PSYCHOLÓGIA Značka
Stránka 1 z celkom 3 stránok.
Dokopy: 60 článkov.
▐ Zverejnené: 20/04/2026
![]( "Voľba ušľachtilých ľudských duší: Cnostný život ako odraz vnútornej túžby vznešeného človeka po stelesňovaní ideálov pravdy a krásy (1912)")
Základný popis
Text zachytáva filozofickú úvahu o Čajkovského pohľade na Beethovenovu „Deviatu symfóniu“, kde ju tento velikán vnímal ako zúfalý výkrik génia, ktorý stratil vieru naplnenia svojich predstáv vo svetskom živote navôkol seba a snažil sa aspoň takouto formou nájsť útechu v ríši umenia, krásy a tých najvznešenejších ideálov prejavených do svojej tvorby.
« Voľba ušľachtilých ľudských duší: Cnostný život ako odraz vnútornej túžby vznešeného človeka po stelesňovaní ideálov pravdy a krásy (1912) »
ZNAČKY: Umenie – Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Ľudský život – Existencializmus – Cnosť – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
« A Čajkovskij, pri opise Beethovenovej zborovej symfónie, píše – ako vidno – presne z toho istého hľadiska: „Takáto radosť nie je z tohto sveta. Je to niečo ideálne a nedosiahnuteľné; nemá to nič spoločné s týmto životom, ale je to len chvíľková túžba ľudstva po svätosti, ktorá existuje len vo svete umenia a krásy; potom sa toto pozemské údolie, s jeho nekonečným smútkom, jeho agóniou pochybností a nenaplnených nádejí, zdá ešte pochmúrnejšie a bezvýchodiskovejšie. V Deviatej symfónii počujeme zúfalý výkrik veľkého génia, ktorý, keďže nenávratne stratil vieru v šťastie, na chvíľu uniká do sveta nesplniteľných nádejí, do ríše ideálov so zlomenými krídlami.“ Tieto pasáže, najmä tá posledná, sa nepochybne dopúšťajú nesprávneho zdôraznenia; niekto by mohol Čajkovskému nepochybne odpovedať, že ideál je nevyhnutne krajší než skutočnosť, tak ako je kvet krajší než pôda, z ktorej vyrastá, že „toto pozemské údolie“ nie je „bez nádeje“, akokoľvek pochmúrne [sa zdá], keďže v skutočnosti vytvára ideálny svet umenia a krásy, a že práve sláva našich nádejí spočíva v tom, že sú nerealizovateľné, a šťastia v tom, že existuje len na úrovni vyššej, než je úroveň konečného života. Ale akokoľvek jednostranné môžu byť takto vyjadrené názory, postoj mysle je zbavený náznaku malicherného sebectva; je úprimný, otvorený a mužný. Takéto výroky vychádzajú len z ušľachtilej ľudskej povahy, hoci zaťaženej väčšou citlivosťou, než je bežné medzi ľuďmi.
(s. 155-156) » PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: MASON, Daniel Gregory. From Grieg to Brahms (Studies of Some Modern Composers and Their Art). New York (USA) : The Macmillan Company, 1912. 225 strán.▐ Zverejnené: 12/04/2026
![]( "„500“: Liber Sapientiæ –Secreta Naturæ")
Základný popis
Článok s poradovým číslom – 500. Liber Sapientiæ. Kľúč, ktorý odomyká komnaty zabudnutej múdrosti. Príbeh vzostupu a nekonečnej túžby po poznaní. Kombinácia gotickej estetiky s prvkami filozofie a mystiky. Postava vznášajúca sa k oblakom – putujúca k mesiacu – nie je len akýmsi cestovateľom, je to metafora pre ľudskú dušu, ktorá sa pokúša povzniesť svoj pohľad nad horizont každodennosti. Je to tichá rebélia voči gravitácii tradičnej prostoduchosti.
« „500“: Liber Sapientiæ –Secreta Naturæ »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Hudba – Video – Citát – Inšpirácia – Filozofia – Etika – Psychológia – Kresťanstvo – Mytológia – Alchýmia – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Pokora – Služba – Výchova – Vzdelanie
« „Vedrai cose
[Uvidíte veci,]
che gli altri non vedono
[ktoré nik iný nevidí]
e saprai qualcosa
[a budete vedieť niečo,]
che nessun altro sa.
[čo iní… ani len netušia.“] »
– (Il Segreto del Sahara, 1988)AUDIO-VIDEO: Il Segreto del Sahara, 1988 (Youtube)
PREKLAD: © Bystroumný
AUTOR ILUSTRÁCIE: © Bystroumný
Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/500-liber-sapientiae-secreta-naturae/
▐ Zverejnené: 10/04/2026
![]( "Dôležitosť výchovy: Keď sokoly učia svoje mláďatá… (George Edward Lodge, 1905)")
Základný popis
Tento obrázok by sa pokojne mohol volať „Lekcia z výšok“, alebo aj „Tichý odkaz pre ďalšie pokolenie“. Zobrazuje sokola učiaceho svoje mláďatá loviť. Ale nezachytáva len samotný moment lovu, zachytáva niečo omnoho hlbšie – rituál odovzdávania drahocenného dedičstva, nie v slovách, lebo tie by sa pod vplyvom okolitého vetra azda aj rozptýlili, ale v tichom padaní mŕtveho tetrova. Tento historický obraz nám predostiera moment prenosu vedomostí a aktiváciu prirodzených inštinktov. Je to príklad výchovy, zodpovednosti a zachovávania nekončiaceho cyklu života. Núti nás zamyslieť sa nad podstatou výchovy a spýtať sa nepopulárne: „Čo my samotní odovzdávame ďalším generáciám? Pripravujeme svoje deti, aby dokázali čeliť svetu navôkol, vedeli sa o seba postarať?“
« Dôležitosť výchovy: Keď sokoly učia svoje mláďatá… (George Edward Lodge, 1905) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – Inšpirácia – Príroda – Psychológia – Detstvo – Rodina – Materstvo – Rodičovstvo – Mravný ideál – Cnosť – Pokora – Služba – Výchova – Vzdelanie – Krása
« Ako sa mladý sokol naučí „vrhnúť sa [za korisťou]“
Starý sokol učí svoje mláďatá tomuto manévru, t. j. vrhnúť sa na korisť a uloviť ju, tak, že zhodí mŕtveho vtáka, na tejto kresbe tetrova. Vták je zhodený – z veľkej výšky – popred sokolie mláďatá, ktoré sedia na skalách. Ak určité mláďa korisť uloví, „inštruktor“ k nemu zostúpi, zoberie od neho mŕtveho vtáka, vzlietne s ním do výšky a znova ho zhodí, aby si tento manéver mohli vyskúšať i ďalšie mláďatá, až kým sa – takto postupne – všetci nevystriedajú. »
PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: The Illustrated London News / Saturday, December 2, 1905 (Vol. 127), No. 3476. Londýn (Anglicko), 1905.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/dolezitost-vychovy-ked-sokoly-ucia-svoje-mladata-george-edward-lodge-1905/
▐ Zverejnené: 05/04/2026
![]( "CHRISTOS / Ježiš Kristus ako ideál cnostného človeka, ktorý sa životom (hodnotami, aké zhmotňuje vo svete navôkol seba, prekonávaním slabostí) snaží posunúť vlastný rozvoj na úroveň – svätosti")
Základný popis
Z hľadiska psychológie je tento fragment zrkadlom čias, kedy sa cnosť nebrala ako zastaraný koncept, ale ako živá cesta osobnej transformácie. Autor textu nás provokuje myšlienkou, že „ideálny človek“ nie je len mýtom či fantáziou, ale dostupným horizontom pre každého z nás. Je to pozvanie k vnútornému alchymistickému procesu – premene „olova našich slabostí“ na zlato „duchovnej svätosti“. Pozvanie do priestoru pomedzi: ľudskú zraniteľnosť a božskú dokonalosť. Práve toto rozmedzie, v ktorom sa ľudské stretáva a presahuje k božskému, je tým, čo zosobňuje – „Christos“.
« „CHRISTOS“ / Ježiš Kristus ako ideál cnostného človeka, ktorý sa životom (hodnotami, aké zhmotňuje vo svete navôkol seba, prekonávaním slabostí) snaží posunúť vlastný rozvoj na úroveň – „svätosti“ »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Umenie – Ilustrácia – Typografia – Citát – Inšpirácia – Veľkonočná nedeľa – Kresťanstvo – Biblia – Ježiš Kristus – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Cnosť – Krása – Sebarozvoj – Vzdelanie – Výchova – Rodina – Rodičovstvo – Materstvo – Obrátenie – Znovuzrodenie
« Naša téza je jednoducho takáto: ukrižovaný človek je zároveň vzkrieseným Kristom. Toto je človek Ježiš. Kristus z Písma, pre Židov kameň úrazu, pre Grékov bláznovstvo, pre históriu mýtus, a predsa Kristus je. Nech už bol Kristus pred takmer dvoma tisícmi rokmi čímkoľvek, tak je i dnes a bude po nespočetné veky – Vykupiteľom ľudského rodu. Pod pojmom ideál budeme mať na mysli dokonalosť svojského druhu: úplnú a kompletnú realizáciu všetkej možnej alebo predstaviteľnej dokonalosti, nie len výplod fantázie, ako tento pojem mnohí používajú. Kristus je ideálny človek. Ale dosiahnutie dokonalosti je dosiahnutím božskosti; a preto je ideálny človek ľudským Bohom.
(s. 9) » PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: BUCK, Jirah Dewey. Christos – The Perfect Man is the Anthropomorphic God. New York (USA) : Hermetic Publishing Company, 1889. 30 strán.▐ Zverejnené: 28/03/2026
![]( "Osobný rozvoj a nadobudnutie schopnosti vidieť, čo je nízke a ničotné, a čo je naopak vznešené (Jamblichos z Chalkidy)")
Základný popis
V ére nepretržitých zmien, hlučného sveta a rýchlych odpovedí, sa často strácame v rozlišovaní medzi tým, čo je skutočne „vznešené“, a tým, čo je „prázdne“ – tupou snahou pri pokuse o vynútenie si pozornosť za každú cenu. Jamblichos z Chalkidy, žiak Porfyria z Tyru, nám ponúka hlboký pohľad na cestu k poznaniu a schopnosti rozoznávať podstatné od bezvýznamného. Jeho filozofia, prepojená s antickou múdrosťou, nám ukazuje, že pravá intuícia nie je vrodená, ale výsledkom spojenia s „božským“.
« Osobný rozvoj a nadobudnutie schopnosti vidieť, čo je nízke a ničotné, a čo je naopak vznešené (Jamblichos z Chalkidy) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Antika – Filozofia – Etika – Psychológia – Sebarozvoj – Výchova – Vzdelanie – Mravný ideál – Krása – Cnosť
« Jamblichos. Tento filozof bol žiakom Porfyria z Tyru a zomrel okolo roku 333 n. l. Hovorí: „Ak sa duša povznesie k božstvám, stane sa ako-keby božskou a schopnou rozpoznať vznešené a nízke; potom nadobúda moc liečiť choroby, robiť užitočné vynálezy, zavádzať múdre zákony. Človek nemá žiadnu vlastnú intuitívnu silu; jeho intuícia je výsledkom spojenia medzi jeho dušou a božským duchom; čím silnejšie toto spojenie rastie, tým väčšia bude jeho intuícia alebo duchovné poznanie. Nie všetky vnímania duše majú božský charakter; existuje aj mnoho obrazov, ktoré sú produktom nižšej činnosti duše v jej miešaní sa so svetskými prvkami. Božská prirodzenosť, ktorá je večným prameňom života, neprodukuje žiadne klamlivé obrazy; ale ak je jej činnosť zvrátená, tak sa takéto klamlivé obrazy môžu objaviť. Ak je myseľ človeka osvetlená božským svetlom, nebeský nosič jeho duše sa naplní svetlom a žiarou.“
(s. 31) » PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: HARTMANN, Franz. In the Pronaos of the Temple of Wisdom (Containing the History of the True and False Rosicrucians with an Introduction into the Mysteries of the Hermetic Philosophy). Boston (USA) : Theosophical Publishing Society, 1890. 136 strán.▐ Zverejnené: 23/03/2026
└ Aktualizované: 24/03/2026 (23:47)
![]( "Dievčenstvo ako predobraz materstva: Osobný rast k múdrosti a znovuzrodenie sveta (Charles Robinson, 1895)")
Základný popis
Vizuálna báseň o prirodzených cykloch v prírode a spoločne s tým – neoddeliteľne – prezentácia symboliky hlbokých archetypov ženskosti. Tento obraz rezonuje s dávnymi mytológiami, kde je žena uctievaná ako matka a stvoriteľka. Je to oslava jej schopnosti – priniesť nový život a stať tak pri počiatočnom bode zrodu mnohých ďalších generácii – byť súčasťou večného kolobehu života a nepretržitej obnovy tohto sveta.
« Dievčenstvo ako predobraz materstva: Osobný rast k múdrosti a znovuzrodenie sveta (Charles Robinson, 1895) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Komentár – Inšpirácia – Jar – Príroda – Mytológia – Okultizmus – Alchýmia – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Ľudský život – Existencializmus – Feminizmus – Sexuálna výchova – Mravný ideál– Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo
Nasledujúci obrázok pozostáva z dvoch obrázkov spojených dokopy. Aby som bol úplne presný, obe sú súčasťou obálky detskej knihy „A Child’s Garden of Verses“. Časť vľavo sa nachádza na titulnej strane a časť vpravo je – pre zmenu – na zadnej strane spomenutej knihy. Pôvodne som si nebol úplne istý, či tento obrázok zverejniť. Je to pomerne jednoduchý nákres. Na prvý pohľad. Ak si ho človek prezrie poriadne… popremýšľa nad jeho symbolikou…
Začnime hlavnou časťou, čo do veľkosti aj významu, a tou je tá na ľavej strane. Centrálnym objektom celého vyobrazenia tu je dievčenská figúra. Tá drží priamo v oblasti svojho lona nádobu, kvetináč. Takéto vyobrazenie v symbolickej rovine reprezentuje potenciál dievčiny pre „budúcu kreáciu“. Hovoríme o prvej úrovni elementárnej osnovy životného cyklu: panna – kreatívny potenciál, matka – samotný proces kreácie, kráľovna (múdra žena) – odovzdávanie nadobudnutého životného poznania, uzavretie cyklu. Azda nikoho nemôže prekvapiť, že: „Predstava nádoby alebo vázy zrodenia bola u pytagorejcov známym symbolom… (Mead, 1906 / s. 26)“ Dokonca i takí Mayovia mali údajne božstvo previazané so zrodom a prinášaním úrody, ktoré bývalo zobrazené: „…v pozícii rodiacej ženy, niekedy držiac v rukách vázu, pravdepodobne na obilie. Bolo spájané s pannou… (Hagar, 1909)“ Jedným z dôležitých krokov alchymistov pri výrobe slávneho „kameňa mudrcov“ bol aj: „Táto nasledovná práca sa vykonáva v tej istej ‚Vas Philosophorum‘, alebo v nádobe podobnej tej prvej… (Pernety, 1898 / s. 192)“ Aký význam sa niekedy prikladal takejto „nádobe“ možno upresnia tieto slová: „Filozofická obec už v dostatočnej miere hovorila o všetkom, čo je potrebné ohľadom diela, s výnimkou nádoby; ktorá je božským tajomstvom, ukrytým pred modlármi, a bez tejto znalosti nikto nemôže dosiahnuť majstrovstvo… (Atwood, 1850 / s. 137-138)“ Uvedené – tak nejako – zhrnuté dokopy: „…odhaľujú pravú podstatu ‚Prima Materia‘, zatiaľ čo ‚Vas Philosophorum‘, v ktorom je uchovávaná a spracovávaná, je opísaná protichodnými slovami a niektorí autori ju vyhlasujú za božské tajomstvo. Keďže máme k dispozícii matériu kameňa aj potrebnú nádobu, postupy, ktoré je potom potrebné vykonať na dosiahnutie ‚Magnum Opus‘, [sú] opísané so striedmou zrozumiteľnosťou. (Pernety, 1898 / s. 42)“ Pridržiavajúc sa alchymistickej terminológie, nebude ďaleko od pravdy tvrdenie: dievčina na obrázku drží v rukách „Vas Philosophorum“, kde sa bude odohrávať podstata jej životného „Magnum Opus“.
