„…odniekiaľ
– žalostné náreky začali tu znieť,
prišiel som tam, kde peklo do tváre
mnoho vzlyku a plaču vmietlo nám,
Na miesto, kde samo svetlo onemelo,
ešteže nie som sám.
Ston tu duní sťa hromobitie na šírom mory,
ktoré jest víchrom trhané,
no táto pekelná búrka vo svojej sile
pozná len jedno: ‚Nie!‘
S nehasnúcou zúrivosťou duše strháva,
vo víre s nimi neľútostne lomcuje,
ich utrpenie s nimi zostáva,
nikam sa nevzďaľuje.
Potom títo neboráci prídu pred ničivé rozmetanie:
kde počuť ich výkriky, lamenty a stony,
i preklínanie samotného Boha na nebesiach,
i to si vyberajú mnohí.
Až tu som pochopil,
že takéto mučenie čaká na tých,
odsúdených z druhu: hriešnikov telesných,
ktorým myseľ žiadostivosť zatemnila.
V obrovských zástupoch, nespočítateľní,
kde zima sa rozmáha,
ako škorce do cudziny krídlami nesené,
tak sú tieto diabolské duše týmto lomozom mrzačené.
Raz na jednu stranu, potom na druhú,
a hneď nahor, vzápätí nadol zrazené.
Stále dúfajú, majúc nádej v kúsok odpočinku,
ibaže týmto ostáva: ‚Nikdy! Pre nich?
Nie.‘“