Existencializmus ^Značka

• ▐ Zverejnené: 20/06/2026

  Základný popis

  V detailoch prostredia vidíme tradičnú estetiku „organizovaného chaosu“ renesančného obdobia: otvorené knihy, zrolované pergameny a striktná geometria regálov? Toto všetko symbolizuje snahu ľudského ducha usporiadať vesmír do nejakej – zmysel dávajúcej – hierarchie. Umenie kaligrafie, starobylá typografiu a atmosféra kláštornej samoty. Áno, samoty. A aj keď je tón obrazu prevažne melancholický, nachádzame v ňom známky izolácie, no tá tu nie v zmysle „osamelosti“, nebodaj „opustenosti“, ale skôr v zmysle dobrovoľnej voľby – odpútania sa od zvyšku spoločnosti. V tomto stave úplného sústredenia, práve tu padajú slová na pergamen, pričom pisár – a síce naskrz smrteľný, každým pohybom svojej ruky vpisuje niečo, čo ho prežije po dlhé stáročia.

  « Zo života pisára: Manuskripty a ich tvorba (15. storočie) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Kresťanstvo – Alchýmia – Okultizmus – Etika – Mravný ideál – Pravda – Krása – Cnosť – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Ľudský život – Humanizmus – Existencializmus

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: GRESS, Edmund G. The Art & Practice of Typography – A Manual of American Printing (Including a Brief History up to Twentieth Century, with Reproduction of the Work of Early Masters of the Craft). 2. vydanie. New York (USA) : Oswald Publishing Company, 1917. cca. 330 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zo-zivota-pisara-manuskripty-a-ich-tvorba-15-storocie/

• ▐ Zverejnené: 20/06/2026

  Základný popis

  John Keats písal z pozície človeka, ktorý azda vedel, dožil sa len 25 rokov, že jeho pozemská prítomnosť nebude mať dlhého trvania, a tak krása pre neho nebola len frázou, ale jediným možným ukotvením sa vo večnosti. Tieto jeho – navždy pretrvávajúce – slová tu máme prezentované v podobe unikátneho typografického diela od pána Roberta Rivièrea so synom. Ten sa ich vyobrazenia chopil v štýle „Art Nouveau“ s prvkami „Arts & Crafts“, ktoré spája klasický grafický dizajn s ornamentálnymi prvkami.

  « John Keats (Endymion, 1818): „Krása je večnou radosťou…“ (Typografia: Robert Rivière and Son) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Grafický dizajn – Ornamenty – Typografia – Citát – Inšpirácia – Klasická literatúra – Psychológia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Etika – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Ľudský život – Humanizmus – Existencializmus

  « Čo je krásne,
  je večnou radosťou:
  tomu pôvab s časom narastá,
  nikdy sa v ničote nestráca,
  ale stále nám poskytuje
  tiché útočisko a spánok plný sladkých snov,
  zdravia a pokojných nádychov.
  (John Keats – Endymion, 1818) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: HOLME, Charles (ed.) The Art of the Book (A review of Some Recent European and American Work in Typography, Page Decoration & Binding). Londýn, Paríž, New York : The Studio, 1914. cca. 276 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/john-keats-endymion-1818-krasa-je-vecnou-radostou-typografia-robert-riviere-and-son/

• ▐ Zverejnené: 19/06/2026

  Základný popis

  Z psychologického hľadiska môžeme tento úryvok interpretovať ako vplyv vnútorného stavu na externú realizáciu. Materstvo v tomto kontexte nie je chápané iba ako biologický akt reprodukcie a samotná matka je dokonca posunutá do polohy „vedomého tvorcu“. Je to predstava o tom, že práve cnosť a osobná vznešenosť matky umožňujú ten najdokonalejší zrod dieťaťa, ktoré sa stalo „vtelením duše“, alebo inak povedané: „zhmotnením – fyzickou manifestáciou – myšlienky“.

  « Matka ako tvorca / stvoriteľ: Materstvo ako „zhmotnenie – fyzická manifestácia – myšlienky“, tj. metafyzická základňa pravdy a krásy (v podobe realizácie najčistejšieho ideálu pravej lásky) / Edmund Spenser »

  ZNAČKY: Umenie – Citát – Inšpirácia – Klasická literatúra – Psychológia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Etika – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Ľudský život – Humanizmus – Existencializmus

  « Lebo keď duša, ktorá bola oddelená,
  na svojom počiatku,
  od toho veľkého nesmrteľného ducha,
  vďaka ktorému všetci žijú, aby milovali,
  a kedysi dávno zostúpila nadol
  z vrcholu najčistejších nebeských výšin,
  aby sa tu vtelila, vtedy prijala svetlo
  a živého ducha z tej najkrajšej hviezdy,
  ktorá osvetľuje svet zo svojho ohnivého voza.

  […]

  Z toho vyplýva, že tieto krásne duše, ktoré
  nesú najväčšiu podobnosť
  s oným nebeským svetlom,
  si vytvárajú pre seba
  najkrajšie a najvznešenejšie telesné príbytky,
  aké nachádzajú najvhodnejšie pre svoje potešenie,
  a hrubú hmotu – svojou zvrchovanou mocou,
  uspôsobujú tak ladne, že sa z toho stane palác,
  hodný takejto panenskej kráľovnej.

  A tak každý duch, čím je čistejší,
  a čím viac nebeského svetla v sebe nesie,
  tým si získava krajšie telo,
  aby v ňom prebýval,
  a tým krajšie ho osvetlí,
  s radostnou milosťou a príjemným vzhľadom.
  Lebo ak telo nadobúda podobu duše;
  lebo duša je formou a z nej sa telo vytvára.
  (Spenser, s. 395) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: SPENSER, Edmund. The Works of Edmund Spenser : with Observations on His Life and Writtings (Complete in One Volume). Londýn (Anglicko) : Henry Washbourne, 1846. cca. 560 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/matka-ako-tvorca-stvoritel-materstvo-ako-zhmotnenie-fyzicka-manifestacia-myslienky-tj-metafyzicka-zakladna-pravdy-a-krasy-v-podobe-realizacie-najcistejsieho-idealu-pravej-lasky-edmund-spenser/

• ▐ Zverejnené: 18/06/2026

  Základný popis

  Citát o> triumfe lásky nad smrťou. Ľudský život je v> mnohom o> prijatí nevyhnutného. Ale je to práve láska, ktorá je zároveň radostnou zvesťou ohľadom tejto stránky života, a> práve láska sa pre nás stáva „svetlom nad priepasťou“…

  « Keď sa „Amor Fati“ – prijatie osudu – pre človeka stáva znesiteľným: Láska je silnejšia ako smrť, alebo strach zo smrti (Turgenev / Apríl, 1878) »

  ZNAČKY: Umenie – Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Etika – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Ľudský život – Humanizmus – Existencializmus – Slovania – Rusko

  « Láska, pomyslel som si,
  je silnejšia než smrť alebo strach zo smrti.
  Len vďaka nej, vďaka láske,
  život drží pokope a napreduje.
  (Turgenev, s. 269) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: TURGENEV, Ivan. Dream Tales and Prose Poems. New York (USA) : The Macmillan Company, Londýn (Anglicko) : William Heinemann, 1916. 324 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-sa-amor-fati-prijatie-osudu-pre-cloveka-stava-znesitelnym-laska-je-silnejsia-ako-smrt-alebo-strach-zo-smrti-turgenev-april-1878/

• ▐ Zverejnené: 18/06/2026

  └ Aktualizované: 19/07/2026 (00:27)

  Základný popis

  Krása v Maeterlinckovom chápaní nie je „ľahkosť bytia“, ale výsledok vnútorného pokľaknutia pred najvyššou pravdou, ktoré paradoxne pozdvihuje. Je to proces zušľachtenia cez pokoru, kde duša prestáva bojovať, presadzovať a odporovať, naopak – začína načúvať vznešenosti. Svojim spôsobom môžeme hovoriť o vývoji ľudskej osobnosti v štádiu – „Le Point de Bascule“ alebo „Soglia di Trasformazione“. Pre niekoho, kto bol dovtedy len „Le Décadent“, je to azda „Fin de siècle“; ale vždy je to – o očakávaniach, kam nás tento proces napokon privedie.

