SLOVANIA Značka
Stránka 3 z celkom 6 stránok.
Dokopy: 160 článkov.
▐ Zverejnené: 27/03/2026
![]( "Jar – Rodná zem – Matka – Otec – Vlasť (Antonín Majer, 1922)")
Základný popis
Jar v kvitnúcom Česko-Slovensku. Pohľad na ľudovú kultúru, kde sa kone ťažko predierajú ornou pôdou a tradícia úzko prepája s prebúdzaním prírody. Oslava kultúrneho dedičstva, hlboko zakoreneného v národnej kultúre, folklóre a harmónii medzi človekom a jeho zemou – danou mu od Boha, domovinou, tou drahou otčinou zanechanou mu jeho predkami.
« Jar – Rodná zem – Matka – Otec – Vlasť (Antonín Majer, 1922) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Jar – Príroda – Vidiek – Folklór – Feminizmus – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Pokora – Služba – Milosrdenstvo – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Národ – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Graphic Art of Czechoslovakia (Exhibition of Prints from the Private Collection of Henry J. John M. D.) Cleveland (USA) : The Cleveland Museum of Art, 1922. cca. 60 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/jar-rodna-zem-matka-otec-vlast-antonin-majer-1922/
▐ Zverejnené: 21/03/2026
![]( "Posol jara (Ľudmila Ružodolská, 1890)")
Základný popis
S príchodom jari, keď slnko hladí zem po jej zimnom spánku a príroda sa oblieka do sviežich farieb, ožíva v každom z nás aj táto báseň „Posol jara“ od Ľudmily Ružodolskej. Tento poetický úryvok je nielen oslavou prebúdzajúcej sa prírody a jej rozkvetu, ale zároveň aj opisom predstáv a myšlienok hlboko zakorenených v slovenskom folklóre a národnej identite Slovákov.
« Posol jara (Ľudmila Ružodolská, 1890) »
ZNAČKY: Umenie – Citát – Jar – Príroda – Vidiek – Krása – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko
« Fijalôčka vonná,
skrytá v tôni lesa,
nad tvojím príchodom
srdce moje plesá.Ty si posol jara,
hlásajúci svetu,
že sa jaro blíži,
zaodiate v kvetu.Že čo jaseň chladná
letkom umrtvila,
v novej kráse zkriesi
jara svieža sila.Kvitni mi len, kvitni,
kým sa jaro skveje –
s tebou i mne zkvitly
ružové nádeje. »ZDROJ: Vlasť a svet. / 15. apríla – Číslo 8, 1890. 5. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1890.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/posol-jara-ludmila-ruzodolska-1890/
▐ Zverejnené: 09/03/2026
![]( "Slávik (Prostonárodnia pieseň, 1890)")
Základný popis
Ponorte sa do smútku a krásy slovenskej ľudovej tvorivosti. Táto pieseň, uchovaná v historickej tlači časopisu „Vlasť a svet“ z roku 1890, prináša prostú, no hlbokú baladu o slávikovi, ktorý si spokojne spieva, zatiaľ čo srdce človeka, ktorý jeho krásnemu spevu načúva, narieka. Objavte obraz národnej identity, slovenskej dediny a slovanskej duše v úryvkoch plných spomienok. Nechajte sa uniesť melódiou duši, ktorá rezonuje naprieč generáciami.
« Slávik (Prostonárodnia pieseň, 1890) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Folkór – Krása – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Smútok – Sklamanie
Slávik (Prostonárodnia pieseň)
« Spievaj si, slávičku,
v zelenom hájičku,
aj ja si zaspievam,
idúc na trávičku.Trávička zelená
kade ja chodievam,
lebo ju ja často
slzami polievam.Ústa mi spievajú,
oči sa mi smejú
ale od srdiečka
slzy sa mi lejú. »ZDROJ: Vlasť a svet. / 15. mája – Číslo 10, 1890. 5. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1890.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slavik-prostonarodnia-piesen-1890/
▐ Zverejnené: 06/03/2026
![]( "Ohlasy 15. storočia: Kúpele Piešťany – Liečivá sila slovenského kúpeľníctva (Schlammbad Pistyan / Pöstyén in Ungarn, 1898)")
Základný popis
Ponorte sa do histórie slovenského kúpeľníctva s týmto unikátnym historickým záznamom z roku 1898. Poznatky z publikácie Colomana von Fodora zachytávajú chýrnu slávu piešťanských kúpeľov. Prežite cestu časom a objavte liečivé účinky sírnych bahien, ktoré chválili lekári a učenci ako Georg Wernher, Thomas Jordan a Johann Crato von Krafthoim.
« Ohlasy 15. storočia: Kúpele Piešťany – Liečivá sila slovenského kúpeľníctva (Schlammbad Pistyan / Pöstyén in Ungarn, 1898) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – História – História medicíny – Zdravotníctvo – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Rakúsko-Uhorsko – Príroda – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
« Hoci o pôvode a prvej známej histórii slávnych sírnych bahenných kúpeľov v Piešťanoch spoľahlivé údaje chýbajú, je možne s istotou predpokladať, že kúpele boli známe už v 15. storočí a mnohí sem prichádzali zďaleka, aby v týchto teplých prameňoch hľadali liek na rôzne neduhy, najmä kožné choroby, reumatické bolesti, ochorenia kostí atď. Vo svojej brožúre – vydanej vo Viedni v roku 1551 – uvádza Georg Wernher prvú spoľahlivú písomnú informáciu o termálnych prameňoch v Piešťanoch. Chváli ich liečivé účinky, opisuje ich vysokú teplotu, kolísavú prítomnosť samotných prameňov, ako aj ílovité bahno, ktoré si vyslúžilo jeho uznanie. Ďalej spomína, že pacienti hľadajúci uzdravenie si počas kúpeľa natierali postihnuté časti tela bahnom na istý čas usadeným v termálnej vode. Túto prax opakovali deň čo deň, až kým po dosiahnutí úľavy neopustili kúpele. Okrem toho nachádzame zmienku aj v spise Thomasa Jordana, publikovanom v roku 1586, v ktorom opisuje minerálnu vodu a osobitne zdôrazňuje úžasnú liečivú silu prameňov. S nie menším uznaním prišiel Johann Crato von Krafthoim [Johannes Crato von Krafftheim – dvorný lekár troch cisárov Svätej ríše rímskej, pozn.], lekár troch cisárov, v roku 1594 pochválil vynikajúce pramene a bahno, ktoré sa v nich nachádzalo. Nikolaus Istvánffý [barón, uhorský politik, historik, básnik, ktorý pôsobil ako uhorský palatín, pozn.] v roku 1599 dodáva, že Turci – pri svojom druhom nájazde na Piešťany – odviedli slabých a nemohúcich […] do svojho hlavného tábora. Zaujímavosťou je, že Piešťany boli trikrát napadnuté tureckými lupičskými hordami, a to v rokoch 1530, 1599 a 1663, a vtedy už známe liečivé pramene vo veľkej miere prispeli k uzdraveniu zranených, ktorí zostali po takýchto [tragických] udalostiach. Trojité využitie liečivých prameňov zaujalo v roku 1622 Andreasa Bacciusa, osobného lekára pápeža Sixta V. [Sixtus V., Sixtus Quintus, pozn.] V roku 1642 oslávil Anton Beschonovinus pramene a ich liečivé vlastnosti v básni. Neskorší autori, a to Fröhlich v roku 1644 a Martin Zeiller v roku 1664, uvádzajú, že v tom čase sa pramene nachádzali na ľavom brehu Váhu. Práca o kúpeľoch v Piešťanoch, ktorú v roku 1745 vydal Justus Johann Torkos [Ján Justus Torkoš, Torkos Justus János – slovenský chemik, balneológ, doktor medicíny, hlavný mestský lekár Bratislavy, pozn.], lekár kráľovského slobodného mesta Pressburg, poskytuje obzvlášť zaujímavé historické údaje. Svojím opisom a takýmto písomným šírením informácií o výnimočných liečivých účinkoch, ale ešte viac svojím usilovným výskumom zameraným na opätovné nájdenie už zaniknutého horúceho prameňa si autor vyslúžil nesmierne zásluhy o blaho kúpeľného mesta a jeho večnú vďaku. (Fodor, s. 1-2 )»
PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: FODOR, Coloman von. Schlammbad Pistyan (Pöstyén) in Ungarn mit Besonderer Berücksichtingung der Massage-Heilmethode. Viedeň a Lipsko (Rakúsko-Uhorsko) : Wilhelm Braumüller,1898. 56 strán. Digitalizovali: Bayerische Staatsbibliothek München (Nemecko).▐ Zverejnené: 05/03/2026
![]( "História Slovenska: „Kúpeľné impérium“ Rakúsko-Uhorska a po stáročia významné centrum európskeho kúpeľníctva (B. Bradshaw's Dictionary, 1884)")
Základný popis
Pozrite si historickú mapu, ktorá zobrazuje významné slovenské centrá liečebného cestovného ruchu. Pozrite si unikátnu ilustráciu zo slávneho „B. Bradshaw’s Dictionary of Mineral Waters…“ a ponorte sa do bohatého kúpeľníckeho dedičstva Slovenska, odhaľte slávne slovenské liečebné pramene a vodné zdroje.
