KOMENTÁR ^Značka

• ▐ Zverejnené: 07/09/2025

  └ Aktualizované: 08/09/2025 (03:12)

  Základný popis

  Vyobrazenie starých máp zobrazujúcich rôzne etapy vývoja na území časti strednej a východnej Európy, od stredovekých kráľovstiev až po súčastnosť. Rôzne historické mapy ilustrujú politické hranice, vojenské konflikty a kultúrne identity spojené s oblasťou Poľského kráľovstva, Litovského veľkovojvodstva, uhorského kráľovstva, Kyjevskej Rusi a ďalších významných štátnych celkov. Mapy pochádzajú z diel renomovaných kartografov a atlasov, ktoré ilustrujú meniacu sa politickú a  geografickú identitu regiónu.

  « Hľadanie historických koreňov modernej Ukrajiny »

  ZNAČKY: Komentár – História – Mapa – Ukrajina – Ukrajinská SSR – Ideológia – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania – Galícia – Podkarpatská Rus

  POZNÁMKA: Tento článok by si zaslúžil prepracovanie a rozšírenie. Jeho cieľom nebolo poskytnúť úplne detailný prehľad každého použitia termínu „Ukrajina“ alebo „Oukrajina“ v histórii. Vzhľadom na časové možnosti to nebolo možné. Cieľom bolo zachytiť NAJČASTEJŠIE sa opakujúci obsah tohto termínu, vymedziť geograficky pôvodne jadro toho, čo v tom najzákladnejšom význame pojem „Ukrajina“ alebo „Oukrajina“ predstavoval. Osobne som nepovažoval pri tejto práci za dôležité ísť ešte do dôkladnejšieho bádania, pretože mi tu uvedené informácie slúžili, len ako sprievodné dáta k ďalším informáciam v mojich ďalších článkoch (predovšetkým tým, kde som sa venoval otázkam súviciacim s národom Rusnákov).

  Príbeh tohto článku je komplikovaný. Pôvodne som začínal s prácou na niečom úplne inom. Písal som kritiku na súčasné snahy istých osôb, ktorí sa pokúšajú rehabilitovať jednotku Waffen-SS s názvom „Galizien“, Ukrajincov kolaborujúcich s nemeckými nacistami, tí napríklad potláčali aj nám známe (nedávno slávené) SNP (Slovenské národné povstanie). Počas toho som postupne pochopil: „Veruže sa mi nič také nepodarí dovtedy, dokiaľ nevysvetlím problematiku Rusnákov…,“ po novom Rusínov, po starom Ruthénov. Prerušil som teda svoju pôvodnú prácu, vyčlenil novonájdenú tému a pokračoval v nej. Čo čert nechcel, opäť som dospel do rovnakého myšlienkového štádia. Tentokrát som konštatoval nemožnosť vyriešenia „ruthénskej otázky“ bez vysvetlenia jej nadväznosti na otázku „ukrajinskú“. A tak som zauvažoval: „Ako sa vlastne na Ukrajinu pozerali, ako vnímali v jednotlivých historických epochách tento pojem doboví učenci? Čo pre nich predstavoval?“ Začal som pátrať v historických atlasoch. Tým najstarším, z ktorého vám niečo ukážem bude „Atlas Minor“ od pána Gerardiho Mercatorisa z roku 1628 (vydaný v Amsterdame). Prejdime ale – bez ďalších zbytočných rečí – priamo k mojim zisteniam.

  Prvá mapa, ktorú vám ponúknem, pochádza z diela „Historical Atlas“ (1911) od Williama W. Shepherda. Na obrázku je vyobrazená situácia v Európe a Byzantské impérium niekedy okolo roku 1000, kedy sa o Ukrajincoch ešte ani len nechyrovalo.

  Presuňme sa k ďalšiemu obrázku. Joachim Lelewel bol váženým historikom a geografom. Tu vám prinášam jeho pohľad na to, zverejnené v „ATLAS do Dziejów Polskich z Dwunastu Krajobrazów“ (1830), ako vyzeralo Poľsko v roku 1370, tj. v záverečnej fáze panovania Kazimíra III. Veľkého, predtým než sa Poľsko a Litva spojili dokopy. Všimnite si najmä dve záležitosti: 1. Galícia je súčasťou Poľkého kráľovstva (ako samostatné kniežatstvo Haličské) a oblasť Ukrajiny je (súčasťou Litvy) znázornená ako geografické pomenovanie oblasti pod Kijevom (na mape sa nachádzajú aj iné geografické pomenovania ako: Polesie, Podolie); 2. ako na predošlej mape, tak aj na tejto je Podkarpatská Rus (Zakarpatie), rovnako ako oblasť Slovenska, už súčasťou Uhorského kráľovstva! To je veľmi podstatná informácia.

  Ďalšia mapa od Joachima Lelewela. Tentokrát z jeho publikácie „Histoire de Pologne – Atlas Contenant les Tableaux Chronologiques et Généalogiques, et les Cartes Géographiques de Différentes Époques“ (1844), ktorá bola vydaná dokonca vo francúzskom Paríži. Na tejto nám pán Lelewel ponúka svoje predstavy o územných pomeroch medzi Poľskom, Litvou a Uhorskom v roku 1500.

  Svoje pochopenie situácie v Európe v 16. storočí ponúkajú aj americké zdroje, konkrétne mapa s názvom „Europe in 1559“, ktorá bola súčasťou publikácie „The World Re-Mapped – New Official World Atlas“ vydanej v New Yorku (1922).

  V historickom atlase poľského historika Stanislasa Platera, pomenovaného „Atlas Historique de La Pologne Accompagné D’un Tableau Comparatif des Expéditions Militaires Dans ce Pays Pendant le XVIIe, XVIIIe, XIXe Siècle“ (1827), nachádzame takúto mapu zobrazujúcu situáciu z roku 1625. Opätovne, súčasne s vymedzením špecifických okrajových oblastí – „Ukraine“, nachádzame aj ďalšie zemepisné pomenovania ako: Polesie, Volynská oblasť [„Volhynie“, pozn.], Podolie, Červená Rus [„Russie Rouge“, čo predstavuje oblasť Galície (Halič); pozn.], a Malopoľsko [„Petite Pologne“, pozn.]

  Všetky doteraz uvedené obrázky boli ohliadnutím sa do minulosti. Čo tým myslím? Doterajšie mapy sú nákresmi vzdelancov – prevažne z 19. storočia, ich výkladom histórie. Tentokrát sa ale dostávame k pánovi, ktorého som už spomínal – Gerardi Mercatoris. On vám, ako človek žijúci na začiatku 17. storočia, v roku 1628 nakreslil takúto mapku Litvy, na ktorej môžeme vidieť tradičnú zostavu názvov ako: Lithuania, Polonia, Polesia, Volynia, Podolia, Russia Rubra [„Červená Rus“, pozn.]

  Niekedy v období 1655-1660 prichádza Nicolas Sanson a postupne vydáva jednotlivé zväzky „L’Asie, l’Afrique, l’Europe, et l’Amerique“. Znovu nachádzame tradičnú zostavu názvov, až na to, že oblasť Galície je v tomto prípade pomenovaná ako „Čierna Rus“ [„Russie Noire“, pozn.]

  Jean Babtiste Noun v roku 1697 vydáva „Le Royaume de Pologne Comprenant les Etats de Pologne et de Lithuanie, divisez en Provinces; et subdivisez en Palatinats“. Názov „Ukraine“ je použitý ako zemepisný termín, popri iných geografických a územnosprávnych pomenovaniach.

  Určite nemôžeme zabudnúť na jedného z najznámejších historických kartografov, a tým je: Herman Moll. Pozrime sa na jeho zaznačenie oblasti Ukrajiny v roku 1711, ktoré môžete nájsť v „Atlas Geographus: or, a Compleat System of Geography, Ancient and Modern – Vol. I.“ Ukrajinu tu opäť nachádzame v – pomerne presne lokalizovanom – postavení pomenovania istého menšieho územia. Vedľa nej existujú, v tomto bode nám už veľmi dobre známe, pomenovania ako: Polesia, Volinia, Podolia, Red Russia, Little Poland.

  V roku 1714 bola vydaná mapa s veľmi dlhým názvom: „Carte de Pologne, avec la chronologie des rois et des ducs de Lithuanie, ainsi que des grands maitres de l’Ordre Teutonique, les echevez et les archechevez, et les armes des provinces, avec une table des batailles, et des villes les plus connsiderables de Pologne.“ Dlhý názov, rovnaký príbeh.

  Jacques Chiquet v roku 1719 priniesol nasledovný nákres územného členenia Poľska a Litvy, kde je termín „Ukrajina“ použitý ako názov jednej z niekoľkých lokálnych administratívno-územných jednotiek.

  Nasledujúcu mapu z „Atlas Manuale“ (vydané v roku 1723) som pôvodne vyškrtol zo zoznamu tých, ktoré vám ukážem, až neskôr ju na jej miesto vrátil. Na tejto mape je niečo pozoruhodné. Je na nej evidentné, že Herman Moll s termínom „Ukrajina“ pracuje voľne a vymedzuje ním „okrajovo“, okrajové územia.

  Nicolas de Fer a Petrus Starckman potom v roku 1736 v diele „Les États de la Couronne de Pologne“ zanôtili rovnakú pesničku, ako všetci ich doterajší predchodcovia.

  Už spomenutý William W. Shepherd sa vo svojom „Historical Atlas“ (1911) obhliadol nazad do histórie a situáciu v Európe okolo roku 1740 zobrazil takto:

  Job Mayer si pri práci na mape s názvom „Map of the Kingdom of Poland and The Grand Dutchy of Lithuania“ v roku 1755 zvolil použitie termínu „Ukrajina“ v tom najelementárnejšom, prvotnom význame a označil týmto zemepisným názvom značnú časť hraničnej oblasti na juhu krajiny. Osobne túto mapu nepovažujem za veľmi podarenú, stačí už len to, že Volynskú oblasť umiestňuje prakticky do Litvy a dali by sa menovať ďalšie podivnosti.

  Tobias Mayer to vidí vo svojom diele „Mappa Geographica Regni Poloniae, ex Novissimis Quot Quot Sunt Mappis Specialibus Composita (Atlas Compendiarivs)“ v podstate rovnako, vydanej v roku 1773, ako jeho predošlý menovec a slovíčko „Ukrajina“ uňho voľne označuje hraničnú oblasť na okraji krajiny.

  Francúzsky geograf Louis Brion de la Tour priniesol v roku 1786 mapu pomenovanú „États de Pologne et de Lithuanie“, kde sa pridržiava klasického vymedzenia „ukrajinského“ územia.

  Rigobert Bonne je považovaný za jedného z najvýznamnejších kartografov 18. storočia. V roku 1793 bola zverejnená jeho mapa s názvom „Royaume de Pologne et Duche de Lithuanie“.

  Anglický kartograf John Cary v roku 1799 vypracoval takúto mapu, pomenovanú „A New Map of Poland, and The Grand Duchy of Lithuania“, ktorá vykresľuje rozdelenie poľsko-litovského spolužitia na Poľsko, Galíciu a Litvu.

  V publikácii „Atlas Universel Pour la Géographie de Guthrie“, vydanej v roku 1802, nachádzame takúto mapu:

  V roku 1804 bola vo švajčiarskom Bazileji vydaná mapa „Carte des Partages de la Pologne en 1772, 1793, et 1795“, ktorá naznačovala zmeny hraníc v týchto zemepisných končinách. Je zrejmé, že v tej dobe sa nejakou „Ukrajinou“ – s nejakými tými jej územnými požiadavkami – nikto kompetentný nezaoberal. Stále to bolo len orientačné pomenovanie malej územnej oblasti. Jedno z niekoľkých ďalších, ktoré sa používali pre iné časti niekdajšieho poľsko-litovského štátneho útvaru.

  Známy britský rytec Benjamin Smith v roku 1808 priniesol na svetlo sveta takúto mapu rozdelenia Poľska – s vymenovaním územnosprávnych jednotiek, ako aj menami štátov, ktoré budú tieto oblasti následne spravovať.

  V roku 1808 sa prakticky tá istá mapa, v trochu detailnejšom prevedení (prepracovanejšie názvoslovie miest), stáva súčasťou knihy s názvom „Smith’s General Atlas“, čo bola – a dodnes stále viac-menej je – klasika medzi dobovými atlasmi.

  Nasledujúca mapa bola pôvodne súčasťou „Lavoisne’s Historical Atlas“, ktorý bol vydaný v roku 1820. Ja som ju našiel uverejnenú v brožúre „Geographical and Statistical Map of Poland and Hungary“. Časť tejto brožúry sa vám zobrazí, ak si obrázok „rozkliknete“. Na tomto obrázku v maximálnom rozlíšení potom uvidíte, v jeho ľavej časti, zaujímavé informácie. Autori tejto brožúry tam upozorňujú na niekdajšie pomenovania, ktoré sú nahradzované novými. Doslova je pre tieto staré názvy použité označenie „Ancient Provincies“ [„staroveké“ prípadne skôr „bývalé provincie“, pozn.] Medzi takéto provincie je zaradené aj pomenovanie „Ukrajina“, ale aj „Polesia“. Napríklad „Volhynia“ a „Podolia“ ostali i naďalej v „platnosti“. V prípade „Ukrajina“ odporúčali používať nové pomenovanie „Kiow“. Pre mňa osobne je priam realite sa vymykajúcim zážitkom uvedomenie si skutočnosti, že na začiatku 19. storočia bol pojem „Ukrajina“ zastaralým pomenovaním provincie lokálneho významu – tj. jednej z niekoľkých administratívno-územných jednotiek v danej geografickej oblasti, aby sa na konci 19. storočia mal začať presadzovať v polohe pomenovania jedného z najväčších európskych štátov, čo sa týka jeho rozlohy!

  V roku 1837 bola v Paríži vydaná – pomenovaná ako „Carte historique de la Pologne presentant ses divers demembremens en 1772, 1794, 1795, 1807, et 1815“ – aktualizovaná mapa zachytávajúca najnovšie územné zmeny v oblasti východnej a časti strednej Európy.

  Je potom už iba symbolické, že spomenuté britské rady o vhodnosti používaného názvoslovia nepadajú na úrodnú pôdu, míňajú sa účinkom práve v… Nemecku. Tam v roku 1849 publikoval Daniel Völter knihu „Atlas in 36 Karten, zum Hand- und Schulgebrauch“. Nasledujúcu mapu môžete nájsť práve v tejto knihe. Je na nej naznačené nejaké to jadro „ukrajinských oblastí“, i keď mne príde vcelku pretiahnuté na severe i východe, ale to teraz nehrá za až takú úlohu. Všimnite si jednu podstatnú vec: ono to vôbec nie je nejaké veľké územie, v porovnaní s tým, čo bude v nasledujúcich rokoch nasledovať. Možnože teraz už konečne čiastočne chápetete, prečo bolo nevyhnutné premieňať Ruthénov v Galícii na „Ruthéno-Ukrajincov“.

  Nech sa páči: politická mapa Európy, ktorú môžete nájsť v knihe „Hammond’s Business Atlas of Economic Geography“ vydanej v roku 1919. Nie je to tak dávno, čo som o príbehoch z tohto obdobia novodobej ukrajinskej histórie voľačo popísal. Presnejšie, citoval som pár viet z knihy „The Slaughter of the Jews in the Ukraine in 1919“, ktorú napísal Elias Heifetz.

  Allan Updegraff potom v roku 1922 priniesol obraz novej Európy. Každému musí byť úplne zjavné, či už na podklade tejto alebo predošlej mapy: pôvodné historické územia označované ako „Ukrajina“ sú odrazu rozšírené – NIEKOĽKONÁSOBNE. Postupne sú k ním pripájané oblasti v podstate… v rámci všetkých svetových strán, ale ja spomeniem najmä tie, s ktorých názvami sme sa opakovane stretávali a majú stáročnú tradíciu: Podolie, Volynská oblasť, Galícia. Najmä Galícia je veľmi špecifickým prípadom, nakoľko ide o územie, ktoré bolo kultúrne po stáročia naviazané na strednú Európu a jeho obyvateľstvo má odlišný etnický pôvod – ruthénsky.

  Mapa uverejnená v roku 1971 v „Ukraine (A Concise Encyclopaedia (Volume II.)“ prináša zachytenie pravdepodobne vrcholného štádia „novodobej Ukrajiny“, čo sa týka nadobudnutého územia. Táto mapa už dokumentuje stav, kedy sa súčasťou územia Ukrajiny stala aj oblasť Podkarpatskej Rusi (Zakarpatie), ktorá bola ukradnutá Česko-Slovensku. Prečo to tvrdím? Prejdite si všetky mapy, ktoré som v tomto článku zverejnil a zistíte toto: Podkarpatská Rus bola tisíc rokov súčasťou kultúrneho sveta Uhorska. Žila v tomto geografickom priestore. Karpatský oblúk bol a je dokonalou prirodzenou bariérou. Taktiež je na tejto mape zachytené administratívne pričlenenie južných oblastí Ruska, ktoré nikdy predtým súčasťou nejakej historickej „Ukrajiny“ (lokálnej oblasti v blízkosti Kijeva) neboli, o čom ste sa napokon mohli presvedčiť i vy samotní.

  Čo na záver? Napísať tento článok nebolo úpne jednoduché. Zverejnil som 29 máp. Veľakrát je zmenšená verzia odlišná (výrezom) od verzie v plnom rozlíšení, bolo ju potrebné spracovávať oddelene. Inými slovami: pripraviť tieto podklady do podoby (aspoň tejto jednoduchej) infografiky? Zabralo to množstvo práce. Na druhej strane takéto obrázky mnohé zodpovedávajú. Ja teda nie som historik, ale mnou uvedení vzdelaní páni z oblasti geografie a kartografie, no oni asi o tom, prečo svoje práce realizovali v tejto podobe, asi o tom niečo vedeli. Posolstvo, ktoré je v ich prácach – naprieč stáročiami – zachytené je očividné: vždy sa jednalo o pomenovanie lokálne, či už v zmysle miestnej geografickej oblasti, alebo neskôr aj nejakého toho miestného admnistratívneho celku. Ojedinele nejaké tie formy dočasných protestných (revolučných) zoskupení, znova – lokálnych. Neplatia teda ani tvrdenia tých, ktorí hovoria, že žiadna „Ukrajina“ nikdy neexistovala. Pojem „Ukrajina“ je historicky doložený. Ibaže tu je potrebné RAZANTNE odmietnúť používanie pojmu „Ukrajina“ v kontexte nejakej „Veľkej Ukrajiny“. Termín „Veľká Ukrajina“ nemá historicko-kultúrne opodstatnenie, je výsledkom politicko-ideologických konštrukcii. Môžeme polemizovať, ako presné boli uvedené kartografické výstupy. Nespochybniteľným ale ostáva, že etnografické predstavy zástupcov „politického ukrajinizmu“ o jednotnom „veľko-ukrajinskom národe“ – obývajúcom územie od Šumiaca po Krym, a ešte o čosi ďalej – sa nestotožňujú s historickými poznatkami. Na tomto by sme sa azda zhodnúť mohli. Pekný deň.

  ILUSTRAČNÝ OBRÁZOK: © Bystroumný

  UPOZORNENIE: Všetky mapy uvedené v tomto článku retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila ich ostrosť a celková farebná rovnováha. VÝRAZNE. Zároveň by som chcel podotknúť, že použité informačné zdroje sú (namiesto abecedného) radené podľa poradia jednotlivých máp v článku.

  ZDROJE:

  • [1] Europe and the Byzantine Empire about 1000 / William W. Shepherd – Historical Atlas. New York (USA) : Henry Holt and Company, 1911. cca. 320 strán.
  • [2] LELEWEL, Joachim. ATLAS do Dziejów Polskich z Dwunastu Krajobrazów. Varšava (Poľsko), 1830. cca. 20 strán.
  • [3] LELEVEL, Joachim. Histoire de Pologne – Atlas Contenant les Tableaux Chronologiques et Généalogiques, et les Cartes Géographiques de Différentes Époques. Paríž (Francúzsko) : A La Libraire Polonaise + Lille (Francúzsko) : Vanackere, 1844. cca. 50 strán.
  • [4] Europe in 1559 / The world Re-Mapped – New Official World Atlas. New York (USA) : C. S. Hammond & Company, Inc., 1922. 176 strán.
  • [5] CARTE DE LA POLOGNE et des états limitrophes à l’année 1625 (avec le tracé des Campagnes de Gustave Adolphe) / Stanislas Plater – Atlas Historique de La Pologne Accompagné D’un Tableau Comparatif des Expéditions Militaires Dans ce Pays Pendant le XVIIe, XVIIIe, XIXe Siècle. Poznaň (Poľsko) : IMPRIMÉRIE de GUILLAUME BECKER et COMPAGNIE, 1827. cca. 20 strán.
  • [6] Lithuania 1628 / Gerardi MERCATORIS – Atlas Minor Amsterdam (Holandsko) : Ex officina Ioannis Ianssonii, 1628. cca. 670 strán.
  • [7] Estats de la Couronne de Pologne / Nicolas SANSON – L’Asie, l’Afrique, l’Europe, et l’Amerique. Paríž (Francúzsko) : N. Sanson (Dans le Cloiftre de Sainct Germain à Auxerrois joignant la grande Porte dv Cloiftre), cca. 1660. cca. 600 strán.
  • [8] NOLIN, Jean Babtiste. Le Royaume de Pologne Comprenant les Etats de Pologne et de Lithuanie, divisez en Provinces; et subdivisez en Palatinats. Paríž (Francúzsko) : J. B. Nolin sur le Quay de l’Horloge du Palais proche la Rüe de Harlay a l’Enseigne de la Place des Victoires, 1697.
  • [9] MOLL, Herman. Atlas Geographus: or, a Compleat System of Geography, Ancient and Modern – Vol. I. Savoy – Londýn (UK) : John Nutt, 1711. 978 strán.
  • [10] Carte de Pologne, avec la chronologie des rois et des ducs de Lithuanie, ainsi que des grands maitres de l’Ordre Teutonique, les echevez et les archechevez, et les armes des provinces, avec une table des batailles, et des villes les plus connsiderables de Pologne. Amsterdam (Holandsko) : L’Honore & Chatelai, 1714. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [11] Les Estats de la Couronne de Pologne / Jacq CHIQUET – Atlas Geographique et Historique ou le Divertissement des Empereurs, Roys et Princes. Paríž (Francúzsko) : chez Chiquet au Grand Sᵗ Henry, prez l’Eglise des Mathurins, 1719.
  • [12] HALLEY, Edmund; MOLL, Herman. Atlas Manuale: Or, A New Sett of Maps of all Parts of the Earth, as Well Asia, Africa, and America, as Europe ; Wherein Geography is Rectify’d, by Reforming the Old Maps According to the Modern Observations. Londýn (UK) : Knapton, R. Knaplock, J. Wyat and J. and B. Sprint, J. Darby, D. Midwinter, E. Bell et al., 1723. cca. 190 strán.
  • [13] FER, Nicolas de; STARCKMAN, P. Les États de la Couronne de Pologne, Sous les Quels Sont Compris La Grande et La Petite Pologne, Le Grand Duché de Lithuanie, Les Prusses et la Curlande, Diviséz en Provinces et Palatinats. Paríž (Francúzsko) : Nicolas de Fer, 1736. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [14] Europe about 1740 / William W. Shepherd – Historical Atlas. New York (USA) : Henry Holt and Company, 1911. cca. 320 strán.
  • [15] MAYER, Job. Map of the Kingdom of Poland and The Grand Dutchy of Lithuania. Norimberg (Nemecko) : Job. Mayer, of the Cosmographical Society of Nuremberg, 1755. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [16] MAYER, Tobias. Mappa Geographica Regni Poloniae, ex Novissimis Quot Quot Sunt Mappis Specialibus Composita (Atlas Compendiarivs). Norimberg (Nemecko) : Homannianos Heredes, 1773.
  • [17] BRION de la Tour, Louis. États de Pologne et de Lithuanie, Divisés par Palatinats et Provinces Ecclésiastiques. Avec le Roiaume de Prusse et Le Duché de Curlande. Paríž (Francúzsko) : chez le S: Defnos Ingen – Géographe pr: les Globes et Sphères, 1786. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [18] BONNE, Rigobert. Royaume de Pologne et Duche de Lithuanie. Benátky (Taliansko) : P. Santini, 1793. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [19] CARY, John. A New Map of Poland, and The Grand Duchy of Lithuania, Shewing their Dismembers and Divisions Between Austria, Russia and Prussia, in 1772, 1793 & 1795. From the Latest Authorities. 1799.
  • [20] La Pologne Avec les Partages. de 1772, 1795 et 1795 / Atlas Universel Pour la Géographie de Guthrie. Nouvelle Édition (Revue, Corrigée, Avec les Nouvelles Divisions, D’après les Derniers Traités de Paix). Paríž (Francúzsko) : Hyacinthe Langlois, Libraire; 1802. cca. 80 strán.
  • [21] Carte des Partages de la Pologne en 1772, 1793, et 1795. Bazilej (Švajčiarsko) : G. HAAS, et J. DECKER Impr. Libr., 1804. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [22] SMITH, B. Poland. Londýn (UK) : R. Wilkinson, 1808.
  • [23] POLAND / Smith’s General Atlas – Containing Instant Maps Of all the Principal Empires Kingdoms & States Throughout the World (Carefully Delineated from the Best Authorities Extant). Londýn (UK) : C. Smith, 1808. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [24] Geographical and Statistical Map of Poland and Hungary. Second Philadelphia Edition from the London Edition of 1817, with corrections and additions; Philadelphia (USA) : M. Carey & Son, 1820.
  • [25] Carte historique de la Pologne presentant ses divers demembremens en 1772, 1794, 1795, 1807, et 1815. Paríž (Francúzsko) : Aime Andre, 1837. Digitalizácia: David Rumsey Map Center (Stanford).
  • [26] VÖLTER, Daniel. Atlas in 36 Karten, zum Hand- und Schulgebrauch. Dritte umgearbeitete Auflage, Esslingen am Neckar (Nemecko) : Verlag von Conrad Weychardt, 1849. cca. 80 strán.
  • [27] Political Map of Europe / Hammond’s Business Atlas of Economic Geography. New York (USA) : C. S. Hammond & Company, Inc., 1919. 96 strán.
  • [28] New Europe / Allan Updegraff – The Literary Digest atlas of the new Europe and the Far East (Showing the New Countries and New Boundaries Resulting from the Great War and from the Treaties of Peace, with Explanatory Historical, Political and Economic Articles). New York and London : Funk & Wagnalls Company, 1922. cca. 70 strán.
  • [29] Administrative Map of Ukraine 1968 – Ukraine (A Concise Encyclopaedia (Volume II.) Toronto (Canada) : University of Toronto Press, 1971.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/hladanie-historickych-korenov-modernej-ukrajiny/

• ▐ Zverejnené: 03/08/2025

  Základný popis

  Vyobrazenie hlasovania v prezidentských voľbách na Ukrajine v roku 2010. Na grafike je zreteľné rozdelenie Ukrajiny na 2 rôzne politické tábory – jeden proeurópsky a druhý proruský.

  « Prezidentské voľby na Ukrajine v roku 2010 »

  ZNAČKY: Komentár – Mapa – História – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania – Podkarpatská Rus

  Ďalej tu máme vyobrazenie výsledkov prvého a druhého kola prezidentských volieb na Ukrajine v roku 2010. V týchto voľbách si občania Ukrajiny volili medzi proeuropským a proruským kandidátom. Len slepý nevidí, ako voľba jednotlivých kandidátov zreteľne kopíruje rozloženie jednotlivých častí Ukrajiny s odlišným kultúrno-historickým pozadím a národnostným zložením. Špeciálne by som vypichol výsledky na Podkarpatskej Rusi. Ak si človek porovná výsledky z Podkarpatskej Rusi s tými z „východnej Galície (Halič)“, ten rozdiel je evidentný [2. kolo – prorusky vs. proeurópsky kandidát / Zakarpatia = 42,54% vs. 52,89%, Ľvov = 8,69% vs. 87,10%; Volyn = 14,16% vs. 82,7%; pozn.], pritom etnicky sú to na oboch stranách karpatského oblúka ľudia, ktorých predkovia boli „Ruthéni“. Podkarpatská Rus bola v minulosti skrátka dlhé roky súčasťou inej kultúrnej sféry, než napr. spomenutá Halič, a ešte aj v roku 2010 sa táto odlišná dejinná skúsenosť zreteľne prejavovala.

  ZDROJ: 2010 Ukrainian presidential election. (USA) : Wikimedia Foundation. Dostupné online: https://en.wikipedia.org/wiki/2010_Ukrainian_presidential_election

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/prezidentske-volby-na-ukrajine-v-roku-2010/

• ▐ Zverejnené: 03/08/2025

  Základný popis

  Výňatky z knihy „Sabotage! The Secret War Against America“ od Michaela Sayersa a Alberta Kahna (1942). Kniha analyzuje aktivity organizácií ODWU („Organization of Ukrainian Nationalists in the West“) a Hetmana („Ukrainian State Center“), ktoré autori označujú za nebezpečné špionážno-sabotážne skupiny pôsobiace v USA počas druhej svetovej vojny. Texty odhaľujú obvinenia z kolaborácie s nacistickým Nemeckom, sabotáže a špionáže voči americkej armáde a priemyslu.

