“ je staré takmer ako ľudstvo samé. Rovnako aj myšlienka nachádzania „myslením uchopiteľného poriadku“ v tomto usporiadaní, vnímania krásy takéhoto súznenia a spytovanie sa po jeho pôvode. „Zlo sa podieľa na povahe nekonečného, dobro na konečnosti…, (Fairbanks, 1898, s. 143)“ hovorievali pytagorejci, a azda tým mali na mysli, že každá „hierarchia a zadefinovaná štruktúra“ je súbežne aj odstraňovaním „stupňov voľnosti“ na ceste k dosiahnutiu dokonalosti; čím je určitá – presne vymedzená – podoba vzájomných vzťahov medzi jednotlivými (a práve tými) elementami systému. Taký Anaxagoras už nejakých 500 rokov pred Kristom premýšľal o tom, čo ale vlastne môže (alebo nemôže): „…zmeniť chaos na kozmos… (Hardie, 1924, s. 16)“ Pri hľadaní prvotného činiteľa „negácie chaosu“ naňho nadviazal aj samotný Platón: „A keďže Boh túžil po tom, aby boli veci navôkol dobré, ako to len bolo možné… prijal všetko… nie v stave odpočinku, ale pohybujúce sa bez harmónie – akéhokoľvek súladu, a previedol to z tohto zmätku do stavu usporiadanosti, premýšľajúc, že takto je všetko omnoho lepšie než tomu bývalo predtým. (Platón, 1888, s. 93) “ Všeobecne by sa dalo povedať: svetoví myslitelia sa v podstate zhodujú na počiatočnom stave univerza majúcom podobu chaosu, na čom sa nezhodnú pravdepodobne nikdy je, akým spôsobom sa tento chaos dokázal premeniť na vyššiu mieru usporiadanosti. Toto celé sú veru závažné dilemy. Ibaže mňa na týchto obrázkoch, ktoré máte pred sebou, predsa len zaujalo niečo iné.

  Na tieto obrázky môžeme nazerať – opätovne – v niekoľkých rovinách. Na jednej strane pre nás môžu naznačovať symbolickú paralelu voči (želanému) dianiu v spoločnosti, realizovanom ako hľadanie nejakého toho najvhodnejšieho usporiadania, čo sa v tej našej spoločnosti – mimochodom – v podstate (posledných mnoho rokov) nijako zvlášť neodohráva a my smerujeme skôr k tej opačnej strane týchto diagramov: k rozkladu. Ďalšou symbolickou paralelou potom môže byť, vnímanie tejto ilustrácie z hľadiska jej psychologického rozmeru. Pozorný čitateľ si tu proste nemôže – na príklade pádu satana – nevšimnúť: vyobrazenie prechodových fáz od optimálneho duševného stavu jedinca, životnej transformácii osobnosti človeka k istému osobnému ideálu (pri stelesňovaní nejakého toho najvyššieho, ktorý dotyčného jedinca presahuje), k – naopak – jeho psychickému rozpadu. Väčšina – už zreteľne zaregistrovaných – psychických neduhov sa totiž nestane: „A teraz,“ v nejakom krátkom časovom úseku. K vývoju psychickej poruchy, osobnostnému zrúteniu sa, rozkladu psychiky jedinca nedochádza lusknutím prstov (ak pominieme náhodné a vysoko traumatizujúce udalosti). Väčšinou sa psychický úpadok človeka – niekde v úzadí – postupne poctivo buduje (neuškodí spomenúť „Diathesis-Stress Model“, pozn.) Na týchto obrázkoch teda môžete – v prenesenom význame – zreteľne uvidieť znázornenie tohto prechodu: „integrácia vs. fragmentácia ľudskej psyché“, alebo ak by ste to chceli podané v žargóne psychiatrickom: „…‚sa valí dolu‘ až na úroveň, kde sa self a objektné reprezentácie stávajú nejasnými, fragmentárnymi a neúplnými. (Mentzos, 2004, s. 52)“ Dostať sa až do takéhoto stavu býva „zbudovanou reakciou na niečo“, a tým niečím môžu byť životom nahromadené okolnosti, ktoré v určitom okamihu dotyčný nie je schopný zvládnuť. Popis takejto varianty priniesol známy kanadský psychológ Jordan B. Peterson: „Neviete, môžu to byť všetky (…) veci naraz. Takéto voľačo je veľmi stresujúce, pretože všetky veci naraz – to je príliš veľa. Tým dochádza k znovuzrodeniu chaosu. Toto je potopa. Takto vyzerá návrat na začiatok vzniku kozmu. (…) Vaša životná cesta vás priviedla na začiatok, kde nie je nič, iba nediferencovaný chaos, a toto je tým, s čím ste konfrontovaní. A možnože je toho na vás naraz príliš mnoho, a často to tak naozaj je. Takéto niečo môže byť naozaj traumatizujúce, že vás to môže dokonca až psychicky zraniť. Môže toho byť na vás skrátka príliš mnoho, aby ste to zvládli. (Peterson, 2017)“

