Dnes si trocha priblížime starú ilustráciu tarotovej karty „Viselec“ (v angličtine „The Hanged Man“) z knihy „The Illustrated Key to the Tarot (1916)“ od známeho a pomerne kontroverzného amerického okultistu, ktorý bol tak nejako aj vodcom kultu a jeho aktivity boli spojené s rôznymi škandálmi – Laurona Williama de Laurencea.

Zobrazenie muža poveseného za členok – dole hlavou – z konára stromu je v tarote jedna z najtajomnejších – a rovnako aj najvýznamnejších – kariet. Symbolika tejto karty nachádza svojich ideových predchodcov až niekde pri zahanbujúcich portrétoch „Pittura Infamante“, ktorými sa v stredovekom Taliansku verejne znevažovali kriminálne živly v spoločnosti. Ďalšiu nadväznosť tohto vyobrazenia „Viselca“ môžeme dosledovať azda aj na príklade osudu sv. Petra, ktorý bol po návrate do Ríma ukrižovaný práve v obrátenej pozícii (dole hlavou): „…kde Peter znáša utrpenie ako jeho Pán… (…) Bol to Tertulián, ktorý ako prvý poukázal na to, že sv. Peter bol ukrižovaný; Órigenes (…) dodal – ‚hlavou dolu‘, [11]“ nakoľko on sám sa považoval za nehodného byť ukrižovaný rovnakým spôsobom ako Ježiš Kristus, traduje sa. A tu sa dostávame o čosi bližšie k skutočnému posolstvu tejto tarotovej karty. Svätý Peter predsa len nebol úplne klasickým kriminálnikom. Všakže? Čo potom taký Sokrates? « „Starček, prečo plačeš?“ „Lebo počujem, že Sokrates chce umrieť.“ „Ako by to mohol chcieť? Veď umrieť nechce nikto,“ – vraví prekvapene chlapec. „Ale on chce. Vie, že pravda ho môže zabiť, a predsa ju hovorí. [12]“ » No a takto by sme mohli pokračovať a pokračovať, tých príkladov je množstvo, zverejňovať mená osobností, o prehreškoch ktorých a spravodlivosti trestu voči ním, by sa dalo dlho polemizovať. Niekedy je skrátka pre človeka veľmi nebezpečné: prekročiť šedý priemer obmedzenosti svojich súčasníkov a dovoliť si – mať pravdu. O častom primitivizme ľudí nízkych, neschopných dosahovať krásu, vedel, čo to aj samotný Antoine de Saint-Exupéry: „Pretože, ak sa ti do pazúrov dostane človek, ktorému si azda predtým závidel, roztrháš ho. [10]“ Presne na tomto základe – „vybočenie z radu pri voľbe cesty k pravde, dobru a svätosti“ – je postavený skutočný význam karty „Viselec“.

Muž na obrázku – v tejto neobvyklej pozícii – predstavuje symbolickú reprezentáciu potreby hľadania novej perspektívy, nového pohľadu na svet , s čím nevyhnutne súvisí prehodnotenie: spochybnenie a overenie zakorenených predpokladov a z nich vyplývajúcich starých vzorcov správania, s na ne nadväzujúcimi štruktúrami bytia. Aby bolo niečo takéto možné, je veľakrát žiadaný dočasný odstup od všetkého diania, ktoré človeka obklopuje, [nedávno som o niečom obdobnom písal, keď som sa venoval snahe niektorých dnešných ľudí uniknúť zbesilému tempu a chaosu modernity, potrebe utíšiť sa a preniknúť do hlbín prehliadaného], odovzdanie sa nevyhnutnej prestávke vyplnenej úvahami a sebareflexiou. Takýto ústup by mal umožniť vnútorné spracovanie nezodpovedaných otázok života, dosiahnutie vhľadu: „…ako keby sa jednotlivé informácie reorganizovali a prepojili v zmysluplný celok…, [8]“ a pochopenia pred vykonaním dôležitých rozhodnutí o smerovaní svojho nasledovného života. Toto ale nie sú nijaké novoty. Aj samotný Ježiš Kristus si prešiel dlhým zvažovaním počas svojho pobytu v Getsemanskej záhrade: „A súc v smrteľnom zápase ešte napnutejšie sa modlil. A jeho pot bol ako čo by kvapky krvi, stekajúce na zem. [9]“ „Viselec“ poukazuje na obdobie životných transformácii, kedy sa jedinec rozhodne vydať cestou duchovného rastu, čo býva – prakticky vždy – zároveň obdobím životných kríz, sprevádzané dočasnou stratou bezpečnej základne (ako-keby „visieť vo vzduchu“). A niekedy je priam nevyhnutné vstúpiť až do samotného pekla, ako to urobili Dante: „V čase, keď život je v polovici svojej púte, som zblúdil a okolo mňa bol temný les, ja z pravej cesty zaboril som v húšti prútia. Ach, ťažko sa mi o tom hovorí i dnes. Neschodný, hustý hvozd divoko tu trčí, len čo si spomeniem, obchádza ma des! Veruže, trpko je v ňom, že už iba smrť je horšia, ale i za dobro vďačím tým tmám…, [1]“ alebo taký Odyseus: „A k pekelným bránam sa obrácajúc… Tu sa otvorilo peklo… [4]“ Z hľadiska psychologickej teórie Eriksonových fáz psychosociálneho vývoja [7], by sme mohli na „Viselca“ nazerať, ako na „prechodové štádium“ medzi jednotlivými fázami vývoja, kde až spracovaním výziev jednotlivých štádií, sa človek dopracúva k svojej – zvládnutím tohto – obohatenejšej a rozvinutejšej variante – k akejsi „novej identite“, aby týmto spôsobom nadobudol ďalšie osobnostné kvality, ktoré mu umožnia neskôr čeliť ďalším výzvam života. Takéto obdobia „duševného prerodu“ sú v podstate niečím ľudsky univerzálnym. Ľudia zvyknú prechádzať veľmi podobnými životnými fázami a s nimi spojenými problémami. Detailnejšie túto problematiku skúmal, a vo svojej knihe „Prechodové rituály“ („Les Rites de Passage“) popísal, francúzsky antropológ Arnold Kurr Van Gennep. Ten zistil, že mnohé prechodové obdobia (s na ne nadväzujúcou požiadavkou po psychickom vývoji jedinca) sú oslavované, naviazané na rôzne tradičné životné udalosti (vyplývajúce z existenčnej prirodzenosti človeka), neraz sa ich význam zreteľne zdôrazňuje rôznymi formami rituálov, naprieč kultúrami vo všetkých častiach sveta: „Pre každú z týchto udalostí existujú obrady, ktorých podstatným účelom je umožniť jedincovi prechod z jednej zadefinovanej pozície do inej, ktorá je rovnako dobre zadefinovaná. [2]“ Čo potom sprevádza každú transformáciu je – obeta. Vyspelý jedinec postupne zahadzuje primitívnejšie spôsoby svojej adaptácie, so všetkým, s čím sú prepojené, i keď mu poskytujú dostatok pohodlia, ale on si volí nepohodlie, presúva sa k vyspelejším spôsobom, čo – ako poukázal grécky psychiater Stavros Mentzos – je presným opakom toho, čo sa deje pri mnohých psychických poruchách: „…si v núdzi vynúti zásah primitívnych mechanizmov… [5]“ S týmto je spätá ochota podrobiť sa novým skúsenostiam, odhodlanie po prekročení komfortnej zóny (opustenie známeho a bezpečného, objavovanie svojich nových možností). Kam by celé toto úsilie malo smerovať dáva jasne najavo aureola okolo hlavy samotného „Viselca“ – k osvieteniu, k stavu akéhosi „konečného pochopenia všetkého“, k pochopeniu a videniu „Pravdy“. Čo je v podstate predstupienkom (alebo skôr sprievodným javom) pre možnosť individuácie a transcendencie.

