« …sediac na jedinej stoličke v miestnosti. Dievčatko sa rýchlo ako šíp ocitlo pri ohnisku a ihneď sa vrátilo s trojnohou stoličkou, na ktorú sa usadilo. „Dobre, teraz síce máš stoličku, to je pravda, ale je dosť nízka,“ povedal jej deduško, „dokonca aj moja stolička by bola pre teba príliš nízka, aby si dosiahla na stôl; ale poď, je čas, aby si niečo zjedla.“ S týmito slovami vstal, naplnil misku mliekom a postavil ju na stoličku, ktorú umiestnil pred trojnohú stoličku, na ktorej sedela Heidi, a tak pre dievčatko vytvoril veľmi pekný stolík. Potom vedľa misky s mliekom položil veľký krajec chleba s kúskom zlatohnedého syra a povedal: „A teraz jedz.“ […] Heidi vzala misku a pila a pila – bez prestania, pretože všetok smäd z jej dlhej cesty musel byť uchlácholený. Potom sa zhlboka nadýchla – keďže pri svojej horúčkovitej túžbe napiť sa nemala čas na voľajaké dýchanie – a misku položila. „Chutí ti mlieko?“ opýtal sa jej dedko. „Také dobré mlieko som ešte nikdy nepila,“ odpovedala Heidi. „Tak to si ešte musíš dať.“ S týmito slovami na perách starý otec zase naplnil misku až po okraj a postavil ju pred dieťa, ktoré si odhryzlo z chleba, na ktorý medzitým natrelo syr, ešte teplý od opekania, mäkký ako maslo. Chlieb a syr sa k sebe vynikajúco hodili a po každom ďalšom chutnom súste si Heidi opätovne odpila z mlieka, pričom vyzerala veľmi spokojne a šťastne. (s. 22) »