ORIENTAČNÝ PREKLAD: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. V roku 1907, so zavedením všeobecného mužského volebného práva v rakúskej polovici Rakúsko-Uhorska, napríklad ruthénski voliči zvolili dvadsaťsedem ukrajinských a päť rusofilských poslancov do Rakúskeho parlamentu.“

Tento úryvok popisuje, ako sa časť Rusínov v tých časoch (na začiatku 20. storočia) prikláňala k nejakej tej podobe vlastného sebaurčenia. Iná časť sa naopak prikláňala k väzbám na Rusko, a ďalšia sa začala utiekať k myšlienke „Veľkej Ukrajiny“. Dnes už vieme, aká zo strán tohto politického súperenia zvíťazila: „Ruthéni“ pomaličky prijímali politický „veľko-ukrajinizmus“. Zároveň by som ešte upriamil pozornosť na imperialistické dozvuky cárskeho Ruska v tomto období. „Veľko-Rusi“ mali v tých časoch veľmi škaredé nazeranie na menšie slovanské národy, ktoré im prišli „etnicko-kultúrno-historicky blízke“. Pre nich to boli skrátka „Rusi“, ktorých ich dejinný osud síce – voľakedy dávno – odviedol preč, no teraz majú všetci konečne tú šancu a môžu sa vrátiť do náručia svojej materskej „dŕžavy“. Ak sa tak nad tým človek zamyslí, tí „Veľko-Ukrajinci“ neboli nijako originálny a v podstate nevymysleli nič nové.