Nedotknutou prírodu obklopená, a týmto zovretím pohltená: práve tu stojí ošumelá chalúpka lákajúca unavené ľudské duše niekam na samotu do lesa. Záblesk slnka odrážajúci sa na popraskanej okennej výplni, nahrubo otesané trámy, ktoré statočne nesú ťažobu mnohých desaťročí. Dym z komína pomaly stúpajúci niekam do stratena, zatiaľ čo pred ňou: starostlivo poukladané narúbané drevené polená, spokojne čakajúce na to, kým pre ne príde ten správny čas a budú obetované – zahrejú telá i srdcia obyvateľov skromného príbytku. Muž sediaci na priedomí, ktorý si nás nevšíma, a nevšímal by si nás pravdepodobne ani vtedy, aj keby smel, najskôr zaujatý nejakou z množstva menších prác, popritom stratený v rozjímaní, prijatím jednoduchosti nepretržite v harmónii s okolitým svetom, ktorého je tu súčasťou.

Takéto obrazy je možné nájsť v dielách umelcov a spisovateľov po stáročia. Zjavujú sa znova a znova, prejavujúc takmer mýtickú silu archetypálneho vzorca, akého sa ľudstvo – napriek snahám – nedokázalo vzdať. Prehovárajú o túžbe usídlenej niekde v tých najtajomnejších hlbinách podvedomia človeka, o nostalgii k niečomu, čo je pre mnohých z nás čoraz náročnejšie zadefinovať, a predsa ostáva večným. Prehnaná romantizácia neskrotenej prírody? Skôr ozvena ľudskej podstaty. Pripomienka neskrotiteľnej divočiny v nás samotných. Tej, ktorá sa vzpiera nemilosrdnej digitalizácii našich životov, kde je človek silene zbavovaný svojej ľudskosti a stáva sa „technokratickým artefaktom“ – ľudským zdrojom. Prestáva byť v prvom rade ľudskou bytosťou, a stáva sa už najmä prostriedkom pre iného. Niečo ako kameň, neraz ešte menej. Toť zlatá epocha pre „Svedkov liberálno-demokratových“.

Tu prezentovaná scenéria je symbolom sebestačnosti a vzdoru, práve preto sa proti nemu obracia nenávisť všetkých, ktorí si dali za cieľ ovládnuť a zotročiť slobodnú dušu človeka v smere svojich záujmov. A les? Nie, ten tu nie je žiadnou zbytočnou kulisou. Je aktívnym účastníkom v tejto dráme našich životov. Už svojou prítomnosťou našepkáva starobylé pravdy: o smrti a znovuzrodení, o prirodzenom cykle prírody… o nás. Nepriamo núti, i keď sa tomu nejeden vyhýba, čeliť temným aspektom našej duše, ktorým sa snažíme ujsť. Niet na nich čas. Skrývajú sa pod povrchom starostlivo zbudovaných životov a čakajú, až sa raz vynoria v slovách: „Akú cenu ste za to všetko rúhanie sa voči svojej podstate ochotní zaplatiť?“ Niektorí realitu našich čias prehliadli. Unikajú zbesilému tempu a chaosu modernity. Niekedy ani nie, že by chceli, musia. Len takýmto spôsobom sa dokážu utíšiť a preniknú do hlbín prehliadaného. Samota sa tak pre nich nestáva cieľom „samým o sebe“, ale je pre nich nutným prostriedkom k „staniu sa tým, kým sa stať mám“.