Pomedzi

• ▐ Zverejnené: 28/07/2025

  Základný popis

  Strana z periodika „Národní Listy“ z apríla 1919, zobrazujúca článok Aloisa Kusáka o Uhorských Rusoch (Rusíni na Podkarpatskej Rusi) a ich postavení v novovzniknutom Československu. Text sa zaoberá otázkami národnej identity, ukrajinizácie a politických ambícií v oblasti Podkarpatskej Rusi po Prvej svetovej vojne.

  « Alois Kusák o väzbách medzi „Veľko-Ukrajincami“, Viedňou a Berlínom (1919) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  Pozrime sa teraz spoločne na riadky pána JUDr. Aloisa Kusáka, ktorý bol v tom čase splnomocnený zástupca Karpatoruskej Národnej rady v Prešove, čiže ono to nebol len tak hocikto, ale vystupoval v mene niekoho, zastupoval inštitúciu, ktorá sa mala venovať otázkam Rusínov z Podkarpatskej Rusi. A predsa mu nerobilo nijaký problém ROVNO popísať, ako vníma vplyv vlád z Viedne a z Berlína na „ruthénskych“ politikov v Galícii (Halič) a v Bukovine, ktorým sa títo politici (podľa jeho názoru) prakticky nechávali ovládať – konali v mene záujmov týchto vlád, boli nástrojmi presadzovania ich záujmov. Tento článok vyšiel pôvodne v periodiku s názvom „Národné listy“. Ja som ho objavil medzi zozbieranými článkami v zborníku „Uherská Rus a česká žurnalistika“, aj – pokiaľ si dobre pamätám – s reakciami naňho. A tie boli pomerne odmietavé k takýmto jeho postojom, že to ono takto určite nie je. História neskôr samotná ukázala, či mali tí „Veľko-Ukrajinci“ s vládami vo Viedni a Berlíne k sebe blízko…

  POZNÁMKA: Časť z uvedeného textu asi mnohých prekvapí. Pán Kusák v ňom nielenže odmietal označenie Rusínov za Ukrajincov, takýto postoj nie je nijako výnimočný, ale on dokonca odmietal označenie jazyka „Rusnákov“ za ukrajinský, ale aj ako rusínsky. Preňho boli „Ruthéni“, „Rusíni“, „Rusnáci“ z Podkarpatskej Rusi – „Uhorskí Rusi“, „Uhrorusi“, ktorí hovoria „uhro-ruským“ jazykom. Prečo takáto terminológia? No pán Alois Kusák, čo je aj z článku evidentné: „…hlboká viera v mohutnú Rus a jej záštitu,“ veľmi dobre poznal stúpencov presadzujúcich začlenenie Rusínov pod ochranné krídla Ruska, čím v podstate potvrdil moje nedávne tvrdenia: „…konanie – hľadanie etnicky blízkeho spojenca – bolo najskôr motivované v dobrej viere, že naopak pri začlenení sa do inej slovanskej krajiny im bude poskytnutá vysoká miera autonómie, možnosť zachovania si vlastnej kultúry, viery a jazyka.“ Ak by sme takýto názorový smer mali zaradiť podľa kategórii z môjho minulého článku, tak by spadal do kategórie politickej orientácie označovanej ako – „rusofilská“.

  ZDROJ: NEČAS, Jaromír (ed.) Uherská Rus a česká žurnalistika – Neuzavírejte kruh našich neprátel! / Alois Kusák – Uherští Rusové do Československé republiky (Článok z Národních Listů z 19. dubna 1919). Užhorod (Podkarpatská Ruthénia), 1919. cca. 25 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/alois-kusak-o-vazbach-medzi-velko-ukrajincami-viednou-a-berlinom-1919/

• ▐ Zverejnené: 27/07/2025

  Základný popis

  Výňatok z vedeckej práce Olgy Andriewskej, ktorá sa zaoberá popisom situácie v Galícii na začiatku 20. storočia a politickou reprezentáciou Rusínov v Rakúsko-Uhorskej monarchii, ako aj tlakom cárskeho Ruska na „rusifikáciu“ občanov.

  « „Ukrajinizácia“ obyvateľstva pomaličky naberá na sile »

  ZNAČKY: Citát – História – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  ORIENTAČNÝ PREKLAD: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. V roku 1907, so zavedením všeobecného mužského volebného práva v rakúskej polovici Rakúsko-Uhorska, napríklad ruthénski voliči zvolili dvadsaťsedem ukrajinských a päť rusofilských poslancov do Rakúskeho parlamentu.“

  Tento úryvok popisuje, ako sa časť Rusínov v tých časoch (na začiatku 20. storočia) prikláňala k nejakej tej podobe vlastného sebaurčenia. Iná časť sa naopak prikláňala k väzbám na Rusko, a ďalšia sa začala utiekať k myšlienke „Veľkej Ukrajiny“. Dnes už vieme, aká zo strán tohto politického súperenia zvíťazila: „Ruthéni“ pomaličky prijímali politický „veľko-ukrajinizmus“. Zároveň by som ešte upriamil pozornosť na imperialistické dozvuky cárskeho Ruska v tomto období. „Veľko-Rusi“ mali v tých časoch veľmi škaredé nazeranie na menšie slovanské národy, ktoré im prišli „etnicko-kultúrno-historicky blízke“. Pre nich to boli skrátka „Rusi“, ktorých ich dejinný osud síce – voľakedy dávno – odviedol preč, no teraz majú všetci konečne tú šancu a môžu sa vrátiť do náručia svojej materskej „dŕžavy“. Ak sa tak nad tým človek zamyslí, tí „Veľko-Ukrajinci“ neboli nijako originálny a v podstate nevymysleli nič nové.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ukrajinizacia-obyvatelstva-pomalicky-nabera-na-sile/

• ▐ Zverejnené: 27/07/2025

  Základný popis

  Úryvok z publikácie „The Ruthenian Question in Galicia“ („Ruthénska otázka v Galícii“) od W. Lutostawského a profesora geografie na univerzite vo Ľvove E. Romera, vydanej v Paríži v roku 1919. Správa kritizuje nemecké zasahovanie s cieľom oslabiť Poľsko. Autori poukazujú na to, že nemecké orgány podporovali vznik tohto „ruthénsko-ukrajinského hnutia“. Je to cenný pohľad, ako vnímali vznik takýchto tendencií poľskí intelektuáli a politici v období po prvej svetovej vojne.

  « Ako vnímali Poliaci vznik „Ruthénsko-ukrajinského hnutia“ (1919) »

  ZNAČKY: Citát – História – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  Pozrime sa teraz spoločne na stanovisko poľskej strany, ako jej zástupcovia vnímali narastajúce tendencie smerujúce k podpore „Ruthénsko-ukrajinského hnutia“ na území Galície:

  • „Ruthéni vo východnej Galícii…“
  • „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka.“
  • „…záujmom Nemecka je oslabiť Poľsko vytvorením ruthénskej otázky v Galícii. Rozsah tejto nemeckej intrigy sa plne ukázal v roku 1918, keď poľské vojská prevzali Ľvov od ruthénskej armády organizovanej nemeckými dôstojníkmi…“
  • „…‚Ruthénsko-ukrajinská‘ propaganda vo východnej Galícii (…) bola založená a pokračovala na podklade nemeckého financovania a pod nemeckou ochranou. V oboch prípadoch išlo o dielo malej skupiny bezohľadných ambicióznych politikov, ktorí využili pasivitu nevzdelaných más pre svoje vlastné ciele.“
  • „‚Ruthénsko-ukrajinská strana‘ bola v Galícii založená okolo roku 1890, a založili ju tí politici, ktorí chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie v pozícii zbrane proti Rusku. Zriadili katedru ruthénskej histórie na Poľskej univerzite vo Ľvove a začali vyučovať národnú jednotu takzvanej ukrajinskej národnosti, o ktorej dovtedy história nikdy nič nepočula.“
  • „Rakúski politici naklonení Nemecku, ktorí pred tridsať rokmi začali ‚Ruthénsko-ukrajinské hnutie‘, snívali o získaní celého Maloruska pre Rakúsko. To sa rozprestiera ďaleko za Kyjev až po Charkov, Poľtavu a Odesu a je obývané veľmi primitívnou roľníckou populáciou, ktorá nikdy nebola v úzkom vzťahu s haličskými Ruthénmi, ale hovorí im podobným jazykom.“
  • „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíckeho vyznania…“
  • „Ich jazyk (…) nie je v žiadnom prípade rovnaký a ich história je úplne odlišná…“

  Ešte raz zopakujem: takto nejako vyzeralo stanovisko poľských intelektuálov (E. Romer bol napr. profesorom geografie na univerzite vo Ľvove), pričom je určite potrebné brať do úvahy istú mieru zaujatosti a dobového žargónu, čo ale neznamená, že nemali pravdu. Študujte historické dokumenty, zvážte si osobne, do akej miery sa mýlili / nemýlili.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-vnimali-poliaci-vznik-ruthensko-ukrajinskeho-hnutia-1919/

• ▐ Zverejnené: 27/07/2025

  └ Aktualizované: 28/07/2025 (23:23)

  Základný popis

  Citáty z konca 19. a začiatku 20. storočia zobrazujúce etnickú mapu Galície, regiónu s bohatou a zložitou národnostnou skladbou. Ide o vzácnu dokumentáciu historického kontextu územia Galície.

  « „Galícia“ (Halič) – Kraj Rusínov [1869 / 1898 / 1909 / 1914 / 1919] »

  ZNAČKY: Citát – História – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  [1869, s. 17]:
  „Podľa štatistiky žije v Galícii 5 290 974 obyvateľov; z toho je 2 598 430 mužov a 2 692 549 žien. Od roku 1840 sa populácia zvýšila o 527 310 osôb, čo predstavuje ročný prírastok 65 913 osôb. V žiadnom inom kraji Rakúsko-Uhorskej monarchie sa nenachádza to aké množstvo rôznych národností ako v Galícii. Žijú tu: Poliaci, Rusíni, Nemci, Arméni, Židia, Karaiti [alebo Karaimovia, pozn.], Moldavčania, Maďari, Cigáni a Lipovania. Medzi týmito sú v prevahe najmä Slovania, tj. Rusíni vo východnej a Poliaci v západnej časti otčiny, iné národy sa tu usadili neskôr, pomedzi nich. Obe tieto slovanské vetvy sú rozdelené do dvoch náboženských vyznaní: Poliaci sú rimsko-katolíckeho vyznania a Rusíni sú grécko-katolického vyznania; rôznia sa taktiež dialektom [používaným jazykom, pozn.], charakterom a duševným vystavaním.“

  [1898, s. 20]:
  „Od roku 1848 rakúske výkazy rozlišujú v Galícii dve národnosti, a to Poliakov a Rusínov.“

  [1909, s. 2]:
  „V Galícii žijú Malorusi, ktorí SA SAMI NAZÝVAJÚ ‚RUSÍNI‘ alebo ‚RUSNÁCI‘, no nikdy nie ‚Rusniaci‘; nemecké ‚Ruthener‘ pochádza z latinského ‚Ruthénis‘, a ‚Russniaken‘ pochádza z poľského ‚Rusniacy‘. V nemčine by sme ich mali volať podľa poľského – ‚Rusíni‘ alebo ‚Rusnáci‘, hoci dnes už je to drobnosť, keďže dnešné národy nekočujú a nehrozí, že by sa stratili ich pravé mená. ‚Rusín‘ alebo ‚Rusnák‘ je v podstate jedno a to isté, keďže každý roľník sa priznáva k tomuto menu a hovorí maloruským dialektom.“

  [1914, s. 109-110]:
  „V posledných rokoch sa však v Galícii objavilo poľské národné hnutie. To nie je zamerané proti vláde, ale proti Ruthénom, tých je okolo troch miliónov – takmer 40 percent celkovej populácie – a  obývajú východnú časť Galície. Tento miestny rasový konflikt, ktorý skôr posilnil než oslabil väzbu Poliakov na viedenskú vládu, vznikol po zavedení všeobecného volebného práva, keď východná Galícia začala väčšie množstvo rusínskych poslancov do haličského snemu a rakúskeho parlamentu.“

  [1919, s. 14]:
  „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíci…“

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] GIBBONS, Herbert Adams. The New Map of Europe (1911-1914) – The Stories of Recent European Diplomatic Crises and Wars and of Europe´s Present Catastrophe. New York (USA) : The Century Co., 1914. 412 strán.
  • [2] KALINKA, Waleryana. Galicya i Kraków pod panowaniem austryackiem. Krakow (Galícia) : Spolka Wydawniza Polska, 1898. 470 strán.
  • [3] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [4] STUPNICKI, Hipolit. GALICYA pod wzgledem topograficzno-geograficzno-historycznym. 2. vydanie, Ľvov (Haličšká Ruthénia) : A. J. Madfes i H. Bodek, 1869. cca. 180 strán.
  • [5] SVEČUK, I. S. [aka И. С. Свѣчукій] + SVISTUN, F. I. [aka Ф. И. Свистун]. Матеріали по історії возрождения Карпатской Руси (Часть вторая) [Materiály k dejinám obrodenia Karpatskej Rusi ((Druhá časť)] + Научно-литературный Сборникъ [Vedecký a literárny zborník.] Ľvov (Haličšká Ruthénia) : Haličsko-ruská Matica, 1909. cca. 170 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/galicia-halic-kraj-rusinov-1869-1898-1909-1914-1919/

• ▐ Zverejnené: 27/07/2025

  Základný popis

  Fragment mapy strednej Európy z roku 1859. Mapa zobrazuje región Uhorska, Podkarpatskú Rus, Galíciu a okolie. Práve niekde tu sa nachádzajú korene dnešného konfliktu na Ukrajine.

  « Mapa strednej Európy (1859) »

  ZNAČKY: Komentár – História – Mapa – Ilustrácia – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Slovania – Galícia – Podkarpatská Rus

  Začiatok vojenského konfliktu na Ukrajine? 2022? 2014? 1989? Skôr nejaké to 19. storočie… Človek, ktorý chápe súvislosti a dejinné následky tohto usporiadania (viď mapa), takémuto niekomu nemôže byť neznámy poznatok, že dnes odohrávajúce sa udalosti sú len ďalšou kapitolou VIAC NEŽ STOROČIE trvajúcich treníc. Občania Slovenska a ich reakcie na súčasné dianie? Absolútna tragédia. PRAKTICKY NIKTO nemá nijaké vedomosti o historickom pozadí, a nie sú schopní zodpovedať ELEMENTÁRNE otázky, ako napríklad: „Čo je to tá Ukrajina? Kto sú to tí Ukrajinci? Odkiaľ a kam siaha územie Ukrajiny?“ Odpovede na všetky tieto otázky predstavujú náplň ideológie „politického veľko-ukrajinizmu“. Mnohí ľudia by ostali veľmi prekvapení, až by zistili, čo sa za týmto pojmom v skutočnosti ukrýva, veľmi. A ak by ste sa rozhodli vydať na takéto bádanie, ponúknem vám zopár ďalších nápomocných otázok, ktoré by vám mohli pomôcť poodhaliť ešte o čosi viac: „V akých podmienkach sa myšlienka ‚Veľkej Ukrajiny‘ rozvíjala? Čo viedlo k tomu, že sa k nej začali ľudia odrazu hlásiť? Prečo bol pozitívny postoj k tejto myšlienke pre dotyčných výhodný? Aké prínosy im z toho vyplývali?“ Skúste porozmýšľať.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: Colton´s Map of Central Europe. New York (USA) : Johnson & Browning, 1859.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mapa-strednej-europy-1859/

• ▐ Zverejnené: 26/07/2025

  Základný popis

  Nostalgický fragment z detskej knihy Vítězslava Nezvala „Anička Skřítek a Slaměný Hubert“ je viac než len citácia; je to hlboká meditácia o prítomnosti, vzdialenosti a nečakanom stretnutí.