O aký „Magnum Opus“ sa jedná nám naznačujú ďalšie časti tejto kresby. Z tejto nádoby – v oblasti jej lona – vyrastá „príroda“. Táto „príroda“ vyrastá v dvoch vrstvách. Prvá vrstva „prírody“ je vymedzená vyobrazením „srdca“ obklopujúceho dievčinu. Mohli by sme ju označiť ako – vrstva „osobnej lásky“. Druhou vrstvou prírody, ktorá má svoj počiatok v oblasti lona dievčiny, je vyobrazenie ďalšieho – tentokrát obrovského – „srdca“, ktorý zahŕňa „celý svet“. Túto by sme mohli označiť ako – vrstva „stvoriteľská“. Jedna vrstva s tou druhou súvisia a prirodzene na seba nadväzujú. Úspešným zvládnutím výziev lásky na „osobnej úrovni“ dochádza následne k „transcendencii“ – príspevku „všeľudskému“.
A čo potom dievčina v šatôčkách, ktorá s lopatou prehrabáva zeminu, z ktorej do výšok vyrastá obrovský výhonok nejakej tej klíčiacej rastliny? Môžeme na ňu nazerať spôsobom, že sa tam iba hrá, alebo môžeme vnímať jej činnosť ako prejav práce, námahy – aktívneho príspevku, zapojenia sa, do istej miery aj prevzatia zodpovednosti za „rast“, v kontexte všetkého spomenutého, ten svoj. Dievčina aktívne pracuje na formovaní svojej budúcnosti, čím prejavuje svoju vôľu.
Všetko pospájané dokopy mne osobne dáva takéto vysvetlenie: zachytenie ľudskej prirodzenosti, večne sa opakujúceho cyklu vyjadrujúceho nemenný poriadok, kde je dievčenstvo nádejou pre budúce materstvo, nádejou pre nové stvorenie a možnosť nápravy, príspevok k rekonštrukcii sveta, kde sa celý tento príbeh začína už v mladosti. V podstate je tento obrázok oslavou ženskosti, isteže, podľa môjho názoru.
Na záver, asi troška dlhší než zvyčajne, dnešného môjho pojednania už iba „maličkosť“, ktorej som sa pôvodne nechcel venovať. Nepovažoval som to totiž za nijako potrebné, pretože tá základná symbolika je pomerne zjavná a snáď pre mnohých aj známa, lenže málokto ju pozná v takomto rozsahu jej širšieho významu a ten je prekvapivo pôsobivý, a tak… Žaby! Prečo sú tam? Čo s nimi? Začnime kuriozitou. V Írsku voľakedy existovala zvláštna povera: „Chyťte živú žabu a olíznite jej oči jazykom. Osobe, ktorá to urobí, [následne] stačí, ak jazykom olíže akékoľvek choré oko a to sa vylieči. (Mooney, 1887 / s. 166)“ Toľko „medicínske“ rady viažúce sa k využitiu žiab pri liečení zdravotných neduhov. Presuňme sa mi radšej k poznatkom indickej mytológie, kde objavíte i takéto konštatovanie: „…je zaznamenané priame uctievanie kravy a žaby (aspoň v období dažďov). (Keith, 1917 / s. 63)“ Pôvodní obyvatelia USA – Irokézi [Iroquois, pozn.] si dodnes uchoval mýtický príbeh o dvojčatách, synovia panny [mimochodom, zrodenie z panny je súčasťou aj iných kultúrnych tradícii, než je len tá kresťanská, o čom vie málokto…, pozn.], ktorí sa volali Ioskeha (Svetlý – svetlo) a Tawiskara (Temný – temnota). V tomto príbehu: „Ioskeha chodil po zemi, ktorá bola vyprahnutá, vyvolával pramene a jazerá, vytváral potoky a rieky. Ale Tawiskara stvoril obrovskú žabu, ktorá prehltla všetku vodu a zanechala zem suchú, ako bola predtým. Jarabica o tom informovala Ioskehu a ten sa vydal do krajiny svojho brata, pretože si [rozľahlé] územia rozdelili medzi seba. Čoskoro prišiel k obrovskej žabe, prebodol jej bok a voda sa vyvalila [naspäť do prírody]. (Edwards, 1883 / s. 239)“ Z pohľadu odkazu egyptskej mytológie: « Zdá sa, že žaba bola v primitívnych časoch uctievaná ako symbol plodenia, zrodenia a plodnosti vo všeobecnosti; žabia bohyňa „Heqet“ alebo „Heqtit“ [niekedy aj „Hequet“, ako slovensky variant sa používa „Heket“, pozn.] bola stotožňovaná s „Hathor“ [zanikanie alebo splývanie božstiev s prestupovaním, prenášaním vlastností bola v egyptskej histórii pomerne bežná záležitosť, pozn.] a pôvodne bola ženským náprotivkom „Chnuma“ [Khnemu alebo Khnum, pozn.], s ktorým sa stala matkou Hora [Heru-ur, pozn.] Staroveký kult žaby dokazuje skutočnosť, že každý zo štyroch prvotných bohov – Heh, Kek, Nau a Amen – býva zobrazený s hlavou žaby, zatiaľ čo jeho ženský náprotivok má hlavu hada. Kult žaby je jedným z najstarších v Egypte a verilo sa, že žabí boh a žabia bohyňa zohrali veľmi významnú úlohu pri stvorení sveta. (Budge, 1904 /
s. 378) » Z rámca doteraz napísaného sa neodchyľuje ani tento citát: « Zdá sa, že stará verzia tohto stvorenia sveta z priepasti sa zachovala v tradícii, ktorá považuje boha s hlavou barana „Chnuma“ z Elefantíny [riečny ostrov na Níle, pozn.] a jeho manželku, bohyňu s hlavou žaby „Heket“, za „prvých bohov, ktorí boli na počiatku, ktorí stvorili ľudí a zrodili bohov“. Základná myšlienka jednoducho hľadá pôvod všetkých vôd, vrátane oceánu, v mýtickom prameni Nílu medzi kameňmi prvého kataraktu… » Rovnaký zdroj neskôr uvádza: „Chnum formuje deti a Heket [– žabia bohyňa, pozn.] im dáva život. (Müller, 1918 / s. 50-51)“ „…a zelená farba žaby je kľúčom k významu starovekej bohyne Heket. […] Vzhľadom na všetko sa zdá pravdepodobné, že v Egypte, kde by pôda bez rozvodnenia Nílu nemala takmer žiaden význam…, (Robertson, 1910 / s. 150-151)“ je zelená farba vyjadrením jednoduchej rovnice: dostatok vody znamená rast, zeleň a ŽIVOT. V tejto chvíli už asi každý pochopil symbolické posolstvo žabích božstiev – ich priamu väzbu na životodarnosť vôd, s nejakým tým dôrazom na špecificky egyptskú bohyňu Heket. Prečo práve ju? Pretože, ak si niekto z vás dá tú námahu a pozrie znak tohto egyptského božstva v hieroglyfoch, v tej chvíli zistí, že pán Charles Robinson sa rozhodol na svojom obrázku nakresliť prakticky vernú kópiu tohto znaku! Preto. Väzba na vodu je zachovaná, no v odlišnej rovine, aj v: „…hinduistickom príbehu o Bhekim alebo žabom princovi, „čo označuje Slnko odpočívajúce nad vodou“, alebo tesne nad horizontom, ako to vždy býva v blízkosti [obdobia] zimného slnovratu… (Woolley, 1888 / s. 160)“ [Pozn.: Britský historik George William Cox používa vo svojej práci „The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes“ termín „frog-sun“ – „žabie Slnko“.] I keď pôvodná legenda hovorí o: „Bheki – žaba bola krásnou dievčinou; jedného dňa, keď sedela pri studni, tak ju tam objavil kráľ a požiadal, aby sa stala jeho ženou. Súhlasila pod podmienkou, že jej nikdy neukáže ani kvapku vody…, (Aiyangar, 1898 / s. 222)“ čo nás posúva k ďalšiemu rozmeru symbolických významov žiab.« Žaba, ktorú grécko-egyptský spisovateľ, známy pod menom Hórapollón, nazval „vyjadrením človeka v zárodku…“, (Brown, 1898 / s. 157) » alebo , „…žaba predstavovala nekompletne sformovaného človeka, (Budge, 1904 / s. 379)“ čím je naznačený pravdepodobne najznámejší význam, aký žaby všeobecne zvyknú
– v symbolickej rovine – zastávať: transformácia – premena. Už Shakespeare prirovnával žabu k životným strastiam: „Sladké sú plody utrpenia, ktoré je ako ropucha – škaredá a jedovatá, no na hlave nosí vzácny klenot, (Wolsey, 1917 / s. 97)“ ktoré, ak sú zvládnuté, vedú k oslňujúcej odmene. A asi každý pozná príbeh žabiaka, ktorá vraví princezne: « „Tvoje šaty, tvoje perly a šperky, ani tvoja zlatá korunka nie sú pre mňa,“ odpovedal žabiak, „ale keby si ma milovala a mala ma za spoločníka a kamaráta na hranie a dovolila by si mi sedieť vedľa teba pri stole, jesť z tvojho taniera, piť z tvojho pohára a spať v tvojej malej postieľke, – keby si mi toto všetko sľúbila, potom by som sa ponoril pod vodu a priniesol ti späť tvoju zlatú loptičku.“ (Grimm, 1922 / s. 33) » Pričom existujú aj opačné varianty tohto príbehu, napríklad v Rusku majú príbehy o „Žabej kráľovne (The Russian Fairy Vook, 1907)“, resp. o „Žabej cárovne (Polevoi, 1893)“ Klasickým príkladom ostáva: „Ďalšou ťažkosťou, ktorá stojí v ceste vyslobodeniu, je, že dievča v nejakej odpornej podobe, ako had, drak, ropucha alebo žaba, musí byť trikrát pobozkané. (Grimm, 1883)“ V týchto spomenutých prípadoch sa jedná o premenu v zmysle osobného rastu jedinca.Opäť sa obrátime k folklórnemu dedičstvu jedného z pôvodných severoamerických kmeňov, tentokrát k Póníom [Pawnee, pozn.] U nich sa zachoval príbeh o tom, ako sa istý lovec vydal na poľovačku. Počas svojho putovania narazil na trstinovú chatrč, z ktorej vyšla čarodejnica. Táto ho pozvala k sebe domov, dala mu najesť a takto ho otrávila. Jeho hlavu potom odrezala a dobre si ju uschovala, telo rozkúskovala. Uplynuli štyri dni a manželka tohto muža sa rozhodla poslať za ním ich syna. I ten došiel k rovnakej čarodejnici, i toho táto čarodejnica: „…nakoniec ustúpila a chystala sa chlapca zabiť, keď na miesto prišlo niekoľko mužov. Vzali starú ženu, zabili ju a chlapca zachránili. Čarodejnicu hodili do ohňa a spálili. V ohni praskla a niečo [z nej] vyskočilo [niekam] hore a zostalo na strome. Keď ľudia tú vec [bližšie] preskúmali, zistili, že to bola kvákajúca stromová žaba. Chlapec ju vzal domov a povedal ľuďom, že toto bola tá čarodejnica, ktorá zabila muža… (Dorsey, 1906 / s. 240)“ Tento príbeh má evidentné posolstvo: vyjadruje nevydarenú životnú transformáciu, zlyhanie procesu osobného rozvoja a psychický zostup danej ženy na nižšiu vývojovú úroveň, ak by sme použili terminológiu pána Hórapollóna – táto žena, potom, ako bola potrestaná, infantilizovala a vrátila sa do svojho „zárodočného stavu nevyvinutosti“, pred jej ďalším pokusom
– snáď úspešným – o „stanie sa“. Veľmi blízkymi k Póníom sú indiánske kmene Wichita. Známemu etnografovi Georgeovi Amosovi Dorseymu sa podarilo zaznamenať– a naveky uchovať – takýto ich príbeh. Istý náčelník s menom „Mladý chlapec“ (Waiksedia) sa rozhodol ísť na expedíciu. Počas tejto expedície, niekde pri rieke, narazil na starú ženu pomáhajúcu si pri chôdzi s paličkou. Náš náčelník sa ponúkol, či jej má pomôcť prebrodiť sa cez rieku. Ona mu povedala, že by mohol. Vyhodil si ju teda na chrbát, prešiel cez rieku a na druhej strane ju chcel položiť na zem, čo žena razantne odmietla a povedala mu, nech ju odnesie do dediny, kde býva. Do dediny, po dlhej ceste, dorazili až za tmy. Ibaže žena stále odmietala zliezť z jeho chrbta a tentokrát sa rozhodla, že sa stane jeho manželkou, však i tak si len preberal medzi ženami, nechcel si žiadnu z nich vziať, nevedel sa rozhodnúť… Neprotestoval, súhlasil, odteraz už budú navždy spolu… nech teraz zíde z jeho chrbta, aby sa stala jeho manželkou. Žena i naďalej nesúhlasila – nikdy odtiaľ nezíde a on ju navždy bude niesť na svojom chrbte. Deň za dňom plynuli a náčelník „Mladý chlapec“, s týmto krížom na svojom chrbte, chradol a chradol, až sa všetci navôkol začali obávať, že čoskoro umrie. Nič také sa – našťastie – nestane a tento príbeh sa napokon dopracuje k tomuto rozuzleniu:« Keď z chrbta náčelníka „Mladého chlapca“ sňali tú zlú ženu, Korytnačka dovolila mužom robiť si s ňou, čo sa im zachce. Kojot potom vzal palicu a ubil ju na smrť. Táto žena bola „Niečo-čo-sa-prilepí-na-čokoľvek“ [„Something-that-will-stick-to-anything“, pozn.] (Tatiniyarskaharts), zelená stromová žaba… (Dorsey, 1904 /s. 191) » Ďalšie nádherné „žabie“ podobenstvo popisujúce symptomatiku psychickej narušenosti niektorých žien, ktorá priamo súvisí so zlyhaním ich psychického vývoja. Žien, ktoré sa „prilepia“ na čokoľvek, ktoré nemajú vyvinuté hlbšie hodnotové povedomie, sú osobnostne obmedzené a svet navôkol seba posudzujú iba z hľadiska prínosov pre dosahovanie ich rozkoše, ak to „čokoľvek“ je pre nich práve prínosné. Jedno upresnenie: v tomto príbehu si je náčelník „Mladý chlapec“ vedomí, čo sa deje, v reálnom živote „čokoľvekom“ nijako zásadne neprekáža takáto „prílepka“, pretože „čokoľvekom“ nič iné v živote neostáva… samotní bývajú intelektuálne leniví, duševne zaostalí a charakterovo mrzkí. Ak chcel niekto – v rámci védskej viery – vzdať úctu, obrátiť sa boha ohňa Agniho: „Nasleduje dlhý zoznam ďalších mien, ktoré sa rovnako považujú za názvy predmetov posvätných Agnimu, ako by sme mali povedať, a často sa spomínajú v hymnoch adresovaných tomuto božstvu. Takými sú…, (Müller, 1897 / s. 481)“ a boli nimi aj žaby: „Manduka“ – žaba. Význam darovania alebo oslavy žaby, symbolu plodnosti, života, „premeny a zrodenia“, vo vzťahu k božstvu ohňa? Ak chceš nadobudnúť moc, silu a schopnosť ochrániť seba aj iných, tak tomuto musíš venovať svoj život: zrodiť a stať sa, transformovať sa z nevyvinutého štádia – dospieť osobnostne. Alebo na vás čaká osud zachytený v sanskrite vo fráze „Kupamanduka“, doslovne: „žaba v studni“, osud prostáčika s obmedzeným rozhľadom, ktorý z „nebies“ uvidí vždy len jednu milióntinu.A ako: „…žaba slávikovi velebila jeho pieseň… (Greenville, 1839 / s. 268) tak aj žaby na uvedenom obrázku ohlasujú našej dievčine radostnú zvesť o možnom „Magnum Opus“, ktorý na ňu čaká, rovnako ju varujú pred zatratením, ak odmietne svojim životom stelesniť nemennú prirodzenosť (prejavenú v podobe vrodeného potenciálu) – večný ideál pravdy a krásy, kde samotným cieľom nie je využitie tejto „produkčnej kapacity“ a „rodenie pre rodenie“, ale prekročenie „živočíšneho k najdokonalejšiemu pre človeka možnému“ – zasvätenie života hodnotám pravej lásky.
FINIS.
PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJE:- [1] AIYANGAR, Narayan. Essays on Indo-Aryan Mythology (Part I.) Bangalúr (India) : Caxton Press, 1898. 584 strán.
- [2] ATWOOD, Mary Anne. A Suggestive Inquiry into the Hermetic Mystery (With a Dissertation on the More Celebrated of the Alchemical Philosophers Being an Attempt Towards the Recovery of the Ancient Experiment of Nature). Londýn (UK) : Trelawney Saunders, 1850. 531 strán.
- [3] BROWN, Robert. Semitic Influence In Hellenic Mythology (With Special Reference to the Recent Mythological Works of the Rt. Hon. Prof. F. Max Muller and Mr. Andrew Lang). Londýn, Edinburgh, Oxford (UK) : Williams and Norgate, 1898. 228 strán.
