POLITIKA ^Značka

• ▐ Zverejnené: 12/10/2025

  └ Aktualizované: 20/10/2025 (15:12)

  Základný popis

  Tento článok sa zaoberá okolnosťami vzniku a pôsobením 14. Waffen-SS divízie Galícia počas obdobia Druhej svetovej vojny, kde bola rozhodujúca ich súčinnosť s nacistickým Nemeckom. Článok diskutuje predovšetkým aktuálne debaty o ich rehabilitácii, motívy ukryté za týmito snahami. Prečítajte si detailnú analýzu historických udalostí a politických snáh.

  « 14. Waffen-SS divízia Galícia (Division Galizien / Halychina) – Pokusy o rehabilitáciu „esesákov“, ktorí potláčali Slovenské národné povstanie (SNP) »

  ZNAČKY: Komentár – História – Druhá svetová vojna – Politika – Galícia – Ukrajinská SSR – Ukrajina – Stepan Bandera – ZSSR – Ideológia – Totalita – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Slovania – Totalita – Nihilizmus – Nacizmus – Progresivizmus – Liberálna demokracia

  Na obrázku vyššie môžete vidieť príslušníka ukrajinskej rozviedky SBU z apríla 2022. Tým pozornejším z vás isteže nemôže ujsť vyjadrenie obdivu a uznania zo strany tohto vojaka voči svojim predchodcom – „esesákom“ z divízie Galícia, prihlásením sa k odkazu tohto zoskupenia nosením ich označenia. Je smutným konštatovaním, bohužiaľ, že táto historicko-kultúrno-hodnotová záležitosť nie je len nejakým ojedinelým prejavom radikálnych ukrajinských militaristických skupín, ale neraz aj úplne bežní Ukrajinci týmto kolaborantom s nacistickým Nemeckom zvyknú budovať pomníky a uctievajú si ich ako hrdinov. O tomto probléme som v minulosti napísal: « Veď aj členovia takého združenia ako „American Jewish Committee“ [Americký židovský výbor, pozn.] ostali vyslovene šokovaní (Bender, Briggss; 2023), keď sa k ním doniesli správy o existencii monumentu — neďaleko Philadelphie (USA) — oslavujúceho ukrajinských „esesákov“, kolaborantov s nemeckými nacistami. Podobný monument bol napríklad postavený v roku 1988 aj na cintoríne [St. Volodymyr Ukrainian cemetery, pozn.] v Oakville (Kanada), najprv venovaný „obetiam vojny“, aby sa tie obete v roku 2016 upresnili na niečo v štýle: „…toto je na oslavu ľudí, ktorí počas časti vojny slúžili pod nacistickou kontrolou. (Oakville News, 2024)“ V roku 2024 došlo k odstráneniu tohto monumentu (The Canadian Jewish News, 2024). A ďalší podobný monument nájdete v Edmontone (Kanada) [St. Michael’s Cemetery, pozn.] Ten sa napríklad stal v roku 2021 terčom vandalov (Progress Report, 2021), no a nie je zaiste žiadnym prekvapeným — židovská obec sa dožaduje jeho odstránenia (Edmonton Journal, 2023). » V Kyjeve sa napríklad v roku 2021 konal oslavný pochod na „počesť“ 14. Waffen-SS divízie Galícia, o čom informovali „The Times of Israel“, „Jewish Telegraphic Agency“ a „Haaretz“. V roku 2021 bol v Kyjeve pre jedného z veteránov tejto nacistickej družiny — Orestovi Waskułovi — urobený honosný pohreb: „…so štátnymi poctami za účasti reprezentatívnej roty ukrajinskej armády. (Janiga, 2025)“ Pochodmi pripomínajúcimi týchto ukrajinských nacistov je známe aj mesto Ľvov. Dodnes je možné dohľadať napríklad článok s názvom „Nazi symbols, salutes on display at Ukrainian nationalist march“ [„Nacistické symboly, pozdravy vyjavené na ukrajinskom nacionalistickom pochode“, pozn.], ktorý opisoval udalosti okolo pochodu v roku 2018. Existuje aj video z takéhoto pochodu nazvané „Сс галичина“ [„SS Galícia“, pozn.] Stačí si ho pozrieť, počúvať vyvolávané heslá: „Sláva naci!“ a všímať si pravú ruku takmer všetkých zúčastnených. O pochode v meste Ľvove informoval rovnako aj britský portál ITV.com — už v roku 2014 — v článku s názvom „Ukraine nationalists rally to commemorate Nazi SS division“ [„Ukrajinskí nacionalisti sa zhromaždili na pamiatku nacistickej divízie SS“, pozn.]

  Sprievodným aktom takýchto aktivít je potom revizionizmus slúžiaci súčasným politickým agendám. S tým súvisí snaha zľahčovať zločiny týchto hrdlorezov, alebo ich dokonca až popierať. Cielene sa prehliada a zabúda na ich príspevok pri priamej alebo sekundárnej participácii na zločinoch nacistického Nemecka, nakoľko poskytovali významnú ľudskú silu pre vojnovú mašinériu, čo prispievalo ku pokračujúcej genocíde v mnohých iných oblastiach vojnového konfliktu, a zároveň sa samotní zúčastnili – boli nasadzovaní do mnohých akcii, kde sa podieľali na plnení definovaných nacistických cieľov, napr. brutálne potláčanie Slovenského národného povstania (SNP), čím sa stali pevnou súčasťou výkonného aparátu plniaceho zámery „nacistického projektu“. Dookola sa používajú rôzne manipulačné rétorické stratégie a vytvára bájoslovie o hrdinskosti tejto jednotky pri jej zápase o presadenie národnoštátnych záujmov, ktoré sa stalo súčasťou „národného príbehu“ dnešnej Ukrajiny, v procese budovania jej národnej identity, čo je v skutočnosti iba nadväzujúcim pokračovaním národnej tragédie hneď niekoľkých ďalších národov. Nie je prekvapením, že ostatnými kapitolami tohto idealizovaného príbehu sú aj ďalší ukrajinskí nacionalisti — Symon Petljura, Roman Šuchevyč, Stepan Bandera, tzv. „banderovci“ a pod. Prekvapujúca – skôr pre nezasvätených – je neschopnosť súčasných predstaviteľov „politického ukrajinizmu“ vyrovnať sa s takýmito nepríjemnými pravdami. Toto svojské ideologické nastavenie súčastnej politickej reprezentácie Ukrajiny sa dokonale prejavilo v posledných týždňoch. Poľský prezident Karol Nawrocki sa rozhodol predložiť „Sejmu“ návrhy zákonov zakazujúce symboliku ukrajinských nacionalistických skupín konajúcich zločiny počas Druhej svetovej vojny (Adamski, 2025). Okamžite sa spustil nárek ukrajinskej ambasády v Poľsku – „Ustawa przeciw banderyzmowi jak płachta na byka. Ukraina grozi odwetem“ [„Protibanderovský zákon je ako červená handra pre býka. Ukrajina hrozí odvetou“, pozn.] – a nekôr aj ukrajinských historikov, čo v podstate odráža ich myšlienkový svet a v mnohom aj status takýchto skupín na Ukrajine, prípadne medzi potomkami týchto osôb v exile. Dr. Rafał Kościański pridáva – uverejnené v článku „IPN reaguje na list ukraińskich historyków. ‚Z szacunku dla ofiar‘“ [„IPN reaguje na list ukrajinských historikov. ‚Z úcty k obetiam‘“, pozn.] – taketo vyjadrenie: „Symbolika OUN-UPA je neoddeliteľne spojená s Volyňským masakrom, genocídou spáchanou ukrajinskými nacionalistami na poľskom obyvateľstve. Z úcty k obetiam ju nemožno tolerovať na verejných priestranstvách v Poľsku. Inštitút národnej pamäti (IPN) nám pripomína, že poľsko-ukrajinské zmierenie je možné len na základe historickej pravdy, ktorá si vyžaduje identifikáciu miest hrobov poľských obetí, exhumáciu a riadne pripomenutie si všetkých zavraždených.“

  V roku 2023 bola vydaná taktiež brožúrka s názvom „The Galicia Division – They Fought for Ukraine“, a tá ma – a to hovorím naozaj úprimne – zaskočila. „Bojovali za Ukrajinu? Hm… akože asi irónia,“ premýšľal som pri jej počiatočnom poťažkávaní, o to viac, keď som v tejto publikácii uvidel predhovor profesora Paula Roberta Magocsiho pôsobiaceho na univerzite v Toronte. Paul Robert Magocsi je predsa len vo sfére rusínskej „kultúrnosti“ vnímaný v pozícii odbornej autority, významnej osobnosti. Takýto niekto by sa predsa nepodpísal pod hocičo. Ak by to podľa jeho názoru nebola pravda, on by svoj postoj nemyslel úprimne, v tom prípade by určite nenapísal: „…sa obrátila na jedného zo svojich popredných výskumných pracovníkov, profesora Lubomyra Luciuka, s požiadavkou poskytnúť informácie o divízii ‚Galícia‘ a jej pôsobnostiach v Európe a Severnej Amerike. Ako špecialista na druhú svetovú vojnu, ukrajinskú diaspóru v Kanade, a uznávaný vedecký pracovník a pedagóg na Kráľovskej vojenskej vysokej škole v Kanade [Royal Military College of Canada, pozn.], je profesor Luciuk ideálne pripravený oboznámiť verejnosť s touto problematikou. Nasledujú jeho hlboké postrehy.“ Takéto vyjadrenie profesora Magocsiho má ešte viac utvrdilo v názore: „Vtipkári, určite irónia…,“ a ja som si obratom túto brožúrku prelistoval, prebehol očami, aby som napokon – značne udivený – dospel k záveru: „Nie, nie. Luciuk a Magocsi ten nadpis myslia VÁŽNE.“ A tak tu máme dvoch profesorov – ukrajinistov, ktorí strávili celé svoje životy zaoberaním sa „ukrajinskou otázkou“ a jedného…

  Profesor Luciuk začína svoju prácu takýmito slovami: „Približne 4,5 milióna ukrajinských civilistov zahynulo alebo zmizlo, čo predstavuje najvyššie straty v porovnaní s inými krajinami okupovanými nacistickým Nemeckom. Ďalších 4,1 milióna ukrajinských vojakov zomrelo v boji, zahynulo v nemeckých táboroch pre vojnových zajatcov, alebo podľahli svojim zraneniam. (…) Na rozdiel od iných krajín pod nacistickou okupáciou, na Ukrajine nebola žiadna kolaborantská vláda… (…) Cez dva milióny Ukrajincov boli zhromaždení na nútené práce a deportovaní do Tretej ríše. (Luciuk, s. 1)“ Pri menovaní týchto obetí mne osobne chýba jeden krátky dodatok. Ten by mohol znieť takto: „Uvedené sa netýkalo ukrajinských ‚esesákov‘ z divízie Galícia.“ Je značne podivné, až by som sa nebál povedať – vyslovene cynické, menovať milióny mŕtvych ľudí, ktorí skonali počas Druhej svetovej vojny (na územiach označovaných „Ukrajina“) v úvode publikácie o 14. Waffen-SS divízii Galícia, bez toho, aby sa okamžite nespomenula úloha príslušníkov tejto jednotky pri vzniku týchto strát na ľudských životoch, pretože to boli práve členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia, ktorí podporovali, umožňovali a neraz sa priamo podieľali na vraždení týchto ľudí! 14. Waffen-SS divízia Galícia mala fundamentálne odlišné ideologické zosúladenie, strategické a operatívne zameranie než uvedené obete, bezbranní civilisti alebo bojovníci na strane síl odporujúcich nacizmu. Členovia 14. Waffen-SS divízie Galícia – pred vstupom do tohto zoskúpenia – mali na výber a vybrali si. Používanie jednotného označenia „Ukrajinci“ pre všetkých, bez prezentovania existujúcej – minimálne – politickej rôznorodosti na „ukrajinských“ územiach, nehovoriac o existujúcej rôznorodosti etnickej, má s veľkou pravdepodobnosťou čiastočne funkciu z hľadiska budovania pocitu akejsi „národnej jednoty“. Takáto deskripcia navodzuje dojem „jednotnej ukrajinskej rodiny“, ktorej niektorí jej členovia urobili nešťastné rozhodnutia pod tlakom, ale inak to mysleli v zásade dobre. No takáto rétorická pozícia prináša hlavne – sa na podvedomej úrovni u čitateľa vytvára väzba: Ukrajinec – obeť. Evidentná je snaha vykresliť Ukrajincov v akejsi pozícii – „trpitelia, obete okolností“, čo vo všeobecnej rovine NIE JE pravda. Nevypovedá o celom kontexte a úmyselne zavádza! Veľakrát utrpenie „Ukrajincom“ spôsobovali práveže „najroduvernejší Ukrajinci“! A nielen im, ukrajinskí nacisti sa podieľali aj na vraždení napríklad aj Slovákov (počas SNP) alebo Poliakov, ale tomu sa ešte budeme venovať…

  Profesor Luciuk ďalej píše: „…trpeli stalinistickými represiami, najmä počas genocídnej Veľkej hladomorovej katastrofy v rokoch 1932–1933…, (Luciuk, s. 1)“ Tejto téme som sa venoval v samostatnom článku, kde som priniesol prehľad o dianí v ZSSR počas tejto udalosti na podklade úryvkov z dobovej tlače. Nech sa páči, prečítajte si, naštudujte. Tu už len podotknem: príde vám uvedené konštatovanie profesora Luciuka adekvátne a odrážajúce uvedené historické zápisky? Je táto téma naozaj takto jednoduchá, aby sa o nej napísalo razantné zhodnotenie v rozsahu jednej vety?

  • „Obyvatelia západnej Ukrajiny, ktorí trpeli pod poľskou kontrolou počas medzivojnového obdobia, prvýkrát pocítili brutalitu sovietskej okupácie v polovici septembra 1939, keď sa Hitler a Stalin sprisahali pri rozdelení Poľskej republiky, čím začala druhá svetová vojna. Po páde tejto nacisticko-sovietskej aliancie, 22. júna 1941, keď Hitlerove légie zaútočili, ustupujúci Sovieti bezohľadne povraždili vyše 20 000 politických väzňov v celom regióne. Hrôzy, ktoré Ukrajinci videli v prvej polovici leta roku 1941, motivovali mnohých k tomu, aby sa neskôr prihlásili do 14. divízie granátnikov Waffen-SS (divízia Galícia). (Luciuk, s. 2)“
  • „Netreba sa čudovať, že mnohí Ukrajinci spočiatku vítali nemeckých okupantov, keďže verili, že ich prišli oslobodiť od útlaku sovietskej vlády. Netušili však, že nacistické plány pre Ukrajinu zahŕňali tzv. ‚Hungerplan‘ (plán hladomoru), ktorý počítal s vyhladovaním tretiny obyvateľstva a deportáciou ďalšej tretiny ďaleko na východ ‚za Ural‘, zatiaľ čo zvyšok mal slúžiť ako otroci svojim nemeckým pánom. Keďže sa ukázala bezohľadná osadnícko-koloniálna agenda Tretej ríše, ukrajinský odpor proti nacistom eskaloval. Súčasne Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) viedli proti-sovietsky boj, ktorý pokračoval viac ako desať rokov po skončení vojny v Európe 8. mája 1945. Odhaduje sa, že 6 až 7 miliónov Ukrajincov bojovalo v radoch Červenej armády. Veľký počet Ukrajincov prispel k víťazstvu nad nacizmom aj ako vojaci poľských, československých, kanadských a amerických ozbrojených síl. (Luciuk, s. 3-4)“
  • „Po katastrofálnej porážke nemeckej armády (Wehrmachtu) pri Stalingrade vo februári 1943 začala Červená armáda postupovať na západ. S približovaním sa sovietskych vojsk k Ukrajine, Nemci, ktorí zúfalo potrebovali ľudské zdroje, začali verbovať ukrajinských občanov do toho, čo sa neskôr stalo známym ako divízia Galícia. Dohodlo sa, že jej vojaci budú bojovať len na východnom fronte, a že divízia bude mať ukrajinských dôstojníkov, ako aj kaplánov pre starostlivosť o ich náboženské potreby. Títo vojaci neprijali rasistickú a antisemitskú ideológiu nacistov. Namiesto toho sa mnohí pridali k divízii Galícia v nádeji, že získajú vojenské zručnosti a zbrane, s predpokladom, že podobne ako počas prvej svetovej vojny, by ich formácia mohla tvoriť jadro ukrajinskej armády schopnej oslobodiť ukrajinskú zem od cudzej nadvlády. (…) Nemci, ktorí vedeli, čo Ukrajinci očakávali od divízie, sa neúspešne pokúšali vyčistiť jej rady od ukrajinských vlastencov. Celkovo tí, ktorí boli v radoch divízie, úprimne verili, že ich služba a obety pomôžu zabezpečiť nezávislosť Ukrajiny. Bojovali za Ukrajinu. (Luciuk, s. 4-6)“

