POMEDZI / Najnovšie články:
18/10/2026
« Systematizovaná nevedomosť: Keď sa „poznanie“ stáva sa slúžkou vlastných pohnútok (Dr. Samuel Parr / 1744-1825) »Ľudia majú prirodzenú tendenciu usporadúvať svet navôkol seba do systémov, kategorizovať ho. Tento proces je nevyhnutný pre prežitie a rozvoj ľudského poznania, no zároveň v sebe nesie obrovské riziko. Keď si totiž vytvoríte takýto myšlienkový „systém", začínate veriť, že tento „systém“ je realita sama o sebe, čo však pravdou byť nemusí. Najmä vtedy, ak je takýto systém výtvorom osôb vysokopostavených, no bohužial amorálnych, ktoré ho neváhajú zneužiť v prospech svojich záujmov. A potom? Potom je celý svet už len krok od globálnej katastrofy.
17/10/2026
« Ľudia, ktorí tvrdia, že „vidia“, [a aj tí, ktorým bolo „ukázané“], no i tak volia pokleslý život, vo svojom alibizme a pokrytectve zrádzajú zamýšľanú ideu „zákona“ – takýmto ich hriech pretrváva (Evanjelium podľa sv. Jána 9:39-41)“ »I dnes mnohí ľudia tvrdia, že „vidia“, ale žijú ako duchovne slepí…
16/10/2026
« „Zbytočne som dbal o čistotu svojho srdca… Keby som si však povedal: ‚Budem teda hovoriť ako oni…,‘ spreneveril by som sa…“ (Žalmy 73:12-15)“ »Úryvok zachytáva vnútorný zápas medzi hmotným prosperovaním bezbožníkov a vlastnou trýzňou, kladúc si pritom otázky o zmysle čistoty srdca. Text odhaľuje psychologický mechanizmus, ktorým sa veriaci človek rozhodne zostávať verný svojim hodnotám, hoci sa to javí ako „zbytočná" obeta pred očami ostatného sveta…
13/10/2026
« Ján Amos Komenský: Prioritou má byť predovšetkým starostlivosť o dušu a myseľ dieťaťa »Formácia duše. Text zdôrazňuje Komenského zásadnú tézu, čo by malo byť prioritou rodičov pri výchove svojich ratolesti. Pedagogická poznámka? Skôr filozofické vyhlásenie o tom, čo to znamená byť – „človek“ a vychovávať inú ľudskú bytosť. Tento úryvok je odpoveďou a zároveň otvorenou kritikou všetkých postulátov dnešných moderných rodičov, ktorí často uprednostňujú materiálny blahobyt a zabúdajú na duchovný rast.
12/10/2026
« Intimita materstva hodná byť vzorom: Matka a kojenec (Georges Moreau de Tours / 1887) »Tichý dohľad a ochrana dieťaťa. Dielo francúzskeho maliara Georges Moreau de Tours, ktoré zobrazuje matku kŕmiacu svoje dieťa v prírodnom prostredí. Univerzálny mravný ideál materstva. Kritici tej doby, ako François Bournand, ho odvážne porovnávali s Andreom del Sartom, s jeho slávnou „Charitou“. Nie preto, že by šlo o voľajakú „technickú kópiu“, ale preto, že Moreau de Tours zachytil to, čo je v materstve najsvätejšie – niečo, čo presahuje čas.
11/10/2026
« Tehotenstvo a dieťa: Anatómia gravidnej ľudskej maternice (Anatomia Uteri Humani Gravidi Tabulis Illustrata, 1842) »Maternica ženy. Svätý chrám života. Na tomto nákrese je vyobrazené niečo, čo klinická medicína často maskuje pod termínmi „biologický proces“ alebo „embryonálny vývoj“. My vidíme chrám. Maternica ženy je sväté miesto, kde sa pred okolím „ukrytá“ ľudská bytosť stáva čoraz viac „viditeľnou“…
10/10/2026
« Prvým putom spoločnosti je manželstvo muža a ženy: Muž a žena – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rod – Národ – Etnikum – Kultúra (Cicero / De Officiis / O povinnostiach) »Architektúra ľudskej civilizácie. Marcus Tullius Cicero, pravdepodobne najväčší orátor antiky, nás vo svojom diele De Officiis (O povinnostiach) privádza k základu, ktorý je neviditeľný, no neotrasiteľný. Cicero nám tu popisuje a definuje základnú hierarchiu vzájomných väzieb medzi jednotlivými členmi ľudskej spoločnosti, pričom vymedzuje podstatu, na ktorej je táto postavená – manželstvo muža a ženy, rodina. Prehovára k nám o „putách spoločnej krvi“, pričom táto krv nie je len akýsi biologický nosič DNA, stáva sa najmä fyzickým vyjadrením spoločnej histórie a spoločne vyznávaných hodnôt.
