Hlbinná psychológia ^Značka

• ▐ Zverejnené: 01/06/2026

  Základný popis

  „Via Appia“ ako symbol svedectva duchovnej cesty a osobnej premeny. Archetypálne vyobrazenie všeobecnej – a vcelku prirodzenej – snahy človeka vyhýbať sa bolesti, niekedy aj v podobe nevyhnutného životného utrpenia. Lekcia o pokore, cnosti a prijatí svojho osudu, alebo ešte niečo viac?

  « Sv. Peter: „Domine! Quo Vadis?“ / [Pane! Kam ideš?] (1881) »

  ZNAČKY: Komentár – Umenie – Ilustrácia – Citát – Inšpirácia – Klasická literatúra – Kresťanstvo – Legenda – Ježiš Kristus – Svätý Peter – Psychológia – Hlbinná psychológia – Etika – Mravný ideál – Cnosť – Krása – Sebarozvoj – Vzdelanie – Výchova – Obrátenie – Znovuzrodenie

  Nasledovný príbeh som už raz spomínal…

  « Po požiari Ríma: Nero obvinil kresťanov z podpálenia mesta, čo bolo dôvodom ich prvého prenasledovania, počas ktorého mnohí z nich zahynuli hroznou a dovtedy neslýchanou smrťou. Kresťanskí konvertiti žiadali Petra, aby zbytočne neriskoval svoj život, ktorý bol pre nich vzácny a potrebný pre blaho všetkých; až ten napokon súhlasil s tým, že opustí Rím. Ale ako tak utekal po ceste „Via Appia“, približne dve míle od brán, práve na tomto mieste sa stretol s vidinou nášho Spasiteľa — putujúceho do mesta. Ohromený týmto výjavom zvolal: „Domine! Quo Vadis? [Pane! Kam ideš?]“ na čo Spasiteľ, hladiac na neho so smútkom v očiach, odpovedal: „Idem do Ríma, aby som tam bol ukrižovaný… po druhýkrát,“ a zmizol. Peter, pokladajúc to za znamenie, že sa má nechať podrobiť utrpeniu, ktoré je preňho pripravené, sa okamžite otočil a znova vstúpil do mesta. (Anna Jameson / 1881, s. 211-212) »

  Dnes by som k týmto riadkom chcel ešte čosi podotknúť. Mnohí ľudia sa zameriavajú najmä na rovinu utrpenia, tento príbeh chápu v polohe: odovzdať sa nevyhnutnému utrpeniu. Ja si myslí, že je pritom vždy potrebné zdôrazniť aj: „Prečo by mal človek niečo takéto vykonať?“ Čo sa tým sleduje. Odpoveďou k tomu je: „CHRISTOS“ / Ježiš Kristus ako ideál cnostného človeka, ktorý sa životom (hodnotami, aké zhmotňuje vo svete navôkol seba, prekonávaním slabostí) snaží posunúť vlastný rozvoj na úroveň – „svätosti“. Pre lepšie pochopenie: « Pod pojmom ideál budeme mať na mysli dokonalosť svojského druhu: úplnú a kompletnú realizáciu všetkej možnej alebo predstaviteľnej dokonalosti, nie len výplod fantázie, ako tento pojem mnohí používajú. Kristus je ideálny človek. Ale dosiahnutie dokonalosti je dosiahnutím božskosti; a preto je ideálny človek ľudským Bohom. (s. 9) » Ak sa teda na obrázok vyššie budeme pozerať ako na „psychologickú pravdu“, niečo, o čom učil aj Carl. G. Jung, potom je jeho posolstvo jednoznačné: prijatie nevyhnutného utrpenia spojenéno s procesom, počas ktorého sa stávam svojim najdokonalejším vyjadrením. Magnifique, n’est-ce pas? Vraiment magnifique.

  PREKLAD: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] BUCK, Jirah Dewey. Christos – The Perfect Man is the Anthropomorphic God. New York (USA) : Hermetic Publishing Company, 1889. 30 strán.
  • [2] JAMESON, Anna. Sacred and Legendary Art (Vol. I.: Containing Legends of The Angels and Archangels, The Evangelists, The Apostles, The Doctors of the Church, and St. Mary Magdalene as Represented in Fine Arts). 3. vydanie / Boston (USA) : Houghton, Mifflin and Company, 1881. 417 strán.
  • [3] NOWOWIEJSKI, Felix. Stimmen der Presse Über Aufführungen des Neuen Dramatischen Oratoriums „Quo Vadis?“ / Op. 30. Fulda (Nemecko) : Aloys Maier – Königl. Hofmusikalienhandlung, 1909. 293 strán.
  • [4] SIENKIEWICZ, Henryk. Quo Vadis – A Tale of the Time of Nero. New York (USA) : Thomas Y. Crowell & Co., 1897. 515 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/sv-peter-domine-quo-vadis-pane-kam-ides-1881/

• ▐ Zverejnené: 23/03/2026

  └ Aktualizované: 24/03/2026 (23:47)

  Základný popis

  Vizuálna báseň o prirodzených cykloch v prírode a spoločne s tým – neoddeliteľne – prezentácia symboliky hlbokých archetypov ženskosti. Tento obraz rezonuje s dávnymi mytológiami, kde je žena uctievaná ako matka a stvoriteľka. Je to oslava jej schopnosti – priniesť nový život a stať tak pri počiatočnom bode zrodu mnohých ďalších generácii – byť súčasťou večného kolobehu života a nepretržitej obnovy tohto sveta.

  « Dievčenstvo ako predobraz materstva: Osobný rast k múdrosti a znovuzrodenie sveta (Charles Robinson, 1895) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Komentár – Inšpirácia – Jar – Príroda – Mytológia – Okultizmus – Alchýmia – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Ľudský život – Existencializmus – Feminizmus – Sexuálna výchova – Mravný ideál– Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo

  Nasledujúci obrázok pozostáva z dvoch obrázkov spojených dokopy. Aby som bol úplne presný, obe sú súčasťou obálky detskej knihy „A Child’s Garden of Verses“. Časť vľavo sa nachádza na titulnej strane a časť vpravo je – pre zmenu – na zadnej strane spomenutej knihy. Pôvodne som si nebol úplne istý, či tento obrázok zverejniť. Je to pomerne jednoduchý nákres. Na prvý pohľad. Ak si ho človek prezrie poriadne… popremýšľa nad jeho symbolikou…

  Začnime hlavnou časťou, čo do veľkosti aj významu, a tou je tá na ľavej strane. Centrálnym objektom celého vyobrazenia tu je dievčenská figúra. Tá drží priamo v oblasti svojho lona nádobu, kvetináč. Takéto vyobrazenie v symbolickej rovine reprezentuje potenciál dievčiny pre „budúcu kreáciu“. Hovoríme o prvej úrovni elementárnej osnovy životného cyklu: panna – kreatívny potenciál, matka – samotný proces kreácie, kráľovna (múdra žena) – odovzdávanie nadobudnutého životného poznania, uzavretie cyklu. Azda nikoho nemôže prekvapiť, že: „Predstava nádoby alebo vázy zrodenia bola u pytagorejcov známym symbolom… (Mead, 1906 / s. 26)“ Dokonca i takí Mayovia mali údajne božstvo previazané so zrodom a prinášaním úrody, ktoré bývalo zobrazené: „…v pozícii rodiacej ženy, niekedy držiac v rukách vázu, pravdepodobne na obilie. Bolo spájané s pannou… (Hagar, 1909)“ Jedným z  dôležitých krokov alchymistov pri výrobe slávneho „kameňa mudrcov“ bol aj: „Táto nasledovná práca sa vykonáva v tej istej ‚Vas Philosophorum‘, alebo v nádobe podobnej tej prvej… (Pernety, 1898 / s. 192)“ Aký význam sa niekedy prikladal takejto „nádobe“ možno upresnia tieto slová: „Filozofická obec už v dostatočnej miere hovorila o všetkom, čo je potrebné ohľadom diela, s výnimkou nádoby; ktorá je božským tajomstvom, ukrytým pred modlármi, a bez tejto znalosti nikto nemôže dosiahnuť majstrovstvo… (Atwood, 1850 / s. 137-138)“ Uvedené – tak nejako – zhrnuté dokopy: „…odhaľujú pravú podstatu ‚Prima Materia‘, zatiaľ čo ‚Vas Philosophorum‘, v ktorom je uchovávaná a spracovávaná, je opísaná protichodnými slovami a niektorí autori ju vyhlasujú za božské tajomstvo. Keďže máme k dispozícii matériu kameňa aj potrebnú nádobu, postupy, ktoré je potom potrebné vykonať na dosiahnutie ‚Magnum Opus‘, [sú] opísané so striedmou zrozumiteľnosťou. (Pernety, 1898 / s. 42)“ Pridržiavajúc sa alchymistickej terminológie, nebude ďaleko od pravdy tvrdenie: dievčina na obrázku drží v rukách „Vas Philosophorum“, kde sa bude odohrávať podstata jej životného „Magnum Opus“.

