Bystroumný – Kontakt

VOJNA Značka

Stránka 2 z celkom 2 stránok.

Dokopy: 40 článkov.

  • ▐ Zverejnené: 03/08/2025

    Základný popis

    Výňatky z knihy „Sabotage! The Secret War Against America“ od Michaela Sayersa a Alberta Kahna (1942). Kniha analyzuje aktivity organizácií ODWU („Organization of Ukrainian Nationalists in the West“) a Hetmana („Ukrainian State Center“), ktoré autori označujú za nebezpečné špionážno-sabotážne skupiny pôsobiace v USA počas druhej svetovej vojny. Texty odhaľujú obvinenia z kolaborácie s nacistickým Nemeckom, sabotáže a špionáže voči americkej armáde a priemyslu.

    « Ako sa v USA písalo o piatej kolóne – Ukrajincoch v službách nemeckých nacistov (1942) »

    ZNAČKY: CitátKomentárHistóriaDruhá svetová vojnaUkrajinaNacizmusIdeológiaTotalitaVojnaSmrťRuthéniRusnáciRusíniSlovania

    Začnime od konca. Zákon FARA [Foreign Agents Registration Act, pozn.] bol v USA prijatý niekedy v roku 1938, pokiaľ mám správne informácie. Jeho účelom bolo – obmedzenie šírenia nacistickej propagandy. Niekto si povie: „Nacisti boli šikovní, mali tam svojich agentov…,“ ale už sa málokto povie, AKÉ OSOBY zvykli byť týmito nemeckými agentmi. Trochu vám napoviem: „Vojna [Prvá svetová vojna, pozn.] zruinovala mnohé krajiny a ich populácie, ktoré sa kedysi dokázali uživiť, no teraz sa stali príliš početné. Rozsiahle úrodné oblasti s dostatkom vody stále ležia ladom; ak by boli obrábané, preľudnené krajiny Starého sveta by mohli udržať ešte väčší počet obyvateľov v ďaleko lepších podmienkach. Na efektívne využitie týchto oblastí je potrebná emigrácia Európanov do Ameriky… (1928, s. 9)“ Povojnoví emigranti neboli v ničom výnimočným. Do Ameriky sa emigrovalo dávno pred vojnou. O národnosti ľudí, ktorí odchádzali z Európy potom prezrádzajú voľačo štatistiky zo správy „Medzinárodnej komisie pre migráciu“ v Ženeve („International Emigration Commission“), ktorá uviedla: „V tom čase malo Rakúsko-Uhorsko jeden dobrý prístav pre emigráciu – Trieste (Terst). Medzi rokmi 1908 a 1912 však z tohto prístavu vyplávalo len 35 866 z celkového počtu 549 552 transoceánskych emigrantov: 331 601 vyplávalo z Nemecka, 109 201 z Belgicka; 40 005 z Holandska; 23 224 z Francúzska; 7 944 z Talianska; 1 711 z Maďarska.“ Iné zdroje ponúkajú aj takéto údaje: „V desiatich rokoch pred vypuknutím vojny vstúpilo do Spojených štátov z Rakúsko-Uhorska 2 347 636 prisťahovalcov… (1922, s. 2)“ Kto presne boli títo emigranti z Rakúsko-Uhorska? No prevažne nimi boli obyvatelia tých najchudobnejších častí tejto európskej mocnosti, alebo ako sa spieva v jednej rusnáckej ľudovej piesni: „Na v´sokij hory, trávka sja kol´še, starodávn´j frajír do ´ňa list´ píše, do ´ňa list´ píše,“ a aj jeho milá mu písala, žeby on ju čakal – v Hamburgu na moste. Prečo práve tam? Lebo nemecký Hamburg bol jedným z najvýznamnejších prístavov so zavedenými lodnými linkami prepájajúcimi Európu so Severnou Amerikou. Áno, do USA emigrovali mnohí Slováci a slovenskí Rusíni (vtedy ešte „Rusnáci“). Znamenitú časť emigrantov z Rakúsko-Uhorska tvorili – „Ruthéni“ z Galície a Podkarpatskej Rusi. A ako už viete, nehovoríme o malom počte ľudí, ale o státisícoch. Títo sa v USA zvykli koncentrovať v nejakých tých oblastiach (najmä prvá generácia, nakoľko títo ľudia absolútne nepoznali jazyk krajiny, kde sa odrazu ocitli), vytvárali komunity. Práve takéto oblasti mohli neskôr veľmi dobre využívať „Ruthéno-Ukrajinci“, sluhovia politického „ukrajinizmu“ z Galície. O 10-20 rokov neskôr prichádzali za svojimi príbuznými, ktorí už mali stabilizované vlastné životy, pričom stále pociťovali väzbu k pôvodnej domovine a nezabudli svoj rodný jazyk.

    O práci Ukrajincov v mene záujmov nacistického Nemecka nehovorili len Sovieti. S takýmto niečim sa streli aj v USA, ak sú nižšie uvedené údaje naozaj pravdivé. No a teraz už chápete i to, akým spôsobom – jedným z niekoľkých – sa tam nacistická propaganda pravdepodobne úspešne dostávala, a že k tomu boli vytvorené celkom dobre podmienky, zázemie. Práve kvôli tomuto, aby sa obmedzilo šírenie tejto nacistickej propagandy, práve preto prišli v USA so zákonom FARA. Toľko moja teória na podklade zistených informácii. Ale pozrime sa radšej na to, ako presne autori knihy „SABOTAGE! The Secret War Against America“ situáciu v USA popisovali:

    • „V roku 1938 sa v meste New York odohrala senzačná séria únosov. Niekoľko majetných ľudí uniesla tajomná skupina, ktorá im zaviazala oči, umlčala ich a odviezla autom do tajnej skrýše niekde v meste. (…) V niektorých prípadoch boli unesené obete mučené… (…) Jedna z obetí, Norman Miller, ktorý bol nútený zaplatiť výkupné vo výške 15 000 dolárov, si zapamätal, že keď bol držaný v zajatí, počul zvonenie kostolných zvonov a zvuk zrážajúcich sa biliardových gúľ. Tiež si pamätal počet schodov, po ktorých ho jeho únoscovia so zaviazanými očami viedli. Tieto stopy pomohli polícii lokalizovať ‚Ukrajinský národný dom‘, ‚vzájomne podpornú spoločnosť‘, na adrese 217–19 East 6th Street, New York. 2. novembra 1938 polícia prepadla ‚Ukrajinský národný dom‘. V suteréne našli mučiareň, ktorej steny boli posiate dierami po guľkách. Našli tiež nemecký guľomet a ďalšie zbrane. Polícia vykopala podlahu v suteréne a narazila na ľudské kosti. Jedným z unesených mužov bol Arthur Fried z White Plains, ktorý zomrel počas mučenia. Jeho telo bolo spálené vo vyhrievacej peci a kosti neskôr ukryté pod podlahou v suteréne. Štyria gangstri… Dvaja z nich boli odsúdení na doživotie. Ďalší dvaja, Demetrius Gula a Joseph Sacoda boli usvedčení z vraždy a popravení na elektrickom kresle vo väznici Sing Sing. [O pánovi Gulovi je mimochodom do dnes možné nájsť archivovaný novinový článok z ‚New York Times‘(1938), kde bol označovaný za lídra ukrajinského gangu, pozn.] Jedna značne významná skutočnosť, ktorá nebola spomenutá na súde, bola tá, že Gula a Sacoda boli obaja členmi ukrajinskej teroristickej organizácie riadenej Berlínom, známej ako ODWU [‚The Organization for the Rebirth of Ukraine‘, založená cca. 1931, pozn.] V tom čase nikto nepomyslel na spojenie týchto krutých únoscov s nacistickým špionážno-sabotážnym strojom v Spojených štátoch… (1942, s. 80-81)“
    • „Berlínom riadená ODWU sa opäť objavila tesne za titulnými stránkami, keď bol začiatkom roku 1941 kapitán americkej armády ukrajinsko-amerického pôvodu postavený pred vojenský súd a zbavený hodnosti za zradu pre odovzdanie dôverných informácií cudziemu agentovi. Tento kapitán bol vodcom jednotky ODWU v Pensylvánii. Cudzieho agenta v tomto prípade predstavoval Omelian Senyk-Gribiwisky [známy neskôr ako Omelan Senyk, pozn.], ukrajinský terorista, ktorý prišiel z Berlína v roku 1931 s cieľom založiť ODWU v Spojených štátoch… (1942, s. 81)“
    • „Ďalší prejav skutočnej povahy ODWU prišiel 13. júla 1941, keď newyorská polícia zatkla ukrajinského Američana Williama Piznaka za porušenie Sullivanovho zákona. V suterénnom sklade Piznakovho bydliska, (…), objavili vyšetrovatelia newyorskej sabotážnej jednotky skutočný arzenál, ktorý zahŕňal dve guľometné zbrane, slzotvorné granáty, pušky, sady mosadzných boxerov, zákopový nôž a 1 112 nábojov rôznych kalibrov. Brat Williama Piznaka, Michael Piznak, je právnik ‚Ukrajinskej nacionalistickej asociácie‘ – starej ukrajinsko-americkej spoločnosti, ktorú sa ODWU snažila infiltrovať a ovládnuť. Až do času krátko pred policajnou raziou obaja bratia Piznakovia žili v dome, ktorý obsahoval tento suterénny arzenál. Zvyčajne opatrný právnik Michael Piznak odhalil svoje vlastné politické sklony na ukrajinskom zhromaždení v Belvedere Parku v New Yorku 1. júla 1938, kde prehlásil: ‚Hitler teraz volá mládež k organizovaniu. Taktiež teraz, aj Mussolini volá mládež k zorganizovaniu sa. A teraz, my ukrajinskí nacionalisti, taktiež musíme povolať mládež k zorganizovaniu sa!‘ (1942, s. 81-82)“
    • „…ODWU a Hetman, dve z najnebezpečnejších špionážno-sabotážnych organizácií na svete. ODWU pôsobí pod dohľadom Sekcie IIIB [Sektion III b / Abteilung III b, pozn.] plukovníka Waltera Nicolaiho, nemeckej vojenskej spravodajskej služby. Hetman pôsobí pod dohľadom ‚Ausspolitisches Amt‘ Alfreda Rosenberga, zahraničnopolitického odboru nacistickej strany [NSDAP Office of Foreign Affairs, pozn.] ODWU je mocnejšia ako Hetman a, ak je to možné, násilnejšia. Obe organizácie vybudovali svoje bunky v amerických priemyselných centrách. Ich agenti pracujú v muničných závodoch, baniach, oceliarňach, lietadlových fabrikách, lodeniciach, nákladných depách a prístaviskách. Niekoľkí z nich získali prístup k americkej armáde. (…) Ich aktivity zahŕňajú špionáž, sabotáž, rozširovanie propagandy a nie zriedkavo páchanie atentátov. (1942, s. 82)“
    • „…z tohto najdôležitejšieho pomocníka medzinárodného nacistického špionážneho a sabotážneho stroja: fašistickej ukrajinskej piatej kolóny. (…) Práve spôsob, akým Hitler získal týchto teroristov medzi Ukrajincami a premenil časť z nich na ukrajinsko-americkú piatu kolónu… (1942, s. 83)“