  Začnime termínom „Západná Ukrajina“, čo je neexistujúci historický pojem. Územia, ktoré Luciuk označuje „Západná Ukrajina“, táto oblasť je známa svojim stáročným názvom „Galícia“. Z hľadiska etnickej príslušnosti sú obyvatelia na tomto území – Ruthéni (Rusnáci, Rusíni). Nie sú to žiadni etnickí „Ukrajinci“. Táto oblasť NIKDY v histórii nebola ukrajinským územím, čo dokazuje špecifická história tohto územia a historické mapy. [O téme – poľský teror v Galícii namierený voči Ruthénom (Rusnáci, Rusíni), i o tom som v minulosti niečo napísal, pozn.] Postupná transformácia Ruthénov na „Ruthéno-Ukrajincov“, až napokon „Ukrajincov“ je zdokumentovaná. Opäť sa budem opakovať, čerpať zo svojich predošlých článkov: « Poľskí intelektuáli poznamenávajú: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) ‚Ruthénsko-ukrajinská strana‘ bola v Galícii založená okolo roku 1890, a založili ju tí politici, ktorí chceli využiť etnografickú príbuznosť medzi haličskými Ruthénmi a Malorusmi z kyjevskej provincie… Rakúski politici naklonení Nemecku, ktorí pred tridsať rokmi začali ‚Ruthénsko-ukrajinské hnutie‘, snívali o získaní celého Maloruska… (Lutosławski, Romer; 1919)“ Alebo zdroje opisujúce stav spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia, ktoré uvádzajú: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“ Veľmi pekne túto obmenu zachytáva „Ukrainian National Association“ (UNA), keď na svojich webových stránkach píše toto: „UNA bola založená v roku 1894, keď prvá vlna ukrajinských imigrantov pricestovala do Spojených štátov, aby pracovali v uhoľných baniach Pensylvánie.“ Ibaže… tou prvou vlnou imigrantov NEBOLI UKRAJINCI. Táto organizácia sa totiž zakladala pod názvom – „Ruthenian National Union“, a pod týmto názvom vystupovala… až do nejakého roku 1914. Alebo takéto svedectvo, ktoré – v roku 1919 – Berzeviczy, Gratz, Alexander a ostatní k tejto problematike vyjadrili v knihe „UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht…)“: „Tam, kde sa Maďari v hustejších skupinách usadili ako nomádi a roľníci, pomaly zanikol slovanský element v rámci Uhorska… (…) Tam, kde maďarské osídlenie už nestačilo na ovládnutie alebo vytlačenie pôvodného obyvateľstva, zostalo toto obyvateľstvo v početnej prevahe. Horská oblasť okolo panónskej kotliny je dodnes obývaná predovšetkým potomkami týchto vtedajších slovanských zvyškov. Títo Slovania sa od začiatku delili na severných a južných Slovanov. K prvým patria ‚die Ruthenen‘ (‚Rusznyáken‘), alebo ako sa NEDÁVNO [najnovšie, v poslednej dobe, pozn.] sami začali nazývať: Ukrajinci…, (s. 28)“ a jasne hovoria o Ruthénoch – Rusnákoch, ktorí SA ZAČALI od istej doby nazývať Ukrajincami. Z politických dôvodov: „Dnes vieme, že existujú separatistické hnutia, ktoré si kladú za cieľ vytvorenie ‚Veľkej Ukrajiny‘, a to politickým zjednotením rôznych ukrajinských menšín vo východnej Európe. (Vowles, 1939, s. 8)“ »

  Povšimnite si nasledovné, profesor Luciuk na jednom mieste píše: „Keďže sa ukázala bezohľadná osadnícko-koloniálna agenda Tretej ríše, ukrajinský odpor proti nacistom eskaloval,“ aby vzápätí napísal, „…sa mnohí pridali k divízii Galícia v nádeji, že získajú vojenské zručnosti a zbrane, s predpokladom, (…), by ich formácia mohla tvoriť jadro ukrajinskej armády schopnej oslobodiť ukrajinskú zem od cudzej nadvlády.“ Priblížme si teraz okolnosti tohto diania, ako ich – v oficiálnom dokumente (1945) – zachytili a spracovali členovia americkej rozviedky: „Výzvy Rosenberga a ríšskeho komisára pre Ukrajinu ukrajinskému obyvateľstvu v januári 1942 odhalili, že nemecká koncepcia národného oslobodenia vyžadovala spoluprácu jednotlivcov a národa ako ekonomických a kultúrnych, nie politických jednotiek: ‚Nemecká ríša prevzala správu Ukrajiny s cieľom zabrániť návratu boľševických podmienok a dominancii židovstva. Nová administratíva očakáva príspevok všetkých Ukrajincov k pozdvihnutiu pokladov tejto zeme, zatiaľ čo sa na svojej strane bude snažiť zaviesť éru výstavby po strašnej dobe ničenia.‘ Ukrajinci mali zaplatiť svoju vďaku za oslobodenie od boľševizmu vo forme práce pre Nemcov. V prejave z januára 1943 ríšsky komisár pre Ukrajinu odhalil, že Nemci nemajú v úmysle zriadiť ukrajinskú administratívu, pretože iba Nemci mohli zachrániť Ukrajinca pred chaosom, zatiaľ čo emigranti by ho len prehĺbili; domáce obyvateľstvo mohlo byť použité len v podriadenej pozícii. Preto neexistovala žiadna domáca administratíva v ríšskom komisariáte na Ukrajine [oficiálny názov: „Ríšsky komisariát Ukrajina“, prípadne „Reichskommissariat Ukraine“, pozn.] nad lokálnou úrovňou. (German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine, 1945. s. 49-50)“ Čiže Nemci – bez nejakého zahmlievania – otvorene hovoria, aké sú ich úmysly, že ich nejaká ukrajinská nezávislosť a „Veľká Ukrajina“ absolútne nezaujímajú, tieto svoje úmysly reálne vykonávajú, a tu v roku 1943 sa nájde nejakých 10-15 tisíc sympatizantov „politického ukrajinizmu“ vstupujúcich medzi „esesákov“; v čase, keď sa začína rúcať front; ktorých myšlienkový svet vyzerá asi takto: „Síce sme pre Nemcov otroci, a všetko sa im teraz rozpadá, ale ak sa k ním pridáme a spoločne vyhrajeme nad ‚boľševikmi‘, potom to už bude iné – a aj tých ‚Nemčúrov‘ odtiaľ vykopneme…“ Ako… ja vám neviem.

  POZNÁMKA: „Boľševici“ po vojne tú „Veľkú Ukrajinu“ naozaj vytvorili, takú veľkú, akou nikdy nebola, čo je nemalá irónia osudu; ibaže bola vo sfére vplyvu Sovietského zväzu. Ak by vyhralo nacistické Nemecko, vtedy by sa ocitlo v jeho sfére vplyvu. Čiže v skutočnosti išlo len o to… KTO bude „vplývať“? Alebo ako? Len sa pýtam.

  Ohľadom spomenutého „koaličného spojenia“ medzi Hitlerom a Stalinom, ktoré podľa profesora Luciuka viedlo k začiatku Druhej svetovej vojny. Na niečo také ani nebudem reagovať. Mohol by som napísať ďalší rozbor, ale… obdobné tvrdenia sú natoľko „zrejmé“, že to nie je potrebné. Povenujme sa iným partnerom Hitlera. Alebo skôr popisu toho, ako plnili predstavitelia „politického ukrajinizmu“ dlhé roky funkciu užitočných idiotov pre Rakúšanov a Nemcov. Mimochodom, takto naznačený spôsob prístupu Germánov voči Slovanom opísal v roku 1934 – poľský antropológ – profesor Karol Stojanowski vo svojom diele „Rasizm przeciw słowiańszczyźnie“ [„Rasizmus voči slovanstvu“, pozn.] takto: „Nemci vďačia za svoju kultúrnu nadradenosť najmä skutočnosti, že slovanské krajiny hromadne akceptovali ich emigráciu, od remeselníkov a roľníkov, až po členov vládnucich rodín. Táto nadradenosť – samozrejme – s pokračujúcim víťazným postupom do slovanských krajín určila určitý pocit menejcennosti medzi Slovanmi voči Nemcom. Tento pocit, ktorý Nemci vnímali a premietli do svojej psychiky, vytvoril veľmi špecifický pocit nemeckej národnej nadradenosti, stelesnený v pojme ‚Herrevolk‘ [‚pánska rasa‘, ‚nadradená rasa‘; pozn.] (…) Za najcharakteristickejší a najtrvalejší jav nemeckých výbojov by sa malo považovať použitie cudzích síl. Nemci by si s tým sami neporadili, ani s použitím svojich bezohľadných metód vedenia vojny, nebyť ich mimoriadnej schopnosti mobilizovať nemecké pomocné zbory. Najvytrvalejšou nemeckou metódou je hľadať spojencov proti Slovanom medzi Slovanmi. Slovania, ktorí žijú na východe od najbližších Slovanov susediacich s Nemcami, sa vždy tešia ich pseudopriateľstvu a žiadanej alebo dokonca nežiadanej ochrane. Treba tu zdôrazniť, že neexistoval slovanský národ ani kmeň, ktorý by nekonal v tejto úlohe nemeckých pomocných zborov. (s. 14-15)“

  Aj tentokrát budem čerpať zo svojich starších článkov: « …sa človeku stráca napríklad dlhoročná prepojenosť a spolupráca istých kruhov Ruthénov z Galície (Halič) s viedenskými politickými kruhmi. Takýto jedinec prestáva vnímať, ako bolo možne, aby na viedenskom cisárskom dvore v roku 1848: „…v Galícii objavili prehliadaný národ, ktorý zaostával na ceste pokroku – Ruthénov! [použité označenie ‚Ruthenen‘, pozn.] (Österreichischer Courier, 9. september 1848)“ Takýto niekto by nevedel nič o vtedajšom vzťahu Poliakov s Rusínmi v Galícii: „Rusnáci [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.] tiež z celého srdca nenávidia Poliakov, ktorí si ich podmanili, a ktorí boli ich bývalými zemepánmi, a preto v žiadnej inej korunnej krajine nie je rakúska nadvláda taká pevná ako v Galícii, kde roľníci uctievajú vládu ako svojho osloboditeľa od životných ťažkostí a sú pripravení vrhnúť sa na šľachticov s ohňom a mečom. Až do nedávnej doby našiel roľník v Galícii vo vláde veľmi straníckeho pomocníka. (Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861)“ O čom písali napokon i francúzske „La Presse“ z 24. novembra 1848: „…stretávame dva milióny Ruthénov, ktorí boli dlho utláčaní Poliakmi a využívajú každú príležitosť, aby proti nim vyjadrili svoju hlbokú nevraživosť. [použité označenie ‚Ruthenes‘, pozn.]“ Nadväzujúce vyjadrenia potom nájdeme v „Jörgel Briefe (1848 – no. 24, s. 23)“: „Rusnáci rozumejú po nemecky len veľmi málo a všetky ich želania sú vtesnané do jedného porekadla: ‚Žiadna robota, žiadne príkazy, ale cisár z Rakúska.‘“ Čo to o skutočných motiváciách – ukrývajúcich sa za podporou tohto národného obrodenia Ruthénov – prezrádza vydanie „Österreichischer Courier“ z 14. novembra 1848: „…nijaká iná provincia cisárskej ríše nie je tak pevne spätá s celým zväzom krajín ako práve táto, odkedy Stadion [gróf Franz Seraph von Stadion, pozn.] paralyzoval poľský radikalizmus bojom proti ruthénskej národnosti. [použité označenie ‚ruthenishen‘, pozn.]“ I keď nie všetci boli nadšení z využívania národnostných averzii na mocenské účely: „Princíp ‚divide et impera‘ [rozdeľuj a panuj, pozn.] sa sám zničil. Pokus o vytvorenie protiváhy voči tejto váhe [vzájomných protiváh, pozn.] zlyhal, (Allgemeine Zeitung des Judenthums, 22. august 1859)“ nakoľko dlhodobá udržateľnosť na takýchto základoch zosnovaných štátnych spolkov býva veľmi nejasná, čo história naostatok do bodky potvrdila. Veľmi dobre túto dobu zachytáva publikácia „Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung“, kde sa píše: „V školách a na súdoch sa používala výlučne nemecká reč. Vo Viedni žili v presvedčení, že Galíciu možno germanizovať. …boli tak zbehlí v histórii, etnografii a sociológii, až sa im zazdalo, došli k názoru, že nevzdelané vidiecke obyvateľstvo sa najľahšie ponemčí. Nie je možné na tomto mieste vyrozprávať, aké úsilie sa vynakladalo na to, aby sa galícijský ‚cisársky‘ roľník postavil proti poľskej šľachte, aby sa podnietila sociálna nenávisť voči veľkostatkárom. Táto ‚štátna myšlienka‘ bola korunovaná masakrom statkárskej šľachty vo viacerých okresoch západnej Galície v roku 1846. Úloha byrokracie [rakúskej, pozn.] v tejto práci je historicky zdokumentovaná – s maximálnou presnosťou; mená a… sumy peňazí sú dobre známe. O dva roky neskôr, v roku 1848, považovali poľské národné povedomie opäť za najnebezpečnejší faktor pre štát a vo Viedni privítali Stadionov návrh na podporu a podnecovanie ruthénskeho národného povedomia proti poľskému. Samozrejme, tá slávna ‚formulka‘, ktorá sa tak často cituje, že – ruthénska národnosť je výtvorom Stadiona, to celé je nezmysel, ak sa berie doslovne. Zostáva však pravdou, že rozpor medzi oboma národmi vytvorila a živila reakčná ústredná vláda, keďže spočiatku nachádzala podporu u Rusínov proti ústavnému hnutiu. S postupnou demokratizáciou spoločnosti si vidiecke obyvateľstvo všade uvedomilo svoje občianske práva, a teda aj vplyv na verejný život – a s povinnou školskou dochádzkou sa vo všetkých krajinách, dokonca aj medzi roľníkmi, objavilo národné povedomie. Východná Galícia nemohla byť výnimkou, a preto tieto všeobecne historické fakty plne vysvetľujú ‚vznik ruthénskej národnosti‘. Nevznikla samotná národnosť, iba jej povedomie. Ako sa však stalo, že táto národnosť nechce pokojne spolupracovať s poľskou na pokroku krajiny, a že veľká časť jej inteligencie a duchovenstva sa napriek všetkým ústupkom vlády stále hlási k ruskej národnosti… (s. 14)“ Postupom času sa ukazovalo, že záujmy v Galícii majú okrem Rakúšanov: „…až donedávna, keď došlo k vzniku ‚Ruthénsko-ukrajinského hnutia‘, (…), na podklade nemeckých peňazí a pod vplyvom Nemecka. (…) …záujmom Nemecka je oslabiť Poľsko vytvorením ruthénskej otázky v Galícii. Rozsah tejto nemeckej intrigy sa plne ukázal v  roku 1918, keď poľské vojská prevzali Ľvov od ruthénskej armády organizovanej nemeckými dôstojníkmi… (…) …‚Ruthénsko-ukrajinská‘ propaganda vo východnej Galícii (…) bola založená a pokračovala na podklade nemeckého financovania a pod nemeckou ochranou. (Lutosławski, Romer; 1919)“ »

