Ak by niekoho zaujímala, krátka úvaha o tom, akým spôsobom by na Slovensku mohlo dôjsť k tvorbe podmienok vedúcich k zvýšeniu rizika straty jeho územnej celistvosti, nebodaj až k zániku slovenskej štátnosti, ten nech ďalej číta moje nasledujúce riadky. Možno si potom uvedomíte celú tú „fiktívnosť“ doprevádzajúcu mnohých ľudí spätých s pojmom „riadenie štátu“, dôraz na slovo riadenie, ktoré je len ich zbožným prianím, a prepadne vás zúfalstvo. Oprávnene. Príjemné čítanie.

Túto tému som už čiastočne otvoril v závere článku o Ruthénoch – Rusnákoch – Rusínoch. Predtým než pripojím svoje ďalšie poznatky, pripomeňme si najprv, ako profesor Rudnitsky vlastne vnímal vymedzenie ukrajinského územia: „Západná časť pieskovcových Karpát, ktorá sa nachádza na ukrajinskom území [sic], sa nazýva Nízke Beskydy. Je tiež známa ako Lemkovské Beskydy, pretože ju obýva ukrajinský [sic] horský kmeň Lemkov. (s. 26)“ Zopakujem, čo som napísal v spomínanom článku: « Nízke Beskydy sú prakticky celou severnou časťou východného Slovenska, od Sniny po Bardejov! Pre Stepana Rudnitského? Ukrajinské územie… A označovať Lemkov, ktorí sú všeobecne známa podskupina Rusnákov (Rusínov), priradzovať ich k Ukrajincom? Mešuge. » A ako sa teda má tá hranica ukrajinského územia tiahnúť naprieč slovenskou krajinou? Nasledovne: « Mukačevo, Užhorod, Bardejov, Sabinov, Kežmarok, Stará Ľubovňa, rieka Poprad – v skratke: ukrajinský profesor Rudnitsky považoval aj slovenských Rusnákov (Rusínov) za Ukrajincov. » Pripomeňme si ďalšieho ukrajinského profesora – Stanislava Dnistrjanského, ktorý v roku 1919 napísal: „Najmä Ukrajincom, ktorí žili na území bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie… [sic] (s. 17-18). Alebo môžeme spomenúť ukrajinského profesora Dmytra Dorošenka, ktorý narátal pre rok 1931 nejakých 570-tisíc Ukrajincov v Československu [sic] (1939, s. 9).

Uvedeným profesorom asi nikto nepovedal jeden podstatný fakt: ak Rusnák (Rusín) nie je vystavený okolnostiam (propaganda, nevyhnutnosť životných okolnosti, napr. z dôvodu ohrozenia a obáv o život a pod.), ktoré ho k tomu privedú, tak sa sám od seba NIKDY nebude považovať za Ukrajinca. Dôkazom sú všetky „zakonzervované“ obce na severovýchode Slovenska, kde každý jeden človiečik, každá starenka a každý starček – ešte aj po roku 1989 – boli VŽDY Rusnákmi! Vtedy ešte neboli ani tými Rusínmi, tento novotvar sa objavil a začal vo väčšej miere popularizovať možnože niekedy pred dvadsiatimi rokmi. Povedať Rusnákovi na Slovensku, že je „Ukrajinec“, takéto niečo je z jeho strany vnímané ako hrubá urážka. Myslím si, že som osobne vynaložil enormné množstvo úsilia, aby som predošlé slová potvrdil, potvrdil svojbytnosť Ruthénov – Rusnákov – Rusínov.

Prečo by niekto venoval toľko úsilia tvorbe konceptu, ktorý z pohľadu historicko-kultúrneho zreteľne pokrivkáva, ak nie rovno – padá na hubu. « V momente, keď niekto považuje obyvateľov istého územia za členov „veľko-ukrajinského“ národa, takýto postoj má dosť závažné dôsledky. Vyznačenie „etnografické“ sa zvykne následne uplatňovať politicky: vytvára podklad pre neskoršie územné nároky. A tak sa aj stalo. „Veľko-Ukrajinci“ desaťročia nariekali nad tým, ako boli vymedzené hranice, či už po Prvej svetovej vojne (WWI), ale rovnako taktiež po Druhej svetovej vojne (WWII). Slovensko-ukrajinská hranica mala – podľa ich predstáv – viesť ÚPLNE inak. »

Pozrime sa teraz spoločne na niekoľko príkladov vymedzení území, ktoré sú vraj historicky „ukrajinskými“. Prvá mapa pochádza z publikácie „Die Ukraine“ (1939) vydanej v nacistickom Nemecku:

Ďalšia mapa je z knihy „L’Ukraine (Terre Russe)“ (1939), ktorú napísala dvojica autorov Pierre Brégy a Serge Obolensky:

No a do tretice tu máme mapu z knihy „L’Ukraine des origines à Staline“ (1941):

POZNÁMKA: Určite vám odporúčam pozrieť si REÁLNE historické mapy, naštudovať si, ako tieto vymedzovali územia označované „Ukrajina“.

