FILOZOFIA ^Značka

• ▐ Zverejnené: 15/06/2026

  Základný popis

  Rozbor vzťahu medzi ľudskou rečou, myšlienkou a filozofickým pojmom Logos. Zistíte, že reč nie je len nástrojom komunikácie, ale samotnou architektúrou našej existencie. Bez reči totiž len vnímame, s rečou sa stávame tvorcami poriadku… Od Platóna, Herakleitosa… až po moderných vzdelancov (Piaget, Wittgenstein, Locke). Objavte, ako slovo formuje náš svet, a ako hľadáme pevnú pôdu pre našu dušu v neustálom víre ľudského bytia.

  « LOGOS – PRAVDA – KRÁSA: Snaha nájsť pevnú pôdu, spoľahlivý základ, na ktorom by sme mohli postaviť vežu siahajúcu k nekonečnu »

  ZNAČKY: Komentár – Inšpirácia – Umenie – Citát – Klasická literatúra – Filozofia – Psychológia – Etika – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Antika – Ľudský život – Existencializmus – Mravný ideál – Cnosť – Pravda – Spravodlivosť – Krása – Sebarozvoj – Výchova – Vzdelanie

  …ako uviedol profesor psychológie Henry Gleitman, spoločne so svojou manželkou profesorkou Lilou R. Gleitman, existuje totiž: „…podstatná súvislosť medzi tým, že máme reč, a tým, že sme ľudia… (s. 239)“ Pokiaľ by sme sa začali spoločne zhovárať o nejakej „rozumnosti“ človeka: „Racionálny systém sa prvýkrát dostáva do popredia, z hľadiska vývojových úvah, keď deti začnú vyjadrovať udalosti verbálnymi symbolmi, teda keď začnú používať ľudskú reč. …deti v predverbálnom období fungujú výlučne v režime zážitkového systému. S rozvojom reči zohráva racionálny systém čoraz dôležitejšiu úlohu, až kým v ranej dospelosti nedosiahne prevládajúce postavenie. (Epstein, s. 113-114)“ Anglický filozof John Locke (považovaný za otca klasického liberalizmu), vo svojom diele „An Essay Concerning Human Understanding“ [„Esej o ľudskom chápaní“, pozn.], už v 17. storočí napísal [Kniha III., Kapitola I.]: „Človek stvorený na to, aby vytváral artikulované zvuky. — Boh, keď stvoril človeka ako spoločenskú bytosť, nielenže ho obdaril sklonom a potrebou žiť v spoločenstve s ostatnými ľuďmi, ale vybavil ho aj rečou, ktorá mala byť hlavným nástrojom a vzájomným putom spoločnosti. Človek mal teda od prírody svoje orgány utvorené tak, aby bol schopný vytvárať artikulované zvuky, ktoré nazývame slovami. To však nestačilo na vytvorenie jazyka. Bolo ďalej potrebné, aby bol schopný používať tieto zvuky ako znaky vnútorných predstáv, a aby vystupovali ako symboly myšlienok jeho mysle, čím by sa umožnilo ich pochopenie zo strany ostatných. (s. 223)“ Ďalší anglický filozof Bertrand Russell, [vo svojom dlhom úvode ku knihe „Tractatus Logico-Philosophicus“ od Ludwiga Wittgensteina, pozn.], niekedy v prvej polovici minulého storočia, konštatoval: „Základnou úlohou jazyka je potvrdzovať alebo popierať fakty. Vzhľadom na syntax jazyka je význam vety určený hneď, ako je známy význam slov, z ktorých sa skladá. Aby určitá veta potvrdzovala určitý fakt, musí existovať, bez ohľadu na to, ako je jazyk konštruovaný, niečo spoločné medzi štruktúrou vety a štruktúrou faktu (s. X).“ Ale takéto uvažovanie nachádzame už v diele samotného Platóna, [konkrétne sa jedná o dialóg pomenovaný „Kratylos“, pozn.], kde zachytil tieto slová samotného Sokrata, ktorý varoval: „Nech je to tak. Ale či ten, kto vyslovil tieto slová, vyslovil to, čo je pravda, alebo lož? Alebo by niektoré z týchto slov boli pravdivé a niektoré nepravdivé? […] Ak existuje takéto rozdelenie názvov, musíme priznať, že jedno z nich sa snaží pomenovať vec v súlade s pravdou, ale druhé klamlivo. A ak to tak je, a je možné rozlíšovať pomenovania chybne, a nepripisovať atribúty každému vlastné, bude možné mýliť sa aj v slovách. A ak môžu byť takýmto spôsobom ustanovené slová a pomenovania, potom sa toto isté nevyhnutne týka aj diskurzov, pretože diskurzy sú, si myslím, z nich vytvárané. (s. 106 + s. 108-109)“ Profesor Konečný a docent Bouchal vo svojej publikácii „Psychológie v lékařství“ píšu: „Myšlení je procesem odrážení obecných vlastností věcí a jevů a hledání a vytváření (postižení) souvislostí a vztahů mezi nimi. Myšlení je zobecněným poznáváním objektívní reality. […] Řeč je s myšlením neodlučně spjata… (s.71+74)“ [Prakticky také isté konštatovanie je možné nájsť v práci psychológa Borisa Teplova „Psychológia“: „Naše myslenie je nerozlučne späté s rečou. […] Reč je teda nástrojom myslenia (s. 141)“, pozn.] Z čoho prirodzene vyplýva, ako uviedla profesorka Alena Plháková: „…způsob myšlení je poměrně výrazně determinován strukturou i slovní zásobou […] jazyka. (s. 313)“ A všetko doteraz napísané dáva do jednotiaceho rámca profesor Milan Nakonečný: „Nutnost orientovat se ve svém životním prostředí je zakotvena ve vývoji poznávaní se individua. Jeho první stupeň z hlediska fylogenetického i ontogenetického tvorí vnímaní, druhý myšlení: vnímaní je zprostředkovano činností smyslů, myšlení operacemi s kognitivními prvky vyššího řádu. …myšlení je produktem konstrukce zkušenosti za pomoci druhově specifických forem poznávaní. Z vnímaní se […] vyvinula vývojově vyšší forma poznávání — myšlení… Myšlení je vývojově vyšší způsob poznávání, který umožňuje překračovat vnímanou skutečnost a pořádat ji do hierarchicky organizovaných významových struktur. (s. 296-297)“ V tomto kontexte sa vyjadroval taktiež klasik svetovej psychológie Jean Piaget, ktorý: „…zistil, že okrem našich nervových a zmyslových orgánov, sme my ľudia zdedili aj špecifický spôsob fungovania, prostredníctvom ktorého komunikujeme s ‚prostredím‘ (svetom ‚vecí‘). Ako naše zdedené jadro intelektuálnej organizácie… (Hundert, s. 95-97)“ Na čo neskôr nadväzovali aj teórie o tom, ako si ľudia vytvárajú „mentálne modely“, pričom tie sú: „…zachytením informácií obsiahnutých v predpokladoch uvažovania. Mentálne modely sú štrukturálnymi analógiami sveta, so štruktúrou, ktorá zodpovedá štruktúre stavu vecí, ktorý diskurz opisuje. …ľudia konštruujú jeden alebo viac mentálnych modelov alebo zachytení informácii obsiahnutých v probléme, o ktorom uvažujú. Tieto mentálne modely sú neskôr použité pri rozhodnutiach o platnosti [vyvodeného] záveru. (Eysenck, s. 249)“ Ako podotkol profesor Vladimír Smékal, schopnosť abstraktne myslieť je jednou z funkcii inteligencie: „Inteligentní člověk dokáže použivat pojmy a symboly…, (s. 303)“ a jedincom dosiahnutý stav tejto schopnosti, má veľké dôsledky na reguláciu činnosti a konečné adaptívne alebo maladaptívne prispôsobenie sa výzvam života. Pre človeka so zníženou schopnosťou abstraktného — pojmovo-symbolického — myslenia, neschopného vykonávať myšlienkové operácie s kognitivnými prvkami vyššieho radu, pre takéhoto bude nemožné pochopiť súvislosti diania navôkol seba. Takýto jedinec je jednoducho človekom obmedzeným. Spomenutý Ludwig Wittgenstein povedal jednoznačne: „Hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta. (s. 115)“

