Národ Značka
Stránka 1 z celkom 2 stránok.
Dokopy: 37 článkov.
▐ Zverejnené: 16/04/2026
![]( "Siewca – Rozsievač (Ilustrowany Kurjer Polski, 1942)")
Základný popis
Drsná krása ľudskej vytrvalosti. Portrét bezmenného muža, ktorý v tichosti rozsieva osivo na zoranej roli. Pripomeňme si, aké to bolo… žiť v dobe, kedy každé zrnko pšenice nieslo symbolický odkaz úpornej námahy, no najmä nádeje na úrodu, ktorá živila neraz niekoľko generácii jednej rodiny a starala sa o zachovanie celého rodu.
« Siewca – Rozsievač (Ilustrowany Kurjer Polski, 1942) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Rodina – Rodičovstvo – Ľudský život – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Národ – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Ilustrowany Kurjer Polski / Nr. 17. Krakow (Poľsko), 1942.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/siewca-rozsievac-ilustrowany-kurjer-polski-1942/
▐ Zverejnené: 15/04/2026
![]( "Siatie: Život na gazdovstve / Slovácko – Moravské Slovensko (Josef „Joža“ Uprka, 1922)")
Základný popis
Šero sa plazí po poli a my môžeme vidieť roľníka siať osivo na svojej roli. Ozvena z čias, keď zem bola svedkom mnohých takýchto tichých modlitieb a potu robotou zmorených rúk. S plnou dlaňou zŕn, ktoré hádže k zemi, ako keby do nej chcel vložiť svoje vlastné srdce, niekam hlboko pod povrch, pričom každé zrniečko nesie maličký kúsok jeho dúfania, nádej v budúcu úrodu…
« Siatie: Život na gazdovstve / Slovácko – Moravské Slovensko (Josef „Joža“ Uprka, 1922) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Rodina – Rodičovstvo – Ľudský život – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Národ – Slovania – Slovensko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Graphic Art of Czechoslovakia (Exhibition of Prints from the Private Collection of Henry J. John M. D.) Cleveland (USA) : The Cleveland Museum of Art, 1922. cca. 60 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/siatie-zivot-na-gazdovstve-slovacko-moravske-slovensko-josef-joza-uprka-1922/
▐ Zverejnené: 13/04/2026
![]( "Nosič vody v Perzii (Persia and the Persians, 1887)")
Základný popis
V srdci perzskej krajiny, kde voda bola vzácnejšia než zlato a život závisel od každej kvapky rosy, nachádzame muža zakoreneného v tradíciách tejto svojej otčiny. Nosič vody tu vystupoval ako tichý strážca samotnej existencie. Jeho služba nebola pokorou pred mocnými, ale neraz skôr úctou k samotnému životu – k jeho krehkosti v oblastiach rozpálenej zeme. Hlboké vrásky vyryté slnkom a vetrom hovoria jasný príbeh o nekonečných cestách, o nespočetných dňoch strávených pod pražiacim nebom. Jeho pohľad nie je sklonený k poslušnosti, ale uprený do ďalekého cieľa svojho ďalšieho putovania, aby naplnil posolstvo svojej služby: zdieľanie vody – ako symbolu života – pre všetkých.
« Nosič vody v Perzii (Persia and the Persians, 1887) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Orient – Blízky východ – Perzia – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Ľudský život – Chudoba – Mravný ideál – Cnosť – Pokora – Služba – Milosrdenstvo
Na Slovensku je všeobecne zaužívané používanie termínu „nosič vody“, najmä v prostredí športu, vo význame ľahko dehonestujúcom príspevok a postavenie daného človeka, ako označenie pre jedinca „nepodstatného“, poslušného vykonávateľa vôle niekoho iného. „Nosič vody“ v kontexte perzských reálii, resp. skutočný význam takéhoto povolania bol niekedy podstatne vznešenejší. Voda má značný význam. Prináša život. V starovekom Egypte si okolo „žabej bohyne“ Heket vyskladali značnú časť ich mytológie. Nosič vody v Perzii, v krajine, kde voda bola a je veľmi vzácnou komoditou, v takýchto končinách býval – dalo by sa povedať – takým ľudským nositeľom a ochrancom samotného života…
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: BENJAMIN, Samuel Green Wheeler. Persia and the Persians (Illustrated). Londýn : John Murray, 1887. 507 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/nosic-vody-v-perzii-persia-and-the-persians-1887/
▐ Zverejnené: 07/04/2026
![]( "Pastier a jeho ovečky (1869)")
Základný popis
Táto vizuálna pastorála, obrázok znázorňujúci atmosféru tvrdého, ale za to spokojného vidieckeho života, je symbolom spojenia s koreňmi, tradíciami a rodnou zemou, ktorá dávala človeku všetku jeho obživu. Na plátne minulosti sa rozprestiera obraz pastiera – muža previazaného s krajinou takou silnou väzbou, aká dnes už len vzácne existuje. V jeho výzore cítiť odraz tvrdej práce a vytrvalosti v odhodlaní obetovať svoj život vidieku, harmónii so svetom navôkol seba. Na obrázku môžeme vidieť hrubé drevené trámy salaša, posiate množstvom vrások od uplynutého času, ako tichý odkaz na všetkých jemu predošlých, ktorí si vyvolili rovnaký životný osud.
« Pastier a jeho ovečky (1869) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Slovania – Národ – Rodoľubstvo – Ľudský život – Pokora – Služba
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / 31. máj 1869 (Zväzok 1 [I.] – No. 23). 1. ročník [I.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1869.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/pastier-a-jeho-ovecky-1869/
▐ Zverejnené: 06/04/2026
![]( "„K veselým velikonocům…“ (Hvězda, 1935)")
Základný popis
Okno do zabudnutej éry Česko-Slovenska. Dievča zahľadené do neznámej diaľavy – a veľkonočný zajačik. Táto ilustrácia je ako premietnutie časti snového záznamu, útržok zo zbierky starých pohľadníc v štýle „Art Deco“.
« „K veselým velikonocům…“ (Hvězda, 1935) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Umenie – Ilustrácia – Fotografia – Veľkonočný pondelok – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Hvězda československých paní a dívek – Číslo 16 (500), 1935. Praha (Česko-Slovensko) : Melantrich, 1935. Digitalizovali: Österreichische Nationalbibliothek Wien (Rakúsko).Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/k-veselym-velikonocum-hvezda-1935/
▐ Zverejnené: 06/04/2026
![]( "„…wesołego jajka!“ (Bocian, 1924)")
Základný popis
Mladá žena držiaca veľkonočné maľované vajíčka – symbol plodnosti, nového života a nádeje. Príklad dobového veľkonočného vinšu v duchu estetiky medzivojnového obdobia minulého storočia.
« „…wesołego jajka!“ (Bocian, 1924) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Umenie – Ilustrácia – Veľkonočný pondelok – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Bocian / 15. kwietnia 1924 – Nr. 8. 27. ročník. Krakow (Poľsko), 1924.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/pomedzi/wesolego-jajka-bocian-1924/
▐ Zverejnené: 05/04/2026
![]( "O kontinuite a predávaní tradícii „zo srdca do srdca“: Cestou na svätenie veľkonočného košíka (Ilustrowany Kurjer Polski, 1942)")
Základný popis
Obraz slovanskej krásy reprezentovanej v podobe tejto momentky z dielne poľského folklóru. Na prvý pohľad vidíme len klasickú idylku: matka a dieťa – oblečení v tradičných krojoch počas slávenia Veľkej noci – kráčajú do kostola k sväteniu svojich veľkonočných košíkov. Avšak pri hlbšom zamyslení vnímame niečo viac. Obraz kontinuity. Detaily ich krojov a maľované vajíčka nie sú len kdejakými miestnými etnografickými variáciami – sú to prvky neotrasiteľnej tradície, jedinečnej kultúrnej identity, ktorá je tak dôležitá práve v čase divokých zmien a okolitého chaosu – predávanej z generácie na generáciu. Dieťa drží v rukách prútený košík ako relikviu, pričom sa stáva jej nositeľom, no súčasne aj ochrancom nasledovného zachovania a pretrvania. V malom prútenom košíčku sa nenachádzajú len potraviny, nachádza sa tam celý vesmír jeho predkov, rituály, ktoré prežili stáročia a hodnoty, aké boli jediným pevným základom v neistote ľudskej existencie. Je to moment predávania štafety: z ruky do ruky, zo srdca do srdca…
« O kontinuite a predávaní tradícii „zo srdca do srdca“: Cestou na svätenie veľkonočného košíka (Ilustrowany Kurjer Polski, 1942) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Umenie – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Street photography – Pouličná fotografia – Veľkonočná nedeľa – Biela sobota – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Detstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Pokora – Služba
UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jej ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Ilustrowany Kurjer Polski / 5. kwietnia 1942 – Nr. 14. Krakow (Poľsko), 1942.▐ Zverejnené: 31/03/2026
![]( "Vajnorské dievčatá a chlapci pre farou vo Vajnoroch (1907)")
Základný popis
V tomto článku odkrývame zabudnuté ozveny jari prostredníctvom svedectiev zaznamenaných v niekdajšom časopise „EVA“. Spoznajte detskú radosť z prvej jarnej piesne, farebný svet maľovaných kraslíc a úctu ku kresťanskej tradícii Kvetnej nedele. Objavte symboliku „zimnej pani“ a jej spojitosť s pohanskými koreňmi slovenského folklóru. Tento článok je poetickou cestou do srdca Slovenska, kde sa prelínajú viera, národná kultúra a harmónia s prírodnými cyklami.