  A ešte by som, na záver, upozornil na spodný obrázok na pravo. Ten je vcelku zaujímavý. Použitá terminológia v mnohom pripomína staré alchymisticko-hermeneutické manuskripty.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] FAIRBANKS, Arthur. The First Philosophies of Greece (An Edition and Translation of Remaining Fragments of the Pre-Sokratic Philosophers). Londýn (UK) : Kegan Paul, Trench Trübner & Co., 1898. 300 strán.
  • [2] FERRY, Luc. Rozumět životu – Uvedení do filozofie (nejen) pro mladou generaci. Praha (Česká republika) : Rybka Publishers, 2008. 272 strán.
  • [3] HARDIE, Alexander. Evolution (Is it Philosophical, Scientific or Scriptural?) Los Angeles (USA) : The Timer-Mirror Press, 1924. 234 strán.
  • [4] MENTZOS, Stavros. Psychodynamické modely v psychiatrii. Trenčín (Slovenská republika) : Vydavateľstvo F, 2004. 152 strán.
  • [5] MILTON, John. Milton’s Paradise Lost (Books I. and II.) + Milton’s Lycidas. Boston (USA) : Ginn and Heath, 1879. 151 strán.
  • [6] PETERSON, Jordan B. Lecture: Biblical Series VI: The Psychology of the Flood. 2007, online: https://youtu.be/wNjbasba-Qw?si=i02lJawhtpqszVDP&t=5448
  • [7] PLATÓN. The Timateus of Plato. Londýn (UK) : Macmillan and Co., 1888. 352 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/nebeske-chaos-pekelne-1879/

• ▐ Zverejnené: 14/05/2025

  └ Druhá aktualizácia: 16/05/2025 (02:01)

  « Tarotová karta „Viselec“ (L. W. de Laurence, 1916) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Komentár – Mytológia – Psychológia – Ľudský život

  Dnes si trocha priblížime starú ilustráciu tarotovej karty „Viselec“ (v angličtine „The Hanged Man“) z knihy „The Illustrated Key to the Tarot (1916)“ od známeho a pomerne kontroverzného amerického okultistu, ktorý bol tak nejako aj vodcom kultu a jeho aktivity boli spojené s rôznymi škandálmi – Laurona Williama de Laurencea.

  Zobrazenie muža poveseného za členok – dole hlavou – z konára stromu je v tarote jedna z najtajomnejších – a rovnako aj najvýznamnejších – kariet. Symbolika tejto karty nachádza svojich ideových predchodcov až niekde pri zahanbujúcich portrétoch „Pittura Infamante“, ktorými sa v stredovekom Taliansku verejne znevažovali kriminálne živly v spoločnosti. Ďalšiu nadväznosť tohto vyobrazenia „Viselca“ môžeme dosledovať azda aj na príklade osudu sv. Petra, ktorý bol po návrate do Ríma ukrižovaný práve v obrátenej pozícii (dole hlavou): „…kde Peter znáša utrpenie ako jeho Pán… (…) Bol to Tertulián, ktorý ako prvý poukázal na to, že sv. Peter bol ukrižovaný; Órigenes (…) dodal – ‚hlavou dolu‘, [11]“ nakoľko on sám sa považoval za nehodného byť ukrižovaný rovnakým spôsobom ako Ježiš Kristus, traduje sa. A tu sa dostávame o čosi bližšie k skutočnému posolstvu tejto tarotovej karty. Svätý Peter predsa len nebol úplne klasickým kriminálnikom. Všakže? Čo potom taký Sokrates? « „Starček, prečo plačeš?“ „Lebo počujem, že Sokrates chce umrieť.“ „Ako by to mohol chcieť? Veď umrieť nechce nikto,“ – vraví prekvapene chlapec. „Ale on chce. Vie, že pravda ho môže zabiť, a predsa ju hovorí. [12]“ » No a takto by sme mohli pokračovať a pokračovať, tých príkladov je množstvo, zverejňovať mená osobností, o prehreškoch ktorých a spravodlivosti trestu voči ním, by sa dalo dlho polemizovať. Niekedy je skrátka pre človeka veľmi nebezpečné: prekročiť šedý priemer obmedzenosti svojich súčasníkov a dovoliť si – mať pravdu. O častom primitivizme ľudí nízkych, neschopných dosahovať krásu, vedel, čo to aj samotný Antoine de Saint-Exupéry: „Pretože, ak sa ti do pazúrov dostane človek, ktorému si azda predtým závidel, roztrháš ho. [10]“ Presne na tomto základe – „vybočenie z radu pri voľbe cesty k pravde, dobru a svätosti“ – je postavený skutočný význam karty „Viselec“.

