„Spomenula si pritom na Dinah? Na jej varovné slová, ktoré ju nahnevali – na Dinahinu láskavú prosbu, aby na ňu myslela ako na priateľku v núdzi? Nie, zanechaný dojem bol príliš slabý, aby sa jej teraz prinavrátil. Akákoľvek náklonnosť alebo útecha, ktorú jej Dinah mohla poskytnúť, by bola pre Hetty dnes ráno rovnako bezvýznamná ako všetko ostatné, okrem jej urazenosti. Myslela len na to, že tu nemôže zostať a pokračovať vo svojom starom živote – radšej by znášala niečo úplne nové, než sa vrátiť do tohto starého každodenného kolobehu. Chcela by ujsť ešte toho rána a nikdy viac nevidieť žiadnu zo starých tvárí. Ale Hetty nebola typom človeka, ktorý čelí ťažkostiam – ktorý sa odváži opustiť známe prostredie a slepo sa vrhne do neistej situácie. Mala pohodlnú a márnivú povahu, nie vášnivú, a ak mala niekedy podniknúť nejaké drastické kroky, muselo ju k tomu dohnať zúfalstvo a hrôza. V úzkom kruhu svojej predstavivosti nemala veľa priestoru na rozlet svojich myšlienok a čoskoro sa rozhodla pre jedinú vec, ktorú urobí, aby unikla zo svojho starého života… (George Elliot, 1859, s. 61)“