    Na záver by som sa rád pristavil pri jednom mene: Michael Piznak. O tom sa vo vyššie uvedených citátoch písalo, ako o právnikovi ‚Ukrajinskej nacionalistickej asociácie‘, ktorého brat schovával guľomety, pušky, muníciu, slzotvorné granáty, a on sám sa rád odvolával na Hitlera a Mussoliniho. Mne sa podarilo vypátrať nejaké tie podklady o súdnom pojednávaní z Najvyššieho súdu v New Yorku (1966), kde sa píše: „…veľmi aktívny v komunálnych záležitostiach, najmä v otázkach týkajúcich sa Ukrajincov.“ Ale potom som narazil na zaujímavý článok z „New York Times“, v ktorom sa píše: „Federálny sudca včera zrušil občianstvo 73-ročného muža z Queensu, ktorý podľa jeho zistení zamlčal svoju úlohu ukrajinského policajta a ‚pomáhal nacistom pri prenasledovaní židovských civilistov‘. Ak Michael Derkacz z Astorie nedosiahne úspech v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, bude čeliť deportačnému konaniu. (…) Kontaktovaný telefonicky vo svojom dome, pán Derkacz, umývač okien na dôchodku, tiež známy pod menom Dercacz, nás odkázal v tejto záležitosti na svojho právneho zástupcu.“ Hádajte, ako sa asi volal právny zástupca, ktorý zastupoval Ukrajinca obvineného z toho, že pomáhal nacistickým Nemcom pri prenasledovaní Židov? Michael Piznak. Veľmi, veľmi podivná zhoda mien. Stáva sa. Ale pátral som ďalej a našiel takéto meno aj v zozname funkcionárov „Ukrainian National Association“ (UNA), v pozícii viceprezidenta pre roky 1954-1958. Táto organizácia na svojich webových stránkach píše toto: „UNA bola založená v roku 1894, keď prvá vlna ukrajinských imigrantov pricestovala do Spojených štátov, aby pracovali v uhoľných baniach Pensylvánie.“ Ibaže… tou prvou vlnou imigrantov NEBOLI UKRAJINCI. Táto organizácia sa totiž zakladala pod názvom – „Ruthenian National Union“, a pod týmto názvom vystupovala… až do nejakého roku 1914. Keď si človek predstaví, ako prídu ľudia do USA, prídu tam ako „Ruthéni“, ktorí sa najskôr označujú za „Rusnákov“, možnože Rusínov, prebehne 20 rokov a z nich už sú Ukrajinci, prebehnú ďalšie roky… a dnes žiaden ich rodinný príslušník ani len netuší, aký bol SKUTOČNÝ pôvod jeho predkov. Toto je tragédia, prepisovanie histórie a strata identity.

    PREKLAD: © Bystroumný

    ZDROJE:

    • [1] CITIZENSHIP REVOKED ON NAZI ROLE. New York (USA) : New York Times, 1982. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1982/02/05/nyregion/citizenship-revoked-on-nazi-role.html
    • [2] F. B. I. MEN BEAT HIM, KIDNAP SUSPECT SAYS; Testimony Is Given at Gula’s Trial by Tombs Pharmacist. New York (USA) : New York Times, 1938. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1938/12/23/archives/f-b-i-men-beat-him-kidnap-suspect-says-testimony-is-given-at-gulas.html
    • [3] GREGORY, John Walter. Human Migration & The Future (A Study of the Causes, Effects & Control of Emigration). Londýn (UK) : Seeley, Service & Co., 1928. cca. 230 strán.
    • [4] International Emigration Commission – Report of the Commission. Ženeva (Švajčiarsko) : International Labour Office, 1921. 162 strán.
    • [5] Our Story. New Jersey (USA) : Ukrainian National Association (UNA). Dostupné online: https://unainc.org/about-us/our-story
    • [6] Pieseň: Mária Mačošková – Na vysoki hori. Dostupné online: https://youtu.be/wHmR5mnTsww
    • [7] Piznak, In re, 273 N.Y.S.2d 793, 26 A.D.2d 280 (N.Y. App. Div. 1966). vLex. Dostupné online: https://case-law.vlex.com/vid/piznak-in-re-884376815
    • [8] ROBERTS, Kenneth Lewis. Why Europe Leaves Home (A true account of the reasons which cause central Europeans to overrun America, which lead Russians to rush Constantinopole and other unpleasant places, which coax Greek royalty and commoners into strange byways and hedges, and which induce Englishmen and Scotchmen to go out at night). (USA) : The Bobbs-Merrill Company, 1922. 356 strán.
    • [9] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
    • [10] United States v. Dercacz, 530 F. Supp. 1348 (E.D.N.Y. 1982). Kalifirnia (USA) : Tim Stanley. Dostupné online: https://law.justia.com/cases/federal/district-courts/FSupp/530/1348/1369890/

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sa-v-usa-pisalo-o-piatej-kolone-ukrajincoch-v-sluzbach-nemeckych-nacistov-1942/

  • ▐ Zverejnené: 02/08/2025

    Základný popis

    Fragmenty z knihy „Collaborationists“ (1975), ktorá analyzuje aktivity ukrajinských nacionalistických emigrantov po občianskej vojne. Autor sa v nich zameriava na spoluprácu s Nemeckom, špionážnu činnosť UVO a ideologické väzby ukrajinských nacionalistov s nemeckým nacizmom.“

    « Sovietsky pohľad na históriu politického „ukrajinizmu“ »

    ZNAČKY: CitátHistóriaDruhá svetová vojnaUkrajinaNacizmusIdeológiaTotalitaVojnaSmrťSlovania

    Nasledovné riadky sú z knihy „COLLABORATIONISTS“ (1975).prináša pohľad na počiatočné fázy politického „ukrajinizmu“ (od konca občianskej vojny). Je zo sovietskej éry, a preto je – logicky – zaťažená žargónom tejto doby, neraz výraznými hodnotiacimi stanoviskami, no i tak je zaujímavým rozšírením celkového množstva dostupných informácii.