09/10/2026
« Baccalaureus Medicus David Vasse pri obhajobe svojej tézy vyslovuje: „Ergo à Mente Sanitas.“ (Parížska univerzita – Lekárska fakulta / 1721) »Historický úryvok predstavujúci názor Davida Vasseho o vzájomnom vzťahu mysle a tela znamenal v podstate jeden z priamo cielených úderov do hradieb čisto mechanistického vnímania podstaty ľudského zdravia. Z pohľadu klinickej psychológie vidíme v týchto slovách náznaky teórie moderného pojmu nám známeho ako – psychosomatika. Vasse nevnímal človeka ako stroj, kde sú jednotlivé orgány len jeho ozubenými kolieskami. Videl človeka ako celistvú entitu, kde myseľ je dirigentom a telo je nástrojom. Dnešná moderná medicína, často zahltená sebou – technológiou a technickými vymoženosťami, často stráca práve tento nadhľad. Zabúda, že samotný stav ľudskej mysle je tým základným pilierom, na ktorom stojí samotná odolnosť („nezdolnosť“) ľudskej bytosti. David Vasse nám v roku 1721 poslal posolstvo, ktoré zostáva aktuálne aj dnes: ak chcete liečiť telo, musíte najprv pochopiť myseľ svojho pacienta.
08/10/2026
« „La Carità“ a posvätnosť lekárskeho povolania: „Sanitas est Prima et Fundamentum Vitae“ »Vizuálny manifest epochy, keď sa zdravotná starostlivosť ešte nepotácala v zákutiach podnikavosti, hrabivosti, bažení po statuse a moci, ale lekárstvo sa vnímalo predovšetkým ako osobné poslanie – vykonávané ľuďmi k nemu „povolanými“ – a najmä služba, pre ľudí. Sanitas (Zdravie) sedí na tróne ako kráľovná, ale jej moc nespočíva vo vyžadovaní si prehnanej poklony a úcty, ale hlavne v obete a dávaní, v už spomínanej službe. Starček s palicou doprevádzaný vnučkou, ranený muž podopieraný svojou dcérou a manželkou, žena s deťmi, kľačiaci chlapec – títo nie sú len pacientmi. V ľudskej spoločnosti sú to vždy tí najzraniteľnejší, pretože choroba je súčasťou ľudského osudu každého, a nie výnimkou. Práve v takomto okamihu sa prejavuje ozajstná liečivá sila humánneho prístupu. Ten nie je ani tak o liekoch, ktoré sa podávajú, ale o tom, ako sa podávajú. S rešpektom. S dôstojnosťou. S pocitom, že chorý nie je klient / zákazník, ale v prvom rade – človek.
06/10/2026
« Pravá láska si pýta cnosť a charakter, ničoho sa nebojí, nemá nič spoločne s infantilným spolužitím dvoch osôb, ktoré sa navzájom (vy)užívajú, kde sú si jeden druhému (kompenzujúcim a aktuálne užitočným) „prostriedkom u(spo)kojenia potrieb“ – majetkových, mocenských, statusových alebo sexuálnych (Richard von Krafft-Ebing / Psychopathia Sexualis, 1893) »Richard von Krafft-Ebing nepísal len o sexuálnych odchýlkach. Vo svojej medicínskej štúdii sa pokúsil prezentovať odpoveď na otázku, ktorá sa nachádza hlboko v duši každého z nás: „Čo je to v skutočnosti tá láska?“ Odpoveď, ktorú nachádzame v Psychopathia Sexualis, nie je nijaká romantická ilúzia. Je to klinická, ale zároveň hlboko mravná diagnóza. Skutočná láska, píše, stojí na uznaní kvalít druhého človeka. Nie toho, čo nám dá, ale toho, kým je. Toto je kľúčový rozdiel medzi dospelou láskou a detským egoizmom. Detská láska sa pýta: „Čo pre mňa urobíš? Aký osoh pre mňa máš?“ Dospelá, cnosťou riadená láska sa pýta: „Kto naozaj si? Patríme nerozdeliteľne k sebe a dokážeme spoločne…“
05/10/2026
« Platón, sebaovládanie a sófrosyné (umiernenosť): Skutočne odvážnym je ten, kto vystavený okolitému „svetskému“ – bolestiam či radostiam – je charakterovo natoľko pevný, že vždy dokáže urobiť morálne správne rozhodnutie a volí si život v pravde a harmónii s prirodzenosťou (The Republic of Plato / Štát / Ústava) »O súboji, ktorý sa odohráva v každom z nás, keď na jeho podklade dochádza k vymedzeniu toho, čo ovládne dušu človeka. V Ústave (Štát) od Platóna nenachádzame len politickú teóriu ideálneho štátu, ale taktiež zrkadlo ľudskej psychiky. Sófrosyné, teda umiernenosť, nie je potlačenie. Nie je to asketické utlmovanie života, z ľudskej prirodzenosti povstávajúcich životných energii. Je to, ako píše Platón, „súlad“. Je to moment, kedy sa silná, žiadostivá zložka duše dobrovoľne podriadi autorite rozumu. Nie preto, že by bola slabá, ale preto, že pochopila, že jej nadvláda by znamenala chaos a deštrukciu. Ak by sa žiadostivosť stala kráľom, stala by sa tyranom, ktorý ničí všetko, čo je krásne a pravdivé, odvrátila by človeka od súladu všetkých zložiek ľudskej existencie…
04/10/2026
« Pôvodná európska kultúra: Detstvo na dedine (Johann Sperl / 1886) »Idylické vyobrazenie scenérie tradičného detstva na nemeckom vidieku. Mikrokosmos prakticky celej pôvodnej európskej civilizácie, kde miesto nebolo len nejakým priestorom – „krajinou“, ale najmä domovom – otčinou, kam niekto patril.