« História Slovenska: „Kúpeľné impérium“ Rakúsko-Uhorska a po stáročia významné centrum európskeho kúpeľníctva (B. Bradshaw’s Dictionary, 1884) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Mapa – História – História medicíny – Zdravotníctvo – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Rakúsko-Uhorsko – Vidiek – Príroda – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: B. Bradshaw’s Dictionary of Mineral Waters, Climatic Health Resorts, Sea Baths, and Hydropathic Establishments (Giving the Summer and Winter Residences of Doctors, Hotels Which Can Be Recommended With Confidence, And Other Useful Information). Londýn (Anglicko) : Trübner & Co. + Berlín, Lipsko, Viedeň : F. A. Brockhaus + Milan (Taliansko) : Dumolard Frères + Paris, Nice (Francúzsko) : B. Bradshaw & Co. + New York, Philadelphia, Chicago (USA) : The American Exchange in Europe, 1884.▐ Zverejnené: 05/03/2026
![]( "Jozef Kroner: „Naši dedovia nám nechali vody čisté, plné šantivého života. Lenže čo my necháme…“ (1988)")
Základný popis
Citát Jozefa Kronera z roku 1988 je stále relevantný, rezonuje s otázkami ochrany prírody a spoločenskej zodpovednosti. Varuje nás upustiť od možnej devastácie našich vôd a večnou stratou tohto prírodného dedičstva.
« Jozef Kroner: „Naši dedovia nám nechali vody čisté, plné šantivého života. Lenže čo my necháme…“ (1988) »
ZNAČKY: Citát – Video – Vidiek – Príroda – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
ZDROJ: FELIČ, František (režisér). Trate života Jozefa Kronera. Bratislava (Česko-Slovensko) : Československá Televízia Bratislava, 1988. Dostupné (05-03-2026 / 03:49): youtube.com/watch?v=L52cu_7ZlIs▐ Zverejnené: 23/02/2026
└ Aktualizované: 24/02/2025 (17:02)
![]( "Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896)")
Základný popis
Temná rozprávka s motívmi kanibalizmu a rodinného násilia odhaľuje hlboké psychologické archetypy zabudnutých skúseností zachytených prostredníctvom slovenskej ľudovej slovesnosti.
« Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896) »
ZNAČKY: Citát – Komentár – Psychológia – Psychoanalýza – Sexuálna výchova – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Smrť – Znovuzrodenie
ZABITÝ JANÍČKO
« Boli raz jeden otec i jedna matka. Mali dve deti: Haničku i Janíčka. Poslala ich matka do lesa a aj im takto povedala, že kto skôr domov príde, tomu dá chlieb s maslom. Tak i sa Janíčko domov ponáhľal. Ako on domov prišiel, matka ho do súseka [truhla na obilie, pozn.] po chlieb poslala. On šiel, a ako už tam bol, priskočila k nemu matka a zabila ho. Prišla Hanička, pýtala sa, že kde je Janíčko, ale matka jej nepovedala, uvarila Janíčka a poslala otcovi na obed. Otec poodhadzoval kostičky, Hanička kostičky pozbierala a pod [neďaleký] kriačok pochovala. Z toho vyrástol vtáčik, a ten každý deň vyšiel na dach [strecha, pozn.] a takto tam spieval: „Mamička ma uvarila, tatíček ma zjedol, Hanička, sestrička, moje kostičky pozbierala a pod kriačkom pochovala. Vyrástol som ja ako pekný vták.“ Vyšla von Hanička, tak jej tento vtáčik hodil plný mech zlatiek. Vyšiel von otec, hodil mu kus plátna. Vyšla von matka, hodil na ňu mlynský kameň. »
DEKONŠTRUKCIA
Z psychoanalytického hľadiska je tento príbeh skutočne pozornosti hodný. Predkladá sa nám v ňom príklad toho, ako dokáže prostá ľudová slovesnosť dosahovať nádherné vyobrazenie dynamiky manželského zväzku založeného na iných dôvodoch než láska. Použité sú pritom jednoduché výrazové prostriedky a úplne základná forma rozprávania. A predsa sa uvedené slová dotýkajú riadne závažných tém, ako sú napr.: pocit „nevlastného“ dieťaťa, opustenie a zrada takéhoto dieťaťa jeho rodičom, „kanibalizmus“ na vlastnom potomstve, smrť a konečné znovuzrodenie. Ako je to možné? Jednoducho, tento príbeh zachytáva hneď niekoľko archetypov a archetyp, ako už možno niektorí vedia, reprezentuje istú podobu nahliadania na úkazy navôkol nás, snahu o ich pochopenie, pričom dochádza k usporiadaniu – odhaleniu vnútorného významu opakujúcej sa ľudskej skúsenosti. Skúsme si teraz rozobrať tento príbeh z hľadiska jeho možných interpretácii. Vlastne jednej, tej mojej.
Začnime pekne po poriadku. Matka posiela svoje deti do lesa. Pre našich predkov bol les, po stáročia, prevažne symbolom tajomnosti, neistoty a hroziaceho nebezpečenstva. Matka teda vystavuje svoje deti nebezpečenstvu. Prečo takýto názor? K tomuto všetkému totiž cielene vytvára medzi súrodencami stav súťaživosti a nevraživosti. Brat a sestra by predsa mohli ísť do „sveta“ a nebodaj by si tam mohli vzájomne pomáhať v boji s nástrahami, ktoré pred nich život postaví, čelili by im spoločne. Ibaže, čo sa asi tak stane, ak sa z nich stanú súperi bojujúci o chlieb (a v tomto prípade oň bojujú doslova), o výživu – prakticky o holý život a sebazáchovu? Takýmto svojim konaním: matka narúša prirodzenú súrodeneckú väzbu, rozbíja rodinné vzťahy. Matka týmito psychologickými hrami zároveň do myslenia svojich detí vnáša fiktívny – ňou vytvorený – problém, zahlcuje tým ich kognitívne procesy, navodzuje stav znamenitej stresovej reakcie, a i takto sa snaží zahmlievať skutočné zámery, znemožňuje odhalenie svojich zlovestných úmyslov.
Konanie matky voči jej synovi, zabitie svojho potomka, je vrcholiaci akt silnej antipatie voči jeho osobe. Táto vražda dieťata a postoj k svojmu synovi je reakciou na „niečo“, vyvinul sa na podklade „niečoho“. Mohli by sme si domýšľať, že syn samotný sa nejakým závažným spôsobom previnil voči matke. Ak by sa niečo takéto naozaj udialo, v príbehu by takáto podstatná informácia – osvetľujúca takéto motivácie matky – spomenutá bola, alebo aspoň naznačená, vedeli by sme o tom. Nič v tomto zmysle sa tam nespomína, predpokladajme preto, plne právom, že sa nič také neodohralo. Tu si treba hlavne uvedomiť podstatnú záležitosť materstva: milujúca matka dokáže znášať ublíženia spôsobené jej deťmi, jej láska ich prekonáva a pretrváva. Na pozadí jej konania preto museli existovať iné, hlbšie dôvody, ktoré viedli k obráteniu sa proti svojmu synovi.