  Muž na obrázku – v tejto neobvyklej pozícii – predstavuje symbolickú reprezentáciu potreby hľadania novej perspektívy, nového pohľadu na svet , s čím nevyhnutne súvisí prehodnotenie: spochybnenie a overenie zakorenených predpokladov a z nich vyplývajúcich starých vzorcov správania, s na ne nadväzujúcimi štruktúrami bytia. Aby bolo niečo takéto možné, je veľakrát žiadaný dočasný odstup od všetkého diania, ktoré človeka obklopuje, [nedávno som o niečom obdobnom písal, keď som sa venoval snahe niektorých dnešných ľudí uniknúť zbesilému tempu a chaosu modernity, potrebe utíšiť sa a preniknúť do hlbín prehliadaného], odovzdanie sa nevyhnutnej prestávke vyplnenej úvahami a sebareflexiou. Takýto ústup by mal umožniť vnútorné spracovanie nezodpovedaných otázok života, dosiahnutie vhľadu: „…ako keby sa jednotlivé informácie reorganizovali a prepojili v zmysluplný celok…, [8]“ a pochopenia pred vykonaním dôležitých rozhodnutí o smerovaní svojho nasledovného života. Toto ale nie sú nijaké novoty. Aj samotný Ježiš Kristus si prešiel dlhým zvažovaním počas svojho pobytu v Getsemanskej záhrade: „A súc v smrteľnom zápase ešte napnutejšie sa modlil. A jeho pot bol ako čo by kvapky krvi, stekajúce na zem. [9]“ „Viselec“ poukazuje na obdobie životných transformácii, kedy sa jedinec rozhodne vydať cestou duchovného rastu, čo býva – prakticky vždy – zároveň obdobím životných kríz, sprevádzané dočasnou stratou bezpečnej základne (ako-keby „visieť vo vzduchu“). A niekedy je priam nevyhnutné vstúpiť až do samotného pekla, ako to urobili Dante: „V čase, keď život je v polovici svojej púte, som zblúdil a okolo mňa bol temný les, ja z pravej cesty zaboril som v húšti prútia. Ach, ťažko sa mi o tom hovorí i dnes. Neschodný, hustý hvozd divoko tu trčí, len čo si spomeniem, obchádza ma des! Veruže, trpko je v ňom, že už iba smrť je horšia, ale i za dobro vďačím tým tmám…, [1]“ alebo taký Odyseus: „A k pekelným bránam sa obrácajúc… Tu sa otvorilo peklo… [4]“ Z hľadiska psychologickej teórie Eriksonových fáz psychosociálneho vývoja [7], by sme mohli na „Viselca“ nazerať, ako na „prechodové štádium“ medzi jednotlivými fázami vývoja, kde až spracovaním výziev jednotlivých štádií, sa človek dopracúva k svojej – zvládnutím tohto – obohatenejšej a rozvinutejšej variante – k akejsi „novej identite“, aby týmto spôsobom nadobudol ďalšie osobnostné kvality, ktoré mu umožnia neskôr čeliť ďalším výzvam života. Takéto obdobia „duševného prerodu“ sú v podstate niečím ľudsky univerzálnym. Ľudia zvyknú prechádzať veľmi podobnými životnými fázami a s nimi spojenými problémami. Detailnejšie túto problematiku skúmal, a vo svojej knihe „Prechodové rituály“ („Les Rites de Passage“) popísal, francúzsky antropológ Arnold Kurr Van Gennep. Ten zistil, že mnohé prechodové obdobia (s na ne nadväzujúcou požiadavkou po psychickom vývoji jedinca) sú oslavované, naviazané na rôzne tradičné životné udalosti (vyplývajúce z existenčnej prirodzenosti človeka), neraz sa ich význam zreteľne zdôrazňuje rôznymi formami rituálov, naprieč kultúrami vo všetkých častiach sveta: „Pre každú z týchto udalostí existujú obrady, ktorých podstatným účelom je umožniť jedincovi prechod z jednej zadefinovanej pozície do inej, ktorá je rovnako dobre zadefinovaná. [2]“ Čo potom sprevádza každú transformáciu je – obeta. Vyspelý jedinec postupne zahadzuje primitívnejšie spôsoby svojej adaptácie, so všetkým, s čím sú prepojené, i keď mu poskytujú dostatok pohodlia, ale on si volí nepohodlie, presúva sa k vyspelejším spôsobom, čo – ako poukázal grécky psychiater Stavros Mentzos – je presným opakom toho, čo sa deje pri mnohých psychických poruchách: „…si v núdzi vynúti zásah primitívnych mechanizmov… [5]“ S týmto je spätá ochota podrobiť sa novým skúsenostiam, odhodlanie po prekročení komfortnej zóny (opustenie známeho a bezpečného, objavovanie svojich nových možností). Kam by celé toto úsilie malo smerovať dáva jasne najavo aureola okolo hlavy samotného „Viselca“ – k osvieteniu, k stavu akéhosi „konečného pochopenia všetkého“, k pochopeniu a videniu „Pravdy“. Čo je v podstate predstupienkom (alebo skôr sprievodným javom) pre možnosť individuácie a transcendencie.