« Kvetná nedeľa a Vajnory v roku 1907 »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko
« Zvláštní radosti a potěchy zažili jsme s vajnorskými dětmi v poledne a odpoledne na Květnou neděli. Co mi Juriga [kňaz Ferdinand Juriga – slovenský národný buditeľ, pozn.] v dopise sliboval, vyplnilo se. Byli jsme právě u oběda, když před farou nastal jakýsi šum a ruch a za chvíli zazněl dětský zpěv:
„Veľká noc má milá;
kdes tak dlho bola?
V záhrádke zelenej
ruky, nohy myla,
aj venečky vila
z bilej růže červenej,
aj z modrej ľalije, alleluja.Pozdrav nás Maria,
ty’s krokom kročila,
syna porodila,
syna Jezu Krista
ó Matičko čistá.Ó vtáčku, vtáčku,
moj milý Bože,
ke by si ty moj bol,
nedala by ta, moj,
moj milý Bože,
po poli lietat’,
lež bych ťa dala,
moj milý Bože,
do klietky sedat’.“Po tom zpěvu vyšli jsme před faru a zde plno dětí, děvčátek, které stály před farou seskupeny kolem máječku, pestro ozdobeného pentlemi, řetězci papírovými a hlavně kraslicemi prázdnými (vyfouknutými) a všelijak zdobenými. Kraslice tyto náležej mezi úpadkové, nejsouce malovány ani rýsovány, nýbrž rozličnými pestrými látkami a hlavně „pukem“ (duší z bezu) obkládány. Ale i tato úprava jest originelní a zvláště půvabnou se jeví na červených srdcích, které děvčátka při tomto obřadném zvuku odevzdávají hlavně p. farářovi a p. rektorovi (učitele). »
![]( "Vajnorskí šuhaji a speváci pred školou (1907)")
![]( "Mládež vajnorská pred farou s kňazom Ferdinandom Jurigom (1907)")
![]( "Tri vajnorské matky so svojimi deťmi (1907)")
![]( "Vajnorské dievčatka s „kozlátky“ („kočičkami“), bahniatkami (1907)")
![]( "Vajnorské dievčence – apolenky vajnorské (1907)")
UPOZORNENIE: Fotografie retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila ich ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: EVA – Sborník pro vzělání, umění a zábavu / Květen-Červen, Číslo 3. 4. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1907. Digitalizovali: Österreichische Nationalbibliothek Wien (Rakúsko).Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/kvetna-nedela-a-vajnory-v-roku-1907/
▐ Zverejnené: 30/03/2026
![]( "Kvetná nedeľa (Igor Pálmayi, 1935)")
Základný popis
Kvetá nedeľa nie je len kresťanskou tradíciou. Ako to už býva, na Slovensku – ale aj v ostatných slovanských, prípadne geograficky a kultúrne blízkych krajinách – zahŕňa taktiež mnohé zvyky súvisiace s pohanstvom a vierou v rôznorodé prírodné sily. Takto sa Kvetná nedeľa stáva i dnes echom predkov – dávnych Slovanov (v tom našom prípade), ktorí tak ako my dnes, rovnako i oni v minulosti, slávili nové „rozkvitnutie života“ všade navôkol.
« Kvetná nedeľa (Igor Pálmayi, 1935) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko
« Deň sv. Jozefa je predzvesťou jari a po ňom najbližšia nedeľa Kvetná je prívetom jari. Kvetná nedeľa má názvisko od kvitnúcich vetvičiek (kočičiek), ktoré sa v ten deň svätia na pamiatku príchodu Pána do Jeruzalema, pri ktorom ľud ho oslavoval a prestierajúc svoje rúcha na zem, radostne ho vítal, hádžúc mu na cestu rozkvitlé vrbové prútie.
Na Kvetnú nedeľu pred každým kostolom, pred každým obchodom predávajú ženičky jarné kvieťa, ktoré v kostole posvätené, domov sa odnášajú ako prvá, posvätená zvesť jari a božieho požehnania. Zvlášte ľud vidiecky kladie toto kvieťa za obrážteky, do stodoly, do zbožia, a sena, aby chránily úrodu pred skazou. Domácí príbytok chrania od choroby, bied a hladu a niekde tiež zjedia posvätené mačičky, aby sa uchránili od zleј choroby. Jie sa na lačný žalúdok, to vraj nikdy nepríde na nich zimnica. Táto viera a zvyk oslavovať príchod Krista je rozšírená na celom svete a na Kvetnú nedeľu teší sa mládež i stárež kresťanská.
Na Slovensku v niektorých krajoch, kde sa ešte zadržujú tradičné obyčaje, vychádzajú dievčence z domu s pristrojeným „novým letom“ t. j. s vrbovou vetievkou alebo smrekovym stromčekom, ozdobeným partami a vyfuknutými kraslicami a za veľkého jasotu a nadšenia vynášajú z dediny ďaleko za humná a tak vítajú nové leto. Tento pekný zvyk snúbi sa ešte s inou radostou, ktorá čo chvíľa nadchodi: sú to veľkonočné oblievačky, najväčšia radosť vidieckej mládeže. To každé dievča musí byť vykúpané, inaк by ani nevedelo, že sú sviatky. No Kvetná nedeľa je tu, kiež aj s ňou príde nádej na skutočné požehnania, ktoré je našmu svetu toľme
treba. » ZDROJ: PÁLMAYI, Igor. Kvetná nedeľa. / Hvězda československých paní a dívek – Číslo 15 (499), 1935. Praha (Česko-Slovensko) : Melantrich, 1935.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/kvetna-nedela-igor-palmayi-1935/
▐ Zverejnené: 30/03/2026
![]( "„Lidové obyčeje na květnou neděli…“ (Vídeňské noviny, 1939)")
Základný popis
Vydajte sa s nami do archívu „Vídeňských novín“ a objavte zabudnuté zvyky – od spievajúcich detí na Kolínsku, až po „smrtku“ pripomínajúcu pominuteľnosť života…
« „Lidové obyčeje na květnou neděli…“ (Vídeňské noviny, 1939) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania
« Lidové obyčeje na květnou neděli, ač jsou hodně staré, udržely se v mnohých krajích až na naše dny.
Na Kolínsku v Čechách chodí ráno na květnou neděli děti po staveních a zpívají: „Květná neděle, květná neděle, kdes tak dlouho byla? U studánky, u studánky ruce, nohy myla. Čím sis je utírala? Šátečkem, lístečkem, abych byla bílá. Svatý Petr z Říma nese flaši vína, abychom se napili. Pána Boha chválili. Nám, nám, lhoteckým pannám. Každé děvčátko nosí „líto“, malý smrkový stromek, ověšený barevnými stužkami a papírky.
V okolí Police n. M. se nosí na květnou neděli „líto“, okrášlené pentlemi, vejdumky a mašlemi z barevného papíru. Děvčata chodí stavení od stavení a zpívají: „Na tu květnou neděli…“ Někde se nosí podnes také „smrtka“, z bílých hader zhotovená loutka, při čemž se zpívá: „Smrt chodí po vsi…“ jako na smrtnou neděli.
V Určicích na Moravě na květnou neděli děvčátka obcházejí po staveních se stromečkem, nastrojeným barevnými papíry, a zpívají: „Květná neděla, gdes tak dlóho byla? U studynky, u lubinky nohy, ruce myla. Čím’s jich utírala? Šátečkem, vínečkem, modrém papířečkem. Pojte, dívke, z lóke, neste miso móke, par vajíček od slepíček, něco másla od kraviček a ve, paní matíčka, předéte nám ze dvě, šak se vám to zende. Zhořela nám fára blízko pivovára, král je nemocné, králka rozochcaná. Co my máme dělatí? My musíme žebřati. Pochválen bud’ Ježíš Kristus.”
Na květnou neděli světí se kočičky, koťátka, někde též beránky zvané.