  O aký „Magnum Opus“ sa jedná nám naznačujú ďalšie časti tejto kresby. Z tejto nádoby – v oblasti jej lona – vyrastá „príroda“. Táto „príroda“ vyrastá v dvoch vrstvách. Prvá vrstva „prírody“ je vymedzená vyobrazením „srdca“ obklopujúceho dievčinu. Mohli by sme ju označiť ako – vrstva „osobnej lásky“. Druhou vrstvou prírody, ktorá má svoj počiatok v oblasti lona dievčiny, je vyobrazenie ďalšieho – tentokrát obrovského – „srdca“, ktorý zahŕňa „celý svet“. Túto by sme mohli označiť ako – vrstva „stvoriteľská“. Jedna vrstva s tou druhou súvisia a prirodzene na seba nadväzujú. Úspešným zvládnutím výziev lásky na „osobnej úrovni“ dochádza následne k „transcendencii“ – príspevku „všeľudskému“.

  A čo potom dievčina v šatôčkách, ktorá s lopatou prehrabáva zeminu, z ktorej do výšok vyrastá obrovský výhonok nejakej tej klíčiacej rastliny? Môžeme na ňu nazerať spôsobom, že sa tam iba hrá, alebo môžeme vnímať jej činnosť ako prejav práce, námahy – aktívneho príspevku, zapojenia sa, do istej miery aj prevzatia zodpovednosti za „rast“, v kontexte všetkého spomenutého, ten svoj. Dievčina aktívne pracuje na formovaní svojej budúcnosti, čím prejavuje svoju vôľu.

  Všetko pospájané dokopy mne osobne dáva takéto vysvetlenie: zachytenie ľudskej prirodzenosti, večne sa opakujúceho cyklu vyjadrujúceho nemenný poriadok, kde je dievčenstvo nádejou pre budúce materstvo, nádejou pre nové stvorenie a možnosť nápravy, príspevok k rekonštrukcii sveta, kde sa celý tento príbeh začína už v mladosti. V podstate je tento obrázok oslavou ženskosti, isteže, podľa môjho názoru.

  Na záver, asi troška dlhší než zvyčajne, dnešného môjho pojednania už iba „maličkosť“, ktorej som sa pôvodne nechcel venovať. Nepovažoval som to totiž za nijako potrebné, pretože tá základná symbolika je pomerne zjavná a snáď pre mnohých aj známa, lenže málokto ju pozná v takomto rozsahu jej širšieho významu a ten je prekvapivo pôsobivý, a tak… Žaby! Prečo sú tam? Čo s nimi? Začnime kuriozitou. V Írsku voľakedy existovala zvláštna povera: „Chyťte živú žabu a olíznite jej oči jazykom. Osobe, ktorá to urobí, [následne] stačí, ak jazykom olíže akékoľvek choré oko a to sa vylieči. (Mooney, 1887 / s. 166)“ Toľko „medicínske“ rady viažúce sa k využitiu žiab pri liečení zdravotných neduhov. Presuňme sa mi radšej k poznatkom indickej mytológie, kde objavíte i takéto konštatovanie: „…je zaznamenané priame uctievanie kravy a žaby (aspoň v období dažďov). (Keith, 1917 / s. 63)“ Pôvodní obyvatelia USA – Irokézi [Iroquois, pozn.] si dodnes uchoval mýtický príbeh o dvojčatách, synovia panny [mimochodom, zrodenie z panny je súčasťou aj iných kultúrnych tradícii, než je len tá kresťanská, o čom vie málokto…, pozn.], ktorí sa volali Ioskeha (Svetlý – svetlo) a Tawiskara (Temný – temnota). V tomto príbehu: „Ioskeha chodil po zemi, ktorá bola vyprahnutá, vyvolával pramene a jazerá, vytváral potoky a rieky. Ale Tawiskara stvoril obrovskú žabu, ktorá prehltla všetku vodu a zanechala zem suchú, ako bola predtým. Jarabica o tom informovala Ioskehu a ten sa vydal do krajiny svojho brata, pretože si [rozľahlé] územia rozdelili medzi seba. Čoskoro prišiel k obrovskej žabe, prebodol jej bok a voda sa vyvalila [naspäť do prírody]. (Edwards, 1883 / s. 239)“ Z pohľadu odkazu egyptskej mytológie: « Zdá sa, že žaba bola v primitívnych časoch uctievaná ako symbol plodenia, zrodenia a plodnosti vo všeobecnosti; žabia bohyňa „Heqet“ alebo „Heqtit“ [niekedy aj „Hequet“, ako slovensky variant sa používa „Heket“, pozn.] bola stotožňovaná s „Hathor“ [zanikanie alebo splývanie božstiev s prestupovaním, prenášaním vlastností bola v egyptskej histórii pomerne bežná záležitosť, pozn.] a pôvodne bola ženským náprotivkom „Chnuma“ [Khnemu alebo Khnum, pozn.], s ktorým sa stala matkou Hora [Heru-ur, pozn.] Staroveký kult žaby dokazuje skutočnosť, že každý zo štyroch prvotných bohov – Heh, Kek, Nau a Amen – býva zobrazený s hlavou žaby, zatiaľ čo jeho ženský náprotivok má hlavu hada. Kult žaby je jedným z najstarších v Egypte a verilo sa, že žabí boh a žabia bohyňa zohrali veľmi významnú úlohu pri stvorení sveta. (Budge, 1904 / s. 378) » Z rámca doteraz napísaného sa neodchyľuje ani tento citát: « Zdá sa, že stará verzia tohto stvorenia sveta z priepasti sa zachovala v tradícii, ktorá považuje boha s hlavou barana „Chnuma“ z Elefantíny [riečny ostrov na Níle, pozn.] a jeho manželku, bohyňu s hlavou žaby „Heket“, za „prvých bohov, ktorí boli na počiatku, ktorí stvorili ľudí a zrodili bohov“. Základná myšlienka jednoducho hľadá pôvod všetkých vôd, vrátane oceánu, v mýtickom prameni Nílu medzi kameňmi prvého kataraktu… » Rovnaký zdroj neskôr uvádza: „Chnum formuje deti a Heket [– žabia bohyňa, pozn.] im dáva život. (Müller, 1918 / s. 50-51)“ „…a zelená farba žaby je kľúčom k významu starovekej bohyne Heket. […] Vzhľadom na všetko sa zdá pravdepodobné, že v Egypte, kde by pôda bez rozvodnenia Nílu nemala takmer žiaden význam…, (Robertson, 1910 / s. 150-151)“ je zelená farba vyjadrením jednoduchej rovnice: dostatok vody znamená rast, zeleň a ŽIVOT. V tejto chvíli už asi každý pochopil symbolické posolstvo žabích božstiev – ich priamu väzbu na životodarnosť vôd, s nejakým tým dôrazom na špecificky egyptskú bohyňu Heket. Prečo práve ju? Pretože, ak si niekto z vás dá tú námahu a pozrie znak tohto egyptského božstva v hieroglyfoch, v tej chvíli zistí, že pán Charles Robinson sa rozhodol na svojom obrázku nakresliť prakticky vernú kópiu tohto znaku! Preto. Väzba na vodu je zachovaná, no v odlišnej rovine, aj v: „…hinduistickom príbehu o Bhekim alebo žabom princovi, „čo označuje Slnko odpočívajúce nad vodou“, alebo tesne nad horizontom, ako to vždy býva v blízkosti [obdobia] zimného slnovratu… (Woolley, 1888 / s. 160)“ [Pozn.: Britský historik George William Cox používa vo svojej práci „The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes“ termín „frog-sun“ – „žabie Slnko“.] I keď pôvodná legenda hovorí o: „Bheki – žaba bola krásnou dievčinou; jedného dňa, keď sedela pri studni, tak ju tam objavil kráľ a požiadal, aby sa stala jeho ženou. Súhlasila pod podmienkou, že jej nikdy neukáže ani kvapku vody…, (Aiyangar, 1898 / s. 222)“ čo nás posúva k ďalšiemu rozmeru symbolických významov žiab.