  Edward Hicks napísal: « …história filozoficko-náboženského termínu Logos. Tá sa uberala dvoma smermi — filozofický a teologický, ako „Príčina“ a ako „Slovo“, ako vyjadrenie gréckeho a hebrejského myslenia… Grécka myseľ vnímala svet ako „κόσμος“ [kozmos, pozn.], teda ako niečo, čo vytvoril, a čo riadi rozumový princíp, čiže „λόγος“ [Logos, pozn.]. Tento pojem sa prenášal od Herakleita k stoikom a od stoikov k Filónovi Alexandrijskému; postupne sa menil, upravoval a rozširoval, no vždy bol prítomný. U Herakleita, „plačúceho filozofa“, ktorý vnímal všetko ako neustály pohyb a oheň, počiatok… a zároveň zánik [„…se domníval, že vše se stále přetváří a mění. Měl za to, že svět je věčně se měníci proud. (Smithová, Raeper / s. 9)“, pozn.], bol λόγος [Logos, pozn.] skutočne neoddeliteľnou súčasťou sveta. V človeku je to duša. Je to spojitosť alebo podstata vecí, objektívna. V žiadnom prípade to nie je reč ani slovo. V neustálom konflikte protikladov, v procese smerujúcom k usporiadanému vzťahu, je Λόγος [Logos, pozn.] princípom, ktorý je tohto všetkého svedkom a mohli by sme ho, povedzme, označiť moderným výrazom „prirodzený zákon“? (s. 18) » V knihe Adama Jamesa, niekdajšieho učiteľa na Emmanuel College v Cambridge, nachádzame: „V dejinách starovekej filozofie nie je viac otázok, ktoré by boli predmetom rozsiahlejších a vášnivejších diskusii, než je problematika významu slova λόγος [Logos, pozn.] u Herakleita. Starovekí ľudia ho chápali ako príčinu – kozmický rozum – všeobecne rozšírený, prítomný v prírode aj v človeku, samozrejme, nie jedna nehmotná entita, ale totožný s večne živým, večne mysliacim ohňom „πῦρ φρόνιμον ἀεὶ ζῶον“ [„Oheň múdrosti, večný život,“ pozn.], ktorý tvorí nemennú podstatu vecí práve preto, že sú v neustálej zmene: a tento „κοινὸς Λόγος“ [„Koinós Lógos,“ pozn.] alebo univerzálny rozum bol považovaný za synonymum pre Boha. Inými slovami, ak máme veriť antickým autorom, herakleitovská koncepcia Logosu sa v podstate nelíši od stoickej s výnimkou toho, že na materiálnej strane je Logos u Herakleita ohňom, zatiaľ čo podľa najprísnejšej definície Stoikov ide o éter. (s. 77)“ Keď už toľko spomíname Stoikov, tí vravievali: „…všeprenikajúci Logos, ktorý sa vo vesmíre sformoval ako racionálny poriadok a v človeku ako rozum. Okolo tohto Božského princípu sa zhromaždili a s ním boli stotožnené také rozličné idey ako prozreteľnosť, osud, spravodlivosť, pravda, príčina, prirodzenosť, nevyhnutnosť. (Gregg, s. xxxiii)“ V kresťanstve sa potom tento termín posúva do podoby: « Podľa pôvodnej tradície bol Ježiš Mesiášom, ktorý prišiel, aby založil sľúbené Božie kráľovstvo. Vo štvrtom evanjeliu je mesiášska predstava nahradená predstavou Logosu. Hlásanie kráľovstva sa mení na posolstvo o „večnom živote“. (Scott, s. 6) » Doplňujúci pohľad: « …pojem Logos, ktorý Platón používal pre „Rozum“, bol teraz zmenený na označenie „Božieho Slova“. […] Ak svätý Pavol použil tento výraz, tak ho použil najskôr s cieľom, aby odradil svojich konvertitov od uvažovania o platónskom Logose a nasmerovať ich k [mysleniu v kontexte] „vteleného Slova“, ktoré bolo schopné zachrániť ich duše. (Potter, s. 201-202) » Mohli by sme (azda sa nijaký teológ neurazí takémuto zjednodušeniu) povedať, že sa tu samotný Ježiš stáva obsiahnutím Logosu. A o tejto problematike sa, približne nejaké dve tisícročia, vedú siahodlhé debaty. Nech už to bolo, ako to bolo…

  …v tomto bode je pravdepodobne všetkým zrejmé: pojem LOGOS v pozícii „…Božskej príčiny alebo múdrosti… (Fisher, s.o xii)“, prípadne „univerzálneho princípu“, je v symbolickej rovine vyjadrením viery vo vyššiu úroveň usporiadanosti, vyššiu organizáciu sveta navôkol nás, ale aj spôsobu ľudského bytia ako takého, s čím nevyhnutne súvisí akýsi „prirodzený zámer“, ktorého odrazom je napokon „prirodzený poriadok“ a súbor určitých nemenných zákonitosti. Je to viera, že naše súcno je možné popísať „základnými pravdami“, ktoré tvoria piliere harmónie v ňom a sú dokonalými, predstavujú najvyššiu mieru dosiahnuteľnej krásy. Americký autor Charles W. Upham priniesol [vo svojom diele „Letters on the Logos“, pozn.] schému, ktorá je vraj dielom Basileidesa [Basilides z Antiochie, pozn.], viď ilustračný obrázok k tomuto článku. Túto skutočnosť vraj dosvedčili sv. Irenej z Lyonu [Irenaeus, pozn.] a sv. Epifanius zo Salamis. Basileidesova schéma vyobrazuje na vrchole pyramídy: 1. Nezrodený, ktorý je jediným otcom všetkých. Nasledujú: 2. ΝΟΥΣ (Nous) — Rozum, 3. ΛΟΓΟΣ (Logos) — Univerzálny princíp, 4. ΦΡΟΝΗΣΙΣ (Phronesis) — Praktické použitie inteligencie, tj. pochopenie, 5a. ΔΥΝΑΜΙΣ (Dynamis) — Schopnosť konať, tj. sila, 5b. ΣΟΦΙΑ (Sophia) — Múdrosť… atď. Basilides z Antiochie žil v druhom storočí. Pre mňa je táto jeho schéma podstatná, v jungovskom zmysle, predovšetkým z pohľadu popisu jestvujúcej psychologickej skutočnosti, keď prehovára: existuje univerzálny princíp, ktorý je postavený na nejakom racionálnom základe, a tento univerzálny princíp je postihnuteľný, ho človek odhaľuje svojim myslením, k čomu mu napomáha ľudská reč.

  Životnou úlohou človeka je potom: 1. pochopiť „univerzálny princíp“ — pravidlá a zásady z neho vyplývajúce; 2. pochopiť, aké miesto v ňom zastávajú ľudské bytosť, aká je prirodzenosť a podstata človeka; 3. nájsť spôsob, ako svoje bytie posunúť do súladu s týmito zisteniami, aby som sa sám stal — svojim individuálnym prínosom — nositeľom „Svetla“ a vyjadrením „Pravdy“, tj. najvyššej dosiahnuteľnej dokonalosti a krásy; vnášal ich do sveta, konkretizáciou v dvojakom zmysle: vlastnej jedinečnosti, no zároveň aj „okamihu z večnosti“. « „…tieto konečné reality sú nekonečne multiplikované. (Pascal / 1910, s. 49)“ » Opätovne, v psychologicko-symbolickej rovine je svetovo najznámejším príkladom takéhoto niečoho „Christos“, príbeh o antropomorfnom Bohu: „Pod pojmom ideál budeme mať na mysli dokonalosť svojského druhu: úplnú a kompletnú realizáciu všetkej možnej alebo predstaviteľnej dokonalosti, nie len výplod fantázie, ako tento pojem mnohí používajú. Kristus je ideálny človek. Ale dosiahnutie dokonalosti je dosiahnutím božskosti; a preto je ideálny človek ľudským Bohom. (Buck, s. 9)“ Ideál cnostného človeka, ktorý sa životom (hodnotami, aké zhmotňuje vo svete navôkol seba, prekonávaním slabostí) snaží posunúť vlastný rozvoj na úroveň – „svätosti“, pričom prijíma nevyhnutného utrpenie: « „Domine! Quo Vadis? [Pane! Kam ideš?]“ na čo Spasiteľ, hladiac na neho so smútkom v očiach, odpovedal: „Idem do Ríma, aby som tam bol ukrižovaný… po druhýkrát,“ a zmizol (Jameson, s. 211-212); » spojené s procesom, počas ktorého sa stáva svojim najdokonalejším vyjadrením v rámci takto ustanovených hraníc. Túto stránku ľudskej prirodzenosti zachytil už niekedy v 17. storočí aj francúzsky filozof Blaise Pascal, keď napísal: „Plavíme sa v obrovskej šírine, neustále unášaní v neistote, hnaní z jedného jej konca na druhý. Keď si zmyslíme, že sa pripútame k akémukoľvek bodu a upevníme sa na ňom, v tom okamihu sa zatrasie a opustí nás; a ak sa ho pokúsime nasledovať, i tak nám unikne z dosahu, prekĺzne pomedzi prsty a stratí sa v nenávratne. Nič nám neostáva. Toto je náš pozemský stav, a predsa je to úplne v rozpore s našimi sklonmi; horíme túžbou nájsť pevnú pôdu a konečne — spoľahlivý základ, na ktorom by sme mohli postaviť vežu siahajúcu k nekonečnu… (1904, s. 26-27)“