    • „Po skončení občianskej vojny v rokoch 1918-1920 utiekli (…) predstavitelia ukrajinskej buržoázie a nacionalisti z krajiny a usadili sa najprv v Poľsku a Československu, potom v Nemecku, Francúzsku a ďalších krajinách západu. Tam založili niekoľko buržoázno-nacionalistických strán a organizácií, ktoré vytvorili silnú a aktívnu falangu protirevolučných emigrantov. Najextrémistickejšou z týchto skupín bola „Ukrajinská vojenská organizácia“ (UVO) vedená Y. Konovaletsom, A. Melnykom a ďalšími ukrajinskými kontrarevolucionármi. Bola založená v septembri 1920. Hlavné veliteľstvo organizácie sídlilo v Berlíne, kde UVO dostávala silnú podporu od úradov Weimarskej republiky. Berlín bol tiež veľmi výhodným mestom na udržiavanie kontaktu s organizačnými pobočkami v Poľsku, Československu, Rumunsku, Litve a neskôr v USA a Kanade. Operačné riadenie sa tiež vykonávalo z ústredia UVO v Berlíne. V roku 1923 jeden z vysokých dôstojníkov Abwehru [nemecká vojenská spravodajská služba, pozn.], plk. Gempp navrhol, aby Yevhen Konovalets a jeho pobočník Roman Jary poskytovali spravodajské informácie za ríšske marky. ‚Namiesto toho, aby sa organizácia sústredila na revolučné aktivity, jej vedenie (Provid) nasmerovalo svoje úsilie do získavania finančných prostriedkov a ich míňania,‘ priznal neskôr jeden z vysokopostavených predstaviteľov UVO. (…) …predaj informácií za maximálnu možnú cenu, pretože peniaze boli primárne potrebné na zabezpečenie tučného a pohodlného života Providu… Skrátka, takzvaná vojenská organizácia je špionážny syndikát.‘ Konkrétne sa zaoberala zhromažďovaním údajov o ozbrojenom potenciáli Poľska a Sovietskeho zväzu pre nemeckú vojenskú spravodajskú službu. (s. 5-6)“
    • „Neskôr sa pre UVO (okrem zhromažďovania vojenských spravodajských informácií) rozšírila pôsobnosť aj do ďalších oblastí špionáže. 6. júla 1926 vysokopostavení členovia vedenia UVO, poverení nemeckou rozviedkou, usporiadali v Berlíne uzavreté rokovanie, na ktorom sa rozhodli zväčšiť rozsah spravodajských aktivít tak, aby zahŕňali aj politické a ekonomické záležitosti krajín potenciálne nepriateľských voči Nemecku. Už v roku 1923 nemecká spravodajská služba založila špeciálne výcvikové stredisko pre členov UVO v Mníchove. Začiatkom roka 1924 otvorili v Nemecku ďalšie stredisko na výcvik špiónov, provokatérov, sabotérov a teroristov. V roku 1928 otvorila nemecká rozviedka v Danzigu tretiu školu pre ukrajinských nacionalistov. Rozdelenie a priradenie vycvičených špiónov rozhodovala spravodajská sekcia 1. nemeckej armády, ktorá bola vtedy dislokovaná v Königsbergu. Túto sekciu viedol kapitán Weiss. Ďalšie nemecké špionážne centrum sa nachádzalo na ulici Leon Sapieha vo Ľvove, kde fungovalo pod záštitou spoločnosti Hartwig & Co. z Danzigu. V západnej Ukrajine (ktorá bola vtedy súčasťou Poľska) UVO založilo niekoľko základní pre svojich agentov. Ľvov bol vybraný za sídlo Ústredného centra UVO. Územné, krajské a okresné centrá UVO mali špeciálne spravodajské oddelenia, ktoré podľa poľských zdrojov… (s. 6-7)“
    • „Napriek tomu, že sa Konovalets a jeho spojenci venovali podvratným protipoľským aktivitám, nezabránilo im to v tom, aby obchodovali s dôležitými vysokopostavenými poľskými vládnymi úradníkmi a tajnými agentmi. Takto Konovalets a Jary za veľké peniaze predali skupinu nemeckých agentov… (s. 7)“
    • „Preto sa rozhodli premeniť UVO na organizáciu, ktorá by mohla vyvíjať ideologický vplyv a politický tlak na obyvateľstvo západnej Ukrajiny. Tieto zmeny viedli k vzniku ‚Organizácie ukrajinských nacionalistov‘ [OUN]. OUN prevzala fašistickú ideológiu. Konovalets bol zvolený za jej vodcu. (…) V marci roku 1934 bol Konovalec oficiálne menovaný za ‚vodcu‘, čo bola narážka, krátkozraká reakcia na ideológiu, politiku a praktiky fašizmu… (…) Kult vodcovstva urobilo z Konovaletsa ‚hlavu štátu‘ a v júli roku 1938 propaganda OUN ho vyhlásila za „hrdinu“… [Герой, Geroy; pozn.] (…) Osobne rozhodoval o otázkach života a smrti nielen tých nacionalistov, ktorí mu boli podriadení, ale aj tých, čo nemali nič spoločné s OUN, o životoch tých, ktorí sa mu nejako znepáčili alebo vyjadrili nesúhlas s ukrajinským nacionalizmom. (s. 7-8)“
    • „V nacionalistickej literatúre, určenej pre širokú verejnosť, sa vzdávalo pocty: Degrellovi, De la Rocheovi a ďalším fašistickým vodcom. Na opis týchto ‚veľkých osobností‘, ich ‚učenia‘ a ich ‚slávnych historických krokov‘ proti demokracii a socializmu, sa nijako nešetrilo ani atramentom, ani papierom. Nacionalisti sa pretekali v tom, aby prekladali, tlačili a rozširovali fašistický odpad medzi Ukrajincami žijúcimi na západnej Ukrajine, písali pochvalné recenzie a predhovory, a srdečne ďakovali ‚vysoko váženým autorom‘ za ich láskavé povolenie preložiť ich ‚diela‘ do ukrajinčiny, za ich ‚štedrosť‘ atď. Hitler a Mussolini boli vyhlasovaní za ‚najväčších titánov ľudského myslenia‘ a ‚géniov‘, ktorých učenie, ako tvrdili, nielen otvorilo nekonečné perspektívy pre ich národy, ale priviedlo celý svet do novej éry. (…) Opakovane sa odkazovalo na ukrajinských nacionalistov ako na hrádzu Západu proti slovanskému svetu. Fašistický časopis ‚Antieuropa‘ hlásal úplné spojenie fašistickej falangy s nacionalistickou ‚elitou‘. (s. 9)“
    • „Nemecký fašistický ideológ Alfred Rosenberg napísal vo svojej knihe ‚The Future Course of German Foreign Policy‘, že ‚pozornosť Nemecka by sa mala sústreďovať na nacionalistické hnutie na Ukrajine‘. Rosenberg považoval upevňovanie vzťahov s ukrajinskými nacionalistami za dôležitý faktor v budúcom boji Nemecka o životný priestor vo východnej Európe. (s. 9-10)“
    • „V januári 1934 na rozkaz policajných a bezpečnostných služieb hlavného inšpektora Dielsa a plukovníka Reichenaua bola centrála OUN v Berlíne začlenená do pobočky Gestapa. Nemecká tajná služba platila za výcvik oddielov ukrajinských nacionalistov podľa vzoru Hitlerových… Špeciálna ‚akadémia‘ – centrum pre výcvik špiónov, sabotérov a teroristov – bola tiež otvorená na Mecklenburger Straße 75 v Berlíne. V roku 1938 Abwehr sponzoroval ďalšie centrum v Chiemsee (Bavorsko) s cieľom vycvičiť ukrajinských nacionalistov v špionáži a sabotážach, ako aj špionážnu školu v Tegeli (berlínska oblasť). Podobné centrá existovali aj v dedine Saubersdorf pri Weiner-Neustadt, v Breslau a na iných miestach. Centrum Abwehru v Quinze bolo považované za najlepšie. Tu agenti dostávali vynikajúce inštrukcie v používaní ‚najmodernejších‘ metód sabotáže, najnovších výbušnín a špeciálnych zbraní. Centrum v Quinze bolo mnohými považované za to najlepšie svojho druhu na západnej pologuli a väčšina ukrajinských nacionalistov tu bola vycvičená. (s. 10)“

    Zaujímavé čítanie…

    PREKLAD: © Bystroumný

    ZDROJ: CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/sovietsky-pohlad-na-historiu-politickeho-ukrajinizmu/

  • ▐ Zverejnené: 30/07/2025

    Aktualizované: 31/07/2025 (19:02)

    Základný popis

    Stránka z historickej publikácie „The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919“ od Eliasa Heifetza, ktorá popisuje rozsiahle násilné útoky a pogromy na Židoch počas obdobia občianskej vojny v roku 1919. Text sa zaoberá nárastom antisemitských nálad po obsadení Ukrajiny nemeckými vojskami, úlohou Centrálnej Rady a Petluru, ako aj násilným správaním vojakov a civilistov voči Židom. Dokument poskytuje priamy pohľad na vtedajšie dianie z pohľadu autora, ktorý sa snažil zdokumentovať tieto tragické udalosti.

    « Židovská otázka na Ukrajine v roku 1919 »

    ZNAČKY: CitátHistóriaDruhá svetová vojnaUkrajinaNacizmusIdeológiaTotalitaVojnaSmrťSlovania

    • „Antisemitská agitácia sa zvýšila po tom, čo Ukrajinu opätovne dobyla Centrálna Rada s pomocou nemeckých bajonetov. (1921, s. 17)“
    • „A keď Petlura [Simon Petljura, pozn.] na bielom koni vstúpil do Kyjeva na čele malej skupiny Hajdamákov, nasledovaní pešiakmi – dobre vyzbrojenými a disciplinovanými nemeckými vojakmi, nenávisť a túžba ukrajinského vojaka po pomste voči Židovi sa rozhorela v ohnivý plameň. (1921, s. 17)“
    • „Povedzte Židom, že sa s nimi vysporiadame. (1921, s. 17)“
    • „Následne začali výčiny proti Židom, prvým výsledkom ktorých bola smrť niekoľkých osôb, najmä židovských robotníkov. (1921, s. 17)“

    Ďalšia zaujímavosť. I keď s tragickými konotáciami. Na území dnešnej Ukrajiny sa odohrávali dosť dramatické udalosti dávno predtým, než sa na javisko dejín dostali osobnosti, o ktorých sa v spojitosti s politickým „ukrajinizmom“ zvykne na verejnosti rozprávať. Jednou z takýchto zabudnutých kapitol je nárast antisemitských tendencií po tom, ako Centrálna Rada (s pomocou nemeckých vojsk) znovu získala kontrolu nad Ukrajinou. Tento moment, zachytený v historických záznamoch a citátoch, odhaľuje hlboko zakorenené problémy, ktoré sa opakovane objavujú v histórii. Počas toho, ako sa sa buduje kult Stepana Banderu, a ten sa prezentuje a glorifikuje v pozícii vodcu a hlavného ideológa – „mozog národného obrodenia“, sa príliš často zabúda na jeho predchodcov. Stepan Bandera nebol pôvodným tvorcom myšlienky politického „ukrajinizmu“. Napríklad spomenutý Petljura. Keď ten vchádzal do Kyjeva na svojom koni v roku 1919, v tom čase mal Stepan Bandera 10 rokov. Bandera na niekoho nadväzoval, tak ako neskôr iní nadväzovali a nadväzujú na neho. Mimochodom, meno Simona Petljuru nesie 152. brigáda ukrajinskej armády.