  « Ako sa v USA písalo o piatej kolóne – Ukrajincoch v službách nemeckých nacistov (1942) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Druhá svetová vojna – Ukrajina – Nacizmus – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  Začnime od konca. Zákon FARA [Foreign Agents Registration Act, pozn.] bol v USA prijatý niekedy v roku 1938, pokiaľ mám správne informácie. Jeho účelom bolo – obmedzenie šírenia nacistickej propagandy. Niekto si povie: „Nacisti boli šikovní, mali tam svojich agentov…,“ ale už sa málokto povie, AKÉ OSOBY zvykli byť týmito nemeckými agentmi. Trochu vám napoviem: „Vojna [Prvá svetová vojna, pozn.] zruinovala mnohé krajiny a ich populácie, ktoré sa kedysi dokázali uživiť, no teraz sa stali príliš početné. Rozsiahle úrodné oblasti s dostatkom vody stále ležia ladom; ak by boli obrábané, preľudnené krajiny Starého sveta by mohli udržať ešte väčší počet obyvateľov v ďaleko lepších podmienkach. Na efektívne využitie týchto oblastí je potrebná emigrácia Európanov do Ameriky… (1928, s. 9)“ Povojnoví emigranti neboli v ničom výnimočným. Do Ameriky sa emigrovalo dávno pred vojnou. O národnosti ľudí, ktorí odchádzali z Európy potom prezrádzajú voľačo štatistiky zo správy „Medzinárodnej komisie pre migráciu“ v Ženeve („International Emigration Commission“), ktorá uviedla: „V tom čase malo Rakúsko-Uhorsko jeden dobrý prístav pre emigráciu – Trieste (Terst). Medzi rokmi 1908 a 1912 však z tohto prístavu vyplávalo len 35 866 z celkového počtu 549 552 transoceánskych emigrantov: 331 601 vyplávalo z Nemecka, 109 201 z Belgicka; 40 005 z Holandska; 23 224 z Francúzska; 7 944 z Talianska; 1 711 z Maďarska.“ Iné zdroje ponúkajú aj takéto údaje: „V desiatich rokoch pred vypuknutím vojny vstúpilo do Spojených štátov z Rakúsko-Uhorska 2 347 636 prisťahovalcov… (1922, s. 2)“ Kto presne boli títo emigranti z Rakúsko-Uhorska? No prevažne nimi boli obyvatelia tých najchudobnejších častí tejto európskej mocnosti, alebo ako sa spieva v jednej rusnáckej ľudovej piesni: „Na v´sokij hory, trávka sja kol´še, starodávn´j frajír do ´ňa list´ píše, do ´ňa list´ píše,“ a aj jeho milá mu písala, žeby on ju čakal – v Hamburgu na moste. Prečo práve tam? Lebo nemecký Hamburg bol jedným z najvýznamnejších prístavov so zavedenými lodnými linkami prepájajúcimi Európu so Severnou Amerikou. Áno, do USA emigrovali mnohí Slováci a slovenskí Rusíni (vtedy ešte „Rusnáci“). Znamenitú časť emigrantov z Rakúsko-Uhorska tvorili – „Ruthéni“ z Galície a Podkarpatskej Rusi. A ako už viete, nehovoríme o malom počte ľudí, ale o státisícoch. Títo sa v USA zvykli koncentrovať v nejakých tých oblastiach (najmä prvá generácia, nakoľko títo ľudia absolútne nepoznali jazyk krajiny, kde sa odrazu ocitli), vytvárali komunity. Práve takéto oblasti mohli neskôr veľmi dobre využívať „Ruthéno-Ukrajinci“, sluhovia politického „ukrajinizmu“ z Galície. O 10-20 rokov neskôr prichádzali za svojimi príbuznými, ktorí už mali stabilizované vlastné životy, pričom stále pociťovali väzbu k pôvodnej domovine a nezabudli svoj rodný jazyk.

  O práci Ukrajincov v mene záujmov nacistického Nemecka nehovorili len Sovieti. S takýmto niečim sa streli aj v USA, ak sú nižšie uvedené údaje naozaj pravdivé. No a teraz už chápete i to, akým spôsobom – jedným z niekoľkých – sa tam nacistická propaganda pravdepodobne úspešne dostávala, a že k tomu boli vytvorené celkom dobre podmienky, zázemie. Práve kvôli tomuto, aby sa obmedzilo šírenie tejto nacistickej propagandy, práve preto prišli v USA so zákonom FARA. Toľko moja teória na podklade zistených informácii. Ale pozrime sa radšej na to, ako presne autori knihy „SABOTAGE! The Secret War Against America“ situáciu v USA popisovali:

  • „V roku 1938 sa v meste New York odohrala senzačná séria únosov. Niekoľko majetných ľudí uniesla tajomná skupina, ktorá im zaviazala oči, umlčala ich a odviezla autom do tajnej skrýše niekde v meste. (…) V niektorých prípadoch boli unesené obete mučené… (…) Jedna z obetí, Norman Miller, ktorý bol nútený zaplatiť výkupné vo výške 15 000 dolárov, si zapamätal, že keď bol držaný v zajatí, počul zvonenie kostolných zvonov a zvuk zrážajúcich sa biliardových gúľ. Tiež si pamätal počet schodov, po ktorých ho jeho únoscovia so zaviazanými očami viedli. Tieto stopy pomohli polícii lokalizovať ‚Ukrajinský národný dom‘, ‚vzájomne podpornú spoločnosť‘, na adrese 217–19 East 6th Street, New York. 2. novembra 1938 polícia prepadla ‚Ukrajinský národný dom‘. V suteréne našli mučiareň, ktorej steny boli posiate dierami po guľkách. Našli tiež nemecký guľomet a ďalšie zbrane. Polícia vykopala podlahu v suteréne a narazila na ľudské kosti. Jedným z unesených mužov bol Arthur Fried z White Plains, ktorý zomrel počas mučenia. Jeho telo bolo spálené vo vyhrievacej peci a kosti neskôr ukryté pod podlahou v suteréne. Štyria gangstri… Dvaja z nich boli odsúdení na doživotie. Ďalší dvaja, Demetrius Gula a Joseph Sacoda boli usvedčení z vraždy a popravení na elektrickom kresle vo väznici Sing Sing. [O pánovi Gulovi je mimochodom do dnes možné nájsť archivovaný novinový článok z ‚New York Times‘(1938), kde bol označovaný za lídra ukrajinského gangu, pozn.] Jedna značne významná skutočnosť, ktorá nebola spomenutá na súde, bola tá, že Gula a Sacoda boli obaja členmi ukrajinskej teroristickej organizácie riadenej Berlínom, známej ako ODWU [‚The Organization for the Rebirth of Ukraine‘, založená cca. 1931, pozn.] V tom čase nikto nepomyslel na spojenie týchto krutých únoscov s nacistickým špionážno-sabotážnym strojom v Spojených štátoch… (1942, s. 80-81)“
  • „Berlínom riadená ODWU sa opäť objavila tesne za titulnými stránkami, keď bol začiatkom roku 1941 kapitán americkej armády ukrajinsko-amerického pôvodu postavený pred vojenský súd a zbavený hodnosti za zradu pre odovzdanie dôverných informácií cudziemu agentovi. Tento kapitán bol vodcom jednotky ODWU v Pensylvánii. Cudzieho agenta v tomto prípade predstavoval Omelian Senyk-Gribiwisky [známy neskôr ako Omelan Senyk, pozn.], ukrajinský terorista, ktorý prišiel z Berlína v roku 1931 s cieľom založiť ODWU v Spojených štátoch… (1942, s. 81)“
  • „Ďalší prejav skutočnej povahy ODWU prišiel 13. júla 1941, keď newyorská polícia zatkla ukrajinského Američana Williama Piznaka za porušenie Sullivanovho zákona. V suterénnom sklade Piznakovho bydliska, (…), objavili vyšetrovatelia newyorskej sabotážnej jednotky skutočný arzenál, ktorý zahŕňal dve guľometné zbrane, slzotvorné granáty, pušky, sady mosadzných boxerov, zákopový nôž a 1 112 nábojov rôznych kalibrov. Brat Williama Piznaka, Michael Piznak, je právnik ‚Ukrajinskej nacionalistickej asociácie‘ – starej ukrajinsko-americkej spoločnosti, ktorú sa ODWU snažila infiltrovať a ovládnuť. Až do času krátko pred policajnou raziou obaja bratia Piznakovia žili v dome, ktorý obsahoval tento suterénny arzenál. Zvyčajne opatrný právnik Michael Piznak odhalil svoje vlastné politické sklony na ukrajinskom zhromaždení v Belvedere Parku v New Yorku 1. júla 1938, kde prehlásil: ‚Hitler teraz volá mládež k organizovaniu. Taktiež teraz, aj Mussolini volá mládež k zorganizovaniu sa. A teraz, my ukrajinskí nacionalisti, taktiež musíme povolať mládež k zorganizovaniu sa!‘ (1942, s. 81-82)“
  • „…ODWU a Hetman, dve z najnebezpečnejších špionážno-sabotážnych organizácií na svete. ODWU pôsobí pod dohľadom Sekcie IIIB [Sektion III b / Abteilung III b, pozn.] plukovníka Waltera Nicolaiho, nemeckej vojenskej spravodajskej služby. Hetman pôsobí pod dohľadom ‚Ausspolitisches Amt‘ Alfreda Rosenberga, zahraničnopolitického odboru nacistickej strany [NSDAP Office of Foreign Affairs, pozn.] ODWU je mocnejšia ako Hetman a, ak je to možné, násilnejšia. Obe organizácie vybudovali svoje bunky v amerických priemyselných centrách. Ich agenti pracujú v muničných závodoch, baniach, oceliarňach, lietadlových fabrikách, lodeniciach, nákladných depách a prístaviskách. Niekoľkí z nich získali prístup k americkej armáde. (…) Ich aktivity zahŕňajú špionáž, sabotáž, rozširovanie propagandy a nie zriedkavo páchanie atentátov. (1942, s. 82)“
  • „…z tohto najdôležitejšieho pomocníka medzinárodného nacistického špionážneho a sabotážneho stroja: fašistickej ukrajinskej piatej kolóny. (…) Práve spôsob, akým Hitler získal týchto teroristov medzi Ukrajincami a premenil časť z nich na ukrajinsko-americkú piatu kolónu… (1942, s. 83)“

  Na záver by som sa rád pristavil pri jednom mene: Michael Piznak. O tom sa vo vyššie uvedených citátoch písalo, ako o právnikovi ‚Ukrajinskej nacionalistickej asociácie‘, ktorého brat schovával guľomety, pušky, muníciu, slzotvorné granáty, a on sám sa rád odvolával na Hitlera a Mussoliniho. Mne sa podarilo vypátrať nejaké tie podklady o súdnom pojednávaní z Najvyššieho súdu v New Yorku (1966), kde sa píše: „…veľmi aktívny v komunálnych záležitostiach, najmä v otázkach týkajúcich sa Ukrajincov.“ Ale potom som narazil na zaujímavý článok z „New York Times“, v ktorom sa píše: „Federálny sudca včera zrušil občianstvo 73-ročného muža z Queensu, ktorý podľa jeho zistení zamlčal svoju úlohu ukrajinského policajta a ‚pomáhal nacistom pri prenasledovaní židovských civilistov‘. Ak Michael Derkacz z Astorie nedosiahne úspech v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, bude čeliť deportačnému konaniu. (…) Kontaktovaný telefonicky vo svojom dome, pán Derkacz, umývač okien na dôchodku, tiež známy pod menom Dercacz, nás odkázal v tejto záležitosti na svojho právneho zástupcu.“ Hádajte, ako sa asi volal právny zástupca, ktorý zastupoval Ukrajinca obvineného z toho, že pomáhal nacistickým Nemcom pri prenasledovaní Židov? Michael Piznak. Veľmi, veľmi podivná zhoda mien. Stáva sa. Ale pátral som ďalej a našiel takéto meno aj v zozname funkcionárov „Ukrainian National Association“ (UNA), v pozícii viceprezidenta pre roky 1954-1958. Táto organizácia na svojich webových stránkach píše toto: „UNA bola založená v roku 1894, keď prvá vlna ukrajinských imigrantov pricestovala do Spojených štátov, aby pracovali v uhoľných baniach Pensylvánie.“ Ibaže… tou prvou vlnou imigrantov NEBOLI UKRAJINCI. Táto organizácia sa totiž zakladala pod názvom – „Ruthenian National Union“, a pod týmto názvom vystupovala… až do nejakého roku 1914. Keď si človek predstaví, ako prídu ľudia do USA, prídu tam ako „Ruthéni“, ktorí sa najskôr označujú za „Rusnákov“, možnože Rusínov, prebehne 20 rokov a z nich už sú Ukrajinci, prebehnú ďalšie roky… a dnes žiaden ich rodinný príslušník ani len netuší, aký bol SKUTOČNÝ pôvod jeho predkov. Toto je tragédia, prepisovanie histórie a strata identity.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] CITIZENSHIP REVOKED ON NAZI ROLE. New York (USA) : New York Times, 1982. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1982/02/05/nyregion/citizenship-revoked-on-nazi-role.html
  • [2] F. B. I. MEN BEAT HIM, KIDNAP SUSPECT SAYS; Testimony Is Given at Gula’s Trial by Tombs Pharmacist. New York (USA) : New York Times, 1938. Dostupné online: https://www.nytimes.com/1938/12/23/archives/f-b-i-men-beat-him-kidnap-suspect-says-testimony-is-given-at-gulas.html
  • [3] GREGORY, John Walter. Human Migration & The Future (A Study of the Causes, Effects & Control of Emigration). Londýn (UK) : Seeley, Service & Co., 1928. cca. 230 strán.
  • [4] International Emigration Commission – Report of the Commission. Ženeva (Švajčiarsko) : International Labour Office, 1921. 162 strán.
  • [5] Our Story. New Jersey (USA) : Ukrainian National Association (UNA). Dostupné online: https://unainc.org/about-us/our-story
  • [6] Pieseň: Mária Mačošková – Na vysoki hori. Dostupné online: https://youtu.be/wHmR5mnTsww
  • [7] Piznak, In re, 273 N.Y.S.2d 793, 26 A.D.2d 280 (N.Y. App. Div. 1966). vLex. Dostupné online: https://case-law.vlex.com/vid/piznak-in-re-884376815
  • [8] ROBERTS, Kenneth Lewis. Why Europe Leaves Home (A true account of the reasons which cause central Europeans to overrun America, which lead Russians to rush Constantinopole and other unpleasant places, which coax Greek royalty and commoners into strange byways and hedges, and which induce Englishmen and Scotchmen to go out at night). (USA) : The Bobbs-Merrill Company, 1922. 356 strán.
  • [9] SAYERS, Michael; KAHN, Albert. E. SABOTAGE! The Secret War Against America. New York and London : Harper & Brothers Publishers, 1942. 266 strán.
  • [10] United States v. Dercacz, 530 F. Supp. 1348 (E.D.N.Y. 1982). Kalifirnia (USA) : Tim Stanley. Dostupné online: https://law.justia.com/cases/federal/district-courts/FSupp/530/1348/1369890/

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sa-v-usa-pisalo-o-piatej-kolone-ukrajincoch-v-sluzbach-nemeckych-nacistov-1942/

• ▐ Zverejnené: 29/07/2025

  Základný popis

  Obrázok zachytáva stránku z knihy Emila Revjuka, ktorá podrobne popisuje údajné krutosti a násilnosti páchané poľskými jednotkami na „ukrajinskom“ obyvateľstve v Galícii okolo roku 1930. Text sa zaoberá tzv. trestnými expedíciami („punitive expeditions“) a ich dopadom na civilistov, s dôrazom na etnický konflikt medzi Poliakmi a Rusínmi/Ruthénmi v tomto regióne. Zdroj poskytuje pohľad na túto kontroverznú dobu.

  « Poľský teror okolo roku 1930: Urýchľovač šírenia myšlienky politického „veľko-ukrajinizmu“ »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Ukrajina – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  Dnes sa sa vám pokúsim priblížiť ďalší rozmer dokresľujúci situáciu dávnych čias, ktorým sa aktuálne (pomerne rozsiahlo a snáď spoločne) venujeme. Ako to povedať, ono ani tie vzťahy haličských Rusínov (pomaličky zaživajúcich posledné štádia tranzície na „Veľko-Ukrajincov“) s Poliakmi neboli akože nijako vrúcne: „V takej situácii, aká existuje na Ukrajine, dochádza vždy k násilným útokom z oboch strán, no prehrešky Poliakov sú neúmerné voči násilnostiam páchanými Ukrajincami.“

  • „…nejakí poľskí jazdci dorazili do dediny Gaye, blízko Ľvova. Po ceste chytili niekoľkých roľníkov, ktorí išli pracovať na pole a nemilosrdne ich zbili. Zhabali veľké množstvo zásob potravín. Chytili viacero roľníkov – mužov, žien a detí – a každého po jednom bili, kým neprestal reagovať. Potom na dotyčného vyliali studenú vodu, a keď sa začal prebúdzať, znova ho zbili. (…) S Damianom Prusom zaobchádzali tak surovo, že mu zlomili nohu. (…) …Peter Bubela, obyčajný chlapec, bol zbitý takým spôsobom, že je v ohrození života. (s. 21)“
  • „Mnohých roľníkov zobrali a nútili bozkávať ‚poľskú zem‘… (…) Mnoho roľníkov bolo po bitkách tak pokrytých krvou a modrinami, že ich bolo sotva možné spoznať. (…) Manželka Michala Szkolného bola nútená spievať poľskú národnú hymnu, zatiaľ čo ju šibali. Obecná predajňa bola zničená. Jej obsah bol nahromadený, poliaty petrolejom a zapálený. Mliekareň a čitáreň boli zničené. (s. 22)“
  • „Neviem, ako dlho to trvalo, lebo som omdlel. Keď som sa prebral, bol som celý mokrý, pretože na mňa vyliali studenú vodu… Sedel som zhrbený na posteli, úplne otupený a sledoval som šesť policajtov, ako demolujú môj dom. Rozbili všetky okná, rozbili sporáky v kuchyni aj v obývačke, polámali stoličky a stoly, potrhali knihy, vyhádzali oblečenie a posteľnú bielizeň zo skríň a roztrhali ich bajonetmi, porezali vankúše a rozsypali perie, môj kožuch bol úplne zničený. Keď s tým skončili, odišli na mojom vlastnom voze… (s. 23)“
  • „Dr. Borak povedal, že mnohí… boli zbičovaní k smrti. V obci Roznoshince v okrese Zbaraž, rovnako on povedal, že starosta zomrel na následky bičovania. Poľskí vojaci tam boli ubytovaní tri dni… a po ich odchode dedina vyzerala tak, ako keby bola po nájazde Tatárov. (s. 24)“
  • „…tridsať alebo štyridsať žandárov obkľúčilo kostol, kým sa vidiečania modlili vo vnútri. Keď každý muž a každá žena vychádzali z kostola, (…), že ich poľskí žandári chytili a nôžmi prerezávali vyšívané golieriky, manžety a predné diely ich košieľ [ničili im tie časti oblečenia, prípadne krojov, ktorými títo ľudia vyjadrovali svoju etnickú príslušnosť, pozn. ] (…) …mnohí vidiečania ostali dorezaní. (s. 25)“
  • „Poľská kavaléria putuje od dediny k dedine. Prichádzajú v noci, vyťahujú mužov z postelí a zhromažďujú ich v sále obecného úradu. Mužov potom nemilosrdne bijú hrubými palicami. Niektoré obete dostanú od päťdesiat do sto, niektorí dokonca až dvesto úderov. Mnohí zomierajú na následky zranení. Iní zostávajú celoživotne zmrzačení. V dedinách kradnú sliepky a obyvatelia im musia platiť vysoké príspevky v podobe odovzdaného obilia. Keď sa tieto skupiny blížia, informovaní obyvatelia berú nohy na plecia a utekajú do okolitých lesov. Panuje tu teror a zúfalstvo. Ako za čias tatárskych vpádov, ženy a deti sú týrané a znásilňované. List pokračuje v opisovaní konkrétnych prípadov a končí slovami: ‚Mohol by som popísať stovky takýchto incidentov, ktoré sa stali v našom okrese.‘ (s. 31)“
  • „Bili ľudí nemilosrdne, okrádali ich, lúpili a ničili. Nasypali zeminu na obilie a poliali ho petrolejom. Zaobchádzali s ľuďmi ako so zvieratami. Takúto hrôzu v dejinách ľudstva nemožno nájsť. Kedykoľvek chytili jedného z nás, ôsmi huláni [príslušníci poľskej kavalérie, pozn.] ho zbili. Stiahli nám strechu z domu. Rozbili okná a porozbíjali skrine a stoly. Separátor zdemolovali a hodili do studne. (…) S jedným z roľníkov v Suchiwziach zaobchádzali tak zle, s prestávkami počas dvoch dní, že zomrel niekoľko hodín potom, čo bol prepustený. ‚Nemáme čo jesť a ani nemôžeme variť, pretože máme všetko kuchynské náradie zničené. Ukradli všetko cenné, čo sa im podarilo zmocniť – peniaze, hodinky, britvy a šperky. Bojovali sme v svetovej vojne, ale nikdy sme nezažili takéto zaobchádzanie, ani také hrôzy. Dokonca aj malé deti a ženy boli bité a bolo s nimi zle zaobchádzané.‘ (s. 32)“
  • „Boli dni, keď ľudia utekali zo svojich domovov a nevedeli, kam sa schovať. Poľská armáda obkľúčila našu malú dedinu tak, aby nikto nemohol ujsť, čo im poskytlo príležitosť zbiť viac ľudí. (…) Mnoho ľudí je tak kruto zbitých, že zomierajú na svoje zranenia. A oveľa viac ich je smrteľne chorých a očakáva sa, že každým dňom môžu zahynúť. Vidíš, milá, oni si plánujú útoky na nedeľu, keď nájdu všetkých ľudí zhromaždených v kostole. Bijú ich nemilosrdne a nechávajú ich tam umrieť. (s. 33)“

  To by asi aj stačilo. Na týchto niekoľkých citátoch som sa snažil poukázať, na podklade takto zachytených svedectiev, čo sa tam asi odohrávalo. V skratke, bolo im „veselo…“ Riadne. Ako sa Galícia (Halič) v medzivojnovom období dostala pod správu Poliakov, tí mali veľký záujem takto rozsiahle územie natrvalo ovládnuť a začleniť. Nejaké to obrodenie a snahy po nezávislosti politických „Ruthéno-Ukrajincov“ na týchto územiach im veru neboli nijako po vôli. Na tomto základe sa spustili operácie vedené proti reprezentantom takýchto nálad medzi obyvateľstvom.

  Ale ja by som sa chcel ešte pri niečom pristaviť. Ako som spracovával tieto prepisy, pomedzi ne sa predo mnou objavilo niečo, čo okamžite zaujalo moju pozornosť, nech sa páči: „Väčšina obyvateľov týchto južných poľských provincií sú Ukrajinci a patria k gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa bežne označuje ako ‚ruthénsky‘ obrad. Vzťahy medzi týmito dvoma – tak blízkymi a príbuznými – slovanskými národmi nikdy neboli šťastnými; politika Rakúsko-Uhorska pred vojnou spočívala v tom, že sa snažili poštvať ‚Ruthénov‘ proti Poliakom, no a tých naopak proti ‚Ruthénom‘. Gubernátor Galície bol vždy Poliak, rovnako ako daňový úradník a policajný dôstojník – v mysli ukrajinského roľníka sa Rakúsko-Uhorsko stelesňovalo poľským statkárom a úradníkom hovoriacim po poľsky. V posledných desaťročiach pred vojnou dosiahli ‚Ruthéni‘ významný pokrok vo vzdelávaní a došlo k zakladaniu politických a medzi sebou kooperujúcich organizácii. Nová, mladá a ambiciózna inteligencia prevzala vedenie v šírení ideálu ukrajinskej nezávislosti medzi vidiečanov, prehovárajúc o možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi za ruskou hranicou. Vojnu považovali za prostriedok k naplneniu ich snov. To sa však nestalo. Po skončení vojny a páde rakúskeho impéria však prevzala Východnú Galíciu pod svoju správu poľská štátna moc. (s. 27)“

  Uvedený citát má veľký význam. Pochádza, ako i tie predošlé, z knihy, ktorú vydali „United Ukrainian Organization of the United States“. Tieto ukrajinské organizácie pôsobiace v USA a Kanade sú prakticky vždy tými najväčšími propagandistami, no v porovnaní so súčastnosťou, boli stále ochotní priznať etnický (nie vždy, a nie všetci) pôvod obyvateľov Galície, že sa jednalo o „Ruthénov“. Ale ako s týmto pomenovaním pracovali? Snažili sa ho pomaličky stotožniť s pojmom „Ukrajinec“. Všimnite si časť: „Väčšina obyvateľov týchto južných poľských provincií sú Ukrajinci…,“ pričom hneď na to autor priznáva ,„…patria k gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa bežne označuje ako ‚ruthénsky‘ obrad,“ a v celom ďalšom texte rozpráva o „Ruthénoch“. Čo sa pritom v skutočnosti udialo? Autor textu už prvým vyhlásením určil hierarchiu – „Ruthéni“ sú „Ukrajinci“. Lenže v závere zaznie: „…v šírení ideálu ukrajinskej nezávislosti medzi vidiečanov, prehovárajúc o možnostiach federatívneho spojenia so svojimi bratmi…“ Čiže „Ruthéno-Ukrajinci“ sa majú s niekým spojiť? S bratmi. Ak je teda brat a brat (mnohí bratia?), každý je potom logicky (svojim spôsobom) nezávislá entita? Preto tá „federatívnosť“, všakže? So slovami, ktoré by niečo takéto naznačovali sa dnes prakticky nestretnete. Ak si budete prechádzať napríklad Wikipédiu, tak tam je táto história vymazaná a kompletne „ukrajinizovaná“. V súčastnosti existencia „Ruthénov“ v týchto súvislostiach neexistuje. Razí sa línia: „Veľko-Ukrajinci“ tu sú od nepamäti, „Veľko-Ukrajinci“ proste sú a vždy boli. Takýto výklad odporuje historickej skutočnosti. Osobne si myslím, že som doteraz priniesol nemalé množstvo (u nás nepublikovaných informácii), ktoré ten prechod „Ruthénov“ v Galícii k postupne sa rodiacej myšlienke politického „veľko-ukrajinizmu“ zachytávajú.

  A poľský teror? Ten prispel nemalou mierou k jej úspešnému šíreniu. Ak sa ozaj dialo, čo je vyššie popísané, ak k vám niekto pristupuje takýmto spôsobom, potom urobíte všetko, hľadáte spojencov, vytvárate koalície, len aby ste takéto voľačo – realizované voči vašim blízkym – ukončili.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: REVYUK, Emil. Polish Atrocities in Ukraine (Compiled and Edited). New Jersey (USA) : United Ukrainian Organization of the United States, 1931. 513 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/polsky-teror-okolo-roku-1930-urychlovac-sirenia-myslienky-politickeho-velko-ukrajinizmu/

• ▐ Zverejnené: 28/07/2025

  Základný popis

  Strana z periodika „Národní Listy“ z apríla 1919, zobrazujúca článok Aloisa Kusáka o Uhorských Rusoch (Rusíni na Podkarpatskej Rusi) a ich postavení v novovzniknutom Československu. Text sa zaoberá otázkami národnej identity, ukrajinizácie a politických ambícií v oblasti Podkarpatskej Rusi po Prvej svetovej vojne.

  « Alois Kusák o väzbách medzi „Veľko-Ukrajincami“, Viedňou a Berlínom (1919) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovania

  Pozrime sa teraz spoločne na riadky pána JUDr. Aloisa Kusáka, ktorý bol v tom čase splnomocnený zástupca Karpatoruskej Národnej rady v Prešove, čiže ono to nebol len tak hocikto, ale vystupoval v mene niekoho, zastupoval inštitúciu, ktorá sa mala venovať otázkam Rusínov z Podkarpatskej Rusi. A predsa mu nerobilo nijaký problém ROVNO popísať, ako vníma vplyv vlád z Viedne a z Berlína na „ruthénskych“ politikov v Galícii (Halič) a v Bukovine, ktorým sa títo politici (podľa jeho názoru) prakticky nechávali ovládať – konali v mene záujmov týchto vlád, boli nástrojmi presadzovania ich záujmov. Tento článok vyšiel pôvodne v periodiku s názvom „Národné listy“. Ja som ho objavil medzi zozbieranými článkami v zborníku „Uherská Rus a česká žurnalistika“, aj – pokiaľ si dobre pamätám – s reakciami naňho. A tie boli pomerne odmietavé k takýmto jeho postojom, že to ono takto určite nie je. História neskôr samotná ukázala, či mali tí „Veľko-Ukrajinci“ s vládami vo Viedni a Berlíne k sebe blízko…

  POZNÁMKA: Časť z uvedeného textu asi mnohých prekvapí. Pán Kusák v ňom nielenže odmietal označenie Rusínov za Ukrajincov, takýto postoj nie je nijako výnimočný, ale on dokonca odmietal označenie jazyka „Rusnákov“ za ukrajinský, ale aj ako rusínsky. Preňho boli „Ruthéni“, „Rusíni“, „Rusnáci“ z Podkarpatskej Rusi – „Uhorskí Rusi“, „Uhrorusi“, ktorí hovoria „uhro-ruským“ jazykom. Prečo takáto terminológia? No pán Alois Kusák, čo je aj z článku evidentné: „…hlboká viera v mohutnú Rus a jej záštitu,“ veľmi dobre poznal stúpencov presadzujúcich začlenenie Rusínov pod ochranné krídla Ruska, čím v podstate potvrdil moje nedávne tvrdenia: „…konanie – hľadanie etnicky blízkeho spojenca – bolo najskôr motivované v dobrej viere, že naopak pri začlenení sa do inej slovanskej krajiny im bude poskytnutá vysoká miera autonómie, možnosť zachovania si vlastnej kultúry, viery a jazyka.“ Ak by sme takýto názorový smer mali zaradiť podľa kategórii z môjho minulého článku, tak by spadal do kategórie politickej orientácie označovanej ako – „rusofilská“.

  ZDROJ: NEČAS, Jaromír (ed.) Uherská Rus a česká žurnalistika – Neuzavírejte kruh našich neprátel! / Alois Kusák – Uherští Rusové do Československé republiky (Článok z Národních Listů z 19. dubna 1919). Užhorod (Podkarpatská Ruthénia), 1919. cca. 25 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/alois-kusak-o-vazbach-medzi-velko-ukrajincami-viednou-a-berlinom-1919/

• ▐ Zverejnené: 27/07/2025

  Základný popis

  Fragment mapy strednej Európy z roku 1859. Mapa zobrazuje región Uhorska, Podkarpatskú Rus, Galíciu a okolie. Práve niekde tu sa nachádzajú korene dnešného konfliktu na Ukrajine.