Napomôcť nám môže zodpovedanie otázky: „Kto je to vlastne osoba v pozícii – syn?“ Syn je predovšetkým symbolom rodu. Reprezentuje jeho pokračovanie a zachovanie. Matka, ktorá – za tu prezentovaných okolností – zavraždí syna, táto žena sa snaží zahubiť rod. Prečo by voľačo také robila? Veď predsa milujúca matka – matka, ktorá počala dieťa z lásky a jej dieťa je vyjadrením tejto lásky, takáto žena vníma svoje dieťa ako ten najväčší dar, ako súčasť seba, chráni ho za každú cenu. Dieťa býva prirodzene formou „rozšírenia jej psyché“. Už v minulosti som písal o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, kde som sa snažil rozpliesť, aké symbolické posolstvo na psychologickej úrovni nám prináša špecificky tento – azda najznámejší – príbeh na svete a vyjadril som svoj postoj takýmto spôsobom: « …Panna počala z Ducha Svätého, čo je iba symbolickým vyjadrením – žena sa slobodne rozhodla a vybrala si „zrod myšlienky“, jej hmotné stelesnenie v prostredí reálneho sveta. Ona. Nikto iný. (…) Rozhodujúcou u ženy je jej ochota k voľbe, aký príbeh svojim životom umožní napísať. Doslova až fyzicky, vlastnou „krvou“. Satanique? Niet od pravdy vzdialenejšieho, než je ten, ktorý prehovára tupé tárania o bezmocnosti žien. Nenájde sa v tomto svete iné stvorenie, ktoré by malo povahou svojej existencie bližšie k… staroegyptským, antickým alebo židovsko-kresťanským… jednoducho ku konceptu „božského“, už zo svojej prirodzenosti a nemenným danostiam ustanoveným biologickým základom, majúcich svoj odraz v určitých spoločenských zákonitostiach, ako má žena; čo sa týka jej pozície pôvodcu, pôvodného autora, priam stvoriteľa. Nikto jej nič také nemusí prinavracať, nikdy a nikým jej to nebolo odobrané…“ » V ideálnom prípade sa žena fyzicky oddáva inému mužovi, pretože našla niekoho, a presne „toho“, s kým na duševnej úrovni nachádza taký vzájomný súzvuk, okrem istej – nevyhnutnej – miery fyzickej príťažlivosti, že ich výsledne spojenie a to, čo vnášajú spoločne do sveta, príbeh, ktorí vzájomne svojimi životmi píšu, je verným vyobrazením toho najvznešenejšieho, na čom sa svojim životom chce podieľať. Ich vzťah je živým svedectvom pravdy, krásy a vzájomnej lásky. Čo sa potom môže udiať, ak tomuto takto nie je?
Pre ženu, ktorá obcuje s iným mužom v „manželstve z rozumu“, a teda sa dobrovoľne predáva a zneužíva vlastnú sexualitu na dosahovanie iných zámerov než je láska, pre takúto ženu sa dieťa môže stať – či už vedome, prevažne skôr nevedome – celoživotnou pripomienkou osobného znehodnotenia, pošpinenia vlastnej dôstojnosti. Dieťa sa potom pre ženu stáva žijúcim doživotným „prekliatím“, pretože je vždy prítomným dôkazom odmietnutia krásy z jej strany, zvolenia životnej cesty vlastnej „objektivizácie“ a pretrvávajúceho ponižovania, osobnostnej nízkosti, príznakom zlyhania a neschopnosti, a teda úbohosti a ničotnosti, pri praktikovaní manželského „prostituovania“, ako nástroja „výkupu a zaslúženia si“ požadovaných psychologických alebo materiálnych (neraz oboch) prínosov zo strany muža. Istotne v mnohom závisí od úrovne osobnostného rozvoja a nárokov ženy. Voľba prístupu k riešeniu prípadného nesúladu, rozporu zvolenej reality s mravným ideálom, jeho zacielenie môže mať smery, ktoré závisia od štruktúry osobnosti dotyčnej. Tá môže nenávisť a zhnusenie obrátiť „voči sebe“, spracovať tieto emócie a odhaliť pred sebou pravé príčiny podmienok, za ktorých sa jej život ocitol v tejto šlamastike, prijať svoju zodpovednosť a stráviť zbytok života snahou o odčinenie svojich predošlých činov, čím sa ocitne v pozícii žien, o ktorých dávno-pradávno písal aj Alexander Dumas ml. Oveľa častejšou voľbou býva odmietnutie a zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti, prenesenie nenávisti a zhnusenia – ich projekcia na nejakú vonkajšiu príčinu. Ako som už spomínal, žena si tejto dynamiky nemusí byť priamo vedomá, môže mať len vnútorný pocit „poníženia“, vnímanie akejsi „menejcennosti“, ako prirodzený dôsledok jej „užívania iným“ a chýbajúceho reálneho záujmu zo strany muža. A ako ublížite otcovi, ak sa mu nedokážete postaviť priamo? Zmeníte cieľ svojej zloby a ubližujete mu prostredníctvom jeho detí, kde záhuba rodu je tým najdrastickejším spôsobom pomsty. Odrazu sa nám takto v akte vraždy syna zo strany matky spájajú dokopy dva motívy: 1. odstránenie fyzického dôkazu vlastného pochybenia z minulosti, 2. pomsta voči hlavnému páchateľovi svojho poníženia – manželovi.
POZNÁMKA: Niektorí môžu podotknúť pomerne bežnú záležitosť minulých čias, kde sa svadby dohadovali rodičmi, čím by sa z našej matky stala čiastočne obeť. Nespomína sa, nešpekulujem. A stále by to bolo len čiastočné zníženie závažnosti jej konania. Ženy niekedy za svoju česť neváhali dokonca umierať… Taktiež by niekto mohol namietnuť, že sa táto matka vydávala z „čistej lásky“, no len ten jej nepodarený muž sa naraz zmenil, ju znevažoval, využíval a týral, i ona sa mu iba chcela všemožne pomstiť. Ak by sa vydávala „z lásky“, jej dieťa by bolo skutočne „jej“. Rodič, ktorý miluje svoje dieťa ho nikdy nepostaví do polohy „nástroja“, nepoužije dieťa ako „prostriedok“, nebude mu ubližovať. Je pomerne bežné, že si ženy nie sú vedomé tejto „cudzorodosti“, ani s takýmito myšlienkami nemusia nijako bojovať, vytesňovať ich, sú vnútorne stotožnené – vnímajú svoje dieťa za vyjadrenie „lásky“, pretože v určitej dobe vzťahu boli v emočnom stave s dotyčným „inseminátorom“, ktorý by sa dal opísať ako „vysoká miera náklonnosti“, nakoľko ten dokonale zrkadlil a okamžite uspokojoval ich potreby a ony svoju mieru potechy s takýmto jeho snažením pociťovali ako vnútornú spokojnosť, a toto hladkanie svojho ega nazvali neskôr tak vznešene – „láskou“. Je mnoho žien, ale aj mužov, drvivá väčšina, a títo jednoducho fungujú na takejto primitívnej úrovni neprekonaného infantilizmu, na ktorý nadväzuje ich osobný hodnotiaci systém zohľadnujúci množstvo nadobudnutých „odmien“ a dosahovanej rozkoše, ktorú im iná osoba zabezpečuje, nimi požadovaná „prospešnosť“, a podľa toho ju hodnotia (pozitívne, negatívne) a na podklade tohto sa k nej správajú.