- [4] BUDGE, Ernest Alfred Wallis. The Gods of Egyptians or Studies in Egyptian Mythology – Volume II. Chicago (USA) : The Open Court Publishing Company, 1904. 431 strán.
- [5] COX, George William. The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes (Vol. I). Londýn (UK) : Longmans, Green and Co.; 1870. cca. 490 strán.
- [6] COX, George William. The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes (Vol. II). Londýn (UK) : Longmans, Green and Co.; 1870. cca. 430 strán.
- [7] DORSEY, George Amos. The Mythology of the Wichita. Washington D. C. (USA) : Carnegie Institution of Washington, 1904. 351 strán.
- [8] DORSEY, George Amos. The Pawnee Mythology (Part I). Washington D. C. (USA) : Carnegie Institution of Washington, 1906. 546 strán.
- [9] EDWARDS, S. A. A Handbook of Mythology for the Use of Schools and Academies. Philadelphia (USA) : Eldredge & Brothers, 1883. 256 strán.
- [10] GREENVILLE, Pigott. A Manual Of Scandanavian Mythology (Containing a Popular Account of the Two Eddas and of The Religion of Odin). London (UK) : William Pickering, 1839. 370 strán.
- [11] GRIMM. Household Stories From The Collection of the Bros: GRIMM. Londýn (UK) : Macmillan & Co., 1922. 269 strán.
- [12] GRIMM, Jacob. Teutonic Mythology – Vol. III. Londýn (UK) : George Bell & Sons, 1883. cca. 440 strán.
- [13] HAGAR, Stansbury. Elements of the Maya and Mexica Zodiac. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : A. Hartleben, 1909.
- [14] KEITH, Arthur Beriedale; CARNOY, Albert J. The Mythology of All Races in Thirteen Volumes (Indian – Iranian). Boston (USA) : Marshall Jones Company, 1917. cca. 500 strán.
- [15] MEAD, George Robert Stow Mead. Thrice-Greatest Hermes – Studies in Hellenistic Theosophy and Gnosis (Volume III. – Excerpts and Fragments). Londýn (UK) : The Theosophical Publishing Society, 1906. 371 strán.
- [16] MOONEY, James. The Medical Mythology of Ireland (Read Before the American Philosophical Society, April 15, 1887). Philadelphia (USA) : MacCalla & Company, 1887.
- [17] MÜLLER, Friedrich Max. Contributions to the Science of Mythology in Two Volumes (Vol. II). Londýn, New York a Bombaj : Longmans, Green, and Co.; 1897. 864 strán.
- [18] MÜLLER, Wilhelm Max; SCOTT, James George. The Mythology of All Races in Thirteen Volumes (Egyptian – Indo-chinese). New York : Marshall Jones Company; 1918. cca. 500 strán.
- [19] PERNETY, Antoine-Joseph. Treatise on the Great Art (A System of Physics According to Hermetic Philosophy and Theory and Practice of the Magisterium) edited by Edouard Blitz. Boston (USA) : Occult Publishing Company, 1898. 255 strán.
- [20] POLEVOI. Russian Fairy Tales from the Skazki of Polevoi. 7. vydanie. Londýn (UK) : Lawrence and Bullen, 1893. 264 strán.
- [21] ROBERTSON, John Mackinnon. Christianity and Mythology. 2. vydanie. Londýn (UK) : Watts & Co., 1910. 472 strán.
- [22] STEVENSON, Robert Louis. A Child’s Garden of Verses. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, London (UK) : John Lane, 1895. 140 strán.
- [23] The Russian Fairy Book. Cambridge (USA) : The University Press, 1907. 126 strán.
- [24] WAITE, Arthur Edward. Lives of Alchemystical Philosophers (Based on Materials Collected in 1815 and Supplemented by Recent researches with a Philosophical Demonstration of True Principles of the Magnum Opus, or Great Work of Alchemycal Re-Construction, and Some Account of The Spiritual Chemistry). London (UK) : George Redway, 1888. cca. 360 strán.
- [25] WOOLLEY, Milton. Hebrew Mythology or, the Rationale of the Bible (Wherein it Show That the Holy Scriptures Treat of Natural Phenomena Only). New York (USA) : The Truth Seeker Company, 1888. 613 strán.
- [26] WOOLSEY, John Martin. Symbolic Mythology and Translation of a Lost and Forgotten Language. New York (USA) : J. M. Woolsey, 1917. 224 strán.
▐ Zverejnené: 19/03/2026
└ Aktualizované: 19/03/2026 (17:02)
![]( "„Vôľa k pravde a kráse“: Hérakleitos z Efezu o harmónii protikladov a dosahovaní jednoty z odlišného / Voľná abstrakcia princípu a jeho psychologická aplikácia (G. T. W. Patrick, 1889)")
Základný popis
V tomto krátkom zamyslení sa prepája antická múdrosť s psychológiou partnerských vzťahov. Dozviete sa odpoveď na otázku: „Za akých podmienok harmónia protikladov formuje pravú lásku?“ Namiesto vyhľadávania dokonalého dopĺňania sa, ktoré môže byť – a často aj je – len maskou pre vzájomné závislosti a kompenzácie psychických nedostatkov, spoznajte cestu k skutočnej harmónii vo vzťahu muža a ženy.
« „Vôľa k pravde a kráse“: Hérakleitos z Efezu o harmónii protikladov a dosahovaní jednoty z odlišného / Voľná abstrakcia princípu a jeho psychologická aplikácia (G. T. W. Patrick, 1889) »
ZNAČKY: Citát – Komentár – Antika – Filozofia – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Psychoterapia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodičovstvo – Výchova – Hodnotový relativizmus – Promiskuita – Kurvenie – Potrat – Neoliberalizmus – Progresivizmus – Úpadok – Peklo – Smrť
« Herakleitská harmónia protikladov, ako napríklad luku a lýry, je čisto fyzická harmónia. Je to jednoducho výsledok sporu protichodných síl, ktorým sa činnosť v rámci organizmu v bode, kde by jeho ďalšie pokračovanie ohrozilo celok, vyvažuje a vracia späť do hraníc určitej amplitúdy. Identita protikladov znamená iba to, že veľmi odlišné vlastnosti sa môžu zjednotiť v tej istej fyzickej veci, buď prostredníctvom simultánneho porovnania s rôznymi vecami, alebo postupného porovnania s premenlivou vecou.
(Patrick, s. 16-17) » Tento výrok uvádzam z jedného prostého dôvodu – pred pár dňami som zverejnil istý článok a v ňom som sa postavil na stranu „doktora X“, kritizoval pokútne snahy niektorých zblúdilcov. Tí vám vyhľadávajú takého partnera, ktorý dokonalo vyhovuje ich osobným požiadavkám, z hľadiska toho, že sa navzájom „dopĺňajú“. Z mnou zaznamenaných – MNOHÝCH a prakticky celoživotných – pozorovaní, sa prevažne jedná o takú formu spolužitia, kde muž koná, čo sa od neho, zo strany jeho milej, očakáva a je mu – za ochotu zastávať túto pozíciu „sprostredkovateľa požadovaného“ – ňou poskytovaná nejaká tá „odmena“, ktorú pre zmenu očakáva on, prevažne vo forme poskytovaných „sexuálnych služieb“. Napísal som k tomu: „…čo je v podstate základný prístup k vzťahu zo strany dvoch osobnostne narušených osôb hľadajúcich niekoho, kto by im kompenzoval ich psychické problémy (alebo uspokojoval nejaké potreby), tj. bol prínosným; forma výmenného obchodu, kde sú si obaja navzájom užívanými – „nástrojmi“, resp. „medikamentami“,“ a dnes by som – práve na podklade vyššie spomenutého citátu – k tomu ešte niečo doplnil. Niekto by totiž mohol takúto formu kurvenia, čím je každý ľúbostný vzťah, aplikujúc slová Augusta Strindberga, ktorého vznik nespočíva na hodnotách ideálu pravej lásky, túto formu „legalizovanej prostitúcie“ zľahčovať a povedať: „Dopĺňajú sa? Dopĺňajú. Nejaký ten súlad vzniká? Vzniká. Tak? Harmónia! Kde je problém?“ Ja som sa teda rozhodol použiť náčrt základnej myšlienkovej „kostry“ od zmieneného pána filozofa, odraziť sa od tohto a presunúť sa do spomenutého kontextu, pripojiť k tomu niekoľko ďalších myšlienok.
Pri vzniku partnerského vzťahu sa ustanovuje nejaká „harmónia“ a tá má – v závislosti od osobnostnej úrovne oboch zúčastnených – nejakú kvalitatívnu úroveň. Vzájomné zosúladenie muža a ženy vo vzťahu, táto harmónia by mala niečomu slúžiť. Tým niečim by mal byť osobnostný rast oboch partnerov, počas ktorého dochádza, k čo najväčšiemu rozvoju a využitiu daností a schopností jednotlivých partnerov. Zároveň by malo vzniknúť niečo, čo ich oboch presahuje, ktoré by bolo vyjadrením vzájomného uvedomenia si, že ich jedinečné stretnutie a „splynutie“ (pri zachovaní svojich vlastných individualít) je zázrakom – a po tej telesnej stránke prinášajúce vyslovene „hmotný zázrak“, a teda niečím tak výnimočným, že by sa malo stať prejavom toho najvyššieho princípu, ktorý sa zvykne nazývať – „božským“, a ten by mal presvecovať každý aspekt vzťahu a usmerňovať oboch partnerov k tomuto ideálu. Rakúsky psychiater Viktor E. Frankl venoval prakticky celú svoju kariéru popisu tézy o „vôli k zmyslu“: „V spôsobe, akým človek na seba preberá svoj nezvratný osud, a taktiež všetky utrpenia s ním spojené, sa aj v tých najťažších situáciach otvára nekonečný rad možností, ako zmysluplne utvárať vlastný život, (Frankl, s. 79)“ čo je vo svojej podstate adaptačný mechanizmus ľudskej psyché využívaný na zmiernenie existenčnej úzkosti človeka. Ja osobne považujem za omnoho významnejší akt, zo strany každého jedinca, rozvinutie tohto mechanizmu do podoby – „vôľa k pravde a kráse“. Darmo bude francúzsky filozof Luc Ferry – ateista, vo svojej vynikajúcej a mnou obľúbenej knihe „Rozumět životu“ – naznačovať istý hodnotový relativizmus, v zmysle rovnocennosti rôznych pohľadoch na svet: „Pokiaľ sa totiž ukáže vedecká teória ako falošná, pokiaľ je vyvrátená inou, zjavne správnejšou, upadá do zabudnutia a nikoho – okrem niekoľkých učencov – nezaujíma. […] Z tohto hľadiska by sme mohli dejiny filozofie zrovnať skôr s dejinami umenia než s dejinami vied: podobne ako diela Braqua či Kadinského nie sú ‚krajšími‘ než obrazy Vermeera či Maneta, ani úvahy Kanta či Nietzscheho o zmyslu či nezmyselnosti života nie sú lepšie – ani horšie – než rozjímania Epiktéta, Epikura či Buddhy. (Ferry, s. 8-9)“ Ja si naopak myslím: „…existuje niečo také ako morálka, že existuje niečo také ako pravda, a existuje niečo také, ako je krása, (Vlaardingerbroek, 2022)“ a som osobne presvedčený, že jednotlivé svetonázorové systémy sa k určeniu a vyjadreniu „pravdy a krásy“ približujú viac, iné menej a niektoré systémy kategórie „pravda a krása“ vôbec nezaujímajú, z pozície ich postavenia v zmysle nasledovania hodných ideálov, a sú vyslovene ich deštruktívnym pustošiteľmi. Dnes už všetci vieme, že vedľajším efektom oslobodenia človeka od tradičných hodnotových systémov, malo za následok príklon časti spoločnosti k škaredosti, niekedy priam ohavnosti. Odrazu totiž bolo na jedincovi, aby prišiel so svojim pochopením metafyzického usporiadania sveta a určil v ňom svoje miesto. Ibaže preto je potrebné niečo vykonať, čo nie je nijaká samozrejmosť, už len také maličkosti – vynaložiť úsilie, dokázať sa ovládať… Mnohí majú tak závažné defekty osobnostných štruktúr, že nie sú schopní, ale podstatne častejšie ochotní, pravdu hľadať a v nadväznosti na to dosiahnuť ten bod, v ktorom je pre nich možné myšlienkovo uchopiť nejaký ten vznešený „ideál krásy“.
Vo vzťahoch, kde sa partneri navzájom „objektivizujú“, a jeden druhým užívajú, k ničomu vznešenému nedochádza. Takéto osoby si v pozícii svojho partnera hľadajú „doplnok“, komplementárny artefakt slúžiaci ich psychickým „nezrovnalostiam“, a tento „artefakt“ vsúvajú do patologického „konštruktu svojho života“, on tam má presne vymedzené miesto, reflektujúceho daný status ich psychického „rozpoloženia“, kde je ich cieľom dosiahnuť taký stav okolitého prostredia, aby nedochádzalo k „aktualizácii“ toho, čo mal tento ich „konštrukt“ – raz a nadobro – vyriešiť. Nemôžeme teda hovoriť o nejakom tom cielenom a chcenom – tvorivom – herakleitskom súboji „protipólov“: o nejakej vyváženej harmónii „ženského“ a „mužského“ princípu, o „jingu“ a „jangu“, alebo nebodaj o dialektickom súzvuku „tézy“ s „antitézou“, kde by mal byť výsledkom povznášajúci synergický efekt, ale tu hovoríme o radikálnom „zakonzervovaní“, postupnej stagnácii vedúcej k úpadku, alebo – nakoľko je takéto konanie prejavom snáh o kompletne ovládnutie „rastových psychických síl“ človeka, ich obmedzenie, na tomto základe, neskôr zvykne dochádzať k vzniku rôznych psychických problémov, somatizácii a pod. Známy švajčiarsky psychológ Carl G. Jung, v jednom zo svojich rozhovorov, spomenul prípad, ako k nemu na konzultáciu prišiel „ideálny par“ a svoje zistenia prezentoval takýmto spôsobom: „…nakoniec som prišiel na to, že skutočným problémom bolo, že sa k sebe hodia príliš. […] Bude rozhovor v niečom zaujímavý, pokiaľ už dopredu viete, že váš náprotivok bude súhlasiť so všetkým, čo hovoríte? Aký zmysel má debatovať o presvedčení, ktoré už samozrejme zdieľate a prijímate? Motív k diskusii mizne – chýba potenciál. (s. 120)“ A ako najčastejšie dôjde k tomu, aby sa muž a žena k sebe „dokonalo hodili“? Že sa proste MUSIA k sebe hodiť, aby sa zachovala pretrvávajúca nemennosť psychodefektného základu, na ktorom je postavená celá interakčná dynamika ich vzájomného spolužitia.
Osobne sa mi páči pohľad, na ktorý som narazil u kanadského psychológa nesúceho meno Jordan B. Peterson. Podla neho by mal byť partnerský vzťah – VÝZVOU: „Chcete niekoho, koho poznáte natoľko, že s ním dokážete vyjsť, ale sem a tam vás dokáže pohrýzť… […] Takže, vy hľadáte niekoho, s kým sa musíte vysporiadať, niekoho, kto vás zatlačí za vaše hranice toho, kým ste, a kto vás bude súdiť, tvrdo… pomáhať vám takto odhaľovať vaše limity, až budete nazlostený a rozčúlený… Ale nechcete niekoho, kto si myslí, že ste vo svojej súčasnej podobe dokonalým, čiastočne preto, pretože nie je dôvod, aby ste boli s niekým, kto je takto pomätený. (Peterson – Maps of Meaning 12, 2017)“ A o akú formu výzvy by sa malo jednať? Tá výzva je prostá: „ČO ŤA VOLÁ BYŤ TÝM NAJLEPŠÍM, akým byť môžeš… to je presne tým, čo ťa posúva vpred… vyjadriť sa tým najúplnejším spôsobom vo svete. To je to, čo potrebuješ. Ak od toho utečieš… tá loď sa začne nakláňať veľmi rýchlo. (Peterson – Maps of Meaning 07, 2017)“
Toto by na nejaký ten rýchly komentár, zbežné zorientovanie sa, asi aj stačilo. Nateraz.
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJE:- [1] FERRY, Luc. Rozumět životu – Uvedení do filozofie (nejen) pro mladou generaci. Praha (Česká republika) : Rybka Publishers, 2008. 272 strán.
- [2] FRANKL, Viktor E. A přesto říci životu ano (Psycholog prožíva koncentrační tábor). 3. vydanie. Kostelní Vydří (Česká republika) : Karmelitánské nakladateľství, 2006. 175 strán.
- [3] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
- [4] PATRICK, George Thomas White. The Fragments of the Work of Heraclitus of Ephesus on Nature. Baltimore (USA) : N. Murray, 1889. 131 strán.