  « Mapa strednej Európy (1859) »

  ZNAČKY: Komentár – História – Mapa – Ilustrácia – Ukrajina – Ideológia – Totalita – Vojna – Smrť – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Slovania – Galícia – Podkarpatská Rus

  Začiatok vojenského konfliktu na Ukrajine? 2022? 2014? 1989? Skôr nejaké to 19. storočie… Človek, ktorý chápe súvislosti a dejinné následky tohto usporiadania (viď mapa), takémuto niekomu nemôže byť neznámy poznatok, že dnes odohrávajúce sa udalosti sú len ďalšou kapitolou VIAC NEŽ STOROČIE trvajúcich treníc. Občania Slovenska a ich reakcie na súčasné dianie? Absolútna tragédia. PRAKTICKY NIKTO nemá nijaké vedomosti o historickom pozadí, a nie sú schopní zodpovedať ELEMENTÁRNE otázky, ako napríklad: „Čo je to tá Ukrajina? Kto sú to tí Ukrajinci? Odkiaľ a kam siaha územie Ukrajiny?“ Odpovede na všetky tieto otázky predstavujú náplň ideológie „politického veľko-ukrajinizmu“. Mnohí ľudia by ostali veľmi prekvapení, až by zistili, čo sa za týmto pojmom v skutočnosti ukrýva, veľmi. A ak by ste sa rozhodli vydať na takéto bádanie, ponúknem vám zopár ďalších nápomocných otázok, ktoré by vám mohli pomôcť poodhaliť ešte o čosi viac: „V akých podmienkach sa myšlienka ‚Veľkej Ukrajiny‘ rozvíjala? Čo viedlo k tomu, že sa k nej začali ľudia odrazu hlásiť? Prečo bol pozitívny postoj k tejto myšlienke pre dotyčných výhodný? Aké prínosy im z toho vyplývali?“ Skúste porozmýšľať.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: Colton´s Map of Central Europe. New York (USA) : Johnson & Browning, 1859.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mapa-strednej-europy-1859/

• ▐ Zverejnené: 24/07/2025

  Základný popis

  Doteraz nepublikovaný historický dokument (1945) americkej spravodajskej služby „Office of Strategic Services“ (OSS) analyzujúci spoluprácu nacistického Nemecka a ukrajinských nacionalistických skupín počas Druhej svetovej vojny. Archívne materiály odhaľujú ideologické súvislosti, financovanie a koordináciu medzi nemeckými nacistami a ukrajinskými separatistickými organizáciami v období WWII.

  « Informácie americkej spravodajskej služby (OSS) o spolupráci nemeckých nacistov s tými ukrajinskými (1945) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Ukrajina – Nacizmus – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Slovania – Totalita – Ideológia – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Pokrytectvo – Peklo – Smrť – Podkarpatská Rus

  Vo svojom minulom príspevku som, na podklade historických svedectiev, zdokumentoval priateľský vzťah, ideologické súzvuky a kooperáciu nemeckých nacistov s tými ukrajinskými. Ale aby ste pochopil o čosi detailnejšie, akým spôsobom takéto niečo prebiehalo, získali hlbší prienik do vtedajších reálií, rozhodol som vám priniesť ešte omnoho zaujímavejšie informácie. Len nedávno sa mi do rúk dostali dokumenty pochádzajúce z dielne „Office of Strategic Services“ (OSS). Táto inštitúcia bola založená v roku 1942 (zanikla 1945) vtedajším prezidentom USA a jednalo sa o zahraničnú spravodajskú službu USA. Z toho mála, čo som mal možnosť vidieť, veruže sa chlapci neflákali. Najviac ma z ich práce zaujal – pochopiteľne, vzhľadom na situáciu, v akej sa nachádzame, – dokument popisujúci dianie na Ukrajine v období druhej svetovej vojny. Ten prináša rozsiahle spravodajské informácie, ako ich zachytili a spracovali členovia americkej rozviedky pôsobiaci v Európe.

  POZNÁMKA: Niekto by mohol namietnuť autentickosť tohto dokumentu. Poviem to tak – dokument s týmto názvom je registrovaný a katalogizovaný, jeho poloha je PRESNE zadefinovaná na úrovni kontajneru, krabice, kde sa tento dokument v archívoch na území USA aktuálne nachádza. Pôvodne bol v režime s obmedzeným prístupom, dnes má status prístupu aj použitia – neobmedzený. Oficiálne orgány ho „zatiaľ ešte“ neposkytujú „online“ – ani na stiahnutie, ani na prezeranie. Ale nikomu nič nebráni – zistiť si, kde sa nachádza, objednať sa a ísť si ho tam naštudovať. Ja pre vás v tejto veci viac urobiť nedokážem. Potom mi dajte vedieť, čo ste našli. Ďakujem. Možnože nenájdete nič a on dovtedy „zmizne“. Ktovie.

  Pôvodne som plánoval zverejniť len nejakú krátku časť, ktorá by znova dokazovala vrúcne prepojenia nemeckých nacistov s Ukrajincami. Ale ako som sa začítaval do opisov, akým spôsobom predstavitelia „Tretej ríše“ riadili vtedajšiu Ukrajinu, čoraz častejšie sa u mňa objavoval pocit akéhosi – a ozaj veľmi nepríjemného – „Déjà vu“. Podobnosť medzi minulosťou a súčastnosťou je evidentná. Rozhodol som sa preto zverejniť hneď niekoľko úryvkov:

  • „…propagandistickou líniou, že Ríša oslobodila Ukrajinu od boľševizmu…“
  • „Nacisti podporovali myšlienku národného oslobodenia Ukrajiny dávno pred inváziou sponzorovaním a využívaním ukrajinských separatistických skupín v Nemecku. Nacisti udržiavali úzke styky so skupinami vedenými nacionalistickými rivalmi – Skoropadským a Melnikom, prostredníctvom sľubov o ukrajinskej nezávislosti.“
  • „Melniková skupina, Organizácia ukrajinských nacionalistov, sa vyvinula do [podoby] užšieho súladu s princípmi nemeckých nacistov a pracovali v kolaborácii s nimi ako informátori a propagandisti.“
  • „…Alexander Sevriuk, rodený Ukrajinec (…) skončil ako nemecký občan a nacista v službách Rosenberga a zahraničnopolitického oddelenia Národnosocialistickej strany [NSDAP, pozn.] Jeho funkciou bolo koordinovať úsilie všetkých ukrajinských skupín a odovzdávať im pokyny od Nemcov. Do roku 1940 sa mu podarilo zjednotiť takmer všetky ukrajinské organizácie na svete v ‚Provid‘ v Berlíne, tajnej spravodajskej organizácii, ktorá spolupracovala s nemeckou nacistickou stranou, Generálnym štábom a Gestapom.“
  • „‚Veľká Ukrajina‘, ktorú nacisti separatistom sľúbili, bola rozdelená na mnohé časti v mene [uplatnenia] princípu práv národnostných menšín: Ruthénia ostala Maďarsku, Transnistria bola prenesená pod rumunskú správu, Poľská Ukrajina bola inkorporovaná do Generálnej vlády a zvyšok Sovietskej Ukrajiny bol umiestnený pod nemeckú civilnú administratívu.“
  • „V auguste 1941 orgán ruských emigrantov v Berlíne, Novoye Slovo, oznámili, že hoci dúfali, že budú po nemeckom oslobodení vládnuť nezávisle, zlyhanie ruských národov povstať proti boľševizmu ukázalo, že si nezaslúžia nezávislosť; sľúbili spoluprácu s nemeckou civilnou správou. (…) ‚My, ruskí nacionalisti, musíme byť ochotní pracovať bezpodmienečne pre ruský ľud, o osude ktorého rozhodnú organizátori Novej Európy.‘“
  • „Výzvy Rosenberga a ríšskeho komisára pre Ukrajinu ukrajinskému obyvateľstvu v januári 1942 odhalili, že nemecká koncepcia národného oslobodenia vyžadovala spoluprácu jednotlivcov a národa ako ekonomických a kultúrnych, nie politických jednotiek: ‚Nemecká ríša prevzala správu Ukrajiny s cieľom zabrániť návratu boľševických podmienok a dominancii židovstva. Nová administratíva očakáva príspevok všetkých Ukrajincov k pozdvihnutiu pokladov tejto zeme, zatiaľ čo sa na svojej strane bude snažiť zaviesť éru výstavby po strašnej dobe ničenia.‘ Ukrajinci mali zaplatiť svoju vďaku za oslobodenie od boľševizmu vo forme práce pre Nemcov. V prejave z januára 1943 ríšsky komisár pre Ukrajinu odhalil, že Nemci nemajú v úmysle zriadiť ukrajinskú administratívu, pretože iba Nemci mohli zachrániť Ukrajinca pred chaosom, zatiaľ čo emigranti by ho len prehĺbili; domáce obyvateľstvo mohlo byť použité len v podriadenej pozícii. Preto neexistovala žiadna domáca administratíva v ríšskom komisariáte na Ukrajine [oficiálny názov: „Ríšsky komisariát Ukrajina“, prípadne „Reichskommissariat Ukraine“, pozn.] nad lokálnou úrovňou.“

  Takže si to zhrňme. Z uvedených informácii sme sa dozvedeli, že na Ukrajine to podľa zdrojov a tvrdení americkej spravodajskej služby (OSS), približne v rokoch 1939-1943, vyzeralo nasledovne:

  • Nacisti podporovali, financovali a inštruovali Ukrajincov dlhé a dlhé roky. Ukrajinci boli napojení a svoje aktivity koordinovali priamo s tými najvýznamnejšími zložkami nacistického velenia (napr.: Alfred Rosenberg, NSDAP, Gestapo).
  • Opätovne sme zistili, že existovalo jednoznačné povedomie o multi-etnicite (prítomnosti viacerých národov) na území toho, čo je označované ako „Veľká Ukrajina“. Nemecká administratíva vraj práve na tomto princípe – „práva národnostných menšín“ – pristúpila k rozčleneniu „Veľkej Ukrajiny“ na jednotlivé správne celky. Všeobecne sa teda vedelo o existencii svojbytnej, národnostne, jazykovo a kultúrne vymedziteľnej oblasti s názvom „Ruthénia“.
  • Nejakí tí Rusi v emigrácii, sklamaní z toho, že sa ruské obyvateľstvo nepridalo k „spravodlivému boju voči boľševizmu“, kolaborovali s Nacistami a otvorene sa vyjadrovali v duchu potreby úplnej podriadenosti ruského národa voči vonkajším silám, ktoré by určili osud Ruska a zadefinovali záujmy ruského ľudu v rámci budúcej „Novej Európy“ kontrolovanej architektmi tohto nového usporiadania. V podstate otvorene presadzovali absolútnu subordináciu nad všetko ostatné, vrátane práva na sebaurčenie a ochranu tradičných hodnôt. Nepripomína vám to niečo?
  • Pôsobivým čítaním je aj popis, ako Nemci vnímali Ukrajincov v pozícii „nimi riadených otrokov“, ktorí by im mali byť vďační, a spoločne s tým spokojní so svojim údelom, že im môžu slúžiť. Ukrajinci mohli pracovať (pre Nemcov) – pozícia národa ako ekonomickej jednotky; mohli tancovať, poskakovať a spievať si pritom svoje ľudové piesne – pozícia národa ako kultúrnej jednotky; ALE HLAVNE MUSELI POVINNE… s prepáčením… držať hubu – nesvojprávny a zotročený národ bez politických práv. Opäť sa opýtam: naozaj vám takýto prístup k národu niečo nepripomína?

  Čo na záver? Tento článok mal byť pôvodne najmä o ďalšom podložení prepojení medzi nemeckými nacistami a s nimi spriaznenými Ukrajincami. No pre mňa sa napokon stal dôležitým v niečom úplne inom. „Reichskommissariat Ukraine“ je nádherným historickým príkladom, na ktorom sa dá celkom presne vysvetliť význam slova – „svojprávny národ“. Nemci by tým Ukrajincom pravdepodobne naozaj priniesli lepšie podmienky pre život, než ich mali predtým „pod Rusom“. [I keď na druhej strane: za ZSSR sa Ukrajina budovala, akože riadne budovala, a po rozpade ZSSR sa im už o niečom takom… ani len nesnívalo, pozn.] Tá niekdajšia precíznosť, efektivita, priemyselný pokrok a kultúrnosť životných podmienok – všetko spomenuté bolo v Nemecku o dosť rozvinutejšie. Ibaže by stále nemohli o sebe rozhodovať – neboli by slobodným a suverénnym národom. Nedávno sa tu u nás politici búchali do hrude oslavujúc zvrchovanosť Slovenska. Zvrchovanosť má – podľa mňa – rôzne aspekty, ktoré musia byť takmer VŠETKY naplnené, aby mohol štát o sebe vyhlásiť, že je ozaj ako-tak nezávislým. Je dnes Slovensko naozaj v takejto pozícii? A prečo nie je? A prečo sa to verejne neprizná? Pretože neraz tí, čo sa bijú do hrude za Slovensko, sú neraz jednými z tých, ktorí za to môžu. A keď si spomeniem, že tu u nás sú dokonca ľudia, ktorí cielene konajú, aby Slovensko prichádzalo o čoraz väčšiu mieru práv pri rozhodovaní o svojich národných záležitostiach a niektorí prostoduchejší občania ich v tom podporujú… Neuveriteľné.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: German Military Government Over Europe: Ostland and The Ukraine. (USA) : Office of Strategic Services – Research and Analysis Branch, 1945. cca. 200 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/informacie-americkej-spravodajskej-sluzby-oss-o-spolupraci-nemeckych-nacistov-s-tymi-ukrajinskymi-1945/

• ▐ Zverejnené: 22/07/2025

  Základný popis

  Historický dokument z roku 1939, zachytávajúci priateľstvo medzi nemeckými a ukrajinskými nacistami. Text odhaľuje používanie pozdravu „Slava Ukrainy!“ ako ekvivalentu nacistického „Heil!“

  « „Slava Ukrainy!“ – ekvivalent nacistického „Heil!“ (1939) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Druhá svetová vojna – Ukrajina – Nacizmus – Slovania – Totalita – Ideológia – Peklo – Smrť – Progresivizmus – Pokrytectvo – Zuzana Čaputová

  Tentokrát sa pozrieme do výseku histórie, ktorá si so sebou nesie označenie – „kontroverzné“. Toto obdobie mnohí nevidia, nechcú vidieť, prehliadajú – neexistuje pre nich. Uvedený úryvok z knihy „Eyewitness in Czecho-Slovakia“, napísal pán Henderson (1939, s. 277-278), ktorý vám na tomto mieste prinášam je príklad dobového svedectva, ako bolo zachytené okolitými pozorovateľmi. Takýmto spôsobom bolo zdokumentované dianie na „Karpatskej Ukrajine“ niekedy v rokoch 1938-39. To vám tam bol vtedy taký hotel a v ňom bývali – nemeckí nacisti. No a oni vám mali každú noc rezervovaní stôl, ktorý bol: „…ozdobený vlajkou so svastikou [hákovým krížom, pozn.]“ Ale nebojte sa, nesedeli tam osamote. Nie, nie… blízko pri nich boli ich priatelia, sedeli pri ďalšom stole – ukrajinskí politici a kádre militantnej organizácie nesúcej názov „Karpatská Sič“. Tí tam pobehovali hore-dole, pričom im neprestajne vylietavala pravica, aby si dookola ukazovali „ako vysoko skáče pes“ – počas toho, ako sa neustále zdravili pozdravom: „Slava Ukrainy!“, čo bol „slovanský“ ekvivalent nacistického „Heil!“ – tak prehovárajú historické záznamy.

  Presuňme sa do súčastnosti. Takže my tu dnes máme ľudí, ktorí sa hlásia k odkazu ukrajinských nacistov: budujú týmto osobám (ako je napríklad Stepan Bandera) po celej Ukrajine pomníky, špeciálne dávam do pozornosti ten 7-metrov vysoký (!!!) vo Ľvove, oslavujú ich ako národných hrdinov, veľakrát dokonca používajú názvy a symboliku veľmi blízku symbolike nacistických jednotiek SS, prípadne odvolávajúcu sa na „Reichskommissariat Ukraine“, ešte sa aj zdravia rovnako, utláčajú menšiny, obsadzujú kostoly a určujú, ako sa môže / nemôže modliť, prenasledujú vlastných občanov a posielajú ich na smrť. Hm… interesantné. Pred rokmi by mi ani nenapadlo, že jedného dňa príde doba a v nej budú ukrajinskí nacisti „dobrými vlastencami“ a „strážcami demokracie“.

  ZDROJ: HENDERSON, Alexander. Eyewitness in Czecho-Slovakia. 1. vydanie, Londýn (UK) : George G. Harrap, 1939. 335 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slava-ukrainy-ekvivalent-nacistickeho-heil-1939/

• ▐ Zverejnené: 21/07/2025

  Základný popis

  Historická štatistika z roku 1920 zobrazujúca demografické údaje o národnostnom zložení obyvateľstva na Podkarpatskej Rusi v medzivojnovom období.

  « Demografia Podkarpatskej Rusi (1920) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Slovania – Rodoľubstvo

  Orientačný preklad:
  „V politickom regióne ‚Podkarpatská Rus‘ sa nachádza:

  • 319 364 Rusíni,
  • 169 434 Maďari,
  • 62 187 Nemci,
  • 15 387 Rumuni,
  • 4057 Slováci,
  • 1692 ostatné národy.
  • Spoločne: 572 121 obyvateľov.“

  Z uvedených údajov je úplne zrejmý i ďalší dôvod, prečo Rusíni z Podkarpatskej Rusi vždy inklinovali k spojeniu s nejakým iným slovanským národom. V inom prípade jednoducho nemali nijakú šancu, vzhľadom na relatívny nízky počet svojich obyvateľov, najmä v porovnaní s dominantnou maďarskou národnostnou menšinou, ako sa ubrániť snahám Maďarska na pohltenie a začlenenie jej území pod svoju správu. Ich konanie – hľadanie etnicky blízkeho spojenca – bolo najskôr motivované v dobrej viere, že naopak pri začlenení sa do inej slovanskej krajiny im bude poskytnutá vysoká miera autonómie, možnosť zachovania si vlastnej kultúry, viery a jazyka. Toto platilo možno pri ich pričlenení k Slovensku (v rámci Česko-Slovenska a s istými obmedzeniami), avšak určite neplatí v prípade ich aktuálnej situácie v pozícii NEUZNANEJ národnostnej menšiny na Ukrajine.

  POZNÁMKA: Len pre upresnenie významu kolónky „Maďari na Podkarpatskej Rusi“. Časť z nich na Podkarpatskú Rus prišla v rámci zabezpečenia administratívnej správy týchto území za čias Uhorska. Ale taktiež medzi nimi boli mnohí „tzv. Maďaróni“, čo boli Rusíni, pre ktorých bolo z kadejakých zištných dôvodov prospešné byť „papierovými“ občanmi maďarskej národnosti. Takýmto spôsobom získavali funkcie a dosahovali významné majetkové obohatenie. Ak by sme týchto „Maďarónov“ mali k niečomu prirovnať, určite by sa núkalo porovnanie so súčasnými „globalistickými kozmopolitmi“ slovenského pôvodu.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJ: Григашів [Hryhashiv], Михаилъ [Mykhailo]. Географія Подкарпатської Русі [Geografia Podkarpatskej Rusi]. Užhorod (Podkarpatská Rus), 1920. 27 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/demografia-podkarpatskej-rusi-1920/

• ▐ Zverejnené: 21/07/2025

  Základný popis

  Historický nákres mapy zobrazujúcej územie Veľkej Moravy a jej vplyvové oblasti. Pochádza z publikácie „Magnae Moravie Fontes Historici I.“ vydanej v roku 1966. Ide o vzácny zdroj pre štúdium dejín tohto slovanského štátu. Mapa zobrazuje nielen jadrové územia, ako je Nitriansko (Nitra), ale aj oblasti, kde mala Veľká Morava politický, kultúrny alebo ekonomický vplyv.

  « Veľká Morava (Regnum Marauorum) – Miesta vzniku prameňov k jej dejinám (1966) »

  ZNAČKY: Citát – Ilustrácia – Mapa – Komentár – História – Veľká Morava – Byzancia – Kresťanstvo – Ortodoxia – Cyril a Metod – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo

  Na tomto obrázku môžete uvidieť približné vytýčenie Veľkej Moravy s jej najpodstatnejšími časťami, ako aj s oblasťami, kde všade mohol mať tento štátny celok nejaký ten politický, kultúrny alebo ekonomický vplyv počas svojho trvania. Rovnako sú na nej zaznamenané mestá, kde všade bolo možné dopátrať sa historických dokumentov viažúcich sa k tomuto významnému slovanskému štátnemu celku, ak som popis tohto obrázku pochopil správne. Tento obrázok pôvodne pochádza z prvého dielu „Magnae Moravie Fontes Historici“, čo je rozsiahly zborník (celkovo má 5. dielov) prameňov k dejinám Veľkej Moravy, ktorý obsahuje nielen mapy, ale aj prepisy historických dokumentov. A z jedného takého dokumentu odtiaľ zacitujem: „Tu proti ním niektorí povstali protestujúc a hovoriac: ‚Žiadnemu národu sa nesluší mať vlastné písmená okrem Židov, Grékov a Latincov podľa nápisu Pilátovho, ktorý napísal na kríži Pánovom.‘ Keď to však započul rímsky pápež, pokarhal tých, ktorí protestujú proti slovanským knihám, a povedal: ‚Nech sa vyplní slovo Písma « Chváliť Boha budú všetky národy, » a za druhé « Všetci budú hovoriť o veľkých skutkoch Božích jazykmi tak, ako im dá Duch svätý odpovedať. » A ktokoľvek haní slovanské písmo, nech je odlúčený od cirkvi, dokiaľ sa nenapraví…‘“ Jazyk Slovanov bol ŠTVRTÝM bohoslužobným jazykom na svete. Ak niekto už len na tomto jedinom fakte nechápe ten obrovský kultúrny význam slovanského etnika žijúceho pod označením „Veľká Morava“, čo boli z veľkej časti aj predkovia dnešných Slovákov, kľúčový aspekt národnej identity, potom mu niet pomoci.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: Magnae Moravie Fontes Historici I. (Prameny k dějinám Velké Moravy I.) Praha (Česko-Slovensko) : Universita J. E. Purkyně (filosofická fakulta) v Brne ve Státním pedagogickém nakladatelství, 1966. cca. 387 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/velka-morava-regnum-marauorum-miesta-vzniku-pramenov-k-jej-dejinam-1966/

• ▐ Zverejnené: 20/07/2025

  Základný popis

  Predstavy o územnom vymedzení Slovenska z roku 1901. Historická mapa Slovenska zobrazuje historické regióny ako Galíciu, Moravu, Podkarpatskú Rus a ich vzájomné súvislosti so Slovenskom.

  « Mapa Slowacji – Predstavy o územnom vymedzení Slovenska (1901) »

  ZNAČKY: Mapa – Ilustrácia – Komentár – História – Slovensko – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Slovania – Rodoľubstvo

  Pri pohľade na túto historickú mapu z poľských krajov teraz už asi pochopíte, prečo som venoval v tomto období také množstvo času a energie dôkladnému vysvetľovaniu existujúcich prepojení východného Slovenska s „Podkarpatskou Rusou“ (Zakarpatská oblasť – Zakarpatie). Väčšina ľudí by inak nedokázala uvidieť základy tejto nadväznosti, jej dôvody, nechápali by jej skutočný význam. Vysvetľoval som, aký zásadný demografický dopad malo osídľovanie pohraničných (ale nielen ich) oblastí vtedajšieho Uhorska (území dnešného Slovenska) „ruthénskym“ obyvateľstvom, predkami dnešných Rusínov, ale aj mnohých Slovákov, ktorí si svoj pôvod neuvedomujú, venoval som sa časti spoločných cirkevných dejín (Mukačevská gréckokatolícka eparchia a jej pôsobnosť v 19. storočí). Taktiež som naposledy vyjadril svoje presvedčenie, že skupina osôb majúcich „ruthénske“ korene bude určite v státisícoch. Prečo to všetko spomínam? Pretože som si všimol nejaké tie videa na tému: „Prečo sa „Podkarpatská Rus“ stála súčasťou Česko-Slovenska?“, no a ono sa o týchto závažných skutočnostiach voľajak nehovorí. Pritom kolonisti „ruthénskeho“ pôvodu na územie dnešného Slovenska prichádzali vo väčšom množstve už niekedy v 14. storočí, čo predstavuje takmer 700 rokov spolužitia Slovákov s Rusínmi, predtým – isteže – v rámci Uhorska. Takže toto bol jeden zo zásadných dôvodov, prečo sa „Podkarpatská Rus“ stala súčasťou Česko-Slovenska. Táto mapa je zo začiatku 20. storočia, čo bolo ešte pár desaťročí pred vznikom samotného Česko-Slovenska. Už vtedy pripojenie „Podkarpatskej Rusi“ k Slovensku dávalo zmysel.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: SMIŠKOWA, Antonina. Nasi pobratymcy Słowacy. Warszawa (Poľsko) : Druk M. Lewiňskiego i Syna, 1901. 61 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/mapa-slowacji-predstavy-o-uzemnom-vymedzeni-slovenska-1901/

• ▐ Zverejnené: 17/07/2025

  └ Aktualizované: 30/09/2025 (18:18)

  Základný popis

  V 19. storočí tvorili Rusíni významnú súčasť obyvateľstva okolia Košíc v Uhorsku. Tento článok sa snaží poukázať na existenciu mnohých gréckokatolíckych farností v tejto oblasti a napokon aj na (v historických dokumentoch zaznamenanú) existenciu dedín, ktoré boli v tej dobe označovane za rusínske, alebo s výrazným podielom rusínskeho obyvateľstva.

  « „Ruthéni“ na Slovensku: Okolie Košíc – významné centrum Rusínov? »

  ZNAČKY: Komentár – História – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Slovensko – Podkarpatská Rus – Slovania – Rodoľubstvo

  Jedným z najpozoruhodnejších spoločenských úkazov v našich zemepisných šírkach je strata povedomia o Ruthénoch – Rusnákoch – Rusínoch, ako u väčšinového obyvateľstva, tak aj u ľudí majúcich – vďaka svojim predkom – „pokrvné“ prepojenie na túto národnostnú skupinu. Tí pritom už za čias existencie samotného Uhorska (a neskôr Rakúsko-Uhorska) boli vnímaní v pozícii svojbytného národa a tvorili významnú súčasť jeho obyvateľstva: „A teda populácia pozostáva zo siedmich dôležitých národností – Maďari, Nemci, Slováci, Rumuni, Ruthéni, Chorváti a Srbi… (Seton-Watson, 1908)“ Alebo: „Iba niekoľkí na takto ďalekom severe sú čistými Maďarmi – oni sú Nemcami, Slovákmi a Ruthénmi… (Bovill, 1908)“ Väčšina ľudí si výskyt Ruthénov na Slovensku – z hľadiska ich geografického vymedzenia – predstavuje najmä niekde v blízkosti okrajových oblastí (Šariš, Zemplín), niekde na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Ibaže takéto nazeranie nie je – podľa môjho názoru – celou pravdou. V téme zbehlejší síce zvyknú vedieť aj o existencii rusnáckych usadlostí na Spiši, ale už málokto vie o existencii celého radu obcí a dedín v okolí Košíc, ktoré môžu mať významné „ruthénske“ historické pozadie.

  Len málokto na Slovensku si totiž uvedomuje, že za čias Rakúsko-Uhorska (konkrétne až do nejakého roku 1817-1818, ak mám správne údaje) nachádzala nemalá časť obyvateľov východného Slovenska svojich biskupov na Podkarpatskej Rusi – v Mukačeve. V tých časoch totiž Abovská, Šarišská, Zemplínska a iné župy spadali pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Dôkazy o tom je možné nájsť v dokumente s názvom „Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814“. Biskupi z Mukačeva boli pritom považovaní, ako už vieme, za biskupov „Ruthénov“, priamych predkov dnešných Rusínov. Konštatovanie o nerozdeliteľnej spojitosti „Ruthénov“ s Gréckokatolíckou cirkvou nachádzame aj v iných zdrojoch: „…bez výnimky patria ku Gréckokatolíckej cirkvi… (Berzeviczy, 1918)“ Historická kniha „Hungaria Diplomatica – Temporibus Mathiæ de Hunyad, Regis Hungariæ (Pars II.)“ [„Diplomatické Uhorsko za čias Mateja Korvína – uhorského kráľa (II. časť)“, pozn.], vydané v roku 1771, obsahuje: „…zbierku diplomatických listín a iných dokumentov, ktoré osvetľujú záležitosti Uhorska v jeho dobe…“ Tieto dokumenty zoradil a doplnil poznámkami [člen Jezuitskej spoločnosti, pozn.] Stephani Kaprinai [Štefan Kaprinai, pozn.] Jedným z týchto dokumetov je aj menovací dekrét z roku 1458 pre ruthénskeho kňaza do farnosti v okolí „Munkats-monaster“ [pre okolie kláštora v Mukačeve (Podkarpatská Rus – Zakarpatie), pozn.], kde sa píše: „…Matej, z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska atď., odporúčame na zapamätanie tento obsah, pričom oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka: že po dôkladnom preskúmaní mravov a schopností Lukáša, kňaza Ruthéna [použitá fráza: ‚Præsbyteri Rutheni‘, pozn.] (2), ktorý si zaslúžil odporúčania nám sprostredkované od niektorých našich poddaných, a tak isto aj zo strany plebsu ruthénskeho [použitá fráza ‚plebaniem Ruthenicalem‘, pozn.] (3) svätého Mikuláša (4) pre okolie panstva mukačevského monastiera [použitá fráza ‚Munkats monostra‘, pozn.] (5), známeho obradom ruthénskym [použitá fráza ‚ritu Ruthenorum‘, pozn.] (6). Táto fara s jej obvyklou právomocou, ktorú Lukáš už mnoho rokov držal oprávnene a stále ju drží, je na základe našej kráľovskej autority považovaná za spadajúcu pod naše menovania, ako to robili aj predchádzajúci uhorskí králi. Preto sme sa rozhodli… (s. 193)“

  POZNÁMKA: Ilustračný obrázok, ktorý vám vyššie prinášam je súbor niekoľkých strán z o dva roky novšieho dokumentu „Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis Ad Annum 1816“. Ten je na informácie o niečo bohatší, než tomu bolo pri spomenutej publikácii z roku 1814, pričom rovnako zachováva posolstvo, na ktoré sa snažím poukázať.