Obraz, kde matka z mŕtveho syna pripravuje jedlo pre otca, ktorý ho následne bezstarostne konzumuje, je v mojom ponímaní naznačením myšlienkového nastavenia zo strany matky na spôsob: „Zožer si, čo si spôsobil,“ a je iba ďalším prejavom vzdania sa a priamo odmietnutím „nevlastného“ syna zo strany tejto matky. Syn pre ňu nie je (a nikdy ani nebol) – „fyzickým zhmotnením najvyšších ideálov jej duše“, táto ho nevníma v pozícii – „svojho najúprimnejšieho prejavu“. Syn bol pre ňu vždy len „prostriedkom“. Slúžiacim k určitému – teraz už pre ňu hanobnému – účelu, vytvorenie záväzku muža k trvalému sprostredkovaniu ňou „požadovaného“, a ako „prostriedok“ je ňou použitý k ďalšiemu – tentokrát odplatnému – účelu. Otec pozostatky svojho syna požiera. Takouto formou je – v symbolickej rovine – naznačená zodpovednosť samotného otca. Vyjadruje sa tým priamy úžitok, ktorý otec zo svojho manželstva požíval. Ten sa síce „nasýti a nabaží“ svoje zmysly, ale len za cenu toho, že sa i on podieľal na záhube svojho potomstva. V gréckej mytológii má významné postavenie božský Kronos, ktorý sa preslávil požieraním vlastných detí, pretože mal strach, že by ho tieto jeho ratolesti mohli zvrhnúť, pripraviť o jeho postavenie a moc. Ako je evidentné, téza: sebecky otec pre seba dosahuje – bezškrupulóznymi prostriedkami – nejaký ten „pôžitok“, pričom výsledkom jeho činov je zatratenie vlastného potomstva, tento námet nie je ničím novým. Ale späť k nášmu príbehu. Otec, po konzumácii svojho syna, zahadzuje nepotrebné pozostatky svojho potomka – i takto je naznačená chýbajúca skutočná láska z jeho strany, z ktorej – ak je prítomná – pramení úprimný záujem otca o životné pomery a osudy svojich detí. Takýto sentiment u tohto otca nepozorujeme, práve naopak, odprezentovanými sú: jeho grobiánstvo a nevšímavosť. Zodpovednosť otca je naznačená aj v dare, ktorým je v závere príbehu otec odmenený, čím je – kus plátna, čo by sme si mohli vysvetliť približne ako odkaz syna otcovi: „Hanbi sa za seba, za svoje činy! Hľa, tu máš plachtu, zahaľ sa, nech už ťa nikto viac nevidí…“
Spôsob obdarovania zúčastnených naznačuje pochopenie a znovuzrodenie syna na vyššej úrovni. Stáva sa pekným vtáčikom. Prečo práve ním? Ako vták sa vznáša nad všetkými – všetkých navôkol seba presahuje. Nezaujíma sa o to, čo si kto pomyslí, pretože tí pod ním naňho nemajú dosah, a ani žiadne právo – táto vetva ľudského pokolenia, z ktorej vzišiel, sa dopustila natoľko závažných zločinov, že je už i tak mŕtva. Prináša očistu prostredníctvom pravdy, stáva sa zvestovateľom pravdy do sveta navôkol. Už je to on, kto má tú moc, obdarovať – pozdvihovať zo zeme, alebo do zeme iného zrážať – zahubiť. Už je to on, kto spoznal a vidí „pravdu“ a stáva sa jej zúčtovateľom, vykonávateľom spravodlivosti. Bude to on, kto bude mať právo priniesť nový začiatok rodu. Matku zavaľuje mlynský kameň, čo nie je nijakým prekvapením, nakoľko smrť takýchto žien, ktoré v skutočných životoch zväčša nevraždia svoje deti, aspoň nie priamo, i keď ich k smrti neraz privádzajú, tradične svojich mužov, a prakticky vždy sa podieľajú na úplných rozvratoch rodín, psychickom terore svojich detí – ich použivanie na svoje egoistické zámery, pre potomstvo takýchto žien je až ich smrť neraz naozaj tým skutočným vykúpením. A mimochodom, mlynský kameň sa spája výlučne s úrodou, so zrnom, jeho spracovaním a s premenou zrna na múku, súvisí s obživou a prežitím. Ak niečo, čo za normálnych okolností prináša život celým generáciám rodu, ak je práve takýto nástroj použitý na konečnú skazu matky, ktorá by mala samotná prinášať život, zabezpečovať zachovanie a pozdvihnutie rodu, pričom sa tomuto svojmu posvätnému poslaniu spreneverila… potrebuje toto nejaký hlbší výklad?
A ešte nám ostala Hanička. Tá v tomto príbehu zastáva klasickú dievčenskú figúru zastupujúcu ideály neskazenosti, milosrdenstva a panenskej čistoty. Ako jediná sa zaujíma o osud svojho brata, rozpoznáva ľudské kosti, pravdepodobné chápe, čo sa udialo, narába s pozostatkami svojho brata s úctou a pochováva ich. Za svoju šľachetnosť je následne, a ako jediná, patrične odmenená.
Vo svojom okolí som inak vypozoroval zaujímavé náznaky – medzigeneračného prenosu. Všimol som si, že sa veľmi často „neschopnosť milovať“ u podobných matiek „prenáša“ na jej synov a tí, na podklade prístupu k vlastným dcéram, z týchto dcér neskôr vychovávajú svoje „vlastné matky“… ďalšiu generáciu hrabivých a duchovne „večne chudobných“ chudiniek. I keď otázka dokázania takéhoto prenosu je veľmi ošemetnou, nakoľko navodzuje dojem „nemennosti osudu“, zbavuje osobnej zodpovednosti a „formálne“ eliminuje existenciu transformatívnych síl a v nich prameniacich možností, ktoré ľudské bytosti majú. Ak aj takáto cyklickosť existuje, nič to nemení na tom, že konkrétny jedinec môže vždy pretrhnúť ďalšie opakovanie sa rovnakej tragédie.
Čo na záver? Bol by som rád, ako už tradične pri mojich písaniach pre kategóriu „Pomedzi“, ak by tento môj pokus o interpretovanie uvedenej povesti nebol vnímaný v podobe môjho úplného stanoviska k danej téme. Včera som naňho narazil, dnes zverejňujem, čo sa mi myšlienkami – ako prvé – popreháňalo. Bohužiaľ, aktuálne nemám prakticky žiaden čas venovať sa nejakým naozaj dôkladným analýzam. V tomto písaní len „hrubo naznačujem“. Takéto témy sú veľmi komplexnými, majúcimi mnoho – vzájomne sa prepletajúcich – rovín. Sú podkladmi skôr na rozbory v rozsahu rozsiahlejších akademických prác, kde sa dospieva k záverečným stanoviskám, až na podklade dôkladného spracovania, inak sú vždy iba „náznakmi“, viac alebo menej úspešnými, hypotézami do budúcnosti. Aj preto je tento článok označený ako „komentár“. Asi tak.
ZDROJ: MIŠÍK, Štefan (zberateľ). Povesti slovenského ľudu vo Spiši, menovite v Danišovcach a Odoríne. / A. Sokolík (ed.) – Sborník museálnej slovenskej spoločnosti, 1. Sväzok. 1. Ročník. Turčiansky sv. Martin (Rakúsko-Uhorsko) : Museálna slovenská spoločnosť, 1896.▐ Zverejnené: 22/02/2026
![]( "Keď som pásol kone… (1890)")
Základný popis
Dobový dokument zachytávajúci fragment slovenskej ľudovej kultúry v období národného obrodenia. Srnka – symbol krehkej a nepolapiteľnej krásy – sa tu napokon stáva zosobnením Aničky, slovenského dievčaťa s líčkami ružovými ako jarné ovocie.
« Keď som pásol kone… (1890) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Folkór – Krása – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Muž a žena – Láska
Keď som pásol kone…
« Keď som pásol kone
v hlbokej doline,
pekná, biela srnka
prebehla popri mne.Nebola to srnka
bola to Anička,
naľakala sa mi
vranného koníčka.Dievča sa mi zľaklo,
koníčka čierneho,
koníčok sa splašil
líčka jej bieleho. »ZDROJ: Vlasť a svet. / 1. marca – Číslo 5, 1890. 5. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1890.▐ Zverejnené: 18/02/2026
![]( "Hagia Sofia v Konštantinopóle: Objavenie starých kresťanských ikon (1933)")
Základný popis
Srdce východného kresťanstva. Od triumfov cisárov až po šepot modlitieb v prázdnotách chrámu neskôr premeneného na mešitu. Je to obraz plný paradoxov. Objavte nádheru starej ikony Ježiša Krista uloženej na tomto svätom mieste.
« Hagia Sofia v Konštantinopóle: Objavenie starých kresťanských ikon (1933) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – História – Kresťanstvo – Ortodoxia – Ježiš Kristus – Byzancia – Cyril a Metod – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Islam
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: The Illustrated London News / Saturday, December 9, 1933 (Vol. 183), No. 4938. Londýn (Anglicko), 1933.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/hagia-sofia-v-konstantinopole-objavenie-starych-krestanskych-ikon-1933/
▐ Zverejnené: 15/02/2026
![]( "Šťastná matka – Schastlivaya mat (Kārlis Hūns / Karl Fyodorovich Gun, 1879)")
Základný popis
Na prvý pohlaď sa zdá byť táto ilustrácia iba obrazom z jednoduchého života – matka obklopená deťmi v skromnej kuchyni ruského vidieka koncom 19. storočia. No hlbšie ponorenie odhaľuje komplexnú sieť symbolov a emócií, ktoré rezonujú s univerzálnymi témami materstva, domova a premenlivosti času.
« Šťastná matka – Schastlivaya mat (Kārlis Hūns / Karl Fyodorovich Gun, 1879) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Inšpirácia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Krása – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Výchova – Vzdelanie – Detstvo – Vidiek – Príroda – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania – Rusko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 565: 27. október 1879 (Zväzok 22 [XXII.] – No. 19). 11. ročník [XI.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1879.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/stastna-matka-schastlivaya-mat-karlis-huns-karl-fyodorovich-gun-1879/
▐ Zverejnené: 07/02/2026
![]( "Fašiangy vo svete: Pálenie pani Maslenice – Zvyk v severovýchodnom Rusku (Apollinary Vasnetsov, 1882)")
Základný popis
Scenéria, ktorá je v skutočnosti viac než len oslavou fašiangov. Je to tichá pripomienka niekdajšieho vnímania poriadku vo svete navôkol nás – sveta, kde boli tradície pevne zakorenené a spájali ľudí s prírodou a duchom ich predkov. Vasnetsov nám ukazuje moment prebiehajúceho pálenia pani Maslenice, postavy z pohanských rituálov, ktorá symbolizuje koniec zimného obdobia a privítanie jari, čím nám pripomína cyklus, nezvratný kolobeh života a smrti.