  Pohľad kresťanstva na tarot je tradične kritický. Cirkev vníma tarot nielen ako nástroj, ktorý je v rozpore s kresťanskou vierou, s jej duchovnými princípmi, ale zároveň i ako „zahrávanie sa s démonickými silami“. Z hľadiska klinickej psychológie však môže byť tarot, ak sa odbremení od nánosu „nadprirodzených“ interpretácií a čudesných pohnútok (presvedčenia o výklade budúcnosti) a aplikuje v duchu racionality, zaujímavou POMÔCKOU. Nebolo by to po prvýkrát, pokusy o integrovanie symbolov do psychologickej praxe sú napríklad priamo súčasťou teórie archetypov pána Carla G. Junga: „Symboly môžeme nájsť na reliktoch prehistorických ľudí, a taktiež medzi tými najprimitívnejšími dnes žijúcimi ľudskými skupinami. Je preto očividné, že formovanie symbolu musí byť extrémne dôležitou biologickou funkciou. [3]“ Tarotové karty by mohli byť napríklad – teoreticky – zaujímavou variáciou asociačného testu, ďalšou z možností popri klasike, akou je všeobecne užívaný „Rorschachov test“. Takéto projektívne testy sa zameriavajú na odhaľovanie nevedomých procesov na podklade analyzovania reakcii voči nejednoznačným podnetom. V prípade tarotu by sa jednalo o metódu, ktorá by umožnila skúmať reakcie pacienta na predkladané obrazy a symboly, pozorovať a zaznamenávať reakcie (asociácie), ktoré v ňom tieto vizuálne konštalácie vyvolávajú, následne identifikovať postrehnuteľné vzorce v týchto reakciách, spracovať (interpretovať): prečo práve tie, a čo to znamená. Je ale zároveň potrebné zdôrazniť, že takéto použitie by vyžadovalo niekoho s riadne veľkou mierou osobného rozhľadu, so znamenitým odborným zázemím, čo platí pre akékoľvek psychologické posudzovanie človeka, pretože pochybenie môže byť zničujúce. Je totižto veľký rozdiel pracovať s nejednoznačnými, prakticky emočne neutrálnymi „čarbanicami“ predkladanými pri „Rorschachovom teste“, a niečím ako je tarot, ktorý je z hľadiska symbolizmu stimulačne vysoko-komplexný, pričom sa zdá byť naopak – a klamlivo – pomerne jednoznačný, čo môže byť veľmi zmätočné a viesť k veľkým nepochopeniam medzi lekárom a pacientom, a tým aj k nesprávnej diagnostike a liečbe. Rovnako sú tarotové karty vysoko sugestívne: priamo definujú kontext, v ktorom sa budú myšlienky skúmaného pohybovať. Taktiež platí, vzhľadom na veľmi výrazné (často negatívne) konotácie tarotu ako takého, by sa rovnako len ťažko dalo takéto niečo použiť u každého, a skôr by sa jednalo o nejakú experimentálnu formu diagnostiky vo veľmi špecifických prípadoch, so špecifickým typom osôb, napríklad ako kamufláž diagnostiky pod nevinným „hraním sa s kartami“ a debatou o jednotlivých z nich s pacientom. Vždy by sa ale malo jednať o okrajový DOPLNOK (ani nie že druhoradý, ale až nejaký terciárny) k iným formám diagnostických metód, nakoľko pri tejto hovoriť o nejakej vedeckej validnosti je asi zbytočné. Ale to je len taký nápad, pravdepodobne nikdy nikým nepoužitý, no pekne sa o tom teoretizuje.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ALIGHIERI, Dante. Božská komedie – Peklo. 1. vydanie, Praha (československo) : Mladá fronta, 1978. 264 strán + 8 príloh.
  • [2] GENNEP, Arnold van. The Rites of Passage. (USA) : The University of Chicago Press, 1960. 199 strán.
  • [3] HARRIS, Judith R. The Quotable Jung. New Jersey (USA) : Priceton University Press, 2016. cca. 350 strán.
  • [4] HOMÉR. The Odyssey. New York (USA) : John Wurtele Lovell, 1880. 337 strán.
  • [5] LAURENCE, Lauron William de. The Illustrated Key to the Tarot (The Veil of Divination). Chicago (USA) : The de Laurence Company, 1916. cca. 180 strán.
  • [6] MENTZOS, Stavros. Psychodynamické modely v psychiatrii. Trenčín (Slovenská republika) : Vydavateľstvo F, 2004. 152 strán.
  • [7] NAKONEČNÝ, Milan. Psychologie – Přehled základních oborů. Praha (Česká republika) : Stanislav Juhaňák – Triton, 2011. 684 strán.
  • [8] PLHAKOVÁ, Alena. Učebnice obecné psychologie. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Nakladatelství Academia, 2004. 472 strán.
  • [9] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Lukáša / 22. kapitola (44). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [10] SAINT-EXUPÉRY, Antoine. Citadela. 3. úplné vydanie, Praha (Česká republika) : Nakladatelství Vyšehrad, 2008. 440 strán.
  • [11] TERTULIÁN. On the Testimony of the Soul and On the „Prescriptions of Heretics“. Londýn (UK) : Society for Promoting Christian Knowledge, 1914. 104 strán.
  • [12] TOMAN, Josef; TOMANOVÁ, Miroslava. Sokrates. 2. vydanie, Československý spisovateľ : Praha (Československo), 1977. 493 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/tarotova-karta-viselec-l-w-de-laurence-1916/

• ▐ Zverejnené: 07/05/2025

  « Duchovný rozmer lásky v podobe rytierskej oddanosti »

  ZNAČKY: Umenie – Citát – Inšpirácia – Komentár – Psychológia – Kresťanstvo – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Sexuálna výchova – Progresivizmus – Kurvenie – Úpadok

  Postava Beatrice je už po stáročia predmetom záujmu, máta myšlienkami mnohých mysliteľov a priznám sa – zaujala aj mňa. Dôsledkom toho bolo moje pustenie sa do menšieho bádania. Počas neho som sa snažil vypátrať, čo o nej doteraz popísali moji predchodcovia, až som narazil na vyššie uvedený citát. Ten som objavil v knihe „Studies in Dante (Second Series – Miscellaneous Essays)“, napísal Edward Moore (1899), špecificky v kapitole s príznačným názvom „Beatrice“, ako inak. Autor tejto knihy sa na tomto mieste snažil – dosť dôkladne (cca. 70 strán textu) – priblížiť, v akom kontexte vzťah Beatrice s Dantem vlastne existoval. Pre mňa osobne bola táto citovaná pasáž obzvlášť podnetná. Stala sa – postupne – akcelerátorom dlhého sledu otázok. Napríklad: „Prečo sa muž dobrovoľne vzdá jednej zo stránok lásky – jej zmyselných prejavov? Prečo nehľadá a nečaká na ženu, ktorá mu je partnerkou pri realizácii plnohodnotnej, celostnej – naozaj PRAVEJ – lásky, a namiesto toho si zbytočne komplikuje život pobehovaním od manželky k milenke… ešte nebodaj k nejakej tej múze?“

