« Vykonávanie potratov, ktoré možno považovať za nič menej ako vraždu, bolo medzi Rimanmi taktiež notoricky rozšírené. […] Minucius Felix takto opisuje krutosť Rimanov v tejto súvislosti: „Vidím, ako vystavujete svoje nemluvňatá divokým šelmám a vtákom, alebo ich škrtíte tým najúbohejším spôsobom. Ba čo viac, niektorí z vás im nedajú ani len tú šancu sa narodiť, ale krutými lekvármi vyvolávate potrat a v matkinom lone udusíte nádejný začiatok toho, čo by sa mohlo stať človekom.“ Plínius Starší [Gaius Plinius Secundus, pozn.] sám obhajuje právo rodičov zabiť svoje deti s odôvodnením, že je to potrebné na udržanie rastu populácie v primeraných medziach.“ Taká bola prax starovekého Ríma od jeho počiatkov až po časy Konštantína Veľkého. V období svojej najväčšej politickej slávy dosiahla táto prax najvyššiu mieru; a zatiaľ čo sa [Rimania] chválili svojou kultivovanosťou a všetkým okolo seba pripisovali hanlivý prívlastok „barbarský“, dopúšťali sa tej najnižšej nemravnosti a najtvrdšej krutosti.

Kresťanstvo ako prvé postavilo bariéru proti spustošeniu, ktoré tento zločin spôsoboval; jeho mierny a humánny duch ho nemohol inak ako odsúdiť; a preto povzbudzovalo všetkých, ktorí sa zjednotili pod jeho mierovými zástavami, aby VYNALOŽILI VŠETKO ÚSILIE NA ZASTAVENIE jeho PROGRESU. Kresťanskí autori tej doby sa k tejto otázke vyjadrujú veľmi dôrazne. Tertulián vo svojej „Apológii“ hovorí o tejto téme s hrdinskou smelosťou: „Koľkých z vás (obrátiac sa na rímsky ľud a na správcov miest a provincií) by som mohol oprávnene obviniť z vraždy novorodencov; a nielen to, ale aj z toho, že spomedzi rôznych spôsobov smrti vyberáte pre svoje vlastné deti tie najkrutejšie, ako je utopenie, vyhladovanie, zamrznutie alebo ich vystavujete na milosť psom – lebo smrť mečom je pre ne príliš sladká a je to smrť, ktorú by si človek zvolil skôr než akýkoľvek iný spôsob násilia. Avšak kresťanom sú dnes takéto vraždy príliš vzdialené, že pre nich je absolútne nezákonné zbaviť sa dieťaťa v lone matky, keď sa príroda ešte iba rozhoduje o [budúcom] osude človeka; lebo zabiť dieťa pred jeho narodením znamená spáchať vraždu v predstihu; a NIE JE ŽIADEN ROZDIEL, ČI DIEŤA ZNIČÍTE POČAS JEHO FORMOVANIA, ALEBO AŽ POTOM, ČO UŽ JE SFORMOVANÉ A NARODENÉ; lebo my, kresťania, ho považujeme za človeka už v štádiu embrya; lebo je to bytosť podobná kvetu na strome a ZA KRÁTKY ČAS BY SA Z NEHO STAL DOKONALÝ ČLOVEK, keby príroda nebola narušená.“ V roku 315 n. l. Konštantín Veľký vydal zákon, ktorý zabezpečoval výživu a vzdelanie detí, ktorých rodičia boli príliš chudobní na to, aby sa o to postarali sami. Nariadil tiež, aby bol krutému otcovi uložený prísny trest. Bolo to prvýkrát, čo vládne orgány zasiahli s cieľom zastaviť tento zločin; a nedá sa predpokladať, že zvyk, ktorý sa stal tak bežnou súčasťou všetkých zvykov a pocitov rímskeho ľudu, by bol okamžite potlačený; a preto zisťujeme, že tento zvyk naďalej pretrvával, hoci v menšej miere, až do konca štvrtého storočia, kedy ho nakoniec úplne vyhubili cisári Valentinián I., Valens a Gratianus. (s. 204-205) »