  Belža (farnosť / Bölzse-Szigeth) Čaňa (Csány), Gyňov (Gönyű), Seňa (Szina), Kechnec (Kenyhécz), Žďaňa (Zsadány), Skároš (Szkáros); Košický Klečenov (farnosť / Kelecsény, Klyacsanov), Svinica (Szinnye, Szvinitza), Ďurkov (Györke, Gyurkov), Vyšná Myšľa (F. Mislye), Nižná Kamenica (A. Kemencze, Kamenitza); Kráľovce (farnosť / Királynép, Kralyovczi), Chrastné (Haraszti), Vajkovce (Vajkócz), Rozhanovce (Rozgony, Roszanovczi), Ploské (Lapispatak), Budimír (Budemér), Bretejovce (Beretö, Breczejovczi); Cestice (farnosť / Szeszta), Čečejovce (Csécs), Perín-Chym (Him, Hym, Hima), Komárovce (Komarócz), Veľká Ida (Nagy – Ida), Mokrance (Makranez); Slanské Nové Mesto (farnosť / Újváros), Kalša (Kalsa), Ruskov (Regete – Ruszka, Ruszkow), Slančík (Kis – Staláncz); Sady nad Torysou (farnosť / Zdoba), Olšovany (Ósva, Olsovjani), Košická Polianka (Lengyelfalva, Polyánka), Vyšná Hutka (F. Hutka), Nižná Myšľa (A. Mislye), Krásna nad Hornádom (Széplak cum Széplak – Apáthi), alebo taká Hačava (farnosť / Falucska, Hacsava)? Takto nejako by mohlo vyzerať orientačné vytýčenie, kde všade mohla byť na konci 18. a začiatku 19. storočia významnejšia prítomnosť „ruthénskeho“ obyvateľstva v okolí Košíc, alebo už ich potomkov.

  Príchod Ruthénov na Slovensko bol postupný, prebiehal najskôr v niekoľkých vlnách a pomerne dlhé obdobie Táto skutočnosť sa dá vypozorovať na dátumoch vznikov jednotlivých obcí na území Slovenska, o ktorých sa vie, že boli pôvodne (zakladané, prípadne v priebehu času osídľované) alebo stále sú rusínske. Napríklad: Čirč (Csircs) má potvrdenú existenciu už v roku 1243 – „Par. Ant. anno 1243. jam exstitit, (1903, s. 102)“ [historické pramene (1851, 1. Zväzok, s. 221) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa, blízko Popradu a Galície…,“ pozn.]; Malcov (Malczov, Malczó, Malyczó) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 67)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 64) uvádzajú: „…rusínsko-slovenská dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Kružlov (Kruszló) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 65)“ [historické pramene (1851, 2. Zväzok, s. 277) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Lukov (Lukó) má potvrdenú existenciu už v roku 1338 – „Anno 1338. jam exstitit, (1903, s. 67)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 51) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Legnava (Lagnó, Laghno) má potvrdenú existenciu už v roku 1366 – „Qua possessio anno 1366. jam exstitit, (1903, s. 104)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 8) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa, neďaleko Popradu na okraji Galície…,“ pozn.]; ale už pri dedine Šarišské Jastrabie (Jesztreb) sa hovorí o roku 1590 – „Par. Ant. anno 1590. jam exstitit, (1903, s. 103)“ [historické pramene (1851, 2. Zväzok, s. 156) uvádzajú: „…rusínska dedina, Šarišská župa…,“ pozn.]; Nižná Pisaná (Alsó Piszana) má potvrdenú existenciu v roku 1610 – „Par. haec anno 1610. jam exstitit, (1903, s. 75)“ [historické pramene (1851, 3. Zväzok, s. 51) uvádzajú: „Pisana, (Alsó és Felsö) 2 rusínske dediny, Šarišská župa…,“ pozn.] Na týchto niekoľkých údajoch je evidentné stáročia prebiehajúce osídľovanie odľahlých území dnešného Slovenska, z ktorého tá najpodstatnejšia časť sa odohrala niekedy v 14.-18. storočí.

  POZNÁMKA: Uvedené dátumy nemusia byť úplne presné, slúžia primárne na ilustráciu myšlienky časového rozloženia príchodu „ruthénskych kolonistov“ na neobývané územia. Vychádzal som z dokumentu z roku 1903 a je veľmi pravdepodobné, že za viac ako 120 rokov sa našli mnohé iné údaje, i keď ja som si tieto dáta priebežne overoval a nie sú (možnože na pár výnimiek) vo výraznom rozpore so súčasnými zisteniami.

  Z tohto hľadiská predstavuje mesto Košice a jeho okolie isté špecifikum. Vzhľadom na ekonomickú významnosť tohto regiónu sa doňho nesťahovali iba Rusnáci, pre ktorých to bol prvý stret s novou vlasťou, ale aj pôvodom Rusnáci – narodení už na Slovensku. Tí takto prichádzali za vzdelaním a hlavne lepším živobytím z citeľne chudobnejších pomerov prevládajúcich v odľahlých a menej rozvinutých regiónoch: „…ich kultúrny stav je mimoriadne nízky a chudoba hraničí so zanedbanosťou [mizériou, biedou, opustením sa; pozn.] (Berzeviczy, 1918)“ V roku 1906 bol v Liverpoole vydaný cestopis s názvom „A Tour in the Alps of Dauphiné and A Tour in the Carpathians“, ktorý napísala Emily Hornby. V tejto knihe (s. 100) sa píše o tom, ako sa táto pani cestovateľka dostane do Košíc (Kaschau). Po príchode sa dobre vyspí, ráno sa umyje, no a čo nevidí: „Katedrála je na rovnakej ulici, ako je i náš hotel. (…) Na trhoch sa to už hemžilo ľuďmi a bolo tam množstvo vidiečanov v slovanských krojoch – ženy mali pestrofarebné sukne, vyšívané vesty a ružové, ako aj biele tašky prehodené cez chrbát, ich nohy boli odhalené ani nie po kolená.“ Týmito ženami boli Slovenky, ale určite i nejaké tie Rusínky.

  POZNÁMKA: Áno, mohlo sa stať, že sa niekde popri Rusnákoch vyskytli aj nejaké tie rodiny „Valachov“, ale ja osobne predpokladám, že v tomto geografickom priestore – okolie Košíc – drvivú väčšinu vždy tvorili spomenutí Rusnáci, nakoľko nemám žiadnu vedomosť o tom, kde by sa tu niekedy používal bohoslužobný jazyk „Lingua Valachica“, ktorý bol v minulosti pomerne bežným v oblastiach pohraničia maďarsko-ukrajinsko-rumunského.

  Najčastejším proti-argumentom v tejto debate určite bude: „Ale i tak! Prítomnosť gréckokatolíkov nemusí automaticky znamenať ich ‚ruthénsky‘ pôvod!“ Preto sa potvrdeniu tejto skutočnosti povenujme o čosi rozsiahlejším spôsobom. Ono to takto vo všeobecnosti zvyklo byť. Mukačevská gréckokatolícka eparchia existovala dávno pred jej prešovskou alebo košickou odnožou. Čiže ten ťah približne odkiaľ sa táto viera na Slovensko šírila, z akej svetovej strany – je naznačený, ale hlavne – aké etnikum ju do tejto oblasti v najväčšej miere prinášalo? Toto je asi vcelku zrejmé. Skúsme to inak. « „Na to však knieža Kocel [syn Pribinu, pozn.] ustanovil Metoda biskupom v Panónii…, (Magnae Moravie Fontes Historici I., s. 196)“ » Cyril a Metod priniesli do našich končín istý obrad. Ale ten obrad nebol z Ríma. Takýto podstatný fakt sa z debát pričasto čudesne vytráca. Nie všetkým je príjemný. Po zániku Veľkej Moravy, etapovitom ovládnutí jednotlivých častí Slovenska, došlo napokon k vzniku štátneho celku, ktorého sa Slováci stali súčasťou – vzniklo Uhorsko. „Snaha kresťanských misionárov v Uhorsku bola korunovaná úspechom. V roku 993 svätý Vojtech, pražský biskup, vstúpil na územie Uhorska a zostal tam až do okamihu, keď konvertoval a pokrstil niekoľkých členov vládnucej rodiny…, (Birinyi, 1924)“ a napokon aj samotného Štefana I., neskôr korunovaného za prvého uhorského kráľa. Týmto aktom sa katolicizmus – „Rímsky obrad“ – stal štátnym náboženstvo Uhorska. Aladár Kriesch-Körösföi k tomu dodáva: „Kňazi, ktorí za kráľa Štefana a jeho nasledovníkov obrátili krajinu na kresťanstvo boli nemeckého a ‚latinského‘ pôvodu. Za nimi nasledovali obchodníci a kolonisti, ktorí prechádzali celou zemou a všade zakladali mestá popri usadlostiach, ktoré už existovali a boli väčšinou ‚rímskeho pôvodu‘. (Holme, 1911)“ Kráľovi Štefanovi na tomto skutočne záležalo: „Osobne navštívil i tie najodľahlejšie časti krajiny a rozširoval tam kresťanské pravdy… (…) Potom, čo bolo konvertovanie Maďarov ukončené, Štefan usporiadal Kresťanskú cirkev na firemnej báze. Rozdelil Uhorsko na cirkevné dištrikty a do čela každého dištriktu umiestnil cirkevného vodcu. (Birinyi, 1924)“ Čo v podstate urobil tento uhorský kráľ? Vymenoval si [ak mám dobré informácie, tak finálne „odobrenie“ dával pápež, pozn.] naprieč celou krajinou svojich – jemu naklonených – kňazov. Tak to čítam ja. Týchto podporoval a oni sa mu odvďačovali ovplyvňovaním plebsu – podľa toho, ako dobre sa o týchto cirkevných hodnostárov kráľ staral: „…bohatstvo a vysoké spoločenské postavenie duchovenstva im poskytovalo množstvo príležitosti k zmyselným pôžitkom. Biskupi, opáti a vyšší predstavitelia cirkví v Uhorsku boli vo všeobecnosti bohatými vlastníkmi pozemkov, ktorí v rámci panujúceho feudálneho systému často rozhodovali nielen o tomto majetku, ale aj o životoch a slobodách svojich poddaných. Niet preto divu, že namiesto toho, aby pásli baránky Kristovho stáda, zaplietali sa do svetského podnikania a záležitostí štátu, pričom ich životy boli notoricky nevhodné na oslavu evanjelia. (Craig, 1854)“ Slováci už mali prijaté kresťanstvo, mali svoj obrad, mali SVOJICH kňazov, no tých postupne nahradzovali tí – rímskokatolícki. Čo sa dialo potom? Husiti, reformácia, protestanti, luteráni, kalvíni (reformisti), proti-reformácia, jezuiti! Na ilustráciu: „Cordatus potom šiel za Lutherom a z Wittenbergu poslal Jána, svojho splnomocnenca, do Uhorska s cieľom – rozširovať písomnosti Luthera. Maďari ho zajali a upálili na hranici spoločne so všetkými knihami, ktoré mal pri sebe, (Balogh, 1906)“ – bolo to skrátka dosť divoké, a keď už bolo „domorodé“ obyvateľstvo Slovenska nadobro „spracované a konvertované“ na rímskokatolíkov, evanjelikov a ďalšie konfesie, tak v tom tu začali do rôznych častí krajiny prichádzať Rusíni a spoločne s nimi začalo malé – nikým nepovšimnuté – kultúrne obrodenie: návrat „byzantského obradu“. VEĽMI zjednodušene a nahrubo podané, napr.: predsa len tá cirkev vyzeral o poznanie inak v časoch Veľkej Moravy a v 14.-15. storočí (Rím vs. Orthodoxia – veľká schizma a pod.)

  Je veľmi podstatné si uvedomiť, za akých ďalších okolností táto rekatolizácia v týchto končinách prebiehala. Niečo naznačuje Le Correspondant“ (1853) v článku s názvom „Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie“ [„Pápeži a cári – Vzťahy medzi Svätou stolicou a Ruskom“, pozn.] je venovaný záležitostiam úzko súvisiacim s 13. storočím a môžete sa v ňom dočítať: „A keby aj Rusko na seba zabudlo, pápeži naň nezabudli. Keďže ho nemohli vyrvať zo svojich osudových predsudkov, Inocent III. [zomrel v roku 1216, pozn.] sa postaral o to, aby aspoň voľačo také nebolo nákazlivé, a snažil sa vytvoriť akýsi ochranný pás na tejto hranici katolíckeho sveta tým, že podporoval horlivosť biskupov Livónska a Estónska a schválil rád ‚Rytieri meča‘ (1204) [niekedy uvádzaný aj ako ‚Rád mečových bratov‘, pozn.], založený arcibiskupom brémskym, s cieľom odraziť nájazdy pohanov [boli to najmä pohanské národy z pobaltského regiónu: Livónci, Estónci a ďalšie kmene pozdĺž pobrežia Baltského mora, než prijali kresťanstvo, pozn.] a Rusov; reformoval mravy poľského duchovenstva, ktoré sa zdalo prevziať tie ruského duchovenstva, s ktorým žilo v kontakte; a napokon posilňoval väzby cirkevnej jednoty medzi Ruthénmi, bezprostrednými susedmi Rusov [použitá fráza: ‚…les Ruthènes, voisins immédiats des Russes,‘ pozn.]

  Existuje množstvo historických dokumentov, ktoré väzbu „Ruthéni – gréckokatolíci“ potvrdzujú. Krátky úryvok z knihy „Allgemeine historische Weltbeschreibung“ [„Všeobecný historický opis sveta“, pozn.] Giovanniho Botera vydanej v roku 1612: „Pod menom Reußen alebo Ruthén… [použité označenie ‚Ruthener‘, pozn.] (…) Táto oblasť, ktorá susedí s Podolím, sa však nazýva Červená Rus… Červená Rus je rozsiahla krajina, ktorá hraničí na jednej strane s Poľskom a Uhorskom a na druhej strane s Podolím a Volyňou, a je bohatá na hospodárske zvieratá a obilie. Šľachta a meštianstvo sú prevažne katolíci a verní rímskej cirkvi, zatiaľ čo obyčajní vidiečania sú veriaci gréckokatolíckej cirkvi. (s. 83)“ Daniel Speer sa v západných zdrojoch popisuje ako spisovateľ, cestovateľ a skladateľ nemeckého pôvodu. Pravdou ale je, že veľká časť jeho života prebiehala na Slovensku. V jeho diele (vydanom v roku 1683) s názvom „Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS“ [„Uhorský alebo dácky SIMPLICISSIMUS“, pozn.] sa píše: „Vydal som sa teda na cestu s gréckymi obchodníkmi, od ktorých som sa dozvedel zvláštnu vec o jednom z mojich školských priateľov zo Ziperlandu [Spiš, pozn.], ktorý bol Rusnák a gréckokatolíckeho vierovyznania [použitá fráza: ‚…ein Rusnak und Griechischer Religion…,‘ pozn.], bol v Konštantínopole u patriarchu Canglera, ktorého som veľmi túžil navštíviť. Tento grécky obchodník mi povedal, že ho zo školy priviedol so sebou z Eperies [Prešov, pozn.] ako sluhu a priateľa, a  tam ho povýšil, a tak som mal v tomto gréckom obchodníkovi veľmi priateľského sprievodcu a spoločníka na cestách až do Konštantínopolu… (s. 226)“ „Brünner Zeitung“ [„Brnianske noviny“, pozn.], vo svojom vydaní z 20. mája 1795, informujú o pomeroch v meste Lublin [dnes súčasť Poľska, pozn.] takýmto spôsobom: „Obyvatelia sú v súčasnosti Poliaci, Nemci, Rusnáci (alebo grécki katolíci) a Židia… [použité označenie ‚Rußniaken‘, pozn.]“ „The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI.“ v roku 1838 pri popise situácie v Galícii dodáva: „Poľnohospodárstvo v Galícii je v zlom stave; farmárske vozy sú vyrobené bez použitia železa, kone sa nikdy alebo len zriedka používajú na orbu a farmári si môžu len ťažko dovoliť hnojiť svoju pôdu. (…) Z obyvateľov je približne 2 900 000 poľského pôvodu, ktorí žijú prevažne v západných provinciách, a 1 900 000 sú Ruthéni alebo Rusnáci [presná citácia: ‚…Ruthenes or Russniaks…,‘ pozn.], …sú početní aj na maďarskej strane Karpát: obývajú oblasti Galície východne od Sanu. (…) Grécko-katolíci, väčšinou Rusnáci [použitá fráza ‚Russniaks‘, pozn.], majú taktiež svoje arcibiskupstvo vo Ľvove a biskupa v Przemyśle… (s. 42)“ Victor Adolphe Malte-Brun v roku 1840 napísal: „Rusnáci alebo Ruthéni [použité označenie: ‚Les Rousniaques ou Ruthènes…,‘ pozn.] pochádzajú z Červenej Rusi, odkiaľ pravdepodobne emigrovali okolo 11. storočia. Obývajú župy: Šariš, Berežskú župu, Ugočskú župu, Užskú župu, Zemplín a časť Marmarošskej župy. Udržiavali vzťahy so svojimi starými krajanmi z Galície, ale žiadne si nenadviazali so svojimi novými susedmi, hoci hovoria dialektom toho istého jazyka [tj. slovanským jazykom, pozn.]; preto zostali takmer divochmi, bez priemyslu a v chudobe. Vyznávajú grécke náboženstvo.“ V roku 1848 sa vo francúzskom „Revue de Paris“ objavil článok s názvom „Mélanges – Chants Populaires des Gréco-Slaves“ [„Zbierky – Populárne spevy grécko-slovanské“, pozn.], kde sa píše: „…Ruthéni z Galície [použité označenie ‚Ruthènes‘, pozn.] a južného Ruska, ktorí zostali verní gréckemu obradu a východným zvyklostiam, si od otca k synovi zachovali a dodnes spievajú vo svojich chatrčiach oslnivú poéziu presýtenú krásou.“ V knihe Christiana Friedricha Pfeffel von Kriegelsteina – vydanej v roku 1849 – môžete nájsť: „To isté platí aj pre Galíciu, ktorej obyvateľstvo je zložené v rovnakom pomere z Poliakov a Rusínov alebo Ruthénov gréckokatolíckeho vierovyznania [presná citácia: ‚…de Russiens ou Ruthènes du rit grec-uni,‘ pozn.]“ „La Hongrie – Ancienne et Moderne“ [„Uhorsko – Staré a moderné“, pozn.] vydané v roku 1851, pod dohľadom M. J. Boldenyiho, charakterizuje ruthénske etnikum takto: „Ruthéni alebo Rusnáci… [presná citácia: ‚Les Ruthènes ou Rusniaques…,‘, pozn.] (…) Zmenili náboženstvo, keďže nasledujú grécky obrad, ale miešajú ho s bizarnými praktikami a pridávajú k nemu tie najextravagantnejšie legendy, takže ich možno bez väčšej urážky obviniť, že sa zmenili len v oblasti poverčivosti. (s. 154)“ Pozoruhodný vhľad do života Ruthénov priniesol v roku 1855 francúzsky spisovateľ a cestovateľ Albert Montémont. V jeho diele „Voyages en Europe“ [„Cestovanie po Európe“, pozn.], v časti venovanej cestám po Uhorsku niekedy okolo roku 1848, sa nachádza rozsiahly blok textu zaoberajúci sa detailami života v obci Jasiňa [Podkarpatská Rus (Zakarpatie), pozn.] na podklade toho, čo zaznamenal pán de Gérando: „Nasledovali sme obyvateľov do gréckej cerkvi, kam sa schádzali vo veľkom počte. Skupiny sedliakov, niektorí kľačiaci, iní stojaci, všetci oblečení v živých farbách, tvorili originálny a zaujímavý obraz, ktorého pozadie predstavoval ikonostas žiariaci zlatom a farbami. Ruthéni, (…), doháňajú svoju náboženskú oddanosť [zbožnosť, pozn.] až do fanatizmu.“ Rok 1919 a kniha „The Ruthenian Question in Galicia“: „Tri milióny Ruthénov z Galície sú grécko-katolíci…“ Alebo sa pozrime na takýto popis stavu spoločnosti vo východnej Galícii na začiatku 20. storočia: „3,3 milióna Ruthénov vo Východnej Galícii tvorilo 62,5% obyvateľstva; boli prevažne gréckokatolíci, ale politicky rozdelení medzi tri orientácie: ukrajinskú, staro-ruthénsku a rusofilskú. Do roku 1900 však ukrajinské hnutie úspešne vyvinulo populárnu základňu a bolo jasne na vzostupe. (Andriewsky, 2023)“ A na záver tohto bloku by som rád uviedol zabudnutý príbeh, ktorý potvrdzuje moje hypotézy uvedené v tomto članku. Našiel som ho vo francúzskych novinách „Le Moniteur Universel“ z 2. augusta 1821: „Cár Alexander [ruský cár Alexander I. Pavlovič, pozn.], ktorý smeroval z tohto hlavného mesta k hraniciam Galície, dorazil do dediny Garadna [alebo Jaradná – dnes maďarská dedina blízko slovensko-maďarských hraníc, pozn.], ktorá patrí do okresu Košice a je obývaná Rusnákmi [použité označenie ‚Russniakes‘, pozn.], národom slovanskej rasy. Keď sa dozvedel, že krásny kostol v dedine, ktorý nemal zvonicu, patrí ku gréckemu obradu, Jeho Veličenstvo vystúpilo, s veľkou úctou si prezrelo interiér kostola, a keď sa chystalo späť do kočiara, odovzdalo sto zlatých dukátov do rúk farára.“

  Ako je inak možné, že tie populačne najvýznamnejšie centrá gréckokatolíkov boli VŽDY tam, kde bol početný výskyt samotných Rusnákov? A kde títo Rusnáci neboli, tam takto podstatných centier v historických dokumentoch niet. Ako je možné, že rozširovanie gréckokatolíckej viery na Slovensku prebiehalo súbežne s tým, ako sa Ruthéni (ich potomkovia) začleňovali do štruktúr spoločnosti? Mne sa jednoducho ťažko verí predstave, ako si v niektorej obci – z nejakej ľubovôle – zvolili vieru, ktorá nebola pre danú oblasť typickou, pričom hneď v niekoľkých vedľajších túto vieru zavrhli. Ja skôr verím teórii, že gréckokatolícka viera do týchto oblastí bola primárne donesená spoločne s obyvateľstvom, ktoré dané obce (spolu)-osídľovalo, a táto viera reflektovala ich etnicitu. Čo som vypozoroval, ono to takto nejako bolo aj s inými národnosťami v rámci Uhorska – každá inklinovala k „tej svojej“ cirkevnej ustanovizni. Otázka asimilácie a neexistujúcej historickej pamäte v otázke svojich predkov a ich vierovyznania? Toto je už na inú debatu.

  Dokonca som si na potvrdenie tejto svojej teórie zaobstaral a preštudoval ďalší významný historický dokument s názvom „Magyarország Geographiai Szótára / I. Kötet, II. Kötet, III. Kötet, IV. Kötet [Geografický slovník Maďarska / 1. Zväzok, 2. Zväzok, 3. Zväzok, 4. Zväzok]“ (1851), kde sú všetky mestá, dediny a opustené miesta vtedajšieho Uhorska podrobne popísané v abecednom poradí. Ešte než sa pustím do uvedenia mojich zistení, musím upriamiť pozornosť na nasledovné: v tomto geografickom slovníku sa používajú maďarské termíny pri označení typov dedín a obcí podľa prevažujúcej národnosti v nich, ako sú – „magyar“ = Maďar; „tót“ = Slovák; „német“ = Nemec; „oláh“ = označenie ľudí rumunskej národnosti, presnejšie Valachov; „orosz“ = znamená Rus, ale v tomto kontexte sa takýto historický termín používal na označenie oblastí a dedín obývaných „Ruthénmi“ (Rusínmi) v Uhorsku. „Blätter für Literatur, Kunst und Kritik“ [„Časopis pre literatúru, umenie a kritiku“, pozn.] z 10. júna 1835: „…ale sami sa nazývajú Rusínmi (Ruthénmi) [použité označenie ‚Russinen (Ruthener)‘, pozn.] a Maďari ich nazývajú ‚Orosz-emberek‘ (‚Russi homines‘) [doslova ‚ruskí ľudia‘, pozn.]“ A teraz k zisteniam o obciach z okolia mesta Košice:

  • BELŽA (označené ako „Bölzse“) má uvedené (1851, 1. Zväzok, s. 165) uvedené: „…3 rusínsko–slovenské dediny [‚orosz-tót falu‘, pozn.] v Abovskej župe… 138 rímskokatolíckych veriacich, 318 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 208 (1814), 232 (1816), 291 (1838), 264 (1844) a 188 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 5 reformovaných, 10 židovských. V Szigeth-Bölzsén je gréckokatolícky ‚materský‘ kostol.“
  • ČAŇA (označené ako „Csány“) má uvedené (1851, 1. Zväzok, s. 199): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 430 rímskokatolíckych veriacich, 59 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 94 (1814), 90 (1816), 107 (1838), 100 (1844) a 64 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 8 evanjelikov, 350 reformovaných, 60 židovských.“
  • GYŇOV (označené ako „Gönyö“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 55): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 170 rímskokatolíckych veriacich, 130 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 24 (1814), 98 (1816), 158 (1838), 173 (1844) a 89 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 40 reformovaných, 15 židovských.“
  • SEŇA (označené ako „Szinna“ a „Senya“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 137) uvedené: „…maďarsko–slovensko–rusínska dedina [‚magyar – tót-orosz falu‘, pozn.] v Abovskej župe… 762 rímskokatolíckych veriacich, 240 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 138 (1814), 126 (1816), 188 (1838), 100 (1844) a 220 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 27 evanjelikov, 397 reformovaných, 159 židovských.“
  • KECHNEC (označené ako „Kenyhecz“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 200): „…maďarsko–slovenská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 424 rímskokatolíckych veriacich, 42 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 87 (1814), 62 (1816), 110 (1838), 99 (1844) a 125 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 19 reformovaných, 87 židovských.“
  • ŽDAŇA (označené ako „Zsadány“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 199): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 310 rímskokatolíckych veriacich, 78 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 91 (1814), 94 (1816), 132 (1838), 130 (1844) a 115 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 1 evanjelik, 215 reformovaných, 130 židovských.“
  • SKÁROŠ (označené ako „Szkáros“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 141): „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.] Abovská župa… 459 obyvateľov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 88 (1814), 74 (1816), 84 (1838), 80 (1844) a 91 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]“
  • KOŠICKÝ KLEČENOV (označené ako „Kelecsény“ a „Kleczenon“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 195) uvedené: „…rusínska dedina [‚orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 25 rímskokatolíckych veriacich, 211 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 180 (1814), 182 (1816), 123 (1838), 110 (1844) a 211 (1903 – cum Borda praed.) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]. ‚Materský‘ kostol Gréckokatolíckej cirkvi.“
  • SVINICA (označené ako „Szinye“ a „Swinica“) má uvedené (1851, 4. Zväzok, s. 137): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 176 rímskokatolíckych veriacich, 153 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 186 (1814), 189 (1816), 151 (1838), 180 (1844) a 230 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 70 evanjelikov, 190 reformovaných, 32 židovských.“
  • ĎURKOV (označené ako „Györke“ a „Gyurkov“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 73): „…maďarsko–slovenská dedina [‚magyar-tot falu‘, pozn.], Abovská župa… 150 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 77 (1814), 77 (1816), 86 (1838), 85 (1844) a 91 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 230 reformovaných, 40 židovských.“
  • VYŠNÁ MYŠĽA (označené ako „Mislye Felsö“) má uvedené (1851, 3. Zväzok, s. 105): „…slovensko-nemecko-maďarská dedina [‚tót-német-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 705 rímskokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 92 (1814), 74 (1816), 40 (1838), 33 (1844) a 43 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 45 reformovaných, 7 židovských.“
  • NIŽNÁ KAMENICA (označené ako „Kemencze Alsó“ a „Dolní Kamenic“) má uvedené (1851, 2. Zväzok, s. 197): „…slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 65 rímskokatolíckych veriacich, 41 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 47 (1814), 53 (1816), 45 (1838), 50 (1844) a 88 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 130 evanjelikov, 120 reformovaných, 12 židovských.“
  • KRÁĽOVCE (označené ako „Királynép“ a „Kralowce“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 221) uvedené: „Abovská župa, slovensko–rusínska dedina [‚tót-orosz falu‘, pozn.]… 241 rímskokatolíckych veriacich, 114 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 91 (1814), 101 (1816), 143 (1838), 155 (1844) a 96 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 82 evanjelikov, 11 reformovaných, 12 židovských. Gréckokatolícky kostol.“
  • CHRASTNÉ (označené ako „Haraszti“ a „Krasne“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 89) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 145 rímskokatolíckych veriacich, 80 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 160 (1814), 166 (1816), 86 (1838), 83 (1844) a 31 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 130 evanjelikov, 18 reformovaných, 14 židovských.“
  • VAJKOVCE (označené ako „Vajkócz“ a „Walkowcze“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 255) uvedené: „Abovská župa, slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.]… 68 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 51 (1814), 52 (1816), 56 (1838), 59 (1844) a 44 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 69 evanjelikov, 205 reformovaných, 7 židovských.“
  • ROZHANOVCE (označené ako „Rozgony“ a „Rozchanovce“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 301) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 1027 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 109 (1814), 112 (1816), 131 (1838), 120 (1844) a 165 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 66 evanjelikov, 50 reformovaných, 230 židovských.“
  • PLOSKÉ (označené ako „Lápispatak“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 11) uvedené: „Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 380 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 215 (1814), 213 (1816), 194 (1838), 208 (1844) a 106 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]“
  • BUDIMÍR (označené ako „Budamér“ a „Budzimir“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 183-184) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 469 rímskokatolíckych veriacich, 58 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 195 (1814), 200 (1816), 128 (1838), 120 (1844) a 104 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 156 evanjelikov, 2 reformovaných, 24 židovských.“
  • BRETEJOVCE (označené ako „Beretö“ a „Brezegowce“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 123) uvedené: „…slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Šarišská župa… 274 rímskokatolíckych veriacich, 29 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 54 (1814), 72 (1816), 41 (1838), 43 (1844) a 45 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 54 evanjelikov.“
  • CESTICE (označené ako „Szeszta“ a „Czestice“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 129) uvedené: „…maďarsko–rusínska dedina [‚magyar-orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 140 rímskokatolíckych veriacich, 251 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 233 (1814), 234 (1816), 241 (1838), 239 (1844) a 145 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 420 reformovaných, 38 židovských. Gréckokatolícky kostol.“
  • ČEČEJOVCE (označené ako „Csécs“) má v tomto slovníku (1851, 1. Zväzok, s. 205) uvedené: „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 874 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 54 (1814), 59 (1816), 78 (1838), 50 (1844) a 55 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 300 reformovaných, 65 židovských.“
  • PERÍN-CHYM (platné pre časť Chym: označené ako „Him“, „Hym“ a „Hima“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 109) uvedené: „…maďarsko–rusínska dedina [‚magyar-orosz falu‘, pozn.], Abovská župa… 300 rímskokatolíckych veriacich, 115 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 166 (1814), 165 (1816), 112 (1838), 111 (1844) a 80 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 8 židovských.“
  • KOMÁROVCE (označené ako „Komarócz“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 236) uvedené: „…maďarská dedina [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 148 rímskokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 101 (1814), 139 (1816), 144 (1838), 103 (1844) a 92 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelikov, 255 reformovaných, 4 židovských.“
  • VEĽKÁ IDA (označené ako „Nagy-Ida“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 128) uvedené: „…maďarská obec [‚magyar m.‘, pozn.], Abovská župa… 1158 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 264 (1814), 273 (1816), 265 (1838), 262 (1844) a 204 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 10 evanjelikov, 345 reformovaných, 185 židovských.“
  • MOKRANEC (označené ako „Makrancz“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 63) uvedené: „…maďarská obec [‚magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 820 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 50 (1814), 53 (1816), 26 (1838), 26 (1844) a 44 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 7 evanjelikov, 64 reformovaných, 26 židovských.“
  • SLANSKÉ NOVÉ MESTO (označené ako „Ujvaros“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 241) uvedené: „Abovská župa, rusínsko–slovenská dedina [‚orosz-tót falu‘, pozn.]… 176 rímskokatolíckych veriacich, 304 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 237 (1814), 244 (1816), 305 (1838), 272 (1844) a 320 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 3 evanjelici, 6 reformovaných. ‚Materský‘ kostol Gréckokatolíckej cirkvi.“
  • KALŠA (označené ako „Kalsa“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 170) uvedené: „Abovská župa, rusínsko–slovensko-maďarská dedina [‚orosz-tót-magyar falu‘, pozn.]… 70 rímskokatolíckych veriacich, 160 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 121 (1814), 123 (1816), 151 (1838), 154 (1844) a 118 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 4 evanjelikov, 45 reformovaných, 4 židovských.“
  • RUSKOV (označené ako „Regete – Ruszka“ a „Ruszkow“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 305) uvedené: „…slovensko-maďarská obec [‚tót-magyar falu‘, pozn.], Abovská župa… 375 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 64 (1814), 61 (1816), 62 (1838), 69 (1844) a 56 (1903), pozn.], 7 evanjelikov, 64 reformovaných, 26 židovských.“
  • SLANČÍK (označené ako „Szaláncz – Kis“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 57-58) uvedené: „Slovensko-maďarská dedina [‚tót-magyar falu‘, pozn.]. Abovská župa… 171 rímskokatolíckych veriacich, 23 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 45 (1814), 41 (1816), 36 (1838), 29 (1844) a 52 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelikov, 60 reformovaných, 27 židovských.“
  • SADY NAD TORYSOU (označené ako „Zdoba“) má v tomto slovníku (1851, 4. Zväzok, s. 324) uvedené: „V Abovskej župe rusínska dedina [‚orosz f.‘, pozn.]… 102 rímskokatolíckych veriacich, 164 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 112 (1814), 132 (1816), 95 (1838), 94 (1844) a 168 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 22 evanjelici, 3 reformovaných. Gréckokatolícky kotol.“
  • OLŠOVANY (označené ako „Osva“ a „Olssowján“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 171) uvedené: „Slovensko-nemecko-maďarská dedina [‚tót-német-magyar falu‘, pozn.]… 445 rímskokatolíckych veriacich, 43 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 46 (1814), 47 (1816), 35 (1838), 39 (1844) a 40 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 110 reformovaných, 4 židovských.“
  • KOŠICKÁ POLIANKA (označené ako „Lengyelfalva“ a „Polyánka“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 22) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa: 468 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 41 (1814), 47 (1816), 20 (1838), 32 (1844) a 62 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 2 evanjelici, 62 reformovaných, 26 židovských.“
  • VYŠNÁ HUTKA (označené ako „Hutka – Felsö“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 127) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa, 204 rímskokatolíckych veriacich, 50 gréckokatolíckych veriacich [iné historické pramene uvádzajú počet 162 (1814), 169 (1816), 142 (1838), 130 (1844) a 96 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 20 evanjelici, 5 reformovaných, 4 židovských.“
  • NIŽNÁ MYŠĽA (označené ako „Mislye – Alsö“ a „Dolna Missla“) má v tomto slovníku (1851, 3. Zväzok, s. 105) uvedené: „…Slovenská dedina [‚tót falu‘, pozn.], Abovská župa… 767 katolíkov [iné historické pramene uvádzajú počet gréckokatolíckych veriacich 137 (1814), 169 (1816), 127 (1838), 127 (1844) a 163 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.], 1 reformovaný, 1 evanjelik, 8 židovských.“
  • HAČAVA (označené ako „Falucska“ a „Hacsava“) má v tomto slovníku (1851, 2. Zväzok, s. 4) uvedené: „Rusínska dedina [‚orosz falu‘, pozn.], v Turnianskej župe, blízko Spišskej a Abovskej župy: 9 rímskokatolíckych veriacich, 645 gréckokatolíckych veriacich (!!!) [iné historické pramene uvádzajú počet 496 (1814), 503 (1816), 608 (1838), 630 (1844) a 603 (1903) G.R.C. Nrus. Animar., pozn.]. Gréckokatolícka farnosť.“