  Tieto rozpačité otázky ma zaviedli niekam do 13-tého storočia, pretože mnou citované riadky evidentne súvisia so stavom spoločnosti v tejto epoche ľudských dejín. Tá sa od tej našej v mnohom líšila. Spoločnosť tých čias bola rigidne štrukturovaná, mala prísne dané spoločenské usporiadanie – hierarchiu. Panovník, šľachta (vyššia, nižšia), feudáli (meštianstvo, zemianstvo), klérus a poddanstvo – zhruba takto vyzeralo zloženie občianskej spoločnosti v trinástom storočí. Dianie v nej sa odohrávalo na podklade: postavenia jedinca (sociálny status), majetkových výnosov a náboženských dogiem. Takéto nastavenie v spoločnosti sa potom zreteľne prejavilo aj na podobe manželského zväzku tých čias. V 13-tom storočí manželstvo muža a ženy nebolo vždy zakladané na podklade prítomnosti ľúbostného vzťahu zúčastnených osôb, i keď určite i v tých časoch takéto manželstvá nepochybne existovali. V mnohých prípadoch boli manželstvá „spolužitím z nevyhnutnosti“, sociálno-ekonomickým kontraktom zabezpečujúcim upevnenie sily rodu, zveľadujúcim jeho bohatstvo s cieľom zabezpečiť kontinuitu rodu. Takéto manželstva boli úzko späté s majetkovými právami (napr. s prevodmi pozemkov) a vytváraním spojeneckých aliancii medzi jednotlivými rodinami. Manželstvo bolo neraz veľmi pragmatickou záležitosťou a s partnerstvom založeným na vzájomnej náklonnosti, osobnej voľbe, nemalo mnoho spoločného. Veď nepozná vari každý: „Ó, Rómeo, Rómeo! Prečo si len Rómeo? Zapri otca a odmietni vlastné meno, alebo ak nechceš – prisahaj mi lásku, a ja už viac Capuletiová nebudem! [7]“ Lenže otec Júlie má na takéto huncútstva veruže iný názor: „Obesím ťa, ty potvora malá, nevďačná. Hovorím ti: nasledovný štvrtok sa dostav do kostola [pozn.: aby sa tam vydala za šľachtica Parisa,] pretože ak nie, tak mi už nikdy do tváre nepozri. Nehovor, nereaguj, neodpovedaj. Ruka ma svrbieť začína. [7]“

  Presadzovanie pragmatickej stránky pri vytváraní manželských zväzkov, takýto prístup si so sebou musel nevyhnutne priniesť isté obete. Partnerský vzťah založený na benefitoch a praktickosti (finančné prínosy, sociálny status – na to nadväzujúce záväzky) totižto nie je odrazom plnohodnotnej vzájomnej lásky muža a ženy, čím sa stáva pahýľom, bezprecedentným (a doživotným) oklieštením duševného života zúčastnených. Chýba mu úprimné citové prepojenie, byť tu pre dobro a osobný rozvoj druhého (celým bytím), snaha po reálnom vzájomnom splynutí (duševnom a fyzickom oddaní sa a obdarovaní druhého). Ak by som to mal popísať (značne zjednodušene) na podklade trojuholníka lásky, ktorý v roku 1986 priniesol americký psychológ Robert Sternberg (tzv. Triangulárna teória lásky), kde rozprával o troch pilieroch lásky: intimita, vášeň a záväzok, tak v tomto prípade sa jedna o nulovú intimitu, fiktívnu vášeň (jeden druhého užíva v pozícii masturbačného prostriedku – tj. nakladá s ním ako s predmetom pre účely vlastného ukojenia!!!) a záväzky sú tu prakticky len tie „druhotné“ – svetské.

  Teraz si predstavte; a ono si to zas až tak zložito predstavovať nemusíte, pretože dnes je možné vidieť všade navôkol nás vzťahy založené prakticky len na časom obmenenej variácii tohto základu, ale o tom neskôr; predstavte si takýto manželský zväzok. Muž a žena, spoločne… a predsa vždy osamote. Obetovanie toho najintímnejšieho telesného bez reálneho emočného a vzťahového základu – vzájomné kurvenie sa bez lásky, finalizované vyvrhnutím pankharta. Všetko vo vašom živote je nastavené, a predsa je v ňom akási prázdnota, niečo vám v ňom chýba, a niečoho naopak prebýva. Prebýva ozývajúca sa frustrácia z nenaplneného. Síce sa „hrajete“ na partnerský vzťah, ibaže v ňom chýba niečo, čo by sme mohli opísať ako „hlboká rezonancia a vzájomné prepojenie duší“. Chýba v ňom akási „vnútorná energia“, ktorá by dávala životu iskru a rozžarovala ho. Toto robí pravá láska, pretože tá je už z povahy (ak sa k nej takto naozaj pristupuje), niečím jedinečným a výnimočným. [Pozn.: panenstvo a zdržanlivosť má svoj význam aj v tomto smere (ale aj v mnohých iných, napríklad človek nemusí byť neskôr vystavený otázke, či zavraždí alebo nezavraždí inú ľudskú bytosť… napríklad.)] Niekde tam je možné zachytiť záblesky transcendencie, hlbšieho zmyslu a významu: „Vďaka schopnosti sebatranscendencie, vďaka schopnosti pozerať za hranice svojho ja, vďaka tomu, že sa človek venuje realizácii zmysluplného zámeru, orientuje sa na iných ľudí, získava pokoj… (…) On slúži úlohe, ktorú si sám zvolil. On je tu, kde ho druhý potrebuje. A tak to má byť. Žije zmysluplným životom, [8]“ pri stelesnení ideálu pravej lásky: pri vzniku neopakovateľnej jednoty rozdielneho. A taktiež: je to práve životný partner, vďaka ktorému dochádza – v interakcii s ním – k plnohodnotnému rozvinutiu jednotlivca na všetkých úrovniach jeho osobnosti. {Carl G. Jung veľmi dôrazne varoval pred výberom partnera na báze „rovnakosti“ [2]}, a ja dopĺňam: „neškodnosti, seba-potvrdenia a nadobudnutého osohu“. Takéto vzťahy sú nakoniec vždy sterilné, duchovne bezobsažné. Ak by som mal parafrázovať slová Jacoba Needlemana [4] a jemne ich rozvinúť: ak sa stretnú dvaja vtáci a obaja majú polámané krídla, veruže im nijako nepomôže, aby znova vzlietli, že sa pochytajú okolo ramien a vyskúšajú to takto spoločne.

