„Nič z toho, čo som videla v Colorade, sa nedá porovnať s Estes Parkom; a teraz, keď je počasie nádherné a vrcholky hôr nad borovicovými lesmi sú čisto biele, niet ničoho krajšieho a vznešenejšieho, ​​po čom by srdce človeka mohlo zatúžiť, a čoho by sa mu tu nedostávalo; a ešte k tomu je toto celé liečivé, s tým všetkým: čistým vzduchom, čistou vodou… Ale v tejto zimnej samote je taktiež niečo veľmi ťaživé, miestami až ohromujúce. Nikdy som nič také nezažila, ani keď som bývala na svahoch Hualalai. Keď sú muži na poľovačke a ja pritom neviem kde, alebo v noci, keď sa z Long’s Peak ženú búrky a vzduch je plný prenikavého, búrkou hnaného snehu – a je teda sotva pravdepodobné, že tu niekto príde, alebo že vôbec bude možná komunikácia s okolitým svetom, potom tieto ohromné horské hrebene, ktoré ležia medzi nami a pláňami, rastú do výšky, až sa stanú neprekonateľnými bariérami – a rieky, ktoré sú odzrazu bez mostov, sa čoraz viac prehlbujú, a ja sa vtedy pýtam, či tu mám stráviť celý svoj život umývaním, zametaním a pečením… (s. 244)“