Na Dačicku v západní Moravě přidávají ke kočičkám na svečení jasanu. Na boží hod velikonoční položí se jasan do sklepa, aby vyhubil všechnu jedovatinu. Lidé polykají svěcené kočičky od bolení v krku, od zimnice a jiných nemocí. Kde jsou svěcené kočičky, tam nemůže uškodit žádné zlo, ani nemoc, ani oheň, krupobití nebo boží posel – blesk. Když se na květnovou neděli za průvodu s kočičkami před knězem dveře chrámové zavrou a on za nimi zpívá, bývají všechny poklady otevřeny, protože zlí duchové musejí poslouchat, co se kněz modlí a zpívá. Když pak udeří křížem třikrát na dveře, odejdou duchové zase na stráž k pokladům.
(s. 5) » ZDROJ: Vídeňské noviny – Orgán Čechů v zemi Rakouské / 1. března 1939 – Číslo 39. 6. Ročník. Viedeň (Rakúsko), 1939.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/lidove-obyceje-na-kvetnou-nedeli-videnske-noviny-1939/
▐ Zverejnené: 29/03/2026
![]( "„Hosanna!“ – Vstup Ježiša Krista do Jeruzalema: Niekdajšia Kvetná – Palmová nedeľa v Somersete / Anglicko (1920)")
Základný popis
Nechajte sa preniesť do poetického Somersetu na prelomí 19. a 20. storočia. Kvetná nedeľa, deň triumfálneho vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema, sa tu pretavuje do živých ľudových tradícií a dávnych zvykov. Zaspomínajme spoločnej na dobu, kedy malý chlapec držal v ruke prútik vŕby a jeho starý otec mu pošepkal príslovie, ktoré dodnes rezonuje v jeho spomienkach. Príslovie tak kruté, no zároveň tak poetické: „Kto nemá v Kvetnú nedeľu v ruke palmu, tomu treba ruku odseknúť.“
« „Hosanna!“ – Vstup Ježiša Krista do Jeruzalema: Niekdajšia Kvetná – Palmová nedeľa v Somersete / Anglicko (1920) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo
« Istý korešpondent píše: „Spomínam si, ako som ako chlapec počul od svojho dedka staré príslovie: ‚Kto nemá na Kvetnú nedeľu v ruke palmu, tomu treba ruku odseknúť.‘ Predpokladám, že išlo o slovnú hračku… Kvetná nedeľa je deň, kedy si pripomíname triumfálny vstup nášho Pána do Jeruzalema, päť dní pred Jeho utrpením. Vo veľkej časti kresťanského sveta sa tento deň oslavuje sprievodom s „palmami“. Niektorí autori tvrdia, že tento obrad pochádza už zo 4. storočia, a uvádzajú, že práve naň narážal sv. Cyril Jeruzalemský [jeruzalemský biskup, pozn.] Vieme však, že tento obrad sa určite praktizoval v 5. storočí. Kvetná nedeľa si stále zachováva svoje meno v kalendári Anglikánskej cirkvi, ale sprievod s palmami bol zrušený za vlády Eduarda VI. Prútik kvitnúcej vŕby nazývaný „palma“, sa používa ako náhrada za skutočnú palmu a v dávnych časoch sa v Somersete hovorilo, že ten, kto nemá počas Kvetnej nedele v ruke „palmu“, musí prísť o ruku. V našom kraji existuje aj ďalšie staré príslovie, že ak v Kvetnú nedeľu jasne svieti slnko, bude i neskôr veľa pekného počasia, hojnosť obilia a iných plodov zeme.
(s. 102) » PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: WATSON, W. G. Willis (ed.) Calendar of Customs, Superstitions, Weather-lore, Popular Sayings, and Important Events Connected with the County of Somerset. (Anglicko) : Somerset County Herald, 1920. 521 strán.▐ Zverejnené: 29/03/2026
![]( "Vítanie jari: Kvetná – Palmová nedeľa a tradičné zvyky u Slovanov (1922)")
Základný popis
Kvetná nedeľa, tichá predzvesť Veľkého týždňa, je oslavou prebúdzajúcej sa prírody a hlboko zakorenených tradícií. Náš článok vás zavedie do sveta staroslovanských zvykov, ktoré odrážajú harmóniu človeka s prírodou a silnú vieru v jej magické sily.
« Vítanie jari: Kvetná – Palmová nedeľa a tradičné zvyky u Slovanov (1922) »
ZNAČKY: Veľká noc ║ Umenie – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Citát – Kvetná nedeľa – Jar – Príroda – Vidiek – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Folklór – Pohanstvo – Mytológia – Národ – Rodoľubstvo – Slovania
POZNÁMKA: Ako ilustračný obrázok je použitá historická fotografia, ktorá zachytáva podobu „vítania jari“ v Tešinsku / Tešínske Sliezsko.
« NEDEĽA PALMOVÁ U VIDIECKEHO ĽUDU
Vidiecky ľud žije úplne iným životom ako my. Žije predovšetkým [v súlade] s prírodou a táto k nemu prehovára počas každého obdobia roka, ba dokonca aj každú hodinu dňa i noci svojím tajomným jazykom plným čarov a divov, ktorým on po vlastnom rozumie. Fantastičnosť zohráva v živote ľudu prvoradú úlohu. Takmer pri všetkých udalostiach, prírodných katastrofách a rodinných nehodách sa ľudia neodvolávajú na skutočné príčiny, ale na vymyslené, zrodené z ich predstavivosti. Povery ľudu, jeho príbehy a povesti mávajú neslýchaný fantazijný základ, [ktorý býva načisto] odtrhnutý od zeme i skutočného života. Táto hlboká religiozita ľudu zanechala svoju mystickú stopu na mnohých rozprávkach a podobenstvách a dala nám množstvo krásnych legiend, v ktorých sa naivná, prostá a úprimná duša ľudu zdvíha do nedosiahnuteľných výšin a zdá sa, že vidí veci očami viery, ktoré nikdy neuvidelo „oko mudrca [schovaného] za jeho okuliarmi“!
Kvetná nedeľa, ktorá bezprostredne predchádza Veľkému týždňu, má mimoriadne čaro; zdá sa, že so sebou nesie vôňu novej jari. Aj ona je totiž jarným sviatkom. Cirkev posväcuje v tento deň prvé dary prebúdzajúcej sa prírody – to, s čím sa vzkriesený život zeme prvýkrát usmieva. Žehná „palmy“ upletené zo strieborno-bielych vŕbových jahňád a trblietavých sivých strapcov riečnych tŕstí. Kvetná nedeľa alebo aprílová nedeľa, hoci nemá vlastnosti prvotriedneho slávnostného sviatku, sa slávnostne oslavuje aj na vidieku; je to tiež deň, ku ktorému ľudia viažu množstvo povier a zvykov. Týka sa to predovšetkým tých „paliem“, ktoré v niektorých oblastiach dorastajú do veľkosti naozaj pôsobivých strapcov, pretože k nim patria aj kalamus [Puškvorec obyčajný, pozn.], „kłokaczyna“ a iné rastliny. Keď sa s nimi pastieri, ktorí ich zvyčajne nosia do kostola, po bohoslužbe vracajú, najprv trikrát obídu dom a po každom rohu touto „palmou“ udrú trikrát, aby v dome neboli muchy a iná háveď. Potom idú do maštale kde ňou miešajú v žľaboch pre dobytok – nech sa tam neskrýva choroba škodlivá dobytku, povymetajú ňou kravy, aby ich nezastihol mor, poutierajú ňou nozdry svojich koní, aby sa ich žiadna pliaga nechytala. Palmové kríže, umiestnené na hrebeni slamenej strechy, chránia dom pred bleskom, a keď sú umiestnené na poli, odháňajú krupobitie. „Palma“, ponechaná v okne, odháňa zlých duchov. Liečivé vlastnosti majú aj vŕbové jahňady, ktoré sú súčasťou palmy. V niektorých dedinách každý člen domácnosti prehltne jednu jahňadu proti horúčke a tri proti bolestiam hrdla. Dávajú ich aj dobytku so zemiakmi. Inde hádžu jahňady do obilia, ktoré sa chystá siať. Bič, s ktorým bola „palma“ zviazaná, používajú pastieri, keď prvýkrát vyháňajú svoj dobytok na pašu. V niektorých regiónoch sa hovorí, že pastierov, ktorí prvýkrát vyháňajú svoj dobytok, napadne diabol a prasknutie požehnaného biča ho odoženie. »
ORIENTAČNÝ PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Orli Lot – Miesięcznik krajoznawczy / Kwiecień [Apríl] 1922 – Nr. 4. (Poľsko) : Polskie Towarzystwo Krajoznawcze, 1922.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/vitanie-jari-kvetna-palmova-nedela-a-tradicne-zvyky-u-slovanov-1922/
▐ Zverejnené: 28/03/2026
![]( "Orba v Dorsete / Anglicko (Thomas, 1905)")
Základný popis
Srdce anglického vidieka a život pulzujúci v rytme prírody. Táto scéna je oslavou jari a prebúdzajúcej sa zeme. Cítiť z nej vôňu čerstvo zoranej role, sľub osiva, ktoré sa v nej už čoskoro zakorení. Dorset, grófstvo v južnom Anglicku, je známe svojou nádhernou krajinou, rozľahlými pastvinami a bohatou poľnohospodárskou tradíciou…
« Orba v Dorsete / Anglicko (Thomas, 1905) »
ZNAČKY: Umenie – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Ľudský život – Viktoriánska éra
UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jej ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: The Barnet Book of Photography. New York (USA) : Elliot & Sons, Ltd., 1905. cca. 360 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/orba-v-dorsete-anglicko-thomas-1905/
▐ Zverejnené: 28/03/2026
![]( "Rodina na poli v Smolenskej oblasti – „Smolenshchina“ (1871)")
Základný popis
Táto ilustrácia nie je len zobrazením orby, ktorá predchádza samotnému siatiu osiva – je to oslava cyklu života. Svedectvo o tradičnom spôsobe života, kde práca bola cnosťou, pokora hodnotou a rodina základom existencie. V tomto období sa formovali mravné ideály – čistota srdca, láska k domovine a úcta ku komunite.