  Americkí Židia v roku 1921 popisovali vtedajšie dianie na Ukrajine nasledovne: „A keď Petlura [Simon Petljura – vodca ukrajinského národného obrodenia, pozn.] na bielom koni vstúpil do Kyjeva na čele malej skupiny Hajdamákov, nasledovaní pešiakmi – dobre vyzbrojenými a disciplinovanými nemeckými vojakmi, nenávisť a túžba ukrajinského vojaka po pomste voči Židovi sa rozhorela v ohnivý plameň. (Heifetz, s. 17)“ Kto stál po celý čas na strane Ukrajincov a podporoval ich v boji proti Sovietom? Rakúsko-Uhorsko a Nemecko. Pričom na strane Sovietov stáli aj mnohí Ukrajinci [príslušníci armády Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, pozn.] Dianie po porážke ukrajinských nacionalistov popisujú sovietske zdroje takto: „Po skončení občianskej vojny v rokoch 1918-1920 utiekli (…) predstavitelia ukrajinskej buržoázie a nacionalisti z krajiny a usadili sa najprv v Poľsku a Československu, potom v Nemecku, Francúzsku a ďalších krajinách západu. Tam založili niekoľko buržoázno-nacionalistických strán a organizácií, ktoré vytvorili silnú a aktívnu falangu protirevolučných emigrantov. Najextrémistickejšou z týchto skupín bola „Ukrajinská vojenská organizácia“ (UVO) vedená Y. Konovaletsom, A. Melnykom a ďalšími ukrajinskými kontrarevolucionármi. Bola založená v septembri 1920. Hlavné veliteľstvo organizácie sídlilo v Berlíne, kde UVO dostávala silnú podporu od úradov Weimarskej republiky [Nemecko, pozn.] Berlín bol tiež veľmi výhodným mestom na udržiavanie kontaktu s organizačnými pobočkami v Poľsku, Česko-Slovensku, Rumunsku, Litve a neskôr v USA a Kanade. (…) 6. júla 1926 vysokopostavení členovia vedenia UVO, poverení nemeckou rozviedkou, usporiadali v Berlíne uzavreté rokovanie, na ktorom sa rozhodli zväčšiť rozsah spravodajských aktivít tak, aby zahŕňali aj politické a ekonomické záležitosti krajín potenciálne nepriateľských voči Nemecku. (Cherednichenko, 1975, s. 5-7)“ O tom, aké zdroje boli údajne použité v začiatok budovania týchto zahraničných pôsobísk sa dá dočítať aj toto: „Počiatočný kapitál UVO [Ukrajinská vojenská organizácia, pozn.] pozostával z peňazí, zlata, diamantov a ďalších cenností získaných ukrajinskými nacionalistami počas ich nájazdov a pogromov [vraždenie a teror namierený voči židovskému obyvateľstvu, pozn.] v priebehu občianskej vojny na Ukrajine. Martynets [Volodymyr Martynets, pozn.], vodca OUN [Organizácia ukrajinských nacionalistov, pozn.], spomína ‚prostriedky privezené z Ukrajiny strelcami zo Siče‘, zatiaľ čo progresívni americkí historici M. Sayers a A. Kahn píšu o dvoch kufroch plných cenností, ktoré ukrajinskí nacionalisti rýchlo premenili na hotovosť. (Cherednichenko, 1975, s. 14) Niekto si povie: „Sovieti? Tí toho nahovoria…“ Ibaže ono to neboli len oni. Americké zdroje spomínajú napríklad toto: „…ODWU a Hetman, dve z najnebezpečnejších špionážno-sabotážnych organizácií na svete. ODWU pôsobí pod dohľadom Sekcie IIIB [Sektion III b / Abteilung III b, pozn.] plukovníka Waltera Nicolaiho, nemeckej vojenskej spravodajskej služby. Hetman pôsobí pod dohľadom ‚Ausspolitisches Amt‘ Alfreda Rosenberga, zahraničnopolitického odboru nacistickej strany [NSDAP Office of Foreign Affairs, pozn.] ODWU je mocnejšia ako Hetman, a ak je to možné, násilnejšia. Obe organizácie vybudovali svoje bunky v amerických priemyselných centrách. Ich agenti pracujú v muničných závodoch, baniach, oceliarňach, lietadlových fabrikách, lodeniciach, nákladných depách a prístaviskách. Niekoľkí z nich získali prístup k americkej armáde. (…) Ich aktivity zahŕňajú špionáž, sabotáž, rozširovanie propagandy a nie zriedkavo páchanie atentátov. (Sayers, Kahn, 1942, s. 82)“ A v povojnovej správe „German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine“ z dielne americkej spravodajskej služby „Office of Strategic Services“ (OSS) sa dozvedáme napríklad aj: „Nacisti podporovali myšlienku národného oslobodenia Ukrajiny dávno pred inváziou sponzorovaním a využívaním ukrajinských separatistických skupín v Nemecku. Nacisti udržiavali úzke styky so skupinami… (…) „…Alexander Sevriuk, rodený Ukrajinec (…) skončil ako nemecký občan a nacista v službách Rosenberga a zahraničnopolitického oddelenia Národnosocialistickej strany [NSDAP, pozn.] Jeho funkciou bolo koordinovať úsilie všetkých ukrajinských skupín a odovzdávať im pokyny od Nemcov. Do roku 1940 sa mu podarilo zjednotiť takmer všetky ukrajinské organizácie na svete v ‚Provid‘ v Berlíne, tajnej spravodajskej organizácii, ktorá spolupracovala s nemeckou nacistickou stranou, Generálnym štábom a Gestapom.“ Ak sa spoločne pozrieme do zdrojov z akademickej sféry, môžeme v nich nájsť i takéto poznatky o dianí v 30-tich rokoch dvadsiateho storočia: „Cudzie krajiny, najmä Nemecko, Poľsko a Japonsko, sa snažili využiť nespokojných Ukrajincov v  zahraničí na politické a vojenské účely. Cez poľské hranice boli vyslané jednotky emigrantských ukrajinských agentov do Sovietskeho zväzu za účelom špionáže a sabotáže. Nemecko poskytovalo ukrajinským emigrantským skupinám, najmä Organizácii ukrajinských nacionalistov (Orhanizatsiya Ukrayins’kykh Natsionalistiv, OUN), všestrannú pomoc. (…) …a Sovietsky zväz vedel o týchto aktivitách, čiastočne preto, že sovietski agenti prenikli do mnohých ukrajinských emigrantských skupín. (Kuromiya, 2008)“ Krásny je aj príbeh o tom, ako počas hladomoru v ZSSR 1932/1933 „Grazer Tagblatt“ z 18. novembra 1933 v článku „Die Deutschenunterdrückung in Russland“ [„Utláčanie Nemcov v Rusku,“ pozn.] informuje: „Pracujú pre svoj každodenný chlieb na Volge, pri Čiernom mori a vo svojich domovoch. Od svojho usadenia sú nositeľmi kultúry v každom ohľade. Boj týchto Nemcov o svoju existenciu, ďaleko od vlasti, bol ťažký a teraz sa pod sovietskym režimom stal ešte zúfalejším. Spolu s týmito ľuďmi našej krvi sa musia aj Ukrajinci brániť pred vyhladzovaním a útlakom zo strany boľševikov. Na protestnom zhromaždení (…) ktoré zvolalo ukrajinské študentské združenie ‚Sitsch‘… o historickom vývoji nemeckosti a ukrajinského štátu v Sovietskom zväze (…) hovoril o hladomore a vyhladzovacej politike na Ukrajine. Prednášky predstavili šokujúce obrazy boja o existenciu Nemcov a Ukrajincov oddelených od ich vlasti. Zhromaždenie s veľkým potleskom prijalo rezolúciu, ktorá dôrazne odsudzuje útlak a vyhladzovanie Ukrajincov a volžských Nemcov v Sovietskom Rusku. Rečníci si za svoje vyčerpávajúce prezentácie vyslúžili rozsiahly potlesk.“ V roku 1939 vyšla v Londýne kniha pána Alexandra Hendersona – „Eyewitness in Czecho-Slovakia“. Ten v nej sprostredkoval príklad dobového svedectva, ako bolo zachytené okolitými pozorovateľmi. Takýmto spôsobom bolo zdokumentované dianie na „Karpatskej Ukrajine“ niekedy v rokoch 1938-39. To vám tam bol vtedy taký hotel a v ňom bývali – nemeckí nacisti. No a oni vám mali každú noc rezervovaní stôl, ktorý bol: „…ozdobený vlajkou so svastikou [hákovým krížom, pozn.]“ Ale nebojte sa, nesedeli tam osamote. Nie, nie… blízko pri nich boli ich priatelia, sedeli pri ďalšom stole – ukrajinskí politici a kádre militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“. Tí tam pobehovali hore-dole, pričom im neprestajne vylietavala pravica, aby si dookola ukazovali „ako vysoko skáče pes“ – počas toho, ako sa neustále zdravili pozdravom: „Slava Ukrainy!“, čo bol „slovanský“ ekvivalent nacistického „Heil!“ – tak prehovárajú historické záznamy. Hugh P. Vowles v knihe „Ukraine and Its People“ (1939) charakterizoval snahy po realizácii „Veľkej Ukrajiny“ s týmto dodatkom: „Existuje dobrý dôvod veriť aj tomu, že pán Hitler navrhuje využitie takéhoto hnutia na dosiahnutie svojich vlastných teritoriálnych ambícií. O pôvode týchto ambícií, ktoré zahŕňajú anexiu Sovietskej Ukrajiny, svedčí ‚Mein Kampf‘. (s. 8)“

  Takže toto bol SKUTOČNÝ kontext, takto vyzeralo dianie predtým než ukrajinskí nacionalisti vvytvorili divíziu SS v rámci armády nacistického Nemecka. Ja hovorím: toto je úplne niečo iné, než čo naznačoval profesor Luciuk. Úplne niečo iné. Netvrdím, že všetky údaje sú dokonalo presné, preberám, ako som našiel, ale dovolím si tvrdiť, že dosť verne naznačujú charakter vzťahu medzi „politickým ukrajinizmom“ a nacistickým Nemeckom. Nebolo to len nejaké: vítali ich, no potom sa v nich sklamali. Nie. Medzi týmito skupinami existovali dlhoročné väzby. Ukrajinskí nacionalisti nevstupovali do tejto SS-jednotky vo vzduchoprázdne. Tento ich vstup sa odohrával za presne zdokumentovaných okolností. Časovo hovoríme o jari 1943. V tomto čase bola skutočná podstate zámerov nacistického Nemecka zjavná nielen na podklade vyjadrení, ale už aj na podklade reálnych činov. V Spojených štátoch amerických bola už v roku 1940 vydaná kniha Lothropa Stoddarda „Into the Darkness – Nazi Germany Today“, ktorý v kapitole s názvom „In Eugenics Court“ [„Na eugenickom súde“, pozn.] píše: „Nič nie je pre nacistické Nemecko tak príznačné ako jeho predstavy o rase. Jeho koncept rasových záležitostí leží v základoch celej národno-socialistickej životnej filozofie a hlboko ovplyvňuje nielen politiku, ale aj praktiky. Nemôžeme inteligentne hodnotiť Tretiu ríšu, kým neporozumieme tomuto základnému nastaveniu mysle. (…) Ako je známe, nacistický pohľad na rasu a z toho vyplývajúce politiky formuloval sám Adolf Hitler v knihe ‚Mein Kampf‘ – biblii národného socializmu. Budúci vodca tam napísal: ‚Bude povinnosťou ľudového štátu považovať rasu za základ existencie spoločenstva. Musí zabezpečiť, aby bola zachovaná čistota rasovej línie. Musí hlásať pravdu, že dieťa je najcennejším majetkom národa. Musí sa postarať o to, aby len zdraví ľudia mali deti a jediná hanba spočíva v tom, keď rodičia chorí – alebo sa prejavujú inými defektmi – privádzajú deti do sveta.‘ (…) V Nemecku sa ‚židovská otázka‘ považuje za prechodný jav, je už v zásade vyriešená a čoskoro bude vyriešená aj fakticky – fyzickým odstránením samotných Židov z Tretej ríše. Verejnú mienku najviac zaujíma regenerácia germánskej rasy a snaží sa ju podporovať rôznymi spôsobmi. (s. 187-189)“ V knihe „The Tragedy Of Polish Jewry“ [„Tragédia poľského židovstva“, pozn.] – taktiež – z roku 1940 nájdete: „Vstup ruských vojsk do východnej Galície bol vítaný poľskou aj židovskou populáciou z jasného dôvodu: medzi boľševickou a nacistickou inváziou bola tá prvá oveľa preferovanejšia. Židia mali obzvlášť dôvod cítiť úľavu, že unikli hrôzam nacistického režimu,“ alebo , „keď sovietske vojská nečakane prekročili poľské hranice, Židia túto udalosť priaznivo vnímali, pretože sa tak vyhli väčšiemu zlu – nacistickej vláde. (…) Faktom však je, že Židia považovali inváziu, či už ruskú alebo nemeckú, za katastrofálnu pre svoje vlastné záujmy; ale čo sa týka jedného alebo druhého, predsa len uprednostňovali okupáciu Rusmi, pretože vedeli, že sovietsky režim ich nebude vraždiť ani mučiť za ‚zločin‘ ich židovského pôvodu.“

  Tvrdenia profesora Luciuka o tom, ako ukrajinskí nacionalisti vstupujúci v roku 1943 do jednotky SS: „…neprijali rasistickú a antisemitskú ideológiu nacistov…,“ nie sú veľmi dôveryhodné, povedané diplomaticky. Predstava toho, ako Nemci niekoľko rokov okupujú Ukrajinskú SSR, následne zažijú absolútny debakel, front sa im rozpadá, nemá kto bojovať, musia začať ustupovať… a presne v tej chvíli niekde na poliach približne desaťtisíc sedliakov zloží svoje pluhy, odloží vidly a lopaty, vzoprie sa v duchu a razantne vykročí do boja so zvolaním: „Poďte chlapi, my tých Nemcov zastrešíme a vytiahneme z tejto šlamastiky!“ Vážne? Takže títo „hrdinovia Ukrajiny“ nešli bojovať, keď mohli reálne s nacistami zvíťaziť, oni naopak idú, keď sa nacistické predstavy o víťazstve úplne rúcajú. Ešte si o čosi viac upresníme kontext, v akom sa tento nábor odohrával. Nielenže sa v tej dobe vo svete už veľmi dobre vedelo, čo reprezentuje v praxi realizácia nacistických politík, ale na samotných „ukrajinských územiach“ sa prevádzanie týchto politík odohrávalo priamo ukrajinskými nacionalistami a nemeckými nacistami! Židovské pogromy v meste Ľvov z roku 1941? Veď tieto činy robili pred okamihom spomenuté skupiny. Babyn Jar (oblasť Kyjeva) v roku 1941? Čo sa tam dialo?! Kto vykonával, a kto im pritom úslužne pomáhal? Vyhladzovací tábor Bełżec? Odkiaľ tam nosili ľudí, až približne do konca roku 1942? Pod koho dohľadom? Žeby aj z „Ukrajiny“, kde sa čo? Kmotrili ukrajinskí nacionalisti s nemeckými nacistami. Hajlujúcich členov militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“, ktorí sa nieked v 1938/1939 stretávali so svojimi nacistickými priateľmi z Nemecka som už spomínal. Taktiež som spomínal, ako ukrajinskí nacionalisti za Symona Petljuru riešili v roku 1919 – na ukrajinských územiach – židovskú otázku. Zhrňme si uvedené: 1. je potvrdená dlhoročná spolupráca ukrajinských nacionalistov s nacistickým Nemeckom; 2. je potvrdené, že mnohí ukrajinskí nacionalisti zdieľali prvky nacistickej ideológie, 3. je potvrdené, že sa ukrajinské nacionalistické skupiny priamo podieľali na vykonávaní zločinov nemeckých nacistov, alebo boli prítomní v pozícii pomocnych zložiek, 4. je dokazateľné, že aj v minulosti sa ukrajinskí nacionalisti podieľali na takomto type zločinov (1919). Profesor Luciuk ale tvrdí: ukrajinskí nacionalisti, ktorí vstupovali do armády nacistického Nemecka – v roku 1943 a vytvorili v nej 14. Waffen-SS divíziu Galícia, títo boli iní. Oni tieto názory nepríjmali. Čo dodať? I tak sa dá… Takejto forme obhajoby ale nijako nepomáha ani skutočnosť, kde vraj prebiehal výcvik regrútov 14. Waffen-SS divízie Galícia, čím bol výcvikový priestor – „SS-Heidelager“, ktorý bol zároveň… koncentračným táborom [na tento poznatok som narazil v dokumente „Dies ist ein 1990 in Detroit, USA, geführtes Interview mit Fedor Kazan…“, pozn.] Mne osobne príde viac pravdepodobné poskladanie tejto jednotky z toho, čo bolo z ukrajinských nacionalistických síl ešte k dispozícii. Z dostupných ľudí, ktorí skôr… nemali veľmi na výber. Isteže, dokázať to nemôžem.

