„A tak keď prišla domov a ľahla si do postele, znova sa zopakoval starý príbeh. Došiel akýsi muž a ľahol si vedľa nej, ale keď v noci počula, že spí, vstala a zasvietila – zapálila sviečku a osvetlila si ho jej lúčmi, a tak uvidela, že je to ten najkrajší princ, akého kedy-kto mohol zazrieť, a namieste sa doňho zamilovala, až by asi umrela, ak by ho tu a tam nepobozkala, pomyslela si. Tak aj urobila, ale keď ho bozkala, v tej chvíli mu košeľu pokvapkala tromi kvapkami vosku a on sa prebudil. ‚Čo si to len urobila?‘ skričal, ‚teraz si z nás oboch urobila nešťastníkov, lebo keby si vydržala len jeden rok, bol by som oslobodený. Mám totiž macochu a tá ma začarovala. Cez deň som bielym medveďom a v noci človekom. Ale teraz sú všetky podmienky dohody porušené a ja sa k nej musím vrátiť. Žije v zámku, ktorý stojí na východ od Slnka a na západ od Mesiaca, kde taktiež žije princezná, ktorá má nos dlhý tri lakte, a tú si teraz budem musieť vziať.‘ Plakala, tieto jeho slová sa jej veľmi dotkli, ale nebolo jej pomoci, musel ísť. Potom sa ho opýtala, či by nemohla ísť s ním. Nie, nemohla. ‚Povedz mi teda cestu,‘ povedala, ‚a ja ťa nájdem, to určite urobiť smiem.‘ ‚Áno,‘ smela. Povedal: ‚Ale na to miesto neexistuje – žiadna cesta.‘ Ležalo na západ od Slnka a na východ od Mesiaca, a ona tam vraj nikdy cestu nenájde. A tak ďalšie ráno, keď sa zobudila, princ aj hrad boli navždy preč a ona ležala na malom kúsku zeleného machu uprostred pochmúrneho lesa a vedľa seba mala len zväzok voľajakých handier, ktoré si priniesla zo starého domova. Hneď ako si vytrela spánok z očí a doplakala, pretože už viac plakať nevládala, vstala a vydala sa na cestu. A kráčala… mnoho… mnoho dní… (s. 15-16)