- [5] PETERSON, Jordan B. 2017 Maps of Meaning 09: Patterns of Symbolic Representation. Jordan B Peterson (Youtube), 2017. Dostupné [19-03-2026 / 16:47]: youtu.be/yXZSeiAl4PI
- [6] PETERSON, Jordan B. 2017 Maps of Meaning 12: Final: The Divinity of the Individual. Jordan B Peterson (Youtube), 2017. Dostupné [19-03-2026 / 16:47]: youtu.be/6V1eMvGGcXQ
- [7] STRINDBERG, August. Príbehy zo života manželského. 2. vydanie. Bratislava (Česko-Slovensko) : Tatran, 1980. 336 strán.
- [8] VLAARDINGERBROEK, Eva. Reject Globalism: Embrace God. Brusel (Belgicko) : Brussels National Conservatism, 2022. Dostupné [04-03-2026 / 17:27]: youtu.be/a7HUpc-jIiY
▐ Zverejnené: 15/03/2026
![]( "„Mariage de Convenance“ – Falošné manželstvá sú formou „legalizovanej prostitúcie“, aktom voči prírode a predpokladom budúcich psychických problémov dieťaťa (Wood, Ruddock / 1906)")
Základný popis
Francúzi mali pre tento jav presný výraz: manželstvo z rozumu. Jedná sa o formu manželského spolužitia, ktorého podstatou vzniku je nadobudnutie rôznych výhod zo strany niektorej (prevažne oboch) zúčastnených. Tí do takéhoto zväzku vstupujú z dôvodu vyhľadávania uspokojenia nejakej osobnej potreby. Niekedy to bývalo prevažne materiálneho, dnes skôr v podobe psychologického rázu. Takéto spolužitie je o klamstve, ktoré sa navonok predáva ako cnosť. Moderná spoločnosť rada prehovára o akomsi „relativizme“, kde „každý má tú svoju pravdu“. Ale príroda nepozná takúto slovnú ekvilibristiku a vynáša spravodlivý rozsudok, ktorého obeťou sú napokon… nevinné deti.
« „Mariage de Convenance“ – Falošné manželstvá sú formou „legalizovanej prostitúcie“, aktom voči prírode a predpokladom budúcich psychických problémov dieťaťa (Wood, Ruddock / 1906) »
ZNAČKY: Citát – Etika – Psychológia – Psychoterapia – Sexuálna výchova – Psychosexuálne poruchy – Detstvo – Výchova – Sebarozvoj – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Hodnotový relativizmus – Kurvenie – Neoliberalizmus – Progresivizmus – Nihilizmus – Peklo
« Falošné manželstvá – Z toho vyplýva, na podklade bezprostredných, prirodzených a nevyhnutných dôsledkov, že všetky takzvané „manželstvá“, v ktorých neprevažuje tento pocit vzájomnej nežnosti, nie sú skutočnými a pravými manželstvami, ale iba falošnými a zdanlivými; a že spolužitie takýchto osôb nie je oveľa lepšie ako legalizovaná prostitúcia. O čo lepšia je žena, ktorá sa neochotne a bez súcitu poddá objatiu manžela, pretože jej zabezpečí domov a luxus, a týmto si teda vykúpil právo na jej osobu, než ponížený tvor, ktorý sa z podobných dôvodov – a bez sankcii [na podklade] porušeného sľubu – oddáva tomu istému? A o koľko je lepšia tá druhá strana – muž, ktorý si môže takto bezohľadne nárokovať a využívať svoju ženu ako zakúpený majetok, pretože mu na ňu dáva právo zákon a je to „tak uvedené v zmluve“, než ten úbožiak, ktorý porušuje morálne cítenie a dobrý poriadok spoločnosti svojou vydržiavanou milenkou alebo svojimi zvyčajnými návštevami brlohov prostitúcie? To, že sa deti takýchto rodičov rodia mrzké a zvrhlé, nemôže byť žiadnym prekvapením pre tých, ktorí správne odhalia podstatu väzby, ktorou sú otcovia a matky takýchto detí držaní pokope. V súlade so zákonmi prírody a Boha to v skutočnosti ani nemôže byť inak. Prvým dôsledkom týchto zväzkov – falošne nazývaných manželstvami a Francúzi ich výstižne pomenovali „marriage de convenance“, manželstvo z rozumu…
(s. 74) » PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: WOOD, George P.; RUDDOCK, Edward Harris. Vitalogy of Encyclopedia of Health and Home (Adapted for Home and familly Use – Beacon Lights for Old and Young, Showing How to Secure Health, Long Life, Success and Happiness, from the Ablest Authoriest in This Country, Europe and Japan). Chicago + New York (USA) : Vitalogy Associations, 1906. 243 strán.▐ Zverejnené: 14/03/2026
![]( "Ideálny obraz lásky pre niektoré ženy? Infantilná otcovská láska, ktorú mali, prípadne tá vysnívaná, ktorú chcú mať aspoň v manželstve (The Secret Springs, 1920)")
Základný popis
Nahliadnutie do hlbín ľudského podvedomia s Doktorom X. Odhaľte, ako obraz otca formuje ženské predstavy o láske a partnerstve. V labyrinte duše sa často skrýva tieň minulosti, ktorý ovplyvňuje naše súčasné rozhodnutia a túžby. Čo ak ideálny obraz lásky, ktorý sa nachádza v srdci ženy, nie je zrodený z racionálnych úvah, ale z hlboko zakoreneného obrazu otcovskej lásky – tej skutočnej (odžitej), alebo tej vytúženej? Či už ide o vyhľadávanie presne daných otcovských vlastností v partnerovi, alebo o kompenzáciu chýbajúceho vzoru tvorbou fiktívnych ideálov, otcovská láska (túzba po nej) môže i v dospelosti prenikať do vzťahov jedinca a formovať jeho romantické predstavy.
« Ideálny obraz lásky pre niektoré ženy? Infantilná otcovská láska, ktorú mali, prípadne tá vysnívaná, ktorú chcú mať aspoň v manželstve (The Secret Springs, 1920) »
ZNAČKY: Citát – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Psychoterapia – Sexuálna výchova – Psychosexuálne poruchy – Detstvo – Výchova – Sebarozvoj – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
« [Náš ideálny] obraz lásky, ako som už povedal, si so sebou nesieme ako „obrázok“, nie ako [ucelenú] „úvahu“. Nie je vedome prítomný v mysli. Nemá ani tak atribúty charakteru [v tom najelementárnejšom vyjadrení, ale inokedy tieto atribúty mať môže, pozn.], ako skôr vonkajší vzhľad človeka. V dôsledku toho môžu byť všetky emócie lásky vyvolané – vo vedomej mysli mladého muža alebo ženy – objavením sa v skutočnosti nejakého fragmentu tohto nevedomého obrazu… Takto podáva vysvetlenie doktor X [pre fenomén, ktorý nazývame ako] – „láska na prvý pohľad“.bol okamžite a neodolateľne priťahovaný krásnymi rukami. Toto v ňom vyvolalo silné emócie inštinktívnej lásky. Ani jeho zasnúbenie s inou ženou, ani zrejmé nedostatky nového objektu jeho náklonnosti ho nedokázali zachrániť pred silným impulzom príťažlivosti. Preto asi hovoríme, že „láska je slepá“. Je to podvedomá, iracionálna, inštinktívna myseľ, ktorá pracuje, a rozumná myseľ sa k nej pripája len preto, aby vysvetlila, odôvodnila, „racionalizovala“ (ako hovoria psychológovia) emócie, ktorými je rozum ohromený – rovnako ako právnik racionalizoval efekt pekných rúk na svoje pociťovanie argumentom, že ruky sú ukazovateľom charakteru. A takáto prítomnosť „snového“ obrazu v podvedomí vysvetľuje aj niektoré ďalšie bežné bludy o láske. Vysvetľuje, napríklad, romantické presvedčenie básnika, že svoju milovanú stretol v inom živote. „Keď som bol kráľom v Babylone a ty si bola kresťanskou otrokyňou,“ – tento druhý život je vysnívaným životom podvedomia, v ktorom básnik poznal obraz, ktorý sa mu teraz zjavuje v osobe jeho milovanej. Vysvetľuje to poetickú teóriu, že milenec hľadá druhú polovicu svojej neúplnej osobnosti, a že pravá láska spočíva v zjednotení dvoch polovíc osobnosti, ktoré do seba zapadajú [čo je v podstate základný prístup k vzťahu zo strany dvoch osobnostne narušených osôb hľadajúcich niekoho, kto by im kompenzoval ich psychické problémy (alebo uspokojoval nejaké potreby), tj. bol prínosným; forma výmenného obchodu, kde sú si obaja navzájom užívanými – „nástrojmi“, resp. „medikamentami“, pozn.], tak dokonale ako rozdelená minca milencov v rozprávke. Dve [zväčša zmrzačené, pozn.] polovice, ktoré do seba zapadajú, sú skutočný obraz milovanej osoby a obraz v predstavách milenca. A vysvetľuje to mnohé z tých romantických záhad, nutkaní a démonických síl, ktoré sa pripisujú božstvám mladých lások – schopnosť oklamať, premôcť rozum, anulovať ľudskú skúsenosti a vo všeobecnosti prinútiť milenca správať sa ako obeť hypnózy, oslepená bábka, smiešna marioneta. Doktor X hovorí: „Mám pacientku, ktorá bola ideálne šťastná v manželskom živote. Rovnako ideálny vzťah – naplnený šťastnými momentami – mala aj so svojím otcom. Hovorí mi: „Nikdy v živote nekritizoval ženu. Vždy som za ním mohla ísť a získať čokoľvek, čo som chcela. Nikdy ma nebil. Vždy bol úprimný. Nikdy som nemala dôvod pred ním niečo skrývať.“ Zomrel, keď mala šestnásť. Doktor X chcel vysondovať prenos tohto otcovského obrazu na jej manžela. Spýtal sa jej, ako vyzerali jej životné okolností, za ktorých sa vydávala. „Vždy som mala veľa obdivovateľov,“ povedala, „ale nikdy som žiadneho z nich neuprednostňovala, kým som nestretla Royceho.“ Royce je jej manžel. „Zapáčil sa mi hneď, ako vstúpil na tanečný parket. Bol vysoký, tmavovlasý a štíhly. Mal najkrajšiu tvár. A vyžarovala z neho absolútna sporiadanosť, o ktorej som sa neskôr dozvedela, že platí aj pre jeho myseľ.“ „Aký je vysoký?“ spýtal sa lekár. „Meria 188 centimetrov.“ „Jeho svedomitosť bola taká istá, ako u vášho otca?“ „Áno, presne taká.“ „Ako vyzeral váš otec, čo sa tyká jeho fyzického vzhľadu?“ „Bol vysoký, tmavovlasý a štíhly. Mal fúzy, ale čisté rysy tváre.“ „Ako to viete? Videli ste ho niekedy bez fúzov?“ „Nie, ale moja mama mala jeho fotku ako mladého muža, a [na nej] mal tú najčistejšiu tvár.“ „Aký bol vysoký?“ „190 centimetrov.“ Tu bola rola aj charakteristika postavy pripravená pre herca, ktorý ich dokázal stvárniť. V okamihu, keď vstúpil na javisko, hrdinka tejto ľúbostnej drámy začala okamžite odohrávať svoju úlohu [po jeho boku], ktorou ho „zrkadlila“. Keďže mal vyvinuté nevyhnutné charakterové vlastnosti, aby stabilizoval inštinktívnu príťažlivosť, „láska“ bola stabilná a šťastie pretrvávajúce. Nie je však vždy nevyhnutné, aby herec mal potrebné vlastnosti charakteru. Nejakým mechanizmom projekcie môžu byť tieto vlastnosti „vyabstrahované“ z vysnívaného muža a prisudzované milencovi. Môže byť oblečený do takýchto „požičaných“ šiat [vytvorených na podklade] mentálneho predobrazu hrdinky [tohto príbehu], a to bez toho, aby jej to spôsobovalo najmenšie [duševné] nepohodlie. Bude slepá voči jeho chybám, bez akéhokoľvek pocitu [existujúceho] rozporu. A pripíše mu vznešené duševné vlastnosti, ku ktorým budú všetci skeptickí – dokonca aj jeho vlastná matka. Dievča si nebude vôbec uvedomovať, že so sebou nosí kufrík s [takýmto podivným] obsahom. Nebude vedieť, čo do neho „vložila“, a prečo. Naplnila si ho vlastnosťami, ktoré pôvodne patrili jej otcovi, a ktoré boli romanticky prerobené a nanovo upravené v denných snoch a fantáziách. Takéto „scénické“ zaľúbenia sa mladých dievčat zvyčajne zahŕňajú tento druhý proces. A je to mimoriadne cenný proces, pretože prispôsobuje obraz otca novej dráme adolescentnej lásky a pripravuje dievča na vzťah s manželom, ktorý nebol nacvičený vo vzťahu s otcom. Táto zmena obrazu sa nazýva „omladenie“. Ale predpokladajme, že k omladeniu nedôjde alebo je neúplné. Čo potom? Doktor X má pacientku, vydatú ženu, ktorá si k nemu prišla liečiť rôzne fyzické neduhy, ktorými sa tu nemusíme zaoberať. Podstatným je, že sa považovala za veľmi nešťastnú vo svojom manželskom živote. „Dnes ráno som mala pocit,“ povedala tragicky, „že jednoducho nedokážem žiť so svojím manželom už ani jeden ďalší deň.“ Prečo? To nebolo vôbec jasné. Výčitky, ktoré voči nemu mala, sa zdali byť dosť triviálne. Zdôrazňovali fakt, že bol taký, aký bol, a nie nejaký iný. Lekár zmenil tému rozhovoru otázkou, či jej otec ešte žije. „Nie,“ odpovedala. „Zomrel, keď som mala iba tri roky.“ „Povedzte mi,“ povedal, „aký by bol váš ideálny manžel? Opíšte mi ho – jeho fyzické vlastnosti.“ Opísala ho obzvlášť živo, počas čoho sa dobre zabávala. Znova sa vrátil k otázke o jej manželovi a jeho chybách. Potom sa spýtal: „Ako vyzeral váš otec?“ Odpovedala rovnako živým opisom svojho otca, hoci zomrel, keď bola taká mladá, že si ho nemohla pamätať. A čo bolo ešte zvláštnejšie, jej opis otca bol takmer [doslovným] – slovo po slove – zopakovaním opisu jej ideálneho manžela. Doktor X na túto zvláštnosť poukázal. Zdala sa byť z toho riadne zmätená. Nevedela, odkiaľ získala takto živý obraz svojho otca. „Myslela som si, že si ho takto pamätám,“ povedala, „ale samozrejme, že si ho nepamätám. Nemôžem. Bola som príliš mladá.“ „Zrejme,“ navrhol, „ste si v detstve vytvorili svoj ‚obraz [ideálneho] otca‘“…
(s. 26-31) » PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: O’HIGGINS, Harvey Jerrold. The Secret Springs. New York + London : Harper & Brothers Publishers, 1920. 243 strán.▐ Zverejnené: 12/03/2026
![]( "Echó a Narcis (John William Waterhouse, 1906)")
Základný popis
John William Waterhouse vo svojej majstrovskej práci zachytáva srdcervúcu tragédiu mýtu o láske, ktorá sa stala osudnou. Tento obraz je nielen estetickým vrcholom secesie (alebo „Art nouveau“), ale aj hlbokou psychoanalytickou štúdiou vzorcov správania, ktoré majú ničivé dôsledky. Toto dielo rezonuje s tými temnými zákutiami ľudskej psychiky, kde sa infantilná láska prelína s patologickou fixáciou na seba samého, čím dochádza – zo strany dotyčného – k znemožneniu nadviazania skutočného vzťahu s inou ľudskou bytosťou.
« Echó a Narcis (John William Waterhouse, 1906) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Antika – Mytológia – Muž a žena – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Psychoterapia – Psychosexuálne poruchy
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Świat (Pismo tygodniowe ilustrowane poświęcone życiu społecznemu, literaturze i sztuce). / Nr. 29, 1906. 1. ročník. Varšava (Poľsko) : Towarzystwo Akcyjne Orgelbranda i Synów, 1906.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/echo-a-narcis-john-william-waterhouse-1906/
▐ Zverejnené: 11/03/2026
![]( "Okultizmus a vývojové úrovne človeka: Väčšina ľudí spadá medzi primitívne, osobnostne zakrpatené – nevyzreté bytosti používajúce svoje okolie výlučne na uspokojenie vlastných potrieb (Joel Tiffany, 1910)")
Základný popis
Ako vyzerá cesta od pudov až po osvietenie? Joel Tiffany v roku 1910 prenikavo rozdelil človeka na tri vrstvy – tri prirodzenosti, ktoré vymedzujú náš postupný osobnostný rozvoj – v ideálnom prípade – od uspokojovania primitívnych potrieb, zameranosti na seba a vyhľadávaní výlučne objektov v okolí prinášajúcich pocity osobnej spokojnosti a rozkoše – táto úroveň je charakteristická pre detstvo, ale aj pre dospelých uviaznutých v cykle nekonečnej túžby, kde rozum slúži len na efektívnejšie uspokojovanie pudov, bez nárokov nejakej idey hlbšieho zmyslu života; až po hľadanie možností našej transcendencie, keď sa jedinec svojim životom stáva vyjadrením „Nekonečného“ a – i napriek svojej nedokonalosti – približuje k „Božskému“.