  • „…existovalo 38 vojenských formácií Waffen-SS, od plných divízií cez brigády až po menšie skupiny. Stovky tisíc regrútov z krajín celej okupovanej Európy sa pridali k Waffen-SS, vrátane mužov z Francúzska, Belgicka (vallónskeho a flámskeho), Albánska, Maďarska, Španielska, Talianska, Chorvátska, Bosny, Bulharska, Srbska, Rumunska, Švédska, Fínska, Británie, Nórska, Ruska, Dánska, Estónska, Lotyšska a Litvy. (…) Zarytí antikomunisti sa zapojili do toho, čo považovali za protiboľševickú krížovú výpravu na ochranu európskej civilizácie. Všetky ne-germánske jednotky, vrátane divízie Galícia, boli podriadené SS pre administratívne účely. (Luciuk, s. 6-7)“
  • „Boli členovia divízie Galícia ‚nacisti‘? Podľa definície nie, pretože žiadny Ukrajinec nemohol byť nikdy ‚nacista‘ (tým sa myslí člen Národnosocialistickej nemeckej strany robotníkov, NSDAP). V nacistickom svetonázore boli Ukrajinci považovaní za ‚Untermenschen‘ (podradných ľudí). Napriek tomu táto rasistická ideológia nezabránila náboru Ukrajincov a iných ne-germánskych národností do Waffen-SS, keď sa akútne zvýšila potreba vojakov. Každý, kto slúžil v ktorejkoľvek zložke ozbrojených síl Tretej ríše, bol povinný skladať prísahu Adolfovi Hitlerovi, vrátane členov divízie Galície. Týmto sa však žiaden z nich ‚nacista‘ nestal. (Luciuk, s. 7)“

  Tu by som hneď rád podotkol: vedenie ZSSR neboli nemeckými nacistami označovaní iba za nejakých „boľševikov“. Tí „boľsevici“ mali nejakú etnickú príslušnosť, ktorá hrala v tých časoch dosť podstatnú úlohu. Ale mňa fascinuje niečo iné. Ukrajinskí nacisti išli bojovať proti sovietskému Rusku, aby zachránili Európu. Čiže? Oni vlastne bojovali… za nás? Hm, a kde ja som už len tieto slová počul. Také sú mi nejaké… povedomé. Stroj času.

  Administratívne účely, nemohli byť nacisti? Pomaly, pomaly. Poďme mi len pekne po poriadku. Profesor Luciuk sa nám tu snaží premeniť divíziu SS, opakujem – „esesákov“(!), na „technicko-operačnú vojenskú jednotku bez ideologického presvedčenia“, redukovať ju na hocakú bezvýznamnú byrokratickú kategóriu v rámci štruktúr nacistickej armády, čo je historická fabulácia. Kladie pritom dôraz na vyobrazenie týchto „esesákov“ v pozícii „síl odporu“, namiesto zohľadnenia skutočných dôsledkov ich činnosti – spolupráca s genocídnym režimom. Takýmto spôsobom dochádza k zásadnej deformácii reality ohľadom spolupodieľania sa (s prisluchajúcou zodpovednosťou) tejto vojenskej jednotky na nacistických zločinoch. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia prisahali bezpodmienečnú vernosť Adolfovi Hitlerovi. Pomenovanie „nacista“ nie je len označením člena NSDAP. Termín „nacista“ sa bežne používa na označenie osoby podporujúcej nacistický réžim. Samotný nacizmus zahŕňa rozsiahly ideologický rámec, pričom jeho pevnou súčasťou boli aj osobité zložky, ktoré ho uskutočnovali. Nacizmus je celý spoločenský systém, ktorý pozostáva z časti „ideologickej“ a časti „realizačnej“. Rozhodujúcim aspektom nie je v tomto prípade ani tak „formálne zaradenie“, ako miera – zohľadnujúca formu – realizácie tejto podpory. Vojaci divízie Galícia aktívne podporovali a podieľali sa na uskutočnovaní hodnôt nacizmus – prostredníctvom svojej služby a účasti. Vzhľadom na ich príspevok k presadzovaniu tejto ideológie, boli v skutočnosti väčšími nacistami než mnohí členovia NSDAP! Pretože títo vedeli, že sa od nich očakáva, aby v mene Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu… bojovali, vraždili. A tak aj konali. Boli súčasťou štruktúr zabezpečujúcich realizáciu nacistickej ideológie. Ich konanie predstavovalo štrukturálnu spoluúčasť na aplikovaní nacistických politík, bez ohľadu na formálne členstvo v strane. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia žili pod nacistickými normami, profitovali z toho, že boli pod patronátom – chránení a podporovaní nacistami, a prispievali k realizácii nacistických cieľov!

  Americká rozviedka (OSS – „Office of Strategic Services“) priniesla v správe „German Military Government Over Europe / 1939-1943 – Methods and Organization of Nazi Controls: The Nazi Party in Occupied Europe“ zo 7. decembra 1943 [v časti „II. The NSDAP in Occupied Europe“, pozn.] takéto informácie: „Činnosti strany v oblasti správy a využívania anektovaných a okupovaných území v Európe sa líšia v závislosti od administratívnych modelov zavedených nacistami na týchto územiach. Administratívne typy na nemecky okupovaných územiach, ktoré možno rozlíšiť, sú: úplná anexia a začlenenie do Ríše; civilná správa; vojenská správa. V rámci každého typu existujú ďalšie rozdiely z dôvodu vojenských, politických a rasových hľadísk. (s. 10)“ Vzápätí sa dozvedáme niečo o „špeciálnych jednotkách strany“, ktoré NSDAP využívala na presadzovanie svojich zámerov: „Bez ohľadu na administratívne rozdiely sa na všetkých okupovaných územiach nachádzajú určité stranícke alebo polostranické jednotky, ktoré všade plnia rovnaké funkcie. Tieto jednotky sú: SS (tradičné aj Waffen SS), NSKK, Organizácia Todt, Baustab Speer a DAF. Hoci aktivity týchto organizácií sú opísané v samostatných správach a nebudú tu rozobrané, treba zdôrazniť, že jednotky SS, Einsatzstabe NSKK, OT a Baustab Speer tvoria spolu s DAF azda najdôležitejšie priebojné sily strany pri okupácii a vykorisťovaní týchto území. (s. 10)“ V ďalšej správe tejto istej inštitúcie – pomenovanej „German Military Government Over Europe: The SS and Police in Occupied Europe“ (1945) – označovala políciu a jednotky SS v službách nemeckých nacistov ako „organizácie teroru“ a pridala takúto charakeristiku: „Striedme a metodické kroky, ktoré nacisti podnikli na vybudovanie svojho systému policajnej kontroly, boli doplnené teroristickými metódami. Muži, ktorí vytvorili vyššie opísaný administratívny aparát, boli tí istí jednotlivci, ktorí boli zodpovední za rozstrieľanie civilistov natlačených v pivniciach alebo dokonca kostoloch, za používanie plynových komôr a krematórií na nevinné obete nacistických rasových teórií a  za popravy rukojemníkov. Polícia a SS sú zodpovedné za najväčšiu časť nacistického terorizmu. Na Západe a v protektoráte uplatňovanie nacistických rasových teórií a nacistický sen o mierovej, spokojnej Európe pod ich kontrolou diktovali menej extrémnu politiku ako inde. V týchto oblastiach sa používali prísne a brutálne opatrenia, ale v žiadnom prípade neboli tak bežné ako tie, ktoré sa používali proti nešťastnému obyvateľstvu východnej Európy. Na západe a v protektoráte sa rukojemníci starostlivo počítali – toľko za zabitie policajta, toľko za život vysokého úradníka. Na východe tisíce ľudí zomreli len preto, že boli Židia alebo Slovania.“ (s. 23)“ Na inom mieste toho istého dokumentu sa môžete dočítať aj o tzv. militarizovaných jednotkách SS: „Waffen-SS bola dobrovoľná vojenská organizácia pozostávajúca z najmenej dvadsiatich divízií, niekoľkých brigád a niekoľkých menších jednotiek. Približne polovica z nich boli tankové divízie a väčšina ostatných bola motorizovaná. Jej funkcia bola dvojaká. Po prvé, slúžila na fronte, kde bola k dispozícii vrchnému veleniu armády a bojovala v spojení s ďalšími prvkami Wehrmachtu. Po druhé, SS zohrávala dôležitú úlohu v okupovanej Európe. Tam verbovala rasových Nemcov, pronemeckých cudzincov a cudzincov, ktorých miestne stranícke záujmy boli paralelné so záujmami nemeckej vlády. Títo ‚dobrovoľníci‘ boli vycvičení a nasadení ako frontoví vojaci. Po službe na fronte sa niektorí z nich vrátili do svojich rodných krajín, aby pomáhali pri práci polície alebo miestnych SS. (s. 31)“

  POZNÁMKA: Určite sa nájdu mnohí, ktorí i tak (bez ohľadu na uvedené poznatky) prídu s obhajobou: „Ale oni konali uvedené len preto, pretože mali rovnaký konečný cieľ s nacistami – porazenie Sovietského zväzu…“ Pre takýchto jedincov, v takomto prípade platí: nemôžete obhajovať podieľanie sa a podporu plošného vyvražďovania ľudí – reálnu genocídu… dosahovaním vlastných cieľov. Inak povedané: postaviť vlastné ciele nad životy, bytie celých skupín nevinných ľudí, alebo dokonca nad slobodu iných národov, keďže 14. Waffen-SS divízia Galícia potláčala aj národné povstania. Chápeme sa? Tento argument je z rovnakej kategórie, na úrovni – ospravedlňovanie utrpenia spôsobovaného iným formulkou: „A veď aj my samotní sme v minulosti trpeli!“ Opäť, komplikovaná téma, zjednodušené.

  • „V októbri 1944 bola do boja proti povstaniu podporovanému Sovietskym zväzom na Slovensku nasadená divízna bojová skupina, čoskoro nasledovaná celou divíziou. Následne sa presunuli do Slovinska, aby bojovali proti juhoslovanskej ľavicovej podzemnej sieti vedenou Josifom Titom. V apríli 1945 bola Divízia Galícia vyslaná proti Červenej armáde na rakúskom fronte a utrpela značné straty. 25. apríla 1945 prisahali vojaci divízie Galícia novú prísahu vernosti Ukrajine a Prvej divízii Ukrajinskej národnej armády pod vedením generála Pavla Shandruka. 10. mája 1945 sa približne 9 000 z nich vzdalo Britom v Rakúsku, odkiaľ boli premiestnení do severovýchodného Talianska ako vojnoví zajatci (VZ). Ďalších 1 200 padlo do amerického zajatia alebo našli útočisko v táboroch pre vysídlených osôb (VPO) zriadených po celej západnej Európe. (Luciuk, s. 8)“
  • „Odhaduje sa, že približne 35 000 ukrajinských Kanaďanov sa dobrovoľne prihlásilo do služieb v zámorí s kanadskou armádou, letectvom, námorníctvom a obchodným loďstvom počas druhej svetovej vojny… (…) …títo kanadskí vojaci, ktorí pomohli poraziť nacistov, zachránili tisíce ukrajinských politických utečencov, vrátane vojakov divízie Galícia. Ich pomoc a aktivity pri usadzovaní podporoval Ukrajinský kanadský výbor so sídlom v Winnipegu. (Luciuk, s. 14)“

  Opäť niečo, o čom sa na Slovensku záhadne mlčí: celá vojenská jednotka 14. Waffen-SS divízia Galícia bola počas Slovenského národného povstania (SNP) nasadená na Slovensku, a pri potláčaní tohto odboja sa tu podieľala na vraždení Slovákov, bok po boku, s nemeckými nacistami! Za pripomienku stojí aj snaha ukrajinských nacistov, aby sa – po vzdaní sa – dostali do tých „správnych rúk“. Tam sa okamžite stávali zdrojom informácii pre západné tajné služby. O tom, ako nacisti utekali pred spravodlivosťou podobným spôsobom, o tom som v minulosti taktiež voľačo zverejnil.

  • „Spolupracovala divízia Galícia s nacistami na vraždách Židov alebo Poliakov? Nábor do divízie Galícia sa začal koncom jari roku 1943. Divízia nezohrala žiadnu úlohu pri potlačení Varšavského povstania v gete (apríl 1943) ani pri Varšavskom povstaní (august 1944). Niekoľko jednotiek bolo nasadených na policajnú činnosť a operácie proti partizánom v Poľsku, pričom najmä 4. a 5. pluk SS polície, pôsobiace pod priamym velením nemeckých dôstojníkov, nosili galícijské odznaky. Tieto jednotky neboli súčasťou divízie Galícia. Na konci vojny sa niektorí príslušníci týchto policajných plukov pridali k divízii. Presvedčivé dôkazy o trestnej činnosti konkrétnych jednotlivcov, ktorí slúžili v týchto plukoch, však neboli predložené. Žiadni z týchto mužov už dnes nežijú. (Luciuk, s. 9)“
  • „Boli príslušníci divízie Galície preverení spojencami? Áno. Zatiaľ čo boli držaní ako vojnoví zajatci neďaleko Rimini v Taliansku, mnohých vojakov divízie vypočúvali americkí, britskí, kanadskí a dokonca aj sovietski spravodajcovia, ktorí zistili, že divízia Galícia nie je zapojená do vojnových zločinov. Následne boli títo zajatí vojenskí nepriatelia (SEPs) premiestnení do Spojeného kráľovstva ako poľnohospodárski robotníci, ‚civilizovaní‘ a umožnili im usadiť sa v celom Západe. (Luciuk, s. 12)“

  „Nie, nie… neboli… určite nie! Ako nosili nejaké-také označenia… ale… nie, nie… neboli. A… keď nad tým uvažujem… asi aj… no hej… hej, azda aj boli. No ale! Boli až potom! Predtým? Nie, nie, nie, nieee… Nemá nič spoločné!“ Opäť sa k tomu nebudem vôbec vyjadrovať. Netreba. Každý si na podklade prečítaného spraví vlastný názor. Povšimnite asi aj, mnohí z vás určite netušili, ako sa ukrajinskí nacisti vykupovali otročením v „pracovných táboroch“ Spojeného kráľovstva. A boli za to vďační.

  Než sa posunieme k ďalším citátom profesora Luciuka, približme si aj pohľad z druhej strany, ako táto popisuje, čo sa v tom Poľsku skutočne odohralo. Predtým si ešte zacitujme z dokumentu „German Military Government Over Europe: The General Government“ (1945), ktorý spísali – nám už dobre známi – príslušníci americkej rozviedky (OSS): „Do určitej miery boli ukrajinskí policajti zámerne používaní v poľských oblastiach, pretože Nemci považovali ich anti-poľské postoje za obzvlášť užitočné a spoľahlivé pri takejto práci. (s. 20)“ Na Ukrajincov sa v tomto – skrátka – „dalo spoľahnúť“… Dr. Paweł Głuszek vo svojom článku „Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej“ [„Archív plný spomienok: Zločin v Hute Pieniackej“, pozn.], ktorý napísal pre poľský „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.], a prináša v ňom kompletne odlišné vyobrazenie odohraných udalostí: „28. februára 1944 vstúpili ukrajinskí vojaci zo 4. Galícijského dobrovoľníckeho policajného pluku SS prepojeného s 14. divíziou SS ‚Galizien‘, jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.], ukrajinskí nacionalisti a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín do dediny Huta Pieniacka, kde žila poľská populácia. V dôsledku pacifikačnej operácie útočníkov bolo zabitých viac ako 850 Poliakov. Približne 160 ľudí masaker prežilo. Niekoľko dní predtým, 23. februára, došlo v blízkosti obce k potýčke medzi jednotkou sebaobrany z Huty Pieniacka a policajnou hliadkou zloženou z Ukrajincov slúžiacich v 4. policajnom pluku divízie SS ‚Galizien‘. V dôsledku bojov boli zabití dvaja ukrajinskí vojaci a osem bolo zranených. Na zrážke sa zúčastnili aj jednotky UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] podporujúce vojakov SS. Nemci usporiadali v Brodoch slávnostný pohreb obetí týchto bojov. Oddiel SS sa v Hute Pieniacka objavil po tom, čo Nemci dostali informáciu, že v obci sa nachádza oddiel sovietskych partizánov, s ktorými obyvatelia spolupracovali. Partizáni však 22. februára obec opustili. Po potýčkach z 23. februára sa obyvatelia Huty Pieniackej pripravovali na očakavánú nemeckú odvetu. V noci z 27. na 28. februára spravodajská služba z inšpektorátu AK v Złoczowe informovala jednotku sebaobrany v Hute Pieniackej, ktorej velil Kazimierz Wojciechowski, že sa k obci blížia jednotky 14. divízie SS ‚Galizien‘. Bolo odporučené neklásť odpor, ukryť zbrane a obyvateľov. Dúfalo sa, že jednotky SS budú dedinu len kontrolovať, hľadať zbrane a kontakty obyvateľov so sovietskymi partizánmi. Podobná akcia sa uskutočnila niekoľko dní predtým v obci Majdan, kde nedošlo k žiadnym obetiam. V skorých ranných hodinách 28. februára 1944 bola Huta Pieniacka obkľúčená vojenskými jednotkami v sile asi 500-600 vojakov ukrajinských policajných útvarov SS. Velenie mali Nemci. Armádu podporovali príslušníci UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a ukrajinskí obyvatelia okolitých dedín. Dedina bola ostreľovaná. Niektorí obyvatelia sa ukryli vo vopred pripravených úkrytoch. Po vstupe do dediny začali útočníci prehľadávať budovy a zhromaždili obyvateľov v kostole a škole, ktoré sa nachádzali v centre dediny. Ukrajinci začali rabovať a plieniť domy. Budovy podpálili. Mnohí obyvatelia zahynuli pri pokuse o útek z miest, kde sa ukrývali. Ukrajinskí vojaci sa dopustili mnohých zločinov voči poľským obyvateľom Huty Pieniackej. Zatknutých Poliakov beštiálne vypočúvali a snažili sa od nich získať informácie o pobyte sovietskych partizánov v dedine. Veliteľ oddielu domobrany Kazimierz Wojciechowski bol poliaty horľavou látkou a podpálený. Útočníci pravdepodobne vedeli, kto patril do oddielu domobrany, a kto pomáhal partizánom. Poznali aj miesto úkrytu zranených sovietskych partizánov. Všetci títo ľudia boli zabití. Popoludní boli Poliaci zhromaždení v kostole a škole vyvedení v skupinách po desiatich a v konvojoch odvedení do drevených stodôl a hospodárskych budov nachádzajúcich sa v obci. Ľudí v nich zamkli a budovy zapálili. Tí, ktorí sa pokúšali utiecť alebo kládli odpor, boli zabití. Prakticky všetky budovy v dedine boli vypálené s výnimkou kostola a školy, kde boli zadržiavaní. Neskoro popoludní útočníci Hutu Pieniacku opustili.“