  « Umožniť, aby sa duša človeka povzniesla, zušľachtila a stala nádhernou na podklade myšlienok, ktoré sú vznešenejšie než tie ostatné (Maurice Maeterlinck / The Treasure of the Humble) »

  ZNAČKY: Umenie – Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Etika – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Láska – Feminizmus – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Ľudský život – Humanizmus – Existencializmus – Sebarozvoj – Výchova – Vzdelanie

  « Na celom svete nie je nič, čo by tak túžilo po kráse ako ľudská duša, ani nie je nič, k čomu by sa krása tak ochotne pripútavala. Na svete neexistuje nič, čo by bolo schopné takého spontánneho pozdvihnutia, takého rýchleho zušľachtenia; nič, čo by sa tak dôsledne podriaďovalo čistým a vznešeným príkazom, ktoré dostáva. Na svete neexistuje nič, čo by preukazovalo hlbšie podvolenie sa voči myšlienke, než sa to stáva pri tej [myšlienke], ktorá je vznešenejšia, než sú tie ostatné. A na tejto našej zemi je len málo duší, ktorých nedokáže uchvátiť prevaha, akú má duša, ktorá bola ochotná stať sa krásnou. (Maeterlinck, s. 199) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: MAETERLINCK, Maurice. The Treasure of the Humble. New York (USA) : Dodd, Mead & Company, 1903. 225 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/umoznit-aby-sa-dusa-cloveka-povzniesla-zuslachtila-a-stala-nadhernou-na-podklade-myslienok-ktore-su-vznesenejsie-nez-tie-ostatne-maurice-maeterlinck-the-treasure-of-the-humble/

• ▐ Zverejnené: 16/06/2026

  Základný popis

  Konfrontácia moderného človeka s jeho stratou duchovnosti. Tarkovskij pred nás stavia bolestivý paradox: vo svete, ktorý sám seba prehlásil za „normálny“, racionálny a vyspelý, je všade navôkol nás prázdnota. Naše mysle sú dnes podobné kanalizačným rúram – funkčné, no bezduché. Už dávno nenačúvame bzučaniu hmyzu, nenasávame vôňu vlhkej zeme po daždi. Tarkovskij nás vracia k otázke: « Čo znamená byť „zdravý“ v spoločnosti, ktorá je chorá a stratila svoje smerovanie? » Možno je našou jedinou možnosťou záchrany návrat k „bláznivosti“ – voľba osudu tých, ktorí si, napríklad, ešte stále všímajú našepkávania svojich predkov.

  « Keď musí „blázon“ hovoriť „normálnym“, aby sa hanbili (Tarkovskij / Nostalgia, 1983) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – Inšpirácia – Filozofia – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Pravda – Spravodlivosť – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Ľudský život – Existencializmus – Sebarozvoj – Výchova – Vzdelanie – Antika – Slovania – Rusko

  « Ktorý môj predok vo mne prehovára?
  […]
  Žiadnych veľkých majstrov dnes už niet!
  Toto je skutočnou tragédiou našich čias.
  Cesta nášho srdca je zahalená niekde v tieni.
  Musíme načúvať hlasom,
  ktoré sa zdajú zbytočné.
  Do našich myslí –
  obsadených dlhými kanalizačnými rúrami,
  múrmi kdejakých škôl, asfaltom
  a spoločenskými predpismi, –
  musíme nechať vstúpiť bzučanie hmyzu!
  Musíme naplniť oči a uši – nás všetkých –
  výjavmi, ktoré sú začiatkom
  veľkého sna!
  Niekto musí [z plného hrdla] zakričať, že:
  „Postavíme pyramídy!“
  a vôbec nezáleží,
  ak nám to nepodarí!
  Musíme napĺňať toto prianie
  a naťahovať rohy našej duše…
  až niekam k nekonečnosti.
  Ak chcete, aby sa svet pohol vpred:
  musíme sa držať za ruky.
  Musíme zmiešať takzvaných „normálnych“
  s takzvanými „bláznivými“.
  Hej, vy „normálni“!
  Čo znamená to vaše zdravie?
  Oči celého ľudstva hľadia do priepasti,
  do ktorej sa rútime.
  Sloboda je vám k ničomu,
  ak nemáte odvahu pozrieť sa nám do očí…
  Sú to práve takzvaní „normálni“,
  ktorí doviedli svet na pokraj záhuby!
  Človek, počúvaj!
  V tebe je voda, oheň…
  a potom popol, a v popole kosti.
  Kosti a popol!
  […]
  Uzatváram zmluvu so svetom:
  nech je v noci slnko
  a v auguste sneh.
  Veľké veci končia, tie malé pretrvávajú.
  Spoločnosť sa musí vrátiť k jednote
  a nie ostávať v takejto roztrieštenosti.
  Stačilo by pozorovať prírodu,
  aby sme pochopili,
  že život je jednoduchý,
  a že sa musíme vrátiť tam,
  kde sme boli, do bodu,
  keď sme sa vydali nesprávnou cestou.
  Musíme sa vrátiť k základom života bez toho,
  aby sme ďalej znečisťovali vody.
  ČO JE TOTO ZA SVET,
  AK VÁM MUSÍ „BLÁZON“ HOVORIŤ,
  ABY STE SA HANBILI?!
  Teraz hudba!
  (Tarkovskij / Nostalgia, 1983) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] PLATÓN (aka Plato). The Dialogues of Plato (In Fur Volumes – Volume III.) New York (USA) : National Library Company, 1900. 449 strán.
  • [2] TARKOVSKIJ, Andrej (režisér). Nostalgia. Sovietsky zväz + Taliansko : Mosfilm, 1983.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-musi-blazon-hovorit-normalnym-aby-sa-hanbili-tarkovskij-nostalgia-1983/

• ▐ Zverejnené: 15/06/2026

  Základný popis

  Rozbor vzťahu medzi ľudskou rečou, myšlienkou a filozofickým pojmom Logos. Zistíte, že reč nie je len nástrojom komunikácie, ale samotnou architektúrou našej existencie. Bez reči totiž len vnímame, s rečou sa stávame tvorcami poriadku… Od Platóna, Herakleitosa… až po moderných vzdelancov (Piaget, Wittgenstein, Locke). Objavte, ako slovo formuje náš svet, a ako hľadáme pevnú pôdu pre našu dušu v neustálom víre ľudského bytia.

  « LOGOS – PRAVDA – KRÁSA: Snaha nájsť pevnú pôdu, spoľahlivý základ, na ktorom by sme mohli postaviť vežu siahajúcu k nekonečnu »

  ZNAČKY: Komentár – Inšpirácia – Umenie – Citát – Klasická literatúra – Filozofia – Psychológia – Etika – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Antika – Ľudský život – Existencializmus – Mravný ideál – Cnosť – Pravda – Spravodlivosť – Krása – Sebarozvoj – Výchova – Vzdelanie