« Fašiangy vo svete: Pálenie pani Maslenice – Zvyk v severovýchodnom Rusku (Apollinary Vasnetsov, 1882) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Zima – Fašiangy – Maslenica – Príroda – Pohanstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Folklór – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Rodoľubstvo – Slovania – Rusko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 681: 30. január 1882 (Zväzok 27 [XXVII.] – No. 5). 14. ročník [XIV.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1882.▐ Zverejnené: 04/02/2026
![]( "O troch prútoch: Ako Svätopluk svojich synov napomínal (1852)")
Základný popis
Veľká Morava v jej rannej kráse i tragických osudoch. Táto ilustrácia z roku 1852 zachytáva moment napomenutia Svätopluka, ktorý sa snažil poučiť svojich synov na príklade troch prútov. Scéna je jednoducho komponovaná, no pulzuje symbolikou a historickým významom. Prúty – nástroje disciplíny i moci – tu nadobúdajú hlbší rozmer ako metafora jednoty rodiny, ale aj štátu.
« O troch prútoch: Ako Svätopluk svojich synov napomínal (1852) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Mravný ideál – Rodičovstvo – Výchova – Rodina – Národ – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť – Slovania – Slovensko – Legenda
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: KOLEDA – 1852 (Kalendář na rok přestupný). 2. Ročník. Brno (Rakúsko-Uhorsko) : Moravská národní jednota, 1852. cca. 380 strán. Pôvodná studnica: Moravská zemská knihovna v Brně.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/o-troch-prutoch-ako-svatopluk-svojich-synov-napominal-1852/
▐ Zverejnené: 03/02/2026
![]( "Zástera z okolia mesta Kyjov (Gaya) na Morave / „Slovakische Schürze“ – Mähren (1909)")
Základný popis
Objavte fascinujúce detaily zástery z okolia mesta Kyjov (Gaya) na Morave, zachytávajúce tradície a krásu slovanskej kultúry. Tento obrázkový dokument, datovaný do roku 1909, nás prenáša do minulosti, kde majstrovské umelecké ilustrácie odrážajú bohaté folklórne vzory a ornamenty typické pre moravské Slovensko. Zástery, ako symboly národnosti a etnika, sú úžasným príkladom slovanského dedičstva a kultúrneho odkazu, ktoré prežívajú v tradičnej architektúre a životnom štýle slovenských dedín. Preskúmajte dedičstvo, ktoré formovalo národ a komunitu, a objavte krásy slovenského folklóru.
« Zástera z okolia mesta Kyjov (Gaya) na Morave / „Slovakische Schürze“ – Mähren (1909) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Národ – Rodoľubstvo – Folklór – Vidiek – Slovania – Slovensko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJE:- [1] ŠÍMA, Josef. Studie lidových výšivek z Čech, Moravy a Uher. Slovenska. Brno (Rakúsko-Uhorsko) : Nakladatel A. Píša, 1909.
- [2] ŠÍMA, Josef. Studien Über Nationale Stickereien Aus Böhmen, Mähren Und Der Ungar. Slovakei. Brno (Rakúsko-Uhorsko) : Nakladatel A. Píša, 1909.
Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zastera-z-okolia-mesta-kyjov-gaya-na-morave-slovakische-schurze-mahren-1909/
▐ Zverejnené: 02/02/2026
![]( "Stritene – Stritenije – Stretnutie Pána: Ako oslavovali Hromnice Rusnáci z Haliča / Galícia (Řehoř, 1910)")
Základný popis
Tradície a folklór Rusnákov, vrátane pálenia hromničiek počas sviatku Očisťovania Panny Márie, dňa plného symboliky a hlbokej duchovnosti, ktorý sa prenášal z generácie na generáciu ako tichá modlitba v srdci národa, ako odraz viery vo víťazstvo svetla proti temnote, kladeniu dôrazu na vlastnú očistu a obnove duše pred príchodom jari.
« Stritene – Stritenije – Stretnutie Pána: Ako oslavovali Hromnice Rusnáci z Haliča / Galícia (Řehoř, 1910) »
ZNAČKY: Citát – Zima – Hromnice – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Panna Mária – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Galícia
« Posvěcení hromniček koná se přede mší způsobem obvyklým v katolické církvi; kněz jda tlumem, kropí do zástupu, který po tu chvíli má svíce pozvednuty jako palmy o květné neděli. Krátce přede mší lid vzájemně rozžíhá si svíce a rozžaté třímá je do konce mše. A že valné věřících přistupuje na Hromnice k zpovědi, rozsvěcují sí hromničky v čas přijímání. Obě dívky, vybírající vždy v neděli a ve svátek mezi lidem krejcary k účelům kostelním; na Hromníce odloží své hromničky v sakristii, aby je nezhašené opět přejaly po dokonané obchůzce. Za hromničné mše září na oltářích svíce nové a všecky. Po návratu z kostela hromnička vsune se za obraz, odkud snímá se jen za bouřky proti hoživým mrakům, k odvrácení neštěstí a plane pak na stole, nebo v ruce osoby šepotající modlitbu a šoulající se s ní po světnici. Umírajícímu vtiskuje se rozžatá hromnička do dlaně, aby lehčeji a dřive skonal (Volkov, okres Lvov). (Řehoř, s. 87) »
ZDROJ: ŘEHOŘ, František. Marianské dny Rusínů v Haliči. / Slovanský Přehled (Sborník statí, dopisův a zpráv ze života slovanského). 12. ročník (XII.), Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Česká akademie věd a umění, 1910. Pôvodná studnica: Knihovna Akademie věd ČR, Praha.▐ Zverejnené: 02/02/2026
![]( "Prečo sa Hromnice nazývajú sviatkom očisťovania Panny Márie (Fryč, 1898)")
Základný popis
Úryvok z textu o sviatku Hromnice a jeho vzťahu k očisteniu Panny Márie po pôrode Ježiša Krista (podľa Mojžišovho zákona), pochádzajúci zo štúdie F. Fryča „Původ svátků“. Pre Bohorodičku a jej syna bol tento rituál viac než len povinnosťou; stal sa príkladom ich pokory a poslušnosti pred božími zákonmi, aj keď ich vlastná čistota bola neporušená. Tento paradoxný akt podriadil najčistejšiu z žien zákonnej očiste – gestu symbolizujúcemu skromnosť pri prijímaní osudu v harmónii s vesmírnym poriadkom.
« Prečo sa Hromnice nazývajú sviatkom očisťovania Panny Márie (Fryč, 1898) »
ZNAČKY: Vianoce ║ Citát – Zima – Hromnice – Kresťanstvo – Biblia – Ježiš Kristus – Panna Mária – Pokora – Služba – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania
Rovnako aj vysvetlenie, prečo majú priamu súvislosť s Vianocami, pôrodom – narodením Ježiša Krista, a teda uzatvárajú vianočné obdobie:
« Dle zákona Mojžíšova byla každá žena israelská porodivši pacholátko nečistou po sedm dní; po uplynutí sedmera dní mohla domácími věcmi se zanášeti, za ne čistotu v předešlé míře považována nejsouc. Ale do svatyně nesměla aniž věcí Bohu obětovaných (na př. při obětech pokojných) požívati se jí dovolovalo. Když 40 dní a tudy veškeren čas očisty přešel, byla matka israelská povinna ve svatyni očistnou obět přinésti a sice na oběť smírnou holoubátko a na obět zápalnou jehně roční: byla-li chudobna zastupovalo jiné holoubátko místo jehněte. Tomuto zákonu podrobila se Bohorodička i narozený Bohočlověk, nejsouce přece jakožto nejčístší povinni, očistě se prodrobovati; aby nám dali příklad pokory a poslušnosti. O příhodě, vztahující se na svátek hromnic, vypravuje nám evangelium takto: „I přišel (Simeon) v duchu do chrámu. A když uváděli dítě Ježíše rodiče jeho, aby učinili za něj podle obyčeje zákona, tedy vzal jej on na lokty své a chválil Boha a řekl: ‚Nyní propouštíš, Pane, služebníka svého, podle slova svého v pokoji; nebo viděly oči mé spasení tvé, které jsi připravil před obličejem všech lidí, světlo k zjevení pohanům a k slávě lidu svého israelského. (Fryč, s. 28) »
ZDROJ: FRYČ, F. Původ svátků. / Hlídka (Měsíčník vědecký se zvláštním zřetelem k apologetice a filosofii) – Číslo 6, Červen 1898. 15. ročník (XV.), Brno (Rakúsko-Uhorsko) : Papežská knihtiskárna benediktinů rajhradských, 1898. Pôvodná studnica: Moravská zemská knihovna v Brně.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/preco-sa-hromnice-nazyvaju-sviatkom-ocistovania-panny-marie-fryc-1898/
▐ Zverejnené: 01/02/2026
![]( "Hromnice: Sviečky „hromničky“ – Pripomienka „pravého Svetla“ a okamihu zasvätenia Ježiša Krista jeho osudu (Ondrej Dučman, 1866)")
Základný popis
Odraz viery spojený s prastarými sviatkami. Obrázok zobrazuje fragment historického textu z tlače 19. storočia, konkrétne citát odkazujúci na Hromnice a význam Ježiša Krista. Sviečky „hromničky“, tie malé plamieniky v tme zimy, boli viac než len symbolom očisťovania Panny Márie; niesli so sebou odkaz na Ježiša – svetla, ktoré prenikne do temnoty a prináša nový začiatok. Text je typický svojou archaickou rečovou formou a hlbokým duchovným posolstvom, evokuje niekdajšiu atmosféru tradície a kresťanskej symboliky v období fašiangového obdobia.