  « Žaba, ktorú grécko-egyptský spisovateľ, známy pod menom Hórapollón, nazval „vyjadrením človeka v zárodku…“, (Brown, 1898 / s. 157) » alebo , „…žaba predstavovala nekompletne sformovaného človeka, (Budge, 1904 / s. 379)“ čím je naznačený pravdepodobne najznámejší význam, aký žaby všeobecne zvyknú – v symbolickej rovine – zastávať: transformácia – premena. Už Shakespeare prirovnával žabu k životným strastiam: „Sladké sú plody utrpenia, ktoré je ako ropucha – škaredá a jedovatá, no na hlave nosí vzácny klenot, (Wolsey, 1917 / s. 97)“ ktoré, ak sú zvládnuté, vedú k oslňujúcej odmene. A asi každý pozná príbeh žabiaka, ktorá vraví princezne: « „Tvoje šaty, tvoje perly a šperky, ani tvoja zlatá korunka nie sú pre mňa,“ odpovedal žabiak, „ale keby si ma milovala a mala ma za spoločníka a kamaráta na hranie a dovolila by si mi sedieť vedľa teba pri stole, jesť z tvojho taniera, piť z tvojho pohára a spať v tvojej malej postieľke, – keby si mi toto všetko sľúbila, potom by som sa ponoril pod vodu a priniesol ti späť tvoju zlatú loptičku.“ (Grimm, 1922 / s. 33) » Pričom existujú aj opačné varianty tohto príbehu, napríklad v Rusku majú príbehy o „Žabej kráľovne (The Russian Fairy Vook, 1907)“, resp. o „Žabej cárovne (Polevoi, 1893)“ Klasickým príkladom ostáva: „Ďalšou ťažkosťou, ktorá stojí v ceste vyslobodeniu, je, že dievča v nejakej odpornej podobe, ako had, drak, ropucha alebo žaba, musí byť trikrát pobozkané. (Grimm, 1883)“ V týchto spomenutých prípadoch sa jedná o premenu v zmysle osobného rastu jedinca.

  Opäť sa obrátime k folklórnemu dedičstvu jedného z pôvodných severoamerických kmeňov, tentokrát k Póníom [Pawnee, pozn.] U nich sa zachoval príbeh o tom, ako sa istý lovec vydal na poľovačku. Počas svojho putovania narazil na trstinovú chatrč, z ktorej vyšla čarodejnica. Táto ho pozvala k sebe domov, dala mu najesť a takto ho otrávila. Jeho hlavu potom odrezala a dobre si ju uschovala, telo rozkúskovala. Uplynuli štyri dni a manželka tohto muža sa rozhodla poslať za ním ich syna. I ten došiel k rovnakej čarodejnici, i toho táto čarodejnica: „…nakoniec ustúpila a chystala sa chlapca zabiť, keď na miesto prišlo niekoľko mužov. Vzali starú ženu, zabili ju a chlapca zachránili. Čarodejnicu hodili do ohňa a spálili. V ohni praskla a niečo [z nej] vyskočilo [niekam] hore a zostalo na strome. Keď ľudia tú vec [bližšie] preskúmali, zistili, že to bola kvákajúca stromová žaba. Chlapec ju vzal domov a povedal ľuďom, že toto bola tá čarodejnica, ktorá zabila muža… (Dorsey, 1906 / s. 240)“ Tento príbeh má evidentné posolstvo: vyjadruje nevydarenú životnú transformáciu, zlyhanie procesu osobného rozvoja a psychický zostup danej ženy na nižšiu vývojovú úroveň, ak by sme použili terminológiu pána Hórapollóna – táto žena, potom, ako bola potrestaná, infantilizovala a vrátila sa do svojho „zárodočného stavu nevyvinutosti“, pred jej ďalším pokusom – snáď úspešným – o „stanie sa“. Veľmi blízkymi k Póníom sú indiánske kmene Wichita. Známemu etnografovi Georgeovi Amosovi Dorseymu sa podarilo zaznamenať – a naveky uchovať – takýto ich príbeh. Istý náčelník s menom „Mladý chlapec“ (Waiksedia) sa rozhodol ísť na expedíciu. Počas tejto expedície, niekde pri rieke, narazil na starú ženu pomáhajúcu si pri chôdzi s paličkou. Náš náčelník sa ponúkol, či jej má pomôcť prebrodiť sa cez rieku. Ona mu povedala, že by mohol. Vyhodil si ju teda na chrbát, prešiel cez rieku a na druhej strane ju chcel položiť na zem, čo žena razantne odmietla a povedala mu, nech ju odnesie do dediny, kde býva. Do dediny, po dlhej ceste, dorazili až za tmy. Ibaže žena stále odmietala zliezť z jeho chrbta a tentokrát sa rozhodla, že sa stane jeho manželkou, však i tak si len preberal medzi ženami, nechcel si žiadnu z nich vziať, nevedel sa rozhodnúť… Neprotestoval, súhlasil, odteraz už budú navždy spolu… nech teraz zíde z jeho chrbta, aby sa stala jeho manželkou. Žena i naďalej nesúhlasila – nikdy odtiaľ nezíde a on ju navždy bude niesť na svojom chrbte. Deň za dňom plynuli a náčelník „Mladý chlapec“, s týmto krížom na svojom chrbte, chradol a chradol, až sa všetci navôkol začali obávať, že čoskoro umrie. Nič také sa – našťastie – nestane a tento príbeh sa napokon dopracuje k tomuto rozuzleniu: « Keď z chrbta náčelníka „Mladého chlapca“ sňali tú zlú ženu, Korytnačka dovolila mužom robiť si s ňou, čo sa im zachce. Kojot potom vzal palicu a ubil ju na smrť. Táto žena bola „Niečo-čo-sa-prilepí-na-čokoľvek“ [„Something-that-will-stick-to-anything“, pozn.] (Tatiniyarskaharts), zelená stromová žaba… (Dorsey, 1904 / s. 191) » Ďalšie nádherné „žabie“ podobenstvo popisujúce symptomatiku psychickej narušenosti niektorých žien, ktorá priamo súvisí so zlyhaním ich psychického vývoja. Žien, ktoré sa „prilepia“ na čokoľvek, ktoré nemajú vyvinuté hlbšie hodnotové povedomie, sú osobnostne obmedzené a svet navôkol seba posudzujú iba z hľadiska prínosov pre dosahovanie ich rozkoše, ak to „čokoľvek“ je pre nich práve prínosné. Jedno upresnenie: v tomto príbehu si je náčelník „Mladý chlapec“ vedomí, čo sa deje, v reálnom živote „čokoľvekom“ nijako zásadne neprekáža takáto „prílepka“, pretože „čokoľvekom“ nič iné v živote neostáva… samotní bývajú intelektuálne leniví, duševne zaostalí a charakterovo mrzkí. Ak chcel niekto – v rámci védskej viery – vzdať úctu, obrátiť sa boha ohňa Agniho: „Nasleduje dlhý zoznam ďalších mien, ktoré sa rovnako považujú za názvy predmetov posvätných Agnimu, ako by sme mali povedať, a často sa spomínajú v hymnoch adresovaných tomuto božstvu. Takými sú…, (Müller, 1897 / s. 481)“ a boli nimi aj žaby: „Manduka“ – žaba. Význam darovania alebo oslavy žaby, symbolu plodnosti, života, „premeny a zrodenia“, vo vzťahu k božstvu ohňa? Ak chceš nadobudnúť moc, silu a schopnosť ochrániť seba aj iných, tak tomuto musíš venovať svoj život: zrodiť a stať sa, transformovať sa z nevyvinutého štádia – dospieť osobnostne. Alebo na vás čaká osud zachytený v sanskrite vo fráze „Kupamanduka“, doslovne: „žaba v studni“, osud prostáčika s obmedzeným rozhľadom, ktorý z „nebies“ uvidí vždy len jednu milióntinu.