  « Byť „inde“, a napokon spolu »

  ZNAČKY: Umenie – Citát – Hudba – Inšpirácia – Klasická literatúra – Detstvo – Mravný ideál – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Ľudský život

  AUDIO: Ted Heath And His Orchestra – A Nightingale Sang In Berkeley Square (Youtube)

  ZDROJ: NEZVAL, Vítězslav. Anička Skřítek a Slaměný Hubert (Kniha pro děti). Praha (Cesko-Slovensko) : Albatros, 1985. 335 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/byt-inde-a-napokon-spolu/

• ▐ Zverejnené: 24/07/2025

  Základný popis

  Doteraz nepublikovaný historický dokument (1945) americkej spravodajskej služby „Office of Strategic Services“ (OSS) analyzujúci spoluprácu nacistického Nemecka a ukrajinských nacionalistických skupín počas Druhej svetovej vojny. Archívne materiály odhaľujú ideologické súvislosti, financovanie a koordináciu medzi nemeckými nacistami a ukrajinskými separatistickými organizáciami v období WWII.

  « Informácie americkej spravodajskej služby (OSS) o spolupráci nemeckých nacistov s tými ukrajinskými (1945) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Ukrajina – Nacizmus – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Slovania – Totalita – Ideológia – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Pokrytectvo – Peklo – Smrť – Podkarpatská Rus

  Vo svojom minulom príspevku som, na podklade historických svedectiev, zdokumentoval priateľský vzťah, ideologické súzvuky a kooperáciu nemeckých nacistov s tými ukrajinskými. Ale aby ste pochopil o čosi detailnejšie, akým spôsobom takéto niečo prebiehalo, získali hlbší prienik do vtedajších reálií, rozhodol som vám priniesť ešte omnoho zaujímavejšie informácie. Len nedávno sa mi do rúk dostali dokumenty pochádzajúce z dielne „Office of Strategic Services“ (OSS). Táto inštitúcia bola založená v roku 1942 (zanikla 1945) vtedajším prezidentom USA a jednalo sa o zahraničnú spravodajskú službu USA. Z toho mála, čo som mal možnosť vidieť, veruže sa chlapci neflákali. Najviac ma z ich práce zaujal – pochopiteľne, vzhľadom na situáciu, v akej sa nachádzame, – dokument popisujúci dianie na Ukrajine v období druhej svetovej vojny. Ten prináša rozsiahle spravodajské informácie, ako ich zachytili a spracovali členovia americkej rozviedky pôsobiaci v Európe.

  POZNÁMKA: Niekto by mohol namietnuť autentickosť tohto dokumentu. Poviem to tak – dokument s týmto názvom je registrovaný a katalogizovaný, jeho poloha je PRESNE zadefinovaná na úrovni kontajneru, krabice, kde sa tento dokument v archívoch na území USA aktuálne nachádza. Pôvodne bol v režime s obmedzeným prístupom, dnes má status prístupu aj použitia – neobmedzený. Oficiálne orgány ho „zatiaľ ešte“ neposkytujú „online“ – ani na stiahnutie, ani na prezeranie. Ale nikomu nič nebráni – zistiť si, kde sa nachádza, objednať sa a ísť si ho tam naštudovať. Ja pre vás v tejto veci viac urobiť nedokážem. Potom mi dajte vedieť, čo ste našli. Ďakujem. Možnože nenájdete nič a on dovtedy „zmizne“. Ktovie.

  Pôvodne som plánoval zverejniť len nejakú krátku časť, ktorá by znova dokazovala vrúcne prepojenia nemeckých nacistov s Ukrajincami. Ale ako som sa začítaval do opisov, akým spôsobom predstavitelia „Tretej ríše“ riadili vtedajšiu Ukrajinu, čoraz častejšie sa u mňa objavoval pocit akéhosi – a ozaj veľmi nepríjemného – „Déjà vu“. Podobnosť medzi minulosťou a súčastnosťou je evidentná. Rozhodol som sa preto zverejniť hneď niekoľko úryvkov:

  • „…propagandistickou líniou, že Ríša oslobodila Ukrajinu od boľševizmu…“
  • „Nacisti podporovali myšlienku národného oslobodenia Ukrajiny dávno pred inváziou sponzorovaním a využívaním ukrajinských separatistických skupín v Nemecku. Nacisti udržiavali úzke styky so skupinami vedenými nacionalistickými rivalmi – Skoropadským a Melnikom, prostredníctvom sľubov o ukrajinskej nezávislosti.“
  • „Melniková skupina, Organizácia ukrajinských nacionalistov, sa vyvinula do [podoby] užšieho súladu s princípmi nemeckých nacistov a pracovali v kolaborácii s nimi ako informátori a propagandisti.“
  • „…Alexander Sevriuk, rodený Ukrajinec (…) skončil ako nemecký občan a nacista v službách Rosenberga a zahraničnopolitického oddelenia Národnosocialistickej strany [NSDAP, pozn.] Jeho funkciou bolo koordinovať úsilie všetkých ukrajinských skupín a odovzdávať im pokyny od Nemcov. Do roku 1940 sa mu podarilo zjednotiť takmer všetky ukrajinské organizácie na svete v ‚Provid‘ v Berlíne, tajnej spravodajskej organizácii, ktorá spolupracovala s nemeckou nacistickou stranou, Generálnym štábom a Gestapom.“
  • „‚Veľká Ukrajina‘, ktorú nacisti separatistom sľúbili, bola rozdelená na mnohé časti v mene [uplatnenia] princípu práv národnostných menšín: Ruthénia ostala Maďarsku, Transnistria bola prenesená pod rumunskú správu, Poľská Ukrajina bola inkorporovaná do Generálnej vlády a zvyšok Sovietskej Ukrajiny bol umiestnený pod nemeckú civilnú administratívu.“
  • „V auguste 1941 orgán ruských emigrantov v Berlíne, Novoye Slovo, oznámili, že hoci dúfali, že budú po nemeckom oslobodení vládnuť nezávisle, zlyhanie ruských národov povstať proti boľševizmu ukázalo, že si nezaslúžia nezávislosť; sľúbili spoluprácu s nemeckou civilnou správou. (…) ‚My, ruskí nacionalisti, musíme byť ochotní pracovať bezpodmienečne pre ruský ľud, o osude ktorého rozhodnú organizátori Novej Európy.‘“
  • „Výzvy Rosenberga a ríšskeho komisára pre Ukrajinu ukrajinskému obyvateľstvu v januári 1942 odhalili, že nemecká koncepcia národného oslobodenia vyžadovala spoluprácu jednotlivcov a národa ako ekonomických a kultúrnych, nie politických jednotiek: ‚Nemecká ríša prevzala správu Ukrajiny s cieľom zabrániť návratu boľševických podmienok a dominancii židovstva. Nová administratíva očakáva príspevok všetkých Ukrajincov k pozdvihnutiu pokladov tejto zeme, zatiaľ čo sa na svojej strane bude snažiť zaviesť éru výstavby po strašnej dobe ničenia.‘ Ukrajinci mali zaplatiť svoju vďaku za oslobodenie od boľševizmu vo forme práce pre Nemcov. V prejave z januára 1943 ríšsky komisár pre Ukrajinu odhalil, že Nemci nemajú v úmysle zriadiť ukrajinskú administratívu, pretože iba Nemci mohli zachrániť Ukrajinca pred chaosom, zatiaľ čo emigranti by ho len prehĺbili; domáce obyvateľstvo mohlo byť použité len v podriadenej pozícii. Preto neexistovala žiadna domáca administratíva v ríšskom komisariáte na Ukrajine [oficiálny názov: „Ríšsky komisariát Ukrajina“, prípadne „Reichskommissariat Ukraine“, pozn.] nad lokálnou úrovňou.“

  Takže si to zhrňme. Z uvedených informácii sme sa dozvedeli, že na Ukrajine to podľa zdrojov a tvrdení americkej spravodajskej služby (OSS), približne v rokoch 1939-1943, vyzeralo nasledovne:

  • Nacisti podporovali, financovali a inštruovali Ukrajincov dlhé a dlhé roky. Ukrajinci boli napojení a svoje aktivity koordinovali priamo s tými najvýznamnejšími zložkami nacistického velenia (napr.: Alfred Rosenberg, NSDAP, Gestapo).
  • Opätovne sme zistili, že existovalo jednoznačné povedomie o multi-etnicite (prítomnosti viacerých národov) na území toho, čo je označované ako „Veľká Ukrajina“. Nemecká administratíva vraj práve na tomto princípe – „práva národnostných menšín“ – pristúpila k rozčleneniu „Veľkej Ukrajiny“ na jednotlivé správne celky. Všeobecne sa teda vedelo o existencii svojbytnej, národnostne, jazykovo a kultúrne vymedziteľnej oblasti s názvom „Ruthénia“.
  • Nejakí tí Rusi v emigrácii, sklamaní z toho, že sa ruské obyvateľstvo nepridalo k „spravodlivému boju voči boľševizmu“, kolaborovali s Nacistami a otvorene sa vyjadrovali v duchu potreby úplnej podriadenosti ruského národa voči vonkajším silám, ktoré by určili osud Ruska a zadefinovali záujmy ruského ľudu v rámci budúcej „Novej Európy“ kontrolovanej architektmi tohto nového usporiadania. V podstate otvorene presadzovali absolútnu subordináciu nad všetko ostatné, vrátane práva na sebaurčenie a ochranu tradičných hodnôt. Nepripomína vám to niečo?
  • Pôsobivým čítaním je aj popis, ako Nemci vnímali Ukrajincov v pozícii „nimi riadených otrokov“, ktorí by im mali byť vďační, a spoločne s tým spokojní so svojim údelom, že im môžu slúžiť. Ukrajinci mohli pracovať (pre Nemcov) – pozícia národa ako ekonomickej jednotky; mohli tancovať, poskakovať a spievať si pritom svoje ľudové piesne – pozícia národa ako kultúrnej jednotky; ALE HLAVNE MUSELI POVINNE… s prepáčením… držať hubu – nesvojprávny a zotročený národ bez politických práv. Opäť sa opýtam: naozaj vám takýto prístup k národu niečo nepripomína?

  Čo na záver? Tento článok mal byť pôvodne najmä o ďalšom podložení prepojení medzi nemeckými nacistami a s nimi spriaznenými Ukrajincami. No pre mňa sa napokon stal dôležitým v niečom úplne inom. „Reichskommissariat Ukraine“ je nádherným historickým príkladom, na ktorom sa dá celkom presne vysvetliť význam slova – „svojprávny národ“. Nemci by tým Ukrajincom pravdepodobne naozaj priniesli lepšie podmienky pre život, než ich mali predtým „pod Rusom“. [I keď na druhej strane: za ZSSR sa Ukrajina budovala, akože riadne budovala, a po rozpade ZSSR sa im už o niečom takom… ani len nesnívalo, pozn.] Tá niekdajšia precíznosť, efektivita, priemyselný pokrok a kultúrnosť životných podmienok – všetko spomenuté bolo v Nemecku o dosť rozvinutejšie. Ibaže by stále nemohli o sebe rozhodovať – neboli by slobodným a suverénnym národom. Nedávno sa tu u nás politici búchali do hrude oslavujúc zvrchovanosť Slovenska. Zvrchovanosť má – podľa mňa – rôzne aspekty, ktoré musia byť takmer VŠETKY naplnené, aby mohol štát o sebe vyhlásiť, že je ozaj ako-tak nezávislým. Je dnes Slovensko naozaj v takejto pozícii? A prečo nie je? A prečo sa to verejne neprizná? Pretože neraz tí, čo sa bijú do hrude za Slovensko, sú neraz jednými z tých, ktorí za to môžu. A keď si spomeniem, že tu u nás sú dokonca ľudia, ktorí cielene konajú, aby Slovensko prichádzalo o čoraz väčšiu mieru práv pri rozhodovaní o svojich národných záležitostiach a niektorí prostoduchejší občania ich v tom podporujú… Neuveriteľné.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine. (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 200 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/informacie-americkej-spravodajskej-sluzby-oss-o-spolupraci-nemeckych-nacistov-s-tymi-ukrajinskymi-1945/

• ▐ Zverejnené: 22/07/2025

  Základný popis

  Historický dokument z roku 1939, zachytávajúci priateľstvo medzi nemeckými a ukrajinskými nacistami. Text odhaľuje používanie pozdravu „Slava Ukrainy!“ ako ekvivalentu nacistického „Heil!“

  « „Slava Ukrainy!“ – ekvivalent nacistického „Heil!“ (1939) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Druhá svetová vojna – Ukrajina – Nacizmus – Slovania – Totalita – Ideológia – Peklo – Smrť – Progresivizmus – Pokrytectvo – Zuzana Čaputová

  Tentokrát sa pozrieme do výseku histórie, ktorá si so sebou nesie označenie – „kontroverzné“. Toto obdobie mnohí nevidia, nechcú vidieť, prehliadajú – neexistuje pre nich. Uvedený úryvok z knihy „Eyewitness in Czecho-Slovakia“, napísal pán Henderson (1939, s. 277-278), ktorý vám na tomto mieste prinášam je príklad dobového svedectva, ako bolo zachytené okolitými pozorovateľmi. Takýmto spôsobom bolo zdokumentované dianie na „Karpatskej Ukrajine“ niekedy v rokoch 1938-39. To vám tam bol vtedy taký hotel a v ňom bývali – nemeckí nacisti. No a oni vám mali každú noc rezervovaní stôl, ktorý bol: „…ozdobený vlajkou so svastikou [hákovým krížom, pozn.]“ Ale nebojte sa, nesedeli tam osamote. Nie, nie… blízko pri nich boli ich priatelia, sedeli pri ďalšom stole – ukrajinskí politici a kádre militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“. Tí tam pobehovali hore-dole, pričom im neprestajne vylietavala pravica, aby si dookola ukazovali „ako vysoko skáče pes“ – počas toho, ako sa neustále zdravili pozdravom: „Slava Ukrainy!“, čo bol „slovanský“ ekvivalent nacistického „Heil!“ – tak prehovárajú historické záznamy.

  Presuňme sa do súčastnosti. Takže my tu dnes máme ľudí, ktorí sa hlásia k odkazu ukrajinských nacistov: budujú týmto osobám (ako je napríklad Stepan Bandera) po celej Ukrajine pomníky, špeciálne dávam do pozornosti ten 7-metrov vysoký (!!!) vo Ľvove, oslavujú ich ako národných hrdinov, veľakrát dokonca používajú názvy a symboliku veľmi blízku symbolike nacistických jednotiek SS, prípadne odvolávajúcu sa na „Reichskommissariat Ukraine“, ešte sa aj zdravia rovnako, utláčajú menšiny, obsadzujú kostoly a určujú, ako sa môže / nemôže modliť, prenasledujú vlastných občanov a posielajú ich na smrť. Hm… interesantné. Pred rokmi by mi ani nenapadlo, že jedného dňa príde doba a v nej budú ukrajinskí nacisti „dobrými vlastencami“ a „strážcami demokracie“.