« Hromnice: Sviečky „hromničky“ – Pripomienka „pravého Svetla“ a okamihu zasvätenia Ježiša Krista jeho osudu (Ondrej Dučman, 1866) »
ZNAČKY: Umenie – Citát – Zima – Hromnice – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Panna Mária – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania
« Božské dítě, jemuž při narození andělé Boží čest a chválu pěli, k němuž pastýřové Betlemští s radostí chvátali, jemuž králové z východních krajin s pokorou se kláněli: koná dle slov dnešního sv. evangelia, neseno jsouc od panenské Matky své, prvou pouť do chrámu Božího, do domu Otce nebeského. S vroucí radostí vzal bohabojný Simeon Pacholátko nebeské na lokty své. Jakmile je spatřil, nežádá si nic jiného, než smrť. Vidělť zajisté toho, jenž byl očekáváním národův; drželť na loktech svých toho, skrze něhož měla požehnána býti všecka pokolení země. Smrtelné oči Simeonovy vidí toliko slabé dítko, ale duch jeho zří v budoucnosti Božské skutky Jeho. Protož velebí sv. stařec v prorockém nadšení to Ditko jako světlo ku zjevení národů, a právem; nebo co jest slunce naší zemi, to jest Ježíš životu lidskému. Co Simeon pravil v pravdě a skutečnosti, to nám připomíná Církev při dnešní slavnosti v obraze a podobenství. Známo vám, nejmilejší, že se dnes světí svíce, jež zoveme hromnice. Svíce tyto svěcené, jež se dnes při slavném průvodu a při službách Božích ke cti Boží roznětí a rozžaté v rukou drží, mají nám býti upomínkou na toho, jehož nazývá Simeon světlem k zjevení národů, a o němž praví sv. Jan, že jest „pravé světlo osvěcující každého člověka, přicházejícího ha tento svět.“ (s. 47) »
ZDROJ: MUŽÍK, Antonín. Kazatelé slovanští (s pomocí několika bratří duchovních). Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Kněhtiskárny Cyrillo-Methodějské, 1875. Pôvodná studnica: Národní knihovna České republiky – Knihovní fondy a služby, Praha.▐ Zverejnené: 01/02/2026
![]( "Hromnice – Definitívny koniec vianočného obdobia: „Plesaj, Sion, Kráľ židovského národa vchádza prvýkrát do chrámu!“ (Lennartz, 1936)")
Základný popis
Hromnice sú pre kresťanov symbolom definitívneho konca radostného vianočného obdobia, jeho uzavretie. Je to prechodový moment medzi radosťou detstva Krista a predzvesťou jeho budúceho utrpenia. Hromnice sú viac než len náboženský sviatok; sú to ozveny starých zvykov a tradícii hlboko zakorenené v slovanskej kultúre. V rituáloch pálenia sviec vidíme symbolický odraz svetla, ktoré prichádza do sveta – nielen ako predpoveď o Kristovi, ale aj ako metafora pre vnútorný boj medzi dobrom a zlom, radostným očakávaním a hlbokou pokorou.
« Hromnice – Definitívny koniec vianočného obdobia: „Plesaj, Sion, Kráľ židovského národa vchádza prvýkrát do chrámu!“ (Lennartz, 1936) »
ZNAČKY: Citát – Zima – Hromnice – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Panna Mária – Materstvo – Pokora – Služba – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania
« Sviatok Očisťovania P. Marie (2. februára):
Prvé obdobie sviatkov cirkevného roka, ktorý oslavuje tajomstvá detinstva nášho Pána, Ježiša Krista, končí sa sviatkom Očisťovania P. Marie, ači „Hromnicami“. Hoci udalosť‘, ktorá je predmetom dnešného sviatku, spadá do detinstva Spasiteľovho, stala sa totiž, keď mal ešte len 40 dní, jednako zdá sa ona priechodom zo sveta radostného do sveta žalostného. Radosťou bolo pre Izraela a pre celý svet, keď‘ Pán a Spasiteľ’ náš po prvý raz vchádzal do chrámu svojho, aby náboženstvo Starého zákona, ktoré bolo len predobrazom, premenil v pravé náboženstvo Zákona nového. Radosťou bolo pre Simeona a Annu, že svetlo sveta, spásu národov, slávu Izraela uvidieť a objať mohli. Ale bolestným bolo pre samé najsvätejšie Dieťa, že bolo zasvätené Bohu ako obetný baránok, ktorý svojou krvou musí zahladia hriechy sveta. Bolestným bolo pre panenskú Matku, že meč, ktorý raní jej Syna, prebodne aj jej srdce. Preto sviatok Očisťovania P. Marie zaviera vianočné obdobie sviatkov, v ktorom P. Maria prežíva najčistejšie radosti materinské. Maria sa podrobila tomuto mojžišovskému zákonu, z poslušnosti a poníženosti, lebo ona, najčistejšia a najsvätejšia, nebola povinná sa mu podrobiť.
S istotou môžeme tvrdiť, že ako vo východnej, tak i v západnej cirkvi, všade, kde 25-ho decembra svätili sviatok Narodenia Krista Pána, spomínali si 2-ho februára i túto udalosť z jeho života. V rímskej cirkvi tento sviatok menoval sa „Predstavenie“ alebo „Obetovanie Ježiša v chráme“ aj „Očisťovanie P. Marie“ alebo „Hromnice“. Vo východnej cirkvi pomenovali ho „Sviatkom stretnutia sa” alebo „Sviatkom kráčania v ústrety” z ohľadu na to, že starec Simeon a starenka Anna, vedení Duchom svätým prišli do chrámu aby videli očakávaného národov a chválili za Boha. Ustanovením cirkevnej synody v Chalcedone sviatok r. 451 uvedený bol v Jeruzaleme a r. 526 už aj v Antiochii. Zásluhou Justiniána I., ktorý nasledujúci rok nastúpil na grécky cisársky trón, tento sviatok rozšíril sa celej gréckej cirkvi. – V rímskej cirke stalo sa tak za pápeža Gelaziusa r. 494. Dnešné posviacanie sviec je neskoršieho pôvodu; uvedené bolo až v XI. storočí s poukázaním na starozákonnú predpoveď: „Hľa, prichádza do chrámu svojho svätého panovník a pán! Plesaj, Sion, a raduj sa a ponáhľaj sa v ústrety Pána svojho. (Lennartz, s. 74-75)“ »
ZDROJ: LENNARTZ, Joseph. Cirkevný rok v jeho sviatkoch a zvykoch. Trnava (Česko-Slovensko) : Spolok svätého Vojtecha, 1936. cca. 114 strán. Pozn.: Do slovenčiny spracoval Dr. Jozef Buday. Pôvodná studnica: Národní knihovna České republiky, Praha.▐ Zverejnené: 01/02/2026
![]( "Hromnice: „A hneď príde do chrámu svojho Pán, ktorého vy hľadáte…“ (František Vrobel, 1941)")
Základný popis
Ilustrácia od Františka Vrobela z roku 1941 zobrazujúca scénu zo Sviatku očisťovania Panny Márie (Hromnice). Kresba evokuje melanchóliu moravského folklórneho prostredia a detstvo strávené v tradíciách. Sviečky v rukách postáv vstupujúcich do chrámu – symbolický pohyb od tmy k svetlu.
