KURVENIE Značka
▐ Zverejnené: 22/06/2025
![]( "Dehumanizácia lásky: Transakčný mechanizmus vo vzťahoch materiálne založených „ukájajúcich sa“ a ich „vysemeňovadiel“")
« Dehumanizácia lásky: Transakčný mechanizmus vo vzťahoch materiálne založených „ukájajúcich sa“ a ich „vysemeňovadiel“ »
ZNAČKY: Citát – Liberálna demokracia – Progresivizmus – Hodnotový relativizmus – Muž a žena – Láska – Sexuálna výchova – Promiskuita – Kurvenie – Úpadok – Peklo
Kniha pána doc. JUDr. Františka Chorváta, CSc. s názvom „Láska – Materstvo – Budúcnosť“ nie je dokonalá. Je v nej zreteľne cítiť ten ideologický závan dôb minulých, ako je to pri publikáciach z tých čias zvyčajné. S tým sa nedá nič urobiť. Pán Chorvát bol, z toho, čo som čítal, s veľkou pravdepodobnosťou – ateista usilujúci sa o „vedecký pohľad“ na svet. Taká bola proste doba. A možnože aj vďaka tomu, sa neraz ani len trochu nezdráhal popísať realitu tak, ako sa okolo nás – i dnes – odohráva.
ZDROJ: CHORVÁT, František. Láska – Materstvo – Budúcnosť. 2. doplnené vydanie, Martin (Slovenská republika) : Vydavateľstvo Osveta, 1982. 192 strán.▐ Zverejnené: 22/06/2025
└ Aktualizované: 22/06/2025 (15:37)
![]( "Keď matka prichádza o svoje dieťa (William Hatherell, 1890)")
« Keď matka prichádza o svoje dieťa (William Hatherell, 1890) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – Komentár – Ľudský život – Liberálna demokracia – Progresivizmus – Hodnotový relativizmus – Materstvo – Sexuálna výchova – Zdravotníctvo – Promiskuita – Voľná láska – Promiskuita – Kurvenie – Úpadok – Peklo
„Keď spala?
Bali sme sa, že umiera.
Až umrela… dúfali sme,
že iba spí.“
(Newman, 1890)***
Bývala doba, kedy prísť o dieťa bolo pre ženu a jej rodinu tragédiou znamenitého významu. Do dnešných dní si dobre pamätám, ako som chodieval na cintorín (v dedine odkiaľ pochádzala moja stará mama) a na jeho začiatku bol dlhý zástup maličkých hrobčekov, pri ktorých sa iba mlčalo, žiadne slová neboli potrebné, a až potom začínali tie pre dospelých… Pred niekoľkými dňami som narazil na takéto slová, citujem: „Chceme, aby ženy věděly, že interrupce není žádné stigma ani hanba. Je to stejný lékařský zákrok jako třeba trhání zubů,“ ktorý preniesla akási Martina Fortnerová. Je celkom možné, že to bude tá istá Martina Fortnerová, ktorá v roku 2024 na Karlovej univerzite (Fakulta sociálních věd – Institut sociologických studií / Katedra sociologie) obhajovala svoju bakalársku prácu. Mladý človek. Naša budúcnosť, naša spása.
Existuje kniha s názvom „Adult Development and Aging“, ktorú napísali nejakí tí psychológovia, psychiatri. V tejto publikácii, na strane 407, autori uvažujú o tom: „Ako je možné, že ľudia, ktorí sa narodili v nedávnej dobe dosahujú v IQ testoch priemerne vyššie hodnoty než ich rodičia a starí rodičia.“ Táto kniha bola napísaná v roku 1991. Čiže toto konštatovanie platilo pre ľudí narodených v 70-80-tich rokoch 20-tého storočia. Naznačovalo (istotne veľmi zhruba), že ľudia sa rozumovo (a azda popritom aj celkovo osobnostne) – niekam a postupne – generačne vyvíjajú. Pri čítaní takýchto názorov na potraty od podobných osôb a celkovom pozorovaní mnohých dnešných mladých ľudí (stačí si napríklad prejsť TOP10 najpopulárnejších „influencerov“, tj. kto ich inšpiruje, podobu ich voľnočasových aktivít, celkovo životný štýl), môžeme pravdepodobne konštatovať, že títo ľudia sa javia ako jednou z mála generácii v histórii, ktorá je všeobecne debilnejšia, zvrhlejšia a odtrhnutejšia od reality, než boli tie, ktoré ju predchádzali.