  Alebo si môžeme pripomenúť udalosti z dediny Palikorovi [Palikrowy (poľ.) , pozn.] Tie „Instytut Pamięci Narodowej“ [„Inštitút národnej pamäti“, pozn.] v článku s názvom „80. rocznica zbrodni w Palikrowach“ [„80. výročie zločinu v Palikorovách“, pozn.] vyobrazil nasledovne: „12. marca 1944 sa v Palikorovách (Brodský okres) odohral zločin proti poľskému obyvateľstvu. Pacifikáciu poľskej dediny vykonali ukrajinskí dobrovoľníci zo 14. divízie SS ‚Galizien‘, ktorým pomáhali blízke jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a polovojenská jednotka zložená z banderovskej organizácie ukrajinských nacionalistov [OUN-B, pozn.] V ten deň bolo zastrelených viac ako 360 osôb poľskej národnosti. Prežilo len niekoľko zranených. (…) …rozsiahla obec s viac ako 1 880 obyvateľmi a viac ako 360 domácnosťami, z ktorých značná časť boli Poliaci. Žili tam aj zmiešané poľsko-ukrajinské manželstvá. Po krvavom masakri na Volyni sa v obci ocitli aj utečenci z Volyne. Od polovice roku 1943 začali medzi Ukrajincami vo východnom Malopoľsku narastať protipoľské nálady a zosilnel tlak na depolonizáciu. Tomu predchádzala vlna individuálnych vrážd, ktorých obeťami sa stali významné osobnosti poľskej komunity. Do konca roka 1943 sa situácia zhoršila a vraždenie celých poľských rodín sa stalo bežným javom. Dochádzalo k masovým vraždám zo strany UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] a od februára 1944 sa začal dramaticky zvyšovať počet útokov, do ktorých bola zapojená UPA. Poliaci boli vraždení vo Firlejówe, Bokowe, Berozowici Malej a Hute Pieniackej. 28. februára UPA zaútočila na Korościatyn a zabila 156 ľudí. V sobotu 11. marca 1944 dorazila do okolia Podkamenia divízia 4. policajného pluku SS, zložená z dobrovoľníkov 14. divízie SS ‚Galizien‘, a jednotky UPA… podporované miestnou domobranou OUN (b). Časť jednotiek sa zúčastnila na prepadnutí kláštora v Podkamieńi a vyvraždení tam sa ukrývajúcich ľudí, kde sa ukrývali aj niektorí obyvatelia Palikorova. Zvyšná skupina útočníkov smerovala k Palikrowu. V nedeľu 12. marcaokolo ôsmej hodiny ráno útočníci obkľúčili obec a spustili paľbu smerom k budovám. Obyvateľom dediny potom prikázali, aby sa zhromaždili na lúke pri rieke. Keď sa zhromaždili všetci obyvatelia dediny, urobila sa selekcia na Poliakov a Ukrajincov. Na overovaní národností sa zúčastnili aj miestni Ukrajinci. Potom boli miestni Ukrajinci prepustení. Poliaci boli natlačení na jedno miesto a obkľúčení z troch strán 3 guľometmi, a potom boli zhromaždení ľudia hromadne postrieľaní. Útočníci potom ľudí zabíjali bajonetmi. Bol to obludný masaker, celá rieka bola červená od krvi. Po poprave boli poľské domy vyrabované útočníkmi a hospodárstva spálené. Poliaci nájdení v skrýšach boli tiež zavraždení. Bolo identifikovaných 265 obetí masakry. Na mieste hromadného hrobu bol postavený pamätník s počtom obetí genocídy. Podľa odhadov poľských historikov ukrajinskí nacionalisti zavraždili približne 100-tisíc Poliakov. 40–60 tisíc zahynulo na Volyni, 20–40 tisíc vo Východnej Galícii a najmenej 4 tisíc na území dnešného Poľska. Teror UPA [Ukrajinská povstalecká armáda, pozn.] spôsobil, že státisíce Poliakov opustili svoje domovy a utiekli do centrálneho Poľska.“

  • „Hoci Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu vyhlásil SS, vrátane ozbrojených zložiek Waffen-SS, za ‚zločineckú organizáciu‘, toto rozhodnutie sa týkalo osôb, ktoré, ako poznamenal sudca Deschênes, ‚mali znalosť o spáchaní vojnových zločinov alebo boli do nich osobne zapojené‘. Členstvo vo Waffen-SS samo osebe nepredstavovalo trestný čin podľa medzinárodného práva a dôkazná povinnosť ležala na prokuratúre, aby predložila dôkazy o tom, že jednotlivec mal znalosť alebo bol osobne zapletený do spáchania zločinov. (Luciuk, s. 13)“
  • « „V roku 1988 bola v Spojenom kráľovstve založená aj Vyšetrovacia komisia pre vojnové zločiny, ktorú spoločne viedli Sir Thomas Hetherington a William Chalmers. Táto komisia s ohľadom na Divíziu Galícia a podobné formácie konštatovala: ‚Mnohí ľudia, ktorí prišli do tejto krajiny po vojne, bojovali v určitej fáze za Nemcov proti Rusom. Uväznení medzi dvoma represívnymi štátmi mali na to dôvod. Niektoré z týchto bojových jednotiek boli označené ako jednotky SS, ale slúžili jednoducho ako súčasť armády… Preto je možné identifikovať v tejto krajine mnoho ľudí, ktorí slúžili Nemcom alebo sú označovaní ako ›príslušníci SS‹, ›nacisti‹, ›kolaboranti‹ či ›zradcovia‹. To ich však nerobí vojnovými zločincami ani nenaznačuje, že by sa dopustili niečoho zavrhnutého, hoci niektoré mediálne správy to môžu naznačovať.‘ (Luciuk, s. 13-14)“

  Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu prehlásil jednotky SS, a teda aj 14. Waffen-SS divíziu Galícia, za zločineckú organizáciu. Tým pádom sú akékoľvek debaty „vina vs. nevina“ irelevantné! Za týchto okolností sa o príšlusníkoch tejto jednotky rozhoduje v rozsahu: „Aká veľká vina?“ Zhrniem svoje najdôležitejšie body k tomuto, ktoré už v tomto článku zazneli: « Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia prisahali bezpodmienečnú vernosť Adolfovi Hitlerovi. Vojaci divízie Galícia aktívne podporovali a podieľali sa na uskutočnovaní hodnôt nacizmus – prostredníctvom svojej služby a účasti. Vedeli, že sa od nich očakáva, aby v mene Adolfa Hitlera a nemeckého nacizmu… bojovali, vraždili. A tak aj konali. Boli súčasťou štruktúr zabezpečujúcich realizáciu nacistickej ideológie. Ich konanie predstavovalo štrukturálnu spoluúčasť na aplikovaní nacistických politík. Príslušníci 14. Waffen-SS divízie Galícia žili pod nacistickými normami, profitovali z toho, že boli pod patronátom – chránení a podporovaní nacistami, a prispievali k realizácii nacistických cieľov! Nie je možné prehliadať ich príspevok pri priamej alebo sekundárnej participácii na zločinoch nacistického Nemecka, nakoľko poskytovali významnú ľudskú silu pre vojnovú mašinériu, čo prispievalo ku pokračujúcej genocíde v mnohých iných oblastiach vojnového konfliktu. Rovnako samotní boli nasadzovaní do mnohých akcii a činy členov tejto jednotky boli i tu popísané. »

  A ešte som si spomenul. V minulosti som sa už podobnej dileme venoval: « V roku 1978 prebiehal na Floride súdny proces s vtedy 71-ročným Feodorom Fedorenkom, ktorí prišiel do USA v roku 1949. Ten bol obvinený, že bol strážcom v koncentračnom tábore Treblinka. 13 dní boli vypočúvané osoby, bolo ich šesť, ktorí pobyt v tomto tábore prežili. Sudca tento prípad zhodil zo stola. V 1979 už prebiehalo ďalšie súdne pojednávanie pred odvolacím súdom. Tam Fedorenko prehral 3-0. V roku 1981 potom Najvyšší súd definitívne zrušil jeho občianstvo pomerom hlasov 7 ku 2. Citujme z článku v New York Times, ktorý sa tomuto rozhodnutiu venoval: „Odmietajúc argument pána Fedorenka, že bol vojnovým zajatcom a bol nútený do svojej úlohy v Treblinke, sudca Marshall napísal: ‚Služba jednotlivca ako ozbrojeného strážcu v koncentračnom tábore, či už dobrovoľná alebo nedobrovoľná, ho učinila neoprávneným na vízum.‘“ Feodor Fedorenko bol následne v roku 1984 deportovaný do ZSSR, kde bol odsúdený na smrť a v roku 1987 aj popravený. Prečo spomínam tento príbeh? Z jedného dôvodu. V 80-tich rokoch minulého storočia stačil už len fakt, že niekto bol v službách nacistického Nemecka a podieľal sa – aj nepriamo – na zločinoch. Toto už dnes veľakrát neplatí. » Je zrejmé, že nie všetci s takýmto prístupom súhlasia. Inými slovami, existujú rôzne názory. A asi tušíte, ku ktorému sa ja osobne v prípade divízie Galícia prikláňam.

  Musím inak povedať, že spôsob prepojenia vyhlásenia z Norimbergu s tým od sudcu Deschênesa považujem za zavádzajúci. Ak mám dobré vedomosti, Deschênes svoje vyjadrenia prednášal niekedy v 80. rokoch minulého storočia. Vtedy riadil komisiu, ktorá sa zaoberala vojnovými kriminalníkmi v Kanade. Bol to POLITICKÝ orgán ustanovený kanadskou vládou. A presne takisto vnímam i spomenuté „vyšetrovanie“ zo Spojeného kráľovstva. Ak si človek len zbežne prejde, kde všade bola divízia Galícia nasadená, čo sa tam následne dialo, a potom číta vyjadrenia na spôsob: „Veď to boli vlastne dobrí chlapci, muške by neublížili, a ani na pána farára, keď po nich niečo chcel, nikdy krivo nepozreli!“ No niečo tu nesedí.

  • „V septembri 1950 Vysoký komisár Kanady v Spojenom kráľovstve, pán L Dana Wilgress, opísal sovietske naratívy o údajných ‚vojnových zločincov‘ a ‚kolaborantoch‘, ako nič iné než ‚komunistickú propagandu‘. Príslušníkov divízie Galície potom povolili emigrovať do Kanady. Urobili tak legálne. (Luciuk, s. 15)“
  • „Kontroverzia okolo divízie Galície je výsledkom cielenej sovietskej dezinformačnej kampane, ktorá sa od pádu ZSSR v roku 1991 opakovane šíri prostredníctvom agentov Ruskej federácie a ich sympatizantov na Západe. (Luciuk, s. 15)“
  • „Existujú v Severnej Amerike ‚nacistické pamiatky‘? Nie. Hoci sa pamätníky na počesť veteránov divízie Galície nachádzajú v Edmontone (Alberta), Oakville (Ontario), Philadelphii (Pensylvánia) a inde… (Luciuk, s. 16)“