  A ako: „…žaba slávikovi velebila jeho pieseň… (Greenville, 1839 / s. 268) tak aj žaby na uvedenom obrázku ohlasujú našej dievčine radostnú zvesť o možnom „Magnum Opus“, ktorý na ňu čaká, rovnako ju varujú pred zatratením, ak odmietne svojim životom stelesniť nemennú prirodzenosť (prejavenú v podobe vrodeného potenciálu) – večný ideál pravdy a krásy, kde samotným cieľom nie je využitie tejto „produkčnej kapacity“ a „rodenie pre rodenie“, ale prekročenie „živočíšneho k najdokonalejšiemu pre človeka možnému“ – zasvätenie života hodnotám pravej lásky.

  FINIS.

  PREKLAD: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] AIYANGAR, Narayan. Essays on Indo-Aryan Mythology (Part I.) Bangalúr (India) : Caxton Press, 1898. 584 strán.
  • [2] ATWOOD, Mary Anne. A Suggestive Inquiry into the Hermetic Mystery (With a Dissertation on the More Celebrated of the Alchemical Philosophers Being an Attempt Towards the Recovery of the Ancient Experiment of Nature). Londýn (UK) : Trelawney Saunders, 1850. 531 strán.
  • [3] BROWN, Robert. Semitic Influence In Hellenic Mythology (With Special Reference to the Recent Mythological Works of the Rt. Hon. Prof. F. Max Muller and Mr. Andrew Lang). Londýn, Edinburgh, Oxford (UK) : Williams and Norgate, 1898. 228 strán.
  • [4] BUDGE, Ernest Alfred Wallis. The Gods of Egyptians or Studies in Egyptian Mythology – Volume II. Chicago (USA) : The Open Court Publishing Company, 1904. 431 strán.
  • [5] COX, George William. The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes (Vol. I). Londýn (UK) : Longmans, Green and Co.; 1870. cca. 490 strán.
  • [6] COX, George William. The Mythology of the Aryan Nations in Two Volumes (Vol. II). Londýn (UK) : Longmans, Green and Co.; 1870. cca. 430 strán.
  • [7] DORSEY, George Amos. The Mythology of the Wichita. Washington D. C. (USA) : Carnegie Institution of Washington, 1904. 351 strán.
  • [8] DORSEY, George Amos. The Pawnee Mythology (Part I). Washington D. C. (USA) : Carnegie Institution of Washington, 1906. 546 strán.
  • [9] EDWARDS, S. A. A Handbook of Mythology for the Use of Schools and Academies. Philadelphia (USA) : Eldredge & Brothers, 1883. 256 strán.
  • [10] GREENVILLE, Pigott. A Manual Of Scandanavian Mythology (Containing a Popular Account of the Two Eddas and of The Religion of Odin). London (UK) : William Pickering, 1839. 370 strán.
  • [11] GRIMM. Household Stories From The Collection of the Bros: GRIMM. Londýn (UK) : Macmillan & Co., 1922. 269 strán.
  • [12] GRIMM, Jacob. Teutonic Mythology – Vol. III. Londýn (UK) : George Bell & Sons, 1883. cca. 440 strán.
  • [13] HAGAR, Stansbury. Elements of the Maya and Mexica Zodiac. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : A. Hartleben, 1909.
  • [14] KEITH, Arthur Beriedale; CARNOY, Albert J. The Mythology of All Races in Thirteen Volumes (Indian – Iranian). Boston (USA) : Marshall Jones Company, 1917. cca. 500 strán.
  • [15] MEAD, George Robert Stow Mead. Thrice-Greatest Hermes – Studies in Hellenistic Theosophy and Gnosis (Volume III. – Excerpts and Fragments). Londýn (UK) : The Theosophical Publishing Society, 1906. 371 strán.
  • [16] MOONEY, James. The Medical Mythology of Ireland (Read Before the American Philosophical Society, April 15, 1887). Philadelphia (USA) : MacCalla & Company, 1887.
  • [17] MÜLLER, Friedrich Max. Contributions to the Science of Mythology in Two Volumes (Vol. II). Londýn, New York a Bombaj : Longmans, Green, and Co.; 1897. 864 strán.
  • [18] MÜLLER, Wilhelm Max; SCOTT, James George. The Mythology of All Races in Thirteen Volumes (Egyptian – Indo-chinese). New York : Marshall Jones Company; 1918. cca. 500 strán.
  • [19] PERNETY, Antoine-Joseph. Treatise on the Great Art (A System of Physics According to Hermetic Philosophy and Theory and Practice of the Magisterium) edited by Edouard Blitz. Boston (USA) : Occult Publishing Company, 1898. 255 strán.
  • [20] POLEVOI. Russian Fairy Tales from the Skazki of Polevoi. 7. vydanie. Londýn (UK) : Lawrence and Bullen, 1893. 264 strán.
  • [21] ROBERTSON, John Mackinnon. Christianity and Mythology. 2. vydanie. Londýn (UK) : Watts & Co., 1910. 472 strán.
  • [22] STEVENSON, Robert Louis. A Child’s Garden of Verses. New York (USA) : Charles Scribner’s Sons, London (UK) : John Lane, 1895. 140 strán.
  • [23] The Russian Fairy Book. Cambridge (USA) : The University Press, 1907. 126 strán.
  • [24] WAITE, Arthur Edward. Lives of Alchemystical Philosophers (Based on Materials Collected in 1815 and Supplemented by Recent researches with a Philosophical Demonstration of True Principles of the Magnum Opus, or Great Work of Alchemycal Re-Construction, and Some Account of The Spiritual Chemistry). London (UK) : George Redway, 1888. cca. 360 strán.
  • [25] WOOLLEY, Milton. Hebrew Mythology or, the Rationale of the Bible (Wherein it Show That the Holy Scriptures Treat of Natural Phenomena Only). New York (USA) : The Truth Seeker Company, 1888. 613 strán.
  • [26] WOOLSEY, John Martin. Symbolic Mythology and Translation of a Lost and Forgotten Language. New York (USA) : J. M. Woolsey, 1917. 224 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/dievcenstvo-ako-predobraz-materstva-osobny-rast-k-mudrosti-a-znovuzrodenie-sveta-charles-robinson-1895/

• ▐ Zverejnené: 19/03/2026

  └ Aktualizované: 19/03/2026 (17:02)

  Základný popis

  V tomto krátkom zamyslení sa prepája antická múdrosť s psychológiou partnerských vzťahov. Dozviete sa odpoveď na otázku: „Za akých podmienok harmónia protikladov formuje pravú lásku?“ Namiesto vyhľadávania dokonalého dopĺňania sa, ktoré môže byť – a často aj je – len maskou pre vzájomné závislosti a kompenzácie psychických nedostatkov, spoznajte cestu k skutočnej harmónii vo vzťahu muža a ženy.

  « „Vôľa k pravde a kráse“: Hérakleitos z Efezu o harmónii protikladov a dosahovaní jednoty z odlišného / Voľná abstrakcia princípu a jeho psychologická aplikácia (G. T. W. Patrick, 1889) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – Antika – Filozofia – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Psychoterapia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodičovstvo – Výchova – Hodnotový relativizmus – Promiskuita – Kurvenie – Potrat – Neoliberalizmus – Progresivizmus – Úpadok – Peklo – Smrť

  « Herakleitská harmónia protikladov, ako napríklad luku a lýry, je čisto fyzická harmónia. Je to jednoducho výsledok sporu protichodných síl, ktorým sa činnosť v rámci organizmu v bode, kde by jeho ďalšie pokračovanie ohrozilo celok, vyvažuje a vracia späť do hraníc určitej amplitúdy. Identita protikladov znamená iba to, že veľmi odlišné vlastnosti sa môžu zjednotiť v tej istej fyzickej veci, buď prostredníctvom simultánneho porovnania s rôznymi vecami, alebo postupného porovnania s premenlivou vecou. (Patrick, s. 16-17) »

