Súbor troch obrázkov (z predhovoru a úvodu) knihy „Milton’s Paradise Lost (Books I. and II.)“ Tieto ilustrácie nám prinášajú pohľad Johna Miltona, jeho vnímanie kozmológie sveta, čo sa priamo dotýka fundamentálnych existenciálnych otázok doprevádzajúcich cestu hľadania podstaty nášho bytia.

Kategóriami: „Nebo“, „Peklo“, „Chaos“, „Svet“ – sa zaoberali tí najmúdrejší myslitelia tejto planéty pred tisícročiami, venujú sa im dodnes: „Veľké filozofické odpovede na otázku, ako žiť, prinášané od nepamäti, zostávajú stále s nami. (Ferry, 2008, s. 8)“ Rozumovanie nad konceptom „usporiadania univerza“ je staré takmer ako ľudstvo samé. Rovnako aj myšlienka nachádzania „myslením uchopiteľného poriadku“ v tomto usporiadaní, vnímania krásy takéhoto súznenia a spytovanie sa po jeho pôvode. „Zlo sa podieľa na povahe nekonečného, dobro na konečnosti…, (Fairbanks, 1898, s. 143)“ hovorievali pytagorejci, a azda tým mali na mysli, že každá „hierarchia a zadefinovaná štruktúra“ je súbežne aj odstraňovaním „stupňov voľnosti“ na ceste k dosiahnutiu dokonalosti; čím je určitá – presne vymedzená – podoba vzájomných vzťahov medzi jednotlivými (a práve tými) elementami systému. Taký Anaxagoras už nejakých 500 rokov pred Kristom premýšľal o tom, čo ale vlastne môže (alebo nemôže): „…zmeniť chaos na kozmos… (Hardie, 1924, s. 16)“ Pri hľadaní prvotného činiteľa „negácie chaosu“ naňho nadviazal aj samotný Platón: „A keďže Boh túžil po tom, aby boli veci navôkol dobré, ako to len bolo možné… prijal všetko… nie v stave odpočinku, ale pohybujúce sa bez harmónie – akéhokoľvek súladu, a previedol to z tohto zmätku do stavu usporiadanosti, premýšľajúc, že takto je všetko omnoho lepšie než tomu bývalo predtým. (Platón, 1888, s. 93) “ Všeobecne by sa dalo povedať: svetoví myslitelia sa v podstate zhodujú na počiatočnom stave univerza majúcom podobu chaosu, na čom sa nezhodnú pravdepodobne nikdy je, akým spôsobom sa tento chaos dokázal premeniť na vyššiu mieru usporiadanosti. Toto celé sú veru závažné dilemy. Ibaže mňa na týchto obrázkoch, ktoré máte pred sebou, predsa len zaujalo niečo iné.

Na tieto obrázky môžeme nazerať – opätovne – v niekoľkých rovinách. Na jednej strane pre nás môžu naznačovať symbolickú paralelu voči (želanému) dianiu v spoločnosti, realizovanom ako hľadanie nejakého toho najvhodnejšieho usporiadania, čo sa v tej našej spoločnosti – mimochodom – v podstate (posledných mnoho rokov) nijako zvlášť neodohráva a my smerujeme skôr k tej opačnej strane týchto diagramov: k rozkladu. Ďalšou symbolickou paralelou potom môže byť, vnímanie tejto ilustrácie z hľadiska jej psychologického rozmeru. Pozorný čitateľ si tu proste nemôže – na príklade pádu satana – nevšimnúť: vyobrazenie prechodových fáz od optimálneho duševného stavu jedinca, životnej transformácii osobnosti človeka k istému osobnému ideálu (pri stelesňovaní nejakého toho najvyššieho, ktorý dotyčného jedinca presahuje), k – naopak – jeho psychickému rozpadu. Väčšina – už zreteľne zaregistrovaných – psychických neduhov sa totiž nestane: „A teraz,“ v nejakom krátkom časovom úseku. K vývoju psychickej poruchy, osobnostnému zrúteniu sa, rozkladu psychiky jedinca nedochádza lusknutím prstov (ak pominieme náhodné a vysoko traumatizujúce udalosti). Väčšinou sa psychický úpadok človeka – niekde v úzadí – postupne poctivo buduje (neuškodí spomenúť „Diathesis-Stress Model“, pozn.) Na týchto obrázkoch teda môžete – v prenesenom význame – zreteľne uvidieť znázornenie tohto prechodu: „integrácia vs. fragmentácia ľudskej psyché“, alebo ak by ste to chceli podané v žargóne psychiatrickom: „…‚sa valí dolu‘ až na úroveň, kde sa self a objektné reprezentácie stávajú nejasnými, fragmentárnymi a neúplnými. (Mentzos, 2004, s. 52)“ Dostať sa až do takéhoto stavu býva „zbudovanou reakciou na niečo“, a tým niečím môžu byť životom nahromadené okolnosti, ktoré v určitom okamihu dotyčný nie je schopný zvládnuť. Popis takejto varianty priniesol známy kanadský psychológ Jordan B. Peterson: „Neviete, môžu to byť všetky (…) veci naraz. Takéto voľačo je veľmi stresujúce, pretože všetky veci naraz – to je príliš veľa. Tým dochádza k znovuzrodeniu chaosu. Toto je potopa. Takto vyzerá návrat na začiatok vzniku kozmu. (…) Vaša životná cesta vás priviedla na začiatok, kde nie je nič, iba nediferencovaný chaos, a toto je tým, s čím ste konfrontovaní. A možnože je toho na vás naraz príliš mnoho, a často to tak naozaj je. Takéto niečo môže byť naozaj traumatizujúce, že vás to môže dokonca až psychicky zraniť. Môže toho byť na vás skrátka príliš mnoho, aby ste to zvládli. (Peterson, 2017)“

A ešte by som, na záver, upozornil na spodný obrázok na pravo. Ten je vcelku zaujímavý. Použitá terminológia v mnohom pripomína staré alchymisticko-hermeneutické manuskripty.