« Rodina na poli v Smolenskej oblasti – „Smolenshchina“ (1871) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Feminizmus – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Národ – Slovania – Rusko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 125: 22. máj 1871 (Zväzok 5 [V.] – No. 21). 3. ročník [III.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1871.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/rodina-na-poli-v-smolenskej-oblasti-smolenshchina-1871/
▐ Zverejnené: 27/03/2026
![]( "Jar – Rodná zem – Matka – Otec – Vlasť (Antonín Majer, 1922)")
Základný popis
Jar v kvitnúcom Česko-Slovensku. Pohľad na ľudovú kultúru, kde sa kone ťažko predierajú ornou pôdou a tradícia úzko prepája s prebúdzaním prírody. Oslava kultúrneho dedičstva, hlboko zakoreneného v národnej kultúre, folklóre a harmónii medzi človekom a jeho zemou – danou mu od Boha, domovinou, tou drahou otčinou zanechanou mu jeho predkami.
« Jar – Rodná zem – Matka – Otec – Vlasť (Antonín Majer, 1922) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Feminizmus – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Národ – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Graphic Art of Czechoslovakia (Exhibition of Prints from the Private Collection of Henry J. John M. D.) Cleveland (USA) : The Cleveland Museum of Art, 1922. cca. 60 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/jar-rodna-zem-matka-otec-vlast-antonin-majer-1922/
▐ Zverejnené: 26/03/2026
![]( "Mladý dohľad na pastvinách (Ernst Albert Fischer-Cörlin, 1901)")
Základný popis
Tento obrázok nás prenáša do idylického sveta detstva na vidieku. Mladé dievča, strážkyňa stáda kravičiek na zelenej pastvine, je obrazom dní strávených medzi stromami, kvetmi a zvieratami, presne tam, kde sa formuje podstata charakteru človeka a ten sa na tomto mieste učí významu práce, pokory a pôvabu života odohrávajúceho sa v harmónii s prírodou.
« Mladý dohľad na pastvinách (Ernst Albert Fischer-Cörlin, 1901) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Priateľstvo – Vidiek – Detstvo – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Rodina – Materstvo – Rodičovstvo – Výchova – Folklór – Národ – Rodoľubstvo
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Die Gartenlaube – Illustriertes Familienblatt / No. 51, 1901. Leipzig (Nemecko) : Ernst Keil, 1901.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mlady-dohlad-na-pastvinach-ernst-albert-fischer-corlin-1901/
▐ Zverejnené: 25/03/2026
![]( "Kolo, kolo mlynské: Vítanie jari v Čiernom lese / Schwarzwald – Black Forest (Max Ferrars, 1905)")
Základný popis
Poniektoré tradície žijú v srdciach ľudí dodnes. Pohľad na skorú jar v Čiernom lese prostredníctvom objektívu Maxa Ferrarsa. Na snímke vidíme skupinku detí zhromaždených pri kamennom mostíku, popod ktorý preteká miestny dedinský potôčik. Je to scéna plná harmónie s prírodou, žitia v rámci komunity, kde sa tradície odovzdávajú z generácie na generáciu.
« Kolo, kolo mlynské: Vítanie jari v Čiernom lese / Schwarzwald – Black Forest (Max Ferrars, 1905) »
ZNAČKY: Umenie – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Street photography – Pouličná fotografia – Jar – Príroda – Vidiek – Detstvo – Výchova – Mravný ideál – Krása – Folklór – Národ – Rodoľubstvo
UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jej ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: HOLME, Charles (ed.) Art in Photography (With Selected Examples of European and America Work). Londýn, Paríž a New York : Office of „The Studio“, 1905. cca. 300 strán.▐ Zverejnené: 22/03/2026
![]( "Modlitba pri tisícročnom dube (Carl Friedrich Lessing, 1837)")
Základný popis
V srdci nemeckej krajiny, tam kde jar rozkvitá s prvými lúčmi slnka a príroda sa prebúdza zo zimného spánku, stojí majestátny tisícročný dub. Jeho silné vetvy sú svedkami uplynutých čias, jeho korene hlboko zakotvené v histórii. Táto ikonická maľba od Carla Friedricha Lessinga, známa ako „Die tausendjährige Eiche“ („Tisícročný dub“), zachytáva chvíľu ticha a rozjímania nad… mnohým.
« Modlitba pri tisícročnom dube (Carl Friedrich Lessing, 1837) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Pohanstvo – Folklór – Národ – Rodoľubstvo
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Die Gartenlaube – Illustriertes Familienblatt / No. 8, 1907. Leipzig (Nemecko) : Ernst Keil, 1907.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/modlitba-pri-tisicrocnom-dube-carl-friedrich-lessing-1837/
▐ Zverejnené: 09/03/2026
![]( "Slávik (Prostonárodnia pieseň, 1890)")
Základný popis
Ponorte sa do smútku a krásy slovenskej ľudovej tvorivosti. Táto pieseň, uchovaná v historickej tlači časopisu „Vlasť a svet“ z roku 1890, prináša prostú, no hlbokú baladu o slávikovi, ktorý si spokojne spieva, zatiaľ čo srdce človeka, ktorý jeho krásnemu spevu načúva, narieka. Objavte obraz národnej identity, slovenskej dediny a slovanskej duše v úryvkoch plných spomienok. Nechajte sa uniesť melódiou duši, ktorá rezonuje naprieč generáciami.
« Slávik (Prostonárodnia pieseň, 1890) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Folkór – Krása – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Smútok – Sklamanie
Slávik (Prostonárodnia pieseň)
« Spievaj si, slávičku,
v zelenom hájičku,
aj ja si zaspievam,
idúc na trávičku.Trávička zelená
kade ja chodievam,
lebo ju ja často
slzami polievam.Ústa mi spievajú,
oči sa mi smejú
ale od srdiečka
slzy sa mi lejú. »ZDROJ: Vlasť a svet. / 15. mája – Číslo 10, 1890. 5. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1890.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slavik-prostonarodnia-piesen-1890/
▐ Zverejnené: 08/03/2026
![]( "Materské šťastie (Edmund Plume, 1907)")
Základný popis
Pohľad do idylického sveta rodiny a domova. Ponorte sa do nostalgickej atmosféry ilustrácií, ktoré zachytávajú nežnosť materskej lásky a pokoja rodinného krbu. Objavte krásu detstva a rodinného šťastia.
« Materské šťastie (Edmund Plume, 1907) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Pokora – Služba – Láska – Muž a žena – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Spoločenská zodpovednosť – Národ – Rodoľubstvo
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Die Gartenlaube – Illustriertes Familienblatt / No. 5, 1907. Leipzig (Nemecko) : Ernst Keil, 1907.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/materske-stastie-edmund-plume-1907/
▐ Zverejnené: 06/03/2026
![]( "Ohlasy 15. storočia: Kúpele Piešťany – Liečivá sila slovenského kúpeľníctva (Schlammbad Pistyan / Pöstyén in Ungarn, 1898)")
Základný popis
Ponorte sa do histórie slovenského kúpeľníctva s týmto unikátnym historickým záznamom z roku 1898. Poznatky z publikácie Colomana von Fodora zachytávajú chýrnu slávu piešťanských kúpeľov. Prežite cestu časom a objavte liečivé účinky sírnych bahien, ktoré chválili lekári a učenci ako Georg Wernher, Thomas Jordan a Johann Crato von Krafthoim.