  ZDROJ: HENDERSON, Alexander. Eyewitness in Czecho-Slovakia. 1. vydanie, Londýn (UK) : George G. Harrap, 1939. 335 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slava-ukrainy-ekvivalent-nacistickeho-heil-1939/

• ▐ Zverejnené: 21/07/2025

  Základný popis

  Historická štatistika z roku 1920 zobrazujúca demografické údaje o národnostnom zložení obyvateľstva na Podkarpatskej Rusi v medzivojnovom období.

  « Demografia Podkarpatskej Rusi (1920) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Slovania – Rodoľubstvo

  Orientačný preklad:
  „V politickom regióne ‚Podkarpatská Rus‘ sa nachádza:

  • 319 364 Rusíni,
  • 169 434 Maďari,
  • 62 187 Nemci,
  • 15 387 Rumuni,
  • 4057 Slováci,
  • 1692 ostatné národy.
  • Spoločne: 572 121 obyvateľov.“

  Z uvedených údajov je úplne zrejmý i ďalší dôvod, prečo Rusíni z Podkarpatskej Rusi vždy inklinovali k spojeniu s nejakým iným slovanským národom. V inom prípade jednoducho nemali nijakú šancu, vzhľadom na relatívny nízky počet svojich obyvateľov, najmä v porovnaní s dominantnou maďarskou národnostnou menšinou, ako sa ubrániť snahám Maďarska na pohltenie a začlenenie jej území pod svoju správu. Ich konanie – hľadanie etnicky blízkeho spojenca – bolo najskôr motivované v dobrej viere, že naopak pri začlenení sa do inej slovanskej krajiny im bude poskytnutá vysoká miera autonómie, možnosť zachovania si vlastnej kultúry, viery a jazyka. Toto platilo možno pri ich pričlenení k Slovensku (v rámci Česko-Slovenska a s istými obmedzeniami), avšak určite neplatí v prípade ich aktuálnej situácie v pozícii NEUZNANEJ národnostnej menšiny na Ukrajine.

  POZNÁMKA: Len pre upresnenie významu kolónky „Maďari na Podkarpatskej Rusi“. Časť z nich na Podkarpatskú Rus prišla v rámci zabezpečenia administratívnej správy týchto území za čias Uhorska. Ale taktiež medzi nimi boli mnohí „tzv. Maďaróni“, čo boli Rusíni, pre ktorých bolo z kadejakých zištných dôvodov prospešné byť „papierovými“ občanmi maďarskej národnosti. Takýmto spôsobom získavali funkcie a dosahovali významné majetkové obohatenie. Ak by sme týchto „Maďarónov“ mali k niečomu prirovnať, určite by sa núkalo porovnanie so súčasnými „globalistickými kozmopolitmi“ slovenského pôvodu.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: Григашів [Hryhashiv], Михаилъ [Mykhailo]. Географія Подкарпатської Русі [Geografia Podkarpatskej Rusi]. Užhorod (Podkarpatská Rus), 1920. 27 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/demografia-podkarpatskej-rusi-1920/

• ▐ Zverejnené: 21/07/2025

  Základný popis

  Historický nákres mapy zobrazujúcej územie Veľkej Moravy a jej vplyvové oblasti. Pochádza z publikácie „Magnae Moravie Fontes Historici I.“ vydanej v roku 1966. Ide o vzácny zdroj pre štúdium dejín tohto slovanského štátu. Mapa zobrazuje nielen jadrové územia, ako je Nitriansko (Nitra), ale aj oblasti, kde mala Veľká Morava politický, kultúrny alebo ekonomický vplyv.

  « Veľká Morava (Regnum Marauorum) – Miesta vzniku prameňov k jej dejinám (1966) »

  ZNAČKY: Citát – Ilustrácia – Mapa – Komentár – História – Veľká Morava – Byzancia – Kresťanstvo – Ortodoxia – Cyril a Metod – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo

  Na tomto obrázku môžete uvidieť približné vytýčenie Veľkej Moravy s jej najpodstatnejšími časťami, ako aj s oblasťami, kde všade mohol mať tento štátny celok nejaký ten politický, kultúrny alebo ekonomický vplyv počas svojho trvania. Rovnako sú na nej zaznamenané mestá, kde všade bolo možné dopátrať sa historických dokumentov viažúcich sa k tomuto významnému slovanskému štátnemu celku, ak som popis tohto obrázku pochopil správne. Tento obrázok pôvodne pochádza z prvého dielu „Magnae Moravie Fontes Historici“, čo je rozsiahly zborník (celkovo má 5. dielov) prameňov k dejinám Veľkej Moravy, ktorý obsahuje nielen mapy, ale aj prepisy historických dokumentov. A z jedného takého dokumentu odtiaľ zacitujem: „Tu proti ním niektorí povstali protestujúc a hovoriac: ‚Žiadnemu národu sa nesluší mať vlastné písmená okrem Židov, Grékov a Latincov podľa nápisu Pilátovho, ktorý napísal na kríži Pánovom.‘ Keď to však započul rímsky pápež, pokarhal tých, ktorí protestujú proti slovanským knihám, a povedal: ‚Nech sa vyplní slovo Písma « Chváliť Boha budú všetky národy, » a za druhé « Všetci budú hovoriť o veľkých skutkoch Božích jazykmi tak, ako im dá Duch svätý odpovedať. » A ktokoľvek haní slovanské písmo, nech je odlúčený od cirkvi, dokiaľ sa nenapraví…‘“ Jazyk Slovanov bol ŠTVRTÝM bohoslužobným jazykom na svete. Ak niekto už len na tomto jedinom fakte nechápe ten obrovský kultúrny význam slovanského etnika žijúceho pod označením „Veľká Morava“, čo boli z veľkej časti aj predkovia dnešných Slovákov, kľúčový aspekt národnej identity, potom mu niet pomoci.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: Magnae Moravie Fontes Historici I. (Prameny k dějinám Velké Moravy I.) Praha (Česko-Slovensko) : Universita J. E. Purkyně (filosofická fakulta) v Brne ve Státním pedagogickém nakladatelství, 1966. cca. 387 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/velka-morava-regnum-marauorum-miesta-vzniku-pramenov-k-jej-dejinam-1966/

• ▐ Zverejnené: 20/07/2025

  Základný popis

  Predstavy o územnom vymedzení Slovenska z roku 1901. Historická mapa Slovenska zobrazuje historické regióny ako Galíciu, Moravu, Podkarpatskú Rus a ich vzájomné súvislosti so Slovenskom.

  « Mapa Slowacji – Predstavy o územnom vymedzení Slovenska (1901) »

  ZNAČKY: Mapa – Ilustrácia – Komentár – História – Slovensko – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Slovania – Rodoľubstvo

  Pri pohľade na túto historickú mapu z poľských krajov teraz už asi pochopíte, prečo som venoval v tomto období také množstvo času a energie dôkladnému vysvetľovaniu existujúcich prepojení východného Slovenska s „Podkarpatskou Rusou“ (Zakarpatská oblasť – Zakarpatie). Väčšina ľudí by inak nedokázala uvidieť základy tejto nadväznosti, jej dôvody, nechápali by jej skutočný význam. Vysvetľoval som, aký zásadný demografický dopad malo osídľovanie pohraničných (ale nielen ich) oblastí vtedajšieho Uhorska (území dnešného Slovenska) „ruthénskym“ obyvateľstvom, predkami dnešných Rusínov, ale aj mnohých Slovákov, ktorí si svoj pôvod neuvedomujú, venoval som sa časti spoločných cirkevných dejín (Mukačevská gréckokatolícka eparchia a jej pôsobnosť v 19. storočí). Taktiež som naposledy vyjadril svoje presvedčenie, že skupina osôb majúcich „ruthénske“ korene bude určite v státisícoch. Prečo to všetko spomínam? Pretože som si všimol nejaké tie videa na tému: „Prečo sa „Podkarpatská Rus“ stála súčasťou Česko-Slovenska?“, no a ono sa o týchto závažných skutočnostiach voľajak nehovorí. Pritom kolonisti „ruthénskeho“ pôvodu na územie dnešného Slovenska prichádzali vo väčšom množstve už niekedy v 14. storočí, čo predstavuje takmer 700 rokov spolužitia Slovákov s Rusínmi, predtým – isteže – v rámci Uhorska. Takže toto bol jeden zo zásadných dôvodov, prečo sa „Podkarpatská Rus“ stala súčasťou Česko-Slovenska. Táto mapa je zo začiatku 20. storočia, čo bolo ešte pár desaťročí pred vznikom samotného Česko-Slovenska. Už vtedy pripojenie „Podkarpatskej Rusi“ k Slovensku dávalo zmysel.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: SMIŠKOWA, Antonina. Nasi pobratymcy Słowacy. Warszawa (Poľsko) : Druk M. Lewiňskiego i Syna, 1901. 61 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mapa-slowacji-predstavy-o-uzemnom-vymedzeni-slovenska-1901/

• ▐ Zverejnené: 17/07/2025

  └ Aktualizované: 30/09/2025 (18:18)

  Základný popis

  V 19. storočí tvorili Rusíni významnú súčasť obyvateľstva okolia Košíc v Uhorsku. Tento článok sa snaží poukázať na existenciu mnohých gréckokatolíckych farností v tejto oblasti a napokon aj na (v historických dokumentoch zaznamenanú) existenciu dedín, ktoré boli v tej dobe označovane za rusínske, alebo s výrazným podielom rusínskeho obyvateľstva.

  « „Ruthéni“ na Slovensku: Okolie Košíc – významné centrum Rusínov? »

  ZNAČKY: Komentár – História – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Podkarpatská Rus – Slovania – Rodoľubstvo

  Jedným z najpozoruhodnejších spoločenských úkazov v našich zemepisných šírkach je strata povedomia o Ruthénoch – Rusnákoch – Rusínoch, ako u väčšinového obyvateľstva, tak aj u ľudí majúcich – vďaka svojim predkom – „pokrvné“ prepojenie na túto národnostnú skupinu. Tí pritom už za čias existencie samotného Uhorska (a neskôr Rakúsko-Uhorska) boli vnímaní v pozícii svojbytného národa a tvorili významnú súčasť jeho obyvateľstva: „A teda populácia pozostáva zo siedmich dôležitých národností – Maďari, Nemci, Slováci, Rumuni, Ruthéni, Chorváti a Srbi… (Seton-Watson, 1908)“ Alebo: „Iba niekoľkí na takto ďalekom severe sú čistými Maďarmi – oni sú Nemcami, Slovákmi a Ruthénmi… (Bovill, 1908)“ Väčšina ľudí si výskyt Ruthénov na Slovensku – z hľadiska ich geografického vymedzenia – predstavuje najmä niekde v blízkosti okrajových oblastí (Šariš, Zemplín), niekde na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Ibaže takéto nazeranie nie je – podľa môjho názoru – celou pravdou. V téme zbehlejší síce zvyknú vedieť aj o existencii rusnáckych usadlostí na Spiši, ale už málokto vie o existencii celého radu obcí a dedín v okolí Košíc, ktoré môžu mať významné „ruthénske“ historické pozadie.

  Len málokto na Slovensku si totiž uvedomuje, že za čias Rakúsko-Uhorska (konkrétne až do nejakého roku 1817-1818, ak mám správne údaje) nachádzala nemalá časť obyvateľov východného Slovenska svojich biskupov na Podkarpatskej Rusi – v Mukačeve. V tých časoch totiž Abovská, Šarišská, Zemplínska a iné župy spadali pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Dôkazy o tom je možné nájsť v dokumente s názvom „Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814“. Biskupi z Mukačeva boli pritom považovaní, ako už vieme, za biskupov „Ruthénov“, priamych predkov dnešných Rusínov. Konštatovanie o nerozdeliteľnej spojitosti „Ruthénov“ s Gréckokatolíckou cirkvou nachádzame aj v iných zdrojoch: „…bez výnimky patria ku Gréckokatolíckej cirkvi… (Berzeviczy, 1918)“ Historická kniha „Hungaria Diplomatica – Temporibus Mathiæ de Hunyad, Regis Hungariæ (Pars II.)“ [„Diplomatické Uhorsko za čias Mateja Korvína – uhorského kráľa (II. časť)“, pozn.], vydané v roku 1771, obsahuje: „…zbierku diplomatických listín a iných dokumentov, ktoré osvetľujú záležitosti Uhorska v jeho dobe…“ Tieto dokumenty zoradil a doplnil poznámkami [člen Jezuitskej spoločnosti, pozn.] Stephani Kaprinai [Štefan Kaprinai, pozn.] Jedným z týchto dokumetov je aj menovací dekrét z roku 1458 pre ruthénskeho kňaza do farnosti v okolí „Munkats-monaster“ [pre okolie kláštora v Mukačeve (Podkarpatská Rus – Zakarpatie), pozn.], kde sa píše: „…Matej, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska atď., odporúčame na zapamätanie tento obsah, pričom oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka: že po dôkladnom preskúmaní mravov a schopností Lukáša, kňaza Ruthéna [použitá fráza: ‚Præsbyteri Rutheni‘, pozn.] (2), ktorý si zaslúžil odporúčania nám sprostredkované od niektorých našich poddaných, a tak isto aj zo strany plebsu ruthénskeho [použitá fráza ‚plebaniem Ruthenicalem‘, pozn.] (3) svätého Mikuláša (4) pre okolie panstva mukačevského monastiera [použitá fráza ‚Munkats monostra‘, pozn.] (5), známeho obradom ruthénskym [použitá fráza ‚ritu Ruthenorum‘, pozn.] (6). Táto fara s jej obvyklou právomocou, ktorú Lukáš už mnoho rokov držal oprávnene a stále ju drží, je na základe našej kráľovskej autority považovaná za spadajúcu pod naše menovania, ako to robili aj predchádzajúci uhorskí králi. Preto sme sa rozhodli… (s. 193)“

  POZNÁMKA: Ilustračný obrázok, ktorý vám vyššie prinášam je súbor niekoľkých strán z o dva roky novšieho dokumentu „Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis Ad Annum 1816“. Ten je na informácie o niečo bohatší, než tomu bolo pri spomenutej publikácii z roku 1814, pričom rovnako zachováva posolstvo, na ktoré sa snažím poukázať.

  Belža (farnosť / Bölzse-Szigeth) Čaňa (Csány), Gyňov (Gönyű), Seňa (Szina), Kechnec (Kenyhécz), Žďaňa (Zsadány), Skároš (Szkáros); Košický Klečenov (farnosť / Kelecsény, Klyacsanov), Svinica (Szinnye, Szvinitza), Ďurkov (Györke, Gyurkov), Vyšná Myšľa (F. Mislye), Nižná Kamenica (A. Kemencze, Kamenitza); Kráľovce (farnosť / Királynép, Kralyovczi), Chrastné (Haraszti), Vajkovce (Vajkócz), Rozhanovce (Rozgony, Roszanovczi), Ploské (Lapispatak), Budimír (Budemér), Bretejovce (Beretö, Breczejovczi); Cestice (farnosť / Szeszta), Čečejovce (Csécs), Perín-Chym (Him, Hym, Hima), Komárovce (Komarócz), Veľká Ida (Nagy – Ida), Mokrance (Makranez); Slanské Nové Mesto (farnosť / Újváros), Kalša (Kalsa), Ruskov (Regete – Ruszka, Ruszkow), Slančík (Kis – Staláncz); Sady nad Torysou (farnosť / Zdoba), Olšovany (Ósva, Olsovjani), Košická Polianka (Lengyelfalva, Polyánka), Vyšná Hutka (F. Hutka), Nižná Myšľa (A. Mislye), Krásna nad Hornádom (Széplak cum Széplak – Apáthi), alebo taká Hačava (farnosť / Falucska, Hacsava)? Takto nejako by mohlo vyzerať orientačné vytýčenie, kde všade mohla byť na konci 18. a začiatku 19. storočia významnejšia prítomnosť „ruthénskeho“ obyvateľstva v okolí Košíc, alebo už ich potomkov.