Pohľad kresťanstva na tarot je tradične kritický. Cirkev vníma tarot nielen ako nástroj, ktorý je v rozpore s kresťanskou vierou, s jej duchovnými princípmi, ale zároveň i ako „zahrávanie sa s démonickými silami“. Z hľadiska klinickej psychológie však môže byť tarot, ak sa odbremení od nánosu „nadprirodzených“ interpretácií a čudesných pohnútok (presvedčenia o výklade budúcnosti) a aplikuje v duchu racionality, zaujímavou POMÔCKOU. Nebolo by to po prvýkrát, pokusy o integrovanie symbolov do psychologickej praxe sú napríklad priamo súčasťou teórie archetypov pána Carla G. Junga: „Symboly môžeme nájsť na reliktoch prehistorických ľudí, a taktiež medzi tými najprimitívnejšími dnes žijúcimi ľudskými skupinami. Je preto očividné, že formovanie symbolu musí byť extrémne dôležitou biologickou funkciou. [3]“ Tarotové karty by mohli byť napríklad – teoreticky – zaujímavou variáciou asociačného testu, ďalšou z možností popri klasike, akou je všeobecne užívaný „Rorschachov test“. Takéto projektívne testy sa zameriavajú na odhaľovanie nevedomých procesov na podklade analyzovania reakcii voči nejednoznačným podnetom. V prípade tarotu by sa jednalo o metódu, ktorá by umožnila skúmať reakcie pacienta na predkladané obrazy a symboly, pozorovať a zaznamenávať reakcie (asociácie), ktoré v ňom tieto vizuálne konštalácie vyvolávajú, následne identifikovať postrehnuteľné vzorce v týchto reakciách, spracovať (interpretovať): prečo práve tie, a čo to znamená. Je ale zároveň potrebné zdôrazniť, že takéto použitie by vyžadovalo niekoho s riadne veľkou mierou osobného rozhľadu, so znamenitým odborným zázemím, čo platí pre akékoľvek psychologické posudzovanie človeka, pretože pochybenie môže byť zničujúce. Je totižto veľký rozdiel pracovať s nejednoznačnými, prakticky emočne neutrálnymi „čarbanicami“ predkladanými pri „Rorschachovom teste“, a niečím ako je tarot, ktorý je z hľadiska symbolizmu stimulačne vysoko-komplexný, pričom sa zdá byť naopak – a klamlivo – pomerne jednoznačný, čo môže byť veľmi zmätočné a viesť k veľkým nepochopeniam medzi lekárom a pacientom, a tým aj k nesprávnej diagnostike a liečbe. Rovnako sú tarotové karty vysoko sugestívne: priamo definujú kontext, v ktorom sa budú myšlienky skúmaného pohybovať. Taktiež platí, vzhľadom na veľmi výrazné (často negatívne) konotácie tarotu ako takého, by sa rovnako len ťažko dalo takéto niečo použiť u každého, a skôr by sa jednalo o nejakú experimentálnu formu diagnostiky vo veľmi špecifických prípadoch, so špecifickým typom osôb, napríklad ako kamufláž diagnostiky pod nevinným „hraním sa s kartami“ a debatou o jednotlivých z nich s pacientom. Vždy by sa ale malo jednať o okrajový DOPLNOK (ani nie že druhoradý, ale až nejaký terciárny) k iným formám diagnostických metód, nakoľko pri tejto hovoriť o nejakej vedeckej validnosti je asi zbytočné. Ale to je len taký nápad, pravdepodobne nikdy nikým nepoužitý, no pekne sa o tom teoretizuje.