  …ako uviedol profesor psychológie Henry Gleitman, spoločne so svojou manželkou profesorkou Lilou R. Gleitman, existuje totiž: „…podstatná súvislosť medzi tým, že máme reč, a tým, že sme ľudia… (s. 239)“ Pokiaľ by sme sa začali spoločne zhovárať o nejakej „rozumnosti“ človeka: „Racionálny systém sa prvýkrát dostáva do popredia, z hľadiska vývojových úvah, keď deti začnú vyjadrovať udalosti verbálnymi symbolmi, teda keď začnú používať ľudskú reč. …deti v predverbálnom období fungujú výlučne v režime zážitkového systému. S rozvojom reči zohráva racionálny systém čoraz dôležitejšiu úlohu, až kým v ranej dospelosti nedosiahne prevládajúce postavenie. (Epstein, s. 113-114)“ Anglický filozof John Locke (považovaný za otca klasického liberalizmu), vo svojom diele „An Essay Concerning Human Understanding“ [„Esej o ľudskom chápaní“, pozn.], už v 17. storočí napísal [Kniha III., Kapitola I.]: „Človek stvorený na to, aby vytváral artikulované zvuky. — Boh, keď stvoril človeka ako spoločenskú bytosť, nielenže ho obdaril sklonom a potrebou žiť v spoločenstve s ostatnými ľuďmi, ale vybavil ho aj rečou, ktorá mala byť hlavným nástrojom a vzájomným putom spoločnosti. Človek mal teda od prírody svoje orgány utvorené tak, aby bol schopný vytvárať artikulované zvuky, ktoré nazývame slovami. To však nestačilo na vytvorenie jazyka. Bolo ďalej potrebné, aby bol schopný používať tieto zvuky ako znaky vnútorných predstáv, a aby vystupovali ako symboly myšlienok jeho mysle, čím by sa umožnilo ich pochopenie zo strany ostatných. (s. 223)“ Ďalší anglický filozof Bertrand Russell, [vo svojom dlhom úvode ku knihe „Tractatus Logico-Philosophicus“ od Ludwiga Wittgensteina, pozn.], niekedy v prvej polovici minulého storočia, konštatoval: „Základnou úlohou jazyka je potvrdzovať alebo popierať fakty. Vzhľadom na syntax jazyka je význam vety určený hneď, ako je známy význam slov, z ktorých sa skladá. Aby určitá veta potvrdzovala určitý fakt, musí existovať, bez ohľadu na to, ako je jazyk konštruovaný, niečo spoločné medzi štruktúrou vety a štruktúrou faktu (s. X).“ Ale takéto uvažovanie nachádzame už v diele samotného Platóna, [konkrétne sa jedná o dialóg pomenovaný „Kratylos“, pozn.], kde zachytil tieto slová samotného Sokrata, ktorý varoval: „Nech je to tak. Ale či ten, kto vyslovil tieto slová, vyslovil to, čo je pravda, alebo lož? Alebo by niektoré z týchto slov boli pravdivé a niektoré nepravdivé? […] Ak existuje takéto rozdelenie názvov, musíme priznať, že jedno z nich sa snaží pomenovať vec v súlade s pravdou, ale druhé klamlivo. A ak to tak je, a je možné rozlíšovať pomenovania chybne, a nepripisovať atribúty každému vlastné, bude možné mýliť sa aj v slovách. A ak môžu byť takýmto spôsobom ustanovené slová a pomenovania, potom sa toto isté nevyhnutne týka aj diskurzov, pretože diskurzy sú, si myslím, z nich vytvárané. (s. 106 + s. 108-109)“ Profesor Konečný a docent Bouchal vo svojej publikácii „Psychológie v lékařství“ píšu: „Myšlení je procesem odrážení obecných vlastností věcí a jevů a hledání a vytváření (postižení) souvislostí a vztahů mezi nimi. Myšlení je zobecněným poznáváním objektívní reality. […] Řeč je s myšlením neodlučně spjata… (s.71+74)“ [Prakticky také isté konštatovanie je možné nájsť v práci psychológa Borisa Teplova „Psychológia“: „Naše myslenie je nerozlučne späté s rečou. […] Reč je teda nástrojom myslenia (s. 141)“, pozn.] Z čoho prirodzene vyplýva, ako uviedla profesorka Alena Plháková: „…způsob myšlení je poměrně výrazně determinován strukturou i slovní zásobou […] jazyka. (s. 313)“ A všetko doteraz napísané dáva do jednotiaceho rámca profesor Milan Nakonečný: „Nutnost orientovat se ve svém životním prostředí je zakotvena ve vývoji poznávaní se individua. Jeho první stupeň z hlediska fylogenetického i ontogenetického tvorí vnímaní, druhý myšlení: vnímaní je zprostředkovano činností smyslů, myšlení operacemi s kognitivními prvky vyššího řádu. …myšlení je produktem konstrukce zkušenosti za pomoci druhově specifických forem poznávaní. Z vnímaní se […] vyvinula vývojově vyšší forma poznávání — myšlení… Myšlení je vývojově vyšší způsob poznávání, který umožňuje překračovat vnímanou skutečnost a pořádat ji do hierarchicky organizovaných významových struktur. (s. 296-297)“ V tomto kontexte sa vyjadroval taktiež klasik svetovej psychológie Jean Piaget, ktorý: „…zistil, že okrem našich nervových a zmyslových orgánov, sme my ľudia zdedili aj špecifický spôsob fungovania, prostredníctvom ktorého komunikujeme s ‚prostredím‘ (svetom ‚vecí‘). Ako naše zdedené jadro intelektuálnej organizácie… (Hundert, s. 95-97)“ Na čo neskôr nadväzovali aj teórie o tom, ako si ľudia vytvárajú „mentálne modely“, pričom tie sú: „…zachytením informácií obsiahnutých v predpokladoch uvažovania. Mentálne modely sú štrukturálnymi analógiami sveta, so štruktúrou, ktorá zodpovedá štruktúre stavu vecí, ktorý diskurz opisuje. …ľudia konštruujú jeden alebo viac mentálnych modelov alebo zachytení informácii obsiahnutých v probléme, o ktorom uvažujú. Tieto mentálne modely sú neskôr použité pri rozhodnutiach o platnosti [vyvodeného] záveru. (Eysenck, s. 249)“ Ako podotkol profesor Vladimír Smékal, schopnosť abstraktne myslieť je jednou z funkcii inteligencie: „Inteligentní člověk dokáže použivat pojmy a symboly…, (s. 303)“ a jedincom dosiahnutý stav tejto schopnosti, má veľké dôsledky na reguláciu činnosti a konečné adaptívne alebo maladaptívne prispôsobenie sa výzvam života. Pre človeka so zníženou schopnosťou abstraktného — pojmovo-symbolického — myslenia, neschopného vykonávať myšlienkové operácie s kognitivnými prvkami vyššieho radu, pre takéhoto bude nemožné pochopiť súvislosti diania navôkol seba. Takýto jedinec je jednoducho človekom obmedzeným. Spomenutý Ludwig Wittgenstein povedal jednoznačne: „Hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta. (s. 115)“

  Edward Hicks napísal: « …história filozoficko-náboženského termínu Logos. Tá sa uberala dvoma smermi — filozofický a teologický, ako „Príčina“ a ako „Slovo“, ako vyjadrenie gréckeho a hebrejského myslenia… Grécka myseľ vnímala svet ako „κόσμος“ [kozmos, pozn.], teda ako niečo, čo vytvoril, a čo riadi rozumový princíp, čiže „λόγος“ [Logos, pozn.]. Tento pojem sa prenášal od Herakleita k stoikom a od stoikov k Filónovi Alexandrijskému; postupne sa menil, upravoval a rozširoval, no vždy bol prítomný. U Herakleita, „plačúceho filozofa“, ktorý vnímal všetko ako neustály pohyb a oheň, počiatok… a zároveň zánik [„…se domníval, že vše se stále přetváří a mění. Měl za to, že svět je věčně se měníci proud. (Smithová, Raeper / s. 9)“, pozn.], bol λόγος [Logos, pozn.] skutočne neoddeliteľnou súčasťou sveta. V človeku je to duša. Je to spojitosť alebo podstata vecí, objektívna. V žiadnom prípade to nie je reč ani slovo. V neustálom konflikte protikladov, v procese smerujúcom k usporiadanému vzťahu, je Λόγος [Logos, pozn.] princípom, ktorý je tohto všetkého svedkom a mohli by sme ho, povedzme, označiť moderným výrazom „prirodzený zákon“? (s. 18) » V knihe Adama Jamesa, niekdajšieho učiteľa na Emmanuel College v Cambridge, nachádzame: „V dejinách starovekej filozofie nie je viac otázok, ktoré by boli predmetom rozsiahlejších a vášnivejších diskusii, než je problematika významu slova λόγος [Logos, pozn.] u Herakleita. Starovekí ľudia ho chápali ako príčinu – kozmický rozum – všeobecne rozšírený, prítomný v prírode aj v človeku, samozrejme, nie jedna nehmotná entita, ale totožný s večne živým, večne mysliacim ohňom „πῦρ φρόνιμον ἀεὶ ζῶον“ [„Oheň múdrosti, večný život,“ pozn.], ktorý tvorí nemennú podstatu vecí práve preto, že sú v neustálej zmene: a tento „κοινὸς Λόγος“ [„Koinós Lógos,“ pozn.] alebo univerzálny rozum bol považovaný za synonymum pre Boha. Inými slovami, ak máme veriť antickým autorom, herakleitovská koncepcia Logosu sa v podstate nelíši od stoickej s výnimkou toho, že na materiálnej strane je Logos u Herakleita ohňom, zatiaľ čo podľa najprísnejšej definície Stoikov ide o éter. (s. 77)“ Keď už toľko spomíname Stoikov, tí vravievali: „…všeprenikajúci Logos, ktorý sa vo vesmíre sformoval ako racionálny poriadok a v človeku ako rozum. Okolo tohto Božského princípu sa zhromaždili a s ním boli stotožnené také rozličné idey ako prozreteľnosť, osud, spravodlivosť, pravda, príčina, prirodzenosť, nevyhnutnosť. (Gregg, s. xxxiii)“ V kresťanstve sa potom tento termín posúva do podoby: « Podľa pôvodnej tradície bol Ježiš Mesiášom, ktorý prišiel, aby založil sľúbené Božie kráľovstvo. Vo štvrtom evanjeliu je mesiášska predstava nahradená predstavou Logosu. Hlásanie kráľovstva sa mení na posolstvo o „večnom živote“. (Scott, s. 6) » Doplňujúci pohľad: « …pojem Logos, ktorý Platón používal pre „Rozum“, bol teraz zmenený na označenie „Božieho Slova“. […] Ak svätý Pavol použil tento výraz, tak ho použil najskôr s cieľom, aby odradil svojich konvertitov od uvažovania o platónskom Logose a nasmerovať ich k [mysleniu v kontexte] „vteleného Slova“, ktoré bolo schopné zachrániť ich duše. (Potter, s. 201-202) » Mohli by sme (azda sa nijaký teológ neurazí takémuto zjednodušeniu) povedať, že sa tu samotný Ježiš stáva obsiahnutím Logosu. A o tejto problematike sa, približne nejaké dve tisícročia, vedú siahodlhé debaty. Nech už to bolo, ako to bolo…