„Takže v momente, keď lekári vlastne k tomu pristupujú týmto spôsobom, tak sa domnievam, že to nie je problematické…,“ i toto v spomenutom rozhovore zaznelo. Áno, mnohí lekári sú amorálne tupé prasatá odeté do bielych plášťov. Taká je realita. Mnohí. No ja opäť niečomu nerozumiem. Celý čas sa v tom rozhovore hovorí o záležitostiach, ktoré sa značne dotýkajú – inej živej ľudskej bytosti, dieťaťa. Ibaže sa o ňom nejako nehovorí. Nemenuje sa konkrétne, jeho otvorenému spomenutiu sa dotyční práveže vyhýbajú. Zvláštne. Čiže téma: vražda nenarodeného dieťaťa, sa toho dieťaťa – podľa prístupu a snáh niektorých – netýka? Alebo ako? Lenže dieťa – ĽUDSKÁ BYTOSŤ, má nejaké svoje práva a nárok na ochranu týchto svojich práv. Takéto osoby ženského pohlavia potom zvyknú hlasite kričať niečo o svojich materniciach, i keď tie im nikto neberie, a ani nemá takýto úmysel. Akým spôsobom dochádza k splodeniu dieťaťa? Veď to nie je žiaden výpočet trojného integrálu. Tieto ženy majú k dispozícii spôsoby, ktorými vedia účelne dosiahnúť, aby v ich prípade nedošlo k nechcenému tehotenstvu, napríklad ja osobne im odporúčam – SA NEKURVIŤ. V tomto momente sa rozhoduje o tom, či sa niečo bude diať v ich materniciach – či dôjde k splodeniu dieťaťa. Kto o tom primárne rozhoduje? TIETO ŽENY O TOM ROZHODUJÚ! Že nie sú schopné ovládať svoje sexuálne impulzy a udržať nohy pri sebe, vo chvíľach rozkokošenia sa oddávajú kadejakým hovädám, ktoré sú vhodné maximálne na „jebačku“, no nie na založenie rodiny? Ich životná situácia im neumožňuje mať dieťa? O tom treba premýšľať pred samotným aktom, a nie po ňom. Neprenášajte zodpovednosť za vlastné činy na iné ľudské bytosti! Dospejte a neste následky. Sú to následky vašich rozhodnutí.
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.
ZDROJE:- [1] FORTNEROVÁ, Martina. Interrupce je stejně běžný zákrok jako trhání zubů. Nemá to být pro ženu stigma. (Česká republika) : DVTV, online: https://youtu.be/h8cKB1eJmXo
- [2] NEWMAN, J. P. (ed.) Golden Links in the Chain That Connects Mother, Home and Heaven. St. Louis and New York (USA) : N. D. Thompson Publishing Co., 1890. 524 strán.
- [3] SCHAIE. K. Warner; WILLIS, Sherry L. Adult Development and Aging. 3. vydanie, New York (USA) : HarperCollinsPublishers, 1991. cca. 610 strán.
Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-matka-prichadza-o-svoje-dieta-william-hatherell-1890/
▐ Zverejnené: 09/06/2025
![]( "Manželstvo: Dokonalý priestor pre sexuálne spolužitie muža a ženy (1914)")
« Manželstvo: Dokonalý priestor pre sexuálne spolužitie muža a ženy (1914) »
ZNAČKY: Umenie – Citát – Inšpirácia – Etika – Mravný ideál – Sexuálna výchova – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Rodina – Kresťanstvo – Slovania – Progresivizmus – Hodnotový relativizmus – Voľná láska – Kurvenie – Peklo – Úpadok – Smrť
„…silný dôraz bude kladený na sebakontrolu v sexuálnom živote. Je to dôležité. No nech žiaden človek nepredpokladá, že ak aj dosiahne úplné majstrovstvo v tejto oblasti, tak sa mu podarilo vyčerpať život obohacujúce zdroje vlastnej sexuality. So sebaovládaním, a iba s ním, je účinný, plnohodnotný život možný, no len tým sa nevyhnutne nedosiahne. Človek môže udržiavať svoje sexuálne impulzy pod rigidnou kontrolou aj bez najvyšších a najušľachtilejších motívov. No táto sebadisciplína je len začiatok, nevyhnutná podmienka pre kultiváciu citov, z ktorej pramenia hlboké, obohacujúce zdroje života. Tak očividnou – akou len môže byť – pravdou je to, že ani jeden človek nemôže realizovať v žiadnej miere tie najjemnejšie možnosti svojho intelektuálneho života bez toho, aby netrénoval a nekultivoval svoj intelekt. Ešte väčšou, omnoho väčšou nevyhnutnosťou je kultivácia citov pri snahe o ich prehĺbenie, skrášlenie a obohatenie ľudského života v plnom rozsahu, pretože city sú duchovnou kvalitou našej duše, v ktorej pramenia najvyššie úrovne ľudských cítení a aktivít, a ktoré nekonečne citlivejšie ovplyvňujú náš rast alebo úpadok.