« Ohlasy 15. storočia: Kúpele Piešťany – Liečivá sila slovenského kúpeľníctva (Schlammbad Pistyan / Pöstyén in Ungarn, 1898) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – História – História medicíny – Zdravotníctvo – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Rakúsko-Uhorsko – Príroda – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
« Hoci o pôvode a prvej známej histórii slávnych sírnych bahenných kúpeľov v Piešťanoch spoľahlivé údaje chýbajú, je možne s istotou predpokladať, že kúpele boli známe už v 15. storočí a mnohí sem prichádzali zďaleka, aby v týchto teplých prameňoch hľadali liek na rôzne neduhy, najmä kožné choroby, reumatické bolesti, ochorenia kostí atď. Vo svojej brožúre – vydanej vo Viedni v roku 1551 – uvádza Georg Wernher prvú spoľahlivú písomnú informáciu o termálnych prameňoch v Piešťanoch. Chváli ich liečivé účinky, opisuje ich vysokú teplotu, kolísavú prítomnosť samotných prameňov, ako aj ílovité bahno, ktoré si vyslúžilo jeho uznanie. Ďalej spomína, že pacienti hľadajúci uzdravenie si počas kúpeľa natierali postihnuté časti tela bahnom na istý čas usadeným v termálnej vode. Túto prax opakovali deň čo deň, až kým po dosiahnutí úľavy neopustili kúpele. Okrem toho nachádzame zmienku aj v spise Thomasa Jordana, publikovanom v roku 1586, v ktorom opisuje minerálnu vodu a osobitne zdôrazňuje úžasnú liečivú silu prameňov. S nie menším uznaním prišiel Johann Crato von Krafthoim [Johannes Crato von Krafftheim – dvorný lekár troch cisárov Svätej ríše rímskej, pozn.], lekár troch cisárov, v roku 1594 pochválil vynikajúce pramene a bahno, ktoré sa v nich nachádzalo. Nikolaus Istvánffý [barón, uhorský politik, historik, básnik, ktorý pôsobil ako uhorský palatín, pozn.] v roku 1599 dodáva, že Turci – pri svojom druhom nájazde na Piešťany – odviedli slabých a nemohúcich […] do svojho hlavného tábora. Zaujímavosťou je, že Piešťany boli trikrát napadnuté tureckými lupičskými hordami, a to v rokoch 1530, 1599 a 1663, a vtedy už známe liečivé pramene vo veľkej miere prispeli k uzdraveniu zranených, ktorí zostali po takýchto [tragických] udalostiach. Trojité využitie liečivých prameňov zaujalo v roku 1622 Andreasa Bacciusa, osobného lekára pápeža Sixta V. [Sixtus V., Sixtus Quintus, pozn.] V roku 1642 oslávil Anton Beschonovinus pramene a ich liečivé vlastnosti v básni. Neskorší autori, a to Fröhlich v roku 1644 a Martin Zeiller v roku 1664, uvádzajú, že v tom čase sa pramene nachádzali na ľavom brehu Váhu. Práca o kúpeľoch v Piešťanoch, ktorú v roku 1745 vydal Justus Johann Torkos [Ján Justus Torkoš, Torkos Justus János – slovenský chemik, balneológ, doktor medicíny, hlavný mestský lekár Bratislavy, pozn.], lekár kráľovského slobodného mesta Pressburg, poskytuje obzvlášť zaujímavé historické údaje. Svojím opisom a takýmto písomným šírením informácií o výnimočných liečivých účinkoch, ale ešte viac svojím usilovným výskumom zameraným na opätovné nájdenie už zaniknutého horúceho prameňa si autor vyslúžil nesmierne zásluhy o blaho kúpeľného mesta a jeho večnú vďaku. (Fodor, s. 1-2 )»
PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: FODOR, Coloman von. Schlammbad Pistyan (Pöstyén) in Ungarn mit Besonderer Berücksichtingung der Massage-Heilmethode. Viedeň a Lipsko (Rakúsko-Uhorsko) : Wilhelm Braumüller,1898. 56 strán. Digitalizovali: Bayerische Staatsbibliothek München (Nemecko).▐ Zverejnené: 05/03/2026
![]( "História Slovenska: „Kúpeľné impérium“ Rakúsko-Uhorska a po stáročia významné centrum európskeho kúpeľníctva (B. Bradshaw's Dictionary, 1884)")
Základný popis
Pozrite si historickú mapu, ktorá zobrazuje významné slovenské centrá liečebného cestovného ruchu. Pozrite si unikátnu ilustráciu zo slávneho „B. Bradshaw’s Dictionary of Mineral Waters…“ a ponorte sa do bohatého kúpeľníckeho dedičstva Slovenska, odhaľte slávne slovenské liečebné pramene a vodné zdroje.
« História Slovenska: „Kúpeľné impérium“ Rakúsko-Uhorska a po stáročia významné centrum európskeho kúpeľníctva (B. Bradshaw’s Dictionary, 1884) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Mapa – História – História medicíny – Zdravotníctvo – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Rakúsko-Uhorsko – Vidiek – Príroda – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: B. Bradshaw’s Dictionary of Mineral Waters, Climatic Health Resorts, Sea Baths, and Hydropathic Establishments (Giving the Summer and Winter Residences of Doctors, Hotels Which Can Be Recommended With Confidence, And Other Useful Information). Londýn (Anglicko) : Trübner & Co. + Berlín, Lipsko, Viedeň : F. A. Brockhaus + Milan (Taliansko) : Dumolard Frères + Paris, Nice (Francúzsko) : B. Bradshaw & Co. + New York, Philadelphia, Chicago (USA) : The American Exchange in Europe, 1884.▐ Zverejnené: 05/03/2026
![]( "Jozef Kroner: „Naši dedovia nám nechali vody čisté, plné šantivého života. Lenže čo my necháme…“ (1988)")
Základný popis
Citát Jozefa Kronera z roku 1988 je stále relevantný, rezonuje s otázkami ochrany prírody a spoločenskej zodpovednosti. Varuje nás upustiť od možnej devastácie našich vôd a večnou stratou tohto prírodného dedičstva.
« Jozef Kroner: „Naši dedovia nám nechali vody čisté, plné šantivého života. Lenže čo my necháme…“ (1988) »
ZNAČKY: Citát – Video – Vidiek – Príroda – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
ZDROJ: FELIČ, František (režisér). Trate života Jozefa Kronera. Bratislava (Česko-Slovensko) : Československá Televízia Bratislava, 1988. Dostupné (05-03-2026 / 03:49): youtube.com/watch?v=L52cu_7ZlIs▐ Zverejnené: 01/03/2026
![]( "Perzia a karavána v snehu (A. V. Williams Jackson – Persia Past and Present, 1906)")
Základný popis
Ponorte sa do histórie Perzie prostredníctvom historického textu profesora z Kolumbijskej univerzity v New Yorku. Tento článok prináša pohľad na krajinu plnú paradoxov, árijské korene jej obyvateľov a život v drsných podmienkach Perzie – od mrazivých hôr až po horúce púšte. Objavte fascinujúci svet karaván, jazdectva a zavlažovacích systémov (qanat) starovekého Iránu.
« Perzia a karavána v snehu: Praví Peržania ako zástupcovia árijskej krvi (A. V. Williams Jackson – Persia Past and Present, 1906) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – História – Orient – Blízky východ – Perzia – Príroda – Folklór – Národ – Rodoľubstvo
Pozrime sa teraz spoločne na riadky, ktoré napísal pán pofesor Abraham Valentine Williams Jackson. Ten vám bol profesorom v odbore indo-iránskych jazykov na Kolumbijskej univerzite (Columbia University in the City of New York).