  …v tomto bode je pravdepodobne všetkým zrejmé: pojem LOGOS v pozícii „…Božskej príčiny alebo múdrosti… (Fisher, s.o xii)“, prípadne „univerzálneho princípu“, je v symbolickej rovine vyjadrením viery vo vyššiu úroveň usporiadanosti, vyššiu organizáciu sveta navôkol nás, ale aj spôsobu ľudského bytia ako takého, s čím nevyhnutne súvisí akýsi „prirodzený zámer“, ktorého odrazom je napokon „prirodzený poriadok“ a súbor určitých nemenných zákonitosti. Je to viera, že naše súcno je možné popísať „základnými pravdami“, ktoré tvoria piliere harmónie v ňom a sú dokonalými, predstavujú najvyššiu mieru dosiahnuteľnej krásy. Americký autor Charles W. Upham priniesol [vo svojom diele „Letters on the Logos“, pozn.] schému, ktorá je vraj dielom Basileidesa [Basilides z Antiochie, pozn.], viď ilustračný obrázok k tomuto článku. Túto skutočnosť vraj dosvedčili sv. Irenej z Lyonu [Irenaeus, pozn.] a sv. Epifanius zo Salamis. Basileidesova schéma vyobrazuje na vrchole pyramídy: 1. Nezrodený, ktorý je jediným otcom všetkých. Nasledujú: 2. ΝΟΥΣ (Nous) — Rozum, 3. ΛΟΓΟΣ (Logos) — Univerzálny princíp, 4. ΦΡΟΝΗΣΙΣ (Phronesis) — Praktické použitie inteligencie, tj. pochopenie, 5a. ΔΥΝΑΜΙΣ (Dynamis) — Schopnosť konať, tj. sila, 5b. ΣΟΦΙΑ (Sophia) — Múdrosť… atď. Basilides z Antiochie žil v druhom storočí. Pre mňa je táto jeho schéma podstatná, v jungovskom zmysle, predovšetkým z pohľadu popisu jestvujúcej psychologickej skutočnosti, keď prehovára: existuje univerzálny princíp, ktorý je postavený na nejakom racionálnom základe, a tento univerzálny princíp je postihnuteľný, ho človek odhaľuje svojim myslením, k čomu mu napomáha ľudská reč.

  Životnou úlohou človeka je potom: 1. pochopiť „univerzálny princíp“ — pravidlá a zásady z neho vyplývajúce; 2. pochopiť, aké miesto v ňom zastávajú ľudské bytosť, aká je prirodzenosť a podstata človeka; 3. nájsť spôsob, ako svoje bytie posunúť do súladu s týmito zisteniami, aby som sa sám stal — svojim individuálnym prínosom — nositeľom „Svetla“ a vyjadrením „Pravdy“, tj. najvyššej dosiahnuteľnej dokonalosti a krásy; vnášal ich do sveta, konkretizáciou v dvojakom zmysle: vlastnej jedinečnosti, no zároveň aj „okamihu z večnosti“. « „…tieto konečné reality sú nekonečne multiplikované. (Pascal / 1910, s. 49)“ » Opätovne, v psychologicko-symbolickej rovine je svetovo najznámejším príkladom takéhoto niečoho „Christos“, príbeh o antropomorfnom Bohu: „Pod pojmom ideál budeme mať na mysli dokonalosť svojského druhu: úplnú a kompletnú realizáciu všetkej možnej alebo predstaviteľnej dokonalosti, nie len výplod fantázie, ako tento pojem mnohí používajú. Kristus je ideálny človek. Ale dosiahnutie dokonalosti je dosiahnutím božskosti; a preto je ideálny človek ľudským Bohom. (Buck, s. 9)“ Ideál cnostného človeka, ktorý sa životom (hodnotami, aké zhmotňuje vo svete navôkol seba, prekonávaním slabostí) snaží posunúť vlastný rozvoj na úroveň – „svätosti“, pričom prijíma nevyhnutného utrpenie: « „Domine! Quo Vadis? [Pane! Kam ideš?]“ na čo Spasiteľ, hladiac na neho so smútkom v očiach, odpovedal: „Idem do Ríma, aby som tam bol ukrižovaný… po druhýkrát,“ a zmizol (Jameson, s. 211-212); » spojené s procesom, počas ktorého sa stáva svojim najdokonalejším vyjadrením v rámci takto ustanovených hraníc. Túto stránku ľudskej prirodzenosti zachytil už niekedy v 17. storočí aj francúzsky filozof Blaise Pascal, keď napísal: „Plavíme sa v obrovskej šírine, neustále unášaní v neistote, hnaní z jedného jej konca na druhý. Keď si zmyslíme, že sa pripútame k akémukoľvek bodu a upevníme sa na ňom, v tom okamihu sa zatrasie a opustí nás; a ak sa ho pokúsime nasledovať, i tak nám unikne z dosahu, prekĺzne pomedzi prsty a stratí sa v nenávratne. Nič nám neostáva. Toto je náš pozemský stav, a predsa je to úplne v rozpore s našimi sklonmi; horíme túžbou nájsť pevnú pôdu a konečne — spoľahlivý základ, na ktorom by sme mohli postaviť vežu siahajúcu k nekonečnu… (1904, s. 26-27)“

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] ADAM, James. The Vitality of Platonism, and Other Essays (Edited by his Wife Adela Marion Adam). Londýn (Anglicko) : Cambridge University Press, 1911. 242 strán.
  • [2] BUCK, Jirah Dewey. Christos – The Perfect Man is the Anthropomorphic God. New York (USA) : Hermetic Publishing Company, 1889. 30 strán.
  • [3] EPSTEIN, Seymour. Cognitive-Experiential Theory (An Integrative Theory of Personality). New York (USA) : Oxford University Press, 2014. 333 strán.
  • [4] EYSENCK, Michael (ed.) Psychology (An Integrated Approach). 1. vydanie. New York (USA) : Addison Wesley Longman Inc., 1998. 829 strán.
  • [5] FISHER, George Park. History of Christian Doctrine. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, 1911. 583 strán.
  • [6] GLEITMAN, Henry. Basic Psychology. 2. vydanie. New York + Londýn : W. W. Norton & Company, 1987. 660 strán.
  • [7] HICKS, Edward. Traces of Greek Philosophy and Roman Law in the New Testament. Londýn (Anglicko) : Society for Promoting Christian Knowledge, 1896. 192 strán.
  • [8] HUNDERT, Edward M. Philosophy, Psychiatry and Neuroscience – Three Approaches to the Mind (A Synthetic Analysis of the Varieties of Human Experience). 1. vydanie. New York (USA) : Oxford University Press, 1990. 346 strán.
  • [9] JAMESON, Anna. Sacred and Legendary Art (Vol. I.: Containing Legends of The Angels and Archangels, The Evangelists, The Apostles, The Doctors of the Church, and St. Mary Magdalene as Represented in Fine Arts). 3. vydanie / Boston (USA) : Houghton, Mifflin and Company, 1881. 417 strán.
  • [10] KONEČNÝ, Robert; BOUCHAL, Milan. Psychológie v lékařství. 3. vydanie (rozšírené a prepracované). Praha (Česko-Slovensko) : Avicenum – zdravotnické nakladatelství, 1979. 368 strán.
  • [11] LOCKE, John. An Essay Concerning Human Understanding (Abridged and Edited). Londýn (Anglicko) : Oxford University Press, 1924. 380 strán.
  • [12] NÁKONEČNÝ, Milan. Psychologie – přehled základních oborů. 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Stanislav Juhaňák – Triton, 2011. 863 strán.
  • [13] PASCAL, Blaise. Thoughts. Letters. Minor Works. New York (USA) : P. F. Collier & Son, 1910. 453 strán.
  • [14] PASCAL, Blaise. The Thoughts Of Blaise Pascal. Londýn (Anglicko) : J. M. Dent and Co., 1904. 402 strán.
  • [15] PLATÓN (aka Plato). The Cratylus, Phædo, Parmenides and Timæus. Londýn (Anglicko) : Benjamin and John White, 1793. 555 strán.
  • [16] PLHÁKOVÁ, Alena. Učebnice obecné psychologie. 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Nakladatelství Academia, 2008. 472 strán.
  • [17] POTTER, John Phillips. Characteristics of the Greek Philosophers – Socrates and Plato. Londýn (Anglicko) : John W. Parker, 1845. 264 strán.
  • [18] SCOTT, Ernest Findlay. The Fourth Gospel (Its Purpose and Theology). Edinburgh (Škótsko) : T & T Clark, 1923. 379 strán.
  • [19] SMITHOVÁ, Linda; RAEPER, William. Úvod do světa idejí (Náboženství a filozofie v minulosti a součastnosti). 1. vydanie. Praha (Česká republika) : Nakladatelství Vyšehrad, 1994. 208 strán.
  • [20] SMÉKAL, Vladimír. Pozvaní do psychologie osobnosti (Člověk v zrcadle vědomí a jednání)). 2. opravené vydanie. Brno (Česká republika) : Nakladatelství Barrister & Principal, 2007. 524 strán.
  • [21] TEPLOV, Boris Mikhailovich. Psychologia. Bratislava (Česko-Slovensko) : Štátne nakladateľstvo v Bratislave a knižnica Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave, 1951. 226 strán.
  • [22] The Wisdom of Solomon in the Revised Version with Introduction and Notes by John Allen Fitzgerald Gregg. Cambridge (Anglicko) : Cambridge University Press, 1909. 208 strán.
  • [23] THOMPSON, Hugh Miller. The World and the Logos. New York & London : G. P. Putnam’s Sons, 1886. 91 strán.
  • [24] UPHAM, Charles Wentworth. Letters on the Logos. Boston (USA) : Bowles and Dearborn, 1828. 215 strán.
  • [25] WITTGENSTEIN, Ludwig. Tractatus Logico-Philosophicus. Londýn (Anglicko) : Routledge & Kegan Paul + New York (USA) : The Humanities Press; 1961. 178 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/logos-pravda-krasa-snaha-najst-pevnu-podu-spolahlivy-zaklad-na-ktorom-by-sme-mohli-postavit-vezu-siahajucu-k-nekonecnu/

• ▐ Zverejnené: 20/04/2026

  Základný popis

  Text zachytáva filozofickú úvahu o Čajkovského pohľade na Beethovenovu „Deviatu symfóniu“, kde ju tento velikán vnímal ako zúfalý výkrik génia, ktorý stratil vieru naplnenia svojich predstáv vo svetskom živote navôkol seba a snažil sa aspoň takouto formou nájsť útechu v ríši umenia, krásy a tých najvznešenejších ideálov prejavených do svojej tvorby.