« Okultizmus a vývojové úrovne človeka: Väčšina ľudí spadá medzi primitívne, osobnostne zakrpatené – nevyzreté bytosti používajúce svoje okolie výlučne na uspokojenie vlastných potrieb (Joel Tiffany, 1910) »
ZNAČKY: Citát – Okultizmus – Psychológia – Psychoterapia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Existenciálna psychológia – Detstvo – Ľudský život – Sebarozvoj – Obrátenie
« Kapitola II.
SFÉRA ŽIADOSTIVOSTIČlovek má tri prirodzenosti – živočíšnu alebo zmyselnú prirodzenosť, intelektuálnu a morálnu prirodzenosť, a božskú prirodzenosť. Myseľ, nech sa prejavuje v akejkoľvek oblasti, má dve vlastnosti – vnímanie a náklonnosť, a porozumenie a lásku; alebo, keď je porozumenie spojené s pravou náklonnosťou, múdrosť a lásku. Už som povedal, že keďže [1] človek je v najnižšej sfére svojej bytosti živočíšnej povahy a má schopnosť vnímať fakty a javy, táto schopnosť bola vnímavou časťou jeho zvieracej bytosti, ktorá zahŕňa sebalásku [v tomto prípade môžeme hovoriť o „chorobnej sebaláske“, kde je pozornosť jedinca venovaná výlučne tým objektom v jeho okolí, ktoré mu prinášajú prínosy s nadväzujúcimi pocitmi osobnej spokojnosti a rozkoše – táto úroveň je charakteristická pre detstvo, ale aj pre dospelých uviaznutých v tomto vývojovo nižšom štádiu, v cykle nekonečnej túžby po gratifikácii, a teda…, pozn.] alebo túžbu po sebauspokojení. Tá [2] časť mysle, ktorá patrí k druhej časti ľudskej prirodzenosti, bola opísaná ako tá, ktorá skúma zákony a vzťahy vecí, skúma to, čo sa týka tej oblasti prírody, ktorá sa nazýva vedecká, a študuje to, čo sa týka človeka a spoločnosti. To, čo sa nazýva morálnou oblasťou ľudskej bytosti, je to, čo sa týka citovej časti jeho prirodzenosti, a čo sa nazýva morálna láska alebo milosrdenstvo. To, [3] čo sa týka božského alebo absolútneho v ľudskej bytosti, bolo povedané, že zahŕňať náboženský prvok v človeku, a prostredníctvom tejto časti Nekonečno, ako absolútno bytia a náklonnosti, je našej mysli odhaľované. Láska charakterizujúca túto časť bola opísaná ako božská láska – láska k božskej Bytosti. Prvá láska je objektívna voči sebe samému, druhá je objektívna voči blížnemu a tretia je subjektívna voči Bohu. Takto bolo dané rozdelenie tejto oblasti mysle týkajúce sa ľudského vnímania a náklonnosti.
(s. 38-39) » POZNÁMKA: Ešte by som rád upozornil, že tomuto konkrétnemu textu sa venujem výlučne „jungovským“ spôsobom, tj. z pohľadu analýzy iného spôsobu – prístupu k popisu psychologických javov. Rôzne smery okultizmu v tých ďalších krokoch predsa len používajú svojské nástroje pri napredovaní k svojskému „božskému“.
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: TIFFANY, Joel. The Astral World – Higher Occult Powers (Clairvoyance, Spiritism, Mediumship, and Spirit-Healing Fully Explained). 3. vydanie. Chicago (USA) : de Laurence, Scott & Company, 1910. 224 strán.▐ Zverejnené: 11/03/2026
Základný popis
Zdesený výkrik matky dieťaťa pri podozreniach zo zlyhania ochrany najzraniteľnejších členov našej spoločnosti, deti z materskej školy. Odhaľte s nami popis utajovania, vyhrážania sa občanovi a realizácie – ohyzdných – snáh o jeho umlčanie. Tento článok nie je len o jednom prípade, je to odraz problému, ktorý sa hlboko zakorenil do našej spoločnosti a musí byť – nadobro – vyriešený. Je to varovný signál a konečný podnet pre jediné: začať konať. Už bolo dosť mlčania a bezmocného prizerania sa, požadujme komplexné riešenia zo strany zodpovedných osôb!
« Vyšetrovanie podozrení zo sexuálneho zneužívania maloletých dievčat v bratislavskej škôlke a zúfala matka »
ZNAČKY: Zmienka – Citát – Psychológia – Detstvo – Psychosexuálne poruchy – Politika – Strach – Trauma
Dnes by som sa rád zmienil o výkriku zúfalstva jednej zdesenej matky, ktorý zaznel prednedávnom na zasadnutí mestského zastupiteľstva nášho hlavného mesta. A ja si tu dovolím hovoríť o „výkriku“, i napriek tomu, že daná dáma hovorila pomerne potichu, vzhľadom na závažnosť témy.
« …stojím tu dnes ako mama dieťaťa, ktoré bolo fyzicky napadnuté riaditeľom materskej škôly Špitálska v Starom meste. Ten istý riaditeľ bol zároveň vyšetrovaný pre vážne podozrenia zo sexuálneho obťažovania maloletých dievčat. Trestné konanie bolo zastavené. Odvolali sme sa, no neúspešne. Ale dnes nechcem hovoriť o rozhodnutí vyšetrovateľa. Chcem hovoriť o zlyhaní mestskej časti Staré mesto. Polícia, podľa našich informácii, nebola upovedomená – BEZODKLADNE. A pýtam sa vás priamo: PREČO? Kto rozhodol o tom, že situácia nevyžaduje okamžité oznámenie? A ďalej sa pýtam: kto teda – KOHO, sa snažil chrániť? Tento človek sa presunul – momentálne – do detského folklórneho súboru. Preto vás vyzývam o vyjadrenie na nasledovné: vedeli ste, že dotyčnému ste umožnili prejsť bez trestu…? Z akého dôvodu mi bola zo Starého mesta doručovaná listina o mlčanlivosti, aby som výpovede nikde nešírila? Vyšetrovateľ mi osobne povedal, že keby Staré mesto konalo okamžite, dôkazy by sa našli. Vo výpovediach sa uvádza, že riaditeľ mal čas si po sebe týždeň upratať a celý ten týždeň sa s deťmi naďalej stýkal v škôlke. DVA ROKY sa snažím kričať. Prečo sa snažíte toto „ututlať“? Môj syn bol niekoľkokrát zbitý… a s touto traumou zaspáva každý večer dva roky. Tie maloleté dievčatá boli obťažované počas spánku, kedy ich agresor obchytkával po celom tele a brával si ich do svojej kancelárie, kde boli kamery. Vydieral aj učiteľky. Toto je bagatelizovanie sexuálneho obťažovania detí a tomuto sa mám ja prizerať? Ja vás nežiadam o politické vyhlásenia, žiadam vás prevziať zodpovednosť za tento prípad a navrhnúť komplexný systém, aby takéto zlyhanie už nikdy nenastalo. Bezbranné deti v škôlkach sa nemajú možnosť brániť. A ešte raz prosím – ZODPOVEDNOSŤ MÁTE VY. Ďakujem… »
POZNÁMKA: Osobne nedokážem posúdiť, či – a nakoľko – je všetko vyššie vypovedané pravdivé. Ja len upozorňujem na existenciu takýchto tvrdení, pretože sú to pomerne závažné podozrenia a zaslúžia si pozornosť, prípadne dovyšetrenie.
ZDROJ: Zasadnutie mestského zastupiteľstva hl. mesta SR Bratislavy (26.2.2026). Bratislava (Slovenská republika) : Mesto Bratislava (Youtube), 2026. Dostupné (10-03-2026 / 17:12): youtube.com/live/JYXGx3W6Sqc▐ Zverejnené: 08/03/2026
![]( "Mária Magdaléna a jej obrátenie (Bernard Vaughn, 1905)")
Základný popis
Článok skúma dramatický proces obrátenia jednej z najkontroverznejších postáv kresťanskej histórie. Bernard Vaughn v roku 1905 odhalil, že skutočná náprava neprichádza prostredníctvom slov, ale prostredníctvom tichej, hlbokej premeny v srdci.
« Mária Magdaléna a jej obrátenie (Bernard Vaughn, 1905) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Etika – Kresťanstvo – Biblia – Mária Magdaléna – Obrátenie – Znovuzrodenie – Sebarozvoj – Mravný ideál – Sexuálna výchova – Feminizmus – Cnosť – Čistota – Pokora – Služba
« Bratia moji, možno by bolo na mieste, položiť si túto otázku: „Čo obrátilo Magdalénu od zla k dobru, aký bol proces, ktorý ju zmenil z jednej z najväčších hriešnic v meste Naim na jednu z najväčších svätíc v cirkvi Božej? Je zrejmé, že táto zmena nebola spôsobená žiadnym formálnym vyhlásením, v ktorom by verejne priznala svoj hriech a verejne sa ho zriekla, pretože od momentu prvého vstupu do Šimonovho domu, až po moment, keď ho opustila, z jej úst nevyšlo ani slovo. „Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky“ a „to, čo poškvrňuje človeka,“ povedal Ježiš Kristus, a v srdci sa nachádza víťazstvo nad hriechom, ktoré je potrebné vybojovať. Áno, udialo sa to práve tam, hlboko v Magdaléninom srdci, ďaleko od očí všetkých, okrem Jedného vo Večeradle [cēnāculum (lat.), pozn.], kde sa uskutočnilo toto úžasné, toto krásne obrátenie, ktoré v celom kresťanskom svete urobilo z mena Magdaléna synonymum pre pravého kajúcnika, ktorý Bohu predložil to skrúšené a pokorné srdce, o ktorom nám svätý Dávid hovorí, že ho [nikdy Pán] nezavrhne. (Vaugh, s. 70-71) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: VAUGHN, Bernard. Sinless Mary and sinful Mary. Londýn (Anglicko) : Burns & Oates Limited, 1905. 80 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/maria-magdalena-a-jej-obratenie-bernard-vaughn-1905/
▐ Zverejnené: 03/03/2026
![]( "Politický marketing: Manipulácia vnímania reality, pôsobenie na základné inštinkty, snaha o vyvolanie požadovanej emócie v dave idiotov neschopných kvalifikovaného posúdenia komplexnej situácie")
Základný popis
Fragment zo staršej psychologickej publikácie, konkrétne z diela „The Emotions“ (1922). Obrázok zachytáva textový úryvok o inštinktoch a ich prepojení s emóciami. James nám tu neponúka len definíciu: on odkrýva mechanizmus ovládania. Je to odkaz na večný boj o kontrolu nad vlastným vnútrom – boj, ktorý sa nikdy neskončí, najmä v dnešnej dobe, kde politické strany zneužívajú práve tieto formy cielenej manipulácie založenej na emočnom pôsobení.
« Politický marketing: Manipulácia vnímania reality, pôsobenie na základné inštinkty, snaha o vyvolanie požadovanej emócie v dave idiotov neschopných kvalifikovaného posúdenia komplexnej situácie »
ZNAČKY: Citát – Psychológia – Politika – Liberálna demokracia – Neokolonializmus – Politický katolicizmus – Smerohlasizmus – Progresivizmus
« Pokiaľ hovoríme o inštinktoch, tak [inštinkty] nie je možné oddeliť od emocionálnych vzrušení, ktoré ich sprevádzajú. Objekty hnevu, lásky, strachu atď. nielenže podnecujú človeka k vonkajším činom, ale vyvolávajú charakteristické zmeny v jeho postoji a výraze tváre a špecifickými spôsobmi ovplyvňujú jeho dýchanie, krvný obeh a ďalšie organické funkcie. Keď sú vonkajšie prejavy potlačené, tieto emocionálne prejavy stále pretrvávajú a my dokážeme odčítať hnev z tváre druhého, hoci úder [z jeho strany] nemusí byť zasadený, a strach sa prejavuje v hlase a jeho zafarbení, hoci človek môže potlačiť všetky ostatné príznaky [emočného vzrušenia]. (s. 93) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: LANGE, Carl George; JAMES, Williams. The Emotions – Volume I. Baltimore (USA) : Williams & Wilkins Company, 1922. 135 strán.▐ Zverejnené: 02/03/2026
![]( "Morálna výchova: Ako dospelí učia príkladom vlastné deti o tom, že zabíjať, ubližovať a ničiť je zlé (Anna Freud, 1943)")
Základný popis
Článok prináša psychoanalytické poznatky z roku 1943 o tom, ako deti internalizujú morálne princípy („zabíjanie je zlé“), len ak vidia rovnaký postoj vo svojom okolí. Práca Anny Freud a Dorothy Burlingham odhaľuje úzkosť detí pri pozorovaní násilia vo svete, ktoré môže reaktivovať ich potlačené agresívne impulzy.
« Morálna výchova: Ako dospelí učia príkladom vlastné deti o tom, že zabíjať, ubližovať a ničiť je zlé (Anna Freud, 1943) »
ZNAČKY: Citát – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Cnosť – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Detstvo – Materstvo – Rodičovstvo – Výchova – Neokolonializmus – Hodnotový relativizmus – Nihilizmus – Vojna – Peklo – Smrť
« Druhý dôvod úzkosti sa dá najlepšie pochopiť, ak sa vrátime k postoju dieťaťa k deštrukcii a agresii, ktorý sme opísali predtým. Po prvých rokoch života sa jedinec naučí kritizovať a prekonávať v sebe určité inštinktívne želania, alebo skôr sa naučí odmietať ich vedomé vyjadrenie. Naučí sa, že zabíjať, ubližovať a ničiť je zlé, a rád by veril, že si už žiadnu z týchto vecí konať nepraje. Tento postoj si však môže udržať iba vtedy, keď ľudia vo svete navôkol neho robia to isté. Keď vidí vonku zabíjanie a ničenie, vyvolá to v ňom strach, že sa opäť prebudia impulzy, ktoré v sebe ešte len pred malou chvíľou pochoval. (s. 28) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: FREUD, Anna; BURLINGHAM, Dorothy T. War and Children. New York (USA) : Medical War Books, 1943. 191 strán.▐ Zverejnené: 28/02/2026
![]( "Niekoho stretnutie so smrťou prinúti sa zamyslieť (Clifford Whittingham Beers, 1917)")
Základný popis
Fragment textu z autobiografie Clifford Whittingham Beersa („A Mind That Found Itself“, 1917). Úryvok sa zaoberá otázkou účelu života po prežitom vážnom ochorení a blízkosti smrti. Beers bol pacientom psychiatrických ústavov. Je svedectvom o hrôzach týchto inštitúcií a zároveň hlbokým ponorením sa do vlastnej psyché.
« Niekoho stretnutie so smrťou prinúti sa zamyslieť (Clifford Whittingham Beers, 1917) »
ZNAČKY: Citát – Psychológia – Psychoterapia – Existencializmus – Ľudský život – Smrť – Znovuzrodenie
« Hovorím to preto, pretože hovoriť o tom sa zdá byť priam mojou povinnosťou. Úžasný únik pred smrťou a zázračný návrat k zdraviu po zdanlivo smrteľnej chorobe stačia na to, aby sa človek spýtal sám seba: „Za akým účelom bol tento môj život ušetrený?“ (s. I) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: BEERS, Clifford Whittingham. A Mind That Found Itself – An Autobiography. 4. vydanie. New York (USA) : Longmans, Green and Co., 1917. cca. 470 strán.▐ Zverejnené: 27/02/2026
![]( "Odpor v pozícii ochrany zavedeného psychického konštruktu, ktorý predstavuje „riešenie“ napr. nezvládnutej vyvojovej výzvy z minulosti (Poul Bjerre, 1920)")
Základný popis
Útržky myšlienok Poula Bjerreho o tichej vojne v duši. Nie je to boj proti vonkajším démonom, ale skôr ťažobný proces prekopávania sa naprieč mnohými vrstvami odporu, v ktorých sú zahrabané jednotlivé kúsky potlačenej minulosti. Nie je to len pasívna obrana; Bjerre odpor vníma ako súčasť choroby samotnej – choroba sa chráni.