  Príchod Ruthénov na Slovensko bol postupný, prebiehal najskôr v niekoľkých vlnách a pomerne dlhé obdobie Táto skutočnosť sa dá vypozorovať na dátumoch vznikov jednotlivých obcí na území Slovenska, o ktorých sa vie, že boli pôvodne (zakladané, prípadne v priebehu času osídľované) alebo stále sú rusínske. Napríklad: Čirč (Csircs) má potvrdenú existenciu už v roku 1243 – „Par. Ant. anno 1243. jam exstitit, (1903, s. 102)“ [historické pramene (1851, 1. Zväzok, s. 221) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa, blízko Popradu a Galície…,“ pozn.]; Malcov (Malczov, Malczó, Malyczó) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 67)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 64) uvádzajú: „…rusínsko-slovenská dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Kružlov (Kruszló) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 65)“ [historické pramene (1851, 2. Zväzok, s. 277) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Lukov (Lukó) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 67)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 51) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Legnava (Lagnó, Laghno) má potvrdenú existenciu už v roku 1366 – „Qua possessio anno 1366. jam exstitit, (1903, s. 104)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 8) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa, neďaleko Popradu na okraji Galície…,“ pozn.]; ale už pri dedine Šarišské Jastrabie (Jesztreb) sa hovorí o roku 1590 – „Par. Ant. anno 1590. jam exstitit, (1903, s. 103)“ [historické pramene (1851, 2. Zväzok, s. 156) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Nižná Pisaná (Alsó Piszana) má potvrdenú existenciu v roku 1610 – „Par. haec anno 1610. jam exstitit, (1903, s. 75)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 51) uvádzajú: „Pisana, (Alsó és Felsö) 2 rusínske dediny, Šarišská župa…,“ pozn.] Na týchto niekoľkých údajoch je evidentné stáročia prebiehajúce osídľovanie odľahlých území dnešného Slovenska, z ktorého tá najpodstatnejšia časť sa odohrala niekedy v 14.-18. storočí.

  POZNÁMKA: Uvedené dátumy nemusia byť úplne presné, slúžia primárne na ilustráciu myšlienky časového rozloženia príchodu „ruthénskych kolonistov“ na neobývané územia. Vychádzal som z dokumentu z roku 1903 a je veľmi pravdepodobné, že za viac ako 120 rokov sa našli mnohé iné údaje, i keď ja som si tieto dáta priebežne overoval a nie sú (možnože na pár výnimiek) vo výraznom rozpore so súčasnými zisteniami.

  Z tohto hľadiská predstavuje mesto Košice a jeho okolie isté špecifikum. Vzhľadom na ekonomickú významnosť tohto regiónu sa doňho nesťahovali iba Rusnáci, pre ktorých to bol prvý stret s novou vlasťou, ale aj pôvodom Rusnáci – narodení už na Slovensku. Tí takto prichádzali za vzdelaním a hlavne lepším živobytím z citeľne chudobnejších pomerov prevládajúcich v odľahlých a menej rozvinutých regiónoch: „…ich kultúrny stav je mimoriadne nízky a chudoba hraničí so zanedbanosťou [mizériou, biedou, opustením sa; pozn.] (Berzeviczy, 1918)“ V roku 1906 bol v Liverpoole vydaný cestopis s názvom „A Tour in the Alps of Dauphiné and A Tour in the Carpathians“, ktorý napísala Emily Hornby. V tejto knihe (s. 100) sa píše o tom, ako sa táto pani cestovateľka dostane do Košíc (Kaschau). Po príchode sa dobre vyspí, ráno sa umyje, no a čo nevidí: „Katedrála je na rovnakej ulici, ako je i náš hotel. (…) Na trhoch sa to už hemžilo ľuďmi a bolo tam množstvo vidiečanov v slovanských krojoch – ženy mali pestrofarebné sukne, vyšívané vesty a ružové, ako aj biele tašky prehodené cez chrbát, ich nohy boli odhalené ani nie po kolená.“ Týmito ženami boli Slovenky, ale určite i nejaké tie Rusínky.

  POZNÁMKA: Áno, mohlo sa stať, že sa niekde popri Rusnákoch vyskytli aj nejaké tie rodiny „Valachov“, ale ja osobne predpokladám, že v tomto geografickom priestore – okolie Košíc – drvivú väčšinu vždy tvorili spomenutí Rusnáci, nakoľko nemám žiadnu vedomosť o tom, kde by sa tu niekedy používal bohoslužobný jazyk „Lingua Valachica“, ktorý bol v minulosti pomerne bežným v oblastiach pohraničia maďarsko-ukrajinsko-rumunského.

  Najčastejším proti-argumentom v tejto debate určite bude: „Ale i tak! Prítomnosť gréckokatolíkov nemusí automaticky znamenať ich ‚ruthénsky‘ pôvod!“ Preto sa potvrdeniu tejto skutočnosti povenujme o čosi rozsiahlejším spôsobom. Ono to takto vo všeobecnosti zvyklo byť. Mukačevská gréckokatolícka eparchia existovala dávno pred jej prešovskou alebo košickou odnožou. Čiže ten ťah približne odkiaľ sa táto viera na Slovensko šírila, z akej svetovej strany – je naznačený, ale hlavne – aké etnikum ju do tejto oblasti v najväčšej miere prinášalo? Toto je asi vcelku zrejmé. Skúsme to inak. « „Na to však knieža Kocel [syn Pribinu, pozn.] ustanovil Metoda biskupom v Panónii…, (Magnae Moravie Fontes Historici I., s. 196)“ » Cyril a Metod priniesli do našich končín istý obrad. Ale ten obrad nebol z Ríma. Takýto podstatný fakt sa z debát pričasto čudesne vytráca. Nie všetkým je príjemný. Po zániku Veľkej Moravy, etapovitom ovládnutí jednotlivých častí Slovenska, došlo napokon k vzniku štátneho celku, ktorého sa Slováci stali súčasťou – vzniklo Uhorsko. „Snaha kresťanských misionárov v Uhorsku bola korunovaná úspechom. V roku 993 svätý Vojtech, pražský biskup, vstúpil na územie Uhorska a zostal tam až do okamihu, keď konvertoval a pokrstil niekoľkých členov vládnucej rodiny…, (Birinyi, 1924)“ a napokon aj samotného Štefana I., neskôr korunovaného za prvého uhorského kráľa. Týmto aktom sa katolicizmus – „Rímsky obrad“ – stal štátnym náboženstvo Uhorska. Aladár Kriesch-Körösföi k tomu dodáva: „Kňazi, ktorí za kráľa Štefana a jeho nasledovníkov obrátili krajinu na kresťanstvo boli nemeckého a ‚latinského‘ pôvodu. Za nimi nasledovali obchodníci a kolonisti, ktorí prechádzali celou zemou a všade zakladali mestá popri usadlostiach, ktoré už existovali a boli väčšinou ‚rímskeho pôvodu‘. (Holme, 1911)“ Kráľovi Štefanovi na tomto skutočne záležalo: „Osobne navštívil i tie najodľahlejšie časti krajiny a rozširoval tam kresťanské pravdy… (…) Potom, čo bolo konvertovanie Maďarov ukončené, Štefan usporiadal Kresťanskú cirkev na firemnej báze. Rozdelil Uhorsko na cirkevné dištrikty a do čela každého dištriktu umiestnil cirkevného vodcu. (Birinyi, 1924)“ Čo v podstate urobil tento uhorský kráľ? Vymenoval si [ak mám dobré informácie, tak finálne „odobrenie“ dával pápež, pozn.] naprieč celou krajinou svojich – jemu naklonených – kňazov. Tak to čítam ja. Týchto podporoval a oni sa mu odvďačovali ovplyvňovaním plebsu – podľa toho, ako dobre sa o týchto cirkevných hodnostárov kráľ staral: „…bohatstvo a vysoké spoločenské postavenie duchovenstva im poskytovalo množstvo príležitosti k zmyselným pôžitkom. Biskupi, opáti a vyšší predstavitelia cirkví v Uhorsku boli vo všeobecnosti bohatými vlastníkmi pozemkov, ktorí v rámci panujúceho feudálneho systému často rozhodovali nielen o tomto majetku, ale aj o životoch a slobodách svojich poddaných. Niet preto divu, že namiesto toho, aby pásli baránky Kristovho stáda, zaplietali sa do svetského podnikania a záležitostí štátu, pričom ich životy boli notoricky nevhodné na oslavu evanjelia. (Craig, 1854)“ Slováci už mali prijaté kresťanstvo, mali svoj obrad, mali SVOJICH kňazov, no tých postupne nahradzovali tí – rímskokatolícki. Čo sa dialo potom? Husiti, reformácia, protestanti, luteráni, kalvíni (reformisti), proti-reformácia, jezuiti! Na ilustráciu: „Cordatus potom šiel za Lutherom a z Wittenbergu poslal Jána, svojho splnomocnenca, do Uhorska s cieľom – rozširovať písomnosti Luthera. Maďari ho zajali a upálili na hranici spoločne so všetkými knihami, ktoré mal pri sebe, (Balogh, 1906)“ – bolo to skrátka dosť divoké, a keď už bolo „domorodé“ obyvateľstvo Slovenska nadobro „spracované a konvertované“ na rímskokatolíkov, evanjelikov a ďalšie konfesie, tak v tom tu začali do rôznych častí krajiny prichádzať Rusíni a spoločne s nimi začalo malé – nikým nepovšimnuté – kultúrne obrodenie: návrat „byzantského obradu“. VEĽMI zjednodušene a nahrubo podané, napr.: predsa len tá cirkev vyzeral o poznanie inak v časoch Veľkej Moravy a v 14.-15. storočí (Rím vs. Orthodoxia – veľká schizma a pod.)

  Je veľmi podstatné si uvedomiť, za akých ďalších okolností táto rekatolizácia v týchto končinách prebiehala. Niečo naznačuje Le Correspondant“ (1853) v článku s názvom „Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie“ [„Pápeži a cári – Vzťahy medzi Svätou stolicou a Ruskom“, pozn.] je venovaný záležitostiam úzko súvisiacim s 13. storočím a môžete sa v ňom dočítať: „A keby aj Rusko na seba zabudlo, pápeži naň nezabudli. Keďže ho nemohli vyrvať zo svojich osudových predsudkov, Inocent III. [zomrel v roku 1216, pozn.] sa postaral o to, aby aspoň voľačo také nebolo nákazlivé, a snažil sa vytvoriť akýsi ochranný pás na tejto hranici katolíckeho sveta tým, že podporoval horlivosť biskupov Livónska a Estónska a schválil rád ‚Rytieri meča‘ (1204) [niekedy uvádzaný aj ako ‚Rád mečových bratov‘, pozn.], založený arcibiskupom brémskym, s cieľom odraziť nájazdy pohanov [boli to najmä pohanské národy z pobaltského regiónu: Livónci, Estónci a ďalšie kmene pozdĺž pobrežia Baltského mora, než prijali kresťanstvo, pozn.] a Rusov; reformoval mravy poľského duchovenstva, ktoré sa zdalo prevziať tie ruského duchovenstva, s ktorým žilo v kontakte; a napokon posilňoval väzby cirkevnej jednoty medzi Ruthénmi, bezprostrednými susedmi Rusov [použitá fráza: ‚…les Ruthènes, voisins immédiats des Russes,‘ pozn.]