Príroda stvorila muža a ženu tým spôsobom, aby sa navzájom dopĺňali. ‚Ako muža a ženu ich stvoril.‘ Najvyššou funkciou manželstva je doplniť život toho druhého v tele, intelektuálne aj duševne. Muži a ženy si navzájom plnia najhlbšie potreby aj mimo manželstva, no v podstatne menšej celistvosti. Bohatý sexuálny život nespočíva iba vo vzájomnom užívaní pocitov uspokojenia, ale skôr vo vzájomnom objavovaní, jedného tým druhým… (…) Realizuje sa v neustále prehlbujúcom vzájomnom sympatizovaní, v ktorom každý nachádza priame prepojenie na životnú úplnosť, ktorá strháva špinu z ľudských charakterov a dáva šancu zrodu tých najušľachtilejších ľudských impulzov. Sebadisciplína je nevyhnutnou podmienkou pre kultiváciu citov. Na druhej strane, prirodzeným ovocím sily citu býva rast schopnosti sebakontroly. Tá sa vynára a stáva – čoraz viac a viac – žitou realitou ťažkých zápasov vo vedomí človeka. Robí z nej podvedomý výsledok vedome zvolených ideálov.
Ľudskú lásku tvoria tri základné elementy: fyzickosť, intelektuálnosť a duchovnosť. Láska je úplnou len vtedy, ak sú tieto elementy vzájomne späté do nedeliteľnej jednoty: fyzické bytie kontrolované a pozdvihnuté duchovnosťou. V manželstve, ak je náklonnosť úprimná, pôžitok odvodený z fyzického elementu nie je iba legitimujúcim, ale slúži k oživeniu a posilneniu lásky ako celku. No nech len človek oddelí fyzické od toho ostatného, nech sa rozhodne vyhľadávať čisté sexuálne potešenie oddelené od manželskej lásky, a jeho sexuálny život sa rázom prepadá na tú najnižšiu zvieraciu úroveň, ktorá mu zatarasí cestu k skutočne vznešeným pocitom náklonnosti voči inej ľudskej bytosti. Jeho schopnosť čistej lásky je závažne poškodená. (Exner, 1914)“
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: EXNER, M. J. The Rational Sex Life for Men. New York, London : Association Press, 1914. 95 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/manzelstvo-dokonaly-priestor-pre-sexualne-spoluzitie-muza-a-zeny-1914/
▐ Zverejnené: 22/05/2025
![]( "Zatratené duše strhávané pekelným víchrom (Gustave Doré)")
« Zatratené duše strhávané pekelným víchrom (Gustave Doré) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – Inšpirácia – Klasická literatúra – Progresivizmus – Hodnotový relativizmus – Voľná láska – Promiskuita – Kurvenie – Peklo – Úpadok – Sexuálna výchova
„…odniekiaľ
– žalostné náreky začali tu znieť,
prišiel som tam, kde peklo do tváre
mnoho vzlyku a plaču vmietlo nám,
Na miesto, kde samo svetlo onemelo,
ešteže nie som sám.
Ston tu duní sťa hromobitie na šírom mory,
ktoré jest víchrom trhané,
no táto pekelná búrka vo svojej sile
pozná len jedno: ‚Nie!‘
S nehasnúcou zúrivosťou duše strháva,
vo víre s nimi neľútostne lomcuje,
ich utrpenie s nimi zostáva,
nikam sa nevzďaľuje.
Potom títo neboráci prídu pred ničivé rozmetanie:
kde počuť ich výkriky, lamenty a stony,
i preklínanie samotného Boha na nebesiach,
i to si vyberajú mnohí.
Až tu som pochopil,
že takéto mučenie čaká na tých,
odsúdených z druhu: hriešnikov telesných,
ktorým myseľ žiadostivosť zatemnila.
V obrovských zástupoch, nespočítateľní,
kde zima sa rozmáha,
ako škorce do cudziny krídlami nesené,
tak sú tieto diabolské duše týmto lomozom mrzačené.
Raz na jednu stranu, potom na druhú,
a hneď nahor, vzápätí nadol zrazené.
Stále dúfajú, majúc nádej v kúsok odpočinku,
ibaže týmto ostáva: ‚Nikdy! Pre nich?
Nie.‘“UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJE:- [1] ALIGHIERI, Dante. Božská komedie – Peklo. 1. vydanie, Praha (Československo) : Mladá fronta, 1978. 264 strán + 8 príloh.
- [2] ALIGHIERI, Dante. Vision of the Hell (Dante’s Inferno). New York, London and Paris : Cassell, Petter, Galpin & Co., 1866. cca. 380 strán.
Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zatratene-duse-strhavane-pekelnym-vichrom-gustave-dore/
▐ Zverejnené: 07/05/2025
![„Rytierska láska“ [Edward Moore – Studies in Dante (Second Series – Miscellaneous Essays, 1889)]]( "„Rytierska láska“ [Edward Moore – Studies in Dante (Second Series – Miscellaneous Essays, 1889)]")
« Duchovný rozmer lásky v podobe rytierskej oddanosti »
ZNAČKY: Umenie – Citát – Inšpirácia – Komentár – Psychológia – Kresťanstvo – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Sexuálna výchova – Progresivizmus – Kurvenie – Úpadok
Postava Beatrice je už po stáročia predmetom záujmu, máta myšlienkami mnohých mysliteľov a priznám sa – zaujala aj mňa. Dôsledkom toho bolo moje pustenie sa do menšieho bádania. Počas neho som sa snažil vypátrať, čo o nej doteraz popísali moji predchodcovia, až som narazil na vyššie uvedený citát. Ten som objavil v knihe „Studies in Dante (Second Series – Miscellaneous Essays)“, napísal Edward Moore (1899), špecificky v kapitole s príznačným názvom „Beatrice“, ako inak. Autor tejto knihy sa na tomto mieste snažil – dosť dôkladne (cca. 70 strán textu) – priblížiť, v akom kontexte vzťah Beatrice s Dantem vlastne existoval. Pre mňa osobne bola táto citovaná pasáž obzvlášť podnetná. Stala sa – postupne – akcelerátorom dlhého sledu otázok. Napríklad: „Prečo sa muž dobrovoľne vzdá jednej zo stránok lásky – jej zmyselných prejavov? Prečo nehľadá a nečaká na ženu, ktorá mu je partnerkou pri realizácii plnohodnotnej, celostnej – naozaj PRAVEJ – lásky, a namiesto toho si zbytočne komplikuje život pobehovaním od manželky k milenke… ešte nebodaj k nejakej tej múze?“
Tieto rozpačité otázky ma zaviedli niekam do 13-tého storočia, pretože mnou citované riadky evidentne súvisia so stavom spoločnosti v tejto epoche ľudských dejín. Tá sa od tej našej v mnohom líšila. Spoločnosť tých čias bola rigidne štrukturovaná, mala prísne dané spoločenské usporiadanie – hierarchiu. Panovník, šľachta (vyššia, nižšia), feudáli (meštianstvo, zemianstvo), klérus a poddanstvo – zhruba takto vyzeralo zloženie občianskej spoločnosti v trinástom storočí. Dianie v nej sa odohrávalo na podklade: postavenia jedinca (sociálny status), majetkových výnosov a náboženských dogiem. Takéto nastavenie v spoločnosti sa potom zreteľne prejavilo aj na podobe manželského zväzku tých čias. V 13-tom storočí manželstvo muža a ženy nebolo vždy zakladané na podklade prítomnosti ľúbostného vzťahu zúčastnených osôb, i keď určite i v tých časoch takéto manželstvá nepochybne existovali. V mnohých prípadoch boli manželstvá „spolužitím z nevyhnutnosti“, sociálno-ekonomickým kontraktom zabezpečujúcim upevnenie sily rodu, zveľadujúcim jeho bohatstvo s cieľom zabezpečiť kontinuitu rodu. Takéto manželstva boli úzko späté s majetkovými právami (napr. s prevodmi pozemkov) a vytváraním spojeneckých aliancii medzi jednotlivými rodinami. Manželstvo bolo neraz veľmi pragmatickou záležitosťou a s partnerstvom založeným na vzájomnej náklonnosti, osobnej voľbe, nemalo mnoho spoločného. Veď nepozná vari každý: „Ó, Rómeo, Rómeo! Prečo si len Rómeo? Zapri otca a odmietni vlastné meno, alebo ak nechceš – prisahaj mi lásku, a ja už viac Capuletiová nebudem! [7]“ Lenže otec Júlie má na takéto huncútstva veruže iný názor: „Obesím ťa, ty potvora malá, nevďačná. Hovorím ti: nasledovný štvrtok sa dostav do kostola [pozn.: aby sa tam vydala za šľachtica Parisa,] pretože ak nie, tak mi už nikdy do tváre nepozri. Nehovor, nereaguj, neodpovedaj. Ruka ma svrbieť začína. [7]“
Presadzovanie pragmatickej stránky pri vytváraní manželských zväzkov, takýto prístup si so sebou musel nevyhnutne priniesť isté obete. Partnerský vzťah založený na benefitoch a praktickosti (finančné prínosy, sociálny status – na to nadväzujúce záväzky) totižto nie je odrazom plnohodnotnej vzájomnej lásky muža a ženy, čím sa stáva pahýľom, bezprecedentným (a doživotným) oklieštením duševného života zúčastnených. Chýba mu úprimné citové prepojenie, byť tu pre dobro a osobný rozvoj druhého (celým bytím), snaha po reálnom vzájomnom splynutí (duševnom a fyzickom oddaní sa a obdarovaní druhého). Ak by som to mal popísať (značne zjednodušene) na podklade trojuholníka lásky, ktorý v roku 1986 priniesol americký psychológ Robert Sternberg (tzv. Triangulárna teória lásky), kde rozprával o troch pilieroch lásky: intimita, vášeň a záväzok, tak v tomto prípade sa jedna o nulovú intimitu, fiktívnu vášeň (jeden druhého užíva v pozícii masturbačného prostriedku – tj. nakladá s ním ako s predmetom pre účely vlastného ukojenia!!!) a záväzky sú tu prakticky len tie „druhotné“ – svetské.