« Odpor v pozícii ochrany zavedeného psychického konštruktu, ktorý predstavuje „riešenie“ napr. nezvládnutej vyvojovej výzvy z minulosti (Poul Bjerre, 1920) »
ZNAČKY: Citát – Psychológia – Psychoterapia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Neuróza – Sexuálna výchova – Psychosexuálne poruchy – Detstvo – Láska – Muž a žena – Manželstvo – Materstvo – Rodičovstvo – Výchova
« Obraz za obrazom sa mu striedajú, až pokiaľ sa spomienky, ktoré ostávali po desaťročia pochované v jeho mysli, pred ním opätovne neoživia. Odrazu mu dochádza, že tieto veci mali význam, o ktorom doteraz nemal ani najmenšie tušenie, a tento význam mu musí byť podrobne vysvetlený. Takýmto spôsobom sa z utajenej minulosti vyvoláva jeden tieň za druhým. Keď to opíšeme takýmto spôsobom, v niekoľkých riadkoch, tak sa to zdá veľmi jednoduché. V skutočnosti sa však často naráža na najväčšie ťažkosti [nášho snaženia] práve z toho dôvodu, že je v povahe neurózy chrániť všetkou silou pacientove tajomstvá, ktoré ležia v jadre jeho problémov. Odpor patrí k chorobe. Bežnou námietkou je, že snaha prekonať tento odpor je v rozpore s vôľou pacienta. Naopak. Je mu pomáhané dopracovať sa k tomu, po čom najviac túži, ale čo sám dosiahnuť nedokáže. Neurotik sa nachádza v pozícii niekoho, ktorý chce, ale nie je schopný milovať iného; niečo neurčité bráni voľnému prejavu citov, ktoré v skutočnosti existujú. Rovnako ako v takomto prípade nie je možné prekonať odpor čírou silou vôle, rovnako tak to nie je možné urobiť u neurotika. Psychologický problém je zložitejší. Na účely uľahčenia odhalenia toho podstatného, ktoré je príčinou psychoneurózy… (s. 104) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: BJERRE, Poul. The History and Practice of Psychanalysis. Revisited edition, Boston (USA) : Richard G. Badger, The Gorham Press, 1920. 349 strán.▐ Zverejnené: 23/02/2026
└ Aktualizované: 24/02/2025 (17:02)
![]( "Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896)")
Základný popis
Temná rozprávka s motívmi kanibalizmu a rodinného násilia odhaľuje hlboké psychologické archetypy zabudnutých skúseností zachytených prostredníctvom slovenskej ľudovej slovesnosti.
« Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896) »
ZNAČKY: Citát – Komentár – Psychológia – Psychoanalýza – Sexuálna výchova – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Smrť – Znovuzrodenie
ZABITÝ JANÍČKO
« Boli raz jeden otec i jedna matka. Mali dve deti: Haničku i Janíčka. Poslala ich matka do lesa a aj im takto povedala, že kto skôr domov príde, tomu dá chlieb s maslom. Tak i sa Janíčko domov ponáhľal. Ako on domov prišiel, matka ho do súseka [truhla na obilie, pozn.] po chlieb poslala. On šiel, a ako už tam bol, priskočila k nemu matka a zabila ho. Prišla Hanička, pýtala sa, že kde je Janíčko, ale matka jej nepovedala, uvarila Janíčka a poslala otcovi na obed. Otec poodhadzoval kostičky, Hanička kostičky pozbierala a pod [neďaleký] kriačok pochovala. Z toho vyrástol vtáčik, a ten každý deň vyšiel na dach [strecha, pozn.] a takto tam spieval: „Mamička ma uvarila, tatíček ma zjedol, Hanička, sestrička, moje kostičky pozbierala a pod kriačkom pochovala. Vyrástol som ja ako pekný vták.“ Vyšla von Hanička, tak jej tento vtáčik hodil plný mech zlatiek. Vyšiel von otec, hodil mu kus plátna. Vyšla von matka, hodil na ňu mlynský kameň. »
DEKONŠTRUKCIA
Z psychoanalytického hľadiska je tento príbeh skutočne pozornosti hodný. Predkladá sa nám v ňom príklad toho, ako dokáže prostá ľudová slovesnosť dosahovať nádherné vyobrazenie dynamiky manželského zväzku založeného na iných dôvodoch než láska. Použité sú pritom jednoduché výrazové prostriedky a úplne základná forma rozprávania. A predsa sa uvedené slová dotýkajú riadne závažných tém, ako sú napr.: pocit „nevlastného“ dieťaťa, opustenie a zrada takéhoto dieťaťa jeho rodičom, „kanibalizmus“ na vlastnom potomstve, smrť a konečné znovuzrodenie. Ako je to možné? Jednoducho, tento príbeh zachytáva hneď niekoľko archetypov a archetyp, ako už možno niektorí vedia, reprezentuje istú podobu nahliadania na úkazy navôkol nás, snahu o ich pochopenie, pričom dochádza k usporiadaniu – odhaleniu vnútorného významu opakujúcej sa ľudskej skúsenosti. Skúsme si teraz rozobrať tento príbeh z hľadiska jeho možných interpretácii. Vlastne jednej, tej mojej.
Začnime pekne po poriadku. Matka posiela svoje deti do lesa. Pre našich predkov bol les, po stáročia, prevažne symbolom tajomnosti, neistoty a hroziaceho nebezpečenstva. Matka teda vystavuje svoje deti nebezpečenstvu. Prečo takýto názor? K tomuto všetkému totiž cielene vytvára medzi súrodencami stav súťaživosti a nevraživosti. Brat a sestra by predsa mohli ísť do „sveta“ a nebodaj by si tam mohli vzájomne pomáhať v boji s nástrahami, ktoré pred nich život postaví, čelili by im spoločne. Ibaže, čo sa asi tak stane, ak sa z nich stanú súperi bojujúci o chlieb (a v tomto prípade oň bojujú doslova), o výživu – prakticky o holý život a sebazáchovu? Takýmto svojim konaním: matka narúša prirodzenú súrodeneckú väzbu, rozbíja rodinné vzťahy. Matka týmito psychologickými hrami zároveň do myslenia svojich detí vnáša fiktívny – ňou vytvorený – problém, zahlcuje tým ich kognitívne procesy, navodzuje stav znamenitej stresovej reakcie, a i takto sa snaží zahmlievať skutočné zámery, znemožňuje odhalenie svojich zlovestných úmyslov.
Konanie matky voči jej synovi, zabitie svojho potomka, je vrcholiaci akt silnej antipatie voči jeho osobe. Táto vražda dieťata a postoj k svojmu synovi je reakciou na „niečo“, vyvinul sa na podklade „niečoho“. Mohli by sme si domýšľať, že syn samotný sa nejakým závažným spôsobom previnil voči matke. Ak by sa niečo takéto naozaj udialo, v príbehu by takáto podstatná informácia – osvetľujúca takéto motivácie matky – spomenutá bola, alebo aspoň naznačená, vedeli by sme o tom. Nič v tomto zmysle sa tam nespomína, predpokladajme preto, plne právom, že sa nič také neodohralo. Tu si treba hlavne uvedomiť podstatnú záležitosť materstva: milujúca matka dokáže znášať ublíženia spôsobené jej deťmi, jej láska ich prekonáva a pretrváva. Na pozadí jej konania preto museli existovať iné, hlbšie dôvody, ktoré viedli k obráteniu sa proti svojmu synovi.
Napomôcť nám môže zodpovedanie otázky: „Kto je to vlastne osoba v pozícii – syn?“ Syn je predovšetkým symbolom rodu. Reprezentuje jeho pokračovanie a zachovanie. Matka, ktorá – za tu prezentovaných okolností – zavraždí syna, táto žena sa snaží zahubiť rod. Prečo by voľačo také robila? Veď predsa milujúca matka – matka, ktorá počala dieťa z lásky a jej dieťa je vyjadrením tejto lásky, takáto žena vníma svoje dieťa ako ten najväčší dar, ako súčasť seba, chráni ho za každú cenu. Dieťa býva prirodzene formou „rozšírenia jej psyché“. Už v minulosti som písal o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, kde som sa snažil rozpliesť, aké symbolické posolstvo na psychologickej úrovni nám prináša špecificky tento – azda najznámejší – príbeh na svete a vyjadril som svoj postoj takýmto spôsobom: « …Panna počala z Ducha Svätého, čo je iba symbolickým vyjadrením – žena sa slobodne rozhodla a vybrala si „zrod myšlienky“, jej hmotné stelesnenie v prostredí reálneho sveta. Ona. Nikto iný. (…) Rozhodujúcou u ženy je jej ochota k voľbe, aký príbeh svojim životom umožní napísať. Doslova až fyzicky, vlastnou „krvou“. Satanique? Niet od pravdy vzdialenejšieho, než je ten, ktorý prehovára tupé tárania o bezmocnosti žien. Nenájde sa v tomto svete iné stvorenie, ktoré by malo povahou svojej existencie bližšie k… staroegyptským, antickým alebo židovsko-kresťanským… jednoducho ku konceptu „božského“, už zo svojej prirodzenosti a nemenným danostiam ustanoveným biologickým základom, majúcich svoj odraz v určitých spoločenských zákonitostiach, ako má žena; čo sa týka jej pozície pôvodcu, pôvodného autora, priam stvoriteľa. Nikto jej nič také nemusí prinavracať, nikdy a nikým jej to nebolo odobrané…“ » V ideálnom prípade sa žena fyzicky oddáva inému mužovi, pretože našla niekoho, a presne „toho“, s kým na duševnej úrovni nachádza taký vzájomný súzvuk, okrem istej – nevyhnutnej – miery fyzickej príťažlivosti, že ich výsledne spojenie a to, čo vnášajú spoločne do sveta, príbeh, ktorí vzájomne svojimi životmi píšu, je verným vyobrazením toho najvznešenejšieho, na čom sa svojim životom chce podieľať. Ich vzťah je živým svedectvom pravdy, krásy a vzájomnej lásky. Čo sa potom môže udiať, ak tomuto takto nie je?
Pre ženu, ktorá obcuje s iným mužom v „manželstve z rozumu“, a teda sa dobrovoľne predáva a zneužíva vlastnú sexualitu na dosahovanie iných zámerov než je láska, pre takúto ženu sa dieťa môže stať – či už vedome, prevažne skôr nevedome – celoživotnou pripomienkou osobného znehodnotenia, pošpinenia vlastnej dôstojnosti. Dieťa sa potom pre ženu stáva žijúcim doživotným „prekliatím“, pretože je vždy prítomným dôkazom odmietnutia krásy z jej strany, zvolenia životnej cesty vlastnej „objektivizácie“ a pretrvávajúceho ponižovania, osobnostnej nízkosti, príznakom zlyhania a neschopnosti, a teda úbohosti a ničotnosti, pri praktikovaní manželského „prostituovania“, ako nástroja „výkupu a zaslúženia si“ požadovaných psychologických alebo materiálnych (neraz oboch) prínosov zo strany muža. Istotne v mnohom závisí od úrovne osobnostného rozvoja a nárokov ženy. Voľba prístupu k riešeniu prípadného nesúladu, rozporu zvolenej reality s mravným ideálom, jeho zacielenie môže mať smery, ktoré závisia od štruktúry osobnosti dotyčnej. Tá môže nenávisť a zhnusenie obrátiť „voči sebe“, spracovať tieto emócie a odhaliť pred sebou pravé príčiny podmienok, za ktorých sa jej život ocitol v tejto šlamastike, prijať svoju zodpovednosť a stráviť zbytok života snahou o odčinenie svojich predošlých činov, čím sa ocitne v pozícii žien, o ktorých dávno-pradávno písal aj Alexander Dumas ml. Oveľa častejšou voľbou býva odmietnutie a zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti, prenesenie nenávisti a zhnusenia – ich projekcia na nejakú vonkajšiu príčinu. Ako som už spomínal, žena si tejto dynamiky nemusí byť priamo vedomá, môže mať len vnútorný pocit „poníženia“, vnímanie akejsi „menejcennosti“, ako prirodzený dôsledok jej „užívania iným“ a chýbajúceho reálneho záujmu zo strany muža. A ako ublížite otcovi, ak sa mu nedokážete postaviť priamo? Zmeníte cieľ svojej zloby a ubližujete mu prostredníctvom jeho detí, kde záhuba rodu je tým najdrastickejším spôsobom pomsty. Odrazu sa nám takto v akte vraždy syna zo strany matky spájajú dokopy dva motívy: 1. odstránenie fyzického dôkazu vlastného pochybenia z minulosti, 2. pomsta voči hlavnému páchateľovi svojho poníženia – manželovi.
POZNÁMKA: Niektorí môžu podotknúť pomerne bežnú záležitosť minulých čias, kde sa svadby dohadovali rodičmi, čím by sa z našej matky stala čiastočne obeť. Nespomína sa, nešpekulujem. A stále by to bolo len čiastočné zníženie závažnosti jej konania. Ženy niekedy za svoju česť neváhali dokonca umierať… Taktiež by niekto mohol namietnuť, že sa táto matka vydávala z „čistej lásky“, no len ten jej nepodarený muž sa naraz zmenil, ju znevažoval, využíval a týral, i ona sa mu iba chcela všemožne pomstiť. Ak by sa vydávala „z lásky“, jej dieťa by bolo skutočne „jej“. Rodič, ktorý miluje svoje dieťa ho nikdy nepostaví do polohy „nástroja“, nepoužije dieťa ako „prostriedok“, nebude mu ubližovať. Je pomerne bežné, že si ženy nie sú vedomé tejto „cudzorodosti“, ani s takýmito myšlienkami nemusia nijako bojovať, vytesňovať ich, sú vnútorne stotožnené – vnímajú svoje dieťa za vyjadrenie „lásky“, pretože v určitej dobe vzťahu boli v emočnom stave s dotyčným „inseminátorom“, ktorý by sa dal opísať ako „vysoká miera náklonnosti“, nakoľko ten dokonale zrkadlil a okamžite uspokojoval ich potreby a ony svoju mieru potechy s takýmto jeho snažením pociťovali ako vnútornú spokojnosť, a toto hladkanie svojho ega nazvali neskôr tak vznešene – „láskou“. Je mnoho žien, ale aj mužov, drvivá väčšina, a títo jednoducho fungujú na takejto primitívnej úrovni neprekonaného infantilizmu, na ktorý nadväzuje ich osobný hodnotiaci systém zohľadnujúci množstvo nadobudnutých „odmien“ a dosahovanej rozkoše, ktorú im iná osoba zabezpečuje, nimi požadovaná „prospešnosť“, a podľa toho ju hodnotia (pozitívne, negatívne) a na podklade tohto sa k nej správajú.
Obraz, kde matka z mŕtveho syna pripravuje jedlo pre otca, ktorý ho následne bezstarostne konzumuje, je v mojom ponímaní naznačením myšlienkového nastavenia zo strany matky na spôsob: „Zožer si, čo si spôsobil,“ a je iba ďalším prejavom vzdania sa a priamo odmietnutím „nevlastného“ syna zo strany tejto matky. Syn pre ňu nie je (a nikdy ani nebol) – „fyzickým zhmotnením najvyšších ideálov jej duše“, táto ho nevníma v pozícii – „svojho najúprimnejšieho prejavu“. Syn bol pre ňu vždy len „prostriedkom“. Slúžiacim k určitému – teraz už pre ňu hanobnému – účelu, vytvorenie záväzku muža k trvalému sprostredkovaniu ňou „požadovaného“, a ako „prostriedok“ je ňou použitý k ďalšiemu – tentokrát odplatnému – účelu. Otec pozostatky svojho syna požiera. Takouto formou je – v symbolickej rovine – naznačená zodpovednosť samotného otca. Vyjadruje sa tým priamy úžitok, ktorý otec zo svojho manželstva požíval. Ten sa síce „nasýti a nabaží“ svoje zmysly, ale len za cenu toho, že sa i on podieľal na záhube svojho potomstva. V gréckej mytológii má významné postavenie božský Kronos, ktorý sa preslávil požieraním vlastných detí, pretože mal strach, že by ho tieto jeho ratolesti mohli zvrhnúť, pripraviť o jeho postavenie a moc. Ako je evidentné, téza: sebecky otec pre seba dosahuje – bezškrupulóznymi prostriedkami – nejaký ten „pôžitok“, pričom výsledkom jeho činov je zatratenie vlastného potomstva, tento námet nie je ničím novým. Ale späť k nášmu príbehu. Otec, po konzumácii svojho syna, zahadzuje nepotrebné pozostatky svojho potomka – i takto je naznačená chýbajúca skutočná láska z jeho strany, z ktorej – ak je prítomná – pramení úprimný záujem otca o životné pomery a osudy svojich detí. Takýto sentiment u tohto otca nepozorujeme, práve naopak, odprezentovanými sú: jeho grobiánstvo a nevšímavosť. Zodpovednosť otca je naznačená aj v dare, ktorým je v závere príbehu otec odmenený, čím je – kus plátna, čo by sme si mohli vysvetliť približne ako odkaz syna otcovi: „Hanbi sa za seba, za svoje činy! Hľa, tu máš plachtu, zahaľ sa, nech už ťa nikto viac nevidí…“
Spôsob obdarovania zúčastnených naznačuje pochopenie a znovuzrodenie syna na vyššej úrovni. Stáva sa pekným vtáčikom. Prečo práve ním? Ako vták sa vznáša nad všetkými – všetkých navôkol seba presahuje. Nezaujíma sa o to, čo si kto pomyslí, pretože tí pod ním naňho nemajú dosah, a ani žiadne právo – táto vetva ľudského pokolenia, z ktorej vzišiel, sa dopustila natoľko závažných zločinov, že je už i tak mŕtva. Prináša očistu prostredníctvom pravdy, stáva sa zvestovateľom pravdy do sveta navôkol. Už je to on, kto má tú moc, obdarovať – pozdvihovať zo zeme, alebo do zeme iného zrážať – zahubiť. Už je to on, kto spoznal a vidí „pravdu“ a stáva sa jej zúčtovateľom, vykonávateľom spravodlivosti. Bude to on, kto bude mať právo priniesť nový začiatok rodu. Matku zavaľuje mlynský kameň, čo nie je nijakým prekvapením, nakoľko smrť takýchto žien, ktoré v skutočných životoch zväčša nevraždia svoje deti, aspoň nie priamo, i keď ich k smrti neraz privádzajú, tradične svojich mužov, a prakticky vždy sa podieľajú na úplných rozvratoch rodín, psychickom terore svojich detí – ich použivanie na svoje egoistické zámery, pre potomstvo takýchto žien je až ich smrť neraz naozaj tým skutočným vykúpením. A mimochodom, mlynský kameň sa spája výlučne s úrodou, so zrnom, jeho spracovaním a s premenou zrna na múku, súvisí s obživou a prežitím. Ak niečo, čo za normálnych okolností prináša život celým generáciám rodu, ak je práve takýto nástroj použitý na konečnú skazu matky, ktorá by mala samotná prinášať život, zabezpečovať zachovanie a pozdvihnutie rodu, pričom sa tomuto svojmu posvätnému poslaniu spreneverila… potrebuje toto nejaký hlbší výklad?