  « Voľba ušľachtilých ľudských duší: Cnostný život ako odraz vnútornej túžby vznešeného človeka po stelesňovaní ideálov pravdy a krásy (1912) »

  ZNAČKY: Umenie – Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Ľudský život – Existencializmus – Cnosť – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť

  « A Čajkovskij, pri opise Beethovenovej zborovej symfónie, píše – ako vidno – presne z toho istého hľadiska: „Takáto radosť nie je z tohto sveta. Je to niečo ideálne a nedosiahnuteľné; nemá to nič spoločné s týmto životom, ale je to len chvíľková túžba ľudstva po svätosti, ktorá existuje len vo svete umenia a krásy; potom sa toto pozemské údolie, s jeho nekonečným smútkom, jeho agóniou pochybností a nenaplnených nádejí, zdá ešte pochmúrnejšie a bezvýchodiskovejšie. V Deviatej symfónii počujeme zúfalý výkrik veľkého génia, ktorý, keďže nenávratne stratil vieru v šťastie, na chvíľu uniká do sveta nesplniteľných nádejí, do ríše ideálov so zlomenými krídlami.“ Tieto pasáže, najmä tá posledná, sa nepochybne dopúšťajú nesprávneho zdôraznenia; niekto by mohol Čajkovskému nepochybne odpovedať, že ideál je nevyhnutne krajší než skutočnosť, tak ako je kvet krajší než pôda, z ktorej vyrastá, že „toto pozemské údolie“ nie je „bez nádeje“, akokoľvek pochmúrne [sa zdá], keďže v skutočnosti vytvára ideálny svet umenia a krásy, a že práve sláva našich nádejí spočíva v tom, že sú nerealizovateľné, a šťastia v tom, že existuje len na úrovni vyššej, než je úroveň konečného života. Ale akokoľvek jednostranné môžu byť takto vyjadrené názory, postoj mysle je zbavený náznaku malicherného sebectva; je úprimný, otvorený a mužný. Takéto výroky vychádzajú len z ušľachtilej ľudskej povahy, hoci zaťaženej väčšou citlivosťou, než je bežné medzi ľuďmi. (s. 155-156) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: MASON, Daniel Gregory. From Grieg to Brahms (Studies of Some Modern Composers and Their Art). New York (USA) : The Macmillan Company, 1912. 225 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/volba-uslachtilych-ludskych-dusi-cnostny-zivot-ako-odraz-vnutornej-tuzby-vzneseneho-cloveka-po-stelesnovani-idealov-pravdy-a-krasy-1912/

• ▐ Zverejnené: 23/03/2026

  └ Aktualizované: 24/03/2026 (23:47)

  Základný popis

  Vizuálna báseň o prirodzených cykloch v prírode a spoločne s tým – neoddeliteľne – prezentácia symboliky hlbokých archetypov ženskosti. Tento obraz rezonuje s dávnymi mytológiami, kde je žena uctievaná ako matka a stvoriteľka. Je to oslava jej schopnosti – priniesť nový život a stať tak pri počiatočnom bode zrodu mnohých ďalších generácii – byť súčasťou večného kolobehu života a nepretržitej obnovy tohto sveta.

  « Dievčenstvo ako predobraz materstva: Osobný rast k múdrosti a znovuzrodenie sveta (Charles Robinson, 1895) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Komentár – Inšpirácia – Jar – Príroda – Mytológia – Okultizmus – Alchýmia – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Ľudský život – Existencializmus – Feminizmus – Sexuálna výchova – Mravný ideál– Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo

  Nasledujúci obrázok pozostáva z dvoch obrázkov spojených dokopy. Aby som bol úplne presný, obe sú súčasťou obálky detskej knihy „A Child’s Garden of Verses“. Časť vľavo sa nachádza na titulnej strane a časť vpravo je – pre zmenu – na zadnej strane spomenutej knihy. Pôvodne som si nebol úplne istý, či tento obrázok zverejniť. Je to pomerne jednoduchý nákres. Na prvý pohľad. Ak si ho človek prezrie poriadne… popremýšľa nad jeho symbolikou…

  Začnime hlavnou časťou, čo do veľkosti aj významu, a tou je tá na ľavej strane. Centrálnym objektom celého vyobrazenia tu je dievčenská figúra. Tá drží priamo v oblasti svojho lona nádobu, kvetináč. Takéto vyobrazenie v symbolickej rovine reprezentuje potenciál dievčiny pre „budúcu kreáciu“. Hovoríme o prvej úrovni elementárnej osnovy životného cyklu: panna – kreatívny potenciál, matka – samotný proces kreácie, kráľovna (múdra žena) – odovzdávanie nadobudnutého životného poznania, uzavretie cyklu. Azda nikoho nemôže prekvapiť, že: „Predstava nádoby alebo vázy zrodenia bola u pytagorejcov známym symbolom… (Mead, 1906 / s. 26)“ Dokonca i takí Mayovia mali údajne božstvo previazané so zrodom a prinášaním úrody, ktoré bývalo zobrazené: „…v pozícii rodiacej ženy, niekedy držiac v rukách vázu, pravdepodobne na obilie. Bolo spájané s pannou… (Hagar, 1909)“ Jedným z  dôležitých krokov alchymistov pri výrobe slávneho „kameňa mudrcov“ bol aj: „Táto nasledovná práca sa vykonáva v tej istej ‚Vas Philosophorum‘, alebo v nádobe podobnej tej prvej… (Pernety, 1898 / s. 192)“ Aký význam sa niekedy prikladal takejto „nádobe“ možno upresnia tieto slová: „Filozofická obec už v dostatočnej miere hovorila o všetkom, čo je potrebné ohľadom diela, s výnimkou nádoby; ktorá je božským tajomstvom, ukrytým pred modlármi, a bez tejto znalosti nikto nemôže dosiahnuť majstrovstvo… (Atwood, 1850 / s. 137-138)“ Uvedené – tak nejako – zhrnuté dokopy: „…odhaľujú pravú podstatu ‚Prima Materia‘, zatiaľ čo ‚Vas Philosophorum‘, v ktorom je uchovávaná a spracovávaná, je opísaná protichodnými slovami a niektorí autori ju vyhlasujú za božské tajomstvo. Keďže máme k dispozícii matériu kameňa aj potrebnú nádobu, postupy, ktoré je potom potrebné vykonať na dosiahnutie ‚Magnum Opus‘, [sú] opísané so striedmou zrozumiteľnosťou. (Pernety, 1898 / s. 42)“ Pridržiavajúc sa alchymistickej terminológie, nebude ďaleko od pravdy tvrdenie: dievčina na obrázku drží v rukách „Vas Philosophorum“, kde sa bude odohrávať podstata jej životného „Magnum Opus“.

  O aký „Magnum Opus“ sa jedná nám naznačujú ďalšie časti tejto kresby. Z tejto nádoby – v oblasti jej lona – vyrastá „príroda“. Táto „príroda“ vyrastá v dvoch vrstvách. Prvá vrstva „prírody“ je vymedzená vyobrazením „srdca“ obklopujúceho dievčinu. Mohli by sme ju označiť ako – vrstva „osobnej lásky“. Druhou vrstvou prírody, ktorá má svoj počiatok v oblasti lona dievčiny, je vyobrazenie ďalšieho – tentokrát obrovského – „srdca“, ktorý zahŕňa „celý svet“. Túto by sme mohli označiť ako – vrstva „stvoriteľská“. Jedna vrstva s tou druhou súvisia a prirodzene na seba nadväzujú. Úspešným zvládnutím výziev lásky na „osobnej úrovni“ dochádza následne k „transcendencii“ – príspevku „všeľudskému“.

