« To, že je v každom z nás ukryté akési „bzučanie“, a teda duch bláznovstva, žartov, tanca a prevlekov, brali Norimberčania zo stredoveku ako samozrejmosť, (…), a keďže boli vždy v popredí, pokiaľ sa jednalo o organizovanie turnajov, rytierskych súbojov a najmä karnevalových sprievodov a hier, možno im určite pripísať určité znalosti o bláznovstve a o povahe ľudstva vo všeobecnosti. Tento bzukot je v nás prítomný, niekedy je tichší, inokedy hlasitejší, po celý rok a v každom z nás, i keď – sem a tam – utíchne takmer úplne, to prevládne práca, rôzne ťažkosti a naša vážnosť, no vždy je tam. Až konečne príde deň oslobodenia pre netrpezlivé, nespútané stádo – rozkošný fašiang [Fastnacht, pozn.]: „oslava najväčšieho a najvýznamnejšieho sviatku bezbožného sveta“, keď všetci blázni rozkvitli už skoro ráno, dozrievali popoludní, a potom čochvíľa – tak často – opadávali, že ich bolo možné nájsť v každej ulici v hojnom počte. A keďže teraz sa každý mohol správať tak, ako keby sa mu v hlave všetko hore nohami obrátilo, okamžite si nejeden zaumienil byť naozaj veľkým bláznom. Práve takýmto ambíciám vďačíme za pestré, fantastické vyobrazenia všetkých tých veselých, ozdobných, chlpatých a desivých masiek, ako nám ich ukazujú (…) rytiny v starých knihách o „Schönbart“. V tých istých knihách sa nachádzajú učené pojednania o slove „Schönbart“. Jeho výklad v jednoduchej nemčine vyjadruje masku… Je také prirodzené, že človek, ktorý sa oddáva veľkému potešeniu z uvoľňovania svojho vnútorného „bzukotania“ sa chce zviditeľniť a primerane tomu sa snaží skrášliť. Náhodné rozloženie farieb na jeho odeve: jeden rukáv biely, druhý zelený, jedna nohavica biela… druhá jednofarebná zelená, topánky biele, klobúk zelený, opasok s rolničkami okolo bokov, v ruke zväzok dubového lístia… Aspoňže človek vyzerá inak ako v pracovné dni a nedeľu… (Elisabeth Siewert) »