  POZNÁMKA: V tomto výpise som si dovolil na označenie počtu gréckokatolíckych veriacich („počet duší“) použiť skratku: „G.R.C. Nrus. Animar.“ (Graeci Ritus Catholicorum Numerus Animarum). Zároveň by som upozornil, že uvedené štatistiky sú informačné. Niekedy som pri ich získavaní musel spočítavať dáta pre jednotlivé časti obcí, inokedy už započítané boli. Označovanie toho, čo sa s čím spočítavalo sa neraz jednoducho v priebehu času menilo. Ja som nepísal vedeckú štúdiu, tak som si nelámal nejako krkolomne hlavu nad niektorými údajmi, nepátral po označeniach, význame i tej najmenšej skratky, ale som sa snažil, čo najrýchlejšie dostať, k čo možno najlogickejšiemu a najpresnejšiemu riešeniu mojich váhaní. Spracovával som cca. 35 dedín a pre každú z nich som musel vyhľadať 6 údajov = 210 hľadaní v latinsky a maďarsky písanom texte, kde neraz bola daná obec pomenovaná v rôznych dokumentoch… odlišne.

  Čo dodať. Ako môžete vidieť i vy samotní, dal som si skutočne tú námahu a overil svoje tvrdenia vyslovené na podklade informácii z Mukačeva (1814, 1816), tentokrát pre zmenu informáciami z Pešte (1851). Ďalej som pre lepšie vyobrazenie demografickej dynamiky doplnil štatistické informácie z Prešova (1838, 1844, 1803). A nie je pre mňa nijakým prekvapením: oni sa vám navzájom… tak nejako dopĺňajú. Ako je vidieť, aj v samotnom administratívnom centre Uhorska mali k dispozícii dosť podrobný prehľad o národnostnom zložení obyvateľstva. A nielenže sa dokázalo zachytiť v okolí mesta Košice mnoho roztrúsených dedín, kde bola potvrdená početná prítomnosť gréckokatolíkov, ale najpodstatnejším je: jednoznačné poukázanie na existenciu mnohých dedín, ktoré boli národnostne – v tých časoch i naďalej – „RUTHÉNSKE“ (rusnácke, rusínske). Toto obdobie, ktoré som tu „štatisticky vykresľoval“, by som ja sám nazval takým „medziobdobím“: ešte stále existovali usadlosti, kde si ich obyvatelia zachovávali historickú pamäť spojenú s ich národnostnými odlišnosťami a svoju vieru, no inde už Rusíni prešli procesom asimilácie, i keď si dokázali – predsa len – zachovať aspoň vieru svojich predkov.

  Vyššie som vyslovil hypotézu: viera do týchto oblastí bola primárne donesená spoločne s obyvateľstvom, ktoré dané obce osídľovalo, a táto viera reflektovala ich etnicitu. Keď sa človek pozrie na dáta, ktoré som tu uviedol, tak mne osobne naozaj z tohto vychádza takýto záver: košické okolie osídľoval aj významný počet „kolonistov“ ruthénskeho pôvodu. Tam, kde ich bolo viac, kde boli koncentrovanejší, tam si dokázali svoje národnostné špecifiká udržať po dlhšiu dobu. Z uvedených dát je rovnako zrejmé, že v mnohých dedinách, i keď tvorili nemalú skupinu, vždy ostávali v menšinovom postavení. Tak či onak, úplne očividným je postupné strácanie „rusínstva“ a preberanie „slovenského“.

  Zaujímavým príkladom v tomto je obec Hačava. Tá je zo všetkých strán obklopená mestami a dedinami s významným podielom obyvateľov maďarskej a nemeckej („Mantáci“ – karpatskí Nemci) národnosti. V blízkosti tejto obce máme: Štós, Medzev, Jasov, Moldavu nad Bodvou, Turňu nad Bodvou. Kto vie niečo o histórii, tak vie veľmi dobre, k akým národnostiam sa hlásili v 19. storočí obyvatelia vymenovaných usadlostí. Medzi nimi? Prásk! Gréckokatolícka farnosť v rusínskej obci s takmer 700 obyvateľmi. Nepochopiteľné, absolútna anomália. Ako to vyzerá s touto obcou dnes? Drvivá väčšina obyvateľstva Hačavy sú – Slováci, k Rusínom sa nehlási prakticky nikto (!!!), i keď ako rodný jazyk (používaný doma) uvádza približne tretina jazyk rusínsky a – opäť – drvivá väčšina sú gréckokatolíci. Azda najznámejším príkladom kompletného „poslovenčenia“ obyvateľstva je obec Šumiac: „Sumjácz, rusínska dedina… (1851, 4. Zväzok, s. 45)“

  Moju teóriu taktiež podporujú nižšie uvedené informácie o používanom bohoslužobnom jazyku v jednotlivých farnostiach:

  • BELŽA: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Hungarica et Slavica (1903)
  • KOŠICKÝ KLEČENOV: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • KRÁĽOVCE: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica (1903)
  • CESTICE: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • SLANSKÉ NOVÉ MESTO: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • SADY NAD TORYSOU: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1903)
  • HAČAVA: Lingva Slavo-Ruthenica, et Hungarica (1838, 1844) / Lingua: Slavo-Ruthenica (1903)

  Vo všetkých farnostiach bol v roku 1838 hlavným bohoslužobným jazykom – „Slavo-Ruthenica“, čiže „ruthénsky jazyk“. Budem opakovať slová zo svojho minulého príspevku: „…či tá „Lingua Ruthenica“ bol naozaj ten „ruthénsky jazyk“ vo svojej najčistejšej podobe a nebola za týmto pojmom skôr akási varianta „cirkevnej slovančiny na ruthénsky spôsob“. (…) Ale nie je to tak podstatné. Podstatným je meno národa – „Ruthéni“, ktorý vtisol tomuto svoj špecifický ráz a jeho meno bolo nezmazateľne zachytené v názve tohto bohoslužobného jazyka.“ Ono to o niečom svedčí, ak chodia nejakí tí ľudia práve na „slavo-ruthénske“ omše. Čo už som vyššie spomínal, strata akejsi národnostnej identity je potom zrejmá pri farnosti Belža, kde v roku 1903 „Slavo-Ruthenica“ prestáva byť hlavným používaným bohoslužobným jazykom (prestáva sa používať úplne) a objavuje sa tam – „Slavica“.

  Na záver? Môj záujem o túto tému odštartovalo listovanie v historických dokumentoch z Mukačevskej a Prešovskej gréckokatolíckej diecézy. Fakt, že mnohé farnosti z okolia Košíc niekedy spadali priamo pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie ma okamžite zaujal. Vedel som, akí veriaci sa k týmto biskupom hlásili. „Ruthéni“. Potom som v týchto dokumentoch zistil, že bohoslužobným jazykom gréckokatolíckych farnostiach v okolí Košíc bola „Lingva Slavo-Ruthenica“. Hm, toto už bolo naozaj podivné. Ponoril som sa teda do hlbšieho štúdia – prechádzal som dedinu za dedinou, aby mi pátranie v „Magyarország Geographiai Szótára“ (1851) definitívne naznačilo, že moje hypotézy by nemuseli byť úplnými sprostosťami, skôr naopak. V 19. storočí boli v okolí Košíc zjavne ešte mnohé príklady dedín, ktorých obyvatelia sa označovali za „Rusnákov“. Zdá sa, že ono to do seba akosi zapadá. Pri zvážení takýchto najelementárnejších informácii. A práve preto by si táto krátka štúdia zaslúžila EŠTE OMNOHO DÔKLADNEJŠIU analýzu a spracovanie týchto dát z hľadiska všetkých možných súvislostí. Snáď by sa tým ukázali mnohé iné rozmery, ktoré by ešte výraznejšie potvrdzovali moje domnienky, alebo by ich naopak vyvrátili. Určite by tento článok NEMAL BYŤ CHÁPANÝ V POLOHE NIEČOHO KONEČNÉHO, i preto ho neradím do sekcie „Rozpravy“, nakoľko pre mňa bol hlavne spísaním si poznámok, nájdených informácii a testom „výdatnosti“, testom MOŽNEJ pravdivosti, v čom si myslím, že svoju pozíciu ustojí. Je vlastne takým cieleným podnetom pre odštartovanie odbornej diskusie a hlbšieho bádania. Napadá mi hneď niekoľko otázok, ktoré by nebolo zlé zodpovedať. Napríklad, všeobecne sa vie, že Rusíni zvykli bojovať po boku uhorských panovníkov. Nedostávali, ako odmenu za svoje služby povolenie môcť sa nasťahovať? Nevstupovali niektorí z nich priamo do uhorskej armády? Takisto by táto mini-štúdia mala byť podnetom pre bežných ľudí, aby pátrali, pýtali sa a spoznávali identitu svojich predkov a rodov. K rusínskej národnosti sa naposledy prihlásilo nejakých 60-tisíc občanov Slovenska. Ja osobne som presvedčení, že skutočný počet občanov Slovenska majúcich vo svojom rodokmeni „ruthénsky element“ je URČITE v státisícoch. Pekný deň.

  PS: Pri písaní tohto článku ma prekvapila zaujímavá skutočnosť. Doteraz som netušil o tom, že v oblastiach dnešného Maďarska, ktoré hraničia so Slovenskom, je možné nájsť dediny, ktoré sú na tom obdobne, tj. predkovia ich dnešných obyvateľov by mohli byť mnohokrát práve Ruthéni. Vyššie uvedený príbeh z obce Jaradná to v podstate potvrdzuje. Ja som – vzhľadom na rétoriku maďarských predstaviteľov u nás a v Maďarsku – bol stále v tom, že ono tí občania maďarskej národnosti sú až po hranice a ešte kúsok za ňou. A síce som vedel o prítomnosti slovenských obcí v Maďarsku, no ešte k tomu, keď sa pridajú Rusíni a valašské obce – človek si potom začne uvedomovať, aké premiešané to v tom Uhorsku bolo a tie hranice sa neskôr nejako vytýčiť museli…

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ANDRIEWSKY, Olga. Dangerous Illusions and Fatal Subversions: Russia, Subjugated Rus΄, and the Origins of the First World War / Slavic Review 82, no. 2. Cambridge University Press, 2023. 25 strán.
  • [2] BALOGH, Francis. History of the Reformed Church of Hungary. (USA) : Reformed Church Review, 1906. Cca. 70 strán.
  • [3] BERZEVICZY, Albert V., GRATZ, Gustav, ALEXANDER, Bernhard a kol. UNGARN (Land und volk, geschichte, staatsrecht, verwaltung und rechtspflege, landwirtschaft, industrie und handel, schulwesen, wissenschaftliches leben, literatur, bildende künste). Budapesť (Rakúsko-Uhorsko) : Verlag Des Franklin-Vereines, 1918. 471 strán.
  • [4] BIRINYI, Louis K. The Tragedy of Hungary (An Appeal for World Peace). Cleveland – Ohio (USA) : Louis K. Birinyi, 1924. 346 strán.
  • [5] BOLDENYI, M. J. La Hongrie – Ancienne et Moderne (Histoire, Arts, Littérature, Monuments par Une Société de Littérateurs). Paríž (Francúzsko) : H. Lebrun, Libraire-Éditeur, 1851. cca. 480 strán.
  • [6] BOVILL. W. B. Foster. Hungary and the Hungarians. 1. vydanie, Londýn (UK) : Methuen & Co., 1908. cca. 480 strán.
  • [7] BOTERO, Giovanni (aka Ioannis Boteri). Allgemeine historische Weltbeschreibung. München [Mníchov, pozn.] (Nemecko) : Anthonij Hierats, 1612. 471 strán.
  • [8] Brünner Zeitung – Mittwoche, den 20 May 1795, Nro 40. Brünn [Brno, pozn.] (Rakúsko-Uhorsko) : Frag-Amt der k.k. Lehenbank, 1795.
  • [9] Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814. (Rakúsko-Uhorsko) : Stephani Ellinger, 1814.
  • [10] CRAIG, J. History of the Protestant Church in Hungary from the Beginning of the Reformation to 1850 with Special Reference to Transylvania. Boston (USA) : Phillips, Sampson and Company; New York (USA) : James C. Derby, 1854. 559 strán.
  • [11] HOLME, Charles (ed.) Peasant Art in Austria and Hungary. London, Paris, New York : The Studio Ltd., 1911. cca. 270 strán.
  • [12] HORNBY, Emily. A Tour in the Alps of Dauphiné and A Tour in the Carpathians. Liverpool (Anglicko) : J. A. Thompson & Co., Ltd.; 1906. cca. 170 strán.
  • [13] KAPRINAI, Štefan (aka Stephani Kaprinai). Hungaria Diplomatica Temporibus Mathiæ de Hunyad – Regis Hungariæ (Pars II.), Complectens Analecta Diplomatum, Aliórumque Documentorum res Hungarie Ejus Temporis Illustrantium, cum Epitome Prævia Historico-Diplomatica, ac Subjectis Scholis a Tempore Interregni ad Annum Usque MCCCCLXI. Vindobone [Viedeň, pozn.] (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Thomæ Nobilis de Trattnern, 1771. 598 strán.
  • [14] Le Moniteur Universel – 2. août 1821, No. 214. Paríž (Francúzsko), 1821.
  • [15] Les Papes et Les Tzars – Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie. / Le Correspondant – Recueil Périodique (Religion – Philosophie – Politique – Sciences – Littérature – Beaux-Arts). Paríž (Francúzsko) : Librairie de Charles Douniol, Éditeur; 1853.
  • [16] Literarische Notizen. / Blätter für Literatur, Kunst und Kritik (Zur Bessern. Zeitschrift für Geschichte und Staatskunde.) – Mittwoch, den 10. Juni 1835, 46. Viedeň (Rakúsko-Uhorsko) : Beck, 1835.
  • [17] LUTOSŁAWSKI, W.; ROMER, E. The Ruthenian Question in Galicia. Paris (Francúzsko) : Imprimerie Levé, Rue de Rennes, 1919. 31 strán.
  • [18] Magnae Moravie Fontes Historici I. (Prameny k dějinám Velké Moravy I.) Praha (Česko-Slovensko) : Universita J. E. Purkyně (filosofická fakulta) v Brne ve Státním pedagogickém nakladatelství, 1966. cca. 387 strán.
  • [19] Magyarország Geographiai Szótára (I. Kötet, II. Kötet). Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Nyomatott Kozma Vazulnál, 1851. cca. 600 strán.
  • [20] Magyarország Geographiai Szótára (III. Kötet, IV. Kötet). Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Nyomatott Kozma Vazulnál, 1851. cca. 660 strán.
  • [21] MALTE-BRUN, Victor Adolphe. Abrégé de la Géographie Universelle ou Voyage descriptif dans toutes les parties du monde. Paríž (Francúzsko) : Furne et Cie., Libraires-Éditeurs, 1840. cca. 1050 strán.
  • [22] Mélanges – Chants Populaires des Gréco-Slaves. / Revue de Paris. Paríž (Francúzsko), 1848.
  • [23] MONTÉMONT, Albert. Voyages en Europe. Paríž (Francúzsko) : J. Bry Ainé, Éditeur, 1855. cca. 350 strán.
  • [24] PFEFFEL von KRIEGELSTEIN, Christian Friedrich. Letres à Monsieur Emile de Girardin, Rédacteur de La Presse, Sur la Question Polonaise (Juin 1848). Mníchov (Nemecko) : George Franz, Libraire, 1849. cca. 40 strán.
  • [25] SETON-WATSON, Robert William (aka Scotus Viator). Racial Problems in Hungary. Londýn (UK) : Archibald Constable & Co. Ltd, 1908. cca. 650 strán.
  • [26] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1838. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Werfer, 1838.
  • [27] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1844. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingerianis, 1844.
  • [28] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1903. Prešov (Rakúsko-Uhorsko) : Arpádi Kósch, 1903.
  • [29] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Ad Annum 1816. (Rakúsko-Uhorsko), 1816.
  • [30] SPEER, Daniel. Ungarischer Oder Dacianischer SIMPLICISSIMUS, Vostellend Seinen wunderlichen Lebens-Lauff. 1683. 239 strán.
  • [31] The Penny Cyclopædia of The Society for the Diffusion of Useful Knowledge – Volume XI: Fuego, Tierra Del – Haddingtonshire). Londýn (UK) : Charles Knight and Co., 1838. 526 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/rutheni-na-slovensku-okolie-kosic-vyznamne-centrum-rusinov/

• ▐ Zverejnené: 10/07/2025

  └ Aktualizované: 13/07/2025 (14:38)

  Základný popis

  Úryvok z mimoriadne vzácneho historického dokumentu „Schematismus cleri Graeci ritus catholicorum – Dioecesis Munkácsensis“ (1899). Text ponúka jedinečný pohľad na identitu obyvateľov, ktorých biskupi sa označovali ako „biskupi Ruthénov“, Ruthénov – priamych predkov dnešných Rusínov (Rusnákov, Lemkov, Karpatských Rusov a ďalších).

  « Biskupi z Mukačeva? Biskupi Rusínov! (1899) »

  ZNAČKY: Citát – Komentár – História – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Podkarpatská Rus – Slovensko – Slovania – Rodoľubstvo

  Ak máte biskupov, ktorí o sebe prehlasujú, že boli vždy – predovšetkým – biskupmi Rusínov (Ruthénov); ak máte veriacich, ktorých bohoslužobný jazyk je rusínčina (ruthénčina); o akom etniku, národe sa teda zhovárame?

  *******
  Orientačný preklad časti textu na obrázku vyššie:

  „Stručný historický opis diecézy a biskupstva v Mukačeve.

  Biskupi z Mukačeva, niekedy vo všeobecnosti nazývaní ako ‚biskupi Ruthénov‘, mali pôvodne pod svojou jurisdikciou výhradne Ruthénov. Ruthéni – vždy verní gréckej viere [Gréckokatolícka cirkev, pozn.] – dnes obývajú hornaté oblasti žúp Horného Uhorska, ako sú: Spiš [Szepes], Šariš [Saros], Zemplín [Zemplen], Užská župa [Ung], Berežská župa [Bereg], Ugočská župa [Ugocsa], Marmarošská župa [Maramaros]. Tento región bol v 11-tom, 12-tom a 13-tom storočí zväčša prakticky opustený. (…) …tieto rozsiahle, no veľmi riedko obývané panstvá začali v priebehu času osídľovať. To znamená, že sa snažili zabezpečiť príchod ľudí spôsobom prilákania nových osadníkov (tzv. kolonistov) vhodných na obývanie týchto voľných miest, a to za určitých podmienok stanovených v listinách notárov a sudcov, ktoré boli vyjednané s poverenými vodcami kolonistov. Počiatky tohto osídľovania sa datujú do prvých desaťročí 14. storočia. (Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsensis, 1899)“

  *******

  Milí pocestní, práve ste si prečítali úryvok z naozaj významného historického dokumentu. V mojom osobnom archíve mám – k dnešnému dňu – dokopy 33 dokumentov (najstarší z roku 1814, najnovší z roku 1915) popisujúcich stav Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie – diecézy spadajúcej pod biskupov z Mukačeva, ale iba v málom počte z nich (z tých, ktoré mám k dispozícii) sú uverejnené riadky, ktoré sa odkláňajú od „teologicko-klerikálnych“ záležitostí k takémuto bližšiemu popisu spoločenských okolností a ponúkajú zaujímavé sociologické podnety pre ďalšie skúmanie.

  Ak ste na tejto webstránke po prvýkrát, tak sa možno i začudujete: „Kto sú títo záhadní – Ruthéni?“ Ono je to úplne zrejmé: ide o priamych predkov dnešných Rusínov (Rusnáci, Lemkovia, Karpatskí Rusi a pod.) Verejné vyhlásenie biskupov byzantského obradu z Mukačeva o tom, že boli vždy – predovšetkým – „biskupmi Rusínov“? Toto je krásny príklad toho, ako sa veriaci ľudia v týchto oblastiach – z hľadiska ich etnickej príslušnosti – vnímali. Moje argumenty však týmto zďaleka nekončia. V týchto „ročenkách“ nájdeme aj ďalšiu zaujímavosť. Okrem toho, že je v nich uvedený súpis všetkých farností (väčšinou obec s výraznejším počtom gréckokatolíkov v nej), ku ktorým sú priradené ich filiálky – pod ne spadajúce dediny v jej okolí; ku všetkému sú uvedené počty veriacich, informácie o kňazoch, neskôr aj o kantoroch a histórii; jednou z informácii, ktorá v roku 1814 (ani v 1816) nebola k dispozícii, no už od roku 1821 sa stala bežným štandardom a ja som ju neskôr nachádzal v každom jednom nasledovnom vydaní, je skutočne podstatná informácia: bohoslužobný jazyk. V dokumente z roku 1821 je možné nájsť, či sa omše konali v jednotlivých obciach po: „Lingua Hungarica“ (maďarský jazyk), „Lingua Valachica“ (valašský jazyk), alebo najčastejšie používaným bohoslužobným jazykom v diecéze – „Lingua Ruthenica“, čo nie je ničím iným než latinským pomenovaním jazyka „ruthénskeho“, inak povedané „rusínskeho“.

  POZNÁMKA: Niekto bude možno namietať, či tá „Lingua Ruthenica“ bol naozaj ten „ruthénsky jazyk“ vo svojej najčistejšej podobe a nebola za týmto pojmom skôr akási varianta „cirkevnej slovančiny na ruthénsky spôsob“. Najskôr sa jednalo o kombináciu oboch, kde minimálne uvítanie, kázeň, záverečné oznamy počas omše prebiehali jazykom ľudu – po „ruthénsky“. Ale nie je to tak podstatné. Podstatným je meno národa – „Ruthéni“, ktorý vtisol tomuto svoj špecifický ráz a jeho meno bolo nezmazateľne zachytené v názve tohto bohoslužobného jazyka.

  Ak by som mal byť úplne presný, spôsob označenia rusínskeho jazyka mal v týchto dokumentoch nasledujúce podoby:

  • „Lingua Ruthenica“
  • „Lingva Ruthen.“
  • „Lingva Ruth.“
  • „Lingv. Ruth.“

  A ešte taká malá kuriozita na záver: v troch historických dokumentoch popisujúcich pre zmenu stav Prešovskej gréckokatolíckej eparchie (1838, 1844, 1903) je použitý termín „Slavo-Ruthenica“.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1838. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Werfer, 1838.
  • [2] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1844. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingerianis, 1844.
  • [3] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis, Pro Anno Domini 1903. Prešov (Rakúsko-Uhorsko) : Arpádi Kósch, 1903.
  • [4] Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Munkatsinensis Sede Episcopali Vacante Pro Anno 1814. (Rakúsko-Uhorsko) : Stephani Ellinger, 1814.
  • [5] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Ad Annum 1816. (Rakúsko-Uhorsko), 1816.
  • [6] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1821. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Universitatis, 1821.
  • [7] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1825. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Universitatis, 1825.
  • [8] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1829. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1829.
  • [9] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1831. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1831.
  • [10] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1833. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1833.
  • [11] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1835. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1835.
  • [12] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1837. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Regiae Scientiarum Universitatis, 1837.
  • [13] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1839. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Ellingeriana, 1839.
  • [14] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1843. Košice (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Werfer, 1843.
  • [15] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1847. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Ellinger, 1847.
  • [16] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1856. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Joannis Ellinger, 1856.
  • [17] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1859. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Gustavi Emich, 1859.
  • [18] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno Domini 1861. Budapešť (Rakúsko-Uhorsko) : Eduardi Poldini, 1861.
  • [19] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1864. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1864.
  • [20] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1865. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1865.
  • [21] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1868. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1868.
  • [22] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1870. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1870.
  • [23] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno Domini 1872. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger, 1872.
  • [24] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1874. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Caroli Jäger a Alberti Répay, 1874.
  • [25] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1876. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Maximiliani Pollacsek, 1876.
  • [26] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno 1878. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Haeredum Caroli Jäger, 1878.
  • [27] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1881. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Joseph Fésűs, 1881.
  • [28] Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsiensis, Pro Anno 1883. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Josephi sen. Fésűs, 1883.
  • [29] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1886. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Josephi sen. Fésűs, 1885.
  • [30] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Pro Anno 1888. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Josephi sen Fésűs, 1888.
  • [31] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1891. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Kelet, 1891.
  • [32] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1893. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Kelet, 1893.
  • [33] Schematismu Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1896. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Bartholomaei Jäger, 1896.
  • [34] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1899. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : S. Basilii Magni, 1899.
  • [35] Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1908. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Unio, 1908.
  • [36] Schematismus Cleri Graeci Rit. Catholicorum Dioecesis Munkácsiensis, Ad Annum Domini 1915. Užhorod (Rakúsko-Uhorsko) : Unio, 1915.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/biskupi-z-mukaceva-biskupi-rusinov-1899/

• ▐ Zverejnené: 04/07/2025

  Základný popis

  Citát zo štúdie prominentného slovenského bádateľa. Tento úryvok pochádza z jeho práce „Pôvod názvov Slovan a Slovák“, ktorá bola publikovaná v časopise „Most“ (1956). Bartek hovorí, že dôvodom pre zachovanie pôvodného názvu u Slovákov je nadväznosť na historickú kontinuitu a silné väzby na predošlé štátne celky. Zachovanie tohto mena je preto nielen jazykovým faktom, ale aj symbolom hrdosti a kontinuity s predkami. Bartek naznačuje, že práve táto lipnutie na starodávnom mene by mohla byť podkladom pre ďalšie výskumy o slovanskej pravlasti a jej histórii.