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] ADAM, James. The Vitality of Platonism, and Other Essays (Edited by his Wife Adela Marion Adam). Londýn (Anglicko) : Cambridge University Press, 1911. 242 strán.
  • [2] BUCK, Jirah Dewey. Christos – The Perfect Man is the Anthropomorphic God. New York (USA) : Hermetic Publishing Company, 1889. 30 strán.
  • [3] EPSTEIN, Seymour. Cognitive-Experiential Theory (An Integrative Theory of Personality). New York (USA) : Oxford University Press, 2014. 333 strán.
  • [4] EYSENCK, Michael (ed.) Psychology (An Integrated Approach). 1. vydanie. New York (USA) : Addison Wesley Longman Inc., 1998. 829 strán.
  • [5] FISHER, George Park. History of Christian Doctrine. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, 1911. 583 strán.
  • [6] GLEITMAN, Henry. Basic Psychology. 2. vydanie. New York + Londýn : W. W. Norton & Company, 1987. 660 strán.
  • [7] HICKS, Edward. Traces of Greek Philosophy and Roman Law in the New Testament. Londýn (Anglicko) : Society for Promoting Christian Knowledge, 1896. 192 strán.
  • [8] HUNDERT, Edward M. Philosophy, Psychiatry and Neuroscience – Three Approaches to the Mind (A Synthetic Analysis of the Varieties of Human Experience). 1. vydanie. New York (USA) : Oxford University Press, 1990. 346 strán.
  • [9] JAMESON, Anna. Sacred and Legendary Art (Vol. I.: Containing Legends of The Angels and Archangels, The Evangelists, The Apostles, The Doctors of the Church, and St. Mary Magdalene as Represented in Fine Arts). 3. vydanie / Boston (USA) : Houghton, Mifflin and Company, 1881. 417 strán.
  • [10] KONEČNÝ, Robert; BOUCHAL, Milan. Psychológie v lékařství. 3. vydanie (rozšírené a prepracované). Praha (Česko-Slovensko) : Avicenum – zdravotnické nakladatelství, 1979. 368 strán.
  • [11] LOCKE, John. An Essay Concerning Human Understanding (Abridged and Edited). Londýn (Anglicko) : Oxford University Press, 1924. 380 strán.
  • [12] NÁKONEČNÝ, Milan. Psychologie – přehled základních oborů. 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Stanislav Juhaňák – Triton, 2011. 863 strán.
  • [13] PASCAL, Blaise. Thoughts. Letters. Minor Works. New York (USA) : P. F. Collier & Son, 1910. 453 strán.
  • [14] PASCAL, Blaise. The Thoughts Of Blaise Pascal. Londýn (Anglicko) : J. M. Dent and Co., 1904. 402 strán.
  • [15] PLATÓN (aka Plato). The Cratylus, Phædo, Parmenides and Timæus. Londýn (Anglicko) : Benjamin and John White, 1793. 555 strán.
  • [16] PLHÁKOVÁ, Alena. Učebnice obecné psychologie. 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Nakladatelství Academia, 2008. 472 strán.
  • [17] POTTER, John Phillips. Characteristics of the Greek Philosophers – Socrates and Plato. Londýn (Anglicko) : John W. Parker, 1845. 264 strán.
  • [18] SCOTT, Ernest Findlay. The Fourth Gospel (Its Purpose and Theology). Edinburgh (Škótsko) : T & T Clark, 1923. 379 strán.
  • [19] SMITHOVÁ, Linda; RAEPER, William. Úvod do světa idejí (Náboženství a filozofie v minulosti a součastnosti). 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Nakladatelství Vyšehrad, 1994. 208 strán.
  • [20] SMÉKAL, Vladimír. Pozvaní do psychologie osobnosti (Člověk v zrcadle vědomí a jednání)). 2. opravené vydanie. Brno (Česká republika) : Nakladatelství Barrister & Principal, 2007. 524 strán.
  • [21] TEPLOV, Boris Mikhailovich. Psychologia. Bratislava (Česko-Slovensko) : Štátne nakladateľstvo v Bratislave a knižnica Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave, 1951. 226 strán.
  • [22] The Wisdom of Solomon in the Revised Version with Introduction and Notes by John Allen Fitzgerald Gregg. Cambridge (Anglicko) : Cambridge University Press, 1909. 208 strán.
  • [23] THOMPSON, Hugh Miller. The World and the Logos. New York & London : G. P. Putnam’s Sons, 1886. 91 strán.
  • [24] UPHAM, Charles Wentworth. Letters on the Logos. Boston (USA) : Bowles and Dearborn, 1828. 215 strán.
  • [25] WITTGENSTEIN, Ludwig. Tractatus Logico-Philosophicus. Londýn (Anglicko) : Routledge & Kegan Paul + New York (USA) : The Humanities Press; 1961. 178 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/logos-pravda-krasa-snaha-najst-pevnu-podu-spolahlivy-zaklad-na-ktorom-by-sme-mohli-postavit-vezu-siahajucu-k-nekonecnu/

• ▐ Zverejnené: 12/04/2026

  Základný popis

  Článok s poradovým číslom – 500. Liber Sapientiæ. Kľúč, ktorý odomyká komnaty zabudnutej múdrosti. Príbeh vzostupu a nekonečnej túžby po poznaní. Kombinácia gotickej estetiky s prvkami filozofie a mystiky. Postava vznášajúca sa k oblakom – putujúca k mesiacu – nie je len akýmsi cestovateľom, je to metafora pre ľudskú dušu, ktorá sa pokúša povzniesť svoj pohľad nad horizont každodennosti. Je to tichá rebélia voči gravitácii tradičnej prostoduchosti.

  « „500“: Liber Sapientiæ –Secreta Naturæ »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Hudba – Video – Citát – Inšpirácia – Filozofia – Etika – Psychológia – Kresťanstvo – Mytológia – Alchýmia – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Pokora – Služba – Výchova – Vzdelanie

  « „Vedrai cose
  [Uvidíte veci,]
  che gli altri non vedono
  [ktoré nik iný nevidí]
  e saprai qualcosa
  [a budete vedieť niečo,]
  che nessun altro sa.
  [čo iní… ani len netušia.“] »
  – (Il Segreto del Sahara, 1988)

  AUDIO-VIDEO: Il Segreto del Sahara, 1988 (Youtube)

  PREKLAD: © Bystroumný

  AUTOR ILUSTRÁCIE: © Bystroumný

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/500-liber-sapientiae-secreta-naturae/

• ▐ Zverejnené: 19/03/2026

  └ Aktualizované: 19/03/2026 (17:02)

  Základný popis

  V tomto krátkom zamyslení sa prepája antická múdrosť s psychológiou partnerských vzťahov. Dozviete sa odpoveď na otázku: „Za akých podmienok harmónia protikladov formuje pravú lásku?“ Namiesto vyhľadávania dokonalého dopĺňania sa, ktoré môže byť – a často aj je – len maskou pre vzájomné závislosti a kompenzácie psychických nedostatkov, spoznajte cestu k skutočnej harmónii vo vzťahu muža a ženy.