  A čo potom dievčina v šatôčkách, ktorá s lopatou prehrabáva zeminu, z ktorej do výšok vyrastá obrovský výhonok nejakej tej klíčiacej rastliny? Môžeme na ňu nazerať spôsobom, že sa tam iba hrá, alebo môžeme vnímať jej činnosť ako prejav práce, námahy – aktívneho príspevku, zapojenia sa, do istej miery aj prevzatia zodpovednosti za „rast“, v kontexte všetkého spomenutého, ten svoj. Dievčina aktívne pracuje na formovaní svojej budúcnosti, čím prejavuje svoju vôľu.

  Všetko pospájané dokopy mne osobne dáva takéto vysvetlenie: zachytenie ľudskej prirodzenosti, večne sa opakujúceho cyklu vyjadrujúceho nemenný poriadok, kde je dievčenstvo nádejou pre budúce materstvo, nádejou pre nové stvorenie a možnosť nápravy, príspevok k rekonštrukcii sveta, kde sa celý tento príbeh začína už v mladosti. V podstate je tento obrázok oslavou ženskosti, isteže, podľa môjho názoru.

  Na záver, asi troška dlhší než zvyčajne, dnešného môjho pojednania už iba „maličkosť“, ktorej som sa pôvodne nechcel venovať. Nepovažoval som to totiž za nijako potrebné, pretože tá základná symbolika je pomerne zjavná a snáď pre mnohých aj známa, lenže málokto ju pozná v takomto rozsahu jej širšieho významu a ten je prekvapivo pôsobivý, a tak… Žaby! Prečo sú tam? Čo s nimi? Začnime kuriozitou. V Írsku voľakedy existovala zvláštna povera: „Chyťte živú žabu a olíznite jej oči jazykom. Osobe, ktorá to urobí, [následne] stačí, ak jazykom olíže akékoľvek choré oko a to sa vylieči. (Mooney, 1887 / s. 166)“ Toľko „medicínske“ rady viažúce sa k využitiu žiab pri liečení zdravotných neduhov. Presuňme sa mi radšej k poznatkom indickej mytológie, kde objavíte i takéto konštatovanie: „…je zaznamenané priame uctievanie kravy a žaby (aspoň v období dažďov). (Keith, 1917 / s. 63)“ Pôvodní obyvatelia USA – Irokézi [Iroquois, pozn.] si dodnes uchoval mýtický príbeh o dvojčatách, synovia panny [mimochodom, zrodenie z panny je súčasťou aj iných kultúrnych tradícii, než je len tá kresťanská, o čom vie málokto…, pozn.], ktorí sa volali Ioskeha (Svetlý – svetlo) a Tawiskara (Temný – temnota). V tomto príbehu: „Ioskeha chodil po zemi, ktorá bola vyprahnutá, vyvolával pramene a jazerá, vytváral potoky a rieky. Ale Tawiskara stvoril obrovskú žabu, ktorá prehltla všetku vodu a zanechala zem suchú, ako bola predtým. Jarabica o tom informovala Ioskehu a ten sa vydal do krajiny svojho brata, pretože si [rozľahlé] územia rozdelili medzi seba. Čoskoro prišiel k obrovskej žabe, prebodol jej bok a voda sa vyvalila [naspäť do prírody]. (Edwards, 1883 / s. 239)“ Z pohľadu odkazu egyptskej mytológie: « Zdá sa, že žaba bola v primitívnych časoch uctievaná ako symbol plodenia, zrodenia a plodnosti vo všeobecnosti; žabia bohyňa „Heqet“ alebo „Heqtit“ [niekedy aj „Hequet“, ako slovensky variant sa používa „Heket“, pozn.] bola stotožňovaná s „Hathor“ [zanikanie alebo splývanie božstiev s prestupovaním, prenášaním vlastností bola v egyptskej histórii pomerne bežná záležitosť, pozn.] a pôvodne bola ženským náprotivkom „Chnuma“ [Khnemu alebo Khnum, pozn.], s ktorým sa stala matkou Hora [Heru-ur, pozn.] Staroveký kult žaby dokazuje skutočnosť, že každý zo štyroch prvotných bohov – Heh, Kek, Nau a Amen – býva zobrazený s hlavou žaby, zatiaľ čo jeho ženský náprotivok má hlavu hada. Kult žaby je jedným z najstarších v Egypte a verilo sa, že žabí boh a žabia bohyňa zohrali veľmi významnú úlohu pri stvorení sveta. (Budge, 1904 / s. 378) » Z rámca doteraz napísaného sa neodchyľuje ani tento citát: « Zdá sa, že stará verzia tohto stvorenia sveta z priepasti sa zachovala v tradícii, ktorá považuje boha s hlavou barana „Chnuma“ z Elefantíny [riečny ostrov na Níle, pozn.] a jeho manželku, bohyňu s hlavou žaby „Heket“, za „prvých bohov, ktorí boli na počiatku, ktorí stvorili ľudí a zrodili bohov“. Základná myšlienka jednoducho hľadá pôvod všetkých vôd, vrátane oceánu, v mýtickom prameni Nílu medzi kameňmi prvého kataraktu… » Rovnaký zdroj neskôr uvádza: „Chnum formuje deti a Heket [– žabia bohyňa, pozn.] im dáva život. (Müller, 1918 / s. 50-51)“ „…a zelená farba žaby je kľúčom k významu starovekej bohyne Heket. […] Vzhľadom na všetko sa zdá pravdepodobné, že v Egypte, kde by pôda bez rozvodnenia Nílu nemala takmer žiaden význam…, (Robertson, 1910 / s. 150-151)“ je zelená farba vyjadrením jednoduchej rovnice: dostatok vody znamená rast, zeleň a ŽIVOT. V tejto chvíli už asi každý pochopil symbolické posolstvo žabích božstiev – ich priamu väzbu na životodarnosť vôd, s nejakým tým dôrazom na špecificky egyptskú bohyňu Heket. Prečo práve ju? Pretože, ak si niekto z vás dá tú námahu a pozrie znak tohto egyptského božstva v hieroglyfoch, v tej chvíli zistí, že pán Charles Robinson sa rozhodol na svojom obrázku nakresliť prakticky vernú kópiu tohto znaku! Preto. Väzba na vodu je zachovaná, no v odlišnej rovine, aj v: „…hinduistickom príbehu o Bhekim alebo žabom princovi, „čo označuje Slnko odpočívajúce nad vodou“, alebo tesne nad horizontom, ako to vždy býva v blízkosti [obdobia] zimného slnovratu… (Woolley, 1888 / s. 160)“ [Pozn.: Britský historik George William Cox používa vo svojej práci „The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes“ termín „frog-sun“ – „žabie Slnko“.] I keď pôvodná legenda hovorí o: „Bheki – žaba bola krásnou dievčinou; jedného dňa, keď sedela pri studni, tak ju tam objavil kráľ a požiadal, aby sa stala jeho ženou. Súhlasila pod podmienkou, že jej nikdy neukáže ani kvapku vody…, (Aiyangar, 1898 / s. 222)“ čo nás posúva k ďalšiemu rozmeru symbolických významov žiab.

  « Žaba, ktorú grécko-egyptský spisovateľ, známy pod menom Hórapollón, nazval „vyjadrením človeka v zárodku…“, (Brown, 1898 / s. 157) » alebo , „…žaba predstavovala nekompletne sformovaného človeka, (Budge, 1904 / s. 379)“ čím je naznačený pravdepodobne najznámejší význam, aký žaby všeobecne zvyknú – v symbolickej rovine – zastávať: transformácia – premena. Už Shakespeare prirovnával žabu k životným strastiam: „Sladké sú plody utrpenia, ktoré je ako ropucha – škaredá a jedovatá, no na hlave nosí vzácny klenot, (Wolsey, 1917 / s. 97)“ ktoré, ak sú zvládnuté, vedú k oslňujúcej odmene. A asi každý pozná príbeh žabiaka, ktorá vraví princezne: « „Tvoje šaty, tvoje perly a šperky, ani tvoja zlatá korunka nie sú pre mňa,“ odpovedal žabiak, „ale keby si ma milovala a mala ma za spoločníka a kamaráta na hranie a dovolila by si mi sedieť vedľa teba pri stole, jesť z tvojho taniera, piť z tvojho pohára a spať v tvojej malej postieľke, – keby si mi toto všetko sľúbila, potom by som sa ponoril pod vodu a priniesol ti späť tvoju zlatú loptičku.“ (Grimm, 1922 / s. 33) » Pričom existujú aj opačné varianty tohto príbehu, napríklad v Rusku majú príbehy o „Žabej kráľovne (The Russian Fairy Vook, 1907)“, resp. o „Žabej cárovne (Polevoi, 1893)“ Klasickým príkladom ostáva: „Ďalšou ťažkosťou, ktorá stojí v ceste vyslobodeniu, je, že dievča v nejakej odpornej podobe, ako had, drak, ropucha alebo žaba, musí byť trikrát pobozkané. (Grimm, 1883)“ V týchto spomenutých prípadoch sa jedná o premenu v zmysle osobného rastu jedinca.