Teraz si predstavte; a ono si to zas až tak zložito predstavovať nemusíte, pretože dnes je možné vidieť všade navôkol nás vzťahy založené prakticky len na časom obmenenej variácii tohto základu, ale o tom neskôr; predstavte si takýto manželský zväzok. Muž a žena, spoločne… a predsa vždy osamote. Obetovanie toho najintímnejšieho telesného bez reálneho emočného a vzťahového základu – vzájomné kurvenie sa bez lásky, finalizované vyvrhnutím pankharta. Všetko vo vašom živote je nastavené, a predsa je v ňom akási prázdnota, niečo vám v ňom chýba, a niečoho naopak prebýva. Prebýva ozývajúca sa frustrácia z nenaplneného. Síce sa „hrajete“ na partnerský vzťah, ibaže v ňom chýba niečo, čo by sme mohli opísať ako „hlboká rezonancia a vzájomné prepojenie duší“. Chýba v ňom akási „vnútorná energia“, ktorá by dávala životu iskru a rozžarovala ho. Toto robí pravá láska, pretože tá je už z povahy (ak sa k nej takto naozaj pristupuje), niečím jedinečným a výnimočným. [Pozn.: panenstvo a zdržanlivosť má svoj význam aj v tomto smere (ale aj v mnohých iných, napríklad človek nemusí byť neskôr vystavený otázke, či zavraždí alebo nezavraždí inú ľudskú bytosť… napríklad.)] Niekde tam je možné zachytiť záblesky transcendencie, hlbšieho zmyslu a významu: „Vďaka schopnosti sebatranscendencie, vďaka schopnosti pozerať za hranice svojho ja, vďaka tomu, že sa človek venuje realizácii zmysluplného zámeru, orientuje sa na iných ľudí, získava pokoj… (…) On slúži úlohe, ktorú si sám zvolil. On je tu, kde ho druhý potrebuje. A tak to má byť. Žije zmysluplným životom, [8]“ pri stelesnení ideálu pravej lásky: pri vzniku neopakovateľnej jednoty rozdielneho. A taktiež: je to práve životný partner, vďaka ktorému dochádza – v interakcii s ním – k plnohodnotnému rozvinutiu jednotlivca na všetkých úrovniach jeho osobnosti. {Carl G. Jung veľmi dôrazne varoval pred výberom partnera na báze „rovnakosti“ [2]}, a ja dopĺňam: „neškodnosti, seba-potvrdenia a nadobudnutého osohu“. Takéto vzťahy sú nakoniec vždy sterilné, duchovne bezobsažné. Ak by som mal parafrázovať slová Jacoba Needlemana [4] a jemne ich rozvinúť: ak sa stretnú dvaja vtáci a obaja majú polámané krídla, veruže im nijako nepomôže, aby znova vzlietli, že sa pochytajú okolo ramien a vyskúšajú to takto spoločne.
Čo asi tak mohli robiť ľudia 13-tého storočia, ak sa ocitli v načrtnutej situácii? Spoločnosť zmeniť nevedeli, neostávalo im nič iné než – kompenzovať. Nakoľko je predmetom tohto pojednania „rytierska láska“, z tohto dôvodu sa zameriam predovšetkým na psychologickú analýzu muža v naznačenej situácii. Ten má manželku, ktorá mu bola „dodaná“. Táto žena ho „toleruje po všetkých stránkach“, ibaže je niekde na pozadí evidentná istá jej averzia, možno nevedomá – nepriznaná (ani ona samotná „netuší“, prečo sa veľakrát správa, ako sa správa), ktorá sa prejavuje prevažne pasívno-agresívne, napríklad v maličkostiach, ako je opakované zabúdanie a prehliadanie istých požiadavok muža, akože vtipné uťahovanie si a podobne (znevažovanie a zosmiešňovanie). Ono to neraz platí obojstranne. Ego každého človeka potrebuje istú mieru „narcistického sýtenia“. Jedinec sa nemôže nepretržite cítiť kreténom. Ak sa mu takéhoto niečoho nedostáva od vlastnej manželky, je prirodzené, že sa po nejako čase poohliadne po externej regulácii vlastnej sebaúcty, čím sa pokúša dosiahnuť pozdvihnutie sebavedomia. Rovnako to je aj v prípade ďalších citových a taktiež hierarchicky vyšších potrieb, o ktorých som písal. Ako to ale urobiť, pričom neohroziť, čo človek má? „Rytierska láska“.