  « „Vôľa k pravde a kráse“: Hérakleitos z Efezu o harmónii protikladov a dosahovaní jednoty z odlišného / Voľná abstrakcia princípu a jeho psychologická aplikácia (G. T. W. Patrick, 1889) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – Antika – Filozofia – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Psychoterapia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodičovstvo – Výchova – Hodnotový relativizmus – Promiskuita – Kurvenie – Potrat – Neoliberalizmus – Progresivizmus – Úpadok – Peklo – Smrť

  « Herakleitská harmónia protikladov, ako napríklad luku a lýry, je čisto fyzická harmónia. Je to jednoducho výsledok sporu protichodných síl, ktorým sa činnosť v rámci organizmu v bode, kde by jeho ďalšie pokračovanie ohrozilo celok, vyvažuje a vracia späť do hraníc určitej amplitúdy. Identita protikladov znamená iba to, že veľmi odlišné vlastnosti sa môžu zjednotiť v tej istej fyzickej veci, buď prostredníctvom simultánneho porovnania s rôznymi vecami, alebo postupného porovnania s premenlivou vecou. (Patrick, s. 16-17) »

  Tento výrok uvádzam z jedného prostého dôvodu – pred pár dňami som zverejnil istý článok a v ňom som sa postavil na stranu „doktora X“, kritizoval pokútne snahy niektorých zblúdilcov. Tí vám vyhľadávajú takého partnera, ktorý dokonalo vyhovuje ich osobným požiadavkám, z hľadiska toho, že sa navzájom „dopĺňajú“. Z mnou zaznamenaných – MNOHÝCH a prakticky celoživotných – pozorovaní, sa prevažne jedná o takú formu spolužitia, kde muž koná, čo sa od neho, zo strany jeho milej, očakáva a je mu – za ochotu zastávať túto pozíciu „sprostredkovateľa požadovaného“ – ňou poskytovaná nejaká tá „odmena“, ktorú pre zmenu očakáva on, prevažne vo forme poskytovaných „sexuálnych služieb“. Napísal som k tomu: „…čo je v podstate základný prístup k vzťahu zo strany dvoch osobnostne narušených osôb hľadajúcich niekoho, kto by im kompenzoval ich psychické problémy (alebo uspokojoval nejaké potreby), tj. bol prínosným; forma výmenného obchodu, kde sú si obaja navzájom užívanými – „nástrojmi“, resp. „medikamentami“,“ a dnes by som – práve na podklade vyššie spomenutého citátu – k tomu ešte niečo doplnil. Niekto by totiž mohol takúto formu kurvenia, čím je každý ľúbostný vzťah, aplikujúc slová Augusta Strindberga, ktorého vznik nespočíva na hodnotách ideálu pravej lásky, túto formu „legalizovanej prostitúcie“ zľahčovať a povedať: „Dopĺňajú sa? Dopĺňajú. Nejaký ten súlad vzniká? Vzniká. Tak? Harmónia! Kde je problém?“ Ja som sa teda rozhodol použiť náčrt základnej myšlienkovej „kostry“ od zmieneného pána filozofa, odraziť sa od tohto a presunúť sa do spomenutého kontextu, pripojiť k tomu niekoľko ďalších myšlienok.

  Pri vzniku partnerského vzťahu sa ustanovuje nejaká „harmónia“ a tá má – v závislosti od osobnostnej úrovne oboch zúčastnených – nejakú kvalitatívnu úroveň. Vzájomné zosúladenie muža a ženy vo vzťahu, táto harmónia by mala niečomu slúžiť. Tým niečim by mal byť osobnostný rast oboch partnerov, počas ktorého dochádza, k čo najväčšiemu rozvoju a využitiu daností a schopností jednotlivých partnerov. Zároveň by malo vzniknúť niečo, čo ich oboch presahuje, ktoré by bolo vyjadrením vzájomného uvedomenia si, že ich jedinečné stretnutie a „splynutie“ (pri zachovaní svojich vlastných individualít) je zázrakom – a po tej telesnej stránke prinášajúce vyslovene „hmotný zázrak“, a teda niečím tak výnimočným, že by sa malo stať prejavom toho najvyššieho princípu, ktorý sa zvykne nazývať – „božským“, a ten by mal presvecovať každý aspekt vzťahu a usmerňovať oboch partnerov k tomuto ideálu. Rakúsky psychiater Viktor E. Frankl venoval prakticky celú svoju kariéru popisu tézy o „vôli k zmyslu“: „V spôsobe, akým človek na seba preberá svoj nezvratný osud, a taktiež všetky utrpenia s ním spojené, sa aj v tých najťažších situáciach otvára nekonečný rad možností, ako zmysluplne utvárať vlastný život, (Frankl, s. 79)“ čo je vo svojej podstate adaptačný mechanizmus ľudskej psyché využívaný na zmiernenie existenčnej úzkosti človeka. Ja osobne považujem za omnoho významnejší akt, zo strany každého jedinca, rozvinutie tohto mechanizmu do podoby – „vôľa k pravde a kráse“. Darmo bude francúzsky filozof Luc Ferry – ateista, vo svojej vynikajúcej a mnou obľúbenej knihe „Rozumět životu“ – naznačovať istý hodnotový relativizmus, v zmysle rovnocennosti rôznych pohľadoch na svet: „Pokiaľ sa totiž ukáže vedecká teória ako falošná, pokiaľ je vyvrátená inou, zjavne správnejšou, upadá do zabudnutia a nikoho – okrem niekoľkých učencov – nezaujíma. […] Z tohto hľadiska by sme mohli dejiny filozofie zrovnať skôr s dejinami umenia než s dejinami vied: podobne ako diela Braqua či Kadinského nie sú ‚krajšími‘ než obrazy Vermeera či Maneta, ani úvahy Kanta či Nietzscheho o zmyslu či nezmyselnosti života nie sú lepšie – ani horšie – než rozjímania Epiktéta, Epikura či Buddhy. (Ferry, s. 8-9)“ Ja si naopak myslím: „…existuje niečo také ako morálka, že existuje niečo také ako pravda, a existuje niečo také, ako je krása, (Vlaardingerbroek, 2022)“ a som osobne presvedčený, že jednotlivé svetonázorové systémy sa k určeniu a vyjadreniu „pravdy a krásy“ približujú viac, iné menej a niektoré systémy kategórie „pravda a krása“ vôbec nezaujímajú, z pozície ich postavenia v zmysle nasledovania hodných ideálov, a sú vyslovene ich deštruktívnym pustošiteľmi. Dnes už všetci vieme, že vedľajším efektom oslobodenia človeka od tradičných hodnotových systémov, malo za následok príklon časti spoločnosti k škaredosti, niekedy priam ohavnosti. Odrazu totiž bolo na jedincovi, aby prišiel so svojim pochopením metafyzického usporiadania sveta a určil v ňom svoje miesto. Ibaže preto je potrebné niečo vykonať, čo nie je nijaká samozrejmosť, už len také maličkosti – vynaložiť úsilie, dokázať sa ovládať… Mnohí majú tak závažné defekty osobnostných štruktúr, že nie sú schopní, ale podstatne častejšie ochotní, pravdu hľadať a v nadväznosti na to dosiahnuť ten bod, v ktorom je pre nich možné myšlienkovo uchopiť nejaký ten vznešený „ideál krásy“.