« Hromnice: „A hneď príde do chrámu svojho Pán, ktorého vy hľadáte…“ (František Vrobel, 1941) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – Zima – Hromnice – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Panna Mária – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania
« Dnes každý, i děti mimo své modlitby v zkřehlých rukou nesou po jedné svíci. Budou se světit hromničky. Překrásná chvíle, slavená snad už od nepamětných dob snivého pohanství a přejatá církví v pořád nejčistších, poesií zářících, všední život nevšedně okrašlujících a proto lidu blízkých, proto lidu nutných srdce povznášejících, mysl občerstvujících s nevyrovnatelným půvabem a láskou přírodu i lídi posvěcujících slavností celého roku. Hromnicemi jako by končila tmavá vláda zimy a po vší zemi tisícerými jiskrami světel začala probleskovati tucha velikého, sluncem a vůní rodící se země prolitného dne. Kdesi za hranicemi prvními hlaholy hrdla zdraví skřivánek svou rodnou zem. Farníci už posedali a poklekali
– v plném počtu tísnil se jich v chrámu Páně mrak. Dnes nebylo kázání – nebylo výkladu písma. Světily se jen hromničky, hovořily jejom jejich zlaté plamínky. Na oltáři jich ležel celý svazek, děti všechny měly po svíčce, a ženy i báby – nebylo ruky, která by nedržela v prstech bílý její sloupeček; svíčka se chvěla i v rukou osmdesátiletých stařenek, třesoucich se snad už naposled v mrazivém průvanu Hromnic. Posvěcené svítit budou duším umírajících. (s. 170) »UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Mrštík, Alois; Mrštík, Vilém. Rok na vsi II. – Kronika moravské dědiny (Prosinec – Leden – Únor). Praha (Česko-Slovensko) : Novina, 1941. 217 strán. Pôvodná studnica: Národní knihovna České republiky – Knihovní fondy a služby, Praha.▐ Zverejnené: 31/01/2026
![]( "Fašiangy vo svete: Pani Maslenica so všetkými svojimi deťmi (Nikolay Karazin, 1872)")
Základný popis
Postava Maslenice, v centre víru osláv konca zimného obdobia a divokej energie, nie je len symbolom konca zimy; je personifikáciou prechodu – pomedzi tmou a svetlom, medzi melanchóliou a radosťou, medzi smrťou a životom.
« Fašiangy vo svete: Pani Maslenica so všetkými svojimi deťmi (Nikolay Karazin, 1872) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Zima – Fašiangy – Maslenica – Príroda – Pohanstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 165: 26. február 1872 (Zväzok 7 [VII.] – No. 9). 4. ročník [IV.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1872.▐ Zverejnené: 29/01/2026
![]( "Le masculin et le féminin – Muž a žena: Prirodzené práva a dokonalá harmónia, kde rovnosť neznamená rovnakosť (Casca Llanna, 1872)")
Základný popis
O prirodzených právach ženy, harmónii pohlaví a hodnote čistoty. Nie je to len deklarácia rovnosti – ale skôr oslava vzájomného dopĺňania, dokonalého vyváženia rozdielov ako zdroja sily namiesto rozporov. Pohľad na harmóniu, ktorá spočíva nielen vo vzájomnej láske, ale aj v zachovaní tradičných hodnôt – čistoty ako symbolu vernosti a adekvátnej rozvinutosti svedomia, úrovne osobnostného vývinu.
« Le masculin et le féminin – Muž a žena: Prirodzené práva a dokonalá harmónia, kde rovnosť neznamená rovnakosť (Casca Llanna, 1872) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Etika – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Slovania – Spoločenská zodpovednosť – Hodnotový relativizmus – Promiskuita – Kurvenie – Potrat – Psychosexuálne poruchy – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Neokolonializmus – Výmena obyvateľstva – Úpadok – Peklo – Smrť
„Žena je od prírody, hoc nie v rovnakých smeroch, absolútne rovnocenná mužovi, pričom ale každý z nich vyniká v určitých bodoch a vlastnostiach, no v konečnom zúčtovaní sa navzájom dokonalo vyvažujú. Autor, ktorý sa tohto názoru drží po celý čas, nevedie vojnu proti nej ani proti jej právam – tým pravdivým, prirodzeným a reálnym; ale namieta proti a vedie neúprosný boj proti tomu klamlivému systému ženských práv, ktorý hlása voľné smilstvo, konanie podľa impulzov alebo záujmov a právo zabiť svoje nenarodené dieťa, či už je legitímne alebo nie. Namieta proti tvrdohlavým, spoločnosť rozbíjajúcim táraniam a trvá na tom, že tá, ktorá navrhuje doviesť ženy do zasľúbenej zeme, musí byť sama čistou, a nie tri razy ociachovanou kurvou. (Casca Llanna, s. 28)“
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: LLANNA, Casca. Love, Woman, Marriage: The Grand Secret! (A Book for the Heartful). 4. vydanie. Boston (USA) : Randolph Publishing Company, 1872. cca. 427 strán.▐ Zverejnené: 28/01/2026
![]( "Fašiangy vo svete: Pani Maslenica so svojimi kamarátmi (Mechislav Dalkevich, 1882)")
Základný popis
Fašiangové tradície v ruskej ríši a iných slovanských krajinách, konkrétne oslava Pani Maslenice. Tento obraz nám hovorí o silnej väzbe medzi ľudmi a prírodou – o rituáloch, ktoré ich spájali s cyklom zimy a jari. Je to tichý šepot starých rozprávkových tradícií.
« Fašiangy vo svete: Pani Maslenica so svojimi kamarátmi (Mechislav Dalkevich, 1882) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Zima – Fašiangy – Maslenica – Príroda – Pohanstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 681: 30. január 1882 (Zväzok 27 [XXVII.] – No. 5). 14. ročník [XIV.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1882.▐ Zverejnené: 25/01/2026
![]( "Cirkevná zbierka: Starec na dedine s ikonou Panny Márie a malého Ježiša Krista (Nikolai Dmitriev-Orenburgsky, 1877)")
Základný popis
Starší muž, jeho tvár vráskavá ako mapa odľahlej dediny, drží vo svojich rukách ikonu Panny Márie a Ježiša Krista – symbol vernosti a starostlivej ochrany matky. Táto scéna je zábleskom minulosti, kde sa z generácie na generáciu prenášalo poznanie, pričom sa to dialo prostredníctvom tichých gest a nie prázdnymi postojmi podloženými komplikovanými slovnými vysvetleniami.
« Cirkevná zbierka: Starec na dedine s ikonou Panny Márie a malého Ježiša Krista (Nikolai Dmitriev-Orenburgsky, 1877) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Kresťanstvo – Ortodoxia – Vidiek – Ľudský život – Staroba – Pokora – Služba – Manželstvo – Materstvo – Výchova – Detstvo – Milosrdenstvo – Rodoľubstvo – Slovania – Rusko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 448: 30. júl 1877 (Zväzok 18 [XVIII.] – No. 6). 9. ročník [IX.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1877.▐ Zverejnené: 21/01/2026
![]( "Predajca plechových výrobkov vo Varšave (1877)")
Základný popis
Príbeh chlapca z Varšavy. Nie je to príbeh hrdinstva ani slávy, ale tichá óda na prežité životy, ktoré sa rozplynuli v prúde dejín. Jeho tvár nesie odraz pokory i vzdoru – zvláštny tieň detstva prepletený s tvrdou realitou života na uliciach. No i napriek tomu v jeho očiach stále svieti maličká iskra túžby po lepšom svete.
« Predajca plechových výrobkov vo Varšave (1877) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Folklór – Ľudský život – Detstvo – Chudoba – Bieda – Pokora – Služba – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 446: 16. júl 1877 (Zväzok 18 [XVIII.] – No. 4). 9. ročník [IX.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1877.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/predajca-plechovych-vyrobkov-vo-varsave-1877/
▐ Zverejnené: 18/01/2026
![]( "Fašiangy vo svete: Pani Maslenica prichádza so svojim záprahom (Apollinary Vasnetsov, 1883)")
Základný popis
Obraz zachytáva folklórnu tradíciu fašiangov oslavovaných v iných krajoch Európy, symbolizujúc prechod od zimy k jarnému obdobiu a s ním spojené rituály. Pozrite sa na tie kone – divoké, neskrotné, ale zároveň poslušné vôli bohyne. Sú to sily prírody, ktoré ju nesú k ľuďom, prinášajúc nádej a sľub obnovy.
« Fašiangy vo svete: Pani Maslenica prichádza so svojim záprahom (Apollinary Vasnetsov, 1883) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Zima – Fašiangy – Maslenica – Príroda – Pohanstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 736: 19. február 1893 (Zväzok 29 [XXIX.] – No. 8). 15. ročník [XV.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1883.▐ Zverejnené: 13/01/2026
![]( "Prevládajúce inštinkty človeka: Sebazáchova a snaha o zachovanie svojho druhu (Duffey, 1889)")
Základný popis
Tento článok skúma základné inštinkty sebazáchovy a reprodukcie, ktoré formujú naše vlastné konania, ako aj samotnú spoločnosť. Duffeyová argumentuje, že tieto inštinkty sú tak silné ako smrť samotná a tvoria pilier všetkých ľudských snáh. Článok sa dotýka komplexných tém morálky, etiky, svedomia a vzťahu medzi mužom a ženou v kontexte pretrvávajúceho boja proti smrti.