![]( "Perzia: Geografické a klimatické podmienky (A. V. Williams Jackson – Persia Past and Present, 1906)")
« „Kráľovstvo môjho otca,“ povedal Kýros Mladší, „sa tiahne tak ďaleko na juh, že ľudia tam nemôžu žiť kvôli horúčave, a na sever, kde [pre zmenu] nemôžu existovať kvôli chladu. (Xenofón – Anabasis)“ Takéto hrdé vychvaľovanie sa [perzského princa] môžeme chápať takmer doslovne, pretože Perzia je krajina extrémov, od mrazivých zím vo vysokých nadmorských výškach Azerbajdžanu, až po horúce letá v Perzskom zálive; len podnebie vo vnútrozemí je ako celok mierne, ak vezmeme do úvahy zemepisnú šírku – napríklad Šíráz [Shiraz – mesto v súčasnom Iráne, pozn.] leží južnejšie ako Láhaur [Lahore – mesto v súčasnom Pakistane, pozn.] v hornej Indii. Táto skutočnosť sa niekedy prehliada. Geograficky je Perzia rozľahlá náhorná plošina – Iránska plošina [vysočina] – ktorá sa rozprestiera za jej východnými hranicami do Afganistanu a celkovo pokrýva plochu takmer pätinu rozlohy Spojených štátov. Hory so skalnatými priesmykmi strážia prístup takmer na každom bode hranice a tiahnu sa do vnútrozemia, aby zadržali rozsiahle púšte, ktoré hrozia rozšírením sa z východu. Časť rozsiahlej náhornej plošiny je dobre zavlažovaná, ale v Perzii nie sú žiadne rieky, ktoré by si zaslúžili takéto pomenovanie, a väčšina z nich stráca svoje vodné zdroje v pôde ešte predtým, ako sa stanú prítokmi do iných vodných tokov. V mnohých častiach kráľovstva je preto kvôli nedostatku vody potrebné uchýliť sa k zavlažovaniu [špeciálne odporúčam naštudovať si v týchto súvislostiach podzemné vodné systémy „kanát“ (qanāt, kārīz, kārēz), pozn.], aby sa inak vyprahnuté oblasti premenili na ornú pôdu alebo aby sa zabránilo ich opätovnému prepadnutiu do neúrodnej pustatiny. Zavlažovanie bolo v starom zoroastriánskom náboženstve synonymom spravodlivosti a poľnohospodárstvo náboženskou povinnosťou. Pôda krajiny rýchlo reaguje na orbu a v Perzii sú oblasti, ktoré sa považujú za jedny z najúrodnejších na svete. (s. 24-25) »
![]( "Praví Peržania ako zástupcovia árijskej krvi (A. V. Williams Jackson – Persia Past and Present, 1906)")
« Na tomto širokom a rozmanitom území sa rozprestiera populácia, ktorá sa odhaduje na viac ako desať miliónov duší. Počet obyvateľov nie je veľký, vzhľadom na rozlohu územia, a Perzia sa nepovažuje za husto osídlenú krajinu. Etnologicky sú títo ľudia árijského pôvodu, ale vykazujú prímes cudzej krvi, ktorá sa sem dostala v dôsledku dobývania alebo kontaktom s pohraničnými národmi. Toto posledné platí najmä v prípade znamenitého primiešania tureckej a tatárskej krvi na severozápade a severovýchode. Vo všeobecnosti platí, obyvatelia Farsistanu [Pars, Persis – jedna z provincii súčasného Iránu, pozn.], pôvodní Peržania, zostali najmenej zasiahnutí týmito cudzími prvkami a zachovali si prapôvodný perzský typ Dária, ktorý sa vo svojom nápise chváli, že je Peržan, syn Peržana, Árijca a s árijskou krvou [pravdepodobne odkaz na jedného z najznámejších perzských kráľov Dareiosa I. (Darius the Great, Dárajavauš), kde za pripomienku stojí aj to, že z pôvodného perzského „Darayavahush“ je odvodené nielen meno „Dárius“, ale aj jeho ženská podoba „Daria“, u nás známa ako „Darina“, pozn.] Najčistejší zo všetkých, pravdepodobne, hoci ich je málo, sú azda Zoroastriáni, ktorí si zachovali staré iránske náboženstvo a nikdy sa sobášmi nemiešali s cudzími rasami Historicky sú Peržania jedným z najvýznamnejších národov staroveku. Zo všetkých východných krajín, ktoré prišli do kontaktu s Gréckom a Rímom, si iba Perzia zachovala svoju nezávislosť. Jej panovníci vládli tritisíc rokov a šáh [Shāh, pozn.] na pávom tróne sa dnes môže chváliť svojím nárokom na dediča legendárnej vlády kráľa Džamšída [Jamshid, pozn.], ako aj žezla panovníka Médskej ríše [Media, Median kingdom, pozn.] Deiocesa a koruny Kýra II. Veľkého [Cyrus the Great, Cyrus II of Persia, pozn.] Baktria [Bactria, Bactriana, pozn.], Média a Perzia boli tri historické kráľovstvá Iránu. (s. 25) »
PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: WILLIAMS JACKSON, Abraham Valentine. Persia Past and Present (A Book of Travel and Research). New York (USA) : The Macmillan Company, 1906. 474 strán.▐ Zverejnené: 01/03/2026
![]( "Perzská kultúra: Miniatúra vidieckej krajiny s koňmi (Shaikh Sāda, 1535)")
Základný popis
Svedectvo o dávno pominutých perzských kráľovstvách. Stará ilustrácia miniatúry zobrazujúca jazdu na koni v idylickej krajine zo začiatku 16. storočia. Lov nie je len prostriedkom obživy; je to cesta k poznaniu seba samého – boj s vnútornými démonmi, prekonávanie vlastných limitov v honbe za dokonalosťou. A kone? Tie sú nielen dopravným prostriedkom, ale aj symbolom slobody a divokosti duše.
« Perzská kultúra: Miniatúra vidieckej krajiny s koňmi (Shaikh Sāda, 1535) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Orient – Blízky východ – Perzia – Príroda – Vidiek – Folklór – Národ – Rodoľubstvo
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: MARTIN, Frederik Robert. The Miniature Painting and Painters of Persia, India and Turkey from the 8th to the 18th Century – Vol. I. Londýn (Anglicko) : Bernard Quaritch, 1912. 156 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/perzska-kultura-miniatura-vidieckej-krajiny-s-konmi-shaikh-sada-1535/
▐ Zverejnené: 23/02/2026
└ Aktualizované: 24/02/2025 (17:02)
![]( "Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896)")
Základný popis
Temná rozprávka s motívmi kanibalizmu a rodinného násilia odhaľuje hlboké psychologické archetypy zabudnutých skúseností zachytených prostredníctvom slovenskej ľudovej slovesnosti.
« Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896) »
ZNAČKY: Citát – Komentár – Psychológia – Psychoanalýza – Sexuálna výchova – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Smrť – Znovuzrodenie
ZABITÝ JANÍČKO
« Boli raz jeden otec i jedna matka. Mali dve deti: Haničku i Janíčka. Poslala ich matka do lesa a aj im takto povedala, že kto skôr domov príde, tomu dá chlieb s maslom. Tak i sa Janíčko domov ponáhľal. Ako on domov prišiel, matka ho do súseka [truhla na obilie, pozn.] po chlieb poslala. On šiel, a ako už tam bol, priskočila k nemu matka a zabila ho. Prišla Hanička, pýtala sa, že kde je Janíčko, ale matka jej nepovedala, uvarila Janíčka a poslala otcovi na obed. Otec poodhadzoval kostičky, Hanička kostičky pozbierala a pod [neďaleký] kriačok pochovala. Z toho vyrástol vtáčik, a ten každý deň vyšiel na dach [strecha, pozn.] a takto tam spieval: „Mamička ma uvarila, tatíček ma zjedol, Hanička, sestrička, moje kostičky pozbierala a pod kriačkom pochovala. Vyrástol som ja ako pekný vták.“ Vyšla von Hanička, tak jej tento vtáčik hodil plný mech zlatiek. Vyšiel von otec, hodil mu kus plátna. Vyšla von matka, hodil na ňu mlynský kameň. »
DEKONŠTRUKCIA
Z psychoanalytického hľadiska je tento príbeh skutočne pozornosti hodný. Predkladá sa nám v ňom príklad toho, ako dokáže prostá ľudová slovesnosť dosahovať nádherné vyobrazenie dynamiky manželského zväzku založeného na iných dôvodoch než láska. Použité sú pritom jednoduché výrazové prostriedky a úplne základná forma rozprávania. A predsa sa uvedené slová dotýkajú riadne závažných tém, ako sú napr.: pocit „nevlastného“ dieťaťa, opustenie a zrada takéhoto dieťaťa jeho rodičom, „kanibalizmus“ na vlastnom potomstve, smrť a konečné znovuzrodenie. Ako je to možné? Jednoducho, tento príbeh zachytáva hneď niekoľko archetypov a archetyp, ako už možno niektorí vedia, reprezentuje istú podobu nahliadania na úkazy navôkol nás, snahu o ich pochopenie, pričom dochádza k usporiadaniu – odhaleniu vnútorného významu opakujúcej sa ľudskej skúsenosti. Skúsme si teraz rozobrať tento príbeh z hľadiska jeho možných interpretácii. Vlastne jednej, tej mojej.
