„…asi po minúte sa ho opýtala:
– Peter, naozaj poznáš víly?
– Áno, ale dnes už sú takmer všetky mŕtve. Vieš, Wendy, keď sa prvé bábätko po prvýkrát zasmialo, jeho smiech sa roztrieštil na tisíce kúskov a všetky tieto kúsočky tu začali poskakovať sem a tam, no a toto bol začiatok víl. Od tých čias, vždy keď sa narodí dieťatko, jeho prvý smiech sa okamžite premení na jednu z víl. Takto by tu na svete mala byť pre každého malého chlapca alebo malé dievča jedna víla, ibaže nie je. Vieš, dnešné deti už toho vedia príliš veľa a skoro na víly prestanú veriť. A kedykoľvek nejaké dieťa povie: ‚Neverím na víly,‘ v tom okamihu niekde na svete jedna z nich spadne priamo k zemi – mŕtva. (Woodward, O’Connor; 1911)“