„…silný dôraz bude kladený na sebakontrolu v sexuálnom živote. Je to dôležité. No nech žiaden človek nepredpokladá, že ak aj dosiahne úplné majstrovstvo v tejto oblasti, tak sa mu podarilo vyčerpať život obohacujúce zdroje vlastnej sexuality. So sebaovládaním, a iba s ním, je účinný, plnohodnotný život možný, no len tým sa nevyhnutne nedosiahne. Človek môže udržiavať svoje sexuálne impulzy pod rigidnou kontrolou aj bez najvyšších a najušľachtilejších motívov. No táto sebadisciplína je len začiatok, nevyhnutná podmienka pre kultiváciu citov, z ktorej pramenia hlboké, obohacujúce zdroje života. Tak očividnou – akou len môže byť – pravdou je to, že ani jeden človek nemôže realizovať v žiadnej miere tie najjemnejšie možnosti svojho intelektuálneho života bez toho, aby netrénoval a nekultivoval svoj intelekt. Ešte väčšou, omnoho väčšou nevyhnutnosťou je kultivácia citov pri snahe o ich prehĺbenie, skrášlenie a obohatenie ľudského života v plnom rozsahu, pretože city sú duchovnou kvalitou našej duše, v ktorej pramenia najvyššie úrovne ľudských cítení a aktivít, a ktoré nekonečne citlivejšie ovplyvňujú náš rast alebo úpadok.

Príroda stvorila muža a ženu tým spôsobom, aby sa navzájom dopĺňali. ‚Ako muža a ženu ich stvoril.‘ Najvyššou funkciou manželstva je doplniť život toho druhého v tele, intelektuálne aj duševne. Muži a ženy si navzájom plnia najhlbšie potreby aj mimo manželstva, no v podstatne menšej celistvosti. Bohatý sexuálny život nespočíva iba vo vzájomnom užívaní pocitov uspokojenia, ale skôr vo vzájomnom objavovaní, jedného tým druhým… (…) Realizuje sa v neustále prehlbujúcom vzájomnom sympatizovaní, v ktorom každý nachádza priame prepojenie na životnú úplnosť, ktorá strháva špinu z ľudských charakterov a dáva šancu zrodu tých najušľachtilejších ľudských impulzov. Sebadisciplína je nevyhnutnou podmienkou pre kultiváciu citov. Na druhej strane, prirodzeným ovocím sily citu býva rast schopnosti sebakontroly. Tá sa vynára a stáva – čoraz viac a viac – žitou realitou ťažkých zápasov vo vedomí človeka. Robí z nej podvedomý výsledok vedome zvolených ideálov.

Ľudskú lásku tvoria tri základné elementy: fyzickosť, intelektuálnosť a duchovnosť. Láska je úplnou len vtedy, ak sú tieto elementy vzájomne späté do nedeliteľnej jednoty: fyzické bytie kontrolované a pozdvihnuté duchovnosťou. V manželstve, ak je náklonnosť úprimná, pôžitok odvodený z fyzického elementu nie je iba legitimujúcim, ale slúži k oživeniu a posilneniu lásky ako celku. No nech len človek oddelí fyzické od toho ostatného, nech sa rozhodne vyhľadávať čisté sexuálne potešenie oddelené od manželskej lásky, a jeho sexuálny život sa rázom prepadá na tú najnižšiu zvieraciu úroveň, ktorá mu zatarasí cestu k skutočne vznešeným pocitom náklonnosti voči inej ľudskej bytosti. Jeho schopnosť čistej lásky je závažne poškodená. (Exner, 1914)“