„Princovi búšilo srdce – niekde v hĺbke duše tušil, že práve tam nájde to, čo hľadal celý svoj doterajší život. Otvoril dvere, ktoré zavŕzgali v starých pántoch a s prudkou netrpezlivosťou kráčal po starom zvetranom schodisku hore do komnaty. Keď bol na samom vrchu, zatlačil do ďalších dverí a vošiel dovnútra, aby sa ocitol v malej tmavej izbietke. Tam, úplne ohromený tým, čo uvidel pred svojimi očami, skríkol. Pod maličkým oknom na posteli našiel ležiacu – princeznú. Ležala tam rozprestretá s nádhernými zlatými vlasmi rozpustenými navôkol seba. Nedali by sa nájsť slová, ktorými by dokázal opísať, aká bola krásna! Princ k nej opatrne pristúpil a naklonil sa nad ňu. Zľahka sa dotkol jej rúk – boli teplé, žila, no ani sa nepohla. Z jej mladistvých a jemných pier, ktoré pripomínali pučiace okvetné lístky ruží, pritom nevyšiel ani hlások, i jej oči ostali zavreté. Princ ju takto dlhý čas obdivoval. Nikdy v živote nevidel princeznú, ktorá by sa mohla v dokonalosti tej pred ním, čo i len priblížiť. Potom sa zrazu naklonil o čosi viac, viac, viac… a pobozkal ju na pery. Týmto bozkom sa celá kliatba prelomila. Viečka princeznej sa zamihotali a ona pomaly začala zdvíhať svoju hlavu z vankúša, pričom si naťahovala ruky. A keď už mala oči úplne otvorené, v tej chvíli z jej úst zaznelo: ‚Ste to vy, princ? Čo vás toľko zdržalo!‘“