A ešte nám ostala Hanička. Tá v tomto príbehu zastáva klasickú dievčenskú figúru zastupujúcu ideály neskazenosti, milosrdenstva a panenskej čistoty. Ako jediná sa zaujíma o osud svojho brata, rozpoznáva ľudské kosti, pravdepodobné chápe, čo sa udialo, narába s pozostatkami svojho brata s úctou a pochováva ich. Za svoju šľachetnosť je následne, a ako jediná, patrične odmenená.
Vo svojom okolí som inak vypozoroval zaujímavé náznaky – medzigeneračného prenosu. Všimol som si, že sa veľmi často „neschopnosť milovať“ u podobných matiek „prenáša“ na jej synov a tí, na podklade prístupu k vlastným dcéram, z týchto dcér neskôr vychovávajú svoje „vlastné matky“… ďalšiu generáciu hrabivých a duchovne „večne chudobných“ chudiniek. I keď otázka dokázania takéhoto prenosu je veľmi ošemetnou, nakoľko navodzuje dojem „nemennosti osudu“, zbavuje osobnej zodpovednosti a „formálne“ eliminuje existenciu transformatívnych síl a v nich prameniacich možností, ktoré ľudské bytosti majú. Ak aj takáto cyklickosť existuje, nič to nemení na tom, že konkrétny jedinec môže vždy pretrhnúť ďalšie opakovanie sa rovnakej tragédie.
Čo na záver? Bol by som rád, ako už tradične pri mojich písaniach pre kategóriu „Pomedzi“, ak by tento môj pokus o interpretovanie uvedenej povesti nebol vnímaný v podobe môjho úplného stanoviska k danej téme. Včera som naňho narazil, dnes zverejňujem, čo sa mi myšlienkami – ako prvé – popreháňalo. Bohužiaľ, aktuálne nemám prakticky žiaden čas venovať sa nejakým naozaj dôkladným analýzam. V tomto písaní len „hrubo naznačujem“. Takéto témy sú veľmi komplexnými, majúcimi mnoho – vzájomne sa prepletajúcich – rovín. Sú podkladmi skôr na rozbory v rozsahu rozsiahlejších akademických prác, kde sa dospieva k záverečným stanoviskám, až na podklade dôkladného spracovania, inak sú vždy iba „náznakmi“, viac alebo menej úspešnými, hypotézami do budúcnosti. Aj preto je tento článok označený ako „komentár“. Asi tak.
ZDROJ: MIŠÍK, Štefan (zberateľ). Povesti slovenského ľudu vo Spiši, menovite v Danišovcach a Odoríne. / A. Sokolík (ed.) – Sborník museálnej slovenskej spoločnosti, 1. Sväzok. 1. Ročník. Turčiansky sv. Martin (Rakúsko-Uhorsko) : Museálna slovenská spoločnosť, 1896.▐ Zverejnené: 17/02/2026
![]( "Pravá láska a schopnosť vidieť krásu: Prečo by mal umelec objekt svojho záujmu „milovať“, a prečo by - každý muž - mal byť poetom hľadajúcim pravdu (Honoré de Balzac)")
Základný popis
Ponorte sa do hlbín ľudskej psychológie s úryvkom z klasickej literatúry, ktorý odhaľuje skutočnú podstatu lásky. Preskúmajte etiku vzťahov a skutočnú silu umenia v tomto provokatívnom citáte z diela „The Unknown Masterpiece“. Zistite, prečo je pravá láska viac než len povrchné potešenie, ale hlboký duchovný zážitok na ceste poznania najintímnejšej podstaty toho druhého.
« Pravá láska a schopnosť vidieť krásu: Prečo by mal umelec objekt svojho záujmu „milovať“, a prečo by – každý muž – mal byť poetom hľadajúcim pravdu (Honoré de Balzac) »
ZNAČKY: Citát – Komentár – Inšpirácia – Klasická literatúra – Etika – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť – Hodnotový relativizmus – Promiskuita – Kurvenie – Psychosexuálne poruchy – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Úpadok – Peklo – Smrť
Nasledujúci úryvok je utešeným príkladom, paralelou, prečo je množstvo milostných vzťahov „spolužitím obmedzených a nevidiacich“, prečo sa o žiadnu „pravú lásku“ – v plnom význame tohto termínu – nejedná. Vzájomný výmenný obchod – kurvenie, vyvrhávanie pankhartov, žranica, stabilita a solídnosť, materiálne zabezpečenie a hromadenie statkov, pobehovanie z miesta na miesto, dovolenky pri moriach a v horách, budovanie karier, udržiavanie stavu vlastného historicko-kultúrneho analfabetizmu, ochota zapredávať budúcnosť vlastných detí, okrádať ich a zadlžovať, robiť z nich otrokov zahraničného a lokálneho oligarchického kapitálu, zachovávať (na ich úkor) pritom svoje vlastné pohodlie – všetko, čo nazývajú „plnenie si snov“ a majú zadelené v kolónke „príjemnosti“, všetko tam je, a predsa niečoho nieto: „Čo chýba? Nič, ale to nič je všetkým.“ Chýba iba taká maličkosť – najvyšší prejav krásy, láska. Príjemné čítanie.
« …Porbus začal: „niekedy sa stáva, nanešťastie pre nás, že skutočné úkazy v prírode vyzerajú – po premietnutí na plátno – nepravdepodobné.“ „Cieľom umenia nie je kopírovať prírodu, ale vyjadrovať ju. Nie ste servilný opisovač, ale poet!“ zreval starý muž ostro, prerušujúc Porbusa autoritatívnym gestom. „Inak by sochár mohol urobiť sadrový odliatok ruky živej ženy a ušetriť si tak mnoho ďalších starosti. Lenže, skúste urobiť takýto odliatok ruky svojej milej a položte si ho pred seba. Uvidíte jednu monštruóznosť, mŕtvu hmotu, ktorá nemá žiadnu podobnosť so živou rukou: boli by ste priam prinútený, predsa len sa uchýliť k sochárskemu dlátu, ktoré by pre vás – bez tvorby presne kópie – vyjadrilo pohyb a život. Musíme odhaliť ducha, prejavujúcu sa dušu vo výjavoch vecí a bytostí. Úkazy! Čo sú to tie úkazy, ak nie náhody života, a či azda život sám? Ruka, keď už som raz použil tento príklad, nie je len akousi súčasťou ľudského tela, je vyjadrením a rozšírením [pôvodnej] myšlienky, ktorá musí byť uchopená a stvárnená. Ani maliar, ani básnik, ani sochár nemôžu oddeliť konečný úkaz od príčiny, pretože jedno je v tom druhom – nevyhnutne – obsiahnuté. Až tu začína skutočné martýrium umelca. Mnohí maliari dosahujú úspech inštinktívne, bez toho, aby si uvedomovali úlohu, ktorá stojí pred umením. Kreslíte ženu, ibaže vy ju nevidíte! Takto sa vám veruže nepodarí vyrvať z nej tajomstvá o jej prirodzenosti. Mechanicky reprodukujete model, ktorý ste skopírovali v ateliéri svojho majstra. Neprenikáte dostatočne hlboko do najvnútornejších tajomstiev záhady formy, nehľadáte s dostatočnou láskou a vytrvalosťou formu, ktorá mätie a uniká vám. Krása je náročná a nedostupná záležitosť, ktorú nikdy nezíska lenivý milenec. Musíte čakať na jej príchod a prekvapiť, pritlačiť ju a pevne objaviť a prinútiť ju, aby sa vám poddala. Forma je Próteus, snáď ešte viac neuchopiteľná a rozmanitejšia než samotný Próteus z legendy: až po dlhom zápase je prinútená ukázať sa vo svojej skutočnej podobe. Niektorí z vás sú spokojní s prvým tvarom, alebo nanajvýš s druhým, možnože tretím, ktorý sa objaví. Takto nezápasia víťazi, nepokorení maliari, ktorí sa nikdy nenechajú oklamať všetkými tými zradnými náznakmi kdejakých patvarov; tí vytrvalo pokračujú, až kým sa prirodzenosť napokon odhalí ich pohľadu a jej duša sa im týmto prezradí.“ „Takto pracoval Rafael,“ povedal starý muž, skladajúci si pritom čiapku z hlavy, vyjadrujúc svoju hlbokú úctu k tomuto Kráľovi umenia. „Jeho transcendentná veľkosť vychádzala z intímneho pocitu v ňom, akoby rozbíjal vonkajšiu formu. Forma jeho postáv (rovnako ako u nás) je symbolom, prostriedkom na komunikáciu pocitov, myšlienok, rozsiahlych predstáv básnika. Každá z jeho tvárí je celým svetom. Subjekt jeho portrétu sa pred ním objavil, ako keby osvietený svetlom božského videnia, ktoré [mu] bolo odhalené akýmsi vnútorným hlasom, dotyk samotného Boha odhalil zdroje výrazu [prameniaceho] v minulosti celého života. Odievate svoje ženy do krásnych šiat zmyselnosti, z ich vlasov viažete pôvabné závoje, ale kde ostala krv [živosť, pozn.], zdroj všetkej tej vášne a pokoja, príčina takýchto dôsledkov? Prečo je tento váš hnedý Egypťan, drahý môj Porbus, len voľákou mdlou kreatúrou! Tieto postavy, ktoré nám tu predkladáte, sú len načarbané bezpohlavné mátohy, a vy to nazývate maľbou, vy to nazývate umením! Pretože ste stvorili niečo, čo sa o čosi viac podobá žene než domu, myslíte si, že ste dosiahli cieľ; ste celkom hrdý na to, že nemusíte vedľa svojich postáv písať „currus venustus“ alebo „pulcher homo“, ako to zvykli robievať starí maliari, a nazdávate sa, aké zázraky ste dokázali. Ach, priateľ môj, ešte sa toho máte veľa čo učiť, a spotrebujete kvantum náčrtkov a pokryjete mnoho plátien, kým sa to naučíte. Áno, skutočne, žena svoju hlavu nesie práve týmto spôsobom, takže si pritom rukou pridŕža nazbierané šaty, jej oči sú zasnené a láskyplné, majúc výraz pokornej roztomilosti, a i ten chvejúci sa tieň mihalníc vznášajúci sa nad jej lícami. Všetko je tam, a predsa tam nie je. Čo chýba? Nič, ale to nič je všetkým. Prinášate zdanie života, ale nevyjadrujete jeho plnosť a jagot, to nepopísateľné niečo, asnáď dušu samotnú, ktorá obklopuje obrysy ľudských tiel ako opar, skrátka, ten zárodok života, ktorý dokázali zachytiť Tizian a Rafael. Tento váš doterajší najväčší úspech vás priviedol – na začiatok. Možnože by ste teraz mohli začať odvádzať vynikajúcu prácu, ale príliš skoro sa unavíte, pričom vás [tupohlavý] dav obdivuje a tí, ktorí toto [všetko] vedia, sa iba usmievajú. (s. 20-22) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: BALZAC, Honoré de. Honoré de Balzac in Twenty – Five Voumes (Volume Twenty-Two: The Unknown Masterpiece). New York (USA) : Peter Fenelon Collier & Son, 1900. 406 strán.▐ Zverejnené: 16/02/2026
![]( "Honoré de Balzac (Portrétny medailón)")
Základný popis
V jeho očiach sa odráža predtucha ďalšieho majstrovského diela. Neustála túžba po dokonalosti, ktorá však ostáva navždy (ako pre každého z nás) nedosiahnuteľná. Ale tento človek k nej mal – predsa len – omnoho bližšie. Honoré de Balzac. Človek rozpoltený medzi túžbou po sláve, a zároveň snahou o pochopenie všetkého ľudského.
« Honoré de Balzac (Portrétny medailón) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Klasická literatúra – Psychológia – Filozofia – Etika – Ľudský život
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJE:- [1] BALZAC, Honoré de. Honoré de Balzac – Volume One: Honoré de Balzac, Cousin Pons, At the Sign of the Cat and Racket. New York (USA) : The Review of Reviews Co., 1900. cca. 420 strán.
- [2] BALZAC, Honoré de. The Unknown Masterpiece (Le Chef d’oeuvre Inconnu) and Other Stories / The Temple Edition of the Comédie Humaine Edited by George Saintsbury. New York (USA) : The Macmillan Company, 1901. 362 strán.
Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/honore-de-balzac-portretny-medailon/
▐ Zverejnené: 15/02/2026
![]( "Pravá láska: Príťažlivosť dvoch duší (James S. Wilson, 1900)")
Základný popis
Úryvok zdôrazňujúci dôležitosť vnútornej krásy vo vzájomných medziľudských vzťahoch, o to viac vo vzťahu muža a ženy – v manželstve. Pokus o vyriešenie večnej otázky: „Čo je skutočná krása? Je to povrchné, pominuteľné čaro vonkajších tvarov, ktoré sa s časom nevyhnutne stratí; alebo trvalá žiarivosť duše – vlastnosť tak vzácna…“
« Pravá láska: Príťažlivosť dvoch duší (James S. Wilson, 1900) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť
« Domov je miesto, kde žijeme; a aby bol šťastným, musí v ňom panovať láska. Aby si manžel a manželka mohli užívať sladkosti domáceho spolužitia, musí medzi nimi existovať úprimná náklonnosť, nie medzi jednou stranou a majetkom tej druhej [prípadne iné formy využívania prínosov počas objektivizácie druhej osoby, pozn.], ale medzi srdcami samotných osôb; náklonnosť založená, ani nie tak na vonkajšej kráse osoby, ako na vnútornej kráse duše. Krása osoby je vždy podmanivá, ale nie je múdre dovoliť, aby [dokázala] poblázniť náš zdravý úsudok. Ak má osoba s krásnou postavou a tvárou klamlivú, zlomyseľnú myseľ, majte sa na pozore, aby ste si ju nevybrali za manžela alebo manželku. Krása vonkajších tvarov a čŕt sa čoskoro stratí vo vnútornej škaredosti povahy; zatiaľ čo, ak je duch krásny, ale osoba obyčajne vyzerajúca, vonkajšia jednoduchosť sa čoskoro rozplynie v úchvatnosti duše. (s. 26-27) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: WILSON, James S. The Modern Art of Making Love (A Complete Manual of Etiquette, Love, Courtship and Matrimony). Chicago, Akron, New York (USA) : The Saalfield Publishing, cca. 1900. 167 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/prava-laska-pritazlivost-dvoch-dusi-james-s-wilson-1900/
▐ Zverejnené: 14/02/2026
![]( "Čo je to láska? Radosti i starosti, trpezlivosť v utrpení, viera v dobrotivú Prozreteľnosť… (1889)")
Základný popis
V týchto fragmentoch sa odráža viktoriánsky ideál lásky – nie romantická, vášnivá zmyselnosť (hoci aj tá je prítomná), ale skôr pokorné podriadenie seba inému a obeta. Je to predstava manželstva v podobe posvätného spojenectva dvoch duší, ktoré sa navzájom podporujú v ťažkých chvíľach.