    POZNÁMKA: Iný uhol pohľadu na tieto udalosti potom prinášajú sovietske a americké zdroje: „Počiatočný kapitál UVO [Ukrajinská vojenská organizácia, pozn.] pozostával z peňazí, zlata, diamantov a ďalších cenností získaných ukrajinskými nacionalistami počas ich nájazdov a pogromov v priebehu občianskej vojny na Ukrajine. Martynets [Volodymyr Martynets, pozn.], vodca OUN [Organizácia ukrajinských nacionalistov, pozn.], spomína ‚prostriedky privezené z Ukrajiny strelcami zo Siče‘, zatiaľ čo progresívni americkí historici M. Sayers a A. Kahn píšu o dvoch kufroch plných cenností, ktoré ukrajinskí nacionalisti rýchlo premenili na hotovosť. (1975, s. 14)“

    PREKLAD: © Bystroumný

    ZDROJE:

    • [1] HEIFETZ, Elias. The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919. HEIFETZ, Elias. The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919. New York (USA) : Thomas Seltzer, 1921. 408 strán.
    • [2] CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zidovska-otazka-na-ukrajine-v-roku-1919/

  • ▐ Zverejnené: 30/07/2025

    Základný popis

    Citát z knihy Hugha P. Vowlesa „Ukraine and Its People“ vydanej v Edinburghu v roku 1939. Autor sa zamýšľa nad existenciou separatistických hnutí, ktoré si kladú za cieľ vytvorenie tzv. „Veľkej Ukrajiny“. Táto idea spočívala v politickom zjednotení rôznych národnostných menšín rozptýlených po východnej Európe. Tieto neskôr takémuto priebehu padli za obeť a neraz administratívne zanikli.

    « „Veľká Ukrajina“ – Politické hnutie zjednocujúce RÔZNE MENŠINY (1939) »

    ZNAČKY: CitátHistóriaDruhá svetová vojnaUkrajinaIdeológiaTotalitaVojnaSmrťRuthéniRusnáciRusíniSlovaniaGalíciaPodkarpatská Rus

    „Dnes vieme, že existujú separatistické hnutia, ktoré si kladú za cieľ vytvorenie ‚Veľkej Ukrajiny‘, a to politickým zjednotením rôznych ukrajinských menšín vo východnej Európe. Existuje dobrý dôvod veriť aj tomu, že pán Hitler navrhuje využitie takéhoto hnutia na dosiahnutie svojich vlastných teritoriálnych ambícií. O pôvode týchto ambícií, ktoré zahŕňajú anexiu Sovietskej Ukrajiny, svedčí ‚Mein Kampf‘. (1939, s. 8)“

    PREKLAD: © Bystroumný

    ZDROJ: VOWLES, Hugh P. Ukraine and Its People. Edinburgh (Škótsko) : T. and A. Constable Ltd. at the University Press, 1939. 224 strán.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/velka-ukrajina-politicke-hnutie-zjednocujuce-rozne-mensiny-1939/

  • ▐ Zverejnené: 29/07/2025

    Základný popis

    Historické dokumenty z 20. storočia odhaľujú metódy rusifikácie a potlačenia národných identít pod vládou cárskeho Ruska. Texty zdôrazňujú popieranie existencie samostatných národov a snahy o ich asimiláciu do ruskej identity prostredníctvom jazykovej politiky a administratívnych opatrení. Potlačenie a písma, ako aj kontrola nad cirkvou prostredníctvom moskovského patriarchátu, boli ďalšími nástrojmi v tomto procese. Dokumenty tiež poukazujú na geopolitické ambície Ruska smerom k západnej Ukrajine (Galícii a Bukovine), ktorá bola v tom čase súčasťou Rakúsko-Uhorska. Táto oblasť predstavovala strategickú polohu pre kontrolu nad Balkánskym polostrovom, čo vysvetľuje intenzívny záujem Ruska o jej ovládnutie.

    « Prostriedky pri presadzovaní ideológie „Veľko-Ruského“ národa »

    ZNAČKY: CitátKomentárHistóriaUkrajinaIdeológiaTotalitaVojnaSmrťRuthéniRusnáciRusíniRuskoSlovania

    • [Ethnocide of Ukrainians in the U.S.S.R, s. 41-42]:
      „Za podmienok panujúcich v cárskom Rusku, kde ukrajinský národ nebol vládnucou vrstvou uznávaný ako samostatná národnostná entita a kde bol ukrajinský jazyk zakázaný…“
    • [The Historical Evolution of The Ukrainian Problem, s. 31]:
      „Podriadenie ukrajinskej cirkvi moskovskému patriarchátu zohráva dôležitú úlohu v histórii útlaku…“
    • [The Russian Plot to Seize Galicia (Austrian Ruthenia), s. 8]:
      „Prečo teda Rusi tak veľmi túžia získať nadvládu nad západnou (rakúskou) Ruthéniou? Pochádza táto túžba z akademickej predstavy, ktorá sa chápe ako historické dedičstvo, a preto musí byť začlenené do ríše, ktorá si toto dedičstvo nárokuje? Existujú viacero dôvodov pre ich ambície…“
    • [Ukraina and the Peace-Conference, s. 18]:
      „Ukrajinci a pod oficiálnym označením „Malí Rusi“ sú všetci popisovaní ako tvoriaci neoddeliteľnú súčasť ruského národa. Pre ruský imperializmus sú všetci Ukrajinci, teda aj tí, ktorí kedy žili pod poľskou vládou, Rusmi a ukrajinská reč sa považuje za ruský dialekt.“

    Po prečítaní týchto citátov musí byť každému jasné, že s takýmto prístupom k menším národom si veľa priateľov v ich radách nenarobíte. Alebo inak povedané, nie je potom zas až taký problém dookola oživovať a zneužívať nejaké tie odkazy na historickú skúsenosť a vytvárať voči vám averziu medzi bežným obyvateľstvom, nebodaj až nenávisť. I toto hľadisko viedlo napokon k voľbe a rýchlemu šíreniu myšlienky „spájanie všetkého, čo je na okraji“. Snaha Ruska zachovať, prípadne v tej dobe dokonca rozšíriť, svoj geopoliticky vplyv takýmito silovými prostriedkami (pohlcovaním), namiesto uznania práv jednotlivých národov na sebaurčenie a práci na vzájomnej kooperácii, prehlbovaní vzťahov, mali napokon úplne opačný efekt. Vzbudili v týchto národoch prirodzený strach z asimilácie a zániku vlastnej kultúry.

    POZNÁMKA: Čo je potom naozaj fascinujúce? Ako bolo vyššie spomenuté, jednou z nosných myšlienok politického „veľko-ukrajinizmu“ bol práve boj s takýmito „imperialistickými spôsobmi“ cárskeho Ruska. A títo Ukrajinci s nimi tak silno bojovali, až dnes máme stav, že oni samotní neuznávajú existenciu národnostnej menšiny karpatských Rusínov, napríklad vo formulároch na Ukrajine nenájdete voľby: národnosť – rusínska, materinský jazyk – rusínsky, a obsadzovaním kostolov taktiež otvorene potláčajú základné ľudské právo vlastných občanov – právo na slobodu vierovyznania.

    PREKLAD: © Bystroumný

    ZDROJE:

    • [1] DNISTRIANSKYJ, Stanislaus. Ukraina and the Peace-Conference. 1919, 117 strán.
    • [2] HRUSHEVSKY, Michaelo. The Historical Evolution of The Ukrainian Problem. Londýn (UK) : English Edition Published for S. V. U., 1915. cca. 60 strán.
    • [3] SAHAYDAK. Maksym (ed.) Ethnocide of Ukrainians in the U.S.S.R / The Ukrainian Herald Issue 7-8. Baltimore, Paris, Toronto : Smoloskyp Publishers, 1976. 209 strán.
    • [4] STEPANKOVSKY, Vladimir. The Russian Plot to Seize Galicia (Austrian Ruthenia). 2. vydanie, New Jersey (USA) : The Ukrainian National Council, 1915. cca. 70 strán.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/prostriedky-pri-presadzovani-ideologie-velko-ruskeho-naroda/

  • ▐ Zverejnené: 29/07/2025

    Základný popis

    Obrázok zachytáva stránku z knihy Emila Revjuka, ktorá podrobne popisuje údajné krutosti a násilnosti páchané poľskými jednotkami na „ukrajinskom“ obyvateľstve v Galícii okolo roku 1930. Text sa zaoberá tzv. trestnými expedíciami („punitive expeditions“) a ich dopadom na civilistov, s dôrazom na etnický konflikt medzi Poliakmi a Rusínmi/Ruthénmi v tomto regióne. Zdroj poskytuje pohľad na túto kontroverznú dobu.