„Fin’amor“ má totiž niekoľko zaujímavých špecifík. Na jednej strane je to vzťah „na diaľku“, reálne s dotyčnou osobou nezdieľate životný priestor a každodenné trápenia. Na druhej strane je takáto láska hlavne vzťahom „duchovným“, bez záväzkov. Z tohto vzniká podstatná implikácia: bezpečnosť. Nakoľko sa jednalo zväčša o platonické vzťahy (platonický, pretože Platón a „Symposium“: „A jeho nasledovný pokrok bude spočívať v tom, že si začne ceniť krásu duší viac než krásu tela, tak hoc aj akokoľvek malá iskra dobra, ktorá zažiari v niekoho vnútre by mu mala byť dostačujúcou pre jeho voľbu lásky a starostlivosti…, [6]“ ale to len tak… na okraj), bez dôkladného poznania osobnosti osoby opačného pohlavia, prejavovali sa ďalšími atribútmi, ktoré takéto nastavenie umožňovalo: idealizáciou a projekciou. Žena, ktorú muž reálne nepoznal – ich vzájomný kontakt bol pravdepodobne vždy limitovaný a nikto z trinásteho storočia sa dlhší čas (nebodaj mesiace a roky) nezaoberal, nehľadal determinanty psychickej dynamiky, nepremýšľal nad psychologickým profilom jeho vyvolenej v takomto „odlúčenom“ postavení, aby zmiernil „neistotu nepoznaného“, respektívne: poznal ju iba čiastočne, z istej stránky osobnosti, a nie v úplnosti – mohla naozaj predstavovať ideálnu ženu: „la donna ideale“, „un idéal féminin“, v plnom význame týmito mužmi projektovaných vlastností, odzrkadľujúc ich túžby a ašpirácie. Môžeme teda konštatovať, že vznik „rytierskej lásky“ bol zväčša nevyhnutným fantazijným únikom od reality, ktorá bola nemenná. Bola to forma substitúcie (nahradenia) neuspokojivého objektu; objektu, ktorý nechcel, prípadne nebol schopný podieľať sa na adekvátnom uspokojení – prevažne hierarchicky vyšších – psychologických potrieb.
Voľba tohto spôsobu potom MOHLA (zdôrazňujem mohla!) predstavovať rovnako aj sublimáciu, kde pudová energia, ktorá v prípade pôvodného objektu bola zvyčajne niekde na bode mrazu, tu pri jej prirodzenom rozvinutí sa, bola transformovaná na sociálne akceptovateľnú formu takejto „duchovnej náklonnosti“. I keď tento aspekt „pohlavnej príťažlivosti bez naplnenia“ mohol mať – prípad od prípadu – rozličnú dôležitosť, dokonca pri pokročilejšom veku nápadníka (vekový rozdiel + neplodnosť) nemusel mať dôležitosť úplne žiadnu. Taktiež sú historicky známe prípady „duchovných priateľstiev“ medzi mužom a ženou, napríklad František z Assisi a Chiarra (Klára). Boli tieto osoby natoľko osobnostne rozvinuté? Ktovie. Chcelo by to rozobrať hlbšie z hľadiska psychoanalytického a evolučného. Ponechajme otvorené. Je ale nepochybné, že „pohlavná príťažlivosť“ je jedným z podstatných atribútov atraktivity ženy, a je preto dôležité brať túto perspektívu do úvahy ako eventualitu, no nie istotu. Udržiavanie „pohlavnej príťažlivosti“ je v podstate základným stavebným pilierom, na ktorom je postavený celý estetický priemysel plastickej chirurgie a omladzovacích procedúr, kde sa ženy trpiace rôznymi variantmi psychických porúch snažia vyzerať – za každú cenu – mlado, aby si zachovali aspoň zdanie „plodnosti“, a svojim výzorom podvedome pôsobili na „prvú signálnu“ časti mužského osadenstva.
Voľba práve tohto spôsobu kompenzácie nevalného životného stavu nebola nijakou náhodou. Opätovne, významnú úlohu zohrali zaužívané spoločenské konvencie. Bol to v podstate spoločenský fenomén, ktorý reflektoval hodnoty feudalizmu a duchovenstva. Bola to aristokracia a cirkevná obec, ktorí si vysoko cenili demonštrovanie úcty, vernosť a prianie slúžiť. Nie je preto prekvapením, že takéto hodnoty sa v spoločnosti cielene podporovali a upevňovali. Kresťania majú dokonca koncept lásky pomenovanej „Agapé“, tj. lásky bezpodmienečnej a seba-obetujúcej, snažiacej sa pripodobniť k Božej láske: „Nič v druhom človeku nehľadá, čo by mu mohlo byť byť predložené ako motivácia ku konaniu. Vo vzťahu k človeku, Božia láska je ‚nemotivovaná‘. Keď sa povie, že Boh miluje človeka, tak to nie je hodnotením toho, kým je človek, ale toho, aký je Boh. [5]“ Zároveň platí: podoba lásky prezentovanej Dantem nie je (ako upozorňuje Anders Nygren, 1930) tou „pravou Agapé“, ale skôr „variáciou na Agapé“. Späť k téme: pre mnohých mužov bola služba takejto „vyššej bytosti“, zosobnenej v podobe ich „ideálnej ženy“, službou Bohu. Táto žena pre nich predstavovala „duchovnú inšpiráciu“, v ktorej nachádzali vnútornú silu pre konanie aktov cností, s čím súvisel vzostup ich osobnostného rozvoja na vyššiu úroveň. „Amour courtois“ tak napokon nebola o „ideálnej žene“, ale v skutočnosti bola predovšetkým výkrikom okolnosťami obmedzenej duše hľadajúcej krásu, vyšší zmysel a duševný rast, životné napredovanie a stelesňovanie týchto hodnôt – o naplnení životného potenciálu jedinca v tomto rámci.