  Tento výrok uvádzam z jedného prostého dôvodu – pred pár dňami som zverejnil istý článok a v ňom som sa postavil na stranu „doktora X“, kritizoval pokútne snahy niektorých zblúdilcov. Tí vám vyhľadávajú takého partnera, ktorý dokonalo vyhovuje ich osobným požiadavkám, z hľadiska toho, že sa navzájom „dopĺňajú“. Z mnou zaznamenaných – MNOHÝCH a prakticky celoživotných – pozorovaní, sa prevažne jedná o takú formu spolužitia, kde muž koná, čo sa od neho, zo strany jeho milej, očakáva a je mu – za ochotu zastávať túto pozíciu „sprostredkovateľa požadovaného“ – ňou poskytovaná nejaká tá „odmena“, ktorú pre zmenu očakáva on, prevažne vo forme poskytovaných „sexuálnych služieb“. Napísal som k tomu: „…čo je v podstate základný prístup k vzťahu zo strany dvoch osobnostne narušených osôb hľadajúcich niekoho, kto by im kompenzoval ich psychické problémy (alebo uspokojoval nejaké potreby), tj. bol prínosným; forma výmenného obchodu, kde sú si obaja navzájom užívanými – „nástrojmi“, resp. „medikamentami“,“ a dnes by som – práve na podklade vyššie spomenutého citátu – k tomu ešte niečo doplnil. Niekto by totiž mohol takúto formu kurvenia, čím je každý ľúbostný vzťah, aplikujúc slová Augusta Strindberga, ktorého vznik nespočíva na hodnotách ideálu pravej lásky, túto formu „legalizovanej prostitúcie“ zľahčovať a povedať: „Dopĺňajú sa? Dopĺňajú. Nejaký ten súlad vzniká? Vzniká. Tak? Harmónia! Kde je problém?“ Ja som sa teda rozhodol použiť náčrt základnej myšlienkovej „kostry“ od zmieneného pána filozofa, odraziť sa od tohto a presunúť sa do spomenutého kontextu, pripojiť k tomu niekoľko ďalších myšlienok.

  Pri vzniku partnerského vzťahu sa ustanovuje nejaká „harmónia“ a tá má – v závislosti od osobnostnej úrovne oboch zúčastnených – nejakú kvalitatívnu úroveň. Vzájomné zosúladenie muža a ženy vo vzťahu, táto harmónia by mala niečomu slúžiť. Tým niečim by mal byť osobnostný rast oboch partnerov, počas ktorého dochádza, k čo najväčšiemu rozvoju a využitiu daností a schopností jednotlivých partnerov. Zároveň by malo vzniknúť niečo, čo ich oboch presahuje, ktoré by bolo vyjadrením vzájomného uvedomenia si, že ich jedinečné stretnutie a „splynutie“ (pri zachovaní svojich vlastných individualít) je zázrakom – a po tej telesnej stránke prinášajúce vyslovene „hmotný zázrak“, a teda niečím tak výnimočným, že by sa malo stať prejavom toho najvyššieho princípu, ktorý sa zvykne nazývať – „božským“, a ten by mal presvecovať každý aspekt vzťahu a usmerňovať oboch partnerov k tomuto ideálu. Rakúsky psychiater Viktor E. Frankl venoval prakticky celú svoju kariéru popisu tézy o „vôli k zmyslu“: „V spôsobe, akým človek na seba preberá svoj nezvratný osud, a taktiež všetky utrpenia s ním spojené, sa aj v tých najťažších situáciach otvára nekonečný rad možností, ako zmysluplne utvárať vlastný život, (Frankl, s. 79)“ čo je vo svojej podstate adaptačný mechanizmus ľudskej psyché využívaný na zmiernenie existenčnej úzkosti človeka. Ja osobne považujem za omnoho významnejší akt, zo strany každého jedinca, rozvinutie tohto mechanizmu do podoby – „vôľa k pravde a kráse“. Darmo bude francúzsky filozof Luc Ferry – ateista, vo svojej vynikajúcej a mnou obľúbenej knihe „Rozumět životu“ – naznačovať istý hodnotový relativizmus, v zmysle rovnocennosti rôznych pohľadoch na svet: „Pokiaľ sa totiž ukáže vedecká teória ako falošná, pokiaľ je vyvrátená inou, zjavne správnejšou, upadá do zabudnutia a nikoho – okrem niekoľkých učencov – nezaujíma. […] Z tohto hľadiska by sme mohli dejiny filozofie zrovnať skôr s dejinami umenia než s dejinami vied: podobne ako diela Braqua či Kadinského nie sú ‚krajšími‘ než obrazy Vermeera či Maneta, ani úvahy Kanta či Nietzscheho o zmyslu či nezmyselnosti života nie sú lepšie – ani horšie – než rozjímania Epiktéta, Epikura či Buddhy. (Ferry, s. 8-9)“ Ja si naopak myslím: „…existuje niečo také ako morálka, že existuje niečo také ako pravda, a existuje niečo také, ako je krása, (Vlaardingerbroek, 2022)“ a som osobne presvedčený, že jednotlivé svetonázorové systémy sa k určeniu a vyjadreniu „pravdy a krásy“ približujú viac, iné menej a niektoré systémy kategórie „pravda a krása“ vôbec nezaujímajú, z pozície ich postavenia v zmysle nasledovania hodných ideálov, a sú vyslovene ich deštruktívnym pustošiteľmi. Dnes už všetci vieme, že vedľajším efektom oslobodenia človeka od tradičných hodnotových systémov, malo za následok príklon časti spoločnosti k škaredosti, niekedy priam ohavnosti. Odrazu totiž bolo na jedincovi, aby prišiel so svojim pochopením metafyzického usporiadania sveta a určil v ňom svoje miesto. Ibaže preto je potrebné niečo vykonať, čo nie je nijaká samozrejmosť, už len také maličkosti – vynaložiť úsilie, dokázať sa ovládať… Mnohí majú tak závažné defekty osobnostných štruktúr, že nie sú schopní, ale podstatne častejšie ochotní, pravdu hľadať a v nadväznosti na to dosiahnuť ten bod, v ktorom je pre nich možné myšlienkovo uchopiť nejaký ten vznešený „ideál krásy“.

  Vo vzťahoch, kde sa partneri navzájom „objektivizujú“, a jeden druhým užívajú, k ničomu vznešenému nedochádza. Takéto osoby si v pozícii svojho partnera hľadajú „doplnok“, komplementárny artefakt slúžiaci ich psychickým „nezrovnalostiam“, a tento „artefakt“ vsúvajú do patologického „konštruktu svojho života“, on tam má presne vymedzené miesto, reflektujúceho daný status ich psychického „rozpoloženia“, kde je ich cieľom dosiahnuť taký stav okolitého prostredia, aby nedochádzalo k „aktualizácii“ toho, čo mal tento ich „konštrukt“ – raz a nadobro – vyriešiť. Nemôžeme teda hovoriť o nejakom tom cielenom a chcenom – tvorivom – herakleitskom súboji „protipólov“: o nejakej vyváženej harmónii „ženského“ a „mužského“ princípu, o „jingu“ a „jangu“, alebo nebodaj o dialektickom súzvuku „tézy“ s „antitézou“, kde by mal byť výsledkom povznášajúci synergický efekt, ale tu hovoríme o radikálnom „zakonzervovaní“, postupnej stagnácii vedúcej k úpadku, alebo – nakoľko je takéto konanie prejavom snáh o kompletne ovládnutie „rastových psychických síl“ človeka, ich obmedzenie, na tomto základe, neskôr zvykne dochádzať k vzniku rôznych psychických problémov, somatizácii a pod. Známy švajčiarsky psychológ Carl G. Jung, v jednom zo svojich rozhovorov, spomenul prípad, ako k nemu na konzultáciu prišiel „ideálny par“ a svoje zistenia prezentoval takýmto spôsobom: „…nakoniec som prišiel na to, že skutočným problémom bolo, že sa k sebe hodia príliš. […] Bude rozhovor v niečom zaujímavý, pokiaľ už dopredu viete, že váš náprotivok bude súhlasiť so všetkým, čo hovoríte? Aký zmysel má debatovať o presvedčení, ktoré už samozrejme zdieľate a prijímate? Motív k diskusii mizne – chýba potenciál. (s. 120)“ A ako najčastejšie dôjde k tomu, aby sa muž a žena k sebe „dokonalo hodili“? Že sa proste MUSIA k sebe hodiť, aby sa zachovala pretrvávajúca nemennosť psychodefektného základu, na ktorom je postavená celá interakčná dynamika ich vzájomného spolužitia.