    « Poľský teror okolo roku 1930: Urýchľovač šírenia myšlienky politického „veľko-ukrajinizmu“ »

    ZNAČKY: CitátKomentárHistóriaUkrajinaVojnaSmrťRuthéniRusnáciRusíniSlovania

    Dnes sa sa vám pokúsim priblížiť ďalší rozmer dokresľujúci situáciu dávnych čias, ktorým sa aktuálne (pomerne rozsiahlo a snáď spoločne) venujeme. Ako to povedať, ono ani tie vzťahy haličských Rusínov (pomaličky zaživajúcich posledné štádia tranzície na „Veľko-Ukrajincov“) s Poliakmi neboli akože nijako vrúcne: „V takej situácii, aká existuje na Ukrajine, dochádza vždy k násilným útokom z oboch strán, no prehrešky Poliakov sú neúmerné voči násilnostiam páchanými Ukrajincami.“

    • „…nejakí poľskí jazdci dorazili do dediny Gaye, blízko Ľvova. Po ceste chytili niekoľkých roľníkov, ktorí išli pracovať na pole a nemilosrdne ich zbili. Zhabali veľké množstvo zásob potravín. Chytili viacero roľníkov – mužov, žien a detí – a každého po jednom bili, kým neprestal reagovať. Potom na dotyčného vyliali studenú vodu, a keď sa začal prebúdzať, znova ho zbili. (…) S Damianom Prusom zaobchádzali tak surovo, že mu zlomili nohu. (…) …Peter Bubela, obyčajný chlapec, bol zbitý takým spôsobom, že je v ohrození života. (s. 21)“
    • „Mnohých roľníkov zobrali a nútili bozkávať ‚poľskú zem‘… (…) Mnoho roľníkov bolo po bitkách tak pokrytých krvou a modrinami, že ich bolo sotva možné spoznať. (…) Manželka Michala Szkolného bola nútená spievať poľskú národnú hymnu, zatiaľ čo ju šibali. Obecná predajňa bola zničená. Jej obsah bol nahromadený, poliaty petrolejom a zapálený. Mliekareň a čitáreň boli zničené. (s. 22)“
    • „Neviem, ako dlho to trvalo, lebo som omdlel. Keď som sa prebral, bol som celý mokrý, pretože na mňa vyliali studenú vodu… Sedel som zhrbený na posteli, úplne otupenýsledoval som šesť policajtov, ako demolujú môj dom. Rozbili všetky okná, rozbili sporáky v kuchyni aj v obývačke, polámali stoličky a stoly, potrhali knihy, vyhádzali oblečenie a posteľnú bielizeň zo skríň a roztrhali ich bajonetmi, porezali vankúše a rozsypali perie, môj kožuch bol úplne zničený. Keď s tým skončili, odišli na mojom vlastnom voze… (s. 23)“
    • „Dr. Borak povedal, že mnohí… boli zbičovaní k smrti. V obci Roznoshince v okrese Zbaraž, rovnako on povedal, že starosta zomrel na následky bičovania. Poľskí vojaci tam boli ubytovaní tri dni… a po ich odchode dedina vyzerala tak, ako keby bola po nájazde Tatárov. (s. 24)“
    • „…tridsať alebo štyridsať žandárov obkľúčilo kostol, kým sa vidiečania modlili vo vnútri. Keď každý muž a každá žena vychádzali z kostola, (…), že ich poľskí žandári chytili a nôžmi prerezávali vyšívané golieriky, manžety a predné diely ich košieľ [ničili im tie časti oblečenia, prípadne krojov, ktorými títo ľudia vyjadrovali svoju etnickú príslušnosť, pozn. ] (…) …mnohí vidiečania ostali dorezaní. (s. 25)“
    • „Poľská kavaléria putuje od dediny k dedine. Prichádzajú v noci, vyťahujú mužov z postelí a zhromažďujú ich v sále obecného úradu. Mužov potom nemilosrdne bijú hrubými palicami. Niektoré obete dostanú od päťdesiat do sto, niektorí dokonca až dvesto úderov. Mnohí zomierajú na následky zranení. Iní zostávajú celoživotne zmrzačení. V dedinách kradnú sliepky a obyvatelia im musia platiť vysoké príspevky v podobe odovzdaného obilia. Keď sa tieto skupiny blížia, informovaní obyvatelia berú nohy na plecia a utekajú do okolitých lesov. Panuje tu teror a zúfalstvo. Ako za čias tatárskych vpádov, ženy a deti sú týrané a znásilňované. List pokračuje v opisovaní konkrétnych prípadov a končí slovami: ‚Mohol by som popísať stovky takýchto incidentov, ktoré sa stali v našom okrese.‘ (s. 31)“
    • „Bili ľudí nemilosrdne, okrádali ich, lúpili a ničili. Nasypali zeminu na obilie a poliali ho petrolejom. Zaobchádzali s ľuďmi ako so zvieratami. Takúto hrôzu v dejinách ľudstva nemožno nájsť. Kedykoľvek chytili jedného z nás, ôsmi huláni [príslušníci poľskej kavalérie, pozn.] ho zbili. Stiahli nám strechu z domu. Rozbili okná a porozbíjali skrine a stoly. Separátor zdemolovali a hodili do studne. (…) S jedným z roľníkov v Suchiwziach zaobchádzali tak zle, s prestávkami počas dvoch dní, že zomrel niekoľko hodín potom, čo bol prepustený. ‚Nemáme čo jesť a ani nemôžeme variť, pretože máme všetko kuchynské náradie zničené. Ukradli všetko cenné, čo sa im podarilo zmocniť – peniaze, hodinky, britvy a šperky. Bojovali sme v svetovej vojne, ale nikdy sme nezažili takéto zaobchádzanie, ani také hrôzy. Dokonca aj malé deti a ženy boli bité a bolo s nimi zle zaobchádzané.‘ (s. 32)“
    • „Boli dni, keď ľudia utekali zo svojich domovov a nevedeli, kam sa schovať. Poľská armáda obkľúčila našu malú dedinu tak, aby nikto nemohol ujsť, čo im poskytlo príležitosť zbiť viac ľudí. (…) Mnoho ľudí je tak kruto zbitých, že zomierajú na svoje zranenia. A oveľa viac ich je smrteľne chorých a očakáva sa, že každým dňom môžu zahynúť. Vidíš, milá, oni si plánujú útoky na nedeľu, keď nájdu všetkých ľudí zhromaždených v kostole. Bijú ich nemilosrdne a nechávajú ich tam umrieť. (s. 33)“

    To by asi aj stačilo. Na týchto niekoľkých citátoch som sa snažil poukázať, na podklade takto zachytených svedectiev, čo sa tam asi odohrávalo. V skratke, bolo im „veselo…“ Riadne. Ako sa Galícia (Halič) v medzivojnovom období dostala pod správu Poliakov, tí mali veľký záujem takto rozsiahle územie natrvalo ovládnuť a začleniť. Nejaké to obrodenie a snahy po nezávislosti politických „Ruthéno-Ukrajincov“ na týchto územiach im veru neboli nijako po vôli. Na tomto základe sa spustili operácie vedené proti reprezentantom takýchto nálad medzi obyvateľstvom.

    Ale ja by som sa chcel ešte pri niečom pristaviť. Ako som spracovával tieto prepisy, pomedzi ne sa predo mnou objavilo niečo, čo okamžite zaujalo moju pozornosť, nech sa páči: „Väčšina obyvateľov týchto južných poľských provincií sú Ukrajinci a patria k gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa bežne označuje ako ‚ruthénsky‘ obrad. Vzťahy medzi týmito dvoma – tak blízkymi a príbuznými – slovanskými národmi nikdy neboli šťastnými; politika Rakúsko-Uhorska pred vojnou spočívala v tom, že sa snažili poštvať ‚Ruthénov‘ proti Poliakom, no a tých naopak proti ‚Ruthénom‘. Gubernátor Galície bol vždy Poliak, rovnako ako daňový úradník a policajný dôstojník – v mysli ukrajinského roľníka sa Rakúsko-Uhorsko stelesňovalo poľským statkárom a úradníkom hovoriacim po poľsky. V posledných desaťročiach pred vojnou dosiahli ‚Ruthéni‘ významný pokrok vo vzdelávaní a došlo k zakladaniu politických a medzi sebou kooperujúcich organizácii. Nová, mladá a ambiciózna inteligencia prevzala vedenie v šírení ideálu ukrajinskej nezávislosti medzi vidiečanov, prehovárajúc o možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi za ruskou hranicou. Vojnu považovali za prostriedok k naplneniu ich snov. To sa však nestalo. Po skončení vojny a páde rakúskeho impéria však prevzala Východnú Galíciu pod svoju správu poľská štátna moc. (s. 27)“