  Existuje množstvo historických dokumentov, ktoré väzbu „Ruthéni – gréckokatolíci“ potvrdzujú. Krátky úryvok z knihy „Allgemeine historische Weltbeschreibung“ [„Všeobecný historický opis sveta“, pozn.] Giovanniho Botera vydanej v roku 1612: „Pod menom Reußen alebo Ruthén… [použité označenie ‚Ruthener‘, pozn.] (…) Táto oblasť, ktorá susedí s Podolím, sa však nazýva Červená Rus… Červená Rus je rozsiahla krajina, ktorá hraničí na jednej strane s Poľskom a Uhorskom a na druhej strane s Podolím a Volyňou, a je bohatá na hospodárske zvieratá a obilie. Šľachta a meštianstvo sú prevažne katolíci a verní rímskej cirkvi, zatiaľ čo obyčajní vidiečania sú veriaci gréckokatolíckej cirkvi. (s. 83)“ Daniel Speer sa v západných zdrojoch popisuje ako spisovateľ, cestovateľ a skladateľ nemeckého pôvodu. Pravdou ale je, že veľká časť jeho života prebiehala na Slovensku. V jeho diele (vydanom v roku 1683) s názvom „Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS“ [„Uhorský alebo dácky SIMPLICISSIMUS“, pozn.] sa píše: „Vydal som sa teda na cestu s gréckymi obchodníkmi, od ktorých som sa dozvedel zvláštnu vec o jednom z mojich školských priateľov zo Ziperlandu [Spiš, pozn.], ktorý bol Rusnák a gréckokatolíckeho vierovyznania [použitá fráza: ‚…ein Rusnak und Griechischer Religion…,‘ pozn.], bol v Konštantínopole u patriarchu Canglera, ktorého som veľmi túžil navštíviť. Tento grécky obchodník mi povedal, že ho zo školy priviedol so sebou z Eperies [Prešov, pozn.] ako sluhu a priateľa, a  tam ho povýšil, a tak som mal v tomto gréckom obchodníkovi veľmi priateľského sprievodcu a spoločníka na cestách až do Konštantínopolu… (s. 226)“ „Brünner Zeitung“ [„Brnianske noviny“, pozn.], vo svojom vydaní z 20. mája 1795, informujú o pomeroch v meste Lublin [dnes súčasť Poľska, pozn.] takýmto spôsobom: „Obyvatelia sú v súčasnosti Poliaci, Nemci, Rusnáci (alebo grécki katolíci) a Židia… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“ „The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI.“ v roku 1838 pri popise situácie v Galícii dodáva: „Poľnohospodárstvo v Galícii je v zlom stave; farmárske vozy sú vyrobené bez použitia železa, kone sa nikdy alebo len zriedka používajú na orbu a farmári si môžu len ťažko dovoliť hnojiť svoju pôdu. (…) Z obyvateľov je približne 2 900 000 poľského pôvodu, ktorí žijú prevažne v západných provinciách, a 1 900 000 sú Ruthéni alebo Rusnáci [presná citácia: ‚…Ruthenes or Russniaks…,‘ pozn.], …sú početní aj na maďarskej strane Karpát: obývajú oblasti Galície východne od Sanu. (…) Grécko-katolíci, väčšinou Rusnáci [použitá fráza ‚Russniaks‘, pozn.], majú taktiež svoje arcibiskupstvo vo Ľvove a biskupa v Przemyśle… (s. 42)“ Victor Adolphe Malte-Brun v roku 1840 napísal: „Rusnáci alebo Ruthéni [použité označenie: ‚Les Rousniaques ou Ruthènes…,‘ pozn.] pochádzajú z Červenej Rusi, odkiaľ pravdepodobne emigrovali okolo 11. storočia. Obývajú župy: Šariš, Berežskú župu, Ugočskú župu, Užskú župu, Zemplín a časť Marmarošskej župy. Udržiavali vzťahy so svojimi starými krajanmi z Galície, ale žiadne si nenadviazali so svojimi novými susedmi, hoci hovoria dialektom toho istého jazyka [tj. slovanským jazykom, pozn.]; preto zostali takmer divochmi, bez priemyslu a v chudobe. Vyznávajú grécke náboženstvo.“ V roku 1848 sa vo francúzskom „Revue de Paris“ objavil článok s názvom „Mélanges – Chants Populaires des Gréco-Slaves“ [„Zbierky – Populárne spevy grécko-slovanské“, pozn.], kde sa píše: „…Ruthéni z Galície [použité označenie ‚Ruthènes‘, pozn.] a južného Ruska, ktorí zostali verní gréckemu obradu a východným zvyklostiam, si od otca k synovi zachovali a dodnes spievajú vo svojich chatrčiach oslnivú poéziu presýtenú krásou.“ V knihe Christiana Friedricha Pfeffel von Kriegelsteina – vydanej v roku 1849 – môžete nájsť: „To isté platí aj pre Galíciu, ktorej obyvateľstvo je zložené v rovnakom pomere z Poliakov a Rusínov alebo Ruthénov gréckokatolíckeho vierovyznania [presná citácia: ‚…de Russiens ou Ruthènes du rit grec-uni,‘ pozn.]“ „La Hongrie – Ancienne et Moderne“ [„Uhorsko – Staré a moderné“, pozn.] vydané v roku 1851, pod dohľadom M. J. Boldenyiho, charakterizuje ruthénske etnikum takto: „Ruthéni alebo Rusnáci… [presná citácia: ‚Les Ruthènes ou Rusniaques…,‘, pozn.] (…) Zmenili náboženstvo, keďže nasledujú grécky obrad, ale miešajú ho s bizarnými praktikami a pridávajú k nemu tie najextravagantnejšie legendy, takže ich možno bez väčšej urážky obviniť, že sa zmenili len v oblasti poverčivosti. (s. 154)“ Pozoruhodný vhľad do života Ruthénov priniesol v roku 1855 francúzsky spisovateľ a cestovateľ Albert Montémont. V jeho diele „Voyages en Europe“ [„Cestovanie po Európe“, pozn.], v časti venovanej cestám po Uhorsku niekedy okolo roku 1848, sa nachádza rozsiahly blok textu zaoberajúci sa detailami života v obci Jasiňa [Podkarpatská Rus (Zakarpatie), pozn.] na podklade toho, čo zaznamenal pán de Gérando: „Nasledovali sme obyvateľov do gréckej cerkvi, kam sa schádzali vo veľkom počte. Skupiny sedliakov, niektorí kľačiaci, iní stojaci, všetci oblečení v živých farbách, tvorili originálny a zaujímavý obraz, ktorého pozadie predstavoval ikonostas žiariaci zlatom a farbami. Ruthéni, (…), doháňajú svoju náboženskú oddanosť [zbožnosť, pozn.] až do fanatizmu.“ Rok 1919 a kniha „The Ruthenian Question in Galicia“: „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíci…“ Alebo sa pozrime na takýto popis stavu spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“ A na záver tohto bloku by som rád uviedol zabudnutý príbeh, ktorý potvrdzuje moje hypotézy uvedené v tomto članku. Našiel som ho vo francúzskych novinách „Le Moniteur Universel“ z 2. augusta 1821: „Cár Alexander [ruský cár Alexander I. Pavlovič, pozn.], ktorý smeroval z tohto hlavného mesta k hraniciam Galície, dorazil do dediny Garadna [alebo Jaradná – dnes maďarská dedina blízko slovensko-maďarských hraníc, pozn.], ktorá patrí do okresu Košice a je obývaná Rusnákmi [použité označenie ‚Russniakes‘, pozn.], národom slovanskej rasy. Keď sa dozvedel, že krásny kostol v dedine, ktorý nemal zvonicu, patrí ku gréckemu obradu, Jeho Veličenstvo vystúpilo, s veľkou úctou si prezrelo interiér kostola, a keď sa chystalo späť do kočiara, odovzdalo sto zlatých dukátov do rúk farára.“

  Ako je inak možné, že tie populačne najvýznamnejšie centrá gréckokatolíkov boli VŽDY tam, kde bol početný výskyt samotných Rusnákov? A kde títo Rusnáci neboli, tam takto podstatných centier v historických dokumentoch niet. Ako je možné, že rozširovanie gréckokatolíckej viery na Slovensku prebiehalo súbežne s tým, ako sa Ruthéni (ich potomkovia) začleňovali do štruktúr spoločnosti? Mne sa jednoducho ťažko verí predstave, ako si v niektorej obci – z nejakej ľubovôle – zvolili vieru, ktorá nebola pre danú oblasť typickou, pričom hneď v niekoľkých vedľajších túto vieru zavrhli. Ja skôr verím teórii, že gréckokatolícka viera do týchto oblastí bola primárne donesená spoločne s obyvateľstvom, ktoré dané obce (spolu)-osídľovalo, a táto viera reflektovala ich etnicitu. Čo som vypozoroval, ono to takto nejako bolo aj s inými národnosťami v rámci Uhorska – každá inklinovala k „tej svojej“ cirkevnej ustanovizni. Otázka asimilácie a neexistujúcej historickej pamäte v otázke svojich predkov a ich vierovyznania? Toto je už na inú debatu.

  Dokonca som si na potvrdenie tejto svojej teórie zaobstaral a preštudoval ďalší významný historický dokument s názvom „Magyarország Geographiai Szótára / I. Kötet, II. Kötet, III. Kötet, IV. Kötet [Geografický slovník Maďarska / 1. Zväzok, 2. Zväzok, 3. Zväzok, 4. Zväzok]“ (1851), kde sú všetky mestá, dediny a opustené miesta vtedajšieho Uhorska podrobne popísané v abecednom poradí. Ešte než sa pustím do uvedenia mojich zistení, musím upriamiť pozornosť na nasledovné: v tomto geografickom slovníku sa používajú maďarské termíny pri označení typov dedín a obcí podľa prevažujúcej národnosti v nich, ako sú – „magyar“ = Maďar; „tót“ = Slovák; „német“ = Nemec; „oláh“ = označenie ľudí rumunskej národnosti, presnejšie Valachov; „orosz“ = znamená Rus, ale v tomto kontexte sa takýto historický termín používal na označenie oblastí a dedín obývaných „Ruthénmi“ (Rusínmi) v Uhorsku. „Blätter für Literatur, Kunst und Kritik“ [„Časopis pre literatúru, umenie a kritiku“, pozn.] z 10. júna 1835: „…ale sami sa nazývajú Rusínmi (Ruthénmi) [použité označenie ‚Russinen (Ruthener)‘, pozn.] a Maďari ich nazývajú ‚Orosz-emberek‘ (‚Russi homines‘) [doslova ‚ruskí ľudia‘, pozn.]“ A teraz k zisteniam o obciach z okolia mesta Košice:

  • BELŽA (označené ako „Bölzse“) má uvedené (1851, 1. Zväzok, s. 165) uvedené: „…3 rusínsko–slovenské dediny [‚orosz-tót falu‘, pozn.] v Abovskej župe… 138 rímskokatolíckych veriacich, 318 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 208 (1814), 232 (1816), 291 (1838), 264 (1844) a 188 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 5 reformovaných, 10 židovských. V Szigeth-Bölzsén je gréckokatolícky ‚materský‘ kostol.“
  • ČAŇA (označené ako „Csány“) má uvedené (1851, 1. Zväzok, s. 199): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 430 rímskokatolíckych veriacich, 59 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 94 (1814), 90 (1816), 107 (1838), 100 (1844) a 64 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 8 evanjelikov, 350 reformovaných, 60 židovských.“
  • GYŇOV (označené ako „Gönyö“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 55): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 170 rímskokatolíckych veriacich, 130 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 24 (1814), 98 (1816), 158 (1838), 173 (1844) a 89 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 40 reformovaných, 15 židovských.“
  • SEŇA (označené ako „Szinna“ a „Senya“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 137) uvedené: „…maďarsko–slovensko–rusínska dedina [‚magyar – tót-orosz falu‘, pozn.] v Abovskej župe… 762 rímskokatolíckych veriacich, 240 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 138 (1814), 126 (1816), 188 (1838), 100 (1844) a 220 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 27 evanjelikov, 397 reformovaných, 159 židovských.“
  • KECHNEC (označené ako „Kenyhecz“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 200): „…maďarsko–slovenská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 424 rímskokatolíckych veriacich, 42 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 87 (1814), 62 (1816), 110 (1838), 99 (1844) a 125 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 19 reformovaných, 87 židovských.“
  • ŽDAŇA (označené ako „Zsadány“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 199): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 310 rímskokatolíckych veriacich, 78 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 91 (1814), 94 (1816), 132 (1838), 130 (1844) a 115 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 1 evanjelik, 215 reformovaných, 130 židovských.“
  • SKÁROŠ (označené ako „Szkáros“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 141): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 459 obyvateľov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 88 (1814), 74 (1816), 84 (1838), 80 (1844) a 91 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]“
  • KOŠICKÝ KLEČENOV (označené ako „Kelecsény“ a „Kleczenon“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 195) uvedené: „…rusínska dedina [‚orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 25 rímskokatolíckych veriacich, 211 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 180 (1814), 182 (1816), 123 (1838), 110 (1844) a 211 (1903 – cum Borda praed.) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]. ‚Materský‘ kostol Gréckokatolíckej cirkvi.“
  • SVINICA (označené ako „Szinye“ a „Swinica“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 137): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 176 rímskokatolíckych veriacich, 153 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 186 (1814), 189 (1816), 151 (1838), 180 (1844) a 230 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 70 evanjelikov, 190 reformovaných, 32 židovských.“
  • ĎURKOV (označené ako „Györke“ a „Gyurkov“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 73): „…maďarsko–slovenská dedina [‚magyar-tot falu‘, pozn.], Abovská župa… 150 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 77 (1814), 77 (1816), 86 (1838), 85 (1844) a 91 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 230 reformovaných, 40 židovských.“
  • VYŠNÁ MYŠĽA (označené ako „Mislye Felsö“) má uvedené (1851, 3. Zväzok, s. 105): „…slovensko-nemecko-maďarská dedina [‚tót-német-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 705 rímskokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 92 (1814), 74 (1816), 40 (1838), 33 (1844) a 43 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 45 reformovaných, 7 židovských.“
  • NIŽNÁ KAMENICA (označené ako „Kemencze Alsó“ a „Dolní Kamenic“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 197): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 65 rímskokatolíckych veriacich, 41 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 47 (1814), 53 (1816), 45 (1838), 50 (1844) a 88 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 130 evanjelikov, 120 reformovaných, 12 židovských.“
  • KRÁĽOVCE (označené ako „Királynép“ a „Kralowce“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 221) uvedené: „Abovská župa, slovensko–rusínska dedina [‚tót-orosz falu‘, pozn.]… 241 rímskokatolíckych veriacich, 114 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 91 (1814), 101 (1816), 143 (1838), 155 (1844) a 96 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 82 evanjelikov, 11 reformovaných, 12 židovských. Gréckokatolícky kostol.“
  • CHRASTNÉ (označené ako „Haraszti“ a „Krasne“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 89) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 145 rímskokatolíckych veriacich, 80 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 160 (1814), 166 (1816), 86 (1838), 83 (1844) a 31 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 130 evanjelikov, 18 reformovaných, 14 židovských.“
  • VAJKOVCE (označené ako „Vajkócz“ a „Walkowcze“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 255) uvedené: „Abovská župa, slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.]… 68 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 51 (1814), 52 (1816), 56 (1838), 59 (1844) a 44 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 69 evanjelikov, 205 reformovaných, 7 židovských.“
  • ROZHANOVCE (označené ako „Rozgony“ a „Rozchanovce“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 301) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 1027 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 109 (1814), 112 (1816), 131 (1838), 120 (1844) a 165 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 66 evanjelikov, 50 reformovaných, 230 židovských.“
  • PLOSKÉ (označené ako „Lápispatak“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 11) uvedené: „Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 380 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 215 (1814), 213 (1816), 194 (1838), 208 (1844) a 106 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]“
  • BUDIMÍR (označené ako „Budamér“ a „Budzimir“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 183-184) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 469 rímskokatolíckych veriacich, 58 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 195 (1814), 200 (1816), 128 (1838), 120 (1844) a 104 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 156 evanjelikov, 2 reformovaných, 24 židovských.“
  • BRETEJOVCE (označené ako „Beretö“ a „Brezegowce“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 123) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 274 rímskokatolíckych veriacich, 29 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 54 (1814), 72 (1816), 41 (1838), 43 (1844) a 45 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 54 evanjelikov.“
  • CESTICE (označené ako „Szeszta“ a „Czestice“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 129) uvedené: „…maďarsko–rusínska dedina [‚magyar-orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 140 rímskokatolíckych veriacich, 251 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 233 (1814), 234 (1816), 241 (1838), 239 (1844) a 145 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 420 reformovaných, 38 židovských. Gréckokatolícky kostol.“
  • ČEČEJOVCE (označené ako „Csécs“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 205) uvedené: „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 874 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 54 (1814), 59 (1816), 78 (1838), 50 (1844) a 55 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 300 reformovaných, 65 židovských.“
  • PERÍN-CHYM (platné pre časť Chym: označené ako „Him“, „Hym“ a „Hima“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 109) uvedené: „…maďarsko–rusínska dedina [‚magyar-orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 300 rímskokatolíckych veriacich, 115 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 166 (1814), 165 (1816), 112 (1838), 111 (1844) a 80 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 8 židovských.“
  • KOMÁROVCE (označené ako „Komarócz“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 236) uvedené: „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 148 rímskokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 101 (1814), 139 (1816), 144 (1838), 103 (1844) a 92 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelikov, 255 reformovaných, 4 židovských.“
  • VEĽKÁ IDA (označené ako „Nagy-Ida“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 128) uvedené: „…maďarská obec [‚magyar m.‘, pozn.], Abovská župa… 1158 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 264 (1814), 273 (1816), 265 (1838), 262 (1844) a 204 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 345 reformovaných, 185 židovských.“
  • MOKRANEC (označené ako „Makrancz“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 63) uvedené: „…maďarská obec [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 820 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 50 (1814), 53 (1816), 26 (1838), 26 (1844) a 44 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 7 evanjelikov, 64 reformovaných, 26 židovských.“
  • SLANSKÉ NOVÉ MESTO (označené ako „Ujvaros“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 241) uvedené: „Abovská župa, rusínsko–slovenská dedina [‚orosz-tót falu‘, pozn.]… 176 rímskokatolíckych veriacich, 304 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 237 (1814), 244 (1816), 305 (1838), 272 (1844) a 320 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 3 evanjelici, 6 reformovaných. ‚Materský‘ kostol Gréckokatolíckej cirkvi.“
  • KALŠA (označené ako „Kalsa“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 170) uvedené: „Abovská župa, rusínsko–slovensko-maďarská dedina [‚orosz-tót-magyar falu‘, pozn.]… 70 rímskokatolíckych veriacich, 160 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 121 (1814), 123 (1816), 151 (1838), 154 (1844) a 118 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 4 evanjelikov, 45 reformovaných, 4 židovských.“
  • RUSKOV (označené ako „Regete – Ruszka“ a „Ruszkow“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 305) uvedené: „…slovensko-maďarská obec [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 375 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 64 (1814), 61 (1816), 62 (1838), 69 (1844) a 56 (1903), pozn.], 7 evanjelikov, 64 reformovaných, 26 židovských.“
  • SLANČÍK (označené ako „Szaláncz – Kis“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 57-58) uvedené: „Slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.]. Abovská župa… 171 rímskokatolíckych veriacich, 23 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 45 (1814), 41 (1816), 36 (1838), 29 (1844) a 52 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelikov, 60 reformovaných, 27 židovských.“
  • SADY NAD TORYSOU (označené ako „Zdoba“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 324) uvedené: „V Abovskej župe rusínska dedina [‚orosz f.‘, pozn.]… 102 rímskokatolíckych veriacich, 164 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 112 (1814), 132 (1816), 95 (1838), 94 (1844) a 168 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 22 evanjelici, 3 reformovaných. Gréckokatolícky kotol.“
  • OLŠOVANY (označené ako „Osva“ a „Olssowján“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 171) uvedené: „Slovensko-nemecko-maďarská dedina [‚tót-német-magyar falu‘, pozn.]… 445 rímskokatolíckych veriacich, 43 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 46 (1814), 47 (1816), 35 (1838), 39 (1844) a 40 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 110 reformovaných, 4 židovských.“
  • KOŠICKÁ POLIANKA (označené ako „Lengyelfalva“ a „Polyánka“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 22) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa: 468 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 41 (1814), 47 (1816), 20 (1838), 32 (1844) a 62 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelici, 62 reformovaných, 26 židovských.“
  • VYŠNÁ HUTKA (označené ako „Hutka – Felsö“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 127) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa, 204 rímskokatolíckych veriacich, 50 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 162 (1814), 169 (1816), 142 (1838), 130 (1844) a 96 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 20 evanjelici, 5 reformovaných, 4 židovských.“
  • NIŽNÁ MYŠĽA (označené ako „Mislye – Alsö“ a „Dolna Missla“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 105) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 767 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 137 (1814), 169 (1816), 127 (1838), 127 (1844) a 163 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 1 reformovaný, 1 evanjelik, 8 židovských.“
  • HAČAVA (označené ako „Falucska“ a „Hacsava“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 4) uvedené: „Rusínska dedina [‚orosz falu‘, pozn.], v Turnianskej župe, blízko Spišskej a Abovskej župy: 9 rímskokatolíckych veriacich, 645 gréckokatolíckych veriacich (!!!) [iné historické pramene uvádzajú počet 496 (1814), 503 (1816), 608 (1838), 630 (1844) a 603 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]. Gréckokatolícka farnosť.“