  Osobne sa mi páči pohľad, na ktorý som narazil u kanadského psychológa nesúceho meno Jordan B. Peterson. Podla neho by mal byť partnerský vzťah – VÝZVOU: „Chcete niekoho, koho poznáte natoľko, že s ním dokážete vyjsť, ale sem a tam vás dokáže pohrýzť… […] Takže, vy hľadáte niekoho, s kým sa musíte vysporiadať, niekoho, kto vás zatlačí za vaše hranice toho, kým ste, a kto vás bude súdiť, tvrdo… pomáhať vám takto odhaľovať vaše limity, až budete nazlostený a rozčúlený… Ale nechcete niekoho, kto si myslí, že ste vo svojej súčasnej podobe dokonalým, čiastočne preto, pretože nie je dôvod, aby ste boli s niekým, kto je takto pomätený. (Peterson – Maps of Meaning 12, 2017)“ A o akú formu výzvy by sa malo jednať? Tá výzva je prostá: „ČO ŤA VOLÁ BYŤ TÝM NAJLEPŠÍM, akým byť môžeš… to je presne tým, čo ťa posúva vpred… vyjadriť sa tým najúplnejším spôsobom vo svete. To je to, čo potrebuješ. Ak od toho utečieš… tá loď sa začne nakláňať veľmi rýchlo. (Peterson – Maps of Meaning 07, 2017)“

  Toto by na nejaký ten rýchly komentár, zbežné zorientovanie sa, asi aj stačilo. Nateraz.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] FERRY, Luc. Rozumět životu – Uvedení do filozofie (nejen) pro mladou generaci. Praha (Česká republika) : Rybka Publishers, 2008. 272 strán.
  • [2] FRANKL, Viktor E. A přesto říci životu ano (Psycholog prožíva koncentrační tábor). 3. vydanie. Kostelní Vydří (Česká republika) : Karmelitánské nakladateľství, 2006. 175 strán.
  • [3] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [4] PATRICK, George Thomas White. The Fragments of the Work of Heraclitus of Ephesus on Nature. Baltimore (USA) : N. Murray, 1889. 131 strán.
  • [5] PETERSON, Jordan B. 2017 Maps of Meaning 09: Patterns of Symbolic Representation. Jordan B Peterson (Youtube), 2017. Dostupné [19-03-2026 / 16:47]: youtu.be/yXZSeiAl4PI
  • [6] PETERSON, Jordan B. 2017 Maps of Meaning 12: Final: The Divinity of the Individual. Jordan B Peterson (Youtube), 2017. Dostupné [19-03-2026 / 16:47]: youtu.be/6V1eMvGGcXQ
  • [7] STRINDBERG, August. Príbehy zo života manželského. 2. vydanie. Bratislava (Česko-Slovensko) : Tatran, 1980. 336 strán.
  • [8] VLAARDINGERBROEK, Eva. Reject Globalism: Embrace God. Brusel (Belgicko) : Brussels National Conservatism, 2022. Dostupné [04-03-2026 / 17:27]: youtu.be/a7HUpc-jIiY

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/vola-k-pravde-a-krase-herakleitos-z-efezu-o-harmonii-protikladov-a-dosahovani-jednoty-z-odlisneho-volna-abstrakcia-principu-a-jeho-psychologicka-aplikacia-g-t-w-patrick-1889/

• ▐ Zverejnené: 14/03/2026

  Základný popis

  Nahliadnutie do hlbín ľudského podvedomia s Doktorom X. Odhaľte, ako obraz otca formuje ženské predstavy o láske a partnerstve. V labyrinte duše sa často skrýva tieň minulosti, ktorý ovplyvňuje naše súčasné rozhodnutia a túžby. Čo ak ideálny obraz lásky, ktorý sa nachádza v srdci ženy, nie je zrodený z racionálnych úvah, ale z hlboko zakoreneného obrazu otcovskej lásky – tej skutočnej (odžitej), alebo tej vytúženej? Či už ide o vyhľadávanie presne daných otcovských vlastností v partnerovi, alebo o kompenzáciu chýbajúceho vzoru tvorbou fiktívnych ideálov, otcovská láska (túzba po nej) môže i v dospelosti prenikať do vzťahov jedinca a formovať jeho romantické predstavy.

  « Ideálny obraz lásky pre niektoré ženy? Infantilná otcovská láska, ktorú mali, prípadne tá vysnívaná, ktorú chcú mať aspoň v manželstve (The Secret Springs, 1920) »

  ZNAČKY: Citát – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Psychoterapia – Sexuálna výchova – Psychosexuálne poruchy – Detstvo – Výchova – Sebarozvoj – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť

  « [Náš ideálny] obraz lásky, ako som už povedal, si so sebou nesieme ako „obrázok“, nie ako [ucelenú] „úvahu“. Nie je vedome prítomný v mysli. Nemá ani tak atribúty charakteru [v tom najelementárnejšom vyjadrení, ale inokedy tieto atribúty mať môže, pozn.], ako skôr vonkajší vzhľad človeka. V dôsledku toho môžu byť všetky emócie lásky vyvolané – vo vedomej mysli mladého muža alebo ženy – objavením sa v skutočnosti nejakého fragmentu tohto nevedomého obrazu… Takto podáva vysvetlenie doktor X [pre fenomén, ktorý nazývame ako] – „láska na prvý pohľad“.bol okamžite a neodolateľne priťahovaný krásnymi rukami. Toto v ňom vyvolalo silné emócie inštinktívnej lásky. Ani jeho zasnúbenie s inou ženou, ani zrejmé nedostatky nového objektu jeho náklonnosti ho nedokázali zachrániť pred silným impulzom príťažlivosti. Preto asi hovoríme, že „láska je slepá“. Je to podvedomá, iracionálna, inštinktívna myseľ, ktorá pracuje, a rozumná myseľ sa k nej pripája len preto, aby vysvetlila, odôvodnila, „racionalizovala“ (ako hovoria psychológovia) emócie, ktorými je rozum ohromený – rovnako ako právnik racionalizoval efekt pekných rúk na svoje pociťovanie argumentom, že ruky sú ukazovateľom charakteru. A takáto prítomnosť „snového“ obrazu v podvedomí vysvetľuje aj niektoré ďalšie bežné bludy o láske. Vysvetľuje, napríklad, romantické presvedčenie básnika, že svoju milovanú stretol v inom živote. „Keď som bol kráľom v Babylone a ty si bola kresťanskou otrokyňou,“ – tento druhý život je vysnívaným životom podvedomia, v ktorom básnik poznal obraz, ktorý sa mu teraz zjavuje v osobe jeho milovanej. Vysvetľuje to poetickú teóriu, že milenec hľadá druhú polovicu svojej neúplnej osobnosti, a že pravá láska spočíva v zjednotení dvoch polovíc osobnosti, ktoré do seba zapadajú [čo je v podstate základný prístup k vzťahu zo strany dvoch osobnostne narušených osôb hľadajúcich niekoho, kto by im kompenzoval ich psychické problémy (alebo uspokojoval nejaké potreby), tj. bol prínosným; forma výmenného obchodu, kde sú si obaja navzájom užívanými – „nástrojmi“, resp. „medikamentami“, pozn.], tak dokonale ako rozdelená minca milencov v rozprávke. Dve [zväčša zmrzačené, pozn.] polovice, ktoré do seba zapadajú, sú skutočný obraz milovanej osoby a obraz v predstavách milenca. A vysvetľuje to mnohé z tých romantických záhad, nutkaní a démonických síl, ktoré sa pripisujú božstvám mladých lások – schopnosť oklamať, premôcť rozum, anulovať ľudskú skúsenosti a vo všeobecnosti prinútiť milenca správať sa ako obeť hypnózy, oslepená bábka, smiešna marioneta. Doktor X hovorí: „Mám pacientku, ktorá bola ideálne šťastná v manželskom živote. Rovnako ideálny vzťah – naplnený šťastnými momentami – mala aj so svojím otcom. Hovorí mi: „Nikdy v živote nekritizoval ženu. Vždy som za ním mohla ísť a získať čokoľvek, čo som chcela. Nikdy ma nebil. Vždy bol úprimný. Nikdy som nemala dôvod pred ním niečo skrývať.“ Zomrel, keď mala šestnásť. Doktor X chcel vysondovať prenos tohto otcovského obrazu na jej manžela. Spýtal sa jej, ako vyzerali jej životné okolností, za ktorých sa vydávala. „Vždy som mala veľa obdivovateľov,“ povedala, „ale nikdy som žiadneho z nich neuprednostňovala, kým som nestretla Royceho.“ Royce je jej manžel. „Zapáčil sa mi hneď, ako vstúpil na tanečný parket. Bol vysoký, tmavovlasý a štíhly. Mal najkrajšiu tvár. A vyžarovala z neho absolútna sporiadanosť, o ktorej som sa neskôr dozvedela, že platí aj pre jeho myseľ.“ „Aký je vysoký?“ spýtal sa lekár. „Meria 188 centimetrov.“ „Jeho svedomitosť bola taká istá, ako u vášho otca?“ „Áno, presne taká.“ „Ako vyzeral váš otec, čo sa tyká jeho fyzického vzhľadu?“ „Bol vysoký, tmavovlasý a štíhly. Mal fúzy, ale čisté rysy tváre.“ „Ako to viete? Videli ste ho niekedy bez fúzov?“ „Nie, ale moja mama mala jeho fotku ako mladého muža, a [na nej] mal tú najčistejšiu tvár.“ „Aký bol vysoký?“ „190 centimetrov.“ Tu bola rola aj charakteristika postavy pripravená pre herca, ktorý ich dokázal stvárniť. V okamihu, keď vstúpil na javisko, hrdinka tejto ľúbostnej drámy začala okamžite odohrávať svoju úlohu [po jeho boku], ktorou ho „zrkadlila“. Keďže mal vyvinuté nevyhnutné charakterové vlastnosti, aby stabilizoval inštinktívnu príťažlivosť, „láska“ bola stabilná a šťastie pretrvávajúce. Nie je však vždy nevyhnutné, aby herec mal potrebné vlastnosti charakteru. Nejakým mechanizmom projekcie môžu byť tieto vlastnosti „vyabstrahované“ z vysnívaného muža a prisudzované milencovi. Môže byť oblečený do takýchto „požičaných“ šiat [vytvorených na podklade] mentálneho predobrazu hrdinky [tohto príbehu], a to bez toho, aby jej to spôsobovalo najmenšie [duševné] nepohodlie. Bude slepá voči jeho chybám, bez akéhokoľvek pocitu [existujúceho] rozporu. A pripíše mu vznešené duševné vlastnosti, ku ktorým budú všetci skeptickí – dokonca aj jeho vlastná matka. Dievča si nebude vôbec uvedomovať, že so sebou nosí kufrík s [takýmto podivným] obsahom. Nebude vedieť, čo do neho „vložila“, a prečo. Naplnila si ho vlastnosťami, ktoré pôvodne patrili jej otcovi, a ktoré boli romanticky prerobené a nanovo upravené v denných snoch a fantáziách. Takéto „scénické“ zaľúbenia sa mladých dievčat zvyčajne zahŕňajú tento druhý proces. A je to mimoriadne cenný proces, pretože prispôsobuje obraz otca novej dráme adolescentnej lásky a pripravuje dievča na vzťah s manželom, ktorý nebol nacvičený vo vzťahu s otcom. Táto zmena obrazu sa nazýva „omladenie“. Ale predpokladajme, že k omladeniu nedôjde alebo je neúplné. Čo potom? Doktor X má pacientku, vydatú ženu, ktorá si k nemu prišla liečiť rôzne fyzické neduhy, ktorými sa tu nemusíme zaoberať. Podstatným je, že sa považovala za veľmi nešťastnú vo svojom manželskom živote. „Dnes ráno som mala pocit,“ povedala tragicky, „že jednoducho nedokážem žiť so svojím manželom už ani jeden ďalší deň.“ Prečo? To nebolo vôbec jasné. Výčitky, ktoré voči nemu mala, sa zdali byť dosť triviálne. Zdôrazňovali fakt, že bol taký, aký bol, a nie nejaký iný. Lekár zmenil tému rozhovoru otázkou, či jej otec ešte žije. „Nie,“ odpovedala. „Zomrel, keď som mala iba tri roky.“ „Povedzte mi,“ povedal, „aký by bol váš ideálny manžel? Opíšte mi ho – jeho fyzické vlastnosti.“ Opísala ho obzvlášť živo, počas čoho sa dobre zabávala. Znova sa vrátil k otázke o jej manželovi a jeho chybách. Potom sa spýtal: „Ako vyzeral váš otec?“ Odpovedala rovnako živým opisom svojho otca, hoci zomrel, keď bola taká mladá, že si ho nemohla pamätať. A čo bolo ešte zvláštnejšie, jej opis otca bol takmer [doslovným] – slovo po slove – zopakovaním opisu jej ideálneho manžela. Doktor X na túto zvláštnosť poukázal. Zdala sa byť z toho riadne zmätená. Nevedela, odkiaľ získala takto živý obraz svojho otca. „Myslela som si, že si ho takto pamätám,“ povedala, „ale samozrejme, že si ho nepamätám. Nemôžem. Bola som príliš mladá.“ „Zrejme,“ navrhol, „ste si v detstve vytvorili svoj ‚obraz [ideálneho] otca‘“… (s. 26-31) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: O’HIGGINS, Harvey Jerrold. The Secret Springs. New York + London : Harper & Brothers Publishers, 1920. 243 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/idealny-obraz-lasky-pre-niektore-zeny-infantilna-otcovska-laska-ktoru-mali-pripadne-ta-vysnivana-ktoru-chcu-mat-aspon-v-manzelstve-the-secret-springs-1920/

• ▐ Zverejnené: 12/03/2026

  Základný popis

  John William Waterhouse vo svojej majstrovskej práci zachytáva srdcervúcu tragédiu mýtu o láske, ktorá sa stala osudnou. Tento obraz je nielen estetickým vrcholom secesie (alebo „Art nouveau“), ale aj hlbokou psychoanalytickou štúdiou vzorcov správania, ktoré majú ničivé dôsledky. Toto dielo rezonuje s tými temnými zákutiami ľudskej psychiky, kde sa infantilná láska prelína s patologickou fixáciou na seba samého, čím dochádza – zo strany dotyčného – k znemožneniu nadviazania skutočného vzťahu s inou ľudskou bytosťou.

  « Echó a Narcis (John William Waterhouse, 1906) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Antika – Mytológia – Muž a žena – Psychológia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Psychoterapia – Psychosexuálne poruchy

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.

  ZDROJ: Świat (Pismo tygodniowe ilustrowane poświęcone życiu społecznemu, literaturze i sztuce). / Nr. 29, 1906. 1. ročník. Varšava (Poľsko) : Towarzystwo Akcyjne Orgelbranda i Synów, 1906.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/echo-a-narcis-john-william-waterhouse-1906/

• ▐ Zverejnené: 11/03/2026

  Základný popis

  Ako vyzerá cesta od pudov až po osvietenie? Joel Tiffany v roku 1910 prenikavo rozdelil človeka na tri vrstvy – tri prirodzenosti, ktoré vymedzujú náš postupný osobnostný rozvoj – v ideálnom prípade – od uspokojovania primitívnych potrieb, zameranosti na seba a vyhľadávaní výlučne objektov v okolí prinášajúcich pocity osobnej spokojnosti a rozkoše – táto úroveň je charakteristická pre detstvo, ale aj pre dospelých uviaznutých v cykle nekonečnej túžby, kde rozum slúži len na efektívnejšie uspokojovanie pudov, bez nárokov nejakej idey hlbšieho zmyslu života; až po hľadanie možností našej transcendencie, keď sa jedinec svojim životom stáva vyjadrením „Nekonečného“ a – i napriek svojej nedokonalosti – približuje k „Božskému“.