  Čo asi tak mohli robiť ľudia 13-tého storočia, ak sa ocitli v načrtnutej situácii? Spoločnosť zmeniť nevedeli, neostávalo im nič iné než – kompenzovať. Nakoľko je predmetom tohto pojednania „rytierska láska“, z tohto dôvodu sa zameriam predovšetkým na psychologickú analýzu muža v naznačenej situácii. Ten má manželku, ktorá mu bola „dodaná“. Táto žena ho „toleruje po všetkých stránkach“, ibaže je niekde na pozadí evidentná istá jej averzia, možno nevedomá – nepriznaná (ani ona samotná „netuší“, prečo sa veľakrát správa, ako sa správa), ktorá sa prejavuje prevažne pasívno-agresívne, napríklad v maličkostiach, ako je opakované zabúdanie a prehliadanie istých požiadavok muža, akože vtipné uťahovanie si a podobne (znevažovanie a zosmiešňovanie). Ono to neraz platí obojstranne. Ego každého človeka potrebuje istú mieru „narcistického sýtenia“. Jedinec sa nemôže nepretržite cítiť kreténom. Ak sa mu takéhoto niečoho nedostáva od vlastnej manželky, je prirodzené, že sa po nejako čase poohliadne po externej regulácii vlastnej sebaúcty, čím sa pokúša dosiahnuť pozdvihnutie sebavedomia. Rovnako to je aj v prípade ďalších citových a taktiež hierarchicky vyšších potrieb, o ktorých som písal. Ako to ale urobiť, pričom neohroziť, čo človek má? „Rytierska láska“.

  „Fin’amor“ má totiž niekoľko zaujímavých špecifík. Na jednej strane je to vzťah „na diaľku“, reálne s dotyčnou osobou nezdieľate životný priestor a každodenné trápenia. Na druhej strane je takáto láska hlavne vzťahom „duchovným“, bez záväzkov. Z tohto vzniká podstatná implikácia: bezpečnosť. Nakoľko sa jednalo zväčša o platonické vzťahy (platonický, pretože Platón a „Symposium“: „A jeho nasledovný pokrok bude spočívať v tom, že si začne ceniť krásu duší viac než krásu tela, tak hoc aj akokoľvek malá iskra dobra, ktorá zažiari v niekoho vnútre by mu mala byť dostačujúcou pre jeho voľbu lásky a starostlivosti…, [6]“ ale to len tak… na okraj), bez dôkladného poznania osobnosti osoby opačného pohlavia, prejavovali sa ďalšími atribútmi, ktoré takéto nastavenie umožňovalo: idealizáciou a projekciou. Žena, ktorú muž reálne nepoznal – ich vzájomný kontakt bol pravdepodobne vždy limitovaný a nikto z trinásteho storočia sa dlhší čas (nebodaj mesiace a roky) nezaoberal, nehľadal determinanty psychickej dynamiky, nepremýšľal nad psychologickým profilom jeho vyvolenej v takomto „odlúčenom“ postavení, aby zmiernil „neistotu nepoznaného“, respektívne: poznal ju iba čiastočne, z istej stránky osobnosti, a nie v úplnosti – mohla naozaj predstavovať ideálnu ženu: „la donna ideale“, „un idéal féminin“, v plnom význame týmito mužmi projektovaných vlastností, odzrkadľujúc ich túžby a ašpirácie. Môžeme teda konštatovať, že vznik „rytierskej lásky“ bol zväčša nevyhnutným fantazijným únikom od reality, ktorá bola nemenná. Bola to forma substitúcie (nahradenia) neuspokojivého objektu; objektu, ktorý nechcel, prípadne nebol schopný podieľať sa na adekvátnom uspokojení – prevažne hierarchicky vyšších – psychologických potrieb.

  Voľba tohto spôsobu potom MOHLA (zdôrazňujem mohla!) predstavovať rovnako aj sublimáciu, kde pudová energia, ktorá v prípade pôvodného objektu bola zvyčajne niekde na bode mrazu, tu pri jej prirodzenom rozvinutí sa, bola transformovaná na sociálne akceptovateľnú formu takejto „duchovnej náklonnosti“. I keď tento aspekt „pohlavnej príťažlivosti bez naplnenia“ mohol mať – prípad od prípadu – rozličnú dôležitosť, dokonca pri pokročilejšom veku nápadníka (vekový rozdiel + neplodnosť) nemusel mať dôležitosť úplne žiadnu. Taktiež sú historicky známe prípady „duchovných priateľstiev“ medzi mužom a ženou, napríklad František z Assisi a Chiarra (Klára). Boli tieto osoby natoľko osobnostne rozvinuté? Ktovie. Chcelo by to rozobrať hlbšie z hľadiska psychoanalytického a evolučného. Ponechajme otvorené. Je ale nepochybné, že „pohlavná príťažlivosť“ je jedným z podstatných atribútov atraktivity ženy, a je preto dôležité brať túto perspektívu do úvahy ako eventualitu, no nie istotu. Udržiavanie „pohlavnej príťažlivosti“ je v podstate základným stavebným pilierom, na ktorom je postavený celý estetický priemysel plastickej chirurgie a omladzovacích procedúr, kde sa ženy trpiace rôznymi variantmi psychických porúch snažia vyzerať – za každú cenu – mlado, aby si zachovali aspoň zdanie „plodnosti“, a svojim výzorom podvedome pôsobili na „prvú signálnu“ časti mužského osadenstva.