    Uvedený citát má veľký význam. Pochádza, ako i tie predošlé, z knihy, ktorú vydali „United Ukrainian Organization of the United States“. Tieto ukrajinské organizácie pôsobiace v USA a Kanade sú prakticky vždy tými najväčšími propagandistami, no v porovnaní so súčastnosťou, boli stále ochotní priznať etnický (nie vždy, a nie všetci) pôvod obyvateľov Galície, že sa jednalo o „Ruthénov“. Ale ako s týmto pomenovaním pracovali? Snažili sa ho pomaličky stotožniť s pojmom „Ukrajinec“. Všimnite si časť: „Väčšina obyvateľov týchto južných poľských provincií sú Ukrajinci…,“ pričom hneď na to autor priznáva ,„…patria k gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa bežne označuje ako ‚ruthénsky‘ obrad,“ a v celom ďalšom texte rozpráva o „Ruthénoch“. Čo sa pritom v skutočnosti udialo? Autor textu už prvým vyhlásením určil hierarchiu – „Ruthéni“ sú „Ukrajinci“. Lenže v závere zaznie: „…v šírení ideálu ukrajinskej nezávislosti medzi vidiečanov, prehovárajúc o možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi…“ Čiže „Ruthéno-Ukrajinci“ sa majú s niekým spojiť? S bratmi. Ak je teda brat a brat (mnohí bratia?), každý je potom logicky (svojim spôsobom) nezávislá entita? Preto tá „federatívnosť“, všakže? So slovami, ktoré by niečo takéto naznačovali sa dnes prakticky nestretnete. Ak si budete prechádzať napríklad Wikipédiu, tak tam je táto história vymazaná a kompletne „ukrajinizovaná“. V súčastnosti existencia „Ruthénov“ v týchto súvislostiach neexistuje. Razí sa línia: „Veľko-Ukrajinci“ tu sú od nepamäti, „Veľko-Ukrajinci“ proste sú a vždy boli. Takýto výklad odporuje historickej skutočnosti. Osobne si myslím, že som doteraz priniesol nemalé množstvo (u nás nepublikovaných informácii), ktoré ten prechod „Ruthénov“ v Galícii k postupne sa rodiacej myšlienke politického „veľko-ukrajinizmu“ zachytávajú.

    A poľský teror? Ten prispel nemalou mierou k jej úspešnému šíreniu. Ak sa ozaj dialo, čo je vyššie popísané, ak k vám niekto pristupuje takýmto spôsobom, potom urobíte všetko, hľadáte spojencov, vytvárate koalície, len aby ste takéto voľačo – realizované voči vašim blízkym – ukončili.

    PREKLAD: © Bystroumný

    ZDROJ: REVYUK, Emil. Polish Atrocities in Ukraine (Compiled and Edited). New Jersey (USA) : United Ukrainian Organization of the United States, 1931. 513 strán.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/polsky-teror-okolo-roku-1930-urychlovac-sirenia-myslienky-politickeho-velko-ukrajinizmu/

  • ▐ Zverejnené: 28/07/2025

    Základný popis

    Strana z periodika „Národní Listy“ z apríla 1919, zobrazujúca článok Aloisa Kusáka o Uhorských Rusoch (Rusíni na Podkarpatskej Rusi) a ich postavení v novovzniknutom Československu. Text sa zaoberá otázkami národnej identity, ukrajinizácie a politických ambícií v oblasti Podkarpatskej Rusi po Prvej svetovej vojne.

    « Alois Kusák o väzbách medzi „Veľko-Ukrajincami“, Viedňou a Berlínom (1919) »

    ZNAČKY: CitátKomentárHistóriaUkrajinaIdeológiaTotalitaVojnaSmrťRuthéniRusnáciRusíniSlovania

    Pozrime sa teraz spoločne na riadky pána JUDr. Aloisa Kusáka, ktorý bol v tom čase splnomocnený zástupca Karpatoruskej Národnej rady v Prešove, čiže ono to nebol len tak hocikto, ale vystupoval v mene niekoho, zastupoval inštitúciu, ktorá sa mala venovať otázkam Rusínov z Podkarpatskej Rusi. A predsa mu nerobilo nijaký problém ROVNO popísať, ako vníma vplyv vlád z Viedne a z Berlína na „ruthénskych“ politikov v Galícii (Halič) a v Bukovine, ktorým sa títo politici (podľa jeho názoru) prakticky nechávali ovládať – konali v mene záujmov týchto vlád, boli nástrojmi presadzovania ich záujmov. Tento článok vyšiel pôvodne v periodiku s názvom „Národné listy“. Ja som ho objavil medzi zozbieranými článkami v zborníku „Uherská Rus a česká žurnalistika“, aj – pokiaľ si dobre pamätám – s reakciami naňho. A tie boli pomerne odmietavé k takýmto jeho postojom, že to ono takto určite nie je. História neskôr samotná ukázala, či mali tí „Veľko-Ukrajinci“ s vládami vo Viedni a Berlíne k sebe blízko…

    POZNÁMKA: Časť z uvedeného textu asi mnohých prekvapí. Pán Kusák v ňom nielenže odmietal označenie Rusínov za Ukrajincov, takýto postoj nie je nijako výnimočný, ale on dokonca odmietal označenie jazyka „Rusnákov“ za ukrajinský, ale aj ako rusínsky. Preňho boli „Ruthéni“, „Rusíni“, „Rusnáci“ z Podkarpatskej Rusi – „Uhorskí Rusi“, „Uhrorusi“, ktorí hovoria „uhro-ruským“ jazykom. Prečo takáto terminológia? No pán Alois Kusák, čo je aj z článku evidentné: „…hlboká viera v mohutnú Rus a jej záštitu,“ veľmi dobre poznal stúpencov presadzujúcich začlenenie Rusínov pod ochranné krídla Ruska, čím v podstate potvrdil moje nedávne tvrdenia: „…konanie – hľadanie etnicky blízkeho spojenca – bolo najskôr motivované v dobrej viere, že naopak pri začlenení sa do inej slovanskej krajiny im bude poskytnutá vysoká miera autonómie, možnosť zachovania si vlastnej kultúry, viery a jazyka.“ Ak by sme takýto názorový smer mali zaradiť podľa kategórii z môjho minulého článku, tak by spadal do kategórie politickej orientácie označovanej ako – „rusofilská“.

    ZDROJ: NEČAS, Jaromír (ed.) Uherská Rus a česká žurnalistika – Neuzavírejte kruh našich neprátel! / Alois Kusák – Uherští Rusové do Československé republiky (Článok z Národních Listů z 19. dubna 1919). Užhorod (Podkarpatská Ruthénia), 1919. cca. 25 strán.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/alois-kusak-o-vazbach-medzi-velko-ukrajincami-viednou-a-berlinom-1919/

  • ▐ Zverejnené: 27/07/2025

    Základný popis

    Výňatok z vedeckej práce Olgy Andriewskej, ktorá sa zaoberá popisom situácie v Galícii na začiatku 20. storočia a politickou reprezentáciou Rusínov v Rakúsko-Uhorskej monarchii, ako aj tlakom cárskeho Ruska na „rusifikáciu“ občanov.

    « „Ukrajinizácia“ obyvateľstva pomaličky naberá na sile »

    ZNAČKY: CitátHistóriaUkrajinaIdeológiaTotalitaVojnaSmrťRuthéniRusnáciRusíniSlovania

    ORIENTAČNÝ PREKLAD: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. V roku 1907, so zavedením všeobecného mužského volebného práva v rakúskej polovici Rakúsko-Uhorska, napríklad ruthénski voliči zvolili dvadsaťsedem ukrajinských a päť rusofilských poslancov do Rakúskeho parlamentu.“

    Tento úryvok popisuje, ako sa časť Rusínov v tých časoch (na začiatku 20. storočia) prikláňala k nejakej tej podobe vlastného sebaurčenia. Iná časť sa naopak prikláňala k väzbám na Rusko, a ďalšia sa začala utiekať k myšlienke „Veľkej Ukrajiny“. Dnes už vieme, aká zo strán tohto politického súperenia zvíťazila: „Ruthéni“ pomaličky prijímali politický „veľko-ukrajinizmus“. Zároveň by som ešte upriamil pozornosť na imperialistické dozvuky cárskeho Ruska v tomto období. „Veľko-Rusi“ mali v tých časoch veľmi škaredé nazeranie na menšie slovanské národy, ktoré im prišli „etnicko-kultúrno-historicky blízke“. Pre nich to boli skrátka „Rusi“, ktorých ich dejinný osud síce – voľakedy dávno – odviedol preč, no teraz majú všetci konečne tú šancu a môžu sa vrátiť do náručia svojej materskej „dŕžavy“. Ak sa tak nad tým človek zamyslí, tí „Veľko-Ukrajinci“ neboli nijako originálny a v podstate nevymysleli nič nové.

    PREKLAD: © Bystroumný

    ZDROJ: ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ukrajinizacia-obyvatelstva-pomalicky-nabera-na-sile/

  • ▐ Zverejnené: 27/07/2025

    Základný popis

    Úryvok z publikácie „The Ruthenian Question in Galicia“ („Ruthénska otázka v Galícii“) od W. Lutostawského a profesora geografie na univerzite vo Ľvove E. Romera, vydanej v Paríži v roku 1919. Správa kritizuje nemecké zasahovanie s cieľom oslabiť Poľsko. Autori poukazujú na to, že nemecké orgány podporovali vznik tohto „ruthénsko-ukrajinského hnutia“. Je to cenný pohľad, ako vnímali vznik takýchto tendencií poľskí intelektuáli a politici v období po prvej svetovej vojne.