  « Výsledky jazykovednej štúdie o pôvode pomenovania „Slovák“ a „Slovan“ (Henrich Bartek, 1956) »

  ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Komentár – História – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania

  Viacerí ste si určite povšimli, poprípade narazili na informácie poukazujúce na výskyt tejto skutočnosti, že Slováci a Slovinci si – v pomenovaniach svojich národov – nesú istú významnú pozoruhodnosť: priame zdôraznenie svojho pôvodu. V starších slovenských publikáciach, dokonca aj dielach našich klasikov, nie sú nijako ojedinelé označenia ako: Sloväni, Sloveni, Slovieni a pod. Z etymologického (zaoberajúceho sa pôvodom a vývojom slov) hľadiska je tento základ dodnes zreteľne pozorovateľný na názvoch ako sú: SLOVEN/sko a SLOVEN/ka, konštatujú mnohí odborníci. Ale prečo nás to vlastne má zaujímať? Zachovanie tejto formy pomenovania nie je vonkoncom len o lingvistike. Zachovanie tejto podoby pomenovania predstavuje vyjadrenie kultúrnej nadväznosti (dedičstva) a historickej kontinuity. Nie je to len „jazykový poznatok“, ale je to predovšetkým symbolom odzrkadľujúcim žijúcu tradíciu, a predovšetkým – IDENTITU národa, čoho formovanie presahuje horizont mnohých a mnohých – a ešte raz – MNOHÝCH stáročí!

  Pred nejakým časom som vo svojom článku s názvom „Pokolenie za pokolením – Rodina, rod a národ“ napísal: „Čo je potom jednou zo základných nevyhnutností pri rozvoji osobnosti každého človeka k jeho celosti? Prijatie. Čoho? Svojho pôvodu, kultúry,“ a pripojil varovanie Carla G. Junga, ktorý prerušenie takejto spojitosti s časťou svojej vlastnej identity nazval: mrzačenie ľudskej bytosti. Pretože aj v tomto platí, čo som pre zmenu citoval v článku „Neprestajný boj so zlom vo všetkých jeho formách“: „Individualizácia je konkretizácia univerzálnosti…,“ a kultúra mojich predkov je znamenitou časťou tejto „univerzálnosti“, ktorú by som mal zachovávať, a pokiaľ možno zveľaďovať a rozvíjať. Veď je to práve tento prístup, ktorým sa z veľkej časti napĺňa výzva: „Cti otca a matku svoju,“ pričom nosnou myšlienkou tohto prikázania, podľa môjho skromného názoru, nie je hromadenie vencov a sviečok na hroboch svojich blízkych, ale snaha o poznanie a pochopenie minulosti vlastnej rodiny, rodu a národa. Ide o prijatie pozície v reťazci nadväzujúcich generácii, prijatie dedičstva v pozícii správcu, ktorý nesie zodpovednosť od tohto dedičstva neoddeliteľnú. Tomáš Baťa to vyjadril jasne: „Náš život je jediným predmetom na tomto svete, ktorý nemôžeme považovať za svoje súkromné vlastníctvo, keďže sme ničím neprispeli k jeho vzniku. Bol nám prepožičaný s povinnosťou odovzdať ho potomstvu rozmnožený a zdokonalený.“ Takto vyzerá ozajstné prejavenie úcty, pretože tá v sebe nevyhnutne nesie akt pokory (tej pravej – so všetkým k tomu prináležiacimi ťažkosťami a dôsledkami) voči tomu, kým sme boli stvorení.

  ZDROJ: BARTEK, Henrich. Pôvod názvov Slovan a Slovák. / Most – Štvrťročník pre slovenskú kultúru, Vol. III. – No. 1. Cleveland – Ohio (USA) : Spolok slovenských spisovateľov a umelcov, 1956. cca 50 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/vysledky-jazykovednej-studie-o-povode-pomenovania-slovak-a-slovan-henrich-bartek-1956/

• ▐ Zverejnené: 28/06/2025

  Základný popis

  Citát z knihy „Viera v modernom svete“ od Ignáca Leppa ponúka hlbokú reflexiu nad kresťanskou vierou a jej praktickými prejavmi v podobe boja proti zlu. Lepp argumentuje, že kresťan nemá právo ustupovať pred útokmi zla. Skôr naopak, jeho postavenie ho zaväzuje k aktívnej účasti v „evolučnom stvorení“ a boji proti zlu vo všetkých jeho podobách.

  « Neprestajný boj so zlom vo všetkých jeho formách »

  ZNAČKY: Komentár – Umenie – Citát – Inšpirácia – Ľudský život – Kresťanstvo – Filozofia – Etika – Mravný ideál – Militarizácia – Vojna – Liberálna demokracia – Progresivizmus – Úpadok – Peklo – Smrť

  Ignác Lepp je vo svojom postoji nekompromisný: žiaden ústup pred zlom. No týmto svojim prehlásením nekončí. Čo ďalej požaduje? Ako prirodzený dôsledok prihlásenia sa k myšlienke neustupovaniu voči zlu je – pokiaľ za daných okolností možný – jediný vhodný: aktívny postoj! Zlo preňho nie sú len voľajaké abstraktné „teologické riekanky“ odčítavané v chrámoch, zlo vníma – v prvom rade – v jeho navôkol nás sa manifestujúcej podobe, v jeho konkrétnych prejavoch: „…vojna, chudoba, nemoc, nevedomosť alebo nespravodlivosť,“ toto všetko sú rôzne formy zla, na ktoré je nutné reagovať – aktívne. Kľúčovým je tu potom pojem „evolučného stvorenia“. Lepp ho naisto nepoužíva náhodne. V kontexte teológie a filozofie priamo odkazuje k postupnému zdokonaľovaniu sveta, ako reflexii stavu zdokonaleného ľudstva, tj. prostredníctvom ľudskej aktivity, ktorá má byť vedená vznešenými hodnotami, tými najvyššími ideálmi, čo ale vždy začína pri postoji a konaní konkrétneho jedinca. Ten sám by si mal byť vždy vedomí: „Individualizácia je konkretizácia univerzálnosti… Individuálne a univerzálne nie je možné považovať za oddelené jedno od druhého. História nie je výsledkom Osudu alebo Náhody – v oboch prípadoch by bol jedinec odtrhnutý od svojho diela, – ale výsledkom Nevyhnutnosti, ktorá nie je Osudom, Slobody, ktorá nie je Náhodou… Túto silu nazýva: Božská Prozreteľnosť… A je to táto Prozreteľnosť na podklade ktorej nachádzame tri inštitúty spoločné pre každú ľudskú spoločnosť: Cirkev, Manželstvo, Pohreb. Toto nie je Boussuetova Prozreteľnosť, transcendentálna a zázračná, ale imanentná a [vložená do] samotnej podstaty ľudského života, pôsobiaca prirodzenými prostriedkami. Ľudstvo je jej vlastným dielom. Boh naň pôsobí, no prostredníctvom neho [prostredníctvom ľudstva v podobe konaní individuálnych ľudských bytosti, pozn.] (…) Lampa je dôležitejšia než ten, kto ju zapaľuje. [3, s.7]“ S rovnakým výsledkom, i keď použijúc troška iné slovné obraty, pristupuje k tejto téme napríklad aj Lev Nikolajevič Tolstoj. Božské sa, podľa jeho názoru, v človeku prejavuje už vo forme samotnej túžby človeka po cnostiach a kráse: „Boh manifestuje Seba vo mne túžbou po dobre. [1]“

  Isteže sa nájdu mnohí, ktorí budú namietať: „Zavrhovať Jacques-Bénigneho Bossueta by sme v plnom rozsahu jeho učení, možnože ani nemuseli,“ predsa len sú mnohé príklady zázrakov, kde ich radenie do kategórie „Osud“ alebo „Náhoda“ sa javí úplne presné. Nie je to podstatné. Dôraz v tomto texte je kladený na myšlienku, že ani takéto „zázračné úkazy“ neospravedlňujú človeka a nedokážu ho zbaviť sa hriechu plynúceho z jeho životnej pasivity, nečinného prizerania sa zlu.

  A keď už si spomíname Tolstoja, určite nemôžeme opomenúť jeden z aspektov, ktorý s bojom proti zlu určite súvisí, čím je hľadanie odpovede na otázky: „Ako vlastne s tým zlom bojovať? Akými spôsobmi a prostriedkami?“ V samotnom Svätom písme je možné nájsť slová: „Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko a zub za zub. Ale ja vám hovorím, aby ste sa neprotivili zlému; ale tomu, kto ťa uderí po tvojom pravom líci, nastav i to druhé; a tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať tvoju sukňu, nechaj mu i plášť. A kto ťa bude nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, idi s ním dve. [4]“ Ale taktiež tam viete nájsť: „Nedomnievajte sa, že som prišiel dať pokoj na zem; neprišiel som dať pokoj, ale meč. [5]“ Alebo: „Oblečte si celú zbraň Božiu, aby ste mohli obstáť proti taktike a úskočnosti diablovej. [6]“ A rovnako aj: „Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral, ktorému sa postavte na odpor, pevní vo viere… [7]“ Ako teraz? Bojovať? Nebojovať? Alebo počúvnuť tretiu skupinu rád: odovzdať zodpovednosť do rúk samotného Boha? Čím sa myslí – prenechanie trestania do rúk Prirodzenosti danej samotnou štruktúrou sveta a prirodzeným chodom života, ktoré napokon vytrhávajú a nivočia, zašľapávajú do večného zatratenia všetkých, ktorí sa tomuto danému a večnému poriadku snažia odporovať?

  Dilemy načrtnuté v predošlých riadkoch dnes určite nevyriešime. Ale niečo z nezodpovedaného by sme ešte rozlúsknuť mohli. A čo ten Tolstoj? No on sa v tejto problematike prezentoval doktrínou neodporovania zlu silou: „Považoval to za ukázanie cesty, ktorou možno zachrániť svet pred blížiacou sa záhubou a ľudské duše pred ich poškvrnením spojeným s účasťou na masových a vopred naplánovaných vraždách. [9]“ Dokonca napísal knihu „Kráľovstvo Božie je vo vás“, ktorú tomuto – prakticky celú – venoval. Zaujímavosťou potom je: v tretej kapitole s názvom „Nepochopenia kresťanstva zo strany veriacich“ – prakticky ku všetkým hlavným cirkvám, ktoré sa hlásia k odkazu Ježiša Krista, sa Tolstoj stavia svojským spôsobom: trhá ich na kúsky, stránka za stránkou. Nateraz.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] CROSBY, Ernest Howard. Tolstoy and His Message. New York (USA) : Funk and Wagnall´s Company, 1904. 93 strán.
  • [2] LEPP, Ignác. Viera v modernom svete. 1. vydanie, Galt – Ontario (Kanada) : Slovenskí jezuiti, 1969. 207 strán.
  • [3] Our Exagmination Round His Factification for Incamination of Work in Progress (James Joyce / Finnegans Wake – A Symposium). New York (USA) : A New Directions Books, 1972.
  • [4] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Matúša / 5. kapitola (38-41). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [5] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Matúša / 10. kapitola (34). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [6] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Epištola svätého Pavla Efežanom / 6. kapitola (11). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [7] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Prvý Petrov list / 5. kapitola (8-9). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [8] TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. The Kingdom of God is within You (Christianity not as a Mystic Religion but us a New Theory of Life). New York (USA) : The Cassell Publishing Co., 1894. cca. 370 strán.
  • [9] TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. The Kingdom of God And Peace Essays. Oxford (UK) : Oxford University Press, 1909. 591 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/neprestajny-boj-so-zlom-vo-vsetkych-jeho-formach/

• ▐ Zverejnené: 22/06/2025

  └ Aktualizované: 22/06/2025 (15:37)

  Základný popis

  Ilustrácia zobrazujúca matku zosnulého dieťaťa – znázornená v pozícii hlbokého smútku —sklonenú nad lôžkom, jej telo vyjadruje bezmocnosť a zlomenosť, obklopenú ďalšou rodinou a slúžkami. Scéna zachytáva moment tragédie a výjav materinskej lásky pri vyrovnávaní sa so smrťou svojho potomka.

  « Keď matka prichádza o svoje dieťa (William Hatherell, 1890) »

  ZNAČKY: Komentár – Umenie – Ilustrácia – Citát – Sexuálna výchova – Ľudský život – Materstvo – Zdravotníctvo – Hodnotový relativizmus – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Promiskuita – Voľná láska – Kurvenie – Úpadok – Peklo – Smrť

  „Keď spala?
  Bali sme sa, že umiera.
  Až umrela… dúfali sme,
  že iba spí.“
  (Newman, 1890)

  ***

  Bývala doba, kedy prísť o dieťa bolo pre ženu a jej rodinu tragédiou znamenitého významu. Do dnešných dní si dobre pamätám, ako som chodieval na cintorín (v dedine odkiaľ pochádzala moja stará mama) a na jeho začiatku bol dlhý zástup maličkých hrobčekov, pri ktorých sa iba mlčalo, žiadne slová neboli potrebné, a až potom začínali tie pre dospelých… Pred niekoľkými dňami som narazil na takéto slová, citujem: „Chceme, aby ženy věděly, že interrupce není žádné stigma ani hanba. Je to stejný lékařský zákrok jako třeba trhání zubů,“ ktorý preniesla akási Martina Fortnerová. Je celkom možné, že to bude tá istá Martina Fortnerová, ktorá v roku 2024 na Karlovej univerzite (Fakulta sociálních věd – Institut sociologických studií / Katedra sociologie) obhajovala svoju bakalársku prácu. Mladý človek. Naša budúcnosť, naša spása.

  Existuje kniha s názvom „Adult Development and Aging“, ktorú napísali nejakí tí psychológovia, psychiatri. V tejto publikácii, na strane 407, autori uvažujú o tom: „Ako je možné, že ľudia, ktorí sa narodili v nedávnej dobe dosahujú v IQ testoch priemerne vyššie hodnoty než ich rodičia a starí rodičia.“ Táto kniha bola napísaná v roku 1991. Čiže toto konštatovanie platilo pre ľudí narodených v 70-80-tich rokoch 20-tého storočia. Naznačovalo (istotne veľmi zhruba), že ľudia sa rozumovo (a azda popritom aj celkovo osobnostne) – niekam a postupne – generačne vyvíjajú. Pri čítaní takýchto názorov na potraty od podobných osôb a celkovom pozorovaní mnohých dnešných mladých ľudí (stačí si napríklad prejsť TOP10 najpopulárnejších „influencerov“, tj. kto ich inšpiruje, podobu ich voľnočasových aktivít, celkovo životný štýl), môžeme pravdepodobne konštatovať, že títo ľudia sa javia ako jednou z mála generácii v histórii, ktorá je všeobecne debilnejšia, zvrhlejšia a odtrhnutejšia od reality, než boli tie, ktoré ju predchádzali.

  „Takže v momente, keď lekári vlastne k tomu pristupujú týmto spôsobom, tak sa domnievam, že to nie je problematické…,“ i toto v spomenutom rozhovore zaznelo. Áno, mnohí lekári sú amorálne tupé prasatá odeté do bielych plášťov. Taká je realita. Mnohí. No ja opäť niečomu nerozumiem. Celý čas sa v tom rozhovore hovorí o záležitostiach, ktoré sa značne dotýkajú – inej živej ľudskej bytosti, dieťaťa. Ibaže sa o ňom nejako nehovorí. Nemenuje sa konkrétne, jeho otvorenému spomenutiu sa dotyční práveže vyhýbajú. Zvláštne. Čiže téma: vražda nenarodeného dieťaťa, sa toho dieťaťa – podľa prístupu a snáh niektorých – netýka? Alebo ako? Lenže dieťa – ĽUDSKÁ BYTOSŤ, má nejaké svoje práva a nárok na ochranu týchto svojich práv. Takéto osoby ženského pohlavia potom zvyknú hlasite kričať niečo o svojich materniciach, i keď tie im nikto neberie, a ani nemá takýto úmysel. Akým spôsobom dochádza k splodeniu dieťaťa? Veď to nie je žiaden výpočet trojného integrálu. Tieto ženy majú k dispozícii spôsoby, ktorými vedia účelne dosiahnúť, aby v ich prípade nedošlo k nechcenému tehotenstvu, napríklad ja osobne im odporúčam – SA NEKURVIŤ. V tomto momente sa rozhoduje o tom, či sa niečo bude diať v ich materniciach – či dôjde k splodeniu dieťaťa. Kto o tom primárne rozhoduje? TIETO ŽENY O TOM ROZHODUJÚ! Že nie sú schopné ovládať svoje sexuálne impulzy a udržať nohy pri sebe, vo chvíľach rozkokošenia sa oddávajú kadejakým hovädám, ktoré sú vhodné maximálne na „jebačku“, no nie na založenie rodiny? Ich životná situácia im neumožňuje mať dieťa? O tom treba premýšľať pred samotným aktom, a nie po ňom. Neprenášajte zodpovednosť za vlastné činy na iné ľudské bytosti! Dospejte a neste následky. Sú to následky vašich rozhodnutí.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJE:

  • [1] FORTNEROVÁ, Martina. Interrupce je stejně běžný zákrok jako trhání zubů. Nemá to být pro ženu stigma. (Česká republika) : DVTV, online: https://youtu.be/h8cKB1eJmXo
  • [2] NEWMAN, J. P. (ed.) Golden Links in the Chain That Connects Mother, Home and Heaven. St. Louis and New York (USA) : N. D. Thompson Publishing Co., 1890. 524 strán.
  • [3] SCHAIE. K. Warner; WILLIS, Sherry L. Adult Development and Aging. 3. vydanie, New York (USA) : HarperCollinsPublishers, 1991. cca. 610 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ked-matka-prichadza-o-svoje-dieta-william-hatherell-1890/

• ▐ Zverejnené: 06/06/2025

  Základný popis

  Ako západné mocnosti uisťovali Sovietsky zväz o tom, že nedôjde k žiadnemu rozširovaniu NATO v súvislosti so zjednotením Nemecka. Na pozadí súčasných udalostí na Ukrajine je dôležité vrátiť sa k historickým koreňom, ktoré formovali dnešnú realitu. Rozbor odtajnených materiálov a prepisov kľúčových rokovaní na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia.

  « Ako Sovieti súhlasili so zjednotením Nemecka »

  ZNAČKY: Komentár – Citát – História – Politika – Liberálna demokracia – Globalizácia – Neokolonializmus – Progresivizmus – Rusko – Ukrajina – Slovania

  Mnohí ľudia komentujú dianie na území Ukrajiny. No len málokto z nich sa venuje aj otázkam historického pozadia tejto tragédie. Súvislostiam, ktoré nás z veľkej časti priviedli tam, kde dnes sme. Tomu, čo významne dotváralo kontext, v ktorom sa neskôr všetky udalosti odohrali. Niektorí si povedia: „Toto je ruská propaganda!“ Nie, toto sú historické fakty, ktoré sa reálne stali. Boli to Sovieti, ktorí rozhodovali o tom, či nakoniec dôjde k zjednoteniu Nemecka. V tom čase mali vo východnom Nemecku cez 300-tisíc(!) vojakov. Súhlasili, za istých podmienok. Oni to takto vnímajú a veľakrát deklarovali svoj nesúhlas s tým, že sa stal presný opak toho, o čom boli ubezpečovaní. Ja vám teraz prinášam nejaký ten môj súpis narýchlo spísaných poznámok, ktoré som čerpal zo štúdie Národného bezpečnostného archívu (National Security Archive), ktorý je situovaný v areáli Univerzity Georgea Washingtona vo Washingtone. Práca, z ktorej som čerpal nesie názov: „NATO Expansion: What Gorbachev Heard (2017)“, a je to vcelku dôkladný rozbor odtajnených materiálov a prepisov kľúčových rokovaní na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia.

  • December 1989 (Stretnutie na Malte – „Malta summit“): Prezident USA George H. W. Bush uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že Spojené štáty americké nezneužijú aktuálnu situáciu, aby poškodili sovietske záujmy.
  • 31. Januára 1990: Západonemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher verejne hovorí: „…zmeny vo východnej Európe a proces zjednotenia Nemecka nemôže viesť k poškodeniu sovietskych bezpečnostných záujmov.“ Tento minister dokonca požadoval, aby bývalé „Východné Nemecko“ aj po spojení s tým západným, i naďalej ostalo mimo teritoriálnej pôsobnosti NATO.
  • 9. Február 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že expanzia NATO na východ sa neudeje „ani len o jeden palec“. Túto frázu „ani o palec na východ“ si od neho Gorbačov vypočuje celkovo 3-krát. Gorbačov jasne vysloví: „Určite, akékoľvek rozširovanie NATO by bolo neakceptovateľné,“ Baker s ním súhlasí.
  • 10. Február, 1990: Západonemecký kancelár Helmut Kohl ubezpečuje Gorbačova: „Sme presvedčení o tom, že NATO by nemalo rozširovať sféru svojich aktivít.“
  • 11. Apríl 1990: Britský minister zahraničných vecí Douglas Hurd opakuje posolstvo svojich kolegov a pridáva, že Británia si zreteľne: „…uvedomuje dôležitosť – nerobiť nič, čo by poškodzovalo sovietske záujmy a dôstojnosť.“
  • 4. Máj 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker pri rozhovore s ministrom zahraničných vecí ZSSR Eduardom Ševarnadzem zdôrazňuje, že tento proces, ktorý sa odohráva nebude mať: „…víťazov alebo porazených. Namiesto toho vytvorí novú legitímnu európsku štruktúru, ktorá bude zahrňujúca, nie vylučujúca.“
  • 18. Máj 1990: Minister zahraničných vecí USA James Baker opakuje svoje slová prezidentovi ZSSR a predkladá mu svoj 9-bodový plán, ktorý zahŕňa napríklad ponechanie Nemecka bez nukleárnych zbraní. Zdôrazňuje: „…budovanie stabilnej Európy…,“ v spolupráci so ZSSR.
  • 25. Máj 1990: Francúzsky prezident Francois Mitterrand pri osobnom stretnutí s prezidentom ZSSR Michailom Gorbačovom mu hovorí, že je: „…osobne za rušenie vojenských blokov,“ ako aj vytvorenie bezpečnostných záruk pre ZSSR.
  • 31. Máj 1990: Prezident USA George H. W. Bush uisťuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, že Nemecko v NATO nebude nikdy zamerané voči ZSSR.
  • 8. Jún 1990: Britská premiérka Margaret Thatcherová na stretnutí s prezidentom ZSSR Michailom Gorbačovom hovorí: „Musíme nájsť spôsoby, ako Sovietskemu zväzu poskytneme dôveru v to, že jeho bezpečnosť bude zaistená…“
  • 25. Októbra 1990: Na ministerstve obrany USA prebieha diskusia o rozširovaní NATO. Expanzia NATO je (nateraz) zavrhnutá s tým, že nie je potrebné budovať „anti-sovietsku koalíciu“.
  • Marec 1991: Novovymenovaný britský premiér John Major osobne ubezpečuje prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova: „O posilňovaní NATO neuvažujeme.“
  • Júl 1991: Generálny tajomník NATO Manfred Woerner delegácii sovietskych poslancov v Bruseli hovorí: „Nemali by sme dovoliť (…) izoláciu ZSSR od európskej komunity.“

  Toto je pomerne dlhý sled významných osobností svetovej politiky, ktorí vyjadrovali otvorené záruky a ubezpečenia. Čo nasledovalo? NATO sa za niekoľko rokov rozhodlo rozširovať o ďalšie krajiny, smerujúc na východ Európy k hraniciam Ruska.

  • 16. Apríla 1997: Gorbačov sa vyjadruje na tému plánovaného rozširovania NATO nasledovne: „Je to chyba. Je to veľká chyba. (…) Nie som presvedčený zárukami, že sa Rusko nemá čoho obávať. (…) Nemôžete ponižovať národ, jeho ľudí, a myslieť si, že to nebude mať žiadne následky. Takže moja otázka znie: je toto novou stratégiou? Myslím si, že ak sa bude pokračovať v takomto spôsobe zahrávania sa, kde jedna krajina niečo hrá na tú druhú, tak všetky tieto problémy, všetky tieto záležitosti, ktoré sme dnes zmienili, bude veľmi náročné vyriešiť.“

  V knihe „Social Psychology“, ktorú napísal psychológ Dr. Elliot Aronson a iní, v tejto knihe som nie tak dávno narazil na nasledovný citát (autorstvo sa pripisuje J. Williamovi Fulbrightovi): „Osobne si myslím, že správanie Ruska a Číny je ovplyvnené rovnako upodozrievaním našich úmyslov, ako je to naše ovplyvnené podozrievaním tých ich. Toto by znamenalo, že my samotní vplývame na ich správanie – tým, že ich považujeme za nepriateľských, vlastne vytvárame ich nepriateľstvo.“ To je z knihy vydanej v roku 2005. Máme rok 2025. Nech sa teda páči, urobte si svoj vlastný názor o spôsobe prístupu k Ruskej federácii zo strany západných mocností. Zhodnoťte si samotní: čo sa rozprávalo, čo sa skutočne dialo, a najmä: kam sme sa s takýmto prístupom dopracovali, a kam sa – s celou tou znovuzrodenou fašizáciou a militarizáciou Európy – ešte len dostať môžeme.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ARONSON, Elliot; WILSON, Timothy D.; AKERT, Robin M. Social Psychology. 5. vydanie, New Yersey (USA) : Pearson Education, 2005. 656 strán.
  • [2] Russia – Gorbachev comments on NATO expansion. AP Archive, 2015, online: https://youtu.be/3wB9uL2lKaw
  • [3] SAVRANSKAYA, Svetlana; BLANTON, Tom. NATO Expansion: What Gorbachev Heard – Declassified documents show security assurances against NATO expansion to Soviet leaders from Baker, Bush, Genscher, Kohl, Gates, Mitterrand, Thatcher, Hurd, Major, and Woerner. Washington (USA) : National Security Archive, 2017, online: https://nsarchive.gwu.edu/briefing-book/russia-programs/2017-12-12/nato-expansion-what-gorbachev-heard-western-leaders-early

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/ako-sovieti-suhlasili-so-zjednotenim-nemecka/

• ▐ Zverejnené: 04/06/2025

  Základný popis

  Historická mapa z roku 1987 zobrazujúca celosvetové rozmiestnenie jadrových elektrární podľa dát Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA). Ilustrácia poukazuje na energetickú politiku počas studenej vojny a pozíciu Československa medzi lídrami v jadrovej energetike.

  « Globálna mapa jadrovej energetiky (1987) »

  ZNAČKY: Komentár – Ilustrácia – Mapa – História – Ekonomika – Politika – Spoločenská zodpovednosť

  Zaujímavá historická štatistika o stave jadrovej energetiky vo svete v roku 1987 (podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu) a pozícii Československa ako jedného zo svetových lídrov v tomto odvetví (TOP10-15 na svete). Zverejňujem z prostého dôvodu: irituje ma ten diskurz nesúci sa v duchu, ako keby sme tu predtým (pred vstupom do EÚ, pred revolúciou v 1989), ja neviem – jazdili na koňoch po poľných cestách a dnes mali skákať od šťastia, že nám niekto opraví chodník, nebodaj vyasfaltuje vozovku. Československo malo mnoho chýb, niekde zaostávalo menej, inde o čosi viac, niekde to bola úplna tragédia, ale bola to priemyselne vyspelá a hlavne – v podstate sebestačná krajina. Súčasné Slovensko je napríklad v porovnaní s tým „československým“ potravinársky nesvojprávny štát a o úpadku vysokého školstva sa nemusíme ani len zhovárať, namiesto legendárnych hercov a umelcov máme dnes „účinkujúcich“, ktorí sa na nich hrajú, inštitúcie štátnej a verejnej správy sú prevažne skladiskom znezvýhodnených osôb neschopných samostatného myslenia, populačná politika štátu je kompletne neexistujúca a hrozí nám vymieranie, a čo sa tu dnes odohráva v zdravotníctve – odchod slovenských lekárov a medikov, naopak príchod „kadejakých“, zníženie kvality študujúcich, zníženie konkurencie, a tým aj celkovej kvality personálu v mnohých nemocniciach a ambulanciách… amen tma.

  ZDROJ: CHAR, N. L.; CSIK, B. J. Nuclear Power Development: History and Outlook (Events have changed the global prospects of nuclear power) / IAEA Bulletin 3/1987. IAEA (International Atomic Energy Agency). 1987.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/globalna-mapa-jadrovej-energetiky-1987/

• ▐ Zverejnené: 28/05/2025

  Základný popis

  Tento úryvok pochádza z filmu „Svoj medzi cudzími, cudzí medzi svojimi“ z roku 1974. Je to hlboko symbolická scéna, ktorá sa dotýka tém odovzdávania dedičstva predkov svojim potomkom, oslavy rodinných hodnôt a neustáleho snaženia o lepšiu budúcnosť.