  Voľba práve tohto spôsobu kompenzácie nevalného životného stavu nebola nijakou náhodou. Opätovne, významnú úlohu zohrali zaužívané spoločenské konvencie. Bol to v podstate spoločenský fenomén, ktorý reflektoval hodnoty feudalizmu a duchovenstva. Bola to aristokracia a cirkevná obec, ktorí si vysoko cenili demonštrovanie úcty, vernosť a prianie slúžiť. Nie je preto prekvapením, že takéto hodnoty sa v spoločnosti cielene podporovali a upevňovali. Kresťania majú dokonca koncept lásky pomenovanej „Agapé“, tj. lásky bezpodmienečnej a seba-obetujúcej, snažiacej sa pripodobniť k Božej láske: „Nič v druhom človeku nehľadá, čo by mu mohlo byť byť predložené ako motivácia ku konaniu. Vo vzťahu k človeku, Božia láska je ‚nemotivovaná‘. Keď sa povie, že Boh miluje človeka, tak to nie je hodnotením toho, kým je človek, ale toho, aký je Boh. [5]“ Zároveň platí: podoba lásky prezentovanej Dantem nie je (ako upozorňuje Anders Nygren, 1930) tou „pravou Agapé“, ale skôr „variáciou na Agapé“. Späť k téme: pre mnohých mužov bola služba takejto „vyššej bytosti“, zosobnenej v podobe ich „ideálnej ženy“, službou Bohu. Táto žena pre nich predstavovala „duchovnú inšpiráciu“, v ktorej nachádzali vnútornú silu pre konanie aktov cností, s čím súvisel vzostup ich osobnostného rozvoja na vyššiu úroveň. „Amour courtois“ tak napokon nebola o „ideálnej žene“, ale v skutočnosti bola predovšetkým výkrikom okolnosťami obmedzenej duše hľadajúcej krásu, vyšší zmysel a duševný rast, životné napredovanie a stelesňovanie týchto hodnôt – o naplnení životného potenciálu jedinca v tomto rámci.

  Myslím si, že na krátke zamyslenie sa je toto vcelku dôstojné spracovanie tejto témy. Osobne vnímam dve hlavné roviny tohto písania: 1. muž a žena v pozícii „hračiek spoločenských okolností“, ktoré rozhodovali o podobe ich partnerských životov, 2. samotná rytierska láska, ako východisko (spôsob adaptácie) muža. Toto je inak veľmi vďačná téma, podstatne zložitejšia než som sprvoti myslel (!), ktorá by si zaslúžila detailnejšiu psychologickú analýzu so zapracovaním ďalších hľadísk (filozofia a teológia), ktoré na tomto obmedzenom mieste neboli spracované, až vtedy by sa to skomplikovalo, radikálne. Ja som sa snažil urobiť akési „povrchné zovšeobecnenie“. Určite existovali varianty „rytierskej lásky“, ktoré to mali vystavané inak než sú moje premisy, z ktorých som vychádzal. Ja som veľakrát volil zorný uhol „nedôverčivého pozorovateľa“. Otázka, ktorá sa teraz vyslovene núka je: „Má ‚rytierska láska‘ miesto v dnešnej spoločnosti? Je možné na ňu nazerať ako na prijateľnú formu adaptácie muža?“ V citáte sa píše o jej „vytratení sa“. Podľa mňa – áno. Ale tým primárnym objektom, voči ktorému by mala byť zameraná, by mala byť osoba manželky. Ja osobne som zástanca POSVÄTNOSTI A NENAHRADITEĽNOSTI MANŽELSTVA MUŽA A ŽENY a verím, že duchovným sprievodcom pre muža, by mala byť jeho manželka. A pokiaľ spoločnosť poskytuje jej členom voľnosť, čo sa týka voľby ich životného partnera, tak by sa mali skrátka nad tým poriadne zamyslieť a uzatvárať manželstvá, do ktorých vstupujú osoby „k sebe patriace na podklade pravej lásky“. Možno niekoho napadne, čo ak niekto nemá manželku, nepodarilo sa mu v živote stretnúť takú osobu, no naopak stretol ženu, ktorá je výnimočná (majú vzťah, ktorý ho inšpiruje k cnostnému životu), ibaže ona je pre zmenu vydatá? Je „rytierska láska“ odpoveďou? Priznám sa, nechce sa mi o tom premýšľať. Komplikované. Moje písanie smerovalo k zachyteniu „ideálu“, ako by to malo byť v ideálnom prípade. Venovať sa všetkým možným alternatívam možných scenárov? Nie, túto ambíciu – v tomto obmedzenom rozsahu – nemám.