Myslím si, že na krátke zamyslenie sa je toto vcelku dôstojné spracovanie tejto témy. Osobne vnímam dve hlavné roviny tohto písania: 1. muž a žena v pozícii „hračiek spoločenských okolností“, ktoré rozhodovali o podobe ich partnerských životov, 2. samotná rytierska láska, ako východisko (spôsob adaptácie) muža. Toto je inak veľmi vďačná téma, podstatne zložitejšia než som sprvoti myslel (!), ktorá by si zaslúžila detailnejšiu psychologickú analýzu so zapracovaním ďalších hľadísk (filozofia a teológia), ktoré na tomto obmedzenom mieste neboli spracované, až vtedy by sa to skomplikovalo, radikálne. Ja som sa snažil urobiť akési „povrchné zovšeobecnenie“. Určite existovali varianty „rytierskej lásky“, ktoré to mali vystavané inak než sú moje premisy, z ktorých som vychádzal. Ja som veľakrát volil zorný uhol „nedôverčivého pozorovateľa“. Otázka, ktorá sa teraz vyslovene núka je: „Má ‚rytierska láska‘ miesto v dnešnej spoločnosti? Je možné na ňu nazerať ako na prijateľnú formu adaptácie muža?“ V citáte sa píše o jej „vytratení sa“. Podľa mňa – áno. Ale tým primárnym objektom, voči ktorému by mala byť zameraná, by mala byť osoba manželky. Ja osobne som zástanca POSVÄTNOSTI A NENAHRADITEĽNOSTI MANŽELSTVA MUŽA A ŽENY a verím, že duchovným sprievodcom pre muža, by mala byť jeho manželka. A pokiaľ spoločnosť poskytuje jej členom voľnosť, čo sa týka voľby ich životného partnera, tak by sa mali skrátka nad tým poriadne zamyslieť a uzatvárať manželstvá, do ktorých vstupujú osoby „k sebe patriace na podklade pravej lásky“. Možno niekoho napadne, čo ak niekto nemá manželku, nepodarilo sa mu v živote stretnúť takú osobu, no naopak stretol ženu, ktorá je výnimočná (majú vzťah, ktorý ho inšpiruje k cnostnému životu), ibaže ona je pre zmenu vydatá? Je „rytierska láska“ odpoveďou? Priznám sa, nechce sa mi o tom premýšľať. Komplikované. Moje písanie smerovalo k zachyteniu „ideálu“, ako by to malo byť v ideálnom prípade. Venovať sa všetkým možným alternatívam možných scenárov? Nie, túto ambíciu – v tomto obmedzenom rozsahu – nemám.
Predsa len ešte pár slov k rovine písania, ktorú som na mnohých miestach naznačil. Tou rovinou je: „Existuje aj v súčastnosti prevládanie pragmatických záujmov pri uzatváraní niektorých manželstiev?“ Však predsa po pôvodných šľachtických, zemianskych a rytierskych stavoch ostali už iba nejaké tie historické pamätihodností a celková štruktúra spoločnosti sa radikálne obmenila. To áno, čo sa nezmenilo sú: peniaze a majetok, ktoré stále zosobňujú moc a životnú stabilitu (pocit istoty). V týchto súvislostiach sa pre zmenu zameriam na popis tejto problematiky z hľadiska ženy. Určite navôkol nás existuje množstvo mužov, ktorí nazerajú na ženu z hľadiska „50%-tná zľava na poplatok hypotéky, prípadne z ceny nájmu + poskytovanie privátnych služieb a upratovanie – ZADARMO“, ibaže mňa osobne táto oblasť – psychologický rozbor mužskej psyché, zas až tak nezaujíma. Oveľa podnetnejším je ľahko pozorovateľný vzorec správania sa u mnohých žien naprieč celou našou spoločnosťou. Tie sa dobrovoľne vydávajú na cestu oklieštenia (a napokon aj zavrhnutia) osobného rozvoja, na cestu vlastnej obmedzenosti a trvalej životnej frustrácie. [Pozn.: detailnejší rozbor dôsledkov: „Presadzovanie pragmatickej stránky pri vytváraní manželských zväzkov…,“ nájdete v 3 – 4 odseku tohto textu.] Ten vzorec vyzerá nasledovne: žena vyhľadáva blízkosť, partnerský vzťah s mužom z hľadiska jeho prínosov (financie, majetok, stabilita, seba-potvrdenie, únik z rodičovského domu), pričom tento partner – logicky – nie je jej ideálnou voľbou z hľadiska lásky, ale stáva sa kompromisným výberom z hľadiska rozumu (voľba „solídnosti“). Takáto žena má strach z reálnej intímnosti, odhalenia svojej duše – desí sa pocitu zraniteľnosti a potrebuje v živote výhradne partnera, ktorý pre ňu nepredstavuje žiadne ohrozenie. Partnera