  « Pokolenie za pokolením – Rodina, rod a národ »

  ZNAČKY: Komentár – Citát – Umenie – Video – Hudba – Text piesne – Inšpirácia – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Rodina – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Ľudský život

  Pieseň o tom, ako členovia rodiny – pradedo, dedo, otec… pracovali na stavbe tej istej loďky, ktorá sa v závere – rukami ich potomkov – napokon stáva veľkolepým korábom. Každá generácia pokračuje a v priebehu svojho života odrába ten svoj diel práce, a i keď sa žiadnej z nich nedarí túto loďku dokončiť, kvôli rôznym neprajným okolnostiam ich životov, tak táto „neukončenosť“ nie je vnímaná ako ich osobné zlyhanie, ale skôr sa stáva základom pre budúce úsilie a najmä – prenechanie odkazu, ktorý ich vzájomne prepája. Všetci spoločne pracujú na stavbe (tj. kontinuita v čase), ktorá presahuje životnú dobu jednotlivca a vytvárajú trvalý odkaz všetkých pokolení – dokopy. Ralph Waldo Emerson napísal: „Rob, čo ti je určené, a nemôžeš ani príliš dúfať, ani sa príliš odvážiť, (Emerson, s. 68)“ čo sa mimochodom značne podobá na slová samotného Marka Aurélia: „Plním si svoju povinnosť, a to stačí. (Aurelius, s. 91)“ Späť k Emersonovi, ten uvedené slová vyjadril v súvislosti s jeho výzvou po autentickosti človeka – „byť sebou“. Ale nie je azda súčasťou práce na uskutočnení tohto aktu aj niečo také, ako dosiahnutie osobnostnej celosti? Čo je potom jednou zo základných nevyhnutností pri rozvoji osobnosti každého človeka k jeho celosti? Prijatie. Čoho? Svojho pôvodu, kultúry. Už Carl G. Jung varoval pred tým, ako sa ľudia odvracajú od spojení so svojou rodinou, kmeňom: „Z hľadiska prírodných vied nepotrebujete žiadne spojenie s minulosťou, môžete ho vymazať, lenže je to mrzačenie ľudskej bytosti. (McGuire, s. 215)“ Učenci od Piageta by asi povedali: „…konštruktívne, medziľudské a skupinové vzťahy sú ‚sine qua non‘ [nevyhnutnou podmienkou, pozn.] plnohodnotného života. (Modgil, s. 402)“ Čo sa potom stane s človekom, ak sa mu siahne na podstatu toho najelementárnejšieho, čo ho viaže k iným osobám?

  DOPORUČENÉ VIDEO: Svoj medzi cudzími, cudzí medzi svojimi [Свой среди чужих, чужой среди своих], 1974 (Youtube)

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] AURELIUS, Marcus. The Meditations of Marcus Aurelius. Londýn (UK) : Walter Scott, 1887. 226 strán.
  • [2] EMERSON, Ralph Waldo. Essays. Boston (USA) : James Munroe and Company, 1841. 303 strán.
  • [3] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [4] MIKHALKOV, Nikita (režisér). Svoj medzi cudzími, cudzí medzi svojimi [Свой среди чужих, чужой среди своих]. Mosfilm, 1974, online: https://youtu.be/e0ECy37ayUw?t=17
  • [5] MODGIL, Sohan; MODGIL, Cecilia (eds.) Toward a Theory of Psychological Development. 1. vydanie, Oxford (UK) : NFER Publishing Company, 1980. 814 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/pokolenie-za-pokolenim-rodina-rod-a-narod/

• ▐ Zverejnené: 25/05/2025

  Základný popis

  Analýza symboliky obrázkov z diela „Stratený raj“ (po anglicky „Paradise Lost“) od známeho spisovateľa Johna Miltona, z predhovoru a úvodu k tomuto dielu, ktoré vysvetľujú vnímanie kozmológie sveta z jeho strany.

  « Nebeské, chaos, pekelné (1879) »

  ZNAČKY: Komentár – Umenie – Ilustrácia – Klasická literatúra – Filozofia – Psychológia – Mravný ideál – Krása – Peklo – Úpadok

  Súbor troch obrázkov (z predhovoru a úvodu) knihy „Milton’s Paradise Lost (Books I. and II.)“ Tieto ilustrácie nám prinášajú pohľad Johna Miltona, jeho vnímanie kozmológie sveta, čo sa priamo dotýka fundamentálnych existenciálnych otázok doprevádzajúcich cestu hľadania podstaty nášho bytia.

  Kategóriami: „Nebo“, „Peklo“, „Chaos“, „Svet“ – sa zaoberali tí najmúdrejší myslitelia tejto planéty pred tisícročiami, venujú sa im dodnes: „Veľké filozofické odpovede na otázku, ako žiť, prinášané od nepamäti, zostávajú stále s nami. (Ferry, 2008, s. 8)“ Rozumovanie nad konceptom „usporiadania univerza“ je staré takmer ako ľudstvo samé. Rovnako aj myšlienka nachádzania „myslením uchopiteľného poriadku“ v tomto usporiadaní, vnímania krásy takéhoto súznenia a spytovanie sa po jeho pôvode. „Zlo sa podieľa na povahe nekonečného, dobro na konečnosti…, (Fairbanks, 1898, s. 143)“ hovorievali pytagorejci, a azda tým mali na mysli, že každá „hierarchia a zadefinovaná štruktúra“ je súbežne aj odstraňovaním „stupňov voľnosti“ na ceste k dosiahnutiu dokonalosti; čím je určitá – presne vymedzená – podoba vzájomných vzťahov medzi jednotlivými (a práve tými) elementami systému. Taký Anaxagoras už nejakých 500 rokov pred Kristom premýšľal o tom, čo ale vlastne môže (alebo nemôže): „…zmeniť chaos na kozmos… (Hardie, 1924, s. 16)“ Pri hľadaní prvotného činiteľa „negácie chaosu“ naňho nadviazal aj samotný Platón: „A keďže Boh túžil po tom, aby boli veci navôkol dobré, ako to len bolo možné… prijal všetko… nie v stave odpočinku, ale pohybujúce sa bez harmónie – akéhokoľvek súladu, a previedol to z tohto zmätku do stavu usporiadanosti, premýšľajúc, že takto je všetko omnoho lepšie než tomu bývalo predtým. (Platón, 1888, s. 93)“ Všeobecne by sa dalo povedať: svetoví myslitelia sa v podstate zhodujú na počiatočnom stave univerza majúcom podobu chaosu, na čom sa nezhodnú pravdepodobne nikdy je, akým spôsobom sa tento chaos dokázal premeniť na vyššiu mieru usporiadanosti. Toto celé sú veru závažné dilemy. Ibaže mňa na týchto obrázkoch, ktoré máte pred sebou, predsa len zaujalo niečo iné.

  Na tieto obrázky môžeme nazerať – opätovne – v niekoľkých rovinách. Na jednej strane pre nás môžu naznačovať symbolickú paralelu voči (želanému) dianiu v spoločnosti, realizovanom ako hľadanie nejakého toho najvhodnejšieho usporiadania, čo sa v tej našej spoločnosti – mimochodom – v podstate (posledných mnoho rokov) nijako zvlášť neodohráva a my smerujeme skôr k tej opačnej strane týchto diagramov: k rozkladu. Ďalšou symbolickou paralelou potom môže byť, vnímanie tejto ilustrácie z hľadiska jej psychologického rozmeru. Pozorný čitateľ si tu proste nemôže – na príklade pádu satana – nevšimnúť: vyobrazenie prechodových fáz od optimálneho duševného stavu jedinca, životnej transformácii osobnosti človeka k istému osobnému ideálu (pri stelesňovaní nejakého toho najvyššieho, ktorý dotyčného jedinca presahuje), k – naopak – jeho psychickému rozpadu. Väčšina – už zreteľne zaregistrovaných – psychických neduhov sa totiž nestane: „A teraz,“ v nejakom krátkom časovom úseku. K vývoju psychickej poruchy, osobnostnému zrúteniu sa, rozkladu psychiky jedinca nedochádza lusknutím prstov (ak pominieme náhodné a vysoko traumatizujúce udalosti). Väčšinou sa psychický úpadok človeka – niekde v úzadí – postupne poctivo buduje [neuškodí spomenúť „Diathesis-Stress Model“, pozn.] Na týchto obrázkoch teda môžete – v prenesenom význame – zreteľne uvidieť znázornenie tohto prechodu: „integrácia vs. fragmentácia ľudskej psyché“, alebo ak by ste to chceli podané v žargóne psychiatrickom: „…‚sa valí dolu‘ až na úroveň, kde sa self a objektné reprezentácie stávajú nejasnými, fragmentárnymi a neúplnými. (Mentzos, 2004, s. 52)“ Dostať sa až do takéhoto stavu býva „zbudovanou reakciou na niečo“, a tým niečím môžu byť životom nahromadené okolnosti, ktoré v určitom okamihu dotyčný nie je schopný zvládnuť. Popis takejto varianty priniesol známy kanadský psychológ Jordan B. Peterson: „Neviete, môžu to byť všetky (…) veci naraz. Takéto voľačo je veľmi stresujúce, pretože všetky veci naraz – to je príliš veľa. Tým dochádza k znovuzrodeniu chaosu. Toto je potopa. Takto vyzerá návrat na začiatok vzniku kozmu. (…) Vaša životná cesta vás priviedla na začiatok, kde nie je nič, iba nediferencovaný chaos, a toto je tým, s čím ste konfrontovaní. A možnože je toho na vás naraz príliš mnoho, a často to tak naozaj je. Takéto niečo môže byť naozaj traumatizujúce, že vás to môže dokonca až psychicky zraniť. Môže toho byť na vás skrátka príliš mnoho, aby ste to zvládli. (Peterson, 2017)“

  A ešte by som, na záver, upozornil na spodný obrázok na pravo. Ten je vcelku zaujímavý. Použitá terminológia v mnohom pripomína staré alchymisticko-hermeneutické manuskripty.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLAD: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] FAIRBANKS, Arthur. The First Philosophies of Greece (An Edition and Translation of Remaining Fragments of the Pre-Sokratic Philosophers). Londýn (UK) : Kegan Paul, Trench Trübner & Co., 1898. 300 strán.
  • [2] FERRY, Luc. Rozumět životu – Uvedení do filozofie (nejen) pro mladou generaci. Praha (Česká republika) : Rybka Publishers, 2008. 272 strán.
  • [3] HARDIE, Alexander. Evolution (Is it Philosophical, Scientific or Scriptural?) Los Angeles (USA) : The Timer-Mirror Press, 1924. 234 strán.
  • [4] MENTZOS, Stavros. Psychodynamické modely v psychiatrii. Trenčín (Slovenská republika) : Vydavateľstvo F, 2004. 152 strán.
  • [5] MILTON, John. Milton’s Paradise Lost (Books I. and II.) + Milton’s Lycidas. Boston (USA) : Ginn and Heath, 1879. 151 strán.
  • [6] PETERSON, Jordan B. Lecture: Biblical Series VI: The Psychology of the Flood. 2007, online: https://youtu.be/wNjbasba-Qw?si=i02lJawhtpqszVDP&t=5448
  • [7] PLATÓN. The Timateus of Plato. Londýn (UK) : Macmillan and Co., 1888. 352 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/nebeske-chaos-pekelne-1879/

• ▐ Zverejnené: 19/05/2025

  Základný popis

  Báseň „Šťastie“ z archívov slovenského literárneho dedičstva, ktorú napísal velikán slovenskej poézie – Pavol Országh-Hviezdoslav. Táto báseň sa zamýšľa nad otázkou skutočnej podstaty šťastia, čím sa odlišuje sa dnešných povrchných predstáv o bohatstve a prepychu reprezentovaného príspevkami na dnešných sociálnych sieťach.

  « Šťastie (Pavol Országh-Hviezdoslav, 1884) »

  ZNAČKY: Komentár – Citát – Umenie – Inšpirácia – Mravný ideál – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Rodina – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania

  Báseň „Šťastie“ z archívov slovenského literárneho dedičstva, ktorú napísal velikán slovenskej poézie – Pavol Országh-Hviezdoslav. Dielo sa zamýšľa nad otázkou skutočnej podstaty šťastia, kde jej zodpovedaním sa autor dosť podstatne odlišuje od mnohých povrchných predstáv o bohatstve a prepychu reprezentovaného príspevkami na dnešných sociálnych sieťach. Báseň „Šťastie“ odmieta materialistický (slovníkom súčasníka: neoliberálno-progresívny) pohľad na šťastie, ktorý vníma ako prázdny. Hviezdoslav kontrastuje honbu za svetskými statkami s jednoduchosťou a harmóniou rodinného života. Stretávame sa s obrazom skromnej domácnosti, kde bohatstvo spočíva v zdieľaných radostiach a vzájomnej láske. Tieto verše zdôrazňujú, že pravé šťastie sa skrýva v maličkostiach – v spoločných chvíľach pri jedle, v tichej harmónii rodiny a vo vzájomnej blízkosti. Hviezdoslav tak poukazuje na univerzálnu túžbu po láske, pokoji a jednoduchosti, ktorá presahuje materiálne hodnoty.

  ZDROJ: KRČMÉRY, Štefan. Pavol Országh-Hviezdoslav (Krátky životopis). Turčiansky sv. Martin (Československo) : Kníhtlačiarenský účastinársky spolok, 1922. 16 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/stastie-pavol-orszagh-hviezdoslav-1884/

• ▐ Zverejnené: 14/05/2025

  └ Druhá aktualizácia: 16/05/2025 (02:01)

  Základný popis

  Stará ilustrácia tarotovej karty „Viselec“ z knihy „The Illustrated Key to the Tarot“ od Lauron William de Laurencea. Symbolizuje duchovný rast, trasnformáciu a potrebu novej perspektívy.

  « Tarotová karta „Viselec“ (L. W. de Laurence, 1916) »

  ZNAČKY: Komentár – Umenie – Ilustrácia – Mytológia – Psychológia – Ľudský život

  Dnes si trocha priblížime starú ilustráciu tarotovej karty „Viselec“ (v angličtine „The Hanged Man“) z knihy „The Illustrated Key to the Tarot (1916)“ od známeho a pomerne kontroverzného amerického okultistu, ktorý bol tak nejako aj vodcom kultu a jeho aktivity boli spojené s rôznymi škandálmi – Laurona Williama de Laurencea.

  Zobrazenie muža poveseného za členok – dole hlavou – z konára stromu je v tarote jedna z najtajomnejších – a rovnako aj najvýznamnejších – kariet. Symbolika tejto karty nachádza svojich ideových predchodcov až niekde pri zahanbujúcich portrétoch „Pittura Infamante“, ktorými sa v stredovekom Taliansku verejne znevažovali kriminálne živly v spoločnosti. Ďalšiu nadväznosť tohto vyobrazenia „Viselca“ môžeme dosledovať azda aj na príklade osudu sv. Petra, ktorý bol po návrate do Ríma ukrižovaný práve v obrátenej pozícii (dole hlavou): „…kde Peter znáša utrpenie ako jeho Pán… (…) Bol to Tertulián, ktorý ako prvý poukázal na to, že sv. Peter bol ukrižovaný; Órigenes (…) dodal – ‚hlavou dolu‘, [11]“ nakoľko on sám sa považoval za nehodného byť ukrižovaný rovnakým spôsobom ako Ježiš Kristus, traduje sa. A tu sa dostávame o čosi bližšie k skutočnému posolstvu tejto tarotovej karty. Svätý Peter predsa len nebol úplne klasickým kriminálnikom. Všakže? Čo potom taký Sokrates? « „Starček, prečo plačeš?“ „Lebo počujem, že Sokrates chce umrieť.“ „Ako by to mohol chcieť? Veď umrieť nechce nikto,“ – vraví prekvapene chlapec. „Ale on chce. Vie, že pravda ho môže zabiť, a predsa ju hovorí. [12]“ » No a takto by sme mohli pokračovať a pokračovať, tých príkladov je množstvo, zverejňovať mená osobností, o prehreškoch ktorých a spravodlivosti trestu voči ním, by sa dalo dlho polemizovať. Niekedy je skrátka pre človeka veľmi nebezpečné: prekročiť šedý priemer obmedzenosti svojich súčasníkov a dovoliť si – mať pravdu. O častom primitivizme ľudí nízkych, neschopných dosahovať krásu, vedel, čo to aj samotný Antoine de Saint-Exupéry: „Pretože, ak sa ti do pazúrov dostane človek, ktorému si azda predtým závidel, roztrháš ho. [10]“ Presne na tomto základe – „vybočenie z radu pri voľbe cesty k pravde, dobru a svätosti“ – je postavený skutočný význam karty „Viselec“.

  Muž na obrázku – v tejto neobvyklej pozícii – predstavuje symbolickú reprezentáciu potreby hľadania novej perspektívy, nového pohľadu na svet , s čím nevyhnutne súvisí prehodnotenie: spochybnenie a overenie zakorenených predpokladov a z nich vyplývajúcich starých vzorcov správania, s na ne nadväzujúcimi štruktúrami bytia. Aby bolo niečo takéto možné, je veľakrát žiadaný dočasný odstup od všetkého diania, ktoré človeka obklopuje, [nedávno som o niečom obdobnom písal, keď som sa venoval snahe niektorých dnešných ľudí uniknúť zbesilému tempu a chaosu modernity, potrebe utíšiť sa a preniknúť do hlbín prehliadaného], odovzdanie sa nevyhnutnej prestávke vyplnenej úvahami a sebareflexiou. Takýto ústup by mal umožniť vnútorné spracovanie nezodpovedaných otázok života, dosiahnutie vhľadu: „…ako keby sa jednotlivé informácie reorganizovali a prepojili v zmysluplný celok…, [8]“ a pochopenia pred vykonaním dôležitých rozhodnutí o smerovaní svojho nasledovného života. Toto ale nie sú nijaké novoty. Aj samotný Ježiš Kristus si prešiel dlhým zvažovaním počas svojho pobytu v Getsemanskej záhrade: „A súc v smrteľnom zápase ešte napnutejšie sa modlil. A jeho pot bol ako čo by kvapky krvi, stekajúce na zem. [9]“ „Viselec“ poukazuje na obdobie životných transformácii, kedy sa jedinec rozhodne vydať cestou duchovného rastu, čo býva – prakticky vždy – zároveň obdobím životných kríz, sprevádzané dočasnou stratou bezpečnej základne (ako-keby „visieť vo vzduchu“). A niekedy je priam nevyhnutné vstúpiť až do samotného pekla, ako to urobili Dante: „V čase, keď život je v polovici svojej púte, som zblúdil a okolo mňa bol temný les, ja z pravej cesty zaboril som v húšti prútia. Ach, ťažko sa mi o tom hovorí i dnes. Neschodný, hustý hvozd divoko tu trčí, len čo si spomeniem, obchádza ma des! Veruže, trpko je v ňom, že už iba smrť je horšia, ale i za dobro vďačím tým tmám…, [1]“ alebo taký Odyseus: „A k pekelným bránam sa obrácajúc… Tu sa otvorilo peklo… [4]“ Z hľadiska psychologickej teórie Eriksonových fáz psychosociálneho vývoja [7], by sme mohli na „Viselca“ nazerať, ako na „prechodové štádium“ medzi jednotlivými fázami vývoja, kde až spracovaním výziev jednotlivých štádií, sa človek dopracúva k svojej – zvládnutím tohto – obohatenejšej a rozvinutejšej variante – k akejsi „novej identite“, aby týmto spôsobom nadobudol ďalšie osobnostné kvality, ktoré mu umožnia neskôr čeliť ďalším výzvam života. Takéto obdobia „duševného prerodu“ sú v podstate niečím ľudsky univerzálnym. Ľudia zvyknú prechádzať veľmi podobnými životnými fázami a s nimi spojenými problémami. Detailnejšie túto problematiku skúmal, a vo svojej knihe „Prechodové rituály“ („Les Rites de Passage“) popísal, francúzsky antropológ Arnold Kurr Van Gennep. Ten zistil, že mnohé prechodové obdobia (s na ne nadväzujúcou požiadavkou po psychickom vývoji jedinca) sú oslavované, naviazané na rôzne tradičné životné udalosti (vyplývajúce z existenčnej prirodzenosti človeka), neraz sa ich význam zreteľne zdôrazňuje rôznymi formami rituálov, naprieč kultúrami vo všetkých častiach sveta: „Pre každú z týchto udalostí existujú obrady, ktorých podstatným účelom je umožniť jedincovi prechod z jednej zadefinovanej pozície do inej, ktorá je rovnako dobre zadefinovaná. [2]“ Čo potom sprevádza každú transformáciu je – obeta. Vyspelý jedinec postupne zahadzuje primitívnejšie spôsoby svojej adaptácie, so všetkým, s čím sú prepojené, i keď mu poskytujú dostatok pohodlia, ale on si volí nepohodlie, presúva sa k vyspelejším spôsobom, čo – ako poukázal grécky psychiater Stavros Mentzos – je presným opakom toho, čo sa deje pri mnohých psychických poruchách: „…si v núdzi vynúti zásah primitívnych mechanizmov… [5]“ S týmto je spätá ochota podrobiť sa novým skúsenostiam, odhodlanie po prekročení komfortnej zóny (opustenie známeho a bezpečného, objavovanie svojich nových možností). Kam by celé toto úsilie malo smerovať dáva jasne najavo aureola okolo hlavy samotného „Viselca“ – k osvieteniu, k stavu akéhosi „konečného pochopenia všetkého“, k pochopeniu a videniu „Pravdy“. Čo je v podstate predstupienkom (alebo skôr sprievodným javom) pre možnosť individuácie a transcendencie.

  Pohľad kresťanstva na tarot je tradične kritický. Cirkev vníma tarot nielen ako nástroj, ktorý je v rozpore s kresťanskou vierou, s jej duchovnými princípmi, ale zároveň i ako „zahrávanie sa s démonickými silami“. Z hľadiska klinickej psychológie však môže byť tarot, ak sa odbremení od nánosu „nadprirodzených“ interpretácií a čudesných pohnútok (presvedčenia o výklade budúcnosti) a aplikuje v duchu racionality, zaujímavou POMÔCKOU. Nebolo by to po prvýkrát, pokusy o integrovanie symbolov do psychologickej praxe sú napríklad priamo súčasťou teórie archetypov pána Carla G. Junga: „Symboly môžeme nájsť na reliktoch prehistorických ľudí, a taktiež medzi tými najprimitívnejšími dnes žijúcimi ľudskými skupinami. Je preto očividné, že formovanie symbolu musí byť extrémne dôležitou biologickou funkciou. [3]“ Tarotové karty by mohli byť napríklad – teoreticky – zaujímavou variáciou asociačného testu, ďalšou z možností popri klasike, akou je všeobecne užívaný „Rorschachov test“. Takéto projektívne testy sa zameriavajú na odhaľovanie nevedomých procesov na podklade analyzovania reakcii voči nejednoznačným podnetom. V prípade tarotu by sa jednalo o metódu, ktorá by umožnila skúmať reakcie pacienta na predkladané obrazy a symboly, pozorovať a zaznamenávať reakcie (asociácie), ktoré v ňom tieto vizuálne konštalácie vyvolávajú, následne identifikovať postrehnuteľné vzorce v týchto reakciách, spracovať (interpretovať): prečo práve tie, a čo to znamená. Je ale zároveň potrebné zdôrazniť, že takéto použitie by vyžadovalo niekoho s riadne veľkou mierou osobného rozhľadu, so znamenitým odborným zázemím, čo platí pre akékoľvek psychologické posudzovanie človeka, pretože pochybenie môže byť zničujúce. Je totižto veľký rozdiel pracovať s nejednoznačnými, prakticky emočne neutrálnymi „čarbanicami“ predkladanými pri „Rorschachovom teste“, a niečím ako je tarot, ktorý je z hľadiska symbolizmu stimulačne vysoko-komplexný, pričom sa zdá byť naopak – a klamlivo – pomerne jednoznačný, čo môže byť veľmi zmätočné a viesť k veľkým nepochopeniam medzi lekárom a pacientom, a tým aj k nesprávnej diagnostike a liečbe. Rovnako sú tarotové karty vysoko sugestívne: priamo definujú kontext, v ktorom sa budú myšlienky skúmaného pohybovať. Taktiež platí, vzhľadom na veľmi výrazné (často negatívne) konotácie tarotu ako takého, by sa rovnako len ťažko dalo takéto niečo použiť u každého, a skôr by sa jednalo o nejakú experimentálnu formu diagnostiky vo veľmi špecifických prípadoch, so špecifickým typom osôb, napríklad ako kamufláž diagnostiky pod nevinným „hraním sa s kartami“ a debatou o jednotlivých z nich s pacientom. Vždy by sa ale malo jednať o okrajový DOPLNOK (ani nie že druhoradý, ale až nejaký terciárny) k iným formám diagnostických metód, nakoľko pri tejto hovoriť o nejakej vedeckej validnosti je asi zbytočné. Ale to je len taký nápad, pravdepodobne nikdy nikým nepoužitý, no pekne sa o tom teoretizuje.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] ALIGHIERI, Dante. Božská komedie – Peklo. 1. vydanie, Praha (československo) : Mladá fronta, 1978. 264 strán + 8 príloh.
  • [2] GENNEP, Arnold van. The Rites of Passage. (USA) : The University of Chicago Press, 1960. 199 strán.
  • [3] HARRIS, Judith R. The Quotable Jung. New Jersey (USA) : Priceton University Press, 2016. cca. 350 strán.
  • [4] HOMÉR. The Odyssey. New York (USA) : John Wurtele Lovell, 1880. 337 strán.
  • [5] LAURENCE, Lauron William de. The Illustrated Key to the Tarot (The Veil of Divination). Chicago (USA) : The de Laurence Company, 1916. cca. 180 strán.
  • [6] MENTZOS, Stavros. Psychodynamické modely v psychiatrii. Trenčín (Slovenská republika) : Vydavateľstvo F, 2004. 152 strán.
  • [7] NAKONEČNÝ, Milan. Psychologie – Přehled základních oborů. Praha (Česká republika) : Stanislav Juhaňák – Triton, 2011. 684 strán.
  • [8] PLHAKOVÁ, Alena. Učebnice obecné psychologie. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Nakladatelství Academia, 2004. 472 strán.
  • [9] ROHÁČEK, Jozef (prekladateľ). Svätá Biblia – Evanjelium podľa svätého Lukáša / 22. kapitola (44). 4. vydanie (z pôvodných jazykov preložil Prof. Jozef Roháček), Banská Bystrica : Slovenská biblická spoločnosť, 2007. 1491 strán.
  • [10] SAINT-EXUPÉRY, Antoine. Citadela. 3. úplné vydanie, Praha (Česká republika) : Nakladatelství Vyšehrad, 2008. 440 strán.
  • [11] TERTULIÁN. On the Testimony of the Soul and On the „Prescriptions of Heretics“. Londýn (UK) : Society for Promoting Christian Knowledge, 1914. 104 strán.
  • [12] TOMAN, Josef; TOMANOVÁ, Miroslava. Sokrates. 2. vydanie, Československý spisovateľ : Praha (Československo), 1977. 493 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/tarotova-karta-viselec-l-w-de-laurence-1916/

• ▐ Zverejnené: 11/05/2025

  Základný popis

  Ilustrácia pochádzajúca z knihy „Wild Norway“ od Abela Chapmana (z konca 19. storočia) zobrazuje skromný drevený domček z hrubých trámov uprostred nórskej prírody. Dom je obklopený vysokými stromami a hustým lesom, čo vytvára pocit izolácie a ochrany. Scéna evokuje pokoj, samotu a túžbu po návrate k jednoduchšiemu životu v harmónii s prírodou, snahu nájsť si svoje miesto niekde v nedotknutej divočine.

  « Život na samote v lese (Abel Chapman, 1897) »

  ZNAČKY: Komentár – Umenie – Ilustrácia – Ľudský život – Príroda – Zálesáctvo – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Peklo – Úpadok – Smrť – Letné prázdniny

  Nedotknutou prírodu obklopená, a týmto zovretím pohltená: práve tu stojí ošumelá chalúpka lákajúca unavené ľudské duše niekam na samotu do lesa. Záblesk slnka odrážajúci sa na popraskanej okennej výplni, nahrubo otesané trámy, ktoré statočne nesú ťažobu mnohých desaťročí. Dym z komína pomaly stúpajúci niekam do stratena, zatiaľ čo pred ňou: starostlivo poukladané narúbané drevené polená, spokojne čakajúce na to, kým pre ne príde ten správny čas a budú obetované – zahrejú telá i srdcia obyvateľov skromného príbytku. Muž sediaci na priedomí, ktorý si nás nevšíma, a nevšímal by si nás pravdepodobne ani vtedy, aj keby smel, najskôr zaujatý nejakou z množstva menších prác, popritom stratený v rozjímaní, prijatím jednoduchosti nepretržite v harmónii s okolitým svetom, ktorého je tu súčasťou.

  Takéto obrazy je možné nájsť v dielách umelcov a spisovateľov po stáročia. Zjavujú sa znova a znova, prejavujúc takmer mýtickú silu archetypálneho vzorca, akého sa ľudstvo – napriek snahám – nedokázalo vzdať. Prehovárajú o túžbe usídlenej niekde v tých najtajomnejších hlbinách podvedomia človeka, o nostalgii k niečomu, čo je pre mnohých z nás čoraz náročnejšie zadefinovať, a predsa ostáva večným. Prehnaná romantizácia neskrotenej prírody? Skôr ozvena ľudskej podstaty. Pripomienka neskrotiteľnej divočiny v nás samotných. Tej, ktorá sa vzpiera nemilosrdnej digitalizácii našich životov, kde je človek silene zbavovaný svojej ľudskosti a stáva sa „technokratickým artefaktom“ – ľudským zdrojom. Prestáva byť v prvom rade ľudskou bytosťou, a stáva sa už najmä prostriedkom pre iného. Niečo ako kameň, neraz ešte menej. Toť zlatá epocha pre „Svedkov liberálno-demokratových“.

  Tu prezentovaná scenéria je symbolom sebestačnosti a vzdoru, práve preto sa proti nemu obracia nenávisť všetkých, ktorí si dali za cieľ ovládnuť a zotročiť slobodnú dušu človeka v smere svojich záujmov. A les? Nie, ten tu nie je žiadnou zbytočnou kulisou. Je aktívnym účastníkom v tejto dráme našich životov. Už svojou prítomnosťou našepkáva starobylé pravdy: o smrti a znovuzrodení, o prirodzenom cykle prírody… o nás. Nepriamo núti, i keď sa tomu nejeden vyhýba, čeliť temným aspektom našej duše, ktorým sa snažíme ujsť. Niet na nich čas. Skrývajú sa pod povrchom starostlivo zbudovaných životov a čakajú, až sa raz vynoria v slovách: „Akú cenu ste za to všetko rúhanie sa voči svojej podstate ochotní zaplatiť?“ Niektorí realitu našich čias prehliadli. Unikajú zbesilému tempu a chaosu modernity. Niekedy ani nie, že by chceli, musia. Len takýmto spôsobom sa dokážu utíšiť a preniknú do hlbín prehliadaného. Samota sa tak pre nich nestáva cieľom „samým o sebe“, ale je pre nich nutným prostriedkom k „staniu sa tým, kým sa stať mám“.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa aspoň o niečo zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: CHAPMAN, Abel. Wild Norway (With Chapters on Spitsbergen, Denmark, Etc.) London, New York: Edward Arnold, 1897. 358 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zivot-na-samote-v-lese-abel-chapman-1897/

• ▐ Zverejnené: 07/05/2025

  Základný popis

  Objavte psychológiu stredovekých ľúbostných vzťahov prostredníctvom konceptu „rytierskej lásky“. Analýza ‚fin’amor‘, rozbor spoločenských konvencií a duchovného hľadania ideálu lásky v trinástom storočí s presahmi do súčastnosti.