  Vo vzťahoch, kde sa partneri navzájom „objektivizujú“, a jeden druhým užívajú, k ničomu vznešenému nedochádza. Takéto osoby si v pozícii svojho partnera hľadajú „doplnok“, komplementárny artefakt slúžiaci ich psychickým „nezrovnalostiam“, a tento „artefakt“ vsúvajú do patologického „konštruktu svojho života“, on tam má presne vymedzené miesto, reflektujúceho daný status ich psychického „rozpoloženia“, kde je ich cieľom dosiahnuť taký stav okolitého prostredia, aby nedochádzalo k „aktualizácii“ toho, čo mal tento ich „konštrukt“ – raz a nadobro – vyriešiť. Nemôžeme teda hovoriť o nejakom tom cielenom a chcenom – tvorivom – herakleitskom súboji „protipólov“: o nejakej vyváženej harmónii „ženského“ a „mužského“ princípu, o „jingu“ a „jangu“, alebo nebodaj o dialektickom súzvuku „tézy“ s „antitézou“, kde by mal byť výsledkom povznášajúci synergický efekt, ale tu hovoríme o radikálnom „zakonzervovaní“, postupnej stagnácii vedúcej k úpadku, alebo – nakoľko je takéto konanie prejavom snáh o kompletne ovládnutie „rastových psychických síl“ človeka, ich obmedzenie, na tomto základe, neskôr zvykne dochádzať k vzniku rôznych psychických problémov, somatizácii a pod. Známy švajčiarsky psychológ Carl G. Jung, v jednom zo svojich rozhovorov, spomenul prípad, ako k nemu na konzultáciu prišiel „ideálny par“ a svoje zistenia prezentoval takýmto spôsobom: „…nakoniec som prišiel na to, že skutočným problémom bolo, že sa k sebe hodia príliš. […] Bude rozhovor v niečom zaujímavý, pokiaľ už dopredu viete, že váš náprotivok bude súhlasiť so všetkým, čo hovoríte? Aký zmysel má debatovať o presvedčení, ktoré už samozrejme zdieľate a prijímate? Motív k diskusii mizne – chýba potenciál. (s. 120)“ A ako najčastejšie dôjde k tomu, aby sa muž a žena k sebe „dokonalo hodili“? Že sa proste MUSIA k sebe hodiť, aby sa zachovala pretrvávajúca nemennosť psychodefektného základu, na ktorom je postavená celá interakčná dynamika ich vzájomného spolužitia.

  Osobne sa mi páči pohľad, na ktorý som narazil u kanadského psychológa nesúceho meno Jordan B. Peterson. Podla neho by mal byť partnerský vzťah – VÝZVOU: „Chcete niekoho, koho poznáte natoľko, že s ním dokážete vyjsť, ale sem a tam vás dokáže pohrýzť… […] Takže, vy hľadáte niekoho, s kým sa musíte vysporiadať, niekoho, kto vás zatlačí za vaše hranice toho, kým ste, a kto vás bude súdiť, tvrdo… pomáhať vám takto odhaľovať vaše limity, až budete nazlostený a rozčúlený… Ale nechcete niekoho, kto si myslí, že ste vo svojej súčasnej podobe dokonalým, čiastočne preto, pretože nie je dôvod, aby ste boli s niekým, kto je takto pomätený. (Peterson – Maps of Meaning 12, 2017)“ A o akú formu výzvy by sa malo jednať? Tá výzva je prostá: „ČO ŤA VOLÁ BYŤ TÝM NAJLEPŠÍM, akým byť môžeš… to je presne tým, čo ťa posúva vpred… vyjadriť sa tým najúplnejším spôsobom vo svete. To je to, čo potrebuješ. Ak od toho utečieš… tá loď sa začne nakláňať veľmi rýchlo. (Peterson – Maps of Meaning 07, 2017)“

  Toto by na nejaký ten rýchly komentár, zbežné zorientovanie sa, asi aj stačilo. Nateraz.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] FERRY, Luc. Rozumět životu – Uvedení do filozofie (nejen) pro mladou generaci. Praha (Česká republika) : Rybka Publishers, 2008. 272 strán.
  • [2] FRANKL, Viktor E. A přesto říci životu ano (Psycholog prožíva koncentrační tábor). 3. vydanie. Kostelní Vydří (Česká republika) : Karmelitánské nakladateľství, 2006. 175 strán.
  • [3] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [4] PATRICK, George Thomas White. The Fragments of the Work of Heraclitus of Ephesus on Nature. Baltimore (USA) : N. Murray, 1889. 131 strán.
  • [5] PETERSON, Jordan B. 2017 Maps of Meaning 09: Patterns of Symbolic Representation. Jordan B Peterson (Youtube), 2017. Dostupné [19-03-2026 / 16:47]: youtu.be/yXZSeiAl4PI
  • [6] PETERSON, Jordan B. 2017 Maps of Meaning 12: Final: The Divinity of the Individual. Jordan B Peterson (Youtube), 2017. Dostupné [19-03-2026 / 16:47]: youtu.be/6V1eMvGGcXQ
  • [7] STRINDBERG, August. Príbehy zo života manželského. 2. vydanie. Bratislava (Česko-Slovensko) : Tatran, 1980. 336 strán.
  • [8] VLAARDINGERBROEK, Eva. Reject Globalism: Embrace God. Brusel (Belgicko) : Brussels National Conservatism, 2022. Dostupné [04-03-2026 / 17:27]: youtu.be/a7HUpc-jIiY

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/vola-k-pravde-a-krase-herakleitos-z-efezu-o-harmonii-protikladov-a-dosahovani-jednoty-z-odlisneho-volna-abstrakcia-principu-a-jeho-psychologicka-aplikacia-g-t-w-patrick-1889/

• ▐ Zverejnené: 16/02/2026

  Základný popis

  V jeho očiach sa odráža predtucha ďalšieho majstrovského diela. Neustála túžba po dokonalosti, ktorá však ostáva navždy (ako pre každého z nás) nedosiahnuteľná. Ale tento človek k nej mal – predsa len – omnoho bližšie. Honoré de Balzac. Človek rozpoltený medzi túžbou po sláve, a zároveň snahou o pochopenie všetkého ľudského.

  « Honoré de Balzac (Portrétny medailón) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Klasická literatúra – Psychológia – Filozofia – Etika – Ľudský život

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] BALZAC, Honoré de. Honoré de Balzac – Volume One: Honoré de Balzac, Cousin Pons, At the Sign of the Cat and Racket. New York (USA) : The Review of Reviews Co., 1900. cca. 420 strán.
  • [2] BALZAC, Honoré de. The Unknown Masterpiece (Le Chef d’oeuvre Inconnu) and Other Stories / The Temple Edition of the Comédie Humaine Edited by George Saintsbury. New York (USA) : The Macmillan Company, 1901. 362 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/honore-de-balzac-portretny-medailon/

• ▐ Zverejnené: 11/02/2026

  Základný popis

  Postavy sa nám ukazujú ako strážcovia tajných brán, každá s vlastným kľúčom. Medicína drží bylinné lieky, Teológia – knihu posvätných písmen so zvrásnenými stránkami času, Filozofia – prináša zvitok poznania. Vzácne svedectvo o hľadaní večných právd prostredníctvom vedeckého poznania, duchovného preskúmania a racionálnej reflexie. Obrázok zachytáva éru racionalizmu prepletenú so snahou nájsť zmysel v živote cez rôzne disciplíny – medicínu ako prostriedku boja proti chorobe; teológiu ako hľadanie božskej múdrosti a filozofiu, ktorá sa snaží porozumieť podstate existencie.

  « Medicína – Teológia – Filozofia / Zdravie + Duchovnosť → Hľadanie večných právd = Múdrosť (Ernst Roeber, 1882) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Ľudský život – Mravný ideál – Krása – Sebarozvoj – História medicíny – Zdravotníctvo – Kresťanstvo – Filozofia – Carpe diem – Smrť

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: ILG, Albert; GERLACH, Martin. Allegorien und Embleme. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag von Gerlach & Schenk, 1882.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/medicina-teologia-filozofia-zdravie-duchovnost-hladanie-vecnych-pravd-mudrost-ernst-roeber-1882/

• ▐ Zverejnené: 11/02/2026

  Základný popis

  Diagram hierarchie ľudského poznania, ako ho videli slobodomurári. Odraz ľudskej túžby po nachádzaní poriadku vo vesmírnom chaose. Je to pokus o syntézu, hľadanie univerzálnej pravdy ukrytej v rôznych náboženstvách a filozofických systémoch. Diagram pripomína labyrint – komplexnú sieť vzájomných závislostí, kde každá vetva reprezentuje osobitný prístup na ceste k poznaniu sveta navôkol nás, pravidiel jeho fungovania.