  POZNÁMKA: V tomto výpise som si dovolil na označenie počtu gréckokatolíckych veriacich („počet duší“) použiť skratku: „G.R.C. Nrus. Animar.“ (Graeci Ritus Catholicorum Numerus Animarum). Zároveň by som upozornil, že uvedené štatistiky sú informačné. Niekedy som pri ich získavaní musel spočítavať dáta pre jednotlivé časti obcí, inokedy už započítané boli. Označovanie toho, čo sa s čím spočítavalo sa neraz jednoducho v priebehu času menilo. Ja som nepísal vedeckú štúdiu, tak som si nelámal nejako krkolomne hlavu nad niektorými údajmi, nepátral po označeniach, význame i tej najmenšej skratky, ale som sa snažil, čo najrýchlejšie dostať, k čo možno najlogickejšiemu a najpresnejšiemu riešeniu mojich váhaní. Spracovával som cca. 35 dedín a pre každú z nich som musel vyhľadať 6 údajov = 210 hľadaní v latinsky a maďarsky písanom texte, kde neraz bola daná obec pomenovaná v rôznych dokumentoch… odlišne.

  Čo dodať. Ako môžete vidieť i vy samotní, dal som si skutočne tú námahu a overil svoje tvrdenia vyslovené na podklade informácii z Mukačeva (1814, 1816), tentokrát pre zmenu informáciami z Pešte (1851). Ďalej som pre lepšie vyobrazenie demografickej dynamiky doplnil štatistické informácie z Prešova (1838, 1844, 1803). A nie je pre mňa nijakým prekvapením: oni sa vám navzájom… tak nejako dopĺňajú. Ako je vidieť, aj v samotnom administratívnom centre Uhorska mali k dispozícii dosť podrobný prehľad o národnostnom zložení obyvateľstva. A nielenže sa dokázalo zachytiť v okolí mesta Košice mnoho roztrúsených dedín, kde bola potvrdená početná prítomnosť gréckokatolíkov, ale najpodstatnejším je: jednoznačné poukázanie na existenciu mnohých dedín, ktoré boli národnostne – v tých časoch i naďalej – „RUTHÉNSKE“ (rusnácke, rusínske). Toto obdobie, ktoré som tu „štatisticky vykresľoval“, by som ja sám nazval takým „medziobdobím“: ešte stále existovali usadlosti, kde si ich obyvatelia zachovávali historickú pamäť spojenú s ich národnostnými odlišnosťami a svoju vieru, no inde už Rusíni prešli procesom asimilácie, i keď si dokázali – predsa len – zachovať aspoň vieru svojich predkov.

  Vyššie som vyslovil hypotézu: viera do týchto oblastí bola primárne donesená spoločne s obyvateľstvom, ktoré dané obce osídľovalo, a táto viera reflektovala ich etnicitu. Keď sa človek pozrie na dáta, ktoré som tu uviedol, tak mne osobne naozaj z tohto vychádza takýto záver: košické okolie osídľoval aj významný počet „kolonistov“ ruthénskeho pôvodu. Tam, kde ich bolo viac, kde boli koncentrovanejší, tam si dokázali svoje národnostné špecifiká udržať po dlhšiu dobu. Z uvedených dát je rovnako zrejmé, že v mnohých dedinách, i keď tvorili nemalú skupinu, vždy ostávali v menšinovom postavení. Tak či onak, úplne očividným je postupné strácanie „rusínstva“ a preberanie „slovenského“.

  Zaujímavým príkladom v tomto je obec Hačava. Tá je zo všetkých strán obklopená mestami a dedinami s významným podielom obyvateľov maďarskej a nemeckej („Mantáci“ – karpatskí Nemci) národnosti. V blízkosti tejto obce máme: Štós, Medzev, Jasov, Moldavu nad Bodvou, Turňu nad Bodvou. Kto vie niečo o histórii, tak vie veľmi dobre, k akým národnostiam sa hlásili v 19. storočí obyvatelia vymenovaných usadlostí. Medzi nimi? Prásk! Gréckokatolícka farnosť v rusínskej obci s takmer 700 obyvateľmi. Nepochopiteľné, absolútna anomália. Ako to vyzerá s touto obcou dnes? Drvivá väčšina obyvateľstva Hačavy sú – Slováci, k Rusínom sa nehlási prakticky nikto (!!!), i keď ako rodný jazyk (používaný doma) uvádza približne tretina jazyk rusínsky a – opäť – drvivá väčšina sú gréckokatolíci. Azda najznámejším príkladom kompletného „poslovenčenia“ obyvateľstva je obec Šumiac: „Sumjácz, rusínska dedina… (1851, 4. Zväzok, s. 45)“

  Moju teóriu taktiež podporujú nižšie uvedené informácie o používanom bohoslužobnom jazyku v jednotlivých farnostiach:

  • BELŽA: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Hungarica et Slavica (1903)
  • KOŠICKÝ KLEČENOV: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • KRÁĽOVCE: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica (1903)
  • CESTICE: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • SLANSKÉ NOVÉ MESTO: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • SADY NAD TORYSOU: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • HAČAVA: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica (1903)

  Vo všetkých farnostiach bol v roku 1838 hlavným bohoslužobným jazykom – „Slavo-Ruthenica“, čiže „ruthénsky jazyk“. Budem opakovať slová zo svojho minulého príspevku: „…či tá „Lingua Ruthenica“ bol naozaj ten „ruthénsky jazyk“ vo svojej najčistejšej podobe a nebola za týmto pojmom skôr akási varianta „cirkevnej slovančiny na ruthénsky spôsob“. (…) Ale nie je to tak podstatné. Podstatným je meno národa – „Ruthéni“, ktorý vtisol tomuto svoj špecifický ráz a jeho meno bolo nezmazateľne zachytené v názve tohto bohoslužobného jazyka.“ Ono to o niečom svedčí, ak chodia nejakí tí ľudia práve na „slavo-ruthénske“ omše. Čo už som vyššie spomínal, strata akejsi národnostnej identity je potom zrejmá pri farnosti Belža, kde v roku 1903 „Slavo-Ruthenica“ prestáva byť hlavným používaným bohoslužobným jazykom (prestáva sa používať úplne) a objavuje sa tam – „Slavica“.

  Na záver? Môj záujem o túto tému odštartovalo listovanie v historických dokumentoch z Mukačevskej a Prešovskej gréckokatolíckej diecézy. Fakt, že mnohé farnosti z okolia Košíc niekedy spadali priamo pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie ma okamžite zaujal. Vedel som, akí veriaci sa k týmto biskupom hlásili. „Ruthéni“. Potom som v týchto dokumentoch zistil, že bohoslužobným jazykom gréckokatolíckych farnostiach v okolí Košíc bola „Lingva Slavo-Ruthenica“. Hm, toto už bolo naozaj podivné. Ponoril som sa teda do hlbšieho štúdia – prechádzal som dedinu za dedinou, aby mi pátranie v „Magyarország Geographiai Szótára“ (1851) definitívne naznačilo, že moje hypotézy by nemuseli byť úplnými sprostosťami, skôr naopak. V 19. storočí boli v okolí Košíc zjavne ešte mnohé príklady dedín, ktorých obyvatelia sa označovali za „Rusnákov“. Zdá sa, že ono to do seba akosi zapadá. Pri zvážení takýchto najelementárnejších informácii. A práve preto by si táto krátka štúdia zaslúžila EŠTE OMNOHO DÔKLADNEJŠIU analýzu a spracovanie týchto dát z hľadiska všetkých možných súvislostí. Snáď by sa tým ukázali mnohé iné rozmery, ktoré by ešte výraznejšie potvrdzovali moje domnienky, alebo by ich naopak vyvrátili. Určite by tento článok NEMAL BYŤ CHÁPANÝ V POLOHE NIEČOHO KONEČNÉHO, i preto ho neradím do sekcie „Rozpravy“, nakoľko pre mňa bol hlavne spísaním si poznámok, nájdených informácii a testom „výdatnosti“, testom MOŽNEJ pravdivosti, v čom si myslím, že svoju pozíciu ustojí. Je vlastne takým cieleným podnetom pre odštartovanie odbornej diskusie a hlbšieho bádania. Napadá mi hneď niekoľko otázok, ktoré by nebolo zlé zodpovedať. Napríklad, všeobecne sa vie, že Rusíni zvykli bojovať po boku uhorských panovníkov. Nedostávali, ako odmenu za svoje služby povolenie môcť sa nasťahovať? Nevstupovali niektorí z nich priamo do uhorskej armády? Takisto by táto mini-štúdia mala byť podnetom pre bežných ľudí, aby pátrali, pýtali sa a spoznávali identitu svojich predkov a rodov. K rusínskej národnosti sa naposledy prihlásilo nejakých 60-tisíc občanov Slovenska. Ja osobne som presvedčení, že skutočný počet občanov Slovenska majúcich vo svojom rodokmeni „ruthénsky element“ je URČITE v státisícoch. Pekný deň.

  PS: Pri písaní tohto článku ma prekvapila zaujímavá skutočnosť. Doteraz som netušil o tom, že v oblastiach dnešného Maďarska, ktoré hraničia so Slovenskom, je možné nájsť dediny, ktoré sú na tom obdobne, tj. predkovia ich dnešných obyvateľov by mohli byť mnohokrát práve Ruthéni. Vyššie uvedený príbeh z obce Jaradná to v podstate potvrdzuje. Ja som – vzhľadom na rétoriku maďarských predstaviteľov u nás a v Maďarsku – bol stále v tom, že ono tí občania maďarskej národnosti sú až po hranice a ešte kúsok za ňou. A síce som vedel o prítomnosti slovenských obcí v Maďarsku, no ešte k tomu, keď sa pridajú Rusíni a valašské obce – človek si potom začne uvedomovať, aké premiešané to v tom Uhorsku bolo a tie hranice sa neskôr nejako vytýčiť museli…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.
  • [2] BALOGH, Francis. History of the Reformed Church of Hungary. (USA) : Reformed Church Review, 1906. Cca. 70 strán.
  • [3] BERZEVICZY, Albert V., GRATZ, Gustav, ALEXANDER, Bernhard a kol. UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht, verwaltung und rechtspflege, landwirtschaft, industrie und handel, schulwesen, wissenschaftliches leben, literatur, bildende künste). Budapesť (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag Des Franklin-Vereines, 1918. 471 strán.
  • [4] BIRINYI, Louis K. The Tragedy of Hungary (An Appeal for World Peace). Cleveland – Ohio (USA) : Louis K. Birinyi, 1924. 346 strán.
  • [5] BOLDENYI, M. J. La Hongrie – Ancienne et Moderne (Histoire, Arts, Littérature, Monuments par Une Société de Littérateurs). Paríž (Francúzsko) : H. Lebrun, Libraire-Éditeur, 1851. cca. 480 strán.
  • [6] BOVILL. W. B. Foster. Hungary and the Hungarians. 1. vydanie, Londýn (UK) : Methuen & Co., 1908. cca. 480 strán.
  • [7] BOTERO, Giovanni (aka Ioannis Boteri). Allgemeine historische Weltbeschreibung. München [Mníchov, pozn.] (Nemecko) : Anthonij Hierats, 1612. 471 strán.
  • [8] Brünner Zeitung – Mittwoche, den 20 May 1795, Nro 40. Brünn [Brno, pozn.] (Rakúsko-Uhorsko) : Frag-Amt der k.k. Lehenbank, 1795.
  • [9] Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814. (Rakúsko-Uhorsko) : Stephani Ellinger, 1814.
  • [10] CRAIG, J. History of the Protestant Church in Hungary from the Beginning of the Reformation to 1850 with Special Reference to Transylvania. Boston (USA) : Phillips, Sampson and Company; New York (USA) : James C. Derby, 1854. 559 strán.
  • [11] HOLME, Charles (ed.) Peasant Art in Austria and Hungary. London, Paris, New York : The Studio Ltd., 1911. cca. 270 strán.
  • [12] HORNBY, Emily. A Tour in the Alps of Dauphiné and A Tour in the Carpathians. Liverpool (Anglicko) : J. A. Thompson & Co., Ltd.; 1906. cca. 170 strán.
  • [13] KAPRINAI, Štefan (aka Stephani Kaprinai). Hungaria Diplomatica Temporibus Mathiæ de Hunyad – Regis Hungariæ (Pars II.), Complectens Analecta Diplomatum, Aliórumque Documentorum res Hungarie Ejus Temporis Illustrantium, cum Epitome Prævia Historico-Diplomatica, ac Subjectis Scholis a Tempore Interregni ad Annum Usque MCCCCLXI. Vindobone [Viedeň, pozn.] (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Thomæ Nobilis de Trattnern, 1771. 598 strán.
  • [14] Le Moniteur Universel – 2. août 1821, No. 214. Paríž (Francúzsko), 1821.
  • [15] Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie. / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Sciences – Littérature – Beaux-Arts). Paríž (Francúzsko) : Librairie de Charles Douniol, Éditeur; 1853.
  • [16] Literarische Notizen. / Blätter für Literatur, Kunst und Kritik (Zur Bessern. Zeitschrift für Geschichte und Staatskunde.) – Mittwoch, den 10. Juni 1835, 46. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Beck, 1835.
  • [17] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [18] Magnae Moravie Fontes Historici I. (Prameny k dějinám Velké Moravy I.) Praha (Česko-Slovensko) : Universita J. E. Purkyně (filosofická fakulta) v Brne ve Státním pedagogickém nakladatelství, 1966. cca. 387 strán.
  • [19] Magyarország Geographiai Szótára (I. Kötet, II. Kötet). Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Nyomatott Kozma Vazulnál, 1851. cca. 600 strán.
  • [20] Magyarország Geographiai Szótára (III. Kötet, IV. Kötet). Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Nyomatott Kozma Vazulnál, 1851. cca. 660 strán.
  • [21] MALTE-BRUN, Victor Adolphe. Abrégé de la Géographie Universelle ou Voyage descriptif dans toutes les parties du monde. Paríž (Francúzsko) : Furne et Cie., Libraires-Éditeurs, 1840. cca. 1050 strán.
  • [22] Mélanges – Chants Populaires des Gréco-Slaves. / Revue de Paris. Paríž (Francúzsko), 1848.
  • [23] MONTÉMONT, Albert. Voyages en Europe. Paríž (Francúzsko) : J. Bry Ainé, Éditeur, 1855. cca. 350 strán.
  • [24] PFEFFEL von KRIEGELSTEIN, Christian Friedrich. Letres à Monsieur Emile de Girardin, Rédacteur de La Presse, Sur la Question Polonaise (Juin 1848). Mníchov (Nemecko) : George Franz, Libraire, 1849. cca. 40 strán.
  • [25] SETON-WATSON, Robert William (aka Scotus Viator). Racial Problems in Hungary. Londýn (UK) : Archibald Constable & Co. Ltd, 1908. cca. 650 strán.
  • [26] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1838. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Werfer, 1838.
  • [27] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1844. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingerianis, 1844.
  • [28] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1903. Prešov (Rakúsko-Uhorsko) : Arpádi Kósch, 1903.
  • [29] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Ad Annum 1816. (Rakúsko-Uhorsko), 1816.
  • [30] SPEER, Daniel. Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS, Vostellend Seinen wunderlichen Lebens-Lauff. 1683. 239 strán.
  • [31] The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI: Fuego, Tierra Del – Haddingtonshire). Londýn (UK) : Charles Knight and Co., 1838. 526 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/rutheni-na-slovensku-okolie-kosic-vyznamne-centrum-rusinov/