  Pôvodne som na tieto posledné úryvky už ani nechcel reagovať, opakovať sa. Lenže potom som si uvedomil: v dobe, keď bol môj starý otec mládenec a moja matka, o nej sa mu ešte ani nesnívalo, keď bol môj prastarý otec v najlepších rokoch svojho života, tak už vtedy sa v „západnom svete“ prehlasovali heslá a slogany, ktoré sa tam opakujú dodnes…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] 80. rocznica zbrodni w Palikrowach. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2024. Dostupné na (10-10-2025 / 22:37): https://ipn.gov.pl/pl/dla-mediow/komunikaty/198847,TEKST-AUDIO-80-rocznica-zbrodni-w-Palikrowach.html
  • [2] ADAMSKI, Mateusz. Prezydent Karol Nawrocki skierował do Sejmu dwa projekty ustaw. Czego dotyczą? Varšava (Poľsko) : Rzeczpospolita, 2025. Dostupné online (12-10-2025 / 01:02): https://www.rp.pl/prawo-w-polsce/art43092631-prezydent-karol-nawrocki-skierowal-do-sejmu-dwa-projekty-ustaw-czego-dotycza
  • [3] Allgemeine Zeitung des Judenthums (Ein unparteiisches Organ für alles jüdische Interesse) / Allgemeine Nr. 35. – den 22. August 1859. 23. ročník, Magdeburg (Lipsko) : Ludwig Philippson, 1859.
  • [4] ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.
  • [5] BEHIND THE SCENES: Oakville’s Nazi soldier monument removed after prolonged controversy. Oakville (Kanada) : Oakville News, 2024. Dostupné online: https://www.oakvillenews.org/local-news/behind-the-scenes-oakvilles-nazi-soldier-monument-removed-after-prolonged-controversy-8488656
  • [6] BENDER, William; BRIGGS, Ryan W. National Jewish group calls for removal of Philadelphia-area monument to a Nazi ‘SS’ unit. Philadelphia (USA) : The Philadelphia Inquirer, 2023. Dostupné online: https://www.inquirer.com/news/american-jewish-committee-ss-monument-ukraine-20230905.html
  • [7] BERZEVICZY, Albert V., GRATZ, Gustav, ALEXANDER, Bernhard a kol. UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht, verwaltung und rechtspflege, landwirtschaft, industrie und handel, schulwesen, wissenschaftliches leben, literatur, bildende künste). Budapesť (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag Des Franklin-Vereines, 1918. 471 strán.
  • [8] Deutsche Vierteljahrsschrift – Zweites Heft, 1861. 22. ročník, (Rakúsko-Uhorsko), 1861.
  • [9] Die Deutschenunterdrückung in Russland / Süddeutsches Tagblatt (mit der illustrierten Monatschrift „Bergland“ – Nachtausgabe) [Grazer Tagblatt] – Samstag, den 18. November 1933, Nummer 532. 43. ročník, Graz (Rakúsko), 1933.
  • [10] Dies ist ein 1990 in Detroit, USA, geführtes Interview mit Fedor Kazan, ukrainischer Angehöriger der 14. Waffen-Grenadier-Division der SS (ukrainische Nr. 1) und der ukrainischen Verteidigungskräfte.
  • [11] DĄBROWSKA-PIECZYŃSKA, Zuzanna. IPN reaguje na list ukraińskich historyków. „Z szacunku dla ofiar“ Varšava (Poľsko), 2025. Dostupné online: https://dorzeczy.pl/kraj/787539/penalizacja-banderyzmu-ipn-reaguje-na-list-ukrainskich-historykow.html
  • [12] EX-NAZI, IN U.S. SINCE 1949, IS DEPORTED TO SOVIET UNION. New York (USA) : New York Times, 1984. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1984/12/23/world/ex-nazi-in-us-since-1949-is-deported-to-soviet-union.html
  • [13] Former Nazi Entitled To Keep Citizenship, Judge in Florida Rules. New York (USA) : New York Times, 1978. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1978/07/27/archives/former-nazi-entitled-to-keep-citizenship-judge-in-florida-rules.html
  • [14] Galizien – Seine Kulturelle und Wirtshaftliche Entwicklung. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Buchdruckerei „Industrie“.
  • [15] German Military Government Over Europe / 1939-1943 – Methods and Organization of Nazi Controls: The Nazi Party in Occupied Europe. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1943. cca. 45 strán.
  • [16] German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 200 strán.
  • [17] German Military Government Over Europe: The General Government. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 80 strán.
  • [18] German Military Government Over Europe: The SS and Police in Occupied Europe. Washington (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 40 strán.
  • [19] GŁUSZEK, Paweł. Archiwum Pełne Pamięci: Zbrodnia w Hucie Pieniackiej. Varšava (Poľsko) : Instytut Pamięci Narodowej, 2025. Dostupné na (10-10-2025 / 19:21): https://ipn.gov.pl/pl/historia-z-ipn/139138,Archiwum-Pelne-Pamieci-Zbrodnia-w-Hucie-Pieniackiej.html
  • [20] HEIFETZ, Elias. The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919. New York (USA) : Thomas Seltzer, 1921. 408 strán.
  • [21] HENDERSON, Alexander. Eyewitness in Czecho-Slovakia. 1. vydanie, Londýn (UK) : George G. Harrap, 1939. 335 strán.
  • [22] CHEREDNICHENKO, Vitaliy Petrovych. COLLABORATIONISTS. Kyjev (Sovietsky zväz) : Politvidav Ukraini, 1975. 136 strán.
  • [23] JANIGA, Krzysztof. Ukraina: weteran SS-Galizien i OUN pochowany z honorami państwowymi [+FOTO/+VIDEO]. (Poľsko), 2021. Dostupné na (20-10-2025 / 18:37): https://kresy.pl/wydarzenia/regiony/ukraina/ukraina-weteran-ss-galizien-i-oun-pochowany-z-honorami-panstwowymi-foto-video/
  • [24] Judge Orders Citizenship Voided For a Russian Who Served Nazis. New York (USA) : New York Times, 1979. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1979/06/30/archives/judge-orders-citizenship-voided-for-a-russian-who-served-nazis.html
  • [25] JUSTICES REVOKE U.S. CITIZENSHIP OF A NAZI GUARD. New York (USA) : New York Times, 1981. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1981/01/22/us/justices-revoke-us-citizenship-of-a-nazi-guard.html
  • [26] KINNEY, Duncan. Nazi collaborator monuments in Edmonton defaced with red paint and words “Actual Nazi” and “Nazi Monument”. Progress Report, 2021. Dostupné online: https://www.theprogressreport.ca/monuments_to_nazi_collaborators_in_ edmonton_vandalized_again
  • [27] KUROMIYA, Hiroaki. Debate: The Soviet Famine of 1932—1933 / Reconsidered. Routledge, 2008. strana 663-375.
  • [28] La Presse – Vendredi, 24. novembre 1848, 4534. 13. ročník, (Francúzsko), 1848.
  • [29] LIPHSHIZ, Cnaan. Hundreds in Ukraine attend marches celebrating Nazi SS soldiers. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:23): https://www.timesofisrael.com/hundreds-in-ukraine-attend-marches-celebrating-nazi-ss-soldiers/
  • [30] LIPHSHIZ, Cnaan. Hundreds in Ukraine attend marches celebrating Nazi SS soldiers, including in Kyiv for the 1st time. New York City (USA) : Jewish Telegraphic Agency, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:23): https://www.jta.org/quick-reads/hundreds-in-ukraine-attend-marches-celebrating-nazi-ss-soldiers-including-in-kyiv-for-the-1st-time
  • [31] LUCIUK, Lubomyr. The Galicia Division – They Fought for Ukraine (foreword Paul Robert Magocsi). The Kashtan Press, 2023. 22 strán.
  • [32] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [33] Nazi symbols, salutes on display at Ukrainian nationalist march. Jeruzalem (Izrael) : The Times of Israel, 2018. Dostupné online (12-10-2025 / 00:02): https://www.timesofisrael.com/nazi-symbols-salutes-on-display-at-ukrainian-nationalist-march/
  • [34] Our Story. New Jersey (USA) : Ukrainian National Association (UNA). Dostupné online: https://unainc.org/about-us/our-story
  • [35] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 217. Donnerstag den 9. September 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [36] Österreichischer Courier – mit einem Anhange (Wiener allgemeine Theaterzeitung) / No. 263. Donnerstag den 14. November 1848. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Adolf Bäuerle, 1848.
  • [37] Reverend prays for victims of war in Ukraine’s Borodyanka. Londýn (UK) : The Sun, 2022. Dostupné online: https://youtu.be/QA5yZnxS2zc?si=xVbZUSq8gPN-NEJq
  • [38] ROTHMAN, Jonathan. Monument to the 14th Waffen SS, which fought alongside Nazis, removed from Oakville cemetery. (Kanada) : The Canadian Jewish News, 2024. Dostupné online: https://thecjn.ca/news/monument-to-the-14th-waffen-ss-which-fought-alongside-nazis-removed-from-oakville-cemetery/
  • [39] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
  • [40] SOKOL, Sam. Ukrainian Official Changes Tune on ‚Unacceptable‘ March Honoring SS Unit. Tel Aviv (Israel) : Haaretz, 2021. Dostupné online (11-10-2025 / 23:37): https://www.haaretz.com/world-news/europe/2021-05-04/ty-article/.premium/ukrainian-official-changes-tune-on-unacceptable-march-honoring-ss-unit/0000017f-e0e2-d7b2-a77f-e3e7ee990000
  • [41] STODDARD, Lothrop. Into Darkness – Nazi Germany Today. 1. vydanie, New York (USA) : Duell, Sloan & Pearce, 1940. 311 strán.
  • [42] STOJANOWSKI, Karol. Rasizm przeciw słowiańszczyźnie. Poznaň (Poľsko) : GŁOS, 1934. 156 strán.
  • [43] The Tragedy Of Polish Jewry. Jeruzalem (Palestína) : Azriel Press Jerusalem, Joint Committee for Aid of the Jews of Poland; 1940. 84 strán.
  • [44] TRAN, Cindy. Edmonton Jewish Federation renews call to remove Nazi-linked monuments. Edmonton (Kanada) : Edmonton Journal, 2023. Dostupné online: https://edmontonjournal.com/news/local-news/edmonton-jewish-councils-call-to-remove-nazi-linked-monuments
  • [45] Ukraine nationalists rally to commemorate Nazi SS division. Londýn (UK) : ITV, 2014. Dostupné online (12-10-2025 / 00:32): https://www.itv.com/news/update/2014-04-27/ukraine-nationals-hold-rally-commemorating-nazi-ss-division/
  • [46] Ustawa przeciw banderyzmowi jak płachta na byka. Ukraina grozi odwetem. Varšava (Poľsko) : Salon24, 2025. Dostupné online (12-10-2025 / 01:12): https://www.salon24.pl/newsroom/1465871,ustawa-przeciw-banderyzmowi-jak-plachta-na-byka-ukraina-grozi-odwetem/
  • [47] VOWLES, Hugh P. Ukraine and Its People. Edinburgh (Škótsko) : T. and A. Constable Ltd. at the University Press, 1939. 224 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/14-waffen-ss-divizia-galicia-division-galizien-halychina-pokusy-o-rehabilitaciu-esesakov-ktori-potlacali-slovenske-narodne-povstanie-snp/

• ▐ Zverejnené: 05/10/2025

  Základný popis

  Historické mapy zobrazujúce územie tzv. Veľkej Ukrajiny. Mapy ukazuje rozsiahle územné nároky zasahujúce do dnešného Slovenska, Poľska, Bieloruska a ďalších krajín. Naznačujú taktiež rozsiahle územné ambície smerom k Čiernemu moru a Kaukazu. Táto mapa predstavuje historický pohľad na predstavy ideológie „politického ukrajinizmu“. V súčasnosti sú takéto nadhľady vnímané kontroverzne.

  « Koncept „Veľkej Ukrajiny“ a územné nároky voči Slovensku »

  ZNAČKY: Komentár – Politika –História – Mapa – Slovensko – Podkarpatská Rus – Ukrajina – Ideológia – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania – Slovania – Výmena obyvateľstva

  Ak by niekoho zaujímala, krátka úvaha o tom, akým spôsobom by na Slovensku mohlo dôjsť k tvorbe podmienok vedúcich k zvýšeniu rizika straty jeho územnej celistvosti, nebodaj až k zániku slovenskej štátnosti, ten nech ďalej číta moje nasledujúce riadky. Možno si potom uvedomíte celú tú „fiktívnosť“ doprevádzajúcu mnohých ľudí spätých s pojmom „riadenie štátu“, dôraz na slovo riadenie, ktoré je len ich zbožným prianím, a prepadne vás zúfalstvo. Oprávnene. Príjemné čítanie.

  Túto tému som už čiastočne otvoril v závere článku o Ruthénoch – Rusnákoch – Rusínoch. Predtým než pripojím svoje ďalšie poznatky, pripomeňme si najprv, ako profesor Rudnitsky vlastne vnímal vymedzenie ukrajinského územia: „Západná časť pieskovcových Karpát, ktorá sa nachádza na ukrajinskom území [sic], sa nazýva Nízke Beskydy. Je tiež známa ako Lemkovské Beskydy, pretože ju obýva ukrajinský [sic] horský kmeň Lemkov. (s. 26)“ Zopakujem, čo som napísal v spomínanom článku: « Nízke Beskydy sú prakticky celou severnou časťou východného Slovenska, od Sniny po Bardejov! Pre Stepana Rudnitského? Ukrajinské územie… A označovať Lemkov, ktorí sú všeobecne známa podskupina Rusnákov (Rusínov), priradzovať ich k Ukrajincom? Mešuge. » A ako sa teda má tá hranica ukrajinského územia tiahnúť naprieč slovenskou krajinou? Nasledovne: « Mukačevo, Užhorod, Bardejov, Sabinov, Kežmarok, Stará Ľubovňa, rieka Poprad – v skratke: ukrajinský profesor Rudnitsky považoval aj slovenských Rusnákov (Rusínov) za Ukrajincov. » Pripomeňme si ďalšieho ukrajinského profesora – Stanislava Dnistrjanského, ktorý v roku 1919 napísal: „Najmä Ukrajincom, ktorí žili na území bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie… [sic] (s. 17-18). Alebo môžeme spomenúť ukrajinského profesora Dmytra Dorošenka, ktorý narátal pre rok 1931 nejakých 570-tisíc Ukrajincov v Československu [sic] (1939, s. 9).

  Uvedeným profesorom asi nikto nepovedal jeden podstatný fakt: ak Rusnák (Rusín) nie je vystavený okolnostiam (propaganda, nevyhnutnosť životných okolnosti, napr. z dôvodu ohrozenia a obáv o život a pod.), ktoré ho k tomu privedú, tak sa sám od seba NIKDY nebude považovať za Ukrajinca. Dôkazom sú všetky „zakonzervované“ obce na severovýchode Slovenska, kde každý jeden človiečik, každá starenka a každý starček – ešte aj po roku 1989 – boli VŽDY Rusnákmi! Vtedy ešte neboli ani tými Rusínmi, tento novotvar sa objavil a začal vo väčšej miere popularizovať možnože niekedy pred dvadsiatimi rokmi. Povedať Rusnákovi na Slovensku, že je „Ukrajinec“, takéto niečo je z jeho strany vnímané ako hrubá urážka. Myslím si, že som osobne vynaložil enormné množstvo úsilia, aby som predošlé slová potvrdil, potvrdil svojbytnosť Ruthénov – Rusnákov – Rusínov.

  Prečo by niekto venoval toľko úsilia tvorbe konceptu, ktorý z pohľadu historicko-kultúrneho zreteľne pokrivkáva, ak nie rovno – padá na hubu. « V momente, keď niekto považuje obyvateľov istého územia za členov „veľko-ukrajinského“ národa, takýto postoj má dosť závažné dôsledky. Vyznačenie „etnografické“ sa zvykne následne uplatňovať politicky: vytvára podklad pre neskoršie územné nároky. A tak sa aj stalo. „Veľko-Ukrajinci“ desaťročia nariekali nad tým, ako boli vymedzené hranice, či už po Prvej svetovej vojne (WWI), ale rovnako taktiež po Druhej svetovej vojne (WWII). Slovensko-ukrajinská hranica mala – podľa ich predstáv – viesť ÚPLNE inak. »

  Pozrime sa teraz spoločne na niekoľko príkladov vymedzení území, ktoré sú vraj historicky „ukrajinskými“. Prvá mapa pochádza z publikácie „Die Ukraine“ (1939) vydanej v nacistickom Nemecku:

  Ďalšia mapa je z knihy „L’Ukraine (Terre Russe)“ (1939), ktorú napísala dvojica autorov Pierre Brégy a Serge Obolensky:

  No a do tretice tu máme mapu z knihy „L’Ukraine des origines à Staline“ (1941):

  POZNÁMKA: Určite vám odporúčam pozrieť si REÁLNE historické mapy, naštudovať si, ako tieto vymedzovali územia označované „Ukrajina“.

  Teraz vám ešte o čosi viac vysvetlím, čo tieto mapy reálne znamenali, a ako vznikali. Sympatizanti ideológie „politického ukrajinizmu“ si na začiatku minulého storočia postupne budovali centrá v rôznych krajinách [takým centrom sa stala napr. aj Praha za Masaryka; pozn.] V týchto krajinách následne vyvíjali aktivity: snažili sa presadiť svoj koncept „Veľkej Ukrajiny“. Na prijatie tohto konceptu v širšej spoločnosti a politických kruhoch vytvárali podhubie – vydávali knihy, robili prednášky, lobovali za túto myšlienku aj u iných, napr. u (v daných krajinách) domácich akademikov, a takto postupne túto myšlienku privádzali do života. Výsledkom týchto aktivít mala byť aj zmena hraníc Slovenska a poškodenie našich územných záujmov. Čo sa napokon stalo, keď Podkarpatská Rus, ktorá tisíc rokov NEBOLA súčasťou kultúrnej sféry východnej Európy, ale naopak fungovala vo vzťahu s východným Slovenskom [čo bolo na prelome 19.-20. storočia všeobecne známe; pozn.], napr. pôsobnosť Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie na území východného Slovenska, bola odtrhnutá od Česko-Slovenska a pričlenila sa k Ukrajinskej SSR [tá bola samozrejme súčasťou ZSSR, pozn.]

  Príčetní ľudia žijúci na území Slovenska, ktorí majú aspoň elementárne povedomie o takýchto historických udalostiach, čiže v podstate nikto, musia s hrôzou sledovať aktuálny politický diskurz. Jeho súčasťou sa stala podpora vstupu Ukrajiny do Európskej únie (EÚ) zo strany Slovenska. Takéto kroky sú vedené ekonomickými záujmami slovenskej „kapitáložernej“ vrstvy. Česť výnimkám, ale tá „politicko-oligarchická“ je v drvivej väčšine – už z povahy – debilná, neschopná konkurovať (v európskom, ani v globálnom priestore) v oblasti podnikateľskej invenčnosti a finančný kapitál sa v ich rukách hromadí len vďaka ovládnutiu niektorých hospodárskych odvetví, a tým aj finančných tokov v štáte, čo sa im podarilo na podklade rôznych nevyšetrených podvodov a dlhoročnému rozkrádaniu štátu a eurofondov, okrádaniu jeho občanov. Podnikanie týchto osôb závisí od množstva finančných prostriedkov v štáte. Oni tieto prostriedky do ekonomiky nie sú schopní prinášať. Preto potrebujú dostatočné množstvo otrokov v službách zahraničného kapitálu, od ktorých tieto finančné zdroje následne „vyzbíjajú“, a tým môže byť aj poskytovanie rôznych služieb, kde sa z týchto otrokov opäť nejaké to euro vydranká. Ale aj na takéto zbíjanie potrebujete ochotných idiotov, ktorí vám ho budú organizačne zabezpečovať, ideálne pracujúcich za nízku mzdu. Čo potom v prípade, ak si Slováci nemôžu viac dovoliť pracovať pre zahraničných otrokárov; pokiaľ nechcú stráviť celý život na ulici a niekde pod mostom; a ani pre – „slovenských buržujov“? Potrebujete priniesť niekoho, kto ochotní bude. Ukrajincov, ktorí budú utekať zo zdevastovanej a rozkradnutej Ukrajiny. Veľmi zjednodušene povedané. Tu ale nastáva problém. Ak už predtým bola nejaká oblasť Slovenska označovaná „politickými Ukrajincami“ ako – „ukrajinské územie“, len preto, že sa rozhodli považovať slovenských Rusnákov za Ukrajincov, ktorí nimi nikdy neboli, takým Rusínom na Ukrajine je dodnes upierané základné právo na sebaurčenie; čo sa asi stane, ak sa v tejto oblasti odrazu ocitnú státisíce ľudí majúcich občianstvo štátu „Ukrajina“? Aký dopad to môže mať na budúci vývoj tejto spoločnosti? Už dnes majú niektoré mestá desaťtisícové počty obyvateľov s ukrajinským občianstvom. Košice sú väčším „ukrajinským“ mestom než také Mukačevo. Takto hovoríme o existencii ukrajinských miest v rámci tých slovenských! A čo ak dôjde nebodaj k väčšiemu konfliktu? Ukrajinské ozbrojené sily budú ustupovať a stiahnu sa až za Karpaty, na územie východného Slovenska, ako sa tomu zabráni? Čo ak neskôr nebudú chcieť odísť? A čo si myslíte, až by ten prípadný „väčší konflikt“ skončil, ako by asi vyzerali nové hranice takéhoto okupovaného územia?