  Opäť sa obrátime k folklórnemu dedičstvu jedného z pôvodných severoamerických kmeňov, tentokrát k Póníom [Pawnee, pozn.] U nich sa zachoval príbeh o tom, ako sa istý lovec vydal na poľovačku. Počas svojho putovania narazil na trstinovú chatrč, z ktorej vyšla čarodejnica. Táto ho pozvala k sebe domov, dala mu najesť a takto ho otrávila. Jeho hlavu potom odrezala a dobre si ju uschovala, telo rozkúskovala. Uplynuli štyri dni a manželka tohto muža sa rozhodla poslať za ním ich syna. I ten došiel k rovnakej čarodejnici, i toho táto čarodejnica: „…nakoniec ustúpila a chystala sa chlapca zabiť, keď na miesto prišlo niekoľko mužov. Vzali starú ženu, zabili ju a chlapca zachránili. Čarodejnicu hodili do ohňa a spálili. V ohni praskla a niečo [z nej] vyskočilo [niekam] hore a zostalo na strome. Keď ľudia tú vec [bližšie] preskúmali, zistili, že to bola kvákajúca stromová žaba. Chlapec ju vzal domov a povedal ľuďom, že toto bola tá čarodejnica, ktorá zabila muža… (Dorsey, 1906 / s. 240)“ Tento príbeh má evidentné posolstvo: vyjadruje nevydarenú životnú transformáciu, zlyhanie procesu osobného rozvoja a psychický zostup danej ženy na nižšiu vývojovú úroveň, ak by sme použili terminológiu pána Hórapollóna – táto žena, potom, ako bola potrestaná, infantilizovala a vrátila sa do svojho „zárodočného stavu nevyvinutosti“, pred jej ďalším pokusom – snáď úspešným – o „stanie sa“. Veľmi blízkymi k Póníom sú indiánske kmene Wichita. Známemu etnografovi Georgeovi Amosovi Dorseymu sa podarilo zaznamenať – a naveky uchovať – takýto ich príbeh. Istý náčelník s menom „Mladý chlapec“ (Waiksedia) sa rozhodol ísť na expedíciu. Počas tejto expedície, niekde pri rieke, narazil na starú ženu pomáhajúcu si pri chôdzi s paličkou. Náš náčelník sa ponúkol, či jej má pomôcť prebrodiť sa cez rieku. Ona mu povedala, že by mohol. Vyhodil si ju teda na chrbát, prešiel cez rieku a na druhej strane ju chcel položiť na zem, čo žena razantne odmietla a povedala mu, nech ju odnesie do dediny, kde býva. Do dediny, po dlhej ceste, dorazili až za tmy. Ibaže žena stále odmietala zliezť z jeho chrbta a tentokrát sa rozhodla, že sa stane jeho manželkou, však i tak si len preberal medzi ženami, nechcel si žiadnu z nich vziať, nevedel sa rozhodnúť… Neprotestoval, súhlasil, odteraz už budú navždy spolu… nech teraz zíde z jeho chrbta, aby sa stala jeho manželkou. Žena i naďalej nesúhlasila – nikdy odtiaľ nezíde a on ju navždy bude niesť na svojom chrbte. Deň za dňom plynuli a náčelník „Mladý chlapec“, s týmto krížom na svojom chrbte, chradol a chradol, až sa všetci navôkol začali obávať, že čoskoro umrie. Nič také sa – našťastie – nestane a tento príbeh sa napokon dopracuje k tomuto rozuzleniu: « Keď z chrbta náčelníka „Mladého chlapca“ sňali tú zlú ženu, Korytnačka dovolila mužom robiť si s ňou, čo sa im zachce. Kojot potom vzal palicu a ubil ju na smrť. Táto žena bola „Niečo-čo-sa-prilepí-na-čokoľvek“ [„Something-that-will-stick-to-anything“, pozn.] (Tatiniyarskaharts), zelená stromová žaba… (Dorsey, 1904 / s. 191) » Ďalšie nádherné „žabie“ podobenstvo popisujúce symptomatiku psychickej narušenosti niektorých žien, ktorá priamo súvisí so zlyhaním ich psychického vývoja. Žien, ktoré sa „prilepia“ na čokoľvek, ktoré nemajú vyvinuté hlbšie hodnotové povedomie, sú osobnostne obmedzené a svet navôkol seba posudzujú iba z hľadiska prínosov pre dosahovanie ich rozkoše, ak to „čokoľvek“ je pre nich práve prínosné. Jedno upresnenie: v tomto príbehu si je náčelník „Mladý chlapec“ vedomí, čo sa deje, v reálnom živote „čokoľvekom“ nijako zásadne neprekáža takáto „prílepka“, pretože „čokoľvekom“ nič iné v živote neostáva… samotní bývajú intelektuálne leniví, duševne zaostalí a charakterovo mrzkí. Ak chcel niekto – v rámci védskej viery – vzdať úctu, obrátiť sa boha ohňa Agniho: „Nasleduje dlhý zoznam ďalších mien, ktoré sa rovnako považujú za názvy predmetov posvätných Agnimu, ako by sme mali povedať, a často sa spomínajú v hymnoch adresovaných tomuto božstvu. Takými sú…, (Müller, 1897 / s. 481)“ a boli nimi aj žaby: „Manduka“ – žaba. Význam darovania alebo oslavy žaby, symbolu plodnosti, života, „premeny a zrodenia“, vo vzťahu k božstvu ohňa? Ak chceš nadobudnúť moc, silu a schopnosť ochrániť seba aj iných, tak tomuto musíš venovať svoj život: zrodiť a stať sa, transformovať sa z nevyvinutého štádia – dospieť osobnostne. Alebo na vás čaká osud zachytený v sanskrite vo fráze „Kupamanduka“, doslovne: „žaba v studni“, osud prostáčika s obmedzeným rozhľadom, ktorý z „nebies“ uvidí vždy len jednu milióntinu.

  A ako: „…žaba slávikovi velebila jeho pieseň… (Greenville, 1839 / s. 268) tak aj žaby na uvedenom obrázku ohlasujú našej dievčine radostnú zvesť o možnom „Magnum Opus“, ktorý na ňu čaká, rovnako ju varujú pred zatratením, ak odmietne svojim životom stelesniť nemennú prirodzenosť (prejavenú v podobe vrodeného potenciálu) – večný ideál pravdy a krásy, kde samotným cieľom nie je využitie tejto „produkčnej kapacity“ a „rodenie pre rodenie“, ale prekročenie „živočíšneho k najdokonalejšiemu pre človeka možnému“ – zasvätenie života hodnotám pravej lásky.

  FINIS.

