« „Heuréka! – Našiel som to!“ zvoláva práve tichým hlasom starý prírodovedec na dnešnom našom obrázku, pritom spokojne hľadiac na obsah varnej banky, v ktorej sa – po dlhom zohrievaní a zovretí jej obsahu – rôznorodé prvky konečne spojili do novej chemickej zlúčeniny. „Heuréka!“ zašepotá ešte raz a v tejto chvíli sa možno cíti rovnako pyšným a spokojným, ako ten grécky mudrc Archimedes, ktorý toto slovo, ktoré sa stalo historicky známym, vykríkol v radostnom vzrušení dávno pred ním… […] Ruka nášho zamysleného starca stále spočíva na hrubom zväzku, v ktorom boli o povahe látky, ktorú teraz s istotou práve on identifikoval, zaznamenané len akési nejasné domnienky, a rovnako prenikavo a zreteľne ako slnečný lúč, ktorý preniká cez okno a láme sa v tekutine fľaštičky na pestré farby, žiari hrejivý odlesk šlachetnej vnútornej radosti na tvári šťastného učenca, zbrázdenej vráskami životom odrátaného času, akoby chcel povedať: „Tak, v tejto veci som vedu posunul o krok vpred.“

Majster Goldmann s týmto prírodovedcom trafil do čierneho; v tejto verne zachytenej scenérii nám predstavil typ učenca, s ktorým sa dnes zoznamujeme už len prostredníctvom dávnych obrazov – prírodovedca starej školy, ktorý je dnes takmer úplne vymretý.

Áno, v dnešnej dobe už vynálezcovia a objavitelia nepracujú v temných komorách ani v pochmúrnych laboratóriách, ktoré sú zaplnené všelijakými kostrovými zostavami a najrôznejšími živočíchmi starostlivo zakonzervovanými v sklenených nádobách s liehom: Dnes sa pre prírodné vedy stavajú palácové budovy, v ktorých svetlých a priestranných sálach učený profesor, obklopený svojím tímom asistentov a vybavený všetkými vedeckými pomôckami, dokončuje svoju prácu. A národy, ktoré poskytli finančné prostriedky na výstavbu týchto veľkolepých inštitúcií, nemajú dôvod ľutovať túto zmenu. Svedčia o tom pokroky novoveku, nespočetné prírodné sily skrotené v dômyselných zariadeniach, ktoré pracujú pre človeka a tým, že ho čoraz viac zbavujú fyzickej práce, riešia otázku otroctva v najširšom zmysle slova.

…nemali by sme si zásluhy tých prírodovedcov z minulosti o to viac vážiť a ctiť, keďže museli neraz svoje vedecké úsilie a činnosť ukrývať pred zrakom zaostalej a neznášanlivej verejnosti, a ktorí – bez vyhliadky na oslnivý svetský úspech, často prostredníctvom namáhavej práce a obrovského sebazaprenia – položili samotné základy, na ktorých dnes v majestátnej nádhere stojí hrdá stavba moderných prírodných vied? (s. 635-636) »