vníma predovšetkým ako objekt, plniacim – vyššie menované – funkcie v jej živote, ktoré potrebuje daná žena zastrešiť. Zvyčajne sa týmto osobám vzťah „stane“, nejako doňho „vpadnú“. Najmä vtedy, ak narazia na niekoho, kto v nejakej prijateľnej miere zodpovedá nimi požadovaným kritériám a je im s ním „fajn“. Prevažne ide o rôzne varianty na tému „snaživý prostáčik, ktorý bude prepletať nožičkami – tj. prinášať požadovaný prínos – dokiaľ neskape“. Ďalšou okolnosťou, ktorá vedie k obdobnému správaniu žien je potom „komercializácia lásky“, kedy sa z lásky (ako aj zo samotnej ženy) stáva spotrebný artikel. Do popredia sa tlačí zábava, promiskuita, okamžité uspokojenie sexuálnych impulzov. Deti sú vychovávané k praktikovaniu „bezpečného sexu“ – ku kurveniu, pričom ani len netušia, čo láska v skutočnosti je. Pred niečim takýmto varoval už rakúsky psychiater Viktor E. Frankl, keď sa dožadoval, aby ľudská sexualita: „…nebola izolovaná a dezintegrovaná tým, že sa vytrháva z lásky, a práve preto je dehumanizovaná. [1]“ Prirodzene, takéto ženy so sebou neskôr nesú istú stigmu: „Ak to nebolo o láske, tak to bolo o kurvení. Som kurvou?“ Preto majú neskôr tendenciu inklinovať k mužom, ktorí – ako sa vraví: „…sú radi, že sú radi“. K takým, pre ktorých je privilégiom, že takáto žena ich vôbec pripustila a obcuje s nimi, pričom pri vstupe do dospelosti (s čistým štítom) by o niekoho podobného dotyčná ani nezakopla. Opätovne je základnou motiváciou takéhoto výberu nájdenie objektu, ktorý bude prínosom, bez pocitu ohrozenia z jeho strany, resp. pocitu nedostatočnej hodnoty vlastnej osobnosti, nakoľko takéto osoby nie sú schopné akceptovať kritiku voči ich minulosti a títo muži sa ozvať – aspoň v procese dvorenia – rozhodne nemôžu.
A na záver? Len prosté konštatovanie: je tragédiou, že táto spoločnosť dovolí, aby mladí ľudia, ktorí majú ešte nádej na „dokonalosť“ a „pravú lásku“ o možnosť realizácie týchto ideálov ľahkovážne prichádzali, pretože sú vystavení pôsobeniu a ovplyvňovaniu zo strany kadejakých skazených primitívov a duševných mrzákov. V týchto súvislostiach nie je problémom „vlastný hriech“ dotyčných. Problémom je snaha ospravedlňovať vlastné prehrešky, i za cenu ničenia životov iných ľudí. A toto je oveľa väčšie previnenie sa, než bolo pôvodné. Ako hovorí klasik: „Aj z hrdzavej rúry, čistá voda tečie,“ o čo by sa mal každý z nás aspoň snažiť. I keď je sám hriešnikom. Konať všetko preto, aby iní nemuseli opakovať rovnaké chyby.
PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný
ZDROJE:- [1] FRANKL, Viktor E. Lékařská péče o duši (Základy logoterapie a existenciální analyzy). Brno (Česká republika) : Cesta, 2006. 240 strán.
- [2] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
- [3] MOORE, Edward. Studies in Dante (Second Series – Miscellaneous Essays). Oxford (UK) : The Clarendon Press, 1899. 394 strán.
- [4] NEEDLEMAN, Jacob. Malá knížka o lásce. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : dybbuk, 2002. 168 strán.
- [5] NYGREN, Anders. Agape and Eros. Philadelphia (USA) : The Westminster Press, 1953. 764 strán.
- [6] PLATÓN. Lysis – Symposium – Gorgias (Volume III.) Cambridge, Massachusetts, London (Anglicko) : Harvard University Press, 1925. 533 strán.
- [7] SHAKESPEARE, William. Romeo and Juliet. New York (USA) : The University Society, 1901. 193 strán.
- [8] TAVEL, Peter. Zmysel života podľa V. E. Frankla. (Slovenská republika) : Vydavateľstvo IRIS, 2004. 270 strán.
Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/duchovny-rozmer-lasky-v-podobe-rytierskej-oddanosti/
![„Rytierska láska“ [Edward Moore – Studies in Dante (Second Series – Miscellaneous Essays, 1889)]](https://bystroumny.sk/obrazky/rytierska-laska-dante-alighieri-beatrice-edward-moore-1899.jpg "„Rytierska láska“ [Edward Moore – Studies in Dante (Second Series – Miscellaneous Essays, 1889)]")