  « Okultizmus a vývojové úrovne človeka: Väčšina ľudí spadá medzi primitívne, osobnostne zakrpatené – nevyzreté bytosti používajúce svoje okolie výlučne na uspokojenie vlastných potrieb (Joel Tiffany, 1910) »

  ZNAČKY: Citát – Okultizmus – Psychológia – Psychoterapia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Existenciálna psychológia – Detstvo – Ľudský život – Sebarozvoj – Obrátenie

  « Kapitola II.
  SFÉRA ŽIADOSTIVOSTI

  Človek má tri prirodzenosti – živočíšnu alebo zmyselnú prirodzenosť, intelektuálnu a morálnu prirodzenosť, a božskú prirodzenosť. Myseľ, nech sa prejavuje v akejkoľvek oblasti, má dve vlastnosti – vnímanie a náklonnosť, a porozumenie a lásku; alebo, keď je porozumenie spojené s pravou náklonnosťou, múdrosť a lásku. Už som povedal, že keďže [1] človek je v najnižšej sfére svojej bytosti živočíšnej povahy a má schopnosť vnímať fakty a javy, táto schopnosť bola vnímavou časťou jeho zvieracej bytosti, ktorá zahŕňa sebalásku [v tomto prípade môžeme hovoriť o „chorobnej sebaláske“, kde je pozornosť jedinca venovaná výlučne tým objektom v jeho okolí, ktoré mu prinášajú prínosy s nadväzujúcimi pocitmi osobnej spokojnosti a rozkoše – táto úroveň je charakteristická pre detstvo, ale aj pre dospelých uviaznutých v tomto vývojovo nižšom štádiu, v cykle nekonečnej túžby po gratifikácii, a teda…, pozn.] alebo túžbu po sebauspokojení. Tá [2] časť mysle, ktorá patrí k druhej časti ľudskej prirodzenosti, bola opísaná ako tá, ktorá skúma zákony a vzťahy vecí, skúma to, čo sa týka tej oblasti prírody, ktorá sa nazýva vedecká, a študuje to, čo sa týka človeka a spoločnosti. To, čo sa nazýva morálnou oblasťou ľudskej bytosti, je to, čo sa týka citovej časti jeho prirodzenosti, a čo sa nazýva morálna láska alebo milosrdenstvo. To, [3] čo sa týka božského alebo absolútneho v ľudskej bytosti, bolo povedané, že zahŕňať náboženský prvok v človeku, a prostredníctvom tejto časti Nekonečno, ako absolútno bytia a náklonnosti, je našej mysli odhaľované. Láska charakterizujúca túto časť bola opísaná ako božská láska – láska k božskej Bytosti. Prvá láska je objektívna voči sebe samému, druhá je objektívna voči blížnemu a tretia je subjektívna voči Bohu. Takto bolo dané rozdelenie tejto oblasti mysle týkajúce sa ľudského vnímania a náklonnosti. (s. 38-39) »

  POZNÁMKA: Ešte by som rád upozornil, že tomuto konkrétnemu textu sa venujem výlučne „jungovským“ spôsobom, tj. z pohľadu analýzy iného spôsobu – prístupu k popisu psychologických javov. Rôzne smery okultizmu v tých ďalších krokoch predsa len používajú svojské nástroje pri napredovaní k svojskému „božskému“.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: TIFFANY, Joel. The Astral World – Higher Occult Powers (Clairvoyance, Spiritism, Mediumship, and Spirit-Healing Fully Explained). 3. vydanie. Chicago (USA) : de Laurence, Scott & Company, 1910. 224 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/okultizmus-a-vyvojove-urovne-cloveka-vacsina-ludi-spada-medzi-primitivne-osobnostne-zakrpatene-nevyzrete-bytosti-pouzivajuce-svoje-okolie-vylucne-na-uspokojenie-vlastnych-potrieb-joel-tiffany-1910/

• ▐ Zverejnené: 02/03/2026

  Základný popis

  Článok prináša psychoanalytické poznatky z roku 1943 o tom, ako deti internalizujú morálne princípy („zabíjanie je zlé“), len ak vidia rovnaký postoj vo svojom okolí. Práca Anny Freud a Dorothy Burlingham odhaľuje úzkosť detí pri pozorovaní násilia vo svete, ktoré môže reaktivovať ich potlačené agresívne impulzy.

  « Morálna výchova: Ako dospelí učia príkladom vlastné deti o tom, že zabíjať, ubližovať a ničiť je zlé (Anna Freud, 1943) »

  ZNAČKY: Citát – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Cnosť – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Detstvo – Materstvo – Rodičovstvo – Výchova – Neokolonializmus – Hodnotový relativizmus – Nihilizmus – Vojna – Peklo – Smrť

  « Druhý dôvod úzkosti sa dá najlepšie pochopiť, ak sa vrátime k postoju dieťaťa k deštrukcii a agresii, ktorý sme opísali predtým. Po prvých rokoch života sa jedinec naučí kritizovať a prekonávať v sebe určité inštinktívne želania, alebo skôr sa naučí odmietať ich vedomé vyjadrenie. Naučí sa, že zabíjať, ubližovať a ničiť je zlé, a rád by veril, že si už žiadnu z týchto vecí konať nepraje. Tento postoj si však môže udržať iba vtedy, keď ľudia vo svete navôkol neho robia to isté. Keď vidí vonku zabíjanie a ničenie, vyvolá to v ňom strach, že sa opäť prebudia impulzy, ktoré v sebe ešte len pred malou chvíľou pochoval. (s. 28) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: FREUD, Anna; BURLINGHAM, Dorothy T. War and Children. New York (USA) : Medical War Books, 1943. 191 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/moralna-vychova-ako-dospeli-ucia-prikladom-vlastne-deti-o-tom-ze-zabijat-ublizovat-a-nicit-je-zle-anna-freud-1943/

• ▐ Zverejnené: 27/02/2026

  Základný popis

  Útržky myšlienok Poula Bjerreho o tichej vojne v duši. Nie je to boj proti vonkajším démonom, ale skôr ťažobný proces prekopávania sa naprieč mnohými vrstvami odporu, v ktorých sú zahrabané jednotlivé kúsky potlačenej minulosti. Nie je to len pasívna obrana; Bjerre odpor vníma ako súčasť choroby samotnej – choroba sa chráni.

  « Odpor v pozícii ochrany zavedeného psychického konštruktu, ktorý predstavuje „riešenie“ napr. nezvládnutej vyvojovej výzvy z minulosti (Poul Bjerre, 1920) »

  ZNAČKY: Citát – Psychológia – Psychoterapia – Hlbinná psychológia – Psychoanalýza – Neuróza – Sexuálna výchova – Psychosexuálne poruchy – Detstvo – Láska – Muž a žena – Manželstvo – Materstvo – Rodičovstvo – Výchova

  « Obraz za obrazom sa mu striedajú, až pokiaľ sa spomienky, ktoré ostávali po desaťročia pochované v jeho mysli, pred ním opätovne neoživia. Odrazu mu dochádza, že tieto veci mali význam, o ktorom doteraz nemal ani najmenšie tušenie, a tento význam mu musí byť podrobne vysvetlený. Takýmto spôsobom sa z utajenej minulosti vyvoláva jeden tieň za druhým. Keď to opíšeme takýmto spôsobom, v niekoľkých riadkoch, tak sa to zdá veľmi jednoduché. V skutočnosti sa však často naráža na najväčšie ťažkosti [nášho snaženia] práve z toho dôvodu, že je v povahe neurózy chrániť všetkou silou pacientove tajomstvá, ktoré ležia v jadre jeho problémov. Odpor patrí k chorobe. Bežnou námietkou je, že snaha prekonať tento odpor je v rozpore s vôľou pacienta. Naopak. Je mu pomáhané dopracovať sa k tomu, po čom najviac túži, ale čo sám dosiahnuť nedokáže. Neurotik sa nachádza v pozícii niekoho, ktorý chce, ale nie je schopný milovať iného; niečo neurčité bráni voľnému prejavu citov, ktoré v skutočnosti existujú. Rovnako ako v takomto prípade nie je možné prekonať odpor čírou silou vôle, rovnako tak to nie je možné urobiť u neurotika. Psychologický problém je zložitejší. Na účely uľahčenia odhalenia toho podstatného, ktoré je príčinou psychoneurózy… (s. 104) »

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: BJERRE, Poul. The History and Practice of Psychanalysis. Revisited edition, Boston (USA) : Richard G. Badger, The Gorham Press, 1920. 349 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/odpor-v-pozicii-ochrany-zavedeneho-psychickeho-konstruktu-ktory-predstavuje-riesenie-napr-nezvladnutej-vyvojovej-vyzvy-z-minulosti-poul-bjerre-1920/