  ZÁVER:
  Áno, toto je iba polemizovanie o možnom budúcom scenári. Pravdepodobne k nemu nedôjde. Ale človek, ktorému záleží na vlastnom národe a štáte, má elementárne znalosti o manažmente rizika, NEBUDE za žiadnych okolnosti robiť kroky a rozhodnutia, pričom na ich základe dochádza k zvýšeniu rizika možného výskytu negatívnych udalostí – nebude sa do budúcnosti spoliehať na náhodu a vonkoncom nie na dobrú vôľu niekoho, kto by chcel Slovensko energeticky zničiť. Vstup Ukrajiny do Európskej únie, vzhľadom na geografickú blízkosť, bude s istotou viesť k ďalšiemu nárastu celkovej početnosti Ukrajincov na Slovensku, bude znamenať ďalšie znehodnotenie platov slovenských občanov (s nulovými vyhliadkami na reálny rast miezd), ako aj ďalšie prehĺbenie nedostupnosti – nájomného aj vlastného – bývania pre budúce generácie. Ja som vždy tvrdil: slovenská vláda by sa mala starať o svojich občanov, aby tu na Slovensku mohli pracovať za adekvátne mzdy, a teda žiť, nie sa ich snažiť nahradzovať inými. Toľko krátka úvaha. Myslím si, že sú tu u nás ľudia, ktorí sú platení za to, aby nad takýmito vecami uvažovali, a veľmi štedro, možno by bolo na čase…

  UPOZORNENIE: Všetky mapy uvedené v tomto článku retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila ich ostrosť a celková farebná rovnováha. VÝRAZNE. Zároveň by som chcel podotknúť, že použité informačné zdroje sú (namiesto abecedného) radené podľa poradia jednotlivých máp v článku.

  ZDROJE:

  • [1] BENOIST-MÉCHIN, Jacques. L’Ukraine des origines à Staline. Paríž (Francúzsko) : Albin Michel, 1941. 127 strán.
  • [2] BRÉGY, Pierre; OBOLENSKY, Serge. L’Ukraine (Terre Russe). Paríž (Francúzsko) : Librairie Gallimard, 1939. 240 strán.
  • [3] DNISTRIANS’KYI, Stanislav [aka Stanislaus Dnistriansky]. Ukraina and the Peace-conference. 1919. 1919. 117 strán.
  • [4] DOROŠENKO, Dmytro [aka Dmytro Doroshenko]. History of Ukraine. Edmonton (Kanada) : The Institute Press, 1939. 702 strán.
  • [5] RUDNYT͡SʹKYĬ, Stepan [aka Stephen Rudnitsky]. UKRAINE – The Land and Its People (An Introduction to Its Geography). New York (USA). New York (USA) : Ukrainian Alliance of America, 1918. 370 strán.
  • [6] TSOULOUKIDSE, Michael. Die Ukraine. Lipsko (Nemecko) : Wilhelm Goldmann Verlag, 1939. 109 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/koncept-velkej-ukrajiny-a-uzemne-naroky-voci-slovensku/

• ▐ Zverejnené: 01/10/2025

  Základný popis

  Časť z rezolúcie delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023. Zástupcovia Rusínov v nej požadujú, aby štátne orgány Ukrajiny uznali Rusínov v pozícii samostatného národa so všetkými právami, ktoré im príslušia, aby došlo k oficiálnemu uznaniu ich existencie a k umožneniu realizácie práva na sebaurčenie.

  « Súčasný stav Rusínov na Ukrajine (2023) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – Politika – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Galícia – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Slovensko – Slovania – Spoločenská zodpovednosť – Pokrytectvo – Zuzana Čaputová

  Ďalší zaujímavý dokument. Jedná sa o časť z rezolúcie delegátov XVII. Svetového kongresu Rusínov z augusta 2023. Tí vám v ňom žiadajú, aby boli karpatskí Rusíni ukrajinskými štátnymi orgánmi uznaní v pozícii samostatného národa a pôvodnej národnostnej menšiny. Chceli by uznať svoje práva, ktoré im patria na podklade medzinárodných dokumentov podpísaných Ukrajinou. Taktiež by chceli, aby mali tú možnosť: môcť sa v oficiálnych dokumentoch vôbec identifikovať v rámci národnosti „rusínskej“, aj s ich materinským jazykom – „rusínskym“. Toto budú asi tie najpodstatnejšie body z ich žiadostí. A viete čo? NIKOHO na Slovensku, v Európe… a vôbec na svete… to nezaujíma.

  Ja keď počujem, ako má u nás každý nejaké práva, alebo sa ich dožaduje a cíti nejako dotknutý, pričom sa takýmto názvom zväčša (takmer vždy) len vytvára podvedomá manipulácia pri snahe o presadenie záujmov týchto osôb, a potom tu máme európsky národ so siahodlhou históriou, ktorému je upieraná jeho holá existencia a… nikto sa neozýva? Keď dochádza k desaťročia trvajúcemu útlaku rusínskej menšiny na Ukrajine, k pokusom o jej kultúrne vymazanie z povrchu zemského, postupnú asimiláciu a definitívne začlenenie do „veľko-ukrajinského“ národa, tak sú všetci ticho? V Európskej únii, ktorá ma hubu plnú diverzity? Ja vám neviem…

  OSN, Rada Európy, Európsky parlament, Ursula von der Leyen, Zuzana Čaputová… všetci oboznámení… a? NIČ. Zuzanka odišla a prišiel nový rezident. A? Stále nič. Takže tu máme národ, ktorý je zo strany Ukrajiny neprestajne utláčaný, sú mu upierané práva na ELEMENTÁRNE samourčenie/sebaurčenie, pričom národ Rusínov je so Slovenskom neuveriteľne spätý, vzhľadom na spoločnú históriu a prítomnosť členov tejto národnostnej skupiny na Slovensku, alebo ich potomkov, ktorí sa plnohodnotne včlenili v rámci ich slovenského občianstva, no niet tu nikoho, kto by sa zastal ich práv na zachovanie pôvodnej kultúry v jadre ich proveniencie: na Podkarpatskej Rusi, dodávam – aj v Galícii (Halič). A ja budem počúvať tri roky o „demokraktickej Ukrajine“ hodnej vstupu do EÚ, a že oni žiadne menšiny nikdy neutláčali a neutláčajú. Vraj výmysly, dezinformácie, ruská propaganda. Normálne klamať do očí človeku budú. Neskutočné.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: Podkarpatská Rus – Časopis Společnosti přátel Podkarpatské Rusi 3/2023. Praha (Česká republika) : Společnosti přátel Podkarpatské Rusi, 2023. 14 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/sucasny-stav-rusinov-na-ukrajine-2023/

• ▐ Zverejnené: 23/06/2025

  Základný popis

  Záber z filmu „Do svidanija, malčiki!“ (1964) od režiséra Mikhaila Kalika, je viac než len momentkou z minulosti. Ide o hlboký psychologický portrét materinskej lásky a existenciálnej úzkosti pred tvárou vojny. Čiernobiely film s realistickým prístupom zobrazuje posledné chvíle mladých mužov, ktorí sa pripravujú na odchod do armády, a ich rodiny, ktoré čelia neistote a hrozbe straty. Táto scéna, zachytená v tichej intimite, rezonuje s univerzálnymi témami vojny, materstva a ľudského osudu.

  « Aby sa slovenské matky nemuseli lúčiť so synmi, ktorí… »

  ZNAČKY: Umenie – Video – Hudba – Láska – Rodina – Materstvo – Militarizácia – Politika – Ideológia – Totalita – Vojna – Druhá svetová vojna – Peklo – Nihilizmus – Smrť – Ľudský život – Slovania – Rusko

  …sa im nikdy nevrátia.

  DOPORUČENÉ VIDEO: Do svidanija, malčiki! [До свидания, мальчики], 1964 (Youtube)

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: KALIK, Mikhail (režisér). Do svidanija, malčiki! [До свидания, мальчики]. Moskva (Sovietsky zväz) : Mosfilm, 1964, online: https://youtu.be/RvDtNWaoAVc

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/aby-sa-slovenske-matky-nemuseli-lucit-so-synmi-ktori/

• ▐ Zverejnené: 16/06/2025

  └ Aktualizované: 17/06/2025 (03:02)

  Základný popis

  Citát z knihy Jamesa Bronterreho O’Briena „The Rise, Progress, and Phases of Human Slavery“ z roku 1885 zobrazuje ostrú kritiku vtedajšieho mzdového systému ako formy otroctva. Obrázok a citát poukazujú na prepojenie medzi kapitalizmom, vykorisťovaním práce a modernými spoločenskými nerovnosťami.

  « Mzdové otroctvo pracujúcej triedy (1885) »

  ZNAČKY: Komentár – Citát – Inšpirácia – Ekonomika – Politika – Spoločenská zodpovednosť – Ľudský život – Liberálna demokracia – Progresivizmus – Globalizácia – Neokolonializmus – Výmena obyvateľstva

  Nedávno som započul slovenského premiéra rozprávať o tom, koľko ázijských gastarbeiterov nám tu na Slovensku chýba. Skoro som sa povracal. Akože nám chýbajú zahraniční pracovníci? Koľko slovenských matiek je od svojich rodín v Rakúsku? Koľko slovenských otcov pobehuje kade-tade po Európe? Nám? Vážne? Po státisícoch z Ukrajiny, potrebujeme ďalšie státisíce? Tu už niektorým Slovákom nikdy v živote platy nestúpnu? Potom sa tí istí ľudia pyšne vystatujú, ako oni 5-krát (alebo ja neviem koľko, je mi to úprimne jedno) voľby vyhrali. A teraz? Moja stará mama by povedali: „S takým niečím si anjeli na nebesiach každé ráno riť vytierajú.“ Čo z toho budú mať Slováci o dvesto rokov? O tristo? Budú vôbec? Tým sa treba trápiť, a o to viac, o čo mali dotyční vcelku dosť možnosti, aby Slovensko niekam posunuli. Čo teda urobili, pre zlepšenie demografických prognóz? Ako zmenili – za tie dlhé roky vo vrcholovej politike – štruktúru slovenského hospodárstva? Aké platy majú Slováci? Pán premiér, kto je podľa vás nositeľom slovenskej kultúry? Možnože tam niekde, pri týchto ľuďoch, by bolo dobré začať. Čo ste za tie roky urobili pre zlepšenie bytovej otázky na Slovensku? Aké sú náklady mladých rodín pri kúpe vlastných obydlí? No ale aspoň tú potravinovú sebestačnosť Slovenska sa podarilo, či ani…? A debata skončila.

  Mnohé európske štáty majú s príchodom „legálnych migrantov“ dlhoročné skúsenosti. Lacná pracovná sila z Turecka prúdila do Nemecka desaťročia – legálne. Rovnako aj pracovníci z bývalých kolónií Francúzska alebo Veľkej Británie. Keď francúzsky spisovateľ alžírskeho pôvodu Emmanuel Roblès otvorene kritizoval vyvážanie Alžírčanov do Francúzska slovami svojich postáv: „‚Nechcem… aby tunajší robotníci… odchádzali pracovať pre Nemcov do Francúzska…,‘ (…) Vedel som, že sa mu zvyčajne podarilo zverbovať iba obyvateľov z najzaostalejších a najbiednejších krajov, chudobných ľudí… (…) Má rád peniaze a poriadne zarába na každom chudákovi, ktorého sa mu podarí chytiť…,“ tu sa niečo obdobné ide o nejakých 80-rokov opakovať? S tým rozdielom: tam to robili „zvrhlí buržuji“, u nás sociálna demokracia. Neuveriteľné. Choďte sa pozrieť, kam sa populácia v niektorých štátoch posunula. Deti z akých etnických skupín sa tam v  prevažnej miere rodia a nastupujú do prvých ročníkov základných škôl, aké osoby stoja na čele metských zastupiteľstiev (UK) tých najväčších miest. Však tí pôvodní obyvatelia tam veľakrát nemôžu už ani len tie Vianoce sláviť! Aby náhodou niekoho neurazili. Na Slovensku už máme nejaké tie významné menšiny, ktoré nie sú zas až tak dokonalo integrované. Ideme vytvárať ďalšie? Lebo občan Slovenska si nemôže dovoliť pracovať, vzhľadom na životné náklady u nás, za sumy, aké sú mu ponúkané, musí utekať preč, tak my ideme prinášať „otrokov“, aby na nás mal kto pracovať? Takto má vyzerať ekonomické riešenie budujúce blahobyt Slovenska z dlhodobého hľadiska? Nebláznime. Ja osobne som veľkým zástancom kultúrnej a národnostnej diverzity sveta. Vyslovene zbožňujem prejavy tej najpôvodnejšej kultúry z rôznych častí sveta – folklór v podobe z generácie na generáciu prenášaných príbehov a rozprávaní. Verím, že spoznávanie iných kultúr človeka VÝZNAMNE obohacuje. Ono to vyslovene kričí už z toho, čím sa ja sám zaoberám, kde pravdepodobne 75-85% materiálov pochádza z iného kultúrneho prostredia, než je to slovenské. A ja si veľmi vážim tú možnosť: mať prístup k výsledkom rôznorodého ľudského myslenia. Ale vytrhávať ľudí z jedného prostredia a vkladať ich do iného v státisícových množstvách, vzájomne premiešavať? Nemáme dosť príkladov, čo to robí s pôvodnou kultúrou? Čiže Slováci budú vytrhnutí zo svojho prostredia, alebo sa vôbec nenarodia, a tí, čo sem prídu budú vytrhnutí z toho svojho. A takto sa rodiny a rody hneď v niekoľkých štátoch naraz rozrobia. Kto potrebuje vytrhávať ľudí z ich rodných krajov a takýmto spôsobom ich izolovať? Umelo vytvárať styčné plochy v spoločnosti – tam, kde predtým neboli? Prečo to ma byť dobrý nápad?

  Na záver jedna pripomienka. Ja netvrdím, že zodpovednosť za záležitosti uvedené v prvom odseku je iba na pleciach premiéra. Ono sa stačí pozrieť, aká bola cena nehnuteľností počas kandidatúry a pri nástupe Zuzany Čaputovej do úradu, a keď odtiaľ odchádzala. Úplná deštrukcia. Ja tvrdím, že sa dalo urobiť PODSTATNE viac, aby bolo Slovensko v stave, kedy by to ono samotné a jeho občania zvládli a nepocítili v takej zdrvujúcej podobe. A to ani nehovorím, čo ich ešte… a najmä ich deti… čaká. Dalo sa a stále sa dá robiť omnoho viac.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] O’BRIEN, James Bronterre. The Rise, Progress, and Phases of Human Slavery (How it Came into World and How it Shall be Made to Go Out). Londýn (UK) : William Reeves, 1885. 160 strán.
  • [2] ROBLÈS, Emmanuel. Mestské návršia. 1. vydanie, Bratislava (Československo) : Slovenský spisovateľ, 1986. 560 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mzdove-otroctvo-pracujucej-triedy-1885/

• ▐ Zverejnené: 07/06/2025

  Základný popis

  O neúspechu sociálnej kohézie v EÚ. Citát Lubomíra Zaorálka, ktorý hodnotí vývoj v Európskej únii po rozšírení o postkomunistické krajiny. Kritický pohľad na dramatické rozdiely v úrovni platov a životnej úrovne.