« Prevládajúce inštinkty človeka: Sebazáchova a snaha o zachovanie svojho druhu (Duffey, 1889) »
ZNAČKY: Citát – Psychológia – Etika – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Rodina – Rodičovstvo – Materstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Slovania – Spoločenská zodpovednosť – Hodnotový relativizmus – Promiskuita – Kurvenie – Psychosexuálne poruchy – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Neokolonializmus – Výmena obyvateľstva – Úpadok – Peklo – Smrť
„Dva prevládajúce inštinkty človeka sú inštinkt sebazáchovy a inštinkt pretrvania svojho druhu. Keďže v týchto dvoch inštinktoch bojuje proti smrti seba samého a svojho rodu, je nielen prirodzené a správne, ale aj nevyhnutné, aby boli tak silné ako smrť. Tieto inštinkty tvoria základ celej spoločnosti. Všetka práca a úsilie sveta sa dá priamo vysledovať späť k jednému alebo druhému z týchto dvoch inštinktov. Hladujúci človek bude kradnúť a niekedy dokonca vraždiť, aby získal potravu. Neusmernená sexuálna vášeň taktiež spácha tie najväčšie zneuctenia, len aby ukojila sama seba. (s. 100)“
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: DUFFEY, Eliza Bisbee. The Relations of the Sexes. New York (USA) : M. L. Holbrook & Company, 1889. 323 strán.▐ Zverejnené: 12/01/2026
└ Aktualizované: 12/01/2026 (17:23)
![]( "Význam tradičnej rodiny pri sebazáchove národa: Sex ako prirodzená súčasť spolužitia muža a ženy, fyzické vyjadrenie pravej – manželskej – lásky (Macfadden, 1916)")
Základný popis
Hlboká úvaha o prirodzenosti, morálke a sexe v pozícii fyzického vyjadrenia vzájomného duchovného prepojenia muža a ženy.
« Význam tradičnej rodiny pri sebazáchove národa: Sex ako prirodzená súčasť spolužitia muža a ženy, fyzické vyjadrenie pravej – manželskej – lásky (Macfadden, 1916) »
ZNAČKY: Komentár – Citát – Inšpirácia – Psychológia – Etika – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Rodina – Rodičovstvo – Materstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Slovania – Spoločenská zodpovednosť – Hodnotový relativizmus – Promiskuita – Kurvenie – Psychosexuálne poruchy – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Neokolonializmus – Výmena obyvateľstva – Úpadok – Peklo – Smrť
« Poďme si ujasniť jednoznačné a definitívne pochopenie tohto bodu. Sexuálny inštinkt je jednoducho rasový inštinkt, inštinkt rasového sebazachovania. Na samotnom sexe nie je nič nečisté, nečistým je jeho zneužívanie. Nemravnosť je jednoducho otázkou správania a nemôže byť atribútom žiadnej časti tela. Telo bolo správne nazvané „chrámom Boha“. Nečistota, ak existuje, spočíva v premýšľajúcej mysli, a nie v tele alebo v akejkoľvek jeho časti. Sexuálna vášeň sa často označuje ako naša zvieracia alebo nižšia prirodzenosť. Táto koncepcia je prirodzeným dôsledkom zvráteného pohľadu, ktorý bol podporovaný prudérnosťou. Mysle civilizovaných mužov a žien boli nasýtené touto formou duševného jedu, ale stačí len trochu zdravého rozumu, aby sme videli nielen absurdnosť, ale dokonca aj rúhavý charakter takéhoto nazerania. Sexuálny inštinkt je zdrojom všetkého, čo je sladké, krásne a zušľachťujúce v láske muža a ženy. Je to božská sila, ktorá ich spája a drží pohromade. Hanbiť sa treba len za zneužívanie tejto funkcie – [čo] je otázkou zlého užívania. A to sa stáva iba vtedy, keď je nesprávny mentálny postoj a sexualita ostáva bez zábran, že sa z nej stáva zmyselnosť. (Macfadden, s. 3-4) »
A ja by som doplnil: problémom nie je len situácia, keď sa zo sexuality stáva zmyselnosť a slúži na tupé navodenie príjemných pocitov. Sexualita sa dnes zneužíva v pozícii nástroja aj na dosahovanie mnohých iných cieľov, pričom nenapĺňa svoj hlavný účel: fyzické vyjadrenie pravej lásky. Veľmi častým prípadom býva zneužívanie sexuality zo strany neistej mladej ženy, ktorá si ňou „vykupuje“ priazeň, náklonnosť, falošné zdanie blízkosti inej ľudskej bytosti a naplnenie pocitu akceptovania, v podstate (najmä pri úvodných „nahováračkách“) nekritické potvrdenie okolím, aspoň niekým… Ono v podstate… pre drvivú väčšinu dnešných vzťahov platí konštatovanie z tvorby pána doc. JUDr. Františka Chorváta, CSc.:
« …kupuje ženu, aby mal vlastnú, raz navždy kúpenú partnerku na ukájanie svojich potrieb. Dobre zaplatil, aj žena sa dobre predala, na oboch stranách bez (…) vzťahu. » Bez reálneho patnerského vzťahu– plnohodnotného . Ľudská sexualita sa inštrumentalizuje a stáva súčasťou rôzných foriem obranných mechanizmov, psychických kompenzácii:„…neuróza alebo psychóza je porovnateľná s umeleckým dielom, ibaže bola vytvorená ako reakcia na fiktívny cieľ, ktorý zhromažďuje a spája do skupiny tie psychické prvky, ktoré môže využiť, pričom zbiera len tie, ktoré sľubujú výsledky v úsilí o dosiahnutie [pocitu] istoty [najmä stav vnímaného psychického bezpečia jedinca, pozn.] Pokus o dosiahnutie maximalizácie svojho ega zlyháva, pretože je nasmerovaný nesprávnym smerom. Neuróza alebo psychóza je preto konštruktívnym výtvorom, kompenzačným produktom, ktorý však zlyháva kvôli nesprávnemu nasmerovaniu, (Adler, s. xx-xxi)“ prípadne je jej zneužívanie súčasťou prejavov hlbších osobnostných deformácii. Plošne sa zneužíva na „dosahovanie niečoho“, dávno prestala slúžiť, nebýva fyzickým vyjadrením pravej lásky, ale to už sa opakujem…PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJE:- [1] ADLER, Alfred. The Neurotic Constitution – Outlines of a Comparative Individualistic Psychology and Psychotherapy. New York (USA) : Moffat, Yard and Company, 1917. 456 strán.
- [2] CHORVÁT, František. Láska – Materstvo – Budúcnosť. 2. doplnené vydanie, Martin (Slovenská republika) : Vydavateľstvo Osveta, 1982. 192 strán.
- [3] MACFADDEN, Bernarr. Manhood and Marriage. New York City (USA) : Physical Culture Publishing Co., 1916. 372 strán.
▐ Zverejnené: 06/01/2026
![]( "V deň Bohozjavenia / Zjavenie Pána – Epifánia (6. január): Pokropenie komory svätenou vodou (Apollinary Vasnetsov, 1883)")
Základný popis
Dve deti, ich tváre plné zvedavosti i strachu. Sledujú starenku, ktorá drží v ruke vetvičku namočenú v posvätenej vode, jej postava zahalená do tieňov a ticha. Je to obraz o dedičstve, o tom, ako sa tradície prenášajú z generácie na generáciu. V pozadí visia sušené bylinky – symboly ochrany a liečenia, ozveny pohanských rituálov, ktoré prežili v kresťanskej podobe. Táto ilustrácia nie je len historickou dokumentáciou; je to psychologický portrét rodiny, ktorá sa snaží udržať spojenie so svojimi predkami a s duchovným svetom.
« V deň Bohozjavenia / Zjavenie Pána – Epifánia (6. január): Pokropenie komory svätenou vodou (Apollinary Vasnetsov, 1883) »
ZNAČKY: Vianoce – Zjavenie Pána ║ Umenie – Ilustrácia – Vidiek – Rodina – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Rodoľubstvo – Folklór – Kresťanstvo – Ortodoxia – Slovania
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 730: 8. január 1883 (Zväzok 29 [XXIX.] – No. 2). 15. ročník [XV.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1883.