Začnime pekne po poriadku. Matka posiela svoje deti do lesa. Pre našich predkov bol les, po stáročia, prevažne symbolom tajomnosti, neistoty a hroziaceho nebezpečenstva. Matka teda vystavuje svoje deti nebezpečenstvu. Prečo takýto názor? K tomuto všetkému totiž cielene vytvára medzi súrodencami stav súťaživosti a nevraživosti. Brat a sestra by predsa mohli ísť do „sveta“ a nebodaj by si tam mohli vzájomne pomáhať v boji s nástrahami, ktoré pred nich život postaví, čelili by im spoločne. Ibaže, čo sa asi tak stane, ak sa z nich stanú súperi bojujúci o chlieb (a v tomto prípade oň bojujú doslova), o výživu – prakticky o holý život a sebazáchovu? Takýmto svojim konaním: matka narúša prirodzenú súrodeneckú väzbu, rozbíja rodinné vzťahy. Matka týmito psychologickými hrami zároveň do myslenia svojich detí vnáša fiktívny – ňou vytvorený – problém, zahlcuje tým ich kognitívne procesy, navodzuje stav znamenitej stresovej reakcie, a i takto sa snaží zahmlievať skutočné zámery, znemožňuje odhalenie svojich zlovestných úmyslov.
Konanie matky voči jej synovi, zabitie svojho potomka, je vrcholiaci akt silnej antipatie voči jeho osobe. Táto vražda dieťata a postoj k svojmu synovi je reakciou na „niečo“, vyvinul sa na podklade „niečoho“. Mohli by sme si domýšľať, že syn samotný sa nejakým závažným spôsobom previnil voči matke. Ak by sa niečo takéto naozaj udialo, v príbehu by takáto podstatná informácia – osvetľujúca takéto motivácie matky – spomenutá bola, alebo aspoň naznačená, vedeli by sme o tom. Nič v tomto zmysle sa tam nespomína, predpokladajme preto, plne právom, že sa nič také neodohralo. Tu si treba hlavne uvedomiť podstatnú záležitosť materstva: milujúca matka dokáže znášať ublíženia spôsobené jej deťmi, jej láska ich prekonáva a pretrváva. Na pozadí jej konania preto museli existovať iné, hlbšie dôvody, ktoré viedli k obráteniu sa proti svojmu synovi.
Napomôcť nám môže zodpovedanie otázky: „Kto je to vlastne osoba v pozícii – syn?“ Syn je predovšetkým symbolom rodu. Reprezentuje jeho pokračovanie a zachovanie. Matka, ktorá – za tu prezentovaných okolností – zavraždí syna, táto žena sa snaží zahubiť rod. Prečo by voľačo také robila? Veď predsa milujúca matka – matka, ktorá počala dieťa z lásky a jej dieťa je vyjadrením tejto lásky, takáto žena vníma svoje dieťa ako ten najväčší dar, ako súčasť seba, chráni ho za každú cenu. Dieťa býva prirodzene formou „rozšírenia jej psyché“. Už v minulosti som písal o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, kde som sa snažil rozpliesť, aké symbolické posolstvo na psychologickej úrovni nám prináša špecificky tento – azda najznámejší – príbeh na svete a vyjadril som svoj postoj takýmto spôsobom: « …Panna počala z Ducha Svätého, čo je iba symbolickým vyjadrením – žena sa slobodne rozhodla a vybrala si „zrod myšlienky“, jej hmotné stelesnenie v prostredí reálneho sveta. Ona. Nikto iný. (…) Rozhodujúcou u ženy je jej ochota k voľbe, aký príbeh svojim životom umožní napísať. Doslova až fyzicky, vlastnou „krvou“. Satanique? Niet od pravdy vzdialenejšieho, než je ten, ktorý prehovára tupé tárania o bezmocnosti žien. Nenájde sa v tomto svete iné stvorenie, ktoré by malo povahou svojej existencie bližšie k… staroegyptským, antickým alebo židovsko-kresťanským… jednoducho ku konceptu „božského“, už zo svojej prirodzenosti a nemenným danostiam ustanoveným biologickým základom, majúcich svoj odraz v určitých spoločenských zákonitostiach, ako má žena; čo sa týka jej pozície pôvodcu, pôvodného autora, priam stvoriteľa. Nikto jej nič také nemusí prinavracať, nikdy a nikým jej to nebolo odobrané…“ » V ideálnom prípade sa žena fyzicky oddáva inému mužovi, pretože našla niekoho, a presne „toho“, s kým na duševnej úrovni nachádza taký vzájomný súzvuk, okrem istej – nevyhnutnej – miery fyzickej príťažlivosti, že ich výsledne spojenie a to, čo vnášajú spoločne do sveta, príbeh, ktorí vzájomne svojimi životmi píšu, je verným vyobrazením toho najvznešenejšieho, na čom sa svojim životom chce podieľať. Ich vzťah je živým svedectvom pravdy, krásy a vzájomnej lásky. Čo sa potom môže udiať, ak tomuto takto nie je?
Pre ženu, ktorá obcuje s iným mužom v „manželstve z rozumu“, a teda sa dobrovoľne predáva a zneužíva vlastnú sexualitu na dosahovanie iných zámerov než je láska, pre takúto ženu sa dieťa môže stať – či už vedome, prevažne skôr nevedome – celoživotnou pripomienkou osobného znehodnotenia, pošpinenia vlastnej dôstojnosti. Dieťa sa potom pre ženu stáva žijúcim doživotným „prekliatím“, pretože je vždy prítomným dôkazom odmietnutia krásy z jej strany, zvolenia životnej cesty vlastnej „objektivizácie“ a pretrvávajúceho ponižovania, osobnostnej nízkosti, príznakom zlyhania a neschopnosti, a teda úbohosti a ničotnosti, pri praktikovaní manželského „prostituovania“, ako nástroja „výkupu a zaslúženia si“ požadovaných psychologických alebo materiálnych (neraz oboch) prínosov zo strany muža. Istotne v mnohom závisí od úrovne osobnostného rozvoja a nárokov ženy. Voľba prístupu k riešeniu prípadného nesúladu, rozporu zvolenej reality s mravným ideálom, jeho zacielenie môže mať smery, ktoré závisia od štruktúry osobnosti dotyčnej. Tá môže nenávisť a zhnusenie obrátiť „voči sebe“, spracovať tieto emócie a odhaliť pred sebou pravé príčiny podmienok, za ktorých sa jej život ocitol v tejto šlamastike, prijať svoju zodpovednosť a stráviť zbytok života snahou o odčinenie svojich predošlých činov, čím sa ocitne v pozícii žien, o ktorých dávno-pradávno písal aj Alexander Dumas ml. Oveľa častejšou voľbou býva odmietnutie a zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti, prenesenie nenávisti a zhnusenia – ich projekcia na nejakú vonkajšiu príčinu. Ako som už spomínal, žena si tejto dynamiky nemusí byť priamo vedomá, môže mať len vnútorný pocit „poníženia“, vnímanie akejsi „menejcennosti“, ako prirodzený dôsledok jej „užívania iným“ a chýbajúceho reálneho záujmu zo strany muža. A ako ublížite otcovi, ak sa mu nedokážete postaviť priamo? Zmeníte cieľ svojej zloby a ubližujete mu prostredníctvom jeho detí, kde záhuba rodu je tým najdrastickejším spôsobom pomsty. Odrazu sa nám takto v akte vraždy syna zo strany matky spájajú dokopy dva motívy: 1. odstránenie fyzického dôkazu vlastného pochybenia z minulosti, 2. pomsta voči hlavnému páchateľovi svojho poníženia – manželovi.
POZNÁMKA: Niektorí môžu podotknúť pomerne bežnú záležitosť minulých čias, kde sa svadby dohadovali rodičmi, čím by sa z našej matky stala čiastočne obeť. Nespomína sa, nešpekulujem. A stále by to bolo len čiastočné zníženie závažnosti jej konania. Ženy niekedy za svoju česť neváhali dokonca umierať… Taktiež by niekto mohol namietnuť, že sa táto matka vydávala z „čistej lásky“, no len ten jej nepodarený muž sa naraz zmenil, ju znevažoval, využíval a týral, i ona sa mu iba chcela všemožne pomstiť. Ak by sa vydávala „z lásky“, jej dieťa by bolo skutočne „jej“. Rodič, ktorý miluje svoje dieťa ho nikdy nepostaví do polohy „nástroja“, nepoužije dieťa ako „prostriedok“, nebude mu ubližovať. Je pomerne bežné, že si ženy nie sú vedomé tejto „cudzorodosti“, ani s takýmito myšlienkami nemusia nijako bojovať, vytesňovať ich, sú vnútorne stotožnené – vnímajú svoje dieťa za vyjadrenie „lásky“, pretože v určitej dobe vzťahu boli v emočnom stave s dotyčným „inseminátorom“, ktorý by sa dal opísať ako „vysoká miera náklonnosti“, nakoľko ten dokonale zrkadlil a okamžite uspokojoval ich potreby a ony svoju mieru potechy s takýmto jeho snažením pociťovali ako vnútornú spokojnosť, a toto hladkanie svojho ega nazvali neskôr tak vznešene – „láskou“. Je mnoho žien, ale aj mužov, drvivá väčšina, a títo jednoducho fungujú na takejto primitívnej úrovni neprekonaného infantilizmu, na ktorý nadväzuje ich osobný hodnotiaci systém zohľadnujúci množstvo nadobudnutých „odmien“ a dosahovanej rozkoše, ktorú im iná osoba zabezpečuje, nimi požadovaná „prospešnosť“, a podľa toho ju hodnotia (pozitívne, negatívne) a na podklade tohto sa k nej správajú.