  « Zánik sna o rovnosti: (V skutočnosti nikdy neplánovaná) kohézia Európskej únie v mzdovej oblasti »

  ZNAČKY: Citát – Ekonomika – Politika – Liberálna demokracia – Globalizácia – Neokolonializmus – Výmena obyvateľstva – Progresivizmus – Slovensko – Slovania

  ZDROJ: Kauza bitcoin je světový skandál. Nawrocki Tuska dorazil. | Lubomír Zaorálek. (Česká republika) : XTV, online: https://youtu.be/wcU_Ydrxrr0?feature=shared&t=503

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zanik-sna-o-rovnosti-v-skutocnosti-nikdy-neplanovana-kohezia-europskej-unie-v-mzdovej-oblasti/

• ▐ Zverejnené: 06/06/2025

  Základný popis

  Ako západné mocnosti uisťovali Sovietsky zväz o tom, že nedôjde k žiadnemu rozširovaniu NATO v súvislosti so zjednotením Nemecka. Na pozadí súčasných udalostí na Ukrajine je dôležité vrátiť sa k historickým koreňom, ktoré formovali dnešnú realitu. Rozbor odtajnených materiálov a prepisov kľúčových rokovaní na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia.

  « Ako Sovieti súhlasili so zjednotením Nemecka »

  ZNAČKY: Komentár – Citát – História – Politika – Liberálna demokracia – Globalizácia – Neokolonializmus – Progresivizmus – Rusko – Ukrajina – Slovania

  Mnohí ľudia komentujú dianie na území Ukrajiny. No len málokto z nich sa venuje aj otázkam historického pozadia tejto tragédie. Súvislostiam, ktoré nás z veľkej časti priviedli tam, kde dnes sme. Tomu, čo významne dotváralo kontext, v ktorom sa neskôr všetky udalosti odohrali. Niektorí si povedia: „Toto je ruská propaganda!“ Nie, toto sú historické fakty, ktoré sa reálne stali. Boli to Sovieti, ktorí rozhodovali o tom, či nakoniec dôjde k zjednoteniu Nemecka. V tom čase mali vo východnom Nemecku cez 300-tisíc(!) vojakov. Súhlasili, za istých podmienok. Oni to takto vnímajú a veľakrát deklarovali svoj nesúhlas s tým, že sa stal presný opak toho, o čom boli ubezpečovaní. Ja vám teraz prinášam nejaký ten môj súpis narýchlo spísaných poznámok, ktoré som čerpal zo štúdie Národného bezpečnostného archívu (National Security Archive), ktorý je situovaný v areáli Univerzity Georgea Washingtona vo Washingtone. Práca, z ktorej som čerpal nesie názov: „NATO Expansion: What Gorbachev Heard (2017)“, a je to vcelku dôkladný rozbor odtajnených materiálov a prepisov kľúčových rokovaní na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia.

  • December 1989 (Stretnutie na Malte – „Malta summit“): Prezident USA George H. W. Bush uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že Spojené štáty americké nezneužijú aktuálnu situáciu, aby poškodili sovietske záujmy.
  • 31. Januára 1990: Západonemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher verejne hovorí: „…zmeny vo východnej Európe a proces zjednotenia Nemecka nemôže viesť k poškodeniu sovietskych bezpečnostných záujmov.“ Tento minister dokonca požadoval, aby bývalé „Východné Nemecko“ aj po spojení s tým západným, i naďalej ostalo mimo teritoriálnej pôsobnosti NATO.
  • 9. Február 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že expanzia NATO na východ sa neudeje „ani len o jeden palec“. Túto frázu „ani o palec na východ“ si od neho Gorbačov vypočuje celkovo 3-krát. Gorbačov jasne vysloví: „Určite, akékoľvek rozširovanie NATO by bolo neakceptovateľné,“ Baker s ním súhlasí.
  • 10. Február, 1990: Západonemecký kancelár Helmut Kohl ubezpečuje Gorbačova: „Sme presvedčení o tom, že NATO by nemalo rozširovať sféru svojich aktivít.“
  • 11. Apríl 1990: Britský minister zahraničných vecí Douglas Hurd opakuje posolstvo svojich kolegov a pridáva, že Británia si zreteľne: „…uvedomuje dôležitosť – nerobiť nič, čo by poškodzovalo sovietske záujmy a dôstojnosť.“
  • 4. Máj 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker pri rozhovore s ministrom zahraničných vecí ZSSR Eduardom Ševarnadzem zdôrazňuje, že tento proces, ktorý sa odohráva nebude mať: „…víťazov alebo porazených. Namiesto toho vytvorí novú legitímnu európsku štruktúru, ktorá bude zahrňujúca, nie vylučujúca.“
  • 18. Máj 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker opakuje svoje slová prezidentovi ZSSR a predkladá mu svoj 9-bodový plán, ktorý zahŕňa napríklad ponechanie Nemecka bez nukleárnych zbraní. Zdôrazňuje: „…budovanie stabilnej Európy…,“ v spolupráci so ZSSR.
  • 25. Máj 1990: Francúzsky prezident Francois Mitterrand pri osobnom stretnutí s prezidentom ZSSR Michailom Gorbačovom mu hovorí, že je: „…osobne za rušenie vojenských blokov,“ ako aj vytvorenie bezpečnostných záruk pre ZSSR.
  • 31. Máj 1990: Prezident USA George H. W. Bush uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že Nemecko v NATO nebude nikdy zamerané voči ZSSR.
  • 8. Jún 1990: Britská premiérka Margaret Thatcherová na stretnutí s prezidentom ZSSR Michailom Gorbačovom hovorí: „Musíme nájsť spôsoby, ako Sovietskemu zväzu poskytneme dôveru v to, že jeho bezpečnosť bude zaistená…“
  • 25. Októbra 1990: Na ministerstve obrany USA prebieha diskusia o rozširovaní NATO. Expanzia NATO je (nateraz) zavrhnutá s tým, že nie je potrebné budovať „anti-sovietsku koalíciu“.
  • Marec 1991: Novovymenovaný britský premiér John Major osobne ubezpečuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova: „O posilňovaní NATO neuvažujeme.“
  • Júl 1991: Generálny tajomník NATO Manfred Woerner delegácii sovietskych poslancov v Bruseli hovorí: „Nemali by sme dovoliť (…) izoláciu ZSSR od európskej komunity.“

  Toto je pomerne dlhý sled významných osobností svetovej politiky, ktorí vyjadrovali otvorené záruky a ubezpečenia. Čo nasledovalo? NATO sa za niekoľko rokov rozhodlo rozširovať o ďalšie krajiny, smerujúc na východ Európy k hraniciam Ruska.

  • 16. Apríla 1997: Gorbačov sa vyjadruje na tému plánovaného rozširovania NATO nasledovne: „Je to chyba. Je to veľká chyba. (…) Nie som presvedčený zárukami, že sa Rusko nemá čoho obávať. (…) Nemôžete ponižovať národ, jeho ľudí, a myslieť si, že to nebude mať žiadne následky. Takže moja otázka znie: je toto novou stratégiou? Myslím si, že ak sa bude pokračovať v takomto spôsobe zahrávania sa, kde jedna krajina niečo hrá na tú druhú, tak všetky tieto problémy, všetky tieto záležitosti, ktoré sme dnes zmienili, bude veľmi náročné vyriešiť.“

  V knihe „Social Psychology“, ktorú napísal psychológ Dr. Elliot Aronson a iní, v tejto knihe som nie tak dávno narazil na nasledovný citát (autorstvo sa pripisuje J. Williamovi Fulbrightovi): „Osobne si myslím, že správanie Ruska a Číny je ovplyvnené rovnako upodozrievaním našich úmyslov, ako je to naše ovplyvnené podozrievaním tých ich. Toto by znamenalo, že my samotní vplývame na ich správanie – tým, že ich považujeme za nepriateľských, vlastne vytvárame ich nepriateľstvo.“ To je z knihy vydanej v roku 2005. Máme rok 2025. Nech sa teda páči, urobte si svoj vlastný názor o spôsobe prístupu k Ruskej federácii zo strany západných mocností. Zhodnoťte si samotní: čo sa rozprávalo, čo sa skutočne dialo, a najmä: kam sme sa s takýmto prístupom dopracovali, a kam sa – s celou tou znovuzrodenou fašizáciou a militarizáciou Európy – ešte len dostať môžeme.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ARONSON, Elliot; WILSON, Timothy D.; AKERT, Robin M. Social Psychology. 5. vydanie, New Yersey (USA) : Pearson Education, 2005. 656 strán.
  • [2] Russia – Gorbachev comments on NATO expansion. AP Archive, 2015, online: https://youtu.be/3wB9uL2lKaw
  • [3] SAVRANSKAYA, Svetlana; BLANTON, Tom. NATO Expansion: What Gorbachev Heard – Declassified documents show security assurances against NATO expansion to Soviet leaders from Baker, Bush, Genscher, Kohl, Gates, Mitterrand, Thatcher, Hurd, Major, and Woerner. Washington (USA) : National Security Archive, 2017, online: https://nsarchive.gwu.edu/briefing-book/russia-programs/2017-12-12/nato-expansion-what-gorbachev-heard-western-leaders-early

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sovieti-suhlasili-so-zjednotenim-nemecka/

• ▐ Zverejnené: 04/06/2025

  Základný popis

  Historická mapa z roku 1914 zobrazujúca rozdelenie Afriky medzi európske koloniálne mocnosti. Mapa ilustruje „Boj o Afriku“ („The Scramble for Africa“), obdobie intenzívnej kolonizácie a politickej rivality na konci 19. a začiatku 20. storočia. Mapa ilustruje politické a teritoriálne ambície – hranice, ktoré boli stanovené bez ohľadu na etnickú alebo kultúrnu realitu, čo viedlo k dlhodobým konfliktom a nestabilite.

  « Mapa koloniálneho rozdelenia Afriky v roku 1914 »

  ZNAČKY: Ilustrácia – Mapa – História – Ekonomika – Politika – Liberálna demokracia – Neokolonializmus – Spoločenská zodpovednosť – Chudoba

  ZDROJ: RICHARDS, Denis. An Illustrated History of Modern Europe (1789 – 1939). London, New York, Toronto : Longmans, Green and Co., 1943. cca. 340 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mapa-kolonialneho-rozdelenia-afriky-v-roku-1914/

• ▐ Zverejnené: 04/06/2025

  Základný popis

  Historická mapa z roku 1987 zobrazujúca celosvetové rozmiestnenie jadrových elektrární podľa dát Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA). Ilustrácia poukazuje na energetickú politiku počas studenej vojny a pozíciu Československa medzi lídrami v jadrovej energetike.

  « Globálna mapa jadrovej energetiky (1987) »

  ZNAČKY: Komentár – Ilustrácia – Mapa – História – Ekonomika – Politika – Spoločenská zodpovednosť

  Zaujímavá historická štatistika o stave jadrovej energetiky vo svete v roku 1987 (podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu) a pozícii Československa ako jedného zo svetových lídrov v tomto odvetví (TOP10-15 na svete). Zverejňujem z prostého dôvodu: irituje ma ten diskurz nesúci sa v duchu, ako keby sme tu predtým (pred vstupom do EÚ, pred revolúciou v 1989), ja neviem – jazdili na koňoch po poľných cestách a dnes mali skákať od šťastia, že nám niekto opraví chodník, nebodaj vyasfaltuje vozovku. Československo malo mnoho chýb, niekde zaostávalo menej, inde o čosi viac, niekde to bola úplna tragédia, ale bola to priemyselne vyspelá a hlavne – v podstate sebestačná krajina. Súčasné Slovensko je napríklad v porovnaní s tým „československým“ potravinársky nesvojprávny štát a o úpadku vysokého školstva sa nemusíme ani len zhovárať, namiesto legendárnych hercov a umelcov máme dnes „účinkujúcich“, ktorí sa na nich hrajú, inštitúcie štátnej a verejnej správy sú prevažne skladiskom znezvýhodnených osôb neschopných samostatného myslenia, populačná politika štátu je kompletne neexistujúca a hrozí nám vymieranie, a čo sa tu dnes odohráva v zdravotníctve – odchod slovenských lekárov a medikov, naopak príchod „kadejakých“, zníženie kvality študujúcich, zníženie konkurencie, a tým aj celkovej kvality personálu v mnohých nemocniciach a ambulanciách… amen tma.

  ZDROJ: CHAR, N. L.; CSIK, B. J. Nuclear Power Development: History and Outlook (Events have changed the global prospects of nuclear power) / IAEA Bulletin 3/1987. IAEA (International Atomic Energy Agency). 1987.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/globalna-mapa-jadrovej-energetiky-1987/

• ▐ Zverejnené: 03/06/2025

  Základný popis

  Inšpiratívny citát Tomáša Baťu o zodpovednosti za rozvoj spoločnosti a práci na zachovaní kultúry pre budúce generácie. Ilustrácia evokuje témy prosperity, dedičstva, povinnosti a kontinuity v čase. Tento citát jedného z najznámejších československých podnikateľov 20. storočia, rezonuje s hlbokou psychologickou pravdou o ľudskej existencii: sme prepojení nielen so svojou minulosťou, ale aj s budúcnosťou, ktorú formujeme pre tých, ktorí prídu po nás.

  « Zodpovednosť voči budúcim generáciám (Tomáš Baťa),/a> »

  ZNAČKY: Citát – Ekonomika – Politika – Inšpirácia – Etika – Mravný ideál – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Rodina – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Slovania

  ZDROJE:

  • [1] BAŤA. Tomáš (aka Thomas Bata). How I Began. 2. vydanie, Batanagar (India) : Club for Graduates of Bata School, 1942. 335 strán.
  • [2] ZELENÝ, Milan. Cesty k úspechu (Trvalé hodnoty soustavy Baťa). Kratochvilka (Česká republika) : Nakladatelství Čintámani, 2005. 155 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ozodpovednost-voci-buducim-generaciam-tomas-bata/

• ▐ Zverejnené: 03/06/2025

  Základný popis

  Ilustrácia ekonomickej nerovnosti v post-komunistickom priestore: analýza dopadu nadnárodných korporácií na mzdy a investície podľa Ilony Švihlíkovej.

  « Odvádzanie ziskov: Pohľad na mechanizmus nadnárodného neokolonializmu »

  ZNAČKY: Citát – Ekonomika – Politika – Video – Inšpirácia – Neokolonializmus – Liberálna demokracia – Progresivizmus – Globalizácia – Výmena obyvateľstva – Chudoba – Úpadok – Smrť

  DOPORUČENÉ VIDEO: Ilona Švihlíková: Pokřivený trh lidem bydlení nezajistí, stavět musí začít stát / Jak TO je?, 2025 (Youtube)

  ZDROJ: Ilona Švihlíková: Pokřivený trh lidem bydlení nezajistí, stavět musí začít stát / Jak TO je? (Česká republika) : Deník TO, 2025 : Radošinské Naivné Divadlo, online: https://youtu.be/23ax5an08e8?si=rRDzcnbrVMot_HZD&t=61

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/odvadzanie-ziskov-pohlad-na-mechanizmus-nadnarodneho-neokolonializmu/

• ▐ Zverejnené: 02/06/2025

  Základný popis

  Tento citát pochádzajúci zo slávnej hry Stanislava Štepku „Rodinné striebro“ z archívu Radošinského Naivného Divadla, je nielen ukážkou jeho jedinečného jazyka a humoru, je to hlboký ponor do ľudskej psychiky, odrážajúci univerzálne témy sebaúcty, existenciálnej úzkosti a absurdity života. Môžete v ňom započuť hlas, ktorý sa nebojí konfrontovať svoju vlastnú nedokonalosť – hlas, ktorý rezonuje s tichým zápasom mnohých z nás, až napokon dôjde ku konečnému vyvrcholeniu, že na tom – ako aj ani my samotní – nemusí byť… zas až tak zle.

  « Sebakritika úprimného hriešnika (Rodinné striebro, 2008) »

  ZNAČKY: Citát – Umenie – Video – Inšpirácia – Politika – Ľudský život – Humor

  DOPORUČENÉ VIDEO: Rodinné striebro, 2008 (Youtube)

  ZDROJ: ŠTEPKA, Stanislav. Rodinné striebro. (Slovenská republika) : Radošinské Naivné Divadlo, 2008, online: https://youtu.be/iWm5CSe-shI?si=xyBbOdzaUyoXpEic&t=222

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/sebakritika-uprimneho-hriesnika-rodinne-striebro-2008/