« Existuje akýsi sen o ľudskom PROGRESE, ktorý spočíva v postupnom uľahčovaní údelu človeka, v postupnom odľahčovaní jeho úlohy, až kým nebude z jeho cesty odstránená posledná prekážka, posledné nebezpečenstvo zažehnané, posledný útes prekonaný a od tej chvíle už bude plavba navždy pokojná. Nech sa takéto voľačo nikdy nenaplní! Človek nie je stvorený na to, aby žil v obdobných podmienkach; jeho ohraničenia, ktorými je tvorený, sú príliš vysoké a rozsiahle na to, aby sa do nich zmestil. Nikdy sa neprispôsobí ľahkému životu, pokiaľ… medzitým jeho prirodzenosť nezdegenerovala. Zle prispôsobený na prežívanie ľahkého života, je dobre prispôsobený na žitie toho ťažkého. Keď sú jeho okolnosti najľahšie, práve vtedy ukazuje ten najhorší obraz o sebe samotnom, a ten najlepší, keď bojuje proti nepriazni osudu. Nikdy sa v tomto vesmíre necítil viac ako doma, než keď sa ocitne „v mimoriadne náročnej situácii“. „Prináleží synovi človeka mnoho trpieť, aby mohol vystúpiť ku svojej sláve.“ Dajte mu život, v ktorom utrpenie nehrá žiadnu úlohu, a podvediete ho v samom jadre jeho bytia.“ Povedzte mu: „Odteraz už nebudeš hrdinom. Už si môžeš oddýchnuť: vyžieraj sa, napájaj a veseľ do sýtosti. Buď miláčikom Osudu a vysmiatym hlupáčikom.“ MÚDRY ČLOVEK S ODPOROM ODMIETNE takúto vašu ponuku.

Za priaznivých okolností človek prejavuje len svoje priemerné cnosti, a často ani tie nie. Oboma, svojou mysľou aj telom, je stvorený pre veľké veci, pre úlohy veľkého významu a dôležitosti, pre osvojovanie úžasných umení, ktoré sa zdajú nemožné, kým ich nevyskúša, pre nebezpečné výpravy do neznáma, pre tvrdé a napínavé súboje so silami temnoty, pre odolávanie obrovským otrasom, pre znášanie srdcervúcich neúspechov, pre vstávanie, keď je zranený a zrazený na zem, a pre umieranie, ak to bude potrebné, s mečom v ruke. Pre bytosť – tak skvele vybavenú – nie je žiadnou prekážkou, ani dôvodom na sťažovanie si, keď sa ocitne „pred veľmi náročnou úlohou“: nesťažuje si na niečo také u svojho Stvoriteľa. [Práve naopak], chváli svojho Stvoriteľa a do boja vstupuje spievajúc žalmy. „Tu som,“ volá, „so svojimi schopnosťami a všestrannosťou; tam je vesmír, ktorý mi ponúka práve tie problémy, práve tie úlohy, na ktoré sú tieto schopnosti a všestrannosť stvorené; tu som, Pane, pošli ma.“ Aby sme videli človeka takého, aký skutočne je, aby sme videli veľké cnosti, ktorých je schopný, aby sme videli ciele, pre ktoré bol stvorený, musíme ho zachytiť v jednom z týchto okamihov, keď zápasí s problémami, ktoré sa zdajú neriešiteľné, keď sa venuje úlohám, ktoré sa zdajú byť nad rámec jeho odvahy a rozumu. (s. 17-20) »