• ▐ Zverejnené: 10/07/2025

  └ Aktualizované: 13/07/2025 (14:38)

  Základný popis

  Úryvok z mimoriadne vzácneho historického dokumentu „Schematismus cleri Graeci ritus catholicorum – Dioecesis Munkácsensis“ (1899). Text ponúka jedinečný pohľad na identitu obyvateľov, ktorých biskupi sa označovali ako „biskupi Ruthénov“, Ruthénov – priamych predkov dnešných Rusínov (Rusnákov, Lemkov, Karpatských Rusov a ďalších).

  « Biskupi z Mukačeva? Biskupi Rusínov! (1899) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo

  Ak máte biskupov, ktorí o sebe prehlasujú, že boli vždy – predovšetkým – biskupmi Rusínov (Ruthénov); ak máte veriacich, ktorých bohoslužobný jazyk je rusínčina (ruthénčina); o akom etniku, národe sa teda zhovárame?

  *******
  Orientačný preklad časti textu na obrázku vyššie:

  „Stručný historický opis diecézy a biskupstva v Mukačeve.

  Biskupi z Mukačeva, niekedy vo všeobecnosti nazývaní ako ‚biskupi Ruthénov‘, mali pôvodne pod svojou jurisdikciou výhradne Ruthénov. Ruthéni – vždy verní gréckej viere [Gréckokatolícka cirkev, pozn.] – dnes obývajú hornaté oblasti žúp Horného Uhorska, ako sú: Spiš [Szepes], Šariš [Saros], Zemplín [Zemplen], Užská župa [Ung], Berežská župa [Bereg], Ugočská župa [Ugocsa], Marmarošská župa [Maramaros]. Tento región bol v 11-tom, 12-tom a 13-tom storočí zväčša prakticky opustený. (…) …tieto rozsiahle, no veľmi riedko obývané panstvá začali v priebehu času osídľovať. To znamená, že sa snažili zabezpečiť príchod ľudí spôsobom prilákania nových osadníkov (tzv. kolonistov) vhodných na obývanie týchto voľných miest, a to za určitých podmienok stanovených v listinách notárov a sudcov, ktoré boli vyjednané s poverenými vodcami kolonistov. Počiatky tohto osídľovania sa datujú do prvých desaťročí 14. storočia. (Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsensis, 1899)“

  *******

  Milí pocestní, práve ste si prečítali úryvok z naozaj významného historického dokumentu. V mojom osobnom archíve mám – k dnešnému dňu – dokopy 33 dokumentov (najstarší z roku 1814, najnovší z roku 1915) popisujúcich stav Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie – diecézy spadajúcej pod biskupov z Mukačeva, ale iba v málom počte z nich (z tých, ktoré mám k dispozícii) sú uverejnené riadky, ktoré sa odkláňajú od „teologicko-klerikálnych“ záležitostí k takémuto bližšiemu popisu spoločenských okolností a ponúkajú zaujímavé sociologické podnety pre ďalšie skúmanie.

  Ak ste na tejto webstránke po prvýkrát, tak sa možno i začudujete: „Kto sú títo záhadní – Ruthéni?“ Ono je to úplne zrejmé: ide o priamych predkov dnešných Rusínov (Rusnáci, Lemkovia, Karpatskí Rusi a pod.) Verejné vyhlásenie biskupov byzantského obradu z Mukačeva o tom, že boli vždy – predovšetkým – „biskupmi Rusínov“? Toto je krásny príklad toho, ako sa veriaci ľudia v týchto oblastiach – z hľadiska ich etnickej príslušnosti – vnímali. Moje argumenty však týmto zďaleka nekončia. V týchto „ročenkách“ nájdeme aj ďalšiu zaujímavosť. Okrem toho, že je v nich uvedený súpis všetkých farností (väčšinou obec s výraznejším počtom gréckokatolíkov v nej), ku ktorým sú priradené ich filiálky – pod ne spadajúce dediny v jej okolí; ku všetkému sú uvedené počty veriacich, informácie o kňazoch, neskôr aj o kantoroch a histórii; jednou z informácii, ktorá v roku 1814 (ani v 1816) nebola k dispozícii, no už od roku 1821 sa stala bežným štandardom a ja som ju neskôr nachádzal v každom jednom nasledovnom vydaní, je skutočne podstatná informácia: bohoslužobný jazyk. V dokumente z roku 1821 je možné nájsť, či sa omše konali v jednotlivých obciach po: „Lingua Hungarica“ (maďarský jazyk), „Lingua Valachica“ (valašský jazyk), alebo najčastejšie používaným bohoslužobným jazykom v diecéze – „Lingua Ruthenica“, čo nie je ničím iným než latinským pomenovaním jazyka „ruthénskeho“, inak povedané „rusínskeho“.

  POZNÁMKA: Niekto bude možno namietať, či tá „Lingua Ruthenica“ bol naozaj ten „ruthénsky jazyk“ vo svojej najčistejšej podobe a nebola za týmto pojmom skôr akási varianta „cirkevnej slovančiny na ruthénsky spôsob“. Najskôr sa jednalo o kombináciu oboch, kde minimálne uvítanie, kázeň, záverečné oznamy počas omše prebiehali jazykom ľudu – po „ruthénsky“. Ale nie je to tak podstatné. Podstatným je meno národa – „Ruthéni“, ktorý vtisol tomuto svoj špecifický ráz a jeho meno bolo nezmazateľne zachytené v názve tohto bohoslužobného jazyka.

  Ak by som mal byť úplne presný, spôsob označenia rusínskeho jazyka mal v týchto dokumentoch nasledujúce podoby:

  • „Lingua Ruthenica“
  • „Lingva Ruthen.“
  • „Lingva Ruth.“
  • „Lingv. Ruth.“

  A ešte taká malá kuriozita na záver: v troch historických dokumentoch popisujúcich pre zmenu stav Prešovskej gréckokatolíckej eparchie (1838, 1844, 1903) je použitý termín „Slavo-Ruthenica“.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1838. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Werfer, 1838.
  • [2] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1844. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingerianis, 1844.
  • [3] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1903. Prešov (Rakúsko-Uhorsko) : Arpádi Kósch, 1903.
  • [4] Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814. (Rakúsko-Uhorsko) : Stephani Ellinger, 1814.
  • [5] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Ad Annum 1816. (Rakúsko-Uhorsko), 1816.
  • [6] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1821. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Universitatis, 1821.
  • [7] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1825. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Universitatis, 1825.
  • [8] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1829. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1829.
  • [9] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1831. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1831.
  • [10] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1833. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1833.
  • [11] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1835. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1835.
  • [12] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1837. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Scientiarum Universitatis, 1837.
  • [13] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1839. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1839.
  • [14] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1843. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Werfer, 1843.
  • [15] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1847. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Ellinger, 1847.
  • [16] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1856. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Ellinger, 1856.
  • [17] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1859. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Gustavi Emich, 1859.
  • [18] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1861. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Eduardi Poldini, 1861.
  • [19] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1864. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1864.
  • [20] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1865. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1865.
  • [21] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1868. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1868.
  • [22] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1870. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1870.
  • [23] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1872. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1872.
  • [24] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1874. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger a Alberti Répay, 1874.
  • [25] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1876. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Maximiliani Pollacsek, 1876.
  • [26] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno 1878. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Haeredum Caroli Jäger, 1878.
  • [27] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1881. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Joseph Fésűs, 1881.
  • [28] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno 1883. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Josephi sen. Fésűs, 1883.
  • [29] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1886. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Josephi sen. Fésűs, 1885.
  • [30] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1888. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Josephi sen Fésűs, 1888.
  • [31] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1891. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Kelet, 1891.
  • [32] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1893. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Kelet, 1893.
  • [33] Schematismu Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1896. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Bartholomaei Jäger, 1896.
  • [34] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1899. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : S. Basilii Magni, 1899.
  • [35] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1908. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Unio, 1908.
  • [36] Schematismus Cleri Graeci Rit. Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1915. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Unio, 1915.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/biskupi-z-mukaceva-biskupi-rusinov-1899/

• ▐ Zverejnené: 09/07/2025

  Základný popis

  Historická fotografia zachytená v obci Nová ves, nám ponúka jedinečný pohľad do psychologického a sociálneho prostredia, ktoré formovalo identitu slovenského národa. Dominuje tu typická slovanská architektúra – jednoduché domy s bielou omietkou, slamenými strechami a drevenými konštrukciami. Táto architektúra nie je len praktická; symbolizuje pokoru, úctu k prírode a silné rodinné hodnoty. V psychologickom zmysle, tieto domy predstavujú bezpečie, stabilitu a kontinuitu – základné potreby, ktoré sú hlboko zakorenené v ľudskej psychike.

  « Život na dedine – Slovanská architektúra (Nová ves) »

  ZNAČKY: Umenie – Architektúra – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Street photography – Pouličná fotografia – História – Vidiek – Krása – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo – Folklór

  UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: JURKOVIČ, Dušan. Práce lidu našeho – 3. Zošit (Slowakische Volksarbeiter. Les Ouvrages Populaires des Slovaques.) Wien (Rakúsko-Uhorsko) : Ant. Schroll & Co., 1905. 10 listov.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zivot-na-dedine-slovanska-architektura-nova-ves/

• ▐ Zverejnené: 08/07/2025

  Základný popis

  Historická fotografia zachytávajúca tradičné drevené domy v obci Čičmany na Slovensku. Fasády drevených domov sú zdobené unikátnymi ornamentálnymi vzormi, ktoré odrážajú bohatú slovenskú ľudovú kultúru a remeselnú zručnosť členov tohto národa. Táto snímka pochádza zo zbierky Dušana Jurkoviča a poskytuje pohľad do života a architektúry na Slovensku.

  « Slovenská ľudová architektúra: Chalupy v Čičmanoch (2/2) »

  ZNAČKY: Umenie – Architektúra – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Street photography – Pouličná fotografia – Grafický dizajn – Ornamenty – História – Vidiek – Krása – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo – Folklór

  UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: JURKOVIČ, Dušan. Práce lidu našeho – 1. Zošit (Slowakische Volksarbeiter. Les Ouvrages Populaires des Slovaques.) Wien (Rakúsko-Uhorsko) : Ant. Schroll & Co., 1905. 10 listov.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slovenska-ludova-architektura-chalupy-v-cicmanoch-2-2/

• ▐ Zverejnené: 08/07/2025

  Základný popis

  Historická fotografia zachytávajúca tradičné drevené domy v obci Čičmany na Slovensku. Fasády drevených domov sú zdobené unikátnymi ornamentálnymi vzormi, ktoré odrážajú bohatú slovenskú ľudovú kultúru a remeselnú zručnosť členov tohto národa. Táto snímka pochádza zo zbierky Dušana Jurkoviča a poskytuje pohľad do života a architektúry na Slovensku.

  « Slovenská ľudová architektúra: Chalupy v Čičmanoch (1/2) »

  ZNAČKY: Umenie – Architektúra – Fotografia – Dokumentárna fotografia – Street photography – Pouličná fotografia – Grafický dizajn – Ornamenty – História – Vidiek – Krása – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo – Folklór

  UPOZORNENIE: Fotografiu retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: JURKOVIČ, Dušan. Práce lidu našeho – 1. Zošit (Slowakische Volksarbeiter. Les Ouvrages Populaires des Slovaques.) Wien (Rakúsko-Uhorsko) : Ant. Schroll & Co., 1905. 10 listov.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slovenska-ludova-architektura-chalupy-v-cicmanoch-1-2/

• ▐ Zverejnené: 08/07/2025

  Základný popis

  Detail z maľovaného priestoru ohniska v obci Čataj. Ornamentálne vzory s bohatou symbolikou odrážajú slovenskú ľudovú kultúru a tradície. Rastlinné motívy symbolizujú život, plodnosť a spojenie s prírodou. V psychologickom kontexte reprezentujú prirodzený cyklus (zrod, rast, zánik, znovuobnovenie) a život v harmónii s týmito večnými zákonmi. Geometrické tvary (kruhy, špirály a štvorce) symbolizujú vesmírny poriadok, túžbu a nachádzanie poriadku. Stability v životnom chaose. Zvieracie motívy, napríklad vtáky, môžu symbolizovať túžbu po slobode a duchovný vzlet. Zvieratá často vyobrazujú silu a ochrannú funkciu. Tieto symboly slúžia ako vizuálne pripomienky hodnôt a ideálov komunity, posilňujúc pocit identity a spolupatričnosti.