    « Ako vnímali Poliaci vznik „Ruthénsko-ukrajinského hnutia“ (1919) »

    ZNAČKY: CitátHistóriaUkrajinaIdeológiaTotalitaVojnaSmrťRuthéniRusnáciRusíniSlovania

    Pozrime sa teraz spoločne na stanovisko poľskej strany, ako jej zástupcovia vnímali narastajúce tendencie smerujúce k podpore „Ruthénsko-ukrajinského hnutia“ na území Galície:

    • „Ruthéni vo východnej Galícii…“
    • „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka.“
    • „…záujmom Nemecka je oslabiť Poľsko vytvorením ruthénskej otázky v Galícii. Rozsah tejto nemeckej intrigy sa plne ukázal v roku 1918, keď poľské vojská prevzali Ľvov od ruthénskej armády organizovanej nemeckými dôstojníkmi…“
    • „…‚Ruthénsko-ukrajinská‘ propaganda vo východnej Galícii (…) bola založená a pokračovala na podklade nemeckého financovania a pod nemeckou ochranou. V oboch prípadoch išlo o dielo malej skupiny bezohľadných ambicióznych politikov, ktorí využili pasivitu nevzdelaných más pre svoje vlastné ciele.“
    • „‚Ruthénsko-ukrajinská strana‘ bola v Galícii založená okolo roku 1890, a založili ju tí politici, ktorí chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie v pozícii zbrane proti Rusku. Zriadili katedru ruthénskej histórie na Poľskej univerzite vo Ľvove a začali vyučovať národnú jednotu takzvanej ukrajinskej národnosti, o ktorej dovtedy história nikdy nič nepočula.“
    • „Rakúski politici naklonení Nemecku, ktorí pred tridsať rokmi začali ‚Ruthénsko-ukrajinské hnutie‘, snívali o získaní celého Maloruska pre Rakúsko. To sa rozprestiera ďaleko za Kyjev až po Charkov, Poľtavu a Odesu a je obývané veľmi primitívnou roľníckou populáciou, ktorá nikdy nebola v úzkom vzťahu s haličskými Ruthénmi, ale hovorí im podobným jazykom.“
    • „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíckeho vyznania…“
    • „Ich jazyk (…) nie je v žiadnom prípade rovnaký a ich história je úplne odlišná…“

    Ešte raz zopakujem: takto nejako vyzeralo stanovisko poľských intelektuálov (E. Romer bol napr. profesorom geografie na univerzite vo Ľvove), pričom je určite potrebné brať do úvahy istú mieru zaujatosti a dobového žargónu, čo ale neznamená, že nemali pravdu. Študujte historické dokumenty, zvážte si osobne, do akej miery sa mýlili / nemýlili.

    PREKLAD: © Bystroumný

    ZDROJ: LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-vnimali-poliaci-vznik-ruthensko-ukrajinskeho-hnutia-1919/

  • ▐ Zverejnené: 27/07/2025

    Aktualizované: 28/07/2025 (23:23)

    Základný popis

    Citáty z konca 19. a začiatku 20. storočia zobrazujúce etnickú mapu Galície, regiónu s bohatou a zložitou národnostnou skladbou. Ide o vzácnu dokumentáciu historického kontextu územia Galície.

    « „Galícia“ (Halič) – Kraj Rusínov [1869 / 1898 / 1909 / 1914 / 1919] »

    ZNAČKY: CitátHistóriaUkrajinaIdeológiaTotalitaVojnaSmrťRuthéniRusnáciRusíniSlovania

    [1869, s. 17]:
    „Podľa štatistiky žije v Galícii 5 290 974 obyvateľov; z toho je 2 598 430 mužov a 2 692 549 žien. Od roku 1840 sa populácia zvýšila o 527 310 osôb, čo predstavuje ročný prírastok 65 913 osôb. V žiadnom inom kraji Rakúsko-Uhorskej monarchie sa nenachádza to aké množstvo rôznych národností ako v Galícii. Žijú tu: Poliaci, Rusíni, Nemci, Arméni, Židia, Karaiti [alebo Karaimovia, pozn.], Moldavčania, Maďari, Cigáni a Lipovania. Medzi týmito sú v prevahe najmä Slovania, tj. Rusíni vo východnej a Poliaci v západnej časti otčiny, iné národy sa tu usadili neskôr, pomedzi nich. Obe tieto slovanské vetvy sú rozdelené do dvoch náboženských vyznaní: Poliaci sú rimsko-katolíckeho vyznania a Rusíni sú grécko-katolického vyznania; rôznia sa taktiež dialektom [používaným jazykom, pozn.], charakterom a duševným vystavaním.“

    [1898, s. 20]:
    „Od roku 1848 rakúske výkazy rozlišujú v Galícii dve národnosti, a to Poliakov a Rusínov.“

    [1909, s. 2]:
    „V Galícii žijú Malorusi, ktorí SA SAMI NAZÝVAJÚ ‚RUSÍNI‘ alebo ‚RUSNÁCI‘, no nikdy nie ‚Rusniaci‘; nemecké ‚Ruthener‘ pochádza z latinského ‚Ruthénis‘, a ‚Russniaken‘ pochádza z poľského ‚Rusniacy‘. V nemčine by sme ich mali volať podľa poľského – ‚Rusíni‘ alebo ‚Rusnáci‘, hoci dnes už je to drobnosť, keďže dnešné národy nekočujú a nehrozí, že by sa stratili ich pravé mená. ‚Rusín‘ alebo ‚Rusnák‘ je v podstate jedno a to isté, keďže každý roľník sa priznáva k tomuto menu a hovorí maloruským dialektom.“

    [1914, s. 109-110]:
    „V posledných rokoch sa však v Galícii objavilo poľské národné hnutie. To nie je zamerané proti vláde, ale proti Ruthénom, tých je okolo troch miliónov – takmer 40 percent celkovej populácie – a  obývajú východnú časť Galície. Tento miestny rasový konflikt, ktorý skôr posilnil než oslabil väzbu Poliakov na viedenskú vládu, vznikol po zavedení všeobecného volebného práva, keď východná Galícia začala väčšie množstvo rusínskych poslancov do haličského snemu a rakúskeho parlamentu.“

    [1919, s. 14]:
    „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíci…“

    PREKLAD: © Bystroumný

    ZDROJE:

    • [1] GIBBONS, Herbert Adams. The New Map of Europe (1911-1914) – The Stories of Recent European Diplomatic Crises and Wars and of Europe´s Present Catastrophe. New York (USA) : The Century Co., 1914. 412 strán.
    • [2] KALINKA, Waleryana. Galicya i Kraków pod panowaniem austryackiem. Krakow (Galícia) : Spolka Wydawniza Polska, 1898. 470 strán.
    • [3] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
    • [4] STUPNICKI, Hipolit. GALICYA pod wzgledem topograficzno-geograficzno-historycznym. 2. vydanie, Ľvov (Haličšká Ruthénia) : A. J. Madfes i H. Bodek, 1869. cca. 180 strán.
    • [5] SVEČUK, I. S. [aka И. С. Свѣчукій] + SVISTUN, F. I. [aka Ф. И. Свистун]. Матеріали по історії возрождения Карпатской Руси (Часть вторая) [Materiály k dejinám obrodenia Karpatskej Rusi ((Druhá časť)] + Научно-литературный Сборникъ [Vedecký a literárny zborník.] Ľvov (Haličšká Ruthénia) : Haličsko-ruská Matica, 1909. cca. 170 strán.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/galicia-halic-kraj-rusinov-1869-1898-1909-1914-1919/

  • ▐ Zverejnené: 27/07/2025

    Základný popis

    Fragment mapy strednej Európy z roku 1859. Mapa zobrazuje región Uhorska, Podkarpatskú Rus, Galíciu a okolie. Práve niekde tu sa nachádzajú korene dnešného konfliktu na Ukrajine.

    « Mapa strednej Európy (1859) »

    ZNAČKY: KomentárHistóriaMapaIlustráciaUkrajinaIdeológiaTotalitaVojnaSmrťRuthéniRusnáciRusíniSlovenskoSlovaniaGalíciaPodkarpatská Rus

    Začiatok vojenského konfliktu na Ukrajine? 2022? 2014? 1989? Skôr nejaké to 19. storočie… Človek, ktorý chápe súvislosti a dejinné následky tohto usporiadania (viď mapa), takémuto niekomu nemôže byť neznámy poznatok, že dnes odohrávajúce sa udalosti sú len ďalšou kapitolou VIAC NEŽ STOROČIE trvajúcich treníc. Občania Slovenska a ich reakcie na súčasné dianie? Absolútna tragédia. PRAKTICKY NIKTO nemá nijaké vedomosti o historickom pozadí, a nie sú schopní zodpovedať ELEMENTÁRNE otázky, ako napríklad: „Čo je to tá Ukrajina? Kto sú to tí Ukrajinci? Odkiaľ a kam siaha územie Ukrajiny?“ Odpovede na všetky tieto otázky predstavujú náplň ideológie „politického veľko-ukrajinizmu“. Mnohí ľudia by ostali veľmi prekvapení, až by zistili, čo sa za týmto pojmom v skutočnosti ukrýva, veľmi. A ak by ste sa rozhodli vydať na takéto bádanie, ponúknem vám zopár ďalších nápomocných otázok, ktoré by vám mohli pomôcť poodhaliť ešte o čosi viac: „V akých podmienkach sa myšlienka ‚Veľkej Ukrajiny‘ rozvíjala? Čo viedlo k tomu, že sa k nej začali ľudia odrazu hlásiť? Prečo bol pozitívny postoj k tejto myšlienke pre dotyčných výhodný? Aké prínosy im z toho vyplývali?“ Skúste porozmýšľať.

    UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

    ZDROJ: Colton´s Map of Central Europe. New York (USA) : Johnson & Browning, 1859.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mapa-strednej-europy-1859/

  • ▐ Zverejnené: 28/06/2025

    Základný popis

    Citát z knihy „Viera v modernom svete“ od Ignáca Leppa ponúka hlbokú reflexiu nad kresťanskou vierou a jej praktickými prejavmi v podobe boja proti zlu. Lepp argumentuje, že kresťan nemá právo ustupovať pred útokmi zla. Skôr naopak, jeho postavenie ho zaväzuje k aktívnej účasti v „evolučnom stvorení“ a boji proti zlu vo všetkých jeho podobách.

    « Neprestajný boj so zlom vo všetkých jeho formách »

    ZNAČKY: KomentárUmenieCitátInšpiráciaĽudský životKresťanstvoFilozofiaEtikaMravný ideálMilitarizáciaVojnaLiberálna demokraciaProgresivizmusÚpadokPekloSmrť

    Ignác Lepp je vo svojom postoji nekompromisný: žiaden ústup pred zlom. No týmto svojim prehlásením nekončí. Čo ďalej požaduje? Ako prirodzený dôsledok prihlásenia sa k myšlienke neustupovaniu voči zlu je – pokiaľ za daných okolností možný – jediný vhodný: aktívny postoj! Zlo preňho nie sú len voľajaké abstraktné „teologické riekanky“ odčítavané v chrámoch, zlo vníma – v prvom rade – v jeho navôkol nás sa manifestujúcej podobe, v jeho konkrétnych prejavoch: „…vojna, chudoba, nemoc, nevedomosť alebo nespravodlivosť,“ toto všetko sú rôzne formy zla, na ktoré je nutné reagovať – aktívne. Kľúčovým je tu potom pojem „evolučného stvorenia“. Lepp ho naisto nepoužíva náhodne. V kontexte teológie a filozofie priamo odkazuje k postupnému zdokonaľovaniu sveta, ako reflexii stavu zdokonaleného ľudstva, tj. prostredníctvom ľudskej aktivity, ktorá má byť vedená vznešenými hodnotami, tými najvyššími ideálmi, čo ale vždy začína pri postoji a konaní konkrétneho jedinca. Ten sám by si mal byť vždy vedomí: „Individualizácia je konkretizácia univerzálnosti… Individuálne a univerzálne nie je možné považovať za oddelené jedno od druhého. História nie je výsledkom Osudu alebo Náhody – v oboch prípadoch by bol jedinec odtrhnutý od svojho diela, – ale výsledkom Nevyhnutnosti, ktorá nie je Osudom, Slobody, ktorá nie je Náhodou… Túto silu nazýva: Božská Prozreteľnosť… A je to táto Prozreteľnosť na podklade ktorej nachádzame tri inštitúty spoločné pre každú ľudskú spoločnosť: Cirkev, Manželstvo, Pohreb. Toto nie je Boussuetova Prozreteľnosť, transcendentálna a zázračná, ale imanentná a [vložená do] samotnej podstaty ľudského života, pôsobiaca prirodzenými prostriedkami. Ľudstvo je jej vlastným dielom. Boh naň pôsobí, no prostredníctvom neho [prostredníctvom ľudstva v podobe konaní individuálnych ľudských bytosti, pozn.] (…) Lampa je dôležitejšia než ten, kto ju zapaľuje. [3, s.7]“ S rovnakým výsledkom, i keď použijúc troška iné slovné obraty, pristupuje k tejto téme napríklad aj Lev Nikolajevič Tolstoj. Božské sa, podľa jeho názoru, v človeku prejavuje už vo forme samotnej túžby človeka po cnostiach a kráse: „Boh manifestuje Seba vo mne túžbou po dobre. [1]“

    Isteže sa nájdu mnohí, ktorí budú namietať: „Zavrhovať Jacques-Bénigneho Bossueta by sme v plnom rozsahu jeho učení, možnože ani nemuseli,“ predsa len sú mnohé príklady zázrakov, kde ich radenie do kategórie „Osud“ alebo „Náhoda“ sa javí úplne presné. Nie je to podstatné. Dôraz v tomto texte je kladený na myšlienku, že ani takéto „zázračné úkazy“ neospravedlňujú človeka a nedokážu ho zbaviť sa hriechu plynúceho z jeho životnej pasivity, nečinného prizerania sa zlu.

    A keď už si spomíname Tolstoja, určite nemôžeme opomenúť jeden z aspektov, ktorý s bojom proti zlu určite súvisí, čím je hľadanie odpovede na otázky: „Ako vlastne s tým zlom bojovať? Akými spôsobmi a prostriedkami?“ V samotnom Svätom písme je možné nájsť slová: „Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko a zub za zub. Ale ja vám hovorím, aby ste sa neprotivili zlému; ale tomu, kto ťa uderí po tvojom pravom líci, nastav i to druhé; a tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať tvoju sukňu, nechaj mu i plášť. A kto ťa bude nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, idi s ním dve. [4]“ Ale taktiež tam viete nájsť: „Nedomnievajte sa, že som prišiel dať pokoj na zem; neprišiel som dať pokoj, ale meč. [5]“ Alebo: „Oblečte si celú zbraň Božiu, aby ste mohli obstáť proti taktike a úskočnosti diablovej. [6]“ A rovnako aj: „Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral, ktorému sa postavte na odpor, pevní vo viere… [7]“ Ako teraz? Bojovať? Nebojovať? Alebo počúvnuť tretiu skupinu rád: odovzdať zodpovednosť do rúk samotného Boha? Čím sa myslí – prenechanie trestania do rúk Prirodzenosti danej samotnou štruktúrou sveta a prirodzeným chodom života, ktoré napokon vytrhávajú a nivočia, zašľapávajú do večného zatratenia všetkých, ktorí sa tomuto danému a večnému poriadku snažia odporovať?

    Dilemy načrtnuté v predošlých riadkoch dnes určite nevyriešime. Ale niečo z nezodpovedaného by sme ešte rozlúsknuť mohli. A čo ten Tolstoj? No on sa v tejto problematike prezentoval doktrínou neodporovania zlu silou: „Považoval to za ukázanie cesty, ktorou možno zachrániť svet pred blížiacou sa záhubou a ľudské duše pred ich poškvrnením spojeným s účasťou na masových a vopred naplánovaných vraždách. [9]“ Dokonca napísal knihu „Kráľovstvo Božie je vo vás“, ktorú tomuto – prakticky celú – venoval. Zaujímavosťou potom je: v tretej kapitole s názvom „Nepochopenia kresťanstva zo strany veriacich“ – prakticky ku všetkým hlavným cirkvám, ktoré sa hlásia k odkazu Ježiša Krista, sa Tolstoj stavia svojským spôsobom: trhá ich na kúsky, stránka za stránkou. Nateraz.

    PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

    ZDROJE:

    • [1] CROSBY, Ernest Howard. Tolstoy and His Message. New York (USA) : Funk and Wagnall´s Company, 1904. 93 strán.
    • [2] LEPP, Ignác. Viera v modernom svete. 1. vydanie, Galt – Ontario (Kanada) : Slovenskí jezuiti, 1969. 207 strán.
    • [3] Our Exagmination Round His Factification for Incamination of Work in Progress (James Joyce / Finnegans Wake – A Symposium). New York (USA) : A New Directions Books, 1972.
    • [4] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Matúša / 5. kapitola (38-41). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
    • [5] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Matúša / 10. kapitola (34). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
    • [6] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Epištola svätého Pavla Efežanom / 6. kapitola (11). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
    • [7] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Prvý Petrov list / 5. kapitola (8-9). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
    • [8] TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. The Kingdom of God is within You (Christianity not as a Mystic Religion but us a New Theory of Life). New York (USA) : The Cassell Publishing Co., 1894. cca. 370 strán.
    • [9] TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. The Kingdom of God And Peace Essays. Oxford (UK) : Oxford University Press, 1909. 591 strán.

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/neprestajny-boj-so-zlom-vo-vsetkych-jeho-formach/

  • ▐ Zverejnené: 23/06/2025

    Základný popis

    Záber z filmu „Do svidanija, malčiki!“ (1964) od režiséra Mikhaila Kalika, je viac než len momentkou z minulosti. Ide o hlboký psychologický portrét materinskej lásky a existenciálnej úzkosti pred tvárou vojny. Čiernobiely film s realistickým prístupom zobrazuje posledné chvíle mladých mužov, ktorí sa pripravujú na odchod do armády, a ich rodiny, ktoré čelia neistote a hrozbe straty. Táto scéna, zachytená v tichej intimite, rezonuje s univerzálnymi témami vojny, materstva a ľudského osudu.

    « Aby sa slovenské matky nemuseli lúčiť so synmi, ktorí… »

    ZNAČKY: UmenieVideoHudbaLáskaRodinaMaterstvoMilitarizáciaPolitikaIdeológiaTotalitaVojnaDruhá svetová vojnaPekloNihilizmusSmrťĽudský životSlovaniaRusko

    …sa im nikdy nevrátia.

    UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

    ZDROJ: KALIK, Mikhail (režisér). Do svidanija, malčiki! [До свидания, мальчики]. Moskva (Sovietsky zväz) : Mosfilm, 1964, online: https://youtu.be/RvDtNWaoAVc

    Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/aby-sa-slovenske-matky-nemuseli-lucit-so-synmi-ktori/

Návrat hore

Bystroumny.sk používa súbory cookie. | Súkromie a pravidlá
Copyright © 2025

Bystroumný
Prehlásenie

Táto webová stránka používa súbory cookie, aby sme vám mohli poskytnúť čo najlepší používateľský zážitok.