Obraz, kde matka z mŕtveho syna pripravuje jedlo pre otca, ktorý ho následne bezstarostne konzumuje, je v mojom ponímaní naznačením myšlienkového nastavenia zo strany matky na spôsob: „Zožer si, čo si spôsobil,“ a je iba ďalším prejavom vzdania sa a priamo odmietnutím „nevlastného“ syna zo strany tejto matky. Syn pre ňu nie je (a nikdy ani nebol) – „fyzickým zhmotnením najvyšších ideálov jej duše“, táto ho nevníma v pozícii – „svojho najúprimnejšieho prejavu“. Syn bol pre ňu vždy len „prostriedkom“. Slúžiacim k určitému – teraz už pre ňu hanobnému – účelu, vytvorenie záväzku muža k trvalému sprostredkovaniu ňou „požadovaného“, a ako „prostriedok“ je ňou použitý k ďalšiemu – tentokrát odplatnému – účelu. Otec pozostatky svojho syna požiera. Takouto formou je – v symbolickej rovine – naznačená zodpovednosť samotného otca. Vyjadruje sa tým priamy úžitok, ktorý otec zo svojho manželstva požíval. Ten sa síce „nasýti a nabaží“ svoje zmysly, ale len za cenu toho, že sa i on podieľal na záhube svojho potomstva. V gréckej mytológii má významné postavenie božský Kronos, ktorý sa preslávil požieraním vlastných detí, pretože mal strach, že by ho tieto jeho ratolesti mohli zvrhnúť, pripraviť o jeho postavenie a moc. Ako je evidentné, téza: sebecky otec pre seba dosahuje – bezškrupulóznymi prostriedkami – nejaký ten „pôžitok“, pričom výsledkom jeho činov je zatratenie vlastného potomstva, tento námet nie je ničím novým. Ale späť k nášmu príbehu. Otec, po konzumácii svojho syna, zahadzuje nepotrebné pozostatky svojho potomka – i takto je naznačená chýbajúca skutočná láska z jeho strany, z ktorej – ak je prítomná – pramení úprimný záujem otca o životné pomery a osudy svojich detí. Takýto sentiment u tohto otca nepozorujeme, práve naopak, odprezentovanými sú: jeho grobiánstvo a nevšímavosť. Zodpovednosť otca je naznačená aj v dare, ktorým je v závere príbehu otec odmenený, čím je – kus plátna, čo by sme si mohli vysvetliť približne ako odkaz syna otcovi: „Hanbi sa za seba, za svoje činy! Hľa, tu máš plachtu, zahaľ sa, nech už ťa nikto viac nevidí…“
Spôsob obdarovania zúčastnených naznačuje pochopenie a znovuzrodenie syna na vyššej úrovni. Stáva sa pekným vtáčikom. Prečo práve ním? Ako vták sa vznáša nad všetkými – všetkých navôkol seba presahuje. Nezaujíma sa o to, čo si kto pomyslí, pretože tí pod ním naňho nemajú dosah, a ani žiadne právo – táto vetva ľudského pokolenia, z ktorej vzišiel, sa dopustila natoľko závažných zločinov, že je už i tak mŕtva. Prináša očistu prostredníctvom pravdy, stáva sa zvestovateľom pravdy do sveta navôkol. Už je to on, kto má tú moc, obdarovať – pozdvihovať zo zeme, alebo do zeme iného zrážať – zahubiť. Už je to on, kto spoznal a vidí „pravdu“ a stáva sa jej zúčtovateľom, vykonávateľom spravodlivosti. Bude to on, kto bude mať právo priniesť nový začiatok rodu. Matku zavaľuje mlynský kameň, čo nie je nijakým prekvapením, nakoľko smrť takýchto žien, ktoré v skutočných životoch zväčša nevraždia svoje deti, aspoň nie priamo, i keď ich k smrti neraz privádzajú, tradične svojich mužov, a prakticky vždy sa podieľajú na úplných rozvratoch rodín, psychickom terore svojich detí – ich použivanie na svoje egoistické zámery, pre potomstvo takýchto žien je až ich smrť neraz naozaj tým skutočným vykúpením. A mimochodom, mlynský kameň sa spája výlučne s úrodou, so zrnom, jeho spracovaním a s premenou zrna na múku, súvisí s obživou a prežitím. Ak niečo, čo za normálnych okolností prináša život celým generáciám rodu, ak je práve takýto nástroj použitý na konečnú skazu matky, ktorá by mala samotná prinášať život, zabezpečovať zachovanie a pozdvihnutie rodu, pričom sa tomuto svojmu posvätnému poslaniu spreneverila… potrebuje toto nejaký hlbší výklad?
A ešte nám ostala Hanička. Tá v tomto príbehu zastáva klasickú dievčenskú figúru zastupujúcu ideály neskazenosti, milosrdenstva a panenskej čistoty. Ako jediná sa zaujíma o osud svojho brata, rozpoznáva ľudské kosti, pravdepodobné chápe, čo sa udialo, narába s pozostatkami svojho brata s úctou a pochováva ich. Za svoju šľachetnosť je následne, a ako jediná, patrične odmenená.
Vo svojom okolí som inak vypozoroval zaujímavé náznaky – medzigeneračného prenosu. Všimol som si, že sa veľmi často „neschopnosť milovať“ u podobných matiek „prenáša“ na jej synov a tí, na podklade prístupu k vlastným dcéram, z týchto dcér neskôr vychovávajú svoje „vlastné matky“… ďalšiu generáciu hrabivých a duchovne „večne chudobných“ chudiniek. I keď otázka dokázania takéhoto prenosu je veľmi ošemetnou, nakoľko navodzuje dojem „nemennosti osudu“, zbavuje osobnej zodpovednosti a „formálne“ eliminuje existenciu transformatívnych síl a v nich prameniacich možností, ktoré ľudské bytosti majú. Ak aj takáto cyklickosť existuje, nič to nemení na tom, že konkrétny jedinec môže vždy pretrhnúť ďalšie opakovanie sa rovnakej tragédie.
Čo na záver? Bol by som rád, ako už tradične pri mojich písaniach pre kategóriu „Pomedzi“, ak by tento môj pokus o interpretovanie uvedenej povesti nebol vnímaný v podobe môjho úplného stanoviska k danej téme. Včera som naňho narazil, dnes zverejňujem, čo sa mi myšlienkami – ako prvé – popreháňalo. Bohužiaľ, aktuálne nemám prakticky žiaden čas venovať sa nejakým naozaj dôkladným analýzam. V tomto písaní len „hrubo naznačujem“. Takéto témy sú veľmi komplexnými, majúcimi mnoho – vzájomne sa prepletajúcich – rovín. Sú podkladmi skôr na rozbory v rozsahu rozsiahlejších akademických prác, kde sa dospieva k záverečným stanoviskám, až na podklade dôkladného spracovania, inak sú vždy iba „náznakmi“, viac alebo menej úspešnými, hypotézami do budúcnosti. Aj preto je tento článok označený ako „komentár“. Asi tak.
ZDROJ: MIŠÍK, Štefan (zberateľ). Povesti slovenského ľudu vo Spiši, menovite v Danišovcach a Odoríne. / A. Sokolík (ed.) – Sborník museálnej slovenskej spoločnosti, 1. Sväzok. 1. Ročník. Turčiansky sv. Martin (Rakúsko-Uhorsko) : Museálna slovenská spoločnosť, 1896.▐ Zverejnené: 22/02/2026
![]( "Keď som pásol kone… (1890)")
Základný popis
Dobový dokument zachytávajúci fragment slovenskej ľudovej kultúry v období národného obrodenia. Srnka – symbol krehkej a nepolapiteľnej krásy – sa tu napokon stáva zosobnením Aničky, slovenského dievčaťa s líčkami ružovými ako jarné ovocie.
« Keď som pásol kone… (1890) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Folkór – Krása – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Muž a žena – Láska
Keď som pásol kone…
« Keď som pásol kone
v hlbokej doline,
pekná, biela srnka
prebehla popri mne.Nebola to srnka
bola to Anička,
naľakala sa mi
vranného koníčka.Dievča sa mi zľaklo,
koníčka čierneho,
koníčok sa splašil
líčka jej bieleho. »ZDROJ: Vlasť a svet. / 1. marca – Číslo 5, 1890. 5. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1890.