  « Slovenské ornamenty: Maľované ohnisko v obci Čataj »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Grafický dizajn – Ornamenty – História – Vidiek – Krása – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo – Folklór

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: JURKOVIČ, Dušan. Práce lidu našeho – 2. Zošit (Slowakische Volksarbeiter. Les Ouvrages Populaires des Slovaques.) Wien (Rakúsko-Uhorsko) : Ant. Schroll & Co., 1905. 20 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slovenske-ornamenty-malovane-ohnisko-v-obci-cataj/

• ▐ Zverejnené: 07/07/2025

  Základný popis

  Krásna ilustrácia kobyliek od Edwarda Julia Detmelda z knihy „Fabre’s Book of Insects“. Detailná kresba zachytáva hmyz v ich prirodzenom prostredí, symbolizujúc životnú silu a harmóniu prírody. Krásna ilustrácia kobyliek od Edwarda Julia Detmelda z knihy „Fabre’s Book of Insects“. Detailná kresba zachytáva hmyz v ich prirodzenom prostredí, symbolizujúc životnú silu a harmóniu prírody.

  « Mikrokozmos pasienkov: Lúčny koník ako nevyhnutná súčasť komplexného ekosystému (Edward Julius Detmold, 1926) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Vidiek – Príroda – Krása – Zálesáctvo – Letné prázdniny

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: FABRE, Jean-Henri. Fabre’s Book of Insects. New York (USA) : Dodd, Mead and Company, 1926. 271 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mikrokozmos-pasienkov-lucny-konik-ako-nevyhnutna-sucast-komplexneho-ekosystemu-edward-julius-detmold-1926/

• ▐ Zverejnené: 07/07/2025

  Základný popis

  Citát popisujúci starý manželský pár: Philemona a Baucis. Tento fragment pochádza z antickej klasiky od Publia Ovidia Nasa – „Metamorfózy“. Scéna ilustruje hodnoty lásky, manželstva a cnosti v antickom svete.

  « Starý manželský pár alebo Ovídius a jeho predstavy o láske »

  ZNAČKY: Umenie – Citát – Inšpirácia – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Sexuálna výchova – Materstvo – Rodina – Pokora – Služba – Antika – Mytológia

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] OVÍDIUS (aka Publius Ovidius Naso). Metamorphoses. Preložil: Thomas Orger. Londýn (UK) : John MIller, 1814. 605 strán.
  • [2] OVÍDIUS (aka Publius Ovidius Naso). Metamorphoses (Translated into English Prose). 5. opravené vydanie. Londýn (UK) : G. and W. B. Whittaker, J. Nuun, Longman, Hurst, Rees, Orme and Brown, Lackington, Hughes, Hardings, Mavor and Lepard, H. Mackie; 1822. 570 strán.
  • [3] OVÍDIUS (aka Publius Ovidius Naso). Metamorphoses (The Original Text Reduced to the Natural English Order with a Literal Interlinear Translation). New York City (USA) : Arthur Hunds and Company, 1895. 443 strán.
  • [4] OVÍDIUS (aka Publius Ovidius Naso). Metamorphoses (In Two Volumes / Volume I. – Books I.-VIII.) Cambridge – Massachusetts (USA) : Harvard University Press, London (UK) : William Heinemann Ltd.; 1951. 480 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/stary-manzelsky-par-alebo-ovidius-a-jeho-predstavy-o-laske/

• ▐ Zverejnené: 06/07/2025

  Základný popis

  Citát zdôrazňujúci, že výchova detí a starostlivosť o budúcnosť patria medzi kľúčové úlohy žien, ktoré sú priamo spojené s blahobytom nielen vlastnej rodiny, rodu, ale dokonca až celého národa. Tento pohľad odráža silnú tradíciu rodinných hodnôt v českej, ale aj slovenskej kultúre.

  « Sociálna zodpovednosť žien na zachovaní kultúry a budúcnosti svojho rodu a národa (1905) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Mravný ideál – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Sexuálna výchova – Materstvo – Rodina – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť

  ZDROJ: MASARYK, Tomáš Garrigue (redaktor). Otázka ženská / Naše doba (Revue pro vědu, umění a život sociální), Ročník. XII. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Ján Laichter, 1905.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/socialna-zodpovednost-zien-na-zachovani-kultury-a-buducnosti-svojho-rodu-a-naroda-1905/

• ▐ Zverejnené: 06/07/2025

  Základný popis

  Citát z knihy „The Book of Nature“ (1861) od Jamesa Ashtona, zobrazuje ideál ohľadom vyjadrenia biologickej prirodzenosti ženy, s ktorou súvisí jej rola matky, kde mladá žena dedí, no zároveň sa spolupodieľa na kontinuite vlastného rodu.

  « Biologická prirodzenosť ženského pohlavia: Rodiť by mali mladé ženy (1861) »

  ZNAČKY: Umenie – Hudba – Ilustrácia – Citát – Inšpirácia – Psychológia – Etika – Mravný ideál – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Sexuálna výchova – Materstvo – Rodina – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť

  DOPORUČENÉ VIDEO: Natalie Dessay & Michel Legrand – You and I Plus One, 2017 (Youtube)

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ASHTON, James. The Book of Nature (Containing Information for Young People Who Think of Getting Married, on the Philosophy of Procreation and Sexual intercourse, Showing how to Prevent Conception and to Avoid Child-bearing; also, Rules for Management During Labor and Child-birth. New York (USA) : Wallis & Ashton, 1861. cca 70 strán.
  • [2] NEWMAN, J. P. (ed.) Golden Links in the Chain That Connects Mother, Home and Heaven. St. Louis and New York (USA) : N. D. Thompson Publishing Co., 1890. 524 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/biologicka-prirodzenost-zenskeho-pohlavia-rodit-by-mali-mlade-zeny-1861/

• ▐ Zverejnené: 05/07/2025

  Základný popis

  Kľúčový moment z rozprávky „Peau d’Ane“ („Oslia koža“) od Charlesa Perraulta. Táto scéna, zobrazujúca odhalenie princeznej spod oslej kože, je nielen vizuálne dramatická, ale aj hlboko psychologicky rezonujúca, zachytáva kľúčový moment transformácie, ktorý symbolizuje oslobodenie sa od traumy, ukázanie svojej skutočnej identity a prijatie života v autenticite so všetkými dôsledkami.

  « Peau D´Ane – Princezná v oslej koži a odhalenie jej pravej krásy (Charles Perrault) »

  ZNAČKY: Umenie – Video – Hudba – Ilustrácia – Klasická literatúra – Detstvo – Citát – Inšpirácia – Mravný ideál – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Ľudský život

  „Ó, aké to len bolo prekvapenie! Kráľ a kráľovná, ako aj všetci dvorania a prítomní veľmoži, boli ohromení, keď sa spod tejto čiernej a špinavej kože vynorila ruka toho najjemnejšieho bielo-ružového odtieňa a prsteň bez akejkoľvek námahy zapadol na ten najkrajší malíček na svete. Vzápätí sa jednoduchým pohybom koža z dievčaťa zosunula, s hrmotom dopadla na zem, a tá všetkým prítomným ukázala svoju očarujúcu krásu. Princ? Ten jej okamžite padol k nohám, až sa mierne zahanbila… (Perrault, 1904)“

  DOPORUČENÉ VIDEO: Anne Germain – Recette Pour un Cake D’amour / Peau d’Ane, 1970 (Youtube)

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: Les Contes De Perrault (Gravures en Chromolithographie par T. Lix) / Peau D´Ane. Paríž (Francúzsko) : Garnier Frères (Libraires-Éditeurs), 1904. cca. 90 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/peau-dane-princezna-v-oslej-kozi-a-odhalenie-jej-pravej-krasy-charles-perrault/

• ▐ Zverejnené: 04/07/2025

  Základný popis

  Citát zo štúdie prominentného slovenského bádateľa. Tento úryvok pochádza z jeho práce „Pôvod názvov Slovan a Slovák“, ktorá bola publikovaná v časopise „Most“ (1956). Bartek hovorí, že dôvodom pre zachovanie pôvodného názvu u Slovákov je nadväznosť na historickú kontinuitu a silné väzby na predošlé štátne celky. Zachovanie tohto mena je preto nielen jazykovým faktom, ale aj symbolom hrdosti a kontinuity s predkami. Bartek naznačuje, že práve táto lipnutie na starodávnom mene by mohla byť podkladom pre ďalšie výskumy o slovanskej pravlasti a jej histórii.

  « Výsledky jazykovednej štúdie o pôvode pomenovania „Slovák“ a „Slovan“ (Henrich Bartek, 1956) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Komentár – História – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania

  Viacerí ste si určite povšimli, poprípade narazili na informácie poukazujúce na výskyt tejto skutočnosti, že Slováci a Slovinci si – v pomenovaniach svojich národov – nesú istú významnú pozoruhodnosť: priame zdôraznenie svojho pôvodu. V starších slovenských publikáciach, dokonca aj dielach našich klasikov, nie sú nijako ojedinelé označenia ako: Sloväni, Sloveni, Slovieni a pod. Z etymologického (zaoberajúceho sa pôvodom a vývojom slov) hľadiska je tento základ dodnes zreteľne pozorovateľný na názvoch ako sú: SLOVEN/sko a SLOVEN/ka, konštatujú mnohí odborníci. Ale prečo nás to vlastne má zaujímať? Zachovanie tejto formy pomenovania nie je vonkoncom len o lingvistike. Zachovanie tejto podoby pomenovania predstavuje vyjadrenie kultúrnej nadväznosti (dedičstva) a historickej kontinuity. Nie je to len „jazykový poznatok“, ale je to predovšetkým symbolom odzrkadľujúcim žijúcu tradíciu, a predovšetkým – IDENTITU národa, čoho formovanie presahuje horizont mnohých a mnohých – a ešte raz – MNOHÝCH stáročí!

  Pred nejakým časom som vo svojom článku s názvom „Pokolenie za pokolením – Rodina, rod a národ“ napísal: „Čo je potom jednou zo základných nevyhnutností pri rozvoji osobnosti každého človeka k jeho celosti? Prijatie. Čoho? Svojho pôvodu, kultúry,“ a pripojil varovanie Carla G. Junga, ktorý prerušenie takejto spojitosti s časťou svojej vlastnej identity nazval: mrzačenie ľudskej bytosti. Pretože aj v tomto platí, čo som pre zmenu citoval v článku „Neprestajný boj so zlom vo všetkých jeho formách“: „Individualizácia je konkretizácia univerzálnosti…,“ a kultúra mojich predkov je znamenitou časťou tejto „univerzálnosti“, ktorú by som mal zachovávať, a pokiaľ možno zveľaďovať a rozvíjať. Veď je to práve tento prístup, ktorým sa z veľkej časti napĺňa výzva: „Cti otca a matku svoju,“ pričom nosnou myšlienkou tohto prikázania, podľa môjho skromného názoru, nie je hromadenie vencov a sviečok na hroboch svojich blízkych, ale snaha o poznanie a pochopenie minulosti vlastnej rodiny, rodu a národa. Ide o prijatie pozície v reťazci nadväzujúcich generácii, prijatie dedičstva v pozícii správcu, ktorý nesie zodpovednosť od tohto dedičstva neoddeliteľnú. Tomáš Baťa to vyjadril jasne: „Náš život je jediným predmetom na tomto svete, ktorý nemôžeme považovať za svoje súkromné vlastníctvo, keďže sme ničím neprispeli k jeho vzniku. Bol nám prepožičaný s povinnosťou odovzdať ho potomstvu rozmnožený a zdokonalený.“ Takto vyzerá ozajstné prejavenie úcty, pretože tá v sebe nevyhnutne nesie akt pokory (tej pravej – so všetkým k tomu prináležiacimi ťažkosťami a dôsledkami) voči tomu, kým sme boli stvorení.

  ZDROJ: BARTEK, Henrich. Pôvod názvov Slovan a Slovák. / Most – Štvrťročník pre slovenskú kultúru, Vol. III. – No. 1. Cleveland – Ohio (USA) : Spolok slovenských spisovateľov a umelcov, 1956. cca 50 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/vysledky-jazykovednej-studie-o-povode-pomenovania-slovak-a-slovan-henrich-bartek-1956/

• ▐ Zverejnené: 04/07/2025

  Základný popis

  Etnografická mapa Česko-Slovenska z roku 1919, ktorá je doplnená o informácie o zdrojoch uhlia a železnej rudy. Táto ilustrácia bola pôvodne publikovaná v prestížnom geografickom časopise „The Geographical Review“ (Vol. III., č. 4-5) vydávanom v USA.

  « Česko-Slovensko a Ruthénia – Etnografia, zdroje uhlia a železnej rudy (1919) »

  ZNAČKY: Ilustrácia – Mapa – História – Slovensko – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: STANOYEVICH, Milivoy S. Czecho-Slovakia and its People. / The Geographical Review, Vol. III. – No. 4-5. New York (USA) : American Geographical Society of New York, 1919.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/cesko-slovensko-a-ruthenia-etnografia-zdroje-uhlia-a-zeleznej-rudy-1919/

• ▐ Zverejnené: 03/07/2025

  Základný popis

  Ilustrácia z 19. storočia zobrazujúca skupinu detí hrajúcich sa na vidieku. Scéna zachytáva moment radosti a nevinnosti detstva, celé s dôrazom na prírodu a tradičný životný štýl. V ére rýchlej industrializácie a spoločenských zmien predstavovala vidiecka idyla únik od mestského života a predstavuje do dnešných dní.

  « Hravé detstvo: Letné prázdniny na dedine (Edward Dalziel a George Dalziel, 1867) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Mravný ideál – Rodina – Detstvo – Výchova – Vidiek – Príroda – Letné prázdniny

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: The Child’s Coloured Gift Book. Londýn (UK) : George Routledge and Sons, 1867. cca 270 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/hrave-detstvo-letne-prazdniny-na-dedine-edward-dalziel-a-george-dalziel-1867/

• ▐ Zverejnené: 03/07/2025

  Základný popis

  Séria detailných ilustrácií kmeňov stromov, ktoré pochádzajú z knihy „Trees and Tree Drawing“ od Edwarda C. Clifforda. Každý kmeň je zobrazený s dôrazom na jeho charakteristickú štruktúru, textúru a tvar.

  « Štúdia kmeňov stromov od Edwarda C. Clifforda (George Rowney & Co., 1920) »

  ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Vidiek – Príroda – Zálesáctvo – Letné prázdniny

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: CLIFFORD. Edward C. Trees and Tree Drawing. 6. vydanie, Londýn (UK) : George Rowney & Co., 1920. cca 120 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/studia-kmenov-stromov-od-edwarda-c-clifforda-george-rowney-co-1920/

• ▐ Zverejnené: 02/07/2025

  Základný popis

  Tento svadobný obraz zachytáva esenciu oddávania, ktorá je hlboko zakorenená v kultúre Rusínov – východoslovanského etnika s bohatým folklórom a tradíciami. Pieseň rozpráva príbeh Hany, mladej ženy, ktorá sa snaží získať odpustenie od rodičov počas toho, ako sa chystá na odchod z rodného domu počas svojho výdaja.

  « „Chodyt Haňa, chodyt…“ (Rusnácka ľudová pieseň) »

  ZNAČKY: Umenie – Video – Hudba – Citát – Text piesne – Mravný ideál – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Rodina – Rodoľubstvo – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  UPOZORNENIE: Pri prepise citátu som sa snažil zachytiť spôsob, akým je kladený dôraz (prízvuk, tvrdé alebo mäkké vyslovovanie, respektíve „zamlčiavanie“ časti jednotlivých slov) pri skutočne PÔVODNOM jazykovom prejave Rusnákov (Rusínov). Snažil som sa zachytiť niečo, čo mnohí speváci interpretujúci piesne tohto etnika – pravdepodobne – nikdy nepochopia.

  AUDIO: Mária Mačošková – Chodyt Haňa, chodyt… (Youtube)

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/chodyt-hana-chodyt-rusnacka-ludova-piesen/