  « Pohľad slobodomurárstva na hierarchiu ľudského poznania (Mystic Masonry / Freemasonry, 1911) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Slobodomurárstvo – Okultizmus – Alchýmia – Hermetika – Astrológia – Mytológia – Legenda – Filozofia – Kresťanstvo – Ortodoxia – Judaizmus – Kabala – Islam – Budhizmus

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: BUCK, Jirah Deway. Mystic Masonry (or The Symbols of Freemasonry and the Greater Mysteries of Antiquity). 5. vydanie. Chicago (USA) : Indo-American Book Company, 1911. 300 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/pohlad-slobodomurarstva-na-hierarchiu-ludskeho-poznania-mystic-masonry-freemasonry-1911/

• ▐ Zverejnené: 27/01/2026

  Základný popis

  Fragment historického dokumentu z roku 1931, zachytávajúci úryvok zo spisu „De Rerum Natura“ od Lucretia v interpretácii Willa Duranta. Obrázok zobrazuje text o láske a plodnosti s filozofickými implikáciami týkajúcimi sa života, smrti a cyklickosti prírody.

  « Nenahraditeľnosť lásky muža a ženy (manželstva) pre rod aj národ, ich zachovanie: Ako písal Lucretius ďakovné ódy na bohyňu plodnosti – pramatku Venušu (Will Durant, 1931) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Filozofia – Sexuálna výchova – Antika – Krása – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Rodoľubstvo – Pokora – Služba – Pohanstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka

  „…pretože toto je Lucretius, najväčší básnik, ako aj najväčší filozof Ríma; a to, čo číta, je (hovorí profesor Shotwell) ‚najúžasnejším predstavením v celej antickej literatúre‘ – ‚De Rerum Natura‘, poetická esej ‚O prirodzenosti vecí‘. Recituje oslavnú ódu na Lásku ako zdroj všetkého života a celého stvorenia. « Ó, Venuša, ty jediná pani prirodzenosti všetkého, bez ktorej sa nič nepozdvihne do božských sfér života, nič nevyrastie do krásy a radosti… Naprieč všetkými horami a moriami, cez ponáhľajúce sa rieky a listnaté hniezda vtákov a cez roviny s vlniacou sa trávou, práve ty zasahuješ všetky srdcia láskou a poháňaš každého – podľa svojho druhu, aby pokračoval vo svojom rode prostredníctvom vášnivej túžby… Lebo hneď ako jar zasvieti do svojho nového dňa, divoké družiny skáču po šťastných pastvinách a plavú po neskrotných bystrinách, každý podrobený tvojmu čaru a túžobne ťa nasledujúc. » Je to podivný muž, tento Lucretius, očividne nervózny a nestabilný; hovorí sa, že ho otrávil elixír lásky a zanechal ho náchylným voči záchvatom melanchólie a šialenstva. Je stelesneným prehnanej citlivosti, dočista pyšný, zranený každým bodnutím okolností; muž narodený pre mier, nútený žiť uprostred Caesarových poplachov; muž s povahou mystika a svätca, ktorý sa zatvrdil do podoby materialistu a skeptika; osamelá duša, ktorú jeho plachosť dohnala do samoty, a predsa túžiaci po spoločnosti a láske. Je temným pesimistom, ktorý všade vidí dva protichodné pohyby – rast a rozklad, rozmnožovanie a deštrukciu, Venušu a Mars, život a smrť. Všetky formy majú svoj začiatok a koniec; zostávajú len atómy, priestor a zákony; narodenie je predzvesťou k nevyhnutnej skaze a aj tento obrovský vesmír sa napokon roztriešti a vráti do svojej beztvárnosti. (Will Durant, s. 34-35)“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: DURANT, Will. Adventures in Genius. New York (USA) : Simon and Schuster, 1931. 428 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/nenahraditelnost-lasky-muza-a-zeny-manzelstva-pri-zachovani-rodu-a-naroda-ako-pisal-lucretius-dakovne-ody-na-bohynu-plodnosti-pramatku-venusu-will-durant-1931/

• ▐ Zverejnené: 30/11/2025

  Základný popis

  V Tolstého koncepcii je dobro spojené so stálym rastom duše a hľadaním vyššieho zmyslu života, ktorý presahuje hranice pozemskej existencie. Stránka z denníka Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorá zachytáva hlboký citát o rozdieloch medzi šťastím ako uspokojením potrieb v pozemskom živote a dobrom ako uspokojením požiadaviek večnej podstaty človeka.

  « Dobro? Hľadanie večných právd, nimi kladených obmedzení (ohraničení človeka) a ich stelesňovanie vo svete navôkol seba (Tolstoj) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Etika – Kresťanstvo – Ortodoxia – Filozofia – Ľudský život – Cnosť – Mravný ideál – Krása

  „Šťastie je uspokojenie potrieb ľudskej bytosti žijúcej od narodenia až po smrť iba na tomto svete; ale dobro je uspokojenie požiadavok večnej podstaty žijúcej v človeku. (Tolstoj, s. 13)“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. The Journal of Leo Tolstoi – Vol. I. (1895-1899). New York (USA) : Alfred A. Knopf, 1917. 428 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/dobro-hladanie-vecnych-pravd-nimi-kladenych-obmedzeni-ohraniceni-cloveka-a-ich-stelesnovanie-vo-svete-navokol-seba-tolstoj/

• ▐ Zverejnené: 28/06/2025

  Základný popis

  Citát z knihy „Viera v modernom svete“ od Ignáca Leppa ponúka hlbokú reflexiu nad kresťanskou vierou a jej praktickými prejavmi v podobe boja proti zlu. Lepp argumentuje, že kresťan nemá právo ustupovať pred útokmi zla. Skôr naopak, jeho postavenie ho zaväzuje k aktívnej účasti v „evolučnom stvorení“ a boji proti zlu vo všetkých jeho podobách.

  « Neprestajný boj so zlom vo všetkých jeho formách »

  ZNAČKY: Komentár – Umenie – Citát – Inšpirácia – Ľudský život – Kresťanstvo – Filozofia – Etika – Mravný ideál – Militarizácia – Vojna – Liberálna demokracia – Progresivizmus – Úpadok – Peklo – Smrť

  Ignác Lepp je vo svojom postoji nekompromisný: žiaden ústup pred zlom. No týmto svojim prehlásením nekončí. Čo ďalej požaduje? Ako prirodzený dôsledok prihlásenia sa k myšlienke neustupovaniu voči zlu je – pokiaľ za daných okolností možný – jediný vhodný: aktívny postoj! Zlo preňho nie sú len voľajaké abstraktné „teologické riekanky“ odčítavané v chrámoch, zlo vníma – v prvom rade – v jeho navôkol nás sa manifestujúcej podobe, v jeho konkrétnych prejavoch: „…vojna, chudoba, nemoc, nevedomosť alebo nespravodlivosť,“ toto všetko sú rôzne formy zla, na ktoré je nutné reagovať – aktívne. Kľúčovým je tu potom pojem „evolučného stvorenia“. Lepp ho naisto nepoužíva náhodne. V kontexte teológie a filozofie priamo odkazuje k postupnému zdokonaľovaniu sveta, ako reflexii stavu zdokonaleného ľudstva, tj. prostredníctvom ľudskej aktivity, ktorá má byť vedená vznešenými hodnotami, tými najvyššími ideálmi, čo ale vždy začína pri postoji a konaní konkrétneho jedinca. Ten sám by si mal byť vždy vedomí: „Individualizácia je konkretizácia univerzálnosti… Individuálne a univerzálne nie je možné považovať za oddelené jedno od druhého. História nie je výsledkom Osudu alebo Náhody – v oboch prípadoch by bol jedinec odtrhnutý od svojho diela, – ale výsledkom Nevyhnutnosti, ktorá nie je Osudom, Slobody, ktorá nie je Náhodou… Túto silu nazýva: Božská Prozreteľnosť… A je to táto Prozreteľnosť na podklade ktorej nachádzame tri inštitúty spoločné pre každú ľudskú spoločnosť: Cirkev, Manželstvo, Pohreb. Toto nie je Boussuetova Prozreteľnosť, transcendentálna a zázračná, ale imanentná a [vložená do] samotnej podstaty ľudského života, pôsobiaca prirodzenými prostriedkami. Ľudstvo je jej vlastným dielom. Boh naň pôsobí, no prostredníctvom neho [prostredníctvom ľudstva v podobe konaní individuálnych ľudských bytosti, pozn.] (…) Lampa je dôležitejšia než ten, kto ju zapaľuje. [3, s.7]“ S rovnakým výsledkom, i keď použijúc troška iné slovné obraty, pristupuje k tejto téme napríklad aj Lev Nikolajevič Tolstoj. Božské sa, podľa jeho názoru, v človeku prejavuje už vo forme samotnej túžby človeka po cnostiach a kráse: „Boh manifestuje Seba vo mne túžbou po dobre. [1]“

  Isteže sa nájdu mnohí, ktorí budú namietať: „Zavrhovať Jacques-Bénigneho Bossueta by sme v plnom rozsahu jeho učení, možnože ani nemuseli,“ predsa len sú mnohé príklady zázrakov, kde ich radenie do kategórie „Osud“ alebo „Náhoda“ sa javí úplne presné. Nie je to podstatné. Dôraz v tomto texte je kladený na myšlienku, že ani takéto „zázračné úkazy“ neospravedlňujú človeka a nedokážu ho zbaviť sa hriechu plynúceho z jeho životnej pasivity, nečinného prizerania sa zlu.