  « Duchovný rozmer lásky v podobe rytierskej oddanosti »

  ZNAČKY: Komentár – Citát – Umenie – Inšpirácia – Psychológia – Kresťanstvo – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Sexuálna výchova – Progresivizmus – Kurvenie – Úpadok

  Postava Beatrice je už po stáročia predmetom záujmu, máta myšlienkami mnohých mysliteľov a priznám sa – zaujala aj mňa. Dôsledkom toho bolo moje pustenie sa do menšieho bádania. Počas neho som sa snažil vypátrať, čo o nej doteraz popísali moji predchodcovia, až som narazil na vyššie uvedený citát. Ten som objavil v knihe „Studies in Dante (Second Series – Miscellaneous Essays)“, napísal Edward Moore (1899), špecificky v kapitole s príznačným názvom „Beatrice“, ako inak. Autor tejto knihy sa na tomto mieste snažil – dosť dôkladne (cca. 70 strán textu) – priblížiť, v akom kontexte vzťah Beatrice s Dantem vlastne existoval. Pre mňa osobne bola táto citovaná pasáž obzvlášť podnetná. Stala sa – postupne – akcelerátorom dlhého sledu otázok. Napríklad: „Prečo sa muž dobrovoľne vzdá jednej zo stránok lásky – jej zmyselných prejavov? Prečo nehľadá a nečaká na ženu, ktorá mu je partnerkou pri realizácii plnohodnotnej, celostnej – naozaj PRAVEJ – lásky, a namiesto toho si zbytočne komplikuje život pobehovaním od manželky k milenke… ešte nebodaj k nejakej tej múze?“

  Tieto rozpačité otázky ma zaviedli niekam do 13-tého storočia, pretože mnou citované riadky evidentne súvisia so stavom spoločnosti v tejto epoche ľudských dejín. Tá sa od tej našej v mnohom líšila. Spoločnosť tých čias bola rigidne štrukturovaná, mala prísne dané spoločenské usporiadanie – hierarchiu. Panovník, šľachta (vyššia, nižšia), feudáli (meštianstvo, zemianstvo), klérus a poddanstvo – zhruba takto vyzeralo zloženie občianskej spoločnosti v trinástom storočí. Dianie v nej sa odohrávalo na podklade: postavenia jedinca (sociálny status), majetkových výnosov a náboženských dogiem. Takéto nastavenie v spoločnosti sa potom zreteľne prejavilo aj na podobe manželského zväzku tých čias. V 13-tom storočí manželstvo muža a ženy nebolo vždy zakladané na podklade prítomnosti ľúbostného vzťahu zúčastnených osôb, i keď určite i v tých časoch takéto manželstvá nepochybne existovali. V mnohých prípadoch boli manželstvá „spolužitím z nevyhnutnosti“, sociálno-ekonomickým kontraktom zabezpečujúcim upevnenie sily rodu, zveľadujúcim jeho bohatstvo s cieľom zabezpečiť kontinuitu rodu. Takéto manželstva boli úzko späté s majetkovými právami (napr. s prevodmi pozemkov) a vytváraním spojeneckých aliancii medzi jednotlivými rodinami. Manželstvo bolo neraz veľmi pragmatickou záležitosťou a s partnerstvom založeným na vzájomnej náklonnosti, osobnej voľbe, nemalo mnoho spoločného. Veď nepozná vari každý: „Ó, Rómeo, Rómeo! Prečo si len Rómeo? Zapri otca a odmietni vlastné meno, alebo ak nechceš – prisahaj mi lásku, a ja už viac Capuletiová nebudem! [7]“ Lenže otec Júlie má na takéto huncútstva veruže iný názor: „Obesím ťa, ty potvora malá, nevďačná. Hovorím ti: nasledovný štvrtok sa dostav do kostola [aby sa tam vydala za šľachtica Parisa, pozn.] pretože ak nie, tak mi už nikdy do tváre nepozri. Nehovor, nereaguj, neodpovedaj. Ruka ma svrbieť začína. [7]“

  Presadzovanie pragmatickej stránky pri vytváraní manželských zväzkov, takýto prístup si so sebou musel nevyhnutne priniesť isté obete. Partnerský vzťah založený na benefitoch a praktickosti (finančné prínosy, sociálny status – na to nadväzujúce záväzky) totižto nie je odrazom plnohodnotnej vzájomnej lásky muža a ženy, čím sa stáva pahýľom, bezprecedentným (a doživotným) oklieštením duševného života zúčastnených. Chýba mu úprimné citové prepojenie, byť tu pre dobro a osobný rozvoj druhého (celým bytím), snaha po reálnom vzájomnom splynutí (duševnom a fyzickom oddaní sa a obdarovaní druhého). Ak by som to mal popísať (značne zjednodušene) na podklade trojuholníka lásky, ktorý v roku 1986 priniesol americký psychológ Robert Sternberg (tzv. Triangulárna teória lásky), kde rozprával o troch pilieroch lásky: intimita, vášeň a záväzok, tak v tomto prípade sa jedna o nulovú intimitu, fiktívnu vášeň (jeden druhého užíva v pozícii masturbačného prostriedku – tj. nakladá s ním ako s predmetom pre účely vlastného ukojenia!!!) a záväzky sú tu prakticky len tie „druhotné“ – svetské.

  Teraz si predstavte; a ono si to zas až tak zložito predstavovať nemusíte, pretože dnes je možné vidieť všade navôkol nás vzťahy založené prakticky len na časom obmenenej variácii tohto základu, ale o tom neskôr; predstavte si takýto manželský zväzok. Muž a žena, spoločne… a predsa vždy osamote. Obetovanie toho najintímnejšieho telesného bez reálneho emočného a vzťahového základu – vzájomné kurvenie sa bez lásky, finalizované vyvrhnutím pankharta. Všetko vo vašom živote je nastavené, a predsa je v ňom akási prázdnota, niečo vám v ňom chýba, a niečoho naopak prebýva. Prebýva ozývajúca sa frustrácia z nenaplneného. Síce sa „hrajete“ na partnerský vzťah, ibaže v ňom chýba niečo, čo by sme mohli opísať ako „hlboká rezonancia a vzájomné prepojenie duší“. Chýba v ňom akási „vnútorná energia“, ktorá by dávala životu iskru a rozžarovala ho. Toto robí pravá láska, pretože tá je už z povahy (ak sa k nej takto naozaj pristupuje), niečím jedinečným a výnimočným. [Pozn.: panenstvo a zdržanlivosť má svoj význam aj v tomto smere (ale aj v mnohých iných, napríklad človek nemusí byť neskôr vystavený otázke, či zavraždí alebo nezavraždí inú ľudskú bytosť… napríklad.)] Niekde tam je možné zachytiť záblesky transcendencie, hlbšieho zmyslu a významu: „Vďaka schopnosti sebatranscendencie, vďaka schopnosti pozerať za hranice svojho ja, vďaka tomu, že sa človek venuje realizácii zmysluplného zámeru, orientuje sa na iných ľudí, získava pokoj… (…) On slúži úlohe, ktorú si sám zvolil. On je tu, kde ho druhý potrebuje. A tak to má byť. Žije zmysluplným životom, [8]“ pri stelesnení ideálu pravej lásky: pri vzniku neopakovateľnej jednoty rozdielneho. A taktiež: je to práve životný partner, vďaka ktorému dochádza – v interakcii s ním – k plnohodnotnému rozvinutiu jednotlivca na všetkých úrovniach jeho osobnosti. {Carl G. Jung veľmi dôrazne varoval pred výberom partnera na báze „rovnakosti“ [2]}, a ja dopĺňam: „neškodnosti, seba-potvrdenia a nadobudnutého osohu“. Takéto vzťahy sú nakoniec vždy sterilné, duchovne bezobsažné. Ak by som mal parafrázovať slová Jacoba Needlemana [4] a jemne ich rozvinúť: ak sa stretnú dvaja vtáci a obaja majú polámané krídla, veruže im nijako nepomôže, aby znova vzlietli, že sa pochytajú okolo ramien a vyskúšajú to takto spoločne.

  Čo asi tak mohli robiť ľudia 13-tého storočia, ak sa ocitli v načrtnutej situácii? Spoločnosť zmeniť nevedeli, neostávalo im nič iné než – kompenzovať. Nakoľko je predmetom tohto pojednania „rytierska láska“, z tohto dôvodu sa zameriam predovšetkým na psychologickú analýzu muža v naznačenej situácii. Ten má manželku, ktorá mu bola „dodaná“. Táto žena ho „toleruje po všetkých stránkach“, ibaže je niekde na pozadí evidentná istá jej averzia, možno nevedomá – nepriznaná (ani ona samotná „netuší“, prečo sa veľakrát správa, ako sa správa), ktorá sa prejavuje prevažne pasívno-agresívne, napríklad v maličkostiach, ako je opakované zabúdanie a prehliadanie istých požiadavok muža, akože vtipné uťahovanie si a podobne (znevažovanie a zosmiešňovanie). Ono to neraz platí obojstranne. Ego každého človeka potrebuje istú mieru „narcistického sýtenia“. Jedinec sa nemôže nepretržite cítiť kreténom. Ak sa mu takéhoto niečoho nedostáva od vlastnej manželky, je prirodzené, že sa po nejako čase poohliadne po externej regulácii vlastnej sebaúcty, čím sa pokúša dosiahnuť pozdvihnutie sebavedomia. Rovnako to je aj v prípade ďalších citových a taktiež hierarchicky vyšších potrieb, o ktorých som písal. Ako to ale urobiť, pričom neohroziť, čo človek má? „Rytierska láska“.

  „Fin’amor“ má totiž niekoľko zaujímavých špecifík. Na jednej strane je to vzťah „na diaľku“, reálne s dotyčnou osobou nezdieľate životný priestor a každodenné trápenia. Na druhej strane je takáto láska hlavne vzťahom „duchovným“, bez záväzkov. Z tohto vzniká podstatná implikácia: bezpečnosť. Nakoľko sa jednalo zväčša o platonické vzťahy (platonický, pretože Platón a „Symposium“: „A jeho nasledovný pokrok bude spočívať v tom, že si začne ceniť krásu duší viac než krásu tela, tak hoc aj akokoľvek malá iskra dobra, ktorá zažiari v niekoho vnútre by mu mala byť dostačujúcou pre jeho voľbu lásky a starostlivosti…, [6]“ ale to len tak… na okraj), bez dôkladného poznania osobnosti osoby opačného pohlavia, prejavovali sa ďalšími atribútmi, ktoré takéto nastavenie umožňovalo: idealizáciou a projekciou. Žena, ktorú muž reálne nepoznal – ich vzájomný kontakt bol pravdepodobne vždy limitovaný a nikto z trinásteho storočia sa dlhší čas (nebodaj mesiace a roky) nezaoberal, nehľadal determinanty psychickej dynamiky, nepremýšľal nad psychologickým profilom jeho vyvolenej v takomto „odlúčenom“ postavení, aby zmiernil „neistotu nepoznaného“, respektívne: poznal ju iba čiastočne, z istej stránky osobnosti, a nie v úplnosti – mohla naozaj predstavovať ideálnu ženu: „la donna ideale“, „un idéal féminin“, v plnom význame týmito mužmi projektovaných vlastností, odzrkadľujúc ich túžby a ašpirácie. Môžeme teda konštatovať, že vznik „rytierskej lásky“ bol zväčša nevyhnutným fantazijným únikom od reality, ktorá bola nemenná. Bola to forma substitúcie (nahradenia) neuspokojivého objektu; objektu, ktorý nechcel, prípadne nebol schopný podieľať sa na adekvátnom uspokojení – prevažne hierarchicky vyšších – psychologických potrieb.

  Voľba tohto spôsobu potom MOHLA (zdôrazňujem mohla!) predstavovať rovnako aj sublimáciu, kde pudová energia, ktorá v prípade pôvodného objektu bola zvyčajne niekde na bode mrazu, tu pri jej prirodzenom rozvinutí sa, bola transformovaná na sociálne akceptovateľnú formu takejto „duchovnej náklonnosti“. I keď tento aspekt „pohlavnej príťažlivosti bez naplnenia“ mohol mať – prípad od prípadu – rozličnú dôležitosť, dokonca pri pokročilejšom veku nápadníka (vekový rozdiel + neplodnosť) nemusel mať dôležitosť úplne žiadnu. Taktiež sú historicky známe prípady „duchovných priateľstiev“ medzi mužom a ženou, napríklad František z Assisi a Chiarra (Klára). Boli tieto osoby natoľko osobnostne rozvinuté? Ktovie. Chcelo by to rozobrať hlbšie z hľadiska psychoanalytického a evolučného. Ponechajme otvorené. Je ale nepochybné, že „pohlavná príťažlivosť“ je jedným z podstatných atribútov atraktivity ženy, a je preto dôležité brať túto perspektívu do úvahy ako eventualitu, no nie istotu. Udržiavanie „pohlavnej príťažlivosti“ je v podstate základným stavebným pilierom, na ktorom je postavený celý estetický priemysel plastickej chirurgie a omladzovacích procedúr, kde sa ženy trpiace rôznymi variantmi psychických porúch snažia vyzerať – za každú cenu – mlado, aby si zachovali aspoň zdanie „plodnosti“, a svojim výzorom podvedome pôsobili na „prvú signálnu“ časti mužského osadenstva.

  Voľba práve tohto spôsobu kompenzácie nevalného životného stavu nebola nijakou náhodou. Opätovne, významnú úlohu zohrali zaužívané spoločenské konvencie. Bol to v podstate spoločenský fenomén, ktorý reflektoval hodnoty feudalizmu a duchovenstva. Bola to aristokracia a cirkevná obec, ktorí si vysoko cenili demonštrovanie úcty, vernosť a prianie slúžiť. Nie je preto prekvapením, že takéto hodnoty sa v spoločnosti cielene podporovali a upevňovali. Kresťania majú dokonca koncept lásky pomenovanej „Agapé“, tj. lásky bezpodmienečnej a seba-obetujúcej, snažiacej sa pripodobniť k Božej láske: „Nič v druhom človeku nehľadá, čo by mu mohlo byť byť predložené ako motivácia ku konaniu. Vo vzťahu k človeku, Božia láska je ‚nemotivovaná‘. Keď sa povie, že Boh miluje človeka, tak to nie je hodnotením toho, kým je človek, ale toho, aký je Boh. [5]“ Zároveň platí: podoba lásky prezentovanej Dantem nie je (ako upozorňuje Anders Nygren, 1930) tou „pravou Agapé“, ale skôr „variáciou na Agapé“. Späť k téme: pre mnohých mužov bola služba takejto „vyššej bytosti“, zosobnenej v podobe ich „ideálnej ženy“, službou Bohu. Táto žena pre nich predstavovala „duchovnú inšpiráciu“, v ktorej nachádzali vnútornú silu pre konanie aktov cností, s čím súvisel vzostup ich osobnostného rozvoja na vyššiu úroveň. „Amour courtois“ tak napokon nebola o „ideálnej žene“, ale v skutočnosti bola predovšetkým výkrikom okolnosťami obmedzenej duše hľadajúcej krásu, vyšší zmysel a duševný rast, životné napredovanie a stelesňovanie týchto hodnôt – o naplnení životného potenciálu jedinca v tomto rámci.

  Myslím si, že na krátke zamyslenie sa je toto vcelku dôstojné spracovanie tejto témy. Osobne vnímam dve hlavné roviny tohto písania: 1. muž a žena v pozícii „hračiek spoločenských okolností“, ktoré rozhodovali o podobe ich partnerských životov, 2. samotná rytierska láska, ako východisko (spôsob adaptácie) muža. Toto je inak veľmi vďačná téma, podstatne zložitejšia než som sprvoti myslel (!), ktorá by si zaslúžila detailnejšiu psychologickú analýzu so zapracovaním ďalších hľadísk (filozofia a teológia), ktoré na tomto obmedzenom mieste neboli spracované, až vtedy by sa to skomplikovalo, radikálne. Ja som sa snažil urobiť akési „povrchné zovšeobecnenie“. Určite existovali varianty „rytierskej lásky“, ktoré to mali vystavané inak než sú moje premisy, z ktorých som vychádzal. Ja som veľakrát volil zorný uhol „nedôverčivého pozorovateľa“. Otázka, ktorá sa teraz vyslovene núka je: „Má ‚rytierska láska‘ miesto v dnešnej spoločnosti? Je možné na ňu nazerať ako na prijateľnú formu adaptácie muža?“ V citáte sa píše o jej „vytratení sa“. Podľa mňa – áno. Ale tým primárnym objektom, voči ktorému by mala byť zameraná, by mala byť osoba manželky. Ja osobne som zástanca POSVÄTNOSTI A NENAHRADITEĽNOSTI MANŽELSTVA MUŽA A ŽENY a verím, že duchovným sprievodcom pre muža, by mala byť jeho manželka. A pokiaľ spoločnosť poskytuje jej členom voľnosť, čo sa týka voľby ich životného partnera, tak by sa mali skrátka nad tým poriadne zamyslieť a uzatvárať manželstvá, do ktorých vstupujú osoby „k sebe patriace na podklade pravej lásky“. Možno niekoho napadne, čo ak niekto nemá manželku, nepodarilo sa mu v živote stretnúť takú osobu, no naopak stretol ženu, ktorá je výnimočná (majú vzťah, ktorý ho inšpiruje k cnostnému životu), ibaže ona je pre zmenu vydatá? Je „rytierska láska“ odpoveďou? Priznám sa, nechce sa mi o tom premýšľať. Komplikované. Moje písanie smerovalo k zachyteniu „ideálu“, ako by to malo byť v ideálnom prípade. Venovať sa všetkým možným alternatívam možných scenárov? Nie, túto ambíciu – v tomto obmedzenom rozsahu – nemám.

  Predsa len ešte pár slov k rovine písania, ktorú som na mnohých miestach naznačil. Tou rovinou je: „Existuje aj v súčastnosti prevládanie pragmatických záujmov pri uzatváraní niektorých manželstiev?“ Však predsa po pôvodných šľachtických, zemianskych a rytierskych stavoch ostali už iba nejaké tie historické pamätihodností a celková štruktúra spoločnosti sa radikálne obmenila. To áno, čo sa nezmenilo sú: peniaze a majetok, ktoré stále zosobňujú moc a životnú stabilitu (pocit istoty). V týchto súvislostiach sa pre zmenu zameriam na popis tejto problematiky z hľadiska ženy. Určite navôkol nás existuje množstvo mužov, ktorí nazerajú na ženu z hľadiska „50%-tná zľava na poplatok hypotéky, prípadne z ceny nájmu + poskytovanie privátnych služieb a upratovanie – ZADARMO“, ibaže mňa osobne táto oblasť – psychologický rozbor mužskej psyché, zas až tak nezaujíma. Oveľa podnetnejším je ľahko pozorovateľný vzorec správania sa u mnohých žien naprieč celou našou spoločnosťou. Tie sa dobrovoľne vydávajú na cestu oklieštenia (a napokon aj zavrhnutia) osobného rozvoja, na cestu vlastnej obmedzenosti a trvalej životnej frustrácie. [Pozn.: detailnejší rozbor dôsledkov: „Presadzovanie pragmatickej stránky pri vytváraní manželských zväzkov…,“ nájdete v 3 – 4 odseku tohto textu.] Ten vzorec vyzerá nasledovne: žena vyhľadáva blízkosť, partnerský vzťah s mužom z hľadiska jeho prínosov (financie, majetok, stabilita, seba-potvrdenie, únik z rodičovského domu), pričom tento partner – logicky – nie je jej ideálnou voľbou z hľadiska lásky, ale stáva sa kompromisným výberom z hľadiska rozumu (voľba „solídnosti“). Takáto žena má strach z reálnej intímnosti, odhalenia svojej duše – desí sa pocitu zraniteľnosti a potrebuje v živote výhradne partnera, ktorý pre ňu nepredstavuje žiadne ohrozenie. Partnera vníma predovšetkým ako objekt, plniacim – vyššie menované – funkcie v jej živote, ktoré potrebuje daná žena zastrešiť. Zvyčajne sa týmto osobám vzťah „stane“, nejako doňho „vpadnú“. Najmä vtedy, ak narazia na niekoho, kto v nejakej prijateľnej miere zodpovedá nimi požadovaným kritériám a je im s ním „fajn“. Prevažne ide o rôzne varianty na tému „snaživý prostáčik, ktorý bude prepletať nožičkami – tj. prinášať požadovaný prínos – dokiaľ neskape“. Ďalšou okolnosťou, ktorá vedie k obdobnému správaniu žien je potom „komercializácia lásky“, kedy sa z lásky (ako aj zo samotnej ženy) stáva spotrebný artikel. Do popredia sa tlačí zábava, promiskuita, okamžité uspokojenie sexuálnych impulzov. Deti sú vychovávané k praktikovaniu „bezpečného sexu“ – ku kurveniu, pričom ani len netušia, čo láska v skutočnosti je. Pred niečim takýmto varoval už rakúsky psychiater Viktor E. Frankl, keď sa dožadoval, aby ľudská sexualita: „…nebola izolovaná a dezintegrovaná tým, že sa vytrháva z lásky, a práve preto je dehumanizovaná. [1]“ Prirodzene, takéto ženy so sebou neskôr nesú istú stigmu: „Ak to nebolo o láske, tak to bolo o kurvení. Som kurvou?“ Preto majú neskôr tendenciu inklinovať k mužom, ktorí – ako sa vraví: „…sú radi, že sú radi“. K takým, pre ktorých je privilégiom, že takáto žena ich vôbec pripustila a obcuje s nimi, pričom pri vstupe do dospelosti (s čistým štítom) by o niekoho podobného dotyčná ani nezakopla. Opätovne je základnou motiváciou takéhoto výberu nájdenie objektu, ktorý bude prínosom, bez pocitu ohrozenia z jeho strany, resp. pocitu nedostatočnej hodnoty vlastnej osobnosti, nakoľko takéto osoby nie sú schopné akceptovať kritiku voči ich minulosti a títo muži sa ozvať – aspoň v procese dvorenia – rozhodne nemôžu.

  A na záver? Len prosté konštatovanie: je tragédiou, že táto spoločnosť dovolí, aby mladí ľudia, ktorí majú ešte nádej na „dokonalosť“ a „pravú lásku“ o možnosť realizácie týchto ideálov ľahkovážne prichádzali, pretože sú vystavení pôsobeniu a ovplyvňovaniu zo strany kadejakých skazených primitívov a duševných mrzákov. V týchto súvislostiach nie je problémom „vlastný hriech“ dotyčných. Problémom je snaha ospravedlňovať vlastné prehrešky, i za cenu ničenia životov iných ľudí. A toto je oveľa väčšie previnenie sa, než bolo pôvodné. Ako hovorí klasik: „Aj z hrdzavej rúry, čistá voda tečie,“ o čo by sa mal každý z nás aspoň snažiť. I keď je sám hriešnikom. Konať všetko preto, aby iní nemuseli opakovať rovnaké chyby.

  PREKLADY CITÁTOV: © Bystroumný

  ZDROJE:

  • [1] FRANKL, Viktor E. Lékařská péče o duši (Základy logoterapie a existenciální analyzy). Brno (Česká republika) : Cesta, 2006. 240 strán.
  • [2] McGUIRE, William; HULL, R. F. C. Rozhovory s C. G. Jungem. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : Portál, 2015. 304 strán.
  • [3] MOORE, Edward. Studies in Dante (Second Series – Miscellaneous Essays). Oxford (UK) : The Clarendon Press, 1899. 394 strán.
  • [4] NEEDLEMAN, Jacob. Malá knížka o lásce. 1. vydanie, Praha (Česká republika) : dybbuk, 2002. 168 strán.
  • [5] NYGREN, Anders. Agape and Eros. Philadelphia (USA) : The Westminster Press, 1953. 764 strán.
  • [6] PLATÓN. Lysis – Symposium – Gorgias (Volume III.) Cambridge, Massachusetts, London (Anglicko) : Harvard University Press, 1925. 533 strán.
  • [7] SHAKESPEARE, William. Romeo and Juliet. New York (USA) : The University Society, 1901. 193 strán.
  • [8] TAVEL, Peter. Zmysel života podľa V. E. Frankla. (Slovenská republika) : Vydavateľstvo IRIS, 2004. 270 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/duchovny-rozmer-lasky-v-podobe-rytierskej-oddanosti/

• ▐ Zverejnené: 03/05/2025

  └ Aktualizované: 03/05/2025 (23:12)

  Základný popis

  Romantická ilustrácia z roku 1930 v štýle art deco zobrazujúca stretnutie muža a ženy, pochádzajúca zo slávneho magazínu „Hearst’s International combined with Cosmopolitan“. Ilustráciu vytvoril Wilmot Emerton Heitland.

  « Jemný úder na sánku (W. E. Heitland, 1930) »

  ZNAČKY: Komentár – Umenie – Ilustrácia – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Progresivizmus – Feminizmus – Úpadok

  Nádherná práca amerického ilustrátora a maliara Wilmota Emertona Heitlanda (s britskými koreňmi – jeho strýkom bol William Emerton Heitland, klasicista na „University of Cambridge“), ktorá sa objavila v septembrovom vydaní (ročník 1930) časopisu „Hearst’s International combined with Cosmopolitan“. Ilustrácia slúžila ako sprievodný obrázok príbehu s názvom „A Gentle Sock on the Jaw“ („Jemný úder na sánku“) od Charlesa Francisa Coea a zobrazuje romantickú scénu zoznámenia muža a ženy. Názov príbehu zjavne pracuje s kontrastom fyzickej sily (úder / mužskosť) a jemnosti (jemný / ženskosť) v kontexte lásky a džentlmenstva; na pozadí naznačujúc, že aj jemná žena má svoje silné stránky, s ktorými dokáže omráčiť (spomenutá ženskosť v tradičnom význame); čím vyjadruje isté spoločenské očakávania a partnerské úlohy v 20-tich a 30-tich rokoch minulého storočia. Niekto by z voľačoho takého mohol byť troška nesvoj, nebodaj až pohoršený. Tu si je ale potrebné uvedomiť podstatné – rozprávame sa o období krátko po skončení 1. svetovej vojny, kde zomrelo cez 10 miliónov ľudí, a ktorá priniesla nepredstaviteľné utrpenie, kedy sa bojovalo mnohokrát: muž proti mužovi, v blate, v mraze, a tí chlapci (veľakrát prakticky takmer deti) boli oblečení v úplne primitívnych odevoch. Vtedajší súčasníci toto všetko vnímali, a preto veľmi dobre vedeli, aká je hodnota ľudského života, a od čoho reálne závisí prežitie celých národov. Vážili si také „maličkosti“, ako je: mať domov, kde sa môžu bezpečne vrátiť, a ten pre nich zväčša stelesňovali práve ženy v tradičných úlohách: manželky, matky, dcéry a starké. Nejaké chuderky trpiace rôznymi formami osobnostných porúch a variáciami všakovakých komplexov, všemožne sa snažiace kompenzovať si tieto deformity, ktoré za život prečítali 35 (slovom: tridsaťpäť) filozofických traktátov a nadobudli pocit, ako poznajú chod sveta – s takýmto niekým, desivo odtrhnutým od reality, sa nikto normálny vôbec ani len nezaoberal. Ľudia skrátka žili OZAJSTNÝ život, nie nejakú „sójovú fikciu“, kde mlieko dáva chladiaci box supermarketu. Väčšina v tej dobe ešte veľmi dobre vedela, koľko sa musí človek narobiť na ten jeden liter mlieka, koľko úsilia stojí viesť dôstojný život a prežiť, a že muž a žena si v tomto úsilí musia byť vzájomne nápomocní.

  Počnúc nadpisom, pokračujúc k samotnej vizuálnej stránke obrázka, i tu je naďalej zachovaná línia „ženskosť vs. mužskosť“: materský inštinkt ženy prejavený v starostlivosti o bezbranné stvorenie – veveričku, pozitívne vnímanie zo strany muža (signál pre muža z hľadiska spoločnej budúcnosti); ale je tu taktiež niečo, čo presahuje toto delenie. Tým niečím, čo na pozorovateľa tohto grafického výjavu vyslovene srší je duch vtedajšej doby (tzv. Zeitgeist): šarm, elegancia, kultivovanosť, jednoduchosť a krása. Členovia pospolitosti tých čias nemali snahu vyzerať ako „rozburdaní hastroši“, ktorých ich matere nenaučili nekresliť si po rukách a nohách, ak im to ich finančná situácia umožňovala. Pri porovnaní niekdajšej uhladenosti, snahy po noblesnosti s dnešnou „módnou dezintegráciou“; opätovne – ak sa samozrejme nejedná o prejav elementárnej chudoby, ktorá je – bohužiaľ – príliš častou dennodennou realitou Slovenska, i keď pri prezeraní starých fotografii a videozáznamov zo slovenských dedín vidíme mnoho chudobných ľudí žijúcich v skromnosti, no len málokedy (ak vôbec) niekoho, kto vyzerá ako idiot; si postupne je možné uvedomiť, že nedbanlivosť, vizuálna chaotickosť, inokedy prehnaná expresívnosť v odievaní a výzore dnešných ľudí, pri snahe o „vyčlenenie sa“ a vyjadrenie vlastnej „jedinečnosti“, je často iba sprievodným javom rozpadov osobnostných. Toto je neraz úplne očividné.

  UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok rearanžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková farebná rovnováha.

  ZDROJ: Hearst’s International combined with Cosmopolitan (September, 1930). New York City (USA) : International Magazine Company, Inc., 1930. 214 strán.

  Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/jemny-uder-na-sanku-w-e-heitland-1930/