« Čo je to láska? Radosti i starosti, trpezlivosť v utrpení, viera v dobrotivú Prozreteľnosť… (1889) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Pokora – Služba – Milosrdenstvo
« …a ja nemám čo odvolať z toho, čo som tam povedal na jeho chválu. Čím viac čítame jeho piesne, tým viac na nás pôsobí ich čaro. Rozprávajú o láske so všetkými jej sladkosťami a horkosťami, o trpezlivosti v utrpení, o viere v dobrotivú Prozreteľnosť. (s. 95) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: Bullen, Arthur Henry (ed.) The Works of Dr. Thomas Campion. Londýn (Anglicko) : Chiswick Press, 1889. 405 strán.▐ Zverejnené: 14/02/2026
![]( "Pravá láska nepozná „kupecké počty“, nevidí druhého v polohe objektu zabezpečujúceho „prínosy“ – nemá „dobu trvanlivosti“, nedokáže byť „neužitočný“ a „technicky zastaralý“ (William J. Robinson, 1928)")
Základný popis
O podstate skutočnej lásky v manželstve – jej nezištnosti, obetavosti a trvalej vernosti napriek prekážkam.
« Pravá láska nepozná „kupecké počty“, nevidí druhého v polohe objektu zabezpečujúceho „prínosy“ – nemá „dobu trvanlivosti“, nedokáže byť „neužitočný“ a „technicky zastaralý“ (William J. Robinson, 1928) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – História medicíny – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Pokora – Služba – Milosrdenstvo
« Diagnóza ich oboch poriadne šokovala. Chcela [od neho] okamžite odísť. Povedala, že nemá právo byť jeho ani nikoho iného manželkou; on má pred sebou celý život a ona mu nechce stáť v ceste ako zbytočná záťaž; môže si vziať niekoho, kto je toho hoden, mať deti a byť šťastný. Dovolil jej to urobiť? Povedal jej, že bez nej nebude nikdy šťastný, a že pokiaľ budú obaja nažive, tak budú žiť spolu. A zdvojnásobil svoju nežnosť, svoju starostlivosť. Odvtedy uplynulo desať rokov a on je stále rovnako nežný, rovnako starostlivý ako na začiatku. Počas liečby sa jej stav trochu zlepšil, ale za tých desať-jedenásť rokov sa jej nedarilo – naozaj dobre – ani jeden deň. Niet jediného dieťaťa, ktoré by bolo ošetrované a opatrované svojou matkou jemnejšie a láskavejšie, ako je táto malá žena svojím manželom. A všetci ho považujú za čudáka, pretože nevidia to, čo on vidí v tej bezvýznamnej maličkosti. „Láska je slepá,“ opakujú neustále. Láska nie je slepá. Zamilovanosť často je. Láska je jasnovidná; vidí veci, ktoré ostatní vidieť nemôžu, a ani pochopiť. Nikto nevidí jej zlaté srdce prekypujúce láskou, jej ušľachtilú dušu pripravenú kedykoľvek obetovať svoj život za svojho manžela. Tam, kde je skutočná láska, ako je v tomto prípade, [tam] sa nič iné nepočíta; všetko ostatné sa prehliada. (s. 95) »
POZNÁMKA č. 1: William J. Robinson bol veľmi kontroverznou osobou, kritikom kresťanstva, propagátorom eugeniky a antikoncepčných prostriedkov… Práve v knihe takejto osoby som objavil tento úryvok, s čím – bohužiaľ – ja nič spraviť nedokážem a s tu uvedenými slovami súhlasim, pretože naozaj vystihujú jeden z najpodstatnejších aspektov pravej lásky medzi mužom a ženou: byť nápomocný, snažiť sa maximalizovať životné vyjadrenie milovanej osoby, v rámci daných životných okolností.
POZNÁMKA č. 2: Používam slovíčko „zastaralý“ namiesto „zastaraný“, pretože som už sám – na môj vkus – príliš zastaralý, aby som riešil takéto sprostosti a prepisoval ho na „zastaraný“. Ďakujem za pochopenie.
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: ROBINSON, William Josephus. America’s Sex and Marriage Problems (Based on Thirty Years Practice and Study). New York (USA) : Eugenic Publishing Company, 1928. 475 strán.▐ Zverejnené: 14/02/2026
![]( "Dokonalosť vo vzťahu: Pretrvávajúci manželsky zväzok muža a ženy (Francis Warre Cornish, 1905)")
Základný popis
Citát sa zaoberá postavením žien a manželskými vzťahmi starovekého Grécka s hlbokou psychologickou zrelosťou – zdôrazňuje dôležitú rovnoprávnosť v manželstve. Svedectvá o tom, že v Grécku existovali aj rovnocenné spojenectvá medzi muži i ženami – spojenia založené na rešpekte k individualite oboch partnerov.
« Dokonalosť vo vzťahu: Pretrvávajúci manželsky zväzok muža a ženy (Francis Warre Cornish, 1905) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Antika – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť – Staroba
« Profesor Mahaffy uvádza Danaé [Danaë, pozn.] od Simónidesa z Keu ako obraz materskej lásky veľmi vysokého rádu, ďalej spomína ľúbostný príbeh v epigrame od Stésichora z Himery, v ktorom dievča zomiera pre lásku, ale aj niektoré fragmenty z tvorby Sapfó, aby ukázal, že láska medzi Grékmi tejto doby mohla byť nielen čistá, ale aj romantická. Príklady Sapfó, Korinny z Tanagry a Érinny a to, čo vieme o ich životoch, poukazujú na voľnejšie a rovnoprávnejšie vzťahy žien s mužmi, ako ich poznáme z neskorších období, ale zmienky o ženách v lyrických básňach sú ojedinelé a väčšinou chvália ich konvenčnú vylúčenosť, zvyčajné „udržiavanie domácností“… [I tak ale platí:] rovnoprávne a šťastné manželstvá museli existovať vo všetkých spoločenských vrstvách a nepotrebujeme autoritu gréckych básnikov, aby nás uistili, že „nie je nič sladšie alebo lepšie, ako keď žena miluje svojho manžela až po [spoločnú] starobu a manžel svoju ženu, pričom medzi nimi niet žiadnych sporov“, ale na druhej strane ten muž, ktorý si vzal bohatú ženu sa mohol ocitnúť v pozícii sluhu jej bohatstva. „Rozvoj civilizácie medzi iónskymi Grékmi musel byť ovplyvnený susedstvom orientálnych národov; a predstava politického života spojená so životom πόλις [polis, pozn.] inklinovala k relatívnej izolácii matiek občanov; keďže deti narodené otrokyniam alebo konkubínam sa nerodili ako občania. (s. 518) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: CORNISH, Francis Warre. The Position of Women. / WHIBLEY, Leonard (ed.) A Companion to Greek Studies. Cambridge (Anglicko) : University Press, 1905. 672 strán.▐ Zverejnené: 14/02/2026
![]( "Ženský ideál v indických končinách: Žena vznešená, milostivá, cnostná a múdra (Otto Rothfeld, 1920)")
Základný popis
Vízia ženy ako nedotknutého lotosu, príkladu čistoty v plnom kvete – symbolizuje nielen fyzickú dokonalosť, ale aj vnútorné cnosti: milosrdnosť, múdrosť, úctivosť a zbožnosť.
« Ženský ideál v indických končinách: Žena vznešená, milostivá, cnostná a múdra (Otto Rothfeld, 1920) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť
« „Ženy,“ napísal profesor lásky v tých [dávnych] časoch mieru a radosti, „môžeme rozdeliť do štyroch tried. Existujú ženy, ktoré sú ako nedotknutý lotos, potom sú tie, ktoré sú krásne ako obrázok, ďalej také, ktoré nazývame ježibabami a čarodejnicami, a napokon tie, ktoré je možné – ak už – prirovnať azda len k samici slona.“ O tej, ktorá je ako lotos napísali: „Jej tvár je ľúbezná ako mesiac v splne, jej oblé krivky sú nežné ako horčičný kvet, jej pokožka je jemná a mäkká ako zlatý lotos, svetlá a nestmavená. Jej oči sú jasné a krásne ako oči antilopy, zreteľne definované a zdravé. Jej prsia sú pevné, plné a pozdvihnuté a jej krk pekne tvarovaný, nos je rovný a rozkošný. Vôňa jej tela je ako čerstvo rozkvitnutá ľalia. Kráča jemne ako labuť a jej hlas je nízko položený a melodický ako zvuk kukučky, ktorá jemne volá počas letného dňa. Je oblečená v čistých bielych šatách a teší sa z bohatých šperkov a ozdôb. Je milá a múdra, zbožná a úctivá, miluje Boha, počúva cnostných a múdrych.“ (s. 4) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: ROTHFELD, Otto. Women of India. Londýn (Anglicko) : Simpkin, Marshall, Hamilton, Kent & Co. Ltd., 1920. 222 strán.▐ Zverejnené: 13/02/2026
![]( "Láska muža a ženy je najvznešenejšou: Manželstvo bez lásky je iba mechanickým spolužitím zadrhávajúcim sa vo svojej prázdnote (Oliver Phelps Brown, 1878)")
Základný popis
Láska nie je len sentimentálna záležitosť, je to fundamentálny stavebný kameň šťastného zväzku, osnova života spoločne prežitého v harmónii a porozumení. Brown hovorí o obdive a kompatibilite – nie iba fyzickej príťažlivosti, ale aj morálnej zhody duše s dušou. Toto je dôležité: láska nemôže byť vnucovaná; musí sa rodiť z reálneho uznania cností druhého človeka – jeho charakteru.
« Láska muža a ženy je najvznešenejšou: Manželstvo bez lásky je iba mechanickým spolužitím zadrhávajúcim sa vo svojej prázdnote (Oliver Phelps Brown, 1878) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Čistota – Cnosť – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Psychosexuálne poruchy
« Prvým predpokladom radostného manželstva je láska. Bez toho, aby došlo k zomknutiu manželského zväzku na podklade tohto elementu, sa stáva nevyhnutne nepriaznivým. Je to najsilnejšie puto, najpevnejšie vlákno, ktoré spája dve srdcia – neoddeliteľne. Láska k opačnému pohlaviu mala na ľudstvo vždy rozhodujúci vplyv. Je to najpovznešujúca zo všetkých emócií a najčistejší a najnežnejší zo všetkých citov. Má úžasnú silu a vďaka jej vplyvu boli dosiahnuté tie najväčšie ľudské činy. Akú nekonečnú hodnotu má pre obidve pohlavia, keď je [manželstvo] odmenené dôstojnou a uspokojujúcou láskou, a aké zušľachťujúce je pre impulzy a činy venovať tento cit niekomu, kto je hodný, aby ho prijímal a snažiaci sa ho opätovať. Lásku pociťujeme iba voči tomu, čo obdivujeme a vážime si. Muž, ktorý obdivuje uhladenú ruku, peknú postavu, pekné nohy, znaky krásy, dobre tvarovaný pás atď., bude prirodzene milovať ženu, ktorá má takéto príťažlivosti. Žena bude milovať muža, ktorý sa kladne približuje k jej štandardu predstavy o mužskej dokonalosti a ladnosti. Ďalší obdivujú morálnu čistotu, živosť povahy, prvotriednosť talentov, genialitu atď., a preto budú prirodzene milovať tých, ktorí ich majú. V skutočnosti je toto tvrdenie založené na zákone mysle: lásku nemôžu vytvárať sily, ktoré sú v rozpore s našimi ideálmi úcty a obdivu. Láska, ktorá prináša manželské šťastie, musí byť recipročná. Vzájomnosť lásky [obojstrannosť, pozn.] prirodzene povedie k manželskému zväzku. Nemala by byť inšpirovaná iba vášnivou povahou [veci], ani by nemala byť úplne platonická, ale tieto dve intímne zmiešané dokopy, vytvoria lásku jedinú z ich prispôsobenia a zabezpečia manželský pokoj. Láska, ktorú v nás vzbudzuje ženská figúra podobná Venuši, alebo tá mužská podobná Apolónovi, nie je tou láskou, ktorá sama osebe zaručuje šťastie, morálna a duševná povaha musia byť taktiež kompatibilné. Kandidáti na manželstvo by si mali starostlivo premyslieť, a bez postranných úmyslov zistiť, či láska, ktorú cítia k vyvolenému alebo akceptovateľnému, je dostatočná na to, aby kompenzovala túžbu po tomto cite. Ak má vyvolený partner všetky vlastnosti, ktoré inšpirujú lásku, bude to ten správny partner na sobáš. Láska je hlavnou hybnou silou, ktorá reguluje harmóniu manželského života, a bez nej vzniká v tomto [partnerskom] mechanizme prázdnota, ktoré vedie len k trhaniam, kŕčovitým pohybom a trieštivému a neharmonickému konaniu. Duša túži po láske a po „môcť milovať“, a dokiaľ táto túžba nie je uspokojená, ľudský život je prázdny a stáva sa len bezcieľnou existenciou. Láska vždy stimuluje dobro a potláča zlo, ak je udržiavaná v správnych koľajach a vedená čistými citmi [s čistým úmyslom, pozn.] (s. 411) »
POZNÁMKA: K týmto slovám pána doktora by som rád podotkol nasledovné: takzvaná „reciprocita“, obojstrannosť a vzájomná výhodnosť sa pri obrovskom množstve vzťahov vytvára na úrovni „psychickej poruchy“ a partneri sú si navzájom – pre danú chvílu – užitočnými nástrojmi, plniaci funkciu „kompenzačnú“. „Páči“ sa im, „obdivujú a oceňujú“, čo práve z nejakého dôvodu potrebujú. Takéto manželské zväzky bývajú spojenectvami v osobnostnej nízkosti a veľakrát priam mrzkosti. Preto je u každého jedinca dôležité, pri výbere partnera, venovať pozornosť týmto častiam z uvedeného úryvku: 1. „bez postranných úmyslov“, 2. „vedená čistými citmi“.
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: BROWN, Oliver Phelps. The Complete Herbalist; or, The People Their Own Physicians by the Use of Nature’s Remedies; Describing the Great Curative Properties Found in the Herbal Kingdom. New Yersey (USA) : Oliver Phelps Brown, 1878. 504 strán.▐ Zverejnené: 13/02/2026
![]( "Rodina a okolité prostredie ako výchovny prediktor úspechu ženy v manželstve (Mary Scharlieb, 1915)")
Základný popis
Citát o dôležitosti rodinného prostredia a výchovy. Autorka v ňom zdôrazňuje dôležitosť výchovy dievčat pre ich budúce manželstvo a materstvo – úloh, ktoré si vyžadujú pripravenosť nielen biologickú, ale predovšetkým psychologicko-emocionálnu. Výchova dievčat v tomto smere by preto mala začínať už v rannom detstve a prebiehať pod dôkladným dohľadom vlastných rodičov.
« Rodina a okolité prostredie ako výchovny prediktor úspechu ženy v manželstve (Mary Scharlieb, 1915) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Čistota – Cnosť – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Výchova – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť – Školstvo
« KAPITOLA I
PRÍPRAVA NA MANŽELSTVO
Prípravu ženy na manželstvo môžeme rozdeliť do dvoch kategórií: (1) Všeobecná; (2) Špeciálna. 1. Všeobecná príprava dievčaťa na manželstvo by mala začať už počas jej [ranných fáz] života. Otázka, či sa stane skutočne dobrou manželkou a matkou, závisí vo veľkej miere od „prirodzených danosti“ a výchovy, ktoré nadobúda od svojich vlastných rodičov. Ako vyplýva z predchádzajúcich stránok tejto knihy, starostlivosti, inteligencie [primerané vystavenie dieťaťa adekvátne stimulujúcim podnetom, pozn.] a oddanosti, ktorými by malo byť každé dievča zahrnuté, nie sú kladené žiadne medze. Už sme videli, že osud každého človeka je do veľkej miery ovplyvnený dvoma veľkými faktormi: dedičnosťou a prostredím. Ak je mladá manželka zdravým dieťaťom zdravých rodičov a zdedila od nich zdravosť celej svojej prirodzenosti, a ak navyše okolnosti jej života posilňujú dobro a potláčajú zlo, jej šance na zdravie, šťastie a efektívny výkon úlohy manželky sa enormne zvyšujú. (s. 60-61) »PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: SCHARLIEB, Mary. The Seven Ages of Woman (A Consideration of the Successive Phases of Woman’s Life). Londýn, New York, Toronto and Melbourne : Cassell and Company Ltd., 1915. 286 strán.