  A keď už si spomíname Tolstoja, určite nemôžeme opomenúť jeden z aspektov, ktorý s bojom proti zlu určite súvisí, čím je hľadanie odpovede na otázky: „Ako vlastne s tým zlom bojovať? Akými spôsobmi a prostriedkami?“ V samotnom Svätom písme je možné nájsť slová: „Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko a zub za zub. Ale ja vám hovorím, aby ste sa neprotivili zlému; ale tomu, kto ťa uderí po tvojom pravom líci, nastav i to druhé; a tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať tvoju sukňu, nechaj mu i plášť. A kto ťa bude nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, idi s ním dve. [4]“ Ale taktiež tam viete nájsť: „Nedomnievajte sa, že som prišiel dať pokoj na zem; neprišiel som dať pokoj, ale meč. [5]“ Alebo: „Oblečte si celú zbraň Božiu, aby ste mohli obstáť proti taktike a úskočnosti diablovej. [6]“ A rovnako aj: „Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral, ktorému sa postavte na odpor, pevní vo viere… [7]“ Ako teraz? Bojovať? Nebojovať? Alebo počúvnuť tretiu skupinu rád: odovzdať zodpovednosť do rúk samotného Boha? Čím sa myslí – prenechanie trestania do rúk Prirodzenosti danej samotnou štruktúrou sveta a prirodzeným chodom života, ktoré napokon vytrhávajú a nivočia, zašľapávajú do večného zatratenia všetkých, ktorí sa tomuto danému a večnému poriadku snažia odporovať?

  Dilemy načrtnuté v predošlých riadkoch dnes určite nevyriešime. Ale niečo z nezodpovedaného by sme ešte rozlúsknuť mohli. A čo ten Tolstoj? No on sa v tejto problematike prezentoval doktrínou neodporovania zlu silou: „Považoval to za ukázanie cesty, ktorou možno zachrániť svet pred blížiacou sa záhubou a ľudské duše pred ich poškvrnením spojeným s účasťou na masových a vopred naplánovaných vraždách. [9]“ Dokonca napísal knihu „Kráľovstvo Božie je vo vás“, ktorú tomuto – prakticky celú – venoval. Zaujímavosťou potom je: v tretej kapitole s názvom „Nepochopenia kresťanstva zo strany veriacich“ – prakticky ku všetkým hlavným cirkvám, ktoré sa hlásia k odkazu Ježiša Krista, sa Tolstoj stavia svojským spôsobom: trhá ich na kúsky, stránka za stránkou. Nateraz.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] CROSBY, Ernest Howard. Tolstoy and His Message. New York (USA) : Funk and Wagnall´s Company, 1904. 93 strán.
  • [2] LEPP, Ignác. Viera v modernom svete. 1. vydanie, Galt – Ontario (Kanada) : Slovenskí jezuiti, 1969. 207 strán.
  • [3] Our Exagmination Round His Factification for Incamination of Work in Progress (James Joyce / Finnegans Wake – A Symposium). New York (USA) : A New Directions Books, 1972.
  • [4] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Matúša / 5. kapitola (38-41). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [5] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Matúša / 10. kapitola (34). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [6] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Epištola svätého Pavla Efežanom / 6. kapitola (11). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [7] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Prvý Petrov list / 5. kapitola (8-9). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [8] TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. The Kingdom of God is within You (Christianity not as a Mystic Religion but us a New Theory of Life). New York (USA) : The Cassell Publishing Co., 1894. cca. 370 strán.
  • [9] TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. The Kingdom of God And Peace Essays. Oxford (UK) : Oxford University Press, 1909. 591 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/neprestajny-boj-so-zlom-vo-vsetkych-jeho-formach/

• ▐ Zverejnené: 30/05/2025

  Základný popis

  Inšpiratívny citát z diela „Fragmenty“ od známeho antického filozofa Hérakleitosa o cnosti, pravde a múdrosti. Hérakleitos bol známy svojím dôrazom na „logos“ – univerzálny princíp poriadku a rozumu, ktorý sa prejavuje v prírode. Žiť v harmónii s prírodou znamená pochopiť a akceptovať tento „logos“, čo si vyžaduje múdrosť a sebaovládanie.

  « Hérakleitos o cnosti, múdrosti, pravde a žití v súlade s prírodou »

  ZNAČKY: Citát – Umenie – Filozofia – Inšpirácia – Príroda – Mravný ideál – Krása

  ZDROJ: HÉRAKLEITOS. The Fragments of the Work of Heraclitus of Ephesus on Nature. Baltimore (USA) : N. Murray, 1889. 131 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/herakleitos-o-cnosti-mudrosti-pravde-a-ziti-v-sulade-s-prirodou/

• ▐ Zverejnené: 25/05/2025

  Základný popis

  Analýza symboliky obrázkov z diela „Stratený raj“ (po anglicky „Paradise Lost“) od známeho spisovateľa Johna Miltona, z predhovoru a úvodu k tomuto dielu, ktoré vysvetľujú vnímanie kozmológie sveta z jeho strany.

  « Nebeské, chaos, pekelné (1879) »

  ZNAČKY: Komentár – Umenie – Ilustrácia – Klasická literatúra – Filozofia – Psychológia – Mravný ideál – Krása – Peklo – Úpadok

  Súbor troch obrázkov (z predhovoru a úvodu) knihy „Milton’s Paradise Lost (Books I. and II.)“ Tieto ilustrácie nám prinášajú pohľad Johna Miltona, jeho vnímanie kozmológie sveta, čo sa priamo dotýka fundamentálnych existenciálnych otázok doprevádzajúcich cestu hľadania podstaty nášho bytia.

  Kategóriami: „Nebo“, „Peklo“, „Chaos“, „Svet“ – sa zaoberali tí najmúdrejší myslitelia tejto planéty pred tisícročiami, venujú sa im dodnes: „Veľké filozofické odpovede na otázku, ako žiť, prinášané od nepamäti, zostávajú stále s nami. (Ferry, 2008, s. 8)“ Rozumovanie nad konceptom „usporiadania univerza“ je staré takmer ako ľudstvo samé. Rovnako aj myšlienka nachádzania „myslením uchopiteľného poriadku“ v tomto usporiadaní, vnímania krásy takéhoto súznenia a spytovanie sa po jeho pôvode. „Zlo sa podieľa na povahe nekonečného, dobro na konečnosti…, (Fairbanks, 1898, s. 143)“ hovorievali pytagorejci, a azda tým mali na mysli, že každá „hierarchia a zadefinovaná štruktúra“ je súbežne aj odstraňovaním „stupňov voľnosti“ na ceste k dosiahnutiu dokonalosti; čím je určitá – presne vymedzená – podoba vzájomných vzťahov medzi jednotlivými (a práve tými) elementami systému. Taký Anaxagoras už nejakých 500 rokov pred Kristom premýšľal o tom, čo ale vlastne môže (alebo nemôže): „…zmeniť chaos na kozmos… (Hardie, 1924, s. 16)“ Pri hľadaní prvotného činiteľa „negácie chaosu“ naňho nadviazal aj samotný Platón: „A keďže Boh túžil po tom, aby boli veci navôkol dobré, ako to len bolo možné… prijal všetko… nie v stave odpočinku, ale pohybujúce sa bez harmónie – akéhokoľvek súladu, a previedol to z tohto zmätku do stavu usporiadanosti, premýšľajúc, že takto je všetko omnoho lepšie než tomu bývalo predtým. (Platón, 1888, s. 93)“ Všeobecne by sa dalo povedať: svetoví myslitelia sa v podstate zhodujú na počiatočnom stave univerza majúcom podobu chaosu, na čom sa nezhodnú pravdepodobne nikdy je, akým spôsobom sa tento chaos dokázal premeniť na vyššiu mieru usporiadanosti. Toto celé sú veru závažné dilemy. Ibaže mňa na týchto obrázkoch, ktoré máte pred sebou, predsa len zaujalo niečo iné.