  Predsa len ešte pár slov k rovine písania, ktorú som na mnohých miestach naznačil. Tou rovinou je: „Existuje aj v súčastnosti prevládanie pragmatických záujmov pri uzatváraní niektorých manželstiev?“ Však predsa po pôvodných šľachtických, zemianskych a rytierskych stavoch ostali už iba nejaké tie historické pamätihodností a celková štruktúra spoločnosti sa radikálne obmenila. To áno, čo sa nezmenilo sú: peniaze a majetok, ktoré stále zosobňujú moc a životnú stabilitu (pocit istoty). V týchto súvislostiach sa pre zmenu zameriam na popis tejto problematiky z hľadiska ženy. Určite navôkol nás existuje množstvo mužov, ktorí nazerajú na ženu z hľadiska „50%-tná zľava na poplatok hypotéky, prípadne z ceny nájmu + poskytovanie privátnych služieb a upratovanie – ZADARMO“, ibaže mňa osobne táto oblasť – psychologický rozbor mužskej psyché, zas až tak nezaujíma. Oveľa podnetnejším je ľahko pozorovateľný vzorec správania sa u mnohých žien naprieč celou našou spoločnosťou. Tie sa dobrovoľne vydávajú na cestu oklieštenia (a napokon aj zavrhnutia) osobného rozvoja, na cestu vlastnej obmedzenosti a trvalej životnej frustrácie. [Pozn.: detailnejší rozbor dôsledkov: „Presadzovanie pragmatickej stránky pri vytváraní manželských zväzkov…,“ nájdete v 3 – 4 odseku tohto textu.] Ten vzorec vyzerá nasledovne: žena vyhľadáva blízkosť, partnerský vzťah s mužom z hľadiska jeho prínosov (financie, majetok, stabilita, seba-potvrdenie, únik z rodičovského domu), pričom tento partner – logicky – nie je jej ideálnou voľbou z hľadiska lásky, ale stáva sa kompromisným výberom z hľadiska rozumu (voľba „solídnosti“). Takáto žena má strach z reálnej intímnosti, odhalenia svojej duše – desí sa pocitu zraniteľnosti a potrebuje v živote výhradne partnera, ktorý pre ňu nepredstavuje žiadne ohrozenie. Partnera vníma predovšetkým ako objekt, plniacim – vyššie menované – funkcie v jej živote, ktoré potrebuje daná žena zastrešiť. Zvyčajne sa týmto osobám vzťah „stane“, nejako doňho „vpadnú“. Najmä vtedy, ak narazia na niekoho, kto v nejakej prijateľnej miere zodpovedá nimi požadovaným kritériám a je im s ním „fajn“. Prevažne ide o rôzne varianty na tému „snaživý prostáčik, ktorý bude prepletať nožičkami – tj. prinášať požadovaný prínos – dokiaľ neskape“. Ďalšou okolnosťou, ktorá vedie k obdobnému správaniu žien je potom „komercializácia lásky“, kedy sa z lásky (ako aj zo samotnej ženy) stáva spotrebný artikel. Do popredia sa tlačí zábava, promiskuita, okamžité uspokojenie sexuálnych impulzov. Deti sú vychovávané k praktikovaniu „bezpečného sexu“ – ku kurveniu, pričom ani len netušia, čo láska v skutočnosti je. Pred niečim takýmto varoval už rakúsky psychiater Viktor E. Frankl, keď sa dožadoval, aby ľudská sexualita: „…nebola izolovaná a dezintegrovaná tým, že sa vytrháva z lásky, a práve preto je dehumanizovaná. [1]“ Prirodzene, takéto ženy so sebou neskôr nesú istú stigmu: „Ak to nebolo o láske, tak to bolo o kurvení. Som kurvou?“ Preto majú neskôr tendenciu inklinovať k mužom, ktorí – ako sa vraví: „…sú radi, že sú radi“. K takým, pre ktorých je privilégiom, že takáto žena ich vôbec pripustila a obcuje s nimi, pričom pri vstupe do dospelosti (s čistým štítom) by o niekoho podobného dotyčná ani nezakopla. Opätovne je základnou motiváciou takéhoto výberu nájdenie objektu, ktorý bude prínosom, bez pocitu ohrozenia z jeho strany, resp. pocitu nedostatočnej hodnoty vlastnej osobnosti, nakoľko takéto osoby nie sú schopné akceptovať kritiku voči ich minulosti a títo muži sa ozvať – aspoň v procese dvorenia – rozhodne nemôžu.

  A na záver? Len prosté konštatovanie: je tragédiou, že táto spoločnosť dovolí, aby mladí ľudia, ktorí majú ešte nádej na „dokonalosť“ a „pravú lásku“ o možnosť realizácie týchto ideálov ľahkovážne prichádzali, pretože sú vystavení pôsobeniu a ovplyvňovaniu zo strany kadejakých skazených primitívov a duševných mrzákov. V týchto súvislostiach nie je problémom „vlastný hriech“ dotyčných. Problémom je snaha ospravedlňovať vlastné prehrešky, i za cenu ničenia životov iných ľudí. A toto je oveľa väčšie previnenie sa, než bolo pôvodné. Ako hovorí klasik: „Aj z hrdzavej rúry, čistá voda tečie,“ o čo by sa mal každý z nás aspoň snažiť. I keď je sám hriešnikom. Konať všetko preto, aby iní nemuseli opakovať rovnaké chyby.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] FRANKL, Viktor E. Lékařská péče o duši (Základy logoterapie a existenciální analyzy). Brno (Česká republika) : Cesta, 2006. 240 strán.
  • [2] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [3] MOORE, Edward. Studies in Dante (Second Series – Miscellaneous Essays). Oxford (UK) : The Clarendon Press, 1899. 394 strán.
  • [4] NEEDLEMAN, Jacob. Malá knížka o lásce. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : dybbuk, 2002. 168 strán.
  • [5] NYGREN, Anders. Agape and Eros. Philadelphia (USA) : The Westminster Press, 1953. 764 strán.
  • [6] PLATÓN. Lysis – Symposium – Gorgias (Volume III.) Cambridge, Massachusetts, London (Anglicko) : Harvard University Press, 1925. 533 strán.
  • [7] SHAKESPEARE, William. Romeo and Juliet. New York (USA) : The University Society, 1901. 193 strán.
  • [8] TAVEL, Peter. Zmysel života podľa V. E. Frankla. (Slovenská republika) : Vydavateľstvo IRIS, 2004. 270 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/duchovny-rozmer-lasky-v-podobe-rytierskej-oddanosti/