Teraz vám ešte o čosi viac vysvetlím, čo tieto mapy reálne znamenali, a ako vznikali. Sympatizanti ideológie „politického ukrajinizmu“ si na začiatku minulého storočia postupne budovali centrá v rôznych krajinách [takým centrom sa stala napr. aj Praha za Masaryka; pozn.] V týchto krajinách následne vyvíjali aktivity: snažili sa presadiť svoj koncept „Veľkej Ukrajiny“. Na prijatie tohto konceptu v širšej spoločnosti a politických kruhoch vytvárali podhubie – vydávali knihy, robili prednášky, lobovali za túto myšlienku aj u iných, napr. u (v daných krajinách) domácich akademikov, a takto postupne túto myšlienku privádzali do života. Výsledkom týchto aktivít mala byť aj zmena hraníc Slovenska a poškodenie našich územných záujmov. Čo sa napokon stalo, keď Podkarpatská Rus, ktorá tisíc rokov NEBOLA súčasťou kultúrnej sféry východnej Európy, ale naopak fungovala vo vzťahu s východným Slovenskom [čo bolo na prelome 19.-20. storočia všeobecne známe; pozn.], napr. pôsobnosť Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie na území východného Slovenska, bola odtrhnutá od Česko-Slovenska a pričlenila sa k Ukrajinskej SSR [tá bola samozrejme súčasťou ZSSR, pozn.]

Príčetní ľudia žijúci na území Slovenska, ktorí majú aspoň elementárne povedomie o takýchto historických udalostiach, čiže v podstate nikto, musia s hrôzou sledovať aktuálny politický diskurz. Jeho súčasťou sa stala podpora vstupu Ukrajiny do Európskej únie (EÚ) zo strany Slovenska. Takéto kroky sú vedené ekonomickými záujmami slovenskej „kapitáložernej“ vrstvy. Česť výnimkám, ale tá „politicko-oligarchická“ je v drvivej väčšine – už z povahy – debilná, neschopná konkurovať (v európskom, ani v globálnom priestore) v oblasti podnikateľskej invenčnosti a finančný kapitál sa v ich rukách hromadí len vďaka ovládnutiu niektorých hospodárskych odvetví, a tým aj finančných tokov v štáte, čo sa im podarilo na podklade rôznych nevyšetrených podvodov a dlhoročnému rozkrádaniu štátu a eurofondov, okrádaniu jeho občanov. Podnikanie týchto osôb závisí od množstva finančných prostriedkov v štáte. Oni tieto prostriedky do ekonomiky nie sú schopní prinášať. Preto potrebujú dostatočné množstvo otrokov v službách zahraničného kapitálu, od ktorých tieto finančné zdroje následne „vyzbíjajú“, a tým môže byť aj poskytovanie rôznych služieb, kde sa z týchto otrokov opäť nejaké to euro vydranká. Ale aj na takéto zbíjanie potrebujete ochotných idiotov, ktorí vám ho budú organizačne zabezpečovať, ideálne pracujúcich za nízku mzdu. Čo potom v prípade, ak si Slováci nemôžu viac dovoliť pracovať pre zahraničných otrokárov; pokiaľ nechcú stráviť celý život na ulici a niekde pod mostom; a ani pre – „slovenských buržujov“? Potrebujete priniesť niekoho, kto ochotní bude. Ukrajincov, ktorí budú utekať zo zdevastovanej a rozkradnutej Ukrajiny. Veľmi zjednodušene povedané. Tu ale nastáva problém. Ak už predtým bola nejaká oblasť Slovenska označovaná „politickými Ukrajincami“ ako – „ukrajinské územie“, len preto, že sa rozhodli považovať slovenských Rusnákov za Ukrajincov, ktorí nimi nikdy neboli, takým Rusínom na Ukrajine je dodnes upierané základné právo na sebaurčenie; čo sa asi stane, ak sa v tejto oblasti odrazu ocitnú státisíce ľudí majúcich občianstvo štátu „Ukrajina“? Aký dopad to môže mať na budúci vývoj tejto spoločnosti? Už dnes majú niektoré mestá desaťtisícové počty obyvateľov s ukrajinským občianstvom. Košice sú väčším „ukrajinským“ mestom než také Mukačevo. Takto hovoríme o existencii ukrajinských miest v rámci tých slovenských! A čo ak dôjde nebodaj k väčšiemu konfliktu? Ukrajinské ozbrojené sily budú ustupovať a stiahnu sa až za Karpaty, na územie východného Slovenska, ako sa tomu zabráni? Čo ak neskôr nebudú chcieť odísť? A čo si myslíte, až by ten prípadný „väčší konflikt“ skončil, ako by asi vyzerali nové hranice takéhoto okupovaného územia?

ZÁVER:
Áno, toto je iba polemizovanie o možnom budúcom scenári. Pravdepodobne k nemu nedôjde. Ale človek, ktorému záleží na vlastnom národe a štáte, má elementárne znalosti o manažmente rizika, NEBUDE za žiadnych okolnosti robiť kroky a rozhodnutia, pričom na ich základe dochádza k zvýšeniu rizika možného výskytu negatívnych udalostí – nebude sa do budúcnosti spoliehať na náhodu a vonkoncom nie na dobrú vôľu niekoho, kto by chcel Slovensko energeticky zničiť. Vstup Ukrajiny do Európskej únie, vzhľadom na geografickú blízkosť, bude s istotou viesť k ďalšiemu nárastu celkovej početnosti Ukrajincov na Slovensku, bude znamenať ďalšie znehodnotenie platov slovenských občanov (s nulovými vyhliadkami na reálny rast miezd), ako aj ďalšie prehĺbenie nedostupnosti – nájomného aj vlastného – bývania pre budúce generácie. Ja som vždy tvrdil: slovenská vláda by sa mala starať o svojich občanov, aby tu na Slovensku mohli pracovať za adekvátne mzdy, a teda žiť, nie sa ich snažiť nahradzovať inými. Toľko krátka úvaha. Myslím si, že sú tu u nás ľudia, ktorí sú platení za to, aby nad takýmito vecami uvažovali, a veľmi štedro, možno by bolo na čase…