  Na tieto obrázky môžeme nazerať – opätovne – v niekoľkých rovinách. Na jednej strane pre nás môžu naznačovať symbolickú paralelu voči (želanému) dianiu v spoločnosti, realizovanom ako hľadanie nejakého toho najvhodnejšieho usporiadania, čo sa v tej našej spoločnosti – mimochodom – v podstate (posledných mnoho rokov) nijako zvlášť neodohráva a my smerujeme skôr k tej opačnej strane týchto diagramov: k rozkladu. Ďalšou symbolickou paralelou potom môže byť, vnímanie tejto ilustrácie z hľadiska jej psychologického rozmeru. Pozorný čitateľ si tu proste nemôže – na príklade pádu satana – nevšimnúť: vyobrazenie prechodových fáz od optimálneho duševného stavu jedinca, životnej transformácii osobnosti človeka k istému osobnému ideálu (pri stelesňovaní nejakého toho najvyššieho, ktorý dotyčného jedinca presahuje), k – naopak – jeho psychickému rozpadu. Väčšina – už zreteľne zaregistrovaných – psychických neduhov sa totiž nestane: „A teraz,“ v nejakom krátkom časovom úseku. K vývoju psychickej poruchy, osobnostnému zrúteniu sa, rozkladu psychiky jedinca nedochádza lusknutím prstov (ak pominieme náhodné a vysoko traumatizujúce udalosti). Väčšinou sa psychický úpadok človeka – niekde v úzadí – postupne poctivo buduje [neuškodí spomenúť „Diathesis-Stress Model“, pozn.] Na týchto obrázkoch teda môžete – v prenesenom význame – zreteľne uvidieť znázornenie tohto prechodu: „integrácia vs. fragmentácia ľudskej psyché“, alebo ak by ste to chceli podané v žargóne psychiatrickom: „…‚sa valí dolu‘ až na úroveň, kde sa self a objektné reprezentácie stávajú nejasnými, fragmentárnymi a neúplnými. (Mentzos, 2004, s. 52)“ Dostať sa až do takéhoto stavu býva „zbudovanou reakciou na niečo“, a tým niečím môžu byť životom nahromadené okolnosti, ktoré v určitom okamihu dotyčný nie je schopný zvládnuť. Popis takejto varianty priniesol známy kanadský psychológ Jordan B. Peterson: „Neviete, môžu to byť všetky (…) veci naraz. Takéto voľačo je veľmi stresujúce, pretože všetky veci naraz – to je príliš veľa. Tým dochádza k znovuzrodeniu chaosu. Toto je potopa. Takto vyzerá návrat na začiatok vzniku kozmu. (…) Vaša životná cesta vás priviedla na začiatok, kde nie je nič, iba nediferencovaný chaos, a toto je tým, s čím ste konfrontovaní. A možnože je toho na vás naraz príliš mnoho, a často to tak naozaj je. Takéto niečo môže byť naozaj traumatizujúce, že vás to môže dokonca až psychicky zraniť. Môže toho byť na vás skrátka príliš mnoho, aby ste to zvládli. (Peterson, 2017)“

  A ešte by som, na záver, upozornil na spodný obrázok na pravo. Ten je vcelku zaujímavý. Použitá terminológia v mnohom pripomína staré alchymisticko-hermeneutické manuskripty.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] FAIRBANKS, Arthur. The First Philosophies of Greece (An Edition and Translation of Remaining Fragments of the Pre-Sokratic Philosophers). Londýn (UK) : Kegan Paul, Trench Trübner & Co., 1898. 300 strán.
  • [2] FERRY, Luc. Rozumět životu – Uvedení do filozofie (nejen) pro mladou generaci. Praha (Česká republika) : Rybka Publishers, 2008. 272 strán.
  • [3] HARDIE, Alexander. Evolution (Is it Philosophical, Scientific or Scriptural?) Los Angeles (USA) : The Timer-Mirror Press, 1924. 234 strán.
  • [4] MENTZOS, Stavros. Psychodynamické modely v psychiatrii. Trenčín (Slovenská republika) : Vydavateľstvo F, 2004. 152 strán.
  • [5] MILTON, John. Milton’s Paradise Lost (Books I. and II.) + Milton’s Lycidas. Boston (USA) : Ginn and Heath, 1879. 151 strán.
  • [6] PETERSON, Jordan B. Lecture: Biblical Series VI: The Psychology of the Flood. 2007, online: https://youtu.be/wNjbasba-Qw?si=i02lJawhtpqszVDP&t=5448
  • [7] PLATÓN. The Timateus of Plato. Londýn (UK) : Macmillan and Co., 1888. 352 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/nebeske-chaos-pekelne-1879/

• ▐ Zverejnené: 21/05/2025

  Základný popis

  Inšpiratívny citát z diela „Politika“ od známeho antického filozofa Aristotela o rovnosti, nerovnosti, práve a spravodlivosti, ktorý dodnes podnecuje k úvahám o usporiadaní spoločnosti. Rovnosť je spravodlivá len medzi tými, ktorí sú si v určitých ohľadoch rovní – či už právami, postavením alebo inými kritériami. Naopak, nerovnosť môže byť tiež spravodlivá, ale iba pre tých, ktorí sa líšia.

  « Spravodlivosť / Rovnosť a nerovnosť (Aristoteles – Politika) »

  ZNAČKY: Citát – Umenie – Filozofia – Inšpirácia – Etika – Mravný ideál – Právo – Spravodlivosť – Psychosexuálne poruchy – Progresivizmus – Hodnotový relativizmus – Peklo – Úpadok

  Keď si človek predstaví, ako taký Aristoteles už pred viac než dvetisíc rokmi – jediným svojim výrokom – prakticky kompletne zrušil ideologickú agendu „progresívne orientovaných“, tak sa musí chytať za hlavu z toho, čo sa to okolo neho v súčastnosti deje.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ARISTOTELES. Aristotle’s Politics. Oxford (UK) : Clarendon Press, 1920. 356 strán.
  • [2] ARISTOTELES. Politika. Praha (Československo) : Jan Laichter, 1939. 339 strán.
  • [3] ARISTOTELES. Politika. 3. vydanie, Bratislava (Slovensko) : Kaligram, 2009. 302 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/spravodlivost-rovnost-nerovnost-aristoteles-politika/

• ▐ Zverejnené: 16/05/2025

  Základný popis

  Ilustrácia zachytáva kľúčový okamih v živote slávneho filozofa: Sokrates, obvinený zo spochybňovania bohov a navádzania mládeže, bol odsúdený k smrti vypitím jedu a prijíma tento trest v aténskom väzení. Scéna zachytáva jeho a prítomnosť zarmútených strážcov a učeníkov. Táto scéna je symbolom Sokratesovej neochvejnej viery v pravdu a spravodlivosť, dokonca aj tvárou v tvár smrti. Jeho odmietnutie úteku, ktorý mu bol ponúknutý, ukazuje jeho oddanosť etickým princípom a presvedčeniu. Čiernobiely gravérsky výtlačok z roku 1909 zo zdroja „The Complete Works of Plutarch“.

  « Odsúdenie Sokrata (1909) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Filozofia – Etika – Mravný ideál – Pravda – Antika

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: PLÚTARCHOS. The Complete Works of Plutarch (Volume I.: Essays and Miscellanies). New York (USA) : Thomas Y. Crowell & Co., 1909. cca. 664 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/odsudenie-sokrata-1909/