  PREKLAD: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] AIYANGAR, Narayan. Essays on Indo-Aryan Mythology (Part I.) Bangalúr (India) : Caxton Press, 1898. 584 strán.
  • [2] ATWOOD, Mary Anne. A Suggestive Inquiry into the Hermetic Mystery (With a Dissertation on the More Celebrated of the Alchemical Philosophers Being an Attempt Towards the Recovery of the Ancient Experiment of Nature). Londýn (UK) : Trelawney Saunders, 1850. 531 strán.
  • [3] BROWN, Robert. Semitic Influence In Hellenic Mythology (With Special Reference to the Recent Mythological Works of the Rt. Hon. Prof. F. Max Muller and Mr. Andrew Lang). Londýn, Edinburgh, Oxford (UK) : Williams and Norgate, 1898. 228 strán.
  • [4] BUDGE, Ernest Alfred Wallis. The Gods of Egyptians or Studies in Egyptian Mythology – Volume II. Chicago (USA) : The Open Court Publishing Company, 1904. 431 strán.
  • [5] COX, George William. The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes (Vol. I). Londýn (UK) : Longmans, Green and Co.; 1870. cca. 490 strán.
  • [6] COX, George William. The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes (Vol. II). Londýn (UK) : Longmans, Green and Co.; 1870. cca. 430 strán.
  • [7] DORSEY, George Amos. The Mythology of the Wichita. Washington D. C. (USA) : Carnegie Institution of Washington, 1904. 351 strán.
  • [8] DORSEY, George Amos. The Pawnee Mythology (Part I). Washington D. C. (USA) : Carnegie Institution of Washington, 1906. 546 strán.
  • [9] EDWARDS, S. A. A Handbook of Mythology for the Use of Schools and Academies. Philadelphia (USA) : Eldredge & Brothers, 1883. 256 strán.
  • [10] GREENVILLE, Pigott. A Manual Of Scandanavian Mythology (Containing a Popular Account of the Two Eddas and of The Religion of Odin). London (UK) : William Pickering, 1839. 370 strán.
  • [11] GRIMM. Household Stories From The Collection of the Bros: GRIMM. Londýn (UK) : Macmillan & Co., 1922. 269 strán.
  • [12] GRIMM, Jacob. Teutonic Mythology – Vol. III. Londýn (UK) : George Bell & Sons, 1883. cca. 440 strán.
  • [13] HAGAR, Stansbury. Elements of the Maya and Mexica Zodiac. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : A. Hartleben, 1909.
  • [14] KEITH, Arthur Beriedale; CARNOY, Albert J. The Mythology of All Races in Thirteen Volumes (Indian – Iranian). Boston (USA) : Marshall Jones Company, 1917. cca. 500 strán.
  • [15] MEAD, George Robert Stow Mead. Thrice-Greatest Hermes – Studies in Hellenistic Theosophy and Gnosis (Volume III. – Excerpts and Fragments). Londýn (UK) : The Theosophical Publishing Society, 1906. 371 strán.
  • [16] MOONEY, James. The Medical Mythology of Ireland (Read Before the American Philosophical Society, April 15, 1887). Philadelphia (USA) : MacCalla & Company, 1887.
  • [17] MÜLLER, Friedrich Max. Contributions to the Science of Mythology in Two Volumes (Vol. II). Londýn, New York a Bombaj : Longmans, Green, and Co.; 1897. 864 strán.
  • [18] MÜLLER, Wilhelm Max; SCOTT, James George. The Mythology of All Races in Thirteen Volumes (Egyptian – Indo-chinese). New York : Marshall Jones Company; 1918. cca. 500 strán.
  • [19] PERNETY, Antoine-Joseph. Treatise on the Great Art (A System of Physics According to Hermetic Philosophy and Theory and Practice of the Magisterium) edited by Edouard Blitz. Boston (USA) : Occult Publishing Company, 1898. 255 strán.
  • [20] POLEVOI. Russian Fairy Tales from the Skazki of Polevoi. 7. vydanie. Londýn (UK) : Lawrence and Bullen, 1893. 264 strán.
  • [21] ROBERTSON, John Mackinnon. Christianity and Mythology. 2. vydanie. Londýn (UK) : Watts & Co., 1910. 472 strán.
  • [22] STEVENSON, Robert Louis. A Child’s Garden of Verses. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, London (UK) : John Lane, 1895. 140 strán.
  • [23] The Russian Fairy Book. Cambridge (USA) : The University Press, 1907. 126 strán.
  • [24] WAITE, Arthur Edward. Lives of Alchemystical Philosophers (Based on Materials Collected in 1815 and Supplemented by Recent researches with a Philosophical Demonstration of True Principles of the Magnum Opus, or Great Work of Alchemycal Re-Construction, and Some Account of The Spiritual Chemistry). London (UK) : George Redway, 1888. cca. 360 strán.
  • [25] WOOLLEY, Milton. Hebrew Mythology or, the Rationale of the Bible (Wherein it Show That the Holy Scriptures Treat of Natural Phenomena Only). New York (USA) : The Truth Seeker Company, 1888. 613 strán.
  • [26] WOOLSEY, John Martin. Symbolic Mythology and Translation of a Lost and Forgotten Language. New York (USA) : J. M. Woolsey, 1917. 224 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/dievcenstvo-ako-predobraz-materstva-osobny-rast-k-mudrosti-a-znovuzrodenie-sveta-charles-robinson-1895/

• ▐ Zverejnené: 11/03/2026

  Základný popis

  Ako vyzerá cesta od pudov až po osvietenie? Joel Tiffany v roku 1910 prenikavo rozdelil človeka na tri vrstvy – tri prirodzenosti, ktoré vymedzujú náš postupný osobnostný rozvoj – v ideálnom prípade – od uspokojovania primitívnych potrieb, zameranosti na seba a vyhľadávaní výlučne objektov v okolí prinášajúcich pocity osobnej spokojnosti a rozkoše – táto úroveň je charakteristická pre detstvo, ale aj pre dospelých uviaznutých v cykle nekonečnej túžby, kde rozum slúži len na efektívnejšie uspokojovanie pudov, bez nárokov nejakej idey hlbšieho zmyslu života; až po hľadanie možností našej transcendencie, keď sa jedinec svojim životom stáva vyjadrením „Nekonečného“ a – i napriek svojej nedokonalosti – približuje k „Božskému“.

  « Okultizmus a vývojové úrovne človeka: Väčšina ľudí spadá medzi primitívne, osobnostne zakrpatené – nevyzreté bytosti používajúce svoje okolie výlučne na uspokojenie vlastných potrieb (Joel Tiffany, 1910) »

  ZNAČKY: Citát – Okultizmus – Psychológia – Psychoterapia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Existenciálna psychológia – Detstvo – Ľudský život – Sebarozvoj – Obrátenie

  « Kapitola II.
  SFÉRA ŽIADOSTIVOSTI

  Človek má tri prirodzenosti – živočíšnu alebo zmyselnú prirodzenosť, intelektuálnu a morálnu prirodzenosť, a božskú prirodzenosť. Myseľ, nech sa prejavuje v akejkoľvek oblasti, má dve vlastnosti – vnímanie a náklonnosť, a porozumenie a lásku; alebo, keď je porozumenie spojené s pravou náklonnosťou, múdrosť a lásku. Už som povedal, že keďže [1] človek je v najnižšej sfére svojej bytosti živočíšnej povahy a má schopnosť vnímať fakty a javy, táto schopnosť bola vnímavou časťou jeho zvieracej bytosti, ktorá zahŕňa sebalásku [v tomto prípade môžeme hovoriť o „chorobnej sebaláske“, kde je pozornosť jedinca venovaná výlučne tým objektom v jeho okolí, ktoré mu prinášajú prínosy s nadväzujúcimi pocitmi osobnej spokojnosti a rozkoše – táto úroveň je charakteristická pre detstvo, ale aj pre dospelých uviaznutých v tomto vývojovo nižšom štádiu, v cykle nekonečnej túžby po gratifikácii, a teda…, pozn.] alebo túžbu po sebauspokojení. Tá [2] časť mysle, ktorá patrí k druhej časti ľudskej prirodzenosti, bola opísaná ako tá, ktorá skúma zákony a vzťahy vecí, skúma to, čo sa týka tej oblasti prírody, ktorá sa nazýva vedecká, a študuje to, čo sa týka človeka a spoločnosti. To, čo sa nazýva morálnou oblasťou ľudskej bytosti, je to, čo sa týka citovej časti jeho prirodzenosti, a čo sa nazýva morálna láska alebo milosrdenstvo. To, [3] čo sa týka božského alebo absolútneho v ľudskej bytosti, bolo povedané, že zahŕňať náboženský prvok v človeku, a prostredníctvom tejto časti Nekonečno, ako absolútno bytia a náklonnosti, je našej mysli odhaľované. Láska charakterizujúca túto časť bola opísaná ako božská láska – láska k božskej Bytosti. Prvá láska je objektívna voči sebe samému, druhá je objektívna voči blížnemu a tretia je subjektívna voči Bohu. Takto bolo dané rozdelenie tejto oblasti mysle týkajúce sa ľudského vnímania a náklonnosti. (s. 38-39) »

  POZNÁMKA: Ešte by som rád upozornil, že tomuto konkrétnemu textu sa venujem výlučne „jungovským“ spôsobom, tj. z pohľadu analýzy iného spôsobu – prístupu k popisu psychologických javov. Rôzne smery okultizmu v tých ďalších krokoch predsa len používajú svojské nástroje pri napredovaní k svojskému „božskému“.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: TIFFANY, Joel. The Astral World – Higher Occult Powers (Clairvoyance, Spiritism, Mediumship, and Spirit-Healing Fully Explained). 3. vydanie. Chicago (USA) : de Laurence, Scott & Company, 1910. 224 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/okultizmus-a-vyvojove-urovne-cloveka-vacsina-ludi-spada-medzi-primitivne-osobnostne-zakrpatene-nevyzrete-bytosti-pouzivajuce-svoje-okolie-vylucne-na-uspokojenie-vlastnych-potrieb-joel-tiffany-1910/

• ▐ Zverejnené: 28/02/2026

  Základný popis

  Fragment textu z autobiografie Clifford Whittingham Beersa („A Mind That Found Itself“, 1917). Úryvok sa zaoberá otázkou účelu života po prežitom vážnom ochorení a blízkosti smrti. Beers bol pacientom psychiatrických ústavov. Je svedectvom o hrôzach týchto inštitúcií a zároveň hlbokým ponorením sa do vlastnej psyché.

  « Niekoho stretnutie so smrťou prinúti sa zamyslieť (Clifford Whittingham Beers, 1917) »

  ZNAČKY: Citát – Psychológia – Psychoterapia – Existencializmus – Ľudský život – Smrť – Znovuzrodenie

  « Hovorím to preto, pretože hovoriť o tom sa zdá byť priam mojou povinnosťou. Úžasný únik pred smrťou a zázračný návrat k zdraviu po zdanlivo smrteľnej chorobe stačia na to, aby sa človek spýtal sám seba: „Za akým účelom bol tento môj život ušetrený?“ (s. I) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: BEERS, Clifford Whittingham. A Mind That Found Itself – An Autobiography. 4. vydanie. New York (USA) : Longmans, Green and Co., 1917. cca. 470 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/niekoho-stretnutie-so-smrtou-prinuti-sa-zamysliet-clifford-whittingham-beers-1917/